Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Témy, ktoré sa nedajú zaradiť do kategórií vyššie...
LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
1. júna 2021 9:32
Koronavírus
Vietnam znepokojuje nový variant koronavírusu, očkovanie tam napreduje len veľmi pomaly
Kristina BöhmerKristina Böhmer
Vietnam zavádza prísne opatrenia zo strachu pred novou mutáciou, ktorú v krajine objavili. Foto - TASR/AP
Vietnam zavádza prísne opatrenia zo strachu pred novou mutáciou, ktorú v krajine objavili. Foto – TASR/AP

Minimálne 126 ľuďom potvrdili covid po tom, ako spolu spievali v kostole bez dodržiavania opatrení.

Ešte pred pár týždňami sa o Vietname hovorilo ako o úspešnom príklade v boji s covidom-19. Prísne strážené hranice, zákaz vstupu do krajiny s výnimkou pre rezidentov vracajúcich sa domov, povinné karantény, cielené lockdowny, meranie teploty a testovanie.

K tomu hudobný hit o tom, ako treba dodržiavať bezpečný odstup a správne si umývať ruky aj s tanečnou výzvou na sociálnej sieti TikTok.

Za celý rok od vypuknutia pandémie Vietnam koncom apríla hlásil len niečo vyše 3100 prípadov infekcie a 35 úmrtí. Za posledný mesiac sa však počet prípadov viac ako zdvojnásobil.
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]

Vietnam teraz hlási viac ako 7100 prípadov a 47 úmrtí. Dôvod? Pravdepodobne nová mutácia, ktorá je podľa ministra zdravotníctva Nguyen Thanh Longa „veľmi nebezpečná“.
Ľahko sa šíri vzduchom

„Vietnam objavil nový variant covidu-19, ktorý kombinuje charakteristiky dvoch existujúcich variantov prvýkrát potvrdených v Indii a Veľkej Británii,“ povedal Long podľa nahrávky, ktorú získala agentúra Reuters, na rokovaní vlády.

To, že ide o indický variant s mutáciami pôvodne patriacimi britskému variantu, je podľa neho veľmi nebezpečné.

O novej mutácii zatiaľ veľa nevieme a šéfka Národného inštitútu hygieny a epidemiológie Le Thi Quynh Maiová potvrdila, že ju ešte treba monitorovať a skúmať.

Vieme však, že je infekčnejšia ako indická a britská mutácia a že sa ľahko a rýchlo prenáša vzduchom. Jej koncentrácia v hrdle rýchlo narastá a prudko sa šíri po okolitom prostredí infikovaného.

Laboratórne testy ukázali, že variant sa dokáže veľmi rýchlo šíriť, čo pravdepodobne viedlo k prudkému nárastu prípadov v krajine vo veľmi krátkom čase. Už je rozšírený vo viac ako 30 zo 63 provincií.
Vývoj epidémie covidu-19 vo Vietname. Zdroj – ourworldindata.org
Ešte nie je čas na paniku

Niektorí vedci upozorňujú, že vzhľadom na chýbajúce informácie je predčasné vyvolávať paniku. To, ako sa vírus správal v laboratóriu, totiž nemusí zodpovedať jeho správaniu sa v skutočnom svete.

„Vzniká veľa rôznych mutácií, keď sa vírus prenáša, a väčšina z nich nemá klinický význam,“ povedal pre The Washington Post expert na infekčné choroby z Harvardskej zdravotníckej školy Todd Pollack, ktorý pôsobí v Hanoji.

„Len preto, lebo hovoria, že [nový variant] má vlastnosti jedného a druhého, nemusí to znamenať, že sa stretli v jednom pacientovi a vypľuli nejaký kombinovaný hybridný supervírus,“ dodal.

Svetová zdravotnícka organizácia zatiaľ identifikovala štyri varianty ako znepokojujúce: tie, ktoré prvýkrát potvrdili vo Veľkej Británii, Juhoafrickej republike, Brazílii a Indii.

Variant z Vietnamu zatiaľ nehodnotili. Ako pre agentúru Reuters potvrdila technická líderka pre covid-19 zo Svetovej zdravotníckej organizácie Maria van Kerkhovová, zatiaľ „čakajú na viac informácií“.
Strážia hranice a tancujú

To nič nemení na rastúcich číslach vo Vietname. Zatiaľ čo pred mesiacom bola miera výskytu za uplynulých sedem dní na 100-tisíc obyvateľov na čísle niečo vyše osem, teraz je na úrovni 149.

Vietnam sa rozhodol konať podobne ako minulý rok.

Keď Čína prvýkrát ohlásila objavenie nového koronavírusu, Vietnam zatvoril hranice. Len rezidenti, ktorí boli v tom čase vonku, sa mohli vrátiť domov s tým, že museli ostať najprv v karanténe.

Vietnam si odvtedy stráži takmer 1300-kilometrovú hranicu s Čínou a najnovšie aj hranice s Kambodžou a Laosom. Pred pár dňami zatkli piatich migrantov z Číny, ktorí sa skrytí v škatuliach v autobuse snažili dostať do Hočiminovho Mesta.

Viaceré krajiny regiónu bojujú so silnou nákazou. Okrem spomínanej Kambodže a Laosu aj Thajsko, Malajzia a dokonca aj Taiwan, ktorý pandémiu dlho držal pod kontrolou.

Znovu sa v krajine púšťa pieseň Ghen, na ktorej pracoval spevák Khac Hun s Vietnamským národným inštitútom bezpečnosti a zdravia, ľuďom komunikovala informácie o covide a o tom, ako sa pred infikovaním chrániť.

Detailne sa tam spieva, ako si treba „drhnúť, drhnúť, drhnúť ruky“.

Tanečník Quang Dang na pieseň spravil choreografiu a spustil ju ako výzvu na sociálnej sieti TikTok. Tanečnými pohybmi v nej ukazuje, ako si treba umývať ruky, čistiť všetko okolo seba a držať sa ďalej od iných ľudí.
V kostole aj technologickej firme

Najsilnejšie zdroje nákazy hlásia v dvoch provinciách na severe krajiny. Ide o priemyselné zóny, v ktorých státisíce ľudí pracujú pre technologické spoločnosti ako Samsung, Canon a Luxshare, ktorý sa podieľa na výrobe produktov Apple.

Agentúra AP hlási, že jedna spoločnosť zistila, že aj napriek striktným zdravotným obmedzeniam bola pätina z jej 4800 zamestnancov infikovaná covidom.

Opatrenia zavádzajú aj v Hočiminovom Meste, kde minimálne 126 ľuďom vyšiel pozitívny výsledok testu na covid po tom, ako spolu spievali v kostole bez rúšok a dodržiavania bezpečnej vzdialenosti.

Vláda preto ohlásila nové opatrenia, zatváranie niektorých biznisov, reštaurácií, karaoke barov, kúpeľov a spa centier. Celoplošne zakázali náboženské obrady a akékoľvek stretnutia viacerých ako desiatich osôb. Okrem toho chcú denne otestovať 100-tisíc ľudí.

Porušovanie opatrení pritom vo Vietname trestajú tvrdo. Napríklad v marci odsúdili na dva roky podmienečného trestu za „šírenie nebezpečnej infekčnej choroby“ 29-ročného stewarda, ktorý nedodržal karanténu a po príchode do krajiny sa stretol so 46 ľuďmi.

Podľa policajnej správy stálo následné testovanie a izolovanie dvoch tisícok ľudí viac ako 160-tisíc eur.

Aby sa vyhli nekontrolovanému prenosu ochorenia, v niektorých mestách zatvárajú celé ulice, kým pretestujú všetkých, ktorí tam bývajú. Obyvateľka Da Nang povedala pre Deutsche Welle, že jej ulicu zatvorili, keď jednému susedovi potvrdili covid.

„Je tam nový prípad rovno oproti našej budove, nemáme zatiaľ žiadne ďalšie informácie o prípade a sme v striktnom lockdowne,“ povedala s tým, že priatelia jej nosia jedlo a nechávajú ho vonku, kde si ho ona vyzdvihne, lebo nemôže opustiť ulicu.
Treba očkovať

Minulý rok vzrástla ekonomika Vietnamu aj napriek pandémii o 2,9 percenta. Bolo to vďaka tomu, že vírus držali pod kontrolou. To sa teraz zmenilo. Člen Britskej komory pre obchod Vietnamu Kenneth Atkinson si myslí, že šírenie koronavírusu „bude mať negatívny vplyv na ďalší finančný štvrťrok“.

„Vzhľadom na to, ako úrady kontrolujú priemyselné zóny na severe, by som očakával, že do troch alebo štyroch týždňov budú opäť otvorené, ale aj tak tam bude nejaké zaostávanie,“ dodal.

Jedným z nástrojov by mohlo byť aj očkovanie, lenže to ide vo Vietname veľmi pomaly. Len 0,03 percenta populácie sú plne zaočkované. To je približne 29-tisíc ľudí z viac ako 96-miliónovej populácie. Milión ľudí dostalo jednu dávku.

Momentálne očkujú vakcínou od spoločnosti AstraZeneca. Ministerstvo zdravotníctva potvrdilo, že sa snaží získať 10 miliónov vakcín cez schému COVAX, vďaka ktorej sa vakcíny dostávajú do chudobnejších krajín.

Okrem toho očakávajú 20 miliónov vakcín od konzorcia Pfizer-BioNTech, 40 miliónov Sputnikov V a rokujú aj s Modernou. To by malo stačiť na zaočkovanie 80 percent populácie.
Spoiler
31. mája 2021 17:45
Mária Kolíková
Veronika Remišová
Za ľudí
V Za ľudí je už otvorená vojna, Kiska vyzýva na mimoriadny snem
Miro KernMiro Kern
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Bývalý prezident žiada straníkov k ukončeniu mediálnych výstupov a k čo najrýchlejšiemu zvolaniu snemu.

V najmenšej vládnej strane Za ľudí sa už rozbehol otvorený súboj o mimoriadny snem a v médiách sa začali preberať aj postoje jednotlivých aktérov počas vládnej krízy.

V pondelok doň zasiahol bývalý prezident a zakladateľ strany, ktorý sa postavil na stranu kritikov Veroniky Remišovej. Poslal členom list a navrhuje v ňom zvolať mimoriadny snem. Hoci Kiska už v strane nemá žiadnu funkciu, medzi členmi má stále vysokú autoritu.

„Sme demokratická strana a pokiaľ diskusia o smerovaní strany ako aj o jej vedení sa nedá vyriešiť dohodou vo vedení strany, o jej ďalšom smerovaní musia rozhodnúť jej členovia,“ napísal. Snem by sa mal podľa neho uskutočniť v čo najrýchlejšom termíne, aby sa upokojila vnútrostranícka situácia a jej vedenie a členovia sa mohli naplno venovať svojej práci. „Stanovenie termínu snemu by malo pomôcť stabilizovať poslanecký klub, ktorý už prišiel o dvoch poslancov a od ktorého závisí legitimita našich ministeriek vo vláde.“

Podľa Kisku by sa až do snemu mali ukončiť akékoľvek mediálne výstupy k vnútrostraníckej situácii vrátane sociálnych sietí. „Verím, že urýchlené zvolanie snemu a následne aj samotný snem zastaví verejnú diskusiu o problémoch vo vnútri strany a vzájomné útoky, ktoré dramaticky poškodzujú meno našej strany a dielo, ktoré sme spoločne vytvorili.“

Bývalý prezident takisto navrhuje do snemu nerobiť žiadne personálne zmeny vo vedení strany a v predsedníctve. Akákoľvek takáto zmena by bola podľa neho vnímaná ako mocenský predvolebný boj, ktorý v demokratickej strane nemá miesto. Posledným návrhom, ktorý poslal členom strany, je, aby plne akceptovali výsledky mimoriadneho snemu.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Kolíková vraví, že Remišová chcela vládu bez SaS

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková tvrdí, že predsedníčka hnutia Veronika Remišová presadzovala trojkoalíciu bez SaS napriek tomu, že ona sama aj strana jednoznačne chceli zachovanie štvorkoalície OĽaNO, Sme rodina, SaS a Za ľudí. Priaznivci predsedníčky naopak kolíkovcov nazývajú úzkou skupinou ľudí vo vedení strany, ktorá iba napĺňa svoje osobné ambície.

„Samotná vládna kríza bola o tom, či bude štvorkoalícia, alebo trojkoalícia. Navonok strana hlásala štvorkoalíciu, ale faktom je, že našim poslancom boli v rámci tejto krízy ponúkané aj riešenia v rámci trojkoalície,“ hovorila Kolíková v nedeľu v TA3.

„Veď mne samej bola ponúkaná pozícia ministerky spravodlivosti samotnou predsedníčkou našej strany aj Igorom Matovičom, vtedy ako premiérom,“ pokračovala. Podľa ministerky sa tak niečo iné komunikovalo smerom navonok a niečo iné dovnútra strany. Jej väčšina vrátane predsedníctva teraz chce, aby sa prehodnotil postoj vedenia počas krízy.

Veronika Remišová večer odpísala, že ju Mária Kolíková v podstate obvinila z toho, že sa počas vládnej krízy snažila zabrániť návratu Smeru a naplniť všetky požiadavky strany vrátane jej zotrvania na ministerstve spravodlivosti. „Na predsedníctve sme sa jasne uzniesli na požiadavkách strany Za ľudí, ktorými boli vo finále rokovaní požiadavka na zachovanie štvorkoalície a odstúpenie predsedu vlády. V takomto duchu som rokovania viedla a požiadavky strany som splnila,“ tvrdí Remišová. Navyše sa jej podarilo vyrokovať zotrvanie Kolíkovej na poste ministerky spravodlivosti a Šeligu na poste podpredsedu parlamentu, hoci ich odstúpenie bolo požiadavkou koaličného partnera, odpísala.

Remišová vysvetľuje, že kolegom povedala, že bude do poslednej chvíle bojovať za zotrvanie vlády a bojovať proti návratu Smeru. „Ak je toto hlavný dôvod útokov skupiny okolo Márie Kolíkovej na moju osobu, môžem sa čestne a s čistým svedomím postaviť pred našich členov aj voličov.“ Predsedníčka Za ľudí pokladá za nekorektné, účelové a nešťastné vyťahovať a interpretovať v médiách čiastkové informácie z koaličných rokovaní. „V politickej histórii snáď ešte nebol prípad, keď by predsedu politickej strany takýmto nekorektným spôsobom napádali vlastní ľudia za to, že presadil všetky ich požiadavky a zachránil im aj politické pozície.“
Kiska oficiálne bez komentára

Ako stretnutie dopadlo a čo poradil bývalý prezident predsedníčke Za ľudí, Kiska zatiaľ oficiálne komentovať nechcel. Denníku N odpísal iba to, že dianie v strane teraz nechce komentovať.

„Zhodli sme sa, že riešenie sporov v médiách strane škodí a nemôže pokračovať. Andrej Kiska dnes členom strany napísal osobný list, v ktorom ich okrem iného prosí o riešenie sporov vnútri strany kultivovaným spôsobom,“ napísala v pondelok o schôdzke s exprezidentom Remišová.

Proti Kolíkovej vyjadreniam sa ohradili Remišovej spojenci. Podľa nich sú zavádzajúce tvrdenia, že väčšina predsedníctva strany aj jej členov chce, aby došlo k prehodnoteniu toho, ako sa strana postavila k vládnej kríze.

„Považujeme za absurdné, že práve toto je podľa Márie Kolíkovej hlavný dôvod na zvolanie mimoriadneho snemu a výmenu súčasnej predsedníčky Veroniky Remišovej,“ píše trojica členov predsedníctva Viera Leščáková, Miriam Šuteková a Dušan Velič. A tvrdí, že Kolíková a jej krídlo v strane pokračujú „v zavádzaní a ohýbaní pravidiel podsúvaním nekorektných informácií médiám, ale aj porušovaním stanov“.

„Aj preto je potrebné, aby prebehla široká, dôsledná a poctivá vnútrostranícka diskusia s členmi tak, aby ich názor nebol dezinterpretovaný len s cieľom napĺňania osobných ambícií úzkej skupiny ľudí vo vedení strany.“

„Ja nemám problém s konkurenciou, ale ten boj musí byť férový, čestný,“ hovorila Remišová minulý týždeň. Sťažovala sa tiež, že sa nemôže osobne obrániť na zasadnutí krajských rád, keďže sa niekoľko z nich konalo, keď bola na druhej strane republiky alebo služobne v zahraničí.
Mladí za Kolíkovou

Za Kolíkovú sa postavila mládežnícka organizácia strany Mladí Za ľudí. Jej vedenie píše, že mnohých z dôležitých členov vytláčajú na perifériu a nahrádzajú ich neznámi. „Na sociálnych sieťach sledujeme, ako títo jednotlivci útočia na každého, kto vyjadrí akúkoľvek kritiku fungovania strany či predsedníčky strany.“

Podľa mládeže strany Veronika Remišová tieto vnútrostranícke boje kŕmi a neupokojuje. Vyčítajú jej, že sa včas, rázne a verejne nezastala Márie Kolíkovej, keď na ňu zaútočila strana Sme rodina.

„Za ľudí pre nás predstavovala centristickú alternatívu v politike, plnú schopných a kvalitných odborníkov a ľudí z regiónov. Miesto toho sa stala rukojemníkom predsedníčky strany, ktorá namiesto posilňovania straníckeho imidžu aktívne pracuje na jeho rozbíjaní a poškodzovaní povesti jej najznámejších tvárí,“ píšu mládežníci vo výzve na zvolanie snemu.
Prečítajte si
Spory v strane Za ľudí sú čoraz ostrejšie, Remišová naťahuje čas

O tom, či predsedníctvo zvolá mimoriadny snem, sa má rokovať v utorok. Či sa bude aj hlasovať, nie je jasné. Takéto hlasovanie na predsedníctve už dvakrát odložili a pomery sú tam vyrovnané.

Podľa Remišovej padla jej ponuka, že by na sneme nekandidovala a delegáti by zvolili kompromisného kandidáta – Juraja Šeligu. Tento návrh však druhá strana zamietla, tvrdila. V skutočnosti sa ani Šeliga nevyjadril, či by kandidoval.

Snem chcú štyri krajské organizácie, hlasovanie v piatej – bratislavskej – organizácii, spochybnila Remišová a jej ľudia tým, že naň vraj nezavolali odporcov Márie Kolíkovej. Na zvolanie snemu treba žiadosť piatich krajských organizácií.
Spoiler
1. júna 2021 13:01
Mária Kolíková
Veronika Remišová
Za ľudí
Pred kľúčovým predsedníctvom Za ľudí sa Remišová pokúša meniť predsedníctvo
Miro KernMiro Kern
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kritici predsedníčky hovoria o účelových krokoch. Aj Andrej Kiska navrhoval, aby sa v strane pred kľúčovým snemom nerobili zmeny v predsedníctve.

Krátko pred utorkovým dôležitým rokovaním predsedníctva Za ľudí sa líderka Veronika Remišová pokúša o zmenu pomerov vo vedení strany.

Pomer hlasov v predsedníctve, ktoré má rokovať o zvolaní mimoriadneho snemu, je tesne naklonený smerom k Márii Kolíkovej. Remišová sa snaží odvolať dvoch členov predsedníctva z funkcií, čo by mohlo zastaviť konanie snemu. Najmenšej koaličnej strane tak hrozí rozpad.

Zatiaľ čo v pondelok popoludní Remišová ohlasovala na Facebooku, že sa snaží situáciu v strane upokojiť a stretla sa kvôli tomu so zakladateľom a bývalým prezidentom Andrejom Kiskom, v pozadí prebiehal jej boj o udržanie si miesta.

„Zhodli sme sa, že riešenie sporov v médiách strane škodí a nemôže pokračovať. Andrej Kiska dnes členom strany napísal osobný list, v ktorom ich okrem iného prosí o riešenie sporov vnútri strany kultivovaným spôsobom,“ prezentovala stretnutie s Kiskom Remišová.

Z listu Kisku členom strany, ktorý sa v pondelok popoludní dostal do médií, však vyplýva aj to, že bývalý predseda strany je za mimoriadny snem v čo najrýchlejšom termíne. Kiska tiež odporúčal straníkom, aby do snemu nerobili žiadne personálne zmeny vo vedení strany.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Predsedníčka Remišová po stretnutí s Kiskom ešte napísala, ako sa zhodli aj na tom, že aj politický boj sa dá robiť čestne, férovo a nesmú sa pritom porušovať stanovy. „Nebudem však mlčať keď sa vo vnútrostraníckom boji ohýbajú pravidlá, používajú intrigy a podsúvajú zavádzajúce informácie,“ vyhlásila Remišová.
Pokus odvolať dvoch členov vedenia

V čase, keď Remišová písala status o potrebe kultivovaného boja, sa pokúsila zvrátiť pomery v momentálne 21-člennom predsedníctve. To minulý týždeň skúšobne hlasovalo a 11 členov chcelo zvolanie mimoriadneho snemu, ktorý Remišová odmietala.

Medzi 11 ľuďmi za snem bol aj generálny manažér strany Roman Krpelan, aj riaditeľ kancelárie Za ľudí Tomáš Lehotský. Krpelan je v predsedníctve, pretože má aj funkciu manažéra strany, Lehotský zasa ako riaditeľ kancelárie, no zvolil ho tam aj snem.

Remišová má ako predsedníčka strany právo Krpelana aj Lehotského z týchto funkcií odvolať a nahradiť ich svojimi ľuďmi. Pomer v predsedníctve by sa tak zmenil v jej prospech. Keby nahradila Krpelana, z predsedníctva by automaticky vypadol. Ak by vymenila aj riaditeľa kancelárie, Lehotský by ako zvolený v predsedníctve zostal, ale pribudol by ďalší člen, nový riaditeľ kancelárie. Pomer hlasov by bol v takom prípade 12 ku 10 v prospech predsedníčky.

Pokus o zmeny pomerov sa už začal. „Predsedníčka strany Veronika Remišová mi esemeskou oznámila, že ma chce odvolať z funkcie generálneho manažéra strany. Úroveň tohto pokusu považujem za nehodnú predsedníčky alebo predsedu akejkoľvek strany a za neúctu voči komukoľvek, kto by mal byť takto odvolaný,“ odpísal generálny manažér Krpelan. „Po minulotýždňovej snahe o odvolanie Tomáša Lehotského ako riaditeľa kancelárie strany Za ľudí ide o jasnú a účelovú snahu zmeniť na poslednú chvíľu pomery v predsedníctve, kde mala Veronika Remišová doteraz menšinu. Preto nikdy nedala hlasovať o zvolaní mimoriadneho snemu,“ tvrdí. O snahe odvolať ho ako prvý informoval portál tvnoviny.sk.

Krpelan píše, že sa jej zatiaľ nepodarilo odvolať Lehotského, lebo mu predsedníčka strany zabudla doručiť odvolací dekrét. „Na doplnenie uvádzam, že predsedníčka strany sa včera so mnou chcela stretnúť, a esemeskou ma požiadala o doručenie niektorých straníckych dokumentov. Skutočný dôvod stretnutia, že ma chce odvolať, zamlčala. K stretnutiu neprišlo,“ píše Krpelan.

Snahu odvolať Krpelana Veronika Remišová vysvetľovala členom strany inak. V emaili, ktorý im poslala v pondelok, píše, že to bolo „z dôvodu nespokojnosti členov strany, ako aj za účelom reštartovať procesy v strane, predovšetkým lepšiu koordináciu činnosti krajských a okresných organizácií strany, ako aj strategického smerovania“. Píše tiež, že sa s ňou Krpelan odmietol osobne stretnúť „za účelom oznámenia odvolania“ a preto mu svoje rozhodnutie poslala elektronicky.
Čo napísal Kiska straníkom

Hoci Remišová oznámila, že sa so zakladateľom strany Kiskom na mnohom zhodla, jeho list členom ukazuje opak.

Čo presne napísal Kiska: „Do mimoriadneho snemu (navrhujem) nerealizovať žiadne personálne zmeny vo vedení strany a v predsedníctve. Akákoľvek takáto zmena by bola vnímaná ako mocenský predvolebný boj, ktorý v demokratickej strane nemá miesto,“ píše v liste, ktorý dostali členovia strany v pondelok do svojich emailových schránok. „Sme demokratická strana a pokiaľ diskusia o smerovaní strany, ako aj o jej vedení sa nedá vyriešiť dohodou vo vedení strany, o jej ďalšom smerovaní musia rozhodnúť jej členovia,“ napísal o sneme, ktorý by sa podľa bývalého prezidenta mal uskutočniť čo najskôr.

Andrej Kiska tiež členom strany odporučil do snemu ukončiť akékoľvek mediálne výstupy k situácii v strane vrátane sociálnych sietí a tiež plne akceptovať výsledky mimoriadneho snemu.

Hoci už Kiska nie je predsedom strany, má v nej stále silný neformálny vplyv a mnoho členov jeho názory považuje za veľmi dôležité.

Predsedníctvo Za ľudí bude zasadať v utorok podvečer. Či sa bude hlasovať o mimoriadnom sneme, stále nie je jasné. Remišová sa pokúsila navrhnúť ako kompromisného kandidáta na predsedu Juraja Šeligu. On nepovedal, či takúto možnosť prijal. V skúšobnom hlasovaní minulý týždeň bol za zvolanie mimoriadneho snemu.

Rozhodnutie predsedníctva nezvolať snem môže v strane vyvolať ešte väčšie rozbroje. Na strane kritikov Veroniky Remišovej je väčšina poslaneckého klubu a hrozí jeho rozpad.

Kto je vo vedení Za ľudí:

Veronika Remišová, predsedníčka,
Juraj Šeliga, podpredseda,
Jana Žitňanská, podpredsedníčka,
Vladimír Ledecký, podpredseda,
Michal Luciak, podpredseda,
Mária Kolíková, podpredsedníčka,
Viera Leščáková, podpredsedníčka
Miriam Šuteková, podpredsedníčka
ďalší členovia predsedníctva: František Majerský, Vladimíra Marcinková, Martin Oravec, Alexandra Pivková, Vladimír Škola, Dušan Velič, Tomáš Meravý, Ján Šalát, Roman Krpelan, Marek Antal, Martin Florián, Marek Hattas, Tomáš Lehotský.
Spoiler
27. mája 2021 9:08
Donald Trump
Hoaxy a propaganda
Knihy
Rozhovory
Vymenila päť identít, aby sa dostala medzi extrémistov: šokovalo ma, keď som prenikla medzi ženy mizogýnky
Mirek TódaMirek Tóda
Rakúska výskumníčka Julia Ebner a jej kniha Do tmy. Foto - Denník N
Rakúska výskumníčka Julia Ebner a jej kniha Do tmy. Foto – Denník N

Moderného neonacistu v MHD nespoznáte, môže vyzerať pokojne ako hipster, vraví Julia Ebner, autorka knihy Do tmy – Tajný život extrémistov.

[ Objednajte si knihu Do tmy. Tajný život extrémistov. Aby pochopila podstatu fanatizmu, zmenila autorka svoju identitu a v utajení prenikla do extrémistických skupín… ]

Výskumníčka extrémistických skupín Julia Ebner sa infiltrovala do QAnonu už v jeho začiatkoch, keď bol ešte len na okraji spoločnosti v Spojených štátoch.

Už vtedy bolo podľa nej jasné, že môžu byť nebezpeční a na niekoho zaútočia. Veľmi silno medzi nimi funguje antisemitizmus, a aj preto sa obáva, že útoky na židovské komunity môžu byť v budúcnosti ešte horšie.
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]

„Trump svojím slovníkom nesie časť zodpovednosti za útok na Kapitol, povzbudzoval ich,“ vraví autorka knihy Do tmy – Tajný život extrémistov, ktorú vydal Denník N v preklade Beáty Obradovičovej. Mapovala v nej rôzne extrémistické skupiny od mizogýnnych žien a džihádistov cez QAnon či európsku neonacistickú scénu.

Prečo ste sa na to vôbec dali?

Vždy som chcela vedieť viac o radikalizácii aj o tom, ako sú ľudia nalákaní do extrémistických sietí a čo ich k tomu vedie na osobnej úrovni. Chcela som to pochopiť na ľudskej úrovni. Vždy som si myslela, že je trochu povrchné pozerať sa na to iba zvonku. Je totiž oveľa ťažšie pochopiť, čo sa im v skutočnosti deje v hlave. Preto som sa rozhodla ísť do utajenia a rozprávať sa priamo s nimi.
Prečítajte si
Živím sa prenasledovaním extrémistov. Strávila som dva roky v utajení a dostala som sa na nebezpečné miesta

Motivovalo vás aj to, že v Rakúsku má krajná pravica silné postavenie?

Absolútne. Silným faktorom bola história. Rakúsko zohralo veľkú rolu počas nacizmu a aj v posledných rokoch na extrémistickej scéne, čo je vzhľadom na našu históriu dosť šokujúce. Bála som sa, že sa vrátime do tých čias v 20. storočí, čo teda naozaj nechcem. Preto som si dala za cieľ zabrániť radikalizácii a náboru ďalších mladých ľudí do ich sietí.

Dokázali ste sa infiltrovať do piatich rôznych extrémistických skupín. Zrazu ste videli, že keď vyjdete zo svojej bubliny, nájdete toľko rôznych a šialených vecí. Napríklad ste sa dostali do skupiny žien, ktoré sa správali mizogýnsky. Ako ste sa tam cítili?

Bolo to šokujúce a fascinujúce aj z hľadiska výskumu, pretože som sa nikdy predtým nestretla so ženskou mizogýnkou. Považovala som to za úplný rozpor s právami žien. Keď som sa medzi ne nakoniec dostala a začala som sa s nimi rozprávať, zrazu som sa prekvapivo mohla stotožniť s niektorými témami, ktorým sa venovali. Porozumela som tomu, prečo niektoré mladé ženy cítili, že je to pre nich to správne hnutie. Hovorili napríklad aj o moderných zoznamovacích aplikáciách a negatívach moderného života všeobecne v tej našej takzvanej prepojovacej kultúre. Ale potom bolo šokujúce, keď som vo vnútri tejto siete videla, aká veľká nenávisť voči nim samotným sa medzi nimi vyvinula.

Keď hovoríme o nenávisti a agresivite, nemáte pocit, že počas tejto pandémie je to s takýmito prejavmi oveľa horšie?

Áno, aj v Inštitúte pre strategický dialóg, kde robím svoj výskum, sme videli, že extrémistické siete profitovali z tejto pandemickej krízy. Samozrejme, je tu toľko osamelosti, ale aj frustrácie a hnevu. Bohužiaľ, ľudia trávia viac času online. Až sa zdá, že sa vytvorila pandémia nenávisti. Sprevádza to šírenie konšpiračných teórií o sprisahaní. Dúfam, že nájdeme cestu z toho von a vrátime sa ku skutočnej konverzácii, ktorá je menej nenávistná.

Aj na Slovensku vidíme, koľko ľudí je zrazu proti očkovaniu. Prečo ľudia veria radšej neznámym ľuďom na sociálnych sieťach ako vedcom?

Mám z toho naozaj obavy. Bola som pri tom, keď konšpiračné hnutie QAnon ešte len vznikalo, a videla som, ako sa vyvíjalo. A teraz sú hnacou silou niektorých demonštrácií proti pandemickým opatreniam a očkovaniu, čo vidíme v celej Európe. Je naozaj veľmi ťažké vyloviť konšpiračných teoretikov z ich sietí. Fakty vám často vôbec nepomôžu. Snažila som sa preto zistiť, aký typ frustrácie je za tým. Vláda by sa mala sústrediť na tie najviac zasiahnuté skupiny, aby videla, kto je zraniteľný, aby tento človek nebol ďalej radikalizovaný a zlákaný konšpiračnými teóriami.

Julia Ebner (1991)

pôsobí ako výskumníčka v Inštitúte pre strategický dialóg (Institute for Strategic Dialogue), kde vedie projekty o internetovom extrémizme, dezinformáciách a nenávistných prejavoch.

Spolupracovala s mnohými parlamentnými pracovnými skupinami a vládami, ktorým poskytovala informácie a poradenstvo, pôsobila aj ako konzultantka pre OSN, NATO a Svetovú banku.

Pravidelne prispieva do významných denníkov ako Guardian, Newsweek, Politico či Süddeutsche Zeitung. Jej kniha Do tmy sa stala medzinárodným bestsellerom a získala rakúsku literárnu cenu Wissenschaftsbuch des Jahres 2020 v kategórii humanitných a spoločensko-kultúrnych vied.

Prečo majú ľudia konšpirácie tak radi?

Pretože zjednodušujú obrovský komplexný svet a uľahčujú hľadanie vinníka, ktorým je často takzvaná elita. Je ľahšie niekoho viniť než prijať zodpovednosť. V čase krízy vždy prichádza masívny nárast konšpiračných teórií a nenávisti. Či už je to zdravotná kríza, alebo hospodárska kríza, v minulosti sme videli taký istý fenomén pri šírení moru aj počas hlbokej recesie. Samozrejme, sprevádza to často veľmi veľa antisemitizmu. A teraz tu máme kombinovanú globálnu krízu, ktorá je krízou na úrovni zdravia, ale aj na ekonomickej úrovni. Internet to ešte zhoršuje tým, ako rýchlo sa tieto informácie môžu šíriť.

Keď ste boli vo vnútri QAnonu – mysleli ste si, že by sa to mohlo zvrtnúť tak brutálne, ako sme to videli v januári pred Kapitolom?

Áno, naozaj som mala ten pocit už v jeho prvých etapách. Ľudia, čo sa pohybovali v tých sférach, cítili skutočne taký veľký hnev proti establišmentu, vedcom či súkromným spoločnostiam. Už vtedy som si myslela, že to môže viesť ku konkrétnemu útoku. Bolo však ťažké predpovedať, aké mohli byť ich ciele. To je práve najťažšia výzva pre bezpečnostné sily.

Prečo?

Mohli potenciálne zaútočiť na toľko rôznych skupín ľudí alebo organizácií, že je veľmi ťažké predvídať, kde práve hrozí nebezpečenstvo. A už na začiatku bola viditeľná jasná nebezpečná skupina. Nepredpokladala som však, ako rýchlo sa z takého malého okrajového hnutia v USA stane globálne.

Spomenuli ste antisemitizmus. Toho sme videli veľa aj medzi účastníkmi útoku na Kapitol – napríklad tričko s Auschwitzom. Ako veľmi je súčasťou tohto hnutia?

Povedala by som, že sa to prekrýva s neonacistickými skupinami, ktoré sa snažia uloviť ľudí pre svoju ideológiu. Existuje medzi nimi silná podpora antisemitského obsahu, ktorý šíria radikálnejší členovia siete. Samozrejme, veľa druhov konšpiračných teórií, ktoré sú neustále v obehu, súvisí s takzvanou globálnou židovskou elitou. Je to veľmi ostrá nenávisť voči židovskej komunite. Zohrávajú v nej rolu veľkí investori, miliardári, ako sú George Soros alebo dokonca Bill Gates, o ktorom si takisto často myslia, že je Žid.

Tu v strednej a východnej Európe bol antisemitizmus vždy veľmi viditeľný. Napriek našej minulosti je tu stále dosť ľudí, ktorí budú popierať holokaust. Je to však desivý fenomén aj na Západe – zmenilo sa niečo?

Úplne súhlasím. Myslím, že sa to skutočne veľmi rýchlo zmenilo. Veľké nebezpečenstvo je v tom, že antisemitizmus je očividne začlenený do myšlienok QAnonu a iných extrémistických hnutí a v dlhodobom horizonte to môže viesť k násiliu voči židovským komunitám.
Na snímke stúpenci amerického prezidenta Donalda Trumpa v okolí budovy Kapitolu. Foto – TASR/AP

Keď hovoríme o útoku na Kapitol vo Washingtone, akú veľkú úlohu v tom podľa vás zohral Trump? Nesie čiastočne zodpovednosť?

Určite, myslím si, že Twitter Donalda Trumpa bol palivom nenávisti voči menšinám. Spôsob, akým informoval o udalostiach, skutočne viedol k tomu, že veľa pravicových extrémistických hnutí sa ním cítilo povzbudených. Niektorí členovia z militarizovanej krajnej pravice vycítili, že keď sa spochybnili volebné výsledky, mali by použiť násilné prostriedky, aby to zvrátili. A to vyvrcholilo vo forme útoku na Kapitol. A používali pritom slová Donalda Trumpa, aby odôvodnili vlastné násilie. Takže toto je určite niečo, čo má bývalý prezident do istej miery na svedomí.

Napriek tomu, že Trump nakoniec prehral, stále je veľmi vplyvný v Republikánskej strane. Neznepokojuje vás to?

Je to veľmi znepokojivé. To spochybňovanie volieb zásadne oslabilo dôveru vo volebný proces. A existuje veľa Američanov, ktorí stoja za Trumpom a budú ho naďalej podporovať, povedala by som, že až do ďalších prezidentských volieb. A to môže spôsobiť veľký pohyb v spoločnosti proti demokratickému zriadeniu.

Tajné služby v USA vyhodnotili ako jednu z najväčších vnútorných hrozieb v Spojených štátoch supremacistov (stúpencov nadradenosti bielej rasy). Súhlasíte s týmto hodnotením?

Určite súhlasím. Už len z analýzy počtu násilných útokov, ktoré podnikli bieli rasisti – presahujú úroveň akéhokoľvek iného násilia. Vidíme, že existuje významný vzostupný trend pri používaní násilia proti menšinovým skupinám, najmä proti černochom, proti židovským komunitám, ale aj proti moslimom a proti sexuálnym menšinám. Je to v ranom štádiu a s demografickými zmenami to v nadchádzajúcich rokoch môže viesť k ešte väčšiemu násiliu z okrajových skupín, ktoré vedú bieli supremacisti.

To znamená, že ľudia ako vy budú mať ešte veľa práce. Vždy, keď sa snažíte medzi extrémistov dostať, vytvoríte si novú identitu. Napríklad keď ste písali túto knihu, mali ste päť rôznych identít. Je ťažké vytvoriť si ju a dostať sa dovnútra určitej komunity?

Na začiatku to bolo veľmi ťažké. Najskôr som musela premýšľať, akých ľudí chcú uloviť do svojej siete. Začala som veľmi skoro premýšľať, ako keď si spisovateľ pripravuje kostru románu. Premýšľala som o minulosti, prítomnosti aj budúcnosti mojej postavy. Musela byť dôveryhodná ešte pred zapojením sa do nejakého náboru medzi extrémistami. A druhá vec, veľmi dôležité bolo pochopiť jazyk, aký v tých komunitách používajú. Ide takmer o druh celého vlastného slovníka, vlastný svet vtipov a odkazov. Takže to bol môj východiskový bod. A potom, samozrejme, bolo miestami skutočne ťažké udržať sa vo svojej role.

V čom?

Najmä keď som hovorila s mladými členmi v procese ich radikalizácie a najradšej by som im povedala, aby to nerobili. Alebo sa rozprávať o konšpiračných teóriách a spochybňovaní holokaustu a tváriť sa, že to je v poriadku.

Stalo sa vám, že niekto odhalil vašu pravú identitu?

Áno, stalo sa mi to pri skúmaní celoeurópskej siete bielych supremacistov. Išla som na stretnutie do anglickej krčmy v srdci Mayfairu v Londýne. Išlo o jedno stretnutie v byte prenajatom cez Airbnb, ktoré bolo tajné. A keďže som už urobila nejaké rozhovory o extrémistoch, porovnali si ma potom s fotografiami, a hoci som mala parochňu a okuliare, uvedomili si, že som to vlastne ja. A potom nasledovala veľmi nenávistná kampaň proti mne. Ale to bolo niečo, čo som predpokladala, že sa skôr či neskôr stane.

Pripravovali ste sa na to?

Snažila som sa najviac, ako sa na to človek môže pripraviť. No je to vždy náročné – prijímať nenávistné útoky online je naozaj vyčerpávajúce. A to bol naozaj „shitstorm“, ktorým som si prešla.

Je možné vytvoriť profil typického priaznivca rôznych extrémistických skupín? Majú niečo spoločné?

Zvyčajne je veľmi ťažké vytvoriť profil. Naozaj ide o rôzne skupiny obyvateľstva, ide o všetky vekové skupiny, máte tam mužov aj ženské členky a ľudí s rôznym vzdelanostným a spoločenským zázemím. Takže je to veľmi zaujímavé. Teraz sme videli viac a viac mladých, vzdelaných a takisto žien, ktoré sa chceli pripojiť k extrémistickým skupinám. Extrémisti sa menia a prispôsobujú sa dobe a móde. Napríklad dnes vôbec nemusíte spoznať na ulici človeka, ktorý sa hlási k neonacizmu.

Môžete nám povedať nejaké príklady?

Vedia veľmi dobre vystupovať, tak aby pôsobili legitímne a oveľa umiernenejšie. To je príťažlivé pri nábore mladých členov. Je to však len prvá etapa, krok za krokom zavádzajú novým členom do hlavy svoje ideológie. Na začiatku je to viac o sociálnych aspektoch a spoločenskom živote v rámci skupiny. Hovorí sa o koníčkoch, hudbe, ale napríklad aj o bojových umeniach. Ak by som niekoho z nich stretla v MHD, vôbec by som ich nevedela zaradiť. Môže to byť ktorýkoľvek hipster. Spoznávacie znaky ako svastiky a nacistické skratky u nich tak ľahko nezbadáte. Aj namiesto skratiek ako HH (Heil Hitler) používajú iné a menej zjavné.

Často sú stúpenci krajnej pravice zároveň odporcovia očkovania a prokremeľskí. Prečo?

Je to tak a niekedy je veľmi ťažké vystopovať, ako sú napojení na ruské siete. Vidno to hlavne podľa obsahu vecí, ktoré zdieľajú, a na základe finančných trás. Niektoré dary naozaj prichádzajú z Ruska. Je to však výzva preskúmať viac.

V Rakúsku bolo pomerne nedávno obdobie, keď bola krajná pravica súčasťou vlády kancelára Sebastiana Kurza. Dokonca sa stali súčasťou bezpečnostných štruktúr. Nepripomína vám to Berlín v 30. rokoch minulého storočia?

Aj teraz existuje stratégia trójskeho koňa – ako sa dostať do súkromného sektora či technologických spoločností a v dlhodobom horizonte spustiť politickú radikálnu zmenu. A to je veľmi nebezpečné. Vidím niekoľko paralel s taktikou, ktorú nacisti používali v 30. rokoch. Takže toto je určite niečo, čo by sme mali pozorne sledovať.

Niekedy je to až smiešne, napríklad keď vidíme, ako sa exministerka zahraničných vecí, na svadbe ktorej bol Putin, nakoniec dostala k pozícii v ruskej energetickej spoločnosti. Takto si ich Moskva kupuje?

