Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Témy, ktoré sa nedajú zaradiť do kategórií vyššie...
LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

tyler91:
Spoiler
Rozhovory17. septembra 2019 10:39
Reprezentačný futbalista Hodúr manipuloval zápasy, teraz robí na stavbe: Syn snáď bude mať viac rozumu
Michal ČervenýMichal Červený
Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Za slovenskú futbalovú reprezentáciu odohral 12 zápasov, získal dva české tituly, no ľudia si ho navždy budú pamätať ako hráča, ktorý manipuloval zápas Nitry a Dunajskej Stredy.

Ivan Hodúr (39) je bez futbalu už šesť rokov. Po kritickom období sa pozviechal a splatil dlhy. Pracuje na stavbe a dodávkou roznáša letáky pre obchodný reťazec.

V septembri začína s prednáškami po slovenských kluboch, na ktorých bude súčasným profesionálnym hráčom hovoriť, ako prepadol gamblingu a následnému manipulovaniu zápasov. Aj vďaka tomu verí, že mu to Slovenský futbalový zväz zohľadní a odpustí mu časť trestu a bude sa môcť stať aspoň trénerom.
[ TIP: Čítajte nové vydania Športového Newsfiltru priamo vo vašom e-maili. Pre aktiváciu stačí raz kliknúť. ]

23. septembra o 20.00 bude hosťom diskusie Denníka N, v Novej Cvernovke bude o svojich skúsenostiach hovoriť s Petrom Dedíkom, vedúcim Oddelenia integrity SFZ, a Antonom Siekelom, prezidentom Slovenského olympijského a športového výboru.

Viac informácii nájdete vo facebookovej udalosti, lístky sa dajú zakúpiť tu.

Ivan Hodúr (39)

sa narodil v Seredi, je 12-násobný slovenský reprezentant. Ako 15-ročný prestúpil do Nitry, odkiaľ ho o šesť rokov získal český Liberec, s ktorým dvakrát získal titul. Počas pôsobenia v Liberci prepadol závislosti od automatov a narobil si dlhy. Následne hrával za Mladú Boleslav, Ružomberok, Nitru, Zagalebie Lubin (Poľsko) a za Dunajskú Stredu. Počas angažmánov v Nitre (2011) a v Dunajskej Strede (2013) pomáhal s manipulovaním dokopy šiestich zápasov. V roku 2014 dostal trojročnú podmienku, trojročný probačný dohľad a pokutu tritisíc eur. SFZ mu zakázal akúkoľvek činnosť spojenú s futbalom na 25 rokov.

Okrem neho súd potrestal aj troch jeho spoluhráčov Michala Diana, Mareka Božoňa a Tomáša Hubera. Objednávateľmi manipulácie boli Ivan Žiga, Róbert Rák a Marián Dirnbach, ktorí komunikovali s ázijskou stávkarskou mafiou. Potrestali aj ďalšieho slovenského futbalistu, Martin Trančík dokonca skončil na pol roka vo väzení.

Foto N – Vladimír Šimíček

Od nedobrovoľného konca vašej kariéry uplynulo už šesť rokov. Čomu sa venujete?

S kamarátom pracujem na stavbe a raz za týždeň na dodávke vozím letáky pre jeden obchodný reťazec. To je asi všetko.

Futbal ste hrali naposledy v roku 2013, potom vám ho na 25 rokov zakázali. Kedy ste začali pracovať?

Bolo to veľmi náročné obdobie, nevedel som sa zaradiť do života. Nevedel som, čo robiť. Dosť mi pomáhali rodičia, teraz som sa zamestnal a je to lepšie. Bavilo ma trénovať deti, ale pre zákaz som to nemohol robiť. Dostal som ho však vlastnou vinou, zaslúžil som si ho.

Vo futbalovom klube som nemohol byť zamestnaný ani v ňom vykonávať žiadnu funkciu. Sem-tam som individuálne trénoval deti, keď za mnou prišli ich rodičia.

Po treste to boli dva-tri roky veľkého trápenia.

Mohli by ste robiť nejaké pomocné práce na štadióne?

Možno aj áno. Aj mi ponúkali, či sa nechcem starať o štadión, ale bol by som tam celé dni a nemal by som čas chodiť sa pozerať na syna.

Nezohral úlohu pocit hanby za vaše činy, že by vám to ľudia z futbalového prostredia pripomínali?

To nie. Možno zo začiatku to bolo čudné, no časom to prešlo a teraz je to v pohode.

Hovoríte, že ste mali problém zaradiť sa do života po športovej kariére, to však počúvame aj od športovcov, ktorí ju ukončili sami a dobrovoľne. Myslíte si, že problémy by prišli, aj keby ste skončili dobrovoľne?

Bolo by to rovnako náročné. Bohužiaľ, futbalu som nedával všetko, venoval som sa aj iným veciam okolo ako hazard či diskotéky. Nič som si neušetril, všetko som buď prehral, alebo dal na zábavu. Po ukončení kariéry som to preto mal veľmi ťažké.

Poznáte viacero športovcov, ktorí prežívali náročný prechod do života po kariére?

Určite. Hlavne na Slovensku sa futbalista nevie zabezpečiť finančne a po kariére musí každý rozmýšľať, čo ďalej – či bude tréner, funkcionár, alebo si nájde nejakú robotu.

Ako vyzeral váš typický deň počas prvých rokov po ukončení kariéry?

Prvé dva-tri roky som si nevedel nájsť prácu, ani som si nevedel predstaviť, že by som išiel robiť niekam do fabriky. Bolo to veľmi ťažké. Čisté trápenie.

Ako sa zachovalo vaše najbližšie rodinné okolie?

Už počas angažmánu v Poľsku (rok 2012, pozn. redakcie) som sa rozviedol s manželkou. Dôvodom bolo, že som robil hlúposti, šancí mi dala dosť. Nevážil som si to a bol som zaslepený hazardom a zlými vecami okolo. Po treste mi deti sem-tam povedali, že ich spolužiaci mali na moju adresu hlúpe narážky, ale počas pol roka-roka to prešlo.

Rodičia pri mne stáli stále, aj keď mi mama nadávala za to, čo som spravil. Bola tam však pre mňa.

S manželkou máte deti v striedavej starostlivosti?

Nie, rozumiem si s ňou veľmi dobre. Deti si beriem, keď chcem ja alebo ony.

Váš 14-ročný syn hráva za Nitru, podobá sa na vás, aj hrá na rovnakom poste.

Ešte má aj rovnaký štýl behu. Dúfam, že bude mať viac rozumu ako tatko.

Začínajú sa už okolo neho motať futbaloví agenti?

Zopár ich už bolo, ale pribrzdilo ho zranenie a štvrť roka nemohol hrať. Znova sa do toho dostáva, musí makať.

Aj s ohľadom na vašu minulosť: kedy sa váš syn môže prvýkrát dostať na cestičky, ktoré ho dovedú k vášmu osudu?

Prichádza to vo veku 17 či 18 rokov, keď partie futbalistov začínajú chodiť na diskotéky. V tom veku už dostanú menšie zmluvy a zarábajú. Chcú byť frajeri, užiť si to a chodia po kasínach.

Snažia sa tak napodobniť svoje vzory, ktoré majú v starších spoluhráčoch?

Je to tak, sám som to zažil. Keď som prišiel do Liberca, rýchlo som chcel zapadnúť do kolektívu a všade som s nimi chodil.

Začínali ste v Nitre. Už tam sa chodilo po kasínach?

Áno.

Môžu mať športovci sklon k hazardu aj vďaka súťaživosti? V kolektíve sú bežné stávky o čokoľvek či hry pokru o peniaze. Môže to byť spúšťač závislosti?

Myslím si, že áno. Športovec možno v sebe potrebuje mať stále nejaký adrenalín.

Dá sa zápasový adrenalín, keď vás sledujú tisíce ľudí, porovnať s adrenalínom počas hry na automate?

To nie. Počas zápasu sa sústredíte na hru a v kasínach či na diskotékach sa chcete odreagovať.

Nič nepopierate, otvorene hovoríte o svojich chybách. Bolo to tak vždy?

Áno.

Aj svojej žene ste priznávali, že robíte chyby, keď ste hrávali automaty?

Nie, keď sme sa pre to hádali, vždy som si niečo vymýšľal. Klamal som, hovoril som, že nechodím.

Slovenská futbalová jedenástka pózuje pred začiatkom kvalifikačného stretnutia o postup na MS s Ruskom 12. októbra 2005 v Bratislave. Dolný rad zľava: Martin Škrtel, Radoslav Zabavník, Peter Hlinka, Ivan Hodúr a Szilárd Németh. Horný rad zľava: Miroslav Karhan, Radoslav Kratochvíl, Jozef Valachovič, Marián Had, Robert Vittek a brankár Kamil Čontofalský. FOTO TASR – Pavel Neubauer

Stačí hodiť euro a som v tom znova

Ako sa začala vaša kariéra v Nitre?

Prišiel som tam ako 15-ročný, pochádzam zo Serede. Bol som tam ďalších šesť rokov, potom som prestúpil do Liberca, kde som bol ďalších sedem rokov. Počas pôsobenia v Nitre som sa dostal do reprezentácie do 21 rokov a už tam sa hrávali karty a robili aj ostatné veci.

Dalo sa v Nitre zarobiť?

Môj prvý plat bol približne osemtisíc korún (približne 266 eur). Problémom je, že futbalisti majú veľmi veľa voľna, v ktorom si chcú užívať peniaze.

Existovala voči tomu vtedy prevencia alebo vzdelávanie vo finančnej gramotnosti?

Vôbec nič. Nemal nám kto poradiť, ale niektorí hráči by rady asi ani neprijali. V tom veku si chce každý užívať a machrovať, že je futbalista a má peniaze. Potom to vždy zle dopadne.

Po prestupe do Liberca ste začali zarábať viac?

Áno, aj keď spočiatku som tam hrával len za béčko. Časom som sa vypracoval. Začalo sa nám dariť, chodili sme po všelijakých akciách, do kasín. Dvakrát sme vyhrali titul.

Zahrali ste si aj proti AC Miláno, na štadióne San Siro ste v predkole Ligy majstrov podali jeden zo životných výkonov. Napokon ste však nepostúpili, no AC Miláno vyhralo celú Ligu majstrov.

Ani som tam nemal hrať, no zranil sa Samo Slovák a tréner ma postavil namiesto neho. Bol som úplne uvoľnený a hovoril som si, že nemám čo stratiť.

V kariére som však nemal šťastie na poriadneho manažéra, ktorý by ma dostal niekam vyššie, keď som mal najlepšiu formu. Ale Pán Boh mi asi vrátil to, že som futbalu nedával všetko.

Bolo to tak, že lídri kolektívu v Liberci chodievali hrávať?

Áno, chodili do kasín, bola tam veľká eufória, možno každý týždeň sme boli na nejakej akcii, po ktorej sme skončili v kasíne. Veľa spoluhráčov hrávalo.

Začali ste hrávať aj sám? Kedy sa to zlomilo a začalo to byť nebezpečné?

Prvé dva roky som hral sem-tam, potom ma to lákalo viac a aj doma som klamal, že idem niekam inam, ale v skutočnosti som išiel do kasína. Hrával som automaty. Akoby som mal v sebe niekoho, kto mi hovoril, aby som išiel hrať. Vôbec som nemyslel na to, čo sa môže stať.

Hrali ste len automaty?

Áno.

Boli ste závislý?

Určite. Človek párkrát vyhrá a potom ho to stále láka. Je to rovnaké ako drogy. Každý deň vás to láka hrať.

Český brankár Miloš Buchta v texte pre bezfrazi.cz priznal, že nielen prehrával celú svoju výplatu, ale sa aj dostal do dlhov. Je to aj váš prípad?

Áno. Stávalo sa to a dosť často, chvalabohu už žiadne dlhy nemám. Dlhy som si vyplácal dlhmi.

Buchta hovoril o pocite, že výhrou na automate dokáže splatiť dlh.

Presne, je to tak.

Keď sa pozriem na vašu kariéru cez váš životopis, vyzerá to, že k zlomu prišlo okolo roku 2008, keď ste po siedmich rokoch odišli z Liberca do Mladej Boleslavi. Potom ste v žiadnom klube okrem Nitry nevydržali dlhšie ako rok. Bolo to spôsobené problémami mimo ihriska alebo problémami na ihrisku?

Bolo to športovou formou. Keď som prestúpil do Boleslavi, do kasín som už vôbec nechodil. Nesadlo mi prostredie, mysleli si, že som podobný typ hráča ako Marek Matějovský, ktorý prestúpil do Readingu v Premier League.

On hral pozične nižšie ako vy.

Áno, presne. Potom som išiel do Ružomberka, kde sa stalo to isté. Nesadlo mi mesto, trénovalo sa na umelej tráve alebo po dedinách. Zarábal som tam slušné peniaze, ale išiel som za majiteľom, že chcem odísť. Prišiel som do Nitry, kde som to poznal a vedel som, že sa odtiaľ môžem niekam vyšplhať, aj keď som išiel rapídne dole s platom. Riskol som to, znova sa mi začalo dariť, išiel som na rok do Poľska.

Hovoríte, že v Mladej Boleslavi ste už nehrávali na automatoch.

Možno som ešte hral, ale nechodil som tak často, bolo to viac kontrolované. Ľudia ma hocikedy mohli natrieť na klub, kde by som dostal pokutu.

V Liberci si na to klub nedával pozor?

Dával, boli ľudia, ktorí donášali majiteľovi, že chodíme po herniach. Keď som s ním rokoval o novej zmluve, povedal mi, že počul, že chodím hrávať.

Pre závislosť od automatov ste vyhľadali aj odbornú pomoc. Kedy to bolo?

Už som bol na Slovensku (do Ružomberka prestúpil v roku 2009, pozn. redakcie). Chodil som k psychiatrovi Patrikovi Strhanovi do Galanty. Najskôr som išiel do Piešťan, kde mi však lekár chcel dávať tabletky ako Xanax, toho sa bojím. V Galante som potom mal štyri alebo päť sedení a keď som si spätne uvedomil, čo som mohol mať, keby som nehral, a ako som stratil rodinu…

Od návštev psychiatra ste ešte hrali?

Nie.

Vnímate sám seba ako abstinujúceho závislého? Keby ste si zahrali len raz…

Tak začnem znova. Stačí, keď raz hodíte euro a znova ste v tom. Mal som okolo seba kamarátov, ktorí chodili hrávať. Tomu sa treba vyhýbať.

Z Nitry ste potom prestúpil do Lubinu. Hovorí sa, že v poľskej lige sa dá pekne zarobiť.

Dá, aj keď som nemal lukratívnu zmluvu, plat som nemal výrazne iný od toho, aký som mal v Ružomberku. Vtedy som však ešte splácal dlhy. Nemal som požičané z bánk, ale od kamarátov. Niekedy sa stalo, že sme sa pre peniaze pohádali, no myslím si, že teraz proti mne nikto nič nemá a nerozpráva o mne niečo zlé. Ľudia si povedia, že ‚aha, čo spravil so svojím životom‘. Ja som však salamista, hodím to za hlavu.

Ivan Hodúr v drese Nitry v roku 2010 v zápase proti Banskej Bystrici. Foto – archív tasr

Vedel som, kto do toho tiež pôjde

Vašim posledným klubom bola Dunajská Streda, do ktorej ste prestúpili v roku 2013. Vtedy ho ešte vlastnil Khashayar Mohseni z Iránu a fungoval úplne inak ako v súčasnosti pod vedením Oszkára Világiho.

Bola to jedna katastrofa. Hráčom klamali do očí, neplatili nám.

Vedeli ste to dopredu? Hráči si to medzi sebou zvyknú komunikovať…

Práveže som to nevedel. Mal som tam zmluvu, ktorá nebola veľká. Dochádzal som tam štvrť roka každý deň autom, no výplata nechodila, neviem, či som nebol v mínuse, pokiaľ išlo o náklady na cestovanie. Chalani, čo bývali na štadióne, pomaly ani nemali čo jesť.

Začína sa napĺňať typický scenár. Hráč je v zlej finančnej situácii, tak je ochotnejší prijať ponuku na korupciu.

Je to pravda. Ľudia, ktorí to robili, alebo ešte aj robia, vedia, kto má finančné problémy či kto je gambler.

Prvýkrát ste manipulovali zápasy v roku 2011, išlo o prípravné stretnutia vašej Nitry proti MTK Budapešť a Bohemiansu Praha.

Musím povedať, že som to robil len v dvoch kluboch, v ktorých mi nechodila pravidelne výplata. V tomto období v Nitre nechodila. Zrazu prišla ponuka, že sa dajú zmanipulovať prípravné zápasy a niečo si môžeme zarobiť. Išli sme do toho.

Kto vás kontaktoval?

Človek mimo futbalového tímu. Už ani neviem, o koho išlo.

Čo od vás chcel?

Pýtal sa, či môžeme zmanipulovať zápas, koľko gólov má padnúť a koľko za to dostaneme. Išli sme do toho.

Vy ste boli ofenzívny hráč, ako ste mohli prispieť k tomu, aby váš tím dostal góly? V roku 2013 ste pre denník Šport povedali, že ste napríklad pri štandardkách nebránili natesno.

Hráči sú voľnejší a aj keď to vyzerá, že hráča bránim, v skutočnosti je voľný.

Človek si to predstaví tak, že stratíte ľahkú loptu pri rozohrávke.

To by bolo príliš okaté.

Zmanipulovali ste teda dva zápasy a potom ste to už nerobili?

Už ma nekontaktovali. Až potom v Dunajskej Strede.

Zostalo to vo vás, ten pocit, že ste podvádzali?

Odišiel som do Poľska, kde som nad niečím takým vôbec nerozmýšľal.

Nebáli ste sa, že vás chytia?

Bol som taký zaslepený, že som si myslel, že mi na to nikdy nemôžu prísť. Myslel som si, že po niečom takomto vôbec nejdú. Bol som úplne pokojný.

Ako vyzeral prvý kontakt s manipulátormi v Dunajskej Strede v roku 2013?

Vedeli, že je to tam tragédia a že nám nechodia výplaty. Opäť sa ozval človek mimo tímu, išli sme do toho traja alebo štyria.

Koľkým hráčom sa manipulátor ozve?

Jednému.

Čiže vy ste tých zvyšných zorganizovali.

Áno.

Ako ste vedeli, koho osloviť?

Za tri mesiace, ktoré som v klube strávil, som vedel, kto by do toho mohol ísť alebo kto má problémy. Asi boli aj takí, ktorí odmietli. V situácii, ktorá tam bola, by podľa mňa do toho išla polovica mužstva.

Čiže sa to môže stále diať v kluboch, ktoré neplatia načas?

Určite áno.

Mysleli ste pri výbere hráčov aj na ich posty?

Boli tam dvaja obrancovia a jeden záložník.

Hodúr v drese Dunajskej Stredy v roku 2013 krátko pred tým, ako ho zadržala polícia. Foto – archív tasr

Išlo o ligové zápasy. Čo ste v nich mali zmanipulovať?

Väčšinou sa podávali stávky na počet gólov, aby padli minimálne tri. Táto ponuka sa v online stávkovej kancelárii objavila vždy až po 15. až 20. minúte zápasu a na ihrisku sme čakali na signál z tribúny, či do toho ísť.

Už nešlo len o prípravné zápasy, na ligových bolo viac kamier aj divákov. Mysleli ste viac na to, že musíte byť viac nenápadný?

Ani nie. Chyby väčšinou vyplynuli z hry.

Dopadli by tie zápasy výrazne inak, keby ste sa nesnažili ich ovplyvniť? Napríklad v jednom zo zmanipulovaných zápasov ste v Trenčíne prehrali 0:6.

Neviem, či by sme dostali menej gólov. Trenčín bol vo forme a my sme na tom neboli dobre. Keby sme sa to nesnažili zmanipulovať, možno by sme prehrali len 0:4.

Stalo sa nám aj to, že nám snaha o zmanipulovanie nevyšla. Nasledujúci zápas bolo treba vrátiť, znova niečo spraviť, ale zadarmo.

Čiže peniaze ste dostávali vopred?

Nie. Až po zápase. Ak sa nám to nepodarilo, ľudia nad nami prišli o veľké peniaze, za ktoré podali stávky. Ďalší zápas sme preto museli zmanipulovať bez toho, aby sme dostali peniaze.

Takže ste sa pokúsili zmanipulovať jeden zápas, nepodarilo sa, tak ste nedostali peniaze. Za trest ste teda museli zadarmo zmanipulovať ďalší zápas.

Áno. Nebola to sranda. Človek, ktorý sa do tohto dostane, z toho veľmi ťažko vychádza.

Práve mi prebehol mráz po chrbte, to už znie mafiánsky.

Boli aj výhražné telefonáty.

Báli ste sa?

Možno raz. Mám však takú povahu, že mi je akoby všetko jedno. Bol som pokojný, aj keď ma zobrali policajti do cely predbežného zadržania. Síce som rozmýšľal, čo všetko môže prísť, ale prespal som tam asi 20 z 24 hodín.

Pokiaľ ide o vyhrážky, do telefónu mi hovorili, že mám niekam dôjsť, no nešiel som tam. Bolo to veľmi dávno, už si na to veľmi nespomínam.

Policajti u vás zazvonili 11. septembra 2013 o šiestej ráno. Čo ste si pomysleli, keď niekto zvonil tak skoro?

Bol som rozospatý, pozrel som sa cez priezor a zbadal som troch ľudí, neboli v uniformách, ale mali pásky na rukávoch. Vedel som, že je zle. Otvoril som dvere, správali sa veľmi slušne. Jeden z nich sa ma opýtal, či viem, prečo tam sú, odpovedal som, že asi viem. Umyl som sa a išiel som, v aute mi nasadili putá.

Čo sa dialo na polícii?

Vypočúvali ma, zavolal som rodičom, kde som, a na druhý deň som išiel po ďalšom výsluchu domov.

Ivan Hodúr na zasadnutí Disciplinárnej komisie SFZ 26. septembra 2013. Foto – archív tasr

Hanbil som sa, ale už to prešlo

Keď sa v roku 2013 prevalila korupčná kauza, vy ste ako jediný jej aktér komunikovali s novinármi či s futbalovým zväzom. Prečo?

Mali dosť dôkazov, aby som si niečo vymýšľal.

Čo vám prebiehalo hlavou, keď vás pustili?

Išiel som do Dunajskej Stredy hore do kancelárie, bol tam tréner Miki Radványi a generálny manažér Dušan Chytil. Pýtali sa, či je to pravda, povedal som, že áno. Tým pádom som v klube skončil. Ani sme tam nemali zmluvu, možno nejaký papier, ktorý však nebol zaregistrovaný na zväze. Bordel, katastrofa.

Vtedy už o tom vedeli aj médiá?

Volali mi, v novinách som väčšinou bol len ja. Spočiatku som sa aj trochu hanbil, ale už to prešlo.

Komunikovali ste vtedy so zvyšnými tromi spoluhráčmi, ktorých mená tiež vyšli na verejnosť?

Nie, nerozprávali do novín ani so mnou nekomunikovali. Vtedy sme už aj mali zákaz stretávať sa.

A zrazu ste boli prvýkrát v živote bez futbalu.

Ako som už povedal, prvé dva-tri roky to bola strašná tragédia, nevedel som sa zaradiť do života.

Aký verdikt ste čakali?

Myslel som si, že keď budem spolupracovať so zväzom aj s políciou, zohľadnia to a dajú mi menší trest, napríklad dvojročný. Nečakal som však až taký vysoký, aj keď viem, že som spravil hlúposť.

To je športový trest, no čo ste čakali na súde? Hrozilo vám, že vo väzení strávite tri až osem rokov.

Čakal som hocičo, aj to, že pôjdem sedieť. Prvýkrát som však spravil niečo zlé, preto som uvažoval aj o tom, že dostanem len podmienku. Keď som zistil, že nepôjdem do väzenia, padol mi kameň zo srdca.

Mali ste niečo usporené?

Nie, pomáhali mi rodičia. Bohužiaľ, 35-ročnému museli rodičia pomáhať. Už je však toho menej, aj keď mi sem-tam chýbajú peniaze. Mám však dve roboty, zarobím si.

Nedostali ste len podmienku, ale aj pokutu tritisíc eur. S tou tiež pomohli rodičia?

Rozdelili mi to na desať splátok, rodičia mi veľmi pomohli.

