6. augusta 2020 10:59
Pol roka bez príznakov, potom s doživotnými následkami. Príbehy troch ľudí s boreliózou
Iva BezděkováIva Bezděková
Kamila Muchová skončila kvôli borelióze na invalidnom dôchodku. Foto – archív K. M.

Každý rok ochorie v Česku na boreliózu viac než štyritisíc ľudí, na Slovensku je približne tisíc nových prípadov ročne. Najmenej pri desatine z nich pritom choroba prebieha komplikovane. Často preto, že sa neodhalí včas.

Český Deník N zaznamenal príbehy pacientov, ktorým spôsobila neskoro liečená choroba prenášaná kliešťami celoživotné následky. Vrátane tridsaťročnej ženy, ktorá skončila na invalidnom dôchodku.
[ Bavia vás články o ľudskej mysli, prírode, zdraví či vesmíre? Aktivujte si týždenný newsletter Otakara Horáka s výberom najlepších článkov. ]
Červený fľak sa neobjaví vždy

Silné bolesti kĺbov, hlavy a chrbta. „Mozgová hmla“, neschopnosť sústrediť sa alebo zmysluplne hovoriť, k tomu ešte obrovská únava, vyčerpanie, opuchy a zhoršené videnie.

To všetko sú príznaky neskorej fázy boreliózy, ktoré môžu prísť až niekoľko mesiacov po prisatí kliešťa. Podobné ťažkosti každý rok postihujú stovky ľudí v Česku.

Toto číslo by mohlo byť menšie, ak by lekári začali liečbu včas. Lenže typický veľký červený fľak po kliešťovi – nazývaný erythema migrans – sa objavuje len pri približne polovici prípadov.

Druhá polovica nakazených žije s infekciou bez príznakov aj niekoľko mesiacov, o to silnejšie však potom choroba udrie.
Nesprávna diagnóza

To je aj prípad 55-ročnej pani Jiřiny, ktorá si vlani v lete našla niekoľko kliešťov. Pri žiadnom z nich sa jej červený fľak neurobil, a tak tomu väčšiu pozornosť nevenovala.

Až začiatkom novembra ju začalo bolieť v krku, pridali sa bolesti kĺbov na ruke. Spomenula si na letné kliešte a začala mať podozrenie, že by mohlo ísť o boreliózu.

„Lenže praktická lekárka ma iba vypočula a krvné testy na boreliózu mi urobiť nechcela. Začiatkom januára sa pridalo šklbanie v ruke a výrazný opuch kĺbov. Znova som ju požiadala o vyšetrenie na boreliózu, ale odbila ma s tým, že praktickí lekári tieto odbery nerobia. Povedala mi, že ide zrejme o zápal šliach,“ zveruje sa.

Začiatkom februára sa jej stav ešte zhoršil, pre opuchy na oboch nohách mohla sotva chodiť.

Lekárka jej teda konečne urobila odbery na borélie, chlamýdie a yersínie. Všetko vyšlo pozitívne.

„Dala mi antibiotiká len na desať dní, pričom z odborných textov som vedela, že to je úplne nedostatočné. Zmenila som preto praktickú lekárku a dostala odporúčanie k neurológovi. Diagnóza: neskorá borelióza. Z aktívnej športujúcej ženy sa zo mňa v priebehu chvíľky stala krívajúca babička, a to len pre zanedbanú a neskoro nasadenú liečbu.“
Kliešte v Petriho miske. Foto – TASR
Výhodnejšie aj pre poisťovne

To, že sa niektorí pacienti dostávajú k liečbe boreliózy neskoro, potvrdzuje aj pražský neurológ Tomáš Bouzek.

„Jedným z dôvodov je aj to, že diagnostika tejto choroby je veľmi obtiažna. Mám skúsenosti s tým, že pôvodná diagnóza nebola správna a potom sa ukázalo, že ide o boreliózu. V ordinácii každý rok riešim viac prípadov, keď bola pacientom napríklad stanovená diagnóza roztrúsenej sklerózy, aj keď sa po dôkladných testoch ukázalo, že ide primárne o boreliózu,“ vraví Bouzek.

Praktický lekár Jan Machač poukazuje na to, že kľúčové je dlhodobé sledovanie pacienta.

„Rozhodne nerobíme všetky laboratórne testy každému, kto má kliešťa, to by nemalo zmysel a poisťovňa by sa nedoplatila. Pokiaľ však prichádza človek s typickými bolesťami kĺbov, hlavy a únavou, spozornieme. V prípade, že mal kliešťa, posielame vzorky na krvné testy a sledujeme, ako sa po niekoľkých odberoch vyvíjajú protilátky. Včasná diagnóza je pre poisťovňu určite výhodnejšia ako liečba neskorej boreliózy s komplikáciami,“ vysvetľuje.
Problémy až po mesiacoch

Bez typického fľaku po prisatí kliešťa sa borelióza rozvinula aj u Radovana Macháčka, učiteľa biológie a geografie zo Zlína.

„Fľak sa ukázal až po vyše mesiaci a bol netypický. Užíval som niekoľko dávok antibiotík, kontrolné testy ukázali, že to stále nie je dobré.“ Príznaky choroby sa u neho prejavili až po roku: vracanie, bolesti kolien a ťažkosti podobné angíne.

Vyhrané však nemusia mať ani tí, ktorým sa po kliešťovi typická vyrážka vytvorila. Miroslava Kořínková mala boreliózu pred štyrmi rokmi.

