Z FB Draxlera. Je to bývalý SMERák a neviem vyhodnotiť každé jedno tvrdenie, ale prišlo mi to ako zaujímavý pohľad na stav našich médií. Váš názor?
Počas najbližšej schôdze parlamentu sa zrejme vynorí ostrý konflikt medzi vládnou koalíciou a médiami, kvôli snahe SNS a niektorých poslancov Smeru prísnejšie regulovať fungovanie spravodajstva. Nemyslím si, že konkrétne snahy sú celkom šťastné. Napriek tomu ale diskusiu o postavení médií v spoločnosti a ich fungovaní budeme v budúcnosti potrebovať. Poviem k tomu niekoľko postrehov, upozorňujem, že toto bude dosť dlhá poznámka.
Ale ešte pred samotnými postrehmi o médiách uvediem pre istotu dve veci:
- Napriek všetkému podľa mňa majú naše médiá dobrý základ a v mnohom pracujú veľmi profesionálne. Hovorím to ako konzument médií mnohých krajín. Keď som býval v Bruseli, nedarilo sa mi čítať tamojšie noviny, také nezáživné boli. Alebo, keď sa zdržiavam v Bulharsku, odkiaľ je moja priateľka, sledujem tamojšiu televíziu a noviny, a vnímam, že oproti Slovensku to má všetko drasticky nižšiu úroveň spracovania. Naše médiá, naopak, vedia živo komunikovať, v mnohom sú na vysokej technickej úrovni (digitalizácia, televízna technika), dosť veľa novinárov je veľmi bystrých a keď chcú (k tomu sa dostanem) vedia aj veľmi zložité témy rýchlo analyzovať.
- Takisto chcem pripomenúť, že som vždy rešpektoval základné pravidlá komunikácie s médiami. Keď vtedajší premiér Fico so svojím šéfom komunikačného odboru vymysleli, že ministerstvá nesmú poskytovať informácie Denníku N, ako jediný minister som vydal pokyn, že ministerstvo bude s týmito novinami naďalej štandardne komunikovať. A verejne som to oznámil. Nebolo to kvôli Denníku N, alebo zo snahy vymedziť sa voči premiérovi, ale kvôli tomu, že by sme porušili ak aj nie priamo literu, tak určite ducha tlačového zákona. Bodka.
A teraz konkrétne k fungovaniu médií. Napriek spomenutým pozitívam podľa mňa naše médiá zohrávajú často veľmi negatívnu úlohu. Jednak tým, že veľmi často úplne rutinne klamú, čím vytvárajú podhubie nedôvery v „oficiálne informácie“. A na druhej strane často výrazne skresľujú obraz fungovania politiky a spoločnosti a znemožňujú rozvinutie normálnej, demokratickej (nie „demokratickej“) politiky.
- K tým klamstvám. Jedna časť z nich sú také, ktoré nemajú pôvod doma, o to viac ale kvôli nim veľká časť našich občanov vníma médiá ako súčasť nečistých mocenských hier. Zoberme si vysoko aktuálnu tému, ktorou je „kosovská lož“. Bombardovanie Juhoslávie, ktorého výročie tu ochvíľu budeme mať, viacerí západní politici bránili argumentom, že NATO musí vojensky zasiahnuť, pretože Srbi už zdecimovali tisíce Albáncov. A treba im zabrániť v ďalšom masovom vraždení. Občas sa spomínalo slovo genocída. Hneď po ukončení bombardovania sa oficiálna rétorika zmenila. Z údajných tisícok mŕtvych ostali len pokusy dokázať, či Srbi pred útokom NATO v bojoch proti KLA v niektorých dedinách nezastrelili aj nejakých civilov. Teda dramatický obrat. Napriek tomu kosovská lož v mnohých médiách žije, a v slovenských, ktoré sú v podobných prípadoch úplne nekritické, pomerne intenzívne. Len nedávno ju jedno periodikum veľmi prominentne zopakovalo, dokonca s tým, že prezidentský kandidát, ktorý odmietne túto lož uznať, by nemal byť pozývaný do diskusií. Pritom ani v európskom meradle to nie je tak, že všetky hlavné médiá sa tejto propagandy držia, napríklad v Nemecku, kde som krátko potom žil, sa po akcii dosť v médiách preberalo, že na začiatku celej vojenskej intervencie bola jedna veľká lož (podobne ako predtým pri prvej aj neskôr druhej vojne v Iraku).
- Podobných prípadov prevzatého propagandizmu je veľa. Takže čítame každodenne o hospodárskych problémoch Venezuely (pod americkým finančným embargom) ale oveľa menej o surovej občianskej vojne v Jemene (kde sú civilisti vraždení čerstvo dodávanými západnými zbraňami). Pred časom sme každú chvíľu čítavali o vraždení v južnom Sudáne a kampaní hollywoodskych celebrít za jeho osamostatnenie. Potom sa región pod západným tlakom osamostatnil a jeho ropa sa dostala do inej sféry vplyvu. Vraždí sa tam minimálne rovnako, ako predtým, ale už k tomu nikto nerobí kampane. A tak ďalej. Do značnej miery je to úplne pochopiteľné, mediálna práca je v mnohom rutina, takže sa proste preberajú správy, ktoré tvorí niekto iný. Ale kým u západných médií sú za tým nejaké politické záujmy, u nás časť novinárov (nehovorím, že všetci) tieto príbehy veľmi aktívne preberá s rovnakou snahou, ako kedysi bolo dôležité zaľúbiť sa Moskve a ukazovať ideologickú čistotu.
