Minulý týždeň vláda oficiálne odvolala VLADIMÍRA LEDECKÉHO (Za ľudí) z postu štátneho tajomníka na Ministerstve investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie SR. Bývalý dlhoročný starosta Spišského Hrhova strávil na ministerstve osem mesiacov, no podľa jeho slov začal narážať na odpor veľmi rýchlo. Do komunálnej politiky sa však vrátiť neplánuje a zo strany sa nechystá odísť.
V rozhovore sa dozviete:

ako sa s úradníkmi rozchádzal v názoroch kvôli výstavbe bytov v osadách
že na ministerstve nie je prioritou regionálny rozvoj, ale čerpanie eurofondov
ako u svojej straníckej šéfky, ministerky Remišovej nenašiel potrebnú podporu
o šoku z byrokratického systému na rezorte, kde musíte všetko ťažko presadzovať
o reakcii bývalého prezidenta Andreja Kisku
čo hovorí na aktuálne dianie v Spišskom Hrhove

Minulú stredu vás vláda odvolala z postu štátneho tajomníka ministerstva investícií a regionálneho rozvoja. Čo robíte teraz?

- Stále som poslancom Národnej rady. Keďže v súčasnosti nie som v žiadnom výbore a zasadnutie parlamentu bude približne o týždeň, mám týždeň voľného času. Je to pre mňa nezvyk po nasadení, v ktorom som bol.

Počas práce na ministerstve ste trávili väčšinu času v Bratislave, alebo ste chodili aj domov do Spišského Hrhova?

- Domov som chodil každé dva týždne. V lete najmä kvôli tomu, že mám včely. Domov mám na východe, v Spišskom Hrhove, a chcem tu žiť aj naďalej.

Odchod z postu štátneho tajomníka ste avizovali už skôr. Na facebooku ste napísali, že vo vedení rezortu ste nenašli pochopenie pre vaše názory pri riešení problémov Rómov. Čo bola tá posledná pomyselná kvapka?

- Pri schvaľovaní rómskej stratégie sa riešila jedna zásadná vec – či sa môžu alebo nemôžu stavať byty v rómskych osadách. Všetci odborníci, čo na tom pracovali, sa zhodli, že sa byty ďalej nemôžu stavať v osadách, aby nevznikol ďalší Lunik IX.

Ak by sa v osadách postavili niekde do stredu ďalšie bytovky, počet ľudí v nej by sa znásobil a zhoršila by sa aj kvalita života.
Súvisiaci článok Vláda odvolala Ledeckého z funkcie štátneho tajomníka Čítajte

Na našom ministerstve si však vedúci pracovníci mysleli, že to nie je dobrý návrh, lebo potom sa nečerpajú eurofondy tak, ako by sa mali.

Povedal som im, že princíp čerpania eurofondov je efektívny len vtedy, keď sa peniaze naozaj využijú na skvalitnenie života Rómov, a nie je dobré, ak sa to robí len preto, aby sa vyčerpali.

V tomto sme názorovo narazili a pani ministerka (Veronika Remišová, pozn. red.) dala za pravdu im, kým som vážne nepovedal, že ako štátny tajomník tam už nemám čo robiť. Moje slovo totiž v problematike, ktorej sa celý život venujem a v ktorej nikto na ministerstve nie je odborníkom, neplatilo.

V akej podobe nakoniec návrh prešiel?

- V podobe, akú som presadzoval. Ale stálo ma to príliš veľa síl, boli tam veľmi často menené názory a musel som na ten oltár pomyselne položiť aj vlastnú hlavu. Mám pocit, že keby som to neurobil, nepresvedčím ich, aby to schválili v pôvodnom znení.

Vynakladali ste teda príliš veľa energie do niečoho, čo bolo pre vás samozrejmé?

- Presne tak. Nad niektorými vecami nemá visieť otáznik, keď je na tom zhoda odborníkov. Úradníci, ktorí vedia čerpať eurofondy technicky, by do odbornej stránky a cieľov eurofondov nemali zasahovať. To nie je o osobnom názore, ale o rokoch expertízy. Keď sa na niečom zhodnú všetci odborníci v danej oblasti a je jedno, či staviame rómske byty alebo jadrovú elektráreň, tak by mali byť ich návrhy akceptované.

Hlavným argumentom bolo teda lepšie čerpanie eurofondov?

- Áno.

Regionálny rozvoj na tomto ministerstve teda nie je úplne priorita?

- Priorita je čerpanie eurofondov.

V rozhovore pre Denník N ste spomínali, že ministerka Remišová v priebehu pár dní zmenila svoj názor v tomto prípade niekoľkokrát. Dá sa to interpretovať aj tak, že do rómskej problematiky až tak nevidí a nevie tieto návrhy s určitosťou vyhodnotiť?

- Nie je to jej téma, nikdy sa tomu nevenovala. Preto som očakával, že s dôverou prijme moje dobre mienené rady, lebo moja téma to je a roky som sa jej venoval.

Boli okolo vás ľudia, ktorí mali reálnu skúsenosť z regiónov?

- Áno, mal som pri sebe ľudí z regiónov, špičkových odborníkov, ktorých som oslovil po príchode na ministerstvo. Než som prišiel, bola tam jedna sekcia, ktorá sa venovala vyplácaniu príspevkov pre najmenej rozvinuté regióny, ale to bolo všetko, čo minulé vlády robili pre regióny.

Bola dôvodom vášho odchodu aj únava z narážania na odpor?

- Nie som unavený, stále mám veľa energie. Dôvod odchodu bol, že v zásadných veciach som nemal s pani ministerkou názorovú zhodu. Rešpektujem jej názor tam, kde má väčšiu expertízu ako ja. V obrátenom prípade som však očakával rovnaký prístup od nej.

Stávalo sa často, že ste museli ministerku Remišovú o niečom presviedčať?
Súvisiaci článok Ledecký kritizuje Remišovú, nová vláda nemá jeho podporu istú Čítajte

- Presviedčať som musel hlavne rôznych úradníkov, ktorí nemali citlivosť a pochopenie pre regionálne témy a následne to skončilo pri ministerke. Spravili sme však aj kopu vecí.

Prvýkrát v histórii teraz pôjdu peniaze priamo do regiónov, čo nikdy doteraz na Slovensku nebolo. O stovkách miliónov budú rozhodovať regióny samotné, nehovoriac o tom, že sa veľmi zjednoduší postup a papierovačky.

Narážali sme však často aj na to, že keď sa už tento systém schváli, koľko do neho vložíme peňazí. Naša predstava bola, aby do regiónov išlo peňazí viac, ako je pridelené.

Odžité roky na Spiši ma presvedčili, že ich naozaj treba tlačiť do regiónov. Bežne takto krajiny fungujú - napríklad Švajčiarsko, Spojené štáty alebo aj Švédsko. Čím viac je krajina decentralizovaná, tým viac ide kompetencií a právomocí do regiónov.

Ako ministerka Remišová zareagovala na váš odchod?

- Dlhodobejšie vedela, že mám s nejakými vecami na ministerstve problém. Ale keď som sa definitívne rozhodol, že idem preč, prehovárala ma, aby som si to rozmyslel a ostal.

Ostávate teda v strane Za ľudí a budete ďalej presadzovať vaše návrhy?

- Ostávam. Budem robiť to, čo doteraz, ako poslanec. Pripravili sme napríklad novelu o dotáciách pre neziskové organizácie, takže sa budem snažiť v parlamente presviedčať, aby sa to schválilo.

Nebude teraz ťažšie niečo z pozície poslanca presadiť?

- Určite to bude ťažšie ako z pozície štátneho tajomníka, ale na druhej strane môžem mať širšie portfólio snáh a rozviazané ruky.

Ešte pred voľbami ste hovorili, že ste dostali ponuku od viacerých strán aj na predsednícke miesto. Presvedčil vás nakoniec koncept strany Za ľudí. S akými predstavami ste teda do vyššej politiky išli?
Súvisiaci článok Generálny tajomník Rady Európy navštívil Rómov v Spišskom Hrhove Čítajte

- Do strany Za ľudí som išiel s víziou, že mám plne na starosti regionálny rozvoj a budem môcť reálne meniť veci. Robil som s mojím tímom kompletný program regionálneho rozvoja. To, čo sme presadili do programového vyhlásenia vlády, chcem aj realizovať.

Nešiel by som tam bez toho, aby som naozaj nedostal tento nástroj do ruky. Funkcie ma vôbec netrápia a nepokladám ich za dôležité. Na ministerstve ma však šokoval byrokratický systém, ako musíte všetko ťažko presadzovať, čo je obrovský rozdiel oproti tomu, ako to fungovalo v samospráve. Úradníci veľmi ťažko púšťajú svoju moc z rúk.

Kedy ste si to začali všímať?

- Po veľmi krátkom čase. Veľký ministerský kolos nezmeníte len tak.

Ozval sa vám s otázkou o vašom odchode aj Andrej Kiska, ktorý vás pôvodne do strany zavolal?

- Komunikujeme pravidelne a presne vedel, aké som riešil problémy. Nechcel sa do toho vôbec zapájať a povedal mi, že ma chápe.

Bolo teda nepodporenie vašich návrhov jediným dôvodom, prečo ste odišli, alebo na to mala vplyv aj vládna kríza?

- Ani nie. V našej strane bolo rozhodnutie poslaneckého klubu a predsedníctva jednoznačné, chceli sme štvorkoalíciu bez Matoviča. Iná debata ani na stole nebola. Venoval som sa skôr odbornej práci, krízu som vnímal len okrajovo.

Skôr malo na mňa vplyv to, keď som potreboval niečo podpísať a musel som pani ministerku zháňať, lebo stále bola nejaká koaličná rada, kde musela byť.

Reálne vás to teda zdržiavalo v práci?

- Keď máte v manželstve krízu, pociťuje to celá rodina.

Strana teda bola jednotná v tom, že chcete štvorkoalíciu bez Matoviča?

- Jednoznačne, hlasovali sme niekoľkokrát a bolo to jednomyseľné.

Len ministerka Remišová to na verejnosti komunikovala nie úplne jasne, nevyhradila sa voči premiérovi dostatočne.

- Keď komunikujem ja, robím to veľmi jasne. K tomuto sa neviem vyjadriť.

Ešte k strane Za ľudí. Bývalý prezident Kiska ju zakladal ako stranu odborníkov, založenú na ľuďoch pôsobiacich prevažne v regiónoch. Ste sklamaný, akým smerom sa strana uberá, teda že z nej odchádzajú kompetentní ľudia?

- Som sklamaný, že odišiel Miro Kollár a Tomáš Valášek. Naozaj si musíme v strane naliať čistého vína a urobiť opatrenia, aby sa v nej dalo pracovať. Dal som si aj osobnú úlohu - musím komunikovať so všetkými, aby neodchádzali ďalší.

Vy odchod nezvažujete?

- Vôbec mi to nenapadlo, odísť je totiž najjednoduchšie riešenie.

Má strana šancu prežiť toto volebné obdobie?

- Strana sa pohybuje na hranici medzi štyrmi až šiestimi percentami, do parlamentu sa môžeme dostať kedykoľvek.

V parlamentných voľbách ste získali 25-tisíc preferenčných hlasov. Podporilo vás pomerne veľa ľudí, mnohých ste pravdepodobne vaším odchodom sklamali. Aké ste od nich mali reakcie?

- Som veľmi prekvapený, koľko ľudí mi napísalo. Chápu to, ale je to podľa nich zlé, mohol som tam urobiť viac. Tiež ma prekvapila reakcia regionálnych členov strany z východného Slovenska. Písali aj ministerke, členom predsedníctva, aby som neodišiel. Ja som svoje dôvody členom strany vysvetlil.

Ešte predtým, než ste začali pracovať na ministerstve, ste povedali, že budete aktívne hľadať za seba zástupcu na poste starostu v Spišskom Hrhove a venovať sa mu. Teraz je starostkou obce Zuzana Kučerová (nezávislá). Ako sa jej darí?
Súvisiaci článok Sociálne podnikanie v Spišskom Hrhove je príkladom aj pre iných. Už majú i pálenicu Čítajte

- Bola moja zástupkyňa a prešla cez oficiálne voľby. Fandím jej práci, vidí veci inými očami ako ja, možno aj preto, že sú to ženské oči. Som nadšený z jej práce. Úprimne však nemám čas sa teraz obci venovať.

V čase, keď ste boli starosta, sa do Hrhova sťahovali ľudia, čo je raritou, trend je skôr, že obce na východe vymierajú, mladí ľudia sa sťahujú preč. Stále tento trend pokračuje?

- Áno, stále prichádzajú. To je na tom úplne najlepšie, že v Spišskom Hrhove vzniklo spoločenstvo ľudí a rôzne komunitné aktivity. Ten trend ešte nejaký čas určite potrvá.

Po skúsenosti na ministerstve vám starostovanie nechýba?

- Dvakrát do tej istej rieky nestúpiš. Som spokojný, 22 rokov naozaj stačilo. Motivácia meniť veci hore ma veľmi inšpirovala, ale musíte byť s ľuďmi na rovnakej vlne.

Čítajte viac: https://spis.korzar.sme.sk/c/22638127/l ... ml?ref=trz

Keď sme si s Viktorom Maudrom z Prahy dohadovali rozhovor, napísal nám, že otázky vopred nepotrebuje, pretože hovoriť „o tom utrpení“ je preňho akosi prirodzené. Jeho celoživotnou vášňou je totiž Buffalo Sabres, hokejový klub, ktorý je v NHL synonymom neúspechu a v tejto sezóne sa desiaty raz po sebe nedostane do play-off. Maudr je zakladateľom a predsedom oficiálneho česko-slovenského fanklubu Sabres.

„Skvelé na ňom je, že našimi členmi sú ľudia, ktorí ten klub majú naozaj radi. Kto by inak v tejto chvíli fandil Buffalu? Nie je tam žiaden Čech ani Slovák, klub dlhodobo nič nehrá a keď sa pýtate samého seba, či to môže byť ešte horšie, príde séria osemnástich prehier po sebe. Ak už je niekto naším členom, musí to byť naozaj srdciar,“ smeje sa Maudr.

Počas rozhovoru o Buffale sme prešli celým príbehom posledných desiatich rokov. Na začiatku je slávny citát majiteľa Terryho Pegulu, ktorý v roku 2011 po svojom príchode vyhlásil: „Od dnes je dôvodom existencie Buffala Sabres víťazstvo Stanleyho pohára.“

Buffalo je však od neho minimálne rovnako ďaleko ako na začiatku Pegulovej éry. Práve naopak, Sabres sú najčastejšie najhorším klubom NHL a inak to nie je ani v tejto sezóne.

Ako sa teda Buffalo dostalo do tohto stavu? A ako sa takémuto klubu fandí?

Majiteľ, ktorý toho vie priveľa

Viktor Maudr hovorí o tom, že Buffalu chýba dlhodobý koncept a na mysli tým má napríklad časté výmeny trénerov. Vedenie klubu v uplynulých rokoch vyskúšalo hneď troch, ktorí však v NHL nemali veľké renomé – Rona Rolstona, Phila Housleyho a nedávno odvolaného Ralpha Kruegera.

„Posledným naozaj skúseným trénerom bol Ted Nolan, ktorý však od vedenia dostal strašnú podpásovku. Na povrch totiž presiaklo, že naňho tlačili, aby v sezóne 2014/2015 prehrával kvôli zisku Connora McDavida na drafte, a potom ho vyhodili, pretože naozaj prehrával. Nolan mal k dispozícii hrozný tím, v ktorom hrali v prvom útoku mená ako Flynn, Varone či Stafford, no nehral s ním vôbec zlý hokej. Klub však s Nolanom takto ‚vypiekol‘ a iróniou bolo, že napokon nevyšiel ani McDavid. Draftová lotéria Buffalu prisúdila druhú voľbu a tým pádom Jacka Eichela. Ted Nolan o svojom pôsobení v Buffale dodnes veľmi nechce rozprávať a ani sa mu nečudujem,“ hovorí Maudr.

Súčasný majiteľ Terry Pegula je podľa neho typom človeka, ktorý sa priveľmi stará do športovej stránky klubu. Miliardár Pegula – otec tenistky Jessicy Pegulovej – vo veľkom investoval do celej oblasti Buffala a okrem Sabres kúpil aj klub z ligy amerického futbalu NFL Buffalo Bills. Do pozície prezidentky oboch klubov dosadil svoju manželku Kim.

„S Terrym Pegulom som sa rozprával, keď sme s fanklubom šli na zápasy Sabres do Štokholmu. Je to veľmi zaujímavý a milý človek, ktorý pozdvihol celý západný New York a v Buffale vybudoval krásnu modernú štvrť Canalside. Problém pri Sabres však je, že s manželkou chcú neustále kecať do práce generálnym manažérom a stoja im za zadkom. Súčasný generálny manažér Kevyn Adams má síce nespochybniteľné kvality, ale tiež je to v podstate ich človek. U Sabres začal pracovať po príchode Pegulu a postupne stúpal hierarchiou, až si ho vymodlili na súčasný post,“ vraví priaznivec Sabres.

Zatiaľ čo Sabres hrali v play-off naposledy v časoch, keď ešte v NHL hrala Atlanta Trashers, druhý Pegulov projekt je oveľa úspešnejší. Bills sa vlani dostali až do finále konferencie NFL a majú talentované mužstvo, ktoré môže útočiť na najvyššie priečky.

Rozdielom je však podľa Maudra práve to, že pri Bills Pegula získal kvalitného generálneho manažéra Brandona Beana, ktorému nezasahuje do práce.

„Pri Sabres má však Pegula stále pocit, že to musí osobne zachraňovať. Prirovnal by som to k futbalovej Sparte Praha a majiteľovi Křetínskému,“ tvrdí Maudr.
Ako fanúšik prichádza o nádej

Desať rokov neúspechov sa však začína prejavovať aj v tom, že pokúsiť sa o akúkoľvek zmenu je čoraz ťažšie. Terry Pegula vlani nechal vyhodiť z organizácie Sabres 22 rôznych výkonných pracovníkov vrátane trinástich skautov (hľadačov talentov, pozn. – red.). Ďalší členovia klubu nasledovali tento rok a dôsledkom je, že Buffalo momentálne nemá skautov ani v niektorých významných hokejových krajinách.

„Napríklad v Rusku či vo Švédsku. Pegula už neúspechy cíti aj finančne a peniaze teraz tlačí v podstate iba do Bills. Buffalo stále nemá napríklad ani asistenta generálneho manažéra, obsadený nie je ani post šéfa hokejových operácií. Pegula sa na tom snaží šetriť, no tým pádom to asi fungovať nemôže,“ opisuje Viktor Maudr.

Napriek všetkému však fanúšikovia Sabres stále veria, že príde obrat k lepšiemu. Hokej je v meste stále veľmi populárny a je paradoxné, že sledovanosť zápasov play-off v Buffale pravidelne predstavuje najväčší podiel v rámci amerických trhov v NHL.

Aj zakladateľ česko-slovenského fanklubu mal na začiatku tejto sezóny nádej, že Buffalo možno konečne čaká aspoň čiastkový úspech. Klub posilnil hviezdny Taylor Hall a súpiska pôsobila tak, že by Sabres mohli zabojovať o play-off.

Potom však prišla séria osemnástich prehier po sebe – najdlhšia za posledných 17 rokov v celej NHL.

„V minulosti som bol zvyknutý, že Buffalo hralo tragicky, ale vždy som si udržiaval prehľad a sledoval zápasy aspoň zo záznamu. Pri sérii prehier som však aj ja už trochu rezignoval a prvý raz sa mi stalo, že som nevedel o tom, že v noci hrá Buffalo. Až ráno, keď som si otvoril twitter, som sa dozvedel o ďalšej prehre. V závere tej série sme si z toho už robili žarty a hovorili sme si, že aspoň konečne budeme mať nejaký rekord. Buffalo jednoducho vždy nájde nejakú novú cestu, ako sklamať,“ smeje sa Maudr.

Tréner Ralph Krueger do Buffala prišiel s povesťou veľkého motivátora a hráči si ho v jeho prvej sezóne obľúbili. Počas tohto ročníka však nechcel ustúpiť od svojho herného systému, ktorý vždy obhajoval s tým, že hráčom „chýba sebadôvera“.

„Pod Kruegerom odohrali Sabres zo začiatku možno dva-tri dobré zápasy, no problém bol v tom, že všetci súperi sa na to pripravili. Buffalo stále hralo to isté, aj keď začalo prehrávať. Krueger vôbec nič nezmenil a hráči z toho boli už otrávení a začalo sa to rozpadať,“ hovorí Maudr.

Bývalý dlhoročný tréner švajčiarskej reprezentácie urobil v tejto sezóne niekoľko rozhodnutí, ktoré priaznivci Sabres nechápali. Veľa sa hovorilo najmä o Jeffovi Skinnerovi, niekdajšom 40-gólovom strelcovi, ktorého Krueger používal vo štvrtom útoku a na čas dokonca vyradil zo zostavy. Skinner pritom v tejto sezóne zarobí deväť miliónov dolárov a po kapitánovi Jackovi Eichelovi je druhým najlepšie plateným hráčom.

„Utopiť takého hráča vo štvrtom útoku nemôže byť v záujme klubu. Ak by ho Sabres teraz aj vyplatili zo zmluvy, do budúcna by to predstavovalo obrovskú finančnú záťaž. Klub musí urobiť všetko preto, aby sa znovu naštartoval. Po odchode Kruegera sa hneď trochu zdvihol a podľa mňa má v sebe stále schopnosť dať 25 až 30 gólov,“ myslí si Viktor Maudr.

