Európe II. svetovú vojnu vnútili
V decembri 1942 šéf gestapa Heinrich Mueller predstavil sovietsku špionážnu sieť, pôsobiacu v kontinentálnej Európe a prišiel so zoznamom sovietskych agentov a informátorov v Anglicku, ktorý vyzerá ako "kto je kto" v britskej vrchnosti a poodhaľuje závoj moderných dejín. Medzi (sovietskych) špiónov patril napríklad Edward Wood, lord Halifax, minister zahraničia za Nevillea Chamberlaina a architekt politiky "ulahodenia". Snaha ulahodiť povzbudila Hitlera k presvedčeniu, že Anglicko chce, aby sa pohol smerom na východ, do ZSSR. V skutočnosti však Halifax nepriamo spolupracoval s komunistami. Politiku ulahodenia dizajnovali tak, aby sa Hitler chytil do pasce vojny na dvoch frontoch, ktorá mala potom za následok skazu Nemecka (a Európy) a smrť 60 miliónov ľudí.
Na Muelerovom zozname možno ďalej nájsť Victora Rothschilda, šéfa dynastie centrálneho bankovníctva, už dlho podozrivého, že bol jedným z "Piatich cambridgských". Zaujímavé je, že ďalší štyria z tejto skupiny (Burgess, Maclean, Blunt a Philby) sa na tom zozname nenachádzajú. (
http://www.savethemales.ca/001411.html) Ale je na ňom Charles Gambro, ďalší bankár židovského pôvodu, ktorý sa podielal na rozhodnutí Bank of England pokračovať v roku 1934 vo financovaní nacizmu. Očividne, keďže pracoval pre sovietov, tento človek anti-komunistický nebol.
Ďalej je tam Sir Robert Waley-Cohen a mnohí iní členovia skupiny "Focus", stojacej proti politike ulahodenia, ktorá financovala Winstona Churchilla. Waley-Cohen bol prezidentom Rothschildovej spoločnosti Shell Oil a takisto stál na čele britskej židovskej komunity. Z iných bankárov, finančníkov a priemyselníkov sa tam nachádzali Eugen Spier, Maurice Baring, Leonard Montefiore, Edward Guggenheim, Sir Robert Mond a Sir Phillip Sassoon. Všetci títo, okrem Baringa, majú židovský pôvod.
Pokiaľ ide o popredných členov Labour Party a o odborárskych predákov, na zozname sa nachádza Ernest Bevin, Harold Laski, Herbert Stanley Morrison a Sir Walter Citrine. Zo starovekých aristokratických rodín je tam Richard Combe Abdy, barón Strabogli a admirál Reginald Plunkett-Ernle-Erle-Drax. Takisto tlačový magnát J. S. Elias, karikaturista Victor Weisz a šéfredaktor Daily Express Ralph D. Blumenfield.
Z prominentných civilných zamestnancov je tam Rex Leeper z vládnucej kliky ministerstva zahraničných vecí a Sir Maurice Hankey, ktorý ako minister a úradník Privy Council (poradný zbor britskej kráľovnej) poznal všetky tajomstvá. Ďalej Bernard Pares, odborník na slovanské štúdie a právny teoretik Sir Hirsch Lauterpacht (ucelený zoznam možno nájsť na konci originálneho článku).
Tento zoznam je súčasťou tajných dokumentov Heinricha Muelera, ktorý zomrel v Kalifornii v roku 1983. Muelera v roku 1948 vyhľadala vo Švajčiarsku CIA a zaplatili mu 1 milión dolárov za tisíc strán záznamov z vyšetrovaní. Mueler zanechal svoje archívy na mikrofilme svojmu synovcovi "Douglasovi Gregorymu", ktorý z nich už veľkú časť stihol publikovať.
Návnada a vypínač
Bank of England financovala vzostup Hitlera k moci cez Schroderovu banku. F. C. Tiarcks, výkonný riaditeľ Schoderovej banky, bol takisto riaditeľom Bank of England. Eustace Mullins píše:
"Keďže jeho vlastní podporovatelia - Schroderovci sponzovali politiku ulahodenia, Hitler bol presvedčený, že k vojne (s Anglickom) nedôjde. Nemal podozrenie, že jeho podporovatelia v strane za ulahodenie potom Chamberlaina odsunú bokom a urobia premiérom Winstona Churchilla, keď sa už Chamberlainovi podarilo Hitlera oklamať." (Tajomstvá Federálnych rezerv/str. 76-78)
I keď historické pojednania portrétujú Hitlera tak, že on oklamal Neville Chamberlaina a lorda Halifaxa, v skutočnosti zrejme padol do pasce sám Hitler, keďže ho nechali myslieť si, že sa môže beztrestne pohnúť smerom na východ. Neville Chamberlaina však do toho tajného plánu nezasvätili (zomrel predčasne, len pár mesiacov po tom, ako odišiel z funkcie). Ale Halifax, ako sovietsky informátor, bol istotne veľmi nápomocný.
Lord Halifax už veľmi skoro oponoval proti vyzbrojovaniu Británie, povzbudzoval Hitlera a chválil ho, že je "skutočným odporcom komunizmu". Keď sa s ním v roku 1937 osobne stretol, ponúkol sa, že sa pričiní o zmeny v "európskom poriadku" v súvislosti s Danzigom, Rakúskom a Československom.
"Práve lord Halifax - nie Hitler - po prvý raz pomenoval oblasti, kde možno Varsailleskú zmluvu prerobiť v prospech Nemecka", píše historik Andrew Roberts.
"Halifax urobil jednu vec, o ktorej mu Eden povedal, aby ju nerobil a Vansittart varoval, že by to ´privodilo zrútenie sa európskeho domčeka z karát´. A neurobil to len raz, ale trikrát v priebehu konverzácií. ("The Holy Fox: A Biography od Lord Halifax", 1991, str. 67 a 70-71)
Halifaxovým najbližším poradcom bol Philip Kerr, lord Lotian, člen spoločnosti Okrúhleho stola Rothschild-Milner-Rhodes. Podľa Robertsa bol Lothian ´Halifaxovým priateľom´, ktorý mal mimo parlamnentu politický vplyv, aký len zriedka vidieť v súčasnej politike." (109)
Politika ulahodenia bola dizajnovaná k povzbudeniu Hitlera podniknúť akciu, ktorá by ospravedlnila Západ za vyhlásenie vojny. Halifax bol zodpovedný za nerozvážne britské garancie Poľsku, ktoré viedli k tomuto vyhláseniu. Stalina vopred pripravili na útok nacistov v roku 1941. Celá tá znervózňujúca dráma vojny a mieru bola v skutočnosti šarádou.
Stúpenci politiky ulahodenia a ich oponenti sledovali spoločný cieľ. Stúpenci ulahodenia (t.j. pro-nacistickí) mali hlavný stan v paláci Cliveden, patriacom lady Astorovej, ale - ako poukazuje Andrew Roberts - arci-oponenti politiky ulahodenia ako Duff Cooper, Anthony Eden a ruský minister zahraničia Maxim Litvinov (vlastným menom Meir Finkelstein) tam boli pravidelnými hosťami. (67) ...
http://www.rense.com/general73/ilum.htm