7. marca 2024 13:30
Duševné zdravie
Futbal
Rozhovory
Myslel som si, že zomriem od bolesti, vraví Dominik Greif, ktorý mal rok vážne zdravotné problémy. Pomohli mu na Slovensku
Ondrej LaukoOndrej Lauko
Dominik Greif (vľavo) v zápase proti FC Barcelona. Foto - archív D. Greifa
Dominik Greif (vľavo) v zápase proti FC Barcelona. Foto – archív D. Greifa

Nevedel sa ani otočiť na posteli, teraz vychytal Malorke semifinále pohára. Greifovi pomohli až slovenskí odborníci.
00:00
21:58

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Slovenský futbalový brankár Dominik Greif pôsobí v španielskom klube RCD Mallorca už tretí rok, ale začiatok mal poriadne ťažký.

Natrhol si stehenný sval, zapálili sa mu obe osmičky zuby a potom ho silné bolesti chrbta vyradili na rok. „Hýbať som sa mohol len v ukrutných bolestiach. Napríklad som sa nedokázal prehodiť v posteli z jedného boku na druhý,“ hovorí 26-ročný brankár.

V rozhovore sa tiež dozviete:
reklama
[ Chcete dostávať najdôležitejšie informácie o zdraví a prevencii ochorení? Aktivujte si utorkový newsletter Týždeň v zdraví. ]

aké bolesti prekonal Dominik Greif;
čo mu poradila špecialistka na Slovensku;
ako vníma problematiku duševného zdravia vo futbale;
prečo nie sú futbalisti dostatočne finančne gramotní;
ako ho Slovan nechcel pustiť do iného klubu;
ktoré faktory zvažuje pri chytaní penált.

Po vašom prestupe zo Slovana Bratislava do RCD Mallorca v lete 2021 ste mali viacero zdravotných problémov.

Uf, mal som to naozaj ťažké. Hneď po prestupe som si na tréningu natrhol stehenný sval a bol som mimo mesiac. Celú prípravu som premaródoval, tak ligu začal chytať iný brankár – Manolo Reina.

Potom som chytil zápal osmičky, celý som opuchol, týždeň som bral antibiotiká a prišiel som o desať dní tréningu. Následne sa mi zapálila aj druhá osmička a znovu som bol desať dní mimo.

Potom som dostal covid, desať dní som bol v karanténe a nemohol som trénovať s mužstvom. Za prvý polrok som nemal reálne dva týždne nepretržitého tréningu.

A pokiaľ viem, bolo ešte horšie.

Veru áno. Začal ma bolieť chrbát. Chvíľu som vydržal na injekciách a liekoch, ale po šiestich týždňoch sa bolesti už nedali vydržať. V klube sme začali intenzívne hľadať riešenie. Trvalo však rok, kým sa našlo, a ja som dovtedy zažíval peklo. Už som nerozmýšľal, či budem hrať futbal, či pôjdem na tréning, ale či sa dokážem normálne postaviť, nasadnúť do auta alebo ísť na nákup či prechádzku.

Čo presne vám bolo?

Nehnevajte sa, ale to vám nepoviem. Vie to len moja rodina a pár blízkych známych.

Prečo lekári rok nevedeli prísť na to, ako váš problém odstrániť?

Išlo o skrytý problém v chrbte. Vždy bol proces asi takýto: absolvoval som magnetickú rezonanciu, na nej bol nález, stanovila sa diagnóza a nasadili mi liečbu.

Zakaždým sa muselo počkať pár týždňov, či liečba zaberie. Lenže nefungovala prvá, druhá, tretia, štvrtá, ani neviem, koľko ich dokopy bolo. Bolo to deprimujúce a frustrujúce.

V tom čase som bol invalid. Veľmi dlhý čas som v podstate nevedel, čo mi je.

Keď si roztrhnem krížny väz v kolene, budem mimo osem mesiacov. Existuje jasný protokol, podľa ktorého sa postupuje pri návrate a ten čas sa dá relatívne presne stanoviť.

U mňa sa však nedalo ani len odhadnúť, či a kedy sa môj stav zlepší. Hýbať som sa mohol len v ukrutných bolestiach. Napríklad som sa nedokázal prehodiť v posteli z jedného boku na druhý. Keby som to urobil, „skapal“ by som od bolesti.

Keďže teraz chytáte za Malorku, riešenie sa napokon našlo.

Bola to však ťažká úloha. Bol som u špecialistov v Barcelone, vo Vitorii a všade možne. Moje magnetické rezonancie sa rozposielali po celej Európe. Čím dlhšie to trvalo, tým som bol frustrovanejší.

Po čase som požiadal klub, aby mi umožnil riešiť si to na Slovensku. No a doma ten problém vyriešili. Odhalila to jedna odborníčka. Poradila mi, čo treba robiť, ako treba robiť.

Do tréningového procesu som sa vrátil po viac ako roku pred MS v Katare a odvtedy som nevynechal ani jeden tréning.

Čo konkrétne vám poradila?

Znovu nebudem konkrétny, ale všeobecne môžem povedať, že najprv som dostal lieky, musel som trochu upraviť stravu, začať cvičiť špecifickým spôsobom a aj sa špecificky hýbať.

Išlo vám aj o život?

To zase nie.

Ako sa k vášmu problému stavali v klube? Cítili ste podporu?

Ja som prišiel na Malorku s tým, že sa zoznámim s prostredím a časom budem brankárska jednotka. Zo športovej stránky to vyvrcholilo tým, že Malorka počas mojich problémov angažovala iného brankára – Srba Predraga Rajkovića – a ja som bol na zozname zranených. Nečudujem sa, bol to logický krok.

Psychicky som sa začal pomaly opúšťať. Stále som veril, že sa niečo stane a vyrieši sa to, ale nevedel som, čo a kedy sa stane.

V klube boli najmä na začiatku pozitívni. Fyzioterapeuti, lekári, spoluhráči, všetci ma povzbudzovali. Dokonca aj šéf klubu mi raz povedal vetu, ktorá mi trochu pomohla, že hoci moje bolesti trvajú, zase som o deň bližšie k vyliečeniu.

V klube nevedeli, čo mi je, a boli tiež frustrovaní. Aspoň sa vylúčila možnosť, že moje bolesti sú psychosomatické, lebo z rezonancií som mal vždy nález.

Ťažké bolo, keď som doma trpel v bolestiach a prečítal som si, že by som v sebe mal nájsť pokoru a slušnosť.
Dominik Greif (v žltom) pôsobí v RCD Mallorca. Foto – archív D. Greifa

Kde ste si to prečítali?

V rozhovore s mojím bývalým agentom Michalom Holeščákom. Nikde sa nehovorilo o mojom zranení, lebo v klube rešpektovali, že mi nie je dobre, a nezverejnili detaily.

Vyjadrenia Miša Holeščáka bez toho, aby poznal fakty, ma vtedy zamrzeli. Vtedy bolo v kurze si do mňa kopnúť. Pritom som sa s ním nerozišiel v zlom. Vypršal mi kontrakt s jeho agentúrou a podpísal som zmluvu s inou.

Okrem fyzickej stránky ste sa museli zaoberať aj svojou psychikou. Pomohol vám klub stretnutiami s mentálnym koučom alebo akokoľvek inak?

Členom realizačného tímu bol aj mentálny kouč. Ten mi bol k dispozícii, ale príliš som nevyužil jeho služby. Ja som mal pocit, že moja situácia je špecifická a jedinečná, že mi nikto nepomôže.

Bol som frustrovaný, že neviem chodiť. A s tým vám nikto nepomôže. Ťažko teda hovoriť o nejakej pomoci. Hoci zase nemôžem povedať, že klub by sa mi otočil chrbtom.

Ja mám celkovo pocit, že téma duševného zdravia sa vo futbale dosť podceňuje. Čo si o tom myslíte?

Pravdou je, že pre duševné zdravie futbalistov sa nerobí takmer nič. Táto téma sa začína spomínať, ale je v úplných začiatkoch. Stále viac trénerov má vo svojich tímoch aj mentálneho kouča.

V športe ste pod veľkým tlakom. Nedávno som čítal krásny výrok Carla Ancelottiho, ktorý povedal, že nepracuje s futbalistami, ale s ľuďmi, ktorí hrajú futbal.

Myslel tým na to, že futbalisti sú ľudia s každodennými problémami, riešia bežné veci, že dcéra dostala v škôlke vírus, že sa im končí kontrakt v práci, že treba platiť hypotéku, byť doma s rodinou, venovať sa deťom.

Mám pocit, že na Slovensku stále vládne názor, že ak vyhľadáte pomoc terapeuta alebo psychológia, ste slaboch. Ja si myslím, že ak má niekto pocit, že potrebuje pomoc, tak hurá do toho, nech ju vyhľadá.

Ja sám som už navštevoval psychológa a nevidím v tom absolútne žiadny problém ani hanbu. Nebránim sa odbornej pomoci ani v budúcnosti. Mám spolužiaka zo strednej, vyštudovaného psychológa so svojou praxou. Už som sa ho pýtal, či mi vie odporučiť terapeuta, ktorý by sa so mnou porozprával online.

Nemám teraz žiadne výrazné problémy, ale nevidím nič zlé, ak sa niekto chce poradiť s vyštudovaným odborníkom, ktorý vie, čo sa má pýtať, ako položiť otázku, ako reagovať na odpoveď.

Nie je to ako debata s kamarátom na pive, ktorý vás pobúcha po pleci a povie, že to bude dobré. Psychoterapeut dokáže ľuďom zásadne pomôcť a ja môžem ľudí len podporiť, aby sa nebáli a nehanbili.

Druhá podceňovaná téma vo futbale, úzko súvisiaca s duševným zdravím, je nízka finančná gramotnosť hráčov. Poznáme viacero skrachovaných hráčov so psychickými problémami, ktorí sa po ukončení kariéry nevedia zaradiť do bežného života. Niektorí si dokonca siahli na život. Vám niekto radil ohľadom financií?

Ak myslíte nejakú iniciatívu z klubu, tak nikto nikdy. Finančná gramotnosť nie je len otázka ukončeného vzdelania. Pri futbalistoch, ale aj iných športovcoch sa zvykne hovoriť, že doplácajú na nízke vzdelanie, ale nie je to celkom pravda.

Zoberte si situáciu, že vám dá niekto mesačný príjem profesionálneho futbalistu v zahraničí rádovo v desaťtisícoch eur. A my sme presne v tejto situácii. Je to obrovský tlak, že máte iba určitý čas na to, aby ste si zarobili, povedzme 15 rokov aktívnej kariéry. Za ten čas musíte našetriť, uživiť rodinu, prípadne investovať. Sú však aj typy, ktoré si to neuvedomujú. Z nasporených peňazí si kúpia ferrari a potom tak aj dopadnú.

Je to podobné ako s terapeutmi. Aj finanční poradcovia sú vyštudovaní ľudia, a ak niekto nie je finančne gramotný, práve im by mal vložiť svoju dôveru a peniaze, aby sa mu nestalo, že skončí s holým zadkom.

Poviem aj príklad z môjho života. Mám na Malorke pár známych Slovákov, ktorí tu majú apartmány, chodia sem hrať golf, majú sa dobre. Minule mi však jeden z nich povedal, že keby mu dal niekto milión eur, tak nevie, čo s ním má robiť.
Dominik Greif pred zápasom Wolverhampton – Slovan v roku 2019. Foto – TASR/Martin Baumann

Do RCD Mallorca ste prišli zo Slovana, sledujete dianie vo svojom bývalom klube?

Áno, ale len povrchne. Občas si pozriem výsledky; sledoval som európske zápasy, keď mi to dovolili povinnosti.

Čo hovoríte na to, čo sa deje v klube? Slovan dostal zákaz prestupov, angažuje stále viac starších hráčov, ktorí chodia len na hosťovania, prípadne ako voľní hráči.

Neviem to posúdiť, lebo nemám dostatok informácií. Viem len to, čo si prečítam. V kabíne už nie je nikto z mojich bývalých spoluhráčov, teraz odišiel posledný – Čavrić. Navonok to vyzerá fajn, Slovan hrá pravidelne Európu, veci a vzťahy vo vnútri však nepoznám a ani ich nevyhľadávam.

V lete 2021 ste odišli zo Slovana za neštandardných okolností. Klub vás najprv nechcel pustiť do Unionu Berlín, ale nakoniec vám umožnil odísť do RCD Mallorca. Ako si spomínate na toto obdobie?

Situácia bola naozaj neštandardná. Počas troch sezón, čo som chytal pravidelne za Slovan, som mal viacero ponúk z rôznych krajín. Bol medzi nimi aj Union Berlín, ktorý vtedy ponúkol Slovanu okolo 1,5 milióna eur.

Klub si ma však cenil na veľké peniaze. Chcel za mňa 4 – 5 miliónov. Ja síce netvrdím, že som ich nebol hodný, ale dodnes si myslím, že tých päť miliónov je prehnaná suma. Reálne mohol Slovan za mňa očakávať niečo na úrovni 2 – 2,5 milióna.

Je totiž rozdiel prestupovať zo slovenskej ligy, z českej alebo poľskej. Naša súťaž nemá v zahraničí taký kredit, aby brankári mohli prestupovať za horibilné sumy. Bol to teda trošku aj boj, aby sa uspokojil Slovan, ale zároveň aj moje ambície.

Ja som sa chcel posunúť ďalej. So Slovanom som dosiahol všetko: vyhral som trikrát ligu, trikrát som bol najlepší brankár súťaže, raz dokonca aj celkovo najlepší hráč. Vedenie mi povedalo, že ma pustí, ak príde tá správna ponuka. Ibaže tá podľa vedenia nechodila, a keď to už trvalo dlhšie, moja frustrácia sa stupňovala. Vtedy som prišiel o účasť na Eure, lebo som zostal v Slovane.

Klub ma napokon uvoľnil do RCD Mallorca, ale celé to nebolo ideálne. Dodnes ma mrzí, že sa to skončilo zle a nadávkami od fanúšikov.

Aj sa vám niektorí vyhrážali?

Obálku so smrtkou som síce nedostal, ale na Instagrame ma označili za potkana, zradcu a čo ja viem čo ešte. Vtedy som vypol sledovanie sociálnych sietí a najmä príspevkov o mne.

Aj v tomto prípade sa vyjadrovali ľudia, ktorí absolútne nepoznali kontext; samozrejme, to ma mrzí. Aj preto, že som istý čas bol aj kapitánom mužstva a pomáhal som riešiť spoluhráčom veci v kabíne aj mimo nej. Čo už, aj taký je futbal, nezostala vo mne zášť.

Teraz môžete vysvetliť celý kontext.

Konkrétne s RCD Mallorca to bolo takto. Už polroka pred mojím prestupom, čiže v januári 2021, som bol na Malorke. Mal som tam ísť na hosťovanie s opciou, ale na sústredení sa Slovanu zranil brankár Michal Šulla.

V tom čase bol covid a cestovať sa dalo len s obmedzeniami. Tromi letmi som sa dostal z Turecka na Malorku, čo mi zabralo celý deň. Absolvoval som tam vstupnú zdravotnú prehliadku a čakal som na rozsah Šullovho zranenia a následné stanovisko Slovana.

Všetko už bolo dohodnuté, zostávalo len potvrdiť podpisom hosťovanie. Do konca prestupového obdobia zostávali posledné dva dni.

Zranenie Michala Šullu bolo nakoniec vážne, vynechal celý zvyšok sezóny. Slovan ma teda na hosťovanie nepustil. Ja som argumentoval aj tým, že Slovan získa titul s akýmkoľvek brankárom, nepotrebuje mňa, veď má pohodlný náskok. Ale nepomohlo to.

Nič som nedosiahol, tak som to zobral tak, že mám platnú zmluvu a zostávam v Slovane. Z toho celého ma mrzela najviac komunikácia. Nikto zo Slovana sa oficiálne neozval Malorke, pritom ja som tam čakal s jej zástupcami pri hotových zmluvách.

Ja som tiež urobil chybu, prehnal som to na Instagrame, lebo som sa cítil dotknutý a pod vplyvom emócií som napísal aj nepekné veci.

Slovan následne vydal tvrdé vyhlásenie, že som utiekol zo sústredenia. Ja mám pritom dodnes fotky a videá, ako som sa lúčil so všetkými. Nikam som neušiel, normálne som išiel na prehliadku pred dohodnutým hosťovaním.

Pochybil som ja, ale aj Slovan. Vedeniu som ešte povedal, že okej, budem tu, ale nedávajte ma hrať, nebude to dobré pre mužstvo, nie som na tom psychicky dobre, dajte príležitosť inému brankárovi, titul získate aj s ním.

Nastupoval som však ja, hoci som bol urazený a demotivovaný. Ťažko sa mi vo zvyšných zápasoch hľadala motivácia a bolo to aj vidieť na mojich výkonoch.

Keď potom v lete prišla ďalšia ponuka z Malorky, bolo jasné, že už musím zo Slovana odísť. Nakoniec sme sa rozišli korektne, ale tá škvrna tam zostala.

Akú úlohu v tom zohral Ivan Kmotrík ml.?

Neviem, čo a kto zasahoval do procesu rozhodovania o mne. Mal som len sprostredkované informácie od môjho agenta.

Bývalý hráč Slovana Jakub Mareš nedávno povedal, že keď rokoval s poľským klubom a na rokovaniach sa mal za Slovan zúčastniť Ivan Kmotrík ml., na stretnutie prišiel neskoro a v šľapkách z prechádzky po pláži.

Zachytil som to, ale ja Ivana Kmotríka poznám tak, že na takéto stretnutia chodil vždy v obleku. Stretol som sa s ním aj s odstupom času a normálne sme si podali ruky, pozdravili sme sa, všetko je medzi nami v poriadku. Beriem to tak, že futbal je biznis a v biznise sa stávajú aj nepekné veci.
Dominik Greif. Foto – archív D. Greifa

Pomohli ste RCD Mallorca do finále pohára, aká bola odveta s Realom Sociedad?

Malorka bola vo finále naposledy pred 21 rokmi a vtedy aj vyhrala. Dodnes je to najväčší úspech v histórii klubu, ale tento náš čerstvý postup do finále sa vníma rovnako ako obrovská vec. Má veľkú odozvu medzi ľuďmi na ostrove.