Kruegerovi vyčíta okrem iných rozhodnutí aj to, že do hry nasadil obrancu Rasmusa Ristolainena príliš skoro po prekonaní ťažkého priebehu covidu.

„Ristolainen sám povedal, že ešte nebol pripravený a poznamenalo to jeho prvé zápasy. Hral hneď veľa minút, čo preňho vôbec nebolo ľahké. Buffalo už bolo v rozklade a tréner sa snažil zachrániť si zadok, no voči Ristolainenovi to nebolo úplne fér. Ak by sa hralo play-off, dokázal by som to pochopiť, no takto to nebolo správne,“ vraví Maudr.
„Efekt Buffalo“

Generálny manažér Kevyn Adams sa spočiatku zdráhal Kruegera vyhodiť a napokon to urobil až po tom, čo Sabres prehrali dvanásť zápasov po sebe.

Miestny denník The Buffalo News vtedy Sabres vo svojom hodnotení klubov satiricky zaradil na 32. miesto, pričom NHL má len 31 klubov. Vyššie než Buffalo si však zaslúžil byť aj novovznikajúci klub Seattle Kraken.

Zdá sa, že Buffalo je jednoducho miestom, kde aj dobrí hokejisti prežívajú najväčšiu krízu v kariére. Nielen Skinner, ale napríklad aj spomenutý Taylor Hall strelil počas svojho krátkeho pôsobenia v Buffale iba dva góly. Sabres ho podľa očakávaní pred play-off vymenili, keďže po sezóne by mu tak či tak vypršala zmluva a len ťažko si predstaviť, že by chcel v tíme zostať.

„Myslím si, že niečo ako efekt Buffala existuje a vidieť to napríklad na obrancovi Rasmusovi Dahlinovi. Celý život bol vo Švédsku zvyknutý hrať o najvyššie priečky, no ako draftová jednotka prišiel do Buffala, ktoré už veľmi dlho prehráva. Ten skok nie je jednoduchý a myslím si, že jeho slabšie výkony sú práve dosť o sebavedomí,“ hovorí verný fanúšik Maudr.

Mimoriadne talentovaný obranca je najhorším hráčom NHL v bilancii plusových a mínusových bodov. Podľa Maudra sa však tiež zlepšil po odchode Kruegera a jeho asistenta Steva Smitha, ktorý bol zodpovedný za hru obrany.

„Smith sa snažil hrať akúsi pascu v strednom pásme s vysoko postavenou obranou, no vôbec to nefungovalo a opäť neprichádzala žiadna reakcia. Dahlin v tom bol úplne stratený a nevedel, čo má robiť. V posledných zápasoch mu však začínajú znovu vychádzať kľučky a ukazuje, aké má šikovné ruky. Navyše oproti svojim prvým sezónam zosilnel a už neprehráva toľko súbojov. Aj Victorovi Hedmanovi trvalo niekoľko rokov, kým sa z neho stal taký obranca, akým je dnes. Dahlin má stále iba 21 rokov a som presvedčený, že má pred sebou veľkú kariéru,“ vraví Maudr.

Po odchode Ralpha Kruegera sa zdá, že Buffalo má aspoň v tejto sezóne to najhoršie za sebou. S novým trénerom Donom Granatom hrá oveľa lepšie, dokáže aj čo to vyhrať a hokejový nadšenec opäť rád sleduje zápasy svojho obľúbeného klubu.

Napriek tomu mu však Sabres z času na čas pripomenú, prečo si z nich celý zvyšok NHL robí žarty. Spomenutý Jeff Skinner sa napríklad nedávno dostal do úniku bez hokejky v rukách a snažil sa puk ovládať korčuľami a kopnúť ho spoluhráčovi.

Ako to už v Buffale býva, z následného protiútoku strelil gól súper.



„Myslím si, že Skinner to aj tak vyriešil najlepšie, ako sa dalo. Mal pred sebou priestor a nemal hokejku, tak sa pokúsil puk nejako prihrať a bolo to stále lepšie, než keby ho hneď stratil v strednom pásme. Bol to však moment, ktorý vystihuje túto sezónu. Je to proste Buffalo,“ hovorí Viktor Maudr so smiechom.

Mesto dobrých susedov

Priaznivci Buffala Sabres si už zvykli, že nádeje na play-off sa pre nich končia v marci, no asi ani najväčší pesimisti nečakali, že to tak bude aj v tejto skrátenej sezóne, ktorá sa pre pandémiu začala až v januári.

Fanúšikom však už opäť nezostáva nič iné než upierať svoje nádeje na ďalšiu sezónu. Zakladateľ česko-slovenského fanklubu má množstvo želaní. Chcel by pri tíme vidieť skúsenejšieho trénera, akými sú napríklad John Tortorella či Gerard Gallant. A tiež si želá, aby sa vedenie klubu porozprávalo o budúcnosti s najväčšou hviezdou a tvárou Sabres Jackom Eichelom, ktorý pre zranenie zvyšok sezóny vynechá.

„Verím, že jeho budúcnosť je stále spojená s Buffalom a nemyslím si, že vedenie by ho chcelo vymeniť. Nemám však z neho pocit, že je tým správnym kapitánom a že by dokázal potiahnuť tím v kritických chvíľach. Práve naopak, patrí k hráčom, ktorí sa nechávajú strhnúť vlnou zmaru. Vedenie by si s ním preto malo podebatovať o tom, či naozaj chce nosiť na drese C, alebo skôr pomôcť tímu iným štýlom. Na ľade bude vždy vyčnievať, ale nemusí byť nasilu lídrom kabíny,“ vraví Maudr.

„Buffalo nikdy nebolo úspešné, ak sa snažilo budovať tím okolo veľkej hviezdy. Nehodí sa to ani k povahe samotného mesta. Buffalo nie je New York, ide o menšiu komunitu, ktorá má prezývku ‚mesto dobrých susedov‘ (city of good neighbours). Ak Sabres v minulosti niečo dosiahli, vždy to bolo zásluhou tímovosti a skvelého brankára ako Dominik Hašek či Ryan Miller. V Buffale to podľa mňa inak nepôjde,“ hovorí fanúšik.

Spoločne s ďalšími nadšencami po pandémii plánujú po prvý raz vycestovať na zápasy aj priamo do Buffala a veria, že Sabres už vtedy nebudú najhorším klubom v NHL.

Pri Buffale si však netreba byť istý ničím, pretože Sabres vždy nájdu novú cestu ako sklamať.

Je to horšie ako teroristický čin. Prečo Praha vyhostila až 18 ruských špiónov a jej vzťahy s Moskvou sa radikálne zhoršia
Mirek TódaMirek Tóda
Dvaja Rusi s pasmi na meno Ruslan Boširov a Alexandr Petrov sa prechádzajú po Salisbury. V roku 2014 sa objavili v Česku aj v čase výbuchu v muničnom sklade. Foto - TASR/AP
Dvaja Rusi s pasmi na meno Ruslan Boširov a Alexandr Petrov sa prechádzajú po Salisbury. V roku 2014 sa objavili v Česku aj v čase výbuchu v muničnom sklade. Foto – TASR/AP

Kremeľ poslal do Česka agentov GRU, aby zničili vojenský sklad. Tých istých, o ktorých Putin po atentáte na Skripaľa tvrdil, že sú civilisti. Praha volá po solidarite od spojencov v EÚ aj NATO.

Zásah českých bezpečnostných zložiek po výbuchu v muničných skladoch vo Vrběticiach neďaleko slovenských hraníc trval až šesť rokov. Išlo o najväčšiu záchrannú operáciu svojho druhu v Česku.

Masívne explózie v areáli si vyžiadali dva ľudské životy. Ich následky však naplno pocítila Česká republika až teraz. Radikálne zmenia vzťah Prahy a Moskvy k horšiemu a výrazne sťažia prácu ruských agentov v našom regióne.

Praha dala 18 ruským agentom pôsobiacim na ambasáde v Česku 48 hodín na to, aby opustili krajinu. Ak Moskva pristúpi k odvetnému kroku, de facto to bude znamenať zavretie českého veľvyslanectva v Rusku. V hre je aj vyradenie ruského Rosatomu z dostavby atómovej elektrárne Dukovany.
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]

Prečo taká zásadná reakcia?
Ruskí turisti nechali vybuchnúť Česko

Po siedmich rokoch sa podľa českej vlády ukázalo, že za výbuchom v muničnom sklade stáli agenti ruskej vojenskej rozviedky GRU. Medzi nimi aj notoricky známa dvojica zabijackej jednotky 29155 Alexandr Miškin (alias Alexandr Petrov) a Anatolij Čepiga (alias Ruslan Boširov).

Tí, čo o sebe tvrdili, že išli do anglického Salisbury obdivovať vežu stredovekej katedrály. V skutočnosti pricestovali do Británie pod falošnou identitou, aby chemickou zbraňou novičok v roku 2018 otrávili bývalého agenta Sergeja Skripaľa a jeho dcéru.

Späť však k 16. októbru 2014 – vráťme sa do Vrbětíc v okrese Zlín.

Vtedy o 9:49:56, ako píše český Deník N, na tiesňovej linke 112 dostali hasiči prvú správu o požiari v muničnom sklade.

„Ozývajú sa výbuchy, na streche horia plamene… Hasiť sa nedá, spúšťame obranu. Dochádza k sérii veľkých výbuchov, cisterny sme odstavili do bezpečnej vzdialenosti,“ citujú české noviny z hlásenia.

Veliteľ zásahu Jiří Ovesný urobí rozhodnutie, ktorým zachráni životy mnohým hasičom. Prikáže im, aby sa stiahli, a chvíľu nato obrovský výbuch úplne zničí sklad s 50 tonami munície, pričom desiatky ton z nej rozmetá do okolia.

Nevybuchnutú muníciu zbierali záchranári rozmetanú aj stovky metrov po okolí. „Často išlo doslova o tanec po mínovom poli,“ povedal pre Deník N jeden zo záchranárov.

Hasiči stáli predpisovo s autami otočenými od skladu, čo im tiež pomohlo. Počet neriadených výbuchov, nasledujúcich po tom prvom, sa vyšplhá k číslu 355. Počet evakuovaných ľudí v oblasti dosiahne 1037.
Akoby nás napadli vojensky

Bývalý náčelník generálneho štábu Jiří Šedivý prirovnal operáciu ruskej vojenskej rozviedky k vojenskému napadnutiu štátu.

Vicepremiér a dočasný minister zahraničia Jan Hamáček, ktorý sa pôvodne chystal v pondelok s Andrejom Dankom vybavovať dodávky Sputnika V do Moskvy, prirovnal českú situáciu k tej, ktorú zažila Veľká Británia v roku 2018, keď mestečko Salisbury paralyzovali ruskí agenti otravou novičkom. Aj vtedy zomrel nevinný civilista.

Spolu s premiérom Andrejom Babišom vyzvala česká vláda svojich partnerov v EÚ a NATO na solidaritu a rozhodli o vyhostení až 18 ruských špiónov s diplomatickým krytím.

Viac ruských špiónov v minulosti na jeden raz vyhostili v nedávnej minulosti iba Spojené štáty a Veľká Británia. A viac už ani nešlo. Išlo o všetkých diplomatov, ktorých české tajné služby identifikovali ako príslušníkov ruských tajných služieb.

K výbuchu v muničných skladoch došlo už v roku 2014; prečo sa o ruskej role hovorí až teraz po takom dlhom čase?

„Nedávno, pred niekoľkými mesiacmi, získali bezpečnostné zložky nové dôkazy, keď identifikovali tých dvoch agentov. To predtým nedokázali. Potom nasledovalo množstvo ďalších krokov polície a len pred krátkym časom všetko do seba zapadlo,“ vysvetľuje pre Denník N Ondřej Kundra z týždenníka Respekt, v ktorom sa venuje práve pôsobeniu ruských tajných služieb v Česku.

To, k čomu došlo, prirovnáva k teroristickému činu a vojnovému aktu.

„Zomreli dvaja nevinní českí občania. Vláda musela reagovať. Keby to neurobila, znamenalo by to, že legitimizuje vraždenie Čechov cudzou veľmocou,“ hovorí český novinár a autor knihy Putinovi agenti.

O čo agentom jednotky 29155 v českých muničných skladoch vôbec išlo?

Polícia zistila, že ako Čepiga, tak aj Miškin prileteli do Česka pravidelnou linkou Aeroflotu 13. októbra 2014 z Moskvy, krajinu opustili v deň výbuchu 16. októbra a cez Rakúsko sa dostali do Ruska. „Pri vstupe do Česka sa obaja preukázali krycími pasmi vystavenými rozviedkou GRU, ktoré neskôr použili aj počas akcie vo Veľkej Británii. Cestovné dokumenty boli vystavené na fiktívne mená Ruslan Boširov a Alexandr Petrov,“ píše Respekt.
Bulharský priekupník a elitná jednotka 29155

„K výbuchu došlo práve, keď sa vyskladňovali zbrane pre bulharského obchodníka so zbraňami Emiliana Gebreva. No vyletelo toho do vzduchu oveľa viac,“ hovorí Kundra. Zrejme mali ísť na Ukrajinu.

V tom istom čase boli v Česku podľa investigatívca Christa Grozeva z Bellingcatu prítomní okrem slávnej dvojice zo Salisbury aj ďalší traja dôstojníci GRU.

„To len podčiarkuje, aká dôležitá operácia to pre GRU bola. Ak zvážime, že dvaja z nich požiadali o prístup do skladu, keď predstierali, že obchodujú so zbraňami, je takmer isté, že ich cieľom bolo nechať areál vybuchnúť,“ domnieva sa Grozev.

Aj on považuje za najdôveryhodnejší motív nákup zbraní Bulhara Gebreva. „V tom čase sa už na rovnakom mieste nakladali dodávky, takže sa zdá byť jasné, že mali byť jedným, ak nie hlavným, cieľom operácie.“

Osem členov tej istej jednotky v nasledujúcich šiestich mesiacoch cestovalo do Bulharska. Krátko po výbuchu vo Vrběticiach – a v Bulharsku boli aj vtedy, keď bol Gebrev a jeho syn záhadne otrávený. Po tomto odhalení Bulharsko vyhostilo z krajiny viacerých ruských špiónov.

Podobne ako pri výbuchu v českom sklade neďaleko slovenských hraníc či pri atentáte v Salisbury na juhu Anglicka išlo o prácu jednotky 29155.

Tej istej, ktorá údajne podľa New York Times údajne ponúkala extrémistom v Afganistane odmeny za útoky na amerických vojakov. Podľa Bieleho domu sa to však nepotvrdilo.

Nie je zvláštne, že po Salisbury sa v Česku aj Bulharsku objavuje stále tá istá dvojica?

„Ani nie. Je to malý, elitný tím. Vieme, že tí dvaja dostali medailu Hrdina Ruska v decembri 2014, ale netušili sme prečo. Teraz sa zdá, že už vieme prečo. A je logické, že posielate ,víťazov‘ na také dôležité misie, ako je zabitie bývalého agenta GRU v roku 2018,“ rozpráva Grozev.

Slovensko vtedy ako jediná krajina vo V4 ruských agentov nevyhostila – bránil sa tomu expremiér Robert Fico, vtedajší premiér Peter Pellegrini a najmä Andrej Danko, ktorý spochybňoval britskú verziu.

O niekoľko mesiacov nato však Pellegrini musel za nepriateľské správanie vyhostiť ruského príslušníka GRU z krajiny. A krátko po nástupe do vlády nechal troch ruských agentov vyhostiť zo Slovenska aj Igor Matovič.

Išlo o reakciu na to, že ruský špión FSB pod falošným menom získal slovenské víza, aby sa zúčastnil na vražde čečenského azylanta v Berlíne v roku 2019.
Otrasy budú obrovské

Dosah na česko-ruské vzťahy bude po odhalení pozadia výbuchu masívny.

„Vzťahy sú zlé už dlhší čas, minulý rok sa zhoršili po kauze ricín, toto povedie k ďalšiemu zmrazeniu,“ myslí si Kundra.

Pre Česko je to zároveň dôležitý moment, keď vláda musí jasne povedať, či chce, aby sa do súťaže na rozšírenie jadrovej elektrárne Dukovany zapojil ruský Rosatom. Jeho účasť pritom české tajné služby považujú za vysoko rizikovú.

Okrem toho je v hre aj zavretie českej ambasády v Moskve.

Dá sa predpokladať, že Rusko pristúpi k odvetnému kroku a vyhostí rovnaký počet českých diplomatov. Očakáva sa aj spoločné rokovanie veľvyslancov NATO, na ktorom by sa operácia ruskej tajnej služby v Česku mala rozoberať. Spojenci by mohli podobne ako pri Salisbury podniknúť podporné akcie.

O tom, že konzekvencie budú rozsiahle, je presvedčený aj Christo Grozev z Bellingcatu. „Toto je pravdepodobne prvý skutočný teroristický útok s výbuchmi a mŕtvymi občanmi v Európe podniknutý priamo ruskou vládou,“ rozpráva bulharský investigatívec, ktorý odhalil pravú identitu „ruských turistov zo Salisbury“.

Aj preto očakáva bezprecedentnú reakciu, ako aj to, že sa čoskoro dozvieme nové skutočnosti.

O tom, že Česko by malo odstúpiť zo strategických projektov s účasťou Ruska, je presvedčený aj bývalý dôstojník českej rozviedky Jan Paďourek.

„Mal som z toho trochu husiu kožu. Je to potvrdenie toho, čo dlhodobo hovoríme, teda že tu Rusi vyčíňajú. Je to štát, ktorý sa voči nám správa nepriateľsky. Sú tu nielen indície, ale teraz už aj jasné dôkazy, že si musíme dávať zásadný pozor, pretože akákoľvek aktivita strategických investícií či projektov s Ruskom je úplne nemožná,“ povedal pre Deník N.

Vyradenie Rosatomu by podľa neho mala byť teraz jasná vec. Podľa neho ide o závažnejšiu udalosť než terorizmus militantných skupín.

„Nedá sa to s ničím porovnať,“ vraví a reakcia je podľa neho takisto nebývalá a bezprecedentná.

Vyhostenie 18 ruských agentov môže podľa bývalého rozviedčika Paďourka vážne narušiť bežný chod ruských spravodajských agentúr. „Nakoniec tam však môže byť viac pracovníkov spravodajských služieb ako 18. Ak toľko ľudí vyhostia z českej ambasády, prestane fungovať,“ myslí si zároveň.

Ruská diplomacia už odkázala, že Česko veľmi dobre vie, čo ho bude po takýchto „kúzlach“ čakať.

Podľa Paďourka je jasné aj to, že Rusi budú popierať a klamať. Ani po medzinárodnom vyšetrovaní Moskva nepriznala, že jej raketový komplex zostrelil let MH17 s 298 ľuďmi na palube, keď leteli ponad Donbas.

Putin v roku 2018 klamal i o tom, že Čepiga a Miškin sú obyčajní civilisti. Bellingcatu trvalo veľmi krátko, kým zistili ich pravú identitu a skutočnosť, že sú tajnými agentmi GRU. Teraz je už zrejme aj jasné, za čo dostali medailu Hrdinovia Ruska.

Útok na Česko, ktorý je podľa mnohých horší ako teroristický čin.

Venezuela: Učiteľka pomohla žiačke s interrupciou, teraz jej hrozí desať rokov väzenia
Jana ShemeshJana Shemesh
Nástenná maľba v Caracase. Foto - TASR/AP
Nástenná maľba v Caracase. Foto – TASR/AP

Muž znásilnil 13-ročné dievča, ale kým on uniká, prokuratúra chce potrestať ľudí, čo sa dieťaťu snažili pomôcť.

Keď na konci minulého roka silne katolícka Argentína legalizovala interrupcie, vo viacerých latinskoamerických krajinách si aktivistky a aktivisti za práva žien mysleli, že by im to mohlo pomôcť zmierniť drakonické potratové zákony v ich krajinách.

Príklad Venezuely však ukazuje, že to boli prehnané nádeje. Krajina sa oficiálne hlási k socializmu, ale je zároveň hlboko konzervatívna, pod silným vplyvom katolíckej cirkvi a čoraz viac aj fundamentalistických evanjelikálnych hnutí, ktoré v Latinskej Amerike získavajú podporu medzi obyvateľmi, ale aj politickými lídrami. Legálne interrupcie sú tam prakticky nemožné, v platnosti zostáva legislatíva z roku 1926.

Tá poslala do väzenia aj 31-ročnú učiteľku Vanessu Rosalesovú, ktorá v októbri minulého roka zohnala svojej 13-ročnej žiačke na žiadosť jej mamy liek misoprostol vyvolávajúci potrat. Školáčku opakovane znásilnil ich sused a vyhrážal sa jej, že ak niečo povie, zaplatí za to celá jej rodina.
[ TIP: Každé ráno zhrnutie dôležitých správ z Minúty po minúte na váš e-mail. Aktivujte si jedným kliknutím. ]

Matka hľadala pomoc aj u lekára. Skonštatoval, že dievča má znaky podvýživy, ešte nie plne vyvinutú maternicu a tehotenstvo by teda bolo rizikové. Hoci už toto by teoreticky umožňovalo dievčaťu vykonať legálnu interrupciu (záchrana života matky je vo Venezuele jediný dôvod na zákrok), nepodarilo sa im nájsť nikoho, kto by sa na to podujal. To je celkom bežná prax, mnohí lekári a lekárky dokonca nahlásia ženy, ktoré sa zaujímajú o interrupciu zo zdravotných dôvodov na polícii.

