Slovensko je tiež unikát v tom, že pracujeme s pojmom jednorazová účinná dávka, ako keby to mal každý rovnaké. Jedna čiara kokaínu je pritom pre niekoho pomaly výlet do nemocnice, niekto tým začína rokovanie parlamentu, vraví expert na drogovú politiku Jakub Popík zo Slovenskej akadémie vied.

Máte podcast Triezva drogová politika. V popise vášho podcastu píšete, že vojna proti drogám stále trvá, hoci je dávno jasné, že drogy vyhrali. Čo znamená, že vyhrali?

Cieľom vojny proti drogám alebo teda dokumentov, ktoré rámcovali prohibičný systém na pôde OSN a z ktorých sa odvíjali trestné drogové politiky všetkých krajín západného a severného sveta, po 50-60 rokoch svoju misiu nesplnili. Neodstránili drogy zo spoločnosti. Vieme, že drogy tu sú, je ich viac druhov, sú silnejšie a v niektorých krajinách ako USA už majú svoje sociálne či kultúrne integrované miesto.

Legalizácia marihuany prebieha nielen v Amerike, ale aj v niektorých štátoch Európskej únie. V Thajsku, kde sa ešte kedysi trestalo za držbu drog aj marihuany smrťou, dnes už marihuanu kúpite legálne. Drogy teda vyhrali, nepodarilo sa naplniť cieľ a ani sa ho nepodarí naplniť. Spoločnosť bez drog neexistuje, je to utópia.

Ako vnímate rozsudok, ktorý tento týždeň padol na Okresnom súde v Trnave? Jozefa Šipoša odsúdil súd na 15 rokov väzenia a prepadnutie majetku v prospech štátu za to, že pestoval marihuanu, z ktorej vyrábal masti. Tento rozsudok ešte nie je právoplatný.

Vnímam to veľmi citlivo. Keďže sa v tejto téme pohybujem už dlhšie, musím povedať, že som trošku otupený voči tomu, aká je to absurdnosť. Musíme si pripomenúť – aká je spoločenská škodlivosť pestovania nejakej rastliny a vyrábania z nej mastičiek? Na toto sme sa vôbec nepýtali, no nezmenený systém od roku 2004, drogová politika, ktorá je takto nastavená od 60. až 70. rokov, má aj takéto obete.

Bývalý generálny tajomník OSN Kofi Annan mal takú slávnu vetu: „Drogy zničili veľa životov, ale zlé drogové politiky zničili oveľa viac.“ Toto je to, čo mi pri spomínanom prípade napadá. Pán Šipoš, jeho syn a jeho rodičia v dôchodkovom veku prídu o dom, lebo my sme neboli schopní upraviť náš zákon podľa najnovších vedeckých poznatkov a poznatkov z adiktológie, kriminológie a podobne. Stále sa riadime nejakými starými dogmami.

Rozsudok je v rámci zákona, ale či je spravodlivý, to nechám na každého posúdenie. Nemyslím si, že takto by sme sa mali v našom slovenskom systéme v 21. storočí správať.

Presne v ten istý deň iný súd, konkrétne Špecializovaný trestný súd v Banskej Bystrici, oslobodil spod obžaloby kontroverzného speváka Jaroslava Pagáča, známeho ako Reborn, ktorý bol obžalovaný pre výrobu, rozširovanie a prechovávanie extrémistických materiálov. Už zľudovelo, že skutočných zločincov by mali chytiť s marihuanou vo vrecku, aby dostali vyššie tresty, ako v skutočnosti dostávajú.

Áno, je to naozaj skoro zľudovelé a na Twitteri si slovenská bublina robí z toho srandu. Je mi to trošku nepríjemné – nerád porovnávam marihuanu a alkohol, robí to akoby taký rebríček dôstojnosti ľudí, s čím nesúhlasím. V kontexte sa však ukazuje absurdnosť zákonov. Znova sa vrátim k pojmu spoločenská škodlivosť – stále sa morálne pozeráme na to, že niekto má individuálnu škodlivosť k zdraviu. Preto sme drogy zakázali, lebo sú škodlivé na zdraví. Ale ako sú drogy, ktoré si človek dá do svojho tela, škodlivé spoločnosti?