Ľudia na Malorke nie sú zapálení futbaloví fanatici; nie je bežné, že sa fotia s hráčmi. Teraz je to však iné. Aj dnes ma spoznala pani, ktorej som platil parkovné, a chcela selfie. Celkovo sa ľudia teraz nadchli. Asi aj preto, že sme vyradili najprv Gironu, ktorá sa drží vysoko v španielskej lige, a potom aj Real Sociedad, ktorý mal skvelú minulú sezónu, dostal sa do Ligy majstrov a aj postúpil zo skupiny. Má dobré a moderné mužstvo s mnohými reprezentantmi.

Všeobecne sa naša účasť vo finále berie ako prekvapenie.

V semifinálovej odvete ste chytili dve penalty a boli ste kľúčovým hráčom svojho tímu, pripravovali ste sa špeciálne na exekútorov pokutových kopov?

Je úplne bežné v každom klube, že tréner brankárov pošle zostrih videa s penaltami hráčov. Potom je už na brankárovi, či si ho pozrie a ako ho zohľadní pri prípadnej jedenástke. U nás tréner brankárov pozerá ten zostrih s nami a analyzujeme si nejaké faktory.

Penalty sú dvojsečné. Ja ako brankár si pozriem, že daný hráč kopol päť penált doľava, ale on zase vie, že ja som pozeral to video. V konečnom dôsledku sú penalty najmä o šťastí.

Ale určite aj o brankárskych schopnostiach. Aké faktory zohľadňujete pri pokutových kopoch?

Je prirodzené, že každý hráč to má inak. Z Cristiana Ronalda ide zakaždým sebavedomie, iní hráči zase môžu pociťovať stres, ovplyvňuje ich momentálna nálada alebo pocity. Aj mne sa jeden deň lepšie vykopáva do ľavej strany, druhý do pravej. Tak je to aj pri penaltách.

Napríklad s Realom Sociedad som prvú penaltu chytil v záverečnej minúte prvého polčasu. Zdalo sa mi, že protihráč je v strese a vravel som si, že v takýchto situáciách sa zvykne kopať na istotu do stredu brány. Nemal som odvahu zostať stáť, tak som spadol po ľavej ruke, ale vedome som nechal nohy v strede brány. No a hráč to naozaj kopol do stredu.

V rozstrele išiel proti mne uznávaný penaltový špecialista Mikel Oyarzabal. Toho som mal naštudovaného najviac. Vedel som, že buď si poskočí raz pred rozbehom a kopne prudko do niektorej strany, alebo poskočí ešte aj pred loptou, ako je to moderné, aby trochu spomalil, brankár urobil prvý pohyb a potom pomaly kopne vedľa neho.

Čakal som teda do poslednej chvíle, a keď si poskočil aj druhýkrát, už som sa len hodil do strany, kam kopol loptu.

Čiže on najprv kopol a vy ste sa až potom hodili?

Presne tak. Hoci to znie nereálne a rozhodujú stotiny, naozaj sa to tak dá spraviť. Tu hral rolu aj faktor únavy. Rozmýšľal som tak, že Oyarzabal nebude mať na konci zápasu dosť energie, a preto si netrúfne na prudkú strelu, ale radšej dá pomalšiu a umiestni ju.

Počkal som teda ja naňho, nie on na mňa. Bol to risk, ale vyšiel mi.

V tomto kontexte vyzerajú penalty ako hotová veda. Čo hovoríte na frázu, že penalta sa nedá dobre chytiť, iba zle kopnúť?

Nesúhlasím s ňou a práve som vám vysvetlil aj spôsob, ako sa dá chytiť. Samozrejme, sú individuálne situácie, a ak hráč kopne penaltu prudko k žrdi, tak v týchto prípadoch nemá brankár takmer žiadnu šancu.

Ak však brankár stihne správne vyhodnotiť spomenuté faktory a urobí správne rozhodnutie, má šancu na dobrý zákrok a zaslúži si kredit. Napríklad ja som našim hráčom pred rozstrelom vravel, aby nevymýšľali a z plného rozbehu kopli prudko k žrdi. A premenili sme všetkých päť penált.

Vo finále o mesiac v Seville vás čaká Bilbao, trúfate si získať trofej?

Bude to náročné, ale trúfame si. Bilbao hrá brutálne vysoký pressing, celý zápas vo vysokej intenzite. Má na krídlach bratov Williamsovcov, ktorí patria k top šprintérom celej ligy. Naposledy som videl ich zápas s Atléticom Madrid, ako ešte v nadstavenom čase pressovali v plnom šprinte brankára Oblaka. Niečo neskutočné.

My sme však prešli cez ťažkých súperov a sme v pozícii, že nemáme čo stratiť. Sme absolútne uvoľnení. Pre nás pôjde o zápas kariéry. Navyše, každý zápas má svoj dej, môže sa stať hocičo, vylúčenie v piatej minúte, rýchly gól, zranenie kľúčového hráča…

V Španielskom pohári nastupujete pravidelne, ale v lige nechytáte. Prečo je to tak?

Nikdy mi v klube vyslovene nepovedali, že moja súťaž je pohár a budem v nej chytať od začiatku do konca. Realita je taká, že som brankárska dvojka za Predragom Rajkovićom a rešpektujem túto situáciu. Zároveň dúfam, že nastúpim vo finále pohára.

Mohli by vám dobré výkony v pohári otvoriť aj cestu do ligových zápasov?

Ako hovorím, tréner momentálne dôveruje inému brankárovi. Ťažko asi príde k zmene, lebo Rajković chytá dobre a je s ním spokojnosť.

Slovenská reprezentácia, za ktorú ste v minulosti odchytali štyri zápasy, sa dostala na Euro. Myslíte si, že sa do nej ešte vrátite?

V momentálnej situácii, keď tretiu sezónu nehrávam, si v nej nezaslúžim byť. Sú v nej chalani, ktorí chodili na zrazy počas celej kvalifikácie, na Euro by mali ísť oni.

Čo hovoríte na to, aký progres urobila reprezentácia pod vedením Francesca Calzonu?

Poviem úprimne, že neviem. Nechcem to hodnotiť, lebo som nevidel zápasy. Niečo som si prečítal a viem si predstaviť, že v repre to teraz funguje dobre, ale naozaj k tomu neviem zaujať stanovisko, lebo nemám dostatok informácií.
Dominik Greif (26)

sa narodil v Bratislave. S futbalom začal v bratislavskej Vrakuni, neskôr ako žiak prišiel do Slovana. Prešiel v ňom všetkými vekovými kategóriami a debut za áčko absolvoval v máji 2016 ako 19-ročný. So Slovanom získal tri tituly a štyrikrát vyhral Slovenský pohár. V lete 2021 prestúpil do španielskeho prvoligového klubu RCD Mallorca, v ktorom je dodnes. Za slovenskú reprezentáciu odchytal štyri zápasy a nedávno pomohol RCD Mallorca k postupu do finále Španielskeho pohára.

Syndróm polycystických vaječníkov trápi počas reprodukčného veku približne osem až trinásť percent žien, uvádza Svetová zdravotnícka organizácia (WHO).

"Platí tiež, že pri tejto diagnóze je veľmi veľa takzvaných čiernych čísel. Znamená to, že mnohé ženy sú nesprávne diagnostikované. Napriek tomu, že syndróm polycystických vaječníkov majú, prepadávajú sitom a lekár im nestanoví diagnózu," hovorí pre SME gynekologička LENKA LAPIDES z reprodukčnej klinky Reprofit.

Podľa WHO zostáva na celom svete nediagnostikovaných až 70 percent žien s týmto syndrómom.

"Ak má žena podozrenie, určite by mala pátrať po diagnóze, aby sa utvrdila, či má alebo nemá syndróm polycystických vaječníkov. Zároveň treba myslieť na možné komplikácie, ktoré toto komplexné ochorenie prináša," vysvetľuje Lapides.
V texte sa dočítate:

Čo je syndróm polycystických vaječníkov.
Ako ho lekári diagnostikujú, a prečo na jeho určenie nestačia iba cysty na vaječníkoch.
Aké sú základné príznaky syndrómu polycystických vaječníkov.
Čo pre ženu znamená, ak jej lekár diagnostikuje syndróm polycystických vaječníkov.
Ktorá možná komplikácia je podľa lekárky najdesivejšia.
Ako vyzerá liečba.
Či je nutné žene vždy nasadiť antikoncepciu, a aké sú ďalšie postupy.
Ako súvisí syndróm polycystických vaječníkov s neplodnosťou.
Či môže ženám s touto diagnózou pomôcť bezlaktózová alebo bezlepková diéta.
Do akej miery môže pacientkam pomôcť užívanie špeciálnych probiotík.

Čo je syndróm polycystických vaječníkov a prečo o ňom odborníci často hovoria ako o komplikovanom ochorení?

Syndróm polycystických vaječníkov postihuje najmä ženy, zatiaľ nevieme o tom, že by trápil aj mužov.

Dá sa povedať, že ide o komplexné, multifaktoriálne ochorenie, ktoré sa netýka len vaječníkov. Ovplyvňuje aj ďalšie systémy a reprodukčné zdravie.

Môže spôsobovať metabolické zmeny, ovplyvňovať srdcovo-cievny systém, spôsobovať problémy s krvným tlakom, alebo mať vplyv na psycho-sociálne aspekty.

Je to veľmi obšírne a komplexné ochorenie. Tiež je problém v tom, že v minulosti sme o tomto ochorení veľa nevedeli. Avšak každým rokom o ňom zisťujeme viac.

Vďaka tomu vieme ženy varovať, že ak majú tento problém, aké ďalšie komplikácie môžu nastať.
Player cover image
Gyncast
Vaječníky - ich problémy a ochorenia
00:00/71:04
Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

Platí, že syndróm polycystických vaječníkov rovná sa cysty na vaječníkoch?

Názov vychádza z pôvodných poznatkov, nie z aktuálnych. Dnes už vieme, že syndróm polycystických vaječníkov nutne neznamená aj cysty na vaječníkoch.

V minulosti si lekári všimli, že pri tomto ochorení badať na ultrazvuku zmnožené cysty. V skutočnosti to nie sú ani cysty v pravom zmysle slova. Ide o folikuly.

Na ultrazvuku vyzerajú ako čierne bubliny. Aj za normálnych okolností sa v rámci menštruačného cyklu nachádzajú na vaječníkoch.

V čase ovulácie sa jeden z folikulov stáva dominantným a vypúšťame ho ako vajíčko. Vtedy žena môže otehotnieť. Pri syndróme polycystických vaječníkov však nastáva akési zmnoženie a na ultrazvuku vidíme viac folikulov.

Avšak ani tento stav nemusí byť nutne viazaný s diagnózou, o ktorej hovoríme. Napríklad veľa mladých žien má veľkú zásobu vajíčok.

Nás gynekológov to môže pri ultrazvuku zmiasť, pretože to vyzerá tak, že to všetko sú polycystické vaječníky. V skutočnosti pritom ide o normálne folikuly - budúce vajíčka, ktorých počet sa s pribúdajúcim vekom ženy znižuje.

Preto je dôležité, aby sme si pod týmto pojmom nepredstavili len veľa bubliniek a cystičiek. Treba stále myslieť na to, že ide o komplexný stav, kedy porucha folikulov a budúcich vajíčok spôsobuje nefunkčnosť. A tiež, že je to kaskáda, ktorá ovplyvňuje aj iné systémy v tele.

Na internete je naozaj veľa informácií o syndróme polycystických vaječníkov. Mnohé z nich sú zmätočné alebo si protirečia. Sú nejaké signály, ktoré by mohli slúžiť ako červené vlajky a upozorniť nás, že máme zbystriť pozornosť?

Súhlasím s tým, že mnohé informácie o syndróme polycystických vaječníkov sú zmätočné. A to nielen pre ženy, ale aj pre odborníkov.

Platí tiež, že pri tejto diagnóze je veľmi veľa takzvaných čiernych čísel. Znamená to, že mnohé ženy sú nesprávne diagnostikované. Napriek tomu, že syndróm polycystických vaječníkov majú, prepadávajú sitom a lekár im nestanoví diagnózu.

Existuje totiž súbor príznakov, ktoré žena môže mať, a ktoré nás mýlia.
Súvisiaci článok Lekár Bajer: Pri problémoch s neplodnosťou príde najprv žena. Alebo žena a dva metre za ňou muž Čítajte

Typická pacientka, ktorá za mnou príde s tým, že má syndróm polycystických vaječníkov by mala opísať nasledujúce symptómy. Povie, že jej začali vypadávať vlasy, sú mastnejšie, trápi ju akné a začalo sa jej objavovať ochlpenie na miestach, ktoré nie sú pre ženu typické. Napríklad na lícach, brade alebo hrudníku.

Spomenie aj výpadky menštruačného cyklu. Väčšinou uvedie, že najprv jej cyklus vypadol na dva mesiace, potom sa vrátil a následne opäť na tri mesiace zmizol.

Vtedy by som si ja ako gynekologička mala povedať: "Ha! Čierne na bielom, polycystické vaječníky. Je to jasné."

Žiaľ, také jednoduché to nie je.

Prečo?

Stále zisťujeme o syndróme polycystických vaječníkov nové informácie. A tak pribúdajú aj nové príznaky s ním spojené.

Modelový príklad ženy, ktorý som opísala existuje. Lenže táto typická žena so syndrómom polycystických vaječníkov nemusí byť jediná, ktorý týmto ochorením trpí. Môže ho mať aj žena, ktorá vyššie spomenuté ťažkosti vôbec nemá.

Do mojej ambulancie teda príde štíhla žena, ktorá má nielen krásnu postavu, ale aj pleť a vlasy. Vyzerá ako modelka a nikomu ani nenapadne, že by mohla mať skrytý syndróm polcystických vaječníkov. Ochorenie maskuje absencia viditeľných príznakov.

Preto je veľmi ťažké, aby si žena sama diagnostikovala alebo všimla syndróm polycystických vaječníkov. No práve preto je dôležité, aby adresovala svoje otázky odborníkovi. A ten na základe kritérií určí, či má syndróm polycystických vaječníkov, alebo nie.

Čím sa gynekológ alebo gynekologička riadi? Ako vie, či žena má, alebo nemá syndróm polycystických vaječníkov?

Kritériá na diagnostiku syndrómu polycystických vaječníkov vznikli v roku 2003. Odborne sa označujú ako Rotterdamské kritériá. V rokoch 2018 a 2023 boli doplnené, na základe aktuálnych poznatkov.

Podľa týchto kritérií bude gynekológ u ženy pozorovať tri oblasti, pričom na to, aby u nej potvrdil syndróm polycystických vaječníkov, je potrebné, aby splnila dve z troch kritérií.

Prvým kritériom sú známky nadmerného množstva mužských pohlavných hormónov. Lekár buď pozoruje spomínané príznaky - akné, mastné vlasy, či nadmerné ochlpenie, alebo môže nadprodukciu mužských pohlavných hormónov overiť pomocou krvných testov.
Player cover image
Vizita
Tvorbu spermií ovplyvňuje aj teplota. Rizikom môže byť aj laptop v lone
00:00/46:27
Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

Druhým kritériom sú výpadky menštruačného cyklu. Buď ženy referujú, že majú nepravidelný cyklus, alebo ho dokonca vôbec nemajú. Vtedy hovoríme o anovulácii, teda vajíčko sa v čase ovulácie vôbec neuvoľňuje.

A posledným kritériom, ktoré bolo v roku 2023 poopravené, je ultrazvukový nález a obraz cystičiek - zmnožených folikulov. Avšak tento parameter bol v praxi veľmi zmätočný.

Gynekológovia často premýšľali, čo na ultrazvuku vidia alebo nevidia, čo záviselo od viacerých vplyvov. Od toho, aký kvalitný ultrazvuk mali, až po to, či pacientka trpí obezitou a koľko folikulov by na ultrazvuku malo byť.

Preto sa toto tretie kritérium doplnilo ešte o možnosť odobratia AMH hormónu. Ide o takzvaný anti mullerov hormón. Tento parameter krvi nám hovorí, či žena má, alebo nemá zmnožené folikuly.

Prečo je nutné, aby sa výsledok potvrdil dvoma z troch parametrov?

Je to nutné, pretože máme ženy, ktoré nemusia mať typické príznaky.

Mnohé majú akné a nemajú polycystické vaječníky. Alebo majú nepravidelný menštruačný cyklus, pričom dôvodom je obezita, nie syndróm polycystických vaječníkov.

Ak takéto ženy nesprávne diagnostikujeme, onálepkujeme ich. A nálepka s nápisom syndróm polycystických vaječníkov môže mať pre ne celoživotné následky.

Ide totiž o celoživotné ochorenie. V súčasnosti predpoklady hovoria, že toto ochorenie sa nekončí ani menopauzou. Sprevádza ženy od narodenia až do konca života, a to vo viacerých aspektoch.

Čo pre ženu znamená, keď jej lekár diagnostikuje syndróm polycystických vaječníkov?

Toto ochorenie pre ženu predstavuje najmä isté možné rizikové faktory a ďalšie ochorenia, ktoré sa u nej môžu rozvinúť.

Sama by mala čo najlepšie dbať o svoje zdravie. Uvedomiť si, že sa nachádza v rizikovej skupine, a že tento rizikový faktor je naozaj veľký. Môže jej spôsobovať rôzne komplikácie.

Ak gynekológ žene diagnostikuje syndróm polycystických vaječníkov, mala by popremýšľať, čo môže pre seba spraviť.

A čo môže pre seba spraviť?

Jej primárnym konzultantom by mal byť gynekológ. On by jej mal povedať, aké má možnosti.

Napríklad sa môže zapodievať zmenou životného štýlu, viac sa venovať športu, môže sa s lekárom rozprávať o tom, či nie je potrebné nadmerný nárast mužských pohlavných hormónov potlačiť nejakými liekmi.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo pri tejto diagnóze lekári často predpisujú antikoncepciu.

Mnohí čitatelia a čitateľky si teraz hovoria, že veď nadmerné ochlpenie či mastné vlasy nie sú veci, ktoré človeku až tak komplikujú život. Má teda podľa vás syndróm polycystických vaječníkov výrazný vplyv na kvalitu života ženy?

Myslím, že áno.

Ak má žena podozrenie, určite by mala pátrať po diagnóze, aby sa utvrdila, či má, alebo nemá syndróm polycystických vaječníkov. Zároveň treba myslieť na možné komplikácie, ktoré toto komplexné ochorenie prináša.