Matka sa preto obrátila na Rosalesovú, aktivistku za ženské práva, známu tým, že otvorene spochybňuje súčasnú potratovú politiku. „Vôbec neľutujem, čo sa stalo. Urobila som len to, čo by urobila každá matka,“ povedala New York Times.

Jej rodina podobne ako milióny ďalších Venezuelčanov žije v biede. Je vdova, má osem detí a bez finančnej pomoci od najstaršej dcéry, ktorá pracuje v susednej Kolumbii, by ledva prežili. Aj tak väčšinu dní bývajú skôr hladní.
Násilník je na slobode

Matka tiež deň po dcérinom potrate zašla na políciu, aby nahlásila, že bolo znásilnená. Policajti sa však viac zaujímali o to, ako sa dostali k interrupčným tabletkám. Odtiaľ už bola krátka cesta k Rosalesovej, ktorú zadržali a až do januára ponechali vo vyšetrovacej väzbe, kde spávala na podlahe a takmer nedostávala jedlo.

Momentálne je po intervencii generálneho prokurátora v domácej väzbe a čaká na proces. Medzitým jej však oznámili, že jej prekvalifikovali obvinenie z napomáhania interrupcii, za čo sú maximálne dva roky väzenia, na sprisahanie s cieľom spáchať zločin, čo je oveľa závažnejší čin so sadzbou desať a viac rokov.

To isté obvinenie teoreticky hrozí aj matke, aj tú už navrhovali zadržať, ale nateraz ju chráni to, že sa sama stará o maloleté deti.

Muž, ktorý dievča podľa jeho svedectva znásilnil, je na slobode, pravdepodobne na úteku. Domáci aj medzinárodný zatykač na neho vydali až v januári po tom, čo sa po online kampani latinskoamerických aktivistických skupín o prípad Rosalesovej začali zaujímať veľké svetové denníky. Je veľmi pravdepodobné, že znásilnenie nikdy nevyšetria a on sa vyhne spravodlivosti.

Môže za to nefunkčný justičný systém v krajine, ktorá je v ekonomickom, inštitucionálnom a spoločenskom rozklade, ale aj nezáujem vyšetrovať sexuálne napadnutia žien a dievčat. O to výraznejšia je podľa miestnych aktivistiek a aktivistov „nadpráca“ vyšetrovateľov a prokurátorov v prípadoch nelegálnych interrupcií.

Napríklad viaceré skupiny, ktoré ženám poskytovali interrupčné tablety, po prípade Rosalesovej zo strachu z vyšetrovania a uväznenia svojich spolupracovníčok a spolupracovníkov celkom zastavili činnosť.

To, aká je miera umelých potratov vo Venezuele, sa dá len odhadovať, lebo oficiálne štatistiky z pochopiteľných dôvodov neexistujú. Juhoamerický kontinent má však jeden z najvyšších počtov interrupcií na tisíc pôrodov. Odhady hovoria, že by to mohlo byť až okolo 300.
Nechceli trestať ženy

Bývalý vysoko postavený prokurátor Zair Mundaray New York Times povedal, že pred obrovskou ekonomickou krízou, ktorá vypukla pred viac ako desiatimi rokmi a kontinuálne sa prehlbuje, jeho kolegovia po celej krajine viac-menej uplatňovali neformálnu politiku nestíhania osôb za ilegálnu interrupciu či za pomoc pri jej vykonaní.

Vysvetľuje to tým, že sa necítili komfortne s nastavením zákona kriminalizujúceho ženy. Tie boli často obeťami domáceho a sexuálneho násilia, či doplácali na chudobu, nedostupnosť hormonálnej antikoncepcie a na ešte stále v Latinskej Amerike zaužívanú a katolíckou cirkvou podporovanú predstavu, že kondómy sú zlo. To, že by mali byť stíhané za to, že svoju nepriaznivú situáciu vyriešili, „ako sa dalo“, sa im nezdalo spravodlivé a navyše to viedlo k ďalším rodinným krízam a následnému nárastu kriminality, ktorá mala korene v zlyhávajúcich rodinách.

Mnohí z týchto prokurátorov, vrátane spomínaného Mundaraya, však už vo Venezuele nie sú, lebo utiekli pred prenasledovaním. To, samozrejme, nesúviselo s ich rozhodovaním v prípadoch ilegálnych interrupcií, ale s celkovou perzekúciou istých skupín ľudí považovaných za nepriateľov a podporovateľov opozície či agentov tajných služieb USA.
Vymyslené ľudské práva

Hoci vo Venezuele si už aj viacerí politickí lídri začínajú uvedomovať, že ekonomická katastrofa, v ktorej sa krajina nachádza, a ktorá sa prejavuje nefunkčným zdravotníctvom, školstvom, justíciou, sociálnym systémom, ekonomicky motivovanou emigráciou rodičov, ktorí doma nechávajú deti v starostlivosti starších súrodencov alebo starých rodičov, jednoducho volá po zmäkčení potratovej legislatívy a širokom sprístupnení antikoncepcie, stále to nestačí.

Napríklad prezident Nicolás Maduro minulý rok ženy vyzýval, aby mali každá aspoň šesť detí, lebo vlasť ich potrebuje. V krajine pritom pribúda podvyživených, bezprizorných detí, ktoré končia na ulici, lebo ich rodičia ich nevládzu nasýtiť.

Na svojom stanovisku zotrváva aj katolícka cirkev, ktorá si v tejto otázke s Madurovým režimom veľmi dobre rozumie. Venezuelská biskupská konferencia k výzve na legalizáciu potratov napísala: „Mocné medzinárodné organizácie sa snažia legalizovať potraty na základe falošných konceptov modernity, vymýšľajú si nové ľudské práva a podporujú politiky, ktoré idú proti Božím plánom.“

V takomto spoločenskom nastavení je veľmi málo pravdepodobné, že by sa presadili čo i len minimálne zmeny. To, že hlavné bremeno, vrátane rizika trestného stíhania a uväznenia, budú naďalej znášať ženy, už k tomu automaticky patrí.

Chatár z Chaty pod Rysmi: Jedno video tlačenice na reťaziach a sezóna klesla o tretinu
Soňa MäkkáSoňa Mäkká
Viktor Beránek. Foto – Soňa Mäkká
Viktor Beránek. Foto – Soňa Mäkká
0003:48

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Najvyššie položená chata vo Vysokých Tatrách je postavená na križovatke lavínových dráh. Lavíny chatu viackrát zničili a prešla rôznymi prestavbami. Viktor Beránek je jej chatárom vyše 40 rokov a na viacerých rekonštrukciách pracoval. „Nebola strecha, v noci pršalo, všetci sme boli mokrí, len sme si prehodili cez seba igelit. Varilo sa vonku, kamienky a prach padali do jedla a vŕzgalo to medzi zubami.”

V rozhovore sa dočítate:

o zamestnancovi chaty, ktorý sa zachránil pred lavínou tým, že sa šiel napiť čaju a aj tak nasledujúci deň skoro zomrel,
že v socializme Viktora Beránka nechceli zamestnať, lebo bol „protištátny živel“ a sledovala ho ŠTB,
ako si po prejdení železnej opony rozmyslel emigráciu,
prečo chatu postavili na takom nevhodnom mieste

Ako ste sa dostali k práci chatára na horskej chate?

Keď som mal 18 rokov, politicko-spoločenské pomery ma donútili, aby som niečo robil. Bolo to v období vrcholiacej normalizácie a okupácie, keď sem dorazili ruské vojská na internacionálnu pomoc. Ja som sa do toho nejako emotívne zaplietol a mal som potom problémy so štátnou bezpečnosťou. Odišiel som zo školy, pretože som sa odmietal učiť ruštinu, pre mňa to bola ‚okupantština‘. Mal som tú mladícku nerozvážnosť a hrdosť, ale som na to dnes hrdý a patrí to k tomu veku. Zostal som bez školy, bez práce a mal som problémy, lebo kto nepracoval, bol príživník a mohli ho zavrieť.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Zatúlal som sa na Zbojnícku chatu, tam som sa pozeral na nosičov a rozmýšľal, či sa opýtať na nosenie. Potom som sa opýtal chlapca, ktorý obsluhoval v okienku, a ten chatára, pána Keleho staršieho. Pozrel na mňa a hovorí, ‚no dobre, my ťa zoberieme, tam máš krosnu, tu je zoznam, zajtra toto tu zoberieš hore a v sklade v hoteli Tatra ti to dajú.‘
Chata pod Rysmi. Foto – Ľubomír Mäkký

Tak som vzal krosnu, videl som, že to je úplne nepohodlné ‚hebedo‘, aj keď je to prázdne. Zišiel som dole, ráno som šiel do hotela Tatra, tam mi naložili nejaké cukry. Nevedel som, ako si to naložiť, nechcel som vyzerať ako ‚slabinger‘, tak som si naložil 48 kíl. A tak som s tou prvou vynáškou šliapal na chatu. Bola to krížová cesta na horu Golgotu. Bol som nevytrénovaný, taktika žiadna, bez jedla, nevedel som, kde sú ‚štandy‘, ako odpočívať. V druhej polovičke som sa už len plazil po štyroch. Na prvú vynášku, tak ako na prvú lásku, nezabudne človek nikdy.

Neodradilo vás to?

Zo začiatku ma to odradilo a nechcel som to robiť dlhšie než ten mesiac, na ktorý som bol prijatý. Starý pán Kele potom odchádzal a prichádzal nový chatár, Belo Kapolka. Vtedy som nosil také dlhé sombrero na hlave, dlhé vlasy, proste hipík. Keď ma nový chatár Belo Kapolka videl prvýkrát, šliapal hore, chystal sa prebrať chatu, ja som veselo bezstarostne išiel s tými vlasmi a s krosnou, a ešte to sombrero sa mi o ňu krčilo. Odvtedy som nevidel, že by nejaký nosič nosil sombrero v Tatrách. Tak keď ma videl, šiel za Petrom Rajcom, ktorý robil chatára na Rysoch a povedal mu, že tohto vyhodíme prvého.

Nakoniec ma chcel, keď si pozrel knihu vynášok, no odišiel som, chcel som ísť niekam do veľkého mesta. Tie hory boli krásne, občas som si vyšiel na túru. Ale keby som bol o dva roky starší, bol by som už dávno emigroval a šiel žiť do Indie alebo niekam inam. Mňa bavil ten slobodný život, vtedy státisíce mladých ľudí cestovalo.

Chodili do Indie, tam boli silné hippies kolónie, ľudia sa tam plavili na lodiach, všelijako sa prebíjali stopom. To ma oslovilo, aj som chodil tak oblečený, kvetované košele a nohavice široké dole. A voľná láska v tom bola samozrejme.
Výhľad z Rysov na poľskú stranu. Foto – Soňa Mäkká

Bol to taký protest proti konzervatívnej spoločnosti, ktorá, dá sa povedať, vtedy končila a nastupovala táto generácia Beatles, Rolling Stones a ďalších skupín. Ale nedostal som sa do zahraničia, medzitým sa hranice uzavreli a ja som musel ísť na dva roky na vojnu. Namiesto toho, aby som bol slobodný človek, skončil som v zelenom väzení.

Tam bol zlomový okamih, keď som si na vojne, za ostnatým drôtom niekde na severe Čiech, uvedomil, aká je tá krajina sivá. Komíny tušimickej elektrárne tam čmudili, a ja som spomínal, aké tie Tatry bývajú nádherné. Mal som nejaké fotky zo Zbojníckej chaty a tie som prezeral stále dookola. Tam sa začal rodiť môj vzťah k Tatrám a kráse tých hôr.

Kedy ste prišli na Chatu pod Rysmi?

Dokončil som si strednú hotelovú školu a zároveň som bol na chatách. Na začiatku roku 1977 bol na Chate pod Rysmi Peter Rajec, ktorý chystal prestavbu chaty. Chata bola jednoposchodová, tiekla do nej voda cez strechu. Uvažovalo sa, že by sa pristavilo poschodie, kde by sa spalo, spodná časť by ostala len pre jedáleň. Oslovil ma, či by som mu s tým nechcel pomáhať. Ani na minútu som nezaváhal.

Pracovnú silu tvorili horolezecké oddiely, ktoré vyslali po dvadsať ľudí a tí tam makali celý týždeň. Večery bývali super, zahralo sa na gitaru a bola sranda. Nebola strecha, v noci pršalo, všetci sme boli mokrí, len sme si prehodili cez seba igelit. Varilo sa vonku, kamienky a prach padali do jedla a vŕzgalo to medzi zubmi.

Ako ste sa stali chatárom?

V roku 1978 sa chata otvárala ako zrekonštruovaná. Peťo Rajec sa rozhodol, že by skončil, mal už veľkú rodinu, a že pôjde robiť niečo dole. Na podniku navrhol, aby som robil chatára. No nie s mojím kádrovým profilom, bol som protisocialistický živel, triedny nepriateľ, a neviem čo. Hneď sa postavili proti tomu – pohraničná stráž, ktorá tam chodila a rôzni ľudia, čo ma sledovali. Založili na mňa aj spis v roku 1977, ako na sledovanú osobu.

Nevyzeralo, že by som prešiel, chceli tam mať káder, ktorý im bude donášať a spolupracovať s nimi. No vtedy bol fantastický šéf tohto podniku, Tatranskej správy účelových zariadení. Mali sídlo v Smokovci, spravovali hotely aj lanovky. Šéf Laco Harvan behal, bežkoval, lyžoval, bol to taký dubčekovský typ, ktorý prežil tak, že ho niekam zašili. Povedal, že viete čo, dáme ho tam na rok a keď urobí prúser, tak ho vyhodíme. Tak odstavil týchto červených banditov, keď to tak mám povedať. Čakali, že ma chytia, lebo napríklad nepôjdem voliť, čo som ani nechodil, lebo voľby boli dobrovoľne povinné. Desať rokov na mňa na ŠTB viedli spis.
Mengusovská dolina. Foto – Soňa Mäkká

Mňa bavilo to nosenie, život na chate, medzitým padli prvé lavíny na chatu, takže som to musel opravovať. Tak som vlastne od roku 1979 začal byť chatárom za takých neistých podmienok. Dokonca som bol rozhodnutý, že emigrujem. Podarilo sa mi cez Juhosláviu prejsť do Talianska, a už som mieril na Traiskirchen, kde bol utečenecký tábor. Po troch dňoch stopovania som si to rozmyslel a zasa som prešiel tú železnú oponu, hoci Juhoslávia ju nemala až takú tvrdú. Nikdy som neplánoval, že by som na tej chate bol navždy, a možno preto som tam zostal.

Nasledovali ďalšie opravy, v roku 2000 chatu zasiahla veľká lavína, ktorá ju úplne zničila. Nedávno prešla generálnou rekonštukciou, keď sa postavila nanovo.

Áno, je trocha nešťastne navrhnutá, keby bola len trošku vyššie posunutá, bola by v bezpečí. V 30. rokoch bolo viac dôvodov, prečo ju postavili tu a nepočítali s lavínami. Ťažký štít nevyzerá tak hrozivo. No vietor nanosí hromady snehu a počas dvoch hodín tam je zrazu aj vyše metra nového snehu.

V roku 2000 chata z polovice zmizla. Zmietlo to horné poschodie, chata bola zničená aj vo vnútri. Ale to nebolo prvý krát. V roku 1955 lavína chatu tak rozbila, že vytlačila okenice, miestnosti naplnila snehom a zdemolovala priečky ako buldozér.
Chatu pravidelne ohrozujú lavíny. Foto – Soňa Mäkká

Aj minulú zimu tesne pred koncom roka spadla na chatu lavína. Mal som tam človeka, ktorý odhadzoval spred chaty sneh a bol tam úplne sám. Mal som prísť hore, ale bola taká víchrica, že som nešiel. Našťastie zašiel do chaty a vtedy spadla lavína. Keby tam bol sám, tak ho buď zmetie, alebo ho natlačí na stenu chaty a prikryje ho. Z toho sa prakticky nedá dostať, ako z betónu. Mal z pekla šťastie, že sa šiel napiť čaju.

Smrtka to skúsila ešte na druhý deň. Ráno zapol agregát, aby dobíjal batérie, len si neuvedomil, že lavína upchala komínik z agregátu. To je benzínový motor ako v aute a všetok dym šiel do chaty. Našťastie hore šliapal môj kamarát horský vodca Robo Turjaník. Našiel ho na zemi ležať v bezvedomí a už ho zachránila len rýchla pomoc helikoptéry. Rozhodlo asi päť minút. On to v tej chate necítil.

Generálna rekonštrukcia sa robila na základoch starej chaty, no uvažovalo sa o jej presunutí na bezpečnejšie miesto. Prečo to zlyhalo?

Áno, keby sa chata posunula inde, bolo by po lavínovom probléme. No u nás niečo presadiť, v tomto konzervatívnom prostredí, a dostať povolenia od ľudí, ktorí sedia v kanceláriách, je vylúčené. Stroskotalo to vyslovene na ľuďoch.

Bol problém so zámenou pozemkov, s kúpou iného pozemku, alebo s čím?

Ja ani presne neviem, kde bol problém. Ochranári sa napríklad báli, že sa postaví nová chata a stará sa nezbúra. Toto bol jeden z vážnych argumentov. Tak ale načo by tam boli dve chaty tak blízko seba.

Chata pôvodne mala stáť inde, no v 30. rokoch sme sa naťahovali s Poľskom o prihraničné územia. Vtedy vznikol tzv. Krakovský dohovor medzi Poľskom a Československom, ktorý zakazoval výstavbu akýchkoľvek objektov kilometer od hranice z oboch strán. Chata mala stáť nad sedlom Váha smerom k Rysom, približne vo výške 2400 metrov.
Ťažké pleso a Bielovodská dolina zo sedla Váha. Foto – Soňa Mäkká

Nová chata má veľký protilavínový štít, funguje?

Pravidelne prechádza skúškou, lebo malé lavíny padajú každý rok. Tá, o ktorej som hovoril, odtrhla plechy na streche, a už keď odtrhne jeden plech a dostane sa pod to ďalšia časť lavíny, potom to už môže zobrať celú strachu. Plechy dostávajú obrovské nárazy, praskajú, v zime je ten zinkotitánový plech krehký, jedného dňa sa veľké poškodenie chaty môže zopakovať. To je sila prírody, nikdy si nie ste stopercentne istí, keď ste aj v chate a lavína hučí cez vás.

Neodmysliteľnou súčasťou chaty je panoramatická kadibúdka. V noci s čelovkou je to taká menšia túra. Uvažujete tam urobiť aj iné sociálky?

Jedna kadibúdka je málo. Uvažujeme, že by sme ju rozšírili, dali dve kadibúdky, ale tam je riziko, že spadnú do doliny aj s turistami, ktorí tam budú sedieť. Je to problém v tie dni, keď sa nahrnú ľudia. Ale v 99 percentách nie je problém. V noci tam spí 20 až 30 ľudí, tak stačí. Sme schopní otvoriť chemický záchod v chate, ale nechceme ho veľmi prevádzkovať. Dáva sa doň nejaká tekutina, síce neškodná, no na najlepšie rozloženie toho, čo tam padne, je tráva pod kadibúdkou.

Mohli by sme pristaviť kadibúdku zvonka, ale museli by sme obetovať okno s výhľadom z chaty. Ja si myslím, že zážitok z cesty na kadibúdku v tých ľuďoch ostane dlho. Je tam taká hojdacia lavička, kde môžu počkať. Teplo majú aj doma, nech sú na seba tvrdší. A hlavne nie je smrad v chate.
Panoramatická kadibúdka. Foto – Soňa Mäkká

Chata je zásobovaná nosičmi aj vrtuľníkom?

To by ste nás trošku urazili, my sme na to hrdí, že vrtuľník nevyužívame. Okrem nosičov nosia aj turisti, ktorým nachystáme náklad pri rázcestníku na Popradské pleso.

Stále platí, že za vynesených päť kíl dostanú čaj?

Dostanú čaj, prípadne s rumom, alebo polievku, a pochvalu od personálu. Hneď tam vzniká dobrá väzba medzi tými ľuďmi. Majú aj zážitok, ako niesli na chatu plynovú bombu.

Koľko nosičov potrebujete počas sezóny?

Minimálne deväť. Sme rozdelení na tri trojky. Jedna šliape ráno hore s nákladom. Druhá trojka je na chate od predošlého dňa. Cez deň je tam šesť ľudí, ktorí makajú v kuchyni. Nosič príde hore, dá si suché tričko a maká ďalej. Máme tam aj dve kočky, ktoré nosia pomenej, po 20 kíl. Aj moja dcéra Lenka už chodí pomáhať. Udržujeme si kondičku a baby si udržujú postavu, takže žiadna helikoptéra, lebo by sme boli všetci v oblekoch a dosť pribratí.
Žabie plesá cestou na Rysy. Foto – Soňa Mäkká

Aká bola uplynulá sezóna s koronavírusom?

Posledná sezóna bola odlišná od predchádzajúcich. Zmenila sa klientela. Prišla len domáca, česká a poľská. Chýbalo napríklad Lotyšsko, Belgicko či Litva. Zmenil sa tak režim v doline, pretože domáca klientela čakala na dobré počasie. Potom všetci vyrazili masovo do hôr ako na manifestáciu na prvého mája. A ďalší deň, keď pršalo, prišlo len desať ľudí.

