Všade samí fašisti. Alebo je to inak?
Píše Christian Caryl,
americký novinár, autor knihy Čudní rebeli: rok 1979 a zrod 21. storočia

Diktátori našich čias zvyčajne nenosia uniformy, nehlásajú čudné rasové teórie a nemračia sa pri nočných zhromaždeniach osvetlených fakľami.

Slová sú zbrane a keď nimi mierite na politického protivníka, slovo „fašista“ má silu protilietadlovej strely. Keď v postosvienčimských časoch niekoho obviníte z fašizmu, ide o najdevastujúcejšie obvinenie, aké môžete vzniesť.

Len málokedy za posledných sedemdesiat rokov toto slovo zaznamenalo taký úspešný návrat ako v súčasnosti. Godwinov zákon, ktorý hovorí, že v každej diskusii na internete sa nakoniec nejaký účastník uchýli k tomu, že niekoho prirovná k Hitlerovi, zjavne potrebuje trochu prerobiť.

Naprieč svetadielmi
V poslednom čase je to najviditeľnejšie na Ukrajine. Vladimir Putin a ruským štátom ovládané médiá veľmi radi opisujú revolucionárov v Kyjeve ako „fašistov“, čo je termín, ktorý obhajcovia masových protestov, ktorých výsledkom bolo zvrhnutie prezidenta Viktora Janukovyča, vehementne odmietajú.

Venezuelský prezident Nicolás Maduro používa slovo fašisti na označenie opozičných demonštrantov, ktorí pred časom vyšli do ulíc s požiadavkou jeho odchodu z úradu. (Naopak, iní ľudia, napríklad speváčka Madonna, odpovedajú tým, že tým istým pojmom označujú Madura.)

Ľavicovo orientovaní Turci, ktorí minulý rok vystúpili proti islamistickej vláde premiéra Recepa Tayyipa Erdogana taktiež smútili nad jeho „fašizmom“.

V tom istom čase sa v Ázii stalo prirovnávanie rôznych krajín k nacistickému Nemecku akoby spoločenskou hrou. Severná Kórea tituluje japonského premiéra Šinzoa Abeho ako „ázijského Hitlera“. Číňania obviňujú pre jeho návštevu kontroverznej svätyne Abeho z hriechu „uctievania východných nacistov“. A keď sme už pri 2. svetovej vojne – bývalá americká ministerka zahraničia Hillary Clintonová Putina síce za fašistu neoznačila, ale urobila analógiu medzi jeho pôsobením na Kryme a Hitlerovým obsadením Sudetov.
V čase, keď po sebe ľudia bezstarostne hádžu takým sugestívnym slovom, je čas sa naň pozrieť bližšie. Hoci fašizmus je tak trochu elastický koncept, medzi historikmi a politológmi predsa len existuje istý konsenzus ako ho definovať. Tu je šesť spôsobov, ako odlíšiť rozmanitých bigotov od skutočných Mussoliniho nohsledov.

Rasová čistota
Všetko sa začína chimérou rasovej čistoty. Z historického hľadiska sa fašizmus zrodil z úzkostí konca devätnásteho storočia, keď sa pravicoví radikáli v mnohých európskych krajinách začali na seba pozerať ako na súčasť organických národov, ktoré podľa nich čelili existenčnej hrozbe nových mocných ideológií socializmu a kapitalizmu.

Týmto ľuďom sa zdalo, že vtedajšia rasová pseudoveda a nezrozumiteľné etnické teórie potvrdzujú myšlienku, že „menejcenné“ menšiny ako Židia či Slovania majú za cieľ napadnúť ich národy. Kolaps monarchií a tradičných hodnotových systémov počas 1. svetovej vojny prispeli k vytvoreniu spirituálneho vákua, ktoré sa fašisti ponáhľali zaplniť.

A čo dnešný svet? Existuje v ňom množstvo xenofóbov, niektorí sa dokonca označujú za neonacistov, ale samotný rasizmus z vás ešte nerobí fašistu.

Štát nadovšetko
„Všetko v štáte, nič mimo štátu, nič proti štátu“ – tento citát pochádza od talianskeho duceho Benita Mussoliniho, ktorý bol jedným z prvých ľudí, ktorí sa (pozitívne) vyjadrovali o totalitarizme. Správni fašisti veria v štát tak tuho, pretože v ňom vidia logický prejav snahy národa formulovať a brániť svoje kolektívne práva.