„Dostala som antibiotiká na desať dní, ale potom som už nebola na žiadnych ďalších kontrolných testoch, ktoré by zhodnotili, či liečba zaberá. Od septembra sa môj stav výrazne zhoršil. Začala mozgová hmla, prestávali ma poslúchať nohy, trešťalo mi v hlave. Na jeseň to bolo čoraz horšie a pred Vianocami som skolabovala. Môj život je úplne iný ako predtým. Bývala som činorodá, športovo založená, teraz som najradšej sama a v pokoji,“ opisuje.
Borélie ukryté v kĺboch

Diagnostika a liečba boreliózy je zložitá aj preto, že borélie sú všeobecne veľmi zákerné. Napríklad v porovnaní s baktériami angíny si vytvorili množstvo spôsobov, ako lepšie prežiť.

„Vďaka tvaru a štruktúre svojho tela sa dokážu samy aktívne pohybovať a vedia aktívne prenikať do buniek či do mozgovomiechového moku,“ upozorňuje Katarína Kybicová, vedúca Národného referenčného laboratória pre boreliózu v Štátnom zdravotnom ústave v Prahe.

Borélia tak dokáže napadnúť takmer ktorúkoľvek časť tela hostiteľa a tam sa schovať. Prežíva v nepriaznivých podmienkach, aby sa neskôr znovu prebudila k životu.

Záludnosť týchto baktérií spočíva aj v tom, že nikdy nie sú v krvnom riečisku dlhšie ako niekoľko dní. „V krvi na ne totiž dokáže dobre útočiť náš imunitný systém aj podané antibiotiká. Preto sa rýchlo šíria do tkanív, kde sú lepšie skryté pred imunitným systémom i pôsobením liekov,“ dodáva Kybicová.

Upozorňuje zároveň na to, že mnoho ľudí si prisatie kliešťa nepamätá. Milimetrového kliešťa v takzvanom nymfálnom štádiu možno ľahko prehliadnuť a po dvoch až troch dňoch cicania sám odpadne bez toho, aby si ho človek všimol.
S boreliózou na invalidnom dôchodku

To na vlastnej koži zažila aj tridsaťročná Kamila Muchová. Pre chronickú lymskú boreliózu skončila na istý čas na invalidnom dôchodku bez toho, aby vedela o tom, že predtým mala kliešťa.

V lete pred štyrmi rokmi ju začali pravidelne prepadať stavy silnej únavy, postupne sa pridávali problémy s analytickým myslením a argumentáciou. Snažila sa tomu nevenovať pozornosť a fungovať normálne ako predtým. Problémy sa však zhoršovali, pridali sa závraty a rozmazané videnie.

„Počas posledného týždňa v septembri sa mi razantne priťažilo. Záchranka ma odviezla do nemocnice, nasledovala lumbálna punkcia. Po odobratí likvoru mi lekári potvrdili prekonanú infekciu mozgu a po niekoľkých ďalších dňoch mi povedali, že som v minulosti prekonala boreliózu a je vhodné nasadiť na tri týždne antibiotiká,“ zveruje sa Kamila. Pretože často chodí do prírody, mohla podľa lekárov kliešťa mať aj bez toho, aby o tom vedela.

O niekoľko mesiacov sa jej zdravotný stav začal opäť zhoršovať. Kolotoč odberov, testov, konzultácií s lekármi a nejasných diagnóz trval niekoľko mesiacov.

„Čas utekal a mne bolo stále horšie a horšie. Lekári tvrdili, že borelióza nemôže spôsobovať také príznaky, ktoré opisujem, a že moje symptómy majú psychický pôvod. Dokonca som začala premýšľať, či naozaj nie je možné, že sa mi napríklad podlomila psychika. Nakoniec som si však zakaždým povedala, že nie je reálne, aby som si psychicky privodila také bolesti kostí, čo človeka dovedú až k slzám,“ opisuje mladá žena.

Neskôr sa pridali výpadky pamäti. Kamila opisuje, že v niektoré dni jej bolo tak zle, že len ležala a pozerala do stropu. Nemohla ani zísť o poschodie nižšie do kuchyne.

Potom sa dostala do starostlivosti súkromných lekárov, ktorí jej odporučili dlhodobú liečbu antibiotikami. Bola to pre ňu nová nádej, obávala sa však toho, čo s jej telom urobí masívna nálož antibiotík. Ale v kombinácii s bylinkovou terapiou jej liečba pomohla a dnes sa už cíti úplne zdravá.
Maketa kliešťa z Parazitologického ústavu SAV. Foto – TASR
Dlhodobé užívanie antibiotík nepomáha

Českí infektológovia však odkazujú na niektoré štúdie, ktoré účinok dlhodobého podávania antibiotík u ľudí s boreliózou nepotvrdili. Liečba antibiotikami by tak podľa nich nemala trvať dlhšie ako tri až štyri týždne.

„Po liečbe lymskej boreliózy je opisovaný výskyt subjektívnych ťažkostí, ako je únava, bolesti hlavy, poruchy spánku a ďalšie. Ak tieto ťažkosti pretrvávajú viac ako šesť mesiacov, ide o takzvaný postboréliový syndróm. Ten nie je totožný s chronickou boreliózou, zhodné príznaky sa vyskytujú pri mnohých ochoreniach iného pôvodu alebo z nezistených príčin. Na základe doteraz vykonaných štúdií bolo preukázané, že ani štandardná, ani dlhodobá antibiotická liečba neprináša iný pozitívny efekt než placebo,“ uvádzajú infektológovia v odporúčaných postupoch.

