Cesta k zdraviu
Duševné zdravie
Heroine
LGBTI+
Životy mužov
12. októbra 2025 14:49
Násilné myšlienky, šibnutý detektív a rituály. Ako som na Slovensku zápasil s OCD
Marek Hudec
Ilustrácia - Lucia Žatkuliaková
Ilustrácia – Lucia Žatkuliaková

Dôležitým filmom môjho dospievania bola komédia Tak dobre, ako sa len dá; mimochodom, v roku 1998 nominovaná na sedem Oscarov. Vystupuje v nej totiž – v porovnaní s inými popkultúrnymi dielami toho času – pomerne sympatický gej, ktorý je úspešný a dokáže sa vyrovnať aj s nečakaným zvratom vo svojom živote. Na druhej strane je v príbehu zároveň často terčom odpudivo homofóbnych nadávok a vtipov od svojho suseda Melvina. Toho si zahral Jack Nicholson, a hoci je vykreslený ako nevrlý a vulgárny asociál, je dôležité spomenúť, že má diagnózu OCD, teda obsedantno-kompulzívnu poruchu. Človek má pri nej rušivé myšlienky a pociťuje potrebu opakovane vykonávať určité správanie, aby si zmiernil úzkostné pocity.

Ak je niekto v popkultúre minulosti vystavený na smiech viac ako kvír ľudia, sú to zrejme ľudia s úzkostnými poruchami. Smejte sa, diváci, ako Nicholson úzkostlivo dbá na rituály vo svojom živote, ako zúfalo vysvetľuje personálu v obľúbenej reštaurácii, že ho musia nechať pri preferovanom stole. Smejte sa, diváci, ako nemotorne poskakuje po chodníku spĺňajúc nám nejasný a zvláštny rituál, ako si bez zjavnej príčiny oblieva ruky horúcou vodou z obavy pred bacilmi. V príbehu sa nakoniec s teplým susedom skamaráti a vylieči ho láska k čašníčke. Teda len zrejme – my nemôžeme tušiť, či áno, lebo nás tvorcovia do hĺbky neoboznámia s hrdinovým zdravotným stavom a jeho problémami. Smejeme sa jeho kompulziám, no nerozumieme jeho obsesiám a nevieme, kde vznikli a prečo.

Komický bol v období nultých rokov aj seriál Monk, ktorého názov je v maďarskom vydaní doplnený o podtitul Šibnutý detektív. Podobne ako vo filme s Nicholsonom, aj tu je hrdina s OCD, ktorý je fixovaný na čistotu a zdravie, humorným spestrením detektívneho žánru. A hoci na jednom spektre popkultúry nájdeme OCD v podobe komediálnych čudákov, na úplne inom konci spektra nájdeme kriminálne seriály, ktoré psychologizujú vrahov a ich správanie často vysvetľujú práve cez nekontrolovateľné obsesie.

Môže to pôsobiť smiešne, no popkultúra môjho dospievania mi skutočne odkazovala, že je prijateľnejšie byť gejom, než mať OCD. Máločo sa za dvadsať rokov zmenilo. Stále mi chýba autentické a chápavé stvárnenie života s touto duševnou poruchou, a hlavne v slovenskom kontexte. Keď som mal krátko po dvadsiatke a príznaky OCD sa u mňa zhoršovali, dal by som zaň kráľovstvo. A to napriek tomu, že ide o relatívne bežnú skúsenosť – podľa štatistík sa s ňou počas života stretnú 2-3 percentá populácie.
Raz vpred, raz vzad, tri vpred, štyri vzad…

Niektoré tiky v správaní som mal už v detstve, hoci som ich nevedel priradiť ku konkrétnemu problému; skrátka som bol divný a iné vysvetlenie nebolo treba hľadať.

Posadnutý som bol napríklad nepárnymi číslami. Pred spaním som viackrát po sebe stláčal spínač svetla vo vopred určenom rytme a presne päť- či sedemkrát. Bol som fixovaný aj na prestupovanie prahu dvier: raz vpred, raz vzad, tri vpred, štyri vzad, päť – prešiel som. Pri kreslení som musel začať konkrétnym správnym a dokonale neprerušeným tvarom, a kým sa mi to nepodarilo, vyplytval som veľa listov čistého papiera.

Dodnes úplne jasne neviem vysvetliť prečo, ale súviselo to s akousi vnútornou nespokojnosťou so sebou samým, s pocitom kontroly a s nevysvetliteľnými strachmi. Asi ak som dokázal ovládnuť takéto drobné akcie vo svojom živote, dávalo mi to pocit väčšej istoty aj pri jeho iných, menej predvídateľných okolnostiach.

Pokiaľ ide o chaotické a nutkavé myšlienky, ktoré sú ďalším výrazným poznávacím znamením OCD, zo svojho detstva si spomínam na mnohé nečakané a spolu nesúvisiace myšlienky, ktoré predznamenávali neskoršie hlbšie problémy.

Vždy to boli myšlienky, ktoré mali šokovať, rušiť zavedené pravidlá alebo vzdorovať nadiktovanej a nepísanej norme. Napríklad v tichej triede počas písania písomky mi z ničoho nič napadlo vyskočiť z lavice a začať z plného hrdla kričať, stiahnuť si nohavice alebo uraziť osobu stojacu pred tabuľou. Nikdy som tieto myšlienky neposlúchol, lebo už vtedy som ich vedel rozlišovať. Sprevádzal ich totiž zosilnený pocit nepohodlia a toho, že sa akosi vymykajú mojej predstave seba alebo toho, čo sám od seba očakávam. Nevyrušovali ma však natoľko, aby som začal spytovať svoje duševné zdravie.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Ilustrácia – Lucia Žatkuliaková

To sa zmenilo v čase môjho štúdia na vysokej škole, keď ma začala trápiť jedna konkrétna myšlienka, ktorá sa zjavovala počas ciest vlakom. Prichádzala pravidelne, kým som stál na nástupišti čakajúc na blížiacu sa lokomotívu. Často iba oznámenie príchodu spoja zo staničného rozhlasu zvyšovalo moju úzkosť. Myšlienka prichádzala v podobe obrazu v hlave, ako sa v rýchlom slede vymršťujem zo svojho miesta, hýbem sa ďalej vpred a prvú náhodnú osobu na nástupišti sáčem pod prichádzajúce kolesá.

Najprv som tú myšlienku považoval za nevinné chvíľkové pomätenie mysle, no keď sa zjavovala opakovane, zaoberal som sa ňou stále viac. Hovoril som si: „Prečo sa mi tá myšlienka stále vracia? Čo ak to chcem skutočne spraviť?“

Snažil som sa na nástupišti úplne vypnúť tok myšlienok, no narážal som na paradox ružového slona: čím úpornejšie sa snažíme niečo potlačiť, tým istejšie sa derie navonok.

Niekedy túto myšlienku nahrádzala iná, podobná predstava: V rýchlom slede sa vymršťujem vpred, odrazím ľudí okolo seba a vrhám sa sám pred prichádzajúci rušeň, vlak ma chvíľu ťahá v pohybe…

V tom období sa na úzkosť nabaľovali ďalšie nechcené myšlienky. Na internáte som jeden rok býval na najvyššom poschodí Štúrovho paneláku. Zvykol som sa báť priblížiť k balkónu, lebo by to sprevádzal nasledujúci obraz: prichádzam na balkón, na ten maličký priestor v zime ešte pokrytý ľadom, šmyknem sa alebo, ktovie, možno skočím v náhlom pomätení mysle, stačí sekunda, v ktorej by som stratil kontrolu nad svojou mysľou… Nikdy som asi nebol bližšie k samovražde ako práve v období, keď som pred násilnými myšlienkami a obrazmi unikal do samoty internátnej izby.
Bál som sa, že sa vo mne skrýva akási temnota

Rôzne obsahy sa zjavovali zväčša náhodne, hoci niekedy s konkrétnym spojovacím obrazom, ako bol napríklad balkón alebo vlak, no častejšie nepredvídateľne. Prichádzali ako nevinná provokácia – akoby ma niekto chcel len hravo poštekliť, pohrať sa. Ak boli predstavy samy osebe násilné, násilný bol aj spôsob, ako sa ma snažili vykoľajiť z každodenného života. Snažili sa ma šokovať, aby som sa prestal ovládať, začal sa nimi zaoberať, uvažovať, pýtať sa, odkiaľ pochádzajú, prečo na ne myslím. Motív straty kontroly nad sebou bol ich poznávacím znamením.

Mal som napríklad problém dotknúť sa noža alebo sa naň pozrieť. Zaoberal som sa rôznymi hypotetickými scenármi. Čo by bolo, keby… som začal byť námesačným? Čo ak sa uložím na pokojný spánok, no uprostred noci sa zobudím s nožom v ruke nad blízkou osobou?

Spájalo sa to s obavou, že sa vo mne skrýva akási nevysvetliteľná temnota, ktorú sa za každú cenu musím snažiť udržať vo vnútri a v tajnosti. Nepomohlo tomu ani komické stretnutie s jednou náboženskou fanatičkou, ktoré si však dodnes detailne pamätám. „Narodil sa Antikrist,“ varovala vydesene počas premietania filmu o superhrdinoch na amfiteátri. Dlane zalomené, plné obáv: „Bude mať šupiny na tvári a plavé vlasy a modrú farbu očí.“ Nahmatal som si hrbolčeky, akné na líci. Zosobnenie jaštera v mojej duši?

Spomínam si, ako sme sa so spolužiakmi zvykli smiať triednemu outsiderovi, ktorý s ostatnými skoro vôbec nekomunikoval; výnimkou boli úsečné a enigmatické (tajomné – pozn. red.) rozhovory. Raz sme sa dozvedeli, že cestou zo školy nemohol s nami zabočiť do ulice s obľúbenou krčmou, lebo tam sa začína jeho „zóna strachu“. Pochopili sme (a hurónsky sme sa na tom rehotali), že na vyučovanie kráča vždy rovnakým chodníkom, vezie sa stále tým istým číslom električky, že na zastávke stojí vždy na presne vymedzenom bode pod strieškou. Smial som sa spolu s ostatnými, hoci určite mi bolo niečo vidno v tvári. Smial som sa, predstieral, ale kdesi úplne hlboko mnou lomcovala úzkosť. Presviedčal som sám seba, že ja nie som taký „šibnutý“.
Doktor Google nepomohol, psychologička áno

Bol som presvedčený, že sa skrátka musím dokázať kontrolovať. Dokázať predvídať svoje myšlienky, dokázať predvídať svoje emócie. Prehlušoval som ich hudbou, v istom období aj alkoholom a trávou. Agresívne bubnovanie pôsobilo na moju myseľ ako metronóm, vedela sa naladiť na rytmus – pravidelný, predvídateľný, v istom zmysle uprataný.

Doktor Google mi veľmi nepomohol. Pri dopyte „how OCD thoughts start“ boli odpovede nejednoznačné, enigmatické: jedny teórie doteraz tvrdia, že OCD je spojené so štruktúrou mozgu a s genetikou; iné vinia stresujúce životné situácie, traumy. Výskumy realizované na ľuďoch s OCD zaznamenali zvýšenú aktivitu v istých častiach mozgu, napríklad v orbitofrontálnej kôre, ktorá zohráva rolu pri regulácii správania. Niektoré teórie zas vinia chemické procesy. Nič z vyššie opísaného však nezmiernilo „body horor“ súvisiaci s pocitom, že nerozumiem sebe a neviem, čo sa deje s mojím telom, konkrétne v mojej hlave, a prečo.

Potešilo ma, keď sa všeobecný lekár, od ktorého som potreboval výmenný lístok k psychologičke, príliš nevypytoval. O svojich starostiach som sa jej zveril najprv abstraktne.

„Mám myšlienky, ktoré nedokážem ovládať. Sú aj násilné…“ začal som. „Tie myšlienky, ony sú také nutkavé?“ spýtala sa ma.

Predpokladal som, že ma okamžite vypíše na psychiatrické oddelenie. Čoskoro však uzavrela, že mám bežnú úzkostnú poruchu. Hneď som si pomyslel: Že vraj bežnú? To na ulici bežne stretávam ľudí, ktorým v hlave beží násilie?

„Sú vážnejšie psychické ochorenia, vy máte neurózu. To je, akoby bola vaša psychika prechladnutá,“ povedala mi.

Toto tvrdenie ma konečne upokojilo. Obsahy nechcených myšlienok môžu byť rôzne: môžu sa viazať k zdraviu, k sexu, násilné motívy sú bežné. Keď napríklad instagramový profil (Ne)Žijeme s OCD robil anketu, či ich sledovateľstvo má skúsenosť s takzvaným harm OCD, teda keď sú vtieravé myšlienky zamerané na ubližovanie sebe alebo iným, spomedzi zasiahnutých až 61 percent odpovedalo kladne. Tento profil, mimochodom, realizuje aj skvelý osvetový podcast, ktorého moderátorka spomínala i vlastnú skúsenosť. Porucha jej vytvára v hlave presný scenár, rituál, ktorý musí napĺňať: ak nepreložíš pohár na druhú stranu stola, niečo zlé sa stane tvojej sestre.

V porovnaní s tým moje OCD, keď som bol dvadsiatnik, už nesprevádzali rituály; porucha sa odohrávala čisto v mojej hlave a tomuto typu sa hovorí aj pure O. Zlom po dlhom období triašok a odpojenosti od okolia skutočne priniesla terapia; konkrétne poznanie, že svoje myšlienky môžem odložiť a nemusím na ne reagovať hneď. „Predstavte si trezor, tento trezor je na bezpečnom mieste; predstavte si toto miesto – musí byť také, ktoré vám evokuje pokoj a harmóniu. Máte? Predstavte si číselnú kombináciu, poznáte ju len vy, nemusíte mi ju hovoriť, môže to byť aj váš PIN kód. Predstavte si materiál, z ktorého je trezor vyrobený, sledujte, aký je pevný. Keď doň niečo vložíte, napríklad nepríjemné myšlienky, trezor ich udrží vnútri. Môžete ich načas nechať vnútri a vrátiť sa k nim inokedy.“

Druhá upokojujúca predstava sa, paradoxne, viazala na dopravné prostriedky. Mal som si vytvoriť obraz pokojného miesta odpočinku pri ceste. Ležiac v tieni stromov som si mal svoju myseľ pripodobniť k rušnej komunikácii plnej neustále prechádzajúcich áut. „Vaše myšlienky sú podobné: prichádzajú, no nemusia sa zastaviť, hneď odídu.“

Pomáhal som si dýchacími cvičeniami, meditačnou nahrávkou s hlasom Ladislava Chudíka, ktorý ma nabádal, aby som sa naučil lepšie sa sústrediť – najprv na rôzne časti tela a potom na obraz upokojujúco sa vlniacich lánov obilia.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Ilustrácia – Lucia Žatkuliaková

Trvalo, samozrejme, dlho, kým sa to podarilo. Zabralo asi pol roka, kým sa môj stav zlepšil. Čím menej som sa nechcenými myšlienkami zaoberal, tým menej sa mi zjavovali. Terapeutka mi, pravdaže, odporučila aj lieky, no z akejsi vnútornej pýchy som ich nikdy neskúsil, hoci ktovie – možno by sa mi s nimi uľavilo rýchlejšie.

Časom som pochopil, že som od úzkosti a adrenalínu závislý, respektíve moje telo je od nich závislé, a že nechcené myšlienky sú spôsobom, ako adrenalín vyprodukovať. Sústredil som sa menej na obsah poruchy a viac na intenzívne pocity, ktoré vo mne OCD spúšťalo. Musím však dodať aj to, že keď počúvam skúsenosti mojich kamarátstiev a hlavne kvír ľudí, uvedomujem si, že som mal šťastie na terapeutku. Hoci popri dobre mierených radách som si vypočul aj odporúčanie kresliť si mandaly, čítať knihy s magickým myslením a počítať si numerológiu.
Podozrivých je viacero

Roky som sa zvykol ľuďom zverovať, že mám úzkostnú poruchu, no hlbšie som to nerozoberal. A nakoniec málokto chcel vedieť viac, lebo pod úzkostnou poruchou si každý niečo vie predstaviť, panické ataky popkultúra podrobne spracováva a pomerne chápavo, vnímam to ako bežnú skúsenosť. S OCD sa však – dovolím si tvrdiť – viaže väčšia stigma. Je pomerne ťažké vysvetliť, že človek má spoločensky neprípustné myšlienky, ktoré sú však zdrojom trápenia a nijako sa neviažu k jeho osobnosti – sú produktom pomerne zložitej poruchy.

V roku 2013 denník Guardian zverejnil esej na podobnú tému od Rose Bretécher, ktorá opisovala typ poruchy pure O a v tlačenej verzii ju dopĺňal bombastický titulok My dirty little secret, teda Moje malé oplzlé tajomstvo.

Pocit, že sa s obsahom svojej poruchy nemôžem nikomu zveriť, ma sprevádzal vyše desať rokov, lebo len postupne a pomaly sa začala šíriť osveta ohľadne duševných chorôb. Na konci nultých rokov ľudia skrývali aj to, že chodia na terapiu; neskôr začalo byť pomerne bežné, že sme sa začali rozprávať o depresii a úzkosti. Spomínam si na prípad samovraždy známeho lekára z Nových Zámkov, ktorý síce vydesil celé mesto, no stal sa akýmsi tabu, nerozprávalo sa o ňom nahlas, len šeptom. O príčinách sa síce viedli dlhé debaty, no nijako do hĺbky a rozhodne nie spôsobom, ktorý by pomáhal osvete.

Hoci u mňa príznaky OCD rokmi takmer úplne ustúpili, len pomaly som začal lepšie rozumieť rôznym príčinám. V súčasnosti mi s tým pomáha EMDR terapia zaoberajúca sa spracovaním traumatizujúcich skúseností z minulosti. Len mojou vlastnou vinou a záľubou v detektívkach Agathy Christie to však rýchlo začalo pripomínať pátranie, ktoré malo v mojej ideálnej predstave smerovať k jednému konkrétnemu, bombastickému odhaleniu, zabudnutej spomienke, ktorá by všetko vysvetlila a prepojila – skrátka k nejakému aha momentu.

Podozrivých je viacero, a možno sú nakoniec na vine všetci, rovnako ako vo Vražde v Orient Expresse. Dalo by sa hovoriť o traume z detstva, homofóbnej šikane, ktorú teraz navyše posväcujú politici a političky, alebo o skúsenosti so sexuálnym násilím. Rozuzlenie je však pravdepodobne zložitejšie, než by som si želal, no napriek všetkému by som chcel vyzdvihnúť jednu konkrétnu vec, ktorá zrejme vo mne OCD výrazne živila a sprevádzala moje dospievanie a v poslednom čase o nej často uvažujem.
Veril som, že za všetko zlé si môžem sám

Kostoly boli pre mňa v detstve miestom pokoja. Veľké, pekne presvetlené a vzdušné priestory, milo sa tváriaci ľudia. Starí rodičia boli síce pobožní, no nemám pocit, že by do mňa príliš tlačili svoje presvedčenia. Dobrovoľne a rád som babku sprevádzal na maďarské omše plné atmosféry mágie, tajomstva, vône kadidla a zaujímavých biblických príbehov, ktoré mi v niečom pripomínali tie obľúbené z gréckej mytológie. Príbehy s jasne vymedzeným dobrom a zlom, morálnymi poučeniami, nečakanými zvratmi a ovplyvnené osudovosťou: všetko, čo sa človeku deje, je súčasťou nejakého dlhodobého plánu, ktorému nerozumie, no musí ho pokorne znášať.

Mnohé kázne však podľa mňa vychádzali z jasného posolstva – že človek je zlý, nemorálny, nečistý a musí spĺňať rôzne rituály, aby sa znovu vykúpil, aby sa po smrti dostal do nebeského kráľovstva. A minimálne v mojej detskej mysli to znamenalo aj to, že keď sa človeku deje niečo zlé, je si na vine len on sám, lebo dostatočne nepočúva náboženské prikázania.

Keď vo mne niečo v detstve vyvolávalo úzkosť, pomohlo sa v nedeľu pomodliť pri súcitne sa tváriacej soche Panny Márie. Zároveň som si vždy v hlave premietol všetky svoje hriechy – keď som sa správal zle k sestre, keď som papuľoval, keď som spolužiakom závidel lepšie hračky… Otčenáš mi v hlave napadol hocikedy, keď som stál pred ťažkou skúškou a prosil som Boha, nech mi pomôže získať dobré známky. Spúšťal sa ako refrén automaticky a nekontrolovane. Ešte aj na vysokej škole sme s kamoškou pri ťažkej skúške z dejín žurnalistiky – položartom – chodili do kostola a podplácali Boha mincami, aby sme prešli. Myšlienky o Bohu skrátka v mojej hlave okupovali veľký priestor.

V tínedžerskom veku prišli nové výzvy. Kňaz sa ma na spovedi vypytoval na nečisté myšlienky a či vedú aj k nejakým činom. Spomínam si na jeho prísny, odsudzujúci hlas: mal som svoje hriechy oľutovať, pomodliť sa desať Zdravasov – a zrazu bolo všetko odpustené, očistené. Keďže som vtedy nerozumel svojej sexualite a nevedel som prijať jednoduchý fakt, že som gej, chodil som na spoveď mesačne a niekedy aj častejšie. Bol to veľmi dobre fungujúci rituál. Na jednej strane som žiadal odpustenie za to, že myslím na lýtka spolužiaka, na strane druhej som plačlivo prosil Máriu, nech mi je dopriate sa s ním pobozkať. V spovednici som, samozrejme, vždy zahmlieval o konkrétnom objekte svojich myšlienok; ani som však nemusel vravieť, že sa týkajú chlapca – skrátka som myslel na sex a to bolo samo osebe fuj-fuj.

Ak si spomeniem na zážitky s náboženstvom zo svojho dospievania, vybaví sa mi často úzkosť. A áno, treba dodať, že poznám ľudí, ktorým viera v živote pomohla, a to je v poriadku; ja som však presvedčený, že mne v mnohých smeroch uškodila. Nič v dieťati nevyvolá väčší strach než vyhrážanie sa nekonečným utrpením v pekle, ak nebude spĺňať jasne stanovené rituály.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Ilustrácia – Lucia Žatkuliaková

Definitívny rozchod s vierou prišiel v čase, keď som svoju inakosť prijal a prestal som sa v kostole, kde sa na homosexualitu pozeralo ako na perverznosť, cítiť dobre. Pastiersky list o kultúre smrti z roku 2013 ma len viac uistil v správnosti rozhodnutia hľadať odpovede inde. Mimochodom, skutočne existuje typ OCD, ktorý v človeku vyvoláva obsesívne myšlienky o náboženských obsahoch, o pekle a strach z porušenia Božích prikázaní.

Ani dnes nedokážem k Melvinovi Udallovi – postave z filmu Tak dobre, ako sa len dá – cítiť porozumenie. Hoci si prechádzal podobným trápením ako ja, nemusel sa správať ako kretén, respektíve scenárista ho nemusel napísať ako takého kreténa. Na strane druhej som pozornejší, keď si správanie iných ľudí nedokážem jednoducho vysvetliť. Brzdím sa v tom, aby som sa ich vypytoval na pohnútky, a neodsudzujem ich podivnosti. Niekedy netreba hľadať príčiny; stačí si vypýtať uistenie, že im je dobre.

Doprava
Doprava v Bratislave
16. októbra 2025 10:44
Cudzinci v Uberi a Bolte zarábajú málo, jazdia aj 12 hodín denne a väčšinu z nich nikto nepreskúša
Karolína Kiripolská
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Sedíme v taxíku s Vladom, ktorý robí taxikára pre Bolt jeden a pol mesiaca. Podnikať na Slovensku je jednoduchšie ako v susednej Viedni, pochvaľuje si tento chlapík z Moldavska. Po slovensky nevie, rozprávame sa po rusky.

Vysvetľuje, že mu stačilo vybaviť si doklady na úradoch, nahrať ich do systému a Bolt mu sľúbil, že do 24 hodín môže jazdiť. Príležitosť robiť taxikára pre platformové služby, ktoré si zákazníci objednávajú cez aplikáciu vo svojom mobile, dostane prakticky ktokoľvek bez toho, aby ho platforma osobne stretla. Takmer celý proces prebieha digitálne.

Dôveryhodnosť a bezpečnosť taxi služieb sa stali témou po niekoľkých incidentoch, ktoré zažili klientky počas jazdy v hlavnom meste. Ten posledný, keď vodič pasažierku odviezol namiesto do centra mesta na hranicu s Rakúskom a vôbec s ňou nekomunikoval, opísal Denník N minulý týždeň. Konečné vysvetlenie Boltu aj polície bolo, že išlo len o nedorozumenie pre jazykovú bariéru a vodič mal problémy s navigáciou.

„Bezpečnosť cestujúcich je pre nás absolútnou prioritou a veľmi nás mrzí každý prípad, keď sa niektorý z používateľov necíti počas jazdy komfortne či bezpečne,“ reagovala spoločnosť Bolt. Aj konkurenčná platforma Uber zdôrazňuje, že bezpečnosť je pre ňu kľúčová.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Foto N – Tomáš Benedikovič

V utorok podvečer sme od štvrtej do deviatej absolvovali štyri jazdy so šoférmi Uberu a štyri s Boltom. Za volantom sedelo sedem vodičov zo zahraničia a jeden slovenský občan. Všetci muži. Zhovárali sme sa o tom, ako sa k tejto práci dostali, ako sú platení, koľko hodín denne robia a prečo nerozprávajú po slovensky.

V článku sa dočítate:

čo sme sa dozvedeli počas jázd s náhodne vybranými šoférmi platforiem Uber a Bolt;
aké podmienky musia spĺňať vodiči platforiem v porovnaní s klasickými taxislužbami;
tipy na nástroje, ktoré zvyšujú bezpečnosť v taxíkoch;
o nelegálnom zamestnávaní a daňových podvodoch.

Vlad, Rahman, Olexandr, Rusman, Dmytro sú pseudonymy na zachovanie anonymity šoférov, ktorí boli ochotní hovoriť o svojich skúsenostiach v práci.
Čo musia absolvovať taxikári, kým nastúpia do auta

Stať sa taxikárom je na Slovensku pomerne jednoduché. Fungujú dva typy služieb: klasické taxislužby a dve veľké zahraničné platformy.

Afganec Rahman, ktorý na Slovensko prišiel v roku 2013, si zarába cez Bolt aj Uber od roku 2023. Stretli sme sa s ním na káve po tom, ako sme absovovali osem jázd v taxíkoch. Chceli sme vedieť, čím všetkým musel prejsť, aby sa stal taxikárom.

Rahman získal úradné povolenie robiť taxikára, musel absolvovať lekársku prehliadku, psychotesty u dopravného psychológa, predložiť výpis z registra trestov a evidenčnú kartu vodiča. „Bol som u doktora. Kontrolovali mi sluch a zrak. Potom som navštívil psychológa. Tie testy boli jednoduché,” opisuje Rahman. Musel predložiť i výpis z registra trestov.

Úradné dokumenty si vybavoval takmer päť mesiacov – záležitosti, ako je licencia taxikára či licencia na taxík, ktoré potrebuje k práci pre platformy –, no dodáva, že sa to dá stihnúť za dva až päť týždňov. Rahman si všetko vybavoval sám, bez pomoci a ešte aj popri práci. Predtým, ako sa stal taxikárom, pracoval vo Volkswagene a v gastroslužbách.

Keď Rahman nahral všetky potrebné dokumenty na platformy, schválila mu ju už samotná taxiplatforma do štyroch hodín.

Už na ďalší deň Rahman vozil ľudí. Vodiča tak počas celého registračného procesu nikto z platforiem, ktoré ponúkajú prácu, osobne nestretol. Práve to je jeden z hlavných rozdielov oproti klasickým taxislužbám. Podľa prezidenta Asociácie taxi SR Branislava Masára väčšie slovenské taxislužby organizujú s uchádzačmi osobné pohovory, aby preverili ich schopnosti a spôsobilosť.