Môžeme hovoriť o implicitných škodách na čiernom trhu, na úniku na daniach, na zaťažovaní polície, ktorá musí vyšetrovať tieto prípady, ale spoločenská škodlivosť toho, že niekto užíva drogy alebo nebodaj pestuje marihuanu, je podľa mňa oveľa menšia ako to, že sa niekto na verejnom priestranstve postaví, začne hajlovať, poprípade si krajne pravicové skupiny volá na svoje akcie. Pätnásť rokov hovoríme o hrádzi proti extrémizmu, no tak tu ju máme. Ale to, že máme moderné vedecké poznatky o drogovej politike a krajiny už dochádzajú na to, že doterajšia drogová politika zlyhala, sme si akoby neuvedomili.

Pri drogových trestných činoch sa veľmi narába s domnienkou odstrašenia. Napríklad prípad Roberta Džunka, ktorému v podmienke hrozilo 12, respektíve 15 rokov, aby tento trestný čin už nespáchal. Pán Magát a pán Kotleba, keď ich súdili, tak im hrozili rozsudky na 4 roky a 4 mesiace. V jednom prípade má takýto trest odstrašiť, v iných, v spoločensky závažnejšom správaní, nezohľadňujeme odstrašenie. Nedáva mi to zmysel.

Majú ešte niekde v Európe také prísne tresty za drogy ako na Slovensku? Aké sú európske štandardy?

Nie, my máme najtvrdšie. Druhé najbližšie k nám bolo Francúzsko, tí prijali približne pred dvoma rokmi novelu a hornú hranicu pri trestaní takýchto skutkov majú do 10 rokov. My sme ďaleko, ďaleko za Európou. Môžeme hovoriť o krajinách, ako je Bielorusko, o Filipínach, o Iráne alebo iných semidiktátorských krajinách, kde sú drogy považované za akékoľvek zlo Západu, liberalizmu a trestajú ich smrťou.

Vieme, čo Vladimír Putin povedal, keď začal svoju inváziu na Ukrajine – že sa lepšie dohodne s vojakmi ako s vládou narkomanov a nacistov v Kyjive. Aj Andrej Danko hovoril, že sa potrebujeme ísť naučiť bojovať s liberálmi a feťákmi do Budapešti. Tieto vyjadrenia mi dávajú taký moralistický, polárny pohľad, čo je dobré a čo zlé, s čím nie veľmi súhlasím.

Vlani sa novelou Trestného zákona zmiernili tresty za prechovávanie marihuany. Posun teda predsa len nastal.

Pokiaľ viem, tak išlo o novelu OĽaNO, kde do troch dávok marihuany mala byť možnosť výberu trestu – buď jedného roka väzenia, alebo jedného roka liečby. Toto však bolo iným návrhom zákona zrušené, lebo si predstavte: raz za rok si zapálite jointa, náhodou vás chytia. Ste v tom množstve do troch dávok, čiže máte na výber – buď pôjdete na rok do basy, alebo idete na liečenie. Vy však závislí nie ste, takže liečba vám nepomôže. Ísť teda za jedného jointa na rok do väzenia, aby vás to odstrašilo, aby ste si potom už nezapálili? To nedáva zmysel.

Igor Matovič pred vstupom do koalície deklaroval, že nepôjde do žiadnej koalície, ktorá bude liberalizovať drogové politiky. Politicky teda nikdy nemali záujem toto systematicky meniť. Až po tom, čo sa začala na základe medializácie drakonických trestov meniť verejná mienka, tak na to naskakovali aj ďalšie strany, ktoré o túto tému nemali dlhodobo záujem, nemali ju odborne podchytenú. To sa odrazilo aj na kvalite návrhov, nekopírovali trendy, len naskakovali na vlnu. Navyše sa to ešte aj zrušilo, takže títo ľudia teraz vyzerajú aj nekompetentne.

Teraz v parlamente prešla do druhého čítania novela Trestného zákona, ktorá počíta s nižšími trestami pre konzumentov drog. V druhom čítaní môžu poslanci predkladať pozmeňujúce návrhy – exministerka Mária Kolíková z SaS navrhuje, aby sudcovia mohli a mali prehodnotiť už aj rozhodnuté prípady drogovej trestnej činnosti súvisiacej s marihuanou podľa nových trestných sadzieb. Je to dobrý návrh?

