1.7. 18:27
Doprava
Balíkov bolo toľko ako na Vianoce, pomohli nám taxikári, rozpráva šéf kuriérskej firmy DPD o koronakríze
Daniela Krajanová
Generálny riaditeľ DPD SK Peter Pavuk. Foto N - Vladimír Šimíček
Generálny riaditeľ DPD SK Peter Pavuk. Foto N – Vladimír Šimíček

Peter Pavuk dobre rozumie, čím prechádzali v koronakríze kuriérske firmy. Riadi DPD na Slovensku, ktorá pre koronu prešla zmenami zo dňa na deň. Nárast dopytu totiž prišiel rýchlo a nedalo sa naň dopredu nachystať, ako sa to bežne deje na Vianoce. Aj preto s nárastom dopytu pomáhali kuriérom taxikári, no vlna záujmu o dodávky z e-shopov nutne priniesla aj rast nákladov a nové investície. Úspešnosť kuriérov v doručovaní však vzrástla.

„Produktivita kuriérov išla rapídne nahor, ale napríklad sme nepredpokladali, že v Bratislave, priamo v meste, budeme doručovať výrazne menej balíkov. Zato do satelitov pri Bratislave, ktoré obsluhovala bežne jedna trasa, museli ísť aj traja kuriéri a boli plne naložení,“ opisuje dianie Pavuk. V rozhovore vysvetľuje aj:
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

prečo sa už taxikári vrátili k svojmu povolaniu, ale segment kuriérov sa už do stavu spred koronakrízy nevráti;
či je budúcnosť doručovania v dronoch;
prečo si myslí, že nonstop práca z domu nie je ideálne riešenie ani tam, kde sa to dá;
čo si myslí o Slovenskej pošte.

Čo sa stalo vo firme, keď v polovici marca zatvorili obchody a školy?

Firma zo dňa na deň musela prejsť zásadnou zmenou. Zatvorenie obchodných prevádzok spôsobilo presun dodávok akéhokoľvek spotrebného materiálu z obchodov na kuriérske spoločnosti.

Ako dlho trvalo, kým sa to stalo?

Možno prvý týždeň to bolo viac o zavretých školách. Vtedy sme museli aj my riešiť, ako budeme mať k dispozícii zamestnancov, keďže oni majú tiež svoje osobné životy.

U vás väčšina personálu nemôže robiť z domu?

V sklade z domu neurobíte nič a to isté platí pre kuriérov. Ale administratívne a podporné oddelenia, ako je napríklad finančné, personálne oddelenie či zákaznícky servis, ale aj ďalšie sa vedeli presunúť a pracovať z jedného dňa na druhý z domu.

Aký veľký problém vzniká v okamihu, keď viete, že kuriér má rodinu a deti, ktoré nemôžu ísť do školy, ale vy ho potrebujete viac než obvykle?

Všetci, vrátane kuriérov, riešili v prvom rade svoju bezpečnosť. Aj my sme ako prvé riešili ochranné prostriedky či zmenu formy doručovania, aby sme chránili našich kuriérov a zamestnancov.

Našťastie, problém s výpadkom kuriérov sme nemali, aj napriek zložitej situácii do práce chodili všetci. Zaviedli sme bezkontaktné doručovanie, prešli sme na platby len platobnou kartou, upravili sme formu aj spôsob odovzdania a vyzdvihovania zásielok tak, aby sme minimalizovali čas osobného kontaktu.
Generálny riaditeľ DPD na Slovensku Peter Pavuk. Foto N – Vladimír Šimíček



Peter Pavuk (43) – Vyštudoval Strojnícku fakultu STU Bratislava. Počas štúdia začal pracovať v spoločnosti DHL Slovakia. Od roku 2002 sa podieľa na budovaní spoločnosti DPD na Slovensku. Najprv ako manažér zodpovedný za cezhraničnú prepravu, neskôr ako manažér pobočky v Banskej Bystrici a Žiline. V roku 2008 sa stal operačným riaditeľom pre Slovensko a súčasne v rámci regiónu strednej a východnej Európy zastaval pozíciu lídra pre rovnakú oblasť. Posledných 5 rokov je generálnym riaditeľom.

Firemní zákazníci vypadli z dopytu na začiatku úplne?

Množstvo firiem bolo zatvorených alebo fungovali v špeciálnom režime, takže segment doručenia na firemného zákazníka na nejaký čas akoby zanikol. Ostal len segment doručovania na súkromné adresy.

Akú časť z vášho obchodu tvoria bežne služby pre firemných klientov?

To závisí od obdobia – v predvianočnom období je to menšia časť, na jeseň a na jar väčšia, ale pohybujeme sa od 20 do 40 %.
O tom, ako prišiel nápor na kuriérov

Nárast objednávok od bežných ľudí rástol tak, že prekryl aj výpadok v doručovaní na firmy?

Z pohľadu objemov ho prekryl. Nárast počtu balíkov v tomto segmente bol enormný, v zásade prekročil objemy, ktoré boli plánované na vianočnú sezónu. November – december je v tomto biznise objemovo asi dvojnásobný.

To je všetko spôsobené tým, že viac služieb sa riešilo donáškou, alebo ľudia aj viac nakupovali?

Zatvorením kamenných predajní sa presunuli všetky nákupy do online prostredia, čo už samotné generuje výrazné zvýšenie dopytu po kuriérskych službách, ale dá sa tušiť aj určité zvýšenie nákupných potrieb najmä na začiatku krízy, ľudia sa potrebovali prispôsobiť novým podmienkam, čo veľakrát smeruje k potrebným nákupom.

To sú tie nákupy šijacích strojov napríklad…

Napríklad, alebo aj veci do záhrady či bežná spotreba mimo potravín a drogérie.

Čo sa ešte zmenilo?

Pred koronou sme umožnili doručovanie balíkov do 50 kíl, teraz je to 31,5 kila. To je hmotnosť, ktorú môže jeden človek bez väčších problémov zodvihnúť a manipulovať s ňou.

Všade mohol ísť iba jeden kuriér?

Nie je to tak, že by mohol ísť len jeden kuriér, ale celý kuriérsky biznis model je postavený na jednom kuriérovi. Ak vidíte v aute dvoch kuriérov, tak jeden zaúča druhého.

Zmenšenie doručovaných zásielok teda súvisí s tým, že ste mali väčší počet menších objednávok od súkromných osôb domov?

Áno, aj. Ten nárast prišiel tak zrazu, že na to sa neviete pripraviť ako na hlavnú sezónu okolo Vianoc. Na tú sa pripravujete aj pol roka dopredu. Pre prípad potreby máme na telefóne ešte kapacitu okolo 20 až 30 percent celkového objemu, ale na viac si musíte zháňať nových partnerov. Nielen my, ale každá kuriérska spoločnosť má nejako obmedzenú kapacitu, na ktorú je pripravená, takže sme hneď začali hľadať možnosti. Začali sme spolupracovať s taxislužbami.
O tom, ako sa z taxikárov stali kuriéri

Taxíky sú menšie ako vaše dodávky.

Snažili sme sa to segmentovať – väčšie zásielky do dodávok a menšie do taxíkov. Okrem iného sme tým pomohli segmentu taxikárov, ktorí museli pozastaviť svoju činnosť, kým my sme mali v segmente nárast.

V praxi ste posielali e-maily a telefonovali do taxislužieb?

Vytypovali sme si niekoľko taxislužieb, ktoré sme oslovili s ponukou spolupráce. Podnikavejší taxikári sa nám hlásili aj sami. Zaradili sme ich do doručovacieho procesu po zaškolení v čase, keď sme mali najväčšie nárasty, a dnes po uvoľnení opatrení už opäť robia taxikárov. Bola to taká vzájomná výpomoc.

Koľko kuriérov navyše ste teda mali v špičke?

Presné číslo vám nepoviem, ale v ten maximálny deň sme mali skoro dvojnásobok štandardných kuriérov v teréne.

Ak sú už taxikári naspäť vo svojej práci, rozumiem správne, že sa aj váš biznis začína vracať do normálu?

Ja si myslím, že nie. Ani sa už do normálu nevráti, ale otázka je, čo je normál, a potom si na ten nový normál zvyknúť.

Ale taxikári sa vrátili naspäť.

Áno, tí sa vrátili naspäť s tým, že my sme celý čas nezaháľali a oslovovali sme ďalších potenciálnych partnerov – dopravcov, aby sme po oživení trhu taxislužieb mali väčšiu rezervu, takú, ako mávame na sezónu. Začiatkom roka sme kúpili ďalšiu kuriérsku spoločnosť, Geis Parcel SK, s ktorou sa momentálne spájame do jednej entity, takže aktuálne máme dostatočný počet štandardných kuriérov.

Váš biznis sa posunul kam?

Nevrátil sa úplne do normálu. Je pravda, že segment B2C, teda doručovanie súkromným osobám domov, poklesol, ale nie na úroveň spred koronakrízy. Myslím si, že aj preto, že niektorí ľudia počas koronakrízy vyskúšali, čo je to nakupovať cez e-shop a čo je to mať dobrý zážitok s kuriérom, a teraz si rozmyslia, či pôjdu do nákupného centra a strávia tam dve hodiny alebo si tovar nájdu na internete, a tie dve hodiny sa môžu venovať niečomu inému.

Najväčší boom zažívajú spolu s kuriérskymi spoločnosťami asi e-shopy.

Segment internetového predaja už niekoľko rokov medziročne výrazne rastie, pretože ľudia menia svoje nákupné správanie. Navyše, e-shopy majú podstatne väčší záber tovaru než kamenné predajne, a ak v jednom niečo nenájdete, rýchlo to nájdete v inom.

Posun smerom k e-shopom je asi prirodzený vývoj, ktorý sa len zrýchlil.

Skokovo sa urýchlil. Aj počet e-shopov je podstatne väčší, ako bol pred koronou. Stále ale vidíme priestor na rozvoj tohto segmentu. Podľa nášho prieskumu E-shopper Barometer robia zákazníci pravidelne nakupujúci v internetových obchodoch aktuálne na Slovensku 34 nákupov ročne cez internet, v Čechách je to 36 nákupov ročne a napríklad vo Veľkej Británii až 48 nákupov ročne, ale európsky priemer je 40 nákupov cez internet ročne, takže tento trh má ešte potenciál rozrastať sa.

Na tržbách sa to ako prejavilo?

Výsledky a tržby môžu deformovať jednorazové vplyvy nesúvisiace s trendom. Stačí, že vám narastie jeden veľký zákazník. My sme, navyše, nedávno kúpili balíkovú divíziu spoločnosti Geis. Ten celkový nárast bol okolo 40 percent oproti normálnemu stavu v tomto období.
O tom, či sa v kríze doručovali zásielky úspešnejšie

A celková rentabilita? Menili sa náklady?

Áno, náklady sa nám zvýšili. Takto výrazné navýšenie kapacity na krátke obdobie vždy prináša zvýšenie nákladov. Vidíme to aj v sezóne pred Vianocami, keď nás krátkodobé výrazné navýšenie kapacít stojí aj výraznejšie investície a zvýšenie nákladov na položku. Je to iné ako pomalý dlhodobý nárast, ktorý, naopak, náklady po prepočítaní na položky skôr zníži. Napriek tomu sme zvýšené náklady nepremietli do zvyšovania cien, brali sme to ako našu pomoc v krízovej situácii a zvýšené náklady absorbovala firma.

Takže reči o tom, že je zlatá éra kuriérov, pretože všetkých zastihnú doma, nesedia?

Sčasti to bolo veľmi prospešné. Produktivita kuriérov išla rapídne nahor, ale napríklad sme nepredpokladali, že v Bratislave, priamo v meste, budeme doručovať výrazne menej balíkov. Zato do satelitov pri Bratislave, ktoré obsluhovala bežne jedna trasa, museli ísť aj traja kuriéri a boli plne naložení. To boli objednávky od ľudí, ktorí bežne dochádzajú do Bratislavy za prácou a teraz zostali doma. Tým pádom sa musela logistika trochu zmeniť a prispôsobiť novej situácii.

Počet reklamácií pre čakanie na kuriérov je v pomere k objemu zásielok medziročne rovnaký?

Takto sa to asi definovať ani nedá. Na jednej strane bolo viac dodávok v špičke a na druhej strane treba pochváliť aj zákazníkov. Rešpektovali, že kuriéri majú toho teraz veľa, a v zásade boli takí ústretoví, že keď kuriér prišiel skôr alebo trochu neskôr, tak sa nesťažovali, že už tam 5 minút mal byť. Bolo to aj tým, že sa ľudia viac zomkli a brali to inak ako v štandardnom období.

Neboli takí ufrflaní?

Vždy sa nájde niekto, ale nebolo to také zásadné, že by sme museli napríklad posilniť reklamačné oddelenie.
Foto N – Vladimír Šimíček

Tržby aj náklady vám rástli. Celkový výsledok je o koľko lepší?

Máj je medziročne určite lepší, aj apríl, aj marec verzus minulý rok, to je fakt, ale nie je to spôsobené tým, že by sme mali nižšie náklady z väčšieho vyťaženia áut. Museli sme urobiť veľmi veľa zmien, aby sme pretlačili ten objem cez sieť, ktorú máme k dispozícii.