Dnes Bolt uvádza v podmienkach aj sedemdňové školenie, ktoré má vodičov pripraviť na prácu a informovať o pravidlách platformy, v praxi ho možno absolvovať už popri jazdení a online. „Na žiadnom školení som nebol,” hovorí Rahman a dodáva, že to v roku 2023, keď začínal s prácou, nevyžadovali. Návody, ako pracovať s platformami, si hľadal sám na YouTube.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Screenshot z vyhľadávania návodu, ako sa stať šoférom na platformách Bolt a Uber. Zdroj – Google

Branislav Masár hovorí, že keď má človek záujem o prácu v klasickej taxislužbe, niekto sa s ním stretne aspoň na hodinu. „Aj tu sú základom potvrdené dokumenty od štátu, ale pri osobnom kontakte viete zistiť, či je ten človek spôsobilý. Ak je to potrebné, sadneme s ním do auta a preskúšame ho v teréne.“

Bývalý majiteľ Funtaxi opisuje, že uchádzačov sa pýtal aj praktické otázky, napríklad ako by sa dostali z Dúbravky do Rače v dopravnej špičke.

Platformy ako Bolt či Uber však nie sú zamestnávateľmi vodičov. Fungujú ako sprostredkovatelia objednávok a od vodičov len vyžadujú, aby mali všetky zákonom stanovené povolenia.

Ak záujemca nechce mať licenciu na prevádzkovanie taxislužby, môže sa stať súčasťou väčšej licencovanej taxifirmy, takzvanej flotily. Z rozhovorov s taxikármi vyplynulo, že mnohé z nich sú registrované pre Bolt aj Uber. Sú to flotily, ktoré potom zamestnávajú či fakturujú šoférom.
Za slovenčinu sa hanbia, nemajú na ňu čas

Prezident asociácie taxikárov Branislav Masár nevidí problém v zamestnávaní cudzincov. Aj klasické bratislavské taxislužby zamestnávajú ľudí zo zahraničia, aby obstáli popri konkurencii. Považuje však za dôležité dbať na to, aby poznali mesto a rozumeli klientovi.

Pretože práve komunikácia s taxikármi zo zahraničia býva pre zákazníkov často stresujúca. V prípade, o ktorom minulý týždeň informoval Denník N, sa žena počas jazdy začala báť, že ju vodič unáša. Nedokázala mu totiž pre jazykovú bariéru vysvetliť, aby zastavil ani že ide zlým smerom. Vodič navyše počas celej cesty s klientkou vôbec nekomunikoval.

Prečítajte si tiež

Bolt ju namiesto do centra Bratislavy viezol k rakúskej hranici. Žena hovorí o únose, firma o chybe navigácie

Počas jednotlivých jázd sme sa preto s vodičmi snažili rozprávať po slovensky. Takáto konverzácia bola v piatich zo siedmich jázd s cudzincami zo začiatku strohá. Odpovedali frázovito, čo vytváralo napätie až do momentu, keď sme sa šoférov neopýtali, odkiaľ pochádzajú. Keď prezradili, že sú z Ukrajiny, Uzbekistanu či Moldavska a na Slovensko prišli nedávno, tak sme im pochválili lámanú slovenčinu.

Pochvala za snahu ich povzbudila. Slovenčinu sa učia pomaly. Popri 12-hodinových zmenách a starostlivosti o rodinu im na to zostáva len málo času. To, čo vedia, pochytili pri jazdení od klientov. Všetci sa zhodli na tom, že po slovensky už rozumejú, no rozprávať sa ešte obávajú, pretože jazyk dobre neovládajú.

Keď dostali ponuku konverzovať v ruštine, situácia v aute sa uvoľnila. Počas jazdy už potom prišlo i na vtipy, ochotne sa podelili o tipy na jedlá zo svojej kuchyne a odporúčali miesta, ktoré sa oplatí v ich domovskej krajine navštíviť.

Ako vníma potrebu ovládania jazyka Masár z asociácie taxíkov? Vodiči podľa neho nepotrebujú vedieť plynule po slovensky. „Ľudia sa nepotrebujú rozprávať s taxikárom o atómovej fyzike či komplikovaných témach. Väčšina zákazníkov je aj tak v taxíku radšej ticho. Vodič však musí pochopiť, ak niekomu prišlo zle a potrebuje zastaviť.”
Jazdiť flexibilne znamená sadnúť do taxíka aj unavenému šoférovi

Platformy lákajú šoférov na flexibilný pracovný čas. Ten ovplyvňuje výšku zárobku. Čím viac kilometrov vodič najazdí, tým menší podiel z jeho výplaty si firma ponechá. „Keď odmietne šofér zákazku, znižuje sa mu skóre na platforme. Takže keď robím, beriem všetko. Často sa mi to neoplatí,“ vysvetľuje Rahman, vodič z Afganistanu.

Ukrajinský šofér Olexandr vysvetľuje, že Bolt si od neho berie 25 percent zo zárobku, ale keď najazdí nad 160 jázd so zákazníkmi za týždeň, stiahne si platforma len 15 percent. „Jazdím preto minimálne desať hodín denne,“ zhrnul. Takto nastavený systém vytvára na vodičov tlak jazdiť dlhšie a častejšie.

Všetci šoféri, s ktorými sme sa viezli, pracujú desať až dvanásť hodín denne. Jeden z nich si auto požičiava od flotily s kamarátom na polovicu – každý jazdí presne pol dňa a potom sa vymenia.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Rahman od januára do apríla jazdí pre obe platformy, v tomto období je málo zákaziek a nemal by dostatočný zárobok. Od jari do zimy potom jazdí iba pre Bolt. Za týždeň najazdí aj 60 hodín. „Niekedy robím aj 13 hodín, niekedy šesť. Vyhovuje mi, že robím podľa seba.” Cez víkendy, keď je práce viac, jazdí dlhšie. „Aj ceny sú vtedy lepšie. Rovnako tak, keď je koncert, futbalový zápas či keď prší,“ komentoval Rahman.

Firma Uber tvrdí, že majú pre jazdy 12-hodinový limit. „Po dvanástich hodinách jazdy sa musia vodiči odpojiť na minimálne šesť hodín, kým sa môžu opäť prihlásiť do aplikácie,“ informovali.

Prezident Asociácie taxi SR Branislav Masár hovorí, že flotily zamestnávajú niekedy stovky taxikárov, ktorí sa často striedajú. „Každý mesiac desiatky začínajú a desiatky končia. Aby si niekto zarobil šesťsto eur mesačne, musí odsedieť aj tristo a viac hodín v taxíku,” okomentoval.

Podľa taxikárov si Bolt berie z tržby 25 percent zárobku, Uber 19 percent. Ostatné ide priamo šoférovi, ak má licenciu na vlastnú taxislužbu. Ak nie, ďalších 8 až 15 percent si berú flotily. Ak nemá taxikár s flotilou zamestnanecký pomer, pracuje pre ňu na živnosť a odvody si platí sám.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako majú svoj zárobok zrátaní šoféri? Za deň jazdenia to je zhruba 250 eur, ale po odpočítaní odvodov pre platformu, nákladoch na pohonné hmoty, prenájom a servis auta im zostane zhruba sto eur.

„Šofér možno urobí tržbu 2-tisíc eur za mesiac. Ale minimálne 25 percent si berie Bolt, 10 – 15 percent flotily, 20 – 30 percent sú prevádzkové náklady a šoférovi tak zostane z tej tržby 20 – 30 percent. Vodiči si sami odvádzajú odvody, platia za pohonné hmoty, takže im zostane pár stoviek eur. A to pracujú aj tristo a viac hodín a potom sú nevyspatí a vznikajú ďalšie problémy,“ opisuje život taxikárov Branislav Masár.

Šoféri si sťažovali, že Bolt upravil podmienky tým, že odstránil minimálnu dĺžku jazdy, ktorá bola stanovená na tri kilometre za 4,5 eura. Dnes sa klient za 4,5 eura odvezie podľa vodičov i sedem kilometrov. To znamená, že náklady vodiča za takúto krátku jazdu sú vyššie ako jeho zárobok. „Keď však šofér zákazku odmietne, znižuje sa mu skóre na platforme. A tak keď robím, beriem všetko. Často sa mi to neoplatí,” povedal Rahman z Afganistanu, ktorý šoféruje pod oboma platformami.

Niektorí šoféri zarábali vo svojej vlasti viac ako na Slovensku, k nám odišli len preto, že je tam vojna. Iní sem prišli práve pre zárobok. V dvoch prípadoch išlo o mužov, ktorých ešte v ich krajine najali sprostredkovateľské firmy na prácu pre Volkswagen v Bratislave. Tam im však platili minimálnu mzdu.

„Zarobil som si len o dvesto eur viac ako doma a bol som ďaleko od mojich blízkych,“ opisuje Rusman z Uzbekistanu. Keď už bol na Slovensku, hľadal možnosť, ako si privyrobiť viac. Vyhodnotil si to tak, že šoférovanie cez platformy mu prinesie zisk. Dnes už premýšľa o tom, že po novom roku s tým prestane. Sleduje lokálnu politiku a nevie si predstaviť, že by si dokázal zarobiť po zdvihnutí odvodov.

Prečítajte si tiež

V lete zarobím iba na odvody, rodina nepôjde k moru. Šesť živnostníkov hovorí, ako ich zasiahne konsolidácia
Slovenské pravidlá ich nikto neskúša

Mnohí cudzinci z tretích krajín jazdia na Slovensku so svojím pôvodným vodičským preukazom, ktorý na Slovensku akceptujeme. „Tlačíme na to, aby si cudzinci, ktorí si chcú u nás zarábať ako vodiči profesionáli, museli spraviť vodičák v členskej krajine Európskej únie. Aby spĺňali naše štandardy a poznali naše pravidlá. Podľa ženevských a viedenských konvencií im na Slovensku stačí požiadať o uznanie vodičského preukazu,” vysvetľuje prezident taxikárskej asociácie Branislav Masár.

Iné krajiny Európskej únie podľa Masára vyžadujú preskúšanie. U nás sa preskúšanie požaduje napríklad od šoférov z Číny, ktorí si na Slovensku musia do autoškoly, aj keď vlastnia vodičský preukaz z domovskej krajiny.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Foto N – Tomáš Benedikovič

„Cudzinci si prenášajú zlozvyky na Slovensko. To, čo považujú za štandard, u nás nie je. Máme tu vyššiu kultúru cestovania. Je to v poriadku, keď sem niekto príde na dovolenku a chce šoférovať. Iné je, keď sa tým chce živiť,” komentuje Masár a dodáva, že existujú krajiny, ako napríklad India, kde sa dá za úplatok kúpiť vodičské preukazy na trhovisku. „Potom na Slovensku ten človek môže byť šofér taxíka bez toho, aby sme ho preskúšali.”

Ukrajinský šofér Dmytro priznal, že ho v Bratislave prekvapil spôsob fungovania semaforov. Na Ukrajine najskôr trikrát zablikajú, kým zmenia farbu. Na Slovensku sa zelená takmer hneď zmení na červenú. „U vás, zelená, zelená a hopá, červená,” zažartoval.
Miesto toho, aby sa sprísnili zákony pre platformy, uvoľnili sa pre klasické taxislužby

V roku 2012 bol na Slovensku prijatý zákon, ktorý sprísňoval podmienky pre taxikárov. Vodiči vtedy museli preukázať odbornú spôsobilosť, autá museli spĺňať technické parametre a nesmeli byť staršie ako osem rokov. Prevádzkovatelia museli viesť knihu jázd, evidovať ceny a mať viditeľne označené vozidlo, teda mať taxameter a nápis TAXI.

Prezident Asociácie Taxi SR Branislav Masár spomína, že okolo roku 2016 prišli na slovenský trh zahraničné aplikácie na prepravu osôb, ktoré sa prezentovali ako „zdieľaná ekonomika“, nie ako podnikanie v taxislužbe. „Zdieľaná ekonomika mala umožniť privyrobenie napríklad popri materskej alebo dôchodku bez toho, aby to bolo považované za podnikanie. Pôvodne takéto príjmy ani neboli zdaňované niekoľko rokov, keďže neexistovala regulácia. Postupne sa situácia zmenila,” rekapituluje Masár, ako sa za posledných desať rokov výrazne zmenili pomery v tomto segmente.

Prečítajte si tiež

Uber po rozhodnutí súdu pozastavuje prevádzku na Slovensku

Zatiaľ čo taxikári museli dodržiavať prísne regulácie, vodičov na platformách sa netýkali. Taxikári sa búrili. Vo februári 2018 bratislavský okresný súd vyhovel žalobe taxikárov a prikázal vodičom, ktorí jazdili pre Uber, dodržiavať rovnaké pravidlá, aké platia pre taxislužby. Uber sa voči rozhodnutiu neodvolal a o mesiac neskôr pozastavil svoju prevádzku na Slovensku.

„To bol spúšťač a dôvod, pre ktorý museli upraviť zákony,” komentuje Branislav Masár. Následne sa v roku 2019 zmiernil zákon, ktorý upravuje taxislužby. Miesto toho, aby sprísnil kritériá aj pre šoférov na platformách, uvoľnil kritériá pre vodičov klasických taxislužieb. „Aktuálne, keď si chcete ako držiteľ koncesie zaevidovať do systému auto na podnikanie, stačí, aby malo platnú STK-čku. Môže byť akokoľvek staré. Ešte v roku 2019 nemohlo byť staršie ako osem rokov,” hovorí Masár.

Platformy však môžu mať svoje interné predpisy. Generálny manažér Boltu pre Česko a Slovensko Josef Rückl povedal, že u nich musí auto okrem zákonných podmienok taxislužby spĺňať aj technické štandardy firmy, teda mať platné osvedčenie vozidla taxislužby, povinné zmluvné poistenie, najmenej štyri dvere, päť miest na sedenie a vek do 20 rokov.

„Akékoľvek vozidlo, ktoré je evidované v JISCD ako vozidlo taxislužby, má automaticky celoštátnym informačným systémom technickej kontroly a celoštátnym informačným systémom emisnej kontroly skrátenú platnosť technickej kontroly a skrátenú platnosť emisnej kontroly na jeden rok,“ uviedol Rückl.
Nástroje na bezpečnejšiu jazdu v taxíku

Vodič odviezol cestujúcu na inú adresu, počas jazdy fajčil, venoval viac pozornosti telefónu ako ceste, zablúdil, porušil dopravné pravidlá alebo klientku obťažoval. Podobné incidenty sa v taxíkoch stávajú. Len minulý štvrtok dopravná polícia skontrolovala 95 taxíkov a u 15 zistila porušenia dopravných alebo taxislužobných predpisov.

Denník N zaslal Boltu aj Uberu osemnásť podrobných otázok o bezpečnosti pasažierov, podmienkach pre taxikárov a zodpovednosti, ktorú nesú.

Uber aj Bolt tvrdia, že vodiči s hodnotením nižším ako 4,5 z 5 môžu stratiť prístup k platforme. „Priemerné hodnotenie dlhodobo dosahuje 4,88 z 5 bodov. Len v minime prípadov klesne pod hranicu 4,5; v takých situáciách vodiči najprv dostávajú upozornenia, a ak sa hodnotenie bez zlepšenia nezvýši, môže dôjsť k trvalej suspendácii účtu,“ povedal generálny manažér Boltu pre Česko a Slovensko Josef Rückl.

Platforma Uber tiež využíva na zvýšenie bezpečnosti kontrolu smeru jazdy. „V prípade neočakávanej zastávky alebo obchádzky dostanú používatelia oznámenie s otázkou, či je zastávka alebo obchádzka plánovaná.“ Okrem toho vodičov v aplikácii upozorňujú, ak prekročili rýchlosť.

Bolt ponúka klientom zdieľanie trasy, SOS tlačidlo na spojenie s tiesňovou linkou, možnosť nahrávať zvuk počas jazdy. Od vodičov pravidelne overujú identitu pomocou selfie, aby sa zabránilo zneužitiu účtu.

Platformy nabádajú klientov, aby po jazde ohodnotili vodiča. „Týmto spôsobom Uber nielen zabezpečuje kvalitu, ale predovšetkým sa môže v reálnom čase dozvedieť o akýchkoľvek incidentoch, analyzovať ich a reagovať na ne.“ Každú sťažnosť na platforme podľa nich individuálne riešia a v prípade núdze spolupracujú s políciou. „Špecializovaný interný vyšetrovací tím je k dispozícii po celom svete 24 hodín denne, sedem dní v týždni, 365 dní v roku.“

V Bolte sú sťažnosti na agresívne či nebezpečné správanie preverované individuálne na základe dát a hodnotení. „Jazdy sú sledované v reálnom čase, čo umožňuje rýchlu identifikáciu a riešenie potenciálnych problémov. Nahlásenia, ktoré sú vyhodnotené ako bezpečnostné, majú najvyššiu prioritu. V prípade vážnych situácií však vždy odporúčame najskôr kontaktovať tiesňovú linku, na ktorú používateľa priamo prepája aj SOS tlačidlo v aplikácii,“ hovorí Josef Rückl z Boltu.

Podľa Rückla za jazdu zodpovedá partnerský vodič s platným preukazom vodiča vozidla taxislužby, zatiaľ čo Bolt overuje doklady vodiča, stav vozidla a splnenie všetkých zákonných podmienok. „Zároveň však vďaka svojim bezpečnostným funkciám a mechanizmom ide nad rámec zákonných povinností – napríklad pri pravidelnom overovaní totožnosti partnerského vodiča a okamžitej trvalej suspendácii účtu v prípade zistenia podvodného konania,“ dodal.

Bolt tiež spustil vo februári možnosť pre klientky, aby ich viezli šoférky. Tvrdia, že cena za túto službu je rovnaká ako v prípade klasickej objednávky.
Nelegálne zamestnávanie, zvlášte vyplácanie a iné porušenie zákona

Finančná správa v utorok 14. októbra oznámila, že v roku 2025 porušilo zákon až 86 percent kontrolovaných taxikárov. Pri 119 kontrolách za nelegálne neevidovanie tržieb uložili pokuty vo výške 85-tisíc eur. Štyrom taxikárom zakázali činnosť, pretože porušenia sa opakovali.

Pri ďalších 2509 náhodných cestných kontrolách zistili, že najčastejšie chýba označenie vozidla, v taxíku nie je umiestnený preukaz vodiča alebo chýba kópia koncesie, teda licencie. Pokuty v týchto prípadoch dosiahli 162-tisíc eur.

V septembri odhalili Reportéri ČT daňové úniky firiem: flotíl napojených na taxikárske platformy. V momente, keď taxikárske flotily, ktoré vlastnia stovky áut a zamestnávajú vodičov, mali platiť dane, ukončili činnosť a nahradili ju inou firmou. Zistili tiež, že vodiči často jazdia načierno, neodvádzajú DPH, ale ani dane, sociálne či zdravotné poistenie. Výplatu dostávajú v hotovosti.

Aj slovenský Národný inšpektorát práce uložil pokutu za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania už niekoľkým flotilám, ktoré pracujú na platformách. Patrí medzi ne aj firma Kukon s.r.o., ktorú Bolt odporúča ako svojho overeného partnera. Kukon, ktorý dosiahol vlani tržby vo výške desať miliónov eur, na otázky Denníka N neodpovedal.

Pes
Rozhovory
19. októbra 2025 15:39
Expert na výcvik zvierat: Vy sa tešíte, že vám pes podáva labku, no on sa pri tom môže cítiť úplne inak
Zoran Boškovič
František Šusta. Foto N - Zoran Boškovič
František Šusta. Foto N – Zoran Boškovič

Celý profesijný život sa venuje zvieratám, sám pri viac než stovke vyrastal. Je expertom na tréning psov, ktorých trénuje metódou pozitívneho ovplyvňovania, v ktorej hlavnú úlohu zohrávajú odmeny a nie tresty.

„Psy komunikujú s človekom prostredníctvom množstva signálov, ktorými komunikujú aj medzi sebou. Problém je v tom, že ľudia tieto signály často vôbec nečítajú,“ hovorí v rozhovore pre Denník N František Šusta.

Nie sú to však len psy, o ktorých dokáže hodiny hovoriť. Roky pôsobil v pražskej zoo, kde trénoval ľadové medvede, dikobrazy, levy či koňa Przewalského, a v inej zoo sa mu podarilo zrýchliť leňocha.

„Ľadové medvede sú nesmierne inteligentné. Prekvapilo ma však, že medveďovi nestačilo, keď som mu dal potravu. Musel som pri tom robiť opičky a robilo mu radosť, keď som bol nešikovný alebo keď som spadol na zem,“ vraví odborník na správanie zvierat.

František Šusta v rozhovore vysvetľuje aj:

ktorým psím signálom nerozumieme, no mali by sme;
ako niečo psa naučiť a ako pracovať efektívne s pochvalou a odmenou;
čo znamená, keď pes pohryzie človeka, a čo si pri tom treba všímať;
čím ho prekvapil skunk, ako sa vyjednáva s kozou a ako sa mu podarilo zrýchliť leňocha;
čo nás kosatky naučili o tréningu psov.

Celý profesijný život ste venovali zvieratám. Prečo?

Keď som bol dieťa, bolo u nás bežne od 150 do 300 zvierat. Bolo pre nás normálne pohybovať sa po záhrade a priestore, kde bolo veľké množstvo exotických vtákov, ktoré otec choval spolu s hydinou. Mali sme tam aj prasatá a psa, ktorý sa tam neustále pohyboval. Pravidelne sme si prinášali rôzne zvláštne zvieratá a občas sme sa na krátky čas stali akousi malou záchrannou stanicou, kam nám ľudia nosili zvieratá. Preto som zvyknutý na prostredie, kde je okolo človeka pomerne veľa zvierat.

Ste expertom na celú škálu zvierat, ku ktorým sa postupne dostaneme. Začnem však tým nám najbližším – psom. Ako psy s nami komunikujú?

Psy komunikujú s človekom prostredníctvom množstva signálov, ktorými komunikujú aj medzi sebou. Problém je v tom, že ľudia tieto signály často vôbec nečítajú. Nie je to tak dávno, čo boli opísané takzvané upokojujúce signály. Ich koncepcia pochádza od nórskej autorky Turid Rugaas, hoci dnes už niektorí odborníci považujú tento prístup za čiastočne prekonaný. Napriek tomu išlo pre bežných majiteľov psov o veľký objav.

V čom to bol taký veľký objav?

Zistilo sa napríklad, že zívanie u psa niečo znamená, rovnako ako olizovanie. Bežný človek si to často vysvetľuje mylne. Pamätám si, že keď sme boli deti, mysleli sme si, že keď sa pes olizuje, chce zjesť niečo, čo nám vidí v ruke, alebo že keď zíva, nudí sa a chce odísť. V skutočnosti to tak vôbec nie je.

Čo teda znamená, keď pes zíva?

Zívanie je upokojujúci signál – žiadosť o väčší priestor. Olizovanie zase vyjadruje určitú mieru stresu, podľa intenzity možno určiť aj silu tohto signálu. Stáva sa, že ľudia sa urazia, keď psovi dajú povel a on odvráti hlavu alebo sa pozrie inam. V skutočnosti však ide o žiadosť o zníženie tlaku. Niektoré plemená to robia častejšie než iné.

Už samotné pochopenie týchto základných komunikačných signálov otvára človeku veľký priestor. Dnes sa však vie, že koncepcia upokojujúcich signálov je len časť obrazu. Psy používajú aj množstvo iných prejavov – napríklad pohľadom presmerúvajú našu pozornosť, upozorňujú na veci vo svojom okolí a komunikujú omnoho zložitejšie, než si väčšina ľudí uvedomuje. Kto to dokáže rozpoznať, uvidí v tom neuveriteľné veci.

Hovoríte neuveriteľné veci. Menujte ďalšie.

Podľa mňa si ľudia veľmi často neuvedomujú napríklad význam podania labky. Mnohí majitelia si vynucujú, aby pes labku podal, a potom sa fotia so psom, ako si podávajú labku, pričom sa usmievajú do kamery a hovoria: „Pozrite, akí sme kamaráti.“ Lenže pes sa pritom často krčí, má uši stiahnuté dozadu, olizuje sa a snaží sa upokojiť, pretože podanie labky, najmä ak je vynútené, môže byť prejavom podriadenosti. Ak majiteľ psa za labku chytí a zdvihne mu ju len kvôli peknej fotografii, v preklade mu tým hovorí: „Pokloň sa mi.“ Pes na to potom reaguje ďalšími upokojujúcimi signálmi.

Na druhej strane sa stáva, že pes sám ponúkne labku z iného dôvodu, napríklad ako reakciu namiesto iného povelu, ktorý dostal. V takom prípade je to akoby spôsob, ako povedať: „Tento povel plniť nechcem.“

Tieto situácie vyzerajú podobne, no význam môžu mať úplne odlišný. Ďalší častý príklad nepochopenia je, keď pes skáče na ľudí. Majitelia často hovoria: „On sa len rád hrá, je ešte šteniatko.“ Ale nie vždy je to pravda. Dá sa rozpoznať, či pes skáče zo skutočnej radosti alebo sa snaží človeka jemne odstrčiť.

V čom je rozdiel?

Keď pes vyskočí na pevných nohách a dopad je tvrdý, často to znamená, že sa vás snaží slušným spôsobom premiestniť – jednoducho povedané, vystrčiť vás z priestoru. Pri konzultáciách sa mi to stáva často. Požiadam majiteľa, aby mi ukázal, čo pes vie. Majiteľ niečo predvedie, ja to zhodnotím a niekedy človek zneistie, napríklad sa trochu prikrčí alebo zareaguje rozpačito. V tej chvíli sa pes rozbehne a rovnými nohami ma štuchne do brucha. Majiteľ povie: „On by sa rád hral,“ ale ja mu vysvetlím, že pes v skutočnosti hovorí: „Nechaj nás.“ Hra by to bola, keby ma to nebolelo a nevystrkovalo z priestoru preč. Tieto prejavy sú prirodzené signály.

My ich však môžeme v rámci tréningu doplniť o umelé, naučené signály, ktoré pes používa na komunikáciu s nami. Môžeme ho napríklad naučiť základnú pozíciu, ktorou vyjadruje: „Chcel by som niečo robiť“. Alebo, naopak, signál, ktorým dáva najavo: „Potrebujem si oddýchnuť.“ Takáto „umelá komunikácia“ funguje len vtedy, ak pes má určitú mieru dobrovoľnosti. Ak je pes typ „vorkoholika“, ktorý nechce sklamať svojho majiteľa, sám od seba nikdy nepovie, že potrebuje prestávku.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
František Šusta je odborníkom na rôzne zvieratá. Foto – archív F. Š.

Čiže pes má takú komplexnú a štruktúrovanú emocionálnu povahu, že dokáže konať bez premýšľania len preto, že nechce svojho človeka sklamať?

Jeden zo základných princípov takzvaného behaviorizmu, z ktorého vychádza moderný tréning zvierat, je koncepcia „black box“, teda čiernej skrinky. Znamená to, že do hlavy zvieraťa nevidíme. Ak teda hovoríme v rámci behaviorizmu, z ktorého moderný výcvik psov vzišiel, nikdy by sme nemali povedať vetu: „Pes si myslí, že…“ Môžeme to len odhadovať. Existujú plemená, ktoré sú v rozhodovaní veľmi samostatné, pričom to často ani nie sú čistokrvné psy, ale kríženci, napríklad „útulkáči“ z východného Slovenska. Takéto psy bývajú mimoriadne inteligentné, majú silnú motiváciu na jedlo a sú ochotné urobiť pre maškrtu takmer čokoľvek.

