madarske historicke dokumenty len velmi zriedka spominaju jednu skutocnost. BT pred zaciatkom svojej ucitelskej kariery pracoval 5 rokov na budapestianskom statnom policajnom oddeleni kriminalnych cinov. na zaklade tu nadobudnutych skusenosti sa mu darilo dlhe roky unikat. ceskoslovenska policia ho nedokazala usvädcit, z posluhovania madarskym organom. ani napriek pouzitiu najmodernejsej techniky v tom case. napr: odpocuvacie mikrofony v jeho kancelarii, prehladavanie dokumentov a sledovaním jeho sekretárky, vsetko zbytocne.

som si isty v tom, ze vy sa co najskor ako slobodny a nevinny muz vzdialite odtialto.

Magyarország soha nem fog megbékélni az ország megcsonkításával.

madarsko sa nikdy nezmieri s vykostením (ochromením) krajiny.

peter weiss, pre pravdu napísal:V celom svete, najmä však na Západe, vyvolávajú veľké pobúrenie pokusy spochybňovať alebo bagatelizovať holokaust Židov a Rómov a ďalšie prejavy politiky genocídy, ktorú cieľavedome a metodicky uskutočňoval Hitlerov nacistický režim tretej nemeckej ríše. Naposledy vyvolala takéto reakcie konferencia, ktorú zorganizoval iránsky prezident Ahmadínedžád s cieľom dokázať, najmä moslimskému svetu, že holokaust za druhej svetovej vojny je vlastne židovský výmysel. Veľkú aféru vyvolali aj pokusy britského historika Irvinga spochybniť realitu masového vyhladzovania Židov v nacistických koncentračných táboroch. Tieto reakcie sú významnou súčasťou obranných mechanizmov, ktoré si povojnová európska civilizácia vytvorila proti hrozbe recidívy katastrofy, ktorú spôsobil Hitler s pomáhačmi.
Druhá svetová vojna primäla európske národy a ich politických predstaviteľov k hlbokej sebareflexii nielen preto, že v porovnanís prvou svetovou vojnou bola, čo sa týka množstva zmobilizovaných mužov, padlých a zranených, množstva vyrobených a použitých zbraní, rozsahu bojísk a napáchaných materiálnych aj nemateriálnych škôd, väčšia, intenzívnejšia, dlhšia a krutejšia. Ako v eseji Iná vojna ukázal popredný slovenský historik 20. storočia Ľubomír Lipták, išlo o úplne inú vojnu aj z hľadiska cieľov a charakteru.
Hitlerovým politickým programom, ktorý pred verejnosťou neskrýval, ale mnohího v Nemecku aj v zahraničípokladali iba za výkriky šialenca či propagandistickú rétoriku určenú nemeckej verejnosti, bolo dobytie nového životného priestoru na východe a jeho bezohľadná germanizácia, systematické vyhladenie celých národov a etnických skupín a zotročenie tých skupín obyvateľstva, ktoré nemali byť podrobené genocíde.
Tieto zločinné ciele potrebovali na svoju realizáciu aj zločinecké metódy. Očisťovanie od nežiaducich „živlov“, k akým sa rátali najmä príslušníci inteligencie okupovaných krajín, či od rasovo menej cenných „živlov“, ku ktorým patrili najmä Židia, ale aj Rómovia a príslušníci niektorých slovanských národov, sa dialo na základe norimberských rasových zákonov a prostredníctvom nacistických koncentračných táborov, ktoré genocídu uskutočňovali priemyselným spôsobom. „Konečné riešenie“ židovskej otázky malo byť sprevádzané vyčistením východného priestoru o dve tretiny i viac pôvodného obyvateľstva s tým, že zvyšok mal byť ponemčený tak, aby o sto rokov žilo v Európe nie 80, ale 250 miliónov Nemcov.
Ako na základe dostupných faktov konštatoval Ľubomír Lipták, nacistickému Nemecku pod Hitlerovým vodcovstvom „nešlo o porážku, ale o zničenie protivníka“.