Takže efekt väčšieho objemu tam bol, ale na jednotku výkonu máme určite nižšiu maržu ako minulý rok na jar. To som si stopercentne istý, pretože do toho vstúpilo ešte aj to, že sme museli vynaložiť náklady na ochranné prostriedky či špeciálne trasy a podobne.

Ľudia to cítili na odmenách?

Áno, odmeniť ľudí za vyššie pracovné nasadenie bolo rozhodnutie top manažmentu hneď od začiatku, nejaké formy bonusu boli hneď od marcového obdobia. V apríli aj v máji sme k tomu pristupovali rovnako, jún už bude štandardný.

Investície sú definitívne ukončené aj pre prípad druhej vlny?

To nie, pokračujeme v prípravách, aby sme boli v prípade druhej vlny pripravení a zvládli ju lepšie a s menším stresom ako tú prvú. Poviem príklad: Zákaznícky servis už nemáme viazaný na telefónne linky, poskytujeme zákazníkom iné, moderné formy komunikácie a nástroje na sledovanie a spracovanie zásielky. A pracujeme na zavedení doručenia zásielky s PIN kódom aj u kuriéra, čo výrazne uľahčí bezkontaktné doručovanie zásielok.
O tom, či kríza poznačí konkurenciu

Ľudia, ktorí boli na telefónoch, zostávajú doma?

Nie, teraz sa vracajú naspäť alebo sa už vrátili, ale pracujeme presne na tom, aby sme zautomatizovali veľa vecí týkajúcich sa komunikácie tak, aby zákazník čo najpresnejšie vedel, kde sa kuriér nachádza, aby často ani nemusel kontaktovať zákaznícke centrum.

Tieto investície by ste skôr či neskôr robili, iba to prišlo rýchlejšie?

Strategicky sme o nich uvažovali v horizonte roku 2025. Myslím fungovanie cez chatbot a aplikácie, ale zrazu sa to posúva.

Debata o dronoch v doručovaní je stále viac zo sféry science fiction?

U nás áno, lebo to neumožňuje legislatíva, ale napríklad vo Francúzsku už DPD zásielky s pomocou dronov doručuje do ťažšie dostupných oblastí, takže technologicky to nie je problém.

Tlak na investície cítili aj konkurenti. Po kríze niektorí vypadnú z trhu?

Konsolidácia trhu už v zásade nastala minulý rok, keď sa nemecká pošta rozhodla zatvoriť svoju divíziu DHL Parcel a my sme zároveň kúpili balíkovú spoločnosť Geis Parcel SK. Na trhu tak už zostali iba traja veľkí hráči DPD, GLS a SPS. U ostatných menších hráčov ťažko polemizovať, či sú dosť silní, aby tú krízu ustáli.

V tomto kontexte ako vnímate Slovenskú poštu?

Slovenská pošta je hráčom, ktorý je zameraný najmä na segment fyzických osôb. Trochu tenký ľad je to, že pošta má stále istú výsadu. Cez ňu môžete poslať balík za cenu listu. To je štátom chránená oblasť.

Hovoríte o tom, že na skupinu zásielok existuje regulované poštovné, ktoré však nakoniec funguje tak, že ľudia natlačia balík do klasickej listovej obálky, a vás to na trhu znevýhodňuje a tlačí aj na náklady pošte.

Ľudia nikdy nepošlú takúto zásielku kuriérom, ak ju vedia poslať za 1,2 eura.

Chyba je v regulačnom úrade, ktorý určuje poštovné?

Na toto by som radšej neodpovedal.

Teraz sa tomuto úradu vyberá nový šéf. Do akej miery je to pre vás zaujímavé v súvislosti s tým, aby sa zmenila regulácia poštového trhu?

Vždy máme poštový úrad, ktorý to reguluje, ale ministri, pod ktorých spadá, sa menia. Chýba určitá koncepcia rozvoja. Slovenská pošta je dlhodobo v strate a neviem si predstaviť, čo by sa stalo, keby jej zobrali tento segment.

Uvažujem, či pošta podchytila tú investičnú vlnu, o ktorej sme hovorili. V kontexte so štátom, čo ste v čase koronakrízy museli riešiť?

Kuriérske spoločnosti zostali počas koronakrízy sprostredkovateľmi takmer celej spotreby, ale nijakú podporu od štátu sme necítili. Nás nikto nechránil, nikto s nami nekomunikoval.

To boli tie praktické veci v prvých momentoch ako rúška, dezinfekcia…

Všetko sme si museli nakúpiť v čase ich nedostatku a za komerčné ceny.

Niečo z opatrení, ktoré ste prijali v obsluhe klienta, ste už uvoľnili?

Áno, naše služby sa postupne vracajú do normálu. Už je možné platiť aj v hotovosti a opäť sme otvorili sieť odberných miest Pickup, ktoré boli počas krízy zatvorené.
O tom, či ľudia zostanú robiť aj z domu

Ako bude tento biznis vyzerať o rok?

Bezkontaktné doručovanie bude nevyhnutnosť, pribudnú chatboty, automaty a tento segment bude určite rásť, pretože ľudia v čase koronakrízy vyskúšali, že to funguje. Takže ho viac budú zrejme používať aj tí, ktorí sa už vrátili do kancelárií.

Vám sa home office ako osvedčil? Koľko ľudí sa z neho vráti?

Naša idea je, aby sa vrátili všetci.

Ukázalo sa to ako neefektívne?

Netvrdím, že neefektívne, ale myslím si, že netreba zabúdať na sociálny aspekt. Áno, vy môžete byť výkonný aj z domu, ale budete výkonný len nejaké obdobie, potom sa prejaví ten sociálny aspekt, to človečenstvo, ktoré navnímate vo firme, medzi kolegami.

Doma za obrazovkou toho veľa nenavnímate, ešte horšie, ak nemáte ani kameru. Preto sme sa rozhodli, že určite rozmer home office budeme zvažovať a zamestnanci ho budú môcť využívať, ale na nejaký limitovaný čas. Nie je dobré úplne stratiť kontakt s kolegami.

To je vaša manažérska prognóza alebo už aj skúsenosť?

Mali sme indície. Keď kolegovia boli doma odlúčení od kolektívu a často aj od rodičov, tak to bolo niekedy cítiť. Úlohu v tom zohrával stres z novej situácie. Vtedy sme sa s vedením a personálnym oddelením zamysleli, aká je vhodná cesta.

Nebezpečné je, ak človek nie je v osobnom kontakte ani s rodinou, ani s firmou?

Človek je tvor spoločenský a vzájomné interakcie nás všetkých posúvajú vpred. Ak ste medzi štyrmi stenami, je to otázka času, kedy začnete robiť chyby. Ľudia začnú rozmýšľať nad rôznymi vecami.

Takže máte plán postupného návratu do kancelárií?

Už ho realizujeme, skoro všetkých už máme na svojich miestach.

Otec sa venoval futbalu na amatérskej úrovni, no Tomášovi Záborskému učaroval hokej, ktorý hrá aj jeho strýko v Topoľčanoch. Vraj aj pre to, že sa pri ňom menej behá.

8. júl 2020 o 13:54 Martin Jurčo

Tomáš Záborský.
Tomáš Záborský. (Zdroj: TN)

TRENČÍN. Prvé kroky na ľade robil pod vedením trénera Bakoša a neskôr Goliana. Výraznú ryhu v jeho raste zanechal kouč Opatovský, ktorý ho viedol až do deviatej hokejovej triedy.

„Všetkých v ročníku naučil základy, ktoré sme potom pri pánovi Boldišovi a neskôr Bratrancovi zúročili. Nemôžem zabudnúť ani na Eduarda Hartmanna, či tandem Pénzeš-Jakubík v juniorke,“ zaspomínal si na úvod Tomáš Záborský.

S Duklou získal dva žiacke a dorastenecké tituly. Po ďalšom zlate v juniorke sa zbalil a zamieril za more, kde si ho v piatom kole draftu NHL vybral New York Rangers.
Napísali sme Bude Kálnica pokračovať? Štatutár zaujal jasné stanovisko Čítajte

Piate kolo a celkovo 137. miesto v drafte NHL. Nemálilo sa vám to?

Pokiaľ si vás mužstvo nevyberie v prvom alebo druhom kole, je to jedno. Dôležité bolo, že som vôbec bol draftovaný. Cítil som sklamanie, že si ma vybrali Rangers. Podľa mojich informácií mali po mne siahnuť Atlanta alebo Ottawa, čo by pre mladého hráča bola lepšia destinácia.

Rangers mali na poste centrov veľmi silnú konkurenciu Dubinskeho, Anisimova a Immonena.

Presadiť sa, bolo nesmierne náročné. Aj keď mi kempy vyšli a za tri zápasy som získal päť kanadských bodov, k ničomu mi to reálne nepomohlo. Tréneri mali svoje tabuľky a vybraných hráčov, ktorí museli hrať.
Súvisiaci článok Prečo Kužel? Prezývku mi vymyslel Vlado Stančík, smeje sa Kročian Čítajte

Mal som nasadené ružové okuliare. Odmalička mi vštepovali myšlienku, že pokiaľ je hokejista snaživý a hrá dobre, nemusí sa ničoho obávať a šancu dostane. Za morom je hokej veľký biznis. Bola to moja prvá trpkejšia skúsenosť.

V drese Saginawu Spirit v OHL ste mali veľmi solídne čísla. Nepomohlo vám to?

Na farme som mal trénera, ktorý sa celú kariéru prebíjal vo štvrtom útoku. Produkovali sme veľmi upracovaný štýl hokeja. Zvlášť, keď ma zaradil do štvrtej formácie, kde som mal na krídlach dvoch bitkárov. Do zápasu som zasiahol na štyri, možno päť minút.

Aj v tom čase som veril, že sa prepracujem do NHL, pretože z farmy to už bol iba rok. Keď sa na to pozerám spätne, ani omylom som k nej nebol blízko. Taká je pravda.
Tomáš Záborský.
Tomáš Záborský. (zdroj: ANDREJ LUPRICH)

Neprejavil o vaše služby iný klub?

Šiel som na skúšku do Anaheimu. Zúčastnil som sa iba kempu, ale keď som videl, ako tam veci fungujú, bolo mi jasné, že by som šiel iba na farmu. Preto som sa rozhodol pokračovať v Európe.

Mali ste vyhliadnutú krajinu, kde by ste chceli pôsobiť?

Agent mi poradil Fínsko. Miestna súťaž bola kvalitná. Vtedy sa ešte hralo na menších klziskách, čo mi ako rýchlostnému typu vyhovovalo. Existovala šanca návratu za more, pokiaľ by som ukázal, že niečo vo mne je.

Dostal som ponuky z Ässät Pori, Ilvesu a Hämeenlinny.

Agent mi odporučil Pori, pretože v tíme mali iba jedného skúseného a dvoch dvadsaťročných centrov. Bola veľká šanca, že dostanem dostatok priestoru na ľade. Ilves a HPK mali skúsenejších hokejistov.

Vo Fínsku ste prerušovane strávili deväť sezón. Aj ste sa naučili po fínsky?

Niečo rozumiem, aj slovíčok viem veľa, ale do konverzácie sa nepúšťam.

Kluby to odo mňa ani nežiadali a ja som tú potrebu nemal. Keby som niekde podpísal dlhodobejší kontrakt, asi sa do toho pustím, ale keď som mal zmluvu iba na sezónu, nevidel som v tom zmysel.

Aká je jazyková vybavenosť Fínov?

Neporovnateľná so Slovákmi. V televízií majú zahraničné programy po anglicky s fínskymi titulkami. Výnimkou sú rozprávky pre malé deti, ale aj tie majú anglické titulky.

Ak v obchode potrebujem poradiť, aj šesťdesiatročná pani hovorí plynule po anglicky. Na Slovensku si to neviem predstaviť. Tu máme štyridsiatnikov, ktorí neovládajú cudzie jazyky.

Akí sú Fíni ako ľudia?

Podobní ako Slováci. Vyznačujú sa pracovitosťou a skromnosťou.

Sú hanblivejšej povahy. Stačí však jedno či dve pivá a rozpovedia vám celý životný príbeh. Na druhý deň už majú chalani problém v kabíne pozdraviť, lebo sú plachí. (smiech)

Slovensko však musia mať veľmi radi, pretože u nás získali dva posledné tituly majstrov sveta.

Pred druhým svetovým šampionátom sa ma novinári pýtali, koho tipujem za víťaza a povedal som Fínsko. Všetci sa mi smiali, pretože podľa súpisky vôbec nevyzerali ako favoriti.

Hráčov z fínskej ligy dobre poznám. Majú kvalitu a najmä dodržujú systém. Oni presne vedeli, čo majú hrať. Každý mal svoju úlohu. Ak sa niekto zraní v prvých dvoch útokoch, presne vedia, kto má naskočiť a kto z tribúny dostane príležitosť.

Ako vnímajú cudzincov v kabíne?

Sú priateľskejší ako Švédi. Ak zahraničný hokejista potrebuje pomôcť napríklad ohľadom bytu alebo sim karty do mobilného telefónu, nemajú žiadny problém.

Každý zahraničný hokejista všade na svete si musí prirodzenou cestou vybudovať v kabíne rešpekt. Ak ukáže kvalitu, berú ho ako človeka, ktorý im prišiel pomôcť k lepším tímovým výsledkom.