Takže odbory, spoločenské organizácie či tlač majú byť podriadené a kontrolované vládou. Zmienky o ľudských právach mimo tohto rámca neznamenajú nič. Takže fašisti majú len veľmi málo spoločné s povedzme niektorými americkými bielymi supremacistami, ktorí sú často hlboko podozrievaví k akejkoľvek forme vlády. Fašisti a anarchisti okupujú opačné konce spektra.

Dnes dokonca ani nacionalistickí vodcovia ako Putin či Maduro neveria, že štát má kontrolovať všetko. Väčšina moderných autokratov dáva prednosť tomu, keď presadzuje svoju moc strategicky a nie totálne.

Velí jeden človek
Bol to fašizmus, ktorý nám predviedol charizmatického a všemocného vodcu – duceho alebo führera – ktorý osobne stelesňuje túžby celého národa. (Komunizmus mal tiež svojich veľkých kormidelníkov a záhradníkov ľudského šťastia, ale dokonca aj od týchto nadľudských postáv sa čakalo, že budú nasledovať myšlienky jedného nemecko-židovského filozofa.) Mnohí z povojnových autokratov – napadá mi Juan Perón z Argentíny – sa z týchto modelov učili, ale zvyčajne bez toho, že by dosiahli ten istý stupeň všeobjímajúcej moci.

Stojí za zmienku, že ani protestné hnutie vo Venezuele, ani ukrajinské majdany nebojovali za to, aby inštalovali jasného lídra. Vo svojom najširšom význame požadovali demokraciu, ktorá je opakom nikým nekontrolovanej vlády jedného človeka.

Armádny vzor
Fašisti oslavujú masy – ale len vtedy, keď sú striktne organizované za účelom napĺňať potreby štátu. V tomto zmysle poskytuje vojsko perfektný obraz toho, ako fašisti vidia svet. (Nie bez príčiny má vo viacerých jazykoch slovo jednota rovnaký slovný základ ako slovo uniforma.)

Návštevníci v nacistickom Nemecku často postrehli prítomnosť množstva rozličných uniforiem: pre niektorých bolo ťažké rozlíšiť sprievodcov v autobusoch a štátnych úradníkov od členov ozbrojených zložiek. Znakom mnohých fašistických režimov bola tiež agresívna a expanzionistická zahraničná politika. (Je pravda, že sa to nevzťahovalo na všetky – Francovo Španielsko a Salazarovo Portugalsko sú najlepšími príkladmi klasických fašistických režimov, ktoré boli navonok pokojné.)

Zvlášť medzi ľavičiarmi existuje pokušenie dávať znak rovnosti medzi všetky vojenské diktatúry ako boli tá Suhartova či Pinochetova a fašizmus. Toto porovnávanie všetko skôr komplikuje ako vysvetľuje. To, že nejaký autokrat nosí operetnú uniformu, ešte neznamená, že verí teóriám o rasovej nadradenosti alebo že chce podriadiť celú spoločnosť svojej vôli.

Výsmech racionalite
Korene klasického fašizmu siahajú až k romantickému obdobiu v európskom umení – to je spojenie, ktoré vidno vo fašistickom dôraze na emócie, vôľu a organickú jednotu a v odmietnutí hodnôt osvietenectva, kam patrí individualizmus a kritické myslenie. Vezmite si napríklad „dekadentov“ z konca 19. storočia ako bol taliansky básnik Gabriele d'Annunzio, ktorý oslavoval smrť, násilie a deštrukciu „buržoáznych hodnôt“ (a v roku 1919 vo vtedajšom talianskom meste Rijeka zavádzal niečo, čo sa dá nazvať prvým skutočným fašistickým režimom). Fašisti vždy vidia národ ako zo svojej podstaty ohrozenú entitu a ich prevzatie moci sa charakteristicky vykresľuje ako znovuzrodenie národa, ktoré vymetie preč dekadenciu a slabosti predchádzajúceho obdobia.

Tieto veci sú však na začiatku 21. storočia, ktoré podľa všetkého oslavuje individualizmus a akumuláciu bohatstva viac ako masy, dávno z módy.

Tretia cesta
Fašistické strany samy seba rady vidia ako predstaviteľky tretej cesty. Hitler i Mussolini videli svoju vlastnú verziu „národného socializmu“ ako jedinú možnú alternatívu k všetkým ostatným existujúcim politickým ideológiám. Násilne odmietli socializmus a „buržoázny kapitalizmus“, ale robili si nároky na to najlepšie z oboch. Tak napríklad absorbovali marxistické myšlienky revolúcie a všeobjímajúceho sociálneho inžinierstva, ale odmietli prísadu triedneho boja, ktorý rozdeľoval spoločnosť.

