miki690 napísal:prave som si spomenul na nieco, vdaka comu je moja viera pomerne silna. Stale , ked som mal cistu dusu (vyspovedany) a o nieco som prosil, tak mi naozaj Boh pomohol , naozaj sa stali niektore veci, ked som sa modlil sovami "Boze ak je to tvoja vola tak mi pomoz, ak nie tak mi prosim ukaz cestu" a stale som nasiel spravnu cestu alebo mi pomohol. Tiez vidim vo svojom zivote vela ludi, ktori ma dokazali zmenit k lepsiemu, aj ked stale robim vela chyb vela veci, ktore by som robit nemal, casto narazam na akysi "odpor z hora" stane sa nieco co mi to proste zabrani urobit hriechy. Skuste sa k tomuto vyjadrit.

Enduro3333 napísal:OT:počas 1 a 2 svetovej vojny zomrelo menej ludi ako počas 150rokov vladnutia inkvizicia ... tolko vražd iba koli moci a ctižidosti a zavisti ...a to vsetko pod zasterkou BOHA a viery......

SRneC napísal:to mas odkial sak sa nevie kolko ludi kde pomrelo kazdy zdroj je iny ...a samozrejme som rad ze si sa vyjadril ze sa to robilo pod ZASTIERKOU Boha ...nic ine to nebolo len zastierka ; )

Enduro3333 napísal:Ako sa vravi dobrými umyslami je dlaždena cesta do pekal ....
Neverim v boha ako som už pisal vyššie ale v stredoveku cirva ktora konala v Mene viery v mene boha spachala tolko zločinov...

OT:počas 1 a 2 svetovej vojny zomrelo menej ludi ako počas 150rokov vladnutia inkvizicia ... tolko vražd iba koli moci a ctižidosti a zavisti ...a to vsetko pod zasterkou BOHA a viery......

První past: svou první zkušenost uděláme z nejrůznějších důvodů: Zvědavost nebo brutální objevování vlastní sexuality, četba, televize, příklad kamarádů, samota, citová kompenzace… Ale tělesný požitek, který masturbaci doprovází, vede velmi rychle k jejímu opakování. Rychle se utvoří návyk, který je nebezpečný v tom, že čím častěji k masturbaci dochází, tím hůře se jí zbavujeme. Odpoutání se od ní je těžké, nikoliv však nemožné. „Věz, že vůči tomuto problému jsi svobodný, můžeš se jej zbavit“, to jsou slova otce šestnáctiletého syna, která mu v mnohém pomohla. Na druhé straně musíme rozlišit, zda se jedná o spontánní sexuální pohyb v polospánku, nebo o skutečnou masturbaci, která je vědomá a úmyslná.

Druhá past. Rádi slyšíme (je to hloupá propaganda): Masturbovat je normální, je to neškodné a navíc je to užitečná zkušenost, která je dobrá jak pro psychickou tak i tělesnou vyváženost… Ale ve skutečnosti prožíváme pravý opak. Pokaždé, když používám své tělo způsobem, který neodpovídá jeho poslání, dělám něco, co není dobré jak pro mou psychiku tak ani pro mou duši. Tento čin mi sice přináší bezprostřední požitek, ale zanechává smutek, neboť izoluje od druhých a uzavírá do sebe. Postupně se zaplétáme do sítě představivosti, ocitáme se v jakési spirále a jsme uzavřeni do pocitu viny, která ještě více znesnadňuje otevření se druhým a opravdové lásce. Toto provinění oslabuje vůli tím, že zpochybňuje existenci naděje.

Právě odtud musíme začít spirálu odmotávat: Existuje naděje. Můžeme vyklouznout z kolejí. Prvním krokem je víra, že jsme pány své sexuality: Ne vždycky nad svou představivostí, ale určitě nad skutky. Odtud může začít převýchova, která v sobě zahrnuje potřebu odpuštění, jenž posiluje vůli a naději. Musíme střežit své oči a svá srdce (otázka č.32), nutná je i určitá životní hygiena a darování sebe sama ve službě druhým… Převýchova je dobrou životní cestou a vytvoří z nás rovné ženy a muže, očištěné a připravené milovat.



