V Banskobystrickom a Prešovskom kraji klesla cena dvojizbového bytu aj o 40-tisíc, v Bratislave len o 20-tisíc, hovorí šéf realitky

Ceny nehnuteľností klesli medziročne o desatinu, najviac išli dole ceny v Banskobystrickom a Prešovskom kraji. Cena dvojizbového bytu tam klesla zhruba zo 180-tisíc eur na 140-tisíc eur, hovorí Jan Hrubý, riaditeľ realitnej kancelárie Re/Max pre Česko a Slovensko. V Bratislave sa ceny bytov znížili menej, ale aj tam dvojizbové byty za rok zlacneli zhruba o 20-tisíc eur.

Platí to pre staršie byty, ktoré sú jadrom biznisu Re/Maxu. Developerov, ktorí ovládajú trh s novými bytmi, by však Hrubý nepodozrieval, že majú privysoké marže, z ktorých nechcú cúvnuť.

Developeri majú podľa neho menší priestor hýbať s cenou ako niekto, kto vlastní byt kupovaný pred 10 alebo 15 rokmi. A tiež treba brať do úvahy ceny pozemkov, tie sú napríklad v Bratislave niekedy ešte vyššie ako v Prahe, hovorí Hrubý.

reklama
Vraví tiež, že historicky sme žili v tom, že je normálne si kúpiť byt v Prahe a v Bratislave, ale nie je to celkom tak. Napríklad v Paríži alebo Londýne si bežne zarábajúci človek byt nekúpi.

V rozhovore vysvetľuje aj:

prečo makléri zvyknú nástojiť na tom, že chcú predávať nehnuteľnosť exkluzívne iba oni;
koľko stojí byt v Prahe oproti Bratislave a prečo je vo Varšave bývanie lacnejšie;
o koľko rástli ceny nájmov v slovenskej a českej metropole.
Zmenšil sa realitný biznis, odkedy sú drahšie hypotéky?

Sledujeme určitú paralelu s Českom, pretože vývoj hypotekárneho trhu je na Slovensku veľmi podobný, aj keď nie taký dramatický, ako bol v Česku. V Česku začali úroky na hypotéky rásť približne sedem až osem mesiacov skôr ako na Slovensku. Úroky tam rýchlo stúpli na asi 7 percent. Na Slovensku bol nárast pomalší, úroky sú nad 4 percentami. To ovplyvnilo dopyt po hypotékach. Ku koncu minulého roka a následne prakticky celý prvý polrok sme zaznamenávali určitý pokles biznisu a je to vidno na výsledkoch. Počty predaných nehnuteľností v rámci slovenského Re/Maxu, ktorý má asi päťpercentný podiel na trhu, klesol zhruba o 10 percent.

Hovoríte o znížení počtu predaja bytov a domov. Čo sa týka hodnoty biznisu, je ten pokles väčší či menší?

Je podobný. K poklesu však nedošlo, hneď ako začali rásť úrokové sadzby. V Česku začal klesať zhruba päť mesiacov po prvom výraznejšom náraste. Na Slovensku je to podobné. Keď si zoberieme predaje za posledných dvanásť mesiacov, ceny nehnuteľností sú zhruba o 10 percent nižšie ako pred rokom.

Aký ďalší vývoj cien bytov predpokladáte?

Myslím si, že sa dá očakávať ďalší pokles. Pre ďalší vývoj cien je zásadné, koľko hotovosti držia slovenské domácnosti. Boli sme prekvapení, keď sme zistili, že ľudia sú ochotní kupovať nehnuteľnosti aj za hotovosť. Pred zvyšovaním úrokových sadzieb sa v Česku predávalo 80 percent nehnuteľností na hypotéky. Po roku a pol je ten pomer úplne opačný.

Ako sa zmenili ceny bytov
Ľudia si spočítali, že je výhodnejšie si nezobrať hypotéku?

Presne tak. U nás tým motívom, prečo si ľudia začali kupovať nehnuteľnosti za hotovosť, bola najmä vysoká inflácia. V Česku atakovala 18 percent a veľa ľudí došlo k záveru, že uloženie peňazí do nehnuteľnosti je tým najlepším riešením.

Začali sa viac za hotovosť kupovať investičné byty?

To neviem posúdiť. Ale podľa informácií od našich maklérov ľudia v čase, keď sú vysoké úroky, neinvestujú do kúpy druhej, tretej nehnuteľnosti tak výrazne, ako v čase nižších úrokov. Vysoký úrok výrazne predlžuje dobu, keď sa investícia vráti. Takže nie je to tak, že by sme teraz zaznamenali masívny útok investorov, ktorí cítia, že ceny klesajú. Ale sú aj takí, ktorí hľadajú príležitosti, pretože sú momenty, keď sa niekto dostane do situácie, že musí predať nehnuteľnosť, lebo ho príliš zaťažuje nárast mesačnej splátky hypotéky.

Čiže sú bežné prípady, že ľudia musia predať nehnuteľnosť?

Vzhľadom na to, že banky sú pri úveroch dlhodobo obozretné a podmienky pre získanie hypotéky sú historicky nastavené veľmi prísne, tak je toto riziko nízke. Navyše mnohí si v čase lacných hypoték zafixovali nízky úrok na päť alebo desať rokov. Dá sa predpokladať, a veríme tomu, že keď sa väčšine ľudí skončí fixácia, sadzby budú nižšie.

Aké zmeny ste vypozorovali na slovenskom trhu?

Zásadné je to, že sa znížil dopyt. Ľudia zrazu už nekupovali nehnuteľnosti vo veľkom ako v čase nízkych sadzieb. Logicky s tým začali v niektorých regiónoch klesať ceny nehnuteľností. Najväčší pokles bol v Banskobystrickom a Prešovskom kraji. Cena dvojizbového bytu tam klesla zhruba zo 180-tisíc eur na 140-tisíc eur. Ale ceny klesli naprieč celým Slovenskom. V Bratislave sa znížili menej, ale aj tam dvojizbové byty za rok zlacneli zhruba o 20-tisíc eur.

To sú staré byty?

Áno, naším segmentom sú byty sekundárneho trhu. Podľa našich informácií sa v Bratislave od začiatku roka predalo 250 nových bytov, čo nie je veľa. Pre developerov je situácia zložitejšia, pretože nemajú možnosť pracovať s cenou tak flexibilne ako niekto, kto vlastní byt, ktorý kupoval pred 10 alebo 15 rokmi.

Nie je to skôr o tom, že nechcú pustiť ceny nižšie? Ceny nových bytov sú veľmi vysoké.

Máte pravdu, že ceny nehnuteľností sú vysoké, obzvlášť v Bratislave a Prahe. Cena za štvorcový meter v novostavbe v Bratislave je 6 000 eur, čo je úplne mimo priemerného platu. Keď sa pozriete na rebríček dostupnosti bývania, Česko aj Slovensko sú úplne na chvoste. Mnohí developeri nás oslovujú a prosia, aby sme im v tejto ťažkej dobe pomohli predať byty. Ale brzdí ich najviac čas výstavby. Človek vidí hotový developerský projekt, ale v Česku trvá 8 rokov od momentu, keď ste schopní zrealizovať developerský projekt, až kým začnete predávať kľúče. Na Slovensku to trvá podobne dlho. Som presvedčený, že keby mali vo svojich maržiach priestor ceny znížiť, tak to urobia. Nikto nechce ísť do straty, pretože keď staviate byty za nejakú cenu, tak viete, že pod nejakú hranicu nemôžete ísť.

Prečo ale novostavba v Bratislave stojí 300-tisíc eur a niekde v menšej obci menej ako polovicu?

Rozdiel je vo vstupných nákladoch. Keď budete kupovať pozemok v Martine a keď ho budete kupovať v Bratislave, veľmi ľahko sa dostanete na 4-násobok, možno 6-násobok ceny. A tak je to aj v Prahe. Máme tu akoby dva trhy, jedným je hlavné mesto a druhým zvyšok republiky. Historicky sme žili v tom, že je normálne si kúpiť byt v Prahe a v Bratislave, ale nie je to celkom tak. V Paríži, Londýne, Hongkongu alebo trebárs New Yorku je nemysliteľné, aby si tam bežne zarábajúci človek mohol kúpiť byt.

Čiže developerov skôr odmietate, lebo neviete byty za tie ceny predať?

My sa tomu v princípe nebránime. Ale keď vidíme, že je veľká odchýlka medzi pravdepodobnou predajnou cenou a skreslenou predstavou predávajúceho, koľko by za to mohol dostať, bola by chyba, keby maklér na to naskočil.

Musíte teraz predávajúcich presviedčať, aby zlacnili, ak chcú predať byt?

Kým kedysi trval predaj nehnuteľnosti napríklad sto dní, dnes sú to skoro štyri mesiace. Takže áno, maklér teraz musí vhodným spôsobom vysvetľovať klientovi, aké sú možné scenáre vývoja ceny jeho nehnuteľnosti. Ale trvalo možno aj pol roka, než predávajúci pochopili, že mentalita vysokých cien sa končí a že ak chcú predať, tak to musia rešpektovať a zlacniť. Alebo odložiť svoje rozhodnutie o predaji aj o niekoľko rokov.

Klientov aj odhovárate od predaja?

Predávajúcich sa vždy pýtame, prečo chcú nehnuteľnosť predať, či musia, akú majú motiváciu a očakávania. Výsledok niekedy je, že oni to ani nepotrebujú predať a radšej počkajú.

Keď sa na to ale pozerám historicky, tak nikdy prepad netrval dlhšie než dva roky, to platí všeobecne. Český a slovenský trh je ešte špecifický tým, že obdobia prepadov sú kratšie, ale výraznejšie než tie následné postupné nárasty. Takže je to vždy o individuálnych potrebách konkrétneho klienta.

Prečo makléri žiadajú exkluzivitu
Predávate nehnuteľnosti iba tým klientom, ktorí vám dajú na predaj exkluzivitu?

Áno, v princípe požadujeme exkluzivitu na ponuku nehnuteľnosti. Sú určité výnimky, ktoré sa týkajú developerských projektov, pretože tí chcú mať otvorené dvere aj pre iné predajné kanály.

Ak by som od vás chcela, aby ste predali môj starší byt, ale odmietnem exkluzitivu, tak vy odmietnete mňa?

Pravdepodobne áno. Ale to sa nestáva, pretože exkluzitiva je pre predávajúceho dobrá. Ak chce predať byt, tak potrebuje istotu, že maklér urobí všetko pre to, aby pre vás získal najlepšiu možnú cenu a zasiahol čo najširšie pole kupujúcich. Ak to zadáte trom-štyrom maklérom, začnú bojovať o to, kto to predá, a začnú sa hrať s cenou. Ďalšia vec je, že ak maklér riskuje, že vo finále iba vynaloží úsilie a predaj zrealizuje niekto iný, tak sa môže menej snažiť. Pri exkluzivite máte istotu, že maklér vynaloží všetko marketingové úsilie na to, aby vašu nehnuteľnosť predal čo najlepšie.

Ak s vami podpíše klient exkluzivitu, ale aj tak dá svoju nehnuteľnosť do ponuky aj ďalším, čo urobíte?

Takú zmluvu vypovieme, ale posledné, čo chceme mať, sú spory s klientmi. Nespomínam si, že by sme pre to niekoho sankcionovali. Makléri vždy poctivo vysvetľujú klientom, prečo je exkluzivita výhodná aj pre nich.

Máte centrálne stanovené fixné provízie pre maklérov?

Máme odporúčanú výšku provízie, ale trh má svoje špecifiká, čo sa týka lokalít, biznisov, takže toto rešpektujeme. Nemáme napríklad stanovené, že provízia je 5 percent a všade. Ak ide napríklad o nehnuteľnosť za dva milióny eur, tak 5 percent je asi trochu veľa. Alebo je rozdiel, ak ide o staršiu nehnuteľnosť za trebárs 10-tisíc eur mimo Bratislavy a o byt v Bratislave za 270-tisíc eur. Logicky je percento provízie vyššie pri lacnejších nehnuteľnostiach, ale všetko to závisí napríklad aj od prácnosti. Ak maklér na predaji nejakej nehnuteľnosti musí pracovať trištvrte roka, tak potom je adekvátna vyššia odmena. Táto fragmentácia aj po regiónoch je na slovenskom trhu výrazne väčšia než v Česku.

Prečo biznis s nájmami rástol o štvrtinu
Pozorujete nárast na trhu prenájmov ako dôsledok toho, že ľudia odkladajú kúpu nehnuteľnosti?

Keď porovnám prvých desať mesiacov tohto a minulého roka, je tam nárast o 26 percent v počte realizovaných biznisov. Dá sa predpokladať, že jedným z dôvodov je to, že si menej ľudí môže dovoliť hypotéku. Ale časťou vysvetlenia môže byť aj situácia na Ukrajine, čo spôsobilo, že dopyt po nájmoch je naozaj extrémny. K tomu prirátajte, že sa skončil covid, pracujúci ľudia a študenti sa začali vracať do miest.

Kam sa pohli ceny nájmov?

V Prahe sa nájmy pred covidom v roku 2020 pohybovali v priemere okolo 11 eur za meter štvorcový, v roku 2022 sa vyšplhali na 13 eur a v tomto roku dosahujú až 16 eur za meter štvorcový. V Bratislave sa pred dvoma rokmi pohybovala priemerná cena nájmu okolo 11 eur za meter štvorcový a teraz dosahuje v priemere 13 až 14 eur.

Ako sa budú teraz vyvíjať úroky na hypotékach?

To by sme aj my radi vedeli. Závisí to od ekonomickej situácie alebo od dôvery v ekonomiku. Napríklad v Česku teraz vidíme, že tá dôvera je nízka a ľudia veľmi šetria.

Teraz prišiel šok v podobe vysokých úrokov, bývanie sa logicky stalo menej dostupné a rastie dopyt po nájomnom bývaní. A to opäť dáva priestor na to, aby ceny začali rásť.