Z toho potom vznikali tie videá, koľko ľudí je na reťaziach a že to tam upchali. Tak si iní povedali, ‚tam je veľa ľudí, my tam nepôjdeme‘. Potom nám sezóna klesla o tretinu. Chýbali aj tí ľudia, ktorí prišli zďaleka, boli týždeň v Tatrách a za ten týždeň to chceli využiť. Šli aj do horšieho počasia.

Bohužiaľ, táto klientela príde, keď má azúrové nebo a dobrú predpoveď na internete. Ľudia šliapu v súvislom zástupe hore a dole, čo nie je turistika. Kvôli desiatim minútam na vrchole, na ktorý sa ani nedostanete. Ja osobne idem na túru aj za zlého počasia.

Horská služba predsa vystríha, že za zlého počasia sa nemá chodiť na hory.

Ale to neznamená, že zlé počasie sú hmly alebo keď trošku mrholí, alebo je zamračené. Je rozdiel zlé a nebezpečné počasie. Samozrejme, keď sú v lete búrky, treba ustupovať z hrebeňov a vrcholov niekam do bezpečia chát alebo do doliny. Ale s tým človek musí počítať. Aj horskí vodcovia, ktorí vodia na Gerlach, vyrážajú skoro ráno, aby už na poludnie boli v bezpečí na Sliezskom dome. To je ďalšia vec, že turisti chodia neskoro na túry.

Potom tým, že ich je obrovská masa, je tam hluk, stres, upchajú sa reťaze a toto asi nie je to, čo hľadáme v horách. V tomto tá sezóna bola taká, že buď všetko alebo nič. A pritom nebolo zlé počasie, mnohokrát ani nezapršalo alebo sa zase vyjasnilo. Vtedy sú tie úžasné chvíle, keď ste sami v doline a hmly sú ešte pod vami a pomaly sa to rozplýva. Človek si v pokoji šliape na chatu a užije si to.

Kedy jesť, keď chceme chudnúť či efektívne trénovať? Vedec Sedliak hovorí aj o prerušovanom hladovaní
Michal ČervenýMichal Červený
Milan Sedliak. Foto N - Tomáš Benedikovič
Milan Sedliak. Foto N – Tomáš Benedikovič

Príklad dánskych zdravotných sestier ukazuje, že práca na zmeny môže byť karcinogén.
0034:12

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Vedec Milan Sedliak sa už viac ako dvadsať rokov zaoberá cirkadiánnymi rytmami – skúma, ako ľudské telo funguje v jednotlivých častiach dňa. Na tejto téme postavil aj svoju habilitačnú prácu, vďaka ktorej získal titul docent.
[ Odoberajte nové vydania Športového newsfiltra každý pondelok od septembra do júna na e-mail. Pre aktiváciu stačí raz kliknúť. ]

V pilotnej prednáške Športovej vedy (nájdete ju na YouTube aj na podcastovom kanáli Športové podcasty) odpovedal aj na divácku otázku, či raňajkuje hneď po prebudení.

„Vstanem, vypijem deci vlažnej vody a 10 až 15 minút si pocvičím pozdravy slnku a podobne. Potom zjem kašu – či už ryžovú, krupicovú, alebo vločky. Nepotrebujem ani kávu,“ hovorí.
Prečítajte si
Najväčšia chyba pri chudnutí? Ľudia začnú jesť menej, hovorí výživový poradca

Sedliak vychádza aj z veľkej štúdie na 1700 ľuďoch, ktorá skúmala, aký vplyv mali rozdielne časy prijímania kalórií na chudnutie.

„Úspešnejší boli tí, ktorí prijímajú kalórie skôr v priebehu dňa. Za týždeň schudli o sto gramov viac,“ hovorí.

V priebehu dňa sa líši aj termický efekt jedla – koľko energie telo investuje do žutia či spracovania jedla. „Ráno je termický efekt o 44 % vyšší, aj keď z pohľadu celkového výdaja energie je to rozdiel iba štyri percentá. Z dlhodobého hľadiska to však môže mať vplyv na pomalé priberanie zo dňa na deň,“ tvrdí a dodáva: „Ráno lepšie spaľujeme sacharidy, večer tuky.“

Ako však jesť ráno, keď aj veda dokazuje, že väčšina ľudí ráno nepociťuje hlad? Môže za to takzvaný hormón hladu ghrelín, ktorého aktívnej formy je ráno v ľudskom tele menej.

„Riešili sme to napríklad s jednou mladou slovenskou plavkyňou, ktorá sa postupne naučila jesť malé porcie – je to o zvyku. Možno aj preto na nedávnych pretekoch v Štokholme zaplávala viaceré osobné rekordy. Ak dieťa odmieta raňajky, netlačme príliš, skúsme mu dať kakao a hlavne dobrú desiatu,“ radí Sedliak.

Upozorňuje na niekoľkoročný výskum, ktorý ukazuje, že ak 4-ročné deti vynechávali raňajky, mali väčšiu pravdepodobnosť nadváhy a obezity vo veku 7 rokov.

Deťom navyše nerobia dobre ani tréningy nalačno. „Vyskúšali to rodičia hokejistov v Banskej Bystrici a zopár detí malo hypoglykémiu (nízku koncentráciu cukru v krvi – pozn. red.) a muselo si ísť sadnúť na lavičku. Vynechanie raňajok nie je cesta hlavne u detí.“

Sedliak však dodáva, že na časovanie jedla sa budeme sústreďovať zbytočne, kým nedodržíme základnú zásadu chudnutia: „Energetický príjem musí byť nižší ako energetický výdaj.“
Nočné zmeny sú karcinogén

Sedliak vysvetľuje, že každá bunka má akési zabudované hodiny, ktoré tikajú v približne 24-hodinovom rytme. „Primárne ich reguluje slnečné svetlo,“ hovorí.

Typickým príkladom narušenia rytmu je cestovanie medzi časovými pásmami, po ktorom príde takzvaná pásmová choroba (jet lag). Dočasne sa rozhodí následnosť procesov v tele a trvá pár dní, kým sa upraví.

Akých procesov? Napríklad hormón kortizol sa nezačína vyplavovať krátko po zobudení, ale pár hodín predtým – telo predpokladá, čo sa bude diať. Rovnako je to aj pri hormóne melatonín, ktorý sa vyplavuje už niekoľko hodín pred spánkom a telo naň postupne pripravuje.

„Príklad dánskych zdravotných sestier ukazuje, že práca na zmeny môže byť karcinogén pre niektoré typy nádorov. Väčší výskyt rakoviny prsníka mali tie, ktoré dlhodobo robili nočné služby.“

Veda však ešte nemá odpoveď, ako toto riziko znížiť. „Skúma sa to, v chronobiológii je to teraz veľká téma,“ hovorí Sedliak. Dodáva však, že nejesť počas nočnej zmeny sa nejaví ako lepší variant – v takom prípade je väčšie riziko hypoglykémie či úrazov. Nevie však odporučiť, či prijímať viac sacharidov, tukov alebo bielkovín.
Ste škovránok či sova?

Chronobiológia zistila aj to, že ľudia sa delia na dve základné skupiny – ranné škovránky a nočné sovy. Druhým menovaným sa napríklad o čosi neskôr vyplavuje hormón spánku melatonín a aj najnižšiu teplotu má ich telo počas spánku až po šiestej rannej hodine, kým u škovránkov je to už pred piatou. Ak chcete zistiť, ktorý typ ste, spravte si dotazník napríklad na chronotyp.cz.

„Fíni sedem rokov sledovali ľudí, ktorí chceli schudnúť. Zistili, že nie je dobrý nápad jesť pravidelne neskoro večer a v noci. A to nezávisle od chronotypu,“ hovorí Sedliak.

Výskumy ukazujú aj to, že nie je dobré jesť často počas dlhého časového okna, čo nahráva zástancom takzvaného prerušovaného hladovania, ktoré je v posledných rokoch veľmi populárne a viete si k nemu pomôcť aj cez rôzne mobilné aplikácie.

„Ak jete dve-tri jedlá denne, raňajkujete a posledné jedlo skonzumujete okolo tretej-štvrtej popoludní, podľa talianskej štúdie by to malo byť zárukou štíhlosti a zdravia,“ hovorí Sedliak.

Problémom je to však napríklad u športovcov, ak majú podvečerný tréning a potrebujú naštartovať regeneráciu či budovanie svalov bielkovinami.

Stále však presne nevieme, aké dlhé by malo byť okno, počas ktorého jeme. „Ja by som bol za posunutie začiatku na ráno a ukončenie čo najďalej od času zaspania,“ hovorí Sedliak.

U detí by dbal na raňajky, u dospelých to nie je až také dôležité.

Odporúčania sú: nejesť po 21.00 h, na večeru si dať menej sacharidov na úkor tukov a aspoň polovicu kalórií zjesť do 15.00 h. Večera by mala byť menšia ako obed.

„Nehovorím, že prerušované hladovanie je zázrak, ale potenciál sa tam javí byť. Ak obmedzíme čas jedenia, obmedzíme aj kalórie – jednoduchá fyzika.“
Tenisové podanie: ráno iné ako poobede

Vedci z Fakulty telesnej výchovy a športu UK v Bratislave rozdelili ľudí na dve skupiny. Jedna trénovala tri týždne ráno o siedmej, druhá popoludní o piatej.

„Ukázalo sa, že v celkovom zlepšení svalovej sily nebol rozdiel,“ hovorí spoluautor Sedliak o štúdii z roku 2002.

Isté rozdiely však medzi ľuďmi boli. „Tí, čo trénujú poobede, stále budú slabší ráno, ale tí, ktorí trénovali ráno, budú rovnako silní ráno aj poobede,“ hovori.

Dodáva však, že ak vám ide o rýchle výsledky (menej ako tri týždne), lepšie je sa rannému tréningu vyhnúť.

„Aj keď sa obe skupiny zlepšili rovnako po troch mesiacoch, tí, ktorí trénovali poobede, sa zlepšovali rýchlo v prvých troch týždňoch a rast sily sa postupne spomaľoval. Ranná skupina sa síce spočiatku trápila a rástla pomaly, postupne však poobednú dobehla.“

Experimenty ukázali, že počas dňa sa menia napríklad motorické schopnosti: kým ráno je tenisové podanie presnejšie, poobede je síce menej presné, ale rýchlejšie.

Cvičenci v štúdii vedcov z FTVŠ boli ráno slabší o 4 až 10 % pri tlaku nohami. „Ak poobede vytlačíte napríklad na lavičke 100 kíl, ráno to bude 90 až 96. Skúmali sme aj to, či ráno pomôže napríklad stimulácia metalovou hudbou či poriadnym rozohriatím. Pomôže, ale len čiastočne.“

Počas živej prednášky dostal Sedliak od diváka otázku na nočný tréning ultramaratóncov, ktorí pretekajú aj v noci.

„Nehovorím, že by to nikdy nemali trénovať. Ukazuje sa však, že po ultramaratóne je telo zdevastované a srdce extrémne unavené. Načo je tam zbytočne často takáto záťaž? Uprednostnil by som čo najviac normálneho režimu.“

Spomenul príklad fínskych regrútov, ktorí cvičili v noci počas povinnej vojenskej služby. „Zvýšila sa o nich chorobnosť, zranenia a znížila sa im výkonnosť. Možno im vybudovali psychickú odolnosť, ale znížili fyzickú.“

[Tip na knihu: Telo v 21. storočí. Návod na lepší život v prebytku docenta Milana Sedliaka a reportéra Denníka N Michala Červeného.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

včera 14:14
BývanieInvestovanie, úvery, poistenieÚvery
Chcem hypotéku: Na akú nehnuteľnosť mi ju banka nedá? Oplatí sa teraz refinancovať úver?
Marianna Onuferová
Ilustračné foto – Fotolia
Ilustračné foto – Fotolia

Päť odborníkov na hypotéky vysvetľuje, akú mám šancu získať hypotéku, keď si chcem kúpiť chalupu alebo postaviť dom.
Hovoria tiež, kedy môže mať banka problém s financovaním konkrétnej nehnuteľnosti a teda kedy nedostanem hypotéku, hoci mám dostatočný príjem.
Vysvetľujú tiež, kedy a komu sa oplatí refinancovať hypotéka.

1. Chcem si kúpiť chalupu. Dá mi banka na to hypotéku? Kedy nemusím so žiadosťou uspieť?

2. Chcem si postaviť dom. V akej fáze mi dá banka naň hypotéku? Sú nejaké rozdiely medzi bankami? Na čo si mám dať prípadne pozor?

3. Kedy mi banka nemusí dať hypotéku na konkrétnu nehnuteľnosť, hoci by mi na ňu príjem vyšiel? (Môže mať nejaký problém s nehnuteľnosťou alebo aj s konkrétnym žiadateľom ?)

4. Oplatí sa mi v súčasnosti refinancovať hypotéku? Kedy? Je šanca, že mi aj terajšia banka zníži úrok?
Prečítajte si
Kam sa oplatí vložiť pártisícové úspory? Odpovedá šesť odborníkov

Odpovedali:

Maroš Ovčarik, riaditeľ Partners Investments;
Slavomír Molnár, hypotekárny špecialista, Prosight Slovensko;
Zuzana Hromníková, hypotekárna špecialistka Gepard Finance;
Bruno Gábel, hypotekárny špecialista, ProHypo;
Eva Šablová, riaditeľka pre úvery FinGO.sk.

Tu sú odpovede:
[ Odoberajte e-mailové upozornenia na nové články v rubrike Bývanie e-mailom. Aktivujte jedným kliknutím sem. ]
1. Chcem si kúpiť chalupu. Dá mi banka na to hypotéku? Kedy nemusím so žiadosťou uspieť?

Maroš Ovčarik,
riaditeľ Partners Investments

Viaceré banky neakceptujú ako zabezpečenie úveru rekreačnú nehnuteľnosť, resp. rekreačné nehnuteľnosti môžu byť financované s maximálnou splatnosťou 8 rokov. Výnimkou môžu byť rekreačné nehnuteľnosti s celoročným bývaním. Niektoré banky vedia po splnení kritérií akceptovať túto nehnuteľnosť ako štandardný rodinný dom. Teoreticky sa dá chalupa financovať hypotékou aj tak, že sa založí iná nehnuteľnosť určená na bývanie.

Slavomír Molnár,
hypotekárny špecialista, Prosight Slovensko

Nehnuteľnosti určené na rekreáciu, medzi ktoré patrí aj chata, majú štandardné podmienky financovania v bankách 60 % LTV (percento z hodnoty založenej nehnuteľnosti – pozn.) a 8-ročnú splatnosť. V niektorých bankách vedia individuálne schváliť hypotéku na chatu aj s lepšími podmienkami (20 až 30-ročná splatnosť a 80 % LTV) po splnení viacerých podmienok.

Medzi skúmané podmienky patrí, či je nehnuteľnosť svojou povahou určená na celoročné bývanie, či má charakter rodinného domu alebo či je trvalo obývaná. Nakoľko je posudzovanie týchto nehnuteľností vysoko individuálne a subjektívne, nedá sa dať všeobecné odporúčanie a návod s postupom. Jedinou istotou je v týchto prípadoch založenie inej nehnuteľnosti s dostatočnou hodnotou.

Zuzana Hromníková,
hypotekárna špecialistka Gepard Finance

Oblasť financovania rekreačných nehnuteľností prešla najvýraznejšími zmenami v júli 2018, kedy sa značne sťažil prístup k hypotékam pre financovanie tohto typu nehnuteľnosti. Všeobecne platí, že ak klient žiada o hypotéku pre financovanie kúpy rekreačnej nehnuteľnosti, musí sa pripraviť na maximálne percento financovania do 70 % v závislosti od banky a tiež v mnohých prípadoch na splatnosť úveru 8 rokov.

Pri schvaľovacom procese banka veľmi prísne vyhodnocuje, kde sa nehnuteľnosť nachádza a či je určená na celoročné bývanie. V individuálnych prípadoch dokonca môže odmietnuť financovanie tohto typu nehnuteľnosti (v prípade že ide naozaj o typické chatové oblasti mimo zastavaného územia obce, bez možnosti celoročného bývania).

Bruno Gábel,
hypotekárny špecialista, ProHypo

Kúpu chalupy, resp. nehnuteľnosti definovanej na liste vlastníctva ako rekreačná chata, je možné založiť pre potreby čerpania hypotekárneho úveru. Nie je však rekreačná chata ako rekreačná chata. Banky pri zakladaní nehnuteľností určených na šport a rekreáciu prihliadajú najmä na to, či je možné nehnuteľnosť použiť na celoročné bývanie. Pokiaľ áno, je možné na takýto typ nehnuteľnosti čerpať hypotéku až do 80 % z hodnoty nehnuteľnosti. Odporúčal by som sa zamerať najmä na ponuku ČSOB banky, či Tatra banky, ktoré spomínané financovanie dokážu poskytnúť.

Najčastejšie sa stretávame s komplikáciami pri schvaľovaní, pokiaľ sa nehnuteľnosť nachádza mimo zastavaného územia obce. Banka v takom prípade môže nehnuteľnosť posúdiť ako nevhodnú pre potreby založenia v prospech hypotéky, prípadne výrazne znížiť percento financovania. Úvery, ktoré banky poskytujú na základe založenej nehnuteľnosti, sú totiž úvermi na bývanie. Pokiaľ nehnuteľnosť nie je primárne určená na celoročné bývanie, môžu sa banky v niektorých prípadoch rozhodnúť financovať nehnuteľnosť s maximálnou lehotou splatnosti 8 rokov, čo je pre väčšinu klientov nezafinancovateľné.

Eva Šablová,
riaditeľka pre úvery FinGO.sk

Aby ste mohli získať štandardnú hypotéku, teda so splatnosťou do 30 rokov a financovaním do 80 % hodnoty nehnuteľnosti, musí byť chata celoročne obývateľná. Dokladujete to obvykle potvrdením stavebného úradu a znaleckým posudkom, z ktorého je zrejmé, že ide o nehnuteľnosť, v ktorej je možné trvalé bývanie.

Ak ide o rekreačnú chatu v turistických oblastiach, banky môžu úverom financovať aj tú, ale treba počítať so splatnosťou len 8 rokov a úver dostanete maximálne do 60 % z jej hodnoty. Problémom môže byť, ak má chata horšiu dostupnosť, čo sa týka prístupu k nej, prípadne leží mimo zastavaného územia obce so zlou infraštruktúrou.
2. Chcem si postaviť dom. V akej fáze mi dá banka naň hypotéku? Sú nejaké rozdiely medzi bankami? Na čo si mám dať prípadne pozor?

Maroš Ovčarik,
riaditeľ Partners Investments

Pokiaľ sa zakladá pozemok bez rozostavanej stavby, väčšina bánk dokáže poskytnúť úver do 70 %, maximálne 80 % z hodnoty pozemku. Úver na budúcu hodnotu stavby po dokončení sa zvyčajne schvaľuje, keď je rozostavaná stavba v takom štádiu, aby ju kataster dokázal zapísať na list vlastníctva. Pri murovanom rodinnom dome to môžu byť múry do výšky 1 – 1,5 metra, pri montovanom dome hrubá stavba pod strechou. Rozdiely sú pri čerpaní tranží. Nie vždy stačia iba fotografie k uvoľneniu ďalších prostriedkov. Niekedy je potrebné investovať ďalšie vlastné peniaze do stavby, aby sa dalo pokračovať v čerpaní úveru.

Slavomír Molnár,
hypotekárny špecialista, Prosight Slovensko

V momente, keď má klient znalecký posudok pozemku, projektovú dokumentáciu a vydané stavebné povolenie (nemusí byť právoplatné), dokáže žiadať o hypotéku na výstavbu v troch bankách (Tatra banka, ČSOB, UniCredit) na výstavbu celého domu. Tieto banky totiž dokážu vypočítať budúcu hodnotu nehnuteľnosti po dokončení už na základe predložených dokladov a schváliť jednou hypotékou celú výstavbu, čo výrazne zjednodušuje celý proces.

V ostatných bankách na trhu je nutné najprv za vlastné prostriedky či za financie z hypotéky alebo spotrebného úveru postaviť aspoň obvodové múry do výšky jedného metra. Následne je nutné zamerať rozostavaný dom, vypracovať znalecký posudok rozostavaného domu a žiadať hypotéku, v ktorej sa už zakladá rozostavaný dom.

Hypotéka sa čerpá v tzv. tranžiach, ktoré sa uvoľňujú podľa toho ako rastie hodnota nehnuteľnosti. Zo skúsenosti sú hlavné rozdiely medzi bankami najmä v nacenení budúcej hodnoty nehnuteľnosti, výške uvoľňovaných tranží či maximálnom LTV (percento z hodnoty založenej nehnuteľnosti – pozn.). Taktiež si treba dávať pozor na poplatok za nedočerpanie hypotéky a dokladovanie zhodnotenia nehnuteľnosti (jedna banka si vyžaduje osobnú návštevu stavby pred uvoľnením každej tranže).

Výstavba drevodomu je oproti murovanému domu oveľa náročnejšia z pohľadu financovania, keďže o hypotéku vie klient žiadať až v čase uzavretej hrubej stavby, ktorá vyžaduje štandardne niekoľko desiatok tisíc eur.

