Podvody s platobnými kartami sa často stávajú aj pri predaji vecí cez inzerát. Opisujeme, na čo si dávať pozor, keď sa ohlási možný kupec s ponukou, že zabezpečí kuriéra.

Viktor Teru prišiel o vyše dvetisíc eur, keď cez portál bazoš.sk predával svoje kolieskové korčule. Aj keď si veľmi rýchlo uvedomil, že naletel podvodníkovi, a okamžite volal na infolinku svojej banky, nedokázal zabrániť tomu, aby z jeho účtu odišli peniaze do Ruska.

„Na infolinke som hneď nahlásil, čo sa stalo. Vravel som: kradnú mi peniaze, zablokujte mi peniaze. Hneď som išiel aj na políciu,“ hovorí Viktor Teru o situácii, ktorú zažíval vo februári, deň pred svojimi narodeninami.

Po nahlásení prípadu polícii ešte zašiel osobne do pobočky banky. Tam mu pracovníčka oznámila, že viac ako dvetisíc eur je na jeho účte rezervovaných. Pokúšal sa zabrániť tomu, aby boli z účtu odpísané, ale márne.

[ Traja senior editori ekonomického spravodajstva každý deň vyberajú najdôležitejšie informácie pre podnikanie a investovanie. Objednajte si ranný Ekonomický newsfilter. Vždy ráno o 7:00 sa za menej ako 5 minút dozviete všetko podstatné. Aktivujte jedným klikom sem. ]
Prečo sa to nepodarilo? Mohla tomu banka zabrániť?

Prípad Viktora Terua, ktorý je dlhoročný aktivista pomáhajúci ľuďom v núdzi, nie je ojedinelý. Ľudia sa často stávajú obeťami podvodníkov, ktorí od nich vylákajú údaje o platobných kartách.

Ako ho nádejný kupec oklamal?
Na svoj inzerát najprv dostal Teru správu cez aplikáciu WhatsApp od muža s krkolomnou slovenčinou, že by mal o predávané korčule záujem, ak sú v dobrom stave. Keď Viktor odpovedal, že sú ako nové, muž potvrdil svoj záujem s tým, že nepríde pre korčule osobne, ale si objedná kuriéra.

„Zaplatím vopred prostredníctvom kuriérskej spoločnosti. Ide o to, že som chorý. Po operácii si ho nemôžem vyzdvihnúť osobne. Známy priateľ pracuje pri dodávke, nebudú žiadne problémy,“ písal nespisovne v správe Viktorovi.

Teruovi následne poslal muž link na webovú stránku, ktorá budila dojem, akoby išlo o známu prepravnú spoločnosť.

Na stránke mal zadať údaje svojej platobnej karty – číslo karty, jej platnosť a CVC kód. Následne mu mal prísť kód, ktorý bolo potrebné zadať do formulára, čo nádejný kupec vysvetľoval tak, že to poslúži kuriérovi, ktorý v momente prevzatia korčúľ odblokuje z jeho účtu kúpnu cenu – 30 eur na účet Terua.

„Trikrát som zadával údaje platobnej karty, lebo mi to nefungovalo. A zrazu mi začali chodiť z banky esemesky, ako mi odchádzajú z účtu peniaze,“ opisuje Viktor Teru. Išlo o tri platby – 1076,08 eura, 876,73 eura a 182,44 eura. Hneď kontaktoval infolinku svojej banky, že platby v takýchto sumách nezadával, že ide o podvod, a žiadal zablokovať kartu. Potom na polícii v Prešove podal trestné oznámenie.

Snažil sa kontaktovať aj kupujúceho, ale ten už nereagoval. Skontaktovať sa s ním sa nepodarilo ani Denníku N.

„Uvedomujem si svoju chybu, že som naletel, ale okamžite som to nahlásil banke a veril som, že peniaze dokážem zachrániť,“ vraví Teru.


Viktor Teru. Foto – Archív V. T.
Z obavy, aby mu nezačali z účtu odchádzať ďalšie peniaze, rovno z polície zašiel do pobočky banky a nechal si v hotovosti vyplatiť všetko, čo na účte zostalo. Vyše dvetisíc eur, ktoré na účte stále svietili ako rezervované, mu vyplatiť odmietli. Neskôr v rubľoch odišli na účet v Rusku.

Teru je presvedčený, že ich banka nemala odoslať a mala zabrániť „dokonaniu“ podvodu. „Doteraz sa naťahujem s bankou. Myslím si, že mala ochrániť moje poctivo zarobené peniaze, keď som jej okamžite nahlásil problém,“ vraví Teru. Nevzdáva sa, hľadá právnika, ktorý by mu pomohol od banky vymôcť peniaze.

Banka vraví, že platby nemohla zablokovať
Teru je klientom 365.bank a tá v stanovisku tvrdí, že odoslanie peňazí na ruský účet nemohla zastaviť, pretože pokyny na platby z karty boli potvrdené bezpečnostnými kódmi, ktoré prišli na jeho mobil, a rezervácia peňazí na účte slúži iba na zabezpečenie toho, aby mal klient dostatok finančných prostriedkov na účte v čase, keď príde požiadavka na zúčtovanie z banky obchodníka, čo môže trvať aj sedem dní.

„Ak je platba zrealizovaná, dôjde k jej rezervácii a tým automaticky aj k zúčtovaniu. Takúto platbu nie je možné odvolať,“ vraví PR manažérka 365.bank Linda Valko Gáliková.

Ak Teru v situácii, keď mal podozrenie na podvod, urýchlene zablokoval na infolinke platobnú kartu, urobil správne. No PR manažérka 365.bank opäť zdôrazňuje: „Toto opatrenie však slúži na zamedzenie zneužitia ďalších prostriedkov, a teda nedá sa uplatniť spätne.“

Keď Teru na infolinke 365.bank nahlasoval, že mu kradnú peniaze z účtu, dostal informáciu od pracovníka banky, že peniaze budú od obchodníka vymáhať. Stále preto veril, že svoje peniaze nestratí.

K vymáhaniu peňazí však nedošlo. Banka v liste z 11. marca napísala Teruovi, že v žiadnom prípade nie je oprávnená peniaze vymáhať. Záležitosť v liste uzavrela vetou: „Prijmi, prosím, naše ospravedlnenie za nepresne poskytnuté informácie od nášho pracovníka infolinky.“


Ilustračné foto. Foto – tasr
Rada právničky
Podvodom s platobnými kartami sa venuje aj Inštitút alternatívneho riešenia sporov Slovenskej bankovej asociácie. Právnička inštitútu Sylvia Ďatelinková upozorňuje, že pri predávaní vecí cez inzertný portál treba mať na pamäti základné pravidlo, že „peňažné prostriedky očakávam, a teda mi majú byť pripísané na účet“. „Preto pre účely platby poskytnite výlučne číslo svojho bankového účtu, v žiadnom prípade nie údaje o svojej platobnej karte,“ hovorí Ďatelinková.

Ak sa na inzerát ozve niekto, kto ponúka vybavenie kuriéra, ako sa to stalo v prípade Terua, človek by mal spozornieť. Pribúda podvodov, pri ktorých podvodníci vylákajú údaje o platobných kartách cez link na webovú stránku, čo sa nápadne podobá na kuriérsku spoločnosť.

Ak vznikne klientovi banky škoda z dôvodu nepozornosti či nedôslednosti pri ochrane citlivých údajov o platobnej karte, podľa Ďatelinkovej nemá nárok na jej náhradu zo strany banky, pretože on porušil bezpečnostné pravidlá.

„Už samotná situácia, keď útočník vyžaduje zaslanie verifikačného SMS kódu, by mala človeku napovedať, že ide o nekalé správanie. Miera bezpečnosti online platieb je tak do veľkej miery závislá od prístupu a obozretnosti klientov,“ konštatuje Ďatelinková.

V prípade, že sa klient banky stane obeťou podvodu, tiež radí bezodkladne žiadať banku o zablokovanie účtu či platobnej karty a podať trestné oznámenie na polícii.

Polícia: Odhaľovanie páchateľov je problematické
Teru ešte v deň, keď sa nechal „prekabátiť“ záujemcom o korčule, nahlásil prípad polícii. Vyšetrovateľka Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove začala trestné stíhanie pre prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku.

Vypočuli Terua a z banky si vyžiadali potrebné správy. „Ak na základe procesných úkonov bude stotožnená osoba, ktorá sa skutku dopustila, bude jej vznesené obvinenie a budú vykonávané úkony smerujúce k ukončeniu veci,“ podotkla Jana Ligdayová z prešovskej krajskej polície.

Polícia však priznáva, že ide o sofistikovanú formu trestnej činnosti a jej objasňovanie je problematické aj preto, že sa jej páchatelia dopúšťajú zo zahraničia. Policajti odporúčajú ľuďom, aby s maximálnou opatrnosťou overovali stránky, na ktoré zadávajú údaje z platobných kariet.

Ako postupujú ďalšie banky
Zisťovali sme aj v iných bankách, či by mal Teru šancu domôcť sa svojich peňazí. Aj v Slovenskej sporiteľni riešia podobné prípady, keď klient predáva tovar cez bazár a kontaktuje ho potenciálny kupujúci, ktorý od neho vyláka údaje o platobnej karte. Keďže klient údaje odovzdá na korektnú autorizáciu platby, podľa Slovenskej sporiteľne nemá nárok na začatie reklamačného konania na neautorizovanú transakciu. „Výsledkom, bohužiaľ, je, že platbu kartou, hoci len rezervovanú, už zastaviť nevieme a podania tohto typu klientom zamietame,“ odpovedá Lukáš Havlík, PR špecialista Slovenskej sporiteľne.

Tatra banka reagovala, že ku každej reklamácii klienta pristupujú individuálne, pretože jej riešenie vždy ovplyvňuje viacero faktorov a okolností. „Je to tak aj v prípade reklamácií v súvislosti s phishingom,“ hovorí PR manažérka Tatra banky Nadežda Palušová.

Phishingom sa označujú pokusy o podvodné získanie citlivých informácií, ako sú heslá či podrobnosti o kreditných kartách, maskovaním sa za dôveryhodnú osobu. Banky pravidelne upozorňujú klientov na pokusy o podvody. Tatra banka na webovej stránke opisuje aj najčastejšie situácie a možné scenáre podvodov.

Spomína napríklad aj obdobný prípad, aký sa stal Teruovi. Odporúča ľuďom, aby zbystrili pozornosť v momente, keď potenciálny kupujúci, čo sa ozval na ich inzerát, zašle link s formulárom, kde treba vyplniť údaje o platobnej karte.

„Ak vyplníte tieto údaje, útočník má automaticky prístup k vašim peniazom. To zistíte najmä vtedy, keď vám z účtu začnú odchádzať peniaze za nákupy, ktoré ste vy sami nezrealizovali,“ varuje Tatra banka.

Na čo si dávať pozor pri používaní platobnej karty alebo elektronického bankovníctva
byť obozretný a neotvárať neznáme správy vrátane príloh a odkazov,
neprihlasovať sa do elektronického bankovníctva prostredníctvom odkazu cez e-mail alebo rôzne webové stránky, vždy iba cez oficiálnu stránku banky,
podvodníci totiž zvyknú klientom bánk posielať správy s odkazmi, aby zaktualizovali svoje údaje, a cez falošnú webovú stránku banky takto vylákajú od nich údaje, aby ich pripravili o peniaze.
banky však nikdy nevyžadujú od klientov overenie či poskytnutie údaje o platobnej karte alebo prístupových kódov do elektronického bankovníctva,
na prihlasovanie do elektronického bankovníctva využívať počítač alebo zariadenie, ktoré je chránené proti zneužitiu,
pravidelne si aktualizovať antivírusový softvér,
nesťahovať ani neinštalovať neznáme programy či prílohy do zariadenia, ktoré používate na elektronické bankovníctvo,
autorizačné kódy zadávať až vtedy, keď si riadne prečítate správu a súhlasíte s jej obsahom; často sa stáva, že klienti správy nečítajú a bez ďalšieho uváženia autorizačné kódy potvrdzujú,
dávať si pozor, či údaje o platobnej karte zadávate na hodnovernej webovej stránke,
overovať si hodnovernosť doručených správ, pretože sa stáva, že klientom prichádzajú podvodné oznámenia o doručovaní zásielky.
Zdroj: Inštitút alternatívneho riešenia sporov Slovenskej bankovej asociácie

„Pamätám si, ako som stála v sprche, bolo mi na odpadnutie a v hlave som mala obrovský strach. Nebol priestor premýšľať, spracovať ho. Po hodine odpočinku mi priniesli dieťa a ja som si uvedomila, že už nikdy nebudem sama,“ hovorí Tamara o prvých chvíľach po narodení svojej dcéry.

Každý deň robíme pri výchove detí veľa chýb – zvyšujeme hlas, dívame sa viac na obrazovky mobilov ako na to, ako sa hrajú, strácame trpezlivosť. Existuje nekonečné množstvo spôsobov materstva, ktoré by sme jednoducho mohli označiť za nesprávne.

Matka môže byť príliš starostlivá alebo, naopak, môže deti zanedbávať. Iná môže pri svojich potomkoch bazírovať na hlúpostiach, ďalšia si môže príliš zakladať na ich úspechu. Čo však matka nikdy urobiť nemôže, je to, že od svojich detí odíde. To sa v spoločnosti netoleruje.

Matky, ktoré opustili svoje deti, sa však čoraz častejšie objavujú v kultúre. Taká postava môže vzbudzovať posmech, ako napríklad vo filme Don´t look up!, keď americká prezidentka v podaní Meryl Streepovej pri úniku pred apokalypsou zabudne na svojho syna. Ďalšia môže vyvolávať ľútosť – ako postava Laury Brownovej z filmovej adaptácie knihy Hodiny od Michaela Cunninghama. A potom je tu Leda zo snímky Temná dcéra.

[ Novinka: Chcete dostávať najdôležitejšie informácie o zdraví a prevencii ochorení? Aktivujte si utorkový newsletter Týždeň v zdraví. ]
Film vychádzajúci z knižnej predlohy Eleny Ferrante je príbehom o žene, ktorá na niekoľko rokov opustí svoje malé dcéry, aby sa mohla venovať kariére prekladateľky. Režisérka Maggie Gyllenhaal však neponúka zjednodušený pohľad na nešťastné materstvo a nenaplnené túžby mladej matky. Otvára dôležitú tému, že nie každá žena je pripravená stať sa matkou a už vôbec nie každá vo svojej novej úlohe nájde pôžitok.

Žiadna reklama
Keď odíde od rodiny muž, nie je na tom nič výnimočné. Keď to však urobí žena, vyvolá pohoršenie. V spoločnosti totiž panuje presvedčenie, že starostlivosť o potomkov je ženskou záležitosťou a že každá žena je predurčená stať sa matkou. Keď pri výchove zlyhá otec, málokto ho odsúdi.

Naopak, ženu, u ktorej sa pôrodom nespustia materinské city a neskôr si dovolí myslieť viac na seba ako na vlastné deti, spoločnosť považuje za sebeckú. Matka má predsa myslieť predovšetkým a len na svoje deti.

„Utvorenie vzťahovej väzby nie je podľa výskumov viazané na genetickú príbuznosť,“ hovorí Jana Zemandl, psychologička a jedna z autoriek knihy Psychológia pre milujúcich rodičov.

„Dieťa je biologicky nastavené vytvárať si puto k hlavnej opatrovateľskej osobe, ktorá mu umožňuje prežitie, ale vytvorí si ho bez ohľadu na to, či je táto osoba jeho matkou, otcom, alebo adoptívnym rodičom, pokiaľ s ním trávi väčšinu času. Je teda potrebné mať stálu milujúci osobu, no z hľadiska zdravého vývinu sa nepotvrdilo, že by to musela byť matka,“ vysvetľuje psychologička.

Prečítajte si
Psychologička Jana Zemandl: Dobrá matka má byť aj primerane frustrujúca
Čoraz viac žien začalo v posledných rokoch priznávať, že ich úloha matky nebaví. Píšu o tom, ako sa v materstve dusia, ako by chceli byť samy alebo ako sú uväznené v nevyhnutných požiadavkách, ktoré musia znášať či pretrpieť.

Takéto pocity zaznamenala aj doktorka sociológie Orna Donath, ktorá v roku 2015 vydala štúdiu zameranú na negatívne aspekty materstva. Regretting Motherhood: A Study (v preklade Oľutovať materstvo) vychádza z rozhovorov s 23 matkami vo veku 26 až 73 rokov, ktoré ľutujú, že mali deti.