Ako dlho to bude trvať?

Bude to trvať dovtedy, kým sa ľudia z nájmov nerozhodnú kúpiť si vlastné bývanie, a to sa stane, keď im to začne dávať ekonomický zmysel, teda pri určitom pomere priemernej mzdy a cien nehnuteľností.

Naša vláda bude dotovať hypotéky, na ktoré medzičasom vzrástli úroky. Má to potenciál rozhýbať trh? Možno sa ľudia začnú viac spoliehať, že aj menej uvážené rozhodnutia o kúpe im neskôr niekto zadotuje.

Neviem úplne posúdiť psychiku slovenského občana po voľbách, teda neviem, aká je dôvera miestnych v ekonomiku, vládu či jej programové vyhlásenie. Som však presvedčený, že politici by mali hlavne hľadať cesty, ako bývanie celkovo podporovať, zjednodušiť konania, nastaviť systémové pravidlá, ktoré budú znamenať menšie daňové zaťaženie pre mladé rodiny. Mali by podporovať výstavbu projektov, ktoré by mohli poskytnúť bývanie takýmto rodinám. Skôr by som videl priestor v minimalizácii byrokracie napríklad pri zlepšovaní možností podmienok pre získanie financovania toho bývania, v zjednodušení procesov pri vybavovaní povolení pre developerov a podobne. Nápady o nejakých vlastných zásahoch, ako je štátna výstavba, sú skôr kontraproduktívne.

Ale pozícia kupujúceho sa aktuálne zlepšila.

Jednoznačne. Kým začali rásť úrokové sadzby, hovorili sme o trhu predávajúceho. Kto chcel predať nehnuteľnosť, urobila sa prakticky aukcia, a kto ponúkol najviac, ten kupoval. Dnes je to úplne naopak. Ten, kto predáva, väčšinou potrebuje naozaj šikovného makléra, ktorý mu dokáže priviesť kupujúcich a ešte je ten kupujúci väčšinou v pozícii, keď vyjednáva o predajnej cene. Ale opäť, toto platí všeobecne. Stále sú nehnuteľnosti, pri ktorých to funguje rovnako ako v časoch s jednopercentnými úrokmi.

Aký je rozdiel medzi inzerovanou a konečnou predajnou cenou?

Rozdiel medzi inzerovanými cenami a konečnými predajnými cenami bol v Česku pred rokom pri niektorých, predovšetkým starších panelových bytoch maximálne 5 percent – to, samozrejme, záležalo na lokalite. Drahšie lokality typu Praha pokojne nižší alebo žiadny rozdiel. Momentálne sa však dostávame k rozdielu až 10 percent. Dôvodom boli predovšetkým vysoké očakávania predávajúcich z predchádzajúcich rokov, keď ceny nehnuteľností raketovo rástli a predalo sa takmer všetko. Po dramatickom zvýšení úrokov z hypoték sa znížil dopyt a trvalo približne pol roka, než si predávajúci uvedomili, že trh sa premenil, a pokiaľ chceli predať, museli ísť s cenou dole.

Ako je to s rodinnými domami ? Ich ceny padali a v posledných kvartáloch sa už stabilizovali?

Najstabilnejšiu cenu majú vždy pozemky a ceny pozemkov v niektorých lokalitách dokonca ešte rástli. Napríklad v Bratislave sú extra drahé, sú vyššie aj v porovnaní s Prahou, pretože je ich skrátka málo. Ale naspäť k domom. Prepad cien sa týka hlavne starých domov so staršími technológiami. Pri domoch, ktoré majú nízku energetickú záťaž, teda majú moderné technológie, ceny v niektorých prípadoch aj rástli. Okrem toho, že ľudia si viac všímajú energetickú náročnosť budov, pri starších domoch musia rátať aj s nákladmi na ich prerábku. A ceny stavebnín išli hore.

Pozemky v Bratislave sú drahšie ako v Prahe?

Môže sa to medzi jednotlivými ulicami líšiť, ale je pravda, že v exkluzívnych lokalitách je Bratislava naozaj drahá.

Ako sa cenou líšia samotné byty?

V Prahe sú trochu drahšie, tam to vychádza okolo 6-tisíc eur za meter štvorcový v priemere, v Bratislave je to 5- až 5,5-tisíca eur.

Pozemky v Bratislave sú síce drahšie, ale ceny stavebných materiálov rastú všade rovnako. Nie sú predsa len novostavby v Bratislave nadhodnotené, pretože developeri si ich radšej nechajú, než aby mali siahnuť na svoju maržu?

Pozemkov je málo. Praha len ťaží z toho, že je násobne väčšia ako Bratislava, inak by cenový rozdiel mohol byť ešte vyšší. Ale v Prahe je aj vyššia koncentrácia zahraničného kapitálu. V tomto smere je dobrým príkladom Poľsko. Tam pred piatimi-šiestimi rokmi zmenili stavebný zákon a zrýchlili výstavbu. Vo Varšave sa odvtedy postavilo asi päťkrát viac bytov ako v Prahe. A za ceny, ktoré boli minimálne o tretinu nižšie.

Jan Hrubý
Je riaditeľom realitnej kancelárie Re/Max Česko a od mája aj Slovensko. Celosvetová sieť funguje na princípe takzvanej franšízy, to znamená, že záujemcovia môžu podnikať pod touto značkou a platia za to poplatky. Majiteľ licencie pre Česko David Krajný na jar odkúpil od svojho partnera Richarda Churého 40-percentný podiel licencie na Slovensku a dnes drží v oboch krajinách 100 percent v realitnej spoločnosti. Hrubý predtým 13 rokov pôsobil v McDonald’s, kde sa neskôr stal prevádzkovým riaditeľom so zodpovednosťou za obchod na Slovensku. Nasledujúcich šesť rokov pôsobil v holdingu Marionnaud, kde mal posledné tri roky ako generálny riaditeľ priamu zodpovednosť za obchodné aktivity koncernu v strednej Európe.

Bol október 2012 a ako redaktorka denníka SME som pripravovala článok o tom, že vtedajší premiér Robert Fico začal bývať v superluxusnom byte v komplexe Bonaparte blízko Bratislavského hradu. Išlo o byt na najvyššom poschodí, ktorý mal 377 štvorcových metrov, len terasa mala 101,5 štvorcového metra.

Byt vlastnil Ladislav Bašternák a Fico vyhlásil, že si ho od neho prenajíma za 2650 eur mesačne plus 200 eur záloha za energie.

Bolo to celé veľmi podozrivé, ale v tých časoch sme ešte nevedeli, kto presne je Ladislav Bašternák a z čoho si postavil vilu pod Slavínom alebo kúpil Bugatti Veyron.

Podozrivé bolo hlavne to, že si Fico nehnuteľnosť nekúpil, ale si ju prenajímal. V tom čase bolo oveľa výhodnejšie splácať hypotéku a časom sa stať vlastníkom nehnuteľnosti. Fico ako premiér zarábal v čistom približne 3600 eur mesačne a ako podpredseda Národnej rady v ten rok do apríla zarobil 9401 eur v čistom. Na nájom vtedy dával väčšiu časť svojho platu a v podstate by to znamenalo, že by si už nič iné nemohol kúpiť a ledva by našetril na dovolenku.

Na úrad vlády si ma vtedy zavolal Ficov riaditeľ tlačového oddelenia Erik Tomáš a snažil sa mi vysvetliť, že všetko je čisté a transparentné. Ukázal nájomnú zmluvu s Bašternákom a potom daňové priznanie za posledný rok Ficovej vtedajšej manželky Svetlany, ktorá je právnička.

Zároveň ma požiadal, aby som nezverejňovala presnú sumu, ktorú Ficová zarobila, ale iba informáciu, že jej mesačný príjem je o niečo vyšší ako Ficov. Z celého stretnutia bolo zrejmé, že Ficovi aj Tomášovi záleží na tom, aby nebolo možné tvrdiť, že Ficovci užívajú majetok, na ktorý si nemohli legálne zarobiť.

Pamätám si, že som ešte chcela, aby ukázali prevody, ako Fico naozaj platí nájom, a aj aby povedali, ako presne Ficová zarobila takú sumu, ale to na úrade vlády odmietli.

Otázky, prečo si Fico niečo nekúpi, ale takto draho prenajíma, premiér odbíjal tým, že toto je len dočasné riešenie, že to má preto, aby tam mohol prijímať návštevy, a že v skutočnosti si hľadá niečo iné, napríklad dom v okolí Bratislavy.

O štyri roky neskôr
V marci 2016 sme Ficovu rozprávku o transparentnosti rozbili na kúsky, keď sme zverejnili text o tom, ako polícia a špeciálna prokuratúra odmietli vyšetrovať vážne daňové podvody Ladislava Bašternáka. Ten si na základe falošných údajov vypýtal od štátu vratky DPH za milióny eur a otázka, či naozaj Fico uhrádza mesačný nájom, sa stala ešte naliehavejšou. Už na ňu však nikto z dotknutých nemal záujem odpovedať.

Bašternákov prípad sa nakoniec vďaka médiám dostal pred súd, on bol odsúdený a byt prepadol štátu. Fico sa musel vysťahovať, a to tak, že vytrhal aj luxusnú dlažbu, ktorú tam, zrejme za svoje, dal položiť.

Z Fica sa stal bezdomovec, hovorilo sa, že býva v Hiltone, ktorý vlastnili Jozef Brhel a Juraj Široký a kde ho aj viackrát odfotografovali. Alebo v luxusnom kaštieli vo Vinosadoch, kde sa zase objavovali ľudia z okolia Miroslava Výboha. Keď médiá Fica odfotili, ako vychádza z kaštieľa, tvrdil, že si bol len zaplávať a umožnili mu to „priatelia“.

Na všetky otázky, prečo využíva majetok, na ktorý si nemohol zarobiť, odpovedal podráždene alebo štýlom, že hodinky má od manželky.

Rezidencia Sokolská
Stále hovoríme o dnes už takmer 60-ročnom politikovi, ktorý celý život pracoval vo vysokých verejných funkciách, a tomu zodpovedá aj jeho príjem.

Pokiaľ ide o manželku, jej príjem Fico stratil. Už niekoľko rokov je jeho oficiálnou partnerkou Katarína Szalayová, ktorá sa zatiaľ živila len ako čakateľka na prokuratúre a neskôr ako koncipientka v advokátskej kancelárii.

Aj tá užívala majetok, na ktorý si nemohla legálne sama zarobiť, napríklad Volkswagen Arteon v hodnote približne 50-tisíc eur. Szalayová ako čakateľka zarábala oficiálne zhruba 600 eur mesačne a generálnej prokuratúre povedala, že ide o auto jej mamy. Tá však robila opatrovateľku v Rakúsku a takéto auto si mohla dovoliť len veľmi ťažko. Na prokuratúre to ďalej neskúmali, ale Szalayová z nej napokon aj tak musela odísť, keď klamala o tom, že bola práceneschopná, ale v skutočnosti bola na dovolenke.

V roku 2021 médiá informovali, že sa Fico z Hiltona presťahoval do luxusnej novostavby na Sokolskej ulici v bratislavskom Starom Meste. Mala menšiu rozlohu, ale stále veľkú terasu. Cenu bytu vtedy odhadovali na 600-tisíc, dnes už aj na milión eur. Išlo o byt, ktorý vlastnil člen Smeru Dušan Muňko, ktorého rodina má úspešný biznis a aj zákazky od štátu.

Fico to najprv nechcel komentovať a hovoril: „Kde bývam, do toho vás celkom nič nie je. Do toho vás to je vtedy, ak budete mať informáciu, že som si kúpil byt, na ktorý nemám, alebo ak platím nejaký nájom, na ktorý nemám.“

Napokon sa k tomu vyjadril až Muňko vo februári 2021 pre denník SME: „Novinári stále písali, že Fico hľadal prenájom. Hľadali sme prenájom. Hneď ako sme mali niekoho a sa dozvedel, že ide o Fica, tak nikto to nechcel realizovať, tak som sa mu byt rozhodol prenajať ja.”

Tvrdil, že byt prenajíma za viac ako tisíc a menej ako dvetisíc eur, ale „je to súkromná záležitosť“. Za takú to už vtedy považoval aj ešte v roku 2012 transparentný Fico. Na otázky novinárov o byte odpovedal len: “Že sa nehanbite!” A ukončil tlačovú besedu.

Už sa na nič nehrá
Tento týždeň Hospodárske noviny informovali, že Fico sa už stal oficiálnym vlastníkom bytu na Sokolskej. Z katastra nehnuteľností vyplýva, že na liste vlastníctva nie je žiadna ťarcha, a teda ho Fico kúpil od Muňka bez hypotéky. Celý život si niečo prenajímal, mal len príjem od štátu, a zrazu má státisíce eur na luxusný byt? Kde na to zobral? Kto mu požičal?


Luxusný strešný byt, ktorý kúpil Robert Fico od Dušana Muňka (vľavo hore). Foto N – Miro Kern
Hospodárske noviny informovali, že Fico ako poslanec za minulý rok zarobil približne 39-tisíc eur a zhruba rovnakú sumu ako advokát. Nie je zrejmé, či mu klienti platili za tlačové besedy alebo im aj reálne poskytoval nejaké služby. Za posledných 5 rokov zarobil 272-tisíc. Predtým zarobil zhruba 30- až 40-tisíc eur ročne. Na takýto byt bez hypotéky jednoducho sám nemá.

Fico neodpovedal, ako nehnuteľnosť financoval, ani Hospodárskym novinám, ani Markíze, ktorá o tom v piatok urobila reportáž. Pochopil, že jeho voličom je to úplne jedno. Voľby zobral ako ich súhlas, že už nemusí hrať tú podľa neho trápnu hru na transparentnosť.

V štandardnej demokracii politici vedia, že ak im príjmy nesedia s výdavkami, skončili. Fico vie, že na Slovensku nie.

A momentálne vie aj to, že už sa tým nikto nebude oficiálne zaoberať. Ak by sa aj chcel, časom skončí mimo službu alebo rovno zrušia úrad, na ktorom pracuje.

