Dík
Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
Rozhovory2. novembra 2020 11:27
Športovkyňa po kariére: Po 30 životopisoch bez odozvy sa necítite ako plnohodnotný človek
Matej OndrišekMatej Ondrišek
Veronika Hrončeková. Foto - CSM Târgoviște/archív V. H.
Veronika Hrončeková. Foto – CSM Târgoviște/archív V. H.
Ak sa niekto venuje športu, neznamená to, že nevie, ako fungujú úrady alebo pošta, hovorí bývalá volejbalistka.
Bývalá volejbalová reprezentantka Veronika Hrončeková s príchodom koronakrízy zároveň ukončila kariéru a v novom živote začínala úplne od začiatku. O konci kariéry a hľadaní zamestnania začala písať na svojom webe odblokudoblogu.eu.
„Volejbalový svet je malá bublina a každý v ňom každého pozná. Na pracovnom pohovore a v zamestnaní to však tak nefunguje a zamestnávateľom je úplne jedno, či ste strávili pätnásť rokov v reprezentácii alebo nie,“ hovorí.
Dočítate sa:
[ Odoberajte nové vydania Športového newsfiltra každý pondelok od septembra do júna na e-mail. Pre aktiváciu stačí raz kliknúť. ]
prečo sa na ňu zamestnávatelia pozerali cez prsty
čo jej pomohlo nájsť si prácu, aj keď nemala prax
aký je život v športovej bubline a čo prichádza po ňom
Ako si spomínate na prvý deň, keď ste už neboli profesionálnou volejbalistkou?
Bol veľmi špecifický, pretože som s volejbalom skončila počas prvej vlny koronakrízy. Vrátila som sa z Izraela a na druhý deň som sa zobudila do povinnej karantény. Rozhodnutie o konci kariéry som však urobila s polročným predstihom. Vedela som, že ten deň nastane, a pripravovala som sa naň dlhodobo. Mala som za sebou dostatočne dlhé obdobie, počas ktorého som sa s koncom kariéry mohla vyrovnať. Čakalo ma veľa premýšľania.
Nad čím?
Nad základnými životnými otázkami, ktoré som dovtedy nikdy neriešila: čo budem robiť, kde sa zamestnám a či ma vôbec niekto zamestná. Dobre som si uvedomovala, že nemám žiadne pracovné skúsenosti a nemusí to ísť ľahko. Odhadovala som, že pol roka budem bez práce, čo ma vôbec netešilo. Som veľmi šťastná, že to napokon dopadlo inak.
Hokejista Ľubomír Višňovský nám vravel, že bol po skončení kariéry nervózny a cítil sa nepotrebný. Zažívali ste podobné pocity?
Extrémne zbytočná som sa cítila vo chvíľach, keď som čakala, či niekto zareaguje na môj životopis, alebo keď sa na mňa na pohovoroch ľudia dívali cez prsty len preto, že som bývalá volejbalistka. Išlo o to, že si pozreli životopis a pýtali sa ma, či mám okrem volejbalu aj iné pracovné skúsenosti. Samozrejme, odpovedala som, že nie, a potom mali tendenciu rozprávať sa so mnou ako s dieťaťom – ako keby som sa v živote nepohybovala medzi normálnymi ľuďmi.
Ak sa niekto venuje športu, neznamená to, že nevie, ako fungujú úrady alebo pošta. Bolo to nepríjemné, ale počas dlhšej doby premýšľania som sa na to dokázala pripraviť. Ak by ma príliš prepadli pocity zbytočnosti a začala by som nad tým uvažovať, asi by som to prežívala veľmi zle.
Necítili ste sa trochu ponížene, keď ste zistili, že vaše predošlé športové výsledky v novom živote prakticky nič neznamenajú?
Nikdy som nebola typ, ktorý by potreboval rozprávať, čo zažil a dosiahol, ale môžete mi veriť, že to bola poriadna facka. Volejbalový svet je malá bublina a každý v ňom každého pozná. No a po rokoch strávených v zahraničí prípadne v reprezentácii si získate určité postavenie, vytvoríte si dobré meno a rešpekt. Na pracovnom pohovore a v zamestnaní to však tak nefunguje a je im úplne jedno, či ste strávili pätnásť rokov v reprezentácii alebo nie.
Obzvlášť náročné pre mňa bolo odpovedať na otázky, na ktoré som nemala odpovede. Ako bývalej športovkyne sa ma pýtali, kde sa vidím o pol roka, čo som jednoducho nevedela. Nepríjemné boli aj otázky ohľadom požadovaného platu. Potenciálni zamestnávatelia však chcú pri pohovore počuť odpovede, a keď ich nemáte, nerobí to práve dobrý dojem. Ja som sa však nechcela vzdať, vedela som, že mám zamestnávateľom čo ponúknuť.
Koľko pohovorov ste absolvovali a ako prebiehali?
Absolvovala som tri pohovory, čo je veľmi málo vzhľadom na počet zaslaných životopisov. Ak zašlete tridsať životopisov a nikto sa vám neozve, naozaj sa necítite ako plnohodnotný človek. Čakáte, dúfate, ale keď mesiac nikto neodpovedá, nie je to príjemné.
Pri samotných pohovoroch som sa stretávala s dvoma typmi reakcií. Niektorí boli prirodzene zvedaví, pýtali sa na moju športovú kariéru a bavili sme sa o tom. Iní to však otočili na negatívum a nenápadne mi vysvetľovali, že nemám prax a čo so mnou.
Jeden z pohovorov bol vyslovene nepríjemný a prebiehal presne tak, že sa na mňa zamestnávatelia dívali cez prsty a vysvetľovali mi veci, ktoré som ovládala. Na druhom pohovore sa mi zase snažili nanútiť, že som pre nich úplne ideálna a majú na mňa pozitívny názor. Nebolo to však prirodzené, úplne som tomu neverila a bola som z toho v rozpakoch.
Z tretieho pohovoru napokon vznikol pracovný pomer. Bol super a viac sme sa bavili o mojich športových úspechoch. Celý proces hľadania práce trval asi mesiac a pol. Ani som nesnívala, že by sa mi podarilo nájsť si prácu tak rýchlo.
Prečo sa vám to podľa vás podarilo?
Povedala som si, že sa nebudem báť. Snažila som sa preniesť cez to, že na niektoré otázky nebudem vedieť odpovedať, a dôležité bolo, že som sa nehrala na obeť. Nechcela som zo seba robiť bývalú športovkyňu, ktorá si zúfalo hľadá prácu. Mám bakalársky titul z podnikového manažmentu a vedela som, že mám kvality aj pre civilné zamestnanie.
Zamestnávateľov som sa snažila presvedčiť, že volejbal mi dal pracovné návyky, ktoré sa mi zídu. Na nič som sa nehrala a nesnažila som sa prikrášľovať situáciu. Po nástupe do práce mi moji súčasní zamestnávatelia povedali, že práve to ich oslovilo.
Môžete prezradiť, v akej oblasti ste pracujete?
Hľadanie práce som vzala od podlahy, keďže som si nerobila ilúzie, že sa bez praxe uchytím v oblasti, ktorú som vyštudovala. Hľadala som si prácu, ktorá by mi tak trochu ukázala, ako funguje pracovný svet, a konkrétne šlo najmä o oblasť administratívy. Trochu paradoxne som však skončila v softvérovej firme, kde pracujem na personálnom oddelení.
Vraveli ste, že na pohovoroch sa na vás niektorí zamestnávatelia ako na bývalú športovkyňu dívali cez prsty. Ako vás prijali kolegovia?
Väčšina kolegov nevedela, čomu som sa venovala, pretože nie sú športovými fanatikmi a volejbal zároveň nie je masový šport. Niektorí však o tom vedeli a veľmi ma ťahali na firemnú akciu, kde bol jednou z aktivít aj plážový volejbal.
Práve tam sa to „prevalilo“ a musím povedať, že všetci kolegovia z toho boli nadšení a veľmi zvedaví. Asi dva týždne som pre nich bola ako také zvieratko v teráriu, ktoré si všetci obzerajú. Pýtali sa klasické otázky, ktoré na športe zaujímajú bežných nezainteresovaných ľudí – kde som hrávala a aký je športový život.
Bolo to úsmevné a musím povedať, že to vzali super, niektorí kolegovia si dokonca pravidelne čítajú aj môj blog. Nestretla som sa so žiadnou negatívnou reakciou.
Svoju poslednú volejbalovú sezónu ste odohrali v Izraeli. Ako tam vyzeral váš život?
Bol trochu špecifický, pretože sme tam nemali až taký tvrdý tréningový režim, na aký som bola zvyknutá z Európy. Bol podobný, ale trénovalo sa menej. Samozrejme, mala som klasické povinnosti – ísť na tréning, postarať sa o regeneráciu a stravovanie. Popri tom som však mala dostatok voľného času, aby som Izrael mohla spoznať aj z turistickej stránky. Aj počasie bolo veľmi príjemné, kedykoľvek som si mohla ísť oddýchnuť na pláž.
Považujete svoj vtedajší život za pohodlný?
Kým som ho žila, považovala som ho za veľmi nepohodlný, pretože som stále vnímala, ako som ďaleko od rodiny a ako trebárs nemám žiaden voľný víkend. Keď sa však na to dívam teraz z novej perspektívy, vtedajší život mi príde extrémne pohodlný. Platí, že športu musíte priniesť veľa obetí, ale voľného času som mala oveľa viac, ako má pracujúci človek.
Po skončení kariéry som preto mala problémy s denným režimom. Bola som zvyknutá, že čas medzi tréningami môžem tráviť, ako chcem – posedieť si vonku pri káve alebo si pozrieť film. Pri štandardnej pracovnej dobe je to však absolútne nemožné a trochu dlhšie mi trvalo, kým som pochopila, že na tieto veci mám oveľa menej času.
Žili ste ako volejbalistka v bubline?
Myslím si, že všetci športovci žijú v bubline. Nemusíme ju však vnímať len ako negatívnu vec, má aj pozitíva, aj negatíva. Kým v nej žijete, je veľmi príjemná, pretože v rámci nej máte rôzne benefity – cestujete, spoznávate množstvo nových ľudí, popri tom sa naučíte jazyky, nemusíte čakať dlhé hodiny u lekára a podobne. Čím dlhšie však v bubline ste, tým viac môžete strácať kontakt s bežnou realitou, ktorú poznajú pracujúci ľudia. Zrazu zistíte, že existuje nespočetné množstvo povinností a prechod do nového života vás zasiahne o to silnejšie.
Prečo ste sa vlastne v tridsiatke rozhodli športovú bublinu opustiť?
Ak by som chcela, mohla som ďalej hrávať – neboli v tom žiadne zdravotné problémy. Mala som tiež viacero ponúk. Vždy som si však vravievala, že volejbalom sa budem živiť, pokým ma bude na sto percent napĺňať. Pristupovala som k nemu profesionálne, ale vždy som ho vnímala skôr ako koníček, ktorý je zároveň aj mojím živobytím.
Každý športovec však príde do bodu, keď začne prehodnocovať pozitíva a negatíva športového života. U mňa sa negatíva postupne začali vyrovnávať pozitívam a nebola som stopercentne presvedčená, že ma volejbal ešte baví tak ako predtým. Od rodiny a kamarátov som odišla veľmi mladá, nazbieralo sa to vo mne a povedala som si, že je už načase zariadiť si aj súkromný život tak, ako to popri športovej kariére nie je možné.
Dá sa aj v športe dospieť do situácie, keď už športovec vôbec nedokáže pokračovať, prípadne vyhorí?
Určite áno, sama som to čiastočne zažila v mladosti, keď som sa venovala plutvovému plávaniu. Keď sa raz dostanete na určitú úroveň, ale cítite, že ďalej sa nedokážete posúvať, a nevnímate kontinuálne zlepšenie, je to demotivujúce. Myslím si, že možné je aj vyhorenie. Veľmi to závisí od mentálneho nastavenia, pretože profesionálny šport je spojený so sústavným psychickým tlakom. Sú v ňom obrovské nároky, a ak niekto nie je dostatočne vyrovnaný, prípadne je príliš veľký perfekcionista, môže podľa mňa vyhorieť.
Ako sa vám darilo filtrovať psychický tlak?
Zo začiatku nie veľmi dobre a dospela som do štádia, že s tým musím niečo robiť. V zahraničí je úplne bežné, že kluby na vyššej úrovni spolupracujú so športovými psychológmi alebo mentálnymi koučmi. Nasmerujú vás, pomôžu zvládnuť tlak a vyslovene to odporúčam všetkým športovcom – veľa mi to do kariéry dalo a športová psychológia sa rozvíja už aj u nás.
Čo vám teraz najviac chýba zo života profesionálnej športovkyne?
Ešte som nedostala nutkanie ísť si volejbal znovu zahrať. Chýbajú mi pocity, ktoré pri športe zažívate – vedomie, že ste v niečo dobrý, víťazstvá a príjemný adrenalín. Pracovný život to neponúka, ale zároveň je to asi tak všetko. V kolektíve pracujem aj teraz, mám veľmi fajn kolegov a momentálne vnímam vo svojom pracovnom živote viac výhod než nevýhod.
Čo si na živote po športe užívate?
Som bližšie pri rodine a známych a už nemusím riešiť napríklad otázku, koľkokrát za rok uvidím rodičov. Mám tiež rada voľné víkendy, ktoré pri športovej kariére neexistovali – celý víkendový režim sa podriaďoval vždy iba zápasu. V tomto mi do určitej miery nový život priniesol spontánnu slobodu v rozhodovaní – cez víkend si môžem kedykoľvek dlhšie pospať alebo sa zbaliť a vyraziť niekam na výlet.
Veronika Hrončeková (30)
Bývalá dlhoročná reprezentačná volejbalistka, za Slovensko hrala na troch majstrovstvách Európy (2007, 2009 a 2019). Na klubovej úrovni pôsobila okrem Slovenska aj v Česku, Nemecku, Rumunsku a naposledy v Izraeli. Po predčasnom skončení minuloročnej sezóny ukončila profesionálnu športovú kariéru.
Športovkyňa po kariére: Po 30 životopisoch bez odozvy sa necítite ako plnohodnotný človek
Matej OndrišekMatej Ondrišek
Veronika Hrončeková. Foto - CSM Târgoviște/archív V. H.
Veronika Hrončeková. Foto – CSM Târgoviște/archív V. H.
Ak sa niekto venuje športu, neznamená to, že nevie, ako fungujú úrady alebo pošta, hovorí bývalá volejbalistka.
Bývalá volejbalová reprezentantka Veronika Hrončeková s príchodom koronakrízy zároveň ukončila kariéru a v novom živote začínala úplne od začiatku. O konci kariéry a hľadaní zamestnania začala písať na svojom webe odblokudoblogu.eu.
„Volejbalový svet je malá bublina a každý v ňom každého pozná. Na pracovnom pohovore a v zamestnaní to však tak nefunguje a zamestnávateľom je úplne jedno, či ste strávili pätnásť rokov v reprezentácii alebo nie,“ hovorí.
Dočítate sa:
[ Odoberajte nové vydania Športového newsfiltra každý pondelok od septembra do júna na e-mail. Pre aktiváciu stačí raz kliknúť. ]
prečo sa na ňu zamestnávatelia pozerali cez prsty
čo jej pomohlo nájsť si prácu, aj keď nemala prax
aký je život v športovej bubline a čo prichádza po ňom
Ako si spomínate na prvý deň, keď ste už neboli profesionálnou volejbalistkou?
Bol veľmi špecifický, pretože som s volejbalom skončila počas prvej vlny koronakrízy. Vrátila som sa z Izraela a na druhý deň som sa zobudila do povinnej karantény. Rozhodnutie o konci kariéry som však urobila s polročným predstihom. Vedela som, že ten deň nastane, a pripravovala som sa naň dlhodobo. Mala som za sebou dostatočne dlhé obdobie, počas ktorého som sa s koncom kariéry mohla vyrovnať. Čakalo ma veľa premýšľania.
Nad čím?
Nad základnými životnými otázkami, ktoré som dovtedy nikdy neriešila: čo budem robiť, kde sa zamestnám a či ma vôbec niekto zamestná. Dobre som si uvedomovala, že nemám žiadne pracovné skúsenosti a nemusí to ísť ľahko. Odhadovala som, že pol roka budem bez práce, čo ma vôbec netešilo. Som veľmi šťastná, že to napokon dopadlo inak.
Hokejista Ľubomír Višňovský nám vravel, že bol po skončení kariéry nervózny a cítil sa nepotrebný. Zažívali ste podobné pocity?
Extrémne zbytočná som sa cítila vo chvíľach, keď som čakala, či niekto zareaguje na môj životopis, alebo keď sa na mňa na pohovoroch ľudia dívali cez prsty len preto, že som bývalá volejbalistka. Išlo o to, že si pozreli životopis a pýtali sa ma, či mám okrem volejbalu aj iné pracovné skúsenosti. Samozrejme, odpovedala som, že nie, a potom mali tendenciu rozprávať sa so mnou ako s dieťaťom – ako keby som sa v živote nepohybovala medzi normálnymi ľuďmi.
Ak sa niekto venuje športu, neznamená to, že nevie, ako fungujú úrady alebo pošta. Bolo to nepríjemné, ale počas dlhšej doby premýšľania som sa na to dokázala pripraviť. Ak by ma príliš prepadli pocity zbytočnosti a začala by som nad tým uvažovať, asi by som to prežívala veľmi zle.
Necítili ste sa trochu ponížene, keď ste zistili, že vaše predošlé športové výsledky v novom živote prakticky nič neznamenajú?
Nikdy som nebola typ, ktorý by potreboval rozprávať, čo zažil a dosiahol, ale môžete mi veriť, že to bola poriadna facka. Volejbalový svet je malá bublina a každý v ňom každého pozná. No a po rokoch strávených v zahraničí prípadne v reprezentácii si získate určité postavenie, vytvoríte si dobré meno a rešpekt. Na pracovnom pohovore a v zamestnaní to však tak nefunguje a je im úplne jedno, či ste strávili pätnásť rokov v reprezentácii alebo nie.
Obzvlášť náročné pre mňa bolo odpovedať na otázky, na ktoré som nemala odpovede. Ako bývalej športovkyne sa ma pýtali, kde sa vidím o pol roka, čo som jednoducho nevedela. Nepríjemné boli aj otázky ohľadom požadovaného platu. Potenciálni zamestnávatelia však chcú pri pohovore počuť odpovede, a keď ich nemáte, nerobí to práve dobrý dojem. Ja som sa však nechcela vzdať, vedela som, že mám zamestnávateľom čo ponúknuť.
Koľko pohovorov ste absolvovali a ako prebiehali?
Absolvovala som tri pohovory, čo je veľmi málo vzhľadom na počet zaslaných životopisov. Ak zašlete tridsať životopisov a nikto sa vám neozve, naozaj sa necítite ako plnohodnotný človek. Čakáte, dúfate, ale keď mesiac nikto neodpovedá, nie je to príjemné.
Pri samotných pohovoroch som sa stretávala s dvoma typmi reakcií. Niektorí boli prirodzene zvedaví, pýtali sa na moju športovú kariéru a bavili sme sa o tom. Iní to však otočili na negatívum a nenápadne mi vysvetľovali, že nemám prax a čo so mnou.
Jeden z pohovorov bol vyslovene nepríjemný a prebiehal presne tak, že sa na mňa zamestnávatelia dívali cez prsty a vysvetľovali mi veci, ktoré som ovládala. Na druhom pohovore sa mi zase snažili nanútiť, že som pre nich úplne ideálna a majú na mňa pozitívny názor. Nebolo to však prirodzené, úplne som tomu neverila a bola som z toho v rozpakoch.
Z tretieho pohovoru napokon vznikol pracovný pomer. Bol super a viac sme sa bavili o mojich športových úspechoch. Celý proces hľadania práce trval asi mesiac a pol. Ani som nesnívala, že by sa mi podarilo nájsť si prácu tak rýchlo.
Prečo sa vám to podľa vás podarilo?
Povedala som si, že sa nebudem báť. Snažila som sa preniesť cez to, že na niektoré otázky nebudem vedieť odpovedať, a dôležité bolo, že som sa nehrala na obeť. Nechcela som zo seba robiť bývalú športovkyňu, ktorá si zúfalo hľadá prácu. Mám bakalársky titul z podnikového manažmentu a vedela som, že mám kvality aj pre civilné zamestnanie.
Zamestnávateľov som sa snažila presvedčiť, že volejbal mi dal pracovné návyky, ktoré sa mi zídu. Na nič som sa nehrala a nesnažila som sa prikrášľovať situáciu. Po nástupe do práce mi moji súčasní zamestnávatelia povedali, že práve to ich oslovilo.
Môžete prezradiť, v akej oblasti ste pracujete?
Hľadanie práce som vzala od podlahy, keďže som si nerobila ilúzie, že sa bez praxe uchytím v oblasti, ktorú som vyštudovala. Hľadala som si prácu, ktorá by mi tak trochu ukázala, ako funguje pracovný svet, a konkrétne šlo najmä o oblasť administratívy. Trochu paradoxne som však skončila v softvérovej firme, kde pracujem na personálnom oddelení.
Vraveli ste, že na pohovoroch sa na vás niektorí zamestnávatelia ako na bývalú športovkyňu dívali cez prsty. Ako vás prijali kolegovia?
Väčšina kolegov nevedela, čomu som sa venovala, pretože nie sú športovými fanatikmi a volejbal zároveň nie je masový šport. Niektorí však o tom vedeli a veľmi ma ťahali na firemnú akciu, kde bol jednou z aktivít aj plážový volejbal.
Práve tam sa to „prevalilo“ a musím povedať, že všetci kolegovia z toho boli nadšení a veľmi zvedaví. Asi dva týždne som pre nich bola ako také zvieratko v teráriu, ktoré si všetci obzerajú. Pýtali sa klasické otázky, ktoré na športe zaujímajú bežných nezainteresovaných ľudí – kde som hrávala a aký je športový život.
Bolo to úsmevné a musím povedať, že to vzali super, niektorí kolegovia si dokonca pravidelne čítajú aj môj blog. Nestretla som sa so žiadnou negatívnou reakciou.
Svoju poslednú volejbalovú sezónu ste odohrali v Izraeli. Ako tam vyzeral váš život?
Bol trochu špecifický, pretože sme tam nemali až taký tvrdý tréningový režim, na aký som bola zvyknutá z Európy. Bol podobný, ale trénovalo sa menej. Samozrejme, mala som klasické povinnosti – ísť na tréning, postarať sa o regeneráciu a stravovanie. Popri tom som však mala dostatok voľného času, aby som Izrael mohla spoznať aj z turistickej stránky. Aj počasie bolo veľmi príjemné, kedykoľvek som si mohla ísť oddýchnuť na pláž.
Považujete svoj vtedajší život za pohodlný?
Kým som ho žila, považovala som ho za veľmi nepohodlný, pretože som stále vnímala, ako som ďaleko od rodiny a ako trebárs nemám žiaden voľný víkend. Keď sa však na to dívam teraz z novej perspektívy, vtedajší život mi príde extrémne pohodlný. Platí, že športu musíte priniesť veľa obetí, ale voľného času som mala oveľa viac, ako má pracujúci človek.
Po skončení kariéry som preto mala problémy s denným režimom. Bola som zvyknutá, že čas medzi tréningami môžem tráviť, ako chcem – posedieť si vonku pri káve alebo si pozrieť film. Pri štandardnej pracovnej dobe je to však absolútne nemožné a trochu dlhšie mi trvalo, kým som pochopila, že na tieto veci mám oveľa menej času.
Žili ste ako volejbalistka v bubline?
Myslím si, že všetci športovci žijú v bubline. Nemusíme ju však vnímať len ako negatívnu vec, má aj pozitíva, aj negatíva. Kým v nej žijete, je veľmi príjemná, pretože v rámci nej máte rôzne benefity – cestujete, spoznávate množstvo nových ľudí, popri tom sa naučíte jazyky, nemusíte čakať dlhé hodiny u lekára a podobne. Čím dlhšie však v bubline ste, tým viac môžete strácať kontakt s bežnou realitou, ktorú poznajú pracujúci ľudia. Zrazu zistíte, že existuje nespočetné množstvo povinností a prechod do nového života vás zasiahne o to silnejšie.
Prečo ste sa vlastne v tridsiatke rozhodli športovú bublinu opustiť?
Ak by som chcela, mohla som ďalej hrávať – neboli v tom žiadne zdravotné problémy. Mala som tiež viacero ponúk. Vždy som si však vravievala, že volejbalom sa budem živiť, pokým ma bude na sto percent napĺňať. Pristupovala som k nemu profesionálne, ale vždy som ho vnímala skôr ako koníček, ktorý je zároveň aj mojím živobytím.
Každý športovec však príde do bodu, keď začne prehodnocovať pozitíva a negatíva športového života. U mňa sa negatíva postupne začali vyrovnávať pozitívam a nebola som stopercentne presvedčená, že ma volejbal ešte baví tak ako predtým. Od rodiny a kamarátov som odišla veľmi mladá, nazbieralo sa to vo mne a povedala som si, že je už načase zariadiť si aj súkromný život tak, ako to popri športovej kariére nie je možné.
Dá sa aj v športe dospieť do situácie, keď už športovec vôbec nedokáže pokračovať, prípadne vyhorí?
Určite áno, sama som to čiastočne zažila v mladosti, keď som sa venovala plutvovému plávaniu. Keď sa raz dostanete na určitú úroveň, ale cítite, že ďalej sa nedokážete posúvať, a nevnímate kontinuálne zlepšenie, je to demotivujúce. Myslím si, že možné je aj vyhorenie. Veľmi to závisí od mentálneho nastavenia, pretože profesionálny šport je spojený so sústavným psychickým tlakom. Sú v ňom obrovské nároky, a ak niekto nie je dostatočne vyrovnaný, prípadne je príliš veľký perfekcionista, môže podľa mňa vyhorieť.
Ako sa vám darilo filtrovať psychický tlak?
Zo začiatku nie veľmi dobre a dospela som do štádia, že s tým musím niečo robiť. V zahraničí je úplne bežné, že kluby na vyššej úrovni spolupracujú so športovými psychológmi alebo mentálnymi koučmi. Nasmerujú vás, pomôžu zvládnuť tlak a vyslovene to odporúčam všetkým športovcom – veľa mi to do kariéry dalo a športová psychológia sa rozvíja už aj u nás.
Čo vám teraz najviac chýba zo života profesionálnej športovkyne?
Ešte som nedostala nutkanie ísť si volejbal znovu zahrať. Chýbajú mi pocity, ktoré pri športe zažívate – vedomie, že ste v niečo dobrý, víťazstvá a príjemný adrenalín. Pracovný život to neponúka, ale zároveň je to asi tak všetko. V kolektíve pracujem aj teraz, mám veľmi fajn kolegov a momentálne vnímam vo svojom pracovnom živote viac výhod než nevýhod.
Čo si na živote po športe užívate?
Som bližšie pri rodine a známych a už nemusím riešiť napríklad otázku, koľkokrát za rok uvidím rodičov. Mám tiež rada voľné víkendy, ktoré pri športovej kariére neexistovali – celý víkendový režim sa podriaďoval vždy iba zápasu. V tomto mi do určitej miery nový život priniesol spontánnu slobodu v rozhodovaní – cez víkend si môžem kedykoľvek dlhšie pospať alebo sa zbaliť a vyraziť niekam na výlet.
Veronika Hrončeková (30)
Bývalá dlhoročná reprezentačná volejbalistka, za Slovensko hrala na troch majstrovstvách Európy (2007, 2009 a 2019). Na klubovej úrovni pôsobila okrem Slovenska aj v Česku, Nemecku, Rumunsku a naposledy v Izraeli. Po predčasnom skončení minuloročnej sezóny ukončila profesionálnu športovú kariéru.
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
https://dennikn.sk/2134564/ako-vitamin- ... la-lososa/
https://dennikn.sk/2134431/spochybnit-a ... v/?ref=tit
https://e.dennikn.sk/2134340/slovenska- ... e/?ref=tit
https://dennikn.sk/2131734/komik-birbig ... t/?ref=tit
https://dennikn.sk/2135443/povolavaci-r ... a/?ref=tit
https://dennikn.sk/2135213/bodor-ma-k-s ... e/?ref=tit
Vopred veľké Ď ako vždy
https://dennikn.sk/2134431/spochybnit-a ... v/?ref=tit
https://e.dennikn.sk/2134340/slovenska- ... e/?ref=tit
https://dennikn.sk/2131734/komik-birbig ... t/?ref=tit
https://dennikn.sk/2135443/povolavaci-r ... a/?ref=tit
https://dennikn.sk/2135213/bodor-ma-k-s ... e/?ref=tit
Vopred veľké Ď ako vždy
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
Koronavírus9. novembra 2020 21:55
Ako vitamín D vplýva na koronavírus? Z polhodiny na slnku ho získate toľko ako z kila lososa
Zuzana VitkováZuzana Vitková
Foto – Fotolia
Foto – Fotolia
Hoci má v názve vitamín, ide o hormón. Tvorí sa v tele, keď sme na slnku, nachádza sa v rybách a vedci intenzívne skúmajú, či nám pomôže v boji s pandémiou. Na vzťah medzi nedostatkom vitamínu D a infekciou novým koronavírusom i ďalšími chorobami sa Denník N pýtal odborníkov.
Naše telá produkujú vitamín D v reakcii na silné slnečné žiarenie. Staršia britská štúdia uverejnená v roku 2016 v časopise British Journal of Family Medicine však uvádza, že tridsať až štyridsať percent populácie Spojeného kráľovstva ho v zime nemá dosť. Na konci leta je to pritom iba osem percent.
Na Slovensku takéto dáta k dispozícii nemáme, keďže hladina vitamínu D sa plošne nezisťuje. Podľa prezidenta Slovenskej lekárnickej komory Ondreja Sukeľa však na severnej pologuli vo všeobecnosti platí, že čím ďalej od rovníka ľudia žijú, tým je väčšia pravdepodobnosť, že vitamínu od novembra do februára nebudú mať dostatok.
„U starších ľudí sa vitamín D považuje celkovo za nedostatkový, pretože schopnosť tvoriť ho pod vplyvom UV žiarenia klesá vekom,“ hovorí Sukeľ.
D-čko reguluje imunitnú odpoveď
Znižovanie hladiny vitamínu D môže byť ďalším problémom pri zimnej vlne pandémie nového koronavírusu.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Viacero výskumov totiž naznačuje, že „slnečný vitamín“ môže ovplyvniť priebeh ochorenia covid-19 či pravdepodobnosť, že sa infikujete.
Vitamín D je rozpustný v tuku. Zdroj – Unsplash/Michele Blackwell
„Vitamín D je teraz hitom. Právom, lebo jeho účinky sa ukázali ako nekonvenčné a siahajúce ďalej ako len po metabolizmus kostí,“ hovorí Ján Lehotský z Ústavu lekárskej biochémie Jesseniovej lekárskej fakulty UK. Lehotský skúma vplyv vitamínu D na roztrúsenú sklerózu.
„Pridávanie vitamínu v detskom veku vo forme rybieho tuku je spojené s normálnym vývojom kostného tkaniva. V dospelom veku je jeho nedostatok spojený najmä s osteoporózou. Toto je však tradičný pohľad a v súčasnosti sa čoraz viac zdôrazňuje vplyv vitamínu D na imunitný systém. Je to vlastne hormón, ktorý cez svoj receptor na bunkách reguluje imunitnú odpoveď,“ vysvetľuje Lehotský.
Zahraničné štúdie
To, či nás dostatok vitamínu D ochráni pred infekciou novým koronavírusom a pomôže ľahšiemu priebehu ochorenia covid-19, skúmali vedci od začiatku pandémie v desiatkach štúdií. Viac ako tridsať klinických výskumov sa momentálne pripravuje.
Napríklad španielska štúdia, ktorá vyšla konca októbra v časopise Endocrine Society’s Journal of Clinical Endocrinology & Metabolism, sledovala dvesto pacientov hospitalizovaných s covidom. Viac ako osemdesiat percent z nich malo nedostatok vitamínu D. Pacienti s nižšou hladinou vitamínu mali zároveň v krvi viac zápalových markerov.
Vedci však zatiaľ nenašli žiadnu súvislosť medzi nízkou hladinou vitamínu a závažnosťou ochorenia.
V ďalšej štúdii vedci skúmali efekt vitamínu na hospitalizovaných pacientov. Zo skupiny päťdesiatich ľudí, ktorí vitamín dostávali, skončil iba jeden človek na jednotke intenzívnej starostlivosti a nikto nezomrel. Zo skupiny 26 pacientov, ktorí vitamín nedostali, potrebovalo intenzívnu starostlivosť trinásť a dvaja zomreli.
Prečítajte si
Pacienti s ťažkým priebehom COVID-19 mali často málo vitamínu D
V štúdii, ktorá vyšla v septembri v časopise Plos One, vedci vyhodnotili hladinu vitamínu v krvi u 235 pacientov, ktorí boli v nemocnici prijatí s covidom. Pacienti s dostatočnou hladinou vitamínu D mali podľa autorov menšiu pravdepodobnosť, že upadnú do bezvedomia alebo chorobe podľahnú.
Presvedčivý dôkaz zatiaľ chýba
Napriek optimisticky znejúcim číslam však odborníci upozorňujú, že zatiaľ nemožno vyvodzovať všeobecne platné závery.
Po zverejnení spomenutej štúdie z Plos One dokonca redaktori časopisu vyjadrili znepokojenie nad tým, či vedci pracovali s dostatočne veľkou vzorkou, a nad spôsobom analýzy dát.
„Účinnosť je ešte v štádiu výskumu. Vitamín D však vo všeobecnosti stimuluje aktivitu buniek, ktoré súvisia s imunitnou odpoveďou. Skôr by som povedal, že nedostatočná hladina vitamínu D môže zhoršiť imunitnú odpoveď. Zatiaľ však nevieme, či nejaká väčšia dávka priebeh ochorenia zlepší,“ hovorí Sukeľ.
Foto N – Tomáš Benedikovič
Ján Lehotský vysvetľuje, že vitamín D pôsobí cez svoj receptor na imunitný systém, konkrétne na bunky, ktoré vytvárajú protizápalový a imunoregulačný efekt.
„Hlavná aktívna forma vitamínu D – kalcitriol – zvyšuje prirodzenú imunitnú odpoveď a moduluje takzvaný adaptívny imunitný systém. Štúdie dokazujú, že dostatočné hladiny vitamínu D majú vyššie imunostimulačné účinky, a teda sú možným ochranným faktorom proti infekciám. Vrátane infekcie covid-19,“ hovorí Lehotský.
Mohlo by teda ísť o jednu z ciest napomáhajúcu prevencii či efektívnejšej terapii.
Nemôžeme sa spoliehať na to, že nám vitamín D v boji s vírusom pomôže, no mať jeho hladinu v norme je vo všeobecnosti prospešné. Na rozdiel od experimentálnych liečiv sa pri jeho správnom užívaní netreba báť možných nežiaducich účinkov a je voľne dostupný.
„My vitamín D používame preto, lebo je to lacná a relatívne neškodná vec. Ale nejaké presvedčivé dôkazy o tom, že by zachraňoval životy, zatiaľ nemáme,“ povedal prednedávnom pre Denník N lekár Peter Sabaka, ktorý lieči pacientov s ťažkým priebehom ochorenia na bratislavských Kramároch.
Polhodina na slnku = kilo lososa
Vitamín D sa dá čerpať aj z iných zdrojov ako zo slnka alebo z výživových doplnkov. Obsahujú ho najmä mastné ryby, žĺtky či huby.
Sukeľ však hovorí, že len stravou ťažšie nahradíme to, čo nám v zime chýba zo slnka.
Odporúčaná denná dávka vitamínu sa líši podľa veku. Dospelý človek by mal prijať od tisíc do dvetisíc jednotiek (IU). „Za polhodinu na silnom slnku bez ochranného faktora dokáže telo vyrobiť okolo 10-tisíc takýchto jednotiek. Pri výživových doplnkoch je u dospelého človeka jednorazová dávka dvetisíc jednotiek úplne postačujúca. U detí je to do tisícky,“ hovorí Sukeľ.
Odborník dodal, že keď dospelý človek nekonzumuje ryby ani žiadne iné živočíšne tuky, dávka sa môže vyšplhať až na štyritisíc jednotiek.
Na porovnanie, stogramová porcia divoko žijúceho lososa obsahuje približne tisíc jednotiek vitamínu. Chovaný losos ho obsahuje ešte menej. V priemere je to 250 jednotiek na porciu.
Docent Milan Sedliak vysvetľuje, kedy človeku stačí obyčajná strava a kedy by sa už mal uchýliť k doplnkom výživy.
Nedostatok vitamínu D spôsobuje viacero ťažkostí, keďže je nevyhnutný napríklad na správne vstrebávanie vápnika. Deti so závažným nedostatkom vitamínu D sú náchylné na nízku hladinu vápnika v krvi. To môže viesť až k záchvatom a zlyhaniu srdca.
Aj tu si však treba pripomenúť, že nič sa nemá preháňať. „Aj keď doteraz sa nezistili výrazne toxické vplyvy vysokého príjmu vitamínu D, niektoré štúdie ukazujú, že dlhodobé vysoké dávky môžu viesť k nárastu vápnika, respektíve fosfátov v krvi a k poškodeniu obličiek,“ hovorí Lehotský.
Vitamín D v chlebe a mlieku
Britskí vedci koncom októbra vyzvali, aby boli o vitamín D obohatené niektoré základné potraviny, ako chlieb a mlieko. U ľudí z nízkopríjmových skupín, seniorov či ľudí s nesprávnou životosprávou by sa tak znížilo riziko jeho nedostatku.
Vitamínom D je obohatené mlieko, chlieb či pomarančový džús v krajinách ako Fínsko, Švédsko alebo Austrália.
„Vláda odporúča, aby celá populácia v zimných mesiacoch užívala výživové doplnky vitamínu D. Ľudia vo vysokorizikových skupinách by ich mali užívať po celý rok,“ povedal pre denník Guardian Adrian Martineau, profesor v odbore respiračných infekcií na Univerzite kráľovnej Mary v Londýne. „Vieme však, že to ľudia nerobia dostatočne. Aj ja si niekedy zabudnem vziať vitamín a to touto témou žijem. Obohatenie je dobrý spôsob, ako tento nedostatok odstrániť.“
Prečítajte si
Poriadnu dávku céčka dostanete len z chémie. Odborník radí, ako vyladiť imunitu
Z podobných dôvodov sa napríklad pridáva jód do soli. Ten sa však na rozdiel od D-čka rozpúšťa vo vode. „Vitamín D sa rozpúšťa v tukoch, preto aj jeho pridávanie do chleba je pomerne otázne. Bolo by potrebné zabezpečiť, aby bol súčasný príjem tukov v hocijakej forme dostatočný,“ hovorí Lehotský.
Na Slovensku sa skúma D-čko a skleróza
Skupina pod vedením Jána Lehotského skúma vplyv vitamínu D na priebeh choroby u pacientov s roztrúsenou sklerózou mozgovomiechovou (sclerosis multiplex).
„Roztrúsená mozgovomiechová skleróza je chronické autoimunitné ochorenie s častými a opakujúcimi sa zápalmi. Tie narúšajú bunky centrálneho nervového systému, čo vedie k neurologickým následkom,“ hovorí Lehotský.
Poznanie, že vitamín má pri skleróze ochranný účinok, je známe už viac ako desať rokov. „Klinicky sa dokázalo a všeobecne sa prijíma hlavne ochranná úloha vitamínu D pri nástupe, ale aj rozvoji ochorenia. V terapii rozvinutej formy sa vitamín používa ako doplnok účinnejších liekov,“ vysvetľuje Lehotský.
Jeho tím z Univerzity Komenského sa v spolupráci s neurologickou klinikou Univerzitnej nemocnice v Martine zaoberá najmä genetickou stránkou vplyvu vitamínu na ochorenie.
Ako vitamín D vplýva na koronavírus? Z polhodiny na slnku ho získate toľko ako z kila lososa
Zuzana VitkováZuzana Vitková
Foto – Fotolia
Foto – Fotolia
Hoci má v názve vitamín, ide o hormón. Tvorí sa v tele, keď sme na slnku, nachádza sa v rybách a vedci intenzívne skúmajú, či nám pomôže v boji s pandémiou. Na vzťah medzi nedostatkom vitamínu D a infekciou novým koronavírusom i ďalšími chorobami sa Denník N pýtal odborníkov.
Naše telá produkujú vitamín D v reakcii na silné slnečné žiarenie. Staršia britská štúdia uverejnená v roku 2016 v časopise British Journal of Family Medicine však uvádza, že tridsať až štyridsať percent populácie Spojeného kráľovstva ho v zime nemá dosť. Na konci leta je to pritom iba osem percent.
Na Slovensku takéto dáta k dispozícii nemáme, keďže hladina vitamínu D sa plošne nezisťuje. Podľa prezidenta Slovenskej lekárnickej komory Ondreja Sukeľa však na severnej pologuli vo všeobecnosti platí, že čím ďalej od rovníka ľudia žijú, tým je väčšia pravdepodobnosť, že vitamínu od novembra do februára nebudú mať dostatok.
„U starších ľudí sa vitamín D považuje celkovo za nedostatkový, pretože schopnosť tvoriť ho pod vplyvom UV žiarenia klesá vekom,“ hovorí Sukeľ.
D-čko reguluje imunitnú odpoveď
Znižovanie hladiny vitamínu D môže byť ďalším problémom pri zimnej vlne pandémie nového koronavírusu.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Viacero výskumov totiž naznačuje, že „slnečný vitamín“ môže ovplyvniť priebeh ochorenia covid-19 či pravdepodobnosť, že sa infikujete.
Vitamín D je rozpustný v tuku. Zdroj – Unsplash/Michele Blackwell
„Vitamín D je teraz hitom. Právom, lebo jeho účinky sa ukázali ako nekonvenčné a siahajúce ďalej ako len po metabolizmus kostí,“ hovorí Ján Lehotský z Ústavu lekárskej biochémie Jesseniovej lekárskej fakulty UK. Lehotský skúma vplyv vitamínu D na roztrúsenú sklerózu.
„Pridávanie vitamínu v detskom veku vo forme rybieho tuku je spojené s normálnym vývojom kostného tkaniva. V dospelom veku je jeho nedostatok spojený najmä s osteoporózou. Toto je však tradičný pohľad a v súčasnosti sa čoraz viac zdôrazňuje vplyv vitamínu D na imunitný systém. Je to vlastne hormón, ktorý cez svoj receptor na bunkách reguluje imunitnú odpoveď,“ vysvetľuje Lehotský.
Zahraničné štúdie
To, či nás dostatok vitamínu D ochráni pred infekciou novým koronavírusom a pomôže ľahšiemu priebehu ochorenia covid-19, skúmali vedci od začiatku pandémie v desiatkach štúdií. Viac ako tridsať klinických výskumov sa momentálne pripravuje.
Napríklad španielska štúdia, ktorá vyšla konca októbra v časopise Endocrine Society’s Journal of Clinical Endocrinology & Metabolism, sledovala dvesto pacientov hospitalizovaných s covidom. Viac ako osemdesiat percent z nich malo nedostatok vitamínu D. Pacienti s nižšou hladinou vitamínu mali zároveň v krvi viac zápalových markerov.
Vedci však zatiaľ nenašli žiadnu súvislosť medzi nízkou hladinou vitamínu a závažnosťou ochorenia.
V ďalšej štúdii vedci skúmali efekt vitamínu na hospitalizovaných pacientov. Zo skupiny päťdesiatich ľudí, ktorí vitamín dostávali, skončil iba jeden človek na jednotke intenzívnej starostlivosti a nikto nezomrel. Zo skupiny 26 pacientov, ktorí vitamín nedostali, potrebovalo intenzívnu starostlivosť trinásť a dvaja zomreli.
Prečítajte si
Pacienti s ťažkým priebehom COVID-19 mali často málo vitamínu D
V štúdii, ktorá vyšla v septembri v časopise Plos One, vedci vyhodnotili hladinu vitamínu v krvi u 235 pacientov, ktorí boli v nemocnici prijatí s covidom. Pacienti s dostatočnou hladinou vitamínu D mali podľa autorov menšiu pravdepodobnosť, že upadnú do bezvedomia alebo chorobe podľahnú.
Presvedčivý dôkaz zatiaľ chýba
Napriek optimisticky znejúcim číslam však odborníci upozorňujú, že zatiaľ nemožno vyvodzovať všeobecne platné závery.
Po zverejnení spomenutej štúdie z Plos One dokonca redaktori časopisu vyjadrili znepokojenie nad tým, či vedci pracovali s dostatočne veľkou vzorkou, a nad spôsobom analýzy dát.
„Účinnosť je ešte v štádiu výskumu. Vitamín D však vo všeobecnosti stimuluje aktivitu buniek, ktoré súvisia s imunitnou odpoveďou. Skôr by som povedal, že nedostatočná hladina vitamínu D môže zhoršiť imunitnú odpoveď. Zatiaľ však nevieme, či nejaká väčšia dávka priebeh ochorenia zlepší,“ hovorí Sukeľ.
Foto N – Tomáš Benedikovič
Ján Lehotský vysvetľuje, že vitamín D pôsobí cez svoj receptor na imunitný systém, konkrétne na bunky, ktoré vytvárajú protizápalový a imunoregulačný efekt.
„Hlavná aktívna forma vitamínu D – kalcitriol – zvyšuje prirodzenú imunitnú odpoveď a moduluje takzvaný adaptívny imunitný systém. Štúdie dokazujú, že dostatočné hladiny vitamínu D majú vyššie imunostimulačné účinky, a teda sú možným ochranným faktorom proti infekciám. Vrátane infekcie covid-19,“ hovorí Lehotský.
Mohlo by teda ísť o jednu z ciest napomáhajúcu prevencii či efektívnejšej terapii.
Nemôžeme sa spoliehať na to, že nám vitamín D v boji s vírusom pomôže, no mať jeho hladinu v norme je vo všeobecnosti prospešné. Na rozdiel od experimentálnych liečiv sa pri jeho správnom užívaní netreba báť možných nežiaducich účinkov a je voľne dostupný.
„My vitamín D používame preto, lebo je to lacná a relatívne neškodná vec. Ale nejaké presvedčivé dôkazy o tom, že by zachraňoval životy, zatiaľ nemáme,“ povedal prednedávnom pre Denník N lekár Peter Sabaka, ktorý lieči pacientov s ťažkým priebehom ochorenia na bratislavských Kramároch.
Polhodina na slnku = kilo lososa
Vitamín D sa dá čerpať aj z iných zdrojov ako zo slnka alebo z výživových doplnkov. Obsahujú ho najmä mastné ryby, žĺtky či huby.
Sukeľ však hovorí, že len stravou ťažšie nahradíme to, čo nám v zime chýba zo slnka.
Odporúčaná denná dávka vitamínu sa líši podľa veku. Dospelý človek by mal prijať od tisíc do dvetisíc jednotiek (IU). „Za polhodinu na silnom slnku bez ochranného faktora dokáže telo vyrobiť okolo 10-tisíc takýchto jednotiek. Pri výživových doplnkoch je u dospelého človeka jednorazová dávka dvetisíc jednotiek úplne postačujúca. U detí je to do tisícky,“ hovorí Sukeľ.
Odborník dodal, že keď dospelý človek nekonzumuje ryby ani žiadne iné živočíšne tuky, dávka sa môže vyšplhať až na štyritisíc jednotiek.
Na porovnanie, stogramová porcia divoko žijúceho lososa obsahuje približne tisíc jednotiek vitamínu. Chovaný losos ho obsahuje ešte menej. V priemere je to 250 jednotiek na porciu.
Docent Milan Sedliak vysvetľuje, kedy človeku stačí obyčajná strava a kedy by sa už mal uchýliť k doplnkom výživy.
Nedostatok vitamínu D spôsobuje viacero ťažkostí, keďže je nevyhnutný napríklad na správne vstrebávanie vápnika. Deti so závažným nedostatkom vitamínu D sú náchylné na nízku hladinu vápnika v krvi. To môže viesť až k záchvatom a zlyhaniu srdca.
Aj tu si však treba pripomenúť, že nič sa nemá preháňať. „Aj keď doteraz sa nezistili výrazne toxické vplyvy vysokého príjmu vitamínu D, niektoré štúdie ukazujú, že dlhodobé vysoké dávky môžu viesť k nárastu vápnika, respektíve fosfátov v krvi a k poškodeniu obličiek,“ hovorí Lehotský.
Vitamín D v chlebe a mlieku
Britskí vedci koncom októbra vyzvali, aby boli o vitamín D obohatené niektoré základné potraviny, ako chlieb a mlieko. U ľudí z nízkopríjmových skupín, seniorov či ľudí s nesprávnou životosprávou by sa tak znížilo riziko jeho nedostatku.
Vitamínom D je obohatené mlieko, chlieb či pomarančový džús v krajinách ako Fínsko, Švédsko alebo Austrália.
„Vláda odporúča, aby celá populácia v zimných mesiacoch užívala výživové doplnky vitamínu D. Ľudia vo vysokorizikových skupinách by ich mali užívať po celý rok,“ povedal pre denník Guardian Adrian Martineau, profesor v odbore respiračných infekcií na Univerzite kráľovnej Mary v Londýne. „Vieme však, že to ľudia nerobia dostatočne. Aj ja si niekedy zabudnem vziať vitamín a to touto témou žijem. Obohatenie je dobrý spôsob, ako tento nedostatok odstrániť.“
Prečítajte si
Poriadnu dávku céčka dostanete len z chémie. Odborník radí, ako vyladiť imunitu
Z podobných dôvodov sa napríklad pridáva jód do soli. Ten sa však na rozdiel od D-čka rozpúšťa vo vode. „Vitamín D sa rozpúšťa v tukoch, preto aj jeho pridávanie do chleba je pomerne otázne. Bolo by potrebné zabezpečiť, aby bol súčasný príjem tukov v hocijakej forme dostatočný,“ hovorí Lehotský.
Na Slovensku sa skúma D-čko a skleróza
Skupina pod vedením Jána Lehotského skúma vplyv vitamínu D na priebeh choroby u pacientov s roztrúsenou sklerózou mozgovomiechovou (sclerosis multiplex).
„Roztrúsená mozgovomiechová skleróza je chronické autoimunitné ochorenie s častými a opakujúcimi sa zápalmi. Tie narúšajú bunky centrálneho nervového systému, čo vedie k neurologickým následkom,“ hovorí Lehotský.
Poznanie, že vitamín má pri skleróze ochranný účinok, je známe už viac ako desať rokov. „Klinicky sa dokázalo a všeobecne sa prijíma hlavne ochranná úloha vitamínu D pri nástupe, ale aj rozvoji ochorenia. V terapii rozvinutej formy sa vitamín používa ako doplnok účinnejších liekov,“ vysvetľuje Lehotský.
Jeho tím z Univerzity Komenského sa v spolupráci s neurologickou klinikou Univerzitnej nemocnice v Martine zaoberá najmä genetickou stránkou vplyvu vitamínu na ochorenie.
Spoiler
Igor MatovičKoronavírusPlošné testovanie9. novembra 2020 15:33
Spochybniť a byť osobný. Už aj vedec Čekan spoznal, ako premiér Matovič reaguje na kritikov
Dušan MikušovičDušan Mikušovič
Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček
Po vicepremiérovi Sulíkovi, primátoroch miest či prezidentke Čaputovej si predseda vlády cez víkend neodpustil neférovú poznámku ani voči vedcovi Pavlovi Čekanovi.
Bola by to jedna nenápadná poznámka, veta, ktorú použil predseda vlády v nedeľnom večernom televíznom rozhovore, ak by tak veľmi nezapadala do komunikačného štýlu Igora Matoviča (OĽaNO).
Televízia Joj v nedeľu večer po druhom kole plošného testovania, ktoré sa uskutočnilo vo väčšine slovenských okresov, zaradila živý vstup s premiérom, aby projekt zhodnotil a odpovedal aj na niekoľko ďalších otázok. Počas rozhovoru prišla reč aj na názory známeho biochemika Pavla Čekana.
Teda vedca, ktorý celoplošné testovanie nikdy nezavrhol, hovoril, že určite bude mať aj prínosy, len sa treba rozprávať aj o rizikách a pýtať sa, čo budeme proti koronavírusu robiť, keď sa testovanie skončí. Čekan a jeho firma MultiplexDX vyvinuli vlastné, slovenské PCR testy s vyššou citlivosťou a vyše 200-tisíc kusov darovali vláde.
Matovič o Čekanovi v televízii Joj povedal, že pri jeho výhradách voči antigénovým testom použitým na celoplošné testovanie treba brať do úvahy práve to, že vyrába PCR testy.
„Je to skvelý človek. (…) On je výrobca PCR testov, treba to trošku aj takto brať a treba to spomenúť. Antigénový test je konkurent PCR testov. Takže, jednoducho, výrobcovia PCR testov silou-mocou si to svoje dieťa budú chrániť a hájiť. A ja zase budem hájiť tú zbraň, ktorú sme teraz použili na veľmi rýchle celoplošné pretestovanie,“ povedal premiér.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Prečítajte si
Biochemik Čekan: Celoplošné testovanie je tu, poďme to skúsiť, ale hovorme aj o rizikách
Spor o testovanie v Liverpoole
Premiérov výrok bol reakciou na diskusiu okolo plošného dobrovoľného testovania, ktoré robili v britskom Liverpoole. Mnohí ho pochopili ako poznámku, ktorou sa premiér pokúsil spochybniť Čekanove názory na antigénové testy, lebo má „biznisový“ záujem na tom, aby sa do popredia stavali presnejšie PCR testy.
Čekan ešte v stredu 4. novembra napísal na Facebook status, v ktorom uviedol aj odkaz na článok vo vedeckom časopise The BMJ a opísal, že v Liverpoole netestujú len antigénovými testami, ale rovno tromi druhmi testov (okrem antigénových aj PCR testami a aj takzvanými LAMP testami, čo je inovatívna PCR metóda). A posťažoval sa, že u nás nebolo testovanie antigénovými testami validované porovnaním s výsledkami z testovania inou metódou.
Matovič sa proti tomuto statusu ohradil, lebo podľa neho vyznieval, akoby ľudia testovaní v Liverpoole podstúpili tri druhy testov zároveň.
„Ja som mu zavolal, že či by to nechcel opraviť, lebo nie je pravda, že by testovali ľudí tak, že by im strkali tých iks paličiek do nosa a do úst a naraz by každému robili tri druhy testov. Jednoducho, nie je to pravda. To sa už v tých článkoch dá dočítať, aj sa mi ospravedlňoval po telefóne,“ tvrdil premiér v Sobotných dialógoch v Rádiu Slovensko.
Vedec Čekan v pôvodnom statuse nepísal, že by každý z testovaných ľudí v Liverpoole podstupoval tri testy naraz, ale pre istotu v nedeľu napísal spresňujúci status, v ktorom to vysvetlil. „S Igorom Matovičom som v piatok telefonoval, ale za nič som sa neospravedlňoval,“ napísal.
„Priznal som, že môj status na Facebooku môže u ľudí evokovať, že porovnávacia štúdia z Liverpoolu vyžaduje tri odbery od jedného človeka na mieste. Nie je to tak, celý tento pilot bude urobený inak. Rôzni ľudia pôjdu na rôzne testy,“ dodal a opísal, ako by sa celé testovanie dalo urobiť tak, aby výsledky z antigénových testov boli validované aj PCR testami.
Potom nasledoval premiérov výrok v televízii Joj. Mimochodom, aj keď sa Čekanova firma MultiplexDX venuje aj výrobe PCR testov, nie je to jej hlavná aktivita, zameriava sa najmä na diagnostiku rakoviny.
Denník N kontaktoval Pavla Čekana s otázkou, ako vníma Matovičov výrok, odmietol však premiérove vyjadrenia komentovať. S predsedom vlády sme sa pokúsili spojiť esemeskou, ani on nereagoval.
Foto N – Tomáš Benedikovič
Kuvici a ďalší vinníci
Premiérov víkendový komentár statusu jedného zo špičkových slovenských vedcov sa zaradil do radu podobných reakcií na osobnosti verejného života, ktoré formulovali iný názor na politiku boja proti pandémii, plošné testovanie antigénovými testami či vládne opatrenia na zastavenie šírenia koronavírusu.
Predseda vlády totiž bežne z vecnej roviny prechádza do osobnej: pomáha si aj podpásovkami či podprahovými poznámkami, ktorými nespochybňuje konkrétne argumenty, ale toho, kto ich hovorí.
Vo všeobecnej rovine ľudí, ktorí majú výhrady voči konkrétnym krokom, v poslednom čase často nazýva „kuvikmi“. Tento termín použil aj v pondelok – na tlačovke aj vo svojom statuse, v ktorom informoval o počte pozitívnych prípadov identifikovaných PCR testami za nedeľu.
„Áno, teraz opäť povstanú kuvici, ktorí najprv robili všetko proti tomu, aby sa takto antigény do boja nasadili… nevyšlo im to… a teraz budú blúzniť o tom, že také dramatické zlepšenie je výsledkom na týždeň zatvorených obchodov a jemného lockdownu, ktorý na Slovensku máme (hoci to isté v ružovom majú skoro všade a vôbec to nezaberá),“ napísal.
„Je to nebezpečné konanie, lebo tým chcú odstrašiť rozhodujúcich ľudí od masívneho používania antigénových testov na brzdenie epidémie.“
O kuvikoch, ktorí „silou-mocou akýmkoľvek spôsobom chceli zabrániť testovaniu“, hovoril aj na minulotýždňových tlačovkách v pondelok či piatok; je to slovo, ktoré premiéra sprevádza celou pandémiou.
Už začiatkom októbra, keď počet infikovaných začal prudko rásť, sa v statuse prihovoril kuvikom, aby boli pár týždňov ticho. „Vaše bludy, ktoré šírite, vaše prkotiny, ktoré zveličujete, vaše manipulácie, ktoré podsúvate… spoločnej veci a verejnému záujmu ničím nepomáhajú, nech sa akokoľvek tak tvárite,“ napísal 4. októbra.
Kuvikom sa prihovoril aj na tlačovej konferencii 9. októbra. Vystúpil na nej spolu s vedcom Pavlom Čekanom – ktorému adresoval osobnú poznámku v nedeľu večer – pri príležitosti toho, že Čekanova firma MultiplexDX darovala štátu ďalších 100-tisíc PCR testov.
Premiér vtedy poďakoval ministrovi zdravotníctva Marekovi Krajčímu, že podľa jeho názoru pripravil zdravotnícky systém na to, aby Slovensko zvládlo 30-násobne vyššiu druhú vlnu, než bola tá prvá na jar. „Je to odpoveď pre všetkých kuvikov, ktorí sa pýtajú, čo robilo ministerstvo zdravotníctva v lete,“ vyhlásil vtedy Matovič.
Foto N – Tomáš Benedikovič
O premiérovej kalkulačke
Premiér sa počas posledných týždňov na tlačovkách venoval viacerým ľuďom, ktorí upozorňovali na možné nedostatky antigénových testov či celoplošného testovania. Jedným z nich bol aj matematik Richard Kollár. Mimochodom, ide opäť o vedca, ktorý hovoril aj o prínosoch plošného testovania, len upozorňoval, že by mohlo priniesť lepšie výsledky, ak by sa uskutočnilo iným spôsobom.
Kollár upozornil na problematiku falošnej negativity, ale aj falošnej pozitivity antigénových testov. Spomenul napríklad, že pri testoch SD Biosensor Standard Q covid-19 Ag Test, ktoré sa u nás pri plošnom testovaní využili, zistila jedna štúdia v Brazílii takzvanú špecificitu (čiže mieru falošnej pozitivity) na úrovni 97,8 percenta. A pripomenul, že na vzorke štyroch miliónov ľudí by to znamenalo 80-tisíc ľudí, ktorých by testy identifikovali ako falošne pozitívnych. Kollár zároveň hovoril o inej štúdii z Nemecka, ktorá špecificitu týchto antigénových testov udávala na úrovni 99,2 percenta.
Premiér Matovič na tlačovke 18. októbra k tejto analýze matematika Richarda Kollára povedal, že on si to na kalkulačke vie zrátať lepšie. „Najhlasnejší hlas som počul od matematika Kollára. Ale neviem, či je správne, aby sa matematici vyjadrovali,“ povedal.
„Ten napríklad vypočítal, keď si dobre pamätám, že 80-tisíc by mohlo byť testovaných ako falošne pozitívnych. Ja matematikovi Kollárovi so svojou kalkulačkou v mobile odkazujem, že to by na test muselo prísť 25 miliónov ľudí. Bol by som rád, keby si v tejto situácii odborníci odložili červené súkno, ktoré vidia, keď je niekde napísané Matovič, a automaticky sa nesnažili ľuďom podsúvať bludy.“
Predseda vlády pri svojom výpočte vychádzal zo špecificity na príbalovom letáku testu, ktorú firma udávala na úrovni 99,68 percenta. Za pripomienku stojí, že na príbalovom letáku sa senzitivita testov, teda schopnosť odhaliť počet infikovaných, udáva na úrovni 96,52 percenta, čo by bola úspešnosť blízka presným PCR testom.
Sám premiér Matovič však hovoril o tom, že antigénové testy odhalia možno tretinu až polovicu infikovaných. Oba argumenty by pritom mohli byť relevantné pre vecnú diskusiu, ak by predseda vlády matematika Kollára neoznačil „za odborníka, ktorý vidí červené súkno vždy, keď je niekde napísané Matovič“. Skrátka, namiesto debaty ho rovno zarámcoval ako človeka, ktorý je naladený proti premiérovi.
Igor Matovič so svojím testom na odbernom mieste v Tvrdošíne. Foto N – Tomáš Benedikovič
Nemudrujte a makajte
Vzorec „keď sa sporíte s premiérom, začne to byť osobné“ v posledných týždňoch zažili aj ďalší aktéri. Napríklad primátori veľkých miest, ktorým sa nepozdávala organizácia celoplošného testovania a to, koľko toho museli zabezpečiť samosprávy.
Napriek pôvodnému avízu, že postačí, ak zabezpečia vhodné priestory na odberové miesta a administratívne sily, niektorých z nich nakoniec premiér pokarhal aj za to, že nie sú schopní nájsť zdravotníkov do odberných miest, čo mala byť úloha ministerstva zdravotníctva.
Najdrsnejší odkaz adresoval Igor Matovič košickému primátorovi Jaroslavovi Polačekovi, ktorý pred celoplošným testovaním varoval, že pre chýbajúcich zdravotníkov možno nebudú môcť otestovať tisíce ľudí.
„Beriem, že Košice sú veľké mesto, ale je tam asi aj 400 poslancov miestnych častí. Keby piati zháňali jedného zdravotníka, tak dávno by Košice boli obsadené. Čakať v tejto chvíli, že štát mi donesie zdravotníkov. A odkiaľ?“ reagoval na Polačeka Matovič.
„Nie čakať ako na mannu z neba, že padne lekár alebo zdravotná sestra ako Majka z Gurunu a v strede Košíc pristane na Hlavnej ulici. Nech sa primátor toho chopí, nech si obtelefonuje zdravotné sestry a lekárov. (…) Miesto makačky mudrovať do médií, tak sa nedopracujeme k tomu, aby sme mali výsledok. (…) Čo železiarne vypnú jednu vysokú pec, lebo nebudú ľudia pretestovaní? Nech sa primátor posnaží.“
Podobné, nie vždy férové odkazy musela strpieť aj prezidentka Zuzana Čaputová. Spomeňme si, ako jej položartom-polovážne pripísal zodpovednosť za dlhšie rady pred odberovými miestami v sobotu dopoludnia. „Možno aj tým, že pani prezidentka trochu postrašila ľudí, že sa na každého asi neujde, tak sa ľudia tlačili, aby sa na nich ušlo.“
A nakoniec, za hranou boli aj Matovičove vyjadrenia na adresu vicepremiéra Richarda Sulíka (SaS), ktorý pred niekoľkými týždňami odmietal zatváranie fitnescentier a reštaurácií.
„Richard Sulík tým, čo dnes páchal, si trúfnem povedať, že spôsobil smrť niekoľkých desiatok ľudí. To nie je osobné, iba konštatujem fakt,“ povedal premiér v Markíze 11. októbra.
„Ak kľúčový predstaviteľ koalície spochybňuje rozhodnutia pandemickej komisie a ústredného krízového štábu a tieto opatrenia, o ktorých povie, že to sú taľafatky, tak v takejto situácii spôsobuje to, že iks desiatok percent ľudí nebude rešpektovať tie opatrenia a druhí ľudia na to doplatia zdravím a životom.“
Spochybniť a byť osobný. Už aj vedec Čekan spoznal, ako premiér Matovič reaguje na kritikov
Dušan MikušovičDušan Mikušovič
Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček
Po vicepremiérovi Sulíkovi, primátoroch miest či prezidentke Čaputovej si predseda vlády cez víkend neodpustil neférovú poznámku ani voči vedcovi Pavlovi Čekanovi.
Bola by to jedna nenápadná poznámka, veta, ktorú použil predseda vlády v nedeľnom večernom televíznom rozhovore, ak by tak veľmi nezapadala do komunikačného štýlu Igora Matoviča (OĽaNO).
Televízia Joj v nedeľu večer po druhom kole plošného testovania, ktoré sa uskutočnilo vo väčšine slovenských okresov, zaradila živý vstup s premiérom, aby projekt zhodnotil a odpovedal aj na niekoľko ďalších otázok. Počas rozhovoru prišla reč aj na názory známeho biochemika Pavla Čekana.
Teda vedca, ktorý celoplošné testovanie nikdy nezavrhol, hovoril, že určite bude mať aj prínosy, len sa treba rozprávať aj o rizikách a pýtať sa, čo budeme proti koronavírusu robiť, keď sa testovanie skončí. Čekan a jeho firma MultiplexDX vyvinuli vlastné, slovenské PCR testy s vyššou citlivosťou a vyše 200-tisíc kusov darovali vláde.
Matovič o Čekanovi v televízii Joj povedal, že pri jeho výhradách voči antigénovým testom použitým na celoplošné testovanie treba brať do úvahy práve to, že vyrába PCR testy.
„Je to skvelý človek. (…) On je výrobca PCR testov, treba to trošku aj takto brať a treba to spomenúť. Antigénový test je konkurent PCR testov. Takže, jednoducho, výrobcovia PCR testov silou-mocou si to svoje dieťa budú chrániť a hájiť. A ja zase budem hájiť tú zbraň, ktorú sme teraz použili na veľmi rýchle celoplošné pretestovanie,“ povedal premiér.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Prečítajte si
Biochemik Čekan: Celoplošné testovanie je tu, poďme to skúsiť, ale hovorme aj o rizikách
Spor o testovanie v Liverpoole
Premiérov výrok bol reakciou na diskusiu okolo plošného dobrovoľného testovania, ktoré robili v britskom Liverpoole. Mnohí ho pochopili ako poznámku, ktorou sa premiér pokúsil spochybniť Čekanove názory na antigénové testy, lebo má „biznisový“ záujem na tom, aby sa do popredia stavali presnejšie PCR testy.
Čekan ešte v stredu 4. novembra napísal na Facebook status, v ktorom uviedol aj odkaz na článok vo vedeckom časopise The BMJ a opísal, že v Liverpoole netestujú len antigénovými testami, ale rovno tromi druhmi testov (okrem antigénových aj PCR testami a aj takzvanými LAMP testami, čo je inovatívna PCR metóda). A posťažoval sa, že u nás nebolo testovanie antigénovými testami validované porovnaním s výsledkami z testovania inou metódou.
Matovič sa proti tomuto statusu ohradil, lebo podľa neho vyznieval, akoby ľudia testovaní v Liverpoole podstúpili tri druhy testov zároveň.
„Ja som mu zavolal, že či by to nechcel opraviť, lebo nie je pravda, že by testovali ľudí tak, že by im strkali tých iks paličiek do nosa a do úst a naraz by každému robili tri druhy testov. Jednoducho, nie je to pravda. To sa už v tých článkoch dá dočítať, aj sa mi ospravedlňoval po telefóne,“ tvrdil premiér v Sobotných dialógoch v Rádiu Slovensko.
