retkvic napísal: 16 okt 2025, 16:15 https://dennikn.sk/4899445/nasilne-mysl ... sil-s-ocd/
Poprosím o článok, ďakujem![]()
Spoiler
Duševné zdravie
Heroine
LGBTI+
Životy mužov
12. októbra 2025 14:49
Násilné myšlienky, šibnutý detektív a rituály. Ako som na Slovensku zápasil s OCD
Marek Hudec
Ilustrácia - Lucia Žatkuliaková
Ilustrácia – Lucia Žatkuliaková
Dôležitým filmom môjho dospievania bola komédia Tak dobre, ako sa len dá; mimochodom, v roku 1998 nominovaná na sedem Oscarov. Vystupuje v nej totiž – v porovnaní s inými popkultúrnymi dielami toho času – pomerne sympatický gej, ktorý je úspešný a dokáže sa vyrovnať aj s nečakaným zvratom vo svojom živote. Na druhej strane je v príbehu zároveň často terčom odpudivo homofóbnych nadávok a vtipov od svojho suseda Melvina. Toho si zahral Jack Nicholson, a hoci je vykreslený ako nevrlý a vulgárny asociál, je dôležité spomenúť, že má diagnózu OCD, teda obsedantno-kompulzívnu poruchu. Človek má pri nej rušivé myšlienky a pociťuje potrebu opakovane vykonávať určité správanie, aby si zmiernil úzkostné pocity.
Ak je niekto v popkultúre minulosti vystavený na smiech viac ako kvír ľudia, sú to zrejme ľudia s úzkostnými poruchami. Smejte sa, diváci, ako Nicholson úzkostlivo dbá na rituály vo svojom živote, ako zúfalo vysvetľuje personálu v obľúbenej reštaurácii, že ho musia nechať pri preferovanom stole. Smejte sa, diváci, ako nemotorne poskakuje po chodníku spĺňajúc nám nejasný a zvláštny rituál, ako si bez zjavnej príčiny oblieva ruky horúcou vodou z obavy pred bacilmi. V príbehu sa nakoniec s teplým susedom skamaráti a vylieči ho láska k čašníčke. Teda len zrejme – my nemôžeme tušiť, či áno, lebo nás tvorcovia do hĺbky neoboznámia s hrdinovým zdravotným stavom a jeho problémami. Smejeme sa jeho kompulziám, no nerozumieme jeho obsesiám a nevieme, kde vznikli a prečo.
Komický bol v období nultých rokov aj seriál Monk, ktorého názov je v maďarskom vydaní doplnený o podtitul Šibnutý detektív. Podobne ako vo filme s Nicholsonom, aj tu je hrdina s OCD, ktorý je fixovaný na čistotu a zdravie, humorným spestrením detektívneho žánru. A hoci na jednom spektre popkultúry nájdeme OCD v podobe komediálnych čudákov, na úplne inom konci spektra nájdeme kriminálne seriály, ktoré psychologizujú vrahov a ich správanie často vysvetľujú práve cez nekontrolovateľné obsesie.
Môže to pôsobiť smiešne, no popkultúra môjho dospievania mi skutočne odkazovala, že je prijateľnejšie byť gejom, než mať OCD. Máločo sa za dvadsať rokov zmenilo. Stále mi chýba autentické a chápavé stvárnenie života s touto duševnou poruchou, a hlavne v slovenskom kontexte. Keď som mal krátko po dvadsiatke a príznaky OCD sa u mňa zhoršovali, dal by som zaň kráľovstvo. A to napriek tomu, že ide o relatívne bežnú skúsenosť – podľa štatistík sa s ňou počas života stretnú 2-3 percentá populácie.
Raz vpred, raz vzad, tri vpred, štyri vzad…
Niektoré tiky v správaní som mal už v detstve, hoci som ich nevedel priradiť ku konkrétnemu problému; skrátka som bol divný a iné vysvetlenie nebolo treba hľadať.