- Aj preto sa o fake news a hoaxoch hovorí len v ideologicky správnych situáciách. Naopak, keď SME uverejní rozhovor, ako pred pár dňami, o KĽDR, v ktorom sú evidentné bludy, nikoho v danom okruhu ľudí to netrápi. V rozhovore sa napríklad dokonca tvrdí, že tam ženy nemajú dovolené mať na verejnosti odhalené koleno, a takéto na uliciach Pchjongjangu odchytáva mravnostná polícia. Pritom na hocijakom videu z daného mesta, ktoré si nájdete na Youtube, vidíte, že je to nezmysel. Sukne nad kolená má každá druhá, vrátane policajtiek, ktoré majú takú rovnošatu. Ale fake news je to, čo robí Rusko/Trump/antisystémoví konšpirátori; keď uverejňujeme nezmysly my, nazýva sa to spravodajstvo a publicistika. Aby bolo jasné, nijako ma netrápi obraz KĽDR vo svete, je to proste veľmi vzdialená krajina s politikou, ktorá je pre Európana úplne bizarná, ale fascinuje ma to ako príklad, že filtre na fakty sú tu rovnako deravé ako v prípade amerických médií, kde sú ale podobné príbehy podmienené aj mocenskými hrami.
Čo ma viac trápi sú doma vypestované lži a manipulácie:
- Uvediem starší, ale úplne modelový príklad. Pred pár rokmi chcel vtedajší predseda parlamentu Pavol Paška trochu sprísniť pravidlá pre pohyb novinárov v parlamente, aby už nedochádzalo k tomu, že takmer hocikde v budove behajú za poslancami s kamerami. V novinách sa objavili dramatické titulky, že Paška nás premiestnil na Janukovyčovu Ukrajinu, vraciame sa do obdobia socialistickej cenzúry a podobne. Pritom hociktorý západný parlament má oveľa, oveľa, oveľa prísnejšie pravidlá, ako to, čo navrhoval on. V americkom Kongrese novinár vôbec nesmie zapnúť kameru mimo presne vyhradeného miesta na galérii, ktoré mu ukáže zriadenec, kamera môže bežať len, keď je umiestnená na statíve, nie na pleci, majú pravidlá obliekania atď. V britskom parlamente nesmie plénum snímať nikto, ani poslanci, môžu to robiť len kamery spadajúce pod administratívu parlamentu, ktorá potom obraz dáva k dispozícii televíziám. V Nemecku či Francúzsku je to veľmi podobné. Namiesto toho, aby novinári len kričali, že sa im to nepáči, na čo majú právo, oni vytvárali obraz neexistujúceho sveta. Ak ste sa s niektorými len čisto priateľsky, takto cez FB, chceli baviť, aká je realita, reakcia bola hysterická, obvinili vás, že ste paškovec (čo je v mojom prípade dosť ironické, vtedy som ho nepoznal, neskôr to bol, spolu s Monikou Beňovou, jediný človek zo špičiek Smeru, s ktorým som mal v podstate otvorený nepriateľský vzťah a ani sme sa nezdravili).
- Toto bol len veľmi vypuklý prípad, ale v bežnom spravodajskom živote sú fakty veľmi často silno prispôsobené politickým kontúram témy. V civilizovanej krajine by si napríklad po niečom, ako bola kauza Čistý deň, sadli akademici alebo parlamentný výbor spolu so zástupcami médií a pripravil by poučenia do budúcnosti z celého tohto príbehu, ktorý by mal byť na dlhé roky uvádzaný ako hanba domácej žurnalistiky. Hoci nie všetko vo fungovaní zariadenia bolo v poriadku, médiá na začiatku vytvorili obludný príbeh, ktorý evidentne nemal s realitou nič spoločné. Mimochodom, v rovnakom čase inde súdili učiteľa za sex s maloletou, nikoho to nezaujímalo. Ak by sa z toho dal urobiť politický príbeh, napríklad by riaditeľ školy bol funkcionárom Smeru, asi by z toho bol Čistý deň 2. Nebol Smer, nebola ani dráma.
- Najhoršie je, ako človek vie aj z osobných rozhovorov, ľudí, ktorí sa na takomto „spravodajstve“ podieľajú, to zväčša ani súkromne nijako netrápi. Pre tých politicky angažovanejších je pravda podriadená boju proti ich nepriateľom, pre mnohých ďalších je podstatné vytvoriť príbeh, ktorý sa predá, čo na tom, že fakticky nie veľmi sedí alebo je úplne zmanipulovaný kontext. Ospravedlnením býva, že v mnohých prípadoch sa pre zmenu médiá trafia. To je pravda, zároveň je takáto argumentácia dôkazom veľmi pokrivenej morálky.
- A to som uviedol len veľmi vypuklé prípady. Pritom, opäť, ja to nehovorím preto, že by som voči novinárom trpel nejakou osobnou zášťou, ale bez štandardov, ktoré by boli vyššie ako tie dnes, sa nedá dlhodobejšie fungovať, spoločnosť sa z toho zblázni. Dokonca som v zásade priateľ novinárov a tvrdím, že sa im okrem iného majú výrazne zlepšiť podmienky fungovania. Potrebujeme slušne dotované verejnoprávne médiá, potrebujeme mechanizmy na osobnú podporu novinárov (vo forme kvázi štipendií a podobne), aj férovejšie rozdeľovanie peňazí, ktoré dáva štát na reklamu. V médiách je veľa šikovných ľudí, ktorí živoria a pri lepších materiálnych podmienkach by vedeli prinášať skvelý obsah. Ale popri tom všetkom sa treba začať serióznejšie baviť aj o korekčných mechanizmoch, ale najmä o tom, ako by mal novinár pracovať a aj o tom, aký by mal mať morálny profil.