Panuje vo Fínsku tvrdý boj o miesto na zápasovej súpiske?

V Helsinkách sme mali 18 útočníkov, z čoho vyplývala otázka, čo bude so zvyšnými šiestimi, ktorí sa do zostavy na ligové stretnutie nedostali?

Konkurencia vytvára tvrdý boj o miesto pod slnkom.

Minulý rok sme mali v SaiPe štyroch hráčov naviac, a to sa ešte do zostavy tlačili draví juniori. V auguste bol boj o voľné miesta obrovský.

Ako cudzinec musí byť hráč líder. Stále treba dokazovať, že mu tréner verí oprávnene. Ak to tak nie je, nemá problém ho posadiť na tribúnu.

Takže od začiatku až do konca idete naplno?

Presne tak. Všetko začína už vstupnými testami. Tréneri si na výsledky dávajú mimoriadny pozor, inak by som ich mal za chrbátom neustále a bol by som pod drobnohľadom.

Vašou úlohou je zbierať kanadské body. Cítite tlak od trénerov?

Najväčší tlak na vlastnú osobu vyvíjam ja sám. Viem, čo od seba očakávam a čoho som schopný. Že niečo odo mňa vyžaduje tréner, ma vôbec nerozladí.

Vždy idem naplno. Ak na tréningu nepremením tri strely po sebe, idem „rozkúsať“ hokejku. Aj tréneri si ma potom doberajú. Chcem z každej strely skórovať.

Kto je vašim najväčším kritikom?

Ja sám. A potom mama, ktorá sa hokeju veľmi nerozumie. Strelím v zápase dva góly jej prvá správa znie, prečo som nezaznamenal hetrik? (smiech)

Športová verejnosť vás považuje za otvoreného človeka, ktorý si nedáva servítku pred ústa. Nenarobilo vám to veľa problémov?

Kto ma pozná vie, že som človek, ktorý nemá rád falošných ľudí. Nemám rád, ak niekto iné hovorí a iné si myslí.

Poviem to, čo si myslím. A komu sa to nepáči, nech sa so mnou nepúšťa do konverzácie.

Ak sa ma novinári opýtajú na odborný názor, nebudem hovoriť, že výsledky a výkony sú super, keď je to naopak. Ak niečo nefunguje, treba to povedať otvorene.

Sledujete, ako sa darí materskej Dukle Trenčín?

Áno. Mám v mobile aj Fantasy ligu, takže podrobne sledujem aj štatistiky hráčov. Ak mi vyjde čas, pozerám priame prenosy cez internet. Výsledky mám v malíčku.

Fanúšikovia viackrát skloňovali vaše meno. Je reálny návrat do Dukly na záver kariéry?

Profesionálny život by som rád ukončil na Slovensku. Zatiaľ sa mi vážne zranenia vyhýbajú. Ešte by som chcel niekoľko sezón odohrať za hranicami. Keď by mal ísť syn do školy, bol by vhodný návrat domov. Uvidíme však, ako sa život vyvinie.

Pandémia koronavírusu ukončila hokejové súťaže v Európe. Ako vnímate pokračovanie ligy vo Fínsku?

Klubom chýbajú veľké peniaze. Problémy majú najmä menšie firmy, ktoré výrazným spôsobom dodávali sponzorské prostriedky do hokeja. Tak to je všade na svete.

V SM-liige šli všetky kluby s platmi dole. Sezóna by sa mala začať začiatkom októbra s divákmi. Už máme aj rozpis stretnutí.

Mládežnícky hokej sa na Slovensku začal uberať fínskou cestou. Ako sa vám pozdáva práca s mladými na Slovensku?

Som v kontakte s viacerými mládežníckymi trénermi z Dukly. Práve pri mládeži by som si vedel predstaviť pokračovanie po skončení aktívnej kariéry.

Nestotožňujem sa s metodikou na Slovensku. Spomínam si na našu dobu. Tréneri na nás mohli fárať. Behy na desať kilometrov, skákanie s medicimbalmi. Schody sme mali ako prekážky a nikto nefrflal. Ak ma bolelo koleno, odpoveď trénera znela, že čo bolí, to rastie. Vždy sa šlo naplno.

Netvrdím, že všetko, čo sme robili , bolo správne. Keď však vidím nasadenie dnešných mladých, zaťaženie na tréningoch sa výrazne znížilo. Je predsa nemysliteľné, aby mal chlapec po dvoch hodinách suché tričko.

Hokejová špička tvrdo pracuje a nespí. Aj preto sa nám vzďaľuje.

V 30 rokoch ste ukončili reprezentačnú kariéru. Nepremýšľali ste nad návratom?

Som férový chlap a mám rád, keď sa jedná s ľuďmi na rovinu. Nie je predsa možné, aby jeden rok všetko fungovalo ako má a o dvanásť mesiacov bolo všetko úplne inak.

Ja som si povedal svoje, a tým to je pre mňa uzavretá kapitola. Škoda, že si ústa neotvorili viacerí hráči, ktorí mali šancu niečo zmeniť ešte počas aktívnej kariéry.

V našom hokeji chýba viac otvorenosti a férovosti. Aj toto sú atribúty, pre ktoré nám svetová špička uniká.

Aké sú vaše ciele pre najbližšie obdobie?

Vo Fínsku som blízko toho, aby som sa stal najlepším zahraničným strelcom v SM-liige. Lákavá je aj hranica 500 odohraných stretnutí.

Rád by som okúsil aj najvyššiu švajčiarsku súťaž. Uvidíme, čo sa podarí.

Kočner strávi vo väzbe určite mesiace, je to tam ťažké

Kočner môže aj hneď požiadať o prepustenie alebo sa obráti na ministra.

29. jún 2018 o 21:03 Adam Valček Odoberať autora na email

Zmodernizovaná cela v bratislavskom Ústave na výkon väzby v Justičnom paláci.
Zmodernizovaná cela v bratislavskom Ústave na výkon väzby v Justičnom paláci. (Zdroj: TASR)
Písmo:A-|A+47169
1. Kde je Marian Kočner vo väzbe?

V bratislavskom Ústave na výkon väzby a trestu v Justičnom paláci.

Kočner tu bol vo väzbe už v roku 1996 pre tunelovanie firmy Technopol, keď ju mal spolu s kumpánmi pripraviť o 2,3 milióna dolárov cez fiktívny obchod s textilom. Potrestaný nakoniec nebol pre milosť od vtedajšieho prezidenta Michala Kováča.

Väznica odvtedy prešla viackrát rekonštrukciou, viaceré cely majú už dnes vlastnú sprchu, aj nábytok je modernejší.
Ústav na výkon väzby v Bratislave (12 fotografií)
2. Ako vyzerá deň vo väzbe?

Obvinení majú podľa vnútorných predpisov väznice budíček o 5.30 a večierku o 21.30 hod., jedlo sa vydáva trikrát denne.

Telefonovať môže Kočner len so súhlasom súdu, prokurátora alebo policajta.

Rektorka Akadémie Policajného zboru Lucia Kurilovská vraví, že väzbu človek znáša horšie než výkon trestu.

„Odsúdení majú pestrejšie možnosti na trávenie voľného času, v závislosti od trestu sa môžu zamestnať a podobne, pri obvinených to nie je možné,“ vysvetľuje. Zväčša teda cvičia, čítajú knihy alebo študujú trestný spis vo vlastnom prípade.

Kočnera môže pravidelne navštevovať obhajca, práve právnici sú podľa Kurilovskej hlavným zdrojom informácií pre obvinených.
3. Ako dlho bude Marian Kočner vo väzbe?

Určite to budú mesiace. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu môže byť vo väzbe najviac sedem mesiacov, ale súd môže na návrh prokurátora túto lehotu opakovane predĺžiť. V súhrnne to nesmie byť viac ako 48 mesiacov, teda štyri roky.
Prečítajte si tiež: Najvyšší súd poslal Kočnera do väzby, Rusko ostáva na slobode Čítajte

Ak prokurátor v 7-mesačnej lehote stihne podať obžalobu, Kočner môže ostať vo väzbe aj počas súdneho procesu.

Kočnerov obhajca Martin Pohovej avizuje, že proti väzbe podajú mimoriadny opravný prostriedok.

Mimoriadny opravný prostriedok je dovolanie, ale to môže v prípade väzby podať len minister spravodlivosti, upozorňuje rektorka Kurilovská.

Kočnerovi advokáti by teda museli presvedčiť najprv Gábora Gála z Mosta-Hídu a až potom by rozhodoval päťčlenný senát Najvyšší súd, len byrokracia okolo by teda trvala mesiace.

“

Odsúdení majú pestrejšie možnosti na trávenie voľného času, pri obvinených to nie je možné.„

Lucia Kurilovská, docentka trestného práva

Obhajcovia môžu žiadať aj o mimoriadne zrušenie Kočnerovho obvinenia, ale na to by zas museli presvedčiť generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára.

Kurilovská zároveň upozorňuje, že Kočner môže kedykoľvek požiadať o prepustenie z väzby z dôvodu, že na ňu odpadli dôvody.

Ale má to riziko: „Ak súd žiadosť zamietne a ponechá obvineného vo väzbe, tak obvinený môže opätovne o prepustenie žiadať až po 30 dňoch od právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia,“ vysvetľuje.

Súd môže prepustenie podmieniť zložením peňažnej kaucie alebo nasadením sledovacieho zariadenia a povinnosťou pravidelne sa hlásiť úradnému dohľadu.

Je teda nepravdepodobné, že by Kočner išiel na slobodu v najbližšej dobe.

Ak bude neskôr odsúdený za falšovanie zmeniek, tak čas strávený vo väzbe sa mu odpočíta od trestu.
4. Kedy a prečo zadržali Mariana Kočnera?

Podnikateľa najprv zadržali v stredu 20. júna pre obvinenie z falšovania zmeniek televízie Markíza a marenia spravodlivosti.
Prečítajte si tiež: Mimoriadne Dobré ráno: Ako sa Kočner dostal do väzby a čo to znamená pre Slovensko Čítajte

Už v sobotu večer ho sudca Špecializovaného trestného súdu Roman Púchovský prepustil na slobodu. Nesúhlasil s obavou, že Kočner bude mariť vyšetrovanie a pokračovať v trestnej činnosti.

Kočnera následne vzal do takzvanej preventívnej väzby Najvyšší súd vo štvrtok 28. júna popoludní. Dôvodom bola obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Kočner je totiž obvinený v štyroch ekonomických kauzách, jeho trestná činnosť sa podľa súdu stupňuje.
5. Marian Kočner sa na súde bránil, že zmenky nevystavoval on, tak predsa nemôže byť obvinený z ich falšovania. Prečo ho teda za to polícia obvinila?

Trestný čin sa síce volá „falšovanie, pozmeňovanie a neoprávnená výroba peňazí a cenných papierov“ a zmenka je cenný papier, ale trestná je podľa neho nielen výroba falošnej zmenky, ale aj jej „zadováženie“.

Kočner síce zmenku nevystavil, to urobil Rusko, ale Kočner si ju zadovážil a vďaka tomu ju môže od Ruska a televízie Markíza vymáhať.

Navyše, zmenky prevádzal aj medzi dvomi svojimi firmami, preto na rubopise zmeniek (zadnej strane) je aj jeho podpis.
Marián Kočner na Najvyššom súde.
Marián Kočner na Najvyššom súde. (zdroj: TASR)
6. Prečo je Kočner obvinený aj z marenia spravodlivosti?

Pretože podľa polície a prokurátora predložil súdu zmenku, o ktorej vie, že je sfalšovaná alebo pozmenená a tvári sa, že je pravá. Podľa Trestného zákona je to trestné.
7. V čom súhlasil Najvyšší súd s prokurátorom pri väzbe Mariana Kočnera?

Najvyšší súd súhlasil s názorom prokurátora, že Kočner bude pokračovať v trestnej činnosti, pretože je obvinený v štyroch ekonomických kauzách, jeho trestná činnosť sa tak postupne stupňuje. Špecializovaného trestnému súdu tento argument na väzbu podnikateľa nestačil.
8. V čom súhlasil Najvyšší súd so Špecializovaným trestným súdom? Čo teda vyčítali prokurátorovi?
Prečítajte si tiež: Súd zverejnil rozhodnutie, prečo nevzal Kočnera a Ruska do väzby Čítajte

Prokurátor žiadal pre Kočnera aj takzvanú kolúznu väzbu pre obavu z marenia vyšetrovania. Odôvodnil to tak, že Kočner si vzal zo súdu zmenky a odmieta povedať, kde sú.

Prokurátor zároveň tvrdí, že Kočner s Ruskom chodia naďalej na súd s televíziou Markíza o zaplatenie zmeniek, čím sa pokúšajú trestný čin dokončiť.

Najvyšší súd to odmietol a súhlasil so Špecializovaným trestným súdom, že Kočner nemusí povedať, kde zmenky sú a nemožno ho k tomu nútiť väzbou. Ako obvinený má totiž právo s vyšetrovateľmi nespolupracovať.

Rozdiel medzi preventívnou a kolúznou väzbou je okrem iného v tom, že z preventívnej väzby sa môže obvinený dostať na kauciu. V prípade kolúznej to nie je možné.
9. Kedy a prečo zadržali Pavla Ruska?

