Chicago Blackhawks vzdá poctu slovenskému útočníkovi.

CHICAGO. Bol piatok 12. júna. Lepší deň, ako začiatok víkendu, pre veľkú hokejovú udalosť hádam ani neexistoval. Prišlo siedme stretnutie finálovej série medzi Pittsburghom a Detroitom.

Dva kluby sa vo finále stretli druhý raz po sebe. V NHL je čosi také anomáliou.

Pittsburgh oplatil Detroitu prehru spred roka. Vtedy zvíťazili skúsenosti Red Wings, teraz mentálne nastavenie mladého jadra, ktoré nechcelo okúsiť ďalšie sklamanie.

Joe Louis Arena zostala po prehre domácich „červených krídel“ 1:2 rozčarovaná. Oči fanúšikov oboch tímov sa upierali na hviezdneho hráča s číslom 81.

Toho ubíjalo déjà vu ako z najhoršieho sna. Po roku mu zostali opäť len oči pre plač. Marián Hossa bol v roku 2008 súčasťou tímu Penguins. Keď to nevyšlo s nimi, chcel vyhrať v Detroite.

Internetom kolovali vtipy, nejeden fanúšik Pittsburghu sa škodoradostne posmieval a Hossa, ktorý pred tou sezónou odmietol ponuky „tučniakov“, vedel, že v tom momente mohol namiesto sklamania prežívať najväčší úspech kariéry.

Prvú finálovú sériu zažil ako hráč Pittsburghu. Neuspel.
Prvú finálovú sériu zažil ako hráč Pittsburghu. Neuspel. (Autor: TASR/AP)
„Nasledovalo najťažšie leto mojej kariéry,“ spomínal v podcaste Spittin' Chiclets. „Povedal som si však, že toto ma nezlomí, ale urobí silnejším. A tak som sa stopercentne sústredil, tvrdo trénoval, nepočúval vtipy na moju osobu a makal ešte viac ako dovtedy.“

Nezávideniahodnú situáciu premenil na lekciu. A o niekoľko mesiacov neskôr sa začala časť jeho kariéry, vďaka ktorej bude jeho číslo vyradené a meno nesmrteľné.

Odmietol Crosbyho aj Lemieuxa
Hossova cesta však bola kľukatá a plná zvláštnych rozhodnutí. Odmietal milióny a ponuky, ktoré by iní brali všetkými desiatimi.

INZERCIA

Vo svojom výbere nezohľadňoval len peniaze.

Keď bol jedného dňa v lete 2008 na Slovensku, začal mu zvoniť mobil. Na ňom svietilo americké číslo.

Legendárny forvard bol stále voľným hráčom a rozhodoval sa, čo ďalej. V Pittsburghu hral krátko, len od februárového trejdu, keď prišiel z Atlanty.

Na opačnom konci linky bol Mario Lemieux. „Tučniaci“ vedeli, že presviedčajú jedného z najlepších útočníkov v NHL, preto nechceli nechať nič na náhodu.

Hossa mal pred sebou ťažké rozhodnutie. Buď zoberie istotu, že bude hrať s generačným talentom Crosbym a v mladom tíme so všetkými predpokladmi vyhrávať, alebo príjme krátku a neistú ponuku Detroitu, tímu, ktorý ho vo finále tak zarmútil.

„Podpísal som na jeden rok v Detroite, čo bolo trochu šialené. Vtedy som však bol zameraný len na jedno, chcel som sa od tých chlapcov učiť. Chcel som zistiť, ako to, že sú tak dobrí, čo robia v kabíne,“ hovoril o tom, prečo uprednostnil skupinu okolo Nicklasa Lidströma.

V Pittsburghu mu núkali päťročný kontrakt a plat vyšší ako sedem miliónov. Edmonton Oilers chcel Hossu dokonca až tak, že jeho agentovi predostreli ponuku na osem rokov a nešpecifikované „šialené peniaze“.

Ale on ignoroval. Zmluvnú istotu vymenil za dlhodobo úspešné mužstvo. V Detroite podpísal na rok za 7 450 000 dolárov.

Vo finále neohúril
Nezaostal za očakávaniami. V ročníku 2008/09 zaznamenal v 74 dueloch 71 (40+31) bodov. Avšak v play off nebol taký výrazný ako rok predtým.

Priznal, že mu finálová séria akoby zviazala ruky. Nestrelil v nej ani gól a mal tri asistencie – primárnu a dve sekundárne.

Marián Hossa v drese Detroitu Red Wings strieľa proti Phoenixu Coyotes, 4. februára 2009.
Marián Hossa v drese Detroitu Red Wings strieľa proti Phoenixu Coyotes, 4. februára 2009. (Autor: TASR/AP)
Detroit musel opustiť. Red Wings sa ubrali švédskou cestou, nové zmluvy radšej ponúkli Franzénovi či Zetterbergovi a Slováka nechali odísť ako voľného hráča.

Či to oľutovali? Ťažko povedať. No sledujúc Hossove ďalšie úspechy v drese „čiernych jastrabov“, nebolo by to prekvapivé. Red Wings od toho roku len upadali, kým Hossu čakalo najlepšie obdobie kariéry.

Opäť sa nepozeral len na finančné ohodnotenie. „Reálny bol podpis v niekoľkých tímoch. Ja som však chcel hrať v tíme z Original Six. Hral som v Detroite, povedal som si, že v Chicagu to môže byť podobné. Bola to mladá, zábavná partia hokejistov, skvelí kouči.

Bolo to výborné mesto, navyše klub z pôvodnej šestky a pred sebou mal žiarivú budúcnosť,“ vymenováva dôvody, čo ho doviedli k Blackhawks.

Zvolil si klub, v ktorom chcel konečne zvíťaziť. Potenciál videl už v play off 2009, keď sa Red Wings a Hawks stretli v konferenčnom finále.

INZERCIA

Napriek zraneniu mu verili
Posledným súperom Chicaga v boji o Hossu bola Tampa Bay. Lightning mu dali veľmi podobnú ponuku ako Blackhawks.

„V Tampe je výborné podnebie, tiež tam mali tím vychádzajúci na výslnie, ale zvíťazila história. Keď som videl mladé vychádzajúce superhviezdy, vyhodnotil som, že toto je destinácia, kde zostanem na dlhý čas,“ povedal v podcaste Blackhawks Talk.

„Povedal som môjmu agentovi, aby pamätal na to, že ešte nemám úplne v poriadku rameno a museli sme im to dať vedieť,“ odhalil ďalšie zákulisné informácie. „Dali sme im najavo, že tu chcem ostať dlhodobo, ale je tu jeden problém. Napokon to i tak vyšlo.“

Vedenie Chicaga podpísalo s Hossom prvého júla 2009 dvanásťročnú zmluvu s priemerným ročným zárobkom 5,275 mil. dolárov. Vzhľadom na všetko, čo Slovák do tímu priniesol, to boli pre klub krásne peniaze.

Tím okolo Jonathana Toewsa, Patricka Kanea či Duncana Keitha získal posledný diel majstrovského puzzle. Veterána, ktorý sa len pár mesiacov predtým učil od Dacjuka či Lidströma, aké je to mať mentalitu šampióna.

Najlepší podpis v histórii
Hossa nemohol tušiť, že o trinásť rokov neskôr bude mať ako ôsmy hráč v dejinách vyradené číslo v United Center po boku rodáka Stana Mikitu.

„Stále tomu nemôžem uveriť. V takmer storočnej klubovej histórii sa to podarilo iba siedmim hráčom a ja budem ôsmy. Je to pre mňa veľká česť,“ vyjadril sa.

Chuťovky z NHLky: Keď vyradili Mikitov dres, plakal. V rovnakom klube to čaká Hossu
SÚVISIACI ČLÁNOK
Chuťovky z NHLky: Keď vyradili Mikitov dres, plakal. V rovnakom klube to čaká Hossu
Napriek tomu, že v klube odohral len osem sezón, dokopy 534 duelov a zaznamenal 415 (137+275) bodov, v šatni Chicaga okamžite znásobil vôľu víťaziť. Sotva by ste v roku 2009 našli odhodlanejšieho hráča než toho, kto dvakrát za sebou zažil neúspešné finále.

Zábery zo začiatku leta 2010 boli krásnym kontrastom k finálovým sériám v rokoch 2008 a 2009. Opäť sa do finále dostal aj Hossa – prvý hráč, ktorý došiel do posledného súboja o slávny pohár trikrát po sebe a zakaždým v inom drese. Tentoraz vyhral.

Jeho predtucha bola správna. Okamžite sa stal kľúčovým hráčom Blackhawks a Stanley Cupom v roku 2010 to neskončilo. Prišli aj ďalšie, a to konkrétne v rokoch 2013 a 2015.

VIDEO: Marián Hossa dostal do rúk Stanley Cup ako druhý v poradí

Načítavam video...
Z prekliatej hviezdy vzišiel trojnásobný šampión. V Chicagu zanechal nezmazateľnú stopu ako jeden z najkompletnejších hráčov svojej doby.

Dres pod stropom bude toho dôkazom.

„Pre mňa je to najlepší podpis voľného hráča v histórii športu v Chicagu. Marián bol chýbajúcim dielikom tejto organizácie,“ zložil mu poklonu Danny Wirtz, CEO klubu.

„Na ľade aj mimo neho zanechal nezmazateľnú stopu na svojich spoluhráčoch a našej organizácii. Moja rodina je mu navždy vďačná za jeho prínos pre Blackhawks. Jeho skromnosť a vychvaľovaná pracovná morálka boli všetkým, čo sme mohli od superhviezdy žiadať, keď sme ho v roku 2009 podpísali.“

Slávnostný Hossov ceremoniál sa začne v nedeľu o pol dvanástej v noci stredoeurópskeho času. Ešte predtým je pre fanúšikov prichystaný predzápasový program vrátane interaktívnej prezentácie, ktorá mapuje jeho cestu od detstva po koniec kariéry.

Hráči Chicaga si Slováka uctia na rozkorčuľovaní tým, že všetci budú mať oblečené dresy s jeho menom a číslom. Dresy budú podpísané a zaradené do dražby.

Patrik Štefan, mal by si sa cítiť trápne, kričal komentátor v NHL. Najslávnejší gól, ktorý nikdy nepadol
Edward SzekeresEDWARD SZEKERES


Patrik Štefan na zábere z novembra 2002. Foto - TASR/AP
Patrik Štefan na zábere z novembra 2002. Foto – TASR/AP
Prvá časť rubriky Porazení. Byť fanúšikom úspešných je ľahké, toto sú prehry, z ktorých vás porazí.

Dobrý deň,

[ Všetko, čo potrebujete vedieť zo športu za uplynulý týždeň. Objednajte si Športový newsfilter každý pondelok na e-mail kliknutím sem. ]
bývalého českého hokejistu Patrika Štefana si fanúšikovia pamätajú iba ako chlapíka, ktorý zahodil nemožné a v samostatnom nájazde netrafil prázdnu bránu.

Napriek výnimočnému talentu sa jeho kariéra stala symbolom neúspechu a zlyhania. Jeho život zadefinovalo trinásť nezabudnuteľných sekúnd, ktoré videli milióny očí a ktoré ho prenasledujú dodnes.

Ale na to, čím si prechádzal pred osudným okamihom a čo sa stalo po ňom, sa pýtal už len málokto.

Štefan však podľa vlastných slov pri spomienke na svoju kariéru, ktorú mnohí považujú za synonymum sklamania, ľutuje iba jedno – že si ju viac neužil.

V prvej časti rubriky Porazení sa dočítate:

prečo je Patrik Štefan považovaný za jedného z najväčších smoliarov v dejinách NHL;
ako jeho zlyhanie ovplyvnilo jeho hokejovú kariéru a osobný život;
čo by dnes spravil inak či
prečo sme Prehru týždňa pripísali futbalovému trénerovi Joeymu Bartonovi.
Rubriku Porazení vám prinášame každý piatok a môžete sa prihlásiť aj na jej odber vo forme newslettra.

Toto nepatrí do NHL, karhal ho bývalý spoluhráč
Je 4. január 2007 a na plnom zimnom štadióne v kanadskom meste Edmonton zostáva do konca zápasu základnej časti NHL medzi domácimi Oilers a Dallas Stars odohrať asi 15 sekúnd.

Hostia vedú 5:4 a domáci tím sa púšťa do tradičného hokejového rizika. V snahe vyrovnať odvoláva brankára, namiesto ktorého naskakuje ďalší útočník.

Obranca Oilers Marc-André Bergeron vyváža puk do stredného pásma, kde chce založiť posledný útok svojho mužstva v zápase.

Za ním nenápadne korčuľuje český útočník Stars Patrik Štefan, ktorý sa v narastajúcej beznádeji pomaly približuje ku kanadskému obrancovi. Ten sa s pukom na hokejke a so zdvihnutou hlavou rýchlo kĺže v polohe, ktorá prezrádza, že každú chvíľu bude nasledovať prihrávka.

Tá však neprichádza. Bergeron stratí kontrolu nad pukom a zanechá ho za sebou. To okamžite využíva Štefan, ktorý puk pohodlne preberie a ocitá sa úplne osamotený v útočnom pásme. Opustená je aj brána, do ktorej nikým nerušený a vychádzkovým štýlom dováža puk v tempe, ktoré je typické skôr pre rekreantov na verejnom klzisku.

Zdá sa, že zápas je definitívne rozhodnutý.

„V tej chvíli som už myslel na to, kde strávim noc po zápase, čo budem jesť a či si dám nejaký prípitok,“ spomínal pre CBC vtedajší brankár Dallasu Marty Turco.

Štefan má toľko času a priestoru, že sa rozhodne namiesto strely doviezť puk do brány. Niekoľko centimetrov pred jej čiarou mu však puk nečakane odskočí z čepele hokejky. Nasleduje totálny kolaps – puk nepochopiteľne končí za bránou a Štefan v snahe dostať ho naspäť k bránkovej čiare padá a končí takmer na mantineli.

Edmonton si vzápätí berie puk späť a začína rýchly protiútok. Pred bránou Dallasu sa ocitá osamotený Štefanov krajan Aleš Hemský a po blafáku zasúva puk za Turcov chrbát. V hale v Edmontone prepukne ohlušujúci jasot a krik. Je vyrovnané, 5:5. Ide sa do predĺženia.

„Veríte tomu, čo ste práve videli?“ pýta sa neveriacky komentátor zápasu. „Toto je najabsurdnejšia vec, čo som kedy videl. Patrik Štefan, mal by si sa cítiť trápne za to, čo si práve spravil. Toto nepatrí do NHL,“ vyhlasuje v živom prenose analytik Ray Ferraro, mimochodom Štefanov spoluhráč z minulosti.

„Je to najtrápnejšia vec, ktorú som kedy videl na ľade NHL, a to som pri profesionálnom hokeji už 25 rokov. Je to neuveriteľné,“ dodáva rozrušený Ferraro.



Nový zázrak na ľade
„Asi všetko, čo sa vtedy mohlo pokaziť a ešte zhoršiť, sa aj pokazilo a zhoršilo,“ opisoval neskôr svoje vtedajšie pocity Štefan pre portál Sportsnet.

Po góle Edmontonu si strhaný sadol do rohu striedačky a snažil sa vstrebať, čo sa mu práve prihodilo. „Mal som pocit, že by som už na ľade nevedel ani korčuľovať.“

V päťminútovom predĺžení gól nepadol. Zápas sa tak rozhodoval v samostatných nájazdoch.

Brankár Turco Štefana presviedčal, aby to skúsil. Hoci rázne odmietol, brankárovo gesto si nesmierne vážil. „[Turco] bol skvelý spoluhráč,“ tvrdil.

Dallas zápas napokon vyhral, čím odčinil Štefanovo zaváhanie. Miestne noviny ho však po stretnutí nešetrili a jeho chybu prirovnali k „Božiemu zásahu z nebies“. Tréner Oilers Craig MacTavish, ktorého mužstvo získalo po vyrovnávajúcom góle aspoň bod, sa po dueli oháňal slovom „zázrak“. „Nikdy som nič také nevidel. Je to jedna z tých chvíľ v hokeji, ktoré si navždy zapamätáte. Z pohromy sa stal debakel,“ citoval kouča Sportsnet.

Pre ľudí ako MacTavish Štefan prepísal význam spojenia „zázrak na ľade“. Ním sa všeobecne označovalo hokejové víťazstvo Spojených štátov nad favorizovaným Sovietskym zväzom na Zimných olympijských hrách v Lake Placid v roku 1980.

Pre iných však český hráč zosobňoval obyčajnú smolu. „Bol to najnešťastnejší odskok [puku] v dejinách,“ myslí si Turco. „Štefan nespravil nič zle. Ale tento sled udalostí už nikdy nezmizne. Pritom to bol taký nevýrazný, nenápadný a dobrý chlap!“

Od momentu, keď Bergeron stratil puk, uplynulo do Hemského gólu zhruba trinásť sekúnd. Trinásť sekúnd, o ktorých si bol Štefan podľa vlastných slov už vtedy istý, že sa budú prehrávať a opakovať „miliónkrát v nasledujúcich rokoch“.

Trinásť sekúnd, v ktorých sa odzrkadlila jeho celá hráčska kariéra poznačená zlyhaním, sklamaním, ale aj neutíchajúcou nádejou.

Namiesto slávy symbol hanby
Už dlhší čas pred pamätným zápasom v Edmontone o Štefanovi mnohí tvrdili, že je prepadák, ktorý nedokáže naložiť so svojím talentom.

Do ligy vstúpil vo veľkom štýle v roku 1999, keď si ho ako svojho vôbec prvého hráča v dejinách vybral z najvyššieho miesta vstupného draftu vtedy najnovší tím ligy Atlanta Thrashers.

Do Štefana sa vkladali obrovské nádeje. V sedemnástich rokoch mal ako jeden z najmladších hráčov v dnes už zaniknutej severoamerickej súťaži IHL, ktorú radili medzi najdrsnejšie a zároveň aj najkvalitnejšie profesionálne ligy na svete, priemer bod na zápas.

