1. Mal si to poslat do pripomienok a navrhov, toto nie je miesto, kde by sa to malo riesit.
2. Ak sa ti nejaky prispevok nepozdava, tak pouzi vykricnik vpravo a mozes ho reportnut. Reportom na neho upozornis moderatorov.

ja by som sa na to pozrel skor z opacneho pohladu niezeby neboli poucne ale skor niesu zo zivota.... staci zmenit nazov temy na zaujimave pribehy a vsetci budu spokojni

Hmm neviem ci to sem davat abo nie ale je to pribeh zo zivota z mojho zivota a je to dost dlhe. Sice som zistil ze skutocnost bola ina ale ked som to pisal nevedel som este nic. Je to otom ako lahko stratite osobu ktoru milujete ani neviete ako.
tuna link na externy server pripadne to mozem dat do prilohy ako txt
http://runes.blog.sk/detail-nekonecna-l ... 36aad45d07

Muz, ktory neveril v lasku

"Tento muž bol celkom obyčajný muž ako vy a ja, ale odlišoval sa od nás tým, že si myslel, že neexistuje láska.


Samozrejme, že sa snažil dlho lásku nájsť, a preto pozoroval ľudí okolo seba. Skoro celý život hľadal lásku, ale nakoniec zistil, že láska neexistuje. Kdekoľvek prišiel, každému hovoril, že láska je len výmyslom básnikov, či náboženstva, ktoré sa snaží ovplyvňovať slabú myseľ ľudí, aby ju mohlo ovládať. Tvrdil, že láska nie je a preto ju nikto nemôže nájsť, aj keby veľmi chcel. Tento muž bol veľmi inteligentný a hovoril veľmi presvedčivo. Prečítal veľmi veľa kníh, študoval na najlepších univerzitách a stal sa uznávaným učencom. Tento muž hovoril ,že väčšina vzťahov medzi milencami je ako vzťah medzi narkomanom a predavačom drog.



Partner, ktorý má väčšiu potrebu lásky, je ako narkoman, a partner, ktorý túto potrebu nemá, je ako predavač drog. Partner ,ktorý má menšiu potrebu, ovláda celý vzťah. Túto dynamiku jasne vidíte, pretože v každom vzťahu je obyčajne jeden partner, ktorý miluje, a druhý, ktorý nemiluje a len využíva partnera, ktorý mu dáva svoje srdce. Narkoman, ten, ktorý má väčšiu potrebu, žije v neustálom strachu, že nedostane ďalšiu dávku lásky, alebo drogy. Narkoman si hovorí:“ Čo budem robiť ,keď ma partner/ka/ opustí?“ Tento strach je veľmi sebecký. Začne byť žiarlivý a náročný ,pretože sa bojí ,že nedostane ďalšiu dávku. Predavač ovláda narkomana tým, že mu dáva väčšie dávky, menšie dávky, alebo žiadne dávky. Ten ,kto má väčšiu potrebu je nakoniec ochotný urobiť čokoľvek, aby ho partner neopustil. Tento muž vysvetľoval ľuďom, prečo láska neexistuje. “To čomu ľudia hovoria láska, nie je nič iné než vzťah založený na strachu a ovládaní. Keď je vzájomná úcta? Kde je láska? Žiadna láska nie je. Mladí manželia dávajú jeden druhému veľa sľubov pred Bohom a prde rodinou: „ Zostaneme vždy spolu, budeme jeden druhého milovať a ctiť v dobrých a zlých časoch.“ Sľubujú si všetko možné. Zaujímavé je, že svojim sľubom ozaj veria. Pár týždňov či mesiacov po svadbe je jasné, že žiadny zo svojich sľubov nedodržia.