Vedec Čekan v pôvodnom statuse nepísal, že by každý z testovaných ľudí v Liverpoole podstupoval tri testy naraz, ale pre istotu v nedeľu napísal spresňujúci status, v ktorom to vysvetlil. „S Igorom Matovičom som v piatok telefonoval, ale za nič som sa neospravedlňoval,“ napísal.
„Priznal som, že môj status na Facebooku môže u ľudí evokovať, že porovnávacia štúdia z Liverpoolu vyžaduje tri odbery od jedného človeka na mieste. Nie je to tak, celý tento pilot bude urobený inak. Rôzni ľudia pôjdu na rôzne testy,“ dodal a opísal, ako by sa celé testovanie dalo urobiť tak, aby výsledky z antigénových testov boli validované aj PCR testami.
Potom nasledoval premiérov výrok v televízii Joj. Mimochodom, aj keď sa Čekanova firma MultiplexDX venuje aj výrobe PCR testov, nie je to jej hlavná aktivita, zameriava sa najmä na diagnostiku rakoviny.
Denník N kontaktoval Pavla Čekana s otázkou, ako vníma Matovičov výrok, odmietol však premiérove vyjadrenia komentovať. S predsedom vlády sme sa pokúsili spojiť esemeskou, ani on nereagoval.
Foto N – Tomáš Benedikovič
Kuvici a ďalší vinníci
Premiérov víkendový komentár statusu jedného zo špičkových slovenských vedcov sa zaradil do radu podobných reakcií na osobnosti verejného života, ktoré formulovali iný názor na politiku boja proti pandémii, plošné testovanie antigénovými testami či vládne opatrenia na zastavenie šírenia koronavírusu.
Predseda vlády totiž bežne z vecnej roviny prechádza do osobnej: pomáha si aj podpásovkami či podprahovými poznámkami, ktorými nespochybňuje konkrétne argumenty, ale toho, kto ich hovorí.
Vo všeobecnej rovine ľudí, ktorí majú výhrady voči konkrétnym krokom, v poslednom čase často nazýva „kuvikmi“. Tento termín použil aj v pondelok – na tlačovke aj vo svojom statuse, v ktorom informoval o počte pozitívnych prípadov identifikovaných PCR testami za nedeľu.
„Áno, teraz opäť povstanú kuvici, ktorí najprv robili všetko proti tomu, aby sa takto antigény do boja nasadili… nevyšlo im to… a teraz budú blúzniť o tom, že také dramatické zlepšenie je výsledkom na týždeň zatvorených obchodov a jemného lockdownu, ktorý na Slovensku máme (hoci to isté v ružovom majú skoro všade a vôbec to nezaberá),“ napísal.
„Je to nebezpečné konanie, lebo tým chcú odstrašiť rozhodujúcich ľudí od masívneho používania antigénových testov na brzdenie epidémie.“
O kuvikoch, ktorí „silou-mocou akýmkoľvek spôsobom chceli zabrániť testovaniu“, hovoril aj na minulotýždňových tlačovkách v pondelok či piatok; je to slovo, ktoré premiéra sprevádza celou pandémiou.
Už začiatkom októbra, keď počet infikovaných začal prudko rásť, sa v statuse prihovoril kuvikom, aby boli pár týždňov ticho. „Vaše bludy, ktoré šírite, vaše prkotiny, ktoré zveličujete, vaše manipulácie, ktoré podsúvate… spoločnej veci a verejnému záujmu ničím nepomáhajú, nech sa akokoľvek tak tvárite,“ napísal 4. októbra.
Kuvikom sa prihovoril aj na tlačovej konferencii 9. októbra. Vystúpil na nej spolu s vedcom Pavlom Čekanom – ktorému adresoval osobnú poznámku v nedeľu večer – pri príležitosti toho, že Čekanova firma MultiplexDX darovala štátu ďalších 100-tisíc PCR testov.
Premiér vtedy poďakoval ministrovi zdravotníctva Marekovi Krajčímu, že podľa jeho názoru pripravil zdravotnícky systém na to, aby Slovensko zvládlo 30-násobne vyššiu druhú vlnu, než bola tá prvá na jar. „Je to odpoveď pre všetkých kuvikov, ktorí sa pýtajú, čo robilo ministerstvo zdravotníctva v lete,“ vyhlásil vtedy Matovič.
Foto N – Tomáš Benedikovič
O premiérovej kalkulačke
Premiér sa počas posledných týždňov na tlačovkách venoval viacerým ľuďom, ktorí upozorňovali na možné nedostatky antigénových testov či celoplošného testovania. Jedným z nich bol aj matematik Richard Kollár. Mimochodom, ide opäť o vedca, ktorý hovoril aj o prínosoch plošného testovania, len upozorňoval, že by mohlo priniesť lepšie výsledky, ak by sa uskutočnilo iným spôsobom.
Kollár upozornil na problematiku falošnej negativity, ale aj falošnej pozitivity antigénových testov. Spomenul napríklad, že pri testoch SD Biosensor Standard Q covid-19 Ag Test, ktoré sa u nás pri plošnom testovaní využili, zistila jedna štúdia v Brazílii takzvanú špecificitu (čiže mieru falošnej pozitivity) na úrovni 97,8 percenta. A pripomenul, že na vzorke štyroch miliónov ľudí by to znamenalo 80-tisíc ľudí, ktorých by testy identifikovali ako falošne pozitívnych. Kollár zároveň hovoril o inej štúdii z Nemecka, ktorá špecificitu týchto antigénových testov udávala na úrovni 99,2 percenta.
Premiér Matovič na tlačovke 18. októbra k tejto analýze matematika Richarda Kollára povedal, že on si to na kalkulačke vie zrátať lepšie. „Najhlasnejší hlas som počul od matematika Kollára. Ale neviem, či je správne, aby sa matematici vyjadrovali,“ povedal.
„Ten napríklad vypočítal, keď si dobre pamätám, že 80-tisíc by mohlo byť testovaných ako falošne pozitívnych. Ja matematikovi Kollárovi so svojou kalkulačkou v mobile odkazujem, že to by na test muselo prísť 25 miliónov ľudí. Bol by som rád, keby si v tejto situácii odborníci odložili červené súkno, ktoré vidia, keď je niekde napísané Matovič, a automaticky sa nesnažili ľuďom podsúvať bludy.“
Predseda vlády pri svojom výpočte vychádzal zo špecificity na príbalovom letáku testu, ktorú firma udávala na úrovni 99,68 percenta. Za pripomienku stojí, že na príbalovom letáku sa senzitivita testov, teda schopnosť odhaliť počet infikovaných, udáva na úrovni 96,52 percenta, čo by bola úspešnosť blízka presným PCR testom.
Sám premiér Matovič však hovoril o tom, že antigénové testy odhalia možno tretinu až polovicu infikovaných. Oba argumenty by pritom mohli byť relevantné pre vecnú diskusiu, ak by predseda vlády matematika Kollára neoznačil „za odborníka, ktorý vidí červené súkno vždy, keď je niekde napísané Matovič“. Skrátka, namiesto debaty ho rovno zarámcoval ako človeka, ktorý je naladený proti premiérovi.
Igor Matovič so svojím testom na odbernom mieste v Tvrdošíne. Foto N – Tomáš Benedikovič
Nemudrujte a makajte
Vzorec „keď sa sporíte s premiérom, začne to byť osobné“ v posledných týždňoch zažili aj ďalší aktéri. Napríklad primátori veľkých miest, ktorým sa nepozdávala organizácia celoplošného testovania a to, koľko toho museli zabezpečiť samosprávy.
Napriek pôvodnému avízu, že postačí, ak zabezpečia vhodné priestory na odberové miesta a administratívne sily, niektorých z nich nakoniec premiér pokarhal aj za to, že nie sú schopní nájsť zdravotníkov do odberných miest, čo mala byť úloha ministerstva zdravotníctva.
Najdrsnejší odkaz adresoval Igor Matovič košickému primátorovi Jaroslavovi Polačekovi, ktorý pred celoplošným testovaním varoval, že pre chýbajúcich zdravotníkov možno nebudú môcť otestovať tisíce ľudí.
„Beriem, že Košice sú veľké mesto, ale je tam asi aj 400 poslancov miestnych častí. Keby piati zháňali jedného zdravotníka, tak dávno by Košice boli obsadené. Čakať v tejto chvíli, že štát mi donesie zdravotníkov. A odkiaľ?“ reagoval na Polačeka Matovič.
„Nie čakať ako na mannu z neba, že padne lekár alebo zdravotná sestra ako Majka z Gurunu a v strede Košíc pristane na Hlavnej ulici. Nech sa primátor toho chopí, nech si obtelefonuje zdravotné sestry a lekárov. (…) Miesto makačky mudrovať do médií, tak sa nedopracujeme k tomu, aby sme mali výsledok. (…) Čo železiarne vypnú jednu vysokú pec, lebo nebudú ľudia pretestovaní? Nech sa primátor posnaží.“
Podobné, nie vždy férové odkazy musela strpieť aj prezidentka Zuzana Čaputová. Spomeňme si, ako jej položartom-polovážne pripísal zodpovednosť za dlhšie rady pred odberovými miestami v sobotu dopoludnia. „Možno aj tým, že pani prezidentka trochu postrašila ľudí, že sa na každého asi neujde, tak sa ľudia tlačili, aby sa na nich ušlo.“
A nakoniec, za hranou boli aj Matovičove vyjadrenia na adresu vicepremiéra Richarda Sulíka (SaS), ktorý pred niekoľkými týždňami odmietal zatváranie fitnescentier a reštaurácií.
„Richard Sulík tým, čo dnes páchal, si trúfnem povedať, že spôsobil smrť niekoľkých desiatok ľudí. To nie je osobné, iba konštatujem fakt,“ povedal premiér v Markíze 11. októbra.
„Ak kľúčový predstaviteľ koalície spochybňuje rozhodnutia pandemickej komisie a ústredného krízového štábu a tieto opatrenia, o ktorých povie, že to sú taľafatky, tak v takejto situácii spôsobuje to, že iks desiatok percent ľudí nebude rešpektovať tie opatrenia a druhí ľudia na to doplatia zdravím a životom.“
Spoiler
včera 12:04
Investovanie, úvery, poistenieKoronavírus
Slovenská firma hľadá investorov do vývoja vakcíny na covid-19, riziko jej neúspechu je veľmi vysoké
Martina KlásekováZuzana Vitková
Laboratórium, v ktorom sa vyvíjajú vakcíny. Zdroj – Axon Neuroscience
Laboratórium, v ktorom sa vyvíjajú vakcíny. Zdroj – Axon Neuroscience
Dcéra slovenskej firmy Axon Neuroscience už týždeň oslovuje drobných investorov, aby si kúpili jej akcie. Celkovo ponúka akcie za 40 miliónov eur.
Propagačné materiály sľubujú nielen podiel na možnom celosvetovom profite, ale sú aj výzvou na pomoc s ukončením svetovej pandémie prostredníctvom slovenskej vakcíny.
Aj samotný prospekt investora, ktorý novej firme Axon Covidax schválila NBS, však opisuje, že investícia do tohto projektu má veľmi veľa rizík.
Dôveryhodnosti projektu neprospieva ani fakt, že hlavnou postavou za firmami zo skupiny Axon je Mário Hoffmann, známy napríklad z Istrokapitalu či z problémových investícií platených v minulosti z peňazí Poštovej banky.
Axon Covidax začal vydávať prioritné akcie (bez hlasovacieho práva) širokej verejnosti cez svoju webovú stránku. Na verejný úpis má povolenie od Národnej banky Slovenska.
Získať chce 40 miliónov eur, investorov chce osloviť vo viacerých krajinách Európy priamo alebo cez svoju stránku. Peniaze od drobných akcionárov by mali tvoriť takmer celé vlastné imanie firmy. Pred emisiou totiž jej majitelia dali do podniku len 163-tisíc eur.
Doterajší vlastník Axon Neuroscience by mal mať aj v prípade úspešného predaja akcií ďalej firmu plne pod kontrolou. Keďže chce vydať 40-tisíc akcií s nominálnou hodnotou euro a emisným kurzom tisíc eur, základné imanie sa v skutočnosti zvýši len o 40-tisíc eur. Firme z Hoffmannovej skupiny tak zostane na základnom imaní 80-percentný podiel.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Čím presviedča investorov: Firma, zapísaná do obchodného registra iba pred mesiacom, na stránke určenej investorom hovorí, že Covidax je „historicky jedinečná príležitosť pre bežných ľudí investovať do sektora, ktorý je inak dostupný len veľkým farmaceutickým firmám a nadnárodným fondom“.
„Hoci je crowdfunding otvorený len prvý týždeň, môžeme s veľkým potešením konštatovať, že záujem o akcie je obrovský,“ tvrdí Axon Covidax bez uvedenia konkrétnych údajov o predaji akcií.
Presviedča, že má nezávislý vedecký tím, ktorý má dostatočné prostriedky, skúsenosti a vedomosti na to, aby vyvinul vakcínu nezávisle od veľkých farmaceutických korporácií. A o zisky z predaja vo svete sa neskôr podelí s akcionármi.
V prospekte cenného papiera, do ktorého by sa mal potenciálny investor začítať, hoci má vyše 60 strán, je už oveľa ťažšie nájsť argumenty, ktoré by mali investora presvedčiť o vhodnosti tejto investície. Prehľad rizík, ktoré sú povinnou súčasťou prospektu a bez nich by ho NBS neodobrila, ukazuje, že je to mimoriadne riziková investícia.
Čo už majú: Vakcínu na koronavírus začali vo firme z Hoffmannovho područia vyvíjať už od marca a na stránke určenej investorom tvrdia, že skončili predklinické skúšky, pracujú na patente a v poslednom štvrťroku tohto roka chcú vakcínu testovať na dobrovoľníkoch.
Viac detailov firma nepovedala, v každom prípade však nejde o prázdnu firmu bez vedeckého zázemia, jej kompetenciu pokúsiť sa o vývoj vakcíny potvrdila aj WHO zaradením na zoznam projektov, ktoré sa o vývoj pokúšajú.
V prospekte emitenta pripúšťajú, že vakcína nebude dostupná na trhu skôr než v októbri 2021, a existuje veľa faktorov, ktoré môžu spôsobiť, že sa na trh nedostane vôbec a že nebude komerčne úspešná.
Alebo dokonca že príde neskoro, alebo ak sa pandémia ukáže ako prechodná, vakcína bude zastaraná či nepotrebná. Čiže ľudia, ktorí si kúpia akcie Axon Covidax, by zo svojej investície nemali žiaden hmatateľný osoh.
Tón, ktorým o tom píše samotná firma vo svojom prospekte, je zrejme pod tlakom NBS nečakane úprimný. Investorovi by z neho malo byť jasné, že kúpou akcií vstupuje do firmy, kde vznikajú straty hneď od začiatku a v dohľadnej budúcnosti budú „ďalšie významné straty“ pribúdať. „Nikdy nemusí dosiahnuť ziskovosť,“ hovorí sama o sebe firma.
Slovenský vývojár vakcíny totiž na trhu súťaží s ďalšími 155 kandidátmi, ktorých eviduje Svetová zdravotnícka organizácia. Zhruba tretina je už v štádiu klinického testovania a zhruba desiatka dokonca v treťom kole (tzn. testuje sa na väčšom počte ľudí).
Ilustračné foto – Axon Neuroscience
Na čo zbierajú peniaze: Peniaze od investorov majú ísť podľa vysvetlenia firmy na výrobu vakcíny a prvú fázu klinického skúšania na ľuďoch. Tam si chcú potvrdiť bezpečnosť. „Zároveň budeme sledovať účinnosť protilátok vytvorených po vakcinácii dobrovoľníkov na živom víruse SARS-CoV-2 v laboratórnych podmienkach,“ hovoria.
Podľa prospektu môžu ísť peniaze aj na rozšírenie výskumu diagnostických riešení a terapeutických látok pre ďalšie infekčné choroby a ich testovanie. Môžu ísť aj na rôzne licencie, patenty či získanie vedcov.
Avšak peniaze, ktoré chce Axon Covirax od investorov v rámci tejto emisie zháňať najbližší rok, nebudú stačiť na dokončenie prípravy vakcíny ani v prípade, že by sa vedcom všetko darilo stopercentne.
Už teraz firma upozorňuje, že ak by aj získala z tejto emisie maximum (čo by jej po zaplatení marketingových a iných nákladov prinieslo zhruba 36 miliónov eur), bude potrebovať ďalšie peniaze. Takže bude hľadať ďalších partnerov, hoci s rizikom, že ich vôbec nemusí nájsť. Každopádne by sa podiel akcionárov, ktorí môžu upísať akcie teraz, znova riedil.
Prečítajte si
Slovák, ktorý vyvíja vakcínu proti COVID-19: Prístup nášho tímu je výnimočný, lebo môže ochrániť aj seniorov
V čom sú riziká: S neúspechom treba rátať. „Existuje vysoké riziko, že Covidax nebude u ľudí účinný a bezpečný,“ hovorí firma, ktorá ho vyvíja.
Sama uznáva, že predklinické a klinické údaje sú často náchylné na rôzne interpretácie a analýzy. A mnoho spoločností, ktoré sa domnievali, že ich kandidáti na produkty dosiahli uspokojivé výsledky v predklinických štúdiách a klinických skúškach, nezískali povolenia na uvedenie svojich produktov na trh.
Ak by sa aj vakcína ukázala ako účinná a bezpečná, ešte to neznamená, že sa firma bude vedieť dohodnúť s nejakým farmaceutickým partnerom na jeho komercializácii. Predaj je už úplne mimo jeho vplyvu.
Závisí napríklad aj od toho, ako vládne orgány či zdravotné poisťovne stanovia krytie a adekvátne úrovne úhrady pre takúto vakcínu. Alebo si jednoducho iba vyberú ďalšie konkurenčné produkty plošného očkovania populácie. Aj toto sú informácie, ktoré sa potenciálni investori dozvedia od samotnej firmy, ale len v prípade, ak budú čítať celý jej oficiálny prospekt.
Ako chcú presvedčiť: Podľa vysvetlenia pre Denník E Axon Covidax spolieha na svoje skúsenosti z vývoja vakcín proti demenciám. „Naučili nás, ako vyrobiť vakcínu, ktorá má potenciál ochrániť aj staršiu populáciu, ktorá je zraniteľná aj v prípade covidu-19,“ hovorí. Väčšina práve bežiacich klinických skúšaní sa podľa predstaviteľov firmy snaží tejto rizikovej skupine vyhnúť.
Myslia si, že práve starších ľudí a ľudí s oslabenou imunitou nebude podľa publikovaných výsledkov jednoduché účinne ochrániť s konvenčnými prístupmi vakcinácie. „Sme presvedčení, že ľudia budú vyhľadávať bezpečnejšie alternatívy mainstreamových vakcín,“ hovoria.
Ak by to s vakcínou predsa nevyšlo, vývojári veria, že už teraz sa dostali k prevratným výsledkom pri liečbe covidu-19. Hovoria, že identifikovali niekoľko efektívnych neutralizačných protilátok, ktoré môžu predstavovať záchranu pre ľudí, ktorí už sú pozitívne infikovaní vírusom. „Tento prístup bude kľúčový bez ohľadu na to, či bude vakcína na trhu k dispozícii alebo nie,“ myslia si.
Kto za firmou stojí: S akciami Axon Covidax sa nebude dať obchodovať na žiadnej burze, majú mať listinnú podobu. Takže ak by ich chcel niekto predať a nájde kupca, musí to urobiť fyzicky rubopisom.
Rozhodovať o firme bude prakticky len Axon Neurosience, ktorý má ako konečného užívateľa výhod napísaného Borisa Kreheľa. Je to manažér Hoffmannových spoločností, člen dozornej rady Axon Covidax. Predsedom dozornej rady je Mario Hoffmann. Ten nikdy nepopieral, že Axon Neurosience vyvíjajúca liek na Alzheimerovu chorobu je jeho podnikom.
Mario Hoffmann patril v 90. rokoch do skupiny mladých dravých finančníkov, ktorí vyrástli na kupónovej privatizácii. So svojou skupinou Istrokapital sa zaradil medzi najväčšie domáce investičné skupiny.
Po prelome milénia ovládal aj Poštovú banku, ktorá sa stala centrom jeho biznisu. Po nevydarených investíciách do gréckych dlhopisov ju však zadlžil a v roku 2013 o ňu prišiel. Prešla do rúk väčšej skupiny J&T. Podobne po predchádzajúcej finančnej kríze spred desiatich rokov stratil aj viaceré svoje priemyselné aktíva.
Okrem Energochemicy sa mu pripisuje aj ovládanie veľmi nákladného šamorínskeho rekreačno-športového komplexu X-Bionic Sphere, ktorý do predvlaňajška tiež kopil iba vysoké straty. Hoffmann sa však ako vlastník k X-Bionic nehlási, podľa neho patrí jeho bývalým klientom z Poštovej banky.
Na jar sa Hoffmann snažil o dočasnú ochranu pred konkurzmi pre odpadovú firmu Ekologické služby zo Strážskeho, no súd mu ju v lete odňal, keďže mu veritelia dokázali, že mal problémy už pred koronou.
Mario Hoffmann. Archívne foto – TASR
Celé odpovede Axon Covidax na otázky Denníka E:
Aký je zhruba po týždni záujem o ponúkané akcie spoločnosti? Akým kanálom okrem stránky Covidax riešite ponuku a predaj akcií?
Sme prvá vakcína na svete financovaná hromadne cez crowdfunding. Ide o verejný úpis akcií v zmysle prospektu odsúhlaseného Národnou bankou Slovenska. Akcie sú navyše unikátne ponúkané prostredníctvom digitálnej technológie, čo umožňuje každému zapojiť sa aj napriek pandémii. Aj bežný človek sa môže stať investorom v biotechnologickom start-upe s obrovským potenciálom. Hoci je crowdfunding otvorený len prvý týždeň, môžeme s veľkým potešením konštatovať, že záujem o akcie je obrovský.
Oxfordská vakcína (ktorú bude mať pravdepodobne k dispozícii aj Slovensko) vstúpila do prvej fázy klinického skúšania už v apríli. K dnešnému dňu je v klinickom skúšaní 47 kandidátov na vakcínu. Ako sa z momentálnej predklinickej štartovacej pozície chcete v takejto konkurencii presadiť?
Naším cieľom nie je konkurovať multimiliardovým spoločnostiam v rýchlosti vývoja vakcín, pretože to môže ísť na úkor ich bezpečnosti. Naša vakcína je jedinečná práve svojím odlišným konceptom, odmietame robiť kompromisy, pokiaľ ide o bezpečnosť. V krátkosti to vysvetľujeme tiež v tomto videu.
Naším hlavným cieľom je vyvinúť vakcínu, ktorá je bezpečná, je bez vedľajších účinkov a špecificky zacielená len na kľúčové a najzraniteľnejšie miesta vírusu. Skúsenosti z vývoja vakcín proti demenciám nás naučili, ako vyrobiť vakcínu, ktorá má zároveň potenciál ochrániť aj staršiu populáciu, ktorá je zraniteľná aj v prípade covidu-19. Väčšina práve bežiacich klinických skúšaní sa snaží tejto rizikovej skupine vyhnúť. Práve v tejto oblasti vidíme potenciál presadiť sa na trhu.
Ako plánujete realizovať klinické skúšanie na ľuďoch? Tretia fáza zahŕňa skúšanie vakcíny na desaťtisícoch dobrovoľníkoch, máte na to nejakú medzinárodnú spoluprácu alebo plán?
Prostriedky získané v počiatočnej fáze crowdfundingu by sme chceli použiť na výrobný proces vakcíny a realizáciu prvej fázy klinického skúšania na ľuďoch, v ktorom by sme chceli potvrdiť bezpečnosť nášho konceptu vakcinácie. Zároveň budeme sledovať účinnosť protilátok vytvorených po vakcinácii dobrovoľníkov na živom víruse SARS-CoV-2 v laboratórnych podmienkach. Počas klinického skúšania sa môže zvýšiť pravdepodobnosť, že začneme spoluprácu s veľkou farmaceutickou spoločnosťou, ktorá by sa spolupodieľala na ďalšom klinickom vývoji vakcíny a v prípade úspechu aj na jej distribúcii. So silnými výsledkami z prvej fázy budeme v lepšej pozícii uzatvoriť partnerstvo, a to bez toho, aby sme museli robiť kompromisy. Naša firma má rozsiahle skúsenosti s klinickým skúšaním vakcíny proti Alzheimerovej chorobe, kde sme absolvovali tri klinické skúšky za posledných 10 rokov.
Pre koho by bola prípadná schválená vakcína určená, keď v tom čase už pravdepodobne bude dostupných niekoľko vakcín?
Predovšetkým vidíme potenciál vakcinácie u starších ľudí a ľudí s oslabenou imunitou. Práve u tejto populácie sa javí zo súčasne publikovaných výsledkov, že nebude jednoduché ich účinne ochrániť s konvenčnými prístupmi vakcinácie. Paradoxne to je skupina ľudí, ktorá je v najvyššom ohrození covidom-19. Druhým aspektom sú pretrvávajúce obavy z nežiaducich účinkov, ktoré sprevádzajú vakcíny blížiace sa do cieľovej rovinky počas celého obdobia testovania. Sme presvedčení o tom, že ľudia budú vyhľadávať bezpečnejšie alternatívy mainstreamových vakcín.
Vygeneruje výskum aj v prípade, že sa vakcína nepresadí, nejaké komerčne aplikovateľné poznatky?
Celkom určite a je to súčasťou nášho plánu. Už teraz sme sa vďaka práci na vakcíne ACvac1 (COVIDAX) pod vedením našej profesorky imunológie Evy Kontsekovej dostali k prevratným výsledkom aj na poli terapie, resp. liečby ochorenia covid-19. Podarilo sa nám identifikovať niekoľko mimoriadne efektívnych neutralizačných protilátok, ktoré môžu predstavovať skutočnú záchranu pre ľudí, ktorí už sú infikovaní vírusom. Tento prístup bude kľúčový bez ohľadu na to, či bude vakcína na trhu k dispozícii alebo nie. Na dôvažok sa nám podarilo odhaliť spôsob, akým sa imunitný systém snaží eliminovať samotný vírus. Naše výsledky môžu napomôcť pochopiť interakcie vírusu a imunitného systému a otvoriť tak cestu k ďalším terapeutickým prístupom.
Investovanie, úvery, poistenieKoronavírus
Slovenská firma hľadá investorov do vývoja vakcíny na covid-19, riziko jej neúspechu je veľmi vysoké
Martina KlásekováZuzana Vitková
Laboratórium, v ktorom sa vyvíjajú vakcíny. Zdroj – Axon Neuroscience
Laboratórium, v ktorom sa vyvíjajú vakcíny. Zdroj – Axon Neuroscience
Dcéra slovenskej firmy Axon Neuroscience už týždeň oslovuje drobných investorov, aby si kúpili jej akcie. Celkovo ponúka akcie za 40 miliónov eur.
Propagačné materiály sľubujú nielen podiel na možnom celosvetovom profite, ale sú aj výzvou na pomoc s ukončením svetovej pandémie prostredníctvom slovenskej vakcíny.
Aj samotný prospekt investora, ktorý novej firme Axon Covidax schválila NBS, však opisuje, že investícia do tohto projektu má veľmi veľa rizík.
Dôveryhodnosti projektu neprospieva ani fakt, že hlavnou postavou za firmami zo skupiny Axon je Mário Hoffmann, známy napríklad z Istrokapitalu či z problémových investícií platených v minulosti z peňazí Poštovej banky.
Axon Covidax začal vydávať prioritné akcie (bez hlasovacieho práva) širokej verejnosti cez svoju webovú stránku. Na verejný úpis má povolenie od Národnej banky Slovenska.
Získať chce 40 miliónov eur, investorov chce osloviť vo viacerých krajinách Európy priamo alebo cez svoju stránku. Peniaze od drobných akcionárov by mali tvoriť takmer celé vlastné imanie firmy. Pred emisiou totiž jej majitelia dali do podniku len 163-tisíc eur.
Doterajší vlastník Axon Neuroscience by mal mať aj v prípade úspešného predaja akcií ďalej firmu plne pod kontrolou. Keďže chce vydať 40-tisíc akcií s nominálnou hodnotou euro a emisným kurzom tisíc eur, základné imanie sa v skutočnosti zvýši len o 40-tisíc eur. Firme z Hoffmannovej skupiny tak zostane na základnom imaní 80-percentný podiel.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Čím presviedča investorov: Firma, zapísaná do obchodného registra iba pred mesiacom, na stránke určenej investorom hovorí, že Covidax je „historicky jedinečná príležitosť pre bežných ľudí investovať do sektora, ktorý je inak dostupný len veľkým farmaceutickým firmám a nadnárodným fondom“.
„Hoci je crowdfunding otvorený len prvý týždeň, môžeme s veľkým potešením konštatovať, že záujem o akcie je obrovský,“ tvrdí Axon Covidax bez uvedenia konkrétnych údajov o predaji akcií.
Presviedča, že má nezávislý vedecký tím, ktorý má dostatočné prostriedky, skúsenosti a vedomosti na to, aby vyvinul vakcínu nezávisle od veľkých farmaceutických korporácií. A o zisky z predaja vo svete sa neskôr podelí s akcionármi.
V prospekte cenného papiera, do ktorého by sa mal potenciálny investor začítať, hoci má vyše 60 strán, je už oveľa ťažšie nájsť argumenty, ktoré by mali investora presvedčiť o vhodnosti tejto investície. Prehľad rizík, ktoré sú povinnou súčasťou prospektu a bez nich by ho NBS neodobrila, ukazuje, že je to mimoriadne riziková investícia.
Čo už majú: Vakcínu na koronavírus začali vo firme z Hoffmannovho područia vyvíjať už od marca a na stránke určenej investorom tvrdia, že skončili predklinické skúšky, pracujú na patente a v poslednom štvrťroku tohto roka chcú vakcínu testovať na dobrovoľníkoch.
Viac detailov firma nepovedala, v každom prípade však nejde o prázdnu firmu bez vedeckého zázemia, jej kompetenciu pokúsiť sa o vývoj vakcíny potvrdila aj WHO zaradením na zoznam projektov, ktoré sa o vývoj pokúšajú.
V prospekte emitenta pripúšťajú, že vakcína nebude dostupná na trhu skôr než v októbri 2021, a existuje veľa faktorov, ktoré môžu spôsobiť, že sa na trh nedostane vôbec a že nebude komerčne úspešná.
Alebo dokonca že príde neskoro, alebo ak sa pandémia ukáže ako prechodná, vakcína bude zastaraná či nepotrebná. Čiže ľudia, ktorí si kúpia akcie Axon Covidax, by zo svojej investície nemali žiaden hmatateľný osoh.
Tón, ktorým o tom píše samotná firma vo svojom prospekte, je zrejme pod tlakom NBS nečakane úprimný. Investorovi by z neho malo byť jasné, že kúpou akcií vstupuje do firmy, kde vznikajú straty hneď od začiatku a v dohľadnej budúcnosti budú „ďalšie významné straty“ pribúdať. „Nikdy nemusí dosiahnuť ziskovosť,“ hovorí sama o sebe firma.
Slovenský vývojár vakcíny totiž na trhu súťaží s ďalšími 155 kandidátmi, ktorých eviduje Svetová zdravotnícka organizácia. Zhruba tretina je už v štádiu klinického testovania a zhruba desiatka dokonca v treťom kole (tzn. testuje sa na väčšom počte ľudí).
Ilustračné foto – Axon Neuroscience
Na čo zbierajú peniaze: Peniaze od investorov majú ísť podľa vysvetlenia firmy na výrobu vakcíny a prvú fázu klinického skúšania na ľuďoch. Tam si chcú potvrdiť bezpečnosť. „Zároveň budeme sledovať účinnosť protilátok vytvorených po vakcinácii dobrovoľníkov na živom víruse SARS-CoV-2 v laboratórnych podmienkach,“ hovoria.
Podľa prospektu môžu ísť peniaze aj na rozšírenie výskumu diagnostických riešení a terapeutických látok pre ďalšie infekčné choroby a ich testovanie. Môžu ísť aj na rôzne licencie, patenty či získanie vedcov.
Avšak peniaze, ktoré chce Axon Covirax od investorov v rámci tejto emisie zháňať najbližší rok, nebudú stačiť na dokončenie prípravy vakcíny ani v prípade, že by sa vedcom všetko darilo stopercentne.
Už teraz firma upozorňuje, že ak by aj získala z tejto emisie maximum (čo by jej po zaplatení marketingových a iných nákladov prinieslo zhruba 36 miliónov eur), bude potrebovať ďalšie peniaze. Takže bude hľadať ďalších partnerov, hoci s rizikom, že ich vôbec nemusí nájsť. Každopádne by sa podiel akcionárov, ktorí môžu upísať akcie teraz, znova riedil.
Prečítajte si
Slovák, ktorý vyvíja vakcínu proti COVID-19: Prístup nášho tímu je výnimočný, lebo môže ochrániť aj seniorov
V čom sú riziká: S neúspechom treba rátať. „Existuje vysoké riziko, že Covidax nebude u ľudí účinný a bezpečný,“ hovorí firma, ktorá ho vyvíja.
Sama uznáva, že predklinické a klinické údaje sú často náchylné na rôzne interpretácie a analýzy. A mnoho spoločností, ktoré sa domnievali, že ich kandidáti na produkty dosiahli uspokojivé výsledky v predklinických štúdiách a klinických skúškach, nezískali povolenia na uvedenie svojich produktov na trh.
Ak by sa aj vakcína ukázala ako účinná a bezpečná, ešte to neznamená, že sa firma bude vedieť dohodnúť s nejakým farmaceutickým partnerom na jeho komercializácii. Predaj je už úplne mimo jeho vplyvu.
Závisí napríklad aj od toho, ako vládne orgány či zdravotné poisťovne stanovia krytie a adekvátne úrovne úhrady pre takúto vakcínu. Alebo si jednoducho iba vyberú ďalšie konkurenčné produkty plošného očkovania populácie. Aj toto sú informácie, ktoré sa potenciálni investori dozvedia od samotnej firmy, ale len v prípade, ak budú čítať celý jej oficiálny prospekt.
Ako chcú presvedčiť: Podľa vysvetlenia pre Denník E Axon Covidax spolieha na svoje skúsenosti z vývoja vakcín proti demenciám. „Naučili nás, ako vyrobiť vakcínu, ktorá má potenciál ochrániť aj staršiu populáciu, ktorá je zraniteľná aj v prípade covidu-19,“ hovorí. Väčšina práve bežiacich klinických skúšaní sa podľa predstaviteľov firmy snaží tejto rizikovej skupine vyhnúť.
Myslia si, že práve starších ľudí a ľudí s oslabenou imunitou nebude podľa publikovaných výsledkov jednoduché účinne ochrániť s konvenčnými prístupmi vakcinácie. „Sme presvedčení, že ľudia budú vyhľadávať bezpečnejšie alternatívy mainstreamových vakcín,“ hovoria.
Ak by to s vakcínou predsa nevyšlo, vývojári veria, že už teraz sa dostali k prevratným výsledkom pri liečbe covidu-19. Hovoria, že identifikovali niekoľko efektívnych neutralizačných protilátok, ktoré môžu predstavovať záchranu pre ľudí, ktorí už sú pozitívne infikovaní vírusom. „Tento prístup bude kľúčový bez ohľadu na to, či bude vakcína na trhu k dispozícii alebo nie,“ myslia si.
Kto za firmou stojí: S akciami Axon Covidax sa nebude dať obchodovať na žiadnej burze, majú mať listinnú podobu. Takže ak by ich chcel niekto predať a nájde kupca, musí to urobiť fyzicky rubopisom.
Rozhodovať o firme bude prakticky len Axon Neurosience, ktorý má ako konečného užívateľa výhod napísaného Borisa Kreheľa. Je to manažér Hoffmannových spoločností, člen dozornej rady Axon Covidax. Predsedom dozornej rady je Mario Hoffmann. Ten nikdy nepopieral, že Axon Neurosience vyvíjajúca liek na Alzheimerovu chorobu je jeho podnikom.
Mario Hoffmann patril v 90. rokoch do skupiny mladých dravých finančníkov, ktorí vyrástli na kupónovej privatizácii. So svojou skupinou Istrokapital sa zaradil medzi najväčšie domáce investičné skupiny.
Po prelome milénia ovládal aj Poštovú banku, ktorá sa stala centrom jeho biznisu. Po nevydarených investíciách do gréckych dlhopisov ju však zadlžil a v roku 2013 o ňu prišiel. Prešla do rúk väčšej skupiny J&T. Podobne po predchádzajúcej finančnej kríze spred desiatich rokov stratil aj viaceré svoje priemyselné aktíva.
Okrem Energochemicy sa mu pripisuje aj ovládanie veľmi nákladného šamorínskeho rekreačno-športového komplexu X-Bionic Sphere, ktorý do predvlaňajška tiež kopil iba vysoké straty. Hoffmann sa však ako vlastník k X-Bionic nehlási, podľa neho patrí jeho bývalým klientom z Poštovej banky.
Na jar sa Hoffmann snažil o dočasnú ochranu pred konkurzmi pre odpadovú firmu Ekologické služby zo Strážskeho, no súd mu ju v lete odňal, keďže mu veritelia dokázali, že mal problémy už pred koronou.
Mario Hoffmann. Archívne foto – TASR
Celé odpovede Axon Covidax na otázky Denníka E:
Aký je zhruba po týždni záujem o ponúkané akcie spoločnosti? Akým kanálom okrem stránky Covidax riešite ponuku a predaj akcií?
Sme prvá vakcína na svete financovaná hromadne cez crowdfunding. Ide o verejný úpis akcií v zmysle prospektu odsúhlaseného Národnou bankou Slovenska. Akcie sú navyše unikátne ponúkané prostredníctvom digitálnej technológie, čo umožňuje každému zapojiť sa aj napriek pandémii. Aj bežný človek sa môže stať investorom v biotechnologickom start-upe s obrovským potenciálom. Hoci je crowdfunding otvorený len prvý týždeň, môžeme s veľkým potešením konštatovať, že záujem o akcie je obrovský.
Oxfordská vakcína (ktorú bude mať pravdepodobne k dispozícii aj Slovensko) vstúpila do prvej fázy klinického skúšania už v apríli. K dnešnému dňu je v klinickom skúšaní 47 kandidátov na vakcínu. Ako sa z momentálnej predklinickej štartovacej pozície chcete v takejto konkurencii presadiť?
Naším cieľom nie je konkurovať multimiliardovým spoločnostiam v rýchlosti vývoja vakcín, pretože to môže ísť na úkor ich bezpečnosti. Naša vakcína je jedinečná práve svojím odlišným konceptom, odmietame robiť kompromisy, pokiaľ ide o bezpečnosť. V krátkosti to vysvetľujeme tiež v tomto videu.
Naším hlavným cieľom je vyvinúť vakcínu, ktorá je bezpečná, je bez vedľajších účinkov a špecificky zacielená len na kľúčové a najzraniteľnejšie miesta vírusu. Skúsenosti z vývoja vakcín proti demenciám nás naučili, ako vyrobiť vakcínu, ktorá má zároveň potenciál ochrániť aj staršiu populáciu, ktorá je zraniteľná aj v prípade covidu-19. Väčšina práve bežiacich klinických skúšaní sa snaží tejto rizikovej skupine vyhnúť. Práve v tejto oblasti vidíme potenciál presadiť sa na trhu.
Ako plánujete realizovať klinické skúšanie na ľuďoch? Tretia fáza zahŕňa skúšanie vakcíny na desaťtisícoch dobrovoľníkoch, máte na to nejakú medzinárodnú spoluprácu alebo plán?
Prostriedky získané v počiatočnej fáze crowdfundingu by sme chceli použiť na výrobný proces vakcíny a realizáciu prvej fázy klinického skúšania na ľuďoch, v ktorom by sme chceli potvrdiť bezpečnosť nášho konceptu vakcinácie. Zároveň budeme sledovať účinnosť protilátok vytvorených po vakcinácii dobrovoľníkov na živom víruse SARS-CoV-2 v laboratórnych podmienkach. Počas klinického skúšania sa môže zvýšiť pravdepodobnosť, že začneme spoluprácu s veľkou farmaceutickou spoločnosťou, ktorá by sa spolupodieľala na ďalšom klinickom vývoji vakcíny a v prípade úspechu aj na jej distribúcii. So silnými výsledkami z prvej fázy budeme v lepšej pozícii uzatvoriť partnerstvo, a to bez toho, aby sme museli robiť kompromisy. Naša firma má rozsiahle skúsenosti s klinickým skúšaním vakcíny proti Alzheimerovej chorobe, kde sme absolvovali tri klinické skúšky za posledných 10 rokov.
Pre koho by bola prípadná schválená vakcína určená, keď v tom čase už pravdepodobne bude dostupných niekoľko vakcín?
Predovšetkým vidíme potenciál vakcinácie u starších ľudí a ľudí s oslabenou imunitou. Práve u tejto populácie sa javí zo súčasne publikovaných výsledkov, že nebude jednoduché ich účinne ochrániť s konvenčnými prístupmi vakcinácie. Paradoxne to je skupina ľudí, ktorá je v najvyššom ohrození covidom-19. Druhým aspektom sú pretrvávajúce obavy z nežiaducich účinkov, ktoré sprevádzajú vakcíny blížiace sa do cieľovej rovinky počas celého obdobia testovania. Sme presvedčení o tom, že ľudia budú vyhľadávať bezpečnejšie alternatívy mainstreamových vakcín.
Vygeneruje výskum aj v prípade, že sa vakcína nepresadí, nejaké komerčne aplikovateľné poznatky?
Celkom určite a je to súčasťou nášho plánu. Už teraz sme sa vďaka práci na vakcíne ACvac1 (COVIDAX) pod vedením našej profesorky imunológie Evy Kontsekovej dostali k prevratným výsledkom aj na poli terapie, resp. liečby ochorenia covid-19. Podarilo sa nám identifikovať niekoľko mimoriadne efektívnych neutralizačných protilátok, ktoré môžu predstavovať skutočnú záchranu pre ľudí, ktorí už sú infikovaní vírusom. Tento prístup bude kľúčový bez ohľadu na to, či bude vakcína na trhu k dispozícii alebo nie. Na dôvažok sa nám podarilo odhaliť spôsob, akým sa imunitný systém snaží eliminovať samotný vírus. Naše výsledky môžu napomôcť pochopiť interakcie vírusu a imunitného systému a otvoriť tak cestu k ďalším terapeutickým prístupom.
Spoiler
KnihyRodičovstvoRozhovoryVzťahy9. novembra 2020 9:04
Komik Birbiglia: Karanténa je taká zlá, že sme už prestali aj masturbovať
Tomáš BellaTomáš Bella
Foto - Evan Sung
Foto – Evan Sung
[Tip na knihu: Jedna stačí – pravdivý príbeh váhavého otca. „Keď sa vám narodia deti, život už nikdy nebude rovnaký. Predstierať iné je bláznovstvo.“]
Komik Mike Birbiglia trávi väčšinu bežného roka cestovaním po amerických mestách so svojimi komediálnymi standupmi, prípadne natáčaním pre Netflix. Celý tento rok strávil zavretý vo svojom byte v New Yorku, kam som sa mu dovolal dve hodiny po dohodnutom termíne – dvakrát mu vypadol prúd, dvakrát potom ešte internetové pripojenie.
Zhovárali sme sa o jeho knihe Jedna stačí (vydáva ju tento týždeň Denník N), ktorá je zdanlivo o výchove detí z pohľadu otca, ale v skutočnosti je o tom, že máme byť úprimní k ľuďom, ktorých milujeme. „Lebo úprimnosť vedie k blízkosti. To by som chcel svoju dcéru naučiť. Vlastne je to možno aj to jediné, čo ju viem naučiť.“
Hovorili sme ešte aj o tom:
či naozaj žiaden muž nechce deti,
prečo bolo pre neho narodenie dcéry také desivé,
ktorí ľudia by sa nemali ženiť a vydávať
a či možno žartovať o smrti a ako sa smiať z pandémie.
V knihe píšete, že prvý človek, ktorému ste s manželkou povedali o jej tehotenstve, bol Barack Obama. Dal vám tri rady: dobre sa vyspite, nebuďte vyplašení a… že detské „srajdy“ nesmrdia. Keď už ste sám otcom, chcete k tomu pridať nejakú vlastnú radu?
Moja štvrtá rada by asi bola, že vždy treba skúsiť urobiť viac. Ak s niekým vychovávate dieťa, mali by ste robiť viac, ako si myslíte, že by ste mali robiť. Lebo aj ja som niekedy asi robil dosť a niekedy vôbec nie. Ako otcovia niekedy nie úplne rozumieme, nakoľko všeobjímajúco fyzicky a emocionálne vyčerpávajúce je rodičovstvo pre matky. Skrátka robte, čo sa dá, najmä počas prvého roka, naozaj sa vám to vráti.
Nechcem vám príliš lichotiť, ale v dejinách literatúry máte jednu z najlepších úvah o všeobecnej neužitočnosti mužov…
Ďakujem.
Je otcovský pocit neužitočnosti popri tom, čo zvládajú matky, trvalý, alebo sa to s vekom dieťaťa zlepšuje?
Pre mňa bolo bodom zlomu, keď dcéra Oona začala rozprávať. Ja som veľmi verbálne zameraný človek a zrazu to prišlo – teraz ti rozumiem! Rozprávať viem aj ja! Aj počúvať!
Predtým mi typ vzťahu, aký mala moja dcéra so svojou mamou, pripadal ako vzťah medzi mimozemšťanmi alebo vzťah zvieraťa so svojím potomkom – jednoducho som ho nedokázal rovnakým spôsobom prežívať. Kým dieťa iba kričí a plače a vy neviete prečo, zostáva len intuícia a mne tá intuícia často skrátka chýbala.
Píšete, že príchod dieťaťa do rodiny je pre otca niečo podobné, ako keď ste hráč v profesionálnom športovom tíme, majiteľ kúpi mladšieho hráča a vy viete, že vás vytlačí zo zostavy. Čo sa s tým dá robiť?
Stále na tom musíme so ženou pracovať a tá práca sa asi nikdy neskončí. Dieťa na začiatku zaplní úplne celý priestor. Dcéra má teraz päť rokov a rozpráva neustále. Musíte sa aktívne snažiť vyhradiť si s partnerom/partnerkou čas len na seba, aby ste sa vôbec dozvedeli, ako sa ten druhý má.
Keď sa dcéra narodila, to úvodné obdobie bolo pre mňa naozaj desivé. Namiesto dvoch ľudí, ktorí mali vzťah na celý úväzok, sú zrazu traja, a len s veľkým šťastím sa z nich zasa raz stane jedna bytosť.
Čo bolo na tom vašom zážitku desivé?
Jeden z dôvodov, prečo som nechcel deti, bol, že sa mi páčilo moje manželstvo a nechcel som, aby sa zmenilo. Moja žena ma ubezpečovala, že sa nezmení, ale ja som si hovoril: „Pekné, že to vravíš, ale aj tak sa bojím.“
A potom celý prvý rok som si hovoril: „Mal som pravdu! Nemôžem tomu uveriť, všetko je presne tak, ako som predpovedal!“ Až postupom času som si uvedomil, že v niečom som mal pravdu, ale na druhej strane v niečom rastiem ako človek a rastie moje srdce – tieto veci vopred neviete predpovedať.
Žiaden muž v skutočnosti nechce deti, povedal vám váš lekár, keď vás chcel upokojiť. Je to naozaj tak?
Nie, nemyslím si to. Stretol som odvtedy veľa mužov, ktorí deti chceli. Ten lekár raz prišiel na moje vystúpenie a griloval som ho pred publikom, prečo to povedal. A on vraví: „Povedal som vám len to, čo ste práve potrebovali počuť.“ Čo je, myslím, veľmi nebezpečný precedens.
Najstrašidelnejšia veta vo vašej knihe je: „Teraz zrazu rozumiem, prečo otcovia opúšťajú rodiny.“
Písanie tejto časti knihy bolo pre mňa emocionálne najťažšie. Celé detstvo som stretával kamarátov, ktorých opustil ich otec, a vždy som bol z toho zmätený. Prečo odišiel? Lebo ako dieťa si myslíte: „Deti sú predsa také zábavné! Prečo odchádza teraz, keď to začína byť zaujímavé!“
Ani ako dospelý som tomuto dlho nerozumel – je to také zvláštne a také neuveriteľné smutné životné rozhodnutie. Ale potom prišli záblesky, nie trvalé, len chvíľkové, keď som to zrazu chápal.
Niekedy sa po príchode dieťaťa cítite vo vzťahu taký bezcenný – zrazu ste až na druhom, treťom, štvrtom mieste v rodine –, že máte chuť povedať: „Ty ma tu nechceš, ja si to tiež nijako neužívam, tak neviem, načo tu vlastne som.“
Pre toto otcovia odchádzajú. A je to hrozné, lebo často by sa tomu dalo predísť len lepšou komunikáciou, pochopením, empatiou k tomu, čo cíti partner.
Vás otec neopustil, ale píšete, že ste mali často pocit, že je nahnevaný, a neviete prečo. Dnes už lepšie rozumiete tomu hnevu?
Áno, asi je to prepojené. Vlastne neviem, či je to prepojené. Myslím, že to, ako naši rodičia vnímajú hnev alebo napríklad smútok, je pre nás deti úplnou záhadou. Nevieme, čo prežívajú. Čiže napadlo mi to, ale v skutočnosti tomu nerozumiem.
Knihu začínate rozoberaním siedmich dôvodov, prečo by ste nemali byť otcom. Jeden z nich je, že dostatočná starostlivosť o deti sa vlastne nikdy nedá skĺbiť s kariérou. Toto stále platí?
Sme asi v zvláštnom bode ľudskej histórie. Tradičné roly, keď sa mala žena starať o rodinu a muž zabezpečovať živobytie, sa zmenili, mnohí otcovia aj matky majú dve-tri zamestnania zároveň s deťmi a v skutočnosti nikto nevie, ako sa vtedy dá rozdeliť kolosálna úloha, ktorou je starostlivosť o deti. Tento problém sme jednoducho zatiaľ nevyriešili.
Vaša kniha je úprimná napríklad aj v priznaní, že často jednoducho nemôžete mať všetko – aj byť dokonalý rodič, aj mať kariéru.
To je môj cieľ. Veľa ľudí sa pýta, čo sa stane, keď si moja dcéra knihu raz prečíta. Ale ja som ju napísal z veľkej miery aj pre ňu. Nie je o tom, ako mať deti, ale o tom, že máte byť úprimní k ľuďom, ktorých milujete. Lebo úprimnosť vedie k blízkosti. To by som chcel svoju dcéru naučiť. Vlastne je to možno aj to jediné, čo ju viem naučiť.
Úprimnosť mi často chýba aj u komikov. Ľudia si nepriznávajú vlastné chyby, nepriznávajú, čo s nimi nie je čosi v poriadku, až sa zo standupov stáva Instagram alebo Facebook, prehnane šťastná verzia človeka.
Ja sa snažím ísť s humorom aj na temné miesta a dúfam, že na tej druhej strane nájdem aj nejaké svetielko.
Sú nejaké témy, o ktorých by ste nežartovali?
Myslím, že žartovať možno o všetkom. Ale čím je vtip černejší, tým musí byť lepší. Aby to stálo za to, že si divák alebo čitateľ musel vybaviť ten temný obraz. Aby sa mu to vrátilo v niečom povznášajúcom, keďže sa musel vydať do temnoty.
Foto – Evan Sung
O ktorých veciach sa žartuje najťažšie?
Najťažšie je hovoriť o ľuďoch, ktorí sú vám najbližší, o partnerke, deťoch, rodičoch, bratovi. Pretože skôr či neskôr sa s nimi zasa budete musieť stretnúť. Istým spôsobom hovoríte na verejnosti o ich tajomstvách, a tým riskujete svoj vzťah s nimi.
Prekročili ste niekedy tú čiaru a neskôr ste to oľutovali?
Hm. Pripravujem teraz novú šou a písal som tam o niekom z môjho detstva, koho otec mal samovražedné myšlienky. Dosť som premýšľal o etike takéhoto výstupu a nad tým, čo môžem povedať verejne. Riešením zatiaľ je, že musím použiť falošné meno aj niektoré zámerne zavádzajúce detaily tak, aby sa ten človek nedal spoznať.
To bude asi vaša nová šou The YMCA Pool, ktorá vraj má byť celá o smrti.
Áno. The New One bola o narodení a táto bude o strednom veku, smrti a našej smrteľnosti. Príprava ide zatiaľ celkom dobre, ak odhliadnem od toho, že nemôžem vystupovať a zdokonaľovať si materiál. Turné sa mi presunulo o rok a ktovie, či sa vôbec začne aspoň na jar. Ako viete, dnes nikto nič nevie.
Čo ešte nebolo povedané o smrti?
Chcel by som mať standup, kde pôjde jeden vtip o smrti za druhým, celých 90 minút. Dúfam, že ak budem udierať vtipmi do témy smrti znova a znova, publikum nakoniec odíde s povznášajúcim pocitom, aký vzácny je život a aké máme šťastie, že sme vôbec boli nažive.
Vy trpíte vážnou poruchou spánku, pre ktorú ste už raz ako námesačný vyskočili z okna. Okrem toho ste ako 19-ročný prekonali rakovinu. Mali ste vtedy pocit, aký je vzácny život, alebo sa to len tak hovorí?
V skutočnosti sa stalo to, že som potom podvedome začal budovať kariéru šialenou rýchlosťou, len som pracoval, pracoval, pracoval. Pretože som mal pocit, že mám veľmi málo času, myslel som, že sa dožijem možno tridsiatky. Nedokázal som si vôbec predstaviť, že by som raz mal 42 ako teraz.
Dnes, keď som zrazu za kopcom, sa prekvapene obzerám: „Aha, existujú napríklad prirodzené príčiny úmrtí… ešte tu nie sú, ale už sa blížia!“
Takže aj nový standup bude o strednom veku a o zmierovaní sa s tým, že raz umrieme, a pravdepodobne nie tak, ako si myslíme.
Keď sa komikovi dejú v živote zlé veci, môže si povedať – aspoň budem mať nový materiál?
Myslím, že takto do určitej miery rozmýšľajú všetci spisovatelia. Rozhodne to tak platí o pandémii. Minule som napísal: „Pri pandémii nič nie je tak, ako to vyzerá. Kamarát vám rozpráva, že všetko je fajn, máme veľmi obohacujúcu karanténu, veľa sme sa o sebe naučili, pokročil som s projektami. Ďalší týždeň hovorí: No, už sa rozvádzame. A ďalší týždeň: No, už sme museli zjesť babičku.“
Je tu ohromne veľa neúprimnosti. Ja som počas karantény napísal veľmi veľa materiálu najmä preto, že je ťažká.
Takže nový standup bude aj o pandémii?
Téma smrti a pandémia sú zjavne prepojené, takže nejako ich prepojím. Veď v Amerike už zomrelo vyše 200-tisíc ľudí, čo je hrozné.
Ale nakoniec, keď sa toto skončí, sa ľudia podľa mňa budú chcieť a budú potrebovať smiať. Budú potrebovať humor, aby im pomohol v uzdravovaní.
Život býva temný a smutný a absurdný a dobrá komédia by mala vedieť vziať túto temnotu a obrátiť ju, aby ste ju videli z inej perspektívy a nakoniec zažili katarziu, ktorú ste si predtým nevedeli ani predstaviť.
Pomohol vám niekedy takto humor?
Prvý komik, ktorého som v živote videl naživo, bol Steven Wright, mal som asi 16 rokov a zanechalo to hlbokú brázdu v mojom mozgu. Už ani neviem, čo presne hovoril, ale hovoril veci, ktoré boli v mojej hlave.
Hlavný trik nás komikov je, že povieme veci, ktoré ste si mysleli, ale nikdy ich nepovedali, a vy si vravíte – panebože, presne moje myšlienky!
Steven Wright to dokázal dokonale. A keď niekto hovorí to, čo ste si dovtedy mysleli, že je len vo vašej hlave, popisuje zážitky, o ktorých ste si mysleli, že ich máte len vy, cítite sa zrazu oveľa menej osamelo.
Foto – Evan Sung
Napríklad aj počas aktuálnej karantény?
Poviem vám príklad. Robím teraz standupy pod holým nebom a minule som rozprával: Karanténa je taká zlá, že už som prestal aj masturbovať.
Ľudia si myslia, že masturbácia sa spája s hanbou, ale podľa mňa sa masturbácia spája najmä s nádejou. Je to nádej, že v budúcnosti predsa len zasa budete mať sex. Ale kým sa tak stane, tak si poradíte sami.
Toto je dosť temný vtip a hovoril som ho pred 100 ľuďmi, ktorí sedeli vonku na dekách a mali medzi sebou rozstupy, ako vyžadujú pravidlá, a všetci sme sa smiali a bolo to očistné pre nich aj pre mňa. Pretože z tých sto ľudí možno 30 alebo 40 nad touto témou v nejakej podobe rozmýšľalo a vďaka tomu, že to mohli dostať von a zasmiať sa, sa cítili menej osamelo. Aj ja ako umelec sa vďaka tomu cítim menej osamelo, keď to risknem a otvorím sa publiku v takej osobnej a trápnej téme, a ľudia zareagujú tým, že sa smejú.
Len dúfajme, že sa pandémia neskončí, kým všetci umelci stihnú spracovať a nahrať svoj nový materiál o pandémii a kým sa dostane konečne na Netflix!
Áno, trvá to dlho. Preto som začal tento rok robiť podcast, kde si volám iných komikov a skúšame nové vtipy. Dosť mi to pomáha.
V predchádzajúcej knihe ste písali o tom, ako vás v detstve šikanovali. Prečo vás šikanovali?
Bol som malého vzrastu a viedol som silné reči, a to je dosť zlá kombinácia. Vždy som povedal niečo na účet niekoho a dostal som ranu alebo som skončil na zemi. Vďaka tomu som sa postupne naučil, že vždy môžem hovoriť vtipné veci, ale mám si dávať pozor, komu ich hovorím.
Zároveň popisujete, že vďaka šikane ste si vypestovali obranný sarkastický arzenál, ale v jednom momente ste zistili, že ste už v sarkazme príliš dobrý.
Nedávno sme sa o tom v podcaste rozprávali s komičkou Tig Notaro a prišli sme na to, že máme rovnakú skúsenosť: keď nás šikanovali, vypestovali sme si obranný ostrovtip a stali sa z nás tí, čo rečami šikanujú ostatných. Musel som sa naučiť dávať si pozor na to, čo robím iným ľuďom.
Kedysi dávno som mal priateľku a hovoril som jej veci, ktoré som považoval za vtipné, a v jednom momente – už ani neviem, čo som presne povedal – mi vraví: „Prestaň sa mi posmievať.“ Hovorím si: „Preboha, ja som si myslel, že sa smejeme spolu, ale ona si myslí, že to je na jej účet.“
Keď som bol dvadsiatnik, bol som dosť rýchly a zbesilý v tom, čo som hovoril, dosť ľudí ma preto nemalo rado a mali na to dobrý dôvod.
Hovoríte, že to, čo chceme najviac na svete, je byť s ľuďmi, ktorých milujeme, a nemusieť pri tom ani rozprávať. Ako často sa vám to dnes pošťastí?
S mojou ženou sa hádame, ale nie slovami, hádame sa rozličnými úrovňami a rozličnými frekvenciami ticha. Moja žena by síce povedala, že veľa rozprávam, ale ja si myslím, že nerozprávam ani zďaleka toľko, koľko by som chcel!
Ona je veľmi pokojná, má rada samotu a sčasti aj preto náš vzťah funguje, pretože ako komik som stále na cestách. Kamaráti sa jej pýtajú, ako to zvládaš, keď je Mike stále preč, a ona hovorí: „Páči sa mi to!“ Je poetka, je rada sama. (J. Hope Steinová je aj autorkou básní v knihe Jedna stačí – pozn. red.)
Ako ste sa cítili, keď vám prvýkrát povedala, že je rada, keď nie ste doma?
Skvele! Pretože to obojstranne funguje. Ja si neviem predstaviť, že by som nebol na cestách a nerobil vystúpenia, a myslím si, že to budem chcieť robiť ešte veľmi dlho. Takže to do seba dobre zapadá.
Určite to chce odvahu alebo poriadnu dávku úprimnosti povedať manželovi, nech radšej nie je doma.
Iste. Ona je brilantná, má všetko v hlave zrovnané, vie presne, kto je… mám také šťastie!
Takže ste sa oženili do lepšieho.
Áno, nedávno sme mali večeru s iným párom a obaja so ženou sme hovorili: „My máme obaja pocit, ako sme si manželstvom polepšili.“ A oni sa obaja zhodli, že išli do horšieho. So ženou sme si šepkali: „Oni by nemali byť manželia!“
Celá myšlienka manželstva je v tom, že si vezmem niekoho, koho považujem za lepšieho, ako som sám. No, možno to tiež dám do ďalšej šou, uvidíme.
Prečítajte si ukážku z knihy Jedna stačí alebo si knihu objednajte na obchod.dennikn.sk.
Mike Birbiglia (42) je standupový komik, herec a režisér, autor viacerých knižných bestsellerov podľa denníka New York Times. Jedna stačí (v origináli The New One) je jeho druhou knihou.
Komik Birbiglia: Karanténa je taká zlá, že sme už prestali aj masturbovať
Tomáš BellaTomáš Bella
Foto - Evan Sung
Foto – Evan Sung
[Tip na knihu: Jedna stačí – pravdivý príbeh váhavého otca. „Keď sa vám narodia deti, život už nikdy nebude rovnaký. Predstierať iné je bláznovstvo.“]
Komik Mike Birbiglia trávi väčšinu bežného roka cestovaním po amerických mestách so svojimi komediálnymi standupmi, prípadne natáčaním pre Netflix. Celý tento rok strávil zavretý vo svojom byte v New Yorku, kam som sa mu dovolal dve hodiny po dohodnutom termíne – dvakrát mu vypadol prúd, dvakrát potom ešte internetové pripojenie.
Zhovárali sme sa o jeho knihe Jedna stačí (vydáva ju tento týždeň Denník N), ktorá je zdanlivo o výchove detí z pohľadu otca, ale v skutočnosti je o tom, že máme byť úprimní k ľuďom, ktorých milujeme. „Lebo úprimnosť vedie k blízkosti. To by som chcel svoju dcéru naučiť. Vlastne je to možno aj to jediné, čo ju viem naučiť.“
Hovorili sme ešte aj o tom:
či naozaj žiaden muž nechce deti,
prečo bolo pre neho narodenie dcéry také desivé,
ktorí ľudia by sa nemali ženiť a vydávať
a či možno žartovať o smrti a ako sa smiať z pandémie.
V knihe píšete, že prvý človek, ktorému ste s manželkou povedali o jej tehotenstve, bol Barack Obama. Dal vám tri rady: dobre sa vyspite, nebuďte vyplašení a… že detské „srajdy“ nesmrdia. Keď už ste sám otcom, chcete k tomu pridať nejakú vlastnú radu?
Moja štvrtá rada by asi bola, že vždy treba skúsiť urobiť viac. Ak s niekým vychovávate dieťa, mali by ste robiť viac, ako si myslíte, že by ste mali robiť. Lebo aj ja som niekedy asi robil dosť a niekedy vôbec nie. Ako otcovia niekedy nie úplne rozumieme, nakoľko všeobjímajúco fyzicky a emocionálne vyčerpávajúce je rodičovstvo pre matky. Skrátka robte, čo sa dá, najmä počas prvého roka, naozaj sa vám to vráti.
Nechcem vám príliš lichotiť, ale v dejinách literatúry máte jednu z najlepších úvah o všeobecnej neužitočnosti mužov…
Ďakujem.
Je otcovský pocit neužitočnosti popri tom, čo zvládajú matky, trvalý, alebo sa to s vekom dieťaťa zlepšuje?
Pre mňa bolo bodom zlomu, keď dcéra Oona začala rozprávať. Ja som veľmi verbálne zameraný človek a zrazu to prišlo – teraz ti rozumiem! Rozprávať viem aj ja! Aj počúvať!
Predtým mi typ vzťahu, aký mala moja dcéra so svojou mamou, pripadal ako vzťah medzi mimozemšťanmi alebo vzťah zvieraťa so svojím potomkom – jednoducho som ho nedokázal rovnakým spôsobom prežívať. Kým dieťa iba kričí a plače a vy neviete prečo, zostáva len intuícia a mne tá intuícia často skrátka chýbala.
Píšete, že príchod dieťaťa do rodiny je pre otca niečo podobné, ako keď ste hráč v profesionálnom športovom tíme, majiteľ kúpi mladšieho hráča a vy viete, že vás vytlačí zo zostavy. Čo sa s tým dá robiť?
Stále na tom musíme so ženou pracovať a tá práca sa asi nikdy neskončí. Dieťa na začiatku zaplní úplne celý priestor. Dcéra má teraz päť rokov a rozpráva neustále. Musíte sa aktívne snažiť vyhradiť si s partnerom/partnerkou čas len na seba, aby ste sa vôbec dozvedeli, ako sa ten druhý má.
Keď sa dcéra narodila, to úvodné obdobie bolo pre mňa naozaj desivé. Namiesto dvoch ľudí, ktorí mali vzťah na celý úväzok, sú zrazu traja, a len s veľkým šťastím sa z nich zasa raz stane jedna bytosť.
Čo bolo na tom vašom zážitku desivé?
Jeden z dôvodov, prečo som nechcel deti, bol, že sa mi páčilo moje manželstvo a nechcel som, aby sa zmenilo. Moja žena ma ubezpečovala, že sa nezmení, ale ja som si hovoril: „Pekné, že to vravíš, ale aj tak sa bojím.“
A potom celý prvý rok som si hovoril: „Mal som pravdu! Nemôžem tomu uveriť, všetko je presne tak, ako som predpovedal!“ Až postupom času som si uvedomil, že v niečom som mal pravdu, ale na druhej strane v niečom rastiem ako človek a rastie moje srdce – tieto veci vopred neviete predpovedať.
Žiaden muž v skutočnosti nechce deti, povedal vám váš lekár, keď vás chcel upokojiť. Je to naozaj tak?
Nie, nemyslím si to. Stretol som odvtedy veľa mužov, ktorí deti chceli. Ten lekár raz prišiel na moje vystúpenie a griloval som ho pred publikom, prečo to povedal. A on vraví: „Povedal som vám len to, čo ste práve potrebovali počuť.“ Čo je, myslím, veľmi nebezpečný precedens.
Najstrašidelnejšia veta vo vašej knihe je: „Teraz zrazu rozumiem, prečo otcovia opúšťajú rodiny.“
Písanie tejto časti knihy bolo pre mňa emocionálne najťažšie. Celé detstvo som stretával kamarátov, ktorých opustil ich otec, a vždy som bol z toho zmätený. Prečo odišiel? Lebo ako dieťa si myslíte: „Deti sú predsa také zábavné! Prečo odchádza teraz, keď to začína byť zaujímavé!“
Ani ako dospelý som tomuto dlho nerozumel – je to také zvláštne a také neuveriteľné smutné životné rozhodnutie. Ale potom prišli záblesky, nie trvalé, len chvíľkové, keď som to zrazu chápal.
Niekedy sa po príchode dieťaťa cítite vo vzťahu taký bezcenný – zrazu ste až na druhom, treťom, štvrtom mieste v rodine –, že máte chuť povedať: „Ty ma tu nechceš, ja si to tiež nijako neužívam, tak neviem, načo tu vlastne som.“
Pre toto otcovia odchádzajú. A je to hrozné, lebo často by sa tomu dalo predísť len lepšou komunikáciou, pochopením, empatiou k tomu, čo cíti partner.
Vás otec neopustil, ale píšete, že ste mali často pocit, že je nahnevaný, a neviete prečo. Dnes už lepšie rozumiete tomu hnevu?
Áno, asi je to prepojené. Vlastne neviem, či je to prepojené. Myslím, že to, ako naši rodičia vnímajú hnev alebo napríklad smútok, je pre nás deti úplnou záhadou. Nevieme, čo prežívajú. Čiže napadlo mi to, ale v skutočnosti tomu nerozumiem.