Tréner musí byť preto veľmi opatrný, aby ich nedostal do priveľkého diskomfortu. Na druhej strane tieto psy zvyčajne nemajú problém dať svojmu majiteľovi jasne najavo, že sa im niečo nepáči alebo že do niečoho nejdú. Sú zvyknuté fungovať samostatne a rozhodovať sa za seba. Naopak, ak si človek zaobstará pracovnú border kóliu s rodokmeňom alebo belgického ovčiaka malinois, narazí na úplne iný typ správania. Takýto pes často vykoná povel, aj keby to bolo proti jeho vôli a dokonca aj proti jeho zdraviu.

Viete mi dať nejaký konkrétny príklad?

Príkladom je tzv. tréning ošetrenia so súhlasom. Pes sa naučí, že napríklad položením hlavy na vankúš dáva súhlas na aplikáciu ušných kvapiek. Ak hlavu zdvihne, znamená to, že s tým nesúhlasí a my máme ošetrenie prerušiť. Ak je to pes z prostredia, kde bol zvyknutý rozhodovať sa sám za seba – takéto skúsenosti mám napríklad so psami z rómskych osád – a vy mu poviete „polož hlavičku“, ale on s tým nesúhlasí, tak buď to neurobí, alebo to jasne dá najavo. Naopak, pracovná border kólia, keď raz dostane povel, hlavu položí a už ju nezodvihne, aj keby veľmi trpela. Splní povel za každú cenu. Na prvý pohľad to vyzerá ako disciplína, ale v skutočnosti to môže viesť k vnútornej frustrácii a stresu, ktorý sa neskôr prejaví iným správaním.

Hovoríte teda, že niektoré plemená psov majú v sebe zakódovanú až sebadeštruktívnu poslušnosť?

Nechcel by som, aby si ľudia mysleli, že to platí pre úplne všetky psy. Aj medzi border kóliami existujú rozdielne línie – výstavné a pracovné. Najmä tie pracovné však často nesú v sebe silnú črtu poslušnosti a oddanosti. Jednoducho povedané: ak im niečo poviete, ony to urobia, aj keby to bolo proti ich vlastnému komfortu. Je to dané tým, že pri vzniku tohto plemena bol kladený obrovský dôraz na povahu. Chovatelia cielene vyberali psy, ktoré za každých okolností splnili príkaz. To je niečo, na čo musím pri práci s nimi myslieť, najmä keď používam princípy pozitívneho tréningu, ktoré som uplatňoval aj pri práci so zvieratami v zoologickej záhrade. Takýto pes, s mimoriadne ochotnou a prispôsobivou povahou, často nedokáže dať jasne najavo, že už má dosť, takže v niektorých prípadoch musím „myslieť zaňho“. Na prvý pohľad to môže vyzerať ako výhoda – pes, ktorý nikdy neodmietne. No táto výhoda sa mení na problém v momente, keď sa prekročí hranica jeho tolerancie.

Pes z rómskej osady vám dá včas najavo, že už má dosť, ak za to teda nemá prisľúbenú príliš atraktívnu potravu. Ak si však prešiel hladom, môže pre kúsok jedla prekonať svoj diskomfort, nechať si napríklad ošetriť ucho a hneď potom, keď dostane piškótu, otočí sa a uhryzne vás. Border kólia je iná. Tá vám nepovie, že je to už príliš. Bude znášať, znášať a znášať, až kým sa jedného dňa psychicky nezrúti. Alebo si vytvorí fóbiu, napríklad voči nástrojom, ktoré používate pri ošetrovaní. V tej chvíli to môže pôsobiť, že všetko prebehlo dobre, ale neskôr, keď niekto iný, kto pre psa nie je „páničkom“, len vezme do ruky tie isté kvapky, pes sa skrčí, utečie a môže si tým vybudovať zbytočný silný strach.
Maškrty sú lepšie odmeny než hračky

Vy ste to už spomenuli viackrát – venujete sa metóde pozitívneho výcviku. V nej sa pracuje s odmeňovaním žiaduceho správania zvieraťa namiesto trestania chýb. Je dôležité odmeniť psa hneď po tom, ako urobí správnu vec? Zohráva načasovanie odmeny v tréningu kľúčovú úlohu?

Je dôležité, aby pes dostal spätnú väzbu nie až po tom, čo urobí správnu vec, ale už v tom okamihu, keď ju práve vykonáva. Vtedy by mal zaznieť takzvaný marker – alebo, ako ja hovorím, „bridge“, teda signál, ktorý psovi jasne oznámi: „Teraz sa ti to podarilo, toto bolo správne.“

Týchto markerov existuje viac druhov. Základný sa nazýva terminálny bridge a obsahuje tri informácie:

Urobil si to správne;

Dostaneš odmenu;

Úloha sa skončila.

Najčastejšie sa na to používa kliker (malá plastová alebo kovová škatuľka, ktorá po stlačení vydáva výrazný cvakavý zvuk – pozn. red.), ktorý práve tento terminálny signál predstavuje. Ak zviera chápe, čo tento signál znamená, je dôležité, aby zaznel v presný moment správneho správania. Nie je však nevyhnutné, aby odmena, napríklad jedlo, prišla okamžite v tej istej sekunde.

Niekedy by to dokonca bolo kontraproduktívne. Predstavte si napríklad plachú líšku. Ak sa ju podarí naučiť prísť bližšie a ja kliknem, no hneď potom sa prudko pohnem, aby som jej podal jedlo, mohol by ju ten pohyb vyľakať. V takom prípade je lepšie chvíľu počkať a odmenu podať pokojne a bezpečne, aby si zviera situáciu spojilo s pozitívnym zážitkom, nie so stresom. Sám som mal takú skúsenosť s párom líšok.

Je teda tento „bridge“ niečo podobné, ako keď majitelia psov hovoria „Dobrý chlapec“ alebo používajú iné jednoduché pochvaly? Funguje aj takýto prejav ako signál, ktorý pes pochopí tak, že urobil správnu vec, a zapamätá si to?

Ťažko povedať, či si to pes vyslovene pamätá; dá sa to spoznať skôr podľa jeho správania. Ak ho človek len pochváli, ale nenasleduje žiadna hmotná odmena, napríklad maškrta, záleží na tom, ako presne s tým človek pracuje. Poviem to na dvoch príkladoch. Prvý: pes niečo urobí správne a ja presne v ten okamih poviem: „Dobrý chlapec!“ Potom siahnem po maškrte a dám mu ju. V takom prípade môže pes pochopiť, že práve tieto slová sú tým markerom, teda signálom, ktorý oznamuje úspech.

Druhý príklad: ak raz poviem „Dobrý chlapec!“, inokedy „To je môj dobrý chlapec!“ alebo „Ale ty si dobrý chlapec!“, vzniká zmätok, pretože moja spätná väzba sa začala vždy inou slabikou. Vtedy si pes často nájde na správanie človeka vlastný marker: napríklad to, že človek zakaždým urobí rovnaký pohyb hlavou alebo rukou. Pes totiž reaguje na to, čo sa opakuje úplne rovnako.

Čo s tým teda pes urobí?

Ak v tom nie je konzistentnosť, pes sa zameria na niečo iné, čo sa opakuje s istotou. Napríklad ak človek vždy siahne rukou do vrecka po odmenu, práve tento pohyb sa stane pre psa najtypickejším markerom. Ak je marker vizuálny a nie zvukový, pes musí neustále sledovať človeka – ruku, tvár, výraz. To môže obmedzovať jeho sústredenie, pretože namiesto samotnej úlohy sa fixuje na človeka. Ak sa však pri výcviku nepoužíva jedlo a človek psa len chváli, dá sa povedať, že slová ako „Dobrý chlapec“ sú rovno odmenou.

Funguje to, ak je pes na pochvalu citlivý a zaujíma ho, že človek má radosť. Niektoré psy to milujú a práca s nimi je vtedy krásna. Problém však nastáva, ak má človek kvetnatý slovník, hovorí veľa a rôzne. Pes sa síce teší, že má so svojím človekom interakciu, ale nerozumie presne, akým správaním dosiahol úspech, a nedokáže ho zopakovať. Vtedy sa mu zložitejšie veci vysvetľujú ťažšie, pretože chýba jednoznačný, stále rovnaký signál, ktorý by jasne povedal: „Toto bolo správne.“

Predstavme si, že mám náročne kontrolovateľného psa ako baseta či bígla. Chcem ho odnaučiť ísť na jedno miesto, kam vždy beží. Čo mám prakticky urobiť?

Ak už ide o to, aby sa pes neobjavoval na konkrétnom mieste, napríklad v byte či dome, už to nemožno označiť za pozitívny tréning. Ten totiž funguje na odmeňovaní želaného správania, nie na zákaze alebo obmedzovaní.

Ako sa k tomu teda postaviť?

Ak nechcete, aby pes chodil napríklad k jazeru, treba sa vrátiť k samotnej logike pozitívneho tréningu. Pri pozitívnom posilňovaní sa totiž vždy upevňuje konkrétne správanie: učíme psa, aby niečo robil, a to spájame s odmenou. Podľa tejto metodiky je vždy jednoduchšie naučiť zviera, čo má robiť, než to, čo nemá robiť. Ak by sme chceli psa naučiť len to, že „k jazeru sa nechodí“, a ešte to spájať s odmenou, bolo by to preňho veľmi zložité na pochopenie. Oveľa jednoduchšie je naučiť ho niečo konkrétne, napríklad že keď sa v tejto situácii alebo na tomto mieste pozrie na vás, spraví správnu vec.

Ak sa teda chcete vyhnúť zákazom a trestom a zostať v rámci pozitívneho prístupu, zamerajte sa na posilňovanie alternatívneho správania. V tomto prípade to znamená: keď sa pes na trase pri jazere pozrie na vás, dostane odmenu. Takto si vytvorí spojenie, že namiesto behania k vode sa oplatí udržiavať kontakt s vami.

Ako to mám konkrétne urobiť?

Napríklad môžete psovi vytvoriť slovný povel na pohľad na vás, ktorý budete používať práve na tom konkrétnom mieste. Ak po tejto trase chodíte pravidelne, môžete si časom overiť, či pes pohľad na vás ponúkne už sám od seba bez predchádzajúceho povelu. Keď sa tak stane, označte to kliknutím alebo pochvalou a odmeňte ho. Druhá vec je však to, že ak ho jazero mimoriadne láka, napríklad preto, že sa tam rád kúpe alebo sa váľa v rybách, treba posilniť aj privolanie. Ak sa vám psa v takejto situácii nedarí privolať, treba s ním precvičovať spoľahlivé privolanie alebo ho naučiť takzvané automatické zastavenie, teda určitú formu sebaovládania.

Dôležité je pochopiť, že ak má pes v živote nastavené, že keď poslúchne, dostane maškrtu, ale keď neposlúchne, zažije niečo ešte lepšie, potom prirodzene uprednostní to druhé. Ak teda pes dostáva odmeny len od vás, ale prostredie mu ponúka zaujímavejšie „odmeny“, napríklad vodu, pachy či hru, logicky sa rozhodne pre to, čo ho viac láka. Preto je vhodné, aby sa počas tréningu naučil, že odmena môže prísť aj v podobe povolenia, napríklad že ho k jazeru niekedy pustíte. Tak pochopí, že aj keď ho k vode nie vždy pustíte, oplatí sa vás poslúchnuť, pretože vie, že inokedy túto možnosť dostane.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Šusta pracuje s pozitívnym prístupom k trénovaniu zvierat, ktorý stojí na odmeňovaní dobrého správania. Foto – archív F. Š.

Potom sú tu však aj viackrokové úlohy, ktoré sa ani nezdajú také náročné. Napríklad aportovanie. Ako psa naučiť, aby bežal po vetvu a následne ju aj priniesol?

Aportovanie má rôzne podoby v závislosti od povahy psa. Niektoré psy majú túto činnosť úplne prirodzenú, prinášajú predmety spontánne, pretože to majú zakódované vďaka dlhodobému šľachteniu. Iné psy aportujú preto, že milujú preťahovanie sa a berú to ako spoločnú hru so svojím človekom.

Spomínam si na svoju prvú sučku stafordšírskeho bulteriéra – pre ňu bolo nosenie predmetov úplne prirodzené. Milovala, keď sme sa o veci preťahovali, a preto mi ich doslova vkladala do ruky. Druhá sučka však túto potrebu nemala a tam bolo potrebné aportovanie cielene natrénovať, krok po kroku, pomocou odmien. Pri takýchto zložitejších úlohách, ktoré pozostávajú z viacerých častí (napríklad priniesť predmet, posadiť sa pred človeka a držať ho bez hryzenia), je najlepšie postupovať takzvaným spätným reťazením, teda učením od konca k začiatku. Znamená to, že psa najprv naučíme poslednú časť správania a potom pridávame tie predchádzajúce.

Ako to prakticky vyzerá?

Najskôr psa naučíme, že keď má predmet v papuli alebo sa ho dotkne nosom v našej ruke, nasleduje kliknutie a odmena. V tejto fáze mu ešte nič nehádžeme; ide len o to, aby pochopil, že dotyk alebo držanie predmetu prináša odmenu. V športovej kynológii sa k tomu pridáva správne uchopenie činky – pes sa musí naučiť držať ju pevne, bez prehryzovania, pretože za to sa pri hodnotení strhávajú body. Tento krok veľa ľudí podceňuje, hoci je dôležitý a neskôr sa ťažko opravuje. Keď pes zvládne držanie, začína sa pridávať vzdialenosť: najprv sa po činku iba zohne niekoľko centimetrov k zemi a zdvihne ju do konečnej polohy, potom viac. Po pár krokoch nácviku napríklad položíte činku meter od seba, pes ju zodvihne – klik a odmena.

Potom ju posúvate ďalej. Takto postupne rozširujete celý reťazec správania, pričom pes má vždy istotu, že každá úspešná časť vedie k odmene. Tento postup sa nazýva spätné reťazenie. Funguje na princípe, že pes robí pre odmenu to, čo už dobre ovláda. Každý krok, ktorý nasleduje po ľahko zvládnutej úlohe, je preňho jednoduchší, pretože vie, že na konci ho čaká úspech a odmena. Takto sa celé správanie upevňuje prirodzene a bez frustrácie.

Čo všetko môže byť pre psa odmenou okrem maškrty?

Pri pozitívnom tréningu sa maškrty používajú tak často preto, že majú niekoľko veľkých výhod. Sú rýchle, praktické a umožňujú vysokú frekvenciu opakovaní. Ak používate malé a mäkké kúsky, ktoré pes nemusí dlho žuť, môžete mu dať pätnásť až dvadsať odmien za minútu. Tým, že tréning plynie rýchlo, pes sa učí oveľa efektívnejšie. Ďalšou výhodou je, že maškrty sú jednosmerná odmena – dáte ich a je hotovo. Na rozdiel od hračky, s ktorou sa musíte s niektorými psami preťahovať – čo predlžuje rytmus práce – alebo ju psovi vziať späť, čo niektorých psov frustruje. Podobne je to s hladkaním: je príjemné, ale vždy musí nastať moment, keď ho ukončíte.

Aké ďalšie odmeny existujú?

Môže to byť hračka, spoločná hra, nadšený prejav majiteľa alebo aj samotný odpočinok po výkone. Ak máte psa, ktorého maškrty veľmi nezaujímajú, ale miluje hračky, môžete ich kombinovať – po niekoľkých úspešných opakovaniach s maškrtou nasleduje ako veľká odmena chvíľa hry. Rovnako je dôležité prispôsobiť odmenu typu psa. Starší alebo unavený pes môže ako odmenu oceniť pokoj a oddych, kým energické plemeno po dlhom čakaní potrebuje odmenu v podobe pohybu či výbehu. Existuje aj špeciálna kategória takzvaných odmien z prostredia. Ide o situácie, keď pes túži po niečom mimo tréningu, napríklad po skoku do vody, po hre so psom alebo po čuchaní v tráve. A my túto túžbu využijeme ako motiváciu.

Viete mi dať príklad?

Vo výcvikovom tábore pri priehrade Slapy bol pes, ktorý miloval skákanie do vody. Maškrty ho vôbec nezaujímali – stále utekal k jazeru. Vyriešili to tak, že jazero začali používať ako odmenu. Trénovali asi dvadsať metrov od vody jednoduchý cvik. Keď pes zastavil a uvoľnil sa, dostal povolenie skočiť do jazera. Keď pochopil, že voda je odmena za poslušnosť, začal spolupracovať aj pri cvičení s maškrtami. Po čase sa dokonca stávalo, že ho tréner musel do vody doslova posielať, pretože si ju už vedel dopriať až po práci.

Spomenuli ste aj staré psy. O nich sa hovorí známa fráza, že starého psa novým kúskom nenaučíš. Naozaj nenaučíš?

Naučíš. Keď si spomeniem na tréning zvierat v zoologickej záhrade, tam sa vo väčšine prípadov začína pracovať s dospelými jedincami, často aj s tými, ktoré prišli z iných zoologických záhrad. Ide teda o nadviazanie komunikácie so zvieraťom, ktoré má desať či pätnásť rokov, ale napriek tomu sa dá veľmi dobre učiť nové veci. Skôr ide o to, že staršie zviera má už vytvorené určité návyky a správanie, ktoré sa ťažšie mení.

Platí teda skôr, že starého psa ťažko odučíte starým zvykom, než že by sa nedal naučiť nič nové. Ak má pes dlhodobo zakorenené zlozvyky alebo fóbie, býva náročné ich odstrániť, pretože sú už na úrovni podmieneného reflexu. Ak sa takýto reflex vytváral roky, niekedy je jednoduchšie sa s ním zmieriť alebo psovi zabrániť dostať sa do situácie, ktorá ho spúšťa. Ale pokiaľ ide o učenie úplne novej zručnosti, vek väčšinou nehrá významnú rolu. Starší pes sa teda učiť dokáže – len treba rátať s tým, že zmena zaužívaných reakcií je náročnejšia než osvojenie niečoho nového.

Dá sa vo všeobecnosti povedať, čo je hlavnou motiváciou psov?

Nedá sa to zovšeobecniť. Každý pes má svoju vlastnú motiváciu. V rámci pozitívneho tréningu sa z praktických dôvodov najčastejšie používajú maškrty, teda jedlo, pretože fungujú rýchlo a spoľahlivo. Nie som však zástancom systému, v ktorom pes dostáva potravu výhradne počas tréningu a nikdy inak, len preto, aby „fungoval za jedlo“. Nevadí mi, ak niekto pri služobných plemenách používa celú kŕmnu dávku ako tréningovú odmenu, ale je nesprávne, ak sa z toho stane vydieranie. Ak je pes hladný do takej miery, že sa bojí urobiť chybu len preto, aby neprišiel o jedlo, je to zle nastavené.

Pri tréningu je dôležité, aby sa pes nebál, najmä v situáciách, kde má niečo robiť dobrovoľne, ako napríklad pri veterinárnych úkonoch alebo ošetrovaní. Preto je lepšie, ak maškrta zostáva len ako bonus, nie ako jediná forma prežitia. Pre trénera je síce praktické pracovať s maškrtami, no zároveň musí poznať individuálne potreby každého psa. Niektoré psy potrebujú tichý a pokojný prístup, aby ich človek jednoducho kŕmil bez slov. Iné vyžadujú nadšenie, pochvalu alebo až prehnaný prejav radosti. Každé zviera má svoju vlastnú predstavu o tom, čo je preň skutočná odmena, a práve to je úlohou trénera zistiť.

Pes na vás nejako žmurkne, akože: Toto je moja obľúbená motivácia?

Skúšam rôzne prístupy, až kým neprídem na to, čo naňho platí. Aj ja sa pri tom učím metódou pokusu a omylu. Sú psy, ktoré potrebujú, aby človek počas tréningu pôsobil veselo, povzbudzoval ich, smial sa a uvoľňoval napätie – bez ohľadu na to, či sa im práve darí alebo nie. Takéto správanie im pomáha udržať si dobrú náladu a sústredenie. Často sa osvedčí aj kombinovanie rôznych druhov odmien. Napríklad maškrty môžu byť malé kroky, ktoré vedú k väčšej odmene – hre s obľúbenou hračkou.

Existujú netrénovateľné psy?

Niektoré psy môžu byť náročnejšie na trénovanie. Môže to mať mnoho dôvodov a vôbec to nemusí súvisieť s inteligenciou psa. Niekedy ide jednoducho o pomalšie učenie alebo o povahu zvieraťa. Ak pes nie je výnimočne bystrý, netreba od neho očakávať geniálne výkony, stále sa však dokáže veľa naučiť. Niektoré psy nezvládajú takzvaný freeshaping – teda učenie, pri ktorom tréner len čaká, čo pes sám ponúkne, a odmeňuje správne pokusy. To je akýsi vrchol pozitívneho tréningu, no nie každé zviera na to reaguje dobre. Takéto psy môžu, naopak, výborne fungovať pri iných metódach, napríklad pri targetingu. Pri ňom sa pes učí nasledovať určitý predmet alebo sa ho dotýkať, vďaka čomu sa postupne naučí správne pohyby či pozície tela. Aj cez túto metódu sa dá dosiahnuť výborný výsledok. Každé zviera má iné predpoklady a každé potrebuje trochu inú metódu učenia.

Čo vlastne znamená, keď pes človeka uhryzne? Ide len o prejav agresivity, alebo je za tým niečo zložitejšie?

Nechcem ísť úplne do hĺbky, ale dá sa to vysvetliť jednoducho. Keď niekto povie, že pes pohryzol, vždy sa pýtam: Bolo to do krvi alebo len povrchovo? A ak to bolo do krvi, pustil hneď alebo sa zahryzol a držal? Práve podľa toho sa dá rozlíšiť, ako k situácii pristúpiť. Mnoho psov dokáže aj vo veľmi vypätej chvíli reagovať kontrolovane – napríklad len zavrčia alebo sa tlamou dotknú ruky, no v skutočnosti nikoho nezrania. Vyzerá to hrozivo, najmä ak ide o veľkého psa, ako napríklad nemeckého ovčiaka, ale v skutočnosti to býva len silné varovanie. Typický príklad: počas rodinnej oslavy na záhrade niekto, kto psa nepozná, mu začne dávať povely – „sadni“, „ľahni“ – a ignoruje jeho signály. Pes možno zívne, odvráti hlavu alebo sa odtiahne, čím jasne dáva najavo, že je mu to nepríjemné. Keď tieto varovania človek ignoruje, pes napokon reaguje prudko.

Často sa potom hovorí, že „zaútočil bez varovania“, hoci v skutočnosti varoval viackrát, len mu nikto nerozumel. Ak navyše nedošlo k zraneniu, ide o situáciu, ktorú mal pes stále pod kontrolou. Niektoré plemená, napríklad border kólie, v napätí reagujú rýchlym „štipnutím“. Je to ich spôsob, ako vyjadriť silné varovanie, nie útok. Aj keď po takomto štipnutí môžu ostať drobné stopy, stále ide o kontrolované správanie: pes sa snažil situáciu vyriešiť bez skutočného zranenia. Problém však nastáva, keď pes musí podobné varovania predchádzajúce útoku opakovať a nik na ne nereaguje alebo mu ich dokonca zakazuje. Napríklad ak si nikto nevšíma upokojujúce signály, pes začne vrčať.

Ak mu je vrčanie zakázané a pritom sa neodstráni príčina, môže pes nabudúce vynechať nielen upokojujúce signály, ale aj samotné vrčanie a prejsť rovno k útoku – či už skutočnému, alebo len varovnému, o ktorých sme hovorili pred chvíľou. Postupne ich potom prestane používať a prejde rovno k priamej fyzickej reakcii, čo je už nebezpečné. Úplne iná situácia je, keď pes reaguje v dôsledku traumy alebo paniky. Vtedy sa mu „zatmie pred očami“, zahryzne sa a drží. To už nie je komunikácia, ale nekontrolovaný záchvat strachu, v ktorom bojuje o prežitie. V takom prípade nejde o vedomé rozhodnutie, ale o čisto inštinktívnu reakciu.

Hovorili ste o tom, že niekto cudzí v príbehu na psa tlačil, hoci ho pes varoval. Znamená to, že aj na ulici by sa ľudia mali zdržať toho, aby sa cudzích psov dotýkali alebo ich hladkali, aj keď vyzerajú priateľsky?

Ak majiteľ psa povie, že sa ho niekto môže dotknúť, a pes to jasne vidí, potom je to v poriadku. Dôležité však je, aby majiteľ neustále sledoval, ako sa pes pri tom cíti. Ak sa napríklad šteňa schová za nohy svojho človeka, interakciu by mal hneď ukončiť. Mám stafordšírskeho bulteriéra, ktorý má väčšinou ľudí rád, preto sa často stáva, že ho chcú na ulici hladkať. Aj v takom prípade by však vždy malo platiť jedno pravidlo: cudzí človek by sa mal najprv spýtať. Ak sa nespýta, mal by aspoň počkať, kým pes sám prejaví záujem. Pes by mal mať stále istotu, že sa má kam vrátiť – že jeho človek je jeho bezpečné miesto. Ak sa k nemu pritúli, je to jasný signál, že už nechce pokračovať v kontakte. Vtedy treba situáciu zastaviť.

Šteňa, ktoré sa od začiatku učí, že kontakt s ľuďmi prebieha len vtedy, keď oň samo stojí, a že ho môže kedykoľvek ukončiť, si týmto spôsobom buduje zdravé sebavedomie. Neskôr, keď narazí na niekoho, kto mu je nepríjemný – človeka so zvláštnym pachom, s klobúkom či s čiapkou – alebo kto sa správa čudne, nebude reagovať agresívne, ale jednoducho ustúpi a vyhľadá svojho človeka.

Ak však pes z predchádzajúcich skúseností vie, že pri svojom človeku nenájde bezpečie, a teda nemá žiadne bezpečné miesto, môže na podozrivého prichádzajúceho reagovať agresívne, aby si vytvoril okolo seba bezpečný priestor. V prípade, ako bol cudzí človek, ktorý sa na záhrade bez opýtania začal so psom predvádzať, ide už o narušenie priestoru rodiny. Ak tam pes stráži svoj domov a príde cudzí človek, ktorého nikdy predtým nevidel, a začne mu dávať povely, je to z pohľadu psa jasné narušenie hraníc.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Foto – archív F. Š.
Ako sme zrýchlili leňocha

V rokoch 2008 až 2017 ste pôsobili v pražskej zoologickej záhrade ako špecialista tréningu zvierat. Aké bolo najnebezpečnejšie zviera, s ktorým ste pracovali či už v Prahe, alebo ako konzultant v iných zoo?

Ak ide o nebezpečné zviera a pracuje sa s ním v zoologickej záhrade, vždy sa dodržiavajú prísne bezpečnostné pravidlá – znamená to, že sa k nemu nikdy nevstupuje priamo. Pri pozitívnom tréningu v takomto prostredí sa používa takzvaný chránený kontakt, teda práca cez mrežu alebo inú bariéru. Táto bariéra nechráni len človeka, ale často aj samotné zviera. Keď má svoj priestor, do ktorého človek nevstupuje, cíti sa bezpečne a je ochotnejšie spolupracovať. Zároveň sa takto oveľa ľahšie odbúrava strach z rôznych pomôcok, pretože ak by bol človek priamo v priestore zvieraťa, to by si držalo viacmetrový odstup. Za mrežou však ustúpi len o pár centimetrov a môže pokojne pokračovať v učení.

V rámci chráneného kontaktu sme pracovali napríklad s levmi, medveďmi či jaguárom, teda so zvieratami, ktoré by pri priamom kontakte boli považované za vysoko nebezpečné. Takýmto spôsobom je možné trénovať ich bezpečne, efektívne a s rešpektom voči ich prirodzeným hraniciam.

Takže k nebezpečnej situácii nemohlo dôjsť?

