Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Témy, ktoré sa nedajú zaradiť do kategórií vyššie...
wladas
Redeemer
Redeemer
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 10259
Registrovaný: 09 sep 2007, 13:37
Bydlisko: Bratislava

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa wladas »

Spoiler
Adam Nemec: Bojím sa skončiť s futbalom. Nemám šajnu, čo ďalej so životom

Trinásť rokov (2006 – 2019) bol jednou z najvýraznejších tvárí v slovenskej reprezentácii, spolu s Róbertom Vittekom patrí k najlepším hrotovým hráčom národného tímu v ére samostatnosti.

Hral v Nemecku, USA aj Holandsku. Dnes má 39, už roky pôsobí v Rumunsku a fanúšikovia o ňom prakticky nepočujú.

„Keď zmiznete z očí a stratíte publicitu, zabudne sa na vás,“ hovorí v rozhovore Adam Nemec, ktorý ostáva v Rumunsku, aj keď jeho tím FC Voluntari vypadol z najvyššej súťaže.

reklama
„Neviem, čo príde, nemám žiadny životný plán a viem, aké to je ťažké, keď hráč vystúpi z futbalovej bubliny a realita ho udrie po hlave,“ hovorí otvorene.

Adam Nemec v rozhovore vysvetľuje aj:

prečo sa bojí konca kariéry;
o ruskom majiteľovi, ktorý platil, len keď sa mu chcelo;
ktorý krok vo svojej kariére najviac ľutuje a prečo takmer zbil trénera.
Necítite sa zabudnutý?

Takto to priniesol život. Úprimne, nikdy som si nepotrpel na nejakú slávu či medializáciu. Nemám s tým problém.

Baví vás ešte futbal?

Nie, už ma až tak nebaví. Stále je to jedno z najkrajších zamestnaní na svete, mať možnosť hrať futbal je čosi špeciálne. Počas rokov však nadšenie už opadlo. Toto je moja 23. profesionálna sezóna.

Prečo to ešte ťaháte?

Pozerám sa na to z racionálneho hľadiska. Vo futbale je stále veľa benefitov a toho sa držím.

Bojíte sa toho, čo sa stane, keď skončíte?

Bojím. Nemám šajnu, čo ďalej so životom. Neviem, čo príde, nemám žiadny životný plán a viem, aké to je ťažké, keď hráč vystúpi z futbalovej bubliny a realita ho udrie po hlave. Veľa mojich kamarátov, ktorí skončili, sa stále hľadajú, prípadne sú aj takí, čo sa nenašli vôbec. Je to jeden z dôvodov, prečo pokračujem. Mám z toho rešpekt a strach.

Robili ste počas kariéry niečo, čo by vás lepšie nasmerovalo?

Úprimne, pri futbale zostať nechcem, keď to nebude nevyhnutné. Keď sa nájdem mimo futbalu, nevrátim sa k nemu. Chcem mať konečne odstup aj nejaký voľný víkend. Chcem tu byť pre svoju dcéru, keď bude vyrastať. Neviem však vylúčiť, že sa to nestane. Možno nič iné nebudem vedieť robiť.

Keď futbal, tak čo?

Možno na Slovenskom futbalovom zväze, tímového manažéra pre A-tím či mladých hráčov. Viem si predstaviť, že by som sa v tom našiel.

Prečo ste nad tým nepremýšľali skôr?

Rozmýšľam nad tým prakticky každý deň. Ja reálne neviem, ako sa na to dá pripraviť. Tú istú prácu vykonávam od desiatich rokov, teda za chvíľu tridsať rokov. Po futbalovej kariére za vami len tak neprídu ľudia, že: dám ti prácu a takúto výplatu. Keď zmiznete z očí a stratíte publicitu, zabudne sa na vás. Nemôžem čakať, že by niekto prišiel a dal mi niečo zadarmo.

Pôsobili ste v Nemecku, Belgicku či USA, aktuálne ste v Rumunsku. Ako to finančne funguje?

Skôr by som to nazval, ako to finančne nefunguje. Za takmer 10 rokov pôsobenia v západnej Európe mi výplata nemeškala jediný deň. Odkedy som sa presunul do východnej Európy, tak na Cypre či v Rumunsku ešte ani raz nebola načas. Je to čosi úplne iné. Určite aj tu existujú kluby, ktoré si svoje finančné záväzky voči zamestnancom plnia načas, ja som to však ešte nezažil.

Prečo je to tak?

Toto sa mi nedarí zistiť už sedem rokov. Na Cypre bol majiteľom klubu bohatý Rus a oni sú skrátka takí, že si zaplatia, keď si zmyslia, že chcú zaplatiť. Vyhral si zápas? Dobre, zaplatím. Teraz si však trikrát prehral, takže nemám náladu zaplatiť, pretože som nahnevaný. A to napriek tomu, že peniaze má. Vo Voluntari, kde aktuálne pôsobím, to je o čomsi inom. Väčšina klubov tejto veľkosti žije z televíznych práv, tým pádom majú garanciu, že každého štvrť roka dostanú nejakú finančnú čiastku a z toho vyrovnajú platy a podlžnosti. Vďaka tomu nie sú nútení naháňať sponzorov. Keď však poplatky z televízií meškajú, mešká aj výplata. Aktuálne je september, posledný mesiac, za ktorý mám zaplatené, je máj.

Je tento plat taký dobrý, že nevadí, keď vám mesiace nepríde výplata?

Plat vôbec nie je taký dobrý v porovnaní s tým, čo som zarábal kedysi. Dokáže nás to však pekne uživiť aj vďaka tomu, že som nikdy nebol márnotratný a nemíňal som peniaze na hlúposti. Vedel som, že prídu aj horšie obdobia, takže som si odkladal.

Komunikujete tieto záležitosti klubu?

Už sa na výplatu ani nepýtam, pretože viem, že odpoveďou bude: budúci týždeň. A ten budúci týždeň zase to isté. Rezignoval som a kedy zaplatia, vtedy zaplatia. Netrpím biedou.

Keď sme sa na tomto rozhovore dohadovali, povedali ste mi, že v Rumunsku ostávate, pretože sa vám tam s rodinou páči. Čo presne?

Spresnil by som to: páči sa nám priamo v Bukurešti, teda hlavnom meste. Nikde inde sme nežili a ani by sme nechceli. Preto som aj ostal vo Voluntari. S klubom sme v minulej sezóne vypadli do druhej ligy, no napriek tomu, že by som si určite našiel angažmán v najvyššej súťaži, chcel som ostať v Bukurešti. Ľudia majú voči Rumunsku mnoho predsudkov, no už tu žijeme siedmy rok a nemáme žiadnu negatívnu skúsenosť s kriminalitou alebo niečím podobným, čo môže ľudí odradiť. Bukurešť je obrovská metropola, máme všetko poruke, je tu veľa parkov a detských ihrísk, čo nám vyhovuje, pretože máme malú dcérku. Nepoužívame auto mimo mojich ciest na tréning. Všade chodíme pešo. S manželkou sme sa dokonca zhodli, že keby sme tam mali rodinu a známych, tak by sme si vedeli predstaviť tam aj žiť.

Stimuluje vás tamojšie prostredie aj futbalovo?

Je to extrémny krok dozadu, o tom niet diskusie. So západnou Európou sa to nedá porovnať. Hlavne v kontexte podmienok vytvorených pre hráčov, na ktoré som bol zvyknutý v Nemecku či USA. Vadí mi trebárs, že na tréningový štadión musíme ísť zo šatní ešte 7 či 10 minút autobusom. Rozvičím sa a zahrejem, aby som následne prišiel na tréning úplne vychladnutý. Človek si však zvykne na všetko. Zároveň, nikdy som neurobil rozhodnutie na základe financií či zmluvy. Na prvom mieste som mal vždy kvalitu života.

Mali ste v ostatných rokoch možnosť odísť do Saudskej Arábie, kam toto lete prestúpili dvaja Slováci?

Keď som v roku 2018 opúšťal prvýkrát Rumunsko, bol som voľným hráčom a smeroval som na Cyprus. V tomto medziobdobí som mal ponuku zo Saudskej Arábie, ktorá mi ponúkala obrovský balík peňazí. Na rozhodnutie som mal však iba 4 až 6 hodín. Ja by som skôr preferoval navštíviť klub, ktorý má o mňa záujem, a porozprávať sa s ľuďmi, na to však nebol čas. Keď sa Saudi rozhodnú pre nejakého hráča, nedajú mu veľa času, pretože majú ďalších na čakacej listine. Dôležitým ohľadom bola aj kvalita života. Dnes sa ženám žije v krajine voľnejšie, vtedy by bol život pre moju manželku hrozný a aj kvôli tomu som sa rozhodol, že tam pôsobiť nechcem.

Zobraziť väčšie rozlíšenie
Adam Nemec bol jedným z najlepších útočníkov Slovenska v ére samostatnosti. Foto – TASR
Pred takmer 20 rokmi ste opustili Slovensko. Nechcete sa vrátiť?

V lete tohto roku som bol doma, nebol som si istý, čo bude ďalej. Hovoril som s majiteľom Banskej Bystrice, ktorá mala o mňa záujem, prehováral ma aj majiteľ MŠK Žilina Karol Belaník. Tomáš Hubočan, ktorý je mojím dobrým kamarátom, ma intenzívne bombardoval, aby som sa vrátil. S rodinou sme sa však rozhodli zostať v Bukurešti.

Je pre vás Slovensko krajinou, kde by ste sa chceli vrátiť po kariére, alebo nie?

Nevyrástol som v jednom klube na Slovensku, kam by som sa vrátil, ako trebárs práve Tomáš Hubočan. Nikde nemám základňu, nemám sa kam vrátiť. Pred pár rokmi mal o mňa veľký záujem Spartak Trnava, no mne sa páči vonku. Odstrašujú ma aj zážitky mnohých hráčov, ktorí mali v zahraničí skvelé kariéry a vrátia sa domov. Neláka ma to.

Vaša manželka sa stotožnila so životným štýlom partnerky futbalistu, ktorý nevie, či bude v krajine rok alebo desať rokov a často cestuje?

Keď sme pred rokmi začali randiť, trošku som ju povodil za nos (smiech). Povedal som jej, že o rok či dva skončím s futbalom. Dnes sme spolu už osem rokov. Každý rok debatujeme, či ešte a ešte, vždy sa rozhodneme pokračovať. Robím to totiž pre rodinu, nenaháňam si žiadnu kariéru, majstrovstvá sveta ani Ligu majstrov už nevyhrám. Zároveň, mám krátky pracovný čas a môžem sa venovať rodine. Veľmi nám v tomto pomohlo, že do Rapidu Bukurešť prišiel Jakub Hromada s manželkou a dcérou, takže deti sa spolu hrajú a manželky si dobre rozumejú. Trávime spolu veľa času. To nám pomohlo.

Keď tam Jakub Hromada nebol, ako ste trávili čas? Nemali ste veľa priateľov?

Nemal som priateľov, nie som príliš sociálny typ. Mám svoj okruh ľudí, s ktorými rád trávim čas. V mojom veku sa mi už ťažšie nadväzujú hlboké priateľstvá. Manželka je spoločenskejšia, niesla to ťažšie. S príchodom Kuba Hromadu sa to preto zlepšilo.

Ako hodnotíte svoju kariéru?

Mohlo to byť lepšie aj horšie. Som rád, že som mal možnosť stráviť polovicu života ako profesionálny športovec. Veľa som zažil, videl, precestoval, dobre som si zarobil. Som šťastný, že som sa dokázal udržať v zahraničí po svojom odchode zo Slovenska. Jediná vec, ktorú ľutujem, je prestup do Willemu II Tilburg.

Prečo?

Prestúpil som tam z New Yorku, v ktorom sa mi futbalovo príliš nedarilo. Tréner Tilburgu (Jurgen Streppel – pozn. red.) ma prosil na kolenách, aby som tam prestúpil, pretože potrebuje nutne útočníka ako ja. Vysvetľoval mi, kde budem hrať, ako presne mám hrať, čo mám a čo nemám robiť. Mal som z toho pocit, že o mňa veľmi stojí. Rozhodol som sa preto opustiť USA. Potreboval som sa herne pripraviť na Euro 2016 vo Francúzsku. Napokon sa z toho stala nočná mora. Nechal ma hrať štyri zápasy, ktoré sme prehrali, nehrali sme dobre a ja som nedal gól. Od tej doby som sa nedostal na ihrisko, keď nerátam päťminútové epizódne roly.

Diskutovali ste s ním, prečo tak konal?

Povedal som mu, nech ma tam nechá v pokoji, budem trénovať naplno, budem pripravený, kvôli Euru sa budem rozohrávať v tíme do 23 rokov. Nechcel som robiť problémy. Aj na tréningoch však do mňa rýpal a vôbec neviem prečo. Na jednom tréningu sme hrali jedenásti na jedenástich a stratil som loptu. Išiel som však naplno, ako som len vedel. Zastavil hru a napriek tomu, že som už mal cez 30 rokov, začal na mňa pred všetkými vykrikovať, že im kazím hru. Museli ma držať spoluhráči, lebo som si skutočne myslel, že ho zbijem.

Paradoxom však je, že keď som o niekoľko rokov neskôr pôsobil na Cypre, tak sme hrali proti Anorthosis Famagusta, ktorý on vtedy koučoval. Prehrávali sme 1:2 a ja som sa postavil k jedinému priamemu kopu v živote. Dal som nádherný gól, ktorým som vyrovnal na 2:2 a po zápase preto tohto trénera klub vyhodil.

Zobraziť väčšie rozlíšenie
Adam Nemec na Eure 2016. Foto – TASR/AP
Dlhé roky ste boli jasnou hrotovou deviatkou slovenského národného tímu. Len pred pár týždňami sa skončilo Euro, na ktorom Slovensko postúpilo zo skupiny a s Anglickom vypadlo smolne, no po dobrom výkone. Sledovali ste ich výkony?

Áno, sledoval som celé Euro, takže aj Slovensko.

Aký ste mali zo Slovákov pocit?

Dostali sme sa medzi šestnásť najlepších tímov v Európe, čo je veľká vec. Aj herný prejav bol solídny, páči sa mi, že pod Calzonom hráme s vysokým pressingom, súperom sa snažíme odoberať lopty vysoko. Takto sa dnes má hrať. Stojí to veľa síl, ale rovnaké množstvo síl tím ušetrí pri bránení.

Aj keď už trochu zo zotrvačnosti, no stále sa hovorí, že od vašich čias národný tím nevie nájsť kvalitného a stabilného útočníka. Potvrdilo sa to?

Na Eure naši hrotoví hráči veľa neukázali. Neviem, či sa hovorí to, čo hovoríte, k tomu sa neviem vyjadriť, ale z toho, čo vidím, si myslím, že v najbližšom období sa objaví niekto stabilný a s dobrými číslami.

Hodili by ste sa do Calzonovho systému?

Systém 4-3-3 mám rád. V tomto systéme som sa raz v kariére stal kráľom strelcov, a to počas pôsobenia na Cypre, pričom som hral na krídle. Odvtedy sa mi na tejto pozícii nepodarilo nastúpiť. Bola to skvelá skúsenosť. Pre útočníkov je to však často otázkou servisu od spoluhráčov. Keď útočník servis nemá, trpí. Bez ohľadu na systém. V mojich časoch som mal pod sebou Mareka Hamšíka, Vlada Weissa, Roba Maka či Mira Stocha, často som dostával kvalitné lopty. Aj preto sa mi darilo.

Jedným z najpamätnejších výkonov na turnaji podal Peter Pekarík, ktorý je prakticky váš rovesník a v Herthe Berlín ostatné dve sezóny nehráva. Ako si to vysvetľujete, že hral tak dobre?

V prvom rade som udivený z toho, že slovenský futbal nedokáže počas desiatich rokov vyprodukovať ďalšieho pravého obrancu. Keby sme nedokázali nahradiť niekoho takého špecifického ako Marek Hamšík, nepoviem ani slovo. Ale toto je pre mňa nepochopiteľná záhada.

Na druhej strane, pre Pekyho len kredit, je neuveriteľný profík, ktorý sa udržal v extrémne náročnom nemeckom futbale. A to so slovenským pasom. Pre mňa je nepredstaviteľné, že hral na takej úrovni bez hernej praxe. Tá sa totiž nedá nahradiť. Nejde mi do hlavy, ako sa mu to podarilo. Vieme však, ako všetko podriaďuje futbalu, a právom sa mu to vrátilo.

Keď ste videli, ako dobre hráme, nebolo vám ľúto, že tam nemôžete byť?

Na jednej strane, keď vidím reprezentáciu hrať, veľakrát by som tam najradšej bol. Aj keď hráčov, ktorí tam teraz sú, osobne nepoznám. Na druhej strane som si užil pokoj pozerania z gauča. Nemusel som sa ničím zaťažovať. Keby som však mal možnosť nastúpiť s hráčmi, s ktorými som nastupoval, hneď by som sa vrátil.

Adam Nemec (39)
Za slovenskú reprezentáciu odohral 43 zápasov, v ktorých strelil 13 gólov, zahral si na Eure 2016. Rodák z Banskej Bystrice sa zviditeľnil ako hráč MŠK Žilina. Zahral si v Belgicku, Nemecku, USA, Holandsku a na Cypre, záver kariéry je v Rumunsku.
LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

DanielDevil napísal: 25 sep 2024, 12:01 vopred veľmi pekne ďakujem https://e.dennikn.sk/4212178/stiahne-mi ... -odpovede/
Spoiler
Banky a poisťovne
Dane a odvody
24. septembra 2024 17:47
EkonomikaStiahne mi daň z bankového prevodu aj Revolut? Kedy potrebujem podnikateľský účet? (otázky a odpovede)
Martina KlásekováMartina Kláseková
Ilustrácia - D. F. s Midjourney
Ilustrácia – D. F. s Midjourney

Nová daň z bankových prevodov, ktorú schválila vláda, sa má dotknúť 700-tisíc osôb a firiem a už v budúcom roku má štátu priniesť pol miliardy eur. Súčasťou plánu je aj to, aby si živnostníci povinne zakladali podnikateľské účty a aby obchodníci museli prijímať bezhotovostné platby.

Keďže ide o prelomovú novinku, pripravili sme odpovede na najdôležitejšie otázky:

Kto bude platiť novú daň z finančných transakcií?
Aká veľká má byť daň?
Na aké platby sa bude daň vzťahovať?
Možno sa takejto dani vyhnúť využívaním zahraničných bánk, ako je napríklad Revolut?
Kedy si musia živnostníci otvárať nové takzvané „transakčné účty“?
Zdaní sa živnostníkovi prevod peňazí z transakčného na osobný účet?
Koľko peňazí chce štát vyzbierať na dani z platieb?
Môže daň z platieb zvýšiť daňové úniky a podvody?
Odkedy bude obchodník povinný prijímať platby kartou?

Kto bude platiť novú daň z finančných transakcií?

Malo by ju platiť 700-tisíc podnikov a živnostníkov, vyčíslilo ministerstvo financií. Odvádzať ju budú väčšinou banky, podobne ako odvádzajú napríklad dane z úrokov pripísaných na účet. Podnikatelia ju uvidia ako novú položku vyčíslenú na výpise z účtu.
reklama

Ministerstvo hovorí, že daň sa nebude priamo týkať bežných ľudí. Podnikom však zvýši náklady, čo zrejme prenesú do svojich cien a daň v konečnom dôsledku zaplatí zákazník. Na rozdiel od DPH, ktorú platí zákazník len raz na výstupe, daň z platieb si môže zarátať do ceny každý článok v reťazci, čo konečnú cenu pre spotrebiteľa zvýši viacnásobne.
Aká veľká má byť daň?

Minister financií Ladislav Kamenický predstavoval daň vo výške 0,35 percenta z transakcie, maximálne 30 eur, no už nasledujúci deň hovoril, že sadzba bude 0,4 percenta, maximálne 40 eur.

Ak sa to už nezmení v parlamente, daň bude vo výške štyroch eur na prevádzanú tisícku, pri sumách nad 10-tisíc eur to bude už stále 40 eur. Napríklad v Maďarsku, ktorým sa slovenská vláda inšpirovala, je daňová sadzba 0,45 percenta.

Ak bude podnikateľ platiť kartou, daň bude len 2 eurá ročne. Pri výbere z bankomatu sa má platiť daň 0,8 percenta z výberu, žiadny strop na daň nie je.
Na aké platby sa bude daň vzťahovať?

Na všetky platby, ktoré robia podnikatelia cez bankový účet na základe príkazu lebo inkasa. Nedotkne sa došlých platieb ani platenia daní a odvodov štátu. Podnikov sa bude týkať najmä pri platbách dodávateľom či prenajímateľom. Môžu sa jej vyhnúť platením kartou, ak to dodávateľ umožní, vtedy je daň iba dve eurá ročne.

Daň nebude platiť Sociálna poisťovňa, rozpočtové a príspevkové organizácie ani vyššie územné celky. Niektoré typy transakcií budú vyňaté, napríklad platby na pošte, v zmenárni, niektoré investície prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi, platby do druhého a tretieho piliera, nákupy štátnych dlhopisov alebo platby na účte vlastníkov bytov, ako sú úhrady do fondu prevádzky, údržby a opráv.
Možno sa takejto dani vyhnúť využívaním zahraničných bánk, ako je napríklad Revolut?

Daň budú za firmy odvádzať tunajšie banky a pobočky zahraničných bánk, ak tu majú sídlo. Je ich 23. Minister Kamenický pri predstavovaní konsolidačného balíčka hovoril, že myslia na to, aby podnikatelia neobchádzali daň cez zahraničné banky.

Ak podnikatelia využívajú iné zahraničné banky, napríklad Revolut, mali by daň odviesť sami. Raz za mesiac by mali výšku dane oznámiť daňovému úradu a v rovnakých intervaloch ju aj platiť. Majú ju vypočítať zo sumy, ktorú účtujú na činnosť vykonávanú v tuzemsku, čo sa týka firiem pôsobiacich cezhranične.

V Maďarsku, ktorým sa slovenská vláda pri príprave zákona inšpirovala, sa snažia obmedziť špekulatívne vyhýbanie sa dani tak, že firmy ako Revolut či Wise zaviazali nahlasovať svojich maďarských klientov daňovým úradom.
Kedy si musia živnostníci otvárať nové, takzvané „transakčné účty“?

Banky sú zo zákona povinné ohlasovať všetky podnikateľské účty daňovému úradu. Doteraz ich však živnostníci podľa zákona nemuseli mať, hoci využívanie osobného účtu na podnikateľské účely mohlo byť v rozpore s pravidlami banky.

Od 1. apríla budúceho roka by však už živnostníci mali platby súvisiace s podnikaním robiť cez takzvaný transakčný účet. Ak teraz podnikateľský účet nemajú, do konca marca si ho musia zriadiť. Ministerstvo financií vypočítalo, že si nový účet bude musieť otvoriť 190-tisíc živnostníkov. Kamenický hovoril, že sa s bankármi dohadoval, aby im dali zvýhodnené podmienky. Bežne balíček vo veľkých bankách stojí od nula do sedem eur. Ministerstvo odhadlo, že ho získajú za päť eur mesačne.

Je pravdepodobné, že banky budú chcieť získať klientov zľavami. Napríklad v Tatra banke môžu mať živnostenský účet podnikatelia aj teraz bez poplatku, ak im na ne príde 500 eur a majú tam osobný účet.
Zdaní sa živnostníkovi prevod peňazí z transakčného na osobný účet?

Na transakčnom účte má podnikateľ robiť iba prevody, ktoré súvisia s podnikaním. Prevody medzi účtami jedného daňovníka v rámci tej istej banky sa nemajú zdaňovať. „Oslobodenie sa vzťahuje aj na prevod medzi transakčným účtom daňovníka a bežným účtom daňovníka vedené v tej istej banke, hovorí ministerstvo.“
Koľko peňazí chce štát vyzbierať na dani z platieb?

Vláda pôvodne odhadla, že z dane budúci rok získa 485 miliónov eur, ďalší rok 678 miliónov a v roku 2027 až 708 miliónov. Po zvýšení dane z pridanej hodnoty, ktorá má do rozpočtu naliať viac než miliardu eur, ide o druhé najväčšie konsolidačné opatrenie.

Keď Kamenický minulý týždeň po rokovaní vlády oznámil, že daň nebude 0,35 percenta, ale bude 0,4 percenta z transakcie, odhad vybranej sumy zvýšil o 80 miliónov eur.

Firmy si však daň z platieb môžu zarátať do nákladov, čo štátu zníži výber daní z príjmov. Čistý vplyv novej dane bude preto nižší (budúci rok 437 miliónov eur, ďalšie roky 610 miliónov eur a 638 miliónov eur.

Živnostníci by na tejto dani mali budúci rok odviesť 48,6 milióna eur.
Môže daň z platieb zvýšiť daňové úniky a podvody?

Každej novej dani sa niektorí podnikatelia budú chcieť vyhnúť. Nemožno vylúčiť, že budú mať ešte väčšiu tendenciu využívať hotovosť v kontakte s dodávateľmi aj odberateľmi a že ju budú využívať intenzívnejšie napríklad na doplácanie výplat, ktoré „nie sú na papieri“.

Ministerstvo financií hovorí, že chce podporovať elektronické platby a tak bojovať proti daňovým podvodom a únikom. Preto chce zvýhodniť platby kartou nízkou sadzbou dve eurá za rok a zároveň zaviesť povinnosť prijímať platby kartou alebo cez internetbanking (napríklad cez QR kód či PayMe link) pre tých, čo majú e-kasu.

„Digitálne platby zefektívňujú výkon kontroly plnenia daňových povinností a prispievajú k zlepšeniu výberu daní,“ hovorí ministerstvo v dôvodovej správe.
Odkedy bude obchodník povinný prijímať platby kartou?

Aktuálne obchodníci takúto povinnosť nemajú, nie všetkým sa to oplatí, pretože za využívanie terminálu musia platiť poplatky. Tie sa odvíjajú od počtu platieb: čím viac ich obchodníci robia, tým je to pre nich lacnejšie. Najmä pre malé prevádzky je poplatok bankám a kartovým spoločnostiam (orientačne 1 až 1,5 percenta z platby) neakceptovateľný. Nechcú ho preniesť na zákazníka z obáv o konkurencieschopnosť.

Od júla budúceho roka však majú byť schopné prijať platbu aj inak ako v hotovosti. Ak nebudú chcieť platobný terminál (na ktorý vedia premeniť aj svoj mobil), postačí, ak budú ochotní prijímať platby na účet. Napríklad tak, že si dajú do prevádzky vytvorený QR kód a platbu vygenerovanú na základe neho si overia na svojom účte. Ak si túto povinnosť nesplnia, budú čeliť pokute v základnej výške od 50 do 330 eur.
heker
Redeemer
Redeemer
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 14816
Registrovaný: 30 máj 2006, 20:27

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa heker »

LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
Domov
> Ekonomika > Sna o vlastnom bývaní sa bude musieť od budúceho roka vzdať veľa ľudí (rozhovor)
Ekonomika
včera 08. okt. 2024 o 06:00
7 min. čítania
Sna o vlastnom bývaní sa bude musieť od budúceho roka vzdať veľa ľudí (rozhovor)
Matej Telek, senior špecialista realitnej kancelárie Quickreal
2fotky v galérii
Matej Telek, senior špecialista realitnej kancelárie Quickreal
Zdroj: Quickreal
Katarína Runnová
Katarína Runnová

Nastavenia newslettrov
Uložiť článok
Podľa realitného makléra Mateja Teleka prenajímatelia využijú vlnu zdražovania, ktorú so sebou prinesú prijaté konsolidačné opatrenia a nájomné navýšia, aj keď na to nebudú mať reálny dôvod.

Očakávané zvyšovanie dane z pridanej hodnoty (DPH) zo súčasných 20 na 23 percent sa dotkne aj realitného trhu. Developeri budú totiž po novom musieť štátu odvádzať 23-percentnú daň z každej novej výstavby.