Tie otázky sú však namieste a nemali by sme ich prestať klásť, hoci na úrade vlády sa už ani nesnažia nič vysvetliť.

Úrokové sadzby termínovaných vkladov sú už zrejme na vrchole a tento rok ich môžu banky postupne znižovať. Európska centrálna banka (ECB) by mala uvoľňovať základné úrokové sadzby a to sa prenesie aj na vklady. Pre špeciálnu bankovú daň však môžu na Slovensku sadzby termínovaných vkladov klesnúť ešte výraznejšie.

„Predpokladáme, že obdobie uťahovania menovej politiky je na konci, k prvému zníženiu sadzieb ECB by mohlo dôjsť koncom druhého štvrťroka,“ hovorí analytik Slovenskej sporiteľne Marián Kočiš. Banky však podľa neho môžu pri vkladových produktoch pre klientov zareagovať aj skôr.

[ Skúsení editori Denníka E každý deň vyberajú najdôležitejšie informácie pre podnikanie a investovanie. Objednajte si ranný Ekonomický newsfilter. Vždy ráno o 7:00 sa za menej ako 5 minút dozviete všetko podstatné. Aktivujte jedným klikom sem. ]
Finančné trhy už uvoľňovanie menovej politiky do cien zarátali, no banky to ešte na klientov nepreniesli. Väčšina menila sadzby na jeseň, hoci odvtedy klesli ceny dlhších peňazí zhruba o 0,7 percentného bodu.

reklama
Na Slovensku navyše treba počítať s ešte jedným extra vplyvom. „Neúmerné dodatočné daňové zaťaženie bankového sektora bude mať na vývoj úročenia vkladov aj úverov tiež vplyv,“ hovorí Kočiš.

Prvá malá zmena
Prvou veľkou bankou, ktorá tento rok už urobila zatiaľ kozmetický posun úrokovej sadzby nadol, je ČSOB pri trojročných vkladoch. Sadzbu znížila o štvrť percentného bodu na 2,5 percenta. Neznamená to, že začína určovať klesajúci trend. Len sa úročením dorovnala na úroveň iných veľkých bánk, ktoré predtým prevyšovala.

Pre ďalšie smerovanie sadzieb termínovaných vkladov bude dôležité, ako ich budú meniť veľké banky, ktoré majú vkladov dostatok a nie sú pod veľkým tlakom. Zatiaľ ešte držia sadzby, ktoré nastavili vlani na jeseň, keď sa už javilo, že ECB uzavrela cyklus zvyšovania úrokových sadzieb.

Klienti hľadajúci výhodný termínovaný účet tak majú pred sebou presne neurčený čas, po ktorom bude atraktivita sadzieb klesať. Zaujímavejšie úročenie môžu nájsť v menších bankách, ktoré potrebujú vklady viac. Alebo stavajú na vyššie sadzby preto, lebo vyššie úročenie považujú za súčasť nákladov na získanie klienta, ktorého potom môžu presvedčiť napríklad aj na investovanie do podnikových dlhopisov. Tak je to napríklad v J&T banke či Privatbanke.


Výnimočne vysoká ponuka
Aktuálne pozornosť pri termínovaných vkladoch púta reklama Prima banky na termínovaný vklad za 4,2 percenta ročne, čo je na trhu najvyššia sadzba. Chýbajú v nej však dôležité informácie. Týka sa len „akciového“ produktu – vkladu aspoň 25-tisíc eur na 9 mesiacov s povinnosťou mať v banke aj osobný účet. Celých 4,2 percenta pritom banka klientovi nestihne vyplatiť, keďže ide o kratší produkt ako jeden rok.

Prima banka v minulosti dostala od NBS zákaz používať reklamu na sporenie s úrokom 5 %, lebo v reklame nepriznávala ďalšie podmienky, ako je nevyhnutné otvorenie osobného účtu či dĺžka sporenia a výška vkladu. To podľa regulátora „znemožňovalo priemernému spotrebiteľovi vykonať informované rozhodnutie o obchodnej transakcii“. Banka s rozhodnutím nesúhlasila, no rešpektovala ho a reklamu stiahla.

NBS sa k aktuálnej kampani Prima banky vyjadruje len s tým, že v rámci spotrebiteľského dohľadu monitoruje všetky reklamné kampane dohliadaných subjektov. „V zmysle zákona však musíme dodržiavať mlčanlivosť vo vzťahu k priebehu a výsledkom šetrenia,“ hovorí NBS.


Screenshot z reklamy Prima banky
Ľudia presúvajú peniaze
Ľudia na Slovensku presunili na termínované vklady od predminulého leta, keď sadzby začali stúpať, už viac ako 2,5 miliardy eur. Vracajú ich tam rýchlejšie, ako ich vyberali v rokoch, keď bolo úročenie termínovaných vkladov veľmi nízke. No i tak majú na týchto vkladoch málo peňazí, väčšinu nechávajú na bežných účtoch, kde nezarábajú nič.

Pred desiatimi rokmi mali na termínovaných vkladoch v bankách viac ako polovicu svojich peňazí a termínované vklady presúvali z banky do banky podľa toho, kto ponúkal viac. Teraz majú na nich len štvrtinu peňazí. Pritom po desiatich rokoch majú na bežných účtoch trojnásobne viac prostriedkov, no na termínovaných vkladoch ani toľko čo vtedy.

Bežné účty by mali slúžiť hlavne na bežné mesačné míňanie z výplaty, prípadne na krátkodobú rezervu. Banky ich neúročia práve preto, že peniaze sú stále k dispozícii.

Úspory nad rámec pohotovostných rezerv by sa mali investovať alebo aspoň presunúť na termínované vklady. Tam aj bez investičného rizika dokážu zarobiť dve-tri percentá. Nepokryje to síce ani infláciu, no pre tých, čo investovať nechcú, to je výhodnejšie ako bezriziková alternatíva na bežnom účte za nulu.

Banky vkladmi financujú väčšinu úverového biznisu, nezáujem ľudí o lepšie úročenie prostriedkov na účtoch im preto pomáha zvyšovať čisté úrokové príjmy a zisky.

Riaditeľa Univerzitnej nemocnice v Martine Ivana Kocana odvolala ministerka Zuzana Dolinková z Hlasu zo dňa na deň. Kocan viedol nemocnicu od februára tohto roka, keď vyhral výberové konanie.

V rozhovore hovorí:

ako prebiehalo odvolanie,
v akom stave je nemocnica a prečo môže mať vo februári problém s vyplatením miezd,
ako hodnotí ministerku Dolinkovú,
či mu dala dôvod, pre ktorý v nemocnici skončil,
či je riziko pre stavbu nemocnice z plánu obnovy, keď sa vymení riaditeľ.
Kedy ste sa dozvedeli, že končíte na poste riaditeľa?

reklama
Dozvedel som sa to minulý týždeň v utorok. V pondelok mi volala sekretárka generálneho tajomníka služobného úradu, či môžem prísť na druhý deň na 9.30 do Bratislavy. V utorok som prišiel a generálny tajomník služobného úradu ma odvolal.

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Nepovedali vám dopredu, že vás idú odvolať?

Nie.

Bola pritom aj ministerka zdravotníctva Zuzana Dolinková (Hlas)?

Nebola. Bol tam generálny tajomník služobného úradu pán Belák a pán Brdarský z ministerstva zdravotníctva.

Čo vám k odvolaniu povedali, ako to prebiehalo?

Povedali mi, že mi ďakujú za moju pracovnú činnosť na pozícii riaditeľa a že nebudú chodiť okolo horúcej kaše, lebo vieme, ako to chodí, a že ma pani ministerka odvolala.

Aký dôvod ste mali v odvolávacom dekréte?

Tam bola len citácia vyhlášky, že ministerka môže odvolať štatutára bez udania dôvodu.

Ako dlho stretnutie trvalo?

Desať minút. Nebolo o čom diskutovať, pani ministerka to v ten deň ráno podpísala a pán Belák bol len poslom správ. Nemalo zmysel s ním o tom diskutovať.

Koľkokrát ste sa stretli s ministerkou?

Osobne som sa s pani ministerkou stretol a rozprával niekoľkokrát. Naposledy sme mali oficiálne rokovanie 15. decembra. Opýtal som sa jej otvorene, či ma odvolá alebo nie, a povedala niečo v zmysle, že sa uvidí.

Mala nejaké výhrady k vašej práci?

Nie.

Na tlačovej besede ministerka povedala, že cieľom výmeny riaditeľa je, aby sa „projektový tím nemocnice zobudil“. Tvrdí, že posledné dva či tri roky bolo vidieť stagnáciu a výmena na poste riaditeľa to má podľa nej naštartovať. Ako to vnímate? Povedala vám to na stretnutí?

Nie. Na ministerstve je len pár ľudí, ktorí majú takú mieru detailu, aby vedeli, v akej fáze je projekt a aké sú v ňom problémy. S ministerkou sme sa v novembri stretli a podrobne sme ju informovali o aktuálnych problémoch v projekte, ktoré treba riešiť spoločne. To nevyrieši riaditeľ nemocnice ani projektový tím. Musí sa to riešiť v spolupráci s ministerstvom zdravotníctva. Preto mi to príde absolútne absurdné.

Nehovorila vám ministerka, čo by ste mali zmeniť, aby sa projekt rozbehol, aby bola s vami spokojná?

Nie.

Ako vnímate vaše odvolanie?

Vnímam to ako veľkú neférovosť a krivdu, ale život ide ďalej. Zobral som si teraz týždeň voľno, potrebujem to spracovať. Nemocnicu veľmi dobre poznám, pracujem v nej 20 rokov, od roku 2013 som primárom, od 2017 som zástupca medicínskeho riaditeľa. Riešil som internistické disciplíny a počas covidu som urobil svoju robotu a nemocnica prežila pandémiu. Vnímam to ako ťažkú krivdu a podobne to podľa mňa vnímajú aj zamestnanci. Mnohí mi vyjadrujú dôveru. Vnímam to ako urážku človeka, ktorý v slovenskom zdravotníctve slušne pracuje.

Mrzelo vás, že ministerka nebola pri vašom odvolaní, že o tom s vami nehovorila osobne?

To už je irelevantné. Asi by nič nezmenilo, ak by mi to povedala ona. Nečakal som, že budem riaditeľom doživotne. Som pneumológ a vrátil som sa ako primár na svoje oddelenie. Bude to podľa mňa na škodu nemocnice. To nie je len o projekte novej nemocnice, ale aj o bežnej prevádzke. V rámci projektu novej nemocnice to nie je len o stavbe, ale aj o transformácii nemocnice na medicínske procesy a digitalizáciu 21. storočia.

Na projekte pracujem od roku 2018 a nie je jednoduché postaviť novú nemocnicu, to nie je tunel. Je to živý organizmus, ktorý musí fungovať, a vy musíte ľudí a procesy pripraviť na prechod do nového organizmu.


Lekár Ivan Kocan. Foto N – Tomáš Hrivňák
Ako vnímate pôsobenie ministerky Zuzany Dolinkovej?

Pochádza z ambulantného prostredia, ten možno pozná, ale pri veľkých štátnych nemocniciach je to inak. Všetky sú pred krachom. Spoločnosť BFF má poskupované pohľadávky v obrovskom objeme. Od 1. januára prišlo k navýšeniu miezd, vo februári budú mať viaceré nemocnice problém vyplatiť platy zamestnancom. Dodávatelia nechcú dodávať, lebo im nemocnice dlžia veľa peňazí, a nie je tu žiadna vízia ďalšieho oddlženia.

Nebol to predtým taký problém, ale úroky stúpli a pre dodávateľov je teraz drahé požičiavať si, aby dotovali nemocnice. Bude veľmi silný tlak, aby nemocnice platili, lebo im nebudú dodávať napríklad lieky. Ako bez toho budú fungovať? Vo februári a marci to bude treba vyriešiť. Ak sa to nevyrieši, neviem si predstaviť, ako budú nemocnice fungovať. Budú skôr nefungovať.

BFF Central Europe
Ide o medzinárodnú finančnú spoločnosť, ktorá sa zameriava aj na skupovanie dlhov nemocníc.
Vlastní dlhy viacerých veľkých nemocníc na Slovensku.
Je najväčším veriteľom voči zdravotníckym zariadeniam.
Spravidla sa nezapája do oddlžovania, lebo pri ňom štát požaduje odpustenie úrokov z omeškania či penálov.
Konateľ spoločnosti je Marek Duban, bývalý šéf siete nemocníc Penty Svet zdravia.
Vo februári môže mať Univerzitná nemocnica v Martine problém vyplatiť mzdy?

Áno.

Martin patrí medzi najviac zadlžené nemocnice. Koľko z dlhov BFF kúpilo?

Máme nejakých 12 miliónov dlhu u BFF. Splátka je na 4,5 milióna, mesačné splátky máme 240-tisíc a asi osem miliónov nie je doriešených, to rastie už len úrokmi. S BFF sme o probléme rokovali a rozhodnutie ministerstva bolo, aby pohľadávky potvrdil súd. Ale tak rastie úrok. V septembri bežali nejaké snahy o riešenia, ale stroskotalo to kvôli voľbám. O tomto probléme sme hovorili s ministerstvom v decembri, ale neposunulo sa to. To, čo sa deje v Prešove, sa bude diať aj inde.

To bude pre nového riaditeľa najväčšia výzva, aby našiel peniaze na mzdy?

Mzdy a aby udržal prevádzku. Dodávatelia vám musia predať lieky, nebudú vás úverovať donekonečna. To bude veľká výzva.

Prečo majú nemocnice také vysoké dlhy. Prečo ani martinská nemocnica neplatila Sociálnej poisťovni, za energie či iným dodávateľom?