Posadnutý som bol napríklad nepárnymi číslami. Pred spaním som viackrát po sebe stláčal spínač svetla vo vopred určenom rytme a presne päť- či sedemkrát. Bol som fixovaný aj na prestupovanie prahu dvier: raz vpred, raz vzad, tri vpred, štyri vzad, päť – prešiel som. Pri kreslení som musel začať konkrétnym správnym a dokonale neprerušeným tvarom, a kým sa mi to nepodarilo, vyplytval som veľa listov čistého papiera.
Dodnes úplne jasne neviem vysvetliť prečo, ale súviselo to s akousi vnútornou nespokojnosťou so sebou samým, s pocitom kontroly a s nevysvetliteľnými strachmi. Asi ak som dokázal ovládnuť takéto drobné akcie vo svojom živote, dávalo mi to pocit väčšej istoty aj pri jeho iných, menej predvídateľných okolnostiach.
Pokiaľ ide o chaotické a nutkavé myšlienky, ktoré sú ďalším výrazným poznávacím znamením OCD, zo svojho detstva si spomínam na mnohé nečakané a spolu nesúvisiace myšlienky, ktoré predznamenávali neskoršie hlbšie problémy.
Vždy to boli myšlienky, ktoré mali šokovať, rušiť zavedené pravidlá alebo vzdorovať nadiktovanej a nepísanej norme. Napríklad v tichej triede počas písania písomky mi z ničoho nič napadlo vyskočiť z lavice a začať z plného hrdla kričať, stiahnuť si nohavice alebo uraziť osobu stojacu pred tabuľou. Nikdy som tieto myšlienky neposlúchol, lebo už vtedy som ich vedel rozlišovať. Sprevádzal ich totiž zosilnený pocit nepohodlia a toho, že sa akosi vymykajú mojej predstave seba alebo toho, čo sám od seba očakávam. Nevyrušovali ma však natoľko, aby som začal spytovať svoje duševné zdravie.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Ilustrácia – Lucia Žatkuliaková
To sa zmenilo v čase môjho štúdia na vysokej škole, keď ma začala trápiť jedna konkrétna myšlienka, ktorá sa zjavovala počas ciest vlakom. Prichádzala pravidelne, kým som stál na nástupišti čakajúc na blížiacu sa lokomotívu. Často iba oznámenie príchodu spoja zo staničného rozhlasu zvyšovalo moju úzkosť. Myšlienka prichádzala v podobe obrazu v hlave, ako sa v rýchlom slede vymršťujem zo svojho miesta, hýbem sa ďalej vpred a prvú náhodnú osobu na nástupišti sáčem pod prichádzajúce kolesá.
Najprv som tú myšlienku považoval za nevinné chvíľkové pomätenie mysle, no keď sa zjavovala opakovane, zaoberal som sa ňou stále viac. Hovoril som si: „Prečo sa mi tá myšlienka stále vracia? Čo ak to chcem skutočne spraviť?“
Snažil som sa na nástupišti úplne vypnúť tok myšlienok, no narážal som na paradox ružového slona: čím úpornejšie sa snažíme niečo potlačiť, tým istejšie sa derie navonok.
Niekedy túto myšlienku nahrádzala iná, podobná predstava: V rýchlom slede sa vymršťujem vpred, odrazím ľudí okolo seba a vrhám sa sám pred prichádzajúci rušeň, vlak ma chvíľu ťahá v pohybe…
V tom období sa na úzkosť nabaľovali ďalšie nechcené myšlienky. Na internáte som jeden rok býval na najvyššom poschodí Štúrovho paneláku. Zvykol som sa báť priblížiť k balkónu, lebo by to sprevádzal nasledujúci obraz: prichádzam na balkón, na ten maličký priestor v zime ešte pokrytý ľadom, šmyknem sa alebo, ktovie, možno skočím v náhlom pomätení mysle, stačí sekunda, v ktorej by som stratil kontrolu nad svojou mysľou… Nikdy som asi nebol bližšie k samovražde ako práve v období, keď som pred násilnými myšlienkami a obrazmi unikal do samoty internátnej izby.