„ Snažia sa ovládať jeden druhého. Snažia sa zistiť kto bude závislým a kto ovládajúcim. Celková úcta, ktorú si sľubovali je preč. Ich vzťah je plný nenávisti a emocionálneho jedu. Jeden druhého zraňujú, až nakoniec nevedia kde sa stratila ich láska. Zostávajú spolu, pretože sa boja byť sami a pretože majú strach z názoru iných ľudí. Ale kde je láska?“
Tento muž hovoril, že poznal veľa starších manželov, ktorí spolu žili 30,40, alebo 50 rokov a boli hrdí, že to vydržali tak dlho. Keď však hovorili o svojom vzťahu, tak povedali:“ Prežili sme svoje manželstvo.“ To znamená ,že jeden z nich sa podriadil druhému a rozhodol sa znášať všetko utrpenie. Vojnu vyhral ten s partnerov, ktorý mal pevnejšiu vôľu a menšiu potrebu lásky. Ale kde sa stratil ten plameň, ktorému hovorili láska?Dnes zaobchádzajú jeden s druhým ako so svojim majetkom.“ Ona je moje.“ On je môj.“ Muž každému vysvetľoval prečo si myslí, že láska neexistuje. Povedal im.“ To všetko mám dávno za sebou. A už nikdy nikomu nedovolím, aby ovládal moju myseľ v mene lásky.“ Jeho argumenty boli celkom logické, takže presvedčil veľmi veľa ľudí. Láska neexistuje.

Jedného dňa sa prechádzal tento muž po parku a uvidel na lavičke krásnu ženu, ktorá plakala. To, prebudilo jeho zvedavosť. Posadil sa vedľa nej a spýtal sa či jej môže pomôcť. Neviete si predstaviť aký bol prekvapený, keď mu povedala, že plače pretože neexistuje láska.“ To je zaujímavé – žena, ktorá neverí , že existuje láska!“ Samozrejme, sa chcela dozvedieť viac. „ prečo hovoríte, že láska neexistuje?“ spýtal sa jej.
„ To je dlhý príbeh,“ odpovedala žena. „ Vydala som sa keď som bola veľmi mladá. Bola som plná ilúzii a nádeje, že budem žiť spoločne svoj život s jedným mužom. Prisahali sme si vernosť a založili rodinu. Ale rýchlo sa všetko zmenilo. Bola som verná manželka, starala som sa o deti a domácnosť. Pre manžela bol však dôležitý úspech v zamestnaní než rodina. Prestal si ma vážiť a ja som si prestala vážiť jeho. Jeden druhému sme ubližovali, až som si nakoniec uvedomila a on nemiluje mňa.
„ Deti však potrebovali otca a preto som s ním zostala a snažila sa ho podporovať. Dnes sú deti veľké a odišli z domu. Už nemám žiadny dôvod žiť s manželom. Medzi nami nie je žiadna úcta ani láska. Viem však ,že i keby som si našla niekoho iného, nič by sa nezmenilo, pretože láska neexistuje. Nemá zmysel hľadať niečo, čo nie je. A preto plačem.“
Muž to chápal veľmi dobre, objal ju a povedal.“ Máte pravdu, láska neexistuje. Všetci hľadáme lásku, otvárame svoje srdcia, stávame sa zraniteľnými a nakoniec nájdeme sebectvo. To nám ubližuje, i keď si myslíme, že nie. Nezáleží na tom, koľko máme vzťahov: každý vzťah končí rovnako. Prečo teda hľadať lásku?



Muž a žena sa stali priateľmi, pretože si boli veľmi podobní. Bol to krásny vzťah. Jeden druhého si vážili a nikdy sa neurážali. Vždy keď boli spolu, boli šťastní. Nebola medzi nimi žiadna žiarlivosť ani závisť. Ani jeden sa nesnažil ovládať druhého. Ich vzťah sa postupne prehlboval. Trávili spolu stále viac času, pretože, keď neboli spolu jeden druhému chýbali.
Raz keď bol muž mimo mesta napadla ho zaujímavá vec. Povedal si:“ Možno k nej naozaj cítim lásku. Ale je to niečo iné než to, čo som doteraz poznal. Nie je to také ako to opisujú básnici, ani náboženstvá, pretože sa za ňu necítim byť zodpovedný. Nič si od nej neberiem: nepotrebujem ,aby sa o mňa starala: nemám potrebu zvádzať na ňu vinu za svoje vlastné problémy. Cítime sa spolu dobre, máme sa radi. Nikdy ma neprivádza do rozpakov a nikdy ma neotravuje. Nežiarlim , keď je s ostatnými ľuďmi. Nezávidím jej keď má úspech. Láska možno existuje, ale je to niečo iné, než si ľudia myslia.“

Nemohol sa dočkať, až sa vráti a povie jej o svojich divných myšlienkach. Keď začal hovoriť, žena mu povedala:“ Viem presne o čom hovoríš. Už dávno mám podobný pocit, ale nechcela som ti to povedať, pretože viem, že vlásku neveríš. Láska možno existuje, ale je to niečo iné, než sme si mysleli.“ Po tomto rozhovore sa rozhodli, že sa medzi nimi nič nezmenilo. Aj naďalej si vážili jeden druhého a ich láska bola stále silnejšia. Aj tie najjednoduchšie veci im robili radosť, pretože boli veľmi šťastní.


