Ja som zas na vykanie nebol vôbec naučený a tak sa mi tykanie teraz len ťažko odnaúča. Fakt sa blbo cítim, keď tykám niekomu kto je odomňa o 70 rokov starší. Stretávam sa s nimi od malička, tak to už ťažko meniť. Ale chcel by som.

Tak ja mam problem zase z opacnej strany. U mna doma, teraz mam na mysli Chorvatsko, lepsie povedane vsetky krajiny byvalej YU - tak tam si ludia tykaju. To je jedno, ze kto je ako stary. Akonahle sa trosku spoznaju, tak sa vykaslu na vykanie. Odburavaju sa tym bariery. A ja si myslim to iste. Ked napr. ku mne niekto pride na pohovor do prace, a vidim, ze je mlady, tak aby som ho zbavil stresu, hned mu poviem, ze mi moze tykat. Okamzite vidim reakciu toho cloveka, ze sa uvolni a poda na tom pohovore lepsi vykon.

Co sa tyka rodiny. Tak tam bezprecedentne si tykaju VSETCI. Doradu, bez jedinej vynimky. Nezmysly ako vykanie svojej vlastnej mame alebo onikanie, tak to uz vonkoncom. Ako nech sa na mna nikto nehneva, ale aby som ja vykal svojej vlastnej mame, ktora mi dala zivot, tak to uz je trosicku moc. Respekt sa da prejavit aj trosicku inak.

Do tretice tykanie s napr. priatelkinymi rodicmi. To sme zaviedli cca. rok po nasom chodeni spolu, teda tesne po tom, ako sme sa zasnubili. Boli sme na vylete v Slovinsku a pri pohariku v tabore mi to navrhol jej otec. Po navrate domov sa k tomu pridala aj mama. Takisto aj moji rodicia jej. Odvtedy mame 100x lepsiu a lahsiu komunikaciu. Ci uz je to na vaznejsie temy alebo aj na vtipkovanie.

Aby som to nejako zovseobecnil. Vykanie ma urcite svoje opodstatnenie a su pripady, kedy viem, ze je lepsie, ak si s niekym vykam ako tykam (obchodne zalezitosti), ale konieckoncov tykanie ma vacsi prinos pre osobne vztahy podla mna.

A ty qwerty si na to casom zvyknes, ako sme si zvykli vsetci.

qwerty-xyz: Ak to chce, tak mu tykaj. Práve preto, že ho rešpektuješ a je to jeho prianie.
Osobne si takú situáciu neviem ani predstaviť, nakoľko u nás si v rodine všetci tykáme. A keď ma niekto požiada o tykanie, tak mu tykám. Je mi to oveľa prirodzenejšie aj príjemnejšie.
Napríklad aj v predchádzajúcom zamestnaní sme si všetci tykali.
V terajšom je to inak, tykám si však so všetkými okrem generálneho riaditeľa. On si to vyžaduje, tak to akceptujem. Ak by si však zažiadal tykanie, nemal by som s tým problém.

ja mam tento problem skor na skole, kedze nas je malo na odbore (plusminus 15), tak kazdy vyucujuci kazdeho studenta pozna a chcu, aby sme im tykali...len je mi to trochu blbe, nezvyk no...

U mna je situacia taka, ze niekedy ked vediem uvolneny rozhovor, tak sa aj prekecnem a zatykam. Niekedy sa staci opravit, niekedy sa druha strana len pousmeje a vyzve k tykaniu a niekedy na zaklade blizkej vekovej kategorie a beztak volnej komunikacii tykanie navrhnem sam.
V rodine - najblizsej sa tyka, babka/dedko, bratranci/sesternice tiez. Strykovia a tety - s tymi, s ktorymi sa malo vidavame, si vykame - co mi vobec neprekaza. S maminou sestrou sme si po rokoch potykali, ale tiez sa obcas prekecnem a vyknem jej - predsalen zvyk.

Asi tak pred mesiacom sa mi stala taka kuriozita, kedy mi vykal spoluziak, o 5 rokov mladsi a na vyzvu, ze sme spoluziaci, hadam si nebudeme vykat, mi odvetil, ze slusnost kaze starsiemu cloveku vykat. Zvlastne je to pre mna z toho dovodu, ze spoluziaci tvoria velmi siroku vekovu skupinu (20-50), kde si kazdy s kazdym automaticky tyka.

PS: k vyzve na tykanie sa urcite nestavat ako moj byvaly kolega so slovami: "A musi to byt?"

My si v rodine tykáme všetci... Mám zo začiatku vždy problém s tykaním v biznis vzťahoch, ak je druhá strana niekto raz tak starý a vysoko postavený, ale po nejakom čase si človek zvykne V rodine si neviem predstaviť niekomu vykať.

...pre zmenu sa teraz spýtam ja...zoberme si príklad, že Váš nadriadený Vám navrhne tykanie...vzhľadom k tomu, že je ťažké si zvyknúť hneď prvé razy pozabudnete a zároveň si všimnete, že on Vám aj napriek navrhnutému tykaniu znova vyká...konverzácia sa potom uberá tak, že raz zatyká, raz zavyká a vy podobne, leb ste jednak v rozpakoch a za druhé nie vždy si spomeniete...a teraz ako z toho von? Ako určíte jednoznačné a pevné oslovovanie?...

no mne sa to stava teraz pri Ujovi, co si akoze "zvykam" . . .

U mňa sa to stáva dosť často. So strýkom mojej priateľky si aj vykám aj tykám. Raz ma oslovil že by bolo fajn si tykať. Odvtedy sa, ale snažím, lenže je odosť starší ako ja a proste niesom zvyknutý tykať osobe o dosť staršej odomňa.

Grim napísal:...pre zmenu sa teraz spýtam ja...zoberme si príklad, že Váš nadriadený Vám navrhne tykanie...vzhľadom k tomu, že je ťažké si zvyknúť hneď prvé razy pozabudnete a zároveň si všimnete, že on Vám aj napriek navrhnutému tykaniu znova vyká...konverzácia sa potom uberá tak, že raz zatyká, raz zavyká a vy podobne, leb ste jednak v rozpakoch a za druhé nie vždy si spomeniete...a teraz ako z toho von? Ako určíte jednoznačné a pevné oslovovanie?...

Tykam nadalej. To, ze zabudol je jeho problem. Toto su veci, na ktore sa nezabuda. Keby sa opyta: A my si tykame? - tak mu odpoviem, ze ano, dokonca to sam navrhol.

Pripadne je druha moznost, co zvyknu ludia povedat na odlahcenie: Ale prosim ta, co mi vykas, ved sme si potykali.. - a konverzacia plynie dalej.