V tomto bode je to naozaj iba návrh, uvidíme, či k pozmeňovaciemu návrhu dôjde. Len na upresnenie – za konzumáciu marihuany či drog sa u nás netrestá, to je legálne. Je to právo robiť so svojím telom aj zlé rozhodnutia, právo na telesnú integritu. U nás sa trestá držba, predaj, distribúcia či akékoľvek narábanie s drogami.

K tým spätným konaniam – momentálne je prípad na Ústavnom súde, kde sa napáda ústavnosť paragrafu 172, ktorý podali sudcovia z Okresného súdu Bratislava IV. Ak by v tomto prípade Ústavný súd rozhodol o neústavnosti, tak by sa automaticky museli otvoriť všetky konania, ktoré boli podľa tohto paragrafu súdené. Takže v určitých prípadoch by to išlo aj bez pozmeňovacieho návrhu.

V prípade Kolíkovej návrhu nerozumiem, prečo je to len za marihuanu. Je to iba politický dôvod. Ľudia naozaj nemajú byť odstupňovaní podľa škodlivosti toho, čo dávajú do svojho tela. Ľudia, ktorí len užívajú a majú pri sebe nejakú malú držbu, či už marihuany, pervitínu, extázy, alebo čohokoľvek, škodia spoločnosti v rovnakej miere a mali by mať rovnaké právo na spravodlivý súd. Súdny proces patrí všetkým týmto ľuďom, nielen tým, ktorí užívajú marihuanu. Je to teda dosť populistické riešenie.

Som zvedavý, čo prejde v tomto parlamente, lebo vidíme, v akom je chaose. Pani Kolíková predkladala niečo iné, keď bola ministerka a mala svoju veľkú, komplexnú novelu Trestného zákona. Teraz vidíme, že pani poslankyňa Kolíková už predkladá niečo iné. Držím jej palce, aby čokoľvek prešlo, aj keď mám vyššie nároky ako to, čo momentálne predkladá. Na druhej strane sa mi to zdá ako kampaň.

Je to teda podľa vás predvolebná, „ľúbivá“ téma, ako o tomto pozmeňujúcom návrhu povedal aj minister spravodlivosti Viliam Karas?

Verím tomu, že ak by chcel niekto robiť zmeny systematicky, tak by sme sa nerozprávali o tom, že iba marihuana. Rozprávali by sme sa o všetkých užívateľoch. Pani Kolíková tiež pri predstavovaní svojej novely, keď ešte bola ministerka, hovorila, že nejde dekriminalizovať a že akékoľvek prechovávanie drog musí zostať trestané. Hovorila tiež, že by sme mali oddeľovať užívateľov od dílerov na základe množstiev.

Toto sa ukázalo počas pandémie, že to nie je pravda – užívatelia si počas pandémie, počas lockdownov nakúpili viacej, aby sa na čiernom trhu, na ulici nemuseli vystavovať kontaktu s ľuďmi, aby nechytili infekciu. Nedá sa to teda podľa množstva určovať. Navyše, ako sa človek môže stať beztrestným užívateľom, keď si to predtým musí zadovážiť od dílera, mať to v držbe. Podľa slovenského práva neexistuje možnosť byť beztrestným užívateľom – nemôžete si marihuanu pestovať. Až sa tak vtipne hovorí, že sa vám droga „musí zjaviť“.

Vy tvrdíte, že reforma drogovej politiky sa dekriminalizáciou len začína. Čo má potom nasledovať?

Dekriminalizácia ako pojem, ktorý označuje odňatie týchto prípadov z trestných konaní, môže aj znamenať, že sa posunú do správnych konaní. Znamená to, že by stále boli možné tresty pri nejakých množstvách. Napríklad Tomáš Valášek (poslanec PS – pozn. red.) navrhoval, aby držba do 20 gramov, teda do 60 jednorazových dávok, bola beztrestná, takzvaná depenalizácia. Nad takéto množstvo by to bolo stále trestateľné.

