V skratke. Bol som pracovne v Cechach, ked som sa vracal domov (do ZA) vlakom (RJ)... Bolo rano, okolo osmej a ja som siel na vlak domov, pri nastupovani som si vsimol ze v dvojke (kde som mal rezerve) sedela mila ceska slecna, ked zbadala ze sa chystam sadnut si vedla k nej, ochotne sa postavila, usmiala sa, pozdravila sa a odvetila ked som podakoval (este sa mi nestalo zeby som videl tak zlatu spolucestujucu/spolucestujuceho vo vlaku, vzdy to boli odmerane pohlady). Odhliadnuc od toho ako vyzerala (presne moj typ - aj co sa tyka tvare aj co sa tyka stylu obliekania) som uz bol mentalne "vytrety". Pocas dlhsej jazdy som si vzdy paralelne vsimal ako sem tam pozera co robim, obzrel som sa ja, stretli sa pohlady usmiali sme sa (ale stale ziadna rec). Neskor som si vybral knihu, paralelne som vnimal ako pozera co citam, to iste bolo pri pozerani filmu (no stale som sa neozval a mal som z toho aka je uzasna (vzhladovo) blok). Neskor sla na WC, pri vracani sa opät hodila mily usmev .. preslo par minut, vlak prichadzal k poslednej zastavke v Cesku a dievca sa zacalo zbierat, pri obliekani sa sme sa na seba pozerali, usmiala sa, povedala "no tak tedy naschle" a vystupila. Sekundu po tom ako sa vlak pohol som si uvedomil a "prebudil sa" co som vlastne spravil a ako som to posral, zvysny cas cesty domov som s opretou hlavou o okno v hlave nariekal aky som idiot, detto dalsich 5 dni po incidente.
Malokedy sa mi stane ze mi z uplne neznamej zeny doslova "prepne". Ved normalny clovek si povie, ako moze niekomu psychicky hrabat par dni po incidente z cloveka ktoreho vlastne ani nepozna - jasne posral som to, posral som sa, ale klasicky by som si priznal chybu a povedal si ze sa z toho poucim a urcite by som sa tym doslova netrapil dalsie dni. No toto bola situacia kedy ma dievca specificky vyzor - uplne trefa do cierneho vramci mojho vkusu, vtedy mi dokaze doslovne prepnut, racionalita sa mi z hlavy vytrati a ja si zacnem domyslat/vymyslat rozne nerealne scenare. Po prichode domov ma prepadla depka ako som posral zivotnu sancu, v hlave som mal uz pribeh co by bolo keby som sa s nou spoznal - jasne, kto vie co by bolo keby, mozno by sme casom boli kamarati alebo neviem co ... ale mne v hlave zacali metat myslienky ze aky skvely vztah by to uz bol, ze to je dievca ktore som hladal a podobne blbosti. Proste vymyslena realita ktoru som si zacal spajat s clovekom ktoreho si uz ani poriadne nepamatam. Momentalne som na tom tak ze davam tomu este par dni pokial sa mi to vytrati z hlavy a prestanom na to intenzivne mysiet a dostanem sa k stavu "nevadi, stalo sa .. nabuduce to uz nespravim". Aj ked vzdy ked si na to spomeniem sa capnem po hlave kvoli tomu, ako som posral danu prilezitost.
