to ze sa mal Tiso pripojit SNP snad nemyslis vazne? SNP bol jeden nechutny bolsevicky puc.
Hrdinské činy partizánov
Vďaka množstvu kvalitných historikov typu Kamenca či Kováča poznáme jednu časť hrdinstiev partizánov a povstalcov a preto si tento rok pripomenieme aj ich ďalšie hrdinské činy o ktorých sa v čase komunizmu nesmelo hovoriť a o ktorých sa v čase našej drahej a ťažko vybojovanej demokracii nemôže nielen hovoriť, ale nemožno si to ani myslieť. V slobode myslenia a prejavu, rok čo rok, od nám tak drahého, partizánmi a povstalcami vybojovaného roku 1948 kvalitatívne stúpame, preto som vybral len zopár hrdinských činov našich osloboditeľov. Čerpal som najmä z informácií iných historikov, ktorí pre svoje uznanie nemuseli vstúpiť do Komunistickej strany či stať sa informátorom štátnej bezpečnosti ako to bolo v prípade už vyššie uvedeného historika Kamenca.
27. august 1944
Partizáni obsadili Ružomberok, zajali 67 príslušníkov Nemeckej strany ( v čítane 4 žien ), ktorých na noc uväznili a na druhý deň ráno spolu s ďalšími asi 24 uväznenými ružomberskými civilmi ich vyviedli do priestoru Podsuchá – Biely Potok a tam ich všetkých povraždili. Podľa iných prameňov zavraždených bolo 146 osôb a partizáni používali trieštivé náboje ( dum – dum ). Byty povraždených občanov Ružomberka povstalci vyrabovali. Partizáni z jednotky „ Za slobodu Slovanov „ obsadili Brezno nad Hronom a zavraždili štyroch vedúcich Slovákov: primátora mesta, poslanca Františka Slameňa, vedúceho notára Bothára, obchodníka Valentínyho, roľníka Doľňana. Ťažko poranili predsedu Okresného súdu Dr. Pavla Denka.
28. august 1944
Partizáni zadržali v Turčianskom Sv. Martine medzinárodný rýchlik, v ktorom sa vracala z Rumunska nemecká vojenská misia. Z vlaku vylákali všetkých 28 ( z toho 3 ženy ) členov misie a pri pokuse o ich odzbrojenie na rozkaz sovietskeho partizánskeho veliteľa P. A. Velička ich všetkých vyvraždili. Masakru rozkázali vykonať slovenskí dôstojníci pplk. Emil Perko a por. Cyril Kuchta. Bola to prvá hromadná vražda v dejinách Slovenskej republiky.
V Ľubochni partizáni prepadli 20 – člennú strážnu jednotku nemeckých detských táborov a napriek tomu, že sa im vzdali, všetkých aj s telefonistkou zavraždili pred hotelom Fatra.
V noci nemecké vojská začali prenikať na územie Slovenska a bojovať proti partizánom a povstalcom.
29. august 1944
Jednotky Prvej partizánskej brigády J. V. Stalina, ktorým velil náčelník štábu Ržeckij, po dohode s niekoľkými slovenskými dôstojníkmi z Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici sa zmocnili tohto mesta a vyhlásili obnovenie Československej republiky. Tento deň bol neskôr vyhlásený za začiatok „ Slovenského národného povstania“.
31. august 1944
Vojenské vedenie povstalcov v Banskej Bystrici žiadalo MNO ČSR v Londýne o bombardovanie Bratislavy
1. september 1944
Partizáni zavraždili ďalších 48 obyvateľov Ružomberka nemeckej národnosti.
Vojenské vedenie povstalcov v Banskej Bystrici žiadalo Londýn o bombardovanie Bratislavy, Veľkých Kostolian, Kežmarku a Žiliny.
21. september 1944
Pri železnici vedúcej zo Skleného do Hornej Štubne partizáni guľometmi a granátmi vyvraždili 187 mužov vo veku 15 do 59 rokov a okradli mŕtvoly o ich cennosti.
Rozkazom Hlavného veliteľstva Hlinkovej Gardy boli zriadené Pohotovostné oddiely HG.
25. september 1944
V noci na 26. september na železničnej stanici v Banskej Štiavnici partizáni a povstalci zavraždili asi 70 osôb z transportu civilných občanov nemeckej národnosti najmä z Píly a Veľkého Poľa pri Žarnovici.
29. september 1944
Pri príležitosti 80. výročia narodenia Andreja Hlinku, povstalci bombardovali mesto Ružomberok a aj mauzóleum A. Hlinku.