Ľudia berú pojem dekriminalizácia veľmi svojsky, vidia tu polaritu s pojmom legalizácia. Legalizácia je zasa uvádzanie nejakej látky na legálny trh. Tu by som uviedol dva príklady – čokoláda a cigarety. Nie každý si môže dovoliť kúpiť cigarety, ale každý si môže kúpiť čokoládu.

Štát zasahuje do toho, v akej miere je produkt na trhu na základe toho, aký je škodlivý. Namiesto slova legalizácia tak môžeme používať aj slovo regulácia. V Česku majú teraz akčný plán znižovania rizík drog – de facto idú legalizovať marihuanu a hovoria, že je to dobré pre ochranu verejného zdravia.

Náš fokus by preto v prípade drogovej politiky nemal byť len na to, koľko a akých máme väzňov, ale na to, ako tieto politiky pôsobia na naše verejné zdravie a dobro, ktoré je pri týchto politikách merané v iných krajinách. Vieme povedať, že vysoké tresty nemali vážny dosah ani na počet užívateľov, ani na počet liečených a ani na počty predávkovaní.

Čiže vysoké tresty nemajú odstrašujúci účinok?

Nie, nič to s podobou trhu nespravilo. Trh zostal plus-mínus nezmenený. Chcel by som, aby sme sa nepozerali len na moralitu, ale aj harm reduction, čo sú politiky, ktoré v iných krajinách nahrádzajú prohibíciu, čisté zakazovanie. Harm reduction má znižovať negatívne ujmy, či už individuálne, alebo spoločenské, medicínske škody, prípadne krátkodobé či chronické škody, ekonomické škody. Teraz by sme mali riešiť, ako znížiť vplyvy drogových politík na tieto oblasti. Opäť sa vrátim k výroku Kofiho Annana – zlé drogové politiky zničili viac životov, ako drogy samotné.

Rozumiem, že ľudia majú obavy z dekriminalizácie, lebo majú dojem, že potom sa zvýši dopyt po drogách, ale to nie je dátami potvrdené. V Portugalsku v roku 2003 dekriminalizovali drogy, na chvíľku sa im zvýšila krivka užívateľov, no potom začala stabilne klesať a klesá dodnes. Okamžite sa v prvom roku dekriminalizácie zastavili počty smrteľných predávkovaní.

Ak napríklad chceme znížiť ujmu predávkovaných ľudí, tak drogu potrebujeme mať regulovanú. Potrebujeme vedieť, čo v nej je, že keď si ju človek dá, tak si bude vedieť nastaviť dávku, ktorá mu bude fungovať do takého rozmeru, do akého chce. Keď prídete na bar, nepýtate si jeden alkohol, ale pýtame si jednu 40-percentnú vodku, jedno pivo, jedno víno. Pri marihuane nepozná užívateľ, akú marihuanu si kupuje a koľko má percent.

Pre ochranu zdravia by teda bolo dobré vedieť, čo v drogách je. Pri ochrane mladých by zas bolo dobré vedieť si vypýtať občiansky preukaz. Díler si nepýta občiansky, díler si pýta peniaze. V krajinách, kde toto už pochopili, napríklad v Španielsku, fungujú coffe shopy, kde je poverená osoba, ktorá vám povie, že už by ste viac drogy užiť nemuseli, a nevpustí dnu osoby mladšie ako 18 rokov.

Ako si vysvetľujete, že na Slovensku väčšina politických strán veľmi striktne odmieta meniť drogovú politiku a viac-menej sa drží toho, čo tu platí roky?

Vysvetlil by som to napríklad na spôsobe, akým sa prestavovala novela Trestného zákona pána Karasa. Mal kolégium ministra, ktoré bolo zložené prevažne z trestných právnikov. Bol tam aj jeden akademik, pán Čentéš. V kolégiu však nebolo zastúpenie občianskej spoločnosti, neboli tam sociológovia, politológovia, ktorých sa zásadne týkajú tieto problémy. Keď budeme vnímať „drogový problém“ ako čisto trestnoprávnu vec, ako niečo, čo musíme trestať, tak sme to vôbec nepochopili.