Bol zručný, produktívny, no aj zraniteľný. Pred svojím začiatkom v NHL dvakrát utrpel silný otras mozgu – a dvakrát sa zobudil v nemocnici.

Organizáciu Thrashers to však neodradilo. Hokejová Atlanta trvala na tom, že na ňom postaví svoju budúcnosť. Jeho tvár svietila na bilbordoch po celom meste.

V prvej sezóne, v ktorej Thrashers vyhrali iba štrnásť z 82 zápasov, strelil iba päť gólov. V tíme verili, že po tom, čo si český tínedžer zvykne na ťažké nároky ligy, sa všetko zlepší.

Nestalo sa tak. Aj počas ďalších sezón sa trápil s produktivitou a nevyhýbali sa mu ani ďalšie zranenia. Problémy mal najmä s bedrom. Najviac gólov (14) a najviac bodov (40) nazbieral v sezóne 2003/2004, v ktorej ako v jedinej vo svojej kariére odohral všetky zápasy.

Po šiestich rokoch nenaplnených očakávaní v Atlante putoval v rámci výmeny, o ktorej sa písalo len medzi riadkami, do Dallasu.

Nebol však jediný, kto sa trápil. Ťažkosti mala aj väčšina jeho rovesníkov. Hoci bol jednoznačne najlepší z várky hráčov, po ktorých Atlanta siahla v drafte pri svojom vstupe do ligy, výber v roku 1999 sa naprieč celou NHL považoval za jeden z najhorších za posledných dvadsať rokov.

Iba o niečo menej ako tretina všetkých hráčov, ktorých si kluby v tom roku vybrali v prvých troch kolách draftu, odohrala aspoň sto zápasov v NHL. Z 28 mladých hokejistov, ktorí boli vybraní v prvom kole, iba šiesti odohrali aspoň 500 duelov v lige a 26 z nich počas svojej kariéry dokopy nazbieralo 4579 bodov. Pre porovnanie, 25 hráčov, ktorí (stále priemerným) draftom prešli rok predtým, spolu vyprodukovalo viac ako 6300 bodov.

Štefan sa stal tvárou zlyhania a neúspechu ročníka 1999. Nepomáhali mu ani neustále prirovnania so švédskymi dvojičkami Sedinovcami, ktoré boli považované za svetlú výnimku šedého draftu z toho roku. Bratov Daniela a Henrika Sedinovcov si z druhého a tretieho miesta vybral Vancouver Canucks – a Švédi nesklamali. V NHL spolu nazbierali počas 2636 zápasov 2111 bodov a stali sa klubovými legendami Canucks.

Legendou sa napokon stal aj Štefan, hoci celkom iného kalibru. Namiesto slávy ho čakala hanba. Iba trinásť duelov po nešťastnom stretnutí v Edmontone ukončil svoju krátku kariéru v NHL. Mal iba 26 rokov, za sebou 462 zápasov a 195 bodov. Štyri roky po jeho odchode z ligy zmizol z mapy NHL aj klub Atlanta Thrashers, s ktorým v súťaži spolu začínali. Niektorí fanúšikovia Thrashers dodnes vidia súvislosť medzi neúspechom svojho zaniknutého klubu a Štefanovou kariérou, ktorá podliezla všetky očakávania.

„Mohol byť dlhodobo dobrým hráčom. Napokon bol dobrým hráčom krátky čas,“ povedal o ňom skúsený manažér Brian Burke.

Boj s bedrom aj s rakovinou
Po konci v NHL sa ešte pokúsil o návrat vo švajčiarskej lige, ale pre pretrvávajúce zranenie bedra, ktoré ohrozovalo jeho celkovú pohyblivosť, ako 27-ročný s hokejom nadobro skončil.

„Dúfal som, že budem hrať do štyridsiatky a pripíšem si tisícku zápasov v NHL. No zrazu vám je to všetko odobraté,“ hodnotil pre Sportsnet.

Sebaľútosť mu však je cudzia. „Pomyslia si o mne, že som ten chlapík, čo netrafil prázdnu bránu. Tak ma poznajú a takisto ako draftovú jednotku, ktorá zlyhala. Počujem to všade. Navždy to so mnou zostane, no už to nezmením. Určite však nebudem doma sedieť s plačom a nebudem sa ľutovať.“

Krátko po konci kariéry podľa ESPN jeho žene Carolyn diagnostikovali nevšednú a agresívnu formu rakoviny prsníka, s ktorou viedla tvrdý, no úspešný dvojročný boj. K zotaveniu jej výrazne pomohol aj manžel Štefan, v tom čase už oslobodený od ťarchy profesionálneho hokeja, ktorý pri nej stál po celý čas a aj neskôr, keď sa rakovina vrátila.

Aj jeho neustále trápila bolesť v bedrách. Niekedy to zašlo tak ďaleko, že si nedokázal sám zaviazať šnúrky. Ako 38-ročný napokon podstúpil ťažkú operáciu. „Meškal som asi osem rokov. Sedel som tam so svojím boľavým bedrom a vedľa mňa mal najmladší človek 65 až 70 rokov. Hovoril som si: ,Čo tu vlastne robím?'“

Čerstvý štyridsiatnik v súčasnosti pôsobí ako agent asi tucta profesionálnych hokejistov. K jeho klientom patrí hráč New Jersey Devils Pavel Zácha či brankár Michal Neuvirth. Svoje jedinečné skúsenosti tak dokázal pretaviť do úspešného obchodu. „Všetky tie veci možno vnímať ako zlyhanie, no ja som sa sám seba pýtal: ,Čo s tým viem spraviť?‘ Môžem doma sedieť a ľutovať sa alebo premeniť túto skúsenosť na podnikanie.“

Na trinásť sekúnd zlyhania z Edmontonu však už nikdy nezabudne. „Videl som to video miliónkrát a stále mi to pripomínajú: ,Ako je to možné? Aký hrozný hráč!'“ Keď sa ho deti, ktoré v minulosti trénoval, pýtali, čo by s odstupom času spravil inak, mal pripravenú jednoduchú odpoveď: „Skôr by som vystrelil. A viac by som si to užil.“

Prehra týždňa
Futbalové mužstvo Bristol Rovers po svojej poslednej prehre na ihrisku Portsmouth (0:1) definitívne zostupuje z tretej najvyššej anglickej súťaže, známej ako League One. Dva zápasy pred koncom sezóny nemá klub už ani matematickú šancu na záchranu.

Tréner mužstva Joey Barton, známy búrlivák z čias svojej hráčskej kariéry, po poslednom prehratom stretnutí ostro kritizoval svojich hráčov, ktorých nazval „lúzrami“ (z anglického losers – porazení, pozn. red.) a pohrozil im, že ich všetkých počas letnej prestávky predá do iných klubov, ak na sebe nepopracujú, informoval športový web Extra.

„Nerád trávim čas s lúzrami a nemám rád, keď ma s nimi spájajú. Nechcem ich mať vo svojom klube,“ vyhlásil po zápase. „Už nech máme po sezóne. Ak by som ju mohol ukončiť hneď zajtra a zbaviť sa všetkých hráčov a začať odznova, spravil by som to,“ dodal.

Barton zároveň odmietol prevziať akúkoľvek zodpovednosť za zostup do štvrtej ligy. „Nemyslím si, že by sa táto prehra mala objaviť v mojom životopise, napriek tomu tam bude naveky,“ poznamenal. K mužstvu prišiel vo februári ako tretí hlavný tréner v sezóne. V 16 zápasoch však s tímom získal iba jedenásť bodov.

Rasťo Chvála: Víťazom novej éry bude Toyota a Dacia, Volkswagen čaká problém

Elektromobil ešte nie, po dvoch rokoch zastará, hovorí motoristický novinár.
Súvisiace: Dlhšie čakacie lehoty I Nové autá zdražujú I Fenomén SUV I Rozhovor

Jozef Tvardzík
Jozef Tvardzík
reportér
Odoberať autora
Rasťo Chvála (Zdroj: Jozef Jakubčo)
Písmo:A-|A+
diskusia (58)
[ Dostávajte Ekonomické správy z Indexu e-mailom:
Prihláste sa na odber jedným klikom. ]

Téma elektromobility polarizuje verejnosť podobne ako geopolitika, pandémia alebo utečenecká kríza. Na jednej strane tábor silných podporovateľov elektroáut, na druhej zarytí fanúšikovia spaľovacích motorov.

Rasťo Chvála, motoristický novinár z youtubového kanálu Garáž.tv, o sebe hovorí, že je niekde medzi týmito pólmi.

„Zvykli sme si na bezodnú individuálnu mobilitu a ani si to neuvedomujeme. Sme generácia, ktorá zažila vrchol spaľovacej éry a zrejme už ďalší vrchol nezažijeme. Súboj vyhrajú automobilky, ktoré si zvolili plynulý prechod,“ vraví Rasťo CHVÁLA v rozhovore pre INDEX.
Čo sa v rozhovore dočítate?

Prečo je na kúpu elektromobilu ešte skoro?
Má naftový motor budúcnosť a kde sa ekonomicky hodí?
Prečo je Dacia jedným z možných víťazov, pritom ide o najviac podceňovanú automobilku?
Prečo môže mať koncern Volkswagen v kríze elektromobility vážny problém?

Kúpili by ste si ešte ojazdené auto s naftovým motorom?

Na naftovom aute sa najviac podpisuje to, ako na ňom jazdil prechádzajúci majiteľ. Diesel je na to citlivejší než benzín. Vo všeobecnosti preferujem novší model, hoci aj s viac najazdenými kilometrami. Novšie dieselové autá sú podstatne čistejšie a technológia v nich výrazne pokročila.
Súvisiaci článok Nafta je výrazne drahšia ako benzín. Prečo sa môže rozdiel ešte zväčšiť? Čítajte 

A akú značku? Na Slovensku sú obľúbené najmä tie nemecké pre ich kvalitu.

Čím viac áut testujem, tým ťažšie sa mi dáva jednoznačná odpoveď. Ak má niekto jedno auto desať rokov a neskúsil nič iné, tak rozumiem, že svet áut je pre neho čiernobiely. Keď si sadne do niečoho iného, buď ho to nadchne, alebo to odvrhne. Svet je v skutočnosti farebnejší a na ideálne auto sa ponúka viacero odpovedí.
Rozdiely medzi značkami sa stierajú

Zrejme si však nemyslíte, že francúzske alebo talianske autá sú menej kvalitné než nemecké, keď máte v garáži Daciu a Peugeot?

Mám dokonca dve Dacie. Duster LPG som kúpil najprv zo zvedavosti. Navyše, potrebovali sme auto do ľahšieho terénu a cena bola jedným z rozhodovacích kritérií.

Počas siedmich rokoch a stotisíc najazdených kilometroch sme s Daciou nemali žiadny problém, nesvietila žiadna kontrolka a menili sme len spotrebný materiál. Okrem výmeny oleja sme doň dali 260 eur na drobnosti, ako sú tyčky stabilizátora.

Na druhej strane, protikorózna ochrana na aute nebola, preto je zhrdzavený držiak plechovej nádrže a pred pár dňami nám odišiel výfuk. Na stotisíc kilometrov to však nie je zlý výsledok, keďže sme ním jazdili po Horehroní, v lesoch a na solených cestách.
Súvisiaci článok Kto odkladal kúpu pneumatík, oľutuje. Ktoré zdraželi najviac? Čítajte 

A to druhé auto?

Sandero má turbo a je tiež na LPG. Pomer ceny a výkonu je super. Jazdíme ním za nízke prevádzkové náklady, v prepočte za cenu štyroch litrov benzínu na sto kilometrov. Samozrejme, dalo by sa to dosiahnuť aj hybridom, no ten nestojí 13-tisíc, ale 26-tisíc eur.

Mali sme aj Peugeot Traveller, ale predali sme ho, pretože sa nám zmenila životná situácia a manželka sa už nemusí presúvať so štyrmi deťmi v aute. Ostal mi ešte malý Peugeot 208, kde mám parádne disky a kvalitné pneumatiky.

Prečo si vyberáte francúzske autá, a nie nemecké?

K Francúzom inklinujem, pretože boli dominantní v rally športových autách do zákrut, čo mám rád. Francúzske autá skvele jazdia a nie sú sterilné. Nehejtujem nemecké autá, sú medzi nimi kvalitné modely a o niektorých snívam, ale to je cenový level, na ktorý nemám.

Nie sú recenzie áut najmä o prvých dojmoch? Je možné pri párdňovom testovaní vychytať všetky nedostatky auta?

Najšťastnejší by som bol, keby som si tie autá mohol kúpiť, najazdiť s nimi veľa kilometrov a potom ich predať. Bol by som klientom značky, spoznal by som jej servis a reálne okúsil auto so všetkým, čo prináša.

Keď sa na aute povozím len týždeň, veľa toho o ňom nezistím. Pred dvadsiatimi rokmi boli rozdiely medzi značkami hmatateľnejšie. V priebehu hodiny som zistil rozdiely v ovládaní, jazdných vlastnostiach, vo výbave.

Ani dnes autá nie sú rovnaké, ale pocitové rozdiely medzi značkami sú až nepoznateľné, respektíve sa ukážu až po nejakom čase. S automobilkami sa preto snažíme dohodnúť dlhodobých testoch. Nedávno sme mali elektromobil Hyundai Ioniq na 30-tisíc kilometrov a už viem, ako sa auto správa a čo zahŕňa servisná prehliadka.

To sa však nedá zrealizovať pri všetkých autách. Ako to riešite?

Za každým videom a snahou postaviť auto do reálneho života je veľa roboty. Musíme odjazdiť všetky okruhy, na ktorých meriame spotrebu na rovine aj v kopci či časy zrýchlenia. V našej metodike máme dáta o 250 testovaných autách, takže si viem svoje subjektívne dojmy dávať do súvisu.

Ukazuje sa nám napríklad, že nové technológie v autách nie sú vymyslené len tak. Ak je hybrid určený primárne do miest, naozaj dlhodobo vykazuje nižšiu spotrebu v mestskej prevádzke.
Súvisiaci článok Počiatkov štátny Waze je v kóme. Vyhodili sa naň milióny eur Čítajte 
E-auto je po dvoch rokoch zastarané

Má podľa vás naftový motor budúcnosť?

Nedávno som si objednal Volkwagen Multivan s naftovým motorom. Je to rodinné auto s posuvnými dverami. Skúšal som aj benzínový motor, ale keď som zaň pripojil príves, auto malo brutálnu spotrebu.

Myslím si, že v takomto type auta sa naftový motor hodí a je ťažké hľadať alternatívu. Do mesta by som si diesel určite neobjednal. Išiel by som do hybridu alebo LPG, ktoré je, žiaľ, na okraji záujmu.

Vo všeobecnosti podiel dieselových motorov výrazne klesá, čo je evidentné aj na ponuke áut. Na druhej strane netreba zabúdať, aký pokrok urobil diesel v posledných rokoch v znížení emisií a pevných častíc. A to nehovorím o kamiónoch, kde došlo ešte k výraznejšiemu poklesu spotreby a emisií.

Musím však dodať, že tieto motory sú na limite a je ťažké pri dodržaní výkonu ďalej výrazne znižovať emisie. Nad elektroautom som tiež premýšľal, ale ešte si počkám.

Prečo?

Elektroautá sa z roka na rok zlepšujú. Batéria je síce po jednom-dvoch rokoch úplne v poriadku, ale auto technologicky zastará. Je to podobné ako s mobilom.

Myslím si, že s elektromobilitou je to v Európskej únii trošku pritiahnuté za vlasy. Ale možno sa to musí tak silno tlačiť dopredu, hoci sa pri tom robia chyby.

Musí dôjsť k zmene alebo ste zástancom fosílnych palív?

Musí dôjsť k zmene. Zvykli sme si na bezodnú individuálnu mobilitu a ani si to neuvedomujeme. Sme generácia, ktorá zažila vrchol spaľovacej éry a zrejme už ďalší vrchol nezažijeme.

Všetkým autičkárom vravím, že by sme mali byť šťastní, že sme túto éru zažili. Keď sa z jednej kvapky paliva dosiahol maximálny výkon. Vývoj napreduje, ale to je život.

Stačí sa pozrieť do áut na cestách. Možno v dvoch z desiatich sedia dvaja ľudia. V niektorých krajinách sedia dvaja ľudia z desiatich na skútri. Som fanúšik áut, ale snažím sa mať otvorenú myseľ.

Sú motoristickí novinári polarizovaní v téme elektromobility?

Áno, niektorí sú militantne za elektroautá a iní sú silnými zástancami fosílnych palív. Je to zbytočná polarizácia. Ja proti elektromobilite nič nemám. S elektroautami sa príjemne cestuje, chybou je direktívnosť EÚ. Ale ako vravím, možno bez nej by nebol možný taký pokrok, aký dosahujeme.

Nafta je drahšia ako benzín. Servis diesela je drahší a vyššia je aj cena naftového auta. Má ešte naftový motor ekonomické opodstatnenie?

Podľa toho, kde sa naftový motor bude používať. Automobilky si ho ponechali v typoch, v ktorých sa hodí. Mestské autá už s naftovým motorom neponúkajú. Diesel vie byť ekonomicky zaujímavý pri dlhých diaľničných jazdách a pri vysokom nájazde kilometrov.

Kedysi platilo, že naftový motor bol o dve tisícky eur drahší než benzínový a nafta stála menej než benzín. Dnes sú ceny palív aj motorov viac-menej porovnateľné. Do zmysluplnosti vstupuje už len spotreba a účel využitia.

Plug-in hybrid sa zasa oplatí, ak vodič je schopný auto nabíjať a robí veľa pravidelných ciest napríklad z domu do práce alebo z práce do obchodu. Ak je schopný ho nabiť raz za pár týždňov, nemá pre neho zmysel.

Ak je jeho život motoristu pestrejší a neobsahuje pravidelné cesty, je lepší obyčajný hybrid. Ideálny je aj na dochádzanie do práce zo satelitu do mesta.
Dacia a Toyota majú budúcnosť

Ktoré automobilky vyhrajú súboj o budúcnosť mobility?