Podľa špecialistu z realitnej kancelárie Quickreal Mateja TELEKA budú tento fakt mnohí využívať ako predajný argument a snažiť sa klientov presvedčiť, že ak kúpia byt teraz, ušetria na DPH, ktorú by pri kúpe od budúceho roka museli zaplatiť. Pri nehnuteľnosti kupovanej za 200-tisíc eur sa totiž jej cena navýši až o päťtisíc eur.

„Pri kúpe novostavby od developera skutočne treba konať rýchlo a kúpu realizovať do konca roka 2024,“ hovorí v rozhovore pre Aktuality.sk odborník na reality.

V rozhovore s Matejom Telekom sa dozviete:

– či od budúceho roka stúpnu ceny nehnuteľností;

– ako sa na realitnom trhu odrazí zvýšenie DPH o tri percentuálne body;

– čo môže stlačiť ceny nehnuteľností opäť nadol;

– dokedy máte čas kúpiť si nový byt, ak chcete čo najviac ušetriť;

– aké faktory okrem ceny by ste si mali všímať pri kúpe nehnuteľnosti.

Parlament minulý štvrtok schválil konsolidačný balík. Ako ho hodnotíte?

Na negatívne správy sme si v posledných rokoch už všetci chtiac-nechtiac zvykli. Najskôr to bola pandémia, potom vojna na Ukrajine, vysoká inflácia a teraz drastické konsolidačné opatrenia. Zdalo by sa, že pre bežného Slováka to už horšie nemôže byť, ale 1. januára 2025 si opäť raz utiahneme opasky. Aj keď je holým faktom, že pri súčasnom stave verejných financií je konsolidácia určite potrebná, ja osobne som neočakával až takúto mieru finančného zaťaženia, žiaľ, každého jedného z nás.

Budú mať niektoré z prijatých opatrení vplyv na trh s nehnuteľnosťami?

Skutočnosť, ako na jednotlivé vonkajšie podnety zareaguje trh, sa s absolútnou presnosťou dá predpovedať len veľmi ťažko. S istotou však môžem konštatovať, že trhu s nehnuteľnosťami sa priamo či nepriamo dotkne väčšina prijatých opatrení, ktoré sa určite odrazia aj na cenách nehnuteľností a prenájmov.

Predpokladám, že negatívne.

Zavedením týchto opatrení sa celkovo znížia disponibilné príjmy a kúpyschopnosť obyvateľstva. Z rodinného rozpočtu najviac ukroja zvýšené sadzby DPH, ktoré pocítime pri bežných nákupoch tovarov a tiež väčšiny služieb.

Firmám a podnikateľom jednoznačne najviac uškodí nová daň z finančných transakcií, čo sa v konečnom dôsledku nevyhnutne premietne do konečných cien tovarov a služieb pre spotrebiteľov, a teda priamo do rodinného rozpočtu každého jedného z nás.

Jedným z najvýraznejších opatrení, ktoré vláda prijala, je spomenuté zvýšenie DPH na 23 percent, čo sa dotkne aj výstavby nových bytov. Po novom developeri odvedú štátu 23-percentnú sadzbu z každej novej výstavby. Ako sa to odrazí na realitnom trhu?

Predpokladám, že vo väčších mestách sa čoskoro rozbehnú kampane developerov k už dokončeným projektom, prípadne projektom tesne pred dokončením. Developeri pritom budú ako predajné argumenty využívať práve úsporu na zaplatenej DPH, ktorú by kupujúci museli zaplatiť pri kúpe od budúceho roka.

Takže koniec tohto roka sa bude niesť v znamení kúpy nových bytov?

Očakávané zvyšovanie DPH počas posledného štvrťroka 2024 výrazne oživí dopyt po novostavbách. Pri kúpe novostavby od developera skutočne treba konať rýchlo a kúpu realizovať do konca roka 2024. Keď si vezmeme, že od 1. januára 2025 sa takáto kúpa predraží minimálne o tri percentuálne body, pri nehnuteľnosti kupovanej za 200-tisíc eur to navýši cenu o päťtisíc eur.

Zdražejú aj staršie nehnuteľnosti?

V dôsledku demografického vývoja populácie v blízkej budúcnosti nepredpokladám výrazný nárast cien starších nehnuteľností či nehnuteľností v okrajových a menej zaujímavých lokalitách. Ich rast bude v nasledujúcom roku len marginálny, maximálne na úrovni inflácie či o nejaké to percento navyše.
Nehnuteľnosti. Ilustračné foto
2fotky v galérii
Nehnuteľnosti. Ilustračné foto
Zdroj: Matej Dedinský/Aktuality.sk

Dostupnosť bývania na Slovensku je najhoršia v celej Európe. Z analýzy spoločnosti Flat Zone Studio vyplýva, že našinci potrebujú na kúpu vlastného bytu viac ako 14 ročných platov. Ekonómovia tvrdia, že po zavedení konsolidačných opatrení bude nezamestnanosť rásť a životná úroveň obyvateľov klesať. Znamená to, že situácia sa ešte zhorší a bývanie si bude môcť dovoliť čoraz menej ľudí?

Žiaľ, áno. Fakt, že dostupnosť bývania je u nás najhoršia v Európe, je realita, ktorú prijaté konsolidačné opatrenia ešte zhoršia. Po novom roku ostane domácnostiam v rodinných rozpočtoch menej financií, životná úroveň obyvateľstva sa úmerne tomu zníži, a tým sa obdobie práce, respektíve počet ročných platov, za ktoré si človek dokáže kúpiť vlastné bývanie, ešte predĺži.

Myslíte si, že Slováci postupne prijmú fakt, že na vlastné bývanie si jednoducho nezarobia, uskromnia sa a zostanú v podnájmoch?

Zvyknúť sa vraj dá aj na šibenicu a ako vidíme, Slováci si vždy zvykli. Zvyknú si aj tentokrát, aj keď to bude mať mierne trpkú pachuť. Na Slovensku sme dlhodobo fixovaní na ideu vlastniť nehnuteľnosť, v ktorej bývame, no vlastné bývanie sa postupne stáva stále menej dostupným. A preto si budeme musieť, žiaľ, postupne zvyknúť na fakt, že vlastnenie bytu či domu bude v budúcnosti skôr výsadou tých majetnejších a čoraz viac ľudí si bude nehnuteľnosť na bývanie musieť prenajímať.

Môže v budúcich rokoch prísť aj niečo, čo by ceny stlačilo späť nadol?

Jemne by toto negatívum v porovnaní s dnešným stavom mohol vyvážiť nastolený trend klesajúcich úrokových sadzieb hypotekárnych úverov. Ten však znovu naštartuje dopyt po kúpe vlastného bývania a vo finále mierne zvýši rast cien nehnuteľností.

Každá minca má však dve strany. Faktorom, ktorý môže negatívne ovplyvniť rast cien nehnuteľností, prípadne spôsobiť ich pokles v nasledujúcej dekáde, je demografia. Zníženie počtu mladých prvonákupcov bytov bude do roku 2035 značný, a tak hlavne v menej zaujímavých lokalitách bez pracovných príležitostí bude populácia klesať, čo sa prejaví aj na poklese dopytu po bývaní, a tým aj cien nehnuteľností. Dôležitú úlohu zohrá aj prípadný odliv mozgov do zahraničia, stav ekonomiky a najmä to, či ako krajina v budúcnosti dokážeme obhájiť svoje existenčné ukotvenie „na západe“.

Hovorili sme o tom, že čoraz viac ľudí si bude musieť nehnuteľnosť prenajímať. Stúpnu aj ceny nájomného?

Zvýšenie cien sa prirodzene dotkne aj prenájmov. Keďže dostupnosť kúpy vlastného bývania je na Slovensku najhoršia v celej Európe, dopyt po prenájme je u nás prirodzene vysoký. Zvýšený dopyt vytvára aj tlak na ceny prenájmov, a tak je prirodzené, že ceny rastú.

Predpokladám, že prenajímatelia sa budú snažiť zviezť na vlne nastoleného trendu zvyšovania cien, ktorá nastane na realitnom trhu – a de facto vo všetkých oblastiach života – a využijú situáciu na mierne zvýšenie nájomného, aj keď zavedením konsolidačného balíčka na takéto zvýšenie reálny dôvod priamo nevznikne.

Môžu nové opatrenia okrem vyššieho nájomného priniesť aj nejaké ďalšie negatíva do oblasti prenájmu nehnuteľností?

Myslím si, že prenajímatelia, ktorí v dôsledku konsolidácie verejných financií prídu o časť rodinného rozpočtu, budú mať zvýšenú tendenciu obchádzať registračné a daňové povinnosti. Jednoducho povedané, budú od nájomcu požadovať platbu nájomného v hotovosti, čo vytvára priestor na daňové úniky a vo finále nižšie príjmy štátneho rozpočtu. Aj v tejto oblasti teda znova nastane „doba kešu“.

Ceny nehnuteľností boli v druhom štvrťroku 2024 o 1,6 percenta vyššie ako na začiatku roka. Odborníci ľuďom odporúčali, aby neváhali a zainvestovali do vlastného bývania. Dali by ste im rovnakú radu aj teraz?

Z dlhodobého hľadiska je kúpa nehnuteľnosti výhodná v akomkoľvek čase. Samozrejme, kto plánoval v uplynulom období kúpu investičnej nehnuteľnosti s cieľom kúpiť za najnižšiu trhovú cenu a plánom predaja v krátkodobom či strednodobom horizonte, čakal na cenové dno – to už nastalo a trend vývoja cien nehnuteľností sa pomaly, ale isto obracia.

Počas roka 2024 začali ceny nehnuteľností mierne stúpať, pričom tento trend podporuje aj znižovanie úrokových sadzieb hypotekárnych úverov väčšiny významných bánk na Slovensku. Preto si myslím, že najlepší čas na kúpu nehnuteľnosti bol včera. Druhý najlepší čas je dnes. Trh aktuálne ešte stále praje finančne pripraveným kupujúcim, či už s hotovosťou, alebo vyriešeným financovaním, ktorým stále dáva priestor na jednanie o cene či podmienkach kúpy, keďže ponuka je stále relatívne slušná a kupujúcich netlačí k rozhodnutiu čas či ďalší tucet záujemcov o kúpu každej jednej zaujímavej nehnuteľnosti.

Dokedy majú ľudia čas investovať do vlastného bývania, ak chcú čo najviac ušetriť?

Ak rozhodnutie kúpiť si vlastný byt či dom už padlo, nemá zmysel vyčkávať, najmä pri nehnuteľnostiach v zaujímavých a ekonomicky rozvinutých lokalitách, ako sú Bratislava a krajské mestá, respektíve žiadané lokality s dobrými pracovnými príležitosťami, v ktorých dlhodobo pretrváva zvýšený dopyt po rezidenčných nehnuteľnostiach.

Aké ďalšie faktory okrem ceny by mali ľudia brať do úvahy pri kúpe nehnuteľnosti?

Rozhodnutie o kúpe nehnuteľnosti je rozhodnutím na niekoľko dekád, a preto je kľúčové kúpiť dobre. Okrem kúpnej ceny patria medzi najdôležitejšie rozhodujúce faktory lokalita, potenciál nehnuteľnosti v budúcnosti, pracovné príležitosti, občianska vybavenosť, demografický vývoj obyvateľstva v danom meste či lokalite a množstvo ďalších aspektov.
zuzanuska
Professional
Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 1322
Registrovaný: 04 máj 2011, 11:15

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa zuzanuska »

LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

zuzanuska napísal: 15 okt 2024, 16:48 Poprosím, ďakujem :)

https://dennikn.sk/2134206/ak-nevieme-p ... D4f9U-KUsw
Spoiler
Človek
Rozhovory
Vzťahy
9. novembra 2020 17:11
Denník NAk nevieme pracovať s kritikou, môže nám to veľmi zhoršiť vzťahy doma aj v práci, hovorí psychologička Ondrisová
Jana MočkováJana Močková
Sylvia Ondrisová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Sylvia Ondrisová. Foto N – Tomáš Benedikovič

„V našej politickej kultúre nevidím dobrú schopnosť reagovať na kritiku. Len veľmi zriedkavo nejaký politik naozaj prijme zodpovednosť, a to je v našej spoločnosti obrovský problém,“ hovorí psychologička Sylvia Ondrisová.

V rozhovore hovorí aj o tom:

aké najčastejšie chyby robíme, keď čelíme kritike a kritizujeme;
prečo reagujeme na kritiku inak v práci a inak doma;
ako zvládajú kritiku naši politici vrátane premiéra;
prečo je dôležité nezabúdať na pochvalu a ocenenie.

Čo sa s nami deje v prvom momente, keď nás niekto kritizuje?

Pre väčšinu z nás nie je počúvanie kritiky príjemný zážitok. Je to pochopiteľné, keďže kritika nás konfrontuje s našimi prípadnými chybami alebo slabosťami, čo ohrozuje našu vlastnú hodnotu.
reklama

Za to, ako na kritiku reagujeme, sú zodpovedné dve základné časti mozgu. Tá prvá je evolučne staršia a je to náš „emočný mozog“ – amygdala, ktorá na základe našich zážitkov z minulosti vníma kritiku najmä ako ohrozenie. Nemusí ísť priamo o pocit ohrozenia života, skôr ide o ohrozenie našej identity, integrity, skrátka nášho „ja“.

Za následnú reguláciu našej emočnej reakcie potom zodpovedá predná časť mozgovej kôry, ktorá je evolučne mladšia – a čo je dobrá správa – je to rozvíjateľná časť mozgu.

Kritika je teda v prvom momente nepríjemná, no dokážeme s ňou narábať tak, aby sme z nej vyťažili to najlepšie pre seba. Samozrejme, veľmi pri tom záleží aj na našich predošlých skúsenostiach. Ak sú zlé, slová kritiky môžu u niekoho viesť až k pocitom zahanbenia, poníženia či existenciálneho ohrozenia.

Keďže cítime ohrozenie, je obrana našou prirodzenou reakciou?

Áno, väčšina z nás má tendenciu brániť sa – a teda aj útočiť. To platí najmä v domácom prostredí a súkromných vzťahoch, kde máme väčšiu slobodu reagovať tak, ako sa to v nás prirodzene deje. V pracovných vzťahoch sa snažíme viac ovládať a záleží aj na tom, či kritika prichádza od kolegu alebo od nadriadeného. Ak však svoju reakciu v práci vždy len potlačíme, často ju potom pustíme von, keď prídeme domov, a to nie je najlepšie riešenie. Aj preto je dobré pracovať so sebou. Prvú obrannú reakciu amygdaly totiž dokážeme regulovať.

Ako?

Najprv sa môžeme vedome nadýchnuť a cítiť zem pod nohami alebo stoličku, na ktorej sedíme, aby sme upokojili prvý nával emócií. Potom už ľahšie zapojíme aj mozgovú kôru a kritiku môžeme ďalšími otázkami skonkrétniť, špecifikovať – spýtame sa, kde presne nastal problém a čo máme zmeniť. Následne sa nám už reaguje oveľa ľahšie – a s kritikou vieme buď súhlasiť, alebo sa za seba postavíme a vysvetlíme, prečo sme sa správali tak, ako sme sa správali, a prečo je to pre nás dôležité.

Predstavujem si, čo je človek schopný spýtať sa, ak napríklad v konflikte s partnerom padne kritika typu – si presne ako tvoja matka, respektíve otec.

(smiech) Áno, to vytočí do biela asi všetkých. Môžeme sa však ochrániť a povedať: „Toto mi, prosím, takto nehovor, príliš sa ma to dotýka, povedz mi veľmi konkrétne, čo ti vadí a čo potrebuješ inak.“ Ale dá sa to urobiť aj otázkami: Ako to myslíš? Kedy sa to stalo? Čo presne ti je na tom nepríjemné? Čo iné by si odo mňa potreboval? Ak viem položiť čo i len jednu ozajstnú otázku, veľmi to pomôže. Pre obe strany je to totiž emočne upokojujúce, keďže oboch nás to núti uvažovať, a nie iba reagovať.

Takto dokážeme dať aj veľmi emocionálnej, zovšeobecňujúcej alebo neoprávnenej kritike stopku a urobiť z nej konkrétnu spätnú väzbu, ktorá sa oveľa ľahšie prijíma.

Dotýka sa nás inak kritika v práci a kritika doma od partnera alebo partnerky? Zasahuje iné miesta?

To je individuálne a závisí to najmä od toho, akú váhu čomu prikladáme. V oboch prípadoch však veľmi záleží aj na tom, ako je kritika formulovaná. Lebo ak je postavená konštruktívne a jej cieľom je to, aby sme sa vo svojej práci či vzťahu posúvali, tak to vôbec nemusí byť zničujúce. Zahrká to s nami, ale môže nám to pomôcť.

Aj preto radšej používam termín spätná väzba než kritika. Už slovo kritika totiž evokuje, že ide o zovšeobecňujúce a emocionálne ladené hodnotenie, ktoré sa nedrží toho, že sme niečo urobili zle, ale že my sme zlí, a to nás veľmi zraňuje.

Vieme prijať aj takúto kritiku, ktorá má ďaleko od konštruktívnej?

Prijať ju vieme, záleží len na tom, čo s ňou urobíme a či ju dokážeme skonkrétniť. Je to náročnejšie, ak nás kritizuje napríklad náš nadriadený z pozície autority, čo na nás máva zdrvujúci efekt.

Počas tréningov to pripomínam najmä manažérom vo vyšších pozíciách, ktorí si neuvedomujú, že od nich čítame aj relatívne neutrálne ladený tón omnoho vážnejšie, než keby tie isté slová zazneli z úst nášho kolegu alebo kolegyne. To isté platí napríklad aj pre učiteľov či učiteľky. Hovoríme tomu zväčšujúci efekt moci. Funguje ako lupa, ktorá skutočnosť zväčšuje. Kritiku čítame tvrdšie, než je nevyhnutne myslená.

A to ovplyvňuje aj našu následnú reakciu. V takýchto prípadoch buď ešte sami sebe „naložíme“ a začneme sa znevažovať, alebo máme silnejšiu tendenciu brániť sa a obhajovať. Otázne je však to, či si to pred nadriadeným dovolíme, alebo si to vezmeme so sebou domov.

Ktorá z týchto reakcií je pre nás horšia?

V zásade ani jedna z nich nie je úplne dobrá. Ak to totiž pustíme do seba a ešte si sami nadávame, riskujeme, že tým narušíme svoj pocit sebaistoty a sebahodnoty, čo môže viesť k dlhodobejším úzkostiam až depresiám. Avšak ani príliš intenzívna defenzíva na každú kritiku nie je dobrá.

Obe tieto reakcie spája rovnaký základ, a to, že kritiku berieme príliš osobne, vnímame ju ako kritiku našej osoby a nie nášho správania. Preto je naša reakcia taká intenzívna.

Ak by som však mala povedať, ktorá z týchto dvoch reakcií je aspoň o čosi lepšia, tak potom obrana, lebo keď sa bránime, snažíme sa dať najavo, že nie sme „až takí zlí“, a ak nie hneď, tak časom sme ochotnejší prijať a uznať aj svoju chybu.
Sylvia Ondrisová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo teda vo svojej podstate znamená prijať kritiku?

Ak zistíme – napríklad v procese obhajovania -, že kritika je aspoň čiastočné oprávnená, tak potom prijať kritiku znamená, že uznáme aspoň jedno percento toho, čo nám druhá strana vyčíta. Nie je to ľahké a chce to kúsok pokory.

Ale keď to dokážeme, je to obrovská úľava. Nielen pre druhú stranu a pre náš vzájomný vzťah, ale aj pre nás samých.

Čo sa deje, keď to nedokážeme?

Keď s kritikou nevieme pracovať, môže nám to veľmi zhoršiť vzťahy – pracovné aj osobné. Buď nás ľudia začnú vnímať ako tých, čo skrátka nedokážu uznať chybu, alebo nám úplne prestanú dávať spätnú väzbu, čo je v konečnom dôsledku zle pre nás samých. Strácame ich dôveru i rešpekt.

A čo môžeme získať, keď na tom pracujeme?

Práca so spätnou väzbou má dva hlavné benefity. Možno paradoxne nám „kritika“ vo vzťahu pomáha zblížiť sa. Keď totiž človek tomu druhému adresuje kritiku, tak mu vlastne hovorí, kde sú jeho hranice, čo je mu príjemné a čo už nie. Vďaka tomu sa spoznávame. A ak druhá strana dokáže uznať, že to, čo urobila alebo povedala, nemuselo byť príjemné, je to cesta k vzájomnému porozumeniu a zblíženiu.

Druhý obrovský benefit spočíva najmä v tom, že ak sa naučíme pracovať s kritikou, učí nás to rásť, rozvíjať sa, napĺňať svoj potenciál a byť lepšou verziou samých seba – čo platí rovnako v práci, ako aj vo vzťahu.

Už ste spomenuli, že veľmi záleží aj na tom, v akej forme kritiku dostaneme. Ako by sme teda mali postupovať?

Prvé odporúčanie je prosté: ak ide o dôležitú vec, povedzte to čo najskôr. Nečakajte. Lebo ak budete čakať pridlho, už to z pohodlnosti či zo strachu neurobíte, a bude sa to vo vás zbierať. Potom sa ľahko stane, že to z vás vystrelí a celá situácia bude omnoho horšia, skĺznete k nálepkám a zovšeobecňovaniu.

Z toho pramení aj druhý krok: ak chcete, aby druhý človek strávil kritiku čo možno najlepšie, buďte veľmi konkrétni a nesmerujte kritiku na osobu, ale na správanie. Namiesto toho, aby ste napríklad povedali „si totálne neschopný, nedá sa na teba spoľahnúť“, môžete povedať „je pre mňa stresujúce, keď mi opakovane dodávaš report po termíne, môžeš mi ho, prosím, nabudúce doniesť načas?“ Tu som použila aj tretí dôležitý krok, v ktorom druhému ukazujem, ako to potrebujem do budúcna inak. Vtedy je spätná väzba aj konštruktívna.

To znie pomerne jednoducho.

Áno, tá obsahová časť je jednoduchá. Čo to celé robí ťažším, sú naše emócie, ktoré presakujú do štýlu, akým spätnú väzbu dáme. Vtedy dávame druhým najavo, že sme lepší ako oni a že oni vlastne „nie sú v poriadku“. A to je aspekt, s ktorým sa pracuje asi najťažšie. Práve ten však vyvoláva v človeku potrebu brániť sa.

Existuje knižka od Kim Scott: Radikální otevřenost, ktorú by si mal prečítať určite každý manažér, ale pokojne aj ostatní. Kim Scott v nej vysvetľuje, že ak chceme, aby človek našu spätnú väzbu ľahšie prijal, musíme mať oňho osobný záujem, musí nám skutočne záležať na tom, že ho chceme posunúť a nie mu iba dokázať, že v niečom zlyhal a že my sme lepší. Druhá strana ten rozdiel rozpozná a pocíti, že vám nejde o to, aby ste ho len znevážili.

Robíme ešte nejaké ďalšie chyby, keď niekomu niečo vyčítame?

Úplne najčastejšou chybou je, že svoju sťažnosť nepovieme. A hneď za ňou, že ju nepovieme včas. Robíme to zväčša preto, lebo sami vieme, aký nepríjemný pocit kritika vyvoláva, a preto nechceme druhej osobe a nášmu vzťahu ublížiť. Stáva sa to najmä v pracovných vzťahoch.

Výsledkom je však neraz pravý opak. Vzniká čosi, čo Kim Scott výstižne nazýva „ničivou empatiou“. Nechceme druhej strane ublížiť, aby sme nezničili náš vzťah, ale zničíme ho tak či tak, lebo naše výhrady nezmiznú, začneme sa kolegovi napríklad vyhýbať alebo ochladne naša dôvera. O to viac bude naše správanie deštruktívne, ak sa o druhom budeme rozprávať s ostatnými za jeho chrbtom bez toho, že jemu samému dáme možnosť zmeniť sa a rozvíjať. Ak by sme to vztiahli na seba, som si istá, že takmer každý z nás by to radšej počul priamo.

V tomto smere teda platí, že je lepšie hovoriť než zamlčiavať, aj za cenu, že to nedokážeme povedať konštruktívne. To, samozrejme, neznamená, že máme ľudí okolo seba neustále iba kritizovať – čo sa v mnohých domácnostiach deje. Cieľom kritiky nie je vzájomne sa dourážať, ale podporiť náš vzťah a naše spoločné fungovanie.

Čo ak všetko urobíme správne, kritiku dobre sformulujeme, ale druhá strana aj tak reaguje iba obranou alebo útokom?

To, čo môžeme ovplyvniť, je naše vlastné správanie. Ostatné už potrebujeme nechať aj na tom druhom. Ak je raz kritika vonku, druhá strana sa s ňou musí vyrovnať, či je formulovaná lepšie alebo horšie. Aj keby reakcia bola iba obranná či dokonca útočná, u väčšiny ľudí ostane po kritike akési semienko pochybností, či na tom predsa len nie je niečo pravdy, a toto semienko pracuje. Väčšina ľudí proste potrebuje trochu času, kým si kritiku pripustí.

Možno sa následne nedočkáme slovného ospravedlnenia alebo prijatia zodpovednosti, ale časom uvidíme, že sa ten druhý správa inak a že aspoň časť kritiky prijal – a aj to je fajn.

Spomenuli ste, že keď sme doma, kritizujeme akosi ľahšie. Prečo?

Nie je to pravidlo, viem si však predstaviť, že mnohí z nás vyrastali v rodinách a v prostredí, v ktorom zažívali prevažne kritiku, a to si so sebou ako model nesieme ďalej. Zároveň doma často vnímame väčšiu slobodu nekontrolovať sa a pustiť frustráciu von bez ohľadu na formu. Najmä ak sme unavení.

Obzvlášť náročné sa to stáva aj s príchodom detí, keď máte rodinu, s ktorej členmi si potrebujete dávať spätnú väzbu priebežne, aby ste spolu dokázali fungovať. Deťom nastavujete hranice a pravidlá a razom sa môžete ocitnúť v situácii, keď máte pocit, že je vo vás a okolo vás iba kritika.

Z toho sú potom ľudia nervózni, podráždení, kritizujú partnera, že ich stále iba kritizuje a nikdy im nepovie nič pekné. A toto sa v našich rodinách, žiaľ, deje pomerne často.

A je to tak – naozaj doma kritizujeme príliš?

Myslím, že to súvisí jednak s tým, že nevieme, ako kritiku adresovať a ako ju prijímať, ale pripisujem to aj tomu, že príliš často berieme za samozrejmé, keď veci fungujú. Málo ľudí má tendenciu aktívne oceniť, keď napríklad partner alebo partnerka urobia niečo dobré, alebo keď veci skrátka idú fajn.

Obzvlášť v tomto čase, ktorý je pre nás všetkých veľkou záťažou, by sme mohli byť voči sebe vnímavejší a pochváliť našich blízkych aj za úplne obyčajné a zdanlivo samozrejmé veci a za to, ako ich spolu zvládame.

V posledných mesiacoch sa o to snažíme aj u nás doma a vidím, ako nám to pomáha. Každý z nás pozná ten pocit, keď ho niekto pochváli, ocení, ako nás to pozdvihne, akú radosť nám to urobí – tak prečo si to nedopriať častejšie práve teraz, keď sa mnohí „za jazdy“ učíme nastavovať úplne nové pravidlá, aby sme dokázali v tejto výnimočnej situácii fungovať.

Je pandémia v tomto smere novou výzvou aj pre všetky doteraz fungujúce postupy, ako kritiku adresovať a prijímať?

Áno, lebo situácia, v ktorej žijeme, je taká neuveriteľne nová a nepredvídateľná, že v práci aj doma vytvárame akési nové dohody fungovania. A pri každej novej dohode musíme prehodnocovať, čo nám vyhovuje a čo by sme potrebovali zmeniť. Schopnosť prinášať spätnú väzbu a povedať napríklad partnerovi či partnerke „keď prídeš z vonku a neumyješ si ruky, nerobí mi to dobre, lebo mám strach“ je pre nás kľúčová.

