Jachty na Azúrovom pobreží, drahé večierky a posedenia s vplyvnými ľuďmi vystriedala malá, ťažko strážená cela, súdna sieň v podzemnom bunkri a nefalšovaná radosť nad kapučínom z automatu prineseným advokátkou.

Niekdajší riaditeľ padlého technologického gigantu Wirecard Markus Braun sedí už 48 mesiacov vo väzbe a práve prebiehajúci súdny proces v Mníchove rozkrýva jeho podiel na najväčšom finančnom podvode v povojnových dejinách Nemecka.
[ Odoberajte e-mailové upozornenia na nové články o téme Čítanie z Respektu e-mailom. Aktivujte jedným kliknutím sem. ]

Ak ho uzná za vinného, strávi Braun aj ďalšie roky za mrežami. To, čoho sa bojí v tých najčernejších snoch, mu v tom čase možno bude jeho biznisový partner s českými koreňmi Jan Marsalek len ticho závidieť.

V súčasnosti je totiž najhľadanejším mužom sveta a uteká pred spravodlivosťou.
Z vizionárov zločinci

Prvá zátarasa príde na konci pokojnej rezidenčnej ulice Maurerstrasse a je určená pre autá. Kto chce pokračovať k väzobnej väznici Stadelheim na okraji hlavného bavorského mesta, musí vozidlo nechať tu na odstavnom parkovisku a ďalej ísť pešo. Ak by niekto neuposlúchol, o kus ďalej ho zastaví druhá, vyššia zátarasa.

Samotný vstup do väznice je možné ľahko prehliadnuť, nachádza sa v malej betónovej kocke stojacej pred vysokým múrom stráženým kamerami a strážnou vežou. Dvere sa otvárajú ťažko, hneď za nimi je tridsať schodov, rušičky cestou prerušujú mobilný signál a nasledujú dve kontroly po sebe.

Prvá sa zameriava na obsah batohov, príslušník justičnej stráže po priechode elektronickým rámom ešte každého prichádzajúceho prehmatáva a skenuje malým prístrojom, ktorý skúma, či dotyčný pri sebe nemá napríklad hoci aj malý pripináčik. Druhá kontrola sa zameriava na tekutiny.

„Ak si chcete vziať so sebou svoju fľašu s vodou, môžete, ale vopred sa z nej napite tu predo mnou. Platia tu najprísnejšie bezpečnostné opatrenia, aby niekto dovnútra nepreniesol jed a nepokúsil sa ublížiť obžalovaným,“ hovorí príslušníčka ochrany a sleduje, či vzorový dúšok skutočne prehltneme.

Až potom môžeme prejsť do sivobielej chodby ústiacej do rozľahlej súdnej siene, ktorá svojím podzemným umiestnením pripomína skôr bunker. Miestnosť bola pôvodne navrhnutá na procesy s podozrivými z terorizmu alebo s členmi mafie, jej strop je odolný proti bombám.

Na múroch sú namiesto okien len ďalšie kamery zaznamenávajúce dianie vo vnútri. Novinári a publikum sú oddelení od sudcu a obžalovaných bariérou tvorenou prázdnym radom stoličiek. Najdôležitejších svedkov vozia vypovedať z utajených miest obrnené autá.

Tento podzemný proces tu bude prebiehať dvakrát týždenne až do konca decembra. Súd si na prerokúvanie prípadu Wirecard vyhradil 87 dní, ide o mimoriadne zložitú a komplexnú kauzu ďaleko presahujúcu hranice Nemecka.

Točí sa okolo finančných machinácií a vytunelovania jednej z najúspešnejších a najbohatších európskych firiem, ktorú od nultých rokov viedol Braun.

Spoločne s Marsalkom postupne premenil podnik zaoberajúci sa pôvodne sprostredkovávaním elektronických platieb za webové hazardné a pornografické stránky na výkladnú skriňu nemeckého biznisu s hodnotou takmer 30 miliárd eur.
Chronológia prípadu Wirecard

1999 – V Mníchove bol založený Wirecard

2002 – riaditeľom spoločnosti sa stal Markus Braun

2005 – Wirecard bol po prvý raz obchodovateľný na burze

2018 – spoločnosť sa stala súčasťou indexu DAX, kam patria najvýznamnejšie nemecké spoločnosti

2020 – audítori odhaľujú falšovanie účtovníctva Wirecardu

2020 – Markus Braun je zatknutý a Jan Marsalek uteká do Ruska

2023 – Začína sa súd s Markusom Braunom

V časoch najväčšej slávy boli Wirecard a jeho šéfovia Braun a Marsalek velebení ako vizionári, ktorých systém hromadného spracovania on-line platieb začal popri gambleroch a porne využívať aj rýchlorastúci počet serióznych klientov zo súkromného biznisu a aj niektoré dôležité bezpečnostné inštitúcie.

Ako je však dnes už všeobecne známe, v roku 2020 audítori šokovali investorov a politikov odhalením, že oveľa viac než ako technologický tiger funguje Wirecard ako úplne nepriehľadná finančná štruktúra, ktorá pre najrôznejších mafiánov perie špinavé peniaze a fixľuje účty.

Financie sa strácali a znovu objavovali v zložitom reťazci mnohých nakupovaných spoločností, ktoré Wirecard spravoval, pričom zakrývanie finančných tokov umožnila aj firmou kúpená banka. Úspech sa obrátil na prach, Brauna zatkli, no hlavný hrdina Marsalek po včasnom varovaní utiekol.

Polícia zistila, že v jeho blízkosti sa objavovali nájomní kriminálnici a nebezpeční agenti ruských tajných služieb, ktorí by dnes na súde mohli predstavovať riziko pre obžalovaných a svedkov vypovedajúcich proti Marsalkovi.

Machinácie rozkrývané mníchovským súdom, kde sú okrem Brauna obžalovaní ďalší dvaja manažéri Wirecardu, nie sú pre samotného Marsalka rozhodne ten najväčší problém.

Predstavitelia západných bezpečnostných inštitúcií v ňom na základe mnohých zozbieraných dôkazov vidia predovšetkým človeka, ktorý sa nechal zverbovať ruskými tajnými službami a stal sa možno jedným z ich najcennejších európskych informátorov.

Spravodlivosti napokon Marsalek na poslednú chvíľu unikol, posledné hodiny jeho pobytu v Nemecku pripomínajú filmový triler, rovnako ako aj roky jeho života predtým.
Mníchovská reštaurácia Il Sogno. Foto – Respekt/Milan Bureš
Rýchlo niekam zapadnúť

Talianska reštaurácia Il Sogno v Mníchove zíva v čase obeda prázdnotou. Podnik je síce v centre mesta, ale zastrčený do jednej z postranných uličiek plnej hluku bagrov pracujúcich na rekonštrukcii vedľajšej historickej budovy. Preto sem zabočí len málokto.

Nejde o vyhlásenú kulinársku senzáciu, cestoviny tu majú za ľudových dvadsať eur a mníchovská smotánka sa tu rozhodne nevyskytuje. Nechodil sem ani Marsalek, no 18. júna 2020 urobil výnimku. „Áno, pamätám si ho. Neskôr som ho spoznal v novinách. Niečo tu riešil,“ hovorí Respektu čašník, ktorý zrejme ako jeden z posledných ľudí videl Marsalka pred jeho zmiznutím.

Marsalek nebol sám, prisadol si k nemu jeho spoločník, začalo sa stmievať a pre Marsalka to museli byť stresujúce okamihy: niekoľko hodín predtým audítori otvorene pomenovali problémy Wirecardu a narýchlo zvolaná dozorná rada ho donútila odísť z pozície prevádzkového riaditeľa, de facto firemnej dvojky.

S vedomím, čo vypláva na povrch, musel Marsalek v tej chvíli vedieť, že mu hrozí zatknutie (Brauna zatkli o štyri dni neskôr), a na podvečernom stretnutí zrejme so svojou spojkou ladil detaily úteku.

Bolo treba konať rýchlo, a pokiaľ to bolo možné, nenechať sa spoznať. Preto si Marsalek na stretnutie vybral neznámu tratóriu, a nie napríklad svoju obľúbenú reštauráciu Käfer-Schänke v inej časti mesta, kde najlacnejší obed stojí niekoľko stoviek eur.

Polícia zistila, že mužom na druhej strane stola bol Martin Weiss, bývalý šéf spravodajských operácií rakúskej kontrarozviedky, ktorého Marsalek po jeho odchode z tajnej služby zamestnal.

Weiss, bývalý spravodajca, známy v bezpečnostnej komunite svojimi rozsiahlymi kontaktmi, mu vtedy v rozhodujúcej chvíli pomáhal s útekom a organizoval jeho odlet z málo frekventovaného letiska ležiaceho pri 400 kilometrov vzdialenom rakúskom kúpeľnom meste Bad Vöslau.

Lietadlo muselo čakať, Marsalek meškal, taxikár pri prejazde z Nemecka do Rakúska zablúdil. Keď dorazili, nasadol Marsalek do štvormiestneho lietadla Cessna Citation Mustang 510, prenajatého od leteckej spoločnosti Jetex Aviation Services. Pilotom zaplatil v hotovosti viac než osemtisíc eur.

Let bol rezervovaný na meno jedného z obchodných partnerov – ruského podnikateľa Stanislava Petlinského, o ktorom sa západné tajné služby domnievajú, že spolupracuje s ruskou tajnou službou. Nedávno na to upozornil týždenník Der Spiegel vo svojej obsiahlej reportáži o Marsalkovi.

Lietadlo pristálo v bieloruskom Minsku v noci na 19. júna. Nie je známe, kde Marsalek strávil noc po odchode z talianskej reštaurácie. Der Spiegel na základe rozhovorov so svojimi zdrojmi a zo získaných dokumentov opísal, že manažér vytunelovaného Wirecardu a jeho miestni komplici odišli do Moskvy.

Nemecké tajné služby sa domnievajú, že tu niekoľko týždňov čakal na novú identitu. Tú získal na začiatku septembra v podobe ruského pasu vystaveného na meno zhodne vyzerajúceho miestneho kňaza Konstantina Bajazova. Pas obsahoval Marsalkovu fotku, oproti vizáži v Nemecku na nej má rovnako ako Bajazov fúzy. Západné tajné služby dnes majú kópiu pasu k dispozícii.

V ruskom hlavnom meste Marsalek nakoniec nezostal. O niečo neskôr použil svoj nový pas na okupovanom Kryme, kde sa ako Bajazov zapísal v jednom z hotelov (nemeckí novinári naskenovaný dokument videli). Sprevádzali ho sem jedna zo spolupracovníčok ruskej kontrarozviedky FSB a Petlinskij. Dôvod cesty nie je jasný, no na tomto mieste Marsalkova stopa predvlani zmizla.

Špekuluje sa však, že je opäť v Moskve, kde ho niektorí ľudia údajne videli.
Naozajstná škoda

Mimo ruchu historického centra Mníchova, na jednom z pozvoľne sa zdvíhajúcich kopcov nad azúrovo modrou alpskou riekou Isar, stojí v rezidenčnej štvrti hneď na začiatku ulice Prinzregentenstrasse č. 61 štvorposchodová secesná vila.

V roku 1903 ju ako svoje sídlo využíval princ Alfonz Bavorský, neskôr tu žil slávny objaviteľ elektromagnetického žiarenia Conrad Röntgen a v roku 2016 si ju ako svoju hlavnú kanceláriu prenajal Jan Marsalek. Tu, v susedstve oproti sídliaceho ruského konzulátu prijímal v elegantne zariadených miestnostiach s historickým nábytkom návštevy, s ktorými nechcel byť na očiach verejnosti.

Vila mu zaisťovala ideálne súkromie, na jej pozemok sa dalo vojsť autom, a toho, kto vchádza dovnútra, nie je možné vidieť z ulice. Svedkovia polícii po Marsalkovom úteku vypovedali, že sem za ním chodila pestrá spoločnosť: ruskí diplomati, šéf líbyjskej rozviedky, Stanislav Petlinskij alebo bývalí vysokopostavení predstavitelia vnútornej bezpečnosti Rakúska a Nemecka s väzbami na Rusov.

O tristo metrov ďalej na rovnakej ulici stojí už spomenutá reštaurácia Käfer-Schänke so škrobenými bielymi obrusmi a s krištáľovými pohármi, no hlavne s uzavretými a úplne diskrétnymi salónikmi.

Ani na jednom mieste dnes už Marsalkovu existenciu nič nepripomína. „Nebudem s vami o ňom hovoriť, nechceme s tým už mať nič spoločné,“ odpovedá pre Respekt prevádzkar v Käfer-Schänke na otázku, s kým sa tu Marsalek stretával.

Honosný dom, v ktorom biznismen úradoval, má troch nových nájomcov, jednu galériu a dve firmy. Po zazvonení nikto neotvára, v malom prístrešku vonku stojí niekoľko bicyklov a na záhrade je pod jedným z kríkov pohodená bezdrôtová kosačka.

Úplne prázdna a zadebnená je aj budova ruského konzulátu, ktorého pracovníkov poslala berlínska vláda domov v reakcii na ruskú agresiu proti Ukrajine. Na dome je niekoľko červených fľakov od farby, ktorú naň niekto chrstol ako výraz toho, že Rusi majú na svojich rukách krv. O kúsok ďalej sú v tráve zabodnuté ukrajinské vlajky a tváre zavraždených ruských opozičníkov.

Bývali časy – a nie je to tak dávno –, keď bolo Marsalka v meste plno. Bol prototypom úspechu, na čo siahol, to sa mu podarilo. Veľa ľudí ho obdivovalo.

„Bol okúzľujúci a charizmatický. Dokázal upútať pozornosť každého, s kým hovoril,“ opisuje Pav Gill, bývalý šéf právneho oddelenia spoločnosti Wirecard v Ázii, ako si Marsalek dokázal získavať ľudí. Gill je dnes jedným z mála ľudí, ktorí sa s Marsalkom stretli a sú ochotní o tom verejne hovoriť. Väčšina ostatných sa pre prebiehajúci súd a obavy, aby sa do prípadu nezaplietli, radšej drží v pozadí.

Gill, naopak, nie, pretože v minulosti ako jeden z mála ľudí vo vnútri firmy vystupoval s tým, že niektoré finančné toky nesedia a mali by sa viac preveriť. „Dozvedel som sa o tom od informátora z finančného oddelenia Wirecardu, ktorý odhalil niektoré z prečinov. Keď som to oznámil generálnemu právnikovi Wirecardu, prinútili ma odstúpiť,“ vraví Gill.
Vila, v ktorej Jan Marsalek úradoval. Foto – Respekt/Milan Bureš

Keď hovorí o Marsalkovej charizme, nemusí to byť to hlavné, čo na ňom najviac zaujalo jeho budúceho šéfa Markusa Brauna. Ten v Mníchove po rokoch práce v audítorskej firmy KPMG prešiel do začínajúceho technologického startupu Wirecard. Marsalek pre neho mohol byť hlavne nadaný počítačový expert.

Braun sa vtedy zaoberal myšlienkou, ako realizovať svoj nápad platobného portálu, ktorý by za menší poplatok po celom svete presúval akejkoľvek firme peniaze, a Marsalek, ktorý bol rovnako ako on rakúsky expat v Mníchove, mu mal čo ponúknuť: vo Wirecarde sa uchádzal o pozíciu vývojára, a keď miesto dostal, podieľal sa na úspešnom vývoji softvéru na internetové platby. Wirecard tým bol zrazu pred všetkými ostatnými.

Braun, ktorý rád nosil čierne roláky ako Steve Jobs, o sebe hovoril ako o vizionárovi. Marsalek mu zdatne sekundoval a cena akcií spoločnosti raketovo rástla.

Kedy a prečo sa spoločnosť Wirecard začala premieňať na nepriehľadnú finančnú štruktúru, mníchovský súd ešte len zisťuje a až on by mal priniesť jednoznačné odpovede.

Keď Respekt sledoval jedno z ďalších pojednávaní, práve vypovedala jedna z Marsalkových podriadených Olga Kellerová, ktorá mala vo firme na starosti financie. Na väčšinu grafov a čísel zo schém nepriehľadných platieb, ktoré jej sudca Markus Födisch ukazoval, odpovedala, že „nevie“ alebo že si „nespomína“. „To je naozaj škoda,“ glosoval to sudca Födisch.

Súd to nebude mať ľahké, strata pamäti totiž postihuje veľa svedkov. Braun vinu odmieta, bráni sa, že o ničom nelegálnom netušil, a nekalosti hádže na Marsalka. Isté je, že veľa dôležitých vecí vrátane veľkých obchodov robil Marsalek s jeho vedomím. Už v roku 2011 Braun Marsalka poveril, aby odišiel do Ruska a dohodol tam preniknutie na tamojší trh.

Pomáhal im v tom predseda Spoločnosti rakúsko-ruského priateľstva Florian Sterman, a asi aj vďaka jeho kontaktom začal Wirecard rokovať s prevádzkovateľom moskovského metra, ktorému ponúkal spracovávať platobné transakcie jeho siedmich miliónov pasažierov denne.

Marsalek preto začal pendlovať medzi Mníchovom a Moskvou, priateľom sa zveroval, že tento život odohrávajúci sa v prvotriednych hoteloch a krásnych reštauráciách sa mu zapáčil. Mohol v tom byť aj kus osobnej satisfakcie, Marsalek v Rakúsku nedokončil strednú školu, odišiel z nej bez maturity, takže ho tamojší spolužiaci a známi mohli brať ako outsidera – a on teraz im všetkým mohol dokázať, že sa dostal ďalej než oni.

Lenže biznis a život na vysokej nohe sa odohrával v kulisách Ruska, kde neplatia pravidlá právneho štátu a férovej podnikateľskej hry: o tom, kto získa veľké zákazky, sa rozhoduje v centrálach moci, ale tie podľa mnohých skúseností za výhodné obchody väčšinou žiadajú „protislužbu“.

Postretlo to aj Wirecard, ktorého kontrakt s ruským metrom sa začal komplikovať a Marsalkovi hrozilo, že späť do Mníchova príde ako ten, kto sklamal. Ambiciózny muž bol zrejme ochotný chytiť sa akéhokoľvek stebla a jedno také mala poruke Natalia Zlobinová, mladá atraktívna Ruska, ktorá úplne zmenila jeho ďalší život.
Naliehavé podozrenie

Novinári z Der Spiegel zistili, že Marsalkovi ju predstavil jeden ruský podnikateľ, ktorého už biznismen predtým poznal. Opísal ju ako osobu so skvelými kontaktmi v moskovskej administratíve, ktorá by mu mohla pomôcť so záchranou stagnujúcej zákazky.

Experti na tajné služby hovoria, že ženy ako ona fungujú ako akési medové pasce. Ruské tajné služby nasadzujú niektoré svoje príťažlivé agentky na západných podnikateľov, aby im učarovali a poplietli hlavu, a zatiaľ čo omámení biznismeni stratia rozum, ony ich získavajú na spoluprácu.

Ruska síce nakoniec Marsalkovi vyhliadnutý obchod nevyrokovala, no začala mu pomáhať s inými. Marsalek preto mohol do Mníchova hlásiť pozitívne posuny na ruskom trhu, pritom však Natalii úplne prepadol. Svedčia o tom ich časté spoločné víkendy v Španielsku alebo v Grécku, keď Marsalek pre svoju novú lásku opakovane posielal z Mníchova do Moskvy súkromné lietadlá.

To, že Zlobinová pracuje ako ruská špiónka, naznačuje skutočnosť, že jej osobné údaje sú v rôznych ruských databázach neprístupné. Nedajú sa dohľadať žiadne jej osobné dokumenty a tieto bezpečnostné opatrenia využívajú ruské tajné služby na ochranu svojich agentov.

Úlohou Zlobinovej bolo zrejme získať si Marsalkovu dostatočnú dôveru, aby k nemu mohla priviesť ďalších spolupracovníkov ruských agentov. Došlo k tomu počas leta 2014, keď mu na svojom narodeninovom večierku vo francúzskom Nice predstavila Stanislava Petlinského – muža, ktorý Marsalka o niekoľko rokov neskôr pomohol zachrániť pred zatknutím v Nemecku.

Petlinskij sa pre manažéra Wirecardu stal zaujímavým spoločníkom rovnako ako Zlobinová. Skúsený harcovník pohybujúci sa v okolí ruských tajných služieb zrejme zo vzájomných rozhovorov rýchlo pochopil, že Marsalka vzrušuje svet plný tajomstiev, špionáže a rôznych adrenalínových dobrodružstiev a že si rád pripadá ako muž v ich centre.

Nemecká polícia disponuje svedectvom, že Petlinskij preto Marsalkovi zariadil strelecký tréning, hovoril pred ním o zákutiach špionáže a bral ho na miesta, kam by sa inak len ťažko dostal. Na jar 2017 sa stretli v libanonskom Bejrúte, presunuli sa do slávnej sýrskej Palmýry, kde vtedy po boku vojakov diktátora Baššára Asada bojovali ruskí vagnerovci proti Islamskému štátu.

Nedávno publikované fotografie z anonymných zdrojov ukazujú, ako sa tu Marsalek pohyboval v nepriestrelnej veste, bojovej helme a nosil rýchlopaľnú pušku. Cesta do Sýrie mohla byť ďalšou injekciou steroidov, ktorú Marsalek od Rusov dostal, rovnako ho tu však mohli vystaviť situáciám a odfotografovať ho pri robení vecí, ktorými by ho mohli v budúcnosti kompromitovať.

To všetko súvisí s nezodpovedanou otázkou, prečo by vlastne mal úspešný podnikateľ ako Marsalek zradiť Západ, kde vyrástol a získal slávu a bohatstvo, a namiesto toho začať spolupracovať s nepriateľom, ktorý de facto chce jeho svet zničiť.

Der Spiegel na základe uniknutých svedectiev tvrdí, že Rusi mali Marsalka získať na spoluprácu počas roka 2014, ruskej vojenskej rozviedke ho mal odovzdať Stanislav Petlinskij. A práve možnosť žiť tajuplný, tak trochu agentský život, ktorú mu Rusi dali, je zatiaľ jednou z hlavných hypotéz, prečo s tým Marsalek súhlasil. O jej pravdepodobnosti by mohlo svedčiť ďalšie Marsalkovo správanie.

Stále viac sa mu začal páčiť zakonšpirovaný život. Polícia dospela k záveru, že opakovane vo svojich šifrovaných telefónoch striedal siete operátorov vrátane českých, aby ho bolo ťažké odpočúvať. Mal niekoľko pasov a svoju kanceláriu presťahoval z centrály Wirecardu do spomenutej secesnej vily na Prinzregentenstrasse 61, kde sa väčšine kolegov z firmy stratil z očí.

Druhým dôvodom súhlasu môže byť aj to, že ho Rusi mohli niečím vydierať, hoci zatiaľ nie je jasné čím. A potom je tu aj rodinná história. Ešte pred prvou svetovou vojnou sa Marsalkov pradedo, pôvodom Čech, presťahoval z Prahy do Viedne, kde si vzal Češku, ktorá tu pracovala ako slúžka.

Narodil sa im syn Hans, ktorý po anexii Rakúska Nemeckom v roku 1938 utiekol ako komunista späť do Československa, aby sa vyhol možným politickým postihom a službe v nacistickom wehrmachte. V Prahe vstúpil do odboja, v roku 1941 ho zatklo gestapo a poslali ho do koncentračného tábora Mauthausen.