Autorka knihy tvrdí, že materstvo síce „môže byť zdrojom osobného naplnenia, potešenia, lásky, hrdosti, spokojnosti a radosti“, no môže byť aj „(zdrojom) úzkosti, bezmocnosti, frustrácie, nepriateľstva rovnako ako zápasom s útlakom a podriadenosťou“.

Izraelská sociologička poskytla priestor matkám, ktoré si „priali zrušiť materstvo“, čo Donath označuje za „nepreskúmanú materskú skúsenosť“. Autorka umožnila matkám hovoriť o svojich subjektívnych zážitkoch, v ktorých sa spájala láska s ľútosťou. Pretože aj takéto materstvo existuje.

Materstvo totiž nie je také jednoduché, ako ho ukazujú reklamy alebo romantické komédie, a už vôbec nie je dokonalé ako fotky na sociálnych sieťach.

„Keď som robila nereprezentatívny prieskum na tému Čo ma v novej úlohe matky najviac zaskočilo, opakovali sa tam pocit straty samej seba, osamelosti, nepociťovania lásky voči bábätku, bezmocnosti, výkyvy nálad či pocity zlyhania,“ uvádza Zemandl.

„Je dôležité hovoriť o tom, že tieto emócie môžu sprevádzať novú rolu mamy a že ich milujúca mama môže pociťovať. Hovoriť o nich znamená hľadať spôsoby, ako nájsť udržateľnú cestu, aby dieťa dostalo dobrú starostlivosť nevyhnutnú pre svoj zdravý vývin a dôležité naplnenie svojich potrieb a aby zároveň mama doslova prežila,“ dodáva psychologička.

Toto sú príbehy piatich matiek, ktoré boli ochotné podeliť sa o svoje skúsenosti a pocity z obdobia krátko po narodení svojich detí. Žiadna z nich svoje dieťa neopustila.

Všetky veľmi otvorene priznávajú, že prežili náročné chvíle. Každá z oslovených žien opisuje, aké je pre ňu materstvo vyčerpávajúce. Niektoré hovoria o tom, že starostlivosť o potomka ich pripravila o potrebné súkromie. Iné pripúšťajú, že pre svoju novú úlohu prišli o kontrolu nad svojím časom. Všetky sa vracajú k momentom beznádeje, spomínajú vlastný plač a pochybnosti, či sú dobré matky.

Na želanie oslovených žien nezverejňujeme mená ich detí.

Už nikdy sama
Film Temná dcéra ukazuje na enormný tlak vyvíjaný na ženu po narodení dieťaťa. Žena má zrazu minimum času a priestoru pre seba. Už neexistuje nespútaná bezstarostnosť, či možnosť robiť hocikedy hocičo. Zároveň musí matka spracovať nové pocity a naučiť sa postarať o svoje dieťa.

„V prvých mesiacoch som mala pocit, že to nezvládnem,“ opisuje Tamara, mama 10-mesačnej dcéry. „Nešlo mi dojčenie, bola som unavená, nespokojná so svojím telom, s tým, že sa cítim beznádejne. Už v pôrodnici som cítila úzkosť z toho, že som tam sama, a že som hodená do niečoho, čo neviem. Zároveň som cítila obrovskú lásku a vďačnosť za to, že môžem byť mama, a vinila som sa za to, že sa necítim dobre a som nespokojná.“


Tamara so svojou dcérou. Foto – Archív T.
Rodičia sa na príchod bábätka pripravujú skôr prakticky – kúpou pomôcok, zabezpečením medicínskych informácií, no podľa psychologičky Zemandl ich zaskočia témy ako spánok, plač, vlastné prežívanie. „Úzkostlivejším mamám množstvo dostupných informácií otvára pohľad na všetko, čo nestíhajú a nezvládajú,“ vysvetľuje.

Od ženy sa navyše očakáva, že pôrodom sa z nej prirodzene stane matka, ideálne taká, ktorá bude schopná zvládnuť všetko bez pomoci – bude vedieť dojčiť, utíšiť plač dieťaťa a na nič sa nebude sťažovať.

„Žena nemá priestor spamätať sa z pôrodu. Zrazu je v kolotoči všetkých možných emócií a do toho jej prinesú dieťa, o ktoré sa musí starať. To boli pre mňa najsilnejšie momenty,“ hovorí Tamara. „Pamätám si, ako som stála v sprche, bolo mi na odpadnutie a v hlave som mala obrovský strach. Nebol priestor premýšľať, spracovať ho. Po hodine odpočinku mi priniesli dieťa a ja som si uvedomila, že už nikdy nebudem sama.“

Mnohé ženy hovoria o tom, že počas materstva sa z nich stal iný človek. Máloktorá to však dokáže opísať. Niektoré spomínajú, ako sa im tehotenstvom a pôrodom zmenilo telo, ďalšie hovoria, že sa stali zraniteľnejšími a citlivejšími, ako napríklad Tamara, ktorá prvé mesiace po pôrode preplakala.

„Cítila som sa neschopná a nahnevaná. Môj manžel to zvládal oveľa lepšie ako ja,“ hodnotí. „Závidela som mu pokoj a rozvahu, dokonca aj to, že ide do práce – chcela som sa s ním vymeniť. Nedarilo sa mi dojčiť. Bála som sa, že je dcéra hladná a ja ju nedokážem nakŕmiť. Čokoľvek ma rozplakalo. Nechápala som, prečo to iné mamy zvládajú a ja sa cítim takto. Porovnávala som sa s inými, s ich životmi, čítala som si dojímavé a pohodové príbehy zo šestonedelia. A ja som sa cítila zle.“

Útek
Pre Helenu boli náročné nielen prvé mesiace po pôrode, ale aj obdobie krátko po otehotnení. Z novej úlohy ju prepadávala panika. Bála sa spoločenskej izolácie, mala strach, že zostane doma s dieťaťom odstrihnutá od všetkých aktivít. S odstupom času však hodnotí, že prvý rok so synom bol ešte horší ako v jej predstavách.

„Bolo to peklo. Malý spal najviac hodinu v kuse, takže bol stále hore,“ opisuje mama dnes takmer 5-ročného chlapca. „Po troch mesiacoch som skončila na pohotovosti s totálnym vyčerpaním a teplotami. Bola som vychudnutá a strhaná.“

S partnerom sa doma navyše hádali. „On mal veľa práce, ja veľa mlieka, žili sme v malom byte s dieťaťom, ktoré keď som sa mu nevenovala, okamžite plakalo… Uspávala som ho na pokraji so silami. Keď som ho odstavila od mlieka, odišla som na päť dní pracovne preč. A tam som sa vyspala,“ spomína Helena. „Robila som 12 hodín denne, v pokoji sa najedla v reštaurácii, a teda konečne som nevarila. A potom som asi osem hodín spala.“

To bol pre Helenu potrebný útek, vďaka ktorému svoju úlohy matky dokázala ďalej zvládať.

„Nemala som výčitky,“ priznáva. „A ak aj nejaké boli, prevážila ich vlastná potreba – iné témy, iné prostredie, návrat k práci, ktorú mám naozaj rada a kde ma rešpektujú. Potrebovala som chvíľu neriešiť dieťa a jeho plač pre to, že ideme doprava a nie doľava, kde je napríklad červené auto.“

Pre ženu je v materstve ťažké, že ju prvé mesiace po pôrode dieťa potrebuje takmer nepretržite. Od nových povinností si nemá kedy oddýchnuť a spracovať všetky zmeny.

„Najťažšie je, že materstvo je nonstop. Každá žena potrebuje aspoň na chvíľu prestávku od dieťaťa, hoc len na pár dní,“ hovorí Helena o svojej skúsenosti. „A potom sa dá do toho zasa naskočiť.“

Model fungovania, keď je matka s dieťaťom sama, je z hľadiska evolúcie relatívne čerstvý, upozorňuje Zemandl s tým, že viacgeneračné domácnosti v minulosti poskytovali matke praktickú pomoc aj emocionálnu a sociálnu oporu.

„Ďalším dôležitým rozmerom je, že dnes viac ako v minulosti riešime takzvaný ‚well being‘, a teda aktivity a záľuby potrebné na to, aby sme sa dobre cítili,“ vysvetľuje psychologička. „Mnohé ženy krátko po pôrode opisujú doslova pocit straty života, ako ho poznali predtým. Zmena životného tempa a režimu, ktorý napĺňa deň, býva s príchodom dieťaťa náhla, radikálna a často prekvapivá. Niekedy sa spojí s ďalším nečakaným prekvapením.“

Zemandl upozorňuje, že u viacerých matiek sa vtedy prejavujú výčitky či pocity zlyhania, ktoré sa môžu znásobiť pri strete vlastných očakávaní s realitou.

„Žena sa v takomto prípade len veľmi ťažko sústredí na bábätko, o to menej mu rozumie, čo negatívne pocity len umocňuje,“ hovorí psychologička. „Kvalitná podpora včas vie pomôcť tento začarovaný kruh prerušiť.“

Medzi regálmi
Byť chvíľu bez dieťaťa si od ženy vyžaduje vysokú úroveň logistiky a ochotu zo strany partnera. Každá z oslovených žien spomína, že práve chvíle pokoja či len zmena činností veľmi pomáhajú.

„Často sa cítim tak, že aj cesta do obchodu je pre mňa sviatok. Potom sa vrátim ako vymenená,“ opisuje Tamara. Rovnako to vníma aj Dominika. „Mám to rada. Stratím sa medzi regálmi vo svojich myšlienkach, zabudnem, čo som vlastne chcela kúpiť. Niekedy si spomeniem, niekedy nie. Ale som tam sama,“ hovorí. „Pozriem, aké sú nové zmrzliny, zavolám si s kamarátkou alebo s mamou, zatancujem si medzi regálmi na obľúbenú pesničku. Zhlboka sa nadýchnem a s čistejšou hlavou sa vrátim späť.“

Aj Dominika však prežívala náročné momenty, ktoré sa najčastejšie odohrávali u nich doma v kuchyni.

„Nepotrebovala som prácu ani cudzie prostredie, stačila mi na to kuchyňa, dve emóciami zavalené deti a môj vlastný pocit zlyhania, beznádeje, že to už nikdy lepšie nebude,“ opisuje. „Ľahšie mi prišlo v tej chvíli niekam zmiznúť, ale nebolo kam.“


Dominika so svojimi deťmi. Foto – pre Denník N Zuzana Laurinc
Dominika svoje deti neopustila. Ani v tej najťažšej chvíli, keď plakala na zemi, si nedokázala predstaviť život bez dnes 6-ročného syna a 3-ročnej dcéry.

„Najhoršie je to asi vtedy, keď potrebujem niečo rýchlo pracovne dokončiť a nedarí sa mi. Do toho chcú deti všetko hneď, prípadne sa stihnú za pár sekúnd pohádať a ja namiesto toho, aby som bola mediátorom, situáciu ešte zhorším,“ priznáva.

Dominika sa v materstve učila za pochodu – pracovať so sebou, so svojimi emóciami aj s reakciami.

„Toľkokrát som sama treskla dverami. Dobre, že na nich nemáme sklo,“ hovorí. „Keď sa pozriem na niektoré svoje reakcie v čase, keď toho bolo na mňa veľa, lebo som napríklad málo spala, je mi zo seba zle.“

Detský plač
Materstvo a rodičovstvo sa často spájajú aj s pocitmi, o ktorých sa nehovorí. Ženy málokedy priznajú hanbu, ktorú cítia po návale hnevu, keď by mal nad ním zvíťaziť pokoj a trpezlivosť.

Nechcú opisovať pocit viny, ktorý sa dostaví s odstupom času, keď si uvedomia, že reagovali nevhodne. Opakovane samy sebe sľubujú, že svoju chybu už nezopakujú, hoci už dopredu vedia, že to nedodržia.

Väčšina z oslovených žien hovorí predovšetkým o strese, ktorý u nich vyvolal plač dieťaťa.

„Po narodení dcéry ma dostával do veľmi nepríjemných pocitov jej plač,“ hovorí Tamara. „Nevedela som, ako ju utíšiť, ešte sme sa len zoznamovali a nikdy som nemala skúsenosť s detským plačom. Boli to veľmi silné momenty, keď som plakala aj ja.“

Veľmi podobne to vníma aj Radka, mama 5-ročného syna a 8-mesačnej dcéry, ktorá označuje prvé mesiace po pôrode za tie najťažšie.

„Pre ten neutíchajúci plač, ktorý neviete zastaviť, až plačete s bábätkom. Pre ten pocit, že mu nerozumiete – čo ste to za matku, ten pocit občasného hnevu, ktorý prichádza ani neviete odkiaľ,“ hovorí.

Práve ťažko zvládnuteľnú bezmocnosť spomínajú aj matky na stretnutiach so psychologičkou Janou Zemandl.

„Pociťujú, že nedokážu rozumieť a pomôcť vlastnému dieťaťu a myslia si, že by mali. Súlad medzi rodičom a bábätkom sa však tvorí v čase. S dieťaťom sa síce zrodí aj mama, ale mama začiatočníčka,“ vysvetľuje Zemandl.

„A tak ako sa v každom vzťahu učíme rozumieť jeden druhému a približovať sa k sebe, rovnako je to aj vo vzťahu so svojím dieťaťom. Z hľadiska zákonitostí detského vývinu vieme povedať, že pre dieťa je najmä potrebné mať niekoho, kto sa snaží porozumieť jeho skutočným potrebám a naplniť ich, nie za každú cenu plač rýchlo utíšiť.“

Zdrvujúca bezmocnosť
Nie každá žena sa dokáže jednoducho naladiť na úlohu matky a jej pocity prázdnoty, neslobody a nepohodlia nemusia pominúť ani v priebehu rokov.

Veľmi explicitne to ukazuje postava Ledy vo filme Temná dcéra, ktorá nie je vykreslená len ako žena, ktorá svoje deti nemiluje, či sa o ne nestará.

Prečítajte si
Láska k deťom mi bránila byť sama sebou. Film The Lost Daughter otvára tému materstva
Je nositeľkou širokej škály pocitov, vrátane úzkosti, obviňovania či hnevu. Je však aj láskavou matkou, ktorá učí svoje deti čítať a venuje im svoj čas. A práve v tom ponúka Temná dcéra lekciu, že je úplne v poriadku mať všetky tieto pocity, hoci môžu byť v niektorých chvíľach protichodné.

„Nemyslela som si, že sa dá naraz cítiť zúfalstvo a taký príval lásky,“ spomína Tamara na prvé mesiace po pôrode.

Ambivalencia je však súčasťou ľudskej emocionality. „Takmer v každej situácii môžu byť prítomné na prvý pohľad protichodné emócie. Láska k dieťaťu a prežívanie straty života, ako som ho poznala doteraz, je krásnym príkladom protichodných emócií, ktoré vedia koexistovať súčasne a neznamená to, že niečo nie je v poriadku,“ hovorí psychologička Zemandl.

Keď Ledu vo filme udrie jej dcéra a ona jej prísne pohrozí, aby to nerobila, dievča sa jej ďalej smeje a udiera ju. Leda na to reaguje tým, že dieťa hodí na posteľ a buchne dverami tak, že na nich rozbije sklo.

Niekto by takú reakciu mohol označiť za neprijateľnú, ale žena, ktorá zažila zdrvujúcu bezmocnosť, celú situáciu vníma odlišne.

„Pohľad zvonka na takúto situáciu môže pôsobiť iracionálne, ale nevieme, aký má tá žena za sebou deň, týždeň, mesiac. Koľko nocí už nespala, či má doma partnera, ktorý jej pomáha, koľko dní nebola bez detí a v tichu, aspoň na toalete či v potravinách,“ hovorí Radka a opisuje výnimočnú súhru okolností, ktoré nedávno zažila.


Radka s dcérou. Foto – pre Denník N Zuzana Laurinc
„V jeden deň, keď mala dcéra opäť svoj nespací maratón a ešte k tomu jeden z preplakaných dní, sme išli po syna do škôlky a hneď na krúžok. Zaparkovali sme v nákupnom centre, ako každý týždeň, a utekali sme, pretože sme nestíhali. Klasicky sme sa zamotali v škôlke, syn chcel dokresliť obrázok, do toho boli na ceste kolóny,“ približuje.