Ako ste sa dostali k práci?

Kamarát má stavebnú firmu, chodíme stavať domy. Plus každý utorok v noci rozvážam letáky na dodávke. Dostanem adresy a roznesiem tak tri tony papiera.

Foto N – Vladimír Šimíček

V septembri začínate s prednáškami po fortunaligových kluboch, kde budete futbalistom rozprávať svoj príbeh. Už viete, čo im budete hovoriť?

Aby zbytočne nerozhadzovali peniaze a vyhýbali sa herniam a podobným veciam. Futbal nebudú hrať do smrti, treba myslieť na zadné vrátka, aby sa nedostali do problémov ako ja.

Predstavte si, že znova máte 22 rokov, príde k vám do klubu rozprávať šikovný reprezentant, ktorý spadol do automatov a korupcie, zamysleli by ste sa nad jeho slovami?

Myslím si, že áno. Vtedy sa nikto nestaral, čo robíme po futbale, mali sme veľmi veľa času. Doobeda sme mali jeden tréning a poobede už nebolo čo robiť. Dvojfázové tréningy boli len raz do týždňa.

Chceli by ste, aby sa váš syn stal profesionálnym futbalistom?

Áno, ale hlavne nech je zdravý. Talent má, ale musí na sebe makať. Či dopadne ako ja? Myslím si, že je rozumný, a má živý príklad vo svojom otcovi a moja exmanželka ho dobre vychováva, otca mu stále dáva za príklad.

Stanovisko Slovenského futbalového zväzu

SFZ venuje problematike manipulácie futbalových stretnutí náležitú pozornosť a aj naďalej bude aktívny v oblasti prevencie, ako aj súčinný pri vyšetrovaní konkrétnych prípadov. S radosťou sme privítali spoločne s Úniou ligových klubov podporu našich vzdelávacích aktivít nášho partnera projektu, spoločnosti Fortuna. V spolupráci s ÚLK pripravujeme sériu školení a kampaň „Fortuna liga hrá fér“. Prevencia je v tejto oblasti veľmi dôležitá, preto hráčov oboznámime s novými trendmi, vysvetlíme im zmeny v predpisoch v oblasti integrity a na nových praktických príkladoch ich upozorníme na techniky manipulátorov. Vítame aktivitu pána Hodúra, ktorý na vlastnom príklade a negatívnych dôsledkoch tohto konania môže ovplyvniť myslenie a konanie hráčov do budúcnosti. Veríme, že tieto naše spoločné aktivity pomôžu k budovaniu integrity futbalu a v čo najväčšej miere predídeme možným podobným prípadom.
LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

heker
Spoiler
Načo rodičia snívajú o NHL? Dostane sa tam iba jedno dieťa z tisíca

Fín hovorí, ako vychovať hokejistov.

24. sep 2019 o 15:48 Marián Szűcs

Jukka Tiikkaja. (Zdroj: SME - MARKO ERD)
Písmo:A-|A+7117

Dva roky pracoval na tom, aby slovenský hokej začal opäť vychovávať výnimočných hráčov. Fínsky expert JUKKA TIIKKAJA hovorí aj o tom, v čom robia tréneri a rodičia na Slovensku pri práci s deťmi chyby.
V rozhovore sa dočítate:

V akom veku by deti mali začať s hokejom?
Koľko tréningov týždenne by mali mať?
Aké chyby robia tréneri a rodičia na Slovensku?
Prečo deťom priveľa hokeja škodí a prečo nie je problém, ak idú na tréning len raz za týždeň?
Prečo sa o dieťati do 13 či 15 rokov nedá povedať, či z neho bude hokejista?

Keď ste prišli na Slovensko, zrejme ste sledovali veľa tréningov v rôznych vekových kategóriách. Aký bol váš dojem z toho, čo ste videli?

Všimol som si, že čas strávený na ľade nie je využitý príliš efektívne. Hráči často stáli na čiarach a cvičenia, ktoré robili, vychádzali z tradície. Neučili hráčov vnímať veci, ktoré sa dejú okolo nich, aby im dokázali porozumieť a mohli robiť potom správne rozhodnutia. Naopak, veľa cvičení to eliminovalo.

Tréneri hovorili, že tie cvičenia musia robiť pre korčuľovanie, prácu s hokejkou a streľbu. Ale na to sú efektívnejšie spôsoby, ktoré zároveň podporujú vnímanie hráčov a ich schopnosť správne sa rozhodovať. S tým súvisí aj tímová hra, ktorá bola veľmi konzervatívna, spočívala v pomalých nacvičených zakladaniach akcií.

Lenže hra je dnes veľmi rýchla. Musíte mať tím, ktorý dokáže útočiť aj brániť tak rýchlo, ako je to možné. Takže je na schopnosti hráčov posúdiť, kedy sa situácia na ľade mení a okamžite reagovať. Hneď ako stratíme puk, začíname brániť. A keď puk získame, sme hneď schopní útočiť. A dokážeme to robiť kolektívne, najskôr dvaja - traja hráči, potom celá päťka.

Nevidel som, že by sa tieto prvky moderného hokeja systematicky zahŕňali do tréningového procesu.
Súvisiaci článok Alfa mentalita Slovákov brzdí zmeny v hokeji, tvrdí fínsky expert Čítajte

A čo ste postrehli na tréningoch menších detí?

Zdá sa, že u vás je tradíciou mať v tréningu izolované monotónne cvičenia. Keď však niečo monotónne opakujete, váš mozog sa po niekoľkých opakovaniach odpojí. Pre učenie je to neefektívne. Treba obmieňať cvičenia, mali by na seba nadväzovať, tvoriť systém, a zároveň rozvíjať rozmýšľanie, aby si deti uvedomovali, čo a prečo robia. Teda trénovať účinnejšie.

Už u malých detí treba rozvíjať aj schopnosť hrať tímovo. Môžete s nimi začať s cvičeniami jeden na jedného, dvoch proti dvom. Ja hrám s tebou a hráme proti nim dvom – to je pochopiteľné aj pre malé deti.

Aj malé deti môžeme povzbudzovať, keď majú puk, aby zaútočili a niečo s ním vymysleli, aby pomohli spoluhráčovi v útoku. Úloha pre trénera je, aby všetci hráči na ľade boli aktívni. Tak môžeme systematicky budovať návyky, ktoré budú deti potrebovať neskôr.

Potom už o tom vôbec nemusia rozmýšľať, automaticky vyhodnotia situáciu na ľade a budú vedieť robiť správne rozhodnutia. A budú mať zároveň zručnosti na to, aby to dokázali spraviť.

To je rozdiel oproti systému, kde majú hráči určené úlohy a tréner im hovorí, čo majú robiť. Naopak, treba hráčom pomáhať lepšie porozumieť požiadavkám útočnej a obrannej hry a vytvárať prostredie, v ktorom môžu systematicky pracovať na správnych návykoch.

Ako na vás pôsobili tréneri na Slovensku?

Často som videl, že keď spustia cvičenie, sú pasívni. Ich spätná väzba je zameraná na chyby.

Ale keď sa učíte, robíte aj chyby. Ide o to učiť sa zmysluplne, rozvíjať individuálne zručnosti aj tímovú hru a vytvoriť motivujúce prostredie pre deti a mladých hráčov. To sú z môjho pohľadu a skúseností tri najväčšie oblasti, kde je veľký priestor na zlepšenie.

Deťom to dáva viac priestoru na to, aby sa učili robiť rozhodnutia, podporuje to ich kreativitu a autonómiu. To je to, čo sa v minulosti dialo, keď deti hrali hokej na uliciach. Aj v neskoršom veku treba hráčom vysvetľovať, ako im to, čo robia, pomôže zlepšovať sa. Aby neboli len pasívnymi objektmi, ale aktívnou súčasťou toho procesu.

Takže tréneri by mali k deťom pristupovať viac individuálne?

Keď som sa ich spýtal, koľko majú individuálnych rozvojových plánov pre hráčov, bolo ich naozaj málo. Vo Fínsku je to samozrejmá súčasť práce trénerov. Všetci hráči vo väčších kluboch začínajú s individuálnymi plánmi už od ich trinástich rokov, sú aktívni, chcú vedieť, čo majú robiť, aby sa zlepšili.

Aj tréneri majú možnosť prispôsobiť tomu tréningy. Keď máte hodinu tréningu na ľade, neznamená to, že keď budete ku každému pristupovať rovnako, dosiahnete u všetkých rovnaký výsledok. To je typické pre tradičný školský systém.



Hrá dieťa so svojou hokejkou alebo s hokejkou svojho otca, mamy, alebo trénera? Rodičia si myslia, že čím viac času strávi dieťa na ľade, tým z neho bude lepší hráč. Tak to nefunguje.„

Jukka Tiikkaja

Tréneri by mali venovať časť tréningu tímovej hre a druhú časť zlepšovaniu individuálnych zručností. Neznamená to, že musíte robiť dvadsať rôznych vecí, keď máte dvadsať hráčov. Majú totiž zvyčajne podobné potreby, môžete ich kombinovať.

Na Slovensku sa individuálnym potrebám hráčov venujú tréneri málo. Často to súvisí s ich vedomosťami, ale aj s tým, že nie sú poriadne zaplatení. Potom prídu pol hodiny pred tréningom, prikážu spoločné cvičenia a idú preč. Nie je tam veľká interakcia s hráčmi.

Prišli ste na nejaké riešenie, ako pomôcť zle plateným trénerom?

Budeme mať lepšie platených trénerov v pilotnom projekte akadémie v Trenčíne, doobeda budú pracovať v škole, potom sa budú venovať viacerým tímom. Musíme nájsť spôsob, ako podporiť trénerov dorastu a juniorov v kluboch. Je otázka, čo vie hokejový zväz pre nich spraviť, aby mali lepšie podmienky a boli schopní naplniť požiadavky moderného hokeja a spôsobu výchovy, o ktorom som hovoril.

Teraz to systém neumožňuje. Bude to úloha pre nové vedenie zväzu. Nie je to šprint na dva roky, ale záležitosť na desať - pätnásť rokov. Teraz vám tréneri povedia, že rozumejú, čo od nich chceme, ale majú tri zamestnania. Vo Fínsku sú vo väčších kluboch profesionálni tréneri už u 14-ročných detí a dostávajú plat takmer na úrovni priemernej mzdy v krajine. Aj v spoločnosti majú rešpekt, lebo pracujú s mladými ľuďmi. Na Slovensku to ešte nie je.

V akom veku by malo dieťa začať s hokejom, korčuľovaním, tréningmi v klube?

Je ťažké povedať, čo je ideálne. S korčuľovaním je dobré začať skoro. Nemusí to byť nevyhnutne v klube. Nedá sa povedať, že musíte začať do istého veku, lebo potom už nemáte šancu. Alebo že keď začnete skôr, máte väčšiu šancu. S korčuľovaním môžu deti začať pokojne už vtedy, keď začnú chodiť.

Dôležité je budovať v nich zdravý vzťah ku korčuľovaniu, nenútiť ich, dať im čas, aby si na ľad privykli. A keď budú mať záujem venovať sa tomu viac, je čas vyskúšať hokej. Vo všeobecnosti deti začínajú s prvými skúsenosťami s hokejom v šiestich – siedmich rokoch.

Koľko tréningov týždenne by mali v tom veku mať?

Nedá sa povedať, koľko tréningov spraví z dieťaťa top hráča. Dôvod, prečo je na Slovensku tak málo hráčov, je, že po prvých pokusoch s hokejom nasleduje príliš veľký skok, keď začne dieťa chodiť do klubu. To, čo väčšina klubov ponúka, je podľa mňa príliš veľa pre sedem- až osemročné deti a ich rodičov.

Deti musia mať čas na rôzne veci. Potom sa dostávame do situácie, že deti sú vyhorené ešte predtým, než vlastne poriadne s hokejom začnú. Vo Fínsku máme viac ľadových plôch a deti môžu napríklad popoludní korčuľovať zadarmo. Ak chcú, môžu byť na ľade aj každý deň. Do klubu môžete prísť raz či dvakrát za týždeň a stále môžete hrať, ste rešpektovaným členom tímu. Je to flexibilnejšie.

Vďaka tomu si udržíme viac hráčov dlhší čas. A keď sa rozhodnú ísť ďalej, je priestor na zvyšovanie nárokov. Vo všeobecnosti deti vo Fínsku viac športujú a menej sa špecializujú. Viac sa hrajú. Preto napríklad fínske deti prehrávajú s ruskými všetky zápasy až do veku trinásť či pätnásť rokov. Ale vo veku 16–, 17-ročných už žiadny rozdiel nie je.

Nie je to o tom, že treba robiť veľa. Musí vás to baviť, musí to byť zmysluplný čas, v ktorom sa učíte. Aj rodičia by to mali prijať. Ak mám osemročné dieťa a chce ísť na hokej len raz za týždeň, ale zároveň sa chce venovať iným športom, je to skvelé. Prečo by som mal rozhodnúť, že musí ísť štyrikrát do týždňa na hokej, aby z neho bol hráč NHL?

V takom veku nevieme, aký bude jeho život. Radšej nech má dieťa podmienky na to, aby si vytvorilo zdravý vzťah k športu a bolo pri tom šťastné. Aby cítilo, že žije vlastný život a nenapĺňa len očakávania niekoho iného.
Fínsky hokejový expert Jukki Tiikkaja (7 fotografií)

Deti sú zvyčajne šťastné, keď sa zabávajú. Je dôležité, aby bol hokej pre ne zábavou?

Pre malé deti je to jedna z najdôležitejších vecí. My sme toľko možností nemali a tolerovali sme viac vecí. Ale dnes je pre deti toľko možností. Nie sú ochotné tolerovať hrubé trénovanie či správanie. Musíme sa snažiť, aby to pre ne bolo zábavné a inšpiratívne. Platí to aj v zamestnaní, potrebujete ľudí s entuziazmom, zápalom. Vo Fínsku máme porekadlo, že ak sa pri učení nebavíš, zabudneš bez ľútosti. Zábava pre mňa nie je opakom tvrdej práce.

Koľko mesiacov do roka by deti mali byť na ľade?

Treba nájsť rovnováhu medzi aktivitami na ľade a mimo neho. Deti by mali byť vo všeobecnosti pohybovo aktívne viac ako 20 hodín týždenne. Otázkou je pomer medzi organizovaným športom a obyčajnou hrou, fyzickou aktivitou. Väčšina z tých 20 hodín by však mala byť neorganizovaný šport.

Dnes neorganizované aktivity na ulici takmer úplne vymizli a veľa športov sa to snaží kompenzovať tým, že organizujú viac aktivít. Ak však začnete v mladom veku priveľa športovať, rastie riziko zranení. Pre osemročné deti odporúčame byť na ľade dva-, trikrát týždenne, pre 12-ročné tri- až štyrikrát, a potom postupný nárast. Zvyšok by mal byť neorganizovaný šport, popoludňajšie aktivity. Robiť iba jeden šport nie je dobré.

Je pre deti vhodné mať aj mimo sezóny hokejové tréningy alebo je lepšie sa v lete venovať futbalu či inému športu?

Je veľa štúdií z rôznych športov o rizikách príliš skorej špecializácie na jeden šport. Rodičia by mali byť opatrní do veku 12 - 13 rokov. Leto by malo patriť iným aktivitám. Rozumiem, že kluby sa snažia vyhovieť požiadavkám rodičov. Tí chcú, aby bol z dieťaťa hokejista a očakávajú od klubu, že bude organizovať tréningy a ďalšie aktivity. Ak to nerobí, zoberú deti do iného klubu, ktorý to robí. Je to negatívny kruh.

Ak klub organizuje tieto aktivity, mali by byť dobrovoľné a umožňovať, aby sa deti venovali aj iným športom. Ale bol by som opatrný aj u detí, ktoré chcú hrať iba hokej, lebo to nie je dobré pre ich celkový rozvoj. Nájdime iné možnosti, nech si zahrá inline či hokejbal. Aj pri korčuľovaní potrebujú deti všeobecné pohybové zručnosti, ktoré získajú pri iných športoch.

V príručke, ktorú ste vypracovali pre slovenských trénerov, odporúčate, že pre deti má sezóna trvať od septembra do marca. Takže je v poriadku, ak sú deti po zvyšok roka mimo ľadu a venujú sa iným aktivitám?

Áno. Všetky veľké hokejové krajiny stavajú svoj program pre deti takto.

Mnohí rodičia si však myslia, že dieťa by malo byť na ľade celý rok, nielen sedem - osem mesiacov.
Jukka Tiikkaja

Pracuje ako projektový manažér pre prestížne hokejové centrum vo fínskom Vierumäki.

V minulosti spolupracoval s Medzinárodnou hokejovou federáciou na rozvoji hokeja v Ázii.

V posledných dvoch rokoch pracoval pre Slovenský zväz ľadového hokeja na nastavení systému práce s mládežou a vzdelávaní trénerov.

V auguste sa vrátil k práci vo Vierumäki, naďalej však plánuje spolupracovať aj so slovenským hokejom.

Prečo si to myslia? Pre koho je to dôležité? Pre rodičia alebo pre dieťa? Hrá dieťa so svojou hokejkou, alebo s hokejkou svojho otca, mamy, alebo trénera? Rodičia si myslia, že čím viac času strávi dieťa na ľade, tým z neho bude lepší hráč. Tak to nefunguje.

Keď sa pozriete na Sebastiana Aha, Patrika Laineho, ale aj na hráčov zlatej generácie na Slovensku, vypočujete si od nich to isté – čas, ktorý venovali v detstve hokeju, bol vlastne dosť malý v porovnaní s časom, ktorý venovali iným športovým aktivitám. Až v neskoršom veku sa rozhodli, akému športu sa chcú venovať naplno.

Saku Koivu či Teemu Selänne sa ešte v šestnástich rozhodovali, či budú hrať futbal, alebo hokej. V oboch športoch boli na reprezentačnej úrovni. Sami museli spraviť to rozhodnutie. Ak prejdete tým procesom, máte väčšie odhodlanie robiť na veciach, o ktorých veríte, že sú pre vás správne.

V posledných rokoch sú čoraz populárnejšie letné hokejové kempy. Sú pre deti prospešné?

Ak o ne deti majú záujem, nevidím na tom nič zlé. Stretnú nových ľudí, budú v pozitívnom prostredí, vyskúšajú si nové aktivity. Ale keď je to len motivácia rodičov, ako z dieťaťa urobiť lepšieho hokejistu, je to nebezpečné.

Dá sa o dieťati vo veku osem či dvanásť rokov povedať, že z neho bude profesionálny hokejista, ktorý sa dostane do NHL?

Nie. Pred pubertou je to ťažké predpovedať. Dokonca aj v NHL uvažujú o posunutí draftu o rok neskôr, lebo je v tom veku (na draft idú hráči od 18 rokov – pozn. red.) ťažké predpovedať, kto sa v NHL uplatní. Ako si potom môžeme myslieť, že vo veku osem, deväť či dvanásť rokov by sme to my dokázali vidieť?

Ak na dieťati vidno, že má záujem, zápal, je súťaživé a má rado rôzne športy, je to dobrý predpoklad. Pri niektorých športoch sú dôležité genetické predpoklady, ale pri hokeji nie. Ak máte vôľu, odhodlanie, dlhodobo sa snažíte a máte na to podmienky, môže sa z vás stať dobrý hráč.

Ale vo veku dvanásť rokov je hlavné to, aby prostredie pre deti a ich rozvoj bolo zmysluplné a efektívne. Zvyšok ukáže čas. Treba udržať všetky deti a nehovoriť im – z teba niečo bude, z teba nie.

Takže ak mám desaťročné dieťa, ktoré teraz príliš nevyniká, neznamená to, že z neho nemôže byť hokejista?

Vôbec nie. Napríklad Marko Anttila, kapitán fínskej reprezentácie, ktorá tento rok získala zlato na majstrovstvách sveta, ešte v dvadsiatich hral vo Fínsku tretiu ligu. Ľudia by vtedy nepovedali, že z neho bude špičkový hráč. A teraz? Zdeno Chára bol na tom podobne, keď mal 17 – 18 rokov.

Ak má dieťa chuť, rado chodí na tréningy, má tam priateľov, nech sa len rodičia a tréneri snažia vytvoriť mu priaznivé prostredie, podporovať ho. Tréneri by mali nechať hrať všetkých, lebo je úplne normálne, že deti sa rozvíjajú rôzne. Každý by mal dostať priestor až do veku 15 - 16 rokov. V tom veku sa už dá posúdiť, kto má aký vzťah k športu a ako vážne ho berie. Potom môžeme robiť rozdiely, ale nie skôr.

Ktoré doplnkové športy sú vhodné pre dieťa, ktoré chce hrať hokej?

Všetky, ktoré ho bavia. Pri hokeji sú to zvyčajne iné kolektívne športy, napríklad futbal. Podporuje elementy, ktoré sú dôležité aj v hokeji. Ale nechal by som to na deti. Lebo inak hrozí, že to dostanú nariadené – okej, hráš hokej, k tomu sa hodí toto a toto. A dieťa to len pasívne prijíma, nerozhoduje sa samo.
Súvisiaci článok Mega: Keď trénujeme ako Kanaďania, pre NHL nie sme zaujímaví Čítajte

V príručke pre trénerov uvádzate, že len menej ako jedno percento detí, ktoré začnú s hokejom, sa mu neskôr venujú aj na profesionálnej úrovni. Uvedomujú si to rodičia, ktorí chcú mať z dieťaťa za každú cenu hokejistu?

Vo Fínsku je v každej vekovej kategórii asi tritisíc hráčov. Do profesionálneho hokeja sa dostane zhruba jedno percento. Do NHL sa dostane jeden z tisíca, občas viac v závislosti od ročníka. Podobné čísla platia aj v Kanade a Amerike. Rodičia by mali pochopiť, že nároky sú také vysoké, že to musí byť postavené na vnútornej motivácii dieťaťa a jeho túžbe presadiť sa. V súčasnosti sa nedá uspieť len vďaka vonkajším očakávaniam. Musíme deťom umožniť, aby sa pre to rozhodli samy.

Koľko detí hrá hokej na Slovensku?

V juniorskej kategórii sme teraz napočítali menej než tristo hráčov. V minulých rokoch to bolo trochu viac. Na Slovensku je v každej vekovej kategórii zhruba 55-tisíc detí, ale menej než jedno percento z nich hrá hokej.

Čísla sú veľmi nízke. Naozaj veríme, že celý hokejový potenciál krajiny je v tomto jednom percente? Prečo pri hokeji ostáva tak málo detí? Čo v systéme za to môže? Na to si musíme odpovedať.

Vo Fínsku môže každý, kto má záujem, byť súčasťou hokejového systému. Národný tím môže na každom turnaji reálne bojovať o medailu. Neviete, čo sa stane, potrebujete kúsok šťastia, môžete vypadnúť vo štvrťfinále, ale reálne každý tím môže uspieť a bojovať o medaily. Teraz sme mali 22 draftovaných hráčov, z toho troch v prvom kole. To platí posledných desať rokov.

Snažím sa povedať, že ak systém funguje, výsledky prídu. Hlavnou úlohou na Slovensku je posunúť sa z toho jedného percenta niekam úplne inam, získať viac detí, vytvoriť im lepšie podmienky. A výsledky prídu. Ale bude to chcieť nejaký čas. Musíme postaviť všetko od základov.

Bývalý šéf hokejového zväzu Martin Kohút povedal, že ambíciou je vytvoriť najlepší rozvojový program na svete. Je to vôbec možné? Nie sú to príliš silné slová?

Musíte mať inšpirujúci cieľ. Veci, ktoré opisujeme v rozvojovom manuáli, sa nerobia ani vo Fínsku. Ľudí v slovenskom hokeji by nenadchlo, keby sme povedali, že chceme vybudovať piaty najlepší systém na svete. Myslím, že reálne môžeme napredovať, ale musíme byť aktívni, otvorení, neustále sa rozvíjať a vnímať vonkajšie vplyvy.

Ak naozaj chceme byť najlepší, je to cieľ na 15 - 20 rokov. Musíme sledovať a porozumieť tomu, čo robia iní, a zistiť, ako to robiť lepšie. Nemôžete byť spokojní s tým, čo bolo v 70. či 80. rokoch a držať sa toho. Vidím veľký rozdiel medzi Slovenskom a hokejovo vyspelými krajinami v tom, ako sa pracuje v kluboch, koľko hráčov majú, ako ich podporujú. Musíme sa zobudiť a privoňať si ku káve, byť aktívni a hľadať spôsoby, ako hokejové prostredie zatraktívniť pre každého, ako lepšie vychovávať hráčov.