Podarilo sa mu prežiť, po vojne sa vrátil do Rakúska, kde začal pracovať na viedenskej polícii. Mal v nej za úlohu odhaľovať nacistov, položil aj základy novodobej rakúskej špionáže. Od roku 1964 viedol pamätník Mauthausen a vo svojej krajine patril k váženým občanom.

Rakúsky historik Thomas Riegler však vlani našiel v archívoch jeden dokument z roku 1956, ktorý ho ukazuje aj v inom svetle. Bývalý šéf viedenskej polície v ňom píše mestskému prokurátorovi, že existuje „naliehavé podozrenie“, že Hans Marsalek pracuje pre Sovietov.

Podozrieva ho, že im dodal informácie o štyroch ľuďoch, ktorých Sovieti považovali za svojich nepriateľov a uniesli ich z Rakúska na výsluchy a väznenie. Keď v šesťdesiatych rokoch škandál prepukol, Hans Marsalek všetko poprel a nikdy nebol z ničoho obvinený, pretože šéf polície nikdy pre svoje podozrenia nepredložil dostatočne konkrétne dôkazy. Zomrel vo Viedni v čase, keď jeho vnuk už pracoval vo Wirecarde.

Mohol ísť Jan Marsalek v jeho stopách? „Záujem o svet tajných služieb mohol súvisieť s rodinnou históriou, to je však v tejto chvíli len úvaha,“ hovorí pre Respekt historik Riegler.
Marsalek si kanceláriu zriadil naproti ruskému konzulátu. Foto – Respekt/Milan Bureš
Infiltrovať a rozpustiť

O špionážnej činnosti Jana Marsalka pre Rusko sa stále veľa nevie. Jeho ambície – a nielen v oblasti špionáže – boli pritom rozsiahle: napríklad plánoval založiť súkromnú armádu v Líbyi podľa vzoru vagnerovcov s 20-tisíc mužmi a prostredníctvom nej kontrolovať migračné toky do Európy.

K tomu nakoniec nedošlo, k mnohým ďalším veciam však áno. Jeden z bývalých príslušníkov rakúskej tajnej služby Egisto Ott, ktorého niekdajším nadriadeným v kontrarozviedke bol Marsalkov spolupracovník Weiss, pre oboch zhromažďoval citlivé informácie o ľuďoch, ktorí im a Rusom ležali v žalúdku.

Okrem iných sa špehovanie týkalo novinára Bellingcatu Christa Grozeva, ktorý rozkrýval vražedné operácie ruských tajných služieb a zameriaval sa aj na Marsalka. Ott pátral po tom, kde Grozev vo Viedni býva. Novinár neskôr musel z Rakúska odísť, v súčasnosti žije pod ochranou v USA a je otázne, kedy sa bude môcť vrátiť do Európy.

Marsalek si tiež najal istého Orlina Rousseva, bulharského občana, ktorý dal dohromady päťčlenný tím, a ten pre neho na zákazku sledoval rôznych ľudí. Vlani Bulharov pozatýkala britská polícia a na konci roka by sa s nimi mal začať súdny proces kvôli špionáži.

K ďalšiemu procesu sa schyľuje v Rakúsku, kde nedávno zadržali bývalého špióna Otta (jeho niekdajší šéf Martin Weiss utiekol do Dubaja). „Je to veľký škandál, ukazuje to na hlbokú infiltráciu rakúskych tajných služieb Rusmi,“ hovorí pre Respekt nemecká analytička Nathalie Vogelová z Inštitútu pre medzinárodnú politiku (IWP), ktorá Marsalkov prípad dlhodobo sleduje.

V rokoch pred pádom Wirecardu, v čase vlády populistickej a proruskej FPÖ, bola rakúska kontrarozviedka natoľko kompromitovaná konexiami s Moskvou, že musela byť následne rozpustená a štát musel nanovo vybudovať nový úrad.

Nemci sa podľa znalcov zase oveľa viac než na ruskú špionáž zameriavali na terorizmus, ktorý si vyhodnotili ako zásadné bezpečnostné riziko. Marsalek, obľúbený aj u vrcholových politikov, tak pomerne dlho unikal ich pozornosti.

Samotným Rusom toho pritom mohol vyniesť veľa. Ústredie Wirecardu malo prehľad o mnohých online platbách desiatok medzinárodných spoločností, firma tiež spracovávala niektoré finančné transakcie nemeckého Spolkového kriminálneho úradu.

Minimálne raz Marsalek požiadal kolegov, aby mu z databáz vytiahli údaje o všetkých zákazníkoch za daný rok, vraj na žiadosť nemeckej rozviedky BNP. Tá to však počas vyšetrovania v Nemecku poprela. Práve tieto dáta mohol Marsalek odovzdať Rusom, ktorí ich mohli využiť v konkurenčnom boji na poli globálneho biznisu.

Marsalek tiež mohol Rusov informovať o niektorých platbách nemeckých bezpečnostných inštitúcií, ktoré s Wirecardom spolupracovali. Moskve to mohlo poskytnúť prehľad, kde a za čo platia ich ľudia, čo mohlo odhaliť niektoré tajné operácie namierené proti nim.

Rusom mohol byť Marsalek užitočný aj v tom, že prostredníctvom Wirecardu bolo možné financovať európskych informátorov GRU. Potvrdené to však stále nie je.

Nemecká polícia pátranie nevzdáva, ďalej vyšetruje Marsalkove tajomstvá a hľadá ho. Dokazujú to ňou vyvesené plagáty v Mníchove na verejných miestach, ako sú železničná stanica alebo metro. Sú na nich jeho dve tváre – na prvej prijal podobu ruského kňaza s fúzmi, na druhej je v obleku a pochádza ešte z čias jeho najväčšej podnikateľskej slávy.

„Podvody za miliardy,“ hlása na plagátoch polícia a vyzýva verejnosť, aby jej poskytla akékoľvek informácie o Marsalkovom súčasnom pobyte. Nikto nevie, ako vyzerá jeho život v Rusku.

„Ľuďom, ktorí prestanú byť užitoční, sa tam časom pomerne často stáva, že zrazu vypadnú z okna alebo skončia v nejakej stoke,“ hovorí Nathalie Vogelová z IWP.

Šutaj Eštok odmieta odstúpiť. Zhrnuli sme, aké problémy boli v zásahu ochranky a pri úniku videa

Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok nevidí dôvod ani na odchod riaditeľa úradu na ochranu ústavných činiteľov. Bráni ho, že v stredu bol osobne v Handlovej pri premiérovi. „Celý oblek mal od krvi,“ vyhlásil minister.

Útok na premiéra Roberta Fica (Smer) trval v stredu len niekoľko sekúnd. Celý sa ho podarilo natočiť regionálnej televízii a vďaka tomu mohla aj verejnosť vidieť, ako tesne pred atentátom a po ňom reagovala ochranka predsedu vlády, ale aj prítomní policajti.

Na záberoch vidieť, že ochranka najskôr nezabránila strelcovi päťkrát vystreliť na premiéra, nechala ho potom na pár sekúnd ležať postreleného na zemi a ešte aj po tom, ako ho preniesli do auta, ochrankári v zmätku behali okolo a neodviezli ho hneď preč. Napriek tomu všetkému minister vnútra Matúš Šutaj Eštok (Hlas) vyhlásil, že „všetky zložky robili to, čo robiť majú“.

Ak sa preukáže, že niekde pochybili, minister hovorí, že nie je prilepený k stoličke, no chyba sa podľa neho nestala.

Minister vnútra nevidí dôvod na odvolanie riaditeľa úradu na ochranu ústavných činiteľov Pavla Krejčího.

A nevidí dôvod ani na svoju demisiu, hoci polícia má po atentáte na premiéra ešte aj ďalší problém, že jej uniklo video útočníka nakrútené zjavne na policajnej stanici.

Matúš Šutaj Eštok zdôraznil, že v Handlovej, kde sa konalo v stredu výjazdové rokovanie vlády a kde na premiéra zaútočil atentátnik, boli takmer najprísnejšie bezpečnostné opatrenia. „Prísnejšie boli už len počas výjazdového slovensko-ukrajinského rokovania vlády.“

reklama
Na otázky, či nezvažuje svoju demisiu, odpovedal: „Teraz uvažujem len nad tým, aby som garantoval bezpečnosť všetkým ústavným činiteľom, predstaviteľom opozície, koalície aj médiám a občanom,“ vyhlásil.

„Odmietam, aby sa vina a zodpovednosť hádzali nie na moju hlavu, ale na hlavu bezpečnostných zložiek. Garantujem, že svoju prácu si urobili,“ vyhlásil Šutaj Eštok.

Vicepremiér a minister obrany Robert Kaliňák sa kolegu z vlády zastal. „Nevidím dôvod na rezignáciu ministra vnútra. Nie je to ani na debatu,“ vyhlásil.

Video: Ako ochranka zmätkovala krátko po streľbe na Roberta Fica


Ako experti spochybnili reakciu ochranky
Na obranu riaditeľa úradu na ochranu ústavných činiteľov Pavla Krejčího minister Šutaj Eštok zdôraznil, že v stredu bol tiež v Handlovej na výjazdovom rokovaní vlády. „Celý oblek mal od krvi. Na rozdiel od ľudí, ktorým aj vy dávate priestor, bol priamo pri premiérovi,“ odpovedal novinárke Aktualít.

Tento spravodajský portál, ako aj Denník N priniesol vyjadrenia o tom, že zásah nebol v stredu v poriadku. Bývalý policajný prezident Štefan Hamran hovoril na základe zverejneného videa o fatálnom zlyhaní. Kritizoval, že ochranka nechala premiéra ležať, potom váhala aj s jeho odvozom, hoci nemohla mať informácie o tom, že útočník je len jeden.

„Mali okamžite naložiť premiéra do auta a hneď s ním odchádzať preč,“ povedal Hamran.


Bývalý príslušník policajného útvaru rýchleho nasadenia v Českej republike, niekdajší vojak a dnes inštruktor sebaobrany Lumír Němec pre Aktuality.sk uviedol, že si vo zverejnenom videu všimol pochybenie ochrankára, ktorý stál priamo pri premiérovi.

„Zásadné pochybenie je v tom, že jeden z členov ochranného tímu, ten, ktorý stál vpravo od premiéra, sa díval inam, ako sa dívať mal,“ uviedol Němec. Vysvetlil, že ak by sa pozeral do svojej časti perimetra, tak by útočníka zaregistroval skôr. Na záberoch totiž vidieť, ako útočník vyťahuje zbraň.

Je pravda, že následne útok trval pár sekúnd, a je otázne, či by streľbe dokázal ochrankár zabrániť. „Ale keby si to všimol a zareval ‚zbraň!‘ a osobný ochranca by sa vrhol na Fica, možno by k zraneniam nedošlo,“ vysvetlil.

Minister vnútra označil kritiku za šírenie hoaxov a za robenie si kampane pred eurovoľbami. Hamran kandiduje v eurovoľbách za Demokratov.

Ministri zdôrazňovali, že strelec bol osamelým vlkom. Pôvodný pacifista sa radikalizoval, a hoci chodil na protivládne protesty a bol aj pred ani nie mesiacom na výjazdovom rokovaní vlády v Trnavskom kraji, nemal žiadne verejné príspevky, na základe ktorých by ho bolo možné odhaliť.

Slovenskej informačnej službe podľa Kaliňáka sťažilo situáciu aj to, že „predchádzajúce vedenie Policajného zboru vyplo tajnej službe prístup do väčšiny databáz“. Označil to za nepochopiteľnú sabotáž.

„Ak je niekto osamelý vlk a nemáte prepojené databázy medzi spravodajskou službou a políciou, tak je to tá najťažšia úloha pre kohokoľvek,“ dodal Kaliňák. Vysvetlil, že stretnutia s občanmi, „čo je základom politík Smeru“, sú extrémne náročnou úlohou pre všetky bezpečnostné zložky.

Bývalý policajný prezident Štefan Hamran odmieta obvinenia Roberta Kaliňáka, že vypli SIS možnosť vstupovať do väčšiny policajných databáz. „Je to lož, my sme režim vôbec nemenili,“ reagoval.

Pokiaľ má Slovenská informačná služba zamedzený prístup do vybraných databáz týkajúcich sa schengenu a Interpolu, podľa Hamrana to vyžadujú predpisy EÚ.

Video: Ako Šutaj Eštok a Kaliňák poučovali reportérku BBC (autorka: Kamila Šebestová)


Fico hovoril o hrozbe pred mesiacom
Ministri odmietli zlyhanie či podcenenie situácie, hoci premiér Robert Fico už pred mesiacom varoval pred hrozbou útoku na koaličného politika. V apríli hovoril o obavách, že zavraždia vládneho politika.

„Po uliciach oplzlo nadávajú vládnym politikom a ja už len čakám, kedy sa táto frustrácia, tak intenzívne prehlbovaná Denníkom N, Smečkom či Aktualitami, pretaví do vraždy niektorého z popredných vládnych politikov,“ povedal pred viac ako mesiacom premiér Fico.

Slovenská informačná služba ani po atentáte na premiéra nekomentovala, prečo predseda vlády hovoril v apríli o svojich obavách. Na otázku, či také informácie preverovali, SIS reagovala, že akákoľvek činnosť týkajúca sa získavania a vyhodnocovania informácií je zo zákona utajovanou skutočnosťou.

Útok na Roberta Fica označila SIS za „bezprecedentný útok na základné demokratické hodnoty, útok na ústavného činiteľa a predovšetkým na človeka“. Keďže sa prípad vyšetruje, SIS neposkytne podľa stanoviska nijaké vyjadrenia „v záujme dosiahnutia účelu trestného konania“.

Na prípad uvalila informačné embargo generálna prokuratúra.

„Môžeme ubezpečiť verejnosť, že Slovenská informačná služba postupuje v úzkej súčinnosti s orgánmi činnými v trestnom konaní a prijíma všetky bezpečnostné opatrenia na ochranu bezpečnosti Slovenskej republiky a jej obyvateľov,“ tvrdí v stanovisku tajná služba, ktorú vedie Pavol Gašpar mladší, nominant Smeru.

Tajná služba tvrdí, že intenzívne komunikuje s partnerskými spravodajskými službami.

Vicepremiér Kaliňák sa vo štvrtok pýtal novinárov, čo urobili, keď Fico pred mesiacom varoval, že pre náladu v spoločnosti môže prísť k vražde koaličného politika, a naznačoval, že premiéra vysmiali.

Kaliňák aj Šutaj Eštok na tlačovke potom ešte opakovane dohovárali novinárom zo zahraničných médií, aby nešírili o premiérovi konšpirácie či polopravdy a overovali si informácie.

Video: Celá tlačová beseda Matúša Šutaja Eštoka a Roberta Kaliňáka
https://www.facebook.com/watch/?ref=emb ... 2110882000

Toto nie je hudobná súťaž, inšpekcia postup preverí
„Toto nie je hudobná súťaž, kde treba robiť gestá. Vyhodnotia sa prípadné chyby či porušenia zákona,“ reagoval na otázku na vyvodenie zodpovednosti šéfa ochrankárov vicepremiér Kaliňák.

Úrad inšpekčnej služby už vo štvrtok dopoludnia informoval, že vyšetrovateľ úradu začal v súvislosti s atentátom na premiéra trestné stíhanie pre marenie úlohy verejným činiteľom. Konať začal ex offo, teda zo zákona.

„Inšpekcia tiež spustila kontrolu v súvislosti so zásahom policajtov úradu pre ochranu ústavných činiteľov,“ dodala hovorkyňa inšpekcie Andrea Dobiášová. Vysvetlila, že prvotné úkony prebiehali už v stredu.


Prečo vzniklo video z policajnej stanice a ako uniklo
Zároveň sa policajná inšpekcia začala zaoberať aj únikom videa s útočníkom, ktoré sa v stredu podvečer začalo šíriť cez dezinformačné weby a sociálne siete. Atentátnik Juraj C. na záberoch hovoril o tom, že nesúhlasí s politikou vlády.

Videozáznam je pravdepodobne z policajnej stanice, čo dokazuje aj to, že únik rieši policajná inšpekcia. Vyhotovil ho teda zrejme policajt.

V súvislosti s videom nie je problém len jeho únik, ale aj to, prečo vôbec vzniklo. Má 21 sekúnd a zachytáva útočníka, ktorý sedí na lavici. Záznam sa začína tým, že strelec nadvihne hlavu opretú o stenu. Vraví, že nesúhlasí s touto vládou.

Následne sa ho neznámy muž pýta: „A preto ste sa rozhodli pred mesiacom čo?“ Útočník sa namiesto odpovede pýta, prečo sú likvidované masmédiá, prečo je RTVS napádaná. „Mazák je prečo vyhodený z funkcie?“ zmienil sa o odvolanom predsedovi súdnej rady.

Krátke video naznačuje, že strelec konal na základe politického motívu a je prívrženec opozície. O politickom motíve streľby už v stredu večer hovoril na brífingu minister vnútra Šutaj Eštok aj minister obrany Kaliňák.

Polícia podľa prezidenta Ľubomíra Soláka považuje za „najpravdepodobnejšiu verziu“, že útočníka po streľbe nakrútil na video policajt. Z jeho slov vyplynulo, že s istotou to ešte nevedia.

Solák na tlačovej besede povedal, že s páchateľom po zadržaní prišli do kontaktu iba policajti. „Tam bolo strašne veľa ľudí, momentálne to neviem,“ reagoval na otázku, kto útočníka nakrútil na video.

Keďže ešte nemajú zistené, kto ho zaznamenal, nikoho podľa jeho slov nepostavili mimo služby.

Prečo policajt vôbec nakrúcal útočníka a prečo unikla práve táto krátka časť jeho výpovede, by malo ozrejmiť vyšetrovanie. Video vyvoláva pochybnosti aj preto, že nie je známe, že by si policajti nahrávali výsluchy na video. Navyše výsluchy sa neodohrávajú na policajnej chodbe.

Inšpekcia rieši aj únik fotografie občianskeho preukazu atentátnika. Istý čas ju šíril na sociálnej sieti Daniel Bombic alias Danny Kollár. Ide o trestne stíhaného extrémistu a antisemitu, u ktorého na youtubovom kanáli nedávno vystupoval aj minister vnútra Šutaj Eštok. Spoločne sa napríklad smiali na zrušení špeciálnej prokuratúry. Bombic je vo Veľkej Británii, kde čaká, či ho tamojší súd vydá na trestné stíhanie na Slovensko.

K únikom smerovala prvá novinárska otázka po rokovaní bezpečnostnej rady, čo vicepremiéra Kaliňáka pobúrilo. „To je to, čo vás najviac zaujíma na celom probléme? My riešime najvážnejšiu krízu demokracie a vás zaujíma únik videa,“ kritizoval novinársku otázku.

Minister vnútra Šutaj Eštok následne dodal, že ho takýto únik mrzí. Rovnako unikla v stredu aj správa o zdravotnom stave premiéra, čo ho mrzí tiež. „Koná v tejto veci inšpekcia,“ dodal.

Bol na pohrebe, kde zrazu niekto odpadol. Prvým, kto vtedy priskočil na pomoc, bol Juraj Cintula, muž, ktorý v stredu zaútočil na premiéra Roberta Fica.

Výber šéfredaktorky
Beata Balogová každý týždeň odporúča články, ktoré by ste si nemali nechať ujsť
ODOBERAŤ
NEWSLETTER
V autobuse zas Cintulovi nedalo, aby dôrazne neupozornil podnapitého vulgárneho cestujúceho, aby neobťažoval ďalších cestujúcich.

Nielen tieto spomienky Cintulovho dlhoročného kamaráta z okolia Levíc, ale aj od ďalších jeho známych, s ktorými hovoril denník SME, rozbíjajú skratkovité predstavy rôznych táborov, prečo sa premiéra pokúsil zavraždiť.

Extrémisti a nacionalisti Cintulu nálepkujú ako nenávistného liberála, lebo v uniknutom videu z policajnej stanice tesne po atentáte hovorí, že nesúhlasí s krokmi vlády, menovite s rušením RTVS či s odvolaním predsedu Súdnej rady Jána Mazáka.

Umiernenejší ho zas majú za extrémistu, pretože sa objavil na mítingu Slovenských brancov, či pre jeho názory na migrantov a Rómov.

K Cintulovým svetonázorom sa zatiaľ najviac priblížili niektoré zahraničné médiá, no v dôsledku chyby. Keďže bol Cintula z Levíc, písali o ňom, že bol ľavičiar, lebo bol z ľavicovej politickej strany.

Nezmysel vznikol tak, že online prekladač preloží názov mesta Levice do angličtiny ako "The Left", teda Ľavica, čo zvádza k predstave, že tak sa volala akási strana, v ktorej Cintula vraj pôsobil.

Cintula mal podľa zistení SME síce k ľavicovým názorom zrejme najbližšie, no skôr ako politická ideológia ho v živote hnala frustrácia z vývoja krajiny a túžba niečo s tým robiť.

Jeden z jeho priateľov ho predstavoval ako "profesionálneho revolucionára", muža činu, čo "nemá rád lajdáctvo, záhaľku a lenivosť" a s nadsadením ho prirovnáva k marxistickému revolucionárovi Che Guevarovi.

Otázkou preto je, prečo zaútočil na politika, ktorý sa so svojou stranou a so spolupracovníkom, obdivovateľom marxizmu Ľubošom Blahom, približujú jeho ideálom. Odpoveď naznačujú Cintulovi známi.

Roky aktívny rebel
Za socializmu, keď pracoval v bani v Handlovej, ukazoval Cintula, že má guráž vzoprieť sa systému, ak naráža na jeho definície spravodlivosti. Vyplýva to z rozprávania jeho priateľa, ktorého meno redakcia pozná.

VYPNÚŤ REKLAMU

"Aj v tej bani, či už cez odbory, alebo burcovanie ľudí vedel konať s ideálom, že sa musia sami za seba s kolegami vedieť postaviť," hovorí.

Na prvomájových oslavách sa vraj zúčastnil s provokatívnym heslom a policajti proti nemu použili slzotvorný plyn. Pri inej príležitosti zas spolu odpílili konštrukciu s kosákom s kladivom pred kultúrnym domom.

Pod krycím názvom "Ďuro" Cintulu evidovala Štátna bezpečnosť. Robila tak najmä vtedy, keď videla v ľuďoch potenciál spolupráce alebo nebezpečenstvo.

"Do roku 1989 to bol protirežimový človek. ŠtB ho registrovala, ale to preto, že bol konfliktný a dokázal sa postaviť proti režimu," vysvetľuje SME dlhoročný regionálny novinár Štefan Ráchela, ktorý Cintulu osobne pozná.

VYPNÚŤ REKLAMU

Keď prišla Nežná revolúcia, Cintula bol podľa jeho známych aktívny. Na škole, kde pôsobil, založil miestnu organizáciu Verejnosti proti násiliu. Keď sa však nedostal do želanej funkcie, odišiel.

Vystriedal niekoľko zamestnaní. Pracoval v bani v Handlovej, neskôr bol učiteľom, mal kamenársku dielňu či vlastnú telocvičňu. Pracoval aj v SBS a v obchode ho napadol zákazník, o čom priniesla reportáž televízia Markíza.