„Po krúžku sa ešte chvíľu hral s kamarátom, ale dcéra už bola nervózna, unavená, uplakaná. Chvíľu som ho nechala pohrať sa a už som ho hnala domov. Bol však celý špinavý, pretože sa na krúžku váľali po zemi, kňučal mi celú cestu v aute, že je špinavý a on takto nepôjde medzi ľudí. Do toho dcéra plakala a nám sa akurát končilo parkovanie zadarmo a nechcelo sa mi to riešiť, pretože som lístok mala v aute a pokladňa bola na opačnej strane. Tak sme sa rýchlo ponáhľali, aby sme čo najskôr odišli z parkoviska. Usadila som obidve deti do auta, dcéra strašne plakala, až kričala a syn stále kňučal, že je špinavý. Ja som naštartovala a dala plný plyn doprava. Myslela som si, že parkujem ako minulý týždeň na kraji, že len vytočím a pôjdem rovno a hneď budeme pri východe. Tentokrát som však zaparkovala pri stĺpe. Až rozbité bočné okienko, vysypané sklo a porezaná ruka ma z tohto celého prebrali. Cez dcérin plač a synovo kňučanie som nepočula náraz do stĺpa. Veľmi som sa rozplakala, až hystericky. Vtedy by som najradšej utiekla. Utiekla od všetkého toho zhonu, plaču, zúfalstva, hnevu.“

Psychologička Jana Zemandl vysvetľuje, že v niektorých prípadoch situácia bezmocnosti vo vzťahu s deťmi môže sprítomňovať vlastné zážitky.

„Špecificky chcem upozorniť na zažitú traumu, ktorú si matka nemusí pamätať, ale jej telo môže reagovať extrémne v stave, keď je vystavená napríklad strate kontroly. Klientky často hovoria, že majú ‚tunel‘, ‚tmu‘ a sú schopné udrieť dieťa,“ dodáva.

„Pokiaľ vás zaplavujú emocionálne stavy, ktoré nedokážete racionálne ustáť, doprajte si psychologickú podporu a pomoc. Mnohé sa dá zvládnuť aj v rámci vlastného sebarozvoja, no ak ste zažili ťažšie detstvo, je veľmi pravdepodobné, že budete mať tendenciu opakovať to, čo bolo páchané na vás. Nie je to vaša vina. Nie je jednoduché vystúpiť z tohto vzorca. Bude pre vás ťažké zastaviť ho vlastným sebaovládaním a odborná pomoc vám ho pomôže prerušiť.“

Nevyspytateľné rodičovstvo
O veľmi vypätých chvíľach hovorí aj Valentína, mama 2-ročnej dcéry a 11-mesačného syna.

„Sú to veľmi temné momenty, keď je to mix zúfalstva a únavy, ale hlavne myšlienok na to, že nie som dosť dobrou mamou,“ opisuje. „Myslím na to, že starostlivosť o nich nezvládam tak, ako by som mala, a že by im vlastne bolo bezo mňa lepšie. Že niekto iný by to zvládol a napĺňal im potreby spôsobom, ktorým to ja nedokážem. Keď na to s odstupom pomyslím, viem sa vžiť do tej až fyzickej prázdnoty. Stojím pri deťoch, cítim ich telesné teplo, počujem ich plač a x-tú prosbu o niečo za daný deň a chce sa mi srdcervúco plakať, lebo moja nervová sústava to nezvláda, no navonok nič z toho nevidno.“


Valentína s dcérou. Foto – pre Denník N Zuzana Laurinc
Valentína veľmi otvorene hovorí o tom, že ju ako matku ubíjali očakávania spoločnosti – ako má dobrá mama vyzerať a ako sa má správať.

„Jedna z vecí, ktorá ma najviac zaráža na diškurze ohľadom materstva a rodičovstva, je, že sa akoby implicitne predpokladá, že rodičia sú ‚hotoví‘ ľudia, ktorí majú vyriešené duševné bolesti a traumy, vedia perfektne pracovať s emóciami a byť tak skvelou oporou pre svoje deti. No ľudia sa vyvíjajú celý život,“ vysvetľuje.

„Aj rodičia sú ľudia, ktorí potrebujú stálu emocionálnu podporu a nemusia všetko zvládať s nejakou ľahkosťou. Ja sama som chodila na pravidelné terapie dávno pred pôrodom a aj tak ma to celé zastihlo absolútne nepripravenú. Neviem, či je materstvo vo finále niečo, na čo sa dá reálne pripraviť, práve pre enormnú nevyspytateľnosť celého priebehu.“

Valentíne napokon pomohlo uvedomiť si, že pocity frustrácie a beznádeje nemajú s jej deťmi nič spoločné.

„Ony nemôžu za to, čo ja prežívam, je to moja zodpovednosť si to spracovať, a moja láska k nim sa s týmito pocitmi vôbec nevylučuje,“ vysvetľuje.

Podstatné je podľa psychologičky Zemandl prijať, že deti nepotrebujú dokonalých rodičov.

„Je dôležité, aby zažili aj to, ako sme sklamaní sami zo seba a dokážeme k sebe napriek tomu pristupovať s láskou a úctou. To, ako zaobchádzame so sebou, priamo odovzdávame deťom,“ vysvetľuje.

„Ak som sebakritická, sebatrestajúca, je veľmi pravdepodobné, že aj moje deti budú mať tendenciu takto k sebe pristupovať.“

Deň pre seba
Diskusia o materstve a výchove je potrebná, no často sa pri nej zabúda na potreby žien, ktoré sú zo svojej úlohy vyčerpané. Je totiž prirodzené cítiť únavu, ak matka v noci spí pár hodín a potom sa musí starať o deti aj o domácnosť. Práve preto by jej mal byť umožnený aspoň chvíľkový únik či nejaká forma dobitia energie.

„Aj v lietadle, keď začnú silné turbulencie a vám vypadnú kyslíkové masky, najprv máte dať masku sebe a až potom dieťaťu,“ hovorí Radka. „Je to síce dookola opakované klišé – šťastná matka – šťastné dieťa, no aj tak na to zabúdame či dokonca odsudzujeme matky, ktoré si takú chvíľku pre seba doprajú.“

Ideál obetavej a dokonalej matky je nebezpečný aj pre samotné ženy. „V snahe naplniť ho je matka schopná prepnúť sa do módu, keď doslova žije len pre dieťa,“ vysvetľuje psychologička Zemandl.

„Náhle uvedomenie si potlačovania samej seba môže vyvolať pocity krivdy. Tie môžu viesť k ťažkým stavom a k extrémnym riešeniam. Všetky mamy, ktoré som stretla, sa dokázali zriecť mnohých svojich potrieb, no nie všetkým sa rýchlo podarilo nájsť udržateľnú rovnováhu v dávaní dieťaťu a rodine a dávaní samej sebe.“


Jana Zemandl. Foto N – Tomáš Benedikovič
Keď matka nerozmýšľa a nespráva sa podľa očakávaní spoločnosti, vzbudzuje minimálne pochybnosti, či sú pre ňu dôležité rodinné hodnoty. Akoby spoločnosť stále nebola pripravená prijať ženu, ktorá chce napĺňať aj vlastné potreby a túžby. Pre ženu to však môže predstavovať nevyhnutný reset.

„Keď som čakala syna, mala som obdobie štyroch plných mesiacov, keď dcérka chodila do mini jasličiek a ja som pracovala na polovičný úväzok. Bolo to pre mňa skvelé obdobie, cítila som sa oveľa viac naplnená, oddýchnutá a aj čas s dcérkou, ktorý som potom trávila, bol oveľa kvalitnejší a radostnejší. Doslova som dobila svoje vnútorné baterky pred pôrodom a žijem z toho dodnes,“ opisuje Valentína.

Psychologička Zemandl hovorí, že aj matky, s ktorými pracuje v rámci podporných skupín, sa zhodujú na tom, že im stačí veľmi málo na to, aby sa cítili lepšie.

„Pre matku novorodenca môže byť aj pokojná sprcha, nerušené vychutnanie dobrého jedla alebo 20 minút bez dieťaťa rutina, ktorá v pravidelných dávkach dokáže predísť vyčerpaniu či vyhoreniu,“ vysvetľuje.

Úloha otca
Všetky oslovené ženy hovoria, že materstvom sa ich život úplne zmenil. Priznávajú, že cítia neustály tlak pre svoju novú úlohu, keď musia zosúladiť všetky aspekty svojho života a života svojho dieťaťa.

Niektoré matky ďalej túžia po kariére, nechcú prísť o svoju identitu, chcú sa opäť cítiť príťažlivé. A to je úplne v poriadku.

Je v poriadku cítiť vyčerpanosť aj frustráciu. Je tiež v poriadku mať pochybnosti, že nie za každých okolností dokážem byť milujúcou a trpezlivou mamou plnou nehy a obetavosti. Je úplne v poriadku cítiť sa v materstve zle. Nie pre všetky ženy je totiž táto úloha prirodzená a mnohé sa ju musia naučiť. Horšie je nepoznať žiadne východisko a nemať pri sebe žiadnu oporu.

„Dôležité je, aby obaja partneri boli spokojní s tým, ako sa rozhodli pristúpiť k rodičovstvu, ako si rozdelili starostlivosť o deti, domácnosť a ako si v tom celom nájdu čas pre seba aj jeden pre druhého,“ vysvetľuje Radka. Veľmi podobne to vníma aj Dominika.

„Pred viac ako rokom som sa vrátila k detskej záľube – k divadlu. A som vďačná mužovi, že sa vieme zosúladiť, aby to fungovalo. Dnes už aj bez plaču, toho detského,“ priznáva Dominika. A Valentína dopĺňa ďalšiu rovinu s konkrétnym príkladom. „Môj muž napríklad dokáže uspať obe naše deti bez akýchkoľvek problémov, robí to rád a oveľa častejšie ako ja, keďže mne to objektívne nejde,“ hovorí.

„Mohla by som si povedať, že ako matka tým pádom zlyhávam, no je to vo finále obrovské plytvanie mojej energie a nútenie sa do nejakej polohy, v ktorej by trpeli aj deti. Práve záujmy detí sa v tomto celom podľa mňa často strácajú, a to je škoda. Podľa mňa nie je dôležité sa na situáciu pozerať cez tú optiku, či dieťaťu pokrýva danú potrebu matka, otec, opatrovateľka alebo iný člen rodiny, ale či je to niekto, kto to vie robiť s láskou, rešpektom a časovou investíciou, ktorú si to vyžaduje.“

Práve milujúci a chápavý otec, ktorý sa podieľa na výchove dieťaťa, môže žene pomôcť ustáť zmeny, ktoré prebehnú po pôrode a počas prvých rokov dieťaťa.

„Je možné, že na uspávanie je pre bábätko bezpečnejšia náruč otca, ktorý strávil časť dňa inde ako pri dieťati. Je možné, že bude mať viac trpezlivosti a pochopenia ako mama po celom spoločnom dni,“ vysvetľuje Zemandl. „Dieťa tiež vníma jeho pokoj a je pravdepodobné, že skôr a lepšie zaspí. Takto získaný čas vie byť pre mamu zásadný v udržateľnom fungovaní.“

Keď izraelská sociologička Orna Donath vydala pred siedmimi rokmi knihu o ženách, ktoré oľutovali materstvo, otvorila veľmi dôležitú debatu. Poukázala totiž na obetavosť žien, ktoré pri starostlivosti o deti každodenne prekonávajú samy seba.

Za posledné roky sa stále viac žien zveruje s tým, že materská dovolenka nie je žiadnou dovolenkou, naopak, priznávajú, že ich všetky povinnosti okolo starostlivosti o potomkov aj domácnosť skôr vyčerpávajú, než napĺňajú. Film Temná dcéra je toho dôkazom a priznanie oslovených žien potvrdením.

„Je normálne cítiť sa neschopná, preťažená, smutná, sklamaná. Je to súčasť materstva a ak vás tieto pocity nezaskočia, je možné, že sa vám podarí zvládnuť adaptáciu na novú rolu lepšie,“ hovorí psychologička Zemandl s tým, aby sa ženy nebáli vyhľadať pomoc, ak ju potrebujú.

„Či už niekoho, kto vám pomôže s bábätkom, varením, alebo odbornú pomoc v podobe laktačnej poradkyne alebo psychologičky. Ak vám pomáhajú sociálne siete, doprajte si ich. Môžu však zvyšovať očakávania a s tým spojenú úzkosť. Je možné, že väčšinu odpovedí nájdete, keď sa pozriete na svoje bábätko a nahliadnete úprimne do seba.“



Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Analytik Eberle: Nemci spravili po Kryme dve veľké chyby, pod oboma je podpísaná Merkelová
Denisa BallováDenisa Ballová
Nemeckí vojaci. Foto – TASR/AP
Nemeckí vojaci. Foto – TASR/AP

Problém Nemcov je, že všetko urobia ako poslední, Scholzovi zasa nikto poriadne nerozumie, myslí si český expert na Nemecko.

„Nemci sa domnievali, že sa s Ruskom vždy nejako dohodnú, hoci nie vždy schvaľovali, čo sa tam robí,“ hovorí český expert na nemeckú politiku Jakub Eberle.

V rozhovore vysvetľuje nemecko-ruské vzťahy aj paradoxy v nemeckej politike. „Nemci odkazovali na východ Európy – vy to nechápete, ale my sa s tými Rusmi dohodneme ako dospelí. Tento nemecký postoj im teraz Ukrajinci vracajú a hovoria im späť – vy to nechápete, my vieme, ako na nich.“

V rozhovore tiež hovorí o tom:
[ Odoberajte na e-mail denný seriál Vývoj bojov na Ukrajine - fakty a názory odborníkov. Odoberajte jedným klikom. ]

prečo Nemci budovali plynovody s Rusmi;
prečo nemecký kancelár zle komunikuje;
ako sa menil vzťah Berlína a Moskvy;
prečo nie je pravda, že Nemecko malo politiku pacifizmu.

V Kyjive bol už český aj slovenský premiér, ale nemeckého kancelára sme tam ešte nevideli. Prečo?

Olaf Scholz nie je jediný politik, ktorý nebol na Ukrajine. Nebol tam ani francúzsky prezident Emmanuel Macron, ani taliansky premiér Mario Draghi. Nemecko by sme nemali vytrhávať zo západoeurópskeho kontextu, kam patrí. Teraz je pre Scholza veľmi ťažké ísť na Ukrajinu, predovšetkým po diplomatickej facke, ktorú dostal nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier. Scholz je preto v dileme, že ak na Ukrajinu pôjde veľmi rýchlo, tak to bude vyzerať, že sa k tomu nechal dohnať. Ak tam nepôjde, tlak na neho bude silnieť. Návštevu Ukrajiny by som však nepreceňoval, pre nemecko-ukrajinské vzťahy sú dôležitejšie veci ako cesta nemeckého kancelára do Kyjiva. Napokon ani bezpečnostné zložky Steinmeierovi neodporučili, aby cestoval na Ukrajinu.

Minulý týždeň tam bol britský premiér Boris Johnson, ktorý sa s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským po Kyjive pohyboval v obleku bez nepriestrelnej vesty a prilby.

Z fotiek to tak naozaj vyzeralo, avšak Boris Johnson je špecifický typ politika. Johnson a Scholz sú veľmi odlišní.

Ako to myslíte?

Johnson je politik, ktorý je veľmi inštinktívny. Je veľmi extrovertný, miestami z neho máte pocit, že je ho všade veľa. Zároveň hovorí viac, ako by mal. Je to politik, ktorý stavia na príbehu a emóciách. A Scholz je jeho presný opak. Je to technokrat. Jeho politický štýl funguje na tom, že sa snaží komunikovať minimálne. O ňom je veľmi známe, že novinármi vždy pohŕdal. Už pred 20 rokmi si vyslúžil povesť, že čokoľvek sa ho novinári spýtajú, povie to, čo chce povedať bez ohľadu na to, aká je otázka, a ešte sa na tom baví. Tiež sa o ňom vie, že je povýšenec. Je veľmi inteligentný, ale vie to o sebe.

Ako sa rozhoduje?

V malom uzavretom kruhu, pričom nič neoznamuje vopred. Komunikuje len výsledky a funguje za zatvorenými dverami. Už keď bol starosta Hamburgu, pred oficiálnymi stretnutiami krajinskej vlády sa stretol s koaličnými partnermi, kde sa všetko dohodlo a potom sa to len oznamovalo.

Nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier sa chystal na návštevu do Kyjiva, no Ukrajinci mu dali najavo, že nie je vítaný. Denník Financial Times napísal, že išlo o vážne poníženie nemeckých politikov, švajčiarsky Neue Zürcher Zeitung to opísal ako jednoznačnú a zaslúženú urážku. Ako to vidíte vy?

Chápem ukrajinský pohľad, prečo je Steinmeier osoba, ktorú v Kyjive nemusia. Je to pochopiteľné a zaslúžené. Avšak to odpudzovanie, ktoré vyvolali Ukrajinci, je podľa mňa zbytočné a pomôže len Vladimirovi Putinovi. Časopis Der Spiegel priniesol reportáž o tom, ako sa to celé stalo, a poukázal na to, že Ukrajinci urazili aj poľského prezidenta Andrzeja Dudu, ktorý je najvýznamnejší ukrajinský spojenec. V debate o tom, že Ukrajinci nechcú prijať nemeckého prezidenta, chýba rozdiel medzi oprávnenou kritikou nemeckých politikov za ich politiku voči Rusku a tým, či bolo takéto odmietnutie zo strany Ukrajiny rozumné.