Nie je to len záležitosť hokeja, ale celkovo športu u detí, ktorý sa na Slovensku vo všeobecnosti nerobí dobre. Celá spoločnosť musí pochopiť hodnotu športu. Ale zopakujem, je to práca na 15 - 20 rokov. Musíme mať pred sebou cestu. A naozaj meniť veci.
Spoiler
Alfa mentalita Slovákov brzdí zmeny v hokeji, tvrdí fínsky expert

Ladislav Nagy
Roman Mega
Glen Hanlon
Ľubomír Višňovský
Jukka Tiikkaja
Ľubomír Sekeráš

Tiikkaja hovorí o slovenskom hokeji.

21. apr 2019 o 16:00 Marián Szűcs

Jukka Tiikkaja. (Zdroj: SME - MARKO ERD)
Písmo:A-|A+70603
Rozhovor pre denník SME

Je jednou z kľúčových postáv zmien, ktoré sa v poslednom období dejú v slovenskom hokeji. Na dva roky zanechal svoju prácu vo Fínsku a aj s rodinou prišiel do Bratislavy. Stojí za novými projektmi a do trénerského kurzu k nemu chodí aj Michal Handzuš.

„Nebudujeme tu fínsky systém, nie je to môj či jeho plán. Je to náš plán,“ hovorí fínsky hokejový expert JUKKA TIIKKAJA.
Príbehy slovenského hokeja.

Všetko o MS v hokeji 2019 >>>
Kompletný program MS v hokeji 2019 >>>
Všetko o Slovensku na MS v hokeji 2019 >>>
Seriál denníka SME Príbehy slovenského hokeja >>>

Aká je vaša hokejová história?

„Pochádzam zo severu Fínska a s hokejom som začínal ešte na otvorených klziskách. V šestnástich som prvý raz nastúpil medzi seniormi, bolo to v druhej lige. Hral som aj popri štúdiu na športovej univerzite, nebol som profesionálom. Sadli sme do autobusu a cestovali po celom Fínsku. Odohrali sme zápas, a potom sme cestovali naspäť.

V tom autobuse som mal dosť času premýšľať nad tým, že je čas vyskúšať niečo iné. Po škole som začal pracovať ako projektový manažér pre hokejové centrum vo Vierumäki a prestal som so súťažným hraním hokeja. Ale dodnes si rád zahrám pre zábavu.“

Pre slovenský hokej pracujete už viac ako rok a pol. Ako k tomu prišlo?

„Prvýkrát ma oslovili vo februári 2017, keď bola vo Fínsku delegácia zo Slovenska. Vtedy som bol šéfom vzdelávania trénerov vo Fínsku. Ľudia z vedenia slovenského hokeja boli predtým v Amerike aj vo Švédsku, aby videli, ako pracujú niektoré kluby.

O ich návšteve vo Fínsku som veľa nevedel, ale požiadali ma, aby som im predstavil fínsky systém. Predtým som dlho spolupracoval s Erkkom Westerlundom (bývalým úspešným trénerom fínskej reprezentácie – pozn. red.). On im zrejme odporučil, že by som mohol mať know-how, ktoré slovenský hokej hľadá.

Večer mi ľudia zo zväzu zavolali, či by sme sa nasledujúce ráno mohli stretnúť. Bol som doma sám s deťmi, nemohol som odísť ďaleko. Tak sme sa stretli na benzínovej pumpe a oslovili ma. Povedal som im, že prácu nehľadám, ale môžem vám pomôcť so začiatkom.“
Fínsky hokejový expert Jukki Tiikkaja (7 fotografií)

A zakrátko ste už boli na Slovensku.

„Áno, prišiel som na konci februára a začali sme plánovať stretnutie v Jasnej, na ktoré boli pozvaní kľúčoví ľudia v slovenskom hokeji. Mali diskutovať a rozhodnúť, čo musíme zmeniť, aby sme sa pohli dopredu. Výsledkom toho stretnutia bolo memorandum, ktoré teraz visí na stene na hokejovom zväze.

Začalo ma zaujímať, ako bude prestavba celého systému vyzerať. Pracoval som predtým pre Medzinárodnú hokejovú federáciu v Ázii, ale tam som bol skôr v pozícii poradcu. Pochopil som, že na Slovensku to bude vzhľadom na rozsah zmien unikátny projekt. Bolo to inšpirujúce. Preto som v septembri 2017 prišiel opäť a rozhodol som sa tomu venovať naplno.“

To stretnutie kľúčových ľudí z hokejového prostredia sa na Slovensku uskutočnilo prvý raz. Prečo bolo dôležité?

„Išlo o to, aby sme sa zhodli na najlepšom možnom riešení v tejto konkrétnej situácii a mohli sa pohnúť dopredu. Máme plán, ktorý zohľadňuje všetky perspektívy, a sme odhodlaní ho napĺňať. Nie je to môj či jeho plán. Je to náš plán.

To bolo na začiatku dôležité – zapojiť do toho expertov, bývalých hráčov NHL, ľudí ako Ján Filc. Tých, ktorí vedia, ako funguje hokej v cudzine, aj tých, ktorí sa vyznajú v domácom prostredí. Snažili sme sa dať dokopy všetky skúsenosti. Nebudujeme tu fínsky systém, nie je to Jukkov koncept. Je to koncept, ktorý zostavili kľúčoví ľudia slovenského hokeja.“

Stretnutie v Jasnej bol váš nápad?
Čo ďalšie prezradil fínsky odborník Jukka Tiikkaja

Či mal chuť zbaliť sa a odísť domov,
či sa Slováci uzavreli pred svetom,
či verí, že pohne s hrdosťou trénerov,
ktoré kluby už začali so zmenami,
čo najdôležitejšie už dokázal dosiahnuť,
ako dlho potrvá, kým Slovensko opäť dosiahne medzinárodný úspech.

„Áno, vyplynulo to z debaty o tom, ako začneme. Teraz pracujeme na rôznych úrovniach, aby sme splnili ciele, ktoré z toho stretnutia vyplynuli.“

Aké sú tie ciele?

„Snažíme sa vytvoriť efektívnejšie prostredie pre hráčov a pre každého, kto sa v slovenskom hokeji pohybuje. Snažíme sa posunúť prácu trénerov. Kľúčová otázka je, ako priviesť k hokeju viac detí. A keď ich už získame, ako ich máme vychovávať. Riešime vzdelávanie trénerov, systém udeľovania licencií, zmeny v systéme súťaží, akadémie, celý koncept výchovy hráčov.“

Znie to pekne, ale hokejové prostredie na Slovensku nie je veľmi vľúdne, nerado počúva rozumy zo zahraničia a je rozhádané. Ako ho vnímate vy?

„Každý má názor na všetko. Ľudia na seba útočia. Pýtajú sa – ako nám nejaký Fín môže pomôcť? Veď Fínsko sa kedysi hokej učilo od Československa. To je vo vašej kultúre typické správanie. Všetko je založené na názoroch jednotlivcov. Časť toho zrejme vychádza aj z hrdosti. My to všetko vieme, veď Československo či neskôr Slovensko bolo hokejovou veľmocou.

Ale poznáme to aj z biznisu – takýto druh hrdosti položil Nokiu. A podobne dopadlo mnoho veľkých spoločností, keď si ich vedenie myslelo, že vie všetko. Zvyčajne to znamená, že vás čakajú ťažké časy. Každá spoločnosť by mala byť neustále otvorená novým poznatkom.“

Zaskočila vás mentalita Slovákov a ich odpor k zmenám?

„Pociťujem nejaké rozdiely. Súvisí to s dôverou. Stretol som sa často s alfa mentalitou, že ľudia musia mať názor na všetko a musia mať pravdu. To je veľká výzva, keď chcete budovať dôveru a priviesť ľudí k tomu, aby pracovali spoločne. Dosť sa to líši oproti Škandinávii. Aj tam ľudia medzi sebou bežne nesúhlasia, ale s rešpektom. A diskutujú o tom.

U ľudí na Slovensku pociťujem prístup, že môj názor je ten, na ktorom záleží a ktorý je správny. Hľadám preň podporu a snažím sa diskreditovať toho, kto má iný názor. Napríklad v Ázii by sa to považovalo za extrémne neslušné a bezočivé správanie sa. To bola pre mňa asi najväčšia kultúrna rozdielnosť.“

Nemali ste chuť zbaliť sa a vrátiť sa domov?

„Mám rád, keď sa dostanem mimo svojej komfortnej zóny. Sám sa môžem učiť a zlepšovať v situáciách, ktoré nie sú jednoduché. Ale musím priznať, že aj keď som mal medzinárodné skúsenosti, nedokázal som si dopredu predstaviť všetky výzvy, ktorým budem čeliť.“

Darí sa vám s tou alfa mentalitou niečo robiť?

„Ide o dôveru. Ak si ľudia dôverujú a spolu sa snažia posunúť dopredu, budú sa diať dobré veci. Bez toho je všetko oveľa zložitejšie. Preto sa pri celom tomto procese snažíme nastoliť v hokejovej komunite dôveru.

Pracujeme s dobrými úmyslami a vieme, že robíme zmeny, ktoré sú nevyhnutné. Potrebujeme sa posúvať dopredu s rešpektom k ľuďom, ktorí nevidia veci rovnako, a zároveň hľadať spôsoby, ako to prekonať. V skutočnosti záleží len na tom, či dokážeme využiť naše vedomosti na pomoc iným ľuďom. O to sa snažíme. Keď spoločne niečo vybudujete, ľudia sa zrazu prestanú pýtať spôsobom, akým by sa pýtali predtým.

Potrebujeme systematicky pracovať na problémoch, a nie reagovať na občasné názory niekoho, kto vlastne ten proces ani nepozná. Vždy bude nejaký odpor k zmenám, ale vnímam to tak, že by sme nemali strácať svoju energiu. Mali by sme sa sústrediť na to podstatné. A postupne, keď sa zmeny začnú prejavovať, bude sa zväčšovať aj skupina ľudí, ktorí budú mať rovnaký cieľ.“
Prečítajte si tiež: Mega: Keď trénujeme ako Kanaďania, pre NHL nie sme zaujímaví Čítajte

Spomínali ste, že fínsky hokej sa v minulosti učil od československého. Teraz Fínsko produkuje množstvo kvalitných hráčov a má úspechy, kým slovenský aj český hokej zaostávajú. Prečo sa to otočilo?

„Fínsko bolo od sedemdesiatych rokov otvorené vonkajším vplyvom. Najskôr k nám prichádzali tréneri z Československa, potom zo Sovietskeho zväzu. Snažili sme sa byť otvorení a to nám ostalo. Každý dobrý systém musí byť otvorený, aby chápal, ako sa šport vyvíja, aké sú požiadavky moderného hokeja na tímy a jednotlivcov.

A zároveň musí zohľadňovať novinky, ktoré zisťujeme o osobnostnom rozvoji človeka. Nepozerať sa len na špecifické hokejové zručnosti, ale brať do úvahy širšie súvislosti. Svet sa mení a spôsob, akým sme pracovali pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi, treba prehodnotiť.

Je už veľa poznatkov o tom, že jednosmerný autoritatívny prístup, pri ktorom je hráč pasívnym objektom, nie je efektívny. Nefunguje to v škole, v športe a už ani v biznise. Treba prijať nové informácie a prístup, ako sa dopracovať k tomu, aby sa ľudia cítili lepšie vo svojich životoch, v športovej či pracovnej kariére. Ale v športe tomu často nie sme otvorení.“

Vravíte, že Fíni boli otvorení vplyvom zo zahraničia. Znamená to, že Slováci sa pred svetom uzavreli? A platí to stále?

„Nemám dostatok poznatkov, aby som mal jasný názor. Ale keď sme začali so zmenami v slovenskom hokeji, stále bolo veľa ľudí, ktorí vraveli - všetko tu funguje dokonalo a nič netreba meniť. Takže zjavne máme inú predstavu.

Množstvo informácií o hokeji, ktoré sú známe už dlhý čas, sa na Slovensku z nejakého dôvodu neakceptujú alebo neuplatňujú. Je to podobné, akoby sme sa uspokojili s tým, že lekár používa rovnaké lieky a liečbu ako pred tridsiatimi rokmi. Napriek tomu, že už máme k dispozícii oveľa lepšie spôsoby ako pomôcť pacientovi.

Veľká vec je podľa mňa znalosť jazykov. Vo Fínsku každý ovláda angličtinu. Sami nabádame trénerov, aby hľadali najnovšie poznatky. A tie sú vo všeobecnosti na globálnej úrovni dostupné v angličtine. Ak ľudia nevedia po anglicky, prichádzajú o veľa.

Na Slovensku a vo východnej Európe je navyše silné akademické prostredie. Množstvo publikácií vytvára úzka skupina ľudí a len vo vlastnom jazyku. Potom to dopadne tak, že veci, ktoré boli zistené už dávno, sa na Slovensku v trénovaní stále nepoužívajú.“

Raz ste povedali, že mnoho slovenských trénerov, ktorí tú prácu robia 30 rokov, nemá 30-ročné skúsenosti, ale iba ročnú skúsenosť, ktorú opakujú tridsať rokov. Veríte, že môžete pohnúť s ich hrdosťou, odporom k zmenám a s presvedčením, že všetko robia dobre?

„Ak by som tomu neveril, asi by som tu nebol. Nejde však len o trénerov, ale o celé prostredie. Niekedy mi tréneri povedia, že rozumejú tým zmenám, vidia ich zmysel, ale cítia, že keby zmenili svoj prístup, boli by bez práce, lebo by nenaplnili očakávania manažmentu klubov alebo rodičov. Potrebujeme aj podporu okolia.

Nejde len o športový systém. Musíme sa vyrovnávať so systémom v celej krajine. Musíme vzdelávať trénerov, ale zároveň im musíme vytvoriť lepšie podmienky, lebo teraz majú tri zamestnania. Hokej nie je v spoločnosti izolovaný. Ľudia sú ovplyvnení vzdelávaním a celkovým prostredím v krajine a v istom momente to musíte brať do úvahy.

Keď sme začínali vo Fínsku, pomohli nám zmeny vo vzdelávaní, podporovali nás firmy s know-how o biznise či riadení. To je dôležité, aby ste uspeli. A úprimne, na Slovensku zatiaľ takú podporu spoločnosti necítim. Vplyv hokeja je limitovaný, ale rásť bude iba vtedy, ak najprv sami medzi sebou dokážeme pochopiť a uskutočniť zmeny. Je to dlhý proces.

Často hovorím, že môžem pomôcť postaviť dom, ale domov si z neho musí spraviť slovenská hokejová rodina. To nemôže prísť zvonka. Už sú kluby, ktoré tomu rozumejú a snažia sa budovať svoju stratégiu založenú na trochu iných princípoch. Vzhľadom na výsledky, ktoré už máme, cítim, že je to možné. Ale tiež si uvedomujem, že to chce čas.“



Nejaké zmeny sa už prejavujú, na iné treba viac času. Na dosahovanie úspechov na medzinárodnej úrovni potrebujeme desať až pätnásť rokov. Závisí to aj od toho, v akej forme budú pokračovať procesy, ktoré sme začali.„

Fínsky odborník Jukka Tiikkaja

Takže sa spoliehate na to, že niektoré kluby začnú so zmenami a keď budú úspešné, pridajú s ak nim ďalšie?

„Áno. Ľudia mi hovoria, že na Slovensku potrebujete príklad. Preto som rád, že niektoré kluby s tým už začali. Samozrejme, snažíme sa o tom hovoriť so všetkými, ale nemôžete pomôcť niekomu, kto pomoc nechce. Preto potrebujeme agentov tejto zmeny, ktorí rozumejú tomu, čo robíme a ich príklad a skúsenosti pomôžu rozšíriť tieto informácie.“

Ktoré kluby so zmenami už začali?

„Banská Bystrica prepracúva celú stratégiu práce s mládežou, Trenčín je na tom podobne. Veľa klubov zatiaľ z rôznych dôvodov uplatňuje len časť zmien.“

Čo považujete za najdôležitejšie z toho, čo sa vám už podarilo dosiahnuť?

„Hlavná vec je, že sme prestavali systém vzdelávania trénerov a udeľovania licencií. Beží s veľmi dobrou spätnou väzbou. Priniesli sme do vzdelávania veľa nových poznatkov, ktoré cez regionálnych inštruktorov prenášame do praxe, do klubov. Vznikol tréningový portál, kde je veľa príkladov pre trénerov, ako majú trénovať, budú dostávať spätnú väzbu.

Spravili sme zmeny v systéme súťaží, v mnohých oblastiach sme sa posunuli dopredu, ale stále je veľa vecí, na ktorých pracujeme. Je mi jasné, že ak nevyriešime niektoré dôležité otázky súvisiace s podmienkami pre hráčov bez toho, že manažéri a rodičia porozumejú tomuto konceptu, nemusí nám to príliš pomôcť.“

O veľkých nedostatkoch vo vzdelávaní trénerov sa na Slovensku hovorí dlho. Čo ste zmenili?

„Počul som o tom legendy - vraj zmyslom našich kurzov je to, aby bývalí hráči nemuseli vôbec študovať. Pritom sme zostavili systém, v ktorom záleží na jedinej veci – kvalite trénerov. A je flexibilnejší.

Prihlásil sa napríklad Michal Handzuš. Má trénerskú C-licenciu, ale chce program pre C-licenciu absolvovať znova v tomto kurze. Je fajn, že práve ľudia, o ktorých si niektorí myslia, že dostanú všetko len vďaka svojmu menu, vidia hodnotu nových informácií a vzdelávania. Máme v kurzoch viac bývalých hráčov, ktorí mali úspešnú kariéru.“

Koľko trénerov máte v kurzoch?

„V tejto sezóne máme niečo medzi 110 až 120 trénermi. Tiež hľadáme spôsob, aby mali prístup k týmto informáciám aj tréneri, ktorí už licencie majú. Ak máte nejaké vzdelanie, neznamená to, že si s ním vystačíte do konca života. Potrebujete ho dopĺňať.“

V kurzoch prednáša aj Ján Filc, predstaviteľ skôr staršej generácie trénerov, ktorá je menej prístupná k zmenám. Ako sa vám s ním spolupracuje?

„Veľmi ho rešpektujem. Keď sme sa na začiatku rozprávali, mali sme iné pohľady. Ale teraz máme spoločné porozumenie v tom, že zmeny sú nevyhnutné. Ak sa pozriete na požiadavky 21. storočia, podmienky na Slovensku nie sú vyhovujúce.

Myslím, že aj vďaka Filcovi máme teraz celkom realistický odhad, ako sa posúvať dopredu. Dokáže povedať – v poriadku, Jukka, toto je už príliš ďaleko. Ak by sme niekoho takého v skupine nemali, asi by sme sa snažili robiť príliš veľké kroky. Mali sme spolu tvrdé debaty, ale dokážeme sa rešpektovať, aj keď spolu v niečom nesúhlasíme.

Celý čas cítim, že chce to isté čo ja – posunúť slovenský hokej dopredu. Filc je dôležitou súčasťou tohto procesu. Sám hovorieva, že je bratom zo starej školy, ale podľa mňa je k sebe príliš kritický, lebo vidím, aký je otvorený novým informáciám.“

Ako dlho potrvá, kým bude na Slovensku moderný a fungujúci systém práce v hokeji a kým to prinesie napríklad úspechy na medzinárodnej scéne?

„Nejaké zmeny sa už prejavujú, na iné treba viac času. Na dosahovanie úspechov na medzinárodnej úrovni potrebujeme desať až pätnásť rokov. Závisí to aj od toho, v akej forme budú pokračovať procesy, ktoré sme začali.“

Vy však o pár mesiacov odídete.

„Áno, mám zmluvu na dva roky a vyprší v auguste, potom sa vrátim do Fínska. Nie je za tým žiadna dráma, od začiatku bol plán, že prídem na dva roky. Na ten čas ma uvoľnili z mojej práce vo Fínsku. Prišiel som s cieľom vybudovať niečo, čo potom prevezmú iní ľudia tak rýchlo, ako sa bude dať. Aby systém nebol závislý odo mňa.

Bolo by však ťažké povedať - končím so všetkým. Preto ak procesy, ktoré sme nastavili, budú pokračovať a moja práca vo Fínsku mi to dovolí, rád budem pomáhať naďalej.
tyler91
King
King
Príspevky: 1821
Registrovaný: 14 aug 2010, 9:49
Bydlisko: KE

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa tyler91 »

LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

tyler91
Spoiler
Nemôžem ohroziť rodinu. Mladý učiteľ hovorí, prečo pre nízky plat práve končí v škole
Denisa GdovinováDenisa Gdovinová
Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Do školstva išiel s nadšením, na strednej odbornej škole v Bratislave učil študentov, ako prezentovať projekty a uspieť na pohovoroch. Michal Horváth sa však oženil, kúpil byt a zo školy odchádza, pretože nedokáže uživiť svoju rodinu.

Akú výplatu ste dostali tento mesiac v čistom?

Ukážem vám rovno výplatnú pásku. Moja čistá mzda bola 730,15 eur, v čom je zarátaný aj štyridsaťeurový príplatok za triednictvo. Keby som nebol triedny učiteľ, nedostal by som sa ani len cez hranicu 700 eur. Moja hrubá mzda je 952 eur, teda ani neprevýšila tisíc eur. Musím však povedať, že som špecifický typ učiteľa.

Prečo?
[ TIP: Aktivujte si večerný newsletter s najlepšími článkami Denníka N, ktoré ste ešte nečítali. Pre aktiváciu stačí raz kliknúť. ]

Nie som vyštudovaný pedagóg. Pracoval som v marketingovom biznise, v PR agentúre. Dlhodobo však pracujem s mladými ľuďmi, od štrnástich rokov. Už som však nevidel zmysel v mojej predošlej práci, preto som sa pred niekoľkými rokmi rozhodol, že chcem robiť niečo zmysluplné a pôjdem do školstva. Nerozmýšľal som vtedy nad tým, že si raz založím rodinu, a neprekážalo mi, že môj plat klesne o dve tretiny. Začínal som ako nepedagogický zamestnanec, pretože som podľa tabuliek nemal adekvátne vzdelanie, ktoré si ešte stále dorábam. Preto som sa vtedy sotva dostal na hranicu 500 eur v čistom.

A ako ste sa dostali na plat 700 eur?

Začal som s doplňujúcim pedagogickým štúdiom. Dostal som rôzne príplatky aj zvýšenie mzdy. Bratislavský kraj navyše vytvoril odmeňovací systém pre učiteľov, ktorí robia mimoškolské aktivity a dostávajú za to príplatky k mzde.

Čo všetko z tejto výplaty potrebujete mesačne zaplatiť?

Na prste mám čerstvú obrúčku, oženil som sa len v auguste a nedávno sme si kúpili byt. Nejde o žiadnu novostavbu v centre – je to dvojizbový byt v Dúbravke, má 51 metrov štvorcových, je v pôvodnom stave a v paneláku postavenom v roku 1975. Jeho cena bola 112 800 eur. Banky poskytujú hypotéku iba do výšky 80 percent nehnuteľnosti, no my sme nemali ani tých 20 percent. Zadĺžili sme sa na 30 rokov dvojnásobne. Od banky 80 percent a od môjho brata zvyšných 20. Banke platím každý mesiac 360 eur, bratovi ďalších 400 eur. Mesačné domové náklady správcovskej spoločnosti bytu sú 210 eur. To všetko je dokopy 970 eur. Ešte sme však neplatili telefóny, jedlo, a to ani nehovorím o dieťati.

Preto ste sa teda rozhodli zo školstva odísť?

Najprv sme sa manželkou dohodli, že vydržím ešte štyri roky. Som triedny učiteľ a veľmi som chcel svojich študentov vidieť pri maturite. Žiaľ, čísla nepustia. Nemôžem si dovoliť ohroziť svoju rodinu. A nemôžem si dovoliť žiadať od svojej ženy, aby išla hneď do práce, keď príde dieťa. Pretože momentálne moja žena zarába viac ako ja. Rozhodol som sa preto odísť už tento mesiac, aj keď to vôbec nebolo jednoduché rozhodnutie.