Platby z poisťovní sú nastavené zle. Môžeme sa baviť, či je starostlivosť poskytovaná efektívne. Ale štátne nemocnice nepracujú podľa mňa neefektívne, nemáme veľké možnosti šetriť. Zákon vám hovorí, koľko máte zamestnávať ľudí a koľko im máte platiť, štátna nemocnica to musí dodržať. Súkromní poskytovatelia to obchádzajú, ale my nie. Druhá vec je, že keď dodávatelia vedia, že veľké nemocnice neplatia, tak im to predávajú omnoho drahšie. Keď dávate 90 percent z príjmov z poisťovní na mzdy, nedá sa to udržať.

Nedostali ste na platy viac peňazí?

Z poisťovní máme dostať viac, ale nepokryje to náklady, ktoré na to máme.

Aké sú najväčšie výzvy pre riaditeľa?

Udržanie projektu novej nemocnice v chode, dodržanie termínov. To je vysoko rizikové, stačí málo, aby to nefungovalo. A potom udržanie prevádzky v plnej miere, lebo dnes to nie je len o peniazoch, ale aj o personále.

Prečítajte si
Primár z Martina, kde obmedzujú onkologické operácie: Máme viac pacientov ako v druhej vlne. Sú agresívnejší, majú načítané hlúposti z internetu
Máte už niektoré oddelenia zatvorené pre nedostatok, najmä sestier?

Máme. Od covidu máme zavreté jedno pľúcne oddelenie. V decembri sme museli redukovať fungovanie na jednej z interných kliník. Psychiatria má zatvorenú tretinu oddelenia od nového roku. To spôsobili odchody sestier. Boli to plánované odchody – materské alebo aj predčasný dôchodok, ktorý výrazne zamával fungovaním oddelení. Takto krehká prevádzka je na viacerých klinikách a oddeleniach. Je to závislé od sestier. Tretia výzva budú peniaze – bez toho, aby štátne nemocnice systémovo riešil štát, to nie je udržateľné. A to nie je problém len v Martine, ale vo všetkých veľkých nemocniciach.

Štátne nemocnice sú pred kolapsom? Ako budú vyzerať o pol roka, ak nepríde k veľkej zmene?

Bude menej oddelení, ale politici to budú kamuflovať, že je všetko v poriadku.

Poznáte sa s novým riaditeľom?

Nie, prvýkrát som ho stretol vo štvrtok ráno. Teda dva dni po mojom odvolaní, lebo v stredu som mal plánovanú dovolenku, ktorú som si nezrušil.

Nový riaditeľ prichádza z Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku, pôsobil aj v Martine, ale bolo to pred viac ako 20 rokmi. Aký bude mať na chod nemocnice vplyv, že ju bude viesť niekto, kto ju nepozná?

Musí sa obklopiť spolupracovníkmi, ktorí nemocnicu poznajú a vedia, ako funguje. Ale takých ľudí spočítam na prstoch jednej ruky. Nemocnica je kolos. Je to piata najväčšia nemocnica na Slovensku, má takmer 2600 zamestnancov a myslieť si, že riadiť ju je jednoduché, bez toho, aby som tých ľudí poznal, je naivné. Už len zabezpečiť, aby vôbec fungovala a ľudia neodišli znechutení zo všetkého preč, bude výzva.

Avizujú vám kolegovia, že chcú odísť?

Zatiaľ nie. Ľudia čakajú, čo bude. Prevádzka nemocnice je veľmi krehká. Keď sú ľudia znechutení, nie je pre nich problém odísť inam a nájsť si prácu aj v tom istom meste. A môže to viesť ku kolapsu nemocnice.

Odvolali vás zo dňa na deň, prebehlo nejaké odovzdávanie agendy?

Oficiálne odovzdanie agendy nie. Je jej veľmi veľa. Pánovi riaditeľovi som povedal, ktoré sú najdôležitejšie veci, kde horí čas. Stretli sme sa na desať či 15 minút, povedal som mu, čo treba riešiť najskôr pri novej nemocnici. Bežné veci – do toho sa bude musieť dostať a bude mu to trvať mesiace.

Nepožiadal vás o pomoc?

Požiadal, ale momentálne nevidím cestu, ako by som s ním spolupracoval.

Prečo?

Keď vás niekto zo dňa na deň odvolá, tak len tak neodovzdáte vášmu zástupcovi vedomosti, ktoré ste si roky zbierali.

Ponúkol vám, že môžete byť zástupcom, alebo nejakú inú funkciu?

Nie. Pýtal sa ma, ako si predstavujem ďalšiu spoluprácu, a povedal som mu, že jedine tak, že ja budem primár a on riaditeľ. Z mojej strany tam je veľmi veľa negatívnych emócií. Mám tú nemocnicu rád, som Martinčan a bude ma veľmi mrzieť, ak bude nemocnica upadať.

Je chyba, že ministerka menovala človeka mimo nemocnice?

Za mňa to chyba je, ale ukáže to asi až čas. V projekte je milión vecí, ktoré treba riešiť. Bez dostatočných vedomostí o projekte si neviem predstaviť, ako bude niekto prijímať rázne rozhodnutia. Výmena kľúčových ľudí v projekte je veľké riziko.


Ivan Kocan. Foto N – Tomáš Hrivňák
Ostali ste pracovať ako primár pľúcneho oddelenia, neuvažovali ste o odchode z nemocnice?

Teraz nie. Na klinike pracujem dlho, ľudia si ma tam vážia. Mnohí z nich mi povedali, že to odvolanie bude na niečo dobré, lebo budem viac na klinike a budem s nimi opäť robiť. Bolo to od nich milé. Zatiaľ ostanem, vrátim sa k pneumológii a chod nemocnice už riešiť nebudem. Takto to vidím teraz a nehovorím, že sa v budúcnosti nerozhodnem inak.

Vyhrali ste výberové konanie, od 15. februára 2023 ste sa stali riaditeľom, mali ste byť vo funkcii päť rokov. Vnímali ste sa ako politický nominant?

Nie. Výberové konanie sa začalo ešte za ministra Lengvarského. V komisii boli zástupcovia ministerstva zdravotníctva a náš predseda odborov. Bol som jediný uchádzač. Predložil som svoj projekt a víziu nemocnice, kde som popísal množstvo malých vecí, ktoré sme naštartovali aj robili. Nemal som vo vízii, že za pol roka či rok zmeníte nemocnicu alebo z nej spravíte subjekt, ktorý sa nebude zadlžovať. To je ilúzia, ktorú nedosiahnete bez zmeny systému.

Transformáciu na novú nemocnicu neurobíte zo dňa na deň, musíte to robiť postupne, krok po kroku, aby to zamestnanci vnímali ako pozitívnu zmenu. Lebo ľudia sa prirodzene zmene bránia. Na tom som aj mesiace pracoval.

Nový riaditeľ Peter Durný je poverený riadením len dočasne, musí prejsť výberovým konaním. Prihlásite sa aj vy?

Nie. Keď má podporu ministerky, načo by som sa prihlasoval? Za tejto pani ministerky nevidím dôvod sa prihlasovať.

Ak by sa vedenie ministerstva zmenilo, tak by ste to zvážili?

Vtedy áno. Nehovorím, že sa už nikdy neprihlásim, ale momentálne to vnímam ako veľmi nefér a krivdu, keď sa niekoľko rokov snažíte, ste vo funkcii 11 mesiacov a potom vás niekto odvolá. Pripadá mi kontraproduktívne, aby som sa prihlásil. Nekontinuita a nekompetentnosť v zdravotníctve sa prejavuje tak, že systém sa rozkladá ďalej.

Nový riaditeľ Durný povedal, že bude potrebovať nejaký čas, aby sa zorientoval. Martinská nemocnica je špecifická, lebo stavba novej nemocnice má termíny nastavené veľmi natesno. Môže to ohroziť projekt?

Pri termínoch to vnímam ako hrozbu. Pri chode nemocnice to tiež z dlhodobého hľadiska vnímam ako problém. Čas ukáže, či budem mať pravdu. Nemocnica – to je ako riadiť ropný tanker. Zmena trvá týždne a mesiace. Na to musíte poznať ľudí a prostredie, aby sa nejaká zmena vôbec dala presadiť, ale len tak udržiavať sa to dá bez toho, aby si to laik všimol.

Čo sa vám za 11 mesiacov vo funkcii podarilo?

Predstavil som zamestnancom plán transformácie nemocnice, aby mali ideu, že nová nemocnica prinesie niečo iné ako to, v čom pracujú teraz. Stretol som sa takmer so všetkými pracoviskami. Pri administratíve sme výrazne rozbehli digitalizáciu viacerých procesov, od digitálneho pripomienkovania zmlúv po implementáciu systémov a delegovanie úloh cez online programy.

Urobili sme audit ambulancií, aby sme zvýšili efektivitu. Niektoré veci pokračujú, keďže som nevedel, že vo funkcii skončím. Napríklad tento týždeň sa má dokončiť nová stránka intranetu. Nie je to jedna prelomová vec, vďaka ktorej som dokázal za 11 mesiacov úplne zmeniť nemocnicu, ale je to viacero menších vecí, ktoré zlepšili jej chod.

V nemocnici pracujete viac ako dvadsať rokov, prečo ste sa vlani prihlásili za riaditeľa?

Myslím si, že som dobrý manažér. Od roku 2013 som bol primárom pľúcnej kliniky a podarilo sa nám ju posunúť na špičku na Slovensku, ak nie v Európe. Ako zástupca medicínskeho riaditeľa som videl, aké veci nemocnicu trápia, a chcel som to riešiť. Niektoré veci sa nedali riešiť z tejto pozície, preto som to chcel skúsiť.

Nechal som si aj iných ľudí z vedenia, lebo som ich poznal a vedel som, čo od nich čakať – v dobrom aj zlom. Samozrejme, robil som to v dobrej viere, že sa mi podarí transformovať nemocnicu a doviesť ju k novej nemocnici. Mal som víziu a tú som chcel zrealizovať a na to potrebujete čas, máte problém to stihnúť za päť rokov.

Koľko riaditeľov ste v nemocnici zažili?

Od roku 2014 bol riaditeľom pán Krkoška, on tam bol osem rokov. Predtým asi traja.

Aké výhody malo to, že bol riaditeľom osem rokov?

Kontinuita je veľmi dôležitá, lebo veci nezlepšíte za pár mesiacov. Za pána Krkošku sa nám v medicíne podarilo posunúť veľa vecí. Mal tím ľudí, medzi nimi aj mňa, ktorí boli ochotní pracovať, a počúval ich. Aj preto sme dobre zvládli covid. Neviem, ako bude kontinuita procesov vyzerať teraz.

Ivan Kocan (45)
Bol riaditeľom Univerzitnej nemocnice v Martine. Predtým pôsobil ako zástupca prednostu Kliniky pneumológie a ftizeológie Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine a vedúcim odboru liečebno-preventívnej starostlivosti Univerzitnej nemocnice Martin.

Krajský súd v Prešove rozsudok potvrdil.

PREŠOV. „Väčšina vyšetrovaní leteckých nešťastí sa končí záverom o chybe pilota. Pilotovi to už neuškodí, keďže je mŕtvy, ale pomôže to ochrániť iných. Konkrétne prevádzkovateľa lietadla. Pretože ak by sa preukázalo, že nešlo o chybu pilota, padli by vina aj zodpovednosť za škodu na prevádzkovateľa.“

Tieto slová vyriekol v stredu pred Krajským súdom v Prešove pri vyslovovaní konečného návrhu advokát Peter Kubina.

Pilotom, ktorý prežil a ktorého obhajoval, bol Peter Bubeliny.
Okresný súd v Prešove ho 30. mája 2022 uznal vinným z prečinu všeobecného ohrozenia a odsúdil ho na trojročnú podmienku a trojročný zákaz pilotovania.

Obžalovaný sa vtedy na mieste odvolal.

Prípad opäť pred súdom
Krajský súd v Prešove rozhodoval v stredu o jeho odvolaní.

„Prokuratúra je toho názoru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je zákonný, dôvodný, spravodlivý a zároveň náležitým spôsobom odôvodnený,“ vyhlásil prokurátor, ktorý žiadal odvolanie zamietnuť.

Zástupcovia poškodených návrhy nepredložili.

Obhajoba navrhla pôvodný rozsudok zrušiť a obžalovaného oslobodiť.

Senát odvolacieho súdu na čele s Petrom Tobiášom sa priklonil k návrhu prokuratúry a odvolanie zamietol.

Pôvodný rozsudok okresného súdu tak nadobudol právoplatnosť.

Sudca: Rozhodli fakty
„Veľmi nerád počúvam takéto vyjadrenie. Okresný súd i krajský súd rozhodujú na základe faktov,“ uviedol sudca po vynesení rozsudku na margo toho, že je vraj pri dokazovaní „problém“, že pilot prežil.

Súd teda právoplatne rozhodol, že vinný je pilot Bubeliny a nie prevádzkovateľ lietadla, teda ministerstvo vnútra.

Odsúdený bol na podmienečný trest a zákaz činnosti.

Skutku sa mal dopustiť z „nevedomej nedbanlivosti“.

Proti uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Advokát Kubina konštatoval, že klientovi navrhne využiť mimoriadne dovolanie.

Bubeliny sa po skončení procesu k jeho výsledkom vyjadriť nechcel s tým, že je to preňho ťažké a nepamätá sa na to.

Letecké nešťastie
K tragédii došlo počas záchranárskeho nácviku 10. mája 2017 na letisku v Prešove.

Po páde vrtuľníka Bell 429 s nosidlami zahynuli dvaja hasiči - riaditeľ Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Prešove, podplukovník Radoslav Lacko a veliteľ družstva, nadporučík Peter Toďor.

Ďalší dvaja členovia posádky vrátane pilota boli ťažko zranení.

Čo presvedčilo súd
Krajský súd v stredu na verejnom zasadnutí v konaní o odvolaní pre prečin všeobecného ohrozenia odvolanie obžalovaného zamietol.

Poukázal na to, že išlo o mimoriadne tragickú situáciu.

„Dôležité bolo preukázanie, čo bolo príčinou tejto nehody. Od začiatku sa riešila príčina, nie hľadanie vinníka,“ povedal sudca.