Pri práci v chránenom kontakte sa do nebezpečnej situácie prakticky nedostanete, pokiaľ človek dodržiava pravidlá a nie je neopatrný. Dá sa to navyše zaistiť aj tak, že odmeny sa zvieratám nedávajú priamo z ruky, ale hádžu sa im cez kŕmne zariadenie nainštalované na mreži – tým sa riziko úplne eliminuje. Iná situácia nastáva, keď sa pracuje v priamom kontakte, napríklad s kopytníkmi. To sú zvieratá, ktoré síce nie sú dravé, ale dokážu byť pre človeka nebezpečné iným spôsobom. Niekedy sa stane, že zviera prvýkrát v živote dostáva od človeka odmeny a ešte nemá osvojené základné správanie v prítomnosti potravy. Napríklad že má ostať v určitej vzdialenosti a počkať, kým dostane jedlo. Ak to nevie, začne sa na človeka tlačiť, čo môže byť rizikové. V takých prípadoch je rozumné najprv s ním pracovať dlhšie cez bariéru, kým pochopí pravidlá a naučí sa rešpektovať priestor človeka. Ak sa do výbehu vstúpi priskoro, dá sa rýchlo zistiť, že chránený kontakt mal ešte pokračovať – a to už je tá chvíľa, keď sa zdanlivo pokojná situácia môže stať nebezpečnou.

Stalo sa to aj vám?

Je pravda, že ak má človek pri sebe odmeny, práca sa môže stať o niečo rizikovejšou, pretože zvieratá majú prirodzenú motiváciu sa k nim dostať. Udržať pokoj v takej situácii je náročnejšie, než keď k zvieratám vstupujete bez jedla alebo čohokoľvek, čo by mohli získať. Do takéhoto nechráneného kontaktu som sa teda nikdy zámerne nepúšťal bez predchádzajúcej prípravy.

Ale zažil som situáciu s býkom, keď som si po vstupe do výbehu uvedomil, že som to urobil priskoro. Aj domáce kopytníky, ako sú kravy, môžu byť v úplnom pokoji, pokiaľ nemajú dôvod sa tlačiť k človeku. No ak sa vo výbehu objavia odmeny, zrazu sa ukáže, že základy bezpečného správania mali byť precvičené omnoho dôkladnejšie.

A nič sa nestalo?

Nič sa nestalo, ale v tej chvíli som si uvedomil: „Došľaka, toto už je príliš, tu sa to začína zvrhávať.“ Zrazu bolo cítiť, že sa zviera dostáva do konfliktu a situácia sa môže rýchlo zmeniť. V takýchto prípadoch bývajú niekedy väčším rizikom práve domáce zvieratá, veľký kôň, krava alebo prasa. Ak si s nimi človek nevybuduje pevné základy, ako napríklad udržiavanie správnej vzdialenosti od zdroja odmien a čakanie na signál, môžu reagovať nepredvídateľne. Pretože tým, že sú to domáce zvieratá, máme tendenciu k nim pristupovať príliš uvoľnene a prirodzene hľadáme kontakt. No práve vtedy sa môže stať, že zviera zrazu v prítomnosti odmien „preklikne“ do úplne iného režimu správania – akoby sa v ňom otvorili nové dimenzie, nový spôsob reagovania. A v tej chvíli už situácia nemusí byť vôbec bezpečná.

V jednom rozhovore ste povedali, že kozy sú veľmi prefíkané. Ich tréning je skôr vyjednávaním než klasickým učením. Ako sa vyjednáva s kozou?

Na svojom chovateľskom zázemí v Senohraboch mám malé stádo kôz a lám alpák. Dvakrát do mesiaca tam organizujeme akciu s názvom Kozo-Lamo kemp. Doobeda ľudia trénujú s klikerom kozy a poobede lamy. Jedna z našich kôz, volá sa Princezná, je typický príklad vyjednávačky. Jej prvá reakcia na nového človeka je vždy rovnaká – testuje, ako veľmi mu na výsledku záleží. Ak zistí, že ten človek to berie príliš vážne a veľmi chce, aby sa jej cvičenie podarilo, začne ho „vydierať“.

Ako vyzerá vydieranie kozou?

Vyzerá to asi takto: človek dá povel, koza sa ani nepohne, a on to skúša znova a znova, pritom sa k nej približuje a začína ustupovať zo svojich požiadaviek: „Tak poď aspoň sem. No dobre, tak len trochu.“ A nakoniec ju ešte pochváli: „Ale aj tak si šikovná!“ Výsledok? Koza neurobí nič, ale dostane všetky odmeny. Je to teda skutočné obchodné rokovanie o tom, ako urobiť čo najmenej za čo najväčšiu odmenu. Niekedy to pôsobí, akoby sa koza pýtala: „Kto z nás dvoch to vlastne chce viac?“

V pražskej zoo ste pracovali s rôznymi zvieratami – od lemurov až po ľadové medvede. Ktoré z nich vás najviac prekvapilo?

Najväčší moment pre mňa prišiel už v roku 2007, keď k nám do zoo prišla zahraničná firma, ktorá nás učila moderné metódy pozitívneho tréningu. Lektorom bol Holanďan Wouter Stellaard. Pamätám si, ako nám ukazoval jednoduchý príklad. Chcel naučiť papagája, aby na slovný povel zdvihol nohu. Vyzeralo to ako drobnosť, ale bolo neuveriteľné sledovať, ako to zviera, ktoré na začiatku netušilo, čo sa od neho chce, po troch minútach na povel pokojne mávalo. V tej chvíli ma úplne ohromilo, aká inteligencia sa v tých zvieratách skrýva.

Samozrejme, človek vie, že papagáje sú múdre, ale vidieť ten proces naživo, to bolo fascinujúce. A potom prišli ďalšie prekvapenia. Napríklad aký neuveriteľne bystrý je skunk. Alebo leňoch. Pri jednej konzultácii v zoologickej záhrade v Zlíne som zistil, že keď sa s ním pracuje metódou pozitívneho tréningu, dokáže sa pohybovať a reagovať oveľa rýchlejšie, než by ktokoľvek čakal. Bolo úžasné sledovať, ako sa zdanlivo pomalé zviera zrazu „rozbehne“, len preto, že pochopilo, o čo ide.

Ako ste zrýchlili leňocha?

Ide o to, aby rytmus práce so zvieraťom bol nastavený správne. Ak ho odmeňujete, napríklad jedlom, dôležité je, aby prvý krok po odmenení urobilo ono – aby dalo signál, že je pripravené pokračovať. Kozy sú výborný príklad. Ak prvý krok urobíte vy, koza si vás okamžite „natrie na chlieb“. Cieľom je, aby iniciatíva vychádzala od zvieraťa, aby vás ono začalo „presviedčať“. Keď sa to podarí, zrazu zistíte, že je aktívne, zapojené a reaguje stále rýchlejšie.

Rovnaký princíp funguje aj pri iných zvieratách, napríklad leňochovi. Ak by ste ho pri kŕmení neustále prehovárali, aby niečo robil ešte skôr, než doje, a nepočkáte, kým dá sám najavo záujem, zostane pomalý a bude sa spomaľovať čoraz viac – veď predsa vie, že mu nikam neutečiete. Ak však nastavíte správny rytmus spolupráce, začne sa zrýchľovať. Dokonca pri jednej situácii reagoval leňoch tak rýchlo, že ošetrovateľka so smiechom zvolala: „Ja za ním nestíham!“

Prekvapil vás niečím ľadový medveď?

Ľadový medveď bol v istom zmysle výnimočný. Pracovali sme, samozrejme, v chránenom kontakte, no na rozdiel od iných zvierat mu nešlo len o to, či dostane jedlo – jemu záležalo aj na tom, ako mu ho podáte. Bol to jeden z mála tvorov s výnimkou psov, ktorý potreboval, aby som pri kŕmení robil „divadielko“. Nestačilo mu, že som mu hodil potravu: chcel, aby som sa pri tom správal hravo, robil grimasy, mával rukami, jednoducho aby sme sa spolu „zabavili“. Často mal väčšiu radosť z toho, keď sa mi niečo podarilo nešikovne a ja som spadol alebo som sa rozosmial, než z toho, že dostal jedlo. Až po dvoch týždňoch takéhoto bláznivého režimu sa začal upokojovať a jedol normálne, bez potreby týchto opičiek.

Je všeobecne známe, že ľadové medvede majú veľmi osobitú reakciu na neistotu v tréningu. Keď sa dostanú do situácie, v ktorej nevedia, čo majú robiť, nie sú agresívne ani frustrované. Jednoducho si ľahnú a čakajú. Je to ich prirodzený inštinkt, podobný tomu, keď si ľahnú pri diere v ľade a trpezlivo čakajú na tuleňa. Táto trpezlivosť je pre ne typická. Naopak, hnedé medvede reagujú inak. Keď sa dostanú do stresu alebo nevedia, ako situáciu vyriešiť, môžu z frustrácie prejsť do agresie. Ľadový medveď však zvolí opačný prístup: stiahne sa, ľahne si a jednoducho vyčká, kým sa veci vyriešia samy. Tento postoj opisujú aj iní tréneri, ktorí s nimi majú dlhoročné skúsenosti.

Na pomyselnej druhej strane spektra môžu byť napríklad dikobrazy, ktoré sú plaché a neisté. Dá sa s takým zvieraťom vôbec vytvoriť vzťah založený na dôvere?

V jednej zo svojich kníh mám priamo fotografiu zo zoologickej záhrady, na ktorej kolegyňa hladká dikobraza. Mal svoje obľúbené miesta, kde si dotyk naozaj užíval, možno práve preto, že si ich sám nevedel poškrabať, a bolo mu príjemné, keď si niekto trúfol ho tam jemne pohladiť. Ja osobne som takéto privilégium nemal, mňa ako „maséra“ úplne neprijal, ale niekoľko kolegýň si k nemu vytvorilo takýto dôverný vzťah. A čo je dôležité, nešlo o jedinca odchovaného človekom. Bol to úplne bežný dikobraz, odchovaný rodičmi, ktorý si napriek tomu dokázal vytvoriť silnú väzbu na ľudí. Samotný tréning prebiehal rovnako ako u iných druhov: začínalo sa s targetom, teda dotykom na označený predmet, klik a odmena.

Potom sa postupne pridávali ďalšie úlohy: reagoval na privolanie, chodil na určené miesto, dokonca sa naučil kráčať pri nohe a prepletať sa pomedzi nohy trénera. Dikobraz pritom prekvapil svojou inteligenciou aj ochotou spolupracovať. Keď premýšľal, mal pichliače sklopené, čo bol zároveň znak, že je pokojný. Jediná zásada bezpečnosti bola jednoduchá: že keď sa pohyboval okolo nôh, ľudia nesmeli tlieskať ani robiť náhle pohyby, aby sa nezľakol. Inak je to v podstate ako veľké morča, len o niečo múdrejšie a so zdravou dávkou rešpektu.

Jedným z fascinujúcich a v zoologických záhradách najobľúbenejších zvierat je uškatec. Vy ste sa im venovali. Prekvapili vás niečím?

Uškatec je nesmierne inteligentné zviera, ktoré sa učí veľmi rýchlo, no zároveň sa človek nesmie nechať zmiasť tým, že pôsobí ako „pes, ktorý vyliezol z vody“. Je to samostatný, nezávislý tvor, ktorý si dokáže s človekom vytvoriť silný vzťah, no vyžaduje to veľa času a trpezlivosti. Niektoré uškatce trénujú vyslovene preto, že ich to baví – tréning samotný je pre nich odmenou. Napríklad samce niektorých druhov majú obdobie ruje práve počas hlavnej sezóny, keď prebiehajú vystúpenia.

Vtedy ich príliš nezaujíma potrava, takže ak aj v tom období spolupracujú, robia to čisto pre radosť z tréningu. Na rozdiel od psa si však človek musí dôveru uškatca skutočne zaslúžiť. Kým sa tento vzťah vytvorí, môžu sa objaviť prejavy správania, ktoré bežný psičkár nepozná. Typické je napríklad agresívne správanie na konci lekcie – mladého uškatca tréning baví, ale rozčúli ho, keď sa skončí. Niekedy reaguje podobne ako dieťa, ktorému na oslave oznámite, že sa ide domov – len v násobne väčšej sile. Preto je pri tréningu s uškatcami dôležité ukončovať lekcie veľmi citlivo a s porozumením.

Po všetkých skúsenostiach, ktoré ste za tie roky tréningu zvierat získali, veríte si už natoľko, že by ste dokázali obstáť aj v úplne nekontrolovanej situácii v divočine?

Myslím si, že by som s divokým zvieraťom dokázal do určitej miery fungovať, ale rozhodne by to nebolo jednoduché. V takých podmienkach by som naň natrafil bez akýchkoľvek odmien, ktoré by som mohol použiť, a pre ľadového medveďa by som, úprimne povedané, bol ja sám tou najväčšou odmenou. Okrem toho by so mnou nemal žiadne predchádzajúce tréningové skúsenosti. Nevedel by, čo znamenajú moje gestá, hlas ani akékoľvek signály, ktoré by som mu dával. Kliker, odmeny, povely – to všetko sú formy komunikácie, ktoré sa so zvieraťom budujú postupne a vyžadujú si dôveru. V takej situácii by teda nešlo o žiadny pozitívny tréning, ale skôr o prežitie, o snahu udržať si odstup a tlakovo odvrátiť hrozbu.

Inými slovami, klikerový tréning by mi tam bol úplne nanič. Je to umelý jazyk, ktorý funguje len vtedy, keď ho obe strany poznajú a chápu. V divočine by sa musel človek spoľahnúť na inštinkt, pokoj a rozvahu, nie na tréningové metódy. Obávam sa preto, že v takej situácii by som mal úplne rovnaké „predpoklady na roztrhanie“ ako vy či ktokoľvek iný. Moje skúsenosti by mi možno pomohli zachovať pokoj o pár sekúnd dlhšie, ale ak by sa ľadový medveď rozhodol, že som večera, nebol by som na tom o nič lepšie než ktokoľvek iný. V takomto prípade už nerozhoduje odbornosť, ale šťastie, vietor a vzdialenosť k najbližšiemu úkrytu.

Je ešte nejaké zviera, s ktorým ste nikdy nepracovali, ale veľmi by ste chceli?

Mám sen, ktorý už nedokážem uskutočniť. A ním sú kosatky.

Prečo ho už nemôžete uskutočniť?

Práca s kosatkami je úplne iná úroveň. V zariadeniach, kde s nimi ľudia trénujú, sa k tomu dostanú len tí, ktorí sa k tejto pozícii doslova vypracovali rokmi skúseností. Úprimne, veľmi ma rozčuľujú pseudoinformácie, ktoré sa niekedy objavujú v médiách, napríklad keď niekto tvrdí, že jeden týždeň sa bol pozrieť na vystúpenie kosatiek a o týždeň už na nich jazdil. To je nezmysel. Poznám ľudí, ktorí s nimi pracujú, stretávam ich na konferenciách a viem, že kým sa človek vôbec dostane do vody s kosatkou, trvá to roky. Predchádza tomu dlhá prax s inými druhmi, najčastejšie s uškatcami alebo s delfínmi.

Čo vás na kosatkách tak fascinuje?

Ich inteligencia, sila a komplexnosť správania. Zároveň si však myslím, že sú to už také veľké a náročné tvory, že do ľudskej starostlivosti sa nikdy nemali dostať. Možno si morské svety kedysi ukrojili priveľké „sústo“. Na druhej strane, tým, že sa to stalo, vzniklo obrovské množstvo metodických poznatkov o tréningu a práci so zvieratami, ktoré sa dnes používajú aj pri iných druhoch – napríklad pri psoch. Mnohé pokročilé princípy pozitívneho tréningu, ako napríklad vysoko nepravidelné a premenlivé rozvrhy odmien, záznam a rozbor tréningových sekvencií či systém sekundárnych i terciárnych odmien, pochádzajú práve z práce s kosatkami. Veľká časť týchto metód sa zrodila preto, aby tréner nielen dosiahol výsledok, ale aby to aj prežil.

Zaujímavé je, že zakladateľ viacerých týchto princípov, Thad Lacinak, je Američan so slovenskými koreňmi a patril k prvej generácii trénerov v Seaworlde, ktorí s kosatkami pracovali priamo vo vode. Jeho metodika, známa napríklad pod pojmom LRS (Least Reinforcing Scenario), sa dnes využíva po celom svete. Z môjho pohľadu by sa tieto zvieratá už nemali presúvať späť do „voľnej prírody“, keďže mnohé z nich sa tam nikdy nenarodili. Skôr by sme sa mali zamerať na to, aby sa im v ľudskej starostlivosti darilo čo najlepšie. A hoci viem, že sám by som sa k takej práci už nikdy nedopracoval ani fyzicky, ani časovo, stále ma to nesmierne fascinuje.

František Šusta (1976)

Český etológ a tréner zvierat, ktorý pôsobil v pražskej zoo v rokoch 2008 až 2017 ako odborník na tréning zvierat. Špecializuje sa na metódu pozitívneho posilňovania, ktorá pracuje s odmeňovaním žiaduceho správania namiesto trestov. Počas svojej kariéry spolupracoval s množstvom druhov zvierat – od psov, koní a uškatcov až po slony či medvede – a pôsobí aj ako konzultant pre zoologické záhrady v Česku i v zahraničí. Je autorom kníh Tréning je rozhovor… v ktorom má aj váš pes čo povedať či Tréning je v hlave. Okrem praktického tréningu sa venuje prednáškovej a publikačnej činnosti a je členom medzinárodných odborných organizácií zameraných na behaviorálny tréning zvierat.

Osemsto miliárd dolárov je fuč. Firmy z prostredia umelej inteligencie padajú
09.11.2025, 11:52
Mário BlaščákMário Blaščák

Funkcionalita americkej vlády je obmedzená na najnutnejšie, prevažne bezpečnostné a obranné funkcie.
Investori upriamili svoju pozornosť na údaje zverejnené firmou Challenger, Gray & Christmas, podľa ktorých americký trh práce v októbri stratil najviac pracovných miest za posledných 23 rokov.
Medzi spoločnosti, ktoré budúci týždeň zverejnia výsledky, patria Apple, IBM, Visa, Cisco či Disney.
Viac ekonomického a politického spravodajstva nájdete na HNonline.sk.

Uzávierka americkej vlády trvá už 38 dní a v dĺžke trvania tak prelomila doterajší 35-dňový rekord z obdobia rokov 2018 – 2019, teda počas prvého funkčného obdobia Donalda Trumpa v Bielom dome. Funkcionalita americkej vlády je obmedzená na najnutnejšie, prevažne bezpečnostné a obranné funkcie, no s výnimkou septembrovej inflácie boli suspendované aj zverejnenia ostatných ekonomických ukazovateľov.

image

Začiatok novej éry: ChatGPT prekročil významný míľnik

Význam privátne zverejňovaných štatistík sa tak zvýšil. A jedna z nich je spoločne s iracionálnym strachom z bubliny na akciovom trhu a nafúknutia predovšetkým technologických akcií príčinou nevídane prudkej korekcie akciových indexov na Wall Street. Preto je prvý novembrový týždeň pre Wall Street najhorší od roku 2008.

Niektorí, najmä inštitucionálni investori upriamili svoju pozornosť na údaje zverejnené firmou Challenger, Gray & Christmas, podľa ktorých americký trh práce v októbri stratil najviac pracovných miest za posledných 23 rokov. Napriek tomu, že americký Fed na posledných dvoch zasadnutiach menovo-politického Výboru pre operácie na voľnom trhu znížil dolárové úroky o sumárnych 50 bázických bodov, nezabránilo to obavám z korekcie.

Tá je mimochodom pre akciové trhy prirodzená, najmä berúc do úvahy, že benchmarkový akciový index S&P 500 od novembra minulého roka, keď prvýkrát v histórii prelomil hranicu šesťtisíc bodov, do 27. októbra tohto roku stúpol na nové historické maximum 6 875,16 bodu. No v prvý novembrový týždeň S&P 500 stratil 2,2 percenta.

Technologický index Nasdaq Composite po prelomení hranice 20-tisíc bodov 14. decembra minulého roka dokonca do 27. októbra vystúpil na 23 637,46 bodu. S&P 500 tak stúpol o 14,6 percenta, no Nasdaq Composite až o 18,2 percenta. Nasdaq za týždeň klesol o štyri percentá.

Korekcia akciových indexov ťahaná poklesom cien technologických gigantov sa udiala v prostredí, keď segment umelej inteligencie zverejnil prekonanie dôležitých míľnikov. Spoločnosť OpenAI, ktorá je stvoriteľom populárneho ChatGPT, oznámila, že jej služby využíva až sedem miliónov zákazníkov a milión z nich za jej služby platí. Výpredaj za týždeň zmazal hodnotu foriem súvisiacich s umelou inteligenciou vo výške 800 miliárd dolárov.

image

Kto vyhrá kľúčové preteky súčasnosti?

Napriek tomu, že OpenAI tvrdí, že viac ako 80 percent používateľov dosahuje vďaka použitiu jej služieb vyššiu návratnosť investícií, prevládli na trhu obavy. Na samite usporiadanom denníkom The Financial Times o budúcnosti umelej inteligencie sa šéf najhodnotnejšej firmy sveta Jensen Huang vyjadril, že nie americký Silicon Valley, ale Čína bude lídrom odvetvia. Šéf Nvidie, globálneho lídra vo vývoji grafických kariet poháňajúcich modely umelej inteligencie, argumentuje, že nižšie ceny energií a menej regulácie hrajú Číne do kariet.

Trhu ku konsolidácii nepomohol fakt, že šéf Tesly Elon Musk si na zasadnutí akcionárov presadil biliónový bonus vo forme akcií. Štvrtinový podiel na firme získa, ak za desať rokov zvýši hodnotu Tesly šesťnásobne na 8,5 bilióna a zisk zvýši 24-násobne na 400 miliárd dolárov.

V absencii zverejnenia makroekonomických fundamentov ako dôsledku uzavretia americkej vlády bude fokus trhu na korporátnych údajoch prebiehajúcej výsledkovej sezóny. Medzi spoločnosti, ktoré budúci týždeň zverejnia výsledky, patria Apple, IBM, Visa, Cisco či Disney.

7. nov 2025 o 17:38 I
Ako sa žije na Slovensku: Pri mori sme nikdy neboli, už si nemôžeme dovoliť ani výlet, vraví osamelá matka

Jednorodičov trápia ceny potravín aj nižší bonus na dieťa.
Súvisiace: Ako sa žije jednorodičom I Ako sa žije pekárom I Ako sa žije obchodníkom I Komentár

Katarína Jakubjaková
reportérka denníka SME
Odoberať autora
Adriana Veiszová s dcérou.
Adriana Veiszová s dcérou. (Zdroj: SME - Jozef Jakubčo )
Písmo:A-|A+
Diskusia (181)
[ Dostávajte Výber Beaty Balogovej so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]

Adriana Veiszová žije so šesťročnou dcérou Sárkou a malým psíkom Daisy v prenajatom byte v paneláku v Leviciach. Do jednoizbového bytu sa nasťahovali pred šiestimi rokmi, ešte so Sárkiným otcom. Posledný rok a pol už sú samy.

„Tým, ako sme ostali samy dve, tak je to boj deň čo deň,“ hovorí Veiszová.

V minulosti pracovala ako predavačka v obchode, teraz pracuje pre organizáciu Jeden rodič. Na otázku, ako sa žije na Slovensku, odpovedá, že zle a za posledný rok sa životné podmienky podľa nej ešte zhoršili.

Má to aj subjektívny dôvod: novú finančnú záťaž jej prinieslo to, že dcéra začala tento rok chodiť do školy. Ešte viac než všetky výdavky, ktoré to prináša, ju však trápia ceny potravín a pocítila aj zníženie daňového bonusu na dieťa.

„Ešte predtým sme si mohli občas dovoliť nejaký výlet, o dovolenke ani nesnívam, teraz už len zháňam príležitosti, kde sa neplatí,“ hovorí.

Ak napríklad v nákupnom centre zorganizujú podujatie pre deti, idú s dcérkou tam, lebo sa tam neplatí vstupné. „Dieťa si to užije a viem, že tam môžem ísť s minimom peňazí, napríklad si kúpime len kofolu,“ hovorí slobodná matka.

Domácnosti s deťmi sú na Slovensku dlhodobo ohrozenejšie chudobou než tie bez detí. Obzvlášť to platí pre rodiny s jedným rodičom, akou je aj Adriana Veiszová s dcérou Sárkou. Ich situácia sa medzi rokmi 2023 a 2024 zlepšila, aj tak však bolo stále vyše 38 percent ľudí v neúplných rodinách ohrozených chudobou. Vyplýva to z údajov Štatistického úradu o chudobe na Slovensku v roku 2024.

Veiszová priznáva, že niektoré mesiace nezvládne bez toho, aby si musela požičať. Ak by sa jej zvýšil nájom za byt, na ktorý dnes padne polovica jej výplaty, neostane jej nič iné než vrátiť sa k rodičom do 30 kilometrov vzdialenej dediny.
Ako sa žije na Slovensku v roku 2025

Príbeh Adriany Veiszovej a jej dcéry je súčasťou série príbehov ľudí, s ktorými sme strávili čas pri ich každodenných činnostiach a rozprávali sme sa o tom, ako zvládajú každodenný život na Slovensku.

Otázka, ako sa žije na Slovensku, sa po dvoch vlnách konsolidácie stala jednou z hlavných tém politického boja. Ten je však často vzdialený dennej realite ľudí po celej krajine, ktorí robia, čo môžu, aby sebe, svojim rodinám či svojim zamestnancom a zamestnankyniam zabezpečili dôstojné životné podmienky. Čo to na sklonku roku 2025 znamená?

Denník SME odpovedá v sérii príbehov ľudí z rôznych kútov Slovenska. Ak sa aj vy chcete podeliť o svoj príbeh, ozvite sa nám na [email protected].

Ďalšie príbehy zo série:

Polená nám hádže pod nohy vláda, ale robíme si to aj sami, hovoria pekári
Už tri roky rozmýšlam, že zatvorím, teraz to asi príde, vraví majiteľka obchodu

Najhoršie je to s potravinami

Adriana Veiszová začína deň tým, že odvedie dcéru do školy. Chodia pešo, pretože sa jej po roku pokazilo auto a v servise jej povedali, že oprava by stála aspoň 800 eur. To je viac, ako Veiszová zarobí za mesiac.

S platom 700 eur každý mesiac len tak-tak vyjde. Na nájom padne polovica výplaty, potom treba ešte zaplatiť účty a poplatky do školy. A to ešte nebola na nákupe.

„Všetko ide hore, už to nie je tak, ako to bolo, že ste za 150 eur spravili veľký nákup. Teraz musí človek každé euro otočiť. Hovorí sa, že každý by mal mať nejakú rezervu, ale z čoho si to tí ľudia majú spraviť?“ pýta sa Veiszová.
Adriana Veiszová s dcérou (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)
Adriana Veiszová s dcérou (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)

Tretina ľudí na Slovensku nemá podľa nedávneho prieskumu agentúry STEM/MARK žiadne úspory. Z údajov Štatistického úradu zase vyplýva, že ľudia na Slovensku si po pandémii odkladajú ešte menej peňazí než v minulosti, podpísal sa na tom predovšetkým rýchlejší rast spotreby oproti príjmom. Kým väčšina Európy opäť šetrí viac, rodiny na Slovensku sa sústreďujú skôr na prežitie zo dňa na deň.

Pre osamelú matku to v prvom rade znamená, aby bola dcéra najedená, oblečená a mohla chodiť do školy. „Je to ťažké, pretože keď príde dieťa do školy, hneď sa pozerajú, aké má topánky. Dcéra príde zo školy a povie mi: Spolužiak mal Adidas súpravu a ja také nenosím.“ Nenosí, pretože za značkovú teplákovú súpravu by jej mama dala 60 eur a za to môže dcére v diskonte zariadiť celý zimný šatník.

Len nástup dcéry do školy ju stál približne tri stovky. Bolo treba kúpiť tašku, pomôcky, potom prišli poplatky: 60 eur, ak dcéra chce nastúpiť do družiny, 20 eur príspevok do ZRPŠ, 15 eur časopis.