Áno, to je dobre známa stratégia a najmä Rusi ju v minulosti veľa používali. Osvedčila sa im najmä počas studenej vojny. Ale povedala by som, že vtedy to bolo z oboch strán. Lenže teraz je to niečo, čo sa veľmi týka radikálnych skupín.
LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
22. mája 2021 11:02
Behanie
Človek
Rozhovory
Prečo je také ťažké prinútiť sa cvičiť? Odrádzajú nás evolučné inštinkty, vraví profesor z Harvardu
Karolína KlinkováKarolína Klinková
Deník NDeník N
Ilustračné foto – Unsplash/Kylo
Ilustračné foto – Unsplash/Kylo

Inštinkt vyhýbať sa zbytočnej telesnej aktivite je prirodzený, to isté robili mnohé generácie ľudí. Naši predkovia síce boli telesne aktívni, ale nikto z nich nedvíhal činky, hovorí profesor evolučnej biológie z Harvardovej univerzity a autor knihy o vývoji cvičenia Daniel Lieberman.

Prečo dodnes veríme, že človek je predurčený na to, aby chcel cvičiť, a že naši predkovia boli výnimoční športovci? Ako by asi reagovali, keby videli bežiaci pás? A čo by sme si mali povedať, keď sa najbližšie budeme nútiť k cvičeniu?

Povedali by ste o sebe, že úprimne rád cvičíte?
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]

Nie som žiaden veľký športovec. Som obyčajný profesor v strednom veku, ktorý v športoch nikdy nebol výnimočne dobrý, ale áno, asi by som to o sebe povedal. Do istej miery som sa vždy rád hýbal a práve vďaka výskumu som sa začal o telesnú aktivitu zaujímať ešte viac. Dnes cvičím rád, ale rovnako ako komukoľvek inému, aj mne to niekedy robí problém.

Vo svojej najnovšej knihe však tvrdíte, že z pohľadu evolúcie neexistuje veľa dôvodov, aby sme si cvičenie práve užívali…

Netvrdím, že cvičenie musí byť nevyhnutne nepríjemné a nikto z nás ho vlastne nemá rád. Cvičenie však považujem za veľmi zvláštne moderné správanie, pre ktoré sa musíme vedome rozhodnúť, a mnoho vrodených inštinktov nás od toho odrádza.

Inštinkt vyhýbať sa cvičeniu je normálny a prirodzený. Platí to pre všetky aktivity, ktoré pre nás zo svojej podstaty nie sú nevyhnutné, ale špeciálne pre tie, ktoré nie sú ani žiadna zábava. A presne toto je dôvod, prečo má väčšina ľudí s cvičením problém – dokonca aj tí, ktorí sa mu venujú pravidelne.

Takže sa nemusím hanbiť, ak sa do cvičenia musím niekedy nútiť a občas si nakoniec ani vôbec nezacvičím?

Vôbec sa nemusíte hanbiť!

Je pravda, že naši predkovia museli byť milióny rokov veľmi aktívni, či už to boli lovci a zberači, alebo farmári. Vždy sa tak však správali buď preto, že museli, alebo preto, že to pre nich bola zábava.

To, čo od ľudí žiadame dnes, ide proti inštinktom. V prvom rade totiž žijeme vo svete, v ktorom už nemusíme robiť vôbec nič – ak niečo chcete, musíte sa pre to rozhodnúť. A cvičenie v posilňovni alebo behanie síce môže byť príjemné, ale najčastejšie až potom, ako ich dokončíte. Práve preto je niekedy také ťažké vyjsť z dverí.

Práve presvedčenie o tom, že ľudia sú predurčení, aby cvičiť chceli, považujete za jeden z najväčších mýtov o cvičení. Odkiaľ tento mýtus pochádza? Kto s ním prišiel?

Tento mýtus by som nazval „paleofantáziou“. Ak si totiž prečítate pár kníh o „paleocvičení“ či „paleostrave“, ľahko získate dojem, že naši predkovia boli úžasní športovci – že ráno vstali, a ak chceli, rovno zabehli osemdesiat kilometrov. Že to pre nich bolo ľahké a inštinktívne. A to, samozrejme, nie je pravda.

Kníh, ktoré tento mýtus živia, existuje mnoho. Ja si však myslím, že viera v tento mýtus nie je veľmi prospešná – v prvom rade preto, že sa potom zo seba cítime zle, ale taktiež preto, že ním dehumanizujeme ľudí z iných kultúr, ktorí pritom majú pri cvičení rovnaké problémy ako my sami.

Pri skúmaní, ako sa hýbali naši predkovia, ste navštívili komunity lovcov a zberačov. Výsledok vášho výskumu by však možno mnohých prekvapil: zistili ste, že naši predkovia v skutočnosti pomerne veľa sedeli a hýbali sa len vtedy, keď to bolo nevyhnutné. Nikdy nešportovali preto, aby boli zdravší alebo šťastnejší. Ako je teda možné, že aj napriek tomu stále pretrváva to, čo nazývate „mýtom o zdatnom divochovi“, pre ktorého je cvičenie prirodzené?

Pretože presne to chcú ľudia počuť. Tento mýtus ponúka predstavu o našich predkoch, ktorí boli úžasne silní a zdraví, mali obrovskú výdrž a dokázali zabehnúť ultramaratón. Poznáte knižku Stvorení pre beh? Presne to je príklad tohto myslenia.

Zároveň treba dodať, že tento mýtus vyplýva aj z odvekého názoru, ktorý sa bohužiaľ nedá nazvať inak ako rasistický – z predstavy, že Afričania prirodzene dokážu zniesť viac bolesti, pretože ju necítia. To je nezmysel.
Ranný osemkilometrový beh by naši predkovia považovali za zbytočný. Ilustračné foto – Unsplash/Pietro Rampazzo

Ak teda naši predkovia netrénovali na maratóny a nedvíhali činky, ako konkrétne sa hýbali?

Kráčali. Každý deň a veľa – chôdza bola najzákladnejšou formou telesnej aktivity. Typický lovec a zberač nachodil 9 až 15 kilometrov denne, za rok by teda krížom prešiel celé Spojené štáty.

Popri tom, ako kráčali, však aj všeličo nosili – deti, jedlo, vodu… A občas aj behali, pretože ak ste chceli pred vynájdením luku a šípu niečo uloviť, behať ste jednoducho museli. Taktiež liezli po stromoch a kopali v zemi.

Kým sme nevymysleli stroje, život sa skladal z pomerne veľkého množstva pohybu. Všetko si vyžadovalo telesnú aktivitu, dokonca aj varenie večere. Zamyslite sa napríklad nad takým jednoduchým úkonom, ako je napustenie si vody do pohára. Dnes na to nepotrebujeme nič, len otočiť kohútikom. Ale nie je to tak dávno, keď aj na miestach ako Boston alebo Praha bolo treba ísť po vodu k pumpe a sám si ju doniesť domov.

Ak sa teda pozrieme na to, ako cvičíme dnes, do akej miery sa to vôbec podobá na spôsob, akým sa hýbali naši predkovia?

Rozhodne sa hýbeme veľmi odlišne. Hlavný rozdiel tkvie v tom, že naši predkovia síce boli telesne aktívni, no nikto z nich necvičil.

Dnes ráno som si šiel zabehať – a jediný cieľ, ktorý som tým sledoval, bol pohyb samotný. Absolútne zbytočný ranný osemkilometrový beh. To predtým vôbec nikto nerobil. Naši predkovia lovili, zbierali, občas sa niečo hrali alebo tancovali. Ale môžem vám garantovať, že rozhodne nikto nechodil do posilňovne a nedvíhal činky. Väčšina telesnej aktivity sa vzťahovala k tomu, aby jednoducho prežili.

Ak teda naši predkovia nikdy necvičili, môžeme potom nad druhmi cvičenia premýšľať ako nad viac alebo menej prirodzenými? Alebo to znamená, že je vlastne každé jedno cvičenie evolučne neprirodzené?

Prirodzená je telesná aktivita – je prirodzené hýbať sa a neprirodzené nehýbať. Pohyb je stále pohyb, beh je stále beh a chôdza je stále chôdza.

Ak sa nad tým však zamyslíme, niektoré telesné aktivity, ktoré dnes robíme, sú naozaj dosť zvláštne. Uvedomíme si to, keď sa pozrieme na niektoré stroje v posilňovni. Nájdeme tam prístroje, ktoré ľudia vymysleli jednoducho na to, aby pri každom jednom pohybe vyvíjali tlak na ich svaly.

Kedy sa teda z cvičenia stala dobrovoľná aktivita, ktorej hlavným účelom je, aby nás spravila šťastnejšími a zdravšími?

Bola to pomerne pomalá evolúcia, jeden konkrétny dátum neexistuje. Najprv sa cvičenie týkalo len vládnucej vrstvy, princov a aristokracie, ktorí na to, aby prežili, už nemuseli byť telesne aktívni. V Európe si ľudia počas renesancie uvedomili, že súčasťou vzdelania by mal byť aj pohyb, a k niečomu podobnému došlo aj v Číne alebo Indii. Pomerne dlho sa to však týkalo len vyššej vrstvy.

Cvičenie ako dobrovoľnú aktivitu, ktorá nám má pomôcť byť zdravšími a silnejšími, teda priniesla až priemyselná revolúcia, vďaka ktorej už ani stredná trieda nemusela pracovať manuálne.

V knihe sa sám seba pýtate: „Čo by si asi pomysleli moji vzdialení predkovia o tom, že utrácame toľko peňazí za utrpenie pri zbytočnej telesnej aktivite na otravnom stroji, pri ktorej sa nikam nedostaneme a nič tým nedosiahneme?“ Čo myslíte, čo by asi povedali?

Myslím, že by si pomysleli, že je to náramne zábavné.

Osobne považujem za najlepší príklad zvláštnosti moderného cvičenia bežiaci pás. Je to absolútne zbytočný prístroj, ktorý vlastne nikto nemá rád a ktorého jediný účel je, že na ňom cvičíme. Nehovorím, že je na ňom niečo zlé, ani nikoho nesúdim – aj ja sám ho niekedy používam. Keď sa však nad tým zamyslíme, ide o skutočne veľmi zvláštny vynález.

Ak by ste teda svojmu prapraotcovi ukázali bežiaci pás, asi by sa zamyslel, či je s vami všetko v poriadku. Ale ak by mal čas trochu sa porozhliadnuť po svete, v ktorom žijete a v ktorom vlastne celé dni sedíte, asi by to pochopil. Aj keď by si možno myslel, že je to trochu divné.

Ale to platí aj pre ďalšie činnosti, ktoré robíme. Ešte pred niekoľko tisíckami rokov nikto na planéte nečítal. Ako by ste teda čítanie vysvetlili svojmu prapredkovi, ktorý by sa čudoval, čo to celý deň robíte? Asi by to nakoniec pochopil, a možno by si dokonca pomyslel, že čítanie je skvelé. Ale nie je to normálne ľudské konanie.

V knihe hovoríte aj o tom, že z cvičenia sa stal biznis – kupujeme si športové oblečenie, topánky, permanentky do posilňovní, výživové doplnky, to všetko v hodnote miliárd dolárov ročne. Aký veľký vplyv má kúpa správnych tenisiek na to, či sa nakoniec skutočne odhodlám k cvičeniu?

Samozrejme, stále sa dá hýbať aj bez peňazí. Netreba chodiť do posilňovne, dá sa ísť na prechádzku, a dokonca netreba ani tenisky, pretože ak chcete, pokojne môžete kráčať aj bosá.

Na predaji a kúpe vybavenia na cvičenie však nevidím nič zlé. Ak vám kúpa permanentky alebo pekného oblečenia pri cvičení pomôže, je to úplne v poriadku. Kupujem si ho aj ja – napríklad mám naozaj rád svoje športové hodinky.

Nekritizujem teda tento trh ako taký. Je však dôležité uvedomiť si, že má svoje limity. Napriek rozvinutému trhu so športovým vybavením nemá ani len minimálnu telesnú aktivitu asi 80 percent Američanov. Komodifikácia, komercializácia a medikalizácia pohybu pre väčšinu ľudí nestačí, u nich nezaberá.
„Ak sa vám nechce cvičiť, nebičujte sa za to,“ vraví profesor Lieberman. Ilustračné foto – Unsplash/Zhang Kenny

V knihe sa venujete i tomu, ako nás cvičenie stresuje. Uverili sme, že ho máme milovať, a ak to takto neprežívame, cítime sa previnilo. Ako sme sa dostali do bodu, že ak k evolučne neprirodzenej aktivite necítime dostatočnú vášeň, máme pocit, že s nami niečo nie je v poriadku?

Myslím si, že to súvisí s tým, že sme veľmi odsudzujúci druh a neustále jeden druhého hodnotíme. Vieme, že pohyb je pre nás dobrý. O ľuďoch, ktorí necvičia, si teda často myslíme, že sú jednoducho leniví.

Možno ich chceme touto nálepkou motivovať, aby s cvičením začali. Podľa mňa by sme však mali byť pri tejto kritike opatrnejší. Keď sa niekto nedokáže donútiť k tomu, aby si šiel zacvičiť, často totiž nejde o jeho chybu. Mnohí z týchto ľudí by chceli cvičiť častejšie, chceli by byť zdravší, ale je to niečo, čo je pre nich skutočne veľmi náročné.

Znamená v dnešnom svete nedostatok lásky k cvičeniu spoločenskú stigmu?

V Spojených štátoch určite áno. Ľudí tu neustále niekto kritizuje za to, že dostatočne necvičia, že majú nadváhu, že sa zle stravujú. Ale ja fanúšikom podobného správania naozaj nie som. Myslím si, že by sme sa navzájom nemali toľko súdiť. Radšej by sme týmto ľuďom mali prejavovať väčší súcit a snažiť sa im pomôcť.

Keď sa mi teda najbližšie kamarát zverí, že cvičenie z duše neznáša, nebaví ho a nedokáže sa k nemu dokopať, aká by mala byť moja reakcia? Čo by som mu mala povedať, aby nemal pocit, že ho odsudzujem, ale skôr mu pomáham?

Vaša odpoveď môže znieť jednoducho: „Rozumiem ti a jednoznačne to dáva zmysel! Si normálna ľudská bytosť a vôbec nič s tebou nie je v neporiadku. Milióny generácií sa ľudia vyhýbali zbytočnej telesnej aktivite. Nie si divný, si úplne normálny.“

Zároveň by však bolo skvelé dodať, že tieto inštinkty sme zdedili všetci – dokonca aj ľudia, ktorí cvičia. Rozdiel medzi tými, čo nešportujú, a tými, ktorí športujú, je len v tom, že tí druhí našli spôsob, ako tieto inštinkty prekonať.

Veľa ľudí má s cvičením problém aj preto, že nemá dostatok času. Už hodina mierne náročnej telesnej aktivity týždenne, teda osem minút denne, však môže pre zdravie človeka znamenať veľký prínos. A potom sa to na seba môže začať nabaľovať, pretože čím viac ste vo forme, tým viac si cvičenie užívate. Preto by som mu povedal aj toto: „Pozri, nemusíš zabehnúť maratón alebo zdvíhať obrovské činky. Aj minimum telesnej aktivity ti môže priniesť obrovský úžitok.“

Za hlavný dôvod, prečo sa nám z vývojového hľadiska nechce cvičiť, považujete to, že to nie je ani nevyhnutné, ani veľmi príjemné. V knihe dokonca prinášate niekoľko tipov, ako z cvičenia spraviť príjemnejšiu a nutnejšiu aktivitu. Nie je to trochu cynické, že sme si museli vytvoriť takéto skratky, aby sme sa vôbec postavili z gauča?

Vôbec nie! Tak jednoducho funguje svet.

Podľa mňa sa v tomto ohľade môžeme k cvičeniu postaviť rovnako ako k ďalším činnostiam, napríklad k vzdelávaniu. Kedysi ho nemal nikto, ľudia sa veci učili zo života. A ako deti dostávame do škôl dnes? Spravili sme z toho nutnosť a zároveň sa zo školy snažíme urobiť niečo zábavné – stretnete sa v nej s kamarátmi, hráte sa, venujete sa v nej umeniu.

Hovoríte o viacerých konkrétnych tipoch, ktoré nám môžu pomôcť presvedčiť seba samých, že cvičenie je nevyhnutné a príjemné – môžeme napríklad športovať s kamarátom, cvičiť v skupine, dokonca si vymyslieť trest za to, že sme cvičiť nešli. Máte obľúbený trik, ktorý používate vy sám?

U mňa rozhodne funguje, keď sa na cvičení dohodnem s kamarátom. Neďaleko odo mňa býva môj kolega, s ktorým chodievam behať. O pol siedmej či siedmej ráno sa mi nikdy nechce, hlavne keď je vonku tma a zima – komu by sa chcelo? Oveľa radšej by som ležal v posteli so svojou manželkou. Ale on na mňa bude čakať na rohu, takže ísť musím. A nakoniec som vždy rád.

Ďalšia vec, ktorú robím, je, že sa prihlasujem na súťaže. Nejde mi o súťaž samotnú, skôr o prípravu. Vtedy už trénovať musím, nechcem sa tam predsa strápniť.
Daniel Lieberman. Foto – archív D. L.

Existuje nekonečné množstvo tipov, ktoré nám hovoria, koľko a ako by sme mali cvičiť – od desaťtisíc krokov denne až po 150 minút cvičenia za týždeň… Existuje vôbec z evolučného hľadiska jedna správna odpoveď?

Nie, neexistuje. Vôbec sa nedá hovoriť o jednej optimálnej podobe cvičenia, rovnako ako neexistuje žiadna optimálna strava.

V skratke sa však dá povedať toto: aspoň nejaký pohyb je lepší než žiaden, cvičenia striedajte, robte veci, ktoré vás bavia, a ak máte pocit, že toho zvládnete aspoň o trošku viac, tak to skúste.

Ak by ste teda mali dať ľuďom praktickú radu, ako si vybrať to správne cvičenie a ako pri ňom aj skutočne vydržať, čo by ste povedali?

Jediný, kto takúto radu potrebuje, je človek, ktorý necvičí. A takému by som jednoducho zopakoval: „Skús cvičiť aspoň trochu, a snaž sa o to, aby to bolo aspoň trochu príjemné. Dohodni sa s kamarátom, že s ním päťkrát týždenne pôjdeš na polhodinovú prechádzku. A ak tak ako väčšina z nás nenávidíš bežecké pásy, je normálne, že pri nich nevydržíš.“

Keď sa mi teda najbližšie stane, že racionálne síce budem vedieť, že by som si mala ísť zacvičiť, ale v tom momente budem všetok pohyb neznášať, čo by som si mala povedať? Ako sa o tom presvedčiť? A čo si v takýchto momentoch poviete vy?

V prvom rade sa poriadne posťažujem, moja manželka by vám o tom vedela rozprávať. Keď je vonku tma a prší, niekedy ma musí doslova vyhodiť z domu, to dosť pomáha.

A takisto sám sebe pripomeniem, že hoci si to pri prvom kilometri nebudem práve užívať, ešte nikdy sa mi nestalo, že by som si šiel zabehať a po návrate domov si želal, aby som bol zostal doma. Behám už dosť dlho na to, aby som vedel, že ak si zabehať nepôjdem, celý deň budem zatrpknutý a vo vlastnom tele sa nebudem cítiť dobre. Takže nakoniec idem. Viem totiž, že výhody prevažujú nad výdajmi.

Rozhodne si však nehovorím, že som odporný človek, lenivý potkan a niečo so mnou musí byť v neporiadku. Aj v týchto chvíľach chápem, že inštinkty, ktoré mám, sú prirodzené, a myslím si, že toto vedomie pomáha.

Ak sa vám nechce cvičiť, nebičujte sa za to. Vzdorujte svojmu rýchlemu mozgu a použite ten pomalý. Využite racionalitu na to, aby ste prekonali inštinkty tak, ako keby pred vás niekto položil obrovskú čokoládovú tortu a vy by ste sa museli ovládnuť, aby ste jej nezjedli priveľa. Podobné rozhodnutia robíme neustále. A cvičenie nie je žiadnou výnimkou.

Daniel Lieberman

Americký profesor evolučnej biológie, pôsobí na Harvardovej univerzite. Vo výskume sa sústreďuje najmä na vývoj ľudského tela a jeho vplyv na zdravie. Je autorom niekoľkých kníh o evolúcii človeka. Jeho najnovšia kniha Exercised: Why Something We Never Evolved to Do Is Healthy and Rewarding vyšla v roku 2020.
Spoiler
21. mája 2021 16:22
Rozhovory
Vzťahy
Sociologička: Zámena manželiek je pornografia chudoby. Vidieť, že niekto sa má horšie, je slasť
Jana UstohalováJana Ustohalová
Deník NDeník N
Sociologička médií Irena Reifová. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek
Sociologička médií Irena Reifová. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek

S extrémnou chudobou bol už od raného novoveku spájaný odpor a hnus, čo je ľudsky problematické si priznať. Ale chudoba bola vždy predmetom hyenizmu zo strany tých, čo na tom boli o niečo lepšie. Takže fascinujúca nie je chudoba sama, ale jej znaky, ktoré sú vnímané ako odporné a odpudzujúce, vraví sociologička Irena Reifová z Univerzity Karlovej v Prahe.

Irena Reifová z Univerzity Karlovej skúmala reality show a špeciálne Zámenu manželiek. Na relácii je podľa nej najproblematickejšie pozeranie na chudobu, dehonestácia, stigmatizácia chudobných a vytváranie hanby, ktorá je spájaná so sociálno-ekonomickými problémami.

Program pritom patrí medzi najúspešnejšie relácie TV Nova, ktorá ho vysiela už šestnásť rokov. Zámenu manželiek začala ešte v roku 2004 vysielať aj televízia Markíza.
[ Čo čítať, počúvať, pozerať a kam ísť? Aktivujte si High Five, piatkový newsletter Denníka N s tipmi z popkultúry a umenia. ]

Čo vlastne robí zo Zámeny manželiek taký obrovský divácky fenomén?

Základný antropologický moment, ktorý k tomu ľudí priťahuje, nie je vôbec unikátny pre Zámenu manželiek ani pre reality show. Je to všeobecná ľudská potreba pozerať sa na to, čo je inak skryté či neviditeľné. Nazeranie do svetov, ktoré sú oddelené nejakou bariérou alebo sú v neprístupnej oblasti. Menej pateticky by sme mohli povedať, že to skryté a neviditeľné je reprezentované súkromím.

Takže je to zvedavosť?

Áno, presne tak. Ide o to nahliadnuť do súkromia, do privátnej zóny. Niekto môže oponovať, že keď ideme na návštevu, máme rovnakú príležitosť. Ale návšteva predstavuje kontrolovanú situáciu. Väčšina z nás bude mať tendenciu aspoň položiť na stôl sušienky alebo zakopnúť papuče roztrhané psom pod posteľ. Nejako tú situáciu vyňať spod kontroly toho, kto sa pozerá.

To sa pri celodennom natáčaní a neustálej prítomnosti kamery nedá. Je tam snaha niektoré momenty moderovať, ale tá sa skôr či neskôr rozplynie.

Je to vlastne túžba otvoriť Pandorinu skrinku. Na jednej strane je nutkanie nazerať na to, čo je inak neviditeľné a skryté. Na druhej strane, keď je toto nahliadanie príliš normalizované a príliš si naň zvykneme, naberá patologické formy. A my v takej jednej patologickej forme teraz žijeme. Hovorí sa tomu kultúra dohľadu.

Čo to znamená?

Anglický termín je surveillance culture. Tam patria všeobecne kamery, ktoré nás sledujú. Od tých na križovatkách cez obrovské systémy sledovania na komunikačných online platformách až po reality show. Je to kultúra, v ktorej sme si zvykli a považujeme za normálne, že nás niekto vidí vo chvíli, keď my nevidíme jeho. Alebo si neuvedomujeme, že sa niekto pozerá. Vlastne je to taká panoptikálna kultúra.

Vo svojom výskume to nazývate „zízanie na chudobu“, pretože v Zámene manželiek je zobrazovaná len určitá skupina ľudí či spoločenská trieda. Málokedy sa v seriáli objaví niekto z lepšie situovaného prostredia. Nie je to jeden z dôvodov popularity seriálu? Ľudia sú zvedaví, ako žijú chudobnejší susedia a ako to u nich vyzerá, nie je to pre divákov trochu exotika? Pretože ak nežijú niekde v regiónoch, s vyložene chudobnými ľuďmi sa veľmi nestretnú.

Je zaujímavé, ako si všímate pojem zízanie. To je preklad anglického gaze, do slovenčiny by sa to dalo preložiť ako uprený pohľad. A je s tým vždy spojená fascinácia. Pozeranie na chudobu, na prejavy sociálno-ekonomického znevýhodnenia, predstavuje druh fascinácie.

Pohľad je totiž sociálny vzťah, kde sa definuje, kto je vidieť, kto nie je vidieť, kto má možnosť sa pozerať, kto sa musí nechať sledovať – a to je veľmi úzko prepojené s mocou.

Ako je pohľad prepojený s mocou?

Existujú dva fenomény, pohľad a hlas, ktoré sú protikladné. Hlas, voice, je základom demokracie, poznáme to aj z kontextu volieb, keď dávame niekomu hlas alebo všeobecne prejavujeme svoj názor hlasovaním. Takže hlas predstavuje sociálny vzťah, ktorý asymetrickú moc tlmí a človeka posúva do pozície rovného s rovným.

Zatiaľ čo pohľad, gaze, je nástroj, cez ktorý sa stávame predmetom nejakej moci. Keď na nás niekto zíza, je nami fascinovaný. Napríklad modelky sú v tomto zmysle predmetom moci, pretože sa na ne tiež zíza, sú objektom, ktorý s tým nemôže nič robiť. A v reality šou sa do tejto situácie dostávajú tí, ktorých znevýhodňuje ich bieda, takže sú podriadení dvakrát. Nemajú žiadnu ekonomickú moc a nemajú ani moc nad tým, komu sú ukazovaní a kto sa na nich pozerá.

Keď pôjdeme na návštevu, tak pravdepodobne k niekomu, kto je na tom dosť podobne ako my – alebo nie úplne odlišne. Chudoba je prostredie, kam sa väčšinová populácia pre sociálny odstup nedostane. Iba ak by ho nejako prekonala napríklad z profesijných dôvodov. Alebo keď tam príde kamera ako v reality šou.

Čo je teda na chudobe také zaujímavé?

Ide o ľudí, ktorí sú takzvane „tí druhí“. Jednoducho iní. S extrémnou chudobou bol navyše už od raného novoveku spájaný odpor a hnus, čo je ľudsky problematické si priznať. Ale chudoba bola vždy predmetom hyenizmu zo strany tých, čo na tom boli o niečo lepšie. Takže fascinujúca nie je chudoba sama, ale jej znaky, ktoré sú vnímané ako odporné a odpudzujúce.

Ale neplatí to úplne. Zaujímavé je, že dištanc voči ľuďom, ktorí sú preukázateľne v neistej situácii a nežijú pekne podľa dnešných štandardov, vyjadrujú aj tí, ktorí sami nežijú oveľa lepšie. To je zaujímavý sebaobranný mechanizmus. Pre mňa osobne je veľmi nepríjemný nedostatok solidarity medzi ľuďmi, ktorí sú na tom podobne zle. Je to jednoznačný dôkaz, že triedne vedomie alebo triedna solidarita u nás v podstate neexistuje.

Na druhej strane je to pochopiteľný sebazáchovný mechanizmus, pretože nikto nechce byť zaradený do kategórie sociálne slabých. Je to veľmi neatraktívne a neprijateľné. Vo svojom výskume som zbierala aj sociodemografické údaje o divákoch, napríklad o ich príjmoch. A aj ľudia, pri ktorých nie je v životnom štýle zase až taká veľká priepasť oproti účinkujúcim, sa vymedzujú veľmi negatívne voči tomu, čo v Zámene manželiek vidia.
Irena Reifová. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek

Ako keby bolo vymedzovanie voči tým, ktorí sú ešte nižšie, súčasťou identity chudobných ľudí? To sú tie chvíle, keď si pri televízii hovoria: „Pozri sa, mama, ešte na tom nie sme tak zle ako oni?“

Presne tak. Tento moment funguje veľmi silno. V západnom svete sa používa nemecký pojem Schadenfreude, škodoradosť alebo radosť z nešťastia druhých. Myslím, že hnacou emóciou nie je radosť z toho, že sa ten druhý má zle. Ale z toho, že sa my nemáme tak zle ako on. Že je to vlastne úľava, eliminácia úzkosti.

Naznačujú to aj rozhovory s divákmi a diváčkami, z ktorých vyplýva, že všetci žijeme v kultúre úloh. Každodenný rodinný život, práca, domácnosť, koníčky, všetko si dávame za úlohu a sledujeme, či tie úlohy plníme dosť dobre. A toto v ľuďoch vyvoláva obrovskú úzkosť.

Keď majú možnosť vidieť, že niekto plní úlohy ešte o niečo horšie ako oni, je to pre nich vlastne veľká úľava a slasť – niečo ako forma terapie.

Hovoríte, že takýto program nie je politicky neutrálny, že v podstate replikuje naratív neoliberalizmu. Pretože zdôrazňuje a opakuje divákom to, čo počujú v posledných tridsiatich rokoch. Teda že si každý za to, ako žije, môže sám – keď je niekto chudobný, skrátka sa dostatočne nesnaží. Ja v tej relácii však vidím opak: že nie je pravda, že si každý môže za svoju situáciu sám, pretože občas tam prebleskne aj to, že ľudia majú veľmi nepriaznivé podmienky alebo nemali v živote šťastie. Ako možno toto vysvetliť?

Reality TV je politická v dvoch zmysloch slova. Popkultúra servíruje divákom témy a problémy, ktoré majú potenciál stať sa otázkou verejného záujmu. Aj telenovely hovoria o patriarcháte alebo domácom násilí, čo sú veľké politické otázky v zmysle, že ide o politikum, ktoré môže byť predmetom politickej diskusie.

V druhom zmysle sa v odbornej literatúre píše o tom, že reality TV je kultúrnou technológiou neoliberálneho vládnutia. To znamená, že ide o posilňovanie neoliberalizmu kultúrnymi prostriedkami. Preferovaný výklad relácie divákmi je neoliberálny – že si za svoju chudobu môže každý sám.

A to je v súlade s neoliberálnym modelom, ktorý nám hovorí, že všetci, či chceme alebo nie, by sme mali byť podnikateľmi, pretože musíme podnikať s vlastným ja. Musíme do neho investovať, neustále ho leštiť, zvyšovať jeho hodnotu, mať sebadisciplínu, byť na seba prísni, tvrdí, učiť sa jazyky, cestovať, mať rozhľad. A kto to nerobí, kto nezodpovedá tomuto ideálu alebo kto toho nerobí dosť, spadne do kategórie lúzrov.

Spoločnosť je teda rozdelená na víťazov a porazených. Víťazmi sú tí, čo dokážu využiť šance, ktoré teoreticky z tohto hľadiska majú všetci – čo, samozrejme, nie je pravda. Porazení sú tí, ktorí tie šance – ktoré nemajú, takže sa ich nemôžu chopiť – nepodchytia. Dostávajú sa tak na pomyselný pranier. Sú predmetom ohovárania, pretože sa vymykajú väčšinovému ideálu. Ten spočíva v tom, že máme byť všetci čoraz lepší a mať krajšie vybavený interiér.

Vo výskume podrobne opisujete aj mechanizmy a spôsoby televíznej práce, akými sa v Zámene manželiek ešte viac zdôrazňuje chudoba a neúspech. Spomínate napríklad dlhé detailné zábery kamery na špinavé a neupravené ruky na stole. Prečo to podľa vás prispieva k ešte väčšej stigmatizácii chudobných ľudí?

Tieto audiovizuálne prostriedky opísali vedci z Veľkej Británie ako judgement shots a medzi nimi spomínajú práve aj veľký detail. To je stelesnenie zízania, veľmi tupého pohľadu na nejaký škandalizovaný prvok.

Keď sme to spomenuli v rozhovore s tvorcami, vysmiali sa nám. Pani režisérka hovorila, že je to nezmysel, že natáča v situáciách, ktoré sú stresové, že kameraman sa rôzne otáča a nemôže premýšľať o nejakom type záberu. Verím tomu, ale zároveň si myslím, že sa to nevylučuje. Že záber vo veľkom detaile je už rutinou, ktorú majú vyvinutú. V tých reláciách to jednoznačne je, či už ide o zámer alebo nie.

Často sa ozýva kritika toho, ako sú v Zámene manželiek zobrazované deti. Každý človek chápe, že si účinkovanie v relácii samy nevybrali, že za nich rozhodli ich rodičia. Spomínam si na jeden diel, kde sa riešilo, že sa chlapec, ktorý už chodil do školy, v noci pomočoval. Celý národ sa to o ňom dozvedel. A takých scén je v seriáli veľa. Je zobrazovanie detí naozaj problém?

Postavenie detí predstavuje kapitolu samu osebe. To je moment, ktorý divákom absolútne prekáža, nezávisle od toho, ako veľmi im vyhovuje pozerať sa na zahanbujúce obrazy chudoby. Nesmierne im prekáža to, akú úlohu v tom hrajú deti.

Je to ďaleko za hranicou toho, čo by mal regulátor dopustiť. Myslím, že to je téma skôr pre Radu pre rozhlasové a televízne vysielanie.

Keď ide o deti, musíme rozlišovať dve veci. Jednak či je problém, že sú deti zobrazované, keď vyrastajú v deprivácii, čo vedie k ich nižšej úrovni vzdelania a kultúry prejavu. Že zobrazované prostredie je dôsledkom deprivácie, za ktorú ony nemôžu. A po druhé to, že vôbec v takom prostredí žijú a navyše to niekto natáča. Podľa mňa je problémom oboje.

Práve na deťoch by sa však dalo najlepšie vysvetliť v rámci edukačnej či osvetovej roly, ktorú by Zámena manželiek mohla mať, že nemôžu za to, akým rodičom a do akého prostredia sa narodili, pretože to každý chápe. Príde mi to trochu ako premárnená šanca. Keby sa táto téma uchopila inak, mohla by relácia zmeniť vnímanie chudoby verejnosťou, nie?

Máte úplnú pravdu. Celkom tam absentuje moment pomocnej intervencie. Program je postavený ako konflikt dvoch párov a deti sa stávajú predmetom toho boja – ja som lepšia manželka, ja mám lepšie zázemie, takže všetko zvládam lepšie.

Ale ten boj sa skončí a väčšinou sa všetko vráti do rovnakých koľají. Nie je tam zapracovaný moment, že tí, čo nemali šťastie, môžu získať nejakú pomoc. Inú než v rámci tejto súťaže. Nie je tam ani naznačené, že majú k dispozícii nejaké zdroje, že sa môžu na niekoho obrátiť o pomoc s riešením svojej situácie. Je to premárnená príležitosť.
Prečítajte si
Si prvák z chatrče, prepadneš. Zvykaj si, nie je to naposledy

Takže v Zámene manželiek je chudoba zobrazovaná ako niečo dané, ​​nemenné, ​​čo je však v Česku v podstate realita, pretože generačná chudoba tieto atribúty má, alebo nie?

Otázkou je, či by relácia, ktorá by masívne ukazovala využitie programov pomoci, naopak, pozitívne neskresľovala realitu. Pretože takáto pomoc skrátka neexistuje. Takže by ukazovala šance, ku ktorým sa socioekonomicky deprivované rodiny inak nedostanú.

Čo je teda na Zámene manželiek a všeobecne na tomto druhu relácií najproblematickejšie?

Vytváranie hanby, stigmatizácia a dehonestácia, ktorá je spájaná so sociálno-ekonomickými problémami. Televízia má vďaka tomu, že sa vyjadruje obrazom, zvláštnu sugestívnu moc. Keď sa na niečo pozeráte, máte pocit, že to inak natočiť nemohli, pretože to tam tak jednoducho bolo. Ale to nie je pravda. Namiesto jedného konkrétneho záberu si môžete predstaviť veľa iných.

Existujú aj iné dokumenty z veľmi deprivovaného prostredia, napríklad Katka od Heleny Třeštíkovej. Odohráva sa v neuveriteľne zlých podmienkach, ale ukážte mi diváka, ktorý by si pamätal, ako vyzerala jej domácnosť alebo prostredie, kde Katka účinkovala a žila.

V dokumente nekladú dôraz na povrch, ale na motivácie, dôvody a príčiny tiahnuce sa dozadu a do šírky.

Zatiaľ čo v reality TV snímajú povrch a reťazce príčin a dôvodov zostávajú skryté. Tak vzniká ľahko konzumovateľná dehonestácia a zahanbovanie, ktoré nechávajú obrovskú časť problematiky chudoby úplne mimo obrazu.

Sú podobné relácie aj v zahraničí?

Toto nie je české špecifikum. Pramatkou týchto formátov je Veľká Británia, kde je slávna relácia Benefits Street, v preklade niečo ako Ulica sociálnych dávok. Program má veľa rôznych variantov, napríklad o ľuďoch na sociálnych dávkach, ktorí sú zároveň morbídne obézni, alebo o živote obéznych slobodných matiek, ktoré majú veľa detí a podľa maltuziánskej rétoriky by sa nemali ďalej množiť.

Sú tam naozaj obludné relácie, oproti ktorým je Zámena manželiek ešte celkom milosrdná. V Británii sa pri tomto druhu relácie ujal názov poverty porn, pornografia chudoby. Teda fascinácia chudobou, ktorá je zobrazená v škandalizujúcom detaile, akoby to bola pornografia.

Je Česko niečím špecifické?

V Česku ako v postsocialistickej spoločnosti nie sú sociálne a triedne nerovnosti takou pevnou súčasťou sociálnej štruktúry ako napríklad v Británii. Stále ide relatívne o novinku. Veľká časť populácie prežila minimálne polovicu svojho života v režime, keď formálny diškurz oficiálne nepripúšťal existenciu sociálnych nerovností. Netvrdím, že neexistovali, ale neexistoval oficiálny výklad, že sú úplne bežné alebo možno dokonca aj prospešné.

Takže v postsocialistickej spoločnosti sú zízanie a fascinácia chudobou možno ešte o trochu intenzívnejšie, pretože ide o niečo nové. A súčasťou toho je aj sledovanie, či sa chudoba nejako nepodobá životu za socializmu. To znamená, že znevýhodnený, deprivovaný, sociálne slabý človek sa občas identifikuje podľa toho, že to ľuďom pripomína socializmus.

Existujú v tomto zmysle slovné obraty, ktoré by v inej spoločnosti vôbec nedávali zmysel, napríklad keď ľudia píšu: „Mali tam tú socialistickú kuchynskú linku.“ To je kultúrna zvláštnosť – čo preboha môže byť socialistické na kuchynskej linke?

Zhoda s estetikou socializmu a videnie nezreformovanosti osobnej životnej dráhy účastníka programu je možno občas dôkazom toho, že na tom nie je dobre, že žije ako za socializmu.

Logika formátu je koordinovaná s ideálom transformácie spoločnosti. A v reláciách niekedy vidíme, že sú zahanbovaní ľudia, ktorí nedokázali dosť dobre zladiť tempo svojej osobnej individuálnej premeny, svojho vývoja, a požadovanej makrosociálnej premeny. Tá má vyzerať tak, že socializmus nechali úplne za sebou, úplne sa od neho odpútali a žijú kapitalisticky.

Kapitalisticky, ale v jednom konkrétnom type kapitalizmu…

Vedomie, že forma kapitalizmu, ktorá sa k nám dostala, je akosi špecifická, je nový pohľad. Je to otázka posledných desiatich rokov a súvisí to s etablovaním menších alternatívnych médií, ako je v Česku Deník Referendum alebo A2larm.

Gramotnosť mainstreamovej spoločnosti rozlišovať typy kapitalizmu bola na začiatku veľmi malá, tak sme sem importovali neoliberalizmus bez toho, aby sme vedeli, aký typ kapitalizmu sem vlastne importujeme. Keby v tom čase, keď sa tu končil socializmus, bol v západnej Európe napríklad kapitalizmus povojnového keynesovského typu, import kapitalizmu k nám by vyzeral úplne inak.

Zároveň bol od začiatku spoločnosti predkladaný neoliberalizmus ako jediný správny kapitalizmus, do ktorého sa môžeme transformovať. Nikto nehovoril, že aj postkomunistická spoločnosť môže byť solidárnejšia, že nemusí klásť zďaleka taký veľký dôraz na individualitu a na výkon, že by veľa procesov mohlo vyzerať inak, ale stále by to bol kapitalizmus…

Čokoľvek, čo obsahovalo pojem sociálny alebo solidárny, bolo okamžite stigmatizované ako boľševické myslenie. Niektoré vedomosti boli v podstate filtrované, pozornosť bola obrátená k Veľkej Británii alebo USA a typu kapitalizmu, ktorý vládol tam. Ale že existujú krajiny ako Belgicko, ktoré je do značnej miery dodnes socialistické, alebo škandinávske krajiny, tomu sa vôbec nevenovala pozornosť.
Irena Reifová

Vysokoškolská pedagogička a sociologička médií. Pôsobí na katedre mediálnych štúdií Inštitútu komunikačných štúdií a žurnalistiky Fakulty sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe.

Zameriava sa na kritické teórie médií, teóriu populárnej kultúry, mediálne publiká. Venuje sa výskumu TV formátov populárnej kultúry, špecializuje sa na československé a české seriály.
Spoiler
27. mája 2021 14:10
Bratislava
Rozhovory
Archivárka: Za záhadnou smrťou troch Prešporákov mala byť aj legenda o čiernom psovi, našli pri nich zaklínadlá
Lucia OsvaldováLucia Osvaldová
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nedávno sme natrafili na prípad mestského lekára, ktorý spreparoval lebku vlastnej dcére a jej telo zabalzamoval, hovorí Tina Hrivňáková, archivárka mesta Bratislavy.

Archivári majú zodpovednosť za to, čo sa uchová zo súčasnosti až do budúcnosti, aby aj to bolo súčasťou histórie mesta. To je oblasť, ktorá sa pri našej práci opomína, hovorí archivárka mesta Bratislavy Tina Hrivňáková.

V rozhovore hovorí aj o tom:

ako vyzerá práca mestského archivára,
aké významné rodiny žili v Bratislave a prečo ich súčasní obyvatelia nepoznajú,
v ktorých častiach mesta straší,
ako Bratislava zvládla epidémiu cholery.

Spomínate si na to, keď ste v archíve prvýkrát našli niečo zaujímavé?

Bolo to ešte počas štúdia – archivári musia v archívoch absolvovať prax, nie je to len o teórii. Počas písania diplomovej práce som spracovávala osobný fond istého stoličného úradníka a už tam som našla zaujímavé informácie.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Čo ste našli?

Pre niekoho by to možno boli banálne veci, ale človeka vždy poteší, keď nájde nejakú zmienku, prípadne natrafí na raritné informácie – napríklad na spôsob úmrtia, na nejaký rodinný príbeh, avantúru… Už len to, že človek v archíve niečo nájde, je niekedy dôvod na oslavu.