Potrebujeme sa naučiť dávať spätnú väzbu a nevyhnutne sa potrebujeme aj oceňovať. Možno máme všetci od seba aj iných oveľa väčšie očakávania, ale to, že dnes v tejto situácii zvládneme každý jeden deň, stojí na jeho konci za pochvalu.

A ja verím, že práve táto doba nás núti hľadať nové stratégie aj v práci s kritikou na všetkých úrovniach – doma, v práci či v politike. Potrebujeme totiž vytvárať nové cesty, a to prináša aj robenie chýb, a teda nutnosť spolupráce a spätnej väzby.

Je teda kľúčom k zvládaniu kritiky aj schopnosť oceniť, čo je dobré?

Nie je to až také jednoduché. Jedna z teórií spätnej väzby má techniku, ktorú nazýva „hamburger“. Jej princíp spočíva v tom, že keď idete povedať niečo negatívne, je dobré obložiť to „mäso“ žemľou a povedať na začiatku aj na konci niečo pozitívne.

Moja skúsenosť je však taká, že ľudia zväčša tú žemličku nepočúvajú, lebo sa sústredia na kritiku a to pozitívne vnímajú skôr umelo. Mnohí mi hovoria, že pochvalu vlastne počujú iba v takýchto prípadoch, keď je spojená s kritikou.

Toto isté, ba ešte väčšmi, platí aj v našich osobných vzťahoch. Technika hamburgera môže fungovať iba vtedy, ak je úprimná a autentická. Našťastie, už aj u nás máme manažérov a lídrov, ktorí si to uvedomujú a začínajú vedome pracovať aj s ocenením.

Vo vašej praxi často spolupracujete s manažérmi a celými firmami. Aká je vaša skúsenosť – vieme zvládať kritiku?

To je veľmi individuálne, vidím však aj rozdiely, ktoré súvisia s tým, aká firemná kultúra je nastavená.

Momentálne pracujem s niekoľkými firmami, ktoré sú veľmi progresívne a otvorené vzdelávaniu aj osobnému rastu. Čo je však zaujímavé, že aj v prostredí, kde je chuť vytvoriť takzvanú „feedback kultúru“, v ktorej by bolo dávanie a prijímanie spätnej väzby samozrejmosťou, to nie je ľahké a jedno školenie zďaleka nestačí.

Prečo?

Princípy, ktoré som už povedala, sú veľmi jednoduché, no v pozadí ešte pracujú naše emócie, a najmä naše dlhodobé skúsenosti s výchovným a vzdelávacím systémom, ktoré vytvárajú silnú emočnú bariéru. Napriek tomu, že ľudia vedia, aké dôležité je spätnú väzbu povedať, tak na hranici, keď ju už-už majú kolegovi povedať, sa zastavia. Majú strach – jednak z nekomfortnej situácie, ale aj z toho, že by mohli pokaziť svoj vzťah, respektíve, že príde nejaký trest.

Chce to teda dlhodobejší tréning, ktorý nám pomôže tento strach a bariéry prekonávať. Mám viacero skúseností, že keď sa to podarí, tak sa celý tím cíti posilnený a efektívnejší, lebo keď dáte dobrý feedback kolegovi, postaráte sa tým o seba, tím, ale aj o neho, lebo mu dáte možnosť počuť pravdu a rozvíjať sa.

Ale po čase sa to ľahko vráti do starých pohodlných koľají kvôli spomenutým emočným bariéram.

Takže aká je životnosť ovládania pravidiel v praxi?

Veľmi závisí od nášho osobného nastavenia a tiež skúseností. Ak ide o kritiku, ktorá smeruje na veľmi citlivé miesto, reagujeme často aj napriek snahe skôr protiútokom a veľmi emotívne. Ak to nerobíme v každej situácii, tak je to tiež v poriadku a mali by sme si to odpustiť. Je však dobré, ak sa k tejto situácii dokážeme s odstupom vrátiť a napríklad vysvetliť, prečo sme reagovali tak emotívne. Zároveň je to priestor povedať, v čom si naďalej stojíme za svojím a v čom sme ochotní priznať chybu.

Môj manžel je tiež psychológ, a napriek tomu, že obaja vieme, čo a ako by sme mali urobiť, občas tiež na seba narazíme a vyústi to do konfliktu. Konflikty sú však zdravé a normálne. Sama teda poznám situáciu, keď sa nám ťažšie prijíma zodpovednosť, a keď si skôr obaja len veľmi pevne obhajujeme svoje pozície. Ale potom sa k tomu vieme vrátiť – o desať minút alebo o dve hodiny. Vtedy sa už o situácii vieme pobaviť v pokoji a každý vidíme svoj podiel na celej veci. Ak mi napríklad môj muž povie „prepáč, mala si pravdu, to, čo som urobil, asi nebolo príjemné“, je to nesmierna úľava a veľmi to zintenzívňuje pocit vzájomnej blízkosti a aj za to si svojho muža vážim.

Je to také jednoduché – povedať, že sme sa mýlili?

Pre mnohých priznanie chyby vyzerá ako slabosť, ale z v skutočnosti ide o psychickú zrelosť. Je to naša sila, ak dokážeme povedať – áno, tu som pochybila. Je to uznanie toho, že všetci sme ľudia a rozvíjame sa. Chyba je niekedy priam darom, lebo nám dokáže ukázať, ako by sme sa mali zachovať nabudúce.

Veľmi by som si priala, aby sme si ako spoločnosť privlastnili práve tento postoj ku chybám a aby sme ich prestali vnímať ako zlyhanie, ale ako prirodzenú cestu k nášmu rastu.

V tomto smere by som rada apelovala aj na školský systém, v ktorom je – česť výnimkám – stále množstvo tých, ktorí hodnotia deti len na základe chýb v zmysle dobre/zle, správne/nesprávne. Tam sa to končí. Chýba dôležitý krok – oceniť snahu, vnímať progres či aspoň dať priamu navigáciu, čo by sme sa z týchto chýb mohli naučiť.

Platí teda, že náš spôsob výchovy a vzdelávania ešte stále považuje chybu za zlyhanie?

Vidím, ako sa to mení a ako má mnoho učiteľov aj rodičov nový postoj, no zdá sa mi, že ešte stále prevláda ten, ktorý som zažila aj ja a mnohí ďalší – keď sa každá chyba trestala, poznámkovala a známkovala. Akoby sme stále viac komentovali to, čo ešte nevieme a v čom nie sme dobrí, než ukazovali, čo nám ide a v čom sme talentovaní. A to platilo neraz v škole, ale aj doma.

Kriticizmus je na Slovensku naozaj veľmi silný a súvisí s ním aj vnútorná kritika, s čím sa tiež veľmi často stretávam vo svojej praxi. Niekedy už ani nepotrebujeme toho vonkajšieho kritika, vystačíme si so svojím vlastným, ktorý je neraz veľmi tvrdý.

Platí efekt priznania chyby rovnako pre všetkých – môžu si dovoliť pripustiť chybu aj najvyšší manažéri či politici?

Veľmi si želám, aby to boli schopní urobiť. Vo vysokých pozíciách je to ešte dôležitejšie, lebo títo ľudia modelujú to, ako k chybám potrebujeme pristupovať. A tým ovplyvňujú celú kultúru – firmy či spoločnosti.

Ak si oni dovolia uznať chybu, ukazujú, že sa tiež učia a dokážu prevziať zodpovednosť, čo je dôležitou súčasťou ich práce a vzťahov. Neznamená to, že sú slabosi a že zlyhali.

Veľmi to potom oceňujú aj ich podriadení. Aj sama mám skúsenosť, že to naozaj na ľudí pôsobí povzbudzujúco, keď počas tréningov zdieľam príklady, kde aj sama robím chyby, a ukážem, že napriek rokom práce s danou témou nie som dokonalá.
Sylvia Ondrisová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kritiku médií či kolegov zažíva aj premiér Matovič. Z toho, čo vidíme v médiách a čo píše na Facebooku, vie podľa vás prijať kritiku?

Musím priznať, že posledné mesiace vedome limitujem, aký typ správ k sebe púšťam, ale z toho, čo som si všimla – a platí to aj na ostatných politikov, nielen na premiéra – nevidím v našej politickej kultúre dobrú schopnosť reagovať na kritiku.

Keď už politici reagujú, robia to zvyčajne dosť nešťastne. Väčšinou použijú obrannú reakciu v kombinácii s útokom na toho, kto ich kritizuje. Len veľmi zriedkavo vidíme prijatie zodpovednosti, a to je v našej spoločnosti obrovský problém. Chápem, že práve títo ľudia majú na sebe obrovský tlak a že to nie je jednoduché, lebo sú neustále na očiach. Ale keď raz oni vysielajú signál, že takéto správanie je v poriadku, čo potom urobia ostatní? Prečo by sme to mali robiť inak?

Hovoríte o tlaku, ktorému čelia – mali by sme ho brať do úvahy?

Je preukázané, že od autorít očakávame omnoho viac než napríklad od kolegov alebo kamarátov. Aj od vlastného šéfa máme oveľa väčšie očakávania, nieto na politikov.

Ten tlak je pritom omnoho väčší, než si drvivá väčšina z nás dokáže vôbec predstaviť. Nie je to teda pre nich ľahké a reálne potrebujú poradcov aj podporu. Ako všetci ostatní, aj oni robia chyby, a chybu môžu urobiť aj v tom, ako na kritiku zareagujú. Ale mali by sa k tomu dokázať vrátiť a urobiť to následne korektnejšie a zodpovedne.

To, ako zvládajú nielen tlak, ale aj vyrovnávanie sa s kritikou smerom k verejnosti, je súčasťou ich práce. Nikto sa do týchto pozícií nenarodil „hotový“, človek na ne musí dorásť. O to viac musí byť otvorený a ochotný pracovať na sebe, aby dokázal prijať kritiku tak, že nebude polarizovať, rozdeľovať ani obviňovať spoločnosť, opozíciu či médiá. Inak ľudia strácajú dôveru a rešpekt nielen k nim samotným, ale k politikom všeobecne. A to je ozaj veľký problém, lebo vtedy začína túžba po antisystémových ideológiách.

Čo by ste politikom, prípadne rovno premiérovi poradili, aby urobil, ak bude chcieť opäť okamžite reagovať na nejakú kritiku?

Poradila by som mu, aby urobil to, čo urobí väčšina ľudí, keď dostane kritiku od šéfa – dajú si čas na reakciu. Nech je to desať sekúnd alebo hodina – potrebujú čas, aby to spracovali.

Čím vyššiu funkciu človek zastáva, tým viac by mal zvažovať, ako svoju reakciu sformuluje, aby bola korektná, konzistentná – a prijímajúca zodpovednosť. Je kľúčové, aby politik chápal, aký efekt majú jeho slová a emócie na druhých a dokázal ich korigovať.

Ideálne je, ak sa o tom poradí aj so svojím tímom. Rozumiem, že to nejde, ak k situácii dôjde napríklad na tlačovke, ktorá beží naživo, ale aj tam si dokáže vytvoriť priestor na zváženie toho, čo povie.

To znie takmer ako pravý opak toho, čo v posledných týždňoch sledujeme.

Je to trochu paradox – ľudia totiž chcú vidieť politikov, ktorí sú spontánni a autentickí.

V minulosti sme často u politikov videli, že ich komunikácia bola umelá, za čím stáli aj mnohí tréneri komunikácie. Výsledkom však bolo to, že ich slová a gestá boli prázdne. Aj preto tá túžba po autentickosti. Lenže – aj autentický prejav môže mať na zreteli, čo budú jeho slová znamenať pre ostatných.

Ľudia vo vysokých pozíciách si často myslia, že práve vďaka svojej pozícii majú úplnú slobodu hovoriť a robiť čokoľvek. Zabúdajú však, že je to naopak – že ich rola má niečomu slúžiť a o niečo sa starať. Ako politik je človek zvolený do „služby“ pre celú spoločnosť, a na to by mal myslieť pri svojich reakciách.

Stačí, aby sme sa pozreli, ako komunikuje napríklad pani prezidentka, a vidíme, že sa to dá. Dokonca si myslím, že práve to ju vynieslo až do prezidentského paláca. Spôsob, akým dokázala už počas kampane reagovať na rôzne útoky a obviňovanie, nebol útočný. Veľmi jasne dokázala stáť za tým, čo bolo pre ňu dôležité, no udržala rešpekt a korektnosť voči druhej strane a to platí dodnes.

Deň pred prvým kolom plošného testovania však jej prejav mnohí čítali skôr naopak, a teda, že sa v ňom odrazili osobné spory s premiérom. Nebola to teda iná reakcia, než by sme od nej čakali?

Áno, ale keď som si prečítala jej následnú reakciu z nedele, tak sa k tomu vztiahla a priznala to – napísala, že mnohí mali obavy a ona bola medzi nimi. Naviac, v piatok to skutočne vyzeralo tak, že plošné testovanie možno nebude zabezpečené naozaj pre všetkých. V nedeľu však uznala, že jej úsudok nebol najlepší, a pri ďakovaní ako prvú zmienila práve vládu.

A toto je presne to, čo v politike potrebujeme vidieť a počuť. Nemusí sa teraz bičovať, že urobila chybu. Chyby skrátka robíme. Táto situácia je pre nás všetkých nová, nejednoznačná a žiadne overené metódy nefungujú. Niekedy naozaj nemáme na výber a môžeme sa vydať len cestou pokus – omyl, čo znamená, že skôr či neskôr nejakú chybu urobíme.

Kedy stačí ospravedlnenie a kedy už treba konať, aby bolo zrejmé, že to človek so svojím prijatím zodpovednosti myslí vážne? Vezmime si napríklad kauzu diplomoviek, v ktorej spočiatku aj padli akési vajatavé ospravedlnenia, ale v skutočnosti bolo jasné, že nemajú žiadnu váhu.

Rozdelím to na politiku a osobný život, respektíve pracovný život. Sú situácie, keď slová naozaj nestačia. Ak by sme pokračovali vo svojom správaní – v práci alebo doma – za ktoré nás šéf alebo partner kritizuje, a vždy sa zaň len ospravedlnili, je jasné, že to nebude mať žiadnu váhu. Čin, snaha o zlepšenie či nápravu, môže potvrdiť, že chybu uznávame a záleží nám na tom.

V politike je to podobné a naša politická kultúra by činy potrebovala ako soľ. Už sme to síce párkrát zažili, ale stále je to len veľmi zriedkavé. V iných krajinách sa to deje oveľa bežnejšie a rýchlejšie. Človek pritom ani nemusí byť sám zodpovedný za chybu, stačí, ak je zodpovedný za danú oblasť. Vyvodením zodpovednosti však nemusí byť iba odstúpenie, ale napríklad aj jednoznačné činy, ktoré vedú k náprave.

Ak ide o diplomovky, tam mala byť z môjho pohľadu vyvodená osobná zodpovednosť každého jedného aktéra.

Keď občas sledujeme reakcie politikov, vyzerá to, akoby okolo seba nemali nikoho, kto im oponuje. Aká je vaša skúsenosť – majú napríklad vysokí manažéri problém získať pravdivú spätnú väzbu – negatívnu či pozitívnu?

Je to problém a často mi referujú, že sa cítia veľmi osamelí a izolovaní. Čím sú vyššie, tým ťažšie sa im odhaduje, ako to v skutočnosti je, keď s nimi druhí súhlasia, respektíve nesúhlasia.

Mať okolo seba tím ľudí, ktorí dokážu dať človeku pravdivú spätnú väzbu, je kľúčový nástroj, ktorý reguluje pozíciu moci. Moc totiž u ľudí vedie primárne k trom veciam, ktoré ich zaslepujú – strácajú empatiu voči ľuďom v nižších pozíciách, nevedia si už úplne predstaviť, aké to tam je. A zároveň viac veria vo svoje vlastné myšlienky a cítia väčšiu slobodu prekračovať pravidlá.

Aj preto im hovorím, že je dobré mať v tíme aj človeka, ktorý ich možno nemá úplne rád alebo väčšinou oponuje. Nemusí to byť príjemné, ale minimálne sa dozviete aj nejaký iný názor.

Ak sa pozrieme späť, čosi podobné existovalo už vo fungovaní prírodných kultúr. Kmene mali okrem šamana aj človeka, ktorý neustále oponoval, nesúhlasil, a oni si ho vážili ako dôležitú súčasť kmeňa, lebo vyvažoval väčšinový názor. Nemusíme na základe neho urobiť finálne rozhodnutie, no je dobré brať ho do úvahy ako jeden dôležitý pohľad v éteri.

Hovorili sme o kritike aj o pochvale, čo nás teda viac posúva?

O tom sa veľa hovorí a existujú rôzne teórie, z môjho pohľadu viac pochvaly nikdy neuškodí, lebo príjemnejším spôsobom naviguje naše správanie. No je nevyhnutné nezabúdať ani na negatívnu či rozvojovú spätnú väzbu. Tá, keď je konštruktívne daná, nás posúva vpred alebo nám pomáha stanovovať hranice. Oboje je pre naše vzťahy dôležité.

Ak by sme napríklad v práci počúvali iba kritiku, je to demotivujúce a vedie to skôr k poslušnosti. Človek čeliaci neustálej kritike prestáva dôverovať v to, že jeho práca má zmysel, nie je ochotný skúšať nové veci a prinášať nápady. Môže sa síce tváriť, že spolupracuje, ale väčšinou po čase prichádza nejaký typ bojkotu rozličných povinností ako tichá obrana proti kritike.

Pri pochvale pritom platí to isté, čo pri kritike, a teda, že čím je viac konkrétna, tým viac nás motivuje a posilňuje. Preto aj pri pochvale odporúčam: pýtajte sa dovtedy, kým sa nedozviete presnejšie, v čom ste taká „fajn“ kolegyňa, kamoška, partnerka.
Sylvia Ondrisová. Foto N – Tomáš Benedikovič
Sylvia Ondrisová

Vyštudovala psychológiu na Univerzite Komenského, od roku 2003 pracuje ako psychologička v súkromnej praxi. Dvadsať rokov sa venuje aj lektorskej činnosti – najmä témam, akými sú napríklad riešenie konfliktov a narábanie s mocou, zvládanie emócií, líderstvo, zvládanie stresu a time manažment. Školenia o zvládaní moci robí pre manažérov, lekárov aj pre aktívnych učiteľov v Komenského inštitúte. Školí aj mladých ľudí v Sokratovom inštitúte.
tyler91
King
King
Príspevky: 1821
Registrovaný: 14 aug 2010, 9:49
Bydlisko: KE

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa tyler91 »

LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
Americké voľby 2024
Cesty po USA
Donald Trump
Kamala Harrisová
20. októbra 2024 15:21
Denník NAk vyhrá Trump, odsťahujeme sa do Európy. Boli sme na mítingu Kamaly Harrisovej v Michigane
Tomáš VasilkoTomáš Vasilko
Tomáš BenedikovičTomáš Benedikovič
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Trumpov míting o deň skôr bol zaplnený len spolovice, ľudia začali odchádzať predčasne.

Reportéri Tomáš Vasilko a Tomáš Benedikovič strávili dva týždne cestou po predvolebnej Amerike. Navštívili štáty Pensylvánia, Ohio, Michigan a Arizona. Viac reportáží:

Váhajúcich je minimum, rozhodne mobilizácia. Prešli sme Pensylvániu, ktorá určí víťaza amerických volieb
Ako sa mení Amerika: V Hazletone starých imigrantov nahradili noví a v bývalom slovenskom kostole sa robí wrestling
Fentanyl nahrádza iná droga, má ju každý, kto prejde dverami. Reportáž z americkej liečebne závislostí

Je piatkové poludnie a na parkovisku pred štadiónom miestneho juniorského hokejového tímu v meste Flint sa tvorí dlhý rad. Stovky ľudí trpezlivo čakajú, kým ich pustia do haly. Otvára sa o hodinu, no hlavný vrchol programu bude až o piatej podvečer.

Vtedy s prejavom vystúpi demokratická kandidátka na prezidentku Kamala Harrisová. Do 80-tisícového mesta v Michigane, asi hodinu severne od Detroitu, zavítala len deň po tom, čo mal Donald Trump míting v neďalekom meste Saginaw. Nie je to náhoda. Michigan patrí medzi kľúčové štáty novembrových volieb, má 15 voliteľov a v prieskumoch tu vedie Kamala Harrisová len o 0,6 percentuálneho bodu.

V roku 2016 v Michigane vyhral Trump, o štyri roky neskôr Joe Biden.
reklama

Na americkú viceprezidentku sa do Flintu začiatkom októbra prišla pozrieť aj Regina. Kedysi pracovala v školstve, dnes je na dôchodku a na míting viceprezidentky prišla prvýkrát. „Zbožňujem ju a rešpektujem. Vyzerá ako skvelá osoba,“ hovorí nadšene podporovateľka kandidátky demokratov.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Pred mítingom Harrisovej
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Odznaky podporujúce demokratku

Keď sa jej pýtame, čo považuje za hlavné problémy súčasnej Ameriky, nespomenie infláciu či ilegálnych imigrantov, o ktorých najčastejšie hovoria voliči Trumpa. „Najväčším problémom je nenávisť. Sme veľmi rozdelená krajina, ako v občianskej vojne. Mali by sme byť jeden národ, ale je tu priveľa nenávisti,“ hovorí Regina.
Boja sa Projektu 2025

Nenávisť alebo aspoň silnú kritiku Donalda Trumpa však počuť i medzi voličmi Kamaly Harrisovej. Padajú aj slová ako idiot. Viacerí voliči hovoria, že sa obávajú, čo sa stane s krajinou, ak znova vyhrá voľby.

Mnohí spomínajú Projekt 2025. Ide o zoznam opatrení jedného konzervatívneho think-tanku, ktorý by – ako sa boja politici aj voliči Demokratickej strany – mohol republikánsky kandidát prijať, ak by znova vyhral voľby. Sú medzi nimi návrhy, ktoré rozšíria právomoci prezidenta či budú podľa BBC zavádzať ultrakonzervatívne sociálne vízie.

Trump sa od tohto dokumentu dištancuje, hoci sa na ňom podieľali jeho bývalí spolupracovníci.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Ľudia čakajúci pred halou
Zobraziť väčšie rozlíšenie
V hale voliči so sloganmi práca a sloboda

„Bojíme sa, že Trump zničí našu demokraciu a bude vládnuť ako v Rusku,“ hovorí Bruce, dôchodca, ktorý stojí v rade s manželkou. Hovorí, že Kamala Harrisová podporuje slobodnú voľbu žien a demokraciu, a myslí si, že aj v diplomacii by bola lepšia než Trump.

Najradikálnejšie sa k možnému víťazstvu republikánskeho kandidáta stavia dvojica mužov. Steven s manželom, obaja v strednom veku, hovoria, že v prípade víťazstva Trumpa by sa možno odsťahovali do Európy. „Taliansko alebo Španielsko, čo?“ hovoria a pozerajú jeden na druhého. „Nevydržali by sme ďalšie štyri roky,“ dodávajú.

Postavenie LGBTI+ ľudí je v USA lepšie než na Slovensku, svadby ľudí rovnakého pohlavia sú legálne vo všetkých amerických štátoch už takmer desať rokov.

Nedá sa očakávať, že by z Ameriky v prípade víťazstva Trumpa skutočne odišiel väčší počet ľudí. Okrem tohto páru sme nestretli nikoho, kto by „balil kufre“. No už len to, že to spomínajú, veľa hovorí o tom, aká je krajina rozdelená a ako sa jednotlivé tábory obávajú víťazstva tej druhej strany.
Nevrátime sa späť, kričia

Ak sa v Spojených štátoch rozhodnú voliči ísť na predvolebný míting, musia si na to vyhradiť minimálne pol dňa, ak nie celý. Ľudí začnú do arény, ktorá má na koncert kapacitu 6-tisíc ľudí, púšťať okolo jednej.

K hale zatiaľ stále prichádzajú ďalší návštevníci a rad sa zmenšuje len pomaly. Niektorí sú v tričkách a mikinách Kamaly Harrisovej, no vidno aj politický merch Baracka Obamu či u jedného voliča mikinu Bernieho Sandersa z roku 2020.

Vo vnútri medzitým začnú hovoriť prví rečníci. Sú to demokratickí politici z Michiganu vrátane guvernérky Gretchen Whitmerovej, o ktorej sa chvíľu uvažovalo ako o kandidátke demokratov po odstúpení Bidena.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
V hale bolo asi päťtisíc ľudí
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Afroameričania by mali väčšinovo hlasovať za demokratku

Dôležitá téma v Michigane sú pracovné miesta v automobilovom priemysle, a preto vystúpi aj šéf miestnych odborov. Samotné mesto Flint je rodiskom firmy General Motors, no zasiahol ho úpadok automobilizmu, podobne ako Detroit.

Posledným „predskokanom“ je Magic Johnson, bývalý slávny basketbalista, ktorý pochádza z Michiganu a ktorého otec robil v továrni General Motors.

„Nevrátime sa späť!“ skandujú opakovane fanúšikovia strany, ktorí nechcú znova Donalda Trumpa za prezidenta. Občas sa ozve aj skandovaný pokrik „Zavrite ho!“, narážajúc na jeho odsúdenie v prípade falšovania obchodných záznamov. Rovnaký slogan kričali Trumpovi fanúšikovia v roku 2016 na adresu Hillary Clintonovej.
Prejav Harrisovej: Sľuby a kritika Trumpa

Krátko pred piatou hodinou prichádza na pódium Kamala Harrisová. Aj viceprezidentka hovorí, že voliči si vyberajú medzi minulosťou a budúcnosťou. V prejave sa snaží ukázať, že pozná problémy strednej triedy. Spomína, že ako malá so sestrou veľa času trávili u jedného suseda obchodníka, preto vraj pozná problémy drobných živnostníkov.

Demokratická kandidátka sľubuje viacero vecí, no je otázka, či by sa v prípade jej víťazstva dokázali naplniť. Napríklad chce postaviť tri milióny domov či bytov po celej krajine. V USA je kríza bývania, domov je málo a sú drahé. Vo Phoenixe, čo je jedno z veľkých, rozvíjajúcich sa miest, stojí priemerný dom 470-tisíc dolárov.

Harrisová to chce dosiahnuť tým, že bude podporovať peniazmi a úľavami kúpu aj výstavbu domov. Niektorí ekonómovia si podľa New York Times myslia, že to bude problém.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Kamala Harrisová
Zobraziť väčšie rozlíšenie

Práca v priemysle je v Michigane dôležitá téma. Kamala Harrisová ďalej hovorí, že za vlády Joea Bidena vzniklo 730-tisíc pracovných miest vo výrobe, kým za Donalda Trumpa klesali. Tieto čísla síce sedia, no viceprezidentka trochu zavádza. Pokles za Trumpa súvisel hlavne s pandémiou. Momentálne je vo výrobe iba o 160-tisíc viac pracovných miest, než bolo vo februári 2020, a posledné dva roky Bidenovej vlády ich počet stagnuje.

Kamala Harrisová v prejave strieda sľuby, čo urobí (napríklad zníži dane pre 100 miliónov Američanov), s tým, čo zlé podľa nej urobil Trump.

Jej prejav trvá 27 minút, výrazne menej ako predvolebné prejavy Trumpa. Dĺžkou je tak akurát, no niektorí predrečníci zaujali viac. Nie je to rečnícky výkon, aký podal Barack Obama o týždeň neskôr v Pensylvánii, keď Donalda Trumpa porovnal k Fidelovi Castrovi.
Trumpov míting v Saginaw

Asi hodinu cesty na sever od Flintu sa nachádza 40-tisícové mesto Saginaw. Cestou k nemu sa pomaly rozširujú pozemky ľudí, domy stoja ďalej od seba. Prichádzame do vidieckejšej časti Michiganu, kde blízko Veľkých jazier býva veľa farmárov.