Germanizačné plány neobchádzali ani Slovensko, ktoré pod vedením prezidenta Msgr. Jozefa Tisa do poslednej chvíle oddane kolaborovalo s Hitlerom. Historici našli dokumenty potvrdzujúce, že Slováci mali byť po odstránení asi 500-tisíc nežiaducich osôb asimilovaní. A to tak, že z ríše príde na Slovensko 100-tisíc nemeckých rodín ako vedúca vrstva spoločnosti. O tom, že nacisti to mysleli s čistením Slovenska od nežiaducich „živlov“ vážne, svedčí osud vyše 70-tisíc slovenských Židov a Rómov, ktoríboli zo Slovenska vyvezenído vyhladzovacích táborov.
Skutočnosť, že hitlerovskému Nemecku išlo o svetovládu a zničenie a zotročenie celých národov, že vo vojne išlo doslova o biologické prežitie stámiliónov ľudía o zachovanie elementárnych základov ich dovtedajšieho spôsobu života, viedla k vytvoreniu protifašistickej koalície. Tá napriek nezmieriteľným ideologickým rozporom a úplne protirečivým predstavám spojencov o povojnovom usporiadaníEurópy pretrvala celú vojnu až do porážky Nemecka a Japonska. Až potom sa naplno - a veľmi rýchlo - prejavili spomínané rozdiely a začala sa studená vojna, ktorá rozdelila Európu železnou oponou.
Práve to, ako uvádza Ľubomír Lipták, že „išlo o vojnu, v ktorej bolo ohrozené jestvovanie nielen jednotlivcov, skupín, tried, ale celých krajín, národov a po stáročia formovanej civilizácie“, bolo rozhodujúcim mementom a momentom, ktorý viedol k vzniku strategického riešenia pre západnú Európu v podobe jej integrácie na základe spoločného hodnotového rámca, ktorý jednoznačne odmieta fašizmus a nacizmus ako politickú skúsenosť i politickú ideológiu a v ktorom niet priestoru na obhajobu, spochybňovanie či bagatelizovanie holokaustu ako kvintesencie a hrozného symbolu absolútneho zla, ktoré predstavovala Hitlerova rasistická a genocídna politika.
Práve z tohto pohľadu treba pristupovať k výrokom arcibiskupa Sokola, že prezidenta Tisa si veľmi váži, že by sa mohol urobiť krok, aby bol Tiso blahorečený, že za slovenského štátu tu bol blahobyt a nič nám nechýbalo.
Z tohto pohľadu treba pristupovať k odkazu arcibiskupa Sokola slovenským historikom, ktoríprecízne zdokumentovali slovenský holokaust, kolaboráciu Jozefa Tisa s Hitlerom, totalitný a rasistický charakter ľudáckeho režimu a jeho podiel na strašných zločinoch, že keď sa otvoria vatikánske archívy, tak to bude veľmi pozitívne pre celé toto obdobie, veci sa vysvetlia a dokumenty dosvedčia, že všetko bolo inak, ako sa píše.
Tieto vyjadrenia arcibiskupa Sokola sa potom už nedajú hodnotiť ako nejaké síce nanajvýš trápne, ale v podstate nevinné osobné názory. To isté platío vyjadreniach ďalších predstaviteľov Konferencie biskupov Slovenska na tému Jozef Tiso a jeho režim.
To, že hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik postoj vedenia najväčšej cirkvi na Slovensku k obdobiu -s nemeckými nacistami do poslednej chvíle kolaborujúcemu - ľudáckemu totalitnému režimu a vyvezeniu 70-tisíc slovenských Židov a Rómov na smrť do nacistických koncentračných táborov vyjadril slovami: „Cirkev sa od tohto obdobia nedištancovala, lebo na to nemala dôvod“, je obrovský škandál. Vo svojej podstate oveľa väčší, ako zažíva katolícka cirkev v Poľsku.
Kým na severe od našich hraníc ide o osobné zlyhania jednotlivcov, vedenie slovenskej katolíckej cirkvi odmieta uznať základnú skúsenosťa základné hodnoty, na ktorých vznikla Európska únia a moderná slovenská štátnosť, ktorá sa hlási k odkazu Slovenského národného povstania proti nemeckému nacizmu a Tisovmu kolaborantskému fašizoidnému totalitnému režimu.

