Nová kniha rozpráva príbehy štyridsiatich aspoň trochu statočných občanov Ruska.

Ildar Sultangirov je bankový úradník. Má štyridsaťdeväť rokov, dve dcéry, ctí si zákon, na protestné akcie nikdy nechodil, o politiku sa príliš nezaujímal, na sociálnych sieťach nie je veľmi aktívny. Nikdy nemal čo do činenia s políciou ani so súdom. Žil si svoj pokojný úradnícky život v Ufe, hlavnom meste ruskej republiky Baškirsko.

Na Ukrajine nikdy nebol a ako hovorí, „ohľadom toho, či tam sú nacisti, nemôžem nič povedať, akurát vidím, čo sa tam teraz deje“.

Plagát si vyrobil sám. „Mier v celom svete. World Peace,“ napísal si naň. Vlani 12. mája vyrazil k pamätníku Všeobecnej deklarácie ľudských práv v Ufe. V roku 2020 ju vztýčili na rohu ulíc Komunistická a Mostaja Kärima, čo bol boľševický baškirský básnik. Teraz pri nej mlčky a pokorne hodinu stál Ildar Sultangirov s heslom o mieri v rukách, Sovietskym zväzom natoľko nadužívaným, že sa z neho stalo klišé. Až vojna proti Ukrajine mu vrátila význam a lesk.

„Bál som sa… Väčšinou na mňa ľudia nijako nereagovali, prosto prešli okolo mňa. Pršalo, plagát mi zmokol, tak som to ukončil a šiel domov,“ spomína bankový úradník. Ildar nebojuje proti režimu prezidenta Vladimira Putina. Nie je rebel ani večne uhundraný odporca totality. „Som mierny človek…, chcem žiť v mieri a v súlade so susedmi,“ vysvetľuje.

Policajti zabúchali na dvere Sultangirovovcov až nasledujúci deň. Podľa záznamov z bezpečnostných kamier zistili, do akého auta Ildar nasadol, a podľa ŠPZ aj to, kde býval. „Zľakol som sa,“ opisuje, čo cítil, keď mu na prahu dverí stáli muži v uniformách s prísnymi výrazmi a nekompromisným rozkazom odviesť ho na policajnú stanicu.

A tam, vo vyšetrovacej celej okrsku číslo 9, sa stalo niečo, čo nečakal ani sám Ildar – vystrašený, lojálny človek, ktorý sa na ľudí porušujúcich zákony vždy pozeral trochu cez prsty, do protokolu, až na jeho samotnom konci, kde sa mohol svojimi slovami vyjadriť k situácii, uviedol: „Nech už sa nazýva táto udalosť špeciálnou operáciou, alebo ešte nejako inak, vojna je vojna.“

Represívne orgány však čin pána Sultangirova nepochopili. Obvinili ho z „diskreditácie ruských ozbrojených síl“. Ako text „Svetu mier“ špiní ruskú armádu, nevysvetlil ani znalec z odboru lingvistiky.

16. júna 2022 odsúdil Kirovský obvodný súd mesta Ufa Sultangirova za diskreditáciu ruských ozbrojených síl na pokutu 30-tisíc rubľov (406 eur).

Idel je po tatársky Volga
Obaja hovoria dokonale po česky. Nebolo by na tom nič prekvapivé, ak by v Českej republike nežili tisíce Rusov, ktorí ani po mnohoročnom pobyte češtinu neovládajú a majú pocit, že ju nepotrebujú. Rovnako ako mnohí Rusi žijúci v Pobaltí, Kazachstane alebo napríklad Tadžikistane. A tiež v Povolží.

Lenže Rim Gilfanov a Alsu Kurmašová sú Tatári. Nie krymskí, ale kazanskí. Povolžskí. A preto vedia, ako je pre nesvetové jazyky dôležité, aby sa k nim ľudia správali s rešpektom a aby nimi hovorili. Vraj sa v rozhlasovej stanici Slobodná Európa, kde pracujú v tatársko-baškirskej redakcii a kde tiež vznikla kniha o štyridsiatich obyčajných obyvateľoch Povolžia Saying No to War, teraz učia češtinu Rusi aj Američania.