Do akej miery je skúmanie v archíve pri hľadaní zaujímavých informácií o trpezlivosti bádateľa a do akej ide o náhodu?

Je to aj – aj. Bežne sa stáva, že pri kontinuálnom hľadaní nejakej informácie náhodou natrafíte na úplne inú informáciu – niečo hľadáte a nájdete niečo iné. Alebo sa stáva, že pri hľadaní informácií nájdete zmienku o niečom, čo ste hľadali predtým.

Čo také ste v archíve objavili, čo vás úprimne prekvapilo alebo pobavilo?

Väčšinou sú to povery alebo povedačky, niektoré sa nám, samozrejme, častokrát nedarí overiť. Na niečo také sme natrafili naposledy pri výskume týkajúcom sa osoby doktora Schönbauera – hovorí sa, že preparoval lebku vlastnej dcéry a balzamoval jej telo.

Tu v Bratislave?

Áno. Po rokoch údajne Bratislavčania dcérino telo exhumovali a zistili, že vyzeralo úplne zachovano, dokonca malo aj sklenené oči. Presne toto je zaujímavá vec, na ktorú natrafíte, ale spätne sa vám ju nedarí overiť.

Kedy tento doktor takto mumifikoval svoju dcéru?

V prvej polovici 19. storočia a vraj v 30. rokoch 20. storočia údajne exhumovali telo. Žiaľ, sú to len zmienky, ktoré nevieme overiť. Toto je jedna z najzaujímavejších vecí v poslednom čase.

Aj ste sa dopátrali, prečo to mal urobiť?

Bol to mestský lekár, zrejme svojský. Umrela mu manželka, potom dcéra a následne aj syn, ktorý tiež študoval medicínu. Nevieme však zistiť, prečo mal zabalzamovať dcéru – nie sú k tomu žiadne dokumenty, ani sme nenašli nič v novinách… hľadáme ďalej, ale čo ho k tomu viedlo, nevieme. Asi zápal pre vedu.

Veľa takýchto povier a legiend máte aj z vtedajších novín?

Väčšinou z novín, prípadne z publikácií, ktoré sa poverami zaoberali. Veľmi k tomu prispel aj mestský archivár Ovídius Faust, ktorý začal tieto príbehy a povery zverejňovať v novinách a dostali sa tak aj medzi laickú verejnosť.

Netušíme však, odkiaľ niektoré príbehy tento mestský archivár povyberal. Niekoľko príbehov mal z dokumentov v archíve, ku ktorým mal priamy prístup. Niektoré dokumenty, ktoré spomína, neexistujú, prípadne ich nevieme nájsť alebo boli medzičasom zničené.
Ovídius Faust, mestský archivár. Zdroj: Archív mesta Bratislavy

Je v mestskom archíve ešte veľa vecí, ktoré ste nepreskúmali?

Je toho veľmi veľa. Najmä čo sa týka 19. storočia – tento materiál je veľmi rozsiahly, a preto slabo spracovaný v porovnaní so stredovekými dokumentmi.

Ako sa vlastne pátra v archíve? Nasadíte si biele rukavičky a čítate stránku po stránke?

Toto je presne tá romantická predstava o práci archivára (smiech).

Nemáte biele rukavičky?

Musím priznať, že väčšinou nie, bežne nepracujeme s takým cenným materiálom, ako sú stredoveké listiny. V archíve som už vyše desať rokov, vyskúšala som si skoro všetky činnosti, jednou z nich je uchovávať a sprístupňovať staré historické dokumenty – to je tá bežná predstava o práci so starými listinami v rukavičkách. Archivári zároveň majú zodpovednosť za to, čo sa uchová zo súčasnosti do budúcnosti, aby aj to bolo súčasťou histórie mesta. To je oblasť, ktorá sa pri našej práci opomína.

Ako vyzerá bežný deň archivára?

Ako bežná kancelárska práca – človek príde do práce, zapne počítač… Záleží aj na tom, na čom práve archivár pracuje. Väčšie archívy majú oddelenia, ktoré sa venujú špecifickým činnostiam. Archív mesta Bratislavy je malý, máme dovedna desať zamestnancov, z toho odborní sú asi piati. Ostatní sa venujú digitalizácii, bádateľni.

Archivár teda buď spracováva materiál – momentálne väčšinou 20. storočie: národné výbory, projektové dokumentácie, ktoré ľudia vyhľadávajú a potrebujú. Pomedzi to vybavujeme spisy, žiadosti ľudí, takže archivári sú trošku aj úradníci.

Na úseku predarchívnej starostlivosti musíme komunikovať s mestskými úradmi a inštitúciami, kontrolovať, ako im funguje registratúra, aby sme zachovali to, čo má byť zachované. Zároveň sa snažíme venovať kultúrno-osvetovej činnosti, píšeme články, spolupracujeme s mestskými inštitúciami alebo spolkami, ktoré sa venujú histórii.
Archív mesta Bratislavy. Zdroj: Archív mesta Bratislavy

Ktoré historické obdobie Bratislavy je vaše obľúbené?

Najviac ma zaujalo obdobie od polovice 19. storočia do polovice 20. storočia – venovala som sa istej obchodníckej rodine. Bratislava bola v tom čase v porovnaní s dneškom malé mesto, všetky rodiny sa v podstate poznali. Cez túto rodinu som sa dostala aj k osudom iných. V Bratislave bolo niekoľko ľudí, ktorí sa pričinili o rozvoj mesta.

Povedzme si konkrétnejšie, ktoré boli v tomto období významné rodiny v Bratislave.

Konkrétne som sa venovala rodine Wimmer – pôvodom boli z Rakúska, ale od roku 1848 tu prevádzkovali obchod s koloniálom až do 1945. Koncom vojny a znárodnením podnikov sa tu táto éra významných rodín končí, pretože prichádzajú o svoj majetok. Mnohí sa odsťahovali mimo územia Slovenska, najčastejšie do Rakúska, Nemecka či Maďarska. Prišli sme tak o mestskú elitu.

Čím bola rodina Wimmer v histórii Bratislavy výnimočná?

Na Michalskej ulici vlastnili dom, v ktorom mali obchod s koloniálom. Jednotliví členovia rodiny, najmä mužskí, sa podieľali na správe mesta, sedeli v mestskej rade, v bankách. Významnejší mešťania mali v tom období viacero funkcií v rôznych mestských inštitúciách, na školách. Všetci sa teda navzájom poznali, riešili spolu politiku, kultúru, neskôr sa rozvíjala aj spolková činnosť – napríklad Okrášľovací spolok, ktorý rozvíjal Sad Janka Kráľa, robila sa parková úprava na Hlavnom námestí, budovala sa železnica, chodníky. Za všetkým stáli mešťania v Bratislave, ktorí mali možnosti a záujem o zveľaďovanie nášho mesta.
Obraz rodiny Scherzcovcov. Reprofoto – Galéria mesta Bratislavy

Môžete ešte spomenúť ďalšie významné rodiny, ktoré v Bratislave žili?

Fischerovci, Merglovci, Hubertovci, Scherzovci… pôsobilo tu veľa rodín, spomienky na nich máme už len na náhrobkoch na Ondrejskom cintoríne. Vlastne, ani to už nie, väčšina z nich bola zničená. Veľa Slovákov napríklad nevie, že Hubert nepochádzal zo Serede, ale z Bratislavy…

Ako to šampanské?

Áno. Scherzovci tiež mali veľký obchod s koloniálom, boli dvorným dovozcom na cisársky dvor vo Viedni.

Čím to podľa vás je, že sme tu mali významné rodiny, ale v súčasnosti o nich mnohí Bratislavčania nevedia, a ako ste už spomínali, ani ich náhrobky sa nezachovali?

Neviem, čím to je spôsobené, a je mi to aj trošku ľúto. Nie som zástanca monarchie ani ničoho podobného, ale v Bratislave nemáme nič, čo by pripomínalo obdobie pred rokom 1918 – či už názvy ulíc, sochy… Nemáme tu absolútne nič.

V minulosti sme v Bratislave mali sochu Márie Terézie.

Áno, ktorá bola veľmi rýchlo strhnutá a rozobraná.

Pripomeniete, prečo sa to stalo?

Súviselo to s náladami spojenými so vznikom republiky v roku 1918, s antimonarchistickými tendenciami. Prevládli nálady, že Slovákov v Uhorsku tisíc rokov Maďari utláčali… toto jediné súsošie Márie Terézie na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra stálo menej ako štvrťstoročie. Mimochodom, o vznik a osadenie tohto súsošia sa postarala odborná komisia zriadená mestom, na ktorej čele bol mestský archivár, môj predchodca, Ján Batka.

Keď ideme na výlet do Viedne, vidíme po celom meste sochy z tohto historického obdobia. Bratislava je blízko Viedne, ale nič takéto zachované tu nemáme…

Vôbec neviem, čím to je. Či už Viedeň, alebo Budapešť majú túto tradíciu, sochy, námestia – a my nie. Na to, že sme boli celkom dlho centrom Uhorska a korunovačným mestom, tak nemáme nič. Akoby bolo medzi Veľkou Moravou a Československou republikou „hluché miesto“. Teda až na výnimku – obdobie slovenského národného obrodenia.
Pes Tschaunkerl. Zdroj: Tina Hrivňáková

Pre historyweb.sk ste napísali článok o tajomnej legende o troch Prešporákoch, ktorí začiatkom 19. storočia záhadne zomreli v Rajskej záhrade. Čo sa presne stalo?

To by som aj ja rada vedela, čo sa presne stalo (smiech). Starí Prešporáci si medzi sebou rozprávali strašidelný príbeh o prízraku, o obrovskom čiernom psovi Tschaunkerlovi so zlatým kľúčom zaveseným na krku. Objavoval sa vraj za evanjelickým cintorínom na Kozej bráne smerom k Červenému krížu, kde sa rozprestierali vinohradnícke záhony a neskôr tam pribudli aj ovocné záhrady. Nebola tam vybudovaná infraštruktúra, len poľné cestičky.

Čierny pes sa údajne pohyboval v tejto lokalite smerom na Machnáč k Červenému krížu. Križovalo sa tu päť ciest. K legende sa viaže niekoľko verzií – hovorilo sa, že čierny pes bol vlkolak a vyhrabával čerstvé mŕtvoly z hrobov zlých ľudí a označoval ich, aby zrejme diabol vedel, koho si má vziať do pekla. Kľúč na jeho krku bol zrejme od cintorína.

Ďalšia verzia je, že kľúč bol od pokladu, ku ktorému mohol pes zaviesť len človeka, ktorý sa nebál a bol čestný – o to sa zrejme pokúšali aj traja Prešporáci.

Čiže presne v období, keď títo traja muži zomreli, sa v Bratislave tradovala táto legenda o psovi?

Áno. Práve mestský archivár Ovídius Faust dal do súvisu tieto úmrtia s čiernym psom Tschaunkerlom a pokladom, ktorý je vraj skrytý v tejto oblasti. V historických prameňoch sa, samozrejme, neuvádza, že úmrtia súvisia so psom, ale s čarodejníctvom a poverami. Pred Faustom načrtol túto súvislosť aj Karol Július Schröer, bratislavský rodák a významný rakúsky jazykovedec, ktorý sa zaoberal mytológiou a príbehmi z Bratislavy.

V článku spomínate, že títo traja muži pri Červenom kríži pravdepodobne vyvolávali duchov či robiť seansy, aby sa k pokladu dostali.

Áno, pri ich mŕtvolách sa podľa všetkého našli modlitebné knižky a zaklínadlá na medených platničkách. V správe, z ktorej som čerpala, sa spomína, že tieto knihy sa vraj odovzdali do archívu.
Tina Hrivňáková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Tie zaklínadlá? Máte ich?

V archíve o týchto knihách nevieme, nenašli sme ich.

Ako týchto mužov našli?

Nebožtíci ležali na zemi na pilinách a suchých fazuľových strukoch. Keď nálezcovia zodvihli telá, aby ich odniesli, objavili pod nimi aj popol a uhlie. Medzi predmetmi rozhádzanými navôkol boli fajka, zapaľovač, poloprázdna fľaša pálenky, dva krajce čerstvého chleba, ale aj dva ružence a krucifix. Pozoruhodné bolo, že dve z tiel mali obuté na každej nohe inú obuv, na jednej mali čižmu a na druhej filcovú topánku. Údajne mali oči vystúpené z jamiek, jazyk trčiaci z úst, boli tam očividné stopy po krvácaní z nosa, úst a uší. Privolaní znalci tak dospeli k záveru, že osoby sa udusili dymom a následne zhoreli. V záhradnom domčeku vraj strávili tri dni a odriekali zaklínadlá.

Našli ste aj ďalšie príbehy takýchto zvláštnych úmrtí?

Bližšie som sa pozrela na Schröerovu prácu o mytológii v Uhorsku – uvádza zaujímavý príbeh o ťažkom voze. Prívlastok “ťažký” mal preto, lebo sa vraj pri jeho prechode po Bratislave triasli okná na domoch. Tento voz údajne premával po uliciach Bratislavy, najmä po Veternej ulici. Hovorilo sa, že kto ho v noci začul a vyzrel z okna, tak vraj čoskoro zomrel. Vraj sa tak naozaj v niektorých prípadoch stalo. Nevieme to však overiť, pretože v matrike sa nebude uvádzať, že človek umrel na to, že sa pozrel z okna.

Na Veternej ulici vraj tiež žila mliekarka, ktorá mala kravy, a práve za ňou mal tento voz chodiť. Táto žena mala údajne mlieko vždy, aj keď v meste iné kravy nedojili…

Takže to bola čarodejnica?

Vždy mala najlepšie mlieko, takže možno mala zmluvu s diablom (smiech). Skôr to však bude vychádzať z ľudskej závisti. Známy je aj príbeh o 12 hradných pánoch, ktorí strašili v radnici.
Etiketa obchodu s koloniálom rodiny Wimmer. Zdroj: Archív mesta Bratislavy

Ako strašili?

V 13. storočí bola radnica na rohu Zelenej ulice a Hlavného námestia, ľudovo túto budovu ľudia nazývali Burg. Pri obliehaní Bratislavy Mongolmi alebo vojskami Přemysla Otakara II. sa týchto 12 členov mestskej rady rozhodlo, že pôjdu vyjednávať. Nepriatelia ich však zrejme zmasakrovali hneď, ako vyšli za mestskú bránu. Odvtedy vždy, keď hrozilo mestu nebezpečie, vraj na štvrtom poschodí v budove radnice svietili svetlá a radilo sa 12 starcov. Podľa legendy raz do miestnosti nazrela služobná, ktorej sa vyhrážali, že ak to urobí ešte raz, tak skončí ako jedna z nich. Keď sa na druhý deň zobudila, našla hrniec plný peňazí.

Počas obliehania napoleonským vojskom bol zas v budove na štvrtom poschodí ubytovaný francúzsky vojak – ráno údajne našli izbu zdemolovanú, lebo v noci vojaka navštívili títo radní páni. Vojak po noci hrôzy veliteľovi povedal, že v izbe už spať nebude. Budova radnice už nestojí, tak v nej už nestraší.

Môžeme vymenovať aj ďalšie časti Bratislavy, kde podľa legiend straší?

Schröer spomínal aj príbeh z Devína, kde zo studne za mesačnej noci vychádza panna v dlhom červenom hábe a smeruje k rieke Morava, kde zmizne. Jedného večera sa vraj pri studni nachádzal aj mladík, ktorého táto panna údajne prenasledovala až do obce Devín. Zakrátko nato mladík ochorel a zomrel.

Známa je aj legenda o záhadnej dedine Sellendorf či Seelendorf – mieste duší, ktoré sa vraj celé prepadlo pod zem. Dedina sa údajne nachádzala v okolí Červeného mosta. Miestni obyvatelia boli bezbožní a spupní. Miestny farár sa na ľudí na Štedrý večer nahneval, preklial dedinu, ktorá sa celá prepadla pod zem aj s obyvateľmi, len kostol zostal stáť. Podľa legendy sa kostol vraj vždy na Štedrý večer rozsvieti, obyvatelia stratenej dediny sa v ňom objavia a farár ich haní. Na Štedrý večer vraj počuť aj zvony z kostola.

Sú svedectvá, že niektorí ľudia na Štedrý večer k tomuto kostolu išli – jedna žena si zrejme pomýlila kostol a namiesto do Blumentálu išla do tohto kostola.

To je dosť ďaleko.

Áno. Vraj sa v noci zobudila na zvonenie zvona a išla na omšu. Zavítala do tohto kostola, kde mali mŕtvi svätú omšu a stretla tam svoju zosnulú sesternicu. Obec podľa záznamov existovala, ale čo sa s ňou stalo, nevieme. Povier a legiend je veľa, zaujímavé je, že sa v Bratislave neupaľovali len čarodejnice, ako by si mnohí mysleli – v roku 1610 bol napríklad v Bratislave vyšetrovaný a nakoniec upálený za sodomiu istý Jӧrg Seiz.

Čo urobil?

Dopustil sa sodomie s kravou. Pri mučení priznal aj ďalšie prehrešky s inými zvieratami. Na Kalvárii v kostolíku zas žili bratia pustovníci Blažej a Hieronym, ktorých prepadli a zavraždili istí mladíci. Následne vznikla povera, že v noci na Kalvárii vidieť svetielka – ohniví muži, duše zavraždených, ktoré nenašli pokoj. Akt vraždy je zadokumentovaný v záznamoch archívu, ale svetielka sa už v prameňoch, pochopiteľne, nespomínajú.

Momentálne zažívame pandémiu – spomína sa v archíve mesta podobná situácia, keď ľudia žili v pandémii, prípadne sa očkovali proti chorobe?

Áno, spomínaný doktor Schönbauer bol priekopníkom vakcinácie – ako prvý ju vykonal na území Slovenska. Šlo o pravé kiahne, čo bola veľmi rozšírená choroba a častá príčina úmrtí najmä u detí. V Bratislave sa začalo s vakcináciou, predtým sa očkovalo spôsobom variolizácie – z hnisu pravých kiahní chorého sa očkovalo zdravé telo. Nebolo to však príliš účinné, neskôr sa prišlo na to, že účinnejšie je vakcinovať z kravských kiahní.

V roku 1831 tu bola epidémia cholery. Nákaza prichádzala z východu, vtedajší ľudia vedeli, že prichádza, a stihli sa dopredu pripraviť – rozdelili si okresy, zabezpečili lekárov, ránhojičov, policajtov. Všetko bolo zariadené dopredu. Keď sa u niekoho prejavili príznaky, naordinovali mu izoláciu od okolia aj od členov domácnosti. Vtedajšia epidémia bola podľa záznamov veľmi dobre zvládnutá, nebolo ani veľa obetí.

Ste spoluautorkou knihy o histórii vinohradníctva v malokarpatskej oblasti. Môžete v skratke povedať, kde bolo v Prešporku najlepšie víno?

Mnoho prešporských vín sa vyrábalo z hrozna z Vajnôr – bola to poddanská obec Bratislavy. Mnoho miestnych tu vlastnilo vinohrady. Ale aj z Rače či Svätého Jura. Záleží od obdobia a druhu dorábaného vína. Vo všeobecnosti však možno povedať, že sa používalo hrozno z celej oblasti. Kto vyrábal najlepšie víno, to vám nepoviem. Viem však povedať o šumivom víne.

To vzniklo v Bratislave?

Áno, začal s tým opäť doktor Schönbauer – bol lekárom, pričinil sa o výstavbu železnice, vyrábal dokonca aj šumivé víno… S výrobou začali v roku 1825. Toto víno bolo jedno z najlepších a najviac vyrábaných v celej rakúsko-uhorskej monarchii. V Bratislave bol teda prvý producent „šampanského“ mimo územia Francúzska. Aj firma Hubert uznáva toto víno za svojho predchodcu.

Čiže šumivé víno Hubert je nasledovníkom tohto prešporského vína?

Áno, spolupodielnikom firmy sa v roku 1875 stal Franz Hubert. Legenda o tom, že Hubert bol francúzsky vojak, ktorý tu ležal v lazarete a starala sa o neho istá Paulína, do ktorej sa zamiloval, následne sa tu usadil a založil firmu na výrobu šumivého vína, je zrejme len vydarený marketingový ťah.

Tina Hrivňáková

Absolventka archívnictva a pomocných vied historických na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 2009 je odbornou pracovníčkou Archívu mesta Bratislavy. Okrem spracovávania archívnych fondov sa venuje aj významným bratislavským rodinám v 19. a v prvej polovici 20. storočia.
LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
26. mája 2021 8:16
Rozhovory
Ruskí špióni
Vladimir Putin
Michael Kocáb: Či spáchalo Rusko teroristický útok na území Česka? Odpoveď je jasná
Karol SudorKarol Sudor
Michael Kocáb. Foto - TASR
Michael Kocáb. Foto – TASR

To, čo tvrdia naše tajné služby, Babiš aj minister vnútra, spochybňujú ruské tajné služby a prezidenti Zeman s Putinom. Komu veriť? Rozoberme si to ako detektívku, tvrdí muzikant a bývalý politik Michael Kocáb.

Znamená to, čo sa práve odohráva medzi Českom a Ruskom, najhoršie obdobie vzťahov od roku 1968?

Nepochybne, len premýšľam, ako tam zasadiť rok 1989. Rámcovo to bol obrovský konflikt, lebo šlo o pád socializmu. V porovnaní s tým je dnešný konflikt pre Vrbětice maličkosť. Na druhej strane počas revolúcie viedol Sovietsky zväz Gorbačov, ktorý tomu procesu pootvoril dvierka. Z tohto pohľadu to teda konflikt so Sovietskym zväzom nebol. Lenže z pohľadu ruských jastrabov stalinsko-brežnevovského strihu z Najvyššieho sovietu, ktorí Gorbačova nenávideli, určite áno. Pre nich šlo o politický Černobyľ.

Berme to z pohľadu priameho zásahu ruskej moci na českom území.
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]

V takom prípade je to najväčší konflikt od roku 1968, keď sa Brežnev rozhodol podniknúť vojenský útok na Československo. Ono je totiž jedno, či na vás útočí regulárna armáda alebo GRU, teda ruská vojenská spravodajská služba. A niet pochýb, že Kremeľ vykonal útok na území Česka, teda na území člena EÚ a NATO.

Prišli k nám vojenskí agenti, vykonali teroristický útok, čiže vyhodili do povetria muničný sklad, zabili dvoch ľudí a mohli ich zabiť oveľa viac, spôsobili obrovské škody na majetku, životnom prostredí a psychike ľudí. V takom prípade je vedľajšie, či šlo o útok na bulharského obchodníka so zbraňami, alebo na niekoho iného. Podstatné je, že Kremeľ podnikol ozbrojenú vojenskú akciu na území Česka.

Dá sa vysvetliť, prečo si Česi aj tri desaťročia po revolúcii stále volia aj politikov, ktorí sa podstrkujú Kremľu? Nemám na mysli len vášho prezidenta Zemana, ale aj ľudí z KSČM a ďalších.

To je otázka typu, prečo sa niektorí chcú nechať očkovať výhradne Sputnikom V, hoci dodnes nik nevie, či je tá vakcína bezpečná a účinná, dokonca k nej výrobca nechce dodať dokumentáciu. Existuje na to jednoduchá aj zložitá odpoveď.

Začnem tou druhou – už Masaryk povedal, že rozumieť sa dá všetkému, len nie inklinácii českého národa k Rusku. Zrejme je za tým isté všeslovanstvo, ktoré v sebe máme zakódované už stáročia. Na druhej strane netreba zabúdať, že Nežnú revolúciu sme doslova pretiahli cez hlavy milióna komunistov a ich rodinných príslušníkov. A to má svoje dôsledky.

Kam smerujete?

Že všetci títo vtedy len pozerali s otvorenými ústami, čo sa deje, a na svojich chalupách zakopávali stranícke legitimácie. Revolúciu sme teda dokončili navzdory množstvu ľudí, ktorí profitovali z komunistického režimu. Keby vtedy existovali sociálne siete a prieskumy ako dnes, revolúciu by sme k definitívnej porážke totalitného socializmu možno ani nedotiahli.

Dôvod?

Masovej podpory by sme sa určite nedočkali. Našťastie to tak nebolo a vyhrali sme. Nemyslím tým nás, ktorí sme boli na čele revolúcie, ale občanov Československa, ktorí predsa len túžili po slobode. Keď sa však pozriete, koľko ich bolo v uliciach, stále šlo o menšinu.

Vo výsledku sme členmi EÚ a NATO, ale priatelia starých poriadkov, ako im hovoril Václav Havel, opäť zdvíhajú hlavy, vytvárajú štruktúry a ovplyvňujú isté publikum. K tomu treba pripočítať výrazný vplyv ruskej propagandy, respektíve diverznej vojny, ktorá sa odohráva na všetkých možných poliach.

Vo výsledku sa obnovuje argumentačná báza v prospech Kremľa – poukazuje sa na rôzne chyby Západu, ich tajných služieb, pričom niektorí politici vycítili príležitosť a snažia sa nás dotlačiť do polohy rozhodcov medzi západnou demokraciou a autoritatívnym vedením sovietskeho typu v Rusku. Ideologická báza sa tam vyprázdnila a miesto marxizmu-leninizmu tam teraz realizujú akúsi autoritatívnu demokraciu sovietskeho strihu. Hovorme tomu „sovietčizmus“.

Pozícia rozhodcu je však v tomto bizarná.

Samozrejme, že ide o nezmysel, veď to je rovnaké, ako keby si novinár do štúdia pozval nacistu a Žida, a každému dal 10 minút, aby diváci rozhodli, kto má pravdu. My sme súčasťou Západu a nemáme čo robiť nejaký prechodový most medzi dvomi svetmi.

Myslím si, že Česko v skutočnosti nikdy vnútorne neprijalo rolu prozápadného, antikomunistického a demokratického štátu. To znamená, že nezanedbateľné množstvo ľudí nikdy neakceptovalo cestu, po ktorej sme sa vybrali po roku 1989. Toho sa chytajú politici typu Zeman, ktorý je autorom takého nízkeho výroku, že sa vraj od čínskych komunistov učí, ako stabilizovať spoločnosť. Tento výrok by mal vstúpiť do učebníc politológie ako odstrašujúci príklad straty súdnosti.

Nie je v konečnom dôsledku tento súboj ideí pre spoločnosť prospešný?

Myslíte si, že miešať diabla s normálnym, hoci chybujúcim človekom, má zmysel? Čomu by to prospelo? Veď to, čo sme tu mali, bola ríša zla. So zlom sa nemá viesť súboj ideí, zlo treba kategoricky odmietnuť.

Skúste si do trhu myšlienok dosadiť súboj ideí demokracie a nacizmu. Hneď vám vyjde, aký je to nezmysel. Viem, že ste to nemysleli zle, že šlo o rečnícku otázku, napriek tomu treba brať do úvahy, že ríša zla, ktorú stvoril Sovietsky zväz, má na svedomí viac obetí ako nacizmus – celosvetovo sa odhaduje, že ide až o 90 miliónov mŕtvych. Keby to bola čo len polovica, ten režim sa zdiskreditoval tak, že nemá právo na akúkoľvek obhajobu.

Sám tvrdíte, že Rusi sa už s komunizmom vyrovnali.

No dobre, akú však dnes nesú ideu či myšlienku? A akými spôsobmi ich Putin presadzuje? Koľko tam počas jeho vládnutia zomrelo novinárov? Ja mám pred sebou zoznam nejakých 130 a viac ľudí. A všetci záhadne zomreli neprirodzenou smrťou. Prečo to ruské orgány nikdy poriadne nevyšetrili?

Problémom „putinofilov“ je aj nerozlišovanie pozícií – ak niekto kritizuje Kremeľ a Putina, rozumejú tomu ako kritike Ruska ako takého. Kto je teda proti Putinovi, logicky je aj proti ruskému národu.

Presne tak. Preto vždy pri tejto téme považujem za potrebné zdôrazniť, že nie som žiadny rusofób. Naopak, v oblasti umenia sa dokonca orientujem na Rusov výrazne. Ani sa nedá menovať všetkých tých geniálnych skladateľov, spisovateľov, baleťákov a ďalších – čo meno, to fenomén. Famózni sú aj ruskí športovci, a to by platilo aj za predpokladu, že by na pokyn štátu nefetovali.

Nemám teda nič proti ruskému ľudu, veď práve ten trpí už desaťročia tým, že sa im na čelo dostávajú diktátori. Krátkou výnimkou boli len Gorbačov a Jeľcin. Všetci ostatní od Trockého a Lenina po súčasnosť boli darebáci.

Sám by som bol pritom rád, keby mali normálne osvietené vedenie a mali by sme dobré vzťahy. Niekde v kútiku duše pripúšťam, že by sa Rusko raz mohlo stať zodpovedným a predvídateľným členom napríklad aj NATO. Na začiatku 90. rokov sa to zvažovalo, respektíve o to stáli aj niektorí vplyvní sovietski činitelia. Permanentný konflikt, ktorý vďaka Putinovi prebieha na území EÚ, by tak konečne zanikol.

Premiér Babiš a minister vnútra Hamáček pred pár týždňami na tlačovke oznámili, kto pred rokmi stál za výbuchom vo Vrběticiach. Dôsledkom bolo vyhostenie 18 agentov z ruskej ambasády v Česku. Súhlasil s tým aj prezident Zeman. Po týždni mlčania sa však ozval a spochybnil vlastné tajné služby, parlament, vládu aj zahraničnú politiku. Za to ste ho nazvali ruským agentom a zorganizovali petíciu, ktorou vyzývate Senát, aby na Zemana podal ústavnú žalobu za vlastizradu. Nie je za tým aj vaša vlastná kampaň a chystaná kandidatúra na prezidenta?

Pozor, v petícii som napísal, že sa správa ako agent a obhajca Ruska. Nie, že ním je.

Myslím, že v médiách ste to formulovali aj priamočiarejšie.

K mojej kandidatúre – griloval ma nejaký novinár na tému Vrbětice a pýtal sa tak, že som mu odpovedal – keby sa teraz riešila kandidatúra na prezidenta, tak do toho idem, lebo ďalšieho komunistu na tom poste by som už nepredýchal. A médiá to začali rozvíjať. S Vrběticami a petíciou to nemá nič spoločné.

Koniec koncov, k politike a veciam verejným sa vyjadrujem dlhodobo. Vždy je to teda o všetečnosti novinára, ktorý zacíti šancu, spýta sa a ja mu úprimne odpoviem, čo by som urobil v danej chvíli, lebo sa už nemôžem pozerať na to, čo vyvádza Zeman. Či však naozaj budem kandidovať, bude záležať na ďalšom vývoji udalostí. Vyzerá to však tak, že budem.

Späť k Vrběticiam.

Niet pochýb, že Zeman podrazil zahraničnopolitickú pozíciu štátu, a to dokonca v okamihu veľkej diplomatickej vojny s ruským vedením. Rodina ma už varuje, aby som stále neopakoval rovnaký vtip, ale poviem ho aj teraz – predstavte si, že v hokeji vyhrávame 1:0, a minútu pred koncom sa utrhne náš geniálny útočník Jágr, obehne našu bránu a nič netušiacemu a usmievajúcemu sa brankárovi Haškovi dá vlastný gól. Presne toto urobil Zeman vo chvíli, keď už Rusko pristúpilo na paritné zastúpenie ľudí na oboch ambasádach.

Faktom je, že Rusko v reakcii na vyhostenie 18 agentov, hrajúcich sa na diplomatov, reagovalo vyhostením 20 diplomatov. Keď sa potom Česko rozhodlo vyhostiť ďalších 63 Rusov, Rusko zrazu bolo ochotné pristúpiť na striktnú paritu.

A to bolo naše víťazstvo. Rusko ani v najhoršom sne nečakalo, že zareagujeme ako suverénna krajina, že sa nezľakneme jeho vyhrážok. Dosiahli sme, čo sme chceli, a do toho vstúpi Zeman a všetko spochybní, čím totálne znedôveryhodní vlastnú krajinu. Čo si o nás majú myslieť západní partneri, ktorí by s nami mali byť solidárni a tiež vyhostiť ruských diplomatov? O to viac oceňujem, že Slovensko sa tak zachovalo.

Mimochodom, ja po tom, aby sa vyrovnali počty diplomatov na oboch stranách, volám už roky. Nie je najmenší dôvod, aby Rusi u nás mali násobky ľudí ako my u nich, tobôž, ak zväčša ide o špiónov.

To je však aj vaše vlastné maslo na hlave, nie? Mohli ste to urobiť hneď po revolúcii, keď ste na to mali vplyv.

Ozdobou každého politika je, že si prizná chyby. A toto je naozaj maslo na našich hlavách. Iná vec je, že keď som sa venoval odsunu sovietskych vojsk, pohyboval som sa na báze ministerstva obrany. Diplomacia je vecou ministerstva zahraničných vecí.

Áno, vedel som, že tam tá nevyváženosť je, opakovane som sa tým zaoberal, ale myslel som si, že to rezort zahraničia vyrieši lusknutím prstov. A keď odišiel posledný sovietsky vojak z nášho územia, odišiel som z parlamentu a stratil som na to vplyv. Táto vec mi teda pretiekla pomedzi prsty a dnes uznávam, že sme to podcenili.

Keby ste však vtedy boli na mojom mieste, ani by vám nenapadlo, že to nik nebude riešiť a ďalších 30 rokov si u nás Rusko bude formovať základňu špiónov, ktorí budú útočiť na náš štát i EÚ. Aj mne to došlo, až keď bolo neskoro.

Babiš s Hamáčkom tvrdili, že vychádzali z informácií tajných služieb, Zeman hovorí, že na ich tvrdenia neexistujú žiadne dôkazy, len podozrenia, a že možných verzií je viac. Problém je, že s tými informáciami sa môžu oboznamovať len tí, čo majú previerku na prísne tajné, a verejnosť tak nemá šancu to posúdiť.

Poďme na to ako na detektívku alebo logický rébus – máme troch hráčov a o všetkých troch vieme, že niekedy klamú. To znamená, že ak nám títo traja niečo povedia, nikdy nevieme, či hovoria pravdu alebo lož. Bez prístupu k tajným materiálom tak nemáme možnosť rozhodnúť, aká je pravda.

K dispozícii však máme podstatu veci – s Ruskom máme dlhodobé skúsenosti, a to už od roku 1948, že voči svojim kritikom bežne používa diverzné aj ozbrojené metódy. Na tom nič nezmenil ani rok 1989.

Ak sa teda objaví výpoveď premiéra Babiša spolu s ministrom vnútra, ministrom zahraničia, tajnými službami a s najvyšším prokurátorom, rozhodujeme sa, či budeme veriť im alebo ruským tajným službám, Putinovi a Zemanovi. Čo vám vyjde? Osobne nemám čo riešiť – verím našim, nie Rusom, tobôž, ak s ich metódami mám dlhodobé osobné skúsenosti.

Jasné skúsenosti máme aj so Zemanom – tvrdil, že Rusi nie sú na Kryme, ešte aj vtedy, keď to už Putin sám priznával. Vezmite si jeho poradcu Nejedlého, ktorý na diplomatický pas, na ktorý ani nemá nárok, cestuje do Ruska a rokuje tam, akoby bol oficiálnym vládnym predstaviteľom Česka. Bez možnosti kontroly ministerstvom zahraničia aj parlamentu. Odpoveď je jasná. Zeman nemá pravdu a Rusi tu ten útok nepochybne podnikli.

Nemalo by sa predsa len počkať na oficiálne vyšetrovanie polície? Kritici takto stále môžu namietať, že ide len o dôvodné podozrenia.

Ktoré ruské ozbrojené či diverzné intervencie sa neskončili len pri podozreniach? Veď to sa ani nedá vyšetriť, Rusi nám nikdy tých dvoch, čo chceli zabiť Skripaľa, nevydajú. Dokonca cez Zemana sme im napovedali, že o nich vlastne ani nepožiadame, pretože vraj vieme, že ich nevydajú. Čo to má znamenať? Okamžite by sme na nich mali vydať európske zatykače.

Ako teda čítate to, že Zeman najskôr súhlasil s vyhostením 18 špiónov pod diplomatickým krytím, aby potom tvrdil, že v správe tajnej služby „neexistujú dôkazy ani svedectvá, že by títo dvaja agenti boli vo vrbětickom areáli“?

Z jeho strany to bol najskôr zmätok a súhlas pod váhou dôkazov, potom týždenné hľadanie spochybňujúcich čriepkov, možno rôzne konzultácie. Nasledoval zúfalý pokus narušiť náš jednoznačný postoj a zapáčiť sa ruským „priateľom na večné časy“. To posledné Zemanovi vyšlo, ruská tlač ho vyniesla do kremeľského neba.

Keď však mal po týždni tento svoj spochybňujúci prejav, opäť sa ozvali „insideri“, ktorí tie tajné materiály môžu čítať, a jasne potvrdili, že dôkazy a svedectvá tam sú. Čo máme teraz my dvaja robiť? Jedine veriť tým dôveryhodnejším, alebo si tú správu nejako zohnať a pozrieť sa na to sami.

Sám Babiš však na tlačovke sľúbil, že zverejní dôkazy. Neurobil tak.

Jasné, že by ich mal v istej obmedzenej miere zverejniť. Sú to síce prísne tajné informácie, ale tajné sú len preto, že ich tak niekto kompetentný označil. A ten istý kompetentný môže zase rozhodnúť, že prísne tajné nebudú, teda odtajniť ich. Pasáže, ktoré preukazujú spoluúčasť GRU, konkrétne jednotky 29155 na útoku vo Vrběticiach, jednoznačne treba zverejniť.

Zaujímavé je, že Zeman citoval zo živého spisu, dokonca ohrozil na živote konkrétne osoby. Šéf Senátu Vystrčil z ODS na to reagoval, že je z toho „konsternovaný“.

To je ďalší Zemanov problém – dlhodobo cituje a vynáša zo živých spisov. Nešlo len o tento prípad. Svojho času dokonca potvrdil čiastku 150 miliónov českých korún ako výkupné za dve unesené Češky v Pakistane. Vyzradil totálne tajnú informáciu. Inokedy uviedol, že podľa vojenského spravodajstva sa v Česku vyrábal novičok. Tajná služba to, samozrejme, poprela, ale už to bolo vonku.

A teraz vynášal informácie z tajného a živého spisu o Vrběticiach, dokonca menoval konkrétnych ľudí a firmu. Podľa mňa to fakt naplňuje minimálne článok 66 našej ústavy o neschopnosti výkonu funkcie prezidenta. Takto predsa nesmie postupovať.

Možno najškandálnejšou vecou v jeho prejave však je, že tam naznačuje možný trest pre Rusov za to, keby sa nebodaj potvrdilo, že naozaj stáli za výbuchom vo Vrběticiach.

Myslíte to, že nebudú pustení do tendra o dostavbu jadrovej elektrárne Dukovany?

Samozrejme. Preveďme si to na históriu, keď Nemecko napadlo Poľsko. Predstavte si, že Poliaci by povedali, že Nemci za to nebudú pripustení do tendra na výrobu lokomotív. To je priam absurdné. Čo je to za banálny trest? Lenže práve toto navrhuje Zeman ako prípadný následok za ozbrojenú akciu Ruska na našom území, teda na území EÚ. Chápete – my ich nepustíme do tendra, a tým to hasne. Takýto prístup snáď nemá obdoby.

Zároveň nám tým Zeman podsúva, že ak sa to nepreukáže, Rusi pripustení do tendra budú, čo je najhorší možný variant – síce tu podnikli ozbrojený útok, zabili dvoch ľudí, napáchali obrovské škody aj na psychike národa, ale my im tu dovolíme všetko. Veď to už je doslova téma pre stand-up komikov.

Je to jeho neschopnosť domýšľať dôsledky alebo zámer ubližovať?

Jednoznačne je to zámer. Zeman je inteligentný človek a vie, čo robí. Zrejme si však neuvedomuje, že tým, ako neustále hrá podľa ruských nôt, sa stále dostáva do dôkaznej núdze. Vtedy si už nemôže pomôcť inak než vynášaním zo živých spisov, lžami či urážkami.

Rád sa pýši tým, že všetky svoje prejavy hovorí z hlavy. To je síce obdivuhodné, ale práve jemu by prospelo, aby si ich písal, lebo sliny mu prinášajú na jazyk strašné hrôzy.

Napríklad Putinovi povedal, že novinári by sa mali likvidovať. Čosi také štátnik predsa nikdy nemôže vysloviť, ešte aj Putin bol zaskočený. Neskôr sa Zeman priamo na tlačovke chválil, že dostal do daru maketu samopalu, na ktorom bol nápis, že je určený na novinárov. Na stretnutí s občanmi zase filozofoval na tému odvolania premiéra – „demokratická možnosť je len jedna, sú ňou slobodné voľby. Nedemokratickou možnosťou je kalašnikov.“

Na adresu kameramana Českej televízie zase povedal, nech ho vyvedú, inak ho zabije.

Zrejme si myslí, že je to vtipné. Čosi také však môže povedať komik alebo uličník, nie prezident. Počas funkcie už nazbieral toľko „prúserov“, že aplikácia paragrafu 65 alebo 66 našej ústavy by mala stačiť na to, aby definitívne skončil.
Michael Kocáb s Fedorom Gálom. Foto N – Tomáš Benedikovič

Má petícia, za ktorou stojíte s právničkou Hanou Kordovou Marvanovou a filozofom Václavom Němcom, viesť k tomu, že bude odsúdený za vlastizradu?

My netvrdíme, že ju spáchal, iba sme sa obrátili na Senát, aby to posúdil, lebo má na to príslušné výbory aj odborné pracoviská. A ak uznajú, že sa nemýlime, nech to podajú na Ústavný súd. Z pohľadu občana to vnímam ako svoje legitímne právo, dokonca ako svoju povinnosť.

V období medzi voľbami sú predsa hegemónmi práve občania, ktorí svojou aktivitou zabezpečujú, že správa vecí verejných neostáva iba v rukách tých, čo sú zvolení do funkcií a robia si, čo chcú. Petíciu už podpísalo 24-tisíc ľudí, čo pri stave silnejúcej letargie v našej spoločnosť nie je málo.

V podstate teda ide o výkrik, že si neželáte takého prezidenta.

Áno, je to občiansky výkrik, ktorý bol našou povinnosťou. Nikomu náš názor nevnucujeme. Odmietam takzvaný „muchysežertesimněsizmus“, v rámci ktorého je ľuďom všetko jedno. Kto mlčí, v podstate všetko potichu akceptuje.

V Česku sa rieši kauza, či minister vnútra Hamáček naozaj chcel alebo nechcel vybartrovať Vrbětice za vakcíny Sputnik V. On to popiera, novinár Janek Kroupa zase hovorí, že má dôveryhodné zdroje.