Ľudia tu volia skôr Donalda Trumpa. V samotnom okrese, v ktorom Saginaw leží, však minulé voľby tesne vyhral Joe Biden, čo mu pomohlo získať celý štát.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Pred mítingom Donalda Trumpa v Saginaw
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Ľudia odchádzajúci z haly po skončení Trumpovho mítingu

Práve preto tu Donald Trump usporiadal míting. Koná sa vo veľmi peknom a modernom kampuse vysokej školy Saginaw Valley State University. Ako hovoria miestni študenti, táto škola patrí medzi najlacnejšie v Michigane (školné pre domácich stojí 12-tisíc dolárov na rok) a zároveň má skvelú infraštruktúru vrátane krytej atletickej dráhy či plaveckého bazénu.

Keď prichádzame na miesto, väčšina ľudí už je vo vnútri. Z parkoviska sa blížia k hale dve staršie dámy: Gene a Samantha. Trumpa volili už v roku 2016 a s jeho štyrmi rokmi v úrade sú spokojné. „Splnil všetko, čo sľúbil,“ hovoria.

Jedna z nich pritom predtým hlasovala za Baracka Obamu. Tieto dámy patria do skupiny bielych pracujúcich Američanov zo strednej triedy, ktorých v týchto štátoch stredozápadu vo voľbách pred ôsmimi rokmi dokázal Trump „ukradnúť“ demokratom, vďaka čomu sa stal prezidentom.

Dámy za najväčšie problémy Ameriky označujú imigráciu a infláciu. „Na jeden nákup miniem aj 400 či 500 dolárov,“ hovorí Samantha. Ceny potravín v amerických supermarketoch sú skutočne vyššie než napríklad v Európe, hoci Michigan je lacnejší oproti priemeru USA. Inflácia sa však podľa analytikov dá pripisovať americkej vláde, ktorej súčasťou je aj Kamala Harrisová, len okrajovo.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Vľavo tričko s nápisom „Neočkovaný, plne chránený“
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Reklamných predmetov mali Trumpovi voliči viac

Na otázku, či za drahé potraviny môže Biden, Gene hovorí, že netuší, ale že za Donalda Trumpa boli ceny nižšie. Toto je jedna z najsilnejších zbraní republikánskeho kandidáta v kampani.

Mnohí voliči porovnávajú jeho štyri roky a štyri roky Bidena. V rokoch 2017 až 2021 skutočne nebola vysoká inflácia, nechodilo toľko imigrantov do USA a nebola vojna na Ukrajine či na Blízkom východe. Korelácia nie je nutne kauzalita, ale to priemerný americký volič nemusí chápať.
Hala rozdelená na dve polovice

Novinár z krajiny ako Slovensko to nemá jednoduché, ak chce pokrývať prezidentskú kampaň v USA. Je výhoda, že mítingy sa uskutočňujú iba v niekoľkých štátoch, no informácie o nich prichádzajú len niekoľko dní vopred a nie vždy je ľahké ich logisticky stihnúť. Vcelku problém je akreditovať sa na ne. Napríklad Kamala Harrisová nemá žiadny odkaz pre médiá na svojej stránke a na míting sme sa dostali iba ako hostia.

V prípade republikánov sme žiadali o akreditáciu na dva mítingy Donalda Trumpa a jeden jeho kandidáta na viceprezidenta J. D. Vancea. Trikrát bola naša žiadosť zamietnutá. Podobnú odpoveď dostali aj niektorí iní európski novinári, ktorých sme stretli. Kapacita pre médiá je obmedzená a pre amerických politikov nie sú zaujímaví.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Figurína v americkej zástave
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Jeden z priaznivcov pred mítingom

Napriek tomu sme išli do Saginaw a skúsili sme sa dostať na míting. Človek, čo mal na starosti médiá, bol neoblomný a odmietol nás pustiť. Rovnako nám zakázal, aby sme išli do haly ako diváci.

Z videí z mítingu tak môžeme opísať, že v hale bolo menej ľudí ako na podujatí Kamaly Harrisovej. Hala bola rozdelená na polovicu a zaplnená bola iba jedna časť, aby to vyzeralo, že je tam plno.

Mohlo tu byť do dvetisíc ľudí, kým v prípade mítingu Harrisovej vo Flinte médiá odhadovali päťtisícovú účasť. Trumpov míting sa začínal o tretej popoludní. V tomto „súboji“ vyhrala demokratka, no nemusí to nič znamenať. Kým Donald Trump je už tak trochu „opozeraný“ politik, Kamala Harrisová je nová kandidátka a jej výber po Bidenovi dodal demokratickým voličom energiu.

Na rozdiel od Harrisovej Donald Trump hovoril dlho – až hodinu a 22 minút. Stihol pokryť veľa tém, často medzi nimi skákal.

Sľuboval Američanom zlatý vek, keď ho zvolia. „Čoskoro môžeme mať prudko rastúce príjmy, raketovo rastúce bohatstvo, milióny a milióny nových pracovných miest a prosperujúcu strednú triedu,“ vravel.

A zároveň strašil, čo sa stane, ak vyhrá Harrisová. „Namiesto zlatého veku sa Amerika ponorí do temného veku. Vaše rodinné financie budú natrvalo zničené. Vaše hranice navždy zmiznú,“ dodal.
Hlasujem za zločinca

Už asi desať minút po začiatku začali z haly odchádzať prví ľudia. Kamala Harrisová predtým obviňovala Trumpa, že ľudia nevydržia na jeho mítingoch do konca; v prípade niektorých návštevníkov v Saginaw to bola pravda.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
„Volím odsúdeného zločinca“
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Kartónový Donald Trump

Dve študentky hovorili, že chceli vidieť naživo Trumpa, ale teraz sa už musia ísť učiť. Jedna z nich ho bude voliť, pretože „vie, ako riadiť biznis“.

Trump rozpráva vyše pol hodinu, keď vychádza z haly aj muž s tričkom Latinoameričania za Trumpa. „Na mítingu bola silná energia,“ hovorí, no nevysvetľuje, prečo odchádza skôr. Kamalu Harrisovú nazýva „zloduchom, ktorého Trump zastaví“.

Ak však v niečom republikánsky kandidát súboj mítingov vyhral, je to množstvo merchu, v ktorom prichádzajú jeho fanúšikovia. Takmer každý má oblečené nejaké tričko či čapicu hnutia MAGA. V porovnaní s Harrisovej mítingom je tu oveľa viac predavačov, ktorí už stihli aktualizovať tovar. Vidno tričká s fotografiou s krvavým uchom z júlového atentátu na Trumpa. „Legendy nezomierajú,“ píše sa na jednom.

Rovnako dokázali marketéri na dobré obrátiť aj exprezidentovo odsúdenie. „Hlasujem za zločinca“ je celkom populárny nápis.

Je otázka, koľko „hlasov za zločinca“ získa Donald Trump v Michigane. Tento štát patrí dlhšie k takzvaným swing states, v ktorých vopred nie je istý víťaz. Kým mestá ako Detroit, Flint či hlavné mesto Lansing hlasujú skôr za demokratov, menšie mestá a vidiek na severe sú republikánsky červené.

Výsledky prezidentských volieb 2020 v Michigane

V Michigane podobne ako v Pensylvánii či Wisconsine hlasovali ľudia od roku 1992 do roku 2012 vždy za demokratického kandidáta. V prípade Clintona či Obamu s veľkým náskokom.

Preto mnohých prekvapilo, keď tu dokázal Trump tesne vyhrať v roku 2016, najmä vďaka tomu, že získal hlasy bielej pracujúcej triedy, ktorá robí napríklad v automobilkách.

O štyri roky neskôr dokázal Joe Biden tento štát o zhruba tri percentuálne body získať znova pre demokratov. Podľa jednej analýzy „Biden prehĺbil náskok demokratov vo veľkých mestách a presadil sa na predmestiach, aj keď Trump rozšíril svoju podporu vo vidieckych komunitách“.

Tieto hlasy bude Harrisová znova potrebovať. Prieskumy ukazujú, že výsledky v Michigane budú aj tento rok veľmi tesné.
tyler91
King
King
Príspevky: 1821
Registrovaný: 14 aug 2010, 9:49
Bydlisko: KE

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa tyler91 »

LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Spoiler
Prezidentské voľby 2024
3. novembra 2024 7:04
Denník NPrečo sú prieskumy pred americkými voľbami také tesné?
John Mark HansenJohn Mark Hansen
Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Osobnosť kandidáta nikdy nebola takým kľúčovým faktorom ako dnes.

Autor je politológ, University of Chicago

Na Chicagskej univerzite učím o prezidentských voľbách a od priateľov z pravej i ľavej strany dostávam rovnakú otázku. Republikáni zo západného Kansasu, s ktorými som vyrastal, nedokážu pochopiť, prečo Donald Trump nevedie v prieskumoch výraznejšie, kým demokrati, ktorí ma obklopujú v Chicagu, sa čudujú, ako je možné, že Trumpa ďaleko nepredbieha Kamala Harris.

Sú to tie pravé otázky, aby sme pochopili súčasnú americkú politiku. Napriek všetkým svojim nezvyčajným aspektom – v neposlednom rade Harrisovej náhlemu vstupu na scénu ako demokratickej vlajkonosičky – bola dynamika kampane v roku 2024, ale aj kampaní z rokov 2016 a 2020, typická pre prezidentské voľby spred najmenej 80 rokov. Najmä dve črty kampane predstavujú významný odklon od desaťročí historických skúseností. Prvá je dôvodom na zdesenie medzi demokratmi, druhá je zdrojom republikánskej frustrácie.
reklama
Nepriaznivé základy

Začnime s demokratmi. V súlade s historickým precedensom aj tentoraz nominant strany, ktorá ovláda Biely dom, čelí silnému protivetru. Ak Harrisová zvíťazí, bude prvou nominantkou úradujúcej strany za posledných 76 rokov, ktorú zvolili napriek tomu, že v čase volieb bol jej rating pod 50 %.

Odkedy sa začiatkom 40. rokov 20. storočia začali robiť prieskumy, jediným kandidátom, ktorý za takýchto okolností vyhral, ​​bol v roku 1948 Harry Truman. Jeho výkon kladne hodnotili (hoci sa posledné meranie uskutočnilo štyri a pol mesiaca pred dňom volieb) len štyria z desiatich opýtaných. Odvtedy sa nízku popularitu nájomníka Bieleho domu pokúsilo takto prekonať sedem kandidátov, no neuspel ani jeden. Tým posledným bol samotný Trump, ktorého popularita bola v deň volieb v roku 2020 iba 46 percent. S výkonom súčasného prezidenta Joea Bidena je v súčasnosti spokojných 39 percent respondentov, čo je šesť bodov pod úrovňou Harrisovej viceprezidentského ratingu (45 percent).

Vzťah medzi kladným hodnotením prezidenta a výsledkami volieb len podčiarkuje konvenčný názor, že voľby sú referendami o výkone strany, ktorá je pri moci. Problémy, ktoré postihli Bidena v zahraničí (Ukrajina a Gaza) i doma (migranti prekračujúci južnú hranicu), vyvolali v mysliach voličov obavy. Biden zároveň prezidentuje vo volebnom roku, ktorý je podľa niektorých ukazovateľov (napríklad rast HDP) dobrý, ale podľa iných (napríklad rast osobného disponibilného príjmu) až taký dobrý nie je.

Voliči môžu byť krátkozrakí a často preceňujú vplyv, aký má prezident na zložité systémy, ako je ekonomika, nehovoriac o rozhodnutiach obyčajných ľudí a svetových lídrov. Pre voličov je typické, že priveľmi obviňujú prezidentov za zlé časy a priveľmi im pripisujú zásluhy, keď sú časy dobré. Tak či onak, prezident ​a prezidentskí kandidáti môžu urobiť len málo, aby tieto názory nejako ovplyvnili. V politike – tak ako v mnohých iných oblastiach – je niekedy lepšie mať šťastie než mať pravdu.

Harris teda Trumpovi pred voľbami v roku 2024 neuteká, pretože „základy“, ktoré ovplyvňujú voľby, sú pre demokratov ako stranu úradujúceho prezidenta nepriaznivé. Ťažkosti, ktorým Harris čelí, sa dajú dokonale vysvetliť – ide o normálny model prezidentských volieb v USA.
Okolo neho

A teraz k Trumpovi, ktorému sa v bezprecedentnej miere podarilo sústrediť kampaň na seba. Mnohých voličov to nabudilo, mnohými inými to otriasa. V roku 2016 bola Hillary Clinton najneobľúbenejšou prezidentskou kandidátkou v novodobých dejinách – s výnimkou Donalda Trumpa. Navyše odpor voči Trumpovi zostáva stabilne vysoký, a to tak, že jeho negatívne hodnotenie prevyšuje kladné hodnotenie nepretržite od roku 2016.

Trump bol mimoriadne nepopulárny aj ako prezident. Je dokonca jediným prezidentom, ktorého hodnotenie počas výkonu funkcie nikdy neprerástlo 50 percent. Jeho priemerný rating 41 percent – 4 % pod úrovňou Jimmyho Cartera – bol najnižší v dejinách meraní.

Nikdy v histórii nezastával kandidát v kampani také ústredné postavenie. Dokonca ani Ronald Reagan, dodnes známy svojou príťažlivosťou, neovládal svojou osobnosťou voľby tak ako Trump – či už to bolo v jeho prospech, alebo neprospech. Reagan dosiahol svoje víťazstvá v rokoch 1980 a 1984 za okolností oveľa priaznivejších pre jeho stranu a jeho charizma bola skôr dôsledkom jeho volebného úspechu než jeho príčinou.

Odpor voči Trumpovi sa začal v jeho vlastnej strane. Mnohí republikánski predstavitelia ho odmietali podporovať až dovtedy, kým si nezabezpečil nomináciu na rok 2016. Noviny naklonené republikánom podporovali jeho oponentku alebo vôbec nikoho a väčšina republikánskeho vedenia bola opatrná voči jeho demagógii, prestrelenej rétorike, odmietaniu dlhodobých zásad republikánskej politiky, charakterovým chybám či deportáciám nelegálnych prisťahovalcov. Väčšina si k nemu nakoniec našla cestu, no niektorí nie.

Časť tých prvých sa mu odcudzila počas vyčerpávajúcich skúseností s jeho prezidentovaním. Pre niektorých republikánov (a nezávislých) bola poslednou kvapkou jeho nelojálnosť voči strane a krajine, keď išlo o schvaľovanie kandidátov či rokovania so zahraničnými spojencami a protivníkmi. Pre iných ňou bolo jeho podriaďovanie sa evanjelikálom, jeho podpora izolacionizmu či jeho zhovievavosť voči rasistickým bielym nacionalistom. Pre ďalších to bol jeho pokus ukradnúť voľby v roku 2020, ktorý vyvrcholil hanebným útokom na americký Kapitol. Väčšina demokratov a mnohí nezávislí, samozrejme, Trumpovi vzdorovali od začiatku.

Dôvodom, prečo exprezident pred voľbami neutiekol svojej protikandidátke, je on sám. Je ťažké neprísť k záveru, že normálny republikánsky kandidát by bol v normálnom roku favoritom. Ale rok 2024 nie je normálny rok, pretože Trump nie je normálny kandidát.
Už čoskoro

Rozhodnutie amerických voličov je ovplyvnené tak každodennými obavami, ktoré zvyčajne štruktúrujú výsledky volieb, ako aj jednou osobnosťou. Osobnosť kandidáta pritom nikdy nebola takým kľúčovým faktorom. Státisíce – možno milióny – voličov odkladajú bokom svoju stranícku vernosť, politické priority i sťažnosti na súčasné životné podmienky, aby sa postavili proti kandidátovi, ktorého považujú za nevhodného na prezidentský úrad a nehodného zvolenia. Čoskoro sa dozvieme, či ich bolo dosť a my sa dočkáme obyčajnej politiky.
wladas
Redeemer
Redeemer
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 10259
Registrovaný: 09 sep 2007, 13:37
Bydlisko: Bratislava

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa wladas »

To je ale prepis volne dostupneho podcastu.
Spoiler
Myšlienky nie sú tým, čo ľuďom bráni zaspať. Sú to emócie, hovorí psychiater a odborník na spánkovú medicínu
Iveta TanoczkáIveta Tanoczká
Psychiater a odborník na spánkovú medicínu Branislav Moťovský. Foto N - Tomáš Benedikovič
Psychiater a odborník na spánkovú medicínu Branislav Moťovský. Foto N – Tomáš Benedikovič

Terapia slovom je séria rozhovorov, v ktorých sa redaktorka Denníka N Iveta Tanoczká rozpráva s odborníkmi a odborníčkami na duševné zdravie o emóciách, pocitoch a psychických problémoch, ale tiež o partnerských vzťahoch, rodičovstve a výchove. V textovej a podcastovej podobe rozhovory vychádzajú každý piatok. Ako podcast ich môžete počúvať kdekoľvek počúvate svoje podcasty v kanáli V redakcii. Rozhovory si môžete pozrieť aj ako video na Youtube kanáli Denníka N.

Zaspávanie môže hatiť smútok, strach či úzkosť. „Sú ľudia, ktorým napohľad nerobia problém emócie, ale skôr racionálne riešenie situácií. Niekedy to býva veľmi zradné, lebo necítia úzkosť, napätie alebo strach, no majú predstavu, že keď problém doriešia, veci budú v poriadku, budú v bezpečí,“ hovorí psychiater a odborník na spánkovú medicínu Branislav Moťovský.

Chronickou nespavosťou trpí každý desiaty Európan. V USA vedie nedobrovoľné bdenie k nadužívaniu vitamínových doplnkov s obsahom hormónu melatonín. Za poslednú dekádu exponenciálne vzrástol počet dospelých užívateľov melatonínových preparátov, počet amerických detí predávkovaných týmto hormónom stúpol o 530 percent.

Podľa psychiatra nemusí neschopnosť zaspať a spať tkvieť v zlej spánkovej hygiene ani v skrytých zdravotných ťažkostiach. „Ľudia dokážu opísať všetko možné od búšenia srdca po rôzne symptómy a riešiť, kto im robí problémy v robote, no nedokážu povedať, že nie sú šťastní. Keď dokonalá spánková hygiena nepomáha, treba si poprehadzovať priority a urobiť inventár v živote,“ hovorí.

reklama
So psychiatrom Branislavom Moťovským v rozhovore preberáme aj to:

čo nám obvykle bráni zaspať;
koľko môže trvať nespavosť spôsobená smrťou blízkeho človeka alebo inou vážnou stratou;
na riešenie ktorých spánkových ťažkostí je vhodné použiť lieky – hypnotiká;
čo si myslí o užívaní vitamínových doplnkov s obsahom melatonínu či valeriány na lepší spánok;
že spánková deprivácia súvisí s vyšším rizikom vzniku panických atakov aj úzkostí.
Psychiater Michal Patarák v našom nedávnom rozhovore povedal, že sa mu ľudia zverujú s duševnými ťažkosťami aj mimo ordinácie či na spoločenských podujatiach. Máte podobné skúsenosti? Sťažujú sa vám neznámi ľudia na problémy so spánkom?

Áno, mám podobné skúsenosti. Nezverujú sa mi len s problémami so spánkom, ale aj s inými vecami súvisiacimi s psychiatriou. Keď v obchode stojím v rade pri pokladni a okolo ide sused či suseda a povie – zdravím, pán doktor – často sa hneď medzi ľuďmi rozbehne debata a obracajú sa na mňa. No ja som pritom chcel ísť kúpiť len mandarínky. (smiech) Ale zároveň musím povedať, že mi lichotí, že ma ľudia vnímajú ako človeka, ktorý chce a vie pomôcť.

Stáva sa vám, že priamo na ulici analyzujete problémy niekoho, kto vás zastaví?

Keď vidím, že človek je zahltený strachom či obavami, alebo u neho práve vznikla vážna situácia a chce poradiť s riešením, tak vtedy to robím. Pokiaľ sa dá, pomôžem. Obvykle sa snažím presúvať riešenie problémov do mojej práce. Dohodneme sa, kedy sa stretneme, a preberieme to v ambulancii.

Ľudia často cítia strach, keď majú hovoriť o svojich duševných ťažkostiach. Boli by podľa vašich skúseností radšej, keby o nich mohli s odborníkom hovoriť mimo ordinácie? Alebo sú v skutočnosti otvorenejší za zatvorenými dverami ambulancie?

Podľa mojich skúseností berie väčšina ľudí debatu mimo ordinácie menej formálne. Niektoré psychoterapeutické sedenia je vhodné robiť v reštaurácii, na lavičke alebo na káve, ale nie všetky. Vždy sa ľudí snažím radšej smerovať do priestorov svojej pracovne. Prostredie spoluvytvára jedinečnosť stretnutia psychiatra alebo psychoterapeuta s pacientom. Je to vzťah, ktorý sa bežne nevyskytuje. Máme kamarátov, máme príbuzných, deti, manželky, manželov, ale vzťah s psychiatrom alebo psychoterapeutom je výnimočný. Človek mu môže povedať čokoľvek. Aj veci, ktoré nikdy nikomu nepovedal ani nepovie. Myslím si, že práve preto je dobré, ak je tento vzťah ohraničený aj situačne, prostredím a dverami pracovne. Nezáleží pri tom na vážnosti problému.

Nie je dobré, aby sa prelínala rola kamaráta, známeho, suseda s rolou odborníka. Platí to všeobecne v medicíne a zvlášť v mojom odbore. Robí mi ťažkosti, keď sa vo mne bijú dve roly, nedokážem byť natoľko objektívny.

Branislav Moťovský: Myšlienky nie sú tým, čo ľuďom bráni zaspať. Sú to emócie (Video: Iveta Tanoczká, Miroslav Čevela)


Čo obvykle bráni človeku zaspať, aj keď je unavený, ide spať v obvyklom čase a nevie o tom, že by trpel závažnými zdravotnými ťažkosťami?

Obvykle sú to udalosti dňa, ktoré v nás dobiehajú. Hlavne, ak máme za sebou náročnejší deň. Sú ľudia, ktorým napohľad nerobia problém emócie, ale skôr racionálne riešenie situácií. Niekedy to býva veľmi zradné, lebo necítia úzkosť, napätie alebo strach, no majú predstavu, že keď problém doriešia, veci budú v poriadku, budú v bezpečí. Častejšie sa to vyskytuje u mužov než u žien. U takých ľudí je niekedy ťažké identifikovať, o čo ide, keďže sami nevedia povedať, že im je zle alebo cítia diskomfort, negatívnu emóciu.

Ľudia, ktorí sú emočnejšie zameraní, dokážu lepšie preciťovať vlastné emócie. Ak to viete, je to bonus. Sme spoločnosť zameraná na výkon. Lepšie ako svoje emócie vieme pomenovať, že sme v škole dostali zlú známku alebo že sa nám niečo nepodarilo v zamestnaní. Ale v skutočnosti je dôležitejšia emócia. Ak dieťa dostalo v škole zlú známku, otázkou je, či mu to vadí alebo nevadí. Ak nevadí, je v pohode. Rovnako to platí aj pre iné záležitosti súvisiace s výkonom.

Ak niekto dokáže precítiť aj negatívne emócie, ľahšie si uvedomí, že nemôže zaspať, lebo je vystrašený, veľmi smutný, prázdny. S takými ľuďmi sa ľahšie psychoterapeuticky pracuje. Tento štýl mentálneho fungovania je väčšmi typický pre ženy. Pokiaľ ide o poruchy spánku, to, čo nám bráni zaspať, nie je racionálne uvažovanie, ale skôr emócia, ktorú pri tom cítime.

Ak máme nárazové problémy so spánkom, je teda dobré sa v prvom kroku zamerať na to, akú emóciu pred spaním cítime?

Áno, ak je toho človek schopný. Možno to vyzerá strašne banálne, ale ľudia často skutočne nie sú schopní opísať, ako sa cítia. Klient príde na druhú alebo tretiu kontrolu a spýtam sa ho, ako sa má. Povie síce, že dobre, no ďalej vymenuje mnoho premenných, spomenie, čo sa mu stalo, čo sa mu nestalo, ale nevie priamo opísať, či sa má skutočne dobre alebo zle. Sú rôzne psychoterapeutické techniky na to, aby sa ľudia s nespavosťou dokázali pohnúť ďalej a urobili krok vpred. Od toho sú špecialisti – psychiatri a psychoterapeuti, aby im s tým pomohli.

Zobraziť väčšie rozlíšenie
„Pokiaľ ide o poruchy spánku, to, čo nám bráni zaspať, nie je racionálne uvažovanie, ale skôr emócia, ktorú pri tom cítime,“ hovorí psychiater Branislav Moťovský. Foto N – Tomáš Benedikovič
Koľko trvajú krátkodobé problémy so zaspávaním a spánkom spôsobené stresom, záťažou, smútkom či stratou?

Podľa odborného delenia poznáme akútnu a chronickú nespavosť. Predel medzi nimi je niekde medzi jedným až šiestimi mesiacmi trvania. Rozptyl je dosť veľký. Pokiaľ ťažkosti trvajú maximálne mesiac, určite ide o akútnu nespavosť. Ak trvajú viac ako pol roka, isto ide o chronickú nespavosť.

Pokiaľ ide o úmrtie rodiča, v človeku prebieha smútková práca. Vtedy je prirodzené, že je smutný a nespí. Ako lekár by som takému človeku pomohol najmä povzbudením a pochopením. Ak človek napríklad musí ísť dva dni po pohrebe do práce a potrebuje sa sústrediť, lebo jeho práca si to vyžaduje, na veľmi krátky čas a s kvalitným poučením by som predpísal tablety na spanie – hypnotiká. Hovoríme o niekoľkých tabletách maximálne na dva-tri týždne. Ak v prvý týždeň po pohrebe nebude vedieť zaspať, môže si dať tabletku. Ale ak zaspí a bude sa mu v zaspávaní dariť, nedá si ju.

V prípade psychotraumy to môže byť zamotanejšie. Pokiaľ ide o prirodzený priebeh jednoduchej psychotraumy, môžeme hovoriť o týždňoch alebo niekoľkých mesiacoch problémov so spánkom. Záleží aj od toho, či pacient chodí na psychoterapiu. Ak však ide o komplexnú traumu, ktorá vzniká obvykle v detstve, môžeme hovoriť aj o roky trvajúcich ťažkostiach.

Môžu sa akútne problémy so spánkom vyvinúť do chronickej nespavosti?

Môžu. U špecialistov existuje nosná filozofia, ako pristupovať k liečbe akútnych insomnií. Ako príklad použijem skúškové obdobie na vysokej škole. Osoba s veľmi perfekcionistickou povahou, ktorá má dva týždne pred ťažkou skúškou, je v strese a nemôže zaspať. Keď sa zle vyspí, o to horšie sa nasledujúci deň učí a začne sa to vrstviť. Začne mať strach, že ak sa opäť zle vyspí, zajtra sa jej bude učiť ešte horšie a stratí ďalší deň.

V podobných jasne časovo ohraničených situáciách sú namieste hypnotiká. Tie by sa mali užívať najmä pri akútnych nespavostiach. Čím dlhšie nespavosť trvá, o to väčšmi sa treba orientovať na psychoterapiu. Samozrejme, ak terapia nestačí, existujú iné typy liekov ako hypnotiká, ktoré lekári pacientom predpisujú. Od hypnotík totiž môže časom vzniknúť závislosť. Je v poriadku užívať ich dva týždne, keď sa človeku vďaka nim a podpore obvodného lekára, psychiatra alebo príbuzného podarí zvládnuť problémové obdobie.

No ak má študent napríklad mesiac pred štátnicou a s blížiacim sa večerom je stále viac v napätí, pozoruje sa, bojí sa, že nezaspí a nebude sa vládať učiť, vzniká začarovaný kruh. Večer si líha a nespí. Potom príde štátnica, študent alebo študentka ju spraví, ale začarovaný kruh pokračuje. Práve toto je zlomový moment, v ktorom sa môže akútna nespavosť rozvinúť do dlhodobej nespavosti. Hovoríme tomu psychofyziologická insomnia. Nespavosť aj po štátniciach pokračuje a človek si s každou ďalšou prebdenou alebo nekvalitne prespanou nocou potvrdzuje, že to nejde. Už sa nevie spoľahnúť na svoje telo. Vtedy je namieste psychoterapia.

