Texasky a kožená bunda
Poviem vám krátky príbeh o mojom vzhľade, o mojom – ako američania hovoria – „look“. Nemyslite si, že je to nejaký cirkus či kino. Je to príbeh. Bol som v rímskom golieri na mojej motorke, hľadal som kontakt so stratenými mladými v uliciach a každý večer ma zastavovali francúzski policajti. Bol som s černochmi, Arabmi, s tetovanými. Policajti nadávali černochom do zasraných negrov, Arabom do špinavých k....v, a mne hovorili dôstojný pán. Mal som toho dosť. Jedného večera som mladým povedal, že nie som diamant v h...e a jeden z nich mi povedal: „Tak sa obleč tak ako my!“ A ja som si zvolil tento odev. Na druhý deň ma zastavili policajti, narazil som na dvoch silných, tučných policajtov, trochu sa podobali na tých z Altöttingu, máte tu pekných policajtov, no a jeden z nich mi povedal: „Poď sem, ty malý sráč!“ Ja som mu na to povedal: „My sme spolu husi nepásli!“ Povedal mi, aby som si dával pozor, že má dlhé prsty. Odpovedal som mu, že ak sú jeho prsty také dlhé ako jeho g..e, tak sa ďaleko nedostane. A tak som sa ocitol na policajnom prezídiu. Potom som mu predložil moje papiere. Povedal mi: „Prepáčte, pán farár.“ Povedal som mu: „Brat môj, už je neskoro. Predtým som bol sráč a teraz som zrazu fajn chlapík, lebo som kňaz. Ak by som bol celkom nahý, nie som o nič krajší a lepší než ty. Som ľudská bytosť nevyčísliteľnej hodnoty ako každý.“ A preto odvtedy nosím tento odev. Starší mi hovoria, že mi to veľmi svedčí. Jednu otázku, bratia a sestry: Ako pozeráme na tých ostatných? Sme jedinečné, nenahraditeľné osoby, každý z nás. Bez ohľadu na to ako sme oblečení.
„Cirkev je úžasná!“
Žiť. Nasledovať Krista. Čo to pre nás znamená? Možno sú medzi vami niektorí, čo nežijú podľa viery. Možno to dokonca nie sú kresťania. Alebo sú tu veriaci, niektorí dokonca horliví. Počul som mnoho veriacich, ktorí kritizovali Cirkev. Hovorili, že Cirkev je príliš bohatá. Mimochodom, to platí hlavne pre Nemecko, kde klérus zbiera zlaté vajcia v podobe cirkevných daní. Cirkev možno kedykoľvek napadnúť, odsúdiť. Kvôli tomu, že je príliš striktná, že je vzdialená ľuďom. To je pravda. Ale musíme myslieť na to, že Cirkev sme my sami. Nezabudnite, bratia a sestry – Cirkev nesmieme posudzovať podľa jej inštitúcie, zriadenia. Tu je vždy napadnuteľná. Zvonka bude vyzerať vždy škaredo. Vždy bude mať nedostatky. Skočme naozaj do jej srdca. Cirkev je svätá a úžasná. Výnimočná. A ja ju neopísatelne milujem. Lebo v jej srdci žije živý, zmŕtvychvstalý Kristus. A prostredníctvom nás, prostredníctvom mňa, hriešnika, sa Cirkev šíri ďalej. Naša hlúposť je príčinou skresleného obrazu Cirkvi. Ale ona bude vždy svätá. Vďaka Kristovi, ktorý je v nás. Kristus je láska. Keď som sa ako dvanásťročný dostal do seminára, najviac ma poznamenali slová sv. Jána: „Boh je láska.“ A po 49 rokoch sa ma táto veta - Boh je láska – stále hlboko dotýka. To je srdce nášho života ako kresťana. Boh je prítomný v ostatných. Keď milujeme blížneho očami Krista, objavíme o Bohu všetko. Cirkev založil Kristus. Povedal Petrovi: „Ty si skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev.“„Ten chlap nesie Cirkev.“Ján Pavol II. je 265. následník sv. Petra. Milujme Jána Pavla! Nie je žiadna hviezda, žiadny šoumen. Teraz nepôjdeme spoločne za Jánom Pavlom, my pôjdeme ku Kristovi. Ale nikdy nezabudnime na toho trpiaceho muža, ktorý nesie so sebou ukrižovaného Pána. Nezabudnime na to, že do stavu, v akom teraz je, ho priviedli guľky z pištole. Nikdy nezabudnime, že má tvár Ukrižovaného. Pozval ma do Vatikánu. Spolu s ním som v kaplnke slúžil omšu. Po omši, keď som stál za ním, ma upútal jeho široký chrbát. A vtedy som si povedal: „Ten chlap nesie Cirkev." Miliardu kresťanov. Modlime sa s Jánom Pavlom za Jána Pavla! A milujme ho ako pastiera Cirkvi!
ako sa k tomuto učeniu stavajú dnes, v čase ekumény?