Oblečenie je však menší problém ako strava, najmä po tom, ako začala Sárka chodiť do školy. V škôlke bolo o ňu celý deň postarané, navečer zjedla niečo suché a hotovo. Teraz malá školáčka hocikedy príde za mamou, že si prosí aj niečo sladké, aj ovocie.

Každé ráno teda premýšľa, čo jej dá na desiatu a na olovrant. „Už neprídete do obchodu, že toto chcem. Ale pozriete si na štítkoch, koľko čo stojí, a zoberiete to najlacnejšie,“ hovorí.

Veiszová pocítila aj zníženie daňového bonusu zo 140 eur na 100 eur. Obáva sa aj zníženia prídavku na dieťa zo 60 na 30 eur, ktoré bolo jedným z alternatívnych návrhov v rámci konsolidačného balíka, ktoré nakoniec neprešli.
Deti sa majú aj horšie

Istý čas Veiszová fungovala tak, že mala aj prácu, aj brigádu, rozhodla sa, že čas s dcérou je pre ňu predsa len dôležitejší. „Neviem si predstaviť, že robím až do večera a niekto mi ju o ôsmej dá a už ju len okúpem a ideme spať,“ hovorí.

Od leta Veizsová pracuje v organizácii Jeden rodič. Predtým, ako nastúpila, sama najprv prešla ich ročným programom pomoci. Teraz ona chodí pomáhať matkám v programe.
Adriana Veiszová s dcérou (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)
Adriana Veiszová s dcérou (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)

„Mamičky, ktoré majú dve, tri, štyri deti, si nemôžu dovoliť venovať čas jednému dieťaťu, ktoré by už malo niečo vedieť,“ hovorí Veiszová. Ona je teda tá, ktorá deti učí počítať do desať alebo rozoznávať farby.

Cez prázdniny so sebou berie aj svoju dcéru. „Moja malá je úžasná. Hračky, s ktorými sa už nehrá, vytriedi, a už keď ideme do nejakej rodiny, tak im ich podaruje. Sama mi povedala: Maminka, deti sa majú aj horšie,“ opisuje Veiszová.
Uvažuje o návrate k rodičom

V jednoizbovom byte sa s dcérou onedlho budú trochu tlačiť, no predstava, že by si prenajali niečo väčšie, je nereálna. „Prenájom dvojizbového bytu stojí pomaly 600 eur, to zarobím akurát toľko, aby som zaplatila nájom a ďalej čo?“ pýta sa.

Zatiaľ je šťastná, že sa jej samej darí utiahnuť nájom jednoizbáku, ktorý kedysi platila spoločne s priateľom. Otec síce na dcéru prispieva, ale alimenty sú nízke a takmer všetko tak zostáva na nej. „Je to obrovský rozdiel,“ hovorí.

Sú mesiace, keď si potrebuje požičať. „Ešteže mám rodinu, akú mám, a otec, brat, sestra pomôžu. Ale tiež každý robí pre seba a peniaze treba vrátiť, nikto nepríde len tak, že nech sa páči, pomôžem ti,“ hovorí.
Adriana Veiszová (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)
Adriana Veiszová (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)

Keby im zvýšili nájom, určite by zvažovala, že sa presťahuje k rodičom, aj keď nerada. „Veľmi by som tu chcela ostať, ja sa dokážem uskromniť a keď dcéra vyrastie a bude potrebovať svoje súkromie, tak tam má tú izbu a mne toto stačí,“ ukazuje Veiszová na gauč v kuchyňoobývačke. „Človek sa vyspí a je v teple, ale uvidíme, dokedy tu budeme.“

Väčšina inzerátov podľa nej požaduje, aby boli nájomníci bez detí a bez zvierat. Na deti sa jej pýtali aj pri hľadaní zamestnania v Leviciach a myslí si, že do niektorých robôt ju preto nevzali.
Dcérke sľúbila dovolenku

Sárkin otec si ju na víkendy neberie, ale niekedy si ju zoberie na deň. „Vtedy sa rada korčuľujem, dám si slúchadlá do uší a idem si svoje,“ hovorí. Alebo si doma pustí nahlas hudbu, spraví si nechty. Stačia jej tri-štyri hodiny za týždeň.

Pri trávení voľného času s dcérkou toto leto pocítili zvýšenie cien na kúpaliskách, takže vyhľadávali tie lacnejšie alebo prírodné jazerá. „Pred dvoma rokmi sme sa išli kúpať aj do Maďarska, tie ceny boli oveľa primeranejšie, teraz si radšej vymyslíme opekanie u našich na dvore alebo doma napustíme bazén, takéto si robíme prázdniny,“ hovorí Veiszová.

Sama vo svojich 35 rokoch ešte nikdy nevidela more. „Malá sa ma na to pýta, pretože jej spolužiaci chodia do Egypta, do Abu Zabí. Má to sľúbené, ale to budem musieť ešte veľa sporiť. Ale raz pôjdeme,“ hovorí.
Adriana Veiszová s dcérou (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)
Adriana Veiszová s dcérou (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)

Šesťročná Sára, ktorá chce byť právničkou lebo zubárkou, sa správa na svoj vek vyspelo.

„Keď jej otec odišiel, veľa sme sa museli rozprávať, tak chápe veci dospeláckym spôsobom. Povie mi: Mami, na všetko si sama, tak ja ti upracem,“ hovorí Veiszová.

Jej dcéra dokáže pochopiť aj to, že jej mama nemôže kúpiť všetko, čo chce. „Keď ideme do obchodu a poviem jej, teraz si môže kúpiť len lízanku, tak to vie pochopiť, nehodí sa o zem ako iné deti. Viem, že niektoré mamičky to majú v tomto oveľa ťažšie, že dieťa si proste nedá vysvetliť a nevie pochopiť to, že teraz toľko nie je,“ dodáva.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/23565895/ako-sa- ... ravin.html

18. nov 2025 o 20:30
Biela vrana Heretik: Keď Fico hovorí o komunistickom puči, dáva tým odporúčanie pre súčasnosť

Mladí vidia odvrátené stránky nášho správania a pomenujú ich.
Súvisiace:
Kto získal ocenenie Biela vrana
|
Ocenili aj bývalé zamestnankyne SNG
|
Rozhovor s Antonom Heretikom
Katarína Jakubjaková
Katarína Jakubjaková

reportérka denníka SME
Anton Heretik
Anton Heretik (zdroj: Marko Erd)
|
diskusia(13)
[ Dostávajte Výber Beaty Balogovej so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]

Študentstvo sa opäť stáva hybnou silou spoločenských zmien. „Študenti sú vo vývinovom období, keď silnejšie prežívajú javy ako nespravodlivosť a krivda. Hovorí sa tomu morálny absolutizmus, oni vidia, čo je nesprávne, a veľmi jasne to vyjadrujú,“ hovorí psychológ ANTON HERETIK.

Na začiatku tohto roka spolu s Jozefom Haštom sformuloval otvorený list psychiatrov a psychológov premiérovi Robertovi Ficovi. Pripojilo sa k nim ďalších 855 odborníkov z celého Slovenska.

Za svoje trvalé občianske angažovanie a odvahu vstupovať do verejnej diskusie získal tento rok ocenenie Biela vrana. V rozhovore pre denník SME hovorí o tom, že vládna garnitúra si spochybnením 17. novembra urobila medvediu službu.
Ocenenie Biela vrana získali partizán Otto Šimko, psychológ Heretik aj zamestnankyne SNG
Súvisiaci článok
Ocenenie Biela vrana získal partizán Otto Šimko, psychológ Heretik aj zamestnankyne SNG
Čítajte viac

Ako si pamätáte 17. november 1989?

Pamätám si ho ako zážitok déjà vu. Keď som 20. novembra vstúpil do auly Univerzity Komenského, pocítil som, že toto predsa poznám, že je to presne opakovanie toho, čo som zažil v roku 1968 ako študent na filozofickej fakulte. Tá istá atmosféra a vzrušenie v sále, takže hneď som mal pocit, že sa deje niečo veľké.

Videl som, ako študenti sebavedomo vystupujú a ako postupne nahradili komunistických funkcionárov, ktorí sa to celé snažili nejako spacifikovať tým, že študentom sľubovali lepšiu menzu. Nakoniec to študenti celé obsadili a bolo jasné, že sa stávajú súčasťou revolučného pohybu. Kto má mať na to energiu, keď nie študenti.

Takže to nebol komunistický puč, ako sa nedávno vyjadril premiér Robert Fico?

Rozhodne to nebol komunistický puč. Je jasná motivácia, prečo to chce takto pre štruktúrovať, prekrútiť, pretože to by potvrdzovalo, že celé to mali v rukách komunisti a že to celé sami zorganizovali a nebol to pohyb zdola.

To je vlastne jeho odporúčanie aj pre súčasnosť, že ľudia sa nemajú angažovať, pretože je tu zvolená vláda, ktorá má všetko na starosti a ľudia majú sedieť doma a čakať na ich rozhodnutia.

Ako vnímate, že sa spoločnosť delí aj pri sviatku, ktorý bol dlho chápaný jednoznačne?

Je to pokračovanie polarizačnej politiky súčasnej vládnej garnitúry, ktorá popiera význam 17. novembra a popiera vôbec to, že ľudia majú právo sa občiansky angažovať a majú právo byť nespokojní s politikou zvolených predstaviteľov a že majú právo ten protest vyjadriť.

A keďže je 17. november najlepší symbol občianskej angažovanosti, tak je ich stratégiou znížiť jeho význam. Spochybnením 17. novembra ako sviatku si urobili súčasní vládcovia medvediu službu, pretože tým naopak naštvali a zaangažovali ľudí.

Hnev je prirodzená ľudská emócia. Je to emócia, ktorú voláme astenická, to sú také city, ktoré nás vedú k aktivite. Takže, tým, že naštvali ľudí, tak ich viedli k tomu, aby sa angažovali a prišli na námestia.

Začiatkom roka ste spolu s Jozefom Haštom iniciovali otvorený list psychiatrov a psychológov premiérovi Robertovi Ficovi. Apelovali ste v ňom na premiérovu „sebareflexiu“ a dúfali v „možnosť korekcie“ jeho politického správania, „vrátane zváženia vrcholového odchodu z politiky“. Čo hovoríte na jeho posledné vystúpenia v súvislosti so študentmi? Vzal si vaše slová k srdcu?

Nezobral si ich k srdcu, ale zároveň je jasné, že všetko, čo sme v tom liste konštatovali a pred čím sme varovali, sa napĺňa a ešte zintenzívňuje.

Ten štýl politického správania naozaj ohrozuje mentálne zdravie obyvateľstva a to sme chceli aj v tom liste zdôrazniť. Preto si myslím, že tam nemáme nejaký dôvod niečo korigovať.
Fico chce skúmať pád svojej tretej vlády. V Nitre hovoril aj o zmene volebného systému
Súvisiaci článok
Fico chce skúmať pád svojej tretej vlády. V Nitre hovoril aj o zmene volebného systému
Čítajte viac

Prečo ste mali potrebu napísať tento list?

Už sme raz ako psychologicko-psychiatrická komunita reagovali v roku 1998, keď sme napísali podobný list premiérovi Mečiarovi. Vtedy sme vnímali jednak podobný dopad správania vrcholného politika na spoločnosť a jej mentálne zdravie a jednak sme sa obávali, kam tento štýl politiky povedie z hľadiska vnútornej a zahraničnej politiky. Vtedy bolo ohrozené naše zaradenie do európskych štruktúr a boli sme považovaní za čiernu dieru Európy.

Dôležité bolo, že ako aj pri tomto druhom liste, to nebol len názor nejakej úzkej skupiny. V prvom prípade to odobrilo Valné zhromaždenie psychiatrickej spoločnosti, druhý list podporilo 855 psychológov a psychiatrov.

Ľudia, ktorí sa pod to podpísali, pokrývali celé Slovensko, od Sniny po Malacky, takže nemôže povedať, že to je výtvor bratislavskej kaviarne alebo nejakej úzkej skupiny opozičných intelektuálov.

Majú sa odborníci takto vyjadrovať? Je to bežné aj v zahraničí?

To je veľká dilema o takzvanej apolitickosti odborníkov. Je to skôr požiadavka vlády udržať odborníkov, vedcov, akademikov v ich kabinetoch a laboratóriách a nenechať ich angažovať sa. Aj takto chcú potláčať občiansku angažovanosť.

Keď sa infektológovia vyjadrujú k antivaxerstvu, ktoré zastávajú niektorí poprední členovia vládnej garnitúry, tak psychológovia a psychiatri sa môžu alebo možno už dokonca majú povinnosť vyjadrovať sa k spoločenským javom, ktoré majú dopad na duševné zdravie ľudí.

Bolo iné písať Mečiarovi a Ficovi?

Nepamätám sa, či na ten list priamo vtedy premiér Mečiar reagoval, na rozdiel od súčasného premiéra, ktorý reagoval ešte v ten deň. Ale myslím, že ohlas bol veľký aj preto, že to opäť nie je názor nejakého komentátora, politológa, ale názor, ktorý podporila veľká skupina ľudí, ktorí sa zaoberajú mentálnym zdravím spoločnosti a vedia vyhodnotiť, či to má vplyv na duševnú pohodu a zdravie alebo nie.

Aká bola za Mečiara atmosféra v spoločnosti?

V mnohom pripomína súčasnú atmosféru. Blížili sa voľby a lámalo sa, či sa Slovensko dostane medzi civilizované štáty, ktoré združuje Európska únia, alebo nie.

To, ako vtedajší premiér hovoril, že keď nás nechcú na západe, pôjdeme na východ, veľmi pripomína politiku na všetky štyri strany a to, ako sa súčasný premiér obracia na ruských predstaviteľov, ako nie je schopný jednoznačne odsúdiť agresiu na Ukrajine a svojimi návštevami odobruje celú agresívnu politiku súčasného Ruska.

Čo by sme si z tej doby mohli zobrať ako ponaučenie?

V roku 1998 išlo naozaj o veľké spoločenské vzopätie, nebol to len náš list, ale vzniklo veľa organizácií, boli rôzne zhromaždenia. V politike vznikli koalície, ktoré sa spojili do silnej opozičnej sily.

Ponaučením je, že to naozaj má význam, pretože HZDS a Mečiar získali síce najväčší počet hlasov vo voľbách, ale neboli schopní vytvoriť koalíciu a museli odstúpiť.

Videli sme, že v ďalších dvoch volebných obdobiach sa podaril vstup Slovenska do EÚ a NATO a podarilo sa naštartovať ekonomické reformy.

Hovoríte, že to, ako sa správa premiér, má vplyv na mentálne zdravie celej spoločnosti. Prečo to tak podľa vás je?

Sledujeme, ako bežní ľudia hodnotia súčasnú politiku. My ako psychoterapeuti, psychiatri, psychológovia s klientmi hovoríme o ich náladách, ich ťažkostiach a nenáhodne často sa vracajú k politickým témam.

Tie primárne nepatria do psychoterapeutickej starostlivosti, ale keďže to ľudí trápi, tak v našich rozhovoroch tieto témy otvárajú a vyjadrujú svoju nespokojnosť, úzkosť z toho, čo sa deje, svoje úvahy, či by nebolo lepšie túto krajinu opustiť a podobne.

Ako dlho to už pozorujete?

Spoločenská atmosféra mala na ľudí vždy dopad. Ale kým politika predchádzajúceho premiéra mala veľa problematických miest, dominantným problémom bolo zvládnutie covidu. Teraz tu tá hrozba nie je a súčasná vláda mala voľné ruky na to, aby spoločnosť viedla konštruktívnejším spôsobom.

Namiesto toho vidíme problematické hospodárske výsledky, ale hlavne to, ako postupne stúpa zlosť a nenávisť v prejavoch mnohých súčasných predstaviteľov. Paradoxné je, že oni neustále obviňujú opozíciu, ale aj bežných ľudí, že huckajú a a provokujú nenávisť.

Psychologicky tomuto mechanizmu hovoríme projekcia, to znamená, že premietame naše vlastné myšlienky, postoje na druhých ľudí.

Vidíte, že ľudia sa potom stávajú nenávistnejšími alebo nahnevanejšími?

Mám pocit, že sa až príliš zaoberáme postavou súčasného premiéra, že ho démonizujeme, čo ani nie je potrebné, pretože on sa deklasifikuje sám svojím vystupovaním.

Musíme si uvedomiť, že je to len politik, ktorý tu je na isté obdobie, a nie je možné, aby previedol nejaké zásadné zmeny. Aspoň dúfam, že dokonca tej svojej vlády nespôsobí ďalšie škody na zdraví spoločnosti.

Stáva sa psychológom, že niekedy už odporučia človeku odísť do zahraničia?

Nie. Dobrý psychoterapeut nedáva rady, ale môžeme s klientom prebrať veci, ktoré ho trápia a aké má možnosti sám to ovplyvniť. Lebo základná dilema, nielen občianska, ale ľudská, je, čo sú veci, ktoré môžeme ovplyvniť a zmeniť a ktoré veci musíme prijať a akceptovať.

Nie všetko vieme ako jednotlivci zmeniť, ale môžeme ísť prinajmenšom k voľbám a vyjadriť svoj názor ako občania.

Pomáha to ľuďom?

Samozrejme, aj ľudia, ktorí prichádzajú na námestia, vidia, že ich názor a postoje spájajú s tisícami ďalších ľudí. Ľudské spoločenstvo je veľmi viazané na to, že sme obklopení ľuďmi, s ktorými nejakým spôsobom rezonujeme.

Je úplne iné, keď pozeráme doma v papučiach na televízore, ako sa dejú demonštrácie, a keď tam ideme a zažijeme tú atmosféru. To je psychologický, nie politický jav.
Z kriedy ostalo blato, no odkaz revolúcie dážď nezmyl. Na Námestie Slobody prišlo 50-tisíc ľudí
Súvisiaci článok
Z kriedy ostalo blato, no odkaz revolúcie dážď nezmyl. Na Námestie Slobody prišlo 50-tisíc ľudí
Čítajte viac

Stretávate sa aj s tým, že ľudia sa rozhodujú ignorovať všetko politické a žiť si svoj súkromný, atomizovaný život?

To je fenomén, ktorý dobre poznáme práve z obdobia normalizácie, keď ľudia postupne pod obrovským tlakom, ktorý vyvíjala komunistická moc, rezignovali na angažovanosť a rozhodli sa starať hlavne o seba, o svoje chalupy, o svoje rodiny. Ale stále existovala angažovaná menšina, ktorá prejavila nespokojnosť a riskovala svoje životy a kariéry.

Samozrejme, je to individuálna voľba, či si povieme, že celá politika je hnus a netreba sa starať o spoločenské zmeny, však oni sa nejako vyvinú. Toto je iste postoj značnej časti obyvateľstva.

Ale zároveň vidíme, ako rastie spoločenská angažovanosť ľudí, ktorí sa chcú k tomu vyjadrovať a ktorí sa chcú prejavovať prinajmenšom tým, že sa zúčastňujú akcií na oslavu hodnôt 17. novembra alebo aby vyjadrili protest voči tomu, ako súčasná vládna garnitúra funguje.

My, novinári sa v poslednej dobe často stretávame s tým, že ľudia nechcú hovoriť pod svojím menom. Vnímate, že v spoločnosti narastá strach?

Ten tu bol pravdepodobne vždy, pretože vládna moc má vždy k dispozícii rôzne represívne prostriedky, políciu, tajnú službu a ľudia sa vždy obávajú, že bude zneužitá.

Je to ich voľba, či sa chcú angažovať alebo nie. Dôležité je, že nikto nemá právo nikoho do toho nútiť.

Vy ste známy tým, že sa venujete rôznym patologickým javom v psychológii. Prečo ste si vybrali takýto smer?

Som aplikovaný psychológ, celý život som sa venoval znaleckej činnosti a posudzovaniu páchateľov trestnej činnosti. Druhá oblasť z mojej práce bola psychoterapia, teda pomoc druhým ľuďom.

Na univerzite som ako učiteľ strávil takmer 40 rokov. V posledných desiatich rokoch som si povedal, že sa chcem venovať aj inej ako akademickej činnosti. Povedal som si, že už som napísal dosť vysokoškolských učebníc a vedeckých monografií a že sa chcem venovať niečoho inému.

Vymyslel som si kategóriu, ktorú som nazval marginálna psychológia, javy, ktoré sa mi zdali psychologicky zaujímavé, ale nie sú hlavným záujmom mainstreamovej psychológie. Tak som začal písať o javoch, ako je zlo, dobro, ako je narcizmus a sny. Niektoré knihy som napísal s mojou manželkou Andreou Heretikovou Marsalovou.

Posledné knihy sa venovali mágii a jej vplyvu na spoločenské zlo a problematike viny a hanby. Vychádzam z psychologickej literatúry, ale zaoberám sa aj tým, ako sa tieto javy objavujú v klasickej beletrii a vždy to ilustrujem prípadmi z mojej konkrétnej praxe, či už zo znaleckej alebo z psychoterapeutickej.

Tento rok ste vydali novú knihu Vina a hanba? Prečo táto téma?

Sú to univerzálne ľudské emócie, každý z nás ich pozná z vlastnej skúsenosti. Behom nášho vývinu od raného detstva po súčasnosť sme prešli rôznymi spôsobmi prežívania hanby a viny, je to dokonca viazané na konkrétne vývinové obdobie.

Problematika emócie hanby sa týka skôr úplne raného obdobia, medzi prvým a tretím rokom, kdežto vina sa začína objavovať ako emócia medzi tretím a šiestym rokom, ale tie zážitky nás sprevádzajú potom celý život.

Keďže je to základná psychologická téma, tak sa s tým stretávame aj v psychoterapii. Naši klienti síce prídu s tým, že majú rôzne neurotické ťažkosti, úzkostné stavy, ale veľmi často sa za tým objavia práve zážitky viny a hanby z detstva alebo aj zo súčasnosti.

Je to téma aj vo forenznej praxi, páchatelia ťažkých trestných činov, najmä vrážd, by mali cítiť veľkú vinu, ale často vidíme, že ju necítia, pretože im čosi v ich osobnosti chýba.

Zároveň je to téma, ktorú spracovali aj veľkí beletristi ako je Dostojevskij, Camus, Rushdie či Kafka. To sú velikáni, ktorí pochopili, že táto téma je veľmi dôležitá.

Ovplyvnilo vás skúmanie takýchto javov osobne? Zamýšľali ste sa, či by ste aj vy boli schopný takýchto činov?

Samozrejme. V knihách jasne píšem, že zlo, teda psychologicky povedané agresivita, nie je problémom jednotlivcov, ale je to sila, ktorú máme každý v nás. Evolúcia nás agresivitou vybavila a je len otázka, ako vieme s vlastnou agresivitou žiť tak, aby sme si neubližovali sami alebo aby sme neubližovali druhým.

V mnohých tých knižkách, ktoré som napísal o páchateľoch vrážd, sa jasne hovorí, že za istých okolností sa môže stať vrahom každý z nás, pretože si agresivitu v sebe nesieme. Ale takisto platí, že agresivitu pre niečo potrebujeme.

Mnohým našim klientom, najmä tým úzkostným, ako keby zúfalo chýbala taká zdravá agresivita, majú problém povedať nie, presadiť sa, stávajú sa obeťami manipulácií.

Máte pocit, že agresivita v spoločnosti narastá?

Agresivita tu bola odjakživa, pretože sa u nás ako u druhu vyvíjala milióny rokov. Len samozrejme mení často svoje formy a objavujú sa nové fenomény. V poslednej dekáde sa objavili prejavy agresivity na sociálnych sieťach.

Vždy je na každom jednotlivcovi, aby sa so svojou vlastnou agresivitou naučil žiť tak, aby mu v živote pomáhala a aby neubližoval druhým ľuďom. A to sa týka celej škály ľudí, od bežných ľudí až po vrcholných politikov.

Ako môžeme agresivitu kultivovať?

Neexistujú univerzálne rady, každý človek si sám musí túto problematiku spracovať. Zmyslom kníh, ktoré píšeme, je, aby sa človek zamyslel nad vlastnou agresivitou, a nie nad agresivitou druhých.

To sme veľmi dobre videli, keď sme napísali s manželkou knihu o narcizme, všetci tú knihu používali na to, aby diagnostikovali narcizmus u druhých. To nebol cieľ, namiesto toho by sme sa mali zamyslieť každý nad vlastným narcizmom, pretože narcizmus, podobne ako agresivita, je súčasťou osobnosti každého z nás. Otázka je len, nakoľko je patologický a nakoľko ohrozuje druhých alebo nás samých.

Uplynulé dni Slovensko žilo tým, že sa študenti rozhodli vyjadriť svoj názor. Ako vzniká to, že niekto sa zoberie a v tejto dobe sa rozhodne vyjadriť svoj názor?

Mladí ľudia a študentstvo sú často hybnou silou spoločenských zmien. To nie je slovenský vynález, vidíme to v Srbsku, v Iráne, v Nepále.

Študenti sú, psychologicky povedané, vo vývinovom období, keď silnejšie prežívajú javy ako nespravodlivosť a krivda. Hovorí sa tomu morálny absolutizmus, oni vidia, čo je nesprávne, a veľmi jasne to vyjadrujú.

Veď si len zoberme, ako často nás kritizujú deti v puberte a mladí, pretože vidia všetky odvrátené stránky nášho charakteru a správania a pomenujú ich. To isté platí pre spoločnosť. Sú to práve oni, ktorí podľa Andersenovej rozprávky kričia, že kráľ je nahý.

V súčasnosti je príjemným prekvapením, že revolučný pohyb sa dostal až na úroveň stredoškolákov, gymnazistov, predtým to bolo väčšinou spojené s vysokoškolskými študentami. Bude zaujímavé sledovať, či im toto revolučné nadšenie vydrží aj do vyššieho veku a či túto energiu použijú na to, aby odišli študovať do zahraničia alebo ostanú tu a povedia si: Chcem sa angažovať vo svojej krajine.

Čítajte viac: https://www.sme.sk/domov/c/anton-hereti ... a-rozhovor

27. nov 2025 o 17:45
Lipšic: Tá pomsta a nenávisť nakoniec narazia na nejaké hranice

Vyzerá to ako riadená akcia, hovorí o útokoch na generálneho prokurátora Lipšic.
Zuzana Kovačič Hanzelová
Zuzana Kovačič Hanzelová

moderátorka rozhovorov ZKH
|
diskusia
[ Dostávajte Výber Beaty Balogovej so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]

"Bezpečnosť a spravodlivosť idú úplne do úzadia a riešia si osobné veci, osobné vendety, osobné komplexy. Nič iné," hovorí o posledných dvoch rokoch vlády v rozhovore bývalý Špeciálny prokurátor DANIEL LIPŠIC.
Vypnúť reklamu

"Vyzerá to ako vopred dohodnutá akcia krajského prokurátora a vedenia daného parlamentného výboru. Nebudem však špekulovať, kto za tým stojí," komentuje nový konflikt na Generálnej prokuratúre medzi krajským prokurátorom Baloghom a Marošom Žilinkom v rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou Daniel Lipšic.
V rozhovore sa dozviete:

Ako sa vyznať vo vojne prokurátorov?

Chce sa koalícia zbaviť Maroša Žilinku?

Má sa meniť kontumačný rozsudok len preto, že sa to stalo ministrovi vnútra Eštokovi?

Je normálne rušiť Úrad na ochranu oznamovateľov za štyri dni?

Zvládne súdnictvo tlaky vlády?

A ako dlho bude trvať postaviť nanovo inštitúcie, ktoré teraz vláda ruší a likviduje?