Hypnotiká zabezpečujúce spánok sú len ďalším zásahom zvonku. Na to, aby človek netrpel nespavosťou, je dôležité, aby sa vedel spoľahnúť sám na seba. Štruktúrovaná psychoterapia dokáže proces prechodu z akútnej do chronickej nespavosti zvrátiť.

Aký je súvis medzi akútnou a chronickou nespavosťou?

Súvis medzi nimi je veľmi pevný. Somnológia (zaoberá sa diagnostikou a liečbou porúch spánku a bdenia a poruchami životných funkcií počas spánku – pozn. red.) sa v posledných rokoch opiera o filozofiu, že akútnu nespavosť treba radšej zvládnuť za cenu užívania liekov, aby sa zo začarovaného kruhu nestala chronická nespavosť.

Psychoterapia vám podobne ako jednoduchý rozhovor s kamarátkou, kamarátom, obvodným lekárom alebo pokojne aj s odborníkom môže pomôcť hneď, no obvykle má dlhší nástup účinku. Liek zaberie ihneď. Ak máte o desať dní rozvod, čaká vás odchod z práce alebo pracovný pohovor, na ktorom potrebujete predložiť projekt, má zmysel pomôcť si hypnotikami. No takto to možno riešiť len niekedy.

Výskumy potvrdzujú, že neurodiverzita medzi jednotlivými ľuďmi je väčšia, ako si vedci a lekári kedysi mysleli, a čoraz väčšmi sa ukazuje, že odlišnosti medzi jednotlivcami sú v rôznych ohľadoch markantné. Nakoľko to platí pre potrebu spánku? Skutočne by mala väčšina dospelých spať 7 až 9 hodín, ako sa to všade dočítame?

V medicíne máme veľa tabuliek, rozsahov od-do a rozpätí, v ktorých je to už zlé. Spánok je ako jedlo. Jeden človek z určitého množstva jedla priberá, iný nie a tretí je z rovnakej porcie hladný. Štatistický priemer hovorí, že 6,5 až 9 hodín je prirodzené rozmedzie potreby spánku u mladých dospelých ľudí. Ale sú aj takí, ktorí potrebujú 9 a pol hodiny, aj keď je to hraničné. Keď totiž niekto spí priveľa, je to podozrivé a môže ísť o formu inej spánkovej poruchy alebo o hypersomniu.

Poznám aj ľudí, ktorí spia päť hodín, cítia sa dobre a sú kvalitne oddýchnutí. O jednom z amerických prezidentov sa hovorilo, že spával štyri hodiny. Nevylučujem, že mu to stačilo, no štyri hodiny sa mi zdajú málo.

Jedna vec je, koľko spíme, a druhá, koľko nedostatku dokážeme kompenzovať. Myslím si, že produktívnym ľuďom, ktorí spia krátko a hovoria, že im to stačí, to často nestačí, ale majú silnú motiváciu veľa pracovať. Platí to aj pre matky, ktoré zostanú samy na svoje deti, o ktoré sa chcú postarať. Únavu dokážu kompenzovať vôľou, množstvom kávy alebo inými podpornými látkami.

Ide v takom prípade o kompenzáciu alebo o potláčanie únavy a pocitov vyčerpania?

Je to potláčanie. Či už kávou, alebo tým, že si človek ide zabehať, pustí sa do veľmi aktívnej činnosti a investuje do nej pozornosť, aby nevnímal únavu. Takéto kompenzovanie sa však v tele trochu ukladá. Nehovorím, že funguje priama úmera medzi tým, o koľko si človek skrátil na určitý čas spánok, a tým, čo presne sa mu preto stane. Kompenzáciu myslím v psychickom zmysle slova. Človek si povie, že zvládne spať menej, ako by potreboval. Dôsledky sa môžu prejaviť o niekoľko mesiacov alebo rokov neskôr. Človek napríklad odíde na dovolenku, všetko sa zdá v poriadku a odrazu prestane spávať. Alebo zrazu spí len dve hodiny za noc a absolútne nepozná príčinu. So spánkom to môže byť zamotané.

Pri zdravom spánku sa striedajú konkrétne spánkové fázy v jednotlivých cykloch. Je dôležité, koľkými cyklami za noc prejdeme?

Spánkový cyklus trvá u mladých zdravých ľudí približne 90 minút. Takých cyklov má človek obvykle 4 až 5 za noc. Cyklus sa začína, keď si človek ľahne ešte bdelý do postele. Potom zaspí a vstupuje do fázy N1, čo je plytký spánok. N2 je už trošku hlbší, no aj ten radíme k plytkému spánku. Potom nasleduje fáza N3, čo je hlboký spánok, ktorý je pre nás najdôležitejší. Vo fáze N1 je človek asi 5 minút, v N2 približne 20 minút a v N3 20 až 30 minút. Z troch fáz takzvaného non-REM spánku prejde spiaci človek do REM spánkovej fázy. Tá je pre nás tiež dôležitá. Snívajú sa nám v nej sny, ktoré si pamätáme aj po zobudení. Spánkový cyklus sa končí kratučkým zobudením alebo prirodzene prejde do ďalšieho cyklu. Takto to ide dookola celú noc.

Na to, aby sme boli oddýchnutí, potrebujeme najmä fázu N3 a aj REM spánkové štádium. Čím viac spánkových cyklov za noc máme, tým je väčšia šanca, že budeme mať viac spánku vo fázach N3 a REM.

Ako sa dajú odlíšiť?

Keď robíme v spánkovom laboratóriu celonočné videopolysomnografické vyšetrenie, môžeme u klienta podľa EEG, pohybov očí a napätia brady presne určiť spánkové štádiá. Tam sa ukáže, koľko minút človek prespal za noc v N3 fáze. Je to dôležitejšie ako to, koľko cyklov prespal dohromady.

Sú ľudia, ktorí v noci spia deväť hodín, pričom užívajú konkrétne lieky na spánok, no celú noc sú vo fázach plytkého spánku N1 a N2. Človek si povie, že je lepšie spať deväť hodín ako tri, no po takom spánku sa necíti ani osviežený a ani plný síl, ako by po deviatich hodinách očakával. Naopak, ak niekto spí 5 a pol hodiny, ale naspí dohromady napríklad 100 minút vo fáze N3, môže byť ráno úplne v pohode a oddýchnutý.

V tom spočíva rozdiel medzi dlhým a kvalitným spánkom? Spočíva rozdiel práve v tom, koľko človek naspal v spánkovej fáze N3?

Áno, toto je ono. Platí to aj pre iné spánkové poruchy, nielen pre nespavosť. Štatistiky hovoria, že ľudia, ktorí spia dlhšie než desať hodín, majú kratší život. Potvrdzujú to aj medicínske výskumy. Dôležité je položiť si otázku, prečo je to tak. Ak je niekto odmala prirodzený spáč a spáva deväť hodín, nebál by som sa, že mu to skráti život alebo že bude mať zvýšenú chorobnosť. Ale keď sa dlhé spanie objaví v dospelosti alebo v strednom veku okolo päťdesiatky, mal by som podozrenie, či nejde o obštrukčné spánkové apnoe.

Prototypom človeka, ktorému hrozí vznik spánkového apnoe, je obézny muž v strednom veku, ktorý pribral za posledných päť až desať rokov. Apnoe vzniká, keď má človek v oblasti krku veľa tuku. Napätie v svalovine drží počas spánku otvorený prirodzený prierez v oblasti hltanu, aby mohol človek dýchať. Ak otvor spľasne, nemôžete sa nadýchnuť. Počas bdelosti väčšinou sedíme alebo stojíme, a preto sa apnoe neprejavuje. Keď si ľahneme, tkanivo v oblasti hrtanu zaťažené množstvom tuku padá dozadu a otvor spľasne.

Aké to má dôsledky?

Platí aj, že čím hlbšie spíme, tým viac svalstvo relaxuje. V spánkovom štádiu REM sme zjednodušene povedané paralyzovaní. Napätie svalov v hrtane umožňuje, že je aj v tejto fáze spánku priechodný. Keď pridáme váhu tuku, v nádychu vznikne podtlak. Najskôr sa prejavuje ako chrápanie, keď sa zadná a predná strana hrtanu ocitajú veľmi blízko seba a vibrujú. Keď to dosiahne kritickú hodnotu, podtlak spôsobí, že človek nedýcha. Hrudník a mozog zaregistrujú, že hladina kyslíka v krvi klesá. Človek sa chce viac a viac nadýchnuť, no stále spí. Vyplavia sa stresové hormóny katecholamíny a kortizol, čo vyšle mozgu informáciu, aby sa zobudil. Človek sa obvykle zobudí len na dve-tri sekundy a potom zaspí naspäť bez toho, aby si zobudenie pamätal.

Spánkové apnoe človek často považuje za nespavosť. Cíti, že nemôže kvalitne spať a nevie, čo ho budí. Po zobudení uprostred noci začne opäť zaspávať a proces sa opakuje. Toto sa u niektorých ľudí opakuje aj 15, 20, 30 alebo dokonca 40-krát za hodinu. Taký spánok je úplne rozbitý a človek nedosahuje hlboké spánkové štúdium N3. Ak nemá N3, pokojne by mohol spať aj desať hodín a nebol by oddýchnutý. Preto majú ľudia trpiaci spánkovým apnoe tendenciu k hypersomnii. Zaspávajú aj počas dňa.

V čom sa líšia symptómy spánkového apnoe od únavy?

Príznaky spánkového apnoe možno odlíšiť od únavy. Je typické, že unavený človek si povie, že si potrebuje ľahnúť, lebo už nevládze, no málokedy zaspí. Má tendenciu sťažovať sa, že by si rád cez deň schrupol, ale nejde mu to. Človek s hypersomniou zaspí v čakárni u lekára, na zastávke, keď čaká na autobus, alebo prespí zastávku, na ktorej chcel vystúpiť. Jeho organizmus má potrebu dohnať nedostatok hlbokého spánku.

Spánkové apnoe je nebezpečné aj v tom, že pokiaľ je neliečené, vzniká hypertenzia a výsledkom sú kardiovaskulárne ochorenia, infarkty, mozgové príhody. Ide o komplexnú poruchu, ktorá môže na začiatku vyzerať ako bežná nespavosť. Ak nezistíme, že ide v skutočnosti o spánkové apnoe, podávané lieky ako benzodiazepíniá, z-hypnotiká ešte viac prehlbujú svalovú relaxáciu a zhoršia spánkové apnoe. Ak je za dlhým spánkom v noci aj cez deň choroba, môže nám pridlhé spanie skutočne skracovať život.

Mnohí ľudia trpiaci problémami so spánkom ich skúšajú riešiť vitamínovými doplnkami s obsahom melatonínu. Americká akadémia spánkovej medicíny ich neodporúča užívať, pretože pozitívne účinky doplnkov s obsahom melatonínu ešte nie sú dostatočne potvrdené. Čo si myslíte o vitamínových doplnkoch a voľnopredajných liekoch na „dobrý a kvalitný spánok“?

Pracujem s ľuďmi, ktorí majú závažné poruchy spánku. Často mi hovoria, že svoje ťažkosti kedysi začínali riešiť práve voľnopredajnými preparátmi, no boli u nich absolútne alebo takmer úplne neúčinné.

Niektorí klienti s ľahšou úzkosťou alebo ľahšou nespavosťou si, naopak, doplnky výživy s valeriánou, chmeľom alebo s melatonínom pochvaľujú. Tvrdia, že po nich dobre zaspia, noc je lepšia a aj počas dňa sú po nich menej napätí. Nevylučujem to, keďže je to tiež chémia, aj keď prírodná. Zároveň platí, že neboli zistené žiadne dôkazy o tom, že by boli preparáty s melatonínom účinné. Veľkú úlohu tu zohráva placebo efekt. Človek si povie, že je to prírodný preparát, a preto je aj dobrý. A po druhé, kupuje si ho. Je rozdiel, či dáte za niečo 9 eur alebo 20 centov. Drahšie je vždy „lepšie“ a má vždy výraznejší placebo efekt.

Podľa mňa sú doplnky výživy na lepší spánok neškodné. Ak klient povie, že u neho fungujú, schvaľujem to. Ale pri stredne ťažkých a ťažkých problémoch so spánkom ich ani neponúkam, pretože chcem človeku skutočne pomôcť.

Uvedomujú si podľa vašich skúseností ľudia trpiaci chronickou nespavosťou, že trpia touto poruchou, alebo mávajú skôr sklon ju bagatelizovať?

V tomto existujú dve skupiny ľudí. Na nespavosť sú náchylní perfekcionistickí. Majú veľkú tendenciu sa pozorovať, lebo ak má byť niečo dokonalé a perfektné, sú zvyknutí všimnúť si každú menšiu zmenu v okolí, ale aj na sebe. Perfekcionisti veľmi rýchlo detekujú ťažkosti so zaspávaním, a to aj také, ktoré by som ešte ťažkosťami nenazval.

Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorí berú nespavosť ako bolesť hlavy alebo občasné problémy s trávením. Sú to najmä tí, ktorí dokážu nespavosť dlho kompenzovať.

Prirodzene, ak už človek identifikuje, že má problém, nespavosť mu vadí. Ale mnohí sa dokážu dlho prekonávať a idú vpred ako parný valec. Po rokoch sa môže nezdravé fungovanie prejaviť ako nejaký zdanlivo nesúvisiaci problém. Nemusí to byť hneď silná nespavosť. Môže sa objaviť úzkostná porucha, panické záchvaty alebo aj iné fyzické ťažkosti.

Prečo majú podľa vás mnohí z nás tendenciu dívať sa na problémy so spánkom ako na niečo menej vážne, napríklad ako na bolesť hlavy, ktorá onedlho odíde, aj keď nás nespavosť vlastne trápi už mesiace?

Občasný problém so spánkom netreba hneď psychiatrizovať ani z neho robiť poruchu. Je to bežná súčasť života, rovnako ako smútok či strach. Ide o to, do akej miery sa prejavuje. Je dobré byť k sebe pocitovo vnímavý. Definícia nespavosti nehovorí nič o dĺžke spánku. Nespavosť definujeme ako kratší alebo povrchnejší spánok, ktorého dôsledky sa prejavujú počas dňa napríklad ako podráždenosť, zhoršená sústredenosť, agresivita, smútok, plačlivosť, neistota a únava. K týmto príznakom by ľudia mali byť vnímaví. Ak sa dôsledky nespavosti hromadia a človek vie, že to má súvis s kratším alebo plytkým spánkom, mal by o tom s niekým hovoriť a určite to prebrať aj s praktickým lekárom.

Stáva sa aj vám, odborníkovi na spánkovú medicínu, že neviete zaspať? Mávate problémy so spánkom?

Poznám problémy so spánkom. Nie náhodou som sa začal venovať spánkovej tematike. Keď sa človek o spánkových poruchách dočíta viac, mnohokrát má pocit väčšej kompetencie a ťažkosti zvláda ľahšie.

Zobraziť väčšie rozlíšenie
Roky nezdravého fungovania a nedostatku spánku sa môžu podľa Branislava Moťovského prejaviť aj oveľa neskôr zdanlivo nesúvisiacimi ťažkosťami ako úzkosť či panické záchvaty. Foto N – Tomáš Benedikovič
Takže váš záujem o spánkovú medicínu vzbudili vaše vlastné ťažkosti?

Na vysokej škole nebolo ničím výnimočným, že si niekto potreboval pár dní pred skúškou dať liek na spánok. Patril som k skupine ľudí, ktorí to potrebovali. Problémy so spánkom sa u mňa objavili v rôznych životných situáciách. Vždy som vedel, že na lepší spánok je potrebné ísť von na vzduch, zmeniť prostredie alebo aj zmeniť ľudí okolo seba. Niekedy mi to pomohlo, no niekedy nebolo možné takéto zmeny urobiť.

Mám skúsenosť s poruchami spánku, ale spočiatku som neštudoval spánkovú medicínu. Odborne som sa do nej zavŕtal v roku 2002, po štyroch rokoch lekárskej praxe. Najprv som napísal psychoterapeutickú príručku pre ľudí s nespavosťou a potom atestačnú prácu o nespavosti. Až následne som si spolu s niekoľkými kolegami urobil nadstavbovú atestáciu, urobil som si zo spánkovej medicíny certifikovanú pracovnú činnosť a otvorili sme psychiatrické spánkové laboratórium.

Trápia vás problémy so spánkom aj v súčasnosti?

Odhadom asi 15 percent času. Ak človek s niečím nemá každodenný závažný problém, navrhnem mu, aby povedal, ako sa cíti na škále od 0 do 10 napríklad za posledné dva týždne. Funguje to na depresiu, úzkosť aj na nespavosť. Na percentá je to u mňa tých 15 percent nocí.

Keď má človek problémy so spánkom, psychiater alebo odborník ho obvykle nasmeruje do spánkového laboratória. Dokážu ľudia podľa vašich skúseností v spánkovom laboratóriu zaspať napriek tomu, že sú v cudzom prostredí a často nespia ani doma?

Niektorí, najmä apnoici, zaspia na stoličke, ešte kým na mňa čakajú v čakárni. V spánkovom laboratóriu ľudia dokážu zaspať, ale kvalita spánku je tam takmer vždy horšia než doma. Prirodzene sa núka otázka, aký to má celé zmysel, keď spí človek v laboratóriu horšie ako doma. Vyšetrenie v spánkovom laboratóriu má zmysel napríklad u ľudí, ktorí trpia roky trvajúcou závažnou chronickou nespavosťou, ktorá je ťažko ovplyvniteľná psychoterapiou a liekmi. Prídu a pýtajú sa, či si myslíme, že so všetkými tými káblami budú spať aspoň päť a pol hodiny, keď nespia ani doma. Vždy odpovedáme, že nepotrebujeme, aby spali päť a pol hodiny. Stačí nám aj aký-taký štvorhodinový spánok. Keď k nám niekto príde, vieme, že je nespavec. Potrebujeme zistiť, prečo nespí. Môže za tým byť spánkové apnoe alebo periodické pohyby končatín v spánku či iné menej časté príčiny. Stačí, aby človek prespal jeden alebo dva spánkové cykly, a príčina problému sa v laboratóriu ukáže.

Existuje množstvo návodov, ako dosiahnuť správnu spánkovú hygienu, napríklad chodiť spať vždy v rovnakom čase, zatemniť spálňu a podobne. Čo ak sme skúsili všetky rady, no kvalita, prípadne dĺžka nášho spánku sa nemení?

Ak si otvoríte internet, nájdete návody s piatimi až 25 pravidlami spánkovej hygieny. Sú dobré a je dôležité ich poznať. Najmä perfekcionisti by si však mali dať pozor na to, aby si z ich plnenia neurobili ďalšiu prácu na plný úväzok.

Pri problémoch so spánkom ide vždy o mozaiku, zmesku všetkého, čo sa v živote človeka deje. Spánok je súčasťou duševného zdravia a problémy s ním sú častou súčasťou duševných porúch. Ak som urobil všetko pre dosiahnutie správnej spánkovej hygieny a nepomohlo to, treba si položiť otázku, čo sa deje v mojich vzťahoch. Nemusí ísť len o to, čo sa stalo za posledný týždeň, ale aj o to, čo sa udialo za predošlé dva-tri roky. Treba sa samého seba spýtať: „Ako žijem? Som šťastný?“ Ľudia dokážu opísať všetko možné od búšenia srdca po rôzne symptómy a riešiť, kto im robí problémy v robote, no nedokážu povedať, že nie sú šťastní. Keď dokonalá spánková hygiena nepomáha, treba si poprehadzovať priority a urobiť inventúru v živote. Jedna maličkosť môže zlepšiť váš celkový stav o jedno percento. Keď urobíte 15 maličkostí, máte 15-percentné zlepšenie. Ak urobíte ešte jednu zásadnejšiu vec, ktorá zlepší váš spánok o 5 percent, máte 20 percent, teda pätinu hypnotika.

Čo teda pomáha?

Jedným z najdôležitejších pravidiel spánkovej hygieny je pravidelné chodenie spať vždy v rovnaký čas. Ľudia, ktorí majú problém so spánkom, by mali chodiť spať a vstávať v rovnaký čas cez týždeň aj cez víkend. Ďalšia vec je, že posteľ je na spanie a na intímne aktivity. Na nič iné. Keď si zasociujete posteľ s mobilom alebo s laptopom a s prácou v posteli, ťažko v nej budete mať pocit, že sa vám chce spať.

Platí to aj pre Netflix. Pozeranie filmov a seriálov je zábava. Spánok nie je zábava, je to čas odovzdania sa. Vôľou i mysľou odovzdávate všetko svojmu telu, nech si s tým robí, čo chce, a výsledok by mal byť spánok. Ak sa človeku nepodarí zaspať do polhodiny-hodiny, mal by vstať a robiť niečo príjemné a nie namáhavé, napríklad čítať knihu. Môže hoci aj pozerať telku, aj keď z nej na neho svieti modré žiarenie, no je to príjemná oddychová činnosť. Nepoznám nervóznejšieho človeka ako toho, ktorý tri hodiny leží v posteli a čaká na spánok. Namiesto toho by si mal niečím zamestnať hlavu až do momentu, keď začne cítiť, že je trochu unavený.

Veľmi dôležitý je pohyb. Dôležitejšia ako náročnosť pohybu je pravidelnosť. Napríklad cvičenie každý deň hodinu alebo dvakrát do týždňa po dve hodiny. Najlepší je aeróbny pohyb, ale stačí aj prechádzka strednou rýchlosťou. Pohyb má veľkú silu. Netreba do všetkého hneď pchať medicínu. Nemali by ste sa intenzívne hýbať alebo cvičiť hodinu predtým, ako idete do postele, ideálne najmenej dve hodiny pred spánkom.

Možno liečiť človeka trpiaceho spánkovými poruchami, ktorý trvá na tom, že nemá problém?

Nie, to sa nedá. Proti vôli alebo bez súhlasu pacienta možno v psychiatrii liečiť len veľmi závažné stavy, ktoré tvoria len asi 2-3 percentá prípadov. Ale určite pomáha, ak človek povie o svojom probléme kamarátovi alebo susedovi. Možno sa vďaka tomu dostane k informáciám a dôjde mu, že potrebuje pomoc.

Keď si nepriznáme, že máme problém, alebo nevieme, že naše ťažkosti môžu byť poruchou, nemáme šancu na zlepšenie…

Pokiaľ nevieme, že naše ťažkosti sú závažným problémom, šanca na zlepšenie neexistuje. No niekedy stačí aj kamarátsky rozhovor alebo keď človeku známy prepošle článok o spánku a jemu to otvorí oči. Netreba hneď blízkeho posielať za obvodným lekárom, psychiatrom alebo za psychoterapeutom, ak ten človek nechce. Pomáha aj, ak človeku, ktorý trpí ťažkosťami, opíšete, ako si s niečím podobným poradil váš známy alebo vy sami. Sú ľudia, ktorí musia mať pocit, že ísť za lekárom alebo riešiť nejaký problém bol ich vlastný nápad.

Je známe, že dobrý spánok a zaspávanie komplikuje práca na zmeny. Kto podľa vašich skúseností spí horšie – ľudia, ktorí manuálne pracujú na zmeny a trpia tým, alebo ľudia, ktorí pracujú duševne a pociťujú veľkú mentálnu záťaž?

Nedelil by som to na manuálnu a mentálnu nočnú prácu. Aj manuálna práca môže byť spojená s potrebou veľkej pozornosti a rizikom, že ak človek urobí chybu, vzniknú veľké škody, často aj na ľuďoch. Podobne je to s mentálnou nočnou prácou napríklad v oblasti bezpečnosti alebo v zdravotníctve. Nočné zmeny sú obrovským zásahom do bežného fungovania organizmu. Tento problém máme už 150 rokov, odkedy vynašli elektrinu a žiarovky. Dovtedy si ľudia svietili ohňom. Chudobní vôbec nemali príbytky prispôsobené na to, že v nich mohol neustále svietiť oheň alebo napríklad petrolejová lampa. Chodili prirodzene spávať, keď sa zotmelo alebo maximálne o hodinu-dve neskôr.

Nočná práca je veľký civilizačný problém v oblasti zdravia. Existuje množstvo štúdií o dôsledkoch nočných zmien na zdravie človeka. Dokázali prepojenie s kardiovaskulárnymi ochoreniami, endokrinologickými poruchami, ťažkosťami s psychickým zdravím vrátane depresií či úzkostí, v prípade ktorých je súvis silno potvrdený. Výskumy dokázali aj prepojenie medzi nočnou prácou a zvýšeným rizikom onkologických ochorení.

Ktorý mýtus podľa vás treba zboriť na to, aby ľudia začali venovať väčšiu pozornosť dôležitosti a kvalite svojho spánku?

Choroba sa nezačína v deň, keď človek navštívil lekára s nejakým problémom. Človek dostane infarkt, príde záchranka a on začne tvrdiť, že od toho momentu je chorý. No pritom mal rôzne problémy a ťažkosti aj predtým. Toto je mýtus, ktorý treba zboriť.

Súvisí to s kompenzačnými mechanizmami, ktoré v sebe máme. Tlačíme sa vpred vôľou a málo počúvame svoje telo a vlastné jednoduché emócie. Stačí sa spýtať sám seba – je mi zle alebo je mi dobre? Platí to pri prepracovaní alebo nezdravom životnom štýle. To, že niekto zrazu dostal u lekára nejakú diagnózu, neznamená, že sa ochorenie nezačalo rozvíjať už mesiace a roky predtým, ako sa na neho pozrel doktor. Lekár síce stanovuje, kedy sme zdraví a kedy chorí, ale aj dovtedy človek cíti, či to je alebo nie je ono. Problém so zdravím sa začína omnoho skôr ako v momente, keď ho objaví doktor alebo psychoterapeut.

Branislav Moťovský (1973)

Psychiater. Primár psychiatrickej kliniky vo Fakultnej nemocnici v Trenčíne. Vyštudoval medicínu na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine. Je certifikovaným somnológom – odborníkom na spánkovú medicínu.
M142
Addict
Addict
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 3118
Registrovaný: 22 mar 2006, 15:31

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa M142 »

vedel by niekto hodit cely rozhovor? vdaka
https://dennikn.sk/4267878/slovenka-v-d ... /?ref=mwat
beardie
Redeemer
Redeemer
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 20489
Registrovaný: 12 nov 2006, 10:52

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa beardie »

Spoiler
Natália Šepitková pochádza z Martina, vysokú školu vyštudovala v Bratislave, kde zostala ešte desať rokov žiť. Pracovala ako novinárka a život na Slovensku mala rada. „Nikdy som neuvažovala nad odchodom zo Slovenska,“ hovorí.

Zmenilo sa to až s narodením jej dcéry, ktorá má dnes päť rokov, chodí do dánskej škôlky a vyrastá v krajine, o ktorej sa hovorí, že patrí k najšťastnejším na svete.

Dáni sú podľa nej citliví na násilie voči deťom a nemajú problém zavolať políciu, ak uvidia na ulici matku, ktorá udrela svoje dieťa. Svojich potomkov vychovávajú k tolerancii voči všetkým a k láskavosti, rešpektujú ich a nie sú voči nim príliš úzkostliví. Veľkú úlohu zohráva aj koncept hygge, ktorý je podľa nej „o prežívaní momentu naplno a radosti z drobností“.

„Hygge je o trávení času s blízkymi,“ vraví. „Namiesto toho, aby ste si zapli televíziu, si večer sadnete, zapálite sviečku a zahráte si s rodinou spoločenské hry. Tiež je to o tom, že idete do prírody na dlhú prechádzku v lese alebo si na pláž zoberiete prenosný gril a užijete si chvíle s priateľmi. Aj posedenie v reštaurácii bez potreby kontrolovať telefón je hygge.“



S Natáliou Šepitkovou sa rozprávame o:

príchode do Dánska a o tom, či je dánska spoločnosť otvorená voči cudzincom,
dlhých letných dňoch a dlhých zimných nociach,
koncepte hygge a o tom, že to nie je žiadna dánska novinka,
tom, či sú dánske deti skutočne šťastné, ako sa píše v knihách, a prečo to tak je.

Aký bol váš život na Slovensku a prečo ste sa rozhodli odísť do Dánska?