Zuzana Hromníková,
hypotekárna špecialistka Gepard Finance

Úver pre financovanie výstavby nehnuteľnosti je, dovolím si tvrdiť, najkomplexnejší typ úveru v bankovom sektore, nakoľko má veľmi veľa variácií a môže pri ňom nastať veľmi veľa chýb, ak sa nastaví nesprávne.

Čo sa týka financovania výstavby nehnuteľnosti, niektoré banky vedia klientovi poskytnúť úver už na vlastnený pozemok s právoplatným stavebným povolením, niektoré až na rozostavanú stavbu 1,5 m2 nad zemou, zameranú geometrickým plánom. Čerpanie finančných prostriedkov prebieha vždy na tzv. tranže (postupné uvoľňovanie peňazí z hypotéky oproti vzrastajúcej hodnote stavanej nehnuteľnosti), pričom klient pri tomto druhu čerpania úveru vždy spláca len úrok z vyčerpanej sumy (anuitná splátka sa spláca až po vyčerpaný celého úveru).

Veľmi dôležité je pri výstavbe tiež to, ako dokladuje klient nárast hodnoty stavanej nehnuteľnosti, či banka vyžaduje len fotografie z výstavby, alebo požaduje dokladovanie výstavby prostredníctvom faktúr a blokov a tiež, ako vie klient dočerpať samotný úver (na predložené právoplatné kolaudačné rozhodnutie alebo len na dokončenú stavbu).

Bruno Gábel,
hypotekárny špecialista, ProHypo

Pri výstavbe rodinného domu je potrebné myslieť na množstvo detailov. Čo môžem na pozemku postaviť? Je k pozemku zabezpečená prístupová cesta? Sú na pozemku zavedené inžinierske siete? Aký typ domu chcem na pozemku postaviť? Nielen tieto otázky priamo vplývajú na výber vhodného bankového domu.

Zrejme najvhodnejšími bankami, ktoré vedia financovať výstavbu rodinného domu sú VÚB banka, ČSOB banka a Tatra banka. Značnú konkurenčnú výhodu má pri výstavbe domu najmä VÚB, ktorá dokáže bez väčších problémov čerpať hypotekárny úver až do výšky 90 % z celkovej výšky úveru bez ohľadu na aktuálnu hodnotu nehnuteľnosti. V prípade Tatra banky či ČSOB je tranžové, teda postupné financovanie závislé od aktuálnej hodnoty nehnuteľnosti v čase čerpania. Uvedené banky tak vždy pustia iba toľko peňazí, koľko im dovoľuje nehnuteľnosť, čo môže viesť vo výnimočných prípadoch k problémom.

Najpodstatnejším parametrom pri výstavbe rodinného domu nie je ani tak úroková sadzba, ako skôr bezproblémové postupné financovanie. Nevhodný výber banky môže viesť do patovej situácie, kedy klient nemá peniaze na pokračovanie výstavby a banka mu ďalšie peniaze z úveru na výstavbu nebude chcieť pustiť. Základným stavebným prvkom pre schválenie úveru na výstavbu rodinného domu je vyliata základová doska, múry vo výške aspoň 1 meter a právoplatné stavebné povolenie. Stále však platí, že by klient mal mať aspoň 20 % z ceny projektu k dispozícií vo forme vlastných zdrojov. Vyvaruje sa tým patovým situáciám, ktoré som popísal vyššie.

Eva Šablová,
riaditeľka pre úvery FinGO.sk

Financovanie výstavby je veľmi individuálne a závisí od toho, či už ste začali stavať alebo nie. Ak výstavba ešte neprebieha, banky obvykle rozdelia vašu hypotéku na dve časti. Najskôr založíte pozemok a v závislosti od banky dostanete úver vo výške od 50 do 100 % z hodnoty pozemku. Z týchto financií postavíte základovú dosku, obvodové múry a priečky tak, aby bolo možné geodetom zamerať rozostavanú stavbu a zapísať ju na kataster. Vtedy už vedia banky poskytnúť úver na budúcu hodnotu.

Ak už na vlastnom pozemku staviate a ste aspoň v štádiu, že na stavbe je viditeľné stavebno-technické a funkčné usporiadanie prvého nadzemného podlažia, môžete rovno žiadať o úver na budúcu hodnotu. Peniaze čerpáte postupne, podľa toho, ako zhodnocujete stavbu.

Medzi jednotlivými bankami sú rozdiely v tom, ako posudzujú nielen schvaľovanie úveru na stavbu domu, ale aj v tom, akú sumu peňazí vám zo schválenej sumy vedia vyplatiť pri prvom čerpaní a aj pri ďalších čerpaniach. Rovnako tak je dôležité informovať sa na dokladovanie výstavby. Niektoré banky majú veľmi jednoduchý a flexibilný prístup, inde sa s financovaním výstavby natrápite.
3. Kedy mi banka nemusí dať hypotéku na konkrétnu nehnuteľnosť, hoci by mi na ňu príjem vyšiel? (Môže mať nejaký problém s nehnuteľnosťou alebo aj s konkrétnym žiadateľom ?)

Maroš Ovčarik,
riaditeľ Partners Investments

Banka komplexne posudzuje žiadateľa. Pokiaľ má dostatočný príjem akceptovateľný bankou, nemá žiadne negatívne záznamy v úverovom registri a spĺňa potrebné kritériá, môže byť dlžníkom na úvere. Nehnuteľnosť musí rovnako spĺňať kritériá pre akceptáciu zabezpečenia na hypotekárnom úvere. Štandardnými nehnuteľnosťami sú byt, rodinný dom, prípadne stavebný pozemok. Rekreačné nehnuteľnosti, nebytové priestory – apartmány, polyfunkčné budovy, stavby v zlom technickom stave nemusia byť pre banku vhodné ako zabezpečenie.

Slavomír Molnár,
hypotekárny špecialista, Prosight Slovensko

Za predpokladu, že ide o štandardnú nehnuteľnosť (rodinný dom alebo byt), je najčastejším problémom so založením vecné bremeno dožitia, exekúcia, nesúlad právneho stavu so skutkovým (na liste vlastníctva nie sú zakreslené niektoré budovy) alebo právne nevyriešená prístupová cesta. Problémom sú taktiež najmä v Bratislave rôzne nebytové priestory, ktoré sú prerobené na bytové priestory. Najčastejším problémom u žiadateľov je negatívny zápis v úverovom registri a nevhodný zamestnávateľ (pracovná agentúra alebo klient si účelovo nastaví príjem, ktorého výška je voči tržbám zamestnávateľa neprimeraná).

Zuzana Hromníková,
hypotekárna špecialistka Gepard Finance

Posudzovanie hypotekárnych úverov je vždy v kompetencii konkrétneho bankového domu. Každá banka zohľadňuje pri schvaľovacom procese množstvo parametrov, ktoré sa týkajú jednak samotnej bonity klienta, ale aj nehnuteľnosti, ktorú sa klient rozhodol financovať. Zamietavé stanovisko je viditeľné zväčša u klientov, ktorí financujú netypické nehnuteľnosti (bankou neakceptované, alebo individuálne posudzované), nehnuteľnosti nachádzajúce sa v odľahlých lokalitách, či nehnuteľnosti s právnymi a skutkovými vadami (nezapísané stavby na pozemkoch, nezabezpečený prístup k stavbe, neakceptovateľné ťarchy na nehnuteľnosti a podobne).

V prípade bonity klienta je viditeľné zamietavé stanovisko napríklad pri neštandardných, dlhodobo neudržateľných alebo bankou neakceptovateľných príjmoch, pri negatívnych záznamoch klienta v úverovom registri alebo pri nedostatočnej rezerve na splácanie nového úveru vzhľadom na aktuálne úverové zaťaženie klienta.

Bruno Gábel,
hypotekárny špecialista, ProHypo

Banky hľadia okrem tzv. primárnej návratnosti úveru, ktorá je reprezentovaná klientom, aj na sekundárnu návratnosť, ktorá je reprezentovaná nehnuteľnosťou. V zásade platí pravidlo, že čím špecifickejšia nehnuteľnosť, tým je banka obozretnejšia. V niektorých prípadoch tak nemusí vôbec akceptovať nehnuteľnosť ako predmet zabezpečenia.

Najčastejšie k tomu dochádza v prípade, že je na nehnuteľnosti vedená neakceptovateľná ťarcha alebo poznámka, napríklad poznámka o začatí výkonu záložného práva či exekúcie. Poloha nehnuteľnosti môže v niektorých špecifických prípadoch zohrávať úlohu pri založení úverom. Pokiaľ má banka vedomosť, že je v lokalite zvýšený výskyt neprispôsobivých občanov, môže sa rozhodnúť neposkytnúť úver na nehnuteľnosť v danej oblasti.

Stav, v akom sa nehnuteľnosť nachádza rovnako zohráva úlohu. Pokiaľ je v zlom stave, banka nemusí danú nehnuteľnosť akceptovať pre potreby čerpania úveru. Prípadov, pri ktorých banka odmietla nehnuteľnosť, však našťastie nie je veľa, no je dobré vedieť, že banky automaticky neakceptujú každú nehnuteľnosť, ktorú im klienti ponúknu.

Eva Šablová,
riaditeľka pre úvery FinGO.sk

Dôvodov môže byť veľa. Pri žiadateľovi sa často stretávame s tým, že sa v banke nekvalifikuje na poskytnutie hypotéky, napriek tomu, že jeho príjem je dostatočný. Banka ho však vyhodnotí rizikovo a preto úver neposkytne. Môže ísť napríklad o tieto dôvody: krátky pracovný pomer v zamestnaní alebo krátka doba podnikania, mladý človek bez úverovej histórie, nižšie vzdelanie alebo skutočnosť, že človeka so slabším ratingom ide do úveru sám, teda splácanie je postavené len na jednom príjme, ktorý banka vyhodnotí ako menej stabilný do budúcna a podobne.

Pri týchto dôvodoch však stačí vybrať vhodnú banku, lebo každá banka má inú cieľovú skupinu a posudzuje bonitu človeka odlišne. Pokiaľ máme klienta, ktorý síce príjem má, ale v minulosti (do 5 rokov) mal problém so splácaním svojich úverov, môže mať rovnako problém získať úver.

Čo sa týka zabezpečenia úveru, aj to môže byť dôvodom na negatívne stanovisko banky. Obvykle banky nechcú zobrať ako zabezpečenie nehnuteľnosť v zlom technickom stave, ak dom či byt nespĺňa základné kritériá pre bývanie, ako napríklad zavedené funkčné kúrenie, či sociálne zariadenie alebo kuchynská linka. Problémom bývajú aj nehnuteľnosti, ktoré nemajú vysporiadané pozemky, alebo ak nie je zabezpečený prístup k domu po spevnenej ceste s bankou akceptovateľným vlastníckym vzťahom. Ďalšou kategóriou sú ťarchy na liste vlastníctva, ktoré banky neakceptujú. Ide najmä o vecné bremeno dožitia, exekúcie a iné ťarchy, ktoré znemožňujú nakladanie s nehnuteľnosťou.
4. Oplatí sa mi v súčasnosti refinancovať hypotéku? Kedy? Je šanca, že mi aj terajšia banka zníži úrok?

Maroš Ovčarik,
riaditeľ Partners Investments

Ak je úver mimo výročia fixácie a nová banka by nevedela preplatiť sankciu za predčasné splatenie úveru, je potrebné zvážiť, či sa tento krok oplatí. Rovnako je potrebné vedieť, či bude banka vyžadovať nový znalecký posudok alebo vie akceptovať aj staršie ocenenie nehnuteľnosti, prípadne si urobí vlastné interné ocenenie. Väčšina bánk ponúka svojim klientom možnosť prehodnotenia úrokovej sadzby na úvere. Pokiaľ klient nepotrebuje zlúčiť viac úverov do jedného alebo nejakú sumu navyše, môže sa mu viac oplatiť prehodnotenie sadzby.

Slavomír Molnár,
hypotekárny špecialista, Prosight Slovensko

Pokiaľ je jediným dôvodom na refinancovanie hypotéky nespokojnosť s úrokovou sadzbou, odporúčam ako prvý krok zvoliť návštevu pobočky svojej banky. Všetky banky na trhu s výnimkou Prima banky a mBank vedia klientom prakticky na počkanie znížiť úrokovú sadzbu aj počas fixácie. Klient získa novú fixáciu, splátka sa nanovo vypočíta podľa novej zníženej úrokovej sadzby a zostávajúcej doby splatnosti. Táto služba je v bankách buď úplne zdarma, alebo za jednorazový poplatok vo výške niekoľko desiatok eur.

Zaujímavosťou je, že banky vedia dať pri prehodnotení úrokovej sadzby často nižší úrok ako klientom pri novej hypotéke. Ak však po zohľadnení všetkých nákladov súvisiacich s refinancovaním (rozdiel v preplatenosti na úroku, poplatok za spracovanie, poplatok za predčasné splatenie hypotéky, kataster a ocenenie nehnuteľnosti, poplatok za vedenie účtu) dáva väčší zmysel ponuka z konkurencie, vtedy vidím dôvod na refinancovanie.

Zuzana Hromníková,
hypotekárna špecialistka Gepard Finance

Otázka refinancovania hypotekárnych úverov je stále veľmi diskutovaná téma. Viacero bankových domov dnes ponúka atraktívne úrokové sadzby pri refinancovaní, no je veľmi dôležité prerátať si do detailov, či sa to skutočne aj oplatí. Pri refinancovaní totiž klientom vznikajú dodatočné náklady (poplatok za predčasné splatenie starého úveru, poplatok za vypracovanie znaleckého posudku, poplatok za vklad na kataster, poplatok za vedenie bežného účtu, poplatky súvisiace s poistením úveru pre získanie atraktívnej sadzby a iné), čím sa môže v konečnom dôsledku znížiť atraktivita úrokovej sadzby v novej banke. Rovnako má klient stále možnosť požiadať svoju starú banku o prehodnotenie sadzby, čím sa bez zbytočných nákladov vie dostať nielen k zníženej úrokovej sadzbe, ale aj novému obdobiu fixácie.

Bruno Gábel,
hypotekárny špecialista, ProHypo

Refinancovanie aktuálneho úveru, resp. úverov je na mieste v prípade, že ním klient získa. Pokiaľ by refinancovanie matematicky nedávalo zmysel, osobne by som zmenu bankového domu, ku ktorému v prípade refinancovania najčastejšie dochádza, neodporúčal.

Dôvodov, kedy sa refinancovanie oplatí, je naozaj mnoho. Najčastejším je zlučovanie viacerých záväzkov do jednej hypotéky, čím klienti spravidla zlučujú menej výhodné pôžičky, stavebné úvery či lízingy. Druhým najčastejším dôvodom je získanie podstatne výhodnejších podmienok na hypotéke oproti aktuálnym. Dlhé mesiace sa aktuálne úrokové sadzby pohybujú na svojich minimách, čo značne zlepšuje vyhliadky dosiahnutia lepších podmienok na úvere.

Pokiaľ majú klienti pocit, že ich aktuálna úroková sadzba je vyššia, než akú si vedia vybaviť napríklad v konkurenčnej banke, odporúčal by som v prvom kroku navštíviť svoj bankový dom. Banka ako inštitúcia chce vždy zarobiť, no zároveň nechce stratiť kvalitné portfólio klientov. Pohroziť banke odchodom v prípade, že úrok nezníži, je najlepšou taktikou, akú môže klient zvoliť v prípade, ak chce zlacniť svoj úver, no zároveň nechce meniť bankový dom.

Zmena úroku vo vlastnej banke je procesne najjednoduchšie a často najlacnejšie riešenie, ktoré vie klient získať. Vždy si však porovnajte aj ponuku konkurencie, nemáte čo stratiť.

Eva Šablová,
riaditeľka pre úvery FinGO.sk

Refinancovanie má zmysel vždy, ak novým úverom dokážem znížiť mesačnú splátku alebo eliminovať celkové preplatenie úveru. Vzhľadom na nízke úrokové sadzby má ešte stále veľa klientov priestor refinancovať. Úplne najvýhodnejšie je to v čase výročia fixácie, kedy vám pôvodná banka neuplatní poplatok za predčasné splatenie. Stále sú na trhu niektoré banky, ktoré túto pokutu aj preplatia, čiže refinancovanie môže byť o to výhodnejšie aj mimo výročia fixácie.

Ak máte na pôvodnej hypotéke úrok nad 1 %, resp. okolo 1,5 % a viac, odporúčam informovať sa vo vašej banke, či a za akých podmienok (najmä čo sa poplatku za túto službu týka) bude banka ochotná zmeniť vám úrokovú sadzbu. Následne je potrebné porovnať zníženú splátku s tou, ktorú viete získať v inej banke a zahrnúť do porovnania aj ďalšie prípadné náklady ako je kataster či nutnosť platiť za nový znalecký posudok a tiež poplatok za vedenie nového účtu.

Ďalšou výbornou príležitosťou ako ušetriť je, ak máte viacero úverov, aj spotrebných či stavebných, prípadne nebankové pôžičky, kreditné karty či povolené prečerpania, ktoré môžete zahrnúť do jednej splátky. Na túto konsolidáciu však budete potrebovať zabezpečenie nehnuteľnosťou s dostatočnou hodnotou v pomere k zostatkom refinancovaných úverov.

23. apríla 2021 20:34
Koronavírus
Očkovanie proti koronavírusu
Niektorí lekári odmietajú očkovanie proti covidu. Nechápem to, vraví infektológ
Otakar HorákOtakar Horák
Lekár Peter Sabaka jednoznačne obhajuje očkovanie proti covidu. Foto N – Tomáš Benedikovič
Lekár Peter Sabaka jednoznačne obhajuje očkovanie proti covidu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Medici sa vakcínam a vakcinológii venujú počas štúdia na vysokej škole iba niekoľko hodín. „Proti očkovaniu je iba ten, kto o ňom veľa nevie,“ hovorí epidemiologička Krištúfková. Psychológ vraví, že s lekármi treba o téme hovoriť jasne a otvorene a vypočuť si ich.

Na Slovensku sa dosiaľ obomi dávkami proti covidu zaočkovalo necelých 400-tisíc ľudí a aspoň jednou dávkou sa podľa údajov z piatka zaočkovalo 32,2 percenta obyvateľov nad 80 rokov.

Aspoň jednu dávku vakcíny dostalo v EÚ 71,2 percenta osôb nad 80 rokov, Slovensko je po Lotyšsku a Bulharsku v zaočkovanosti starších ako 80 rokov tretie najhoršie.

Ku kolektívnej imunite na úrovni okolo 80 až 90 percent (závisí od reprodukčného čísla, ktoré sa mení v závislosti od prijatých opatrení aj nových variantov koronavírusu) sme ešte veľmi ďaleko, vzniká preto otázka, ako očkovanie vylepšiť tak, aby sa zaočkovalo čo najviac ľudí.
Podiel ľudí v EÚ a na Slovensku, ktorí dostali aspoň jednu dávku vakcíny proti covidu. Zdroj – Our World in Data
Váš lekár, ten, ktorému dôverujete
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Jednou z možností je, že by ľudí očkovali priamo všeobecní lekári pre dospelých, ako to robia napríklad v Česku.

„Ľudia môžu váhať, či sa dajú zaočkovať, ak si čítajú správy o trombózach a iných negatívnych účinkoch po AstraZenece,“ hovorí psychologička Vladimíra Čavojová a dodáva, že lekári by za týchto okolností mohli fungovať ako overený zdroj informácií o očkovaní.

„Ak pacient pozná svojho lekára celé roky a dôveruje mu, bude rešpektovať, ak mu lekár vysvetlí prípadné riziká očkovania a upokojí ho, aby sa nebál,“ dodáva vedkyňa z Ústavu experimentálnej psychológie SAV.

Tu však narážame na problém. Epidemiologička a členka konzília odborníkov Zuzana Krištúfková v tlačovej správe z tohto týždňa odkazuje, že „mnohí lekári sú antivaxeri, teda odmietači očkovania, pretože tomu nerozumejú a nemajú dostatok informácií“.

Vedkyňa je predsedníčkou Slovenskej epidemiologickej a vakcinologickej spoločnosti a pôsobí na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave.
Odmietajú očkovanie proti chrípke, cítia sa byť odolní

Dosiaľ neexistuje sociologický prieskum, ktorý by meral postoje lekárov k očkovaniu proti covidu.

Aj Krištúfková pre Denník N priznala, že také údaje nemá k dispozícii, no aj k nej prenikajú ojedinelé anekdotické príbehy lekárov, ktorí sa nechcú zaočkovať, prípadne sú proti očkovaniu proti covidu.

Podobné prieskumy existujú pri očkovaní proti chrípke, kde „nám gro lekárov povie, že sa nedajú očkovať, lebo sa cítia odolní“, povedala Krištúfková.

Psychológ Radomír Masaryk z Ústavu aplikovanej psychológie UK v Bratislave upozorňuje, aby sa dáta o postojoch lekárov k očkovaniu proti chrípke automaticky neprenášali aj na postoje k očkovaniu proti covidu, lebo ide o odlišné ochorenia aj vakcíny s inou účinnosťou.
Málo času na tému vakcín

Systém o očkovaní proti covidu neregistruje profesiu zaočkovanej osoby, hovorí Matej Mišík, vedúci Inštitútu zdravotných analýz (IZA), čo je analytický útvar ministerstva zdravotníctva.

Údaje o počte zaočkovaných zdravotníckych pracovníkov preto nemáme.