Zopakoval, že urobili obhliadku miesta činu, čierne skrinky poslali do Prahy a do Texasu, pád riešila komisia zložená z odborníkov a vypracovaný bol aj znalecký posudok.

„Znalec nemôže robiť právne závery vo veci,“ povedal sudca na margo znaleckého posudku docenta Dušana Neštráka.

Reagoval tak na slová obhajcu Kubinu, ktorý konštatoval: „Znalec pri výsluchu k znaleckému posudku bez akýchkoľvek pochybností potvrdil, že ak by bol použitý vhodný typ nosidiel, let by prebehol inak. A čo je podstatné, bez nehody.“

Sudca poukázal na to, že „aj keď prvostupňový súd pripustil nevhodnosť nosidiel, nemožno ich hodnotiť ako jedinú príčinu vzniku tragédie“.

Znalec podľa jeho slov označil neadekvátnu manipuláciu s pákou riadenia.

„Okrem nevhodného typu záchranných nosidiel, ktoré znalec dal na predposledné miesto, je tu rad ďalších pochybení pilota,“ uviedol predseda senátu.

Poukázal tiež na výpoveď svedka, ktorý bol druhým preživším členom posádky.

Letecký operátor Marián Mikulec opisoval spoločnú komunikáciu pred osudným manévrom.

Krajský súd dospel k záveru, že séria miniporušení ako celok mala nešťastne za následok to, čo sa udialo.

„Podmienečný trest možno považovať za dostatočný, správny a účinný,“ uzavrel predseda senátu.

Poškodených odkázal, podobne ako prvostupňový súd, s náhradou škody na civilný proces.

Náhradu škody požadovalo ministerstvo vnútra.

Obhajoba poukazuje na nosidlá
Podľa obhajoby bol skutkový stav preukázaný správne, ale boli z neho vyvodené nesprávne závery.

„Bolo preukázané, že inkriminovaný let bol prvým a zároveň posledným letom konkrétneho typu vrtuľníka s konkrétnym typom nosidiel,“ povedal obhajca Kubina a zopakoval, že na vrtuľník boli pripevnené nevhodné nosidlá, ktoré ovplyvnili jeho let.

Pritom jeho klient nevedel o tom, že nosidlá s helikoptérou nie sú kompatibilné.

Nepomohlo by podľa advokáta ani zapnutie núdzového režimu pri lete, lebo podľa simulácií by sa aj tak stroj zrútil, len inak.

Problém, v úvodzovkách, nastal podľa Kubinu preto, lebo pilot prežil: „Preto je potrebné zodpovednosť za škodu hodiť naňho, aby sa jej prevádzkovateľ zbavil. Myslím, že to nie je ani zákonné, ani spravodlivé.“

Prokurátor: Nemám žiadne pochybnosti
Naopak, za zákonný a spravodlivý považuje rozsudok krajský prokurátor: „Dokazovanie zodpovedalo všetky otázky potrebné pre posúdenie viny či neviny.“

Podľa neho boli „v dobe nehody dodržané všetky technické podmienky a parametre pre vykonanie letu“.

Vyhodnotené dôkazy nenechali podľa obžaloby priestor na pochybnosti.

„Samotná nehoda bola spôsobená nesprávnou technikou pilotáže lietadla,“ konštatoval prokurátor.

Obhajoba poukazovala na to, že ak by boli nosidlá v poriadku, lietalo by sa s nimi ďalej, stačilo by vymeniť pilota.

Podľa prokurátora je logické, že neskôr vrtuľník nelietal s takýmito nosidlami, považuje to za jedno z opatrení po tragédii.

Začal ako 16-ročný a ručne nahadzoval inzeráty. Dubec vedel, na čo staviť
Zakladateľovi Azetu sa podarilo takmer všetko, na čo siahol.

Začiatkom roka 2001 sa na pracovnom portáli Profesia objavil inzerát. Firma Etechnologies hľadá programátora internetových stránok a služieb: „Uprednostňujeme ľudí so skúsenosťami v tejto oblasti, no ozvať sa môžu všetci. Nástup: ihneď.“

Ako kontaktná osoba je uvedený Milan Dubec. V tom čase mal len 20 rokov a v biznise je v podstate neznámou postavou.

Tento inzerát je najstaršou dohľadateľnou zmienkou s jeho menom. V nasledujúcich dvoch desaťročiach hviezda Milana Dubca strmo stúpla až na vrchol slovenského mediálneho prostredia.


Milan Dubec (zdroj: Hej, Ty!)
Biznisový príbeh Milana Dubca opisujeme v ďalšej časti seriálu Magnáti.
Namiesto prihlášky na vysokú riešil investora
V slovenskom biznise nájdete len málo podnikateľov, ktorí sa vypracovali medzi najvplyvnejších Slovákov bez kontroverzných skratiek či „náhodného“ zásahu zhora. Milan Dubec je jedným z nich.

Svoj osud spojil s internetom ako 16-ročný, keď študoval na strednej škole. „Internet bol pre mňa prázdny. V prvom rade mi chýbala možnosť zistiť, že tam nie som jediný. Prvá myšlienka bola vytvoriť miesto, kde sa ľudia budú môcť zoznamovať,“ spomínal pre magazín Stratégie.

Už v roku 1997 tak vznikla Zoznamka. „Vtedy na internete taká služba nebola. Bol tam český Seznam, na ktorom sa dalo pozerať, aké iné stránky na internete sú, ale chýbalo miesto, kde sa dalo stretnúť s inými ľuďmi,“ vysvetľoval neskôr v rozhovore pre Týždeň.


Článok nájdete v januárovom vydaní magazínu INDEXU. Výhodne si ho predplaťte! (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)
Zoznamka nebola spočiatku žiadne sofistikované riešenie. „Vtedy fungovala tak, že mi ľudia e-mailom posielali inzeráty a ja som ich nahadzoval na web. Na druhý deň ich mali zverejnené,“ spomínal pre Nový Čas s tým, že denne mu prišlo 10 až 15 inzerátov, ktoré si pozrelo pol stovky používateľov.

Prelom v Dubcovej kariére priniesol rok 1999, keď spustil chatovaciu platformu Pokec, ktorá sa čoskoro zaradila medzi najrýchlejšie rastúce webové stránky na slovenskom internete.

Úspech pokecu postavil mladého podnikateľa pred dôležité rozhodnutie. Ak chcel rásť, musel investovať do nového hardvéru, keďže ten pôvodný už nestíhal: „Potreboval som zaplatiť servery. No a jeden známy z Pokecu ma spojil so spoločnosťou Asset, ktorá tam videla príležitosť a do firmy investovala.“

Do podnikania sa pustil naplno, a tak kým jeho spolužiaci vypĺňali prihlášky na vysokú školu, Milan Dubec sa ako 19-ročný postavil na čelo spoločnosti eTechnologies, prevádzkovateľa portálu, ktorý nazval Azet.sk.

Silnou stránkou jeho investora podľa neho bolo, že Asset sa o Azet aktívne zaujímal: „Určite by to inak dopadlo, keby sme dostali do vienka 30 miliónov ako niektorí naši konkurenti a rozflákali ich.“


Milan Dubec na archívnej snímke z roku 2009. (zdroj: SME - Pavol Funtál)
Jednotka na trhu a noví akcionári
Azet postupne rozširoval portfólio webových služieb. Napríklad v roku 2005 ako prvý na Slovensku spustil bezplatné e-mailové schránky s kapacitou nad 100 megabajtov.

Okrem toho, ku katalógu webových stránok pridal magazíny. „Rozhodli sme sa, že bude celkom výhodné ísť do portálu, pretože demografia hovorila o tom, že 60 percent našich používateľov sú dospelí ľudia, ktorí pracujú a produkt portálu, vyhľadávača či katalógu firiem bude pre nich zaujímavý,“ vysvetľoval Dubec pre Stratégie.

Vďaka novým projektom Azet rýchlo rástol a v roku 2007 sa začali objavovať správy, že v niektorých dňoch je úspešnejší ako dovtedajší líder trhu Zoznam.sk. V polovici marca 2007 Azet ako prvý slovenský web prekonal hranicu 300-tisíc unikátnych návštevníkov za deň.

Stabilnou jednotkou slovenského internetu sa Azet stal až o niečo neskôr. V októbri 2008 zaznamenal vyše 1,37 milióna reálnych používateľov. „Pred desiatimi rokmi na Azet.sk prišlo za deň sto ľudí, v roku 2000 necelých desaťtisíc ľudí, až sme sa dostali na dnešné čísla, keď k nám denne prichádza zhruba každý desiaty Slovák,“ pochvaľoval si Dubec.

V tom čase už mal Azet nové akcionárske zloženie. V októbri 2007 polovičný podiel vo firme získali Roman Dzamko a Karol Gogolák. Roman Dzamko v Azete pracoval ako obchodný riaditeľ, Karol Gogolák mal za sebou manažérske pôsobenie v telekomunikačnom operátorovi T-Mobile.


Milan Dubec. (zdroj: Archív Sme - Gabriel Kuchta)
Americkí konkurenti
V druhej polovici prvého desaťročia nového milénia začali na Slovensko prenikať zahraničné internetové platformy. Azet reagoval zlepšovaním svojich webov a tým, že vytváral obdobné služby, napríklad jeho VideoAlbumy boli akousi slovenskou verziou YouTubu.

„Naša výhoda je, že máme silnú komunitu. Používatelia k nám chodia aj preto, že chatujú, majú u nás e-mailové schránky, nájdu spravodajstvo, máme silný katalóg firiem a popritom môžu využiť aj vyhľadávanie. Google je dobrý na vyhľadávanie na stránkach, ale máš tam problém nájsť niečo, keď zadáš napríklad zámočník v Žiline. Keď hľadáš konkrétnu činnosť, konkrétneho človeka,“ hovoril Dubec v roku 2007 pre Žilinský večerník.

„Používateľ u nás v Katalógu nájde, podobne ako v Zlatých stránkach to, čo potrebuje. V googli by to hľadal na sto stránkach, u nás to má jednoduchšie,“ presviedčal.

Azet sa pripravoval aj na príchod sociálnej siete Facebook, ktorá bola veľkou hrozbou najmä pre jeho Pokec.

„Chceme, aby používatelia, ktorí nevedia robiť internetové stránky, mohli mať svoju prezentáciu na internete. Dávame im priestor vyjadriť sa prostredníctvom svojich profilov, ktoré slúžia ako ich osobné stránky,“ uviedol Dubec v septembri 2008.

O pol roka neskôr v rozhovore pre Stratégie presviedčal, že rast Facebooku na Slovensku nespôsobuje pokles Pokecu. „Tieto dve služby sa navzájom nevylučujú. Na Facebooku je zaregistrovaných okolo 200-tisíc Slovákov, na Pokeci je každý mesiac 1,1 milióna ľudí a zaregistrovaných je 2,2 milióna,“ hovoril.

Fakt je, že Azetu pomáhala mediálna kampaň „Všetci sú na Pokeci“, aj možno aj úprava loga jeho služby, ktoré sa po novom podobalo práve na Facebook.

„Budem sa tváriť, že mi niečo Facebook ukradol, keď oni päť rokov po nás vymysleli profily, albumy, fotku v profile? Jedni sa tvária, že ich kopírujeme, ale ak by sme fungovali na tej istej logike, Facebook je vlastne naša zlepšená kópia,“ tvrdil v júli 2009 pre Hospodárske noviny.


Pokec je doteraz kľúčovou službou skupiny webov Azet.
Spojenie s majiteľom Nového Času
Facebook však napokon Pokec vcelku rýchlo predbehol a zrejme aj nástup konkurencie zo zahraničia sa podpísal pod to, že v závere roka 2010 sa opäť menili majitelia Azetu.

Väčšinový, 70-percentný podiel získala spoločnosť Ringier Axel Springer Media, vtedajší vlastník denníka Nový Čas. Výška transakcie zverejnená nebola.

„Spoločným cieľom je pokračovať v expanzii nášho online biznisu a v posilňovaní pozície Azetu na trhu. To nás presvedčilo a tešíme sa na ďalšie roky spolupráce,“ uviedol Milan Dubec pri oznámení akvizície.

Ringier v rámci nej získal popri Pokeci celú reťaz webov, ktorú Azet vybudoval nákupmi či vlastnými projektmi ako Aktuality, Diva, Šport.sk, Najmama, Cestovanie, Živé či Mobilmánia.

Firma rástla vlastnými inováciami a akvizíciami aj po príchode nového investora, do portfólia jej pribudli napríklad portály Nehnuteľnosti.sk a Bistro.sk.

„Veľa internetových firiem sa snaží robiť jeden projekt, s ktorým chcú preraziť. Na Slovensku je to v takom malom regióne ťažko realizovateľné, preto sa snažíme čo najviac rozšíriť záber. To umožňuje ľahšie obslúžiť klienta, či už ide o malú firmu, alebo veľkého inzerenta,“ vysvetľoval Dubec v roku 2013 stratégiu Azetu.


Milan Dubec, CEO v spoločnoti Reinoo. (zdroj: Maňo Štrauch)
Diera v systéme a vulgárne heslo
Popularita Azetu a jeho webových služieb priniesla aj isté „prevádzkové problémy“, ktoré by sa dali z hľadiska povahy i spôsobu riešenia označiť ako kontroverzné.

Napríklad v roku 2003 sa na webe BlackHole.sk, za ktorým stál technologický podnikateľ (a dnešný podpredseda Progresívneho Slovenska) Michal Truban, objavil návod, ako sa dá bez hesla dostať k súkromným fotkám používateľov Azetu.