Bál som sa, že sa vo mne skrýva akási temnota
Rôzne obsahy sa zjavovali zväčša náhodne, hoci niekedy s konkrétnym spojovacím obrazom, ako bol napríklad balkón alebo vlak, no častejšie nepredvídateľne. Prichádzali ako nevinná provokácia – akoby ma niekto chcel len hravo poštekliť, pohrať sa. Ak boli predstavy samy osebe násilné, násilný bol aj spôsob, ako sa ma snažili vykoľajiť z každodenného života. Snažili sa ma šokovať, aby som sa prestal ovládať, začal sa nimi zaoberať, uvažovať, pýtať sa, odkiaľ pochádzajú, prečo na ne myslím. Motív straty kontroly nad sebou bol ich poznávacím znamením.
Mal som napríklad problém dotknúť sa noža alebo sa naň pozrieť. Zaoberal som sa rôznymi hypotetickými scenármi. Čo by bolo, keby… som začal byť námesačným? Čo ak sa uložím na pokojný spánok, no uprostred noci sa zobudím s nožom v ruke nad blízkou osobou?
Spájalo sa to s obavou, že sa vo mne skrýva akási nevysvetliteľná temnota, ktorú sa za každú cenu musím snažiť udržať vo vnútri a v tajnosti. Nepomohlo tomu ani komické stretnutie s jednou náboženskou fanatičkou, ktoré si však dodnes detailne pamätám. „Narodil sa Antikrist,“ varovala vydesene počas premietania filmu o superhrdinoch na amfiteátri. Dlane zalomené, plné obáv: „Bude mať šupiny na tvári a plavé vlasy a modrú farbu očí.“ Nahmatal som si hrbolčeky, akné na líci. Zosobnenie jaštera v mojej duši?
Spomínam si, ako sme sa so spolužiakmi zvykli smiať triednemu outsiderovi, ktorý s ostatnými skoro vôbec nekomunikoval; výnimkou boli úsečné a enigmatické (tajomné – pozn. red.) rozhovory. Raz sme sa dozvedeli, že cestou zo školy nemohol s nami zabočiť do ulice s obľúbenou krčmou, lebo tam sa začína jeho „zóna strachu“. Pochopili sme (a hurónsky sme sa na tom rehotali), že na vyučovanie kráča vždy rovnakým chodníkom, vezie sa stále tým istým číslom električky, že na zastávke stojí vždy na presne vymedzenom bode pod strieškou. Smial som sa spolu s ostatnými, hoci určite mi bolo niečo vidno v tvári. Smial som sa, predstieral, ale kdesi úplne hlboko mnou lomcovala úzkosť. Presviedčal som sám seba, že ja nie som taký „šibnutý“.
Doktor Google nepomohol, psychologička áno
Bol som presvedčený, že sa skrátka musím dokázať kontrolovať. Dokázať predvídať svoje myšlienky, dokázať predvídať svoje emócie. Prehlušoval som ich hudbou, v istom období aj alkoholom a trávou. Agresívne bubnovanie pôsobilo na moju myseľ ako metronóm, vedela sa naladiť na rytmus – pravidelný, predvídateľný, v istom zmysle uprataný.
Doktor Google mi veľmi nepomohol. Pri dopyte „how OCD thoughts start“ boli odpovede nejednoznačné, enigmatické: jedny teórie doteraz tvrdia, že OCD je spojené so štruktúrou mozgu a s genetikou; iné vinia stresujúce životné situácie, traumy. Výskumy realizované na ľuďoch s OCD zaznamenali zvýšenú aktivitu v istých častiach mozgu, napríklad v orbitofrontálnej kôre, ktorá zohráva rolu pri regulácii správania. Niektoré teórie zas vinia chemické procesy. Nič z vyššie opísaného však nezmiernilo „body horor“ súvisiaci s pocitom, že nerozumiem sebe a neviem, čo sa deje s mojím telom, konkrétne v mojej hlave, a prečo.
Potešilo ma, keď sa všeobecný lekár, od ktorého som potreboval výmenný lístok k psychologičke, príliš nevypytoval. O svojich starostiach som sa jej zveril najprv abstraktne.