Mišík dodal, že v nemocniciach klesá počet personálu pozitívneho na covid, čo môže byť spôsobené aj očkovaním, kauzálny súvis však nemožno preukázať.
Vývoj personálu pozitívneho na covid v nemocniciach. Zdroj – IZA

Krištúfková vyučuje epidemiológiu na Slovenskej zdravotníckej univerzite, kde sa vakcinológii venujú štyri hodinové prednášky plus praktiká. „Je to málo, vakcinológia je dnes samostatná veda a za taký čas sa nedajú zvládnuť ani základy,“ dodáva.

Výsledkom je, že niektorí lekári téme celkom nerozumejú. „Keď sa ich v našich dotazníkoch pýtame na očkovanie proti chrípke, niektorí nám chybne odpovedia, že sa očkuje živou očkovacou látkou,“ povedala Krištúfková a dodala: „Nemajú príslušné vedomosti.“

„Nemôžeme si myslieť, že každý lekár bude zástancom očkovania a pôjde vzorom,“ hovorí epidemiologička. Medicína je veľmi rozsiahla veda a každý lekár je špecialista vo svojom odbore, konštatuje. „Ani ja neviem, ako sa operuje mozog či lieči rakovina hrubého čreva.“

Epidemiologička Alexandra Bražinová z Lekárskej fakulty UK v Bratislave povedala, že ich medici majú v piatom ročníku päť prednášok a 10 praktík z epidemiológie, z toho sa jedna prednáška a jedno praktikum venujú vakcínam a vakcinológii.

„V rámci predmetu musíme prebrať všetky infekčné a neinfekčné choroby, preto nemáme čas venovať sa vakcinológii viac do hĺbky,“ povedala Bražinová.

Infektológ Peter Sabaka z Kliniky infektológie a geografickej medicíny LF UK v Bratislave povedal, že o vakcinácii ako takej na predmete infektológia nie je reč, no spomínajú ju v kontexte prevencie niektorých chorôb. „Špecificky sa téme vakcinácie venujú na pediatrii a princípom vakcinácie na imunológii a epidemiológii.“
Epidemiologička Krištúfková vyučuje epidemiológiu na SZU, kde sa vakcinológii venujú štyri hodinové prednášky plus praktiká, čo považuje za nedostatočné. Ilustračné foto – TASR
Anekdotické príbehy

Bražinová pozná anekdotické príbehy, keď boli lekári proti očkovaniu alebo pacientom neposkytli adekvátne informácie. „Píšu nám alebo nám volajú ľudia, že im napríklad vlastný lekár povedal, aby sa nedali zaočkovať proti covidu, lebo majú také alebo onaké chronické ochorenie, no my sme zistili, že nejde o ochorenie, ktoré by bolo kontraindikované.“

Sabaka povedal, že pozná mnoho lekárov – aj nemocničných –, ktorí sa nedali proti covidu očkovať. „Nedokážem to pochopiť, je to pre mňa záhadou,“ hovorí. „Niektorí z nich sú dokonca v kontakte s pacientmi s ťažkým priebehom covidu.“

Časť lekárov sa nemusí dať očkovať, lebo prekonali covid, takže majú pocit, že sú chránení. „No ukazuje sa,“ vraví Sabaka, „že ochrana po prekonaní ochorenia nie je taká robustná ako po očkovaní, najmä čo sa týka ochrany proti novým variantom.“

Infektológ povedal, že niektorí lekári sa obávajú zvýšeného rizika autoimunitných ochorení po očkovaní mRNA vakcínou (Pfizer-BioNTech či Moderna), no lekár to označil za hlúposť. „Je to hoax,“ vraví Sabaka.

„Ľudia s autoimunitnými ochoreniami môžu dostať akúkoľvek schválenú vakcínu proti covidu,“ píše sa na stránke amerického Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC).

Prečo sa niektorí neočkujú

Iní lekári sa očkovaniu proti covidu podľa Sabaku vyhli z dôvodu obáv z ADE, z angličtiny antibody-dependent enhancement. „Jav spôsobuje, že ak sa očkovanej osobe nevytvoria dostatočne silné protilátky, paradoxne to v niektorých prípadoch môže viesť k zhoršeniu infekcie,“ vysvetlil Sabaka.

Infektológ však dodal, že jav sa pozoroval len vo veterinárnej medicíne na mačacích koronavírusoch a v humánnej medicíne pri horúčke dengue.

„Klinické štúdie nepreukázali, že by k javu dochádzalo pri novom koronavíruse,“ vraví Sabaka.

Lekár priznal, že niektorí kolegovia, ktorí sa špecializujú na iné oblasti medicíny ako epidemiológiu a vakcinológiu, môžu mať v poznatkoch medzery, čo by mohlo vysvetľovať ich skepsu vo vzťahu k očkovaniu.

Epidemiologička Krištúfková v tejto súvislosti poznamenala: „Proti očkovaniu je iba ten, kto o ňom veľa nevie.“
Komunikovať jasne a otvorene

Krištúfková vysvetlila, že povedomie o vakcínach zvyšujú aj „školou očkovania“, dvojdenným kurzom pre všeobecných lekárov pre dospelých a všeobecných lekárov pre deti a dorast.

Na kurze sa prednáša o vakcinačnej imunológii, druhoch očkovania, kontraindikáciách očkovania, reakciách po očkovaní či bezpečnosti vakcinácie. „Máme na to veľmi pozitívnu spätnú väzbu, lekári si to veľmi pochvaľujú a hovoria nám, že sa dozvedeli mnoho užitočných informácií.“

Psychológ Masaryk sa v minulosti venoval téme antivakcinačných postojov, no medzi lekármi nevidel vyložených antivaxerov a skôr si myslí, že niektorí z nich sú opatrní.

Je podľa neho úlohou lekárskych asociácií a ministerstva zdravotníctva, aby lekárom jasne a otvorene odkomunikovali tému výhod očkovania. „Lekári vedia počúvať argumenty. No komunikácia s nimi nemôže byť mocenská a direktívna. Treba ich vypočuť a do celého procesu ich zapojiť, aby bolo jasné, že sa nerozhoduje bez nich.“

Bražinová by bola za to, aby očkovať mohli aj všeobecní lekári pre dospelých vo svojich ambulanciách. „Všetko, čo zvyšuje dostupnosť vakcíny, je v momentálnej situácii vhodné.“

O očkovacej stratégii rozhoduje ministerstvo zdravotníctva, v tejto chvíli nie je také očkovanie možné.

23. apríla 2021 16:56
Turistika a outdoor
Majú len štyri farby, musia byť na dohľad a starajú sa o ne dobrovoľníci. Slovensko je krajinou turistických značiek
Soňa MäkkáSoňa Mäkká
Ľubomír MäkkýĽubomír Mäkký
Obnova turistického značenia. Foto – Soňa Mäkká
Obnova turistického značenia. Foto – Soňa Mäkká

Na Slovensku je toľko turistických trás, že ich celková dĺžka je rovná vzdialenosti medzi Banskou Bystricou a Patagóniou. Je to 14-tisíc kilometrov navzájom prepletených ciest a chodníkov s dôsledným a zrozumiteľným systémom turistických značiek a navigácie.
[ Odoberajte nové vydania Športového newsfiltra každý pondelok od septembra do júna na e-mail. Pre aktiváciu stačí raz kliknúť. ]

Starajú sa oň značkári – dobrovoľníci, a to len za symbolickú odmenu. Oficiálne sú ich štyri stovky, ale mnohým z nich už vek nedovolí pochodiť desiatky kilometrov lesných cestičiek a natierať turistické značky a smerovky.

Značkári by mali obnoviť jednu tretinu zo všetkých značiek každý rok na to, aby systém značenia všade dobre slúžil.

Maľovanie značiek na stromy môže pôsobiť ako príjemná a užitočná zábava, no riadi sa spleťou pravidiel, ktoré sú zhrnuté v slovenskej technickej norme Turistické značenie. Značiť smú len kvalifikovaní značkári z Klubu slovenských turistov (KST), s použitím farieb a materiálu, ktoré sú na to určené.

Záujemca o značenie by mal najprv dva alebo tri roky pomáhať ako pomocný značkár. Potom môže absolvovať dvojdňový značkársky kurz a stane sa vyškoleným značkárom, ktorý smie značiť samostatne.

Obnoviť turistickú značkovanú trasu znamená nielen premaľovať značky, ale aj nahradiť poškodené tabuľky či smerovníky a prerezať zarastajúce chodníky. Na niektorých miestach v rámci Slovenska vidno, že sú aj trasy, kadiaľ značkovači neprešli už dlhšie ako tri roky, čo je predpísaný čas obnovovania trás.

„Najťažšia robota pri značení je prerezávanie chodníka. V októbri sme robili časť hrebeňa Nízkych Tatier. Chodník za tri roky tak zarastie kosodrevinou, že sa tam už neviete ani predrať. Musí byť priechodný na meter a pol až tri. Vlastníci súhlasia, či už sú to mestské, alebo štátne lesy. Ani oni nemajú záujem, aby ľudia problematické miesta obchádzali kade-tade,” hovorí Ján Oravec, predseda okresnej značkárskej komisie Klubu slovenských turistov v Banskej Bystrici.
Stovky značkárov

Značkárov a značenie turistických trás má na starosti takzvaná sekcia značenia v Klube slovenských turistov, čo je celoslovenské občianske združenie s asi 22-tisíc členmi, teda priaznivcami pešej, ale aj vysokohorskej, lyžiarskej či vodnej turistiky. Okrem štyroch stoviek vyškolených značkárov eviduje sekcia značenia niekoľko desiatok pomocných značkárov.

Predsedníčka centrály Eva Škutová si nemyslí, že by bolo málo značkárov alebo že by sa nedodržiaval pravidelný cyklus obnovy trás. „Máme aj regióny, kde je menej značkárov, ale potreba značkárov v regióne závisí aj od počtu vyznačkovaných kilometrov v danej lokalite. Takže v nedostatku značkárov nevidím problém. Nemáme problém ani s pravidelnou obnovou turistického značenia. Niekedy sa môže stať, že je výpadok napríklad na jeden-dva roky, pri nepriaznivej zhode náhod. Doteraz sa nám vždy podarilo tento výpadok odstrániť.”

Eva Škutová dodáva, že približne polovicu značkárov tvoria ľudia do 40 rokov.

V niektorých regiónoch však sami značkári priznávajú, že ich je primálo. „Máme 30 značkárov, no aktívnych je 16, ostatní majú nad 80 rokov,” hovorí Ján Oravec.
Obnova turistického značenia. Foto – Soňa Mäkká

Mnohí značkári už sú seniormi, a platí to aj o Bratislavčanovi Karolovi Svozilovi. Značkovaniu sa začal venovať až po odchode do penzie, aby mal čo zmysluplné robiť. Teraz už dostal dvoch pomocných značkárov, ktorí sa pre toto hobby rozhodli tiež až na penzii.

V okolí Bratislavy či Žiliny je situácia dobrá, hovorí Miloslav Kubla, predseda bratislavských turistov, ktorý tiež pôsobí v sekcii značenia.

„No napríklad Poprad sa musel zlúčiť s Levočou, pretože tam ostal jeden značkár. Chodili sme pomáhať do okresu Humenné, kde majú asi štyroch alebo piatich značkárov. Osobne som bol značkovať tri chodníky v Runine a ďalší v Novej Sedlici. Chodíme vypomáhať aj do iných lokalít. Považská Bystrica a Púchov je už druhý alebo tretí rok bez predsedu a značkári neznačkujú. Pomáhajú tam trenčianski značkári.“
Ručne maľovaná turistická značka v Malých Karpatoch pod vrcholom Konské hlavy. Foto – Ľubomír Mäkký
Desať eur na kilometer

Motivovať záujemcov finančným ohodnotením sa veľmi nedá. Ministerstvo školstva poskytuje ročne na značenie dotáciu 130- či 140-tisíc eur. Za tieto peniaze sa nakupuje predovšetkým materiál – farby, štetce, značkárske kolíky, stojany so strieškami, smerové tabuľky.

Na regionálnej úrovni prispievajú peniazmi aj niektoré vyššie územné celky. V teréne sa preto na smerovkách môžete stretnúť s ich logom. Niekde podporujú značkovanie aj obce, urbáre či iné miestne združenia.

Do finančného mixu sa zapájajú aj nadácie. Napríklad Nadácia Ekopolis má dlhodobý program Živé chodníky, ktorým podporuje konkrétne projekty na lokálnej úrovni.

Značkári majú spôsob odmeňovania, ktorý by im mal pokryť aspoň náklady na jedlo, cestu či opotrebované oblečenie. Pri obnove značenia má značkár nárok na 10 eur za kilometer obnovenej trasy.

„Keď idem do Plaveckého Mikuláša svojím autom, tak je to pre mňa relatívne nerentabilné. Obnovím značenie na dvoch kilometroch a všetko miniem na benzín,” hovorí Karol Svozil. Príjem sa ešte zdaňuje. „Je to dobrovoľnícka činnosť, z ktorej sa pokryjú náklady na to, aby mal človek v ten deň z čoho žiť, dostal sa tam, a prilepšenie na to pivo potom.”

Dĺžka turistických značených trás podľa pohoria
Arnošt Guldan tomu dal systém

Popredný slovenský značkár Arnošt Guldan v knihe Pohľad do dejín značenia turistických chodníkov na území Slovenska označil za rok zrodu turistického značenia 1874. Vtedy sa prvýkrát objavili farbou načmárané znaky na skalách, ktoré mali doviesť turistov k turistickej chate v Štiavnických vrchoch.

Arnošt Guldan (1932 – 2012) bol docentom na Slovenskej technickej univerzite, turistickému značeniu sa venoval dlhodobo a systematicky a písal o turistickom značení publikácie aj učebné texty. On je aj autorom STN (slovenskej technickej normy) Turistické značenie. Aj vďaka nemu značkári začali pracovať s výpočtovou technikou a satelitnou navigáciou.

Značenie najprv nemalo jednotné pravidlá. Pásovú značku v súčasnej podobe začal používať Klub československých turistov v roku 1921. Základné farby boli o niečo pestrejšie než dnes. Okrem červenej, žltej, modrej a zelenej sa používala aj čierna, hnedá, a dokonca ružová a fialová. Smerovky boli drevené a liatinové.

Dnes sa používajú len prvé štyri farby. Červenou farbou sa označujú trasy diaľkového charakteru, napríklad také, ktoré vedú hrebeňmi pohorí. Aj známa trasa Cesta hrdinov SNP, ktorá vedie naprieč Slovenskom z Dukly na Devín, je značená červenou farbou. Modrou farbou sa značia trasy krajského významu, zelenou farbou trasy okresného významu a žltou farbou ostatné.
Československá tradícia

Systém značenia, ktorý vychádza z československej tradície, je v porovnaní so svetom unikátny v dvoch ohľadoch – je jednotný na celom území krajiny a vytvára hustú sieť. Jednotnosť vychádza jednak zo záväznej normy (STN), jednak z toho, že má jedného správcu a centrálnu evidenciu. Správcom je Klub slovenských turistov.

Z rovnakej tradície vychádza aj české značenie, ktoré je takmer totožné so slovenským. Podstatný rozdiel je v tom, že Česi na smerových tabuľkách udávajú vzdialenosť medzi dvoma bodmi v kilometroch. Na Slovensku je však hornatejší terén a údaj v kilometroch by nebol dostatočne výpovedný.

Poľské značenie sa síce na to naše v mnohom podobá, no nie je centrálne spravované a neexistuje k nemu záväzná norma. Je preto pestrejšie a aj regionálne odlišné.

Ani v alpských krajinách nie je značenie unifikované. V Rakúsku sa forma značenia mení podľa regiónu. Napríklad v Dolnom Rakúsku pracujú s farbami ako u nás, inde je len tradičná červeno-bielo-červená značka. Dôležitejšie trasy majú v bielom pásiku aj číslo trasy. Veľkosť značiek je náhodná.

Smerovník v Dolnom Rakúsku. Farebné bodky označujú náročnosť, nie farbu značenia. Foto – Ľubomír Mäkký

Smerovník vo Východnom Tirolsku. Farebné kruhy označujú náročnosť, nie farbu značenia. Foto – Ľubomír Mäkký

Tradičná rakúska turistická značka. Foto – Ľubomír Mäkký

V anglosaských krajinách je zas zaužívaná forma pomenovaných chodníkov (tzv. trails), ktoré sú buď okruhmi, alebo vedú z bodu A do bodu B. Nevytvárajú sieť, ktorá by dávala turistovi voľnosť v plánovaní a zároveň istotu pohodlnej orientácie.

V Švédsku sú na frekventovaných trasách kvalitne spracované smerovníky, no chodníky buď nie sú značkované vôbec, alebo sú označené tzv. mužíkmi, čo sú malé pyramídky z kamenia. Frekventované trasy, ako napr. Kungsleden (Kráľovská cesta), sú značené červeno zafarbeným vrchom kameňa alebo jednoduchým pruhom. Turisti sa môžu orientovať aj podľa značenia pre snežné skútre. To však niekedy vedie cez podmáčané územie, ktoré je v zime zamrznuté.

Angel Rocks Trail na Aljaške neďaleko mesta Fairbanks. Foto – Ľubomír Mäkký

Turistický smerovník na švédskej diaľkovej trase Kungsleden. Foto – Ľubomír Mäkký

Označenie turistického chodníka na diaľkovej trase Kungsleden vo Švédsku. Foto – Pavol Olejník

O koľko hodín tam budeme?

Smerové tabuľky sú buď kovové, alebo kompozitné (z kovu a plastu) – tie však majú nižšiu odolnosť voči vandalizmu, dajú sa ľahšie ohnúť či úplne zlomiť.

Smerové tabuľky udávajú najbližšie ciele a čas, koľko to k nim bude trvať. Časy kedysi spočítal značkár tak, že trasu viackrát prešiel a vypočítal priemer. Dnes sa časy vypočítavajú podľa profilu trasy za pomoci algoritmu.
Turistický rázcestník v Nízkych Tatrách. Foto – Ľubomír Mäkký

Na čas vplýva stúpanie, klesanie a charakter terénu, či treba použiť reťaze, či ide o skalnatý, hôľny terén a podobne. Dôležitá je aj strmosť stúpania a klesania. Klesanie, ak je mierne, pohyb urýchľuje, a ak je príliš prudké, tak ho spomaľuje.

Na výpočet času používa Klub slovenských turistov od roku 2005 algoritmus, ktorý je zapracovaný do softvéru na evidenciu turistických značených trás. Do výpočtu vstupuje vzdialenosť, stúpanie a klesanie. Na rovine pracuje s rýchlosťou 4,2 km/h a podľa reliéfu pridáva alebo uberá. Ráta aj s prestávkami. Značkár ešte musí zohľadniť miestne podmienky na trase, ako napr. technické pomôcky či zložitejší terén. Výsledný čas zaokrúhli na najbližších 5 minút.

Cieľom nie je predpovedať skutočný čas pre každého turistu a v každom počasí – to je individuálne. Dôležitá je objektivizácia a z toho vyplývajúca vzájomná porovnateľnosť rôznych trás.

Všetky miesta, na ktorých sú umiestnené smerovníky, sa v odbornej terminológii nazývajú TIM-y, alebo turistické informačné miesta. Vždy je na nich tabuľka s názvom miesta a s nadmorskou výškou, evidenčným číslom a rokom obnovy tabuľky. Ďalej jednotlivé smerové tabuľky, ktoré majú tiež uvedený rok. Podľa toho viete, či časy na nich už prešli cez algoritmus alebo sú ešte po starom.

Výnimku z jednotného výzoru predstavuje Tatranský národný park. Tam vykonávajú údržbu značenia Štátne lesy TANAPu. Používajú totožnú normu, no smerovníky majú iný výzor – tabuľky sú v žltej, ozdobnejšej forme.
Turistický rázcestník vo Vysokých Tatrách je odlišný od bežného výzoru. O značkovanie sa tu stará Stredisko terénnych služieb Štátnych lesov TANAPu. Foto – Ľubomír Mäkký

Značka má rozmer 10×10 centimetrov. Vo výnimočných prípadoch môže merať 20×20 alebo až 30×30 cm. Ide o takzvanú volavku – veľkú značku, ktorú máte zbadať napríklad z opačného konca lúky.

Značkári nemajú pomôcku, ktorá by im pomáhala dodržať presné rozmery značky. „Na štetci mám vyryté zárezy,” hovorí Karol Svozil. „Každý pásik po tri centimetre a medzi nimi polcentimetrová medzera. A potom – mám to v oku.”

Klub slovenských turistov značí aj lyžiarske trasy. V strede je farba ako pri bežnej značke, ale horný a dolný pásik sú oranžové. Oranžové sú aj tabuľky na smerovníkoch.

Okrem pásových značiek sa v teréne stretneme aj s významovými, ktoré turistov privedú k prameňu, k zrúcanine alebo k miestu s výhľadom.
Významová odbočka na vrchol. Foto – Ľubomír Mäkký

Farby, ktoré sa smú použiť, sú presne určené technickou normou. Patria sem dva typy farieb. Líšia sa spôsobom riedenia: buď vodou, alebo riedidlom. Karol Svozil hovorí, že značkári uprednostňujú tie, ktoré sa riedia vodou, pretože sú ekologickejšie.
Od značky ku značke

Ako prebieha obnova značenia? „Stretneme sa raz ročne na začiatku sezóny, šéf nám rozdelí trasy. Nie je pravidlo, že obnovujem stále tú istú značku. Niektorí to preferujú, iní majú radšej striedanie úsekov.”