Ak by sa to potvrdilo, bola by to vlastizrada ako remeň. Predbehol by v tom ešte aj Zemana. Viete si predstaviť, že by minister vnútra naozaj chcel ututlať ruský útok na území EÚ a NATO? Kšeftovať s národnou bezpečnosťou? Hamáček má čo robiť, aby to vysvetlil. Ak sa neobháji, musí odstúpiť a byť súdený. Celé je to také šialené, že sa mi tomu ani nechce veriť.

Politológ Eduard Chmelár na svojom Facebooku ku kauze Vrbětice napísal: „Toto všetko, čo sa deje, považujem za neskutočnú hystériu, amaterizmus a bezradnosť českých orgánov, ktoré konajú v amoku. Považujem za znak nepríčetnosti, ak sa po Iraku ktokoľvek rozhodne len na základe nezverejnených spravodajských informácií fakticky zničiť politické vzťahy s jednou veľmocou, hoci Česi potrebujú ruskú ambasádu v Prahe oveľa viac ako Rusi českú ambasádu v Moskve.“

Čože? Veď to mu asi poslala mailom priamo hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Zacharovová a on to len zverejnil. (smiech) Pravdou je totiž presný opak. Hystéria, o ktorej on hovorí, v skutočnosti viedla k vyrovnaniu vzťahov na ambasádach.

A to je predsa presne to, čo sme chceli, a práve k tomu našej vláde gratulujem. Aká hystéria, aký amok, veď to bola nanajvýš potrebná vec. Rusi tu mali rozviednu sieť namierenú proti EÚ, ktorá pre nich mala cenu zlata, a my sme im ju natvrdo paralyzovali. To by mali oceniť všetky krajiny EÚ. Čosi podobné si naposledy dovolila hádam len Veľká Británia v 70. rokoch, keď poslala domov viac ako stovku agentov s diplomatickým krytím.

Ak bol týmto niekto poškodený, tak Rusko, určite nie my. Ten pán sa teda mýli, a nielen preto, že naša obchodná bilancia s Ruskom je zanedbateľná.

Opäť citujem Chmelára: „Zatiaľ nemôžeme vylúčiť ani to, že ide o rozsiahlu spravodajskú hru, preto musíme byť veľmi opatrní vo vyhodnocovaní informácií, lebo celá kauza má nateraz viac otázok ako odpovedí. Predovšetkým, ak tu niekto celkom vážne šíri verziu, že ruská GRU má dvoch agentov s ,povolením zabíjať‘, ktorí chodia po celej Európe ako smrtiace komando, treba mu odporučiť, aby menej pozeral Jamesa Bonda. Takto spravodajské operácie určite neprebiehajú.“

Myslím si, že tomuto pánovi nemá zmysel sa venovať. Samozrejme, že prebiehajú. To chce popierať, že po Európe i po Rusku samotnom chodia ruské zabíjačské komandá? Mám ich opäť menovať? Ak niečo platí, tak to, že „bondovky“ sú v porovnaní s realitou slabým odvarom.

Predsa len ešte tretí jeho postreh: „Je mi veľmi ľúto dvoch obetí výbuchu muničného skladu na Morave, ale netvárme sa, že je to jediný problém. Zabíjalo sa totiž nielen vo Vrběticiach, ale najmä zbraňami z Vrbětíc, ktoré sa vyvážali do najhorších konfliktných oblastí nielen na Ukrajinu, ale aj do Sýrie či Saudskej Arábie. Zabíjali sa nimi deti v Jemene. Neschopnosť našej politickej a mediálnej sféry uvedomiť si aj tento nehumánny rozmer aféry iba podčiarkuje hodnotovú rozkolísanosť až pokrytectvo súčasného verejného diskurzu.“

Veď toto znie ako čistá prokremeľská propaganda – Rusi nám tu podniknú ozbrojený útok, zabijú ľudí, spôsobia miliardové škody, a on to zľahčuje nepodloženými hypotézami? Ťažko tu vôbec môžeme diskutovať o tom, kam presne tie zbrane mali putovať. Nevie to ani pán Chmelár.

Keby sme takú diskusiu hypoteticky prijali, teda že tie zbrane mali smerovať aj na Ukrajinu, znamenalo by to, že by šli na obranu pred ruskou agresiou. To chce obranné zbrane nazývať vražednými? To chce tvrdiť, že Ukrajina sa nemá brániť proti agresii inej krajiny? K Sýrii či Saudskej Arábii sa vyjadrovať nebudem, pretože je to zase len jeho hypotéza.

Jedna otázka je však logická – ak munícia smerovala do Sýrie či na Ukrajinu, prečo by Rusi akciu nespravili tam, ale na pôde krajiny, ktorá je v NATO?

Veď v Česku mali roky budovanú veľkú rozviednu sieť. Aj vďaka tomu sa im to asi u nás robilo oveľa ľahšie ako inde. Mali tu na 60 diplomatov 70 diplomatických áut. Kde je záruka, že ich nevyužívali aj ich „rozviedčici“ či dokonca takzvaní „nelegáli“, čiže ľudia pôsobiaci na našom území ilegálne? Rus na území Česka nikoho neprekvapuje. Veď len oficiálne na ambasáde ich už bolo toľko, že sa to dalo len ťažko kontrolovať.
Michael Kocáb počas koncertu na festivale Vrbovské vetry 2016. Foto – TASR

Čo argument, že sklad bol slabo strážený?

Jasné, že mal byť strážený lepšie, aj keby však bol rovno nestrážený, nemôže to byť dôvod, aby nám tu Rusi podnikali bombové útoky. Podstatný je jediný fakt – Rusko si na našom území dovolilo vojenský ozbrojený útok.

A tí, ktorí nechápu, kto zabil Litvinenka, Politkovskú, Nemcova, Buzinu, Šeremeta a ďalších, kto sa pokúsil zabiť Skripaľa, Navaľného a množstvo ďalších, kto anektoval Krym, kto pri hraniciach s Ukrajinou zhromaždil 120-tisíc vojakov, si len hľadajú dôvody, aby vyvinili svojich obľúbencov z Ruska.

Vy ste s Rusmi kedysi dlho rokovali. Akú stratégiu na nich voliť?

Jednoznačne prísnu. Naše stanovisko musí byť jasné a neochvejné, bez možnosti ústupu. Takých partnerov si Rusi vážia. Ak viete, čo chcete, uspejete. Ak však vycítia, že váhate, dotlačia vás k takým ústupkom, že sa nestihnete čudovať. Komu chýba pevný názor, toho nerešpektujú.

My sme o odsune ruských vojsk rokovali priateľsky, ale tvrdo. Jasné, že kremeľskí jastrabi sa snažili, aby sa odsun pozastavil, posunul o pár rokov, alebo sa rovno zrušil. Vtedy sme museli ostro trvať na tom, že sa neomešká ani len o týždeň, ba ani o jeden deň. Jasne som im vtedy povedal – harmonogram sa nesmie meniť, cez to vlak nejde, a ak sa to stane, odmietame ručiť za reakcie nášho obyvateľstva. Dodnes si myslím, že nám pomohlo najmä kategorické nastavenie pravidiel.

Na záver rokovania vždy musí byť jasné svetlo na konci tunela. Myslím tým to, že obe strany cítia, že dohoda prispeje k pozitívnemu vývoju našich vzťahov. Rusi ani my predsa nechceme, aby sa vzťahy zhoršovali. Preto si myslím, že, paradoxne, aj kauza Vrbětice v konečnom dôsledku môže naše vzťahy zlepšiť.

Naše ambasády budú mať paritné zastúpenie, Rusi u nás nebudú mať sieť agentov, a obe strany sa môžeme zamerať na ekonomické, spoločenské, kultúrne a iné vzťahy. Inými slovami, vyčistime si stôl a začnime znovu.

MICHAEL KOCÁB (1954)

Narodil sa v Prahe, po gymnáziu vyštudoval konzervatórium (kompozícia a hra na klavír). Ako muzikant s kultovou kapelou Pražský výběr výrazne ovplyvnil dejiny rockovej hudby v Československu. Počas revolúcie v roku 1989 spoluzakladal Občianske fórum, bol poslancom Federálneho zhromaždenia, šéfom parlamentnej komisie pre odsun sovietskych vojsk z nášho územia a poradcom prezidenta Václava Havla. Neskôr bol ministrom českej vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Syfon
Guru wannabe
Guru wannabe
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 2278
Registrovaný: 26 feb 2005, 22:36
Bydlisko: BB

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa Syfon »

brm
Darca
Darca
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 19361
Registrovaný: 02 nov 2005, 17:03

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa brm »

Spoiler
Čo na očkovanie tehotných a dojčiacich žien hovoria slovenskí odborníci?

BRATISLAVA. Dôkazy o tom, že očkovanie proti covidu je pre tehotné a dojčiace ženy a ich deti účinné a bezpečné, pribúdajú.

O vakcínu proti novému koronavírusu sa môžu prihlásiť aj pacientky na Slovensku.

Napriek tomu sa neraz stretávajú s váhavým postojom zo strany svojich ošetrujúcich lekárov, ktorí im nevedia adekvátne poradiť, či očkovanie podstúpiť, alebo nepodstúpiť a rozhodnutie ponechávajú na ne samotné.

Čo o očkovaní tejto skupiny žien hovoria doterajšie výskumy a aký názor zastávajú odborné inštitúcie?
Tehotenstvo je záťažou pre organizmus

Tehotenstvo patrí medzi rizikové faktory, ktoré môžu priebeh nákazy novým koronavírusom značne skomplikovať.

Podobne ako covid, tak aj gravidita predstavuje pre ženu zvýšenú záťaž, a to najmä pre jej dýchací a srdcovocievny systém.

Dôkazom toho je aj štúdia, ktorá preukázala, že tehotné ženy so symptomatickým covidom majú vyššie riziko hospitalizácie v dôsledku ťažkého priebehu infekcie, než negravidné ženy v rovnakom veku.
Súvisiaci článok Bratislavský kraj uprednostní medzi náhradníkmi na očkovanie aj tehotné ženy Čítajte

Nedávny výskum na 2130 ženách zas zistil, že budúce matky, ktoré sa nakazili covidom, mali o 76 percent vyššie riziko tehotenských komplikácií súvisiacich s vysokým krvným tlakom a 20-krát vyššiu pravdepodobnosť, že infekcii podľahnú. Zároveň sa u nich potvrdila o 59 percent vyššia šanca, že porodia predčasne.

Podľa infektológa Petra Sabaku pôsobiaceho na bratislavských Kramároch je pravdepodobnosť, že sa tehotná žena dostane na jednotku intenzívnej starostlivosti a bude si vyžadovať podporu umelej pľúcnej ventilácii rovnaká, ako u šesťdesiatročného muža.

Napriek hroziacim rizikám, tehotné ani dojčiace ženy neboli súčasťou prvotného klinického testovania ani jednej z dostupných vakcín proti novému koronavírusu. Viaceré výskumy prebiehajú dodatočne, preto poznatky o prínosoch očkovania pre túto rizikovú skupinu prichádzajú postupne.

"Existuje celosvetový register, kde sú údaje od viac ako 100-tisíc tehotných žien, ktoré boli zaočkované počas gravidity. Neboli u nich spozorované žiadne negatívne vplyvy na organizmus matky, ako aj dieťaťa," potvrdzuje pre SME imunológ, alergológ a pediater Miloš Jeseňák z Univerzitnej nemocnice v Martine.



Očkovanie u tehotných je podobne účinné a rovnako bezpečné ako u populácie netehotných žien.„

Alexandra Krištúfková, členka Slovenskej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti

Jeseňák spolu s ďalšími lekármi Slovenskej spoločnosti alergológie a klinickej imunológie vypracovali dokument o gravidite, dojčení a očkovaní proti novému koronavírusu, v ktorom zhrnuli doterajšie zistenia z reálnej praxe a priblížili výhody očkovania.

Opatrnejšie sa k situácii vyjadrila Slovenská lekárska komora (SLK).

"V súčasnosti nedisponujeme relevantnými a preukázanými dátami alebo výskumami, ktoré by vykazovali tehotnosť ako absolútnu kontraindikáciu pri očkovaní proti covid-19, ale ani takými, ktoré by jednoznačne odporúčali vakcináciu tehotných žien," tvrdí SLK.

"Napriek tomu si myslíme, že napríklad u pacientok so závažnými ochoreniami, kde by benefit očkovania mohol prevýšiť prípadné riziká, odporúčame vakcináciu po konzultácii s lekárom zvážiť. Rozhodne je však dobré vyhnúť sa očkovaniu v prvom trimestri tehotenstva," dodáva.
Súvisiaci článok ŠÚKL: Očkovanie proti COVID-19 v tehotenstve treba individuálne konzultovať Čítajte

Očkovanie tehotných a dojčiacich žien schvaľuje aj Slovenská gynekologicko-pôrodnícka spoločnosť (SGPS).

"Na základe aktuálne dostupných publikácií a odporúčaní veľkých medzinárodných gynekologicko-pôrodníckych spoločností odporúčame očkovanie tehotných a dojčiacich žien proti covidu-19," vyjadruje stanovisko členka výboru SGPS Alexandra Krištúfková, ktorá sa problematike koronavírusu a tehotnosti venuje od začiatku pandémie.

"Očkovanie u tehotných je podobne účinné a rovnako bezpečné ako u populácie netehotných žien," dodáva Krištúfková.
Očkovanie neživými vakcínami je bezpečné

Na Slovensku sa momentálne tehotné a dojčiace ženy očkujú mRNA vakcínami, buď to môže byť očkovacia látka od Pfizer-BioNTech alebo od firmy Moderna.

Podobne ako ostatné druhy očkovacích látok proti koronavírusu patria do skupiny takzvaných neživých vakcín. To znamená, že neobsahujú živý vírus, ktorý spôsobuje ochorenie covid-19.



Tým, že sa dá zaočkovať matka, tak sa protilátky prenesú z nej na dieťa. U tehotných je to cez placentu, u dojčiacich cez materské mlieko.„

Miloš Jeseňák, imunológ, alergológ a pediater

Keďže vakcíny neovplyvňujú DNA človeka a nespôsobujú genetické zmeny, ich použitie je aj počas tehotenstva či dojčenia bezpečné.

"V prípade inaktivovaných vakcín neexistujú dôkazy negatívneho vplyvu na plod," hovorí Krištúfková a tak ako Slovenská lekárska komora potvrdzuje, že tehotné ženy by sa mali zaočkovať až po ukončení 12. týždňa.

K očkovaniu počas tehotenstva či dojčenia, a to najmä u žien s ďalšími rizikovými faktormi, ako sú vysoký krvný tlak, srdcovo-cievne ochorenia, cukrovka či obezita alebo u tých, ktoré majú vyššiu pravdepodobnosť nákazy vírusom na pracovisku, nabáda aj Svetová zdravotnícka organizácia.

Štátny ústav na kontrolu liečiv zas odporúča, individuálne skonzultovať toto rozhodnutie s ošetrujúcim lekárom, ktorý pozná celkový zdravotný stav pacientky.
Protilátky sa prenesú cez mlieko a placentu

Očkovanie tehotných žien nie je ničím nezvyčajným.

Okrem covidu sa ho odporúča absolvovať aj proti chrípke, prípadne proti čiernemu kašľu. Takisto sa vakcíny podávajú tehotným aj ako ochrana proti ebole.
Súvisiaci článok Čo robiť, ak žena po prvej dávke vakcíny proti covidu otehotnie? Čítajte

Vedci nenašli žiadne dôkazy o tom, že by mRNA vakcíny poškodzovali placentu. Naopak, ochranné protilátky vyvolali u žien silnú imunitnú reakciu, ktorá bránila vírusu vstúpiť do buniek. Matkin organizmus tak chránil nielen seba, ale aj dieťa.

"Tým, že sa dá zaočkovať matka, tak sa protilátky prenesú z nej na dieťa. U tehotných je to cez placentu, u dojčiacich cez materské mlieko," potvrdzuje imunológ Jeseňák.

Protilátky v materskom mlieku prispievajú k ochrane dieťaťa v prvých týždňoch, preto nie je potrebné, aby žena s dojčením po očkovaní prestala. V prípade protilátok prenesených cez placentu môže trvať ochrana aj niekoľko mesiacov.

Navyše sa preukázalo, že protilátkové odpovede vyvolané vakcínou boli silnejšie ako reakcie imunitného systému žien, ktoré už raz covid prekonali.

​​​​​​Vedľajšie účinky, ktoré sa u tehotných a dojčiacich žien dostavili po očkovaní, neboli o nič častejšie či závažnejšie, než u inej populácie.

"Ak sa u týchto pacientok objaví horúčka či iné bežné vedľajšie príhody, postupuje sa ako pri netehotných ženách. Horúčku možno zraziť napríklad paracetamolom," hovorí Jeseňák a dodáva, že by si po vpichnutí vakcíny mala žena dopriať pokojový režim niekoľko dní.

Žiadne z doterajších výskumov okrem iného nepriniesli dôkazy o tom, že by vakcíny proti covidu spôsobovali problémy s plodnosťou. Preto ak plánujete otehotnieť, prípadne sa už o bábätko pokúšate, nie je dôvod s očkovaním proti covidu čakať.

Čítajte viac: https://primar.sme.sk/c/22666449/ockova ... cenie.html
LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

begbeee napísal: 02 feb 2021, 17:26 https://www.tyzden.sk/rozhovory/70433/e ... cializmus/

Niekto? Ďakujem.
Spoiler
Ekonóm Karpiš: Moja obava z krízy je, že sa vracia socializmus
.šimon Jeseňák + .rozhovory + ..juraj karpiš
24. január 2021

Narodil som sa v socializme a bojím sa, že v ňom aj zomriem, hovorí Juraj Karpiš. Má na mysli to, čo odhalila koronakríza: silnejúci dopyt po centrálnom plánovaní. Potom sa nemôžeme čudovať, že veci sú drahé, a aj tak nefungujú
Ekonóm Karpiš: Moja obava z krízy je, že sa vracia socializmus
BORIS NÉMETH

v rozhovore sa dočítate:

čo ho prekvapilo v reakcii na koronakrízu,
dokedy môžu verejné dlhy rásť,
kedy uvidíme efekt zlých peňazí,
prečo sa bojí návratu centrálneho plánovania.

na jar minulého roku ste mali jednu z najpesimistickejších predikcií o poklese nášho HDP: že prepad bude minimálne desať percent. Aká bola realita?

HDP v druhom štvrťroku padlo o 12 percent. Zdravotný problém som čakal väčší, očakával som, že mortalita bude vyššia. Obával som sa scenára z Bergama. Náš najväčší problém je však zdravotnícka infraštruktúra, ktorá nezvláda nápor pacientov a opatrenia proti šíreniu vírusu. V eurozóne sme však horšie na tom ekonomicky a úroveň HDP z konca roku 2019 dosiahneme až o rok alebo dva roky. Stalo sa však ešte niečo iné, čo predikované nebolo.
čo to bolo?
Reakcie štátov na dianie v ekonomike prekonali moje očakávania, ale nie v dobrom. Štáty a centrálne banky zapli tlačiarne naplno. Americká centrálna banka FED podporila celý dlhopisový trh a poskytla trhom garancie. Objem dolárov v obehu stúpol o 25 percent. Niečo podobné urobila Európska centrálna banka. Plus, nevedel som si predstaviť, že by štáty boli ochotné zavrieť celú ekonomiku a cez obdoby Kurzarbeitu platiť zamestnancov. Počas prvej vlny pandémie klesol počet odpracovaných hodín o 15 percent, no nezamestnanosť stúpla len o dva percentuál­ne body.
Prečítajte si aj: Viskupič zo SaS: Premiér skúša hrať tými najvyššími kartami
ako je to možné?

Nezamestnanosť sme skryli do podnikov. A štát ľuďom neplatí dávku v nezamestnanosti, ale platí im ich výplaty a nazval to Kurzarbeit. Takže ekonomické následky pandémie nevidím v tak veľkej miere, ako bolo očakávané.

prečo ich nevidíme?
Pre kvantitatívne uvoľňovanie a preto, lebo ľuďom vo veľkom rozdávame peniaze.
v rozhovore z minulého roka ste pomenovali dva kľúčové faktory, ktoré ovplyvnia to, ako sa s krízou EÚ vyrovná. Prvým je politika ECB a druhým veľkosť nemeckej kreditky, v preklade dôvera trhov v silu nemeckej ekonomiky.
EÚ robí chybu, keď prijíma obrovský stimulačný balík. Toto dnes ekonomika nepotrebuje. Myslím, že kríza je iba zámienka na vznik eurobondov, ktoré krajiny EÚ aj tak už dávno chceli prijať. ECB využila krízu na to, aby zviazala fiškálne osudy členských krajín a celý tento proces sa formalizuje spoločným dlhom. Podarilo sa vytvoriť spoločné dlhopisy, čomu sa celá EÚ pomerne dlho bránila.
pritom Nemecko spoločné dlhy EÚ dlhodobo odmietalo.
Áno, to je šokujúci posun, ktorý mení charakter celej európskej menovej únie. Angela Merkel zrejme ustúpila francúzskemu tlaku.
ten tlak Francúzska v prospech spoločných dlhov však nie je nič nové.
Na Nemecko zabral argument, že Taliansko je v ekonomickej a politickej nestabilite. Nemecko sa teda rozhodlo aj napriek dlhom a zvýšeným daniam upokojiť situáciu v Taliansku tým, že do krajiny poslali ťažké miliardy eur.
ale upokojila sa – vidieť to aj na výnosnosti talianskych dlhopisov, ktoré majú rekordne nízke úroky.
Áno, to zafungovala spomínaná nemecká kreditka. Formalizovali sme vzťah, že dnes v EÚ každý dlží za každého, teda talianske dlhopisy sú garantované Nemeckom. V Taliansku padá vláda a na talianskych dlhopisoch to vôbec nevidieť. Talianske dlhopisy už nie sú talianskymi dlhopismi, sú to dlhy všetkých členských štátov EÚ. Je to zásadný negatívny posun vo fungovaní EÚ.
prečo?
Lebo to, že sme nemali spoločné dlhy, bolo posledným účinným tlakom trhov na zodpovedné fiškálne správanie politikov EÚ. Dnes môže donútiť talianskych politikov, aby sa správali zodpovedne, už len pokyn z Frankfurtu alebo Bruselu, čo však nebude fungovať. V normálnej situácii by kríza donútila politikov fiškálne konsolidovať. Ale teraz sa menej zodpovedné krajiny skryli pod spoločný dlh EÚ. To môže znamenať, že sa nebudú správať zodpovedne, ale budú robiť len to, čo budú schopní vynútiť európski komisári. Navyše celé európske bondy sú nelegitímne a nikto sa ľudí nespýtal, či chcú, aby sa vytvorila dlhová únia.
prečo je z vášho pohľadu spoločná pôžička EÚ zlým krokom?
Táto kríza nemá dopytovú podstatu, dopyt sa nevytratil. Ak sa vytratí choroba, nebudeme mať krízu. Je preto nezmysel stimulovať ekonomiku. Význam má nakúpiť a očkovať, čo sa však EÚ nedarí. Najlepší stimulačný balík je vakcína, ktorá by navyše stála menej ako zadlžovanie sa. Tento stimulačný balíček, naopak, situáciu zhorší.
prečo by mal stimulačný balíček, z ktorého dostaneme stovky miliárd, niečo zhoršiť?
Pozrite sa na Taliansko. Tam sa tento prístup v podobe eurofondov skúša už roky a výsledkom je neefektivita, korupcia, potláčanie reforiem. Zásadné posolstvo je, že sme sa posunuli späť k socializmu, čiže o strašne veľkej časti zdrojov v ekonomike rozhodujú konkrétni politici, úradníci a centrálna banka.
oponenti by vám povedali, že politiky ECB fungujú. Ľudia neprišli o prácu, nehladujú a podobne.
Ani minulý rok nehladovali, podniky fungovali a nezamestnanosť takmer neexistovala. Inak, ja rozlišujem medzi dotáciami, ktoré vláda poskytne napríklad reštauráciám preto, že im zakáže podnikať. To však nie je stimulácia, je to kompenzácia.

Boris Németh
nie je dôvodom na vytvorenie eurobondov aj to, že krajiny ako Grécko, Taliansko, Španielsko či Portugal­ sko si už nevedeli na trhoch požičať? Pri minulej kríze povedal vtedajší americký prezident Bush vetu „musel som porušiť všetky pravidlá kapitalizmu aby som zachránil kapitalizmus“.
Presne tou istou cestou ideme. Mám obavu, že som sa narodil v socializme a umriem v socializme.
pre dlhy a stimuly?
V minulej finančnej kríze George Bush zachraňoval automobilku a banky. V tejto kríze zachraňujeme letecké spoločnosti, celé sektory ekonomiky, zadlžujeme sa stovkami miliárd eur a rozdávame stimulačné balíčky. Trend je taký, že o čoraz väčšom množstve operácií v ekonomike rozhodujú úradníci a politici. Oni spôsobia, že ekonomika bude mať slabší rast, ako by mohla mať, a navyše všetky stimuly financujeme novými dlhmi. Vírus zmizne, dlhy zostanú. Nánosy socializmu a centrálneho plánovania budeme dostávať z ekonomiky veľmi dlho.
dokedy sa dá zväčšovať dlh?
V minulosti som si myslel, že sa konca zlých peňazí nedožijem. Už si to nemyslím. Vírus bol katalyzátor istých trendov. Taliansko sa zadlžovalo enormne už pred pandémiou a v tomto trende pokračuje. Opäť zachraňujeme štátne podniky a spriateleným firmám sa dávajú dotácie. Efektivita týchto peňazí však bude nízka. Myslím, že sa paniky na dlhopisových trhoch dočkám.
zatiaľ to na paniku nevyzerá.
Počas jedného až dvoch rokov to bude zaujímavé. Na jednej strane sme zakonzervovali ekonomiku a štát zaplatil zamestnávateľom, aby neprepúšťali. Na Slovensku štát každý mesiac posiela zamestnávateľom približne 100 miliónov eur, aby neprepúšťali. Ak tieto štátne dávky na zamaskovanie skutočnej nezamestnanosti skončia, tak sa dozvieme, aká je reálna miera nezamestnanosti.
spoločnosti ako IBM, AT&T alebo Johnson Control začali masívne prepúšťať už dnes.
Hovorí sa, že sa v princípe v ekonomike nič nedeje, ale my sme si len draho kúpili čas. Negatívny efekt sa nedá zrušiť. Nezamestnanosť bude rásť a firmy krachovať, no je možné, že ten monetárny stimul bude tak veľký, že môže vyvolať nejaký rastový boom. Toľko nových peňazí a úverov vyvolá bujnenie a bubliny. Bubliny raz prasknú.
vidieť vznik bublín už teraz?
Najväčšia bublina sú dlhopisy. Je to posledná bublina vo forme zlých dlhopisových peňazí.
a môže táto bublina čoskoro prasknúť?
Trhy nové peniaze ešte absorbovali. Spúšťačom praskania bubliny bude nárast úrokov. Momentálne ceny väčšiny aktív stoja na tom, že budeme mať navždy nízke úroky. Keďže máme nízke úroky, môžeme si dovoliť vysoké dlhy. Práve domnienka, že nízke úroky tu budú navždy, je Achillovou pätou tohto systému. Ak sa zmení táto paradigma a uvidíme efekt zlých peňazí aj v statkoch bežnej spotreby, začneme mať prob­lém.
kde teraz vidíme efekt zlých peňazí?
Všade inde, teda v cenách nehnuteľností, akcií, zlata či kryptomenách. Infláciu vidíme všade a poslednou baštou, kde sa inflácia ešte neprejavila, sú spotrebné statky, ktoré profitovali z globalizácie a rastu produktivity. Ale ak začnú rásť ceny bežných statkov a začnú rásť úroky, tak celý systém bude mať problém.
kedy narastú úroky?
Keď vzrastie inflácia, teda keď začnú ceny naprí­klad mlieka a rožkov rásť rýchlejšie. A vtedy budú musieť centrálne banky pripustiť, že máme reálnu infláciu. Centrálne banky si totiž vybrali spotrebné statky ako meradlo pre rast cien. Globalizácia a rast efektivity produkcie však držali infláciu pri bežných statkoch pod dvoma percentami, aj keď centrálne banky tlačili peniaze. A tak udržali infláciu pri nimi vybraných komoditách pod dvoma percentami. Ak spotrebné ceny bežných tovarov stúpnu o 3 – 4 percentá, centrálne banky budú musieť niečo spraviť.
nespravia však to isté, teda nevytlačia ďalšie peniaze?
Nie. Ak totiž centrálne banky rezignujú na svoj cieľ dvojpercentnej inflácie, bude to zmena paradigmy. Všetci totiž čakajú, že s infláciou nebude problém a ceny bežných tovarov neželane neporastú. Ak by centrálne banky v prípade ich rastu nespravili nič, trhy by zvýšili inflačné očakávania. A to by znamenalo, že centrálne banky už nie sú ochotné krotiť infláciu, čo by trhy započítali do cien. V čase 3- až 4-percentnej cenovej inflácie by si za 1- až 2-percentný úrok chcel zrazu požičať každý. Ak by centrálne banky ani v takomto prípade nezdvihli úrokové sadzby, tak by sa inflácia ešte zvýšila.
takže bod zlomu existuje.
Áno.
nemali by sme si teda požičať čo najviac peňazí, kým máme nízke úrokové sadzby? A nie je v tomto zmysle konanie našej vlády, ktorá naberá nový dlh, i konanie EÚ, ktorá si berie prvú spoločnú pôžičku, správne?
To bol môj návrh stimulačného balíka pre Sloven­sko. V EÚ sa nachádzame v tzv. hre s nulovým súčtom. Deficit jednej krajiny ide na úkor daňových poplatníkov inej krajiny. V tomto nastavení má pre Slovensko význam požičať si čo najviac a znížiť za tie peniaze dane.
a pritom ste celý život proti dlhom. Nie je to rozpor?
Za bežných okolností to platí, no my nie sme v bežnej situácii. Naša situácia je kto z koho. Francúzi nedodržiavajú fiškálny kompakt, tak prečo my? V tomto nastavení je pre Slovensko najlepšie požičať si čo najviac, keďže máme záporné úroky, teda investori nám platia za to, že si požičiame. Tieto peniaze však nemáme investovať do maľovania škôl alebo do budovania rozhľadní v údolí, ale do zníženia daní. Tak by sme stimulovali všetkých podnikateľov a ľudí, ktorí vytvárajú hodnoty a pracovné miesta. Niečo také sa, samozrejme, nestane, lebo je to rozumná politika.
rozumná politika teda je požičať si ešte omnoho viac ako teraz?
Áno a znížiť dane. Všetci vravia, že máme podporovať ekonomiku. Najlepšia podpora je však peniaze rozdať tým, ktorí vytvárajú pracovné miesta. V bežnej situácii by bolo, samozrejme, najlepšie, ak by sme si nepožičiavali, ale urobili potrebné reformy, ktoré nestoja peniaze, ale politický kapitál. Pre toto nebude fungovať ani fond obnovy. Lebo tieto peniaze pôjdu na úplatky, nie na reformy. Pôžičku, ktorú si ideme prostredníctvom EÚ brať, by sme nemali dať do tých projektov, ktoré máme v pláne, ale mali by sme za tieto peniaze znížiť dane.
oponenti by vám povedali, že malý štát a nízke dane sú model, ktorý fungoval v Holandsku v 19. storočí.
Fungovalo to vtedy a fungovalo by to aj teraz. Gravitácia funguje rovnako v ktoromkoľvek storočí (smiech). Najhorší spôsob, ako stimulovať ekonomiku, je dávať spriateleným podnikateľom a na základe rozhodnutí úradníkov. Tieto peniaze z EÚ vrátia Slovensko o desať rokov dozadu.
fond obnovy nás vráti o desať rokov dozadu?
Áno, lebo fond obnovy nezohľadňuje potreby Slovenska. Myslí si niekto na Slovensku, že neexistujú vážnejšie problémy, ako je digitalizácia? Podľa mňa áno, napríklad zdravotníctvo a školstvo. Podľa plánov vlády pôjde síce veľká časť týchto peňazí do zdravotníctva, no nie do reformy, ale do betónu a malty. Podvoľujeme sa tomu, čo chce európsky komisár. Vždy, keď zdroje rozdeľuje politik alebo úradník, majú nižšiu efektivitu, ako keď ich rozdeľuje podnikateľ, ktorý riskuje vlastné peniaze. Na Slovensku vznikne peniazmi, ktoré sem pritečú, vrstva mladých ľudí, ktorí sa nebudú špecializovať na to, ako zlepšiť život okolo seba, ale na to, ako písať projekty a podplácať politikov.
výrok, že nás peniaze z EÚ posunú o desať rokov dozadu, je kontroverzný. V čom nás tieto peniaze posúvajú späť?
Hlavný problém je v tom, že víťazov nebude na trhu vyberať spotrebiteľ, ale európsky komisár a jeho zástupca na Slovensku. Peniaze, ktoré sem prídu, vybudujú štruktúry, ktoré sú postavené na prepojení s politikmi a úradníkmi. Je to krok k tomu, čo sme tu mali štyridsať rokov. Sú len dva spôsoby, ako rozhodnúť o využití peňazí. Buď o tom, kde sa postaví hotel, rozhodnú spotrebitelia a podnikatelia, ktorí riskujú vlastné peniaze alebo o tom rozhodnú politici a byrokrati. Keď o tom rozhodne politik a úradník, tak je vyššia šanca, že to bude drahé a v konečnom dôsledku to nebude fungovať. Tento princíp fungoval v Holandsku v 19. storočí a funguje aj dnes.
čo nás naučila táto kríza?
Len potvrdila, že centrálne riešenia nefungujú. Táto kríza je exkurziou do neschopnosti štátu, ak niekto prišiel s niečím rozumným, tak to bola samospráva. Desivé je, že sa to netýka len Slovenska. Nemecko nevie efektívne a rýchlo očkovať. Takže problém je v socialistickom centralistickom prístupe. Niekto v centre nakúpi očkovacie látky pre celú Európu a následne ich prerozdeľujeme. Pandémiu a očkovanie nemá riadiť minister, ale zdravotné poisťovne, ktoré poznajú svojich poistencov aj ich diagnózy. Zdravotná poisťovňa vie identifikovať ohrozené skupiny. Riadenie pandémie sme vzali z rúk prirodzených manažérov, teda zdravotných poisťovní, prenechali ho niekomu, kto tomu nerozumie. Pandémia len potvrdila, že centrálne riešenia naordinované zhora nefungujú.
vakcíny však máme a očkujeme.
Áno, ale podobne ako v roku 1918. Za sto rokov sme sa nikam neposunuli. Mesto New York dokázalo v roku 1947 za mesiac proti kiahňam preočkovať 6 miliónov obyvateľov. Sme v situácii, keď má každý vo vrecku super počítač a štát používa postupy z minulého storočia. Zatvárajú sa celé krajiny, čo je nezmysel. Kde je smart karanténa? Čo robili politici v lete? Totálna nefunk­čnosť. V minulom storočí sa aspoň báli zavrieť celú ekonomiku, dnes sme však tak bohatí, že ekonomiku zavrieme a ľuďom posielame peniaze.
prečo teda vakcináciu nevyriešil trh?
Vakcínu nevyvinul štátny podnik, ale súkromná firma. Za jeden víkend 13. januára 2020, predtým, než Čína oficiálne pripustila prenos nového koronavírusu z človeka na človeka. Regulácia proces testovania a produkcie natiahla na trištvrte roka, čo so sebou prinieslo obrovské náklady na životoch a majetku. Štát v boji proti vírusu nevyužíva prirodzených partnerov s informáciami a existujúcou infraštruktúrou, ako sú napríklad zdravotné poisťovne. Naopak, na Slovensku chceme zdravotné poisťovne rovno zarezať, asi aby v zdravotníctve fungovalo úplne všetko tak zle ako ministerstvo zdravotníctva.
prečo začíname preferovať centrálne plánovanie?

Táto tendencia prichádza zo západu. Rastie ochota používať centrálne a nanútené riešenia a nedôvera v slobodné procesy neriadené nikým konkrétnym. Ešte aj v krajinách, ktoré sme považovali za bašty slobodného trhu. Čoraz viac vecí v ekonomike chcú manažovať politici. Vakcinácia je pre Západ soft verziou socializmu na jeden rok. Západ si vyskúša, ako to funguje v socializme. Predstavme si, že by štát nedistribuoval len vakcínu, ale aj potraviny. Desivé je, že ľudí na Západe takáto pomýlená utópia opäť oslovuje. Naše mys­lenie je také, že ak to robia západné krajiny, my to automaticky opakujeme. Socializmus sa zakuklil a prežil v centrálnych bankách a z nich presakuje do zvyšku ekonomiky. Centrálna banka poskytuje politikom nástroj, ako ľahko ovplyvňovať celú ekonomiku, a tým sa z nej stáva prsteň, ktorý vládne všetkým zvyšným prsteňom.

juraj Karpiš je ekonomický analytik a spoluzakladateľ think-tanku INESS. Vyštudoval Fakultu manažmentu Univerzity Komenského so špecializáciou Finančný manažment. Predtým, než začal pracovať v think-tanku INESS, pôsobil v komerčných finančných inštitúciách na Slovensku i v zahraničí. V INESS má na starosti zdravotníctvo, monetárnu politiku a euro. V rámci dlhodobej špecializácie na fungovanie finančného systému detailne sledoval a komentoval krízové dianie, čím prispel k ekonomickému vzdelávaniu na Slovensku. Časopis .týždeň ho označil za osobnosť roku 2011. Je autorom knihy Zlé peniaze.
Autoeditácia príspevku po 5 hod 59 min 35 sek:
Mimoriadna zľava pre Martinčanov
Len pre prvých 715 záujemcov
75,90€ 1€
Ročné predplatné N Štandard aj s aplikáciami a Denníkom E stojí 75,90 €. Vy zaplatíte len 1 €, vďaka príspevku Denníka N, sponzorov a iných čitateľov Denníka N.

https://predplatne.dennikn.sk/martin?ut ... P0-XX67Tc4
Pepo79
Star
Star
Príspevky: 648
Registrovaný: 29 máj 2016, 22:47
Bydlisko: NR okolie

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa Pepo79 »

Poprosim nasledovny clanok, dakujem.
https://finweb.hnonline.sk/komentare-a- ... kryptomien
LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
08.06.2021, 17:32
Bitcoin schytal dieru do paluby. Končí sa chýrna sláva kryptomien?
Mário Blaščák
Autor: Mário Blaščák
607

Kryptomeny dostávajú v poslednom období viaceré rany. Ich budúcnosť je neistá.
Bitcoin schytal dieru do paluby. Končí sa chýrna sláva kryptomien?
Zdroj: Reuters

Digitálnym menám kritici dlhodobo vyčítajú, že sú ideálnou skrýšou pre peniaze kriminálnikov, či teroristov.

Prípady podvodne nainštalovaného ransomwaru do počítačov veľkých korporácií, ktoré následne museli kybernetickým útočníkom zaplatiť veľké výkupné, je viacero.

Len v tomto roku to bol výrobca lietadiel Bombardier, výrobca počítačov Acer či policajný zbor hlavného mesta USA Washingtonu DC.

Zrejme najznámejším prípadom je firma Colonial Pipeline, teda operátor najväčšieho potrubného systému na ropné produkty v severnej Amerike. Tá hackerom z údajne ruskej skupiny Darkside zaplatila v bitcoinoch výkupné v hodnote piatich miliónov amerických dolárov.

Napriek tomu, že podľa najnovšej správy výskumnej spoločnosti Chainanalysis má kriminálnu povahu len 0,34 percent všetkých transakcií, funkčná decentralizácia a anonymita potvrdzujú opodstatnenosť týchto obáv.

Aj keď je miera kriminality nízka, nominálne stále predstavuje zhruba 10 miliárd amerických dolárov.

Americký Federálny vyšetrovací úrad pompézne oznámil, že prípad výkupného pre Darkside vyriešil a dokonca Colonial Pipeline vrátil 4,4 milióna dolárov. Bitcoin však utrpel ďalšiu ranu a naďalej klesá. Od začiatku týždňa už stratil takmer desať percent.

Dôvodom je strata kredibility v očiach inštitucionálnych investorov. Podľa štatistík spoločnosti CoinShares investori uplynulý týždeň predali bitcoiny za 141 miliónov dolárov.

Navyše to, čo vyzerá ako dobrá správa pre firmu Colonial Pipeline, je v skutočnosti pre kryptomeny dierou do paluby.

Znamená to totiž, že americkí vyšetrovatelia dokážu efektívne sledovať pohyb fondov aj v decentralizovaných systémoch. Dokonca vedia prelomiť bezpečnostné opatrenia kryptomenových peňaženiek, čo vážne ohrozuje argument anonymity, ktorú si kryptomeny dlhodobo budovali.

Budúcnosť kryptomien je neistá. Napriek tomu, že od cyklického vrcholu z polovice apríla je bitcoin o 40 percent lacnejší, stále je to o 240 percent viac ako pred rokom.

Ranou preň nie sú len mediálne vyjadrenia Elona Muska či status vyvrheľa v komunistami ovládanej Číne, ale ak sa má stať vážnou konkurenciou pre tradičné meny, ďalšie poklesky kredibility si dovoliť nemôže.

Ak sa komukoľvek podarí napadnúť základný princíp fungovania kryptomien, akým je decentralizácia a anonymita, znamená to, že kryptomenám trúbia na ústup. Časy chýrnej slávy bitcoinu sa môžu rýchlo stať minulosťou. Ak už sa ňou nestali.
LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
25. júna 2021 9:30
Behanie
Cesta k zdraviu
Rozhovory
Cestu SNP prebehla sama za rekordných 11 dní: Medvede ma nenaháňali, opilci áno
Peter KováčPeter Kováč
Soňa Kopčoková v cieli v Devíne. Foto – Michal Kostka
Soňa Kopčoková v cieli v Devíne. Foto – Michal Kostka
To najlepšie z našej rubriky Šport a pohyb vám už neujde. Jedným kliknutím si aktivujte newsletter s piatimi športovými článkami týždňa z Denníka N.

Soňa Kopčoková sa v minulosti vrcholovo venovala body fitness, po 8 rokoch v reprezentácii dostala prednosť rodina. Len čo deti vyrástli, začala behať. Keď na 500-míľových pretekoch v Česku porazila aj mužov, uvedomila si, že má talent na ultrabeh.

Uplynulý týždeň prekonala ženský rekord na 768-kilometrovej Ceste hrdinov SNP. Beh z Dukly na Devín zvládla štýlom „self-supported“, teda bez cudzej pomoci, za 11 dní, 15 hodín a 30 minút.

V rozhovore sa dočítate:

ako niekedy spala len šesť minút;
o zničenej prírode aj krásnych úsekoch Cesty hrdinov SNP;
ako presne sa pripravovala na cestu;
ako trénuje, kde pracuje a ako sa stravuje;
čo si myslí o tých, ktorým sa nechce ani vysypať smeti.

Cestu SNP ste dokončili len pred pár dňami, čo prežívate?