Lekár Jan Machač však s takto striktnou formuláciou úplne nesúhlasí. „Pri niektorých pacientoch, ktorí prichádzajú až po niekoľkých mesiacoch od prisatia kliešťa, táto liečba nestačí. Ak im stále nie je dobre, skúšame predĺžiť liečbu a ich stav sa často začne zlepšovať až antibiotickej liečbe, ktorá je o pár týždňov dlhšia než bežne,“ opisuje.

Podobný pohľad má aj neurológ Tomáš Bouzek: „Drvivej väčšine ľudí s boreliózou skutočne stačí bežný čas liečby. Je však nutné pripustiť, že u niektorých pacientov klasická dĺžka terapie nezaberá a ich symptómy sa začnú zlepšovať až neskôr.“

Podľa Kataríny Kybicovej je dôležité, aby sa pacienti s boreliózou nenechali odbiť. „Existujú aj takí lekári, ktorí pacienta neliečia správne. Už veľakrát som sa stretla s rôznymi prípadmi, keď sa pacienti obracali na naše laboratórium s rôznymi problémami a my sme sa ich snažili nasmerovať, aby skorá fáza boreliózy nevyústila do vleklých a dlhodobých problémov.“

Ruskí špióni12. augusta 2020 7:13
Sladký život ruských špiónov na Slovensku: opilecké večierky v Tatrách a konšpiračný byt v Bratislave
Mirek TódaMirek Tóda

Slovensko v centre špionážnej aféry: ruský špión a jeho agent z Viedne sa u nás cítili ako doma. Jedným z kľúčových svedkov v špionážnej afére je Slovenka s rakúskym občianstvom. Napriek tomu sa cíti v ohrození.

V hoteli Panorama na Štrbskom plese si tú dvojicu nemohli nevšimnúť. Spolu bujaro popíjali už tri noci. Personál vynášal z izby pravidelne viacero fliaš vodky.

Jeden z dvojice mužov bol Rakúšan, druhý bol Rus. Na prvý pohľad mohli vyzerať ako starí kamaráti, možno biznismeni, ktorí si sem prišli v máji 2003 oddýchnuť a povyraziť do slovenských hôr.
Prečítajte si
The sweet life of Russian spies in Slovakia: drunken parties in the High Tatras and a conspiracy apartment in Bratislava
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]

Rakúšana pred odchodom z hotela do Viedne ešte zazreli, ako si niekde strká balíček s bankovkami v najvyššej hodnote.
Dvaja agenti v Tatrách

Zamestnanci známeho hotela vo Vysokých Tatrách nemohli tušiť, že v skutočnosti išlo o dvojicu špiónov. Jeden z nich bol rakúsky plukovník Martin Möller, ktorý vynášal Rusom tajné informácie z armády už od konca 80. rokov.

Muž, za ktorým rakúsky plukovník odcestoval z Viedne do Tatier, bol jeho ruskou spojkou a riadiacim dôstojníkom – 66-ročný agent vojenskej rozviedky GRU Igor Jegorovič Zajcev, na ktorého Rakúsko vydalo minulý rok zatykač.
Riadiaci dôstojník Igor Zajcev. Foto – Rakúske ministerstvo vnútra

Obaja sú dnes známi ako hlavné postavy jednej z najväčších špionážnych afér v susednom Rakúsku.

O tom, že Slovensko v nej zohralo významnú rolu, sa nikdy nepísalo. Denníku N sa vďaka viacerým zdrojom, ktoré sú oboznámené s procesom, respektíve sa osobne poznali s rakúskym plukovníkom, podarilo čiastočne poskladať puzzle špionážnej aféry. Veľká časť Möllerových kontaktov s nadriadeným z ruskej rozviedky GRU sa udiala na Slovensku.

Jeho príbeh nesúvisí s čerstvým vyhostením troch ruských diplomatov, je však ďalším z prípadov, ktoré dokazujú rozsiahle špionážne aktivity ruských tajných služieb na Slovensku.

Kauza sa pre Martina Möllera skončila povážlivo ľahko. Proces prebiehal v rakúskom Salzburgu za zatvorenými dverami a uzavrel sa začiatkom leta v tieni koronakrízy odsúdením Möllera na tri roky väzenia. Detaily, vrátane celého mena ruského špióna, Rakúšania nezverejnili.

Vlastizrada, ktorá by sa inde skončila dlhoročným trestom a verejnou debatou o vplyve ruskej špionáže, zostala u našich západných susedov v úzadí pandemických opatrení.

Napriek tomu, že Martin Möller robil pre Rusko špionáž najmenej 25 rokov a privyrobil si ňou okolo 300-tisíc eur, okamžite po odsúdení ho prepustili. Dôvodom bolo, že si už polovicu trestu odsedel vo vyšetrovacej väzbe, ale aj to, že vo svojej špionážnej činnosti už podľa sudcu nemohol pokračovať.

72-ročný Salzburčan je už na dôchodku a súd zrejme prihliadal aj na jeho zlý zdravotný stav.

Podľa Siegrieda Beera, experta na tajné služby a zakladateľa Rakúskeho centra pre tajné služby, propagandu a bezpečnostné štúdiá, nízky trest pre plukovníka Möllera zrejme súvisí s tým, že jeho obhajoba úspešne presvedčila súd, že agent odovzdával Rusom verejné dostupné informácie.

