Spoiler
Trinásť rokov (2006 – 2019) bol jednou z najvýraznejších tvárí v slovenskej reprezentácii, spolu s Róbertom Vittekom patrí k najlepším hrotovým hráčom národného tímu v ére samostatnosti.
Hral v Nemecku, USA aj Holandsku. Dnes má 39, už roky pôsobí v Rumunsku a fanúšikovia o ňom prakticky nepočujú.
„Keď zmiznete z očí a stratíte publicitu, zabudne sa na vás,“ hovorí v rozhovore Adam Nemec, ktorý ostáva v Rumunsku, aj keď jeho tím FC Voluntari vypadol z najvyššej súťaže.
reklama
„Neviem, čo príde, nemám žiadny životný plán a viem, aké to je ťažké, keď hráč vystúpi z futbalovej bubliny a realita ho udrie po hlave,“ hovorí otvorene.
Adam Nemec v rozhovore vysvetľuje aj:
prečo sa bojí konca kariéry;
o ruskom majiteľovi, ktorý platil, len keď sa mu chcelo;
ktorý krok vo svojej kariére najviac ľutuje a prečo takmer zbil trénera.
Necítite sa zabudnutý?
Takto to priniesol život. Úprimne, nikdy som si nepotrpel na nejakú slávu či medializáciu. Nemám s tým problém.
Baví vás ešte futbal?
Nie, už ma až tak nebaví. Stále je to jedno z najkrajších zamestnaní na svete, mať možnosť hrať futbal je čosi špeciálne. Počas rokov však nadšenie už opadlo. Toto je moja 23. profesionálna sezóna.
Prečo to ešte ťaháte?
Pozerám sa na to z racionálneho hľadiska. Vo futbale je stále veľa benefitov a toho sa držím.
Bojíte sa toho, čo sa stane, keď skončíte?
Bojím. Nemám šajnu, čo ďalej so životom. Neviem, čo príde, nemám žiadny životný plán a viem, aké to je ťažké, keď hráč vystúpi z futbalovej bubliny a realita ho udrie po hlave. Veľa mojich kamarátov, ktorí skončili, sa stále hľadajú, prípadne sú aj takí, čo sa nenašli vôbec. Je to jeden z dôvodov, prečo pokračujem. Mám z toho rešpekt a strach.
Robili ste počas kariéry niečo, čo by vás lepšie nasmerovalo?
Úprimne, pri futbale zostať nechcem, keď to nebude nevyhnutné. Keď sa nájdem mimo futbalu, nevrátim sa k nemu. Chcem mať konečne odstup aj nejaký voľný víkend. Chcem tu byť pre svoju dcéru, keď bude vyrastať. Neviem však vylúčiť, že sa to nestane. Možno nič iné nebudem vedieť robiť.
Keď futbal, tak čo?
Možno na Slovenskom futbalovom zväze, tímového manažéra pre A-tím či mladých hráčov. Viem si predstaviť, že by som sa v tom našiel.
Prečo ste nad tým nepremýšľali skôr?
Rozmýšľam nad tým prakticky každý deň. Ja reálne neviem, ako sa na to dá pripraviť. Tú istú prácu vykonávam od desiatich rokov, teda za chvíľu tridsať rokov. Po futbalovej kariére za vami len tak neprídu ľudia, že: dám ti prácu a takúto výplatu. Keď zmiznete z očí a stratíte publicitu, zabudne sa na vás. Nemôžem čakať, že by niekto prišiel a dal mi niečo zadarmo.
Pôsobili ste v Nemecku, Belgicku či USA, aktuálne ste v Rumunsku. Ako to finančne funguje?
Skôr by som to nazval, ako to finančne nefunguje. Za takmer 10 rokov pôsobenia v západnej Európe mi výplata nemeškala jediný deň. Odkedy som sa presunul do východnej Európy, tak na Cypre či v Rumunsku ešte ani raz nebola načas. Je to čosi úplne iné. Určite aj tu existujú kluby, ktoré si svoje finančné záväzky voči zamestnancom plnia načas, ja som to však ešte nezažil.
Prečo je to tak?