Tie, ktoré zvolili plynulý prechod. Problém budú mať tie, ktoré mali v ponukách spaľovacie motory a hneď sa transformovali na elektroautá. Napríklad Volkswagen.

Prechod do elektromobility je nesporný, ale nebude to nárazový vývoj. Budú tu aj spaľovacie motory a niečo medzi nimi, teda hybridné autá. Volkswagen prechodovú fázu akoby preskočil. Má pár plug-in hybridov, ale je v tom slabý.

Víťazom bude podľa mňa Toyota a Dacia. Dacia ponúka lacné vozidlá a je úspešná aj mimo Európy, ponúka LPG a prišla s elektromobilom s malým výkonom. Jeho cena je dvojnásobná oproti základnej cene bežnej Dacie, ale ukazuje sa, že je potrebné ponúknuť na trhu aj malý elektromotor.

Všetky automobilky sa náhlia za výkonom. Každý je z toho nadšený, lenže výkon míňa aj veľa energie. Dacia sa mi páči pre nenáročnosť a jednoduchosť mobility. Ak bude cena nafty alebo benzínu taká vysoká ako dnes, nákupom lacného elektroauta ušetrím tisíce eur. Nemusím mať vysnené auto, stačí mi prostriedok na dopravu.

Čím vás oslovuje Toyota?

Pre mňa je hrdinom jej zakladateľ Sakichi Toyoda, ktorý jazdil preteky Le Mans, je srdcom športovec a automobilový pretekár. Napríklad sa vyjadril, že kým svet hovoril o elektromobilite, oni už vyrobili dva milióny hybridov.

Toyota spravila celú plejádu vyladených hybridov a ponechala si aj športové autá ako GR Supra. Toyota stihne vyvinúť elektromobilitu bez problémov a ak bude prechod do elektromobility pribrzdený napríklad krízou, bude sa môcť vrátiť k hybridom.

Nehovoriac o tom, že Toyota vyvíja aj spaľovacie autá na vodík, v ktorom je ponechaná vášeň z jazdy. Je teda najlepšie pripravená na všetky alternatívy budúcnosti.

Automobilky sa počas čipovej krízy zamerali na modely s vyššou maržou. Z trhu zmizli modely za ľudovú cenu do 13-tisíc eur. Budú kúpa auta v najbližších rokoch luxusom?

Budú sa hľadať alternatívy v podobe MHD a cesty autom budeme lepšie zvažovať. Samotná cena auta bude ekologizáciou, pretože budú menej cenovo dostupné. Na druhej strane hrozí, že ľudia nakoniec siahnu po starších a menej ekologických autách.

Súčasná ponuka elektromobilov je výsledkom predpandemického vývoja. Sám som zvedavý, ako sa vývoj za posledné tri roky, čo sa svet zmieta v nových situáciách, prejaví v automobilkách.

Je auto ešte stále predmetom statusu? Zrejme nie každý túži po Dacii.

Auto ako status stále zohráva u ľudí významnú úlohu. Potvrdila sa mi jedna vec, ktorá sa opakuje. Ženy sú tie, ktoré potrebujú krásne a statusové auto. Už to nie je výsada chlapov.

Chlapi si kúpia športové alebo atypické auto, ale v najmasovejšej kategórii áut hovoria, že by chceli veľké rodinné auto s posuvnými dverami ako Berlingo alebo Volkswagen Sharan, kým žena tvrdia, že v „škatuli“ jazdiť nebudú.

Minule som chlapíkovi na Horehroní radil Duster LPG. Jeho žena mu na to povedala: A to budeme jazdiť na Dacii?

Je to, samozrejme, moja osobná štatistika z rozhovorov a mailov, ale platí, že chlapi sa často na výber auto pozerajú čisto racionálne. Kameňom úrazu pri výbere auta sú ženy.
Rasťo Chvála

V roku 1995 začínal s motoristickou reláciou v rádiu Lumen. Pôsobil v denníku SME, kde stál pri založení portálu auto.sme.sk a natočil svoje prvé videá. V roku 2014 sa osamostatnil. Založil youtubový portál Garáž.tv, na ktorom má vyše 160-tisíc odberateľov. Je vášnivým jazdcom na športových autách.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/23019357/rozhovo ... iesel.html

Šéfoval ultras, bil sa, hajloval. Zmenilo ho aj to, keď robil ochranku Čaputovej
Michal ČervenýMichal Červený
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Volajú ma Rarach a toto je môj príbeh.

Hanbím sa. Napríklad za to, že sme spievali piesne ako Na nábreží Tupý leží, alebo za to, čo som spravil pri návšteve Osvienčimu, alebo že som sa učiteľke vysmieval, že je Židovka. Hanbím sa, hovorím o tom, bičujem sa tým, hnusoba sa vyplavuje von. Potrebujem to vygrcať. 

Pritom keby dnes vraždu Daniela Tupého niekto čo i len zľahčoval, tak ho upozorním, že to nie je správne. Vtedy to však bola zábava. Ak by som teraz išiel na futbal a fanúšikovia začnú robiť opičie zvuky na černocha, odídem. Predtým som bol jedným z nich. 

Utekám zo Slovenska. Dôvod, prečo to robím, som ja. Sčasti ja môžem za to, že je to tu také zlé, aké je. To ja som doma rozprával rôzne sračky. Veď som si voľakedy užíval scénu, ako hrdina filmu Kult hákového kríža dupol na hlavu černochovi. Keď som si ho nedávno pozrel, reval som. A strašne som sa hanbil, keď mi prebehlo hlavou, čomu som veril, keď som mal 16. 

Práve preto chcem o tom rozprávať. Chcem byť výstrahou pre ďalších 16-ročných chlapcov, ktorí boli v situácii ako ja, keď sa hľadali. 
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Matej „Rarach“ Jurášek (1994)

Študoval na Pedagogickej a sociálnej akadémii, v tom istom čase však viedol chuligánsku skupinu, s ktorou sa zúčastňoval na dohodnutých fyzických stretoch s konkurenčnými skupinami. Chránil mnohé známe osobnosti vrátane prezidentskej kandidátky Zuzany Čaputovej či kapely Depeche Mode, sprevádzal umelcov z celého sveta a pracoval aj na najväčších slovenských hudobných festivaloch. Počas pandémie pomáhal mestu Bratislava s chodom karanténneho zariadenia pre ľudí bez domova a dnes pracuje na komunikačnom oddelení.

V akom prostredí ste vyrastali? 

Narodil som sa v Martine, ale vyrastal som na neďalekej dedine. Odtiaľ sme sa potom presťahovali do Turčianskych Teplíc. Vyrastal som v dobrej rodine. Rodičia sa mali radi a mňa s bratom vychovávali s láskou. Nemal som pocit, že by mi v detstve čokoľvek chýbalo.

Zaužívaným pohľadom je to, že väčšinou sa futbalovými chuligánmi stanú ľudia, ktorým v detstve chýbala pozornosť alebo vyrastali v zlých sociálnych podmienkach.

Ja ani ostatní chalani z partie sme však do tohto nezapadali. Áno, boli tam aj takí alebo nebola to vyslovene podmienka. V mojom prípade išlo skôr o to, že som chcel niekam patriť. Hľadal som si svoje miesto, kam by som sa zaradil, aby som mohol byť súčasťou niečoho. Takže keby prišlo niečo iné vtedy, zaradil by som sa tam.

Už od škôlky som chcel byť stredobodom pozornosti a práve táto skupina mi dala možnosť prezentovať sa. Už od základnej školy som sa snažil robiť veci, ktoré sa primárne sústredili na mňa, napríklad som hrával v divadle.

Keď som nastupoval na strednú školu, chcel som niečo zmeniť. Myslel som si, že mám vodcovskú povahu a chcel som, aby vynikla. Potom som začal chodiť do fitnescentra, aby som sa prirodzene cítil lepšie, no skôr mi to pomohlo dostať sa na nesprávnu stranu.

Viackrát som zachytil, že na futbal sa chodia pobiť aj právnici či lekári.

Áno a veľmi rád som s tým operoval, keď mi rodičia a aj moje okolie vyčítalo, čo robím. Nebolo to tak, že by rodičov nezaujímalo, čo robím, no nevedeli to úplne presne. Nevedeli, že sa napríklad chodíme biť na lúku alebo že chodíme na futbal len preto, aby sme po sebe niečo hodili. Samozrejme, všimli si trestné oznámenia alebo videli fotku, ako bez trička hecujem dav na tribúne. Vždy som im povedal: „Pozrite, napríklad tu vedľa mňa tiež bez trička stojí lekár alebo na lúke vedľa mňa sa bije advokát.“ Teda ľudia v živote úspešní a toto majú len ako nejakú záľubu. Nás mladých posmeľovalo, že predsa sme v dobrej partii. Samozrejme, bolo tam aj pár ľudí z okraja spoločnosti. My sme začali skupinu pretvárať z roviny ultras na rovinu čisto chuligánsku, kde opilci nemali priestor. My sme sa ich chceli zbaviť preto, aby sme mohli robiť svoje veci v skupine – fandiť a biť sa.

Ultras iba fandia? 

Podľa klasifikácie, ktorá je z Nemecka, existujú tri kategórie fanúšikov: A, B a C. Kategória A sú fanúšikovia, ktorí prídu na futbal a fandia. V žiadnom prípade sa do žiadnej bitky nezapoja, je ich väčšina.

Do kategórie B spadajú ultras, ktorí by boli ochotní zapojiť sa do nejakého konfliktu. Napríklad ak by sa fanúšikovia súperiaceho tímu pokúšali ukradnúť vlajku, možno by sa postavili a bojovali by o ňu.

Kategória C už súboje vyslovene vyhľadáva, jej členovia idú na štadión so zámerom ukradnúť vlajku, niečo rozbiť alebo hľadať súperových fanúšikov v meste alebo okolo štadióna. Spočiatku som chcel byť v kategórii B, teda fandiť klubu, byť niečoho súčasťou. Videl som nejaké filmy z Británie s touto tematikou, pre mňa to bolo o kamarátstve a bratstve. Bolo tam aj nejaké násilie, keď bolo potrebné, ale to hlavné bola súdržnosť. Veľmi rýchlo som sa však presunul do kategórie C.

Ako ste sa dostali od fandenia k bitkám? 

Prirodzene, ako som spomínal, už počas prvého ročníka na strednej škole som začal cvičiť. Vtedy som sa len rozkukával, čo by som mohol robiť, nemalo to nič spoločné s násilím. Začal som robiť zmiešané bojové umenia MMA s kamarátmi, taká dedinská zábava. Po prvom ročníku na škole som sa stále hľadal. Na začiatku druhého ročníka som stretol dievča, ktoré ma zavolalo na hokej do Martina. Potešil som sa, pretože som predtým na štadióne nikdy nebol. Iba s otcom, keď som bol malý, a to sme boli typická kategória A, že sme si iba sadli a pozerali sa.

Teraz som mal 16 rokov a išli sme rovno do kotla, lebo tam mala kamarátov. Ja som tam chcel ísť tiež, lebo som vedel, že tam chcem patriť. Páčilo sa mi, že všetci boli rovnako oblečení a mali vyholené hlavy, čo som vtedy mal už aj ja. Hneď ma medzi seba prijali.

Postupne som si začal vytvárať vlastnú fanúšikovskú mini skupinku vo svojej dedinke a v Martine som rýchlo zapadol do mladej skupiny, ktorá sa formovala ako chuligánska, volali sme sa Dement Boys. Tam som aj stretol človeka, ktorý bol dlhé roky mojím najlepším kamarátom.

Postupne som prenikol hlboko do skupiny aj vďaka tomu, že som zabávač. Začali sme čoraz viac chodiť na domáce zápasy a potom aj na výjazdy, kde sa diali v úvodzovkách tie najlepšie veci. Všetci sme boli namotivovaní z filmov ako Hooligans, dokonca sme odtiaľ prebrali slang. Chceli sme byť ako oni. Už po prvých mesiacoch som mal možnosť zapojiť sa do prvej narýchlo dohodnutej bitky s druhou konkurenčnou skupinou.

Kde to bolo? 

Na štadióne v Banskej Bystrici, bili sme sa s hokejovými fanúšikmi, aj keď malé mestá majú rovnaké skupiny na hokeji aj futbale. Bratislava to má rozdelené, tam sa to na hokeji úplne nedá robiť. Sú tam kamerové systémy, SBS. V Bratislave som bol na hokeji asi iba raz, a to bola KHL. To však malo úplne inú úroveň. Tu na štadiónoch môžete robiť v podstate čokoľvek. Neviem však, ako je to posledných päť rokov, no na futbale je to otvorenejšie oproti hokeju. Relatívne najčastejšie sme sa stretávali v súbojoch s našimi najväčšími rivalmi – Banskou Bystricou a so Žilinou.

Ako tá bitka dopadla a aké ste počas a po nej mali pocity?

Bitku sme, myslím, vyhrali. Zbehlo sa to veľmi rýchlo, v podstate sa mi nič nestalo a dokonca si myslím, že som v nej nerozdal ani jeden poriadny úder. Mal som strach. Spomínam si, že som sa klepal, bola to pre mňa nová situácia. Predtým som vždy z boja ušiel, tu sa to nedalo. Keď som na konci zistil, že sa mi vlastne nič nestalo, chcel som to skúsiť opäť. Strach sa menil na adrenalín.

Bitky boli dohodnuté?

Niekedy sme sa dohodli, inokedy sme sa navzájom našli. Vedeli sme sa dohodnúť na veku, počte aj mieste a čase. Väčšinou sa vyberajú miesta niekde na pol ceste. Na Slovensku som nezažil bitku so zbraňami, čo však už neplatilo v Maďarsku, Poľsku, Taliansku a Srbsku.

Existujú pravidlá na to, čo sa deje počas bitky? Napríklad keď už niekto leží na zemi krvavý, tak sa bitka končí? 

Záleží, ako bezproblémový bol dohovor. Mám skúsenosť z Banskej Bystrice, bola to moja druhá dohodnutá bitka 13 na 13 chalanov do 21 rokov, no oklamali nás, prišlo ich viac. Vtedy napríklad neplatilo, že máš dosť a skončíme, nemal to kto zastaviť. Keď potom bola možnosť, Bystricu sme ničili. Lebo nás podrazili, chceli sme im to oplatiť.

Bitka s Baníkom Ostrava však bola iná, boli sme tam my s družobným Slovanom proti Baníku a Havířovu, prišli aj Poliaci a bola to veľmi tvrdá bitka. Skončila sa však remízou, navzájom sme sa rešpektovali. Tak som to aj doma vysvetľoval, keď som prišiel zbitý. Že som sa bil s doktormi a právnikmi a nakoniec sme si podali ruky, takže to malo úroveň.
Zostava na bitku s Havířovom. Foto – archív M. J.

Bil som sa naposledy na základnej škole ako šiestak, odvtedy som sa 20 rokov nebil ani som nepocítil chuť. Môžete mi skúsiť vysvetliť, čo vás vlastne viedlo k tomu, aby ste si dohodli, že sa s niekým pobijete? 

Ja som sa na základnej škole bál brániť sa. Keď som sa dostal do tejto partie, uvedomil som si, že mám silu, a keď niekoho udriem, spadne na zem. Začalo mi imponovať, že sa ma ľudia báli. Dávalo mi to pocit moci a obdivu skupiny, aj keď som sa pred bitkou vždy bál. Teraz to už vnímam inak. Naďalej robím bojové športy, ale do takýchto bitiek by som sa už nezapojil.

Bolo by pre vás v tom čase atraktívne, ak by ste, povedzme, vyhrali bitku, o ktorej by nikto nevedel? 

Áno, pretože to nebolo iba o skupine, ale aj o budovaní kultu samého seba. Takže by to bol dobrý príbeh aj pre ostatných členov skupiny. Ak sa chcete v takejto skupine presadiť, musíte byť osobnosť.
„V tejto bitke zapadol súperovi jazyk, museli sme ho oživovať, bolo to veľmi nepríjemné,“ spomína Jurášek. Foto – archív M. J.

Verejnosť vidí hlavne vaše správanie na štadióne. Predvádzanie nacistickej symboliky, či už priamo, alebo nenápadne, napríklad, že sa začne skandovať v 88. minúte alebo pokrikovanie na černochov z druhého tímu. Robili ste to aj vy? 

Áno, robil som to aj ja, pretože to robili všetci. Zvláštne však bolo, že na černochov sa pokrikovalo, aj keď hrali za nás. Na štadión som prvýkrát prišiel ako fanúšik typu B s tým, že som chcel hájiť farby tímu. Chalani však nosili tričká napríklad s maltézskym krížom alebo inou pronacistickou značkou.

Keď mal Hitler narodeniny, spievali sa nejaké jeho piesne alebo sa vykrikovalo Hitler Jugend. Pamätám si, že počas jedného z mojich prvých zápasov sa začalo vykrikovať práve Hitler Jugend. Ja som kričal Hitler Jünge, lebo som nevedel, čo kričia, no vedľa mňa stál zhruba o 10 rokov starší skin, ktorý ma opravil, že to má byť Hitler Jugend.

Za seba teda hovorím, že z mojej strany to rozhodne bola iba póza. Myslím si, že sa tam nachádzalo iba zopár presvedčených nacistov a ostatní chalani sa pri nich iba zviezli. A ak ste chceli byť na čele skupiny – čo som chcel byť -, museli ste sa tomu poddať. Nič iné som si vtedy ani nevedel predstaviť. Hlavne to však bolo vnímané ako zábava.

Lebo to v spoločnosti nebolo akceptované a vy ste rebelovali?

Áno a navyše vás zakryje, keď to vykrikujete medzi ďalšími 150 ľuďmi. Zaujímavé na tom bolo, že nikto nás za to nikdy nevyšetroval, aj keď existovalo množstvo fotiek a videí, na ktorých hajlujeme, sami sme ich dávali na internet.

V jednom momente sme si však uvedomili, že nám táto póza viac škodí ako pomáha, a tak sme veľmi tvrdo zakročili proti chalanom z okraja spoločnosti. V skupine sa napríklad zakázal alkohol, aby sme zbytočne nepútali pozornosť polície. Zároveň platí, že keď sme boli zavretí niekde sami na chate, kde nás nikto nevidel, tak sme tieto veci robili aj tak. Myslím hajlovanie či hitlerovské fúziky.

