POVAŽIE. Mária bola po začiatku vojny na Ukrajine v šoku ako väčšina z nás. No po chvíli sa spamätala a rozhodla sa, že pomôže utečencom. Zapojila sa do výzvy a ponúkla svoj byt ako útočisko ženám a deťom, ktoré museli Ukrajinu kvôli vojne opustiť. Je sama, má trojizbový byt a preto v tom nevidela problém.

Na ponuku zareagovala žena, matka so štvorročným synom. Prišla vlastným vozidlom, doviezla ešte ďalšiu matku s dcérou, ktoré pokračovali smerom do Nemecka. Keďže Ukrajinka Jelena nemala žiadne väzby v iných Európskych štátoch, rozhodla sa zostať v susednom Slovensku.

Manžel zostal brániť svoju krajinu a Jelena cestovala stovky kilometrov cez ostreľované a bombardované mestá. Podľa slov Márie bola po príchode vydesená a trvalo niekoľko dní, kým sa upokojila a prestala sa strhávať od strachu.

No s aklimatizáciou Jeleny a jej malého syna prišli komplikácie so susedmi. Na Máriu začali verbálne útočiť za to, že pomohla žene v núdzi. Prišlo aj k horším konfliktom, sused jej zamedzil vstup do bytového domu a požadoval, aby utečencov vysťahovala.

Mária chcela pomôcť utečencom dlhodobejšie. Ponúkla teda izbu vo svojom byte na neurčitý čas. „Nemám veľké možnosti, ale keďže žijem sama v trojizbovom byte, nevidím problém v tom, keď budem mať ubytované ešte ďalšie dve, tri osoby.“

Keď sa jej ohlásila Ukrajinka Jelena s malým synom, že nemajú kam inam pokračovať a nechcú putovať po hoteloch, potvrdila jej svoju ponuku ubytovania na neurčitý čas.

„Prišli vo večerných hodinách. Do Žiliny viezla ďalšiu ženu s dcérou z Ukrajiny, ktoré odtiaľ pokračovali do Nemecka. Do auta ich zobrala kúsok od svojho domu neďaleko Irpine, keď s dcérou a jedným kufrom utekali pešo po ulici. Jelena bola vyčerpaná, synček spal v autosedačke,“ povedala Mária.

Jelena chcela ísť hneď do Trenčína vybaviť potrebné doklady na cudzineckú políciu. „Prehovorila som ju však, aby sa najskôr vyspali a že pôjdeme ráno. Bála sa, aby neporušila nejaký zákon. Všetko však bolo v poriadku a spolu so synom dostali štatút odídenca.“

Mária je živnostníčka, takže si mohla dovoliť venovať čas svojim hosťom a pomôcť im s aklimatizáciou. „Ponúkla som sa, že im pomôžem všetko povybavovať a aj zorientovať sa. Jelena bola vďačná a viditeľne sa jej uľavilo. Po ceste do Trenčína mi povedala, že nechce zneužívať našu pohostinnosť a že mi od prvého dňa chce platiť ako by bola v prenájme. Doťahovali sme sa ako babky na trhu o papriku.“

Jelena Márií vysvetlila, že jej manžel, ktorý na Ukrajine zostal brániť svoju vlasť a narukoval, v mierových časoch podnikal a tak majú dosť prostriedkov. „Nevedela, ako u nás fungujú prenájmy nehnuteľností, najmä v situácií, keď nikto nevie, ako dlho budú musieť žiť mimo svojho domova. Preto sa rozhodla nájsť ubytovanie u niekoho, komu nebude na obtiaž ich prítomnosť. Nešla si vybavovať žiadne príspevky ani dávky, všetko si všade chce zaplatiť sama.“

Ani nevie, že má spolubývajúcich
Malý syn Jeleny je podľa Márie veľmi poslušný chlapec. „Mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala, keď chlapec hovoril, že ich domy búrajú rakety a je mu smutno za škôlkou. No je to veľký hrdina, ani náznak rozmaznanosti, na nič sa nesťažuje. Urobí všetko, čo mu mama povie. Ešte aj misku po raňajkách si sám odnesie do drezu. Postaví sa na špičky aby dočiahol. A vždy za všetko automaticky poďakuje.“ Počas dňa, keď Mária pracuje, ani nevie, že má u seba v byte ďalších ľudí. „Sú úplne potichu, nemôžem sa sťažovať ani na nedostatok súkromia.“

Keďže Jelena zatiaľ na Slovensku do práce nechodí, zatiaľ ani chlapca nezapisovala do materskej školy. „Jelena ma každý večer poprosí, aby som jej zhrnula správy o živote utečencov tu na Slovensku. Keď sa začalo hovoriť o problémoch s voľnými miestami pre deti v materských školách tak sa rozhodla, že zatiaľ nebude zaberať miesto matkám, ktoré musia ísť pracovať,“ povedala Mária.

