Kód: Vybrať všetko

Kapitalizmus je vo svojej podstate ekonomický systém založený na troch veciach: námezdnej práci (práci za mzdu), súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov (napríklad tovární, strojov, fariem a kancelárií) a produkcii určenej na výmenu a vytváranie zisku.

Niektorí ľudia vlastnia výrobné prostriedky alebo kapitál, no väčšina nie. Aby sme prežili, musíme predávať našu schopnosť pracovať, za ktorú dostaneme mzdu, alebo sa nejako pretĺkať na podpore. Prvá skupina ľudí sa nazýva kapitalistická trieda alebo v marxistickom žargóne „buržoázia“. Druhá skupina je pracujúca trieda alebo „proletariát“ (viac informácií o triede nájdeš nižšie v texte).

Kapitalizmus je založený na jednoduchom procese – peniaze sa investujú, aby vytvárali viac peňazí. Keď peniaze fungujú takto, fungujú ako kapitál. Keď napríklad firma využije svoje zisky a najme viac pracovníkov alebo otvorí novú prevádzku, a tak vytvorí väčší zisk, peniaze fungujú ako kapitál. Keď sa kapitál zväčšuje (a ekonomika rastie), nazývame to „akumulácia kapitálu“, čo predstavuje hnaciu silu ekonomiky.

Tým, ktorí akumulujú kapitál, sa darí lepšie, keď dokážu presúvať náklady na druhých. Ak môže firma znížiť náklady tým, že nebude chrániť životné prostredie alebo bude vyplácať minimálne mzdy, urobí to. Katastrofálne klimatické zmeny a rozsiahla chudoba sú teda znamením, že systém funguje normálne. Ba čo viac, aby peniaze plodili ďalšie peniaze, musí sa za ne dať vymieňať čoraz viac vecí. Prevláda teda tendencia komodifikovať všetko od tovarov každodennej spotreby cez DNA sekvencie a emisie oxidu uhličitého až po – a to je dôležité – našu schopnosť pracovať.

Práve v tomto poslednom bode – komodifikácia našej kreatívnej a produktívnej schopnosti, našej schopnosti pracovať – sa ukrýva tajomstvo akumulácie kapitálu. Peniaze sa nepremieňajú na viac peňazí mávnutím čarovného prútika, ale prostredníctvom našej každodennej práce.

Vo svete, kde je všetko na predaj, potrebuje každý niečo, čo môže predať, aby si mohol kúpiť, čo potrebuje. Tí, ktorí nemajú na predaj nič okrem vlastnej schopnosti pracovať, musia predávať túto schopnosť tým, ktorí vlastnia továrne, kancelárie atď. A, pravdaže, nič, čo vyrobíme v práci, nie je naše – patrí to našim šéfom. 

Navyše, kvôli dlhému pracovnému času, zvyšovaniu produktivity atď., produkujeme oveľa viac, ako je nutné na to, aby sme prežili a vládali ďalej pracovať. Naše mzdy zhruba pokrývajú náklady na tovary, ktoré potrebujeme, aby sme prežili a mohli každý deň chodiť do práce (a práve preto je na konci mesiaca stav nášho účtu v banke len zriedka odlišný od predošlého mesiaca). Rozdiel medzi našimi mzdami a hodnotou, ktorú vytvárame, je základom akumulácie kapitálu, resp. tvorby zisku. 

Tento rozdiel medzi vyplatenými mzdami a vytvorenou hodnotou sa nazýva „nadhodnota“. Získavanie nadhodnoty zamestnávateľmi je dôvodom, prečo kapitalizmus považujeme za systém založený na vykorisťovaní – vykorisťovaní pracujúcej triedy.

Tento proces je v podstate rovnaký pri všetkých námezdne pracujúcich, nielen tých v súkromných spoločnostiach. Zamestnanci vo verejnom sektore takisto čelia neustálym útokom na mzdy a pracovné podmienky, ktorých cieľom je znížiť náklady a maximalizovať zisky v celej ekonomike.