Zaujímali ste sa vtedy aj o konšpirácie? 

Áno, ale vtedy som ich tak nevnímal. Volil som ĽSNS, v tom čase zhorela Krásna Hôrka, doma som agitoval, akí sú Rómovia zlí. Plus vo mne žila skúsenosť, ako ma raz zbili Rómovia. Marian Kotleba vtedy robil rôzne videá a podkladal ich aj nejakými dôkazmi, takže som to nevnímal ako konšpirácie. Poňal som to zle a skupina to ešte umocnila.

Čo vám na to hovorili rodičia?

Nikdy som nevnímal, že by som pochádzal zo zlého prostredia. Keď sa však teraz rozprávam s otcom, vidím, že rozmýšľa ako ja v roku 2012. Rómovia, LGBTI+, migranti. Neviem, či mal také názory už predtým alebo ich zobral odo mňa. Doma sa nemôžeme rozprávať o Ukrajine, o Rusku, o právach ľudí, lebo má na to iný názor a bojím sa, že je to kvôli mne. Možno je to naopak a on tieto názory posúval mne. Neviem, snažím sa rozpamätať, kde sa vo mne vzal ten hnev.

Možno keby mi to niekto vysvetlil, vnímal by som to inak. Mám ročného syna a snažím sa mu ukazovať správne veci. Nechcem, aby ma videl správať sa násilne alebo aby ma videl rozčúleného, ako som videl ja svojho otca. Keď sa napríklad stane niečo zlé, vždy za to môžu všetci ostatní, len nie on, kde sa podľa mňa zakoreňuje nenávisť voči menšinám.

Prečo o tom teraz hovoríte verejne?

Mám pocit, že mám dlh voči spoločnosti, voči sebe a aj voči môjmu synovi, budem mu vštepovať ideológiu, že sme všetci rovnakí bez ohľadu na etnickú príslušnosť alebo farbu pleti. Momentálne sme s rodičmi v názorových protipóloch. Obaja sú voličmi Smeru, aj keď mamina by možno už prešla k Hlasu. Za tie roky, čo som robil tieto veci, sa veľmi veľa zmenilo. Rozhodne som sa zmenil aj ja.
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako sa začal váš prerod? 

Začal sa, keď som bol stále aktívny medzi chuligánmi, mal som vážnejšiu známosť, ale mal som veľmi veľa práce v skupine s dohadzovaním ľudí na stráženie, SBS a vyhadzovačov po celom Slovensku. Nechcel som tieto veci pustiť, ale pomaly som si uvedomoval, že som chcel byť viac doma a mať viac času na vzťah. Robil som aj predavača v Orange a jedného dňa sa otvorili dvere a v nich stáli muži z kriminálky. Trestných oznámení bolo toľko, že som ich hneď spoznal. Bolo to však už také nepríjemné a časté, že som s tým musel začať niečo robiť.

Začal som si uvedomovať, že polícia je problém a že mi to môže do budúcna uškodiť, lebo môjmu podnikaniu sa vtedy začalo dariť. Robil som osobnú ochranku pre ľudí ako Andrea Boccelli, Sting, strážil som aj Depeche Mode. Moja veľká výhoda bola, že som vedel po anglicky, mal som pod sebou množstvo ľudí, vedel som komunikovať, bol som dobrým spoločníkom pre klientov, takže som bol v tomto svete veľmi cenený. Začalo sa to kryštalizovať tak, že by som mohol pracovať aj pre niekoho zaujímavého.

Robili by ste ochranu napríklad aj pre festival Pohoda?

Robil som ju a dokonca, aj keď som bol medzi ultras.

Ako ste to vnímali? 

Bolo to o peniazoch, bolo mi jedno, kto ma platil. Chodil som na všetky podobné akcie. Síce som nikdy nikomu z tých ľudí neublížil, ale nenávidel som ich, pretože som si myslel, že fetujú. My sme boli tvrdo proti drogám. Takisto mi prekážalo, že počúvali divnú hudbu, divne sa obliekali, boli tam všetky rasy a národy a všetci sa tam ľúbili navzájom. To nebolo vôbec pre mňa. Chodil som pracovať na všetky tieto festivaly, ešte v roku 2017 som robil na Pohode SBS.

Prekážali vám drogy. Aký bol však v komunite pohľad napríklad na anabolické steroidy?

Dobrá otázka. Aj v téme drog, aj v téme steroidov sme boli všetci veľmi povrchní. Keď sme prišli prvýkrát do Poľska navštíviť spriatelenú skupinu, zistili sme, že vlastne celá poľská scéna fajčí trávu, prípadne rovno fúka pred dohodnutými stretmi rôzne tvrdé drogy. Naša predstava o živote bez drog sa rozplynula, no kontakty s týmito skupinami sme naďalej udržiavali. Obdivovali sme ich totiž za ich tvrdosť a fyzický zjav, ktorý si udržiavali práve užívaním anabolických steroidov. U nás v skupine sa drogy nikdy nerozšírili. Boli nejaké drobné pokusy od pár chalanov, ale tých sme od skupiny rýchlo odstrihli.

Akú pozíciu ste zastávali? 

Počas Pohody som mal na starosti väčšie sektory alebo pódium. Vďaka angličtine mi dávali na starosť klientov alebo miesta, kde bolo potrebné viac premýšľať.

A nemali by ste ani problém strážiť černocha či Žida?

Rozhodne nie, prácu ochrankára som nikdy nemiešal so svojimi politickými názormi a presvedčením. Snažil som sa byť profesionál a tu na nič iné ani nebol priestor. Naopak, mnohé známe osobnosti, ktoré som sprevádzal, neboli belosi, rovnako tak členovia ich tímov, s ktorými som spolupracoval. Nikdy to však nehralo úlohu a dokonca sme si s mnohými vymenili kontakty a užívali si spoločne strávený čas. Keď nad tým uvažujem, len krútim nad sebou hlavou, nedávalo to zmysel.

Ak by ste boli osobne presvedčený, že napríklad ukrajinská alebo LGBTI+ vlajka tam nemá čo robiť, pustili by ste ju na podujatie? 

Ak by to moji nadriadení schválili, tak áno, bol som iba vykonávateľ. Ak som teda dostal pokyn, že nemôžem nikomu vziať dúhovú vlajku, tak som to posunul aj ľuďom pod sebou. Samozrejme, nemohol som však zaručiť, že to nikto neurobí. Napríklad keď som bol na svojom prvom Uprisingu a nemal som inštrukcie, že nemám zúčastneným brať drogy, tak som im bral a vysypal trávu. Mal som 16 rokov a bol som veľmi pomýlený.

Vráťme sa späť k vášmu prerodu.

Nebolo to z politického presvedčenia, skôr som chcel začať žiť bezpečnejší život a uvedomil som si, že už pre mňa nie je bezpečné robiť všetky tieto bitky. Zároveň som si musel nechať SBS, ktorá ma živila. Zvolal som chalanov, bolo ich asi 50, a oznámil som im, že musím skončiť, lebo mi hrozí väzenie. Nebola to úplne pravda, ale zachoval som si pred nimi tvár. Zároveň som to stále vedel koordinovať z pozadia, hlavne SBS. Potom sme si s kamarátom otvorili v Martine náš vysnívaný MMA klub. Následne ma však nechala priateľka, s ktorou som to myslel vážne. Už mi to nedávalo zmysel, nevedel som, či mám zostať v Martine, pretože ani s chalanmi to už nebolo ako predtým.

A prišla ponuka z Bratislavy. 

Jeden klub mi ponúkol, že si doň môžem priviesť svoju partiu, ponúkli mi aj ubytovanie. Hneď na druhý deň som sa pobalil a prišiel do Mlynskej doliny. Stále som to však mal v sebe. Pracoval som v tej istej SBS. Lenže v Bratislave ma to začalo pomaly meniť. Tu sú úplne iní ľudia a riešia sa tu úplne iné témy.

A potom ste stretli Zuzanu Čaputovú.

Pár týždňov pred prezidentskými voľbami 2019 som dostal ponuku strážiť kandidátku na prezidentku, bol som s ňou asi šesť týždňov každý deň. Nešiel som do toho s úplne pravicovým postojom, už som bol na nejakej cestičke, ale ešte to ani zďaleka nebolo to, čo teraz. Bol to klient a vy sa nemôžete rozprávať s klientom, iba ak on začne. A ona sa rada rozprávala.

Boli sme spolu 18 hodín denne a moje názory sa menili s každým rozhovorom so Zuzanou. Každé slovo, ktoré povedala, ma formovalo a upokojovalo. Veľa sa ma pýtala, mal som v podstate vzťah s jej rodinou. Začal som sa sám seba pýtať, prečo mi rozumejú. Veď sa majú na mňa hnevať, ja som predsa iný ako oni. Začal som mať ľudí okolo nej veľmi rád. Bol som vytrhnutý z nenávisti, v ktorej som žil.

Aj v Bratislave som naďalej boxoval a žil v násilnom prostredí. Často som bol v konfliktných situáciách. Po skúsenosti s pani prezidentkou som si však uvedomil, že už toto ďalej nemôžem robiť. Vždy som chcel robiť osobnú ochranku klientom, ale potom som si uvedomil, že už nikdy nebudem mať klienta ako Zuzana. Začal som sa viac stretávať s ľuďmi z PS/Spolu, ktorých som spoznal. Ešte pol roka som robil SBS, mojím posledným festivalom bol symbolicky Uprising. Prebiehalo vo mne veľmi veľa zmien, napríklad som prestal fajčiť.
Foto N – Tomáš Benedikovič

A do vášho života prišla v Bratislave aj ďalšia žena.

Áno, moja dnes už manželka, ktorej som povedal o všetkom z mojej minulosti. Prijala to a ja som sa začal aj popri nej postupne pretvárať. Skončil som so strážením a veľmi som chcel robiť športového komentátora. Nakoniec som však dostal ponuku ohľadom bezpečnosti veľkých podujatí. Spočiatku som to nechcel, ale nakoniec som sa nechal prehovoriť. Práve v tejto firme mali jasne vyhranené postoje, už nebol žiadny priestor na antisemitizmus. Sám na sebe som postrehol, že som sa začal napríklad aj inak obliekať, začal som sa učiť jazyk, viac som čítal knihy, lebo som chcel byť ako oni. Mal som pocit, že rastiem.

Lenže potom sa začala pandémia a ja som prišiel o prácu. Prišiel za mnou šéf s ponukou, že primátor Matúš Vallo chce robiť karanténne zariadenie pre ľudí bez domova na Zlatých pieskoch a hľadajú niekoho, kto sa vyzná v krízovom manažmente. Stretol som veľmi veľa skvelých ľudí, manažoval som dobrovoľníkov. Toto som robil zhruba rok. Okrem tohto som rozbehol aj druhé karanténne zariadenie na Hradskej, ktoré doteraz funguje. Veľmi ma to zmenilo, už to pre mňa neboli iba ľudia bez domova, ale ľudia ako my.

V oboch prípadoch vás extrémne formovala skupina, v ktorej ste sa nachádzali. Myslíte si, že ak by prišla tretia skupina, presvedčila by vás zas o inej pravde? 

Často sa pýtam aj sám seba, čomu som ešte ochotný veriť alebo čomu ešte verím. Teraz mám úplne jasne nastavené hodnoty a názory, o ktorých si myslím, že sú správne. Neviem si predstaviť, aká tretia skupina by ešte musela prísť. Prešiel som si dvoma skupinami, vďaka ktorým mám pokrytú mapu správania. Už viem, aké nebezpečné je pracovať s hoaxami, aké nebezpečné je zle sa správať k inakosti. Ak by prišla skupina, ako bola napríklad moja stará, tak by som do nej nevošiel, pretože do nej nechcem patriť.

Ak by ste prišli do skupiny, ktorá je niekde v strede? Napríklad progresívni veriaci, ktorí by tvrdili, že homosexuálom stačia registrované partnerstvá?

S týmto by som nesúhlasil, lebo v tom mám jasno. Na mojom prerode sa podpísalo aj to, že som začal veľa cestovať. Moja manželka ma vzala na viacero výletov po Európe. Po tom, ako sa nám narodil syn, sme chceli cestovať ešte viac. Už vtedy som si uvedomoval, že tento svet je tu pre všetkých bez ohľadu na rasu, farbu pokožky, orientáciu alebo vierovyznanie. Všetci sme tu spolu a nie som hoden toho, aby som niekomu niečo upieral.

Začiatkom roka sa sťahujete na Madeiru. Prečo?

Keď som cestoval, uvedomil som si, že keď vyjdem do zahraničia, tak tam témy ako Ukrajina, očkovanie, adopcie, potraty či sobáše ľudí rovnakého pohlavia majú dávno vyriešené a riešia dôležité aktuálne témy, ako napríklad klimatická kríza. Keď sa začala vojna na Ukrajine, veľmi sme sa zľakli a začali sme s manželkou riešiť zahraničie.

Prispelo k tomu aj niečo iné?

S manželkou si vždy na sviatky kupujeme letenky, v roku 2021 sme rodičom z oboch strán kúpili letenky do Lisabonu. Vtedy bola situácia všelijaká hlavne pre ľudí, ktorí sa nedali očkovať. My sme chceli docieliť, aby videli svet a strávili čas s vnukom, ale hlavne to, aby sa moji rodičia dali zaočkovať. Nakoniec sa nedali, lebo sa postupne situácia zmenila, ale na začiatku tvrdili, že radšej nepôjdu. Veľmi sme sa pohádali a pre mňa to bol spúšťač toho, že som si uvedomil, že tu už nechcem byť. Nakoniec sa ale zmenili pravidlá, do toho Lisabonu sme ich zobrali.

Ako tam bolo?

Počas štyroch dní som mal možnosť rozprávať sa s mojimi rodičmi a zároveň aj s domácimi. Zistil som, že mám oveľa bližšie k cudzím ľuďom na zastávke ako k vlastným rodičom. Vtedy sa práve začala vojna na Ukrajine a domáci viac rozumeli tomu, čo sa tam deje, naopak, môj otec tvrdil, že to nie je pravda. Práve vtedy som si uvedomil, že chcem viac žiť v zahraničí. Na prelome augusta a septembra sme boli na Madeire a rozhodli sme sa, že po komunálnych voľbách, na ktorých som sa podieľal, odídeme zo Slovenska a ostaneme tam. Práve preto, že mi to tu nie je blízke a že chcem ísť niekam, kde mi budú ľudia názorovo bližší. Chceme ísť tam, kde bude prívetivejšie prostredie pre nás a nášho syna.

V statuse na Facebooku ste napísali, že po prerode sa vám uľavilo. Vedeli by ste to bližšie vysvetliť? 

Neustále som bol nahnevaný na všetko. Vidím to teraz na svojom otcovi, ako je permanentne nahnevaný na všetko. Čokoľvek sa stane, vždy je to chyba niekoho iného. Takí sú aj niektorí moji kamaráti, ktorých stále mám. Ak sa niečo pokazí, teraz sa snažím nájsť chybu v sebe. Hnev voči všetkému ma hlavne v každodenných situáciách veľmi zväzoval. Brzdilo ma to v práci aj v súkromí. Teraz cítim, že ma nelimituje nič.

Mohlo vás zmeniť aj to, že ste všetky veci z vašej minulosti povedali manželke? Predsa je niečo iné uvedomiť si to, ako to niekomu nahlas povedať.

Môže byť, nikdy som však nad tým takto nepremýšľal. Jej reakcia mi však veľmi pomohla, pretože ma prijala. Zrazu som nemusel prejavovať svoju silu a nemusel som v nej vzbudzovať strach, aby ma rešpektovala. Nielen ona, ale aj celé moje okolie ma zdravo rešpektuje. Možno preto, že mu niečo prinášam. Nemusím si to vynahrádzať vzbudzovaním strachu.

Ten rozdiel môže tkvieť aj v tom, že vo svojej starej skupine ste mali pocit, že si rešpekt musíte vybudovať strachom. Teraz vás ľudia rešpektujú pre to, aký ste. Vnímate to takto? 

Presne takto to je. Toto všetko o mne vie aj Matúš Vallo. Musel som mu to povedať, lebo nikdy neviete, kedy to na vás niekto vytiahne. A prijal to, všetci ma takto akceptovali a začlenili ma do svojej spoločnosti, ktorej som sa stal pevnou súčasťou.

Aký je teraz váš pohľad na mužnosť? 

Predtým som si myslel, že napríklad keď prídem do autobusu a sadnem si naširoko, dokazujem tým, že som veľký chlap. V poslednom čase sa mi začínajú do života vracať ľudia z minulosti. Vedia, že som teraz už iný. Vedia, že vystupujem proti nim. No a niektorí sa mi vyhrážajú, iní sa mi smejú, že som chudák a že mám strach. Nemám potrebu dokazovať im opak. Mne je to úplne jedno. Len sa niekedy sám seba pýtam, či možno nemajú sčasti pravdu. Som však vyrovnaný s tým, že som naozaj zmäkol a nemám záujem o konflikt s nikým.

Možno by sa aj ostatní, ktorí sa hnevajú na veci a ľudí okolo seba, mali prijať, akí sú, prestať sa hnevať a nenávidieť. Pomohlo by to im a aj spoločnosti.

Lekárka: Zdravo žijeme do 58. roku života, inde v Európe je to aj o 20 rokov dlhšie
Otakar HorákOTAKAR HORÁK


Lekárka Barbara Ukropcová pracuje v Biomedicínskom centre Slovenskej akadémie vied a vyučuje na Univerzite Komenského v Bratislave. Foto N – Tomáš Benedikovič
Lekárka Barbara Ukropcová pracuje v Biomedicínskom centre Slovenskej akadémie vied a vyučuje na Univerzite Komenského v Bratislave. Foto N – Tomáš Benedikovič
O zdravom životnom štýle a pozitívnom vplyve pravidelnej fyzickej aktivity na ľudské zdravie sme sa rozprávali s lekárkou a vedkyňou Barbarou Ukropcovou zo Slovenskej akadémie vied.