Týka sa to totiž aj sociálnej politiky, zahraničnej, environmentálnej, týka sa to viacerých oblastí. Myslím si, že je nebezpečné, aby sme dnes len odstránili sankcie – čo by to zajtra spravilo s trhom? Pri látkach, ktoré ovplyvňujú vedomie, sa nemôžeme úplne spoliehať na to, že voľná ruka trhu ochráni spoločnosť. Štát by mal teda vhodne vstupovať do rovnice dopyt-ponuka, aby ochránil rizikové skupiny.

Keď sme v marci robili rozhovor s bývalým policajným prezidentom Jaroslavom Spišiakom o jeho vstupe do Progresívneho Slovenska a politiky, pri otázke o legalizácii marihuany sa vrátil do čias, keď políciu viedol. Zacitujem: „Zvažoval som aj takú možnosť, čo keby sme zlegalizovali všetky drogy a vyfúkli sme im biznis… Aj na také debaty som bol prístupný. Každý sa má rozhodovať sám, ale je to na dlhšie úvahy. Som otvorený akýmkoľvek riešeniam, ktoré pomôžu spoločnosti a hlavne jedincovi, lebo ten je najdôležitejší, nie masa.“ Čo vy na to?

Nechcem úplne komentovať politické vyjadrenia, ale môžem povedať, že v krajinách, ako je Veľká Británia či USA, sú veľkými hlasmi za úpravu drogových politík práve bývalí policajti, bývalí členovia DEA (Drug Enforcement Administration – pozn. red.), ktorí hovoria, že počas ich 30-ročnej kariéry policajtov v utajení sa im nepodarilo ani zaškrabnúť do drogového trhu. Na niektorých prípadoch pracovali mesiace, niekedy až roky, a kým došlo k zatknutiu, na scéne sa objavili noví hráči.

Ja si predstavujem drogový trh ako rieku. Hodíte do nej kameň a ona si obíde. Videli sme to v seriáloch, ako je Narcos alebo Breaking Bad – čierny trh má výhodu oproti legálnemu trhu. Už aj súčasný policajný prezident Hamran povedal, že ide o plytvanie policajnými zdrojmi.

Európska nezisková organizácia European Harm Association uviedla štatistiku, koľko nás stojí kriminalizácia drog. Nezapočítali tam úplne všetky ukazovatele, len denné náklady na väzenie, čo vychádzalo okolo 50 eur, čo je 15- až 18-tisíc ročne. Sociálne nástroje, ktoré využívajú v dekriminalizovanom Portugalsku a o ktorých vieme, že fungujú, stoja do tritisíc eur ročne, čiže je to šestina.

Myslím si, že policajti by sa teda mali venovať závažnejším a spoločensky škodlivejším trestným činom. V tom, čo povedal Spišiak, nevidím až taký problém, politicky to bola, samozrejme, veľká anomália oproti tomu, čo sa tu doteraz komunikovalo.

Zo sociologického hľadiska – je na legalizáciu naša spoločnosť pripravená? Lebo keď Jaroslav Spišiak toto verejne povedal, okamžite ho kritizovali politici Smeru, Hlasu, hovorili, že sa asi zbláznil a je to hanba. Akoby títo politici rátali s tým, že slovenská spoločnosť na takéto úvahy pripravená nie je.

V prvom rade poviem, že keď sa rozprávame o ľudskej dôstojnosti a ľudských právach, tak by sme to nemali dávať do ľudového hlasovania. V Česku je väčšia podpora zmeny drogových politík, ale táto iniciatíva prišla práve zhora, z úradu protidrogového koordinátora Jindřicha Vobořila. To, či je slovenská spoločnosť na takéto zmeny pripravená, môžeme hodnotiť na ukazovateľoch – verejná mienka sa mení, stúpa podpora dekriminalizácie marihuany, ale napríklad, bohužiaľ, klesá dojem, že alkohol je škodlivý a že je to droga. Ľudia už nevnímajú alkohol a cigarety ako škodlivé drogy. Slovenský spoločenský diskurz je ovplyvnený aj neznalosťou a mýtmi v politickej debate.

Neviem, čo by malo znamenať, že slovenská spoločnosť je alebo nie je pripravená na legalizáciu marihuany. Momentálne už máme CBD produkty na trhu. Áno, má to skôr negatívne dôsledky na mládež, ktorá si môže kúpiť niektoré syntetické kanabinoidy v automatoch bez občianskeho preukazu. Vieme, že toto sa stáva módou, ale to je otázka na iný prístup k mládežníckym politikám, nie k legalizácii. Mládež by nemala ani fajčiť cigarety.

