Pred dvadsiatimi rokmi, za éry nebohého Karola Ježíka, by takýto pamflet nemohol vyjsť ani v listoch čitateľov, nieto ako hlavný komentár denníka. Ak sme dnes rozhorčení vulgárnym vyjadrovaním premiéra na adresu novinárov, treba zdôrazniť, že sme v tom všetci, že úroveň verejnej diskusie na Slovensku dosiahla úroveň žumpy, z ktorej nemôže vyjsť nielen žiadna pozitívna idea, ale ani žiadna konštruktívna polemika, ktorá by nás všetkých obohatila. Ak nám totiž naozaj prekáža vulgárne vyjadrovanie a nielen osoba, ktorá je jej nositeľom, potom musíme za neprípustné označiť všetky podobné tendencie bez ohľadu na svoje politické presvedčenie. Od Schutza to napokon nie je ojedinelý úlet, on sa takto vyjadruje odjakživa. Zvlášť si spomínam na jeden prípad, keď 27. augusta 2008 napísal do denníka Korzár článok, ktorý zakončil takto: „Špina ste vy, súdruh predseda vlády. My, na rozdiel do vás, vieme špinu za ušami iných aj vyargumentovať. Vy neviete nič, len prskať boľševickou slinou a žiť z práce druhých.“ Pripomeňme, že to bola reakcia na slová Roberta Fica, ktorý obvinil médiá, že robia „špinavú opozičnú robotu“. Zámerne si teraz nechcem všímať hysterické správanie politika, ktorý zjavne emocionálne nezvláda tlak spojený s jeho funkciou. Rád by som dal do pozornosti fakt, že premiér v tomto prípade neoznačil médiá za špiny - takto (a prinajmenšom rovnako hystericky) si to zinterpretoval pán Schutz - významový rozdiel mu zjavne unikol, pričom mal nie prvý raz problém s elementárnou výrokovou logikou. A keby to aj urobil, vynadať komukoľvek (nielen predsedovi vlády) do špín, je všeličo iné, len nie žurnalistika. Útlocitné povahy by v tom opäť našli pomerne jednoduchý námet na súdny proces. No oveľa závažnejšie je, že takéto prejavy sa v našom verejnom priestore nielenže trpia (postoj vtedajšieho šéfredaktora je pre mňa nepochopiteľný), ale aj oslavujú a z desivo monotónnych, obdivných pokrikov diskutujúcich na mňa dýchla protofašistická atmosféra.

Myslíte si, že tento autor je ojedinelý prípad? Kdeže. Zástupca šéfredaktorky denníka Sme Tomáš Prokopčák napísal v sobotu premiérovi akýsi otvorený list, ktorý sa začína slovami: „Drahý Robert, odpustíš, no budem ti tykať. Vykanie je prejavom úcty, a o tú si ty už dávno prišiel“ a končí sa výkrikom „zmizni“. Toto nepíše anonymný hejter s IQ na úrovni izbovej teploty, toto nevykrikuje podgurážený pohonič na kraji chodníka. Toto píše jeden z najvyšších reprezentantov mienkotvorného denníka na Slovensku predsedovi vlády tejto krajiny. Nezostaňme však len pri novinároch. Podpredsedníčka parlamentu, jedna z najvyšších ústavných činiteliek tohto štátu Lucia Nicholsonová nazýva premiéra na sociálnej sieti „habkajúcim, drzým verklíkom“ a vzápätí sa rozčuľuje nad jeho (!) slovníkom a agresivitou a odkazuje mu, nech „netrepe“. A dokonca aj univerzitný profesor (sic!) Miroslav Kusý nevie svoju kritiku premiérovho správania napísať kultivovane a v denníku N rozleje svoj žlčovitý slovník štýlom, ako si to ten Fico (dodajme, že v kultivovaných spoločnostiach sa dodáva k osloveniu a priezvisku pán, krstné meno alebo aspoň funkcia) dovoľuje "bliakať". Ak si myslíme, že toto všetko je v poriadku, ak si myslíme, že je normálne, aby sa takto vyjadrovali tí, ktorí by mali byť akýmisi strážcami slova, sme už dávno za hranicou, kedy sme schopní uvedomiť si, že máme problém.

Vážení, toto všetko nie je len o premiérovi, nie je to len o tom povestnom fackovacom panákovi, na ktorého môžeme ukázať prstom. Je to o nás. Všetky tie protestné vyhlásenia na adresu premiéra sú zväčša len falošným zbavením sa bremena, ilúziou, že my sme iní ako on, že správanie ústavného činiteľa nie je vypuklým zrkadlom našej spoločnosti, ale jej protikladom. Na tento sebaklam škaredo doplácame. Ako som už povedal, mám silné pochybnosti o tom, či väčšine spoločnosti skutočne prekážajú vulgárne výrazy slovenských politikov alebo skôr to, kto ich vyslovil. Štýl Petra Schutza mnohým bezpochyby imponuje. Je to akési exhibicionistické premietanie duševných, ale často aj telesných pochodov, tých najtemnejších vášní istej vzorky čitateľov. Ak ste takto nastavení, potom vám neprekáža, že články tohto druhu opakovane prerážajú suterén elementárnych zásad novinárskej etiky, že priam programovo pohŕdajú objektivitou a informačnou presnosťou, že ich najslabšou stránkou je logika a racionalita (neprekvapuje ma, že práve tento pán pyšne vyhlasuje, že na žurnalistiku nepotrebuje vzdelanie, ale vlastnú hlavu) a dokonca ani to, že zo žánrového hľadiska nejde o komentáre, ale o glosy.

Socialisti majú odpovede a riešenia pre sexuálne menšiny, pre imigrantov, pre výzvy feministiek.

A nemajú riešenia pre masovú nezamestnanosť mladých. Nemajú riešenia pre vývoz pracovných miest za hranice. Nemajú riešenia pre dovoz imigrantov. A netušia, prečo je rožok zdanený vyššou sadzbou ako kapitál (korporátna daň).

A nie je to len zložitosťou problému. Je to aj nezáujmom.

Keď si skúsite vygoogliť, ako často „moderný socialista“ hovorí o „robotníkoch“, niekedy vám vyskočí nula. Zato občas s rukou na nose hovorí o „luze“ či o „bielom odpade“.

Moderný socialista dnes nezastupuje väčšinu či masy; naopak, drží si od nich odstup. A témami či slovníkom zastupuje skôr to, čomu sa dnes hovorí „kaviareň“.

hughito napísal:podľa mňa do veľkej miery aj pravdivý komentár Daniša.

hughito napísal:A?