Hrdinovia z ich knihy vlastne nie sú žiadnymi hrdinami. Nepatria do kategórie bojovníkov za slobodu a nezávislosť svojej krajiny, za odtrhnutie od Ruska, ani sa necítia byť ľudskoprávnymi aktivistami. Žijú v Povolží a sú rôznych národností. Ich činy by zrejme zostali pred európskou verejnosťou skryté, ak by nevznikol zborník ich monológov „Nie vojne“. Sú to skrátka občania, ale aj to je v Rusku riskantné.

„V knihe je štyridsať príbehov,“ hovorí Alsu Kurmašovová, redaktorka knihy. „Mojimi najobľúbenejšími postavami sú učitelia.“

Ako Irina Genovová, 45-ročná učiteľka angličtiny z Penzy. Keď sa jej po začiatku invázie na Ukrajinu žiaci ôsmej triedy pýtali, prečo sa svet od Ruska odvrátil, povedala im, že Rusko zaútočilo na svojho suseda. Deti sa doma o jej názor podelili s rodičmi. A rodičia s tajnou políciou.

Niekomu napadlo si učiteľku nahrávať – celkom v súlade so sovietskymi tradíciami donášania na známych, príbuzných, susedov i pedagógov. 23. marca Irinu odviezli muži v civile na výsluch priamo z vyučovania.

Tam jej povedali, že majú záznam, na ktorom 18. marca hovorila so žiakmi o zakázaných témach. Hovorila im o bombardovaní ukrajinskej pôrodnice v Mariupole ruskou armádou, a tým sa dopustila šírenia údajných neprávd o ozbrojených silách Ruskej federácie. Čo je trestné.

1. apríla dala v škole výpoveď. „Z môjho okolia so mnou nie je solidárny nikto,“ hovorí učiteľka. „Väčšina národa požaduje absolútne víťazstvo nad Ukrajinou. Je strašné vidieť, ako Rusi podporujú vojnu.“

V auguste 2022 odišla Irina Genovová zo súdu s päťročnou podmienkou. Súd ju uznal vinnú za to, že kroky Ruska predostrela žiakom ako „obsadenie cudzieho územia“.

Práve po rozhovore s ňou Alsu a jej kolegovia pochopili, že je potrebné také príbehy zaznamenať pre budúcnosť. „Až sa skončí vojna, zabudne sa na to, ako sa kto správal. Vďaka našej knihe bude jasné, že nie celé Rusko bolo pasívne,“ hovorí Kurmašovová. „Veď aj v takých malých mestách, o ktorých nikdy nikto nepočul, ako Tujmazy v Baškirsku, sa našli ľudia, ktorí prekonali strach.“

Sama vedľa samoobsluhy v Tujmazách
Ľajsan Sultangerejevová pracuje v oblasti verejného stravovania. Má dvadsaťštyri rokov. Na tri minúty vyšla do centra obce. Mala obrovský strach. Hlavne sa bála, že ju uvidí niekto z kolegov jej mamy a tá bude mať problémy. Ale aj tak išla.

Na plagáte mala napísané: „Nie Putinovi, nie vojne“. Postavila sa vedľa obchodu Magnit v centre mestečka. Chodí tam najviac ľudí. Vydržala tam asi hodinu. Nevšímali si ju okoloidúci, ani policajti. Žiadny mamin kolega tadiaľ v tých chvíľach neprešiel.

2. marca akciu zopakovala. Po štyridsiatich minútach ju oslovili policajti. Odmietla im ukázať doklady, pretože žiadny zákon neporušovala – individuálny protest ruský zákon povoľuje bez predchádzajúceho oznámenia.

Policajti sa s niekým dlho telefonicky radili, potom vzali dievča za ruky a za nohy a odniesli ho do auta. Nakoniec vyviazla s pokutou tritisíc rubľov (40 eur).

Po tretí raz vyrazila do Ufy. Tentokrát s plagátom: „Vojna je smrť a chudoba.“ Zase si ju nikto nevšimol. Bola rada, že tu nehrozí stret s kolegyňami jej mamy. Bez úhony sa vrátila domov, do Tujmáz.

Zato keď protestovala po štvrtý raz, tentokrát s transparentom „Slobodu Rusku, mier Ukrajine“, zatkli ju a obvinili z diskreditácie armády. Dostala pokutu 35-tisíc rubľov (471 eur).

V Tujmazách nikto iný proti vojne nevystúpil.