Písanie poézie bolo skôr jeho koníčkom, no vraj mal ambíciu byť spisovateľom. Hoci bol veľmi aktívny, často sa mu nedarilo dosiahnuť vrchol svojich ambícií.

Ani liberál, ani progresívec
Tento motív sa ukazuje aj v ďalších doteraz zistených Cintulových aktivitách. V roku 2016 sa snažil založiť stranu Hnutie proti násiliu, ktoré názvom odkazovalo na VPN. Nepodarilo sa mu však vyzbierať 10-tisíc podpisov.

VYPNÚŤ REKLAMU

V rovnakom čase oslovil združenie Slovenskí branci, napokon ho však s nimi spája zrejme len jedna polhodinová spolupráca.

Niekdajší šéf brancov Peter Svrček povedal pre SME, že Cintula ich sám oslovil, že chce na akcii zarecitovať svoju poéziu. Rozprávali sa spolu vraj asi len pol hodiny a na detaily si už nespomína. Bola to vraj jediná akcia, na ktorej sa zúčastnil.

„Vznik Slovenských brancov nie je hra nezodpovedných mládencov a dievčat, ale práve naopak,“ napísal ešte v ten deň Cintula v statuse, ktorý zdieľali Slovenskí branci.


Cintula a Slovenskí branci (zdroj: FB Slovenskí branci)
„V chaotickom svete pasívnych dospelákov je iniciatíva mládeže prekvapením. Ich prirodzenú iniciatívu treba prijať, nie odmietať. Vyslovujem im dôveru, aj spoločnosť by sa mala učiť dôverovať im, mala by sa im otvárať, mala by ich prijať,“ napísal.

VYPNÚŤ REKLAMU

O Rómoch sa hanlivo vyjadroval vo svojej knihe Efata. „Toľko bezočivých cigánov v Európe, ako je dnes, ešte nikdy nebolo. Ale oni dobre vidia a vedia, ako využívať sociálne systémy krajín,“ napísal.

Jeho známi hovoria, že skôr než etnický rasizmus ho k tomu viedlo stereotypné presvedčenie bojovať proti lenivosti a tým, čo spoločnosti ničím neprispievajú.

Objavil sa aj na akcii Matice Slovenskej. Rôznorodosť spolkov a ľudí, s ktorými sa aktívne dostával do kontaktu, zároveň vylučuje, že by sa držal jasne špecifikovanej ideológie.

O Cintulovi sa tiež písalo, že bol členom Progresívneho Slovenska, alebo že kandidoval za extrémistov. Nič z toho sa nepotvrdilo.

Denníku SME sa útočníka podarilo identifikovať na dvoch verejne dostupných fotografiách z opozičného zhromaždenia proti prijatiu vládnej novely Trestného zákona zo 7. februára. Na proteste sa zúčastnilo približne 18-tisíc ľudí.

VYPNÚŤ REKLAMU

Na prvej fotografii, ktorú urobil fotograf z TASR, vidieť jeho tvár pod jedným z transparentov.


Zhromaždenie proti novele Trestného zákona pri budove Národnej rady 7. februára (zdroj: TASR/editSME)
Druhú fotografiu zverejnil britský denník Guardian. Na nej je Cintula v dave rozpoznateľný.


Zhromaždenie proti novele Trestného zákona zo 7. februára pri budove NR SR (zdroj: AP/edit SME)
Jeho priatelia a známi sa zhodujú, že rozhodne nebol progresívcom alebo liberálom. Na druhej strane však zle znášal vojnu na Ukrajine.

Ráchela si myslí, že mu bol v niektorých momentoch sympatický Igor Matovič. „Ale nedovolil by som si tvrdiť, že by s ním bol významnejšie stotožnený. Myslím si, že k Robertovi Ficovi prechovával nadštandardnú antipatiu,“ povedal.

Čím bol Cintula starší, tým viac bol zatrpknutý a sklamaný z politického a spoločenského diania. Aj na sociálnych sieťach sa vraj vyjadroval čoraz kontroverznejšie.

"Akoby sa dalo čakať, že skôr, či neskôr niečo spácha,“ myslí si Ráchela.

Naposledy hovorili o kamenárstve
Jeden z Cintulových priateľov s ním mal posledný kontakt cez sociálne siete týždeň pred atentátom na Roberta Fica. Ako s kamenárom sa s ním radil o demontáži mramorovej vázy z pomníku, keďže bola rozbitá. "O politike sme sa vôbec nerozprávali."

Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok z Hlasu aj vo štvrtok potvrdil, že Cintulov útok na premiéra bol politicky motivovaný, plánoval ho po prezidentských voľbách, z ktorých bol sklamaný.

Cintulu zaznamenali už na skoršom výjazdovom rokovaní vlády v Dolnej Krupej 24. apríla medzi protestujúcimi. S transparentom s nápisom "Mier plus prosperita, Vojna plus chudoba" postával pred priestorom, kam prichádzali členovia vlády. Pokrikoval na nich heslá vrátane vulgarizmov.

Hneď vedľa neho stál člen predsedníctva strany Demokratov Marek Polonec. V rukách držal transparent s iným motívom, no konštrukciou a vyhotovením bol rovnaký ako ten Cintulov.

Demokrati to vysvetľujú tak, že na spontánny neorganizovaný protest doniesli transparenty, ktoré držali aj ďalší prítomní, ktorí k nim však nepatria.

Polonec pre SME povedal, že sa s Cintulom nerozprával, a že ani nevedel, o koho ide.

Na proteste bol aj miestny aktivista Matej Karásek, ktorý s Cintulom držal veľký kartón s nápisom „Smerom k sviniam“.

„Kúsok od dvoch postarších prívrženkýň vlády stál aj muž v dôchodkovom veku. Nik ho nepoznal a ešte mi spočiatku napadlo, či to nie je nejaký operatívec,“ opisoval stretnutie Karásek v stredu na sociálnej sieti.

Cintula prešiel cez cestu a pridal sa k protestujúcim. „V prudkom vetre toho dňa sa iniciatívne podujal mi chvíľu pridŕžať transparent z veľkého kartónu,“ napísal Karásek.

Stihli sa len vzájomne predstaviť, inak spolu nekomunikovali. "Ja som básnik,“ povedal vraj o sebe Cintula.

16. mája 2024 19:06
Hokej
MS v hokeji
Stačí len začať, hovorí Tatar v reklame o stávkovaní. Poviem vám, čo sa stalo, keď som začal ja, vraví abstinujúci gambler
Jana SedlákováJana Sedláková
Ondrej LaukoOndrej Lauko
Tomáš Tatar v reklame Tipsport. Foto - reprofoto/Youtube - Tipsport SK, a. s.
Tomáš Tatar v reklame Tipsport. Foto – reprofoto/Youtube – Tipsport SK, a. s.
00:00
12:16

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Denník N na MS v hokeji: V dejisku sú reportéri Štefan Bugan a Michal Šášky, s ktorými moderátori Pavol Kliment a Jana Sedláková nahrávajú podcast Bugan a Šášky z MS. Každý deň pripravíme aj newsletter 300 slov z MS, ktorý vychádza aj ako podcast. Po každom slovenskom zápase prinášame Panel expertov. Pozrite si hlavnú stránku MS v hokeji.

Kapitán slovenských hokejistov Tomáš Tatar v reklame na stávkovú spoločnosť Tipsport o stávkovaní hovorí: „Stačí len začať.“ Krátko predtým zaznie od hlasu v pozadí veta: „Jedno ti môžem zaručiť – že si to užiješ.“

Reklamám na stávkovanie sa počas majstrovstiev sveta vyhnete len ťažko. V televízii sú počas všetkých prenosov. Zmenšený obrázok Tatara sa dokonca objaví aj počas hry.
[ Odoberajte e-mailové upozornenia na nové články o téme Hokej e-mailom. Aktivujte jedným kliknutím sem. ]

Všetci sľubujú, že sa stanete súčasťou skvelej komunity tipérov, že to bude zábava, že získate zaujímavé bonusy.
reklama

„Začalo sa to dvackou v slovenských korunách, končilo pri milióne. Bohužiaľ eur,“ povedal nám v rozhovore abstinujúci gambler približne pred rokom. Vystupoval pod instagramovým pseudonymom Gamblerova cesta.

Dnes tento instagramový účet spravuje jeho kamarát Miro Sam, takisto abstinujúci gambler.

Pôvodný zakladateľ Gamblerovej cesty (ktorý nás požiadal, aby pre citlivosť témy mohol zostať v anonymite) je vo väzení. Dostal sa tam práve pre trestnú činnosť súvisiacu so stávkovaním.
Prečítajte si
Prestávkoval peniaze na otcov pohreb: Najhoršie sú stávky naživo v mobile, to je nonstop adrenalín

Na rozhovor sme oslovili nového admina Mira. „Pokojne vám poviem, čo nasledovalo po mojom ‚stačí len začať‘,“ reagoval.
Kradol som a prišiel o priateľov, vraví

„Ja som tiež len začal. No za 19 rokov aktívneho hrania som padol na dno, stala sa zo mňa troska, nevnímal som, čo sa okolo mňa deje, túžil som len po tom, aby som získal peniaze, za ktoré môžem hrať. Stratil som priateľov, takmer aj rodinu, okradol som najbližších,“ hovorí Miro Sam.

„V šestnástich to bola forma zábavy, so spolužiakmi sme navštevovali stávkové spoločnosti. Na začiatku sa mi podarilo vyhrať pekné peniaze, čo v mojej hlave znamenalo pocit, že takto dokážem ľahko prísť k peniazom. Postupne som stratil kontrolu, začal som si požičiavať peniaze od rodiny, blízkych, bankových inštitúcií,“ dodal.
Prečítajte si
Okruhlica: Športovec si staví, lebo pozná prostredie. Čašník preto, lebo stále vidí v práci automaty

V reklamách na stávkovanie vystupuje veľa športovcov. Práve stávkové kancelárie často patria k najväčším sponzorom športu na Slovensku a prakticky každá liga dnes nesie názov stávkovej spoločnosti.

Niké sponzoruje najvyššiu futbalovú ligu, Tipos zas hokejovú.

Najväčší hokejový štadión na Slovensku – Zimný štadión Ondreja Nepelu – sa oficiálne volá Tipos aréna.

Keď v uplynulých dňoch hokejový klub HC 05 Banská Bystrica oznamoval, že novým trénerom sa stane Vladimír Országh, pripojili do tlačovej správy aj oznámenie, že odteraz menia marketingový názov klubu a bude v ňom meno stávkovej spoločnosti – HC MONACObet Banská Bystrica.

Petre Vlhovej dokonca stávková spoločnosť Niké vytvorila vlastné reklamné predmety, v ktorých názov spoločnosti v logu nahradili jej menom – Peťa.

Vlhová v reklamách plní rôzne výzvy či vedie rozhovory s futbalovým expertom Lacom Borbélym. Z dostupných zdrojov sme nenašli reklamu, v ktorej by priamo povzbudzovala do tipovania.

V reklamách na stávkovanie však vystupovalo aj množstvo iných slovenských športovcov. Futbalista Martin Škrtel napríklad sedel znudený na gauči a sledoval v televízii českú lyžiarku Ester Ledeckú, ktorá je tiež súčasťou kampane.

V reklame zaznievajú vety o tom, čo môžete robiť, ak strácate vášeň pre sledovanie športu. „Stačí tak málo a môžeš to zmeniť,“ znie v reklame na Tipsport a na telefóne vidno stávkara, ktorý si otvára aplikáciu Tipsport.

V zahraničí robil reklamu pre stávkovú kanceláriu aj Zdeno Chára. Súčasťou takýchto reklám na Slovensku boli aj tenistka Dominika Cibulková, futbalista Marek Hamšík či hokejista Ján Lašák, ktorý pre DOXXbet ukazuje, ako tipuje rôzne zápasy.

Počas šampionátu beží aj reklama na štátny Tiposbet s Richardom Lintnerom.
Reklamy škodia aj rodinám gamblerov

Cieľom tohto textu nie je pranierovať športovcov a ligy za to, že spolupracujú so stávkovými spoločnosťami.

Skôr ide o otázku, ako eticky stávkové spoločnosti využívajú priestor na reklamu, ktorý dostanú (nielen) počas najsledovanejšieho športového podujatia na Slovensku.

„Reklamy vnímam hlavne negatívne. Prekáža mi najmä hravá forma, ako tam vystupujú známi športovci, ktorí za sebou majú veľa fanúšikov, lákajú na to, že nemôžete prehrať. Je to scestné a nebezpečné, ako sa reklamy vytvárajú,“ hovorí Miro Sam.

Vraví, že súčasťou liečenia, ktoré absolvoval, boli praktické rady, ako na seba čo najmenej nechať vplývať reklamy.

„Liečil som sa v roku 2020 v Banskej Bystrici (Rooseveltova nemocnica, II. Psychiatrická klinika SZU – pracovisko liečby nelátkových závislostí). Odporučili mi, že najjednoduchšie je vyhýbať sa tomu a minimalizovať to. Televíziu sledujem čo najmenej,“ hovorí.

„Rádiá, kde sú súťaže, nepočúvam. Žijem však v spoločnosti, kde je reklám a bilbordov veľa, ale snažím sa to minimalizovať, aby moje podvedomie nevnímalo stávkové spoločnosti,“ dodáva.

Na druhej strane, len samotná reklama nikoho neprinúti, aby sa stal gamblerom. Je to súbor viacerých faktorov.

Slogany ako „stačí len začať“ môžu vplývať zle ani nie tak na abstinujúcich gamblerov, ale najmä na ich príbuzných.

„Zažili si pri nás stresujúce a ťažké časy. Každá takáto reklama otvára staré rany,“ hovorí abstinujúci gambler Miro.

„Samotná veta určite nikoho neprivedie k patologickému hráčstvu, to by bolo prílišné zjednodušenie. Vieme však, že reklamy na hazard ovplyvňujú správanie hráčov, podporujú pozitívny postoj k hazardu, zvyšujú záujem hrať a aj intenzitu hrania,“ vysvetľuje Adam Kurilla, odborník na nelátkové závislosti z bratislavského Centra pre liečbu drogových závislostí.

„Najviac vplývajú na najzraniteľnejšie skupiny, a to mladistvých a hráčov, ktorí už hrajú rizikovo. Za určitých okolností môže táto reklama a záverečná veta v nej viesť k hraniu, ktoré sa neskôr môže stať patologickým. Prípadne podporiť návrat k patologickému hraniu u ľudí, ktorí sa snažia abstinovať od hazardu,“ dodáva.
Kódex, ktorý nie je právne záväzný

Práve podujatia typu MS v hokeji sú pre hráčov kritickým obdobím.

„Nezriedka vtedy dochádza k relapsom (návratom) ochorenia. Najmä v dôsledku prahnutia po hre spusteného reklamou. Je preukázaný vzťah medzi množstvom reklamy, ktorej je jedinec vystavený, a jej vplyvom na hráčske správanie,“ vraví Kurilla.
Prečítajte si
„Máte nudný život?“ lákajú reklamy fanúšikov. Závislých od športových stávok môžu byť desaťtisíce

Dodáva, že slogan „stačí len začať“ cieli presne na to, čo prevádzkovatelia hazardu chcú. „Nabáda na to, na čo je tá reklama určená, teda aby pritiahla ľudí k hazardnému hraniu. To je cieľom prevádzkovateľov hazardu,“ vraví.

Netrúfa si povedať, či je to priamo neetické. „Je to však v danej reklame moment, ktorý ma zarazil, no to je asi aj tým, že som na túto tému scitlivený. Ale aj mnohí hráči, najmä tí rizikovo hrajúci, si takýto podnet všimnú skôr a pôsobí na nich intenzívnejšie,“ vysvetľuje.

Okrem samotného Tatarovho výroku množstvo reklám nabáda na to, že si máte tipovanie užiť. Jedna tým láka na bonusy či extra peniaze, ďalšia všeobecne na zábavu a iná priamo smeruje k tipovaniu ako takému.

„Tipovanie je zážitok a pre väčšinu tipujúcich je neškodný. Problémom takýchto reklám je, v akom čase a v akom kontexte sa vysielajú. A zároveň to, že možné negatívne dôsledky hazardu na život a zdravie jednotlivcov sú v reklamách uvedené len veľmi nepatrne, vo forme malého nápisu v spodnej časti obrazovky,“ vraví Kurilla.

Uvádzanie takýchto výrokov v reklame od prevádzkovateľov hazardných hier vyžaduje zákon aj Kódex zodpovednej reklamy.

K jeho dodržiavaniu sa zaviazali všetky relevantné stávkové spoločnosti na Slovensku.

Hazardné hry reguluje zákon oveľa menej než alkohol či cigarety. Podľa zákona je napríklad zakázaná reklama na tabakové výrobky „na všetkých druhoch informačných nosičov“.

Preto v praxi v časopisoch, na internete či v televízii nenájdete reklamu na cigarety.

Reklama na alkohol zas môže byť v televízii až od 20. hodiny.

V prípade hazardu sú regulácie menšie.

„Aktuálny zákon o hazardných hrách prijatý v roku 2019 pamätá skôr na pravidlá propagácie hazardu len vo vzťahu ku kamenným herniam a kasínam,“ uviedla minulý rok pre Denník N Henrieta Vartovník Borowiecka z Úradu pre reguláciu hazardných hier.

New York Times píše, že štúdie ukazujú na príklad z Kanady, kde má regulácia reklamy na cigarety vplyv na redukciu fajčenia obyvateľov.

Regulácia hazardu by mohla mať podobný efekt.
Hazard ničí zážitok zo športu, vraví odborník

Abstinujúci gambler Miro hovorí, že by väčšiu reguláciu tejto reklamy ocenil. „Mám pocit, že nie je žiadna regulácia a spoločnosti sú ako odtrhnuté z reťaze a iba sa predbiehajú v tom, ktorá získa viac klientov,“ dodáva.

Kódex zodpovednej reklamy nie je právne záväzný, no apeluje napríklad aj na to, že reklama „nepoškodzuje maloletých a ani ich nepodnecuje k tomu, aby vnímali hazardné hry ako prirodzenú súčasť svojich voľnočasových aktivít“.

Mnohé stávkové spoločnosti pritom lákajú na to, že môžete patriť do komunity tipérov.

„Potrebu patriť do nejakej komunity majú ľudia v každom veku a sociálny motív je jedným zo základných motívov hrať hazardné hry. Problémom reklám na hazard je, že sa vysielajú v čase, keď ich môžu vidieť mladiství a deti, ktorým hazard nie je a zo zákona nesmie byť určený. Navyše sa to deje v kontexte športových podujatí, propagujú ho významné osobnosti športu, čo ho neprimerane normalizuje,“ hovorí Kurilla.

„To je niečo, čo je z môjho pohľadu na Slovensku veľmi slabo regulované. V prípade alkoholu a tabaku je regulácia reklamy jedným z účinných opatrení znižovania ich spotreby, a teda zlepšovania verejného zdravia. V prípade gamblingu môžeme očakávať rovnaký efekt,“ dodáva.

Pozrime sa na príklad z Kanady, ktorý ukazuje, aký môže byť prístup k hraniu.

V kanadskej provincii Ontario začal nedávno platiť zákon, podľa ktorého známe osobnosti a športovci nesmú byť súčasťou reklám na online stávkovanie.

Emeritný profesor športu a verejnej politiky na Univerzite v Toronte Bruce Kidd, ktorý v 60. rokoch reprezentoval Kanadu v atletike na olympiáde, však v reklamách na stávkovanie vidí ešte jeden zásadný problém. Podľa neho určitým spôsobom škodia samotnému športu.

„Sú ľudia, ktorí vám povedia, že keď stávkujete, šport si viac užijete. Ja zas tvrdím, že ak v reklamách ukazujete stávkovanie, tak šport ničíte. Po prvé, odosobňujete sa tým od užívania si športu ako fyzickej aktivity. Po druhé, zmenšujete tým neuveriteľne bohatú kultúrnu skúsenosť [ktorú šport prináša]. Redukujete ju na zopár rozhodnutí rozhodcov,“ povedal pre New York Times.

Dodal, že v stávkovaní vidí jednu z hlavných príčin, prečo športovci po prehrách často dostávajú nenávistné správy, hoci tie niekedy mieria na ich výzor či rasu.
Reklamy aj priamo v Ostrave

Denník N má v Ostrave dvoch vyslaných redaktorov. Početné reklamy na stávkovú kanceláriu vidieť v okolí oboch českých arén a vysielajú sa aj priamo počas stretnutí.

Vo fanzóne je dokonca kamión tejto spoločnosti, kde sa fanúšikovia môžu odfotiť, sediac vedľa českého hokejistu Davida Pastrňáka z reklamy, a dostanú pamätnú pohľadnicu s anglickým prekladom sloganu:

Just get started and enjoy the game. (Len začnite a užite si hru.)
Fotografia Davida Pastrňáka vo fanzóne na MS v hokeji pri stánku Tipsportu. Foto N – Michal Šášky

Celý príbeh respondenta Mira Sama, jeho kamaráta, ktorý je vo výkone trestu, dôsledky hrania, ako aj príbehy iných gamblerov, rodinných príslušníkov či rady odborníkov si môžete vypočuť na YouTube, Spotify a Apple Podcasts pod názvom Gamblerov podcast a na Instagrame Gamblerova_cesta.

Ak máte vy alebo ktokoľvek vo vašom okolí podozrenie, že trpíte závislosťou od stávkovania, môžete kontaktovať Centrum pre liečbu drogových závislostí v Bratislave na bezplatnej telefónnej linke 0800 800 900 v pracovné dni v čase od 9.00 do 17.00 h.

Dva dni po tom, ako sa verejnosť dozvedela o vražde Jána Kuciaka, si premiér Robert Fico pozval na úrad vlády šéfredaktorov relevantných médií. Tesne predtým vyložil na stôl milión eur v hotovosti, ktoré mali pomôcť odhaliť vraha.

Sedel som vtedy pred vyše šiestimi rokmi oproti Robertovi Ficovi a počúval, ako nás uisťoval, že vraždu vyšetria a nasadia na to všetky sily.

Potom som sa k slovu dostal ja. Povedal som mu, že má zodpovednosť za atmosféru, ktorá vražde predchádzala. Roky útočil na novinárov a robil z nich terče. Povedal som mu, že za vraždu nesie politickú zodpovednosť, lebo napriek vyhrážkam Jána Kuciaka neochránili.

Ak by si za Fica polícia robila svoju prácu, Marian Kočner by za podvody už dávno skončil vo väzení a k vražde by pravdepodobne nedošlo.

Teraz, po atentáte na Roberta Fica, mnohí vládni politici hovoria, že pokus o vraždu je dôsledkom správania opozičných politikov a liberálnych médií. Často hovoria konkrétne o nás v Denníku N.

Vidím v tom zásadný rozdiel a nepovažujem to za korektné.

Robert Fico bol v čase vraždy novinára Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej premiérom. Mal v rukách moc. Ovládal políciu, tajnú službu, mal neobmedzený prístup do médií a svojimi vyhláseniami mohol priamo ovplyvňovať celú verejnosť.

Proti novinárom štval iba preto, že mu kládli nepríjemné otázky a upozorňovali na jeho chyby. Ján Kuciak ani Denník N neporušovali zákon, nepodvádzali ani neútočili na premiéra a jeho ministrov vulgárnymi rečami či agresívnym jazykom.