V rozhovore sa dočítate:

prečo je obezita závažný zdravotný problém,
ako vplýva životný štýl na rozvoj nadváhy a obezity,
prečo sa vyhýbať sladeným nápojom a jedlám, ktoré obsahujú veľa nasýtených živočíšnych tukov,
či sedavý spôsob života zvyšuje úmrtnosť,
ako cvičiť, aby sme boli zdraví,
ako vplýva pravidelná fyzická aktivita na mozog, pamäť a náladu,
prečo je telesná výchova na školách dôležitá.
Máme na Slovensku problém s obezitou?

[ Novinka: Chcete dostávať najdôležitejšie informácie o zdraví a prevencii ochorení? Aktivujte si utorkový newsletter Týždeň v zdraví. ]
Áno, máme, ale neberieme ho vážne. Pritom mnoho svetových i domácich lekárskych spoločností, ktoré sa zaoberajú obezitou, dlhodobo poukazuje na to, že obezita je závažný zdravotný problém. Je to najmä preto, že výrazne zvyšuje riziko vzniku mnohých chronických ochorení vrátane ischemickej choroby srdca či mozgu (a s nimi spojenými akútnymi komplikáciami, ako je infarkt myokardu či náhla cievna mozgová príhoda), neurodegeneratívnych ochorení (Alzheimerova či Parkinsonova choroba), cukrovky 2. typu a niektorých špecifických typov rakoviny (hrubého čreva či prsníka). Riziko vzniku cukrovky 2. typu, typického ochorenia životného štýlu, sa pri obezite zvyšuje aspoň štvornásobne a v populácii extrémne obéznych ľudí (obezita 3. stupňa) s BMI nad 40 kg/m2 dokonca až štyridsaťnásobne. Dodajme, že nadváhu či obezitu má viac ako 50 percent ľudí.

Index telesnej hmotnosti (Body Mass Index, BMI):

Vypočíta sa tak, že hmotnosť v kilogramoch sa vydelí druhou mocninou výšky v metroch
Pre európsku populáciu sú takéto kritériá BMI:
Podvýživa: <18,5 kg/m2 (napríklad u ľudí s poruchami príjmu potravy alebo s progresívnou stratou hmotnosti)
Ideálna a zdravá váha: 18,5 – 24,9 kg/m2
Nadváha (nadhmotnosť): 25 – 29,9 kg/m2 (už zvyšuje riziko vzniku niektorých ochorení)
Obezita 1. stupňa: 30 – 34,9 kg/m2
Obezita 2. stupňa: 35 – 39,9 kg/m2
Obezita 3. stupňa: ≥40 kg/m2, (zdravotné riziká sa progresívne zvyšujú s narastajúcou hmotnosťou)
Prečo máme s obezitou také problémy?

Jednou časťou rovnice je genetická predispozícia. Súvisí s evolúciou nášho živočíšneho druhu. Naši predkovia mali po státisíce rokov k dispozícii oveľa menej kalórií, ako máme my dnes. Preto sa počas evolúcie najvýraznejšie uplatnili práve tie gény a mechanizmy, ktoré vedú k ukladaniu energie, a nie tie, ktoré by ňou umožnili plytvať.

Druhou časťou odpovede je životný štýl: máme veľa sedavej práce, veľmi málo sa hýbeme a k tomu prijímame podstatne viac kalórií, ktoré sú navyše stále k dispozícii. Naši predkovia, či už v praveku, alebo hoci len pred sto rokmi, sa každý deň svojho života hýbali neporovnateľne viac. Dnes nemusíme ísť ani do potravín, jedlo si môžeme nechať doviezť až pred dvere.

Ako vplýva životný štýl na rozvoj nadváhy a obezity?

Optimálna telesná hmotnosť v kombinácii s primeranou fyzickou zdatnosťou výrazne zvyšujú naše šance na zdravý a dlhý život. Na druhej strane aj človek s nadváhou či dokonca s miernou obezitou – nie však extrémnou obezitou – môže byť relatívne zdravý. Platí to vtedy, ak je fyzicky zdatný (čo sa dá dosiahnuť primeranou dávkou pravidelného a dostatočne intenzívneho pohybu) a má vhodné zloženie stravy. Nemusíte mať postavu ako modelka, môžete mať aj nejaké tie kilá navyše a byť pritom relatívne zdravá, ak pravidelne cvičíte a stravujete sa zdravo. Nehovorím, že obezitu netreba riešiť, treba však mať realistické ciele, nie také, že „na tejto diéte schudnem 15 kíl za mesiac“.

Európska asociácia na výskum obezity (European Association to Study Obesity, EASO), ako aj Svetová federácia obezity (World Obesity Federation, WOF) uvádzajú, že prioritou je predovšetkým „liečba“, teda optimálna zmena životného štýlu. Tá má a musí byť dlhodobá, respektíve celoživotná. Trvalé zníženie hmotnosti je potom prirodzeným dôsledkom našej „zdravej rutiny“. Ale ľudia sa často na redukciu hmotnosti doslova upínajú a skúšajú rôzne drastické diéty, ktoré sú dlhodobo neudržateľné, a cyklus sa opakuje.

Dôležité je nezameriavať sa na zníženie hmotnosti, ale sledovať napríklad zmeny telesného zloženia: keď začnete cvičiť, určite vám po istom čase ubudne tuk a pribudne svalová hmota. Nemusíte pritom nevyhnutne schudnúť, ale budete zdatnejší a zdravší. Aj toto je niečo, na čo sa treba zamerať v rámci poskytovania liečebno-preventívnej zdravotnej starostlivosti. Len by bolo treba vytvoriť na liečbu obezity priestor v systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti.

BARBARA UKROPCOVÁ (1974)
je lekárka. Tri roky pôsobila v Národnom onkologickom ústave v Bratislave. V rokoch 2002 až 2005 pracovala v Endokrinologickom laboratóriu v Pennington Biomedical Research Center v Spojených štátoch, kde skúmala mechanizmy vzniku obezity a diabetu 2. typu v kostrovom svale. Vedkyňa je držiteľkou ceny Junior Chamber International pre mladých vedcov. Publikovala v prestížnych vedeckých časopisoch, je hlavnou riešiteľkou a spoluriešiteľkou mnohých domácich a zahraničných projektov. Momentálne pracuje v Biomedicínskom centre Slovenskej akadémie vied a vyučuje na Univerzite Komenského v Bratislave. Zameriava sa na účinky a mechanizmy účinkov pohybovej aktivity na zdravie.

Zatiaľ tu taký priestor nie je?

Existuje síce diagnóza obezita s kódom E66, ale čo sa možností diagnostiky a liečby týka, priestor je minimálny. Vyzerá to, ako keby žiaden problém s obezitou ani neexistoval. Preto je tendencia mnohých obezitologických spoločností (vrátane Obezitologickej sekcie Slovenskej diabetologickej spoločnosti) definovať obezitu ako chronické ochorenie, ktoré treba jednoznačne liečiť. Je potrebné, aby sa v bodovacom systéme vyčlenili samostatné zákroky a liečebno-preventívne postupy a aby aj lekári venovali obezite v rámci poskytovania štandardnej zdravotnej starostlivosti viac pozornosti.

Výnimkou je bariatrická či metabolická chirurgia, čiže chirurgický zákrok na tráviacom trakte, ktorého cieľom je redukcia hmotnosti a zlepšenie metabolického stavu pacienta so závažnou obezitou. Najčastejší typ zákroku je v súčastnosti takzvaná „sleeve gastrektómia“, pri ktorej sa zo žalúdka „ušije“ užší „rukáv“ (z angl. sleeve), čím sa zmenší príjem potravy. Všeobecná zdravotná poisťovňa uhrádza od minulého roka 150 takýchto zákrokov ročne, indikovaných pacientom s 2. alebo 3. stupňom obezity.

Poradili by ste ľuďom, aby nepili sladené nápoje?

Sladených nápojov by sme mali piť čo najmenej. Ľudia určite počuli o veľkom množstve „skrytých“ kalórií, ktoré obsahujú, okrem toho prispievajú aj k stukovateniu pečene. Lepšie je piť vodu, bylinkové čaje a minerálky. Pri nich si dávajte pozor na obsah chloridu sodného, odporúčajú sa riediť vodou.

Ešte čomu by sme sa mali určite vyhýbať?

Pravidelnej konzumácii jedál, ktoré obsahujú veľa nasýtených živočíšnych tukov. Takéto jedlá znižujú našu schopnosť odpovedať na inzulín, ktorá je predstupňom cukrovky 2. typu. Keď po dlhý čas konzumujete jedlo s vysokým obsahom nasýtených živočíšnych tukov a k tomu ste sedaví, ste na ceste k cukrovke. Ak sa takýto životný štýl spojí s genetickou predispozíciou, tak sa k nej jedného dňa veľmi pravdepodobne dopracujete. Dôsledkom môže byť slepota, zlyhanie obličiek, infarkt srdca či mozgu alebo amputácia dolnej končatiny. Prečo by nám malo byť jedno, že budeme žiť so všetkými týmito problémami, hoci aj v sedemdesiatke? A možno skôr.


Zaoberáte sa vplyvom cvičenia na zdravie. Zvyšuje sedavý spôsob života úmrtnosť?

Áno, nízka fyzická zdatnosť, ktorá súvisí so sedavým spôsobom života, výrazne zvyšuje riziko úmrtia, asi dvoj- až štvornásobne. V súčasnosti žijeme na Slovensku zdravo – teda bez potreby liekov – v priemere do 58. roku života. Od tohto veku sa už veľmi často začínajú liečiť rôzne neduhy. Naša populácia patrí v tomto k jedným z najhorších v Európe. V niektorých iných európskych krajinách je život bez liekov skoro o dvadsať rokov dlhší. Strava a pohyb síce nie sú jediné determinanty tohoto stavu, ale sú veľmi dôležité.

Akú fyzickú aktivitu by ste ľuďom poradili, aby sa cítili lepšie?

Dávka, ktorú odporúča Svetová zdravotnícka organizácia s cieľom dosiahnuť pozitívny účinok na zdravie, je 30 minút stredne intenzívnej aeróbnej, teda vytrvalostnej aktivity aspoň päťkrát týždenne, plus 10-tisíc krokov denne (v závislosti od dĺžky kroku to môže byť cca 7 až 9 kilometrov). K tomu ešte dvakrát do týždňa hodinka silového tréningu (v posilňovni alebo aj doma, s vlastným telom či s činkami). Je hlavnou prekážkou nedostatok času? Najnovšie štúdie ukazujú, že intenzívny intervalový tréning, ktorý nezaberie viac ako 10 minút denne, môže byť rovnako efektívny ako tridsať minút stredne intenzívnej aktivity. Takže možností je veľa, treba si len vybrať.


Foto – TASR/AP
Čo je to aeróbne cvičenie?

Aeróbne alebo vytrvalostné cvičenie spočíva v pohybe, pri ktorom sa vám – zjednodušene povedané – rozbúcha srdce, prípadne sa spotíte. Na získanie energie na pohyb využíva naše telo oxidatívny metabolizmus, čo znamená, že spaľuje energetické substráty za prítomnosti kyslíka. Tepová frekvencia sa pri aeróbnom cvičení zvýši z pokojových hodnôt na vyššie hodnoty: mierna aeróbna aktivita je fyzická aktivita pri tepovej frekvencii do 40 percent maximálnej tepovej frekvencie, stredná intenzita je 40 až 60 percent maximálnej frekvencie, vysoká intenzita 60 až 80 percent a veľmi vysoká intenzita je nad 80 percent maximálnej tepovej frekvencie.

Maximálnu tepovú frekvenciu si môžete jednoducho vypočítať podľa vzorca 220 mínus vek (muži) alebo 226 mínus vek (ženy). Existuje veľa rôznych aeróbnych aktivít, patrí k nim rýchla chôdza, severská chôdza, beh, bežecké lyžovanie, plávanie, aerobik, bicyklovanie, korčuľovanie a iné. Ak človek chce, nájde si, čo ho baví.

Aké sú pozitívne účinky aeróbneho cvičenia?

Pri pravidelnom aeróbnom cvičení sa zvyšuje kardiorespiračná (aeróbna) fyzická zdatnosť, čiže kapacita srdca, obehového systému a pľúc, zabezpečiť dostatočnú dodávku energie a kyslíka pre pracujúce svaly. Je to práve aeróbna fyzická zdatnosť, ktorá je veľmi významným, a pritom stále nedoceneným ochranným faktorom pred vznikom mnohých chronických ochorení.

V čom spočíva silové cvičenie?

Silové cvičenie je cvičenie so záťažou alebo proti odporu. Trénuje sa pri ňom iný typ svalových vláken ako pri aeróbnom cvičení. Silové cvičenie je jedinečným stimulom na nárast objemu svalovej hmoty. A to je dôležité nielen z hľadiska formovania postavy, ale aj pri zabránení stratám svalovej hmoty a sily, ktoré sa spájajú so starnutím a s nedostatkom fyzickej aktivity. Stačí si poležať týždeň v nemocnici a už stratíte vyše jeden kilogram svalu. Že to nie je veľa? Skúste si predstaviť 1 kilogram hovädzích steakov. Navyše, biologicky aktívne molekuly pochádzajúce z trénovaného svalu nás dokážu veľmi účinne chrániť pred cukrovkou, rakovinou, obezitou, aterosklerózou či Alzheimerovou chorobou.

Ubúda s vekom svalová hmota?

Áno. Za dekádu môžeme stratiť desať percent svalstva, po 65. roku to môžu byť až dve percentá ročne v prípade, že sme fyzicky aktívni. Svaly by mali predstavovať minimálne 30 percent z celkovej telesnej hmotnosti, no mnohí seniori majú aj menej ako 20 percent svalstva. Ide o závažnú limitáciu, ktorá zvyšuje riziko viacerých chorôb, ohrozuje autonómne fungovanie a zvyšuje riziko mortality. Svalstvo potrebujeme skrátka udržať. Skoro jediným stimulom je cvičenie, samozrejme, v kombinácii s primeranou výživou a s dostatočným príjmom bielkovín. Optimálnym stimulom na zväčšenie svalovej hmoty je silové cvičenie. Seniori v našich štúdiách v telocvični pod dozorom trénerov zdvíhajú činky, používajú rôzne posilňovacie stroje, a učia sa aj správnu techniku severskej chôdze. Dôležité je naučiť sa správne cvičiť, získať vieru vo svoje schopnosti aj vypestovať si určitý návyk. Za tri mesiace sa už vybuduje určitá rutina, človek si na pohyb zvykne.

Hovoríte, aby sme aeróbne cvičili minimálne 5-krát týždenne aspoň 30 minút denne. Nie je to príliš veľa?

Je 30 minút z 24 hodín priveľa? To predsa nie je až tridsať minút, to je len tridsať minút. Uvedomme si, že svalstvo je náš najväčší orgán. A my sa búrime, keď ho máme používať trochu intenzívnejšie 30 minút za deň? Skôr je nenormálne to, že toľko sedíme. Deti strávia pred obrazovkou v priemere 5 až 6 hodín denne, často aj viac. A my dospelí? Sedíme, keď sa vezieme do práce, sedíme v práci, sedíme doma pred telkou, sedíme, sedíme a sedíme. Pravidelný, dostatočne intenzívny pohyb je niečo ako elixír zdravia, ktorý je vlastne vždy poruke. Stačí len chcieť.

Poradili by ste ľuďom, aby chodili do práce povedzme na bicykli, a takto aeróbne cvičili?

Jasné. Náš kamarát mal nadváhu, potom začal do práce chodiť na elektrobicykli. Po roku som ho videla a skoro som ho nespoznala, bol štíhly a fit. Nejaké zariadenie na cvičenie môžete mať aj v práci, napríklad stacionárny bicykel alebo stepper. Ak ho nemáte, môžete sa napríklad prebehnúť po schodoch. Keď hovorím o tridsiatich minútach pohybu, nemusí to byť tridsať minút naraz. Môže to byť v troch dávkach po 10 minút, alebo 2 x 15 minút.


Foto – Fotolia
Cvičiť treba po celý život?

Áno, pravidelnosť je základ.

Je neskoro, keď začnem cvičiť povedzme v päťdesiatke alebo šesťdesiatke?

Klišé „nikdy nie je neskoro“ tu našťastie platí. Štúdie ukázali, že zvýšenie zdatnosti pravidelným cvičením aj vo vyššom veku, u predtým sedavých päťdesiatnikov alebo šesťdesiatnikov, dokáže významne redukovať úmrtnosť. Počet úmrtí sa u takejto populácie znížil na polovicu, čo je skutočne významný efekt. A je tam veľa ďalších výhod, ako zlepšenie pamäti, metabolizmu či kvality života.

Veľa ľudí má sedavú prácu. Poradili by ste im, aby prácu prerušovali fyzickou aktivitou?

Prerušovanie sedavého správania má samostatný pozitívny vplyv, na hmotnosť aj na metabolizmus. Ak večer strávite polhodinu rýchlou chôdzou alebo cvičením vo fitku, no v práci ste prakticky nonstop osem hodín za počítačom, je riziko obezity a následných ochorení vyššie. Odporúča sa každú hodinu postaviť sa a prejsť sa (schody, stepper či zopár drepov). Existuje aplikácia v mobile, ktorá vás upozorní, že už pridlho sedíte. Takáto maličkosť má merateľný pozitívny efekt, čo sa týka obvodu pása, metabolického rizika a kumulatívneho zvyšovania hmotnosti s vekom.

Ako vplýva pravidelná fyzická aktivita na mozog, pamäť a náladu?