Ak sa však rozprávame o administratívnom začlenení týchto vecí do slovenského systému, už vieme o ľuďoch vrátane pána Šipoša, ktorý poskytovali konopnú liečbu ľuďom vo svojom okolí. Dá sa povedať, že marihuana je už u nás doma udomácnená a že ten prechod by už nemusel byť taký drastický. Na druhej strane sa to nedá urobiť len tak od stola, to by bolo nebezpečné. Je potrebná systematická práca, len odstránenie trestných sadzieb nestačí.

Poďme teraz k prevencii. Povedali ste, že prísne tresty nezaberajú a neodrádzajú ľudí od užívania drog, tak čo považujete za správne formy prevencie?

Samozrejme, aj odstrašujúci účinok sa rátal medzi jednu z foriem prevencie. Na Slovensku do toho dávame najviac zdrojov, a ako som už povedal, tento prístup nie úplne mení trendy, počty závislých či dopyt po drogách. Viem, že sú nejaké preventívne akcie policajného zboru, kde je – myslím – jeden preventista alebo jedna preventistka na celý kraj, čo nie je skvelo pokryté. Následne sú to občianske združenia, ktoré však robia aj prácu v teréne, prácu s rizikovými klientmi, okrem iného aj lobing či odbornú prácu. Patrí im veľká vďaka za to, že to robia, lebo ešte im aj klesá podpora a zvyšuje sa stigma podobnými vyhláseniami, ako mal Igor Matovič o kondómoch a obväzoch, že by sme na to nemali dávať peniaze.

To bolo v prípade Bratislavy. Igor Matovič šíril hoax, že primátor Matúš Vallo nakúpil kondómy za desaťtisíce eur pre mestský terénny tím.

Áno, vieme aj, že Matovičove vyjadrenia neboli správne (Bratislavský magistrát vysvetlil, že za 58-tisíc eur nakúpil zdravotnícky materiál pre mestský terénny tím vrátane dezinfekcie, obväzov, striekačiek a pod. – pozn. red.). Tieto občianske združenia však pôsobia najmä na západnom Slovensku, v Bratislave, Nitre a Trnave. Na východ už takéto služby nie sú, ale drogy sa dostanú aj do Medzilaboriec, do Gelnice, do Košíc. To je chyba. Prevencia je veľmi obmedzená. Na Islande sa snažili zamerať na prevenciu užívania drog u mladých. Na Slovensku máme podobné dáta, ako mali na Islande v roku 1998 – okolo 42 percent 15-ročných sa za minulý mesiac opilo aspoň raz. Po zavedení prevenčných politík sa na Islande toto číslo zmenšilo na 12 – 13 percent.

Čo urobili?

V roku 1998, keď ste išli po Reykjavíku, tak ste mohli mladého človeka nájsť opitého na ulici, lebo nemal čo robiť. Odvtedy sa začali zavádzať postupy, že mladí po škole mohli navštevovať vedecké, atletické a ďalšie krúžky zadarmo. Mesto Reykjavík otvorilo 397 krúžkov zadarmo a 20 rokov systematicky s mládežou pracovalo. Okrem toho, že rapídne znížili počty mladých užívateľov alkoholu, cigariet a marihuany, tak Island mal aj svoj tím na majstrovstvách sveta a Európy vo futbale. My na Slovensku robíme prevenciu veľmi celoplošne, prevenciu pre rôzne skupiny treba však robiť rôzne. Mládež je jedna vec, ohrozené skupiny, zdravotníctvo druhá vec. A potom je veľká skupina ľudí, ktorí drogy užívajú a nemajú zníženú kvalitu života.

Ja si pamätám kampaň „Zober loptu, nie drogu“, takže aj na Slovensku bola takáto prevencia.

Áno, to je jeden z bizarnejších príkladov. Myslím si, že za touto kampaňou stoja ľudia od Tiposu. A to by malo hovoriť za všetko.

Je na Slovensku dostatok ľudí, ktorí sa drogovou politikou a prevenciou zaoberajú? Nie je to trochu tak, že sa nad tým zatvárajú oči, a ak sa niekto dostane do problémov s konzumáciou drog, tak ho potichu rodina pošle na liečenie?

