Preslo par dni, snazim sa byt k nej mily ale za to si drzat odstup. Mal som aj pocit, ze sa to zacalo zlepsovat, dokonca prisla sama za mnou pri odchode a povedala mi aby som jej dal pusu. Dal som, usmial sa a odysiel. Je to trochu ironicke pre mna dokonca aj pisat, kedze sme spolu tak dlhu dobu a pusa je pokrok
Vcera rovno po praci isla na grylovacku, niejaky jej kolega si kupil nove auto tak ze idu ako cela partia ho pokrstit, pogrylovat a mozno potom na zabavu. Do jednej rana sa mi vobec neozvala tak som zacal mat o nu strach, napisal som jej ci je ok a raz prezvonil. Po dvoch hodinach mi napisala spravu ktorej som mal co robit aby som ju pochopil (bola zjavne pod vplyvom), a napisala ze prespi u kamaratky na byte. Pritom prave teraz by sa mala chystat do prace...
Odpisal som jej teda na tu spravu len nech si uzije vecer a rano nech mi napise ci je v poriadku. Doteraz sa mi neozvala a to by uz mala cestovat do prace. Nechcem jej zas ovalat a otravovat, ale nechapem ako sa nemoze vcitit do mojej koze a aspon napisat ze je ok a bla bla..
Proste nerozumiem ako sa clovek moze zmenit v priebehu tak kratkej doby a hrozne ma to ubija. Taktiez mam o nu aj strach, vsetky tie vecierky plne chlastu, pivko kazdy druhy den a taktiez vobec nepoznam jej kolektiv, bojim sa o nu lebo ju mam rad, viem aka je, aku som ju spoznal a aka bola cely nas vztah a ak to medzi nami skonci, chcem aby sa mala dobre a bola v poriadku.
Presiel takmer tyzden co sa snazim to zmenim, byt mily ale s odstup a cakat ako sa to vyvynie a ako sa rozhodne, ale je to tak hrozne tazke pre mna a ako ste pisali, mal by som to vydrzat niejaku dobu pokial si dievca uvedomi co chce ale fuu neviem ci to dam. Pri nej sa snazim byt v pohode a normalne existovat ale ked som sam, hlavne v noci a viem, ze tu nieje tak takmer nespim a pritom mi ten spanok vobec nechyba, nie som unaveny. Snazim sa chodit medzi ludi, von, behat, do posilky a ako tak sa to da ale nemozem zastat, lebo potom ma to zacne nesmierne ubijat.
Vazne mi behaju uz myslienky hlavou ci to nemam vzdat a rozist sa s nou, preniesat sa cez rozchod( co ma bude isto trapit niejaku dobu ale s tym pocit, ze viem ze to prejde..., v tomto bode to nema koniec) a pokracovat dalej v zivote.
Na druhej strane si stale hovorim, ze vydrz to este tyzden, dva a uvidis ci sa nieco zmeni ak nie, ukonci to potom.
P.S Som rad za vase komenty ale na druhej strane chapem, ze pre viacerych co to citali a reagovaly, je to jasna vec, nie je to uz co rieset ect. Vlastne ani celkom neviem preco pokracujem v pisani kedze viem, ake su moznosti, kde je vacsie pravdepodobnost ect. Ale citim sa o cosi lepsie ked mozem zo seba dostat niektore veci von aj ked je to iba na niejake forum...Nebavil som sa na tuto temu s nikym osobne.