Minulotýždňový atentát na premiéra je otrasný a neospravedlniteľný. Denník N a všetky ostatné relevantné médiá, ale aj opozícia ho odsúdili. Nik z novinárov ani demokratických opozičných politikov si ho neželal a neschvaľuje násilie ako formu riešenia politických sporov.

Ak nás niektorí koaliční politici obviňujú, že sme za ten útok zodpovední, idú oveľa ďalej než ja, keď som sedel oproti Robertovi Ficovi. Ja som ho vinil z atmosféry, ktorá viedla k útoku, a z politickej zodpovednosti, ktorú jednoznačne mal.

Politická zodpovednosť neznamená, že si politik zločin objednal alebo je priamo páchateľom. Je to prenesená ťarcha za zlyhania ľudí, ktorí sú politikom nominovaní alebo sú mu podriadení.

Presne pre vyvodenie politickej zodpovednosti odstúpil v roku 2006 vtedajší minister obrany Juraj Liška z SDKÚ. Vzdal sa funkcie, keď sa zrútilo vojenské lietadlo a zahynulo 42 vojakov. Liška to lietadlo nepilotoval ani nenariadil letieť v zlých podmienkach. Napriek tomu odstúpil, lebo k tragédii došlo v jeho rezorte a cítil za ňu zodpovednosť.

Rovnako odstúpil po vražde Jána Kuciaka minister kultúry Marek Maďarič. Médiá patria pod ministerstvo kultúry a on cítil, že už nemôže byť ministrom.

Novinári ani opozícia nevládnu. Nemajú pod kontrolou políciu ani tajnú službu. Nemajú nástroje na to, aby premiéra či novinára ochránili. Napriek tomu máme istú zodpovednosť, a i keď nie politickú, no predsa len moc. Prihovárame sa verejnosti a šírime informácie aj svoje hodnotenia a komentáre.

Celkom isto sme súčasťou obrovského problému, ktorému Slovensko po atentáte na premiéra čelí. Sme súčasťou verejnej diskusie, ktorá sa zmenila na permanentnú hádku, ukazovanie prstom na vinníkov. Aj novinári prispievajú k tomu, že sa spoločnosť rozdelila na my a oni.

Celkom isto sme však nikoho nenabádali na agresivitu a násilie. Na rozdiel od politikov nepoužívame vulgárny jazyk. Zdôrazňujem, že sme za to kritizovali tak Roberta Fica, Andreja Danka či Ľuboša Blahu, ako aj Igora Matoviča a jeho kolegov.

Základom našej práce je rozprávať sa. Premiér Fico a potom aj oficiálne celá vláda sa rozhodli, že sa s nami nebudú rozprávať a nebudú ani odpovedať na naše otázky. Označili nás za nepriateľské médiá, nepriateľov.

Rozdiel vidím aj v tom, že mnohí politici pred Kuciakovou vraždou, ale aj po nej útočili na novinárov iba preto, že im prekážali ich otázky a chceli ich umlčať. Plán bol zastrašiť ich alebo aspoň znevážiť v očiach časti verejnosti. A znovu to platí tak pre Fica, ako aj pre Matoviča.

Aj novinári robia chyby, ale my v Denníku N sa ich snažíme minimalizovať, a ak ich predsa len urobíme, opravíme ich.

Je to zásadný rozdiel oproti správaniu väčšiny rozhodujúcich politikov. Za šesť rokov od vraždy Jána Kuciaka sa situácia neupokojila, naopak, spoločnosť sa ešte viac rozdelila a vystresovala. Klamstvá a nadávky lietajú vzduchom ako muchy.

Od vraždy Jána Kuciaka zároveň vieme oveľa viac o vláde Roberta Fica. Vyšetrovanie odhalilo prepojenie na celú sieť ľudí, ktorí kradli a zneužívali štát. Zneužívali políciu, tajnú službu a ovplyvňovali súdy.

To nie sú novinárske obvinenia ani útoky, to sú informácie vyšetrovateľov, prokurátorov a dnes sú v mnohých prípadoch potvrdené súdmi. Bez dôkazov a svedectiev ľudí priamo zvnútra systému by to nebolo možné.

Keď sme písali o Súmraku, Búrke, Víchrici, Očistci, Mýtnikovi, Dobytkárovi či Gorile, nepísali sme o klebetách či svojich výmysloch, ale o reálnych kauzách. Písať o nich neznamená rozoštvávať spoločnosť, ako tvrdia vládni politici, ale odhaľovať temné pozadie politiky.

Úlohou novinárov je kontrolovať vládu a prinášať verejnosti informácie, ktoré jej môžu pomôcť lepšie sa rozhodovať. Často to vedie k hraničným situáciám, lebo politici sa snažia svoje zlyhania a podvody utajiť a skryť.

Rozumiem, že je to mnohým politikom nepríjemné a mnohí nás naozaj nenávidia. Rozumiem aj tomu, že teraz, po atentáte, nevedia utlmiť zlosť a kričia, že sme spoluvinníkmi. Ale odmietam to.

Od zodpovedných politikov by som teraz čakal snahu upokojiť situáciu, lebo inak sa môže násilie opakovať. Asi ťažko si môžu koalícia a opozícia padnúť okolo pliec a novinári sa v žiadnom prípade nemajú s politikmi kamarátiť. Ale teraz ide o viac než o hádku – bez ohľadu na to, či na začiatku toho, kam sme sa dostali, bolo štvanie politikov alebo nekompromisná kritika novinárov.

26. mája 2024 17:35
Študenta so slovenským pasom mučila polícia v Miami, pokúsil sa o samovraždu a je z toho medzinárodný škandál
Miro KernMiro Kern
Matteo Falcinelli. Foto - rodina M. F.
Matteo Falcinelli. Foto – rodina M. F.
00:00
31:52

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Celoštátne médiá v Taliansku aj v USA už týždne riešia prípad z 25. februára 2024, keď polícia v Miami tvrdo zasiahla proti 25-ročnému študentovi Matteovi Falcinellimu. Matteo, ktorého jeho slovenská mama Vlasta Studeničová volá Maťo, má okrem talianskeho aj slovenské občianstvo a v roku 2014 bol dokonca slovenským reprezentantom vo futbale do 17 rokov.

Vlasta Studeničová v rozhovore pre Denník N podrobne vysvetľuje okolnosti zjavne neadekvátneho zásahu polície, ktorá študentovi zviazala ruky a nohy za chrbtom a nechala ho v takejto polohe napriek tomu, že pre neho znamenala nebezpečenstvo smrti.

Študent sa zo zásahu doteraz nedokáže spamätať a štyrikrát sa pokúsil o samovraždu. Z prípadu sa stal medzinárodný škandál a zapojila sa doň talianska aj slovenská diplomacia a už aj federálne úrady Spojených štátov.
reklama
[ TIP: Aktivujte si večerný newsletter s najlepšími článkami Denníka N, ktoré ste ešte nečítali. Pre aktiváciu stačí raz kliknúť. ]

V rozhovore s Vlastou Studeničovou sa dočítate:

ako sa študent dostal do rúk polície;
čo stačilo, aby ho zadržali;
prečo ho zviazali do mučiacej polohy;
ako sa z policajného zásahu spamätáva a aké právne kroky rodina robí.

Najprv na vysvetlenie. Prečo Matteo nerozpráva sám, čo sa mu stalo, ale hovorí za neho jeho matka?

Jeho americkí advokáti mu to neodporúčajú vzhľadom na to, že rozbiehame kvôli jeho prípadu civilný súdny spor. Povedali mu, že by sa k prípadu nemal verejne vyjadrovať, lebo čokoľvek povie, môže byť použité ako jeho svedectvo.

Čo vlastne Matteo v Miami robil a ako sa tam ocitol?
reklama

Maťo už šesť rokov študuje v Spojených štátoch. Najprv to bolo v Severnej Karolíne, kde ukončil bakalárske štúdium, a teraz pokračuje v magisterskom štúdiu v Miami na Floride. Od augusta minulého roka tam študuje manažment hotelierstva a nehnuteľností. Je futbalista a vďaka tomu mu časť študijných poplatkov kryla univerzita.

Na začiatku jeho prípadu bol konflikt v miestnom bare. Ako sa doň dostal?

Išiel tam na drink, aby ako ostatní študenti oslávil začiatok jarných univerzitných prázdnin. Na rozdiel od iných ale neplánoval ísť na rôzne zájazdy či párty, kde sa do rána pije, lebo nie je typ, ktorému nočný život vyhovuje. Niekoľko hodín predtým som s ním rozprávala, keď bol v telocvični kampusu. Povedal mi, že si cez prázdniny namiesto zájazdu bude robiť kurz potrebný, aby mohol praxovať vo sfére nehnuteľností. Chcel tam ísť s niektorým zo svojich kamarátov, ale tí nemohli. Keďže v kampuse bary nie sú, vyhľadal si taký, čo je najbližšie a bol okolo 22:00 otvorený. Nikdy predtým v ňom nebol a nepoznal ho. Hneď pri vstupe mu bolo zvláštne, že od neho pýtali 20 dolárov v hotovosti. Nič iné v okolí nebolo a bar bol na odľahlom mieste a nemal kam inam ísť, takže vstupné zaplatil. Sadol si k baru, kde mu povedali, že si u nich musí otvoriť účet a dať im kreditnú kartu a občianku. To je ale v USA v baroch pomerne bežné.

Ako prišiel na to, o aký typ podniku išlo?

Sadol si k baru a až neskôr si všimol, že ide o podnik, kde bolo aj javisko na striptíz a na ňom dve striptérky. Takéto podniky sú na Floride ale bežné a legálne. Objednal si rum s kolou, ktorý bol podľa neho taký odporný, že ho ani nedopil. Neskôr k nemu prišla jedna zo striptérok a začala ho presviedčať, aby jej zaplatil za jej služby. Keď jej Maťo povedal, že nemá záujem, ponúkla mu, že s ním môže ísť do privátnej miestnosti, a ponúkla mu polhodinový sex za 500 dolárov a hodinový za 1000 dolárov. Šokovaný jej odpovedal, že na to nemá ani peniaze, ani záujem, a dôrazne ju odohnal.

Neskôr si objednal vodku s Red Bullom. Zastavilo sa u neho iné dievča, o ktorom si myslel, že je hosť. Ponúkol teda aj jej vodku s Red Bullom. Keď neskôr išiel na toaletu, zistil, že pri sebe nemá svoje dva mobily – taliansky a americký. Poprosil dievča, aby ho prezvonila, telefóny však neboli v blízkosti. Veľmi mu na nich záležalo. Mal v nich prístupy do banky, ale aj vstup do univerzitného portálu, schvaľovanie platieb. Boli pre neho vitálne dôležité. Keď ich v panike hľadal, dievča mu povedalo, že jeho telefóny našli pri vchode, kde od chvíle, keď vstúpil do baru, nebol. Počas pitia tých drinkov sa ho to dievča opakovane pýtalo, ako sa cíti – ako keby ho monitorovala. Vie len to, že okolo druhej v noci išiel tie drinky zaplatiť k baru a to bolo to posledné, čo si pamätá.

Čo si pamätá odvtedy?

Prebral sa až na to, ako mu niekto udieral hlavou o asfalt a cítil krv na hlave. Vôbec nevie, ako ho z toho klubu vyhodili, prečo sa tak stalo, a nepamätá si ani začiatok konverzácie s policajtmi, ktorá je nahratá na ich telových kamerách, ktoré americkí policajti musia mať povinne na uniforme – akúkoľvek konverzáciu s ľuďmi musia nahrávať.

Máte nejakú teóriu, čo sa medzičasom stalo?

Máme len teóriu a nemáme na to dôkazy. Máme podozrenie, že mu dali niečo do drinku.

Čo to mohlo byť?

V Miami je pomerne rozšírená droga GHB, čo je dočasná droga. Ide o látku, ktorú máme v tele, jej umelé pridanie do tela však spôsobí totálny výpadok vnímania na niekoľko hodín. Sú tam aj prípady pridania extraktu z marihuany do vodky.

Stali sa podobné prípady v tomto bare?

Pozerala som si recenzie na tento bar a v asi šesťdesiatich sa píše o tom, ako tam boli ľudia zmlátení do krvi, keď boli nadrogovaní, ukradli im telefóny, peňaženky, stiahli im z kariet viac, než mali, bola im tam ponúkaná prostitúcia, ktorá je na Floride zakázaná. Maťo si ale tieto recenzie predtým nepozeral, chcel tam ísť len narýchlo na pár drinkov a bol to najbližší otvorený podnik.
Matteo Falcinelli a jeho matka Vlasta Studeničová. Foto – archív M. F.

Neviete teda, čo sa stalo v bare, keď chcel z neho odísť?

Nie, máme informácie len z policajnej správy o zatknutí, v ktorej bolo napísané, že barmanka zavolala vyhadzovača, pretože tam bol nejaký muž, ktorý robil problémy. A že vraj ho vyhadzovač odprevadil von. Pravdepodobne ho ale neodprevadil, ale zmlátil. Už na prvých policajných záberoch mal krv na prednej aj zadnej strane košele. A v bare mu zrejme pri jeho vyhadzovaní vypadli jeho telefóny, ktoré si tak strážil.

Nepíše sa tam viac o tom, aké problémy údajne robil?

Nikto nám nedovolil sa tam dostať. On bol obvinený aj z pokusu o nedovolené vniknutie do nehnuteľnosti, keďže sa vraj chcel dostať späť do baru. Na druhý deň ale bar toto obvinenie stiahol.

Prečo?

Keby to obvinenie zostalo, podľa amerických zákonov by sme tam mohli poslať nášho vyšetrovateľa, zabaviť videokamery, mená všetkých zamestnancov a hostí a vyšetrovať to. Zrejme to stiahli preto, lebo určite vedeli, že sa tam vykonáva nelegálna činnosť. A Maťovým advokátom tak „zviazali ruky“. K záznamom z videokamier sme sa zatiaľ nedostali.

Čím si teda vysvetľujete ten konflikt v bare?

Máme opodstatnenú teóriu. Keď išiel platiť, už mali jeho kreditnú kartu. Buď sa mu snažili naúčtovať viac a on proti tomu protestoval, alebo sa mu snažili peniaze zobrať iným spôsobom. Maťo je taký typ človeka, ktorý nikdy nerieši veci päsťami. Mohol im ale povedať, že keď sa ho budú snažiť obrať o peniaze, udá ich a báli sa, že ich udá kvôli nelegálnej prostitúcii.

Prejdime k zásahu polície. Ako sa k baru dostali policajti?

Najprv si povedzme, čo za policajtov to bolo. Boli to uniformovaní policajti, ktorí boli oficiálne mimo pracovnej doby a v tom čase nepracovali pre vládu, ale mali so sebou kompletné policajné vybavenie vrátane auta a vykonávali súkromný servis pre ten bar.

Niečo také je na Floride možné?

Bolo to napísané aj v policajnom hlásení. Neboli oblečení v civile, ale v uniformách, mali tam aj služobné auto a služobnú výzbroj. Naši advokáti sa teraz pokúšajú zistiť, ako je to možné. Je ale možné, že si túto službu bar objednal cez políciu, tá tam poslala policajtov mimo služby a oni si tam takto oficiálne privyrábali. Takéto veci napríklad v Taliansku možné nie sú. Preto americkí advokáti musia rozhodnúť, či civilnú žalobu podáme na políciu, na bar alebo na obe miesta.
Matteo Falcinelli ako slovenský reprezentant vo futbale do 17 rokov. Foto – archív M. F.

Mučili teda Mattea policajti, ktorí boli mimo služby a pracovali pre bar?

Dvaja z nich boli policajti mimo služby a dvaja boli z policajnej stanice.

Čo sa stalo pred barom?

Od tejto chvíle už presne vieme, čo sa stalo, lebo to zachytili kamery. Maťo je pred policajtami – vzdialený asi dva alebo tri metre. V policajnej správe, podpísanej policajtmi pod prísahou, sa píše, že žiadal, aby mu bola vrátená suma 500 dolárov, ktorú vraj minul v bare a chcel ju vraj naspäť. A policajti mu podľa správy vraveli, že mu 500 dolárov nikto nedá a nech ide domov. On ale podľa správy opätovne naliehal, že vraj chce naspäť 500 dolárov a vraj ich začal štuchať do hrude a tlačiť ich do baru, aby išli pre 500 dolárov. Vraj ho vyzvali, aby ich neštuchal, a vraj sa neprávom do baru snažil dostať. Kvôli štuchaniu ho obvinili z násilia na verejnom činiteľovi, a keďže opakovane neposlúchol, boli nútení ho zatknúť a zobrať na policajnú stanicu.

Čo ukazujú zábery z kamier?

Niečo úplne iné. A v policajnej správe je aj to, že mal oškreté líce, čo si spôsobil sám, keď kládol odpor a spadol. Na záberoch je ale vidieť pravdu: Maťo je dva metre od policajtov, ako si pýta svoje telefóny. Na žiadnom videozázname nezaznie ani slovo o 500 dolároch. Hovorí, že potrebuje svoje telefóny, ktoré zostali v bare. Oni mu ale hovoria bez toho, že by sa tam išli spýtať: v bare nie sú žiadne tvoje telefóny, choď domov. A on im vysvetľuje, že sa bez telefónov domov nemôže dostať a sú pre neho veľmi dôležité. Vidno pri tom, že trošku zvláštne rozpráva, ale opitý nie je, nepotáca sa. Ale tie chvíle si nepamätá. A potom kričí, že tie telefóny potrebuje. Na záznamoch nie je ani raz vidieť, že by štuchol do policajtov. Do hrude ho štuchajú oni a ťahajú ho za rameno, aby išiel preč. A Maťo im hovorí, že by mu mali pomôcť dostať telefóny späť, a pokiaľ to neurobia, bude sa na nich sťažovať. Jeden z nich hovorí: Keď sa ma dotkneš, pôjdeš do väzenia. Na čo Maťo ustúpi a nedotýka sa ho. Keď sa ale druhého policajta pýta na oddelenie, na ktorom pracuje, a ukazuje mu na odznak, zrejme sa ho nechtiac nechtom dotkne a už ho zatýkajú, udrú ním o auto, zrazia ho na zem, udierajú jeho hlavou o asfalt, začne tiecť krv.

A to je prvý moment, ktorý si pamätá.

Na miesto príde sedem ďalších po zuby vyzbrojených hliadok – na 25-ročného chlapca, ktorý si iba pýtal svoje telefóny. Keď je na zemi tvárou dole už úplne bezbranný a ruky mu spútavajú, jeden z policajtov mu dá koleno na krk a Maťo nedýcha a postupne omdlieva. Zrazu prichádza vyhadzovač, bez slov podáva policajtovi tie dva telefóny a policajt sa len poďakuje. Položí ich veľa Maťa, ako keby mu vypadli z vreciek, preloží ich do auta a potom ich policajt zamieša medzi jeho osobné veci, ktoré mu vybrali z vreciek. Nepýtajú sa, koho tie telefóny sú, a zoberú si ich. A keď na policajnej stanici urobia súpis vecí, ktoré mal pri sebe, je tam napísané, že aj dva telefóny.

Poslali ste mi aj video, na ktorom si po tom, ako Mattea naložili do auta, policajti vypínajú zvukové záznamy. O čo tam mohlo ísť?

Všetci sa zoskupia do kruhu pred policajné auto a dostanú od jedného z nich pokyn vypnúť si audionahrávanie telových kamier. A o čom je tá debata? Z ich gestikulácie vyplýva, že sa zrejme začínajú dohadovať, z čoho ho obvinia. Ešte pred vypnutím nahrávania zvuku jeden nich hovorí: „On sa nás všetkých neustále dotýkal, nie?“ Prečo všetkých a prečo neustále a prečo povedal to „nie“? Veď sa možno dotkol, ale iba jedného. A nastáva nemá schôdza, ktorá spočíva v tom, že ukazujú rôzne druhy dotykov a štuchancov, ktoré Maťo nikdy nespravil. Jeden ukazuje, ako by sa mu dotkol odznaku, druhý však naznačuje, že to neprejde. Ďalší vystrie ukazovák a naznačuje, ako ich neustále pichal do ramena, čo ale podľa záznamov Maťo neurobil. A potom sa zrejme dohodnú na štuchancoch do hrude. Neviem, ako sa tam ale dostalo, že chcel späť 500 dolárov, keďže sme to nechali preveriť v banke a žiadna takáto transakcia ani predautorizácia tam nebola a mal pri sebe len hotovosť, ktorú dal za vstupné do klubu, a až v klube si vybral hotovosť iba 100 dolárov.

Takže žiadne z vecí, kvôli ktorým ho zatkli a obvinili, na kamerách nie sú vidieť.

Z toho, čo je napísané a čo vidno na kamerách, môžeme nájsť pravdu len na záberoch kamier. Nie je tam ani slovo o 500 dolároch, ani jeden štuchanec, ktorý by im bol uštedril. Keď sa ale nemá schôdza skončí, príde vyhadzovač a všetkým podáva ruku. Prečo? Myslím, že museli byť dohodnutí, lebo bol pre nich nebezpečným človekom, ktorý by ich mohol udať za prostitúciu.

Ako je možné, že takýto bar s takouto povesťou funguje – a možno pod policajnou ochranou?

Z toho, čo som zistila, je tento bar zapletený do veľkej politickej korupčnej aféry. Zistila som, že pred rokmi podplatili jedného významného politika na Floride, aby hlasoval, že sa tam môže podávať alkohol medzi šiestou ráno a druhou poobede, čo je v týchto baroch na Floride zakázané. Politik dostal 20 rokov za korupciu a sedí vo väzení, ale bar funguje, takže tam niečo nesedí.

Vráťme sa k ceste Mattea na policajnú stanicu, kde ho mučili.

Keď ho tam doviezli, vyzvali ho, aby z auta vystúpil. Lenže on sa nehýbal a začal hovoriť, že nie je žiaden dôvod, aby ho zatkli, a začal plakať. Tak mu hovoria, že keď nevystúpi, tak mu pridajú ďalšie obvinenia. Pýta sa, aké obvinenia má, keďže nič neurobil. A má tak silno stiahnuté putá na rukách, že mu do nich neprúdi krv, a má v zápästiach také obrovské bolesti, že od nich plače. Zatkli ho o 3:38, medzitým je nemá porada, okolo 3:50 ho priviezli na policajnú stanicu a dali ho do zadržiavacej miestnosti s plexisklom. Zobrali mu topánky a opasok a on už nedokázal udržať bolesť z natesno zovretých pút. Dvakrát udrel hlavou o stenu, pretože tú bolesť musel v tom zúfalstve preniesť inam. O 4:12 na videu plače a zúfalo ich prosí, aby mu putá povolili, lebo nevládze znášať tú bolesť, keď sa mu zarezávajú do zápästia. Plače strašne a po taliansky nadáva. Ale oni nič.

Prečo mu spútali nohy a ruky za chrbtom, čo bola hlavná mučiaca metóda, ktorú na neho uplatnili?