Obnova značenia má pár základných zásad. Spravidla je to tak, že od jednej turistickej značky by mal turista vidieť na ďalšiu. Osobitnú pozornosť treba venovať odbočkám, kde musí značkár na zmenu smeru upozorniť šípkou na strome. Hneď za rázcestím kreslí takzvanú navádzaciu značku a onedlho značku potvrdzovaciu.

Existuje aj tzv. značka útechy. Napríklad keď idete kilometer dlhou poľnou cestou alebo alejou, z ktorej neodbočuje žiadna ďalšia cesta, značkár by aj tu mal nakresliť značku každých 250 metrov v jednom smere, aby ste si boli istí, že idete správne.

Keď je značka stará, opatrne ju ošúcha kefou tak, aby sa strom nezničil. Na zdrsnenom povrchu bude nová farba lepšie držať. Keďže strom rastie, značka sa zväčšuje tiež. Pri obnove treba dodržať rozmer 10×10 centimetrov. Na prípadné zatieranie zvyšku starej značky sa preto používa hnedá alebo sivá farba, podľa farby stromu.

Nezarovnaná značka. Foto – Ľubomír Mäkký

Značka zarovnaná pomocou hnedej farby. Foto – Ľubomír Mäkký

Pred obnovou značenia si treba pozrieť predpoveď počasia. „Teraz už sú sofistikované predpovede a nestane sa mi to čo pred desiatimi rokmi,“ spomína Karol Svozil. „Značkoval som trasu na Vápennú a na vrcholovú mohylu som natrel tri farby značiek. Prišiel dážď a celá betónová mohyla bol jeden farebný fľak. Umyť to bol problém. Ešte keď je vodová farba, tak sa to dá, ale pri syntetickej je to horšie.”
Zmiznuté smerovky, polepené tabule

Keď niekto príde s nápadom na nový turistický chodník, v prvom rade sa urobí prieskum terénu, či je vhodné tadiaľ viesť turistickú trasu. Klub slovenských turistov potom obvykle rokuje s obcou, ktorá osloví majiteľov pozemkov. Obec si vyžiada aj súhlas od ochrany prírody. Sekcia značenia následne pridelí trase evidenčné číslo a môže sa vyznačiť.

Trasy sa niekedy prekladajú, napríklad aby sa obmedzil kontakt cyklistov a peších turistov na tej istej asfaltovej ceste. Iné značkované trasy zanikli v minulosti kvôli ochrane prírody alebo začleneniu územia do vojenského priestoru. Značky v teréne sa potom musia zatrieť.

Dlhodobým problémom je úmyselné poškodzovanie turistického značenia. Arnošt Guldan vo svojej knihe citoval článok z časopisu Krásy Slovenska, ktorý túto tému rozoberal už v roku 1923. Značkár z oblasti Nízkych Tatier sa sťažoval, že „skoro každú značku od hydroelektrárne po Kyslú ktosi zo zlomyseľnosti, škodoradosti alebo z hlúposti dorúbal a na kameňoch dotĺkol“.
Turistický smerovník poškodený pri ťažbe dreva v Západných Tatrách (TANAP). Foto – Ľubomír Mäkký

Karol Svozil hovorí, že v súčasnosti opakovane mizne turistické značenie v oblasti Plaveckého Mikuláša na Záhorí. „Vyznačili sme novú zelenú značku cez Jeleniu horu. Iniciovala to miestna obyvateľka. Dole pod Jeleňou horou sme spravili smerovník a smerovka pravidelne zmizla. Na záver minulého roka bol už preč celý smerovník. Ďalší smerovník zmizol z neďalekej Amonovej lúky, chýbali aj smerovníky Červená hora a Plavecký Mikuláš, vodojem. Jeden z nich sa našiel hodený v jazierku pod Mon Repos.”

Miloslav Kubla objednal nové smerovníky a počas tohto roka všetko opravia, ale trestné oznámenie nepodal. Nepredpokladá, že by policajti páchateľov našli, a aj tak ide len o priestupok.

Istý čas, približne tri roky, sa Miloslav Kubla stretával s tým, že od rázcestia na bratislavskom Kamzíku boli v približne polkilometrovej vzdialenosti od smerovníka pozatierané všetky značky vrátane cyklistických, a to do všetkých smerov.

Aj banskobystrickí značkári majú problém s tým, že im zmizne tabuľka či celý smerovník. „Teraz sa mi to stalo na Urpíne: zakopali sme nový smerovník so strieškou, dali nové tabuľky. O dva roky po ňom ostala len diera v zemi.”

Smerovky poškodzujú aj sprejeri. Jánovi Oravcovi prekážajú aj nálepky, ktoré turisti lepia na smerovníky a aj smerové tabuľky. „Strašne ťažko sa to dáva dole. Keď robíme údržbu, tak tyč natierame, ale tie nálepky sa natierať nedajú. A z nových smerových tabuliek sa to de facto dole ani nedá dať – majú na sebe fóliu a tá sa potom trhá. Niektorí nalepia nálepky aj cez text.”
Smerovník polepený samolepkami. Foto – Ľubomír Mäkký
Slávne trasy majú meno

Niektoré turistické trasy na Slovensku majú špeciálne pomenovanie. Sú tri druhy: magistrála, cesta a chodník.

Magistrála je diaľkového charakteru, prekonáva jedno alebo viaceré pohoria. Je väčšinou značená červenou značkou. Najkratšia má 44 km, najdlhšia takmer 250 km. Pomenovaná môže byť podľa pohoria ako Tatranská a Veľkofatranská magistrála alebo podľa regiónu ako Ponitrianska, Kysucká, Záhorácka či Východokarpatská magistrála. Rudná magistrála spája pohoria s baníckou históriou a Štefánikova magistrála miesto pádu Štefánikovho lietadla pri Ivanke pri Dunaji s mohylou na Bradle.

Cesta môže byť veľmi dlhá aj krátka; dôležité je, čomu je venovaná. Najznámejšia a aj najdlhšia pomenovaná trasa je Cesta hrdinov SNP, ktorá vedie naprieč celým Slovenskom z Dukly na Devín. Meria 763 kilometrov s prevýšením vyše 36-tisíc metrov. V publikácii Arnošta Guldana sa uvádza, že tento názov schválili už v roku 1959. Stredne dlhou je Cesta Márie Széchy medzi hradmi Muráň a Fiľakovo, ktorá je venovaná Márii Széchy, známej ako Muránska Venuša. Kratšími sú Partizánska cesta na južnej strane Nízkych Tatier a Pieninská cesta popri Dunajci.

Pomenovaný chodník je kratší a býva venovaný spomienke na významnú osobnosť. Vybrané pomenované chodníky:

Chodník Arnošta Guldana z Tepličky nad Hornádom na Medvediu hlavu pri Spišskej Novej Vsi
Chodník Martina Kukučína z Jasenovej cez Veľký Choč do Lúčok
Chodník sv. Cyrila a Metoda z Piešťan do Podhradia cez Považský Inovec
Chodník P. J. Šafárika z Nálepkova do Jelšavy
Chodník ikon z Uličského Krivého do Topole v Poloninách
Partizánsky chodník zo Starých Hôr do Španej doliny v Starohorských vrchoch
Chodník Rudolfa Drozda z Nového Mesta nad Váhom na Čachtický hrad
Chodník Petra Školnu z Bystričian na Jaseňovu skalu vo Vtáčniku
Chodník kpt. Miloša Uhra z Holubyho chaty pod Veľkou Javorinou do Lubiny
Chodník Kamila Linharta z Banskej Bystrice na Skalku
Chodník Jurka Szomolányiho od Červeného mosta na Košarisko v Malých Karpatoch
Chodník Janka Bojmíra z Konského dolu do Vápennej doliny cez Tlstú vo Veľkej Fatre
Chodník drotárov z Dlhého Poľa do Kolárovíc na Kysuciach
Chodník Andreja Kmeťa v Štiavnických vrchoch

Mám dilemu, či kupovať drahý byt vo veľkom meste alebo ísť bývať mimo neho. Odborníci vysvetľujú, ako rozmýšľať v prípade Bratislavy (+3 veľké mestá)
Martina Kláseková
Dom Rada a Andrey Triščovcov v Brdárke. Foto – N
Dom Rada a Andrey Triščovcov v Brdárke. Foto – N

Odborníci z realít hovoria, či možnosť pracovať z domu a vysoké ceny bývania vo veľkých mestách môžu byť spúšťačom toho, aby sa ľudia sťahovali do menších miest. Odpovede sa týkajú Bratislavy, Košíc, Prešova a Žiliny.
1. Ako by mal uvažovať človek, ktorý má dilemu, či kúpiť drahý byt v Bratislave alebo lacnejšie a väčšie bývanie v rozumnom okruhu dojazdu?

Zuzana Klačanová, majiteľka realitnej kancelárie RE/MAX Real Estate Services Bratislava

Každý, kto túto možnosť zvažuje, by mal myslieť aj s ohľadom do budúcnosti, ako sa daná nehnuteľnosť bude predávať o niekoľko rokov, a aj s ohľadom na to, že raz pandémia pominie. Doteraz bola situácia s dopravou do Bratislavy veľmi priaznivá, čo sa však zmení, keď sa opatrenia uvoľnia, deti sa vrátia do školy, škôlky a doprava sa opätovne zhustí. Klienti by pred kúpou nehnuteľnosti mali zvážiť, či budú ochotní každé ráno a poobede cestovať v dopravnej špičke.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Viktor Obtulovič, Fingo Reality

Všetko závisí od priorít klienta. Množstvo rodín počas pandémie zistilo, že pracovať a vychovávať školopovinné deti v 3-izbovom byte nie je najkomfortnejšie, preto zvažujú alternatívu presťahovať sa do rodinného domu neďaleko od mesta. Túto voľbu odporúčam určite zvážiť, keďže predpokladáme, že tento stav je len dočasný, a keď pandémia pominie a veci sa vrátia do normálu, tak opätovné dochádzanie do mesta za prácou, školou a inými aktivitami nebude pre zhustenú premávku také pohodlné. Preto je vhodné si prímestské lokality, často nazývané ,,satelity“, dobre preveriť z hľadiska dostupnosti, služieb a kvality samosprávy. Každé mestečko či obec sa už snažia tieto funkcie pre obyvateľov vylepšovať a uľahčiť im tak napĺňanie životných potrieb.

Vladimír Kubrický, Realitná únia SR

Situácia každého človeka, ktorý sa rozhoduje o svojom bývaní, je unikátna. Univerzálny recept preto neexistuje. Každý musí pri jednotlivých alternatívach zvažovať všetky za a proti.

Je to tak aj pri dileme, či si kúpiť nehnuteľnosť v Bratislave alebo mimo nej. Pre koho je prioritou iba cena, stačí mu odpovedať si na jedinú otázku: „Akceptujem hodinové dochádzanie do hlavného mesta?“ Odpoveď „áno“ otvára priestor na kúpu bytu v Senici, Dunajskej Strede či Šali. Jeho cena tam bude v porovnaní so širším centrom Bratislavy približne tretinová, keď za trojizbový byt s výmerou 70 m2 zaplatí záujemca okolo 75-tisíc eur. Nehnuteľnosť mimo Bratislavy však volia aj tí, ktorí v hlavnom meste bývajú v byte a chcú si zvýšiť komfort bývania. Za cenu svojho bytu si pár desiatok kilometrov od metropoly Slovenska môžu kúpiť rodinný dom so záhradou.

S bytmi v okolí Bratislavy sa, podobne ako v hlavnom meste, živo obchoduje. Ich ponuka väčšinou korešponduje s veľkosťou daného mesta. Čím je väčšie, tým viac bytov máte na výber. Napríklad v 65-tisícovej Trnave je v porovnaní s 20-tisícovou Senicou ponuka starších dvoj- či trojizbových bytov približne štvornásobná.
2. Môžete porovnať ceny 2-izbových a 3-izbových bytov v Bratislave a v rozumne vzdialených menších mestách? Máte nejaké zaujímavé tipy?

Zuzana Klačanová, majiteľka realitnej kancelárie RE/MAX Real Estate Services Bratislava

Jedným z faktorov, ktoré vplývajú na cenu bytov, je lokalita. V menších mestách či obciach však nemá lokalita taký vplyv na rast ceny bytov ako napríklad v Bratislave. V súčasnosti sa cena 2-izbového bytu v Senci pohybuje v rozpätí od 1 950 eur do 2 600 eur za m2, pri novostavbách je to 2 700 – 2 800 eur za m2. Na porovnanie, cena 2-izbového bytu v Ružinove sa pohybuje od 2 580 do 3 900 eur za m2, pri novostavbách od 4 060 do 4 600 eur za m2.

Podľa vyjadrení väčšiny klientov za rozumný okruh dojazdu považujú lokality, z ktorých sa vedia do hlavného mesta dostať do 30 minút autom. Za pozornosť teraz určite stoja lokality, ktoré sa stávajú časovo dostupnejšie vďaka výstavbe D4 a R7.

Viktor Obtulovič, Fingo Reality

Trnava alebo Nitra môžu byť dobrou alternatívou. Pokiaľ je v blízkosti bydliska diaľnica alebo rýchlostná cesta, rozumná vzdialenosť dochádzania do práce je do 45 kilometrov. Napríklad mesto Senec bude čoskoro najdostupnejšie mesto v okolí Bratislavy. Plánuje sa investícia do rozšírenia diaľnice D1 na 8-pruhovú a zároveň rozšírenie starej Seneckej cesty I/61 na 4-pruhovú. Zo Senca je pritom blízko do Bratislavy, Trnavy, Nitry, Galanty aj Dunajskej Stredy.

Vladimír Kubrický, Realitná únia SR

Medzi cenami bytov sú podľa lokality veľké rozdiely, a to už v rámci Bratislavy. Starší trojizbový byt na okraji Bratislavy je v porovnaní s bytom v širšom centre lacnejší až o tretinu. Kým v Ružinove zaplatíte za 70 metrov štvorcových 204-tisíc eur, vo Vrakuni len 147-tisíc. Iba o 14-tisíc menej v porovnaní s touto sumou stojí byt v Pezinku. Záujemca zaplatí 133-tisíc eur, pričom autom sa z neho dostane do hlavného mesta za pol hodiny.

Lepšie s cenou je na tom rovnako vzdialený Šamorín. Starší trojizbový byt tam stojí len 107-tisíc eur. Toľko približne zaplatíte aj v Nitre, v aute na ceste do Bratislavy však strávite dvojnásobný čas ako pri ceste zo Šamorína či Pezinka. Na druhej strane za odmenu získate v meste pod Zoborom všetky vymoženosti krajského mesta. Pokiaľ rozpočet záujemcovi o vlastné bývanie nestačí ani na trojizbový byt mimo Bratislavy, riešením je dvojizbový byt. Počítajte však s tým, že štvorcový meter sa vám v porovnaní s trojizbovým bytom predraží o 8 %.

Dobrý tip na bývanie môže znamenať pre každého niečo iné. Pre niekoho môže byť okrem zaujímavej ceny prioritou kvalitná miestna infraštruktúra, blízkosť diaľnice či Malých Karpát, pre iného vlakové spojenie do Bratislavy. Dôležitú úlohu zohráva i vzdialenosť do zamestnania. Takisto nie je jedno, kde v rámci hlavného mesta pracujete. Dochádzať zo Záhoria do Dúbravky je jednoduchšie ako do Podunajských Biskupíc.
3. Majú už ľudia pre vysoké ceny bytov v Bratislave a možnosť pracovať z domu väčší záujem o bývanie vo vzdialenejších mestách? Môže táto kombinácia zmeniť uvažovanie ľudí a posunúť ich viac do regiónu?

Zuzana Klačanová, majiteľka realitnej kancelárie RE/MAX Real Estate Services Bratislava

Keď sa s klientmi na obhliadke rozprávam, čo je dôvod, pre ktorý zvažujú kúpu nehnuteľnosti v menšej obci vzdialenej 25 km od Bratislavy, je to práve možnosť práce z domu a väčší komfort, ktorý im ponúka menší rodinný dom oproti 2-izbovému bytu v Bratislave.

No nie je to len záležitosť posledného roka v dôsledku covidu. Zvýšený záujem o nehnuteľnosti, najmä rodinné domy mimo Bratislavy, je viditeľný už niekoľko rokov. Tomuto záujmu zodpovedá masová výstavba nehnuteľností do vzdialenosti zhruba 30 km od Bratislavy. V takých obľúbených lokalitách ako Senec, Bernolákovo, Veľký Biel či Miloslavov pre nedostatok pozemkov vznikajú satelitné oblasti vzdialené jeden až tri kilometre od centra týchto miest či obcí. Napriek horšej dostupnosti a menšej občianskej vybavenosti, ktorá je zohľadnená v cene predávaných nehnuteľností, je o nehnuteľnosti v týchto satelitoch záujem.

Viktor Obtulovič, Fingo Reality

V súčasnosti sledujeme veľký záujem aj o nehnuteľnosti v okolí Bratislavy, pričom dopyt pozorujeme najmä po rodinných domoch a chatách určených na celoročné bývanie, kde ľudia jednoduchšie prekonajú pandémiu, majú svoju záhradku a môžu relaxovať. Je to spôsobené jednak cenami nehnuteľností v hlavnom meste, slabou ponukou nehnuteľností, ale práve aj home officeom, keďže zamestnanci nemusia každodenne dochádzať do kancelárie a stráviť niekoľko hodín týždenne v zápchach pri presune z práce a do práce.
Prečítajte si
Bývať ďalej od Bratislavy, keď pracujete v hlavnom meste? Štyri prepočty ukazujú, že finančne to určite dáva zmysel

Rekordné množstvo voľných neobsadených investičných bytov v Bratislave určených na prenájom dáva indície, že ľudia, ktorých práca umožňuje formu home office, nemajú potrebu sa tu zdržiavať. Náklady na život sú tu spomedzi všetkých krajských miest najvyššie. Bratislava je jednoducho drahé mesto na život. Niektoré korporácie, ktoré nechali od prepuknutia pandémie všetkých svojich zamestnancov na home office, zistili, že ich ľudia majú rovnakú produktivitu, ako keď pracovali v kancelárii. Preto je pravdepodobné, že home office bude v budúcnosti úplne bežnou formou výkonu práce.

Domnievam sa, že aj ceny nájmov a drahý život v hlavnom meste presvedčili množstvo zamestnancov na odchod do lacnejších krajov, prípadne na návrat do svojho rodiska. Na porovnanie, 2-izbový byt v Bratislave s dobrou dostupnosťou stojí mesačne v priemere 700 eur, kým v Trnave si za túto sumu viete prenajať priestranný 3-izbový byt v centre mesta, a v prípade, že sa rozhodnete pre 2-izbový byt, ušetríte ročne v priemere okolo 2500 eur na nájme.

Vladimír Kubrický, Realitná únia SR

Odchod z Bratislavy a kúpa nehnuteľnosti mimo nej nie je nový fenomén. Získať dom na vidieku za cenu bytu v Bratislave bol sen mnohých rodín aj v minulosti. Pandémia koronavírusu však pre takýto plán vytvorila ešte lepšie podmienky. V prospech takéhoto riešenia sa misky váh nakláňajú nielen pre vidinu väčšieho životného priestoru pre rodinu na vidieku. Ľudí motivuje aj možnosť pracovať z domu a netráviť zbytočný čas v aute pri dochádzaní za prácou.

Svoju situáciu prehodnocujú aj ľudia, ktorí v hlavnom meste bývajú v prenájme. Vysoké ceny bytov v Bratislave ich nútia obzerať sa po kúpe v jej okolí. Zároveň ich však pri rozhodovaní o vlastnom bývaní brzdia klesajúce ceny nájmov. Kladú si opodstatnene otázku: nebude zatiaľ lepšie zostať v prenájme?

V nadväznosti na vysoké ceny bytov v hlavnom meste a možnosti práce z domu sa nad možnosťami bývania zamýšľajú aj ľudia, ktorí pred pandémiou koronavírusu denne dochádzali do Bratislavy za prácou z jej okolia. Kým ešte pred rokom poškuľovali po kúpe bytu v slovenskej metropole, dnes sa už pozerajú inam. Hľadajú na kúpu nehnuteľnosť v lokalite, kde vyrastali, kde bývajú a majú široké rodinné zázemie. Aké trendy v bývaní budú hrať prím, však uvidíme až po skončení pandémie koronavírusu. Život sa musí vrátiť do svojich bežných koľají.
Ako je to v iných regiónoch? Odpovedajú odborníci z Košíc, Prešova a Žiliny

Všetci pracujú pod značkou RE/MAX a hovoria, či ľudí zaujíma alternatíva bývať lacnejšie ďalej od mesta, aké sú možnosti a čo pri tom treba zvážiť.

Peter Zakuťanský, realitný maklér RE/MAX Eden Košice

Je pravda, že ľudia, ktorí majú možnosť pracovať aj z domu, často uprednostnia dom v okolí Košíc pred bytom na sídlisku, a to aj z toho dôvodu, že ceny bytov medzikvartálne rástli najvýraznejšie práve v Košiciach, čím prebrali prvenstvo Bratislave. Tento dlhodobý rast spôsobil, že ceny troj- a štvorizbových bytov v novostavbe sa nachádzajú v cenových hladinách, za ktoré si už viete postaviť dom v okolí Košíc.