Ešte stále sú to intenzívne a euforické pocity. Niektorí ľudia to majú tak, že po podobných dlhých behoch nechcú na určitý čas prírodu ani vidieť. Ja to mám opačné, hneď by som sa tam vrátila.

Poučila som sa z minulosti a tentokrát som si dopriala dva dni pokoj, aby som celý beh spracovala. Ani nie tak fyzicky, ako psychicky. Všetky tie emočné výkyvy. Človek sa dostáva zo silných euforických stavov do hlbokej depresie. Celý beh bol veľmi intenzívny a návrat do reality je preto zložitý.

Ktorý moment bol najsilnejší?

Prvých sedem dní bolo nádherných. Mala som pocit, že lietam. Pracujem s ľuďmi, doma vychovávam tri deti. Takže mi po čase dobre padlo byť sama. Bola to absolútna voľnosť. Sloboda. Na ôsmy deň som sa však dostala na hranicu svojich síl. Takú, s akou som sa pri ultrabehoch ešte nestretla. Úplne mi vyplo organizmus.

Zrejme to spôsobil nástup horúčav a takisto intenzívny úvod. Za deň som postupne prebehla 75 km, potom 74 km, potom v ťažkom teréne 70 km a následne 84 km. Tam som si už zarobila na problém. Ďalší deň som v Nízkych Tatrách pridala viac kilometrov, ako som plánovala, a telo to začalo cítiť. Ešte deň som vydržala, no potom prišla veľká kríza. V polovici dňa som musela zastaviť a začala som rozmýšľať, či vôbec budem schopná trasu dokončiť.

Nevládala som kráčať, mala som rozmazané videnie a bolo mi strašne teplo. Na jednej lúke som v diaľke v opare uvidela napájadlo pre kravy. Keď som videla tečúcu vodu, musela som si ovlažiť ruky. Bolo to príjemné, a keďže ma bolel členok, ponorila som si do vody aj celú nohu spolu s topánkou, keďže som si ju nevládala vyzuť. Potom som ponorila druhú nohu a nakoniec som si do toho válova ľahla aj s ruksakom.

Bol to zlomový moment celej trasy. So studenou vodou začala prichádzať nová energia a povedala som si, že idem ďalej. V ten deň som si ľahla už o šiestej a nastavila budík na polnoc. Do Strážovských vrchov som vyrazila o jednej v noci. Bola to taktika, ktorá sa mi osvedčila. Odvtedy som každý deň začala už o jednej v noci. Keď ráno o desiatej udreli horúčavy, mala som už deväť hodín cesty za sebou a mohla som si bez výčitiek na chvíľu oddýchnuť.

Ako ste spávali?

Na každú noc som sa snažila niečo nájsť, ideálne penzión, hlavne kvôli hygiene. No nie vždy sa to podarilo. Často som zaspala len tak v tieni či pri lesnom chodníku. Pri najväčšej kríze prišla zimnica, budil ma klepot vlastných zubov. Absencia sprchy či normálneho kúpeľa v druhej polovici spôsobili, že mi prsty na nohách začali opúchať a tvorili sa na nich pľuzgiere.

Prvé dni sa mi celkom darilo dodržiavať pravidelnosť a spať štyri hodiny denne. Neskôr som potrebovala viac oddychu. Naopak, posledných 150 kilometrov od Myjavy do Bratislavy som už prakticky nespala.

Myslím si však, že dokážem rýchlo zregenerovať. Často mi stačilo ľahnúť si, zabaliť sa do fólie, nastaviť budík na 6 až 10 minút a mohla som pokračovať ďalej.

Ako veľmi pri takomto výkone rozhodujú bežecké kvality?

Je to v prvom rade o hlave. Faktom je, že nie som dobrý bežec, ani behanie samotné nie je to, čo ma najviac priťahuje. Skôr mám rada situácie, keď sa už telo nachádza na hrane a hlava chce rezignovať. Myslím si, že práve vtedy sa dokážem vzchopiť a pokračovať. V tom mi určite pomáha aj športová minulosť.

Vrcholovo ste sa venovali body fitness. Ako sa z vás stala ultrabežkyňa?

Po 8 rokoch v reprezentácii som sa rozhodla založiť si rodinu a dala som si pauzu.

Potom prišli tri deti a dva roky som im obetovala všetok svoj čas. Keď trochu vyrástli, cítila som opäť potrebu robiť nejaký výkonnostný šport. Popri práci a rodinných povinnostiach sa ako jediná alternatíva ukázal beh. Veď behať sa dá aj o tretej ráno, žiadne fitko nemusí byť otvorené. A tak som začala, prvé preteky prišli krátko na to.

Skôr ma však priťahovali také, ktoré som pokladala za ozajstnú výzvu. Napríklad Kysucká stovka pri -18 stupňoch. V náročných podmienkach sa mi vždy darilo lepšie.
Foto – TASR

Ako vôbec vznikol nápad prekonať ženský rekord Cesty hrdinov SNP?

Zlomovými pretekmi bol 500-míľový beh v Česku. Prioritne bol organizovaný pre cyklistov, no mohli ho absolvovať aj bežci. Po dlhšom presviedčaní mi napokon organizátori dovolili štartovať a preteky sa mi podarilo vyhrať. Celkovo, aj medzi mužmi. Išlo o takzvané „self-supported“ preteky. To znamená, že si bežec nesie so sebou všetko, čo potrebuje. Od potravín cez oblečenie až po spacák. Tam som si uvedomila, že takýto štýl behu sa mi veľmi páči.

Pri takzvanom „supported“ štýle vás sprevádza podporný tím. Každých pár kilometrov vás počká s autom, dá vám nové oblečenie, čerstvé jedlo, oddýchnete si. Aj to má svoje čaro, no nie je to absolútna sloboda.

Pôvodne som plánovala ísť aj s kamarátkou Julkou, ktorá držala dovtedajší rekord, ale ona preferovala skôr beh s podporným tímom, preto som napokon vyštartovala z Dukly sama.

Ako ste sa na beh pripravovali?

Absolvovala som viaceré ultrabehy. Niekoľko stoviek či 200-kilometrovú Barborskú cestu. Prešla som si tiež Rudnú magistrálu, podarilo sa mi vytvoriť rekord na Strážovskej vyžle, čo je 160-kilometrová trasa s prevýšením 9-tisíc metrov.

Dôležitú úlohu zohrávalo aj absolvovanie väčšiny úsekov Cesty hrdinov SNP. V príprave som po častiach prešla 650-kilometrov z celej trasy. Teda viac ako dve tretiny. Zvyčajne v dvojdňových blokoch s približne 50 kilometrami za deň.

Takisto som si podrobne naštudovala mapu a vyznačila dôležité body – prístrešky, pramene s vodou, potraviny a krčmy či možné prekážky. Dôkladná teoretická príprava mi veľmi pomohla.

Pôvodne som plánovala vyraziť koncom mája, v Nízkych Tatrách však Horská záchranná služba varovala, že napadalo veľa snehu. Vyštartovala som preto až v júni.

S akým ťažkým ruksakom?

Pri „self-supported“ štýle môže bežec využiť všetko, čo je bežne dostupné. Napríklad si nakúpiť v potravinách či prespať v penzióne. Ale musí tak urobiť sám. Už prespanie u kamarátky by znamenalo porušenie pravidiel, keďže takú možnosť nemajú všetci.

Aj napriek tomu môj ruksak vážil 8 až 10 kilogramov. Pri behu s podporou by to boli možno 2 či 3 kilá. Veľa zabralo oblečenie, ktoré som musela mať pripravené na celý čas.

Viacerí, ktorí cestu absolvovali, boli sklamaní zo zničenej prírody.

Je to pravda a absolútne tomu nerozumiem. Ako je možné, že si hlavnú, najznámejšiu slovenskú magistrálu môžeme takto zničiť? Niektoré úseky boli od lesných traktorov a ťažby dreva totálne rozryté.

Ale napríklad úsek od kúpeľov Štós po Telgárt, ktorý vedie cez Volovské vrchy, je nádherný. Takmer úplne bez civilizácie. Takisto Nízke Tatry a Veľká Fatra. Sú síce okukané, no mám ich veľmi rada. To isté platí o Strážovských vrchoch. Naopak, od Myjavy je už viac asfaltu. Stále je to pekná krajina, no nie sú to už tie pravé hory.
Foto – Michal Kostka

Nebáli ste sa pri nočnom behu v lese zvierat?

Mám nesplnený sen, že by som chcela stretnúť medveďa, no stále sa mi to nedarí. Jediná stresová situácia bolo stretnutie s rodinou diviakov. Bola som vyčerpaná a všimla som si ich na poslednú chvíľu. Najprv vrčali, ale potom ma pustili a mohla som pokračovať.

Ľudia sa ma aj pri tréningoch často pýtajú, či sa v lese nebojím zvierat. Nie, nebojím. Skôr ľudí. Dvakrát ma na ceste naháňali opilci. V Bardejove a v Trenčianskych Tepliciach. Preto podvečer a nadránom nerada prechádzam cez mestá a dediny.

Je trasa dobre označená?

Niekedy výborne, inokedy menej. Aj napriek dôkladnej príprave som sa nevyhla blúdeniu a dokopy som absolvovala možno 10 kilometrov navyše. Hlavne kvôli blatu alebo polomom. Najväčším problémom sú lúky a polia, kde značku nevidieť. V lese na stromoch to bolo lepšie.

Ako reagovalo telo po takej intenzívnej záťaži?

Našťastie, po dlhých behoch nemávam návaly únavy. Spala som sedem hodín, dva dni som necvičila a na tretí deň som už išla na bicykel. Z fitnes viem, že prudký prechod zo záťaže do ničnerobenia by telu skôr ublížil.

Najväčším problémom boli pľuzgiere na nohách. Keďže posledných 150 kilometrov som takmer nezastavovala, do topánok sa dostalo veľa nečistoty. Manželovi patrí vďaka za to, ako sa o mňa v cieli postaral.
Soňa Kopčoková v cieli v Devíne. Foto – Michal Kostka

Ako vyzerá váš bežný deň a tréning?

Snažím sa, aby bol čo najpestrejší a vyhla som sa jednostrannej záťaži, respektíve preťaženiu. Veľa preto bicyklujem, chodím na turistiku aj plávať. Takisto trávim čas v posilňovni, cítim, že to telu prospieva. Občas si dám v behu niečo rýchlejšie, ale sú to zvyčajne takzvané indiánske behy, kde sa strieda svižné a pomalšie tempo.

Bez tréningu by ma to asi nebavilo, mám ho rada. Zvyčajne vstávam o štvrtej ráno, aby som stihla prvý tréning, potom deti zaveziem do školy a idem do práce.

Ako pracujete?

Našťastie je to to, čo ma baví. S manželom prevádzkujeme fitnescentrum, tiež sa individuálne venujem niektorým klientom. Vďaka výsledkom v behu sa mi ozvali aj nejaké športové značky, čo je takisto pomoc.

Stravujete sa špeciálne?

Snažím sa, asi je to ešte pozostatok z fitnes obdobia. Znamená to, že keď nie som na trati, tak diétujem. Snažím sa jesť veľa ovocia, zeleniny a čisté bielkoviny. Hlavne kvôli dobrej postave (úsmev). Aj keď je pravda, že sa vďaka tomu aj ľahšie behá.

Na druhej strane, pri dlhom behu musí telo prijať aj 6-tisíc kalórií za deň. Takže má človek pocit, že stále je. Vtedy konzumujem veľa sacharidov, gély, ionové nápoje, minerály, orechy či energetické tyčinky. Na trase SNP som sa však snažila dať si aspoň raz za deň aj plnohodnotné jedlo, prípadne aspoň obložený chlebík.

Ako sa pozeráte na to, keď sa niekomu nechce prejsť pár metrov na električku či ísť vysypať smeti?

Úplne chápem, že nie každý potrebuje bežať stovky kilometrov, aby zažil rovnakú eufóriu. Niekomu stačí sedieť v kresle a čítať si dobrú knižku.

Vždy som si uvedomovala, že to mám trochu iné ako ostatní. Dlho som s tým bojovala, trápila som sa, že som iná, a snažila sa zapadnúť. Až časom som to spracovala a povedala si, že predsa tým nikomu nijako neubližujem, tak prečo by som nemala byť sama sebou. Postupne to aj ľudia okolo mňa prijali.

Veď predsa môžu byť ľudia aj leniví. No ak to niekto cíti tak ako ja, rozhodne by sa nemal báť a brzdiť sa. Budem šťastná, ak môj beh bude pre iných inšpiráciou. Mňa tiež inšpirujú iní bežci, ale napríklad aj paralympionici. S dcérkou chodím na letné tábory, a keď tam stretnem človeka, ktorý mi povie, že sám vyjde na handbiku na Chopok, vtedy si poviem, na čo by som sa ja mala vyhovárať alebo niečo nezvládnuť.

Myslím si tiež, že veľmi pomáha, akú spoločnosť si vyberáme. Často sa stáva, že keď človek začne športovať alebo chudnúť a darí sa mu, okolie mu to začne vyčítať hláškami ako „ale veď to až tak nepreháňaj“ alebo „neber to tak vážne“. Akoby tým ľuďom ukazoval nepríjemný výkričník, ktorý nechcú vidieť. Výkričník, že aj oni by mali so sebou niečo robiť.

Preto je dôležité aj okolie. V tom mám šťastie. S ľuďmi, ktorých mám okolo seba, sa vzájomne motivujeme. To je veľká pomoc.
V cieli s rodinou. Foto – Michal Kostka

Vychovávate tri deti, ktoré ste si s manželom adoptovali. Prečo ste sa tak rozhodli?

Keď som skončila s vrcholovým body fitnes, túžila som si založiť rodinu, ale nedarilo sa nám to. Ani sme sa nesnažili tak dlho, no začala som si uvedomovať, že možno nemusím veci tak siliť. Už predtým som poznala ľudí, ktorí si adoptovali deti, a s manželom sme sa začali rozprávať aj o tejto možnosti.

Absolvovali sme nezáväznú psychologickú prípravu a ani sme neplánovali hneď sa pustiť do adopcie, no jedného dňa som si prezerala databázu nadácie Úsmev a v ten deň tam priniesli dievčatko Katrinku. Mala 8 mesiacov a bola po ťažkej operácii srdca. Ostala nezaradená, keďže ľudia sa báli jej diagnózy. Mňa veľmi zaujala, a tak sme sa na ňu išli s manželom pozrieť do domova. Potom už bolo všetko jasné.

Už o pár týždňov nám volali z úradu, že sa jej narodil súrodenec, ktorého mama nechala takisto v nemocnici. Že by boli radi, keby súrodenci zostali spolu, no má to jeden háčik. Tým súrodencom boli dvojičky.

Našťastie som mala akési zatemnenie hlavy a neuvedomovala som si všetky riziká. Prvé dva roky boli ťažké. Lekári prognózovali, že deti zostanú ležiace, prípadne na vozíčku. Našťastie sa mýlili. Katrinka je hendikepovaná, ale Jakubko a Grétka sú zdraví.

Katrinka má epilepsiu aj zrakové postihnutie, ale v paralympijskom zväze športuje – robí plávanie pre hendikepovaných aj atletiku. Vďaka nej som sa dostala na úžasné miesta a stretla úžasných ľudí. Beriem to tak, že to takto malo byť.

Časom sa ukázalo, že u mňa s manželom je zdravotne všetko v poriadku a mohli by sme mať deti. Ale som rada za cestu, ktorá nás doviedla až sem. Dvojičky majú sedem rokov, Katrinka má osem.

Aké máte najbližšie športové plány?

O šesť týždňov by som chcela absolvovať 560-kilometrové preteky. Ide o prvé takéto dlhé slovenské preteky bez podpory. Doma som dostala priepustku, tak sa na to teším. Okrem toho sú aj ďalšie iné plány. Napríklad by sme s kamarátmi rady v dohľadnej dobe prešli Východokarpatskú magistrálu.
harrison314
Hardcore addict
Hardcore addict
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 8217
Registrovaný: 27 máj 2009, 20:42
Bydlisko: Bratislava
Kontaktovať používateľa:

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa harrison314 »

brm
Darca
Darca
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 19361
Registrovaný: 02 nov 2005, 17:03

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa brm »

Spoiler
Novinárom z Maďarska nepomohlo ani šifrovanie. Investigatíva odhalila sledovanie žurnalistov z celého sveta
Rastislav KačmárRastislav Kačmár
Ilustračné foto - Fotolia
Ilustračné foto – Fotolia

Do telefónu vám na diaľku nainštalujú špionážny softvér a môžu čítať vaše správy, sledovať polohu, vidieť fotografie a dokonca zapnúť mikrofón a odpočúvať vás. Ako píše šéf organizácie Forbidden Stories, váš vlastný mobil sa stane vaším najväčším nepriateľom. Stačí, že sa na vás zameria niekto, kto má k dispozícii softvér Pegasus.

Vyrába ho izraelská firma NSO, ktorá ho predáva štátom po celom svete. Zámerom je, aby ho polícia a spravodajské služby mohli použiť na sledovanie zločincov a teroristov. Niekde ho však využili inak – nasadili ho proti aktivistom, politikom a novinárom.
Prečítajte si
Kolíková, Blanár, diplomati, Cibulková aj Vareha. Čínska firma zbierala informácie o Slovákoch
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]

Jedným z nich je Szabolcsy Panyi, maďarský investigatívny novinár. Jeho telefón napadli niekoľkokrát a Panyi dnes vraví, že to bolo v čase, keď pracoval na citlivých témach a krátko po tom, čo maďarskú vládu žiadal o oficiálne stanovisko.

„Orbánova vláda väčšinou ignoruje moje oficiálne žiadosti, no ukázalo sa, že si cenia moju prácu, hoci spôsob, akým dávajú najavo svoj záujem, je trochu desivý,“ povedal Panyi ironicky pre medzinárodné investigatívne centrum OCCRP.

To, že vo svojom mobile mal viac ako pol roka špionážny softvér, potvrdili aj analýzy IT odborníkov. Keď zistil, že ho sledovali, bol pobúrený. Potom si s ľuďmi z Forbidden Stories prechádzal informácie a postupne prišiel na to, prečo sa na neho mohli zamerať. V tom čase písal o Medzinárodnej investičnej banke, ktorá sa sťahovala do Budapešti.

Maďarská opozícia banku označila za Putinovho trójskeho koňa, o väzbách na ruské tajné služby verejne hovorili aj americkí senátori.
Prídu ďalšie odhalenia

Informácie o sledovaní novinárov sú výsledkom práce skupiny novinárov z viacerých svetových médií. Je medzi nimi britský denník Guardian, americký Washington Post, nemecký Die Zeit, ale aj maďarský Direkt36, v ktorom okrem Panyiho pracuje aj ďalší sledovaný novinár.

Volá sa András Szabó a to, že ho sledujú, ho veľmi prekvapilo. Szabó pre OCCRP povedal, že používal šifrovanie a bezpečné komunikačné kanály. Pri softvéri od firmy NSO mu to však nepomohlo.

„Bolo to neuveriteľné. V prvom rade som nechápal, ako som sa mohol stať terčom. Napísal som niekoľko dôležitých textov, na ktoré som hrdý, no nikdy sa mi nezdalo, že to oslabilo pozíciu ľudí, o ktorých som písal,“ povedal novinár.

Szabóov mobil hekli minimálne dvakrát a aj v jeho prípade to boli obdobia, keď písal o citlivých témach, ktoré sa týkali vlády.

Dvaja maďarskí novinári patria medzi takmer dvesto žurnalistov, ktorých telefóny si klienti spoločnosti NSO vybrali ako potenciálne ciele. V zozname je celkovo až 50-tisíc telefónnych čísel. Viac ako tisíc z nich sa novinárom podarilo spojiť s konkrétnymi ľuďmi. Ich mená bude postupne zverejňovať skupina investigatívnych novinárov, ktorá na projekte pracovala.

Podľa Guardianu sú medzi nimi aj podnikatelia, aktivisti, premiéri a prezidenti. Okrem novinárov bol v Maďarsku na zozname napríklad aj György Gémesi, opozičný starosta mesta Gödöllő.

Nie všetky mená, ktoré sú v databáze, museli byť heknuté. S istotou sa to dá povedať iba o tých, ktorí sprístupnili svoje mobily na analýzu IT odborníkom.

Urobilo to 67 ľudí zo zoznamu. V 23 telefónoch analýza odhalila úspešný útok, v 14 objavili stopy po pokuse o získanie kontroly. Pri ďalších tridsiatich cieľoch nevedeli urobiť jednoznačný záver.

Maďarská vláda v reakcii na otázky novinárov uviedla, že je demokratický štát a v každom prípade postupuje podľa platných zákonov. „Položili ste rovnaké otázky vládam USA, Británie, Nemecka alebo Francúzska? Ak áno, ako dlho im trvalo, kým odpovedali, a ako odpovedali? Pomáhala vám vaše otázky sformulovať nejaká spravodajská služba?“ reagoval úrad vlády.
Aj Saudská Arábia

NSO Group je izraelská technologická firma, ktorá vznikla v roku 2010. Jej klientmi sú vládne inštitúcie v 40 štátoch. Vo svojom oficiálnom stanovisku uviedla, že jej softvér sa má využívať proti zločincom a teroristom a predáva sa do štátov, ktoré neporušujú ľudské práva. Medzi klientov firmy však podľa Forbidden Stories patrila aj Saudská Arábia alebo Spojené arabské emiráty.

Správy, ktoré zverejnila skupina investigatívnych novinárov, podľa firmy vychádzajú z nepodložených teórií a zlých predpokladov.

NSO uviedla, že situáciu preveruje, a ak zistí, že jej softvér bol zneužitý, bude to riešiť – napríklad tak, že zruší zmluvy so svojimi klientmi.

Pegasus sa mal využiť aj na sledovanie ľudí, ktorí mali blízko k novinárovi Džamálovi Chášukdžímu. Toho v roku 2018 zabilo na saudskoarabskom konzuláte v Turecku vražedné komando. Americké tajné služby dospeli k záveru, že za vraždou je saudskoarabský režim.

Na zozname cieľov je jeho manželka Hanan Elatr, pravdepodobne ju sledovali pred vraždou. Podľa analýzy, ktorú urobili IT odborníci, dostala štyri správy s odkazom, vďaka ktorému sa jej do telefónu zrejme nainštaloval Pegasus. Správy prišli zo Spojených arabských emirátov, blízkeho spojenca Saudskej Arábie.

Už štyri dni po vražde sa Pegasus objavil aj v telefóne novinárovej snúbenice Hatice Cengiz. Chášukdží bol na konzuláte práve preto, aby si vybavil formality, ktoré potreboval na to, aby sa s ňou oženil.

Na zozname cieľov sú aj ďalšie mená spojené s týmto prípadom – napríklad turecký prokurátor, ktorý viedol vyšetrovanie vraždy.
Ako to fungovalo

Pegasus sa mohol do telefónov cieľov dostať klasickým spôsobom – phishingom. Cieľu prišiel odkaz, ktorý pôsobil neškodne a nenápadne. Keď naň klikol, na pozadí sa mu do mobilu nainštaloval špionážny softvér, ktorý útočníkovi dával kontrolu nad jeho zariadením.

Mexická novinárka Carmen Aristegui dostávala správy, ktoré pôsobili tak, akoby jej ich poslalo napríklad americké veľvyslanectvo, banka alebo mobilný operátor.

Analýzy investigatívnych novinárov a IT odborníkov ukázali, že hekeri si vďaka tomu vedeli čítať aj správy v šifrovaných aplikáciách, ako je napríklad Signal. Zvonku by sa k nim nedostali – práve preto, že sú šifrované.

„Ak niekto číta ponad vaše rameno, nezáleží na tom, aké šifrovanie používate,“ povedal pre Forbidden Stories odborník na onlinovú bezpečnosť Bruce Schneier.

Pegasus však dokázal využiť aj takzvané „zero day exploits“, čiže zraniteľnosti softvéru alebo hardvéru, o ktorých v danom momente nevedel výrobca ani používateľ. To znamená, že útočníci sa do mobilu dostali aj bez toho, aby jeho majiteľ klikol na škodlivý odkaz.

Bez ohľadu na to, ktorú z týchto dvoch metód hekeri použili, výsledkom bola kontrola nad prakticky všetkým, čo mali ciele v mobile.

„Pegasus je pravdepodobne najpokročilejší spyware, aký bol kedy vyvinutý. Je to najinvazívnejšia forma sledovania,“ povedal investigatívny novinár David Pegg z Guardianu.
Desiatky cieľov v Mexiku

Organizácia Forbidden Stories, ktorá celý investigatívny projekt koordinovala, hovorí o globálnom škandále. „Pegasus je dokonalá zbraň, ktorou sa dá zničiť konkrétny text. Invazívne sledovanie novinárov a aktivistov nie je len útokom na nich, je to aj spôsob, ako obrať milióny ľudí o nezávislé informácie,“ píše organizácia.

Platí to najmä v prípade neslobodných režimov. Telefónne čísla, ktoré novinári našli v databáze, pochádzajú zo 45 štátov sveta. Najviac ich bolo v Mexiku (15-tisíc), Spojených arabských emirátoch a Maroku (po 10-tisíc).

V Mexiku bol na zozname aj novinár Cecilio Pineda Birto, ktorého zavraždili v marci 2017. Jeho telefón sa na mieste vraždy nenašiel, preto sa dnes nedá zistiť, či mexického novinára niekedy úspešne hekli pomocou softvéru Pegasus. Celkovo je na zozname najmenej 26 novinárov z Mexika.

Desiatky novinárov boli potenciálnymi cieľmi aj v Azerbajdžane a Indii. Tam bol na zozname dokonca aj Rahúl Gándhí, opozičný politik a rival premiéra Módího.

[Objednajte si knihu Petra Morvaya Stredoeurópan – výber reportáží a publicistických textov o strednej Európe]
Autoeditácia príspevku po 1 min 23 sek:
Spoiler
Pacientka, ktorá doplatila na plné covidové nemocnice: Každé ráno ľutujem, že som sa zobudila
Karol SudorKarol Sudor
Gabriela Múčková. Foto - archív G. M.
Gabriela Múčková. Foto – archív G. M.

Na titulnej fotografii spred dvoch rokov sa ešte Gabriela Múčková usmieva. Dnes je bezvládna ležiaca pacientka, ktorá hovorí, že súčasní politici prerazili dno a že tento štát ju uvrhol do väzenia, keď čaká na smrť zavretá doma a bez pomoci.

„Neprejde deň, aby som nemyslela na samovraždu,“ začína svoje rozprávanie Gabriela Múčková zo Senca. Má 55 rokov a od puberty bojuje s vážnymi diagnózami. To, čo zažíva posledný rok, ju však pripravuje o posledné zvyšky dôstojnosti a chuti do života.

Gabrielu dlhodobo trápi psoriáza a z nej vyplývajúce vážne poškodenia kĺbov, do toho skleróza multiplex, inkontinencia a opakované zápaly. V minulosti prekonala vážnu gynekologickú operáciu aj onkologické ochorenie s metastázami, po ktorých absolvovala dva roky chemoterapie a ožarovania.

Posledné štyri mesiace je nevládna, ležiaca, nedokáže sa sama ani posadiť, ani obrátiť. Nevie prejsť na WC ani do sprchy. Mimo domu sa dostane len v prípade, že ju odvezú do nemocnice.
Každé ráno ľutujem, že som sa zobudila

„Psychicky som na tom najhoršie v živote. Každé ráno ľutujem, že som sa vôbec zobudila. Mám žiť takto?“ Nezaberajú ani antidepresíva, ktoré jej predpísali na neuropatiu. „Najhoršie je, že nevidím žiadne svetlo na konci tunela, nemám žiadnu nádej na zlepšenie.“
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Kombinácia psoriázy a sklerózy multiplex u Gabriely výrazne postihla kĺby a celý pohybový aparát. Pre rakovinu prsníka jej v minulosti museli vziať celý prsný sval, „čo ešte viac oslabilo pohyb mojej pravej ruky“. Artritída jej preto neumožňuje ani prípadný samostatný pohyb na invalidnom vozíku.

Gabriela preleží celé dni. Ráno ju obslúži syn, ktorý však musí odísť do práce. „Zastaví sa aspoň počas obeda, prebalí ma, dá mi jedlo a opäť uteká do práce. Príde až večer. Nikdy sa nesťažuje, ale aký život pri mne má? Žiadny.“ Väčšinu dňa tak Gabriela trávi sama a bez pomoci.

„Nemôžem robiť nič iné, len pozerať do stropu, prípadne do notebooku. Kedysi som nepoznala nudu, lenže teraz ma už nič nebaví, neviem sa sústrediť na žiadny seriál, na nič. Čítam články a po chvíli si uvedomím, že ani neviem, o čom sú.“
Dorazila ju pandémia

Zlé obdobie pre Gabrielu odštartovalo s príchodom covidu-19 na Slovensko. „V marci 2020 som začala mať závraty, oslabila sa mi jedna strana tela, zvýraznili sa problémy s kĺbmi. Lenže zomrela moja obvodná lekárka a pár mesiacov som nemala ku komu ísť.“

Situáciu komplikovala aj pandémia korony. „Prišli štátom nariadené obmedzenia, mnohí lekári prestali prijímať pacientov. Keď som si v marci hľadala neurológa, nešlo to. V seneckom okrese žiadny nie je, bratislavskí ma odmietali alebo nezdvíhali. Nakoniec som niekoho našla v Pezinku, termín som však dostala až na november. V mojom stave je osem mesiacov čakania na špecialistu hrou o život.“

Gabriela v tom čase čakala aj na schválenie biologickej liečby psoriázy poisťovňou. Predtým jej ju nemohli nasadiť, lebo výrazne zvyšuje riziko onkologického ochorenia. A Gabriela už rakovinu mala. Nakoniec to riskla.

„Poisťovňa mi mala schváliť biologickú liečbu do šiestich týždňov, pre koronu som sa k nej dostala až v júni. V poriadku, výrazne mi pomohla v tom, že koža sa mi po pár týždňoch výrazne vyčistila. Tešila som sa, že po dlhých rokoch si konečne budem môcť dať von krátke rukávy.“

Gabrielin celkový zdravotný stav sa však priebežne zhoršoval. „Myslela som si, že ide o dôsledok psoriázy a z nej vyplývajúcej artritídy. Stále som slabla, pribúdali mi bolesti.“ Nakoniec si na internete prečítala o skleróze multiplex a zistila, že má 10 z 11 opísaných príznakov. Diagnózu potvrdili aj následné vyšetrenia.
Nemocnice ju odmietali

Problémy sa konečne začali riešiť, až keď Gabriela v auguste doma spadla a nevedela sa zdvihnúť. „Pochopila som, že nemôžem čakať na novembrový termín u neurológa. Objednala som sa do súkromnej ambulancie v Petržalke, kde mi dali skorší termín. Tam mi vybavili aj magnetickú rezonanciu. Keď prišli výsledky, neurológ mi rovno vypísal papier do nemocnice.“

To však už bol november 2020 a nemocnice Gabrielu pre pandemické opatrenia odmietli prijať. „Vraj kým ako-tak chodím, nemám nárok, prednosť majú vážne covidové stavy. Doslova mi povedali, že berú len ľudí v bezvedomí a v akútnych stavoch. Stalo sa mi presne to, na čo mnohí vopred upozorňovali – pre koronu sa štát vykašľal na množstvo pacientov s inými vážnymi diagnózami.“

Gabrielu to strašne hnevá. „Za iných okolností som mohla dopadnúť lepšie, respektíve podobne ako mnohí pacienti so začínajúcou sklerózou multiplex. Možno by som načas dostala pulznú dávku kortikoidov a postup choroby by sa minimálne spomalil. Možno by som dnes chodila.“
Zápal za zápalom

Nakoniec sa Gabriela do nemocnice dostala až v druhej polovici decembra, keď opäť doma spadla a celé hodiny do príchodu syna z práce ležala na zemi. Vianoce tak strávila v nemocnici, kde jej definitívne potvrdili sklerózu multiplex.

„Na jednej strane ma tam preliečili, na druhej strane som tam dostala silný zápal po tom, čo ma cievkovali. Chcela som mať radšej plienky, lebo po dávnejšej gynekologickej operácii sa so zápalmi borím už dlho, v nemocnici však trvali na tom, že mi na moč treba zaviesť katéter s vreckom. Žiaľ, spôsobilo mi to ďalší zápal a môj stav sa opäť zhoršil.“

V januári tohto roka Gabriela svojej lekárke povedala, že začína vidieť horšie a cíti sa čoraz slabšie. Poslala ju do nemocnice, kde zistili silný zápal močových ciest. „Pár dní mi tam dávali antibiotiká, na domov som ich už nedostala, a tak som začala mať krvavý moč a 39-stupňové horúčky. Opäť som dostala lieky, po týždni sa však všetko zopakovalo.“
Psoriáza Gabriele spôsobila mimoriadne bolestivé postihnutia kĺbov. Foto – archív Gabriely Múčkovej
Rok sa covidu vyhýbala, nakazili ju v nemocnici

Začiatkom marca Gabriela doma opäť spadla. „V tom čase som už mala problém prejsť aj pár metrov. Keď som šla z obývačky na WC, pri kuchyni som mala stoličku, aby som si cestou mohla oddýchnuť.“ Do nemocnice ju opäť nevzali, pretože boli plné covidových pacientov. „Koho zaujímal nevládny pacient so sklerózou multiplex, keď vrcholila druhá vlna korony? Musela by som byť aspoň polomŕtva.“

Na druhej strane Gabriela priznáva, že v tom čase sa aj bála ísť do nemocnice. „Celý rok som sa nenakazila covidom, dodržiavala som všetky opatrenia, nechcela som riskovať, že ochoriem.“ V apríli sa dokonca nechala zaočkovať prvou dávkou AstraZenecy.

Covidu, ktorý jej výrazne zhoršil zdravotný stav, sa nakoniec nevyhla. V máji už pre svoj stav musela byť hospitalizovaná, a práve tam ju nakazili. „Prijali ma v stredu a v piatok prepúšťali pacientku z našej izby. Išla na test a zistila, že je pozitívna. Ako pozitívna sa ukázala aj druhá spolubývajúca. Rovno ma presunuli na oddelenie, kde ležali pacienti s podozrením na covid.“

Ešte v nedeľu mala Gabriela negatívny text, a tak ju v pondelok prepustili domov. V utorok jej prepukli horúčky a v priebehu týždňa opäť skončila v nemocnici. „To už som mala saturáciu kyslíkom okolo 80. Viac ako týždeň som mala takmer 40-stupňové horúčky, neskončila som však na ventilácii, ale na kyslíku.“ Dostala obojstranný zápal pľúc. „Najhoršie je, že syn si celý rok v práci dával pozor, aby neochorel a nenakazil ma. Nakoniec som ho nakazila ja.“

Hoci Gabriela po prvej dávke vakcíny ochorela na covid-19, ostala zástankyňou očkovania. „Práve teraz v júli ma doma druhýkrát vakcinovala mobilná jednotka. Keby bolo treba, pokojne si nechám pichnúť aj tretiu dávku. Myslím si, že nebyť prvej dávky, tak so svojimi dispozíciami a diagnózami neprežijem.“
Dnešných politikov by som fackala, prerazili všetky dná

To, ako dlho sa nedostala k potrebnej liečbe, a to, že sa nakazila priamo v nemocnici, Gabrielu mimoriadne hnevá. „Prepáčte, ale ja súčasných vládnych politikov vnímam ako masových vrahov už od minulej jesene. Už vtedy som si uvedomovala, že sa akútne potrebujem dostať k lekárom, ale nedalo sa to. Keď som čítala Matovičove bludy typu nevestičky, dobre bude, nechápala som. Politici vôbec nič nerobili, kašľali na druhú vlnu, hoci odborníci jasne povedali, že príde. Neviem im to odpustiť. Nikdy som nevolila Mečiara ani Fica, ale týchto dnešných by som asi vedela vyfackať. Viem, že zo mňa hovoria silné emócie, ale oni mi priamo ublížili. Pozrite sa, čo robia dnes – blíži sa tretia vlna a opäť nič nerobia. Prekročili všetky medze, prerazili všetky dná.“

Absurdný prístup štátu Gabriela dokumentuje aj na vlastnej skúsenosti po tom, čo si požiadala o osobnú asistenciu. „Tri mesiace sa nik neozýval. Keď som ležala v nemocnici, konečne mi volala pani zo sociálky, že posudkový lekár ma potrebuje vidieť. Vysvetľovala som, že som v nemocnici a nejde to. Keď ma prepustili, nevedela som sa tam dostať.“

Gabriela je totiž po covide stále odkázaná na kyslík, ešte nedávno ho potrebovala 18 hodín denne. „Nemám prenosný prístroj, ktorý by mi umožnil presun na úrady. Navyše, neviem sa dostať ani do invalidného vozíka, ani do auta, syn by ma tam musel priniesť na rukách. Ako mám teda prísť? Tak mi povedali, že sa mám ukázať, keď budem môcť,“ krúti hlavou nad tým, ako štát núti imobilných pacientov dostaviť sa na úrad. Posudkový lekár ju preto zatiaľ nevidel.

Úrad to vyhodnotil tak, že nemá dostať osobnú asistenciu, ale opatrovateľa. „Problém je, že mi ho nemá kto robiť. Syn si to nemôže dovoliť, lebo si vzal hypotéku na náš dom v snahe prerobiť ho na bezbariérový. Stále v ňom nemáme dorobené ani niektoré základné veci. Z platu opatrovateľa by hypotéku nevládal splácať. Inú rodinu nemám a cudzieho človeka nezoženiem. Kto by to v Senci robil za 500 eur od štátu? Doteraz to bolo ešte menej. Musela by som súkromne priplácať, na to však nemám.“ V konečnom dôsledku tak Gabriela nemá nič.

„Úradníčka zo sociálky a posudkár argumentovali tým, že osobná asistencia je určená na integráciu ľudí do spoločnosti, a ak sa k nim neviem teraz dopraviť, tak nie som schopná integrácie. Lenže mňa dorazil covid. Ak by som sa dostala k pomoci, napríklad ak by som mala s kým denne cvičiť, dostať sa k rehabilitáciám, tak verím, že by som nabrala toľko síl, aby som prešla pár krokov aspoň s chodúľkou. Lenže takto ma uvrhli do bezvládneho väzenia, keď čakám na smrť zavretá doma a bez pomoci.“
Najhoršie sú nočné sny, v ktorých som zdravá

Gabriela by akútne potrebovala aj polohovaciu posteľ a elektrický zdvihák. Stále čaká na ich schválenie poisťovňou. „Keby som ho mala, syn by ma vedel presadiť aj na invalidný vozík, nemusela by som stále ležať v posteli.“ V aktuálnych horúčavách by potrebovala aj klimatizáciu. „Tieto teploty nezvládam, nedokážem poriadne dýchať.“ U pacientov so sklerózou multiplex to súvisí s takzvaným Uhthoffovým syndrómom – len čo stúpne teplota tela, dostavujú sa mimoriadne nepríjemné stavy.

Jej invalidný dôchodok je niečo vyše 400 eur. Niečo ju stoja lieky, niečo nevyhnutné pomôcky. „K tomu mám asi 70 eur príspevok na hygienu a dopravu, to však nestačí. Uhrádzajú mi plienky, tie však vyjdú tak na dva týždne, ďalšie si dokupujem sama. K tomu treba prirátať podložky, rôzne krémy a prostriedky na základnú hygienu, pretože sa neviem dostať do sprchy. Nemôžem vyskakovať.“

Dodáva, že už nevládze bojovať. „Už 40 rokov sa trápim s chorobami. Brali mi slobodu, ale skleróza multiplex mi vzala úplne všetko. O čom viem rozhodovať? O ničom. Som tu zbytočne. Telo mi dlhodobým ležaním čoraz viac ochabuje. Nemôžem ísť ani do kúpeľov, inkontinentných pacientov podľa lekárky berú len výnimočne, aj to so sprievodom, ktorému by som musela pobyt zaplatiť.“

Najhoršie sú sny. „Dvakrát týždenne sa mi sníva, že chodím, teším sa z toho, potom sa prebudím a zistím, že všetko je inak,“ rozplače sa. „Som bezmocná.“
Syn už mal prebaľovať moje vnúčatá, nie mňa

Jedno želanie však stále má. „Prosím, aby sa proti covidu zaočkovali všetci, čo môžu. Je to jediný spôsob, ako zabezpečiť, aby sme na pandémiu nedoplácali my s inými diagnózami. Ak v ďalšej vlne zaplavia nemocnice covidoví pacienti, opäť ostaneme na vedľajšej koľaji. A mnohí zomrieme.“

Mimoriadne ju trápi, dokedy to takto vydrží jej syn. „V tomto veku už mal prebaľovať moje vnúčatá a nie mňa. Lenže ktorá by sa na neho ulakomila, hoci je to chalan s domom, autom a robotou, keď má na krku mňa? Ubíja ma, že ničím a možno som už zničila aj jeho život. Toto žiadny normálny rodič nechce.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
Spoiler
Inšpekcia zadržala takáčovca Dömötöra. Správy, že idú zatýkať elitný tím, prokuratúra odmieta
Monika TódováMonika Tódová
Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Vyšetrovanie správy SIS o manipulovaní s výpoveďami sprevádzajú spravodajské hry, ktoré útočia aj na Žilinku. Policajti a prokurátori sa obávajú, že oligarchovia chcú zastaviť vyšetrovanie vplyvných ľudí.

Inšpekcia ministerstva vnútra robí od rána úkony v prípade vyšetrovania oznámenia Slovenskej informačnej služby, ktoré sa týka sa podozrení, že sa v kauze Očistec manipulovalo s výpoveďami. Podľa informácií Denníka N zadržali člena zločineckej skupiny takáčovcov Csabu Dömötöra, ktorý bol na slobode.

Dömötör spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní a SIS ho podozrieva, že vo viacerých kauzách vypovedá účelovo. Vypovedať by mal aj pred Špecializovaným trestným súdom v korupčnom prípade špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika.

Vyšetrovanie na inšpekcii ministerstva vnútra vedie policajtka Diana Santusová a dozoruje ho námestník bratislavského krajského prokurátora Emil Poprac. Dohľad nad vyšetrovaním má aj generálna prokuratúra. Inšpekcia ani prokuratúra zatiaľ k prípadu neposkytli bližšie informácie.