Okrem srdcovo-cievny ochorení a vysokého krvného tlaku, ktoré som už spomínala, to môže byť aj porušený lipidový profil, zvýšený cholesterol, porucha metabolizmu, dokonca je tam aj určité zvýšené riziko cukrovky druhého typu a aj tehotenskej cukrovky.

Môže nastať zhoršenie reprodukčného zdravia. Žena bude mať problém s otehotnením, prípadne, ak bude tehotná, je tam väčšie riziko potratu, prípadne komplikácií počas tehotenstva.

A to stále nie je všetko. Medzi ďalšie zdravotné komplikácie patria chrápanie, výpadky okysličenia v spánku, úzkosti, depresie, alebo poruchy stravovania.

Ak by som zistila, že mám polycystické vaječníky, zneistilo by ma to. Určite by som robila všetko preto, aby som predišla možným komplikáciám.

Ktorá komplikácia je pre vás najdesivejšia?

Je jedna, pri ktorej vždy premýšľam, či mám o nej mojim pacientkam hovoriť, pretože ich nechcem zbytočne strašiť.

V dôsledku porúch menštruačného cyklu sa totiž môže hromadiť sliznica, ktorá by za normálnych okolností každý mesiac odišla. Táto sliznica, ktorá sa hromadí, môže bujnieť.

Ak sa to roky ignoruje, a teraz nemyslím jeden alebo dva roky, ale desiatky rokov, môže sa v dôsledku toho rozvinúť rakovina sliznice maternice.

To je pre mňa najstrašidelnejšia komplikácia.

Spomínali ste, že jednou z komplikácií je to, že žena bude mať problém otehotnieť. Dá sa už dnes presne povedať, do akej miery súvisí syndróm polycystických vaječníkov s neplodnosťou?

Syndróm polycystických vaječníkov je spojený s neplodnosťou najmä preto, že počas neho môže dochádzať k narušeniu cyklu.

Znamená to, že u ženy s týmto ochorením nemusí každý mesiac dochádzať k uvoľneniu vajíčka. Sem-tam sa možno uvoľní, no nie je to pravidelné. Preto dochádza k zníženiu plodnosti.

Rovnako treba myslieť aj na to, že vajíčko je počas celého cyklu oplodniteľné len niekoľko hodín. Teda pár, ktorý sa snaží o dieťa, sa musí do tohto okna trafiť. A keď je cyklus nepravidelný, je to náročné.

Prijať ďalší negatívny tehotenský test je to náročné. Človek to oplače, ide ďalej a dúfa, že ďalší cyklus bude úspešnejší. No je to veľmi frustrujúce.

Povzbudzujúce je, že túto situáciu vieme do určitej miery riešiť. Síce nie u každého, no aj dá sa povedať, že už na to máme páky.

Gynekológovia vedia pomocou ultrazvuku presne sledovať, či vajíčko rastie, ako vyzerá, alebo kedy sa uvoľní. Vedia teda žene povedať, kedy by mala spozornieť.

Existujú aj lieky, ktoré vieme na isté časové obdobie žene nasadiť. No nie doživotne. Môžu žene pomôcť naštartovať rast vajíčka, ktorému sa nechcelo.

Našťastie, veľa týchto polycystických vaječníkov už vieme gynekologicky vyriešiť a zvýšiť tak šancu na tehotnosť.

Takže pomocou liekov viete vajíčko popohnať?

Presne tak, liekmi vieme navodiť, aby sa to tam pohlo tým správnym smerom.

Keď som čítala diskusie na internete pod článkami o syndróme polycystických vaječníkov, mnohé ženy sa sťažovali, že ich lekár odbil tým, že musia schudnúť. Ako veľmi súvisí syndróm polycystických vaječníkov s obezitou?

Je to ťažká otázka, na ktorú v súčasnosti nemáme odpoveď. Dodnes presne nevieme ani to, prečo vlastne ženy majú polycystické vaječníky.

Aktuálne teórie hovoria, že sa s nimi narodíme. A už malé bábätko, dievčatko, má polycystické vaječníky. Potom príde do puberty a už sa prejavujú typické príznaky. Dieťa je korpulentnejšie, má plnšiu postavu a akné.

Len to si trochu protirečí s trendmi, ktoré v súčasnosti vidíme. Napríklad sa ukazuje, že existuje niekoľko podskupín polycystických vaječníkov. Navyše, ako sme si už povedali, sú aj ženy, ktoré sú štíhle a majú peknú pleť, a tiež trpia syndrómom polycystických vaječníkov.

Dovolím si tvrdiť, že v súčasnosti nevieme určiť, ako veľmi je nadváha spätá s touto diagnózou. Vieme len povedať, že u väčšiny typických polycystických vaječníkov pacientky trpia nadváhou a treba na to veľmi dbať, aby sme ich dostali do normálneho BMI.

To je totiž najlepšie a jediné, čo v tomto prípade vieme pre seba urobiť.
Lenka Lapides

vyštudovala Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave.
Časť štúdia absolvovala vo Fínsku.
Šesť rokov pôsobila v Nemecku, kde zložila atestačnú skúšku v odbore gynekológia a pôrodníctvo.
Pracovala v tíme popredných lekárov v Bavorsku, pod vedením profesora Kuhna sa venovala gynekologickej onkológii.
Odborné stáže absolvovala v Izraeli, v Spojenom kráľovstve, vo Fínsku, v Nemecku, v Rakúsku, a v Českej republike.
Špecializuje sa na imunologické faktory neplodnosti, ktoré skúma aj v rámci doktorandského štúdia.

Pri syndróme polycystických vaječníkov sa často odporúča zdravý životný štýl. Mnohí ľudia však nevedia, čo si pod týmto pojmom majú predstaviť, a tak často skĺznu do extrémnych diét. Aká je správna cesta, ktorou by sa mali uberať?

Je to veľmi ťažké. Určite nie je dobré, aby lekár pacientku odpinkol s tým, že má iba zmeniť životný štýl. Pretože každý z nás si pod pojmom zdravý životný štýl predstaví niečo iné.

Rozhodne sa treba venovať športovým aktivitám. Je to už aj dobre preskúmané. Vieme, že by sme mali mať minimálne 2,5 hodiny aeróbnej aktivity týždenne.

Javí sa to ako brnkačka, ale keď si to človek vyskúša, zistí, že to nemusí byť také jednoduché.

Ak máme prácu a rodinu, nie je jednoduché zaradiť do života pohyb v takejto miere.

A čo sa týka stravovacích návykov?

Určite by som neodporúčala drastické diéty. Napríklad bezlepková diéta nie je určená pre ženy, ktoré trpia syndrómom polycystických vaječníkov, ale pre tie s celiakiou.

Bezlaktózová diéta opäť nie je určená ženám s touto diagnózou, ale ľuďom, ktorí majú problém s laktózou.

Asi žiadna konkrétna diéta nie je ušitá na mieru pre pacientky s polycystickými vaječníkmi.

Môj dobrý kamarát, lekár Boris Bajer vydal nedávno knižku Protokol prirodzenej plodnosti, ktorá sa týmto zapodieva.

Sú v nej isté odporúčania, ktoré sa dajú označiť za správnu mieru v tom, že ak ich budeme preferovať, naše šance na zmiernenie rizikových faktorov sú lepšie.

Hovorí v nej veľa o nenasýtených mastných kyselinách, o rastlinných tukoch, živočíšnych tukoch, o tom, ktoré minerály by sme mali alebo nemali uprednostňovať.

Takýto prístup považujem za správnu cestu. Nejde o konkrétnu diétu, ale zdravý životný štýl, ktorý nás navádza, ktorým smerom by sme mali ísť.

Napríklad, aby sme sa zamerali viac na celozrnné potraviny, na potraviny s nižším glykemickým indexom, aby sme sa vyvarovali margarínom, preferovali skôr ryby, či olivový olej.

Je to dátami podložená zlatá stredná cesta.

Ak žena trpí syndrómom polycystických vaječníkov je nutné, aby užívala antikoncepciu, alebo sú aj iné spôsoby liečby?

Polycystické vaječníky treba liečiť, ale je to nevyliečiteľné ochorenie. Nie je nám známe, že by sme vedeli žene, ktorá má túto diagnózu, ponúknuť liek, ktorý ju vylieči.

A tak jediné, čo vie spraviť, je celý život konzekventne dbať o pohyb, zamýšľať sa nad tým, ako sa stravuje, a ak nemá cyklus, prebrať s gynekológom možnosti, ako to riešiť. Lebo rozhodne nie je správne roky ignorovať nejaké ochorenie.

Nehovorím, že hormonálna antikoncepcia je pri tejto diagnóze nevyhnutná, no je to dostupná liečba. Bola vyvinutá na to, že v istých prípadoch nám vie pomôcť a byť prospešná.

Ak si pacientka vyslovene neželá nasadenie hormonálnej antikoncepcie, sú aj iné možnosti. Existujú napríklad prípravky s inozitolom. Nie je síce rovnako efektívny ako hormonálna antikoncepcia, ale je čiastočne prospešný.

Sú aj iné lieky, napríklad metformin, alebo v súčasnosti sa používajú rôzne moderné preparáty, ktoré nám pomáhajú, aby sa pacientka dostala k normálnym hodnotám BMI.

Nehovorím, že je to záležitosť, ktorú by som brala doživotne. Asi by som sa tým zapodievala len v prípade, keď je to nevyhnutné, ale aj tieto injekcie nám vedia pomôcť naštartovať u pacientky zdravý životný štýl. A po naštartovaní ich môže začať postupne vyraďovať.

A možno sa potom bude vedieť udržiavať tak, aby už tieto preparáty nepotrebovala.

Ak som to správne pochopila, hormonálna antikoncepcia má ženám pomôcť, aby sa im upravil ich cyklus. Aktuálne sú na instagrame veľmi populárne profily, v ktorých autorky zdôrazňujú, že žena by mala byť paňou svojho cyklu a je dôležité sa o svoj cyklus starať bez antikoncepcie. Ako sa na to pozeráte vy?

Venujem sa aj reprodukčnej gynokológii, aj klasickej gynekológii. Praxou som sa naučila na to pozerať z pohľadu pacienta. Už netlačím na pacientky, aby užívali antikoncepciu, viac-menej sa s nimi rozprávam o možnostiach.

Úprimne poviem, že v súčasnosti je moja skúsenosť taká, že ženy nerady berú antikoncepciu. Nechcú užívať hormóny. Mám aj také klientky.

Ak by som trvala na užívaní antikoncepcie, nevrátia sa, pôjdu inam, a možno polycystické vaječníky zostanú u nich nediagnostikované, alebo nedoriešené.

Keď vidím, že si antikoncepciu neželajú, netlačím na nich. Naopak hovorím: "Dobre, tak sa poďme pozrieť na to, čo vieme spraviť."

Môžeme sa lepšie pozrieť na jedálny lístok, na jej životný štýl, či športuje, čo vieme v strave navýšiť. Napríklad môžeme do stravy pridať nejaké minerály alebo iné preparáty.

Tiež sa možno stane, že prioritou pre ňu bude rýchlo otehotnieť, a tak sa rozhodne prehodnotiť svoje pôvodné rozhodnutie.

Alebo, ak tieto preparáty nebudú fungovať, pacientka môže zmeniť rozhodnutie a stále sa vieme k tejto liečbe vrátiť.

Môžu byť tieto preparáty úspešné?

Myslím, že áno. Keď je správna kombinácia, môže sa dostaviť pozitívny výsledok.

Mám kamarátku, ktorá trpí syndrómom polycystických vaječníkov. Nikdy však žiadne preparáty neužívala, pretože extrémne dbá na stravu a šport.

Ešte som nestretla nikoho, kto by dokázal takto o seba dbať. A výsledkom je, že má aj pravidelný menštruačný cyklus.

Ak to zvládne ona, viem si predstaviť, že to môže fungovať aj u iných ľudí.
Súvisiaci článok Biológ: Keď vidím ľudí, ako sŕkajú kávu z papierových pohárov, chytám sa za hlavu (archívny rozhovor) Čítajte

Vnímam, že antikoncepcia sa stala diskutovanou témou. Na jednej strane sú ženy, ktoré ju absolútne odmietajú a tvrdia, že gynekológovia ju im často nezmyselne tlačia. Na druhej strane sú lekári, ktorí hovoria, že sú prípady, keď sa nedá postupovať bez hormonálnej antikoncepcie. Ako to je?

Hormonálna antikoncepcia vie efektívne potlačiť nadbytok mužských pohlavných hormónov. A sú prípady, keď bez nej naozaj nevieme postupovať.

V takých prípadoch je dôležité s pacientkou najmä správne komunikovať. Vysvetliť jej, prečo tieto lieky potrebuje, ako jej môžu pomôcť a ako budeme postupovať. A tiež to, že ju nemusí brať doživotne, ale len určité obdobie.

Môže jej problém upraviť natoľko, že sa jej telo naštartuje a neskôr ju už nebude musieť užívať.

Verím, že niektoré názory sú len o chýbajúcich informáciách. No keď sa žena rozhodne, že napriek informáciám odmieta hormonálnu antikoncepciu, o to viac sa musíme zamerať na možnosti, ktoré máme.

Teraz sa veľa hovorí o mikrobióme a o tom, ako ovplyvňuje zápalové procesy v ľudskom tele. Niektorí ľudia s obchodným duchom sa toho chytili a začali vyrábať špeciálne probiotiká na liečbu syndrómu polycystických vaječníkov. Do akej miery môže pomôcť užívanie týchto preparátov?

Myslím si, že to môže pomôcť. Existujú dáta, ktoré hovoria, že isté suplementy naozaj môžu byť prospešné. Takže áno, užívanie probiotík môže žene čiastočne pomôcť pri liečbe syndrómu polycystických vaječníkov.

Možno aj každodenné užívanie škorice alebo suplementovanie vitamínov B9 a B12.

Avšak netreba zabúdať, že syndróm polycystických vaječníkov je veľmi komplexné ochorenie.

Preto riešenie tohto problému nie je jednoduché a neexistuje žiadny zázračný preparát, po ktorého užití ochorenie zmizne.

Chcela by som, aby niečo také existovalo, no nie som si istá, že to je takéto jednoduché.

Načo by si mali ženy dávať pozor, keď si dohľadávajú informácie o syndróme polycystických vaječníkov?

Myslím si, že keď má žena gynekológa a dá sa s ním dobre porozprávať, práve on by mal byť prvou kontaktnou osobou, ktorá jej poskytne informácie. Až potom by si mali dohľadávať hlbšie veci, ktoré ich zaujímajú.

V dnešnej dobe je však na internete veľmi veľa možností a zdrojov. Sama ako lekárka nie vždy viem, ktorý zdroj je naozaj overený. Musím si to veľakrát preverovať v databázach štúdií. Preto by som sa radšej obrátila na odborníka.

V zahraničí sú aj webové stránky, ktoré združujú pacientky so syndrómom polycystických vaječníkov. V Nemecku aj v Rakúsku existujú združenia, kde sa môžu zaregistrovať a s ďalšími pacientkami si povymieňať informácie. Organizujú aj rôzne školenia.

Mojím želaním je, aby sme aj na Slovensku boli schopní dosiahnuť niečo podobné.

Čítajte viac: https://primar.sme.sk/c/23243952/gyneko ... -paky.html

Dôstojníci nemeckého letectva sa jednoducho mali viac snažiť. Takto opísal nemecký časopis Der Spiegel fiasko týkajúce sa uniknutého rozhovoru o raketách Taurus, ktorý zverejnila ruská propagandistická televízia.

Čelní predstavitelia Luftwaffe sa počas rozhovoru cez cloudovú službu WebEx rozprávali o ich možných dodávkach pre Ukrajinu, ako aj ich potenciálnych cieľoch. Po zverejnenom rozhovore sa nemecký kancelár dostal pod tlak, že pri raketách Taurus nehovoril úplne pravdu, a znepokojilo to aj spojencov, ktorí sa pýtali, či Berlínu môžu posúvať citlivé informácie.

Kde urobili nemeckí dôstojníci najväčšiu chybu a ako sa podobným zlyhaniam vyvarovať, sme sa rozprávali s etickým hekerom a expertom na internetovú bezpečnosť.
[ Odoberajte na e-mail denný seriál Vývoj bojov na Ukrajine - fakty a názory odborníkov. Odoberajte jedným klikom. ]
Ako sa to mohlo stať?

Nemecká vláda okamžite spustila vyšetrovanie, ako sa to mohlo stať, a po niekoľkých dňoch uistila svojich západných spojencov, že za únikom nebol ruský špión, ale išlo o individuálne zlyhanie. Podľa prvých zistení sa jeden z účastníkov rozhovoru totiž pripojil na WebEx cez otvorený a neautorizovaný kanál v singapurskom hoteli.

Jeho zlyhanie bolo o to väčšie, že v tom čase sa v Singapure konala letecká šou. Ako napísal Tagesschau, išlo o veľtrh leteckého priemyslu, na ktorí prišli vysokí vojenskí dôstojníci z viacerých európskych krajín. Pre ruské tajné služby to bola skvelá príležitosť odpočúvať zaujímavé ciele, čo sa im nakoniec aj podarilo, a propaganda Kremľa dostala silný náboj, ktorý neváhala použiť.

Nie je jasné, ako presne k odpočutiu rozhovoru nemeckých dôstojníkov išlo. Či sa nemecký dôstojník pripojil cez hotelovú wifi, respektíve priamym telefonátom, alebo ho mohli odpočuť aj cez steny hotelovej izby.

Problémom mohlo byť aj to, že ako píše Der Spiegel, údaje o telefonickom pripojení cez WebEx sa zvyčajne posielajú e-mailom a tie môžu byť tiež zachytené a použité na odpočúvanie.

Ako pripomína nemecký časopis, keď sa napríklad na začiatku svojho funkčného obdobia chcel nemecký kancelár Olaf Scholz spojiť cez šifrovanú videokonferenciu so spojencami z Aliancie, musel ísť na federálne ministerstvo obrany. Jedine tam bola k dispozícii potrebná technika.

Samozrejme, keby sa nemeckí dôstojníci riadili týmto pravidlom, ich možnosti komunikácie by boli výrazne obmedzené. Aj bez špeciálnej miestnosti s modernou technikou je však možné komunikovať citlivé veci tak, aby ste hekerom alebo tajným službám sťažili snahu prelomiť vaše súkromie.
Dá sa WebExu veriť?