Toto sa mi nedarí zistiť už sedem rokov. Na Cypre bol majiteľom klubu bohatý Rus a oni sú skrátka takí, že si zaplatia, keď si zmyslia, že chcú zaplatiť. Vyhral si zápas? Dobre, zaplatím. Teraz si však trikrát prehral, takže nemám náladu zaplatiť, pretože som nahnevaný. A to napriek tomu, že peniaze má. Vo Voluntari, kde aktuálne pôsobím, to je o čomsi inom. Väčšina klubov tejto veľkosti žije z televíznych práv, tým pádom majú garanciu, že každého štvrť roka dostanú nejakú finančnú čiastku a z toho vyrovnajú platy a podlžnosti. Vďaka tomu nie sú nútení naháňať sponzorov. Keď však poplatky z televízií meškajú, mešká aj výplata. Aktuálne je september, posledný mesiac, za ktorý mám zaplatené, je máj.
Je tento plat taký dobrý, že nevadí, keď vám mesiace nepríde výplata?
Plat vôbec nie je taký dobrý v porovnaní s tým, čo som zarábal kedysi. Dokáže nás to však pekne uživiť aj vďaka tomu, že som nikdy nebol márnotratný a nemíňal som peniaze na hlúposti. Vedel som, že prídu aj horšie obdobia, takže som si odkladal.
Komunikujete tieto záležitosti klubu?
Už sa na výplatu ani nepýtam, pretože viem, že odpoveďou bude: budúci týždeň. A ten budúci týždeň zase to isté. Rezignoval som a kedy zaplatia, vtedy zaplatia. Netrpím biedou.
Keď sme sa na tomto rozhovore dohadovali, povedali ste mi, že v Rumunsku ostávate, pretože sa vám tam s rodinou páči. Čo presne?
Spresnil by som to: páči sa nám priamo v Bukurešti, teda hlavnom meste. Nikde inde sme nežili a ani by sme nechceli. Preto som aj ostal vo Voluntari. S klubom sme v minulej sezóne vypadli do druhej ligy, no napriek tomu, že by som si určite našiel angažmán v najvyššej súťaži, chcel som ostať v Bukurešti. Ľudia majú voči Rumunsku mnoho predsudkov, no už tu žijeme siedmy rok a nemáme žiadnu negatívnu skúsenosť s kriminalitou alebo niečím podobným, čo môže ľudí odradiť. Bukurešť je obrovská metropola, máme všetko poruke, je tu veľa parkov a detských ihrísk, čo nám vyhovuje, pretože máme malú dcérku. Nepoužívame auto mimo mojich ciest na tréning. Všade chodíme pešo. S manželkou sme sa dokonca zhodli, že keby sme tam mali rodinu a známych, tak by sme si vedeli predstaviť tam aj žiť.
Stimuluje vás tamojšie prostredie aj futbalovo?
Je to extrémny krok dozadu, o tom niet diskusie. So západnou Európou sa to nedá porovnať. Hlavne v kontexte podmienok vytvorených pre hráčov, na ktoré som bol zvyknutý v Nemecku či USA. Vadí mi trebárs, že na tréningový štadión musíme ísť zo šatní ešte 7 či 10 minút autobusom. Rozvičím sa a zahrejem, aby som následne prišiel na tréning úplne vychladnutý. Človek si však zvykne na všetko. Zároveň, nikdy som neurobil rozhodnutie na základe financií či zmluvy. Na prvom mieste som mal vždy kvalitu života.
Mali ste v ostatných rokoch možnosť odísť do Saudskej Arábie, kam toto lete prestúpili dvaja Slováci?
Keď som v roku 2018 opúšťal prvýkrát Rumunsko, bol som voľným hráčom a smeroval som na Cyprus. V tomto medziobdobí som mal ponuku zo Saudskej Arábie, ktorá mi ponúkala obrovský balík peňazí. Na rozhodnutie som mal však iba 4 až 6 hodín. Ja by som skôr preferoval navštíviť klub, ktorý má o mňa záujem, a porozprávať sa s ľuďmi, na to však nebol čas. Keď sa Saudi rozhodnú pre nejakého hráča, nedajú mu veľa času, pretože majú ďalších na čakacej listine. Dôležitým ohľadom bola aj kvalita života. Dnes sa ženám žije v krajine voľnejšie, vtedy by bol život pre moju manželku hrozný a aj kvôli tomu som sa rozhodol, že tam pôsobiť nechcem.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Adam Nemec bol jedným z najlepších útočníkov Slovenska v ére samostatnosti. Foto – TASR
Pred takmer 20 rokmi ste opustili Slovensko. Nechcete sa vrátiť?