Muž tak plný lásky, až mal pocit, že sa v jeden večer stal zázrak. Pozeral sa na oblohu, našiel si tú najkrásnejšiu hviezdu a jeho láska bola taká silná, že sa k nemu hviezda začal približovať, až nakoniec pristala v jeho dlani. Nemohol sa dočkať kedy sa vráti k žene a položí jej hviezdu do dlane., aby jej dokázal svoju lásku. Keď jej položil hviezdu do dlane, žena pocítila pochybnosti. Bola to nesmierna láska a v tom okamihu jej hviezda spadla na zem a rozbila sa na milión kúskov.

Dnes chodí po svete jeden starý muž, ktorý tvrdí, že láska neexistuje. A doma na neho čaká jedna krásna stará žena, ktorá plače pre hviezdu, ktorú raz mala v ruke a ktorú v okamihu pochybnosti pustila. To je príbeh o mužovi, ktorý neveril v lásku.

Kto urobil chybu? Uhádnete čo sa stalo? Chybu urobil muž, pretože si myslel, že môže dať žene svoje šťastie. Hviezda bola jeho šťastím a on urobil chybu, pretože dal svoje šťastie do ženiných rúk. Šťastie nikdy neprichádza zvonku. Muž bol šťastný vďaka láske, ktorá vychádzala z jeho duše, žena bola šťastná vďaka láske, ktorá vychádzala z jej lásky .Hneď ako urobil muž ženu zodpovednou za svoje šťastie , žena hviezdu pustila, pretože nemohla byť za jeho šťastie zodpovedná. Aj keď ho veľmi milovala, nemohla ho urobiť šťastným, pretože nikdy nemohla vedieť, čo si myslí., aké sú jeho očakávania, pretože nemohla poznať jeho sny.


Ak zoberiete svoje šťastie a dáte ho do rúk partnera či partnerky skôr, alebo neskôr sa rozbije. Dáte svoje šťastie niekomu inému, vždy vám ho môže vziať. Ak môže vaše šťastie vychádzať len z vášho vnútra a ak je dôsledkom vašej lásky, tak ste zaň zodpovedný sami. Nikoho nemôžem urobiť zodpovedným za svoje vlastné šťastie, ale aj tak keď uzatvárame manželstvo, zo všetkého najskôr si vymeníme prstienky. Dávame svoju hviezdu do rúk druhého a očakávame, že ho urobíme šťastným a že on urobí šťastným nás. Pokiaľ niekoho milujete čo najviac, nikdy nemôžete byť tým, čo si druhý praje.
To je prvá chyba, ktorú robí každý z nás. Zakladáme svoje šťastie na našom partnerovi, ale tak to v živote nefunguje. Dávame sľuby, ktoré nemôžeme splniť, a tým si otvárame cestu k neúspechu."

Bushido napísal:Nechcem robiť nový topic a koniec koncov aj tak sem idem len keď niečo potrebujem ale stretli ste sa už niekto s touto situáciou ?