To je veľmi zaujímavá otázka, ale nemyslím si, že je na ňu univerzálna odpoveď. Napríklad keď uvidíme človeka užívať drogy pri pentagóne a človeka, ktorý užíva drogy v SkyParku alebo v UFO na párty – inak sa pozeráme na bohatého človeka, ktorý užíva kokaín, ako na človeka zo sociálne slabšieho prostredia. Ak aj bohatý človek náhodou ide na liečenie, tak sa dokáže vrátiť do svojej funkcie a nestratiť svoj spoločenský status.

Len čo sa však pozeráme na človeka z chudobnejšieho prostredia a vidíme ho užívať drogy, tak ho pomaly posielame do plynu. Nemyslím si, že by sme mu ako spoločnosť podali pomocnú ruku. Veľmi pokrytecky vnímame, že ide o celospoločenský problém. Vo Francúzsku sa robil výskum rozdielnosti tendencií v užívaní medzi sociálne silnejšími a slabšími prostredím – zistilo sa, že v sociálne silnom prostredí síce ľudia užívajú viac, ale menej rizikovo a v sociálne slabšom prostredí menej, ale viac rizikovo.

Znamená to, že keď si ako bohatý človek môžete dovoliť kúpiť viac drog, tak sa vám môže stať, že budete tri dni „v ráži“, ale potom si vezmete tri dni voľna, porozprávate sa so svojím doktorom, viete si „ošéfovať“ riziká drog, máte na to spoločenské prostriedky. Keď si však človek pri pentagóne kúpi dva-tri gramy pervitínu, riziká sú neúmerne vyššie – takýto človek si pervitín dá, lebo môže. Potvrdzuje sa teda, že drogy nie sú taký problém ako to, kto a ako ich užíva. Nehovorím, že každému patria do ruky, ale že nie každý si vie vyhodnotiť riziká.

Slovensko je tiež unikát v tom, že pracujeme s pojmom jednorazová účinná dávka, ako keby to mal každý rovnaké. Jedna čiara kokaínu je pre niekoho pomaly výlet do nemocnice, niekto tým začína rokovanie parlamentu.

Bežná predstava je, že drogy sú problémom najmä vo väčších mestách. Je to tak? Nie je práve na vidieku pestovanie napríklad marihuany oveľa jednoduchšie a dostupnejšie?

Áno, pestovanie marihuany je také rozšírené, že už je to neodsledovateľné. Prípady pána Weizera a pána Šipoša sú špičkou ľadovca, dostali sa pred súd v dôsledku nešťastných zhôd náhod alebo že ich prípadne susedia nahlásili. Verím, že takýchto prípadov sú stovky, ale nemáme šancu to zmonitorovať.

Drogy nie sú problémom len v mestách, každému odporúčam prečítať si správy Európskeho monitorovacieho centra pre drogy a drogové závislosti. Dlho sa napríklad hovorí o tom, že Slovensko a Česko sú veľmocami sveta v pervitíne na počet obyvateľov. Bratislava a Piešťany sa v meraní odpadových vôd umiestňujú pravidelne na popredných miestach, čo sa týka dostupnosti pervitínu na počet obyvateľov. Keď si pozriete mapu laboratórií v Česku a na Slovensku, tak tá mapa vyzerá, ako keby mala kiahne, samé bodky.

Napríklad mesto Poltár má dve alebo tri zachytené laboratóriá za posledný rok. Pervitín je droga chudobných, nižšej vrstvy, ktorú si dokáže vyrobiť človek s nižším vzdelaním na základe receptu z internetu z látok, ktoré sú v lekárni dostupné. V menších mestách máme väčší problém s pervitínom ako s marihuanou, prípadne s kokaínom.

Vieme aj povedať, ktorá droga je na Slovensku najpopulárnejšia alebo najužívanejšia?

Najužívanejšou drogou je bezkonkurenčne alkohol, považuje sa za vstupnú drogu k ďalším drogám. Robili sme prepočty v prípade nikotínu – na každú osobu na Slovensku vychádza 7 cigariet na deň. Ak však hovoríme o nelegálnych drogách, tak dlhodobo je najužívanejšia marihuana – každý piaty Slovák skúsi aspoň raz za život marihuanu, 4 percentá ju skúsilo minulý rok a z toho každý desiaty každý deň.