„Mám myšlienky, ktoré nedokážem ovládať. Sú aj násilné…“ začal som. „Tie myšlienky, ony sú také nutkavé?“ spýtala sa ma.
Predpokladal som, že ma okamžite vypíše na psychiatrické oddelenie. Čoskoro však uzavrela, že mám bežnú úzkostnú poruchu. Hneď som si pomyslel: Že vraj bežnú? To na ulici bežne stretávam ľudí, ktorým v hlave beží násilie?
„Sú vážnejšie psychické ochorenia, vy máte neurózu. To je, akoby bola vaša psychika prechladnutá,“ povedala mi.
Toto tvrdenie ma konečne upokojilo. Obsahy nechcených myšlienok môžu byť rôzne: môžu sa viazať k zdraviu, k sexu, násilné motívy sú bežné. Keď napríklad instagramový profil (Ne)Žijeme s OCD robil anketu, či ich sledovateľstvo má skúsenosť s takzvaným harm OCD, teda keď sú vtieravé myšlienky zamerané na ubližovanie sebe alebo iným, spomedzi zasiahnutých až 61 percent odpovedalo kladne. Tento profil, mimochodom, realizuje aj skvelý osvetový podcast, ktorého moderátorka spomínala i vlastnú skúsenosť. Porucha jej vytvára v hlave presný scenár, rituál, ktorý musí napĺňať: ak nepreložíš pohár na druhú stranu stola, niečo zlé sa stane tvojej sestre.
V porovnaní s tým moje OCD, keď som bol dvadsiatnik, už nesprevádzali rituály; porucha sa odohrávala čisto v mojej hlave a tomuto typu sa hovorí aj pure O. Zlom po dlhom období triašok a odpojenosti od okolia skutočne priniesla terapia; konkrétne poznanie, že svoje myšlienky môžem odložiť a nemusím na ne reagovať hneď. „Predstavte si trezor, tento trezor je na bezpečnom mieste; predstavte si toto miesto – musí byť také, ktoré vám evokuje pokoj a harmóniu. Máte? Predstavte si číselnú kombináciu, poznáte ju len vy, nemusíte mi ju hovoriť, môže to byť aj váš PIN kód. Predstavte si materiál, z ktorého je trezor vyrobený, sledujte, aký je pevný. Keď doň niečo vložíte, napríklad nepríjemné myšlienky, trezor ich udrží vnútri. Môžete ich načas nechať vnútri a vrátiť sa k nim inokedy.“
Druhá upokojujúca predstava sa, paradoxne, viazala na dopravné prostriedky. Mal som si vytvoriť obraz pokojného miesta odpočinku pri ceste. Ležiac v tieni stromov som si mal svoju myseľ pripodobniť k rušnej komunikácii plnej neustále prechádzajúcich áut. „Vaše myšlienky sú podobné: prichádzajú, no nemusia sa zastaviť, hneď odídu.“
Pomáhal som si dýchacími cvičeniami, meditačnou nahrávkou s hlasom Ladislava Chudíka, ktorý ma nabádal, aby som sa naučil lepšie sa sústrediť – najprv na rôzne časti tela a potom na obraz upokojujúco sa vlniacich lánov obilia.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Ilustrácia – Lucia Žatkuliaková
Trvalo, samozrejme, dlho, kým sa to podarilo. Zabralo asi pol roka, kým sa môj stav zlepšil. Čím menej som sa nechcenými myšlienkami zaoberal, tým menej sa mi zjavovali. Terapeutka mi, pravdaže, odporučila aj lieky, no z akejsi vnútornej pýchy som ich nikdy neskúsil, hoci ktovie – možno by sa mi s nimi uľavilo rýchlejšie.
Časom som pochopil, že som od úzkosti a adrenalínu závislý, respektíve moje telo je od nich závislé, a že nechcené myšlienky sú spôsobom, ako adrenalín vyprodukovať. Sústredil som sa menej na obsah poruchy a viac na intenzívne pocity, ktoré vo mne OCD spúšťalo. Musím však dodať aj to, že keď počúvam skúsenosti mojich kamarátstiev a hlavne kvír ľudí, uvedomujem si, že som mal šťastie na terapeutku. Hoci popri dobre mierených radách som si vypočul aj odporúčanie kresliť si mandaly, čítať knihy s magickým myslením a počítať si numerológiu.