Pravidelný – zdôrazňujem pravidelný – pohyb má dokázateľne pozitívny vplyv na štruktúru aj funkciu mozgu. Aeróbna fyzická aktivita stimuluje mozgovú plasticitu, tvorbu nových spojení medzi neurónmi, ako aj tvorbu nových neurónov (mozgových buniek). Fyzická aktivita je jeden z mála skutočne efektívnych stimulov tvorby neurónov v hipokampe, časti mozgu veľmi dôležitej pre pamäť a učenie. Keď sa študenti učia v skúškovom období, hovorím im, aby stále nesedeli a pred učením si zacvičili, aspoň tých 10 minút. Okrem toho, že zabránia poklesu citlivosti svojho tela na inzulín a zvýšeniu množstva vnútrobrušného tuku, bude sa im aj lepšie učiť. Na druhej strane neplatí, že keď sa budeme venovať len športu, budeme geniálni. Novovytvorené neuróny a neurónové spojenia, ktoré nevyužívame, zanikajú.

Aké kognitívne funkcie cvičenie vylepšuje?

Zlepšuje sa hlavne krátkodobá pamäť. Nové neuróny sa tvoria iba v niektorých špecifických oblastiach mozgu, a to práve v tých, ktoré sú esenciálne pre našu schopnosť učiť sa nové veci.

O aké oblasti mozgu ide?

Ide hlavne o hipokampus. Názov je odvodený z gréckeho slova hippocampus, čo znamená morský koník. Táto časť mozgu ho pripomína. Hipokampus je časť mozgu, ktorá je kľúčová pre pamäť a učenie. V našich tréningových štúdiách, ktoré realizujeme v spolupráci s Fakultou telesnej výchovy a športu UK, sme zistili, že už tri mesiace pravidelného vytrvalostne-silového cvičenia významne zlepšujú pamäť, ale aj fyzickú zdatnosť či rýchlosť chôdze. Kombinovaný tréning s aeróbnym aj silovým cvičením sa považuje za optimálny pre maximalizáciu pozitívneho vplyvu cvičenia na zdravie.

Vplýva cvičenie pozitívne na metabolizmus?

Áno, samozrejme. Cvičenie či dostatočne intenzívny pohyb dokážu veľmi efektívne zlepšiť citlivosť tkanív na inzulín, a to aj u starších ľudí. Zlepšuje sa tak metabolizmus glukózy, ale aj metabolizmus tukov a bielkovín. Trénovaní atléti napríklad dokážu podstatne lepšie odolávať experimentálne podanej infúzii tukov, ktorá vedie aj u inak zdravých ľudí k významnému poklesu biologického účinku inzulínu (inzulín stimuluje vychytávanie glukózy z krvi, a to najmä vo svalstve). Je to aj vďaka tomu, že si ich vytrénovaný sval dokáže lepšie poradiť s náložou tukov, čo nás chráni pred poklesom účinkov inzulínu, ktorý sa spája so zvýšeným rizikom vzniku cukrovky 2. typu. Cvičenie je aj účinným stimulom tvorby bielkovín. Dôležité je dbať na dostatočný prívod bielkovín v strave. Ale dá sa povedať, že pod vplyvom cvičenia dochádza k reštrukturalizácii a k zlepšeniu rôznych fyziologických funkcií viac-menej všetkých tkanív a orgánov. Cvičenie je teda jeden z prirodzených „všeliekov“.


Foto N – Tomáš Benedikovič
Na stene máte diplom z polmaratónu. Beh je šport, ktorý vás baví najviac?

Najviac by ma asi bavil tanec. Ale beh je výborný relax, také zastavenie v čase. Navyše je intenzívny, je vonku a je poruke. Mám rada aj plávanie, lyžovanie či bicyklovanie.

Priateľka by rada behala, ale bolia ju kolená. Čo má robiť?

Treba si dať pozor na správnu obuv aj na dávku behu. Začať treba pozvoľna, hoci aj rýchlou chôdzou, a len postupne dávku zvyšovať, úmerne tomu, ako sa zvyšuje zdatnosť. Najvyššie riziko úrazov je práve vtedy, ak sa netrénovaní ľudia s príliš veľkým elánom pustia do niečoho, na čo nie sú pripravení. Mimochodom, keď som začala behať, aj mňa prvý rok či dva občas pobolievali kolená. Netreba to siliť, ale netreba sa ani nechať ľahko odradiť. Môže trvať nejaký čas, kým pravidelným primeraným cvičením spevníte celý pohybový aparát. Môžete, samozrejme, zvoliť iný šport, alebo sa poradiť so športovým lekárom, či s rehabilitačným lekárom. Na začiatok je tiež vhodné profesionálne vedenie, najmä ak máte vyššiu hmotnosť, prípadne nejaké zdravotné obmedzenia. Je to motivujúce, pomôže vám to naštartovať sa, naučiť sa správne cvičiť a znížiť riziko prípadného úrazu. Je vhodné poradiť sa so svojím lekárom, ak trpíte nejakým chronickým ochorením.

Je dobré, ak športy striedame?

Je ideálne robiť rôzne športy, obmieňať aktivity a nájsť si ľudí, s ktorými vás to baví. Hlavné je mať z pohybu radosť. Nemali by prejsť dva či tri dni bez toho, aby sme boli bez dávky nejakej intenzívnejšej pohybovej aktivity. Nie preto, že by nám to niekto predpisoval. Sme to my, kto sa takto rozhodne, a my sa potom budeme cítiť lepšie.

Povedali by ste, že dnešné deti sú viac obézne ako v minulosti?

Áno. Okolo desať percent detí má nadváhu alebo obezitu. Vyššia hmotnosť u detí tiež zvyšuje riziko chronických metabolických ochorení, ako je cukrovka 2. typu, hypertenzia, dyslipidémia a metabolický syndróm. Možno povedať, že obezita posúva hranice ich vzniku do nižších vekových kategórií.

Prednáška Barbary Ukropcovej o vplyve fyzickej (ne)aktivity na zdravie. Zdroj – Youtube



Aký je váš názor na to, ako sa u nás staráme o telesnú výchovu na školách?

Školstvo by si určite zaslúžilo viac pozornosti, a to vrátane telesnej výchovy. Motivujúca telesná výchova, ktorá deti baví, má potenciál nielen vypestovať návyk na pravidelný pohyb a zdravší životný štýl, ale je aj skvelou prevenciou a liečbou obezity a významne znižuje riziko vzniku metabolických ochorení. Skvelým „vedľajším účinkom“ je, že cvičenie dokáže zlepšiť aj akademické výsledky. Poukázali na to učitelia telocviku v meste Naperville v štáte Illinois.

Čo podnikli telocvikári v Naperville?

Všetko sa to začalo jedným nadšeným učiteľom telesnej výchovy, ktorý pre záujemcov zaviedol nultú hodinu telesnej výchovy. Deťom sa po istom čase začalo dariť aj akademicky, ich výsledky sa v niektorých predmetoch zlepšili až o dvadsať percent. Pre úspech sa iniciatíva rozšírila a do projektu sa nakoniec zapojili tisícky detí. Ukázalo sa, že boli zdravšie a dosahovali aj lepšie výsledky v škole. Spomeňme si na účinky pravidelného cvičenia na mozog, ako je stimulácia tvorby nových neurónov v hipokampe, zlepšenie pamäti a kapacity učiť sa. Funguje to v každom veku, pri 80-ročných senioroch i deťoch. Ideálne je, ak sa fyzická aktivita kombinuje s duševným tréningom. A presne to sa dialo v školách v Naperville.

Aké aktivity s deťmi robili?

Spočiatku išlo hlavne o aeróbne, teda vytrvalostné cvičenia. Ako sa program rozrastal, ponúkal širšie spektrum športov, hier a rôznych pohybových aktivít, vrátane tanca či kajakovania. Predpokladom sú dobre vybavené telocvične a posilňovne v školách. To, že sa u nás telesná výchova často zanedbáva, je škoda. Odporúčaná dávka pohybu pre deti je minimálne hodina intenzívnej aktivity denne. Koľko detí ju dnes má? Uvedomme si, čomu dnes deti dávajú prednosť. Výskum ukazuje, že tablet a počítačové hry sú ako droga: vieme, že v mozgu vyvolávajú podobné biochemické procesy. Pre pocit uspokojenia a odmeny potrebujeme stále vyššie dávky a viac rôznorodej stimulácie. Pre mozog – najmä pre našu schopnosť sústrediť sa – to môže byť devastujúce.

Niekoľko rokov ste pracovali v endokrinologickom laboratóriu v Spojených štátoch. Ako si na prácu v USA spomínate?

Spojené štáty boli skvelá skúsenosť. Ľudia sa tam k veciam stavajú konštruktívne, prijímajú výzvy a majú záujem riešiť problémy. Aj na Slovensku stretnete ľudí, ktorí majú podobné snahy. Systém im to zatiaľ príliš neuľahčuje, ale to sa môže zmeniť.

V čom je na Slovensku problém? Zaťažuje vás napríklad byrokracia?

Administratívy je pomerne veľa, a áno, veľmi zaťažuje. Vybavovanie stoviek drobností nie je ideálnou podporou kreatívneho potenciálu. To, že je veda nedostatočne financovaná, netreba pripomínať. V roku 2014 sme do vedy a výskumu investovali 0,89 percenta HDP. Česi vynakladajú na vedu minimálne dvakrát toľko, o iných krajinách na západ od nás ani nehovorím. Priemer v EÚ bol vtedy 2,03 percenta. Bez investícií do vedy je pokrok len ťažko predstaviteľný. Veľmi dôležité je aj vytvorenie fungujúceho systému a stimulujúceho mikroprostredia, až potom sa dajú dosahovať nadštandardné výsledky. Prioritou by malo byť vedecké poznanie a snaha veci zlepšovať. Verím, že len nedávno vzniknuté Biomedicínske centrum SAV má veľký potenciál vytvoriť takéto stimulujúce mikroprostredie.

Platený vstup, rozšírenie siete chodníkov či regulovaná návštevnosť. Veľkú Fatru čakajú zmeny

Rozhovor s riaditeľom Eduardom Apfelom.

Petra Vrzalová
Redaktor
Novým riaditeľom Správy Národného parku Veká Fatra sa stal Eduard Apfel.
Novým riaditeľom Správy Národného parku Veká Fatra sa stal Eduard Apfel. (Zdroj: Petra Vrzalová)
Písmo:A-|A+
diskusia (12)
[ Dostávajte Výber rozhovorov e-mailom:
Prihláste sa na odber jedným klikom. ]

TURIEC. Platený vstup do Národného parku Veľká Fatra, regulovaná návštevnosť v najfrekventovanejších častiach parku, sieť nových neznačených turistických chodníkov, kde bude možné ísť len so sprievodcom, infocentrá, envirovýchova či nová zonácia parku s rozličným stupňom ochrany.

Toto je len niekoľko zmien a noviniek, ktoré plánuje urobiť Eduard Apfel, nový riaditeľ Správy Národného parku Veľká Fatra. Do novej pozície ho v októbri 2022 vymenoval minister životného prostredia Ján Budaj. Jedným z prvých krokov bola práve príprava zonácia národného parku.
Článok pokračuje pod video reklamou

Prečo ste sa rozhodli prihlásiť do výberového konania na pozíciu riaditeľa správy?

Mal som určité vízie. V Národnom parku Veľká Fatra pôsobím už 33 rokov a hoci to boli lesnícke pozície, vždy som bol otvorený a ústretový voči ochrane prírody a spolupracoval som s mimovládnymi ochranárskymi združeniami. Rovnako aj v predchádzajúcom zamestnaní na Mestských lesoch Banská Bystrica sme sa s vtedajšou správou národného parku dohodli na dobrovoľnej ochrane určitých lokalít, kde ochrana dlhodobo chýbala.
V rozhovore sa dočítate:

aké boli prvé kroky nového riaditeľa správy,
čo považuje za najväčší problém národného parku,
ako je to so súkromným vlastníctvom v národnom parku,
aké má plány do budúcna.

Tieto lokality boli neskôr identifikované ako pralesy a pralesové zvyšky, ktoré sú dnes už chránené aj zo zákona. Navyše, pred 14 rokmi som sa presťahoval do Turca, za manželku mám zoologičku, ktorá pracuje v Správe národného parku, čiže mal som prehľad ako správa funguje, aké má problémy, s čím sa potýka a rozhodol som sa, že tomu pomôžem a využijem svoje manažérske schopnosti. Bola to výzva, niekam posunúť seba aj správu. V pozícii som mesiac a všetci pracujeme na zlepšení, vidím, že to má zmysel.
Prečítajte si tiež Pozemok novej martinskej nemocnice ukrýval unikátny nález, ten prepísal dejiny regiónu Čítajte 

Čo boli vaše prvé kroky na pozícii riaditeľa?

Najprv som musel vyriešiť personálne otázky, ale kolektív som tu našiel dobrý. Za ten mesiac urobili obrovské množstvo roboty, sú tu ľudia, ktorí chcú pracovať a pokiaľ majú víziu a podporu, dokážu mať výsledky. Už pri výberovom konaní som si zadefinoval ciele. Jedným z nich je nastavenie filozofie, ako má správa fungovať a čo má robiť.

V zmysle zákona o ochrane prírody by mala byť ochrana prírody v národnom parku nadradená, čo sa doteraz takmer nedialo. V súvislosti s dokumentom, ktorý nastavuje fungovanie a filozofiu správy, sme vypracovali návrh zonácie. Ten samozrejme pozostáva aj z ďalších dokumentov, ako je projekt ochrany, program starostlivosti a návrh zámeru na zonáciu.

Momentálne ho dokončujeme a v krátkej dobe návrh predložíme orgánom ochrany prírody na schválenie. Je to náročná a zodpovedná práca, pretože na základe zonácie sa bude územie obhospodarovať ďalších 30 rokov.

Chýbajúcu zonáciu teda považujete za najväčší problém národného parku?

Áno, dosiaľ to nebolo zadefinované a teraz už bude jednoznačné, čo sa kde môže robiť a akým spôsobom budú nastavené pravidlá nových princípov manažmentu územia Národného parku Veľká Fatra. Od prvého apríla tohto roka došlo k delimitácii majetku štátu, čiže správa územia prešla z Lesov SR na správy národných parkov.

V prvej etape delimitácie sme prevzali do správy okolo 11-tisíc hektárov územia a v druhej etape, ak zonácia prejde, prevezmeme ďalších 14-tisíc hektárov. Doteraz správa nemala nejaký reálny dosah na územie, po delimitácii lesných pozemkov na 28 percentách územia už môže rozhodovať o všetkom. Po schválení zonácie by to malo byť až 62 percent územia.

Do akých zón bude národný park rozdelený?

Zóny sme tvorili výhradne v hraniciach národného parku, čiže sme územie nezmenšovali ani nezväčšovali. Rozdelili sme ho na štyri zóny.

Zónu A ako zónu s prísnou ochranou, ktorú sme umiestnili výhradne na štátne pozemky a na pozemky neštátnych vlastníkov, kde už je dnes vyhlásený 5. stupeň ochrany, čiže bez zásah a tiež aj zónu B, na ktorej je možné vykonávať určité zásahy, ale v horizonte od 10 do 30 rokov máme cieľ ju preklopiť do zóny A.

Treťou zónou je zóna C, kde sa nachádzajú hlavne pozemky neštátnych vlastníkov lesa, časť štátnych pozemkov a hlavne nelesné pozemky určené na kosbu a pastvu, ide o trvalo obhospodárované územie, a poslednou je zóna D, ktorú tvorí asi 60 hektárov zastavaného územia obcí.

Pri tvorbe zón sme nechceli obmedziť neštátnych vlastníkov, okrem mesta Banská Bystrica a mestských lesov žiadny neštátny vlastník nesúhlasil s nejakým výrazným obmedzením.

Aký je pomer štátnych a neštátnych pozemkov?

Územie vo vlastníctve štátu tvorí 62 percent. Zvyšných 38 percent patrí súkromným vlastníkom, šesť percent z toho sú obce a 32 percent vlastnia väčšinou urbariáty alebo spoločenstvenné formy vlastníctva.

Správa národného parku však spravuje aj ochranné pásmo, ktoré tvorí 26-tisíc hektárov, ale celkové kompetenčné územie, ktoré máme v správe, je 137-tisíc hektárov. Národný park Veľká Fatra sa nachádza len na 40-tisíc hektároch a v rámci nich sme tvorili aj zonáciu.
Prečítajte si tiež Železnice predali roky chátrajúcu budovu vo Vrútkach, vyrásť tam majú byty Čítajte 

Súkromní vlastníci sa o lesy starajú sami alebo im v tom pomáhate?

Starajú sa sami, veľmi nechcú, aby sme im do toho zasahovali. Sú tam však isté obmedzenia v zmysle lesného zákona a zákona o ochrane prírody. Pokiaľ budeme chcieť lepšie nastaviť spoluprácu s nimi, bude potrebné s nimi komunikovať a poskytnúť im informácie napríklad ohľadom čerpania zdrojov, zmluvnej starostlivosti alebo o podpore prírode blízkeho hospodárenia v lese, ktorá sa teraz vykonáva povinne zo zákona v treťom a vyššom stupni ochrany. Je to náročnejšie oproti bežnému hospodáreniu a bolo by dobré nájsť finančné zdroje, aby sa podporila zmena manažmentu v lesoch.

Myslíte, že lepšej starostlivosti o lesy pomôže aj grant z envirofondu pre obce?

Určite to pomôže. Pán minister Budaj deklaroval, že počas reformy národných parkov sa bude snažiť podporovať aj obce, ktoré sú svojím katastrálnym územím v národných parkoch. Slovo dodržal a v rámci envirofondu vytvoril výzvy, ktoré sú výhradne viazané na to, že obec má svoje územie v národnom parku a sú pre ne určené rôzne kategórie podpory.

Napríklad, keď obec príde o miestne dane pri zmene kategórie lesa. Tie sú z lesníckeho pohľadu tri – lesy ochranné, lesy osobitného určenia a lesy hospodárske, kde je hlavná funkcia drevoprodukčná. Ministerstvo sľúbilo, že bude vykrývať zmeny a zníženie príjmu obcí a zatiaľ otvorilo výzvu pre tie obce, ktoré sú odzónované alebo došlo k zmene kategórie lesa.

Bude štát chcieť časom odkúpiť pozemky od súkromných vlastníkov?