Niekto sa tu bije do pŕs, ako veľmi pomáha učiteľom, ale pravda je taká, že v Bratislave je život drahý. Pri všetkej úcte sa to nedá porovnať s regiónmi. Moja dovolenka bola na „slovenskej malte“. Aby som ušetril za rekonštrukciu bytu, ja sám som otročil s mojimi bratmi. Aj tak som to počas leta nestihol a musím teraz ešte zaplatiť majstrov.

Čo bola tá posledná kvapka, po ktorej ste sa rozhodli odísť?

Posledná kvapka bol byt. Predstavte si, že ste v holom byte, okolo vás sú len tie holé panely. Rozmýšľate o tom, koľko ste už doňho vrazili a koľko ešte len vrazíte. Aké sumy vám budú každý mesiac strhávať z účtu. Vtedy som si povedal, že sa to v budúcnosti nedá zvládnuť, najmä s dieťaťom. Učím žiakov o finančnej gramotnosti a zodpovednosti, ktorá je s peniazmi spojená. Ale keby som zostal v školstve, sám by som sa správal absolútne nezodpovedne. Nemôžem ohroziť svoju rodinu, len aby som si splnil svoj sen.

Nerozmýšľali ste nad druhou prácou? Robia to tak mnohí učitelia v Bratislave.

Vyskúšal som si to minulý rok. Som aktívny človek, mám veľa projektov, na ktorých pracujem. Ale keďže som sa popritom snažil naplno venovať aj práci učiteľa, pripravoval som sa a vzdelával, na konci roka som bol vyžmýkaný ako citrón. Posledné týždne školského roka som už vôbec nevládal, mal som všetkého plné zuby. Nemal som čas na relax, s priateľkou sme sa vtedy videli len večer. Dlhodobo by to nebolo udržateľné.

Ako veľmi ste klesli s platom oproti PR agentúre?

V najlepšom období som zarábal o dve tretiny viac. Aj tam som nejako začínal, ale postupne som sa vypracoval. Vtedy to však nebola otázka peňazí. Keď som odchádzal, šéf mi povedal, že ak je to kvôli peniazom, vieme sa dohodnúť. Ja som však chcel niečo odovzdať mladým ľuďom, pretože som si s nimi rozumel. Vôbec som nemal v hlave, že raz budem mať rodinu.

Kam odchádzate?

Chcem ostať v školstve, ale snažil som sa nájsť niečo, čo by bolo v adekvátnom pomere cena a výkon. Uchádzam sa teraz o prácu v národnom projekte, ktorý vyhlasuje ministerstvo školstva a vedie ho Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie. Ide o pozíciu lektora, ktorý má na starosti vzdelávanie učiteľov, ktorí budú zavádzať kariérne poradenstvo na svojich školách.

Ako na váš odchod zareagovali vaši žiaci?

Sú to tretiaci na strednej škole, bol som ich triedny učiteľ od prvého ročníka. Spočiatku to brali v poriadku, chápali ma. Doniesli sa mi však informácie, že niektorí to znášajú aj ťažšie a sú smutní. Vôbec nie je ľahké odísť, práve tie decká ma tam držali.

Ako ste im to vysvetlili?

Pravdivo. Povedal som im, či si pamätajú, ako sme na ekonomike rozoberali, ako vyzerá úver. A že im teraz ponúkam svoj prípad, pretože presne tak to v reálnom živote chodí. Hovoril som im, že základom finančnej gramotnosti je, že nikdy nemôžeme dopustiť, aby sme si vzali viac záväzkov, ako si môžeme dovoliť. Že sú na jednej strane výdavky, na druhej príjmy. Verím, že vďaka tomu to lepšie pochopili.

Prečo ste v marketingovej práci už nevideli zmysel?

Tá práca ma bavila, veď robiť pre klientov ako ČSOB a Lenovo bolo zaujímavé. Robil som aj pre Nadáciu otvorenej spoločnosti, mal som prsty aj v ich antihejterskej kampani. Časom ma to však prestalo vnútorne napĺňať. Popritom som sa angažoval u Saleziánov dona Bosca, tam som vyrastal. Mal som skupinu mladých chalanov, ktorým som sa aktívne venoval. Venoval som sa tiež animátorom, ktorí viedli vlastné skupiny. Poznal som potreby mladých ľudí a zdalo sa mi, že im rozumiem a viem im pomôcť. Vnímal som zvonku sťažnosti na školský systém, chcel som do toho vstúpiť a skúsiť niečo zmeniť.

Foto N – Vladimír Šimíček

Čo ste zvonka videli na školstve ako problém?

To, že sa deti dnes učia rovnako, ako som sa učil kedysi v škole ja. Videl som pritom na deťoch, že sa dokážu prekonať, keď za niečo preberú zodpovednosť. Jeden taký chlapec dostal na starosť usporiadať letný tábor pre chlapcov a na zodpovednosť ďalších 50 ľudí, pričom povedal, že on by také niečo nikdy nedokázal. Ale vy viete, že to dokáže, a dôverujete mu.

Alebo si pamätám na chlapca, ktorý na gymnáziu dostával len štvorky. Pýtam sa ho: Stačia ti stoličky? Čo chceš v živote dosiahnuť? Bol ľahostajný, stačilo mu, že prejde, a nezaujímalo ho, čo bude ďalej. A potom za vami jedného dňa príde a povie: Mišo, chcem ísť na medicínu. Bol iba tretiak, no už si naštudoval tisíc otázok. Viete prečo? Chcel vynájsť liek pre svojho chorého brata, ktorý už dnes nie je medzi nami. Keď to vtedy v ročníku zo štvorky vytiahol na jednotky, učiteľka mu povedala, že mu na vysvedčení nemôže dať jednotku. To som považoval za absurdné. Dnes ten chlapec končí na medicíne.

Toto je len jeden z príbehov, poznám takto začínajúcich lekárov, učiteľov, dopravných inžinierov, automechanikov. Boli to chalani, ktorých zatracovali vlastné rodiny. Dnes má automechanik krásnu rodinu a vlastnými rukami si postavil dom. Pričom v čase puberty by zaňho nikto nedal ani päť korún. Som presvedčený, že s mladými ľuďmi treba pracovať.

Mali ste pocit, že to, čo robíte u saleziánov, by sa malo robiť aj v škole?

Áno, mal som pocit, že tento model sa dá preklopiť aj do školstva. Veď aj ja som bol jeden z týchto chlapcov. Sám som bol tým chlapcom z ulice, ktorý vyrastal v prostredí feťákov a alkoholikov a vlastná rodina o ňom povedala, že nedokončí ani strednú školu. Pritom sa ten chlapec dostal z odbornej školy na vysokú.

Prečo ste sa rozhodli, že pôjdete učiť na strednú odbornú školu v Petržalke?

Bola to moja bývalá stredná škola, moji kolegovia ma kedysi učili. Keď som odchádzal z PR agentúry, chcel som založiť nejaký vzdelávací projekt, ktorý by pomohol mladým lepšie sa presadiť na trhu práce. Chcel som sa venovať najmä „soft skills“ – zručnostiam, ktorým sa škola vôbec nevenuje, ale sú veľmi dôležité. Rozhodol som sa, že to skúsim rozbehnúť na mojej bývalej škole, a riaditeľovi sa táto myšlienka páčila. Chýbal mu zároveň učiteľ na predmet Cvičná firma, ponúkol mi teda na úvod čiastkový úväzok, aby som si to vyskúšal.

Na aké „soft skills“ ste sa zamerali? Čo si mám pod tým predstaviť?

Snažil som sa na hodinách vytvoriť priestor na tímovú spoluprácu, prezentačné zručnosti, budovanie zdravého sebavedomia, zodpovednosť. Budovať pocit hodnoty, teda schopnosť pomenovať aspoň tri kvality, v ktorých je človek dobrý. To je predsa bežná otázka na pohovore, čo môžete našej firme ponúknuť.

Mali s touto otázkou žiaci problém?

Veľký. Často som dostával otázku: Pán učiteľ, toto môžem povedať? A to sa len chystal povedať vlastný názor na vec. Ale nečudujem sa, žiakov predsa nikto k vlastnému názoru ani nevyzýva. Väčšinou rozpráva učiteľ a žiak je zvyknutý pasívne počúvať. Dnes sú však už na zamestnancov iné požiadavky, na ktoré ich pasívnym vyučovaním škola nepripraví.

Akých študentov ste na škole našli, keď ste prišli na hodinu?

Rôznych, aj ťažšie prípady. Keď mi kolegyňa opisovala žiakov, pristavili sme sa aj pri chlapcovi, ktorý bol vo veľmi ťažkej sociálnej situácii, žil iba s babkou. Kolegovia mi odporučili, aby som s ním nestrácal čas. Na hodinách si dal len cez hlavu kapucňu, slúchadlá, ľahol si na lavicu a nereagoval. Po nejakom čase sme si vytvorili vzťah a dnes o ňom vlastní spolužiaci hovoria: Ty vieš aj rozprávať? Keď prezentoval myšlienku svojho projektu, potil sa ako prasiatko. Začal písať hip-hopové texty, stal sa z neho raper a natočil už aj videá. A to je chlapec, o ktorom hovorili, že nezmaturuje.

Čo to bolo za prezentáciu projektu?

Žiaci mali na maturite prezentovať svoj nápad na firmu, bola to ich praktická časť maturity. Pripravil som si pre nich prekvapenie, chcel som ich konfrontovať s realitou a s ľuďmi z praxe. Svoju praktickú časť maturity mali teda najprv prezentovať pred nimi. Zorganizoval som malú konferenciu, kde som pozval aj šéfku jednej z najlepších digitálnych agentúr na Slovensku. Deťom dali ľudia z praxe spätnú väzbu. To je mimochodom ďalšia vec, na ktorú deti nie sú zvyknuté. Veľmi sa báli prezentovania, ale vyskúšali si to a dôležité bolo, že ľudia z praxe ich nespláchli pod čiernu zem. Práve naopak, ocenili ich kvality. Potom aj vďaka tomu na maturite excelovali.

Ako dopadol žiak, ktorého ste spomínali?

Každý zo žiakov mal slovenský región, ktorý mal opísať a zároveň aj spropagovať. On mal Oravský región a dostal výbornú myšlienku. Vytvoriť akciu na Oravskom hrade, Noc Nosferata, kde by návštevníci lovili upírov v štýle laser game. Keď túto myšlienku povedal šéfke digitálnej agentúry, spýtala sa ho: Kedy to ideme spraviť? To je skvelý nápad! Keď to počul, nemohol tomu uveriť. Presvedčila ho však, že keby bola klientka, ide do toho. Mali sme tam dievčatá, ktoré mali taký strach prezentovať svoj projekt, že by ste ich ani autogénom nedostali zo stoličky. Pýtam sa, ako sa presadia na pohovore? Vo firme? Keď sa nenaučia v škole prekonať svoj strach?

Ako ste si našli cestu k tomu chlapcovi, ktorý nekomunikoval?

Pre mňa je zásadné, aby som nielen jemu, ale každému študentovi dal pocítiť, že mi na ňom záleží. Zaujíma ma, čo robí, v čom je dobrý, a pochváliť ho. Zároveň mu povedať, v čom sa musí zlepšiť. Zároveň byť trpezlivý, zmena sa neudeje hneď. Dôležité je aj vytvoriť priestor pre neformálne zážitky. Keď prídete ráno do práce, je bežné, že si ešte dáte kávu alebo raňajky s kolegami. Zaviedol som teda raňajky aj na hodine Cvičná firma, v čase, keď sme mali hodinu hneď ráno. Aj vďaka tomu sa postupne búrali ľady.

Čo študentom v škole najviac chýba?

Tímová práca. Je to pre nich veľmi náročné. A tiež byť za niečo zodpovedný, na to vôbec neboli zvyknutí. A aj schopnosť vyjadriť svoj vlastný názor a aktívne komunikovať.

Chýba niečo ešte študentom odborných škôl v porovnaní s gymnáziami?

Študenti odborných škôl nie sú v ničom odlišní, len sú možno viac zanedbávaní systémom. Majú rovnaký potenciál ako žiaci na iných školách. Je to len o tom, ako sa im učitelia venujú. U niektorých študentov bolo zjavné, že dokážu akcelerovať a prekonať aj žiakov z elitných škôl. Veď dnes je najmä v Bratislave taký pretlak gymnázií, že sa tam dostane už aj štvorkár. Aj keď pre mňa tá známka nehovorí veľa, nie som zástanca číselného hodnotenia.

Robili ste aj so svojimi žiakmi slovné hodnotenie?

Áno, aj keď vo finále muselo byť na konci vždy nejaké číslo. Ale bolo to časovo aj energeticky extrémne náročné. Musíte si pripraviť informácie o žiakovi, sledovať ho počas polroka a dávať mu spätnú väzbu. Pred klasifikačnou poradou som musel uzavrieť známky, no ešte predtým som si vyčlenil čas na to, aby som s každým študentom mohol stráviť pár minút. Povedal som mu, ako som vnímal jeho aktivitu, kde vidím jeho progres a kde zas rezervy, v ktorých sa môže zlepšiť. Chcel som počuť aj jeho hodnotenie. Na seba samého, ale aj na mňa, pretože aj ja potrebujem spätnú väzbu od nich. Z toho sme spravili nejaký záver, z ktorého vzišla známka. Vytvorili sme si tiež kontrakt – medzi učiteľom a žiakom.

Čo v ňom bolo?

Boli tam zadefinované práva a povinnosti oboch strán. Často sú v škole pravidlá iba pre študentov, pričom učiteľ je autorita. Ja som stanovil povinnosti pre obe strany. Podľa toho som vytvoril bodovací systém. Žiaci získavali body za vypracovanie zadania, ktoré mali odovzdať do určitého dátumu. Napríklad 70 bodov. Ale ak ho neodovzdali do toho dátumu, za každý deň omeškania prišli o 10 bodov. Stávalo sa, že sa vyhovárali – zabudli, chýbali alebo dúfali, že na to učiteľ zabudne. Ale ukázal som im, že excelovská tabuľka nepustí. Keď si to odovzdal päť dní po termíne, prišiel si o 50 bodov. Niektorí sa museli dostať naozaj do mínusu, aby pochopili, že to nemyslím ako žart a nemusia sa dostať k maturite. Aj keď uzavriete zmluvu s bankou, nezaujíma ju, že ste zabudli na splátku. To je realita, ktorú by sme mali sprístupniť deťom aj v škole. Aby potom nedostali od života facky.

Foto N – Vladimír Šimíček

Bolo pri vstupe do školského systému niečo, čo vás tam šokovalo?

Že je to málo podnetné prostredie. Pričom učitelia aj deti by tu mali predovšetkým tvoriť. Sú však oklieštení mantinelmi, pravidlami, administratívou. To sa ma kolegovia pýtali, či som sa zbláznil. Veď jednou nohou som v base a jednou na psychiatrii. Ale nečudujem sa, z každej strany niečo hrozí, učitelia žijú v strachu a len vypĺňajú administratívu.

Je pre učiteľa náročné popri tej byrokracii mať energiu ešte aj na to, aby priniesol do školy inovatívnu aktivitu alebo projekt?

Určite áno. Keď som prvé týždne učil osem hodín v kuse, od pol ôsmej do tretej bez prestávky, prišiel som do kabinetu a keď mi kolega chcel niečo povedať, iba som nastavil ruku a povedal: stop, daj mi chvíľu. Bol som vypnutý, v bdelej kóme. Keď v takom stave dôjdete domov, naozaj posledné, na čo myslíte, je, že chcete ísť do druhej práce. Ak chcete aspoň zlomok svojej energie dať študentom, aby ste ich prebudili z letargie, pričom osemkrát idete do inej triedy a robíte s inými 25 deťmi, ste na konci dňa „vyflusnutý“. Málo sa hovorí o tom, ako učitelia vyzerajú po takom náročnom dni.

Čo ste sa o učiteľskej profesii naučili ako človek, ktorý neštudoval pedagogiku?

Naučil som sa vážiť si starších kolegov. Prišiel som do školstva ako hrdina, presvedčený, že všetko zmením. Ale časom som si uvedomil, že sme starším kolegom zabudli vyjadriť rešpekt za to, že v systéme tak dlho zotrvali. Keď títo poslední mohykáni odídu, bude ťažké ich nahradiť. Keď im niekto teraz vyjadrí úctu zvýšením platu o päť eur, je to smutné. Ja to vnímam ako urážku. Navýšenie platov mladým učiteľom a spomalenie rastu platu pre starších vôbec nerobí v učiteľskom zbore dobrú krv. Spoznal som vďaka rôznym projektom úžasných starších učiteľov, využívajú inovatívne metódy a stále majú energiu. A mladých učiteľov by schovali do vrecka.

Čo ste videli, že učiteľom najviac chýba?

Podpora a rešpekt zo strany verejnosti. Ďalej chýba mladým učiteľom oveľa výraznejšia prax, aby boli sebavedomejší pri nástupe do školy. Keď prídete do zabehnutého systému, dokáže vás to poriadne zomlieť. Tá rigoróznosť sa vám dostáva do krvi, je to ako vírus. Stanete sa podobní zombie. Ak by boli učitelia pripravenejší, vedeli by tomu lepšie odolať.

Určite poznáte veľa mladých inovatívnych učiteľov. Ako to robia, že dokážu aj s malým platom v školstve vydržať?

Sú to blázni. Primárnu rolu hrá to, že majú obrovské nadšenie. Ale majú aj podporu zo strany partnera, ktorý drží rodinný rozpočet. Alebo potom majú aj druhý či tretí príjem. Lenže to nie je z dlhodobého hľadiska udržateľné. Lebo ak chcete dobre vyučovať, spotrebujete kvantum energie. Je potom otázka času, kedy vyhoríte.

Michal Horváth

Vyštudoval marketingovú komunikáciu na Univerzite Komenského v Bratislave, potom pracoval v PR agentúre ako account manager, tvoril a realizoval reklamné kampane. Angažoval sa v práci s mladými ľuďmi v kresťanskom združení Saleziáni dona Bosca. Nastúpil ako učiteľ na svoju bývalú strednú školu, strednú odbornú školu na Farského ulici v Bratislave.
mikioko
Light Professional
Light Professional
Príspevky: 893
Registrovaný: 23 dec 2005, 21:38
Bydlisko: KE

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa mikioko »

LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
Päť vecí, ktoré ak by Andrej Danko vedel o reforme nemocníc, bol by asi za
Veronika Folentová
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V nedeľu predseda SNS Andrej Danko nazval reformu nemocníc ministerky Kalavskej „odrbom“ a píše o rušení nemocníc. Na októbrovej schôdzi o nej majú hlasovať v prvom čítaní poslanci. Prinášame preto vysvetlenie, o čom konkrétne reforma je, a ako by mala zmeniť zdravotníctvo do roku 2030, ak by sa naozaj splnilo, čo je v zákone napísané.

Celú verziu textu majú k dispozícii všetci predplatitelia Denníka N.

Najdôležitejšie veci, ktoré treba vedieť o reforme nemocníc:
[ TIP: Odoberajte nové články v rubrike Andrej Danko e-mailom. ]

Nemocnice sa rušiť nebudú, ale v niektorých nebudú robiť akútne zákroky.
Niektorí ľudia budú mať do nemocnice ďalej, ale aj tak to bude pre nich bezpečnejšie.
Poisťovne budú merať, ktorá nemocnica čo a ako robí, a podľa toho sa povie, čo ktorá nemocnica zvláda na dobrej úrovni.
Nakoniec bude menej (ale dosť) postelí pre akútnych pacientov a viac lôžok pre chronických pacientov.
Zmeny budú postupné, trvať by mali 11 rokov.

Ako je to s rušením nemocníc

Jeden z najčastejších argumentov proti reforme zo strany SNS, ale aj predsedu Smeru Roberta Fica je, že sa budú rušiť nemocnice. Nemajú však zanikať, majú meniť to, čo robia. Zjednodušene by malo byť po reforme viac nemocníc, ktoré nebudú poskytovať akútnu starostlivosť, ale budú mať chronické či doliečovacie lôžka.

Ako by to malo fungovať? Skúsme to vysvetliť na príklade. Pacient z Malaciek má ísť na operáciu chrbtice. Prijmú ho v nemocnici v Malackách, urobia mu testy, pripravia ho na operáciu. Na samotný výkon však pôjde do nemocnice vyššieho typu, kde s takými výkonmi majú skúsenosti, a teda tam bude skúsený personál.

Ak po výkone nebude mať pacient komplikácie, môžu ho previezť späť do Malaciek, kde bude bližšie k rodine, ale kde bude aj dosť personálu, ktorý sa o neho bude môcť starať. Zároveň by tam mal dostať napríklad aj rehabilitácie alebo inú následnú starostlivosť, ktorú bude potrebovať.

Nemocnice sa rozdelia na jednotlivé typy podľa toho, akú náročnú starostlivosť budú mať na starosti. Ako by to malo vyzerať: najzložitejšiu starostlivosť budú poskytovať národné nemocnice. Budú štyri – v Bratislave, Košiciach, Banskej Bystrici a v Martine. V Bratislave to budú nemocnice na Kramároch alebo na Rázsochách, ak sa dostavajú, a v Ružinove.

Druhý stupeň nemocníc budú regionálne, ktoré budú poskytovať menej náročnú starostlivosť a bude ich šesť. Podľa dokumentov ministerstva zdravotníctva, ktoré má Denník N k dispozícii, by v roku 2030 mali byť regionálnymi veľké štátne zariadenia v Nitre, Prešove, Trenčíne a menšie nemocnice v Poprade a Lučenci. Regionálnou má byť aj nová nemocnica v Michalovciach, ktorá patrí pod sieť nemocníc Penty Svet zdravia.

Okrem toho sa zatiaľ ráta s regionálnou nemocnicou v Žiline, aspoň kým sa nepostaví tunel Višňové. Až do dokončenia sa totiž vinou ciest nedá zabezpečiť, aby sa dostali ľudia zo Žilinského kraja do nemocnice vyššieho stupňa do hodiny.

Preto by Fakultná nemocnica v Žiline mala mať najskôr vyšší status, po dokončení tunela Višňové by sa mal znížiť.

Tretia skupina nemocníc bude poskytovať základnú starostlivosť. Ide o lokálne nemocnice, ktorých má byť 32. Okrem toho budú fungovať aj detské nemocnice, špecializované ústavy a liečebne. Nemocnice, ktoré nebudú v žiadnej skupine, budú môcť poskytovať len také zákroky, ktoré budú robiť dostatočne často.

Autor mapy: Daniel Kerekes
Starostlivosť bude ďalej, ale bude bezpečnejšia

Nemocnice ministerstvo rozdelilo podľa vzdialenosti. Slovensko si rozdelilo na desať regiónov a v každom z nich musí byť jedna regionálna alebo národná nemocnica. Okrem ôsmich krajov tak do rozdelenia pribudli Michalovce a Lučenec.

V praxi to znamená, že lokálnu nemocnicu, ktorá poskytuje základnú starostlivosť, má mať pacient do pol hodiny jazdy autom. Vyššiu – regionálnu – do hodiny a najvyššiu starostlivosť v národnej nemocnici má mať do dvoch hodín jazdy autom.

Zložité výkony sa majú centralizovať, aby mal personál väčšie skúsenosti, čo podľa výskumov znižuje komplikácie či opätovné zákroky. Zároveň má Slovensko veľký problém s nedostatkom personálu. Starostlivosť tak pre niektorých pacientov bude ďalej, ale bude bezpečnejšia.

Podľa toho, v akej skupine nemocnica bude, takú starostlivosť bude musieť zabezpečiť.

Čo konkrétne majú zabezpečovať jednotlivé typy nemocníc?

Prvá skupina sú lokálne nemocnice. V nich musí byť chirurgia, vnútorné lekárstvo, pediatria, neurológia, gynekológia, oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny spolu s jednotkou intenzívnej starostlivosti a následná starostlivosť.
Druhá – vyššia – skupina budú regionálne nemocnice, okrem toho, čo musia mať lokálne nemocnice, budú musieť zabezpečiť aj oddelenia navyše, a to: infektológiu, kardiológiu, vnútorné lekárstvo alebo geriatriu, traumatológiu, ortopédiu, urológiu, ORL, gynekológiu a pôrodníctvo, neonatológiu, psychiatriu a následnú a dlhodobú starostlivosť.
Národné nemocnice budú musieť mať okrem menovaných aj traumacentrum a vysokošpecializované oddelenia, napríklad hematológiu, gastroenterológiu, klinickú onkológiu či neurochirurgiu.