Ako Truban vysvetľoval pre Živé.sk, chcel tak upozorniť na dieru v systéme, na ktorej využitie neboli potrebné žiadne hackerské schopnosti: „Jednoducho stačilo napísať správnu URL (www adresu) do prehliadača a fotka sa zobrazila. Ja som na zautomatizovanie tohto procesu naprogramoval programík.“

Azet v reakcii na článok na BlackHole poslal Trubanovi list, v ktorom sľuboval právne kroky. „Pokiaľ článok nebude stiahnutý do 24 hodín, podá na Vás naša spoločnosť trestné oznámenie. O podmienkach tejto žiadosti nebudeme vyjednávať,“ písal v ňom Milan Dubec s tým, že takýmto spôsobom bolo podľa neho porušované právo na súkromie.

Ešte väčší problém Azetu spôsobil hacker s prezývkou Igigi, ktorý sa na Nový rok 2010 nabúral do jeho systémov a podľa medializovaných informácií mal získať dáta zo siedmich miliónov používateľských účtov.

Azet najprv situáciu zľahčoval. Ubezpečoval, že súkromie používateľov nie je narušené. „Hacker získal prístup k jednej z databáz, kde boli uložené napríklad heslá v nečitateľnej, takzvanej kryptovanej podobe,“ tvrdil Dubec.

„V žiadnom prípade nedošlo ku krádeži osobných fotografií, e-mailov ani súkromných správ v takzvanej rýchlej pošte. Rovnako ochránené zostali telefónne čísla pre zasielanie zabudnutých hesiel,“ dodal.

Hackera tieto slová vyprovokovali k zverejneniu prístupových hesiel Milana Dubca a Karola Gogoláka. Najmä to Dubcovo sa rýchlo stalo virálnym, znelo „Ko..t som“.

Oficiálne vyjadrenie bolo tiež úsmevné. „Keďže sa v tejto brandži (Milan Dubec - pozn. red.) pohybuje už dlhodobo, heslá si mení pravidelne. Bola to len nepríjemná zhoda náhod, že vypadlo práve toto,“ uviedol Filip Šváňa z marketingového oddelenia Azetu.

Z médií do developerstva
To však boli len drobné epizódy, ktoré vzostup Milana Dubca v zásade nijako neovplyvnili. Mieril pritom čoraz vyššie. V roku 2014 ho švajčiarsky investor poveril najskôr dočasným a zakrátko aj trvalým vedením vydavateľstva Ringier Axel Springer Slovakia.

„V Milanovi Dubcovi máme generálneho riaditeľa s podnikateľským duchom, ktorý zintenzívni spoluprácu medzi Azetom a spoločnosťou Ringier Axel Springer Slovakia, prinesie do nášho podnikania v rámci slovenského trhu úplne novú úroveň digitalizácie a zabezpečí tak ziskový rast,“ uviedol generálny riaditeľ spoločnosti Ringier Axel Springer Media AG Mark Dekan.

Dubec na tejto pozícii vydržal päť rokov. S firmou sa rozlúčil prvého septembra 2019. „Nastal čas trocha si oddýchnuť, stráviť viac času s rodinou a s priateľmi, a venovať sa ostatným podnikateľským aktivitám,“ uviedol.

Dlho však neodpočíval. „Prišla korona, ktorá v podstate znemožnila priestor na sebarealizáciu mimo regiónu, a tak som zostal v podnikaní prakticky bez výraznejšej prestávky,“ povedal v januári 2021 v rozhovore pre INDEX.

Jeho kľúčovým biznisom sa stalo realitné developerstvo, v ktorom sa spojil so spoločníkom z Azetu Marekom Václavíkom. Ako „bokovku“ ho rozbehli už po predaji majoritného podielu v Azete v roku 2010.

„Mali sme nejakú hotovosť a náš plán bol diverzifikovať naše portfólio. Najzaujímavejšou voľbou boli reality,“ vysvetľoval Dubec. Jeho realitné aktivity v súčasnosti zastrešuje spoločnosť Reinoo a sústreďujú sa na Žilinu.

Ako investor ostal aj v mediálnom biznise. Je spolumajiteľom regionálneho webu Žilinak.sk, vlastní tiež 1,5-percentný podiel vo vydavateľstve Petit Press (do jeho portfólia patrí aj denník Sme a magazín INDEX).

Investoval tiež do startupu Elv.ai, ktorý sa zaoberá moderovaním diskusií, a vstúpil aj do niekoľkých projektov z reality šou Jama levova, kde bol porotcom pri hodnotení viac či menej nádejných startupov.


Komplex Poštová v Žiline, ktorý zrekonštruovala skupina Reinoo. (zdroj: Reinoo)

Vizualizácia kancelárskeho projektu, ktorý v Žiline pripravuje spoločnosť Reinoo. (zdroj: Reinoo)
Digitál má vraj v DNA
Milan Dubec patrí do relatívne malej skupiny úspešných slovenských podnikateľov, ktorí nie sú spojení s privatizáciou či s pochybnými štátnymi biznismi.

Na začiatku bolo jeho rozhodnutie venovať čas niečomu, čo sa ukázalo ako životaschopné. Dôležité bolo, že sa nebál expandovať. Dá sa povedať, že sa mu podarilo takmer všetko, na čo siahol. Azet sa vypracoval na najnavštevovanejšiu webovú skupinu na Slovensku.

Milan Dubec sa však zviditeľnil aj mimopodnikateľskými aktivitami. Vlani po vypuknutí vojny na Ukrajine zriadil Camp Žilina, v ktorom prichýlil vyše dvetisíc ukrajinských utečencov. Pomohol im materiálne, zaplatil im jazykové kurzy.

Teraz sa jeho pozornosť sústreďuje na realitné developerstvo. Otázka je, dokedy. Už v roku 2021 naznačoval, že to v jeho biznisovej dráhe nemusí byť konečná.

„Do Reinoo som sa presúval aj s tým, že som si chcel dať rok-dva pauzu od online sveta. Do digitálu sa však chcem vrátiť, mám ho v DNA,“ povedal pre INDEX.

František Kutlík (1955) je vyštudovaný právnik, ktorý od roku 2004 pôsobí ako mediátor. O mediácii mu vyšlo deväť kníh.

Tento text je súčasťou seriálu rozhovorov na tému Eutanázia – áno či nie?. Ak máte k téme čo povedať, prípadne by ste k téme chceli poskytnúť rozhovor, napíšte, prosím, na [email protected].

Kedy vás začala zaujímať téma eutanázie?

Už veľmi dávno. Zaujíma ma z hľadiska človeka, ale aj z hľadiska odborníka, teda právnika a mediátora. Myslím si, že otázkou nie je, či, ale kedy sa eutanázia legalizuje aj u nás. Tento krok je dokonca nevyhnutný.

Z akého dôvodu?
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Ak máme nárok na dôstojný život, súčasťou toho musí byť aj právo na dôstojný odchod. Ak sa rozhodnem, že nechcem byť záťažou pre rodinu a spoločnosť, lebo mi chýbajú samoobslužné funkcie, čiže som vo všetkom odkázaný na iných, navyše v bolestiach a beznádeji, malo by to byť mojím právom. Preto som všetkými desiatimi za legalizáciu tohto inštitútu.

Našťastie, nikdy som podobnú dilemu či výzvu nezažil vo svojej rodine. Ak však voláme po dôstojnosti ľudí, po práve oslobodiť sa od negatívnych sprievodných znakov umierania, ako sú bolesť a psychické utrpenie, musíme nabrať odvahu a neupierať tieto veci nikomu. Aspoň ja by som chcel, keď príde môj čas, odísť bezbolestne a so cťou.

Silným argumentom protistrany je možné zneužívanie eutanázie.

O zneužívaní môžete hovoriť v súvislosti so všetkým. To predsa neznamená, že nebudeme robiť veci a vykonávať činnosti, ktoré by niekto mohol zneužiť. Treba nastaviť korektný systém jasného súhlasu pacienta a následných lekárskych konzílií, prípadne aj kontra konzílií. Neviem si predstaviť, ako by bolo možné naraz zneužiť toľko ľudí.

Nemôže už samotný inštitút meniť postoje časti spoločnosti? Napríklad u starých a ťažko chorých vyvolávať pocity zbytočnosti, neproduktívnosti, ekonomickej záťaže, zaťažovania rodiny a spoločnosti? A nebude sa stávať, že niektorí lekári či príbuzní budú ťažko chorým a slabým naznačovať, aby sa pomaly „pobrali“, prípadne nad tým aspoň premýšľali? Nie všetci dokážu takému tlaku čeliť.

Teoreticky tam také riziko v rámci ponuky môže vzniknúť, ale skúsenosti z krajín, kde je eutanázia dlho legálna, to v praxi nepotvrdzujú. Koniec koncov, aj vaše respondentky z Belgicka a Holandska v rozhovoroch povedali, že nič také sa v tých krajinách nestalo. Sám za seba však nemôžem povedať, či legalizácia eutanázie niekoho povzbudí alebo odradí. Iba predpokladám, že ak je niekto pevne rozhodnutý, že nechce žiť a možno by si inak siahol na život formou autonehody, vyberie si skôr oficiálnu cestu, teda eutanáziu. Tá by rozhodne mala patriť k výbave spoločnosti.

Zuzana Hanusová na postoj.sk píše, že miesto toho, aby sme u nás vytvorili tlak na dôstojné zomieranie, dostupnú paliatívnu starostlivosť a rozšírili sieť hospicov, tlačíme radšej na skratku, ktorou je eutanázia.

Držím palce, aby bol na Slovensku obrovský priestor pre všetko, čo spomína. Opomína však, že ani paliatívna starostlivosť nedokáže pomôcť každému, o jej nedostupnosti väčšine zomierajúcich ani nehovorím. V celom spektre služieb pokojne môže byť aj eutanázia. A mám to byť ja, kto rozhodne, akú ponuku prijmem. Ak sa rozhodnem pre eutanáziu, treba to rešpektovať. Prah ľudskej dôstojnosti je nastavený u každého individuálne. Čo je pre niekoho akceptovateľné, nemusí takým byť aj pre mňa. Svoj rubikon poznám len ja.

Keď si vezmeme všetky krajiny sveta, ktoré legalizovali nejakú formu eutanázie – Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Španielsko, Švajčiarsko, Portugalsko, Kanada, Kolumbia, Nový Zéland, niekoľko štátov Austrálie aj USA, stále je to len zlomok zo všetkých krajín. Nie je to indikátor, že opatrnosť je namieste, že stále je to experiment?

Jednou vecou je opatrnosť a skepsa, druhou vecou možnosť pozrieť sa s odstupom na skúsenosti štátov, kde je eutanázia legálna alebo dekriminalizovaná. Asistovaná samovražda vo Švajčiarsku je povolená už od roku 1942. Majú tam málo skúseností? Pochybujem. Sú krajiny Beneluxu, Kanada či Nový Zéland zaostalé? Tlak sa bude postupne rozširovať a skôr či neskôr k tomu pristúpia aj ďalšie krajiny. Vo veľkom sa o tom debatuje vo Francúzsku aj v Nemecku. Prečo by sa nemohlo aj u nás?

Grafy počtu eutanázií v jednotlivých krajinách ukazujú, že krivka ide neustále hore. A postupne sa rozširuje aj okruh ľudí, ktorým je to umožnené. Už to nie sú len starí a nevyliečiteľne chorí a trpiaci, ale aj psychicky chorí, deti, ľudia unavení životom, ľudia, ktorí stratili zmysel života a podobne. Uvedomujeme si riziká, kam to raz môže dospieť? Nedostávame sa v mene dovolávania sa dôstojnej smrti za hranu?

Áno, napríklad v Holandsku umožnili absolvovať eutanáziu aj notorickému alkoholikovi, ktorý sa zo závislosti nedokázal dostať napriek množstvu liečení. Rozhodol sa, že už nechce obťažovať rodinu. Niekto by mohol namietať, že možno sa malo skúsiť ešte ďalšie liečenie, iná prevencia, iná represia, iné postupy…

Súhlasím, že zabojovať čo najviac je správne, že pacientom máme predkladať všetky možné alternatívy, ale zároveň jednoznačne tvrdím, že musíme rešpektovať rozhodnutie takého človeka za predpokladu, že ho urobí pri plnom vedomí. A kam to raz dospeje? Vždy je to otázkou diskusie a nastavenia pravidiel v konkrétnej spoločnosti. Podstatné je, aby k eutanázii nik nebol nútený.

Vo svojej knihe Medzigeneračná mediácia a riešenie konfliktov pri práci so seniormi z roku 2019 píšete, že do témy eutanázie by mali zásadne vstúpiť aj mediátori. S tým, že v krajinách Beneluxu sa tak už deje. Prečo je to dôležité?

V roku 2019 som bol na konferencii Svetového mediačného fóra v Luxemburgu. Príjemne ma šokovalo, kam až tamojší mediátori dokázali potiahnuť mediáciu ako takú. U nás na Slovensku mediáciu vnímame iba ako spôsob mimosúdneho riešenia sporov prostredníctvom tretej osoby, ktorá nerozhoduje, ale obom stranám pomáha. Vo svete sú však už oveľa ďalej. Mediátori sú tam z hľadiska spoločenských objednávok oveľa všímavejší a aktívnejší.

Upútala ma práve mediácia u ľudí v terminálnych štádiách života. Mediátor je vtedy oslovený pacientom alebo jeho rodinou s požiadavkou, aby sa angažoval v celom procese. Napríklad zorganizoval a koordinoval stretnutie medzi človekom, ktorý sa rozhodol odísť z tohto sveta, a zvyškom rodiny. Jeho snahou je, okrem iného, zamedziť erupciám silných emócií a pomôcť všetkým zvládnuť psychicky veľmi náročnú situáciu s cieľom nepriťažiť samotnému pacientovi.

Mediátor sa teda snaží zabezpečiť korektnú, slušnú a dôstojnú komunikáciu medzi pacientom a rodinou tak, aby to pre obe strany bolo čo najľahšie?

Presne tak.

Nebola by potom účinnejšia skôr pomoc psychológa ako mediátora? Mnohí z nich sú právnici, čiže skôr technokrati.