Začnime vojnou prokurátorov. Vo štvrtok minulý týždeň zasadal výbor, kde predseda výboru pre obranu a bezpečnosť Richard Glück priniesol list žilinského krajského prokurátora Tomáša Balogha. Poslancom písal, že Maroš Žilinka navrhol jeho odvolanie, a tvrdí, že generálny prokurátor sa snažil zasahovať do dvoch politicky exponovaných káuz, ktoré sa týkajú Smeru. Jednej o švagrovi Roberta Fica Svetozárovi Chabadovi a druhej o vedúcom Úradu vlády Jurajovi Gedrovi. Žilinka podľa neho ovplyvňoval kauzy v neprospech Smeru. Ako tomuto konfliktu rozumiete?

Rozumiem tomu tak, že pán krajský prokurátor bol doteraz mimoriadne lojálny voči vedeniu Generálnej prokuratúry. Veď vedenie si ho do funkcie aj vybralo približne pred štyrmi rokmi. Hneď ako mal z funkcie odísť, začal robiť všetky kroky preto, aby z funkcie nemusel odísť, alebo aby bol minimálne okolo toho veľký rozruch.

Pretože on to vníma tak, že má ústavné právo na zastávanie funkcie krajského prokurátora. Ja som také právo v ústave nenašiel, ale pán krajský prokurátor takéto právo v zásade asi vyznáva.

Je to nešťastný prípad, lebo sa spolitizoval. Kauzy obvineného, dnes advokáta Chabadu, a kauza MH Management sa tým kontaminovali. Kontaminovali sa politickým sporom už aj pre budúcnosť, čo je proste zlé. Pán krajský prokurátor napísal list Rade prokurátorov, predtým nastúpil na PN, na čo má právo.

Tým, že oslovil výbor pre obranu a bezpečnosť, podľa mňa kauzu spolitizoval. Myslím si, že všetky okolnosti nasvedčujú, že ide o riadenú akciu. Napríklad preto, že výbor pre obranu a bezpečnosť vôbec nie je príslušný pre Generálnu prokuratúru. Tým je ústavnoprávny výbor. Vyzerá to ako vopred dohodnutá akcia zo strany krajského prokurátora a vedenia daného parlamentného výboru. Nebudem však špekulovať, kto za tým stojí.

Má byť cieľom zbaviť sa Maroša Žilinku? Chápem ten kontext správne?

Neviem, čo má byť cieľom. Pred rokom bol na stole návrh doživotnej renty. Zjavne z toho, že sa k nej generálny prokurátor nevyjadril, vyplývalo, že s ňou súhlasil. Zrejme tam vznikli názorové rozdiely, keď renta nakoniec, aj pre verejnú mienku, schválená nebola a podľa mňa ani nemohla byť.

Robert Fico to prezentoval tak, že už rozumie, prečo ste stále prokurátorom. Medzi riadkami naznačil, že je Maroš Žilinka vo vašom „područí“. Čo by ste mu na to povedali?

Keby to nebolo také tragické, bolo by to skôr komické. Takže je to nakoniec asi skôr tragikomické. Je to naratív, ktorý šíria niektoré verejne činné osoby a aj niektorí odsúdení či obžalovaní, oligarchovia. Keď sa ich pýtajú, prečo po dvoch rokoch tejto vlády nie sú vo väzbe čurillovci, prokurátori ÚŠP, nie som vo väzbe ja.

Ten naratív je, že je to preto, že my stále ovládame všetky orgány presadzovania práva vrátane súdov. Tomu už ťažko niekto s trochu kritickým myslením môže uveriť. Za dva roky vymenili prakticky všetko, čo sa dalo. Dva roky nerobili nič iné, len hľadali čokoľvek, za čo by nás mohli trestne stíhať.

Obišli kompletne všetkých a nahovárali ich, aby vypovedali. Nič nenašli, okrem takzvaného technického spisu, kde je za procesný postup trestne stíhaný môj kolega Šúrek. Takýmto konštrukciám môže veriť len tvrdé jadro, rozumne uvažujúci človek nie.

Inak, keď už sme pri tomto stíhaní, zaregistrovali ste, že minister pôdohospodárstva za Smer Richard Takáč v tejto súvislosti povedal po zastavení trestného stíhania Jaroslava Naďa za darovanie migov, že „vyzerá to, akoby sme ani nevládli“? Možno sa tým trochu preriekol o svojom videní sveta. Hovoria to aj v kontexte s vami: Lipšic je stále na prokuratúre, Naďa oslobodili, čurillovci postupne úspešne napredujú v čiastkových žalobách. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok zas povedal, že pod jeho vedením má polícia rozviazané ruky a špeciálne vyšetrovacie tímy preverujú roky 2020 až 2023, konajú podľa zákona, spravodlivosť dolapí každého, a ospravedlnil sa ľuďom, že to trvá dlho. Dodal, že tu už nemáme „takých magorov“ ako v rokoch 2020 až 2023, keď vraj Matovič s Lipšicom riadili zhora partiu čurillovcov a tí potom vykopávali ľuďom dvere. Nezvažovali ste podobné kroky ako policajti okolo Jána Čurillu, myslím teraz napríklad právne v civilných sporoch.

V tejto veci som sa obrátil na Radu prokurátorov a tá ma podporila. Generálna prokuratúra zverejnila stanovisko, že výroky ministra vnútra považuje za absurdné. Oni tu rozprávali tri a pol roka, že boli manipulované trestné stíhania a svedkovia boli nahováraní, aby vypovedali.

Dva roky to intenzívne preverovali, investovali neobmedzené sily a prostriedky a výsledok je, že sa nič nepotvrdilo. Preto reagujú takto. Nechcem príliš komentovať politikov.

Ale či nezvažujete podobnú žalobu ako čurillovci.

Možno áno, ale myslím si, že pán minister vnútra si už bude kontrolovať elektronickú schránku a spory o ochranu osobnosti trvajú veľmi dlho. Ja mám jeden spor, ktorý som podával na ochranu osobnosti z roku 2008 na ochranu osobnosti proti Štefanovi Harabinovi a dodnes o nej po 17 rokoch nie je rozhodnuté. Aký to má potom zmysel?

Podľa mňa tieto výroky skôr svedčia o tom, že súčasná vládna moc má ambíciu politicky zasahovať do trestných konaní tak, ako to robilo vedenie Policajného zboru aj vtedajšie vedenie prokuratúry v predchádzajúcich vládach pred rokom 2020. O čom teda je veľa svedectiev.

Po „vojne v polícii“ sa občan pozerá na už druhý pomerne neprehľadný spor, teraz na prokuratúre. Laik sa v tom ťažko vyzná, musel by poznať celé spisy. Navyše sa to javí tak, že to rozpútali niektorí členovia Smeru. Mnohí sú trestne stíhaní alebo obžalovaní, prípadne boli zbavení stíhania za korupciu či iné trestné činy. Čo má s týmto občan robiť?

Nechcem dávať rady, čo má s tým občan robiť.

Ale ako sa v tom má zorientovať?

Treba mať otvorenú myseľ a logicky a rozumne si robiť závery z toho, čo sa deje. Nebudem hovoriť, aké majú byť. Proste treba o veciach premýšľať a robiť si z nich zodpovedajúce závery. Iná možnosť nie je. Je to nešťastné. V princípe situácia je taká, že Policajný zbor je rozbitý. Závažná trestná činnosť sa nevyšetruje, bežná kriminalita rastie a rastie aj agresivita.

Každý týždeň čítame o útokoch, napríklad že predavačku niekto napadol s nožom. A predstavitelia vlády si riešia osobné záležitosti. Napríklad rušením Úradu na ochranu oznamovateľov alebo sa snažia meniť Civilný sporový poriadok. Bezpečnosť a spravodlivosť idú úplne do úzadia a riešia si osobné veci, osobné vendety, osobné komplexy. Nič iné.

V tomto spore by ste sa zastali Maroša Žilinku? Rozumiem, že máte komplikovaný vzťah.

Myslím si, že tento spor trochu poukazuje na to, ako je naša prokuratúra vybudovaná. Je absolútne minimálna procesná nezávislosť prokurátorov. Nadriadené prokuratúry môžu robiť v princípe čokoľvek.

Musia schvaľovať mnohé úkony. Podriadené prokuratúry posielajú správy k veciam, majú správovú povinnosť. Málokto mimo prokuratúry si vie predstaviť, aký je to byrokratický, administratívny a v istej miere aj nefunkčný kolos.

Na Slovensku máme takmer tisíc prokurátorov, čo je jeden z najvyšších počtov na počet obyvateľov v EÚ. Je to aj preto, že prokurátori venujú približne polovicu pracovného času administratíve, nie dozoru a pojednávaniam. V tomto si myslím, že pán krajský prokurátor urobil prokuratúre medvediu službu. O tom som presvedčený.

Poviem to na príklade. Pred mesiacmi nás poslanci ústavnoprávneho výboru pozývali, aby sme riešili otázky súvisiace so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry. Keďže generálny prokurátor nám nedal súhlas, na výbor sme nešli a ani sme ho oň nežiadali. Nebudeme veci stavať do politickej roviny. Pán krajský prokurátor postupoval inak.

Na druhej strane musím povedať, že to, čo si minulý týždeň vyžiadal generálny prokurátor – oficiálne podporné stanovisko dvoch odborov Generálnej prokuratúry, o ktorom bežní prokurátori týchto odborov nič nevedeli – tiež svedčí o niečom, čo na prokuratúre nie je úplne zdravé.

Zhora príde pokyn „pošlite podporné stanovisko“ a viacerí vedúci prokurátori to mnohí podpíšu, aby si udržali funkciu. Pred približne štyrmi rokmi išla z Generálnej prokuratúry iniciatíva na podporu Maroša Žilinku v súvislosti s § 363 a spornými rozhodnutiami.

Iniciatíva prišla zhora a rozposlali sa e-maily, aby sa k nej prihlásili všetci prokurátori a nech sa ozvú len tí, ktorí nesúhlasia. Tých potom dám na nástenku je môj dôvetok. Je to úplne absurdné.

V normálne fungujúcej, otvorenej a transparentnej inštitúcii by to nebolo možné. Prokuratúra je dnes uzavretá, byrokratická a netransparentná inštitúcia. Ak má mať táto kauza nejaký pozitívny efekt, tak ten, že vznikne diskusia o zásadnej zmene fungovania a postavenia prokuratúry. Samozrejme, spolu so zmenami v trestnom práve.

Spomínali ste kontumačný rozsudok k výrokom Matúša Šutaja Eštoka, za ktoré sa má čurillovcom ospravedlniť a zaplatiť im viac ako 100-tisíc. Minister vnútra si nepozeral elektronickú schránku, no súd nemal inú možnosť, ako s ním komunikovať elektronicky. Tak je to nastavené, nemal na výber. Koalícia teraz pre to chce meniť zákon, aby to už nebolo možné. Boli ste ministrom spravodlivosti aj ministrom vnútra. Má sa zákon meniť preto, že sa niečo takéto stalo konkrétnemu členovi vlády?

Určite nie. Je to v línii toho, že v oblasti bezpečnosti a spravodlivosti sa neriešia podstatné veci, aby bolo Slovensko bezpečnejšie a spravodlivejšie. Riešia sa osobné problémy vplyvných ľudí. Začalo sa to už pred dvoma rokmi, keď sa zmenili trestné kódexy a zrušil sa Úrad špeciálnej prokuratúry.

V zásade išlo o to, že si potrebovali nejakým spôsobom upratať desiatky káuz tak, aby boli nižšie sadzby a mnoho vecí premlčaných. Na ÚŠP sme boli našťastie pripravení a v šibeničnej lehote sme stihli urobiť všetky benefity vo veľkom počte káuz. A  to bez súčinnosti Generálnej prokuratúry, musím dodať.

Kvôli desiatkam káuz s eminentným záujmom vplyvných osôb, politikov, sudcov a oligarchov v princípe hodili pod vlak tisíce ďalších káuz, na ktorých im síce nezáležalo, no pre zmeny sa premlčali alebo sa drasticky znížili trestné sadzby.

Dnes vidíme následky v podobe rastúcej kriminality. V zásade Slovensko sa stáva naozaj dnes eldorádom trestnej činnosti. Závažné ekonomické a korupčné trestné činy sa v princípe neodhaľujú, preto ani nestíhajú, a tak sa v týchto veciach ani nepojednáva.

Sú aj absurdné prípady, napríklad že niekto pripravil dôchodcov o dom a po zmenách ho pustili.

Úrad boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK) dnes, tým, že asi nemajú inú agendu, rieši krádeže nafty. Za našich čias sa riešili zločinecké a drogové skupiny, veľmi nebezpečné prípady, úkladné vraždy, ekonomická trestná činnosť a korupčné schémy. Teraz ÚBOK rieši krádeže nafty. Blahoželám.

Vzápätí uspel na súde policajt Pavol Ďurka s tým, že minister Šutaj Eštok obišiel Úrad na ochranu oznamovateľov, keď ho postavil mimo služby, hoci si mal vyžiadať ich súhlas. Ani nevieme, ako by úrad rozhodol. Možno by mu súhlas dali.

Možno áno.

Koalícia prišla s expresným a nečakaným zrušením celého úradu, má vzniknúť nový. Vyzerá to na dva ciele: zbaviť čurillovcov ochrany, keďže sa bude spätne nanovo rozhodovať o statusoch whistleblowerov, a vymeniť šéfku úradu Zuzanu Dlugošovú. Ani sa tým netaja. A vyzerá, že to stihnú za pár dní. Je to normálne?

Nemyslím si, že to nie je normálne. A myslím si, že aj väčšina ľudí na Slovensku vie, že to normálne nie je. Všetci vieme, k čomu to smeruje.

Ja si myslím, že práve tá motivácia pomsty a nenávisti nakoniec narazí na nejaké hranice. To väčšinou nie je dobrá motivácia a väčšinou sa to obráti proti tým, ktorí ju v sebe živia, ale uvidíme.

Do budúcnosti však platí, čo spomenul môj bývalý kolega Matúš Harkabus, že ak naozaj ideme zo dňa na deň meniť takéto inštitúcie, treba sa zamyslieť, či nebude potrebné veľmi rýchlo v budúcnosti od základov zmeniť aj ďalšie inštitúcie, napríklad prokuratúru a Slovenskú informačnú službu.

Ale asi nie za štyri dni, však?

Asi nie za štyri dni.

No, ja sa priznám, že vôbec nerozumiem motivácii rušiť úrad, ktorý vznikol za ministra Roberta Kaliňáka. Schválili ho za premiéra Petra Pellegriniho, keď bol šéfom Úradu vlády Matúš Šutaj Eštok. Všetci títo ľudia sa na vzniku tohto úradu podieľali. Obzvlášť, keď tou „malou skupinkou“ sú policajti čurillovci. To však nie je trestnoprávna ochrana, ale iba pracovnoprávna vec. Nie je to nič zásadné v ich živote, hoci dôležité to je. Sú tam však aj ľudia, ktorí nahlásili miliónové kauzy v štátnych úradoch, kde sa rozkradli peniaze. Priznám sa, tejto motivácii, prečo by to politici nechceli, úplne nerozumiem.

Pretože nechcú pripustiť, aby sa čestní policajti, ktorí roky vyšetrovali najzávažnejšie kauzy, mohli vrátiť do práce. Dokonca aj na obyčajné miesta vyšetrovateľov. To, že úrad vznikol za ich éry, pre nich nič neznamená.

Trestné sadzby, ktoré v roku 2023 začali označovať za extrémne vysoké, boli v roku 2005 schválené hlasmi všetkých poslancov Smeru vrátane Roberta Fica a Roberta Kaliňáka. Počas dlhých rokov, keď vládli, ich neznižovali. Vtedy to bolo v poriadku. Hneď ako sme od roku 2020 začali trestne stíhať vplyvné osoby, zrazu po 18 rokoch nastal problém s trestnými sadzbami. Veď to je úplne absurdné a úplne priehľadné.

Druhá vec, viacerým verejne činným osobám dnes prekážajú verbálne delikty, ktoré sa týkajú extrémizmu. Ja som už v roku 2005 a dlhé roky potom presadzoval, že by sme nemali trestne stíhať prejav, ktorý nepodnecuje násilie.

Môj názor na slobodu prejavu je dlhodobo známy. Vtedy mali všetci od Štefana Harabina cez Roberta Kaliňáka až po Roberta Fica úplne iný názor. Treba to stíhať. Budeme hrádzou proti extrémizmu. Dnes hovoria niečo celkom iné. Tak mne to pripadá, že argumentovať tým, že v minulosti boli za niečo a teraz sú proti, a vyžadovať od nich nejakú konzistentnosť postojov je asi naivné.

Vyzerá to, že slobodu slova berú selektívne, len pre niektorých. A vy máte stále ten istý názor na slobodu prejavu?

Stále.

Ruka v ruke s tým, čo sme spomenuli, idú útoky koalície na súdnictvo. To je oblasť, ktorej sa zatiaľ úplne dotknúť nevedia. Minister Kaliňák po rozsudku v prípade Ďurku a Úradu na ochranu oznamovateľov povedal, že súdy nemajú čo vykladať legislatívu. Dodal aj, že správny súd vytvorila Mária Kolíková, teda je to politická inštitúcia. Touto optikou sa obávam, že o chvíľu budeme mať na námestiach šibenice. Môže súd vykladať legislatívu? Mám pocit, že je to jeden z dôležitých bodov.

Áno. Súd v našom systéme nemá tvoriť právo, ale má ho interpretovať na základe textu zákona. A text je v tomto prípade jednoznačný, bez súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov to nešlo.

Tento krok nemohol byť urobený. To si vie prečítať a vyložiť aj študent prvého ročníka právnickej fakulty. To, že to proste urobili na hulváta na základe jasného ustanovenia zákona, je problém. Ale potom sa nemôžu čudovať, že súd rozhodne v súlade so zákonom.

Je to úloha súdov. Je mi ľúto, že Súdna rada niekedy reaguje veľmi selektívne. Keď herec Robert Roth kritizuje nejaké súdne rozhodnutie, príde veľmi adresné a vášnivé vyhlásenie Súdnej rady.

Keď to robia politici a ešte radikálnejšie kritizujú súd alebo súdne rozhodnutie, maximálne čo Súdna rada pod tlakom urobí, je, že vydá všeobecné vyhlásenie typu „buďme slušní a korektní“ a držme sa hraníc. To je akože slabo budeme hryzkať, ako hovorí klasik. To mi pripadá ako úplne iný meter a do budúcna bude treba diskutovať aj o postavení Súdnej rady.

Zažili ste Súdnu radu pod vedením Štefana Harabina, to boli celkom husté časy a mnohí hovoria, že úroveň Súdnej rady je dnes podobná. Dá sa to vôbec porovnávať?

Nie, nechcem to porovnávať. Myslím si však, že tým, že Súdna rada už úplne nepokryte a niektoré jej členky verejne komunikujú názory s evidentným politickým nádychom, sa spochybňuje dôveryhodnosť Súdnej rady ako neutrálneho arbitra a orgánu reprezentujúceho justíciu.

Najčudnejšie je, že sú to práve zástupkyne sudcov, a nie politickí nominanti, ale to nechajme tak. Tlak na sudcov Špecializovaného trestného súdu sa neustále zvyšuje. Smer opakovane hovorí, že by sa ten súd by mohol celý zrušiť. Na viacerých sudcov sú disciplinárky a akýkoľvek sudca, ktorý rozhodne nepopulárne pre predstaviteľov koalície, je podľa nich zaujatý, proti koalícii či dokonca protištátny. Pri Špecializovanom trestnom súde dokonca používajú ako argument odsúdeného Zoroslava Kollára, ktorý sa sám priznal k úplatkom. Nebolo by vhodné, aby sa ozvali sudcovia? Máme ich na Slovensku stovky. Neozval sa ani predseda Špecializovaného trestného súdu pán Truban. Vôbec neobhajuje súd, ktorého je predsedom. Odolá súdnictvo týmto tlakom?

Neviem. Registroval som, že mal dať pán predseda stanovisko ministrovi spravodlivosti k útokom na ŠTS. Neviem, či ho dal a v akom znení. Považujem za naozaj poľutovaniahodné, keď na tlačovú konferenciu osoby zo zločineckého prostredia Zoroslava Kollára, právoplatne odsúdeného za dva zločiny reaguje minister spravodlivosti slovami, že to treba starostlivo preveriť, a hneď dá status na facebook.

Podľa mňa sa to nedialo ani v Kolumbii za čias Escobara. Je to smutné a bol by som rád, keby sa sudcovia ozývali viac. Chápem však, že sudcovia v zásade nebudú reagovať na politické tlačovky ani na tlačovky mafiánov. To nie je ich úloha. V zásade to nie je ani naša úloha.

V tejto súvislosti sa vrátim k polemike na prokuratúre. Pán generálny prokurátor správne povedal, že musí reagovať, lebo prokuratúra, a teda on osobne boli obliati vedrami špiny. To je fajn, som rád, že na to prišiel. Keď nás oblievali vedrami špiny, hovoril nám, že máme byť ticho a argumentovať len v pojednávacích miestnostiach. Som rád, že po rokoch sme už akoby na jednej vlne.

Uvidíme. Na rozhovory stále nechodí pán Žilinka, ale radi by sme boli, keby prišiel. Vy máte tiež disciplinárku na krku. Pán Lipšic, je bežné, že prokurátor je disciplinárne stíhaný za to, že sa pohádal na chodbe s kolegyňou a použil v pracovných e-mailoch sarkazmus? Môžete sa kolegyni ospravedlniť, keď ste na ňu zvýšili hlas. Mne sa to zdá banálne.

Znovu si myslím, že to má súvislosť s rentou. Obe veci boli niekoľko mesiacov odložené ad acta. Keď však v novembri išla renta do prvého čítania, pár dní predtým bol podaný disciplinárny návrh. Je to návrh pána generálneho prokurátora.

Budem sa brániť na Najvyššom správnom súde, nebudem to bližšie komentovať. Samozrejme, že to nie je štandardné, ale myslím, že to priamo s touto rentou súvisí.

Nielen to. Pred pár dňami sa pán generálny prokurátor vyjadril, že nevidí dôvod na skrátené legislatívne konanie pri zrušení Úradu na ochranu oznamovateľov. A má pravdu. Tam nie sú žiadne dôvody na skrátené legislatívne konanie.

Ale ak to porovnáte s decembrom 2023, keď prišiel oveľa rozsiahlejší návrh na zrušenie ÚŠP a zmeny trestných kódexov, jeho prvá reakcia na druhý deň bola, že sú pripravení všetko zrealizovať, kedykoľvek, čo vláda povie. Sme tu, zabezpečíme, urobíme.

Napriek tomu, že ani vtedy neboli splnené podmienky na skrátené legislatívne konanie, čo Ústavný súd konštatoval vo svojom náleze. Preto mám dojem, že postoje pána generálneho prokurátora sú, obrazne povedané, ante bellum „pred rentou“ a „po rente“ post bellum, diametrálne odlišné.

Nemohol zmeniť názor?

Každý môže zmeniť názor, len to treba otvorene a transparentne vysvetliť dôvod zmeny toho názoru. Jasné, že môže.

Jedným z výsledkov by mohlo byť, že vás preložia z Generálnej prokuratúry na nižší stupeň, teda na krajskú prokuratúru. Čo by to pre vás znamenalo, ak by sa to stalo?

Neviem, nebudem predbiehať. Ešte k tým vyjadreniam verejne činných osôb, že vraj stále ovládam Generálnu prokuratúru. Musím povedať, že vedenie Generálnej prokuratúry odkedy zrušili Špeciálnu prokuratúru robí mnohé kroky, aby som z prokuratúry odišiel.

Od toho, kde som bol zaradený, aj z agendy nápadu vecí, trestných aj legislatívnych. Mám plný nápad trestných vecí aj plný nápad legislatívnych vecí. Robili všetko pre to, aby som odišiel, takže žiadnu ochrannú ruku na prokuratúre nemám, skôr naopak.

V poriadku. Mnohí kolegovia sú na tom horšie. Dvaja kolegovia boli z prokuratúry vyštvaní, doktor Harkabus a  doktor Mikuláš, jedni z našich najlepších prokurátorov. Policajti majú pozastavený výkon služby a sú de facto v domácom väzení. Nesťažujem sa.

Aby som to preložila, „plný nápad“ znamená, že máte veľmi veľa práce.

Presne tak. Mám vlastne dva nápady vecí. Som rád, že mám plný nápad trestných vecí. Pojednávam približne 60 dní do roka, čo je spolu s doktorom Kyselom asi najvyšší počet pojednávacích dní na Generálnej prokuratúre aj na krajských prokuratúrach.

Druhá vec je tá legislatívna agenda. V nej osobne veľký zmysel na Generálnej prokuratúre nevidím, no prideľujú mi väčšinou tie najrozsiahlejšie návrhy zákonov do pripomienkového konania.

Pre robotu som nikdy neodchádzal. A k predstave, že mi na Generálnej prokuratúre vychádzajú v  ústrety. Jediné, v čom mi vedenie vyšlo v  ústrety, bolo, že na moju žiadosť mi pridali na chodbu dve plechové skrine, lebo som už mal toľko spisov, že som ich v kancelárii nemal kam dávať . To oceňujem.

Skrine?

Áno.

Dobre, tak to je možno ten sarkazmus, čo vám vyčítajú.

Musím si dávať pozor.

Problém pri útokoch na nezávislé inštitúcie, ako bol napríklad Úrad špeciálnej prokuratúry a teraz aj Úrad na ochranu oznamovateľov, je, že nanovo sa nedajú postaviť tak ľahko, ako sa dajú zbúrať. Počula som bývalého šéfa NAKA v 360-ke, ktorý hovoril, že vybudovať elitný tím potrvá ďalších desať rokov. Odhadom, ak by sme chceli nanovo postaviť napríklad špeciálnu prokuratúru, o akom časovom horizonte sa bavíme?

Špeciálnu prokuratúru by sa dalo postaviť relatívne rýchlo. NAKA boli stovky ľudí, nás bolo tridsať prokurátorov, takže to by nebol veľký problém. No prokuratúra bez polície neurobí nič.

My neodhaľujeme trestnú činnosť, sme závislí od vyšetrovateľov a operatívcov, čiže od Policajného zboru. Bez nich v zásade ani prokuratúra nemôže byť funkčná, lebo prokuratúra nemá čo dozorovať, nemá aké trestné činy žalovať a nemá čo pojednávať.

Špeciálnu prokuratúru je možné vytvoriť pomerne rýchlo, problém naozaj vidím na úrovni polície, ktorá bola v zásade rozložená. Rád by som veril, že policajti, ktorí museli odísť a boli vyštvaní z polície, sa v nejakom okamihu z veľkej časti vrátia.

Vy by ste sa vrátili? Lebo ja asi nie. Vždy vám reálne hrozí, že o štyri roky sa stane to isté. Teraz vidíme príklad čurillovcov, ktorí sú v domácom väzení na minimálnych mzdách. Je to ľudsky aj psychicky náročné. Prečo by to niekto robil?

Poviem vám prečo. Nehovorím, že všetci, ale mnohí, ktorých poznám a poznám ich dlhé roky, berú boj proti zločinu a za spravodlivosť ako životný boj. Venovali mu desiatky rokov. Verím tomu, že množstvo z nich sa do pozícií elitných vyšetrovateľov vrátia, ak na to bude priestor a možnosť. Napriek rizikám, pretože celý život žili v riziku.

Vyšetrovali najzávažnejšie kauzy v tejto krajine dvadsať rokov. Vďaka nim sú vo väzeniach páchatelia najnebezpečnejších trestných činov. Vďaka nim je Slovensko bezpečnejšie. To nie je o tom, že teraz pôjdem sadiť vinič. Pre nich je to životný boj.

Pani Dlugošová mi v rozhovore povedala, že má veľké obavy o právny štát a najmä o dôveru ľudí v štát a inštitúcie, aby tu nenastala anarchia. Vy ste tiež opisovali, že ľudia sú agresívnejší a trestných činov pribúda. Povedala, že to môže byť aj katastrofálne. Vnímate to podobne?