Jedno dievča prišla ako nová brigádnička do podniku kde pracujem ako čašník, ako každému novému zvyknem trochu pomocť nech sa rýchlejšie uchití a začaly sme biť trochu často spolu aj keď som to nebral nijak vážne až keď sme spolu išli domov a ona mi dala na rozlúčku pusu čo mi bolo velmi divné pretože som ju ani nepoznal dobre... Na druhý deň sa tam došla zabávať ja som pracoval a neskor vnoci došla za mnou objala ma a začali sme sa bozkávať bolo to príliš rýchle a mne sa to celé nezdalo no dá sa povedať že ma "zbalila" jak videli niektorý ludia ktorý ma trochu poznali že niečo medzi nami je tak 2 kamaráti išli za ňou a povedali jej že nech mi neublíži... vlastne ona mi to povedala a dodala že by to nikdy nespravila... Tiež ako som vravel mi povedala že ma lúbi spraví pre mňa všetko a bez zo mňa by umrela jednoducho že ku mne cíti viac ako pri svojom predošlom 2 ročnom vzťahu... Lúbil som ju a tiež by som pre ňu spravil všetko len potom sa to začalo kaziť keď ma začala postupne ignorovať nechcela biť so mnou na svojich narodeninách až mi nakoniec povedala že stým chalanom čo tak dlho chodila že ho ešte stále miluje... Som dosť citlivý čo sa týka vzťahov a velmi mi tým ublížila aj napriek tomu som ju už neotravoval a do statusu na icq som si napísal že som snou prežil najkrajšie dni v živote (bol som sňou týžden) pretože viem že citom sa rozkázať nedá a nikto ma nepodržal nepovedala prepáč a je jej to lahostajné aj potom všetkom čo mi povedala... ale cítim sa stále blbo a cítim aj hnev voči nej za to čo mi urobila asi je jediné riešenie klin klinom vybiť ale ako dlho to zas potrvá keď ju budem stále vidieť v práci a odísť nemožem... vie niekto niečo ?

Uplne ta chapem, mam rovnaky problem... Toto dievca je dievca zo skoly s ktorou som chodil asi mesiac a zazil som s nou najkrajsie chvile zoivota proste neopisatelne...citil som sa pri nej ze niekto konecne som, ze k niekomu patrim... pred tyzdnom sme sa rozisli a ja stale neviem co mam robit... z facebooku si ma vymazala, sms mi nenapisala ani zavolat mi nezavolala,tak neviem ci uz namna zabudla alebo je proste iba tvrdohlava a nechce mi napisat... a bojim sa jej reakcie ked jej napisem, co sa stane ak by som jej tam napisal strasne zamilovany list, bojim sa ze by ma iba vysmiala lebo od nej clovek nevie co ma cakat...

Imho, dosť záleží na veku, ked je staršia, tak by sa mala k tomu aj adekvátne správať, lenže u žien si nikdy nebudeme istý Skús napísať a uvidíš, ked ta vysmeje, určite ta to bude štvať, ale časom zistíš že si urobil dobre, tak aspon budes mat istotu a vies na com si bol, resp. nemusis to lutovat a trápiť sa tým dalej. Ja som zas v takej situácii, že pred 4 mesiacmi som odišiel preč, na prax, vrátil som sa, jej spôsob akým ma privítala ma veľmi prekvapil, veľmi rád by som sa k nej vrátil ale ked ona ani sama nevie čo chce. Nemôžem povedať, že by som ju bezvýhradne miloval, ale stále po tom dlhom čase mi na nej dosť záleží. To, že klin sa klinom vybíja, to je pekné ale blbosť. Vybil som raz, druhý kráť ale stále na nu myslím, najlepšie asi bude nechať to tak, nech ukáže čas a ja sa môžem pomaly trápiť...

konečne nejaký poučný príbeh naozaj zo života

Mladý muž sa opýtal Sokrata na tajomstvo úspechu. Sokrates mu povedal, že ak chce poznať tajomstvo úspechu, tak sa s ním stretne na druhý deň pri rieke. A tak sa stretli.

Sokrates požiadal mladého muža, aby spolu kráčali smerom do stredu rieky. Keď boli až po krk vo vode, Socrates ho z ničoho nič stiahol pod vodu a nechcel ho pustiť. Mladík sa vzpieral, ako len mohol, ale Sokrates bol silnejší. Držal ho tam až do momentu, kedy by už viac nevydržal. Vynoril sa a z celej sily sa poriadne nadýchol.

Sokrates sa ho opýtal: “Akú vec si chcel najviac, keď si bol pod vodou?” a muž mu odpovedal “Vzduch.” Nato mu Sokrates povedal: “To je to najväčšie tajomstvo úspechu. Úspešným budeš vtedy, ak po ňom budeš túžiť tak, ako si túžil po vzduchu. Žiadne iné tajomstvo neexistuje.”