V lete tohto roku som bol doma, nebol som si istý, čo bude ďalej. Hovoril som s majiteľom Banskej Bystrice, ktorá mala o mňa záujem, prehováral ma aj majiteľ MŠK Žilina Karol Belaník. Tomáš Hubočan, ktorý je mojím dobrým kamarátom, ma intenzívne bombardoval, aby som sa vrátil. S rodinou sme sa však rozhodli zostať v Bukurešti.
Je pre vás Slovensko krajinou, kde by ste sa chceli vrátiť po kariére, alebo nie?
Nevyrástol som v jednom klube na Slovensku, kam by som sa vrátil, ako trebárs práve Tomáš Hubočan. Nikde nemám základňu, nemám sa kam vrátiť. Pred pár rokmi mal o mňa veľký záujem Spartak Trnava, no mne sa páči vonku. Odstrašujú ma aj zážitky mnohých hráčov, ktorí mali v zahraničí skvelé kariéry a vrátia sa domov. Neláka ma to.
Vaša manželka sa stotožnila so životným štýlom partnerky futbalistu, ktorý nevie, či bude v krajine rok alebo desať rokov a často cestuje?
Keď sme pred rokmi začali randiť, trošku som ju povodil za nos (smiech). Povedal som jej, že o rok či dva skončím s futbalom. Dnes sme spolu už osem rokov. Každý rok debatujeme, či ešte a ešte, vždy sa rozhodneme pokračovať. Robím to totiž pre rodinu, nenaháňam si žiadnu kariéru, majstrovstvá sveta ani Ligu majstrov už nevyhrám. Zároveň, mám krátky pracovný čas a môžem sa venovať rodine. Veľmi nám v tomto pomohlo, že do Rapidu Bukurešť prišiel Jakub Hromada s manželkou a dcérou, takže deti sa spolu hrajú a manželky si dobre rozumejú. Trávime spolu veľa času. To nám pomohlo.
Keď tam Jakub Hromada nebol, ako ste trávili čas? Nemali ste veľa priateľov?
Nemal som priateľov, nie som príliš sociálny typ. Mám svoj okruh ľudí, s ktorými rád trávim čas. V mojom veku sa mi už ťažšie nadväzujú hlboké priateľstvá. Manželka je spoločenskejšia, niesla to ťažšie. S príchodom Kuba Hromadu sa to preto zlepšilo.
Ako hodnotíte svoju kariéru?
Mohlo to byť lepšie aj horšie. Som rád, že som mal možnosť stráviť polovicu života ako profesionálny športovec. Veľa som zažil, videl, precestoval, dobre som si zarobil. Som šťastný, že som sa dokázal udržať v zahraničí po svojom odchode zo Slovenska. Jediná vec, ktorú ľutujem, je prestup do Willemu II Tilburg.
Prečo?
Prestúpil som tam z New Yorku, v ktorom sa mi futbalovo príliš nedarilo. Tréner Tilburgu (Jurgen Streppel – pozn. red.) ma prosil na kolenách, aby som tam prestúpil, pretože potrebuje nutne útočníka ako ja. Vysvetľoval mi, kde budem hrať, ako presne mám hrať, čo mám a čo nemám robiť. Mal som z toho pocit, že o mňa veľmi stojí. Rozhodol som sa preto opustiť USA. Potreboval som sa herne pripraviť na Euro 2016 vo Francúzsku. Napokon sa z toho stala nočná mora. Nechal ma hrať štyri zápasy, ktoré sme prehrali, nehrali sme dobre a ja som nedal gól. Od tej doby som sa nedostal na ihrisko, keď nerátam päťminútové epizódne roly.
Diskutovali ste s ním, prečo tak konal?
Povedal som mu, nech ma tam nechá v pokoji, budem trénovať naplno, budem pripravený, kvôli Euru sa budem rozohrávať v tíme do 23 rokov. Nechcel som robiť problémy. Aj na tréningoch však do mňa rýpal a vôbec neviem prečo. Na jednom tréningu sme hrali jedenásti na jedenástich a stratil som loptu. Išiel som však naplno, ako som len vedel. Zastavil hru a napriek tomu, že som už mal cez 30 rokov, začal na mňa pred všetkými vykrikovať, že im kazím hru. Museli ma držať spoluhráči, lebo som si skutočne myslel, že ho zbijem.