Snažím sa vidieť pohár skôr do polovice plný než prázdny. Tým, že stále komunikujeme s kolegami, ale aj s policajtmi, nádej na zmenu tu je. Napraviť to, čo sa udialo za posledné dva roky, nebude ľahké. Bude to obrovská výzva. No myslím si, že ak títo ľudia nestratia cieľ o spravodlivosť, je to možné. Nebude to ľahké, ale väčšina vecí, ktoré stoja za to, ľahké nie sú.

Čítajte viac: https://www.sme.sk/video/c/lipsic-ta-po ... ke-hranice

Nechcela sa vydávať a nevedela si predstaviť, že by bola v bielych šatách. Svadbu teda mala celkom inú ako tradičnú. Bola v lese. S manželom Tomášom mali pri sebe sudičky a dali si vlastné sľuby, nie také, aké čítajú farári alebo úradníci na radnici.

Režisérka DIANA FABIÁNOVÁ nevstupovala do manželstva s presvedčením, že si s Tomášom budú verní až do smrti. Naopak. Celý život okolo seba videla, že mnohé vzťahy vo vnútri hnijú, aj keď sa navonok prezentujú ako dokonalé.

Potvrdil jej to aj výskum, ktorý niekoľko rokov robila, a vychádzajúc z neho chcela o skutočných podobách našich intímnych vzťahov nakrútiť film.

Pôvodne si myslela, že bude nakrúcať o viacerých pároch naraz, nakoniec obrátila kameru na seba a na Tomáša a zaznamenávala, ako prežívajú vzťah, ktorý sa rozhodli otvoriť, dúfajúc, že mu tak zabezpečia dlhé trvanie.

Kameru nevypla ani vtedy, keď sa navzájom zraňovali a boli zranení, dokonca ani vtedy, keď bola nútená prijať veci, ktoré chcela roky vytesniť.

Výsledkom je film Hranice vernosti.

Sú veci, o ktorých sa nám ťažko hovorí aj medzi blízkymi kamarátmi, vy o nich viete hovoriť pred kamerou. Ako je to možné?

Jedným z dôvodov bude výchova. Naša rodina nebola tradičná. Môj otec bol veľmi tolerantný a voľnomyšlienkar, nikdy u nás nezazneli vety typu: „Čo povedia susedia?“ Jeho motto bolo: Dianka, ak sa niekomu nepáči, aká si, nech si vyserie oko.

Podporoval našu kreativitu, povzbudzoval nás v tom, akí sme. Aj mama bola veľmi otvorená. Druhá vec je, že postupom času som doma aj v spoločnosti narážala na istú hmlu. Uvedomovala som si, že niektoré témy sa u nás neotvárajú, nevedela som, čo je za tým a bolo mi to nepríjemné.

Až som si v jednom momente povedala, že stačí. Dozrela som do bodu, keď ma začali dráždiť tabu a dvojaká morálka. Jedným z takýchto tabu bola aj menštruácia. Vravela som si, prečo mám byť ticho, keď ma niečo bolí? A ešte sa mám za to hanbiť? Popudzovalo ma, keď mi niekto hovoril, ako mám žiť, lebo také je status quo.

Napríklad aj v partnerských vzťahoch?

Odmlada som mala nedôveru v to, že by mi mohol fungovať dlhodobý monogamný vzťah. Bola som presvedčená, že určite sa mi v niečom pokazí. Že buď bude niekto neverný mne, alebo ja jemu. Aj sa to dialo. Dokonca som bola neverná len zo strachu, aby sa to nestalo mne. Odmalička som videla, ako sa okolo mňa partnerstvá rúcajú, aj v našej širšej rodine.

Niečo tam nehralo, cítila som v nich falošný tón. Keď som dospela, to isté som pozorovala medzi kamarátmi. Brali sa, rozvádzali, žili v posplietaných rodinách. Neraz to bolo veľké prekvapenie, že je vzťahu koniec. Keď som sa ich príbehmi začala zaoberať aj profesijne, pre rešerš filmu, zbadala som, že sa v nich opakuje jeden zaujímavý vzorec.

Čím bol vzťah v horšom stave, tým viac ho ľudia navonok prezentovali ako idylku. Harmonickými fotkami, videami. Pýtala som sa ich: prečo si dávate takúto nadprácu? Na sociálnych sieťach vystupujete ako dokonalá rodina, pritom to medzi vami nefunguje. Povedali mi, že obdiv iných im pomáha, hoci len na chvíľku.

Keď vidia, že niekto verí fikcii, ktorú vytvárajú, ľahšie prekonávajú ťažké momenty. Nemali dlhodobé riešenie, vybrali si aspoň krátkodobú náplasť. Takže takto sa aj medzi sebou navzájom klameme a živíme celospoločenský ideál, ktorý v realite neexistuje.

Vy ste nikdy neskrývali, aký je váš vzťah?

Vedela som, že náš vzťah je silný. Napriek tomu, že sme jeden aj druhý neraz zlyhali, že mne prekážajú isté veci na ňom, jemu zase na mne. Naše jadro je zdravé. Určite to niektorí budú vnímať inak, no ja viem, čo mám. Neprekáža, že to nie je vždy pekné. Mám pocit, že k vzťahom pristupujeme podobne ako k menštruácii. Ženy sú akceptované len bez nej, keď sú krásne, čisté, prípadne ovulujú. Keď je tam krv a nepohoda, už to nechceme vidieť.

K vzťahom patria aj konflikty a sklamania, preto nevidím dôvod, prečo to tajiť. Falošný, zidealizovaný obraz o vzťahoch ubližuje nám všetkým. Vidím to, aj keď organizujeme akcie pre nezadaných. Stačí veľmi málo, aby zo vzťahu odišli, respektíve, aby ho ani nezačali.

Myslia si, že by v ňom nemali byť konflikty, a keď sú, nie je to pravá láska. Preto som si povedala, prečo nepriniesť ľuďom aj iný pohľad. Ukázať, ako žijeme my. Že nám dvom verím, aj keď je to niekedy medzi nami úplne nanič.

Prečo ste sa vydávali, keď ste sa báli nevery? Neuvažovali ste nad tým, že radšej zostanete v otvorenom vzťahu?

Ja som aj chcela. Aj môjmu predchádzajúcemu partnerovi zo Španielska, s ktorým som bola sedem rokov, som to navrhla. Videla som vzory, kde to tak fungovalo a naopak, nechcela som žiť to, čo som videla u svojich rodičov - boli manželia pol storočia, rešpektovali sa, no žili si svoje paralelné životy.

Vtedajší priateľ mi však povedal, že niečo také by nezvládol, a pritom ma čoskoro nato podviedol. Keď som stretla Tomáša, prežívala som veľkú lásku. Takú, keď si myslíte, že celý život chcete byť iba s týmto jedným človekom.

No aj jemu som už len tak prevenčne hovorila, že sa to dá poňať aj inak. Vydávať som sa neplánovala, no v ošiali zamilovanosti som čoskoro otehotnela. Vzali sme sa, už keď boli obe deti na svete, skôr pre praktické dôvody.

Čo sa vo vás vtedy dialo?

Myslím, že obaja sme prežívali aj radosť, aj strach. Ani jeden z nás nedôveroval tomu, že by sme si boli verní po celý život. Takže dosť skoro sme začali uvažovať nad tým, ako si svoj vzťah nastavíme. Keď som túto tému otvorila prvýkrát, Tomáš na to ešte nebol pripravený.

No potom ho kontaktovala jedna dievčina, ktorá po ňom bez zábran vyštartovala, a on to nezvládol tak, ako by mal. Tak som túto tému nastolila znovu. Ty si predsa prvý prekročil hranicu v našom vzťahu, povedala som mu. Vtedy pochopil a súhlasil.

A potom ste ho vtiahli aj do filmu.

Tento film nebolo ľahké nakrútiť tak, aby som pri tom nikoho nezranila. Otec je mŕtvy. Je viac tém, ktoré by som v súvislosti s ním mohla otvárať, no je to fér, ak sa k tomu on už nemôže vyjadriť? A tak som len naznačila, aká bola dynamika medzi rodičmi, lebo bez kontextu to môže celé vyznieť inak a to by zas nebolo fér voči mojej mame.

Je mi ľúto, že niektoré témy som s ním za jeho života nebola schopná otvoriť. Aj v našom vzťahu s Tomášom bolo viac čiernoty, ako som vo filme zaznamenala, no je to môj manžel, zároveň respondent. Ja som bola v role režisérky, je to môj pohľad na vec, on mi absolútne dôveroval. Mala som pocit, že by som ho na oplátku mala v istom zmysle ako režisérka chrániť.

Preto som zlyhania otočila viac na seba ako naňho. Musela som tiež dávať pozor na deti. Tie boli a sú najdôležitejšie. Vo filme neodznie žiadne klamstvo, no to, čo v ňom odznie, bolo treba s citom dávkovať.
Tušili, že budú neverní, no určili si pravidlá. Diana Fabiánová skúmala dôsledky nevery aj na sebe

Mohol Tomáš rozhodovať, čo vo filme bude a čo nie?

Áno, no nevyužil to. Ani raz mi nepovedal, že niečo vo filme nechce. Dôveroval mi. Mal obdobie, keď nadmieru užíval alkohol. Rozmýšľali sme, čo s tým. Je to iná téma, no zároveň sa to nedá vyňať z nášho vzťahu, pretože jeho vtedajšie pitie v ňom všeličo spustilo a ovplyvnilo jeho konanie. Všetko so všetkým súvisí. No nedala som to tam z rešpektu k nemu a k deťom.

Snažila som sa to vyvažovať tak, aby film pomohol aj iným, keď sa v ňom nájdu, a pritom nikomu zo zúčastnených neublížil. Každý máme nejakú trinástu komnatu, ktorú treba rešpektovať. Doteraz neviem, či som vôbec urobila dobre, že som tento film nakrútila.

Za chvíľu sa ukáže, či ho verejnosť prijme a pochopí. Sú takí, čo to chápu a sú veľmi podporní aj vďační, že to otváram. No sú aj takí, čo film síce nevideli, no už vynášajú príkre súdy.

Vzťahy dnes majú rôznu podobu, prečo ste si vybrali práve otvorený vzťah? Videli ste u niekoho, že funguje?

Ak ich aj ľudia žijú, nehovoria o nich verejne. Teda na Slovensku nie. Iné je to v zahraničí. Priamou inšpiráciou bola pre mňa jedna škótska kamarátka, od nej sme si prepožičali aj pravidlá. Na každom sme sa dohodli, každé muselo vyhovovať nám obom.

O sebe viem, že nepotrebujem mať sexuálnu exkluzivitu, nežiarlim apriori, ak nie som jedinou sexuálnou partnerkou môjho muža. Vytáča ma to vtedy, ak je to tajomstvo, ktoré by mal s niekým iným predo mnou. Ak je to nevera.

No ak aj s niekým iným zažíva niečo pekné, ešte to neznamená, že mňa má menej rád. Keď cítim, že má ku mne silné puto, nebudem mu v tom brániť. Viem, že niektorí ľudia sa pre to idú pozabíjať, no pre mňa sú dôležitejšie iné veci. A kvôli nim viem aj žiarliť. Dôležité pre mňa je, či sa na toho druhého môžem spoľahnúť, či sme si lojálni, jeden druhému oddaní.

Či medzi nami funguje humor, úprimnosť, parťáctvo, zdieľanie. Samozrejme, dovoliť tomu druhému zažívať blízkosť aj s niekým iným, ísť s ním na výlet a mať sex, to sa môže kedykoľvek preklopiť do niečoho ohrozujúceho. No to sa môže stať aj v monogamii.

Aký je v tom teda rozdiel? V čom je lepší otvorený vzťah?

Ja to vnímam tak, že keď sa o tom nemlčí, ale naopak, otvorene sa o tom hovorí, je to menej nebezpečné, ako keď je to tajné. Rýchlejšie pri tom opadne poblúznenie druhým človekom. Otvorené vzťahy sú náročné na komunikáciu, logistiku a organizáciu, takže je to menej sexi.

Všetci musia vedieť, čo sa deje a byť v tom dobrovoľne, súhlasiť. Ak by, napríklad, mal Ron (muž, s ktorým sa Diana Fabiánová stretávala počas nakrúcania, pozn. red.) ženu, aj ona má byť o situácii informovaná. Takže v konečnom dôsledku je to vcelku náročné. Prosto, nie je to pre ľudí, čo si chcú užívať množstevne a zažívať adrenalín.

Je to pre tých, čo nie sú žiarlivé typy a snažia sa nájsť formu vzťahu, v ktorej by dokázali fungovať dlhodobo. Respektíve, takto sme to mali my. Pravdaže, existujú aj vzťahy, kde sa partneri dohodnú, že si nehovoria takmer nič, len vedia, že môžu. Závisí od toho, ako si to nastavia.

Raz sa vás Tomáš pýtal, či by ste sa dokázali zamilovať do Rona a vedeli si predstaviť život s ním. Keď ste mu povedali, že nie, mala som pocit, že trochu váhate. Bolo to veľmi milé, ale nepôsobili ste veľmi presvedčivo.

V tomto som bola úprimná, aj keď to možno vyznelo nejednoznačne. Plus zistenie, že Ron v tomto smere nie je hrozbou pre náš vzťah, prišlo oveľa rýchlejšie, ako keby to bol tajný románik. Nedá sa však vždy hovoriť pravdu. V tých veľkých veciach sa poctivo snažím neklamať, ale nie vždy mi to ide.

Myslím si, že v tom sme všetci rovnakí, vyslovujeme malé biele lži. Aj na deťoch to vidím. Syn mi povie, že si umyl zuby, aj keď je jasné, že si ich neumyl. Smejem sa, prečo? Prečo klameme aj pri takýchto blbostiach? Je to niečo, čo je hlboko v nás, asi sa tým snažíme uľahčovať veci.

Téme nevery sa venujete dlho, robili ste si o nej v spoločnosti prieskum. Na aké rozdiely medzi mužmi a ženami ste ešte natrafili?

Ženy bývajú častejšie do otvoreného vzťahu tlačené. Muž predpokladá, že žena ho v realite nebude praktizovať, takže otvorený vzťah je preňho viac menej priepustkou k iným ženám.

Takže otvorené vzťahy majú svoje obete.

Je to veľmi komplikovaný typ vzťahu, preto si myslím, že fungovať môže len vtedy, keď je rovnoprávny. Obaja musia byť ekonomicky nezávislí, a aspoň podobne fyzicky atraktívni.

Stretla som sa s takým prípadom, keď muž nemal v otvorenom vzťahu šancu, kým jeho veľmi atraktívna a známa partnerka si šla svoju jazdu. Alebo naopak. Žena s tromi deťmi môže len snívať o tom, že aj ona si niekoho nájde a odkrojí čas pre seba, tak ľahko ako jej manžel, ktorý sa necíti viazaný povinnosťami.

Niekto je zas do toho dotlačený, pretože si myslí, že stratí toho druhého, ak s touto formou vzťahu nebude súhlasiť. To sú všetko možné pasce. Nikomu to neodporúčam, no myslím si, že je zdravé rozmýšľať nad tým, ako chceme žiť a nebáť sa hľadať si vlastnú cestu. Nech už je akákoľvek. Pre nás je práve táto cesta schodná, hoci ani pre mňa nie je vždy ľahká.

Prečo s týmto filmom Tomáš súhlasil?

Rozmýšľam nad tým. Je síce filmár, ale niežeby sa v tom nakrúcaní vyžíval. Ani zďaleka. Prišlo to postupne, organicky. Možno na začiatku mal pocit, že mi to dlhuje, lebo mal za ušami. Zároveň viem, že mi tým chcel urobiť radosť. Povzbudiť ma.

Postupne sa do toho dostal, už sme sa nad tým nepozastavovali. No ja som sa hocikedy obávala, či ho nezneužívam. Aj iných. Hranica medzi tým, čo je správne a čo už nie, je veľmi krehká.

Boli veci, ktoré ste zamlčali?

Napríklad jeho pitie. Bolo to v čase, keď mi zomrel otec, s ktorým mal Tomáš veľmi blízky vzťah. Trávil s ním najviac času a videl ho v rôznych náročných situáciách, už keď sa blížil k svojmu koncu.

Alkohol bola preňho forma, ako na tie veci zabudnúť, možno aj ako sa s jeho odchodom zmieriť. Snažila som sa byť čo najviac autentická, aj keď to niekedy pre mňa býva problém, no zdalo sa mi, že táto téma by zbytočne odkláňala pozornosť od tej hlavnej. Aj by mohla zaškatuľkovať Tomáša a ublížiť deťom.

Prečo si myslíte, že autenticita je pre vás problém, keď dokážete hovoriť o veciach, čo iní skrývajú?

Viem o sebe, že niektoré veci vytesňujem. Tie nepríjemné. To je moja stratégia na prežitie. Aj medzi kamarátkami som bola vždy tá pozitívna, volali ma ’„vyrieši sa to samo’“. Negatívnym veciam som odmietala venovať pozornosť. Na veľa rokov som vytesnila aj to, že môj otec by nemusel byť môj biologický otec.

Mama mi to povedala, že je taká možnosť, ale hlava mi to vtedy nevzala. Až keď otec smrteľne ochorel a videla som, že už nie je cesta späť, začalo sa mi to opäť vynárať z hĺbky mysle. Chcela som si spraviť test DNA viac-menej na upokojenie.

Bola som si istá, alebo som si nahovárala, že som si istá, že som jeho dcéra. Chcela som len pro forma odstrániť možné pochybnosti a vykresliť divákom, odkiaľ pramenila moja nedôvera voči manželstvu, vzťahom. Nepripúšťala som si, že test dopadne tak, ako dopadol.

Ako ste to prijali?

Pamätáte si, v akej podobe ste dostávali výsledky covid testov? Boli zašifrované. No DNA test? Len otvoríte e-mail a bez akýchkoľvek prekážok či upozornenia čítate veľkými písmenami napísané: 0,00 % šanca, že ste dcérou… Bol to pre mňa šok.

Premohol ma pocit, že som stratila identitu, že som kukučka. Nevedela som, ako to poviem bratovi, nevedela som, či sa nebude na mamu hnevať, ako bude brať mňa, čo si budú priatelia, známi aj neznámi myslieť o tom všetkom. Bolo toho príliš.

Potrebovala som čas, aby som niečo také v sebe spracovala a uzavrela. To bola chvíľa, keď som Tomáša poprosila, aby sme otvorený vzťah na chvíľu pozastavili.

Čiže niekedy na otvorený vzťah nie sú vhodné vonkajšie okolnosti?

Áno, je to otázka životných etáp. Vidím aj na sebe, že čím som staršia, tým menej sa mi chce zdieľať intimitu. Všetko má svoju časovú expiráciu. Mám pocit, že už len raz za uhorský rok stretnem niekoho, koho osobnosť ma ozaj osloví. Neviem, ako to máte vy. Možno stretávate veľa zaujímavých mužov.

Ja pracovne prichádzam do kontaktu s pomerne veľa mužmi. No len málokto ma uchváti. Už do nich vidíte, už viete, čo asi bude nasledovať, aké charakterové chyby sa postupne ukážu. V podstate otvorený vzťah má teraz pre mňa len psychologický význam. Že viem, že mám takúto možnosť, keby som chcela.

Vaša mama povedala vo filme zaujímavú vec. Za totality bola nevera formou revolty. Neraz som to od disidentov počula, no ťažko sa mi to chápe. Vy v tom vidíte súvislosť, logiku?

Predpokladám, že vtedy to ľudia potrebovali ventilovať tak, že robili čokoľvek, čo bolo zakázané. Vo verejnom živote im za porušenie zákazov hrozilo veľké nebezpečenstvo, takže zostávali zákazy v súkromnom živote. A ktoré porušenie zákona sa najviac ponúkalo? Nevera. Za ňu hrozil maximálne rozvod. V podstate je to veľmi zbabelé. Bez rizika trestu je ľahké byť hrdinom.

A ešte horšie je, že sa tak revolta obrátila proti nesprávnym ľuďom. Moji rodičia boli intelektuáli, boli proti režimu. V ich kruhoch to bola vtedy bohémska divočina. Pilo sa, filozofovalo a sexovalo. No zväčša manželky boli doma, starali sa o domácnosť a o deti. Aká revolta to teda bola? Voči komu?

Nemať milenku bola medzi disidentmi hanba, počula som.

Áno, muži si šli svoje. Mama ma preto vychovávala tak, aby som sa nedostala do podobnej pozície. Vravela mi, Diana, uži si, prosím ťa. Neber veci príliš vážne. Život je veľmi krátky. Mladosť obzvlášť. Kedysi sa mi to zdalo nemorálne, mala som pocit, že z nej hovorí sklamanie. Dnes rozumiem, ako to myslela.

Nedávame si nesplniteľné ciele tým, že vzťahy považujeme za naplnené, len keď trvajú do smrti?

Súhlasím s vami. Aj päťročný vzťah je zmysluplný a naplnený, ak bol pekný, kým trval.

Myslíte si, že raz v spoločnosti môžu nastať také zmeny, čo nás donútia tento koncept prehodnotiť a manželstvo na celý život nebude najvyššou hodnotou?

Myslím si, že áno, no vidím aj jeden nebezpečný trend. Je veľa ľudí, ktorí nemajú vôbec žiadny dosah na to, aby mali partnera, partnerku. Vidím veľa mužov, ktorí majú len malú šancu nájsť si partnerku na život. Mnohí z nich dokonca nikdy nič intímne či sexuálne nezažili. Ich možnosti sa príchodom rôznych aplikácií paradoxne zúžili.

Prečo? Tipla by som si pravý opak.

Áno, je skupina ľudí, ktorí majú veľa sexuálnych skúseností, možností a striedajú partnerov. No narastá aj skupina tých, čo sú na opačnom póle. S nezadanými pracujem desať rokov, takže vidím, na čo sa kladie dôraz a ako sa to mení. Čoraz viac ide o fyzično. Aj tým ľuďom, čo si predtým na to až tak nepotrpeli. Podľa toho, ako vyzerajú, boli vždy hodnotené ženy, dnes už sú prísne hodnotení aj muži.

Prečo? Pretože v aplikácii vidíte len fotku, podľa nej sa rozhodujete. Niet iného kritéria. A keďže všetci chcú tých najkrajších, osemdesiat percent hetero mužov tam takmer nemá šancu.

Vy ale organizujete živé stretnutia. Nie je to tam iné?

Aj tam vidím veľký počet mužov, ktorí nedostávajú šancu, pretože nie sú dosť fyzicky atraktívni. Pýtam sa, čo sa to deje, že vizuál nabral takú dôležitosť? Tento jav sa znásobuje tým, že nie všetci ľudia majú zdravú sebareflexiu. Často aj nie atraktívny človek požaduje atraktívneho partnera. Príklad.

Poznám jednu veľmi milú, príjemnú, rodinne založenú ženu. Ponúkla som jej už viacerých mužov, odmietla ich všetkých, pretože nie sú dosť pekní. Pritom ani ona nie je pekná. Sama sa oberá o možnosti vytvoriť pár a založiť si rodinu. Pritom patrí medzi tých, čo trpia tým, že jeden druhému nedáme šancu len preto, že sa nám nepáči ich obal. Odkiaľ prišlo toto zakliatie?

Kedysi sa možno ženy báli, že bez muža neprežijú, preto prijali toho, kto sa ponúkal ako prvý. Dnes sú samostatné a môžu si vyberať. Nie je toto dôvod?

Áno. Nároky žien sa zvýšili a tým sa všetko skomplikovalo. Predtým si len jedno pohlavie mohlo vyberať. Dnes, aspoň v našich zemepisných šírkach, si vyberať môžeme naprieč pohlaviami, čo značne zamiešalo karty.

Kto je menej sebakritický? Muži alebo ženy?

Keď to zovšeobecníme, tak muži. Pravdepodobne je to výchovou- boli na nich kladené menšie nároky ako na ženy. Aj spoločensko-historický kontext v tom hrá rolu. Po tisícročia boli ženy vnímané ako menejcenné.

Dôsledkom je, že dnes sa vo svojich očakávaniach a požiadavkách na partnera míňame. Početná skupina mužov, najmä staršie ročníky, si nechcú priznať, že časy sa zmenili, že musia zamakať aj oni na sebe, na svojej emočnej inteligencii. Ženy zas očakávajú už hotovú, vyspelú bytosť, vyformovanú podľa ich predstáv.

Budú aj kratšie partnerstvá, pretože ich berieme zľahka a pri prvej kríze z nich cúvame. Odhodlanie udržať ich klesá, vieme, že sa môžeme kedykoľvek rozísť. Už som sa stretla s tým, ako žena hovorila: nechcem s ním byť, nemá byt, ale dom.

A mne sa nechce starať o dom a okopávať záhradu. Inému sa nepáčilo, aké obrazy daná žena maľuje. Nevyhovoval mu jej umelecký štýl. Znie to absurdne, ale aj takéto dôvody počúvam, prečo tých druhých odmietame.

Čo na živých zoznamovacích akciách robíte preto, aby jeden druhého neodmietol pre nejakú malichernosť?

Na úvod sa snažím navodiť príjemnú atmosféru, odľahčiť to, aby sa z nich uvoľnil stres. Radím im, aby boli pri hodnotení veľkorysí - a aj je v nich spočiatku badať odhodlanie.

No u mnohých neskôr aj tak nastúpia staré mechanizmy. Eufória je len krátkodobá. Je veľmi ťažké, ak nie nemožné, vybudovať ju v účastníkoch tak, aby vydržala dlhodobo. Je to škoda, ľudia sa tak sami pripravujú o možnosti.

V šou Svadba na prvý pohľad ste páry vytvárali aj podľa toho, ako kto komu vonia. Na čom je dobré stavať kompatibilitu medzi dvomi ľuďmi?

Aj vďaka tejto šou som pochopila, že kompatibilita sa odhadnúť naisto nedá. Dnes do zoznamovania vstupuje tak veľa faktorov, že už nepomôžu ani objektívne zhody. Vstupujú do toho veci, ktoré ani samotní kandidáti nedokážu pomenovať.

Mnohí chcú mať partnera na svoj obraz, no ani vtedy, keď takého nájdu, nie sú spokojní. Zrazu ešte nastúpi niečo, čo tomu cestu zahatá a šanca je stratená. To je aj dôvod, prečo som s matchmakingom skončila. Ľudia mali pocit, že si môžu vybrať ako z katalógu, že pre nich nájdem dokonalého partnera bez toho, aby sa do toho aj oni naplno vložili a vytvorili preňho vo svojej mysli i v živote priestor. Zaplatili, a tým akoby to bolo vybavené.

No kým nebudú chcieť toho druhého spoznávať, spoločne rásť a sami pracovať na tom, aby prekonali svoj strach z intimity, zraniteľnosti, otvorili sa a išli do hĺbky, skutočnú lásku ťažko nájdu.

5. decembra 2025 6:39
Ceny energií
Odpovede na najčastejšie otázky o energopomoci: Čo ak žijem v podnájme alebo kúrim drevom?
Denisa Funtíková
Koláž - N
Koláž – N

Vláda v stredu schválila energopomoc na rok 2026, no keďže ide o úplne nový mechanizmus, vyvoláva mnoho otázok. V tomto texte sme sa pozreli na najčastejšie z nich.

Pomoc už nedostanú všetci ako doteraz, ale iba domácnosti, ktorých príjem nepresiahne vládou stanovenú hranicu. Tá je 1 930 eur pri domácnosti, ktorá má iba jedného člena. Ak ich má viac, hranica závisí od celkového príjmu domácnosti aj od počtu a zloženia jej členov. Spôsob, ako sa počíta, sme predstavili v predošlom texte.

To, kto má na pomoc nárok a kto nie, vypočíta systém, ktorý vytvorilo ministerstvo hospodárstva. Na tento účel zbiera údaje o príjmoch zo Sociálnej a zdravotných poisťovní, z finančnej správy či úradov práce. Medzi jednotlivými formami príjmov sú však rozdiely, pretože zamestnancom sa berie do úvahy hrubá mzda, seniorom čistý dôchodok a živnostníkom základ dane upravený koeficientom 0,866.

