Nedávna návšteva Roberta Fica v Kremli je nielen neštandardná. Je priam čudná až bizarná, čo sa týka jej prípravy, priebehu a informovania o nej.

Z hľadiska vnútroštátnych demokratických pravidiel, keďže podľa ústavy sme parlamentná republika, mala o takejto návšteve rozhodnúť vláda v zbore a mali byť o nej informovaní minimálne najvyšší ústavní činitelia, ak už nie aj zahraničný výbor NR SR.

Mimochodom, obídenie prezidenta Petra Pellegriniho je nielen vyjadrením neúcty voči hlave štátu, ale naráža aj na článok 102 Ústavy SR, podľa ktorého „prezident zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy“.

Z hľadiska fungovania vládnej koalície sa patrilo dať informáciu aj koaličným partnerom.

Nehovoriac už o nerešpektovaní množstva ďalších štandardných postupov, ktoré sa pre organizovanie a vyhodnocovanie návštev predsedu vlády v zahraničí vytvorili po vzniku samostatnej SR. Priam absurdné je, že o konaní návštevy sme sa dozvedeli od srbského prezidenta a hovorcu ruského prezidenta.

Takto podivne organizované stretnutie v Moskve možno preto vyhodnotiť nielen ako autokratickú mocenskú aroganciu, ale aj ako stranícky podnik predsedu Smeru zameraný na pozdvihnutie volebných preferencií.

Protilátka na dosah konsolidácie
Bol to Robert Fico, kto 17. novembra na sneme Smeru ako prvý otvoril otázku možných predčasných volieb. Bola to reakcia na vnútrokoaličnú vzburu huliakovcov, ale aj na vývoj volebných preferencií - PS dobehlo Smer a krajne pravicová Republika značne vyrástla na jeho úkor.

V situácii narastajúcej nestability vo vládnej koalícii a očakávaných negatívnych dosahov konsolidácie verejných financií na nálady voličov Smeru sa myšlienka „úniku vpred“ v podobe predčasných volieb javí ako racionálny spôsob udržania a upevnenia moci strany Smer a Roberta Fica osobne.

Okrem iného pre udržaniu „výdobytkov“ novely Trestného zákona a zmien v štruktúrach orgánov činných v trestnom konaní.

A keďže politika robená na boji s tradičnými nepriateľmi - Sorosom, LGBTI, liberálmi, bratislavskou kaviarňou, Šimečkovou rodinou, umelcami produkujúcimi zvrhlé umenie atď. - už prestala prinášať nárast preferencií, v súvislosti s eventuálnym predčasnými voľbami bolo treba prísť s emocionálne silnou témou.

Moskovská zápletka
A tak sa s novou zápletkou a násobnou intenzitou rozohral naratív, ktorý Smeru už vyhral parlamentné voľby – ospravedlňovanie a podpora ruskej agresie proti Ukrajine, útoky na Ukrajinu a jej prezidenta a obviňovanie Európskej únie, že robí voči Rusku zlú politiku.

Predprípravou na spustenie tohto politického marketingu boli Ficove reči, že pôjde do Moskvy na oslavy 80. výročia konca druhej svetovej vojny, že EÚ sa môže rozsypať ako domček z karát do pol roka a že je pripravený blokovať rozhodnutia v Rade EÚ, ak to bude potrebné.

Ale aj opakované vyhlásenia, že chce okamžite po ukončení vojny na Ukrajine štandardizovať vzťahy s Ruskom, akoby Putinov zločin proti mieru bol nejakým ľahko prehliadnuteľným gavalierskym deliktom.

Nasledoval zinscenovaný konflikt premiéra v Európskej rade s prezidentom Zelenským pre jeho potvrdenie dávnejšieho ukrajinského rozhodnutia, že od 1. januára 2025 sa zastaví tranzit ruského plynu a ropy cez ukrajinské územie na Slovensko, v dôsledku čoho príde o poplatky za tranzit ďalej do Európy.

Po politickom debakli, ktorý Fico na rade utrpel, keďže kolegovia premiéri ho v jeho požiadavkách voči Ukrajine nepodporili, nasledovali nový výbuch jeho nenávistnej a neúctivej rétoriky proti už takmer tri roky ťažko skúšanej ukrajinskej hlave štátu.

Jeho cieľom bolo jednak zastrieť fakt, že nikdy za Zelenským nevycestoval do Kyjeva a nikdy sa nepokúsil vyrokovať modus vivendi dodávok plynu do SR priamo s ním a jednak získať zámienku na stretnutie s ruským prezidentom Putinom v Kremli. Ísť tam hrdinsky bojovať za dodávky plynu pre Slovensko a Európu.

Samozrejme, ten ho ubezpečil, že je pripravený plyn cez Ukrajinu na Slovensko posielať.

Putinove hry
Ak aj ponecháme bokom oprávnenú otázku, o čom sa predseda Smeru s Putinom skutočne bavil dve hodiny „odin v odin“ a čo to bude Slovenskú republiku stáť, niektoré veci sú celkom zrejmé.

Fico zabodoval nielen u proruských voličov Smeru, Hlasu a SNS, ale aj Republiky a Štefana Harabina, ktorí ho obviňovali z dvojtvárnej politiky voči Ukrajine.

Odpútal pozornosť svojich priaznivcov od káuz Smeru, od rozkladajúcej sa koalície, chaotického vládnutia a reálnych životných problémov slovenských ľudí.

Vyvolal obraz priateľského Ruska, ktoré by nám plyn rado dodávalo, nevďačného prezidenta Zelenského, ktorý nás zastavením tranzitu oberá o veľké peniaze, a nepriateľskej a nespravodlivej EÚ, ktorá nechce podporiť normálnu slovenskú požiadavku, aby cez Ukrajinu naďalej tiekli plyn i ropa na Slovensko.

Akoby Rusko neviedlo už tri roky likvidačnú vojnu proti Ukrajine. A tak ukazuje voličom svoju rozhodnosť vyhrážkami Ukrajine, že jeho vláda zastaví dodávky elektrickej energie na Ukrajinu.

sa „boj za mier“ premietol do priebehu a výsledku slovenských prezidentských volieb. A videli sme tiež, ako nedávno v Rumunsku došlo k pokusu ovplyvniť predvolebnú kampaň v prezidentských voľbách a len bdelosť a profesionalita tamojších tajných služieb zabránili tomu, aby ten pokus vyšiel.

Keďže súčasná slovenská vláda nerobí nič proti ruským hybridným operáciám zameraným na rozkladanie vzťahu občanov k EÚ a NATO a na ovplyvňovanie politiky a médií, je ťažké predpokladať, že by sa aktívne a efektívne bránila ruskému zasahovaniu do priebehu eventuálnych predčasných parlamentných volieb.