O 4:28 k nemu prišiel jeden policajt s remeňom a hovorí mu, aby si sadol. Keby si ale Maťo sadol, putá za chrbtom by sa mu zarezali ešte viac do zápästí. Ruky ho strašne boleli a neprúdila mu do nich krv. Tak mu pohrozili, že ho zviažu, na čo im povedal, že už zviazaný je, a ukázal im putá. Ani vo sne asi nečakal, že môže dôjsť k niečomu horšiemu. Vtedy sa prvýkrát dozvedel, že má ísť do väznice.

Ako sa stalo, že mu spútali nohy a ruky za chrbtom?

Máme video, na ktorom sa štyria zoberú a vchádzajú do zadržiavacej miestnosti, kde sa Maťo pýta, či má nejaké práva. Štyria ho vtedy zoberú pod paže – Matteo nikoho neohrozoval, nič nerobil a stál tam ako sviečka a len kričal, či má vôbec nejaké práva. Zrazili ho na zem a stiahli mu ešte silnejšie putá. Načo vydal prvý desivý výkrik mučeného človeka. Potom už kričal, ako keby ho mučilo gestapo za druhej svetovej vojny. Zviazali mu za chrbtom ruky a nohy, stiahli členky a postupne ich k sebe priťahovali. Je to desivé. Volá sa to zviazanie do kozla – alebo v angličtine hogtie.

Ako sa dostal do situácie, ktorá ohrozovala jeho život?

Najprv ho obrátili na bok, Maťo však spadol na brucho – a to je pozícia, v ktorej podľa štúdií môže dve minúty a štyridsať sekúnd trvať, že človek zomrie, lebo dôjde k uduseniu. Nesmú ľudí v tejto pozícii nechať aj kvôli tomu, že hrozí, že sa prevážia na brucho. Toto robiť nesmú. Môžu nanajvýš v prípade ohrozenia života ľudí v okolí stiahnuť členky a obviazať remeň okolo pásu, ale nikdy nesmú členky za chrbtom zviazať s rukami, lebo by došlo k uduseniu. Jemu stiahli nohy s rukami napriek tomu, že nebol nebezpečný pre nikoho – a naviac ho nechali samotného.
Kresba na podporu Falcinelliho.

Čo nasledovalo?

Maťo spadol na brucho, nechali ho tam samotného a až po dvoch minútach ho dali do inej polohy a robili si z neho žarty. Jeden mu podľa videa hovoril: Zostaň v tejto polohe a nikam nechoď. A potom mu jeden vraví: Milujeme ťa. A nechajú ho 13 minút v tejto mučiacej pozícii. Po tých 13 minútach ho prídu akože odviazať a pritom ho znova psychicky deptajú. Posadia ho, on plače a je úplne v šoku. Má ťažkosti s dýchaním, v rukách mu už neprúdi krv. Vraví policajtom, že nechápe, za čo ho zatkli, keďže v bare všetko zaplatil. Policajt mu vraví, že bol zrejme v bare násilný, čo ale Maťo popiera. Vraví, že keď náhodou niečo zlé spravil, bude sa hájiť na súde. Vedel, že sa tam kvôli prepusteniu platí nejaká kaucia, tak opakuje, že zaplatí, čo bude treba. A oni na to, že či ich chce korumpovať a že mu to pridajú ako ďalší trestný čin. Na to im hovorí, aby si neobracali podľa svojho, čo povedal.

Z čoho ho nakoniec obvinili?

No a tu prichádzame k tomu, aké chyby urobili. Bol obvinený z dvoch násilných útokov na policajtov, kladenia odporu pri zatýkaní a z pokusu dostať sa nepovolene na súkromný majetok. Policajti mu ale nikdy neprečítali Mirandu.

To sú základné práva, ktoré v USA policajti čítajú obvineným pri zatýkaní. Ide o právo nevypovedať, poučenie, že všetko, čo povie, môže byť použité proti nemu, či právo na advokáta.

Áno, a keďže mu to neprečítali, čokoľvek, čo po zadržaní povedal, je procesne nepoužiteľné. A takisto nemohol byť ani formálne vypočúvaný. Keď ho potom ráno o siedmej, teda dve a pol hodiny po tom mučení, autom prevážajú do väznice, nechajú ho v aute zavretého viac ako pol hodiny. Maťo kričí, že nemôže dýchať, dusí sa. Policajt mu hovorí: „Keď sa so mnou rozprávaš, znamená to, že dýchaš. Je to veľmi jednoduché.“ Vtedy si povedal, že radšej, než zomrie rukami policajtov ako zviera, zomrie vlastnými rukami s dôstojnosťou človeka. Preto sa pokúsil viackrát o samovraždu v policajnom aute tak, že spútaný búchal hlavou do mreží v aute, aby si rozbil lebku a zomrel. Policajt na to nijako nereaguje, len ho ďalej natáča na kameru. Ďalšie video nasleduje po 23 minútach. Maťo opäť kričí, aby ho vybrali z auta, že nevie dýchať a nikto mu nepomôže. A opäť sa pokúša o samovraždu tým, že hlavou búcha o mreže v aute.

Zdôvodnili odvtedy nejako, že mu zviazali ruky a nohy za chrbtom do „kozla“?

Vraj po tom, ako buchol hlavou do steny, ho chceli ochrániť pred tým, aby si sám ublížil. V snahe „ochrániť ho“, ho tak vystavili mučeniu a potenciálnej smrti. Keď sa už ale v aute o dve a pol hodiny neskôr skutočne snažil spáchať samovraždu, vtedy nereagovali a len mu povedali, nech sa upokojí.

Máte všetky záznamy?

Žiadali sme o ďalšie záznamy, konkrétne z policajnej stanice a z väzenia. Bolo to ale až po tom, ako som ten prípad zverejnila, stal sa z neho prípad na vysokej medzinárodnej úrovni a začal sa vyšetrovať podľa federálnych pokynov. Povedali nám, že tieto záznamy vydajú nadriadeným orgánom a tie ich dajú k dispozícii aj nám. Oficiálne nám ale potvrdili, že iné záznamy osobných videokamier než tých 23 videí, ktoré nám poskytli, neexistujú. Vyplýva z toho, že to celé vrátanie mučenia bolo len kvôli tomu, že sa Maťo mohol nechtom dotknúť odznaku jedného z policajtov. Skúšame sa dostať ešte k jednému záznamu. Radi by sme sa dostali k jednej konkrétnej udalosti. Maťo mi hovoril, že keď sa v jednom momente pýtal policajtov na svoje práva, jeden z nich mu zamával jeho občiankou a hovoril mu: „Ty nie si občan USA. Nemáš tu práva na nič. Zavri hubu.“ Neviem, či sa nám podarí dostať k takému záznamu. Existuje však záznam, keď Maťo o tomto výroku policajta hovorí personálu väznice.
Kresba na podporu Falcinelliho.

Matteo je taliansky aj slovenský občan. Umožnili mu obrátiť sa na talianske a slovenské veľvyslanectvo?

Nie. Porušili aj Viedenskú konvenciu o konzulárnych stykoch, ktorá mu umožňuje obrátiť na ambasádu svojej krajiny. Policajti určite vedeli, že je aj slovenský občan, keďže mal vo svojom slovenskom pase elektronické vízum ESTA, ktoré mu potom zrušili. Nebola informovaná slovenská ani talianska ambasáda a neponúkli mu číslo ani na jednu z nich a nepovedali mu ani to, že má nárok im zavolať.

Previezli ho do väznice?

Previezli, ale tam ho kvôli jeho zdravotnému stavu odmietli prijať. Mal také vážne zranenia, že donútili policajtov, aby s ním najprv išli do nemocnice a že bez potvrdenia odtiaľ ho neprijmú.

Mohol zavolať aspoň vám?

Keď ho po ošetrení previezli do väznice, nedovolili mu zavolať na žiadne medzinárodné čísla. Mal možnosť zavolať len na jedno americké číslo. On si ale žiadne také nepamätal.

Vedel vôbec niekto, čo sa s ním deje?

V kampuse býval v jednom byte s tromi ďalšími chlapcami. Maťo neznášal neporiadok, takže aj po nich vždy upratoval spoločnú kuchyňu. To, že niekam zmizol, zistili po tom, ako zrazu nikto kuchyňu neupratal a on nebol vo svojej izbe. Volali mu na telefón, ale nedvíhal. Tak začali pátrať, čo sa s ním stalo. Volali do nemocníc, ale nevedeli ho nájsť a až večer na internete zistili, že ho zatkli. Cez jeho počítač sa dostali do jeho Whatsappu a volali jeho bratovi a on mne. Každú polhodinu som sa pokúšala dovolať do väznice a oni sa tam aj osobne vybrali a zostali pred ňou 18 hodín. Nechceli ma s ním prepojiť a trvali na tom, že môže volať len na jedno americké číslo. Tak som im nadiktovala číslo jedného z amerických kamarátov, ktoré sa ale k nemu nikdy nedostalo. Žiadali sme pre neho lekársku a psychologickú pomoc, čo absolútne ignorovali.

V akom bol vtedy zdravotnom stave?

Mal po tom mučení znecitlivené ruky, nevedel dostúpiť na nohy a dali mu hornú posteľ bez schodíkov, do ktorej sa tým pádom ani nevedel poriadne dostať. Keď žiadal prikrývku a vankúš, pýtali sa ho, či je v hoteli. Mal dobitú a krvavú hlavu. Povedal mi, že v tom väzení nebol nikto taký zmasakrovaný ako on.

Ako sa mu nakoniec podarilo s vami skontaktovať?

V tom väzení mali telefón, cez ktorý sa dalo zavolať agentúram, ktoré za väzňov provizórne platili kaucie. Lenže všetky odmietli za Maťa zaplatiť kauciu, keďže nemali garancie, že im ju ako cudzinec preplatí. Povedali mu, že sám kauciu zaplatiť nemôže, lebo to musí urobiť tretia osoba. Tú ale nemal ako kontaktovať. A tak opäť rozmýšľal, že jedinou cestou, ako sa z toho dostať, je samovražda. Lebo on ani nevedel, že my sme o jeho situácii oboznámení a že vieme, že je vo väzení. Medzitým ho predviedli na súd a sudca mu určil kauciu 2800 dolárov plus poplatky. Jeho spolubývajúci kauciu ihneď zaplatili. Volala som opakovane do väznice, aby mu povedali, že je kaucia za neho už vyplatená a že sa čoskoro dostane von. Ale nedostal sa k nemu jediný odkaz. Nakoniec sa mu podarilo cez jedného z agentov, ktorí sa zaoberali platením kaucií, poslať SMS mne a cez neho sa nám podarilo Maťovi odkázať, že je kaucia zaplatená a pustia ho. Keď sa ho pri prepúšťaní pýtali, či sa snažil spáchať samovraždu, potvrdil im to.

Dovolali ste sa mu potom?

Dovolala som sa mu, keď bol späť v kampuse. Začal počas toho zvracať a omdlievať. Volali sme okamžite sanitku, ktorá ho previezla do nemocnice. Bol tam dva dni a potom ho zobrali do psychiatrickej nemocnice, aby si nesiahol na život, keďže tam bolo vysoké riziko, že to znova urobí. Povedal mi vtedy, že je vnútorne úplne zabitý. Aj včera mi povedal, že sa cíti, ako by bol vnútorne mŕtvy. Má aj fyzické následky, ale tie psychické sú oveľa horšie.

Čo sa dialo po tom, ako ho prepustili zo psychiatrie?

Začali ho liečiť ambulantne. Keď hneď prvý deň po návrate z nemocnice išiel k svojmu psychológovi v kampuse, zasekol sa vo výťahu. Opäť dostal šok a opäť skončil v sanitke a v nemocnici. Vtedy sa mi už podarilo dostať sa na Floridu a bola som s ním.

Ste s ním aj teraz?

Nie. Musela som sa vrátiť do Talianska, lebo mi vypršala 90-dňová lehota na nepretržitý pobyt v USA.
Matteo Falcinelli. Foto – archív M. F.

Keďže ho obvinili z viacerých skutkov, mal by mať za sebou už nejaké súdne konania.

Pojednávanie najprv trikrát odročili. Neformulovali na nich žiadne kriminálne obvinenia. Až pri treťom pokuse 8. apríla žiadala prokurátorka, aby Maťa odsúdili. Sudkyňa ju vyzvala, aby sa najprv poriadne porozprávala so zasahujúcimi policajtmi. Podľa mňa tie videozáznamy videla ešte pred nami a bolo jej jasné, že keby išla do súdneho procesu, mnohé veci z obvinenia by nesedeli. Keďže sudkyňa žiadala, aby predvolala policajtov, a nepodarilo sa to, sudkyňa Maťovi ponúkla namiesto procesu, aby sa zapojil do predsúdneho výchovného programu. Nie je to priznanie si viny, nie je to trest, domáce väzenie, skúšobná lehota ani povinnosť sociálnych prác ani nič podobné. Podľa mňa ho dala do tohto programu, lebo pravdepodobne vedela, že by v procese štát asi neuspel. Prijatím tohto programu automaticky padajú všetky kriminálne obvinenia voči Maťovi.

Čo to v praxi malo znamenať?

Mal dostať niekoľko hodín nejakého výchovného kurzu. Podľa advokátky to bola najjednoduchšia cesta, ako sa zbaviť obvinení, tak tento program prijal. Keďže ho ale vyňali z kriminálneho procesu, Maťovi advokáti už nemohli žiadať o záznamy kamier. Tak som si ich vyžiadala ja.

Absolvoval nejaký výchovný kurz?

Nie, nič mu nenariadili. Je len zaradený do toho programu, padli mu všetky obvinenia, nebude mať žiaden záznam v registri trestov. Jediné, čo v jeho prípade platí, je, že raz za mesiac musí o sebe dať vedieť, že je v poriadku. Pokiaľ by teda počas šiestich mesiacov porušil zákony, mohli by ho opäť zaradiť do kriminálneho procesu. Je ale zvláštne, že mu nenariadili absolvovať ani jednu hodinu výchovného programu. Asi to nepovažovali za potrebné. Len sme zaplatili administratívny poplatok 450 dolárov.

Kde teraz Matteo je a ako sa má?

Žiadali sme, aby mohol ísť do Talianska. Lekárska starostlivosť v USA je drahá a on má stále problémy s rukami. Nedokáže ani udržať pohár v ruke, má problémy s krkom, s chrbticou, pichá ho v hlave. Okrem toho je v hroznom psychickom stave. Sudkyňu sme preto požiadali o povolenie vycestovať a ona to povolila s tým, že pokiaľ to bude treba, do prvého júla sa má vrátiť. Minulý štvrtok sme mali letieť do Talianska. Keďže je Maťov prípad veľmi medializovaný, chceli nás na letisku čakať novinári a kameramani. Tesne pred odletom nám ale volali z veľvyslanectva USA v Ríme, že mu zrušili vstupné americké vízum. Znamená to, že kým zostane na americkom území, je tam legálne, lebo má povolenia na študijný pobyt do augusta 2026. Pokiaľ by ale opustil Spojené štáty, musel by si požiadať o nové vstupné vízum. A odkázali, že nevedia garantovať, či ho dostane a ako dlho to bude trvať. Takže sme nemali záruku, že sa v prípade potreby súdu bude môcť vrátiť do USA do 1. júla, a chceli sme sa vyhnúť tomu, aby porušil podmienky súdu.

Takže do Talianska na liečbu necestoval?

Nie. Takto nám to odporučili advokáti. Zostal v USA a ja som musela ísť späť, keďže mi vypršala 90-dňová lehota. Takže je tam a je v horšom stave ako predtým, lebo vtedy tam mal aspoň mňa. Žije v takmer prázdnom kampuse, lebo teraz sú tam prázdniny. Do jeho izby sme umiestnili videokamery. Bojí sa z nej vyjsť, bojí sa každého a všetkého.

Čo ďalšie sa deje v jeho prípade?

Celé Taliansko sa postavilo na jeho stranu vrátane vlády. Aj americké ministerstvo zahraničia poslalo správu, že plne chápu obavy Talianska o prípad Mattea Falcinelliho, sú na strane Talianska a budú žiadať vyšetrenie jeho prípadu. Máme špičkových advokátov, ktorí berú len veľké prípady, a to v Taliansku, ako aj v USA. Riešime zatiaľ len civilnú žalobu v USA. Čo sa týka kriminálnej žaloby, policajtov môže obviniť len štát. My do toho podľa amerických zákonov nemáme právo zasiahnuť. Podľa talianskych zákonov ale Maťo môže na policajtov podať trestné oznámenie, podľa amerických však nie. Takže sa oznámenie podáva na prokuratúru v Ríme, obviniť ich potom však musí prokuratúra na Floride, a pokiaľ to neurobí, nemáme do toho ako vstúpiť. Preto potrebujeme tlak zo strany talianskej vlády, Slovenska, Amnesty International a celej Európskej únie.

Čo v Matteovom prípade robí Slovensko?

Obrátila som sa na slovenské ministerstvo zahraničia, ktoré bolo okamžite ochotné pomôcť. To sa obrátilo na slovenské veľvyslanectvá v Ríme a vo Washingtone. Okamžite ponúkli spoluprácu talianskemu ministerstvu zahraničia a žiadajú sa pripojiť k Taliansku ako ďalšia strana tohto prípadu. V nedeľu večer budeme v online vysielaní s Matteom a talianskym ministrom zahraničia Antoniom Tajanim a v pondelok budem v štúdiu televízie RAI2, v utorok ma prijme slovenská veľvyslankyňa a konzulka v Ríme a potom mám stretnutie s kabinetom ministra zahraničných vecí Talianska. Slovensko sa kvôli Maťovmu prípadu už aj oficiálne obrátilo na americké ministerstvo zahraničných vecí s podobnou žiadosťou ako Taliansko, ktorou žiadajú o vysvetlenie policajnej brutality a porušenia Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch.

2. jún 2024 o 20:00 I
Sudca Kliment, ktorého napádal Fico: Žilinka mal funkciu vopred istú. O kandidátov sa zaujímal Košč

Pred voľbou generálneho prokurátora mu núkali post šéfa NKÚ.

Peter Kováč
Peter Kováč
Redaktor
Odoberať autora
Sudca Najvyššieho súdu Juraj Kliment.
Sudca Najvyššieho súdu Juraj Kliment. (Zdroj: SME - MARKO ERD)
Písmo:A-|A+
diskusia (165)
[ Dostávajte Výber šéfredaktorky so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]

Sudca, ktorý mal našliapnuté, aby sa stal generálnym prokurátorom a ktorý sa v uplynulých troch rokoch podieľal na odsúdení aktéra vojny v polícii Mariána Kučerku, ale aj na vzatí do väzby advokáta Mareka Paru či Zoroslava Kollára.

Aj za to čelí JURAJ KLIMENT z Najvyššieho súdu nezvyčajne ostrej kritike zo strany členov vlády. Premiér Robert Fico o ňom dlhodobo hovoril, že sa údajne spriahol s predstaviteľmi zrušenej špeciálnej prokuratúry, na ktorej pôsobil aj jeho synovec Ondrej Repa, aby stíhali vybraných politikov.

Na základe týchto obvinení Fico vyzýval na vylúčenie Klimenta z justície a posielal mu odkazy, že na jeho mieste by sa už zbalil.

Po dvoch obsiahlych tlačových konferenciách Smeru zo začiatku apríla, na ktorých sa premiér a jeho poradcovia venovali práve takýmto útokom a výzvam, pristúpil sudca Kliment na rozhovor pre SME.

Prvýkrát od svojej kandidatúry na generálneho prokurátora v roku 2020 sa verejne obsiahlejšie vyjadril k tomu, aké zákulisné dohody predchádzali zvoleniu Maroša Žilinku za generálneho prokurátora či aké pozadie majú najväčšie súčasné kauzy.

Rozhovor vznikol krátko pred atentátom na premiéra, ku ktorému došlo 15. mája.

Z dôvodu rozsahu a závažností informácií, o ktorých hovorí Kliment, rozdeľuje denník SME rozhovor na dve časti.
V prvej časti rozhovoru sa dočítate:

ktorý politik oslovil Klimenta s ponukou, aby kandidoval za generálneho prokurátora,
prečo chodil na schôdzky do Slovenskej informačnej služby a čo riešil s Vladimírom Pčolinským,
čo mu odkázal podnikateľ Peter Košč alias Pán X,
ako mu pomohol Milan Lučanský,
ako Maroš Žilinka odstavil jeho manželku Vladimíru Klimentovú na Generálnej prokuratúre,
ako ho obišiel synovec Ondrej Repa, keď prestupoval na špeciálnu prokuratúru,
ako pomohol Jozefovi Kanderovi dostať sa na Generálnu prokuratúru.

V roku 2020 ste patrili k favoritom na generálneho prokurátora, angažovali ste sa v Súdnej rade a hovorili o potrebe zásadných reforiem v justícii. Dnes vám premiér Robert Fico nevie prísť na meno a snaží sa vás dostať preč z justície. Doplácate na to, že ste sa verejne ozvali?

Pravdepodobne áno, pretože súčasnej vládnej koalícii to zapadá do konštruktu o údajnom manipulovaní a zneužívaní trestného konania a ja ako nominant bývalej koalície som mal byť toho súčasťou. To, že som sa vtedy začal verejne angažovať pritom ani nebolo nejaké cielené rozhodnutie. Skôr to vyplynulo z mojej rozhodovacej činnosti a spoločenskej atmosféry a z toho vyplývajúcej objednávky.
Súvisiaci článok Sudca Kliment: Na prokuratúru musí prísť "čistič" zvonka Čítajte

Akým spôsobom to vyplynulo?

Niekedy koncom roka 2019 sa už črtalo, že po voľbách vládu Smeru vystrieda nová koalícia a nastanú zmeny. Na problémy v justícii v tom čase poukazovala najmä sudkyňa Elena Berthotyová ako členka Súdnej rady, ktorá ma prehovorila, aby som do toho šiel. Mal som dosť jasnú predstavu o tom, ako by mala Súdna rada fungovať, a najmä o tom, že ak chceme justíciu očistiť, mali by sa zaviesť bezpečnostné previerky sudcov.

S tými som mal aj osobnú skúsenosť, keďže ma ešte ako sudcu vybavujúceho odvolaciu agendu Špeciálneho súdu a neskôr Špecializovaného trestného súdu preverovali dvakrát na stupeň prísne tajné. V tom čase, keď sa hovorilo o korupčných podozreniach voči sudcom a riešili sa správy z Threemy ( Mariana Kočnera, pozn. red.), som to považoval za vhodný nástroj kontroly.

Nebola to márna snaha? Ústavný súd už v roku 2019 konštatoval, že celoplošné bezpečnostné previerky sú protiústavné.

Tento nález bol prijatý pomerom hlasov 7:6 a dôležité bolo odlišné stanovisko sudcov Ladislava Orosza či Lájosa Mészárosa. Nuž áno, bolo by potrebné zmeniť mechanizmus kontroly, no mal som presnú predstavu o tom, ako by to šlo. Nakoniec, túto predstavu som v máji 2020 prezentoval aj v rozhovore pre médiá.

Ako sa politici dozvedeli o tejto vašej ambícii? Do Súdnej rady ste prišli v apríli 2020 ako nominant vlády Igora Matoviča.

