Podľa Matúša Géča sa v Lučenci názorne ukázalo, že mnohí ľudia, ktorí sa tvária, že pochodujú za mier, v skutočnosti pochodujú za Rusko.

Na záberoch z „mierového pochodu“ v Lučenci štyridsiatnik zúrivo nadáva mladému mužovi s ukrajinskou vlajkou. „Vypadni si na Ukrajinu, tam si ľahni, do p**e. A neusmievaj sa ako k***t, rozumieš ma?“ kričí na podujatí, ktoré bolo minulý piatok.

Ďalší muži mladíka postrkujú a vytláčajú z námestia. „Skús toto urobiť v Detve a tam ťa rovno podrežú,“ hrozí jeden z nich z bezprostrednej blízkosti dvadsaťročnému študentovi medicíny Matúšovi Géčovi. Účastníkom pochodu sa snaží vysvetliť, že aj on je za mier, ale stojí na strane Ukrajiny.

„Prišiel som slobodne vyjadriť svoj názor. Sme v slobodnej krajine, tak neútočte na mňa,“ žiada ich. Dvaja muži ho krátko nato zvalili a zakľakli.

Géč sa postavil a pokračoval vo svojom zámere. Znovu sa pridal k davu, ktorý sa zhromaždil na námestí v Lučenci, a prechádzal sa s nimi ulicami mesta – účastníci deklarovali, že tak vyjadrovali túžbu po „mieri a neutralite“.

Prejavilo sa to aj tak, že študent medicíny po skončení pochodu dostal slabšiu ranu do tváre – v útočníkovi spoznal učiteľa zo Spojenej strednej školy v Poltári.

Ani táto skúsenosť ho neodradila. V rozhovore pre Denník N hovorí, že plánuje s ukrajinskou vlajkou prísť aj na ďalší z takzvaných mierových pochodov. „Je to môj spôsob vyjadrenia solidarity s napadnutou krajinou. A je to aj moja odpoveď ľuďom, ktorí u nás odmietajú demokraciu a podporujú zločinecký režim.“

Čomu sa venujete?
Som študent prvého ročníka všeobecného lekárstva v Martine.

Máte okolo seba veľa ľudí, ktorí veria prokremeľskej propagande?

Práveže nie. Moja najbližšia rodina aj moji kamaráti to majú jasne nastavené: vedia, že agresorom je Rusko, a držia palce Ukrajine.

Zapojili ste sa doteraz nejako do podpory Ukrajiny?

Keď sa konali zbierky pre utečencov, tak som prispel staršími bundami a ďalším oblečením, moji rodičia poslali aj nejaké peniaze. Okrem toho som si nechal vyrobiť nášivky „Sláva Ukrajine“, ktoré občas nosím aj na verejnosti.

Aké na ne máte reakcie?

Doteraz to boli nanajvýš nejaké nepekné pohľady na ulici alebo v posilňovni. Nič na spôsob, čo sa mi stalo teraz na tom akože mierovom pochode.

K Ukrajine máte aj nejaký osobnejší vzťah? Máte tam rodinu alebo kamarátov?

Poznám pár chalanov z Ukrajiny, s ktorými som sa zoznámil ešte pred vojnou pri hraní Counter Strike (obľúbená online strieľačka – pozn. red.). S nimi som stále v kontakte. Na Ukrajine som však nikdy nebol. Svojho času som premýšľal nad výletom do Kyjiva, ale to nakoniec padlo.

Čo bolo impulzom, že ste v piatok išli s ukrajinskou vlajkou na takzvaný mierový pochod?

Už dlhšie som chcel niečo také urobiť. Napadlo mi to ešte pred vojnou. Sledoval som rôzne kotlebovské protesty alebo protesty proti dohode s USA. Kúpil som si vlajku Ukrajiny a vlajku Európskej únie, ktorú som si chcel na takúto akciu priniesť. Príležitosť sa mi naskytla až teraz. Bol som doma v Lučenci, pretože sa nám ešte nezačal semester. No a keď som na Facebooku videl, že sa v našom meste chystá takáto akcia, bolo rozhodnuté. Zobral som si ukrajinskú vlajku a išiel som vyjadriť podporu napadnutej krajine.