Jelena doma robila manželovi účtovníctvo vo firme, tak si s Máriou majú čo povedať aj z tejto oblasti. „Aspoň príde na iné myšlienky a vždy, keď mám dokončenú prácu, tak sa rozprávame o rozdieloch ale aj spoločných znakoch v oblasti, v ktorej obe pracujeme. Je to osviežujúce. Musím ešte dodať, že je veľmi šikovná, rýchlo sa učí náš jazyk a učí po slovensky aj malého syna.“

Keď sa Ukrajinka Jelena zorientovala, kde sú v okolí obchody, ihriská a rôzne služby, zostala úplne samostatná. „Vrátila som sa od klienta a doma napchaná chladnička a špajza potravinami, všetko vyupratované a navarené. Až som sa hanbila, že by to s tou starostlivosťou malo byť naopak. Jelena mi však stále opakuje, že ničím mi nedokáže oplatiť to, že som im poskytla bezpečnú strechu nad hlavou a som im ako rodina.“

Susedom sa to nepáči
Po niekoľkých dňoch pokojného spolunažívania s utečencami však nastali problémy. Nie však vo vnútri bytu, ale od susedov. „Išla som domov z mesta a pred vchodom stál hlúčik susedov. Keď ma zbadali a videla som ich výraz, bolo mi jasné, že som bola hlavnou témou,“ povedala Mária.

“Sused na mňa zavolal, že dokedy budem v ich dome hostiť tie nacistické pijavice.„
TAKTO REAGOVALI SUSEDIA NA MÁRIU

„Slušne sa susedom pozdravila a kráčala smerom domov. Sused na mňa zavolal, že dokedy budem v ich dome hostiť tie nacistické pijavice. V tej chvíli ako by do mňa udrel blesk. Pár sekúnd som sa nezmohla na slovo. Potom sa opýtala, o kom to hovorí. Opýtala som sa tiež, kedy sused kúpil celý bytový dom.“ Odpovede nedostala ale tušila, že táto kauza sa ešte len začala.

"Na druhý deň ráno, keď som išla z bytu, vyletela suseda s frenetickým krikom, nech okamžite vyhodím svojich hostí, lebo na mňa zavolajú políciu. Vraj nechcú mať také osoby vo svojej prítomnosti, Opýtala som sa jej, čo jej vadí, veď o nich nikto ani nevie, tak sú potichu a žijú si svoj život, od nikoho nič nechcú.“ Suseda sa vraj rozkrikovala, ako nám odoberajú z našich peňazí, berú nám pracovné miesta. „Keďže suseda nikde nepracovala, spýtala som sa jej, na koľko pohovorov išla, kde uprednostnili Ukrajincov pred ňou. Zabuchla dvere a bolo dorozprávané. No začala som sa báť, aby neútočili priamo na Jelenu a jej syna.“

Ešte v ten deň ju čakala ďalšia konfrontácia s rozhnevanými susedmi. „Ďalší spoluobyvateľ domu na mňa na parkovisku vyletel, že mám utečencov poslať preč. Vraj nech si idú naspäť aj na tom svojom drahom aute. Vtedy som pochopila, že je to celé len o tej typickej slovenskej závisti,“ povedala Mária. Susedovi povedala, že jej spolubývajúca mu určite rada prenechá svoje auto na cestu do jej vlasti, ak má záujem.

Vyhrážky právnikom aj blokovanie dverí
Obavy Márie sa stupňovali. Priamo na Ukrajinku so synom si zatiaľ nikto netrúfol verbálne zaútočiť, no aj tak má z toho strach. „Veľmi sa hanbím za svoj národ. Ja viem, že je to menšina, takýto ľudia, no napriek tomu ich počuť veľmi výrazne. Áno, väčšina ľudí pomáha za čo som rada, no táto menšina, čo ani prstom nepohla a dokonca schvaľuje ten strašný útok Rusov na slobodnú Ukrajinu, tí sú počuť najviac.“

Sama nedokáže pochopiť, z čoho všetka tá zloba a závisť pramení. „Keď sa pozriem na svojich susedov, nikomu nič nechýba. Nikto z nich nie je v hmotnej núdzi. Všetci majú autá, dokonca aj suseda bez zamestnania. Každý chodí na dovolenku do zahraničia, na lyžovačky. Je mi to ľúto, lebo sama som prajný človek a keď sa niekto, kto má dostatok správa takto, nedokážem to pochopiť,“ povedala Mária.

Začiatkom tohto týždňa sa susedský konflikt vyhrotil. „Sused mi v jedno popoludnie zablokoval dvere do bytovky, nechcel ma pustiť. Vrieskal na mňa, že už sa spojil s právnikom a nechajú mňa aj moju spolubývajúcu so synom vysťahovať. Keď som sa snažila prejsť okolo neho, odstrkoval ma. Bola som síce zdesená, ale nedám sa vystrašiť.“

Už aj Jelena vycítila, že niečo nie je v poriadku. „Pri večery sa ma opýtala, či je všetko v poriadku a či náhodou nemám ťažkosti z toho, že som ich ubytovala. Samozrejme vníma tú nevraživosť okolo. Ubezpečila som ju, že je to moje rozhodnutie za ktorým si stojím a majú môj byt aj naďalej považovať za svoj prechodný domov.“

Mária sa radila o svojej situácií aj s jej známym, právnikom. „Neurobila som nič, za čo by ma mohol niekto nútiť poslať mojich hostí preč. Všetko je oficiálne. Situácia je veľmi nepríjemná ale ja som v práve. Môžem sa sama obrátiť na políciu alebo súd, pokiaľ budú útoky pokračovať.“