Niečo tu nie je v poriadku a ja takto ďalej už nevládzem.
Čo vás robí šťastnými ? Poviete si že ste zažili tento mesiac, rok , život radi ?
presne tak. pocitu stastia predchadzaju tvrde rozhodnutia, sebadisciplina a prekonavanie sameho seba. takze mozno si uz na tej ceste.. teda, ak mas nejaky zivotny ciel, na ktorom dosiahnuti pracujes.Merco_ napísal:šťastný ? treba výsť z komfortnej zóny, rozvíjať sa či už po fyzickej/mentálnej stránke, hlavne nehladať šťastie vo vzťahoch, keď sa naučíš byť šťastný aj bez holky tak si za vodou ...zmeň prácu, odíď niekam inam proste rob to čo si myslíš že by ťa mohlo robiť šťastným
Tebe k lepsiemu pomohlo aj to, ze si predal Tico. Nie?Grim napísal:Vždy som išiel za tým, čo ma bavilo. Som mladý a nemám problém zmeniť oblasť pôsobnosti. Nikdy som sa necítil obmedzený ani školou/oborom, ktorý som vyštudoval. Bavilo ma to, ale po škole som si povedal, že výhybkár a posunovač asi nebude moje vysnívané povolanie na celý život. Rekvalifikoval som sa, všetko som sa učil sám. So svojimi znalosťami som sa uplatnil v jednej firme a napriek tomu, že mi vo firme časom zmenili pracovnú náplň, práca ma stále veľmi baví a je to zároveň môj koníček. Zmyslom môjho života je momentálne robiť svoju prácu čo nazodpovednejšie. Zatiaľ som sa nenaviazal na ženu, takže všetok svoj čas mám vo svojich rukách a môžem s ním robiť čo chcem. Kúpil som si byt, takže teraz ma čaká daľší krok z mojej komfortnej zóny - sťahovanie od rodičov do vlastného. Do budúcna si od toho sľubujem, že tento krok zo mňa spraví zodpovednejšieho a samostatného človeka. Zatiaľ som so smerovaním svojho života celkom spokojný a keby som mohol zmeniť jednu vec z minulosti, nechal by som to presne tak, ako to je teraz (aby som to náhodou neposral). Často rozmýšľam nad tým, či som spokojný tak ako som a či netreba niečo zmeniť. Ak treba zmenu, tak ju spravím. A na záver: Treba mať tak trochu v pi*i.
To je už dosť krajné riešenie by som povedal, brať lieky "na hlavu"... človek by sa mal naučiť vysporiadať sa s psychickými ťažkosťami bez nejakých liekov. Skrátka chémia je tu na to, keď už nevedia čo s tebou. Keď už drogy, tak si zahúlLub0$ napísal:... ked mas tazke depresie a nevies sa nikde posunut, tak si nechaj predpisat nejake drogy, ktore ti pomozu preniest sa cez to.
Presne toto si všímam každý jeden deň, maličkosti... peknú babu v meste, zapálim si po obede na Kalvárke s krásnym výhľadom, povozíš sa na aute mestom... a takéto p*čovinky. Život nie je stále až tak zábavný, ako nám ho všade ukazujú, niekedy sa proste ťahá obdobie, že sa ti ráno nechce ani vstať a v sebe si vravíš: No načo idem do tej roboty? Kvôli čomu?Soviet napísal:Hladaj aj v tych malickostiach pozitivne veci a zacne sa to otacat...
bindo011 napísal: To je už dosť krajné riešenie by som povedal, brať lieky "na hlavu"... človek by sa mal naučiť vysporiadať sa s psychickými ťažkosťami bez nejakých liekov. Skrátka chémia je tu na to, keď už nevedia čo s tebou. Keď už drogy, tak si zahúl.
Presne toto si všímam každý jeden deň, maličkosti... peknú babu v meste, zapálim si po obede na Kalvárke s krásnym výhľadom, povozíš sa na aute mestom... a takéto p*čovinky. Život nie je stále až tak zábavný, ako nám ho všade ukazujú, niekedy sa proste ťahá obdobie, že sa ti ráno nechce ani vstať a v sebe si vravíš: No načo idem do tej roboty? Kvôli čomu?
Podľa mňa najťažšie je naučiť sa zvládať v živote práve takéto obdobia a nestratiť v nich chuť žiť. Lebo keď máš kamošov, rodinu, zdravie a lóve ide všetko jednoducho, ako keby mávneš čarovným prútikom a všetko sa mení na úspech. Potom zrazu príde taký sek (ja tomu hovorím zúčtovanie) a zrazu ti nejde nič, hádaš sa s každým, nemáš to, čo by si chcel, nič nejde podľa predstáv... Minulý týždeň bolo všetko v pohode a teraz toto, zlý sen. Ale dá sa to prekonať, keď máš silnú psychiku a veríš v seba, že to dáš, že to zvládneš. Niekedy sa to môže ťahať dlho, takéto obdobie... A to je práve tá výzva, nejak to prežiť pokiaľ možno s úsmevom na tvári. Taký je život, dakedy musí aj pršať skrátka.
A čo ma robí šťastným to ani sám neviem... Asi keď ide všetko tak, ako má a tak, ako si to predstavujem. Keď je doma kľud, keď v robote ide všetko jak po masle, keď chodíme s kamošmi von, keď ma večer čaká v meste pekná buchta, keď sa pobláznim so psom, keď niekomu môžem pomôcť. Vieš, také tie úspechy typu škola, kariéra... to vyprchá, to neni ono... iste, chvíľku ťa to teší, no potom to akosi vyšumí z teba a opäť tu zostaneš len ty sám s pocitom, že furt je to málo. A tak sa naháňame všetci jak blázni celý život, ani nevieme za čím, zbierame zážitky, tvoríme to a hento... A to je dôležité vo finále, koľkým si pomohol na ich ceste za šťastím, aký si bol človek v živote, čo si urobil pre to, aby si bol tým, kým si vždy chcel byť. Na ničom inom podľa mňa nezáleží, všetko ostatné je len akýsi sofistikovaný balast, ktorý sme si rokmi vytvorili okolo seba. Ak máš sny a ciele, ktoré chceš, tak si skrátka bež pre ne... A ak po ceste zlyháš, zj*beš sa na hubu, oklameš, podvedieš, skrachuješ... vyrovnaj sa s tým, prevezmi za to zodpovednosť, postav sa na nohy a choď znova... znova a znova až kým neskapeš, bez sústavného bičovania sa, vedomý si toho, že si len človek, ktorý občas stúpi vedľa.