Možno za to môže vzťah Steinmeiera s ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom.

Narážate asi na tie fotky, kde si Lavrov a Steinmeier podávajú ruky. Nemyslím si však, že ich vzťah bol nad rámec fungovania dvoch ministrov zahraničných vecí. Nejazdili spolu na ruské jachty. Ich vzťah sa menil v čase. Ak si správne pamätám, tak Steinmeier nebol v Moskve od roku 2017. Steinmeier bol inak architektom snahy o znovunaštartovanie vzťahov s Ruskom, predovšetkým po prvej kríze v roku 2007 a 2008, a teda po prejave Vladimira Putina v Mníchove (jeden z najagresívnejších prejavov ruského lídra od konca Studenej vojny, počas ktorého kritizoval rozširovanie NATO, pozn. red. ) a po vojne v Gruzínsku. Steinmeier prišiel s takzvaným organizačným partnerstvom, a teda predstavou, že nemecká a ruská ekonomika sú kompatibilné. To je síce pravda, ale tieto krajiny nie sú kompatibilné z hľadiska politických systémov.

Nakoľko ovplyvnil postoj nemeckého prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera k ruskej agresii na Ukrajine jeho kedysi najbližší spolupracovník Gerhard Schröder?

Schröder bol Steinmeierovým spolupracovníkom naposledy v roku 2005. Samozrejme, ich politické dráhy sú spojené, ale rozdelili sa. V tejto debate máme tendenciu za všetkým vidieť Schrödera, ktorý je naozaj toxická postava nemeckej politiky. Ale nemyslím si, že by práve on poháňal politiku SPD voči Rusku, prinajmenšom nie posledných 15 rokov.

Niektorí Steinmeierovi kritici hovoria, že keby Berlín toľko nekoketoval s Ruskom, Ukrajina by teraz nemusela čeliť jeho agresii. Čo si myslíte vy?

Tento argument je veľmi nešťastný a irelevantný. V tej vašej vete ma zaujalo slovo „koketovať“. Je rozdiel medzi koketovaním a ilúziami ohľadne Ruska, že je to veľký partner, s ktorým sa dajú robiť úžasné veci, pretože Rusko to myslí dobre. Druhá vec je pragmatický vzťah. Rusko nezmizne a nejakou formou s ním musíme spolupracovať. Možno diplomacia a prepojovanie ekonomiky je lepší nástroj ako napríklad odstrašenie. Môžeme, samozrejme, povedať, že oba tieto prístupy boli nefunkčné.

Diplomacia na Rusko málokedy fungovala.

Za Gorbačova a Jeľcina fungovala veľmi dobre.

Za Putina nie.

Za Putina nie od roku 2007. Chyba nemeckej politiky bola v tom, že si mysleli, že Putin je ako Gorbačov a Jeľcin a že sa s ním dá dohodnúť. Je však rozdiel medzi naivnými predstavami o Rusku ako euroázijskej mocnosti, ktorej jej ublížené. Takto to naozaj videl Schröder. Niečo iné je však nemecká politika posledných desať rokov, ktorá takisto zlyhala, hoci už nebola o romantických predstavách o Rusku. Bola o tom, že diplomacia, pragmatizmus a budovanie ekonomickej prepojenosti je nástroj, ako Putina pacifikovať.

Vidíme však, že sa dosiahol presný opak, hlavne keď sa pozrieme na nemecký biznis a firmy, ktoré podnikajú v Rusku.

Áno, spätne to už vidíme. Avšak nemecké firmy vnímali Rusko ako príležitosť zarobiť veľa peňazí. Nemecká politika nebola od roku 2014 naivná alebo koketná k Putinovi s tým, že to myslí dobre a že Krym zabral, lebo nemal inú možnosť. To si naozaj nemyslím.

Nakoľko sú nemecké postoje v konflikte na Ukrajine ovplyvnené záujmami nemeckého biznisu?

Záujem nemeckého biznisu je v tejto chvíli odstrihnutý od robenia biznisu v Rusku a v tomto momente je skôr prepojený s tým sociálnym. Nemci majú naozaj hrôzu z toho, že vo chvíli, keby sme urobili energetické embargo, ekonomika Nemecka aj EÚ pocíti obrovské negatívne dopady. Nemeckú politiku však čítam zmierlivejšie ako väčšina hlasov vo východnej Európe. Treba zdôrazniť hlas nemeckého vicekancelára a ministra hospodárstva Roberta Habecka, ktorý bol voči Rusku kritický pomerne skoro a ešte vlani v lete tvrdil, že Ukrajine by sa mali dodávať zbrane, čo bolo vtedy mimo nemeckého mainstreamu. On zároveň dnes tvrdí, že odstrihnutie Nemecka od ruského plynu nemecká ekonomika nezvládne. To nie je človek, ktorý by bol zapletený do nemeckého biznisu.

Nemecko bolo dlho proti vyradeniu Ruska z platobného systému SWIFT. Aký za tým vidíte dôvod?

Naozaj neviem. Nepochyboval som, že prídu sankcie, ale prekvapilo ma, že v čase, keď sa vojna začala, neboli ešte prepočítané všetky možnosti a varianty.

Ako to myslíte?

Že budú pripravené kroky k tomu, čo urobíme, keď sa budú diať isté veci. Očakával som, že sa bude napríklad vedieť, aké banky majú aké aktíva alebo aké banky budú najcitlivejšie v zmysle, že Rusku spôsobia najväčšie škody. Vojna sa začala vo štvrtok ráno, v piatok sa prijal prvý balík sankcií, ktoré boli považované za slabšie. V pondelok sa prijali ďalšie, takže sa to lámalo cez víkend. Nemecká reakcia ale bola, že si to musíme prepočítať.

Ako si vysvetľujete zdržanlivosť nemeckého kancelára Olafa Scholza počas posledných týždňov v konflikte na Ukrajine?

Teraz budem veľmi kritický voči nemeckej politike. Jej problém je, že nikto to veľmi nechápe.

Myslíte Scholza?

Áno, nikto nevie, čo sa vlastne deje. Pretože aj nemecká debata hovorí, že by bolo vhodné, aby Scholz vysvetlil, čo robíme a prečo to robíme. Habeck je schopný zmeny vysvetliť, ale Scholz nedokáže verejne povedať napríklad, aké má Nemecko problémy s dodávkami niektorých zbraní na Ukrajinu. Spomínajú sa viaceré argumenty – nechceme byť terč alebo zložité schvaľovanie. To nevzbudzuje dôveru verejnosti. Teraz budem trochu špekulovať, ale môže ísť o Scholzov politický štýl alebo jeho snahu udržať pokoj vo svojej strane, kde je viacero ľudí, ktorí sú presvedčení, že by sa Nemecko nemalo zapájať do rusko-ukrajinského konfliktu a že militarizácia nemeckej zahraničnej politiky nie je úplne dobrý nápad.
Nemecký kancelár Olaf Scholz. Foto – tasr/ap

Bavorský ministerský predseda Markus Söder odporučil Scholzovi 10 dní pred ruskou inváziou na Ukrajinu, aby sa v rusko-ukrajinskej kríze išiel poradiť s Angelou Merkelovou. Myslíte si, že tá by na jeho mieste konala inak?

Merkelovú a Scholza nemôžeme porovnávať už len preto, že Merkelová bola v inej koalícii. Koaličná dynamika veľmi ovplyvňuje rozhodovanie. Keby v Scholzovej koalícii neboli Zelení, možno by bol ešte zdržanlivejší. Pritom aj politici CDU boli proti dodaniu zbraní na Ukrajinu do prvého dňa vojny. Preto si nemyslím, že v prípade Scholza ide o príbeh nejakého béčka po silnej kancelárke Merkelovej. Skutočné chyby nemeckej politiky voči Rusku a bezpečnosti v Európe sú inde.

Kde?

V prehĺbení obrej závislosti na ruskom plyne aj po roku 2014 a anexii Krymu. Úplne rozumiem výstavbe Nord Streamu 1. To, že sa Berlín pokúšal rokovať a fungovať s Ruskom, by som Nemecku nevyčítal. To robili v podstate všetci okrem susedov Ruska. Ale budovanie Nord Streamu 2 po roku 2014 bol veľmi ťažko pochopiteľný risk. To je podľa mňa prvá veľká chyba nemeckej politiky. A druhá je stav nemeckej armády Bundeswehr, ktorej chýba v podstate všetko. Pod týmito oboma chybami nemeckej politiky je podpísaná Merkelová.

Do akej miery v Scholzovom zdržanlivom postoji voči Rusku zohráva úlohu aj fakt, že je nemeckým kancelárom len štyri mesiace?

To je dobrá otázka. Samozrejme, že nemá takúto skúsenosť, hoci sa v nemeckej politike nepohybuje jeden rok. Bol vicekancelár, minister sociálnych vecí v prvej vláde Angely Merkelovej. Scholz sa však nikdy nezaoberal zahraničnou politikou. Potrebné skúsenosti takisto nemajú ani ďalší kľúčoví hráči v jeho koalícii.

Scholz výrazne preberá agendu ministerstva zahraničných vecí.

To robia nemeckí kancelári vždy. Merkelová úplne vyžmýkala ministerstvo zahraničných vecí. Tento rezort pod ňou bol na hrane irelevantnosti. Je známe, že Steinmeier ako minister zahraničných vecí bol pod ňou veľmi nešťastný a nemal silnú pozíciu v zásadných otázkach. Naopak, myslím si, že keďže má toto ministerstvo koaličný partner, a teda Zelení, je Scholz viac pod tlakom ako ktokoľvek pred ním. A to nielen pre tlak okolností, ktoré sú extrémne.

Strane SPD kritici vyčítali prepojenie na ruských oligarchov. Ako to vidíte vy?

Nemyslím si, že strana SPD je napojená na ruských oligarchov. Táto strana bola skôr posledných desať rokov naviazaná na dezinterpretovanú predstavu, ako sa robí politika voči Rusku. To znamená v zmysle – musíme na nich opatrne, ale nakoniec sa s nimi vždy nejako dohodneme. SPD dnes spravodlivo schytáva väčšiu kritiku ako ostatné strany pre svoju predstavu, že s Ruskom sa dá dohodnúť a ruský režim nie je až taký zlý. V tomto bola SPD namočená viac ako ostatné strany.

Die Zeit napísal, že nielen exkancelár Schröder, ale aj celá sieť politikov v SPD sa nechala zviesť Putinom a ruským plynom. Kedy a ako k tomu došlo?

Siaha to do 70. rokov, pričom väčšina plynovodov sa stavala v 80. rokoch. V západnej Európe prestali stačiť zdroje, ktoré sa používali, predovšetkým z Británie a Holandska. V rámci uvoľňovania a nadväzovania vzťahov medzi západným Nemeckom, východným Nemeckom a ZSSR vznikali prvé plynovody z Ruska v západnej Európe. To sa neskôr prehĺbilo Nord Streamom. V 90. rokoch tiež dostavali ďalšie plynovody. Problém nemeckej politiky je, že z SPD zo 70. rokov a pomerne komplexnej politiky, ktorú robili voči ZSSR Willy Brandt a Helmut Schmidt, si tá dnešná zobrala len polovicu. Politika Brandta a Schmidta bola postavená na tom, že žiadala uvoľnenie voči sovietskemu bloku, pretože to pomôže ľuďom a zároveň to posilní vplyv na režim. Spolu s týmto sa ale významne navyšoval obranný rozpočet a Bundeswehr bol naozaj silná armáda. Z posledných 20 až 30 rokov si z tohto celého nemecká politika odniesla len to, že s Rusmi sa vždy nejako dohodneme. Nemci ale zabudli na to, že – metaforicky – natiahnutá ruka má za chrbtom rakety. Za tým vidím aj precenenie nemeckých diplomatických možností. Nemci odkazovali na východ Európy – vy to nechápete, ale my sa s tými Rusmi dohodneme ako dospelí. A tento nemecký postoj im teraz Ukrajinci vracajú a hovoria im späť – vy to nechápete, my vieme, ako na nich.

V rozhovore pre časopis Respekt ste uviedli, že správanie Ruska je pre nemeckých politikov zdrojom trvalých tráum. Ako ste to mysleli?

Práve preto, že Nemecko dlhodobo žilo v predstave, že nakoniec je možné dôjsť k diplomatickému zaisteniu bezpečnosti. To platilo do 24. februára a teraz sa s tým politici musia vyrovnať. Nemci opakovali frázu, že nemecká bezpečnosť sa dá zaistiť len s Ruskom, nie proti nemu. Nemci sa domnievali, že sa s Ruskom vždy nejako dohodnú, hoci nie vždy schvaľovali, čo sa tam robí. Nemecká predstava o svete bola, že inak to nepôjde, jedine, keď všetci spolu uzavrieme nejaký minimálny kompromis. Nemci si mysleli, že svet smeruje čím ďalej k liberálnejšiemu poriadku, v ktorom budeme mať na všetko zmluvy, dohody, inštitúcie, súdy, arbitráže a nebudeme bojovať. Budeme len obchodovať a debatovať. To nie je za každých okolností zlé, ale problém je, že Putin to nerešpektoval. A to bola pre Nemcov trauma, že nemecká natiahnutá ruka voči Putinovi sa najneskôr od roku 2008 stretávala s ďalšími a ďalšími fackami. Nemci sa znovu a znovu snažili vyjsť Rusku v ústrety a Rusko im to znova a znova vracalo svojím správaním vo svete, napríklad v Gruzínsku alebo na Ukrajine. Ponižujúce pre Berlín však bolo, že sa to otočilo aj voči Nemecku.

Na čo narážate?

Na masívne hackerské útoky na Bundestag, vraždu Čečenca v centre Berlína, otravu Alexeja Navaľného.

Napriek tomu to Nemecko s Ruskom skúšalo ďalej.

Hoci Berlín veril, že ich politika bude nejako fungovať, menila sa v čase a od roku 2014 došlo k ochladzovaniu vzťahov. Rušili sa všetky možné formáty spolupráce a Nemecko žiadalo uvaliť na Rusko sankcie. Všetci boli vtedy z nemeckého prístupu prekvapení a dnes sa akoby zabudlo, že sankcie vtedy brzdilo Česko, Slovensko a Maďarsko. Politika Nemecka nebola celý čas rovnaká a viaceré rozhodnutia sa spätne ukázali ako nešťastné, napríklad Nord Stream 2. Nemci stále skúšali s Ruskom nadväzovať vzťahy. Ich frustráciu z Ruska snáď najviac vystihuje výrok Steinmeiera z vlaňajška, keď sa riešil Nord Stream 2. On vtedy povedal, že s Ruskom musíme stavať mosty a toto je, žiaľ, jeden z posledných, ktorý nám zostal, pretože Rusi všetky ostatné zničili.

Tá nemecká naivnosť ohľadne Nord Streamu 2 je však zarážajúca.

Keď sa na to spätne pozrieme, tak áno. Táto iniciatíva nemeckej politiky nebola veľmi múdra. Samozrejme, Nord Stream 2 je nesporne ekonomicky zaujímavý, no na diplomatickej úrovni to bol zúfalý pokus v zmysle – Rusi na nás naozaj vo všetkom kašľú, ale plyn, to áno, to sa dohodneme.

Spomenuli ste, že Nemci sa musia s touto svojou traumou z Ruska vyrovnať. Ako to vyzerá?

Snažia sa veľmi rýchlo si nájsť novú líniu svojej bezpečnostnej politiky a politiky voči Rusku. Ukazuje sa, že veľmi zložité je už len mať na to plán. Nemci však budia zlý dojem. Môže za to ich nezvládnutá komunikácia, v ktorej zaniká, že Nemecko naozaj urobilo množstvo vecí, ktoré si nikto pred vojnou nedokázal predstaviť.

Napríklad?

Zrušili Nord Stream 2 hneď po uznaní separatistických republík a sami unilaterálne, pričom len pár dní pred tým sa viedla debata, či by ho zavreli, keby na Ukrajine vypukla vojna. Druhá vec sú veľmi silné sankcie vrátane SWIFT-u a ruských bánk. Tretia vec je bezpečnosť a ochota míňať peniaze na Bundeswehr. Zložitejšie však bude, ako to bude v praxi vyzerať. Ďalšou vecou je, aké zbrane Nemecko na Ukrajinu posiela.