Niekdajšieho spolumajiteľa televízie Markíza zadržala polícia vo štvrtok 21. júna, teda deň po tom, čo Kočnera. Špecializovaný trestný súd aj Najvyšší súd kritizovali dôvod jeho zadržania, ktorý nie je zrejmý.
Prečítajte si tiež: Nepriateľské prevzatie Technopolu kočnerovcami prikryl aj súd Čítajte

Rusko si vo štvrtok ráno prišiel na políciu po obvinenie za marenie spravodlivosti a falšovanie zmeniek. Vyšetrovateľ ho v tomto prípade hneď vypočul a nechal ho ísť.

Po troch hodinách Ruska vyšetrovateľ vylákal do nákupného centra Polus v Bratislave pod zámienkou, že mu niečo musí doručiť. Policajti ho tam v skutočnosti zadržali a odviedli na tú istú policajnú stanicu, z ktorej pred tromi hodinami odchádzal.

Vyšetrovateľ mu tam doručil ďalšie obvinenie. Nesúviselo so zmenkami, ale s podozrením z dotačného podvodu v sociálnom zariadení Maják nádeje. Potom mu policajti vysvetlili, že majú obavu, že bude ďalej pokračovať v ekonomickej kriminalite, preto ho zadržiavajú a navrhujú jeho väzbu.
10. Súd vraj označil zadržanie Pavla Ruska za „neštandardné a účelové“. Je to pravda? Prečo?

Áno, predseda trojčlenného senátu Najvyššieho súdu František Mozner skutočne označil zadržanie Pavla Ruska za účelové a neštandardné.
Prečítajte si tiež: Kočner využíva zmenky často, v minulosti to riešila aj SIS Čítajte

Vysvetlil to tak, že policajti už vo štvrtok pri jeho výsluchu pre zmenky museli zo svojho informačného systému vedieť, že je obvinený aj v prípade Majáka nádeje. Obvinenie bolo totiž spísané ešte 21. mája, teda mesiac predtým.

Napriek tomu ho policajti vo štvrtok ráno Ruskovi zamlčali a nechali ho zo stanice odísť. Momentálne nevieme, prečo takto vyšetrovateľ postupoval.
11. Ako sa dá vysvetliť, že Pavlovi Ruskovi obvinenie pre Maják nádeje zamlčali?

Môže to byť obyčajná ľudská chyba, ale je to nepravdepodobné, lebo polícia Ruskove zadržanie plánovala dlhšie. Vyšetrovateľ však mohol mať záujem, aby po obvinení a výsluchu pre zmenky ešte odišiel s pocitom, že mu väzba nehrozí. Napríklad preto, že chcel sledovať, za kým pôjde a o čom sa budú rozprávať.
12. Prečo Najvyšší súd nakoniec Pavla Ruska do väzby nevzal?

Pretože nepotvrdil obavu, že bude Rusko pokračovať v trestnej činnosti.

Prokurátor Ján Šanta ju zdôvodňoval tak, že Rusko je obvinený vo viacerých ekonomických kauzách a jeho trestná činnosť sa stupňuje. Najvyšší súd túto úvahu odmietol.

Vysvetlil, že v prípade obvinenia z objednávky niekdajšej obchodnej spoločníčky Sylvie Volzovej má Rusko sledovacie zariadenie a musí sa hlásiť úradnému dohľadu. V prípade obvinenia z dotačného podvodu v zariadení Maják nádeje vyšetrovateľ väzbu ani nežiadal.
13. Prečo je Pavol Rusko obvinený v prípade Majáka nádeje?

Maják nádeje bolo sociálne zariadenie pre týrané ženy v Bratislave, ktoré ovládol Rusko. Bratislavské Staré Mesto predalo Ruskovi ako riaditeľovi zariadenia za symbolickú cenu budovu na Karpatskej ulici v lukratívnej časti mesta pod hlavnou železničnou stanicou.
Prečítajte si tiež: Staré Mesto zachránilo Maják nádeje pred Ruskom s Kočnerom Čítajte

Aj v tomto prípade bol Ruskovým kumpánom Kočner. Maják nádeje mal voči firmám Mariana Kočnera údajný dlh 600-tisíc eur, ktorý vznikol za pochybných okolností. Mestská časť Staré Mesto tvrdí, že Kočner chcel pohľadávku využiť, aby budovu získal do svojho vlastníctva.

Vyšetrovateľ však Ruska obvinil preto, že spreneveril dotácie, ktoré Maják nádej dostával od Starého Mesta a bratislavskej župy. Z účtu zariadenia ich údajne prevádzal na účet súkromnej firmy (jej meno nie je známe) v rozpore s účelom, na ktorý zariadenie dotácie získalo.

Rusko sa na Najvyššom súde bránil, že obvinenie ešte nie je právoplatné a je nespravodlivé.

Polícia mu podľa neho dáva za vinu dotačný podvod z obdobia, keď ešte podľa oficiálneho výpisu z registra neziskových organizácií nebol riaditeľom centra. V skutočnosti podľa informácií SME už v tom čase Rusko mal podpisové práva za Maják nádeje.

Čítajte viac: https://ekonomika.sme.sk/c/20860600/koc ... ovede.html

Postavili nám najkrajšie mestá, ktoré dodnes obdivujeme. Kde sa stratili naši Nemci?

Žili tu s nami vyše osemsto rokov.

10. júl 2020 o 14:16 Peter Getting

Nemeckí obyvatelia Smolníckej Huty. Nemci na Slovensko priniesli rozvoj remesiel, najmä baníctva. (Zdroj: Archív Múzea kultúry karpatských Nemcov)
Písmo:A-|A+46206

Prišli na vozoch aj na pltiach dolu Dunajom. Tisíce nových osadníkov vrátane žien a detí. Baníkov, hutníkov, obchodníkov aj drevorubačov. Všetci hovorili cudzím jazykom.

Vo večnej ľudskej túžbe po lepšom mierili do krajiny na východe kultúrnej Európy, do krajiny zničenej po mongolskom vpáde a riedko osídlenej miestnym slovenským obyvateľstvom.

Dodnes obdivujeme banícke majstrovstvo a gotické centrá stredoslovenských miest, spišské pamiatky európskej úrovne aj fantastické diela Majstra Pavla z Levoče.

To všetko je dedičstvom po karpatských Nemcoch s ich originálnou kultúrou, ktorá dotvárala multietnický stredoeurópsky priestor.

Žili tu s nami vyše osemsto rokov. Kým v stredoveku bol Nemcom každý piaty obyvateľ dnešného územia Slovenska, dnes ich u nás žije len okolo päťtisíc. Čo nám zostalo po našich Nemcoch a kam sa stratili?
Najprv smrť, potom bieda, až potom chleba

"Erste Generation der Siedler erntete Tod, zweite die Not, nur die dritte hat das Brot."

Príslovie, ktoré sa tradovalo medzi karpatskými Nemcami o dávnych začiatkoch, značí v preklade, že prvá generácia osadníkov žala smrť, druhá biedu a len tretia mala chleba.
Kroje karpatských Nemcov v Hauerlande.
Banské mestá nesú dodnes pečať po tých, čo v nich už nežijú. Na fotografii centrum Banskej Štiavnice.
Huncokári boli Nemci živiaci sa drevorubačstvom v lesoch Malých Karpát.
Nezmazateľná stopa Karpatských Nemcov (15 fotografií)

V novom domove osídľovali ľudoprázdne doliny alebo aj existujúce slovenské osady. Etnických Slovákov nebolo veľa a krajina bola aj výrazne hospodársky zaostalá oproti zvyšku Európy, mnohé fungovalo na primitívnej úrovni z čias dávno minulých.

Nemeckí osadníci sa doterigali nielen s vozmi, deťmi a dobytkom, ale aj s novými technológiami, pracovitosťou a zručnosťou, s ktorou klčovali lesy, zakladali nové mestá a vnikali do hlbín zeme.

"Nemecká kolonizácia sa v minulosti zveličovala aj bagatelizovala. Na jednej strane to bolo nacionalistické velikášstvo nemeckých bádateľov, na druhej zas systematické znevažovanie významu ich prisťahovalectva a prínosu," približuje riaditeľ Múzea kultúry karpatských Nemcov Ondrej Pöss.

"Dnes je konsenzus v tom, že nemecké východné osídľovanie v 11. - 14. storočí bolo súčasťou rozsiahleho európskeho pohybu v stredovekom vývoji krajín."
Prišli na pozvanie

"V hosťoch a prichádzajúcich mužoch je veľa užitočného. Hostia prichádzajú z rozličných krajín a končín, prinášajú so sebou aj rozličné jazyky a zvyklosti, rozličné náuky a zbrane, a to všetko ozdobuje a povyšuje kráľovský trón a súčasne zastrašuje spupnosť cudzincov.

Veď kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké." V latinskom origináli "imbecille et fragile".

Napriek zdaniu nejde o moderný manifest multikulturality, ale o stredoveký text z hĺbky čias, z obdobia okolo roku 1025. Tieto slová obsahuje kniha ponaučení prvého uhorského kráľa Štefana I., ktoré adresoval svojmu synovi, kráľovičovi Imrichovi.

Ide o vôbec najstaršie literárne dielo, ktoré vzniklo na území Uhorského kráľovstva a dokladá, že priestor Karpatskej kotliny bol - na rozdiel od dnešného homogénneho, "vyčisteného" stavu - dlhé stáročia multietnický. Nemci k nám prichádzali už od 11. storočia, hlavná vlna prišla až po nájazde Mongolov v roku 1241 a po pozvaní kráľa Bela IV.
Zakladacia listina Dobšinej z roku 1326.
Zakladacia listina Dobšinej z roku 1326. (zdroj: Archív Múzea kultúry karpatských Nemcov)

"Nemecké osídlenie smerom na východ do Uhorska podporovali králi aj svetská a cirkevná hierarchia," vysvetľuje Pöss. Podľa neho boli hlavným dôvodom vysťahovalectva preľudnenosť v nemeckých oblastiach, nedostatok pôdy aj snaha o zbavenie sa závislosti od zemepánov.

V Uhorsku im to prisľúbili: "Dostali dedičné vlastníctvo pôdy, záruku osobnej slobody, slobodnú voľbu richtárov a viac rokov boli oslobodení od dávok."

Nemeckí osadníci sa usádzali v troch hlavných oblastiach: prvá bola Prešporok a okolie, druhá na strednom Slovensku sa nazývala Hauerland, tretia bola na východe, na hornom a dolnom Spiši.

Reálny odhad je dvestotisíc novopríchodzích, čo podľa údajov z diela Cudzie etniká na stredovekom Slovensku od historika Miloša Mareka značí, že v stredoveku boli u nás karpatskí Nemci treťou najpočetnejšou národnosťou.

To všetko v zmysle dávneho kráľovho odporučenia, aby krajina "v dobrej vôli prichádzajúcim poskytla zaopatrenie a dôstojne ich prijala, aby sa zdržiavali radšej u teba ako inde".
Manták aj Nemecké Pravno

Ty jeden manták. Výraz, ktorý dodnes používame v slovenčine na označenie truľka či niekoho, komu nie je rozumieť.
Nemecké mená a slová

Nemecký pôvod majú priezviská ako Švantner, Štulajter, Müller, Graus, Švarc, Giertli či Šuster.
O kultúrnom vplyve svedčia aj nemecké slová, ktoré k nám ako novinky priniesli kolonisti zo západu: rínok, jarmok, richtár, mnohé výrazy z kuchyne, banícke výrazy ako fárať, krompáč, šachta, štôlňa, halda či šichta, ale aj runda, štamperlík, pančovanie, halier a mnohé ďalšie.

V skutočnosti to nie je nadávka. Mantáčtina je jedným z mnohých nárečí karpatských Nemcov, konkrétne v Medzeve a okolí. Názov vraj vznikol tak, že starí kováči, nahluchlí z hlučnej práce, sa zákazníkov na trhu pýtali: Bós mónta? - teda: Čo povedal?

Staronemeckí usadlíci mali množstvo nárečí, prakticky v každej obci iné. Ba podľa nárečí dokázali jazykovedci spätne po storočiach vypátrať, odkiaľ pochádzali jednotlivé migračné vlny Nemcov: z Bavorska, Tirolska, Švábska, Porýnia, Flámska, Hessenska aj z Durínska.

"Povedomie o tom, že tu žila a aj stále žije nemecká menšina, je v obyvateľstve Slovenska pomerne nízke. Pritom však pri osobnom kontakte sa často zistí, že dotyčný mal niektorého z predkov Nemca alebo napríklad, že jeho priezvisko malo nemecký pôvod," podotýka riaditeľ múzea.
Súvisiaci článok Keď alchymisti v Kežmarku vyrábali zlato Čítajte

Gumovanie Nemcov z našej histórie dokladajú aj umelé povojnové mená. Tak sa z Nemeckého Pravna stalo Nitrianske, z dediny Schildern Jánošíková a z Tartschendorfu Nová Lipnica, jedno z centier nemeckého živlu v Prievidzskom okrese, dedinu Zeche premenovali na Malinovú a Wagendrüssel v Gelnickom okrese nazvali Nálepkovom.
Naše najkrajšie

Banská Štiavnica, Bardejov, Kežmarok, Kremnica, Levoča. Mestá, ktoré pravidelne obsadzujú ankety našich najkrajších miest, postavili v skutočnosti Nemci. Napríklad Levoču doslova na zelenej lúke.
Tabuľa na múzeu ukazuje oblasti, kde žili karpatskí Nemci.
Tabuľa na múzeu ukazuje oblasti, kde žili karpatskí Nemci. (zdroj: Marko Erd)

Dokladom nemeckej hmotnej kultúry sú banskoštiavnické zákutia, ale aj pamiatková rezervácia v Podolínci či centrum Spišskej Belej.