Ministerstvo opakuje, že pri tomto rozdelení ide len o minimum. Ak niektorá nemocnica bude chcieť mať oddelenia navyše oproti minimu, bude musieť dokázať, že má dosť pacientov.

Napríklad v Trnave bude lokálna nemocnica, ale bude mať dobrú pôrodnicu, kde sa ročne narodí viac ako 640 detí (čo je minimálny počet). Napriek tomu, že tento typ nemocnice nebude musieť mať pôrodnicu, poisťovňa jej môže dať zmluvu.
Viac miest na dlhodobú starostlivosť

Čo bude s nemocnicami, ktoré nebudú v týchto skupinách? Ide o menšie nemocnice a majú dve možnosti, čo sa s nimi môže stať:

Stanú sa z nich nemocnice následnej starostlivosti. Teda nebudú poskytovať akútnu starostlivosť, ale dlhodobú, napríklad pre pacientov, ktorí sa o seba sami nevedia postarať alebo sú to dlhodobí, chronickí pacienti, ktorí nepotrebujú akútnu starostlivosť.
Práve týchto lôžok máme dnes na Slovensku nedostatok a s tým, ako má naša populácia starnúť, ich budeme potrebovať ešte viac. Tieto nemocnice by mali mať interné oddelenie, rehabilitácie a dlhodobú a paliatívnu starostlivosť.
Nemocnica na niektorých oddeleniach splní minimálne počty výkonov a kritériá kvality. Dnes nie sú nemocnice v počtoch nijako regulované, po novom musia splniť pri niektorých výkonoch minimálne počty, inak zmluvu nebudú môcť získať.

Ako majú fungovať minimálne počty výkonov? Napríklad v Revúcej či Kráľovskom Chlmci sa ročne narodí menej ako 365 detí. Personál, ktorý v týchto nemocniciach pracuje, má omnoho menej praxe ako ten, ktorý pracuje v nemocniciach, kde sa rodí tisíc detí ročne.

Ak by platila reforma, napríklad pôrodnice s malým počtom pôrodov by fungovať nemohli. Nemocnice však majú čas pripraviť sa na to. Do roku 2022 by museli mať pôrodnice aspoň 640 pôrodov.

Tie, ktoré majú menej, sa môžu začať snažiť, aby do troch rokov presvedčili čo najviac žien, aby k nim prišli rodiť. Ak sa im to nepodarí, oddelenie nebude platené z verejného zdravotného poistenia.

Ak nebude mať teda oddelenie dosť výkonov, zrejme sa zavrie. Alebo sa bude môcť zmeniť na oddelenie následnej starostlivosti. Na druhej strane, poisťovne budú musieť zabezpečiť, aby v konkrétnom regióne bolo zazmluvnených dosť lôžok. Ich počet bude určený predpismi.
Nielen rozdelenie nemocníc, aj sledovanie kvality

Reforma by mala zaviesť aj viac kritérií, podľa ktorých by sa mali oddelenia v nemocniciach posudzovať. Napríklad, ako často chodia pacienti opätovne do nemocnice, teda na rehospitalizáciu, alebo ako často sa stane, že pacienta musia znovu v tej istej veci operovať. Teda budú sledovať reoperovanosť.

Rozšíria sa aj zoznamy čakacích lehôt. Ide o výkony, ktoré musia zdravotné poisťovne sledovať. Dnes sú v zoznamoch operácie očí či výmena bedrových a kolenných kĺbov. Ak by platila reforma, zoznam výkonov, na ktoré sa musia viesť čakacie zoznamy, sa rozšíri o tie výkony, pri ktorých sa bude sledovať ich minimálny počet.
CheZteR
Redeemer
Redeemer
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 10232
Registrovaný: 25 feb 2009, 6:54
Bydlisko: KE/BA

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa CheZteR »

LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
POST.sk
Šéf Datartu a Hej.sk: Garážové e-shopy do dvoch rokov zmiznú

Vladimír Sušil o budúcnosti predaja elektra.

26. sep 2019 o 9:40 Tatiana Kapitánová

Obchodný riaditeľ spoločnosti Elektrosped, ktorá má pod sebou značky Datart a Hej.sk, Vladimír Sušil.
Obchodný riaditeľ spoločnosti Elektrosped, ktorá má pod sebou značky Datart a Hej.sk, Vladimír Sušil.(Zdroj: SME - Jozef Jakubčo)
Písmo:A-|A+450

Datart pred nedávnom otvoril v bratislavskom obchodnom centre Polus vynovenú predajňu. Zvolil si rovnaký deň ako Lidl, ktorý v Poluse nahradil Carrefour.

Sieť elektropredajní Datart pred dvomi rokmi kúpila spoločnosť Elektrosped, ktorá na Slovensku vlastní značku Hej.sk. O integrácii a ďalších plánoch sa Profit zhovára s obchodným riaditeľom firmy Vladimírom Sušilom.
V rozhovore sa dočítate:

V akom stave nový majiteľ preberal predajne Datart
Či plánuje zachovať obe retailové značky, Datart aj Hej.sk
Čím internetoví predajcovia bojujú o zákazníka
Na čo sa majú zákazníci pripraviť počas Vianoc
Ako často spotrebitelia obmieňajú elektroniku

V nákupnom centre Polus ste otvárali zrekonštruovanú predajňu v rovnaký deň ako Lidl. Bolo vašim zámerom využiť, že diskont pritiahne veľa ľudí?

Prišlo ich menej, ako sme očakávali. Spôsobilo to počasie a kolaps dopravy v Bratislave. Ľudia cestovali do Polusu dve-tri hodiny. Ukázalo sa, že pondelok nie je úplne najvhodnejší deň na otváranie predajne.

Takže cieľom bolo otvoriť naraz s Lidlom.

Áno, chceli sme sa im časovo prispôsobiť a otvoriť v rovnakú hodinu, ale Lidl napokon otvoril podľa vlastných pravidiel o siedmej a my o 9.09, lebo to bolo 9. 9. Budeme však robiť ešte jedno otvorenie. Centrum sa rekonštruuje, zatiaľ je to stavenisko. Keď sa dokončí druhá fáza, urobíme otvorenie predajne vo veľkom štýle.

S Lidlom sa do Polusu po dvoch rokoch vrátil supermarket. Očakávate, že sa to prejaví aj na raste predajne Datartu?

Naša predajňa v Poluse funguje dvanásť rokov a aj keď spĺňala naše plány, robila menšie čísla než rovnaká predajňa v Košiciach. Spojenie s Lidlom je však to najlepšie, čo si môžeme v rámci obchodného centra želať. Lidl je asi najväčší ťahák. Za posledných 15 rokov urobili kus práce v marketingu a práce so zákazníkom. Veríme, že značka tlačí značku.

Datart ste kúpili pred dvoma rokmi. Ako ste odvtedy pokročili?

Prešli sme s Datartom a Hej.sk na jeden informačný systém, zintegrovali sme weby, spojili sme logistiku. Keď sme pred štyrmi rokmi otvárali logistické centrum v Senci, bolo koncipované na to, že sa budeme rozširovať.

Prečo ste sa rozhodli kúpiť Datart?

Spojili sme dva silné subjekty. Je to dôležité kvôli trhovej sile. Potrebujeme silnú značku, aby sme zoskupovali zákazníkov. Sme tiež dovozcovia elektroniky a potrebujeme miesto, kde ju zákazníkom môžeme ponúknuť.

Koľko to stálo?

To nemôžem povedať.

Plánujete po Datarte ešte niečo kúpiť?

Nevyhľadávame kontakty. Podarilo sa nám všetko spojiť a zintegrovať. Bolo to náročné. Teraz to potrebujeme roztočiť, aby predajne fungovali.

Ale keď vám niekto zaklope na dvere, neodmietnete.

Pozrieme sa na každú príležitosť.

V akom stave ste predajne Datart preberali?

V dobrom. Datart je elektrošpecialista, čo je aj našou filozofiou. Chceme poskytovať poradenstvo, aby nakupujúci nemal dôvod pozerať sa inam. My sme však viac zameraní na aktívny kontakt so zákazníkom, preto sme mali problém do predajní Datartu priniesť naše vnímanie.

Predavači sa nestarali o zákazníka?

Neoslovovali ho, neponúkali mu doplnkový tovar. Skôr to bolo o tom, vezmite si a zaplaťte. To meníme už pol roka. Mali sme tiež problém s fluktuáciou predavačov, niektorí odmietali našu filozofiu.

Ako ťažko sa hľadajú zamestnanci?

Keď som na Slovensko prišiel pred piatimi rokmi a zverejnili sme pracovný inzerát, prišlo päťsto životopisov. Dnes prídu dva. Takže sa už ani nevyplatí nič promovať inzerátmi, skôr hľadáte sami a máme na to agentúry. Je veľký problém zohnať povolania ako predavač, vodič, skladník, závozník - a najviac v Bratislave.

Koľko ľudí vám chýba do ideálneho stavu?

Asi dvadsať ľudí na logistike. Pripravujeme sa už na Vianoce. Odhadujem, že výdaje v predajniach sa v novembri a decembri oproti minulému roku strojnásobia. Predpokladám totiž, že prepravcovia kvôli nedostatku pracovnej sily nebudú stíhať. Ľudia sa radšej spoľahnú na výdaje v predajniach.

Ako boli na tom predajne Datart pri preberaní z finančnej stránky?

Boli na nule. Predaje rástli, lebo trh s elektronikou rastie.
Vladimír Sušil chce zvýšiť podiel na trhu.Vladimír Sušil chce zvýšiť podiel na trhu. (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)
Vladimír Sušil (45)

V skupine HP Tronic Zlín, do ktorej patrí aj slovenský Elektrosped, pracuje 25 rokov. Začínal na obchodnom oddelení, postupne sa vypracoval na šéfa veľkoobchodu. Neskôr sa stal vedúcim nákupného oddelenia s čiernou technikou. Od roku 2014 pracuje ako obchodný a marketingový riaditeľ Elektrospedu, stojí na čele značiek Hej.sk a Datart.

Na Slovensku vlastníte aj značku Hej.sk. Viacerí internetoví hráči otvárajú kamenné predajne. Online predaj bez nich nemôže prežiť?

Otázka je, čo je kamenný obchod. Najväčší internetoví hráči majú výdajne, nemajú v nich päťtisíc položiek. Hej.sk šiel tiež cestou otvárania showroomov. Teraz môžeme využiť spojenie dvoch značiek a zákazníci Hej.sk si môžu vyzdvihnúť tovar aj v predajniach Datartu.

Nakupujú v e-shopoch a kamenných predajniach rozdielni zákazníci?

Povedal by som, že sú tri typy zákazníkov. Prvý nenakupuje na internete a rád sa vráti do predajne, kde mu v minulosti poradili. Druhý je mileniál, všetko chce nakupovať na internete a tovar si buď nechá poslať domov, alebo si ho príde vyzdvihnúť. Tretí typ je manažér, ktorý chce rýchlo riešiť problém. Na internete si pozrie, čo je v predajni, a príde si to rýchlo kúpiť.

Trh s elektronikou rastie, ľudia nakupujú nové produkty. Ako často obmieňajú elektroniku a technológie?

Rozoznávame štyri typy nákupu elektra. Nákup rýchlovarnej kanvice je konštantný. Už päť rokov sa pohybuje na rovnakých číslach. Na Slovensku sa ročne predá približne 300-tisíc kanvíc. Druhý typ sú kávovary. Trh ešte nie je nasýtený, ľudia si chcú pripraviť dobrú kávu, a tak predaj strojov rastie každý rok o 30 percent. Potom sú tu ľudia, ktorí hľadajú nové technológie, a keď príde nový iPhone, budú stáť vo frontách. A ešte máme novinky, ktoré tu doposiaľ neboli. Elektrokolobežky sú jedným z najväčších trendov. Rastú nielen percentuálne, ale aj kusovo. Veríme, že to bude jeden z najväčších ťahákov na Vianoce.

Ako často obmieňajú ľudia napríklad televízor?

Už to nie je iba televízor. Viete ním ovládať domácnosť. Prichádzajú nové technológie a predaje sa zvyšujú. Kým kedysi si rodina kúpila televízor raz za 15 rokov, dnes je to raz za tri roky.

Plánujete k súčasným 16 predajniam Datartu pridávať ďalšie?

Áno. Tým, že sme predajne stabilizovali, chceme tie staršie refitovať. Aby všetky vyzerali rovnako, v každej bol rovnako vystavený tovar, rovnako oblečení predavači, rovnaké služby. V budúcom roku chceme otvoriť jednu novú predajňu na východnom, jednu na strednom Slovensku. O rok na to plánujeme väčšiu expanziu.

Pri akom počte predajní budete spokojní?

V Česku máme obchody rozmiestnené tak, aby si každý zákazník mohol vyzdvihnúť tovar do 30 kilometrov od svojho bydliska. Podobný plán máme aj na Slovensku, hoci geograficky sa to plánuje trochu ťažšie.

V Česku chcete po zlúčení s Datartom dosiahnuť pätinový podiel na trhu. Tam má však Datart stovku predajní a tiež predajne Euronics a e-shop Kasa.cz. Aké plány máte na Slovensku?

Na trhu s kamennými predajňami chceme dosiahnuť šesť až sedempercentný podiel. Podiel na online trhu chceme zvýšiť z 13 na 17 percent.

Okrem Hej.sk má internetový obchod aj Datart. Má zmysel budovať dva e-shopy?

Hej.sk má na Slovensku veľmi dobré postavenie, nie je potrebné ho brzdiť. Má dobrú základňu zákazníkov, ktorých si chceme udržať, ale nevylučujem, že budeme mať jeden česko-slovenský brand. Do piatich rokov to však neplánujeme.

A tento spoločný brand by bol aký?

Datart.

Aká je cenová politika týchto dvoch e-shopov? Už pri zbežnom prezeraní sme pri tom istom produkte narazili na inú cenu.

Môže byť, ale nechceme byť cenový agresor a roztáčať cenové vojny. Zákazník by mal vidieť jednu cenu na internete i v kamennej predajni. Môže sa však stať, že e-shopy majú iné akcie. Aj väčší kolegovia z branže pochopili, že nie je dobré hnať sa za cenou. Menšie e-shopy postupne odchádzajú z trhu, pretože zaviesť internetový obchod je nákladná záležitosť, ak chcete poskytovať dobrý servis.

Pochovajú chýbajúce služby malé internetové predajne?

Malí hráči súperia iba cenou. Ak služby nenaplnia očakávania zákazníka, už sa nevráti. Do dvoch rokov tu garážové e-shopy nebudú. Sem-tam to možno niekto skúsi, podvedie na DPH, a tak dokáže krátkodobo znížiť cenu. Ale zákazníci sú náročnejší a vychovanejší ako pred desiatimi rokmi. Kedysi bolo bežné, že keď šli na dovolenku, nakúpili si navigáciu, foťáky a potom ich vrátili bez udania dôvodu. Zákon to umožňuje aj dnes, ale už sa to nedeje.

Takže spotrebiteľovi nejde primárne len o cenu, ale aj o servis.

Cena je stále najdôležitejšia, ale servis je pre zákazníka dôležitý. Rýchlosť, poradenstvo, dovoz s inštaláciou, servis pri reklamácii. Musíme byť lepší ako zákonná lehota.

Ako sa bude elektronika predávať v budúcnosti? Už dnes má vaša konkurencia Alza v Prahe predajne bez predavačov.

Najvzácnejší bude v budúcnosti ľudský prístup. Kontakt človeka je dôležitejší než digitalizácia. V horizonte 20 rokov sa bude nakupovať v showroomoch, bude vystavený iný tovar, prezentovať ho budú najnovšie technológie, ale človek bude hrať dôležitú úlohu. Stále budeme chcieť komunikovať. Ten, kto nie, nakúpi na internete a nechá si tovar doviesť dronom alebo robotom.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22214737/sef-dat ... z615jUVRsO
mikioko
Light Professional
Light Professional
Príspevky: 893
Registrovaný: 23 dec 2005, 21:38
Bydlisko: KE

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa mikioko »

Ďakujem
CheZteR
Redeemer
Redeemer
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 10232
Registrovaný: 25 feb 2009, 6:54
Bydlisko: KE/BA

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa CheZteR »

dakujem +
tyler91
King
King
Príspevky: 1821
Registrovaný: 14 aug 2010, 9:49
Bydlisko: KE

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa tyler91 »

LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
RozhovoryŽivoty žien1. októbra 2019 12:58
Koniec kariéry je ako smrť. Bývalá tenistka opisuje, ako pochopila, že nebude svetovou hviezdou
Matej OndrišekMatej Ondrišek
Klaudia Malenovská. Foto - archív Klaudie Malenovskej
Klaudia Malenovská. Foto – archív Klaudie Malenovskej

Patrila k najlepším juniorským tenistkám na svete, ale časom sa ocitla v iluzórnom svete, v ktorom sa tisíce hráčok neúspešne pokúšajú o to isté – dostať sa do najlepšej svetovej stovky. „Tisíci hráč futbalu je milionár. Tisíci hráč tenisu je bezdomovec,“ hovorí v otvorenom rozhovore Klaudia Malenovská, ktorá dnes pomáha iným športovcom zvládať koniec kariéry.

Zahrali ste si počas kariéry s nejakými známejšími hráčkami, ktoré dnes vídavame na okruhu WTA?

Samozrejme, na turnajoch som sa stretla so všetkými Slovenkami z prvej stovky, takže tie ani netreba spomínať. Ešte v pätnástich som napríklad porazila Dominiku Cibulkovú. Na desaťtisícovom turnaji ITF v Prahe som zdolala Kristínu Plíškovú, ktorá je teraz 81. v rebríčku WTA. Veľmi dobrý zápas som hrala vo finále turnaja v Bratislave s Anastasijou Sevastovovou, v treťom sete som prehrala 3:6. S ňou mám aj zaujímavú príhodu. Takmer sedem rokov po tom zápase som ju stretla na turnaji vo Viedni ako trénerku s cigaretou v ruke. Povedala, že trénuje a nevie, čo bude robiť ďalej. A pozrite sa, dnes je 18. hráčka sveta. Keď sme si písali, povedala, že stretla neskutočného trénera. Prišiel zlomový bod, tak to niekedy chodí.
[ TIP: Čítajte nové vydania Športového Newsfiltru priamo vo vašom e-maili. Pre aktiváciu stačí raz kliknúť. ]

Kam ste sa dostali v seniorskom rebríčku WTA?

Najvyššie na 575. miesto. Keď sa pozriete na väčšinu mojich zápasov v archíve ITF, uvidíte prehraté zápasy v prvých kolách s hráčkami, ktoré to potom dotiahli minimálne do druhej stovky WTA. Smola? Neviem.

Čím je charakteristická bublina, v ktorej žije hráčka, ktorá sa chce stať tenisovou hviezdou?

Pre profesionálne hráčky okolo 200. až 500. miesta v rebríčku WTA je charakteristické naháňanie sa z lietadla do lietadla, pôsobenie v európskych ligách, v ktorých si aspoň čo-to môžu zarobiť na ďalšiu letenku, a večná samota. Tenis sa nedá hrať bez peňazí. Preto sa veľa hráčok rozhodne hrať tímové zápasy v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku a iných európskych krajinách, kde dostanú od päťsto do tisíc eur za zápas ako prémiu. Takto prežijú celé leto s tenisovou taškou a zarobia si aspoň toľko, aby vyžili do začiatku sezóny. Niektoré v zime trénujú deti alebo nerobia nič. Sú také unavené a vyčerpané, že sa dávajú pol roka dokopy. Špeciálnou kategóriou sú francúzske Prize Money turnaje, na ktorých to hraničí až s prostitúciou.

Ako môže tenisový turnaj hraničiť s prostitúciou?

Hráčky spávajú u sponzorov a agentov, aby ušetrili na ubytovaní, a snažia sa prežiť s nádejou, že to je dočasné a raz sa na tom možno len pobavia. Realita je taká, že to robia už siedmy, ôsmy rok a niet cesty von, keďže nič iné nevedia. Pomôcť im už tiež nemá kto, pretože ich rodičia minuli všetko na tenis, keď boli mladšie. Na Instagram si potom cvaknú croissantík s džúsikom pri východe slnka, ale od cestovateľského životného štýlu to má veľmi ďaleko.

Niekedy nespia aj 24 hodín, pretože sa musia náhle premiestniť z jedného bodu Francúzska do druhého. Ak nie ste Francúzka, je veľmi veľká šanca, že sa ocitnete v rukách jedného nemenovaného agenta, ktorý dohadzuje tieto turnaje. Sekundu po tom, ako prehráte zápas, vám pošle esemesku, kde a kedy vám odchádza vlak na ďalší turnaj a nech sa tentoraz snažíte. Celé je to veľmi zvláštne a vyvoláva to vo vás pocit, že niečo nie je v poriadku. Ten agent má svoje obľúbenkyne a nevylučujem, že táto obľúbenosť je na základe sexuálnych sympatií.

Ako sa tenistky presúvajú medzi takýmito turnajmi?

Väčšinu svojho majetku nosia v tenisovej taške a cestujú väčšinou samy tou najlacnejšou formou – vlakom, autobusom. Ak to vyjde, tak lietadlom, ale musia počítať, či im po ďalšej prehre vydá na večeru. Už len fakt, že ste na tej večeri sama, je dosť depresívny, ale keď ešte aj viete, že vám nevydá na polievku, tak to už je masaker.

Presuny sa ešte viac skomplikujú, ak chce hráčka preraziť, ale zároveň si chce zarobiť v spomenutých ligách. Ligové sezóny sa začínajú práve vtedy, keď sa na menších turnajoch dajú nahnať body do rebríčkov ITF alebo WTA. Ak však máte zmluvu v lige v Nemecku, nemôžete hrať turnaje. Poznám hráčky, ktoré to skúšali skombinovať. Cez týždeň turnaj, cez víkend liga. Ako však chcete vyhrať turnaj, ak viete, že v nedeľu sa musíte ukázať na kurte v inej krajine? Je to pasca. Vyskúšala som aj ligy, aj kombináciu turnajov a líg, ale čo ma naozaj presvedčilo o štúdiu magistra, bol zážitok na francúzskych turnajoch.

Klaudia Malenovská

Bola 53. najlepšou juniorskou tenistkou na svete, v seniorskom tenise sa však nepresadila. Vyštudovala marketing na California State University a digitálny biznis a inovácie na Vrije Universiteit Amsterdam. V súčasnosti pracuje v marketingu, zaoberá sa budovaním značiek (branding). S ďalšou bývalou tenistkou Martinou Suchou vedú Balin Club, projekt, prostredníctvom ktorého pripravujú športovcov na život po kariére.

Kedy ste si uvedomili, že z vás profesionálna hráčka nebude?

Mala som dva momenty. Prvý bol, keď som mala devätnásť a prežila som asi najhorší rok v živote. Prechodila som mononukleózu, na kurte som niekedy nemohla ani dýchať. Bola som večne unavená a začala som neúmerne priberať. Mala som zápal ramenného úponu a dokonca sa u mňa spustilo kožné ochorenie urtikária. Spúšťačom bolo samotné cvičenie. Človek sa počas športového výkonu pristihne pri tom, že ho svrbí celé telo. Po tele som mala veľké, opuchnuté a vodou naliate svrbiace mapy.

Pred jedenástimi rokmi mi žiaden lekár nevedel povedať, čo to je. Riešila som to všetkým – homeopatiou, čínskou medicínou, stravou, klasickou medicínou. Nič nepomáhalo. Bola to zrejme reakcia môjho tela na mononukleózu a psychický stav. Zmohlo ma to psychicky, pretože čím viac som sa snažila, tým som bola hlbšie v bahne. Keď sa nedá, tak sa nedá.

Druhý moment prišiel po vysokej škole v Amerike. Mala som natrénované a išla som na spomenuté francúzske turnaje, že si idem trochu zarobiť, ale rýchlo som si uvedomila, že je čas opustiť tento chorý iluzórny svet, v ktorom sa každý pokúša o to isté – dostať sa do prvej svetovej stovky. Vezmite si, koľko hráčov hrá tenis. Tisíce, státisíce, ale každý sa chce dostať do stovky. Porovnajte si to s futbalom alebo s hokejom. Tisíci hráč futbalu je milionár. Tisíci hráč tenisu je bezdomovec.