Je vôbec platforma WebEx bezpečná? Európske vlády vrátane slovenského ministerstva zahraničných vecí začali túto platformu vo veľkom používať najmä v čase pandémie covidu. Bežne ju používajú aj diplomati EÚ, jej použitie samo osebe preto nie je problémom.

„Ako každá platforma, aj bezpečnosť stretnutia cez WebEx veľmi závisí od nastavenia administrátorom. Ak umožním pripojenie cez telefón pomocou jednoduchého PIN-u, ale nezapnem end-to-end šifrovanie a ďalšie možnosti, tak bezpečnosť takéhoto stretnutia bude značne narušená,“ vysvetľuje etický heker Tomáš Volný zo spoločnosti Axelum.

Samotný WebEx je v poriadku aj podľa Pavla Draxlera z bezpečnostnej firmy Binary Confidence, pokiaľ sa používa so správnym nastavením.

„Dôležité je zodpovedať si otázku, či nám nevadí, že by niekto iný mohol počúvať ten konkrétny typ rozhovoru. WebEx je tretia strana. Ak nám teda nevadí, že si môžu teoreticky takisto nahrať našu poradu, tak je v poriadku používať ho ako cloudovú službu bez šifrovania,“ vysvetľuje Draxler.
Prečítajte si
Špionážny škandál, ktorý otriasol Nemeckom. Čo všetko prezradil zverejnený rozhovor o raketách Taurus?

Pre citlivejších klientov má podľa jeho slov WebEx aj možnosť vlastného servera, čo veľa inštitúcií používalo. Podstatnejšia je však najmä možnosť end-to-end šifrovania. „To znamená, že dáta sa šifrujú medzi nami a odšifrovať ich môže len ten, s kým sa rozprávame. Veľa platforiem toto šifrovanie zapína automaticky. V prípade WebExu je však toto šifrovanie potrebné zapnúť osobitne pre každého účastníka porady,“ vysvetľuje expert.

Ako dodáva Volný, WebEx umožňuje pripojenie zo zariadenia cez internet a rovnako cez telefón, keď je potrebné zavolať na telefónne číslo a zadať PIN kód. „Je dosť možné, že bola využitá druhá možnosť a odpočúvali to ako bežný telefónny hovor. Ak to tak naozaj bolo, tak v tom prípade je jasné, že si dotyčný neuvedomoval možné riziká, ktoré sú s tým spojené,“ vysvetľuje etický heker.
Prečo je hotelová wifi taký problém a VPN taká dôležitá

Nie je jasné, či sa nemecký dôstojník skutočne pripojil cez hotelovú wifi. Ak áno, išlo by o obrovské bezpečnostné zlyhanie bez ohľadu na to, či wifi sieť bola dobre zaheslovaná.

Etický heker Tomáš Volný takto opisuje závažnosť problému:

Wifi heslo, ktoré zadávame, je v podstate heslo na šifrovanie prenosu medzi nami a wifi zariadením a toto heslo je pre všetkých rovnaké. Takže ktokoľvek ho má, vie rozšifrovať dátovú komunikáciu kohokoľvek na sieti. Problém pri verejných wifi je, že sú buď bez hesla, teda bez šifrovania, alebo je toto heslo ľahko dostupné. Dátový prenos ide vzduchom, čiže každý, kto je v dosahu, si ho môže nahrať. Ak nejaká aplikácia nepoužíva dodatočné šifrovanie, tak tieto dáta vie útočník rovno čítať alebo inými trikmi môže skúsiť oklamať získanie šifrovacieho kľúča aplikácie. To už nie je také ľahké, ale možné.

Čo však v prípade, že nemáme inú možnosť, iba sa pripojiť cez hotelovú wifi?

„Ak musím použiť hotelovú wifi, je dôležité využiť zabezpečené pripojenie pomocou VPN. Virtuálna súkromná sieť vytvorí bezpečný tunel medzi mojím zariadením a servermi umiestnenými v iných krajinách. Cez tento tunel následne prúdi celá komunikácia a nie je možné ju odchytiť,“ hovorí Volný.

Použitie mobilnej siete má svoje výhody aj nevýhody, ale aj tam by experti odporučili použitie VPN.

„Ak nemáme kvalitné end-to-end šifrovanie, tak máme len zlé a horšie možnosti,“ vraví Draxler. „Využitím dát cez mobil namiesto verejnej wifi síce znížime možnosť, aby naše dáta čítal ktokoľvek na tejto wifi. No na druhej strane tieto dáta môže čítať mobilný operátor.“

Práve preto je riešením VPN. Ako hovorí expert z Binary Confidence, už sa pomaly stáva bežným štandardom pre firmy aj jednotlivcov. „Dobre nastavená VPN poskytuje veľmi slušnú úroveň šifrovania.“
Ako si nastaviť wifi doma

Ostražitý treba byť aj pri využívaní vlastnej domácej wifi, ktorú treba mať dobre nastavenú.

„V prvom rade treba použiť silné šifrovanie. Pri súčasných routeroch sú k dispozícií štyri úrovne: WEP, WPA 1 až 3, pričom WEP a WPA 1 sú pomerne ľahko prelomiteľné protokoly, preto treba používať minimálne WPA 2 alebo novší WPA 3,“ hovorí Draxler.

Samozrejmosťou je používať silné heslo. Ako vysvetľuje – veľa útokov je tzv. slovníkových. „Útočník vtedy skúša prelomiť systém podľa slovníka. Nie je preto dobré používať ako heslo bežné slovo, ktoré je v slovníku. Vhodné sú kombinácie viacerých slov a znakov alebo zhluky náhodných písmen a znakov,“ vraví bezpečnostný expert.

Podľa Draxlera sa nesmie zabúdať ani na aktualizovanie firmvéru (patchovanie) wifi zariadení, ktoré často od výroby obsahujú zraniteľnosti. Pokročilý užívateľ wifi by mal potom myslieť aj na segmentáciu domácej siete. To znamená, že sprístupní zvlášť wifi sieť pre návštevy a svoje vlastné zariadenia, napríklad pre kamery.

Etický heker Volný takisto dodáva, že je dobré zmeniť si pre wifi názov. „Môže to pomôcť, hoci samo osebe ma to nezachráni. Ak to má router povolené, tak by som odporúčal vypnúť funkciu WPS. Rovnako tak, ak router umožňuje vytvoriť hosťovskú wifi, tak je dobré ju povoliť a poskytovať ju hosťom,“ hovorí. V takomto prípade hostí nepúšťa medzi ostatné zariadenia, pretože sú od nich izolované.“

Podľa Volného však netreba zabúdať ani na výber samotného routeru. „Kupovať lacný router sa neoplatí, keďže už naňho nikdy nemusím dostať aktualizáciu v prípade nájdenia zraniteľnosti,“ vraví.
Čo ak ste whistleblower a môže vás odpočúvať štát?

Čo ak sa potrebujeme s niekým spojiť a prebrať extrémne citlivé veci a zároveň sa nemôžeme so svojím kontaktom stretnúť osobne? Napríklad ide o whistleblowera, ktorý vyšetruje korupciu štátnych orgánov, alebo o priemyselné tajomstvo, ku ktorému sa chce dostať konkurencia.

„Jednoznačne by som na to mal použiť bezpečné zariadenie. To znamená, že by to nemalo byť zariadenie, ktoré bežne používam na prácu, ale malo by byť určené iba na takúto komunikáciu,“ hovorí etický heker. Možnosti sa potom podľa neho rozširujú v závislosti od toho, čo máme dostupné.

„Ak mám počítač, tak je dobré použiť operačný systém Tails, ktorý je určený presne na takéto situácie. Ak mám vytvorený bezpečný telefón, tak je dobré nemať v ňom SIM kartu, nakoľko je možné robiť útoky pomocou GSM siete. Všeobecne je dôležité vypnúť čo najviac funkcií,“ hovorí Volný a pripomína novú možnosť, ktorú zaviedol Apple. Pri iPhonoch zaviedol tzv. lockdown mód, ktorý viacero funkcií vypína a je dobré ho v takýchto prípadoch použiť.

Obaja experti odporúčajú používať aj pri bežnej komunikácii aplikácie ako Signal alebo Threema. „Samozrejme, treba využiť ďalšie bezpečnostné prvky, aby táto komunikácia nebola ohrozená – nastavené heslo na zariadení a v prípade počítača aj šifrovaný disk,“ hovorí Volný.

Dôležité je myslieť aj na konkrétnu situáciu, ktorej treba prispôsobiť mieru opatrení. „Stojíme proti štátom, ktoré majú možnosť nakázať operátorom získať naše dáta, alebo môžu použiť špehovací softvér ako Pegasus? Alebo proti korporácii, ktorá môže využiť služby black hekerov a súkromných bezpečnostných služieb?“ pýta sa Draxler.

V takom prípade je aj podľa neho ideálne použiť zariadenia, ktoré nie sú s vami spojené a používate ich len na komunikáciu pre tento konkrétny prípad. Komunikovať môžeme cez bezpečnú aplikáciu, ako je napríklad Signal.

A čo keď nemáte také zariadenie poruke?

„Vtedy je možné si s protistranou dohodnúť emailový účet na bezpečnej službe, akou je napríklad Protonmail, a komunikovať tadiaľ. Problém však môže byť, ak by útočník dokázal napadnúť zariadenie, z ktorého komunikujeme, a teda môže čítať komunikáciu už v zariadení,“ hovorí expert z Binary Confidence.

Práve pre také situácie bol vyvinutý spomínaný operačný systém Tails. „Spúšťa sa z USB kľúča a má slušné opatrenia proti napadnutiu samotného systému,“ dodáva Draxler.

14. marca 2024 8:53
Vojna na Ukrajine
Prečo Ukrajina prehráva vojnu a dokedy si možno zatvárať oči pred realitou?
Tomáš ForróTomáš Forró
Foto - Tomáš Forró
Foto – Tomáš Forró

Ak sa rýchlo nezobudí celý Západ aj Ukrajina, onedlho všetci pocítime nezvratné dôsledky. V reportáži z frontu Tomáš Forró vysvetľuje, prečo k tomu došlo.
00:00
24:09

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Pre niekoho je symbolom tejto vojny ukrajinský vojak ukazujúci svojim nepriateľom prostredník, pre iného práčka ukradnutá Rusmi. Pre mňa je to zase pokazené auto. Nech sa vo vojnovej zóne vydáte kamkoľvek, neustále budete míňať odstavené džípy v rôznych štádiách rozkladu a ich uniformované posádky bohujúce na zaprášenej krajnici.

Ten môj sa pokazil ešte pred Kyjivom. Do východnej metropoly Dnipro som napokon dorazil uprostred noci a takmer krokom.
Foto – Tomáš Forró
[ Odoberajte na e-mail denný seriál Vývoj bojov na Ukrajine - fakty a názory odborníkov. Odoberajte jedným klikom. ]
Chlapci

Na druhý deň ráno čakám na dohodnutom mieste mechanika. Je mrazivé, pochmúrne ráno a neďaleká fabrika na nás vypúšťa kúdoly jedovato páchnuceho dymu.
reklama

Mechanik mešká dve hodiny. Dôvod sa dozviem neskôr. Rušnú príjazdovú cestu uzavrela polícia. Kontrolujú každého muža v odvodom veku a buď mu odovzdajú povolávací rozkaz, alebo pokiaľ ho už dostal a predvolanie ignoruje, ho rovno odvedú do pristaveného autobusu. Nešťastníci skončia v kasárňach a o pár týždňov na frontovej línii.
Až do víťazstva: zbierka na knihu Spev sirén a reportážne cesty Tomáša Forróa

Putovanie do srdca ukrajinskej vojny s oceňovaným slovenským reportérom. Príbeh, v ktorom sa vydáme hlboko pod povrch obrázkov z médií a ruskej či ukrajinskej propagandy.

Projekt Tomáša Forróa a vydavateľstva Absynt môžete podporiť na tomto linku do 19. marca.

Mechanik nechce byť nešťastník, a tak sa na zapchatej ceste v poslednom momente otočil a zmizol domov. Moje auto nech vezme čert.

V ten istý deň mi taxikár v meste prezradí, že aj jeho nedávno chytila odvodová komisia – priamo uňho na sídlisku. Do autobusu ho zatiahli násilím, stihol však zavolať svojmu advokátovi. S trochou právnych kľučiek a úplatkov sa napokon prebojoval na slobodu. Aký som ja vojak, krúti hlavou. Pobolieva ma chrbát a aha, neviem ani len skrčiť malíček. Rozhorčene mi ukazuje to svoje ťažké prstové postihnutie a čaká na moju ľútosť. Mlčím. Moji kamaráti práve teraz bojujú na fronte s odstrelenými prstami, nedoliečenými zraneniami, s kusmi šrapnelov v tele.

Nechcem súdiť. Podobnú dilemu ukrajinským mužom nezávidím. Veľmi dobre viem, čo ich čaká, keď zo svojich pohodlných obývačiek, z náručia matiek a žien narukujú do armády. Šok z prvých týždňov výcviku je to najmenej. Potom sa už ocitnete uprostred zablatených nôr, ktoré kopete vlastnými rukami s hrdzavou lopatou. Pod bombardovaním delostrelectva, letectva a všetkého, čo má ruská armáda k dispozícii. V mraze i horúčave, medzi koreňmi stromov, s potkanmi, odpadkami a bez nádeje na dovolenku.
reklama
Foto – Tomáš Forró

Na druhej strane, desaťtisíce bojujúcich mužov i žien si zvyklo. Keby nezaťali zuby, táto krajina by dávno padla. Všetko, čo si pamätáme z Buče, Mariupola a bezmenných masových hrobov na okupovaných územiach, by sa vtedy stalo len slabým odvarom zverstiev, aké Rusi rozpútajú v Ukrajine v momente, ako to jej obrancovia vzdajú.

Je to paradox: Muži, ktorí si dnes užívajú pohodlné obývačky a civilný život, tak robia len vďaka tomu, že niekto iný sa pre nich toho celého komfortu vzdal. Napriek tomu, keď príde rad na nich udržiavať v bezpečí svojich blízkych a všetkých ostatných, mnohí sa tejto povinnosti snažia vyhnúť. V konečnom dôsledku tým ohrozujú všetkých i svoje vlastné pohodlie. Bezprostredné riziko smrti na fronte je, samozrejme, silnejšie ako spoločenská solidarita a zodpovednosť za svoju budúcnosť.

Násilné odvody sa tak dnes dejú v celej Ukrajine. Armáda pomaly nemá s kým bojovať. Neskôr to vidím po celom fronte: všade majú rovnaký problém. Okrem nedostatku zbraní a munície chýbajú ľudia.

Je to dôsledok mrazivej matematiky: Rusko je vyše štyrikrát ľudnatejšia krajina. Aj napriek výrazne väčším stratám dokáže svoju ľudskú silu dopĺňať rýchlejšie a vydrží to robiť dlhšie ako Ukrajina. Aspoň pokiaľ kremeľskí vládcovia nebudú váhať obetovať veľkú časť svojej mužskej populácie – a všetko svedčí o tom, že naozaj nebudú.

Približne pred rokom sa identické výjavy objavovali na ruských internetových kanáloch: mladíci, ktorých policajti na uliciach ruských miest masovo unášali do kasární. Bolo to pohoršujúce. Prečo by sme to teda mali tolerovať v prípade Ukrajiny?

Odpoveď je banálna. Ukrajina nenúti obyvateľov bojovať pre útok na cudziu krajinu, ale pre obranu svojej vlastnej. Ich vlastných domovov a miest, žien, detí a slobody. Tento oprávnený zásah do občianskych slobôd však napriek tomu nedokáže efektívne vynucovať. Existujúce zákony sú deravé, korupcia v tejto oblasti sa zmenila na epidémiu. Minulý rok prezident Zelenskyj vyhodil šéfov všetkých odvodových komisií v krajine a zásadným spôsobom sa sprísnili podmienky uvoľnenia z vojenskej služby.

Výsledok: zvýšili sa len sadzby, presnejšie povedané, úplatky za získanie modrej knižky. Dnes to stojí desaťtisíc eur a viac. Útek pred vojnou sa tak stal najmä výsadou bohatých. Tí ostatní sa pred odvedením ukrývajú pri vzdialenej rodine alebo predajú auto, byt, čokoľvek sa dá. Zaplatia a utekajú aj tak.

V európskych krajinách sa zatiaľ exponenciálne zvýšil počet ukrajinských mužov. Podľa údajov poľskej colnej správy sa len za prvý polrok 2022 dostalo na ich územie viac ako 400-tisíc Ukrajincov v odvodovom veku – i napriek dekrétu ukrajinského prezidenta, ktorým sa od prvého dňa invázie zakazuje mužom od 18 do 60 rokov opustiť krajinu.

Ďalší poznatok: na fronte stretávam čoraz častejšie starších chlapov. Polovica alebo aj viac bojovníkov má viditeľne po štyridsiatke, no neraz sedím v zákopoch so šedivými mužmi vo veku 50+. Keď sa s nimi rozprávam, je zrejmé, že väčšina z nich svoj údel prijala dobrovoľne. Život a bezpečie ich blízkych, celej krajiny sú pre nich dôležitejšie ako ich vlastné.

Keď sa unavený vraciam z bojových pozícií do veľkomiest, stretávam tam tých ostatných. Bavia sa v kaviarňach a na námestiach až do zákazu vychádzania. „Aká vojna? Na ch*j mi vojna,“ povedal mi istý 30-ročný známy v Kyjeve. O týždeň balí kufre do Nemecka. Navždy.

Kupiansk, Časiv Jar, Vuhledar, Orichiv a Cherson každý deň krvácajú. Dnipro, Záporožie, Kyjev a Ľvov zatiaľ výskajú pri vodke a dobrom jedle.
Foto – Tomáš Forró
Únava

Na severnom fronte z ciest dávno zliezol asfalt. Vzdialenosť 20 kilometrov trvá autom hodinu, niekedy dlhšie. Gigantické jamy a výmole tu občas presypú štrkom. Pri troche smoly tadiaľ o pár hodín prejdú tanky a cesta vyzerá ako predtým.