(svědectví):

Ve své pubertě jsem poznal masturbaci, která se velmi rychle stala trýznivým a neukojitelným požitkem. Dokázal jsem ji odsoudit, ale nedokázal jsem ji odolávat déle než tři dny. Moje provinění mě přivádělo ke všem možným řešením, ale nic mi nepomáhalo, abych se jí zbavil. Ani sňatek téměř nic nezměnil.

Po nějakém čase, kdy jsem prožil rozhodující setkání s Pánem Ježíšem, jsem se opět snažil tuto chybu odstranit. Ale opět bylo mé veškeré snažení zbytečné. Byl jsem na psychoterapii a získal jsem zde posilu k tomu, abych žil svou sexualitu takovou, jaká je a nelámal si s tím hlavu. Ve svém srdci jsem ale cítil, že tím, že se orientuji k samotnému požitku, odvracím se od druhých a od Boha a žiji v prostoru samonaplnění, které mě ovšem neuspokojovalo.

Prosil jsem Pána, aby mi pomohl. Zdálo se mi, jakoby mi Bůh řekl, že nejsem otrokem. Poprosil jsem ho tedy, aby mi to potvrdil tím, že mě bude v následujících měsících osvobozovat. Nakonec jsem byl během šesti měsíců od masturbace osvobozen.

Byl jsem velmi šťastný. Ale zvyk se opět objevil a po nějakém čase jsem na tom byl stejně jako předtím. Zapomněl jsem, že těch šest měsíců mi bylo dáno jako znamení, že moje slabost nebyla otroctvím.

Jak si vzpomínám, uvědomil jsem si, že se z toho mohu vyhrabat pouze s pomocí Boží. Když přišlo další pokušení, začal jsem se modlit a bojoval jsem… A Pán mě osvobodil.

Již je tomu deset let, co Bohu děkuji. Nejen proto, že mě osvobodil od masturbace, ale také proto, že mě skrze osvobození prohloubil v lásce.
Karel

pHysIQ napísal:Moja mamka mi vravi ze dobry lekar je ten ktroy sa neboji problematicke pripady konzultovat s ostatnymi a potom dospiet k najlepsiemu zaveru pre pacienta. Odpor ma voci tym ktroy sa hanbia priznat ze nevedia vsetko a stoja si za svojou diagnozou aj ked je chybna.
Urcite sa pytas aky suvis to ma s tebou.
Ked si utvaras vlastne stanovisku skus si peciat viac zdrojov a poradit sa aj s niekym starsim/mudrejsim. Budes mat vdanych veciach rozhlad a budes to vnimat aj z druhej strany. A nenachavj sa ovplyvnovat jednym zdrojom/autorom danej knihy.

Vo vojne zomrelo asi 10 000 000 ľudí, zranených bolo asi 20 000 000. (1.ww)
Celkové obete sa odhadujú na v rozmedzí od 50 do 62 miliónov, čo boli 2,5% vtedajšej svetovej populácie (2.ww)
Myslis ze pocas inkvizicie/kriziac. vyprav zomrelo viac ludi? Ja si to nemyslim.

Zhromaždený dav sa nevmestil do katedrály, a preto postavili pápežovi pódium na poli mimo mesta. Tu pápež predniesol reč, ktorá fakticky odštartovala krížové výpravy. Obsah Urbanovej reči sa zachoval v štyroch variantoch, ale ani jedna nie je autentická. V troch prípadoch ju spísali kronikári, ktorí s veľkou pravdepodobnosťou túto reč počuli. Všetky verzie sa zhodujú v reprodukcii základných častí prejavu. Na úvod líčil pápež utrpenie východných kresťanov a násilnosti "neveriacich", potom sľúbil odmenu účastníkom výpravy hlavne v podobe odpustenia hriechov. Jednotlivé verzie prejavu sa nezhodujú v tom, či pápež priamo nasmeroval výpravy priamo na Jeruzalem - takáto zmienka je len v jednej verzii. Pápež bol nadaný rečník a po jeho výzve, ako ju zachytil Fulcher z Chartres „Ja, alebo skôr náš Pán, vás ako svojich poslov zaprisaháva všade šíriť toto posolstvo a presvedčiť všetkých ľudí .. aby rýchlo prispeli na pomoc kresťanom (Byzantíncom) a zničili tú prekliatu rasu
(Turkov) v krajine našich priateľov .. Kristus to žiada" začali ľudia nadšene kričať:"Boh to chce!". Kto? :