brm napísal:Aj v aktuálnom Plus7dní je zaujímavý článok o Tisovi a jeho grupe.. začínali ste ma pomaly presviedčať, že Tiso v podstate zachránil Slovákov.. ..ale ak si overím ešte tie informácie z Plus7dní cez iný zdroj, tak musím sa vrátiť k názoru, že Tiso bol riadna katolícka sviňa.

btw.. prečo sa Tiso a jeho gardy nepridali na stranu SNP??? Ostatné krajiny s podobným osudom ako Prvá Slovenská republika (keby neboli s Hitlerom, bolo by po nich) tiež "oficiálne" nadržiavali s Hitlerom, ale v skutočnosti boli proti nemu.. a podľa mňa určite nevyvraždili toľko ľudí ako Tiso a jeho gardy, ktorým nebolo proti srsti vraždiť ani obyčajných slovákov - kresťanov. (resp. má niekto dôkaz o opaku?)

brm napísal:Tomasito.. Hlinkove gardy, ktorých najvyšším veliteľom bol Jozef Tiso.. a čo to bol za veliteľa a za prezidenta, keď nevedel, čo sa mu deje v jeho jednotke.. v jeho štáte? ..všetko bez jeho vedomia? ..nastrčený pandrlák?

Ako som písal.. zatiaľ si tie fakty z Plus7dní overujem..

Veliteľom HG bol nakrátko Karol Sidor, ktorého vystriedal až do rozpustenia gardy Šaňo Mach.

arcibiskup Domenico Tardini, 25. marec 1942 napísal:Neviem, či sa ich podarí zastaviť… šialencov. Šialenci sú dvaja: Tuka, ktorý jedná, a Tiso… kňaz, ktorý tomu necháva voľný priebeh.

Najvyšším veliteľom bol Jozef Tiso, hlavným veliteľom do marca 1939 Karol Sidor, po ňom Alexander Mach (s výnimkou obdobia máj - júl 1940, keď ho nahradil F. Galan), 1944–1945 O. Kubala.

brm napísal:Tomasito.. Hlinkove gardy, ktorých najvyšším veliteľom bol Jozef Tiso.. a čo to bol za veliteľa a za prezidenta, keď nevedel, čo sa mu deje v jeho jednotke.. v jeho štáte? ..všetko bez jeho vedomia? ..nastrčený pandrlák?

Ako som písal.. zatiaľ si tie fakty z Plus7dní overujem..

brm napísal:Okej.. doštudované, v podstate potvrdené Tvoje výroky.. ale ako luterán ho musím aj tak nenávidieť za snahu o vybudovanie katolíckeho štátu.

Hrdinské činy partizánov
Vďaka množstvu kvalitných historikov typu Kamenca či Kováča poznáme jednu časť hrdinstiev partizánov a povstalcov a preto si tento rok pripomenieme aj ich ďalšie hrdinské činy o ktorých sa v čase komunizmu nesmelo hovoriť a o ktorých sa v čase našej drahej a ťažko vybojovanej demokracii nemôže nielen hovoriť, ale nemožno si to ani myslieť. V slobode myslenia a prejavu, rok čo rok, od nám tak drahého, partizánmi a povstalcami vybojovaného roku 1948 kvalitatívne stúpame, preto som vybral len zopár hrdinských činov našich osloboditeľov. Čerpal som najmä z informácií iných historikov, ktorí pre svoje uznanie nemuseli vstúpiť do Komunistickej strany či stať sa informátorom štátnej bezpečnosti ako to bolo v prípade už vyššie uvedeného historika Kamenca.