V dedinskom obchodíku kupujem vojakom ovocie, sladkosti a cigarety. Zrak mi padne na zaprášený zaváraninový pohár plný nakladaných hríbov. Staršia predavačka ma od nich materinsky odhovára nádherným suržikom, zmesou ruštiny a ukrajinčiny. „Chlopčik, to chočeš jisti? Lučše nepokupaj.“

Keď odchádzam, stále tam stojí v ufúľanej zástere a pozerá na mňa s nekonečným žiaľom. Nestáva sa mi to po prvýkrát.

Nosím vojenskú uniformu. Keď pozerá na mňa, vidí svojho syna.

Karolína je známa poľská novinárka, s ktorou som spolupracoval na rôznych témach spojených s východnou Európou. Keď vypukla invázia, na Ukrajinu sa prakticky presťahovala. Vtedy si ešte mohla vyberať medzi lukratívnymi ponukami poľských médií. Jazdila po celej frontovej línii, robila reportáže a popritom čoraz častejšie pomáhala zbierať humanitárnu pomoc aj výstroj pre vojakov.

Prešli dva roky; Ukrajina je na prvých stránkach novín čoraz zriedkavejšie. Redakcie postupne lukratívne zmluvy s Karolínou rozviazali – potom aj väčšinu ostatných. Konflikt priamo v teréne dnes pokrýva v skutočnosti už len hŕstka reportérov. Karolína napriek tomu stále žije tu medzi svojimi vojakmi. Každých pár týždňov sa vráti k dcéram do Poľska. Poláska ich na líčkach, prevezme drony, džípy a uniformy od darcov a vydáva sa späť na východ.

Takto ju nachádzam v tesnej, špinavej dedinskej kuchyni sedem kilometrov od frontu. Než som stihol vypnúť motor, pár sto metrov od nás dopadla delostrelecká munícia.

Uvarila nám polievku, ja k tomu usmažím mrazené pirohy od smutnej predavačky. Karolína vojakom v domčeku trochu zdvihla mandle: keď sa sem vracajú po pobyte v zákopoch, musia variť aj upratovať. Robí všetko pre to, aby počas tých pár dní oddychu nezabudli na ľudské maniere.
Karolina. Foto – Tomáš Forró

Dnes je tu len Diky, ostatní obyvatelia domu sú v nemocniciach alebo na fronte. Po výbuchoch opäť vypadol prúd, a tak spolu s vojakom z vedľajšej chatrče čosi majstruje s generátorom. Napokon naskočí svetlo. Diky si spokojne odfúkne a vytiahne dve veľké plastové fľaše plné chľastu. O chvíľu už spolu so susedom vydávajú neartikulované zvuky a odtackajú sa do postelí. Sedíme tu už len sami dvaja, uprostred temnej, mrazivej stepi, ktorú každú chvíľu rozjasnia záblesky výbuchov. Z vysielačky na okne počúvame rozhovory ukrajinských jednotiek, ktoré sa navzájom upozorňujú na blížiace sa útoky.

Kým tu boli vojaci, Karolíne sa nezavreli ústa. Veselo ich karhala za špinavé topánky alebo s dávkou humoru komentovala neradostný vývoj na fronte. Teraz jej maska spadla. Celý ten úpadok naokolo zažíva na vlastné oči. Celý čas ošetruje ranených, pochovala množstvo svojich priateľov. Keď teraz hliadky cez vysielačku hlásia masívne odpaľovanie ruskej munície, bezmocne zatína päste. Ukrajinské delostrelectvo sa, naopak, posledné dni takmer neozýva. Vojakom doteraz priviezla niekoľko desiatok džípov – veľkú časť z nich už zničili ruské drony.

Jej jednotka melie z posledného. Sú to členovia Terobrany, dobrovoľných formácií, ktoré mali byť pôvodne určené na obranu regiónov, z ktorých pochádzajú. Ukrajinci sa do nich na začiatku húfne zapisovali, pred odvodovými komisiami sa čakalo dlhé hodiny. Niektorí dokonca platili úplatky, aby ich prijali prednostne a konečne získali vytúženú uniformu a samopal, ktorými budú brániť svoju krajinu.

Odvtedy sa zmenila nielen situácia na fronte, ale aj účel, na aký začala ukrajinská armáda tieto jednotky využívať. Slabo vycvičenú a nedostatočne vyzbrojenú Terobranu bežne nasadzujú na najhoršie bojové pozície, stovky kilometrov od ich domovov, ktoré mali pôvodne brániť.
Mäso pre kanóny: potrebuje ho každá armáda

„Hovoríme na nich Ukrajinskí Wagnerovci,“ prezradil mi raz môj priateľ, profesionálny dôstojník. Ráno odveziem Dikyho do ošetrovne. Na fronte mu poškodilo chrbtové svaly. Chvíľu ležal v nemocnici, potom ho poslali domov na rekonvalescenciu.

„Pol roka, synku,“ hovorili lekári. „Potrebuješ sa zotavovať minimálne pol roka, inak budeš do konca života mrzákom.“

Po pár týždňoch ho jednotka povolala späť. V miestnej ošetrovni žiadni lekári nie sú, len sestričky. Tie vedia lepšie. Dostáva injekcie a lieky proti bolesti a marš späť do boja. Keď ho nakladám do auta, ledva chodí. Má 35 rokov, no je zhrbený ako starec. V zákopoch toho veľa nezmôže, skôr všetkým zavadzia. To je však na štábe každému jedno. V papieroch a excelových tabuľkách sú si všetci vojaci rovní. Aj preto sa Diky počas voľna upíja do nemoty lacnou vodkou z plastovej fľaše.

Ostatní na tom nie sú lepšie. Vojaci sú na smrť unavení, absolútne vyhoretí. Po ich počiatočnom bojovom zápale niet ani stopy. Väčšina podpísala s armádou kontrakt na tri roky, takže o dobrovoľnosti už nemôže byť ani reči. Časť jednotky leží so zraneniami vo vojenských nemocniciach, ďalší zranenie simulujú, aby dostali aspoň pár týždňov voľna od pekla tam na línii. Iní dezertujú, skrývajú sa a dúfajú, že vojna sa čoskoro skončí a na všetko sa zabudne.

Dôvod tohto stavu je zrejmý. Kým ich prevelili sem na sever, od začiatku vojny bojovali na Donbase. Rotácie? Zabudni. Za posledné dva roky bol každý z nich doma len raz a na pár dní. Kým žijú, majú bojovať. Až do konca.

Je to ďalší rozmer problému s ľudskou silou v ukrajinskej armáde. Keďže sa jej nedarí mobilizovať dostatočný počet vojakov, tých, ktorých má k dispozícii, využíva ďaleko za hranice ľudských síl. Vojakov, ako sú títo chlapi, skúsení a zocelení bojmi, by si malo veliteľstvo vážiť a s ich fyzickými aj psychickými možnosťami narábať rozumne. Namiesto toho ich žmýka do poslednej kvapky životnej energie.

Samozrejme, ľahko sa mudruje. Diktatúra, v akej žije ruská spoločnosť zotročená strachom a pasivitou už celé generácie, môže násilím zmobilizovať hoci všetkých mužov. V demokratickej Ukrajine by čosi podobné spôsobilo revolúciu. Nečudo, že armáda povinné rotácie jednotiek ignoruje. Keď na nejakom frontovom úseku chýbajú ľudia, poslať na oddych ešte aj tých, ktorí zostali, by sa rovnalo samovražde.
Zbrane

Popoludní ma Karolína vezme do svojho kráľovstva. Prichádzame k borovicovému lesíku, v ktorom sídli vojenský štáb. Je tu odparkovaných niekoľko zelených džípov s poľskou poznávacou značkou a dievčenskými menami nastriekanými na kapote. Všetci sa k nám správajú s náležitou úctou – prakticky celý ich vozový park pochádza od mojej kamarátky. Neďaleko nás majú vojaci menej šťastia. Od rána sa snažia naštartovať 60-ročný kolový transportér typu BTR, ktorý mohol pokojne zažiť ešte okupáciu Československa.

Hlbšie v lese nachádzame tankovú rotu. Ich stroje na tom nie sú o nič lepšie. Staručké tanky T-64 sú zakopané hlboko v piesčitom teréne a bokom k frontovej línii. Idea používania takejto starej techniky je, že hoci v priamom boji nedokáže čeliť modernejším ruským strojom, možno ju používať namiesto delostrelectva a z bezpečia ničiť vyznačené ciele. Táto idea však v prvom rade predpokladá, že tanky, čo ako staré, budú mať aspoň čím strieľať – a to nie je tento prípad. Práve preto sú zakopané bokom k frontu. Keď už nielenže nemôžu bojovať, ale nemajú ani len muníciu, nech sú aspoň ako-tak chránené pred ruskými dronmi. Útok zboku ľahko prežijú, no ak ich nálož samovražedného dronu trafí spredu, zničí ich optiku, a tým pádom skončili.

Tankisti znudene pofajčievajú pri svojich strojoch. Pýtam sa, či majú nejakú perspektívu, že im v dohľadnej dobe doplnia potrebnú muníciu. Veliteľ len hodí rukou. Nemajú. Mám sa na to skôr spýtať u seba doma, v Európe.
Prečítajte si
Teraz zásah! šteká Skif. Sypať, sypať, sypať! Ako sa obrancovia Mykolajiva nevzdali

Prejdú dva týždne. Prešiel som celú šírku frontovej línie. Všade nachádzam podobne pesimistickú náladu. O 300 kilometrov ďalej južným smerom sa zvítam so svojimi gruzínskymi priateľmi. Tu pri Záporoží bojuje Gruzínska légia takmer od začiatku invázie. Mestečko Orichiv som spoznal v momente, keď sem ešte len začali dopadať prvé ruské projektily.

Bol som tu, keď Gruzínci spolu s miestnymi partizánmi zachádzali hlboko do tylu ruskej armády a drvili ich vražednými útokmi pomocou modifikovaných granátov RPG. Spolu s nimi som v septembri 2023 prenikol k dedinke Robotyne, v tom čase to bolo jadro ukrajinskej protiofenzívy, ktorá dávala nádej na prelomenie ruských pozícií i zásobovania veľkej časti okupovaného územia.

Tie dni sú dávno preč. Okolo Orichivu zúria lesné požiare, ktoré ruské delostrelectvo rozpaľuje zápalnou muníciou. Mesto už takmer prestalo existovať. Nie je tu jediná nepoškodená budova, sídliská sa zmenili na hory sutín a mnoho ulíc je kvôli ruinám neprejazdných. Vojaci so mnou tadiaľ prechádzajú v napätí a na plný plyn. Rusi mesto zasypávajú masívnymi delostreleckými útokmi.

O pár kilometrov ďalej, na území neúspešnej ukrajinskej protiofenzívy, je to ešte neporovnateľne horšie. Dnes ma tam už nezoberú. Sami sa tam boja chodiť. Pokusy o zásobovanie obranných pozícií nepriateľ trestá okamžitými a presnými údermi samovražedných dronov a artilérie.

Čo je však najhoršie, takmer žiadne zásoby už ani nemajú. Chýba im nielen munícia, ale aj výstroj a dokonca palivo do áut. Aký je denný pomer vystrelenej ruskej a ukrajinskej delostreleckej munície? Keď mi veliteľ odpovie číslo, zdá sa mi, že som zle počul.

„Ešte raz?“
„Tak ako som povedal. Tisíc kusov ruskej munície a sedem našej. No včera sme napríklad nevystrelili ani jediný raz.“

Ak ma na severe ovládla depresia, tu na juhu cítiť čisté zúfalstvo. Otáľanie a neochota Západu čo najrýchlejšie rozšíriť výrobu v zbrojárskom priemysle a zásobovať Ukrajinu čerstvými dodávkami prináša na fronte smrteľne hmatateľné dôsledky. Zajtra budú mať pohreb ďalší dvaja Gruzínci, po celej Ukrajine desiatky ďalších vojakov. Každý jeden deň.

Ešte chvíľu pôjdu udalosti týmto smerom a padne nielen Robotyne a územie, ktoré počas protiofenzívy Ukrajinci oslobodzovali meter po metri, za cenu krvi a obrovských strát. Padne Orichiv, Kupiansk, možno Cherson. Na Donbase Rusi zaberú Konsťantynivku, na rad príde Kramatorsk a Sloviansk.

Názvy, ktoré bežným ľuďom nič nehovoria, no vojenskí analytici práve vtedy začnú prepisovať bezpečnostné politiky našich vlastných krajín. Vojna bude od nás stále vzdialená stovky kilometrov a zároveň zrazu nebezpečne blízko – vojenské porážky na východe budú predzvesťou toho, že ak Ukrajina prehrá vojnu, na frontovej línii sa čoskoro ocitneme my sami. Pred odchodom chlapcom nechám všetko, čo mi ešte v aute zostalo. Zdravotnícky materiál, powerbanky, niekoľko sto kusov energetických tyčiniek a trochu drogérie. Na pumpe im natankujem džípy. Dojato mi ďakujú, robíme si poslednú fotku pod gruzínskou vlajkou.
„A… Čo bude ďalej?“
Veliteľ ma na rozlúčku objíme a smutne sa usmeje.
„Zomrieme, brat môj. Všetci tu zomrieme.“
Gruzínska légia. Foto – Tomáš Forró
Mentalita

Ukrajinská armáda narýchlo buduje nové opevnenia, vojaci kopú čerstvé zákopy a rozširujú tie existujúce. Avdijivka všetkých prebudila zo sna o neustálom postupe vpred. Na porážky sa akosi nemyslelo, a vojna predsa takto nefunguje. Velenie si nevzalo ponaučenie z trestuhodnej nedbanlivosti pred februárom 2022, keď napriek varovaniam západných tajných služieb nikto nepripravil obranu proti invázii. Ruské vojská vtedy nemuseli prekonávať mínové polia ani protitankové zátarasy. K najväčším ukrajinským mestám a strategickým bodom prenikli takmer bez odporu.

Uplynuli dva roky a prišla Avdijivka – ozbrojená pevnosť, ktorá na Donbase odolávala útokom separatistov a neskôr ruskej armády desať rokov. A potom padla. Zrazu sa ukázalo, že ukrajinská armáda nemá kam ustupovať. Za mestom neexistovali druhé a tretie obranné línie, vďaka ktorým možno postup nepriateľa zastaviť alebo aspoň spomaliť. Až vtedy si ukrajinskí velitelia uvedomili, že majú vážny problém. A nielen v Avdijivke. Všade.

Stihnú svoj omyl napraviť, kým bude neskoro?
Foto – Tomáš Forró

Na začiatku marca sedím vo veliteľskom bunkri na frontovej línii neďaleko Bachmutu. Na povrchu okolo nás dopadajú delostrelecké granáty. Aj ruské lietadlá a helikoptéry už dávno lietajú až sem, na ukrajinskú stranu. Na pozíciách nemajú protivzdušnú obranu a Rusi to veľmi dobre vedia. Ovládli vzdušný priestor a pripravujú sa na to, že onedlho ovládnu aj zem všade okolo nás.

„Prečo?“ pýtam sa mladého dôstojníka sediaceho pred monitorom, na ktorom sa prevíjajú vizuály z prieskumných dronov na okolí.
„Čo prečo?“ Ani len neodtrhne oči od obrazovky.
„Prečo ste nekopali skôr?“
Obráti sa ku mne. Chvíľu rozmýšľa. „Sovietska mentalita,“ povie napokon.
„A ešte zlodejina,“ dodá vojak, ktorý doteraz ležal na prični vedľa nás. „Keby tie svine hore nekradli, mohli sme dávno vybetónovať celý front.“
Veliteľ ho chce zahriaknuť, ale napokon nepovie nič. Myslí si to isté.
Foto – Tomáš Forró
Nezlomnosť

Pri Záporoží napokon navštívim Dáriu. Je jednou z hrdiniek mojej novej knihy. Tak ako vždy sedí vo svojom skromnom domčeku na invalidnom vozíku a v tradičnej ukrajinskej vyšívanke. Nechty si namaľovala vo farbách ukrajinskej vlajky. Jej mama na moju počesť upiekla koláč – mama, ktorá ju už dospelú nosila každý deň na rukách na šieste poschodie univerzity. Inak by Dária nikdy nevyštudovala.

Dáriu kedysi volali inak. Podrbaný škriatok (vrstovníci). Zelenina, ktorá má do konca života už len ležať na posteli, prijímať potravu a tešiť sa láskou svojich blízkych (štátna komisia priznávajúca stupeň invalidity).

Ale Dária zostala Dáriou. Britká, inteligentná myseľ od narodenia uväznená v zdeformovanej telesnej schránke. Nedala sa. Vyštudovala jazyky, dnes učí cez internet študentov na celom svete. Svojou prácou živí celú rodinu a ešte každý mesiac posiela peniaze ukrajinskej armáde.

Počas bombardovania sa uchýlia do podzemnej pivnice, medzi plesnivé steny a staré zemiaky. Dária otvorí laptop a za hukotu sirén a výbuchov tam vonku učí s natrénovaným úsmevom ľudí správnu výslovnosť a gramatiku.

Cudzinci na druhej strane monitora sú vydesení. Prosia ju, aby utiekla. Ukrajinskí študenti, dnes väčšinou na úteku v západných krajinách, zase pri pohľade na svoju učiteľku sediacu uprostred tej hrôzy na vozíku plačú.

Dária však nikam nepôjde. Zostane tu až do konca. So svojimi rodičmi a s manželom, so svojou krajinou.

Nevie, ako sa to celé skončí. Nehovorím jej o zhrbených vojakoch, taxikároch s nevládnym malíčkom, o zamknutých tankoch zakopaných v zemi ani o hrdzavých lopatách v rukách unavených bojovníkov. Jej rozhodnutím zostať aj tak žiadna správa z frontu neotrasie.

Až tu v dedinke na záporožskom vidieku u postihnutého dievčaťa a jej láskavej mamy, medzi mačkami a vôňou bublaniny som po celej tej beznádeji opäť pocítil istotu, že Ukrajina to dá. Prežili ťažké 90. roky, všetky neschopné a skorumpované vlády, cynických úradníkov a teraz žijú i napriek vojne. Otázkou je len to, za akých obetí. Ale oni to dajú. Musia.

Ale my? Už dávno nevieme žiť a bojovať ako Ukrajinci a možno sme ani nikdy nevedeli. Ak Ukrajina padne, o tri, možno päť rokov neskôr nás čaká osud, pred ktorým sme doteraz zatvárali oči, akoby sa nás vojna netýkala. Osud Ukrajiny.