12. Toto učenie, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi opätovne predložil, sa zakladá na nerozlučnom spojení dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý a plodivý.
Vskutku, manželské úkony svojou vnútornou povahou, zatiaľ čo veľmi úzko spájajú manžela a manželku, robia ich aj schopnými splodiť nový život podľa zákonov vpísaných do samej prirodzenosti muža a ženy. Ak sa zachovajú obe tieto základné vlastnosti, totiž zjednocujúca a plodiaca, manželský úkon si podrží zmysel vzájomnej a pravej lásky i svoje zameranie na svoju vznešenú úlohu rodičovstva, na ktorú je človek povolaný. Myslíme, že dnešní ľudia sú osobitne schopní porozumieť, ako je toto učenie v zhode s ľudským rozumom.
Vernosť Božiemu plánu
13. Ľudia totiž oprávnene zisťujú, že manželský úkon nanútený druhému partnerovi bez ohľadu na jeho stav a na jeho spravodlivé požiadavky, nie je opravdivým skutkom lásky, a preto odporuje tomu, čo mravný poriadok správne vyžaduje vzhľadom na vzťah medzi manželmi. Takisto, ak si vec uvážia, musia uznať, že úkon vzájomnej lásky, ktorý škodí schopnosti rozmnožovania života, ktorú do nej podľa osobitných zákonov vštepil Boh, Stvoriteľ všetkého, odporuje tak Božiemu úmyslu, podľa ktorého bolo manželstvo ustanovené, ako aj vôli prvotného Pôvodcu ľudského života. Preto keď niekto používa Boží dar a hoci iba čiastočne uberá tomu daru význam a cieľ, protirečí prirodzenosti muža a ženy a ich vnútornému vzťahu, a preto odporuje aj Božiemu úmyslu a jeho svätej vôli. Kto však používa dar manželskej lásky a pritom zachováva zákony plodenia, nepovažuje sa za pána prameňov života, ale skôr za služobníka Stvoriteľovho úmyslu. Ako totiž človek nemá vo všeobecnosti bezhraničnú moc nad svojím telom, tak ju nemá, a to pre osobitný dôvod, ani nad plodivými schopnosťami ako takými, pretože tieto svojou povahou sú zamerané na plodenie ľudského života, ktorého počiatkom je Boh. Náš predchodca blahej pamäti Ján XXIII. pripomínal: "Všetci majú považovať ľudský život za posvätný, lebo už od svojho počiatku vyžaduje činnosť Boha Stvoriteľa."13
Nedovolené spôsoby regulovania pôrodnosti
14. Opierajúc sa o tieto základné princípy ľudského a kresťanského učenia o manželstve, musíme znova vyhlásiť, že vonkoncom treba zavrhnúť ako oprávnený spôsob určenia počtu detí priame prerušenia už začatého procesu plodenia a najmä priamy potrat, hoci vykonaný z terapeutických dôvodov.14
Takisto treba zavrhnúť, ako to viackrát vyhlásil Učiteľský úrad Cirkvi, priamu sterilizáciu, či už trvalú alebo dočasnú, tak mužov, ako i žien.15
Podobne treba vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k predvídanému manželskému styku, alebo pri jeho uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života.16
Nemožno ani na schválenie takých manželských úkonov, ktoré sú úmyselne zbavené plodnosti, uvádzať ako platné tieto dôvody: že totiž treba voliť to zlo, ktoré sa zdá menšie; alebo že tieto úkony tvoria celok s plodnými úkonmi, ktoré sa už predtým vykonali, alebo sa neskôr vykonajú, a preto majú účasť na ich jedinej a tej istej morálnej dobrote. Ak je totiž pravda, že niekedy je dovolené trpieť menšie morálne zlo, aby sa vyhlo nejakému väčšiemu zlu, alebo aby sa napomohlo nejaké vznešenejšie dobro,17, nikdy však nie je dovolené, ani z najvážnejších dôvodov, robiť zlo, aby z toho vzišlo dobro:18 totiž súhlasiť s tým, čo svojou povahou porušuje mravný poriadok a čo preto treba považovať za nedôstojné človeka, hoci sa to deje s úmyslom brániť alebo napomáhať dobrá jednotlivcov, rodín alebo ľudskej spoločnosti. Preto sa vonkoncom mýli, kto sa domnieva, že manželský úkon úmyselne zbavený plodnosti, teda vnútorne nemravný, môže sa uznať za dovolený na základe plodných stykov celého manželského života.