Knihu začínate rozoberaním siedmich dôvodov, prečo by ste nemali byť otcom. Jeden z nich je, že dostatočná starostlivosť o deti sa vlastne nikdy nedá skĺbiť s kariérou. Toto stále platí?
Sme asi v zvláštnom bode ľudskej histórie. Tradičné roly, keď sa mala žena starať o rodinu a muž zabezpečovať živobytie, sa zmenili, mnohí otcovia aj matky majú dve-tri zamestnania zároveň s deťmi a v skutočnosti nikto nevie, ako sa vtedy dá rozdeliť kolosálna úloha, ktorou je starostlivosť o deti. Tento problém sme jednoducho zatiaľ nevyriešili.
Vaša kniha je úprimná napríklad aj v priznaní, že často jednoducho nemôžete mať všetko – aj byť dokonalý rodič, aj mať kariéru.
To je môj cieľ. Veľa ľudí sa pýta, čo sa stane, keď si moja dcéra knihu raz prečíta. Ale ja som ju napísal z veľkej miery aj pre ňu. Nie je o tom, ako mať deti, ale o tom, že máte byť úprimní k ľuďom, ktorých milujete. Lebo úprimnosť vedie k blízkosti. To by som chcel svoju dcéru naučiť. Vlastne je to možno aj to jediné, čo ju viem naučiť.
Úprimnosť mi často chýba aj u komikov. Ľudia si nepriznávajú vlastné chyby, nepriznávajú, čo s nimi nie je čosi v poriadku, až sa zo standupov stáva Instagram alebo Facebook, prehnane šťastná verzia človeka.
Ja sa snažím ísť s humorom aj na temné miesta a dúfam, že na tej druhej strane nájdem aj nejaké svetielko.
Sú nejaké témy, o ktorých by ste nežartovali?
Myslím, že žartovať možno o všetkom. Ale čím je vtip černejší, tým musí byť lepší. Aby to stálo za to, že si divák alebo čitateľ musel vybaviť ten temný obraz. Aby sa mu to vrátilo v niečom povznášajúcom, keďže sa musel vydať do temnoty.
Foto – Evan Sung
O ktorých veciach sa žartuje najťažšie?
Najťažšie je hovoriť o ľuďoch, ktorí sú vám najbližší, o partnerke, deťoch, rodičoch, bratovi. Pretože skôr či neskôr sa s nimi zasa budete musieť stretnúť. Istým spôsobom hovoríte na verejnosti o ich tajomstvách, a tým riskujete svoj vzťah s nimi.
Prekročili ste niekedy tú čiaru a neskôr ste to oľutovali?
Hm. Pripravujem teraz novú šou a písal som tam o niekom z môjho detstva, koho otec mal samovražedné myšlienky. Dosť som premýšľal o etike takéhoto výstupu a nad tým, čo môžem povedať verejne. Riešením zatiaľ je, že musím použiť falošné meno aj niektoré zámerne zavádzajúce detaily tak, aby sa ten človek nedal spoznať.
To bude asi vaša nová šou The YMCA Pool, ktorá vraj má byť celá o smrti.
Áno. The New One bola o narodení a táto bude o strednom veku, smrti a našej smrteľnosti. Príprava ide zatiaľ celkom dobre, ak odhliadnem od toho, že nemôžem vystupovať a zdokonaľovať si materiál. Turné sa mi presunulo o rok a ktovie, či sa vôbec začne aspoň na jar. Ako viete, dnes nikto nič nevie.
Čo ešte nebolo povedané o smrti?
Chcel by som mať standup, kde pôjde jeden vtip o smrti za druhým, celých 90 minút. Dúfam, že ak budem udierať vtipmi do témy smrti znova a znova, publikum nakoniec odíde s povznášajúcim pocitom, aký vzácny je život a aké máme šťastie, že sme vôbec boli nažive.
Vy trpíte vážnou poruchou spánku, pre ktorú ste už raz ako námesačný vyskočili z okna. Okrem toho ste ako 19-ročný prekonali rakovinu. Mali ste vtedy pocit, aký je vzácny život, alebo sa to len tak hovorí?
V skutočnosti sa stalo to, že som potom podvedome začal budovať kariéru šialenou rýchlosťou, len som pracoval, pracoval, pracoval. Pretože som mal pocit, že mám veľmi málo času, myslel som, že sa dožijem možno tridsiatky. Nedokázal som si vôbec predstaviť, že by som raz mal 42 ako teraz.
Dnes, keď som zrazu za kopcom, sa prekvapene obzerám: „Aha, existujú napríklad prirodzené príčiny úmrtí… ešte tu nie sú, ale už sa blížia!“
Takže aj nový standup bude o strednom veku a o zmierovaní sa s tým, že raz umrieme, a pravdepodobne nie tak, ako si myslíme.
Keď sa komikovi dejú v živote zlé veci, môže si povedať – aspoň budem mať nový materiál?
Myslím, že takto do určitej miery rozmýšľajú všetci spisovatelia. Rozhodne to tak platí o pandémii. Minule som napísal: „Pri pandémii nič nie je tak, ako to vyzerá. Kamarát vám rozpráva, že všetko je fajn, máme veľmi obohacujúcu karanténu, veľa sme sa o sebe naučili, pokročil som s projektami. Ďalší týždeň hovorí: No, už sa rozvádzame. A ďalší týždeň: No, už sme museli zjesť babičku.“
Je tu ohromne veľa neúprimnosti. Ja som počas karantény napísal veľmi veľa materiálu najmä preto, že je ťažká.
Takže nový standup bude aj o pandémii?
Téma smrti a pandémia sú zjavne prepojené, takže nejako ich prepojím. Veď v Amerike už zomrelo vyše 200-tisíc ľudí, čo je hrozné.
Ale nakoniec, keď sa toto skončí, sa ľudia podľa mňa budú chcieť a budú potrebovať smiať. Budú potrebovať humor, aby im pomohol v uzdravovaní.
Život býva temný a smutný a absurdný a dobrá komédia by mala vedieť vziať túto temnotu a obrátiť ju, aby ste ju videli z inej perspektívy a nakoniec zažili katarziu, ktorú ste si predtým nevedeli ani predstaviť.
Pomohol vám niekedy takto humor?
Prvý komik, ktorého som v živote videl naživo, bol Steven Wright, mal som asi 16 rokov a zanechalo to hlbokú brázdu v mojom mozgu. Už ani neviem, čo presne hovoril, ale hovoril veci, ktoré boli v mojej hlave.
Hlavný trik nás komikov je, že povieme veci, ktoré ste si mysleli, ale nikdy ich nepovedali, a vy si vravíte – panebože, presne moje myšlienky!
Steven Wright to dokázal dokonale. A keď niekto hovorí to, čo ste si dovtedy mysleli, že je len vo vašej hlave, popisuje zážitky, o ktorých ste si mysleli, že ich máte len vy, cítite sa zrazu oveľa menej osamelo.
Foto – Evan Sung
Napríklad aj počas aktuálnej karantény?
Poviem vám príklad. Robím teraz standupy pod holým nebom a minule som rozprával: Karanténa je taká zlá, že už som prestal aj masturbovať.
Ľudia si myslia, že masturbácia sa spája s hanbou, ale podľa mňa sa masturbácia spája najmä s nádejou. Je to nádej, že v budúcnosti predsa len zasa budete mať sex. Ale kým sa tak stane, tak si poradíte sami.
Toto je dosť temný vtip a hovoril som ho pred 100 ľuďmi, ktorí sedeli vonku na dekách a mali medzi sebou rozstupy, ako vyžadujú pravidlá, a všetci sme sa smiali a bolo to očistné pre nich aj pre mňa. Pretože z tých sto ľudí možno 30 alebo 40 nad touto témou v nejakej podobe rozmýšľalo a vďaka tomu, že to mohli dostať von a zasmiať sa, sa cítili menej osamelo. Aj ja ako umelec sa vďaka tomu cítim menej osamelo, keď to risknem a otvorím sa publiku v takej osobnej a trápnej téme, a ľudia zareagujú tým, že sa smejú.
Len dúfajme, že sa pandémia neskončí, kým všetci umelci stihnú spracovať a nahrať svoj nový materiál o pandémii a kým sa dostane konečne na Netflix!
Áno, trvá to dlho. Preto som začal tento rok robiť podcast, kde si volám iných komikov a skúšame nové vtipy. Dosť mi to pomáha.
V predchádzajúcej knihe ste písali o tom, ako vás v detstve šikanovali. Prečo vás šikanovali?
Bol som malého vzrastu a viedol som silné reči, a to je dosť zlá kombinácia. Vždy som povedal niečo na účet niekoho a dostal som ranu alebo som skončil na zemi. Vďaka tomu som sa postupne naučil, že vždy môžem hovoriť vtipné veci, ale mám si dávať pozor, komu ich hovorím.
Zároveň popisujete, že vďaka šikane ste si vypestovali obranný sarkastický arzenál, ale v jednom momente ste zistili, že ste už v sarkazme príliš dobrý.
Nedávno sme sa o tom v podcaste rozprávali s komičkou Tig Notaro a prišli sme na to, že máme rovnakú skúsenosť: keď nás šikanovali, vypestovali sme si obranný ostrovtip a stali sa z nás tí, čo rečami šikanujú ostatných. Musel som sa naučiť dávať si pozor na to, čo robím iným ľuďom.
Kedysi dávno som mal priateľku a hovoril som jej veci, ktoré som považoval za vtipné, a v jednom momente – už ani neviem, čo som presne povedal – mi vraví: „Prestaň sa mi posmievať.“ Hovorím si: „Preboha, ja som si myslel, že sa smejeme spolu, ale ona si myslí, že to je na jej účet.“
Keď som bol dvadsiatnik, bol som dosť rýchly a zbesilý v tom, čo som hovoril, dosť ľudí ma preto nemalo rado a mali na to dobrý dôvod.
Hovoríte, že to, čo chceme najviac na svete, je byť s ľuďmi, ktorých milujeme, a nemusieť pri tom ani rozprávať. Ako často sa vám to dnes pošťastí?
S mojou ženou sa hádame, ale nie slovami, hádame sa rozličnými úrovňami a rozličnými frekvenciami ticha. Moja žena by síce povedala, že veľa rozprávam, ale ja si myslím, že nerozprávam ani zďaleka toľko, koľko by som chcel!
Ona je veľmi pokojná, má rada samotu a sčasti aj preto náš vzťah funguje, pretože ako komik som stále na cestách. Kamaráti sa jej pýtajú, ako to zvládaš, keď je Mike stále preč, a ona hovorí: „Páči sa mi to!“ Je poetka, je rada sama. (J. Hope Steinová je aj autorkou básní v knihe Jedna stačí – pozn. red.)
Ako ste sa cítili, keď vám prvýkrát povedala, že je rada, keď nie ste doma?
Skvele! Pretože to obojstranne funguje. Ja si neviem predstaviť, že by som nebol na cestách a nerobil vystúpenia, a myslím si, že to budem chcieť robiť ešte veľmi dlho. Takže to do seba dobre zapadá.
Určite to chce odvahu alebo poriadnu dávku úprimnosti povedať manželovi, nech radšej nie je doma.
Iste. Ona je brilantná, má všetko v hlave zrovnané, vie presne, kto je… mám také šťastie!
Takže ste sa oženili do lepšieho.
Áno, nedávno sme mali večeru s iným párom a obaja so ženou sme hovorili: „My máme obaja pocit, ako sme si manželstvom polepšili.“ A oni sa obaja zhodli, že išli do horšieho. So ženou sme si šepkali: „Oni by nemali byť manželia!“
Celá myšlienka manželstva je v tom, že si vezmem niekoho, koho považujem za lepšieho, ako som sám. No, možno to tiež dám do ďalšej šou, uvidíme.
Prečítajte si ukážku z knihy Jedna stačí alebo si knihu objednajte na obchod.dennikn.sk.
Mike Birbiglia (42) je standupový komik, herec a režisér, autor viacerých knižných bestsellerov podľa denníka New York Times. Jedna stačí (v origináli The New One) je jeho druhou knihou.
Spoiler
Koronavírus9. novembra 2020 18:29
Povolávací rozkaz poslali pätnástim zdravotníkom. Premiér nemocnice prosí, nech to nerobia
Veronika FolentováVeronika Folentová
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Nakázať prácu zdravotníkom nie je podľa Matoviča dobrý spôsob. Ak pracujú v zahraničí, môžu ich potrebovať ešte viac ako my.
Nemocnice v Čadci a Leviciach požiadali okresné úrady, aby nariadili prácu viacerým zdravotníkom. Podľa ich žiadostí okresné úrady vydávajú príkazy na pracovnú povinnosť ľuďom zo zoznamov, ktoré majú k dispozícii z úradov práce a Národného centra zdravotníckych informácií. V okrese Levice boli doručené príkazy s nástupom v utorok 10. novembra trom lekárom a deviatim sestrám.
V okrese Čadca doručili príkazy s nástupom už v pondelok 9. novembra trom zdravotným sestrám, potvrdilo ministerstvo vnútra. Ako prvá o tom informovala TV Joj. Pod ministerstvo spadajú okresné úrady, ktoré príkazy vydali.
„V prípade, že sa po vydaní príkazu zistí objektívna prekážka nástupu, príkaz bude zrušený,“ tvrdí ministerstvo vnútra. Na otázky, kde povolaní zdravotníci pracujú, ministerstvo vnútra zatiaľ neodpovedá. Viac informácií sľubujú v nasledujúcich dňoch.
Premiér je proti
Premiér Igor Matovič (OĽaNO) povedal, že vie o tom, že niektoré nemocnice požiadali o pracovnú povinnosť zdravotníkov. Premiér mal informáciu len o siedmich zdravotníkoch, ktorí mali byť takto povolaní do nemocnice v Čadci. „Bol by som rád, keby sme sa tomu vyhli, aby žiadny ďalší zdravotník nebol takto povolávaný, takto trochu nasilu do práce,“ povedal premiér. Jedna zo sestier, ktorú povolali do Čadce, pracuje podľa neho v sanatóriu v Česku.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
„Skúsme naozaj hľadať vnútorné rezervy. Nesťahujme zdravotníkov zo zahraničia, lebo tam ich momentálne potrebujú omnoho viac, ako ich potrebujeme my,“ povedal premiér.
Práve v Česku je vo viacerých nemocniciach situácia kritická. Preto Matovič poprosil nemocnice, aby nesťahovali zdravotníkov zo zahraničia, kde sa dnes venujú svojim pacientom. „Nestáli sme o zdravotné sestry a lekárov v minulosti a teraz nemáme morálne právo ich lákať späť,“ povedal.
Na Slovensku sme podľa Matoviča niekde blízko vrcholu počtu pacientov, ktorí prichádzajú do nemocníc. Vie, že nemocnice siahajú na dno svojich síl. „Poprosil by som, aby sme zdravotníkov takto nelákali,“ povedal. Mnohé krajiny totiž majú ešte horšiu epidemickú situáciu ako Slovensko.
Prečítajte si
Riaditeľ nemocnice v Čadci: Situácia je veľmi vážna, 10 % zdravotníkov je v karanténe, chystali sme sa na 50 pacientov, máme 63
Núdzový stav zrejme predĺžia
Nemocnice môžu požiadať o nariadenie pracovnej povinnosti počas núdzového stavu, ak majú nedostatok personálu. Nemocnica v Čadci prijíma mnohých pacientov z Oravy a aj samotná Čadca má veľa ľudí s pozitívnymi testami na covid-19. Riaditeľ nemocnice i. už pred dvomi týždňami hlásil, že desať percent zdravotníkov je v karanténe a žiadal na sociálnych sieťach o pomoc.
„Pracovná povinnosť sa však nariaďuje len v nevyhnutnom prípade, keď už nie je iná alternatíva,“ povedala hovorkyňa ministerstva Zuzana Eliášová.
Núdzový stav platí do konca týždňa, premiér Igor Matovič predpokladá, že ho vláda tento týždeň predĺži.
Ministerstvo zdravotníctva umožnilo, aby sa študenti 5. a 6. ročníka lekárskych fakúlt mohli starať o pacientov v nemocniciach pod odborným dohľadom, pripravuje aj projekt s názvom Lekári v zálohe, do ktorého môžu nemocnice nahlasovať lekárov, ktorých nemajú vyťažených a ktorých môžu poskytnúť nemocniciam v tých regiónoch Slovenska, kde ich je nedostatok.
Nemocniciam zo severného Slovenska, kde je veľký počet pacientov s covidom-19, pomáhajú aj tým, že prekladajú pacientov do nemocníc na južnom Slovensku, kde je pacientov menej.
Povolávací rozkaz poslali pätnástim zdravotníkom. Premiér nemocnice prosí, nech to nerobia
Veronika FolentováVeronika Folentová
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Nakázať prácu zdravotníkom nie je podľa Matoviča dobrý spôsob. Ak pracujú v zahraničí, môžu ich potrebovať ešte viac ako my.
Nemocnice v Čadci a Leviciach požiadali okresné úrady, aby nariadili prácu viacerým zdravotníkom. Podľa ich žiadostí okresné úrady vydávajú príkazy na pracovnú povinnosť ľuďom zo zoznamov, ktoré majú k dispozícii z úradov práce a Národného centra zdravotníckych informácií. V okrese Levice boli doručené príkazy s nástupom v utorok 10. novembra trom lekárom a deviatim sestrám.
V okrese Čadca doručili príkazy s nástupom už v pondelok 9. novembra trom zdravotným sestrám, potvrdilo ministerstvo vnútra. Ako prvá o tom informovala TV Joj. Pod ministerstvo spadajú okresné úrady, ktoré príkazy vydali.
„V prípade, že sa po vydaní príkazu zistí objektívna prekážka nástupu, príkaz bude zrušený,“ tvrdí ministerstvo vnútra. Na otázky, kde povolaní zdravotníci pracujú, ministerstvo vnútra zatiaľ neodpovedá. Viac informácií sľubujú v nasledujúcich dňoch.
Premiér je proti
Premiér Igor Matovič (OĽaNO) povedal, že vie o tom, že niektoré nemocnice požiadali o pracovnú povinnosť zdravotníkov. Premiér mal informáciu len o siedmich zdravotníkoch, ktorí mali byť takto povolaní do nemocnice v Čadci. „Bol by som rád, keby sme sa tomu vyhli, aby žiadny ďalší zdravotník nebol takto povolávaný, takto trochu nasilu do práce,“ povedal premiér. Jedna zo sestier, ktorú povolali do Čadce, pracuje podľa neho v sanatóriu v Česku.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
„Skúsme naozaj hľadať vnútorné rezervy. Nesťahujme zdravotníkov zo zahraničia, lebo tam ich momentálne potrebujú omnoho viac, ako ich potrebujeme my,“ povedal premiér.
Práve v Česku je vo viacerých nemocniciach situácia kritická. Preto Matovič poprosil nemocnice, aby nesťahovali zdravotníkov zo zahraničia, kde sa dnes venujú svojim pacientom. „Nestáli sme o zdravotné sestry a lekárov v minulosti a teraz nemáme morálne právo ich lákať späť,“ povedal.
Na Slovensku sme podľa Matoviča niekde blízko vrcholu počtu pacientov, ktorí prichádzajú do nemocníc. Vie, že nemocnice siahajú na dno svojich síl. „Poprosil by som, aby sme zdravotníkov takto nelákali,“ povedal. Mnohé krajiny totiž majú ešte horšiu epidemickú situáciu ako Slovensko.
Prečítajte si
Riaditeľ nemocnice v Čadci: Situácia je veľmi vážna, 10 % zdravotníkov je v karanténe, chystali sme sa na 50 pacientov, máme 63
Núdzový stav zrejme predĺžia
Nemocnice môžu požiadať o nariadenie pracovnej povinnosti počas núdzového stavu, ak majú nedostatok personálu. Nemocnica v Čadci prijíma mnohých pacientov z Oravy a aj samotná Čadca má veľa ľudí s pozitívnymi testami na covid-19. Riaditeľ nemocnice i. už pred dvomi týždňami hlásil, že desať percent zdravotníkov je v karanténe a žiadal na sociálnych sieťach o pomoc.
„Pracovná povinnosť sa však nariaďuje len v nevyhnutnom prípade, keď už nie je iná alternatíva,“ povedala hovorkyňa ministerstva Zuzana Eliášová.
Núdzový stav platí do konca týždňa, premiér Igor Matovič predpokladá, že ho vláda tento týždeň predĺži.
Ministerstvo zdravotníctva umožnilo, aby sa študenti 5. a 6. ročníka lekárskych fakúlt mohli starať o pacientov v nemocniciach pod odborným dohľadom, pripravuje aj projekt s názvom Lekári v zálohe, do ktorého môžu nemocnice nahlasovať lekárov, ktorých nemajú vyťažených a ktorých môžu poskytnúť nemocniciam v tých regiónoch Slovenska, kde ich je nedostatok.
Nemocniciam zo severného Slovenska, kde je veľký počet pacientov s covidom-19, pomáhajú aj tým, že prekladajú pacientov do nemocníc na južnom Slovensku, kde je pacientov menej.
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
9. novembra 2020 17:18
Bödör má k Smeru bližšie, než Fico priznáva, bol na volebnej noci 2016 a tento rok v zákulisí mítingu v Nitre
Miro KernMiro Kern
Robert Fico a Norbert Bödör. Foto N – Tomáš Benedikovič a Oktagon MMA
Robert Fico a Norbert Bödör. Foto N – Tomáš Benedikovič a Oktagon MMA
Kaliňák nevylúčil stretnutia s vedením polície v Bödörovej pivnici v Radošine a priznal, že sa s ním pozná.
Trestne stíhaný podnikateľ Norbert Bödör, ktorý podľa polície organizoval a viedol korupčné stretnutia s vedením polície a špeciálnej prokuratúry, mal k Smeru oveľa bližšie, než ľudia z tejto strany doteraz priznávali. Až v pondelok potvrdil pre SME kontakty s ním dlhoročný minister vnútra a podpredseda Smeru Robert Kaliňák.
Kamarát Mariana Kočnera sa opakovane ukazoval aj na akciách Smeru – a dialo sa to aj tesne pred marcovými parlamentnými voľbami, keď už boli verejne známe jeho kontakty na Kočnera a aj to, že podľa prokuratúry nechal lustrovať novinárov vrátane Jána Kuciaka.
V pivničke
Bývalý podpredseda Smeru Robert Kaliňák, ktorý bol roky dvojkou Roberta Fica, sa podľa svedeckej výpovede o fungovaní Bödörovej skupiny zúčastnil na stretnutiach vo vinárstve v Radošine, ktoré patrí rodine Bödörovcov. Exprezident polície Tibor Gašpar, špeciálny prokurátor Dušan Kováčik a ďalší vysokí policajní funkcionári na takýchto stretnutiach podľa obvinenia koordinovali svoju činnosť – tá sa okrem ekonomickej kriminality a vydierania zamerala aj na politických oponentov Smeru.
Robert Kaliňák nevylúčil, že bol s Bödörom v jeho vinárstve. „To je možné, neviem vám to vyvrátiť. Kľudne povedzme, že sme v Radošine boli, ale na žiadnej tajnej porade nie,“ povedal denníku SME. „Nemusím si to pamätať, pretože takých stretnutí, kde boli tie osoby, ktoré menujete, boli desiatky.“ Bol však na stretnutí, kde bolo vedenie polície, aj Bödör? „Myslím si, že tam nebol práve najčastejšie pán Bödör,“ odpovedal Kaliňák.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Pred pivnicou v Radošine. Foto – TASR
Ako sa minister vnútra poznal s Bödörom? „Ja som sa zoznámil s pánom Bödörom, aj som ho poznal a v poslednom čase sme naozaj aj diskutovali. Dokonca sme mali právnu konzultáciu o tom, či mu v nejakej miere môžeme poskytnúť právne služby,“ tvrdil. Kaliňák si však nebol istý, či by Bödörovi skôr nepriťažilo, keby ho zastupoval, povedal SME.
Vo VIP zóne Smeru
Nejde o jediné kontakty na špičky Smeru z nedávnej minulosti. Norbert Bödör bol aj vo VIP zóne na predvolebnom mítingu Smeru v Nitre vo februári tohto roku. Denníku N to povedal jeden z účastníkov akcie.
Míting sa v miestnom PKO konal tri dni pred voľbami a na podujatí v meste, odkiaľ Bödörovci pochádzajú, sa zúčastnil aj predseda Smeru Robert Fico. Polícia Bödöra zatkla o štyri mesiace neskôr v súvislosti s kauzou Dobytkár. Minulý týždeň pribudlo voči nemu ďalšie obvinenie po tom, ako polícia zatkla značnú časť bývalého policajného vedenia.
Norbert Bödör bol priamo v centrále Smeru aj počas volebnej noci v parlamentných voľbách 2016. Denníku N to potvrdil jeden z účastníkov tohto večera. Za kým obvinený podnikateľ prišiel? To už presne povedať nevie. Ľudia zo Smeru a ich priatelia a známi vtedy oslavovali na viacerých miestach budovy – v jednej miestnosti bol väčšinu večera Fico so svojimi najbližšími, v iných častiach ďalší účastníci akcie.
Tibor Gašpar, Robert Fico a Robert Kaliňák po vražde Jána Kuciaka ponúkli milión eur za informácie vedúce k vrahom novinára a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. Foto N – Tomáš Benedikovič
Podľa človeka z vedenia strany z minulých čias to nebola jediná návšteva Norberta Bödöra v budove na Súmračnej ulici v Bratislave. V blízkosti strany a ľudí z vedenia ho začali vídať až v druhej polovici Ficovej vlády, teda od roku 2015 a 2016, hoci o jeho väzbách na niektorých politikov – hlavne z Nitry a okolia – sa v Smere hovorí dlhšie.
Predseda Smeru vidí kriminalizáciu strany políciou
Fico na otázky Denníka N o Bödörovi neodpovedal a na SMS správu s otázkami neodpísal ani podpredseda Smeru Juraj Blanár. Mobil nezdvihol ani Robert Kaliňák.
Predseda Smeru sa v pondelok obrátil na zastupujúceho policajného prezidenta Petra Kovaříka a kritizoval spôsob, akým zadržali Tibora Gašpara, ktorý je obvinený spolu s Bödörom. „Policajné orgány v niektorých prípadoch pracujú na základe politickej objednávky s cieľom poškodiť politickú stranu Smer,“ napísal.
Upozornil na to, že pri zatýkaní boli novinári portálu Aktuality.sk. „Politické objednávky na kriminalizáciu politickej opozície sú krokom k destabilizácii právneho štátu,“ tvrdí Fico.
Keď sa predsedu Smeru novinári pýtajú na jeho vzťahy s Bödörom, zvykne odpoveď zvrtnúť na to, že pozná jeho otca Miroslava, ktorý je formálne majiteľom najväčšej slovenskej súkromnej bezpečnostnej služby Bonul. „Akékoľvek meno podnikateľa sa objaví vo verejnom priestore, okamžite je označovaný za donora či oligarchu strany Smer,“ reagoval v tlačovej správe tento rok v júli s tým, že sa ako premiér pravidelne zúčastňoval na pracovných návštevách najvýznamnejších slovenských firiem, takže bol aj v centrále Bonulu.
Prečítajte si
Márna Ficova snaha: Na jeseň hýril aktivitou, strpel aj televízne debaty, ale výsledky nevidno
Bývalý príslušník SIS Peter Tóth zasa vo svojej výpovedi tvrdil, že Fico sa s Norbertom Bödörom, ale aj s Jozefom Brhelom, Miroslavom Výbohom a Jurajom Širokým pravidelne stretával v hoteli Double Tree v Bratislave. To Fico odmietol.
Keď v júni sudca špecializovaného trestného súdu Michal Truban prepustil Norberta Bödöra z väzby, Fico sa sudcu zastal a kritiku jeho rozhodnutia označil za lynč a praktiky z päťdesiatych rokov.
S Norbertom Bödörom sa roky pozná aj poslanec Smeru Marián Kéry, ktorý je rovnako ako on z Nitrianskeho kraja. „Poznám ho dlhé roky, ešte ste ani nevedeli, kto je Norbert Bödör. Ja som bol futbalový rozhodca a on jeden z majiteľov futbalového klubu FC Nitra. Ide o obdobie roka 2001 a možno aj skôr.“
Obvinený podnikateľ je dobre známy oveľa väčšiemu počtu ľudí zo Smeru. Do skupiny Nitranov, ktorí s ním majú kontakty, patrí aj exminister Ľubomír Jahnátek či poslanci Martin Nemky a Anton Stredák.
Raši sa pozná, Pellegrini odpovedá neurčito
Veľmi blízko mal k predsedovi Smeru niekoľko rokov aj súčasný poslanec Hlasu Erik Tomáš, ktorý trávil veľa času aj v centrále strany. Aj on bol na mítingu v Nitre, kde vo VIP zóne videli Norberta Bödöra. „Na spoločenských akciách som stretával mnoho ľudí. V centrále som ho počas svojho pôsobenia nevidel,“ zareagoval na otázky, či sa pozná s Bödörom a či ho niekedy videl na Súmračnej.
S Norbertom Bödörom sa pozná bývalý podpredseda Smeru a súčasný poslanec Hlasu Richard Raši. „Už som viackrát médiám odpovedal, že ako minister zdravotníctva, primátor Košíc a vicepremiér som stretol a poznám sa s tisíckami ľudí vrátane pána Bödöra. V centrále Smeru som ho nikdy nestretol ani nevidel,“ odpísal.
Robert Fico a Peter Pellegrini pri predstavovaní kandidátky Smeru do volieb v roku 2020. Foto – TASR
Pozná sa s Bödörom aj predseda Hlasu a bývalý premiér a podpredseda Smeru? „Peter Pellegrini sa ako dlhoročný politik v najvyšších štátnych funkciách stretol s množstvom ľudí na Slovensku, s mnohými v rámci spoločenského styku na rôznych kultúrnych či spoločenských podujatiach,“ odpísala neurčito hovorkyňa strany Patrícia Medveď Macíková.
Ako to vidí Kiska
Na odhalenia NAKA o zločineckej skupine bödörovcov zareagoval aj bývalý prezident Andrej Kiska, ktorý bol na záver svojho funkčného obdobia vo veľmi veľkom politickom spore s Ficom a Kaliňákom. „Namiesto toho, aby chránili ľudí ako Ján Kuciak a Martina Kušnírová, sa venovali vydieraniu a kriminalizácii nevinných a chráneniu gaunerov,“ povedal Denníku N prezident, ktorého kauza mala byť tiež predmetom záujmu Norberta Bödöra.
„Gašparova polícia strávila tisíce hodín v snahe zastrašiť a očierniť ma. Menila ľudí, ktorí sa vzopreli ich svojvôli. Skontrolovala ikskrát ešte aj moje bločky z papiernictva za dve eurá, len aby niečo na mňa našili,“ hovorí prezident. Zrejme najlepšie dokumentovala vzťahy predsedu Smeru s Kiskom demisia Fica v roku 2018, keď mu počas ceremoniálu povedal, že on neodchádza.
Robert Fico počas demisie: Neodchádzam. Foto – TASR
„Vedel som, že Gašpar je len Kaliňákom dosadený sluha a riadi ho Ficov priateľ Bödör. Mali v rukách celú políciu a prokuratúru, preto si trúfli aj na prezidenta. Mysleli si, že sa zľaknem a Fica pošlem na Ústavný súd. Nebál som sa, ale bolo mi ľúto všetkých ľudí, ktorí nemali možnosť brániť sa. Aj ja som to mal ťažké, stál proti mne celý systém, ktorý ovládali: políciu, prokuratúru aj súdy.“
Prezident pripomína, koľkokrát Fico na tlačovke avizoval voči nemu nejaké kroky, ktoré potom akože anonym poslal médiám a polícia sa nimi následne veľmi rýchlo a operatívne zaoberala. „Fico vždy presne vedel, čo polícia robí proti jeho politickým oponentom. Niekto polícii politické objednávky dával, otázka je kto. To, že som povedal, že náš štát ovláda mafia, nebola náhoda. O tajných konšpiračných poradách pod vedením Bödöra, kde sa rozhodovalo o osude ľudí na Slovensku, som vedel.“
Kiska hovorí, že ako prezident mal prístup k rôznym ľuďom a rôznym informáciám. „Človek, ktorý mi to povedal, možno povie ešte oveľa viac. Je jasné, že NAKA ešte nedosiahla na vrchol pyramídy. Božie mlyny sa pohli o kúsok ďalej. Nestoja. Len nech sa nezasekávajú na strachu a na ľudských chybách.“
Ako je možné, že mal Bödör na policajtov taký vplyv? Prečo mu to vôbec bolo dovolené?
„Daný vplyv získala osoba ako benefit za dlhoročné podporovanie politickej strany Smer, ktorej predstavitelia mu po víťazstve vo voľbách v roku 2012 až do roku 2016, keď bola strana Smer jediná koaličná strana, umožnili dosadiť si svojich ľudí do rôznych funkcií, dozorných rád, ministerstiev tak, aby toto mohol využívať vo svoj prospech,“ vypovedajú svedkovia v kauze Očistec.
Bödör má k Smeru bližšie, než Fico priznáva, bol na volebnej noci 2016 a tento rok v zákulisí mítingu v Nitre
Miro KernMiro Kern
Robert Fico a Norbert Bödör. Foto N – Tomáš Benedikovič a Oktagon MMA
Robert Fico a Norbert Bödör. Foto N – Tomáš Benedikovič a Oktagon MMA
Kaliňák nevylúčil stretnutia s vedením polície v Bödörovej pivnici v Radošine a priznal, že sa s ním pozná.
Trestne stíhaný podnikateľ Norbert Bödör, ktorý podľa polície organizoval a viedol korupčné stretnutia s vedením polície a špeciálnej prokuratúry, mal k Smeru oveľa bližšie, než ľudia z tejto strany doteraz priznávali. Až v pondelok potvrdil pre SME kontakty s ním dlhoročný minister vnútra a podpredseda Smeru Robert Kaliňák.
Kamarát Mariana Kočnera sa opakovane ukazoval aj na akciách Smeru – a dialo sa to aj tesne pred marcovými parlamentnými voľbami, keď už boli verejne známe jeho kontakty na Kočnera a aj to, že podľa prokuratúry nechal lustrovať novinárov vrátane Jána Kuciaka.
V pivničke
Bývalý podpredseda Smeru Robert Kaliňák, ktorý bol roky dvojkou Roberta Fica, sa podľa svedeckej výpovede o fungovaní Bödörovej skupiny zúčastnil na stretnutiach vo vinárstve v Radošine, ktoré patrí rodine Bödörovcov. Exprezident polície Tibor Gašpar, špeciálny prokurátor Dušan Kováčik a ďalší vysokí policajní funkcionári na takýchto stretnutiach podľa obvinenia koordinovali svoju činnosť – tá sa okrem ekonomickej kriminality a vydierania zamerala aj na politických oponentov Smeru.
Robert Kaliňák nevylúčil, že bol s Bödörom v jeho vinárstve. „To je možné, neviem vám to vyvrátiť. Kľudne povedzme, že sme v Radošine boli, ale na žiadnej tajnej porade nie,“ povedal denníku SME. „Nemusím si to pamätať, pretože takých stretnutí, kde boli tie osoby, ktoré menujete, boli desiatky.“ Bol však na stretnutí, kde bolo vedenie polície, aj Bödör? „Myslím si, že tam nebol práve najčastejšie pán Bödör,“ odpovedal Kaliňák.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Pred pivnicou v Radošine. Foto – TASR
Ako sa minister vnútra poznal s Bödörom? „Ja som sa zoznámil s pánom Bödörom, aj som ho poznal a v poslednom čase sme naozaj aj diskutovali. Dokonca sme mali právnu konzultáciu o tom, či mu v nejakej miere môžeme poskytnúť právne služby,“ tvrdil. Kaliňák si však nebol istý, či by Bödörovi skôr nepriťažilo, keby ho zastupoval, povedal SME.
Vo VIP zóne Smeru
Nejde o jediné kontakty na špičky Smeru z nedávnej minulosti. Norbert Bödör bol aj vo VIP zóne na predvolebnom mítingu Smeru v Nitre vo februári tohto roku. Denníku N to povedal jeden z účastníkov akcie.
Míting sa v miestnom PKO konal tri dni pred voľbami a na podujatí v meste, odkiaľ Bödörovci pochádzajú, sa zúčastnil aj predseda Smeru Robert Fico. Polícia Bödöra zatkla o štyri mesiace neskôr v súvislosti s kauzou Dobytkár. Minulý týždeň pribudlo voči nemu ďalšie obvinenie po tom, ako polícia zatkla značnú časť bývalého policajného vedenia.
Norbert Bödör bol priamo v centrále Smeru aj počas volebnej noci v parlamentných voľbách 2016. Denníku N to potvrdil jeden z účastníkov tohto večera. Za kým obvinený podnikateľ prišiel? To už presne povedať nevie. Ľudia zo Smeru a ich priatelia a známi vtedy oslavovali na viacerých miestach budovy – v jednej miestnosti bol väčšinu večera Fico so svojimi najbližšími, v iných častiach ďalší účastníci akcie.
Tibor Gašpar, Robert Fico a Robert Kaliňák po vražde Jána Kuciaka ponúkli milión eur za informácie vedúce k vrahom novinára a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. Foto N – Tomáš Benedikovič
Podľa človeka z vedenia strany z minulých čias to nebola jediná návšteva Norberta Bödöra v budove na Súmračnej ulici v Bratislave. V blízkosti strany a ľudí z vedenia ho začali vídať až v druhej polovici Ficovej vlády, teda od roku 2015 a 2016, hoci o jeho väzbách na niektorých politikov – hlavne z Nitry a okolia – sa v Smere hovorí dlhšie.
Predseda Smeru vidí kriminalizáciu strany políciou
Fico na otázky Denníka N o Bödörovi neodpovedal a na SMS správu s otázkami neodpísal ani podpredseda Smeru Juraj Blanár. Mobil nezdvihol ani Robert Kaliňák.
Predseda Smeru sa v pondelok obrátil na zastupujúceho policajného prezidenta Petra Kovaříka a kritizoval spôsob, akým zadržali Tibora Gašpara, ktorý je obvinený spolu s Bödörom. „Policajné orgány v niektorých prípadoch pracujú na základe politickej objednávky s cieľom poškodiť politickú stranu Smer,“ napísal.
Upozornil na to, že pri zatýkaní boli novinári portálu Aktuality.sk. „Politické objednávky na kriminalizáciu politickej opozície sú krokom k destabilizácii právneho štátu,“ tvrdí Fico.
Keď sa predsedu Smeru novinári pýtajú na jeho vzťahy s Bödörom, zvykne odpoveď zvrtnúť na to, že pozná jeho otca Miroslava, ktorý je formálne majiteľom najväčšej slovenskej súkromnej bezpečnostnej služby Bonul. „Akékoľvek meno podnikateľa sa objaví vo verejnom priestore, okamžite je označovaný za donora či oligarchu strany Smer,“ reagoval v tlačovej správe tento rok v júli s tým, že sa ako premiér pravidelne zúčastňoval na pracovných návštevách najvýznamnejších slovenských firiem, takže bol aj v centrále Bonulu.
Prečítajte si
Márna Ficova snaha: Na jeseň hýril aktivitou, strpel aj televízne debaty, ale výsledky nevidno
Bývalý príslušník SIS Peter Tóth zasa vo svojej výpovedi tvrdil, že Fico sa s Norbertom Bödörom, ale aj s Jozefom Brhelom, Miroslavom Výbohom a Jurajom Širokým pravidelne stretával v hoteli Double Tree v Bratislave. To Fico odmietol.
Keď v júni sudca špecializovaného trestného súdu Michal Truban prepustil Norberta Bödöra z väzby, Fico sa sudcu zastal a kritiku jeho rozhodnutia označil za lynč a praktiky z päťdesiatych rokov.
S Norbertom Bödörom sa roky pozná aj poslanec Smeru Marián Kéry, ktorý je rovnako ako on z Nitrianskeho kraja. „Poznám ho dlhé roky, ešte ste ani nevedeli, kto je Norbert Bödör. Ja som bol futbalový rozhodca a on jeden z majiteľov futbalového klubu FC Nitra. Ide o obdobie roka 2001 a možno aj skôr.“
Obvinený podnikateľ je dobre známy oveľa väčšiemu počtu ľudí zo Smeru. Do skupiny Nitranov, ktorí s ním majú kontakty, patrí aj exminister Ľubomír Jahnátek či poslanci Martin Nemky a Anton Stredák.
Raši sa pozná, Pellegrini odpovedá neurčito
Veľmi blízko mal k predsedovi Smeru niekoľko rokov aj súčasný poslanec Hlasu Erik Tomáš, ktorý trávil veľa času aj v centrále strany. Aj on bol na mítingu v Nitre, kde vo VIP zóne videli Norberta Bödöra. „Na spoločenských akciách som stretával mnoho ľudí. V centrále som ho počas svojho pôsobenia nevidel,“ zareagoval na otázky, či sa pozná s Bödörom a či ho niekedy videl na Súmračnej.
S Norbertom Bödörom sa pozná bývalý podpredseda Smeru a súčasný poslanec Hlasu Richard Raši. „Už som viackrát médiám odpovedal, že ako minister zdravotníctva, primátor Košíc a vicepremiér som stretol a poznám sa s tisíckami ľudí vrátane pána Bödöra. V centrále Smeru som ho nikdy nestretol ani nevidel,“ odpísal.
Robert Fico a Peter Pellegrini pri predstavovaní kandidátky Smeru do volieb v roku 2020. Foto – TASR
Pozná sa s Bödörom aj predseda Hlasu a bývalý premiér a podpredseda Smeru? „Peter Pellegrini sa ako dlhoročný politik v najvyšších štátnych funkciách stretol s množstvom ľudí na Slovensku, s mnohými v rámci spoločenského styku na rôznych kultúrnych či spoločenských podujatiach,“ odpísala neurčito hovorkyňa strany Patrícia Medveď Macíková.
Ako to vidí Kiska
Na odhalenia NAKA o zločineckej skupine bödörovcov zareagoval aj bývalý prezident Andrej Kiska, ktorý bol na záver svojho funkčného obdobia vo veľmi veľkom politickom spore s Ficom a Kaliňákom. „Namiesto toho, aby chránili ľudí ako Ján Kuciak a Martina Kušnírová, sa venovali vydieraniu a kriminalizácii nevinných a chráneniu gaunerov,“ povedal Denníku N prezident, ktorého kauza mala byť tiež predmetom záujmu Norberta Bödöra.
„Gašparova polícia strávila tisíce hodín v snahe zastrašiť a očierniť ma. Menila ľudí, ktorí sa vzopreli ich svojvôli. Skontrolovala ikskrát ešte aj moje bločky z papiernictva za dve eurá, len aby niečo na mňa našili,“ hovorí prezident. Zrejme najlepšie dokumentovala vzťahy predsedu Smeru s Kiskom demisia Fica v roku 2018, keď mu počas ceremoniálu povedal, že on neodchádza.
Robert Fico počas demisie: Neodchádzam. Foto – TASR
„Vedel som, že Gašpar je len Kaliňákom dosadený sluha a riadi ho Ficov priateľ Bödör. Mali v rukách celú políciu a prokuratúru, preto si trúfli aj na prezidenta. Mysleli si, že sa zľaknem a Fica pošlem na Ústavný súd. Nebál som sa, ale bolo mi ľúto všetkých ľudí, ktorí nemali možnosť brániť sa. Aj ja som to mal ťažké, stál proti mne celý systém, ktorý ovládali: políciu, prokuratúru aj súdy.“
Prezident pripomína, koľkokrát Fico na tlačovke avizoval voči nemu nejaké kroky, ktoré potom akože anonym poslal médiám a polícia sa nimi následne veľmi rýchlo a operatívne zaoberala. „Fico vždy presne vedel, čo polícia robí proti jeho politickým oponentom. Niekto polícii politické objednávky dával, otázka je kto. To, že som povedal, že náš štát ovláda mafia, nebola náhoda. O tajných konšpiračných poradách pod vedením Bödöra, kde sa rozhodovalo o osude ľudí na Slovensku, som vedel.“
Kiska hovorí, že ako prezident mal prístup k rôznym ľuďom a rôznym informáciám. „Človek, ktorý mi to povedal, možno povie ešte oveľa viac. Je jasné, že NAKA ešte nedosiahla na vrchol pyramídy. Božie mlyny sa pohli o kúsok ďalej. Nestoja. Len nech sa nezasekávajú na strachu a na ľudských chybách.“
Ako je možné, že mal Bödör na policajtov taký vplyv? Prečo mu to vôbec bolo dovolené?
„Daný vplyv získala osoba ako benefit za dlhoročné podporovanie politickej strany Smer, ktorej predstavitelia mu po víťazstve vo voľbách v roku 2012 až do roku 2016, keď bola strana Smer jediná koaličná strana, umožnili dosadiť si svojich ľudí do rôznych funkcií, dozorných rád, ministerstiev tak, aby toto mohol využívať vo svoj prospech,“ vypovedajú svedkovia v kauze Očistec.
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Je tu niekto, kto ma ceske Nko, prosim?
https://denikn.cz/491585/tajni-agenti-i ... NalzIwIGuM
https://denikn.cz/491585/tajni-agenti-i ... NalzIwIGuM
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
9. novembra 2018 22:17
Dejepisár skúma osudy Slovákov v 1. svetovej: Nevieme si predstaviť, čím si prešli, na konci vojny vážili 50 kíl
Tomáš VasilkoTomáš Vasilko
V prvej svetovej vojne bojovali aj Gašpar Žabenský z obce Vyhne (okres Žiar nad Hronom) a Andreas Purdeš z obce Nižný Mirošov (okres Svidník). Zdroj - Radoslav Turik
V prvej svetovej vojne bojovali aj Gašpar Žabenský z obce Vyhne (okres Žiar nad Hronom) a Andreas Purdeš z obce Nižný Mirošov (okres Svidník). Zdroj – Radoslav Turik
V Prvej svetovej vojne zahynulo 70-tisíc Slovákov. Prinášame vám článok, ktorá sme vydali pri 100. výročí jej skončenia.
Pre Radoslava Turika je prvá svetová vojna, od konca ktorej uplynie v nedeľu sto rokov, srdcovou záležitosťou. Dejepisár a historik z Humenného pomáha obnovovať vojnové cintoríny na severovýchode Slovenska, kadiaľ viedol v rokoch 1914 a 1915 východný front.
Posledné roky tiež digitalizuje záznamy o padlých slovenských vojakoch a radí ľuďom, ako sa dá zistiť osud ich predka, ktorý vo vojne bojoval či zahynul.
V rozhovore rozpráva o tom, v akých podmienkach slovenskí vojaci bojovali, čo jedli, kde spali, či mali dovolenku, prečo si nepísali denníky aj to, ako sa vyrovnávali s vojnou po návrate domov.
„To, že chlapi masovo utekali z nenávidenej monarchie a chceli budovať Československo, je mýtus,“ hovorí Turik. Vojaci, ktorí bojovali celú vojnu v uniformách Rakúsko-Uhorska, zostali po nej neprávom v tieni legionárov, dodáva.
V prvej svetovej vojne bojovalo 400-tisíc Slovákov, 70-tisíc z nich zahynulo, čo je viac ako v druhej svetovej vojne. Pripomíname si ich dostatočne?
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Teraz, keď sú sté výročia rôznych udalostí vojny, je to už trochu lepšie. Rezonuje to v spoločnosti, nie sú to už neznáme udalosti. Pred pár rokmi si však väčšina ľudí tieto fakty neuvedomovala. Prvá svetová vojna určitým spôsobom v našej spoločnosti urobila väčšiu paseku ako tá druhá. Ako keby bola prekrytá udalosťami tej druhej.
Čím to je?
Keď sa prvá svetová vojna skončila, zaniklo Rakúsko-Uhorsko a vzniklo Československo. Československá štátnosť si prvú svetovú vojnu pripomína z inej pozície. Vyzdvihuje československé légie, ktoré bojovali za vznik nového štátu. Postavenie legionárov sa vyzdvihovalo oveľa viac ako osud tých, čo prežili vojnu v uniformách Rakúsko-Uhorska. Ako keby im spoločnosť nenápadne naznačovala, že sa niet čím chváliť. Čo na tom, že trpeli v zákopoch, na bojiskách, že si odžili strašné veci, boli vyznamenávaní. Ako keby ich zážitky a spomienky neboli ten pravý zdroj hrdosti.
Gašpar Žabenský s kamarátmi na talianskom fronte. Zdroj – Radoslav Turik
Skoro každý z nás má nejakého deda či pradeda, ktorý bojoval v prvej svetovej vojne. Zaujímajú sa dnes ľudia o ich osud?
Dennodenne k nám na klubový mail prichádzajú žiadosti rodín o hľadanie predka, čomu sa veľmi teším. Už tri a pol roka spisujeme a vyhľadávame padlých vojakov. Mnohí novinári o tom písali, urobilo nám to reklamu. Ľudia nám píšu, či by sme im nepomohli nájsť ich predka.
Radoslav Turik
Historik a učiteľ dejepisu na gymnáziu v Humennom. Spoluzakladal Klub vojenskej histórie Beskydy, ktorý sa venuje prvej svetovej vojne v regióne. Okrem iného sa podieľal na oprave vojnových cintorínov v regióne, napísal viacero publikácií o bojoch v Karpatoch. V posledných rokoch sa s kolegami venuje digitalizácii záznamov o padlých slovenských vojakoch z prvej svetovej vojny. RTVS o ňom natočila reportáž v cykle (Ne)celebrity.
Kde všade môže byť pochovaný môj predok padlý v prvej svetovej?
Neverili by ste, koľko je tých krajín: Poľsko, Ukrajina, Bielorusko, Rusko, Srbsko, Bosna, Albánsko, Slovinsko, Taliansko, dokonca aj Francúzsko. Úplne maličké percento chlapov sa dostalo na Blízky východ do Palestíny v rámci jednotiek, ktoré boli poslané na pomoc tureckému spojencovi. Zajatcov, ktorí zomierali na území Ruskej ríše, máte aj v Kazachstane, Tadžikistane, Uzbekistane, v kaukazských štátoch.
Dá sa nájsť presný cintorín, kde je predok pochovaný?
Jasné. Otázka však je, či to miesto ešte dnes existuje. Keď napríklad vojak zomrel v nemocnici na zranenie alebo na chorobu, bol o ňom urobený perfektný záznam. Vieme, či zomrel na choleru, na zápal pľúc alebo na strelné poranenie. Vieme, kde bol pochovaný, dokonca aj číslo hrobu. Vojnové cintoríny vznikali pri civilných cintorínoch, vyčlenila sa časť z nich a cez vojnu tu pochovávali vojakov. Cintoríny sa často zachovali. Ak teda nedošlo k nejakej hlúposti ako u nás v Košiciach, kde cintorín so sedemtisíc pochovanými vojakmi v 80. rokoch vybagrovali, kosti ani nepreložili na iné miesto. Hrob od hrobu bolo jasné, kto tam bol pochovaný, ležali tam aj desiatky Slovákov.
Vojaci komárňanskeho Pešieho pluku č. 12 na východnom fronte. Zdroj – Radoslav Turik
V akom stave sú dnes tieto cintoríny?
Dnes prichádza po sto rokoch boom a mestá a obce sa vojnové cintoríny snažia opravovať. Od krajiny ku krajine je to rôzne. V Taliansku a Slovinsku nájdete cintoríny, ktoré sú špičkovo opravené. Vieme však aj o cintorínoch, ktoré nie sú obnovené vôbec. Prídete do Srbska a na Ukrajinu a zostanú vám oči pre plač, každá lokalita je zničená. Sovietsky zväz po druhej svetovej vojne, keď Červená armáda oslobodzovala územie Ukrajiny, tieto cintoríny ničil.
Prečo?
Na cintorínoch z prvej svetovej vojny Nemci počas druhej svetovej vojny pri ústupe pochovávali svojich padlých. V rámci ideologického boja Sovieti tieto cintoríny ničili ako cintoríny fašistov. Cintoríny však boli zničené aj z iných dôvodov, niekedy stačí ľudská hlúposť a nezáujem.
Ako je to na Slovensku? Vy ste pred pár rokmi začali cintoríny na východe Slovenska opravovať.
Keď sme sa začali zaujímať o problematiku prvej svetovej vojny, zostali sme v šoku, akým spôsobom zasiahla do života východného Slovenska. Poviem to takto: V nedeľu bude sté výročie konca prvej svetovej vojny. Budú nejaké oslavy. Kde sa asi uskutočnia?
Predpokladám, že v Bratislave.
Aj ja tak predpokladám. Prinajlepšom sa papaláši vyvezú na Bradlo a pri Štefánikovom hrobe sa urobia oficiálne ceremónie. Ale kto príde do okresu Snina, Bardejov, Humenné, Medzilaborce, Stropkov alebo Svidník, kde sa pol roka bojovalo a kde boli desiatky obcí zničených? Na týchto miestach prebiehala operácia Karpatenwinter (Karpatská zima alebo Boje v Karpatoch), počas ktorej zahynulo 50-tisíc vojakov. Ide o jednu z najvýznamnejších bitiek prvej svetovej vojny. To sú miesta, kde by sa malo spomínať na prvú svetovú vojnu. Toto si na Slovensku nikto neuvedomuje.
Čím to podľa vás je? Je to ďaleko od Bratislavy?
To je len typická blbá slovenská výhovorka. Je to našou hlúposťou. Spoločnosť na takéto veci nekladie dôraz, prípadne len veľmi povrchne. Je to boj na dlhé roky. Pätnásť rokov robíme v tejto oblasti výskum – píšeme knihy, informujeme. Myslím si, že sa to zlepšuje. Ale aj tak veľmi dlho potrvá, kým si naše inštitúcie uvedomia, že územie severovýchodného Slovenska bolo bojiskom aj prvej, nielen druhej svetovej vojny. Musí sa to pretriasť aj v našej vedeckej obci, no nedeje sa to. Počul som historikov pýtať sa, prečo riešime prvú svetovú vojnu, keď je všetko jasné. Čo je jasné? Boje na našom území nie sú zmapované takmer vôbec, rovnako ani účasť Slovákov vo vojne. Sme na úplnom začiatku výskumu.
Ako nájsť osud vojaka
Povedzme, že môj pradedo bojoval v prvej svetovej vojne. Čo o ňom viem zistiť?
Moja prvá otázka by bola, či v nej zahynul alebo ju prežil. Keď zahynul, je väčšia šanca, že nájdem jeho stopy. O chlapoch, ktorí vojnu prežili, sa nachádzajú informácie iba v kmeňových listoch. To bol dokument, ktorý obsahoval všetky údaje o vojakovi: kedy nastúpil k vojsku, kde slúžil prezenčnú službu, kedy bol vyznamenaný, povýšený, kde bol prevelený. V 80. rokoch však nejaký chytrák na Vojenskom historickom ústave v Prahe rozhodol, že pre nedostatok miesta sa kmeňové listy vojakov z prvej svetovej vojny skartujú. Kým sa nešťastiu stihlo zabrániť, zničilo sa dvanásť najpočetnejších ročníkov. Je to nenahraditeľná strata. Počin tohto hlupáka vymazal z našich archívov dvanásť ročníkov mužov. Už sa nikdy nič nedozvieme o ich vojenskej službe, pokiaľ po sebe nezanechali denníky či listy.
Čo sa dá zistiť o vojakovi, ak padol?
Informácie o padlých sú roztrúsené na rôznych miestach. Máme niekoľko základných zdrojov, v ktorých ich hľadáme. Prvým sú úmrtné lístky (nie listy). Je to kartotéka československej armády po prvej svetovej vojne. Mnoho vojakov bolo vedených ako nezvestní a rodiny si potrebovali vysporiadať právne veci. Počas vojny im prišla informácia, že chlap je nezvestný, no vojna sa skončila a oni nemali v rukách úmrtný list. Nemohlo prebehnúť dedičské konanie, vdova sa nemohla vydať a podobne. Rodiny potrebovali od armády doklad, že dotyčný je mŕtvy, notár im potom vystavil úmrtný list. Armáda pozbierala zdroje a narýchlo vytvorili kartotéku so základnými údajmi.
Český vojenský archív tieto lístky digitalizoval a sú k dispozícii online. My sme z nich vybrali tie, ktoré sa týkajú územia Slovenska, manuálne sme ich vytriedili a prepisujeme ich do digitálnej podoby, vyťahujeme z nich údaje do tabuliek.
Najväčší vojnový cintorín na severovýchodnom Slovensku Veľkrop (okr. Stropkov). Je tu pochovaných viac než 8600 vojakov. Cintorín obnovili dobrovoľníci z KVH Beskydy v roku 2018. Zdroj – Radoslav Turik
Koľko ich máte?
Vytiahnutých máme 30-tisíc lístkov z územia Slovenska, teda asi polovicu padlých Slovákov. Momentálne máme spracovaných zhruba 15-tisíc z nich. Druhým zdrojom sú matriky padlých. Rakúsko-uhorská armáda si viedla vlastné matriky, kde zaznamenávala straty. Toto je najlepší zdroj pre zistenie osudu vojaka. Tieto matriky sú vo vojenských archívoch u nás, v Prahe, v Budapešti, vo Viedni, fotíme ich a spracovávame ich.
Tretím zdrojom sú Zoznamy strát. Dajú sa vyhľadať v českom systéme Kramerius, ale aj inde. Rakúska národná knižnica má iný systém, rakúsky vojenský ústav má ďalší, viacero inštitúcií ich zdigitalizovalo. Dá sa v nich vyhľadávať, ale má to svoje limity, nie každé písmeno vie správne prečítať. Aj preto vyhľadávanie neprináša stopercentné výsledky.
Čo potrebujem vedieť, keď chcem hľadať predka z prvej svetovej vojny?
Nepohnete sa bez štyroch základných údajov: meno, priezvisko, ročník narodenia a rodisko.
Podmienky na fronte
V akých podmienkach bojovali vo vojne Slováci, ktorí narukovali?
Nelíšili sa v ničom od podmienok, v ktorých bojovali iní vojaci. Záleží od bojiska. Užili si všetko. Močiare a nekonečné roviny Haliče (dnešná Ukrajina a Poľsko), zimy a utrpenia v dvojmetrových závejoch v Karpatoch alebo v Dolomitoch a v Júlskych Alpách, kde prebiehali ťažké boje na Sočskom fronte. Bojovali na Balkáne. Trpeli hladom, zimou, vojnovým stresom. Potrebovali dennodenne také fyzické a psychické sily a čelili takému opotrebovaniu, aké si my nevieme predstaviť. Deťom v škole niekedy hovorím, že ich dokáže rozrušiť, ak sa dostanú mimo dosahu Wifi. Tí ľudia však čelili obrovským problémom a museli sa ich naučiť znášať. Kto sa neprispôsobil, zomrel.
Čo napríklad na fronte jedli?
Menilo sa to. Na začiatku vojny bolo zásobovanie armády veľmi dobré. Máme spomienky vojakov, ktorí rozprávajú, ako rozporciovali kravu, vybrali si najlepšie mäso a zvyšok zahodili. Ale ako pokročila vojna, vyčerpaná ekonomika nedokázala dostatočne zásobovať armády. Zhoršovali sa podmienky nielen v zázemí, ale aj na fronte. Z rokov 1917 a 1918 máme spomienky, ako vojaci vyhrabali zdochnutého koňa, vyrezali z neho mäso a opekali ho. Museli jesť všetko, k čomu sa dostali. Vojak bol vďačný za čokoľvek. Vyčerpaná monarchia im často ponúkala len náhradkovú stravu. Keď napríklad bojovali v horách na našom území, mrzli, a kým k nim prišlo jedlo z poľnej kuchyne, bol to len nejaký zamrznutý kus mäsa. Oheň si nemohli založiť, lebo by sa prezradili, nemohli si dať ani teplý nápoj. Na konci vojny bola priemerná váha vojakov v rakúsko-uhorskej armáde 45 až 50 kíl. Tí chlapi boli kosť a koža.
Vojaci prešporského Pešieho pluku č. 72 pri prechode Ruského sedla (okres Snina) počas bitky v Karpatoch. Zdroj – Radoslav Turik
Kde spali?
V poľných podmienkach to fungovalo tak, že každý vojak mal v batohu celtu a dvaja vojaci si mohli postaviť provizórny stan. Ak bola jednotka na stálom mieste, tak si stavali bunkre alebo narýchlo urobené zemľanky. V Taliansku vo vysokohorských podmienkach si v skalách vyrúbavali kaverny, kde sa mohli ukryť pred delostrelectvom. Nemohli sa zakopať. Veľký rozdiel bol, či ste boli v prvej línii alebo pár kilometrov za frontom, kde boli pohodlnejšie priestory. V prvej línii ste sa nedostali k poriadnej hygiene či k jedlu, nevydýchli ste si. Vždy ste museli byť v strehu. Vojaci, ktorí sa dostali do zázemia, aby si pár dní oddýchli, využili čas, aby sa najedli, vykúpali. Ale hlavne spali. Nikdy nevedeli, kedy sa vyspia zasa.
Aké mal bežný slovenský pešiak zbrane?
Prvá svetová vojna je vojna, v ktorej sa už bojuje modernými zbraňami. V Európe bol niekoľko desaťročí mier, čiže armády vstúpili do prvej svetovej vojny s myslením 19. storočia, ale so zbraňami 20. storočia. Každý pešiak mal štandardnú pechotnú pušku na niekoľko rán. Nebolo to však len o individuálnej výzbroji pešiaka. Armády začali byť presýtené technikou s vyššou palebnou silou. Každá jednotka mala guľomety, ktoré na bojisku znamenali veľa. Veľmi dôležitá bola delostrelecká podpora. Keď sa povie prvá svetová vojna, každý si spomenie na chemické zbrane. Ale bojové plyny zabili počas prvej svetovej vojny len pár percent zúčastnených. Skutočným zabijakom bolo delostrelectvo, ktoré zabilo 75 percent všetkých padlých vojakov.
Radoslav Turik. Zdroj – Facebook/Radoslav Turik
Keď vojaci narukovali v roku 1914, mali nárok na dovolenku, alebo strávili v armáde celé štyri roky?
Keď bola v lete 1914 vyhlásená mobilizácia, nejaké ročníky práve slúžili dvojročnú prezenčnú službu. Armáda mala istý počet vojakov v zbrani, ale všetky útvary boli na mierových stavoch. Aby boli doplnené na vojnové stavy, boli povolávaní záložníci. Vyhlásilo sa napríklad, že týchto desať ročníkov má okamžite nastúpiť do svojich útvarov. Každý chlap vedel, že v prípade mobilizácie má ísť tam, kde si odslúžil prezenčnú službu. Tam dostali uniformu, obnovovací výcvik. Keď boli útvary v plných stavoch, okamžite nastupovali na vlaky a vyrážali na určené bojiská podľa mobilizačných plánov.
Kam smerovalo najviac Slovákov?
Na začiatku vojny vyrazilo 95 percent Slovákov do Haliče proti Rusom. Asi päť percent vojakov slúžilo v odlúčených práporoch v Bosne na srbskom fronte.
Mali nárok na dovolenku?
Všeobecne nárok nebol. Záviselo od veliteľa, či im dovolenku dal alebo nedal. Ak sa na bojisku nič výrazné nedialo, mohlo sa stať, že veliteľstvo povolilo niekoľkým percentám vojakov dať dovolenky. Napríklad sa rozhodlo, že päť vojakov z roty môže vyraziť na dvojtýždňovú dovolenku. Trvalo však celé mesiace, kým bol taký stav, že sa to dalo využívať. Z času na čas sa stalo, že jednotka bola odvelená do zázemia na doplnenie. Vtedy dovolenky udeľovali častejšie. Ale boli chlapi, ktorí sa nedostali domov tri, štyri roky. Existovali aj zdravotné dovolenky. Zraneného vojaka dali dokopy v nemocnici, no potom ho poslali domov na niekoľko týždňov doliečiť sa, aby uvoľnil miesto ďalším.
Masové prebehovania sú mýtus
Často sa hovorí, že veľa Slovákov prebehlo na ruskú stranu, pretože nechcelo bojovať za rakúsko-uhorského cisára. Dá sa povedať, aké to bolo percento?
Poviem to takto: Rakúsko-uhorskú uniformu oblieklo 400-tisíc slovenských chlapov a v československých légiách bojovalo 7500 Slovákov.
Možno niektorí z tohto dôvodu prebehli, ale nebojovali v légiách.
Slová o tom, že chlapi masovo utekali z nenávidenej monarchie a chceli budovať Československo, sú prehnané. Čo sa týka bojov na fronte, okolo máloktorej témy sa robí taká mytológia ako o prebehovaní vojakov. Politicky to mnohým ľuďom vyhovuje. Všetko to však záviselo od povahy vojaka. Normálny človek musel vojnu okamžite znenávidieť. Otázka je, ako sa k tomu postaví: či zostane vojakom v rakúsko-uhorskej uniforme a bude si plniť povinnosti, alebo aj za cenu zajatia bude chcieť z toho pekla ujsť. Bolo určité percento vojakov, ktorí ideologicky nenávideli monarchiu a uvedomelo prebehli. Ale väčšina vojakov, ktorí prebehli k Rusom alebo k Talianom, sa chceli vyhnúť vojnovému nasadeniu.
Navyše, mnoho vojakov padlo do zajatia kvôli dianiu na fronte, nie preto, že chceli prebehnúť. Boje na východnom fronte boli oveľa mobilnejšie ako na západnom fronte. Nemci a Francúzi nemalo toľko zajatcov ako Rusi a Rakúšania.
Vojaci košického Honvédskeho pešieho pluku č. 9 na fronte v Rumunsku. Zdroj – Radoslav Turik.
Koľko bolo tých zajatcov?
Do rakúskeho zajatia padli tri milióny Rusov a do ruského tri milióny rakúsko-uhorských vojakov. Stávalo sa, že sa jednotky ocitli v nevýhodnej situácii, keď nemali žiadnu šancu a vzdávali sa naraz aj tisícky vojakov na oboch stranách. Niektoré x-krát opakované príbehy, ako napríklad príbeh o 28. pešom pluku Pražských detí, ktorí pri Stebníckej Hute (okres Bardejov) padli do zajatia, boli sto rokov zneužívané ako legenda. Hovorilo sa, že vojaci prešli k Rusom so zdvihnutou vlajkou a s hudbou kapely. Vôbec to nebola pravda. Ten útvar bol presunutý z inej časti bojiska, vojaci pochodovali niekoľko dní na neznáme miesto, v zime, vyhladovaní a čelili prudkému ruskému útoku, ktorý ich zaskočil, a tak veľká časť pluku padla do zajatia.
Keď sa vojaci vrátili po vojne domov, dokázali sa zaradiť späť do života? V západnej literatúre sa často spomína stratená generácia. Bol to problém aj u nás? Slovenskí vojaci boli roľníci, vrátili sa tak k tomu, čo poznali.
Ale akí roľníci sa vrátili naspäť? Sedemdesiattisíc mužov zahynulo, ale dvojnásobný počet si z vojny prinieslo nejakú fyzickú alebo psychickú traumu. Na dedinách ste našli chlapa bez ruky, bez nohy, s prestreleným hrdlom, ktorý má zvláštnu trubičku v hrdle a podobne. Množstvo ľudí malo psychické traumy. Na prvý pohľad vyzerali dobre, ale viedli svoj psychický boj. Začali vo veľkom piť. Niektorí sa vrátili po piatich, šiestich rokoch a zistili, že ich žena žije s druhým, lebo ich vyhlásili za mŕtvych. Netvrdím, že všetci, ale mnohí mali obrovský problém zaradiť sa do normálneho života. Neraz sa to skončilo samovraždou. Taký muž si povedal, že do vojny odišiel zdravý chlap a teraz prišla kalika, ktorú má žena živiť?
Dostali sa vám do ruky aj nejaké denníky Slovákov, ktorí boli na fronte?
Nejaké som videl, ale treba povedať, že Slováci veľmi málo písali. Nie je toho toľko, koľko by sme chceli. Keď vidíme u českých kolegov, koľko vecí im ľudia posielajú, sme z toho trochu smutní – takmer každý český vojak si niečo písal. U Slovákov to tak nebolo. Viac ako tretina bola negramotná. Mnohí chlapi z dediny sa vedeli ledva podpísať.