Nemci síce sľúbili, že na Ukrajinu pošlú zbrane, ale objavili sa správy, že v sklade v severonemeckom Flensburgu sú zbrane, ktoré Ukrajinci potrebujú (Tanky Leopard 1, nosiče mínometov M-113). Nemecké ministerstvo si vypýtalo ich zoznam, ale ďalej s ním nič nerobilo. Tento týždeň nemecký Bild priniesol informáciu, že Scholz opakovane klamal, keď hovoril o možnostiach dodávok zbraní na pomoc Ukrajine.

Podľa Kielskeho inštitútu sú z hľadiska absolútnych čísel Nemci piati alebo šiesti (vzhľadom na HDP sú 18. za Slovenskom, pozn. red.). Nemci Ukrajine dodávajú zbrane, nie je ich síce najviac a nie sú to tie najlepšie, aké majú. Samozrejme, môžeme kritizovať Nemcov, ale robiť to v tomto ohľade nie je spravodlivé. Nemecko má však problém, že každý ich krok urobia ako poslední, strašne dlho im to trvá a vždy ide o nejakú reaktivitu. Vždy sa musia niekam nechať dotlačiť a potom urobia razantnú zmenu. Je vidieť, že Nemecko spomedzi veľkých hráčov zostáva často ako posledné. Reaktívnosť a pomalosť, to sú veľké problémy nemeckej politiky. V tejto chvíli vidíme, ako sa v tej svojej reakcii snažia odkomunikovať, že je potrebné niečo urobiť a že naša politika zlyhala. Nikto dnes v Nemecku nehovorí nič iné. Ľudia, ktorí boli v nemeckej politike pred desiatimi rokmi, si buď búchajú hlavu ako Steinmeier alebo bývalý exminister zahraničných vecí Sigmar Gabriel, alebo mlčia ako Angela Merkelová. Nemeckú politiku posledných rokov však nikto neobhajuje. Skôr hovoria – to sme nezvládli a pokazili. Teraz je dôležité, čo s tým.
Prečítajte si
Slovensko je štvrté v množstve pomoci pre Ukrajinu, USA dávajú viac ako celá EÚ (grafy)

Ako to vidíte vy?

Dôležité je zistiť, ako najlepšie pomôcť Ukrajine a zastaviť Putina. Nemecko prijíma ľudí utekajúcich z Ukrajiny a správajú sa k nim naozaj ukážkovo. Posielajú na Ukrajinu svoju pomoc. Je to veľa? Je to málo? Neviem to zhodnotiť, no dáta z Kielskeho inštitútu ukazujú, že sú v prvej desiatke krajín, ktorá z hľadiska dodávok zbraní najviac pomáha Ukrajine. Na druhej strane ide o veľmi ťažko zrozumiteľnú situáciu. Vďaka tomu, že tam je pochopiteľná miera utajenia, a takisto pre to, že Nemci nie sú schopní povedať, čo sa deje.
Nemeckí vojaci. Foto – TASR/AP

Niektorí analytici úmysel nemeckej vlády poslať na Ukrajinu zbrane aj navýšiť rozpočet na obranu označujú za zlom v dlhoročnej pacifistickej tradícii. Vy ste ale pre časopis Foreign Policy napísali text, podľa ktorého Nemecko takúto politiku nikdy nemalo. Prečo si to myslíte?

Nemci po tragédii druhej svetovej vojny zavrhli silu ako nástroj v medzinárodných vzťahoch. A zavrhli ju buď úplne, alebo principiálne. Išlo akoby o ich morálny postoj. Je to však historický nezmysel. Hlavne keď sa pozrieme na všetky nemecké vlády od roku 1945, vidíme, že Nemecko s nejakou vojnou vždy počítalo. Buď si budovalo svoju armádu, alebo sa nejakým obmedzeným spôsobom po roku 1990 zapojilo do vojny. Napríklad sa zapojili do vojny v Afganistane, v Mali, v bývalej Juhoslávii. Počas Studenej vojny malo Nemecko obrovskú a funkčnú armádu a v rámci jadrového zdieľania v NATO Bundeswehr v skladoch mal (a stále má) pripravené americké jadrové bomby, ktoré by prípadne nasadil na svoje lietadlá. Preto si myslím, že Nemecko nemalo nikdy vládou riadenú politiku pacifizmu. Samozrejme, bolo tam silné mierové hnutie a pacifizmus v nemeckej spoločnosti zohrával a dnes tiež zohráva dôležitú úlohu. Avšak vo svojom texte uvádzam viacero príkladov, že politické strany sa pri vstupe k moci vzdávali svojho pacifizmu – SPD v 60. rokoch alebo Zelení v 90. rokoch.

Nemci v minulosti neposielali zbrane do konfliktných zón, ale Berlín nemal problém posielať zbrane do Egypta. Nie je to ale alibizmus, keď vieme, že v Egypte je pri moci vojenský generál, a teda tam nie je žiadny demokratický režim?

Zbrojný export bol vždy najväčším pokrytectvom Nemecka. Nedával nikdy úplne zmysel. Na papieri majú veľmi reštriktívne domáce pravidlá pre vývoz zbraní, ale skutočnosť je trochu iná. Keby to bol len Egypt, kde dovážajú zbrane, ale na zozname je aj Saudská Arábia, Katar, Emiráty. Nemecko vo vyvážaní zbraní patrí medzi najväčších exportérov na svete. Vlani zaznamenalo prepad, lebo kleslo na 5. miesto, inak je dlho tretie. Bizarné je, že Nemci majú problém poslať na Ukrajinu zbrane a držia sa pri tom svojich pravidiel, pričom paradoxne sa ich nedržali pri ostatných krajinách. Jediná krajina, voči ktorej majú na vládnej úrovni embargo, je Saudská Arábia. Uvalili ho po tom, čo ju celú vyzbrojili.

Nemci sľúbili dať na obranu 100 miliárd eur navyše. Čo to ale znamená? Nemci ich investujú jednorazovo alebo to rozložia na niekoľko rokov?

To je presne to, o čom sme sa bavili, že nikto o tom dokopy nič nevie. V tejto chvíli je nemecký vojenský rozpočet okolo 50 miliárd eur na rok. Pôvodná interpretácia vrátane oficiálnej z ministerstva obrany je, že to navýšia na 2 percentá na obranu. To znamená, že sa dostanú niekam nad 70 miliárd. K tomu by v priebehu piatich rokov mali utratiť 100 miliárd. Teraz sa však vedie diskusia, že túto sumu dajú do ústavy a čo všetko sa do nej bude počítať. Vôbec to nie je jasné, ale podľa ľudí, ktorí sa rozumejú do nemeckej armády, bude táto suma predstavovať obrovskú zmenu. Len na doplnenie nábojov, ktoré chýbajú nemeckým vojakom, sa minie 10 až 20 miliárd z tej sumy. A to sa nebavíme o nákupoch stíhačiek.

Keď sme pri tých stíhačkách, Nemci a Francúzi sa dohodli na spoločnom projekte stíhačiek šiestej generácie. Ako je na tom tento projekt, keď vieme, že pre vojnu na Ukrajine Nemci kúpili stíhačky F-35 od Američanov, hoci pôvodne chceli kúpiť starší model, spoliehajúc sa na stíhačky, ktoré vyvinú s Francúzmi?

Zaujali v tom klasický nemecký postoj na obe strany. Chcú kúpiť americké F-35, ale takisto chcú s Francúzmi ďalej vyvíjať novšie modely.

Ako teda vidíte Nemecko v bezpečnostnej politike Európy? Bude z neho líder?

Podľa toho, ako si predstavujeme lídra. Ak máte na mysli malé Spojené štáty, tak určite nie. Zaujímavé však bude, čo sa stane po francúzskych prezidentských voľbách. Budem síce len špekulovať, ale myslím si, že Nemci teraz čakajú, čo sa bude diať vo Francúzsku, a nechcú sa púšťať do ničoho veľkého. Potom možno uvidíme budovanie spoločných európskych obranných kapacít.

Jakub Eberle. Foto – Jiří Mach

Jakub Eberle (1986)

Jakub Eberle je český expert na nemeckú zahraničnú politiku a medzinárodné vzťahy. Je riaditeľom výskumu Ústavu medzinárodných vzťahov, členom Rady Ústavu medzinárodných vzťahov, programovej rady Nadácie Forum 2000 a výkonnej rady International Association for the Study of German Politics. Vyštudoval medzinárodné vzťahy na Karlovej univerzite, University of St. Andrews a University of Warwick. Prednáša na pražskej Vysokej škole ekonomickej, predtým pôsobil na univerzitách v Antverpách, Düsseldorfe aj vo Warwicku.

Buď je mimo, alebo klame. Čo je horšie?

O Jurajovi Blanárovi, inžinierovi, vieme povedať toto: krásnych a okrúhlych dvadsať rokov je poslancom za Smer. Dal si, pravda, v roku 2006 prestávku a išiel županovať do Žiliny, ale potom si už prestávku nedal a bol županom aj poslancom naraz.

Takže: krásnych a okrúhlych dvadsať rokov vo vysokej politike, mnohonásobný poslanec, viacnásobný župan, podpredseda strany Smer a člen predsedníctva. To je dosť veľa rokov a dosť veľa funkcií na to, aby sme o Jurajovi Blanárovi, inžinierovi, vedeli aspoň niečo hmatateľné; len to nie je celkom pravda.

Otázka je, napríklad, čo Juraj Blanár robí.

[ TIP: Každé ráno zhrnutie dôležitých správ z Minúty po minúte na váš e-mail. Aktivujte si jedným kliknutím. ]
Nuž, Juraj Blanár, inžinier, väčšinou stojí. Chápete: Fico je za mikrofónom, alebo je za tým mikrofónom Blaha a chrlia oheň a síru a spravodlivý hnev a pravdu, a Juraj Blanár, inžinier, stojí v pozadí, také to poctivé krovie. Viete si to aj predstaviť: uhladený oblek, ruky zopnuté vpredu, na tvári absolútne žiadny výraz, hlavne žiadny výraz. Stačí si to odstáť, stačí proste byť.

Pravda, občas sa Juraj Blanár, inžinier, postaví k mikrofónu a uspávači hadov vtedy blednú závisťou, aj Ján Figeľ žasne. Juraj Blanár, inžinier, by totiž svojím prejavom dokázal unudiť aj pokročilého budhistického mnícha, ktorý posledných päťdesiat rokov hľadel na Himaláje.

No a to je tak trochu omyl, nebezpečný omyl. Okrem toho, že je Juraj Blanár, inžinier, nudný, nevýrazný a dokonalý aparátčik, je totiž aj nebezpečný. Nebezpečný je preto, že je lojálny. Lojalita sa prejavuje presne tým, že, futbalovou terminológiou povedané, neváha si zašpiniť dres, neváha urobiť taktický faul, dostať za mužstvo žltú kartu, skrátka, zobrať to na seba.

Dnes sme vo vojne, to len aby bolo jasné. No a keďže servilný aparátčik Juraj Blanár, inžinier, si vždy ochotne zašpiní dres a povie to, čo treba, dnes, vo vojne, to znamená, že to občas hrá na stred, ako keby nejaký stred vôbec existoval, a občas to hrá rovno na ruskú stranu. Čiže kolaboruje s nepriateľom.

Pozor, to neznamená, že to, čo Juraj Blanár, inžinier, hovorí, si aj nevyhnutne myslí. Je dokonca možné, že Juraj Blanár, inžinier, si nemyslí vôbec nič – že sa skrátka nikdy žiadnymi myšlienkami neobťažoval, teda s výnimkou toho, že je celkom fajn byť podpredsedom, poslancom a občas aj županom.

Juraj Blanár, inžinier, si možno naozaj nemyslí to, čo hovorí, akurát je to úplne jedno: škody pácha aj tak, pácha ich vedome a navyše mu to je ešte aj úplne jedno. Skrátka, je presne ten poslušný aparátčik, ktorý keď sa dá, tak ublíži, a keď sa nedá, tak aspoň nepomôže.

Čiže ešte raz a tak, aby sa to nedalo nepochopiť: sme vo vojne a Juraj Blanár, inžinier, je celkom vedome na strane nepriateľa. Ostávajú teda dve možnosti – buď tomu všetkému verí a v takom prípade je tragicky mimo a taký celkovo hlúpy, alebo tomu, naopak, neverí, no a v tom prípade klame a robí to vedome.

Jediná dilema je v tom, ktorá možnosť je horšia a odpudivejšia. Inak nič; všetko jasné.

Vedkyňa, ktorá skúma, ako si vyberáme partnerov: K ľuďom, ktorí sa na nás podobajú, sme láskavejší
Zuzana VitkováZUZANA VITKOVÁ

Zuzana Štěrbová. Foto - Deník N/ Ludvík Hradilek
Zuzana Štěrbová. Foto – Deník N/ Ludvík Hradilek
Kačky si vyberajú sexuálneho partnera podľa toho, koho vidia prvých pätnásť minút života. Psychologička a ľudská etologička Zuzana Štěrbová, vysvetľuje, že sme o dosť komplikovanejší než kačky, no ani náš výber nie je náhodný.
V rozhovore sa dočítate aj o tom:

ako veda poprela, že protiklady sa priťahujú,
aké znaky na našich partneroch a partnerkách „uprednostňuje“ evolúcia,
ako ovplyvňujú náš výber rodičia,
prečo sa niektorým ľuďom zdajú atraktívnejšie rysy súvisiace so starnutím,
aký mechanizmus nás chráni pred incestom.
Výber partnera významne ovplyvňuje naše životy. Vieme, na základe čoho si ho vyberáme?

[ Novinka: Chcete dostávať najdôležitejšie informácie o zdraví a prevencii ochorení? Aktivujte si utorkový newsletter Týždeň v zdraví. ]
To je veľká otázka, na ktorú stále hľadáme odpoveď. Na jednej strane máme teoreticky voľný výber a každý si môže vybrať, koho chce. Online zoznamovanie nám otvára možnosti po celom svete, a tak máme na výber zo stoviek miliónov potenciálnych partnerov. V realite to tak, samozrejme, nie je. Do hry vstupujú naše preferencie.

Čiže to, či sa nám páčia vysokí muži s tmavými očami, ktorí sa vedia lyžovať, alebo ich úplný opak?

Preferencie môžeme rozdeliť na niekoľko vrstiev. „Absolútne“ sú tie, na ktorých sa zhodne veľká väčšina ľudí. Nielen v českej či slovenskej populácii, ale v rámci celého sveta a naprieč kultúrami. To sú často evolučne relatívne rysy, ktoré súvisia so zdravím, s plodnosťou či so zdatnosťou. Na tom je dosť veľká zhoda, a dá sa tým vysvetliť, prečo sú typické modelky a herečky považované za pekné celosvetovo.

Samozrejme, existujú aj kultúrne špecifické preferencie. Ak je v nejakej krajine rozšírená chudoba či patogény, potom ľudia kladú oveľa väčší dôraz na rysy poukazujúce na zdravie. Napríklad nepreferujú chudé postavy tak ako my.

No a potom sú preferencie špecifické pre konkrétneho človeka. Štúdie ukazujú, že tie smerujú k sebapodobnosti, čiže si vyberáme partnera, ktorý sa podobá na nás a na našich rodičov.

Takže protiklady sa nepriťahujú?

Veda ukazuje, že skôr vrana k vrane sadá. Neviem, kde tieto idiómy vznikli, ale najmä v beletrii sa často traduje, že by nás mal partner dopĺňať. V 60. rokoch prišiel aj psychológ Robert Winch s tým, že si hľadáme partnerov, ktorí nás dopĺňajú. Bola za tým teória švajčiarskeho noža, ktorá vraví, že keď máme odlišné danosti a spojíme ich dokopy, sme ako pár údernejší.

Absolútna väčšina štúdií však ukazuje, že si vyberáme partnerov, ktorí sú nám podobní. Takáto homogamia sa ukazuje aj naprieč kultúrami, pohlaviami, sexuálnymi orientáciami, ale aj živočíšnymi druhmi.

Má to nejaký evolučný dôvod?

Vychádza to z teórie príbuzenského výberu. Tá hovorí, že ľudia rozpoznávajú u ostatných nejakú mieru príbuznosti aj na základe výzoru. K takýmto ľuďom sa potom správajú láskavejšie či nezištnejšie a v rôznych situáciách ich preferujú.

Ak sme si totiž s niekým podobní, je vyšší predpoklad, že zdieľame viac spoločných génov. Pokiaľ máme s takýmto človekom potomka, odovzdáme do ďalšej generácie viac spoločných génov, a to je pre nás evolučne výhodné.

Z genetického hľadiska je pre nás výhodná aj rozdielna rekombinácia génov, vďaka ktorej je nová generácia odolnejšia voči niektorým chorobám. Ale ukazuje sa, že aj v náročných podmienkach, kde je väčšia chudoba či sú choroby, sa ľudia častejšie párujú homogamne.