Prípustnosť liečivých prostriedkov
15. Cirkev však nepovažuje za nedovolené tie metódy liečenia, ktoré sú potrebné na liečenie telesných chorôb, hoci by sa predvídalo, že sa tým zamedzí počatie, len nech sa toto zamedzenie nemá priamo v úmysle z akéhokoľvek dôvodu.19
Neplodné obdobie
16. Proti tomuto učeniu Cirkvi o manželskej morálke niektorí v súčasnosti namietajú, ako sme to uviedli (bod č. 3), že ľudský rozum má právo a úlohu riadiť tie sily, ktoré mu poskytuje nerozumná príroda, a usmerniť ich na dosiahnutie takého cieľa, ktorý zodpovedá dobru človeka. Niektorí sa teraz pýtajú: nie je rozumnejšie za daných okolností umele určovať pôrodnosť, ak sa tým lepšie napomôže rodinný pokoj a svornosť a deťom, ktoré sú už narodené, sa vytvoria vhodnejšie podmienky na ich výchovu? Na túto otázku treba dať jasnú odpoveď. Cirkev je zo všetkých prvá, ktorá chváli a odporúča používanie ľudského rozumu v diele, ktoré človeka, obdareného rozumom, tak úzko spája so svojím Stvoriteľom. Tvrdí však, že sa to má diať pri zachovaní poriadku, ktorý stanovil Boh.
Ak teda pre odstupy medzi jednotlivými pôrodmi jestvujú primerané dôvody, ktoré pochádzajú z telesného alebo duševného stavu manželov alebo z vonkajších okolností, podľa učenia Cirkvi manželia môžu sledovať prirodzený rytmus obsiahnutý v plodivých schopnostiach tak, že budú manželsky obcovať iba v neplodnom období, a tak kontrolovať pôrodnosť, žeby sa morálne učenie, ktoré tu vysvetľujeme, v ničom neporušilo.20
Cirkev zostáva verná sebe i svojmu učeniu, keď uznáva, že manželia môžu brať do úvahy neplodné obdobia, alebo keď vyhlasuje za vždy nedovolené používanie takých prostriedkov, ktoré priamo prekážajú počatiu, hoci sa toto druhé počínanie dovoláva dôkazov, ktoré sa zdajú čestné a vážne. V skutočnosti sa oba tieto prípady hlboko odlišujú: v prvom prípade manželia oprávnene využívajú možnosť, ktorú im dala príroda; v druhom zasa prekážajú, aby počatie prebiehalo podľa svojho prirodzeného poriadku. Nedá sa poprieť, že manželia sa v oboch prípadoch so vzájomným súhlasom a z prijateľných dôvodov chcú vyhnúť počatiu a mať istotu, že nebudú mať deti. Treba však súčasne uznať, že iba v prvom prípade sa manželia vedia zdržať manželského styku v plodných obdobiach, kedykoľvek z primeraných dôvodov nie je želateľné počať dieťa. Keď sa však vráti neplodné obdobie, užívajú manželský styk, aby si prejavovali vzájomnú lásku a udržovali sľúbenú vernosť. Keď takto konajú, zaiste vydávajú svedectvo o pravej a celkom správnej láske.
Vážne následky metódy umelého regulovania pôrodnosti
17. Čestní ľudia sa môžu dostatočne presvedčiť o pravdivosti učenia, ktoré Cirkev v tejto veci predkladá, ak si všimnú následky metód umelého regulovania pôrodnosti. Predovšetkým nech si uvedomia, aká široká a ľahká cesta sa takýmto konaním môže otvoriť pre manželskú nevernosť a všeobecný pokles mravnosti. Nie je na to ani potrebná dlhá skúsenosť, aby sa mohol každý presvedčiť o slabosti ľudskej prirodzenosti a aby pochopil, že ľudia - najmä mladí, tak ľahko podliehajúci náruživostiam - potrebujú povzbudenie na zachovávanie morálneho zákona a že sa im nesmie uľahčovať cesta k jeho porušovaniu. Treba sa obávať aj toho, že muži, čo si zvykli používať prostriedky na zamedzenie počatia, stratia k ženám úctu, nebudú brať do úvahy ich telesnú a duševnú rovnováhu, urobia si z nich nástroj pre svoju žiadostivosť a nebudú ich považovať za životné družky, ktoré majú ctiť a milovať.