Oslovil ma vtedajší vedúci Úradu vlády (Július) Jakab. Ako sa k nemu dostala informácia, že by som s takouto nomináciou zrejme súhlasil, to neviem. Ja som však vždy mal takpovediac svoju hlavu a neinklinoval som k žiadnej politickej strane. Vopred som vravel, že sa pokúsim presadiť veci, o ktorých som presvedčený, no keď to nepôjde a zase sa presadia len také pseudoreformy, čo sa napokon aj stalo, tak v Súdnej rade nebudem celé funkčné obdobie.

Vôbec sa netajím názorom, že som proti existencii Súdnej rady. V prípade reformnej vlády je to v podstate platforma pre rôznych oportunistov, ktorí pokusy o reformy negujú všetkými možnými prostriedkami, čo sme videli aj naposledy. No a v prípade, že nastúpi vláda snažiaca sa o ovládnutie justície a nastolenie takzvanej selektívnej spravodlivosti, tak sa Súdna rada stáva len akýmsi pseudoorgánom nestrannosti, nezávislosti a transparentnosti, pritom v skutočnosti ide o kabinetný výkon jej funkcií a o divadlo pre verejnosť. Videli sme to v minulosti a budeme to vidieť aj teraz. Z týchto dôvodov sa napríklad českí sudcovia vzniku tohto orgánu ani nikdy nedomáhali s argumentáciou „vidíte, čo to prinieslo na Slovensku“.

Tému previerok riešila aj vtedajšia ministerka spravodlivosti Mária Kolíková, ale iným spôsobom, než bola vaša predstava.

Áno, v rámci novely ústavy sa zaviedol systém preverovania sudcov cez majetkové priznania prostredníctvom mechanizmov, ktoré sa zverili Súdnej rade. Niekedy v júli 2020 som k tomu podal v Súdnej rade obsiahly návrh, avšak ministerka Kolíková si presadila svoje. Dnes vidíme, ako to dopadlo. Z môjho pohľadu je to úplne impotentná právna úprava, ktorá nás nieže nikam neposunula, ale dokonca zakonzervovala predchádzajúci stav.

Nepresvedčili ste ju o svojej vízii?
Kauza Cervanová

Študentku Ľudmilu Cervanovú zavraždili v júli 1976.

Vyšetrovalo sa niekoľko scenárov a verzií udalostí, a to od arabskej stopy hovoriacej o páchateľoch zo zahraničia až po verziu, že páchateľom mohol byť študent Ján Hrmo. Treťou možnosťou, ktorá sa napokon potvrdila, bola nitrianska stopa, podľa ktorej zavraždila Cervanovú skupina Nitranov, ktorá narazila na študentku na diskotéke vo vysokoškolskom klube.

V komplikovanom súdnom procese napokon padol definitívny verdikt v decembri 2006, keď Najvyšší súd uznal za vinných šesť mužov z Nitry (siedmy zo skupiny obvinených bol vyčlenený na samostatné konanie). Verdikt vyniesol senát Štefana Michálika, v ktorom sedel aj Juraj Kliment a Peter Hatala.

O kauze vyšlo niekoľko kníh či dokumentov, z ktorých viaceré spochybnili vinu odsúdených Nitranov.

Aktuálne majú súdy na stole žiadosť o obnovu konania.

Náš vzťah s Kolíkovou má svoje pozadie. Je totiž moja suseda, býva asi 50 metrov od nášho domu. Občas sme preto na seba narazili a raz mi v súvislosti s kauzou Cervanová naznačila, že verí v nevinu ľudí, ktorých v odvolacom konaní odsúdil senát, ktorého som bol členom. S jedným z nich sa aj stretla a aj na základe toho sa ku mne dostalo, že vo vzťahu ku mne razí heslo „len nie Kliment“. Kauza Cervanová pritom mala a stále má priam devastačné následky v otázke ponímania spravodlivosti a bola akýmsi prvotným manuálom, ako spochybňovať na verejnosti rozhodnutia a osoby vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov. Že rovnaké metódy a spôsoby prevzala súčasná koalícia, sa preto ani nečudujem. Niekedy mi to pripadá až smiešne, že tí, čo vás predtým zatracovali, vás teraz obhajujú, a tí, čo vás obhajovali, vás teraz zatracujú a pritom vy si robíte svoju prácu vždy rovnako, bez akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu a len podľa zákona. To však predstavitelia spravodlivosti pre našich ľudí bytostne neznášajú.

Ja sa len čudujem tým mladým ľuďom, že tak radi chodia v pároch do Klubu pod lampou, ktorého duchovným otcom je jeden z odsúdených vrahov (na stavebných úpravách pred otvorením klubu sa podieľal jeden z odsúdených František Čerman, pozn. red.). Nech si na Netflixe pozrú proces s O. J. Simpsonom a najmä záver, ako sa s ním vysporiadala jeho komunita, a to napriek tomu, že bol oslobodený. Pritom vina vrahov študentky Cervanovej bola potvrdená desiatkami sudcov a napriek tomu sme viacerí, ale hlavne ja, terčom permanentných útokov zo strany odsúdených vrahov a ich morálnych spolupáchateľov.

So svojou víziou bezpečnostných previerok sudcov ste teda nenašli žiadneho spojenca?

Našiel. Hovoril som o nej s (Danielom) Lipšicom, ktorý v tom čase pôsobil ako advokát. Mali sme dve-tri stretnutia u neho v kancelárii. Zaujímal ma jeho názor ako bývalého ministra a tiež advokáta, ktorý často zastupoval sťažovateľov pred Ústavným súdom. A zrejme on posunul túto informáciu aj riaditeľovi SIS Vladimírovi Pčolinskému, ktorý následne inicioval naše stretnutie.

Dovtedy som Pčolinského nepoznal. Ukázalo sa, že mal o tému previerok záujem a bol zástancom toho, aby sa v Slovenskej informačnej službe vytvoril útvar, ktorý by zabezpečoval podklady a spracované materiály by potom predkladal Súdnej rade. Mal dokonca už aj vytypovaných pracovníkov na túto činnosť a aj premyslený mechanizmus, akým by preverovanie prebiehalo.

To sú tie stretnutia v SIS, na ktoré nedávno poukázal odsúdený právnik Zoroslav Kollár?

Zrejme áno, a nielen on.
Súvisiaci článok Zoroslav Kollár hovorí o korupcii, obťažovaní aj o ďalších podozreniach. Polícia čaká na hodnoverné oznámenie Čítajte

Pčolinskému záležalo na previerkach sudcov natoľko, že vás pre ne zavolal do SIS?

Dôvod na takéto stretnutie z moje strany bol aj iný. Niekedy v novembri 2019 som si všimol, že ma monitorovali dve osoby, ktoré sedeli v aute blízko nášho domu. Trošku som ich prekvapil a všetko som si zdokumentoval a následne kontaktoval policajného prezidenta, generála (Milana) Lučanského. Veľmi som ocenil, že okamžite zareagoval a ešte v ten istý deň vo večerných hodinách sme sa aj stretli a vec dal preveriť vtedajšiemu riaditeľovi NAKA (Branislavovi) Zurianovi.

Následne som na jeho pokyn podal trestné oznámenie. Vyšetrovanie ukázalo, že dané auto nie je v žiadnej evidencii a že osoba na fotografii, ktorú sa podarilo stotožniť lustráciou, v skutočnosti neexistuje. Zrejme teda používala krycie doklady. Z toho všetkého vyplynulo, že som bol monitorovaný Slovenskou informačnou službou, Vojenským spravodajstvom, alebo ešte prichádzala do úvahy inšpekcia ministerstva vnútra. Logicky som chcel prísť na koreň veci.

Nebolo vám čudné, že to chce Pčolinský riešiť na osobnom stretnutí v SIS?

A kde inde sme sa mali stretnúť? Na ulici? Bol to normálny priestor, kde prijímal návštevy a ani to neboli stretnutia medzi štyrmi očami, vždy bol prítomný ešte niekto ďalší. V rámci týchto stretnutí som sa zoznámil napríklad s (Tomášom) Rulíškom, ktorý bol neskôr poverený vedením SIS, podľa môjho názoru veľmi zdatný právnik, ktorý prednáša aj na právnickej fakulte. V tom čase bol ministerkou Kolíkovou vymenovaný do komisie, ktorá pripravovala novelu ústavy a riešila aj previerky. Rulíšek bol previerkam naklonený, avšak ministerka nechcela o takej koncepcii ani počuť a sudcovia tomu, samozrejme, tiež neboli naklonení.

Dozvedeli ste sa od Pčolinského, kto stál za vaším sledovaním?

Nepriamo. Vysvetlenie bolo v zmysle, že sledovanie nebolo zamerané na mňa, no nepripadalo mi to ako dôveryhodné. Zachytené vozidlo ma totiž monitorovalo aj na inom mieste, a to mimo Bratislavy. Nemalo to však byť realizované zo strany SIS.

Koľkokrát ste sa stretli s Pčolinským celkovo?

Počet stretnutí si presne už nepamätám, mohli byť štyri. Na jednom bol prítomný aj profesor (Ján) Mazák ako predseda Súdnej rady, keďže agenda previerok sa týkala predovšetkým Súdnej rady, ktorá to mala celé zastrešovať.

Kedy ste šli takto za Pčolinským naposledy?

Bolo to v decembri 2020 hneď po zadržaní námestníka služby (Borisa) Beňu na jeho výslovnú prosbu. Pčolinský po mňa poslal dokonca aj auto, ktoré ma odviezlo do priestorov služby. Začal mi hovoriť, že svojmu námestníkovi stopercentne verí a dal by za neho ruku do ohňa. Na to som mu povedal len toľko, že ak ku mne raz príde tento prípad, tak rozhodnem len podľa zákona bez akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu. Tak sa napokon aj stalo.

Približne o mesiac váš senát skutočne rozhodoval o sťažnosti Beňu proti tomu, že ho špecializovaný súd vzal do väzby. Potvrdili ste väzobné stíhanie. Prečo ste z opatrnosti nepodali námietku zaujatosti?

Nevidel som na to dôvod, nemal som s ním taký vzťah, aby som to považoval za nevyhnutné. A v tej veci išlo aj o generála Lučanského a chcel som preveriť, či v jeho prípade skutočne nedošlo k zneužitiu prostriedkov trestného práva. Keby nespáchal samovraždu, určite by som sa namietal vzhľadom na to, čo som už uviedol.

Beňa sa pomerne krátko po zadržaní priznal a z korupcie usvedčil aj Pčolinského. Toho ste už viac nevideli?

Stretol som ho ešte raz náhodne, čo bolo samo osebe zaujímavé. Stalo sa to krátko pred jeho zadržaním, presne 26. februára 2021 (Pčolinského zadržali a obvinili 11. marca 2021, pozn. red.). Pamätám si to presne, lebo to bolo v piatok poobede. Manželka si chcela po pracovnom čase sadnúť s kolegyňami a poprosila ma, aby som jej šiel niečo kúpiť do Yeme oproti Generálnej prokuratúre a priniesol jej to.

Keď som prichádzal, pred prokuratúrou som si všimol biely Volkswagen Touareg aj s ľuďmi, ktorých som už z videnia poznal. Pochopil som teda, že Pčolinský je v budove. No a ako som zazvonil na elektrický vrátnik na manželkinej kancelárii, zrazu sa otvorili dvere oproti, kde má kanceláriu generálny prokurátor. Vyšiel odtiaľ Pčolinský s ochrankou a tiež advokátka (Eva) Mišíková. Pčolinský ma pozdravil s tým, že ma dlho nevidel a pýtal sa, prečo som sa už neozval. No Mišíková ostala bledá ako stena a bolo vidieť, že jej to bolo nepríjemné, nechcela, aby som ju tam videl. Pritom v Súdnej rade sme predtým sedeli vedľa seba, všetko sme spolu preberali a doslova visela na mne.
Juraj Kliment

narodil sa v Brezne, právo vyštudoval na Univerzite Komenského v Bratislave,
začínal na bratislavských súdoch – obvodnom, mestskom, neskôr krajskom,
od roku 1999 pôsobí na Najvyššom súde, kde je zaradený v trestnoprávnom kolégiu,
dlhodobo je riadiacim predsedom senátu, ktorý vybavuje odvolaciu agendu Špecializovaného trestného súdu, rozhodoval vo viacerých známych kauzách, napríklad Osrblie, ktorá sa týkala dostavby národného športového biatlonového areálu,
Klimentov senát (so sudcami Petrom Hatalom a Petrom Szabom) stál aj za rozhodnutím v kauze nástenkového tendra, ktorý získal v roku 2019 ocenenie Judikát roka, išlo o verdikt, ktorý poslal do väzenia bývalých ministrov výstavby za SNS Mariána Janušeka a Igora Štefanova,
v roku 2020 pôsobil sedem mesiacov ako člen Súdnej rady, v tom čase kandidoval aj za generálneho prokurátora.

Čím ste si takúto návštevu u Žilinku vysvetlili?

Nerozumel som tomu, no je to vec, ktorú by mal jeden aj druhý vysvetliť. Neskôr Pčolinský tvrdil, že pred svojím zadržaním bol podať nejaké trestné oznámenie, pretože si našiel pod autom v garáži anonymný list o chystanej diskreditácii voči jeho osobe. Lenže toto trestné oznámenie bol podať 12. februára. A keby tam bol aspoň s Rulíškom alebo niekým zo služby... Ale čo robil u generálneho prokurátora s advokátkou Mišíkovou, ktorá ho po obvinení neskôr obhajovala?

Zoroslav Kollár vás dnes obviňuje, že pracovnú agendu riešili nielen s Pčolinským. Vytiahol na vás aj stretnutie s Igorom Matovičom a Borisom Kollárom v reštaurácii, ktoré si vypočula svedkyňa – „slečna s dobrým zrakom a sluchom“. Prebehlo toto stretnutie?

Obvinený (Zoroslav) Kollár šíri rôzne konštrukty a dezinformácie v rozpore s objektívnou realitou. Ferusovú, teda dcéru odsúdeného Ferusa (niekdajší boss nitrianskeho podsvetia, pozn. red.), som nikdy nevidel a ani nestretol. Aspoň o tom neviem.

V tom čase senát, ktorého som bol členom, mal v odvolacom konaní trestnú vec, v ktorej bol Ferus stíhaný pre členstvo v zločineckej skupine a hrozil mu nepodmienečný trest. (Zoroslav) Kollár vypustil do priestoru informáciou o trestnom oznámení Ferusovej, podľa ktorého som sa údajne stretol v reštaurácii pri parlamente s Matovičom a (Borisom) Kollárom, pričom sme na ňu údajne spoločne tlačili, aby šla na potrat, inak odsúdim jej otca. Už len predstava takejto bizarnej konštrukcie znie ako z nejakého humorného seriálu.

Žijeme však v štáte, v ktorom hocijaká osoba, aj obvinený, môže podať akékoľvek trestné oznámenie na sudcu, vyšetrovateľa alebo prokurátora bez toho, aby mu následne hrozil trestný postih za krivé obvinenie. Smiešne na tom je, že hneď ako to (Zoroslav) Kollár vytiahol, tak ma predseda (Ján) Šikuta požiadal o písomné vyjadrenie s odvolaním sa na to, že takéto veci rezonujú v mediálnom priestore. V prvej chvíli som nevedel, či to myslí vážne, a napísal som také vyjadrenie, na ktoré moja manželka reagovala: „To mu nepíš, preboha.“

S Matovičom a Borisom Kollárom ste sa nikdy v trojici ani nestretli?

Absolútne nie. S Matovičom som sa stretol až v súvislosti s kandidatúrou na generálneho prokurátora. Dnes hovoria, že som jeho človek, v minulosti zas o mne hovorili, že som Ficov a Kaliňákov človek. Keď v minulosti Štefan Harabin spochybňoval policajnú inšpekciu a ja som to označil za právny exces a inšpekcie som sa zastal, tak ma Harabin takto nálepkoval, keďže vtedy dnešní vládni politici naše rozhodnutie velebili. Kto ma len trošku pozná, dobre vie, že som vždy iba sám sebou, teda sudcom, ktorý nepripustí žiadne ovplyvňovanie.

Prečo ste na Zoroslava Kollára nepodali trestné oznámenie za šírenie takýchto informácií?

Nebudem už viac míňať svoj čas a energiu na niečo, čo nemá žiaden efekt. Poviem príklad. Na (Martina) Daňa som ako poškodený podal trestné oznámenie v roku 2016, obžaloba na súd bola podaná v 2022, doteraz nebol sudcom Mestského súdu Bratislava I. vo veci určený ani jeden termín hlavného pojednávania. Youtuber Zoroslav Kollár je pritom len akousi sofistikovanejšou formou Daňa.

Načrtli ste tému vašej kandidatúry za generálneho prokurátora, ktorú ste ohlásili v októbri 2020. Ako k tomu došlo?

Udialo sa to v čase, keď sa už uzatvárali nominácie, keď mi zavolal Sulík. Povedal mi, že je s Matovičom, rozprávajú sa o voľbe generálneho prokurátora a že by boli veľmi radi, keby som kandidoval. Skončilo to tým, že si to mám rozmyslieť a že potom mám prísť na Úrad vlády. Vtedy som sa stretol s Matovičom, hoci celá myšlienka mojej kandidatúry pochádzala v skutočnosti od Sulíka.

Kládol si Matovič nejaké podmienky pre vašu podporu pri voľbe generálneho prokurátora?

Nie. To by som ani nikdy neprijal. Stretnutie bolo veľmi krátke a opýtal sa mal len toľko, či by som mal záujem o kandidatúru a o to, aby som bol nominantom koalície. Povedal som mu, že áno, ale mal som jednu podmienku, a to aby nepočítali s tým, že budem nejaký koaličný alebo opozičný generálny prokurátor a že túto funkciu budem vykonávať rovnako, ako som vykonával funkciu sudcu. Otvorene som mu povedal, že v prípade môjho zvolenia by sme šli nekompromisne po veciach bez ohľadu na osoby, ich pozadie a politickú príslušnosť. Na chvíľu ostal ticho a potom dodal, že nič iné sa odo mňa ani neočakáva.

Za kandidáta na generálneho prokurátora vás však nenavrhol nikto z vtedajšej koalície. Prečo sa pod návrh podpísal riaditeľ Ústavu štátu a práva SAV Jozef Vozár?

To vyplývalo z toho, že docent Vozár sa ma už skôr pýtal, či by som nemal záujem kandidovať, avšak ja som to odmietol. Vtedy mi povedal, že ak by som si to rozmyslel, tak ho mám informovať a s radosťou ma navrhne. Bol veľmi sklamaný, keď mu po medializácii mojej kandidatúry volala profesorka (Iveta) Radičová a povedala mu, že sa za túto nomináciu môže hanbiť.

Ja som svoju kandidatúru skutočne pôvodne neplánoval. Až Matovič a Sulík ma postavili pred dilemu. Ak nebudem kandidovať, určite bude zvolený Žilinka a neskôr mi to budú všetci vyčítať, že sa tak stalo, lebo som odmietol kandidatúru. Pokiaľ však kandidatúru prijmem a zvolený nebudem, môžem povedať, že som preto spravil všetko a maslo bude na hlave iných. Že to dopadlo tak, ako to dopadlo, sa treba opýtať hlavne Sulíka.

Prečo ste už v čase podávania kandidátok považovali za hlavného kandidáta Maroša Žilinku?

Už niekedy v máji 2020 mi to Pčolinský prezentoval ako hotovú vec. Čudoval sa, že Žilinku podporil v kandidatúre aj Lipšic, akoby s ním nemal negatívne skúsenosti z obdobia, keď bol jeho štátnym tajomníkom na ministerstve vnútra. V tom čase totiž ani on nebol naklonený tejto jeho kandidatúre.

Žilinka v tom čase oficiálne ani nekandidoval. Verejne prezentoval názor, že sa zatiaľ ešte nerozhodol.

Rozhodnutý už bol, čo viem aj od svojej manželky (Vladimíry Klimentovej, pozn. red.), ktorá bola v tom čase na Generálnej prokuratúre námestníčkou pre netrestný úsek. V máji toho roku jej generálny prokurátor Čižnár avizoval, že sa za ňou zastaví Žilinka, pretože potrebuje pohnúť s nejakou vecou. Šlo napokon o kauzu Technopol, ku ktorej mu povedala svoj názor ohľadom zaistenia majetku a vzápätí sa jej spýtal, či by mu nepomohla s programom pre jeho kandidatúru a s prezentáciou vízie rozvoja prokuratúry. Povedal jej, že bude kandidovať a že je budúcim generálnym prokurátorom.

To jej oznámil ako hotovú vec?

Áno, bral to ako hotovú vec. Manželka mu časť programu, ktorá sa týkala netrestného úseku, následne vypracovala a on jej povedal, že s ňou v funkcii námestníčky počíta aj v budúcnosti.

Z vašich slov o dileme, či kandidovať proti Žilinkovi, vyplýva, že ste ho nebrali ako pozitívnu postavu na prokuratúre. Prečo?

Obavy pramenili z toho, akým spôsobom fungoval ako štátny tajomník na ministerstve vnútra. Viem, že v tom čase nastal aj dlhodobý konflikt medzi ním a Lipšicom a že sa rozišli v zlom. Tieto veci sa začali meniť až neskôr na základe vzťahu oboch ku kauzám týkajúcim sa Kočnera.

Niekedy v letných mesiacoch roku 2020 za mnou taktiež prišli nejakí ľudia s tým, že kandidatúra Žilinku vyvoláva obavy a či by som nechcel kandidovať ja alebo moja manželka. My sme o to vôbec nemali záujem, o čom svedčí napokon aj to, že manželka už predtým pomohla Žilinkovi s programom. Vedel som, že Žilinku presadzovala Kolíková, aj keď sa dnes k tomu nepriznáva, a zároveň som sa obával, aby bola kandidatúre a všetkému okolo toho vystavená moja manželka. Na druhej strane som z hľadiska verejného záujmu cítil potrebu, aby sa prokuratúra konečne posunula niekam dopredu, aby robila to, čo má podľa zákona robiť. Nie aby stále bola len akousi predĺženou rukou koalície alebo ešte niekoho iného v pozadí. Preto som napokon s kandidatúrou súhlasil.

Hovoríte, že ministerka Kolíková podporovala Maroša Žilinku, no ona sa už viackrát vyjadrila, že jej favoritom bol prokurátor Ján Hrivnák.

To hovorila až spätne, no v skutočnosti ho intenzívne presadzovala a pôvodne chcela jeho kandidatúru aj sama navrhnúť, keďže Žilinka mal problém s tým, kto ho nominuje. Kolíková mala so Žilinkom skúsenosť už z minulosti, čo naznačila aj vyjadrením po jeho zvolení. Povedala vtedy: „Verím tomu, že tak ako v roku 2010 sme chceli robiť reformu na prokuratúre, že ju budeme spoločne robiť aj teraz.“ Teraz sa k tomu už, samozrejme, nepriznáva a pochybujem, že už aj k prokurátorovi Hrivnákovi, ktorého Žilinka po zrušení Úradu špeciálnej prokuratúry poveril funkciou vedúceho oddelenia závažnej kriminality.

Nebola to však Kolíková, kto otvorene razil Žilinku. S jeho nomináciou na generálneho prokurátora prišla advokátska komora a tiež poslankyňa Sme rodina Petra Hajšelová.