Minister práce ohlasuje koniec fiktívnych živnostníkov. Také jednoduché to však mať nebude
Zuzana KollárováZuzana Kollárová
Ilustračné foto N - Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
00:00
15:35

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Ministerstvo práce chystá v Zákonníku práce zmeniť znaky riadneho pracovného pomeru, teda definíciu závislej práce.
V zákone o nelegálnej práci chce sprísniť aj postihy, ak firma nahrádza zamestnanie prácou na živnosť.
Podľa zamestnávateľov a živnostenského zväzu treba v prvom rade riešiť príčinu, a tou je vysoké daňové a odvodové zaťaženie práce na Slovensku.

Šéf rezortu práce Erik Tomáš chce urobiť poriadok so zamestnávateľmi, ktorí namiesto zamestnancov uzatvárajú s ľuďmi zmluvu podľa Obchodného zákonníka a tí pre nich pracujú ako živnostníci.

Chce novelizovať Zákonník práce a sprísniť aj postihy, ak firma nahrádza živnosťami závislú prácu.
[ Skúsení editori Denníka E každý deň vyberajú najdôležitejšie informácie pre podnikanie a investovanie. Objednajte si ranný Ekonomický newsfilter. Vždy ráno o 7:00 sa za menej ako 5 minút dozviete všetko podstatné. Aktivujte jedným klikom sem. ]
Ľudia chcú radšej vyšší príjem ako limitované benefity

Jana skončila školu a po roku v evidencii na úrade práce si našla prácu. Zamestnávateľ jej dal na výber, či chce pracovať ako zamestnanec za 1 430 eur, alebo bude preňho robiť ako živnostníčka. Firma jej v takomto prípade k platu zamestnanca pridá 300 eur, teda zarobila by 1 730 eur.

Jana si vybavila živnosť a od apríla bude každý mesiac zamestnávateľovi fakturovať za odvedenú prácu. Myslí si, že je to pre ňu finančne výhodnejšie, ako pracovať vo firme na trvalý pracovný pomer. Benefity, ktoré by mala ako zamestnankyňa, ju nepresvedčili.

Tento rok ako živnostníčka ešte nemusí odvádzať minimálne sociálne odvody do Sociálnej poisťovne, do zdravotnej bude každý mesiac posielať 97,80 eura. Na budúci rok bude do zdravotnej poisťovne od januára posielať 107,25 eura.

V roku 2025 si odloží daňové priznanie o tri mesiace. Vďaka odkladu si aj začiatok platenia sociálnych odvodov posunie z júla na október 2025. Prvú platbu 237,02 eura pošle do Sociálnej poisťovne až 8. novembra. Do oboch poisťovní teda bude koncom budúceho roka spolu posielať 344,27 eura. Z fakturovanej odmeny 1 730 eur jej teda aj po odvodoch mesačne ostane 1 385,73 eura, keďže daň platiť nebude, lebo má nízky základ dane.
Ak by sa Jana zamestnala

Ak by sa zamestnala, v čistom po zdanení a odvodoch uvidí na svojom účte 1092,49 eura. To znamená, že jej príjem by bol približne o 300 eur nižší.

Príjem zamestnanca by jej ešte o čosi zdvihol príspevok na stravné, na deň práce má nárok na 3,22 eura na stravné. Ako živnostníčka s paušálnymi výdavkami si stravné účtovať nemôže.

Na druhej strane jej zákon ako zamestnankyni zaručuje vyššiu ochranu práce a zdravia, má nárok na dovolenku, na príspevok na stravu. Priemerná mzda jej v budúcnosti zaručí priemerný dôchodok. Ako živnostníčka s minimálnymi odvodmi by mohla počítať len s minimálnou penziou, ktorá je dnes 389,90 eura. Pritom na Slovensku si vyše 80 percent živnostníkov odvádza minimálne odvody.

V skutočnosti je teda na zváženie, či z dlhodobého hľadiska nie je zamestnanie pre Janu výhodnejšie.
Výhody pre zamestnávateľa a kto prerobí

Ak si bude Jana fakturovať, výhodné to bude v každom prípade pre zamestnávateľa. Zamestnanec s hrubým príjmom 1 430 eur ho totiž stojí mesačne spolu s odvodmi 1 947,65 eura. Okrem toho nemusí živnostníkovi uhrádzať dovolenku ani odstupné.

Ak by sa z Jany stala zamestnankyňa, jej zamestnávateľ by za ňu spolu na odvodoch do oboch poisťovní musel odviesť mesačne vyše 709 eur.
Čo hovorí štatistika

Prácu na živnosť namiesto riadnych pracovných úväzkov využívajú najmä mladí ľudia, ženy, ktoré sa starajú o dieťa, ale aj ľudia nad 50 rokov. Najviac fiktívnych živnostníkov pracuje v stavebníctve, v poľnohospodárstve a v službách, nájdete ich však aj na klasických miestach výrobných robotníkov.

Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) v správe konštatoval, že v treťom kvartáli minulého roku z takmer 379-tisíc živnostníkov až 110-tisíc pracovalo na fiktívne živnosti.

Podľa Eurostatu sa Slovensko s podielom 14 percent osôb, ktoré zamestnávajú len seba a nemajú zamestnancov, na celkovej pracovnej sile radí k priemeru EÚ. Najvyššie hodnoty dosahuje Grécko s 26 %, najnižšie Nemecko so 7 %.

No podiel osôb, ktoré zamestnávajú len seba a nemajú zamestnancov, je na ich celkovom počte na Slovensku najvyšší, keďže tvoria až 83 percent. Priemer EÚ je pritom 68 percent.

Tak veľa živnostníkov máme na Slovensku aj preto, že je to pre nich zdanlivo výhodné aj z daňového hľadiska. Účtujú si paušálne výdavky 60 percent, znižujú si základ dane, platia minimálnu daň 15 percent.

Podľa analýzy Najvyššieho kontrolného úradu počet fiktívnych živností narástol v roku 2017, keď sa zvýšil limit paušálnych výdavkov pre živnostníkov zo 40 na 60 percent. Zmena legislatívy roztvorila daňovo-odvodové nožnice medzi zamestnancami a živnostníkmi.

Dôvodom, prečo chce ministerstvo práce riešiť problém fiktívnych živnostníkov, bude najmä to, že práca zamestnancov by znamenala milióny eur do rozpočtu Sociálnej poisťovne, viac by vybral štát aj na dani z príjmov.

Živnostníci totiž odvádzajú 6-násobne nižšie daňovo-odvodové platby za prvý rok živnosti a 2,3-násobne nižšie platby za ďalšie roky živnosti.

Daňové výpadky sa následne premietajú aj do nižších podielových daní, ktoré potom chýbajú samospráve.

Podľa Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR by sa však mal štát v prvom rade zamyslieť nad príčinami existencie fiktívnych živnostníkov a až potom by mal sprísňovať legislatívu. Hlavným dôvodom nahrádzania pracovných pomerov prácou na živnosť sú totiž vysoké náklady na cenu práce.

Za rok 2020 bol na Slovensku podiel daní a odvodov na celkových mzdových nákladoch (super hrubá mzda) až 43,7 percenta, pričom priemer krajín OECD je len 37,8 percenta.

Odvody zamestnanca sú dnes 13,4 percenta z jeho hrubej mzdy. Odvody zamestnávateľa 36,2 percenta.

Rovnaké odporúčanie má aj Slovenský živnostenský zväz. Ako súčasť boja s nelegálnou prácou pri zamestnávaní na živnosť žiada znížiť daňovo-odvodové zaťaženie príjmov zamestnancov z pracovného pomeru.

Podľa zväzu by mal štát zmysluplne zapojiť živnostníkov do systému sociálneho zabezpečenia a posilniť ich sociálnu ochranu, napríklad presunom odvodov hradených do rezervného fondu solidarity do fondu sociálneho poistenia.
Čo je nelegálne zamestnávanie

Zamestnávateľa možno dnes postihnúť za to, ak u neho pracuje človek bez zmluvy alebo má so zamestnávateľom formálne písomne založený iný právny vzťah (napríklad obchodnoprávny), ktorým sa zastiera zamestnanecký pomer (závislá práca). Najčastejšie ide o zmluvy o dielo, prípadne mandátne zmluvy uzatvárané podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka. Výnimkou nie sú ani zmluvy o dobrovoľníctve.

Inšpekcia pri kontrole vo firme posudzuje, či ide o závislú prácu. Podľa Zákonníka práce má závislá práca päť znakov. Ak je prítomných všetkých päť, tak ide o závislú prácu a zamestnávateľ musí so zamestnancom uzavrieť pracovnú zmluvu alebo dohodu. Naopak, ak chýba čo len jeden z piatich znakov, o závislú prácu nejde.

Kedy ide o závislú prácu:

ak je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca,
osobne zamestnancom pre zamestnávateľa,
podľa pokynov zamestnávateľa,
v mene zamestnávateľa a
v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.

Ako dnes inšpektoráty kontrolujú, či na konkrétnom mieste má pracovať živnostník alebo zamestnanec?

Inšpekcia práce sa kontrolami fiktívnych živností začala intenzívnejšie zaoberať už v roku 2021 a najmä počas roka 2022.

Koncom minulého roka prebehla mimoriadna akcia v spolupráci s finančnou správou. V rámci nej Národný inšpektorát práce preveroval podozrenia vo firmách v Banskobystrickom, Trenčianskom a Žilinskom kraji, kde inšpektori skontrolovali niekoľko desiatok živnostníkov.

Vlani inšpektorát práce urobil 18 485 kontrol dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania (všetkých jeho foriem).

„Nie je však možné vyselektovať počet kontrol dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania, ktoré by sa venovali výlučne tomu, či na konkrétnom mieste má pracovať živnostník alebo zamestnanec,“ zareagoval hovorca inšpektorátu Ladislav Kerekeš.

Fenomén falošných živností sa na Slovensku podľa inšpektorátu vyskytuje najmä v profesiách, „kde sa vyžaduje výkon jednoduchých, pomocných, prípravných, manipulačných, ale aj rutinných prác s nízkou mierou samostatnosti pracujúcich osôb, ako sú napríklad montážne práce pri páse“.

Inšpektorát potvrdil, že jedným z problémov je náročnosť preukazovania znakov závislej práce v konkrétnych prípadoch a ich odlíšenie od podnikania.

„Zo získaných informácií a predložených dokladov nebolo možné jednoznačne konštatovať, že v tomto prípade boli naplnené všetky znaky závislej práce,“ vysvetľuje hovorca inšpektorátu.

Podľa zákona hrozí zamestnávateľovi, pre ktorého pracuje fiktívny živnostník, pokuta od 2-tisíc eur do 200-tisíc eur. Ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, pokuta je najmenej 5-tisíc eur.

Ďalším trestom je, že zamestnávateľ je zapísaný do verejne prístupného zoznamu subjektov, ktoré nelegálne zamestnávali. Tým stráca nárok na rôzne dotácie, príspevky, nemôže sa zúčastniť verejných obstarávaní a ani zamestnávať pracovníkov z tretích krajín.
Čo môžu priniesť zmeny v zákonoch

Súčasný daňovo-odvodový systém je podľa NKÚ nastavený v neprospech pracovných pomerov. Analytici kontrolného úradu preto navrhli, aby štát zrovnoprávnil daňovo-odvodové zaťaženie. Pri zmenách by však štát mal brať do úvahy osobitosti nákladov živnostníka.

Štát by mal podľa kontrolného úradu preniesť ťarchu dokazovania na zamestnávateľa. K odhaľovaniu fiktívnych živností by mal viac prispieť Národný inšpektorát práce a pomôcť by mu pri tom mali aj digitálne nástroje. Prepojením informačných systémov medzi finančnou správou, Sociálnou poisťovňou a zdravotnými poisťovňami by mal štát k dispozícii informácie o zamestnancoch, ktorí prešli na živnosť a nezmenil sa im príjem.

Podľa národných kontrolórov by štát mal zvážiť aj úpravu Zákonníka práce.

Minister práce už legislatívu, ktorá by mala osekať počty fiktívnych živnostníkov, chystá. Dôvodom má byť podľa neho najmä to, že prácou na živnosť prichádzajú ľudia o zamestnanecké výhody. Firmy podľa Tomáša často tlačia na zamestnancov, aby pre nich pracovali ako živnostníci. Podľa ministra je načase takéto praktiky zmeniť.

Minister chce posilniť kompetencie inšpektorátov práce tak, aby mohli kontrolovať, či má na mieste vo firme pracovať živnostník alebo zamestnanec na riadny pracovný pomer.

Vyhlásil, že zmena bude spočívať v tom, že ak inšpektorát práce zistí, že na pracovnom mieste nemá pracovať živnostník, ale ide o normálny zamestnanecký pomer, tak to bude inšpekcia považovať za nelegálne zamestnávanie a firma v takomto prípade môže čakať sankciu.

Chystá aj novelu, ktorá by mala jasnejšie definovať to, kedy bude môcť zamestnanec pracovať na živnosť a kedy nie.

Minister povedal, že zmeny nepôjdu proti živnostníkom, ale proti zamestnávateľom, ktorí súčasný systém zneužívajú.

Zmeniť by sa mala aj definícia závislej práce v Zákonníku práce, aby už nebolo možné zamestnávanie na fiktívnu živnosť.
Názor právničky

V praxi sa Simona Klučiarová, advokátka Accace Legal, stretáva s prípadmi, keď je medzi živnostníkom a zamestnávateľom uzatvorená zmluva o poskytovaní služieb podľa Obchodného zákonníka, živnostník sa však po celý čas riadi pokynmi objednávateľa.

„Dokonca má s ním dohodnutý čas poskytovania služby, ktorý neraz kopíruje pracovný čas zamestnancov objednávateľa, prípadne má dohodnuté iné benefity, napríklad dovolenku a návštevy lekára a zároveň nemá iných klientov, ktorým by služby poskytoval, z čoho je na prvý pohľad zrejmé, že ide o zastretý pracovný pomer,“ opisuje fungovanie fiktívnych živností advokátka.

Vo svojej argumentácii inšpektoráty práce aj súdy uvádzajú, že pokiaľ spoločnosť využíva služby živnostníkov, títo by pre ňu nemali vykonávať bežné úkony, ktoré sú predmetom podnikania danej spoločnosti a ktoré dokonca pre spoločnosť vykonávajú zamestnanci v pracovnom pomere, ale len služby, ktoré si spoločnosť nevie zabezpečiť sama v rámci svojej činnosti.

„S touto argumentáciou sa celkom nestotožňujeme, nakoľko spoločnosť nemusí nájsť vhodného kandidáta na každú pracovnú pozíciu. Rozumieme však, že ak v prípadoch, keď zamestnávateľ ukončí so zamestnancom pracovný pomer a následne ho na tie isté činnosti za tých istých podmienok zazmluvní ako živnostníka, inšpektoráty to automaticky vyhodnocujú ako obchádzanie Zákonníka práce a uložia obom stranám sankciu,“ pripomína Simona Klučiarová.

Dôvodom využívania práce živnostníkov je podľa advokátky zníženie odvodového zaťaženia zamestnávateľa aj znižovanie administratívy, keďže všetky povinnosti týkajúce sa platenia daní a odvodov sa prenášajú na živnostníka.

Zároveň sa tým zamestnávatelia vedia vyhnúť aj obmedzeniam v súvislosti s prípadným ukončením pracovného pomeru, keďže obchodnoprávny vzťah je spravidla možné ukončiť aj bez uvedenia dôvodu.

Simona Klučiarová si nemyslí, že ak aj štát zmení pravidlá, v praxi dôjde pri posudzovaní fiktívnych živnostníkov k výraznej zmene.

Advokátke nie je jasné, ako chce štát jasne zadefinovať, na ktorom mieste má pracovať zamestnanec a ktorú prácu môže vykonávať živnostník. Podľa nej majú dnes inšpektoráty práce dostatočné právomoci na posudzovanie konkrétnych situácií a vyhodnocovanie, či ide o obchádzanie Zákonníka práce alebo nie, a ich právomoci netreba posilňovať.

Odborníci však upozorňujú, že v Zákonníku práce chýba aj riešenie postavenia takých pracovníkov, ktorí nie sú zamestnancami a ani typickými samostatne zárobkovo činnými osobami. Ide napríklad o taxikárov, pracovníkov v kultúre, v informačných technológiách či iných tvorivých pracovníkov.

Akcie AI na vrchole. Kedy príde zlom?
24.02.2024, 00:00
Zdenko ŠtefanidesZdenko Štefanides

Transformácia ekonomiky, ktorú AI umožní, môže trvať o mnoho rokov dlhšie, ako naznačujú ceny akcií.

S napätím očakávané výsledky Nvidie, výrobcu čipov a hlavného hrdinu nástupu umelej inteligencie (AI), prekonali aj najsmelšie očakávania. K novým rekordom vystrelili nielen ceny akcií tejto firmy, ale aj hlavné akciové indexy v USA, Nemecku či vo Francúzsku, ako aj paneurópsky index Stoxx 600. Na vlne ošiaľu AI sa k novému rekordu posunul dokonca aj japonský akciový index Nikkei 225, po takmer 35 rokoch!

image

Ekonomika sa spomaľuje. Hurá do akcií?

Dnešný boom cien akcií AI v mnohom pripomína éru dotcom v 90. rokoch minulého storočia. Nie náhodou si vo Financial Times všimli veľmi podobnú dynamiku cien akcií Nvidie s akciami spoločnosti Cisco, miláčika éry dotcom pred takmer štvrťstoročím. Aj vtedy sa zdalo, že transformácia, ktorú rozmach internetu umožní, posunie produktivitu rýchlo o míle vpred. Investori tak nadšene liali peniaze do budovania nových serverov a optických káblov, ktoré mali umožniť rýchlu adopciu online sveta. A ceny akcií Cisco a ďalších dodávateľov „telco“ hardvéru astronomicky rástli. Dnes investori rovnako nadšene lejú peniaze do budovania nových kapacít na výrobu pokročilých čipov, ktoré majú umožniť rýchlu adopciu AI. A ceny akcií Nvidie a ďalších AI „enablerov“ rastú obdobne dynamicky.