Ľajsan nie je profesionálna rebelka. Ani 83-ročný Ivan Koretnikov, maliar z Permu, nemá s protestovaním skúsenosti.

„Keď má niekto v Rusku 83 rokov, tak sa maximálne pozerá na televíziu,“ hovorí Alsu. „A podporuje všetko, čo robí Putin.“

Ivan nakoniec ani neprotestoval proti vojne. Len chcel, aby Dmitrij Machonin, gubernátor Permského kraja, ktorého je Ivan riadnym občanom, zverejnil, koľko spoluobčanov už vo vojne s Ukrajinou zahynulo. Lenže to je tajná informácia.

A tak 6. apríla 2022 maliar Koretnikov vyrazil do mesta s plagátom: „Machonin, koľko pohrebov pripadlo na náš kraj?“ Priamo protivojnové heslá Ivan nepokrikoval ani nikam nepísal. „Šiel som sám na ulicu, pretože to ešte je v mojich silách,“ vysvetľuje Koretnikov.

Za svoj čin dostal pokutu 60-tisíc rubľov (808 eur).

Všetci, ktorých príbehy sú v knihe zaznamenané, uviedli svoje mená. Vedia, že im to ich reputáciu v Rusku nevylepší. Napriek tomu z krajiny nechcú odísť.

„Po druhej svetovej vojne veľa Nemcov hovorilo, že nič nevedeli, nič netušili o krutostiach, o zverstvách, koncentrákoch… Aj teraz bude veľa našich ľudí tvrdiť: ‚My sme ale nevedeli, čo sa na Ukrajine naozaj deje.‘ Aby to tvrdiť nemohli, dali sme dokopy túto knihu,“ vysvetľuje Rim Gilfanov.

„Môžeme potom každému povedať – tu máte susedku, ktorá o tom na rozdiel od vás vedela, a snažila sa to ostatným povedať,“ dodáva.

Aj Tatári čakajú na svoju príležitosť
Od príslušníkov malých národov žijúcich pod „ruským útlakom“ sa tak nejak očakáva, že sa teraz proti vojne postavia ako „jeden muž“. Že budú odhadzovať samopaly a prebehovať na stranu Ukrajiny, s ktorou ich spája tragická historická skúsenosť s Ruskom.

Nič také sa však nedeje. Pocit viny a nutnosť vymedziť sa proti vojne majú len jednotlivci.

Tatári sú najpočetnejším „malým“ národom Povolžia. Po tatársky a v ďalších miestnych jazykoch sa Volga povie Idel. O bojovnosti Tatárov sa rozprávajú legendy. Teraz sú však tak trochu v stave hibernácie.

Aj preto, že po príchode prezidenta Putina k moci nabrala rusifikácia neruských národov v Povolží na tempe. Zatiaľ čo v 90. rokoch ešte existovali aj vysoké školy, kde sa prednášalo v tatárčine, dnes je tatársky jazyk z verejného priestoru vytlačený.

Počas perestrojky zaznelo v Tatarstane volanie po návrate k latinke, ktorá sa tu používala v 20. a 30. rokoch minulého storočia. Až Stalin vnútil Tatárom azbuku. Avšak prezident Putin presadil zákon určujúci, že všetky jazyky v Rusku musia byť písané azbukou. Vraj v záujme jednotného kultúrneho priestranstva.

„Tatári žijú pod Rusmi už mnoho storočí. Napriek tomu stále existujeme. Vy by ste nám mali rozumieť, veď ste taktiež boli štyri storočia pod cudzou nadvládou a vyhrabali ste sa z nej, len čo na to boli podmienky. Aj my čakáme na svoju príležitosť,“ hovorí Rim.

Tá príležitosť by mohla prísť podľa niektorých analytikov vo chvíli, keď Rusko utrpí vo vojne s Ukrajinou porážku.

„Impérium existuje, pokým centrálna vláda drží pevne v rukách finančné zdroje a rozdeľuje ich,“ tvrdí Rim. „Na to má represívny blok, armádu, tajnú políciu. Pri prvých náznakoch, že centrum oslabuje, začnú regióny vystrkovať rožky.“

To sa už stalo niekoľkokrát. Akonáhle centrálna vláda v 90. rokoch minulého storočia zoslabla, Tatársko sa chopilo príležitosti posilniť svoju suverenitu. A získalo jej veľa.