Podľa zverejnených videí ste tam boli sám.

Áno. Volal som aj kamarátov, no tí prísť nemohli, učili sa na maturity a na skúšky. Tak som išiel sám.

Pochody, o ktorých hovoríme, sa prezentujú ako mierové, ale určite vám bolo jasné, že tam chodia skôr sympatizanti Ruska.

Toho som si bol vedomý. Videl som zábery z niektorých týchto pochodov. Na jednom z nich, ktorý sa konal, myslím si, že v Michalovciach, niektorí účastníci aj otvorene vyvolávali, nech žije Putin.

Takže ste asi predpokladali, ako budú na ukrajinskú vlajku reagovať.

Fyzickú konfrontáciu som nečakal, skôr len nejaké pokriky. Ja som na ten pochod išiel s tým, že sa rád s tými ľuďmi porozprávam a ukážem im, že sú tu aj ľudia, ktorí nepodporujú Rusko.

Akí ľudia tam boli?

Mohlo ich byť dvesto až tristo, väčšinou išlo o ľudí štyridsať plus a seniorov. Niektorí priviedli aj deti. Mladých veľa neprišlo, vo svojej vekovej kategórii som bol asi jediný.

Tieto pochody oficiálne organizuje združenie Spolok Archa, ktoré spoluzakladal šéfredaktor prokremeľského časopisu Zem a Vek Tibor Eliot Rostas. Bol v Lučenci niekto z tejto scény?

Boli tam nejaké skupinky s kotlebovskými vlajkami, nejakí miestni neonacisti, ale inak som žiadnu známu postavu nevidel.

Čo presne sa odohralo na námestí?

Pri príchode som si na seba dal ukrajinskú vlajku a hneď sa to začalo. Najprv zazneli iba nejaké poznámky, potom aj nadávky, jeden starší pán ma opľul. Ďalší človek začal kričať, aby som vypadol. Ďalší dvaja páni ma strkali, aby som odišiel. Ja som zakričal „Sláva Ukrajine“. To ich ešte viac vyprovokovalo, tak ma zvalili a pritlačili k zemi.

Ostatní účastníci reagovali ako?

Musím povedať, že niektorí sa ich snažili zastaviť. Niektoré staršie dámy kričali, aby prestali, jeden pán im dohováral, že toto, čo robia, predsa nie je za mier. Tak ma pustili.

Poznáte niekoho z tých, čo vás napádali?

Jeden z mužov, ktorí ma strkali, sa volá Martin Šulan – na zverejnených záberoch má sivú čiapku. Píšu o ňom aj na blogu Spoznaj tvár fašizmu, pretože má také zaujímavé tetovania, ale hlavne, že on na mňa kričal, že to ja som fašista. Hovoril mi tiež, že ak by som sa s ukrajinskou vlajkou ukázal v Detve, tak ma podrežú.

Druhým z tých mužov je Peter Bíro, stredoškolský učiteľ angličtiny z Poltára. Na videách má hnedú bundu. Pán Bíro za mnou prišiel aj po skončení pochodu, keď som sa pokúšal diskutovať s niektorými účastníkmi, a dal mi päsťou do tváre. Netrafil ma, ako chcel, takže mi veľmi neublížil.

(Denník N požiadal o vyjadrenie riaditeľa Spojenej strednej školy v Poltári Dušana Zdechovana, kde Bíro pôsobí. Riaditeľ dal najavo, že o incidente vie, ale odmietol ho komentovať s vysvetlením, že je apolitický a nezaoberá sa tým, čo robia jeho kolegovia mimo pracovného času – pokiaľ nejde o trestný čin. Na otázku, či takéto správanie považuje za vhodné u pedagóga, ktorý pracuje s mládežou, riaditeľ neodpovedal a zložil telefón. Učiteľ Bíro ponuku na vyjadrenie nevyužil – pozn. red.)

