Luborg Nemeš napísal:Dovolenka bez knihy, to je ako Sagrada Familia bez lešenia. No keď sa vám po prečítaní asi sto strán knihu ani nechce vyťahovať v lietadle z tašky a radšej si čítate katalóg call of duty free produktov, tak to je asi niečo zle. Kua, kto si kúpi tento Chanel za 90 éčiek, keď na internetoch stojí o dvacku menej? Hm, ale tieto tissotky nie sú zlé... aha, quartzové, tak nič. No ale späť k Silu. Ako spotrebiteľ som bol hnusne oklamaný, keď som si kúpil niečo s označením postapokalyptický thriller, ale dostal knihu, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani Sparks s Urbaníkovou.

Podľa mňa postapokalyptický thriller musí obsahovať isté povinné ingrediencie, a to najmä:

- boj o prežitie

Nemáme. Silo je o tom, že pár sto rokov po globálnej katastrofe ľudia žijú v obrovskom podzemnom bunkri a jediné nebezpečenstvo, ktoré im hrozí je to, že im nevyklíčia paradajky.

- víziu zničeného sveta

Jeden výhľad na púšť je trochu málo. Čo sa vlastne so svetom stalo, ako a prečo, sa nedozvieme. Šak načo?

- neustále hroziace nebezpečenstvo

Spomínal som paradajky? Tak potom ešte hlavnej hrdinke ide dvakrát o krk, ale môže si za to sama. Aha, a zabudol som, z nejakého dôvodu, ktorý sa autor neobťažoval vysvetliť, do bunkra za miliardy dolárov zabudli namontovať výťah. Preto všetci chodia po schodoch a sú z toho zadychčaní a zakuckaní.

Zato Silo má:

- 500 strán

Keby sme odstránili 50 strán o chodení po schodoch a 400 strán kktín uvedených nižšie, dostali by sme celkom stráviteľnú poviedku. Lebo to presne Silo je – poviedka (málo postáv, jedna uzavretá lokalita a jednoduchá zápletka)

- motív zakázanej lásky

Hlavná hrdinka sa volá Juliette (podobnosť s Romeo a Juliette bohužiaľ naozaj nie je náhodná). Juliette niekde na začiatku knihy prehodí dve vety s jedným trtkom. Potom sa už nevidia, no nejakým spôsobom sa do seba zamilujú a druhú polovicu knihy si tokajú cez vysielačku. Even worse love story than Twilight.

- viac emócií jak na Rozborilovom fejsbuku

Toto ma pri čítaní neskutočne sralo. Pamätáte si film Silver Linings Playbook s tou, čo si teraz nedávno fotila kundu a Bradley Cooperom? Veľa si z neho nepamätám, no bola tam jedna dobrá scéna, ako Cooper číta knihu, po pol minúte zakričí „What the fuck?“ a vyhodí knihu cez zatvorené okno? Tak nejako takto som sa cítil pri čítaní Sila. Mal som sto chutí urobiť to isté, ale nakoniec som neurobil, najskôr asi preto, že netrpím mánio-depresiou ako Bradley Cooper a dvojak mám stále takú naivnú úctu voči knihám, aj keď sú to ko*ot ako Silo. Autor si totiž povedal, že by bolo fajn, keby hlavná hrdinka mala, prosím pekne, pocity. Na tom nie je nič zlé, lenže Juliette nevie bez záplavy pocitov, vnemov, emócií, spomienok a dojmov spláchnuť ani hajzel. Aby ste si to vedeli predstaviť, napríklad veta „Juliette otvorila dvere a vstúpila do miestnosti“ vyzerá v Silo štýle asi takto:

„Juliette chytila kľučku dverí a chystala sa ich otvoriť. Zarazila sa. Drsná textúra kovovej kľučky jej pripomenula zvrásnenú dlaň jej otca. Otca, ktorého nevidela niekoľko rokov. Ich vzájomné odcudzenie ju kvárilo, no rozhodla sa ho skryť do temných komôr svojej duše. Takých temných, ako neosvetlené kúty technického úseku. Zrazu na ňu prišiel smútok. Obalil ju ako nepriedušné plátno a rovnako jej nedovolil dýchať. V očiach sa jej zaleskli slzy ako drobné kvapky rosy na tekvicovom záhone. Nemôže teraz plakať, prišla predsa opraviť teplovodnú stupačku. Utrela si tvár a konečne vstúpila do miestnosti“.

popi*i, ne? A teraz si predstavte, že takéto perly sú v Sile v priemere dvakrát na stranu. A celé to korunuje happy end, po prečítaní ktorého som si musel šľahnúť tri kubíky inzulínu. Ale aby som iba nemindžoval, tak nejaké pozitíva Silo má. Napríklad peknú obálku, alebo kvalitný papier, takže keď nejaká apokalypsa fakt príde, Silo pôjde na podkur ako prvé.

Týmto by som ešte rád odkázal tým, ktorí mi toto odporučili, že 14 eur a 8 hodín (real feel ©: tri a pol roka) života mi môžu poslať DHL-kou. Vopred vďaka.