Situácia v koalícii sa menila, čo som pochopil aj v momente, keď som o svojej kandidatúre informoval Pčolinského. Začudoval sa a povedal: „No ale náš kandidát je doktor Žilinka.“ Predtým mi pritom hovoril, že nerozumie podpore Lipšica pre tohto kandidáta. Ak by však pána Žilinku navrhol jeho brat ako poslanec ( Peter Pčolinský, pozn. red.), asi by to bolo príliš nápadné.

Čím ste si vysvetlili, že Pčolinský zrazu zmenil názor?

Ničím, v tom čase som o tom nemal dostatok informácií. Ani som na to nepovedal nič konkrétne, iba že to rešpektujem. Po stretnutí na Úrade vlády som s nikým ďalším nehovoril a ani sa nekontaktoval.

Akurát Sulík mi ešte napísal správu a zaujímal sa, ako dopadlo stretnutie s Matovičom a či súhlasím s kandidatúrou. Napísal mi vtedy, že zariadi moju podporu v klube SaS, len ma prosí, aby som pri vypočutí kandidátov nezosmiešňoval jeho poslancov (Ondreja) Dostála a (Alojz) Baránika, ktorí sú známi svojím postojom ku kauze Cervanová a ja som ich považoval za morálnych spolupáchateľov odsúdených vrahov. Akú úlohu títo dvaja poslanci potom zohrali pri vypočutí kandidátov, azda nemusím na tomto mieste rozoberať. Pritom ja som v rámci svojej kandidatúry pre svoju podporu nerobil to, čo väčšina ostatných kandidátov, aj keď som tie možnosti mal.

Na čo narážate?
Kto je Peter Košč

Podnikateľ s väzbami na tajné služby, známy je aj pod prezývkou Pán X. V minulosti bol považovaný za sivú eminenciu SIS. V druhej korupčnej kauze Dušana Kováčika je obžalovaný z podplácania. V lete minulého roka mu pribudlo aj obvinenie v kauze Rozuzlenie. Dlhodobo je na úteku v zahraničí.

Cez jedného známeho mi vtedy napríklad prišla ponuka, že sa so mnou chce stretnúť (Peter) Košč. Pripadalo mi to, ako keď sa so mnou v minulosti chcel takto stretnúť Kočner a posielal mi odkazy cez prezidenta golfového klubu Welten. Odkázal som mu, že sa s ním rád zoznámim, ale za iných okolností, ako si to on asi predstavuje. Podobne som reagoval aj na ponuku od Košča. Zmienil som sa o nej aj Zurianovi, s ktorým som bol v tom čase v kontakte pre spomínané sledovanie. On na moje prekvapenie povedal, aby som sa s Koščom stretol a že to môže aj sprocesovať cez úradný záznam. Pomyslel som si, že to sa mi azda sníva.

Vyplynulo z toho, že sa s Koščom stretával aj Zurian?

To vôbec neviem. Pre mňa bolo šokujúce najmä to, ako ďaleko sú ochotní zájsť niektorí ľudia len preto, aby boli zvolení. Dnes vidíme, ako sa generálny prokurátor Žilinka vyhýba jasnej odpovedi na otázku, či sa s Koščom stretol. Všetci pritom vedia, ako takéto stretnutia prebiehajú. Slúžia len na budúcu kompromitáciu daného kandidáta, keďže také stretnutia, zvlášť s osobami z tohto prostredia, sa nahrávajú, keďže sa tam zvyčajne nasľubujú hory-doly.

Máte nejaké konkrétne informácie o tom, že by sa s Koščom niekto stretol – či už Maroš Žilinka, alebo ďalší kandidáti?

Nič konkrétne neviem. Vychádzam len z toho, že keď sa chcel Košč stretnúť so mnou, tak zrejme s rovnakým návrhom kontaktoval aj ostatných kandidátov.

Ešte deň pred voľbou generálneho prokurátora hovoril premiér Matovič o tom, že má dvoch favoritov – vás a Žilinku, čo potvrdilo aj tzv. indikatívne hlasovanie. Pomohli Žilinkovi stretnutia s Koščom alebo jeho vzťahy s Michalom Gučíkom, cez ktorého sa nakontaktoval aj na Sulíka?

Neviem, čo sa tam udialo, no videl som len zrazu zmenu postoja u Sulíka, ktorý prišiel s iniciatívou, aby som vôbec kandidoval. Zrazu otočil o 180 stupňov. Podobnú zmenu som videl u Pčolinského. U toho sa udiala približne v čase po zadržaní (Ľudovíta) Makóa. Osobne som v tom čase netušil, že nejaký Makó vôbec existuje a ani kto to je. Treba povedať, že po tom, ako táto osoba začala s políciou spolupracovať, sa postoje mnohých ľudí zmenili.

Keď vás nezvolili za generálneho prokurátora, tak ste sa hneď na druhý deň vzdali členstva v Súdnej rade. Nahnevali ste sa?

Mohlo to vyzerať ako nejaký krok urazeného neúspešného kandidáta, ale v skutočnosti to bola vopred odsúhlasená dohoda, ktorú som mal s predsedom rady Mazákom. Išiel som do toho s tým, že buď budem zvolený za generálneho prokurátora a funkcia v rade mi sama zanikne, alebo moja agenda nenájde oporu a po novele ústavy sa vzdám členstva.

Navyše, v tom čase presadila ministerka Kolíková novelu ústavy aj v tom, že nominantmi vlády, parlamentu a prezidenta v Súdnej rade nemali byť aktívni sudcovia. A podľa toho som aj postupoval.

Prišiel dokonca aj návrh, aby som bol nejako kompenzovaný a pýtali sa ma, či by som nechcel byť predsedom Najvyššieho kontrolného úradu. Nikdy som po žiadnej funkcii netúžil a pokiaľ som sa rozhodol kandidovať, tak vždy na základe spoločenskej situácie a objednávky.

Kto vám ponúkol takýto post?

Pčolinský. Bolo to už vtedy, keď Sme rodina začala tlačiť Žilinku.

Šéf SIS vám ponúkal funkciu predsedu NKÚ? Nebol ani len členom Sme rodina.

V každej politickej strane existuje nejaké užšie jadro, ktoré vlastne rozhoduje o všetkom. O tom, že neformálne do neho patril, azda netreba polemizovať. Ani to nebola prvá takáto situácia. V roku 2014 som dostal ponuku od generálneho prokurátora (Čižnára), či nechcem byť ústavným sudcom. Nahováral ma, aby som kandidoval s tým, že by to bola iba formalita. Odmietol som. Rovnakú ponuku zopakoval aj v roku 2019. Aj túto ponuku som odmietol.

V mene koho vystupoval?

Generálnym prokurátorom sa stal predsa na podklade nominácie zo strany Smer.

Ako spolužiak Roberta Fica z vysokej školy.

Ja som tieto veci nikdy takto neriešil.

Poďme naspäť do roku 2020. Nechceli ste riešiť už ani agendu v Súdnej rade, ktorú ste predtým považovali za takú kľúčovú?

Do Súdnej rady som vstupoval pre agendu, ktorú som spomínal, a zároveň sa hneď po mojom príchode volil aj nový predseda najvyššieho súdu. Zvíťazil Šikuta, čo nebol kandidát, ktorého sme považovali za vhodného, čo som prezentoval aj na volebnom zasadnutí Súdnej rady. Nebol to človek, ktorý by reálne bol spôsobilý presadiť nejaký akčný plán na očistu justície, i keď ho formálne prezentoval, nemal ani manažérske schopnosti a vidíme aj dnes, v akom stave je Najvyšší súd pod jeho vedením. Najlepšie to dokumentuje stav našej pôvodnej budovy na Župnom námestí a priestory, v ktorých sme dočasne umiestnení dva a pol roka.

V tom čase sa však udiala aj iná zásadná vec, ktorá zmenila moje priority. So súhlasom sudkyne Berthotyovej môžem povedať, že jej v tom čase diagnostikovali vážne ochorenie, ktoré ju bezprostredne ohrozovalo na živote. Pracovne aj ľudsky sme si s ňou boli vždy veľmi blízki, naše rodiny sa navštevujú, a preto sa absolútnou prioritou stalo to, aby sme ju zachránili. To sa našťastie aj mojím prispením podarilo. Veci, ktoré sme spolu chceli riešiť v Súdnej rade, vrátane voľby predsedu Najvyššieho súdu, potom však už logicky išli bokom.

V práci ste sa naplno opäť venovali povinnostiam sudcu Najvyššieho súdu. Koncom roku 2020 Robert Fico prvý raz začal spomínať „os Matovič – Kliment – Repa“. Spravil tak po razii v Pente a po zadržaní jej akcionára Jaroslava Haščáka, čo bol prípad, ktorý dozoroval váš synovec Ondrej Repa zo špeciálnej prokuratúry. Vytiahol tiež situáciu z novembra 2020, keď ste boli v senáte rozhodujúcom o sťažnosti Dušana Kováčika proti vzatiu do väzby. Službukonajúcim prokurátorom bol opäť Repa, hoci len „zaskakoval“ za kolegu. Tušili ste, že tento váš príbuzenský vzťah sa stane kľúčovým pre spochybňovanie politicky citlivých prípadov?

Samozrejme, že som to vopred predpokladal. Repa nastúpil na prokuratúru ešte za čias generálneho prokurátora (Dobroslava) Trnku. Prešiel normálnym výberovým konaním a bol vymenovaný za prokuratúra Okresnej prokuratúry Bratislava III. Je to prokurátor, ktorý trestným právom žije, čo sa odzrkadlilo aj tým, že veľmi rýchlo takpovediac vyčnieval z radu. Po krátkom čase si ho jeden prokurátor prvej hlavy z krajskej prokuratúry vyhliadol a Repa sa mi pochválil, že pôjde na stáž na kraj a že tam zrejme aj ostane.

Ja však takéto odborné a kariérne skoky nemám rád a neuznávam ich. Išiel som preto za generálnym prokurátorom Čižnárom a na rovinu som povedal, že to nepovažujem za vhodný krok, pretože Repa je na prokuratúre len veľmi krátko a že sa to bude prezentovať ako nejaká protekcia, i keď o tom vzťahu vedelo len zopár ľudí. Čižnár síce veľmi neochotne, ale nakoniec súhlasil, keďže sme spolu dobre vychádzali. Repa teda ostal na trojke a bol na mňa, samozrejme, nahnevaný, tuším sme sa nejaké obdobie aj nerozprávali. Až časom to pochopil a ocenil to.

Potom sa však presunul na špeciálnu prokuratúru.

Áno, ale to už prebiehalo inak. Na špeciálnu prokuratúru si jeho aj jeho kolegu (Michala) Šúreka vybral Kováčik a predo mnou to celé zatajili. Zrejme sa báli, že by som zasa podnikol nejaké kroky, obzvlášť keď manželka bola námestníčkou generálneho prokurátora. V tom čase už boli Repa aj Šúrek na krajskej prokuratúre a tam boli zrejme aj radi, že sa ich zbavili. Ja som sa to celé dozvedel až v momente, keď bolo všetko dohodnuté.

Čiže Kováčik si vytypoval nielen vášho synovca, ale aj Michala Šúreka, ktorý ho o pár mesiacov neskôr začal stíhať a dosiahol jeho odsúdenie?

Presne tak. Preto dnes vravím, že tie argumenty o tom, akí sú nastrčení a zaujatí, nemajú žiadnu logiku. Prečo by Šúrek išiel po Kováčikovi, ktorý ho kariérne povýšil, ak by zadokumentované dôkazy neboli jednoznačné? A čo sa týka Repu, tomu som hneď vtedy povedal, že sám uvidí, že z toho v budúcnosti budú len problémy. Celé je to pritom absurdné, pretože je samostatne mysliacou osobou a nikdy by sa nedal nahovoriť na nič také, čo mu pripisujú. Je to asi ich predstava v zmysle hesla „podľa seba súdim teba“.

Po zvolení Žilinku postúpila funkčne aj vaša manželka Vladimíra Klimentová. Žilinka z nej spravil svoju prvú námestníčku, avšak už po pár mesiacoch musela odísť z postu. Čo sa udialo?

Neviem, či jej vymenovanie malo byť vďakou za pomoc s kandidatúrou, alebo či to mala byť nejaká satisfakcia pre mňa. Manželka si však hneď na prvých operatívnych poradách padla do oka s Lipšicom, a to nielen odborne, ale aj mentálne. Žilinka to veľmi zle znášal.

Prvý veľký zlom nastal, keď Žilinka nebol na pracovisku a bolo treba rozhodnúť v zákonnej lehote o 363-ke vo vzťahu k Petrovi Žigovi. Prišiel návrh, že 363-ke by sa malo vyhovieť a malo by sa zrušiť rozhodnutie o vznesení obvinenia. Manželka po naštudovaní veci s takým návrhom nesúhlasila a vydala pokyn zamietnuť 363-ku. Žilinka po návrate na pracovisko pochopil, že tadiaľ cesta nevedie a všetky jeho nasledujúce kroky postupne smerovali k tomu, aby sa prvým námestníkom stal (Jozef) Kandera a z manželky sa stala len námestníčka.

Avšak ešte skôr, než to sprocesoval legislatívny odbor Generálnej prokuratúry, na ktorom pracuje sestra Fica (prokurátorka Lucia Chabadová, pozn. red.), sa o tom už hovorilo na poľovníckej chate. Kaliňák tam povedal vetu „Žilinka včera odstavil Klimentovú, ide veľmi systematicky“.

Potom už nasledovali 363-ky pre inšpekčný tím (Diany) Santusovej a pre Pčolinského, ktoré už boli v kompletnej réžii Kanderu. Manželku Žilinka najskôr osobne vyzval, aby sa vzdala funkcie, a keď to odmietla, tak ju odvolal nielen z postu prvej námestníčky, ale neskôr aj z postu námestníčky. Následne ju dokonca chceli aj trestne stíhať.

Za čo?

Dialo sa to v súvislosti s kauzou obvinených policajtov z NAKA, tzv. čurillovcov, hoci toto označenie používam nerád, keďže v sebe nesie náboj pohŕdania a znevažovania. Niekedy koncom augusta 2021 prišiel podať trestné oznámenie na policajtov NAKA vyšetrovateľ inšpekcie (Michal) Vyšváder. Doniesol ho osobne na podateľňu Generálnej prokuratúry, odkiaľ to podanie išlo cez neviem koľko rúk, kým sa to dostalo k manželke. Tá vydala nejaký procesný pokyn.

Problém bol v tom, že tento vyšetrovateľ následne proti policajtom NAKA vzniesol obvinenie pre rovnaký skutok, pre ktorý krátko predtým aj podal trestné oznámenie a obvinení policajti tento argument použili v podanej sťažnosti. Moju manželku podozrievali, že im túto informáciu sprostredkovala a po jej odvolaní z funkcie začali v tejto súvislosti trestné stíhanie pre prečin porušovania tajomstva prepravovaných správ.

To je samo osebe nezmysel, pretože takýto prečin sa vzťahuje len na listové tajomstvo, teda keď niekto napríklad otvorí list, nie na niečo v podateľni, čo následne otvorené prechádza desiatimi rukami. Trestné stíhanie začal prokurátor (Martin) Kováč, ktorého v tom čase preložili z Okresnej prokuratúry Martin na stáž na Krajskú prokuratúru Bratislava. Tento prokurátor teda namiesto toho, aby trestne stíhal vyšetrovateľa Vyšvádera pre zneužitie právomoci verejného činiteľa, chcel na pokyn zhora kriminalizovať moju manželku.

Ako stíhanie dopadlo?

Manželku predvolali na výsluch a bez zbavenia mlčanlivosti ju vypočuli ako svedkyňu. Ako podozrivú ju zároveň vyzvali, aby odovzdala mobilný telefón, čo aj urobila a polícii ho odovzdala aj s prístupovými kódmi. Údaje z neho vrátane našich súkromných vecí si stiahli a odovzdali na znalecké skúmanie. Napísali sme proti tomu všetky opravné prostriedky, aké len existujú, vrátane ústavnej sťažnosti, ktorú tretí senát po viac ako roku odmietol s odôvodnením, ku ktorému sa radšej nebudem vyjadrovať, aby sa ústavný sudca (Martin) Vernarský neurazil.

Agenda 363-jok ostala prevažne prvému námestníkovi Generálnej prokuratúry, ktorým je po vašej manželke dodnes Jozef Kandera. Poznáte ho dobre, keďže je váš bývalý kolega. Stal sa z neho funkcionár, ktorý podpíše hocičo?

Kandera je človek, ktorý v čase pred voľnou generálneho prokurátora chodil po prokuratúre s podpisovými hárkami v prospech kandidatúry profesora (Jozefa) Čentéša a mne zas dennodenne vypisoval esemesky, aký výborný rozhovor som poskytol a podobne. Paradoxne som ho na prokuratúru dostal ja.

Došlo k tomu v rokom 2009, keď na mňa prvý raz zaútočil Harabin a chcel ma disciplinárne stíhať. Vtedy mi volal generálny prokurátor Trnka, s ktorým sme boli spolužiaci z vysokej školy a dobre sme sa poznali z internátu, a spýtal sa ma, či by som nechcel ísť pracovať k nemu. Odmietol som to, nevidel som žiaden dôvod, aby som z Najvyššieho súdu utekal. Keď som sa o tej ponuke zmienil v úzkom kolektíve na súde, tak za mnou na druhý deň prišiel Kandera, ktorého Harabin začal disciplinárne stíhať pre prieťahy v konaní a následne mu hrozilo odvolanie z funkcie. Povedal mi, že on by záujem o presun na prokuratúru mal z tohto dôvodu, že psychicky zle znášal útoky Harabina.

Tak som ho zobral za Trnkom a dohodli sa na prestupe. Akurát, že jeho 38 neskončených vecí zo špeciálu sme potom spoločne s (Milanom) Karabínom museli na pokyn Harabina dorábať.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/23336523/sudca-k ... -kosc.html

3. jún 2024 o 10:30 I
Aj cestovka si účtuje 500 eur navyše za to, že som sám. Život single ľudí je aj na Slovensku drahý

Analytik radí, ako ušetriť peniaze.

Tímea Krauszová
redaktorka
Odoberať autora
Ilustračná fotka.
Ilustračná fotka. (Zdroj: Dupe photos/Supriya Bores)
Písmo:A-|A+
diskusia (79)
[ Čo trenduje na nete a prečo sme to napísali? Dostávaj týždenný súhrn toho najlepšieho z Closer.
Zapni si odber jedným klikom. ]

Daniela Čepčeková rada cestuje a najčastejšie sama. No všíma si, že vždy, keď cestuje vo dvojici alebo v trojici s kamoškami, finálna cena je nepomerne nižšia.

„Ak dve za ubytovanie zaplatíme sto eur, tak izba len pre mňa ma vyjde na 80 – 90 eur. Čiže byť sama nie je o polovicu lacnejšie, je to takmer rovnako drahé, ako keby sme si náklady delili na polovicu,“ hovorí.

Cestovanie, ale aj náklady na bývanie môžu byť pre single ľudí násobne vyššie len preto, že náklady, ktoré sú pomerne fixné, si nemajú s kým rozdeliť. Sami nesú bremeno v podobe cien potravín, energií a vnímajú, že to v niektorých prípadoch nie je fér.
Ušetrila by som stovky eur, keby som nežila sama

Pre Danielu, ktorá pracuje ako dizajn manažérka, sú ďalšou základnou vecou náklady na bývanie a nákup potravín. Tridsaťdeväť ročná Slovenka žije vo vlastnom dvojizbovom byte, na ktorý má hypotéku.
Daniela rada cestuje, no všimla si, že keď je sama, stojí to skoro rovnako veľa ako keď ide s ďalšími ľuďmi.
Daniela rada cestuje, no všimla si, že keď je sama, stojí to skoro rovnako veľa ako keď ide s ďalšími ľuďmi. (zdroj: archív respondentky)

„So všetkými mesačnými nákladmi ma bývanie stojí takmer tisíc eur. Kebyže sme v ňom dvaja, stojí ma to v podstate o polovicu menej, pretože energie či poplatky správcovi nie sú až dvojnásobné v prípade, že v byte bývajú dvaja. Možno by to bolo nie 500 eur, ale 550,“ rozpráva.

Pri potravinách jej prekáža najmä to, že ak chce ušetriť, musí nakúpiť vo veľkom. Lenže väčšie balenia čerstvých produktov, ovocia a zeleniny sa jej rýchlo pokazia, a tak stojí pred dilemou: buď bude celý týždeň jesť viac-menej to isté a bude mať menej pestrý jedálny lístok, alebo cena za pestrosť bude väčšie plytvanie jedlom.

Nevníma význam ani v kúpe auta, pretože by ju to stálo ďalších 300 – 400 eur, ktoré si nemá s kým rozdeliť.

Život single ženy je podľa jej skúseností drahší aj v prípade zdravotnej starostlivosti. Daniela si chcela dať zamraziť vajíčka, náklady na zákrok musela niesť sama. Neexistuje žiaden bonus pre ženu, ktorá je single. Poisťovne momentálne prispievajú len v prípade liečby neplodnosti, ktorou prechádza pár muža a ženy.

Prečítaj si viac o tom, koľko stoja podobné zákroky a ako prebiehajú:
Súvisiaci článok V 28 rokoch mi povedali, že mám málo vajíčok. S priateľom sme si preto zamrazili spoločné embryá Čítajte

Daniela tento rozdiel vníma ako diskrimináciu, pretože hormonálna liečba a odber je identická s tou, ktorú podstupujú ženy v páre.
Slobodných ešte nikto „neštudoval“

Zo zahraničných analýz vieme, že podobné pocity majú aj v iných krajinách. Podľa prieskumu britskej brokerskej spoločnosti Hargreaves Lansdown stojí život single človeka v Británii o 860 libier (1009 eur) viac ako život ľudí žijúcich vo vzťahu.

Ľudia, ktorí žijú sami, míňajú v priemere 92 percent svojho disponibilného príjmu v porovnaní s domácnosťami s dvoma dospelými, ktoré minú len 83 percent svojho disponibilného príjmu, vyplýva z analýzy britského štatistického úradu o výdavkoch ľudí vo veku 25 až 64 rokov.

Jednočlenné domácnosti podľa rovnakého zdroja vynakladajú väčšiu časť príjmov na náklady na bývanie, kým dvojčlenné domácnosti viac na rekreáciu a dopravu.

Za Slovensko podobné dáta nemáme. Z posledného sčítania vieme, že 44 percent ľudí je slobodných a ich podiel oproti ženatým a vydatým stále rastie. No to, že niekto nežije v manželstve, ešte neznamená, že s nikým sa nedelí o domácnosť.

Jednočlennú domácnosť pritom môžu tvoriť nielen mladí ľudia, ktorí ešte nenašli pevný vzťah, ale aj rozvedení, ovdovení, ľudia vo vzťahoch, ktorí ešte nechcú spolu bývať či ľudia vo vzťahoch na diaľku. Ich východiskové situácie teda nie sú rovnaké.
Ak žije človek sám, nie je ľahké mať pestrý jedálniček, vravia Slováci.
Ak žije človek sám, nie je ľahké mať pestrý jedálniček, vravia Slováci. (zdroj: Dupe photos/Cora Pursley)
Ešte aj cestovka si účtuje 500 eur navyše za to, že som sám

„Pre mňa je kľúčové bývanie. Hoci mám 33 rokov, stále bývam v podnájme s dvoma ďalšími ľuďmi. Chcel by som sa osamostatniť, ale nie je to jednoduché,“ vysvetľuje nám Anton Gbur, ktorý žije v Košiciach. V byte majú všetci traja svoju izbu a spoločnú kuchyňu, ale už by rád býval aj sám.