27. august 1944

Partizáni obsadili Ružomberok, zajali 67 príslušníkov Nemeckej strany ( v čítane 4 žien ), ktorých na noc uväznili a na druhý deň ráno spolu s ďalšími asi 24 uväznenými ružomberskými civilmi ich vyviedli do priestoru Podsuchá – Biely Potok a tam ich všetkých povraždili. Podľa iných prameňov zavraždených bolo 146 osôb a partizáni používali trieštivé náboje ( dum – dum ). Byty povraždených občanov Ružomberka povstalci vyrabovali. Partizáni z jednotky „ Za slobodu Slovanov „ obsadili Brezno nad Hronom a zavraždili štyroch vedúcich Slovákov: primátora mesta, poslanca Františka Slameňa, vedúceho notára Bothára, obchodníka Valentínyho, roľníka Doľňana. Ťažko poranili predsedu Okresného súdu Dr. Pavla Denka.

28. august 1944

Partizáni zadržali v Turčianskom Sv. Martine medzinárodný rýchlik, v ktorom sa vracala z Rumunska nemecká vojenská misia. Z vlaku vylákali všetkých 28 ( z toho 3 ženy ) členov misie a pri pokuse o ich odzbrojenie na rozkaz sovietskeho partizánskeho veliteľa P. A. Velička ich všetkých vyvraždili. Masakru rozkázali vykonať slovenskí dôstojníci pplk. Emil Perko a por. Cyril Kuchta. Bola to prvá hromadná vražda v dejinách Slovenskej republiky.

V Ľubochni partizáni prepadli 20 – člennú strážnu jednotku nemeckých detských táborov a napriek tomu, že sa im vzdali, všetkých aj s telefonistkou zavraždili pred hotelom Fatra.

V noci nemecké vojská začali prenikať na územie Slovenska a bojovať proti partizánom a povstalcom.

29. august 1944

Jednotky Prvej partizánskej brigády J. V. Stalina, ktorým velil náčelník štábu Ržeckij, po dohode s niekoľkými slovenskými dôstojníkmi z Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici sa zmocnili tohto mesta a vyhlásili obnovenie Československej republiky. Tento deň bol neskôr vyhlásený za začiatok „ Slovenského národného povstania“.

31. august 1944

Vojenské vedenie povstalcov v Banskej Bystrici žiadalo MNO ČSR v Londýne o bombardovanie Bratislavy

1. september 1944

Partizáni zavraždili ďalších 48 obyvateľov Ružomberka nemeckej národnosti.

Vojenské vedenie povstalcov v Banskej Bystrici žiadalo Londýn o bombardovanie Bratislavy, Veľkých Kostolian, Kežmarku a Žiliny.

21. september 1944

Pri železnici vedúcej zo Skleného do Hornej Štubne partizáni guľometmi a granátmi vyvraždili 187 mužov vo veku 15 do 59 rokov a okradli mŕtvoly o ich cennosti.

Rozkazom Hlavného veliteľstva Hlinkovej Gardy boli zriadené Pohotovostné oddiely HG.

25. september 1944

V noci na 26. september na železničnej stanici v Banskej Štiavnici partizáni a povstalci zavraždili asi 70 osôb z transportu civilných občanov nemeckej národnosti najmä z Píly a Veľkého Poľa pri Žarnovici.

29. september 1944

Pri príležitosti 80. výročia narodenia Andreja Hlinku, povstalci bombardovali mesto Ružomberok a aj mauzóleum A. Hlinku.

2. október 1944

Slovenská inteligencia odsúdila „ SNP „ . Pod výzvu Spolku slovenských spisovateľov sa podpísali napr.: Valentín Beniak, Mikuláš Gacek, Ľudo Zúbek, Dobroslav Chrobák, Ján Poničan, Andrej Žarnov, Rudolf Dilong, Henrich Bartek, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Ján Kostra, Karol Strmeň, Jozef Ambruš, Jozef Antošík.

20. október 1944

Podľa nemeckej úradnej správy už z obcí nemeckej národnosti na Slovensku partizáni a povstalci odvliekli a zavraždili 2 383 osôb.

27. október 1944

Pri osade Magurka, ktorá patrila k obci Nemecká Ľupča, partizáni zavraždili 70 občanov nemeckej národnosti, ktorýcn najprv orabovali o všetky cennosti. Obeťami boli civili z Kunešova pri Kremnici, ktorí sa vracali domov z nútených prác na výstavbe letiska v Brezne.