Dobrý večer, neviem ako začať a už vôbec nie či sa to sem hodí.
Určite si niekto z vás spomenie na príbeh Valkira a Valkirky ak nie v skratke: Valkir sa s nou chcel zasnúbit na Silvestra roka 2007 ale ona odisla na silvstra s dvoma blavkmi do martina. Potom sa dali opat dokopy a boli spolu este dva roky. Ich cesty sa rozisli ked ona odisla do zahrnicia a bola tam dva roky, a tam si uvedomila, ze to nieje to. Ona sa teraz nachadza na SR a pre zmenu on je v zahranici ale stale udrziavaju kontakt ako kamarati. Mensi dotaz vtedy ze odisla na toho silvestra s tymi chalanmi bolo asi najlepsie co mohla urobit pretoze ma krasny vztah s jednym z nich aj napriek tomu ze sa pat rokov nevideli. Je to osud, nahoda? a mozno to takto malo byt

Ľudia mi často hovoria o tom, ako by veľmi chceli cestovať v čase, či už chodiť do minulosti, alebo navštíviť budúcnosť a vedieť, čo bude ďalej. Stále počúvam veľa zážitkov z minulosti, alebo dokonalé sny do budúcnosti. Zabúdame na jednu dôležitú vec, vlastne tú najdôležitejšiu v našom živote. Je to prítomnosť. Z minulosti môžme ťažiť len spomienky, či už pekné, alebo zlé, stále sú to spomienky, ktoré boli. Budúcnosť je vec v živote, ktorá nám dáva silu predstaviť si tie najkrajšie sny, ktoré ale nemusia výjsť tak, ako by sme sami chceli. Preto ja volím radšej prítomnosť. Neťažím Tu zo spomienok, ale z podstaty diania a nerozmýšlam, čo bude, ale čo je, preto som práve v tejto chvíli tak šťastný. ( Empatik )

Jedno 15 ročné dievča sa raz zapozeralo do strasrsieho chlapca. Ten chlapec raz napisal jej kamoske na nete spravu. Bol to on ,krasny ,bez chyby. Dievca vedelo ,ze je to ON .ON ,ktory je prenu ten pravy. Dievca si raz sadlo za pocitac a tam si otvorila e-mail. Pisal jej nejaky chalan: Ahoj, niejaka si mi znama a ona mu len odvrkla : no ,moze byt. Potom zistila ,ze je to ON. Pozrela si jeho fotoalbum a bola v nebi ked zistila,ze jej napisal ON...takto si pisali e-maili az jej raz navrhol aby sa stretli. Ona hambilva sa potuzila alkoholom ,no nepomohlo, ked ho zbadala ,citila sa ako keby nemala v sebe ani kvapku alkoholu. Hned sa zacali bozkavat a ona si ako prve NANOM vsimla jeho usmev.Jeho ruka smerovala hned do jej nohavic no ona mu chytila ruku a nedovolila mu to. Takto sa stretavali asi 4 mesiace az mu raz napisala sms ako je to medzi nimi.ON jej odpisal ,ze spolu chodia proste ju ma strasne rad. Dievca bolo velmi stastne.Lubili sa ako nikdy pred tym.ON by jej zniesol aj modre z neba. A takto ubiehali mesiace ,neraz kvoli nej vyronil slzu. Ale raz to prislo.Rana do srdca...Prisla facka od neho. Dievca sa nezmohlo na nic ine ako na plac ale stale zostala pri nom neodisla napriek tomu ze jej dal facku a nadaval jej ako takej handre.Potom to prislo zas a zas. Nakoniec z toho boli asi tri bitky ale dievca pri nom stale zostavalo len stale plakala a plakala....ale nedokazalo ho opustit....ON potuzeny alkoholom ju pred priatelmi zhadzoval ,nadaval jej ,ponizoval ale dievca bolo stale prinom...Neraz jej nadaval a daval jej facky ,ze jej tielka krv z nosa a jeho kamarat sa len pozeral a sem tam sa na tom zasmial....klamal ju....niekedy v noci odiesiel s kamaratmi bohvie kde a ked mu dievca zavolalo a prosila ho nech ide domov a cakalo ho pred domom aj tri hodiny on jej na to povedal ,ze jej nikto nekazal aby ho tam cakala....No ON prisiel a vynadal jej do....ale dievca sa nevzdavalo a stale bolo prinom az do teraz...su tomu 3 a pol rokA co su spolu.Odisla s nim do zahranicia a tam spolu ziju....Dievca ma ale stale spomienky na to..lepsie povedane rany v srdi ked si spomenie ako jej ublizoval. Najviac si ale pamata na to ako sa raz pohadali: Boli vonku s jeho kamaratmi pohadali sa a ON sa jej spytal:Stes facku?! a dievca nadrzovku odpovedalo: Ano chem! ON si vystupil z auta a vrazil jej facku pred jeho kamaratmi . Ta facka bola vlastne za nic.Dievca tam len bezmocne stalo a po tvari jej stekali slzi...Za cele tie tri roky jej stihol powedat asi vsetky vulgarne slova...Nikdy ju takto nikto neponizil a jej najvacsia laska to spravila....ale stale je pri nom..stale o nedokaze opustit...a ani neche!!! Dokonca ho miluje viac nez kedysi a ON? pride z prace a ledva ju pozdravi....Teraz su spolu v zahranici a dievca len dufa ,ze ON sa raz zmeni ale asi dufa marne....