2. október 1944
Slovenská inteligencia odsúdila „ SNP „ . Pod výzvu Spolku slovenských spisovateľov sa podpísali napr.: Valentín Beniak, Mikuláš Gacek, Ľudo Zúbek, Dobroslav Chrobák, Ján Poničan, Andrej Žarnov, Rudolf Dilong, Henrich Bartek, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Ján Kostra, Karol Strmeň, Jozef Ambruš, Jozef Antošík.
20. október 1944
Podľa nemeckej úradnej správy už z obcí nemeckej národnosti na Slovensku partizáni a povstalci odvliekli a zavraždili 2 383 osôb.
27. október 1944
Pri osade Magurka, ktorá patrila k obci Nemecká Ľupča, partizáni zavraždili 70 občanov nemeckej národnosti, ktorýcn najprv orabovali o všetky cennosti. Obeťami boli civili z Kunešova pri Kremnici, ktorí sa vracali domov z nútených prác na výstavbe letiska v Brezne.
28. október 1944
Veliteľ ozbrojených síl na území Československa generál Viest vydal rozkaz o zastavení ďalšieho odporu a rozpustení armády. Potom spolu s generálom Golianom pod ochranou vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý mal 227 členov ušli do hôr. Podľa očitého svedka slovenskí vojaci zapálili lietadlo, na ktorom sa „hrdinovia“ Viest a Golian chceli zachrániť útekom za frontovú líniu k červenej armáde.
3. november 1944
Vo Veľkom Chochole nemecké jednotky našli v masovom hrobe asi 45 zavraždených osôb ( muži, ženy a deti ), ktorých telá boli v takom stave, že identifikácia nebola možná.
10. november 1944
Podľa hlásení slovenskej Lekárskej identifikačnej komisie v masovom hrobe pri Kováčovej našli 20 mŕtvol. Pri Hornej Mičinej našli masový hrob s 82 telami, medzi nimi aj ženy a jedno desaťročné dievčatko, zavraždené ranou do tyla. Na telách niesli viditeľné znaky trýznenia. Pri Sklabini sa našli dva masové hroby, jeden so 119 a druhý s 21 mŕtvolami. Medzi nimi boli identifikovaní nemeckí dôstojníci a vojaci. Najväčší masový hrob našli pri Hornej tureckej, neďaleko Starých Hôr, kde sídlil štáb 1. Stalinovej brigády. Tam sa našlo 900 zavraždených obetí.
11. november 1944
V oblasti obce Valaškovce pri Humennom partizáni povraždili asi 150 príslušníkov 2. maďarskej horskej brigády, ktorí sa im vzdali.
15. november 1944
Nemecká vojenská polícia vykonala verejnú popravu funkcionára KSČ Antona Sedláčka, ktorý bol zajatý ako politický komisár 2. československej partizánskej brigády. Bol obžalovaný z mnohých vrážd občanov na okolí Žiliny.
16. – 17. november 1944
V nočných hodinách sa partizáni vlámali do farskej budovy v Lieskovci pri Humennom a prepadli mladého farára Jána Nemca, ktorého hrozne týrali, potom uviazali za koňom a v blate vliekli cez polia a lesy štyroch chotárov až do Žalobína. Potom ho odviezli ku Girovciam a tam dvoma strelami a rozseknutím lebky ho zavraždili. Mŕtvolu vyzliekli zo šiat a hodili do rieky Oľky.
22. november 1944
Vo Vysokej nad Uhom sovietsky vojak – osloboditeľ zavraždil šestnásťročnú Annu Kolesárovú, za prítomnosti jej rodičov, pretože odporovala jeho pokusu o znásilnenie.
december 1944
V Klenovci partizáni zavraždili 11 alebo 12 občanov maďarskej národnosti, ktorí sa nechceli dať nasadiť do boja.
9. január 1945
Po obsadení Rožňavy vtrhli partizáni do biskupskej rezidencie a zavliekli 67 – ročného biskupa Michala Bubniča do pivnice kde ho trýznil a na následky trýznenia v nemocnici o dva týždne umrel.
február 1945
V bunkri pri Ľutove partizáni orabovali a zavraždil 9 Židov z okolia Nového Mesta nad Váhom, ktorí sa tam skrývali.
Veliteľ partizánskej brigády Boženko Snežinskij dal v Novej lehote zastreliť asi 13 zbehov zo slovenskej armády, ktorí patrili k jeho brigáde, a to pre podozrenie, že mohli byť nemeckými agentmi.