Podozrivých je viacero
Roky som sa zvykol ľuďom zverovať, že mám úzkostnú poruchu, no hlbšie som to nerozoberal. A nakoniec málokto chcel vedieť viac, lebo pod úzkostnou poruchou si každý niečo vie predstaviť, panické ataky popkultúra podrobne spracováva a pomerne chápavo, vnímam to ako bežnú skúsenosť. S OCD sa však – dovolím si tvrdiť – viaže väčšia stigma. Je pomerne ťažké vysvetliť, že človek má spoločensky neprípustné myšlienky, ktoré sú však zdrojom trápenia a nijako sa neviažu k jeho osobnosti – sú produktom pomerne zložitej poruchy.
V roku 2013 denník Guardian zverejnil esej na podobnú tému od Rose Bretécher, ktorá opisovala typ poruchy pure O a v tlačenej verzii ju dopĺňal bombastický titulok My dirty little secret, teda Moje malé oplzlé tajomstvo.
Pocit, že sa s obsahom svojej poruchy nemôžem nikomu zveriť, ma sprevádzal vyše desať rokov, lebo len postupne a pomaly sa začala šíriť osveta ohľadne duševných chorôb. Na konci nultých rokov ľudia skrývali aj to, že chodia na terapiu; neskôr začalo byť pomerne bežné, že sme sa začali rozprávať o depresii a úzkosti. Spomínam si na prípad samovraždy známeho lekára z Nových Zámkov, ktorý síce vydesil celé mesto, no stal sa akýmsi tabu, nerozprávalo sa o ňom nahlas, len šeptom. O príčinách sa síce viedli dlhé debaty, no nijako do hĺbky a rozhodne nie spôsobom, ktorý by pomáhal osvete.
Hoci u mňa príznaky OCD rokmi takmer úplne ustúpili, len pomaly som začal lepšie rozumieť rôznym príčinám. V súčasnosti mi s tým pomáha EMDR terapia zaoberajúca sa spracovaním traumatizujúcich skúseností z minulosti. Len mojou vlastnou vinou a záľubou v detektívkach Agathy Christie to však rýchlo začalo pripomínať pátranie, ktoré malo v mojej ideálnej predstave smerovať k jednému konkrétnemu, bombastickému odhaleniu, zabudnutej spomienke, ktorá by všetko vysvetlila a prepojila – skrátka k nejakému aha momentu.
Podozrivých je viacero, a možno sú nakoniec na vine všetci, rovnako ako vo Vražde v Orient Expresse. Dalo by sa hovoriť o traume z detstva, homofóbnej šikane, ktorú teraz navyše posväcujú politici a političky, alebo o skúsenosti so sexuálnym násilím. Rozuzlenie je však pravdepodobne zložitejšie, než by som si želal, no napriek všetkému by som chcel vyzdvihnúť jednu konkrétnu vec, ktorá zrejme vo mne OCD výrazne živila a sprevádzala moje dospievanie a v poslednom čase o nej často uvažujem.
Veril som, že za všetko zlé si môžem sám
Kostoly boli pre mňa v detstve miestom pokoja. Veľké, pekne presvetlené a vzdušné priestory, milo sa tváriaci ľudia. Starí rodičia boli síce pobožní, no nemám pocit, že by do mňa príliš tlačili svoje presvedčenia. Dobrovoľne a rád som babku sprevádzal na maďarské omše plné atmosféry mágie, tajomstva, vône kadidla a zaujímavých biblických príbehov, ktoré mi v niečom pripomínali tie obľúbené z gréckej mytológie. Príbehy s jasne vymedzeným dobrom a zlom, morálnymi poučeniami, nečakanými zvratmi a ovplyvnené osudovosťou: všetko, čo sa človeku deje, je súčasťou nejakého dlhodobého plánu, ktorému nerozumie, no musí ho pokorne znášať.