Nie je tak zrejmé, či chcú Dömötöra len vypočuť alebo je z niečoho aj obvinený. Nie je zrejmé ani to, či zadržali ešte niekoho iného.
Spravodajské hry
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Celé vyšetrovanie sprevádzajú od začiatku rozsiahle dezinformácie a spravodajské hry. Už cez víkend si medzi sebou vyšetrovatelia aj prokurátori preposielali správy o tom, ako inšpekcia v pondelok ráno zadrží všetkých vyšetrovateľov a operatívcov Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) z kauzy Očistec aj niektorých prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry. Úlohou inšpekcie ministerstva vnútra je zaoberať sa aj prípadnou trestnou činnosťou polície.
NAKA pri zásahu. Foto – Facebook Polície SR

Súčasťou informácie bolo aj to, že cieľom je rozpustiť celý tím, ktorý vyšetruje politicky citlivé kauzy, dať prípady na východné Slovensko a zobrať ich aj Úradu špeciálnej prokuratúry. Informácie stavali proti sebe generálneho prokurátora Maroša Žilinku a špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica.

Žilinka na to v pondelok reagoval tak, že ide o konšpirácie. „Na konšpiračné a špekulatívne informácie šírené vo virtuálnom priestore, ktoré sú vecnými a právnymi nezmyslami, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky reagovať nebude a dôrazne odmieta zaťahovanie prokuratúry do politických, mediálnych či iných hier,” napísal Denníku N ešte v pondelok hovorca prokuratúry Dalibor Skladan.

Informácie o tom, že zatýkanie sa dotkne aj policajtov, dostával aj špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Ten v pondelok pre Aktuality povedal, že by radi verili, že inšpekcii ide o objektívne preskúmanie integrity vedených stíhaní a nejde o ich zastavenie.

„Zmarenie týchto trestných stíhaní by znamenalo návrat do systému ‚našich‘ ľudí. Osud spravodlivosti na Slovensku v súčasnosti ‚visí‘ na tenkom lane, tvorenom niekoľkými vyšetrovateľmi, operatívcami, prokurátormi a sudcami.“

Vyšetrovanie citlivých káuz sa dotýka viacerých nominantov Smeru a tejto strane blízkym ľuďom. Priebeh vyšetrovania už mesiace pravidelne spochybňuje predseda Smeru a trojnásobný premiér Robert Fico.
Santusovej nedôverujú

Inšpekcia ministerstva vnútra ani minister Roman Mikulec (OĽaNO) zatiaľ nijako nereagovali. Neodpovedali ani na otázku, či je pravda, že Santusová má blízky vzťah s Róbertom Zaplatílkom, bývalým zástupcom riaditeľa inšpekcie Adriána Szabóa. Szabó je aktuálne vo väzbe a podozrivý z korupcie je aj Zaplatílek. Ten však z inšpekcie odišiel ešte pred tým, ako zadržali Szabóa.

Vzhľadom na rôzne správy, ktoré sa šírili medzi policajtmi, čakali v pondelok aj v utorok pred budovou inšpekcie na prípadný veľký záťah aj novinári z viacerých redakcií. Tí videli aj Santusovú, ako s viacerými policajtmi v utorok ráno o šiestej niekam odchádza. Následne novinárov skontrolovala policajná hliadka, informoval reportér Joj.
Prokurátor Rastislav Remeta. Foto N – Vladimír Šimíček

Policajný prezident Peter Kovařík povedal, že situácia sa začína vyhrocovať a naberať nebezpečný smer.

„Niekto sa snaží cez média zastrašovať vyšetrovateľov NAKA a vyvolať v nich neistotu. Takýmto štýlom sa pravdy nikdy nedopátrame,” povedal Kovařík. Vyhlásil, že od začiatku považuje za dôležité preverenie informácií SIS inšpekciou. „Tak ako vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej služby potrebuje pokoj a podmienky na svoju prácu, tak ich potrebujú aj vyšetrovatelia NAKA. Nech tieto konšpirácie o vojne v polícii splieta ktokoľvek, jasné je, že mu nejde o pravdu,“ povedal Kovařík.

„Stojím za vyšetrovateľmi NAKA a chcem, aby vyšetrovateľ inšpekcie vedel, že urobím všetko, aby sa vec raz a navždy vysvetlila. Verím, že vyšetrovateľom NAKA ide o to isté a nemajú problém ísť vypovedať pred vyšetrovateľa inšpekcie. Zároveň však apelujem na procesnú čistotu postupu vyšetrovateľov inšpekcie a vyjasnenie všetkých pochybností o ich nezaujatosti,“ dodal.

To, že policajti z Národnej kriminálnej agentúry inšpekcii nedôverujú a naopak, ukázala nedávno aj situácia, keď si inšpekcia prišla 10. júna po živé spisy vo viacerých kauzách. Niektorí vyšetrovatelia ich odmietli vydať, pretože sa obávali manipulácie s nimi.

Krajská prokuratúra v Bratislave vtedy uviedla, že informácie o manipulovaní s výpoveďami musí preveriť a na to potrebuje aj nahliadnuť do spisov. Bratislavskej prokuratúre šéfuje Rastislav Remeta, ktorý kandidoval aj za generálneho prokurátora.

Predsedníčka Za ľudí Veronika Remišová vyhlásila, že policajtom a prokurátorom, ktorí si aj napriek útokom a tlakom plnia svoje povinnosti, vyjadruje podporu. „V tomto ťažkom období musia cítiť podporu verejnosti, ktorá si vo voľbách vypýtala očistu krajiny od korupcie a zrušenie systému nedotknuteľných kamarátov a nominantov vlád Roberta Fica a Petra Pellegriniho.“ Remišová tiež povedala, že zatiaľ sa nepotvrdili správy, že inšpekcia na týchto policajtov vyvíja tlak. „Informácie o takýchto aktivitách preto netreba brať na ľahkú váhu, čo potvrdzujú aj nedávne vyjadrenia špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica. Ak by ktokoľvek, z akýchkoľvek dôvodov chcel zametať vyšetrovanie týchto prípadov korupcie a organizovaného zločinu pod koberec, bola by to zrada občanov a aj právneho štátu, po ktorom sme volali na námestiach a vo voľbách,“ dodala ešte.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
Autoeditácia príspevku po 2 min 28 sek:
Spoiler
Kaliňák: Imreczeho mučili, nemám mu čo vyčítať

Súčasné kauzy Smeru vraj nemajú logiku.

18. júl 2021 o 20:00 Roman Cuprik

Robert Kaliňák. (Zdroj: SME - Jozef Jakubčo)
Písmo:A-|A+ 247 3684
[ Začnite deň s prehľadom najdôležitejších správ. Ranný brífing SME obsahuje všetky potrebné informácie.
Aktivujte si odber jedným klikom. ]

Bývalý šéf daniarov František Imrecze je ďalším človekom blízkym Smeru, ktorý sa rozhovoril nielen o úplatkoch, ale tiež o tom, ako Smer zneužíval štátne orgány na odstavenie svojich oponentov.

ROBERT KALIŇÁK, ktorý bol v tom čase ministrom vnútra a pravou rukou šéfa Smeru Roberta Fica, však tieto kauzy stále považuje za vymyslené. V rozhovore pre SME hovorí, že to potvrdzuje aj správa SIS, ktorej dôkazy síce nevidel, ale presvedčilo ho zatknutie Vladimíra Pčolinského.
Vypnúť reklamu

Aký je to pocit, keď po bývalom šéfovi daňových kriminalistov Ľudovítovi Makóovi a vysokom policajtom funkcionárovi Bernardovi Slobodníkovi už tretí významný svedok Imrecze vypovedá, ako sa na Slovensku kradlo za vlády Smeru?

Ja som v ich výpovediach nečítal, že by sa za Smeru kradlo. Ak tým myslíme, že niečo patrilo štátu a nejaký smerák to ukradol, tak takéto vyjadrenia som nečítal. Videl som tam len to, že niektorí ľudia, ktorí sú dnes kajúcnici, páchali trestnú činnosť.

Všimol som si pobúrenie, že sa pripravovala škandalizácia Smeru, ale fakty tomu nezodpovedajú. Dôkazy, že to tak nebolo, si vie každý nájsť aj na internete, a to aj vo vašich článkoch. Nijako to teda neprežívam.

Ako to zvláda Robert Fico?

Myslím, že to vidíte každý deň na jeho tlačovke. Je v jednej z najlepších foriem za posledné roky.

Poďme teda na konkrétne výpovede. Makó spomína stretnutie v roku 2016 na ministerstve vnútra, kde ste údajne mali vy, vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar a Norbert Bödör riešiť postup štátnych orgánov proti Igorovi Matovičovi (OĽaNO).

Vraj nám tam mal ukazovať nejaký diagram trestnej činnosti na Matoviča. Tieto informácie pochádzajú údajne z policajného spisu, ktorý má k dispozícii Tibor Gašpar a tieto informácie využil Fico na tej známej tlačovke pred voľbami 2016.

Základný problém je, že Makó aj novinári si mýlia niekoľko faktov. Pamätáte si dávnejšiu policajnú raziu u Matoviča, a aj to, prečo bola? Všetci vrátane Makóa si myslia, že to bolo pre jeho daňové delikty a prišli si tam vypýtať účtovníctvo jeho firmy.
Vypnúť reklamu

Lenže tá razia sa týkala nahrávky medzi Matovičom a Radoslavom Procházkom. V skutočnosti bola najprv tlačovka Roberta Fica, a potom vyšetrovanie. Do konania tlačovky sa Matovič pre dane nevyšetroval.
Súvisiaci článok Imrecze, Makó a Slobodník vypovedali o schôdzkach na kompromitáciu Matoviča

Ale vyšetrovala ho finančná správa, nie?

To ja netuším, my sme to neriešili. Ale keď Makó tvrdí, že to má z policajného spisu, tak to nesedí a navyše, načo tam vôbec Makó bol, keď všetky informácie sme mohli mať zo spisu. Stretnutie sa teda nemohlo stať.

Znovu však pripomínam, že Makó mohol mať informácie zo spisu finančnej správy, nie od polície. Okrem toho, polícia má aj operatívne informácie, nie všetko sa nachádza len vo vyšetrovacom spise. „Na základe všetkých nástrojov finančnej správy, ako aj informácií z prostredia polície sme zostavili diagram jednotlivých prešľapov Matoviča,“ hovorí konkrétne Makó vo výpovedi.

V poriadku, ale napriek tomu platí, že aký diagram trestnej činnosti mohol byť na Matoviča, keď delikt mal len jeden.

Veď finančná správa mala v tom čase už roky záznamy o podozreniach v súvislosti s tlačiarenským strojom, predajom firmy pred daňovou kontrolou, krátenie daní a podobne.

Ale je to len jeden prípad, jedno účtovníctvo.



Ak sme toho Matoviča tak strašne chceli dať dole, prečo sme ho nezavreli? Nikdy sme takto politiku nepoužívali a Gašpar už vôbec nie.„

Robert Kaliňák, bývalý minister vnútra

To nevylučuje, že sa z toho dá postaviť diagram. Marian Kočner mal v mobile takéto diagramy a mohli pozostávať aj z nepotvrdených vecí. Zatiaľ ste veľmi Makóove tvrdenia nevyvrátili.

Dobre. Tak sa vráťme k inej veci. Bolo povedané, že Erik Tomáš (vtedy Smer, dnes Hlas) sa zaujímal o kauzu Matovičovej Fabie pred voľbami v roku 2016. Zrejme ste zachytili, čo na to Tomáš povedal. Kauzu Fabie otvoril denník Plus jeden deň po voľbách, takže v kampani s tým Smer nemohol operovať. Z čoho sa ja mám potom vyviňovať?

To vypovedal Imrecze, ale toto jeho vyjadrenie bolo všeobecnejšie. Tomáš si mal vyžiadať „detailnú analýzu daňového deliktu spol. RegionPress“, citujú ho aktuality.sk.

Ale hovoril konkrétne o Fabii. Tam proste neexistujú fakty. Navyše, ak sme toho Matoviča tak strašne chceli dať dole, prečo sme ho nezavreli? Nikdy sme takto politiku nepoužívali a Gašpar už vôbec nie.
Vypnúť reklamu

Spolupracujúci svedkovia predsa polícii nehovorili, že Smer chce dostať oponentov do basy. Vám údajne stačilo, že ste ich zdiskreditovali, aby ste vyhrali vo voľbách.

Diskreditácia je vtedy, keď o súperovi nehovoríte pravdu. Andrej Kiska sa pritom ku skutku priznal.

Diskreditácia je len o šírení výmyslov? Veď niekedy stačí vytiahnuť pravdivú informáciu v správnom momente.

A čo je teraz problém? Ako to má súvisieť so mnou?

Začali ste tento rozhovor tvrdením, že výpovede svedkov nemajú logiku a ja vás s vašimi tvrdeniami konfrontujem.

V poriadku, stále teda platí, že tie výpovede nemajú logiku. Makó si ich poskladal z novinových článkov. Lenže neposkladal ich správne.

Imrecze tiež vo výpovedi tvrdí, že ste ho poslali za Jozefom Brhelom s tým, aby si dohodol kompenzáciu mzdy, ktorá bola v jeho funkcii nižšia, než akú mal v súkromnej sfére. Znamená to, že by dostával 200-tisíc eur načierno. Hovorili ste s ním o jeho plate?

Jediné, na čo som sa ho zvykol pýtať, boli informácie o tom, ako prebieha výber DPH. Zaujímalo ma, ako vedia napĺňať štátny rozpočet. Inak som s finančnou správou nemal kontakty.

Kedy ste sa naposledy stretli s Makóom?

Nepamätám si, kedy. Bolo to po odchode z politiky a nepamätám si predmet rozhovoru. Predtým som sa s ním stretol možno raz, dvakrát.

S Ferom Imreczem som sa stretol aj po odchode z finančnej správy, ale bolo to tiež dávnejšie, ešte pred jeho zadržaním.

Máte nejaké informácie o tom, že by sa s Makóm stretol Fico a zadával mu nejaké úlohy, ako to Makó tvrdí?

To je nezmysel. Fico nerozdáva úlohy, a už vôbec nie takéto. On proste nie je ten typ. Zbytočne sa budú teraz Matovič alebo Kiska o niečo snažiť, keď faktom je, že počas našich vlád boli ich konania zastavené. Nikto neskončil vo väzbe, nikomu sa nevykopávali dvere a podobne.

Prejdime k tomu, aký mohli mať títo spolupracujúci obvinení motív. Imreczeho Smer vždy chválil za jeho prácu, Slobodník strane dokonca daroval peniaze a Makó je vaším nominantom. Prečo by si teraz vymýšľali?

Čelia dramatickým hrozbám trestného stíhania v ich vlastných kauzách. Všetci im hovoria, že sa vykúpia vtedy, ak povedia niečo na Smer a Kaliňáka.

Neviem, ako by som ja reagoval v ich situácii a čo by som bol ochotný povedať, aby som mal namiesto jednej sprchy za týždeň tri. Nemám im čo vyčítať.

Čomu dramatickému čelí Makó? Má tam vydieranie a spoluprácu s takáčovcami. Namiesto toho rozpráva o mafii priamo v štátnych zložkách.

Robíte si srandu? Na úkladnú vraždu Čurillu ste zabudli?

V tom čase to bolo nejasné a prípad sa uzavrel vo februári tohto roka s tým, že skutok sa nestal.

Keď ho brali a začal rozprávať, to nejasné nebolo. On mal 25 rokov alebo doživotie.

A čo hrozí Imreczemu?

Neviem, nevidel som jeho spisy. Asi je vo väzbe, je pod tlakom väzobného stíhania. Choďte tam na týždeň a napíšte o tom.

Čiže Imrecze vypovedá, lebo ho podmienky väzby zničili?

Samozrejme, mučili ho, to je jasné.



Zatvorenie šéfa SIS Vladimíra Pčolinského je korunný dôkaz.„

Robert Kaliňák, bývalý minister vnútra

Ako ho mučili?

Podmienky väzby.

Aké?

Nemám konkrétne informácie. Len vám hovorím, ako fungujú kajúcnici.

Vravíte, že človek, ktorého Smer chválil celú jeho kariéru, sa vo väzbe zlomil, pretože ho mučili, a keď sa opýtam, ako, poviete, že nemáte o tom konkrétne informácie.

Je vo väzbe, v ktorej nemá čo robiť.

To je mučenie? Vo väzbe boli aj iní a nerobili to, čo popisujete. Aj Nora Mojsejová bola vo väzbe 12 mesiacov a nezačala krížom-krážom obviňovať ľudí okolo seba.

Teraz ste vytiahli tromfové eso. Norou Mojsejovou ste ma úplne odrovnali.

Patrí k známym ľuďom, ktorí boli v minulosti dlhšie vo väzbe. Vy teraz tvrdíte, že Imrecze začal klamať, lebo bol niekoľko mesiacov vo väzbe, ale pritom väzba ani podmienky v nej nie sú ničím novým.

Dobre, aj Kajetán Kičura je tam 15 mesiacov a Milan Lučanský zomrel po troch týždňoch.

Lučanský zomrel, lebo bol sám niekoľko týždňov vo väzbe? Tak dlho tam mohol byť aj v Česku, kde je základná hranica kolúznej väzby tri mesiace. Odkiaľ poznáte Lučanského pohnútky?

Ideme do debaty, ktorá je úplne mimo demokratických princípov. Všetky väzby sú nezákonné. Nie sú dôvody, aby tam tí ľudia boli.

Ak by Lučanský vedel, že ide o mesiac von, tak by o ten mesiac von vyšiel. Asi mu tam hovorili iné veci. Nečítali ste tie SMS správy, že „budeš srať krv ako Makó“? (Zatiaľ ide o nepotvrdené vyjadrenie v inej kauze, ktoré sa netýka Lučanského. Takto sa prokurátori údajne vyhrážali obvinenému policajtovi Kučerkovi. Dva dni po tomto rozhovore s Robertom Kaliňákom sa ukázalo, že Kučerka sa prokurátorom za tieto tvrdenia neskôr ospravedlnil. pozn. red.)

Každý rozpráva, pretože sa chce dostať z väzby, pretože tie podmienky sú neľudské.

A boli rovnaké aj za Smeru. Viete inak, ako sa môže vyšplhať trestná sadzba za krivú výpoveď?

Až na desať rokov.

Presne tak. Kajúcnici by si teda veľmi nepomohli, keby sa ukázalo, že krivo svedčili vo veľkých kauzách, nie?

No dobre, ale ak sa ich výpovede nepotvrdia a nikto nebude odsúdený, tak oni tento trest neriskujú. Sú to len mediálne veci.

Ako sa bývalému ministrovi vnútra čítajú správy v Kočnerovej Threeme alebo vo výpovediach svedkov o tom, že z polície unikali informácie, cielene sa stíhali nepohodlní ľudia a, naopak, kauzy spriatelených ľudí sa stopli?

Vnímam to ako individuálne zlyhania ľudí na polícii. Niektorí jednoducho majú kamarátov na polícii. Niekedy sa na to podarí prísť, niekedy nie.

Ja som do trestného konania nikdy nevstupoval, s vyšetrovateľmi som nikdy nedebatoval, a pochybujem, že to robil Tibor Gašpar. Ak by takáto zločinecká mafia za nás existovala, prečo bol za nás zastavený Kiska? Prečo bol zastavený Matovič?

Znovu môžem zopakovať, že svedkovia netvrdili, že ste chceli politických oponentov poslať do basy, stačilo ich diskreditovať. Pýtate sa otázky, ktoré sa dajú ľahko vysvetliť už len zo samotných výpovedí.

Nedajú, pretože obnovu konania urobila prokuratúra a nie polícia. Aj obvinenie Kočnera svedčí o tom, že sa takéto brutálne zneužívanie moci nedialo. Prečo by ho potom za nás obvinili?

To vysvetľoval aj samotný Kočner v Threeme. Mal pocit, že ste ho hodili cez palubu.

Pol roka pred vraždou? To proste nesedí.

Ako vnímate proces s Dušanom Kováčikom? Aj po tom všetkom, čo zaznelo na súde, to bol podľa vás dobrý špeciálny prokurátor?

Áno, lebo za jeho úradovania, najmä na začiatku, sa rozkladali skutočné zločinecké skupiny, ktoré vraždili ľudí.
Súvisiaci článok Fico sa Kováčika zastáva a nazýva ho politickým väzňom. Proces ukazuje opak

Keď partia ľudí organizovaným spôsobom rozkráda milióny, to nie je zločinecká skupina?

To nepovažujem za takú mafiu, o akej teraz hovoríme. Vtedy sa ľudia báli chodiť na diskotéky. Kováčik bol jeden z tých, ktorí sa mafii postavili.

To, že si niekto robí poctivo svoju prácu v jednej veci, znamená, že sa nemôže nechať podplácať v inej?

V tomto prípade hovorí nejaký Makó, ktorý bol pod hrozbou doživotného trestu, že Kováčik rozhodol o prepustení Kudličku. Pritom o prepustení rozhoduje sudca, nie špeciálny prokurátor.

Vďaka Threeme Mariana Kočnera je už aj verejnosti niekoľko rokov jasné, ako sa to v takýchto prípadoch robí. Ľudia sa snažia osloviť, koho sa dá, niekedy im to vyjde, niekedy nie. Ako vnímate zistenia na súde, že u Kováčika našli časti spisov k známym kauzám, že pokyny pre prokurátora pokútne odovzdával cez tretie osoby na nejakom žltom lístočku a podobne?

To je nejaký trestný čin?

Nezdá sa vám jeho správanie zvláštne a podozrivé?

Tvrdím, že Kováčik nemá čo robiť vo väzbe a ten motív prijať úplatok 50-tisíc eur je podivný. Celé to jeho stíhanie je nedôveryhodné.

Navyše, máme tu správu SIS o ovplyvňovaní svedkov.

Už ste videli nejaký dôkaz, ktorý by potvrdzoval správu SIS o tom, že kajúcnici sú manipulovaní?

Pre mňa je správa SIS pomerne dôveryhodná.

Prečo?

Tvrdí, že tie dôkazy má, a ja verím, že ich má. Inak by neboli stíhaní ľudia ako šéf NAKA Branislav Zurian, ktorí sa tomuto systému postavili.

Spravodajská služba pracuje aj s neoverenými informáciami, vytvára z nich správy, a potom ich posiela príslušným orgánom. Odkiaľ beriete istotu, že tá správa je pravdivá?

Z reakcie polície. Zatvorenie šéfa SIS Vladimíra Pčolinského je korunný dôkaz.

Čo je to za korunný dôkaz?

Dôkaz toho, že polícia sa zľakla SIS a okamžite proti nej vyrobila trestnú vec. Pčolinský je vyrobená vec.

Pán Kaliňák, ja sa pýtam na normálne hmatateľné dôkazy.

Prečo by som ich mal vidieť? Ale konkrétny dôkaz je napríklad správa s inštrukciami, ako má kajúcnik vypovedať.

Ale veď táto správa vyšetrovateľa Čurillu pre operatívca bola zaslaná dva dni po výsluchoch. To je silný priamy dôkaz?

To vy viete odkiaľ, kedy bola poslaná? Lebo to tvrdí vyšetrovateľ, ktorý ju poslal? Nebolo by to po prvý raz, keď sa manipuluje s dátumami výsluchov. Počkajme si na záver vyšetrovania.

Prečo ste na to nepočkali vy a hneď ste povedali, že vyšetrovanie je ovplyvnené?

Pretože sú tam silné indície.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22703395/robert- ... hovor.html
Spoiler
Cítia sa ako rukojemníci. V Podhájskej hrozí aj prepúšťanie

Starosta Podhájskej sa pýta, kto zaplatí škody.

19. júl 2021 o 16:58 Anton Hrachovský

Protest za znovuotvorenie termálneho kúpaliska v Podhájskej.
Protest za znovuotvorenie termálneho kúpaliska v Podhájskej. (Zdroj: Anton Hrachovský)
Písmo:A-|A+ 24 162
[ Dostávajte Výber článkov z MY Nové Zámky e-mailom:
Prihláste sa na odber jedným klikom. ]

PODHÁJSKA. „Toto, čo sa na kúpalisku deje, nás všetkých ubíja. Finančne aj duševne. Naše rodiny sú ekonomicky závislé od znovuotvorenia termálneho prameňa a spustenia prevádzky kúpaliska aj s termálnou vodou,“ opísala pocity zamestnancov kúpaliska Renata Udvardiová.

Prístup k najnovším videám

Aj ona v Podhájskej pracuje.
Protest za znovuotvorenie termálneho kúpaliska v Podhájskej.
V Podhájskej protestovali proti nečinnosti ministerstva životného prostredia (14 fotografií)

Bazény s termálnou vodou sú túto sezónu nútene zatvorené. Ministerstvo životného prostredia nechce ich prevádzku povoliť kvôli prebiehajúcemu vyšetrovaniu.

V sobotu 17. júla sa pred kúpaliskom v Podhájskej stretli desiatky ľudí, aby vyzvali ministra životného prostredia Jána Budaja, aby začal vo veci stopnutého geotermálneho vrtu konať.

„Nechceme byť ekonomickými rukojemníkmi. Chceme tu naďalej pracovať a budeme za to bojovať. Sú medzi nami aj matky samoživiteľky, ľudia zaťažení hypotékami či zamestnanci pred dôchodkom,“ dodala Renata Udvardiová.
V článku sa dočítate aj:

Koľko ľudí zamestnáva kúpalisko na trvalý pracovný pomer.
Za akých okolností môže prísť k prepúšťaniu.
Prečo ministerstvo nechce povoliť prevádzku termálneho kúpaliska.
Čo na to hovoria starostovia Podhájskej a Dolného Ohaja.
Ako vnímajú situáciu podnikatelia, ktorých prevádzky sú na kúpalisko naviazané. A čo odkazujú vláde, ministrovi Jánovi Budajovi a Igorovi Matovičovi?
Aký pokles objednávok zaznamenali ľudia prenajímajúci ubytovanie.
Čo je podľa starostu Podhájskej Romana Ivana problémom v komunikácii s ministerstvom.
Ministerstvo tvrdí, že na kúpalisku manipulovali s výsledkami vody. Ako?
Kedy sa ministerstvo k situácii vyjadrí.

„Keď je vôľa, nájde sa aj cesta. Ako živnostníci krvácame. Krváca každý, kto tu má svoj stánok či penzión. Vláda vyzýva, aby ľudia necestovali do zahraničia a nám uzavrú vrt, jediný svojho druhu na Slovensku a v strednej Európe,“ povedala pani Jarmila, ktorá má už roky stánok na kúpalisku.
Prečítajte si aj V Podhájskej podľa vyšetrovania prekračujú limity rádioaktívnych prvkov

Kúpalisko, ktoré prevádzkuje obec, zamestnáva na trvalý pracovný pomer viac ako sto ľudí. Starosta Roman Ivan pripustil, že ak sa situácia nezmení, môže dôjsť k prepúšťaniu.

„Keď ľudia nebudú mať otvorené stánky, nebudú mať v zime z čoho žiť,“ pripomenula pani Jarmila. Petíciu za znovuotvorenie termálneho kúpaliska podpísalo do soboty viac ako sedemtisíc ľudí.

Prebieha však vyšetrovanie. Problémom je, že kúpalisko malo fungovať bez platného povolenia čerpať geotermálnu vodu. Tiež vypúšťalo vodu do potoka. Ministerstvo vyhlásilo, že chýbajúci podpis dá až po skončení vyšetrovania.
Načítavam video...

"Pán minister, zobuďte sa. Nezáujem štátnej moci = likvidácia Podhájskej. Zachráňte Podhájsku. Zobrali ste nám živobytie. Kde sa stratil zdravý rozum? Trestajte vinných! Nie nevinných!," hlásali transparenty nespokojných účastníkov sobotňajšieho protestu.
Môže prísť aj k prepúšťaniu

Okrem viac ako stovky zamestnancov na trvalý pracovný pomer majú na kúpalisku prácu aj brigádnici. „Keď minister nepodpíše rozhodnutie v blízkej dobe, určite budeme musieť pristúpiť aj k zníženiu počtu zamestnancov,“ prezradil starosta Podhájskej.

V minulosti bol často problém nájsť počas sezóny ubytovanie v Podhájskej. Turisti často museli voliť na nocľah okolité obce. Dnes je väčšina ubytovaní prázdna.
Pán Miroslav Polák s tromi sudičkami, ktoré majú pomôcť kúpalisku v Podhájskej.
Tri sudičky majú dohliadnuť na kúpalisko v Podhájskej (4 fotografie)

„Nechýba mu 300-tisíc eur, ktoré mesačne odchádzali z obce iba na zaplatenej DPH? Nechýba mu 50 miliónov ročne na daniach?“ smeroval otázku na Igora Matoviča Ján Bátorek, ktorý v Podhájskej prevádzkuje penzión 3galeria. Ako tvrdí, v objednávkach na ubytovanie zaznamenal oproti minulosti rapídny pokles.

"Pokles návštevníkov je priam likvidačný. Ubudli hlavne hostia z Českej republiky, ktorí tvorili gro turistov. Po prvej, druhej a avizovanej tretej vlne korony, je tu vlna motivovaná politicky. Vláda nás nechce počúvať," vyjadril sa Ján Bátorek.

"Je nepochopiteľné, ak minister odmieta prijať predstaviteľov dotknutých obcí. Z kúpaliska žijú aj okolité obce. Už máme taký pocit, že niektorí ľudia potrebujú kúpalisko položiť na kolená a sprivatizovať," dodal Ján Bátorek.
Nepoznajú podmienky

Vedenie kúpaliska tvrdí, že podľa ministerstva nie je z technologického hľadiska problém záverečnú správu podpísať. „Urobiť tak môže len minister,“ uviedol starosta Podhájskej Roman Ivan.



Problém je, že doteraz nám ministerstvo nedalo vedieť, aké podmienky musíme splniť na znovuotvorenie.„

Roman Ivan, starosta Podhájskej

„Chceme komunikovať, ale ministerstvo sa nechce stretnúť. Poďme sa stretnúť s odbornými pracovníkmi, tí povedia čo potrebujeme a my to zabezpečíme. Termálne kúpalisko má dosť prostriedkov, aby to zvládlo,“ povedal Roman Ivan.

„Nechceme, aby to bolo tak, že niečo postavíme a oni po mesiaci dôjdu a zahlásia, že treba niečo úplne iné. My chceme všetky podmienky splniť,“ dodal starosta.

Iniciatívu Podhájčanov podporil aj starosta Dolného Ohaja Ivan Solár. „S takou aroganciou a ignorantstvom, aké ukazuje pán minister Budaj, som sa za 16 rokov nikdy a nikde nestretol,“ povedal Solár, ktorý je zároveň predsedom združenia obcí Termál.

„Toto sa bytostne nedotýka len podnikateľov, ale aj okolitých obcí. Jeden arogantný človek nemôže rozhodovať o tisícoch životov, ktoré sú spojené s týmto kúpaliskom,“ dodal ohajský starosta.
Nepovolia, kým neskončí vyšetrovanie

„Súčasné vedenie Ministerstva životného prostredia urobí všetko pre obnovenie využívania termálnej vody v Podhájskej. Nemôže ale pripustiť pokračovanie porušovania zákonov,“ uviedol rezort vo svojom sobotňajšom vyhlásení.
Na kúpalisku v Podhájskej prebieha policajné vyšetrovanie.
Na kúpalisku v Podhájskej prebieha policajné vyšetrovanie.
Na kúpalisku v Podhájskej prebieha policajné vyšetrovanie.
Polícia vyšetruje na kúpalisku v Podhájskej (4 fotografie)
Mali manipulovať s výsledkami

Rezort svoje rozhodnutie argumentuje tým, že Slovenská inšpekcia životného prostredia (SIŽP) a polícia preukazujú, že pri prevádzke kúpaliska sa porušovali zákony. Podľa rezortu sa tiež manipulovalo s výsledkami zloženia geotermálnej vody.

“Pred verejnosťou sa zatajovala zvýšená prítomnosť rádioaktívnych prvkov vo vode z geotermálneho vrtu. Ich hodnota pritom výrazne prekračuje zdravotné limity,“ dodal rezort.
Povolenie vypršalo dávno

Podľa zistení SIŽP v Podhájskej čerpali vodu z geotermálneho vrtu a využívali ju v bazénoch bez platného oprávnenia.

„Jedno z predložených rozhodnutí o oprávnení čerpať vodu z geotermálneho prameňa bolo pozmenené a jeho platnosť vypršala ešte v roku 1994,“ vysvetlilo ministerstvo.
Kto nahradí škody?

SIŽP konanie o pokute zhruba 130-tisíc eur prerušila. „Od júla 2020 prebieha trestné konanie a doteraz ma ani len nevypočuli,“ dodal starosta Podhájskej.

„Na Slovensku trvajú trestné konania aj päť rokov. Čo bude o päť rokov, keď sa ukáže, že nešlo o trestný čin? Kto nahradí škody, ktoré tu vznikli? Nie je to len o peniazoch. Môže ísť aj o škody na ľudských životoch,“ pýta sa starosta.
Zasadať chcú ešte tento mesiac

Rezort životného prostredia prisľúbil, že sa, spolu so SIŽP, do konca júla vyjadrí ohľadom zákonného čerpania geotermálnych vôd a odvádzania odpadových vôd.

Vyjadrí sa aj k posúdeniu kapacít miestneho geotermálneho vrtu. Okrem toho obnovilo expertnú komisiu pre schvaľovanie množstiev čerpania podzemných vôd. Zasadnúť má ešte tento mesiac.

Čítajte viac: https://mynovezamky.sme.sk/c/22704741/p ... tanie.html
Spoiler
Mali pracovné mobily aj vlastnú SBS. NAKA rozbila drogovú skupinu v Bratislave

Viacerým hrozí aj doživotie.

5. júl 2021 o 20:01 Roman Cuprik

Fotografia z akcie Slnečnice.
Fotografia z akcie Slnečnice. (Zdroj: Facebook/Polícia SR)
Písmo:A-|A+ 79 1056
[ Začnite deň s prehľadom najdôležitejších správ. Ranný brífing SME obsahuje všetky potrebné informácie.
Aktivujte si odber jedným klikom. ]

BRATISLAVA. Fungovali ako firma s presne rozdelenými úlohami. Bol medzi nimi akýsi výkonný riaditeľ, ktorý sa staral o logistiku a peniaze, krízový manažér, ktorý riešil problémy, skladník a mali aj svoju údernú skupinu, ktorá fyzicky zasiahla proti neposlušným zamestnancom v uliciach či konkurenčným skupinám.
Súvisiaci článok Na Čiližskej by mali bývať policajti aj učitelia. Vo Vrakuni má byť bezpečnejšie

Za posledné týždne Národná kriminálna agentúra rozbila takmer celý jeden drogový gang v Bratislave. Počas akcie zaistila približne 70-tisíc eur v hotovosti, 45 gramov kokaínu a 153 gramov metamfetamínu.

Obvinila deväť ľudí, z ktorých osem Špecializovaný trestný súd poslal 11. júna do väzby.

„Na margo možno dodať, že ,drogový biznis‘ takéhoto rozsahu je zdrojom naozaj vysokého príjmu, čo dokladujú aj finančné sumy nájdené u niektorých obvinených. ,Zosieťovanie‘ páchateľov potom aj tu zohráva dôležitú úlohu a takisto zosilňuje riziko úteku,“ píše sudca Ján Hrubala v uznesení o ich vzatí do väzby.

Jeho anonymizovanú verziu má SME k dispozícii. Práve toto uznesenie aj opisuje, ako skupina pracovala.
Bodky a otázniky

Zatiaľ nie je jasné, kedy sa skupina sformovala, fungovala však minimálne od roku 2011.

Polícia pritom vychádza z výpovede jedného z dílerov, ktorý sa priznal, že pre skupinu od roka 2011 pracoval ako vyššie postavený díler. Jeho úlohou bolo predávať metamfetamín nižšie postaveným dílerom v množstvách od 50 do 200 gramov za cenu 300 eur za 10 gramov.

Za rok takto predal minimálne 1,3 kilogramu drogy v celkovej hodnote minimálne 39-tisíc eur.
Akcia Slnečnice

Počas júnovej akcie Slnečnice policajti vykonali viac ako desať prehliadok rôznych priestorov.
Zaistili približne 70-tisíc eur v hotovosti, 45 g kokaínu a 153 g metamfetamínu.
Zadržali osem osôb, obvinili deväť.
Posledná deviata osoba bola v tom čase už v base.
Špecializovaný trestný súd ich 11. júna 2021 poslal do väzby.

V roku 2013 začala skupina pracovať profesionálnejšie. Urobili si zoznam dílerov, ktorí od dodávateľov kupovali drogy za pevne stanovené ceny a dohodnuté boli aj minimálne množstvá metamfetamínu pri jednom nákupe.

Keď mal nejaký díler záujem o nákup, poslal dodávateľom SMS, kde boli len bodky a číslo. Jedna bodka predstavovala záujem o 50 g drogy. Inokedy písali namiesto bodiek otázniky. Číslo predstavovalo miesto predaja, ktoré bolo tiež vopred dohodnuté.

„Disponovali českými mobilnými telefónnymi číslami, ktoré obmieňali po prečerpaní predplateného kreditu,“ píše sa v uznesení.

Medzi predajnými miestami boli napríklad les neďaleko Chorvátskeho ramena v Bratislave, parkoviská pri nákupných centrách alebo aj jedna z petržalských ulíc pri bratislavskom daňovom úrade.

Drogy predávali aj pri jednej z reštaurácií popri Chorvátskom ramene, neďaleko reštaurácie pri dostihovej dráhe v Petržalke, ale aj za Domom kultúry Zrkadlový háj.

Takto fungovali roky, ceny za gram metamfetamínu sa v priebehu tohto obdobia aj menili, a to od 23 do 25 eur za gram.
Vlastný právnik aj policajti

Fungovanie skupiny polícii opísali jej štyria spolupracujúci obvinení.

„Ide o svedecké výpovede, ktoré nie sú sprostredkované, ale sú prežité vlastnými zmyslami a udalosťami, ako ich svedkovia zažili a ako o nich vypovedajú,“ píše sa v uznesení.
Súvisiaci článok Vražedné komando aj spojky na polícii. Začína sa megaproces s mafiou zo Serede

Polícia zatiaľ nestotožnila výrobcov metamfetaínu a ani hlavu skupiny. Zadržala však akéhosi generálneho manažéra, ktorého vyšetrovateľka nazýva „pravá ruka“ hlavného bosa. Dohadoval distribúciu drog a komunikoval s podriadenými cez šifrované SMS správy.

Mal pod sebou vyšších dílerov, ktorým distribuoval drogy, požičiaval autá a zabezpečoval české SIM karty. Spadal pod neho aj „skladník“, zásahová skupina a osoba s funkciou „vybavovač“, ktorá riešila rôzny druhy problémov.

V mieste svojho dlhodobého bydliska sa nezdržoval, v pravidelných intervaloch si prenajímal vždy nový byt a našli u neho aj hotovosť viac ako 60-tisíc eur.

Skupina mala kontakty na políciu, takže vedela rozpracované osoby stiahnuť z ulíc, až kým sa ich preverovanie neskončilo. Pri jednej prehliadke našli dokonca právnu analýzu drogových trestných činov a spôsobov obhajoby v prípade zadržania.

„Rovnako svedecká výpoveď xxxxxx potvrdzuje, že členovia zločineckej skupiny mali vopred zabezpečené právne služby spoločného advokáta, a taktiež kontakty na miestne policajné zložky,“ píše sa v anonymizovanom uznesení.

Vzhľadom na rozsah a dlhodobé pôsobenie skupiny, viacerým členom hrozí v prípade dokázania viny aj 20 až 25 rokov za mrežami, prípadne doživotie.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22693980/naka-dr ... slava.html
tyler91
King
King
Príspevky: 1821
Registrovaný: 14 aug 2010, 9:49
Bydlisko: KE

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa tyler91 »

mirak2
Hardcore addict
Hardcore addict
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 6719
Registrovaný: 18 sep 2005, 13:44
Bydlisko: Prague, CZE / Kosice, SVK

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa mirak2 »

Spoiler
V hokejovej NHL v noci nášho času prebehol takzvaný rozširovací draft, v ktorom si nový klub Seattle Kraken vybral z ostatných klubov 30 hráčov.

Očakávanú udalosť však fanúšikom trochu prekazili úniky informácií, keďže 29 z 30 mien zverejnili novinári už niekoľko hodín pred draftom – nevedelo sa akurát o tom, koho si Seattle vezme z Detroitu.

Zostava Seattlu po drafte vyzerá takto – v zátvorke je uvedený pôvodný klub, z ktorého si Seattle hráča vybral.
Seattle Kraken po rozširovacom drafte

Brankári: Chris Driedger (Florida), Vítek Vaněček (Washington), Joey Daccord (Ottawa)

Obrancovia: Jérémy Lauzon (Boston), William Borgen (Buffalo), Dennis Cholowski (Detroit), Cale Fleury (Montreal), Gavin Bayreuther (Columbus), Jamie Oleksiak (Dallas), Carson Soucy (Minnesota), Vince Dunn (St. Louis), Haydn Fleury (Anaheim), Mark Giordano (Calgary), Adam Larsson (Edmonton), Kurtis MacDermid (Los Angeles)

Útočníci: Yanni Gourde (Tampa), Jared McCann (Toronto), Morgan Geekie (Carolina), Nathan Bastian (New Jersey), Jordan Eberle (Islanders), Colin Blackwell (Rangers), Carsen Twarynski (Philadelphia), Brandon Tanev (Pittsburgh), Tyler Pitlick (Arizona), John Quenneville (Chicago), Joonas Donskoi (Colorado), Calle Järnkrok (Nashville), Mason Appleton (Winnipeg), Alexander True (San José), Kole Lind (Vancouver)

Generálny manažér Seattlu Ron Francis zvolil pri zostavovaní tímu iný prístup než vedenie Vegas pred štyrmi rokmi, k čomu prispeli aj odlišné okolnosti.

Seattle si nevybral žiadnu z dostupných veľkých hviezd vrátane brankára Careyho Prica z Montrealu. „Mali sme [o ňom] veľa diskusií, ale nakoniec sme sa vybrali inou cestou,“ hovoril Francis podľa ESPN.

Pre Francisa bol pri výbere hráčov kľúčový platový strop.

V článku sa dočítate:

prečo Seattle na drafte obišiel veľké hviezdy;
v čom mal ťažšiu pozíciu v porovnaní s Vegas;
prečo bude NHL práve v Seattli a či tam má hokej miesto;
že klub vlastní aj známy hollywoodsky producent;
že Kraken chce byť z iniciatívy Jeffa Bezosa ekologický;
prečo tím nebude mať farmu v AHL;
čo má Slovensko spoločné s výberom trénera;
ako sa teraz zmení NHL.

Ako prebiehal rozširovací draft?

Seattle si vyberal po jednom hráčovi zo všetkých zvyšných klubov okrem Vegas, ktoré rovnakým spôsobom vstupovalo do NHL v roku 2017. Vybrať si však nemohol hocikoho, kluby mohli zapísať na listinu chránených hráčov brankára, troch obrancov a siedmich útočníkov alebo brankára a osem korčuliarov na ľubovoľnej pozícii.

Nováčikovia, hráči v druhom roku profesionálnej kariéry a všetci draftovaní hráči bez zmluvy mali výnimku a nemohli byť Seattlu k dispozícii.