23. február 1945
Samozvaná „ Slovenská národná rada „ zrušila zrušila všetky dovtedajšie bezpečnostné útvary žandárstva a polície a zriadila novú jednotnú organizáciu s názvom „ Národná bezpečnosť „.
Všetci jej členovia museli byť alebo sa stať členmi Komunistickej strany. Národná bezpečnosť ( NB ) spolu s tajnou NB 2 spolupracovala s NKVD . Medzi vysokými hodnostármi týchto organizácií nechýbali vyložení sadisti zločineckého charakteru.
Od októbra 1944 do júna 1945 jednotky NKVD odvliekli 40 až 60 tisíc slovenských občanov do boľševických koncentračných táborov – gulagov.
Na povstaní sa zúčastnilo asi 70 – 80 000 osôb ruskej, slovenskej, českej, francúzskej, nemeckej, poľskej, ukrajinskej, maďarskej národnosti a ešte celý rad spolu 27 alebo 28 – iných národností. Na jeho potlačenie Nemci nasadili 34 000 vojakov. Na obidvoch stranách bojovali príslušníci armád, zanietení idealisti, ale aj zaslepení vyznávači najradikálnejších, proti sebe stojacich zhubných ideológií hitlerovského národného socializmu a leninsko – stalinského boľševizmu, ktorí sa neštítili ani tých najhroznejších zločinov a neľudských zverstiev nielen proti nepriateľovi, ale aj proti bezbrannému civilnému obyvateľstvu bez rozdielu veku a pohlavia, aké Slovensko nikdy predtým nezažilo. Povstanie si vyžiadalo desaťtisíce obetí na životoch občanov Slovenska. Nikto ich doteraz presne nespočítal, ale odhady sa pohybujú okolo čísla 20 tisíc, teda asi osemkrát toľko, než padlo Slovákov v celej vojne predtým. Plukovník Otto Klement hovoril až o 80 000 obetí povstania.
Ak cieľom povstania bolo oslobodiť Slovensko od Nemcov, tak nielenže sa mu to nepodarilo, lež naopak, zapríčinilo okupáciu Slovenska nemeckou armádou, od ktorej až do povstania bola Slovenská republika ušetrená. Ak jeho hlavným cieľom bolo obnoviť Československú republiku, alebo zriadiť Slovenskú sovietsku republiku, ani tento cieľ nedosiahlo, lebo ho Nemci tvrdo likvidovali. Ak bolo cieľom povstania odstrániť národný a kresťanský autoritatívny režim Slovenskej republiky, to sa mu čiastočne podarilo, ale iba v tom zmysle, že dalo Hitlerovým národným socialistom zámienku, aby oslabili ideologický odpor Slovákov a uvalili na vládu SR ešte tvrdšiu nemeckú kontrolu. Iba dve politické sily vyťažili z povstania: Bezprostredne ťažil z povstania Dr. Eduard Beneš, ktorému povstanie dalo do rúk silný argument pre yápadných spojencov, že aj Slovensko súhlasí s jeho politikou obnovenia Československej republiky. Najväčší úžitok však prinieslo povstanie KSČ, ktorá za pomoci sovietskych boľševikov tak upevnila svoje pozície vo vojsku, v československej vláde, v administratívnych úradoch, v zmonopolizovaných odboroch i v samosprávach obcí, že mohla systematicky pripravovať úplné uchopenie moci, ktoré uskutočnila vo februári 1948 a ktorej vládnutie v skrytej „ demokratickej „ podobe tu máme aj v súčasnosti.
Pročesky, ale federalisticky orientovaný slovenský historik, pracovník Historického ústavu SAV, PhDr. Anton Špiesz, CSc. v roku 1990 napísal: „ To, čo sa o udalostiach na Slovensku na konci druhej svetovej vojny podáva v rôznych prácach, je plné lží, poloprávd a prekrucovania. Korunu tomu všetkému nasadil Gustáv Husák vo svojej knihe „Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní“. Už len samotná koncepcia tohto prekonala svoj vývoj a odráža tých, ktorí boli práve pri moci. V podstate to nebolo ani slovenské, ani národné povstanie a nestála za ním väčšina slovenského národa, ale iba menšina, a to komunisti, Čechoslováci a ľudia orientovaní na Beneša. Masa slovenského obyvateľstva šla za slovenskou vládou a jej prezidentom Dr. Tisom“.
Uz som to sem myslim ze raz posielal ale pre tvoju informaciu som to sem dal znovu.