Aké pocity ste zažívali, keď vám to s tenisom nevyšlo?

Zlyhanie, sklamanie, pocity viny až depresia. Bola som vychovávaná rodičmi, ktorí do mňa dali naozaj všetko, všetky svoje nádeje. Otec si zobral úvery, aby som mohla chodiť na ITF turnaje. Človek si to potom vyčíta.

Hovoríte o iluzórnom svete, v ktorom sa chce každý dostať do prvej svetovej stovky. Nakoľko ste to chceli vy?

Veľmi. Tí, ktorí si ma pamätajú okolo šestnástich, vedia, že som to chcela. Ale každou prehrou som na to mala menej a menej. Bude to znieť hrozne, ale v denníku, ktorý som si písala od desiatich rokov, mám napísané, že ak nebudem v stovke do dvadsiatich piatich, spácham samovraždu. Dnes mám tridsať a dokážem sa o tom baviť a aj sa na tom baviť. Za sebou mám však množstvo práce so sebou, so svojou identitou a sebahodnotou. Veľa hráčok okolo 400. až 500. miesta to však má rovnako. Buď tenis, alebo nič.

V tenise je bežné, že aj úplne najlepší juniori skončia medzi seniormi najvyššie niekde v tretej stovke, aj keď sa snažia najviac, ako môžu. Prečo?

Pri tenise musí mať človek päť základných pilierov, o ktoré sa bude môcť kedykoľvek oprieť. Musia však vždy fungovať naraz a naplno, sú to peniaze, zdravie, rodina, tréner alebo tím a v neposlednom rade šťastie. Ak tenista nemá peniaze, nemôže mať ani dobrého trénera a podmienky na trénovanie, nemôže cestovať, nemôže si vyberať turnaje. Točí sa na tých istých turnajoch v blízkosti Slovenska, ktoré sú, paradoxne, aj najsilnejšie, pretože sa tam chodia všetci rozohrávať pred veľkými turnajmi. V tenise sa stačí chytiť jedného-dvoch vyhratých turnajov, ktoré vás nakopnú, a máte sebavedomie na ďalšie a väčšie turnaje.

Ak však prehráte počas desiatich turnajov v prvom alebo v druhom kole, vaše sebavedomie je pripravené na skok z mosta. A nemusíte vôbec hrať zle. Stačilo, že ste nevyužili mečbal alebo prehrali 6:7 v treťom sete. Jednoducho smola.

Seniorské turnaje ITF sú depresívne. Všade vidíte ženy od pätnásť do štyridsať rokov, ktoré si stále myslia, že sa im jeden, dva turnaje podaria. Cestou do pekla sú turnaje v Chorvátsku. Neviem, či sa ešte hrávajú, ale viem, že to boli tri po sebe idúce desaťtisícové turnaje s kvalifikáciou, v ktorej začínalo 128 tenistiek. To znamená, že musíte vyhrať aspoň päť zápasov za sebou, ak chcete získať jeden bod do rebríčka WTA. A s tým jedným bodom sa práve ocitnete na 1400. mieste v rebríčku v prípade, ak ste mali už takéto tri úspešné akcie. Je to peklo, najmä pri nepredvídateľnosti tenisových zápasov. Na týchto turnajoch som vyhrala asi dvanásť zápasov a domov som prišla bez bodu. Takto to bolo v minulosti, myslím, že systém bodovania sa teraz mení.
Foto: archív K.M.

Ako sa zmenil spôsob vášho života, keď ste zistili, že nebudete profesionálkou?

Mentálne som zo dňa na deň odložila raketu. Moje vtedajšie pocity by som prirovnala k pocitom, ako keď vás podvedie partner, ktorému ste dali všetko. Chcete sa s ním rozísť a už ho nikdy nevidieť. Jednoducho hnev, frustrácia, zmätok a otázka, ako sa mi to mohlo stať? Rozchod však nebol možný, pretože máte spolu dve deti, hypotéku a musíte ísť ďalej.

Asi takto nastavená som šla hrať za univerzitu v USA. Tenisu som dala všetko a chcela som sa s ním rozísť. Hrať som už nechcela. Musela som. Bola to pre mňa jediná možnosť. Doma som mala síce rodinu, kamarátov a aj vtedajšieho priateľa, ale taktiež som tu mala veľmi veľa spomienok na zlyhanie. Stále som všetko analyzovala, mám k tomu sklon. V hlave som mala jedno: ak vypadnem, budem robiť predavačku v pokladni a skončím na psychiatrii. Proti tejto profesii nič nemám a vzdávam hold všetkým predavačkám, ale ako bývalá športovkyňa s rokmi driny som sa necítila, že si to zaslúžim.

Posledné dva roky som zažila príliš veľa prehier a som veľmi citlivá osoba. Každá jedna ma definovala a zavrela doma na dva dni, až kým som sa znovu nepostavila a nešla ďalej. V jednom momente si však človek povie: koľko prehier ešte zvládnem? Prehry som si filtrovala zabávaním sa do skorého rána. S pohárom v ruke som vždy zabudla na všetky prehry a na to, kto som.

Ako reagovali vaši rodičia, keď si to tiež uvedomili?

Moji rodičia nepochádzajú z ideálnych podmienok, ani čo sa týka psychickej podpory, vzdelania alebo finančnej pomoci. Všetko si vybudovali sami a v priebehu jednej generácie sa im podaril socioekonomický posun. Vedeli, že svojim deťom dajú všetko, aby mohli mať lepší život. Som im veľmi vďačná za lásku a opateru, robili pre mňa všetko, čo v danej chvíli a v rámci možností mohli.

Spomínam si na moment, keď som otcovi navrhla, že pôjdem na univerzitu. Mala som riadne za ušami. Na moje prekvapenie však hneď súhlasil. Myslím, že sa mi to sám bál navrhnúť a uľavilo sa mu. Mám ešte sestru a otec pre môj tenis obetoval naozaj veľmi veľa. Od odsťahovania sa z domu do bytu cez úvery až po žiadne dovolenky. Otec sa pre rodinu aj rozdá. Pamätám si však aj každé jedno lúčenie na letisku vo Viedni, keď som vždy letela späť do Ameriky. Nemuseli sme si nič povedať, naše slzavé oči to povedali: „Škoda.“

Dá sa povedať, že štipendium na univerzite v Amerike bola pre vás istým spôsobom dočasná záchrana?

Samozrejme, bola to dlhodobá investícia do seba. V Amerike sa na profesionálny šport pozerajú úplne inak ako v Európe – vzdelanie je pre nich na prvom mieste, až potom je šport. V Amerike je univerzita na prvom mieste a deti športujú hlavne pre radosť. Samozrejme, aj v Amerike sú extrémne prípady, keď deti tlačia do športu, aby získali štipendium. Také prípady sú všade. Štyri roky v Amerike ma zmenili ako človeka, ale aj ako bývalú tenistku. Zmenilo mi to život, pohľad na seba. Zrazu som nebola nula, ktorá to v tenise nedala, ale niekto, kto nemusí platiť školné 30-tisíc eur ročne len preto, že hrá tenis. Nebolo to ani zďaleka zadarmo, ale konečne som cítila nejaké zadosťučinenie.

Ak by ste nedostali štipendium, aké by ste mali možnosti? Vedeli ste si vtedy predstaviť, že by ste šli na úrad práce?

Na úrade práce som bola, asi šesť mesiacov v devätnástich rokoch. Nebola som si hľadať prácu, ale musela som sa pravidelne nahlasovať kvôli zdravotnej poisťovni. Moment, keď som tam prišla prvýkrát, si pamätám dodnes. Takmer som sa prepadla od hanby. V hlave mi vírilo, že toto nemôže byť pravda a že je to zlý sen. Teta za stolom sa ma pýtala otázky typu: aké mám vzdelanie, či viem narábať s počítačom a čo by som chcela robiť. V hlave som mala odpoveď: ja som mala byť v stovke najlepších tenistiek a nechcem robiť nič iné. Teta by si však asi povedala, že som mimo, tak som povedala niečo v štýle, že administratíva.

Čo by vám na úrade ako bývalej športovkyni mohli reálne ponúknuť?

Na Slovensku? Nič. Pre 19-ročného človeka, ktorý má jediný cieľ byť v stovke a reálne nič nevie, by mi niečo našli len veľmi ťažko. Ak aj má športovec maturitu, ale v škole strávil tak dva dni do roka na komisionálnych skúškach, v skutočnosti nemá predstavu o realite. Všetci jeho kamoši sú tiež tenisti, nevie, ako vyzerá deň bez športu.

Na druhej strane, aj podpriemerný tenista alebo tenistka musí vedieť po anglicky a má dlhoročné skúsenosti s cestovaním, objednávaním leteniek, hotelov a tréningov. Vie veľmi dobre koordinovať a pokojne by mohol začať robiť v cestovnej agentúre. Dnes je aj veľká výhoda v prístupe k informáciám. Keď som mala sedemnásť, akurát mal Pokec svoj prvý veľký redizajn, čo hovorí samo za seba. Ak by som vtedy mala Instagram a Facebook, možno by som vlogovala o neúspechoch na turnajoch. Stala by som sa prvým influencerom, ktorý by si založil svoju kariéru na neúspechu. Dnes je skvelé, že si mladí športovci môžu ako-tak privyrobiť aj spoluprácami cez Instagram, ak ich to baví a cítia, že je to ich prirodzená stránka.

Ak chce bežný Američan študovať, často sa zadlží do konca života. Je to tak, že univerzity si vyslovene vyberajú športovcov a ponúkajú im štipendiá?

Presne tak, Američania plánujú štúdium svojich detí, ešte keď je dieťa embryom. Zakladajú investičné fondy, rôzne sporenia, a ak sa zadarí, tak dieťa dostane štipendium. To je pre nich spasenie. Moja univerzita stála približne 30-tisíc eur ročne, pretože som bola medzinárodný študent a to je ešte drahšie.

Aký študijný smer ste si vybrali a prečo?

Na univerzitu v Long Beach som išla študovať film. Namotala som sa na to, že na rovnakej univerzite vyštudoval Steven Spielberg. Keď som však sedela s akademickou poradkyňou, tak mi vysvetlila, že ja ako tenistka nebudem mať šancu vyštudovať film, pretože by som musela veľa točiť vonku, čo by sa krížilo s tréningmi. A potom bol ešte druhý faktor – vedela som, že dať sa na film je celkom risk. Vyštudujem, vrátim sa na Slovensko a čo? Budem točiť Paneláky? Tak som si radšej vybrala marketing, pretože ten je tiež o písaní rôznych vymyslených a niekedy aj pravdivých príbehov.

Bavilo vás štúdium? Nechýbali vám zo začiatku trochu návyky učiť sa, keď ste väčšinu predošlého života venovali športu?

Štúdium ma bavilo, najmä americký spôsob štúdia. Na americkej univerzite sú prvé dva roky v podstate experimentálne a okrem povinných predmetov študujete predmety aj úplne mimo svojho odboru. Návyky učiť sa mi nechýbali, pretože mám schopnosť zahrabať sa do kníh aj na týždeň, ak ma téma baví. Na strednej som pri tenise mala samé štvorky, pretože som sa učila polročné učivo deň pred skúškou. Cez maturitu som bola zranená, takže som mala konečne čas a moje známky boli 1, 1, 2, 2.

Štúdium ma zachránilo aj ako človeka. V tenisovej bubline sa nebavíte o druhej svetovej vojne, o nerovnosti mužov a žien v 21. storočí alebo o tom, o čo sa snažil autor divadelnej hry The Pillowman (Ujo Vankúšik, pozn. redakcie). Otvorilo mi to tak trochu oči, že za plotom tenisového kurtu je aj niečo iné. Aj keď len povrchne, pretože v Amerike som sa prvýkrát naučila multitaskingu.

Keď ste prišli na univerzitu, nemohli ste spočiatku hrať 35 zápasov. Prečo?

Nevedomky som totiž priznala príjem 2700 eur z európskych líg a NCAA (asociácia vysokoškolského športu v USA, pozn. redakcie) ma považovala za profesionálku. Aký paradox – švorc, ale profesionál. Bola to z mojej strany nevedomá chyba. Nenaštudovala som si ich pravidlá a zaslala som omylom dokumenty, ktoré nemali na ich stole čo robiť. Dostala som pokutu, o ktorej si môžete prečítať v staršom článku na internete. Musela som robiť v call centre, aby som ju splatila.

Ako to šlo s tenisom potom?

Keď som konečne nastúpila na kurt, vyhrala som desať po sebe idúcich zápasov vo dvojhre a desať vo štvorhre. Potom som si na konferenčnom šampionáte kompletne roztrhla väzy v kolene. Zranenie bolo to najhoršie, čo sa hráčke mohlo na univerzite stať. Doteraz si pamätám, ako na mňa trénerka spoza plota kričala, že mám pokračovať a nemám sa ľutovať. V šoku som sa teda postavila, že idem hrať ďalej. Čo bolo pri druhom doskoku na nohu, si už nepamätám. V nemocnici mi len povedali, že mám roztrhnuté väzy a rok si nezahrám. Išlo by o stratu štipendia.

Presvedčila som ich, že si to dám zoperovať na Slovensku a budem makať. O šesť mesiacov som bola späť, ale na druhej nohe sa mi začala robiť fraktúra priehlavku. Vtedy ma napríklad trénerka obvinila, že som lenivá, a dala preto celému tímu behať šprinty. Keď som povedala, že ma bolí noha, odpovedala, že tie šprinty robíme pre mňa, tak nech si nevymýšľam, a dala mi ďalších desať. Vtedy som reálne počula zlomeninu priehlavku. Musela som lekára presvedčiť, nech mi dá spraviť špecializované vložky do tenisiek a nech trénerke nehovorí, že mám fraktúru. Inak by som nedoštudovala. Hralo sa aj cez chrípky a horúčky, štandardom bol najviac jeden deň v posteli.

Keď som sa dala dokopy, konečne som mohla hrať ako-tak bez limitov. To bol môj najlepší ročník. Hrala som aj na prvej priečke súpisky. Myslím si, že som vtedy porazila aj desiatu najlepšiu hráčku v celej NCAA.
Foto – archív K. M.

Ako vyzeral váš bežný deň na univerzite?

O 8.15 sa začínala škola, v ktorej som bola do 11.30. Mala som dvadsať minút na obed a potom som rýchlo utekala na druhý koniec kampusu na individuálny tréning od 12.30 do 14.00. Po ňom sa začínal tímový tréning, ktorý trval do 17.00. O 17.30 bol ešte kondičný tréning. Asi o 18.30 som mala čas ísť do jedálne po jedlo, pretože o 19.00 sa mi začínala šichta v call centre, kde som si privyrábala na vreckové a spomenutú pokutu.

Cez víkend sme hrali zápasy proti druhým univerzitám. Deň sa začínal 90-minútovou rozohrávkou – štvorhrou a dvojhrou. Počas jarnej sezóny sme na kurte niekedy strávili aj viac než osem hodín. Hráči sú zodraní – psychicky aj fyzicky. Veľa sme po zápasoch pili a chodili do klubov v Los Angeles. Nejako sme to museli odfiltrovať. Boli sme tam ako roboti. Nebol čas zamyslieť sa nad vecami, kam chcem ísť, kam chcem smerovať.

Zažili ste hráčky, ktoré to radšej vzdali?

Áno, niektoré hráčky to nezvládnu a po polroku odídu domov. Počas svojich štyroch rokov som videla päť – šesť hráčok z tímu, ako si jednoducho zbalili kufre a išli domov.

Sú v NCAA aj hráči a hráčky, ktorí sa potom dokážu ešte presadiť na okruhu WTA?

Takých je veľmi málo. Väčšinou to aj tak dotiahnu maximálne do druhej stovky. Američania John Isner, Lisa Raymondová a Jennifer Bradyová boli najprv na univerzite. Raymondová a Bradyová však prerušili štúdium, aby mohli hrať na okruhu WTA. Ak sú peniaze, prečo nie. Ale ak máte doštudovanú univerzitu, túto dilemu ani neriešite. Ako študent väčšinou nemáte peniaze a potrebujete ihneď pracovať. Cestovné náklady priemerného tenistu sa pohybujú okolo 100-tisíc eur za rok. Americký hráč Mackenzie McDonald dostal túto sumu hneď po univerzite od firmy Oracle a podarilo sa. Stále sa pohybuje okolo stovky. Je to však výnimka.

Čo nastalo potom, keď ste získali titul? Prečo ste sa rozhodli vrátiť do Európy?

Titul som získala, ani neviem ako. Kolotoč turnajov so skúškami bol extrémne náročný a bola som rada, že to mám za sebou. Preto som sa rozhodla, že pôjdem na chvíľu domov, oddýchnem si, budem bývať u rodičov a miniem svojich posledných päťsto dolárov, ktoré som dostala za auto, čo som tam ešte stihla predať. Myslím si, že keď som odovzdávala kľúče, nedalo sa už ani naštartovať.

Magisterský titul ste získali v Amsterdame. Na svojom webe píšete, že ste si tam privyrábali ako čašníčka a spoznali ste skutočnú krízu bývalého športovca. Prečo?

Keď som prišla do Amsterdamu, mala som posledné peniaze z ligy v Nemecku, asi dvetisíc eur, a rýchlo som si potrebovala nájsť prácu. Na tej najšpinavšej a najviac frekventovanej ulici s „trávou“ som rozdávala pizzu opitým turistom. V hlave som mala zápasy a život v Amerike. Dokola som si opakovala, kde sa stala chyba. Vtedy mi pomohli myšlienky na školu, ktorá mi pripomínala, prečo som tam. A tiež kamarátka Linda Majzlíková, ktorá si tým ako bývalá tenistka tiež prešla a dnes robí manažérku v centrále Nike. Povedala, aby som to neriešila, že je to dočasné.

V tom období som už úplne prestala hrať tenis, čo mi chýbalo fyzicky. Mohla som si ísť zabehať, ale chýbal mi cieľ alebo dôvod. Človek sa snaží sám seba opäť definovať. Keď nehrám tenis, kto som? Cítila som sa stratená, zažívala som pocity prázdnoty a neistoty. Zrazu mám toľko možností, ale ktorá je tá správna? Musela som spraviť akýsi experiment a prešla som si kurzmi spevu, tanca či herectva, aby som zistila, čo ma vôbec baví.

Prečo ako bývalá tenistka netrénujete deti?

Pretože sa v tom nevidím. Osem hodín na kurte, niekedy bez akejkoľvek mentálnej práce, to nie je pre mňa. Okrem toho, súčasťou tejto práce je mnohokrát klamanie rodičov, aké sú ich deti talentované. Buď budete klamať, alebo nebudete mať z čoho žiť. Je to „blbá“ situácia, morálne zložitá.

Aká časť športovcov po skončení kariéry upadne do krízy?

Taká časť, ktorá sa silne identifikuje s identitou športovca. Sú to tí, ktorých rodičia vedú len k jednému športovému cieľu. Paradoxne sú často veľmi úspešní vo svojom športe. Vedeli ste, že priemerná kariéra hokejistu v NHL trvá päť rokov? V basketbale je to 4,8 roka, v bejzbale 5,6. Šokujúce je, že Jaromír Jágr je považovaný za príklad a ľudia si myslia, že budú tiež 45 rokov na ľade. Je to veľký mýtus, ktorý všade športovcom zdôrazňujem. Športovcom by sa mali viac zdôrazňovať reálne štatistiky, nie výnimoční hrdinovia. Traja z piatich futbalistov Premier League zbankrotujú do piatich rokov po ukončení kariéry, 120 olympionikov spáchalo samovraždu.

Ak športovec skĺbi šport so štúdiom, môže predísť problémom po kariére?

Samozrejme. Ak by som mala dieťa, povedala by som mu: Môžeš robiť akýkoľvek šport okrem MMA, ale buď pôjdeš do školy a budeš sa venovať predmetom ako ekonómia, biznis, marketing či financie, alebo vymyslíš milióndolárový startup, ktorý ti zabezpečí, že po kariére neprepadneš panike. Dá sa aj podnikať a športovať. Sestry Williamsové alebo Maria Šarapovová začali už počas kariéry robiť veci mimo tenisu a myslím si, že vedia, prečo to robia. Na svete je však množstvo hráčov NFL a NHL, ktorí si založili firmy, ktoré nemali so športom nič spoločné, ale vedeli, že koniec raz príde a radšej budú riadiť vlastnú firmu ako byť stážistom s nulovou praxou.

Čo ak to športovec nestíha?

Všetko sa dá stíhať. Naozaj. Športovec musí nastaviť svoju myseľ tak, že sa to dá. Viem, aké to bolo – tréning, obed, tréning, večera a medzitým kondičný tréning. Ale čo som robila medzi tréningmi? Nič. Šla som strácať čas na internet alebo vypisovaním na mobile. Aktivity medzi tréningmi u športovcov sú často nezmyselné kávičky s inými športovcami, Tinder, nakupovanie desiatok tenisiek či vypisovanie na Messengeri. Treba rozlišovať medzi voľným časom a premrhaným časom.

Áno, športovec potrebuje aj voľný čas, ktorý môže byť vyplnený ničnerobením alebo bezúčelovou aktivitou. Ak však má napríklad päť hodín denne tréningy, má dostatok času venovať sa samovzdelávaniu, kurzom, tvorbe osobnej značky a mnohým iným aktivitám. Každý športovec by si mal sadnúť a prehodnotiť, ako trávi svoj voľný čas. Potom príde moment, keď sa zhrozí a uvedomí si, že šestnásť hodín týždenne strávi na Facebooku.

Foto – archív K. M.

Spomenuli ste športovcov, ktorí vysedávajú na káve v obchodných centrách. Prečo majú pocit, že môžu žiť prítomným okamihom?

Pretože mimo ihriska im nikto nehovorí, čo majú robiť. Čo sa týka niektorých vecí, športovci vôbec nie sú samostatní. Mnohokrát mimo ihriska naozaj nevedia, čo majú robiť. A tak idú do obchodného centra, kúpia si ďalšie tenisky a „postnú“ ich na Instagram. Problém vidím aj v tom, že mnohí tréneri a rodičia považujú iné aktivity za narušenie cesty za hlavných cieľom. Je to hlúposť, iné aktivity a koníčky človeka celkovo obohacujú.

Ďalším faktorom je, že koniec kariéry športovca môžeme prirovnať k smrti, sú na to aj štúdie. Športovec to vníma ako smrť veľmi silnej časti svojej osobnosti. Stretli ste však už človeka, ktorý sa s vami bude rozprávať o tom, ako chce zomrieť? Pre športovcov je naozaj ťažké o tejto téme hovoriť a len malá časť je s tým vyrovnaná ešte počas kariéry. Preto na to s Martinou Suchou ideme trochu inak a snažíme sa športovcom vysvetliť, že témy ako networking, sociálne médiá, duálna kariéra, osobné financie, time manažment a hľadanie novej vášne ich obohatia ešte počas kariéry a dokonca im to môže v kariére aj pomôcť. Nebavíme sa s nimi o konci. Bavíme sa s nimi o tom, čo môžu urobiť v tomto momente pre seba a svoj športový výkon.

Aký majú slovenskí športovci a športové kluby záujem o projekt, ktorý vediete s Martinou Suchou? Nestáva sa, že napríklad prednášate nejakému klubu a niektorým poslucháčom je to jedno?

Úvod býva vždy vtipný. Vidíme tváre, ktoré nechápu, prečo pred nimi dve ženy mudrujú o ich športovej kariére a hovoria, aká bude veľmi krátka. Nie je to ľahké, sme dve ženy, ktoré sa musia postaviť pred 30-členný mužský kolektív, avšak baví ma to. Realizujem si cez to svoj umelecký sen vystupovať a baviť ľudí. S Martinou sa veľmi dobre dopĺňame – ja som skôr zabávačka, ona do toho vnáša pokoj a profesionalitu.