Boom Cisco však trval len štyri roky. Potom prišiel pád. A nielen ceny akcií Cisco, ale celého telekomunikačného odvetvia sa odvtedy nevrátili späť. Môže podobný osud čakať aj dnešných miláčikov AI? Niektorí pozorovatelia si myslia, že áno. Jedným z ich argumentov je, že AI, podobne ako internet, alebo predtým parný stroj či elektrina, bude technológiou na všeobecné použitie. Že aj táto technológia sa stane komoditou, ktorú môže každá firma ľahko implementovať. A teda, že AI nebude prinášať nadmerné zisky iba úzkej skupine priekopníkov tejto technológie, ale že sa rovnomernejšie rozdelia medzi všetky spoločnosti.

Ďalším argumentom skeptikov je, že realita prijatia novej technológie zaostane za očakávaniami. Že transformácia ekonomiky, ktorú AI umožní, môže trvať o mnoho rokov dlhšie, ako naznačujú dnešné ceny akcií. To sa stalo Ciscu a telekomunikačným firmám v ére dotcom. Nadmerné investície, ktoré do odvetvia prúdili, vtedy nenašli včasné využitie. Iste, internet zmenil naše životy. Trvalo to však dlhšie, ako sa nazdávali vtedajší optimisti. A telekomunikačným firmám medzitým ostali na krku dlhy a oči pre plač.

Dnešní technologickí optimisti skeptikom oponujú tvrdením, že favoriti AI sú oveľa menej zadlžení a finančne silnejší ako vtedajší lídri éry dotcom. A že adopcia AI napreduje oveľa rýchlejšie ako nástup internetu či akejkoľvek inej technológie v histórii ľudstva. Skrátka, že teraz to bude inak. Uvidíme. Súdiac podľa vývoja cien akcií Nvidie a Cisca s takmer štvrťstoročným odstupom, rok 2024 bude bodom zlomu.

7. apríla 2024 1:05
Prezidentské voľby 2024
Chyba sa vždy ukáže. Pozreli sme sa, ako sa spočítavajú hlasy a prečo je ťažké pomýliť sa
Denisa GdovinováDenisa Gdovinová
Tomáš HrivňákTomáš Hrivňák
Foto N - Tomáš Hrivňák
Foto N – Tomáš Hrivňák
00:00
08:28

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„1024,“ hlási člen komisie číslo, ku ktorému dospeli po zrátaní všetkých obálok.

„Koľko potrebujeme?“

„1040,“ odpovedá zapisovateľka Monika.
reklama

Členovia komisie zvesia hlavy. Vedia, čo ich čaká – obálky musia zrátať znova. Až dovtedy, kým počty nebudú bezchybne sedieť.

Môže to trvať dlho, v prvom kole volieb v tejto volebnej miestnosti v Petržalke rovnaká zostava bola až do jednej ráno. Nesedeli im počty a hlasy museli opakovane prepočítavať. Asi hodinu im trvalo, kým zistili, kde sa pomýlili. „Chyba sa vždy ukáže,“ komentuje zapisovateľka Monika.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Pozreli sme sa, ako vyzerá sčítavanie volebných hlasov priamo vo volebnej miestnosti. V praxi sme videli, ako je nastavený systém a aké má kontrolné mechanizmy na to, aby sa členovia pri spočítavaní nemohli pomýliť. Ak sa pomýlia, musia chybu vždy nájsť.
Foto N – Tomáš Hrivňák
Aha, máme aj neplatný hlas

Je 21:50 a zapisovateľka Monika venuje piatim členom volebnej komisie poslednú výzvu. „Vystriedajte sa na toaletu, máme posledných desať minút,“ hovorí.

Keď sa totiž o desiatej večer zatvorí volebná miestnosť, nikto z nej nemôže vyjsť, až kým nebudú hlasy zrátané. A to ani len na záchod.

Volebná miestnosť je na základnej škole Turnianska v bratislavskej Petržalke, ide o okrsok číslo 52, ktorému šéfuje zapisovateľka Monika. Predsedom komisie je 20-ročný Martin, ktorý len nedávno dokončil strednú obchodnú akadémiu. Volebný deň má ako brigádu, ktorú považuje za o niečo viac „slávnostnejšiu“. Navyše, stretol dnes už pätnástich spolužiakov a aj zopár učiteľov.
Predseda komisie je 20-ročný Martin. Foto N – Tomáš Hrivňák

V komisii je za politickú stranu nominovaný iba jeden člen Maroš, ktorý je tu za SaS. „Strážime demokraciu,“ odpovedá stručne.

Piati členovia komisie stoja okolo dvoch veľkých stolov, na ktoré vysypali obálky z volebnej urny. Približne od 22:30 tu panuje úplné ticho a počuť iba trhanie obálok. Všetci šiesti sedia a počítajú.

„Aha, máme neplatný hlas,“ hovorí Maroš. V jednej obálke našiel dva hlasovacie lístky. Volič bol kreatívny a na každom lístku zakrúžkoval iného kandidáta.

Ako je možné, že dostal dva hlasovacie lístky? Členovia mykajú plecom – mohli sa pomýliť pri tom, ako mu podávali obálku a omylom podali zlepené dva hlasovacie lístky.

Akokoľvek to bolo, hlas je neplatný a Monika odkladá obálku s oboma hlasovacími lístkami nabok. „Mohol nám jeden hlasovací lístok vrátiť,“ hovorí.

Členovia pri otváraní obálok v prvom kole našli na lístku odkaz. Volič pod oboch kandidátov doplnil a zakrúžkoval ešte jedno meno – Čaputová.
Foto N – Tomáš Hrivňák

V prvom kole v tomto okrsku s náskokom zvíťazil Ivan Korčok, ktorý získal takmer 62 percent hlasov, Pellegrini mal takmer 24 percent. Tento výsledok kopíroval výsledky aj v celej Petržalke.

Aj keď v hlavnom meste už tradične vyhrávajú liberálne a pravicové strany, v niektorých častiach Petržalky majú ľavicové strany výraznejšiu podporu. Vidno to aj na volebnej mape Denníka N z vlaňajších parlamentných volieb, kde v niektorých okrskoch podpora Smeru prevážila Progresívne Slovensko.
1. Zapečatenie nepoužitých obálok a lístkov

Po zatvorení volebnej miestnosti ako prvé pozbierajú všetky obálky a hlasovacie lístky, ktoré ostali nepoužité. Uložia ich do krabice, ktorú Monika zapečatí silnou páskou.

Nepoužité lístky sa musia zapečatiť ešte predtým, kým sa otvorí volebná urna. A to preto, aby ich členovia komisie nemohli sfalšovať a odvoliť viackrát.

Členovia komisie môžu vyčleniť niekoľko lístkov aj ako pomocné, ktorými si môžu pomáhať pri zrátavaní hlasov. Tie však musia označiť nadpisom POMOCNÉ a musí ich podpísať predseda komisie.
Foto N – Tomáš Hrivňák
2. Počítanie ľudí, ktorí prišli odvoliť

Monika si počas volebného dňa spočítala počet oprávnených voličov, ktorí spadajú do ich okrsku. Odpočítala pritom voličov, ktorých zo zoznamu vyškrtli – to sú ľudia, ktorí si vypýtali hlasovací preukaz a budú voliť inde.

Dokopy je v ich volebnom okrsku 1 477 ľudí.

Členovia komisie po zatvorení miestnosti začínajú počítať ľudí, ktorí prišli reálne odvoliť. Na papieroch s nápisom Zoznam voličov počítajú krúžky, ktoré si urobili pri každom voličovi.

Na osobitnom papieri Monika spočíta ľudí, ktorí tu prišli odvoliť s hlasovacím preukazom alebo s pasom. Tých je nakoniec 85.

Výsledný počet voličov v tomto volebnom okrsku je 1 040 ľudí.
Foto N – Tomáš Hrivňák
3. Počítanie obálok

Členky komisie spájajú stoly a otvárajú volebnú urnu. Najprv otvoria prenosnú volebnú urnu, v ktorej je 9 obálok. Takto hlasovali starší alebo chorí voliči, ktorí nevládali prísť do volebnej miestnosti. Potom vysypú veľkú volebnú urnu.

Najprv spočítajú obálky bez toho, aby ich otvárali. Aby sa im ľahšie rátalo, robia si kôpky po 10 obálok, ktoré kladú do komínčekov po 100.

Počet obálok musí byť rovnaký ako počet voličov – teda počtu krúžkov zo zoznamu, ktorých je 1 040.

A tu nastáva problém – obálok majú iba 1 024.

Po druhom prepočítaní obálok prichádzajú k číslu 1 036. „Už sa blížime,“ hovoria si so smiechom. Rozhodnú sa teda ešte raz prepočítať počet krúžkov v zozname a tam objavia chybu – voličov je iba 1 036.

Keďže čísla sedia, môžu sa začať otvárať obálky.
Foto N – Tomáš Hrivňák
4. Počítanie lístkov

Pri otváraní obálok našli aj 5 neplatných lístkov – na niektorých nebol označený ani jeden kandidát, na iných obaja.

„Toto je vždy najhoršia časť, máme z toho porezané prsty,“ hovorí Monika. Tri členky komisie otvárajú nožíkom obálky, ďalší traja rozdeľujú lístky na dve kôpky – Korčok a Pellegrini.

„No u mňa Pellegrini valcuje,“ hovorí Monika, keď už otvára v poradí dvadsiatu obálku s hlasom pre Pellegriniho. Kôpka pre Korčoka je len o niečo vyššia a členovia komisie sú prekvapení. „Keď už u nás má toľko hlasov Pellegrini, tak to asi vyhrá,“ predpovedajú.

Nastáva počítanie lístkov s výsledkom: Korčok má 676 lístkov, Pellegrini približne polovicu, a to 355 lístkov.

Všetci zadržia dych, keď Monika ťuká čísla do kalkulačky. „Sedí!“ vykríkne šťastne a zatlieska. Spolu s piatimi neplatnými lístkami je to dokopy 1 036 lístkov.

Všetci si viditeľne vydýchnu – veď v prvom kole im čísla nesedeli a boli tu do jednej ráno. Teraz je iba 23:30 a oni majú všetko v poriadku.
Foto N – Tomáš Hrivňák
Foto N – Tomáš Hrivňák
5. Zapečatenie dokumentov a odosielanie zápisnice

Monika začína vypĺňať zápisnicu, a to cez systém IVIS – Integrovaný volebný informačný systém od Štatistického úradu. Tam vypĺňa elektronický formulár, kde zapíše všetky čísla, ku ktorým dnes v komisii dospeli.

Medzitým ostatní členovia zapečatia všetky dokumenty. Obálky, hlasovacie lístky, neplatné lístky a aj zoznamy voličov.

Keď to dokončia, prichádza Monika s vyplnenou a vytlačenou zápisnicou. Tú postupne podpíšu všetci členovia.

Ale ešte nemôžu ísť domov, musia čakať na potvrdenie okresnej volebnej komisie. Tá kontroluje zápisnice od všetkých okrskov, ktoré pod ňu spadajú a môže si vyžiadať vysvetlenie či prepočítanie hlasov, ak nájde chybu.
Foto N – Tomáš Hrivňák

Po desiatich minútach Monika hlási, že okresná komisia ich výsledky potvrdila a môžu ísť domov. Členovia si spokojne pobalia minerálky, keksíky aj vrecká s orieškami. Ani nedúfali, že budú môcť odísť pred polnocou.

Čísla už finálne prebrala okresná volebná komisia, ktorá posiela súhrnné údaje štátnej volebnej komisii, a tá dáva dokopy finálne výsledky volieb.

My v redakcii Denníka N to nikdy nevzdávame. Ak chcete podporiť našu prácu aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.

9. apríla 2024 15:19
Futbal
Hráči sa bili s fanúšikmi, na superpohár nastúpili s dorastencami. Prečo Fenerbahce uvažuje o konci v tureckej lige
Lukáš VráblikLukáš Vráblik
Hráči Fenerbahce odstupujú zo superpohára. Foto - TASR/AP
Hráči Fenerbahce odstupujú zo superpohára. Foto – TASR/AP
00:00
08:19

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Turecký futbal má za sebou bláznivú sezónu. Tamojší superpohár sa mal pôvodne hrať už v decembri, a to v Saudskej Arábii. Namiesto toho sa však zápas medzi dvoma istanbulskými celkami – Fenerbahce a Galatasarayom – uskutočnil až v nedeľu.
[ Objednajte si Športový newsfilter. Každý pondelok a vždy po dôležitej športovej udalosti vám športoví reportéri Denníka N pošlú e-mailom súhrn toho najdôležitejšieho. Aktivujte kliknutím sem. ]

A znova sa skončil kontroverzne: po len troch minútach a bez toho, aby sa hráči Fenerbahce vôbec dotkli lopty.

Decembrový zápas sa neodohral pre konflikt s organizátormi zo Saudskej Arábie. Krajina pravidelne usporadúva zahraničné športové podujatia.
reklama

Súboj dvoch tureckých gigantov by jej opäť priniesol pozornosť. Jeho zrušenie však namiesto toho znamenalo negatívne PR. Turecké kluby sa rozhodli, že na zápas nenastúpia, iba pár hodín pred plánovaným výkopom.

Organizátori totiž nedovolili, aby hráči vyšli na ihrisko s tričkami a transparentmi s podobizňou Mustafu Kemala Atatürka, považovaného za zakladateľa moderného sekulárneho Turecka. Saudskoarabom prekážalo, že tričká a transparenty neboli vopred dohodnuté, a, zjednodušene povedané, nechceli miešať šport s politikou.

Turecká futbalová federácia preto presunula zápas superpohára až na apríl do mesta Sanliurfa na juhu Turecka. Aj tentoraz však dopadol fraškou. Fenerbahce totiž na duel nastúpilo s tímom dorastencov, a keď dostalo gól od Maura Icardiho, hráči zišli z ihriska. Z tribún sa ozýval piskot, ale hráči Galatasarayu na čele s Icardim im zatlieskali. Galatasaray bol na to pripravený a odohral aspoň tréningový zápas s vlastným rezervným tímom, aby fanúšikovia na tribúnach videli nejaký futbal.

Bizarná situácia však tentoraz nebola výsledkom neriešiteľného konfliktu, ktorý by sa objavil iba pár hodín pred výkopom. Fenerbahce sa pre bojkot superpohára rozhodlo na základe pocitu krivdy, ktorý podľa vyhlásení z prostredia klubu pramení aj z udalostí spred dvoch dekád. Klub momentálne bojuje (práve znova s Galatasarayom) o svoj prvý majstrovský titul od roku 2014, ale zároveň sa rozhodol zmeniť pomery v tureckom futbale.
reklama

Fenerbahce dokonca vážne zvažuje, že odstúpi z tureckej Süper Lig.

„Krok, o ktorom uvažuje Fenerbahce, nemá za cieľ spravodlivosť iba pre náš klub, ale aj pre zvyšok tureckého futbalu. Dúfame, že naše kroky budú budíčkom a stanú sa katalyzátorom transformácie nášho futbalu,“ vyhlásil klubový prezident Ali Koç.
Bránia pravdu

O čo však vlastne ide? Jednoduchá odpoveď je, že ako všetko v tureckom futbale, aj prípad Fenerbahce je nesmierne komplikovaný.

Posledným veľkým problémom bol marcový zápas na ihrisku Trabzonsporu, v ktorom Fenerbahce dramaticky zvíťazilo 3:2 vďaka gólu Michyho Batshuayiho z posledných minút. Zápas však bol medzitým prerušený, pretože diváci v Trabzone hádzali predmety na Dominika Livakovića, chorvátskeho brankára Fenerbahce. Keď sa zápas skončil, jeden z divákov vybehol na ihrisko a udrel ho.

A to bolo len súčasťou obrovskej šarvátky na hracej ploche, do ktorej sa zapojili desiatky domácich fanúšikov. Na ihrisku vypukla bitka medzi fanúšikmi, ochrankármi, ale aj samotnými hráčmi Fenerbahce.

Niektorí futbalisti neutekali a začali sa biť. Platí to práve o Batshuayim, Jaydenovi Oosterwoldem, Irfanovi Can Egribayatovi alebo najmä obrancovi Brightovi Osayi-Samuelovi, ktorý päsťami udieral jedného fanúšika.

Miestna polícia v súvislosti s incidentom zatiaľ zatkla trinásť ľudí a Trabzonsporu zavreli štadión na šesť domácich zápasov.

Fenerbahce sa však naďalej cíti ako obeť a bol to preň iba posledný dôkaz, že turecký futbal nie je spravodlivý. Rozpráva o tom, že krivda trvá už od roku 2006 a chce iba „brániť pravdu“.

Prezident Koç pre portál The Athletic povedal: „Od začiatku storočia sa objavila séria bizarných, nespravodlivých a neakceptovateľných udalostí na ihrisku aj mimo neho.“ Koç je momentálne medzi fanúšikmi Fenerbahce mimoriadne populárny, hoci v minulosti ho aj ostro kritizovali. Teraz je však na čele boja proti spoločnému nepriateľovi, ktorým má byť vlastne celý turecký futbal.

Koç ako dôkazy vymenoval hneď niekoľko udalostí. Tou prvou je zápas ešte zo sezóny 2005/2006, keď Fenerbahce nastúpilo proti Denizlisporu. Víťazstvo by znamenalo majstrovský titul, ale duel bol prerušený, keď fanúšikovia na ihrisko nahádzali predmety. Fenerbahce napokon remizovalo a šampiónom sa stal Galatasaray.

Na začiatku uplynulej dekády zase Fenerbahce údajne bolo súčasťou škandálu v súvislosti s ovplyvňovaním zápasov. Vtedajšieho klubového prezidenta Aziza Yildirima zatkli a klub dostal od miestnej federácie zákaz účinkovania v európskych pohároch. Fenerbahce sa však následne obhájilo. V roku 2015 prišiel ďalší škandál: na tímový autobus niekto vystrelil, zasiahol šoféra a vozidlo sa počas jazdy zo zápasu v Rizespore takmer zrútilo z útesu.
Podpora prezidenta

Bitka na ihrisku v Trabzonspore preto mala byť iba poslednou kvapkou. Klub na čele s Koçom zvolal na minulý utorok mimoriadne valné zhromaždenie. Turecké kluby majú totiž členské základne s desaťtisícmi fanúšikov, ktorí si aj volia prezidenta. Koçova moc je preto založená na členoch a na akékoľvek vážne rozhodnutie potrebuje mandát od nich.