Väčšinou hovoríme, že na výzore nám pri výbere partnera až tak nezáleží. Čo o tom hovoria výskumy?

Fyzický vzhľad zohráva veľkú úlohu. Netvrdím, že si ľudia vyberajú partnerov na základe farby očí, ale nie je to úplne náhodný výber. Farba očí súvisí so svetlosťou alebo s tmavosťou fenotypu (to, ako človek vyzerá – pozn. red.) a našimi preferenciami.

Fyzické charakteristiky tiež viete spojiť s niektorými osobnostnými črtami. Sú štúdie, ktoré ukazujú, že podľa tváre ľudia dobre odhadujú dôveryhodnosť či inteligenciu. Veľkú rolu hrajú aj rozšírené fenotypové znaky, ako hlas či fyzická vôňa. Ak si partneri prestanú voňať, málokto v tom vzťahu zostane. Takže osobnostné charakteristiky sa od tých fyzických nedajú striktne oddeliť.

Mal by sa na nás partner podobať aj zo psychologického hľadiska?

Áno. Predpokladá sa, že keď sme si s partnerom podobní, máme spoločné záujmy, ľahšie sa dohodneme, a tým by náš vzťah mal byť ľahší. Ak je partner podobný aj našim príbuzným, je väčšia šanca, že ľahšie zapasuje do našich sociálnych väzieb. Celý náš svet sa točí okolo sebapodobnosti, preto je to pre nás výhodné. Samozrejme, rozprávame sa o priemere v populáciách, nie o tom, že by sa takto správal každý človek.


Zuzana Štěrbová hovorí, že aj keď výskumy smerujú k tomu, že si hľadáme partnerov, ktorí sú nám podobní, platí to iba v priemere. Nie pre každý pár. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek
Aký typ ľudí preferujeme v našom kultúrnom a geografickom kontexte?

Je to dané tým, aký fenotyp je u nás najčastejší. To bude aj najčastejšie vyberaný človek. No preferencie a skutočný výber nejdú vždy ruka v ruke. Napríklad partner, ktorý je pre nás ideálny, nemusí byť dostupný. Ďalšia vec je, že výber prebieha z veľkej časti nevedome. Nie je to tak, že by sme mali v hlave nejakú kalkulačku. Ale preferencie nás určite ovplyvňujú, preto zisťujeme, ako vznikajú. Tvorí ich množstvo faktorov – evolúcia, genetika, výchova a tak ďalej.

Aké znaky na našich partneroch a partnerkách „uprednostňuje“ evolúcia?

Napríklad symetrickú tvár. Naznačuje menšiu šancu, že človek je alebo bol nakazený nejakými patogénmi. Delí sa to aj podľa pohlavia.

Čím je u žien tvár feminínnejšia, tým je hodnotená ako atraktívnejšia. To znamená, že majú veľké oči, úzku tvár a blížia sa až k detskej schéme so ženskými rysmi. U mužov až tak neplatí, že čím sú maskulínnejší, tým sú atraktívnejší, pretože s maskulinitou sú často spájané aj charakteristiky ako agresivita či násilie.

U žien je tiež dôležitý pomer pásu a bokov, čo je odkaz na reprodukčný potenciál. U mužov sa dáva dôraz na telesnú výšku. Stále však treba pripomínať, že hovoríme o tom, čo je hodnotené ako atraktívne v priemere, neznamená to, že by na nejakom znaku stála a padala atraktivita jednotlivca.

Akú rolu zohráva pri výbere potenciálneho partnera genetika? Budú mať dvojčatá podobné vzťahové preferencie?

Sú štúdie, ktoré testujú, koľko preferencií dedíme od príbuzných a koľko získavame v priebehu života. Genetická časť z toho vychádza 0 – 30 percent podľa konkrétnej charakteristiky. Napríklad štúdia na vyše štyritisíc britských dvojčatách ukázala, že dedičná časť preferencií pre fyzické znaky je 29 percent, pre osobnostné 25 percent a veci ako starostlivosť o domácnosť je 5 percent.

Ako ovplyvňuje naše partnerské preferencie výchova?

Do určitej miery sa preferencie učíme od rodičov počas detstva, nehľadiac na genetiku. Štúdie ukázali, že aj partneri adoptovaných žien bývajú podobní ich adoptívnym otcom. Do výberu partnera nám rodičia často aj aktívne zasahujú. V našich kultúrnych podmienkach nie je tlak taký veľký a nápadný, ale rôzne usmerňovania tam sú. To všetko nás opäť vedie k podobnosti.




Na výber partnera či partnerky vplýva aj vzťah s rodičmi. Zuzana Štěrbová. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek
Vplýva na skutočnosť, či bude partner podobný našim rodičom, aj to, aký vzťah s nimi máme?

Hlavne u žien sa pomerne jasne ukazuje, že keď hodnotia vzťah s otcom počas detstva ako dobrý, potom majú tendenciu vyberať si partnera, ktorý je mu podobný. U mužov je to stále veľmi nejasné. Sú aj štúdie, ktoré naznačujú, že aj keď má muž horší vzťah s matkou, má tendenciu vyberať si podobné ženy. No k učeniu sa charakteristík rodičov, ktoré v dospelosti preferujeme u partnerov, dochádza aj, nehľadiac na vzťahy.

Vyberáme si tým celý život jeden typ partnera?

Nie, ale sú si navzájom podobní. Keď si vyberáme nového partnera, nezačíname totiž od nuly. Bolo by to neskutočne kognitívne a časovo náročné. Keď si predstavíme celú populáciu Slovenska, tak dvaja partneri jedného človeka si budú navzájom viac podobní v rade rysov než voči náhodnému človeku.

Väčšinou nechodíme raz s partnerom, ktorý má 150 a potom 200 centimetrov. A to si môžeme predstaviť na všetkých charakteristikách. Tým, že nás to ťahá k sebapodobnosti a ani my na tých škálach príliš nelietame, je aj náš partnerský typ trochu daný.

V ktorom veku sa najviac formuje to, akých partnerov si vyberáme?

To je stále otázne. Často sa vychádza z Freuda a jeho naratívu, že vo veku 3 – 6 rokov sa zamilovávame do svojich rodičov, a tým si tvoríme šablónu toho, ako má vyzerať náš partner. Freudovu teóriu však žiadna empirická štúdia nepodporila. Naša nová štúdia, ktorá je tesne pred publikáciou, ukazuje, že vo väčšine charakteristík buď žiadna senzitívna perióda nie je, alebo je to okolo 9 – 13 rokov.

To dáva zmysel aj v kontexte iných štúdií zameraných na sexuálne správanie. V priebehu detstva sa toho učíme neskutočne veľa, a tak znie logicky, že si partnerské preferencie kalibrujeme tesne pred tým, ako to začína byť aktuálne.

V tejto otázke sa vedci často inšpirujú aj etológom Konrádom Lorenzom a jeho imprintingom, čiže vtlačením, vpečatením preferovaných charakteristík. Pozoroval ho hlavne pri vtákoch, pri ktorých je táto senzitívna perióda úplne jasná.

Ako sa imprinting prejavuje pri vtákoch?

Imprinting je geneticky spúšťaná forma učenia. Keď sa napríklad kačky vyliahnu z vajíčka, považujú za svojho rodiča prvý pohybujúci sa objekt, ktorý uvidia. Potom ho všade nasledujú. Boli robené pokusy, keď sa kačky imprintovali na ľudí, ale aj na pohyblivú krabicu. Tento mechanizmus musí byť u nich silný, pretože inak by neprežili. Od momentu, keď sa vyliahnu, musia rodiča nasledovať. Preto majú senzitívnu periódu asi do 15. hodiny po vyliahnutí. Potom je to nemenné.


Imprinting prebieha aj pri iných vtákoch. Na fotografii husi a žeriavy letiace s ultraľahkým lietadlom. Foto – © Superbass / CC-BY-SA-3.0
Ľudia v takom čase po narodení ani poriadne nevidia. Nedá sa to u nich tak jednoducho skúmať, lebo majú strašne dlhé detstvo a nemôžeme ich zámerne vystavovať vplyvom, aby sme zistili, či a kedy u nich k imprintingu dochádza.

Čo má takýto imprinting s výberom partnera?

V pohlavnej dospelosti preferujú kačky tie isté charakteristiky, ktoré sa naučili počas prvých hodín života. Robili sa aj krížové štúdie, keď ich mláďatá vychovávali iné druhy, ktoré ony potom sexuálne preferovali. Preto kačky niekedy skáču na ľudí. V štúdiách takto mláďatá reagovali aj na individuálne charakteristiky rodiča. Napríklad keď mu urobili nejaké umelé prehnané znaky, ako napríklad modrý fľak na krídle. V dospelosti jednoducho preferovali partnerov s modrým fľakom.

Vysvetliť sa to snaží hypotéza, ktorá hovorí, že rodičia sa už osvedčili. Boli schopní dožiť sa dospelosti, reprodukovať sa a starať sa o potomstvo. Takže je z tohto hľadiska výhodné nájsť si niekoho podobného, ako bol rodič.

Sú nejaké štúdie, ktoré sa to snažili aplikovať na ľudí?

Niekoľko, ale ukazuje sa, že efekty imprintingu sú u ľudí pomerne slabé a ide len o jeden typ učenia sa rodičovských charakteristík. Jedna napríklad ukázala, že deti, ktoré sa narodili rodičom nad 30 rokov, hodnotili v dospelosti u partnerov ako atraktívnejšie rysy súvisiace so starnutím. Napríklad vrásky. Na rozdiel od ľudí, ktorí sa narodili mladším rodičom.

Ďalšia, trochu kontroverzná švédska štúdia skúmala senzitívnu periódu mužov, ktorí preferovali ženy s veľkými prsami. Ukázalo sa, že túto preferenciu majú častejšie muži s mladšími súrodencami, o ktorých sa vo veku medzi 1,5 a 3,5 roka starala dojčiaca alebo tehotná matka. Táto štúdia však merala senzitívnu periódu len veľmi nepriamo, takže by som bola pri jej interpretovaní opatrná.

Opísali ste viacero mechanizmov, pod vplyvom ktorých si vyberáme partnerov podobných nám a našim rodičom. Aký mechanizmus nás chráni pred incestom?

Je to silný biologický mechanizmus zvaný aj kibucový efekt. Ukázal sa naprieč rôznymi druhmi od hmyzu cez levy až po nás. Rôzne druhy vrátane človeka preferujú partnerov, ktorí sú podobní rodičom, ale k rodičom samotným a blízkym rodinným príslušníkom si vytvárame sexuálnu averziu od raného detstva.

Hovoria o tom napríklad štúdie z izraelských kibucov (typ osady v Izraeli, v ktorej sa hospodári formou kolektívneho vlastníctva – pozn. red.) či veľkých rodín, ktoré spolu spali v jednej miestnosti v Maroku. Ak ľudia vyrastajú s potenciálnym partnerom od raného detstva, vytvoria si k nemu sexuálnu averziu. Buď ich nepriťahuje vôbec, alebo majú takéto vzťahy kratšiu trvanlivosť a menej detí.


Dočasná jedáleň v kibuci Gan Samuel (1953). Foto – Wikipédia/public domain
Prejaví sa to aj na vzťahu blízkych priateľov z detstva?

Museli by spolu tráviť fakt veľa času. Nestačí, aby sa spolu, povedzme, každý deň stretávali. V Maroku to boli bratranci a sesternice, ktorí spolu bývali v jednom dome a spali v jednej miestnosti. V kibucoch zase šlo o nepríbuzné deti, ktoré spolu trávili kompletne celé dni.

Môže si človek v detstve imprintovať aj inú dôležitú osobu z detstva než rodiča?

Keďže nie sme kačky, neučíme sa iba charakteristiky jedného človeka. Môžu to byť aj súrodenci, nevlastní rodičia a tak ďalej. Proste ľudia, s ktorými trávime detstvo a od ktorých sa môžeme tie charakteristiky učiť.

Na začiatku ste spomínali, že v hlave máme predstavu, aký by mal byť náš partner, ale nie vždy sa jej držíme. Sú pri výbere partnera podľa svojich preferencií dôslednejší muži alebo ženy?

Podľa štúdií sú v priemere vyberavejšie ženy. Často sa to vysvetľuje evolučne, cez rodičovské investície. Ženy rodia, dojčia, potom sa o dieťa starajú, takže preto viac investujú do výberu. Nemám však rada zbytočné nadinterpretovanie do rôznych evolučných rozprávok. Nie je to tak, že ženy si partnerov vyberajú dôsledne, zatiaľ čo mužom je to úplne jedno. Najmä v našom kultúrnom kontexte, kde do dieťaťa investujú obe pohlavia. Nejaké rozdiely sa v priemeroch štúdií nájdu, ale nepovedala by som, že budú zásadné.

Skúmate dosť intímne témy. Sú na štúdiách ochotnejšie participovať ženy alebo muži?

Jednoznačne ženy. Úplne najťažšie sa zháňajú do štúdií starší heterosexuálni muži. Keď sme robili výskum o vplyve rodičov a zháňali kombináciu muž-otec, bolo to úplné peklo. Myslím si, že ich tie témy zaujímajú rovnako, ale sú menej ochotní hovoriť o svojich intímnych pocitoch a vypĺňať dotazníky.

Načo je vlastne dobré skúmať, ako vznikajú naše partnerské preferencie?

Vždy je fajn vedieť, čo ako funguje. My robíme základný výskum, ktorý sa toto poznanie snaží rozšíriť. Potom sa s ním dá narábať napríklad pri párových terapiách. Využiť to môžu aj zoznamovacie aplikácie. Na základe vedeckých výsledkov vám môže aplikácia ponúkať partnerov tak, aby sa zvyšovala pravdepodobnosť, že sa dáte s niekým dokopy bez prezerania miliónov profilov.

Tinder to napríklad robí tak, že vyhodnocuje, koľko ľudí si s vami chce písať. Podľa toho vám ponúka ľudí s podobným hodnotením. Cieľom developerov je ľudí v aplikácii udržať, takže keby ponúkala zoznámenie ľuďom s úplne inými hodnoteniami, boli by nešťastní a zároveň by ich aplikáciu prestali používať.

Ako vnímate reality show, kde vedci predpovedajú, ktoré páry spolu zostanú po prvom rande, a odôvodňujú to vedou?

To je hlúposť. My síce môžeme vyhodnotiť, že spokojní partneri sú si v priemere podobní vo vzdelaní, ale to neznamená, že keď to tak nie je, majú sa okamžite rozísť. Môže nám to ukázať cestu, ktorou sa dá uberať, keď má pár nejaké problémy, ale výsledky týchto štúdií nie sú žiadnymi dogmami.

Vo výbere partnera hrá rolu množstvo charakteristík a faktorov. Keď sa reality show zameriava na tri z nich, tak je to neadekvátne zjednodušujúce a tým je odhad slabý.

Zuzana Štěrbová

Výskumníčka v odbore psychológia a ľudská etológia na Filozofickej a Prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej. Vo výskume sa primárne zaoberá otázkou vplyvu rodičov na výber partnera a sexuálne správanie, ale aj ontogenézou partnerských preferencií a partnerskou spokojnosťou.
[Úžasný svet depresie – nevšedný pohľad na depresiu z knižnej edície Denníka N.]

Viete, že pohyb je zdravý a vaše sedavé telo ho skutočne potrebuje. Aj tak sa však k behu, joge, dvíhaniu činiek či iným cvičeniam neviete prinútiť.

Jednoduchšie je sadnúť si na gauč k seriálu alebo skočiť s kolegami do baru.

Nemusí byť za tým iba lenivosť. Niektorí ľudia sú naprogramovaní tak, že ich to k cvičeniu jednoducho neťahá. Tento odpor sa však dá prekonať.

Prirodzený oddych
Ak sa vám nechce cvičiť, nie je to úplne vaša chyba. Ani naši predkovia necvičili. Aspoň nie v takej podobe, ako to robia ľudia dnes.

Nemuseli si ísť zabehať alebo zaplávať. Hýbať sa museli, ak sa chceli najesť. A keď sa po love nasýtili, oddychovali, aby šetrili vzácnu energiu.

Dnes sa mnohí ľudia nemusia trápiť prístupom k potrave, stačí zájsť do obchodu a „uloviť“ si večeru. No zatiaľ čo o pohyb pri love človek prišiel, potreba oddychovať mu zostala.

„Ak máte nutkanie sadnúť si a pozerať Netflix namiesto návštevy posilňovne, môžete sa utešiť tým, že odpočinok je pre ľudí prirodzený,“ píšu pre Conversation Carol Maherová a Ben Sigh, ktorí skúmajú vplyv cvičenia na ľudí.