“Armádni predstavitelia brali proces veľmi vážne a bol dobre pripravený rakúskou vojenskou spravodajskou službou. Chceli preňho maximálny trest desať rokov,“ hovorí Beer.

„Tým neoficiálnym dôvodom však mohlo byť najmä to, aby si Rakúšania, ktorí vedú čulý energetický biznis s Ruskom, Moskvu veľmi nepohnevali,“ rozpráva rakúsky analytik Gustav Gressel, ktorý pracuje v berlínskom think-tanku Európska rada pre zahraničné vzťahy a venuje sa bezpečnostnej problematike.

Nízky trest ho neprekvapil. „V Rakúsku, ktorého hlavné mesto sa stalo centrom špionáže už za studenej vojny, sa k špionáži málokedy pristupuje ako k vážnemu zločinu. O to viac, keď je v prospech Ruskej federácie a mohlo by to ohroziť biznis,“ dodáva Gressel.
Slovenská expriateľka

Ako zistil Denník N, v špionážnej afére figuruje ako jeden z kľúčových svedkov bývalá priateľka Martina Möllera, s ktorou mal rakúsky plukovník blízky vzťah.

Ide o 78-ročnú Slovenku s rakúskym občianstvom, ktorej meno vzhľadom na jej obavy o bezpečnosť nezverejňujeme. „Mám veľké obavy,“ povedala nám s tým, že nechce poskytovať žiadny rozhovor. Vzhľadom na svoj vysoký vek aj stres spôsobený procesom nechcela komentovať špionážnu aféru, ktorej sa nechtiac stala súčasťou.

Podľa informácií Denníka N výrazne pomohla rakúskym orgánom pri vyšetrovaní prípadu. Napriek tomu sa však cíti v ohrození.

Martin Möller podľa zdroja Denníka N oboznámeného s vyšetrovaním využíval napríklad jej auto na svoje cesty za ruskou spojkou do Bratislavy. Na Štrbskom plese nebol Martin Möller iba raz. V roku 2010 sa do Vysokých Tatier vrátil znovu. Akurát hotel Panorama vymenil za hotel FIS.

Najčastejšie sa však cez pohodlné hranice bez kontrol presúval do Bratislavy.

Raz to bol konšpiračný byt v Petržalke, kde trávili aj niekoľko dní, inokedy postačila aj reštaurácia Leberfinger medzi petržalskou stranou Dunaja a Sadom Janka Kráľa.

Správy si Martin Möller vymieňal aj cez mŕtve schránky v lesoch pri Viedni, množstvo ich stretnutí na Slovensku však potvrdzuje to, o čom sa doteraz hovorilo veľmi málo. Pre ruských agentov sme sa stali pohodlným miestom na špionáž.
Naverbovaný v Iráne

Podľa zdroja Denníka N naverbovali Rusi Martina Möllera zrejme už koncom 80. rokov v Teheráne. Na Blízky východ cestoval rakúsky plukovník častejšie, no práve v Iráne mu vraj hodili udičku – návrh na spoluprácu, ktorej sa Möller chytil.

Naposledy pred odchodom do dôchodku pracoval podľa rakúskych médií na ministerstve obrany na oddelení štrukturálneho plánovania. Jeho hlavnou motiváciou boli vraj peniaze, ktoré ho nakoniec aj usvedčili. Práve hotovosť takmer 30-tisíc eur, s ktorou ho prichytili na stretnutí s agentom ruskej vojenskej tajnej služby GRU, bola jedným z hlavných dôkazov proti nemu.

Rakúsky expert Beer predpokladá, že Möller sa s ruským agentom spojil náhodne ešte pred skončením studenej vojny a využil šancu na privyrobenie si.

Dôkazy proti nemu sa nahromadili vďaka dlhodobej spravodajskej operácii, ktorá sa zamerala na údajného zradcu v rakúskej armáde.

Potom to už šlo rýchlo. V novembri 2018 Martina Möllera zatkli a začiatkom leta 2020 odsúdili za „vyzradenie štátnych tajomstiev a úmyselné odhalenie vojenského tajomstva”.
Pôsobil priateľsky, ale bol antisemita

Denník N sa rozprával so zdrojom, ktorý Möllera poznal veľmi osobne. „Dokázal pôsobiť veľmi priateľsky a rýchlo si získať dôveru. Niekedy však neskrýval, že má blízko k nacistickej ideológii. Tvrdil, že holokaust sa nestal, a slovanské národy považoval za podradné.“

Antisemitizmus a krajne pravicové názory sú podľa rakúskeho analytika Gressela problémom aj v nemeckej armáde, ale v Rakúsku je tento problém ešte vypuklejší. „Súvisí to aj s tým, ako sa extrémne pravicovej strane FPÖ darilo dostávať sa do vlády a ako do systému presadili svojich ľudí známych svojím antisemitizmom,“ komentuje Gressel.

Krajne pravicoví predstavitelia majú podľa neho často blízko k Rusku. „Súvisí to napríklad s ich odporom k Európskej únii alebo k emancipácii slovanských národov, akým sú napríklad Ukrajinci,“ hovorí Gresell. „Napojenie ruských tajných služieb na krajnú pravicu v Európe je všeobecne preukázaný fenomén.“
Čo všetko prezradil

Agent GRU Igor Jegorovič Zajcev (66), na ktorého Rakúšania vydali zatykač, mal podľa rakúskych médií prostredníctvom svojho rakúskeho agenta záujem o rôzne informácie z fungovania rakúskej i nemeckej armády aj NATO, či informácie o tom, kto má v armáde aké slabiny. Zaujímali ho zbraňové systémy, úlohy pozemných a vzdušných síl.