Pracovala som ako novinárka, mala som rada svoju prácu a písanie v slovenskom jazyku. Neplánovala som odísť do zahraničia, ale moje plány sa zmenili. S priateľom, ktorý je cudzinec, ale dlhodobo žije v Dánsku, sme sa zoznámili na Slovensku. Narodila sa nám dcéra a rozhodli sme sa, že počas mojej rodičovskej dovolenky sa presťahujem dočasne do Dánska. Povedala som si, že si aspoň vyskúšam, aké je to žiť v zahraničí. Ak som si aj niekedy predstavovala život v cudzine, skôr som sa videla niekde v Taliansku alebo Grécku pri mori. Škandinávia ma nikdy nelákala, ale aby sme ako rodina mohli byť spolu, rozhodla som sa život v Dánsku vyskúšať.

Pôvodný plán bol, že môj muž si po skončení mojej rodičovskej dovolenky bude hľadať prácu na Slovensku, čo bolo z mojej strany asi veľmi idealistické vzhľadom na súčasnú situáciu na slovenskom pracovnom trhu. Keď sa mi končila rodičovská dovolenka, zvážili sme za a proti a rozhodli sme sa, že zostaneme ešte nejaký čas žiť v Dánsku. Neviem, či to bude do konca života alebo či raz pôjdeme do nejakej inej krajiny. Zatiaľ sme sa definitívne nerozhodli, ale momentálne je naším domovom Dánsko.

Dcéra sa narodila na Slovensku?

Áno, porodila som na Slovensku a išla som na pár mesiacov žiť do Martina, aby som bola bližšie k mame, ktorá mi v začiatkoch môjho materstva veľmi pomáhala. Môj muž pracoval v Dánsku, ale chodil každé dva mesiace na Slovensko. Ja som totiž nechcela cestovať s úplne malinkým dieťaťom. Do toho prišiel covid, takže až keď sa situácia trochu upokojila, otvorili sa letiská a dalo sa už cestovať, presťahovali sme sa do Dánska. Bolo to v júni 2020, dcéra mala deväť mesiacov.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Slovenka Natália Šepitková žije v Dánsku. Foto – archív N. Š.

Aký dojem na vás na začiatku Dánsko spravilo?

Veľmi dobrý. Ale to môže byť aj tým, že som nebola vystavená stresom spojeným s hľadaním práce, ubytovania a podobne, čomu sú vystavení mnohí ľudia, ktorí sem prídu za prácou alebo štúdiom. V Dánsku je aj nie je jednoduché nájsť si prácu. Na jednej strane sa tu človek dohovorí po anglicky, je tu veľmi veľa medzinárodných spoločností, v ktorých sa môže zamestnať, avšak pre mňa ako novinárku je náročné nájsť si v Dánsku prácu bez dánčiny.

My žijeme v Aalborgu na severe Dánska, možno v Kodani by som mala viac možností uplatniť sa v médiách aj s angličtinou. Dánsko je počtom obyvateľov aj rozlohou podobné Slovensku. Žije tu síce v porovnaní so Slovenskom viac cudzincov, ale zase nie tak veľa ako v Nemecku či vo Francúzsku. Ak chce byť človek ako cudzinec plne integrovaný do dánskej spoločnosti, mal by sa čo najskôr naučiť dánsky jazyk a prispôsobiť sa miestnemu životnému štýlu. Veľa o živote v Dánsku a dánskom životnom štýle píšem aj na svojom blogu Mama v Dánsku a na Instagrame.

Moje prvé dojmy z Dánska teda boli skutočne pozitívne. Prišla som sem ako mamička na rodičovskej dovolenke. Muž odišiel do práce a my sme s dcérkou chodili na dlhé prechádzky. S kočíkom som spoznávala okolie, chodila som k moru, do parku, denne som nachodila aj desať kilometrov. V parkoch som stretávala počas dňa minimum ľudí, väčšinou psičkárov, cyklistov alebo bežcov. Mamičky ani nie, pretože tu rodičovská dovolenka netrvá tak dlho ako na Slovensku. Po narodení dieťaťa môžu rodičia nastúpiť na 52-týždňovú platenú dovolenku. Matka dieťaťa má nárok na štyri týždne pred pôrodom a 14 týždňov po pôrode. Otec dieťaťa má nárok na dva týždne po pôrode. Zvyšných 32 týždňov si môžu rozdeliť rodičia medzi sebou podľa vlastnej potreby.

Prvé dni v Dánsku som sa cítila dobre, pretože všetko tu bolo také pokojné. Dáni nestresujú, neponáhľajú sa, žijú pomalým spôsobom života a mne to vyhovovalo.

Neponáhľajú sa? To sa mi hodí na južanov, Španielov a Talianov. O Dánoch som si to nemyslela.

Je to iný spôsob života ako ten južanský, ale stále platí, že Dán sa nebude stresovať. Ako príklad môžem povedať, že idete v sobotu nakupovať autom, na ceste sú dva pruhy, ľavý je voľný a pravý úplne zapchatý. Dánom to je jedno, oni si počkajú v tom pravom, nebudú stresovať. My tam kľučkujeme, aby sme čo najskôr dorazili a vyhli sa zápche. Alebo v rade v obchode: na Slovensku všetci nadávame, že je otvorená len jedna pokladňa. Dáni sa nebudú sťažovať, nepredbehnú sa, budú trpezlivo stáť. Je to teda taký iný druh pohody, ktorý súvisí s ich životným štýlom hygge, teda akési spomalenie života.

Čo iné vás v Dánsku prekvapilo?

Prekvapili ma dlhé dni a noci. Prišli sme v lete a pamätám si, že som sedela na balkóne o jedenástej večer a čítala som knihu za „denného“ svetla. To bolo pre mňa niečo nové. S dcérou sme mali problém zaspať, lebo sa neskoro zotmelo a už okolo tretej v noci sa začalo rozvidnievať. Tma bola len pár hodín.

Tiež ma prekvapilo, že Dáni sú veľmi milí. Keď som sa prechádzala s kočíkom po parkoch a uliciach, cudzí ľudia sa mi pozdravili. Trochu mi to pripomenulo to, že keď človek príde do Hainburgu, aj tam ho ľudia zdravia, hoci ho nepoznajú.

Dáni sú slušní a milí, ale nepustia si vás blízko k sebe, nestanú sa hneď vašimi priateľmi. Po štyroch rokoch v Dánsku som si vybudovala priateľstvá skôr s cudzincami ako s Dánmi. Dáni sa väčšinou priatelia s ľuďmi, s ktorými chodili do školy, poznajú sa od detstva a v týchto priateľských zväzkoch zotrvávajú doživotne. Veľmi ťažko do svojich kruhov prijímajú nových ľudí a špeciálne cudzincov. No ak vás už prijmú medzi seba, tak máte priateľa na celý život.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Natália Šepitková. Foto – archív N. Š.

Ako je to s dlhými nocami?

Dnes ráno som chystala dcéru do škôlky, a keď sme o pol ôsmej raňajkovali, ešte stále sme svietili. Najvýraznejšie je to v decembri, je to najtmavší mesiac. V decembri často až o desiatej dopoludnia zhasnem svetlo. Prvú zimu ma to prekvapovalo. Po obede som sa išla prejsť s kočíkom a o pol druhej už slnko začínalo zapadať. Je to zvláštne a treba si na to zvyknúť. Možno aj preto Dáni vymysleli koncept hygge, aby sa popasovali s depresiami, ktoré automaticky prichádzajú s tmavým, temným obdobím a upršaným počasím. V tomto období je totiž sychravo, daždivo, obloha je sivá od októbra do februára, v marci sa to začne trochu zlepšovať.

O čom presne je hygge?

O prežívaní momentu naplno a radosti z drobností, pretože k šťastiu podľa filozofie hygge stačí málo. Často stačí deka a kniha, čaj a nejaké sladkosti. Mimochodom, Dáni milujú sladké a jedia veľmi veľa sladkých koláčov.

Hygge je o trávení času s blízkymi. Namiesto toho, aby ste si zapli televíziu, si večer sadnete, zapálite sviečku a zahráte si s rodinou spoločenské hry. Tiež je to o tom, že idete do prírody na dlhú prechádzku v lese alebo si na pláž zoberiete prenosný gril a užijete si chvíle s priateľmi. Aj posedenie v reštaurácii bez potreby kontrolovať telefón je hygge. Zabudnete na starosti, nesťažujete sa, čo všetko máte v práci a koľko termínov vás ešte čaká. Namiesto toho prežívate prítomný okamih s blízkymi.

My máme občas pocit, že hygge je dánsky výmysel, ale podľa mňa je prítomné kdekoľvek na svete. Aj ja si z detstva pamätám spoločné obedy a večere, keď sme si všetci sadli k stolu. Bol to akýsi hygge rituál pre našu rodinu. Alebo keď mama zavárala uhorky či robila kompóty a ja som jej pomáhala, to bolo tiež hygge. Pred tromi týždňami sme boli v jablkovom sade, nazbierali sme si jablká priamo zo stromu. To je hygge, že strávite čas spolu, nazbierate ovocie, potom si z neho upečiete koláč.

Hygge teda nie je žiadna dánska veda. Oni to nevymysleli, ale len pomenovali prežívanie okamihov radosti v rodine alebo medzi blízkymi. Hygge utužuje vzťahy a ľudské šťastie je predsa postavené na vzťahoch. Takisto to pomáha uchovávať spomienky, pretože naše deti nebudú raz spomínať na to, na akom aute sme jazdili alebo kde sme boli na luxusnej dovolenke, ale budú spomínať na čas strávený s nami.

Na Slovensku vyšiel pred pár rokmi preklad knihy Prečo sú dánske deti šťastné. Môže za to čas strávený s rodičmi? Alebo ako vyzerá dánska výchova?

Keďže nie sme dánska rodina, neviem to úplne presne zhodnotiť, či výchova skutočne prebieha tak, ako sa píše v knihe. Viem povedať to, čo mám odpozorované od známych, a viem povedať, ako to vyzerá v škôlke.

Myslím si, že dánske deti sú vychovávané vo väčšej slobode ako na Slovensku alebo v iných krajinách, kde mám pocit, že rodičia sú úzkostlivejší. Nejdem spomínať bitky, pretože tie nepatria do žiadnej výchovy, ale napríklad v Dánsku je to zákonom zakázané. Ak idem po ulici a dám facku svojmu dieťaťu, tak na mňa okoloidúci môžu zavolať políciu. Na Slovensku toto podľa mňa nikto nerieši, že by volal políciu, lebo sa to berie ako „jedna výchovná“. Dáni sú na to veľmi citliví. Počula som dokonca príbehy o tom, že niekomu odobrali dieťa, hoci neviem presne, čo sa v tých rodinách dialo. Aj v škôlkach a školách sa detí pýtajú, či sa náhodou niečo také doma nedeje, a keby dieťa povedalo, že dostalo doma bitku, učiteľky zavolajú sociálku.

Keď som však hovorila o slobode, mala som na mysli aj to, že tu rodičia nekrúžia okolo detí a dovolia im zažívať detské dobrodružstvá. Boli sme s dcérou na ihrisku, boli tam aj ďalšie mamičky, ktoré sa rozprávali a ich približne trojročné deti sa zatiaľ hrali. Liezli na preliezačku a jedno už-už išlo spadnúť. Mamička si ho ani nevšimla, ale ja som už mala nutkanie mu ísť pomôcť. Išla som aspoň bližšie, že keby začalo padať, tak ho zachytím. Potom si ho mama všimla. Oni jednoducho nechajú dieťa vyskúšať čokoľvek, potrápiť sa trochu s tým, čo robí. Škôlkari sa hrajú v škôlke v blate, sú celí špinaví. Ja sa snažím dcéru nechať vyskúšať si veci, zašpiniť sa, ale keď vidím veľkú kaluž alebo blato, tak si v duchu hovorím, „prosím ťa, nechoď tam, nechce sa mi to potom doma tri hodiny čistiť“.

Prečítajte si tiež

Nezasahujte do sporov medzi deťmi na ihrisku, radí autorka bestsellera o dánskej výchove
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Foto – archív N. Š.

Trávia veľa času vonku?

Áno a to sa mi páči. V škôlke sú za deň vonku možno štyri alebo aj päť hodín, a to v akomkoľvek počasí. Musia mať, samozrejme, nepremokavé oblečenie a gumáky. To je povinná výbava škôlkara. Deti sú tu teda vystavované rôznym dobrodružstvám, lezú po stromoch a matky im nehovoria, aby to nerobili, lebo si môžu ublížiť.

Ďalšia vec, ktorá mi napadá, je, že dánski rodičia nemajú vo zvyku posudzovať pred svojimi deťmi iné deti. Nehovoria o iných deťoch, že sú zlé, nevychované. Snažia sa svoje deti vychovávať k tolerancii voči všetkým a k láskavosti. Vidím to na ulici alebo v škôlke, hoci, samozrejme, je to individuálne a každá rodina môže byť iná.

Áno, určite je to individuálne, ale vo všeobecnosti to znie dobre. Dánsko aj v rôznych rebríčkoch vychádza ako najšťastnejšia alebo jedna z najšťastnejších krajín.

To je pravda, ale nechcem vyvolať dojem, že Dánsko je ideálna krajina. Všade sa píše, že Dánsko je najšťastnejšia krajina, deti sú šťastné, je to taký raj. Nechcem to vytiahnuť do tohto extrému. Aj Dánsko čelí rôznym spoločenským, ekonomickým a ekologickým problémom, veľa ľudí – aj detí – tu trpí depresiami. Ale je pravda, že sa tu cítim bezpečne a mám pocit, že tu je bezpečne aj pre deti. Keby som dcéru nechala hrať sa na ulici, nemusím sa o ňu báť. Teda niečo také, ako sme kedysi žili my, že sme boli vonku a mama na nás zakričala z okna, že máme ísť na obed. Minulú zimu som sa išla s dcérou sánkovať a videla som tam deti v jej veku samy bez rodičov, len tak, išli sa sánkovať. Menšie deti boli so staršími súrodencami. Neviem si to predstaviť v Bratislave, že by sa malé deti samy hrali vonku. Vyrastajú tu teda vo väčšej slobode.

A tiež v rešpekte. Niekedy až príliš. Minule som zistila, že keď bola zima, dcéra išla v škôlke von bez šálu a bez čiapky. Pýtala som sa jej, prečo jej učiteľky nedali čiapku a šál. V dánskych škôlkach to však funguje tak, že učiteľky rešpektujú rozhodnutie dieťaťa. Dá sa o tom polemizovať, ale to je iná téma. Vo všeobecnosti sa mi však páči, že v Dánsku sú práva detí dodržiavané, a keby som sa dozvedela, že nie, mám sa kam ísť sťažovať a viem, že budú vyvodené dôsledky. Deti tu majú práva nielen na papieri, ale aj v realite.

Prečítajte si tiež

Čo sa slovenskí rodičia môžu naučiť od dánskych, ktorí vychovávajú šťastné deti?

V akom jazyku sa rozprávajú v škôlke a ako sa rozprávate doma?

Dcéra chodí do dánskej škôlky a rozprávajú sa s ňou po dánsky. Mala som z toho trochu obavy, lebo keď ako trojročná nastupovala, nevedela po dánsky nič. Doma sa rozprávame po anglicky, ja sa s dcérkou veľa rozprávam aj po slovensky, čítame si knižky v slovenčine. Povedala by som, že jej materinský jazyk je slovenčina, lebo v nej má najväčšiu slovnú zásobu, a jej druhý najpoužívanejší jazyk je angličtina. Ale pomerne rýchlo sa chytila aj na dánčinu.

Čo sa týka školy, zvažovali sme, či ju zapíšeme do dánskej alebo medzinárodnej. Rozhodli sme sa pre medzinárodnú, kde hlavným jazykom je angličtina a dánčinu majú len ako predmet a majú aj nejaké mimoškolské aktivity v dánčine. Rozhodli sme sa tak jednak kvôli jazyku, lebo dánčinu používa na svete asi toľko ľudí ako slovenčinu, takže pre jej budúcnosť je podľa mňa lepšie mať dobrú angličtinu. A jednak aj kvôli kolektívu, aby bola v medzinárodnej komunite. Dánska škola tu na predmestí, kde bývame, je veľmi malá s čisto dánskym zložením kolektívu a nechcela som, aby tam veľmi vyčnievala.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Natália Šepitková. Foto – archív N. Š.

Vnímate to tak, že pre vašu dcéru je lepšie vyrastať v Dánsku ako na Slovensku?

Myslím si, že tu má lepšie možnosti, nielen čo sa týka vzdelania, ale aj nastavenia spoločnosti a jej kultúry, ktorá je otvorenejšia. Uvidíme, ako sa dcéra bude cítiť v škole, ale mám pocit, že by to tu mohlo byť lepšie ako na Slovensku. Nechcem tým povedať, že Slovensko by pre ňu nebolo dosť dobré. Dokonca často uvažujem, či by slovenská škola pre ňu nebola lepšia, keďže slovenčinu má najlepšie zvládnutú a cíti sa v nej najistejšie. Na druhej strane možno práve preto by mala chodiť do anglickej školy, aby zvládla aj angličtinu. Ťažko povedať. My rodičia sme nútení robiť rozhodnutia za naše deti, hoci nevieme, či sme sa rozhodli správne alebo nie. To ukáže čas. Hrám však s kartami, ktoré mám rozdané, a rozhodujem sa podľa toho, čo sa mi zdá pre ňu najlepšie.

Chýba vám niečo zo Slovenska?

Rodina. Najviac mama a brat, ale aj priatelia, pretože mám s nimi dlhodobú históriu a cítim sa s nimi najlepšie. A tiež bryndza, tvaroh a kyslá kapusta.

Ľudia často hovoria o slovenskej prírode. Je pravda, že v Dánsku nemáme také hory, ako sú Vysoké Tatry, a keď idem na Slovensko, tak rada strávim čas v prírode a navštívim miesta, ktoré mi chýbajú. Rovnako je to so slovenským počasím, ktoré mi občas chýba, no na druhej strane si poviem, že v porovnaní s horúčavami na Slovensku sú dánske letá celkom príjemné. Človek nemôže mať všetko. Ale ako hovorím, najviac mi chýba mama. Pomaly prichádza do veku, keď začne starnúť, a chcela by som ju mať pri sebe. Keby sa presťahovala za mnou do Dánska, čo však nechce, tak by mi tu už nič podstatné nechýbalo.

Natália Šepitková sa narodila v roku 1991 a vyrastala v Martine. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde aj po štúdiu zostala žiť. Pracovala pre rôzne slovenské médiá ako reportérka, redaktorka, editorka a moderátorka, napríklad v SME Ženy, DTV, rádiu Rebeca, Slovenke, Katolíckych novinách. V súčasnosti pracuje ako marketingová manažérka pre dánsku firmu a novinárka na voľnej nohe, píše pre dánsky magazín v anglickom jazyku The International Denmark a aktívne sa venuje aj svojmu blogu Mama v Dánsku. V roku 2019 sa jej narodila dcéra a v roku 2020 sa s ňou presťahovala do Dánska za svojím partnerom.
Prioritas
Medium Star
Medium Star
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 438
Registrovaný: 31 aug 2006, 22:37
Bydlisko: Ich komme aus Wien™

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa Prioritas »

LubosZ
Light Professional
Light Professional
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 982
Registrovaný: 03 sep 2005, 11:34
Bydlisko: Martin

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa LubosZ »

Prioritas napísal: 24 nov 2024, 12:37 https://dennikn.sk/4301751/rodina-z-fil ... om-synovi/

možem poprosiť ? dakujem
Spoiler
Heroine
Mladí
Rodičovstvo
Rodiny mimo šablóny
Rozhovory
21. novembra 2024 7:56
Denník NRodina z filmu, ktorá vychováva superdieťa: Je na seba prísnejší a to nie je zlá vlastnosť, hovorí otec o desaťročnom synovi
Beáta ObradovičováBeáta Obradovičová
Michal Hanuliak so synom Miškom, ktorého rodina vychováva podľa filozofie Kamevéda. Foto - archív M. H.
Michal Hanuliak so synom Miškom, ktorého rodina vychováva podľa filozofie Kamevéda. Foto – archív M. H.

Denník N prichádza s novou sériou článkov a rozhovorov s názvom Rodiny mimo šablóny. Každý druhý týždeň prinesieme príbeh rodiny, ktorá sa svojím životným štýlom, prístupom k výchove detí, záujmami, živobytím alebo niečím ďalším líši od väčšiny rodín. V osobných výpovediach respondenti a respondentky hovoria, čo ich rodinu robí šťastnou a ako si plnia predstavy o rodinnom spolunažívaní. Všetky články série nájdete na stránke Rodiny mimo šablóny, kde si môžete zapnúť aj odoberanie nových vydaní e-mailom.

Pred tromi rokmi mohol nahliadnuť do ich rodinného života každý, kto si kúpil lístok do kina na dokumentárny film Každá minúta života. Ten zobrazoval bežné dni rodiny Hanuliakovcov zo Žiliny, ktorí sa rozhodli vychovávať svojho syna Miška podľa filozofie Kamevéda. Jej základným princípom je všestranný rozvoj dieťaťa, na ktorom sa pracuje už od jeho narodenia.

Miško ako štvorročný hral hokej, tenis, basketbal, chodil na gymnastiku aj na hodiny klavíra a spieval. Matka, Lenka Hanuliaková, na syna rozprávala len po nemecky, aby sa cudzí jazyk učil zarovno s materinským. Doma cvičil na hrazde, kruhoch či rebrinách, chodil sa bicyklovať, neustále bol aktívny, hral šach a riešil rébusy.

Na dokument českej režisérky Eriky Hníkovej o výchove Miška Hanuliaka podľa Kamevédy, ktorý mal premiéru v roku 2021 na festivale v Karlových Varoch, reagovali ľudia rôzne, búrlivý ohlas vzbudil už aj v komentároch pod trailerom na kanáli YouTube. Od názoru, že rodičia si plnia vlastné sny cez svoje dieťa, až po slová ako týranie či horor.
reklama

Michal Hanuliak hovorí, že mnohí si poopravili názor na štýl ich výchovy po tom, ako si pozreli celý film. Chodili mu aj správy s otázkami od iných rodičov, ktorí boli zvedaví na Miškove pokroky a chceli sa inšpirovať. Správy vraj dostáva ešte aj teraz.

Na otázku, či neoľutoval, že o nich vznikol dokument, prípadne či by aj dnes súhlasil s nakrúcaním, reagoval súhlasne so slovami, že rád zbiera nové skúsenosti. Jeho manželka to podľa neho má tak 50 na 50.

„Škoda len, že ten film nás neukázal komplexne, ale len v jednej polohe. Z dokumentu sme pôsobili tak, že sme stále sami, lebo režisérka vybrala práve tie situácie a neboli tam chvíle, keď sa Miško hral s inými deťmi,“ hovorí v rozhovore pre sériu článkov Denníka N Rodiny mimo šablóny.

S Miškovým otcom sa Denník N rozprával už po premiére filmu pred tromi rokmi. Čo sa odvtedy u rodiny, ktorá sa snaží vychovať nadpriemerne úspešného človeka a šampióna, zmenilo?

Z rozhovoru s Michalom Hanuliakom sa dozviete:

ako žije rodina dnes a či sa Miško stále venuje toľkým aktivitám;
či má Miško čas na kamarátov a na bežné veci typické pre rovesníkov;
aké úspechy a či vôbec im prináša štýl výchovy Kamevéda;
či má koncentrácia na výchovu syna k výkonu vplyv aj na partnerský život rodičov;
a či sa mu zrúti svet, ak zo syna nebude úspešný hokejista v NHL.

Prešli tri roky, odkedy bol zverejnený dokument o živote vašej rodiny. Hlavnou témou bolo vaše rozhodnutie vychovávať syna v duchu Kamevédy. Venoval sa niekoľkým športom, hral na klavíri. Čo sa za ten čas u vás zmenilo?

Ubehli viac ako tri roky, lebo v dokumente mal Miško štyri roky, teraz má desať. Za tých šesť rokov sa niektoré veci zmenili viac, niektoré menej.

Aké zmeny myslíte? Venuje sa Miško ešte toľkým športom a aktivitám, ako keď mal štyri roky?

Do šiestich rokov sme sa Miškovi mohli venovať doslova maximálne, trávili sme spolu všetok čas, bolo to skvelé obdobie. No a potom začal chodiť do školy. Najskôr do takej, kde bolo menej detí v triede, po dvoch rokoch nastúpil do klasickej školy, lebo v tej pôvodnej nastali nejaké zmeny, s ktorými sme nesúhlasili. Vôbec nástup do školy zásadne zmenil náš rodinný život, keďže Miško už nebýval dopoludnia doma a popoludní mal svoje krúžky – basketbal, tenis, gymnastiku, klavír.

No teraz navštevuje športovú školu, chodí do 5. ročníka, a pokiaľ chce hrať hokej v Žiline, musí chodiť do hokejovej triedy. Je to podmienka.

Takže pre vás je zásadnou zmenou, že už netrávite spolu toľko času?

Áno, síce chodím aj na jeho tréningy, no náš spoločný čas sa začína neskôr, okolo štvrtej-piatej popoludní. A aby stíhal školu aj hokejové tréningy, odpadol nám tenis, gymnastika, basketbal aj klavír, zúžilo sa to. Ale stále máva navyše individuálne tréningy a špeciálnu pohybovú prípravu pre hokejistov mimo ľadu. Vo voľnom čase si s ním idem zahrať basket alebo sa ideme pobicyklovať.

Pred tými tromi rokmi ste uvažovali aj o futbale, takže do futbalu sa nepustil?

Ale pustil. Skúšal chodiť na futbal minulý rok s kamarátom. Chvíľu ho to bavilo, aj si doma rád zakopal, skúšal teda aj futbal, ale stále prevyšoval hokej. Vidím to na ňom, lebo aj keď má voľný čas, väčšinou si aj tak vezme hokejku.

Začal sa teda orientovať hlavne na hokej, lebo ten ho najviac baví?

Áno. Nedalo by sa to robiť tak intenzívne, ak by ho to nebavilo. S manželkou by sme mu nikdy niečo direktívne neprikázali a nepresviedčali ho, aj keby to odmietal, že veď to prekonáš. Ak by ho hokej nebavil, našli by sme spoločne niečo iné, čo by ho napĺňalo a bavilo – a v tom by sme ho aj maximálne podporovali. Teraz výrazne prevyšuje hokej.

Možno ho v budúcnosti chytí aj štúdium. Do jeho šiestich rokov sme sa mu snažili ukázať veľa vecí, všetky si do veľkej miery vyskúšal a vie si už sám vybrať. A vybral si hokej.

Má konkrétnu predstavu, čo by v hokeji chcel dosiahnuť? Vie to už dnes pomenovať?

Tak ako všetci chlapci chce hrať v NHL. To je klasika. Pred časom som ho zobral do Prahy na hokejový zápas NHL New Jersey – Buffalo, čakal som, ako bude reagovať, a celý čas zápas sledoval so zatajeným dychom. Jeho momentálny sen je hrať v NHL.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Miško Hanuliak strávi na ľade dvakrát toľko času ako väčšina hokejistov v jeho veku, hovorí otec Michal Hanuliak. Foto – archív M. H.

Hovoríte, že hokej je na prvom mieste. A čo škola? Zvláda popri tréningoch učenie?

Na prvom stupni mával na vysvedčení vždy jednotky, keď dostal raz bežnú dvojku z diktátu, bol z toho nešťastný. Teraz je už v piatom ročníku, učí sa zatiaľ fajn, aj ho chvália, známky má dobré, občas nejaká dvojka.

Chceli sme, aby chodil na školu, kde je viac angličtiny, plus k tomu individuálnejší prístup, aby to nebolo len klasické vzdelávanie, ktoré s manželkou nepreferujeme. V niektorých predmetoch naňho ani netlačíme, keď vidíme, že ho až tak nezaujímajú. Záleží nám na tom, aby učivu rozumel, a keď vidím, že mu rozumie, nejaká zlá známka mi neprekáža.