Mediátorom u nás nemusia byť len právnici, ale aj ľudia z iných profesií, teda aj psychológovia. Navyše, každý mediátor vie, že bez toho, aby zvládal aj psychológiu, sa vo svojej praxi nezaobíde. Prípadne si môže psychológa do procesu prizvať, čiže viesť takzvanú tandemovú mediáciu.

Podstatný je element ľudskosti, empatie, schopnosti adekvátne reagovať na rôzne životné situácie vrátane vypätých. V takom prípade je jedno, či je mediátorom architekt, veterinár, právnik alebo psychológ. Podstatné sú komunikačné zručnosti a aby všetci zainteresovaní cítili ľudskosť v konaní aj vo výsledku. Znalosť práva tiež nie je na škodu, lebo záverečná dohoda oboch strán musí spĺňať isté kritériá, čiže byť v súlade s právnym poriadkom.

Kedy by mal do procesu eutanázie vstúpiť mediátor?

Keď ho osloví pacient, ktorý chce zomrieť, alebo jeho rodinní príslušníci. Časovo to môže byť vo výraznom predstihu pred samotným výkonom eutanázie, ale aj tesne pred ním, napríklad pár dní až hodín. Záleží na želaní konkrétnych ľudí. Existujú aj rodinní mediátori, ktorí s konkrétnymi rodinami pracujú už dlho predtým, než vôbec k dôjde k rozhodnutiu nejakého jej člena požiadať o eutanáziu. Taký mediátor teda dobre pozná zákulisie aj všetky prípadné nášľapné míny v rodine.

Podotýkam, že úloha mediátora je podstatne širšia ako iba zaznamenať skutočnosti, ktoré by tak či tak boli v testamente. V Holandsku či Belgicku sa to už prejavuje. Mediátor totiž pacientovi garantuje aj to, že po jeho smrti bude naďalej pracovať s rodinou tak, aby situáciu zvládala čo najľahšie, pričom dohliadne aj na splnenie všetkých želaní a odkazov, ktoré po sebe zanechal. V praxi ide o veľmi široký okruh pôsobnosti – od vzájomnej komunikácie cez riešenie dedičstva až po pomoc so zvládaním smútku.

Čo je na tom najťažšie?

Jednoznačne komunikácia. Nič náročnejšie mediátora nestretne. Treba si uvedomiť, že pri rozhodnutí člena rodiny zomrieť nastupuje enormný tlak na psychiku pacienta, samotnej rodiny, ale aj mediátora. Zvládať to emocionálne nedokáže každý, preto by to mali vykonávať len psychicky odolní odborníci. Musia ovládať svoje emócie a zároveň dôstojne a upokojujúco reagovať na silné emócie, turbulencie a tenzie iných. Pacient by vždy mal odchádzať s pocitom, že po jeho smrti všetko pobeží tak, ako si želal.

Mediátor by mal byť prítomný aj pri samotnom výkone?

Ak si to pacient želá, tak áno. V niektorých prípadoch sa tam jeho aktivita končí, v iných môže na požiadanie rodiny pokračovať, keďže smrť pacienta znamená riešiť aj ďalšie veci – fyzické aj psychické.

Patrí k úlohám mediátora aj zisťovanie, či si pacient naozaj želá zomrieť, či nejde len o dočasnú požiadavku, ktorej sa dá rôznymi opatreniami, napríklad kvalitnejšou paliatívnou starostlivosťou, zabrániť?

Tu je dôležité spolupracovať s lekármi, ktorí budú prijímať záverečný verdikt. Nemyslím si, že ja ako mediátor som kompetentný vstúpiť do osobného príbehu a posudzovať motivácie pacienta. Malo by to ostať agendou odborníkov, teda lekárov. V prípade Švajčiarska sú to lekárske konzíliá. Iné profesie by asi nezvratnosť a neodvolateľnosť nejakého rozhodnutia posudzovať nemali.

Mediátor sa teda drží len pozície koordinátora želaní oboch strán, pričom to celé moderuje.

Áno, zároveň musí byť schopný rozmieňať jednotlivé želania na drobné, čiže vysvetliť prípadné nezrovnalosti. Niekedy treba rodine vysvetliť, ako pacient chápe niektoré veci, ako si ich želá realizovať, aby rodina nezačala tápať, prípadne neostala v neistote, čo a ako urobiť.

Viem si predstaviť prípad, že pacient sa rozhodne zomrieť, ale jeho deti to odmietajú, nepovažujú to za správne. Je to práca pre mediátora?

Nepochybne. Interkultúrny alebo interreligiózny kontext dokonca zaznamenávame aj mimo rámca tohto druhu mediácie – napríklad pri svadbách či iných obradoch ľudí z rôznych kultúr a konfesií. Mediátor by preto mal dokázať pochopiť myslenie rôznych ľudí v rámci ich kultúrnych aj náboženských predstáv či predsudkov. Len tak dokáže nasmerovať obe strany k nejakej dohode.

Keď si však v duchu modelujem situáciu, ktorú ste spomenuli, neviem si dosť dobre predstaviť, ako by som sa pacientovi snažil zamedziť jeho rozhodnutiu zomrieť. Ak to urobil pri plnom vedomí, je si vedomý následkov a trvá na tom, ostatní by to mali akceptovať. Rodine sa to nemusí páčiť, ale mala byť rešpektovať rozhodnutie jednotlivca. Navyše, aj tak tomu nemá ako zabrániť, preto je lepšie, ak dôjde k vzájomnému pochopeniu.

Lenže v realite je to mimoriadne náročné. Keď mama alebo otec svojim deťom a vnukom oznámia, že vtedy a vtedy odídu pomocou eutanázie, je to pre všetkých obrovský šok. A dokážem pochopiť, ak niekto napriek želaniu pacienta nedokáže byť prítomný pri samotnom úkone.

Teraz sme v situácii, keď len modelujeme veci. Nepoznáme konkrétnu kazuistiku z praxe, lebo na Slovensku s tým zatiaľ nik nemá skúsenosti. Jasné, že to, čo spomínate, môže nastať. A z toho, čo hovoria mediátori z krajín Beneluxu, môžem potvrdiť, že ide o situácie, ktoré mediátorov výrazne zaťažujú a vedú k vyhoreniu. Prakticky nik z nich to nemôže vykonávať dlhodobo, lebo to vedie k zrúteniu. Len málokto si dokáže vytvoriť taký odstup, že to nemá zásadný presah aj do jeho súkromného života.

Na Slovensku na takéto situácie nie sú trénovaní žiadni mediátori. A keďže legalizácia eutanázie je v nedohľadne, ani dlho nebudú.

Preto v tejto chvíli môžeme iba držať našim partnerom v zahraničí palce, aby nadobudli čo najviac vedomostí a skúseností z tejto oblasti tak, že ich potom budú môcť odovzdávať ďalej. Rozhodne totiž nepôjde o proces zo dňa na deň. Ak však u nás začne byť legalizácia eutanázie aktuálna, nepochybne nájdeme priestor na to, aby sa skupina vybraných mediátorov išla zaškoliť priamo do krajín, kde sú výrazne pred nami. Navyše tu máme viac kvalitných mediátorov z oblasti zdravotníctva, ktorá je tiež psychicky náročná, takže by sme nezačínali úplne na zelenej lúke.
František Kutlík. Foto – archív F. K.

Konzervatívci o debatu na túto tému zväčša nejavia záujem. Kým Alena Potocká na postoj.sk publikovala text s vecnými postrehmi proti eutanázii, Zuzana Hanusová nepolemizuje s argumentmi množstva respondentov tohto seriálu rozhovorov. Trápi ju skôr moja motivácia, dokonca to vybavila najmä diagnostikovaním mojej osoby: „Človek má dojem, že novinár sa potrebuje vyrozprávať zo svojej úzkosti zo zomierania a zároveň chce od respondentov potvrdenie, že eutanázia je ľudským právom.“ Kňaz Rudolf Smoter už nehovorí o dojme, ale rovno Hanusovej pritakáva. Ani jeden z nich ma nepozná, zato sa bez ochoty diskutovať tvária, že mi vidia do hlavy. Čo by s tými zákopmi mohol urobiť mediátor?

To je širší problém. Sme pomerne konzervatívna krajina nielen v otázke umierania. Mnoho ľudí sa vymedzuje voči terminálnym štádiám života, bojí sa smrti. Myslia si, že keď sa o niečom nebude hovoriť, tak to prestane existovať. Kedysi napríklad neboli domy smútku na cintorínoch, ale telá mŕtvych boli až do pohrebu vystavené priamo doma. Dnes nezomierame doma v kruhu rodiny, ale v nemocniciach, kde je to často neosobné, chladné.

Pre niekoho je smrť rozpadom na atómy, pre iného bránou do večnosti. Ťažko tie pohľady spojiť. Bez dialógu o tejto téme sa však nepohneme. Ideálne by bolo, aby obe strany predkladali argumenty za eutanáziu alebo proti nej tak, aby sa druhá strana mohla zamyslieť, oponovať, prípadne korigovať svoj názor. Ak to prechádza do diagnostikovania toho druhého, do osobných útokov, míňa sa to účinku.

Rozumiem, len ma zaujíma, či sa dá uplatniť úspešná mediácia tam, kde jedna strana nemá záujem diskutovať, ale rovno oponenta diagnostikuje, nálepkuje, uráža. Pretože eutanázia naozaj je polarizujúcou témou podobne ako trebárs interrupcie.

Je to problém, hoci záleží na šikovnosti mediátora. Ak je však jednou stranou sporu človek, ktorý sa zabarikáduje vo svojom názore, nepresvedčíte ho. Preto som zástancom dialógu, toho, aby ľudia spolu hovorili. Nemusia zmeniť názor, ale mali by sa vedieť počúvať. Osobne verím, že rigidné náboženské prístupy budú časom prelomené a aj slovenskí konzervatívci budú náchylnejší na diskusiu o tejto téme.

Je na to spoločenská objednávka?

Bude, hoci je otázne kedy. Pozrite sa, ako dnes slovenskí konzervatívci dokážu kritizovať aj vlastného pápeža Františka. Postavia sa ešte aj hlave vlastnej cirkvi. Mnohí však časom pochopia, že pomoc trpiacim s dôstojným odchodom nie je nič zlé. Treba len trpezlivo argumentovať a nenechať sa vyrušovať urážkami či neochotou diskutovať z druhej strany.

Koniec koncov, postoj.sk sa tým chtiac-nechtiac zapojil do diskusie, ktorú sme chceli.

Plne súhlasím. Aj negatívna reakcia je reakcia, čiže zapojenie sa do debaty. Stále sa len učíme diskutovať, vidieť to aj na prístupe k mediácii ako k inštitútu. Tento rok uplynie dvadsať rokov od jeho zavedenia na Slovensku. Mediátori v liberálnejšom svete už ľudí presvedčili, že konflikt je majetkom ľudí a nemajú si ho dať vziať sudcami a arbitrami, lebo lepšie je jeho vyriešenie v prospech oboch strán. U nás sú mediátori často vnímaní ako niečo zbytočné.

Áno, ľudia mediátorov vnímajú ako zbytočný prvok, lebo to stojí peniaze a vo výsledku dohoda aj tak bez potvrdenia súdom nie je právne záväzná.

Záväzky by sa mali plniť, hoci sú obsiahnuté len v dohode. Aj tá sa však môže stať exekučným titulom – buď formou notárskej zápisnice, alebo formou súdneho zmieru. V takom prípade je už pokračovanie súdneho sporu vylúčené. Žiaľ, je v nás zakorenené to, čo sme čítavali od Kukučína – že richtár buchol bakuľou o zem a bez debaty rozhodol o hocijakom spore. Dnes sme však už civilizačne ďalej – existuje tretia strana, ktorá pomôže uzavrieť spor v prospech oboch strán s tým, že sa vyhnú dlhoročným ťahaniciam na súdoch.

Napísali ste knihy o mediácii v zdravotníctve, práci, rodinách, pri práci s cudzincami, so seniormi, spotrebiteľmi, v kyberpriestore aj medzi generáciami. Platí, že segment mediácie pri eutanázii by bol najnáročnejší zo všetkých?

Jednoznačne. Bola by to mimoriadne veľká výzva. Pritom by nešlo až tak o samostatný segment, ale skôr o prierez doterajšími segmentmi – mediácie v rodinách, zdravotníctve, so seniormi, medzigeneračnej mediácie a tak ďalej. Teraz pripravujem knihu o mediácii nástupníctva v rodinných firmách, pričom eutanázia môže zasahovať aj do tejto oblasti. V každom prípade by to bolo niečo nové a kladúce veľké nároky na mediátorov. Tak je to však poriadku, aj mediátori sa musia posúvať a uchádzať o priazeň spoločnosti v nových oblastiach.

František Kutlík (1955)

Vyštudoval Právnickú fakultu UK v Bratislave. Od roku 2004 pôsobí ako mediátor, je spoluzakladateľom a predsedom Slovenského inštitútu pre mediáciu a alternatívne riešenie sporov. Vyšlo mu deväť kníh o mediácii v rôznych oblastiach. Žije v Bratislave.

Bývalý poslanec Juraj Šeliga (Demokrati) a generálny prokurátor Maroš Žilinka si od začiatku týždňa odkazujú, kto je väčší klamár.

Najnovší spor medzi nimi vyvolalo pochybné rozhodnutie generálnej prokuratúry z leta 2021. Nešlo len o jedno z mnohých rozhodnutí generálnej prokuratúry podľa paragrafu 363 Trestného poriadku. Toto rozhodnutie do veľkej miery ovplyvnilo takzvanú vojnu v polícii.

V čom bolo také špeciálne a prečo sa vlastne po takmer troch rokoch k nemu Šeliga vracia? A kto vlastne klame – Šeliga alebo Žilinka?

V tomto texte odpovedáme na mnohé dôležité otázky v súvislosti s najnovším sporom medzi bývalým poslancom a generálnym prokurátorom a aj o vojne v polícii.
Niektoré otázky a odpovede

Ako Jozef Kandera zasiahol do vojny v polícii a o čo vlastne ide?
Prečo o paragrafe 363 nerozhodoval Maroš Žilinka a čo na tom nesedí?
Ako rozhodnutie prispelo k stíhaniu policajtov okolo Jána Čurillu?
Stretol sa Maroš Žilinka s Dianou Santusovou?