Jednoduché to nie je ani s počtom členov domácnosti. Systém pracuje s pojmom energetická domácnosť, pričom spáruje adresu trvalého pobytu a odberné miesto, teda kód elektromeru a/alebo plynomeru, takzvané EIC. Nie každý však býva na mieste svojho trvalého pobytu, niekto má zas viac nehnuteľností.

Odpovedáme preto na nasledujúce otázky:

Dostanem energopomoc, ak žijem v podnájme?
Môžu prísť o pomoc moji rodičia, ak mám u nich nahlásený trvalý pobyt?
Čo ak mám viacero nehnuteľností, dostanem na všetky energopomoc?
Dostanem energopomoc aj na firmu?
Dostanem pomoc, ak kúrim drevom alebo plynom?
Ak som zamestnanec, budú sa mi do príjmov počítať aj odmeny, bonusy a príplatky?
Ak som živnostník, ako sa počíta môj príjem?
Ak mám eseročku, budú sa mi do príjmov počítať aj dividendy?
Môže dostať energopomoc niekto s vysokým dôchodkom, pritom človek s vyšším príjmom nebude mať na pomoc nárok?
Ak sa niekomu výrazne znížil príjem v poslednom období, všimne si to systém?

1. Dostanem energopomoc, ak žijem v podnájme?

Iba ak má nájomník nahlásený na adrese aj trvalý pobyt. Vtedy systém tomuto nájomníkovi vytvorí na adrese samostatnú energetickú domácnosť, aj keď nie je jej vlastníkom. Ak nemá na adrese trvalý pobyt, jeho príjem sa započíta do inej domácnosti, v ktorej ho má nahlásený.

Ak si niekto zmení trvalý pobyt teraz, systém to zaregistruje až v máji, keď sa budú údaje aktualizovať. Program teraz berie do úvahy stav k 27. novembru 2025.
2. Môžu prísť o pomoc moji rodičia, ak mám u nich nahlásený trvalý pobyt?

Áno. Ak niekto žije v podnájme, ale trvalý pobyt má nahlásený napríklad v rodičovskom dome, môže tým nechtiac obrať svojich rodičov o energopomoc. Svojím príjmom totiž zvýši ich bonitu. Ak napríklad dvaja seniori poberajú dôchodok každý po 700 eur, ich bonita by bola 484 eur a energopomoc by dostali. Ak sa však k nim pripočíta aj príjem ďalšieho človeka, napríklad s príjmom 3 500 eur v hrubom, bonita presiahne hranicu 1 930 eur a nárok na pomoc domácnosť stráca.
3. Čo ak mám viacero nehnuteľností, dostanem na všetky energopomoc?

Áno. Systém vytvorí energetickú domácnosť a priradí jej všetky odberné miesta spojené s jej členmi. Súčasťou jednej domácnosti tak môže byť aj ďalšia nehnuteľnosť, záhradný dom či garáž. Ministerstvo tvrdí, že ak domácnosť nemá nárok na energopomoc, tak ani žiadne jej ďalšie odberné miesta ju nedostanú. Naopak, ak domácnosť má nárok na pomoc, dostane ju aj na spotrebu v ďalšom byte či chalupe. Ministerstvo však tvrdí, že chce do budúcna tento problém riešiť, napríklad tak, že garáže a podobné stavby by dostali inú tarifu ako domácnosti.
4. Dostanem energopomoc aj na firmu?

Nie, pretože ministerstvo si od dodávateľov vypýtalo iba odberné miesta, ktoré sú zaregistrované ako domácnosť. Ak má teda niekto na seba napísanú obchodnú spoločnosť, nemala by mať tarifu pre domácnosti, a teda sa na ňu energopomoc nevzťahuje.

Zároveň ministerstvo určilo limit ročnej spotreby elektriny 30 megawatthodín a plynu 100 megawatthodín. Každé odberné miesto, ktoré ho prekročí, bude automaticky vyradené z nároku na energopomoc. Rezort argumentuje tým, že žiadna domácnosť nemôže mať vyšší odber, chce preto vyčleniť napríklad penzióny alebo skleníky, ktoré majú tarifu pre domácnosť, aj keď nimi nie sú.
5. Dostanem pomoc, ak kúrim drevom alebo uhlím?

Áno aj nie. Systém ministerstva hospodárstva, ktorý energopomoc ráta, sa viaže iba na elektromer, plynomer a odber z centrálneho vykurovania. Tento systém teda nemá ako zaevidovať, že človek kúri napríklad drevom alebo uhlím. Ak teda domácnosť bude mať na základe bonity nárok na energopomoc, dostane ju iba na spotrebovanú elektrinu a plyn.
6. Ak som zamestnanec, budú sa mi do príjmov počítať aj odmeny, bonusy a príplatky?

Áno. Ministerstvo to vysvetľuje tak, že človek platí zdravotné poistenie aj zo svojich odmien, do príjmu sa teda počítajú aj tie. Ako príjmy sa neberú do úvahy jednorazové platby, napríklad výhra v lotérii.
7. Ak som živnostník, ako sa počíta môj príjem?

Systém berie do úvahy základ dane z posledného daňového priznania. Keďže si však živnostník uplatňuje aj paušálne náhrady, štát chcel jeho príjem dorovnať na úroveň príjmu zamestnanca v hrubom, čo je rozdiel zhruba 13 percent. Výsledkom je, že pri živnostníkoch systém berie do úvahy základ dane vydelený koeficientom 0,866.
8. Ak mám eseročku, budú sa mi do príjmov počítať aj dividendy?

Zatiaľ nie. Rezort vysvetľuje, že dividendy z podnikania sa síce reportujú finančnej správe, ale nie je uvedené, kto je ich príjemcom. V parlamente je preto návrh na zmenu zákona, aby sa uvádzal aj konečný prijímateľ konkrétnej sumy. Dividendy vyplácané na Slovensku sa preto budú brať do úvahy až v polovici budúceho roka, v máji sa má totiž systém energopomoci aktualizovať.
9. Môže dostať energopomoc niekto s vysokým dôchodkom? Pritom človek s vyšším príjmom nebude mať na pomoc nárok?

Áno, takáto situácia môže nastať. Do úvahy sa totiž berie hrubý príjem zamestnanca, no čistý príjem dôchodcov. Takže ak niekto zarobí napríklad 2 000 eur v hrubom a žije sám, na energopomoc nárok mať nebude, aj keď v čistom je jeho príjem asi 1 500 eur. Oproti tomu dôchodca s príjmom 1 800 eur energopomoc dostane.
10. Ak sa niekomu výrazne znížil príjem v poslednom období, všimne si to systém?

Zatiaľ nie. Systém berie do úvahy príjmy od júla 2024 do júna 2025. Medzitým sa však človeku mohla výrazne zmeniť životná situácia, mohol začať alebo prestať podnikať, mohol prísť o prácu alebo získať novú. Rezort tvrdí, že si uvedomuje, že je to problém, no snažili sa vybrať také obdobie, ktoré bude najbližšie ku dňu začiatku energopomoci, čo je 1. januára 2026. Údaje v systéme sa budú aktualizovať v máji 2026.

5. decembra 2025 20:06
Boris Susko
Ficova vláda
LGBTI+
Nový Občiansky zákonník prináša predmanželské zmluvy aj rozvody bez sporov. Zmeny v manželstvách kritizujú cirkev aj PS
Matúš Zdút
Svadba na Pohode. Ilustračné foto N - Šimon Kern
Svadba na Pohode. Ilustračné foto N – Šimon Kern

K najväčšej reforme súkromného práva za posledných 60 rokov prišlo viac ako 4 000 pripomienok.

Slovensko čaká najväčšia zmena súkromného práva za posledných 60 rokov. Návrh nového Občianskeho zákonníka od ministerstva spravodlivosti Borisa Suska (Smer) sľubuje modernizáciu a odstránenie „socialistických reliktov“.

Návrh sa dotýka prakticky všetkých oblastí života. Zmeny v rodinnom práve a manželstvách sú špecifické tým, že vyvolali kritiku z konzervatívnej aj progresívnej časti politického spektra – konkrétne ustanovenie, že zmena pohlavia jedného z manželov má znamenať automatický rozvod.

Momentálne na ministerstve vyhodnocujú pripomienkové konanie, počas ktorého ministerstvá, organizácie i verejnosť poslali viac ako 4 000 pripomienok, pričom viac ako 2 000 z nich je závažných.
Niektoré zásadné zmeny v Občianskom zákonníku

(Širší prehľad zmien sa nachádza na konci článku.)

ruší sa pojem „bezpodielové spoluvlastníctvo manželov“ (BSM). Nahrádza sa pojmom „spoločné imanie manželov“, ktoré zahŕňa majetok aj dlhy;
umožňuje predmanželské zmluvy;
ide aj o pokus definovať nemanželské vzťahy cez rozšírenie definície blízkej osoby na osoby, ktorých vzťah je „účelom a funkciou obdobný ako vzťah medzi manželmi“;
zavádza sa možnosť bezsporového rozvodu – keď manželia spolu už nežijú a sú dohodnutí, súd nebude skúmať príčiny rozvratu;
navrhuje sa zvýšenie minimálneho výživného na 50 percent životného mimina;
posilňuje sa právo človeka rozhodnúť, čo sa stane s jeho majetkom po smrti pri dedení;
skracuje sa výpovedná doba z nájmu bytu z 3 mesiacov na 2 mesiace, pre zraniteľné osoby (invalidi, dôchodcovia, dlhodobí nájomníci) ostávajú 3 mesiace.

Advokátka: Spory o deti a majetok vedú k dlhým a vyčerpávajúcim súdom

Medzi najzásadnejšie zmeny podľa advokátky Jarmily Zahradníkovej patrí zavedenie predmanželských a manželských zmlúv; nové majetkové režimy; posilnená ochrana partnera pri dlhoch, ktoré vzniknú bez jeho vedomia; možnosť nesporového rozvodu; jasnejšia, modernejšia úprava rodičovských práv, povinností a výživného. Advokátka je členkou pracovnej skupiny pre rodinné právo v Slovenskej advokátskej komore.

Podľa Zahradníkovej býva pri rozvodoch najväčším problémom konflikt medzi rodičmi, nie samotný rozvod. „Nedorozumenia súvisiace s deťmi a majetkom sú najčastejšou príčinou dlhých a vyčerpávajúcich konaní,“ vysvetľuje s tým, že nový Občiansky zákonník môže tieto situácie uľahčiť najmä vďaka nesporovým rozvodom, jasnejším pravidlám pre rodičovské dohody a väčšej zodpovednosti rodičov pri rozhodovaní o deťoch.

„Ak budú manželia pripravení sa dohodnúť, proces môže byť skutočne rýchlejší a menej bolestivý,“ hodnotí Zahradníková.
Spoločný majetok manželov a predmanželské zmluvy

Zásadnou zmenou prejde i majetok manželov. Zaužívaný pojem „bezpodielové spoluvlastníctvo manželov“ (BSM) skončí a nahradí ho „spoločné imanie manželov“ (SIM). Rozdiel nie je len kozmetický. Kým BSM sa týkalo vecí a práv, imanie je definované ako súhrn majetku a dlhov. Do spoločného imania budú po novom patriť nielen aktíva, ale výslovne aj dlhy, ktoré vznikli niektorému z manželov počas trvania manželstva – s výnimkou tých, ktoré podľa tohto zákona tvoria výlučné dlhy každého manžela.

Práve túto zmenu považuje advokátka za kľúčovú. „V praxi veľmi vítam ochranu pred dlhmi, ktoré vznikli bez vedomia druhého manžela. S takýmito situáciami sa stretávam často – najmä v prípadoch podnikania, úverov či ručení počas manželstva,“ vysvetľuje Zahradníková s tým, že nový návrh myslí na možnosť brániť sa pred veriteľmi, čo považuje za dôležitý posun.

Zákon zároveň výrazne posilňuje zmluvnú voľnosť. Manželia (aj snúbenci) si budú môcť oveľa jednoduchšie dohodnúť iný režim než zákonný – napríklad zúžiť spoločné imanie alebo si dohodnúť úplne oddelený majetkový režim formou predmanželskej zmluvy.

Dopyt po takýchto zmluvách podľa advokátky už dávno existuje, len legislatíva ho doteraz nepoznala. „Veľa klientov predpokladá, že už aj v súčasnosti je možné uzatvárať predmanželské zmluvy, a sú prekvapení, že to slovenský právny poriadok neumožňuje,“ hovorí Zahradníková. Očakáva, že záujem o ne porastie, pričom to vníma ako racionálny nástroj, nie prejav nedôvery.

Väčšia sloboda však prináša aj riziká, napríklad že ekonomicky silnejší partner dotlačí toho slabšieho do nevýhodnej zmluvy. „Áno, riziko existuje. No vždy je dobré poznať charakter partnera pred vstupom do manželstva. Keď sa nebudú tieto otázky riešiť pred manželstvom, príde na ne čas pri jeho rozpade, a vtedy je takmer vždy neskoro,“ upozorňuje advokátka. Najlepšou ochranou je podľa nej samostatné právne poradenstvo pre oboch snúbencov, aby sa predišlo nerovnosti.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Filmový plagát k filmu Štyri svadby a jeden pohreb. Foto – Working Title production
Keď sa manželia dohodnú na rozvode a kto má vtedy myslieť na deti

Zavedenie nesporových rozvodov Zahradníková víta, ale s upozornením, že aj v týchto prípadoch by mala existovať kontrola, či dohoda nie je neprimerane nevýhodná pre jedného z partnerov.

„Podľa môjho názoru je nesporový rozvod veľkým prínosom. V prípadoch, kde je všetko dojednané, súčasná úprava skutočne zbytočne zaťažuje súdy aj samotných manželov,“ konštatuje advokátka a dodáva, že v takýchto situáciách ide v podstate o „administratívny proces, nie právny problém“.

Zároveň však upozorňuje, že aj pri dohode rodičov je nevyhnutná istá forma kontroly. „Súd by mal aj v nesporových konaniach posúdiť, či dohoda nie je extrémne nevýhodná alebo neohrozuje deti,“ vysvetľuje s tým, že každé rozhodnutie musí byť v najlepšom záujme maloletých. Ak sa systém nastaví správne, nesporové rozvody podľa nej skutočne odbremenia súdy a ušetria klientom veľa stresu i nákladov.

„V praxi som sa, samozrejme, stretla aj s tým, že v snahe rýchlo sa rozviesť je jeden z partnerov ochotný uzavrieť aj takú rodičovskú dohodu, ktorá nie je v záujme detí. Jej neskoršia zmena je však veľmi problematická,“ vysvetľuje advokátka Zahradníková.

Zmeny v rodinnom práve vo všeobecnosti víta. „Rekodifikáciu rodinného práva vnímam ako krok správnym smerom. Po rokoch praxe vítam najmä to, že rodinné právo sa konečne presúva do Občianskeho zákonníka – prinesie to väčšiu systematiku a právnu istotu.“ Ide podľa nej o modernizačný krok, ktorý si slovenské rodiny už dlho zaslúžili a približuje nás európskym štandardom.
Aj biskupi kritizujú zánik manželstva po tranzícii

Keďže slovenský právny poriadok neuznáva manželstvá osôb rovnakého pohlavia, ministerstvo v novele navrhuje, aby momentom úradnej zmeny pohlavia manželstvo automaticky zaniklo. Na vzťahy bývalých manželov a detí by sa následne uplatnili rovnaké pravidlá ako pri rozvode.

Tento bod už skôr kritizovali viaceré organizácie brániace práva LGBTI+ ľudí. Kritika však prišla aj z opačnej strany spektra.

Konzervatívna Aliancia za rodinu sa v pripomienkach k zákonu sťažuje, že vláda pretláča do zákona progresívnu a rodovú ideológiu. Organizácia tvrdí, že pohlavie je biologicky nemenná danosť a zákon by nemal viazať zánik manželstva na úradnú zmenu pohlavia.

Konferencia biskupov Slovenska zasa reaguje, že možnosť nesporového rozvodu oslabí inštitút manželstva. Navrhuje z nového zákona úplne vyradiť rodinné právo. Podľa KBS má rodinné právo špecifický charakter s prvkami verejného záujmu a ochrany slabšej strany, čo sa bije s princípom „autonómie vôle“ v novom kódexe.

KBS žiada doplniť ustanovenie: „Princíp autonómie vôle sa na rodinnoprávne vzťahy neaplikuje.“

Naopak, organizácie obhajujúce práva LGBTI+ ľudí v pripomienkach namietajú, že automatický zánik manželstva (ex lege) je krutý a necitlivý k rodinám, ktoré v takomto zväzku žijú, často aj s deťmi.

Upozorňujú, že štát týmto párom nedáva žiadnu právnu alternatívu (napríklad konverziu manželstva na registrované partnerstvo). Transrodoví ľudia by tak boli nútení vybrať si medzi identitou (úradnou zmenou pohlavia) a zachovaním rodiny. Ak si zmenia rodovú identitu, štát ich rodinu právne „rozbije“ bez ohľadu na to, či manželia chcú spolu zostať.

„A čo je horšie, neponúka im žiadnu alternatívu, žiadnu záchrannú sieť v podobe registrovaného partnerstva,“ povedala poslankyňa a právnička Lucia Plaváková (PS).

Organizácie ďalej kritizujú, že návrh úplne ignoruje existenciu párov rovnakého pohlavia a neobsahuje ani minimálnu úpravu ich spolužitia, napríklad zavedením inštitútu životného partnerstva. Návrh pritom zavádza nové a moderné inštitúty pre spolužitie, pre LGBTI+ páry však nevytvára ani základný rámec pre dedenie, prístup k zdravotným informáciám či vzájomnú vyživovaciu povinnosť.

„Absencia právnej úpravy pre páry rovnakého pohlavia je v rozpore s dohovorom o ľudských právach,“ upozorňuje Plaváková s tým, že Slovensko dlhodobo a vedome porušuje svoj medzinárodný záväzok.

Ustanovenie v pripomienkach kritizuje aj komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím, podľa ktorej automatickým zánikom manželstva bez inej formy právnej ochrany dôjde k zásahu do práva na rodinný život.
Plaváková: Nové formy spolužitia nestačia

Nový kódex sa snaží reagovať aj na fakt, že čoraz viac párov žije v nemanželských zväzkoch. Rozširuje definíciu blízkej osoby aj o osoby, ktorých vzťah je „účelom a funkciou obdobný ako vzťah medzi manželmi“. V praxi to pomôže napríklad pri dedení, kde sa „spolužijúca osoba“ dostáva do druhej a tretej dedičskej skupiny. V tretej skupine môže takýto partner zdediť celý majetok, ak poručiteľ nemá deti ani manžela.

Plaváková to však považuje nedostatočné. „Zákon síce uznáva existenciu týchto vzťahov, ale stavia ich do pozície druhej kategórie,“ hodnotí a upozorňuje, že partner musí v každom konaní (napríklad pri dedení) dokazovať, že spolu žili v spoločnej domácnosti, čo je v prípade sporu s príbuznými náročné. „Bez inštitútu životného partnerstva je to len čiastkové riešenie,“ dodáva.

Ján Horecký (KDH), naopak, vníma navrhovanú úpravu ako príležitosť na doriešenie praktických právnych potrieb rôznych foriem spolužitia, hoci súčasný Zákon o rodine považuje za overený časom. „Je to dobrá príležitosť došetriť potreby ľudí v ľudskoprávnej oblasti, napríklad v nazeraní do zdravotnej dokumentácie, dedení a podobne.“

Horecký trvá na tom, že manželstvo muža a ženy má mať výnimočné postavenie. „Je to privilegovaná forma rodiny z jednoduchého dôvodu, že iba muž a žena dokážu splodiť dieťa,“ hovorí s tým, že iné formy spolužitia môžu koexistovať s ľudskou dôstojnosťou, ale v spoločnosti nemajú rovnakú úlohu ako zväzok muža a ženy. „Vôbec neznižujem hodnotu domácností, rehoľných sestier, gejov, lesieb či starých rodičov s vnúčatami,“ vysvetľuje bývalý minister školstva.

Horecký má vážne výhrady k zmenám v dedičskom práve, konkrétne k znižovaniu neodnímateľného dedičského práva detí. Návrh znižuje povinný podiel pre deti, ktoré poručiteľ nemôže úplne vynechať. Maloletý potomok dostane dve desatiny a plnoletý jednu desatinu zo zákonného podielu.
Ombudsman: Ignorovaním párov rovnakého pohlavia štát riskuje sankcie

Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský, ktorý je zároveň odborníkom na rodinné právo, tiež upozorňuje na riziká spojené s chýbajúcou úpravou pre páry rovnakého pohlavia. Pripomína, že ministrovi spravodlivosti opakovane, listom aj osobne, avizoval, že právne uznanie týchto párov je nevyhnutnou súčasťou rešpektovania základných práv a slobôd. Podľa ombudsmana nemá Slovenská republika na výber, či takýto rámec poskytne, pretože táto povinnosť objektívne existuje.

„Absencia právneho uznania spolužitia párov rovnakého pohlavia nerešpektuje ľudsko-právne záväzky Slovenskej republiky,“ tvrdí Dobrovodský s odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Upozorňuje, že ak štát takýto rámec neprijme, vystavuje sa riziku porušenia Dohovoru a následných finančných sankcií. Štát má podľa neho voľnú úvahu len v tom, akým spôsobom túto povinnosť zrealizuje, nie, či tak urobí.

Ukotvenie zväzku osôb rovnakého pohlavia v zákone by pritom mohlo vyriešiť aj kritizovaný bod o automatickom zániku manželstva pri zmene pohlavia. Manželstvo by sa totiž v takom prípade mohlo na tento nový typ zväzku transformovať, čím by sa predišlo právnemu vákuu.

V súvislosti s novými inštitútmi spolužitia ombudsman očakáva, že nový zákonník nepripustí diskrimináciu nemanželských detí. Pripomína, že štát je povinný uskutočniť legislatívne opatrenia, aby sa aj nemanželské dieťa považovalo za plnohodnotného rodinného príslušníka, čo podľa neho potvrdzujú aj historické rozhodnutia v prípadoch Marckx či Vermeire proti Belgicku.

Dobrovodský sa vyjadril i k posilneniu zmluvnej voľnosti manželov. Hoci autonómiu vôle považuje za dôležitý prejav slobody, varuje pred rizikami pre ekonomicky slabšieho partnera. Zákonodarca musí podľa neho pamätať na „korektívy spravodlivosti“, aby súdy mohli zasiahnuť v extrémnych prípadoch. Cieľom je zabrániť situáciám, keď by napríklad obeť domáceho násilia pod emočným nátlakom súhlasila s nevýhodným majetkovým vyrovnaním len preto, aby urýchlene ukončila zväzok s násilníkom.
Dôležité zmeny v Občianskom zákonníku

Zvieratá: Zviera už nebude definované ako vec, ale ako živý tvor. Živé zviera môže byť právnym predmetom, ak to neodporuje jeho povahe ako živého tvora.
Premlčanie: Zavádza sa jednotná 3-ročná premlčacia lehota (namiesto súčasnej kombinácie 2 a 3 rokov v rôznych kódexoch) a zjednocuje sa režim pre občianske a obchodné vzťahy.
Neplatnosť zmlúv: Preferuje sa platnosť právnych úkonov pred ich neplatnosťou. Upúšťa sa od absolútnej neplatnosti, ak to nie je nevyhnutné, a nahrádza sa konceptom zrušiteľnosti.
Ochrana dobrej viery: Posilňuje sa ochrana tretích osôb, ktoré konajú v dobrej viere (napr. pri nadobúdaní majetku od nevlastníka).

Rodinné právo a manželstvo

Spoločné imanie manželov (SIM): Ruší sa pojem „bezpodielové spoluvlastníctvo manželov“ (BSM). Nahrádza sa pojmom „spoločné imanie manželov“, ktoré zahŕňa majetok aj dlhy.
Nesporový rozvod: Zavádza sa možnosť „dohodnutého“ rozvodu; ak manželia spolu nežijú a sú dohodnutí, súd nebude skúmať príčiny rozvratu.
Výživné: Navrhuje sa zvýšenie minimálneho výživného na 50 percent životného mimina. Ak rodič nepreukáže príjmy, súd bude pri výpočte výživného predpokladať vyšší príjem (25-násobok životného minima).
Zmena pohlavia: Zmena pohlavia jedného z manželov bude dôvodom na zánik manželstva zo zákona.

Dedičské právo

Väčšia sloboda poručiteľa: Posilňuje sa právo človeka rozhodnúť, čo sa stane s jeho majetkom po smrti.
Nové inštitúty:
Dedičská zmluva: Najsilnejší dedičský titul má prednosť pred závetom.
Odkaz (legát): Možnosť odkázať konkrétnu vec konkrétnej osobe bez toho, aby sa stala dedičom (nemusí platiť dlhy poručiteľa).
Zrieknutie sa dedičstva: Možnosť dohodnúť sa s poručiteľom ešte za jeho života, že dedič nebude dediť.
Neopomenuteľní dedičia (povinné diely): Znižuje sa povinný podiel pre deti, ktoré poručiteľ nemôže úplne vynechať. Maloletý potomok dostane 2/10 (dnes 1/2) a plnoletý 1/10 (dnes 1/2 zo zákonného podielu).
Rozšírenie dedičov: Aby majetok neprepadol štátu, budú môcť dediť aj vzdialenejší príbuzní (napr. bratranci a sesternice).

Vecné práva (vlastníctvo)

Susedské vzťahy: Detailnejšia úprava imisií (dym, hluk, pachy) a tzv. rozhraničení (ploty, múry). Ploty sa budú považovať za spoločné, ak nie je dokázaný opak.
Nález veci: Nálezca nebude mať právo si vec ponechať (nie je opustená). Detailne sa upravuje postup pri náleze vrátane nálezného.
Vydržanie: Lehoty na vydržanie (nadobudnutie vlastníctva dlhodobým užívaním) budú 3 roky pre hnuteľné veci a 10 rokov pre nehnuteľnosti.
Zádržné právo: Rozširujú sa možnosti veriteľa zadržať cudziu vec na zabezpečenie svojej pohľadávky.

Záväzkové (zmluvné) právo

Zjednotenie zmlúv: Odstraňuje sa dvojkoľajnosť. Už nebude existovať napríklad kúpna zmluva podľa Občianskeho a iná podľa Obchodného zákonníka. Bude len jedna úprava.
Nové zmluvné typy: Zákon priamo upraví zmluvy, ktoré sa doteraz uzatvárali ako nepomenované:
Zmluva o franšíze;
Sponzorská zmluva;
Zmluva o poskytovaní zdravotnej starostlivosti;
Zaopatrovacia zmluva: Prevod majetku (napr. bytu) výmenou za doživotnú starostlivosť.
Zmena okolností: Zavádza sa právo domáhať sa zmeny zmluvy alebo jej zrušenia, ak dôjde k podstatnej zmene okolností (napr. extrémna inflácia, vojna), ktorá spôsobí hrubý nepomer v právach strán.
Úroky z omeškania: Zjednocujú sa pravidlá pre úroky z omeškania a zmluvné pokuty.
Darovanie: Darca bude môcť odvolať dar nielen pre nevďak obdarovaného, ale aj z dôvodu vlastnej hmotnej núdze.

Nájomné vzťahy

Výpoveď z nájmu bytu: Skracuje sa výpovedná lehota z 3 mesiacov na 2 mesiace (všeobecne), pre zraniteľné osoby (invalidi, dôchodcovia, dlhodobí nájomníci) ostáva 3 mesiace.
Inflačná doložka: Zákon výslovne upravuje možnosť zvyšovania nájomného o infláciu.
Kaucia: Pri nájme bytu sa limituje výška kaucie na maximálne 3-násobok mesačného nájomného.