Vlastne viem.
Dnes som dospel k názoru, že ma čím ďalej, tým viac ma začínajú unavovať ľudia okolo mňa. Niekedy mi príde, že sa na určitých ľudí začínam pozerať akosi inak, zrazu mi na nich niečo vadí alebo sa v ich prítomnosti cítim zvláštne, nesvoj, nerád.. Neviem čím to je, začínajú mi vadiť veci, ktoré som pred tým absolútne prehliadal, či je to s priateľkou, kamarátmi atď..
Niekedy si pripadám ako sám uprostred pustiny a naokolo nie je nik, kto by zdielal podobné názory ako ja, podobnú radosť, pohľad na svet.. mám chuť sadnúť na motorku a ísť...ísť ďaleko, ísť stále, do vyčerpania..potom niekde prespať a zas...ísť, nezastaviť sa
Doteraz som si asi stále nahováral že tento a tento človek je ok, tento je v pohode atd. Teraz sa pozriem na "kamoša" zamyslím sa hlbšie čo robí, ako sa správa a mám chuť mu jednu pustiť a už nikdy si s ním nepovedať ani slovo. Strašne ma unavujú ľudia okolo mňa, veci okolo mňa, hnusné depresívne večerné správy, politika, média a ich zasrané psychologické ataky, fejsbuk, statusy plytké až do prdele, falošné kamarátstva, pokrytectvo, ľudia obmedzení s nijakým alebo retardovaným prístupom k životu....Neviem čo sa so mnou deje, pripadám si ako keby mám poruchu osobnosti.
Neviem či je to mojim súčasným postojom k životu, alebo tým, že si občas prečítam nejakú motivačnú knihu, príbeh úspešného človeka...Zažil niekto obdobný stav v živote, kedy mu všetko na okolo prišlo ako z inej krajiny, inej epochy ?