Písali aspoň listy domov?
Nechcem povedať, že boli úplne negramotní. Mali základné vzdelanie. No napísať päť viet na kartu bolo často pre vojakov obrovský problém. Nie všetci vojaci boli, samozrejme, nevzdelanci, v armáde bojovali aj vzdelaní muži. Celkovo je však tých spomienok veľmi málo.
Generálplukovník von Terstzyanszky vykonáva inšpekciu pri prešporskom Honvédskom pešom pluku č. 14 na východnom fronte. Zdroj – Radoslav Turik
Keď ste skúmali príbehy Slovákov, utkvel vám nejaký v pamäti?
Poviem vám príbeh z trochu iného súdka. Veľmi rád dávam deťom v škole úlohy, aby pátrali v rodine, či nemali predka, čo bojoval vo vojne. Jedno dievča mi povedalo o pradedovi z Michaloviec. V jej rodine sa tradovalo, že vždy na Vianoce bola celá rodina otrávená, lebo vedela, že dedo zasa bude spomínať na Vianoce na „zmarznutom verchu“. Všetkým pokazí náladu rečami, ako tam trpel, mrzol, ako mu zomierali kamaráti. Mňa to úplne dostalo. Zaoberám sa 66. užhorodským plukom, kde bojovali chlapi zo Zemplína. Druhý prápor toho pluku bojoval v Srbsku a potom na území dnešného Slovinska, kde strávil celú vojnu. Neďaleko mesta Tolmin leží Mrzli vrh, kľúčový strategický kopec, o ktorý sa roky bojovalo a práve tam slúžil ten druhý prápor. Okamžite som vedel, že jej dedo bol veterán, ktorý v tieni toho vrchu strávil viac ako dva roky a množstvo jeho kamarátov zo Zemplína sa už nevrátilo.
Polia čistili od mŕtvych
Ako vojna ovplyvnilo civilistov na území dnešného Slovenska?
Všeobecne platí, že prvá svetová vojna je posledná veľká vojna, kde zahynulo oveľa viac vojakov ako civilistov. Vo všetkých ďalších konfliktoch dochádza k masakrovaniu civilistov. Zázemie na Slovensku však trpelo rovnako. Z mesiaca na mesiac sa zhoršovala ekonomická situácia. Hneď na začiatku odchádzajú živitelia rodín – chlapi. Všetko musia prevziať na seba ženy, prípadne starí ľudia. Zvládajú to len s vypätím všetkých síl. Následne prichádzajú rekvirácie, štát berie všetko, čo sa dá: kone pre armádu, dobytok pre hladných vojakov. Rekvirujú sa zásoby kože či zvony z kostolov. Ak na začiatku vojny boli z nej Maďari a Nemci nadšení, na konci boli nespokojné všetky národnosti. V roku 1918 mali toho plné zuby všetci.
Ako zasiahli civilistov boje v Karpatoch na prelome rokov 1914 a 1915?
Je to nešťastný kus Slovenska. Polročné boje zničili určitú časť šiestich okresov. Dediny boli doslova zdevastované. Ruská línia bola na jednom kopci, rakúska na druhej a dediny v dolinách medzi nimi. Väčšina civilného obyvateľstva stihla ujsť pred začatím bojov, veľa civilných obetí tu našťastie nebolo. Keď sa však ľudia vrátili naspäť do svojich dedín, našli svoje chudobné chalúpky a polia zničené, zdroje vody otrávené. Všade na poliach a roliach boli improvizované hroby či zdochliny koní. Celý región potreboval po konci bojov v máji 1915 vyčistiť. Rakúske pohrebné jednotky začali exhumovať provizórne pochovaných vojakov a pochovávať ich na cintorínoch. Bolo to nutné, aby ľudia mohli polia či lúky znova využívať. Len čo sa títo ľudia spamätali, prevalila sa tadiaľto druhá svetová vojna. Boli ľudia, ktorí si dvakrát za život dávali po vojne dokopy svoje gazdovstvo, ktoré si možno oddreli niekde v Amerike. Navyše v roku 1948 prišli komunisti, ktorí im ho zase zobrali.
Koľko vojakov zahynulo počas tejto operácie?
Päťdesiattisíc vojakov je pochovaných na našej strane, ďalšie desaťtisíce v Poľsku a na Ukrajine. Dohromady to bolo asi štvrť milióna padlých.
Medzi nimi však bolo relatívne málo Slovákov, však?
Áno. Dlho sme žili v tom, že vyslovene slovenské jednotky tu neboli. Časom sme zistili, že je to omyl, aj slovenské jednotky bojovali na našom území. V okrese Snina sa ich vystriedalo najviac. V marci a v apríli, keď sa odohrala Veľkonočná bitka, tu bojoval 71. trenčiansky pluk, 72. prešporský pluk či honvédske pluky z Trenčína, Nitry a Bratislavy. V januári a vo februári bojoval pár metrov od nášho územia v poľskom okrese Sanok napríklad 67. prešovský pluk.
Ján Krajník z obce Rovné (okres Humenné) s manželkou. Držiteľ niekoľkých vyznamenaní za statočnosť. Zdroj – Radoslav Turik
Koľko ste doteraz obnovili vojnových cintorínov na našom území?
My sme malé občianske združenie, ktoré sa tomu venuje pár rokov. Doteraz sme obnovili zhruba 15. Všetky na severovýchodnom Slovensku.
Koľko to stojí?
Je to rôzne. Niekde máte pochovaných desať chlapov, inde tisíc. Dôležité je, aby sa to obnovovalo ako pamiatky, pietne miesta. Aby sa používali pôvodné materiály ako kameň či drevo. Tieto cintoríny nemajú slúžoť len na uctenie si vojakov. Sú to aj miesta, kde si pripomíname históriu. Vojenská turistika je v celej Európe obrovským ťahákom. My tu máme bojisko prvej a druhej svetovej vojny, no nevieme ho dobre využiť.
Ak by sa to robilo lepšie, chodili by sem aj ľudia zo zahraničia?
Prečo nie? Do Poľska jazdia autobusy Maďarov, aby navštívili miesta, kde prebehla Gorlická ofenzíva. Ďalšie autobusy smerujú na bojiská do Slovinska. Prešiel som pár bojísk z prvej svetovej vojny, preto nedokážem pochopiť, prečo sú v zahraničí plné turistov a u nás nie. To bude ale asi náš problém a nie problém tých turistov.
Keď sa vás žiaci, alebo aj iní ľudia pýtajú, prečo by ich mala zaujímať prvá svetová vojna, ktorá sa odohrala pred sto rokmi, čo im hovoríte?
Dnes veľa ľudí povie, čo je história, načo nám to je, nie je to potrebné. Dôležitá je informatika a angličtina, nič iné. Je to strašné, že spoločnosť začína takto uvažovať. Je to dôkazom jej prázdnoty. Zabúdať na udalosti, ktoré sa udiali kedysi a vďaka ktorým sa vyvinula dnešná realita, je veľmi nerozumné. Na všetky udalosti súvisiace s Rakúsko-Uhorskom sa odmietame pozerať, pretože to sú maďarské dejiny. Na veci súvisiace s Československom sa nepozeráme, pretože sú to české dejiny. Vzdávame sa všetkých našich dejín v prospech niekoho. To svedčí o malosti tohto národa. To nie sú české dejiny, ale naše, takisto ako české. Rakúsko-uhorské sú aj naše a sú dôležité pre pochopenie našej reality. Množstvo vecí, ktoré sa udialo, nám môže ponúknuť analógiu k veciam, ktoré sa dejú dnes. Nechcem použiť klišé, že sa môžeme poučiť z histórie, ale ľudia, ktorí majú historické povedomie, robia oveľa menej chýb pri posudzovaní spoločenského diania než tí, ktorých história nezaujíma.
Dejepisár skúma osudy Slovákov v 1. svetovej: Nevieme si predstaviť, čím si prešli, na konci vojny vážili 50 kíl
Tomáš VasilkoTomáš Vasilko
V prvej svetovej vojne bojovali aj Gašpar Žabenský z obce Vyhne (okres Žiar nad Hronom) a Andreas Purdeš z obce Nižný Mirošov (okres Svidník). Zdroj - Radoslav Turik
V prvej svetovej vojne bojovali aj Gašpar Žabenský z obce Vyhne (okres Žiar nad Hronom) a Andreas Purdeš z obce Nižný Mirošov (okres Svidník). Zdroj – Radoslav Turik
V Prvej svetovej vojne zahynulo 70-tisíc Slovákov. Prinášame vám článok, ktorá sme vydali pri 100. výročí jej skončenia.
Pre Radoslava Turika je prvá svetová vojna, od konca ktorej uplynie v nedeľu sto rokov, srdcovou záležitosťou. Dejepisár a historik z Humenného pomáha obnovovať vojnové cintoríny na severovýchode Slovenska, kadiaľ viedol v rokoch 1914 a 1915 východný front.
Posledné roky tiež digitalizuje záznamy o padlých slovenských vojakoch a radí ľuďom, ako sa dá zistiť osud ich predka, ktorý vo vojne bojoval či zahynul.
V rozhovore rozpráva o tom, v akých podmienkach slovenskí vojaci bojovali, čo jedli, kde spali, či mali dovolenku, prečo si nepísali denníky aj to, ako sa vyrovnávali s vojnou po návrate domov.
„To, že chlapi masovo utekali z nenávidenej monarchie a chceli budovať Československo, je mýtus,“ hovorí Turik. Vojaci, ktorí bojovali celú vojnu v uniformách Rakúsko-Uhorska, zostali po nej neprávom v tieni legionárov, dodáva.
V prvej svetovej vojne bojovalo 400-tisíc Slovákov, 70-tisíc z nich zahynulo, čo je viac ako v druhej svetovej vojne. Pripomíname si ich dostatočne?
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Teraz, keď sú sté výročia rôznych udalostí vojny, je to už trochu lepšie. Rezonuje to v spoločnosti, nie sú to už neznáme udalosti. Pred pár rokmi si však väčšina ľudí tieto fakty neuvedomovala. Prvá svetová vojna určitým spôsobom v našej spoločnosti urobila väčšiu paseku ako tá druhá. Ako keby bola prekrytá udalosťami tej druhej.
Čím to je?
Keď sa prvá svetová vojna skončila, zaniklo Rakúsko-Uhorsko a vzniklo Československo. Československá štátnosť si prvú svetovú vojnu pripomína z inej pozície. Vyzdvihuje československé légie, ktoré bojovali za vznik nového štátu. Postavenie legionárov sa vyzdvihovalo oveľa viac ako osud tých, čo prežili vojnu v uniformách Rakúsko-Uhorska. Ako keby im spoločnosť nenápadne naznačovala, že sa niet čím chváliť. Čo na tom, že trpeli v zákopoch, na bojiskách, že si odžili strašné veci, boli vyznamenávaní. Ako keby ich zážitky a spomienky neboli ten pravý zdroj hrdosti.
Gašpar Žabenský s kamarátmi na talianskom fronte. Zdroj – Radoslav Turik
Skoro každý z nás má nejakého deda či pradeda, ktorý bojoval v prvej svetovej vojne. Zaujímajú sa dnes ľudia o ich osud?
Dennodenne k nám na klubový mail prichádzajú žiadosti rodín o hľadanie predka, čomu sa veľmi teším. Už tri a pol roka spisujeme a vyhľadávame padlých vojakov. Mnohí novinári o tom písali, urobilo nám to reklamu. Ľudia nám píšu, či by sme im nepomohli nájsť ich predka.
Radoslav Turik
Historik a učiteľ dejepisu na gymnáziu v Humennom. Spoluzakladal Klub vojenskej histórie Beskydy, ktorý sa venuje prvej svetovej vojne v regióne. Okrem iného sa podieľal na oprave vojnových cintorínov v regióne, napísal viacero publikácií o bojoch v Karpatoch. V posledných rokoch sa s kolegami venuje digitalizácii záznamov o padlých slovenských vojakoch z prvej svetovej vojny. RTVS o ňom natočila reportáž v cykle (Ne)celebrity.
Kde všade môže byť pochovaný môj predok padlý v prvej svetovej?
Neverili by ste, koľko je tých krajín: Poľsko, Ukrajina, Bielorusko, Rusko, Srbsko, Bosna, Albánsko, Slovinsko, Taliansko, dokonca aj Francúzsko. Úplne maličké percento chlapov sa dostalo na Blízky východ do Palestíny v rámci jednotiek, ktoré boli poslané na pomoc tureckému spojencovi. Zajatcov, ktorí zomierali na území Ruskej ríše, máte aj v Kazachstane, Tadžikistane, Uzbekistane, v kaukazských štátoch.
Dá sa nájsť presný cintorín, kde je predok pochovaný?
Jasné. Otázka však je, či to miesto ešte dnes existuje. Keď napríklad vojak zomrel v nemocnici na zranenie alebo na chorobu, bol o ňom urobený perfektný záznam. Vieme, či zomrel na choleru, na zápal pľúc alebo na strelné poranenie. Vieme, kde bol pochovaný, dokonca aj číslo hrobu. Vojnové cintoríny vznikali pri civilných cintorínoch, vyčlenila sa časť z nich a cez vojnu tu pochovávali vojakov. Cintoríny sa často zachovali. Ak teda nedošlo k nejakej hlúposti ako u nás v Košiciach, kde cintorín so sedemtisíc pochovanými vojakmi v 80. rokoch vybagrovali, kosti ani nepreložili na iné miesto. Hrob od hrobu bolo jasné, kto tam bol pochovaný, ležali tam aj desiatky Slovákov.
Vojaci komárňanskeho Pešieho pluku č. 12 na východnom fronte. Zdroj – Radoslav Turik
V akom stave sú dnes tieto cintoríny?
Dnes prichádza po sto rokoch boom a mestá a obce sa vojnové cintoríny snažia opravovať. Od krajiny ku krajine je to rôzne. V Taliansku a Slovinsku nájdete cintoríny, ktoré sú špičkovo opravené. Vieme však aj o cintorínoch, ktoré nie sú obnovené vôbec. Prídete do Srbska a na Ukrajinu a zostanú vám oči pre plač, každá lokalita je zničená. Sovietsky zväz po druhej svetovej vojne, keď Červená armáda oslobodzovala územie Ukrajiny, tieto cintoríny ničil.
Prečo?
Na cintorínoch z prvej svetovej vojny Nemci počas druhej svetovej vojny pri ústupe pochovávali svojich padlých. V rámci ideologického boja Sovieti tieto cintoríny ničili ako cintoríny fašistov. Cintoríny však boli zničené aj z iných dôvodov, niekedy stačí ľudská hlúposť a nezáujem.
Ako je to na Slovensku? Vy ste pred pár rokmi začali cintoríny na východe Slovenska opravovať.
Keď sme sa začali zaujímať o problematiku prvej svetovej vojny, zostali sme v šoku, akým spôsobom zasiahla do života východného Slovenska. Poviem to takto: V nedeľu bude sté výročie konca prvej svetovej vojny. Budú nejaké oslavy. Kde sa asi uskutočnia?
Predpokladám, že v Bratislave.
Aj ja tak predpokladám. Prinajlepšom sa papaláši vyvezú na Bradlo a pri Štefánikovom hrobe sa urobia oficiálne ceremónie. Ale kto príde do okresu Snina, Bardejov, Humenné, Medzilaborce, Stropkov alebo Svidník, kde sa pol roka bojovalo a kde boli desiatky obcí zničených? Na týchto miestach prebiehala operácia Karpatenwinter (Karpatská zima alebo Boje v Karpatoch), počas ktorej zahynulo 50-tisíc vojakov. Ide o jednu z najvýznamnejších bitiek prvej svetovej vojny. To sú miesta, kde by sa malo spomínať na prvú svetovú vojnu. Toto si na Slovensku nikto neuvedomuje.
Čím to podľa vás je? Je to ďaleko od Bratislavy?
To je len typická blbá slovenská výhovorka. Je to našou hlúposťou. Spoločnosť na takéto veci nekladie dôraz, prípadne len veľmi povrchne. Je to boj na dlhé roky. Pätnásť rokov robíme v tejto oblasti výskum – píšeme knihy, informujeme. Myslím si, že sa to zlepšuje. Ale aj tak veľmi dlho potrvá, kým si naše inštitúcie uvedomia, že územie severovýchodného Slovenska bolo bojiskom aj prvej, nielen druhej svetovej vojny. Musí sa to pretriasť aj v našej vedeckej obci, no nedeje sa to. Počul som historikov pýtať sa, prečo riešime prvú svetovú vojnu, keď je všetko jasné. Čo je jasné? Boje na našom území nie sú zmapované takmer vôbec, rovnako ani účasť Slovákov vo vojne. Sme na úplnom začiatku výskumu.
Ako nájsť osud vojaka
Povedzme, že môj pradedo bojoval v prvej svetovej vojne. Čo o ňom viem zistiť?
Moja prvá otázka by bola, či v nej zahynul alebo ju prežil. Keď zahynul, je väčšia šanca, že nájdem jeho stopy. O chlapoch, ktorí vojnu prežili, sa nachádzajú informácie iba v kmeňových listoch. To bol dokument, ktorý obsahoval všetky údaje o vojakovi: kedy nastúpil k vojsku, kde slúžil prezenčnú službu, kedy bol vyznamenaný, povýšený, kde bol prevelený. V 80. rokoch však nejaký chytrák na Vojenskom historickom ústave v Prahe rozhodol, že pre nedostatok miesta sa kmeňové listy vojakov z prvej svetovej vojny skartujú. Kým sa nešťastiu stihlo zabrániť, zničilo sa dvanásť najpočetnejších ročníkov. Je to nenahraditeľná strata. Počin tohto hlupáka vymazal z našich archívov dvanásť ročníkov mužov. Už sa nikdy nič nedozvieme o ich vojenskej službe, pokiaľ po sebe nezanechali denníky či listy.
Čo sa dá zistiť o vojakovi, ak padol?
Informácie o padlých sú roztrúsené na rôznych miestach. Máme niekoľko základných zdrojov, v ktorých ich hľadáme. Prvým sú úmrtné lístky (nie listy). Je to kartotéka československej armády po prvej svetovej vojne. Mnoho vojakov bolo vedených ako nezvestní a rodiny si potrebovali vysporiadať právne veci. Počas vojny im prišla informácia, že chlap je nezvestný, no vojna sa skončila a oni nemali v rukách úmrtný list. Nemohlo prebehnúť dedičské konanie, vdova sa nemohla vydať a podobne. Rodiny potrebovali od armády doklad, že dotyčný je mŕtvy, notár im potom vystavil úmrtný list. Armáda pozbierala zdroje a narýchlo vytvorili kartotéku so základnými údajmi.
Český vojenský archív tieto lístky digitalizoval a sú k dispozícii online. My sme z nich vybrali tie, ktoré sa týkajú územia Slovenska, manuálne sme ich vytriedili a prepisujeme ich do digitálnej podoby, vyťahujeme z nich údaje do tabuliek.
Najväčší vojnový cintorín na severovýchodnom Slovensku Veľkrop (okr. Stropkov). Je tu pochovaných viac než 8600 vojakov. Cintorín obnovili dobrovoľníci z KVH Beskydy v roku 2018. Zdroj – Radoslav Turik
Koľko ich máte?
Vytiahnutých máme 30-tisíc lístkov z územia Slovenska, teda asi polovicu padlých Slovákov. Momentálne máme spracovaných zhruba 15-tisíc z nich. Druhým zdrojom sú matriky padlých. Rakúsko-uhorská armáda si viedla vlastné matriky, kde zaznamenávala straty. Toto je najlepší zdroj pre zistenie osudu vojaka. Tieto matriky sú vo vojenských archívoch u nás, v Prahe, v Budapešti, vo Viedni, fotíme ich a spracovávame ich.
Tretím zdrojom sú Zoznamy strát. Dajú sa vyhľadať v českom systéme Kramerius, ale aj inde. Rakúska národná knižnica má iný systém, rakúsky vojenský ústav má ďalší, viacero inštitúcií ich zdigitalizovalo. Dá sa v nich vyhľadávať, ale má to svoje limity, nie každé písmeno vie správne prečítať. Aj preto vyhľadávanie neprináša stopercentné výsledky.
Čo potrebujem vedieť, keď chcem hľadať predka z prvej svetovej vojny?
Nepohnete sa bez štyroch základných údajov: meno, priezvisko, ročník narodenia a rodisko.
Podmienky na fronte
V akých podmienkach bojovali vo vojne Slováci, ktorí narukovali?
Nelíšili sa v ničom od podmienok, v ktorých bojovali iní vojaci. Záleží od bojiska. Užili si všetko. Močiare a nekonečné roviny Haliče (dnešná Ukrajina a Poľsko), zimy a utrpenia v dvojmetrových závejoch v Karpatoch alebo v Dolomitoch a v Júlskych Alpách, kde prebiehali ťažké boje na Sočskom fronte. Bojovali na Balkáne. Trpeli hladom, zimou, vojnovým stresom. Potrebovali dennodenne také fyzické a psychické sily a čelili takému opotrebovaniu, aké si my nevieme predstaviť. Deťom v škole niekedy hovorím, že ich dokáže rozrušiť, ak sa dostanú mimo dosahu Wifi. Tí ľudia však čelili obrovským problémom a museli sa ich naučiť znášať. Kto sa neprispôsobil, zomrel.
Čo napríklad na fronte jedli?
Menilo sa to. Na začiatku vojny bolo zásobovanie armády veľmi dobré. Máme spomienky vojakov, ktorí rozprávajú, ako rozporciovali kravu, vybrali si najlepšie mäso a zvyšok zahodili. Ale ako pokročila vojna, vyčerpaná ekonomika nedokázala dostatočne zásobovať armády. Zhoršovali sa podmienky nielen v zázemí, ale aj na fronte. Z rokov 1917 a 1918 máme spomienky, ako vojaci vyhrabali zdochnutého koňa, vyrezali z neho mäso a opekali ho. Museli jesť všetko, k čomu sa dostali. Vojak bol vďačný za čokoľvek. Vyčerpaná monarchia im často ponúkala len náhradkovú stravu. Keď napríklad bojovali v horách na našom území, mrzli, a kým k nim prišlo jedlo z poľnej kuchyne, bol to len nejaký zamrznutý kus mäsa. Oheň si nemohli založiť, lebo by sa prezradili, nemohli si dať ani teplý nápoj. Na konci vojny bola priemerná váha vojakov v rakúsko-uhorskej armáde 45 až 50 kíl. Tí chlapi boli kosť a koža.
Vojaci prešporského Pešieho pluku č. 72 pri prechode Ruského sedla (okres Snina) počas bitky v Karpatoch. Zdroj – Radoslav Turik
Kde spali?
V poľných podmienkach to fungovalo tak, že každý vojak mal v batohu celtu a dvaja vojaci si mohli postaviť provizórny stan. Ak bola jednotka na stálom mieste, tak si stavali bunkre alebo narýchlo urobené zemľanky. V Taliansku vo vysokohorských podmienkach si v skalách vyrúbavali kaverny, kde sa mohli ukryť pred delostrelectvom. Nemohli sa zakopať. Veľký rozdiel bol, či ste boli v prvej línii alebo pár kilometrov za frontom, kde boli pohodlnejšie priestory. V prvej línii ste sa nedostali k poriadnej hygiene či k jedlu, nevydýchli ste si. Vždy ste museli byť v strehu. Vojaci, ktorí sa dostali do zázemia, aby si pár dní oddýchli, využili čas, aby sa najedli, vykúpali. Ale hlavne spali. Nikdy nevedeli, kedy sa vyspia zasa.
Aké mal bežný slovenský pešiak zbrane?
Prvá svetová vojna je vojna, v ktorej sa už bojuje modernými zbraňami. V Európe bol niekoľko desaťročí mier, čiže armády vstúpili do prvej svetovej vojny s myslením 19. storočia, ale so zbraňami 20. storočia. Každý pešiak mal štandardnú pechotnú pušku na niekoľko rán. Nebolo to však len o individuálnej výzbroji pešiaka. Armády začali byť presýtené technikou s vyššou palebnou silou. Každá jednotka mala guľomety, ktoré na bojisku znamenali veľa. Veľmi dôležitá bola delostrelecká podpora. Keď sa povie prvá svetová vojna, každý si spomenie na chemické zbrane. Ale bojové plyny zabili počas prvej svetovej vojny len pár percent zúčastnených. Skutočným zabijakom bolo delostrelectvo, ktoré zabilo 75 percent všetkých padlých vojakov.
Radoslav Turik. Zdroj – Facebook/Radoslav Turik
Keď vojaci narukovali v roku 1914, mali nárok na dovolenku, alebo strávili v armáde celé štyri roky?
Keď bola v lete 1914 vyhlásená mobilizácia, nejaké ročníky práve slúžili dvojročnú prezenčnú službu. Armáda mala istý počet vojakov v zbrani, ale všetky útvary boli na mierových stavoch. Aby boli doplnené na vojnové stavy, boli povolávaní záložníci. Vyhlásilo sa napríklad, že týchto desať ročníkov má okamžite nastúpiť do svojich útvarov. Každý chlap vedel, že v prípade mobilizácie má ísť tam, kde si odslúžil prezenčnú službu. Tam dostali uniformu, obnovovací výcvik. Keď boli útvary v plných stavoch, okamžite nastupovali na vlaky a vyrážali na určené bojiská podľa mobilizačných plánov.
Kam smerovalo najviac Slovákov?
Na začiatku vojny vyrazilo 95 percent Slovákov do Haliče proti Rusom. Asi päť percent vojakov slúžilo v odlúčených práporoch v Bosne na srbskom fronte.
Mali nárok na dovolenku?
Všeobecne nárok nebol. Záviselo od veliteľa, či im dovolenku dal alebo nedal. Ak sa na bojisku nič výrazné nedialo, mohlo sa stať, že veliteľstvo povolilo niekoľkým percentám vojakov dať dovolenky. Napríklad sa rozhodlo, že päť vojakov z roty môže vyraziť na dvojtýždňovú dovolenku. Trvalo však celé mesiace, kým bol taký stav, že sa to dalo využívať. Z času na čas sa stalo, že jednotka bola odvelená do zázemia na doplnenie. Vtedy dovolenky udeľovali častejšie. Ale boli chlapi, ktorí sa nedostali domov tri, štyri roky. Existovali aj zdravotné dovolenky. Zraneného vojaka dali dokopy v nemocnici, no potom ho poslali domov na niekoľko týždňov doliečiť sa, aby uvoľnil miesto ďalším.
Masové prebehovania sú mýtus
Často sa hovorí, že veľa Slovákov prebehlo na ruskú stranu, pretože nechcelo bojovať za rakúsko-uhorského cisára. Dá sa povedať, aké to bolo percento?
Poviem to takto: Rakúsko-uhorskú uniformu oblieklo 400-tisíc slovenských chlapov a v československých légiách bojovalo 7500 Slovákov.
Možno niektorí z tohto dôvodu prebehli, ale nebojovali v légiách.
Slová o tom, že chlapi masovo utekali z nenávidenej monarchie a chceli budovať Československo, sú prehnané. Čo sa týka bojov na fronte, okolo máloktorej témy sa robí taká mytológia ako o prebehovaní vojakov. Politicky to mnohým ľuďom vyhovuje. Všetko to však záviselo od povahy vojaka. Normálny človek musel vojnu okamžite znenávidieť. Otázka je, ako sa k tomu postaví: či zostane vojakom v rakúsko-uhorskej uniforme a bude si plniť povinnosti, alebo aj za cenu zajatia bude chcieť z toho pekla ujsť. Bolo určité percento vojakov, ktorí ideologicky nenávideli monarchiu a uvedomelo prebehli. Ale väčšina vojakov, ktorí prebehli k Rusom alebo k Talianom, sa chceli vyhnúť vojnovému nasadeniu.
Navyše, mnoho vojakov padlo do zajatia kvôli dianiu na fronte, nie preto, že chceli prebehnúť. Boje na východnom fronte boli oveľa mobilnejšie ako na západnom fronte. Nemci a Francúzi nemalo toľko zajatcov ako Rusi a Rakúšania.
Vojaci košického Honvédskeho pešieho pluku č. 9 na fronte v Rumunsku. Zdroj – Radoslav Turik.
Koľko bolo tých zajatcov?
Do rakúskeho zajatia padli tri milióny Rusov a do ruského tri milióny rakúsko-uhorských vojakov. Stávalo sa, že sa jednotky ocitli v nevýhodnej situácii, keď nemali žiadnu šancu a vzdávali sa naraz aj tisícky vojakov na oboch stranách. Niektoré x-krát opakované príbehy, ako napríklad príbeh o 28. pešom pluku Pražských detí, ktorí pri Stebníckej Hute (okres Bardejov) padli do zajatia, boli sto rokov zneužívané ako legenda. Hovorilo sa, že vojaci prešli k Rusom so zdvihnutou vlajkou a s hudbou kapely. Vôbec to nebola pravda. Ten útvar bol presunutý z inej časti bojiska, vojaci pochodovali niekoľko dní na neznáme miesto, v zime, vyhladovaní a čelili prudkému ruskému útoku, ktorý ich zaskočil, a tak veľká časť pluku padla do zajatia.
Keď sa vojaci vrátili po vojne domov, dokázali sa zaradiť späť do života? V západnej literatúre sa často spomína stratená generácia. Bol to problém aj u nás? Slovenskí vojaci boli roľníci, vrátili sa tak k tomu, čo poznali.
Ale akí roľníci sa vrátili naspäť? Sedemdesiattisíc mužov zahynulo, ale dvojnásobný počet si z vojny prinieslo nejakú fyzickú alebo psychickú traumu. Na dedinách ste našli chlapa bez ruky, bez nohy, s prestreleným hrdlom, ktorý má zvláštnu trubičku v hrdle a podobne. Množstvo ľudí malo psychické traumy. Na prvý pohľad vyzerali dobre, ale viedli svoj psychický boj. Začali vo veľkom piť. Niektorí sa vrátili po piatich, šiestich rokoch a zistili, že ich žena žije s druhým, lebo ich vyhlásili za mŕtvych. Netvrdím, že všetci, ale mnohí mali obrovský problém zaradiť sa do normálneho života. Neraz sa to skončilo samovraždou. Taký muž si povedal, že do vojny odišiel zdravý chlap a teraz prišla kalika, ktorú má žena živiť?
Dostali sa vám do ruky aj nejaké denníky Slovákov, ktorí boli na fronte?
Nejaké som videl, ale treba povedať, že Slováci veľmi málo písali. Nie je toho toľko, koľko by sme chceli. Keď vidíme u českých kolegov, koľko vecí im ľudia posielajú, sme z toho trochu smutní – takmer každý český vojak si niečo písal. U Slovákov to tak nebolo. Viac ako tretina bola negramotná. Mnohí chlapi z dediny sa vedeli ledva podpísať.
Písali aspoň listy domov?
Nechcem povedať, že boli úplne negramotní. Mali základné vzdelanie. No napísať päť viet na kartu bolo často pre vojakov obrovský problém. Nie všetci vojaci boli, samozrejme, nevzdelanci, v armáde bojovali aj vzdelaní muži. Celkovo je však tých spomienok veľmi málo.
Generálplukovník von Terstzyanszky vykonáva inšpekciu pri prešporskom Honvédskom pešom pluku č. 14 na východnom fronte. Zdroj – Radoslav Turik
Keď ste skúmali príbehy Slovákov, utkvel vám nejaký v pamäti?
Poviem vám príbeh z trochu iného súdka. Veľmi rád dávam deťom v škole úlohy, aby pátrali v rodine, či nemali predka, čo bojoval vo vojne. Jedno dievča mi povedalo o pradedovi z Michaloviec. V jej rodine sa tradovalo, že vždy na Vianoce bola celá rodina otrávená, lebo vedela, že dedo zasa bude spomínať na Vianoce na „zmarznutom verchu“. Všetkým pokazí náladu rečami, ako tam trpel, mrzol, ako mu zomierali kamaráti. Mňa to úplne dostalo. Zaoberám sa 66. užhorodským plukom, kde bojovali chlapi zo Zemplína. Druhý prápor toho pluku bojoval v Srbsku a potom na území dnešného Slovinska, kde strávil celú vojnu. Neďaleko mesta Tolmin leží Mrzli vrh, kľúčový strategický kopec, o ktorý sa roky bojovalo a práve tam slúžil ten druhý prápor. Okamžite som vedel, že jej dedo bol veterán, ktorý v tieni toho vrchu strávil viac ako dva roky a množstvo jeho kamarátov zo Zemplína sa už nevrátilo.
Polia čistili od mŕtvych
Ako vojna ovplyvnilo civilistov na území dnešného Slovenska?
Všeobecne platí, že prvá svetová vojna je posledná veľká vojna, kde zahynulo oveľa viac vojakov ako civilistov. Vo všetkých ďalších konfliktoch dochádza k masakrovaniu civilistov. Zázemie na Slovensku však trpelo rovnako. Z mesiaca na mesiac sa zhoršovala ekonomická situácia. Hneď na začiatku odchádzajú živitelia rodín – chlapi. Všetko musia prevziať na seba ženy, prípadne starí ľudia. Zvládajú to len s vypätím všetkých síl. Následne prichádzajú rekvirácie, štát berie všetko, čo sa dá: kone pre armádu, dobytok pre hladných vojakov. Rekvirujú sa zásoby kože či zvony z kostolov. Ak na začiatku vojny boli z nej Maďari a Nemci nadšení, na konci boli nespokojné všetky národnosti. V roku 1918 mali toho plné zuby všetci.
Ako zasiahli civilistov boje v Karpatoch na prelome rokov 1914 a 1915?
Je to nešťastný kus Slovenska. Polročné boje zničili určitú časť šiestich okresov. Dediny boli doslova zdevastované. Ruská línia bola na jednom kopci, rakúska na druhej a dediny v dolinách medzi nimi. Väčšina civilného obyvateľstva stihla ujsť pred začatím bojov, veľa civilných obetí tu našťastie nebolo. Keď sa však ľudia vrátili naspäť do svojich dedín, našli svoje chudobné chalúpky a polia zničené, zdroje vody otrávené. Všade na poliach a roliach boli improvizované hroby či zdochliny koní. Celý región potreboval po konci bojov v máji 1915 vyčistiť. Rakúske pohrebné jednotky začali exhumovať provizórne pochovaných vojakov a pochovávať ich na cintorínoch. Bolo to nutné, aby ľudia mohli polia či lúky znova využívať. Len čo sa títo ľudia spamätali, prevalila sa tadiaľto druhá svetová vojna. Boli ľudia, ktorí si dvakrát za život dávali po vojne dokopy svoje gazdovstvo, ktoré si možno oddreli niekde v Amerike. Navyše v roku 1948 prišli komunisti, ktorí im ho zase zobrali.
Koľko vojakov zahynulo počas tejto operácie?
Päťdesiattisíc vojakov je pochovaných na našej strane, ďalšie desaťtisíce v Poľsku a na Ukrajine. Dohromady to bolo asi štvrť milióna padlých.
Medzi nimi však bolo relatívne málo Slovákov, však?
Áno. Dlho sme žili v tom, že vyslovene slovenské jednotky tu neboli. Časom sme zistili, že je to omyl, aj slovenské jednotky bojovali na našom území. V okrese Snina sa ich vystriedalo najviac. V marci a v apríli, keď sa odohrala Veľkonočná bitka, tu bojoval 71. trenčiansky pluk, 72. prešporský pluk či honvédske pluky z Trenčína, Nitry a Bratislavy. V januári a vo februári bojoval pár metrov od nášho územia v poľskom okrese Sanok napríklad 67. prešovský pluk.
Ján Krajník z obce Rovné (okres Humenné) s manželkou. Držiteľ niekoľkých vyznamenaní za statočnosť. Zdroj – Radoslav Turik
Koľko ste doteraz obnovili vojnových cintorínov na našom území?
My sme malé občianske združenie, ktoré sa tomu venuje pár rokov. Doteraz sme obnovili zhruba 15. Všetky na severovýchodnom Slovensku.
Koľko to stojí?
Je to rôzne. Niekde máte pochovaných desať chlapov, inde tisíc. Dôležité je, aby sa to obnovovalo ako pamiatky, pietne miesta. Aby sa používali pôvodné materiály ako kameň či drevo. Tieto cintoríny nemajú slúžoť len na uctenie si vojakov. Sú to aj miesta, kde si pripomíname históriu. Vojenská turistika je v celej Európe obrovským ťahákom. My tu máme bojisko prvej a druhej svetovej vojny, no nevieme ho dobre využiť.
Ak by sa to robilo lepšie, chodili by sem aj ľudia zo zahraničia?
Prečo nie? Do Poľska jazdia autobusy Maďarov, aby navštívili miesta, kde prebehla Gorlická ofenzíva. Ďalšie autobusy smerujú na bojiská do Slovinska. Prešiel som pár bojísk z prvej svetovej vojny, preto nedokážem pochopiť, prečo sú v zahraničí plné turistov a u nás nie. To bude ale asi náš problém a nie problém tých turistov.
Keď sa vás žiaci, alebo aj iní ľudia pýtajú, prečo by ich mala zaujímať prvá svetová vojna, ktorá sa odohrala pred sto rokmi, čo im hovoríte?
Dnes veľa ľudí povie, čo je história, načo nám to je, nie je to potrebné. Dôležitá je informatika a angličtina, nič iné. Je to strašné, že spoločnosť začína takto uvažovať. Je to dôkazom jej prázdnoty. Zabúdať na udalosti, ktoré sa udiali kedysi a vďaka ktorým sa vyvinula dnešná realita, je veľmi nerozumné. Na všetky udalosti súvisiace s Rakúsko-Uhorskom sa odmietame pozerať, pretože to sú maďarské dejiny. Na veci súvisiace s Československom sa nepozeráme, pretože sú to české dejiny. Vzdávame sa všetkých našich dejín v prospech niekoho. To svedčí o malosti tohto národa. To nie sú české dejiny, ale naše, takisto ako české. Rakúsko-uhorské sú aj naše a sú dôležité pre pochopenie našej reality. Množstvo vecí, ktoré sa udialo, nám môže ponúknuť analógiu k veciam, ktoré sa dejú dnes. Nechcem použiť klišé, že sa môžeme poučiť z histórie, ale ľudia, ktorí majú historické povedomie, robia oveľa menej chýb pri posudzovaní spoločenského diania než tí, ktorých história nezaujíma.
-
mirak2
Hardcore addict
- Príspevky: 6719
- Registrovaný: 18 sep 2005, 13:44
- Bydlisko: Prague, CZE / Kosice, SVK
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
Tam, kde sa opakovane popiera pravda a spravodlivosť, sa darí akémukoľvek vírusu. Ohrozené často nebýva fyzické zdravie ľudí, ale mentálna kondícia, ktorá paralyzuje celú spoločnosť. Výsledkom je, že ľudia prestávajú veriť všetkému.
Autor je prezident Norsk Slovakisk Handelskammer – Nórsko-slovenskej obchodnej komory
Napriek tomu, že Nórsko má čiastočne odlišnú štruktúru osídlenia, je rovnako malou alebo veľkou krajinou ako Slovensko. Údaje šírenia vírusu za posledné dni a týždne sú však neporovnateľné. Zatiaľ čo sa v Nórsku počty nakazených zvyšujú len mierne, Slovensko zažíva explóziu.
Čísla
Nórsko má doteraz celkovo vyše 16-tisíc nakazených, 278 mŕtvych a s priemerným denným nárastom nových prípadov okolo stovky sa za dva posledné týždne pohybuje na úrovni 32 nových prípadov infikovaných na 100-tisíc obyvateľov.
Slovensko má už viac ako 30-tisíc nakazených, 92 úmrtí a priemerný nárast nových prípadov na 100-tisíc obyvateľov je za posledné dva týždne vyše 315. Teda skoro desaťnásobok nórskeho počtu a sú to tisícky nových nakazených denne. Nóri otestovali doteraz takmer jeden a pol milióna ľudí, Slováci 620-tisíc.
Ako je možné, že sa dve porovnateľné európske krajiny vyvíjajú takto protichodne?
Keď neplatia fakty
Aj posledný slovenský prieskum medzi učiteľmi ukazuje, že Slovensko je na inej planéte ako Nórsko. Ak 44 percent učiteľov považuje koronavírus za bežné chrípkové ochorenie, ak si takmer tretina učiteľov na druhom stupni myslí, že očkovanie je prípravou na čipovanie ľudí a 39 percent je názoru, že pravidelné nosenie rúšok má negatívne zdravotné dôsledky, niet divu, že sa vírus šíri astronomickou rýchlosťou. Pokiaľ by s podobnými otázkami konfrontovali aj iné slovenské spoločenské vrstvy než túto učiteľskú a snáď intelektuálne nadpriemernú, výsledky by boli asi katastrofálne. V Nórsku sa podobné názory považujú za natoľko slabomyseľné, že by sa asi dali prezentovať len pod falošnými profilmi na Facebooku. Možno by to niekomu prešlo na večierku ako extravagantný komentár typu „čo by sme podnikli, aby sme vynikli“, ale na Slovensku v snahe zadusiť akúkoľvek spoločenskú korektnosť sa mnohí vrhli smerom úplne mimo reality.
Dôvera
V Nórsku je to presne naopak. Vláda a Úrad verejného zdravotníctva (FHI) od vypuknutia pandémie konajú racionálne a tak, aby obyvateľstvo nemalo najmenšie pochybnosti o faktoch. Aby neprepukol strach a zmätenosť, ktoré sú živnou pôdou pre všetkých šarlatánov a nadpozemské mocnosti. Od začiatku sa tu testovalo maximálne a ako opatrenia proti šíreniu vírusu sa prijímali také odporúčania, ktoré sa dali dodržovať. Presviedčanie a odporúčania, nie príkazy. V Nórsku dodnes neexistuje povinné nosenie rúšok, ale v prípade, že nastupujete do plného autobusu či metra, sa odporúča, aby ste chránili seba i ostatných. Po príchode zo zahraničia – z rizikových krajín – bola a dodnes je zavedená 10-dňová karanténa. Je to domáca izolácia, ktorá sa síce v praxi nekontroluje, no očakáva sa, že ak odborníci z FHI povedia, že to tak má byť, bežný Nór s tým nezačne hneď polemizovať. Veľmi ho tiež nezaujíma, či vírus priletel na netopierovi alebo ho niekto tajne vyrábal, aby zmenil svetový poriadok. Vírus berie ako fakt, ktorý ohrozuje zdravie. Má dôveru nielen k odborným inštitúciám, ale aj k politikom, ktorí vystupujú pokojne, svoje rozhodnutia vysvetľujú relatívne jednoducho a hlavne ich oznamujú kontrolovane, krok za krokom.
Keďže sa ide podľa racionálneho a logicky postaveného plánu, bežný Nór nemá dôvod fantazírovať o tom, či predsedníčka vlády Erna Solberg alebo minister zdravotníctva Bent Høie vlastne nemajú skrytý zámer očipovať celé Nórsko, keď pred pár dňami predstavili vakcinačný program zadarmo pre všetkých. Ani či nedostanú majland na tajné kontá v zahraničí, ani či sa za odmenu nestanú členmi všemocnej sekty, ktorej snahou je vyhubiť ľudstvo. Bežní Nóri im veria presne rovnako ako doteraz aj v iných otázkach. A aj keď s nimi všetci nesúhlasia, predsa len si nepodávajú ruky, neobjímajú sa, v obchodoch, v nemocniciach alebo na úradoch stoja metre od seba. Ak sa povie, že domáce oslavy s maximálne desiatimi ľuďmi, tak sa to dodržiava rovnako ako povolená rýchlosť v meste. Vláda a FHI majú veľa hláv, ale len jeden hlas, ktorý je vždy jednoznačný a hovorí pokojne. Dôvera vo funkčnú spoločnosť sa v Nórsku buduje desaťročia a je výsledkom práve takéhoto kontaktu s občanom.
Nedôvera
Podobne sa ani slovenská nedôvera vo vedecké poznatky, overiteľné fakty a správu vecí verejných nezrodila včera. Budovala sa roky za výdatnej pomoci nielen sociálnych médií bez akejkoľvek regulácie, ale pramení predovšetkým z úst nezodpovedných politikov, ktorí dennodenne už niekoľko desaťročí udržiavajú obyvateľstvo v konštantnom strese. Z ich činov, sporov, nápadov a vyhlásení alebo z ich korupčného konania a papalášskeho videnia sveta. Tam, kde sa opakovane popiera pravda a spravodlivosť, sa fakty nahrádzajú konšpiračnými teóriami bez racionálneho základu a hľadajú sa vysvetlenia nevysvetliteľného, tam sa darí akémukoľvek vírusu. Ohrozené často nebýva fyzické zdravie ľudí, ale mentálna kondícia, ktorá paralyzuje celú spoločnosť. Výsledkom je, že ľudia prestávajú veriť všetkému.
Klamstvá, ktoré deformujú
Na Slovensku to niekedy vyzerá, akoby toho stále nebolo dosť, akoby prebiehala súťaž o nové absurdné situácie či vysvetlenia, kto prerazí nové dno alebo prekročí viac červených čiar. Čo si môže pomyslieť ťažko skúšaný obyvateľ, keď sa mu hlavný hygienik snaží vysvetliť, že musia byť zatvorené všetky kantíny okrem tej parlamentnej? Čo si môže pomyslieť, keď vidí ministra vlády bojujúcej proti pandémii na vulgárnej a násilnej demonštrácii proti opatreniam vlády, v ktorej sám sedí? Prečo má nosiť rúško, keď to jeho politickí obľúbenci v parlamente principiálne odmietajú? Dokedy má čakať pomoc od niekoho, kto jeho občiansku hodnotu vidí len pri odovzdávaní štátom zaplateného hlasu? A keď sa domnieva, že sa už nič horšie nemôže stať, zvalia politici, ktorí doteraz klamali o svojich diplomoch, majetkoch, utajených vzťahoch s kriminálnikmi či rozhovoroch s erotickými lákadlami, vinu na neho, bežného človeka – lebo sa správa tak nezodpovedne. Ako by im neveril! Ostávajú už len núdzové riešenia: plošne a s pomocou armády dobrovoľne nasilu otestovať všetkých, aby sa presvedčili, že sa niečo fakt deje a je to vážne. Na jeseň 2020, žiaľ, v Európe paralelne existujú dva svety. Obyvatelia toho slovenského si to nezaslúžia.
Každý, koho pandémia skúša už od jari, obmedzuje mu pohyb, berie mu prácu a sociálny kontakt, ničí rodinné vzťahy, finančne ho ruinuje a vracia mnoho rokov späť, potrebuje zodpovedné vedenie spoločnosti. To jediné ho dokáže ochrániť v krízach pred zúfalstvom. Ak ho nemá, snaží sa nielen hľadať útechu mimo reality, ale jeho frustrácia dokáže vyústiť aj do skutočného násilia a reálnej deštrukcie spoločnosti.
Autor je prezident Norsk Slovakisk Handelskammer – Nórsko-slovenskej obchodnej komory
Napriek tomu, že Nórsko má čiastočne odlišnú štruktúru osídlenia, je rovnako malou alebo veľkou krajinou ako Slovensko. Údaje šírenia vírusu za posledné dni a týždne sú však neporovnateľné. Zatiaľ čo sa v Nórsku počty nakazených zvyšujú len mierne, Slovensko zažíva explóziu.
Čísla
Nórsko má doteraz celkovo vyše 16-tisíc nakazených, 278 mŕtvych a s priemerným denným nárastom nových prípadov okolo stovky sa za dva posledné týždne pohybuje na úrovni 32 nových prípadov infikovaných na 100-tisíc obyvateľov.
Slovensko má už viac ako 30-tisíc nakazených, 92 úmrtí a priemerný nárast nových prípadov na 100-tisíc obyvateľov je za posledné dva týždne vyše 315. Teda skoro desaťnásobok nórskeho počtu a sú to tisícky nových nakazených denne. Nóri otestovali doteraz takmer jeden a pol milióna ľudí, Slováci 620-tisíc.
Ako je možné, že sa dve porovnateľné európske krajiny vyvíjajú takto protichodne?
Keď neplatia fakty
Aj posledný slovenský prieskum medzi učiteľmi ukazuje, že Slovensko je na inej planéte ako Nórsko. Ak 44 percent učiteľov považuje koronavírus za bežné chrípkové ochorenie, ak si takmer tretina učiteľov na druhom stupni myslí, že očkovanie je prípravou na čipovanie ľudí a 39 percent je názoru, že pravidelné nosenie rúšok má negatívne zdravotné dôsledky, niet divu, že sa vírus šíri astronomickou rýchlosťou. Pokiaľ by s podobnými otázkami konfrontovali aj iné slovenské spoločenské vrstvy než túto učiteľskú a snáď intelektuálne nadpriemernú, výsledky by boli asi katastrofálne. V Nórsku sa podobné názory považujú za natoľko slabomyseľné, že by sa asi dali prezentovať len pod falošnými profilmi na Facebooku. Možno by to niekomu prešlo na večierku ako extravagantný komentár typu „čo by sme podnikli, aby sme vynikli“, ale na Slovensku v snahe zadusiť akúkoľvek spoločenskú korektnosť sa mnohí vrhli smerom úplne mimo reality.
Dôvera
V Nórsku je to presne naopak. Vláda a Úrad verejného zdravotníctva (FHI) od vypuknutia pandémie konajú racionálne a tak, aby obyvateľstvo nemalo najmenšie pochybnosti o faktoch. Aby neprepukol strach a zmätenosť, ktoré sú živnou pôdou pre všetkých šarlatánov a nadpozemské mocnosti. Od začiatku sa tu testovalo maximálne a ako opatrenia proti šíreniu vírusu sa prijímali také odporúčania, ktoré sa dali dodržovať. Presviedčanie a odporúčania, nie príkazy. V Nórsku dodnes neexistuje povinné nosenie rúšok, ale v prípade, že nastupujete do plného autobusu či metra, sa odporúča, aby ste chránili seba i ostatných. Po príchode zo zahraničia – z rizikových krajín – bola a dodnes je zavedená 10-dňová karanténa. Je to domáca izolácia, ktorá sa síce v praxi nekontroluje, no očakáva sa, že ak odborníci z FHI povedia, že to tak má byť, bežný Nór s tým nezačne hneď polemizovať. Veľmi ho tiež nezaujíma, či vírus priletel na netopierovi alebo ho niekto tajne vyrábal, aby zmenil svetový poriadok. Vírus berie ako fakt, ktorý ohrozuje zdravie. Má dôveru nielen k odborným inštitúciám, ale aj k politikom, ktorí vystupujú pokojne, svoje rozhodnutia vysvetľujú relatívne jednoducho a hlavne ich oznamujú kontrolovane, krok za krokom.
Keďže sa ide podľa racionálneho a logicky postaveného plánu, bežný Nór nemá dôvod fantazírovať o tom, či predsedníčka vlády Erna Solberg alebo minister zdravotníctva Bent Høie vlastne nemajú skrytý zámer očipovať celé Nórsko, keď pred pár dňami predstavili vakcinačný program zadarmo pre všetkých. Ani či nedostanú majland na tajné kontá v zahraničí, ani či sa za odmenu nestanú členmi všemocnej sekty, ktorej snahou je vyhubiť ľudstvo. Bežní Nóri im veria presne rovnako ako doteraz aj v iných otázkach. A aj keď s nimi všetci nesúhlasia, predsa len si nepodávajú ruky, neobjímajú sa, v obchodoch, v nemocniciach alebo na úradoch stoja metre od seba. Ak sa povie, že domáce oslavy s maximálne desiatimi ľuďmi, tak sa to dodržiava rovnako ako povolená rýchlosť v meste. Vláda a FHI majú veľa hláv, ale len jeden hlas, ktorý je vždy jednoznačný a hovorí pokojne. Dôvera vo funkčnú spoločnosť sa v Nórsku buduje desaťročia a je výsledkom práve takéhoto kontaktu s občanom.
Nedôvera
Podobne sa ani slovenská nedôvera vo vedecké poznatky, overiteľné fakty a správu vecí verejných nezrodila včera. Budovala sa roky za výdatnej pomoci nielen sociálnych médií bez akejkoľvek regulácie, ale pramení predovšetkým z úst nezodpovedných politikov, ktorí dennodenne už niekoľko desaťročí udržiavajú obyvateľstvo v konštantnom strese. Z ich činov, sporov, nápadov a vyhlásení alebo z ich korupčného konania a papalášskeho videnia sveta. Tam, kde sa opakovane popiera pravda a spravodlivosť, sa fakty nahrádzajú konšpiračnými teóriami bez racionálneho základu a hľadajú sa vysvetlenia nevysvetliteľného, tam sa darí akémukoľvek vírusu. Ohrozené často nebýva fyzické zdravie ľudí, ale mentálna kondícia, ktorá paralyzuje celú spoločnosť. Výsledkom je, že ľudia prestávajú veriť všetkému.
Klamstvá, ktoré deformujú
Na Slovensku to niekedy vyzerá, akoby toho stále nebolo dosť, akoby prebiehala súťaž o nové absurdné situácie či vysvetlenia, kto prerazí nové dno alebo prekročí viac červených čiar. Čo si môže pomyslieť ťažko skúšaný obyvateľ, keď sa mu hlavný hygienik snaží vysvetliť, že musia byť zatvorené všetky kantíny okrem tej parlamentnej? Čo si môže pomyslieť, keď vidí ministra vlády bojujúcej proti pandémii na vulgárnej a násilnej demonštrácii proti opatreniam vlády, v ktorej sám sedí? Prečo má nosiť rúško, keď to jeho politickí obľúbenci v parlamente principiálne odmietajú? Dokedy má čakať pomoc od niekoho, kto jeho občiansku hodnotu vidí len pri odovzdávaní štátom zaplateného hlasu? A keď sa domnieva, že sa už nič horšie nemôže stať, zvalia politici, ktorí doteraz klamali o svojich diplomoch, majetkoch, utajených vzťahoch s kriminálnikmi či rozhovoroch s erotickými lákadlami, vinu na neho, bežného človeka – lebo sa správa tak nezodpovedne. Ako by im neveril! Ostávajú už len núdzové riešenia: plošne a s pomocou armády dobrovoľne nasilu otestovať všetkých, aby sa presvedčili, že sa niečo fakt deje a je to vážne. Na jeseň 2020, žiaľ, v Európe paralelne existujú dva svety. Obyvatelia toho slovenského si to nezaslúžia.
Každý, koho pandémia skúša už od jari, obmedzuje mu pohyb, berie mu prácu a sociálny kontakt, ničí rodinné vzťahy, finančne ho ruinuje a vracia mnoho rokov späť, potrebuje zodpovedné vedenie spoločnosti. To jediné ho dokáže ochrániť v krízach pred zúfalstvom. Ak ho nemá, snaží sa nielen hľadať útechu mimo reality, ale jeho frustrácia dokáže vyústiť aj do skutočného násilia a reálnej deštrukcie spoločnosti.
-
hojko
Site Admin
- Príspevky: 38515
- Registrovaný: 24 apr 2004, 18:29
- Bydlisko: Európa
- Kontaktovať používateľa:
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
Tvrdý biznis NHL by nezvládol každý. Nie len ako hráč, hlavne ako agent. Tí, čo si myslia, že sa ľudia ako Peter Neveriš nabalia potom, čo hráčovi vybavia zmluvu, čím ich práca končí, sa kruto mýlia.
Neveriš má s hokejom bohaté skúsenosti. V mladosti ho hrával a keď sa mu nesplnil sen o hráčskej kariére, chytil za pačesy tú agentskú. Dnes zastupuje mená ako Tomáš Tatar, Marko Daňo či Tomáš Jurčo. Jeho najslávnejším klientom je Marián Hossa. Hádate správne, za svoj slávny angažmán v Chicagu Blackhawks vďačí vo veľkej miere mužovi, ktorého meno mnoho ľudí nepozná. A pritom je tak dôležité.
Svojou prácou, názormi a skúsenosťami z NHL, KHL, ale i našej extraligy vás v tomto rozhovore prevedie Peter Neveriš.
Ktorých hráčov dnes zastupujete?
Je ich viac, stále aktívnymi sú Marián Hossa, Tomáš Tatar, Tomáš Jurčo, Christian Jaroš, Marko Daňo, Samuel Vyletelka, Marek Valach, Michal Hlinka, Rado Tybor a ďalší.
V NHL sa vyjednávajú rôzne podmienky – dĺžka zmluvy, plat, či je zmluva dvojcestná či jednocestná... Čo z toho je najťažšie vybaviť podľa predstáv hráča?
Každý kontrakt je špecifický a ku každému pristupujeme individuálne. S mojím partnerom v Kanade mám pred každým vyjednávaním okrem dôkladných analýz aj dlhé rozhovory s každým hráčom, takže presne vieme, čo chce, aké sú jeho očakávania. Na základe všetkých bodov pracujeme na tom, aby bol hráč čo najspokojnejší a aby sme sa čo najviac priblížili k jeho očakávaniam, resp. ich prekročili.
V tomto je určite veľký rozdiel v porovnaní s Európou. Aké sú najväčšie rozdiely vo vyjednávaní v Amerike a tu?
V Amerike je všetko na veľmi profesionálnej úrovni, prebieha to v tvrdej biznis atmosfére. Vďaka tomu, že sú známe výšky kontraktov ostatných hráčov a platové stropy, viete, kde sa môžete pohybovať. Všeobecne sa da odhadnúť hodnota hráča na základe rôznych štatistik. V Európe je to viac v priateľskej atmosfére, ide skôr o vzťahy medzi agentmi a klubmi, čo ale neznamená, že nejde o biznis.
CELÝ EXKLUZÍVNY ROZHOVOR
NÁJDETE AJ V BUDÚCOM VYDANÍ MY TRENČIANSKYCH NOVÍN
Ste s hráčmi v kontakte vždy, máte priateľské vzťahy, alebo sa intenzívne stretávate len keď vyjednávate zmluvy?
U mňa je to tak, že so všetkými mojimi hráčmi mám nadštandardné priateľské vzťahy. Samozrejme, každý je iný a stretnutia či telefonáty sú s niektorými častejšie ako s inými. Moja práca nikdy nekončí vyjednaním kontraktu. Hráči potrebujú riešiť aj iné veci, takže sme v priebežnom kontakte.
V čom všetkom spočíva vaša práca? Určite to nie je len o tom sadnúť si, podpísať zmluvu a tam to končí.
Nie, podpisom to nekončí. Ďalej je to veľmi individuálne. Snažím sa klientom pomáhať s vecami, s ktorými si nevedia poradiť alebo na ne nemajú čas. Či už sú to rôzne prenájmy nehnuteľností, áut, pomoc s úradmi, poisťovňami, komunikácia s médiami, práca s charitatívnymi organizáciami, plánovanie stretnutí, poradenstvo a konzultácie. Počas leta, keď sa testujú nové časti výstroja, pracujem s preclievaním zásielok z Ameriky.
V rámci sezóny riešim napríklad aj zabezpečenie doručenia kvetín priateľke alebo mamine k sviatku. Dnešná doba je špecifická aj vybavovaním testov na koronavírus. Je toho veľa, záber mojej práce je skutočne široký.
Dnes ste už skúseným agentom, ale stretli ste sa s podobnými vecami ako je nedôvera od klubov, keď ste boli v začiatkoch kariéry?
Ja osobne som mal to šťastie, že v mojich začiatkoch som mal klientov, ktorí boli veľmi žiadaní a tým pádom bol jednoduchší aj štart mojej kariéry.
Čo sa týka Mariána Hossu, viedli sa rôzne debaty o tom, že jeho koniec zo zdravotných dôvodov bola len zámienka na to, aby sa Chicago mohlo pohnúť ďalej bez toho, aby ho museli vykúpiť zo zmluvy, ktorá, mimochodom, stále trvá. Čo na tieto konšpirácie poviete?
Ja na tieto konšpirácie môžem povedať iba to, že sú to absolútne nezmysly. Pravda je taká, že Marián bojoval s kožnými problémami posledné dva roky svojej aktívnej činnosti. Bol na mnohých vyšetreniach u rôznych špecialistov takmer po celej Amerike. Kým spočiatku sa o jeho stave vedelo iba v Chicagu, počas Svetového pohára 2016 sa jeho stav takpovediac prevalil a problémy videli nie len spoluhráči, ale i lekári.
Následne sa to dostalo aj k orgánom z vedenia NHL. Takže keď prišlo k rozhodnutiu, že sa už na ľade neukáže, nikto z NHL to nespochybňoval, možno okrem novinárov a fanúšikov, ktorí vytvárali práve tieto konšpirácie.
Je to trošku absurdné, ale Hossa je teraz hráčom Arizony Coyotes. Aj ste riešili situáciu, že by hypoteticky mohol za nich hrať, alebo to bola výmena čisto po finančnej stránke?
Od začiatku sa vedelo, že za Arizonu nikdy nenastúpi. Z Majovej strany šlo vyložene o pomoc Blackhawks, nakoľko bez jeho súhlasu by ho Chicago nikdy nemohlo vymeniť.
Máte skúsenosti aj s KHL, odkiaľ idú všelijaké, niekedy až absurdné „storky“ z pozadia vyjednávania zmlúv, finančnej situácie a podobne. Stretli ste sa s niečím podobným, alebo je pre vás KHL aj v tomto druhá najlepšia liga po NHL?
KHL je bezpochyby druhou najkvalitnejšou hokejovou súťažou. A to, že sa tam dejú všelijaké aj absurdné veci je pravda, čo ale kvalite hokeja neuberá. Treba však jedným dychom dodať, že “divoké” roky sú už minulosťou a v posledných sezónach sa to znormalizovalo.
A čo slovenská liga? Sú tu kluby, s ktorými neradi vyjednávate alebo s nimi máte nepríjemné skúsenosti?
Nie, ešte som sa nestretol s klubom, s ktorým by som mal nepríjemnú skúsenosť.
Povedzme, že hráčovi vybavíte zmluvu v NHL na päť miliónov, takú zhruba má Tomáš Tatar. Koľko percent z toho dáva hráč agentovi? Dokáže vás jedna takáto podpísaná zmluva uživiť?
Moja pláca je podielom z vyrokovaného kontraktu. Výška percentuálnej odmeny je takmer vždy iná a dohodne sa už pred začatím vyjednávania. Svoju prácu robím na sto percent a robím ju tak, aby ma dokázala uživiť.
Predstavme si hypotetickú situáciu: Hráč sa zraní mimo NHL, napríklad na MS. Je bežné, že potom rieši agent problémy, pretože hráč nestihne sezónu NHL a klub je na to naštvaný?
Aby sa tomu predišlo, vždy pred zapojením hráča do národného tímu sa spojíme s vedením klubu NHL a žiadame o povolenie. Inak to v dnešnej dobe nejde. Preto sa niekedy stáva, že hráča klub neuvoľní pre potreby národného tímu. Verejnosť to potom chápe len veľmi ťažko. Ak hráčovi končí kontrakt, tak sa dohodneme so zväzom a vybavíme mu poistku.
Rokovania vedia byť niekedy poriadne drsné, novinári z NHL vyhrabali poriadne pikantné veci. Aké bolo „najtvrdšie“ rokovanie, aké ste zažili?
Asi to bola arbitráž Tomáša Tatara (v Detroite Red Wings, pozn. red.). Arbitráž je zvláštna vec a práve tam sa vyťahujú rôzne veci. Nie je veľmi etické, aby sa o tom rozprávalo. I keď teraz mi pred očami prebehlo, ako klub vytiahol aj také veci, že hráč málo blokuje strely súperov.
Stretli ste sa s niečím ako nenávisťou k vášmu klientovi, ktorá sa dotkla aj vás? Ako príklad spomeniem, keď Hossa „zradil“ Penguins a upísal sa víťazovi z Detroitu.
Ak sa budeme baviť o nenávisti, tá má rôzne podoby. V NHL sa prejavuje najmä bučaním divákov na dotyčného hráča. Treba ale povedať, že diváci v Amerike berú hokej skôr ako zábavu. Viac sa hnevali, že Marián od nich odišiel, ako preto, že šiel do Detroitu. Tí, ktorí sa tomu aspoň trošku rozumeli, vedeli, že bolo veľmi ťažké Mariána udržať v tíme, najmä pre jeho vysokú hodnotu. Namiesto neho vedeli podpísať troch iných hráčov.
Vo finančníctve sa určite výborne vyznáte. Myslíte si, že by sa po vzore NHL mal zaviesť platový strop a zverejňovať sumy aj na Slovensku a v iných štátoch?
Toto je veľmi náročná téma, ovplyvnená obrovským množstvom faktorov. V prvom rade, NHL je dobrý komerčný produkt, funguje tam sponzoring, no najmä sa dá získať veľký balík peňazí z televíznych práv a prenájmu haly. Amerika a Kanada je v tomto úplne inde. V každom meste, kde sa hrá NHL, pôsobí niekoľko televízií a aj prenos zo zápasov robí niekoľko staníc a štábov. U nás, ak chcete mať televízny prenos, musí do mesta pricestovať štáb aj s technikou, treba zarátať jej rozloženie, zloženie, personál... Skratka to stojí dosť veľa. Sme malá krajina a hodnota reklamného priestoru plus sledovanosť nedáva v konečnom výsledku veľký priestor na to, aby mohli kluby rapídne zvyšovať rozpočet skrz televízne práva.
Samozrejme, to je len veľmi zjednodušený pohľad. V Česku a škandinávskych krajinách, kde dobre funguje systém resp. zákon o sponzoringu, sa v sporte “točí“ viac peňazí a tvorí to pre kluby značnú časť ich príjmu, i keď fanúšik má preto často problém vôbec nájsť puk na ľadovej ploche. Ako vravím, je to veľmi náročná téma. Čo sa týka zverejňovania súm a platového stropu, málokto si uvedomuje, že ľudia, ktorí robia u nás hokej, sú väčšinou nadšenci a majú ten šport radi. Sú závislí nie len od podpory so strany sponzorov a divákov, ale najmä od podpory mesta a zväzu.
Ani jeden extraligový štadión nie je majetkom klubu, ale mesta. Klub nedokáže produkovať peniaze napríklad prenájmom štadióna na ďalšie kultúrne alebo iné športové podujatia. V drvivej väčšine na to tie štadióny ani nie sú vhodné. Žiadny z majiteľov klubov nerobí hokej preto, aby na ňom zbohatol. Kým u nás nebude aspoň pätnásť dobre a silne ekonomicky fungujúcich klubov, nemá význam zavádzať platové stropy. A to ani neberiem do úvahy zákony, ktoré by aj tak bránili zverejňovaniu súm.
Niektorí hráči sa aj tak rozhodujú, že budú vyjednávať bez agenta, v minulých rokoch napríklad Alexander Ovečkin. Myslíte si, že to môže byť šťastný krok?
Nebolo to úplne tak, ako sa o tom vraví. Ak ste hráč ako Ovečkin a ste v pozícii, že viete, že vás klub chce stoj čo stoj, viete si dohodnúť sumu, prípadne aj to, že vás nemôžu vymeniť. Potom tam ale prichádzajú iné náležitosti, kde už mal Alexander za sebou profesionálov z biznisu. Či je to šťastný krok? V NHL je to veľmi výnimočná vec!
Ak však odhliadneme od NHL, sú kluby, ktoré pomaly nabádajú hráčov, aby s nimi jednali priamo a bez agenta. Nahovárajú im, že nebudú musieť platiť nikomu žiadnu odmenu a „veď na plate sa spolu nejak dohodnú“. To sa dá, ale počas sezóny môžu nastať komplikácie, zranenie, platová nedisciplinovanosť klubu, horšia výkonnosť, krátenie mzdy a iné.
Vtedy je pre hráča lepšie, ak sa má na koho obrátiť, pretože ak na začiatku bola atmosféra klub-hráč priateľská, môže sa to počas sezóny z rôznych dôvodov obrátiť. Pre agenta by nemala končiť jeho práca vyrokovaním kontraktu. Je dôležité poskytovať hráčom „servis”. Ale je na zvážení každého hráča, čo si vyberie.