Ako sa písalo v rozsudku, Möller mu prezradil vybavenie výskumných aj tankových jednotiek, vyniesol informácie o radarových staniciach či o systémoch protivzdušnej obrany, o projektoch NATO a o štruktúre nemeckej armády. S pomocou partnerských krajín, akým je Rakúsko, môže Rusko pohodlne vykonávať špionáž proti Aliancii.

Riadici dôstojník z GRU svojmu agentovi poskytol aj špeciálne technické zariadenia. Jedným z nich bolo rádio, cez ktoré mohli spolu komunikovať. Vyškolil ho na používanie satelitnej komunikácie aj základného šifrovania.

Užitočné mohli byť aj informácie, ktoré nosil zo školení a konferencií NATO, kde sa Möller ako vojak partnerskej krajiny smel zúčastňovať.
Schengen – voľná zóna špiónov

Jeden z najnovších dôkazov o tom, že si ruská špionáž obľúbila Slovensko, priniesla začiatkom leta organizácia Bellingcat.

Investigatívci, ktorí odhalili pravú identitu ruských zabijakov zo Salisbury, zistili, že jeden z podozrivých komplicov z vraždy čečenského azylanta v berlínskom parku v roku 2019 vycestoval do Nemecka vďaka slovenským vízam. Získal ich veľmi ľahko, na celý rok a na viac vstupov za niekoľko dní, a to bez toho, aby si naše veľvyslanectvo preverilo hoci len jeho meno. Nič v jeho žiadosti totiž nebolo pravdivé.

Slovenská diplomacia už reagovala zrušením spolupráce s turistickou agentúrou, ktorá údajnému agentovi FSB víza vybavovala.

„Schengenský systém je skvelý pre špiónov a Rakúsko je veľmi otvorené Rusom. Špionáži nevenujú toľko pozornosti, kým sa týka iných krajín a medzinárodných organizácií a nie je namierená na rakúske vládne inštitúcie,“ hovorí britský expert Mark Galeotti.

Slovenskí politici sa kritike ruského režimu vyhýbajú a v roku 2018 sme ako jediní z krajín V4 odmietli vyhostiť ruských špiónov, ktorí u nás pôsobia pod diplomatickým krytím. Malo to byť gesto solidarity, keď západní spojenci Veľkej Británie po atentáte na bývalého ruského agenta Sergeja Skripaľa v Salisbury vyhostili okolo sto ruských špiónov. Urobila tak aj zvyčajne výrazne proruská Budapešť.

Vtedajší minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák bol tiež pripravený vyhosťovať Rusov, vláda Petra Pellegriniho sa však rozhodla, že atentát novičkom nechá tak, a umožnila ruským špiónom naďalej pôsobiť na Slovensku pod diplomatickým krytím.

Až o niekoľko mesiacov neskôr Pellegrini nechal vyhostiť ruského plukovníka Alexandra Vinogradova. Ako v tom čase písal Denník N, Pellegrini už nemal na výber.

Pochybnosti však vyvoláva aj rakúsky postup. Prečo sa rozhodli, že celú špionážnu aféru pozametajú pod koberec? Aby nenahnevali ruského partnera a biznis pokračoval ako obvykle?

Ako napísal Varšavský inštitút, rakúsko-ruská spolupráca neutrpela ani po takom veľkom politickom škandále, keď líder krajne pravicovej strany FPÖ Heinz-Christian Strache sľuboval politické výhody Rusom výmenou za peniaze pre svoju stranu.

„Ani toto nepoškodilo vzťahy Moskvy s Viedňou, najmä keď sa všetky najdôležitejšie rakúske strany považujú za proruské a plynový sektor je základom spolupráce medzi oboma krajinami. Rakúska ropná a plynová spoločnosť OMV je angažovaná v konštrukcii energetického projektu Nord Stream 2. Firma nedávno ešte zvýšila spoluprácu s Gazpromom investíciami v ruských plynových úložiskách,“ píše Varšavský inštitút.
Prečo ruskí špióni milujú Rakúsko

Podľa Gressela si Rakúsko zatváralo oči pred komunistickou špionážou už za studenej vojny. „Vďaka tomu získalo status mostu medzi Východom a Západom. Najaktívnejšie a najkrutejšie tajné služby vo Viedni boli ruská KGB, východonemecká Stasi a rumunská Securitate,“ rozpráva Gressel.

Podľa neho je dôležité si uvedomiť, že „tajné služby si svoju infraštruktúru prispôsobili tak, že sa dostali do energetických spoločností, právnických firiem a bánk, ktoré nevznikli len preto, aby viedli biznis medzi Východom a Západom, ale slúžili aj na pranie špinavých peňazí z operácií KGB na Západe, na krádeže technológií či osobné obohacovanie sa agentúr,“ hovorí Gressel. Tento modus operandi sa podľa neho stal kľúčovým v rokoch 1989 až 1991, keď skolaboval Sovietsky zväz a Nemecko sa zjednotilo.

„Bývalé štátne aktíva, ako napríklad čierne bankové účty, zostali bez kontroly a začali sa o ne starať bývalí komunistickí agenti. Niektoré z týchto postkumunistických firiem sa začlenili do rakúskeho biznisu, ako sú energetické spoločnosti, dopravné firmy, sporiteľne a banky,“ hovorí Gressel.