Myslí si, že aj bývanie môže byť dôvodom, prečo si nevie nájsť vzťah: ťažko sa zbližuje, keď človek nemá úplné súkromie. „Niekto by možno povedal, že si mám jednoducho prenajať byt. Lenže kým za izbu v starom neprerobenom platím 160 eur, jednoizbové byty stoja okolo 550 eur. Nepotrebujem haciendu, nevadil by mi starší byt, no je to viac ako trikrát drahšie.“
Ak by Anton býval sám, stálo by to ho trikrát viac peňazí.
Ak by Anton býval sám, stálo by to ho trikrát viac peňazí. (zdroj: archív respondenta)

Do úvahy vzal aj hypotéku, no mesačná splátka by ho stála okolo 600 eur. Spolu s ďalšími nákladmi na bývanie či jedlo by sa dostal na takú sumu, s ktorou by si nič nevedel ušetriť. „Ostal by som na nule a žil z mesiaca na mesiac. Nechcem mať stres z toho, či budem mať ako zaplatiť účty.“

Prekvapil ho aj fakt, že keby si chcel dopriať dovolenku bez plánovania a ísť na zájazd s cestovnou kanceláriou, musel by si za to, že cestuje sám, priplatiť. „Povedali mi, že ak chcem ísť sám, musím si priplatiť 400 – 500 eur, pretože s nikým nezdieľam to druhé lôžko. Napokon som sa na to vykašľal.“

Takýto príplatok za jednolôžkovú izbu, resp. iný spôsob naceňovania, sme si pri rýchlom hľadaní vedeli overiť. Hneď prvá cestovná agentúra, ktorú sme pri googlení našli – CK Hydrotour – ponúka pri last minute výlete na grécku Krétu dvojlôžkovú izbu za 966 eur a jednolôžkovú za 913 eur.
Ponuky, ktoré nám vyhodilo pri hľadaní pobytov pre 1 a 2 osoby.
Ponuky, ktoré nám vyhodilo pri hľadaní pobytov pre 1 a 2 osoby. (zdroj: Hydrotour)

Hoci má Anton spolubývajúcich, potraviny si všetci kupujú samostatne. Rovnako ako ďalší naši respondenti, aj on vníma, že by mohol ušetriť, keby mal spoločný jedálny lístok s ďalšou osobou. „Mne sa samému ani neoplatí variť,“ myslí si a spolieha sa na donášky či obedové menu.
Súvisiaci článok Musíš opustiť rodinu, aby si našla Boha. Tanečníci z tiktoku zarábali vodcovi sekty na drahé autá Čítajte
S bývaním majú problém všetci

Z ekonomického pohľadu dávajú príplatky zmysel, vysvetľuje pre Closer analytik Slovenskej sporiteľne Matej Horňák. „Väčšinou sú izby na zájazdoch dvojlôžkové a pre hotely nerobí žiaden rozdiel, či v ňom býva jeden človek lebo dvaja. Ekonomicky by hotely tratili, ak by tie ceny neboli podobné.“

Podľa BBC je drahšia dokonca aj jednotlivo zakúpená letenka v porovnaní s tým, keď si ich kúpiš dve naraz. Pri nákupe cez EasyJet bol rozdiel takmer desať eur.

Pokiaľ ide o hypotéky, aktuálna situácia robí bývanie nedostupnejším nielen pre slobodných, ale aj pre zadaných, vysvetľuje ďalej analytik.

„Aktuálna situácia je taká, že pre infláciu sú zvýšené sadzby v centrálnej banke a tým pádom sú zvýšené aj ceny úverov. Jednotlivec to má komplikovanejšie aj preto, že splátky teraz vychádzajú vyššie, a v pomere k príjmu mu to ovplyvňuje aj celkový objem hypotéky.“

Keďže na Slovensku nie je dostatok nájomného bývania – podľa dát z Eurostatu vyše 90 percent ľudí vlastní svoje bývanie – dostupnosť akéhokoľvek bývania je ešte viac sťažená. „Trh s nájomným bývaním u nás prakticky neexistuje,“ vraví Horňák a dodáva, že aj preto sa u nás mladí ľudia osamostatňujú neskôr ako vo väčšine európskych krajín.

Na Slovensku odchádzajú muži z domu v priemere vo veku až 32 rokov, pri ženách je to necelých 30 rokov. Mladý človek tak musí aspoň niekoľko rokov pracovať na zabezpečenie stabilného príjmu, vytvorenie finančnej rezervy či spolufinancovania k hypotéke.
Súvisiaci článok Muži ostávajú doma v priemere o dva roky dlhšie než ženy Čítajte
Už teraz mi ide polovica príjmu na bývanie

Zdena Dorota Gabaľová žije v Prahe a vraví, že najviac ju zaťažuje nájom, jedlo a nemožnosť rozdeliť si aj domáce práce. „Musím do nich investovať energiu, ktorú by som mohla využiť inak," vysvetľuje. K finančnému stresu sa tak nabaľuje aj stres a únava zo starostlivosti o domácnosť. Podľa jej slov sa to podpisuje aj na jej duševnom a fyzickom zdraví.

Mrzí ju, že balenia čerstvých potravín pre jedného sa veľmi nepredávajú, preto často obmedzuje pestrosť v jedálničku počas týždňa. Vyhodiť potraviny by jej bolo ľúto.
Dorota vraví, že už nájomné jej zhltne polovicu platu.
Dorota vraví, že už nájomné jej zhltne polovicu platu. (zdroj: archív respondentky)

Vychytala bývanie pod trhovú cenu, v prepočte ju nájomné stojí necelých 600 eur oproti pražskému priemeru, ktorý je asi o dve stovky vyšší. No vie, že by to mohla byť aj polovica, pretože ide o dvojizbový byt, v ktorom by pohodlne žila aj dvojica.

„Ak dobre viem, tak nájom by nemal tvoriť viac ako tretinu príjmu. U mňa je to už teraz polovica, takže si neviem predstaviť, že by bola pre mňa hypotéka ekonomicky únosná,“ vysvetľuje, prečo ešte vlastný byt nemá.

Vychádzalo by to takmer na dvojnásobok jej terajších nákladov na bývanie, čo si zo svojho platu z neziskovej organizácie nemôže dovoliť.
Súvisiaci článok Nemali by sme si sami diagnostikovať narcizmus a rozísť sa pre to, vraví párový terapeut Vojtko Čítajte

Niektorí ľudia, s ktorými sme sa rozprávali, volia spoločné bývanie. O tom, koľko ich na Slovensku je, tiež dáta nemáme. A je dôležité dodať, že to nie je pre každého prijateľný kompromis. Ušetriť na nájme by možno mohla aj Dorota, no vraví, že vo svojom veku už chce mať svoj pokoj.

Čítajte viac: https://closer.sme.sk/c/23336052/aj-ces ... drahy.html

Ako vypnúť vyskakovanie okna Prihláste sa s účtom Google na rôznych stránkach po celom webe
Ako na to
whatsapp
E-mail
14.11.2023
0

Jeden z nešvárov súčasného webu je enormné rozšírenie možnosti prihlásenia sa pomocou účtu Google na rôznych weboch. Táto možnosť v základe nie je zlá, pretože veľmi urýchľuje a zjednodušuje procesy registrácie, no problémom je, že po úprave daného mechanizmu počas tohto roka sa výzvy na jeho použitie stali nesmierne rozšírenými.

Neprestajne vyskakujúce okno v rohu obrazovky, objavujúce sa na plejáde stránok po celom webe, skôr či neskôr zrejme každému začne liezť poriadne na nervy.


Ponuka prihlásenia pomocou účtu Google v podobe vyskakovacieho okna v pravom hornom rohu obrazovky

Keďže aktivovanie tohto mechanizmu je úplne v réžii jednotlivých stránok, naoko by sa mohlo zdať, že okna Prihláste sa prostredníctvom Googlu sa len tak ľahko nezbavíte. Našťastie v útrobách nastavenia svojho účtu Google už v súčasnosti nájdete položku, ktorá otravné zobrazovanie tohto okna po celom webe permanentne zakáže.

Otvorte stránku Googlu, kliknite na ikonu svojho používateľského účtu v pravom hornom rohu a vyberte možnosť Spravovať účet Google.


Sekcia nastavenia prístupov tretích strán v rámci účtu Google

V zobrazenom nastavení sa prepnite na sekciu Zabezpečenie, kde sa kolieskom myši posuňte na časť Vaše prepojenia s aplikáciami a službami tretích strán, pričom kliknite na možnosť Zobraziť všetky prepojenia.

Bez ohľadu na to, či nejaké prepojenia v rámci svojho účtu máte alebo nemáte vytvorené, kliknite v hornej časti tejto otvorenej sekcie na nenápadné ozubené koliesko v pravom hornom rohu.

Sekcia nastavenia prístupov tretích strán v rámci účtu Google

Zobrazí sa z nejakého dôvodu dobre skrytá možnosť nastavenia funkcie Prihlásenie sa s účtom Google, tam prepnite do vypnutej polohy posuvník v jedinej dostupnej funkcii Výzvy na prihlásenie do účtu Google. Vyskakovacie okná s výzvou na prihlásenie do účtu Google sa už na weboch následne nebudú zobrazovať.


Vypnutie vyskakovacích výziev na prihlásenie

Vypnutie ich otravného samovoľného zobrazovania vám, samozrejme, nijako nebráni funkciu využívať a na ktoromkoľvek podporovanom webe sa môžete pomocou účtu Google naďalej prihlásiť manuálnym kliknutím.

4. júla 2024 15:15
Falošní diskutéri
Ficova vláda
Hlas
Hoaxy a propaganda
Matúš Šutaj Eštok
Smer
Minister Šutaj Eštok a šéf úradu vlády Gedra boli falošnými diskutérmi Smeru, oslavovali Fica a útočili na opozíciu
Filip StruhárikFilip Struhárik
Matúš Šutaj Eštok a Juraj Gedra. Foto - TASR
Matúš Šutaj Eštok a Juraj Gedra. Foto – TASR
00:00
11:40

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok a vedúci Úradu vlády Juraj Gedra majú vplyv na strategickú komunikáciu štátu a boj proti hybridným hrozbám. S informačnými operáciami majú skúsenosti. V politike totiž začínali ako falošní diskutéri Smeru.

Rok 2010. Kampane na internete boli vtedy ešte veľmi amatérske. Názorové spory sa diali najmä v diskusiách pod článkami na spravodajských weboch. Sociálne siete už síce existovali, ale neboli ešte masovo a intenzívne používané. Na politiku a volebné výsledky teda mali minimálny vplyv.

Na Slovensku sa končila vláda Smeru, HZDS a SNS. V sobotu 12. júna 2010 sa konali parlamentné voľby.
reklama
[ TIP: Aktivujte si večerný newsletter s najlepšími článkami Denníka N, ktoré ste ešte nečítali. Pre aktiváciu stačí raz kliknúť. ]

Pár týždňov predtým sa na Facebooku a na stránkach médií zaregistrovali nové profily. Vystupovali pod vymyslenými identitami, používali falošné mená a ukradnuté fotky z internetu.

Diskutovali a blogovali takmer výlučne o politike. Obhajovali predstaviteľov Smeru a ostro kritizovali opozíciu. Neboli to profily bežných ľudí, bola to koordinovaná kampaň.

O takzvaných falošných diskutéroch a blogeroch sme napísali už viacero článkov. Vedelo sa, že do nich boli nejakým spôsobom zapojení niekdajší mladí poslanci Smeru Anton Martvoň a Andrej Kolesík.

Väčšinu aktivít však mali na starosti členovia a spolupracovníci mládežníckej organizácie Mladí sociálni demokrati (MSD). Tých verejnosť až tak nepoznala. Nepísalo sa o nich veľa, lebo neboli mediálne zaujímaví. Boli to často študenti alebo čerství absolventi.

Dnes už majú vysoké štátne funkcie, a tak je dobré pripomenúť si, ako sa ich politická kariéra začínala.
Mladý úderník Šutaj Eštok

Pravidelní účastníci internetových diskusií ich prezývali „smerácka úderka“. Problémom neboli názory, ktoré prezentovali. Tie boli v debatách vždy pestré. No aj obyčajní diskutéri si všimli, že sa pri politických článkoch objavovali stále tie isté mená, ktoré zvykli používať rovnaké – akoby skopírované – argumenty. Navzájom na seba reagovali a podporovali svoje tvrdenia.

Nebola to náhoda. Keď sme o téme písali v roku 2013 prvý investigatívny článok pre magazín Mono.sk, mali sme k dispozícii viaceré e-maily, ktorými sa táto skupina falošných diskutérov a blogerov organizovala.

V e-mailoch bolo napísané, o čom sa má diskutovať a blogovať. Kritické články voči pravici sa mali napríklad „superintenzívne rozširovať“ a „vyklikávať do čítaných“.

Mladí smeráci mali šíriť videá a články o tom, ako Robert Fico oslavoval MDŽ, o tom, že v primárkach SDKÚ došlo k podvodu, a o úspešnom dokončení diaľnice v Považskej Bystrici.

Pomôcť im mal aj dokument s názvom Úspechy a výsledky vlády R. Fica a Smeru, ktorý bol prílohou jedného z e-mailov. Autorom dokumentu podľa vlastností súboru bol „Robert“.
Matúš Šutaj Eštok ako kandidát Smeru vo voľbách v roku 2016. Kandidoval zo 137. miesta, Juraj Gedra mal vtedy číslo 81.

Medzi adresátmi týchto e-mailov bol aj člen mladých socialistov Matúš Šutaj Eštok, ktorý je dnes predsedom Hlasu a ministrom vnútra. Keď sme sa ho na to opýtali, na otázky neodpovedal.

Šutaj Eštok podľa našich zistení používal v diskusiách na sme.sk napríklad profil tosma3. Vyplýva to z vtedajšej e-mailovej komunikácie, ktorú má Denník N k dispozícii. Šutaj Eštok mohol do diskusií prispievať aj pod inými menami, keďže falošní diskutéri zvykli spravovať viac účtov naraz.

Profil tosma3 opakovane útočil na novinárov denníka SME, pretože kriticky informovali o vládnutí Smeru. Tvrdil, že sú „SMEtisko“ a články o Smere označoval za „špinavú kampaň“.

O predstaviteľoch pravice zverejňoval urážlivé komentáre. Najčastejším terčom jeho útokov boli politici hlavného politického rivala – strany SDKÚ. Ivetu Radičovú označil za alkoholičku, ktorá by mala ísť na „protiodvykacie liečenie“. O Mikulášovi Dzurindovi písal, že je „ciganik“ a Pavol Frešo bol „frankenštain“. O SaS tvrdil, že je to strana „na jedno použitie“ a „ich napadi su SCi-FI“. Kvôli autentickosti nechávame citácie aj s gramatickými chybami.

Vo svojich príspevkoch tosma3 čerpal aj z interného dokumentu o úspechoch Smeru. Skopíroval z neho tvrdenia o zvyšovaní platov učiteľom, rýchlejšej výstavbe diaľnic, nezvyšovaní daní a o vytvorení nových pracovných miest.

Tri dni pred voľbami v roku 2010 strašil, že ak voľby nevyhrá Smer, „dôjde k spoplatneniu nielen vysokých, ale i stredných a základných škôl“. Pravicová vláda vraj zastaví výstavbu diaľnic, zoberie peniaze starým ľuďom, zavedie poplatky v zdravotníctve, potraviny a lieky zdražejú. „Opäť vyhodíme ďalšie peniaze na cigáňov,“ napísal profil tosma3.

Veľmi aktívny bol až do konania parlamentných volieb. Spochybňoval napríklad nahrávku s hlasom Roberta Fica, na ktorej predseda Smeru hovoril o paralelnom financovaní strany. „Na takýchto neoverených a pochybných ‚dôkazoch‘ stavia svoje články SME deň pred voľbami – tak to by si žiadny seriózny denník vo svete nedovoil, lebo by sa úplne zdiskreditoval,“ napísal.

Po voľbách sa profil tosma3 na niekoľko mesiacov odmlčal. Jeho služby už neboli potrebné.

Ožil opäť na jeseň 2011, keď padla vláda SDKÚ, SaS, KDH a Mosta-Híd. V tom období sa do služby zapojili aj ďalšie falošné profily s cieľom robiť kampaň Smeru pred predčasnými voľbami.
Prečítajte si
Sedem tvárí Šutaja Eštoka: natáčal videá s Blahom, konšpiroval o prezidentke a vyháňal vyšetrovateľov zo Slovenska (+video)
Koordinátor Gedra

Odosielateľom inštruktážnych e-mailov pre falošných diskutérov a blogerov, ktoré sa dostali aj k novinárom, bol akýsi Imrich Vladár, ktorý sa zvykol podpisovať ako G12. Bol to pseudonym, jeho skutočná totožnosť bola doposiaľ tajomstvom.

Až teraz dvaja bývalí členovia Mladých sociálnych demokratov, ktorí tieto e-maily dostávali, pod zárukou anonymity prezradili, že ich autorom bol Juraj Gedra, ktorý je dnes vedúcim Úradu vlády SR.

„On rozdeľoval témy, kto sa má čomu venovať,“ povedal jeden zo zdrojov o Gedrovi. Určoval teda, pod ktorými článkami je potrebné diskutovať, aké texty treba napísať na blogy, aké argumenty používať a ktoré pozitívne správy o Smere sa majú rozširovať.

Prezývka G12 vznikla na základe toho, že mládežnícka organizácia Smeru sídli na Gunduličovej 12 v Bratislave. „Gedra tomu šéfoval a na základe toho to bolo G12,“ dodal zdroj Denníka N.

Gedra bol členom Mladých sociálnych demokratov, v rokoch 2013 až 2017 bol ich predsedom. Zároveň bol spolu s Martvoňom asistentom poslanca Andreja Kolesíka.

Gedra na novinárske otázky neodpovedal. Väčšinu času z nášho takmer polhodinového telefonátu len útočil na Denník N a novinárov z iných médií.
Robert Fico s predstaviteľmi Mladých sociálnych demokratov v roku 2013. Juraj Gedra je v bielej košeli, Matúš Šutaj Eštok úplne vpravo. Zdroj – Facebook/MSD
Rozdelili sa a urobili rýchlu kariéru

Gedra dostal v roku 2012 ako čerstvý absolvent práva lukratívnu prácu vo Fonde národného majetku. Po zrušení fondu pracoval v nástupníckej štátnej akciovke MH Manažment, kde skončil v roku 2017 po prevalení škandálu s niekoľkomiliónovou odmenou pre advokátsku kanceláriu Radomíra Bžána.

V marci tohto roka špeciálna prokuratúra krátko pred svojím zánikom Gedru obvinila. Štátu pre nevýhodné zmluvy mala vzniknúť škoda viac ako 29 miliónov eur, napísala v uznesení prokurátorka Lucia Bizoňová. Gedra odmietol, že by porušil zákon.
Prečítajte si
Obvinenie Ficovho šéfa úradu Gedru odkrýva, ako štát zbytočne platil milióny a tie hneď skončili u Bžána

V roku 2015 sa Gedrovým podpredsedom v mladých socialistoch stal Šutaj Eštok. V tom čase už bol vysokým štátnym úradníkom. Peter Pellegrini ho urobil šéfom odboru vnútornej správy na ministerstve školstva.

Po vražde Jána Kuciaka, keď sa Pellegrini stal premiérom, zobral so sebou aj Šutaja Eštoka a urobil ho vedúcim úradu vlády.

Keď Pellegrini založil stranu Hlas, Šutaj Eštok šiel s ním. Gedra ostal s Ficom v Smere a spolu s Erikom Kaliňákom a Richardom Glückom sa dnes označujú za mladých smeráckych vlkov.

Po vlaňajších voľbách sa Gedra stal šéfom úradu vlády a okrem iného má na starosti aj novú koncepciu strategickej komunikácie štátu. Začal čistkami a dal vyhodiť viacerých úradníkov a odborníkov, ktorí sa téme dlhodobo venovali. Úrad vlády pod jeho vedením spustil zvláštnu kampaň s titulom „Rešpektujem iný názor“.

Šutaj Eštok sa po zvolení Pellegriniho za prezidenta stal novým predsedom Hlasu. Ako minister vnútra má pod palcom aj Centrum boja proti hybridným hrozbám.

Obaja teda majú dosah na komunikáciu štátu a zvyšovanie jeho odolnosti voči hybridným hrozbám.
Matúš Šutaj Eštok a Juraj Gedra. Foto – TASR
Aj ďalší falošní diskutéri majú funkciu

Vráťme sa ešte na chvíľu do roku 2010. Smer zmeškal nástup internetu a sociálnych sietí. Spočiatku ich ani veľmi nepotreboval, lebo Facebook používali najmä mladší ľudia a jeho voliči zostávali pri tradičných médiách. V tom čase mal navyše Fico vplyv aj na verejnoprávnu Slovenskú televíziu, ktorú riadil Štefan Nižňanský, dnes autor dezinformačného a provládneho magazínu Extra plus.

Napríklad SaS Richarda Sulíka bola od svojho vzniku vnímaná ako moderná internetová strana. Stránku na Facebooku si vytvorila v apríli 2009 a pred voľbami v nasledujúcom roku mala vyše 50-tisíc fanúšikov. Smer si svoju stránku na sociálnej sieti vytvoril až v apríli 2010 a do júnových volieb získal len pár stoviek fanúšikov.

S online kampaňou Smeru pomáhali Mladí sociálni demokrati. Ti pred voľbami v roku 2010 rozbehli napríklad kampaňový web zradili.sk, na ktorom spísali „sedem hriechov pravicovej vlády“.

Využívali aj falošných blogerov, ktorí zverejňovali články podľa pokynov od Gedru. Odkazy na ne potom diskutéri rozširovali v diskusiách pod článkami spravodajských médií.

Do týchto aktivít boli zapojené desiatky ľudí. Jeden zdroj Denníka N povedal, že prácu falošných diskutérov robil zadarmo, druhý tvrdí, že dostával odmenu. „Ak si dobre spomínam, bolo to 200 eur na mesiac,“ povedal.

Niektorí mladí socialisti písali články na objednávku aj pod svojím menom. V jednom z Gedrových e-mailov z marca 2010 boli uvedené „témy blogov na tento týždeň“. Úlohou bolo napríklad kritizovať program SaS a spochybniť Ivetu Radičovú ako možnú líderku pravice.

Medzi adresátmi bol aj mladý sociálny demokrat Ján Hrubý. O pár hodín zverejnil na svojom blogu článok s názvom „Iveta Radičová – líderka opozičnej kandidátky“.

„Jej politické názory sa mnohokrát nestotožňujú s reálnymi možnosťami našej politiky,“ napísal Hrubý a pýtal sa, prečo Radičová vôbec vedie opozíciu do volieb, ak výsledkom budú len privatizácie, tunelovanie a „ožebračovanie invalidov“.

Dnes je Hrubý generálnym tajomníkom služobného úradu na ministerstve investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie. Ani on na otázky neodpovedá.