Neveriš má s hokejom bohaté skúsenosti. V mladosti ho hrával a keď sa mu nesplnil sen o hráčskej kariére, chytil za pačesy tú agentskú. Dnes zastupuje mená ako Tomáš Tatar, Marko Daňo či Tomáš Jurčo. Jeho najslávnejším klientom je Marián Hossa. Hádate správne, za svoj slávny angažmán v Chicagu Blackhawks vďačí vo veľkej miere mužovi, ktorého meno mnoho ľudí nepozná. A pritom je tak dôležité.
Svojou prácou, názormi a skúsenosťami z NHL, KHL, ale i našej extraligy vás v tomto rozhovore prevedie Peter Neveriš.
Ktorých hráčov dnes zastupujete?
Je ich viac, stále aktívnymi sú Marián Hossa, Tomáš Tatar, Tomáš Jurčo, Christian Jaroš, Marko Daňo, Samuel Vyletelka, Marek Valach, Michal Hlinka, Rado Tybor a ďalší.
V NHL sa vyjednávajú rôzne podmienky – dĺžka zmluvy, plat, či je zmluva dvojcestná či jednocestná... Čo z toho je najťažšie vybaviť podľa predstáv hráča?
Každý kontrakt je špecifický a ku každému pristupujeme individuálne. S mojím partnerom v Kanade mám pred každým vyjednávaním okrem dôkladných analýz aj dlhé rozhovory s každým hráčom, takže presne vieme, čo chce, aké sú jeho očakávania. Na základe všetkých bodov pracujeme na tom, aby bol hráč čo najspokojnejší a aby sme sa čo najviac priblížili k jeho očakávaniam, resp. ich prekročili.
V tomto je určite veľký rozdiel v porovnaní s Európou. Aké sú najväčšie rozdiely vo vyjednávaní v Amerike a tu?
V Amerike je všetko na veľmi profesionálnej úrovni, prebieha to v tvrdej biznis atmosfére. Vďaka tomu, že sú známe výšky kontraktov ostatných hráčov a platové stropy, viete, kde sa môžete pohybovať. Všeobecne sa da odhadnúť hodnota hráča na základe rôznych štatistik. V Európe je to viac v priateľskej atmosfére, ide skôr o vzťahy medzi agentmi a klubmi, čo ale neznamená, že nejde o biznis.
CELÝ EXKLUZÍVNY ROZHOVOR
NÁJDETE AJ V BUDÚCOM VYDANÍ MY TRENČIANSKYCH NOVÍN
Ste s hráčmi v kontakte vždy, máte priateľské vzťahy, alebo sa intenzívne stretávate len keď vyjednávate zmluvy?
U mňa je to tak, že so všetkými mojimi hráčmi mám nadštandardné priateľské vzťahy. Samozrejme, každý je iný a stretnutia či telefonáty sú s niektorými častejšie ako s inými. Moja práca nikdy nekončí vyjednaním kontraktu. Hráči potrebujú riešiť aj iné veci, takže sme v priebežnom kontakte.
V čom všetkom spočíva vaša práca? Určite to nie je len o tom sadnúť si, podpísať zmluvu a tam to končí.
Nie, podpisom to nekončí. Ďalej je to veľmi individuálne. Snažím sa klientom pomáhať s vecami, s ktorými si nevedia poradiť alebo na ne nemajú čas. Či už sú to rôzne prenájmy nehnuteľností, áut, pomoc s úradmi, poisťovňami, komunikácia s médiami, práca s charitatívnymi organizáciami, plánovanie stretnutí, poradenstvo a konzultácie. Počas leta, keď sa testujú nové časti výstroja, pracujem s preclievaním zásielok z Ameriky.
V rámci sezóny riešim napríklad aj zabezpečenie doručenia kvetín priateľke alebo mamine k sviatku. Dnešná doba je špecifická aj vybavovaním testov na koronavírus. Je toho veľa, záber mojej práce je skutočne široký.
Dnes ste už skúseným agentom, ale stretli ste sa s podobnými vecami ako je nedôvera od klubov, keď ste boli v začiatkoch kariéry?
Ja osobne som mal to šťastie, že v mojich začiatkoch som mal klientov, ktorí boli veľmi žiadaní a tým pádom bol jednoduchší aj štart mojej kariéry.
Čo sa týka Mariána Hossu, viedli sa rôzne debaty o tom, že jeho koniec zo zdravotných dôvodov bola len zámienka na to, aby sa Chicago mohlo pohnúť ďalej bez toho, aby ho museli vykúpiť zo zmluvy, ktorá, mimochodom, stále trvá. Čo na tieto konšpirácie poviete?
Ja na tieto konšpirácie môžem povedať iba to, že sú to absolútne nezmysly. Pravda je taká, že Marián bojoval s kožnými problémami posledné dva roky svojej aktívnej činnosti. Bol na mnohých vyšetreniach u rôznych špecialistov takmer po celej Amerike. Kým spočiatku sa o jeho stave vedelo iba v Chicagu, počas Svetového pohára 2016 sa jeho stav takpovediac prevalil a problémy videli nie len spoluhráči, ale i lekári.
Následne sa to dostalo aj k orgánom z vedenia NHL. Takže keď prišlo k rozhodnutiu, že sa už na ľade neukáže, nikto z NHL to nespochybňoval, možno okrem novinárov a fanúšikov, ktorí vytvárali práve tieto konšpirácie.
Je to trošku absurdné, ale Hossa je teraz hráčom Arizony Coyotes. Aj ste riešili situáciu, že by hypoteticky mohol za nich hrať, alebo to bola výmena čisto po finančnej stránke?
Od začiatku sa vedelo, že za Arizonu nikdy nenastúpi. Z Majovej strany šlo vyložene o pomoc Blackhawks, nakoľko bez jeho súhlasu by ho Chicago nikdy nemohlo vymeniť.
Máte skúsenosti aj s KHL, odkiaľ idú všelijaké, niekedy až absurdné „storky“ z pozadia vyjednávania zmlúv, finančnej situácie a podobne. Stretli ste sa s niečím podobným, alebo je pre vás KHL aj v tomto druhá najlepšia liga po NHL?
KHL je bezpochyby druhou najkvalitnejšou hokejovou súťažou. A to, že sa tam dejú všelijaké aj absurdné veci je pravda, čo ale kvalite hokeja neuberá. Treba však jedným dychom dodať, že “divoké” roky sú už minulosťou a v posledných sezónach sa to znormalizovalo.
A čo slovenská liga? Sú tu kluby, s ktorými neradi vyjednávate alebo s nimi máte nepríjemné skúsenosti?
Nie, ešte som sa nestretol s klubom, s ktorým by som mal nepríjemnú skúsenosť.
Povedzme, že hráčovi vybavíte zmluvu v NHL na päť miliónov, takú zhruba má Tomáš Tatar. Koľko percent z toho dáva hráč agentovi? Dokáže vás jedna takáto podpísaná zmluva uživiť?
Moja pláca je podielom z vyrokovaného kontraktu. Výška percentuálnej odmeny je takmer vždy iná a dohodne sa už pred začatím vyjednávania. Svoju prácu robím na sto percent a robím ju tak, aby ma dokázala uživiť.
Predstavme si hypotetickú situáciu: Hráč sa zraní mimo NHL, napríklad na MS. Je bežné, že potom rieši agent problémy, pretože hráč nestihne sezónu NHL a klub je na to naštvaný?
Aby sa tomu predišlo, vždy pred zapojením hráča do národného tímu sa spojíme s vedením klubu NHL a žiadame o povolenie. Inak to v dnešnej dobe nejde. Preto sa niekedy stáva, že hráča klub neuvoľní pre potreby národného tímu. Verejnosť to potom chápe len veľmi ťažko. Ak hráčovi končí kontrakt, tak sa dohodneme so zväzom a vybavíme mu poistku.
Rokovania vedia byť niekedy poriadne drsné, novinári z NHL vyhrabali poriadne pikantné veci. Aké bolo „najtvrdšie“ rokovanie, aké ste zažili?
Asi to bola arbitráž Tomáša Tatara (v Detroite Red Wings, pozn. red.). Arbitráž je zvláštna vec a práve tam sa vyťahujú rôzne veci. Nie je veľmi etické, aby sa o tom rozprávalo. I keď teraz mi pred očami prebehlo, ako klub vytiahol aj také veci, že hráč málo blokuje strely súperov.
Stretli ste sa s niečím ako nenávisťou k vášmu klientovi, ktorá sa dotkla aj vás? Ako príklad spomeniem, keď Hossa „zradil“ Penguins a upísal sa víťazovi z Detroitu.
Ak sa budeme baviť o nenávisti, tá má rôzne podoby. V NHL sa prejavuje najmä bučaním divákov na dotyčného hráča. Treba ale povedať, že diváci v Amerike berú hokej skôr ako zábavu. Viac sa hnevali, že Marián od nich odišiel, ako preto, že šiel do Detroitu. Tí, ktorí sa tomu aspoň trošku rozumeli, vedeli, že bolo veľmi ťažké Mariána udržať v tíme, najmä pre jeho vysokú hodnotu. Namiesto neho vedeli podpísať troch iných hráčov.
Vo finančníctve sa určite výborne vyznáte. Myslíte si, že by sa po vzore NHL mal zaviesť platový strop a zverejňovať sumy aj na Slovensku a v iných štátoch?
Toto je veľmi náročná téma, ovplyvnená obrovským množstvom faktorov. V prvom rade, NHL je dobrý komerčný produkt, funguje tam sponzoring, no najmä sa dá získať veľký balík peňazí z televíznych práv a prenájmu haly. Amerika a Kanada je v tomto úplne inde. V každom meste, kde sa hrá NHL, pôsobí niekoľko televízií a aj prenos zo zápasov robí niekoľko staníc a štábov. U nás, ak chcete mať televízny prenos, musí do mesta pricestovať štáb aj s technikou, treba zarátať jej rozloženie, zloženie, personál... Skratka to stojí dosť veľa. Sme malá krajina a hodnota reklamného priestoru plus sledovanosť nedáva v konečnom výsledku veľký priestor na to, aby mohli kluby rapídne zvyšovať rozpočet skrz televízne práva.
Samozrejme, to je len veľmi zjednodušený pohľad. V Česku a škandinávskych krajinách, kde dobre funguje systém resp. zákon o sponzoringu, sa v sporte “točí“ viac peňazí a tvorí to pre kluby značnú časť ich príjmu, i keď fanúšik má preto často problém vôbec nájsť puk na ľadovej ploche. Ako vravím, je to veľmi náročná téma. Čo sa týka zverejňovania súm a platového stropu, málokto si uvedomuje, že ľudia, ktorí robia u nás hokej, sú väčšinou nadšenci a majú ten šport radi. Sú závislí nie len od podpory so strany sponzorov a divákov, ale najmä od podpory mesta a zväzu.
Ani jeden extraligový štadión nie je majetkom klubu, ale mesta. Klub nedokáže produkovať peniaze napríklad prenájmom štadióna na ďalšie kultúrne alebo iné športové podujatia. V drvivej väčšine na to tie štadióny ani nie sú vhodné. Žiadny z majiteľov klubov nerobí hokej preto, aby na ňom zbohatol. Kým u nás nebude aspoň pätnásť dobre a silne ekonomicky fungujúcich klubov, nemá význam zavádzať platové stropy. A to ani neberiem do úvahy zákony, ktoré by aj tak bránili zverejňovaniu súm.
Niektorí hráči sa aj tak rozhodujú, že budú vyjednávať bez agenta, v minulých rokoch napríklad Alexander Ovečkin. Myslíte si, že to môže byť šťastný krok?
Nebolo to úplne tak, ako sa o tom vraví. Ak ste hráč ako Ovečkin a ste v pozícii, že viete, že vás klub chce stoj čo stoj, viete si dohodnúť sumu, prípadne aj to, že vás nemôžu vymeniť. Potom tam ale prichádzajú iné náležitosti, kde už mal Alexander za sebou profesionálov z biznisu. Či je to šťastný krok? V NHL je to veľmi výnimočná vec!
Ak však odhliadneme od NHL, sú kluby, ktoré pomaly nabádajú hráčov, aby s nimi jednali priamo a bez agenta. Nahovárajú im, že nebudú musieť platiť nikomu žiadnu odmenu a „veď na plate sa spolu nejak dohodnú“. To sa dá, ale počas sezóny môžu nastať komplikácie, zranenie, platová nedisciplinovanosť klubu, horšia výkonnosť, krátenie mzdy a iné.
Vtedy je pre hráča lepšie, ak sa má na koho obrátiť, pretože ak na začiatku bola atmosféra klub-hráč priateľská, môže sa to počas sezóny z rôznych dôvodov obrátiť. Pre agenta by nemala končiť jeho práca vyrokovaním kontraktu. Je dôležité poskytovať hráčom „servis”. Ale je na zvážení každého hráča, čo si vyberie.
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Nko:
https://dennikn.sk/2148132/fedora-gala- ... ezasiahla/
https://e.dennikn.sk/2148043/vody-pod-s ... i/?ref=tit
https://dennikn.sk/2148647/ohnisko-v-br ... m/?ref=tit
https://dennikn.sk/2142713/filip-vagac- ... y/?ref=tit
https://dennikn.sk/2145236/za-tri-dni-m ... e/?ref=tit
SMEcko:
https://domov.sme.sk/c/22537392/hrasko- ... etkov.html
https://index.sme.sk/c/22536029/vallo-v ... ml?ref=trz
https://index.sme.sk/c/22501219/zaklada ... ml?ref=trz
https://svet.sme.sk/c/22536879/taliani- ... ml?ref=trz
ĎAKUJEEEM
https://dennikn.sk/2148132/fedora-gala- ... ezasiahla/
https://e.dennikn.sk/2148043/vody-pod-s ... i/?ref=tit
https://dennikn.sk/2148647/ohnisko-v-br ... m/?ref=tit
https://dennikn.sk/2142713/filip-vagac- ... y/?ref=tit
https://dennikn.sk/2145236/za-tri-dni-m ... e/?ref=tit
SMEcko:
https://domov.sme.sk/c/22537392/hrasko- ... etkov.html
https://index.sme.sk/c/22536029/vallo-v ... ml?ref=trz
https://index.sme.sk/c/22501219/zaklada ... ml?ref=trz
https://svet.sme.sk/c/22536879/taliani- ... ml?ref=trz
ĎAKUJEEEM
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
17. november18. novembra 2020 15:47
Fedora Gála a Petra Zajaca obkľúčili protestujúci a nadávali im, polícia nezasiahla
Mária BenedikovičováMária Benedikovičová
Peter Zajac a Fedor Gál. Foto N – Tomáš Benedikovič
Peter Zajac a Fedor Gál. Foto N – Tomáš Benedikovič
Agresívni protestujúci útočili v Bratislave na revolucionárov z novembra 1989. Fedor Gál po incidente vraví, že pred agresormi sa nemožno skrývať, najhoršie je byť slušne zbabelý. Z Roberta Fica sa podľa neho stáva „nácek“.
Nakrúcanie filmu o Alexandrovi Dubčekovi v deň výročia Nežnej revolúcie prekazili agresívne útoky demonštrantov na revolucionárov z novembra 1989 Fedora Gála a Petra Zajaca. Zaútočili na nich na Námestí SNP v Bratislave v utorok popoludní, dvaja policajti proti výtržníkom nijako nezasiahli.
Zhruba stovku ľudí, ktorá prišla demonštrovať do centra hlavného mesta, vyprovokovalo, keď chcel režisér filmu Robert Kirchhoff neďaleko pamätníka SNP vylepšiť záber, aby evokoval atmosféru mítingov z čias Nežnej revolúcie a rekvizitárskym zadymovačom spravil za Gálom a Zajacom dym.
„Chcel som, aby pri rozprávaní vystupovali z hmly. V tom nás obkolesili protestujúci, že ich chceme otráviť plynom, darmo som im vysvetľoval, že je to filmový dym, je to len voda, para,“ opisuje Kirchhoff, ktorý chce film s názvom Všetci ľudia budú bratia dokončiť budúci rok v novembri.
Výtržníci potom začali vykrikovať po Zajacovi, ale hlavne Fedorovi Gálovi: „Zradca, hanba, hanba! Čo si robil v Novembri? Zbabelec. Choďte do Prahy.“
„Ja som tu doma,“ odpovedal im Gál, ktorý pred 31 rokmi patril medzi hlavných zakladateľov Verejnosti proti násiliu.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
„Nie ste tu doma. My sme tu doma,“ začal dav skandovať, ako zvyknú kričať športoví fanúšikovia.
V tom momente už bol filmový štáb s Gálom a so Zajacom obkľúčený protestujúcimi, v nakrúcaní sa pokračovať nedalo. Kirchhoff písal správu produkčnej, že asi bude treba zavolať políciu. „Bál som sa lynču. Vyzeralo to zle.“
Policajti na mieste radili volať 158
Zrazu sa na mieste bez privolania objavili dvaja štátni policajti, podľa Zajaca aj Kirchhoffa neriešili, že protestujúci boli agresívni, nemali rúška a ani nedodržiavali predpísané dvojmetrové odstupy. Policajti od režiséra zisťovali, prečo robí dym, a pýtali si jeho občiansky preukaz.
„Bolo to bizarné, nevenovali sa tým, čo vykrikovali a atakovali nás,“ hodnotí Peter Zajac s tým, že policajti boli slušní, no ich postup ho prekvapil.
Najviac ich zaskočili, keď sa rozhodli odísť. „Povedali – my tu nemusíme byť, nikto nás nevolal. Ale ak by sa niečo stalo, volajte 158. A odišli,“ pridáva Kirchhoff k tomu, čo policajti spravili.
Fotografia zo začiatku incidentu, keď Fedor Gál a Peter Zajac chceli spomínať pred filmovou kamerou. Foto – Robert Kirchhoff
Denník N v stredu požiadal o stanovisko bratislavskú krajskú políciu. Reakciu zatiaľ neposkytla.
Fedor Gál vraj nemal strach, že by ich začali výtržníci biť. „Nebál som sa, na takéto útoky som zvyknutý, ale definitívne som si uvedomil, že sa s takýmito agresívnymi ľuďmi treba konfrontovať, nemožno sa pred nimi skryť do karantény,“ hovorí Gál, ktorý roky zažíva nenávistné prejavy.
Pre stupňujúcu sa nenávisť sa ešte v roku 1993 odsťahoval do Prahy. Na Slovensku vtedy naňho pravidelne útočili nacionalisti a prívrženci Vladimíra Mečiara, ktorý bol v tom čase najpopulárnejším politikom, a Gál bol jeho prvým kritikom. Ľudia na ulici zvykli na Gála pľuť a slovne ho osočovať.
Kto boli terajší výtržníci? Podľa Gála to bol mix ľudí, ktorí sa nedajú pomenovať, boli tam mladí aj starší.
„Veľmi mi pripomínali typy, s akými sme sa konfrontovali za Mečiara alebo na protestoch 14. marca, na ktoré sme v minulosti chodili pred Prezidentský palác, keď sa tam schádzali kotlebovci,“ hovorí Zajac.
Agresori na Námestí SNP od nich napokon v utorok odišli o pár metrov ďalej. Keďže vo vykrikovaní vulgárností pokračovali, k nakrúcaniu sa aj tak nebolo možné vrátiť.
Foto N – Tomáš Benedikovič
Protestujúci v utorok pochodovali centrom Bratislavy. Foto N – Tomáš Benedikovič
Osočovali aj herca Richarda Stankeho
Gál podvečer ešte išiel na diskusiu do starej električky T3, ktorá je odstavená na Trnavskom mýte v Bratislave, kde debatoval v rámci Koncertu pre všímavých. Odtiaľ pred odchodom do Prahy zašiel spolu s filmárom Kirchhoffom na terasu Klubu Pod lampou v Starom Meste, kde útoky pokračovali.
Najprv starší muž na Gála znova vykrikoval, že kde bol v tento deň a čo si dovoľuje chodiť na koncerty. Neskôr zase dvaja mladí muži, ktorí schádzali z demonštrácie od budovy parlamentu, začali z ulice Palisády smerom na terasu klubu slovne útočiť na herca Richarda Stankeho, s ktorým sedeli pri stole. Vraj čo teraz nejde protestovať, či teraz nemá zaplatené.
„Bolo to hnusné, vykrikovali: ‚Stanke je bu*erant.‘ Vyzeralo to, že hrozí agresívny výpad, tak som sa jednému postavil do cesty a on reagoval: ‚Nič proti vám nemám, ale aspoň si tu odpľujem.‘ Odpľul si a išli preč,“ povedal Kirchhoff.
Richardovi Stankemu to bolo nepríjemné, ale verí, že agresia v spoločnosti nebude narastať. Neprekvapilo ho, že v uliciach v utorok protestovali tisíce ľudí.
Na demonštrácie ľudí zvolal predseda Smeru Robert Fico, kotlebovci, nacisti či komunisti. K vážnym potýčkam nedošlo. Voči najagresívnejším polícia pri úrade vlády použila slzný plyn. Hoci pre pandémiu platí zákaz zhromažďovania viac ako šestich ľudí, polícia to neriešila.
„Tým, že sa naraz ocitli spolu v uliciach, boli viditeľnejší, ale verím, že ich nie je veľa,“ podotkol Stanke.
Herec Richard Stanke po vražde Jána Kuciaka vystupoval na protestoch Za slušné Slovensko. Foto – TASR
Gál hovorí, že nemožno zatvárať oči pred ľuďmi, ktorí v utorok protestovali v Bratislave, ale aj v iných mestách po Slovensku.
„Musíme týchto ľudí pochopiť, akú majú motiváciu a čo ich trápi, musíme s nimi viesť dialóg, inak sa to tu môže ľahko zvrtnúť,“ myslí si Fedor Gál. Slušní ľudia musia dať najavo, že sú proti agresii. Nie je podľa neho možné ani o milimeter uhnúť, ak útočia na dôstojnosť.
„Slušní ľudia sa nemôžu nechať zahnať do kúta. Slušných ľudí je veľa. Teraz však nemôžu byť slušne zbabelí a vravieť si, však ja sa fašistom či nacistom, alebo agresorom nemôžem postaviť, pretože mám doma deti. Práve kvôli deťom, vnúčatám nesmú ostať ticho,“ domnieva sa Gál.
Peter Zajac považuje za dôležité, aby ani premiér Igor Matovič z OĽaNO nevytváral ďalšie napätie v spoločnosti. „Je nebezpečné, že irituje aj slušných ľudí, bolo to vidieť napríklad pri testovaní, ktoré prezentoval ako dobrovoľné, ale v podstate bolo povinné, lebo bez neho sa nedalo ísť do práce, odviesť deti do škôl,“ tvrdí Zajac a zároveň varuje pred prístupom polície.
Zábery z utorňajších protestov v Bratislave. Foto N – Tomáš Benedikovič a Vladimír Šnídl
Policajti podľa neho musia potlačiť agresívne demonštrácie už v zárodku, pretože ich iniciátori budú tieto protesty opakovať a vytvárať tlak na zmenu politického režimu. „V zárodku treba dať najavo, kde sú hranice, pravidlá sa nesmú porušovať.“
Utorňajšie protesty využil na vlastnú prezentáciu hlavne predseda ĽSNS Marian Kotleba, dav sa napríklad snažil hecovať vyhláseniami, ako policajti zbili poslanca ĽSNS Andreja Medveckého a skončil v nemocnici. Medvecký sa pritom neskôr znova objavil medzi demonštrantmi a nebolo na ňom vidieť, že by bol ťažko ranený.
Odkaz novembra 1989 sa prvýkrát snažil využiť aj šéf Smeru Robert Fico, ktorý sa počas svojho vládnutia preslávil výrokom, ako si 17. november nevšimol. Teraz mu rapídne klesajú preferencie a jeho viacerí blízki spolupracovníci sedia v policajnej väzbe.
Fico oslavujúci pri soche Alexandra Dubčeka pri budove Národnej rady nie je podľa Gála symbolom socializmu s ľudskou tvárou, ale nacionálneho socializmu. „Z Roberta Fica sa stáva normálny nácek,“ vraví Gál.
Fedora Gála a Petra Zajaca obkľúčili protestujúci a nadávali im, polícia nezasiahla
Mária BenedikovičováMária Benedikovičová
Peter Zajac a Fedor Gál. Foto N – Tomáš Benedikovič
Peter Zajac a Fedor Gál. Foto N – Tomáš Benedikovič
Agresívni protestujúci útočili v Bratislave na revolucionárov z novembra 1989. Fedor Gál po incidente vraví, že pred agresormi sa nemožno skrývať, najhoršie je byť slušne zbabelý. Z Roberta Fica sa podľa neho stáva „nácek“.
Nakrúcanie filmu o Alexandrovi Dubčekovi v deň výročia Nežnej revolúcie prekazili agresívne útoky demonštrantov na revolucionárov z novembra 1989 Fedora Gála a Petra Zajaca. Zaútočili na nich na Námestí SNP v Bratislave v utorok popoludní, dvaja policajti proti výtržníkom nijako nezasiahli.
Zhruba stovku ľudí, ktorá prišla demonštrovať do centra hlavného mesta, vyprovokovalo, keď chcel režisér filmu Robert Kirchhoff neďaleko pamätníka SNP vylepšiť záber, aby evokoval atmosféru mítingov z čias Nežnej revolúcie a rekvizitárskym zadymovačom spravil za Gálom a Zajacom dym.
„Chcel som, aby pri rozprávaní vystupovali z hmly. V tom nás obkolesili protestujúci, že ich chceme otráviť plynom, darmo som im vysvetľoval, že je to filmový dym, je to len voda, para,“ opisuje Kirchhoff, ktorý chce film s názvom Všetci ľudia budú bratia dokončiť budúci rok v novembri.
Výtržníci potom začali vykrikovať po Zajacovi, ale hlavne Fedorovi Gálovi: „Zradca, hanba, hanba! Čo si robil v Novembri? Zbabelec. Choďte do Prahy.“
„Ja som tu doma,“ odpovedal im Gál, ktorý pred 31 rokmi patril medzi hlavných zakladateľov Verejnosti proti násiliu.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
„Nie ste tu doma. My sme tu doma,“ začal dav skandovať, ako zvyknú kričať športoví fanúšikovia.
V tom momente už bol filmový štáb s Gálom a so Zajacom obkľúčený protestujúcimi, v nakrúcaní sa pokračovať nedalo. Kirchhoff písal správu produkčnej, že asi bude treba zavolať políciu. „Bál som sa lynču. Vyzeralo to zle.“
Policajti na mieste radili volať 158
Zrazu sa na mieste bez privolania objavili dvaja štátni policajti, podľa Zajaca aj Kirchhoffa neriešili, že protestujúci boli agresívni, nemali rúška a ani nedodržiavali predpísané dvojmetrové odstupy. Policajti od režiséra zisťovali, prečo robí dym, a pýtali si jeho občiansky preukaz.
„Bolo to bizarné, nevenovali sa tým, čo vykrikovali a atakovali nás,“ hodnotí Peter Zajac s tým, že policajti boli slušní, no ich postup ho prekvapil.
Najviac ich zaskočili, keď sa rozhodli odísť. „Povedali – my tu nemusíme byť, nikto nás nevolal. Ale ak by sa niečo stalo, volajte 158. A odišli,“ pridáva Kirchhoff k tomu, čo policajti spravili.
Fotografia zo začiatku incidentu, keď Fedor Gál a Peter Zajac chceli spomínať pred filmovou kamerou. Foto – Robert Kirchhoff
Denník N v stredu požiadal o stanovisko bratislavskú krajskú políciu. Reakciu zatiaľ neposkytla.
Fedor Gál vraj nemal strach, že by ich začali výtržníci biť. „Nebál som sa, na takéto útoky som zvyknutý, ale definitívne som si uvedomil, že sa s takýmito agresívnymi ľuďmi treba konfrontovať, nemožno sa pred nimi skryť do karantény,“ hovorí Gál, ktorý roky zažíva nenávistné prejavy.
Pre stupňujúcu sa nenávisť sa ešte v roku 1993 odsťahoval do Prahy. Na Slovensku vtedy naňho pravidelne útočili nacionalisti a prívrženci Vladimíra Mečiara, ktorý bol v tom čase najpopulárnejším politikom, a Gál bol jeho prvým kritikom. Ľudia na ulici zvykli na Gála pľuť a slovne ho osočovať.
Kto boli terajší výtržníci? Podľa Gála to bol mix ľudí, ktorí sa nedajú pomenovať, boli tam mladí aj starší.
„Veľmi mi pripomínali typy, s akými sme sa konfrontovali za Mečiara alebo na protestoch 14. marca, na ktoré sme v minulosti chodili pred Prezidentský palác, keď sa tam schádzali kotlebovci,“ hovorí Zajac.
Agresori na Námestí SNP od nich napokon v utorok odišli o pár metrov ďalej. Keďže vo vykrikovaní vulgárností pokračovali, k nakrúcaniu sa aj tak nebolo možné vrátiť.
Foto N – Tomáš Benedikovič
Protestujúci v utorok pochodovali centrom Bratislavy. Foto N – Tomáš Benedikovič
Osočovali aj herca Richarda Stankeho
Gál podvečer ešte išiel na diskusiu do starej električky T3, ktorá je odstavená na Trnavskom mýte v Bratislave, kde debatoval v rámci Koncertu pre všímavých. Odtiaľ pred odchodom do Prahy zašiel spolu s filmárom Kirchhoffom na terasu Klubu Pod lampou v Starom Meste, kde útoky pokračovali.
Najprv starší muž na Gála znova vykrikoval, že kde bol v tento deň a čo si dovoľuje chodiť na koncerty. Neskôr zase dvaja mladí muži, ktorí schádzali z demonštrácie od budovy parlamentu, začali z ulice Palisády smerom na terasu klubu slovne útočiť na herca Richarda Stankeho, s ktorým sedeli pri stole. Vraj čo teraz nejde protestovať, či teraz nemá zaplatené.
„Bolo to hnusné, vykrikovali: ‚Stanke je bu*erant.‘ Vyzeralo to, že hrozí agresívny výpad, tak som sa jednému postavil do cesty a on reagoval: ‚Nič proti vám nemám, ale aspoň si tu odpľujem.‘ Odpľul si a išli preč,“ povedal Kirchhoff.
Richardovi Stankemu to bolo nepríjemné, ale verí, že agresia v spoločnosti nebude narastať. Neprekvapilo ho, že v uliciach v utorok protestovali tisíce ľudí.
Na demonštrácie ľudí zvolal predseda Smeru Robert Fico, kotlebovci, nacisti či komunisti. K vážnym potýčkam nedošlo. Voči najagresívnejším polícia pri úrade vlády použila slzný plyn. Hoci pre pandémiu platí zákaz zhromažďovania viac ako šestich ľudí, polícia to neriešila.
„Tým, že sa naraz ocitli spolu v uliciach, boli viditeľnejší, ale verím, že ich nie je veľa,“ podotkol Stanke.
Herec Richard Stanke po vražde Jána Kuciaka vystupoval na protestoch Za slušné Slovensko. Foto – TASR
Gál hovorí, že nemožno zatvárať oči pred ľuďmi, ktorí v utorok protestovali v Bratislave, ale aj v iných mestách po Slovensku.
„Musíme týchto ľudí pochopiť, akú majú motiváciu a čo ich trápi, musíme s nimi viesť dialóg, inak sa to tu môže ľahko zvrtnúť,“ myslí si Fedor Gál. Slušní ľudia musia dať najavo, že sú proti agresii. Nie je podľa neho možné ani o milimeter uhnúť, ak útočia na dôstojnosť.
„Slušní ľudia sa nemôžu nechať zahnať do kúta. Slušných ľudí je veľa. Teraz však nemôžu byť slušne zbabelí a vravieť si, však ja sa fašistom či nacistom, alebo agresorom nemôžem postaviť, pretože mám doma deti. Práve kvôli deťom, vnúčatám nesmú ostať ticho,“ domnieva sa Gál.
Peter Zajac považuje za dôležité, aby ani premiér Igor Matovič z OĽaNO nevytváral ďalšie napätie v spoločnosti. „Je nebezpečné, že irituje aj slušných ľudí, bolo to vidieť napríklad pri testovaní, ktoré prezentoval ako dobrovoľné, ale v podstate bolo povinné, lebo bez neho sa nedalo ísť do práce, odviesť deti do škôl,“ tvrdí Zajac a zároveň varuje pred prístupom polície.
Zábery z utorňajších protestov v Bratislave. Foto N – Tomáš Benedikovič a Vladimír Šnídl
Policajti podľa neho musia potlačiť agresívne demonštrácie už v zárodku, pretože ich iniciátori budú tieto protesty opakovať a vytvárať tlak na zmenu politického režimu. „V zárodku treba dať najavo, kde sú hranice, pravidlá sa nesmú porušovať.“
Utorňajšie protesty využil na vlastnú prezentáciu hlavne predseda ĽSNS Marian Kotleba, dav sa napríklad snažil hecovať vyhláseniami, ako policajti zbili poslanca ĽSNS Andreja Medveckého a skončil v nemocnici. Medvecký sa pritom neskôr znova objavil medzi demonštrantmi a nebolo na ňom vidieť, že by bol ťažko ranený.
Odkaz novembra 1989 sa prvýkrát snažil využiť aj šéf Smeru Robert Fico, ktorý sa počas svojho vládnutia preslávil výrokom, ako si 17. november nevšimol. Teraz mu rapídne klesajú preferencie a jeho viacerí blízki spolupracovníci sedia v policajnej väzbe.
Fico oslavujúci pri soche Alexandra Dubčeka pri budove Národnej rady nie je podľa Gála symbolom socializmu s ľudskou tvárou, ale nacionálneho socializmu. „Z Roberta Fica sa stáva normálny nácek,“ vraví Gál.
Spoiler
včera 17:21
BratislavaKlimatická zmenaOchrana prírody
Vody pod Šamorínom sú väčší poklad než Tatry, hovorí expertka z bratislavských vodární
Tomáš Grečko
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Pre rezervoár pitnej vody pod Šamorínom a priľahlými obcami sa vedie dlhé roky spor o rozšírenie ochranného vodárenského pásma. Posunutie hraníc by znamenalo utlmenie výstavby a obmedzenia pre obyvateľov a podnikateľov v Hamuliakove.
„Tým, čo tam žijú, by vyhlásenie vodného pásma garantovalo takú kvalitu života ako nikde inde na Slovensku,“ namieta Alena Trančíková zo sekcie kvality, ochrany vôd a životného prostredia Bratislavskej vodárenskej spoločnosti (BVS).
V rozhovore hovorí aj o tom:
kde všade na Slovensku sú už problémy s vodou a kde sa na ne treba pripraviť;
aký režim by čakal lokality, pre ktoré by sa nepodarilo zabezpečiť viac vody z podzemných zdrojov;
ako vyzerá život v ochrannom pásme;
či je možné čakať odškodnenie, ak sa človek zrazu ocitne v ochrannom pásme.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Odkiaľ pochádza voda, ktorej som sa práve napil?
Máte výnimočné šťastie. Je to voda z vodárenského zdroja Rusovce – Ostrovné lúčky – Mokraď. Inde v Bratislave je ťažké určiť, odkiaľ voda pochádza. Potrubia sú v rámci mesta poprepájané a voda z jednotlivých zdrojov sa mieša. Z pohľadu kvality je to však jedno. Všetky tunajšie zdroje majú vodu z Dunaja, ktorá je prefiltrovaná cez štrky s podobným zložením.
Dá sa odhadom spočítať, aký význam v celom systéme má voda z vodárenského zdroja Šamorín?
Jeho celková kapacita je asi 3 400 litrov za sekundu. Dokázal by zásobovať pitnou vodou odhadom 3 milióny ľudí. Dnes máme dovolené využívať iba 600 litrov za sekundu, a ak sú práve aj ostatné zdroje v dobrom stave, BVS zo Šamorína v priemerne využíva asi 200 až 300 litrov. Za normálnych okolností ideme tak na tridsať až päťdesiat percent povolenej kapacity.
Sú však situácie, keď sa zrazu jeden alebo viac vodárenských zdrojov aktuálne nedá použiť. Napríklad ostrov Sihoť pod Dlhými dielmi je v prípade povodňových stavov na Dunaji zatápaný a vtedy ho musíme odstaviť z prevádzky. Voda z petržalskej strany Dunaja sa na opačnú stranu prepravuje potrubiami, na ktorých sa z času na čas vyskytne porucha. Pravidelne sa zdroje musia vypínať napríklad z dôvodu vykonávania revízií.
Je preto nevyhnutné mať na jednotlivých vodných zdrojoch k dispozícii takú rezervnú kapacitu, aby sme vedeli zásobovať celý región pitnou vodou, aj keby naraz vypadli napríklad dva zdroje zo štyroch.
Čiže nejde len o Bratislavu.
Zďaleka nie. Bavíme sa aj o Záhorí a podhorí až po Kráľovú pri Senci.
Koľko je to približne ľudí?
Asi 940-tisíc, ale bude to narastať. Už dnes vodu tlačíme na Záhorie. Ľudia v Malackách pijú vodu zo Sihote alebo z Pečnianskeho lesa. Inú možnosť nemajú, pretože región postupne vysychá.
Napĺňajú sa teda predpovede, že klimatická kríza a sucho spôsobujú problém s pitnou vodou?
Mestá a obce pod Karpatmi, ako sú Svätý Jur, Pezinok, Modra, Doľany a na Záhorí napríklad okolie Senice, boli historicky zásobované iba z karpatských prameňov. Tie však počas dlhotrvajúcich období sucha strácajú výdatnosť, lebo vodu majú len z toho, čo naprší. Kedysi bola ich výdatnosť na jar enormná, pretože sa topil sneh. Teraz už v tejto oblasti snehová pokrývka v zime prakticky nebýva. Pri takom suchu, ako bolo minulý rok, sa v niektorých oblastiach už musia na používanie pitnej vody vyhlasovať regulačné stupne.
BVS má dostatok zásob pitnej vody, problémom sú lokálne pramene. Čiže vody je dosť, len je nerovnomerne rozložená. Slovensko sa v budúcnosti bude musieť strategicky opierať o pridunajské vodné zdroje.
Akú rolu v tom hrá vodárenský zdroj Šamorín?
Je najväčší na Slovensku, ale zatiaľ nevyužívame jeho plný potenciál. Na to práve potrebujeme rozšíriť vodárenské pásmo a dobudovať ho.
Čo znamená dobudovať?
Momentálne je tam osem studní, ktoré stačia na 600 litrov za sekundu. Aby sme zvládli čerpať 3 400 litrov sekundových, bude potrebné vyvŕtať ďalšie studne a pripojiť k nim vodárenskú infraštruktúru, na čo je potrebný aj ďalší priestor.
Rozšírenie ochranného pásma plní dve funkcie: zabraňuje, aby podzemnú vodu prúdiacu do zdroja niekto neznečistil, a zabezpečuje, aby tam bolo dosť miesta rozšíriť ho podľa potreby.
To však nie je niečo, čo potrebuje priamo BVS. Pre potreby regiónu, ktorý zásobuje BVS, stačí aj do budúcnosti menej ako polovica kapacity. Všetko ostatné je k dispozícii tejto republike, je to bohatstvo štátu, ktoré je k dispozícii všetkým obyvateľom Slovenska.
Kde inde okrem Záhoria a Bratislavy by mohla v budúcnosti tiecť pitná voda z Dunaja?
V budúcnosti ju bude treba aj na strednom Slovensku. Je to také veľké prírodné bohatstvo, že ho nedokážem prirovnať k ničomu inému, čo v krajine máme. Do Tatier ísť nemusíte a prežijete, ale ak nebudete mať pitnú vodu, za chvíľu je po vás.
Sú štáty, ktoré už vlastnou skúsenosťou prišli na to, aké bohatstvo je pitná voda. Ale zvyčajne si to uvedomili až vtedy, keď jej už bol nedostatok.
Cisterna s pitnou vodou. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Filtrovaná voda už nikdy nechutí po prírode
Ktoré štáty, napríklad z Európy, majú problémy s vodou?
Mnohé krajiny EÚ majú problém buď s kvalitou, alebo kvantitou pitnej vody. Napríklad Francúzi majú síce dostatok podzemných vôd, no následkom intenzívnej poľnohospodárskej činnosti ju znečistili pesticídmi a hnojením, takže všade musia využívať úpravne vody. V nich za veľké peniaze odstraňujú znečisťujúce látky.
Potom sú krajiny, ktoré nemajú dostatok podzemnej vody. Napríklad susedná Česká republika, ktorá je z veľkej časti na skalnom podloží. Holanďania majú problém, že vplyvom stúpajúcej hladiny morí je ich podzemná voda zasolená.
Španielsko je také suché, že pitnú vodu musia vyrábať priamo z riek. V lete, keď je ich výdatnosť nízka, nestačia pokryť potrebu. Aj oni už budujú stanice na premenu slanej vody na pitnú. Je to finančne nesmierne náročné. Na ostrovoch ako Malta a Cyprus pitná voda z prirodzených vodných zdrojov v suchých rokoch prakticky nie je a musí sa dovážať v tankeroch z Grécka.
Ako vyzerá krízový režim, keď sa pitná voda minie?
Minulý rok v lete mali veľký problém napríklad v Olomouci, ale nielen tam. V širšom regióne boli miesta, kde museli pitnú vodu navážať cisternami do vodojemov. Boli vyhlásené obmedzenia. Žiadne polievanie trávnikov, žiadne bazény alebo umývanie auta. Ľudia sa už strážili aj navzájom.
Niekto si teraz možno hovorí, že teda nemáme žiadny problém. Keď chcú ľudia v Hamuliakove nad pitnou vodou stavať domy a podnikať, my si tú vodu teda vyrobíme inde – rovnako ako v iných krajinách. O koľko by to bolo drahšie?
Závisí od toho, čo z nej potrebujete odstrániť. Ak ide o prírodné znečistenie, napríklad zvýšené hodnoty mangánu alebo železa, zvyčajne sa to odstraňuje filtráciou. Nie je to až také technologicky náročné.
Keď už však odstraňujeme znečistenie, ktoré vzniklo z pesticídov, hnojenia alebo environmentálnych záťaží, to už sú veľmi náročné chemické procesy. Zvyčajne sa do vody pridávajú chemické látky, ktoré vyzrážajú znečistenie, a potom sa to niekoľkonásobne filtruje cez drahé filtračné náplne.
Pri veľmi veľkom znečistení mikropolutantmi sa robí takzvaná reverzná osmóza alebo mikrofiltrácia a to sú už veľmi sofistikované technológie. Výsledkom je takmer destilovaná voda zbavená minerálov. Ak by ste ju pili dlhodobo, odčerpávala by minerály z vašich kostí a z organizmu. Umelo sa do nej preto pridáva vápnik a horčík, ale už nikdy nechutí ako prírodná voda s prirodzeným zložením.
Developeri v Hamuliakove sa boja o svoj biznis
Spor o rozšírenie vodárenského zdroja Šamorín sa ťahá niekoľko rokov. Ako ďaleko ste od toho, aby sa celý problém konečne uzavrel?
Štát na BVS delegoval ochranu vôd využívaných na pitné účely. Nástroje, ktoré nám na to dal, sú však veľmi slabé. Je to sizyfovská úloha.
V ústave máme ochranu vody zakotvenú tiež, ale ide len o zákaz vývozu za hranice a ochranu nerastného bohatstva. Nie je tam jednoznačne povedané, že pitná voda je verejný záujem, ktorý stojí nad inými záujmami.
V Hamuliakove, ktoré by sa rozšírením ochranného pásma zrazu ocitlo na území, kde je nakladanie s majetkom obmedzené, majú pocit, že ide o zásah do ich ústavného práva na súkromné vlastníctvo a jeho užívanie.
Ľudia, ktorí budú v Hamuliakove zasiahnutí touto zmenou, sa delia na dve skupiny. Starousadlíci majú hlbší vzťah k miestu, kde odjakživa žijú. Mnohým sa nepáči nekontrolovaný rozvoj obce. Hamuliakovo má vyše 1 800 obyvateľov. Developerskou výstavbou v ochrannom pásme by zrazu pribudlo viac ako osemtisíc ľudí. Developeri to majú rozpracované v rôznych štádiách stavebného konania. Boja sa, že rozšírenie ochranného pásma ohrozí ich podnikateľské záujmy.
Pomáha väčšie povedomie o klimatickej kríze a suchu meniť postoj ľudí k ochrane pitnej vody?
Výchova obyvateľov Slovenska je v tejto oblasti zanedbaná. Čím sú ľudia starší, tým je to horšie. Berú to ako samozrejmosť. Stále sa spoliehame na to, že Slovensko má vody dostatok a že sme vodná veľmoc. Nepochopili sme, že to už dávno nie je samozrejmosť, v budúcnosti už vôbec nie.
Vľavo záplavy po silnej búrke 6. júna 2018 v Bratislave, vpravo sucho v hlavnom meste. Na Slovensku rastie nerovnováha v prejavoch počasia. Obidva extrémy zhoršujú situáciu s pitnou vodou. Foto – TASR
Ako to však vysvetliť ľuďom, ktorých domy a pozemky budú zrazu v ochrannom pásme, kde sa nesmie stavať, hnojiť ani vŕtať studne?
Ľudia, ktorí bývajú v ochrannom pásme vodného zdroja, sa majú v podstate dobre. Málokde nájdete také chránené životné prostredie. Nemôžu tam byť skládky, nevznikne tam hydináreň ani iné prevádzky, ktoré by ste nechceli mať v susedstve.
Problém s tým majú ľudia, ktorí sa tam chcú prisťahovať a chceli by začať vo veľkom stavať. Tým, čo tam však žijú dnes, by vyhlásenie vodného pásma garantovalo takú kvalitu života ako málokde na Slovensku.
Človek v ochrannom pásme nemôže kopať studňu, to je pravda. Ale môže byť pripojený na vodovod s kvalitnou prírodnou pitnou vodou, čo pri dnešných nízkych cenách za vodu nie je problém. Nemal by hnojiť a používať pesticídy, ktoré škodia podzemným vodám. Na stránke úradu verejného zdravotníctva je však celý sortiment prípravkov, ktoré neškodia životnému prostrediu.
Nemôže tam byť veľkochov zvierat, ale ak máte mačku alebo psa, nie je to problém.
Chápem, o čo vám ide, poviem však iný príklad. Povedzme, že bývam v dome u rodičov. Chcem sa osamostatniť a na ich pozemku si chcem postaviť vlastný dom. Na Slovensku to je úplne bežné. Tu by to bolo zakázané.
Nie je to celkom tak. V časti, ktorá je zastavaná, je možné realizovať niektoré stavby, treba však nechať posúdiť, či stavba môže mať negatívny vplyv na podzemné vody. Ak si chce človek postaviť napríklad prístavbu, musí pred stavebným povolením požiadať o súhlas orgán štátnej vodnej správy, teda okresný úrad. Ten spolu s odborníkmi v hydrogeológii posúdi, či daná činnosť je alebo nie je v súlade s podmienkami.
Dediny najskôr nie sú nadšené, potom sú ľudia šťastní
Existuje nejaká forma kompenzácií alebo náhrad pre tých, ktorí sa jednoducho rozhodnú, že za takýchto nových podmienok tu nechcú ostať bývať?
Tak isto, ako keď sa vyhlasujú rezervácie. Ak ľudia vedia preukázať, že im bola spôsobená finančná alebo hmotná ujma, napríklad nemôžu ďalej vo veľkom chovať zvieratá, majú nárok na odškodnenie.
Museli by to však dokázať. Štát im nepodá pomocnú ruku sám od seba?
Potom by si každý vymyslel, že má nejakú ujmu. Sú na to pravidlá.
Nemal by byť štát pri ochrane svojho najväčšieho pokladu aktívnejší? Ak chceme, aby ľudia uvoľnili miesto prírode, mohli by sme ľudí motivovať aj finančne.
Je to pekná myšlienka, bolo by to priechodnejšie, ale nevidím to reálne.
Aj v Rusovciach, Jarovciach a Čunove bolo vyhlásené ochranné pásmo. Aj tam boli prevádzky, ktoré škodili vodám a museli sa odstrániť, zrušilo sa tam napríklad roľnícke družstvo. Aj tam ľudia protestovali. Keby ste sa ich opýtali teraz, ani by si nespomenuli, že sa niečo také udialo.
Rozdiel bol, že to bolo za socializmu.
Nechcem sa toho režimu ani náhodou zastávať. Ak však štát vtedy uznal, že je niečo vo verejnom záujme, tak sa s tým nebabral. Dediny tam neboli nadšené. Za pár rokov však boli obyvatelia šťastní, že družstvo bolo zrušené, lebo im nesmrdel hnoj ani prasatá. Neskôr sa ukázalo, že mnohé z tých opatrení priniesli pozitíva.
Teraz sa rovnováha medzi verejným a súkromným záujmom posunula zase do opačného extrému. Keď však bude s vodou za pár rokov zle, štát sa s ľuďmi zase maznať nebude. Otázka je, či štát nechce radšej zísť z kratšej cesty dnes ako neskôr znášať oveľa vyššie náklady.
Keď totiž nebudú mať vodu veľké regióny napríklad na strednom Slovensku, bude sa vykupovať a vyvlastňovať tam, kde voda je. Štát tomu neujde.
Dva scenáre
Projekcia pre rok 2050. Čím červenšia farba, tým menšia dostupnosť vody. Naľavo scenár ekonomika na prvom mieste, napravo situácia, ak sa uprednostní zelená ekonomika a ekologický prístup k poľnohospodárstvu. Zdroj – EEA
Takže čím dlhšie s rozšírením ochranného pásma otáľame, tým to bude drahšie?
Hamuliakovo sme varovali pred novou výstavbou už v roku 2006. Ešte tam nič nestálo a BVS behala po všetkých úradoch, aby plány developerov zastavili. V tom čase stačilo vykúpiť pozemky a odškodniť jedného. Bol by pokoj. Teraz tam stojí 350 domov, ktoré odtiaľ už nikto nedostane preč. Tí, čo chcú stavať, dnes ukazujú na postavené domy a hovoria: A to vám neprekáža? Prečo my nemôžeme? Vytvorilo to nebezpečný precedens a ťažko sa obhajujú ďalšie kroky.
Kto by bol víťazom a porazeným v prípade, že sa ochranné pásmo nerozšíri?
BVS má dostatok pitnej vody pre Bratislavu a okolité obce aj bez rozšírenia Šamorína. Kričať by mali regióny, ktoré už dnes nemajú dostatok pitnej vody a o 25 rokov sa im rúra s vodou zo Šamorína zíde. Takto dopredu však žiadna obec alebo jej stavebný úrad nerozmýšľa.
Môže sa nakoniec stať, že sa ochranné vodárenské pásmo nerozšíri?
Všetko sa môže stať. Bude to však mať aj svoje dôsledky. Ak bude ochranné pásmo potvrdené a vyhláška vstúpi do platnosti, začnú sa zrejme súdne konania. Developeri, ktorí tam prídu o svoje záujmy, sa začnú súdiť so štátom.
Alebo nedôjde k vyhláseniu ochranného pásma, to znamená, že dôjde k zastavaniu územia a nasťahuje sa tam osemtisíc obyvateľov. Každý centimeter štvorcový tam bude zastavaný. Vodárenské spoločnosti sú správcom ochranných pásiem, ale nemajú ako elektrikári alebo plynári právo vstúpiť na súkromný pozemok.
Prídeme o možnosť kontrolovať, či tam ľudia nerobia niečo, čo by podzemným vodám škodilo, napríklad či podomácky neopravujú autá a oleje tam nevsakujú do pôdy. Prídeme tým aj o možnosť čerpať vodu z vodárenského zdroja.
Stalo sa to už niekedy v minulosti?
Áno, v Čunove. Vodárenský zdroj pre obec mal mimoriadne kvalitnú podzemnú vodu. Jeho potenciálna kapacita bola štyridsať litrov sekundových, no pred masívnou developerskou výstavbou sme čerpali iba dva.
Došlo k rozporu aj s ochranným pásmom, ktoré ešte nebolo vyhlásené. Keď sa obec rozhodla rozširovať, ukázalo sa, že by potrebovali čerpať až dvadsať litrov. Vtedy sa malo automaticky aktivovať rozšírenie ochranného pásma. No už nebolo kam. Predané pozemky, developeri tam mali nakreslenú výstavbu. Štát prišiel o možnosť využívať väčší objem pitnej vody. Musím povedať, že mimoriadnej, dojčenskej kvality. Takú nájdete málokedy.
Alena Trančíková
V Bratislavskej vodárenskej spoločnosti pracuje 25 rokov. Z pozície referentky sa vypracovala na členku dozornej rady. Svoj pracovný život spojila najmä so skúmaním kvality vody a aktivitami na ochranu pitných vôd na Slovensku. V zahraničí zastupuje Slovensko na konferenciách a v medzinárodných organizáciách, ktoré sa venujú ochrane pitných vôd a životného prostredia. Za svoju prácu získala niekoľko ocenení. Študovala na STU v Bratislave a na Gymnáziu Jura Hronca.
BratislavaKlimatická zmenaOchrana prírody
Vody pod Šamorínom sú väčší poklad než Tatry, hovorí expertka z bratislavských vodární
Tomáš Grečko
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Pre rezervoár pitnej vody pod Šamorínom a priľahlými obcami sa vedie dlhé roky spor o rozšírenie ochranného vodárenského pásma. Posunutie hraníc by znamenalo utlmenie výstavby a obmedzenia pre obyvateľov a podnikateľov v Hamuliakove.
„Tým, čo tam žijú, by vyhlásenie vodného pásma garantovalo takú kvalitu života ako nikde inde na Slovensku,“ namieta Alena Trančíková zo sekcie kvality, ochrany vôd a životného prostredia Bratislavskej vodárenskej spoločnosti (BVS).
V rozhovore hovorí aj o tom:
kde všade na Slovensku sú už problémy s vodou a kde sa na ne treba pripraviť;
aký režim by čakal lokality, pre ktoré by sa nepodarilo zabezpečiť viac vody z podzemných zdrojov;
ako vyzerá život v ochrannom pásme;
či je možné čakať odškodnenie, ak sa človek zrazu ocitne v ochrannom pásme.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Odkiaľ pochádza voda, ktorej som sa práve napil?
Máte výnimočné šťastie. Je to voda z vodárenského zdroja Rusovce – Ostrovné lúčky – Mokraď. Inde v Bratislave je ťažké určiť, odkiaľ voda pochádza. Potrubia sú v rámci mesta poprepájané a voda z jednotlivých zdrojov sa mieša. Z pohľadu kvality je to však jedno. Všetky tunajšie zdroje majú vodu z Dunaja, ktorá je prefiltrovaná cez štrky s podobným zložením.
Dá sa odhadom spočítať, aký význam v celom systéme má voda z vodárenského zdroja Šamorín?
Jeho celková kapacita je asi 3 400 litrov za sekundu. Dokázal by zásobovať pitnou vodou odhadom 3 milióny ľudí. Dnes máme dovolené využívať iba 600 litrov za sekundu, a ak sú práve aj ostatné zdroje v dobrom stave, BVS zo Šamorína v priemerne využíva asi 200 až 300 litrov. Za normálnych okolností ideme tak na tridsať až päťdesiat percent povolenej kapacity.
Sú však situácie, keď sa zrazu jeden alebo viac vodárenských zdrojov aktuálne nedá použiť. Napríklad ostrov Sihoť pod Dlhými dielmi je v prípade povodňových stavov na Dunaji zatápaný a vtedy ho musíme odstaviť z prevádzky. Voda z petržalskej strany Dunaja sa na opačnú stranu prepravuje potrubiami, na ktorých sa z času na čas vyskytne porucha. Pravidelne sa zdroje musia vypínať napríklad z dôvodu vykonávania revízií.
Je preto nevyhnutné mať na jednotlivých vodných zdrojoch k dispozícii takú rezervnú kapacitu, aby sme vedeli zásobovať celý región pitnou vodou, aj keby naraz vypadli napríklad dva zdroje zo štyroch.
Čiže nejde len o Bratislavu.
Zďaleka nie. Bavíme sa aj o Záhorí a podhorí až po Kráľovú pri Senci.
Koľko je to približne ľudí?
Asi 940-tisíc, ale bude to narastať. Už dnes vodu tlačíme na Záhorie. Ľudia v Malackách pijú vodu zo Sihote alebo z Pečnianskeho lesa. Inú možnosť nemajú, pretože región postupne vysychá.
Napĺňajú sa teda predpovede, že klimatická kríza a sucho spôsobujú problém s pitnou vodou?
Mestá a obce pod Karpatmi, ako sú Svätý Jur, Pezinok, Modra, Doľany a na Záhorí napríklad okolie Senice, boli historicky zásobované iba z karpatských prameňov. Tie však počas dlhotrvajúcich období sucha strácajú výdatnosť, lebo vodu majú len z toho, čo naprší. Kedysi bola ich výdatnosť na jar enormná, pretože sa topil sneh. Teraz už v tejto oblasti snehová pokrývka v zime prakticky nebýva. Pri takom suchu, ako bolo minulý rok, sa v niektorých oblastiach už musia na používanie pitnej vody vyhlasovať regulačné stupne.
BVS má dostatok zásob pitnej vody, problémom sú lokálne pramene. Čiže vody je dosť, len je nerovnomerne rozložená. Slovensko sa v budúcnosti bude musieť strategicky opierať o pridunajské vodné zdroje.
Akú rolu v tom hrá vodárenský zdroj Šamorín?
Je najväčší na Slovensku, ale zatiaľ nevyužívame jeho plný potenciál. Na to práve potrebujeme rozšíriť vodárenské pásmo a dobudovať ho.
Čo znamená dobudovať?
Momentálne je tam osem studní, ktoré stačia na 600 litrov za sekundu. Aby sme zvládli čerpať 3 400 litrov sekundových, bude potrebné vyvŕtať ďalšie studne a pripojiť k nim vodárenskú infraštruktúru, na čo je potrebný aj ďalší priestor.
Rozšírenie ochranného pásma plní dve funkcie: zabraňuje, aby podzemnú vodu prúdiacu do zdroja niekto neznečistil, a zabezpečuje, aby tam bolo dosť miesta rozšíriť ho podľa potreby.
To však nie je niečo, čo potrebuje priamo BVS. Pre potreby regiónu, ktorý zásobuje BVS, stačí aj do budúcnosti menej ako polovica kapacity. Všetko ostatné je k dispozícii tejto republike, je to bohatstvo štátu, ktoré je k dispozícii všetkým obyvateľom Slovenska.
Kde inde okrem Záhoria a Bratislavy by mohla v budúcnosti tiecť pitná voda z Dunaja?
V budúcnosti ju bude treba aj na strednom Slovensku. Je to také veľké prírodné bohatstvo, že ho nedokážem prirovnať k ničomu inému, čo v krajine máme. Do Tatier ísť nemusíte a prežijete, ale ak nebudete mať pitnú vodu, za chvíľu je po vás.
Sú štáty, ktoré už vlastnou skúsenosťou prišli na to, aké bohatstvo je pitná voda. Ale zvyčajne si to uvedomili až vtedy, keď jej už bol nedostatok.
Cisterna s pitnou vodou. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Filtrovaná voda už nikdy nechutí po prírode
Ktoré štáty, napríklad z Európy, majú problémy s vodou?
Mnohé krajiny EÚ majú problém buď s kvalitou, alebo kvantitou pitnej vody. Napríklad Francúzi majú síce dostatok podzemných vôd, no následkom intenzívnej poľnohospodárskej činnosti ju znečistili pesticídmi a hnojením, takže všade musia využívať úpravne vody. V nich za veľké peniaze odstraňujú znečisťujúce látky.
Potom sú krajiny, ktoré nemajú dostatok podzemnej vody. Napríklad susedná Česká republika, ktorá je z veľkej časti na skalnom podloží. Holanďania majú problém, že vplyvom stúpajúcej hladiny morí je ich podzemná voda zasolená.
Španielsko je také suché, že pitnú vodu musia vyrábať priamo z riek. V lete, keď je ich výdatnosť nízka, nestačia pokryť potrebu. Aj oni už budujú stanice na premenu slanej vody na pitnú. Je to finančne nesmierne náročné. Na ostrovoch ako Malta a Cyprus pitná voda z prirodzených vodných zdrojov v suchých rokoch prakticky nie je a musí sa dovážať v tankeroch z Grécka.
Ako vyzerá krízový režim, keď sa pitná voda minie?
Minulý rok v lete mali veľký problém napríklad v Olomouci, ale nielen tam. V širšom regióne boli miesta, kde museli pitnú vodu navážať cisternami do vodojemov. Boli vyhlásené obmedzenia. Žiadne polievanie trávnikov, žiadne bazény alebo umývanie auta. Ľudia sa už strážili aj navzájom.
Niekto si teraz možno hovorí, že teda nemáme žiadny problém. Keď chcú ľudia v Hamuliakove nad pitnou vodou stavať domy a podnikať, my si tú vodu teda vyrobíme inde – rovnako ako v iných krajinách. O koľko by to bolo drahšie?
Závisí od toho, čo z nej potrebujete odstrániť. Ak ide o prírodné znečistenie, napríklad zvýšené hodnoty mangánu alebo železa, zvyčajne sa to odstraňuje filtráciou. Nie je to až také technologicky náročné.
Keď už však odstraňujeme znečistenie, ktoré vzniklo z pesticídov, hnojenia alebo environmentálnych záťaží, to už sú veľmi náročné chemické procesy. Zvyčajne sa do vody pridávajú chemické látky, ktoré vyzrážajú znečistenie, a potom sa to niekoľkonásobne filtruje cez drahé filtračné náplne.
Pri veľmi veľkom znečistení mikropolutantmi sa robí takzvaná reverzná osmóza alebo mikrofiltrácia a to sú už veľmi sofistikované technológie. Výsledkom je takmer destilovaná voda zbavená minerálov. Ak by ste ju pili dlhodobo, odčerpávala by minerály z vašich kostí a z organizmu. Umelo sa do nej preto pridáva vápnik a horčík, ale už nikdy nechutí ako prírodná voda s prirodzeným zložením.
Developeri v Hamuliakove sa boja o svoj biznis
Spor o rozšírenie vodárenského zdroja Šamorín sa ťahá niekoľko rokov. Ako ďaleko ste od toho, aby sa celý problém konečne uzavrel?
Štát na BVS delegoval ochranu vôd využívaných na pitné účely. Nástroje, ktoré nám na to dal, sú však veľmi slabé. Je to sizyfovská úloha.
V ústave máme ochranu vody zakotvenú tiež, ale ide len o zákaz vývozu za hranice a ochranu nerastného bohatstva. Nie je tam jednoznačne povedané, že pitná voda je verejný záujem, ktorý stojí nad inými záujmami.
V Hamuliakove, ktoré by sa rozšírením ochranného pásma zrazu ocitlo na území, kde je nakladanie s majetkom obmedzené, majú pocit, že ide o zásah do ich ústavného práva na súkromné vlastníctvo a jeho užívanie.
Ľudia, ktorí budú v Hamuliakove zasiahnutí touto zmenou, sa delia na dve skupiny. Starousadlíci majú hlbší vzťah k miestu, kde odjakživa žijú. Mnohým sa nepáči nekontrolovaný rozvoj obce. Hamuliakovo má vyše 1 800 obyvateľov. Developerskou výstavbou v ochrannom pásme by zrazu pribudlo viac ako osemtisíc ľudí. Developeri to majú rozpracované v rôznych štádiách stavebného konania. Boja sa, že rozšírenie ochranného pásma ohrozí ich podnikateľské záujmy.
Pomáha väčšie povedomie o klimatickej kríze a suchu meniť postoj ľudí k ochrane pitnej vody?
Výchova obyvateľov Slovenska je v tejto oblasti zanedbaná. Čím sú ľudia starší, tým je to horšie. Berú to ako samozrejmosť. Stále sa spoliehame na to, že Slovensko má vody dostatok a že sme vodná veľmoc. Nepochopili sme, že to už dávno nie je samozrejmosť, v budúcnosti už vôbec nie.
Vľavo záplavy po silnej búrke 6. júna 2018 v Bratislave, vpravo sucho v hlavnom meste. Na Slovensku rastie nerovnováha v prejavoch počasia. Obidva extrémy zhoršujú situáciu s pitnou vodou. Foto – TASR
Ako to však vysvetliť ľuďom, ktorých domy a pozemky budú zrazu v ochrannom pásme, kde sa nesmie stavať, hnojiť ani vŕtať studne?
Ľudia, ktorí bývajú v ochrannom pásme vodného zdroja, sa majú v podstate dobre. Málokde nájdete také chránené životné prostredie. Nemôžu tam byť skládky, nevznikne tam hydináreň ani iné prevádzky, ktoré by ste nechceli mať v susedstve.
Problém s tým majú ľudia, ktorí sa tam chcú prisťahovať a chceli by začať vo veľkom stavať. Tým, čo tam však žijú dnes, by vyhlásenie vodného pásma garantovalo takú kvalitu života ako málokde na Slovensku.
Človek v ochrannom pásme nemôže kopať studňu, to je pravda. Ale môže byť pripojený na vodovod s kvalitnou prírodnou pitnou vodou, čo pri dnešných nízkych cenách za vodu nie je problém. Nemal by hnojiť a používať pesticídy, ktoré škodia podzemným vodám. Na stránke úradu verejného zdravotníctva je však celý sortiment prípravkov, ktoré neškodia životnému prostrediu.
Nemôže tam byť veľkochov zvierat, ale ak máte mačku alebo psa, nie je to problém.
Chápem, o čo vám ide, poviem však iný príklad. Povedzme, že bývam v dome u rodičov. Chcem sa osamostatniť a na ich pozemku si chcem postaviť vlastný dom. Na Slovensku to je úplne bežné. Tu by to bolo zakázané.
Nie je to celkom tak. V časti, ktorá je zastavaná, je možné realizovať niektoré stavby, treba však nechať posúdiť, či stavba môže mať negatívny vplyv na podzemné vody. Ak si chce človek postaviť napríklad prístavbu, musí pred stavebným povolením požiadať o súhlas orgán štátnej vodnej správy, teda okresný úrad. Ten spolu s odborníkmi v hydrogeológii posúdi, či daná činnosť je alebo nie je v súlade s podmienkami.
Dediny najskôr nie sú nadšené, potom sú ľudia šťastní
Existuje nejaká forma kompenzácií alebo náhrad pre tých, ktorí sa jednoducho rozhodnú, že za takýchto nových podmienok tu nechcú ostať bývať?
Tak isto, ako keď sa vyhlasujú rezervácie. Ak ľudia vedia preukázať, že im bola spôsobená finančná alebo hmotná ujma, napríklad nemôžu ďalej vo veľkom chovať zvieratá, majú nárok na odškodnenie.
Museli by to však dokázať. Štát im nepodá pomocnú ruku sám od seba?
Potom by si každý vymyslel, že má nejakú ujmu. Sú na to pravidlá.
Nemal by byť štát pri ochrane svojho najväčšieho pokladu aktívnejší? Ak chceme, aby ľudia uvoľnili miesto prírode, mohli by sme ľudí motivovať aj finančne.
Je to pekná myšlienka, bolo by to priechodnejšie, ale nevidím to reálne.
Aj v Rusovciach, Jarovciach a Čunove bolo vyhlásené ochranné pásmo. Aj tam boli prevádzky, ktoré škodili vodám a museli sa odstrániť, zrušilo sa tam napríklad roľnícke družstvo. Aj tam ľudia protestovali. Keby ste sa ich opýtali teraz, ani by si nespomenuli, že sa niečo také udialo.
Rozdiel bol, že to bolo za socializmu.
Nechcem sa toho režimu ani náhodou zastávať. Ak však štát vtedy uznal, že je niečo vo verejnom záujme, tak sa s tým nebabral. Dediny tam neboli nadšené. Za pár rokov však boli obyvatelia šťastní, že družstvo bolo zrušené, lebo im nesmrdel hnoj ani prasatá. Neskôr sa ukázalo, že mnohé z tých opatrení priniesli pozitíva.
Teraz sa rovnováha medzi verejným a súkromným záujmom posunula zase do opačného extrému. Keď však bude s vodou za pár rokov zle, štát sa s ľuďmi zase maznať nebude. Otázka je, či štát nechce radšej zísť z kratšej cesty dnes ako neskôr znášať oveľa vyššie náklady.