Naša prvá prednáška bola pre novozámockých hádzanárov, ale potvrdila, že vieme vzbudiť záujem publika. Počúvali a pýtali sa, zahrali si scénky. Momentálne sa sústredíme na stále aktívnych športovcov, keďže je dôležité podchytiť to, kým ešte hrajú. Veľmi sa nám osvedčila téma networkingu – ako naplno využiť kontakty, ktoré športovec získa ešte počas kariéry. Záujem je aj o ďalšie možnosti.
Blekota
Expert
Expert
Príspevky: 192
Registrovaný: 26 máj 2006, 23:53

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa Blekota »

Mohol by niekto ďakujem https://domov.sme.sk/c/7682857/cierny-d ... ensko.html

Odoslané z SM-N960F pomocou Tapatalku
LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
Čierny démon takmer zničil Slovensko
6. marca 2015
Jakub Dvořák
SME Plus
Čierny démon takmer zničil Slovensko

V živote mesta jestvujú nielen veci normálne, dobré, ale azda ešte častejšie nedobré, tragické. Ibaže ľudia im zväčša už nerozumejú. A to je škoda, lebo prichádzajú o poučenie.
Písmo:A-|A+520

TEXT: Pavel Dvořák, FOTOGRAFIE: Jakub Dvořák

[content type="longread-pos" pos="left"][/content]

Z emetrasenia a požiare boli zlým hosťom, no ešte strašnejšie bolo, ak sa v noci v úzkej uličke pred Michalskou bránou zjavila dvojica kostlivcov s kosami na pleci.

Tak to aspoň tvrdí povesť, podľa ktorej vchádzal do Bratislavy umrlec so svojou manželkou. Prišli oznámiť, že na Bratislavu padne mor, čierny démon, ako sa vtedy hovorilo, a hneď ráno sa začne strašná žatva.
Čierny démon

[content type="longread-pos" pos="right"]Morový amulet z Kremnice.[/content]

Čierny démon preto, lebo infikovaní ľudia niekedy očerneli. Ale naozaj len niekedy. Mor, pestis, je akútna ťažká infekčná choroba, ktorá dodnes pustoší púštne a polopúštne oblasti predovšetkým v Ázii.

Má dve formy: jedna forma, častejšia, sa prejavuje veľmi bolestivým zápalom, zdurením a následným odumretím uzlín najmä v slabinách, druhá, pľúcna, kašľom s prímesou krvi.

Obidve formy sa najčastejšie končia veľmi rýchlou smrťou. Identifikovať mor historicky je však veľmi problematické, pretože týmto názvom sa označovali aj mnohé ťažké infekčné choroby, aj keď mŕtvy neočernel.

Spočiatku sa dokonca ani nechápali ako choroby v dnešnom zmysle slova, čierny démon sa pokladal za Boží trest a ako ľudia sa Božej nevôli bránili hľadaním vinníkov – stretávali sa najmä na modlitbách, omšiach, procesiách a práve tam sa nákaza šírila závratnou rýchlosťou. Najstaršie údaje o more na Slovensku pochádzajú zo 14. storočia.

Epidémie zúrili v rokoch 1454 a 1482 až 1484 a znásobili sa za protitureckých vojen. Pochopiteľne, morové epidémie prenikali na naše územie z juhu a východu, z Osmanskej ríše, Balkán bol doslova zamorený, len zriedkavejšie prišlo niečo zo severu, z Poľska.

Veľké epidémie boli v Bratislave v rokoch 1541 až 1542, 1552 až 1553, 1660 až 1665 a 1678 až 1681. Ako vidieť, niektoré trvali aj niekoľko rokov. V hrozných rokoch 1678 až 1681 zomrelo asi 11 000 obyvateľov.

Podľa niektorých historikov pri začiatočnom najstrašnejšom náraze ležali neodpratané mŕtvoly v domoch, vo vinohradoch, ba i na uliciach aj niekoľko týždňov.
Mor v rokoch 1712 až 1714

Nielen po zemetrasení, ale aj po more sa stavali na ich pamiatku pomníky, morové stĺpy. V Bratislave jeden, mariánsky stĺp, napríklad dodnes stojí pred kapucínskym kostolom, druhý, trojičný, zas pri Moste SNP, na niekdajšom Rybnom námestí.

Trojičný stĺp postavili na pamiatku posledného bratislavského moru, jedného z najstrašnejších, ale aj najpamätnejších.

Dlho sa nič nedialo. Ešte v roku 1710 nezaznamenali v Bratislave ani jediný prípad moru a aj na vidieku sa vyskytol len ojedinele.

Bratislavčania sa už nádejali, že mor azda krajinu obíde, veď na južných hraniciach monarchie zriadili mohutný ochranný vojenský kordón s hustou sieťou karanténnych staníc, vojenských a civilných ozbrojených stráží.

Situácia sa zdala taká bezpečná, že nový kráľ Karol III. zvolal v roku 1712 do Bratislavy korunovačný snem. Delegátom z oblastí, kde sa vyskytol mor, zakázali účasť. Dňa 15. apríla priviezli do mesta korunu z Viedne (uložili ju tam na ochranu pred povstalcami).

Všetci ju privítali ako symbol prepotrebného mieru (bolo to len krátko po kapitulácii povstalcov v Szatmáre (dnes Satu Mare v Rumunsku).

[content type="longread-pos" pos="center"]Korytnačí pancier mal byť zdrojom liečivej sily.[/content]
Prvé správy o more

Dňa 24. apríla 1712 sa snem začal a 22. mája korunovali nového kráľa. Práve vtedy sa z ničoho nič objavili správy, že medzi služobníkmi účastníkov snemu sa objavili morové príznaky a snem urýchlene skončili.

V meste zavládol strach, no nielen z moru, ale aj z karantény, lebo karanténa by znamenala hospodársku katastrofu. V tom čase sa mor už dávno nechápal ako Boží trest, za príčinu sa už pokladala skazenosť vzduchu a šíril sa vraj dotykom.

Postihnuté oblasti sa preto izolovali, čím sa prerušilo zásobovanie i obchod a v dôsledku toho aj výroba. Normálny život prestal fungovať.

Dňa 10. novembra 1712 akýsi kúpeľnícky učeň oznámil, že študent z evanjelického lýcea má po tele morové škvrny. Študenta prezreli a učňa dali zavrieť: historku o more si vraj vymyslel z pomsty. Vzápätí však priamo v lýceu ochoreli Ján Piscator a jeho manželka.

Kráľovský úrad už mestu neveril a prizval k chorému odborníka z Viedne. Ten skutočne skonštatoval diagnózu mor, ktorý sa mestské úrady za spolupráce obyvateľstva usilujú zatajiť.

Lýceum zavreli, evanjelické bohoslužby zakázali, no mestská rada ešte stále neverila alebo azda nechcela uveriť. Vzápätí však zomrel mestský lekár a sanitný kordón okolo mesta sa nepriedušne uzavrel.

Nik nesmel vojsť dnu a predovšetkým vyjsť von. Zavreli aj cestu z Bratislavy do Viedne; pošta sa dopravovala len do Wolfsthalu.

Viedeň vymenovala pre Bratislavu osobitného kúpeľníka a lekára. Komisia začala chodiť po domoch a vyhľadávať nakazených; bohatší obyvatelia odmietali dávať svojich príbuzných do nemocnice a opatrovali ich doma, do mestskej opatrovne prevážali iba chudobných.

K aždý dom, kde sa zistila nákaza, označili obávaným znamením – bielym krížom, ktorý varoval pred vstupom na také miesto, a najmä nik z neho nesmel vyjsť na ulicu, kým neuplynul čas karantény.

Ak sa niekto pokúsil biely kríž zmazať, stihol ho prísny trest. Počas trvania epidémie označili v Bratislave bielym krížom 680 domov; len 218 domov zostalo neoznačených. Táto skutočnosť vraví azda dosť jasnou rečou.

Mor sa rýchlo šíril a lieky nepomáhali.
Ani sa tomu nemožno čudovať, veď čo mohol dym z borovicového dreva (niekedy sa zadymovali celé mestá), ocot, citrónová šťava, morové kremnické dukáty ako amulety na krk... lebo to bolo vlastne všetko.
Nosiči mŕtvol

Dňa 23. novembra pribrali štyroch nosičov mŕtvol, „trógerov“, ako sa im ľudovo hovorilo, čoskoro aj ďalších: osem pre katolíkov a osem pre evanjelikov. Ani v takej hroznej chvíli sa ľudia nezabudli deliť podľa náboženstiev.

Osobitný výbor a protiepidemický komisár zasadali denne. Prácu osobne riadil arcibiskup Christian August Saský zo svojho letného sídla v Marianke.

Dňa 5. decembra uvoľnili pre zdravých ľudí z nakazených obydlí sedem domov na predmestí. Bez úradného povolenia a lekárskej prehliadky nesmeli nikoho pochovať, ba ani truhla sa nesmela vyhotoviť.

Spočiatku na všetko dozeral jeden kontrolór (musel odprisahať, že bude stále triezvy), potom pribrali aj ďalších. Prísne opatrenia na zamedzenie šírenia nákazy vyvolávali nevôľu – chápali sa ako šikanovanie.

Situácia bola krajne napätá, navyše zdražel tovar. Von z mesta sa nemohlo a v meste práca nebola, pretože nebolo kam dávať vyrobený tovar. Ľudia nemali peniaze a cudzinci, ktorých karanténa zastihla v meste, zostali celkom bez prostriedkov.

Nenávisť sa najčastejšie obracala proti zdravotníkom. dňa 26. januára 1713 požiadal jeden z kúpeľníkov o uvoľnenie - vraj ho ľudia hanobia. Mesto sa kúpeľníka zastalo a pohrozilo prísnym trestom každému, kto by zdravotníckemu personálu prekážal v práci.

V apríli obhliadač mŕtvol konštatoval, že Leopold Lohner zo Špitálskej ulice zomrel na mor. Pozostalí dali mŕtveho pozrieť inému a ten mor vylúčil. Mestská rada vyhlásila zdravotné orgány za nezodpovedné a obhliadača, ktorý určil zlú diagnózu, prepustili.

Lenže to už bolo neskoro – 30. apríla 1713 vypukla vzbura; zhromaždilo sa asi tisíc ľudí, prevažne žien, a šli od Vavrineckej brány smerom k sanitárnej línii, ktorú nesmel nik prekročiť.

Cestou ničili palisády, rabovali obchody, prevracali vozy a koče, napadli aj felčiarov a ohrozovali morového lekára. Iba okolo polnoci sa ich podarilo upokojiť richtárovi a niekoľkým členom mestskej rady, keď sľúbili, že upustia od opatrení, ktoré mesto už sedem mesiacov hrdúsili.

Pravdaže, stal sa opak. A všetko sa sprísnilo.

Do mesta privolali ďalší oddiel vojska a mestskú stráž zosilnili na štyridsať mužov denne. A pritom útrapy boli len v polovici, epidémia ustúpila až po ďalších siedmich mesiacoch.

[content type="longread-pos" pos="center"]Na pamiatku morových epidémií vznikali v 18. storočí morové stĺpy.[/content]
Nebezpečné povolania

Mor sa nevyhýbal nikomu, no osobitne ohrození boli lekári, felčiari, chirurgovia, kúpeľníci. Mnohí z nich pomreli – 5. augusta 1713 napríklad zomreli dvaja za jediný deň.

Rizikovým povolaním bola aj funkcia kapitánov jednotlivých mestských štvrtí.

V septembri museli vymenovať osem nových, lebo ich predchodcovia pomreli. Všetko bolo sťažené, aj posledné veci človeka. Pochovávať mŕtvych v meste bolo zakázané; vyvážali ich za hradby na kárach a pozostalých vozili na pohreb v osobitnom, na ten cieľ zakúpenom dostavníku.

Spočiatku bol každý pochovaný do svojho hrobu, neskôr sa kopali hromadné hroby a napokon sa pochovávalo aj bez truhiel. Ešte aj prísne nariadenia o separácii Židov sa museli porušiť a povolilo náboženstva spolu s kresťanmi.

Pohreby sa konali na mestské trovy, ale pokladnica sa čoskoro vyprázdnila, a tak prišli na rad pôžičky. Sám cisár poskytol pôžičku 2000 zlatých.
Ústup epidémie

[content type="longread-pos" pos="right"]Symbol smrti na Svätoštefanskom dóme.[/content]

Keď v októbri 1713 začal mor ustupovať, z Viedne privolali špeciálneho lekára, aby určil ďalší postup. Dňa 10. novembra lekár skonštatoval, že na Hrade sa epidémia skončila.

Aby zamedzil jej obnovenie, dal spáliť tzv. hajdúske mesto, čo boli tri desiatky biednych domčekov, kde žili prevažne maďarskí vojaci z hradnej posádky, a prikázal pre vojakov postaviť nové kasárne.

V decembri epidémia ustúpila aj v Podhradí, nové prípady neboli ani na predmestiach a 30. januára 1714 zomrel posledný človek v Starom Meste.

Všade sa potom odstraňovali dôsledky spúšte. Mestský lazaret vyčistili a vybielili. Niekoľko dní po pohrebe poslednej obete moru dala mestská rada viedenskému lekárovi 150 zlatých, aby presadil zrušenie sanitného kordónu.

Až potom si Bratislava definitívne vydýchla. Presný dátum tohto pamätného dňa sa, žiaľ, nezachoval.
Smutná bilancia

Údaje o počte obetí morovej epidémie sa značne odlišujú. Anton Špiesz vo svojej knihe Bratislava v 18. storočí uvádza, že v Starom Meste zomrelo 358 ľudí (94 chorých sa uzdravilo), na predmestiach 2535 (zachránených 968), v Podhradí 409 (109 uzdravených) a na Hrade 120 ľudí (48 chorobu prežilo).

[content type="longread-pos" pos=left"]Interiér dobovej lekárne na Červenom kameni.[/content]

Straty boli strašné všade, kam vkročil čierny démon: v Komárne, Trenčíne, Skalici, Rožňave (tam vymrela takmer tretina obyvateľstva), Košiciach, Trnave, ale tým sa morová kapitola na Slovensku pomaly končila.

Bratislavu morová epidémia už nikdy nepostihla a aj inde sa prejavovala len miestne. Napriek tomu vypukla z času na čas panika, a to vtedy, keď mor postihol Nitru, Hlohovec, Šintavu a stále sa blížil: postihol Trnavu, Častú, Štefanovú, Hrnčiarovce.

Hoci v roku 1742 zasiahla epidémia aj Podunajské Biskupice, do Bratislavy sa mor už nedostal. Posledná morová epidémia vypukla na Slovensku v roku 1770. Prečo sa epidémia odrazu prestala šíriť, nevedno.

Liekmi to určite nebolo. Svoje azda zohral sanitný kordón, ktorý sa vybudoval aj oproti poľským hraniciam, vynašlo sa sérum proti kiahňam (aj pravé kiahne boli jedným z prejavov čierneho démona), cestu epidémii hatili aj úradné opatrenia; najčastejšie sa hovorí o odumretí, únave tejto choroby v Európe.

Ešte kde-tu sa v jednotlivých prípadoch mor k nám zavliekol, ale od začiatku 20. storočia sa vlastne už nevyskytol.

Č ierny démon však ešte raz ožil. Vzal na seba celkom novú podobu. Keď v roku 1831 ruské vojsko potláčalo poľské povstanie, zavlieklo z Ázie do Európy ďalšiu strašnú chorobu - choleru. Na Slovensko ju potom priniesli pltníci.

Endemicky jestvuje len v Indii, tam majú svoj pôvod všetky európske epidémie cholery. Prejavuje sa zápalom čriev, hnačkou, vracaním, svalovými kŕčmi. Na rozdiel od moru ju prenášajú priamo ľudia, a to dotykom, rukami, ale aj znečistením vody a potravín.

Mikróba, pôvodcu cholery, izoloval Robert Koch, ale až v roku 1883. Pol storočia predtým epidémia zastihla ľudí celkom nepripravených.

Jednoducho nechápali, aká nová hrôza sa šíri. Zdalo sa, že proti nej niet ochrany. Jedni hovorili, že choleru prenášajú zvieratá, iní, že vzniká v organizme pri vnútorných chemických procesoch, ďalší argumentovali nezdravým vzduchom, hnilobou krvi, skazenými telesnými šťavami, príčiny sa dokonca hľadali aj na oblohe.

V Bratislave sa skutočne krátko po vypuknutí epidémie z ničoho nič zjavil u nás len veľmi zriedka vídaný astronomický úkaz: polárna žiara. Medzi obyvateľstvom vyvolala zdesenie. Cholera sa najčastejšie vykladala ako pôsobenie jedov.

Tvrdilo sa, že studne otravujú páni, inde ich otravovali vraj Židia, dokonca aj lekári a chirurgovia. Jednoduchý ľud reagoval vzburami, na východnom Slovensku známym povstaním, ktoré prinieslo len ďalšie utrpenie.
Cholera v Bratislave

V Bratislave sa epidémia začala rovnako dramaticky, ako stredoveké morové rany. Dňa 30. júla 1831 zomrel človek, ktorý do mesta priviezol maslo z Turca.

Opil sa, dávil a potom zomrel. Pri pitve sa ukázalo to najhoršie: v pľúcach mal krv, brucho a črevá mal zapálené. Už o deň zomrel za podobných okolností akýsi lodník - aj on sa opil, dostal hnačku, a trápil ho smäd.

Pitevný nález bol taký istý. Lenže na príčine nebol alkohol, lebo o štyri dni zomrela za podobných príznakov osemnásťročná slúžka. A potom už to išlo rad za radom.

V auguste zomrelo na choleru 134 ľudí. A mesto upadlo do depresie. Ľudí ovládol strach, šírila sa panika, úzkosť, písali sa testamenty, rozmáhalo sa opilstvo, množili sa surovosti, ba hovorilo sa aj o lekároch, ktorí roznášajú jedy, ale toto tvrdenie sa neujalo.

[content type="longread-pos" pos="left"]Vojny dávali lekárom možnosť predviesť sa.[/content]

Zdravotnícky personál si totiž počínal rozhľadene a s rozvahou. Príčina choroby nebola známa, robili sa teda všeobecné epidemiologické opatrenia a najmä sa bojovalo psychologicky.

Vôbec sa nepoužívalo slovo cholera, mŕtvi nesmeli byť vystretí v domácnostiach; museli ich hneď preniesť do márnice, na pohreboch sa zakázalo zvoniť, zakázal sa pohrebný sprievod, pozostalí sa smeli prizerať len z diaľky.

Zakázali sa aj procesie. Chorých začali hneď sústreďovať. Prímas ponúkol ako nemocnicu jazdiareň letného paláca, lenže čoskoro sám zomrel na choleru a celý palác sa premenil na nemocnicu.

Ťažko chorých a takých, čo sa z najhoršieho už dostali, nenechávali pohromade, rekonvalescentov prevážali do niekdajšej robotárne, ktorú premenili na nemocnicu pre ľahké prípady.

Hoci lieky neboli veľmi účinné – používal sa najmä kamilkový olej, zo 498 ľudí, ktorých priviezli do nemocnice, sa podarilo 318 chorých zachrániť. Po augustovom údere počet úmrtí klesal.

V septembri zomrelo 36 ľudí, v októbri 60, v novembri 10, v decembri 3, spolu len 243 obetí. A pritom aj táto štatistika pravdepodobne zveličuje, lebo za choleru sa vtedy pokladalo takmer každé hnačkové ochorenie.
Hygiena v mestách

Cholera sa teda skončila s podstatne menšími stratami, ako si vyžiadali morové epidémie, a to napriek tomu, že účinnosť liekov sa nijako nezvýšila.

Dôvody sa vtedy hľadali v zdravej polohe mesta, kvalitných potravinách, mestská rada pomáhala chudobným potravinami aj liekmi, fungovala premyslená organizácia zdravotníctva, rekonvalescentov držali osobitne, pôsobili psychologické triky a podobne.

Je vcelku povzbudivé sledovať celkový vývoj zdravotníctva a s ním spojenej hygieny a osvety, lebo jednoznačne napredoval k lepšiemu.

Najstarší stav nepoznáme, ale spočiatku mestá asi nemali nijaké hygienické problémy. Žilo v nich málo ľudí a mali dosť miesta. Až keď sa mestá obkolesili hradbami a priestor v nich sa rýchlo zapĺňal, ubúdali záhrady, sady, nezastavané pozemky, iba potom atmosféra stredovekých miest znevľúdnela a bol to skutočne žalostný stav.

Záchodové žumpy otravovali studne, vtekala do nich aj povrchová voda, ktorá predtým zmyla ulice plné smetí. Odpadky sa vyvážali do hradbových priekop, no tam sa hádzali aj zdochliny, ktoré potom v stojatej vode hnili a otravovali okolie (smeti sa z mesta vyvážali až od 17. storočia).

Ťažko posúdiť z takého obrovského časového odstupu, či to ľuďom prekážalo a ako sa bránili. Isté je, že sa vyskytli pokusy o nápravu.

Z kusých správ sa dozvedáme o čistení záchodových žúmp (robil to kat alebo osobitný mestský zriadenec), vieme, že pred trhmi sa zametalo námestie, niektoré ulice mali dláždenie, od roku 1376 sa v Bratislave kontroloval pred zabíjaním zdravotný stav dobytka a rovnako aj podmienky pečenia chleba.

Veľmi skoro malo mesto vlastný vodovod. Ako uvádza Mária Bokesová- Uherová, už v roku 1309 jestvuje zmienka o kúpeli, ktorý rehoľa sv. Antona dostala spolu s kamenným domom. V účtovných knihách z prvej polovice 15. storočia sa spomínajú dva kúpele na Baštovej ulici, ďalší pri Rybárskej bráne (možno tiež na predmestí) a tretí, ktorý slúžil kráľovi Žigmundovi.

Nie je toho veľa, ale písomnosti z tých čias informujú len o záležitostiach, okolo ktorých sa niečo odohrávalo (stali sa napríklad predmetom sporov alebo darov), jestvujú však analógie z iných miest a z tých vieme, že chudobní sa kúpali v spoločnom bazéne, bohatší v kadiach. Použitá teplá voda sa odvádzala dreveným potrubím do mestskej priekopy, a nie je teda náhoda, ak najstaršie bratislavské kúpele stáli neďaleko mestských brán.

V kúpeľoch bola aj sauna, suchá i vlhká. Pôvodne boli kúpele spoločné, až od 16. storočia sa ženy a muži kúpali oddelene. Kúpeľníci zodpovedali za čistotu, vedeli masírovať, ošetrovať rany, naprávať zlomeniny a podobne.

Kúpele boli nielen hygienickým, ale aj zdravotníckym zariadením.
Nemocnice a lekári

[content type="longread-pos" pos="right"]Dobové lekárske nástroje z knihy z 18. storočia.[/content]

Čoskoro vyrástol na predmestí prvý špitál. Bol to skôr sociálny domov ako nemocnica v dnešnom zmysle. Pochopiteľne, pri vtedajšej úrovni zdravotníctva mal človek doma oveľa lepšiu opateru ako v špitáli. Uchyľovali sa tam len chudobnejší ľudia a aj inak sociálne odkázaní.

Veľa správ o špitáloch nemáme. V roku 1309 sa spomína, že špitál prevzalo mesto od križiackeho rádu svätého Antona.

Z roku 1429 sa dozvedáme, že špitál v Podhradí zničili husiti. Od 15. storočia žili v meste lekári, od 16. storočia tu bol vždy aspoň jeden stály lekár, neskôr aj viacerí. Medzi nižší zdravotnícky personál patrili chirurgovia - tí vedeli ošetrovať rany a zlomeniny.

Sociálne patrili do horšej vrstvy, ich práca sa chápala ako nečistá a odpudzujúca, ľudia sa od nich spoločensky dištancovali, patrili na úroveň kúpeľníkov, holičov. Od roku 1557 bola predpísaná úradná prehliadka každého mŕtveho.
Paracelsus v Bratislave

V roku 1537 strávil v Bratislave tri týždne Philippus Aureolus Paracelsus, vlastným menom Theophrastus Bombastus z Hohenheimu, chemik, lekár a prírodovedec, univerzitný profesor v Bazileji.

To bola veľká udalosť. Pripomína ju aj krásna pamätná tabuľa umiestená na bočnej stene Primaciálneho paláca. Paracelsus sa stal zakladateľom tzv. iatrochémie, ktorá chápala ľudské choroby ako dôsledok chemických procesov v organizme.

Dôležitý je záver tohto zistenia – choroby možno liečiť pomocou chemických prípravkov, liekov, v podobe rozličných extraktov a tinktúr. Na ich prípravu sa zužitkúvala obrovská skúsenosť, ktorú získala alchýmia pri pokusoch o výrobu zlata. Iatrochémia je svojím spôsobom posledná fáza alchýmie.