Zo Slovákov bol na listine chránených hráčov iba Erik Černák z Tampy, spomenutá výnimka sa týkala mladších hráčov ako Martin Fehérváry, Adam Húska alebo Adam Ružička. Seattle si však žiadneho slovenského hráča nevybral.

Prečo Washington nezapísal na listinu chránených Alexandra Ovečkina?

V niektorých prípadoch hrali v prospech klubov okolnosti a toto je jeden z nich. Ovečkin totiž momentálne nemá platnú zmluvu a je voľný hráč, no dal jasne najavo, že chce zostať vo Washingtone. Pre Seattle by nedávalo žiaden zmysel si Ovečkina vybrať, keďže už 28. júla sa otvára trh s voľnými hráčmi a Ovečkin by ako voľný hráč opäť mohol podpísať novú zmluvu s Washingtonom. Hráčom Seattlu by teda bol iba zopár dní.

Čo bolo hlavnou zápletkou draftu?

To, či Seattle pôjde do rizika a vezme si z Montrealu brankára Careyho Prica. Ten pred draftom zrušil vo svojom klube klauzulu o nevymeniteľnosti a Montreal si ho neochránil. Price navyše spolu s manželkou mimo sezóny žije v kanadskom meste Kelowna, ktoré je relatívne blízko k Seattlu.

Nový klub by v Pricovi, ktorý bol hviezdou uplynulého play-off, získal výraznú tvár a špičkového brankára, okolo ktorého by mohol vybudovať tím. Pred štyrmi rokmi takýto ťah vyšiel Vegas, ktoré v rozširovacom drafte získalo Marc-Andrého Fleuryho.

Možný príchod Careyho Prica však so sebou niesol aj tri väčšie riziká: až do roku 2026 má vysoký ročný plat 10,5 milióna dolárov, jeho výkony v základnej časti zďaleka neboli také skvelé ako v play-off a často ho trápia zranenia.

Tieto riziká zrejme prevážili, keďže Seattle siahol po lacnejších, mladších a perspektívnych brankároch Chrisovi Driedgerovi, Vítkovi Vaněčekovi a Joeym Daccordovi.

Seattle si okrem Careyho Prica nevybral ani viaceré ďalšie veľké mená: napríklad útočníkov Vladimira Tarasenka, Gabriela Landeskoga či Jakuba Voráčka.

Prečo si Seattle nevybral nejakú veľkú hviezdu?

Vysvetlením môžu byť slová generálneho manažéra Seattlu Rona Francisa, ktorý tesne pred draftom vyhlásil: „Jednou z extrémne dôležitých vecí je podľa nás priestor v platovom strope.“ Kanadský športový kanál Sportsnet výbery Seattlu interpretoval tak, že jeho najväčšou výhrou je práve priestor v platovom strope.

Podľa portálu CapFriendly má Seattle po drafte stále v strope voľných necelých 29 miliónov dolárov. Klub sa teraz musí dohodnúť na kontraktoch s vybranými hráčmi, ktorí momentálne nemajú platné zmluvy, no aj po tom mu zostane rezerva okolo 20 miliónov.

To dáva Seattlu veľký manévrovací priestor na to, aby sa ešte posilnil napríklad aj o nejaké veľké meno. Môžeme teda očakávať, že Seattle bude aktívny na trhu s voľnými hráčmi a uskutoční aj niekoľko výmen.

Zámorskí novinári však informovali, že úvodné výmeny – súvisiace s rozširovacím draftom – bude môcť Seattle oznámiť až zajtra.

Kto sú teda najlepší hráči Seattlu?

Trojicou najrenomovanejších hráčov klubu sú obranca Mark Giordano a útočníci Jordan Eberle a Yanni Gourde.

37-ročný Giordano bol posledných osem sezón kapitánom Calgary, v drese ktorého získal aj Norrisovu trofej pre najlepšieho obrancu NHL. Špekuluje sa o tom, že Seattle Giordana v najbližších dňoch vymení, no ak sa tak nestane, potom je aj vo svojom novom klube veľkým adeptom na post kapitána. Pravdepodobnosť výmeny znižuje fakt, že na rozširovacom drafte bol osobne a Seattle ho predstavil ako jednu z hlavných posíl.

Eberle patrí v NHL k etablovaným krídelníkom do prvých dvoch formácií a má za sebou úspešné štvorročné pôsobenie v New Yorku Islanders.

Gourde sa, naopak, v nabitom tíme Tampy nezmestil do prvých dvoch formácií, no ako center tretieho útoku patril k veľkým oporám počas dvoch posledných play-off, v ktorých Tampa získala dva Stanleyho poháre.

Gourde pred dvoma dňami podstúpil operáciu ramena a nestihne tréningový kemp Seattlu ani úvod sezóny.

Čím rozširovací draft prekvapil?

Podľa zámorských médií prekvapil fakt, že Seattle podľa všetkého pred draftom nedosiahol žiadnu „zákulisnú dohodu“.

Keď pred štyrmi rokmi do NHL vstupovalo Vegas, ostatné kluby boli ochotné sa s ním radšej vopred dohodnúť, aby si udržali niektorých hráčov. V rámci dohody preto radšej poskytli Vegas hráčov navyše alebo voľby v drafte nováčikov.

Podľa ESPN takto Golden Knights docielili 10 „bočných obchodov“, ktoré im priniesli šesť hráčov navyše. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo dokázali hneď v prvej sezóne zostaviť úspešný tím, ktorý sa dostal do finále Stanleyho pohára.

Generálni manažéri však teraz nepanikárili, pretože si uvedomili, že je asi lepšie zmieriť sa so stratou jedného hráča než preplácať a umožniť Seattlu zopakovať úspešnú stratégiu Vegas.

„Generálni manažéri sa poučili a tlačili nás k tomu, aby sme si od nich brali zlé kontrakty,“ potvrdil Ron Francis podľa agentúry AP a zopakoval, že „najcennejším nástrojom Seattlu je priestor v platovom strope“.

Prečo bude NHL práve v Seattli?

Seattle patrí k najrýchlejšie rastúcim veľkomestám v Spojených štátoch, podľa denníka Seattle Times od júla 2019 do júla 2020 počet obyvateľov stúpol o 16 400, čo bolo najviac medzi 50 najväčšími americkými mestami. Len v samotnom meste žije vyše 770-tisíc ľudí a metropolitná oblasť s približne štyrmi miliónmi obyvateľov je 15. najväčšia v USA.

Seattle tak predstavuje dosť veľký trh pre nový športový klub, čoho dôkazom je, že popri americkom futbale a bejzbale sa v meste uchytil aj klub futbalovej MLS Seattle Sounders. Od svojho vstupu do ligy v roku 2009 patrí k najnavštevovanejším, v sezóne 2019, ktorú ako poslednú neovplyvnila pandémia, chodilo na domáce zápasy Sounders v priemere viac než 40-tisíc fanúšikov.

Priestor pre nové športové kluby zvýraznil aj koniec obľúbeného klubu basketbalovej NBA Seattle SuperSonics, ktorý sa po problémoch s renováciou haly v roku 2008 presťahoval do Oklahomy.

V meste a jeho okolí by tak nemalo byť problémom nájsť dostatočne veľkú komunitu, ktorá si zvykne chodiť na hokejové zápasy.

V Seattli sa navyše podľa všetkého budú dobre cítiť aj hráči. Piati anonymne oslovení agenti sa v ankete pre The Athletic zhodli, že okrem iného ich budú lákať aj nižšie dane – v štáte Washington totiž neplatia štátne dane z príjmu.

Rovnakú výhodu majú v NHL už len Tampa Bay, Florida, Nashville a Vegas. (Mesto Washington D.C. neleží v štáte Washington, ale na opačnom konci USA – pozn. red.)

Má hokej v meste tradíciu?

Áno, klub z tohto mesta sa dokonca stal prvým americkým víťazom Stanleyho pohára. V roku 1917 sa to podarilo tímu Seattle Metropolitans, ktorý v sérii o titul zdolal Montreal 3:1 na zápasy. Logo Kraken je odkazom práve na klub Metropolitans, ktorý existoval v rokoch 1915 až 1924.

Hokejový klub zo Seattlu pôsobil v minulosti pod rôznymi názvami – naposledy ako Seattle Totems – aj v zaniknutých nižších profesionálnych súťažiach Western Hockey League a Canadian Hockey League.

V súčasnosti pod názvom Western Hockey League funguje jedna z hlavných juniorských líg v Kanade, v ktorej hrá klub Seattle Thunderbirds. V rovnakej súťaži pôsobí aj klub Silvertips z neďalekého mesta Everett.

Priamo z mesta Seattle pochádza jediný hokejista, ktorý si zahral v NHL – Tom Bissett. V blízkom okolí sa však narodilo niekoľko hráčov NHL, v spomenutom Everette vyrastal najznámejší z nich T.J. Oshie.

Kto stojí za projektom?

Rada guvernérov NHL schválila licenciu pre Seattle 4. decembra 2018 na požiadavku konzorcia Seattle Hockey Partners, za ktorým stoja traja vlastníci – miliardár David Bonderman, výkonný riaditeľ Tod Leiweke a známy hollywoodsky filmový producent Jerry Bruckheimer.

Bonderman zbohatol ako spoluzakladateľ investičnej spoločnosti TPG Capital a je aj jedným z menšinových vlastníkov klubu basketbalovej NBA Boston Celtics. Jeho finančné prostriedky sa Seattlu veľmi hodili pri zaplatení „vstupného poplatku“ vo výške 650 miliónov dolárov, ktorým sa oficiálne stal 32. členom NHL.

Leiweke zase do vedenia prináša veľké skúsenosti s riadením športových klubov aj v oblasti Seattlu. Pozíciu výkonného riaditeľa v minulosti zastával v klube amerického futbalu Seattle Seahawks aj európskeho futbalu Seattle Sounders.

Najzaujímavejším vlastníkom klubu je Jerry Bruckheimer, ktorého filmy a televízne programy získali dokopy 43 nominácií na Oscary. Bruckheimer natočil úspešné filmy ako Flashdance, Top Gun, Armageddon, Pearl Harbor či Piráti z Karibiku.

Bruckheimer vyrastal v Detroite a odmalička je veľkým hokejovým fanúšikom. Podielom na vlastníctve prináša Seattlu prestíž a pravdepodobne bude mať čo povedať aj do vizuálnej stránky fungovania klubu. Video, ktorým klub vlani odhalil svoj názov a logo, pripomínalo Bruckheimerove filmové blockbustery.

Dôležitým míľnikom v histórii organizácie bol príchod Rona Francisa na post generálneho manažéra. Ide o funkciu, ktorá má najzásadnejší vplyv na športovú stránku a tvorbu tímu. Francis vyše desať rokov pracoval v manažmente Caroliny Hurricanes a štyri sezóny bol aj generálnym manažérom.

Seattle ho získal na tento post už v júli 2019 – teda rok predtým, než vôbec zverejnil svoj názov.

Ako sa Kraken prezentuje navonok?

Matt Larkin z časopisu The Hockey News napísal, že byť fanúšikom Seattlu by už teraz malo byť ľahké pre klubovú kultúru mimo ľadu. Približne 45 percent zamestnancov totiž tvoria ženy, napríklad aj na výkonných pozíciách ako riaditeľka hokejovej stratégie, kvantitatívna analytička či skautka.

„Naozaj sa snažia robiť to inak a som hrdá, že som toho súčasťou. Ženy majú tak veľa rôznych úloh, naši lídri sú nesmierne otvorení a inkluzívni. Je to naozaj zdravé miesto,“ povedala pre Seattle Times bývalá americká hokejistka Cammi Granatová, ktorú klub najal do tímu skautov.

Okrem dôrazu na rôznorodosť a rovnosť príležitostí si Seattle dal aj záväzok upozorňovať na environmentálne témy, a to najmä prostredníctvom svojho štadióna.

Práva na jeho názov získala spoločnosť Amazon, ktorej ústredie sídli práve v Seattli. Nepomenovala ho však po sebe, ale nazvala ho Climate Pledge Arena s odkazom na problematiku klimatickej krízy. Ambíciou je, aby hala od prvého dňa fungovala s nulovými emisiami uhlíka.

Prevádzku haly bude zabezpečovať len elektrická energia zo solárnych panelov a ľad bude čistiť dokonca aj elektrická rolba. Podľa slov majiteľa Amazonu Jeffa Bezosa má byť v hale „najzelenší ľad v NHL“, na ktorého tvorbu má slúžiť zozbieraná dažďová voda. Do roku 2024 chce klub navyše fungovať bez používania jednorazových plastov.

Hokejové zápasy bude v Climate Pledge Arene môcť sledovať niečo vyše 17-tisíc divákov, Kraken sa o ňu bude deliť s tímom ženskej basketbalovej WNBA Seattle Storm.
Strecha Climate Pledge Areny. Foto – TASR/AP

Prečo Seattle nebude mať farmársky tím v AHL?

Zároveň so vstupom do NHL mal začať hrať v AHL farmársky tím Seattlu v kalifornskom Palm Springs. Pôvodným plánom bolo, že hokejová hala v Palm Springs vznikne na území, ktoré je pod správou pôvodných obyvateľov Spojených štátov.

Spoločnosť Oak View Group, zodpovedná za výstavbu haly, a zástupcovia pôvodných obyvateľov sa však napokon nedohodli a pre štadión sa musela nájsť nová lokalita. 10-tisícová hala bude teda pripravená až na sezónu 2022/2023.

Seattle Kraken situáciu vyriešil dohodou s Floridou Panthers. Hráčov, ktorí sa nezmestia do kádra a budú mať takzvanú dvojcestnú zmluvu, bude môcť Seattle poslať na farmu Floridy v Charlotte.

Pre Floridu to nebude problém, pretože Seattle ako nový klub ešte nebude mať široký výber kvalitných hráčov. Associated Press očakáva, že do tímu Charlotte Checkers pošle osem až dvanásť hokejistov.

Kto je trénerom tímu?

Generálny manažér Ron Francis výberom trénera prekvapil, keďže si vybral Davea Hakstola, pričom viac sa hovorilo o skúsenejších tréneroch ako Rick Tocchet, John Tortorella, Bruce Boudreau či Gerard Gallant.

Hakstol si urobil meno ako úspešný tréner v univerzitnej súťaži NCAA, v ktorej šesťkrát priviedol univerzitu v Severnej Dakote na celoštátny finálový turnaj Frozen Four. Ani raz ho síce nevyhral, no konzistentne dobrými výsledkami upútal v NHL.

Prvú veľkú trénerskú šancu dostal vo Philadelphii, s ktorou mal však kolísavé výsledky. Za tri sezóny s Hakstolom Flyers dvakrát postúpili do play-off, no zakaždým vypadli v prvom kole. Počas štvrtej sezóny ho vedenie prepustilo.

52-ročný tréner naposledy pôsobil ako asistent v Toronte. K angažmánu v Seattli mu pomohla práca asistenta pri kanadskom tíme na MS 2019 na Slovensku. Práve tam sa stretol s Ronom Francisom, ktorý bol súčasťou manažmentu Kanady. Francis pre The Athletic potvrdil, že Hakstol naňho na Slovensku urobil svojou prácou dojem.

Novinár Ryan S. Clark o Kraken píše na stránkach The Athletic a výber trénera potvrdil jeho dojem, že Seattle je tímom druhých šancí: „Francis sám má druhú šancu riadiť tím po tom, ako pôsobil v Caroline. Niektorí hráči vybraní v rozširovacom drafte dostanú novú šancu. A povedie ich tréner, ktorý dostáva v NHL takisto druhú šancu.“

Môže byť Kraken hneď v prvej sezóne dobrý?

V minulosti nové tímy spravidla v prvých sezónach nepatrili ku konkurencieschopným – napríklad Columbus a Minnesota po vstupe do NHL skončili na 13. a 14. mieste Západnej konferencie.

V rozširovacom drafte mali vtedy v porovnaní so súčasnosťou obmedzenejší výber – ostatné kluby si mohli ochrániť kombináciu brankára, piatich obrancov a deviatich útočníkov či dvoch brankárov, troch obrancov a siedmich útočníkov. V NHL v tom období nebolo toľko talentu ako dnes, a ak aj nejaký zostal voľný, Columbus a Minnesota sa oň museli podeliť.

Vegas však pred pred štyrmi rokmi rozširovacím draftom poskladalo špičkový tím. Hráčov vyberalo za rovnakých pravidiel ako Seattle a malo výhodu aj v tom, že do NHL vstupovalo ako jediný klub. Navyše dokázalo vyťažiť zo spomenutých zákulisných dohôd.

Golden Knights sa hneď v premiérovej sezóne nečakane dostali do finále Stanleyho pohára a stále patria k najsilnejším tímom v NHL.

Seattle už po úspechu Vegas nikto nebude podceňovať, hoci tesne po rozširovacom drafte jeho zostava nebudí porovnateľný rešpekt. Už teraz však Kraken dokáže poskladať solídnu obranu a má talentovaných brankárov.

Posilniť sa musí najmä v útoku.

Aké zmeny spôsobí rozšírenie NHL?

Plánom NHL do ďalšej sezóny je návrat k rozdeleniu divízií spred pandémie. Kraken by ako nový tím mal hrať v Západnej konferencii a Pacifickej divízii, odkiaľ sa Arizona presunie do Centrálnej divízie.

V NHL vznikne so vstupom Seattlu rovnováha v obsadení divízií, keďže v každej bude hrať po osem tímov. V rámci Pacifickej divízie sa očakáva obnovenie prirodzenej lokálnej rivality Seattlu a Vancouveru Canucks.

Vancouver leží len 192 kilometrov od Seattlu a hokejové kluby z týchto miest spolu súperili už v pionierskych hokejových časoch začiatkom 20. storočia a potom aj v rámci zaniknutej nižšej profesionálnej súťaže Western Hockey League.

Podoba budúcej sezóny však definitívne známa ešte nie je, keďže momentálne nikto nevie odhadnúť, ako sa bude ďalej vyvíjať pandémia. Divízie by však mali vyzerať takto:

Centrálna: Arizona, Chicago, Colorado, Dallas, Minnesota, Nashville, St. Louis, Winnipeg

Pacifická: Anaheim, Calgary, Edmonton, Los Angeles, San José, Seattle, Vancouver, Vegas

Atlantická: Boston, Buffalo, Detroit, Florida, Montreal, Ottawa, Tampa Bay, Toronto

Metropolitná: Carolina, Columbus, New Jersey, NY Islanders, NY Rangers, Philadelphia, Pittsburgh, Washington
brm
Darca
Darca
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 19361
Registrovaný: 02 nov 2005, 17:03

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa brm »

Spoiler
Holcová: Pegasus je zbraň, jeho predaj schvaľuje ministerstvo

Na Projekte Pegasus pracovalo 80 novinárov.

25. júl 2021 o 23:28 Zuzana Kovačič Hanzelová, Barbora Paľovčíková

Novinárka Pavla Holcová.
Novinárka Pavla Holcová. (Zdroj: FOTO SME - JOZEF JAKUBČO)
Písmo:A-|A+ 16
[ Začnite deň s prehľadom najdôležitejších správ. Ranný brífing SME obsahuje všetky potrebné informácie.
Aktivujte si odber jedným klikom. ]

Izraelský spyware Pegasus sa oficiálne mal používať na sledovanie ľudí z organizovaného zločinu. Z najnovších zistení medzinárodného investigatívneho tímu však vyplýva, že vlády používajú softvér na špehovanie politických oponentov, novinárov a aktivistov. Medzi sledovanými bol aj francúzsky prezident Macron či maďarskí novinári.

O spyware izraelskej firmy NSO Group a medzinárodnom investigatívnom Projekte Pegasus hovorí pre denník SME novinárka z českého centra pre investigatívnu žurnalistiku PAVLA HOLCOVÁ.

Ako spyware Pegasus funguje?
Súvisiaci článok Izraelci premenili softvér na zbraň. Špionáž sa im môže vypomstiť

Je to spyware, ktorý bez toho, aby si to majiteľ telefónu všimol, ovládne jeho telefón. Teda majiteľ už nie je jediná osoba, ktorá telefón ovláda.

Ten, kto vykoná úspešný útok spywareom Pegasus, si môže prečítať zašifrované správy či maily, stiahnuť fotky, pozrieť sa do kalendára, sledovať polohu užívateľa telefónu. Taktiež môže z čísla napadnutého telefónu pod identitou majiteľa rozoslať ďalšie správy. Tie môžu byť tiež nakazené spywareom.

Ochráni ma pred spywareom napríklad šifrovaná mobilná aplikácia Threema?

Je to zhruba na úrovni toho, akoby sa vám niekto pozeral cez rameno.

Celá konverzácia síce prebieha šifrovane, ale na displeji si správy musíte prečítať nezašifrované. Keď si čítate zašifrované správy v Threeme, úplne rovnako ich vidí aj človek, ktorý Vám "hackol" mobil.
Pavla Holcová

je česká investigatívna novinárka, zakladateľka a šéfredaktorka portálu investigace.cz
je držiteľkou ceny Medzinárodného centra pre žurnalistiku ICFJ Knight International Journalism Award za rok 2021
ako jediná Češka bola súčasťou medzinárodného projektu Panama Papers, za ktorú získalo Medzinárodné konzorcium investigatívnych novinárov Pulitzerovu cenu
spolupracovala na viacerých kauzách so zavraždeným novinárom Jánom Kuciakom

Investigatívna séria Projekt Pegasus odhalila aj to, že viacero štátov používalo spyware na sledovanie svojich oponentov, aktivistov, novinárov aj obyčajných ľudí. Zväčša šlo o autoritárske režimy. Potvrdzuje to tvrdenie, že Pegasus bol takýmito vládami zneužitý?

Zoznam krajín, ktorý sme zverejnili, nie je kompletný. Tým nemôžem len tak “hodiť do vetra”, že všetky krajiny, ktoré zneužívali Pegasus, boli iba autoritárske režimy, pretože to by nezodpovedalo pravde.

Práve na autoritárskych režimoch sa však najlepšie ilustruje zlyhanie spywaru Pegasus. Ukazuje, že firma NSO Group predávala svoj spyware aj krajinám, ktoré majú za sebou veľmi dlhú históriu zneužívania a pošliapavania ľudských práv, utláčania politických oponentov a dopúšťali sa násilia na novinároch a aktivistoch.

Ako používanie spywaru a následné sledovanie fungovalo?

Firma NSO Group nepredáva softvér, ale službu. Znamená to, že úrad vlády po tom, čo podpíše zmluvu s touto firmou, dodá zoznam čísel, na ktoré chce zaútočiť. Firma to schváli, vykoná útok, úspešný alebo neúspešný.

Príslušné úrady potom pozorujú výsledky útoku. Keď bol úspešný, môžu ovládnuť celý telefón. Ak nebol úspešný, môžu dúfať ďalej a zaplatiť si ďalší útok.

Vedela firma NSO Group o tom, že štáty používajú jej softvér nielen na boj proti organizovanému zločinu?

Firma sa sama zamotáva do vlastných vyjadrení. Najprv tvrdila, že nemá prístup k zoznamu čísel, na ktoré má útočiť. Vzápätí to poprela tvrdením, že určite na zozname nebolo číslo zavraždeného novinára Džamála Chášukdžího ani žiadnych politikov.

Som však presvedčená, že firma mala tento zoznam k dispozícii, ona to však popiera.

Sú partnermi NSO Group vždy len vlády, alebo môže svoj softvér predávať aj súkromníkom?

Oficiálne je softvér klasifikovaný ako kybernetická zbraň. To znamená, že jeho vývoz alebo predaj do ďalších krajín musí schváliť izraelské ministerstvo obrany. Predávať sa môže len vládnym inštitúciám.

Napriek tomu to vyzerá napríklad v Mexiku tak, že k softvéru sa dostávajú kartely. Potvrdzuje to prípad jedného mexického novinára, ktorý bol zavraždený len pár týždňov po tom, čo bol jeho telefón napadnutý spywarom Pegasus.

Znamená táto kauza, že voči takémuto typu útoku nie je imúnny nikto?

Úplne zjednodušene, nie je.

Napríklad v prípade francúzskeho prezidenta Macrona je tu ešte jeden problém. On má na citlivú komunikáciu používať iný systém, nie svoj iPhone, no nie vždy tak robil.

Pre obzvlášť citlivú komunikáciu možno používal iný systém so špeciálnym čipom, ktorý bol vyvinutý vo Francúzsku. Takýto systém sa však zložito ovláda. Poslať esemesku či zavolať cez iPhone je omnoho jednoduchšie.

Toto pekne ilustruje súčasnú situáciu vo svete, že všetky superbezpečné systémy vždy zlyhajú na ľudskej chybe, čo sa stále opakuje aj pri hlavách štátov.

Iphone sa všeobecne považuje za bezpečnejší ako telefóny s Androidom. Platí to aj pri tomto spyware?

Rozhodne to neplatí. To je jedno zo zásadných zistení, ktoré projekt Pegasus priniesol.
Súvisiaci článok Únia má vo svojom strede diktatúru. Maďarsko kritizujú už aj za Pegasus

Používa aj Slovensko alebo Česko podobný špionážny softvér?

O tom môžem hovoriť celkom slobodne, pretože už pred rokmi v Česku rezonovala kauza Hacking Team, čo je podobný softvér. Uniknuté dáta vtedy spracovávali české médiá, takže môžeme povedať, že Útvar špeciálnych služieb takýto softvér používa, dokonca zverejnili zmluvu.

K používaniu softvéru Pegasus sa však, bohužiaľ, nemôžem vyjadrovať.

Ako sa proti takémuto útoku môžu brániť novinári? Treba sa vrátiť k ”offline” stretnutiam?

Pre novinárov je vždy dobré stretávať sa s ľuďmi a hovoriť s nimi osobne.

V rámci Projektu Pegasus sa koordinovalo 80 novinárov z celého sveta. Nemohli sme používať mobily a bežným spôsobom ani počítače.

V online svete sa však stále nachádzajú riešenia, ktoré môžeme naďalej používať a považovať ich za bezpečné.

Na zozname krajín, ktoré využívali spyware Pegasus, sa nachádza aj Maďarsko. Prejde premiérovi Viktorovi Orbánovi ako lídrovi členskej krajiny EÚ, že dal sledovať svojich politických oponentov a novinárov?

Veľmi neviem, aké nástroje by EÚ vyvinula na to, aby mu to zakázala.

Dáta, ku ktorým sme sa dostali, nemali vôbec nikdy nikam uniknúť, nieto ešte novinárom, ktorí boli samotným spywareom sledovaní.

Orbánovi by to samozrejme nemalo prejsť, ale som presvedčená, že mu to prejde.

Dá sa proti sledovaniu spywareom vôbec brániť, alebo sa to nedá zastaviť?

Áno, pretože existujú príklady krajín, ktoré si s firmou NSO Group vyrokovali, že ich čísla nemôžu byť ich softvérom odpočúvané. Ide napríklad o USA či Spojené kráľovstvo. Pokiaľ ide o veľmoc, dá sa to vyrokovať a brániť zneužívaniu softvéru. Iný problém je, keď chce vláda takýto softvér využívať na špehovanie vlastných ľudí.

Táto otázka má však ešte jednu rovinu a tú je dobre vidieť na kauze s odpočúvaním prezidenta Macrona. Jeho telefón neodpočúvala francúzska tajná služba, ale tajná služba úplne inej krajiny.

Čo by ste povedali bežným ľuďom, ktorí vravia, že sa odpočúvania a sledovania technológiami nemusia obávať, lebo nemajú čo skrývať?

Povedala by som, že sú naivní. Sedí na to taký pekný bonmot: “Kto nemá čo skrývať, má veľmi nudný život”. Veľa ľudí si to myslí, ale žijú vo väčšom kolektíve, v rodine.

Ako sme videli na prípade mexického prezidenta, ktorý bol tiež odpočúvaný, nešlo iba o neho, ale odpočúvali aj jeho maloleté deti a manželku, rodinných priateľov či jeho kardiológa. Počas predvolebnej kampane unikali do médií informácie o tom, že prekonal ťažký infarkt a je v zlom stave, preto nemôže byť prezidentom.

Dokonca sa hovorí, že po tom, ako nastúpil do úradu, bol vydieraný práve informáciami z telefónov jeho detí. Preto prístup “ja nemám čo skrývať, takže tento softvér mi neprekáža” je trochu krátkozraký.

Ako uškodia zistenia medzinárodného investigatívneho tímu firme NSO Group?

Vzhľadom na to, že sa odpočúvaní novinári v súčasnosti organizujú k podaniu hromadnej žaloby, NSO Group ešte môže mať z toho problém.

Na druhej strane, veľká časť diktátorov, ktorá uvažovala nad nákupom takéhoto útoku, už dávno NSO Group oslovila, keďže firma je na trhu už istú dobu.

Náš projekt nie je taký nový, aby softvéru Pegasus urobil akúsi reklamu. Všetci, ktorí o softvéri potrebovali vedieť, už o ňom vedia.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22707758/pavla-h ... ref=njctse
Spoiler
Navzájom sa poznajú, navzájom sa vyšetrujú. Kto je kto vo vojne policajtov

Kto je kto
Spory
Stĺpček
Podcast

Kauza ide naprieč inštitúciami.

25. júl 2021 o 20:14 Roman Cuprik

Príslušník elitnej polície pred budovou Špecializovaného trestného súdu v Pezinku. (Zdroj: TASR)
Písmo:A-|A+ 23
[ Začnite deň s prehľadom najdôležitejších správ. Ranný brífing SME obsahuje všetky potrebné informácie.
Aktivujte si odber jedným klikom. ]

BRATISLAVA. Tak, ako sa podľa výpovedí spolupracujúcich svedkov mafia rozliezla do všetkých bezpečnostných zložiek štátu, tak sa aj teraz vo viacerých inštitúciach ľudia ocitajú vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenia z korupcie a zneužívania právomocí.

Opozícia a Sme rodina v tejto komplikovanej spleti vzájomných stíhaní a obvinení vidia vojnu policajtov.

Naopak, Národný bezpečnostný úrad, Generálna prokuratúra či policajný prezident Peter Kovařík varujú pred šírením konšpiračných teórií. Jednotlivé inštitúcie si podľa nich robia svoju prácu.

Denník SME preto pripravil analýzu toho, čo sa v jednotlivých inštitúciách deje a aké sú medzi nimi väzby a spory.
Úrad inšpekčnej služby Ministerstva vnútra
Funkcia

Úrad inšpekčnej služby vyšetruje trestné činy policajtov. Zároveň vyšetruje aj podozrenia týkajúce sa colníkov a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. V rámci týchto vyšetrovaní môže stíhať aj civilné osoby.

Organizačne spadá pod ministerstvo vnútra, formálne je ale súčasťou Policajného zboru. Jeho šéfa nemenuje minister, vymenúva ho vláda na odporúčanie parlamentného výboru pre obranu a bezpečnosť. Šéf inšpekcie musí byť policajt. V súčasnosti ju vedie dočasne poverený Peter Scholtz.
Čo sa tam deje

Adrián Szabó, ktorý do júna 2021 šéfoval inšpekcii ako nominant Smeru, sa podľa doterajších výsledkov vyšetrovania kamarátil s vtedajším riaditeľom Národnej jednotky finančnej polície Bernardom Slobodníkom, prezrádzal mu výsledky práce inšpekcie a vymieňali si drahé dary ako televízory, hodinky či mobily. Zároveň je Szabó obvinený z prijímania úplatkov šesťkrát 2500 až 5000 eur, spolu najmenej 20-tisíc eur.

Inšpekciu pred Szabóom viedol Milan Lučanský, ktorý vtedy čelil kritike, že neodhalil na polícii žiadnu väčšiu kauzu. V decembri sa Lučanský obesil v cele, kde bol vo väzbe pre podozrenia z prijímania úplatkov.
Vypnúť reklamu

Od marca inšpekcia preveruje podozrenia voči policajtom z NAKA z manipulácie závažných káuz. V utorok 20. júla obvinila za krivú výpoveď troch dôležitých svedkov Petra Petrova a takáčovcov Mateja Zemana a Csabu Dömötöra, ktorí vypovedajú v kauzách Očistec a Judáš. Neobvinili však žiadneho policajta alebo prokurátora, ktorí by ich údajne mali navádzať.

Zároveň inšpekcia stíha bývalého šéfa NAKA Branislava Zuriana za údajné vynášanie informácií, vypovedá proti nemu Boris Beňa, niekdajší námestník riaditeľa SIS.

V posledných týždňoch sa objavovali informácie o sporoch medzi NAKA a inšpekciou. NAKA namieta zaujatosť vyšetrovateľky inšpekcie v kauzách Judáš a Očistec Diany Santusovej a odmietla jej vydať spisy k týmto kauzám. Inšpekcia následne urobila v NAKA raziu a spisy zhabala.

V stredu 21. júla zase údajne inšpekcia zastavila ľudí z NAKA, prehľadala im auto s vysvetlením, že pátrajú po osobách na úteku.
Národná kriminálna agentúra (NAKA)
Funkcia

Ide o elitný policajný odbor, ktorý vznikol koncom roka 2012. Jeho úlohou je vyšetrovanie najzávažnejších trestných činov.

Šéfa NAKA menuje policajný prezident Peter Kovařík. Ten je zase podriadený ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi (OĽaNO).

V súčasnosti prebieha na šéfa NAKA výberové konanie po tom, ako sa v máji 2021 funkcie vzdal Lučanského nominant Branislav Zurian. Krátko po tom Zuriana inšpekcia obvinila zo zneužívania právomocí a vynášania informácií.
Vypnúť reklamu
Čo sa tam deje

Vyšetrovatelia NAKA stoja za otvorením najväčších káuz od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Obvinili viacerých nominantov Smeru vo vedení polície, napríklad bývalého policajného prezidenta Tibora Gašpara, bývalého šéfa NAKA Petra Hraška aj exšéfa protikorupčnej jednotky Róberta Krajmera.

Zároveň stíhajú aj vrcholového nominanta súčasnej vlády Vladimíra Pčolinského, ktorý do zadržania šéfoval SIS.

Správa SIS, o ktorú sa opierajú opozičné strany Smer a Hlas, tvrdí, že niektorí vyšetrovatelia tlačia na svedkov, aby nepravdivo vypovedali v politicky citlivých kauzách. Peter Pellegrini z Hlasu zverejnil napríklad správy vyšetrovateľa Jána Čurillu s tým, že podľa neho v bodoch diktoval výpoveď jednému z kajúcnikov. Túto rétoriku prevzal aj šéf Smeru Robert Fico.

Čurilla to poprel s tým, že sú to informácie pre operatívca z výsluchu, a teda posielal ju až po spísaní výpovede. Ide zrejme o zhrnutie výpovede Csabu Dömötöra o tom, ako Matej Zeman rozdával úplatky.

Fico na tlačovkách spomína aj oznámenie Generálnej prokuratúre od policajta Mariána Kučerku obvineného v rámci akcie Judáš, ktorý neskôr začal spolupracovať s políciou. Kučerka v podaní obvinil prokurátorov Ondreja Repu a Michala Šúreka, že na neho pri výsluchu vyvíjali nátlak. Nedávno sa za to Kučerka ospravedlnil.
Vypnúť reklamu
Slovenská informačná služba
Funkcia
Znak Slovenskej informačnej služby

Jej úlohou vo všeobecnosti je zbierať informácie o ohrozeniach štátu ako sú mafia, korupcia, či terorizmus a oznamovať ich príslušným štátnym orgánom ako polícia, vláda, prezident a podobne, pre ktoré sú tieto informácie relevantné. Tieto informácie nemusia byť vždy pravdivé, príslušníci si zaznamenávajú aj klebety a nepotvrdené podozrenia, ktoré je treba ďalej vyšetriť.

Riaditeľa informačnej služby vymenúva a odvoláva prezident na návrh vlády.
Čo sa tam deje

Bývalý šéf SIS Vladimír Pčolinský je vo väzbe pre podozrenia z korupcie. Vypovedajú proti nemu práve dvaja spolupracujúci obvinení. Jedným je Pčolinského vlastný námestník Boris Beňa a druhým bývalý šéf daňových kriminalistov Ludovít Makó. Pčolinský podľa nich pre dnes obvineného právnika Zoroslava Kollára za úplatok zabezpečil, že SIS ho nebude odpočúvať a dá mu pokoj.

Obžalobe za korupciu čelí aj bývalý šéf kontrarozviedky SIS Peter Gašparovič zadržaný počas akcie Judáš.

Už po zadržaní Pčolinského v marci 2021 sa z prostredia koaličnej Sme rodina šírilo, že je to pomsta NAKA za to, že Pčolinský dal trestné oznámenie na policajtov, ktoré začala preverovať inšpekcia.

Neskôr v máji sa na pôde SIS uskutočnilo tajné stretnutie, kde ústavní činitelia a šéfovia bezpečnostných orgánov dostali správu, podľa ktorej na Slovensku dochádza k ovplyvňovaniu svedkov zo strany polície či prokuratúry v politicky citlivých kauzách. Výmenou za znížené tresty alebo slobodu sú títo svedkovia podľa správy ochotní klamať pri výsluchoch a tím privodiť stíhanie vybraných osôb.
Špeciálna prokuratúra
Funkcia

Ide o osobitnú prokuratúru, ktorej úlohou je dozor najmä nad vyšetrovaním mafiánskych a korupčných káuz, prípadne terorizmu alebo extrémizmu. V prípade medializovaných káuz to boli zväčša práve jej prokurátori, ktorí rozhodovali o tom, akú prísnu má človek kolúznu väzbu.

Špeciálna prokuratúra je podriadená priamo Generálnej prokuratúre. Vedie ju špeciálny prokurátor, ktorý je priamo podriadený len generálnemu prokurátorovi. Má právomoc odňať nejaký prípad dozorujúcemu prokurátorovi, zrušiť jeho rozhodnutia, prípadne stopnúť celé vyšetrovanie.
Čo sa tam deje

Špeciálnej prokuratúre šéfuje Daniel Lipšic, ktorý po odchode z politiky v roku 2016 až do menovania do tejto funkcie pracoval ako advokát. Pred vstupom do funkcie zastupoval napríklad Mariana Gogu z MSM Group, ktorý bol obvinený z korupcie spolu s Kajetánom Kičurom v kauze Správy štátnych hmotných rezerv. Zastupoval aj kajúcnika Bernarda Slobodníka alebo rodinu Kuciakovcov.

Po zvolení do funkcie Lipšic ako špeciálny prokurátor sám požiadal o vylúčenie pre konflikt záujmov v 24 veciach.

Lipšica aj jeho zástupcu Petra Kysela strana Smer dlhodobo kritizuje za stíhanie svojich nominantov a tvrdí, že sa s nimi Smer v prípade návratu k moci vyrovná a že musia vo svojich funkciách skončiť. Aj Lipšic, aj Kysel tvrdia, že tieto vyjadrenia vnímajú ako politickí motivované.

„Týmito útokmi sa však prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry nenechajú - ani v týchto vypätých dňoch a hodinách - ani ovplyvniť, ani zastrašiť,“ vyhlásil nedávno Lipšic.
Generálna prokuratúra
Funkcia
Generálna prokuratúra SR.

Úlohou prokurátorov je dozerať na prácu policajtov pri vyšetrovaní trestných činov a po skončení vyšetrovania rozhodnúť, či podajú na súd obžalobu. Generálna prokuratúra riadi a kontroluje činnosť jednotlivých úradov prokuratúry.

Prokurátorom šéfuje generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident na návrh parlamentu. V rámci vyšetrovania má významné právomoci, môže napríklad zrušiť trestné stíhanie alebo obnoviť už zastavené stíhanie. Takisto môže odňať prípad prokurátorovi a dať ho inému.
Čo sa tam deje

Šéf prokuratúry Maroš Žilinka má väzby na stíhaného riaditeľa SIS Pčolinského, boli kolegami na ministerstve vnútra pod vedením Daniela Lipšica počas vlády Ivety Radičovej. Žilinka preto vyhlásil, že nebude v Pčolinského kauze robiť žiadne úkony a nechá to na svojho námestníka.

Naopak, v prípade stíhaného Zuriana, ktorý donedávna viedol NAKA, si Žilinka zobral osobný dozor. Jemu podriadená prokurátorka Generálnej prokuratúry nedávno v júni Zurianovi toto obvinenie zrušila ako nezákonné.

V prípade pochybností o tom, či sú spolupracujúci obvinení dôveryhodní svedkovia, sa Žilinka postavil za prácu vyšetrovateľov a povedal, že nikto nemôže byť obvinený len na základe výpovede jedného kajúcnika.
Špecializovaný trestný súd
Funkcia

Rozhoduje v najzávažnejších mafiánskych a korupčných kauzách. Okrem samotných súdnych konaní jeho sudcovia pôsobia aj v prípravnom konaní polície. Znamená to, že rozhodujú napríklad o nasadení odpočúvaní alebo o vzatí obvinených do väzby.

V prípade námietok rozhodnutia špecializovaného trestného súdu posudzuje Najvyšší súd.

Ich rozhodnutia môže zvrátiť ešte Ústavný súd. Stalo sa to napríklad v prípade advokáta Martina Ribára obvineného v rámci akcie Apač, ktorého po zásahu Ústavného súdu v máji Najvyšší súd prepustil z väzby na slobodu.
Čo sa tam deje

Špecializovaný trestný súd čelí kritike najmä opozície za to, že posiela jej nominantov do väzby, hoci na ich stíhanie vraj nie je dosť dôkazov, prípadne je obvinenie postavené len na kajúcnikoch.

Predseda súdu Ján Hrubala to popiera a ukázal analýzu, podľa ktorej jeho súd posledné dva roky nevyhovoval návrhom prokurátorov na väzbu častejšie ako v minulosti. Dlhodobo platí, že súd odmietne asi tretinu návrhov na väzbu.

Navyše sa už začal súd v prvej veľkej kauze dnes už bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika a ten ukázal, že nebol obvinený len pre výpovede kajúcnikov, ako tvrdil Fico. U Kováčika našli strany zo spisov k politicky citlivým kauzám a majetok, ktorý zatiaľ podľa súdu nevedel Kováčik dôveryhodne vysvetliť.
Národný bezpečnostný úrad
Funkcia
Budova NBÚ.

Slúži na ochranu utajovaných skutočností a zaoberá sa aj kybernetickou bezpečnosťou. V rámci tejto práce vykonáva aj bezpečnostné previerky fyzických osôb a firiem.

Cieľom týchto previerok je zabezpečiť, aby k utajovaným skutočnostiam získali prístup len osoby, ktoré sú dôveryhodné, nemajú napríklad kriminálnu minulosť, väzby na mafiu a podobne.

Riaditeľa Národného bezpečnostného úradu volí do funkcie Národná rada. Tá aj kontroluje jeho činnosť. V súčasnosti ju vedie Roman Konečný.
Čo sa tam deje

Objavili sa informácie, že Národný bezpečnostný úrad si predvolal na pohovor policajtov, ktorí pracujú na citlivých kauzách ako Očistec, Mýtnik či Judáš. Špekuluje sa, že by im mohol otvoriť bezpečnostné previerky.