Áno, už teraz je v pláne obnovy pripravených 78 miliónov na výkupy chránených území a prednostne sú smerované pre národné parky. V zahraničí sú národné parky zväčša skoro na 100 percent v štátnom vlastníctve a je to veľký problém mať súkromné vlastníctvo v národnom parku, keďže majitelia nesúhlasia s obmedzovaním. Odkupovanie sa pomaly spúšťa, od budúceho roku to bude intenzívne komunikované.

Návrh je spracovaný veľmi inteligentne, jednoducho a otvorene pre vlastníkov, samozrejme to bude na rovine dobrovoľnosti a nie z donútenia, každý sa rozhodne, či chce pozemok predať. Niektorí vlastníci zastávajú názor, že pozemky kedysi patrili ich predkom, je to dedičstvo a nechcú ho odpredať. Na druhú stranu, mnoho vlastníkov ani o vlastníctve nevie a aplikácia, ktorá sa spustí, umožní komukoľvek sa pripojiť, zadať svoje údaje a človek zistí, či je vlastník pozemkov. Myslím si, že takí to určite budú ochotní predať.

Navyše odkúpenie funguje na trhovom princípe, majiteľ si zadá cenu, ktorá sa buď akceptuje, alebo nie. Každopádne je veľká šanca, že časť pozemkov sa vykúpi v rámci celého Slovenska a všetkých deviatich národných parkov.

Sú súkromné pozemky problémom aj pre turistické chodníky?

Turistické chodníky sú líniové, prechádzajú aj cez súkromné pozemky, ale nie je to problém. Prístup do lesa je zo zákona povolený, okrem tých častí, kde je to zakázané. Od tretieho stupňa ochrany sa turisti môžu pohybovať len po značených turistických chodníkoch. V rámci novej zonácie, nových dokumentov a vypracovania návštevného poriadku však chceme vypracovať druhú sieť chodníkov, ktoré budú bez značenia, a podporiť tak prírodný turizmus.

Chceme návštevníkov sprevádzať, aby videli, ako prebiehajú procesy v prírode bez zásahu človeka. Turistické chodníku sú dosť rušné, takže je malá šanca stretnúť zver. Na tých bočných trasách je šanca stretnúť zver alebo vidieť pobytové znaky, ako stopy, či trus, väčšia. Sprievodcami budú naši zamestnanci, profesionálni a odborní sprievodcovia, ale prihlásiť sa môžu aj miestni obyvatelia, ktorí sú našou cieľovou skupinou, aby sme zároveň podporili aj región. Samozrejme, ich bude treba naučiť, aby to robili dobre a môžu na tom profitovať.

Spôsobujú nejaké problémy aj turisti?

Najprv musíme zistiť stav. Zatiaľ správa nič také nerobila, nezisťovala pohyb turistov. Samozrejme vizuálne vieme, kde je ten najväčší tlak, napríklad Gaderská dolina, Zalámaná dolina, Turecká, Ľubochňa o niečo menej. Budúci rok nainštalujeme automatické meracie zariadenia, ktoré budú evidovať pohyb a vedia rozlíšiť pohyb peších turistov a cyklistov.

Umiestnime ich do najfrekventovanejších častí národného parku a na základe toho sa rozhodneme, čo a akým spôsobom budeme regulovať. Gader je jednoznačne top čo sa týka zaťaženosti. Musíme to nejakým spôsobom nastaviť, aby to fungovalo dobre, lebo keď sú pekné víkendy, chodia tam davy ľudí. Navyše je tam neregulovaný pohyb elektrokolobežiek, ktoré jazdia veľmi rýchlo a ticho, čo aj ja osobne vnímam negatívne. Ohrozuje to ľudí a musíme si nájsť pravidlá na fungovanie.
Prečítajte si tiež Vianočných ozdôb v centre mesta bude pre šetrenie energií menej Čítajte 

Znamená to, že budete časom vyberať vstupné?

Áno, budeme vyberať vstupné, ale predpokladám, že budúci rok ešte nie. Musíme si zistiť pohyb a aj softvérovo a technicky sa pripraviť. Je to ale nevyhnutné. Štát negarantuje, že národné parky budú mať krytie finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a tak budeme musieť nájsť sami zdroje, z ktorých môžeme zabezpečiť fungovanie národného parku.

Ako myslíte, že na to zareagujú ľudia?

Určite s tým budú mať problém, ale v zahraničí je to tvrdý štandard, že sa za vstup do národného parku platí. Pokiaľ turisti chcú mať peknú prírodu, chránenú biodiverzitu, spoločnosť to musí zaplatiť. Je to rovnaké, ako v kine, tiež nikoho nepustia zadarmo.

My poskytneme prírodu, sprevádzanie, informovanosť a peniaze budeme vkladať do územia. V Gaderi napríklad chýbajú sociálne zariadenia, inštalujeme aj oddychové miesta, sú tam nehnuteľnosti, ktoré boli používané na rekreačné účely, ale chceme z toho urobiť infocentrum na vzdelávanie. Uvažujeme nad prírodným kempom na lúkach, ale v okolí sa pohybuje dosť medveďov a musíme zabezpečiť elektrické ohradníky pre bezpečnosť.

Taktiež aj správanie turistov bude musieť byť iné, potraviny si budú musieť skrývať a nenechávať to voľne, lebo ten medveď tam príde. Je to všetko nové, otvorené, ale chceme to robiť.

Aké sú vaše ďalšie plány do budúcna?

Rozvíjať spoluprácu s obcami, neštátnymi vlastníkmi, turistami a v nemalej miere ochraňovať ekosystémy a prírodné procesy. Dôležité je zapracovať na vede a výskume, táto oblasť bola dosť zanedbaná.

Chceme rozbehnúť spoluprácu s vedeckou obcou, získať dáta a vedomosti prezentovať aj obyvateľstvu. Vytvoriť infocentrá, rozbehnúť envirovýchovu, pracovať s delimitovanými lesníkmi, získavať financie, práce je veľa. Dúfam, že po delimitácii budem môcť zväčšiť počet zamestnancov v oblasti envirovýchovy. V neposlednom rade máme za cieľ zabezpečiť kontinuitu územia, aby zver mohla voľne prechádzať, mala priestor na existenciu a gény sa mohli voľne šíriť a biodiverzita mohla rásť.

Veľkou úlohou bude rekonštrukcia nehnuteľností, v rámci delimitácie sme prevzali 40 nehnuteľností a z toho štyri chceme rekonštruovať . Je to veľké množstvo roboty, aj budovu správy musíme renovovať, lebo počet zamestnancov sa výrazne zodvihol pre množstvo agendy, akú máme.

V rámci envirovýchovy plánujete organizovať aj prednášky na školách?

Určite áno, táto oblasť bola veľmi zanedbávaná a máme obrovské resty. Aktuálne už spúšťame prvé prednášky, v najbližšej dobe pôjde kolega do škôl a bude sa venovať téme vtáctva. Je to však zoológ, mal by sa venovať iným veciam, ale envirovýchovu potrebujeme výrazne posilniť a systematicky sa jej venovať.
Eduard Apfel

Absolvoval lesnícku fakultu na Technickej univerzite Zvolen. Pracoval v Štátnych lesoch ako lesník a neskôr ako zástupca správcu. V roku 1995 nastúpil do spoločnosti Mestské lesy Banská Bystrica, kde pracoval ako polesný a od roku 2005 ako hlavný inžinier.

Od roku 2020 pracoval ako výrobno-technický riaditeľ na generálnom riaditeľstve Lesy SR, kde pôsobil asi štyri mesiace. Funkciu zložil z dôvodu nesúhlasu voči postupom bývalého ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Jána Mičovského, keď odvolal generálneho riaditeľa Lesov SR Mateja Vigodu.

V roku 2021 začal pracovať ako lesník na generálnom riaditeľstve ŠOP SR, kde spolupracoval s ministerstvom životného prostredia na reforme národných parkov. V októbri 2022 ho do novej pozície vymenoval minister životného prostredia Ján Budaj.

Čítajte viac: https://myturiec.sme.sk/c/23084197/plat ... zmeny.html

Viaceré strediská vleky nespustia: Pomoc od štátu prišla neskoro a aj tak nepomôže

Skipas za 50 eur si nemôžu dovoliť.

VÝCHODNÉ SLOVENSKO. Poslanci schválili dočasné zníženie sadzby dane z pridanej hodnoty (DPH) na 10 percent do konca marca 2023 na vleky, kúpaliská, športové zariadenia aj reštaurácie.

Opatrenie je odpoveďou na bezprecedentnú situáciu na trhu s energiami.

Viacerí prevádzkari lyžiarskych stredísk na východnom Slovensku však hovoria, že to prišlo veľmi neskoro a avizujú, že túto sezónu vleky nespustia.

Hovoria, že je to len kvapka v mori. Pomoc si totiž predstavovali inak.

Zrejme definitívny koniec

Zlá správa prišla v závere novembra z krompašského strediska Plejsy.

„Korona šialenstvo sme prežili len tak s odretými ušami, so smiešnymi dotáciami sme nevygazdovali, so zvýšenými energiami bojujeme už od februára, dotácie na ubytovanie Ukrajincov meškajú,“ uviedli na sociálnej sieti.

Infláciu so žiadnymi pozitívnymi vyhliadkami do budúcna prevádzkari nezvládli, a preto sa rozhodli skončiť, pravdepodobne už definitívne.

„Ďakujeme vám za 11 rokov vašej priazne a možno raz dovidenia."

Vzápätí sa pod príspevkom objavilo množstvo komentárov od ľudí, pre ktorých je to veľké sklamanie.

Koniec obľúbeného strediska považujú za zlyhanie vlády a jej reakciu na energetickú krízu označujú za pomalú a nedostatočnú.
Z Levoče hovoria, že aj tak neotvoria

Energetická kríza prinútila zastaviť lyžovanie aj prevádzkarov strediska v Levočskej doline.

Marketingová manažérka strediska Lenka Schreiner Maťašovská hovorí, že neotvoria aj napriek zníženiu DPH.

„Nič to nemení na tom, že ceny energií stále nie sú doriešené. Malo byť jasne povedané, či sa energie preplácať budú a ak áno, aký mechanizmus vláda zvolí.“

Navyše podľa Schreiner Maťašovskej poslanci opatrenie na zníženie DPH prijali neskoro.

„Lyžiarske strediská sa musia na sezónu pripravovať omnoho skôr. Nemôžeme s tým začať teraz.“

Marketingová manažérka hovorí, že na finálne stanovisko čakali do poslednej chvíle.

Nákladov je pritom veľmi veľa – zasnežovanie, prevádzka vlekov počas sezóny či nafta pre ratraky.

„Ak by sa toto opatrenie prijalo v septembri, nevylučujeme, že by stredisko fungovalo. Určite by sme to minimálne zvažovali a bolo by to pre nás veľké plus. Pomohlo by najmä to, ak by sme o tejto informácií vedeli skôr. Nie je však možné pýtať za skipas v Levočskej doline 50 eur."

Prevádzku levočského zimného strediska pritom nepozastavili úplne ani pandemické roky.

Vlani sa lyžovalo, aj keď s určitými opatreniami, a keď sa rok predtým začala pandémia, v Levoči práve končili zimnú sezónu.
Prišli o prácu

Možnosti lyžovania, či už pre školské zájazdy alebo rodiny, sú tak súčasnosti v okolí Levoče obmedzené, keďže niektoré ďalšie strediská, ako sú Mlynky či Krompachy, tiež ohlásili zatváranie.

„Menšie strediská na východnom Slovensku v súčasnosti veľmi bojujú o prežitie a tie ostatné rapídne zvýšili ceny,“ komentuje Schreiner Maťašovská.

Kvôli rozhodnutiu neotvoriť stredisko pre vysoké ceny energií prišli viacerí ľudia v Levoči o prácu.

Pred zimou totiž v stredisku vždy prijímali brigádnikov alebo nových zamestnancov na dohodu. O konkrétnych počtoch nehovoria.

V súčasnosti bude rezort fungovať na objednávky, v prípade záujmu napríklad o firemné akcie, no nebude otvorený denne.

Na jar chcú rezort opäť otvoriť aj s biokúpaliskom.

„Dúfame, že ďalšiu zimnú sezónu už vytiahneme snežné delá, ratraky a všetci si zalyžujeme tak, ako to bolo v minulosti,“ dodáva Schreiner Maťašovská.

Už nebude platiť zo svojho vrecka

Túto zimu nespustí vleky ani Rastislav Mašonka v obci Mlynky v Slovenskom raji.

Rozhodol sa tak vzhľadom k energetickej kríze a nejasným informáciám ohľadom kompenzácií za vysoké ceny energií.

Zimné lyžiarske stredisko v obci Mlynky je najväčším strediskom v Slovenskom raji, nachádza sa v tesnej blízkosti vodnej nádrže Palcmanská Maša v obci Dedinky.

O ohlásenej pomoci Mašonka hovorí, že je vítaná, no nič to nerieši. Výrazne by podľa neho pomohlo, ak by vláda zastropovala ceny energií.

„Aj to ohlásené zníženie DPH je až od januára, čiže tým pádom je to zase bezpredmetné.“

V stredisku totiž spotrebuje najviac energií v novembri a decembri, keď je potrebné zasnežovať, ide až o 60 percent z celkového množstva energie spotrebovanej počas sezóny.

Mašonka sa pýta, odkiaľ má ešte zohnať peniaze na zamestnancov či na pohonné hmoty do ratraku, keď 60 percent z obratu hneď na začiatku minie na elektrinu.

„Po covide som si povedal, že tento rok už osobne nič doplácať nebudem. Počas pandémie sme zasnežili a aj tak nás potom zatvorili. Na prevádzku strediska som dal vtedy 20-tisíc eur. Vládna pomoc bola tiež pre nás minimálna."

Ďalší rok s prevádzkou vlekov počíta, no v hlase má skôr rezignáciu, keď rýchlo dodáva, že ak sa objaví iný záujemca, tak mu to odovzdá.

„Tieto vleky tu sú už od komunizmu. Ja to mám v prenájme posledných šesť rokov. Keď sa ceny vrátia do normálu, nie je problém pokračovať. Ľudia nie sú radi, že tento rok neotvoríme, ale aby som tam nechával tisíce eur a ľudia ma chválili za to, že to funguje, tak to už nie,“ dodáva.

Túto sezónu by mal v bezprostrednej blízkosti Mlynkov fungovať vlek v susednej obci Dedinky. Mašlonka hovorí, že môžu mať dobrú sezónu.
Plány obce Dedinky

Obec Dedinky bude v zime prevádzkovať dva lyžiarske svahy - Dedinky a Biele vody.

Starosta Milan Červenka (nezávislý) nedávno vysvetlil, že cieľom je využiť pracovníkov miestneho sociálneho podniku a tiež rozšíriť ponuku cestovného ruchu v regióne aj v zimnom období.

Zatiaľ však obec do tejto prevádzky neinvestovala žiadne prostriedky.

„Viac-menej budeme teraz zbierať skúsenosti a tomu sa prispôsobíme. Ťažko povedať, koľko bude stáť prevádzka, keďže stále nevieme, aké budú ceny energií. Odhadujeme, že len na elektrinu budeme potrebovať zhruba 20-tisíc eur, ďalšie zdroje na zamestnancov, chceme prevádzkovať aj dva bufety," vysvetľoval v novembri starosta.

Je to len kvapka v mori

Ľubomír Kozubík prevádzkuje lyžiarske stredisko v Lopušnej doline. Stredisko bude túto zimu fungovať, iná možnosť ani nie je.

„Máme záväzky voči bankám, musíme otvoriť. Iný zdroj príjmu nemáme,“ vysvetľuje.

V stredisku už začali koncom novembra zasnežovať, trvalo to štyri dni.

„Za použitú elektrinu sme zaplatili 5-tisíc eur. Pred covidom nás stála megawatthodina 100 eur, teraz je to 430 eur.“

Čo hovorí na znižovanie DPH pre prevádzkovanie vlekov?

„Vďaka za to, ale je to len kvapka v mori. Je to smiešne. Čakali sme oveľa viac, najmä určenie ceny elektriny. Teraz ju máme pomaly 5-krát drahšiu ako v minulom roku. Ideme do veľkého rizika vzhľadom na to, že cena elektriny je nehorázna.“

Zvýšené náklady sa odrazia na cene skipasov, ktoré chcú zvyšovať a to maximálne o 20 percent.

„Konkrétne medzi 10 až 20 percentami,“ upresňuje prevádzkar. Lyžiarsku sezónu chcú začať 25. decembra. Fungovať má aj stredisko na Drienici či na Lysej.
Prevádzka je stratová

Sadzba dane z pridanej hodnoty sa má do konca marca znížiť aj pre kryté plavárne.

Aj tie totiž bojujú o prežitie kvôli dlhodobej stratovosti a vysokým nákladom na prevádzku.

Tento rok im kvôli cenám energií stúpli náklady ešte viac. Dočasné zatvorenie mestského bazéna už ohlásili vo Svite.

Plaváreň vykazuje stratu už dlhodobo a s predpokladaným nárastom cien energií v roku 2023 ju už ani mesto Svit, ani bytový podnik nebudú môcť financovať celý kalendárny rok.

Predpokladaný náklad na spotrebu energií k 31. decembru tohto roka v plavárni je 162 900 eur bez DPH. Poskytnutá ročná dotácia od mesta Svit na prevádzku plavárne predstavovala viac ako 159-tisíc eur.

Nájomca informoval, že už v tomto roku sa zvýšila cena elektrickej energie o 7,4 percenta, vody o 5 percent a tepla o 14 percent.

Predpokladaný náklad na energie pre rok 2023 je 679-tisíc eur, čo predstavuje 4,17-násobok cien energií roku 2022.

Zuzana Dobránszka zo sekretariátu primátora mesta Svit na otázku, ako sa zmení situácia s prevádzkou mestskej plavárne po znížení DPH, odpovedala, že keďže to bolo schválené ešte len v utorok, je predčasné dávať akékoľvek vyjadrenia.