emda94 - ahoj počuj, je mi jedno či tu budeš písať fiktívne príbehy, alebo tie zo života. Ale skús pri tom prosím Ťa dodržiavať pravidlá fóra. Ďakujem.

Aha.Prepac ale ja newiem co som psrawila zle..napis mi aby som nabuduce vedela....a je to pravdive (:

//autoeditácia príspevku (04 Okt 2012, 17:01)
Aha...no diky...si mili

ot, ale zjavne ani po upozorneni nevie, ale si mili

Na jedné americké univerzitě se mezi studenty vyskytla 87-letá žena jménem Rose s cílem splnit si svůj životní sen - vystudovat. Během prvního semestru si svým kouzlem získala kompletně všechny studenty a to tak, že byla požádána, aby při zahajování fotbalové sezóny pronesla řeč.

Byla nejprve uvedena a krásně oblečena vystoupala na pódium. Došla k řečnickému pultu a samou nervozitou upustila kartičky s textem. Jemně se usmála, natáhla se k mikrofonu a pronesla: "Omlouvám se, jsem tak nervózní. Namísto piva jsem tam na posilněnou hodila whiskey a asi mi nějak dodala moc kuráže. Asi už to neposkládám tak, jak jsem chtěla, takže vám jen řeknu to, co vím.

Nepřestáváme v životě hrát, protože bychom byli příliš staří. Stárneme, protože přestáváme hrát. Přitom jsou pouze čtyři věci, díky kterým zůstáváme mladí. Musíte být šťastní a úspěšní. Musíte se smát a hledat něco veselého v každičkém dni.

Musíte snít a to pořádně. Když ztratíte své sny, zemřete. Kolem nás je tolik mrtvých lidí a oni to přitom ani nevědí. Je obří rozdíl mezí stárnutím a dospíváním.

Pokud je vám 19 a strávíte rok ležením v posteli, zestárnete na 20. Mně je 87 a když si na rok lehnu do postele, bude mi 88. Jak tedy vidíte, každý umí stárnout. Na to není potřeba žádného talentu či schopností. To, na co už talent a schopnosti potřebujete, je dospívání. Hledání příležitostí ve změnách a to bez výčitek.

Staří lidé většinou nelitují toho, co udělali, nýbrž toho, co neudělali. Pouze ti, kteří litují promarněného života, se bojí smrti."

Týden poté, co Rose dostudovala, zemřela. Na její pohřeb dorazilo 2,000 studentů, kteří přišli vzdát poctu výjimečné ženě, jenž je naučila, že nikdy není příliš pozdě na to, splnit si své sny.

Pamatujte, stárnutí je nevyhnutelné, ale dospívání a osobní růst, to je naše volba. Žijeme na základě toho, co je nám dáno do vínku, ale opravdový život si tvoříme sami naší volbou, snahou a přesvědčením!

Nejde ani tak o príbeh, ako o zamyslenie sa nad tým, ako sa niekedy správame... a najmä k tým, na ktorých nám záleží.

