//karmičkár napísal:hlisty ako zdroj

hughito napísal://autoeditácia príspevku (03 Jan 2016, 18:16)
Tak nejak ku konšpirácii ohľadom vládnucej triedy.

Jared Davidson (Capitalism, Class & Class Struggle for (ex) Dummies) napísal:Konkurencia
Ak chce šéf akumulovať kapitál, musí na trhu súťažiť so šéfmi iných firiem. Nemôže si dovoliť ignorovať trhové sily, inak stratí vplyv v prospech súperov, príde o peniaze, skrachuje, niekto prevezme jeho firmu a napokon prestane byť naším šéfom. Ani šéfovia teda v skutočnosti neovládajú kapitalizmus; ovláda ho samotný kapitál. Práve preto môžeme tvrdiť, že kapitál akoby sám konal alebo mal vlastné záujmy, takže často je presnejšie používať pojem „kapitál“ ako hovoriť o šéfoch.

U šéfov aj pracujúcich dochádza v dôsledku toho k odcudzeniu, avšak iným spôsobom. Z pohľadu pracujúcich je naše odcudzenie vnímané prostredníctvom kontroly zo strany šéfa; šéf vníma svoje odcudzenie prostredníctvom neosobných trhových síl a konkurencie s ostatnými šéfmi.

Práve preto sú šéfovia a politici tvárou v tvár „trhovým silám“ bezmocní a musia konať tak, aby zabezpečili neustálu akumuláciu (a rozhodne sa im z toho žije celkom dobre!). Nemôžu konať v našom záujme, lebo akékoľvek ústupky, ktoré by nám priznali, by pomohli ich konkurencii na národnej alebo medzinárodnej úrovni.

Ak napríklad výrobca vyvinie novú technológiu výroby áut, ktorá zdvojnásobí produktivitu, môže prepustiť polovicu zamestnancov, zvýšiť svoj zisk a znížiť cenu svojich áut oproti konkurencii.

Ak chce byť nejaká iná firma dobrá na svojich zamestnancov a rozhodne sa neprepúšťať, nakoniec ju bezohľadnejšia konkurencia vyštve z trhu alebo prevezme – takže aj ona bude musieť zaviesť nové stroje a prepustiť zamestnancov, aby ostala konkurencieschopná.

Pravdaže, keby sa firmám nechali celkom voľné ruky, aby si mohli robiť, čo sa im zapáči, čoskoro by vznikli monopoly, konkurencia by zmizla a systém by so škripotom zastal. V mene dlhodobých záujmov kapitálu ako celku preto zasahuje štát.

Štát
Prvotnou funkciou štátu v kapitalistickej spoločnosti je udržiavať kapitalistický systém a napomáhať akumulácii kapitálu. Štát k tomu využíva represívne zákony a násilie proti pracujúcej triede v prípade, že sa pokúšame postaviť sa za svoje záujmy proti kapitálu. Napríklad prijíma zákony namierené proti štrajkom alebo posiela políciu či armádu ukončiť štrajky a demonštrácie.

Pre kapitalizmus je v súčasnosti „ideálnym“ typom štátu liberálna demokracia, no aby mohla pokračovať akumulácia kapitálu, kapitál niekedy využíva aj iné typy politických systémov. Štátny kapitalizmus v ZSSR alebo fašizmus v Taliansku a Nemecku sú dva príklady odlišných politických systémov, ktoré boli pre autority v tom čase nevyhnutné, aby ovládli a zničili silné hnutia pracujúcich. Hnutia, ktoré ohrozovali existenciu kapitalizmu.

Keď výstrelky šéfov donútia pracujúcich brániť sa, okrem represie štát niekedy zasiahne aj inak, aby všetko fungovalo ako má. Práve preto existujú národné a medzinárodné pravidlá týkajúce sa ochrany práv pracujúcich a životného prostredia. Sila a vynucovanie týchto pravidiel vo všeobecnosti stúpa a klesá v súvislosti s rovnováhou síl medzi zamestnávateľmi a zamestnancami v určitom čase a priestore. Napríklad vo Francúzsku, kde sú pracujúci lepšie organizovaní a bojovnejší, trvá pracovný týždeň maximálne 35 hodín. Vo Veľkej Británii, kde sú pracujúci menej bojovní, je týždenný pracovný čas maximálne 48 hodín a v USA, kde je pravdepodobnosť, že pracujúci vyjdú do štrajku, ešte menšia, nie je stanovený nijaký maximálny týždenný pracovný čas.

John Perkins (Zeitgeist Addendum) napísal:Ak máme impérium, kto je jeho vládcom? Prezidenti USA zjavne nie sú vládcami impéria. Imperátor je niekto, kto nie je volený, nemá obmedzené funkčné obdobie, a nikomu sa nezodpovedá ani nepodlieha. Prezidenta teda nemožno takto klasifikovať. Ale máme to, čo považujem za ekvivalent imperátora. Nazývam to korporátokracia (vláda korporácií). Korporátokracia je skupina ľudí, ktorí sú v čele veľkých korporácií. Tí sa správajú ako imperátor. Majú pod palcom médiá, buď ich priamo vlastnia alebo nejako nepriamo ovládajú. Majú pod palcom väčšinu našich politikov, pretože financujú ich kampane. Buď cez korporácie alebo individuálnymi príspevkami z peňazí korporácií. Nie sú volení, nemajú obmedzené funkčné obdobie, nikomu sa nezodpovedajú. A na úplnej špičke tejto skupiny neviete s istotou povedať, či ten človek pracuje pre súkromnú korporáciu alebo vládu, pretože sa premiestňujú hore-dolu. Máte chlapíka, ktorý je v jednom momente prezident veľkej stavebnej spoločnosti, ako Halliburton, a o chvíľu je z neho zrazu viceprezident USA. Alebo prezident, ktorý je v ropnom biznise. Je to stále rovnaké, nezáleží či vládnu demokrati alebo republikáni. Prichádzajú a odchádzajú ako cez turniketové dvere. A kým je vláda väčšinu času neviditeľná, jej politiku na tom či onom leveli presadzujú korporácie. A zároveň je politika vlády vytváraná korporátokraciou, prezentuje sa vláde, a už je z toho vládna politika. Je to veľmi ťažko postihnuteľné spojenie. Toto nie je na štýl konšpirácie, títo ľudia sa nepotrebujú stretávať a snovať úklady. Všetci v podstate pracujú na jedinom cieli, a tým je, že musia maximalizovať zisky bez ohľadu na sociálne alebo environmentálne dopady.