Koç sa tentoraz verejne vyhráža tým, že Fenerbahce by prestalo hrať v domácej lige. Valné zhromaždenie sa uskutočnilo na štadióne Şükrü Saracoğlu a fanúšikovia mali hlasovať. Voľba však nebola úplne priama – nebola o tom, či odstúpiť z ligy alebo nie. Fanúšikovia hlasovali skôr o tom, či dajú Koçovi moc. Už však nie je jasné, čo bude ďalším krokom. Možnosti sú totiž extrémne široké. Od toho, že Fenerbahce napokon nespraví vôbec nič, až po to, že prestane hrať futbal a bude sa venovať iba ostatným športom, napríklad basketbalu a volejbalu.

Fanúšikovia nakoniec Koça podporili v tom, že klub jednoducho musí niečo spraviť. Najkonkrétnejším krokom bolo práve odmietnutie nedeľného superpohára. O pokračovaní klubu v lige by sa malo rozhodnúť na ďalšom valnom zhromaždení o tri mesiace. Klub zároveň dovtedy chce vyskúšať, čo by s celou kauzou dokázali spraviť UEFA a FIFA.

Kauza preto pravdepodobne ešte bude mať pokračovanie. Fenerbahce je jedným z najväčších klubov v krajine. Miestny futbal má úzke prepojenie s politikou a kluby majú milióny fanúšikov, preto takýto závažný konflikt nebude odignorovaný.

A aj kluboví funkcionári sú závislí od podpory fanúšikov, teda „členov“. Tlak z ich strany takisto formuje fungovanie tamojšieho futbalu. Prejavuje sa to napríklad aj na prestupoch. Najväčšie kluby dlhodobo získavajú skúsených hráčov zo zahraničia. Fenerbahce cez leto priviedlo Edina Džeka, Freda, Dušana Tadića, Sebastiana Szymanského, Dominika Livakovića či Cengiza Ündera. Do hráčov investoval aj Besiktas a Galatasaray.

Turecká Süper Lig patrí z hľadiska transferov k najstratovejším na svete, a to hneď po anglickej, saudskoarabskej, katarskej a mexickej lige. „[V Turecku] sa zbláznili, nie som si istý, kde našli peniaze,“ povedal pre portál The Athletic nemenovaný futbalový agent.

Aj v tomto však môže postupne prísť zmena. Turecké kluby si začínajú v zahraničí všímať aj lacnejších hráčov, ktorých neskôr dokážu predať so ziskom. Napríklad Fenerbahce v minulosti zarobil na kórejskom stopérovi Kim Min-jaem pri jeho odchode do Neapolu. Zároveň sa viac zameriavajú na výchovu domácich talentov. Ukážkovým príkladom je ďalší talent z Fenerbahce: Ardu Gülera cez leto kúpil Real Madrid za približne 20 miliónov eur.

9. apríla 2024 18:41
Ficova vláda
Hlas
Maroš Žilinka
Robert Fico
Smer
Špecializovaný trestný súd
Úrad špeciálnej prokuratúry
Štyri zmeny ukryté v trestnej novele: Silnejší paragraf 363 aj „poistka“, ktorá oddiali súdy
Mária BenedikovičováMária Benedikovičová
Premiér Robert Fico. Foto N - Tomáš Benedikovič
Premiér Robert Fico. Foto N – Tomáš Benedikovič

Odborník na trestné právo Jozef Čentéš analyzoval časti trestného balíčka, ktoré Ústavný súd nepozastavil. Koalícia už oslabila prokurátorov aj policajtov, trestne stíhaným dala viac možností, ako oddialiť začiatok súdu.
00:00
08:56

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Amfiteáter Právnickej fakulty Univerzity Komenského je už úplne plný, vyše dvesto študentov v pondelok popoludní čaká na prednášku „o relevantných zmenách Trestného poriadku“, ktoré presadila vláda Roberta Fica a už platia, keďže ich Ústavný súd nezabrzdil.

Dovnútra stále prichádzajú ďalší študenti, už si nemajú ani kam sadnúť, v laviciach sedia aj známe mená.

Spomeňme aspoň pár: štátna tajomníčka ministerstva vnútra za Hlas Lucia Kurilovská, sudca Peter Šamko, prezident Združenia sudcov Slovenska František Mozner, Rastislav Remeta z bratislavskej krajskej prokuratúry, bývalý minister spravodlivosti a dnes expert KDH Viliam Karas či prokurátor Ján Šanta, ktorý donedávna pôsobil na špeciálnej prokuratúre a po jej zániku prešiel na generálnu prokuratúru.
reklama

Novelu analyzoval vedúci Katedry trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Jozef Čentéš, ktorý na prednáške poukázal aj na veci, o ktorých sa doposiaľ verejne nehovorilo.
Zaplnený amfiteáter na prednáške o zmenách, ktoré priniesla novela Trestného poriadku. Foto – Facebook Právnickej fakulty UK
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Novela bola súčasťou balíčka zmien v trestných kódexoch, v rámci ktorého Ficova vláda presadila zrušenie špeciálnej prokuratúry, ale aj nižšie tresty pre korupčníkov, zlodejov a podvodníkov či skrátenie premlčacích lehôt, čím by získali beztrestnosť aj oligarchovia blízki koalícii vrátane premiérovho priateľa Miroslava Výboha.

Časť zmien – nižšie tresty aj premlčacie lehoty – vo februári zabrzdil Ústavný súd, keď pozastavil ich účinnosť, kým definitívne neposúdi, či sú v súlade s ústavou alebo nie. Profesor Čentéš vo svojej prednáške upozornil na viaceré dôležité pasáže novely Trestného poriadku, ktoré už sú účinné od 15. marca.
1. Na súd nesmie ísť obžaloba, kým sa nerozhodne o paragrafe 363

Koalícii sa podarilo nenápadne posilniť paragraf 363. Ak trestne stíhaný požiada o zrušenie obvinenia pomocou tohto kontroverzného paragrafu, prokurátor musí počkať, kým sa o tomto podaní rozhodne.

Už sa nemôže stať, že prípad posunie súdu, kým nebude o podaní podľa paragrafu 363 rozhodnuté. Nemôže to spraviť, hoci bude skončené vyšetrovanie a on bude presvedčený, že sa získalo dostatok dôkazov na odsúdenie stíhaného.

Tento paragraf pritom umožňuje zasiahnuť do prípadu – trestne stíhaného zbaviť obvinenia napriek tomu, že prokurátor, ktorý má kauzu na starosti, bude mať iný názor.

Dva najznámejšie prípady, keď sa obžaloba na súd dostala skôr, než na generálnej prokuratúre použili paragraf 363, boli korupčné kauzy bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika a niekdajšieho riaditeľa Slovenskej informačnej služby Vladimíra Pčolinského. Terajší premiér Robert Fico to v opozícii viackrát kritizoval.
Robert Fico prišiel Dušana Kováčika podporiť aj na súd. Foto N – Tomáš Benedikovič a TASR

Keď generálna prokuratúra pod vedením Maroša Žilinku v minulosti rušila obvinenia prominentom na základe paragrafu 363, kritici upozorňovali, že rozhodnutia sú konečné a nik nemá právomoc ich preskúmať.
2. Oslabenie postavenia prokurátora a policajta

Prvýkrát v histórii samostatného Slovenska sa prelomilo pravidlo, že počas vyšetrovania prípadu je prokurátor „rozhodujúci pán sporu“. Od 15. marca sa to udialo takým spôsobom, že to skomplikuje prácu pri odhaľovaní páchateľov trestnej činnosti a kriminálnikom umožní oddialiť, aby sa čo najskôr dostali pred súdy a spoznali svoje tresty.

Ak sa v prípravnom konaní bude podozrivý sťažovať, že došlo k porušeniu uplatnenia jeho práv počas vypočúvania, už neposúdia jeho sťažnosť na prokuratúre, ale musí rozhodnúť sudca pre prípravné konanie. Samotní sudcovia nechápu, prečo by to mali robiť.

O podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, ľudovo nazývaného kajúcnika, po novom už nerozhoduje prokurátor, ale sudca pre prípravné konanie.
Príslušníci NAKA v akcii. Ilustračné foto – Facebook Polície SR

Sťaženú prácu majú aj policajti. Ak by mali napríklad podozrenie, že vo Vyšnom Komárniku sú v sklade nelegálne cigarety, polícia tam nemôže hneď nabehnúť po získaní súhlasu prokurátora. Po novom musia policajti o takéto prehliadky v iných priestoroch požiadať prokurátora a ten musí dať návrh schváliť sudcovi pre prípravné konanie.

Ak sa stíhaný bude sťažovať na zaujatosť policajta, už nesmie rozhodovať jeho bezprostredne nadriadený, ale prokurátor.
3. Viac možností na vracanie obžalôb zo súdov

Do novely sa dostala aj zmena týkajúca sa obžalôb a ani dlhoroční odborníci z praxe nerozumejú, prečo sa tam objavila. Vládna koalícia Smeru, Hlasu a SNS schválila, že sudca môže vrátiť prokurátorovi obžalobu, ak zistí, že „nepredložil úplné spisy vrátane všetkých dôkazov zabezpečených v prípravnom konaní“. Súdy však dostávajú vyšetrovacie spisy, každá jedna listina je v nich „zažurnalizovaná“, to znamená, že má svoje číslo.

Čentéš počas svojej prednášky upozorňoval, že sa „zo spisu nedá nič vytrhnúť“. Trestnému právu sa venuje od roku 1991 a nevidí dôvod na takéto ustanovenie.

Sudcovia ďalej získali možnosť vracať obžaloby prokurátorom do vyšetrovacej fázy, ak zistia, že spolupracujúcim obvineným boli poskytnuté „nezákonné benefity“.

Keď sudca po doručení obžaloby zistí, že je v poriadku, a nariadi hlavné pojednávanie, ešte stále nebude isté, že sa súd s trestne stíhaným začne.

Ten totiž po novom získal možnosť podať sťažnosť proti rozhodnutiu o prijatí obžaloby, o ktorej musí rozhodnúť nadriadený súd. Po paragrafe 363 tak dostali ďalšiu „poistku“ na odvrátenie hrozby, že sa postavia pred súd.

Ak dokáže sudcu z nadriadeného súdu presvedčiť, ten môže pôvodné uznesenie prvého sudcu zrušiť a vrátiť obžalobu do prípravného konania. Prípad sa tak vráti do vyšetrovacej fázy a súd sa nebude môcť začať zaoberať nazhromaždenými dôkazmi, ktoré by mohli viesť k odsúdeniu páchateľa.
Pojednávacia miestnosť súdu. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
4. „Skutok sa nestal“ má novú podobu

Počas doterajších vlád Roberta Fica sa mnohé kauzy zastavovali už legendárnou vetou „Skutok sa nestal“. Novela rozširuje možnosti zastavenia trestného stíhania. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide len o nepatrnú zmenu slov, lenže tie môžu zabezpečiť ľahšie zametanie prípadov pod koberec.

V novele koalícia odstránila slová „je nepochybné“ a nahradila ich slovami „je dostatočne odôvodnený záver“. Už neplatí, že sa trestné stíhanie dá zastaviť až v momente, keď „je nepochybné“, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Na zastavenie už postačuje „dostatočne odôvodnený záver“, že sa skutok nestal.
Bonusový bod: Výhoda pre horalkových zlodejov

Kým predchádzajúce štyri body sa už musia dodržiavať, odborník na trestné právo Čentéš spomenul vo svojej prednáške takzvaný „horalkový paragraf“, ktorého účinnosť Ústavný súd zatiaľ pozastavil. Práve na jeho príklade poukazoval, aký zmätok môže v praxi nastať.

Podstatou „horalkového paragrafu“ je, aby tí, čo sa dopustia opakovane drobnej krádeže, neskončili vo väzení. Do vládnej novely ho v parlamente navrhol doplniť na poslednú chvíľu poslanec Smeru, bývalý policajný prezident Tibor Gašpar, keď opozičné KDH kritizovalo koalíciu, ako absurdne tresty nastavuje. Ako príklad kresťanskí demokrati uvádzali, že „za opakovanú krádež vína má byť väzenie, no za krádež drahého auta len podmienka“.
Robert Fico a Tibor Gašpar. Foto N – Tomáš Benedikovič

Koalíciou schválené prechodné ustanovenia novely sú tak zmätočne formulované, že sa horalkoví zlodeji môžu dostať do výhody.

Vysvetlime si to na príklade dvoch mužov odsúdených za lúpež, ktorú spáchali spoločne a išli za to do väzenia. Druhý muž sa dopustí aj „horalkovej krádeže“. Ak sa jeho prípad otvorí po zániku trestnosti tohto skutku, novela je tak zmätočne napísaná, že si nakoniec prvý muž bude musieť za lúpež odsedieť osem rokov a druhý muž vyviazne s podmienkou, hoci prvú lúpež spáchal tiež .

Teraz závisí od Ústavného súdu, ako tento paragraf vyhodnotí, či ho umožní uplatňovať, alebo ho označí za protiústavný.

Nepresné formulácie sa pritom dokážu „vychytať“ z návrhov noviel, pokiaľ prechádzajú cez riadne pripomienkové konanie. Pri trestných novelách to Ficova vláda odmietla a pretlačila ich cez parlament pomocou skráteného konania, čím znemožnila odborníkom dávať k návrhom pripomienky a upozorňovať na nedostatky.

9. apr 2024 o 20:22 I
IBM v Bratislave hromadne prepúšťa, no dáva štedré odstupné. Vo firme vládne nervozita

O prácu majú prísť stovky ľudí.

Jozef Tvardzík
Jozef Tvardzík
reportér
Odoberať autora
Centrum zdieľaných služieb IBM na Slovensku
Centrum zdieľaných služieb IBM na Slovensku (Zdroj: IBM)
Písmo:A-|A+
diskusia (237)
[ Dostávajte Index newsletter so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]

Centrá zdieľaných služieb sú na Slovensku po automobilovom a elektrotechnickom priemysle tretím najsilnejším odvetvím. Pre nadnárodné firmy ako Dell, AT&T či Henkel pracuje 30-tisíc ľudí.

Najväčším zamestnávateľom bol dlho IBM International Services Centre, ktorý zamestnáva tri tisícky ľudí (doplnené: Aktuálne najväčším zamestnávateľom je Deutsche Telekom IT Solutions Slovakia v Košiciach s 3906 zamestnancami).

Od pandémie sa však v tomto sektore vo veľkom prepúšťa. Stovky ľudí vyhodili AT&T a Johnson Controls.

Neistota a nervozita vládne aj medzi zamestnancami v bratislavskom IBM. Manažment firmy začal s hromadným prepúšťaním. Už vlani priznal, že obdobie veľkých náborov sa skončilo.

Kým pred pandémiou IBM zamestnávala 4600 ľudí, v súčasnosti ich je okolo troch tisíc. Pred pár dňami dostali výpovede ďalšie stovky zamestnancov.
Súvisiaci článok Dell prepúšťa, odborári hovoria o rozbití hrubou silou. Právnik im dáva za pravdu Čítajte
Končia v máji

Hromadné prepúšťanie nepriamo potvrdilo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Ako INDEXU odpísala hovorkyňa Marianna Šebová, eviduje ho v sektore poradenských činností v podnikaní. Ohrozených je podľa nej 439 pracovných miest. Názov firmy neuviedla, ohlášku dostali v polovici marca.

Výpovede potvrdilo INDEXU nezávisle od seba niekoľko zamestnancov IBM. „Pred mesiacom ma zavolali na dôležitý míting jeden na jedného, takže som sa na to mentálne nastavil. Obavy sa naplnili. Oznámili mi, že mi dávajú výpoveď k 31. máju,“ povedal jeden z nich pod podmienkou anonymity.

Vo firme vládne nervozita, pretože dôvody znižovania personálnych stavov neboli podľa zamestnancov dostatočne vysvetlené.

„Dôvod je mi záhadný, pretože som pracoval na pozícii, ktorá sa nedá úplne zautomatizovať. Neprepustili celé tímy, ale napríklad z ôsmich ľudí dali výpoveď trom,“ vysvetľuje zdroj INDEXU. Firma podľa neho šetrí a zrejme časť projektov škrtne alebo presunie do lacnejších krajín, ako je India.

IBM ponúkla zamestnancom štedré odstupné, a to minimálne päť základných mesačných platov a k tomu ďalší mesačný plat za každých päť odpracovaných rokov vo firme. Kto teda v IBM pracoval desať rokov, môže dostať odstupné vo výške siedmich platov.

Hrubé mzdy v IBM sa v závislosti od seniority a pozície pohybujú okolo 2500 eur mesačne, prepustení zamestnanci by teda mohli dostať odstupné 12-tisíc eur a viac.

IBM prepúšťala aj vlani na jeseň, keď o prácu prišlo 188 zamestnancov. Ak sa potvrdí, že avizovaných 439 výpovedí je tiež z tejto firmy, išlo by o 20 percent jej pracovnej sily, evidovanej v najaktuálnejšej výročnej správe z roku 2022.
Niektorých nahradí AI

Na otázky INDEXU, ktoré mali vysvetliť dôvody prepúšťania, vedenie slovenskej IBM do uzávierky nereagovalo.

Pri jesennom prepúšťaní firma v účtovných dokumentoch uviedla, že „identifikovala pracovné pozície, ktorých ďalšie zachovanie v takom počte by bolo z dlhodobého hľadiska nehospodárne“.
Flourish logoA Flourish data visualization

Americká centrála IBM začiatkom vlaňajška oznámila, že v najbližších rokoch prestane zamestnávať ľudí na tisíckach pozícií, ktoré podľa nej zvládne umelá inteligencia.

„Viem si ľahko predstaviť, že 30 percent ľudí nahradí umelá inteligencia a automatizácia v priebehu piatich rokov,“ povedal šéf firmy Arvind Krishna.

Narážal najmä na pozície, ktoré nie sú v priamom kontakte so zákazníkmi, napríklad v oblasti ľudských zdrojov.

IBM podľa neho pracuje na tom, aby umelá inteligencia odbúrala nudné administratívne pozície, ktoré neprinášajú pridanú hodnotu. Tvrdí však, že zároveň hľadá nových ľudí na pozície softvérového inžinierstva či predaja.

Aktuálne má IBM v Bratislave otvorenú len jednu pracovnú pozíciu, na ktorú hľadá stážistu.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/23313942/ibm-v-b ... 1712743025