Ďalší míľnik v mojom živote je takmer za mnou.

Končí sa stredná. S ľuďmi, s ktorými som sa videl denno-denne, sa budem stretávať zriedkavejšie, prípadne len náhodou. S ľuďmi, s ktorými som strávil posledné štyri roky, s ktorými budem mať navždy veľmi veľké množstvo spomienok. S tými ľuďmi, s ktorými som dokázal pretrpieť aj problémy a stresy každodenného študentského života. Pomaly ale isto to končí. Začína sa nová etapa v mojom živote. Nedá sa tomu predísť. Je to tak, a hotovo.

Pozrime sa ale na celkom prvé začiatky, kedy sme sa ešte ledva poznali, prípadne nepoznali. To obdobie, keď každý zahanbený čakal na ihrisku na slávnostné otvorenie školského roka. Ten jeden nemastný-neslaný deň, keď sme boli plní očakávania, strachu a túžbou za niečím novým, neprebádaným. Niektorí sme sa už poznali. Základné školy, kamarátstva, proste neodlúčiteľné hlúčiky ľudí čakajúcich na svojho budúceho mentora, pomocníka, ale hlavne človeka, ktorý nám bude držať štyri roky ruku, aby sme nespravili niečo nesprávne, ruku ktorá nás bude navádzať na ten správny smer, ruku ktorá nás bude upozorňovať, podporovať. Ale hlavne ruku, ktorá nám bude v tom najlepšom, ale aj najhoršom, blízko nás. Ruku, ktorá sa s nami nevybabre a nenechá nás v problémoch.

Prichádzali prvé týždne, mesiace. Ako aj každý iný, typický človek na tejto zemeguli, každý hodnotí na prvý pohľad neznámeho podľa výzoru. Po štyroch rokoch odvážne a tvrdohlavo môžem povedať, že takýto omyl už nikto z nás v živote znova nespraví. Či bol niekto vyšší, či nižší, krajší, škaredší, bledší alebo tmavší, už je nám to jedno. Už sme proste len jedna partia. Nie sme spolužiaci, sme kamaráti. Sme jedna skupina, ktorú len tak niekto nerozdelil. Samozrejme, neobľubuje každý každého ako vlastného brata alebo sestru. Nikdy nikde to tak nebude. Každý si našiel pre seba vhodného človeka, pravú ruku, kamaráta, ktorý bol po boku. Ktorý bol po boku, či išlo o zábavu, vtipkovanie alebo prežívanie trpkého a ťažkého študentského života. Hlúčiky sa spájali, prekrižovali, až nakoniec sme našli tú správnu harmóniu.

Počas prvých mesiacov sme sa nespoznávali len navzájom. Spoznávali sme profesorov, zamestnancov školy, bufetárky, okolie. Začiatky boli ťažké. Každý sa bál, aký bude prvý dojem, čo si dotyčný môže dovoliť voči učiteľovi. Či bol prísny, či sa s ním dalo zavtipkovať, či bol ochotný pomôcť, či nám náhodou tú ťažkú písomku, na ktorú sa takmer nikto nepripravoval, neprenechá na ďalšiu hodinu. Či učenie nebral len ako pracovnú povinnosť, z ktorej ako-tak vyžije, alebo učenie bral ako zodpovednosť voči mladým a tým im vydláždil cestu pre jasnejšiu a lepšiu budúcnosť. Našli sa samozrejme aj z jednej aj z druhej skupiny, ale my sme to brali športovo.

Postupom času sme si aj uvedomili, kto je na koľko vytrvalý, prípadne lenivý v štúdiu. Snažili sme sa navzájom pomáhať. Či to boli vypracované úlohy na test, či to boli elaboráty na merania, či to boli úlohy. Vždy sa našiel niekto, kto tú danú úlohu, otázky alebo elaborát mal a nebol nepriateľský nepodať to ďalej, pomôcť svojim spolubojovníkom proti krutému školskému systému. Niektorým sa darilo lepšie, niektorým horšie, ale nikdy sme nikoho nenechali pozadu. Kolektív si predsa pomáha navzájom!
Prešiel prvý rok. Vedeli sme, ako stojíme na vlastných nohách, čo môžeme do budúcna očakávať, na čo máme pritlačiť, naopak čomu sa vyvarovať. Prišiel aj nás prvý triedny výlet. Plný očakávania, kto sa ako bude správať mimo školských lavíc. S určitosťou môžem povedať, sklamanie sa nekonalo. Akonáhle sme dorazili do Terchovej po dlhej ceste nepohodlným vlakom, každý unavený sme sa pobrali do izieb. O pár minút na to každý vyletel z izieb, plný energie, chuti po zábave a spoločnosti. Zábava sa mohla začať! Držali sme sa až príliš dlho do noci. Odkiaľ to viem? Na veľa vecí sa nepamätám, ale to viem, že susedia vedľa chaty nás zopárkrát upozornili, aby sme boli tichšie. Nerobili sme hluk, nevrieskali sme po sebe, mali sme len dobrú náladu. Ako keď ide partia oslavovať v teplý jarný sobotňajší večer. Po ťažkom ráne hor sa do hôr, turistika, krásny čistý horský vzduch, príroda okolo nás. Večer a ďalší deň sa opakoval. Len obsahovo, nie dejovo. Samozrejme, zas sme sa zabávali. Cítili sme sa spokojní, že sme prežili prvý, zrejme najťažší rok nášho stredoškolského trápenia. Cítili sme sa hlavne slobodní od každodenných školských povinností. Tá úľava sa nedá slovami opísať.

Prišli dlho očakávané prázdniny. Najviac spriatelení spolubojovníci držali medzi sebou kontakt aj počas tohto krátkeho obdobia mimo školu. Dokonca padol aj komentár, že sa niekto nevie dočkať návratu do školy. V tú chvíľu dom si myslel, že spolubojovníkovi preskočilo. Dnes ale viem, že by som napísal to isté. Na začiatku ďalšieho ročníka sme sa zas dostavili na uvítací ceremoniál, ale už v menšom počte. Niektorí vzdali boj proti ťažkému štúdiu a prešli na inú školu. V ten magický deň sme mali aj deja vú - prváci. Bojazliví, plní očakávania, ktorí nevedeli čo môžu očakávať od budúcnosti. Videli sme sa v nich my, už druháci. Ako obraz v zrkadle.

Druhý ročník už samozrejme prebiehal bez väčšieho stresu. Vedeli sme, čo už môžeme očakávať.

... to be continued