28. október 1944

Veliteľ ozbrojených síl na území Československa generál Viest vydal rozkaz o zastavení ďalšieho odporu a rozpustení armády. Potom spolu s generálom Golianom pod ochranou vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý mal 227 členov ušli do hôr. Podľa očitého svedka slovenskí vojaci zapálili lietadlo, na ktorom sa „hrdinovia“ Viest a Golian chceli zachrániť útekom za frontovú líniu k červenej armáde.

3. november 1944

Vo Veľkom Chochole nemecké jednotky našli v masovom hrobe asi 45 zavraždených osôb ( muži, ženy a deti ), ktorých telá boli v takom stave, že identifikácia nebola možná.

10. november 1944

Podľa hlásení slovenskej Lekárskej identifikačnej komisie v masovom hrobe pri Kováčovej našli 20 mŕtvol. Pri Hornej Mičinej našli masový hrob s 82 telami, medzi nimi aj ženy a jedno desaťročné dievčatko, zavraždené ranou do tyla. Na telách niesli viditeľné znaky trýznenia. Pri Sklabini sa našli dva masové hroby, jeden so 119 a druhý s 21 mŕtvolami. Medzi nimi boli identifikovaní nemeckí dôstojníci a vojaci. Najväčší masový hrob našli pri Hornej tureckej, neďaleko Starých Hôr, kde sídlil štáb 1. Stalinovej brigády. Tam sa našlo 900 zavraždených obetí.

11. november 1944

V oblasti obce Valaškovce pri Humennom partizáni povraždili asi 150 príslušníkov 2. maďarskej horskej brigády, ktorí sa im vzdali.

15. november 1944

Nemecká vojenská polícia vykonala verejnú popravu funkcionára KSČ Antona Sedláčka, ktorý bol zajatý ako politický komisár 2. československej partizánskej brigády. Bol obžalovaný z mnohých vrážd občanov na okolí Žiliny.

16. – 17. november 1944

V nočných hodinách sa partizáni vlámali do farskej budovy v Lieskovci pri Humennom a prepadli mladého farára Jána Nemca, ktorého hrozne týrali, potom uviazali za koňom a v blate vliekli cez polia a lesy štyroch chotárov až do Žalobína. Potom ho odviezli ku Girovciam a tam dvoma strelami a rozseknutím lebky ho zavraždili. Mŕtvolu vyzliekli zo šiat a hodili do rieky Oľky.

22. november 1944

Vo Vysokej nad Uhom sovietsky vojak – osloboditeľ zavraždil šestnásťročnú Annu Kolesárovú, za prítomnosti jej rodičov, pretože odporovala jeho pokusu o znásilnenie.

december 1944

V Klenovci partizáni zavraždili 11 alebo 12 občanov maďarskej národnosti, ktorí sa nechceli dať nasadiť do boja.

9. január 1945

Po obsadení Rožňavy vtrhli partizáni do biskupskej rezidencie a zavliekli 67 – ročného biskupa Michala Bubniča do pivnice kde ho trýznil a na následky trýznenia v nemocnici o dva týždne umrel.

február 1945

V bunkri pri Ľutove partizáni orabovali a zavraždil 9 Židov z okolia Nového Mesta nad Váhom, ktorí sa tam skrývali.

Veliteľ partizánskej brigády Boženko Snežinskij dal v Novej lehote zastreliť asi 13 zbehov zo slovenskej armády, ktorí patrili k jeho brigáde, a to pre podozrenie, že mohli byť nemeckými agentmi.

23. február 1945

Samozvaná „ Slovenská národná rada „ zrušila zrušila všetky dovtedajšie bezpečnostné útvary žandárstva a polície a zriadila novú jednotnú organizáciu s názvom „ Národná bezpečnosť „.

Všetci jej členovia museli byť alebo sa stať členmi Komunistickej strany. Národná bezpečnosť ( NB ) spolu s tajnou NB 2 spolupracovala s NKVD . Medzi vysokými hodnostármi týchto organizácií nechýbali vyložení sadisti zločineckého charakteru.