Keď som na videu videl, ako do vás strkajú, tak som si myslel, že ste potom už odišli preč. Vy ste sa však vrátili a absolvovali ste celý ten pochod. Prečo?

Od začiatku som mal za cieľ mlčky sa zúčastniť pochodu, ktorý sa tvári ako pochod za mier, pričom ja svoj postoj k mieru jasne vyjadrím ukrajinskou vlajkou. Veľmi ma nahnevalo, keď mi v tom chceli zabrániť. Takže potom, ako ma uvoľnili z toho zakľaknutia, som si zdvihol okuliare a vrátil som sa medzi účastníkov.

Nemali ste obavy, že dostanete poriadnu bitku?

Keď ma zvalili, tak sa vo mne nahromadil adrenalín a povedal som si, že to tak nenechám. Nerobím predsa nič zlé, len slobodne vyjadrujem názor, slobodne vyjadrujem solidaritu s krajinou, ktorú bombardujú. Ale určite som si uvedomoval, že sa môže stať hocičo.

Okrem tej jednej rany päsťou po skončení sa ešte niečo dialo?

Iba nejaké nadávky, že som fašista, som podplatený alebo zdegenerovaný, plus nejaké vyhrážky, že mi rozbijú okuliare. Viacerí tam však boli schopní viesť dialóg. Takže s nimi som sa zdržal ešte po skončení pochodu. Rozprával som sa asi s piatimi staršími ľuďmi. Počas toho prišiel pán Bíro a dal mi päsťou, na čo ho jedna pani odtiahla, aby prestal. Potom sme pokračovali ešte asi pätnásť minút v rozhovore.

Rozhovor s nimi mal zmysel?

Bolo to veľmi ťažké, sú veľmi presiaknutí propagandou. Nechceli mi veriť ani preukázateľné historické fakty. Keď sme sa rozprávali o vojenskej pomoci, tak som hovoril, že počas druhej svetovej vojny posielali Američania zbrane aj Sovietskemu zväzu. Na to mi povedali, že je to hoax, ktorý si pred týždňom vymyslela Markíza. Taktiež vychvaľovali život v komunistickom režime. Ja som povedal, že ten systém považujem za zločinecký, na čo som si vypočul, že som mladý a sprostý.

Záznamy z toho pochodu sa objavili na sociálnych sieťach, zdieľala ich napríklad recesistická stránka „Ovčiansky tribunál“, ktorá sleduje a potom zostriháva videostreamy z podobných akcií. Aké ste na to mali ohlasy?

Dobré. Niektorí kamaráti to zdieľali na sociálnych sieťach s tým, že som frajer. Keď som sa vrátil na internát, tak ma nejaký chalan zastavil, že či som to ja, lebo sa mu to páčilo.

Mala vaša účasť na tomto pochode zmysel?

Ja v tom zmysel vidím. Jasne sa ukázalo, že mnohí z ľudí, ktorí pochodujú údajne za mier, v skutočnosti pochodujú za Rusko. To sa, samozrejme, dalo čakať, ale aj mňa prekvapilo, akú autentickú nenávisť v nich vyvolá vlajka Ukrajiny.

Na druhej strane by som si prial, aby niečo podobné ako ja robili aj ďalší. V pondelok bol takýchto pochod v Martine a tam som už videl aj zopár ľudí s ukrajinskými vlajkami. Mňa samotného tá skúsenosť inšpirovala. Tento piatok sa jeden z týchto pochodov koná kúsok odo mňa, v Poltári. Znovu naň chcem ísť s ukrajinskou vlajkou. Tentoraz mi sľúbilo aj pár kamarátov, že sa ku mne pridajú.

Čo vás k tomu ženie? Prečo to robíte aj za cenu rizika, že vás fyzicky napadnú?

Pretože na rozdiel od Ruska stále žijeme v demokracii a ja mám právo vyjadriť podporu napadnutej krajine. Zároveň je to môj spôsob boja proti ľuďom, ktorí odmietajú demokraciu a podporujú zločinecký režim.