Keď totiž nebudú mať vodu veľké regióny napríklad na strednom Slovensku, bude sa vykupovať a vyvlastňovať tam, kde voda je. Štát tomu neujde.
Dva scenáre
Projekcia pre rok 2050. Čím červenšia farba, tým menšia dostupnosť vody. Naľavo scenár ekonomika na prvom mieste, napravo situácia, ak sa uprednostní zelená ekonomika a ekologický prístup k poľnohospodárstvu. Zdroj – EEA
Takže čím dlhšie s rozšírením ochranného pásma otáľame, tým to bude drahšie?
Hamuliakovo sme varovali pred novou výstavbou už v roku 2006. Ešte tam nič nestálo a BVS behala po všetkých úradoch, aby plány developerov zastavili. V tom čase stačilo vykúpiť pozemky a odškodniť jedného. Bol by pokoj. Teraz tam stojí 350 domov, ktoré odtiaľ už nikto nedostane preč. Tí, čo chcú stavať, dnes ukazujú na postavené domy a hovoria: A to vám neprekáža? Prečo my nemôžeme? Vytvorilo to nebezpečný precedens a ťažko sa obhajujú ďalšie kroky.
Kto by bol víťazom a porazeným v prípade, že sa ochranné pásmo nerozšíri?
BVS má dostatok pitnej vody pre Bratislavu a okolité obce aj bez rozšírenia Šamorína. Kričať by mali regióny, ktoré už dnes nemajú dostatok pitnej vody a o 25 rokov sa im rúra s vodou zo Šamorína zíde. Takto dopredu však žiadna obec alebo jej stavebný úrad nerozmýšľa.
Môže sa nakoniec stať, že sa ochranné vodárenské pásmo nerozšíri?
Všetko sa môže stať. Bude to však mať aj svoje dôsledky. Ak bude ochranné pásmo potvrdené a vyhláška vstúpi do platnosti, začnú sa zrejme súdne konania. Developeri, ktorí tam prídu o svoje záujmy, sa začnú súdiť so štátom.
Alebo nedôjde k vyhláseniu ochranného pásma, to znamená, že dôjde k zastavaniu územia a nasťahuje sa tam osemtisíc obyvateľov. Každý centimeter štvorcový tam bude zastavaný. Vodárenské spoločnosti sú správcom ochranných pásiem, ale nemajú ako elektrikári alebo plynári právo vstúpiť na súkromný pozemok.
Prídeme o možnosť kontrolovať, či tam ľudia nerobia niečo, čo by podzemným vodám škodilo, napríklad či podomácky neopravujú autá a oleje tam nevsakujú do pôdy. Prídeme tým aj o možnosť čerpať vodu z vodárenského zdroja.
Stalo sa to už niekedy v minulosti?
Áno, v Čunove. Vodárenský zdroj pre obec mal mimoriadne kvalitnú podzemnú vodu. Jeho potenciálna kapacita bola štyridsať litrov sekundových, no pred masívnou developerskou výstavbou sme čerpali iba dva.
Došlo k rozporu aj s ochranným pásmom, ktoré ešte nebolo vyhlásené. Keď sa obec rozhodla rozširovať, ukázalo sa, že by potrebovali čerpať až dvadsať litrov. Vtedy sa malo automaticky aktivovať rozšírenie ochranného pásma. No už nebolo kam. Predané pozemky, developeri tam mali nakreslenú výstavbu. Štát prišiel o možnosť využívať väčší objem pitnej vody. Musím povedať, že mimoriadnej, dojčenskej kvality. Takú nájdete málokedy.
Alena Trančíková
V Bratislavskej vodárenskej spoločnosti pracuje 25 rokov. Z pozície referentky sa vypracovala na členku dozornej rady. Svoj pracovný život spojila najmä so skúmaním kvality vody a aktivitami na ochranu pitných vôd na Slovensku. V zahraničí zastupuje Slovensko na konferenciách a v medzinárodných organizáciách, ktoré sa venujú ochrane pitných vôd a životného prostredia. Za svoju prácu získala niekoľko ocenení. Študovala na STU v Bratislave a na Gymnáziu Jura Hronca.
Spoiler
Koronavírus18. novembra 2020 17:32
Ohnisko v bratislavskej nemocnici: infikovalo sa 23 pacientov a desať zdravotníkov. Pacientov posielajú inam
Veronika FolentováVeronika Folentová
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
AKTUALIZOVANÉ 23:12. Nemocnica má celkovo 86 pozitívnych zdravotníkov. Všetci sú v izolácii.
Na internom oddelení univerzitnej nemocnice v bratislavskej časti Ružinov prepukla nákaza covidom-19. Na oddelení je aktuálne infikovaných 23 pacientov a desať zdravotníkov, z toho sedem sestier, jeden lekár a dvaja ošetrovatelia. Pôvodne nemocnica na otázky Dennka N o počte infikovaných odpovedala, že sa infikovalo 48 pacientov. Po zverejnení článku poslala hovorkyňa Eva Kliská opravu: 48 pacientov bolo podľa novej odpovede infikovaných v celej nemocnici Ružinov.
„Ohnisko bolo zistené na V. internej klinike pri testovaní pacientov v počte 13, dodatočne opakovaným testovaním doplneným PRC testami celkový počet pacientov na internej klinike identifikovaných s covidom-19 bol 23,“ napísala Kliská.
„V časti interného oddelenia sa aktuálne vykonáva ohnisková dezinfekcia, po vykonaní všetkých bezpečnostných opatrení budú noví pacienti opäť prijímaní,“ povedala hovorkyňa Univerzitnej nemocnice v Bratislave Eva Kliská.
Univerzitná nemocnica je najväčšia na Slovensku. Často prijíma aj mimobratislavských pacientov a je koncovou nemocnicou.
Pacientov posielajú inam
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Nemocnica má viacero budov, a keďže v Ružinove teraz neprijímajú, smerujú pacientov do nemocníc v iných častiach hlavného mesta. „Zatiaľ sú všetci pacienti smerovaní do iných našich nemocníc, kde máme tiež interné oddelenia, a to v Starom Meste, v Petržalke a na Kramároch,“ vysvetlila Kliská.
Univerzitná nemocnica v Bratislave má veľké infekčné oddelenie, kam umiestňovali pacientov s pozitívnym testom na covid-19. Oddelenie je na bratislavských Kramároch. Kliská však tvrdí, že aj po rozšírení má už toto oddelenie naplnené kapacity.
„Preto musia byť v rámci našich ostatných nemocníc zriadené covidové oddelenia,“ povedala hovorkyňa celej nemocnice. Na covidové zmenili aj lôžka na všetkých interných oddeleniach vo svojich nemocniciach – teda v Petržalke, na Kramároch aj v Starom Meste. „Na internom oddelení v Ružinove sa nachádzajú dve zóny pre pacientov s ochorením covid-19 a pre pacientov, ktorí sú hospitalizovaní a nie sú pozitívni na covid,“ hovorí Kliská.
Na tomto oddelení sa však objavili pacienti, ktorí začali mať príznaky ochorenia covid-19 a testovanie potvrdilo, že majú koronavírus. Premiestnili ich na iné poschodie, kde je vytvorená ďalšia červená zóna.
Infikovaní nepracujú
Nemocnica má už 86 zdravotníkov, ktorí mali pozitívny test na covid-19. Išlo o 23 lekárov, 46 sestier a 17 ošetrovateľov. Desať z nich bolo z interného oddelenia. Všetci sú podľa hovorkyne Kliskej v domácej izolácii. Podľa najnovších nariadení hlavného hygienika zo začiatku novembra by sa aj infikovaní zdravotníci mohli starať o pacientov s covidom-19, avšak len ak nebudú mať príznaky ochorenia.
Pozitívne testovaní zdravotníci sa môžu starať o pozitívnych pacientov, ak by ich absencia na pracovisku mohla vážne ohroziť poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Zdravotníci s príznakmi pracovať nemôžu.
„Zadefinoval som určité podmienky, keď zdravotnícky pracovník, pokiaľ vyšiel pozitívny antigénovým testom alebo PCR testom, ale nemá klinické príznaky, môže za dodržania prísnych hygienických opatrení poskytovať zdravotnú starostlivosť v prípade potreby, ak to zdravotnícke zariadenie naozaj zdravotníkov potrebuje a bola by ohrozená zdravotná starostlivosť,“ povedal hlavný hygienik Ján Mikas.
Zdravotníci s covidom pracovali napríklad v Univerzitnej nemocnici v Martine. Mnohé nemocnice majú totiž veľký problém s nedostatkom personálu, predovšetkým sestier.
Ohnisko v bratislavskej nemocnici: infikovalo sa 23 pacientov a desať zdravotníkov. Pacientov posielajú inam
Veronika FolentováVeronika Folentová
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
AKTUALIZOVANÉ 23:12. Nemocnica má celkovo 86 pozitívnych zdravotníkov. Všetci sú v izolácii.
Na internom oddelení univerzitnej nemocnice v bratislavskej časti Ružinov prepukla nákaza covidom-19. Na oddelení je aktuálne infikovaných 23 pacientov a desať zdravotníkov, z toho sedem sestier, jeden lekár a dvaja ošetrovatelia. Pôvodne nemocnica na otázky Dennka N o počte infikovaných odpovedala, že sa infikovalo 48 pacientov. Po zverejnení článku poslala hovorkyňa Eva Kliská opravu: 48 pacientov bolo podľa novej odpovede infikovaných v celej nemocnici Ružinov.
„Ohnisko bolo zistené na V. internej klinike pri testovaní pacientov v počte 13, dodatočne opakovaným testovaním doplneným PRC testami celkový počet pacientov na internej klinike identifikovaných s covidom-19 bol 23,“ napísala Kliská.
„V časti interného oddelenia sa aktuálne vykonáva ohnisková dezinfekcia, po vykonaní všetkých bezpečnostných opatrení budú noví pacienti opäť prijímaní,“ povedala hovorkyňa Univerzitnej nemocnice v Bratislave Eva Kliská.
Univerzitná nemocnica je najväčšia na Slovensku. Často prijíma aj mimobratislavských pacientov a je koncovou nemocnicou.
Pacientov posielajú inam
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Nemocnica má viacero budov, a keďže v Ružinove teraz neprijímajú, smerujú pacientov do nemocníc v iných častiach hlavného mesta. „Zatiaľ sú všetci pacienti smerovaní do iných našich nemocníc, kde máme tiež interné oddelenia, a to v Starom Meste, v Petržalke a na Kramároch,“ vysvetlila Kliská.
Univerzitná nemocnica v Bratislave má veľké infekčné oddelenie, kam umiestňovali pacientov s pozitívnym testom na covid-19. Oddelenie je na bratislavských Kramároch. Kliská však tvrdí, že aj po rozšírení má už toto oddelenie naplnené kapacity.
„Preto musia byť v rámci našich ostatných nemocníc zriadené covidové oddelenia,“ povedala hovorkyňa celej nemocnice. Na covidové zmenili aj lôžka na všetkých interných oddeleniach vo svojich nemocniciach – teda v Petržalke, na Kramároch aj v Starom Meste. „Na internom oddelení v Ružinove sa nachádzajú dve zóny pre pacientov s ochorením covid-19 a pre pacientov, ktorí sú hospitalizovaní a nie sú pozitívni na covid,“ hovorí Kliská.
Na tomto oddelení sa však objavili pacienti, ktorí začali mať príznaky ochorenia covid-19 a testovanie potvrdilo, že majú koronavírus. Premiestnili ich na iné poschodie, kde je vytvorená ďalšia červená zóna.
Infikovaní nepracujú
Nemocnica má už 86 zdravotníkov, ktorí mali pozitívny test na covid-19. Išlo o 23 lekárov, 46 sestier a 17 ošetrovateľov. Desať z nich bolo z interného oddelenia. Všetci sú podľa hovorkyne Kliskej v domácej izolácii. Podľa najnovších nariadení hlavného hygienika zo začiatku novembra by sa aj infikovaní zdravotníci mohli starať o pacientov s covidom-19, avšak len ak nebudú mať príznaky ochorenia.
Pozitívne testovaní zdravotníci sa môžu starať o pozitívnych pacientov, ak by ich absencia na pracovisku mohla vážne ohroziť poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Zdravotníci s príznakmi pracovať nemôžu.
„Zadefinoval som určité podmienky, keď zdravotnícky pracovník, pokiaľ vyšiel pozitívny antigénovým testom alebo PCR testom, ale nemá klinické príznaky, môže za dodržania prísnych hygienických opatrení poskytovať zdravotnú starostlivosť v prípade potreby, ak to zdravotnícke zariadenie naozaj zdravotníkov potrebuje a bola by ohrozená zdravotná starostlivosť,“ povedal hlavný hygienik Ján Mikas.
Zdravotníci s covidom pracovali napríklad v Univerzitnej nemocnici v Martine. Mnohé nemocnice majú totiž veľký problém s nedostatkom personálu, predovšetkým sestier.
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
17. novemberRozhovory18. novembra 2020 13:22
Filip Vagač: Prestal som veriť na revolúcie. Bol som súčasťou jednej z nich a pochopil som jej limity
Karol SudorKarol Sudor
Transparenty v Bratislave. Foto - Petr Pochylý
Transparenty v Bratislave. Foto – Petr Pochylý
Revolúcia dokáže zmeniť len vonkajšie podmienky. Hodnotové veci v spoločnosti však nijako neposunie, tvrdí v rozhovore jeden z revolučných študentských lídrov z roku 1989 Filip Vagač.
Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.
Aké prostredie vás formovalo hodnotovo?
Mama bola učiteľka hry na klavíri, otec bol banský inžinier. Dedo z otcovej strany bol počas vojnového slovenského štátu hlavný prokurátor. V snahe pomôcť dobrej veci, teda Slovenskému národnému povstaniu, vzal z basy Viliama Širokého a Júliusa Ďuriša a utiekol s nimi do povstania. Obaja sa mu v 50. rokoch odvďačili tým, že ho posadili do väzenia a poslali na osem rokov do uránových baní. Otec preto nemohol študovať, čo chcel, povolili mu len banské inžinierstvo.
Aj z tohto dôvodu sme doma žili najmä tým, čo kvasilo pod povrchom a nebolo súčasťou oficiálnej ideológie. Boli sme prepojení na katolícky disent, kde boli kľúčovými osobami Fero Mikloško a Vlado Krčméry. Veľký vplyv však na mňa mal aj Jano Langoš, pretože som uňho doma v puberte prakticky vyrastal. Zažil som tam všetky typy domácich prednášok a seminárov – od Václava Havla až po Jána Čarnogurského. Logicky mi to dalo na svet iný pohľad ako väčšine ostatných.
Prečo tá väčšina mlčala, hoci mala veľmi zlé skúsenosti s komunistami z 50. rokov, z roku 1968 aj zo začiatku 70. rokov, keď prišla normalizácia?
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Má to dve roviny. Jednou sú 50. roky, keď komunisti zavreli jednu celú generáciu inteligencie, čiže najlepší myšlienkový svet, aký sme tu mali. Ak to zveličím, tak čo slušnejší človek, to sedel v base. Režim zatváral každého s iným názorom, čím preťal prirodzený spoločenský diskurz. Ľudia zrazu boli nepriateľmi štátu a socialistického režimu za každú maličkosť.
Druhú rovinu som pochopil, keď som sám prežíval revolúciu v roku 1989. Až vtedy mi došlo, čo vlastne august 1968 znamenal pre generáciu našich otcov a mám. Mnohokrát som si kládol otázku, prečo sa ľudia vojskám Varšavskej zmluvy nepostavili. Vôbec mi totiž nedochádzalo, čo v skutočnosti znamená, keď sa proti občanom postaví hrubá vojenská sila schopná všetkého. A práve ona jednu celú generáciu nadlho zlomila. Spoločnosť vtedy mala našliapnuté na zmeny a v priebehu chvíle prišla o všetky ilúzie a nádeje.
Odpoveď na vašu otázku teda znie – dve generácie občanov režim zničil, a tak pochopili, že iný názor či pohľad na svet znamená buď popravu, väzenie, alebo potlačenie vojenskou silou. Následky to logicky zanechalo aj na ďalšej generácii, teda na nás. Výnimiek bolo málo a spájalo ich podhubie v disente. Aj to však v konečnom dôsledku stačilo na to, aby spoločnosť dospela k tomu, čo sa udialo v novembri 1989. Ten predsa neprišiel náhodou.
Filip Vagač. Foto – archív Filipa Vagača
V novembri 1989 ste boli tretiak na vysokej škole. Už v septembri ste spolu s kamarátmi vzdorovito odovzdali knižky Socialistického zväzu mládeže, teda SZM, čo bola mládežnícka organizácia budúcich komunistov, dokonca ste proti nej spísali petíciu. Vďaka tomu, že ste ju strážili na nástenke, ju stihlo podpísať až tisíc ďalších ľudí. Komunistom tento čin nemohol ujsť. O čo vám šlo?
Boli sme veľmi silný ročník, ktorý si viac či menej dovoľoval už predtým. Napríklad na ideologických okienkach celý ročník s radosťou odmietal robiť to, čo bolo nariadené zhora. Vyvrcholilo to spomínanou akciou, na ktorej sme sa dohodli u nás doma. Rodičom som dodnes vďačný, že nám to umožnili.
Na stranu či stranu a pol sme napísali text s názvom Prečo nie SZM, kde sme zdôvodnili, prečo nemá zmysel byť súčasťou tej organizácie a prečo nám vôbec nemá vstupovať do životov. Na začiatku sme to podpísali šiesti signatári. V rámci celého ročníka sme potom vyzbierali členské knižky a odovzdali ich na fakultnom výbore SZM. Tak sme to cítili a následkami sme sa príliš nezaoberali.
A začali sa diať veci. Z malej akcie sa rozvinula veľká.
Netušili sme, aký to bude mať vývoj, lenže petíciu zrazu začali podpisovať aj študenti, ktorí len prechádzali okolo prírodovedeckej fakulty na matematicko-fyzikálnu, elektrotechnickú a podobne. Zrazu z toho bola obrovská akcia, čo sme na začiatku vôbec neplánovali.
Až spätne sme sa dozvedeli, že na nás Štátna bezpečnosť viedla samostatné spisy a riešila, čo s nami. Samozrejme, že sme všetci aktívni boli adeptmi na vylúčenie zo školy. Režim to považoval za prekročenie červenej čiary.
Neskúšali vás v SZM presvedčiť, že sa mýlite?
Skúšali, no nie fakultný výbor, ale rovno ústredný výbor SZM v Bratislave. Ozvali sa, že sa chcú s nami rozprávať, teda mať diskusiu v aule. Termín sa dohodol na utorok 21. novembra 1989. Chlapci z ústredného výboru aj prišli, ale nikoho už nezaujímali, lebo štyri dni predtým sa začala revolúcia.
Jeden môj profesor mi dodnes nechce veriť, že to tak nebolo zámerne naplánované, ale termín stretnutia v aule vznikol fakt náhodne bez toho, aby sme tušili, čo sa stane v Prahe 17. novembra. Nič to nemení na fakte, že už v nedeľu 19. novembra sme vo výťahoch vylepovali naše požiadavky, aby sa začalo štrajkovať.
Že režim psychicky nezvláda rôzne akcie študentov, sa ukázalo už pár rokov pred revolúciou, keď ste ešte len maturovali.
Ako stredoškoláci sme chodili do mliečneho baru pri starej budove Národného divadla, kde je dnes McDonald′s. Večer pred maturitnými písomkami sme sa dozvedeli, že tam budú vylepené jednotlivé témy. Jasné, že nás to zaujímalo. Udiali sa tam však veci, ktoré sa režimu doslova vysmievali.
Konkrétne?
Začali sa tam vylepovať témy, ktoré vôbec nesúviseli s maturitnými písomkami, zato veľmi súviseli s komunistami. Dodnes si pamätám, že vtedy rezonovala aféra, keď sovietske ponorky v rámci tajnej operácie narazili na plytčinu pri švédskych brehoch, takže ich Švédi pochytali. Z toho vznikla krásna téma – Presun švédskych brehov k sovietskym ponorkám. A takýchto ironických tém tam bolo množstvo.
Zrazu sa však prihnalo sedem či desať policajných antonov, policajti aj so psami, obkľúčili nás a všetkých nás vzali na Februárku, kde sídlila ŠtB. Nasledoval celonočný výsluch. Nadránom som šiel odtiaľ pešo domov a celý čas ma sprevádzalo policajné auto. Tak sa režim snažil dostať nás pod tlak a pokoriť.
V to doobedie ste mali písať maturitnú prácu.
Veď to. Keď už sme všetci sedeli na miestach, vošla triedna učiteľka. Na očiach som jej videl zdesenie. Až po rokoch sa mi priznala, že za ňou vtedy prišli tajní z ŠtB a žiadali, aby ma vytiahla von, lebo nesmiem tú prácu dopísať. Argumentovali, že potrebujú pokračovať vo výsluchu. Odmietla to a v podstate mi zachránila maturitu.
Namále ste mali aj vtedy, keď ste s Jánom Budajom tlačili v kotolni samizdatový časopis.
Volal sa Fragment – K a pripravoval ho aj Oleg Pastier. Zrazu do kotolne vbehli fízli a Budaja zbalili. Ja som sa schoval za kotol, a tak ma nenašli. Potom prišiel iný kotolník, a keď som po asi troch hodinách konečne vyliezol, takmer zošalel. Čakal všeličo, len nie to, že sa spoza kotla vynorí mátoha.
Poviem to takto – keď prišla revolúcia, rodičia ma od ničoho neodhovárali, lebo už mali za sebou zdatný tréning. A som im za to vďačný, lebo dnes, keď mám vlastných potomkov, veľmi dobre rozumiem, čo je to strach o dieťa.
Významnú rolu v akcelerácii pohybov v spoločnosti zohrala fáma o smrti študenta Martina Šmída. Zabitý mal byť počas zákroku polície na Národnej triede. Hoci sa čoskoro ukázalo, že je to lož, revolúcia sa už nedala zastaviť.
Veľmi dobre sa na tento moment pamätám, lebo pre mňa bol zlomový. Pochopil som, že ak niekoho len tak zabijú, stať sa to môže hocikomu z nás. A keďže sme boli mladí študenti, ktorí ešte nemali založené rodiny ani záväzky, logicky sme sa postavili na barikády. Mali sme pocit, že toto je naše miesto, že práve tam patríme.
Komunisti totiž vypustenie fámy o smrti Šmída fatálne neodhadli. Podcenili situáciu. Mysleli si, že nás ňou zastrašia, a stal sa presný opak. Ten, komu v ŠtB napadlo vypustiť tú lož von, urobil komunistom medvediu službu. Na nás študentov to malo mobilizujúci efekt. Vlak sa rozbehol. Komunisti potom síce správu dementovali, ale bolo im to nanič.
Čiže to je niečo podobné, ako keď sa s najväčšou pravdepodobnosťou Marian Kočner snažil zastrašiť novinárov vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a miesto toho naplnil námestia, ktoré zmietli skorumpovanú vládu, policajné špičky a v konečnom dôsledku aj samotného mafiána?
Presne tak, tá podoba je až neuveriteľná. Súčasná generácia vlastne zažila presne to isté čo my. Jedna konkrétna vec človeka zrazu zlomí. Povie si, že už to nebude ďalej tolerovať. A tak sa v oboch prípadoch zaplnili námestia a úplne zmenili spoločnosť. Iná cesta v takýchto okamihoch asi ani nie je.
Nemali ste prvé dni revolúcie strach, že ak sa to znovu otočí, skončíte vo väzení?
Mal, ale nie z väzenia. Tretí či štvrtý deň revolúcie medzi študentov dorazila informácia, že režim sa rozhodol strieľať. Pre mňa šlo o najťažší moment celej revolúcie. Dodnes si pamätám, ako najužšie jadro koordinačného výboru v tejto situácii riešilo, či na druhý deň má alebo nemá byť míting na námestí. Premýšľali sme, či to riskovať. A verte, že tento typ rozhodnutí nechce robiť nik na svete. Dodnes mi z toho behá mráz po chrbte.
Míting sme nakoniec urobili s vedomím, že režim použije aj hrubú silu. Koniec koncov, ešte sme mali v živej pamäti, čo spravili komunisti na námestí Tchien-an-men v Pekingu pár mesiacov predtým. Rozprášiť okupáciu VŠMU aj samotný míting by pre režim technicky nebol problém, našťastie si na to už netrúfol.
Henrich Plátek, Henrieta Mičkovicová, Peter Mankovecký, Filip Vagač. Strážená vstupná brána do VŠMU. Foto – Petr Pochylý
Čo presne sa dialo na prírodovedeckej fakulte v pondelok 20. novembra?
Už v nedeľu sme sa dohodli, že ideme do okupačného štrajku podobne ako na VŠMU. V pondelok sme v aule tlmočili žiadosť o rôzne zmeny na fakulte, zároveň sme súhlasili s požiadavkami študentov, ktoré dorazili z Prahy.
V tej chvíli sa začal formovať aj fakultný výbor, kde som bol ja, Peter Chovanec, Maťo Rybanský, Paľo Neogrády a ďalší. Maľovali sa plagáty, transparenty, preklepávali sa vyhlásenia, riešila sa distribúcia.
Zároveň vyskočila otázka, kto z fakulty bude naším zástupcom v koordinačnom centre na VŠMU. Študenti si vybrali mňa. V praxi to znamenalo, že som sa najbližšie týždne nezastavil. Boli sme v jednom kole 24 hodín denne, ani neviem, ako a koľko hodín sme venovali spánku. Čas vtedy nadobudol úplne iný rozmer.
Na VŠMU sa stretávalo až 52 zástupcov z rôznych fakúlt a škôl. Nebola to priveľká skupina na to, aby to nebrzdilo operatívu?
Bola, preto sa okrem tejto obrovskej skupiny, ktorá zabezpečovala prenos informácií obomi smermi, vyprofilovala aj jedna menšia, centrálna. V nej bolo osem až desať ľudí. Stretávali sme sa v miestnosti, ktorá dostala názov Mozog.
Jedným z cieľov študentov bol nový vysokoškolský zákon, na ktorom začal pracovať minister školstva Ladislav Kováč a pokračoval v tom aj jeho nástupca Ján Pišút.
V skupine, ktorá zákon pripravovala, som bol za študentov aj ja plus skvelý ústavný právnik a neskôr sudca českého ústavného súdu Pavel Holländer. V trojici s Jánom Pišútom sme cestovali po celom Slovensku a predstavovali ten zákon v školách. Boli to vzácni ľudia, ktorí veľmi ovplyvnili moje vnímanie.
Cestovanie som však mal zažité už skôr, lebo so študentmi aj s hercami sme od začiatku revolúcie cestovali po krajine a presviedčali ľudí v školách, továrňach aj na námestiach, aby sa k nám pridali. Iné ako osobné stretnutia v časoch pred mobilmi nefungovali.
Narážali ste aj na nesúhlas?
Občas áno. Najmä tam, kde vznikli dva koordinačné výbory VPN. Najskôr v podniku vznikol jeden, potom natruc druhý. Keď takto proti sebe bojujú dve skupiny zamestnancov či vedúcich, pričom si chcú vybavovať svoje osobné účty, je komplikované presvedčiť ich, aby ťahali za jeden povraz.
Samozrejme, neraz sme na verejných diskusiách narážali aj na krikľúňov, ktorí zámerne narúšali normálnu komunikáciu. Zväčša sme však mali pozitívne skúsenosti, lebo ľudí, ktorí chceli skutočnú zmenu a obetovali sa jej, bolo omnoho viac.
V roku 2009 ste pre Sme uviedli, že vzťah medzi študentskými lídrami a VPN bol napätý. Na začiatku ste mali dobré vzťahy, úzko ste spolupracovali. Čo sa potom stalo?
Na začiatku sídlila VPN v budove VŠMU, takže sme komunikovali na dennej báze. Konflikty vtedy nemali veľkú šancu, lebo sme si všetko vydiskutovali. Lenže potom sa VPN presťahovala oproti cez ulicu a začala na študentov zabúdať. Občas ich na rokovanie prizvala, inokedy nie, potom dokonca začala rozhodovať úplne bez študentov. Mnohé tie rozhodnutia sme pritom nevnímali ako najlepšie.
Keď to však hodnotím spätne, inak to ani nemohlo byť. Každá revolúcia sa raz skončí a žezlo prevezme politická moc, pričom študenti sa vrátia späť do škôl a pokračujú v štúdiu. Navyše aj VPN začala mať vnútorné spory. Jej časť sa nechcela podieľať na výkonnej moci, iná po nej bažila, pribúdali osobné animozity. Že to tam bolo divoké, dokazujú aj dnešné zlé vzťahy medzi niektorými bývalými lídrami VPN.
Divoké to však bolo aj v študentskom hnutí. Chvíľu dokonca fungovali dve koordinačné centrá.
Áno. Boli to rušné časy. Keď sa toho melie naraz príliš veľa, nie vždy sa k tomu stíha adekvátna komunikácia. Bežne sa stávalo, že sme sa na niečom dohodli, ale o hodinu to už neplatilo, lebo nastali iné okolnosti. Ak sa to potom dostatočne nekomunikovalo, vznikalo napätie.
Navyše silné pnutie bolo aj medzi študentmi v Bratislave a študentmi vo zvyšku Slovenska. Niektoré regióny a najmä Košice oveľa radšej komunikovali s Prahou. Aby toho nebolo málo, prirodzené pnutie vznikalo aj medzi Prahou a Bratislavou. Ako študenti sme si dokonca zažili „pomlčkovú vojnu“ dávno predtým, než sa odohrala v celej krajine, keď sme sa s českými študentmi snažili dohodnúť, ako budeme fungovať. Na všetkom sme sa nedohodli.
A tie dve konkurenčné koordinačné centrá v Bratislave?
Tie boli záležitosťou toho, že niektorí študenti prinášali skôr nové nápady a bolo im jedno, že fungujeme len na ústnych dohodách, kým iní chceli, aby sa vybudovali formálne štruktúry, kde bude jasné, čo a ako sa bude spravovať. Tento spor mal viaceré úrovne.
Vzácne je, že sa to podarilo rýchlo vyriešiť a nikdy nedošlo k zásadnému rozštiepeniu. A tak aj študenti techniky, ktorí vytvorili druhé koordinačné centrum, sídliace na poschodí, nakoniec zišli k nám dole. Jasné, niektorí z ich kolegov to neakceptovali, naštvali sa a úplne zmizli.
Mňa by skôr prekvapovalo, keby v tej veľkej zmesi ľudí a pováh žiadne pnutia neboli. Ak sme sa napriek tomu nerozpadli a držali sme spolu až do prvých slobodných volieb, je to slušný výsledok.
Napadá vám niečo, čo sa malo počas revolúcie urobiť, ale neudialo sa tak a dodnes na to doplácame?
Revolúcia nám umožnila urobiť mnohé veci, ktoré predtým neprichádzali do úvahy. Ozajstná zmena je však vždy záležitosť desaťročí. Aj preto som prestal veriť na revolúcie. Bol som súčasťou jednej z nich a pochopil som jej limity.
Konkrétne?
Revolúcia dokáže zmeniť len vonkajšie podmienky. Hodnotové veci v spoločnosti však nijako neposunie. Spoločnosť musí sama prejsť dlhú cestu, aby sa zmenili aj jej hodnoty, pretože základ zmeny je v mysliach samotných ľudí. Tento proces prebieha ešte aj teraz, viac ako 30 rokov po revolúcii.
Dokonca si myslím, že dodnes nemáme jasno v tom, ktoré hodnoty sú pre náš kľúčové, a ak ich aj občas pomenúvame, ide skôr o frázy. Navyše nám chýba vízia toho, akú krajinu chceme mať, ako má byť nastavená. My tu o tom ani nedebatujeme, takže k vízii sa vlastne ani neblížime. Bez tejto spoločenskej dohody sa však nikam neposunieme. Kedysi sme mali cieľ stať sa súčasťou EÚ a NATO, potom schengenu. V poriadku, sme tam. Čo chceme ďalej? A ako to chceme dosiahnuť? Netušíme.
Filip Vagač a primátor Viedne Helmut Zilk. Foto – Milan Krupčík
Práve k tomu som chcel premostiť. Vy študentskí lídri ste boli inteligentní, kreatívni, odhodlaní, odvážni. Napriek tomu ste dobrovoľne vyprázdnili priestor politikom, ktorí krajine dlho ubližovali. Prečo ste, až na pár výnimiek, ktoré boli kooptované do prvého parlamentu, nešli do politiky?
My sme politike už od začiatku neverili. Keď človek vyrastá v prostredí, v ktorom vládne jedna strana, pričom deformuje všetko, čo sa dá, stane sa nedôverčivým. Predstava, že by sme mali vstúpiť do toho bahna, pre nás bola nemysliteľná.
Nemôžem však hovoriť za všetkých, budem teda hovoriť len za seba. Osobne som chvíľu zápasil s pokušením ísť do politiky, ale kľúčová pre mňa bola sloboda. Fenomén slobody je najpodstatnejším prvkom toho, kto som. A stranícke prostredie mi pripadá šialene neslobodné.
V čom?
V istých momentoch musíte povinne prijať stranícku líniu. Vôbec teraz nehovorím o komunistickej strane, ale o tých, čo sa po revolúcii objavili v parlamente. V každej z nich, nech už bola akokoľvek demokratická, prichádzali momenty, keď človek musel zdvihnúť ruku, lebo dostal pokyn, lebo sa to dohodlo na koaličnej rade a podobne.
V takom prostredí by som nevydržal, v momente by som odišiel. Len čo sa teda upíšete straníckej politike a prijmete jej diktát, musíte robiť kompromisy, ktoré vás postupne prepisujú na úplne inú osobnosť. Po čase vám to už ani nedôjde zvláštne, lebo z toho politického strojčeka vyjdete iný, než ste boli predtým. Myslím si, že túto daň nik z nás študentských lídrov nebol ochotný zaplatiť.
Tak inak – necítite vinu, že ste vypratali priestor patologickým narcisom, zlodejom a kriminálnikom ako Mečiar?
V prvom momente sa ponúka odpoveď, že áno. Život je však komplikovanejší. Som si dokonca istý, že aj keby sme my študenti vtedy založili vlastnú politickú stranu, na konci by nás čakalo to isté, o čom som hovoril pred chvíľou. Tomu sa ani nedá vyhnúť, lebo ideologické a mocenské mantinely vás nútia pochodovať spoločne. V konečnom dôsledku by sme to nerozchodili.
Aby som vám však odpovedal – áno, keby sme v politike ostali, zrejme by to bolo zodpovednejšie. Mimochodom, mnohí z toho študentského hnutia sa raz ročne stretávame a neraz debatujeme aj o tom, prečo sme nešli do politiky. Vo výsledku sa však zhodujeme, že je dobre, ak sme ostali čistí.
Revolúcia nám aj tak všetkým zásadne zmenila život. Že sme sa v koordinačnom centre stretli najmä takí, ktorí mentálne nevedeli zapadnúť do klasického straníckeho prostredia, je iná vec. Zjavne máme inú DNA. Navyše my sme svoju časť práce urobili, nik nikomu nebráni, aby šiel do politiky robiť užitočné veci sám.
Počas revolúcie ste boli zväčša vo veku 18 až 25 rokov, keď sa človek popri štúdiu venuje najmä láske, pitiu a zábave. Zrazu ste rokovali s vládami, menili zákony, riešili, či sa do vás nebude strieľať, či neskončíte vo väzení, dávali ste podmienky politikom, prepúšťali pedagógov, organizovali konkurzy na ich miesta, vyberali dekanov, vedúcich katedier, zakladali rádio, objavovali ste sa v televízii, doslova ste menili štát. Ako tie časy poznamenali vašu generáciu?
To netuším, ale mne osobne to kompletne prepísalo život. Študoval som geofyziku, ktorej som sa už potom nikdy nevenoval. Až na malé výnimky som ostal v treťom sektore, lebo stále cítim potrebu pomáhať občianskej spoločnosti. Neviem z tohto brehu odísť, lebo je to jedna z dobrých ciest, ako meniť to, čo a kde žijem. Revolúcia ma teda významne poznačila.
Mali ste počas revolúcie chvíle, keď ste mali v očiach slzy, prípadne ste rovno plakali dojatím?
Takých momentov bolo strašne veľa. Niekedy išlo o zlomové chvíle, keď sa podarila dobrá vec, inokedy o dôsledok napätia, keď na mňa sadla únava a nevládal som ďalej. Kto by nemal slzy v očiach, keď bol v Národnom divadle aj s Václavom Havlom, kde sme sa práve dozvedeli, že sa v ústave zrušil článok o vedúcej úlohe komunistickej strany?
Podobne som sa cítil, keď Havla vymenovali za prezidenta. Také momenty človeka doslova prepisujú, lebo vie, že od tej chvíle bude veľa vecí inak a lepšie. Byť toho priamou súčasťou je krásna vec.
FILIP VAGAČ (1965)
Narodil sa v Bratislave, vyštudoval geofyziku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, kde sa stal jedným zo študentských lídrov revolúcie v roku 1989. Spoluzakladal Vysokoškolskú úniu Slovenska, bol predsedom Rady mládeže Slovenska, riaditeľom Nadácie pre deti Slovenska, prvým tajomníkom slovenskej ambasády vo Washingtone počas vstupu Slovenska do EÚ a NATO, riaditeľom programu Ashoka pre strednú a východnú Európu, riaditeľom poradenskej spoločnosti pre štrukturálne eurofondy CP Consult a splnomocnencom vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti. Aktuálne pôsobí v občianskom združení PDCS ako senior konzultant.
Filip Vagač: Prestal som veriť na revolúcie. Bol som súčasťou jednej z nich a pochopil som jej limity
Karol SudorKarol Sudor
Transparenty v Bratislave. Foto - Petr Pochylý
Transparenty v Bratislave. Foto – Petr Pochylý
Revolúcia dokáže zmeniť len vonkajšie podmienky. Hodnotové veci v spoločnosti však nijako neposunie, tvrdí v rozhovore jeden z revolučných študentských lídrov z roku 1989 Filip Vagač.
Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.
Aké prostredie vás formovalo hodnotovo?
Mama bola učiteľka hry na klavíri, otec bol banský inžinier. Dedo z otcovej strany bol počas vojnového slovenského štátu hlavný prokurátor. V snahe pomôcť dobrej veci, teda Slovenskému národnému povstaniu, vzal z basy Viliama Širokého a Júliusa Ďuriša a utiekol s nimi do povstania. Obaja sa mu v 50. rokoch odvďačili tým, že ho posadili do väzenia a poslali na osem rokov do uránových baní. Otec preto nemohol študovať, čo chcel, povolili mu len banské inžinierstvo.
Aj z tohto dôvodu sme doma žili najmä tým, čo kvasilo pod povrchom a nebolo súčasťou oficiálnej ideológie. Boli sme prepojení na katolícky disent, kde boli kľúčovými osobami Fero Mikloško a Vlado Krčméry. Veľký vplyv však na mňa mal aj Jano Langoš, pretože som uňho doma v puberte prakticky vyrastal. Zažil som tam všetky typy domácich prednášok a seminárov – od Václava Havla až po Jána Čarnogurského. Logicky mi to dalo na svet iný pohľad ako väčšine ostatných.
Prečo tá väčšina mlčala, hoci mala veľmi zlé skúsenosti s komunistami z 50. rokov, z roku 1968 aj zo začiatku 70. rokov, keď prišla normalizácia?
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Má to dve roviny. Jednou sú 50. roky, keď komunisti zavreli jednu celú generáciu inteligencie, čiže najlepší myšlienkový svet, aký sme tu mali. Ak to zveličím, tak čo slušnejší človek, to sedel v base. Režim zatváral každého s iným názorom, čím preťal prirodzený spoločenský diskurz. Ľudia zrazu boli nepriateľmi štátu a socialistického režimu za každú maličkosť.
Druhú rovinu som pochopil, keď som sám prežíval revolúciu v roku 1989. Až vtedy mi došlo, čo vlastne august 1968 znamenal pre generáciu našich otcov a mám. Mnohokrát som si kládol otázku, prečo sa ľudia vojskám Varšavskej zmluvy nepostavili. Vôbec mi totiž nedochádzalo, čo v skutočnosti znamená, keď sa proti občanom postaví hrubá vojenská sila schopná všetkého. A práve ona jednu celú generáciu nadlho zlomila. Spoločnosť vtedy mala našliapnuté na zmeny a v priebehu chvíle prišla o všetky ilúzie a nádeje.
Odpoveď na vašu otázku teda znie – dve generácie občanov režim zničil, a tak pochopili, že iný názor či pohľad na svet znamená buď popravu, väzenie, alebo potlačenie vojenskou silou. Následky to logicky zanechalo aj na ďalšej generácii, teda na nás. Výnimiek bolo málo a spájalo ich podhubie v disente. Aj to však v konečnom dôsledku stačilo na to, aby spoločnosť dospela k tomu, čo sa udialo v novembri 1989. Ten predsa neprišiel náhodou.
Filip Vagač. Foto – archív Filipa Vagača
V novembri 1989 ste boli tretiak na vysokej škole. Už v septembri ste spolu s kamarátmi vzdorovito odovzdali knižky Socialistického zväzu mládeže, teda SZM, čo bola mládežnícka organizácia budúcich komunistov, dokonca ste proti nej spísali petíciu. Vďaka tomu, že ste ju strážili na nástenke, ju stihlo podpísať až tisíc ďalších ľudí. Komunistom tento čin nemohol ujsť. O čo vám šlo?
Boli sme veľmi silný ročník, ktorý si viac či menej dovoľoval už predtým. Napríklad na ideologických okienkach celý ročník s radosťou odmietal robiť to, čo bolo nariadené zhora. Vyvrcholilo to spomínanou akciou, na ktorej sme sa dohodli u nás doma. Rodičom som dodnes vďačný, že nám to umožnili.
Na stranu či stranu a pol sme napísali text s názvom Prečo nie SZM, kde sme zdôvodnili, prečo nemá zmysel byť súčasťou tej organizácie a prečo nám vôbec nemá vstupovať do životov. Na začiatku sme to podpísali šiesti signatári. V rámci celého ročníka sme potom vyzbierali členské knižky a odovzdali ich na fakultnom výbore SZM. Tak sme to cítili a následkami sme sa príliš nezaoberali.
A začali sa diať veci. Z malej akcie sa rozvinula veľká.
Netušili sme, aký to bude mať vývoj, lenže petíciu zrazu začali podpisovať aj študenti, ktorí len prechádzali okolo prírodovedeckej fakulty na matematicko-fyzikálnu, elektrotechnickú a podobne. Zrazu z toho bola obrovská akcia, čo sme na začiatku vôbec neplánovali.
Až spätne sme sa dozvedeli, že na nás Štátna bezpečnosť viedla samostatné spisy a riešila, čo s nami. Samozrejme, že sme všetci aktívni boli adeptmi na vylúčenie zo školy. Režim to považoval za prekročenie červenej čiary.
Neskúšali vás v SZM presvedčiť, že sa mýlite?
Skúšali, no nie fakultný výbor, ale rovno ústredný výbor SZM v Bratislave. Ozvali sa, že sa chcú s nami rozprávať, teda mať diskusiu v aule. Termín sa dohodol na utorok 21. novembra 1989. Chlapci z ústredného výboru aj prišli, ale nikoho už nezaujímali, lebo štyri dni predtým sa začala revolúcia.
Jeden môj profesor mi dodnes nechce veriť, že to tak nebolo zámerne naplánované, ale termín stretnutia v aule vznikol fakt náhodne bez toho, aby sme tušili, čo sa stane v Prahe 17. novembra. Nič to nemení na fakte, že už v nedeľu 19. novembra sme vo výťahoch vylepovali naše požiadavky, aby sa začalo štrajkovať.
Že režim psychicky nezvláda rôzne akcie študentov, sa ukázalo už pár rokov pred revolúciou, keď ste ešte len maturovali.
Ako stredoškoláci sme chodili do mliečneho baru pri starej budove Národného divadla, kde je dnes McDonald′s. Večer pred maturitnými písomkami sme sa dozvedeli, že tam budú vylepené jednotlivé témy. Jasné, že nás to zaujímalo. Udiali sa tam však veci, ktoré sa režimu doslova vysmievali.
Konkrétne?
Začali sa tam vylepovať témy, ktoré vôbec nesúviseli s maturitnými písomkami, zato veľmi súviseli s komunistami. Dodnes si pamätám, že vtedy rezonovala aféra, keď sovietske ponorky v rámci tajnej operácie narazili na plytčinu pri švédskych brehoch, takže ich Švédi pochytali. Z toho vznikla krásna téma – Presun švédskych brehov k sovietskym ponorkám. A takýchto ironických tém tam bolo množstvo.
Zrazu sa však prihnalo sedem či desať policajných antonov, policajti aj so psami, obkľúčili nás a všetkých nás vzali na Februárku, kde sídlila ŠtB. Nasledoval celonočný výsluch. Nadránom som šiel odtiaľ pešo domov a celý čas ma sprevádzalo policajné auto. Tak sa režim snažil dostať nás pod tlak a pokoriť.
V to doobedie ste mali písať maturitnú prácu.
Veď to. Keď už sme všetci sedeli na miestach, vošla triedna učiteľka. Na očiach som jej videl zdesenie. Až po rokoch sa mi priznala, že za ňou vtedy prišli tajní z ŠtB a žiadali, aby ma vytiahla von, lebo nesmiem tú prácu dopísať. Argumentovali, že potrebujú pokračovať vo výsluchu. Odmietla to a v podstate mi zachránila maturitu.
Namále ste mali aj vtedy, keď ste s Jánom Budajom tlačili v kotolni samizdatový časopis.
Volal sa Fragment – K a pripravoval ho aj Oleg Pastier. Zrazu do kotolne vbehli fízli a Budaja zbalili. Ja som sa schoval za kotol, a tak ma nenašli. Potom prišiel iný kotolník, a keď som po asi troch hodinách konečne vyliezol, takmer zošalel. Čakal všeličo, len nie to, že sa spoza kotla vynorí mátoha.
Poviem to takto – keď prišla revolúcia, rodičia ma od ničoho neodhovárali, lebo už mali za sebou zdatný tréning. A som im za to vďačný, lebo dnes, keď mám vlastných potomkov, veľmi dobre rozumiem, čo je to strach o dieťa.
Významnú rolu v akcelerácii pohybov v spoločnosti zohrala fáma o smrti študenta Martina Šmída. Zabitý mal byť počas zákroku polície na Národnej triede. Hoci sa čoskoro ukázalo, že je to lož, revolúcia sa už nedala zastaviť.
Veľmi dobre sa na tento moment pamätám, lebo pre mňa bol zlomový. Pochopil som, že ak niekoho len tak zabijú, stať sa to môže hocikomu z nás. A keďže sme boli mladí študenti, ktorí ešte nemali založené rodiny ani záväzky, logicky sme sa postavili na barikády. Mali sme pocit, že toto je naše miesto, že práve tam patríme.
Komunisti totiž vypustenie fámy o smrti Šmída fatálne neodhadli. Podcenili situáciu. Mysleli si, že nás ňou zastrašia, a stal sa presný opak. Ten, komu v ŠtB napadlo vypustiť tú lož von, urobil komunistom medvediu službu. Na nás študentov to malo mobilizujúci efekt. Vlak sa rozbehol. Komunisti potom síce správu dementovali, ale bolo im to nanič.
Čiže to je niečo podobné, ako keď sa s najväčšou pravdepodobnosťou Marian Kočner snažil zastrašiť novinárov vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a miesto toho naplnil námestia, ktoré zmietli skorumpovanú vládu, policajné špičky a v konečnom dôsledku aj samotného mafiána?
Presne tak, tá podoba je až neuveriteľná. Súčasná generácia vlastne zažila presne to isté čo my. Jedna konkrétna vec človeka zrazu zlomí. Povie si, že už to nebude ďalej tolerovať. A tak sa v oboch prípadoch zaplnili námestia a úplne zmenili spoločnosť. Iná cesta v takýchto okamihoch asi ani nie je.
Nemali ste prvé dni revolúcie strach, že ak sa to znovu otočí, skončíte vo väzení?
Mal, ale nie z väzenia. Tretí či štvrtý deň revolúcie medzi študentov dorazila informácia, že režim sa rozhodol strieľať. Pre mňa šlo o najťažší moment celej revolúcie. Dodnes si pamätám, ako najužšie jadro koordinačného výboru v tejto situácii riešilo, či na druhý deň má alebo nemá byť míting na námestí. Premýšľali sme, či to riskovať. A verte, že tento typ rozhodnutí nechce robiť nik na svete. Dodnes mi z toho behá mráz po chrbte.
Míting sme nakoniec urobili s vedomím, že režim použije aj hrubú silu. Koniec koncov, ešte sme mali v živej pamäti, čo spravili komunisti na námestí Tchien-an-men v Pekingu pár mesiacov predtým. Rozprášiť okupáciu VŠMU aj samotný míting by pre režim technicky nebol problém, našťastie si na to už netrúfol.
Henrich Plátek, Henrieta Mičkovicová, Peter Mankovecký, Filip Vagač. Strážená vstupná brána do VŠMU. Foto – Petr Pochylý
Čo presne sa dialo na prírodovedeckej fakulte v pondelok 20. novembra?
Už v nedeľu sme sa dohodli, že ideme do okupačného štrajku podobne ako na VŠMU. V pondelok sme v aule tlmočili žiadosť o rôzne zmeny na fakulte, zároveň sme súhlasili s požiadavkami študentov, ktoré dorazili z Prahy.
V tej chvíli sa začal formovať aj fakultný výbor, kde som bol ja, Peter Chovanec, Maťo Rybanský, Paľo Neogrády a ďalší. Maľovali sa plagáty, transparenty, preklepávali sa vyhlásenia, riešila sa distribúcia.
Zároveň vyskočila otázka, kto z fakulty bude naším zástupcom v koordinačnom centre na VŠMU. Študenti si vybrali mňa. V praxi to znamenalo, že som sa najbližšie týždne nezastavil. Boli sme v jednom kole 24 hodín denne, ani neviem, ako a koľko hodín sme venovali spánku. Čas vtedy nadobudol úplne iný rozmer.
Na VŠMU sa stretávalo až 52 zástupcov z rôznych fakúlt a škôl. Nebola to priveľká skupina na to, aby to nebrzdilo operatívu?
Bola, preto sa okrem tejto obrovskej skupiny, ktorá zabezpečovala prenos informácií obomi smermi, vyprofilovala aj jedna menšia, centrálna. V nej bolo osem až desať ľudí. Stretávali sme sa v miestnosti, ktorá dostala názov Mozog.
Jedným z cieľov študentov bol nový vysokoškolský zákon, na ktorom začal pracovať minister školstva Ladislav Kováč a pokračoval v tom aj jeho nástupca Ján Pišút.
V skupine, ktorá zákon pripravovala, som bol za študentov aj ja plus skvelý ústavný právnik a neskôr sudca českého ústavného súdu Pavel Holländer. V trojici s Jánom Pišútom sme cestovali po celom Slovensku a predstavovali ten zákon v školách. Boli to vzácni ľudia, ktorí veľmi ovplyvnili moje vnímanie.
Cestovanie som však mal zažité už skôr, lebo so študentmi aj s hercami sme od začiatku revolúcie cestovali po krajine a presviedčali ľudí v školách, továrňach aj na námestiach, aby sa k nám pridali. Iné ako osobné stretnutia v časoch pred mobilmi nefungovali.
Narážali ste aj na nesúhlas?
Občas áno. Najmä tam, kde vznikli dva koordinačné výbory VPN. Najskôr v podniku vznikol jeden, potom natruc druhý. Keď takto proti sebe bojujú dve skupiny zamestnancov či vedúcich, pričom si chcú vybavovať svoje osobné účty, je komplikované presvedčiť ich, aby ťahali za jeden povraz.
Samozrejme, neraz sme na verejných diskusiách narážali aj na krikľúňov, ktorí zámerne narúšali normálnu komunikáciu. Zväčša sme však mali pozitívne skúsenosti, lebo ľudí, ktorí chceli skutočnú zmenu a obetovali sa jej, bolo omnoho viac.
V roku 2009 ste pre Sme uviedli, že vzťah medzi študentskými lídrami a VPN bol napätý. Na začiatku ste mali dobré vzťahy, úzko ste spolupracovali. Čo sa potom stalo?
Na začiatku sídlila VPN v budove VŠMU, takže sme komunikovali na dennej báze. Konflikty vtedy nemali veľkú šancu, lebo sme si všetko vydiskutovali. Lenže potom sa VPN presťahovala oproti cez ulicu a začala na študentov zabúdať. Občas ich na rokovanie prizvala, inokedy nie, potom dokonca začala rozhodovať úplne bez študentov. Mnohé tie rozhodnutia sme pritom nevnímali ako najlepšie.
Keď to však hodnotím spätne, inak to ani nemohlo byť. Každá revolúcia sa raz skončí a žezlo prevezme politická moc, pričom študenti sa vrátia späť do škôl a pokračujú v štúdiu. Navyše aj VPN začala mať vnútorné spory. Jej časť sa nechcela podieľať na výkonnej moci, iná po nej bažila, pribúdali osobné animozity. Že to tam bolo divoké, dokazujú aj dnešné zlé vzťahy medzi niektorými bývalými lídrami VPN.
Divoké to však bolo aj v študentskom hnutí. Chvíľu dokonca fungovali dve koordinačné centrá.
Áno. Boli to rušné časy. Keď sa toho melie naraz príliš veľa, nie vždy sa k tomu stíha adekvátna komunikácia. Bežne sa stávalo, že sme sa na niečom dohodli, ale o hodinu to už neplatilo, lebo nastali iné okolnosti. Ak sa to potom dostatočne nekomunikovalo, vznikalo napätie.
Navyše silné pnutie bolo aj medzi študentmi v Bratislave a študentmi vo zvyšku Slovenska. Niektoré regióny a najmä Košice oveľa radšej komunikovali s Prahou. Aby toho nebolo málo, prirodzené pnutie vznikalo aj medzi Prahou a Bratislavou. Ako študenti sme si dokonca zažili „pomlčkovú vojnu“ dávno predtým, než sa odohrala v celej krajine, keď sme sa s českými študentmi snažili dohodnúť, ako budeme fungovať. Na všetkom sme sa nedohodli.
A tie dve konkurenčné koordinačné centrá v Bratislave?
Tie boli záležitosťou toho, že niektorí študenti prinášali skôr nové nápady a bolo im jedno, že fungujeme len na ústnych dohodách, kým iní chceli, aby sa vybudovali formálne štruktúry, kde bude jasné, čo a ako sa bude spravovať. Tento spor mal viaceré úrovne.
Vzácne je, že sa to podarilo rýchlo vyriešiť a nikdy nedošlo k zásadnému rozštiepeniu. A tak aj študenti techniky, ktorí vytvorili druhé koordinačné centrum, sídliace na poschodí, nakoniec zišli k nám dole. Jasné, niektorí z ich kolegov to neakceptovali, naštvali sa a úplne zmizli.
Mňa by skôr prekvapovalo, keby v tej veľkej zmesi ľudí a pováh žiadne pnutia neboli. Ak sme sa napriek tomu nerozpadli a držali sme spolu až do prvých slobodných volieb, je to slušný výsledok.
Napadá vám niečo, čo sa malo počas revolúcie urobiť, ale neudialo sa tak a dodnes na to doplácame?
Revolúcia nám umožnila urobiť mnohé veci, ktoré predtým neprichádzali do úvahy. Ozajstná zmena je však vždy záležitosť desaťročí. Aj preto som prestal veriť na revolúcie. Bol som súčasťou jednej z nich a pochopil som jej limity.
Konkrétne?
Revolúcia dokáže zmeniť len vonkajšie podmienky. Hodnotové veci v spoločnosti však nijako neposunie. Spoločnosť musí sama prejsť dlhú cestu, aby sa zmenili aj jej hodnoty, pretože základ zmeny je v mysliach samotných ľudí. Tento proces prebieha ešte aj teraz, viac ako 30 rokov po revolúcii.
Dokonca si myslím, že dodnes nemáme jasno v tom, ktoré hodnoty sú pre náš kľúčové, a ak ich aj občas pomenúvame, ide skôr o frázy. Navyše nám chýba vízia toho, akú krajinu chceme mať, ako má byť nastavená. My tu o tom ani nedebatujeme, takže k vízii sa vlastne ani neblížime. Bez tejto spoločenskej dohody sa však nikam neposunieme. Kedysi sme mali cieľ stať sa súčasťou EÚ a NATO, potom schengenu. V poriadku, sme tam. Čo chceme ďalej? A ako to chceme dosiahnuť? Netušíme.
Filip Vagač a primátor Viedne Helmut Zilk. Foto – Milan Krupčík
Práve k tomu som chcel premostiť. Vy študentskí lídri ste boli inteligentní, kreatívni, odhodlaní, odvážni. Napriek tomu ste dobrovoľne vyprázdnili priestor politikom, ktorí krajine dlho ubližovali. Prečo ste, až na pár výnimiek, ktoré boli kooptované do prvého parlamentu, nešli do politiky?
My sme politike už od začiatku neverili. Keď človek vyrastá v prostredí, v ktorom vládne jedna strana, pričom deformuje všetko, čo sa dá, stane sa nedôverčivým. Predstava, že by sme mali vstúpiť do toho bahna, pre nás bola nemysliteľná.
Nemôžem však hovoriť za všetkých, budem teda hovoriť len za seba. Osobne som chvíľu zápasil s pokušením ísť do politiky, ale kľúčová pre mňa bola sloboda. Fenomén slobody je najpodstatnejším prvkom toho, kto som. A stranícke prostredie mi pripadá šialene neslobodné.
V čom?
V istých momentoch musíte povinne prijať stranícku líniu. Vôbec teraz nehovorím o komunistickej strane, ale o tých, čo sa po revolúcii objavili v parlamente. V každej z nich, nech už bola akokoľvek demokratická, prichádzali momenty, keď človek musel zdvihnúť ruku, lebo dostal pokyn, lebo sa to dohodlo na koaličnej rade a podobne.
V takom prostredí by som nevydržal, v momente by som odišiel. Len čo sa teda upíšete straníckej politike a prijmete jej diktát, musíte robiť kompromisy, ktoré vás postupne prepisujú na úplne inú osobnosť. Po čase vám to už ani nedôjde zvláštne, lebo z toho politického strojčeka vyjdete iný, než ste boli predtým. Myslím si, že túto daň nik z nás študentských lídrov nebol ochotný zaplatiť.
Tak inak – necítite vinu, že ste vypratali priestor patologickým narcisom, zlodejom a kriminálnikom ako Mečiar?
V prvom momente sa ponúka odpoveď, že áno. Život je však komplikovanejší. Som si dokonca istý, že aj keby sme my študenti vtedy založili vlastnú politickú stranu, na konci by nás čakalo to isté, o čom som hovoril pred chvíľou. Tomu sa ani nedá vyhnúť, lebo ideologické a mocenské mantinely vás nútia pochodovať spoločne. V konečnom dôsledku by sme to nerozchodili.
Aby som vám však odpovedal – áno, keby sme v politike ostali, zrejme by to bolo zodpovednejšie. Mimochodom, mnohí z toho študentského hnutia sa raz ročne stretávame a neraz debatujeme aj o tom, prečo sme nešli do politiky. Vo výsledku sa však zhodujeme, že je dobre, ak sme ostali čistí.
Revolúcia nám aj tak všetkým zásadne zmenila život. Že sme sa v koordinačnom centre stretli najmä takí, ktorí mentálne nevedeli zapadnúť do klasického straníckeho prostredia, je iná vec. Zjavne máme inú DNA. Navyše my sme svoju časť práce urobili, nik nikomu nebráni, aby šiel do politiky robiť užitočné veci sám.
Počas revolúcie ste boli zväčša vo veku 18 až 25 rokov, keď sa človek popri štúdiu venuje najmä láske, pitiu a zábave. Zrazu ste rokovali s vládami, menili zákony, riešili, či sa do vás nebude strieľať, či neskončíte vo väzení, dávali ste podmienky politikom, prepúšťali pedagógov, organizovali konkurzy na ich miesta, vyberali dekanov, vedúcich katedier, zakladali rádio, objavovali ste sa v televízii, doslova ste menili štát. Ako tie časy poznamenali vašu generáciu?
To netuším, ale mne osobne to kompletne prepísalo život. Študoval som geofyziku, ktorej som sa už potom nikdy nevenoval. Až na malé výnimky som ostal v treťom sektore, lebo stále cítim potrebu pomáhať občianskej spoločnosti. Neviem z tohto brehu odísť, lebo je to jedna z dobrých ciest, ako meniť to, čo a kde žijem. Revolúcia ma teda významne poznačila.
Mali ste počas revolúcie chvíle, keď ste mali v očiach slzy, prípadne ste rovno plakali dojatím?
Takých momentov bolo strašne veľa. Niekedy išlo o zlomové chvíle, keď sa podarila dobrá vec, inokedy o dôsledok napätia, keď na mňa sadla únava a nevládal som ďalej. Kto by nemal slzy v očiach, keď bol v Národnom divadle aj s Václavom Havlom, kde sme sa práve dozvedeli, že sa v ústave zrušil článok o vedúcej úlohe komunistickej strany?
Podobne som sa cítil, keď Havla vymenovali za prezidenta. Také momenty človeka doslova prepisujú, lebo vie, že od tej chvíle bude veľa vecí inak a lepšie. Byť toho priamou súčasťou je krásna vec.
FILIP VAGAČ (1965)
Narodil sa v Bratislave, vyštudoval geofyziku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, kde sa stal jedným zo študentských lídrov revolúcie v roku 1989. Spoluzakladal Vysokoškolskú úniu Slovenska, bol predsedom Rady mládeže Slovenska, riaditeľom Nadácie pre deti Slovenska, prvým tajomníkom slovenskej ambasády vo Washingtone počas vstupu Slovenska do EÚ a NATO, riaditeľom programu Ashoka pre strednú a východnú Európu, riaditeľom poradenskej spoločnosti pre štrukturálne eurofondy CP Consult a splnomocnencom vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti. Aktuálne pôsobí v občianskom združení PDCS ako senior konzultant.
Spoiler
Koronavírus16. novembra 2020 17:40
Za tri dni mu na covid-19 umrela mama aj strýko. Orava tŕpne, čo ešte príde
Mária BenedikovičováMária Benedikovičová
Na Orave ťažko znášajú, že im na covid-19 umierajú blízki. So zvládaním pandémie im pomáha armáda. Foto N - Peter Kováč
Na Orave ťažko znášajú, že im na covid-19 umierajú blízki. So zvládaním pandémie im pomáha armáda. Foto N – Peter Kováč
Orava bola najzamorenejšia časť Slovenska, šírenie koronavírusu spomalili vďaka sprísneným opatreniam, plošnému testovaniu a armáde, ale veľa spravil aj strach ľudí, keď im začali na chorobu umierať blízki.
„Prepáčte, toto musím vybaviť, je to súrne,“ vraví šéfka Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Dolnom Kubíne Mária Varmusová a v piatok pred obedom dvíha vyzváňajúci telefón. Z krízového štábu v Trenčíne volajú, lebo urýchlene potrebujú zohnať 40 vojakov na výpomoc do ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku, ktorú zapĺňajú pacienti s covidom-19.
Po opakovaných prosbách prisľúbi, že im prepustí piatich vojakov. V prípade ďalších piatich je neoblomná. „Musia tu ostať, lebo neviem, čo bude o týždeň,“ vzápätí nám vysvetľuje.
Situácia sa môže opäť zhoršiť, od pondelka sa čiastočne otvárajú kostoly, kiná a divadlá.
Orava bola pred vyše mesiacom najzamorenejšou oblasťou Slovenska, hygienici nestíhali dohľadávať ľudí, ktorí by mohli byť nakazení koronavírusom, a tak sa infekcia nekontrolovateľne šírila.
Varmusová sa dovolala pomoci zo strany štátu, až keď prehovorila v Denníku Postoj. „Keďže sa nám to sypalo na hlavu a v médiách bolo uverejnené, že je k dispozícii 2 500 vojakov, nebola som skromná a požiadala som o 70 vojakov a 11. októbra naozaj prišli.“
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Ako to vtedy na Orave vyzeralo? Dá sa povedať, že sa koronakríza prehlbovala, boli na tom najhoršie v rámci Slovenska. Napríklad za stredu 7. októbra hlásili okresy Tvrdošín, Námestovo a Dolný Kubín spolu vyše 1 300 pozitívnych.
Za štvrtok 8. októbra im pribudlo 145 nových prípadov, pri ktorých bolo potrebné telefonicky zistiť, s kým sa stretli a kde všade boli za uplynulých 14 dní, aby sa rýchlo zachytili tí, ktorých mohli nakaziť, a aby aj oni išli do karantény. V priemere u jedného pozitívneho potrebovali skontaktovať 20 až 30 ľudí.
Toto trasovanie kontaktov pozitívne testovaných malo zvládnuť štrnásť zamestnancov hygieny, čo bolo nad ich sily, hoci robili aj cez víkendy. Našťastie po zaučení vojakov už neostávali nevybavené prípady. Občania sa už dokázali dovolať na infolinky, kde im podľa inštrukcií hygienikov radili príslušníci ozbrojených síl.
Vojaci u hygienikov v Dolnom Kubíne. Foto N – Peter Kováč
Aj zo štatistiky vidieť, že sa podarilo situáciu dostať pod kontrolu. V najhoršom období mal okres Tvrdošín chorobnosť 4 591 prípadov na 100-tisíc obyvateľov, Námestovo 3 633 a Dolný Kubín 3 083, na porovnanie Bratislava vtedy mala chorobnosť 854, Rožňava 226.
Po celoplošných testovaniach je incidencia na 100-tisíc obyvateľov v Tvrdošíne 323, v Námestove 196 a v Dolnom Kubíne 230. Teraz je napríklad veľmi zasiahnutou Čadca, tam je to 1 012.
Orave podľa Varmusovej výrazne pomohlo obmedzenie mobility ľudí, zákaz vychádzania začal platiť od 24. októbra, ešte predtým – 13. októbra – sa zakázali hromadné akcie. Ďalej spomína celoplošné testovanie antigénovými testami, ktoré chce teraz po vzore Slovenska v nejakej podobe spraviť Rakúsko.
Vyplašení ľudia
Okrem opatrení zavážil aj strach ľudí. Vyľakalo ich, keď ich blízki či známi odrazu končili na umelej pľúcnej ventilácii v nemocnici alebo dokonca covidu-19 podľahli. Mnohí sa dovtedy z opatrení vysmievali a až utrpenie v bezprostrednej blízkosti podľa Varmusovej spôsobilo, že sa začali správať zodpovednejšie.
„To, že má niekto veľmi vážny klinický priebeh, sa šírilo medzi ľuďmi veľmi rýchlo. Ľudia sa to často dozvedali skôr než my na úrade. Ten je na ‚dýchači‘ v nemocnici. Ten si z toho robil žarty a teraz je v nemocnici a ide mu o život. Alebo ten nefajčil, nepil, zdravo žil, bol vitálny a za dva týždne umrel. Bolo to vážne memento pre všetkých,“ opisuje regionálna hygienička.
Osobne ju najviac zasiahlo, keď sa 19. októbra dozvedela o úmrtí 48-ročného obvodného lekára z Lokce Rastislava Meleka, ktorý podľahol tomuto ochoreniu ako prvý zdravotník na Slovensku. Pacientov ošetroval až do poslednej chvíle, dokonca ich upozorňoval, aby nezľahčovali riziká koronavírusu a dostatočne sa chránili.
„Keď som zistila, že pán doktor umrel, vyrazilo mi to poistky. A ešte mi vyrazilo poistky, keď ďalší známy robil dva pohreby za týždeň. V utorok mu zomrel strýko a vo štvrtok mama. Obidvaja na covid, sú to veľmi smutné veci,“ vraví Varmusová.
Regionálna hygienička v Dolnom Kubíne Mária Varmusová vo svojej pracovni. Foto N – Peter Kováč
Tieto smutné správy sa zhromažďujú u nej na úrade, pretože evidujú všetky údaje o infikovaných na Orave a tiež podrobne zaznamenávajú, ako s týmto zákerným ochorením bojujú. Každého jedného pozitívne testovaného sledujú až do konca, kým sa nevylieči alebo, nedajbože, umrie. Najhoršie podľa nej infekciu znášajú päťdesiatnici až šesťdesiatnici, vážne komplikácie u detí doposiaľ nemali.