To všetko sa mohlo diať vďaka ich dobrým kontaktom na východných trhoch. Bývalým agentom v Rakúsku prospel aj politický systém. „Keďže všetky veľké rakúske spoločnosti sú napojené na nejakú stranu – socialistov, ľudovcov alebo slobodných, špiónom sa podarilo udržať si politický vplyv,“ vysvetľuje Gressel.

Ukážkovým príkladom je projekt Nord Stream 2 a konzorcium, ktoré za ním stojí. „Celé konzorcium nie je ničím iným ako útočiskom Stasi a ÖMV je toho dobrým príkladom,“ dodáva Gressel.

Expert Beer za málo sledovaným procesom nevidí spojenie s ÖMV a Nord Stream, ale skôr rozpaky rakúskej vlády a armády za to, že sami neobjavili svojho špióna. „Toto vysvetľuje, prečo sa prokuratúra rozhodla pre úplné utajenie, čím posilnila tvrdenie, že tento špión prezradil štátne tajomstvá, ktoré je stále potrebné chrániť,“ myslí si rakúsky expert.

Rusom vyhovuje Rakúsko aj pre výrazný protiamerický postoj hlavných politických strán.

„Konzervatívni katolíci nenávidia protestantské USA za zničenie monarchie v prvej svetovej vojne, nemeckí nacionalisti v Rakúsku ich nenávidia za zničenie veľkej Nemeckej ríše a socialisti nenávidia USA za zničenie Sovietskeho zväzu počas studenej vojny,“ rozpráva Gressel.

Rakúsky analytik pripomína Putinovu návštevu vo Viedni v júni 2014, keď EÚ zaviedla sankcie proti Rusku po jeho anexii Krymu a po vyprovokovaní vojny na Donbase.

„Putin dostal standing ovations medzi konzervatívnymi ekonómami, vtipkoval s Christophom Leitelom o rozdelení Ukrajiny a viedol vrelý, priateľský rozhovor s prezidentom Fischerom a s kancelárom Faymannom o ekonomickej spolupráci, akoby sa nič nestalo,“ rozpráva Gressel.

To všetko podľa neho vysvetľuje váhavý prístup rakúskych orgánov k ruskej špionáži, hoci môže ohrozovať aj rakúskych spojencov. „Slabé zákony o špionáži dávajú rakúskym službám veľmi málo kompetencií a možností, ako ísť po špiónoch. Navyše špionáž je trestná, len ak je vedená proti Rakúsku,“ dodáva Gressel.

Ukážkovým príkladom je podľa neho prípad rakúskeho špióna, ktorý bol agentom ruskej rozviedky SVR. „Vynášal informácie o nemeckých helikoptérach Tiger, ale keďže išlo o nemeckú spoločnosť, Rakúšania ho nemohli odsúdiť za špionáž,“ rozpráva Gressel.

Najnovším príkladom, keď sa Rakúšan zrejme upísal ruskej tajnej službe GRU, bol škandál finančnej spoločnosti Wirecard – šéf jej operácií, Rakúšan Jan Marsalek, mal podľa Financial Times blízko k ľudom z GRU. „Marsalek má blízko k ruskej tajnej službe a skrýva sa v Moskve, má veľmi dobrý vzťah s FPÖ a s ľuďmi na rakúskom ministerstve vnútra a obrany,“ dodáva Gressel.

Vladimir Putin12. augusta 2020 15:49
Keď prezident Putin prvý raz otvorene klamal. Od výbuchu ponorky Kursk prešlo 20 rokov
Petra ProcházkováPetra Procházková
Jadrová ponorka Kurska na archívnej snímke z roku 1999. Foto – TASR/AP
Jadrová ponorka Kurska na archívnej snímke z roku 1999. Foto – TASR/AP

Dvadsať rokov od potopenia ruskej jadrovej ponorky Kursk stále zostáva nezodpovedaná jedna, a to najdôležitejšia otázka. Mal niekto šancu prežiť?

Nie všetci zo 118 člennej posádky, ale 23 z nich áno. Stačilo, aby sa politici a vrchný veliteľ ozbrojených síl Ruskej federácie Vladimir Putin vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, rozhodli inak.

Tvrdia to zahraniční experti, novinári, ktorí kauzu dlhodobo sledovali, pozostalí a aj advokát Boris Kuznecov, ktorý sa snaží odhaliť pravdu o náhlom konci atómovej ponorky Kursk už odo dňa tragédie.
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]
Najbolestnejšie zlyhanie

Bol to Kuznecov, kto zastupoval vdovy a deti pred ruským súdom. Potom napísal o havárii knihu Potopila sa…, čo je Putinov citát. Prezident tak odpovedal na otázku slávneho amerického moderátora Larryho Kinga: „Čo sa stalo s ponorkou Kursk?“

Práve Putinova odpoveď sa stala symbolom nekompetentnosti a nezodpovednosti vrcholných činiteľov aj generálov, ktorí majú podľa pozostalých na svedomí životy námorníkov.

Dnes Kuznecov žije v USA. Vraj nechcel emigrovať, ale musel. On sám si myslí, že na príkaz samotného Putina bol z krajiny „uprataný“.

Podľa právnika má Putin zo všetkého najmenej rád, keď mu pripomínajú jeho vlastné zlyhania. A Kursk, ako tvrdia aj mnohí experti, patrí medzi jedno z najbolestnejších. Kuznecov mu ho pripomínal každý deň.