W. Livingston Larned - Otec zapomíná

Poslouchej, synku: Vyprávim to, zatímco ty zde spíš, ručku skrčenou pod bradou a světlé kučery jsou přilepené na tvém zpoceném čelíčku. Sám jsem se vkradl do tvého pokoje. Zrovna před chvilkou, když jsem si v pracovně četl noviny, mnou projela vlna výčitek. S pocitem viny jsem přišel k tvé postýlce. A myslel jsem na toto, synku: Byl jsem na tebe příkrý. Vynadal jsem ti, když ses oblékal do školy, že ses po umytí sotva dotkl ručníkem svého obličeje. Volal jsem tě k zodpovědnosti za to, že sis nevyčistil boty. Vztekle jsem reagoval, když jsi některé své věci rozházel po podlaze. U snídaně jsem také na tobě hledal chyby. Něco jsi polil. Drobky ti padaly mimo talíř. Dával jsi lokty na stůl. Máslo na chleba sis namazal moc tlustě. A když sis začal hrát a já jsem se chystal na vlak, obrátil ses, zamával mi a volal „Ahoj, táto" . Já jsem se zamračil a odpověděl: „Dej ramena dozadu! " A celé to začalo nanovo odpoledne. Když jsem přicházel domů, sledoval jsem tě, jak klečíš a hraješ kuličky. Měl jsi v ponožkách díry. Ponížil jsem tě před kamarády, když jsi musel kráčet přede mnou domů. Ponožky stojí peníze - a kdyby sis je musel kupovat sám, byl bys na ně opatrnějši! Představ si to, synku - to ti řekne vlastní otec! Později - pamatuješ - když jsem si četl v pracovně, jsi přišel plaše, se zraněným pohledem v očích. Když jsem přes noviny vzhlédl, netrpělivý, že mě rušiš, zaváhal jsi u dveří. „Co chceš?" vyštěkl jsem. Neřekl jsi nic, jen jsi rychle přicupital, objal mne pažemi a dal mi pusu. A tvé malé paže se přitiskly s citem, kterému snad sám Bůh dal rozkvést ve tvém srdci a který překoná i chlad a uvadlost. A pak jsi odešel, klapaje po schodech. Ano, synku, krátce poté mi noviny vypadly z rukou a přeběhl mě horečnatý mráz. Co jsem si to navykl? Hledat chyby, napomínat -tím jsem se ti odměňoval za to, že jsi chlapec. Ne proto, že bych tě
nemiloval, ale proto, že jsem vyžadoval příliš mnoho od tvého mládí. Měl jsem na tebe stejný metr jako na sebe. A přitom máš tolik hezkých a dobrých vlastností. Tvé srdéčko je velké jako svitání nad rozlehlým pohořím. Ukázals to svým přirozeným impulsem rozběhnout se a dát mi pusu na dobrou noc. Nic víc se toho večera nestalo, synku. Přišel jsem ve tmě ke tvé postýlce a klečel zde zahanben! To je však slabá náplast, vím, že tomu ještě nemůžeš rozumět, kdybych ti to řekl, až se probudíš. Ale od zítřka budu opravdovým tátou! Uzavřeme bratrstvi. A budu s tebou trpět a budu se s tebou smát. Ukousnu si raději jazyk, než bych vypustil z úst netrpělivá slova. Jako evangelia se budu držet zásady: „Je to přece ještě chlapec - malý chlapec! " Obávám se, že jsem si tě už představoval jako muže. Ale teď, když tě vidím, synku, skrčeného v postýlce, je mi jasné, že jsi ještě dítě. Včera tě ještě maminka nosila v náručí, tvou hlavu na svém rameni. Žádal jsem příliš mnoho. Příliš mnoho.

Aké myšlienky máš, taký život žiješ.

Je tu len jedna vec, ktorú si stále pamätám.
– Čo?
Ten skvelý moment,
keď som sa naučil jazdiť na bicykli.
A tohto rána...
nejakým zázrakom...
som si spomenul na ten moment po tom...
– Keď si spadol.
Ako to, do čerta, vieš?
– Pretože sa to stalo každému.
Niečo sa naučíš, si šťastný a
potom zabudneš na brzdu.