Od októbra 1944 do júna 1945 jednotky NKVD odvliekli 40 až 60 tisíc slovenských občanov do boľševických koncentračných táborov – gulagov.



Na povstaní sa zúčastnilo asi 70 – 80 000 osôb ruskej, slovenskej, českej, francúzskej, nemeckej, poľskej, ukrajinskej, maďarskej národnosti a ešte celý rad spolu 27 alebo 28 – iných národností. Na jeho potlačenie Nemci nasadili 34 000 vojakov. Na obidvoch stranách bojovali príslušníci armád, zanietení idealisti, ale aj zaslepení vyznávači najradikálnejších, proti sebe stojacich zhubných ideológií hitlerovského národného socializmu a leninsko – stalinského boľševizmu, ktorí sa neštítili ani tých najhroznejších zločinov a neľudských zverstiev nielen proti nepriateľovi, ale aj proti bezbrannému civilnému obyvateľstvu bez rozdielu veku a pohlavia, aké Slovensko nikdy predtým nezažilo. Povstanie si vyžiadalo desaťtisíce obetí na životoch občanov Slovenska. Nikto ich doteraz presne nespočítal, ale odhady sa pohybujú okolo čísla 20 tisíc, teda asi osemkrát toľko, než padlo Slovákov v celej vojne predtým. Plukovník Otto Klement hovoril až o 80 000 obetí povstania.

Ak cieľom povstania bolo oslobodiť Slovensko od Nemcov, tak nielenže sa mu to nepodarilo, lež naopak, zapríčinilo okupáciu Slovenska nemeckou armádou, od ktorej až do povstania bola Slovenská republika ušetrená. Ak jeho hlavným cieľom bolo obnoviť Československú republiku, alebo zriadiť Slovenskú sovietsku republiku, ani tento cieľ nedosiahlo, lebo ho Nemci tvrdo likvidovali. Ak bolo cieľom povstania odstrániť národný a kresťanský autoritatívny režim Slovenskej republiky, to sa mu čiastočne podarilo, ale iba v tom zmysle, že dalo Hitlerovým národným socialistom zámienku, aby oslabili ideologický odpor Slovákov a uvalili na vládu SR ešte tvrdšiu nemeckú kontrolu. Iba dve politické sily vyťažili z povstania: Bezprostredne ťažil z povstania Dr. Eduard Beneš, ktorému povstanie dalo do rúk silný argument pre yápadných spojencov, že aj Slovensko súhlasí s jeho politikou obnovenia Československej republiky. Najväčší úžitok však prinieslo povstanie KSČ, ktorá za pomoci sovietskych boľševikov tak upevnila svoje pozície vo vojsku, v československej vláde, v administratívnych úradoch, v zmonopolizovaných odboroch i v samosprávach obcí, že mohla systematicky pripravovať úplné uchopenie moci, ktoré uskutočnila vo februári 1948 a ktorej vládnutie v skrytej „ demokratickej „ podobe tu máme aj v súčasnosti.

Pročesky, ale federalisticky orientovaný slovenský historik, pracovník Historického ústavu SAV, PhDr. Anton Špiesz, CSc. v roku 1990 napísal: „ To, čo sa o udalostiach na Slovensku na konci druhej svetovej vojny podáva v rôznych prácach, je plné lží, poloprávd a prekrucovania. Korunu tomu všetkému nasadil Gustáv Husák vo svojej knihe „Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní“. Už len samotná koncepcia tohto prekonala svoj vývoj a odráža tých, ktorí boli práve pri moci. V podstate to nebolo ani slovenské, ani národné povstanie a nestála za ním väčšina slovenského národa, ale iba menšina, a to komunisti, Čechoslováci a ľudia orientovaní na Beneša. Masa slovenského obyvateľstva šla za slovenskou vládou a jej prezidentom Dr. Tisom“.

kinjeril napísal:a usudzujes a opieras sa o clanok v +7 dni, tak to uz fakt o niecom hovori. Prepac.

kali520 napísal:Brm to ze sa mal Tiso pripojit SNP snad nemyslis vazne? SNP bol jeden nechutny bolsevicky puc.