Dvadsaťtri mužov, ktorí explóziu prežili a zostali v 9. oddelení plavidla, vysielalo signály SOS. Že nezahynuli hneď pri výbuchu ako zvyšok posádky, už dávno dokázala odborná expertíza a tento fakt nespochybňuje ani ruská vláda.
Peter Veľký odplával

Volanie o pomoc počula aj posádka raketovej lode Peter Veľký, na ktorej v tej chvíli sledovalo vojenské cvičenie prakticky celé velenie ruskej námornej flotily.

Potom čo Kursk nevyplával na hladinu, muselo byť všetkým jasné, že sa stalo niečo neobvyklé. Napriek tomu Peter Veľký z oblasti, kde sa havária stala, odplával.

Veliteľ cvičenia admirál Popov sa nechal 12. augusta napoludnie vrtuľníkom dopraviť na breh. Práve na základe jeho informácií prezident Putin prvú ponuku zahraničnej pomoci odmietol. Ako vyhlásil vicepremiér Klebanov: „Rusko nepotrebuje pomoc zo zahraničia, samo má dostatočné technické možnosti, nie horšie než Američania…“

Vzápätí sa ukázalo, že toto tvrdenie je trochu naduté – podvodné zariadenia určené na záchrannú operáciu sa neustále kazili. Ani raz sa im nepodarilo pripojiť sa k ponorke. Ako sa neskôr ukázalo, pre konštrukčnú chybu.

Kruh, pomocou ktorého mal aparát nasadnúť na poklop vstupu do ponorky, mal byť o päť milimetrov vysunutý. Ale nebol. Päť milimetrov chýbalo k záchrane viac než dvoch desiatok životov.

Nikto nikdy nevyskúšal, či možno záchrannými aparátmi niekoho zachrániť a či je Kursk s týmito prístrojmi kompatibilný. Nevedeli to ani námorníci, ani konštruktéri, ani admiráli.

A bol to práve admirál Popov, kto sa neskôr v emóciami nabitom živom televíznom vstupe verejne ospravedlnil ženám i deťom mŕtvych námorníkov.
Bližšie neurčené osoby

Poplach bol teda vyhlásený až s oneskorením 12 hodín. Aj preto, že Popov naň predtým nedal povel.

Peter Veľký sa vrátil na miesto. Zvuky vychádzajúce z hlbín boli identifikované ako jasné SOS. Ktosi v ponorke systematicky tĺkol železom o železo. Na palube Petra Veľkého bolo 600 ľudí. Všetci volanie o pomoc počuli.

Napriek tomu, že velenie flotily haváriu priznalo, naďalej šírilo správu, že všetkých 118 námorníkov je už celkom iste po smrti.

Neskôr sa v súdnom spise objavovali aj posudky odborníkov najatých ministerstvom obrany, ktorí – ako napríklad súdny expert Viktor Kolkutin – tvrdili, že aj oných 23 mužov zomrelo veľmi rýchlo po explózii. Preto vraj nemožno tempo záchranných prác spájať s ich smrťou.

Kolkutin v roku 2018 zomrel, a tak sa ho už nikto nemôže spýtať, či svoju expertízu vypracoval bez postranných tlakov.

Druhú expertízu zadalo ministerstvo obrany členovi velenia hlavného štábu flotily Sergejovi Kozlovovi. Kozlov je špecialista na námornú navigáciu. A o signáloch SOS vraj vie všetko. Podľa neho signály SOS vôbec nevysielali námorníci uväznení v ponorke, ale „vyšetrovateľmi bližšie neurčené osoby“.

Práve na základe týchto dvoch odborných posudkov súd odmietol začať trestné konanie vo veci smrti 118 ľudí, z ktorých najmenej 23 možno zomrelo preto, že velenie flotily nepostupovalo tak, ako malo.

Potopenie ponorky Kursk je jednou z najväčších tragédií sovietskeho a ruského námorníctva. Zahynulo 118 námorníkov. Podľa oficiálnej verzie sa udalosť odohrala takto:

12. augusta 2000 počas najväčších námorných vojenských manévrov v Barentsovom mori v novodobej ruskej histórii vybuchlo na palube Kursku torpédo. Vyšetrovatelia neskôr zistili, že príčinou bolo neodborné zaobchádzanie a zrejme aj výrobné chyby – mužstvo nemalo zažité správne návyky a nebolo dobre pripravené na streľbu.
Po prvom výbuchu sa stal Kursk neovládateľným. Tlaková vlna zasiahla aj veliteľské stanovisko a zabila aj časť veliacich dôstojníkov.
O minútu a pol nasledovala obrovská druhá explózia. Pravdepodobne vybuchli ďalšie torpéda.
Plavidlo uviazlo v hlbine 108 metrov.
Britské aj nórske flotily ihneď ponúkli svoju pomoc pri záchranných prácach. Rusko ich najskôr odmietlo.
Miesto, kde sa nachádzal poškodený Kursk, Rusi našli až 13. novembra.
Vladimir Putin bol zvolený za prezidenta Ruskej federácie 7. mája 2000, tri mesiace pred tragédiou (vo funkcii bol prechodne už od 31. decembra 1999, od inštalovania odstupujúcim prezidentom Jeľcinom). V čase nešťastia bol na dovolenke. Do Moskvy sa vrátil až 17. augusta.

Nežalujte Európanom

Pozostalí sú dodnes presvedčení, že hlavný štáb námornej flotily pochybil. A pretože neuspeli na ruskom súde, obrátili sa na Európsky súd pre ľudské práva.

Ruské noviny Novaja gazeta vykonali samostatné vyšetrovanie a došli prakticky k rovnakému záveru ako advokát Boris Kuznecov. Lenže zasiahla vyššia moc.