Konečne treba starostlivo uvážiť, aká nebezpečná moc by sa dala do rúk tým predstaviteľom verejnej moci, ktorí sa nestarajú o prikázania morálneho zákona. Či dakto bude môcť vyčítať verejnej moci, že používa na riešenie ťažkostí svojho národa to, čo sa manželom uznáva za dovolené na riešenie niektorej rodinnej ťažkosti? Kto zabráni, aby verejná moc nepodporovala také antikoncepčné prostriedky, ktoré budú považovať za účinnejšie, ba dokonca ich nenariadila používať všetkým, kedykoľvek to uzná za potrebné? Tak by sa stalo, že ľudia, zatiaľ čo by sa chceli vyhnúť ťažkostiam, ktoré vyplývajú z Božieho zákona pre jednotlivcov, rodiny alebo sociálne skupiny, dovolili by verejnej moci ľubovoľne sa miešať do najvlastnejšej a najsúkromnejšej úlohy manželov.
Preto, ak nechceme, aby sa poslanie plodenia života vydalo napospas ľudskej ľubovôli, treba uznať, že moc, ktorú človek môže mať nad vlastným telom a jeho prirodzenými funkciami, má určité hranice, ktoré sa nesmú prekročiť, hranice, ktoré nikomu, či už súkromnému jednotlivcovi alebo človekovi obdarenému verejnou mocou, nie je dovolené porušiť. Tieto hranice sa neurčujú z iného dôvodu ako z úcty, ktorá patrí celému ľudskému telu a jeho prirodzeným funkciám, podľa zásad, ktoré sme už spomenuli, a podľa správneho chápania takzvaného princípu totality (čiže celistvosti), ktorý vysvetlil náš predchodca blahej pamäti Pius XII.21
Cirkev stráži pravé ľudské hodnoty
18. Možno predvídať, že azda nie všetci ľahko prijmú toto učenie, lebo zaznieva príliš veľa hlasov, umocnených modernými oznamovacími prostriedkami, ktoré sa nezhodujú s hlasom Cirkvi. Ale Cirkev, ktorá sa tomu nediví - veď je, ako aj jej božský Zakladateľ, "znamením, ktorému budú odporovať",21 - nezanedbáva preto sebe zverenú úlohu hlásať ponížene a vytrvalo celý morálny zákon, tak prirodzený, ako aj evanjeliový.
Keďže Cirkev neustanovila ani jeden z týchto zákonov, nemôže o nich rozhodovať, ale ich môže iba strážiť a vykladať, a nikdy nebude smieť vyhlásiť za dovolené to, čo je naozaj nedovolené, pretože to svojou povahou vždy odporuje pravému dobru človeka.
Cirkev vie veľmi dobre, že chránením celého morálneho zákona o manželstve prispieva k obnove pravej ľudskej kultúry. Okrem toho povzbudzuje človeka, aby sa nevzdával svojej zodpovednosti tým, že sa spoľahne na technické prostriedky. Zabezpečuje tak dôstojnosť manželov. Týmto svojím počínaním, pridŕžajúc sa príkladu a učenia Božského Spasiteľa, Cirkev ukazuje, že s úprimnou a veľkodušnou láskou sprevádza ľudí, ktorých sa usiluje už na pozemskej púti podporovať, "aby
ako deti mali účasť na živote živého Boha, Otca všetkých ľudí".23

Komo napísal:Ja som krestan-katolik..
Osobne verim v Boha aj to ze Jezis tu bol a ze este pride, ale ABSOLUTNE nedoverujem cirkvi.
Je to na moj vkus az velka aglomeracia.

dew6 napísal:Veď predsa podľa štatistík každý štvrtý farár (resp. cirkevný hodnostár) zneužíva malé deti...

krija napísal:zelovoc, to co je uvedene v tych linkoch je vycuc. to nie je sranda opisat tu zverinu, co napachali krestania za tych cca 1700 rokov.

Stoporko napísal:imho boli to fakt Krestania? Nie je krestanstvo o niecom inom?