Paracelsovej návšteve zachovala len kramárska zmienka, účet. Na jeho pohostenie v dome Blasiusa Beheima na Radničnom námestí zaplatil účtovník dva toliare a dva šilingy za ryby na varenie, pečenie, vyprážanie, dal kúpiť žemle, víno, krupicu, mlieko, ovocie, chlieb, kapustu, petržlen, reďkev, tri holby sadla, syr, všetko dovedna aj s prácou kuchára v cene štyri toliare, tri šilingy a 18 denárov.

Ako uvádza Ovídius Faust, v Paracelsovej biografii sa píšu zaujímavejšie veci. V nemenovanom hornouhorskom meste vraj verejne predviedol výrobu zlata z neušľachtilého kovu. Iný biograf píše, že po večeri dal Paracelsus priniesť svoju alchymistickú banku, vzal ružu, spálil ju, popol vsypal do banky, zohrial nad kadidlom, a získal tak novú čerstvú ružu. Škoda, že sa niektorý z mestských pisárov neprizeral pozornejšie…

Paracelsus zomrel v roku 1541 v Salzburgu. Tvrdí sa, že ho zavraždili. Šírilo sa aj, že ho odniesol diabol; z krypty totiž zmizlo jeho telo, zostal tam len klobúk a plášť.

Tak sa to aspoň tvrdí v pamflete o polstoročie mladšom: „Jedna nová strašná správa o arcišelme doktorovi Theoprastovi, ktorý po mnohom znepokojovaní a prudkom zlostení Boha bol Neblahým unesený a tak potrestaný.“

[content type="longread-pos" pos="center"]Starostlivosť o stredoveké mestské žumpy bola povinnosťou kata. Zametači a zberači odpadkov sa v Bratislave zjavili v sedemnástom storočí.[/content]
Verejné zdravotníctvo

Celkom nový pohľad na verejné zdravotníctvo prinieslo osvietenstvo. Zdravie ľudu sa stalo verejnou záležitosťou, pretože blaho štátu záviselo od množstva vykonanej práce a mužov schopných nosiť uniformu.

Ľudský život a zdravie, a tým aj zdravotníctvo, získali na váhe. Preskúmala sa spôsobilosť lekárov, chirurgov, pôrodných asistentiek, lekárnikov, predpísali im skúšky a príslušné univerzitné kurzy, čím sa chirurgovia konečne stali lekármi. Verejné zdravotníctvo sa posilnilo.

Od roku 1736 pôsobil v Bratislave mestský fyzikus, úradný lekár – každý mestský obvod dostal svojho chirurga, dodržiavali sa prehliadky chorých i zosnulých a v roku 1770 sa zaviedol všeobecný zdravotnícky poriadok, ktorým sa zdravotníctvo dostalo pod štátnu kontrolu a postavili sa hrádze proti každému šarlatánstvu.

Okrem mestskej opatrovne oddávna pracovali v Bratislave aj rehoľné nemocnice, mužská v kláštore milosrdných bratov, ženská v kláštore alžbetínok, v Podhradí bola židovská nemocnica.

Za Jozefa II. založili vojenskú nemocnicu najprv v kláštore trinitárov, a keď kláštor premenili na Župný dom, premiestili ju na Hrad. Kláštor prerobili na moderné zariadenie s lekárňou, bytom pre chirurga, kuchyňou, kúpeľňami a latrínami na dvore.

V tom istom čase zväčšili aj mestský lazaret na Dunajskej ulici, ktorý sa stal súčasne sirotincom, chudobincom, útulkom pre slobodné matky a slabomyseľných.
Posledné veci človeka

[content type="longread-pos" pos="right"]Muž zavesený za nohy sa zbavuje obrovského červa.[/content]

O živých bolo postarané, poriadok sa vniesol aj do zaobchádzania so zosnulými, čo bolo rovnako dôležité, lebo kde sa žije, tam sa aj zomiera a o mŕtvych sa treba starať nielen z pietnych dôvodov, ale aj v záujme živých.

V najstaršej minulosti problémy s pochovávaním zrejme neboli, ako o tom svedčia rozsiahle, dobre udržiavané praveké pohrebiská, prevažne v bezpečnej vzdialenosti od príbytkov živých ľudí. V stredoveku sa pochovávania ujala cirkev.

Aby rituál dostala pod kontrolu a zamedzila recidívam pohanstva, ktoré mali v pohrebných obradoch stále živnú pôdu, prikázala pochovávať výhradne v posvätenej pôde pri kostoloch.

Kostoly boli priamo v obciach, najčastejšie v ich centre, a tak sa mŕtvi prestali vydeľovať od živých, čím vznikali z dnešného hľadiska – ale aj z hľadiska osvietenstva – neudržateľné pomery.
Vrstvy hrobov

V literatúre sa často spomína prípad z roku 1747. Vtedy zomrel riaditeľ tridsiatkového úradu (tridsiatok znamenal toľko, čo dnes clo), teda vplyvný a majetný muž, akýsi Leithner, a hoci podľahol nákazlivej horúčkovitej chorobe, niekoľko dní ho vystavovali v jeho byte.

Mŕtvola sa začala rozkladať a okolie zamoril nevydržateľný zápach. Ľudia sa búrili, veď mnohí sa ešte pamätali na poslednú morovú epidémiu, a tak miestodržiteľská rada zakročila.

Prikázala čo najskôr zavrieť cintoríny vo vnútornom meste, kde sa na stiesnenom priestore pochovávalo tak často, že hrobári pri kopaní narážali na ešte nezotleté telá. Týkalo sa to predovšetkým Martinského cintorína na dnešnom Rudnayovom námestí za Dómom.

Za stáročia sa tam navŕšilo až štrnásť vrstiev hrobov. Ovídius Faust napísal, že cintorín bol v žalostnom stave.

Kaplnky, postavené ako hrobky vznešených rodín, sa premenili na kostnice a boli až po strop zaplnené zostatkami nebohých. Prespávali v nich žobráci a asociálne živly.
Pravidlá pohrebu

V tom čase sa vydali aj predpisy, ktoré stanovili pravidlá pohrebného obradu. Skončilo sa nezmyselné súťaženie v prepychu, zakázali sa cintoríny medzi domami, každý sa musel ohradiť, aby sa zabránilo vstupu zvierat, pochovávať sa malo do radu, nemal sa robiť rozdiel medzi chudobnými a bohatými, hroby mali byť hlboké, zosnulý sa nesmel pochovať skôr ako po 48 hodinách (neplatilo to v čase nákaz) a naopak, dlhšie sa nesmel vystavovať, zakázali sa pohrebné hostiny a nevkusné ľudové zvyky, prevoz mŕtvych do iných miest (s výnimkou najvýznamnejších ľudí, napríklad z panovníckej rodiny).

Autor štúdie o bratislavských cintorínoch Jozef Horváth upozorňuje na zvláštny, špecifický bratislavský jav, ktorý jasne svedčí o úcte starých Bratislavčanov k tradícii. Ak sa zrušil starý cintorín a založil nový, prešlo naň staré meno.

Preto sa v Bratislave vyskytujú pomenovania cintorínov v dvojiciach. Po zrušení Ondrejského cintorína na Heydukovej ulici otvorili nový cintorín (1784) na dnešnej Ulici 29. augusta, ktorý slúži už len ako park, jedinečná rezervácia výtvarného umenia a mauzóleum význačných Bratislavčanov.

Po zrušení Mikulášskeho cintorína založili dnešný Cintorín svätého Mikuláša v Podhradí (1784), ktorý s bizarnou architektúrou mauzólea patrí medzi najkrajšie.

Dokonca ešte v roku 1919, keď zakladali nový cintorín na Trnavskej ceste, pomenovali ho podľa najstaršieho bratislavského cintorína, Martinského, azda ešte vždy v úpornom úsilí po zachovaní tradícií, ktoré sa v tom čase na veľkú škodu už nezadržateľne rúcali.

Pôvodný nekrátený text vyšiel v knihe Pavel Dvořák: Štvrtá kniha o Bratislave, vydavateľstvo Rak Budmerice, 2011

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/7682857/cierny-d ... z61THOGrSG
fildinko
King
King
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 1795
Registrovaný: 27 mar 2007, 18:30

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa fildinko »

Má niekto čas? :)

https://mytrencin.sme.sk/c/22230413/je- ... iater.html


E: LubosZ Ďakujem
LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
Je isté, že práca na nočné zmeny škodí zdraviu, tvrdí psychiater

Kým v Európskej únii pracuje na nočné zmeny v priemere len šesť percent ľudí, na Slovensku pracuje aj v noci takmer trikrát viac ľudí.

12. okt 2019 o 7:35 Erik Stopka

(Zdroj: ilustračné foto: TASR)
Písmo:A-|A+03394
Strechu na Dome Armády už opravili.
Ilustračné foto.
Mesto Trenčín (52 fotografií)

Spánok je jedna z najčastejších tém rozhovorov a kým pre niektorých ľudí je samozrejmosťou, iní po kvalitnom spánku len túžia. O spánku, jeho poruchách i typoch sme sa rozprávali s prednostnom Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice Trenčín MUDr. Branislavom Moťovským, PhD.

Trenčiansky psychiater a psychoterapeut s 20-ročnou praxou je odborným garantom pre psychiatriu, psychoterapiu, spánkovú medicínu a spánkové laboratórium. Má na starosti diagnostiku a liečbu klientov s poruchami spánku súvisiacimi s psychickými a neuropsychiatrickými poruchami. Rozprávali sme sa na pôde Verejnej knižnice Michala Rešetku v Trenčíne.
Psychiater a psychoterapeut Branislav Moťovský.
Psychiater a psychoterapeut Branislav Moťovský. (zdroj: autor)

Čo pod pojmom spánok z medicínskeho hľadiska rozumieme?
Je to prirodzený a zdravý stav organizmu, keď najmä mozog, ale aj všetky systémy v tele menia svoj funkčný režim. Mozog sa prelaďuje a vypína väčšinu kanálov, napríklad zrak a sčasti sluch. Telo prechádza na autonómny, vlastný režim fungovania. Čo sa v mozgu počas spánku všetko deje, úplne nevieme, niečo vieme, iné len tušíme. Čo je isté, že počas spánku sa nám konsoliduje pamäť.
Všetko, čo sa nám udialo, sa opätovne prehráva a porovnáva s informáciami, ktoré už človek vie. Tie, ktoré sú neznáme, ukladá, deje sa to najmä v REM spánku, takzvanom paradoxnom spánku.
Veľmi podstatné je, že v spánku sa vypínajú pohybové schopnosti človeka, kedy je de facto ochrnutý. Ak by to tak nebolo a v spánku by jedinec s niekým zápasil či pred niečím utekal, mohol by si v skutočnosti ublížiť. Niektoré telesné systémy prechádzajú na šetriaci režim, ktorý je mimoriadne dôležitý pre regeneráciu.
Prečítajte si aj Letuška Veronika: Slováci nerešpektujú naše príkazy v prípade konzumácie alkoholu Čítajte

Mnoho ľudí cez pracovný týždeň spí málo a snaží sa to cez víkend dohnať. Dá sa to?
Sčasti. Dajú sa dohnať prechádzajúce dva či tri dni, a to nehovorím s úplnou istotou, pretože sa to nedá exaktne dokázať. Je možné dohnať predošlú noc, vykompenzovať asi aj noc pred ňou, ale napríklad mesiac nekvalitného, nedostatočného spánku už nie, do zásoby sa ‘nadspať‘ nedá.

Koľko hodín spánku je pre telo a mozog ideálnych?
Odporúča sa, aby človek spal toľko, koľko potrebuje. Ľudia vo veku 20 až 25 rokov by mali spať sedem až osem hodín. Lekár by sa mal však zamyslieť nad tým, keď človek spí menej ako sedem alebo viac ako deväť hodín, pretože aj spať dlho býva obvykle prejavom nejakej choroby.

O mnohých génioch a historicky známych osobnostiach sa traduje, že spávali iba tri či štyri hodiny, príkladom môže byť Napoleon.
Často sa to dáva do kontextu, že títo ľudia neboli leniví a veľa toho cez deň stihli.

Som ale presvedčený o tom, že u mnohých z géniov to nebol prejav geniality, ale skôr poruchy, že mali problém so spánkom. Robiť veľké veci je spojené s rôznymi úzkostnými poruchami, depresiami a to mohlo byť aj dôsledkom alebo aj výsledkom toho, že mohli žiť v depresii, a aj preto mali kreatívne myslenie.
Paradoxom dnešnej doby je práca počas nočných hodín.

Podľa údajov z roku 2016 pracuje v priemere v Európskej únii v noci len šesť percent zamestnancov, kým na Slovensku to bolo 16 percent ľudí.Môže práca na zmeny ľudskému zdraviu ublížiť?
Je absolútne isté, že práca na nočné smeny zdraviu škodí. Neviem, nakoľko je to dokázané, ale sú zistené veľké štatistické súvislosti medzi onkologickými ochoreniami a prácami na zmeny, rovnako medzi depresiou a prácou na zmeny.
U nás takéto štúdie robené neboli, ale nevidím dôvod sa domnievať, že sme na tom inak ako zvyšok svete. Napríklad pri práci v zdravotníctve, kde tiež funguje zmennosť, sa môžu u zamestnancov narušiť zdravotné parametre, ako je krvný tlak, schopnosť prirodzeného spánku i sexuálny život.

Dá sa z lekárskeho hľadiska povedať, čo robiť a čo nerobiť pred uľahnutím do postele?
Väčšina odporúčaní by bola individuálna. Napríklad pred spánkom nemusí niekomu prekážať, že docvičil pred 20 minútami, iný potrebuje dvojhodinovú pauzu. Ale zvyčajne tie dve hodiny medzi výraznou fyzickou aktivitou a spánkom by bolo fajn dodržať. V rámci odporúčaní sa spomína nejesť pod 20. hodine. V globále existuje mnoho pravidiel spánkovej hygieny, dôležité je však si uvedomiť, že by nemali byť stresovým faktorom.

Slováci patria okrem iného aj k národom s najväčšou spotrebou tabletiek a rôznych liekov. Čo robiť, ak sa chce niekto so spánkovými problémami vyhnúť tabletkám a zaspať bez nich?
Spánku napomôže čokoľvek, čo človeka upokojí a priblíži ho k tomu, že deň končí. Je vhodné, ak má jedinec zaužívané rituály spojené so spánkom. Pre niekoho je príjemným zakončením dňa kúsok čokolády, lyžička medu, čítanie či sex. Odporúčame, aby posteľ bola pre ľudí spojená so spánkom či sexom, teda s príjemnými činnosťami. Ak si chcete počas dňa odpočinúť, choďte na gauč či do kresla, posteľ si nechajte na večer.

Mnohí ľudia zaspávajú pred televízorom či telefónom. Je to zlé?
No dobré to nie je, spánok to môže dosť výrazne ovplyvniť. Tým, ktorí majú so zaspávaním problémy, sa odporúča dve hodiny pred ním nepozerať na obrazovky. Pokiaľ ale jedinec so spánkom problém nemá, veľmi by som to neriešil. I keď si treba uvedomiť, že čím tenšia obrazovka, tým viac modrého svetla na nás žiari.
Môže vás zaujať Slovák si splnil sen. Na staršom aute prešiel s kamarátom do Mongolska a späť Čítajte

V Trenčíne funguje v poradí deviate spánkové laboratórium. S akými prípadmi sa stretávate?
Robíme v ňom celonočné videopolysomnografické vyšetrenie. Je určené pre rôzne skupiny diagnóz, najčastejšie vyšetrujeme poruchy dýchania v spánku, teda spánkové apnoe, kedy sa dýchanie počas spánku prerušuje na desať a viac sekúnd, často je spojené s chrápaním.
Vyšetrujeme aj ľudí, ktorí majú počas dňa tendenciu často zaspávať. Prichádzajú aj ľudia, u ktorých je nespavosť dlhodobá, trvajúca mesiace či roky.

Máte vysokú úspešnosť?
Je to stále len vyšetrenie a stanovenie diagnózy. Najpresnejšia je diagnóza v prípade spánkového apnoe.

Asi väčšina ľudí už zažila spánkovú paralýzu. Môžete vysvetliť, čo sa počas nej deje?
Je to fenomén, keď sa človek prebudí a má zážitok, ktorý býva veľmi desivý. V praxi sa človek prebudí a nemôže sa pohnúť, tvrdá to pár sekúnd, v raritných prípadoch pár minút. Prichádza aj k tomu, že človek má pseudohalucinácie, vidí príšery, postavy či nejaký tieň, ktorý mu sedí na hrudníku a dusí ho, nemôže sa však pohnúť, aby tieto predstavy rozvíril. Okrem strachu, ktorý dotyčný zažije , nejde o závažnú diagnózu. Ak sa to ale deje často a človek je z toho veľmi vystrašený, je vhodné vyhľadať odborníka.

Prečo je spánková paralýza spojená so strachom, úzkosťou?
Veda to vie vysvetliť iba sčasti. Keď sa človek ráno prebudí, často je to z REM spánku, kedy sa veľa sníva a sny sú často dramatické, s emočným nábojom. Môžu byť príjemné i nepríjemné. Počas tohto druhu spánku je celé telo vrátane svalov odpojené a človek je ako keby ochrnutý. V momente, ako sa jedinec prebudí a skončí sa REM spánok, obnoví sa schopnosť ovládať svalstvo, niekedy však dôjde k tomu, že sa mozog zobudí a centrum, ktoré zapína pohyb svalstva, tak spraví až po niekoľkých sekundách. A to je veľmi desivý zážitok – vidieť seba samého ako ochrnutého.
Tento zážitok má možno až tretina ľudí počas života. Človek je spolovice bdelý, vníma reálne spálňu, vidí paplón, dvere, spolovice mu ešte beží sen a do toho prídu halucinácie, snové predstavy.

Má veda v roku 2019 v súvislosti so spánkom čo objavovať?
Každým rokom toho vieme viac, toho neprebádaného je ale obrovské množstvo.

Čítajte viac: https://mytrencin.sme.sk/c/22230413/je- ... z62JZe6LcC
Blekota
Expert
Expert
Príspevky: 192
Registrovaný: 26 máj 2006, 23:53

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa Blekota »

https://domov.sme.sk/c/22236165/starost ... l?ref=njct. Dik chalani

Odoslané z SM-N960F pomocou Tapatalku
LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
Starosta z nahrávky: Haščáka nik nevydieral, stretol som sa s ním pre úver

Kočnerova nahrávka
Súhrn
Rozhovor
Kočnerov svet
Vypočujú svedka
Komentár šéfredaktorky
Kepplovej komentár
Reakcia Čaputovej
Reakcia Pellegriniho
Opozícia chce výbor
Reakcie

Bereczk hovorí, že pozná veľa ľudí.

14. okt 2019 o 20:55 Daniela Hajčáková

Oskár Bereczk hovorí, že sa s Haščákom stretol pre úver, Kočnera videl dva-trikrát.
Oskár Bereczk hovorí, že sa s Haščákom stretol pre úver, Kočnera videl dva-trikrát.(Zdroj: SITA)
Písmo:A-|A+5696

Oskár Bereczk je starostom obce Dolný Bar. V nahrávke o vydieraní šéfa Penty Jaroslava Haščáka ho spomína bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka.

Marián Kočner v zázname Trnkovi nevyberaným spôsobom vyčíta, že sa pomocou nahrávky spisu Gorila pokúsil Haščáka vydierať.

„Oskár dostal nápad, že by sa to dalo speňažiť,“ cituje bývalého generálneho prokurátora z nahrávky Denník N.

Na nahrávke, kde Marián Kočner a Dobroslav Trnka hovoria o vydieraní šéfa finančnej skupiny Penta, sa spomína aj vaše meno. Bývalý generálny prokurátor Trnka v istom momente hovorí, že speňažiť nahrávku Gorily bol váš nápad. Ako si to vysvetľujete?

Čítam si to a nestíham sa čudovať. Sú tam veci, ktoré si asi niekto vymyslel alebo sa nezakladajú na pravde. Nebudem to hodnotiť. Sú na to ľudia, ktorí by sa k tomu mali vyjadrovať. Musíme vôbec zistiť, či je to skutočné.

Zaznievajú v nahrávke pasáže, ktoré sú pravdivé?

To treba preveriť u ľudí, ktorých sa to týka. Maximálne môžem povedať, že pán Trnka bol u mňa na rybách. Ale nielen on, ale aj ďalších dve- až tritisíc ľudí ročne. Máme tu 40 hektárov rybníkov a mám viac ako tisíc ľudí v telefóne.

Ako často sa stretávate s Dobroslavom Trnkom?

Posledných dvadsať rokov dosť často, lebo som aj tlmočil pre prokuratúru. Občas som sa tam pre to nachádzal, lebo som robil medzinárodné vzťahy pre Maďarsko, niekedy aj pre Česko a pre rodiny. Bol som v nepriamom pracovnom vzťahu, dá sa povedať.

Ešte k vám chodí Trnka na rybačku?

Teraz v poslednom čase, chudák, ani nemá čas. Rieši si skôr veci s rodinou. Teraz sa naňho poľuje, čo je dosť nepríjemné. Myslím si, že na Slovensku sú aj iné problémy, ktoré treba riešiť.

Spomenul vám Trnka niekedy, že má nahrávku Gorila?

Nebavili sme sa o tom a ak to spomenul niekde v spoločnosti, tak som pri tom nebol. Gorila nie je moja záležitosť, nefigurujem v žiadnych spisoch. Alebo ak áno, neviem o nich.

Z nahrávky totiž vyplýva, že ste sa spolu s Dobroslavom Trnkom a právnikom Lorántom Kósom pokúšali vydierať Haščáka s takouto nahrávkou.

To nie je pravda. Nikto pána Haščáka nevydieral. Treba sa jeho spýtať, či bol vydieraný. Začnite tam, prosím vás, a nie mňa sa pýtajte takéto veci.

Stretli ste sa niekedy so šéfom Penty, komunikovali ste spolu?

Riešil som nejaké financie z banky. Tuším, že sme sa v tejto veci stretli raz. Ale bolo to čisto v bankových veciach. Povedal by som, že sme nemali nadštandardné vzťahy.

A aké boli?

Nie sme kamaráti, nie sme známi. Viem, kto je pán Haščák, je na Slovensku osobnosťou. Ja som radový starosta.

Čo ste s ním riešili?

Niečo v bankovníctve, ale bolo to pred piatimi, šiestimi rokmi. Nespomínam si, viete, ja mám tisíc ľudí v telefóne a riešim spoločenské podujatia.

Vy sám ste spomenuli, že ste s pánom Haščákom niečo riešili.

Úver. Ja som aj podnikal a starostovanie robím ako svoje hobby už 30 rokov. To však netreba spájať.

Bol to úver pre obec alebo pre vás ako pre osobu?

Pre osobu. Mal som asi desať alebo jedenásť úverov na Slovensku. Ale nechcem ísť do týchto detailov, lebo toto s tým nesúvisí.

Poznáte sa s Mariánom Kočnerom?

Videl som ho dva- či trikrát. Každý ho na Slovensku videl, ale teraz ho zrazu nikto nepozná, nikto ho nevidel, nepočul, nikto s ním nechodil na dovolenky.

Ja som s ním nechodil na dovolenky, nestretával som sa s ním. Keď som ho niekde videl, mohli sme sa pozdraviť, ale nič viac, nič menej. Prehodili sme zopár viet, lebo on prehovoril s každým. Ale nemuseli sme sa. Ja som bol na inej úrovni, bol som preňho radový starosta z juhu.

Počuli ste, že by Dobroslav Trnka mal u Kočnera uschované peniaze?

Až také intímne vzťahy som s Trnkom nemal, takže ľutujem, ale na toto neviem odpovedať.

Mali ste nejaké informácie o tom, že by mal Trnka nadštandardný vzťah s Kočnerom?

Nebudem sa k tomu vyjadrovať. Ku vzťahom druhých ľudí som sa nikdy nevyjadroval. Nebudem tvrdiť veci, ktoré predpokladám, lebo na predpokladoch sa potom rúcajú kamarátstva, vzťahy a dobrá myšlienka.

Menšinový podiel Penty vo vydavateľstve Petit Press nemá žiaden vplyv na redakčný obsah.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22236165/starost ... z62Prmz041
DEVZYO1G
Addict
Addict
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 3244
Registrovaný: 10 júl 2012, 14:35
Bydlisko: Meuse–Rhine Euroregion

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa DEVZYO1G »

Napísať odpoveď