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Generálna prokuratúra vydala množstvo rozhodnutí podľa paragrafu 363. V čom je teda to z augusta 2021 iné?

Zatiaľ čo mnohými kritizovaná 363 pomohla u Žilinku obvineným zbaviť sa ich obvinenia, či už to bol súčasný premiér Robert Fico (Smer), minister obrany Robert Kaliňák (Smer) či exriaditeľ SIS Vladimír Pčolinský, pri rozhodnutí z 24. augusta 2021 nie je konkrétny adresát tohto druhu pomoci.

Pod rozhodnutím je podpísaný súčasný prvý námestník generálneho prokurátora Jozef Kandera. Historicky po prvý raz sa stalo, že generálna prokuratúra zrušila uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci, teda v štádiu, keď nebol nikto obvinený.

Na to, že rozhodnutie je v zjavnom rozpore so zákonom, hneď upozornil generálneho prokurátora špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Podľa Trestného poriadku môže byť totiž paragraf 363 využitý len v prospech alebo neprospech obvineného. V tomto prípade takáto osoba neexistovala. V júni 2023 tento názor potvrdil aj Ústavný súd.

Video: Ako Vladimír Pčolinský spustil vojnu v polícii (autorky: Martina Koník, Mária Benedikovičová)

O aký vyšetrovaný prípad išlo?

V tomto prípade išlo o podozrenia z korupcie voči tímu na policajnej inšpekcii vedenému Dianou Santusovou. Prípad mali pod sebou vyšetrovatelia Národnej kriminálnej agentúry Ján Čurilla a jeho kolegovia, dozorovali ho na špeciálnej prokuratúre.
Diana Santusová. Reprofoto N – Kamerový záznam ÚIS.

Generálna prokuratúra cez paragraf 363 teda zastavila vyšetrovanie tímu Diany Santusovej, hoci ešte nikto konkrétny nebol obvinený. Tu sa však prípad zamotáva. Tím Diany Santusovej totiž vyšetroval údajné manipulácie pri vyšetrovaniach NAKA. Informácie o navádzaní svedkov na výpovede či ďalšie manipulácie vo vyšetrovaniach začala šíriť Slovenská informačná služba od roku 2021, keď sa jej vtedajší riaditeľ Vladimír Pčolinský dozvedel, že ho NAKA vyšetruje. Takzvanú vojnu v polícii naplno rozpútalo jeho zatknutie v marci 2021.
Prečítajte si
Kým Pčolinskému nasadili putá, spustil vojnu v polícii (+ interaktívny sprievodca a video)

Od toho momentu čelili vyšetrovatelia okolo Čurillu neustálemu spochybňovaniu a diskreditácii. Mali informácie o tom, že ľudia z inšpekčného tímu sú v kontakte s Petrom Koščom, podnikateľom obvineným z korupcie, ktorý mal kontakty v tajnej službe.

Ďalším vrcholom tejto vojny v bezpečnostných zložkách bolo obvinenie vyšetrovateľov NAKA okolo Jána Čurillu v septembri 2021. Prispel k tomu Kanderov podpis, a tak sa vlastne nechala generálna prokuratúra naplno zatiahnuť do tejto vojny. Kanderovo rozhodnutie nemá konkrétneho adresáta, no pomohol mnohým k možnosti diskreditovať vyšetrovateľov NAKA.

Ako mohlo rozhodnutie podľa paragrafu 363 prispieť k stíhaniu Čurillu a jeho kolegov?

Kanderovo rozhodnutie sa stalo jedným z dôkazov proti nim. Argumentoval ním vyšetrovateľ policajnej inšpekcie, keď v polovici septembra 2021 obvinil Jána Čurillu, Pavla Ďurku, Štefana Mašina, Milana Sabotu a exriaditeľa inšpekcie Petra Scholtza.

Kandera zdôvodnil svoje rozhodnutie porušením zákona a práve na to sa odvolal aj vyšetrovateľ inšpekcie – tvrdil, že vyšetrovatelia NAKA vyšetrovali podozrenia na policajnej inšpekcii na základe vymyslenej korupčnej a inej trestnej činnosti.

Čurilla a jeho kolegovia skončili aj vo väzbe. Keď ich Krajský súd v Bratislave v októbri 2021 prepúšťal, konštatoval, že ich podozrenia mali operatívny základ a že neexistuje dôvod na ich stíhanie. Napriek tomu sú stále obvinení a súčasný minister vnútra Matúš Šutaj Eštok (Hlas) ich po nástupe do úradu postavil mimo služby.

Ide o takmer tri roky staré rozhodnutie, prečo sa začalo spomínať teraz?

Veľký návrat k tomuto prípadu spustil pred takmer dvomi týždňami uniknutý dokument z vyšetrovacieho spisu NAKA o prešetrovaní podozrení voči Kanderovi, prešetrovali ho práve pre toto rozhodnutie podľa paragrafu 363. V dokumente sa spomína aj Maroš Žilinka, ale aj prokurátorka generálnej prokuratúry Katarína Habčáková, ktorá rozhodnutie vypracovala.
Prečítajte si
Únik z NAKA rieši inšpekcia. Môžu za ním byť noví funkcionári

Vyšetrovanie spustilo trestné oznámenie exposlanca Juraja Šeligu z mimoparlamentnej strany Demokrati, ktoré podal krátko pred parlamentnými voľbami vlani v septembri. Práve Šeliga začiatkom týždňa informoval o tom, že hoci rozhodnutie podpísal Kandera, generálny prokurátor sa v ňom angažoval viac, ako sa doposiaľ vedelo. Odvoláva sa na konkrétne dôkazy.
Prvý námestník generálneho prokurátora Jozef Kandera. Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo vlastne podpisoval rozhodnutie Jozef Kandera a nie Maroš Žilinka? A čo na tom nesedí?

V čase podpisu rozhodnutia, teda 24. augusta 2021, nebol generálny prokurátor v úrade, ale na preventívnej rehabilitácii, na ktorú majú prokurátori nárok. Odtiaľ volal Kanderovi a poveril ho podpísaním rozhodnutia. Kandera o tomto poverení od Žilinku spísal aj úradný záznam, ktorý podľa Šeligu znel: „Generálny prokurátor ma poveril, aby som v jeho mene podpísal vybavenie 363, lebo je na dovolenke.“

Šeliga to vysvetľuje tak, že Žilinka dal vlastne pokyn Kanderovi, aby rozhodnutie podpísal.

„Pán Šeliga klame,“ reagoval Žilinka. „Žiaden úradný záznam, z ktorého by vyplývalo, že ja som niekomu uložil, ako má rozhodovať v danej veci, neexistuje. Existuje úradný záznam prvého námestníka, ktorý si poznamenal, že ho splnomocňujem vybaviť vec v mene generálneho prokurátora, a nie to, ako má vec vybaviť,“ vyhlásil Žilinka.

Na Šeligove vyjadrenia reagoval po Žilinkovi aj Kandera. Potvrdil, že generálny prokurátor „telefonicky poveril podpísaním vybavenia prvého námestníka v jeho zastúpení“. V čase podpisu pritom nebol Kandera prvým námestníkom. Bola ňou Vladimíra Klimentová. V čase neprítomnosti generálneho prokurátora ho teda zastupovala ona. V rozhovore pre Denník N v minulosti priznala, že Maroš Žilinka jej začiatkom augusta 2021 po operatívnej porade povedal, že ju chce nahradiť Kanderom. Nakoniec sa tak stalo až v septembri.

Prečo generálny prokurátor, keď nebol v úrade, poveroval Kanderu a nenechal to na prvú námestníčku, Žilinka neodpovedal.

Zverejní generálna prokuratúra Kanderov úradný záznam?

Neurobí tak, hoci by to bola jednoznačná odpoveď na to, či exposlanec Šeliga o úradnom zázname klame alebo nie. Generálna prokuratúra neochotu zverejniť úradný záznam vysvetlila tým, že nechce mariť vyšetrovanie.

Šeliga hovorí, že pri tejto 363 postupovali u Žilinku expresne rýchlo. Je to pravda?

Toto tvrdenie exposlanca sedí. Na generálnej prokuratúre totiž začali rozhodovať podľa paragrafu 363 ex offo, teda na základe zistených skutočností, o ktorých sa dozvedeli zo svojej činnosti. Spúšťačom bolo trestné oznámenie, ktoré podala 12. augusta Santusová. O dvanásť dní vrátane víkendov už na generálnej prokuratúre rozhodli. Lehota na rozhodnutie je pritom pol roka.

Prečo bolo dôležité rozhodnúť tak rýchlo, keď bežne trvajú tieto rozhodnutia týždne až mesiace? Ani na to generálna prokuratúra neodpovedala. Rovnako ani na otázku, prečo Žilinka nerozhodol až po svojom návrate z rehabilitácie, žiadne lehoty by dovtedy neuplynuli.

O tom, že na generálnej prokuratúre konali skutočne rýchlo, svedčí aj stanovisko špeciálnej prokuratúry, ktorá potvrdila, že už 12. augusta 2021 dostala žiadosť o predloženie dozorového spisu, a to obratom. Stalo sa tak teda v deň podania trestného oznámenia.

Ide naozaj o expresnú rýchlosť, akou generálna prokuratúra konala.

Bol niekto osobne po spis a prečo je to dôležité?

U Žilinku tvrdia, že spis zabezpečili štandardným spôsobom. Keď sa Denník N pýtal, ako si má verejnosť predstaviť tento štandardný postup, generálna prokuratúra neodpovedala.

Bývalý poslanec Šeliga najskôr nesprávne tvrdil, že po spis bola osobne na špeciálnej prokuratúre v Pezinku prokurátorka Katarína Habčáková, ktorá rozhodnutie pripravila. Tá to však dementovala. Následne teda Šeliga povedal, že to nebola Habčáková, ale jej kolegyňa Martina Cibuľová. Aj toto tvrdenie však generálna prokuratúra poprela.

Ako to teda bolo? Presnú odpoveď by na to mohol dať Úrad špeciálnej prokuratúry. Ten nateraz odpovedá skôr nekonkrétne s odôvodnením, že nechce zmariť vyšetrovanie. Aj z tohto stanoviska bez podrobností však vyplýva, že postup generálnej prokuratúry nebol štandardný.

Už 12. augusta 2021 prišiel totiž na ÚŠP osobný kuriér so žiadosťou generálnej prokuratúry o predloženie spisu. Na žiadosti však chýbal súhlas generálneho prokurátora, a tak na ÚŠP kuriérovi nevyhoveli. Na druhý deň prišiel osobný kuriér opäť so žiadosťou, ktorá už súhlas mala. Spis kuriérovi vydali a prokurátorka Habčáková mohla vypracovať rozhodnutie.

„Pri doterajšej činnosti nikdy nebol vyžiadaný dozorový spis daným postupom – teda prostredníctvom osobného kuriéra s požiadavkou okamžite predložiť obsah dozorového spisu,“ konštatuje špeciálna prokuratúra v stanovisku. Obvyklá lehota na doručenie spisu je pritom jeden alebo viac mesiacov.

Stretol sa generálny prokurátor Maroš Žilinka s vyšetrovateľkou Dianou Santusovou?

Podľa exposlanca Šeligu sa takéto stretnutie udialo ešte pred rozhodovaním o 363. Maroš Žilinka takéto stretnutie poprel. „S pani Santusovou som sa pred rozhodovaním v danej veci a v súvislosti s rozhodovaním danej veci vôbec nestretol,“ vyhlásil.

Dôležitá ešte môže byť časť citátu Žilinku, že sa so Santusovou nestretol „v súvislosti s rozhodovaním v danej veci“.

Šeliga následne pred novinármi odcitoval z výsluchu Diany Santusovej, z ktorého vyplýva opak. „Stretnutie bolo jedno, ak si dobre spomínam. Prítomní boli generálny prokurátor a myslím, že na chvíľu tam prišiel aj jeho námestník, ale asi tam nebol celý čas,“ povedala Santusová. Na stretnutí podľa nej bol aj bratislavský prokurátor Emil Poprac, ktorý pôvodne dozoroval kauzu čurillovcov.

Neskôr si Santusová spomenula ešte na jedno stretnutie na generálnej prokuratúre. Na nej bol údajne bratislavský krajský prokurátor Rastislav Remeta, bývalý šéf inšpekcie Adrián Szabó a generálny prokurátor.

Maroš Žilinka sa k tomu doposiaľ nevyjadril.

V akom štádiu je vyšetrovanie Kanderu?

Trestné stíhanie sa stále vedie len vo veci. Teda nie je nikto obvinený.

Prípad rieši NAKA a dozoruje ho Krajská prokuratúra v Trenčíne.

Keď chcel najnovšie Juraj Šeliga nahliadnuť do spisu, na čo má ako oznamovateľ právo, neumožnili mu to. Či je pravda, že sa celý spis presunul do Trenčína, zatiaľ z krajskej prokuratúry neodpovedali. Rovnako ani na to, či prípad dozoruje krajská prokurátorka Monika Piknová.

V rámci vyšetrovania už vypovedal aj Kandera – no len v spontánnej časti, teda v časti výpovede, kde voľne rozpráva sám. „Vyčerpávajúcim spôsobom som vypovedal, ozrejmil som všetky relevantné skutočnosti,“ tvrdí Kandera.

Na otázky vyšetrovateľa však už neodpovedal. „Z dôvodu absurdnosti trestného oznámenia s evidentným cieľom kriminalizácie mojej osoby,“ dodal.

Vypovedať na otázky odmietol z dôvodu, aby si neprivodil trestné stíhanie.

Prokurátorku Habčákovú nezbavil generálny prokurátor zatiaľ mlčanlivosti, čo bráni v jej výsluchu.