„Návrh tohto zákona ešte nemá finálne paragrafové znenie a nevyšiel v zbierke zákonov,“ uviedla.
Na Drienici sa už v zime plávať nebude

Podobná situácia je aj na Drienici. Prevádzkar hotela Javorná, ktorý poskytuje aj bazén, hovorí, že plaváreň už v zime otvorená nebude.

Prevádzka je totiž stratová už dlhší čas a podobne ako prevádzkari lyžiarskych stredísk aj Jozef Beňadik hovorí, že táto pomoc od štátu mu už nepomôže.

Menšie zlo je preto podľa neho neotvoriť.

„Bazén bol už aj pred pandémiou a energetickou krízou mimo letnej sezóny v strate. Budeme teda fungovať už len v lete, podržia nás plavecké výcviky. Pokiaľ svieti slnko a fungujú slnečné konektory, dá sa to utiahnuť,“ hovorí Beňadik.

Tomuto krytému bazénu nepomohla ani výstavba akvaparku na prešovskej Delni a v Lipanoch. Odvtedy začalo byť kúpalisko čoraz prázdnejšie.

Ešte pred pandémiou však plaváreň fungovala, no Beňadik hovorí, že už vtedy to dotoval z vlastného vrecka.

„V zime boli dobré víkendy, ale inak to nešlo. A robiť rekonštrukciu len kvôli tomu, aby som bazén vôbec otvoril, to nie.“

Čítajte viac: https://korzar.sme.sk/c/23089071/niekto ... omoze.html

Keď mu prvýkrát oznámili, že má leukémiu, bral to ako „zakopnutie“, cez ktoré sa dostane. Keď mu však po agresívnych chemoterapiách a niekoľkých dobrých výsledkoch druhýkrát povedali, že leukémia sa vrátila, padol na dno.

„Vtedy som asi mal brať antidepresíva,“ hovorí, teraz už s úsmevom, Martin Böhmer (41), ktorý s leukémiou bojuje od novembra 2020.

Je osem mesiacov po transplantácii kostnej drene a je sám prekvapený, čo všetko telo aj myseľ dokážu zvládnuť. Pomohlo mu k tomu odhodlanie, že to nechce „zabaliť ako 39-ročný“, a priateľka, s ktorou sa dal dokopy počas liečby. „Je odvážna, že do toho išla, a nesmierne si ju za to vážim. Keď sa na to pozriem spätne, tak to bola práve ona, ktorá mi do žíl nalievala život a optimizmus. Priateľka a moja mama.“

S Martinom Böhmerom sa okrem iného rozprávame aj o:

signáloch a symptómoch, ktoré ho prinútili vyhľadať lekára,
fázach liečby leukémie,
psychickej stránke liečby,
tom, ako sa cítil on a ako vnímal pocity svojich najbližších,
vplyvoch chemoterapie, ožarovania a transplantácie kostnej drene,
každodennom živote s leukémiou.
V rozhovore si tykáme, pretože sme s Martinom rodina.

Počas liečby si si písal denník, ktorý si zverejnil na svojej stránke. Prečítala som si ho a musím povedať, že som miestami plakala a miestami som sa smiala, najmä keď si opisoval zážitky so spolubývajúcimi v nemocnici. Liečiš sa už viac ako dva roky. Aké tie dva roky pre teba boli?

Tieto dva roky mi dosť vzali, ale tiež mi dosť dali. Vzali mi dva roky dovoleniek, aktivít, večierkov, stretnutí s kamarátmi a všetkého možného, ale myslím si, že mi dali väčší nadhľad nad životom a prekopali mi životné hodnoty. Mám iný pohľad na to, čo je v živote dôležité.

Slzy v očiach som mal dvakrát: keď mi robili bronchoskopiu a liali vodu do pľúc, a keď mi oznámili, že pre mňa našli darcu kostnej drene.

Čo sa s tebou dialo, keď si sa rozhodol ísť k lekárovi? Ako si vedel, že niečo nie je v poriadku?

Začalo sa to únavou, ale ja som ju považoval za jarnú únavu, lebo sa to začalo niekedy v apríli. Väčšinou po Novom roku začínam behať, lebo trénujem na pražský polmaratón, a vtedy som si všimol, že nemám kondíciu a ani tréningom sa to nezlepšovalo. Spätne si uvedomujem, že to boli prvé príznaky, ale vtedy som si myslel, že starnem a musím viac trénovať. Vôbec som to nevnímal tak, že by som mohol mať nejaký väčší problém.


Foto – archív M. B.
Potom niekedy v lete sa objavili z ničoho nič prvé modriny. Keď ich už bolo asi desať, išiel som k obvodnej lekárke. Zobrala mi krv, no pre pandémiu covidu tiež trvalo nejaký čas, kým boli výsledky.

Čo si robil medzitým? Tvoj stav sa zhoršoval?

Snažil som sa športovať, ale kondička išla rýchlo dolu. Veľmi rýchlo sa všetko zhoršilo, v priebehu možno dvoch alebo troch týždňov. Prvý týždeň som ešte len čakal na odber, stále som nevedel, čo sa deje. Týždeň po odbere som už mal takzvané petechie, to sú také červené škvrny na koži, lebo mi chýbali krvné doštičky. Preobjednal som sa na skorší termín na ďalšie vyšetrenie na hematológii, lebo sa všetko rapídne zhoršovalo. Nedokázal som vyjsť dve poschodia, z nosa sa mi spustila krv.

Aké to bolo, keď ti oznámili diagnózu?

Hrozné. Do poslednej chvíle som si myslel, že je to nejaká banalita. Ešte aj keď sa mi spustila krv z nosa, tak som si stále hovoril, že to bude dobré, hral som sa na hrdinu. Až keď mi lekár na hematológii povedal, že mám chudokrvnosť a ťažkú stratu krvných doštičiek, a že ma musia hospitalizovať, tak som začal tušiť, že niečo je zle a že to bude vážne. Vo fakultnej nemocnici v Brne mi povedali, že mám akútnu lymfoblastickú leukémiu. Padla mi sánka.

Povedali ti nejaké prognózy? S čím si išiel do toho boja? S tým, že to dáš? Alebo so strachom?

Určite som do toho išiel tak, že to je krátke zakopnutie a vybojujem to. Že to bude asi drsné, ale dám to. Iná možnosť tam nie je, človek sa k tomu musí postaviť čelom a s rešpektom. No bolo jasné, že som mal malú dušičku. Ja som to ešte ako 39-ročný zabaliť nechcel.

Vo svojom denníku si spomenul, že občas máš pocit, že je horšie byť príbuzným chorého ako samotným pacientom. Priznám sa, že som už predtým tiež často rozmýšľala nad tvojimi rodičmi – ako zvládajú, že ich dieťa je choré. Aké bolo povedať im to?

To je jedna z najhorších vecí na takejto chorobe. Ja som im to nebol schopný povedať, zavolať, napísať. Oznámil som to bratovi, ten ich na to mal „pripraviť“. Keď si odmyslím, že bojujem s ochorením a sám so sebou, tak ešte aj rozmýšľať nad tým, ako sa musia cítiť rodičia, brat a ostatní najbližší, je hrozné. Ale nič s tým človek nenarobí. Každý sa musí popasovať s tým svojím. Ja sa musím popasovať s leukémiou a oni s tým, že ja mám leukémiu.

Čo všetko boj s leukémiou obnáša? Akými fázami liečby si prešiel?

Liečba sa rozdeľuje do troch fáz. Prvá je indukčná, to sú veľmi intenzívne chemoterapie. Trvalo to nejaké dva alebo tri mesiace, už si ani presne nepamätám.

Potom sa začína konsolidačná fáza, počas ktorej som mal šesť cyklov chemoterapií. Zhruba každý mesiac som mal jednu chemoterapiu s tým, že v jednom cykle boli aj dve fázy, teda týždeň som bol v nemocnici, kvapkali do mňa chemo, potom som bol týždeň doma a potom zase v nemocnici na týždeň. Veľa „chemošiek“ to bolo, až ti vypadajú vlasy a chlpy.

Ako sa človek cíti po chemoterapii?

Ako po ktorej, sú rôzne intenzity. Ale všeobecne hrozne. Keď si odmyslím, ako chemo zmení vzhľad, bol som unavený, nič som nevládal, sem-tam s hlavou v záchodovej mise. Nevydržal som stáť na nohách pri sprchovaní, čistení zubov a tak ďalej.

A psychicky?

Psychicky je to náročné tiež. Fyzická kríza príde rýchlo, lebo keď človek mesiac leží na jednej posteli, tak to ide všetko rýchlo dole. Psychika u mňa ešte chvíľu fungovala, ale po troch mesiacoch som dostal prvú depresiu. Sú tam potom také vlny, raz si hore, raz si dole. Záleží na tom, ako rýchlo sa človek dokáže nabudiť, aby prišla zase dobrá nálada. Veľmi mi v tomto pomáhali priateľka, rodina, príbuzní, kamaráti, kolegovia z práce.


Foto – archív M. B.
V nemocnici, kde si bol hospitalizovaný, bola aj psychologička, ktorá sa chodila rozprávať s onkologickými pacientmi. Pomáha to?

Nie je to povinné, ale ja si myslím, že pri onkologickej liečbe by psychológovia mali byť pacientovi priradení automaticky a nie podľa toho, ako sa pacient cíti a či si sám zhodnotí, že to potrebuje. Mali by chodiť automaticky a pravidelne. Keď prišla za mnou, nevedel som, čo od toho očakávať. Nemal som predtým žiadnu skúsenosť so psychológmi. Nevedel som, ako to bude prebiehať, a úprimne, myslím si, že som od nej nedostal nič, čo by ma podporilo. Musel som to zvládnuť sám. Ale boli pacienti, ktorým to pomáhalo.

Svoju priateľku si stretol počas toho, ako si sa liečil. Zvažoval si, či je dobrý nápad začínať nový vzťah, keď si prechádzal takouto drsnou liečbou?

Priateľka si našla mňa. V tej chvíli človek naozaj nemá na hľadanie partnera ani najmenšie pomyslenie. Ja som tomu nechcel v prvej chvíli ani uveriť, že mi do života v tejto fáze prichádza takýto človek. Je odvážna, že do toho išla, a nesmierne si ju za to vážim. Keď sa na to pozriem spätne, tak to bola práve ona, ktorá mi do žíl nalievala život a optimizmus. Priateľka a moja mama. Pre ne to muselo byť veľmi ťažké. Ani raz ma nesklamali a neposlali ma kadeľahšie, keď som nemal na nikoho náladu.


Martin s priateľkou. Foto – archív M. B.
Keď si zrátaš všetky hospitalizácie, tak si strávil v nemocnici veľa času.

Ja som to prestal počítať po 120 nociach. Veľa z nich bolo bezsenných.

Určite si tam stretol veľa ľudí, ktorí si prechádzali tiež rôznymi príbehmi a podobnými diagnózami. Pomáha byť v kontakte s ľuďmi, ktorí majú rovnaký problém? Podporovali ste sa alebo ste si išli na nervy?

Boli to ľudia, ktorí mali nejaký typ leukémie alebo rôzne onkologické problémy, nádory. Je to divné, ale áno, pomáha byť v kontakte s takýmito ľuďmi, lebo aj keď človek prechádza drsnou liečbou a vraví si „Prečo ja?“, niektorí ľudia sú na tom oveľa horšie. Človek si tak uvedomí, že môže byť ešte horšie. A od tých skúsených som dostával rôzne rady. A keď už som bol ja skúsený, radil som iným.

Sú rôzni pacienti, s niektorými sme neprehovorili ani slovo, s niektorými sme sa nasmiali ako nikdy, niektorí ma neskutočne štvali. Asi s piatimi pacientmi sme, myslím si, zostali kamoši.


Aký bol vekový priemer pacientov?

Najmladšieho som tam poznal približne 17-ročného. Videl som tam 22-ročného chlapca s nádorom na mozgu. Ale priemerne vekovo to boli starší ľudia ako ja. Ja som bol jeden z tých mladších.

Keď niekoho prepúšťali s tým, že je v poriadku, bolo to motivujúce? A naopak, spomínal si v denníku aj muža, ktorému povedali, že už pre neho nemajú liečbu, a pustili ho domov, v podstate dôstojne dožiť.

Určite bolo motivujúce, keď niekoho pustili, že je na dobrej ceste k plnému uzdraveniu sa. A ten muž, ktorého spomínaš, pre ktorého nemali liečbu, bol starší pán, dôchodca, celý život fajčil 40 cigariet denne. Nebol však jediný, kto dostal takúto správu. Nehovorili im to pred nami, zavolali si ich von z izby a oznámili im to. Niektorí sa potom o to podelili s nami. To bolo zlé, vážne. Rozlúčka navždy.


Foto – archív M. B.
A čo lekári? Mal si šťastie na dobrých lekárov a zdravotné sestry?

Ja som mal naozaj veľké šťastie na lekárov. S niektorými si vybuduješ určitý druh vzťahu lekár – pacient, s niektorými nie. Pre niektorých si iba číslo v systéme a majú divné formulácie, ktoré podľa mňa do tohto prostredia nepatria. To isté platí v prípade sestričiek a ostatného personálu. Sú také, ktoré idú na osem až dvanásť hodín do práce, a iné idú za poslaním a sú chápavé. Ale všeobecne prevažujú tie s ľudskou tvárou. Teda aspoň vo Fakultnej nemocnici v Brne. Týmto by som im chcel všetkým poďakovať.

Vráťme sa k liečbe. Opísal si prvé dve fázy liečby. Čo bolo ďalej?

Udržiavacia fáza, to sú už „len“ chemo lieky, ktoré som mal brať rok, ale bral som ich len dva týždne a potom mi oznámili, že liečba nezabrala a leukémia sa vrátila. Bol to horší pocit, ako keď mi to oznámili prvýkrát. Po prvej indukčnej fáze, po všetkých chemoterapiách som už mal výsledky na leukémiu dobré, nádorové bunky sa netvorili. Nastavil som sa na to, že som leukémiu porazil. O to horšie bolo vypočuť si, že to tak nie je a že sa vrátila. Psychicky ma to zlomilo, bol som na dne. Vtedy som možno mal brať nejaké antidepresíva.

Potom si bol na transplantácii.

To už bola posledná možnosť. Vtedy človek premýšľa, či sa nájde darca, lebo ak sa nenájde, tak to má spočítané. To je drsné. To čakanie je hrozné. Čakal som necelé dva mesiace, kým mi oznámili, že sa niekto našiel. V tom momente sa v tom tmavom tuneli kdesi v diaľke objaví malé svetlo, ale tým, že sa nájde darca, sa ten boj len začína.

Moja transplantácia kostnej drene bola alogénna, znamená to, že kostná dreň bola od cudzieho darcu. Príprava bola drsná, lebo mi museli veľmi agresívnymi chemoterapiami zabiť zostávajúcu imunitu, aby telo prijalo štep, teda novú kostnú dreň. Ďalej je to spojené s ožarovaním, na ktorom som bol štyrikrát. Po tomto všetkom je človek s imunitou na nule, na nule s bielymi aj červenými krvinkami, krvnými doštičkami, takže s imunitou začínam odznovu ako dieťa.

Samotná transplantácia je už paradoxne, najmenej, to sú dve striekačky do žily. Potom príde to pravé peklo, to znamená komplikácie. Tie prídu vždy, ide len o to, v akej intenzite a závažnosti.

Ako si na tom teraz?

Som osem mesiacov po transplantácii. Je to ako na hojdačke, ale áno, už je to lepšie. Beriem imunosupresíva, aby telo štep neodmietlo. Po transplantácii som bol takmer dva mesiace hospitalizovaný, lebo som mal nejaké komplikácie a nemohli ma prepustiť. To bolo hrozné – stráviť dva mesiace v jednej izbe, na jednej posteli. Mám z toho trvalé poškodenie mozgu (úsmev). Ale už je lepšie.

Ty si bol predtým veľmi aktívny, cestoval si, športoval. Na začiatku som sa pýtala, čo tieto dva roky pre teba znamenali, teraz na záver sa chcem spýtať, ako vyzerali a prebiehali. Mohol si v niektorých lepších obdobiach žiť aspoň trochu ako predtým? Pracovať, ísť von?

Závisí od toho kedy. Chemoterapie fungovali tak, že som bol plus-mínus štyri až sedem dní v nemocnici, naliali to do mňa a pustili ma. Ako to začalo zabíjať choré aj zdravé bunky v mojom tele, všetko išlo na nulu. V tej fáze som bol unavený, nemal som silu na nič, prichádzali rôzne komplikácie. Vtedy sa nedalo nejako fungovať, lebo ťa stále niečo bolí, neprejdeš 20 metrov, zadýchaš sa pri zaväzovaní šnúrok na topánkach. Ale potom, keď sa krvný obraz zlepšuje, s tým sa už „fungovať“ dá. Človek si zájde sám na nákup, na prechádzku, spraví niečo do práce, zastaví sa za kamošmi a kolegami. Trochu si tým vyčistí hlavu, ale zároveň sa musí vyhýbať ľuďom z dôvodu možnej nákazy infekciami a podobne.

Záleží na tom, aký vplyv na teba má chemoterapia. Jedna mi napríklad spôsobila zápal podžalúdkovej žľazy, a to bolo peklo. Tri týždne som ležal na JIS-ke a ďalšie dva mesiace mi trvalo, kým som sa z toho dostal a mohol som ísť aspoň na prechádzku.


Martin Böhmer. Foto – archív M. B.
Čo by si odkázal ľuďom, ktorým teraz diagnostikovali leukémiu?

Prečítať si môj denník (úsmev). Bojovať a nevzdávať sa, hlavu hore. Je to hrozné, ale dá sa to zvládnuť, lebo človek nemá aj tak inú možnosť. Veľa ľudí mi vravelo, že by to nedali, ale ak nechceš skončiť pod zemou, tak to musíš dať. To, že prídu komplikácie, depresie a tak ďalej, je len otázka času. Ja sám som teraz prekvapený, čo dokážu ľudské telo a myseľ vydržať. A ak to ide, treba byť akokoľvek aktívny. Dôležité je mať dobre nastavenú hlavu, podporu okolia a veriť, že všetko dobre dopadne. Hovorí sa, že to je 50 percent úspechu.