Ak je však v ľudskej náture oddychovanie, prečo niektorí napriek tomu cvičenie milujú? Za tým môže byť sčasti aj genetika.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Po tridsiatke strácate svaly, aj keď cvičíte. Ako tomu zabrániť?
Čítajte 
Chemická odmena
Cvičenie dokáže zvýšiť v mozgu produkciu dopamínu – látky, ktorá prenáša impulzy cez nervový systém. Tento neuroprenášač pomáha kontrolovať centrá pre potešenie a odmenu. Vďaka vyplavenému dopamínu sa ľudia usilujú, sústredia sa a činnosti ako cvičenie sa im zdajú sa im zaujímavé.

Z evolučného hľadiska dopamín zabezpečuje, že robíme veci potrebné na prežitie - pijeme, jeme či rozmnožujeme sa. A u niektorých ľudí vedie aj k tomu, že radi cvičia.

Keď sa dopamín uvoľňuje, ľudia cítia potešenie. Po cvičení preto mnohí zažívajú akúsi eufóriu. Takáto odmena za fyzický výkon ich ďalej motivuje.

U niektorých ľudí sa však radostný pocit z cvičenia nikdy nedostaví. Je to preto, že do tvorby dopamínu zasahujú ich gény. Cvičenie im jednoducho nevylúči do mozgu potrebnú dávku dopamínu na to, aby cítili chemickú odmenu.

Toto prepojenie predstavil v roku 2016 Rodney Dishman, odborník na pohybovú sústavu.

Aj láska k behu je z istej časti daná geneticky, čo naznačil starší výskum na zvieratách v časopise Journal of Physiology (prekl. Fyziologický časopis). V ňom vedci párili medzi sebou potkany, ktoré radi behali. Po desiatich generáciách títo potomkovia behali desaťkrát rýchlejšie ako mláďatá lenivejších hlodavcov.

Náruživí potkaní bežci mali tiež aktívnejšie centrum mozgu pre potešenie a odmenu, ktoré zodpovedá práve za vylučovanie dopamínu a tiež serotonínu, ktorý tiež prispieva k pocitom šťastia.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Nemáte čas na cvičenie? Návod, ako sa dostatočne hýbať aj počas nabitého dňa
Čítajte 
Ako prekonať odpor
Za svoju lásku či nelásku k cvičeniu a športu môžete sčasti vďačiť rodičom. No gény nie sú všetko. Do motivácie k pohybu zasahujú aj osobnostné črty, rodinný stav, psychické zdravie či sociálno-ekonomické zázemie.

Ak ste geneticky naprogramovaní na nenávisť k cvičeniu, ako výhovorka to neobstojí.

Pohyb je dôležitý pre zdravý život, najmä ak máte sedavé zamestnanie. Svetová zdravotnícka organizácia odporúča dospelým ľuďom týždenne 150 až 300 minút aerobických aktivít so strednou záťažou - môže to byť rýchla chôdza či bicyklovanie. Deti a adolescenti potrebujú v priemere šesťdesiat minút denne.

Predispozície môžete, našťastie, aspoň sčasti prepísať. To znamená, že keď vás nemotivuje genetika, treba si nájsť vlastnú motiváciu a cvičenie si spríjemniť. Niekoľko tipov majú Maherová a Sigh:

Najskôr si povedzte, prečo chcete cvičiť. Jedným z hlavných dôvodov môže byť zlepšenie vášho zdravia a kondície. Možno chcete začať cvičiť, aby ste lásku k športu preniesli na vaše deti.
Nemusíte behať alebo dvíhať činky v posilňovni, nájdite si šport alebo cvičenie, ktoré vás skutočne bavia. Inak ťažko vydržíte byť dlhodobo motivovaní. „Nie je správne, keď ľudia začnú cvičenie vnímať ako povinnosť. Len ich to privádza do stavu neustálej nespokojnosti,“ povedal pre WebMD v roku 2016 Dishman, ktorý objavil prepojenie medzi génmi a láskou k cvičeniu.
Začnite zľahka, aby ste zabránili zraneniam. Ak chcete napríklad behať, najskôr skúste chôdzu a postupne začnite behať. Prípadne, ak beh neznášate, úplne ho nahraďte chôdzou. Ľahké cvičenie je tiež dobré, keď máte depresiu.
Dohodnite sa s kamarátmi alebo s niekým z rodiny, že začnete cvičiť spolu. Motivovať vás bude to, že svojho partnera nebudete chcieť sklamať. Aktivita vo dvojici má tiež blahodarný vplyv na náladu aj váš vzťah.
Cvičte vždy v rovnakom čase, aby ste si ľahšie vybudovali zvyk.
Doprajte si odmenu. Cvičiť môžete začať v akomkoľvek odeve a teniskách, ktoré máte doma. Môžete si však stanoviť, že ak vydržíte cvičiť či športovať niekoľko týždňov, odmeníte sa profesionálnejším vybavením. Prípadne si po určitom období zadovážte fitnes hodinky na sledovanie výkonu.
Počúvajte rytmickú hudbu. Môže vám vylepšiť náladu a tiež budete mať pocit, že ste sa menej namáhali. Hudba sa hodí najmä k rytmickým športom, akými sú chôdza či beh.

Čítajte viac: https://tech.sme.sk/c/22925103/preco-sa ... -mali.html

Problém splodiť dieťa má v súčasnosti v Európe približne každý piaty pár. U žien dochádza z dôvodu menšieho počtu vajíčok k predčasnej menopauze, mužom v ekonomicky rozvinutých krajinách klesá počet spermií.

Článok pokračuje pod video reklamou
0 seconds of 5 secondsVolume 0%
Reklama skončí za 6s
 
„Starší lekári vám povedia, že to, čo sa pred rokmi učili na škole ako spodnú hranicu plodnosti, dnes vidia u väčšiny mužov. Museli sme posunúť normy, aby neboli všetci formálne neplodní,“ vysvetľuje v rozhovore pre SME profesor JAROSLAV PETR, ktorý sa venuje reprodukčnej biológii vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby.

Už niekoľko rokov skúma látky, ktoré dokážu zdemolovať hormonálny systém a môžu byť jednou z príčin, prečo čelíme epidémii neplodnosti.

V rozhovore sa dočítate:
Čo sú endokrinné disruptory a prečo sú pre človeka nebezpečné.
Čo je zvláštne na ich pôsobení.
Ako tieto látky súvisia s narastajúcou neplodnosťou v Európe.
Ako dlho ešte ľudia budú môcť mať deti.
Aký vplyv na plodnosť žien môže mať užívanie ibuprofénu, paracetamolu a acylpyrínu.
V akých ďalších produktoch, ktoré bežne používame, sa nachádzajú endokrinné disruptory.
Prečo by sme nemali piť kávu z papierových pohárov.
Koľko mikroplastov týždenne prehltneme a vdýchneme.
Prečo neplatí, že každý z nás si ničí len svoje zdravie, a ako dedíme hriechy svojich rodičov.
Väčšinu vašich prednášok začínate slovami o tom, že či pijeme kávu, alebo užívame antidepresíva, všetky látky, ktoré prijmeme, neostávajú len v našom tele, ale dostávajú sa aj do okolitého prostredia. Koľko typov rôznych chemikálií vypúšťame do prírody?

Na túto otázku stále nevieme presne odpovedať. Hovorí sa však, že človek šíri do okolitého prostredia približne stotisíc rôznych látok.

Donedávna som učil študentov, že takých, ktoré sú problémové a dokážu narušiť hormonálnu rovnováhu, je približne tisíc. Tento údaj som už opravil. Aktuálne vieme o približne dvetisícpäťsto takých látkach.

Stále totiž objavujeme nové a zároveň zisťujeme, ako na ľudské telo pôsobia staré látky, o ktorých sme netušili, že môžu byť problémové.

Látky, ktoré narúšajú hormonálnu rovnováhu v tele, sa odborne nazývajú endokrinné disruptory. Vy ich často voláte aj „hormonálne buldozéry“, pretože dokážu náš hormonálny systém úplne zdemolovať. Na jednej prednáške ste hovorili, že úloha hormónov sa ťažko vylepšuje, ale veľmi ľahko sa pokazí. Prečo?

Dnešné vnímanie hormónov je omnoho širšie, než bolo za mojich študentských čias.

V skriptách sme vtedy mali len vymenované žľazy s vnútorným vylučovaním, ktorých bolo len pár. Dnes však už vieme, že každé tkanivo produkuje nejaké hormóny.

Pri endokrinných disruptoroch si mnohí myslia, že ide o látky, ktoré vstúpia do organizmu, predstierajú, že sú hormóny a tým narušujú hormonálnu rovnováhu. Nie je to úplne tak. Môže ísť aj o látky, ktoré zapríčinia, že sa organizmus nebude vedieť nejakého hormónu prirodzene zbaviť, a tak sa začne v tele hromadiť. Aj to je jedna z ciest, ktorá vedie k narušeniu hormonálnej rovnováhy.

Môžete si ju predstaviť ako rybársku sieť hodenú na zem a všelijako domotanú. Keď potiahnete za jeden uzlík siete, viete, čo sa s ním stane. Neviete však predpovedať, ako sa pohnú ostatné uzlíky, teda čo sa stane so zbytkom siete.

Vypnúť reklamu

Rovnako nečitateľný je aj hormonálny systém, pretože má veľa zložiek a zároveň je prepojený s mnohými ďalšími systémami v tele. Organizmus stojí na troch nohách: imunite, nervovom systéme a hormonálnom systéme. Ak nastanú zmeny v jednom, prejavia sa aj v ďalšom.

O mnohých látkach doteraz nevieme, že pôsobia ako hormonálne buldozéry. Z ich štruktúry sa totiž nedá vyčítať, že budú mať takýto efekt. Ich spoločným prvkom je len to, že rôznymi spôsobmi narúšajú hormonálnu rovnováhu.

Dnes už vieme, že endokrinné disruptory nielenže narúšajú hormonálnu rovnováhu, ale spôsobujú aj vývojové poruchy, neplodnosť či nádorové bujnenie a obezitu. Často hovoríte, že to, ako fungujú, ide proti zdravému sedliackemu rozumu. Prečo?

Pretože majú viacero vlastností, ktoré idú proti ľudskej logike.

Prvou je dávkovanie. Pre endokrinné disruptory je charakteristické, že ich nízka dávka môže na človeka pôsobiť pomerne razantne.

Keď výskumníci zavádzajú nejakú látku do praxe, vždy testujú jej toxicitu. Skúmajú, či nie je jedovatá. V momente, keď zistia koncentráciu, pri ktorej prestáva byť jedovatá, povedia si okej, ak ju ešte desaťkrát zriedime, bude pre človeka bezpečná, môže ju konzumovať.

Môže sa však ukázať, že ak ju zriedime tisíckrát, tak sa začne správať ako hormonálny buldozér a bude narúšať hormonálnu rovnováhu. Avšak pri takej nízkej koncentrácii ju nikto netestoval.

Endokrinné disruptory
sú chemické látky, ktoré dokážu narúšať hormonálny systém,
môžu spôsobiť vývojové poruchy, neplodnosť, nádorové bujnenie, či obezitu.
Ich druhou špecifickou vlastnosťou je, že pôsobia v časových oknách. Napríklad počas určitého štádia tehotenstva, keď sa jedinec vyvíja v tele matky, môže mať vystavenie sa endokrinnému disruptoru fatálny dosah, ktorý si bude so sebou niesť po zbytok života.

Ak by som bol rovnakej látke vystavený ja – šesťdesiatročný starec, jej pôsobenie už so mnou nijako nepohne. Oproti tomu jedovaté látky, napríklad cyankáli, zabíjajú všetkých rovnako, či ich užíva dieťa, alebo starý muž. Pôsobia stále rovnako.

Dôležité je aj to, že všetci žijeme v kokteile týchto látok. Ak ich je v životnom prostredí plus mínus dvetisícpäťsto, tak každý z nás si vytvára vlastnú zmes. Líši sa podľa toho, kde žije, kam chodí do práce, ako sa tam dopravuje, čo si oblieka, čo a z čoho pije, čo a z čoho je a tak ďalej.

Ak by sme presne vedeli určiť, ktoré látky tvoria náš špecifický kokteil, dalo by sa vyčítať, ako na nás vplývajú?

Nie. Aj keby sme zmes presne poznali a vedeli by sme, ako každá z daných látok pôsobí na náš organizmus, nedokážeme vyčítať ich výsledný efekt. Pôsobia na naše telo všetky naraz, a môžu svoje účinky posilňovať aj zoslabovať.

Dobrým príkladom je pôsobenie endokrinných disruptorov bisfenolu a genisteínu.

Genisteín sa nachádza v sóji, bisfenol zase v plastoch.

Jaroslav Petr
Študoval na Vysoké škole zemědělské v Prahe.
Vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby v Uhříněvsi sa venuje reprodukčnej biológii.
Aktívne sa venuje popularizácii vedy.
Je členom redakčnej rady českého vedecko-popularizačného časopisu Vesmír.
Je autorom knihy Desatero smyslů.
Výskum, na ktorom sa zúčastnili staršie ženy z Ázie konzumujúce veľké množstvo sóje ukázal, že ak majú v tele veľa bisfenolu, neškodí im toľko, pretože ich genisteín chráni. Aj samotný genisteín môže napáchať veľa škôd v organizme, ak mu nerobí spoločnosť bisfenol.

Znamená to, že keď sa tieto endokrinné disruptory v tele stretnú, sú spolu láskavejší. Aj to je vec, ktorá sa vymyká zdravému sedliackemu rozumu.

Navyše ďalším dôležitým faktorom je prostredie. Existuje látka, ktorá sa volá trenbolon. Používa sa pri chove hovädzieho dobytka v Spojených štátoch amerických. Je to anabolikum, ktoré slúži na to, aby mal dobytok viac svalovej hmoty a farmár viac peňazí.

Vylúčeného trenbolonu z dobytku sa dlho nikto nebál, pretože všetci vedeli, že pod slnečným žiarením sa rozkladá. Potom však niekoho napadlo, pozrieť sa na to, čo sa so zbytkami látky deje, keď na ne slnečné lúče nesvietia. Ukázalo sa, že sa opäť skladajú dohromady a vytvárajú funkčný trenbolon.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Mikrobiologička: Niektoré základné antibiotiká sú už nepoužiteľné
Čítajte 
Znamená to, že keď v oblasti pastvín príde letný dážď, spláchne trenbolon do rybníka alebo nejakého potoka, kde sa hromadia a ovplyvňujú organizmy, ktoré sa v nich nachádzajú.

Pri analýzach je vidieť, že cez deň koncentrácia trenbolonu ubúda a večer zase stúpa. Pri iných látkach takúto vlastnosť nevidíme. Aj to nám ukazuje, že endokrinné disruptory sú veľmi špecifické látky.

Dá sa vopred zistiť, či látka je, alebo nie je endokrinným disruptorom?

Dá sa to, ale stojí to určité úsilie, peniaze a čas. Stačí, ak použijete dostatočne široké spektrum testov. Látku môžete testovať na bunkách, aj na živočíchoch, napríklad myšiach alebo akváriových rybičkách. Nie je to nemožné.

Väčším problémom je ukázať, že látka nie je endokrinným disruptorom. Veda totiž takýmto spôsobom nefunguje. Nemá aparát na to, aby ukazovala dôkazy o neexistencii.

Ako hovorí profesor Jaroslav Flegr z Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity, sto neúspešných expedícií na Petřín, ktoré tam nechytia hejkala (český lesný démon, jeho meno je odvodené od desivého volania, ktoré vydáva, pozn. red.) nie sú dôkazom toho, že na Petříne nežije hejkal. Naopak, výnimočná bude prvá expedícia, ktorá ho tam chytí, odoberie mu krv, zanalyzuje jeho genóm a výsledky práce uverejní prestížny časopis Nature. Tá totiž jasne ukáže, že na Petříne žije hejkal.

Podobne je to aj s endokrinnými disruptormi. Môžete urobiť sto testov a žiaden vám neukáže, že látka je endokrinným disruptorom. Je to však dôkaz, že ním naozaj nie je? Čo ak pri stoprvom teste zhíkneme „ježišimaria, to je endokrinný disruptor!“?

V súčasnosti sa pripravuje nová chemická legislatíva, podľa ktorej by mali výrobcovia pri žiadosti o schválenie látky predložiť dôkazy o tom, že látka nie je endokrinným disruptorom, teda nepôsobí na hormonálny systém. Z vedeckého hľadiska je to nezmysel.