Nemecký rukopis nájdete v centrách miest ako Pezinok, Modra, Trnava, Žilina, Martin, Nitrianske Pravno či Banská Bystrica. V Spiši je to aj Poprad, Spišská Nová Ves, Spišská Sobota, Stará Ľubovňa, Smolník, Medzev, Bardejov či Gelnica.

Stavby z gotiky aj baroka v Hauerlande a na Spiši pochádzalo z nemeckého kultúrneho okruhu a nemecký živel bol medzi investormi aj staviteľmi, no okrem meštianskych domov, radníc a kostolov vznikala aj hodnotná ľudová architektúra, ktorú nájdete najmä v najstarších častiach obcí v Hauerlande.

S Nemcami prišla nielen architektúra, ale aj vznik meštianstva, zásadný bol aj rozvoj remesiel, na prvom mieste baníctva, ktoré v stredoveku robilo z Uhorska jednu z najbohatších krajín Európy.

Slovenské hory boli bohaté a nemeckí znalci z nich ťažili zlato, striebro, meď, olovo, pyrit, antimón, kobalt aj ortuť. Na juhu sa venovali zas vinohradníctvu.
Významní karpatskí Nemci

sochár a rezbár Majster Pavol z Levoče,
konštruktér čerpacích strojov Jozef Karol Hell,
astronóm Maximilián Hell,
vynálezca objektívov a spišský rodák Jozef Maximilián Petzval,
objaviteľ princípu reaktívnej sily Ján Andrej Segner,
Goetheho učiteľ Adam Friedrich Oeser,
hudobný skladateľ Johann Nepomuk Hummel,
kežmarský zberateľ tatranských povestí Alfred Grosz.

S príchodom reformácie šírili nové idey aj u nás a evanjelická vzdelanosť mala programový vplyv na rozvoj kníhtlače, prvé dotyky s literárnou kultúrou Európy, ale aj humanizmom a moderným vzdelávaním.

Obdobie 15. - 16. storočia sa dodnes označuje ako zlatá kapitola v dejinách našich Nemcov. Ovplyvnila celú krajinu.

Spomedzi osobností nemožno nemenovať umelca svetového významu, známeho Majstra Pavla, ktorý vytvoril v Levoči či v Košiciach vrcholné gotické oltáre i ďalšie mimoriadne diela s postavami s neskutočne živým, psychologizujúcim výrazom.
Pod hákovým krížom

Vznik Československa priniesol nielen nové možnosti, ale aj prepiaty nacionalizmus. Z oboch strán.

Karpatskí Nemci sa politicky združovali v Spišskonemeckej strane a v Karpatskonemeckej strane, ktorá sa v polovici 30. rokov spojila so Sudetonemeckou. Okrem nacionalistov však medzi Nemcami boli aj početné komunity ľavičiarov.
Franz Karmasin vyznamenáva členov Deutsche partei.
Nemeckí antifašisti Jan Imling, Ferdinand Hubner, Michal Schmotzer, Viliam Muller, Rajmund Hubler.
Láger v Petržalke, jeden z tých, kde po vojne väznili Nemcov.
Karpatskí Nemci v 20. storočí (11 fotografií)

Po vzniku vojnového režimu u nás fungovala pronacistická Deutsche Partei. Ako jednoliatu masu, ktorá nosí hákové kríže, prezentoval Nemcov vodca strany Franz Karmasin. "Bola to však ilúzia, a nie realita," hovorí vedecký pracovník HÚ SAV Michal Schvarc.

"Do Waffen-SS vstúpilo približne osemtisíc Nemcov, a hoci formálne bol vstup dobrovoľný, strana neváhala vyvíjať na kandidátov psychický nátlak, siahala aj k vyhrážkam a fyzickému násiliu. V neskorších fázach sa množili prejavy nevôle, muži utekali do lesov, skrývali sa v provizórnych úkrytoch u príbuzných či známych a komandá SS napokon prečesávali nemecké obce."
Súvisiaci článok Z Turca až do vojny za americkú nezávislosť po boku Georgea Washingtona Čítajte

Podiel karpatských Nemcov na vojnových zločinoch sa stále skúma.

"Predpokladám, že ide o desiatky mužov, ktorí sa podieľali na holokauste, nielen ako dozorcovia v koncentračných táboroch, ale aj ako príslušníci jednotiek SS či smutne preslávených Einsatzgruppen. Takisto sa zúčastňovali na deportáciách, známe sú prípady zo Spiša a z Bratislavy," hovorí.

Na druhej strane, aj karpatskí Nemci pomáhali prenasledovaným: titulom Spravodliví medzi národmi ocenili napríklad rodinu Kernerovcov za záchranu Židov. Evanjelický popradský farár Emmerich Varga prekrstil niekoľko židovských rodín.

Bratislavský kriminálny komisár Michael Filsinger vytiahol doslova v poslednej chvíli z transportu bývalého kolegu Samuela Lichtenfelda, otca Imiho Lichtenfelda, zakladateľa bojového systému Krav maga. Vďaka pomoci nemeckých roľníkov z Bušoviec prežil holokaust aj budúci filmový režisér Juraj Herz.

V nemeckej komunite sa nachádzali fanatickí nacisti aj antifašisti. Na Povstaní sa zúčastnili celé partizánske jednotky našich Nemcov, ktorí museli bojovať aj s predsudkami povstalcov.

"Väčšina spoločnosti bola indiferentná masa, ktorá žila svoje životy, alebo ak chcete, plávala s prúdom, tak ako sa to deje v každej totalite," opisuje historik.
Poslať ich, kam patria

"Ľudia hlásia, že týchto ľudí treba poslať tam, kam patria. Je to aj dľa nášho náhľadu správne, lebo takéto elementy budú vždy robiť len nesváre medzi našim slovenským ľudom," písal 1. júna 1945 na Povereníctvo Slovenskej národnej rady (SNR) mešťanosta Brezna.

Dostal odpoveď, že treba skúmať aj spolumanželov v zmiešanom manželstve a "zisťovať, či sa pri poslednom sčítaní ľudu hlásil k slovenskej národnosti, či je domácnosť vedená v duchu slovenskom, či deti chodili do slovenskej školy".

Okolnosti vysídľovania našich Nemcov nie sú príliš diskutovanou témou. Vysídľovanie karpatských Nemcov nebolo také krvavé ako v českej kotline najmä preto, lebo približne stotisíc ich evakuovali už pred príchodom frontu, nacistom sa hodili ako rezervoár pracovnej sily.

Tých, čo zostali alebo sa vrátili po vojne, čakalo nedobrovoľné vysťahovanie: výnimku tvorili len tí, ktorí sa vedeli preukázať členstvom v antifašistickom odboji.
Nemci vo východoslovenskom Štóse.
Nemci vo východoslovenskom Štóse. (zdroj: Archív Múzea kultúry karpatských Nemcov)

Hromadné vysídľovanie posväcovali Benešove dekréty a nariadenia SNR. A znova sa opakovala situácia, keď domovy museli opúšťať tisíce mužov, žien, starých ľudí aj novorodencov, ktorých jedinou vinou bola odlišnosť od majority.

Časť antisemitskej nenávisti sa v praxi len zmenila na protinemeckú, recykloval sa aj návrh, aby boli Nemci a Maďari "povinne označení" a policajtom tak bude "uľahčená úloha". Opätovné využitie mali aj lágre, napríklad tábor v Novákoch, kde počas vojny väznili Židov, sa po vojne otvoril pre Nemcov a v otrasných podmienkach sa opäť zomieralo vrátane desiatok malých detí.

Excesy sprevádzali aj návrat evakuantov, najhorší bol povojnový přerovský masaker, pri ktorom československí vojaci povraždili 265 mužov, ale najmä žien a detí, mnohých z Dobšinej. Tí, čo sa vrátili, našli obsadené domy, prišli o občianstvo, majetok aj vlasť.

Napríklad šamorínsky národný výbor z júla 1945 hlásil, že z dnešného Mosta pri Bratislave vysťahovali 296 rodín a v tajnom hlásení predsedníctvu SNR z 3. augusta 1945 sa oznamovalo, že pri Petržalke sa nachádza 500 Nemcov, ktorých "vykázali s rodinami" a keďže ich nechcú ani v Rakúsku, "dnešný stav je ten, že títo vykázaní ľudia táboria pod holým nebom, je nebezpečie rozšírenia sa infekčných nemocí, a preto prosím, aby bola táto vec nejakým spôsobom vyriešená".
Súvisiaci článok Česi peši do Prahy. Ako Slováci vyháňali českú inteligenciu Čítajte

Situácia sa "vyriešila" a z nášho územia do roku 1947 vysídlili prevažnú väčšinu Nemcov. Princíp kolektívnej viny schválil prezident Edvard Beneš, ktorý už 13. mája vyhlásil, že "otázku nemeckú musíme v republike vylikvidovať" a dosiaľ nie je známy žiadny protest zo strany slovenských intelektuálov.

Naopak, v tlači sa zjavovali rovnaké oznamy ako z čias holokaustu, že "presun Nemcov ide hladko", Vladimír Clementis hlásal, že "nemecká piata kolóna musí preč!" a Gustáv Husák dodával: "Nestrpíme Nemcov na našom území!"

Ako si vysvetliť, že tí, ktorí sa zaštiťovali bojom proti nacizmu, si po vojne počínali podobne ako nacisti?

"Princíp kolektívnej viny a vysídľovanie vykazuje veľa podobností s mechanizmom predošlých perzekúcii Židov. Istá miera príbuznosti tam je, a hoci to môže znieť cynicky, cieľom vysídlenia nemeckého obyvateľstva, na rozdiel od židovského, nebolo ich vyvraždenie," hovorí Schvarc.

"Po príchode do Nemecka rozdeleného Spojencami museli vysídlenci začínať úplne od základu nový život, integrácia trvala nezriedka dlhé roky."
Nový začiatok

Po vojne u nás zostal len zlomok z komunity. Čo nezničila vojna, zničila násilná asimilácia, veď pracujúca trieda musela byť jednoliata a problémy menšín oficiálne neexistovali. Na konci 80. rokov hrozila zvyšku posledných Nemcov úplná eliminácia, k Nemcom sa rátalo len necelých tritisíc ľudí.
Súvisiaci článok Od pliagy po parazitov. Takto vyzerá storočie nenávisti Čítajte

Ondrej Pöss sa hneď po páde komunizmu začal angažovať v založení Múzea kultúry karpatských Nemcov.

"Po zmenách v roku 1989 som registroval, že karpatskí Nemci sa začínajú stretávať, vypracoval som návrh na zriadenie múzea, budovali sme ho z ničoho. Zo začiatku som tam pracoval len sám a predmety do expozície nám darom dávali ľudia z celého Slovenska," hovorí. "Viac ako 800-ročná bohatá tradícia slovenských Nemcov si zaslúži, aby v dejinách a kultúre Slovenska mala svoje primerané miesto."

Múzeum funguje pod Slovenským národným múzeom a naši Nemci sa organizujú v Karpatskonemeckom spolku. Odhaduje sa, že v súčasnosti ich u nás žije asi desaťtisíc, hoci len polovica si uvádza nemeckú národnosť.

"Nejde o to prikrášľovať alebo zamlčovať z jednej ani z druhej strany, ale pozrieť sa na minulosť takú, aká bola," dodáva. "Keď som začal chodiť do školy v Handlovej, ešte som nevedel poriadne po slovensky. To som sa rýchlo naučil, ale my nemeckí chlapci sme pri hrách nikdy nemohli byť partizánmi, len Nemcami, ktorí museli prehrať.

Občas som si vypočul aj: 'Nemec, halušky mi nejedz.' V Handlovej mám však veľa dobrých priateľov, rád tam chodím a veľmi ma potešilo, keď som sa minulý rok stal čestným občanom mesta. Záleží jedine na spolužití ľudí bez ohľadu na ich národnosť."

Čítajte viac: https://plus.sme.sk/c/22438276/postavil ... nemci.html

RozhovoryVzťahyŽivoty žien9. júla 2020 8:21
Herečka Dominika Kavaschová: Ženy sú pre mužov často neviditeľné
Vitalia BellaVitalia Bella
Dominika Kavaschová. Foto N - Vladimír Šimíček
Dominika Kavaschová. Foto N – Vladimír Šimíček

Keď počas korony zverejnila spolu s kolegyňou Andreou Bučko pieseň Neviditeľná žena, mnohí prvýkrát zistili, že úspešná herečka je aj výborná speváčka a textárka. Videoklip, ktorý označujú za „feministickú hymnu týchto dní“, videlo už viac ako 700-tisíc ľudí. S Andreou Bučko práve pracujú na albume, ktorý má vyjsť na jeseň.