Čo sa týka trendov, tak to sa mení. V 80. rokoch to bola extáza, začiatkom 90. rokov heroín. Do našich končín prišla extáza trošku neskôr. Začiatkom milénia sa však k nám začalo dovážať viac kokaínu, otvorením schengenských hraníc sa zvyšovala aj jeho kvalita a čistota. Od roku 2010 sa prechádzalo na legálne tabletky Xanax, bolo to obdobie mumble rap a ich kombinácia s alkoholom.

Teraz nám starosti spôsobujú dizajnérske drogy, ktoré nevieme odsledovať. Etablujú sa na trhu, sú tam dlhé mesiace, a pokým ich monitorovacie centrum zachytí, už sa dostanú k 14-ročným deťom. Potom musíme začať proces zmeny zákona o psychotropných látkach, kde ich dopíšeme na zoznam. Napríklad je teraz módne, že si ľudia objednajú legálne molekuly, ktoré sú veľmi podobné účinkom LSD, ale majú iný chemický vzorec, a tak nie sú zakázané.

Drogy teda vznikajú oveľa rýchlejšie, ako ich dokážeme v našom zákone meniť. V Česku sa s tým vyrovnávajú tak, že to nemenia v zákone, ale len vo vyhláške. To by bola aj dobrá inšpirácia pre Slovensko.

Aký je prístup policajných hliadok v uliciach k marihuane vo všeobecnosti? Má mladý človek, ktorý má pri sebe dve marihuanové cigarety dôvod na nervozitu, že ho môžu chytiť pri náhodnej razii?

Naša štátna politika je prohibičná a stále narábame do veľkej miery s odstrašujúcim účinkom. Nedávno, asi rok-dva dozadu, som bol svedkom, keď do baru v centre Bratislavy došli kukláči k mladým, 17-ročným ľuďom na raziu. Nezobrali všetkých, ktorí drogy mali, a tak ďalší týždeň mohli byť mladí s drogami v bare opäť, smolu mali len tí, ktorých v ten večer zobrali. Ako som už hovoril, aj pán Hamran v rozhovoroch povedal, že podľa neho je to plytvanie zdrojmi, keď má polícia naháňať len obyčajných užívateľov.

Vieme tiež, že v Bratislave, keď policajt vidí človeka s cigaretou marihuany, tak ho vyzve, aby to odhodil, prípadne nepovie nič. Už niekoľkokrát som bol svedkom takýchto situácií, je to bežné. Keď však ideme do menších miest, kde je policajnej práce menej a policajt potrebuje zvýšiť svoje ohodnotenie, tak bude riešiť každého jedného človeka, lebo mu to zákon umožňuje. Ak nájde človeka s jedným vreckom, tak už ho môže dať do predbežného zadržania a riešiť. Sú teda aj rozdiely v tom, aký trest vám hrozí, keď vás chytia v Bratislave a keď napríklad v Gelnici. Závisí to teda od policajta.

Na ministerstve spravodlivosti som sa stretol s úradníkmi, ktorí hovoria, že je úplná hlúposť trestať užívajúcich ľudí, nefunguje to a zaberá to kapacity štátu a ešte je to aj moralistické a oslabuje to pohľad spoločnosti na policajta. V politickej debate však naskakujeme na nenávistnú nôtu, že potrebujeme trestať. Polícia sa tak dostáva do pozície vykonávateľov zákona. Ich komunikácia na sociálnej sieti je však rozporuplná. Vidíme tam pomaly každú fotku zhabanej marihuany a ľudia ich za to vysmievajú, že to teda ochránili ulice, na čo polícia reaguje, že len vykonávajú zákon. Nezávidím im túto pozíciu.

Jakub Popík
Študoval na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave odbor európske štúdiá a popri tom absolvoval bakalársky stupeň štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Následne vyštudoval magisterský program v Inter-Univerzitnom Centre v Benátkach, kde získal titulu E.MA – európsky magister ľudských práv a demokratizácie. Pôsobí na Sociologickom ústave Slovenskej akadémie vied.