Endokrinné disruptory môžu ovplyvňovať napríklad plodnosť. Podtitulom vašich prednášok býva často otázka, ako dlho ešte ostaneme plodní. Tak teda, ako dlho ľudstvo ostane plodné, ak budeme do okolia vypúšťať také veľké množstvo nežiaducich látok?

Nedávno vyšla kniha od Shanny Swanovej s názvom Count Down (v preklade Odpočítavanie, pozn. red.), ktorá ľudstvu predpovedá pomerne čiernu budúcnosť. Poukazuje na to, ako mužom v ekonomicky rozvinutých krajinách ubúda počet spermií.

Je to drsný fakt, ktorý potvrdia aj odborníci zaoberajúci sa danou problematikou. Starší lekári vám povedia, že to, čo sa pred rokmi učili na škole ako spodnú hranicu plodnosti, dnes vidia u väčšiny mužov. Museli sme posunúť normy, aby neboli všetci formálne neplodní.

Viacerí odborníci autorke vyčítali, že nejde o globálny trend. S touto výhradou súhlasím. Napríklad muži v juhovýchodnej Ázii alebo v Južnej Amerike na tom nie sú až tak zle ako muži v Európe alebo Spojených štátoch amerických a v Kanade.

V Európe je neplodná približne jedna pätina párov, čo nie je najhoršie. V subsaharskej Afrike je to okolo štyridsať percent.

Čím sú spôsobené rozdiely medzi Európou a Afrikou?

V Afrike je príčina celkom jasná. Môže za to zanedbaná liečba pohlavných chorôb, akými sú kvapavka, syfilis, a tiež neodborne vykonané obriezky. Keď robíte obriezku namiesto skalpela viečkom od konzervy, dá sa očakávať zápal a následné komplikácie.

V Európe presne nevieme, prečo sú ľudia neplodní. Mnohí nemôžu mať deti, napriek tomu, že chcú a cítia to ako svoj životný zmysel. V týchto prípadoch prichádza do úvahy aj vplyv endokrinných disruptorov.

Nehovorím, že za to môžu len hormonálne buldozéry, určite je tam viacero faktorov. Verím však, že zohrávajú významnú úlohu.

Bude neplodnosť v Európe ešte rásť?

Máme tu dva paradoxy. Na jednej strane, každý piaty pár v Európe nemôže splodiť dieťa, na druhej strane rastie aj počet ľudí, ktorí dieťa mať môžu, ale dobrovoľne ho nechcú.

Všetky zvieratá, ktoré sa majú lepšie, sa venujú tomu, že majú viac mláďat. Je to prírodný zákon. Človek je v tomto smere výnimka. Lebo ak sa máte dobre, tak chcete, aby sa vaše deti mali minimálne rovnako dobre, prípadne ešte lepšie ako vy.

Na to, aby sa mali lepšie, musia byť v západnej spoločnosti úspešní. A na to, aby boli úspešní, musia do života niečo vložiť: študovať na vysokej škole alebo získať nejakú kvalifikáciu. A to niečo stojí.

V západnom okruhu sme si zvolili stratégiu, podľa ktorej máme menej detí, aby sme do nich mohli viac investovať a zaistili sme im lepšiu životnú úroveň. Takúto veľkú investíciu normálny smrteľník nezvládne pri ôsmich deťoch. Možno nepriamym dôkazom tohto fenoménu je to, že rodiny boháčov majú oproti ľuďom s priemerným platom opäť viac detí. Nemajú žiaden finančný limit.

A potom tu máme dvadsať percent ľudí, ktorí nemôžu mať deti. Je to pre nich tragédia, strata zmyslu života. Tento trend sa nezlepšuje, naopak, zhoršuje sa.

Keď sa pozrieme, koľko pribudlo len v Prahe kliník asistovanej reprodukcie za posledných desať rokov, je jasné, že lekári sa nemôžu sťažovať na nedostatok práce.

O ktorých látkach z bežného života vieme, že môžu pôsobiť ako endokrinné disruptory a ovplyvňovať plodnosť?

Napríklad sa ukazuje, že aj lieky ako paracetamol alebo ibuprofén sú pomerne razantnými endokrinnými disruptormi. Raz som to povedal na jednej prednáške pred gynekológmi a počas prestávky sa so mnou nikto nerozprával.

S týmito výsledkami prišli dánski vedci, ktorí sledovali, či tehotné ženy užívajú ibuprofén, acylpyrín a paracetamol.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Biológ: Beh nie je pre každého, telesná práca a pohyb áno
Čítajte 
Následne zisťovali, či narodení chlapci majú nejaký defekt. Zaujímalo ich najmä to, či im zostúpia semenníky do mieška. Ak sa to nestane, nastáva takzvaný kryptorchizmus. Zistili, že počet chlapcov s touto diagnózou bol naozaj vyšší u matiek, ktoré tie lieky užívali. Razantne vyšší počet prípadov bol u žien, ktoré ich kombinovali.

Existujú aj experimenty, ktoré sledovali vplyv protizápalových liekov na ženský pohlavný systém. Ukazujú, že dcéry majú menšie množstvo vajíčok vo vaječníkoch. A pre menší počet vajíčok môže prísť predčasná menopauza.

Ak si žena plánuje založiť rodinu po tridsiatich piatich rokoch, môže mať problém. Biologické hodiny jej jednoducho zatikajú skôr, v tridsiatich šiestich rokoch bude mať menopauzu a deti už nikdy mať nebude.

Pri týchto informáciách ľudia často len mávnu rukou a povedia, že si kazia len vlastné zdravie a nikto im nemá hovoriť do toho, aké lieky užívajú. Výskumy však ukázali, že ak je jedna generácia vystavená endokrinnému disruptoru a ten ovplyvní aktivitu génov v pohlavných bunkách mužov (v spermiách) a žien (vo vajíčkach), prenáša sa to aj na ďalšiu generáciu. Hormonálny buldozér môže ovplyvniť až štyri generácie. A stačí, aby sa s ním priamo stretla iba prababička.

Všetci sme namočení vo vlastnom kokteili endokrinných disruptorov, zároveň však dedíme hriechy predkov. Ak som sa správal k svojmu telu zle, vystavoval som ho rôznym chemikáliám, môžu si to odniesť moje deti a vnúčatá. Laická verejnosť si však tieto dôsledky často neuvedomuje.

Z časti je to však dané aj tým, že si ľudia škodlivú látku nespoja s konkrétnym produktom. Jedna vec je povedať, že bisfenol A môže byť pre ľudí škodlivý a spôsobovať neplodnosť, iná keď poukážete na to, že sa vyskytuje aj v bločkoch, ktoré dostávame v obchodoch pri nákupe a cez kožu dokáže preniknúť do tela v priebehu niekoľkých minút. Sú ďalšie látky a produkty, pri ktorých by sme mali byť opatrní?

Tých je veľmi veľa.

Napríklad vinklozolín, ktorý sa nachádza v prostriedkoch na ničenie plesní. Používajú ich najmä vinári, aby im nesplesnivela vínna réva.

Pokusy na potkanoch ukázali, že ak vystavíte prvú generáciu potkanov vinklozolínu, bude mať menej spermií. Tieto potkany nie sú neplodné, ale sú na tom horšie. A čo je zaujímavé, aj v tomto prípade sú na tom horšie aj ich synovia a vnuci. Tiež budú mať nižší počet spermií.


Aj papierový pohár, z ktorého ráno pijete kávu, je zvnútra potiahnutý plastom. "Znamená to, že do vašej rannej kávy prechádzajú tisíce a tisíce mikroplastov," hovorí biológ Jaroslav Petr. (zdroj: Adobe Stock)
Spomínaný bisfenol A už verejnosť pozná. Používa sa pri výrobe plastov. Dnes si už môžete kúpiť plastovú fľašu s označením BPA free, teda bez bisfenolu A. Aj pri týchto produktoch by som bol opatrný. Je totiž otázne, akou látkou bisfenol nahradili. Často je to iba iný bisfenol, o ktorom ešte nič nevieme. Dnes ich je už približne dvadsať.

U nás v laboratóriu testujeme triklosan. Je to látka, ktorá sa používa ako dezinfekčný prostriedok. Ukazuje sa, že môže tiež pôsobiť aj ako endokrinný disruptor. Nachádza sa aj v zubných pastách. Zuby si čistíme minimálne dvakrát denne, bolo by naivné myslieť si, že sa do nášho tela nedostane. Účinky triklosanu sme testovali na prasacích vajíčkach. Nemáme hotové ešte všetky experimenty, ale nevyzerá to na pozitívne správy.

Ďalšia látka, ktorú testujeme je liliál. Ako napovedá názov, používa sa ako aróma do kozmetiky, dezodorantov alebo do pracích práškov. Jedna štúdia ukázala, že ľudia od tropickej Afriky cez Južnú Ameriku, Amazóniu až po juhovýchodnú Áziu mali v tele určitú hladinu liliálu. Podľa predbežných výsledkov tiež nevyzerá, že by bola úplne neškodná.

Zaujímavá látka je aj imidaklopin, ktorý sa používa ako insekticíd (prípravok na hubenie hmyzu, pozn. red.), zo skupiny takzvaných neonikotinoidov.

Fajčiari to neradi počúvajú, ale nikotín je prudký jed, s ktorým ľudia odpradávna hubili hmyz. V jednej detektívke od Agathy Christie sa nikotínovou tinktúrou, ktorá bola určená na hubenie ôs, vraždí.

Nikotín však nepôsobí len na hmyz, ale aj na stavovce, vrátane človeka. Preto niet divu, že niekoho napadlo vyrobiť na hubenie hmyzu molekuly, ktoré budú podobné ako nikotín, s tým rozdielom, že pre človeka budú neškodné. A tak vznikol imidaklopin.

Aktuálne je už u táto látka zakázaná, pretože sa ukázalo, že poškodzuje nervový systém včiel. Tie potom blúdia a netrafia do späť do úľa.

Za určitých podmienok sa však môže u nás používať, a čo je dôležitejšie, stále sa ním veľa strieka v USA, odkiaľ dovážame kukuricu a sóju pre naše hospodárske zvieratá.

Ak každý žijeme vo vlastnom koktaile, znamená to, že disruptorom sa vyhnúť nedá. Čo teda môžeme urobiť pre svoje zdravie a zdravie svojich detí?

Vyhnúť sa im nedá, ale to neznamená, že sa musíme správať ako úplní hlupáci. Nenechať dieťa cmúľať lístok na autobus, ktorý je vytlačený na papieri z tepelnej tlačiarne s bisfenolom, alebo ho nedržať zbytočne dlho v rukách.

V poslednom čase sa ukazuje prepojenosť tejto témy so znečistením prostredia, teda s mikroplastmi a nanoplastmi. Sú to malé čiastočky plastov, ktoré vznikajú spontánnym rozdrobením veľkých plastov.

Keď vidím ľudí, ako si kúpia kávu so sebou do pohára a pomaly z neho sŕkajú kávu, tak sa chytám za hlavu. Áno, ten pohár je síce papierový, ale ten papier v sebe obsahuje škodlivé látky. A aby tie škodliviny neliezli do kávy, tak je potiahnutý plastom. Znamená to, že do vašej rannej kávy prechádzajú tisíce a tisíce mikroplastov.


Štúdie ukázali, že každý z nás týždenne prehltne a vdýchne v mikroskopických časticiach jednu platobnú kartu. (zdroj: Adobe Stock)
Dokonca už aj niekto spočítal, koľko plastov prejde z papierového pohára do kávy za 15 minút od naliatia nápoja. Rovnaké je to aj s ohrievaním jedla v plastovej škatuľke v mikrovlnnej rúre.

Stačí sa viac zamýšľať nad tým, čo robíme.

Definícia endokrinných disruptorov sa môže zdať mnohým ľuďom komplikovaná. Hovoríte, že niečo škodlivo pôsobí na ich zdravie. Zároveň upozorňujete, že sú to veci, ktoré považujeme za bežnú súčasť života. S akými reakciami sa stretávate? Nie sú ľudia k tejto téme skeptickí?

Určite sú. A nejde len o laickú verejnosť. Táto téma dokáže rozpútať veľkú vojnu aj medzi endokrinológmi a toxikológmi.

Nezhodneme sa. Ak nedajbože pošlete vedeckú štúdiu o endokrinných disruptoroch do toxikologického časopisu, tak s tým môžete mať veľké problémy.

Mnohí toxikológovia sa stále držia svojich schém a dogiem. Téma jedu je podľa nich otázkou dávkovania. V ich svete je nelogické, že nejaká látka má vo veľmi nízkych koncentráciách veľmi razantné účinky a vo vysokých ich nemá.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Vedec vyvrátil zaužívanú teóriu o prenose boreliózy: Zo začiatku ma možno brali ako blázna
Čítajte 
U mňa to dospelo až do štádia, že ma vyšetroval český klub skeptikov Sisyfos, ktorý vedie Jiří Grygar, či naše laboratórium nešíri propagáciu homeopatie. Vysvetľovali sme si, že nejde o žiadnu homoepatiu, pretože sa zaoberáme skutočnými koncentráciami látok.

Európsky úrad pre bezpečnosť potravín (EFSA) navrhuje až stotisíckrát sprísniť denný príjem bisfenolu A. Čo to znamená?

Bisfenol A
označuje sa skratkou BPA.
v kombinácii s inými chemikáliami sa používa pri výrobe plastov a živíc.
využíva sa pri výrobe plastových fliaš, nádob na potraviny alebo riadov (tácky, džbány, príbory).
štúdie ukázali, že BPA môže v malých množstvách migrovať do potravín a nápojov, ktoré sa uskladňujú v materiáloch obsahujúcich BPA.
Je to dôkaz, že sme túto látku v minulosti podceňovali. Že pokoj, v ktorom žila nielen verejnosť, ale aj odborné kruhy, nebol na mieste.

Vo chvíli, keď EFSA povie, že potrebujeme sprísniť používanie bisfenolu A stotisíckrát, tak vlastne hovorí, fatálne sme sa mýlili a hrubo sme to podcenili.

Pritom sú ľudia, ktorí tvrdia, že si vymýšľame. To nedocenenie práce je brutálne. Aj v odborným kruhoch.

V súčasnosti sa kvôli tomuto sprísneniu zisťuje, koľko bisfenolov majú vo svojom tele hospodárske zvieratá. Keď robíme experimenty, tiež chceme vedieť, či zvieratá už v sebe nemajú nejaké endokrinné disruptory. U našich prasiat sme nič nenašli, takže sme boli radi.

Nedávno robili podobnú analýzu v Kanade, kde porovnávali prasatá chované v chlieve s dobytkom chovaným na pastvinách. Všetci vrátane autorov štúdie sme očakávali, že dobytok chovaný na pastvinách nebude mať v tele žiadne endokrinné disruptory. Výsledky však ukázali, že mal v tele 2,5-tisíckrát viac bisfenolov ako prasatá chované v chlieve.

Ak by už platilo sprísnenie, ktoré EFSA navrhuje, steak z takého býka, by ste si už nemohli dať.

Ako je to možné?

Jediné možné vysvetlenie zatiaľ je, že za to môžu mikroplasty.

Naše životné prostredie je nimi neskutočne zamorené. Verejnosť si to často neuvedomuje, ale štúdie ukázali, že každý z nás týždenne prehltne a vdýchne v mikroskopických časticiach jednu platobnú kartu. Je to obrovské množstvo.

Následne sú tieto plastové mikročastice v tráviacom trakte vystavené rôznym kyselinám, užívajú si na nich baktérie, pretože na nich môžu rásť a množiť sa, čím sa mení naša črevná mikroflóra. A preto môžu nastať rôzne zdravotné komplikácie.

Ako sa dostanú mikroplasty na pastviny?

Predpokladáme, že za to môžu kaly z čističiek odpadových vôd, kde sa plastové častice nezachytia a s ktorými sú potom vyvezené na polia a lúky ako hnojivo.

Alebo napadajú z ovzdušia. Zaujímavú štúdiu urobili vedci v Rakúsku. Počkali, kým na ľadovci napadne sneh, a každú vrstvu čerstvo napadnutého snehu zoškriabali. Následne ju rozpustili, aby vznikla voda, ktorú analyzovali a hľadali v nej mikroplasty.

Spočítali, že zo vzduchu spadne na územie Rakúska v plastových mikro- a nanočasticiach tritisíc ton plastu ročne.

Podľa zloženia plastov a solí zistili, že niektoré sa na rakúske ľadovce dostali z príboja v Biskajskom zálive (záliv, ktorý sa nachádza v Atlantickom oceáne, medzi Pyrenejským polostrovom a juhozápadným pobrežím Francúzska, pozn. red.).

Čítajte viac: https://primar.sme.sk/c/22927050/biolog ... l?ref=njct