Dominika Kavaschová v rozhovore hovorí o tom, prečo sa ženy stále cítia neviditeľné, ako sa dostala k spevu, ale aj o tom, ako sa dodnes nedokázala vyrovnať so samovraždou kolegyne Moniky Potokárovej.

Neviditeľná žena pochádza z vášho autorského predstavenia Morena, kde znie viacero piesní. Prečo ste si mysleli, že práve pieseň o tom, že ženy sú pre mužov často neviditeľné, by mohla dnes zaujať?

Už pri tvorbe Moreny sme si uvedomovali, že piesne a témy, ktorým sa tam venujeme, sú nadčasové a platné roky rokúce.

Neviditeľná žena bola najpravdivejšia, pretože sme vnímali z okolia, že sa touto témou priamo a nepriamo zaoberá mnoho žien rôznych vekových kategórií. Vnímali sme to hlavne počas predstavení, keď práve pri tejto piesni ženy a muži najviac reagovali.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Aj my samy sme cítili, že táto téma je veľmi vďačná, keďže sa každá z nás niekoľkokrát v živote cítila vo vzťahu neviditeľná. Pieseň tak vznikla nielen na základe nášho pocitu, skúseností a pozorovania, ale načúvali sme aj iným ženám – či už išlo o naše kamarátky, sestry, mamy, alebo babičky. Vedeli sme, že sa touto piesňou môžeme priblížiť každej žene, preto sme sa rozhodli, že s ňou vyjdeme ako s prvou.

Klip bol pôvodne vymyslený inak. Mali sme to premyslené a naplánované tak, aby to bolo profesionálne natočené, lenže okolnosti sa zmenili. Naša chuť, kreativita a vášeň však neustupovali, tak sme sa rozhodli pre kuchynkovú „karanténovú“ verziu a ani sme netušili, že to takto vypáli. Bez jedinej komerčnej reklamy sme dosiahli už vyše 700-tisíc videní.

Predpokladali ste teda, že Neviditeľná žena zarezonuje u žien. U mužov nie?

To, že zareagujú ženy, nám bolo jasné, no ostali sme milo prekvapené, že aj muži. Mnohí sa počas predstavenia smiali až plakali, chytali sa za hlavu, pozorovali svoje polovičky neveriac, či je to naozaj tak, a tie nemo prikyvovali, že áno.

Chodia nám denne správy a videá, ako to spievajú muži. Niektorí si z toho uťahujú, iní si zas priznávajú, že to tak naozaj veľakrát je – že nás proste „nevidia“.

V predstavení s nami hráva Matúš Kvietik, ktorý sa sám mnohokrát pýtal: „To sa naozaj takto cítite? Naozaj to takto vnímate?“

Bavilo nás odhaľovať si navzájom úprimne svoje mužsko-ženské svety. Skutočne sú úplne iné. Nik za to nemôže. Avšak vnímať jeden druhého vo vzťahu je dôležité.

Inšpirovali ste sa aj tým, čo vo vzťahoch zažívali vaše mamy a babky. Máte dojem, že rola žien sa u nás výraznejšie nemení?

Nemám pocit, že sa niečo mení. Samozrejme, česť výnimkám, nechcem sa dotknúť žiadneho muža, ktorý svoju partnerku dennodenne rozmaznáva. Zo skúseností však vidím, že muži sa veľmi snažia v začiatkoch vzťahu alebo keď sú zamilovaní. No keď dostanú „všetko“, myslím tým istotu, stopercentnú oddanosť a lásku, žena sa stane samozrejmosťou. Žena však nie je samozrejmosť! Muž sa prestáva snažiť, a to je chyba. Žena potrebuje cítiť pozornosť. Potrebuje cítiť, že je chcená, krásna, príťažlivá, dobrá, že všetko to, čo dáva, ten muž vníma a vie oceniť. A on to aj často vníma, len to nevie dať najavo alebo netuší, že by mal. My ženy premýšľame inak ako muži a je to v poriadku. Možno je chyba v nás, keď na to dbáme viac, ako treba.
Andrea Bučko a Dominika Kavaschová v predstavení Morena. Foto – archív SND

Hovoríte, že neviditeľné sa cítili už naše mamy a babky. Nemení sa to podľa vás ani za posledné roky k lepšiemu?

Neviem. Ťažko povedať. Každopádne sa venujeme týmto témam práve preto, aby sme mužom aspoň trošku otvorili oči a ukázali im to, čo sa im mnohé ženy boja alebo hanbia povedať.

Neviditeľnú ženu označujú za feministickú hymnu týchto dní. Máte dojem, že práve počas korony sa frustrácia žien ešte viac vyostrila?

To nám ani nenapadlo. Iste, očakávali sme, že z toho môže byť hymna nespokojných žien. No išlo nám skôr o to, aby sme ich počas korony pobavili.

Verím, že toto obdobie mohlo mať na mužov skôr opačný efekt – keď bol muž celé dni doma a videl, čo všetko musí napríklad žena na materskej reálne robiť, možno si to konečne uvedomil a snažil sa viac zapojiť.

Výskumy to, žiaľ, neukazujú. Väčšinu úloh spojených s prácou v domácnosti aj počas pandémie vykonávali ženy.

Pretože my ženy máme jednu príšernú vlastnosť – nechceme muža zaťažovať. Zbytočne dbáme viac na jeho pohodlie ako na vlastné. Mali by sme sa trošku uvoľniť, vedieť poľaviť a dovoliť mužovi, aby bol mužom. Aby sa mohol o nás starať. „Samozrejmosť“ zo seba robíme často samy. Nemusíme byť za každú cenu silné.

Vy si doma nikdy nepripadáte neviditeľná?

Každá žena si občas pripadá neviditeľná. No mňa na napísanie Neviditeľnej ženy naozaj neinšpiroval môj aktuálny vzťah (priateľom Dominiky je herec Daniel Fischer – pozn. red.). Prvýkrát sa cítim vo vzťahu naozaj spokojná.

Vaša pieseň zarezonovala nielen vďaka obsahu. Mnohí vás dodnes nepočuli spievať. Viedol vás k hudbe váš otec, ktorý ako muzikant hrával v kapele?

Skúšky často mávali u nás v obývačke, takže sme doma vždy žili hudbou. So sestrou sme hrali na klavíri, ja som potom nejaký čas hrala aj na gitare. Pôvodne som dokonca chcela byť speváčka, ale potom ma začalo oveľa viac baviť herectvo – cítila som sa v ňom istejšie, lebo si ani nemyslím, že som nejaká úžasná speváčka. Skôr taká pesničkárka. Ani s Andreou sa nechceme prezentovať ako speváčky, ale ako divadelné hudobníčky. Témy a obsah sú pre nás dôležitejšie ako forma.

Priznám sa, že táto práca ma teraz baví dokonca viac ako divadlo. Ako keby sa mi zmenila životná etapa. Sama sa tomu nestačím diviť.
Dominika Kavaschová. Foto N – Vladimír Šimíček

Kedy ste naposledy stáli na divadelných doskách?

Myslím, že to bolo začiatkom marca. Ak sa nemýlim, bolo to predstavenie Dnes večer nehráme – paradoxne.

Chýbalo vám hranie?

Popravde som si obdobie voľna, ktoré sa naskytlo, veľmi užila a bola som zaň vďačná. Aj keď som musela byť zo začiatku len a len doma. Bola som vďačná, že sa svet zrazu zastavil a že som sa zastavila ja.

Z divadla a práce som už bola veľmi unavená a bolo mi smutno z toho, že mi to už nerobí takú radosť, akú som cítila v minulosti počas štúdia a prvých rokov v divadle. Niet sa čomu diviť – okrem štyroch premiér v SND som si vždy pridala aj „hosťovačky“ v iných divadlách, a tak som za sezónu mala niekedy aj sedem premiér, čo je strašne veľa.

Zrazu prišla korona a ja som spala, dokedy som chcela. Bola som sama sebou celé dni a nemusela som nič hrať, mohla som rozvíjať iné danosti, ktoré mám, ale nikdy som na ne nemala čas a energiu. Cele tri mesiace som sa venovala písaniu a veľmi ma to bavilo. Bola som veľa so svojím priateľom, veľa som cvičila, bola v prírode a tiež som bola skoro 20 dní doma s rodičmi. Nikdy predtým sa mi nepodarilo navštíviť rodinu na taký dlhý čas, dokonca ani cez leto.

Myslím si, že je pochopiteľné, keď ste sa po takej šialenej divadelnej sezóne cítili vyčerpaná. Začalo sa to spormi v divadle, potom ich zatienila smrť Moniky Potokárovej. To všetko na vás muselo doľahnúť.

Samozrejme. Keď sa to stalo, mala som pocit, že život nemôže ísť ďalej. Prišlo mi úplne na hlavu, že máme ísť na druhý deň do divadla. Hovorila som si, že to tak predsa nemôže fungovať – musia byť isté hranice, cez ktoré sa ísť nemôže. Jedna vec je však to, čo vám hovorí duša a človečenstvo, ktoré v sebe máte, a druhá vec sú povinnosti, ktoré nás všetkých v divadle zaväzujú. Myslím si, že sa to takto bilo v mnohých z nás – od vedenia až po technickú zložku.

Hneď na ďalší deň sme mali zájazd do Prahy a doteraz neviem, ako sme to vôbec odohrali – celé predstavenie, ktoré malo byť komédiou, sme spoločne na javisku aj mimo neho preplakali…
Monika Potokárová v inscenáciách Fyzici, Antigona a Ruské denníky. Foto – archív SND

Vtedy som si uvedomila viac ako inokedy, aká je naša práca nesmierne ťažká. Keď musíte hrať bez ohľadu na to, čo sa stalo vám či vašim blízkym. Zažila som niečo také prvýkrát a cítila som, že idem úplne proti sebe, proti svojmu srdcu, hlave, duši… Starší herci mi rozprávali často, za akých okolností už odohrali predstavenia a že to tak proste je aj vždy bolo. Ale ja to neviem a asi ani nechcem. Neviem, asi nie som dostatočný profesionál, aby som také veci zvládala.

Takže toto 100. výročie divadla… nebolo nič moc. Nielen preto, že sa nehralo, ale hlavne v súvislosti s tou veľkou tragédiou, s ktorou som sa doteraz nedokázala vyrovnať. Je to príliš veľký šok a príliš veľká strata.

S Monikou sme mali v divadle spoločnú šatňu a aj dnes, keď do nej vkročím a necítim jej parfém, ktorý som vždy cítila, nevidím jej župan, nemá otvorené dvere, nepríde za mnou pokecať… je to veľmi zvláštny pocit.

Neprebieha v takých prípadoch v divadle psychologická intervencia? Povedzme že by do divadla prišiel psychológ a porozprával sa či už s kolektívom, alebo individuálne.

Nie, ale tiež si myslím, že by to tak malo byť. Iste, niekto môže povedať, že je to na každom z nás – ak niekto potrebuje pomoc, môže vyhľadať psychológa sám. My herci však každý deň pracujeme s emóciami, takže keby sme tam mali „domovského“ psychológa, myslím si, že by to vôbec nebolo na škodu. Mnohí z nás by to uvítali. Nejde o to, že by sme s ním mali mať denne sedenia, ale keď povedzme nastane takáto situácia, mali by sme sa s kým o tom porozprávať.

Samozrejme, možno by to potrebovali aj iné povolania – nevidím dôvod, prečo by to tak nemalo byť.

Ovplyvnila Monikina smrť aj to, ako sa dnes pozeráte na svoju prácu? Aj preto ste si dokázali povedať, že naozaj potrebujete pauzu?

To nie. Cítila som to sama, už dávno predtým. Navyše si nemyslím, že by to Monika mala z nejakého hereckého vypätia. Hrala veľmi rada, najradšej by bola v divadle od rána do večera. Divadlu by som to absolútne nepripisovala.

No už chápem, prečo vám korona vlastne prišla vhod – konečne ste mali šancu zmeniť prostredie.

Ja som si to naozaj užívala. Ale viem, že mnohým kolegom divadlo naozaj chýbalo. Máme spoločný chat, kde sme si to každý deň písali.

Samozrejme, zo začiatku to bol pre všetkých šok. Aj pre mňa. Zrazu ste vystúpili z toho vlaku, ktorým ste išli v podstate nonstop. Trvalo nám dva týždne, kým sme sa dokázali uvoľniť, no potom sme už začali objavovať tie pozitíva. Aj ostatní to neskôr rekapitulovali tak, že konečne mohli byť viac s deťmi, s rodinou, viac chodili do prírody. Uvedomili si, ako málo sa za celý život venovali sebe – športu, psychohygiene, čítaniu.

My herci máme veľmi málo času byť sami sebou. Od rána sme na skúške, potom niečo točíme, večer hráme… Až keď ideme spať, na chvíľu sme to my.
Dominika Kavaschová. Foto N – Vladimír Šimíček

Viete si potom predstaviť, že sa v septembri znova vrátite na javisko?

Viem si to predstaviť, lenže po tomto období viem aj to, že už nechcem robiť toľko, ako som robila doteraz. Nenarážam na divadlo, ale na iné projekty. Možno to znie nepokorne, naozaj to nemyslím zle, ale uvedomila som si, že každý človek musí robiť všetko pre zachovanie si zdravia a nejakého času pre seba, ktorý by mal byť samozrejmý. Podľa mňa by to malo platiť pre nás všetkých, pre všetky povolania – naozaj by sa nemalo toľko pracovať.