„Niektoré dni boli strašidelné, zrazu prišlo hlásenie o 40 ľuďoch na dýchacích prístrojoch v nemocniciach a z toho som piatich poznala. Zo 100-tisíc obyvateľov je to malé percento, ale keď tých ľudí poznáte, zrazu to nie sú len čísla.“
Kedy nastal zlom?
V lete pritom mali tamojší obyvatelia pocit, akoby sa ich koronavírus netýkal, kde-tu zaznamenali nejaký prípad. Robili veľké svadby, chodili na nákupy do Poľska a k tomu priveľa ľudí pendlovalo za hranice za prácou. Až nastal zlom a v septembri sa zaradili medzi červené okresy. „Každý deň začalo pribúdať 250, 400 prípadov, to bolo strašné.“
Rapídne sa zhoršujúca situácia na Orave odhalila, ako sa podcenili prípravy na druhú vlnu, o ktorej sa hovorilo už počas prvej vlny, že určite príde a bude silnejšia.
Aby sa spomalilo, prípadne podarilo zastaviť šírenie infekcie, treba poctivo testovať potenciálne nakazených. A okamžite by mali hygienici zisťovať u tých, ktorým vyjde pozitívny výsledok, kde presne sa mohli nakaziť a zároveň kde všade už môže byť nákaza roznesená. Ak sa to nespraví, koronavírus nevymizne, ale jeho šírenie sa len znásobí.
„Je to mravčia práca, no je isté, že zachraňuje životy. Pri každom, ktorému PCR test vyšiel pozitívne, musíme urobiť takzvaný pavúk kontaktov. Blízke kontakty obvolávame a posielame na testy,“ opisuje Varmusová.
K 1. septembru, keď sa rozbiehala druhá vlna, na regionálnych úradoch verejného zdravotníctva po celom Slovensku pracovalo na trasovaní kontaktov 305 ľudí, z toho 11 vojakov. K 1. novembru to už bolo 811 ľudí, pričom 144 bolo vojakov, informoval úrad verejného zdravotníctva.
Jeho hovorkyňa Daša Račková napísala, že okrem dohodárov, dobrovoľníkov a vojakov v najviac zasiahnutých oblastiach pomáhajú aj iné regionálne úrady verejného zdravotníctva. „Bol stanovený systém trojíc regionálnych úradov, ktoré si v prípade potreby navzájom pomáhajú. Personálne kapacity pri trasovaní kontaktov od leta kontinuálne posilňujeme.“
Konflikty politikov
Aké dôležité je testovanie, sa rozoberalo už počas prvej vlny na jar, vznikli preto aj ostré konflikty pri výmene vlády Petra Pellegriniho (Hlas, predtým Smer) za Matovičov kabinet. Igor Matovič vyčítal končiacemu premiérovi Pellegrinimu, že na Slovensku denne robili 300 až 400 PCR testov, aby sa mohli tváriť, že máme málo nakazených, hoci skutočnosť bola iná.
„Vláda Petra Pellegriniho hrá s nami takú hru na slepú babu,“ komentoval v marci Matovič.
Ani v druhej vlne sa však nedá na čísla z testovania celkom spoľahnúť. Svetová zdravotnícka organizácia hovorí, že pokiaľ podiel pozitívne testovaných je nad tri či štyri percentá, testovaním sa už nedarí zachytávať väčšinu nakazených. V tejto situácii sme prakticky celú jeseň.
Za piatok bol podiel pozitívne testovaných PCR metódou takmer 16,5 percenta pri počte 10 742 vykonaných testov. Za nedeľu podiel pozitívne testovaných vyskočil dokonca až k 30 percentám.
Ohniská: oddelenia nemocníc a závody
Keď Orava kolabovala, boli schopní PCR testami otestovať 600 ľudí denne – po 200 v Dolnom Kubíne, Trstenej a Námestove. Niektorých ľudí posielali na otestovanie do Žiliny.
„Mobilné odberové miesta boli natoľko vyťažené, že sa človek niekedy dostal na testovanie na piaty deň a pritom indikácia bola, že sme ho potrebovali vyšetriť zajtra,“ hovorí hygienička Varmusová. O tom, kto podcenil prípravy na druhú vlnu, nechce špekulovať. „Stále sa učíme.“
Už aj z toho, ako sú teraz vyťažené tieto odberové miesta, je podľa Varmusovej zrejmé, že sa situácia na Orave stabilizovala. V piatok bolo objednaných na PCR test 27 ľudí v Dolnom Kubíne a v Trstenej 45, hoci stále majú kapacitu spraviť po 200 testov denne. Námestovo momentálne nerobí odbery.
Nie je to vraj o tom, že sa na PCR testy rezignovalo, ale po celoplošných testovaniach podľa Varmusovej nie je koho na ne poslať.
Prečítajte si
Nalomené väzy hnusoby? Nebuďme si takí istí, dáta sú po plošnom testovaní nespoľahlivé (+grafy)
Ak momentálne zachytia ohniská nákazy, tak na niektorých oddeleniach nemocníc alebo v závodoch, kam zamestnanci stále chodia, pretože nemajú možnosť pracovať z domu.
V školách a škôlkach málokedy zaznamenávajú prípady, stredoškoláci a žiaci druhého stupňa základných škôl sú totiž doma.
Ak predtým mávali veľké problémy s rodinnými oslavami, na ktorých sa zišlo aj 50 ľudí, alebo so svadbami so 150 hosťami, obyvatelia teraz rešpektujú, že sa nesmú robiť.
„Mali sme napríklad svadbu, po ktorej sme zistili pozitívnu nevestu, ktorá tancovala venčekový tanec s každým účastníkom svadby bez rúška. Tak sme museli obvolať všetkých 150 ľudí, niektoré kontakty sme posunuli na spádový RÚVZ, v ktorého pôsobnosti majú trvalé bydlisko.“
Ak chce mať niekto svadbu, odporúča s tým ešte počkať, pretože je to veľmi rizikové. Ľudia si vypijú, strácajú zábrany a ľahko sa nakazia.
Práve v obvolávaní svadobčanov hygienikom pomohli vojaci, o ktorých Varmusová so smiechom hovorí ako o „koviďákoch“.
V piatok 13. novembra už mali desiati vojaci z 11. mechanizovaného práporu z Martina väčšinu pozitívne testovaných vybavených. Mali za sebou telefonáty s ich blízkymi kontaktmi a čakali na ďalšie prípady. V priebehu týždňa z Dolného Kubína odišlo 60 vojakov, ktorí boli viac potrební v kolabujúcich nemocniciach.
Oslovení vojaci hovorili, že obvolávanie kontaktov nie je náročné ani zdĺhavé, pokým nenatrafia na človeka, ktorý sa chce vyrozprávať. „Obvykle telefón zvládnem za päť minút, ale niekedy trvá aj polhodinu dostať sa k všetkým potrebným informáciám,“ povedal jeden z vojakov.
Ďalší spomína prípad, na ktorom sa aj pobavil. „Keď mi jeden pán začal diktovať, kto je s ním v domácej karanténe, vravel manželka, dcéra, dcéra, dcéra, dcéra, dcéra – a ja, že sa zakoktal, a on mal vážne päť dcér. Potom ešte zaťa, vnukov. Celý papier som zaplnil.”
Zažili však aj agresívnych ľudí. Keď chodili na kontroly, či ľudia dodržiavajú karanténu, natrafili aj na podgurážených či na pána, ktorý im nadával za to, že mal problémy dostať sa k liekom na predpis.
Pre vojakov je pri kontaktovaní pozitívne testovaných kľúčové zistiť, s kým sa stretli za posledných 14 dní a kde všade boli. Foto N – Peter Kováč
Vojaci nepomáhali len s obvolávaním kontaktov pozitívne testovaných a administratívou, ale aj pri celoplošnom testovaní. Práve na Orave a v Bardejove bolo aj pilotné testovanie 23. až 25. októbra, až potom nasledovali dve celoslovenské kolá.
Podľa Varmusovej prišlo v čase, keď už PCR testovanie zlyhávalo, kapacity nestačili na priveľké množstvo ľudí, čo bolo treba testovať. „Celoplošné testovanie nám dokázalo v jednom momente odchytiť priveľa prípadov, ktoré by nám infekciu ďalej roznášali bez ohľadu na to, či aj niekto vyšiel falošne negatívny.“
V pilotnom testovaní bolo z 91 505 otestovaných v okresoch Tvrdošín, Námestovo a Dolný Kubín 3 904 pozitívnych, čiže 4,26 percenta. Tí museli ísť s blízkymi kontaktmi na 10 dní do karantény. Ak bol napríklad pozitívny otec rodiny, doma museli byť manželka aj deti.
Prvé kolo celoslovenského testovania, ktoré bolo o týždeň neskôr, zachytilo na Orave ďalších, ktorí ešte v pilotnom vyšli negatívne. Zo 79 699 testovaných malo pozitívny výsledok 1 398 ľudí (1,73 percenta).
V druhom celoslovenskom kole spravili na Orave 82 331 testov, z nich bolo 509 pozitívnych (0,62 percenta).
Strach z kontrol
V prípade ľudí, u ktorých nákazu zachytili vďaka antigénovým testom, nezisťovali, s kým všetkým boli v kontakte. Nijaké takzvané pavúky kontaktov nevytvárali. Podľa Varmusovej to nebolo potrebné práve preto, že ich čakali ešte ďalšie dve testovania, na ktoré opätovne išli tí, ktorým v pilotnom testovaní vyšiel negatívny výsledok.
Ak vtedy neboli infekční, bola vyššia šanca, že ich už teraz zachytia. Navyše nákazu neroznášali, lebo museli byť v karanténe s blízkym, u ktorého už odhalili pozitivitu v pilotnom testovaní.
„Takto postupne sme odchytili skoro všetkých nakazených a tým, že ľudia nikam nemohli chodiť, dostali sme to pod kontrolu,“ vysvetľuje Varmusová.
Minulý týždeň v piatok okolo obeda bolo centrum Dolného Kubína vyľudnené. Foto N – Peter Kováč
Za dôležité považovali kontrolovanie karantény, ak by ju ľudia porušovali, testovanie by nemalo taký efekt. Do kontrol zapojili 20 vojakov, jeden pracovník hygieny vždy išiel s dvomi vojakmi preverovať, či sú doma tí, čo majú byť v karanténe. Dokopy spravili 750 kontrol.
„Najhoršie to bolo v obci Breza pri Námestove, tam sme naozaj kontrolovali každý jeden dom od vyšného konca po nižný koniec,“ spomína jeden z vojakov.
Starosta tejto dediny Ladislav Matejčík vraví, že oficiálne informácie nedostal, iba sa dopočul, že po pilotnom testovaní bolo u nich 42 pozitívnych, v ďalšom kole šiesti a potom traja, pričom obec má 1 600 obyvateľov. „Mnohí sa však išli dať testovať do susedných obcí, lebo sa báli zatracovania,“ hovorí starosta Matejčík s tým, že by sa ľudia nemali obviňovať z toho, že boli nezodpovední, ak sa nakazili. „Nakaziť sa môže aj zodpovedný, je to nevyspytateľné.“
Aj uňho v rodine mala covid-19 manželka, syn aj dcéra, on vyšiel na testoch negatívne. „Myslím si, že u nás v dedine ľudia opatrenia dodržiavajú. Ani žiadne svadby v Poľsku neboli a podobne,“ podotkol Matejčík.
Vojaci s hygienikmi nič závažné pri kontrolách dodržiavania karantén po plošných testovaniach na Orave neodhalili, vraj zafungovalo, že si ľudia medzi sebou povedali, že chodia vojaci, a tak sa báli.
„Zistili sme šesť porušení karantény, ale skôr išlo o nedorozumenie, že nevedeli, že nesmú ísť ani na vyšetrenie. Pokuty sa nedávali, riešili sme to dohovorom.“ Iba v jednom prípade policajti začali trestné stíhanie pre ohrozenie verejného zdravia, pretože pozitívne testovaný občan išiel na oslavu a tam vedome roznášal nákazu.
Kto má v súčasnosti pochybnosti, či je nakazený, nemusí ísť na platený PCR test, ktorý stojí aj 70 eur, ale môže ísť dať sa zadarmo otestovať antigénovým testom pred nemocnice v Trstenej, Námestove a Dolnom Kubíne, kde v piatok okolo obeda bolo pred odberným miestom len pár ľudí.
Varmusová si nevie predstaviť, ako by situáciu zvládli, ak by neprišlo na pomoc 70 vojakov. Piati, čo jej zostali, vraj stále budú plne vyťažení. „A uvidíme, čo príde.“ Je si istá, že zhoršenie nastane. „Budeme sa v tom cyklicky točiť, kým nepríde vakcína a účinná liečba. V tomto som realistka.“
Za tri dni mu na covid-19 umrela mama aj strýko. Orava tŕpne, čo ešte príde
Mária BenedikovičováMária Benedikovičová
Na Orave ťažko znášajú, že im na covid-19 umierajú blízki. So zvládaním pandémie im pomáha armáda. Foto N - Peter Kováč
Na Orave ťažko znášajú, že im na covid-19 umierajú blízki. So zvládaním pandémie im pomáha armáda. Foto N – Peter Kováč
Orava bola najzamorenejšia časť Slovenska, šírenie koronavírusu spomalili vďaka sprísneným opatreniam, plošnému testovaniu a armáde, ale veľa spravil aj strach ľudí, keď im začali na chorobu umierať blízki.
„Prepáčte, toto musím vybaviť, je to súrne,“ vraví šéfka Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Dolnom Kubíne Mária Varmusová a v piatok pred obedom dvíha vyzváňajúci telefón. Z krízového štábu v Trenčíne volajú, lebo urýchlene potrebujú zohnať 40 vojakov na výpomoc do ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku, ktorú zapĺňajú pacienti s covidom-19.
Po opakovaných prosbách prisľúbi, že im prepustí piatich vojakov. V prípade ďalších piatich je neoblomná. „Musia tu ostať, lebo neviem, čo bude o týždeň,“ vzápätí nám vysvetľuje.
Situácia sa môže opäť zhoršiť, od pondelka sa čiastočne otvárajú kostoly, kiná a divadlá.
Orava bola pred vyše mesiacom najzamorenejšou oblasťou Slovenska, hygienici nestíhali dohľadávať ľudí, ktorí by mohli byť nakazení koronavírusom, a tak sa infekcia nekontrolovateľne šírila.
Varmusová sa dovolala pomoci zo strany štátu, až keď prehovorila v Denníku Postoj. „Keďže sa nám to sypalo na hlavu a v médiách bolo uverejnené, že je k dispozícii 2 500 vojakov, nebola som skromná a požiadala som o 70 vojakov a 11. októbra naozaj prišli.“
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Ako to vtedy na Orave vyzeralo? Dá sa povedať, že sa koronakríza prehlbovala, boli na tom najhoršie v rámci Slovenska. Napríklad za stredu 7. októbra hlásili okresy Tvrdošín, Námestovo a Dolný Kubín spolu vyše 1 300 pozitívnych.
Za štvrtok 8. októbra im pribudlo 145 nových prípadov, pri ktorých bolo potrebné telefonicky zistiť, s kým sa stretli a kde všade boli za uplynulých 14 dní, aby sa rýchlo zachytili tí, ktorých mohli nakaziť, a aby aj oni išli do karantény. V priemere u jedného pozitívneho potrebovali skontaktovať 20 až 30 ľudí.
Toto trasovanie kontaktov pozitívne testovaných malo zvládnuť štrnásť zamestnancov hygieny, čo bolo nad ich sily, hoci robili aj cez víkendy. Našťastie po zaučení vojakov už neostávali nevybavené prípady. Občania sa už dokázali dovolať na infolinky, kde im podľa inštrukcií hygienikov radili príslušníci ozbrojených síl.
Vojaci u hygienikov v Dolnom Kubíne. Foto N – Peter Kováč
Aj zo štatistiky vidieť, že sa podarilo situáciu dostať pod kontrolu. V najhoršom období mal okres Tvrdošín chorobnosť 4 591 prípadov na 100-tisíc obyvateľov, Námestovo 3 633 a Dolný Kubín 3 083, na porovnanie Bratislava vtedy mala chorobnosť 854, Rožňava 226.
Po celoplošných testovaniach je incidencia na 100-tisíc obyvateľov v Tvrdošíne 323, v Námestove 196 a v Dolnom Kubíne 230. Teraz je napríklad veľmi zasiahnutou Čadca, tam je to 1 012.
Orave podľa Varmusovej výrazne pomohlo obmedzenie mobility ľudí, zákaz vychádzania začal platiť od 24. októbra, ešte predtým – 13. októbra – sa zakázali hromadné akcie. Ďalej spomína celoplošné testovanie antigénovými testami, ktoré chce teraz po vzore Slovenska v nejakej podobe spraviť Rakúsko.
Vyplašení ľudia
Okrem opatrení zavážil aj strach ľudí. Vyľakalo ich, keď ich blízki či známi odrazu končili na umelej pľúcnej ventilácii v nemocnici alebo dokonca covidu-19 podľahli. Mnohí sa dovtedy z opatrení vysmievali a až utrpenie v bezprostrednej blízkosti podľa Varmusovej spôsobilo, že sa začali správať zodpovednejšie.
„To, že má niekto veľmi vážny klinický priebeh, sa šírilo medzi ľuďmi veľmi rýchlo. Ľudia sa to často dozvedali skôr než my na úrade. Ten je na ‚dýchači‘ v nemocnici. Ten si z toho robil žarty a teraz je v nemocnici a ide mu o život. Alebo ten nefajčil, nepil, zdravo žil, bol vitálny a za dva týždne umrel. Bolo to vážne memento pre všetkých,“ opisuje regionálna hygienička.
Osobne ju najviac zasiahlo, keď sa 19. októbra dozvedela o úmrtí 48-ročného obvodného lekára z Lokce Rastislava Meleka, ktorý podľahol tomuto ochoreniu ako prvý zdravotník na Slovensku. Pacientov ošetroval až do poslednej chvíle, dokonca ich upozorňoval, aby nezľahčovali riziká koronavírusu a dostatočne sa chránili.
„Keď som zistila, že pán doktor umrel, vyrazilo mi to poistky. A ešte mi vyrazilo poistky, keď ďalší známy robil dva pohreby za týždeň. V utorok mu zomrel strýko a vo štvrtok mama. Obidvaja na covid, sú to veľmi smutné veci,“ vraví Varmusová.
Regionálna hygienička v Dolnom Kubíne Mária Varmusová vo svojej pracovni. Foto N – Peter Kováč
Tieto smutné správy sa zhromažďujú u nej na úrade, pretože evidujú všetky údaje o infikovaných na Orave a tiež podrobne zaznamenávajú, ako s týmto zákerným ochorením bojujú. Každého jedného pozitívne testovaného sledujú až do konca, kým sa nevylieči alebo, nedajbože, umrie. Najhoršie podľa nej infekciu znášajú päťdesiatnici až šesťdesiatnici, vážne komplikácie u detí doposiaľ nemali.
„Niektoré dni boli strašidelné, zrazu prišlo hlásenie o 40 ľuďoch na dýchacích prístrojoch v nemocniciach a z toho som piatich poznala. Zo 100-tisíc obyvateľov je to malé percento, ale keď tých ľudí poznáte, zrazu to nie sú len čísla.“
Kedy nastal zlom?
V lete pritom mali tamojší obyvatelia pocit, akoby sa ich koronavírus netýkal, kde-tu zaznamenali nejaký prípad. Robili veľké svadby, chodili na nákupy do Poľska a k tomu priveľa ľudí pendlovalo za hranice za prácou. Až nastal zlom a v septembri sa zaradili medzi červené okresy. „Každý deň začalo pribúdať 250, 400 prípadov, to bolo strašné.“
Rapídne sa zhoršujúca situácia na Orave odhalila, ako sa podcenili prípravy na druhú vlnu, o ktorej sa hovorilo už počas prvej vlny, že určite príde a bude silnejšia.
Aby sa spomalilo, prípadne podarilo zastaviť šírenie infekcie, treba poctivo testovať potenciálne nakazených. A okamžite by mali hygienici zisťovať u tých, ktorým vyjde pozitívny výsledok, kde presne sa mohli nakaziť a zároveň kde všade už môže byť nákaza roznesená. Ak sa to nespraví, koronavírus nevymizne, ale jeho šírenie sa len znásobí.
„Je to mravčia práca, no je isté, že zachraňuje životy. Pri každom, ktorému PCR test vyšiel pozitívne, musíme urobiť takzvaný pavúk kontaktov. Blízke kontakty obvolávame a posielame na testy,“ opisuje Varmusová.
K 1. septembru, keď sa rozbiehala druhá vlna, na regionálnych úradoch verejného zdravotníctva po celom Slovensku pracovalo na trasovaní kontaktov 305 ľudí, z toho 11 vojakov. K 1. novembru to už bolo 811 ľudí, pričom 144 bolo vojakov, informoval úrad verejného zdravotníctva.
Jeho hovorkyňa Daša Račková napísala, že okrem dohodárov, dobrovoľníkov a vojakov v najviac zasiahnutých oblastiach pomáhajú aj iné regionálne úrady verejného zdravotníctva. „Bol stanovený systém trojíc regionálnych úradov, ktoré si v prípade potreby navzájom pomáhajú. Personálne kapacity pri trasovaní kontaktov od leta kontinuálne posilňujeme.“
Konflikty politikov
Aké dôležité je testovanie, sa rozoberalo už počas prvej vlny na jar, vznikli preto aj ostré konflikty pri výmene vlády Petra Pellegriniho (Hlas, predtým Smer) za Matovičov kabinet. Igor Matovič vyčítal končiacemu premiérovi Pellegrinimu, že na Slovensku denne robili 300 až 400 PCR testov, aby sa mohli tváriť, že máme málo nakazených, hoci skutočnosť bola iná.
„Vláda Petra Pellegriniho hrá s nami takú hru na slepú babu,“ komentoval v marci Matovič.
Ani v druhej vlne sa však nedá na čísla z testovania celkom spoľahnúť. Svetová zdravotnícka organizácia hovorí, že pokiaľ podiel pozitívne testovaných je nad tri či štyri percentá, testovaním sa už nedarí zachytávať väčšinu nakazených. V tejto situácii sme prakticky celú jeseň.
Za piatok bol podiel pozitívne testovaných PCR metódou takmer 16,5 percenta pri počte 10 742 vykonaných testov. Za nedeľu podiel pozitívne testovaných vyskočil dokonca až k 30 percentám.
Ohniská: oddelenia nemocníc a závody
Keď Orava kolabovala, boli schopní PCR testami otestovať 600 ľudí denne – po 200 v Dolnom Kubíne, Trstenej a Námestove. Niektorých ľudí posielali na otestovanie do Žiliny.
„Mobilné odberové miesta boli natoľko vyťažené, že sa človek niekedy dostal na testovanie na piaty deň a pritom indikácia bola, že sme ho potrebovali vyšetriť zajtra,“ hovorí hygienička Varmusová. O tom, kto podcenil prípravy na druhú vlnu, nechce špekulovať. „Stále sa učíme.“
Už aj z toho, ako sú teraz vyťažené tieto odberové miesta, je podľa Varmusovej zrejmé, že sa situácia na Orave stabilizovala. V piatok bolo objednaných na PCR test 27 ľudí v Dolnom Kubíne a v Trstenej 45, hoci stále majú kapacitu spraviť po 200 testov denne. Námestovo momentálne nerobí odbery.
Nie je to vraj o tom, že sa na PCR testy rezignovalo, ale po celoplošných testovaniach podľa Varmusovej nie je koho na ne poslať.
Prečítajte si
Nalomené väzy hnusoby? Nebuďme si takí istí, dáta sú po plošnom testovaní nespoľahlivé (+grafy)
Ak momentálne zachytia ohniská nákazy, tak na niektorých oddeleniach nemocníc alebo v závodoch, kam zamestnanci stále chodia, pretože nemajú možnosť pracovať z domu.
V školách a škôlkach málokedy zaznamenávajú prípady, stredoškoláci a žiaci druhého stupňa základných škôl sú totiž doma.
Ak predtým mávali veľké problémy s rodinnými oslavami, na ktorých sa zišlo aj 50 ľudí, alebo so svadbami so 150 hosťami, obyvatelia teraz rešpektujú, že sa nesmú robiť.
„Mali sme napríklad svadbu, po ktorej sme zistili pozitívnu nevestu, ktorá tancovala venčekový tanec s každým účastníkom svadby bez rúška. Tak sme museli obvolať všetkých 150 ľudí, niektoré kontakty sme posunuli na spádový RÚVZ, v ktorého pôsobnosti majú trvalé bydlisko.“
Ak chce mať niekto svadbu, odporúča s tým ešte počkať, pretože je to veľmi rizikové. Ľudia si vypijú, strácajú zábrany a ľahko sa nakazia.
Práve v obvolávaní svadobčanov hygienikom pomohli vojaci, o ktorých Varmusová so smiechom hovorí ako o „koviďákoch“.
V piatok 13. novembra už mali desiati vojaci z 11. mechanizovaného práporu z Martina väčšinu pozitívne testovaných vybavených. Mali za sebou telefonáty s ich blízkymi kontaktmi a čakali na ďalšie prípady. V priebehu týždňa z Dolného Kubína odišlo 60 vojakov, ktorí boli viac potrební v kolabujúcich nemocniciach.
Oslovení vojaci hovorili, že obvolávanie kontaktov nie je náročné ani zdĺhavé, pokým nenatrafia na človeka, ktorý sa chce vyrozprávať. „Obvykle telefón zvládnem za päť minút, ale niekedy trvá aj polhodinu dostať sa k všetkým potrebným informáciám,“ povedal jeden z vojakov.
Ďalší spomína prípad, na ktorom sa aj pobavil. „Keď mi jeden pán začal diktovať, kto je s ním v domácej karanténe, vravel manželka, dcéra, dcéra, dcéra, dcéra, dcéra – a ja, že sa zakoktal, a on mal vážne päť dcér. Potom ešte zaťa, vnukov. Celý papier som zaplnil.”
Zažili však aj agresívnych ľudí. Keď chodili na kontroly, či ľudia dodržiavajú karanténu, natrafili aj na podgurážených či na pána, ktorý im nadával za to, že mal problémy dostať sa k liekom na predpis.
Pre vojakov je pri kontaktovaní pozitívne testovaných kľúčové zistiť, s kým sa stretli za posledných 14 dní a kde všade boli. Foto N – Peter Kováč
Vojaci nepomáhali len s obvolávaním kontaktov pozitívne testovaných a administratívou, ale aj pri celoplošnom testovaní. Práve na Orave a v Bardejove bolo aj pilotné testovanie 23. až 25. októbra, až potom nasledovali dve celoslovenské kolá.
Podľa Varmusovej prišlo v čase, keď už PCR testovanie zlyhávalo, kapacity nestačili na priveľké množstvo ľudí, čo bolo treba testovať. „Celoplošné testovanie nám dokázalo v jednom momente odchytiť priveľa prípadov, ktoré by nám infekciu ďalej roznášali bez ohľadu na to, či aj niekto vyšiel falošne negatívny.“
V pilotnom testovaní bolo z 91 505 otestovaných v okresoch Tvrdošín, Námestovo a Dolný Kubín 3 904 pozitívnych, čiže 4,26 percenta. Tí museli ísť s blízkymi kontaktmi na 10 dní do karantény. Ak bol napríklad pozitívny otec rodiny, doma museli byť manželka aj deti.
Prvé kolo celoslovenského testovania, ktoré bolo o týždeň neskôr, zachytilo na Orave ďalších, ktorí ešte v pilotnom vyšli negatívne. Zo 79 699 testovaných malo pozitívny výsledok 1 398 ľudí (1,73 percenta).
V druhom celoslovenskom kole spravili na Orave 82 331 testov, z nich bolo 509 pozitívnych (0,62 percenta).
Strach z kontrol
V prípade ľudí, u ktorých nákazu zachytili vďaka antigénovým testom, nezisťovali, s kým všetkým boli v kontakte. Nijaké takzvané pavúky kontaktov nevytvárali. Podľa Varmusovej to nebolo potrebné práve preto, že ich čakali ešte ďalšie dve testovania, na ktoré opätovne išli tí, ktorým v pilotnom testovaní vyšiel negatívny výsledok.
Ak vtedy neboli infekční, bola vyššia šanca, že ich už teraz zachytia. Navyše nákazu neroznášali, lebo museli byť v karanténe s blízkym, u ktorého už odhalili pozitivitu v pilotnom testovaní.
„Takto postupne sme odchytili skoro všetkých nakazených a tým, že ľudia nikam nemohli chodiť, dostali sme to pod kontrolu,“ vysvetľuje Varmusová.
Minulý týždeň v piatok okolo obeda bolo centrum Dolného Kubína vyľudnené. Foto N – Peter Kováč
Za dôležité považovali kontrolovanie karantény, ak by ju ľudia porušovali, testovanie by nemalo taký efekt. Do kontrol zapojili 20 vojakov, jeden pracovník hygieny vždy išiel s dvomi vojakmi preverovať, či sú doma tí, čo majú byť v karanténe. Dokopy spravili 750 kontrol.
„Najhoršie to bolo v obci Breza pri Námestove, tam sme naozaj kontrolovali každý jeden dom od vyšného konca po nižný koniec,“ spomína jeden z vojakov.
Starosta tejto dediny Ladislav Matejčík vraví, že oficiálne informácie nedostal, iba sa dopočul, že po pilotnom testovaní bolo u nich 42 pozitívnych, v ďalšom kole šiesti a potom traja, pričom obec má 1 600 obyvateľov. „Mnohí sa však išli dať testovať do susedných obcí, lebo sa báli zatracovania,“ hovorí starosta Matejčík s tým, že by sa ľudia nemali obviňovať z toho, že boli nezodpovední, ak sa nakazili. „Nakaziť sa môže aj zodpovedný, je to nevyspytateľné.“
Aj uňho v rodine mala covid-19 manželka, syn aj dcéra, on vyšiel na testoch negatívne. „Myslím si, že u nás v dedine ľudia opatrenia dodržiavajú. Ani žiadne svadby v Poľsku neboli a podobne,“ podotkol Matejčík.
Vojaci s hygienikmi nič závažné pri kontrolách dodržiavania karantén po plošných testovaniach na Orave neodhalili, vraj zafungovalo, že si ľudia medzi sebou povedali, že chodia vojaci, a tak sa báli.
„Zistili sme šesť porušení karantény, ale skôr išlo o nedorozumenie, že nevedeli, že nesmú ísť ani na vyšetrenie. Pokuty sa nedávali, riešili sme to dohovorom.“ Iba v jednom prípade policajti začali trestné stíhanie pre ohrozenie verejného zdravia, pretože pozitívne testovaný občan išiel na oslavu a tam vedome roznášal nákazu.
Kto má v súčasnosti pochybnosti, či je nakazený, nemusí ísť na platený PCR test, ktorý stojí aj 70 eur, ale môže ísť dať sa zadarmo otestovať antigénovým testom pred nemocnice v Trstenej, Námestove a Dolnom Kubíne, kde v piatok okolo obeda bolo pred odberným miestom len pár ľudí.
Varmusová si nevie predstaviť, ako by situáciu zvládli, ak by neprišlo na pomoc 70 vojakov. Piati, čo jej zostali, vraj stále budú plne vyťažení. „A uvidíme, čo príde.“ Je si istá, že zhoršenie nastane. „Budeme sa v tom cyklicky točiť, kým nepríde vakcína a účinná liečba. V tomto som realistka.“
Spoiler
Hraško je stále hospitalizovaný. Vyčítajú mu aj tajenie majetkov
Bývalý šéf NAKA je obvinený zo zneužívania právomoci.
18. nov 2020 o 20:28 Peter Kováč
Bývalý riaditeľ NAKA Peter Hraško.
Bývalý riaditeľ NAKA Peter Hraško. (Zdroj: SITA/Diana Černáková)
Písmo:A-|A+37359
BRATISLAVA. Bývalý šéf Národnej kriminálnej agentúry Peter Hraško je aj po dvoch týždňoch od zadržania v nemocnici.
Súvisiaci článok V prípade Hraška je zaujímavé zdôvodnenie na väzobné stíhanie Čítajte
Psychicky skolaboval po tom, ako si poňho v rámci akcie Očistec prišla polícia a spolu s ďalšími bývalými šéfmi polície ho obvinila.
Hraška podľa informácií denníka SME presunuli z bratislavskej nemocnice v Ružinove do Nemocnice pre obvinených a odsúdených Trenčíne.
Jeho advokát Ľubomír Hlbočan priznával psychický kolaps klienta už v prvých dňoch po zadržaní, keď sa rozhodovalo o väzbe celej skupiny. Naznačoval, že jedným z dôvodov Hraškových problémov mohlo byť to, že je tuhý fajčiar a policajti mu nedovolili fajčiť.
„Nie je spôsobilý vôbec výsluchu, nevníma,“ povedal Hlbočan.
Odvtedy sa väzobne stíhaný Hraško z nemocnice do riadnej väznice nedostal. Či ho vypočuli, Hlbočan v stredu pre SME nespresnil.
Pre zlý zdravotný stav rozhodoval Špecializovaný trestný súd o väzbe bez toho, aby sa Hraško k obvineniam vyjadril. Väzobné stíhanie odôvodnil obavou z ovplyvňovania svedkov, ale aj obavami, že by bývalý šéf NAKA mohol pokračovať v trestnej činnosti.
Súvisiaci článok Už to nie sú len neurčité svedectvá, vyšetrovatelia sa blížia k Smeru Čítajte
Sudca Rastislav Stieranka k tomu napísal, že Hraško, ale aj bývalý policajný prezident Tibor Gašpar či bývalý šéf protikorupčnej jednotky NAKA Róbert Krajmer by „podobne ako v minulosti“ mohli vplývať na bývalých podriadených.
„Je totiž zrejmé, že aj naďalej pôsobia v Policajnom zbore na rôznych funkciách osoby, ktoré do týchto funkcií ustanovili práve obvinení a ktoré patrili medzi tzv. ich ľudí,“ napísal Stieranka v uznesení o väzobnom stíhaní Hraška.
Sudca v uznesení opísal, ako sa vo vedení polície vytvorila organizovaná skupina, ktorá svoj vplyv využívala v prospech strany Smer. Na čele skupiny bol nitriansky oligarcha Norbert Bödör, jeho pravou rukou bol jeho príbuzný Gašpar.
Hraško sa už po zadržaní snažil namietať zaujatosť vyšetrovateľa, ktorý bol podľa neho Bödörovou skupinou poškodený. Sudca však Hraškovu námietku neuznal.
Prilepšovali si, majetky tajili
Hraško je obvinený zo zneužívania právomoci verejného činiteľa. Za to mu hrozí väzenie na dva až päť rokov.
Bývalé špičky polície a justície vo väzbe
Tibor Gašpar, bývalý policajný prezident - Ústav na výkon väzby Bratislava,
Róbert Krajmer, bývalý riaditeľ Národnej protikorupčnej jednotky NAKA - Ústav na výkon väzby Bratislava,
Dušan Kováčik, špeciálny prokurátor v demisii - Ústav na výkon väzby Banská Bystrica,
Monika Jankovská, bývalá štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti zo Smer - Ústav na výkon väzby Banská Bystrica,
Jarmila Urbancová, bývalá podpredsedníčka Najvyššieho súdu - Ústav na výkon väzby Leopoldov,
David Lindtner, bývalý šéf Okresného súdu Bratislava III - Ústav na výkon väzby Ilava.
Podozrenia podľa Stieranku vzbudzujú pri Hraškovi aj majetky, ktoré užíva a zatajuje. Podľa sudcu ich mohol Hraško získať za úplatky, ktoré bral za vybavovanie vecí podľa objednávky „zhora“.
„Príkladom možno uviesť, že z údajnej protiprávnej činnosti mal financovať svoje bývanie, keďže si mal prostredníctvom peňazí na ruku kúpiť dva rodinné domy, ktoré sú však vo vlastníctve úplne inej osoby, ale napriek tomu v nich býva a žije s rodinou,“ napísal Stieranka v uznesení.
Týka sa to aj rodinného domu v Ivanke pri Dunaji, kde Hraška polícia aj zadržala. Nehnuteľnosť je oficiálne napísaná na 28-ročnú Nikolu Kňuppovú z Nového Mesta nad Váhom.
Sudca podotýka, že podľa domovej prehliadky sa Hraško v dome nezdržiaval náhodou a skutočne tam žije.
Dodáva, že motívom konania Bödörovej skupiny v polícii bolo „prilepšenie si osobnej životnej úrovne“, hoci „vzhľadom na svoje príjmy na existujúcich pozíciách v štátnej službe zjavne neboli v existenčných problémoch“.
Riadili aj Kováčika
Polícia sa pri obvineniach z akcie Očistec vo veľkej miere opiera o výpovede bývalého riaditeľa Kriminálneho úradu finančnej správy Ľudovíta Makóa.
Toho zadržali ešte v polovici septembra. Neskôr začal s vyšetrovateľmi spolupracovať. Spolupracuje aj bývalý riaditeľ Národnej jednotky finančnej polície Bernard Slobodník.
Súvisiaci článok Kováčik zostáva prokurátorom, zarába aj vo väzbe Čítajte
Vypovedajú nielen o tom, čo sa dialo v polícii, ale aj o krytí „zhora“ - zo strany vtedajšieho špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika. Ten je zadržaný už mesiac a obvinený je z viacerých vecí vrátane brania úplatkov či krytia príprav na vraždu.
Vyšetrovanie bývalých policajných špičiek naznačuje, že Kováčik Bödörovu skupinu v polícii nielen toleroval, ale aj podporoval jej nezákonnú činnosť. Jeho podiel na dianí opisuje anonymizované uznesenie, podľa ktorého proti nemu svedčil jeden zo spolupracujúcich svedkov, pravdepodobne Makó.
„Svedok xxxxxx opísal viaceré stretnutia, na ktorých bol prítomný aj špeciálny prokurátor, ktorý tiež osobne informoval obvineného xxxxxxx o prebiehajúcich trestných konaniach, ktoré v rámci svojho postavenia dozoroval alebo mal na ne vplyv, pričom spolu s ním a za prítomnosti ďalších osôb z tejto zločineckej skupiny dohadovali smer ďalšieho vyšetrovania tej-ktorej trestnej veci,“ píše sa v uznesení.
Výpoveď svedka pokračuje tým, že Kováčik „sa riadil pokynmi obvineného xxxxxxx a po vzájomných dohodách smeroval vyšetrovanie želaným smerom“.
Kováčik zostáva prokurátorom aj po tom, ako požiadal o uvoľnenie z funkcie špeciálneho prokurátora.
Aj v tejto funkcii však bude do konca januára, ak sa s ním inak nedohodne vedenie parlamentu. Dohoda na skoršom odchode je však pravdepodobná.
Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22537392/hrasko- ... etkov.html
Bývalý šéf NAKA je obvinený zo zneužívania právomoci.
18. nov 2020 o 20:28 Peter Kováč
Bývalý riaditeľ NAKA Peter Hraško.
Bývalý riaditeľ NAKA Peter Hraško. (Zdroj: SITA/Diana Černáková)
Písmo:A-|A+37359
BRATISLAVA. Bývalý šéf Národnej kriminálnej agentúry Peter Hraško je aj po dvoch týždňoch od zadržania v nemocnici.
Súvisiaci článok V prípade Hraška je zaujímavé zdôvodnenie na väzobné stíhanie Čítajte
Psychicky skolaboval po tom, ako si poňho v rámci akcie Očistec prišla polícia a spolu s ďalšími bývalými šéfmi polície ho obvinila.
Hraška podľa informácií denníka SME presunuli z bratislavskej nemocnice v Ružinove do Nemocnice pre obvinených a odsúdených Trenčíne.
Jeho advokát Ľubomír Hlbočan priznával psychický kolaps klienta už v prvých dňoch po zadržaní, keď sa rozhodovalo o väzbe celej skupiny. Naznačoval, že jedným z dôvodov Hraškových problémov mohlo byť to, že je tuhý fajčiar a policajti mu nedovolili fajčiť.
„Nie je spôsobilý vôbec výsluchu, nevníma,“ povedal Hlbočan.
Odvtedy sa väzobne stíhaný Hraško z nemocnice do riadnej väznice nedostal. Či ho vypočuli, Hlbočan v stredu pre SME nespresnil.
Pre zlý zdravotný stav rozhodoval Špecializovaný trestný súd o väzbe bez toho, aby sa Hraško k obvineniam vyjadril. Väzobné stíhanie odôvodnil obavou z ovplyvňovania svedkov, ale aj obavami, že by bývalý šéf NAKA mohol pokračovať v trestnej činnosti.
Súvisiaci článok Už to nie sú len neurčité svedectvá, vyšetrovatelia sa blížia k Smeru Čítajte
Sudca Rastislav Stieranka k tomu napísal, že Hraško, ale aj bývalý policajný prezident Tibor Gašpar či bývalý šéf protikorupčnej jednotky NAKA Róbert Krajmer by „podobne ako v minulosti“ mohli vplývať na bývalých podriadených.
„Je totiž zrejmé, že aj naďalej pôsobia v Policajnom zbore na rôznych funkciách osoby, ktoré do týchto funkcií ustanovili práve obvinení a ktoré patrili medzi tzv. ich ľudí,“ napísal Stieranka v uznesení o väzobnom stíhaní Hraška.
Sudca v uznesení opísal, ako sa vo vedení polície vytvorila organizovaná skupina, ktorá svoj vplyv využívala v prospech strany Smer. Na čele skupiny bol nitriansky oligarcha Norbert Bödör, jeho pravou rukou bol jeho príbuzný Gašpar.
Hraško sa už po zadržaní snažil namietať zaujatosť vyšetrovateľa, ktorý bol podľa neho Bödörovou skupinou poškodený. Sudca však Hraškovu námietku neuznal.
Prilepšovali si, majetky tajili
Hraško je obvinený zo zneužívania právomoci verejného činiteľa. Za to mu hrozí väzenie na dva až päť rokov.
Bývalé špičky polície a justície vo väzbe
Tibor Gašpar, bývalý policajný prezident - Ústav na výkon väzby Bratislava,
Róbert Krajmer, bývalý riaditeľ Národnej protikorupčnej jednotky NAKA - Ústav na výkon väzby Bratislava,
Dušan Kováčik, špeciálny prokurátor v demisii - Ústav na výkon väzby Banská Bystrica,
Monika Jankovská, bývalá štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti zo Smer - Ústav na výkon väzby Banská Bystrica,
Jarmila Urbancová, bývalá podpredsedníčka Najvyššieho súdu - Ústav na výkon väzby Leopoldov,
David Lindtner, bývalý šéf Okresného súdu Bratislava III - Ústav na výkon väzby Ilava.
Podozrenia podľa Stieranku vzbudzujú pri Hraškovi aj majetky, ktoré užíva a zatajuje. Podľa sudcu ich mohol Hraško získať za úplatky, ktoré bral za vybavovanie vecí podľa objednávky „zhora“.
„Príkladom možno uviesť, že z údajnej protiprávnej činnosti mal financovať svoje bývanie, keďže si mal prostredníctvom peňazí na ruku kúpiť dva rodinné domy, ktoré sú však vo vlastníctve úplne inej osoby, ale napriek tomu v nich býva a žije s rodinou,“ napísal Stieranka v uznesení.
Týka sa to aj rodinného domu v Ivanke pri Dunaji, kde Hraška polícia aj zadržala. Nehnuteľnosť je oficiálne napísaná na 28-ročnú Nikolu Kňuppovú z Nového Mesta nad Váhom.
Sudca podotýka, že podľa domovej prehliadky sa Hraško v dome nezdržiaval náhodou a skutočne tam žije.
Dodáva, že motívom konania Bödörovej skupiny v polícii bolo „prilepšenie si osobnej životnej úrovne“, hoci „vzhľadom na svoje príjmy na existujúcich pozíciách v štátnej službe zjavne neboli v existenčných problémoch“.
Riadili aj Kováčika
Polícia sa pri obvineniach z akcie Očistec vo veľkej miere opiera o výpovede bývalého riaditeľa Kriminálneho úradu finančnej správy Ľudovíta Makóa.
Toho zadržali ešte v polovici septembra. Neskôr začal s vyšetrovateľmi spolupracovať. Spolupracuje aj bývalý riaditeľ Národnej jednotky finančnej polície Bernard Slobodník.
Súvisiaci článok Kováčik zostáva prokurátorom, zarába aj vo väzbe Čítajte
Vypovedajú nielen o tom, čo sa dialo v polícii, ale aj o krytí „zhora“ - zo strany vtedajšieho špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika. Ten je zadržaný už mesiac a obvinený je z viacerých vecí vrátane brania úplatkov či krytia príprav na vraždu.
Vyšetrovanie bývalých policajných špičiek naznačuje, že Kováčik Bödörovu skupinu v polícii nielen toleroval, ale aj podporoval jej nezákonnú činnosť. Jeho podiel na dianí opisuje anonymizované uznesenie, podľa ktorého proti nemu svedčil jeden zo spolupracujúcich svedkov, pravdepodobne Makó.
„Svedok xxxxxx opísal viaceré stretnutia, na ktorých bol prítomný aj špeciálny prokurátor, ktorý tiež osobne informoval obvineného xxxxxxx o prebiehajúcich trestných konaniach, ktoré v rámci svojho postavenia dozoroval alebo mal na ne vplyv, pričom spolu s ním a za prítomnosti ďalších osôb z tejto zločineckej skupiny dohadovali smer ďalšieho vyšetrovania tej-ktorej trestnej veci,“ píše sa v uznesení.
Výpoveď svedka pokračuje tým, že Kováčik „sa riadil pokynmi obvineného xxxxxxx a po vzájomných dohodách smeroval vyšetrovanie želaným smerom“.
Kováčik zostáva prokurátorom aj po tom, ako požiadal o uvoľnenie z funkcie špeciálneho prokurátora.
Aj v tejto funkcii však bude do konca januára, ak sa s ním inak nedohodne vedenie parlamentu. Dohoda na skoršom odchode je však pravdepodobná.
Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22537392/hrasko- ... etkov.html
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
Vallo vs. developeri. Súkromníkom sa nepáči škrtanie mesta
Investorom sa nepáči posudzovanie projektov.
18. nov 2020 o 21:45 Tomáš Vašuta Odoberať autora na email
Ilustračné foto
Ilustračné foto (Zdroj: TASR)
Písmo:A-|A+774
Developeri na jednej strane a mesto na tej druhej. Súboj, ktorý sa začal krátko po revolúcii a prebieha permanentne do dnešných dní. Raz víťazí jedna strana, inokedy druhá.
Aj keď je pravda, že ak by sme tento súboj vnímali optikou futbalového zápasu, s vysokým náskokom by viedli developeri.
Súvisiaci článok Vallov poradca pre výstavbu: Nechceme v Bratislave ďalšie nocľahárne Čítajte
Po nástupe primátora Matúša Valla však magistrát zaviedol sprísnenie pravidiel. Výsledkom sú desiatky stopiek pre projekty, ktoré by za predchádzajúceho vedenia mesta prešli. Aj preto je logické, že nespokojných developerov pribúda.
Mnohí dokonca hovoria, že magistrát postupuje nezákonne.
Nebývalé škrtanie
Jeden z mnohých príkladov. Index ešte v septembri priniesol článok o tom, že developer EK-Invest narazil na stopku mesta.
Investor požiadal úrady v Rači o zmenu stavby pred dokončením. Tá sa týkala priestorov na druhom a treťom podlaží projektu RC-Rača Centrum.
Namiesto kancelárií mali vzniknúť štyri byty, šesť apartmánov a po jednom štúdiu a ambulancii. Developer pritom v žiadosti poukázal na to, že táto zmena by si nevyžadovala žiadne stavebné úpravy. Iank povedané, išlo by len o zmenu na papieri.
Ak by sa projekt posudzoval za iného vedenia, magistrát by už do rozhodovania nezasahoval. O tejto zmene by rozhodol príslušný stavebný úrad. Bratislava však inštruovala stavebné úrady, aby od investorov žiadali záväzné stanoviská od magistrátu aj pri projektoch, ktoré žiadajú o zmenu stavby pred dokončením.
A tak sa developer musel obrátiť na magistrát s novou žiadosťou. A tam nepochodil. Mesto developerovi odkázalo, že premena kancelárií na byty nie je vhodná a žiadosť neschválila.
Nezákonný postup?
Konateľ spoločnosti EK-Invest Tibor Drobný hovorí, že postup mesta je nezákonný. Argumentuje tým, že magistrát nemá kompetenciu vydávať záväzné stanoviská v konaniach týkajúcich sa zmeny užívania stavby.
Súvisiaci článok Developer v Rači skúsil nový trik, Vallo ho zarazil Čítajte
„Magistrát sa nemal vôbec vyjadrovať k súladu zmeny užívania stavby s územným,“ myslí si Drobný a dodáva, že nerozumie postupu mesta.
„Magistrát sa riadil pocitmi, a nie záväznými regulatívmi územného plánu,“ konštatuje.
Tiež sa sťažuje na to, že magistrát nedodržiava termíny. „Čo mi príde absolútne absurdné až šikanózne sú lehoty, ktoré magistrát doslova ignoruje,“ hovorí Drobný a dodáva, že na stanovisko mesta čakal viac ako 16 mesiacov.
„V tomto prípade dokonca krajská prokuratúra konštatovala nečinnosť magistrátu vydaným upozornením prokurátora, no napriek tomu magistrátu trvalo viac ako dva mesiace od vydania upozornenia, kým vybavil našu žiadosť,“ uvádza príklad z praxe.
Podľa jeho slov nie je jediný. Čaká aj na rozhodnutie, ktoré sa týka apartmánovej časti projektu. „Magistrát v tomto konaní vydal, podľa názoru viacerých odborníkov, záväzné stanovisko v rozpore s územným plánom a záväznými regulatívami, proti čomu sme podali námietky. Naše námietky však opätovne ležia na magistráte už zhruba osem mesiacov, aj keď lehota na vybavenie je 30 dní, a tak stavba musí byť stále pozastavená," sťažuje sa.
Drobný pritom argumentuje, že problém s magistrátom nemá len on, ale aj ďalší developeri.
„Ako osoba, ktorá sa pohybuje v podnikateľskom prostredí developerov v Bratislave, viem, že obštrukciez magistrátu a zo stavebných úradov a účelovo vydávané záväzné stanoviská nie je iba problém mojej stavby, ale je to problém viacerých developerov,“ naznačuje Drobný.
Nevedia, ako stavať
Podľa jeho slov je hlavným problémom to, že mnohí stavebníci nevedia, ako pristúpiť k projektu, keďže prístup magistrátu je nevypočítateľný.
Vizualizácia projektu RC-Rača Centrum.
Vizualizácia projektu RC-Rača Centrum. (zdroj: EK-Invest)
„V zásade sa preferuje 'pocit' magistrátu ako tá-ktorá stavba zapadne do určitého územia, a nie regulatívy, ktoré sú jasne stanovené v územnom pláne Bratislavy. Tu ja a rovnako aj ďalší developeri narážame na problém, ako potom správne vymyslieť projekt a pripraviť projektovú dokumentáciu, keď regulatívy nie sú záväzné pre magistrát rovnako ako pre developera,“ naznačuje Drobný.
V kritike nie je sám. Nespokojnosť s krokmi vyslovujú aj ďalší hlavne menší developeri. Nechcú však vystupovať verejne a dostať sa do otvoreného sporu s magistrátom.
Drobný sa chce s mestom dohodnúť, zvažuje však aj právne kroky, keď posudzuje trestnoprávnu rovinu konania magistrátu.
Pohľad mesta
Mesto vníma kritiku developerov, nesúhlasí s ňou však. „Nepovažujeme developerov za nepriateľa. Sám som mal pätnásť rokov architektonické štúdio a mnohých poznám osobne. Niektorým záleží na Bratislave, ale niektorým tiež záleží aj na štvorcových metroch a chcú stavať hlava-nehlava,“ povedal Matúš Vallo na SME konferencii Reality Summit 2020, ktorej bol Index partnerom.
Pohľad na Bratislavu.
Pohľad na Bratislavu. (zdroj: Index)
Okrem iného narážal na to, že pravidlá boli v minulosti menej prísne. „V minulosti prešli veci, ktoré by za môjho vedenia neboli nikdy podpísané,“ naznačil primátor. Podľa jeho slov boli developeri vynaliezaví. „Mali sme prípady, keď si niekto posunul čiaru územného plánu tak, aby mu to vychádzalo.“
Developeri pritom kritizujú hlavne pomalosť aj prísnosť posudzovania stavebných stanovísk. „Dnes je záväzné stanovisko mesta hlavnou nohou vo dverách, ktorá môže ovplyvňovať rozvoj mesta,“ obhajuje kroky mesta Vallo.
Fakt je ten, že mesto zriadilo možnosť konzultácie pre investorov ešte predtým, ako podajú návrh projektu na posúdenie. A podľa magistrátu je o túto formu konzultácií záujem. Aby zrýchlili proces posudzovania, zaviedli aj elektronickú podateľňu. Magistrát sa tak chváli tým, že čas na schválenie záväzného stanoviska sa skrátil zo 123 na 65 dní.
Mesto: developeri o zmenách vedeli
Aj tak je to dvojnásobok času, za ktorý by to malo mesto stihnúť. Normy hovoria o 30 dňoch.
„Z právneho hľadiska záväzné stanovisko, ktoré nie je súčasťou správneho konania, nemá zákonom definovanú lehotu. Druhý aspekt je vecný. Záväzné stanovisko mesta je podstatne komplexnejším posúdením projektu,“ argumentoval v rozhovore pre Index architekt a poradca primátora Matúša Valla Juraj Šujan.
Poukázal aj na to, že mesto nezmenilo pravidlá hry. Magistrát však neberie do úvahy len matematické výpočty, ale uplatňujú sa aj všeobecnejšie zásady rozvoja mesta. Zdôraznil, že všetci developeri vedia, v čom sa zmenilo posudzovanie.
Súvisiaci článok Skopíruje Bratislava pražskú katastrofu? Lacnejšie byty sú v nedohľadne Čítajte
„Povedal som to už na začiatku môjho pôsobenia, pričom som tiež garantoval, že všetky projekty, ktoré už mali stanovisko hlavného mesta z predchádzajúceho obdobia, rešpektujeme. Nie sme retroaktívni, správame sa korektne podľa toho, čo sme avizovali,“ naznačil Šujan.
Vallo pritom poukázal na to, že ak budú developeri plniť pravidlá, projekty im prejdú. V opačnom prípade neuspejú. Magistrát pritom v uplynulých mesiacoch musel riešiť aj výklad ministerstva dopravy, ktorý spochybnil oprávnenosť záväzných stanovísk a označil ich za odporúčacie.
Vallo sa však obrátil na ministra dopravy a ministerstvo tento výklad zmenilo. „Neviem si to vysvetliť inak ako tlak developerov,“ uviedol na konferencii Vallo a poukázal na to, že stavebníci sa vedia so starostom, resp. miestami stavebným úradom dohodnúť ľahšie a aj preto mohla vzniknúť takáto iniciatíva.
Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22536029/vallo-v ... ml?ref=trz
Investorom sa nepáči posudzovanie projektov.
18. nov 2020 o 21:45 Tomáš Vašuta Odoberať autora na email
Ilustračné foto
Ilustračné foto (Zdroj: TASR)
Písmo:A-|A+774
Developeri na jednej strane a mesto na tej druhej. Súboj, ktorý sa začal krátko po revolúcii a prebieha permanentne do dnešných dní. Raz víťazí jedna strana, inokedy druhá.
Aj keď je pravda, že ak by sme tento súboj vnímali optikou futbalového zápasu, s vysokým náskokom by viedli developeri.
Súvisiaci článok Vallov poradca pre výstavbu: Nechceme v Bratislave ďalšie nocľahárne Čítajte
Po nástupe primátora Matúša Valla však magistrát zaviedol sprísnenie pravidiel. Výsledkom sú desiatky stopiek pre projekty, ktoré by za predchádzajúceho vedenia mesta prešli. Aj preto je logické, že nespokojných developerov pribúda.
Mnohí dokonca hovoria, že magistrát postupuje nezákonne.
Nebývalé škrtanie
Jeden z mnohých príkladov. Index ešte v septembri priniesol článok o tom, že developer EK-Invest narazil na stopku mesta.
Investor požiadal úrady v Rači o zmenu stavby pred dokončením. Tá sa týkala priestorov na druhom a treťom podlaží projektu RC-Rača Centrum.
Namiesto kancelárií mali vzniknúť štyri byty, šesť apartmánov a po jednom štúdiu a ambulancii. Developer pritom v žiadosti poukázal na to, že táto zmena by si nevyžadovala žiadne stavebné úpravy. Iank povedané, išlo by len o zmenu na papieri.
Ak by sa projekt posudzoval za iného vedenia, magistrát by už do rozhodovania nezasahoval. O tejto zmene by rozhodol príslušný stavebný úrad. Bratislava však inštruovala stavebné úrady, aby od investorov žiadali záväzné stanoviská od magistrátu aj pri projektoch, ktoré žiadajú o zmenu stavby pred dokončením.
A tak sa developer musel obrátiť na magistrát s novou žiadosťou. A tam nepochodil. Mesto developerovi odkázalo, že premena kancelárií na byty nie je vhodná a žiadosť neschválila.
Nezákonný postup?
Konateľ spoločnosti EK-Invest Tibor Drobný hovorí, že postup mesta je nezákonný. Argumentuje tým, že magistrát nemá kompetenciu vydávať záväzné stanoviská v konaniach týkajúcich sa zmeny užívania stavby.
Súvisiaci článok Developer v Rači skúsil nový trik, Vallo ho zarazil Čítajte
„Magistrát sa nemal vôbec vyjadrovať k súladu zmeny užívania stavby s územným,“ myslí si Drobný a dodáva, že nerozumie postupu mesta.
„Magistrát sa riadil pocitmi, a nie záväznými regulatívmi územného plánu,“ konštatuje.
Tiež sa sťažuje na to, že magistrát nedodržiava termíny. „Čo mi príde absolútne absurdné až šikanózne sú lehoty, ktoré magistrát doslova ignoruje,“ hovorí Drobný a dodáva, že na stanovisko mesta čakal viac ako 16 mesiacov.
„V tomto prípade dokonca krajská prokuratúra konštatovala nečinnosť magistrátu vydaným upozornením prokurátora, no napriek tomu magistrátu trvalo viac ako dva mesiace od vydania upozornenia, kým vybavil našu žiadosť,“ uvádza príklad z praxe.
Podľa jeho slov nie je jediný. Čaká aj na rozhodnutie, ktoré sa týka apartmánovej časti projektu. „Magistrát v tomto konaní vydal, podľa názoru viacerých odborníkov, záväzné stanovisko v rozpore s územným plánom a záväznými regulatívami, proti čomu sme podali námietky. Naše námietky však opätovne ležia na magistráte už zhruba osem mesiacov, aj keď lehota na vybavenie je 30 dní, a tak stavba musí byť stále pozastavená," sťažuje sa.
Drobný pritom argumentuje, že problém s magistrátom nemá len on, ale aj ďalší developeri.
„Ako osoba, ktorá sa pohybuje v podnikateľskom prostredí developerov v Bratislave, viem, že obštrukciez magistrátu a zo stavebných úradov a účelovo vydávané záväzné stanoviská nie je iba problém mojej stavby, ale je to problém viacerých developerov,“ naznačuje Drobný.
Nevedia, ako stavať
Podľa jeho slov je hlavným problémom to, že mnohí stavebníci nevedia, ako pristúpiť k projektu, keďže prístup magistrátu je nevypočítateľný.
Vizualizácia projektu RC-Rača Centrum.
Vizualizácia projektu RC-Rača Centrum. (zdroj: EK-Invest)
„V zásade sa preferuje 'pocit' magistrátu ako tá-ktorá stavba zapadne do určitého územia, a nie regulatívy, ktoré sú jasne stanovené v územnom pláne Bratislavy. Tu ja a rovnako aj ďalší developeri narážame na problém, ako potom správne vymyslieť projekt a pripraviť projektovú dokumentáciu, keď regulatívy nie sú záväzné pre magistrát rovnako ako pre developera,“ naznačuje Drobný.
V kritike nie je sám. Nespokojnosť s krokmi vyslovujú aj ďalší hlavne menší developeri. Nechcú však vystupovať verejne a dostať sa do otvoreného sporu s magistrátom.
Drobný sa chce s mestom dohodnúť, zvažuje však aj právne kroky, keď posudzuje trestnoprávnu rovinu konania magistrátu.
Pohľad mesta
Mesto vníma kritiku developerov, nesúhlasí s ňou však. „Nepovažujeme developerov za nepriateľa. Sám som mal pätnásť rokov architektonické štúdio a mnohých poznám osobne. Niektorým záleží na Bratislave, ale niektorým tiež záleží aj na štvorcových metroch a chcú stavať hlava-nehlava,“ povedal Matúš Vallo na SME konferencii Reality Summit 2020, ktorej bol Index partnerom.
Pohľad na Bratislavu.
Pohľad na Bratislavu. (zdroj: Index)
Okrem iného narážal na to, že pravidlá boli v minulosti menej prísne. „V minulosti prešli veci, ktoré by za môjho vedenia neboli nikdy podpísané,“ naznačil primátor. Podľa jeho slov boli developeri vynaliezaví. „Mali sme prípady, keď si niekto posunul čiaru územného plánu tak, aby mu to vychádzalo.“
Developeri pritom kritizujú hlavne pomalosť aj prísnosť posudzovania stavebných stanovísk. „Dnes je záväzné stanovisko mesta hlavnou nohou vo dverách, ktorá môže ovplyvňovať rozvoj mesta,“ obhajuje kroky mesta Vallo.
Fakt je ten, že mesto zriadilo možnosť konzultácie pre investorov ešte predtým, ako podajú návrh projektu na posúdenie. A podľa magistrátu je o túto formu konzultácií záujem. Aby zrýchlili proces posudzovania, zaviedli aj elektronickú podateľňu. Magistrát sa tak chváli tým, že čas na schválenie záväzného stanoviska sa skrátil zo 123 na 65 dní.
Mesto: developeri o zmenách vedeli
Aj tak je to dvojnásobok času, za ktorý by to malo mesto stihnúť. Normy hovoria o 30 dňoch.
„Z právneho hľadiska záväzné stanovisko, ktoré nie je súčasťou správneho konania, nemá zákonom definovanú lehotu. Druhý aspekt je vecný. Záväzné stanovisko mesta je podstatne komplexnejším posúdením projektu,“ argumentoval v rozhovore pre Index architekt a poradca primátora Matúša Valla Juraj Šujan.
Poukázal aj na to, že mesto nezmenilo pravidlá hry. Magistrát však neberie do úvahy len matematické výpočty, ale uplatňujú sa aj všeobecnejšie zásady rozvoja mesta. Zdôraznil, že všetci developeri vedia, v čom sa zmenilo posudzovanie.
Súvisiaci článok Skopíruje Bratislava pražskú katastrofu? Lacnejšie byty sú v nedohľadne Čítajte
„Povedal som to už na začiatku môjho pôsobenia, pričom som tiež garantoval, že všetky projekty, ktoré už mali stanovisko hlavného mesta z predchádzajúceho obdobia, rešpektujeme. Nie sme retroaktívni, správame sa korektne podľa toho, čo sme avizovali,“ naznačil Šujan.
Vallo pritom poukázal na to, že ak budú developeri plniť pravidlá, projekty im prejdú. V opačnom prípade neuspejú. Magistrát pritom v uplynulých mesiacoch musel riešiť aj výklad ministerstva dopravy, ktorý spochybnil oprávnenosť záväzných stanovísk a označil ich za odporúčacie.
Vallo sa však obrátil na ministra dopravy a ministerstvo tento výklad zmenilo. „Neviem si to vysvetliť inak ako tlak developerov,“ uviedol na konferencii Vallo a poukázal na to, že stavebníci sa vedia so starostom, resp. miestami stavebným úradom dohodnúť ľahšie a aj preto mohla vzniknúť takáto iniciatíva.
Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22536029/vallo-v ... ml?ref=trz
Spoiler
Zakladateľ Zľavy dňa: Nemohol som spať, psychicky som bol na tom zle
Príbehy vyhorených
Žil v extréme
Pohľad sociologičky
Pochvala nestačí
Komentár
Zdenko Hoschek si z práce spravil modlu.
16. nov 2020 o 17:11 Jozef Tvardzík Odoberať autora na email
(Zdroj: SME - Marko Erd)
Písmo:A-|A+71
Bol unavený, ale zaspať nedokázal. Celé noci sa v posteli prevaľoval, v práci bol chronicky unavený a psychicky vyčerpaný. Z práce si spravil modlu. Všetko ostatné, seba i svoje vzťahy, odsunul na vedľajšiu koľaj.
Téme vyhorenia sa venujeme v titulkovej téme aktuálneho INDEXU.
Téme vyhorenia sa venujeme v titulkovej téme aktuálneho INDEXU. (zdroj: INDEX, Hej TY!)
Aj tieto stavy sú súčasťou príbehu spoluzakladateľa najväčšieho slovenského zľavového portálu ZľavaDňa Zdenka Hoscheka.
Stres z podnikania sa prelial do psychických problémov, ktoré mu strpčovali osobný život i zdravie, a tak v roku 2017 z firmy odišiel – svoj podiel predal druhému spoločníkovi Pavlovi Paškovi.
O svojej skúsenosti s vyhorením hovorí otvorene a bez zábran, hoci na Slovensku je táto téma stále tak trocha tabu.
„Malo by sa o nej viac rozprávať, pretože takéto problémy má veľa ľudí. Buď sa o tom boja rozprávať, alebo si to nechcú priznať,“ vysvetľuje Zdenko HOSCHEK (41) v rozhovore pre INDEX.
Hovorí tiež, že trojročná pauza mu pomohla poupratovať si vo svojom vnútri a nastaviť sa tak, aby mohol fungovať aj v biznise.
Pretože túžba po sebarealizácii ho neprešla, svojimi skúsenosťami chce pomáhať malým firmám vyrásť.
Čo sa v rozhovore dočítate
Ako sa prejavuje vyhorenie v práci?
Aký je rozdiel medzi prirodzeným stresom a úzkosťou z práce?
Čo pomáha vyrovnať sa s ťažkými momentmi?
Prečo predal podiel vo firme a čo dnes robí?
Keď ste podiel v Zľave dňa predávali, hovorili ste, že ste pracovne vyhoreli a mali ste psychické problémy. Aké boli posledné tri roky mimo podnikania?
Keď človek všetko staví na jednu kartu, chýba mu v živote rovnováha. Dlho som fungoval v extréme, v ktorom som riešil len biznis, a prerástlo mi to cez hlavu. Keď som však podiel vo firme predal a z podnikania odišiel, dostal som sa do druhého extrému.
Prvý rok som sa venoval deťom, hľadal som sám seba a zmysel toho, čo chcem robiť. Druhý rok som šiel ešte ďalej. Prenajal som si dom v Rakúsku, kde som celý rok farmárčil, pestoval bylinky a paradajky a skúšal som návrat k prírode. Pôvodne som si myslel, že toto budem robiť do konca života.
Súvisiaci článok Príbehy vyhorených: Keď sa práca stane chorobou, ktorá spáli osobný svet Čítajte
Práca s pôdou mi dala veľa, lenže uvedomil som si, že mi chýbala sebarealizácia a možnosť niečo vytvárať v podnikaní. Teraz som v stave, že už mám svoj životný stred a prepájam sebarealizáciu s vnútorným svetom.
Nedokázal prežívať emócie
Psychológovia hovoria, že človek by mal stáť na troch nohách – práci, rodine a záujmoch. Všetko by malo byť v rovnováhe. Ak by sa podlomila jedna noha, dve zvyšné ho udržia.
Áno, na nájdení rovnováhy som tieto roky pracoval. Každý človek má trochu iné potreby, hoci človek má tendenciu odpozerať, čo robia úspešní ľudia. To, čo platí pre iného, ale nemusí platiť pre mňa.