Minule sa učil, aké sú vlastnosti furmana, tak to som si už vravel, načo im toto je. Taktiež nie som stotožnený, keď sa učia množstvo zbytočných vecí naspamäť. Pre mňa je dôležité, aby sa rozvíjal, aby to, čo sa učí, aj vedel, prečo sa to učí, aby mu to dávalo zmysel a niečo do života.

Samozrejme, že základné vzdelanie potrebuje, ale aby sa učil naspamäť básničku, o ktorej som nikdy nepočul, potom z toho má písomku a dostane trojku, nie je pre mňa až také podstatné. Rozumie matematike a ovláda cudzie jazyky, čo je pre mňa dôležitejšie. Miško sám chce mať dobré známky a býva na seba prísny. My mu hovoríme, že nám záleží hlavne na tom, aby tým veciam rozumel.

To, že je na seba prísnejší, je možno aj tým, ako ste naňho vplývali do šiestich rokov, keď robil niekoľko športov, učil sa cudzie jazyky. Má podľa vás ambície naučené?

Má niektoré veci zakódované. Aj jeho tréneri o ňom hovoria, že je vnútorne nastavený ísť do maxima, že aj keď už telo úplne nevládze, hlavou stále chce. No a či je to tou výchovou? Do istej miery určite. Dieťa sa v prvom rade učí od rodiča, z prostredia, v ktorom vyrastá, takže určite sme ho veľmi ovplyvnili.

Ale páči sa mi na ňom, že to má v sebe a nezáleží na tom, či som na tom tréningu aj ja. Stále mu pripomínam, že to nerobí pre nás – pre mamu, pre otca, ale sám pre seba. Aby bol v živote spokojný. Možno aj kvôli takémuto filozofickému hľadisku, ktoré mu vštepujeme od malička, je na seba prísnejší. A to nie je zlá vlastnosť.

Zvykne sa na seba hnevať, keď nedosiahne výsledok, aký si predstavoval, alebo je smutný? Ako sa to prejaví?

Keď mu nevyjde nejaká strela, tak si iba buchne trochu hokejkou, ale nie je to nič dlho trvávajúce ani že by sa nervovo rúcal, ako vidím na niektorých deťoch. Mám to s kým porovnať a niektoré deti, keď sa im naozaj nedarí, tak búchajú, trieskajú aj nadávajú už v tomto veku. Keby náhodou nedal nejaký gól, tak si možno povie „došľaka“, ale to je všetko. Nič výrazné.

Spomenuli ste už cudzie jazyky. Miško sa učil v podstate od narodenia po nemecky, keďže vaša manželka naňho rozprávala len v tomto jazyku. Nemčinu má teda zrejme zautomatizovanú. Ako je na tom s angličtinou?

Áno, nemecký jazyk ovláda perfektne. V angličtine je tiež veľmi dobrý, chodil k nám jeden mladý muž – učiteľ, ktorý sa s ním rozprával po anglicky, hral sa s ním v angličtine, nechceli sme totiž, aby sa angličtinu doslova učil, ale aby s ňou mal prirodzený kontakt ako s nemčinou. Chodil teda k nám, niekedy bol u nás aj štyri hodiny, kopali si vonku loptu alebo robili nejakú aktivitu a všetko v angličtine.

Angličtinu síce počúval menej ako nemčinu, keďže po nemecky sa s ním manželka rozprávala stále, ale vie ju veľmi dobre, a keď sme boli niekde v zahraničí na turnajoch, prekladal trénerom, čo hovoria rozhodcovia.

A uvažujete možno aj o ďalších jazykoch?

Nehovorím, že nie, ale jednak by si už mal vybrať sám prípadný ďalší jazyk a jednak sám chcieť. Cudzie jazyky má rád, ale má toho celkom dosť, deň má 24 hodín a nemôžeme mu a ani nechceme úplne nalinajkovať všetko možné. Teraz angličtina, hneď potom španielčina… Dalo by sa to, ale nechceme to tak. Stále potrebuje aj čas na hranie, ktorý trávime spolu. Musí v tom režime dňa byť prítomný aj oddych.

A ako teda vyzerá Miškov bežný deň – ide do školy, potom má tréningy, čiže prichádza domov okolo piatej popoludní alebo podvečer. Potom sa venuje škole?

Buď má ráno tréning, alebo keď bol nedávno asi mesiac zranený, išiel rovno do školy. Po škole majú opäť tréning, na ktorý chodím aj ja, a po ňom ho beriem domov. Doma sa naučí, väčšinou veľa vecí stihne už počas vyučovania. Niekedy si ešte spolu ideme zastrieľať na bránku, alebo keď bolo pekne a teplo, chodieval s manželkou na bicykel, takisto rád chodí do gymnastickej haly. Občas si aj klasicky zapne televízor, YouTube, ale len v angličtine, čo som rád.

Pred tromi rokmi, keď ste robili rozhovor s kolegyňou, ste spomínali, že Miško je spokojné dieťa a že ste nikdy nemuseli riešiť návštevy psychológa a ani ste nekonzultovali výchovu Kamevéda so psychológmi. Zmenilo sa odvtedy niečo na vašom prístupe? Je Miško spokojný chlapec?

Či je spokojný, je, samozrejme, môj subjektívny názor alebo tiež mojej manželky, no my ho vidíme ako spokojné dieťa. Možno by ste sa skôr museli opýtať ľudí okolo nás – trénerov, učiteľov, kohokoľvek. A myslím si, že každý by vám povedal, že je spokojný. Napríklad jeho triedna učiteľka o ňom povedala, že je veľmi empatický chlapec a že je veľmi fajn. Dokonca ho zvolili za predsedu triedy.

Mne sa zdá, že je šťastný a spokojný. Hovoríme mu, že sú aj povinnosti, že treba byť aj ambiciózny, lebo v živote ti nikto nič nedá zadarmo, a keď chceš niečo dosiahnuť, musíš aj zamakať. Na druhej strane sa snažíme si všetko užiť, aj spolu relaxovať, zasmiať sa, takže áno, za mňa je spokojný a šťastný.

Prichádza už do veku, keď si deti začínajú viac presadzovať svoje, začne sa obdobie dospievania, dieťa už má svoj vlastný názor na veľa vecí. Prejavuje sa to už aj u Miška, že niektoré veci chce inak ako vy rodičia?

Ale áno, presadzuje si aj svoj názor, teda nie všetko, čo mu povieme, aj úplne poslúchne. Ale to mi neprekáža. Počúva asi viac mňa ako maminu, funguje faktor otca, no manželka a aj ja sa s ním veľa rozprávame, máme otvorené debaty, snažíme sa mu veci vysvetľovať z nášho pohľadu a zaujíma nás aj jeho názor. Aj keď s ním nesúhlasím, vždy si ho vypočujem. Nechcem mu direktívne prikazovať. Niekedy možno nastane nejaké väčšie napätie, ale to je normálne a je toho minimum.

Snažíte sa ho viesť aj k povinnostiam, napríklad pomáha v domácnosti?

To sú presne veci, pri ktorých by sme mohli byť aj prísnejší. Doma nemá veľa povinností. Niekedy ide so smetným košom, ale celkovo nie je toho veľa a z toho je občas problém. Stáva sa, že keď mu poviem, či môže dať riad do umývačky, tak mi povie, že on jedol len z jedného taniera, a ja mu musím pripomenúť, že najskôr sme to predsa museli navariť, preto je ten zvyšný riad.

Stále sa pýtam na Miška, ale aký je váš rodinný život celkovo? Vaša manželka v čase, keď bol malý, nepracovala, naplno sa venovala Miškovi. Ako je to teraz?

Manželka najskôr nepracovala, no ako nastúpil Miško do školy, tak si chvíľu doma oddýchla a potom začala chodiť do práce. Dva roky pracovala pre jednu firmu, teraz pracuje sčasti so mnou a sčasti externe pre jednu spoločnosť. Chcela sa zaradiť do pracovného režimu, nebolo to tak, že musela. V súčasnosti je to asi také najviac vyhovujúce. Je aj doma a aj pracuje z domu, nerada by sedela v nejakej práci denne osem hodín. Chce mať aj svoju slobodu a zároveň chce pracovať.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Hanuliakovci spolu chodia na domáce hokejové turnaje aj do zahraničia. Foto – archív M. H.

Ako vplýval a vplýva systém výchovy Kamevéda, ktorý ste si zvolili pre syna, na váš partnerský život? Predsa len ste sa vždy koncentrovali hlavne na syna. Mali ste aj nejaké konflikty, že ste sa v niektorých výchovných otázkach nezhodli?

Ja som bol ten, ktorý na začiatku prišiel s tým, že by mala manželka hovoriť so synom len po nemecky. Najskôr sa tomu čudovala, nie celkom sa jej to pozdávalo, ale keď videla tie výsledky a aký význam to má pre Miška, tak sa do toho ponorila aj ona, dávalo to už aj jej zmysel.

Samozrejme, že niekedy vznikali aj napäté situácie. Ale neviem posúdiť, či na náš partnerský život nejako zásadne vplývala práve zvolená výchovná metóda, a porovnať to s tým, ak by sme vychovávali dieťa tradične. Musel by som žiť aj ten iný život, aby som to vedel posúdiť. Mne dáva zmysel tento, ktorý žijeme. Ak boli nejaké konflikty, boli vyvážené peknými chvíľami, ktoré dávali zmysel mne aj manželke.

Ako trávite spolu čas ako rodina? A koľko času ste spolu všetci traja?

Keby ste sa opýtali hocijakej hokejovej rodiny, ako trávia čas, tak vám povie, že víkendy sa hrá hokej, že čas trávime v hokejovej komunite, kde to máme všetci rovnako. Snažíme sa s Miškom obaja chodiť na turnaje, kde sa aj spí. Sú to tie najkrajšie turnaje, lebo je tam dieťa s inými deťmi aj vo voľnom čase. Deti si tu naplno užívajú spoločné večery, keď sú spolu v izbách, behajú po hoteloch a zabávajú sa.

Trávime čas v komunite napríklad aj na turnajoch v Budapešti, boli sme v Slovinsku, kde sme časť strávili ako rodina na dovolenke a popritom sme mali spoločné aktivity aj s ďalšími. Pre Miška ako jedináčika je veľmi fajn tráviť voľný čas s inými deťmi a mať spoločné zážitky. Aj ja s manželkou máme radi tento komunitný život. No a jedenkrát do roka robím trénera jedného tímu, keď idem s deťmi na sústredenie do hotela, do wellness.

No a potom trávime čas so starými rodičmi a tiež ideme na dovolenku sami traja. Toto leto sme však boli na trojtýždňovej dovolenke s kamarátmi, ktorí majú dieťa v Miškovom veku a ešte staršieho syna, tiež sú to hokejisti, deti si to veľmi užili a my rodičia tiež.

Väčšinu času asi teda strávite v komunite ľudí, ktorí sa venujú hokeju, Miško si s tými deťmi má čo povedať. Rozumie si aj s rovesníkmi, ktorí sa nevenujú hokeju? Vie sa aj s tými deťmi porozprávať, prispôsobiť sa im?

Áno, vie sa prispôsobiť, keďže je empatický. Práveže je citlivý aj k deťom, ktoré sú niečím iné alebo majú nejaké nevýhody, chce im pomáhať. K tomu sme sa ho tiež snažili viesť od malička, aby chcel pomáhať. Má aj kamaráta, u ktorého párkrát prespal a ktorý hrá futbal. Tiež ho to na nejaký čas chytilo a hrával s chlapcami futbal. No vedel sa baviť aj s chlapcami, ktorí nerobili žiadny šport, ale trebárs sa hrali nejaké hry na telefóne.

Trávi aj Miško niekedy čas hraním hier na telefóne alebo na hracej konzole?

Ale áno. Snažíme sa to, samozrejme, korigovať. Jasné, že týmto hraním nemôže tráviť extrémne dlhý čas, nechceme, aby ho to pohltilo. No keďže teraz chodí do triedy, kde sú všetci hokejisti, väčšinu času trávi s nimi, a ako som už spomínal, sme komunita, ktorá má podobný prístup aj k výchove detí.

Zrejme si prajete – veď o tom je aj hlavná myšlienka Kamevédy –, aby bol z Miška jedného dňa úspešný športovec – hokejista. Zredukovali ste mu aj ostatné krúžky a aktivity, aby bol hokej na prvom mieste. Smeruje všetko k tomu úspechu?

V prvom rade si prajem, aby bol šťastný a úspešný a aby ho to, čo robí, v živote napĺňalo. Teda to neznamená, že si nutne prajem, aby bol športovec alebo konkrétne hokejista. Áno, venujeme momentálne tomuto športu extrémne veľa času, ale ak by Miško z nejakého dôvodu stratil túžbu hrať hokej, čo sa napríklad v dospievajúcom veku môže stať, tak ho s rovnakou energiou podporím v inej veci, ktorá bude dávať zmysel do života. Ak nebude hokejista, určite sa z toho nezrútim. Baví ma táto výchovná cesta a podpora syna v rozumných veciach. A hlavne spoločne strávený čas v tomto veku je na nezaplatenie, či už v pozícii otca, trénera alebo kamaráta v jednom.

Hovoríte, že ak Miško nebude úspešným hokejistom, nič strašné sa nestane. Ale nezačali ste s výchovnou filozofiou Kamevéda práve z toho dôvodu, aby bol jedného dňa úspešným športovcom? Čo vás teda k tomu viedlo?

Chcel by som uviesť na pravú mieru, čo je Kamevéda. Je to komplexná multirozvojová výchova dieťaťa. To znamená, že dieťaťu, najmä do veku šiestich rokov, keď je jeho vývoj najdynamickejší, ukážete a naučíte ho čo najširšiu paletu schopností. Prevediete ho najrozmanitejšími športmi, ukážete mu prírodu, zasvätíte ho do logických hier ako šach, hravou alebo prirodzenou formou sa učí jazyky, skúša rôzne umelecké smery, skúma a objavuje veci naokolo, všetko mu vysvetľujete a odpovedáte na kvantum jeho otázok a k tomu množstvo iných aktivít.

V jednoduchosti sa dá povedať, že mu ukážete pestrosť sveta. Áno, je pravda, že pán Zacha pomocou svojej metódy vychoval úspešného hokejistu (syn autora Kamevédy Pavla Zachu aktuálne hrá v NHL za Boston Bruins – pozn. red.), ale tak isto sa pomocou Kamevédy mohol z jeho syna Pavla stať vedec alebo umelec. Dieťa samo zistí, čo ho najviac napĺňa, no nikdy by sa nedozvedelo, či ho baví hokej, keby ste mu to ako rodič neukázali a nezobrali ho na korčule. Táto forma výchovy sa mi zapáčila pre tú pestrosť a vytváranie obrovského potenciálu u dieťaťa už v ranom veku.

Koľko času počas bežných dní sa Miško venuje hokeju?

Bežne strávi dieťa hokejista na ľade možno 5 hodín týždenne plus suchá príprava, náš syn strávi toho času dvakrát toľko. Ale nie preto, že by sme ho do toho nútili, že musíš, on to chce robiť sám, baví ho to natoľko, že nechce už nič iné. A ani neostáva čas. Napríklad sme ho vozievali 80 kilometrov na tréningy, čo zabralo tiež dosť času. Potom spomínané turnaje. Venujeme hokeju možno dvakrát toľko času ako iné hokejové rodiny. Zopár rodín to má podobne ako my, no nie je ich veľa.

Pred pár rokmi ste hovorili, že štvorročný Miško korčuľuje lepšie ako starší chlapci vďaka štýlu výchovy a prístupu. Stále je viditeľný markantný rozdiel medzi ním a rovesníkmi? Alebo sa ten rozdiel stiera?

Jasné, že keď bol menší a robil ten šport naplno a iní ešte nie a nie tak špecializovane, rozdiely a Miškove výsledky boli markantné. Postupne sa ten rozdiel trochu zmiernil, ale v bežných kluboch patrí medzi tých najlepších v danom ročníku. Keď príde na selektový turnaj, čo je vlastne výber tých najlepších, teda najlepších hráčov zo Slovenska aj z Česka, stále patrí medzi najlepších, ale nie je najlepší. Neviem, či mi rozumiete, ale v tom top výbere sa to akoby stráca. Je tam povedzme 10 až 15 chalanov, ktorí sú úplne top, a raz je lepší jeden, potom má lepší polrok niektorý ďalší. Nikto nemôže ukázať na jedného, že tento je najlepší, všetci v skupine sú tí najlepší. A Miško patrí do tej skupiny.

Spomenuli ste, že mal nedávno svalové zranenie. Ako sa to stalo? Šiel za hranicu svojich fyzických možností, ako ste hovorili, že občas robieva?

Nie, nešťastne si v zápase, v ktorom ho protihráč fauloval kolenom, narazil štvorhlavý sval, trafilo ho to na takom mieste, kde je to bolestivé a citlivé. Aj kríval a chodili sme na fyzioterapiu. Bol s tým na sone a odborníci hovorili, že to nie je nič vážne, ale zotavovanie trvalo dosť dlho.

Ako s odstupom času vnímate dokument o vašej rodine a o vašom výchovnom prístupe Kamevéda? Vzbudil totiž rôzne ohlasy a aj negatívne.

Ja by som do toho išiel určite znova, ale to preto, lebo som typ, ktorý chce v živote vyskúšať rôzne veci. Baví ma, aký je život pestrý, a ten dokument nikomu neublížil. Ak by ste sa spýtali manželky, možno by do toho už nešla, respektíve má to asi tak 50 na 50. Škoda len, že ten film nás neukázal komplexne, ale len v jednej polohe. Z dokumentu sme pôsobili tak, že sme stále sami, lebo režisérka vybrala práve tie situácie. Neboli tam chvíle, keď sa Miško hrával s inými deťmi. No ja by som do toho išiel znova.

Kontaktujú vás ešte ľudia kvôli dokumentu? Možno takí, ktorí si to pozreli neskôr a inšpirovali ste ich.

Áno. Ozývajú sa ešte. Ozývali sa viac bezprostredne po zverejnení dokumentu, teraz je toho už menej. Ale vždy sme vzbudili pozornosť, keď sme niekam prišli hlavne v Česku na turnajoch. Ľudia tam vedia, kto sme, že sme tí z toho filmu, sú zvedaví na nás a na Miška, ako hrá hokej. Viacerí sa s nami chceli aj porozprávať alebo sa nás pýtali na rady v niektorých veciach. Ale musím povedať, že ja nerád rozdávam rady – skôr im poviem svoj pohľad a nech si už každý z toho vezme, čo chce. Mňa tiež zaujíma, ako vychovávajú deti iní, pýtam sa, ako to funguje u nich, veď nikto nemá jeden najlepší patent na výchovu.

Na čo konkrétne sa vás iní rodičia pýtajú?

Väčšinou sú to už špecializované veci o hokeji, napríklad videli na Instagrame nejaké naše video a písali mi potom otázky, čo je správne, nesprávne v tej konkrétnej veci, či majú so svojím dieťaťom robiť to alebo ono. Bolo tých otázok celkom dosť.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Michal Hanuliak so svojím synom Miškom. Foto – archív M. H.

A vo vašom okolí sú nejakí rodičia, ktorých ste inšpirovali? Napríklad priamo v tej hokejovej komunite, kde pôsobíte.

V hokejovej komunite áno. Veľa z tých ľudí bolo na filme v kinách. Spätne nám povedali, že to videli. A viem, že niektorých sme inšpirovali viac, niektorých menej. Ale myslím si, že v hokejovej komunite sa viac-menej každý snaží svoje dieťa viesť podobne ako my. U nás je rozdiel v tom, že my sme s tým začali skôr a na 100 percent, ale teraz to robí skoro každý z rodičov hokejistov v nejakej forme, len možno nie na 100 percent, ale na menej.

Ste v kontakte s pánom Zachom, ktorý je zakladateľom filozofie Kamevéda?

Áno, boli sme dlho v celkom častom kontakte, teraz už nejaký čas nie, ale chystám sa mu napísať. Asi je prirodzené, že časom je kontakt menej intenzívny, ale vždy sa zaujímal, ako sa nám darí. Času je omnoho menej, v poslednom období už nie sme takí aktívni ani na sociálnych sieťach, kam sme pridávali obsah o Miškovi. Venujeme sa predovšetkým Miškovi a sami sebe, žijeme tak, aby sme boli šťastní.

Spomenuli ste, že na Miška nejako veľmi netlačíte, čo sa týka školy a známok, ale asi máte nejakú predstavu, kam by mohol ísť na strednú školu a aké by mohol mať vzdelanie. Mnoho športovcov hovorí, že športová kariéra je jedna vec a život po nej druhá, takže je dobre mať vzdelanie, mať niečo v zálohe.

Myslím si, že človek zistí až niekedy na vysokej škole, čo naozaj chce robiť. Nechcem, aby študoval len preto, aby mal nejaký titul. Keď má rád hokej a bude ho chcieť robiť profesionálne, my ho všemožne podporíme, budeme sa o to snažiť. No určite by som bol rád, ak by mal popri tom aj nejakú školu, napríklad v USA navštevoval nejakú univerzitu popri hraní. To by bolo ideálne.

Nad vhodnou strednou školou na Slovensku som zatiaľ nepremýšľal, nemám žiadny výber. Uvidíme, ako bude v pubertálnom veku vnímať šport, či sa mu nejako zmení vzťah k hokeju, a ak sa bude chcieť pustiť do vzdelania, bol by som rád, ak by išiel študovať do zahraničia. To mu budem radiť, keď nastane ten čas.

Zatiaľ sa ma skôr pýta, koľko ešte musí chodiť do školy, teda koľko trvá povinná školská dochádzka, lebo chce iba hrať hokej. Pýtal sa to aj svojho trénera, tak sme sa na tom smiali, že vyhlásil, že absolvuje prvý ročník strednej a potom sa bude venovať už len hokeju.

Rozprával som sa s otcom jedného z našich najúspešnejších mladých hokejistov, pýtal som sa ho, ako to riešili so školou. Jeho syn aj chodil do školy denne v zahraničí, no po jednom roku povedal, že to tak nejde, že ak chce byť dobrý hokejista, musí viac trénovať, a dohodol sa s rodičmi, že sa teda bude naplno venovať hokeju.

Čo je Kamevéda?

Zakladateľ filozofie Kamevéda Pavel Zacha tvrdí, že ak sa rodičia a iní dospelí ako starí rodičia, učitelia, tréneri dieťaťu intenzívne venujú, vytvorí sa úrodné prostredie na kvalitnú výchovu a na dosiahnutie akýchkoľvek cieľov.

„Kamevéda je výchovná filozofia, ktorú som začal formovať v roku 1996. Následne som ju rozvíjal vlastnými skúsenosťami a výchovnými experimentmi. Pridávali sme do nej nové vedecké poznatky o mechanizme učenia a fungovania detského mozgu, inšpirovali sme sa príbehmi rodičov tých najúspešnejších osobností,“ uvádza Zacha.

Syn zakladateľa Kamevédy 27-ročný Pavel Zacha je hráčom hokejového tímu Boston Bruins v americkej NHL, čo bolo od počiatku cieľom jeho otca.

Zacha starší na svojej internetovej stránke píše, že väčšine českých rodičov hrozí, že sa ich deti stanú len pomocnou pracovnou silou a že jeho výchovná filozofia oslovuje len malú časť rodičovskej populácie, predovšetkým tú prezieravú, zodpovednú a pracovitú, a že väčšine rodičov nároky spojené s Kamevédou „nevoňajú“.

Český uznávaný športový psychológ a tréner Jiří Šlédr v minulosti pre magazín Respekt o Kamevéde povedal, že ak aj vyšla táto výchovná metóda Pavlovi Zachovi s jeho synom, nemusí sa to univerzálne podariť každému rodičovi. „Ľudský mozog je najzložitejší mechanizmus, aký poznáme. Každý je jedinečný a premenných v ňom je nekonečné množstvo. Jediných správnych a zaručených ciest a metód už poznala psychológia vo svojej histórii nespočetne veľa – každá sa nakoniec ukázala ako mylná,“ konštatoval psychológ.

Zachovu Kamevédu využili na výchovu úspešných športovkýň aj rodičia českých tenistiek Lindy a Brendy Fruhvirtových.
beardie
Redeemer
Redeemer
Používateľov profilový obrázok
Príspevky: 20489
Registrovaný: 12 nov 2006, 10:52

Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)

Príspevok od používateľa beardie »

Spoiler
Na těle má vytetovaných šest čísel. 3, 5, 7, 8, 25 a 29. Jsou to čísla, která jemu a jeho manželce přinesla 250 milionů korun, jednu z největších výher v historii Sportky. Teď se jako jedni z mála rozhodli o tom promluvit. Část soukromí si ponechají a pro rozhovor zvolili jména Karel a Libuše. I proto, že to není jen veselé povídání.

Sázeli jste pravidelně?
Karel: Ne každé slosování, ale posledních osm let většinou dvakrát do měsíce. Vždy náhodný tip a nikdy jsem nevyhrál víc než tisícovku.

Až přišel listopad 2019 a druhá největší výhra v historii sportky. Tak si to odvyprávějme.
Karel: Byli jsme na nákupu, manželka se zapovídala, tak jsem toho využil a skočil do trafiky. Vsadil jsem plný tiket, zase náhodný výběr, a když jsem vylezl, vyčítavě se na mě zatvářila.
Libuše: Byla jsem totiž v pokročilém stadiu těhotenství a říkala mu, že bychom měli šetřit. „Až jednou vyhraju, tyhle řeči ti připomenu,“ odpověděl.
Karel: Druhý den ráno jsem šel do práce a všude v rádiu mluvili o tom, že má sportka dva výherce. I kolegové si o tom vyprávěli. Jeden prý trefil první pořadí a druhý taky, ale navíc se Šancí. Sice rovnou dodali, že je hlavní výherce ze středních Čech, ale tomu jsem nějak nevěnoval pozornost. Až na konci šichty jsem z peněženky vytáhl tiket a v telefonu ho zkontroloval.
A?
Karel: Strašně jsem se lekl. Byl jsem zvyklý, že tiket naskenuju a objeví se maximálně krátké číslo, třeba 110 nebo 220 korun. Ale najednou tam těch čísel bylo hrozně moc a já zpanikařil. Okamžitě jsem telefon schoval, aby mě nikdo neviděl, a zavřel se na záchod. Tam jsem tiket zkontroloval znova, ukázala se částka přes 29 milionů a od té chvíle bych dokázal první tři dny přehrát, jako by proběhly tento týden.

Pojďme na to.
Karel: Čekala mě hodinová cesta autem domů. Jel jsem s kolegou, celou cestu jsem mlčel a pamatuju si každou zatáčku. V hlavě mi šrotovalo: Je to pravda? Není? Kolegovi jsem to říct nechtěl, protože jestli jsem od první chvíle něco cítil, byl to strach. Hned mě napadlo, že se dneska přepadává nebo i vraždí kvůli stovce.

Takže žádná radost?
Karel: Ne. Skutečná radost, tedy že bychom doma otevírali lahev, vlastně nikdy nepřišla.
Libuše: Spíš se čím dál víc objevovaly a pořád objevují chvíle, kdy si říkáme: Měli jsme se na to vykašlat a nic si nevyzvedávat.