Mnohé kázne však podľa mňa vychádzali z jasného posolstva – že človek je zlý, nemorálny, nečistý a musí spĺňať rôzne rituály, aby sa znovu vykúpil, aby sa po smrti dostal do nebeského kráľovstva. A minimálne v mojej detskej mysli to znamenalo aj to, že keď sa človeku deje niečo zlé, je si na vine len on sám, lebo dostatočne nepočúva náboženské prikázania.
Keď vo mne niečo v detstve vyvolávalo úzkosť, pomohlo sa v nedeľu pomodliť pri súcitne sa tváriacej soche Panny Márie. Zároveň som si vždy v hlave premietol všetky svoje hriechy – keď som sa správal zle k sestre, keď som papuľoval, keď som spolužiakom závidel lepšie hračky… Otčenáš mi v hlave napadol hocikedy, keď som stál pred ťažkou skúškou a prosil som Boha, nech mi pomôže získať dobré známky. Spúšťal sa ako refrén automaticky a nekontrolovane. Ešte aj na vysokej škole sme s kamoškou pri ťažkej skúške z dejín žurnalistiky – položartom – chodili do kostola a podplácali Boha mincami, aby sme prešli. Myšlienky o Bohu skrátka v mojej hlave okupovali veľký priestor.
V tínedžerskom veku prišli nové výzvy. Kňaz sa ma na spovedi vypytoval na nečisté myšlienky a či vedú aj k nejakým činom. Spomínam si na jeho prísny, odsudzujúci hlas: mal som svoje hriechy oľutovať, pomodliť sa desať Zdravasov – a zrazu bolo všetko odpustené, očistené. Keďže som vtedy nerozumel svojej sexualite a nevedel som prijať jednoduchý fakt, že som gej, chodil som na spoveď mesačne a niekedy aj častejšie. Bol to veľmi dobre fungujúci rituál. Na jednej strane som žiadal odpustenie za to, že myslím na lýtka spolužiaka, na strane druhej som plačlivo prosil Máriu, nech mi je dopriate sa s ním pobozkať. V spovednici som, samozrejme, vždy zahmlieval o konkrétnom objekte svojich myšlienok; ani som však nemusel vravieť, že sa týkajú chlapca – skrátka som myslel na sex a to bolo samo osebe fuj-fuj.
Ak si spomeniem na zážitky s náboženstvom zo svojho dospievania, vybaví sa mi často úzkosť. A áno, treba dodať, že poznám ľudí, ktorým viera v živote pomohla, a to je v poriadku; ja som však presvedčený, že mne v mnohých smeroch uškodila. Nič v dieťati nevyvolá väčší strach než vyhrážanie sa nekonečným utrpením v pekle, ak nebude spĺňať jasne stanovené rituály.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Ilustrácia – Lucia Žatkuliaková
Definitívny rozchod s vierou prišiel v čase, keď som svoju inakosť prijal a prestal som sa v kostole, kde sa na homosexualitu pozeralo ako na perverznosť, cítiť dobre. Pastiersky list o kultúre smrti z roku 2013 ma len viac uistil v správnosti rozhodnutia hľadať odpovede inde. Mimochodom, skutočne existuje typ OCD, ktorý v človeku vyvoláva obsesívne myšlienky o náboženských obsahoch, o pekle a strach z porušenia Božích prikázaní.
Ani dnes nedokážem k Melvinovi Udallovi – postave z filmu Tak dobre, ako sa len dá – cítiť porozumenie. Hoci si prechádzal podobným trápením ako ja, nemusel sa správať ako kretén, respektíve scenárista ho nemusel napísať ako takého kreténa. Na strane druhej som pozornejší, keď si správanie iných ľudí nedokážem jednoducho vysvetliť. Brzdím sa v tom, aby som sa ich vypytoval na pohnútky, a neodsudzujem ich podivnosti. Niekedy netreba hľadať príčiny; stačí si vypýtať uistenie, že im je dobre.