Takisto sa snažili zachovať súťaživý prvok kapitalizmu, ktorý podľa nich zapadal do sociálnodarwinistickej predstavy prežitia najsilnejších, ale súbežne s tým zavádzali štátnu kontrolu nad strategickými sektormi ekonomiky. Je pravda, že niektorí fašisti sa snažili inkorporovať do svojich ideologických systémov aj katolícku cirkev, ale žiarlivý antiklerikál Hitler sníval o dni, keď masy na svätopeterskom námestí obesia pápeža za nohy.

Skrátka, slovo „fašizmus“ označuje isté totalitné masové hnutie v 20. storočí, ktoré dnes nemá veľa jasných ekvivalentov.

Jeden režim existuje
Začiatok 21. storočia je plný rasistov, xenofóbov a autoritatívnych nacionalistov. Hoci niektoré z týchto systémov viery môžu zahŕňať aj isté aspekty fašizmu, žiaden z nich sa tak nedá nazvať. Diktátori našich čias zvyčajne nenosia uniformy, nehlásajú čudné rasové teórie a nemračia sa pri nočných zhromaždeniach osvetlených fakľami. V dnešnom svete, kde vládne dôraz na obraz vlastnej osoby, autokrati vedia, že je lepšie o ľudských právach a slobodných voľbách aspoň hovoriť, aj keď sa v ich krajine nič z toho nedodržuje.

Takže ako sú na tom protestujúci Ukrajinci a Venezuelčania? Pravdepodobne o fašistov nejde. Ukrajinskú stranu Sloboda možno iste priradiť ku krajnej pravici, patrí do európskej siete krajnepravicových organizácií, kam patrí aj francúzsky Národný front. To z nej nerobí fašistov, ale je to znepokojujúce zvlášť teraz, keď je Sloboda súčasťou prechodnej ukrajinskej vlády. Takisto nie je dôvod, prečo by sme nemali analyzovať a rozprávať o takýchto politických názoroch bez obvinenia, že taká debata len pomáha moskovským propagandistom.

Čo sa týka venezuelských protestujúcich, treba pripomenúť, že strana väzneného opozičného lídra Leopolda Lopeza nie ani nijako zvlášť konzervatívna, ale identifikuje sa ako stredová. Vláde v Caracase to nijako nezabráni obviňovať ju z toho najhoršieho. Podobne je to v Moskve, ktorá je hlavným mestom krajiny, plnej xenofóbnych i tvrdo antisemitských skupín.

Aspoň jeden dnešný politický režim, ktorý sa dá považovať za fašistický, existuje, hoci ho tak málokto označuje. Zostáva neospravedlniteľne totalitný a napriek slovám o komunistickej ideológii otvorene zastáva názor o rasovej nadradenosti vlastných ľudí a oslavuje extravagantný vodcovský kult, ktorý nemá obdobu nikde na svete. Ak si niekto zaslúži označenie fašistický, je to Severná Kórea. V porovnaní s ňou sú všetci ostatní diletanti.



Čítajte viac: http://komentare.sme.sk/c/7144039/vsade ... z2woFKqSeS

Obama tiež povedal, že Spojené štáty majú značný vplyv na svojich susedov a zvyčajne nepotrebujú inváziu, aby dosiahli ich spoluprácu.

Waagbistritz69 napísal:to neni zrovna rocket science.. toj bárs výstižný článok od nejakej random kartárky, síce občas nejaká konšpiračná teória sa pritrafí, ale inak stojí za prečítanie:
http://petrahonova.blogspot.sk/2012/07/ ... alsns.html

Danielson napísal:Suseda je pôvodom z Ruska, má byt na Slovensku aj na Ukrajine. Podľa jej slov sa teraz nemôže vrátiť na Ukrajinu, ako je napísané vyššie, všetko o ultrapravicových nacionalistických extrémistoch je pravda. Silná agresia je však vyvíjaná na ľudí s ruským pôvodom, resp. ruským priezviskom. Vzdialený rodinný príbuzný žije priamo v Kyjeve, je to katastrofa. Kto je za tým, nie je oficiálne známe, podľa toho čo vidia ľudia každý vie, že niekto to kruto financuje.