Bol to jediný región, ktorý nepodpísal s Moskvou federatívnu zmluvu, ale podarilo sa mu presadiť svoju vlastnú zmluvu s Ruskom. Tá však už vypršala a Vladimir Putin ju odmietol obnoviť.

Po zmluve zrušila Moskva Tatárom ich národné silové ministerstvá a začala rozhodovať o rozdeľovaní národného rozpočtu. Nakoniec ropný tatársky podnik Tatneft je posledný svojho druhu v Rusku, ktorý nepatrí Moskve a dane odvádza „doma“.

Čoskoro príde Tatársko aj o prezidenta. Putin presadil zákon, podľa ktorého od 1. januára 2023 už žiadny iný prezident okrem neho nesmie na ruskom území vládnuť.

Ten tatársky ešte môže doslúžiť svoje volebné obdobie, a potom by sa z neho mala stať len „hlava“, ako je to aj v iných ruských republikách. „Lenže my sme prišli s názvom ‚rais‘. Čo v tatárčine alebo arabčine znamená prezident a je to vlastne taký výsmech Moskve,“ hovorí Rim.

Režim ponúka hrdinov, ktorí bojovali za ZSSR
Alsu sa narodila v Kazachstane. Až keď išla do školy, rodina sa presťahovala do Kazane.

„Moja generácia v škole vôbec nemala tatárčinu ani históriu tatárskeho národa. Všetko, čo viem, viem od rodičov a prarodičov,“ vysvetľuje, prečo je také dôležité, že v knihe zaznievajú hlasy príslušníkov rôznych národností obývajúcich Povolžie.
Moskovský režim sa vždy snažil a snaží eliminovať vzdelanie v národných jazykoch a potlačiť u ľudí pocit, že patria k nejakému zvrchovanému etniku – že skrátka nie sú Rusi. A robí to stále bystrejšie.

„Nielen zakazuje, ale aj podsúva, ponúka hrdinov. Napríklad Tatárov, ktorí nebojovali za niečo tatárske, ale za Sovietsky zväz. Kolaborovali so sovietskym režimom. Celá generácia u nás preto netuší, že Stalin bol rovnaký parchant ako Hitler,“ konštatuje Rim.

Aj to je dôvod, prečo je odpor proti vojne na Ukrajine medzi neruskými národmi taký nevýrazný. Moskva totiž dokázala podľa Gilfanova aj v Povolží presadiť naratív spoločného boja proti nacizmu: „Čo je dokonalé, geniálne. Tak ako naši dedovia bojovali proti fašistom, tak aj my sa musíme dnes postaviť nacizmu.“

Ruská selekcia: zostávajú pokorní a lojálni
„Rusi žijú v režime permanentnej selekcie. Selekcie politicky retardovaných. Nechcem povedať idiotov. Spočíva to v tom, že v Rusku zostávajú tí lojálni voči režimu. To sa dialo nielen za komunizmu, ale aj za cára. Inteligencia, ale aj biznismeni, vždy odchádzali ako prví,“ vysvetľuje Rim, prečo tých, ktorí protestujú proti vojne, je v Ruskej federácii tak málo.

„Z Ruska vždy odchádzali tí schopnejší, vzdelanejší a zostávali tí, ktorí sa podriadia. Preto hovorím o negatívnej selekcii. Snáď každý národ niečo také zažil. Rusko je však výnimočné tým, že tento proces tam trvá nesmierne dlho. A deje sa to aj dnes,“ pokračuje.

„Ruský národ je dovedený do stavu, že už vôbec nedokáže premýšľať v tých súvislostiach, ktoré vy považujete za normálne. Rusi nemajú alternatívne videnie sveta, ale paralelné. Neuznávajú vôbec žiadny iný svetonázor. Jediné správne je to, čo je ruské.“

Lenže aj povesť Tatárov ako slobodomyseľných ľudí a veľkých bojovníkov počas života v spoločnom štáte s Rusmi akosi vybledla. Síce v rámci mobilizácie a dobrovoľného odchodu na front teraz aj oni vytvorili vlastné etnické prápory, no o tom, kde a či vôbec bojujú, nie je nič známe.