Šéf úradu Konečný to nepotvrdil ani nevyvrátil, vo svojom stanovisku 20. júla ale vyhlásil, že nespochybňuje prácu polície, prokuratúry či súdov a že množstvo informácií na internete k tejto téme sú neoverené špekulácie.

„Ako bezpečnostná zložka štátu sme však často podvedome a neprávom ťahaní do týchto mocenských bojov,“ tvrdí Konečný.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22707136/vojna-p ... a-nbu.html
Spoiler
Zvrat v spore NAKA a inšpekcie. Svedok opísal ovplyvňovanie

Kto je kto
Spory
Stĺpček
Podcast

Vojnu policajtov zatiaľ všetci popierajú.

25. júl 2021 o 19:44 Roman Cuprik

Ilustračné foto.
Ilustračné foto. (Zdroj: NAKA)
Písmo:A-|A+ 78

BRATISLAVA. Dva policajné útvary si navzájom stíhajú ľudí, hádajú sa o vydanie spisov a došlo aj k ozbrojeným zásahom. Aj z vyhlásení NAKA a Inšpekcie ministerstva vnútra je vidieť, že medzi oboma inštitúciami je napätie, hoci ich nadriadení tvrdenia o vojne policajtov popierajú.

NAKA je elitný útvar Policajného prezídia, ktorý vyšetruje najväčšie politické a policajné kauzy. Úrad inšpekčnej služby je síce súčasťou Policajného zboru, no je podriadený ministrovi vnútra a má za úlohu stíhať trestné činy policajtov, a prípadne aj civilistov, ktorí sa v policajných kauzách objavia.

Teraz vyzerá, že sa oba úrady pustili do seba navzájom. Celý prípad sa týka kauzy ovplyvňovania svedkov, ktorú teraz inšpekcia rieši. V nej sa zdá, že policajti tlačili na niektorých kajúcnikov, aby vypovedali krivo. NAKA sa bráni, že to tak nebolo.

Tlaky na kajúcnikov zrejme skutočne boli. Ale jeden z podozrivých svedkov - Csaba Dömötör sa už priznal, a tvrdí, že to neboli policajti, kto ho na krivú výpoveď naviedli.

Situácia vyústila až do toho, že dočasne poverený riaditeľ inšpekcie Peter Scholtz stiahol vyšetrovateľku Dianu Santusovú z prípadu, kým sa všetky podozrenia nepreveria.

Napriek súčasnej situácii bývalý vyšetrovateľ Peter Vačok nevníma súčasnú situáciu ako vojnu medzi inšpekciou, SIS a vyšetrovateľmi NAKA.

„Ak dostane inšpekcia nejaký podnet, alebo má podozrenia voči policajtom, tak je povinná konať, je to jej úloha, to nie je nejaká vojna,“ hovorí Vačok.

Do akej miery môže stíhanie týchto svedkov ohroziť vyšetrovanie veľkých káuz z minulého roka, nie je zatiaľ jasné. Títo svedkovia v doteraz medializovaných kauzách neboli kľúčoví, ale ich svedectvá skôr potvrdzovali výpovede ostatných kajúcnikov.
Ako inšpekcia stíha kajúcnikov

Príbeh stíhania kajúcnikov začína ešte v auguste 2020 predtým, ako sa objavili správy o rozložení mafie v bezpečnostných zložkách v akciách Judáš, Očistec a Mýtnik.

Polícia vtedy pracovala na skupine takáčovcov a zadržala dvoch z nich Mateja Zemana a Csabu Dömötöra. Obaja začali s vyšetrovateľmi spolupracovať.

Dömötör vtedy vypovedal, že odviezol Zemana na stretnutie s dnes už bývalým šéfom daňových kriminalistov Ľudovítom Makóom a už nebohým príslušníkom SIS Františkom Böhmom. Na tomto stretnutí odovzdal Zeman obálku s hotovosťou 100-tisíc eur. za prepustenie bosa takáčovcov Ľubomíra Kudličku na slobodu.

Na tomto stretnutí sa údajne odovzdával úplatok za to, aby úrady nepreverovali Zemanove obchodné transakcie. Za tento odovzdaný úplatok nie je nikto stíhaný.

Zeman Dömötörovu výpoveď potvrdzoval.

Aj na základe týchto výpovedí polícia spustila akciu Božie mlyny a zadržala Makóa s Böhmom. Obaja sa priznali a stali sa z nich významní svedkovia vo viacerých kauzách. Böhm však o niekoľko mesiacov spáchal samovraždu.

Zároveň však pred niekoľkými dňami inšpekcia obvinila takáčovcov Mateja Zemana a Csabu Dömötöra aj spolu s podnikateľom Petrom Petrovom z toho, že úplne na začiatku svedčili krivo a výpovede zosúlaďovali.
Zatiaľ v tom nie sú policajti

Kým opozičný Smer tvrdí, že toto dokazuje manipulovanie so svedeckými výpoveďami zo strany polície a prokuratúry, inšpekcia zatiaľ žiadneho policajta či prokurátora neobvinila.

Vysvetlenie ponúkol verejnosti v piatok samotný Dömötör ešte pred rozhodovaním súdu, ktorý ho následne večer poslal do väzby.

Vyšetrovateľom Dömötör podľa obvinenia priznal, že nikdy nevidel, ako Zeman dáva obálku s úplatkom.

„Bol som ovplyvňovaný. Dozviete sa, kto to bol. Policajti to neboli,“ povedal Dömötör. Na krivú výpoveď ho podľa vyšetrovania nenaviedli policajti ale Peter Petrov.

Ten je podozrivý aj z toho, že sa ponúkol ako univerzálny svedok jednému vyšetrovateľovi v úplne inej kauze. Vyšetrovateľ si o tom spísal aj úradný záznam.

Petrovovou motiváciou podľa tohto záznamu bolo nejako uškodiť najmä bývalému policajnému funkcionárovi Bernardovi Slobodníkovi, ktorý sa priznal vo viacerých kauzách a svedčil aj proti Petrovovi. V minulosti mali pritom Petrov a Slobodník dobré vzťahy, s Petrovom sa kamarátila aj Slobodníkova dcéra.

„Na otázku vyšetrovateľa, čo chce v tomto konaní uviesť ako svedok, uviedol, že on chce vlastne "u..ať Béďa" (osobu Bernarda Slobodníka), pretože ho "natrel" v inom konaní,“ píše sa v obvinení, ktorého obsah získal portály topky.sk

V obvinení, sa ďalej uvádza, že Dömötörove tvrdenia boli vopred zosúladené aj s ďalším spolupracujúcim svedkom Matejom Zemanom.

Zeman je obvinený aj z toho, že podobne na krivú výpoveď navádzal aj konateľku spoločnosti TP Patrio Zuzanu Švárnu, aby zosúladila svoju výpoveď s Františkom Böhmom. TP Patriot aj Böhm sa objavujú v kauze krátenia daní známej pod názvom Slovenskí Texasania.

„Navádzal ju na krivú výpoveď, a to takým spôsobom, že jej povedal, že má myslieť najmä na svoju dcéru," cituje uznesenie portál topky.sk.
Správy od Čurillu
Prepis správ Čurillu

"1. Viezol Bandurku do Towers

2. Telefóny si nechali doma

3. Bandurka išiel s obálkou, kde mal 100 000, Čaba nevie, na čo boli tie lóve

4. Vysadil Bandurku a videl cez sklo, že si sadol ku Ferovi a po chvíli k nim prišiel Makó.

5. Bandurka vyšiel bez obálky, nechal ju Ferovi s Makóom.

6. Bolo to v čase, keď sa riešil pozemok na Drotárskej, to riešil Bandurka.

7. Moje meno nech tam nej..be"

Takáčovcov sa týkajú aj medializované správy od vyšetrovateľa Jána Čurillu, ktoré na tlačovkách vyťahujú opozičné strany Hlas a Smer.

Na základe nich tvrdia, že kauzy a stíhanie ich niekdajších nominantov je manipulované.

V správach Čurilla spomína svedka „Čabu“ teda Csabu Dömötöra. Dömötör odviezol „Bandurku“, čo je prezývka Zemana, na stretnutie s bývalým šéfom daňových kriminalistov Ľudovítom Makóom. Na tomto stretnutí Zeman odovzdal obálku, kde bolo stotisíc eur.

Keďže sú správy písané v bodoch, opozícia tvrdí, že šlo o inštrukcie pre Dömötöra, ako má vypovedať.

Naopak, Čurilla vyhlásil, že šlo o opis výpovede Dömötöra a tento opis výpovede poslal operatívcovi, čo dokazuje aj fakt, že správy boli poslané až dva dni po týchto výsluchoch.
Vyšetrujú sa navzájom
(zdroj: SME)

Pri veľkých korupčných kauzách ako Judáš a Očistec sa minulý rok inšpekcia neobjavovala, hoci medzi obvinenými boli aj vysokí policajní funkcionári.

To sa zmenilo zadržaním vtedajšieho šéfa Slovenskej informačnej služby Vladimíra Pčolinského. Po jeho zadržaní v marci 2021 minister práce zo Sme rodiny Milan Krajniak tvrdil, že je to pomsta NAKA za to, že Pčolinský dal trestné oznámenie na policajtov, ktoré začala preverovať inšpekcia.

Túto rétoriku postupne prebral aj opozičný Smer, ktorý bráni svojich nominantov vo väzbe.

Následne v máji inšpekcia ministerstva vnútra obvinila šéfa Branislava Zuriana z vynášania informácií len niekoľko dní po tom, ako odišiel z postu šéfa Národnej kriminálnej agentúry. Dokonca ho chcela zadržať u neho doma, ale Zurian bol v tom čase v zahraničí.

O niekoľko týždňov NAKA začiatkom júna zadržala šéfa inšpekcie nominovaného Smerom Adriána Szabóa pre podozrenia, že prijímal dary a úplatky v hotovosti minimálne vo výške 20-tisíc eur.

Následne v dňoch 10. a 11. júna inšpekcia urobila v NAKA raziu a zaistila spisy k viacerým kauzám. Bratislavský krajský prokurátor Rastislav Remeta raziu vysvetľoval tým, že vyšetrovatelia bratislavskej NAKA neboli ochotní spolupracovať a neskôr im spisy vrátili.

Naopak, šéf tímu Očistec Ľubomír Daňko v rozhovore pre aktuality.sk povedal, že ich inšpekcia ani len nezavolala na výsluch, aby si mohli situáciu vysvetliť.

„My sme od vyšetrovateľky nedostali žiadnu žiadosť o súčinnosť. Musíme si to vydiskutovať,“ povedal Daňko.
Otázniky pri vyšetrovaní

V júli potom znovu úradovala inšpekcia keď obvinila troch spolupracujúcich svedkov z krivej výpovede.

Stíhanie týchto kajúcnikov prebieha za zvláštnych okolností, keďže ešte pred samotným ich obvinením sa internetom šírili správy, že dôjde k veľkému zatýkaniu korunných svedkov, vyšetrovateľov NAKA aj dozorových prokurátorov v ich prípadoch.

Keď o niekoľko dní inšpekcia akciu spustila, obvinila len troch svedkov, ale nezačala stíhanie voči žiadnemu policajtovi alebo prokurátorovi.

Petra Petrova a Mateja Zemana pri akcii nenašli, zadržali len Csabu Dömötöra, ktorý sa priznal.

Po Petrovovi a Zemanovi vyhlásili pátranie. V rámci neho údajne zásahový tím inšpekcie povolaný z východného Slovenska zadržal v Pezinku auto operatívcom z NAKA pre podozrenia, že by mohli svedkov na úteku skrývať.

Zo strany NAKA, naopak, prišli sťažnosti na vyšetrovateľku inšpekcie Dianu Santusovú pre jej možnú zaujatosť.

Policajný šéf Peter Kovařík navyše tvrdí, že o zadržaní ľudí z NAKA nebol informovaný nikto z jej nadriadených, a preto musel nasadenie zásahovej jednotky v teréne preveriť.

"Je absolútne neprípustné, aby nasadenie takejto zásahovej jednotky schvaľoval funkcionár na najnižšej úrovni riadenia, ktorý na to nemá oprávnenie, a vedúca špecializovaného tímu túto skutočnosť vedela," vyhlásil Kovařík.

Dočasne poverený riaditeľ inšpekcie Peter Scholtz situáciu vyriešil tak, že vyšetrovateľku Santusovú odstavil od vyšetrovania, kým sa všetky podozrenia nepreveria. Súčasťou preverovania by mal byť aj detektor lži.

„Akékoľvek spochybňovanie práce inšpekcie je absolútne neprípustné, preto bolo nevyhnutné a potrebné prijať všetky uvedené opatrenia,“ povedala hovorkyňa ministerstva vnútra Barbara Túrosová.

Prokurátor Rastislav Remeta sa, naopak, práce vyšetrovateľky znovu zastal.„Dozorový prokurátor v postupe vyšetrovateľky nezistil žiadne procesné pochybenie, ktoré by odôvodňovalo prijatie príslušných opatrení,“ vyhlásil.
Pokračujú ďalej

Doterajšie udalosti na vyšetrovania inšpekcie nemali vplyv. Práca Santusovej tímu naďalej podľa šéfa inšpekcie pokračuje.

Zároveň aj samotný šéf tímu Očistec Daňko tvrdenia o vojne policajtov odmieta.

Všetky tieto spravodajské hry sa podľa neho dejú skôr preto, aby sa v budúcnosti nevyšetrili veci, o ktorých zatiaľ verejnosť nevie.

„Veci, ktoré sa vyšetrujú, sa už nedajú zastaviť. Má to svoj proces a dôkazná situácia je taká, že to pravdepodobne pôjde pred súd,“ povedal Daňko.

Je ale otázkou, ako to zasiahne do už prebiehajúceho súdneho pojednávania so špeciálnym prokurátorom Dušanom Kováčikom. V jeho prípade svedčia Dömötör a Zeman.

Kováčikov obhajca Erik Magál žiada, aby súd s jeho klientom ďalej nepokračoval.

Úrad špeciálnej prokuratúry sa k tejto žiadosti nechcel vyjadriť, ale upozoril, že aj tak všetky dôkazy vyhodnocuje súd.

"Podotýkame, že hlavné pojednávanie je verejné a veľmi pozorne sledované verejnosťou, ktorá má tak možnosť verejnej kontroly," povedala hovorkyňa prokuratúry Jana Tökölyová.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22707851/vojna-p ... l?ref=njct
Spoiler
Babiš mladší: Otec chcel, aby som zmizol. Liekmi ma dopovali nielen na Kryme

Syn českého premiéra prehovoril o podmienkach zavlečenia.

26. júl 2021 o 7:22 Nina Sobotovičová

Andrej Babiš mladší (Zdroj: PRE SME PETR NAŠIC)
Písmo:A-|A+ 60 464
[ Dostávajte Ranný brífing SME e-mailom:
Prihláste sa na odber jedným klikom. ]

ANDREJ BABIŠ MLADŠÍ verejne prvýkrát prehovoril pred dva a pol rokom. Priznal vtedy, že ho jeho otec a český premiér Andrej Babiš nechal uniesť na Krym, aby nemohol svedčiť v dotačnej kauze Čapí hnízdo.

V kauze údajného podvodu pri čerpaní európskych dotácií premiéra Babiša ešte stále stíhajú. Polícia ho obviňuje, že prepísal firmu na svoje deti vrátane Andreja mladšieho, aby mohol žiadať dotácie pre malé podniky. Jeho holding Agrofert na dotácie nárok nemal. Český premiér takto údajným podvodom získal 50 miliónov českých korún.

Dva a pol roka sa kauza únosu Babiša mladšieho neposunula, tento rok ju už polícia prestala vyšetrovať s tým, že si to vymyslel. V máji sa preto Babiš mladší rozhodol pre Český rozhlas opäť prehovoriť, aby podľa vlastných slov očistil svoje meno.

„Chvíľu mi trvalo, kým som prestal naivne veriť, že vlastný otec by mi nemohol ublížiť,“ priznáva v e-mailovom rozhovore pre SME, v ktorom poskytol o svojom únose ďalšie podrobnosti.

Opisuje, ako vyzeralo jeho násilné zavlečenie na Krym a ako ho spolupracovníci jeho otca dopovali psychofarmakami. Z vyjadrení Babiša mladšieho vyplýva, že hoci ako pilot prešiel v Spojených štátoch najprísnejšími psychotestami, spolupracovníci jeho otca sa z neho snažili urobiť schizofrenika, ktorý je neschopný svedčiť v kauze Čapí hnízdo.
Vypnúť reklamu

Prečo ste sa rozhodli prísť pomáhať do juhomoravských obcí spustošených tornádom?

Kamarátka, s ktorou som v kontakte na Instagrame, mi poslala odkaz s tým, aká situácia je práve na južnej Morave. Mal som dve možnosti – buď jej zaželať veľa šťastia pri pomáhaní miestnym, alebo som tam mohol prísť a pomôcť sám. Tak som prišiel.

Ako miestni reagujú na to, že im pomáha premiérov syn?

Sú veľmi priateľskí, cítim sa medzi nimi dobre.

Kedy ste sa s otcom videli naposledy?

V novembri 2018. V tom čase v médiách rezonoval škandál, keď sa prevalilo, že ma predtým otcov ruský zamestnanec Petr Protopopov proti mojej vôli odvliekol na Krym. On ma tým vtedy musel prísť umlčať do Švajčiarska, lebo som o celom prípade začal komunikovať s novinármi.

Bol som tiež pripravený vypovedať na polícii o jeho kriminálnej ekonomickej kauze okolo farmy Čapí hnízdo. Práve pre túto kauzu otec zariadil, aby ma odvliekli na Krym.

Čo od vás otec chcel, keď za vami v roku 2018 prišiel do Ženevy? Vyvíjal na vás nátlak?

Povedal mi, aby som si vymazal svoj e-mailový účet, z ktorého som predtým informoval políciu o tom, čo sa mi stalo, a z ktorého som aj komunikoval s novinármi. V mojej neprítomnosti potom psychickým nátlakom presvedčil moju matku, aby z pripraveného papiera prečítala do kamery, že sme akože obklopení novinármi a že jej vlastný syn je naozaj psychicky chorý.

Podvolili ste sa otcovi a zmazali svoju e-mailovú adresu?

Ani náhodou.

Ako by ste opísali váš súčasný vzťah s otcom? Ste s ním v nejakom kontakte, napríklad telefonickom?
Súvisiaci článok Babišov syn sa znovu ozval: Otec sa ma chcel zbaviť, povedal mi to

Zablokoval som si jeho číslo, aby mi dal pokoj a nesnažil sa ma prípadne psychologicky ovplyvniť. Je absurdné, aby vo vzťahu medzi otcom a synom nastala takáto situácia, ale to, čo mi spôsobil a čo ma ešte malo čakať, je také strašné, že to človek dokáže pochopiť len vtedy, ak sa niečo podobné stane aj v jeho živote.



Mrzelo vás, keď sa o vás otec pred novinármi vyjadroval ako o psychicky chorom človeku?

Neprekvapilo ma to. Viem, že je schopný všetkého, ale myslím si, že sám seba nemohol viac zhodiť, ako takýmto vyjadrením o svojom synovi. Aspoň vidíme, čo všetko dokáže, keď sa snaží chrániť si vlastnú kožu.
Vypnúť reklamu

Ibaže dnes sa čoraz viac ľudí presviedča o tom, že som viac ako v poriadku. Pre tých, ktorí ma poznali, to nie je žiadne prekvapenie. Pred mojou nútenou hospitalizáciou som totiž získal zdravotný certifikát pre letcov prvej triedy. Ten ma oprávňoval až do roku 2013 súkromne prepravovať pasažierov a okrem iného to bol doklad potvrdzujúci, že som psychicky v úplnom poriadku.

Psychiatrička Dita Protopopová – politická kolegyňa môjho otca a manželka môjho únoscu – však o mne v roku 2015 zjavne na objednávku vyrobila diagnózu paranoidnej schizofrénie s tým, že sa choroba u mňa údajne začala rozvíjať už v roku 2008.

Nebolo to však domyslené do detailov, pretože práve v tom čase som v Spojených štátoch amerických absolvoval štúdium a výcvik, aby som sa mohol stať pilotom a získal som už vyššie zmienený certifikát.

(Dita Protopopová je v súčasnosti stále Babišovou politickou kolegyňou, ako to formuluje jeho syn. Je tajomníčkou Rady vlády pre duševné zdravie, ktorá spadá pod ministerstvo zdravotníctva, pozn.)

Mali ste niekedy oficiálne stanovenú psychiatrickú diagnózu? Ak vám dovtedy žiadna psychiatrická diagnóza stanovená nebola, ako si vysvetľujete vyjadrenie lekárky Dity Protopopovej, že sa u vás v roku 2008 začala rozvíjať schizofrénia?



Vidím, ako za otcom stoja ľudia naviazaní na ruské peniaze, ale Česká republika, takisto ako Slovensko, musí patriť na Západ. Je šialené, že veľa Čechov nevidí všetko to zlo, a nechajú sa kúpiť šiškami, ktoré otec rozdáva voličom, alebo pár korunami pri zvyšovaní dôchodkov.„

V roku 2015, keď Dita Protopopová s týmto tvrdením prišla, sa už polícia seriózne zaoberala vyšetrovaním môjho otca v kauze Čapí hnízdo.

Takže môj otec si doktorku Protopopovú proste spracoval, zariadil jej začiatok politickej kariéry a potom jej vybavil lukratívny post šéfky reformy psychiatrie v ČR, ktorý zastáva doteraz.

Jej manžela Petra Protopopova, ktorý v minulosti predával bicykle a bol dvakrát odsúdený za krádež áut. Otec ho zamestnal svojom holdingu Agrofert a zároveň z neho urobil môjho „opatrovateľa“.

Prečo lekárka Protopopová v posudku vyslovene špecifikuje rok, v ktorom sa u vás mala údajná schizofrénia začať rozvíjať a prečo je ním práve rok 2008?

Začiatok problémov s Čapím hniezdom sa totiž spája práve s rokom 2008 a prevodom akcií z toho obdobia, v ktorom som figuroval. Práve o ten prevod sa nadovšetko zaujímala polícia.

Preto si Protopopová doslova z prsta vycucala, že práve v tom čase sa u mňa začala rozvíjať údajná schizofrénia. Urobila to bez toho, aby pre svoje tvrdenie mala akýkoľvek dôkaz, aspoň nejakú lekársku správu. Predtým som nikdy nebol psychiatrickým pacientom.
Vypnúť reklamu

Protopopová zároveň v správe pre políciu uviedla, že nie som schopný dôveryhodne o ničom vypovedať ani svedčiť, a že som nebol v poriadku ani v čase, keď som niečo v súvislosti s akciami podpisoval.

Mimochodom, Protopopovej otec dostal ocenenie priamo z rúk Vladimira Putina, takže jej hry s mojím otcom, a teda bývalým spolupracovníkom ŠtB sú pokračovaním rodinnej tradície. Česká republika sa takýchto komunistických praktík, bohužiaľ, dodnes nezbavila.

Aká je vaša spojitosť s kauzou Čapí hnízdo?

Podpisoval som nejaké dokumenty, ktoré súviseli s akciami Čapího hnízda. Dala mi to podpísať Petra Procházková z Agrofertu s tým, že je to len „niečo pre otecka“.

Bolo to asi 20 strán posiatych malým písmom, pričom text obsahoval výrazy a spojenia, ktorým normálny človek nemôže rozumieť.

Ešte mi s úsmevom povedala – „neboj sa, podpíš to a máš na dnes pokoj”. Vtedy som nemal dôvod nedôverovať vlastnému otcovi, tak som s podpisom veľmi neotáľal. Nikdy by mi nenapadlo, že by taká veľká firma ako Agrofert mohla byť bandou podvodníckych šmejdov.

Takže vy ste nič nepodpisovali ani nekupovali z vlastnej iniciatívy?

Nie, žiadna moja iniciatíva v tom nebola. Keď som dané dokumenty podpisoval, ani som nevedel, že ide o nákup akcií. Jednoducho som zvykol dostávať telefonáty buď od rodinného príslušníka alebo otcovho zamestnanca s tým, že mám prísť a niečo podpísať. Zďaleka to nebolo prvýkrát, čo som niečo takto podpisoval v tomto okruhu ľudí. Bohužiaľ, otec – diktátor ma takto vycvičil.



Ako ste vlastne mohli v roku 2008 podpísať zmluvu na nákup akcií Čapího hnízda, keď ste v tom čase boli preukázateľne v Spojených štátoch?

Agrofert podla mňa môj podpis ešte aj antedatoval s tým, že som to akože podpísal ešte v roku 2008. V skutočnosti mi to dali podpísať o niekoľko rokov neskôr.

Prečo ste sa opäť rozhodli o celej tejto kauze prehovoriť práve teraz?

Vlastne som sa vo februári tohto roka rozhodol, že viac o ničom hovoriť nebudem. Potom som však prišiel do kontaktu s ľuďmi, ktorí mi otvorili oči.

Ako to myslíte?

Informovali ma o veciach, o ktorých som dosiaľ netušil. Týkali sa aj môjho prípadu, aj rôznych aktivít môjho otca. S hrôzou som sa oboznamoval s doslova mafiánskou skladačkou udalostí, ktoré viedli k mojej dehonestácii a zničenému zdraviu. Aj k zničeniu kariéry, ktorú som si vysníval a veľa som pre ňu urobil.

Potom už som nemohol len pozorovať, čo otec robí, a koľko ľudí mu slepo verí. Pretože ak bol niekto schopný urobiť niečo také podlé vlastnej krvi, čo potom môže spôsobiť iným?

Vidím, ako za otcom stoja ľudia nadviazaní na ruské peniaze, ale Česká republika, takisto ako Slovensko, musí patriť na Západ. Je šialené, že veľa Čechov nevidí všetko to zlo, a nechajú sa kúpiť šiškami, ktoré otec rozdáva voličom, alebo pár korunami pri zvyšovaní dôchodkov. Zlý človek jednoducho nemôže konať dobro.
Súvisiaci článok Keď Česko vyhostilo Rusov z ambasády, utíchli aj prokremeľskí trollovia

Ako a kedy presne ste sa ocitli na Kryme? Trváte na tom, že vás tam odvliekli proti vašej vôli?

Na Kryme som sa ocitol v roku 2017, v čase, keď polícia v kauze Čapí hnízdo obvinila 11 ľudí vrátane mňa a môjho otca. Moje obvinenie neskôr stiahla. Otec vtedy proste chcel, aby som zmizol z Česka, a povedal mi to do tváre, no iba medzi štyrmi očami.

Protopopovovci sa mi vyhrážali, že ak neposlúchnem a neodídem, zavrú ma na psychiatriu.

Keď sa z vašej psychiatričky, ktorú vám nanútili, stane zločinec, ktorý sa vám spolu s manželom kriminálnikom vysmieva do očí, tak vás to pripraví aj o vlastnú vôľu.

Ak došlo k ceste na Krym proti vašej vôli a po vyhrážkach, prečo ste sa polícii Českej republiky z Krymu neozvali skôr, ale až v januári 2018?

Keby som sa o niečo také pokúsil na území anektovaného Krymu, Protopopov by sa o mňa „postaral” veľmi rýchlo. Pred zavlečením sa mi napríklad podarilo ujsť do Paríža, kam ma však Protopopov prenasledoval, tak som to vyriešil tak, že som na parížskom letisku nasadol na prvý možný let a skončil som v Hongkongu.

Aj tam ma však vystopovali a otec mi tam zavolal priamo do izby hotela, v ktorom som sa ubytoval. Potom som sa vrátil do Prahy v nádeji, že sa s otcom nejako dohovorím, aby ma zbavil Protopopova. Nič také sa nestalo.

Zato Protopopová mi dvakrát za trest zvýšila dávky psychofarmák, z ktorých mi bolo hrozne zle. A to len preto, lebo som si dovolil utiecť od jej manžela, ktorý sa mi vyhrážal fyzickým násilím.

Na Kryme ma napríklad Protopopov odviedol do psychiatrickej ambulancie, kde mi dali dvojitú dávku depotnej injekcie (účinná látka sa po podaní takejto injekcie dostane do tela síce okamžite, no uvoľňuje sa dlhodobo, pozn.). Ampule priviezol z Prahy, tie mu dala jeho manželka so sebou. A to všetko urobil bez môjho súhlasu.

Keď som tam bol, tak som uvažoval o následkoch prípadného volania o pomoc a dospel som k záveru, že by som na Rusmi okupovanom území nemal šancu dovolať sa pomoci.

Nakoniec ste sa však na českú políciu obrátili, zmenili ste názor?



V žiadnom prípade nemám politické ambície. Len by som si želal, aby ľudia nevolili extrémistov, ale ani cholericko- psychopatických starnúcich oligarchov.„

Obrátil, ale to som už nebol na Kryme, premiestnili sme sa do mesta Krivoj Rog. Vtedy sa mi Protopopov vyhrážal ďalšou hospitalizáciou aj tým, že ma s otcom dajú zavrieť na psychiatriu na doživotie.

To už bola urgentnejšia situácia, no našťastie nastala, keď som bol v priateľskejšom prostredí, na neokupovanej Ukrajin,e a tak som sa konečne pokúsil zohnať pomoc.

Z Ukrajiny som písal e-mail na slovenské aj švajčiarske veľvyslanectvá, pretože mám dvojité občianstvo. Nikto mi však neodpovedal. Česká polícia zareagovala tak, že sa v podstate uspokojila s vyjadrením môjho otca, že so mnou hovoril cez telefón a že som v poriadku.

Otec potom po mňa poslal Protopopova, ktorý ma odviezol do Bratislavy. Odtiaľ sa mi na druhý deň podarilo autobusom utiecť do Švajčiarska. Utiekol som takmer bez peňazí, bez vecí, oblbnutý psychofarmakami. A práve tam za mnou potom otec prišiel, aby na mňa tlačil a snažil sa docieliť, aby som prestal komunikovať s novinármi.

Ako plánujete v tejto kauze ďalej postupovať? Chcete svedčiť proti vášmu otcovi?

Keď sa stretnete s takýmto zlom, tak najprv utekáte a nechcete tomu všetkému veriť. A potom, čo dosiahnete bezpečie, tak pokojne aj dva roky váhate, ako ďalej. Neviete, či máte právnika, ktorý naozaj obhajuje vaše práva, alebo, naopak, za vaším chrbtom pracuje pre niekoho, kto vám chce uškodiť.

Keby som mohol, svedčil by som proti môjmu otcovi. Česká polícia sa však vyjadrila, že o moje svedectvo už nemá záujem, vraj iba ak prídem sám. Je to celé cirkus.

A to posledné tri roky hovorili, že ma nemohli zastihnúť s predvolaním na výsluch, čo nebola pravda, pretože má nikto na výsluch nepredvolal. Niektorí novinári ešte teraz ignorujú moje slová a píšu, že som sa dobrovoľne nechcel dostaviť k výsluchu.

V uplynulých dňoch ste na twitteri zdieľali veľa príspevkov, ktoré kritizujú osobu aj politiku vášho otca, pridali ste k nim aj zopár vlastných. Chcete sa takto voči svojmu otcovi vyhraniť?

Myslím si, že odo mňa dostal jasný odkaz. A ja mám už jasné ciele v novom živote.
Môj doterajší život mi zničili dokonca aj ľudia z blízkej rodiny.
Vypnúť reklamu

Urobím všetko preto, aby som sa domohol spravodlivosti, aj keď mi to nevráti posledných šesť rokov života, ktoré pre mňa boli čistým hororom. Pravdepodobne moju snahu ešte budú sabotovať, moc je zatiaľ na otcovej strane, ako inak. No teraz sa už nevzdám.

Prečo otca otvorene kritizujete až teraz?

Chvíľu mi trvalo, kým som prestal naivne veriť, že vlastný otec by mi nemohol ublížiť. Dnes už mám dôkazy o mnohých neprávostiach vo forme dokumentácie a záznamov, dokonca sú už aj v rukách viacerých ďalších ľudí, ktorým dôverujem. Takže keby sa so mnou čokoľvek stalo teraz, verím, že sa tieto dôkazy nestratia.

Máte politické ambície?

V žiadnom prípade. Len by som si želal, aby ľudia nevolili extrémistov, ale ani cholericko- psychopatických starnúcich oligarchov.

Čítajte viac: https://svet.sme.sk/c/22706953/rozhovor ... l?ref=njct
gorsche
Medium Star
Medium Star
Príspevky: 389
Registrovaný: 23 feb 2015, 12:23

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa gorsche »

hojko
Site Admin
Site Admin
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 38514
Registrovaný: 24 apr 2004, 18:29
Bydlisko: Európa
Kontaktovať používateľa:

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa hojko »

Spoiler
Viete, kto boli u nás v 18. storočí celebrity? Špičkoví šéfkuchári. Trhali sa o nich všetci, ktorí niečo znamenali. Z Blatnického hradu dokonca v roku 1721 šéfkuchára ukradli a odviedli ho na Dolnú zem.

„Gróf Révai ho však dal vypátrať a doviesť naspäť,“ hovorí etnologička, historička a muzeologička Zora Mintalová-Zubercová, ktorá sa špecializuje na kulinárnu históriu strednej Európy. O historickom stolovaní na našom území rozprávala nedávno na prednáške Od prstov k príborom, sprievodnom podujatí výstavy Prestreté v Galérii ÚĽUV v Bratislave.

Hostiny boli veľkolepými podujatiami už v 14. storočí, keď hodovali takmer bez výnimky len muži. Stoly v rytierskych sálach boli masívne, aby vydržali bujaré oslavy.

Neskôr boli dôležitou súčasťou stolovania obrusy. Ak niektorému z hostí dvorný ceremoniár, herold, obrus rozrezal, mal veľký problém. „Bolo to ako vypovedanie vojny, nepriateľstva, niečo ako o pár storočí neskôr hodená rukavica,“ opisuje Mintalová-Zubercová.

Vzácne obrusy s ozdobným tkaním sa dovážali z Talianska, ale vyrábali sa aj u nás, napríklad v Košiciach, Bardejove či Bratislave. „Keď sa vydávali dcéry palatína Thurza, jedna dostala sto, druhá osemdesiat obrusov,“ približuje etnologička.

Ak si chcel domáci pán mimoriadne uctiť hostí, vlastnoručne porcioval mäso. Patrilo to medzi bežné mužské zručnosti v tomto prostredí, tak ako ovládanie šermu. Inak prichádzalo jedlo z kuchyne už naporciované.
Utierali sa do obrusu
Prvým nástrojom na jedenie bol nôž a každý muž si ho nosil so sebou. Na tomto obraze z roku 1480 je s ním zobrazený sv. Bartolomej.
Prvým nástrojom na jedenie bol nôž a každý muž si ho nosil so sebou. Na tomto obraze z roku 1480 je s ním zobrazený sv. Bartolomej. (zdroj: Všetko okolo stola I., Zora Mintalová-Zubercová (2009))

S tým súvisí aj odpoveď na otázku, ktorý nástroj na jedenie bol prvým. Nebola to lyžica ani vidlička, ale nôž. Muži si nosili nôž, ktorý používali pri jedle, stále so sebou. To však neznamená, že boli stolovníci zvlášť čistotní.

„Jedlo si mohli dať do úst aj na nožíku, ale aj tak sa zababrali, mali mastné prsty aj brady. Po jedle si ruky vyutierali do obrusov, kabátcov či nohavíc,“ opisuje Mintalová-Zubercová.

Kosti a to, čo stolovníkom nechutilo, hádzali pod stôl poľovníckym psom.

Kuchári mali čo robiť, keďže veľmoži bežne jedli aj dvadsať druhov jedál a na veľkých hostinách ich bolo aj sto.

Vrcholom hodovania boli paštéty. „U nás na svadbách napríklad priniesli obrovskú paštétu a vyleteli z nej holuby,“ približuje etnologička.

Keď k nám prenikla renesancia a na hostiny začali bežne chodiť aj ženy, vyžadovalo si to jemnejší nábytok, čalúnené poťahy, vankúše, kreslá či obrazy na stenách.

Za stolom už platili prísne pravidlá. „Nesmelo sa špárať v zuboch, smrkať ani utierať si nos do obrusu.“ Rozdávali sa obrúsky na utieranie, hostia si umývali ruky v malých prenosných umývadlách. Čisté ruky však neboli všetko.

„Keďže hygiena namiesto umývania spočívala skôr v množstve voňaviek, ešte stále stolovníkov otravovali blchy. Dámy bežne na hostinu nosili malé kožušinové chvostíky upevnené v drahocennej rukoväti na ich chytanie,“ rozpráva etnologička.
Čertov nástroj: vidlička

Renesancia priniesla aj vidličku. Nevyzerala však tak ako dnes, mala len dva zuby a pripomínala čertovské vidly. Ženy v Taliansku, ktoré prvé vidličky používali, preto okolie odsudzovalo.

Aj tak uchvátili nežnejšie polovičky natoľko, že im ich manželia kupovali ako vzácny darček. „Ženy ich nosievali ako šperky, rúčku mali zdobenú perleťou či zlatom, časti boli zo skla, dokonca v nich bývali vsadené polodrahokamy,“ dopĺňa.

Vidlička s tromi zubmi sa u aristokracie objavila v 17. storočí, u nižšej šľachty a mešťanov až oveľa neskôr.

Mnohé príbory, najmä nože, u nás vyrábali habáni, náboženská sekta, ktorá utiekla pred prenasledovaním v Nemecku a Holandsku. Títo skvelí nožiarski majstri pracovali v Moravskom Jáne, vo Veľkých Levároch aj v Sobotišti. Oceľ na výrobu čepelí dovážali z Horného Rakúska, zdobené rukoväte vyrábali zo striebra, slonoviny či z perlete.

Hoci vo vyšších vrstvách chodievali ženy na hostiny, v tradičnom roľníckom prostredí sa u nás niekedy ani nemohli posadiť za stôl.

V 18. storočí bol na dedinách v horských oblastiach stôl veľmi váženým symbolom rodiny. „Často vydržal aj 250 rokov, prechádzal z generácie na generáciu.“ Nesmelo sa na ňom krájať a prípravné práce sa namiesto toho robili na laviciach pri peci.

Za vrchstolom však mohol sedieť len otec, hlava rodiny, a okolo stola najstarší synovia s manželkami. Mladšie ženy si nenápadne zobkali spoza stola a kŕmili pritom aj deti.

„Koncom 19. storočia sa to považovalo ešte stále za samozrejmé a ojedinele v niektorých domácnostiach na Orave či Kysuciach tento zvyk pretrval až do 20. rokov 20. storočia,“ rozpráva Mintalová-Zubercová.

Niektoré stoly fungovali aj ako akási chladnička, namiesto nôh mali skrinku s dvierkami, kde domáci v lete schovávali napríklad mliečniky s mliekom. Panstvo a mešťania na tom boli lepšie, tí si mohli dovoliť ľad zo Štrbského plesa.
Mnohé príbory, najmä nože, u nás vyrábali habáni. Táto kazeta s cestovným príborom je z juhozápadného Slovenska zo 17. až 18. storočia.
Mnohé príbory, najmä nože, u nás vyrábali habáni. Táto kazeta s cestovným príborom je z juhozápadného Slovenska zo 17. až 18. storočia. (zdroj: Všetko okolo stola I., Zora Mintalová-Zubercová (2009))
Pomýlené národné jedlo

Etnologička zdôrazňuje, že strava na našom území rozhodne nebola jednoduchá a obyčajná, meštianska gastronómia bola nesmierne bohatá. Babilonova kuchárska kniha z 19. storočia obsahuje také recepty, že by sa ľudia čudovali.

„Už v 17. storočí u nás nebol problém upiecť teľa, v ňom prasiatko a v ňom holúbka, všetko bolo dobre prepečené, nebolo to spálené ani tvrdé. Strava bola skvelá,“ približuje.

„Napriek tomu sme povýšili halušky s bryndzou na naše národné jedlo. Pritom ich jedli tí najchudobnejší v horských oblastiach, pastieri, drevorubači, furmani. Na juhu Slovenska, kde boli bohaté šíre pláne, kde sa urodilo všetko možné, ovce nechovali,“ opisuje.

Za to, že sú bryndzové halušky národným symbolom Slovenska, podľa nej vďačíme českej spisovateľke Božene Němcovej. „Počas svojich romantických potuliek po slovenských salašoch ju nimi pohostili. „Bola to ona, kto ako prvý vyhlásil bryndzové halušky za naše národné jedlo.“

To, že na rozdiel od Francúzov alebo Talianov sme si zvolili našu typickú gastronómiu na základe stravovania najchudobnejších, je podľa nej spôsobené najmä rokmi socializmu.

„Hovorili sme len o kuchyni jednoduchého roľníckeho ľudu a vynechali sme remeselníkov, mešťanov, vyššie vrstvy. Pripravili sme sa tak o množstvo úžasných informácií,“ myslí si.

V stredoveku u nás boli tradičným jedlom kaše, chudobní ich mali z prosa, pšena alebo pohánky, boháči z mäsa či ovocia. „Kašou s hrozienkami či mandľami si uctili aj panovníka,“ opisuje etnologička.

Až prvá svetová vojna naučila ženy v meštianskych domácnostiach šetriť. Kým pred ňou spisovateľka Terézia Vansová v kuchárskej knihe vyzývala v recepte „daj do toho dvadsať vajec“, počas vojny sa museli kuchárky uskromniť.

„Múka sa vyrábala napríklad aj z gaštanov a často sa predávali podvodne zomleté náhrady, napríklad z koreňov. Ešte aj po skončení vojny sa do paštét pridávali zemiaky a zemiaky nahrádzali aj fašírky,“ uzatvára Mintalová-Zubercová.
Zora Mintalová-Zubercová

Narodila sa v Martine a vyše tridsať rokov pôsobila v Slovenskom národnom múzeu v tomto meste. Spolupracovala tiež s mnohými vedeckými pracoviskami v zahraničí. Je autorkou a spoluautorkou vyše päťdesiatich muzeálnych výstav na Slovensku i v zahraničí. Okrem množstva odborných štúdií a článkov vydala dve desiatky knižných publikácií zameraných na históriu, kulinárske tradície a zvyky. Patria k nim úspešné tituly Z turčianskej kuchyne, Veľká kniha slovenských Vianoc, Všetko okolo stola I, Všetko okolo stola II alebo Sladké zbrane žien, Vianoce na Slovensku alebo jej nedávna publikácia Tradície na Slovensku.
cinges
King
King
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 1996
Registrovaný: 05 mar 2007, 13:58
Kontaktovať používateľa:

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa cinges »

bol by niekto ochotny mi totok stiahnut ako pdf, aj s fotkami? diky :)
https://plus.sme.sk/c/22701164/boli-ich ... -dych.html
Napísať odpoveď