To sa však v divadle zrejme nedá – tam buď hráte stále, alebo nehráte vôbec. Ako to teda v septembri vyriešite?

Neviem, snažím sa viac žiť prítomnosťou. Uvidíme, ako sa to vyvŕbi. Tú pauzu som potrebovala presne na to, aby ma herecká práca začala znova baviť a prinášať mi radosť. Zistila som, že ma veľmi baví robiť autorské predstavenia, takže v tom chcem určite pokračovať. Prišla som na to, že ma už až tak neteší byť ten, kto to predvádza, ale skôr ten, kto to vytvára. Nie byť na javisku, ale mimo neho. A tiež tvoriť pesničky. To ma teraz baví a teší najviac.
Dominika Kavaschová (31)
Vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave. Od roku 2014 je členkou Činohry Slovenského národného divadla. Je držiteľkou dvoch ocenení Dosky. Účinkovala v seriáloch Odsúdené, Delukse, Oteckovia a ďalších. Aktuálne spolu s Andreou Bučko pracujú na spoločnom albume, ktorý má vyjsť na jeseň.

Patril medzi najlepšie hotely. Dnes chátra a núkajú ho so zľavou

Chateau Mignon sa opäť pokúsia predať v aukcii.

14. júl 2020 o 11:56 Tomáš Vašuta Odoberať autora na email

Hotel Chateau Mignon v Dubnici nad Váhom v roku 2020.
Hotel Chateau Mignon v Dubnici nad Váhom v roku 2020. (Zdroj: Erik Stopka)
Písmo:A-|A+92

Pred štyrmi rokmi to bola správa, ktorá pokazila plány viacerým nádejným novomanželom. Do historického kaštieľa Chateau Mignon v Dubnici nad Váhom nabehli exekútori a obľúbenú destináciu na svadby zatvorili.
Pozrite sa, ako dnes vyzerá Chateau Mignon v Dubnici nad Váhom (9 fotografií)

A svoje brány už neotvorila do dnešných dní. Aktuálne sa chystá ďalšie kolo dražby, ktorého cieľom je nájsť nového majiteľa. Objekt chátra a jeho cena klesá. Na jeho osud sa pozeráme v ďalšom diele seriálu Opustené budovy.
Našli dieru na trhu

Príbeh celého komplexu sa pritom začínal priam idylicky. S nápadom prerobiť záhradný domček z 19. storočia, ktorý sa nachádzal v susedstve kaštieľa v Dubnici nad Váhom, prišiel Igor Tinák.

Koncept bol nastavený priamočiaro - ponúknuť historicky a luxusne vyzerajúce priestory na svadby aj pre biznis klientelu.

V záhradnom domčeku, ktorý je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenska, vznikla reštaurácia s kaviarňou, dvanásť izieb aj zimná záhrada.

V roku 2010 došlo k majetkovej zmene. Kým pôvodne objekt vlastnili spoločne Igor Tinák a Peter Habšuda, po novom to bol už len druhý menovaný.

Ako sa ukázalo v pokrízových rokoch, penzión našiel svoje miesto na trhu. Bol využívaný na usporadúvanie svadieb a rôznych osláv. Majitelia hovorili, že ročne zorganizujú asi päťdesiat svadieb. A to nielen zo Slovenska.
Hotel Chateau Mignon v Dubnici nad Váhom v roku 2020.
Hotel Chateau Mignon v Dubnici nad Váhom v roku 2020. (zdroj: Erik Stopka)

„Väčšina našich hostí prichádza zo zahraničia a radi sa sem vracajú. Či sú to Holanďania, Nemci, Angličania alebo Kórejčania, personál vie, čo jedia či pijú a môžu im ich obľúbené špeciality opäť ponúknuť,“ hovorila v roku 2012 pre SME Reštaurácie Monika Habšudová, spolumajiteľka Chateau Mignon.
Ďalšie plány

Vtedy plánovala ďalšiu „expanziu“. Pribudnúť mala vínna pivnica, wellness aj ďalšie izby pre hostí. „Treba mať stále vízie. Hostia musia vidieť, že pre nich vymýšľame stále niečo nové, že majú opäť o dôvod navyše navštíviť nás,“ konštatoval Habšuda.

Po roku 2012 tržby spoločnosti kontinuálne rástli. Aj preto sa majitelia rozhodli prekvalifikovať zaradenie svojho penziónu. V roku 2014 ho zmenili z trojhviezdičkového penziónu na štvorhviezdičkový hotel.
Opustené budovy

Máte vo svojom okolí opustenú budovu a chcete sa dozvedieť, čo s ňou jej majiteľ chystá? Píšte na [email protected].

Aj preto museli meniť štandard vybavenia. „Do štvrtej hviezdičky nám chýbalo len zopár drobností - stojany na kufre, trezory v izbách... Samozrejme, k tomu patrila menšia rekonštrukcia a obnovenie zariadenia izieb,“ vysvetľovala pre Trend Habšudová.

Za vrchol dobrých časov môžeme považovať rok 2015, keď tržby spoločnosti presiahli hranicu pol milióna eur. Aj napriek nárastu príjmov však firma v uvedenom roku skončila v strate takmer stotisíc eur. Ďalší rok bol pre penzión už osudový.
Chateau Mignon v Dubnici nad Váhom.
Chateau Mignon v Dubnici nad Váhom. (zdroj: Erik Stopka)

V lete nabehli do hotela exekútori s políciou a zatvorili ho. O pár týždňov neskôr podal Daňový úrad Trenčín návrh na vyhlásenie konkurzu spoločnosti. Aj keď bolo konanie načas prerušené, firma predsa len skončila v konkurze.
Predaj cez dražbu

Konkurzný správca spísal hodnotu hnuteľného majetku, ktorý v objekte zostal. Zistil, že v hoteli sa nachádza vybavenie a alkohol za vyše 30,6 tisíca eur. Hodnotu samotného objektu vyčíslil znalec na 851-tisíc eur.

Hotel sa pokúšali predať v dražbe, keď vyvolávaciu cenu určili na 750-tisíc eur. Záujemca sa nenašiel. Veritelia dnes spúšťajú ďalšie kolá dražieb. V polovici augusta sa má konať dražba, kde je vyvolávacia cena za objekt stanovená na pol milióna eur.
Súvisiaci článok Kde nájdete Kočnerovo mesto duchov? Slovensko prichádza o skvost Čítajte

Len nedávno pritom mesto zistilo, že časť záhrady, terasa aj malý park s jazierkom, ktorý vytvorili majitelia hotela, boli postavené na mestských pozemkoch a načierno.

„Nachádzajú sa tam čierne stavby, ktoré chátrajú. Chceli by sme ich preto vyriešiť a sprehľadniť právny stav buď dohodou, konsenzom, alebo podaním žaloby na súd o určenie vlastníckeho práva,“ uviedol podľa My Trenčín primátor Dubnice nad Váhom Peter Wolf.

Mesto pritom poukázalo na to, že predaj hotela môžu komplikovať aj zložité vzťahy.

„Sme pripravení podať pomocnú ruku s prístupom a okolitými pozemkami. A to vo forme nájomnej zmluvy, vecného bremena. Prípadne sa môžeme baviť o odpredaji pozemkov za predpokladu, že budú zapísané vecné bremená na slúženie pre širokú verejnosť,“ poznamenal.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22445996/patril- ... ery_163602

STĹPČEK OSMELENÉ
Aká krajina, taký Príbeh služobníčky alebo mentálne cvičenie podľa Jocha

Nič také sa u nás predsa nemôže stať.

16. júl 2020 o 9:01 Soňa Jánošová

Soňa Jánošová
Soňa Jánošová (Zdroj: Zdroj: SME- Jozef Jakubčo)
Písmo:A-|A+123296

Na Slovensku sa, zdá sa, schyľuje k tomu, že sa ľudia, špeciálne ženy, začnú hodnotiť podľa toho, koľko detí porodia. A či vôbec.
Súvisiaci článok Záborskej predstava o pomoci pri potratoch? Obštrukcie a zákazy Čítajte

Pravdaže, gýčová adorácia rodiny patrila, patrí a v malebnej krajine pod Tatrami aj bude patriť k tradičnému folklóru. Teraz sa však gýč mení na ideológiu.

Nejde ani tak o populistické vreckové tehotným ženám. Alarmujúci je fakt, že nový šéf Inštitútu pre výskum práce a rodiny je človek, ktorý si za mentálne cvičenia rád dáva kontroverzné témy. Napríklad, či má bezdetná žena rovnakú spoločenskú hodnotu ako matka, alebo či sú bezdetní ľudia kompetentní viesť krajiny.

Nechcem Romanovi Jochovi krivdiť a pokojne uznám, že akákoľvek myšlienková provokácia je na mieste a ak zostáva v medziach demokratickej spoločnosti, môže byť aj osožná.

Všetci by sme si napokon občas mali vyskúšať drasticky zmeniť uhol pohľadu a obuť si cudzie topánky.

Tak napríklad takto. Predstavte si, že jednoducho nechcete mať deti. Nikdy ste nechceli, nie je to pre vás životná hodnota ani priorita. Možno ste skvelá teta a staráte sa o synovcov a netere. Možno vediete skautský oddiel, možno ste zdravotná sestra na detskej JIS-ke a váš život je tak vlastne plný detí.

A možno aj nie. Možno máte vlastnú značku oblečenia, veľa pracujete a po práci rada hráte na klavír, čítate knihy a pijete víno. A deti vám nechýbajú.

Nie je na tom nič zlé, nikto vás nepresviedča o opaku. Občas možno starší členovia rodiny prehodia na túto tému pár necitlivých slov, no spoločnosť vás rešpektuje a nešpekuluje nad tým, či máte alebo nemáte mať volebné právo.

Potom však do rodinnej politiky štátu, v ktorom žijete, vstúpi ideológia a vy ako bezdetná odrazu musíte platiť vyššie dane. Najskôr si poviete, že je to v poriadku, lebo solidarita je dobrá vec a pred očami máte rodiny, ktoré poznáte.

Potom však prídu ďalšie reštrikcie a nariadenia. Vezmú vám tri dni dovolenky v prospech kolegov rodičov. Vaši kolegovia si naopak môžu vybaviť špeciálny preukaz, vďaka ktorému majú mnoho zliav.

V kostoloch sa začnú čítať pastierske listy, ktoré vás zahrnú do kultúry smrti. Ani sa nenazdáte a po Maďaroch, Rómoch a LGBT sa ako bezdetná žena stanete novým predvolebným nepriateľom a raz práve vás niekto v televíznej relácii nazve parazitom, dá vám tri roky na to, aby ste otehotnela, a ak nie, pošle vás do plynu.

Znie to ako začiatok dystopického románu? Och, to som nechcela. Je to predsa len mentálne cvičenie našej predstavivosti. Nič také by sa predsa na Slovensku nemohlo stať. Alebo mohlo?

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c/22447850/nemas-de ... omanu.html

19. júla 2020 13:54
Najvyšší súd o Búrke a sudcovi Molnárovi: Takíto vybavovači v talároch musia skončiť
Monika TódováMonika Tódová
Sudca Richard Molnár. Foto N – Tomáš Benedikovič
Sudca Richard Molnár. Foto N – Tomáš Benedikovič

Z rozhodnutia Najvyššieho súdu o tom, že bývalý sudca Molnár ešte musí zostať vo väzbe, vyplýva, že polícia už má dôkazy aj proti Zoroslavovi Kollárovi.

„Trestná činnosť, ktorá je obvinenému kladená za vinu, je závažná. Nejde tu o korumpovanie bežného úradníka na periférii, ale o systémovú korupciu, ktorú mal na jednom z najdôležitejších súdov na Slovensku sprostredkovať práve obvinený.“

Najvyšší súd sprístupnil Denníku N rozhodnutie senátu (predsedal mu sudca Juraj Kliment a jeho ďalšími členmi boli Peter Štift a Peter Hatala), ktorým minulý týždeň zrušil rozhodnutie sudcu Špecializovaného trestného súdu Petra Pulmana, ktorý chcel prepustiť na slobodu obvineného sudcu Richarda Molnára, ktorého polícia zadržala počas akcie nazvanej Búrka.

Sudca Pulman prijal kauciu Molnárovej manželky vo výške 60-tisíc eur, zakázal mu cestovať do zahraničia, dal mu monitorovací náramok a prijal aj záruku Molnárovho kamaráta – sudcu Krajského súdu v Bratislave Petra Šamka. Najvyšší súd si však myslí, že Molnár ešte musí zostať vo väzbe.