Na ich rozhodovanie v budúcnosti však bude vplývať nielen cena, ale aj dopravná infraštruktúra, ktorá v súčasnosti nie je ani zďaleka ideálna. Ak by sa táto otázka vyriešila, určite by to malo za následok húfnejšie sťahovanie sa do satelitných obcí.

Kúpiť dom napríklad v mestskej časti Košice-Krásna a každý deň stráviť pol hodiny až hodinu v zápchach nikomu na pohode nepridá. Naopak, ak sa človek rozhodne kúpiť dom v rovnakej vzdialenosti od mesta, ale v inej časti, napríklad v Pereši, tento problém mať nebude, keďže doprava je tam plynulá a dobre vyriešená.

V rozumnej vzdialenosti od Košíc sa nenachádza žiadne malé mesto, kde by boli ceny nehnuteľností natoľko zaujímavé, aby to dávalo zmysel. Najbližšie je Moldava nad Bodvou, kde sú ceny bytov podstatne lacnejšie. Ak si porovnáme 3-izbový zrekonštruovaný byt v Moldave, ceny sa pohybujú okolo 80-tisíc eur, kým v Košiciach za takýto byt zaplatíte 140-tisíc eur. No treba brať do úvahy dennodenné dochádzanie a taktiež možnosti spoločenského alebo kultúrneho vyžitia, keďže v malom meste sú tieto možnosti značne obmedzené.

Peter Kollár, realitný maklér RE/MAX Duo Prešov

Pri súčasných cenách bytov v Prešove a na základe markantného dopytu oproti ponuke sa väčšina ľudí prikláňa k bývaniu v rodinnom dome aj vo väčšej vzdialenosti od mesta. Najžiadanejšie sú, samozrejme, obce s dosahom MHD; okrem nich ľudia vyhľadávajú aj bývanie v satelitných štvrtiach v blízkosti mesta.

Predpokladám, že čím ďalej, tým viac ľudí bude uvažovať nad tým, že pri súčasných cenách bytov si budú môcť dovoliť kúpu rodinného domu vo väčšej dojazdovej vzdialenosti do mesta. Týkať sa to bude hlavne ľudí, ktorí nepociťujú takú potrebu mať všetko poruke.

Túto možnosť budú zvažovať hlavne ľudia s dospievajúcimi deťmi, ktoré netreba každý deň voziť do školy a na krúžky. Alebo to budú ľudia, ktorí vlastnia byty do veľkej miery nezaťažené hypotekárnymi úvermi. Ich predajom môžu nadobudnúť historicky najvyššiu predajnú cenu a v kombinácii s menším hypotekárnym úverom si môžu dovoliť kúpu rodinného domu v dobrom technickom stave v stále rozumnej dojazdovej vzdialenosti od mesta.

Keďže na trhu je nedostatok novostavieb rodinných domov, ľudia sú ochotní kupovať aj staršie nehnuteľnosti, ktoré si vyžadujú rekonštrukciu. Vo všeobecnosti však platí, že dopyt naďalej vysoko prevyšuje ponuku a množstvo klientov zostáva neuspokojených.

Najbližšími menšími mestami v okolí Prešova sú Veľký Šariš a Sabinov. Ceny bytov v týchto lokalitách sú oproti Prešovu nižšie o 10 – 20 %. Aj keď to môže byť z ekonomického hľadiska pre kupujúceho klienta lákavé, vzhľadom na fakt, že tieto mestá majú komplikovanejšie dopravné spojenie do Prešova a hrozí množstvo času strávených v kolónach a dopravných zápchach, ľudia na tento cenový rozdiel až tak nereflektujú.

Tomáš Riska, RE/MAX EXTRA 2, Žilina

Pandémia rast cien na realitnom trhu ani zďaleka nezastavila a pozorujeme, že nehnuteľnosti sú stále drahšie a drahšie. V poslednom kvartáli minulého roka sa síce tempo rastu cien nehnuteľností mierne spomalilo, ale nevnímame, že by sa zväčšil záujem o bývanie v menších mestách v Žilinskom kraji. Ľudia predpokladajú, že práca na home office nie je trvalá a časom sa vráti do normálu.

Väčšina kupujúcich, ktorí sa zaujímajú o byty, preferuje bývanie v meste. Väčšiu skupinu tvoria ľudia, ktorí hľadajú pre svoje bývanie rodinný dom. Pri tejto skupine kupujúci preferujú bývanie v satelitných obciach Žiliny.

Na porovnanie s malým mestom v okolí budem brať do úvahy byty v Kysuckom Novom Meste. V Žiline sa pohybuje cena pri 2-izbovom byte okolo 1820 eur za m2, v Kysuckom Novom Meste je to na úrovni 1530 eur za m2. Pri 3-izbovom byte je to o približne 5 percent menej.

Bývať ďalej od Bratislavy, keď pracujete v hlavnom meste? Štyri prepočty ukazujú, že finančne to určite dáva zmysel
Martina Kláseková
Ilustračné foto N - Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Bývať v malom meste na západe krajiny namiesto drahého bytu v Bratislave dáva čoraz väčší zmysel. Nehnuteľnosti v hlavnom meste sú drahé a veľa ľudí bude vedieť pracovať aj po pandémii z domu.

Občasné dochádzanie z väčšej diaľky môžu vyvážiť výhody menšieho mesta – priestrannejšie bývanie a najmä zaujímavá finančná úspora.

Vysoké ceny bytov v Bratislave a najmä ich nedostatok už roky vyháňajú ľudí mimo mesta. Aj preto v okolí Senca či Pezinka vzniklo toľko satelitov a v bežných časoch problémy s rannými i poobedňajšími zápchami ďaleko pred vstupom do hlavného mesta. Korona môže spôsobiť ďalší posun.

Kým za rozumný dojazd podľa realitných kancelárií doteraz väčšina ľudí považovala polhodinovú cestu, home office a len občasné cestovanie môžu vnímanie akceptovateľnej vzdialenosti zmeniť. Podľa tipov z realitných kancelárií by dobrou voľbou mohli byť nielen väčšie mestá ako Trnava či Nitra, ale aj Šaľa, Galanta, Senica, Dunajská Streda či Šamorín. A pre pokojné bývanie v lacnom dome aj obce v ich okolí. (Príklady a prepočet výhodnosti sú nižšie.)
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Prečo je vzdialenejšie bývanie aktuálna otázka:

Bytov v Bratislave je málo. Po započítaní ľudí s prechodným pobytom tu na tisícku obyvateľov pripadá 385 bytov. Je to menej ako v Prahe (478 bytov) či Varšave (463 bytov). Budapešť a Viedeň majú dokonca až 524 a 574 bytov na tisíc obyvateľov, čo je európsky nadpriemer.
Nových bytov sa stavia málo, nový dvojizbák v centre mesta stojí vyše dvestotisíc eur. Ľudia zatiaľ developerom platia, čo si zažiadajú, ceny pôjdu nahor a bude to dlhodobý problém. Budú však pribúdať ľudia, pre ktorých bude bývanie v Bratislave nedostupné. Podľa realitných agentúr si už teraz mnohí kupujú menšie byty, než by chceli, lebo na väčšie nemajú.
Firmy sa v pandémii naučili, že ich pracovníci vedia pracovať z domu a môžu tam byť ešte efektívnejší. Do budúcna mnohé počítajú s modelmi dvoch-troch dní v práci, zvyšok doma. Pri menej častom cestovaní môže byť akceptovateľná aj väčšia vzdialenosť z domu do práce.
Hoci je pred nami vidina ustupujúcej pandémie a ekonomika sa otvára, nik nevie, ako dlho tu vírus bude a koľko vĺn a lockdownov nás ešte čaká. Komfort bývania v dome so záhradou či blízkou prírodou získava na hodnote.

Podľa Viktora Obtuloviča z Fingo Reality majú ľudia v súčasnosti veľký záujem aj o nehnuteľnosti v okolí Bratislavy. Hľadajú najmä rodinné domy a chaty určené na celoročné bývanie, kde jednoduchšie prekonajú pandémiu. Dôvodom sú práve ceny, slabá ponuka nehnuteľností v hlavnom meste a home office.

„Rekordné množstvo voľných neobsadených investičných bytov v Bratislave určených na prenájom nám dáva indície, že ľudia, ktorých práca umožňuje formu home office, nemajú potrebu sa tu zdržiavať,“ hovorí. Ceny nájmov a drahý život v hlavnom meste podľa neho presvedčili množstvo zamestnancov na odchod do lacnejších krajov, prípadne na návrat do ich rodiska.

Na porovnanie, 2-izbový byt v Bratislave s dobrou dostupnosťou stojí mesačne v priemere 700 eur, v Trnave sa dá za túto sumu prenajať priestranný 3-izbový byt v centre mesta a kto chce len 2-izbový byt, ušetrí ročne v priemere okolo 2500 eur na nájme.
Prameň: Realitná únia SR

Pre väčší obrázok kliknite tu.

Bývať potrebujeme, no nie rovnako

Možnosť bývať v malom meste nemusí byť pre každého lákavá. Ľudia majú rozdielne potreby, sociálne väzby, vnímanie toho, čo je pre ich život dôležité, a tak je otázka bývania, či dokonca sťahovania do vzdialenejších menších miest z Bratislavy individuálna.

Pre niekoho je dôležitá široká paleta kín, reštaurácií, divadiel, nákupných centier či športovísk. Alebo širší výber škôl a mimoškolských aktivít pre deti. Pre iných je zasa ospalá atmosféra menšej obce či mesta vyvážením pracovného tempa. Možnosti kultúrneho vyžitia či nakupovania sú tu síce striedme, no dá sa za nimi docestovať podobne ako do kancelárie.

„Keď sa s klientmi na obhliadke rozprávam, čo je dôvodom, pre ktorý zvažujú kúpu nehnuteľnosti v menšej obci vzdialenej 25 km od Bratislavy, je to práve možnosť práce z domu a väčší komfort, ktorý im ponúka menší rodinný dom proti 2-izbovému bytu v Bratislave,“ hovorí majiteľka realitnej kancelárie RE/MAX Bratislava Zuzana Klačanová.

Podľa nej kúpu nehnuteľnosti v menších mestách či obciach okolo Bratislavy uprednostňujú najmä ľudia, ktorí sa do Bratislavy sťahujú napríklad z východného alebo stredného Slovenska. Sú však opatrní, zvažujú veľa faktorov od rozsahu občianskej vybavenosti, inžinierskych sietí či dostupnosti internetového pripojenia. A od pandémie hľadajú aj možnosti vyjsť si na záhradu či do okolitej prírody.

Dobrý tip na bývanie? „Pre niekoho môže byť okrem zaujímavej ceny prioritou kvalitná miestna infraštruktúra, blízkosť diaľnice či Malých Karpát, pre iného vlakové spojenie do Bratislavy,“ hovorí analytik Realitnej únie SR Vladimír Kubrický.
Prečítajte si
Mám dilemu, či kupovať drahý byt vo veľkom meste alebo ísť bývať mimo neho. Odborníci vysvetľujú, ako rozmýšľať v prípade Bratislavy (+3 veľké mestá)

Cestovať vlakom totiž znamená vyhnúť sa ranným či popoludňajším zápcham. Aj cesta na väčšiu vzdialenosť tak môže byť rovnako dlhá ako vystávanie v zápche cestou do blízkeho satelitu. Navyše pandémia mnohým otvorila oči v tom, že ukázala aj hodnotu sociálneho kontaktu a priateľstiev, ktoré si ľudia cestujúci vlakmi medzi sebou často vybudovali.

Dochádzanie do práce považujú mnohí za bežnú súčasť denného rituálu mimo pandémie. Vlakové stanice sú ráno i popoludní plné nielen dochádzajúcich študentov, ale najmä pracujúcich. O akú veľkú skupinu ľudí a z ktorých miest ide, zatiaľ nevieme, no bude to jasnejšie po zhodnotení sčítania obyvateľstva. Aj táto otázka totiž bola jeho súčasťou.

Za hovorí matematika

Odhliadnuc od individuálnych potrieb a ochoty cestovať, ceny nehnuteľností i makropohľad jednoznačne hovoria, že zamyslieť sa nad bývaním ďalej od hlavného mesta môže byť užitočné. Kto pracuje v Bratislave, môže ťažiť z vyššieho príjmu a v regiónoch zasa z nižších cien bývania.

Národná banka Slovenska zverejňuje každý štvrťrok index dostupnosti bývania. Ceny v Bratislave sú aj podľa neho úplne uletené oproti zvyšku krajiny.

NBS hovorí, že hoci ceny nehnuteľností od ich prepadu v poslednej kríze rastú neustále a prekonali aj hodnoty, ktoré boli pred dekádou realitnou bublinou, teraz to bublina ešte nie je. A aj dostupnosť bývania je lepšia. Dôvodom je, že ľuďom rastú platy a klesajú úrokové sadzby na hypotékach.

Vďaka tomu nie je podľa analytika NBS Romana Vrbovského bývanie menej dostupné, ako je dlhodobý priemer, ani v Bratislave, dokonca ani v jej najdrahšom centre. Hoci práve tu sa už ceny blížia k hranici, pri ktorej sa to môže zlomiť. Dostupnosť bývania sa už začala zhoršovať po rokoch, keď bola najlepšia v histórii. (Počíta sa od roku 2005, hodnoty pod úrovňou 0 hovoria o lepšej dostupnosti, ako bolo dlhodobo predtým, kladné o horšej.)


Ak však niekto pracuje v Bratislave, kde sú lepšie zárobky ako v ostatných regiónoch, a býva mimo hlavného mesta, dostupnosť bývania sa mu prirodzene zlepšuje.
Oplatí sa bývať v menšom meste namiesto Bratislavy? Štyri príklady s hypotékou

Viditeľnejšie rozdiely vidno na príkladoch, ktoré pre Denník E pripravil Viktor Obtulovič, vzťahový manažér Fingo Reality. Počítajú so skutočnými cenami nehnuteľností, pre človeka s definovaným príjmom a s bežnou hypotékou. Užitočné sú najmä pre jednočlenné domácnosti, pri hypotéke sa teda počíta s jedným dlžníkom. Rozdiely v cenách bytov sú však rovnaké bez ohľadu na to, či sa do neho bude sťahovať jeden človek alebo celá rodina.
1. Ďalej, ale vo väčšom

Človek pracuje pre spoločnosť, ktorá sídli v Bratislave, dohodne sa na dlhodobom výkone práce z domu a odsťahuje sa do iného mesta. Keby zarábal priemernú mzdu v Bratislavskom kraji, jeho čistý príjem predstavuje 1040 eur. S týmto platom si vie ako jednotlivec zobrať hypotéku maximálne vo výške 100 000 eur.

V Bratislave si za túto sumu môže kúpiť buď garsónku v Starom meste s rozlohou 20 m2, alebo ak si chce „dopriať“ o niečo väčší priestor a nepotrebuje byť v centre mesta, tak má možnosť si kúpiť 25 m2 garsónku v bratislavskej Petržalke za 99 000 eur.
Keby sa však odsťahoval napríklad do Nitry, odkiaľ by pracoval, tam by si za 100 000 € mohol kúpiť 2-izbový byt v centre mesta s rozlohou 54 m2.
Keby sa odsťahoval do menšieho mesta s dostupnosťou autom do 45 min od Bratislavy, napríklad do obce Veľké Úľany pri Galante, tam si môže kúpiť novostavbu – priestranný 3-izbový rodinný dom, zariadený v bežnom štandarde s výmerou 90 m2 a vlastnou terasou za 99 500 eur.

Ak by bol jeho príjem vyšší, napríklad by zarábal 1500 eur v čistom, môže v banke dostať hypotéku vo výške 144 000 eur.

Za túto sumu si vie kúpiť v Bratislave starší zariadený 2-izbový byt v mestskej časti Dúbravka s výmerou 54 m2.
Na porovnanie, v inom menšom meste alebo v obci, napríklad v Šamoríne v okrese Dunajská Streda, si vie za túto sumu kúpiť 4-izbový rodinný dom s výmerou 150 m2 na pozemku s rozlohou 600 m2 a s bazénom.

Ide o situáciu, ak má záujemca vlastné zdroje na dofinancovanie 20 % úveru, napríklad má úspory alebo peniaze od rodiny. To znamená, že bude splácať len hypotéku a jeho splátka pri úvere 115 200 eur bude 370 eur mesačne pri 30-ročnej splatnosti.
2. Väčší netreba, dôležité je ušetriť

Ak niekto nechce bývať vo väčšom byte či dome, ale chce si zachovať rovnaký štandard bývania v lacnejšom meste s nižšími cenami nehnuteľností, môže počítať s nasledovnými situáciami. Vo všetkých príkladoch ide o orientačné výpočty, rátané pri splatnosti hypotéky 30 rokov a úrokovej sadzbe 1 %.

Alternatíva pre bývanie v Bratislave, kde si človek za 144 000 € kúpil 2-izbový byt 54 m2.

Keby chcel bývať v rovnako veľkom 2-izbáku v širšom centre Nitry s výmerou 56 m2, ten bude stáť 98 000 eur. V prípade financovania 20 % z vlastných zdrojov čerpanie hypotéky bude vo výške 78 400 eur a mesačná splátka bude predstavovať 252 eur. To je oproti hypotéke na bratislavský byt o 118 eur menej. „Tie si možno ušetriť a napríklad investovať alebo si ich sporiť na lepší dôchodok,“ hovorí Obtulovič.
Kto pôjde do menšieho pokojnejšieho mestečka, napríklad do Šale vzdialenej 1 hodinu od Bratislavy, vie si kúpiť rovnaký 2-izbový byt len za 78 000 eur, čiže splátka pri čerpaní úveru v sume vo výške 62 400 eur bude 201 eur. Ušetrí v porovnaní s bratislavským bytom 169 eur mesačne.

3. Čo sa (ne)dá s priemerným príjmom (príklad Bratislava – Nitra)

Priemerný čistý príjem 803 € v Nitre by pri jednom žiadateľovi postačoval na hypotéku maximálne vo výške 77 000 €. V Bratislave je priemerná mesačná mzda 1040 v čistom, za to si vie klient jednotlivec zobrať úver maximálne do 100 000 €.

V oboch prípadoch podľa Obtuloviča platí, že ak má klient z daného regiónu len priemerný príjem, nemá šancu zafinancovať si hypotéku pri priemernej cene nehnuteľnosti v Bratislave či v Nitre ani do 80 % LTV (Loan To Value- výška hypotéky v pomere s cenou nehnuteľnosti). Na to, aby mohol bývať sám, potrebuje vyšší príjem.

Cena priestranného 2-izbového zariadeného bytu v novostavbe s parkovacím státím v úplnom centre Nitry je 180 000 eur. Ak by mal klient dostatočný príjem minimálne 1500 eur v čistom (v prípade, že bude v úvere sám, nemá iné splátky ani záväzky), môže dostať hypotéku 80 % z hodnoty nehnuteľnosti – čiže vo výške 144 000 €. Pri splatnosti hypotéky 30 rokov a úrokovej sadzbe 1 % bude jeho mesačná splátka 463 € a klient ešte potrebuje vlastné zdroje 20 % v objeme 36 000 €.
V prípade 2-izbového bytu s parkovacím státím v okrese Bratislava III môže počítať s cenou bytu 215 000 €. Aby mohol klient získať hypotéku vo výške 80 % LTV – teda 172 000 €, potrebuje zarábať aspoň 1800 € v čistom. Pri splatnosti 30 rokov a úroku 1 % bude jeho mesačná splátka hypotéky 553 € a klient by ešte potreboval vlastné zdroje na dofinancovanie 20 % v objeme 43 000 €.

Aj v tomto prípade sa počíta s tým, že klient má vlastné finančné zdroje na dofinancovanie úveru – či už vlastné úspory, alebo peniaze od rodiny. Ak tieto možnosti nemá, môže siahnuť napríklad po medziúvere v stavebnej sporiteľni, ale v tom prípade by podľa Obtuloviča musel mať ešte vyšší príjem, aby spĺňal podmienky na poskytnutie úveru na dofinancovanie hypotéky.
4. Žiadna kúpa, radšej podnájom

Človek zatiaľ neplánuje kúpiť nehnuteľnosť, lebo je slobodný, neplánuje v blízkom čase rodinu, možno uvažuje aj nad inou prácou alebo bývaním v inom meste či v inej krajine.

V súčasnosti býva v Bratislave v podnájme za 700 eur. Keby sa odsťahoval do lacnejšieho podnájmu napríklad do Trnavy alebo do Šamorína vzdialeného 30 min. od Bratislavy, vie si tam prenajať 2-izbový byt za 430 eur s energiami, tak ušetrí mesačne 170 eur, t. j. 2040 eur ročne, ktoré si môže odkladať a zhodnocovať napríklad na to, aby si o 5 rokov mohol zobrať hypotéku a mal ju čím dofinancovať.
Ak je slobodný, nezadaný a môže bývať u rodičov napríklad v Poprade v blízkosti Tatier, kde je krásna príroda a prostredie, ušetrí celých 700 € za zaplatené nájomné, čiže ročne 8 400 €. Za 5 rokov by to bola úspora 42 000 €. Ak by 700 eur mesačne pravidelne investoval, môže mať o 5 rokov vo finále nasporenú ešte vyššiu sumu a tým činom nasporených 20 % na kúpu 2-izbového bytu v Bratislave.