Obraciam sa na vás s menšou prosbou o prediskutovanie istého životného stavu s nádejou že možno nájdem ľudí, ktorí už vo svojom živote videli podobné príbehy/osudy.
Tak čo ma trápi ? (ak ma to teda vôbec nejako moc trápi ? )
Momentálne mám 25 rokov, za chvíľu 26 a mám solídneho tušáka že mám všetky predpoklady k tomu aby som žil svoj život ako navždy slobodný jedinec. Ide mi o to že počas svojho života som mal "normálny" vzťah v živote asi iba jedenkrát, trvalo to rok, síce to bol pekný čas, ale ukončil som to s tým že som v ňom už nejako nemal chuť pokračovať. Proste nejako som potreboval byť viac sám, neriešiť potreby a pocity druhých, investovať do nich svoj čas. Spätne tento krok nehodnotím ani pozítívne ani negatívne, malo to svoju logiku, na druhú stranu sme si výborne rozumeli, v podstate to šlo celý čas bez hádok a dievča chápalo že som trochu selfcentrista a nevýhody z toho plynúce.
Nuž poslednou dobou si ale čím ďalej tým viac uvedomujem že možno ani nehľadám nejaký vzťah/partnera.
Ono to má viacero rovín, rovina A je že mám jeden defekt na tvári, ktorý ma nerobí úplným krásavcom, ale zase na druhú stranu som chudý vysoký, celkom dosť športujem a mám milú povahu teda ako sa mi už viackrát v živote potvrdilo, asi to nie je jednoduché ako u niektorých jedincov ale z dlhodobého hľadiska som schopný presvedčiť(namotať) dievča aj keď to nie je také rýchle ako u niektorých pohľadných jedincov.
Rovina B je že síce mám fajn povahu, nemám sa problém dať do reči s hocikým, ale som tak trochu samotár/ emočne chladný človek ? Čo si pod tým predstaviť ? Uvediem príklad: síce mám milión X dobrých kamošov, nemám však nejaké najlepšieho kamoša. Dokážem si nejakou babou vybudovať fajn vzťah, ale nie som ju už schopný pustiť dostatočne blízko k sebe, akpo keby tam bol proste vo mne prirodzene nejaký blok, ktorý mi dovoľuje pustiť ľudí blízko, ale keď to už má presiahnúť nejako moc osobnú rovinu proste začnem byť ostražitý a za ňu už nejdem. Proste vždy u mňa akokeby prevládalo rácio nad emóciami a teda častokrát pri zlomových situáciach, kde som sa mal napríklad pre zachovanie spolupatričnosti k priateľom rozhodnuť emočne som sa rozhodol racionálne čo nemuselo pôsobiť správne v niekoho očiach.
Rovina C je dosť spoločná s rovinou B a to je to že mi proste nevadí samota. Ako som už spomenul som dosť individualista a selfcentrista a väčšinou sa bohužiaľ riadim ako keby bolo vždy na prvom mieste slovíčko JA. Príklad: Tri roky dozadu sme boli na prechode pohoria v zahraničí a boli sme skupina 5 ľudí. Dva dni pred odchodom to 4 ľudia chceli skrátiť o a byť doma o deň skôr, mne sa ten plán nepáčíl a keďže moja spolupatričnosť k čomukoľvek je skoro nulová tak som proste pokračoval tak ako som chcel ja(samozrejme bolo to bez akýchkoľvek negatívných pocitov, teda aspoň tak som to vnímal ja). Takýchto príkladov by sa dalo nájsť milión.
Všetky tieto vyššie popísané roviny (a asi by sa ich dalo nájsť aj viac) ma IMHO stavajú do pozície ideálneho kandidáta na staromládenectvo, nieže by mi to nejako vadilo. Na druhú stranu je toto čo v živote chcem ? Nebolo by skôr lepšie byť v živote v nejakom fajn vzťahu ?
Odpoveď je že neviem.
Nedá sa byť v živote prorokom, asi nikto nemá čarovnú guľu, ktorú pošúcha a povie mi čo ma čáká, ale čo má zaujíma je váš názor.
Stretli ste sa niekedy v živote s človekom s podobným profilom ako som vyššie popísal ? Ako to s ním dopadlo/ funguje ?
Myslíte že sa to môže zlomiť a ísť opačným smerom, alebo moje vlastnosti sa časom ešte viac zatvrdia a budú ešte výraznejšie ?
Každopádne ďakujem každému kto to dočítal až do konca a budem vďačný za akúkoľvek radu/poznámku/postreh