Podobne aj Baškirsko má tri etnické prápory, ktoré majú za úlohu bojovať spoločne so svojimi ruskými bratmi proti NATO. Ich hlavná úloha je však dokázať centru svoju oddanosť. Pár jednotlivcov z knihy „Nie vojne“ zatiaľ tento trend byť s Ruskom v dobrom aj v zlom nemôže zmeniť.

Zmysel malých, bezvýznamných víťazstiev
Hoci Rusko podľa oboch novinárov nie je možné vnímať tak, ako to niekedy robí Západ – ako len Moskvu a Petrohrad a ich imperiálnu zahraničnú politiku.

„Rusko sú tiež generácie a generácie ľudí etnicky úplne odlišných od Rusov,“ tvrdí Alsu. „Títo ľudia majú svoje životy, názory, svedomie, dôstojnosť aj vízie. Aj o tom je naša kniha – o malých, možno na prvý pohľad bezvýznamných víťazstvách.“

Tí ľudia zjavne netúžia stať sa svetoznámymi ako Alexej Navaľnyj, ruský opozičný politik, ktorý je dnes vo väzení. Nechcú ísť do väzenia, nepôjdu hlavou proti múru, nebudú organizovať demonštrácie ani pripravovať revolúcie. Stačia im drobné krôčiky, ktoré ich povedú z podrobenia sa k slobode.

Zmysel takých malých víťazstiev trochu bledne vo svetle príbehov, ako je ten, ktorý novinárom porozprávala žena zo Samary, ktorej syn šiel dobrovoľne do vojny. Rodina sa topila v obrovských dlhoch.

Slobodný syn podpísal kontrakt s tým, že nemá zmysel žiť taký život, a keď zomrie, mama dostane aspoň päť miliónov rubľov (67 304 eur). Je to snáď najčastejšia pohnútka, ktorá vedie obyvateľov Povolžia k tomu, aby sa dali naverbovať do vojny. „Mama nám o tom rozprávala a ani neplakala. To je pravé zúfalstvo,“ hovorí Alsu.

Predovšetkým chudobní ľudia z obcí v Povolží sa nechajú ľahko presvedčiť, aby riskovali svoje životy za prísľub peňazí a kompenzácií, úľav a finančných náhrad. Ostatne, celé Rusko žije na dlh – zadlženosť ruského obyvateľstva je obrovská.

Okrem toho sú ruskí občania vychovávaní k poslušnosti, niekedy hraničiacej so slepotou. Svedčí o tom prípad inej matky z tatárskej obce, ktorá napísala svojmu synovi do Kazane, aby sa hneď vrátil domov. Veď sa mobilizuje, volá vlasť a ona sa hanbí pred susedmi za to, že jej syn sa vyhýba vojenčine.

„Ostatní chlapi idú, a tento môj nie? Aká hanba,“ myslí si.

Vojna Moskve uberá na príťažlivosti
Tatári ešte nedospeli do stavu, keď by jednoznačne odmietli účasť vo vojne ako v konflikte, ktorý sa ich netýka. Ktorý vedie imperiálne Rusko, a nie oni – Tatári.

„Áno, Tatári sú oportunisti,“ priznáva Rim. „Ale tušia, že čím slabšie je centrum, tým silnejšie sú regióny,“ dodáva. Vojna proti Ukrajine centrum podľa neho nesporne oslabuje, čím provokuje myšlienku o emancipácii národov v Povolží.

Tatári za čias ZSSR uzatvárali najviac zmiešaných manželstiev, keď jeden z partnerov bol Rus. 40 percent Tatárov má partnera alebo partnerku ruskej národnosti. Úroveň tolerancie k Rusom je medzi Tatármi omnoho vyššia, než napríklad medzi Čečencami.

Aj tak však táto idylka môže prehrou Ruska vo vojne dostať smrtiaci úder. Podľa niektorých politológov by sa potom rozbehol ďalší dekolonizačný proces. Podobný tomu, ktorý nastal koncom 80. rokov minulého storočia a vyvrcholil rozpadom ZSSR v roku 1991.

„Už sa o tom hovorí nielen medzi aktivistami, ale napríklad aj v akademických kruhoch, a dokonca aj medzi ľuďmi,“ hovorí Alsu.

„Predtým to bolo tabu. Teraz to už nie je tabu,“ dodáva Rim. „Teraz je to pre nás nádej.“

[Pochopte súčasné Rusko vďaka knihe 20 rozhovorov S Rusmi o Rusku.]