„Ak sa na ‚organizovanie‘ takejto korupcie nechá ‚zneužiť‘ sudca krajského súdu, ktorý by mal byť synonymom spravodlivosti, čestnosti a zákonnosti a ktorý sám posielal iné osoby do väzenia, potom nemožno argumentovať len výškou trestnej sadzby,“ napísal v rozhodnutí sudca Juraj Kliment.
Sudca Juraj Kliment. Foto N – Tomáš Benedikovič
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Pokračuje konštatovaním, že súdy musia vyslať signál, že sa chcú zbaviť nečestných, nepoctivých a predovšetkým skorumpovaných sudcov, rôznych „vybavovačov v talároch“ a urobia všetko pre to, aby vyšetrovanie podozrení u takýchto sudcov nebolo kontaminované ich záujmami. Obava, že by Molnár mohol ovplyvňovať svedkov, mariť vyšetrovanie, pokračovať v trestnej činnosti, podľa neho naďalej pretrváva a senát nevidí dôvod ani na to, aby uveril záruke sudcu Šamka, lebo ho nepovažuje za dôveryhodnú osobu.
Môžu rozhodovať

Ešte skôr ako Klimentov senát rozhodoval, podal voči jeho predsedovi Molnár námietku zaujatosti. Sám sa namietol aj sudca Štift, ktorý je Molnárov bývalý kolega z krajského súdu. Iný senát Najvyššieho súdu však rozhodol, že ani Kliment, ani Štift zaujatí nie sú.

Dnes už bývalý sudca Richard Molnár je vo väzbe od 11. marca. Podľa Najvyššieho súdu sa dôkazy voči nemu posilňujú a zväčšujú sa aj možné obavy z toho, že by sa mohol vyhýbať úkonom trestného konania.

Súd si všimol, že Molnár mal kontakt na Národnú kriminálnu agentúru (NAKA), vďaka ktorému vedel, že polícia rozpracováva napríklad aj sudkyňu Andreu Haitovú (sestru bývalej štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti za Smer Moniky Jankovskej, ktorá je tiež vo väzbe), a že krátko predtým, ako ho zatkli, prepísal na manželku dom v Stupave.

Najdôležitejší dôkaz proti Molnárovi je výpoveď sudcu Vladimíra Sklenku, ktorý hovorí o tom, ako ho Molnár ovplyvňoval vo viacerých prípadoch na pokyn právnika Zoroslava Kollára, ktorý bol v minulosti aj na takzvaných mafiánskych zoznamoch.

Súd si všimol aj komunikáciu v aplíkácii Threema, ktorá korešponduje s tým, čo Sklenka vypovedal. Keď sa ho totiž Molnár pokúšal korumpovať, Sklenka o tom pravidelne informoval aj Mariana Kočnera. Ten so Zoroslavom Kollárom viackrát na súdoch „súperil“ o to, kto ktorému sudcovi zaplatí viac.
Kedy zoberú aj Zoroslava Kollára

Z rozhodnutia Najvyššieho súdu vyplýva, že polícia by už mohla zakročiť aj voči Kollárovi. Molnár sa k tomu, že pozná Kollára a že sú kamaráti, priznal. Odmieta však, že by preňho čokoľvek za peniaze vybavoval.

Tvrdí, že sa Sklenku len pýtal na názor – buď na podnet svojho priateľa Ivana Figuru, alebo aj samotného Kollára. Sklenka tvrdí, že Molnár mu raz aj odovzdal 20-tisíc eur.

„Ako ďalej Sklenka vypovedal, po vyhlásení rozsudku sa s obvineným Molnárom dohodol, že ho napíše advokát Mgr. K. (ktorý údajne spolupracoval s Kollárom a v tejto veci zastupoval Slovenský vodohospodársky podnik – pozn. red.), ktorý mu ho skutočne cez Molnára odovzdal na USB-kľúči. Po doručení odvolania na neho Molnár tlačil, aby to čím skôr išlo na krajský súd, s tým, že keď to tam bude, dajú mu ďalších 20-tisíc eur,“ píše sa v rozhodnutí Najvyššieho súdu.
Prečítajte si
Bývalý sudca Sklenka ukazuje na Zoroslava Kollára. Vypovedal, že preňho rozhodoval ešte skôr ako pre Kočnera

Súd konštatuje, že ak Molnár vo výpovedi hovorí, že je bežné, že ho kontaktoval spolužiak Kollár, pýtal sa ho na spor a on potom kontaktoval Sklenku, tak to ani náhodou bežné nie je.

„I keď tento postup sa teraz obvinený snaží zľahčovať v tom smere, že často radil služobne mladším kolegom, Najvyšší súd upozorňuje, že o bežný postup ísť nemohlo, keďže takéto konanie – keď sudca, navyše z úplne iného odboru, na podnet vplyvného podnikateľa diskutuje s iným sudcom o tom, či nejaký nárok, o ktorom koná, je alebo nie je opodstatnený – by mohlo odôvodňovať vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti.“

Súd upozorňuje, že získané dôkazy nasvedčujú tomu, že Molnár nemusel konať vo svojom vlastnom mene, ale práve na pokyn Kollára, čo by malo za následok aj zmenu trestnej kvalifikácie.

Polícia počas akcie Búrka zakročila voči osobám aj pri menších podozreniach, ako je to pri Kollárovi. Nie je zrejmé, prečo ho, napriek dôkazom, stále neobvinila.

Kollár odmieta, že niekoho korumpoval. Hovorí, že s Molnárom boli kamaráti, ale nikdy spolu nič nezákonné nerobili.

Najvyšší súd neprijal Molnárov argument, že väčšina svedkov v jeho trestnej veci už bola vypočutá, a tak nemá koho ovplyvňovať.

„Súd upozorňuje, že ťažisko dokazovania sa v trestnom konaní uskutočňuje pred súdom a nie pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Okrem toho, formulovaný záver neodráža reálny stav veci, keďže už z dosiaľ vykonaného dokazovania je zjavné, že o vyšetrovaných skutkoch by mohli mať informácie aj ďalšie osoby, ktoré dosiaľ vypočuté neboli.“
Korupcia preňho bola bežná

Súd vysvetlil aj to, prečo má obavu, že Molnár môže ďalej niekoho korumpovať, hlavne vo svojej vlastnej veci. Sklenka podľa súdu vypovedá, že pre Molnára to bola úplne bežná vec a na súde sa o tom vedelo.

„Údajné správanie Molnára, ako aj vplyv Kollára v justícii veľmi dobre ilustruje aj ďalšia časť výpovede Sklenku, ktorý uviedol, že to mal byť práve Kollár, kto sa ponúkol, že mu cez Molnára vybaví, aby bol vymenovaný za predsedu Okresného súdu Bratislava I, resp. že to bol Molnár, ktorý mal pre JUDr. Urbancovú získať dva hlasy v súdnej rade pri voľbe podpredsedu Najvyššieho súdu,“ vyhlásil Najvyšší súd.
Justičný palác – miesto, kde sídlia bratislavské súdy. Foto – TASR

Molnár so Zoroslavom Kollárom bežne komunikoval aj prostredníctvom mobilu a podľa Sklenku bol jeho „čiernym koňom“ na súde.

„Najvyšší súd je toho názoru, že u Molnára naozaj nemuselo ísť o izolované korupčné prípady, ale až o takmer bežný prejav jeho pôsobenia na krajskom súde. Z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že nateraz naďalej existuje opodstatnená obava, že by obvinený JUDr. Molnár mohol v trestnej činnosti pokračovať,“ napísal sudca Kliment.
Šamko ako nedôveryhodná osoba

Kým Špecializovaný trestný súd prijal takzvanú záruku dôveryhodnej osoby – Molnárovho kolegu sudcu Petra Šamka, Najvyšší súd má iný názor.

„Síce spĺňa všetky formálne podmienky, avšak nespĺňa podmienku dôveryhodnosti osoby, ktorá ju ponúka,“ vyhlásil o záruke Najvyšší súd.

Kliment napísal, že súd nemá pochybnosti o odborných a „možno aj ľudských“ kvalitách sudcu Šamka, ktorý je aj členom Stálej pracovnej komisie Legislatívnej rady vlády SR, učí na Justičnej akadémii SR, skúša advokátov, ale má pochybnosť, či bude schopný priaznivo vplývať na Molnára.

Inštitút dôveryhodnej osoby je podľa súdu tradične vnímaný ako prejav spolupráce osoby, ktorá takúto záruku ponúkla so súdom, a to všetko v záujme účinného pôsobenia na obvineného tak, aby neušiel a spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní.

„Ak sa však sudca Šamko opakovane na verejnosti, ale hlavne na webovom portáli Právne listy vyjadruje v tom zmysle, že stíhanie obvineného Molnára ‚vzbudzuje pochybnosti o svojej zákonnosti‘, že v prípade uznesenia ide o ‚právnu katastrofu‘, ktorá ‚vykazuje skôr prvky policajného štátu‘, že postup orgánov činných v trestnom konaní je ‚chaotický a neodborný‘ a že polícia sa len ‚verejne predvádza na sociálnych sieťach‘ a v jej úkonoch sa ‚naplno prejavil nekompetentný až amatérsky postup‘, respektíve sa zrejme bez znalosti spisu ‚čuduje‘, že na obvinenie kolegu postačovala iba osamotená a inými dôkazmi neoverená výpoveď hlavného podozrivého, potom rozhodne nemožno dospieť k záveru, že by takáto osoba mohla byť z pohľadu jej ďalšej spolupráce s orgánmi prípravného konania dôveryhodná,“ vyhlásil Najvyšší súd.

Šamko tvrdí, že Molnára pozná 20 rokov a určite nie je skorumpovaný.
Iný senát prepúšťal

Sudca Špecializovaného trestného súdu Pulman ešte v júni prepustil z väzby aj advokáta Miroslava Mojta zadržaného v rámci Búrky. Vtedy naraz rozhodoval aj o ďalšom obvinenom sudcovi – Eugenovi Palášthym. Toho vo väzbe ponechal. Najvyšší súd odsúhlasil prepustenie Mojta, ale prepustil aj Palášthyho. Vo veci koncom júna rozhodoval senát, ktorému predsedal sudca Peter Paluda; ďalšími členmi boli Dana Wänkeová a Martin Bargel.

Palášthy je obvinený z prijímania úplatku a Mojto z podplácania ako Kočnerova spojka. Sudca podľa obvinenia prostredníctvom advokáta prijal úplatok 20-tisíc eur za jeden konkurzný prípad.

Najvyšší súd sa stotožnil so Špecializovaným trestným súdom v tom, že v Mojtovom prípade už boli vypočutí všetci dôležití svedkovia, nemá koho ovplyvňovať a ani nemá ako pokračovať v trestnej činnosti, keďže sudca, ktorého podľa obvinenia ovplyvňoval, už nie je sudca, je stíhaný a aj samotný Kočner je vo väzbe.

V Palášthyho prípade však súd nesúhlasil s tým, čo hovorila prokurátorka Valéria Simonová a Špecializovaný trestný súd. Vyšetrovatelia totiž predložili voči Palášthymu ďalšie podozrenia, ktoré sa týkajú neoprávneného podnikania, legalizácie príjmu z trestnej činnosti a zasahovania do nezávislosti súdneho rozhodnutia.

Podľa sudcu Pulmana by Palášthy mohol ovplyvňovať svedkov v tejto veci. Palášthy argumentoval, že síce súhlasí, že informácie treba preveriť, ale podozrenia sa nijako netýkajú skutku, za ktorý je vo väzbe.

Najvyšší súd vyhlásil, že ide len o operatívne informácie, ktoré zatiaľ neboli podložené žiadnym konkrétnym dôkazom, a neprijal to ako argument.

Najvyšší súd ďalej vyhlásil, že Mojta aj Palášthyho usvedčuje sudca Vladimír Sklenka, ale ide len o svedectvo z počutia, keďže Sklenka vypovedá, čo mu hovoril Kočner, a nezúčastnil sa priamo korupčných mechanizmov.

„Je preto na orgánoch činných v trestnom konaní, aby v ďalšom priebehu trestného stíhania zabezpečili dôkazy verifikujúce skutočnosti, o ktorých sa mal svedok Sklenka dozvedieť od obvineného Kočnera, ktorý ich vo svojej výpovedi nepotvrdil a nepotvrdil ich ani žiaden z doposiaľ vypočutých svedkov, v opačnom prípade by mohla byť v ďalšom štádiu trestného stíhania na mieste aj otázka dôvodnosti trestného stíhania vo vzťahu k týmto dvom obvineným,“ napísal v uznesení sudca Paluda.
David Lindtner, dnes už bývalý predseda Okresného súdu Bratislava III. Foto N – Monika Tódová

Sudca ďalej povedal, že hoci Sklenka vypovedá, že Mojto a Kočner spolu bežne spolupracovali a bol jeho vybavovač, polícia má v Mojtovom prípade dôkaz iba o jednom konkrétnom skutku a ďalšie nepredložila.

V celej Búrke sú vo väzbe už len Monika Jankovská, Denisa Cviková a sudca Molnár. Vo väzbe – za kauzu zmenky – je aj v Búrke obvinený Marian Kočner.

Stíhaní sú ešte Mojto, Palášthy a Dávid Lindtner, Zuzana Maruniaková, Ľuboš Sadovský, Angela Balázsová, Gabriela Buľubašová, Dušan Srogončík, Jarmila Urbancová, Andrea Haitová, Miriam Repáková, Ladislav Mojžiš, Eva Timár Myjavcová a Katarína Bartalská.

Lindtnerovi, ktorý bol predsedom bratislavského okresného súdu a po zverejnení Kočnerovej Threemy prešiel do advokácie, a Timár Myjavcovej Slovenská advokátska komora s ohľadom na Búrku minulý týždeň pozastavila výkon advokátskej funkcie.