Tohle povídání mě začíná zajímat. Ale ještě zpátky do auta.
Karel: Vysadil jsem kolegu a už jsem to nevydržel. Celý zpocený jsem zavolal manželce: „Za pět minut jsem doma, je průšvih.“
Libuše: Což je nejlepší věta, kterou můžete ženě před porodem říct. Zrovna jsem venčila psy a jako první mě napadlo, že se chce rozejít. Pět minut bych nevydržela, začala jsem vyzvídat, až mi řekl, že vyhrál ve sportce.
Karel: Samozřejmě mi nevěřila. Řekl jsem, ať si stáhne aplikaci Sazky a zkusíme tiket ověřit z jejího telefonu. Zkusili jsme to a zase, 29 milionů. V tu chvíli přece jen přišla krátká radost. Doplatíme hypotéku, pomůžeme rodičům, budeme se mít líp. Ale pak jsme zapnuli televizi a tam opakovali: Výhra 29 milionů je z východních Čech a ten, kdo vyhrál i Šanci, tedy 250 milionů, je ze středních Čech. Vůbec jsem to nechápal. Vždyť přece já jsem ze středních Čech... Žena se na mě podívala a pronesla větu, kterou nikdy nezapomenu: „To je ti 29 milionů málo?“
Libuše: Říkala jsem mu: „Hlavně mlč a do ničeho nešťourej!“
Karel: Jenže mně to nedávalo smysl. Dneska už vím, že aplikace nedokáže rozlišit, když trefíte i poslední číslo Šance. Takže jsme šli na web Sazky, kontrolovali číslo po čísle a zjistili, že jsme trefili úplně všechno. Hned jsem nalistoval pravidla a přečetl si: „Pokud jsou tyto dvě podmínky splněné, vyhráváte celý jackpot.“ Což bylo čtvrt miliardy.

První pocit?
Karel: Radost byla pryč. Zatímco 29 milionů si člověk dokáže představit a ví, co by s nimi udělal, čtvrt miliardy už zní strašidelně.
Libuše: S každým číslem, které se shodovalo, rostla panika. Podívali jsme se na sebe a skoro najednou si řekli: „Co budeme dělat?“
Karel: Z druhé strany sázenky je telefonní číslo, na které máte v případě výhry zavolat. Půl hodiny jsme přemýšleli, chodili po domě, nebyli schopni sedět. Ženu rozbolelo břicho, vlezla si do vany, já sedl vedle na zem a číslo vytočil. Ozval se mladý muž a podle hlasu bylo znát, že nejsme první, kdo volá.

Jak to?
Karel: Lidi to zkoušejí. Začal jsem diktovat číslo sázenky a on tak nezúčastněně přikyvoval: „Jo, jo, jo... Jo? Vydržte.“ Chvíli bylo ticho, ťukal do klávesnice a pak prohlásil: „Gratuluju, chcete domluvit schůzku?“ Vůbec jsem nevěděl, co dělat, tak jsem zavěsil. „Nezlobte se, potřebuju čas, na shledanou.“

Co bylo dál?
Karel: Tři noci jsme nespali. Koukali jsme do stropu, ve dvě ráno chodili po bytě, v práci jsem byl jak ponocný.
Libuše: Naštěstí jsme čekali dítě, tak jsme se soustředili na něj. To je možná důvod, proč jsme se nezbláznili.
Karel: Došli jsme nicméně k závěru, že to nezvládneme sami a musíme se někomu svěřit.

Co s tiketem?

Kdo byl ten šťastlivec?
Karel: Mí rodiče. Takže jsme pak nespali nejen my, ale ani oni. A následně ani rodiče manželky. Paradoxně čím víc lidem z nejbližšího okolí jsme to řekli, tím se nám ulevovalo a jim bylo hůř. Po třech dnech jsme se uklidnili a začali zakládat nové účty. V jiných bankách než v našem městě.

To vám někdo poradil?
Libuše: Internet. Jak jsme nemohli spát, hledali jsme všude možně a opravdu zadávali hesla jako: Co udělat, když vyhrajete ve sportce. Nic jiného nás nenapadlo.
Karel: K panice se mezitím přidala paranoia a pocit, že to všichni vědí. Kam jsme přišli, tam se o tom někdo bavil. Dokonce se začalo šířit, že je výherce z našeho města. Já si šel koupit snídani a kdosi se mě zeptal: „Prý to vyhrál někdo od nás, slyšel jsi to?“

Co jste odpověděl?
Karel: Něco jsem zamumlal. Nejradši bych zařval: „Jo! Já!“ Ale to nešlo. Spíš jsem přemýšlel, jak to může někdo vědět. Rodičům jsme věřili, a tak nás napadlo, jestli se to nerozkřiklo z trafiky, kde jsem vsadil. Na každé sázence je totiž číslo terminálu. Tak jsem tam zašel, vsadil znovu a hrál divadlo: „Ani nevím, je tam nějaký jackpot?“ Paní odpověděla, že ho někdo právě vyhrál. Kdyby to bylo u ní a věděla to, určitě by se pochlubila.

To vás uklidnilo?
Karel: Dost. Po třech dnech jsem se tedy odhodlal, znovu zavolal do Sazky a domluvil si schůzku. Než k ní došlo, byl to další týden strachu a paniky.

Proč zase?
Karel: Nevěděli jsme co s tiketem. Něco vám ukážu. (Vytáhne z peněženky jeden z tiketů a roztrhne ho.) Tak málo stačí a nic nemáte. Je to jen kousek papíru, který se může ztratit nebo jakkoliv zničit.

Co jste vymysleli?
Libuše: První nápady byly všelijaké: pod koberec, pod polštář. Ale pak jsme si řekli: „Co když vyhoříme?“ Nikdy v životě jsme nevyhořeli, ale třeba se to teď stane. Nebo praskne voda a vytopí nás. Nebo to někdo opravdu ví. Co když v noci přijde a přepadne nás? Dnes se tomu smějeme, ale přesně tak to bylo. Proto jsme si vzali tiket do střídavé péče.
Karel: Já byl tak vystrašený, že jsem se ho bál i okopírovat, aby náhodou nevybledl. Takže když byla žena doma, měla ho u sebe, a když musela k doktorovi, převzal jsem ho já. Přes noc byl v peněžence, kterou jsme schovali. Měli jsme k sobě absolutní důvěru, ale dnes už to přiznám, napadaly mě různé věci...

To mě zajímá!
Karel: Nečeká manželka, až půjdu do práce? Nevezme tiket a neuteče?
Libuše: I já tyhle pochyby někde vzadu měla. Co když mě teď opustí? Je to ukázka toho, v jakém psychickém stavu jsme žili.

Čistě technicky je výhra toho, kdo si vsadil, že?
Karel: Je toho, kdo přinese tiket. Není vázaný na jméno, takže kdyby nás někdo okradl, nemám jak dokázat, že jsem vyhrál já.

Hned jste si řekli, že se rozdělíte?
Libuše: Trochu jsme se handrkovali.
Karel: Žena říkala: „Vsadil sis ty, je to tvoje.“ Což jsem okamžitě odmítl. „Takže já si zaplatím letenku na Bahamy a ty si na ni ušetříš z rodičovské?“ Nedávalo to smysl a výhra byla od začátku nás obou.

Takže uběhl týden...
Karel: A jeli jsme do Prahy. V přízemí Sazky je trafika, tam tiket naskenují, vyjede potvrzení o výhře, dostanete pořadové číslo do vedlejší budovy a pokyn: „S nikým se nebavte, jen si sedněte, dejte číslo před sebe a čekejte, až si vás někdo vyzvedne.“ Mají to vymyšlené dobře – abyste potkali co nejmíň lidí. Paní v trafice byla jediná, kdo viděl tiket spolu s obličeji. Ale zase nezná jména.

Projevila nějaké emoce, když jí vyjel lísteček a na něm bylo devítimístné číslo?
Libuše: Ani ne. To spíš my jsme měli emoce a nechtěli jí tiket dát.
Karel: Jak jsme nikomu nevěřili, napadaly nás úplné šílenosti. Co když na nás před Sazkou někdo číhá? Co když nám v trafice tiket vezmou a pod stolem vymění? Vzpomněl jsem si, že mám pořád další tiket ze dne, kdy jsem si šel na terminál ověřit, jestli tam o nás vědí. V koloně v Praze jsem ho na telefonu naskenoval a byla na něm výhra dvacet tisíc.

Nene!
Karel: Ano. Tak jsem nejdřív předložil tento tiket, ale paní řekla, že mi výhru vyplatí rovnou a nepotřebuju žádné pořadové číslo. To už nebylo zbytí a musel jsem ukázat tiket původní. O pár minut později už si pro nás přišel zaměstnanec Sazky.

Dal vám nějaké rady?
Karel: Vysvětlil nám, co se bude dít, tedy že si odneseme čtvrt milionu v hotovosti a zbytek do pár dní přijde na účet. Řekl nám, že pro nás do Sazky dorazil štos dopisů od rodin. Byly to žádosti o dary a rovnou nám doporučil, ať si je radši nebereme. Dál jsme dostali desky s nabídkami různých bank, a to i zahraničních. Já ani manželka nejsme z rodin, kde se nějak investovalo. Z výplaty jsme koupili jídlo, něco dětem, ušetřili na průměrnou dovolenou a víc nezbylo.
Libuše: Takže se nám snažili otevřít oči, abychom uvažovali i jiným směrem a zároveň si dali pozor na různé poradce. Řekli nám, ať se nikomu nesvěřujeme, a nakonec jsme mohli nadiktovat čísla libovolného množství účtů. Což je škoda, že jsme nevěděli dopředu.

Proč?
Libuše: Aspoň na začátku by se nám to celé líp koulelo. Nechali bychom příbuzným poslat peníze rovnou ze Sazky a hráli blbé společně s nimi. „Nám taky přišlo něco, nevíte, kdo vyhrál?“ Peníze totiž brzo udělaly nepořádek jak v rodině, tak mezi kamarády.

Hádky v rodině

Nejsem si úplně jistý, že by tomu poslání ze Sazky zabránilo, ale to je teď asi jedno. Každopádně jste se rozhodli obdarovat blízké.
Libuše: Ano – a někteří měli pocit, že dostali málo.
Karel: To byly další bezesné noci. Vymýšleli jsme, koho a jak podělit, aby to bylo fér.

Takže jste si vzali papír a psali: Pepa s rodinou milion, tchán dva...?
Libuše: Nějak tak. Začali jsme nenápadně sondovat, jaké má kdo hypotéky, náklady na život, jestli jezdí na dovolené...
Karel: Pokaždé jsme to už už měli a pak se objevil nějaký člen rodiny, který to celé rozbořil. Úplně první papír zkrachoval na tom, že jsme systém dělení nevymysleli dobře.
Libuše: Jeden příbuzný měl mnohem větší hypotéku než ostatní. Chtěli jsme mu dát víc, jenže najednou přišel s tím, že si hypotéku zaplatí jen z půlky a za zbytek rozjede podnikání. Jednak to byl nápad, který se nám nezdál, jednak naším cílem bylo, abychom všechny zbavili závazků.
Karel: Takže jsme papír zmačkali, udělali průměr a všem dali stejně.
Libuše: Dotyčný tím pádem dostal polovinu. Na hypotéku ji opravdu nepoužil a s jiným členem rodiny začali podnikat. Prý tutovka. Jenže přišel covid a podnikání se začalo sypat. Já měla pár dní před porodem a křičel na mě: „Tak si to strčte do prdele, lakomci!“ Až museli zasáhnout rodiče.
Karel: Brzy se naštěstí probral a omluvil.
Libuše: Na začátku jsme dokonce zvažovali, že bychom příbuzným o výhře vůbec neřekli. Jen bychom jim dali peníze: „Ber a na nic se neptej.“ Jenže nikdo si je nevzal, protože si mysleli, že jsou špinavé. Tak jsme je aspoň prosili, ať v rámci naší i své bezpečnosti mlčí.

Co kamarádi?
Libuše: Vytřídili se.
Karel: Zatímco v rodině dostali všichni stejně, u kamarádů jsme dávali podle životní situace. Jediná naše podmínka byla: „Neptej se nikoho dalšího, kolik dostal on.“

Což je jako: „Jdi a zeptej se.“
Karel: Já vím. Ale snažili jsme se jim opakovat: „Nepřemýšlej, nepátrej. Dali jsme ti tolik, protože si myslíme, že ti to pomůže.“ Někdo opravoval dům? Dali jsme mu na opravu, ale už ne na nový. Zjišťovali jsme, co koho trápí, zase vzali papír a několik lidí podělili. Nemohli jsme zachránit všechny a pár kamarádů nám opravdu odpadlo.

Když ty dva papíry sečteme, kolik jste rozdali?
Karel: Třicet milionů. Což byla suma, kterou jsme si plus minus stanovili na začátku.

Byl někdo, kdo peníze odmítl?
Karel: Jeden kamarád. Ale tomu jsem řekl: „Když jsem já neměl, taky jsi mi pomohl. Ať s prací, nebo s penězi. Můžu ti dát, chci, ber.“ A vzal si.

Neřekli jste si v nějaké fázi: Kdybychom se na to radši vykašlali a nikomu nic nedávali?
Libuše: Já si to říkám dodnes. Že by možná bylo lepší být mezi obdarovanými a mít klid. Vím, že to zní jako stěžování...

To zní.
Karel: Ale málokdo si dokáže představit, že vyhrát velké peníze není jen příjemné. Například jsme úplně ztratili právo na názor, hlavně u nás na malém městě. Cokoliv řekneme, někdo odpoví: „Tobě se to říká.“
Libuše: Třeba se řešilo zdražování popelnic. Měsíčně to dělalo asi deset korun a zdražuje dnes všechno. Souhlasili jsme a hned se začaly ozývat komentáře: „Nojo, ne všichni mají na účtu tolik nul jako vy...“ Nebo jsem si ani před kamarádkami nemohla postěžovat, že jsem unavená z dětí. „Ty ale nemůžeš být unavená. Vždyť jste oba doma.“ Nebo že jsem se pohádala s mámou. „Buď ráda, že máš mámu, která díky vám nemusí pracovat.“ Co věta, to narážka zpátky.

Takže už to ví dost lidí.
Libuše: U nás ve městě asi každý.
Karel: Dlouhodobě se to utajit nedá, takže první rozumná věc po výhře je se odstěhovat. Co nejdřív. My jsme měli minimálně změnit trvalé bydliště.

Čemu by to pomohlo?
Karel: Výhru musíte jít nahlásit na finanční úřad. Dnes už je to jedno, protože se daň odvádí přímo v Sazce. My byli poslední, kdo ji nedanil, takže kdybychom si ji z nějakého důvodu šli vyzvednout o pár týdnů později, dostali bychom o 38 milionů míň.
Libuše: Sice jsme tedy nedanili, ale na finanční úřad jsme museli – v malém městě, kde všechny znáte. V Sazce nám poradili, ať si domluvíme schůzku přímo s ředitelkou, ale moc to nepomohlo. Byla milá, gratulovala nám, ale výhru do systému zadat neuměla. Musel to udělat někdo jiný a počet lidí, kteří o ní věděli, tak rostl.
Karel: Je ale zajímavé, že se nikdo nezeptá napřímo. Za čtyři roky to udělali možná dva lidi. Všichni ostatní se to snaží nějak zahrát: „Prý jste vyhráli! To je asi blbost, co? Haha.“
Libuše: Nebo další věc. Do jakékoliv banky vám přijdou peníze, hned se ozvou: „Dobrý den, zadrželi jsme vám třicet milionů, musíte dokázat, kde jste je vzali.“ Odpovíme, že přece vidí odesílatele: Sazka, a. s. „To si mohl někdo založit falešný účet. Co když podporujete terorismus?“ Všude jsme museli nosit potvrzení o výhře.

Kolik lidí za vámi přišlo, abyste jim něco dali nebo půjčili?
Libuše: Dost. Třeba že mají investiční příležitost. Tady mám zrovna jednu dnešní textovku: „Ahoj, je mi to trapné, neměli byste na půjčení?“

Koukám, co jste odpověděla. Že nejste banka.
Libuše: Ne všechny to ale odradí. Třeba tenhle člověk napsal i dalším členům rodiny.

Peníze pro děti

Rodinu a kamarády jsme probrali. Co jste si ale koupili vy?
Karel: Mně asi měsíc a půl trvalo, než mi všechno došlo. Chodil jsem dál do práce, jednoho dne jsem se vrátil domů a šel na nákup. Nic velkého, rohlíky, salám, nějaká zelenina. Stál jsem u kasy a v tu chvíli jako by do mě někdo praštil. Pochopil jsem, že když budu do konce života chodit na takové nákupy, nemám šanci všechno utratit.

Takže?
Karel: Koupil jsem si auto. Ne ferrari ani lamborghini, ale velké auto, o kterém jsem snil.
Libuše: Já se konečně podívala do jedné vysněné destinace, kam jsem chtěla od dětství.

Letěli jste byznys třídou?
Karel: Nikdy jsme neletěli byznys třídou, natož první. Tam ještě mentálně nejsme. Proč bych letěl někam za sto tisíc, když se tam dostanu za dvacet?

Je to pohodlnější a mám na to.
Karel: Stejně v tom nevidím smysl.
Libuše: Náš život se opravdu moc nezměnil. Ano, cestujeme dál a na delší dobu. Děti chodí do lepších školek a škol. Dopřejeme jim kvalitnější vzdělání a životní styl.
Karel: Kdybyste se zeptal, kolik nám zůstalo, musel bych říct, že až moc. Pořád s penězi neumíme pracovat tak, jak bychom chtěli. Pro někoho je to snadné, ale my se vše učíme. Něco jsme rozdali, koupili nemovitosti, ale jestli jsme za cestování a další maličkosti utratili pět milionů? Víc určitě ne.
Libuše: Větší částky jsme investovali do dobročinných projektů a začínajících firem, tam je to třeba deset milionů u jedné. Vybíráme si takové, které můžou změnit dnešní svět k lepšímu a věnují se například medicíně nebo vzdělání. U jedné už nám investice přitekla zpátky. I s navýšením.

Vy přece nemusíte vydělávat.
Karel: Pocitově musíme. Nechceme jen brát z hromádky. I když je velká, pořád máte pocit, že jednou dojde. Jistě, nedojde, ale společnost je správně nastavená tak, aby člověk utrácel a vydělával. Proto budujeme firmy – abychom se zbavili závislosti na hromádce.
Libuše: Máme stranou peníze, na které nikdy nesáhneme. Kdybychom vše ostatní vyčerpali, půjdeme zpátky do práce.

Ty peníze jsou pro děti?
Karel: Ano. Každá generace se má líp než ta předchozí a my jsme naše děti neposunuli o krok, ale nejmíň o dva. Já nemohl ani pomyslet, že bych šel na Harvard. Naše děti už můžou. Nejstaršímu synovi teď vysvětluju, že s lepším vzděláním bude v životě svobodnější. Zatím se nestalo, že by přišel a o něco si řekl. Blíží se mu střední škola a první, o co kdy požádal, je studium v cizině. Nastínili jsme mu možnosti. Amerika, Anglie, Španělsko, Německo... Sice si nevybral místo, které bychom preferovali my, ale je to jeho volba a jsem rád, že mu ji můžeme dopřát.

S tím vaším neutrácením – kdybyste všechno nalili zpátky na hromadu, nebudete mít víc než na začátku?
Karel: Ještě ne, ale časem se to může stát.
Libuše: Já třeba žiju z úroků na spořicích účtech a ještě mi zbývá.

Nebudete pak v osmdesáti litovat, že jste se měli víc rozparádit?
Libuše: Možná ano. Oba jsme rodinně založení a středem světa jsou pro nás děti. Aby měly hezké zázemí, viděly něco ze světa, chodily na dobré školy. Tam šetřit nebudeme.
Karel: Tři roky nám třeba trvalo, než jsme se rozhodli postavit dům. Než nám došlo, že máme desítky milionů na účtu a žijeme někde, kde nám to ani jednomu nevyhovuje. A protože se u nás ve městě nedá stavět, měli jsme najednou důvod se odstěhovat.

Neříkal jste před chvílí náhodou...
Karel: Že se má člověk odstěhovat hned. Ale to vím až teď. Na začátku jsme netušili, co se sebou. Byli jsme naivní a říkali si: „To přejde.“ O stěhování jsme se sice bavili, ale došli jsme k tomu, že si tím moc nepomůžeme.
Libuše: Odstěhujete se, poznáte nové lidi a první otázka bude: „Co děláte?“ No a co teď? Říct pravdu? Nebo stavět nové vztahy na lžích? Proto jsme i založili firmu – abychom mohli odpovídat, že podnikáme.
Karel: Do té doby jsem říkal nebo do různých formulářů psal, že jsem nezaměstnaný. A hned se někdo ozval. „Nezaměstnaný? A přijel jste takovým autem?“

Kdybyste se odstěhovali do Prahy nebo do ciziny, budete tam všem přece úplně jedno.
Libuše: Já do ciziny chtěla. Ale pak jsme začali cestovat a zjistili, že nám je v Česku nejlíp.
Karel: Navíc jsem nechtěl trhat děti z prostředí, které znají. Školka, škola, kamarádi.

Bude nový dům aspoň úžasný?
Libuše: Bude.
Karel: Nebude.

Aha.
Karel: Není to žádné honosné sídlo. Je moderní, netradiční, s vysokými stropy. Ale ve čtvrti, kde stavíme, jsou i větší.

Změnili jsme se

Vy vlastně žijete dvojí život, že?
Karel: Žijeme. Ale jinak to nejde.
Libuše: Třeba v Americe by to bylo jednodušší. Tam vás se šekem vyfotí – ber, nebo nech být. Když se nevyfotíš, nic nedostaneš.

A nemáte někdy chuť to taky vykřičet do světa?
Karel: Proto tu s vámi sedíme.

Rádo se stalo. Než jsem za vámi šel, vedli jsme s kolegy debatu, jestli vám vlastně máme věřit. Jestli to třeba není další chyták Kazmy.
Karel: (směje se a vytahuje potvrzení o výhře) Něco vám povím. Od výhry jsme se začali pohybovat i mezi hodně bohatými lidmi. V porovnání s mnohými z nich jsme nikdo – nemůžeme si koupit letadla ani ostrovy. Člověk by si řekl: Fajn, chudí nás budou nenávidět, bohatí nás přijmou. Ale ne. Z některých je cítit hořkost. Celý život něco budovali, zatímco nám peníze spadly do klína.
Libuše: Prohodí to z legrace, zasmějí se, ale občas je vidět, že je to štve.
Karel: A teď se vrátím k tomu, proč jsme vám kývli. Čtyři roky se schováváme. Celou tu dobu nám trvalo, než jsme pochopili, že jsme nic neudělali. Nikomu jsme neublížili a nic neukradli. Stejnou šanci jako my má každý. A možná je ještě jeden důvod.

Poslouchám.
Karel: Lidi si často myslí, že jsou vysoké výhry vymyšlené. Že je nikdo nedostane nebo si je rozdělí bohatí, aby měli ještě víc. My jsme možná důkazem, že vyhrál někdo, kdo si to opravdu... To je skoro až blbé říct.

Jen to řekněte.
Karel: Zasloužil. Já opravdu některé dny pracoval až osmnáct hodin denně. Někdy jsem se dokonce ani nevracel z práce domů, a to ani v době, kdy byla žena těhotná. Ne že bychom trpěli hlady, ale občas nám týden před výplatou nezbývaly peníze a museli jsme sáhnout do úspor na dovolenou nebo si jít při nenadálých situacích půjčit k rodičům.
Libuše: Pořád ovšem nejsme takoví hrdinové jako v Americe, že bychom ukázali obličeje a jména.

To asi i chápu. Už jen proto, že máte děti. Nebudeme říkat kolik, ale máte.
Libuše: Strach o ně je asi to nejhorší. Když jsem popisovala, jak si dva členové rodiny založili firmu, našli si do ní partnera. Trochu jsme ho znali, moc nám neseděl a od začátku jsme tušili, že to nedopadne dobře. Na konci se pohádali a partner jednomu z příbuzných řekl: „Unesu ti dítě.“ Sice to neřekl přímo nám, ale ve mně hrklo.
Karel: Byl to výstřel do prázdna a asi by to neudělal, ale šel z něj trochu strach. Bylo vidět, jak se i s námi snaží na sílu skamarádit a dostat se nám do života.

Měli jste někdy neshodu na téma, co s penězi dělat?
Karel: Máme je pořád. Ale v dobrém. Žena řekne, že si dá udělat prsa, a já na to: „Fajn, když ty prsa, tak já ferrari.“
Libuše: A nemáme ani jedno. Nepohádali jsme se nikdy, možná s malou výjimkou porodu, který se mnou zamával a chvíli to se mnou asi nebylo jednoduché. I moje psycholožka nás chválí, jak spolu hezky fungujeme.

Vy máte psycholožku?
Libuše: Mám a nestydím se za to. Začala jsem k ní chodit po výhře, a to i na doporučení Sazky. Když čtete na internetu příběhy lidí, kteří najednou zbohatli, snad ani jeden neřekne: „Zlepšilo nám to život.“ Většina z nich to neunese a dopadne špatně. Nic hrozného se mi neděje, ale je to pro mě místo, kde si můžu ulevit a vypovídat se.

Řekli jste si někdy za ty čtyři roky, že by vám bez peněz bylo líp?
Libuše: Řekli, hlavně když se sypaly vztahy v rodině. Konkrétně ve chvíli, kdy jsem držela měsíční mimino a jeden člen rodiny na mě řval, že jsem svině a dala jsem mu málo.
Karel: Ale hned na začátku jsme si slíbili, že pokud by nás peníze měly rozdělit, kašleme na ně a všechny dáme na charitu. Do koruny.

Jak byste to poznali?
Libuše: Právě tak, že bychom se začali hádat.
Karel: Postupně jsme přidali další kritérium: kdyby to mělo zkazit děti nebo jim ztížit život tím, že třeba nepoznají pravé kamarády. To bychom se na peníze taky vykašlali.

Teď úplně nevím, jestli vám věřím.
Libuše: Pro nás je rodina základ a ani jeden nedovolíme, aby nám ji kdokoliv zboural. Třeba někdo třetí zvenku. Manžel je z rozvedené rodiny a víme, co to s dětmi dělá.

To jste nakousla zajímavou věc. Někdo třetí zvenku. Asi jsou takoví nebo takové, kteří by se vám teď rádi vlísali do přízně, ne?
Libuše: Na to jsme oba úplná paka. Ale ano, pár jich bylo.
Karel: Jo? Já je neviděl.
Libuše: To je totiž manželův problém. Nic nevidí. Ani sbalit ho nešlo.
Karel: Pro mě je manželka jediná žena na světě. Otočím se za jinými, ale žádná z nich není tak krásná jako ona. Ať má před porodem, nebo těsně po něm.
Libuše: Ale já to vidím. Třeba jeho bývalá spolužačka – celou dobu nic a najednou: „Ty taky sportuješ? Nezajdeme někdy spolu?“ On ještě přijde domů a přizná se mi: „Hele, napsala mi, že jsem prý byl vždycky hezký chlap.“
Karel: Což je nesmysl. Ve škole by si o mě ani neopřela kolo.

Přinášejí peníze štěstí?
Karel: Spíš možnosti. Otevírají se nám takové, jaké jsme nikdy neměli.
Libuše: A jistotu. Kdyby se cokoliv stalo, můžeme sbalit děti a odletět na druhý konec světa. Za to jsem vděčná. Za pocit jistoty a bezpečí pro sebe a pro děti. Nebo kdyby se nedej bože někomu z nás pokazilo zdraví. Pojišťovny některé léčby nehradí, lidi se na ně musejí skládat ve sbírkách a my víme, že bychom na nic z toho nemuseli spoléhat.

Změnili jste se?
Karel: Určitě jsme se změnili.
Libuše: Dlouho jsme se za to styděli. Dnes máme určitě ostřejší lokty, jinak bychom to celé nezvládli. Nevydržely by peníze a možná bychom spolu nevydrželi ani my. Zní to možná zvláštně, ale s takovou sumou musíte vyrůst i vy sami. Třeba se vzdělávat.

Sázíte dál?
Libuše: Dokonce už oba. Snažím se manžela trumfnout.

To máte laťku vysoko.
Karel: Já bych takovou výhru přál každému a zároveň nikomu. Máme se dobře, nebudeme zapírat. Děti se budou mít dobře. Ale přát někomu, že nebude spát, rozhádá se s rodinou a přijde o kamarády, to moc hezké není. Libuše: Vlastně ani nesázíme proto, abychom vyhráli. To už nepotřebujeme a možná bychom si výhru ani nevyzvedli. Nebo bychom pro ni poslali člena rodiny, který nám nejvíc nadával. Ať si to zkusí.

Zdroj: https://www.idnes.cz/ekonomika/domaci/s ... roj=banner
Napísať odpoveď