Co sa tyka celkovej situacie ako nadpis hovori "falosny pocit beznadeje" ... nejdem tu do detailov rozoberat svoju povahu/psychologicky profil (ani nechcem). Popisal by som to tak ze do teraz som este nemal vazny vztah, bolo len zopar romanikov, vzdy som ale na vztah mal trosku odlisny nazor ako ho mali rovesnici pocas strednej skoly/ale aj kolegovia v praci a spoluziaci na vyske (externista - 2.). Nikdy ma nelakalo mat ani pocas strednej pseudovztahy ktore stali a padali na tom "mozem sa pochvalit okoliu ze mam frajerku". Pocas strednej som nad vztahom nejak extra neuvazoval, alebo teda nejak ma to netrapilo, riesil som si svoje veci a nechybalo mi to. No s pribudajucim vekom clovek aj trosku dozrie (aj ked nie kazdy) a nejak to na mna prislo, pocit zeby nebolo odveci mat partnerku - ale normalny vztah, s rozumnym dievcatom, ktore je intelektualne na nejakej urovni (nechcem aby to vyznievalo povysenecky), je vzdelana (ma relevantne plany do buducna) a nad vztahom sa zamysla aj perspektivne do buducnosti, nie len ako jednohubku. A vzdy ked sa zamyslim/rozhliadim po okoli, prepadne ma pocit/strach ze si taku nenajdem. Skoro kazde dievca v mojom okoli pocas strednej/ale aj na vyske/( v praci ich vela nemame) boli ... ako by som slusne povedal .. dievcata bez nejakych hodnot, vizii... Dost ma irituje ked si uvedomim ze vela dievcat vo veku 20 este ani sami nevedia co vlastne v buducnosti chcu (aku pracu, aky vztah) a ich zivot sa toci okolo kurvenia sa, chlastania ... V minulosti/aj dnes to vzdy byvalo tak ze ked sa na mna zacala nejaka lepit (aj ked bola pekna, ale akonahle som videl ze fajci, alebo ze ma pomerne primitivny slovnik, cudne sa vyjadruje) dostal som v hlave blok - ze s tou nic blizsie nechcem a udrzoval som to v rovine cisto ako znamost a vzdy som akukolvek moznost o nadviazanie blizsieho vztahu "zadusil", taktiez trapne pokusy znamych o "zoznamenie" ma s nejakou ich kamaratkou s ktorou si mysleli ze budem par - taktiez dead wrong.... Aby to tak nezneielo, nechcem nic extra (aspon si to nemyslim) ... pytam sa, je take narocne narazit/spoznat dievca ktore je rozumne, vnima vztah ako perspektivu do buducnosti, ma urcity profesny plan do buducnosti - inteligentne nezavisle dievca? Dievca ktore by na mna nepozeralo s cudnym pocitom keby jej poviem ze moje zaujmy pocas strednej/ale aj vysky neboli len mat vsetko v P, chodit na party ... ale zaujimal som sa dajme tomu o ekonomiu, (myslim ze je kazdemu z nas jasne ako to na vela VS/SS u nas chodi - "vyska zdarma? tak to aby som si siel predlzit studentsky zivot"). Vo svojom okoli poznam zopar dobrych kamaratov ktori maju vztah podla mojich predstav - s inteligentnou zenou, maju perspektivu do buducnosti, je vzdelana/prave studuje, je rozumna, vie sa vyjadrovat na urovni, proste ma urcitu intelektualnu uroven. Nikdy som nechcel ludi hodnotit podla vzdelania, ale je proste fakt ze ked je dievca z dediny a strednu skolu ma nejaku podradnu obchodnu akademiu - ze sa to odrazi na jej spravani/sposoboch a vidno to aj keby sa velmi snazila zo dna na den taka nebyt. Na VS mam momentalne spoluziacku ktora vyhovuje mojim kriteriam (zial dlhorocne zadana), zmaturovala na gympli, teraz sa pocas studia snazi a mimo skoly sa vzdelava v oblasti ktora ju realne zaujima - a ked ju mam porovnat so spoluziackou ktora je z vidieka, navstevovala obchodku/hotelku na dedine .. tak je to na zaplakanie - nie len co sa tyka striktne skolskych vedomosti, to by ma az tak nesralo, ale ten prirodzeny intelekt, vyjadrovanie sa, vseobecny rozhlad,... Niekedy mam taky pocit ze nasa generacia "milenialov" strasne hlupne, nema ziadne hodnoty, chce vsetko za nic..
Na zaver by som to rad zhrnul - cim dalej tym viac mam proste obavu ze nenarazim na dievca ktore bude inteligentne, rozhladene, rozumne, (samozrejme aj vyzorovo aby ako tak splnala aspon trosku moj vkus, ale myslim ze vyzor dokaze zohravat sekundarlnu rolu ak dievca splna to pred tym spomenute). Neviem, asi je to tym ze som na taku nenarazil, alebo ak aj hej (par krat) tak bola zadana, zila daleko odomna...
Ak sa nasiel niekto taky, ktoremu sa to chcelo docitat tak budem rad za nejake vase postrehy