Paradoxom však je, že keď som o niekoľko rokov neskôr pôsobil na Cypre, tak sme hrali proti Anorthosis Famagusta, ktorý on vtedy koučoval. Prehrávali sme 1:2 a ja som sa postavil k jedinému priamemu kopu v živote. Dal som nádherný gól, ktorým som vyrovnal na 2:2 a po zápase preto tohto trénera klub vyhodil.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Adam Nemec na Eure 2016. Foto – TASR/AP
Dlhé roky ste boli jasnou hrotovou deviatkou slovenského národného tímu. Len pred pár týždňami sa skončilo Euro, na ktorom Slovensko postúpilo zo skupiny a s Anglickom vypadlo smolne, no po dobrom výkone. Sledovali ste ich výkony?
Áno, sledoval som celé Euro, takže aj Slovensko.
Aký ste mali zo Slovákov pocit?
Dostali sme sa medzi šestnásť najlepších tímov v Európe, čo je veľká vec. Aj herný prejav bol solídny, páči sa mi, že pod Calzonom hráme s vysokým pressingom, súperom sa snažíme odoberať lopty vysoko. Takto sa dnes má hrať. Stojí to veľa síl, ale rovnaké množstvo síl tím ušetrí pri bránení.
Aj keď už trochu zo zotrvačnosti, no stále sa hovorí, že od vašich čias národný tím nevie nájsť kvalitného a stabilného útočníka. Potvrdilo sa to?
Na Eure naši hrotoví hráči veľa neukázali. Neviem, či sa hovorí to, čo hovoríte, k tomu sa neviem vyjadriť, ale z toho, čo vidím, si myslím, že v najbližšom období sa objaví niekto stabilný a s dobrými číslami.
Hodili by ste sa do Calzonovho systému?
Systém 4-3-3 mám rád. V tomto systéme som sa raz v kariére stal kráľom strelcov, a to počas pôsobenia na Cypre, pričom som hral na krídle. Odvtedy sa mi na tejto pozícii nepodarilo nastúpiť. Bola to skvelá skúsenosť. Pre útočníkov je to však často otázkou servisu od spoluhráčov. Keď útočník servis nemá, trpí. Bez ohľadu na systém. V mojich časoch som mal pod sebou Mareka Hamšíka, Vlada Weissa, Roba Maka či Mira Stocha, často som dostával kvalitné lopty. Aj preto sa mi darilo.
Jedným z najpamätnejších výkonov na turnaji podal Peter Pekarík, ktorý je prakticky váš rovesník a v Herthe Berlín ostatné dve sezóny nehráva. Ako si to vysvetľujete, že hral tak dobre?
V prvom rade som udivený z toho, že slovenský futbal nedokáže počas desiatich rokov vyprodukovať ďalšieho pravého obrancu. Keby sme nedokázali nahradiť niekoho takého špecifického ako Marek Hamšík, nepoviem ani slovo. Ale toto je pre mňa nepochopiteľná záhada.
Na druhej strane, pre Pekyho len kredit, je neuveriteľný profík, ktorý sa udržal v extrémne náročnom nemeckom futbale. A to so slovenským pasom. Pre mňa je nepredstaviteľné, že hral na takej úrovni bez hernej praxe. Tá sa totiž nedá nahradiť. Nejde mi do hlavy, ako sa mu to podarilo. Vieme však, ako všetko podriaďuje futbalu, a právom sa mu to vrátilo.
Keď ste videli, ako dobre hráme, nebolo vám ľúto, že tam nemôžete byť?
Na jednej strane, keď vidím reprezentáciu hrať, veľakrát by som tam najradšej bol. Aj keď hráčov, ktorí tam teraz sú, osobne nepoznám. Na druhej strane som si užil pokoj pozerania z gauča. Nemusel som sa ničím zaťažovať. Keby som však mal možnosť nastúpiť s hráčmi, s ktorými som nastupoval, hneď by som sa vrátil.
Adam Nemec (39)
Za slovenskú reprezentáciu odohral 43 zápasov, v ktorých strelil 13 gólov, zahral si na Eure 2016. Rodák z Banskej Bystrice sa zviditeľnil ako hráč MŠK Žilina. Zahral si v Belgicku, Nemecku, USA, Holandsku a na Cypre, záver kariéry je v Rumunsku.