Samozrejme, mám rešpekt ísť znova do biznisu, v ktorom som vyhorel. Ale nastavil som si pravidlá, oveľa viac poznám sám seba a dôverujem si. To, že sme boli so Zľavou dňa úspešní, prinášalo aj veľa negatívnych aspektov.
Dnes si uvedomujem, že niekedy je dobré povedať nie, identifikovať priority a „nebuldozerovať“ sa pre všetko. Návrat do podnikania je pre mňa príležitosť, ako si niektoré veci prežiť odznova, prežiť ich spôsobom, ktorý prelieči staré traumy, ktoré sú vo mne.
O čo vás pripravilo vyhorenie?
O spánok. Boli dni, keď som niekoľko dní po sebe nedokázal zaspať a do práce som chodil unavený. Pokazili sa mi kolegiálne a kamarátske vzťahy, dvakrát som sa rozviedol. Zdravotne som na tom tiež nebol dobre. Zhoršovali sa mi astma i alergie.
Na konci dňa je to všetko o človeku a o tom, či pochopí, prečo sa mu to dialo. Veľa vecí som si v sebe už vyriešil, ale zásadný problém som mal vždy v nastavení hraníc voči iným ľuďom.
Napríklad som nedokázal prežívať emócie, pretože ma odmalička vychovávali v tom, že hnev je zlý. Hnev je pritom zdravá emócia, pretože iným voči mne nastavuje hranice. Problém som mal aj pri prejavení smútku, veď muži neplačú, alebo aj radosti, keď sa v biznise niečo podarilo. Keď tie emócie nedokážete vypustiť a život sa na vás valí, nakoniec vás prevalcuje.
Zdenko Hoschek
Zdenko Hoschek (zdroj: Marko Erd)
Nie je podnikanie práve o tom – ísť do rizika a prekonávať výzvy?
Treba rozlišovať medzi strachom, ktorý je relevantný, a strachom vystúpiť z konformnej zóny, za ktorou sa zvyčajne skrýva to, po čom človek túži. Napríklad dať výpoveď z korporátu a ísť pracovať so zvieratami, alebo ísť tancovať, po čom som kedysi túžil, no nakoniec som skončil ako audítor.
Našťastie, uvedomil som si, že to ma nebaví. Šiel som potom do banky, kde mi zasa chýbala sebarealizácia, presne tá, ktorá sa mi v posledných mesiacoch ozvala. Začal som podnikať, prvé roky ma to veľmi bavilo a bol som spokojný.
Odlíšiť oba strachy sa naučíme často až vtedy, keď spravíme chybu a poučíme sa z toho. Ja som napríklad po čase v Zľave dňa mal pocit, že musíme za každú cenu ďalej rásť, čo je možno odvrátená stránka kapitalizmu. Náhlite sa za rastom a peniazmi a prestanete vnímať to, pre čo ste začali podnikať, teda radosti z práce a sebarealizácii.
Nechceli ste vzdať to, čo ste vybudovali?
Vedieť identifikovať správny moment odchodu z firmy je dôležité. Ja som vtedy dostával signály. Videl som, že Zľava dňa za prvé štyri roky vyletela v tržbách, potom dva roky mierne rástla, ale potom narazila na prirodzený strop trhu.
V tom čase mi ponúkol spoluprácu Les Nemethy, ktorý napísal knihu Exit, kde opisoval, ako úspešne predať firmu. Do toho nám prichádzali zaujímavé ponuky na odpredaj firmy a ja som bol čoraz viac vyhorený a nespokojný.
Život mi dával signály, že je čas posunúť sa ďalej, ale ja som sa ich rozhodol nevnímať. Prevážilo vo mne ego, ktoré chcelo vybudovať ešte väčšiu firmu, ktorá by prerazila aj vo svete. Lenže teraz si uvedomujem, že som nebol ukotvený v realite. Firmu som neskôr aj tak predal, ale za horších podmienok.
Nebol to skôr strach z toho, že ste do firmy investovali príliš veľa energie na to, aby ste sa jej tak ľahko vzdali a štartovali s balíkom peňazí odznova?
Presne tak, a je to ľudské. Chceme vždy vedieť, čo bude v budúcnosti a neznámeho sa bojíme. Bál som sa, že nič poriadne už nevybudujem, nebudem vedieť, čomu sa budem po odchode z firmy venovať a myseľ si konštruovala katastrofické scenáre. Akoby som nemal sebadôveru si pripustiť, že úspech môžem vybudovať aj po prestávke s úplne iným projektom.
Chýbala mu radosť zo života
Čo zhoršovalo váš stav vo firme?
Peniaze, ktoré sme zarobili, sme míňali neefektívne do nových projektov, cez ktoré sme chceli za každú cenu rásť. Bol to napríklad pokladničný systém pre reštaurácie Camarero a staršie portály ako zzz.sk, ktoré sme chceli inovovať.
Nakúpili sme ich bez toho, aby sme mali ľudí, ktorí by sa o ne starali, no a ja s obchodným partnerom sme nemali dostatočnú kapacitu na ich budovanie. Mať na tieto veci len projektového manažéra zďaleka nestačí. To ma deptalo. Zľava dňa fungovala, stačilo ju udržiavať, ale nové veci nám jednoducho nevychádzali a končili v strate.
Kedy ste si sám povedali, že ste vyhorený?
U každého to môže byť niečo iné. Sprievodným javom je chronická únava, nespavosť, nechuť do života, frustrácia. Pre mňa to bola kombinácia nespavosti a pocitu, že som nešťastný. Chýbala mi radosť zo života, netešil som sa do práce a hromadili sa mi konflikty doma.
To všetko nemusí byť nutne vyhorenie, ale skôr vážne signály, ktoré treba riešiť. Ak by som to v tom momente riešil, zrejme by som vyhoreniu mohol včas predísť.
Riešením na zlepšenie stavu môžu byť maličkosti – začať sa stretávať s inými ľuďmi, zmeniť prácu, viac sa venovať koníčkom, chodiť na prechádzky do lesa, športovať. Jednoducho, namixovať si život, aby ste boli spokojnejší, pretože práca nie je všetko.
Čo vám dnes pomáha sa vyrovnať s ťažkými momentmi?
Pomáha mi to, že si vytváram čas a priestor, aby som vnímal svoje vnútro. Kedykoľvek cez deň sa zastavím, pred dôležitým rozhodnutím vnímam, ako sa cítim, a dám si čas na rozhodnutie.
Využívam aj čas pred spaním, keďže aj dnes zaspávam dlhšie, niekedy hodinku, niekedy dve. Vtedy sa snažím myšlienky z celého dňa usporiadať, doprežívam emócie, ktoré sa mi za deň nakopili a keď si v sebe poupratujem, tak zaspím.
To isté, ale kratšie, robím ráno. Nevstanem hneď, premýšľam, čo ma v ten deň čaká. Chodím von vyvetrať psa. Sú to momenty, keď človek vychádza z automatického fungovania a na chvíľu počúva sám seba. To mi v podnikaní chýbalo. Jedna porada striedala druhú, zhováral som sa s ľuďmi a všetko som vnímal automaticky bez emócií.
Súvisiaci článok Psychológ: Pochvala nestačí, šéf nemôže ľudí žmýkať Čítajte
Základ je vo firme komunikovať
Aký ste boli šéf? Nebol problém v tom, že ste sa báli niektoré veci delegovať?
Práve naopak, veľmi veľa vecí som delegoval a nebál som sa odovzdať kompetenciu ostatným. Moja slabá stránka bola, že som sa bál adresovať ľuďom negatívne veci a kritizovať ich, keď sa niečo nepodarilo. Vo firme je pritom dôležité si vyjasniť, keď niečo nefunguje. V opačnom prípade sa problém kumuluje do veľkého problému, ktorý už nedokážete odchytiť.
Strach mi bránil riešiť konfliktné situácie, nechcel som sa hádať, potom by bola druhá strana nahnevaná a tomu som nechcel čeliť. Teraz viem, že firmu treba udržiavať v pravde, s citom vysvetľovať a diskutovať problémy, zvýrazňovať úspechy a pozitívne motivovať.
Tušili zamestnanci, že nie ste úplne v poriadku a ste vyhorený?
Asi to trochu vnímali, hoci som to nedával najavo. Tváril som sa, že je všetko v poriadku, čo bolo na prospech firme, ale nie na prospech mne. Najdôležitejšie vo firme je, aby sa ľudia nebáli komunikovať a vedeli, že za šéfom môžu prísť a on ich problém bude riešiť, hoci by šlo aj len o maličkosť. Je to alfa a omega úspechu lídra, pretože tým si buduje dôveru.
Ako to vyzeralo u vás doma?
Súkromie trpelo najviac, pretože som si prácu nosieval domov. Pretvárku vo firme som si kompenzoval doma a problémy riešil s manželkou. Nebolo to veľmi zdravé pre súkromný život, preto sa to tak aj skončilo. Keď niekde niečo zaštupľujete, tak niekde inde vám to začne pretekať.
Riešili ste tieto problémy od začiatku aj s odborníkmi?
Áno, samozrejme. Šiel som do spánkového laboratória, chodieval som k psychológovi. Do istej miery mi to pomohlo, ale ja som mal komplexnejší problém s prejavovaním pocitov. V tom mi pomohla terapia Cesta od americkej terapeutky Brandon Bays, ktorej cieľom je spriechodniť emócie.
Prečo hovoríte otvorene o takej osobnej veci, akým je vyhorenie? V spoločnosti je to stále stigmatizovaná téma.
O tejto téme by sa malo viac rozprávať, pretože takéto problémy má veľa ľudí. Len sa o tom boja rozprávať alebo si to nechcú priznať. Môže im to pomôcť niektoré veci si včas uvedomiť a spraviť zmeny v živote. Táto fáza života je mojou súčasťou. Keď sa ma na to ľudia začali pýtať, tak som im o tom otvorene rozprával a možno ich inšpiroval, aby začali riešiť aj svoje psychické zdravie.
Súvisiaci článok Priznajte si to, firme budete chýbať iba chvíľu Čítajte
Pracovať s manažérmi
V auguste ste na svojom facebookovom profile ohlásili, že by ste sa chceli vrátiť do biznisu. Podarilo sa vám to?
V zásade áno. Podnikanie je často kľukatá cesta cez pokus-omyl. Mojím cieľom je pomôcť firmám vo fáze vývoja, keď potrebujú rýchlejšie rásť. Nechcem sa však zakukliť v jednej firme, ale pomôcť viacerým biznisom.
V tom sa cítim dobre a slobodne. Pomocou vlastných skúseností viem firmu relatívne rýchlo nasmerovať, aby sa jej to podarilo. Je zároveň menšia šanca, že by ma jeden projekt prerástol a zostal by som v štruktúre firmy na poste, ktorý mi nebude sedieť.
Zdenko Hoschek (41)
Pracoval v konzultačnej spoločnosti Deloitte, odkiaľ odišiel do UniCredit Bank.
V roku 2009 spoluzaložil spoločnosť Creative Web. Rozbehol pod ňou niekoľko úspešných projektov ako Zľava dňa, Obedovat.sk, Lunchtime.cz, Boomer.sk či Bookio.sk.
Koncom roka 2017 svoj podiel vo firme predal a odvtedy sa stiahol do úzadia.
Na trhu sú konzultačné spoločnosti, mentori a koučovia aj investori. V ktorej skupine ste vy?
Prvotným plánom bolo vstúpiť do firiem investične. Na moju facebookovú výzvu ich zareagovalo okolo pätnásť. Stretol som sa s nimi, no zistil som, že nie som typ investora, ktorý rozdá rad za radom peniaze, aby sa mu investícia vrátila a zarobil na tom.
Zistil som, že mi vyhovuje pracovať s manažérmi vo firmách – najprv ich spoznať, potom im pomôcť niekam sa posunúť a až následne firmu podporiť investíciou. Až keď firmu spoznám, reálne zistím, či investíciu naozaj potrebuje, alebo len potrebuje poradiť a usmerniť. Sú aj firmy, pri ktorých som zistil, že pridanú hodnotu nemám – bol to aj prípad istého startupu z oblasti biotechnológie, tak som z neho odišiel.
S akými firmami momentálne spolupracujete?
Všetky nemôžem vymenovať, ale ide napríklad o kliniku Rehabilica, ktorá robí fyzioterapie, ich hodnotenia sú výborné, ale potrebuje biznisovo postrčiť. Spolupracujem tiež s firmou Podklobukom.sk, ktorá tvorí zážitkové šifrovacie hry, či Zen Spa, ktorá priniesla relaxačný prístroj Floating.
Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22501219/zaklada ... ml?ref=trz
Príbehy vyhorených
Žil v extréme
Pohľad sociologičky
Pochvala nestačí
Komentár
Zdenko Hoschek si z práce spravil modlu.
16. nov 2020 o 17:11 Jozef Tvardzík Odoberať autora na email
(Zdroj: SME - Marko Erd)
Písmo:A-|A+71
Bol unavený, ale zaspať nedokázal. Celé noci sa v posteli prevaľoval, v práci bol chronicky unavený a psychicky vyčerpaný. Z práce si spravil modlu. Všetko ostatné, seba i svoje vzťahy, odsunul na vedľajšiu koľaj.
Téme vyhorenia sa venujeme v titulkovej téme aktuálneho INDEXU.
Téme vyhorenia sa venujeme v titulkovej téme aktuálneho INDEXU. (zdroj: INDEX, Hej TY!)
Aj tieto stavy sú súčasťou príbehu spoluzakladateľa najväčšieho slovenského zľavového portálu ZľavaDňa Zdenka Hoscheka.
Stres z podnikania sa prelial do psychických problémov, ktoré mu strpčovali osobný život i zdravie, a tak v roku 2017 z firmy odišiel – svoj podiel predal druhému spoločníkovi Pavlovi Paškovi.
O svojej skúsenosti s vyhorením hovorí otvorene a bez zábran, hoci na Slovensku je táto téma stále tak trocha tabu.
„Malo by sa o nej viac rozprávať, pretože takéto problémy má veľa ľudí. Buď sa o tom boja rozprávať, alebo si to nechcú priznať,“ vysvetľuje Zdenko HOSCHEK (41) v rozhovore pre INDEX.
Hovorí tiež, že trojročná pauza mu pomohla poupratovať si vo svojom vnútri a nastaviť sa tak, aby mohol fungovať aj v biznise.
Pretože túžba po sebarealizácii ho neprešla, svojimi skúsenosťami chce pomáhať malým firmám vyrásť.
Čo sa v rozhovore dočítate
Ako sa prejavuje vyhorenie v práci?
Aký je rozdiel medzi prirodzeným stresom a úzkosťou z práce?
Čo pomáha vyrovnať sa s ťažkými momentmi?
Prečo predal podiel vo firme a čo dnes robí?
Keď ste podiel v Zľave dňa predávali, hovorili ste, že ste pracovne vyhoreli a mali ste psychické problémy. Aké boli posledné tri roky mimo podnikania?
Keď človek všetko staví na jednu kartu, chýba mu v živote rovnováha. Dlho som fungoval v extréme, v ktorom som riešil len biznis, a prerástlo mi to cez hlavu. Keď som však podiel vo firme predal a z podnikania odišiel, dostal som sa do druhého extrému.
Prvý rok som sa venoval deťom, hľadal som sám seba a zmysel toho, čo chcem robiť. Druhý rok som šiel ešte ďalej. Prenajal som si dom v Rakúsku, kde som celý rok farmárčil, pestoval bylinky a paradajky a skúšal som návrat k prírode. Pôvodne som si myslel, že toto budem robiť do konca života.
Súvisiaci článok Príbehy vyhorených: Keď sa práca stane chorobou, ktorá spáli osobný svet Čítajte
Práca s pôdou mi dala veľa, lenže uvedomil som si, že mi chýbala sebarealizácia a možnosť niečo vytvárať v podnikaní. Teraz som v stave, že už mám svoj životný stred a prepájam sebarealizáciu s vnútorným svetom.
Nedokázal prežívať emócie
Psychológovia hovoria, že človek by mal stáť na troch nohách – práci, rodine a záujmoch. Všetko by malo byť v rovnováhe. Ak by sa podlomila jedna noha, dve zvyšné ho udržia.
Áno, na nájdení rovnováhy som tieto roky pracoval. Každý človek má trochu iné potreby, hoci človek má tendenciu odpozerať, čo robia úspešní ľudia. To, čo platí pre iného, ale nemusí platiť pre mňa.
Samozrejme, mám rešpekt ísť znova do biznisu, v ktorom som vyhorel. Ale nastavil som si pravidlá, oveľa viac poznám sám seba a dôverujem si. To, že sme boli so Zľavou dňa úspešní, prinášalo aj veľa negatívnych aspektov.
Dnes si uvedomujem, že niekedy je dobré povedať nie, identifikovať priority a „nebuldozerovať“ sa pre všetko. Návrat do podnikania je pre mňa príležitosť, ako si niektoré veci prežiť odznova, prežiť ich spôsobom, ktorý prelieči staré traumy, ktoré sú vo mne.
O čo vás pripravilo vyhorenie?
O spánok. Boli dni, keď som niekoľko dní po sebe nedokázal zaspať a do práce som chodil unavený. Pokazili sa mi kolegiálne a kamarátske vzťahy, dvakrát som sa rozviedol. Zdravotne som na tom tiež nebol dobre. Zhoršovali sa mi astma i alergie.
Na konci dňa je to všetko o človeku a o tom, či pochopí, prečo sa mu to dialo. Veľa vecí som si v sebe už vyriešil, ale zásadný problém som mal vždy v nastavení hraníc voči iným ľuďom.
Napríklad som nedokázal prežívať emócie, pretože ma odmalička vychovávali v tom, že hnev je zlý. Hnev je pritom zdravá emócia, pretože iným voči mne nastavuje hranice. Problém som mal aj pri prejavení smútku, veď muži neplačú, alebo aj radosti, keď sa v biznise niečo podarilo. Keď tie emócie nedokážete vypustiť a život sa na vás valí, nakoniec vás prevalcuje.
Zdenko Hoschek
Zdenko Hoschek (zdroj: Marko Erd)
Nie je podnikanie práve o tom – ísť do rizika a prekonávať výzvy?
Treba rozlišovať medzi strachom, ktorý je relevantný, a strachom vystúpiť z konformnej zóny, za ktorou sa zvyčajne skrýva to, po čom človek túži. Napríklad dať výpoveď z korporátu a ísť pracovať so zvieratami, alebo ísť tancovať, po čom som kedysi túžil, no nakoniec som skončil ako audítor.
Našťastie, uvedomil som si, že to ma nebaví. Šiel som potom do banky, kde mi zasa chýbala sebarealizácia, presne tá, ktorá sa mi v posledných mesiacoch ozvala. Začal som podnikať, prvé roky ma to veľmi bavilo a bol som spokojný.
Odlíšiť oba strachy sa naučíme často až vtedy, keď spravíme chybu a poučíme sa z toho. Ja som napríklad po čase v Zľave dňa mal pocit, že musíme za každú cenu ďalej rásť, čo je možno odvrátená stránka kapitalizmu. Náhlite sa za rastom a peniazmi a prestanete vnímať to, pre čo ste začali podnikať, teda radosti z práce a sebarealizácii.
Nechceli ste vzdať to, čo ste vybudovali?
Vedieť identifikovať správny moment odchodu z firmy je dôležité. Ja som vtedy dostával signály. Videl som, že Zľava dňa za prvé štyri roky vyletela v tržbách, potom dva roky mierne rástla, ale potom narazila na prirodzený strop trhu.
V tom čase mi ponúkol spoluprácu Les Nemethy, ktorý napísal knihu Exit, kde opisoval, ako úspešne predať firmu. Do toho nám prichádzali zaujímavé ponuky na odpredaj firmy a ja som bol čoraz viac vyhorený a nespokojný.
Život mi dával signály, že je čas posunúť sa ďalej, ale ja som sa ich rozhodol nevnímať. Prevážilo vo mne ego, ktoré chcelo vybudovať ešte väčšiu firmu, ktorá by prerazila aj vo svete. Lenže teraz si uvedomujem, že som nebol ukotvený v realite. Firmu som neskôr aj tak predal, ale za horších podmienok.
Nebol to skôr strach z toho, že ste do firmy investovali príliš veľa energie na to, aby ste sa jej tak ľahko vzdali a štartovali s balíkom peňazí odznova?
Presne tak, a je to ľudské. Chceme vždy vedieť, čo bude v budúcnosti a neznámeho sa bojíme. Bál som sa, že nič poriadne už nevybudujem, nebudem vedieť, čomu sa budem po odchode z firmy venovať a myseľ si konštruovala katastrofické scenáre. Akoby som nemal sebadôveru si pripustiť, že úspech môžem vybudovať aj po prestávke s úplne iným projektom.
Chýbala mu radosť zo života
Čo zhoršovalo váš stav vo firme?
Peniaze, ktoré sme zarobili, sme míňali neefektívne do nových projektov, cez ktoré sme chceli za každú cenu rásť. Bol to napríklad pokladničný systém pre reštaurácie Camarero a staršie portály ako zzz.sk, ktoré sme chceli inovovať.
Nakúpili sme ich bez toho, aby sme mali ľudí, ktorí by sa o ne starali, no a ja s obchodným partnerom sme nemali dostatočnú kapacitu na ich budovanie. Mať na tieto veci len projektového manažéra zďaleka nestačí. To ma deptalo. Zľava dňa fungovala, stačilo ju udržiavať, ale nové veci nám jednoducho nevychádzali a končili v strate.
Kedy ste si sám povedali, že ste vyhorený?
U každého to môže byť niečo iné. Sprievodným javom je chronická únava, nespavosť, nechuť do života, frustrácia. Pre mňa to bola kombinácia nespavosti a pocitu, že som nešťastný. Chýbala mi radosť zo života, netešil som sa do práce a hromadili sa mi konflikty doma.
To všetko nemusí byť nutne vyhorenie, ale skôr vážne signály, ktoré treba riešiť. Ak by som to v tom momente riešil, zrejme by som vyhoreniu mohol včas predísť.
Riešením na zlepšenie stavu môžu byť maličkosti – začať sa stretávať s inými ľuďmi, zmeniť prácu, viac sa venovať koníčkom, chodiť na prechádzky do lesa, športovať. Jednoducho, namixovať si život, aby ste boli spokojnejší, pretože práca nie je všetko.
Čo vám dnes pomáha sa vyrovnať s ťažkými momentmi?
Pomáha mi to, že si vytváram čas a priestor, aby som vnímal svoje vnútro. Kedykoľvek cez deň sa zastavím, pred dôležitým rozhodnutím vnímam, ako sa cítim, a dám si čas na rozhodnutie.
Využívam aj čas pred spaním, keďže aj dnes zaspávam dlhšie, niekedy hodinku, niekedy dve. Vtedy sa snažím myšlienky z celého dňa usporiadať, doprežívam emócie, ktoré sa mi za deň nakopili a keď si v sebe poupratujem, tak zaspím.
To isté, ale kratšie, robím ráno. Nevstanem hneď, premýšľam, čo ma v ten deň čaká. Chodím von vyvetrať psa. Sú to momenty, keď človek vychádza z automatického fungovania a na chvíľu počúva sám seba. To mi v podnikaní chýbalo. Jedna porada striedala druhú, zhováral som sa s ľuďmi a všetko som vnímal automaticky bez emócií.
Súvisiaci článok Psychológ: Pochvala nestačí, šéf nemôže ľudí žmýkať Čítajte
Základ je vo firme komunikovať
Aký ste boli šéf? Nebol problém v tom, že ste sa báli niektoré veci delegovať?
Práve naopak, veľmi veľa vecí som delegoval a nebál som sa odovzdať kompetenciu ostatným. Moja slabá stránka bola, že som sa bál adresovať ľuďom negatívne veci a kritizovať ich, keď sa niečo nepodarilo. Vo firme je pritom dôležité si vyjasniť, keď niečo nefunguje. V opačnom prípade sa problém kumuluje do veľkého problému, ktorý už nedokážete odchytiť.
Strach mi bránil riešiť konfliktné situácie, nechcel som sa hádať, potom by bola druhá strana nahnevaná a tomu som nechcel čeliť. Teraz viem, že firmu treba udržiavať v pravde, s citom vysvetľovať a diskutovať problémy, zvýrazňovať úspechy a pozitívne motivovať.
Tušili zamestnanci, že nie ste úplne v poriadku a ste vyhorený?
Asi to trochu vnímali, hoci som to nedával najavo. Tváril som sa, že je všetko v poriadku, čo bolo na prospech firme, ale nie na prospech mne. Najdôležitejšie vo firme je, aby sa ľudia nebáli komunikovať a vedeli, že za šéfom môžu prísť a on ich problém bude riešiť, hoci by šlo aj len o maličkosť. Je to alfa a omega úspechu lídra, pretože tým si buduje dôveru.
Ako to vyzeralo u vás doma?
Súkromie trpelo najviac, pretože som si prácu nosieval domov. Pretvárku vo firme som si kompenzoval doma a problémy riešil s manželkou. Nebolo to veľmi zdravé pre súkromný život, preto sa to tak aj skončilo. Keď niekde niečo zaštupľujete, tak niekde inde vám to začne pretekať.
Riešili ste tieto problémy od začiatku aj s odborníkmi?
Áno, samozrejme. Šiel som do spánkového laboratória, chodieval som k psychológovi. Do istej miery mi to pomohlo, ale ja som mal komplexnejší problém s prejavovaním pocitov. V tom mi pomohla terapia Cesta od americkej terapeutky Brandon Bays, ktorej cieľom je spriechodniť emócie.
Prečo hovoríte otvorene o takej osobnej veci, akým je vyhorenie? V spoločnosti je to stále stigmatizovaná téma.
O tejto téme by sa malo viac rozprávať, pretože takéto problémy má veľa ľudí. Len sa o tom boja rozprávať alebo si to nechcú priznať. Môže im to pomôcť niektoré veci si včas uvedomiť a spraviť zmeny v živote. Táto fáza života je mojou súčasťou. Keď sa ma na to ľudia začali pýtať, tak som im o tom otvorene rozprával a možno ich inšpiroval, aby začali riešiť aj svoje psychické zdravie.
Súvisiaci článok Priznajte si to, firme budete chýbať iba chvíľu Čítajte
Pracovať s manažérmi
V auguste ste na svojom facebookovom profile ohlásili, že by ste sa chceli vrátiť do biznisu. Podarilo sa vám to?
V zásade áno. Podnikanie je často kľukatá cesta cez pokus-omyl. Mojím cieľom je pomôcť firmám vo fáze vývoja, keď potrebujú rýchlejšie rásť. Nechcem sa však zakukliť v jednej firme, ale pomôcť viacerým biznisom.
V tom sa cítim dobre a slobodne. Pomocou vlastných skúseností viem firmu relatívne rýchlo nasmerovať, aby sa jej to podarilo. Je zároveň menšia šanca, že by ma jeden projekt prerástol a zostal by som v štruktúre firmy na poste, ktorý mi nebude sedieť.
Zdenko Hoschek (41)
Pracoval v konzultačnej spoločnosti Deloitte, odkiaľ odišiel do UniCredit Bank.
V roku 2009 spoluzaložil spoločnosť Creative Web. Rozbehol pod ňou niekoľko úspešných projektov ako Zľava dňa, Obedovat.sk, Lunchtime.cz, Boomer.sk či Bookio.sk.
Koncom roka 2017 svoj podiel vo firme predal a odvtedy sa stiahol do úzadia.
Na trhu sú konzultačné spoločnosti, mentori a koučovia aj investori. V ktorej skupine ste vy?
Prvotným plánom bolo vstúpiť do firiem investične. Na moju facebookovú výzvu ich zareagovalo okolo pätnásť. Stretol som sa s nimi, no zistil som, že nie som typ investora, ktorý rozdá rad za radom peniaze, aby sa mu investícia vrátila a zarobil na tom.
Zistil som, že mi vyhovuje pracovať s manažérmi vo firmách – najprv ich spoznať, potom im pomôcť niekam sa posunúť a až následne firmu podporiť investíciou. Až keď firmu spoznám, reálne zistím, či investíciu naozaj potrebuje, alebo len potrebuje poradiť a usmerniť. Sú aj firmy, pri ktorých som zistil, že pridanú hodnotu nemám – bol to aj prípad istého startupu z oblasti biotechnológie, tak som z neho odišiel.
S akými firmami momentálne spolupracujete?
Všetky nemôžem vymenovať, ale ide napríklad o kliniku Rehabilica, ktorá robí fyzioterapie, ich hodnotenia sú výborné, ale potrebuje biznisovo postrčiť. Spolupracujem tiež s firmou Podklobukom.sk, ktorá tvorí zážitkové šifrovacie hry, či Zen Spa, ktorá priniesla relaxačný prístroj Floating.
Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22501219/zaklada ... ml?ref=trz
Spoiler
Taliani premrhali poučenie z prvej vlny. Nemocnice sa boja ďalšieho kolapsu
Nakazených pribúda.
18. nov 2020 o 13:40 Lukáš Onderčanin
Nemocnice v Neapole sú s pribúdajúcim počtom nakazených pod veľkým tlakom.
Nemocnice v Neapole sú s pribúdajúcim počtom nakazených pod veľkým tlakom. (Zdroj: TASR/AP)
Písmo:A-|A+228
RÍM, BRATISLAVA. Nemocnica Fatebenefratelli v Ríme mala byť jednou z mála, kde mali byť liečení výhradne pacienti, ktorí nemajú koronavírus. Nemocnica bez Covidu sa však v uplynulých týždňoch musela prispôsobiť zhoršujúcej sa situácii a musela premeniť jedno z krídel na infekčné oddelenie pre pacientov s Covidom-19.
To najhoršie pritom nemocnicu ešte len čaká. „Nemocničný systém sa potáca na pokraji zrútenia,“ hovorí pre denník Wall Street Journal Dario Manfellotto, primár na internom oddelení v spomínanej nemocnici.
Napriek tomu, že Talianom sa vďaka včasným opatreniam aj čiastočnému poučeniu z jari podarilo potlačiť príchod druhej vlny, posledné údaje ukazujú, že poučenie nebolo dostatočné. Len v pondelok zomrelo v krajine 731 ľudí a čísla dobiehajú tie najhoršie štatistiky z konca marca.
Flourish logoA Flourish data visualization
Ak sa vám graf nezobrazuje, kliknite sem
Opakovanie chýb
Taliansko malo ešte koncom septembra oveľa miernejší nárast nových prípadov ako Španielsko či Francúzsko. „Včasný, dôsledný a dlhodobý lockdown fungoval v Taliansku lepšie ako v iných krajinách, ktoré váhali s uzatvorením sa, prípadne sa zatvorili menej alebo otvorili príliš skoro,“ povedal vtedy pre web thelocal.it taliansky odborník na verejné zdravie doktor Nino Cartabellotta.
Zdá sa však, že ani prísnejšie pravidlá druhú vlnu nezastavili.
Kým začiatkom októbra pribúdalo denne v celej krajine okolo 2500 prípadov, aktuálne ich je za deň aj viac ako 15-násobok.
Keď sa situácia začala zhoršovať, niektoré talianske regióny nasadili vlastné pravidlá a obmedzenia. V októbri, keď začal počet prípadov v Európe výrazne rásť, zaviedlo Taliansko trojstupňový regionálny systém opatrení podľa počtu nakazených. Chceli sa tak vyhnúť celonárodnému lockdownu.
Od 6. novembra je v celej krajine vyhlásený zákaz nočného vychádzania, cez víkend sú zatvorené obchodné centrá, zavreté sú aj múzeá a stredné školy.
V najrizikovejšej červenej zóne je zakázané opustiť aj svoj okres, zatvorené sú takmer všetky obchody s výnimkou tých najdôležitejších, zakázaný je aj šport s výnimkou individuálneho behu a ľudia musia pri opustení svojho domu preukázať vážny dôvod.
Do červených oblastí aktuálne patria severné regióny Lombardsko, Piemont, provincia Bolzano, Toskánsko a južné regióny Kampánia a Kalábria.
Proti obmedzeniam sa však podobne ako v iných štátoch zdvihla vlna nevôle. V Turíne koncom októbra protestujúci hádzali po policajtoch zápalné fľaše, polícia musela rozohnať aj protesty v Miláne či Neapole.
“
Niektoré európske krajiny sú zodpovedné za to, že sa nepoučili z marcovej pandémie v Lombardsku. Teraz aj my opakujeme tú istú chybu.„
Alberto Mantovani, nemocnica v Miláne
Na jar boli opatrenia ešte tvrdšie. Vtedy však bola najväčším problémom najmä koncentrácia ochorenia na severe krajiny – zahltené boli nemocnice v Lombardsku. Teraz sa počet nakazených zvyšuje vo viacerých talianskych regiónoch, aj keď najviac ich opäť pribúda v Lombardsku.
Rozličné opatrenia na regionálnej úrovni, navyše nasadené v rôznych časoch, podľa expertov ukazujú, že vláda nemala dopredu jasnú stratégiu.
„V marci sme boli prví v Európe a ostatné krajiny nás nebrali vážne. Niektoré európske krajiny sú zodpovedné za to, že sa nepoučili z marcovej pandémie v Lombardsku. Teraz aj my opakujeme tú istú chybu,“ hovorí pre medicínsky žurnál The BMJ Alberto Mantovani, vedecký riaditeľ výskumnej nemocnice Humanitas v Miláne.
Flourish logoA Flourish data visualization
Ak sa vám graf nezobrazuje správne, kliknite sem
Vrchol sa blíži
Aj keď opatreniami sa podarilo šírenie vírusu spomaliť, experti predpokladajú, že do konca budúceho týždňa prekoná počet ľudí na jednotkách intenzívnej starostlivosti najvyššie čísla z apríla. Už teraz je hospitalizovaných pacientov viac ako na jar.
Časť problémov podľa žurnálu BMJ spôsobuje aj silná decentralizácia nemocníc. Kým niektoré regióny boli na pandémiu dobre pripravené a majú silnú sieť praktických lekárov, napríklad v Lombardsku je dôraz na síce moderné, no najmä veľké nemocnice, ktoré ponúkajú rôzne zákroky. Keď ich zavalili len pacienti s koronavírusom, ostatné oddelenia museli prevádzku zastaviť, aby zabránili šíreniu vírusu.
Experti navyše kritizujú aj to, že talianske zdravotníctvo nevyužilo leto na prípravu na druhú vlnu. Aj keď ministerstvo zdravotníctva upozorňovalo na vyššie riziko kombinácie nákazy s chrípkou, viaceré regióny začali objednávať vakcíny proti chrípke až v septembri.
Súvisiaci článok Koronavírus vo svete: Južná Kórea zachytila najviac prípadov od augusta Čítajte
„Platíme za štrukturálne zlyhanie našej primárnej zdravotníckej starostlivosti,“ dodáva doktor Mantovani.
Situácia je vážnejšia aj z dôvodu, že druhá vlna podstatne menej obchádza chudobnejšie regióny na juhu Talianska. V Neapole stoja autá, ktoré privážajú kritických pacientov s koronavírusom do nemocníc, v rade niekoľko hodín, pričom zdravotníci podávajú pacientom kyslík či infúzie priamo v autách, informuje Wall Street Journal.
Viacerých zdravotníkov nahnevali aj tvrdenia vládneho komisára pre Covid-19 Domenica Arcuriho. Ten v pondelok tvrdil, že Taliansko má stále dostatok voľných jednotiek intenzívnej starostlivosti a ventilátorov.
Proti jeho vyjadreniam sa postavili viacerí lekári. „Tvrdiť, že 10-tisíc ventilátorov je pri súčasnom exponenciálnom raste prípadov dostatočná rezerva, je ako myslieť si, že vám stačí na záchranu života tento ventilátor len zapnúť. Bohužiaľ to nie je pravda,“ vraví pre RAI Tre Antonio Giarratano, riaditeľ asociácie lekárov z jednotiek intenzívnej starostlivosti SIAARTI.
Aktuálne je v Taliansku na intenzívnej starostlivosti 3612 ľudí, pričom ich počet narastá.
Dáta však ukazujú, že tvrdé opatrenia majú svoj význam a počet nových prípadov v posledných dňoch rastie menej intenzívne ako predtým. „Vrchol epidémie je už blízko,“ napísal v stredu denník La Repubblica.
Čítajte viac: https://svet.sme.sk/c/22536879/taliani- ... ml?ref=trz
Nakazených pribúda.
18. nov 2020 o 13:40 Lukáš Onderčanin
Nemocnice v Neapole sú s pribúdajúcim počtom nakazených pod veľkým tlakom.
Nemocnice v Neapole sú s pribúdajúcim počtom nakazených pod veľkým tlakom. (Zdroj: TASR/AP)
Písmo:A-|A+228
RÍM, BRATISLAVA. Nemocnica Fatebenefratelli v Ríme mala byť jednou z mála, kde mali byť liečení výhradne pacienti, ktorí nemajú koronavírus. Nemocnica bez Covidu sa však v uplynulých týždňoch musela prispôsobiť zhoršujúcej sa situácii a musela premeniť jedno z krídel na infekčné oddelenie pre pacientov s Covidom-19.
To najhoršie pritom nemocnicu ešte len čaká. „Nemocničný systém sa potáca na pokraji zrútenia,“ hovorí pre denník Wall Street Journal Dario Manfellotto, primár na internom oddelení v spomínanej nemocnici.
Napriek tomu, že Talianom sa vďaka včasným opatreniam aj čiastočnému poučeniu z jari podarilo potlačiť príchod druhej vlny, posledné údaje ukazujú, že poučenie nebolo dostatočné. Len v pondelok zomrelo v krajine 731 ľudí a čísla dobiehajú tie najhoršie štatistiky z konca marca.
Flourish logoA Flourish data visualization
Ak sa vám graf nezobrazuje, kliknite sem
Opakovanie chýb
Taliansko malo ešte koncom septembra oveľa miernejší nárast nových prípadov ako Španielsko či Francúzsko. „Včasný, dôsledný a dlhodobý lockdown fungoval v Taliansku lepšie ako v iných krajinách, ktoré váhali s uzatvorením sa, prípadne sa zatvorili menej alebo otvorili príliš skoro,“ povedal vtedy pre web thelocal.it taliansky odborník na verejné zdravie doktor Nino Cartabellotta.
Zdá sa však, že ani prísnejšie pravidlá druhú vlnu nezastavili.
Kým začiatkom októbra pribúdalo denne v celej krajine okolo 2500 prípadov, aktuálne ich je za deň aj viac ako 15-násobok.
Keď sa situácia začala zhoršovať, niektoré talianske regióny nasadili vlastné pravidlá a obmedzenia. V októbri, keď začal počet prípadov v Európe výrazne rásť, zaviedlo Taliansko trojstupňový regionálny systém opatrení podľa počtu nakazených. Chceli sa tak vyhnúť celonárodnému lockdownu.
Od 6. novembra je v celej krajine vyhlásený zákaz nočného vychádzania, cez víkend sú zatvorené obchodné centrá, zavreté sú aj múzeá a stredné školy.
V najrizikovejšej červenej zóne je zakázané opustiť aj svoj okres, zatvorené sú takmer všetky obchody s výnimkou tých najdôležitejších, zakázaný je aj šport s výnimkou individuálneho behu a ľudia musia pri opustení svojho domu preukázať vážny dôvod.
Do červených oblastí aktuálne patria severné regióny Lombardsko, Piemont, provincia Bolzano, Toskánsko a južné regióny Kampánia a Kalábria.
Proti obmedzeniam sa však podobne ako v iných štátoch zdvihla vlna nevôle. V Turíne koncom októbra protestujúci hádzali po policajtoch zápalné fľaše, polícia musela rozohnať aj protesty v Miláne či Neapole.
“
Niektoré európske krajiny sú zodpovedné za to, že sa nepoučili z marcovej pandémie v Lombardsku. Teraz aj my opakujeme tú istú chybu.„
Alberto Mantovani, nemocnica v Miláne
Na jar boli opatrenia ešte tvrdšie. Vtedy však bola najväčším problémom najmä koncentrácia ochorenia na severe krajiny – zahltené boli nemocnice v Lombardsku. Teraz sa počet nakazených zvyšuje vo viacerých talianskych regiónoch, aj keď najviac ich opäť pribúda v Lombardsku.
Rozličné opatrenia na regionálnej úrovni, navyše nasadené v rôznych časoch, podľa expertov ukazujú, že vláda nemala dopredu jasnú stratégiu.
„V marci sme boli prví v Európe a ostatné krajiny nás nebrali vážne. Niektoré európske krajiny sú zodpovedné za to, že sa nepoučili z marcovej pandémie v Lombardsku. Teraz aj my opakujeme tú istú chybu,“ hovorí pre medicínsky žurnál The BMJ Alberto Mantovani, vedecký riaditeľ výskumnej nemocnice Humanitas v Miláne.
Flourish logoA Flourish data visualization
Ak sa vám graf nezobrazuje správne, kliknite sem
Vrchol sa blíži
Aj keď opatreniami sa podarilo šírenie vírusu spomaliť, experti predpokladajú, že do konca budúceho týždňa prekoná počet ľudí na jednotkách intenzívnej starostlivosti najvyššie čísla z apríla. Už teraz je hospitalizovaných pacientov viac ako na jar.
Časť problémov podľa žurnálu BMJ spôsobuje aj silná decentralizácia nemocníc. Kým niektoré regióny boli na pandémiu dobre pripravené a majú silnú sieť praktických lekárov, napríklad v Lombardsku je dôraz na síce moderné, no najmä veľké nemocnice, ktoré ponúkajú rôzne zákroky. Keď ich zavalili len pacienti s koronavírusom, ostatné oddelenia museli prevádzku zastaviť, aby zabránili šíreniu vírusu.
Experti navyše kritizujú aj to, že talianske zdravotníctvo nevyužilo leto na prípravu na druhú vlnu. Aj keď ministerstvo zdravotníctva upozorňovalo na vyššie riziko kombinácie nákazy s chrípkou, viaceré regióny začali objednávať vakcíny proti chrípke až v septembri.
Súvisiaci článok Koronavírus vo svete: Južná Kórea zachytila najviac prípadov od augusta Čítajte
„Platíme za štrukturálne zlyhanie našej primárnej zdravotníckej starostlivosti,“ dodáva doktor Mantovani.
Situácia je vážnejšia aj z dôvodu, že druhá vlna podstatne menej obchádza chudobnejšie regióny na juhu Talianska. V Neapole stoja autá, ktoré privážajú kritických pacientov s koronavírusom do nemocníc, v rade niekoľko hodín, pričom zdravotníci podávajú pacientom kyslík či infúzie priamo v autách, informuje Wall Street Journal.
Viacerých zdravotníkov nahnevali aj tvrdenia vládneho komisára pre Covid-19 Domenica Arcuriho. Ten v pondelok tvrdil, že Taliansko má stále dostatok voľných jednotiek intenzívnej starostlivosti a ventilátorov.
Proti jeho vyjadreniam sa postavili viacerí lekári. „Tvrdiť, že 10-tisíc ventilátorov je pri súčasnom exponenciálnom raste prípadov dostatočná rezerva, je ako myslieť si, že vám stačí na záchranu života tento ventilátor len zapnúť. Bohužiaľ to nie je pravda,“ vraví pre RAI Tre Antonio Giarratano, riaditeľ asociácie lekárov z jednotiek intenzívnej starostlivosti SIAARTI.
Aktuálne je v Taliansku na intenzívnej starostlivosti 3612 ľudí, pričom ich počet narastá.
Dáta však ukazujú, že tvrdé opatrenia majú svoj význam a počet nových prípadov v posledných dňoch rastie menej intenzívne ako predtým. „Vrchol epidémie je už blízko,“ napísal v stredu denník La Repubblica.
Čítajte viac: https://svet.sme.sk/c/22536879/taliani- ... ml?ref=trz
-
vendo
Guru
- Príspevky: 2785
- Registrovaný: 06 okt 2005, 18:12
- Bydlisko: [email protected]
- Kontaktovať používateľa:
-
hojko
Site Admin
- Príspevky: 38515
- Registrovaný: 24 apr 2004, 18:29
- Bydlisko: Európa
- Kontaktovať používateľa:
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
BRATISLAVA. Ako štátna tajomníčka rezortu spravodlivosti Monika Jankovská zapierala kontakty s mafiánom Marianom Kočnerom. Po vyše ôsmich mesiacoch vo väzbe v rámci kauzy Búrka sa Jankovská zlomila a začala vypovedať.
"Chcem sa priznať k tomu, čo som urobila, a vo svojej výpovedi podrobne opísať mieru mojej účasti na daných skutkoch," uviedla v stredu pred vyšetrovateľom.
Skupina sudcov z kauzy Búrka, vrátane Jankovskej, je obvinená z korupcie a zneužívania právomocí najmä v prospech Kočnera.
“
Bol veľmi milý, žoviálny, priateľský.„
Monika Jankovská o Kočnerovi
Jankovská podľa zápisnice o výsluchu vypovedala, že s Kočnerom sa zoznámila niekedy v lete 2016 cez spoločnú kamarátku Darinu Lenártovú. Prvé stretnutie bolo u nej doma v Rusovciach. "Bol veľmi milý, žoviálny, priateľský."
V období leta 2016 až leta 2017 sa takýchto stretnutí u Lenártovej mohlo konať asi 10.
"Stretnutia s Kočnerom trvali približne hodinu, konali sa v neskorých poobedňajších hodinách, na večer sa on vždy ponáhľal, lebo ako tvrdil, chodieval spať o 21,00 hod."
Prvé dotyky
Bavili sa prevažne o politike, kto koho pozná, o klebetách z justičného a politického prostredia. Kočner mal informácie predovšetkých zo strany Smer, Most-Híd a SNS, ale aj z opozičných strán.
"V tomto období a na týchto stretnutiach si získal moju absolútnu dôveru," vypovedala Janovská.
Niekedy na jar 2017 sa jej Kočner opýtal, či pozná sudcu Sobolovského z Okresného súdu BA V. Sobolovský riešil jeden zo súdnych sporov v kauze zmeniek TV Markíza, kde figuruje Kočner spolu s exriaditeľom televízie Pavlom Ruskom.
Súvisiaci článok Je to mediálny lynč, tvrdila Jankovská vlani Čítajte
U Sobolovského chcel Kočner vybaviť termín. "Zároveň mi uviedol, že sa jedná o úplne jednoduchú vec, ktorá sa dá rozhodnúť na prvom pojednávaní, o nič v tejto kauze nejde."
Povedala mu, že Sobolovského veľmi nepozná, ale že veľmi dobre pozná jeho mamu a že sa pokúsi termín vybaviť prostredníctvom nej.
Na druhý deň však na to zabudla a Sobolovskú nekontaktovala. Kočner vybavenie termínu urgoval, ale Jankovskej sa vraj nedarilo so Sobolovskou spojiť, tak sa to naťahovalo.
Kontakt cez Threemu
Ďalej Jankovská vypovedala, že niekedy na jar 2017 ju Kočner požiadal, či by si navzájom nevymenili kontakty. "Na to sme si vymenili kontakty týkajúce sa Threemy, to znamená QR kódy."
Začiatkom leta 2017 sa Kočner Jankovskej opýtal, či pozná sudkyňu Maruniakovú, ktorá tiež rozhodovala o zmenkách. Bola to Jankovskej dobrá kamarátka, tak sa jej ozvala. Dohadovali sa spolu na ďalšom postupe v zmenkovej kauze.
“
Kočner navrhol, či by sa s ním Maruniaková nestretla, že by jej to celé vysvetlil.„
Monika Jankovská
"Kočner navrhol, či by sa s ním Maruniaková nestretla, že by jej to celé vysvetlil, nakoľko predmetná vec je úplne jednoduchá." K stretnutiu ale podľa Jankovskej napokon nedošlo.
"V tomto období bol Kočner spokojný, pretože v podstate všetko klapalo podľa jeho predstáv a mal pocit, že veci sú dobre odkonzultované."
Kauza zmenky
Niekedy v novembri 2017 však podľa Jankovskej opäť nastal problém, Maruniaková zrejme niečo neurobila podľa jeho predstáv. Znovu žiadal o dohodnutie stretnutia.
"Tak som Maruniakovej na oslave narodenín mojej sestry navrhla, či sa s Kočnerom nechce stretnúť a si to vydiskutovať." Na to Maruniaková vraj povedala, že určite nie.
O zmenkách sa Maruniaková podľa Jankovskej bála rozhodnúť, aby niečo procesne nepokazila. Stávalo sa jej to však bežne aj v iných prípadoch. "Absolútne som to nepripisovala z nejakého strachu z Kočnera, prípadne zo mňa."
V kauze Maruniaková rozhodla v apríli 2018 v prospech Kočnera. Následne Kočner začal naliehať, aby sa vyriešila aj druhá časť kauzy, ktorú mal sudca Sobolovský.
Bude to dobré pre Smer
Jankovská vypovedá, že Kočnera naposledy videla osobne koncom mája 2018 na stretnutí v Rusovciach u spoločnej kamarátky Lenártovej. Kočner špekuloval, že po okresnom súde bude treba zmenky ošetriť na krajskom.
“
Kočner opätovne hovoril, že zmenky sú pravé, že by bolo dobré ovládať Markízu, nakoľko to bude dobré pre Smer.„
Monika Jankovská
"Kočner opätovne hovoril, že zmenky sú pravé, že by bolo dobré ovládať Markízu, nakoľko to bude dobré pre Smer." Pokračoval, že to bude pre Smer dobré hlavne pred voľbami, keď predá Markízu alebo postúpi pohľadávku Slavovi Haščákovi. Bude mať v televízii vplyv.
Jankovskú vraj Kočner uistil, že s policajným vyšetrovaním nebude žiadny problém. "Na to pokosil Darine trávnik na záhrade a odišiel."
Polícia pre kauzu zmenky Kočnera zadržala 20. júna 2018.
Súvisiaci článok Už to nie sú len neurčité svedectvá, vyšetrovatelia sa blížia k Smeru Čítajte
Pomoc Smeru a Bödör
K motívu svojho konania Jankovská uviedla, že "v žiadnom prípade to neboli peniaze." Tie jej vraj Kočner ani neponúkal. "Ja som sa taktiež pred ním viackrát vyjadrila, že nie som na peniaze."
Na jednom stretnutí sa Kočner pýtal Jankovskej a Lenártovej, že čo by teda chceli. "Na to mu Lenártová povedala, že chce byť šéfkou spravodajstva Markízy a že ja chcem moderovať Farmu a Smotánku, čo sme samozrejme mysleli zo žartu."
Zo správ cez aplikáciu Threema pritom vyplýva, že Jankovská sa sťažovala, že z platu 2500 eur nevie vyžiť.
“
Ja som sa taktiež pred ním viackrát vyjadrila, že nie som na peniaze.„
Monika Jankovská
Kočnerovi vraj Jankovská pomáhala z kamarátstva. "Taktiež som to brala ako určitú pomoc Smeru, najmä pred voľbami.
Kočnerovi bola vďačná za to, že ju zoznámil s oligarchom Smeru Norbertom Bödörom. Pomáhal jej tiež pri zriaďovaní úradu, ktorý by mal zastupovať štát v súdnych sporoch.
Jankovská spomína, že ešte počas rozhodovania súdu o zmenkách išla za predsedom Smeru Robertom Ficom. Chcela sa ho opýtať, či je pravdou, že aj Smer má na zmenkách záujem.
"Fico ma prijal na Súmračnej, kde som mu ale veľmi stručne uviedla, že riešim zmenky. On sa k tomu nijako nevyjadril." Išla aj za predsedom vlády Petrom Pellegrinim. Vypočul si ju a tiež danú vec nekomentoval. Povedal len „hm“.
Po tom, ako zobrali Kočnera do väzby, si Jankovskú zavolal minister spravodlivosti Gábor Gál a povedal jej vraj, že sú na neho vyvíjané tlaky pre kauzy zmenky voči jej osobe.
"Spáchala som to a urobila som to tak, ako som dnes uviedla. Od začiatku svojej komunikácie s Marianom Kočnerom som nemala absolútne žiadnu vedomosť o tom, že by so zmenkami mal byť nejaký problém," vypovedala Jankovská.
Na sudkyňu Maruniakovú údajne nikdy netlačila, aby rozhodla v rozpore so skutkovým a právnym stavom v danom spise. "Svoje konanie úprimne ľutujem, ospravedlňujem sa za to."
Maják Nádeje
Jankovská vypovedala aj o kauze Majáka nádeje, kde Kočner opäť figuroval s Ruskom. Neziskovú organizáciu plánovali obrať o budovu, v ktorej sídlila.
Prípad skončil na súde. Rozhodovala o ňom sudkyňa Gabriela Buľubášová, tiež Jankovskej kamarátka. Na jednom stretnutí Kočner odovzdal Jankovskej, podľa jej výpovede, pre sudkyňu obálku. "Povedal niečo v tom zmysle, že keď si s ňou taká kamarátka, tak jej to daj."
Jankovská tvrdí, že nevedela, o čo ide. Obálku Buľubášovej odovzdala. "K spáchaniu tohto skutku sa priznávam, spáchala som to tak, ako som to uviedla dnes vo svojej výpovedi."
Sudca Sklenka a ďalšie kauzy
Ďalej Jankovská vo výpovedi popísala svoje konanie v ostatných kauzách, kde je podozrivá. Komunikovala o nich so sudcom Vladimírom Sklenkom, ktorý sa ako prvý priznal a podrobne vypovedal. Ide napríklad o kauzu Vodári, v ktorej figuroval podnikateľ Zoroslav Kollár.
Jankovskú niekto oslovil, či by v kauze vedela niečo vybabviť. Sklenka vraj požadoval za rozhodnutie 100-tisíc eur. Kto platil, Jankovská neprezradila. Peniaze odovzdala Kočnerovi.
Priznala sa k ovplyvňovaniu v kauze Ecoinvest, kde figuroval podnikateľ Milan Fiľo, tiež ju riešila sudkyňa Repáková z prípadu zmenky.
Keď zadržali Kočnera
Jankovská sa vyjadrila aj k posledným kontaktom s Kočnerom pred jeho vzatím do väzby. Keď Kočnera zadržali, tak sa zľakla. Bála sa, že bude odhalené to, že sa spolu poznajú.
Kočner ju kontaktoval v čase, keď ho špeciálny súd najskôr do väzby nevzal. Rozhodnutie zvrátil až Najvyšší súd v odvolacom konaní.
Jankovskú Kočner žiadal, aby zistila, aká je situácia na Najvyššom súde.
"Kočner ma v tejto súvislosti viackrát žiadal, aby som išla za sudkyňou Šiškovou a vybavila u nej, nech zahlasuje za jeho nevzatie do väzby."
Povedal vraj, nech ponúkne Šiškovej úplatok. Vyčlenených mal 300-tisíc eur, teda 100-tisíc pre každého člena senátu.
Pokus cez Fica
V jeden deň sa ozval Kočner, že si Jankovskú zavolá Fico a ten jej dá príkazom, aby išla za Šiškovou. Ešte v ten deň jej Fico telefonoval a povedal, nech sa za ním zastaví na Súmračnej.
Cestou tam stretla pri centrále Smeru Norberta Bödöra."Tento mi len povedal, že ideš za šéfom, veď on ti už všetko povie." Keď prišla k Ficovi, hovoril o pracovných veciach, ale ohľadne Kočnerovej väzby vraj nepovedal absolútne nič.
Z toho jej vraj bolo jasné, že Kočner určite bude vzatý do väzby. Za Šiškovou už potom nešla.
Na záver výpovede Jankovská uviedla, že sa priznáva k trestnej činnosti, ktorú popísala. Odmietla, že by sa jej dopustila ako verejný činiteľ, čo by jej priťažilo, alebo že by bola organizátorom.
Nasledovali otázky vyšetrovateľa, ktorý sa Jankovskej okrem iného pýtal, či sa pozná so Zoroslavom Kollárom. Odpovedala, že sú dlhoroční známi.
"K tejto osobe a k obsahu týchto stretnutí sa nebudem dnes vyjadrovať, nakoľko budú predmetom mojej ďalšej výpovede."
Rovnako sa vyjadrila o Bödörovi. Znamená to, že Jankovská ešte neskončila. Celá výpoveď trvala vyše šesť hodín. Zápisnica má 27 strán.
"Chcem sa priznať k tomu, čo som urobila, a vo svojej výpovedi podrobne opísať mieru mojej účasti na daných skutkoch," uviedla v stredu pred vyšetrovateľom.
Skupina sudcov z kauzy Búrka, vrátane Jankovskej, je obvinená z korupcie a zneužívania právomocí najmä v prospech Kočnera.
“
Bol veľmi milý, žoviálny, priateľský.„
Monika Jankovská o Kočnerovi
Jankovská podľa zápisnice o výsluchu vypovedala, že s Kočnerom sa zoznámila niekedy v lete 2016 cez spoločnú kamarátku Darinu Lenártovú. Prvé stretnutie bolo u nej doma v Rusovciach. "Bol veľmi milý, žoviálny, priateľský."
V období leta 2016 až leta 2017 sa takýchto stretnutí u Lenártovej mohlo konať asi 10.
"Stretnutia s Kočnerom trvali približne hodinu, konali sa v neskorých poobedňajších hodinách, na večer sa on vždy ponáhľal, lebo ako tvrdil, chodieval spať o 21,00 hod."
Prvé dotyky
Bavili sa prevažne o politike, kto koho pozná, o klebetách z justičného a politického prostredia. Kočner mal informácie predovšetkých zo strany Smer, Most-Híd a SNS, ale aj z opozičných strán.
"V tomto období a na týchto stretnutiach si získal moju absolútnu dôveru," vypovedala Janovská.
Niekedy na jar 2017 sa jej Kočner opýtal, či pozná sudcu Sobolovského z Okresného súdu BA V. Sobolovský riešil jeden zo súdnych sporov v kauze zmeniek TV Markíza, kde figuruje Kočner spolu s exriaditeľom televízie Pavlom Ruskom.
Súvisiaci článok Je to mediálny lynč, tvrdila Jankovská vlani Čítajte
U Sobolovského chcel Kočner vybaviť termín. "Zároveň mi uviedol, že sa jedná o úplne jednoduchú vec, ktorá sa dá rozhodnúť na prvom pojednávaní, o nič v tejto kauze nejde."
Povedala mu, že Sobolovského veľmi nepozná, ale že veľmi dobre pozná jeho mamu a že sa pokúsi termín vybaviť prostredníctvom nej.
Na druhý deň však na to zabudla a Sobolovskú nekontaktovala. Kočner vybavenie termínu urgoval, ale Jankovskej sa vraj nedarilo so Sobolovskou spojiť, tak sa to naťahovalo.
Kontakt cez Threemu
Ďalej Jankovská vypovedala, že niekedy na jar 2017 ju Kočner požiadal, či by si navzájom nevymenili kontakty. "Na to sme si vymenili kontakty týkajúce sa Threemy, to znamená QR kódy."
Začiatkom leta 2017 sa Kočner Jankovskej opýtal, či pozná sudkyňu Maruniakovú, ktorá tiež rozhodovala o zmenkách. Bola to Jankovskej dobrá kamarátka, tak sa jej ozvala. Dohadovali sa spolu na ďalšom postupe v zmenkovej kauze.
“
Kočner navrhol, či by sa s ním Maruniaková nestretla, že by jej to celé vysvetlil.„
Monika Jankovská
"Kočner navrhol, či by sa s ním Maruniaková nestretla, že by jej to celé vysvetlil, nakoľko predmetná vec je úplne jednoduchá." K stretnutiu ale podľa Jankovskej napokon nedošlo.
"V tomto období bol Kočner spokojný, pretože v podstate všetko klapalo podľa jeho predstáv a mal pocit, že veci sú dobre odkonzultované."
Kauza zmenky
Niekedy v novembri 2017 však podľa Jankovskej opäť nastal problém, Maruniaková zrejme niečo neurobila podľa jeho predstáv. Znovu žiadal o dohodnutie stretnutia.
"Tak som Maruniakovej na oslave narodenín mojej sestry navrhla, či sa s Kočnerom nechce stretnúť a si to vydiskutovať." Na to Maruniaková vraj povedala, že určite nie.
O zmenkách sa Maruniaková podľa Jankovskej bála rozhodnúť, aby niečo procesne nepokazila. Stávalo sa jej to však bežne aj v iných prípadoch. "Absolútne som to nepripisovala z nejakého strachu z Kočnera, prípadne zo mňa."
V kauze Maruniaková rozhodla v apríli 2018 v prospech Kočnera. Následne Kočner začal naliehať, aby sa vyriešila aj druhá časť kauzy, ktorú mal sudca Sobolovský.
Bude to dobré pre Smer
Jankovská vypovedá, že Kočnera naposledy videla osobne koncom mája 2018 na stretnutí v Rusovciach u spoločnej kamarátky Lenártovej. Kočner špekuloval, že po okresnom súde bude treba zmenky ošetriť na krajskom.
“
Kočner opätovne hovoril, že zmenky sú pravé, že by bolo dobré ovládať Markízu, nakoľko to bude dobré pre Smer.„
Monika Jankovská
"Kočner opätovne hovoril, že zmenky sú pravé, že by bolo dobré ovládať Markízu, nakoľko to bude dobré pre Smer." Pokračoval, že to bude pre Smer dobré hlavne pred voľbami, keď predá Markízu alebo postúpi pohľadávku Slavovi Haščákovi. Bude mať v televízii vplyv.
Jankovskú vraj Kočner uistil, že s policajným vyšetrovaním nebude žiadny problém. "Na to pokosil Darine trávnik na záhrade a odišiel."
Polícia pre kauzu zmenky Kočnera zadržala 20. júna 2018.
Súvisiaci článok Už to nie sú len neurčité svedectvá, vyšetrovatelia sa blížia k Smeru Čítajte
Pomoc Smeru a Bödör
K motívu svojho konania Jankovská uviedla, že "v žiadnom prípade to neboli peniaze." Tie jej vraj Kočner ani neponúkal. "Ja som sa taktiež pred ním viackrát vyjadrila, že nie som na peniaze."
Na jednom stretnutí sa Kočner pýtal Jankovskej a Lenártovej, že čo by teda chceli. "Na to mu Lenártová povedala, že chce byť šéfkou spravodajstva Markízy a že ja chcem moderovať Farmu a Smotánku, čo sme samozrejme mysleli zo žartu."
Zo správ cez aplikáciu Threema pritom vyplýva, že Jankovská sa sťažovala, že z platu 2500 eur nevie vyžiť.
“
Ja som sa taktiež pred ním viackrát vyjadrila, že nie som na peniaze.„
Monika Jankovská
Kočnerovi vraj Jankovská pomáhala z kamarátstva. "Taktiež som to brala ako určitú pomoc Smeru, najmä pred voľbami.
Kočnerovi bola vďačná za to, že ju zoznámil s oligarchom Smeru Norbertom Bödörom. Pomáhal jej tiež pri zriaďovaní úradu, ktorý by mal zastupovať štát v súdnych sporoch.
Jankovská spomína, že ešte počas rozhodovania súdu o zmenkách išla za predsedom Smeru Robertom Ficom. Chcela sa ho opýtať, či je pravdou, že aj Smer má na zmenkách záujem.
"Fico ma prijal na Súmračnej, kde som mu ale veľmi stručne uviedla, že riešim zmenky. On sa k tomu nijako nevyjadril." Išla aj za predsedom vlády Petrom Pellegrinim. Vypočul si ju a tiež danú vec nekomentoval. Povedal len „hm“.
Po tom, ako zobrali Kočnera do väzby, si Jankovskú zavolal minister spravodlivosti Gábor Gál a povedal jej vraj, že sú na neho vyvíjané tlaky pre kauzy zmenky voči jej osobe.
"Spáchala som to a urobila som to tak, ako som dnes uviedla. Od začiatku svojej komunikácie s Marianom Kočnerom som nemala absolútne žiadnu vedomosť o tom, že by so zmenkami mal byť nejaký problém," vypovedala Jankovská.
Na sudkyňu Maruniakovú údajne nikdy netlačila, aby rozhodla v rozpore so skutkovým a právnym stavom v danom spise. "Svoje konanie úprimne ľutujem, ospravedlňujem sa za to."
Maják Nádeje
Jankovská vypovedala aj o kauze Majáka nádeje, kde Kočner opäť figuroval s Ruskom. Neziskovú organizáciu plánovali obrať o budovu, v ktorej sídlila.
Prípad skončil na súde. Rozhodovala o ňom sudkyňa Gabriela Buľubášová, tiež Jankovskej kamarátka. Na jednom stretnutí Kočner odovzdal Jankovskej, podľa jej výpovede, pre sudkyňu obálku. "Povedal niečo v tom zmysle, že keď si s ňou taká kamarátka, tak jej to daj."
Jankovská tvrdí, že nevedela, o čo ide. Obálku Buľubášovej odovzdala. "K spáchaniu tohto skutku sa priznávam, spáchala som to tak, ako som to uviedla dnes vo svojej výpovedi."
Sudca Sklenka a ďalšie kauzy
Ďalej Jankovská vo výpovedi popísala svoje konanie v ostatných kauzách, kde je podozrivá. Komunikovala o nich so sudcom Vladimírom Sklenkom, ktorý sa ako prvý priznal a podrobne vypovedal. Ide napríklad o kauzu Vodári, v ktorej figuroval podnikateľ Zoroslav Kollár.
Jankovskú niekto oslovil, či by v kauze vedela niečo vybabviť. Sklenka vraj požadoval za rozhodnutie 100-tisíc eur. Kto platil, Jankovská neprezradila. Peniaze odovzdala Kočnerovi.
Priznala sa k ovplyvňovaniu v kauze Ecoinvest, kde figuroval podnikateľ Milan Fiľo, tiež ju riešila sudkyňa Repáková z prípadu zmenky.
Keď zadržali Kočnera
Jankovská sa vyjadrila aj k posledným kontaktom s Kočnerom pred jeho vzatím do väzby. Keď Kočnera zadržali, tak sa zľakla. Bála sa, že bude odhalené to, že sa spolu poznajú.
Kočner ju kontaktoval v čase, keď ho špeciálny súd najskôr do väzby nevzal. Rozhodnutie zvrátil až Najvyšší súd v odvolacom konaní.
Jankovskú Kočner žiadal, aby zistila, aká je situácia na Najvyššom súde.
"Kočner ma v tejto súvislosti viackrát žiadal, aby som išla za sudkyňou Šiškovou a vybavila u nej, nech zahlasuje za jeho nevzatie do väzby."
Povedal vraj, nech ponúkne Šiškovej úplatok. Vyčlenených mal 300-tisíc eur, teda 100-tisíc pre každého člena senátu.
Pokus cez Fica
V jeden deň sa ozval Kočner, že si Jankovskú zavolá Fico a ten jej dá príkazom, aby išla za Šiškovou. Ešte v ten deň jej Fico telefonoval a povedal, nech sa za ním zastaví na Súmračnej.
Cestou tam stretla pri centrále Smeru Norberta Bödöra."Tento mi len povedal, že ideš za šéfom, veď on ti už všetko povie." Keď prišla k Ficovi, hovoril o pracovných veciach, ale ohľadne Kočnerovej väzby vraj nepovedal absolútne nič.
Z toho jej vraj bolo jasné, že Kočner určite bude vzatý do väzby. Za Šiškovou už potom nešla.
Na záver výpovede Jankovská uviedla, že sa priznáva k trestnej činnosti, ktorú popísala. Odmietla, že by sa jej dopustila ako verejný činiteľ, čo by jej priťažilo, alebo že by bola organizátorom.
Nasledovali otázky vyšetrovateľa, ktorý sa Jankovskej okrem iného pýtal, či sa pozná so Zoroslavom Kollárom. Odpovedala, že sú dlhoroční známi.
"K tejto osobe a k obsahu týchto stretnutí sa nebudem dnes vyjadrovať, nakoľko budú predmetom mojej ďalšej výpovede."
Rovnako sa vyjadrila o Bödörovi. Znamená to, že Jankovská ešte neskončila. Celá výpoveď trvala vyše šesť hodín. Zápisnica má 27 strán.
-
DanielDevil
Addict
- Príspevky: 3183
- Registrovaný: 19 máj 2007, 11:53
- Kontaktovať používateľa: