Veď sa v konečnom dôsledku k nemu ani ty ani eMPiko nechcete prihlásiť, je to vidieť ako sa krútite:
"Peterson ma vela kontroverznych vyjadreni, ktore sa krasne daju kritizovat"
"neviem posudit, nesledujem ho"
"Petersona mozno validne a konstruktivne kritizovat od rana do vecera"
atď.
Ten jeden článok, ktorý som poslal, sa vám páčiť nemusí, ale podľa mňa sú tam vystihnuté viaceré veci. Poslal som ho aj preto, že je v slovenčine. Neskôr som poslal ďalšie, už v angličtine, takých sú tony. Aj tie sú podľa teba ad hominem?
Bill C-16 som vytiahol preto, lebo k tomu jedinému sa vyjadril eMPiko konkrétne. Ostatné bolo len také rozprávanie o forme článku. Avšak práve v tom článku bolo veľmi dobre opísané aj to, čo eMPiko odbil tým, že vraj išlo o satiru. No žiaľ nešlo. Tak ešte raz, z toho slabého článku:opat cherry picking a ty si vyberies len bill c-16 a tvrdis, ze sa daju vygooglit materialy ktore Petersona ociernuju a potom ziadne neposles.
Je to veľmi dobre vystihnuté, valídne (tvoje obľúbené slovo), žiadny ad hominem argument ani manipulácia. To sú Petersonove praktiky.Súčasťou Petersonovej argumentácie sú tiež štylizované fakty z biológie. Konkrétne život homárov mu poslúžil ako odrazový mostík pre vysvetlenie toho, prečo by čitatelia jeho knihy mali byť vystretí. Reč tela u homárov signalizuje dominanciu alebo poddajnosť a náš vlastný zhrbený postoj nás podobne vedie k poddajnosti a porazeneckému správaniu, kým vzpriamenosť naopak signalizuje dominanciu a úspech.
Homáre – áno, naozaj – sa stali Petersonovou značkou, symbolom a príkladom toho, akú dôležitú rolu hrá v našich životoch biológia. Homáre mu tiež slúžia na ilustráciu toho, prečo sú hierarchie prirodzené, a teda nevyhnutné a nemenné aj u ľudí. Homáre sú starobylým živočíšnym druhom a podľa Petersona majú silne hierarchizované sociálne správanie. Ich nervový systém, podobne ako náš, navyše pracuje so serotonínom, neurotransmiterom, ktorý sa u ľudí podieľa na formovaní nálad. Jeho nedostatok u nás vedie k smútku, agresivite a poruchám spánku, jeho prítomnosť naopak k pocitom šťastia. U homárov platí, že čím vyššie v hierarchii sa homár vyšplhá, tým vyššie sú jeho hladiny serotonínu. Porazený homár je smutný homár, tvrdí Peterson. Problémom feminizmu a „marxistickej ľavice“ potom je, že chce tieto nemenné hierarchie narušiť.
Petersonova argumentácia homármi má mnoho dier. Homáre, samozrejme, nie sú smutné, pretože serotonín u nich nekóduje radosť/smútok, ale agresivitu/pasivitu. Porazený homár dostáva od svojho nervového systému feedback, že sa má podriadiť. V skutočnosti homáre nie sú ani sociálnymi zvieratami, ale samotárskymi, agresívnymi a teritoriálnymi tvormi. Bojujú spolu pri stretnutí bez ohľadu na pohlavie a ich dominancia je založená najmä na ich veľkosti. Serotonín, podobne ako množstvo iných hormónov, navyše existuje u mnohých živočíšnych druhov a plní rozličné funkcie.
Naša biológia – tobôž biológia morských kôrovcov – nedrží kľúč k riešeniu našich politických a morálnych otázok. Napríklad agresivita u homárov nemôže byť meradlom toho, čo je a čo nie je morálne žiaduce v ľudskom spoločenstve. Konzervatívne diskurzy často prehliadajú, že „prírodné“ a „prirodzené“ sú dve odlišné kategórie – kým prvá opisuje, druhá predstavuje moralizujúci rozsudok. Vyvodzovanie druhej kategórie z prvej predstavuje takzvaný naturalistický omyl. Pointou Petersonovho zvieratníka však nikdy nebolo priblížiť život homárov, ale antropomorfizovať ich do podoby moralizujúcej bájky, ktorá má len jeden cieľ: obhajovať existujúce spoločenské hierarchie.
Odvodzovať z biológie a etológie (aj to nepresnej) kôrovcov poučenia o vhodnosti alebo nevhodnosti spoločenského usporiadania ľudí je jednoducho absurdné. Existujú tisíce druhov zvierat evolučne bližších ľuďom, ktoré sú samotárske alebo spoločenské, rovnostárske alebo s hierarchickou štruktúrou vzájomných vzťahov. Ich etológia nám nepodáva vysvetlenie vzťahov v ľudských spoločenstvách, ani nám nemôže poskytnúť návod, ako si usporiadať naše medziľudské vzťahy. Nakoľko vážne by sme brali, keby sa Peterson na príklade kuželnatiek začal zasadzovať za správnosť sekvenčného hermafroditizmu u ľudí? Mali by sme všetci aspoň raz za život zmeniť svoje pohlavie? A čo tak napodobniť reprodukčné správanie krabov a množiť sa počas hromadných orgií na pláži? Prečo sa rovno neinšpiroval nám geneticky najpríbuznejšími šimpanzmi bonobo, u ktorých majú samičky v spoločenskej hierarchii vyšší status?
(s cim ja tiez nesuhlasim)