Hlavný vojenský prokurátor Savenkov a šéf vyšetrovacej skupiny v kauze Kursk Egijev zažalovali novinárov za to, že šíria „nepravdivé informácie“ a ohovárajú čestných dôstojníkov.

S pozostalými vykonali „osvetovú“ besedu, vysvetlili im, aké je podlé, keď rodiny ruských dôstojníkov žalujú na svoju vlasť Európanom. Rodiny napokon žalobu na európsky súd stiahli späť.

Prípad je dnes uzavretý. Advokát Kuznecov žije v USA, jeho archív týkajúci sa kauzy Kursk za nevyjasnených okolností zhorel v lete 2009.

„Týždeň pred požiarom som si na chatu priviezol tri tisícky zväzkov svojho archívu, ktorý zhromažďujem od roku 1962,“ hovorí Kuznecov. „Pri požiari sa na popol premenilo aj pätnásť zväzkov materiálov o ponorke Kursk.“

Novaja gazeta napísala sériu článkov, ktoré obsahovali dôkazy o tom, že dobre vykonaná záchranná operácia mohla zabrániť smrti niekoľkých námorníkov. Avšak potrestaný za zle zorganizované záchranné práce či za samotnú haváriu nebol dodnes nikto.

A zdá sa, že ani nikto nebude.
Utajené listy na rozlúčku

Nórsky potápač Jon Are Hvalbye sa záchrannej operácie pred dvadsiatimi rokmi zúčastnil. A je presvedčený, že dnes by prebiehala inak.

Kursk podľa neho okrem iného napomohol pri vytvorení medzinárodného systému záchrany ponoriek, čo jе jedna z mála pozitívnych vecí, o ktorú sa zaslúžil.

Naposledy počuli muži na palube Petra Veľkého signály SOS večer 15. augusta. Potom už bolo ticho.

Nóri, a teda aj Hvalbye, boli prizvaní na pomoc až vo chvíli, keď už nikoho zachrániť nedokázali. 17. augusta. Rusi už nemali funkčný ani jeden vlastný záchranný aparát, ktorý by mohli spustiť k vraku.

Až potom povolali na pomoc nórsku loď Seaway Eagle a dovolili nórskym a britským potápačom, aby sa spustili do hlbín. Keď tí tĺkli na plášť vraku v nádeji, že im niekto odpovie, neozvalo sa z útrob už vôbec nič.

21. augusta našli Nóri úplne zatopený 9. oddiel ponorky a v ňom mŕtve telá.

Až v októbri onoho roku 2000 sa podarilo z deviateho oddelenia ponorky dostať 12 tiel. Dve z nich mali pri sebe listy.
Vitrína s ponorkou Kursk v Ústrednom múzeu ozbrojených síl v Moskve. Foto – Wikimedia Commons/Schleming
Vrchný veliteľ na dovolenke

Autorom jedného bol kapitán Dmitrij Kolesnikov. V prvej časti opísal situáciu ostatných 23 členov posádky, druhú venoval svojej žene Oľge. „Milujem ťa,“ začína sa osobný odkaz.

Druhý list, ktorého autorom je pravdepodobne Rašíd Arjapov, nebol nikdy celý zverejnený. Údajne opisuje, čo sa dialo bezprostredne po hlavnom výbuchu torpéda.

Aj on venoval časť svojej žene. Podľa tvrdenia niektorých médií, ktoré sa odvolávajú na svedkov spomedzi záchranárov, na papieriku okrem iného stojí: „Zabili nás…“

Zdá sa, že námorníci pred smrťou pochopili, že sa ich nikto zachrániť nepokúša. Dvadsaťtri mužov, ktorí prežili výbuch, čakalo na záchranu márne.

Moskva dodnes trvá na svojom. Velenie armády aj vedenie krajiny urobilo všetko správne. Ako vysvetliť, že záchranné práce spustili až 29 a pol hodiny potom, čo stratili s ponorkou spojenie?

Podľa vyšetrovateľov Rusko nemohlo preživších zachrániť, ani keby začalo operáciu ihneď po explózii torpéda. Nemalo na to potrebnú techniku.

To je jedna z vecí, ktorá sa ani za posledných dvadsať rokov veľmi nezmenila. Ruská flotila stále nemá prístroje, ktorými by mohla zachrániť posádky ponoriek, keby zostali uväznené pod vodou.

Záchranná ponorka používaná NATO sa môže ponoriť do hĺbky 610 metrov (Kursk ležal v hĺbke 108 metrov). Odborníci sa domnievajú, že dnes by časť posádky rozhodne prežila, ale že pri medzinárodnej spolupráci by mala obrovskú šancu aj pred dvadsiatimi rokmi.

Aj Jon Are Hvalbye si myslí, že mohli prežiť aj vtedy. Aspoň niekoľkí z nich. „Lenže záchranné práce neboli dobre organizované,“ hovorí a poukazuje na „politický chaos“, ktorý panoval na ruskej strane.

Akoby nemali vrchného veliteľa vo chvíli, keď ho potrebovali. Bol na dovolenke.
Pokazené narodeniny

Putin verejne vystúpil až 23. augusta a prvýkrát v najvyššej funkcii otvorene klamal – záchranná operácia sa vraj začala štyri hodiny po strate spojenia, Rusko vraj malo všetky potrebné záchranné prostriedky, Rusko vraj prijalo zahraničnú pomoc hneď, ako bola ponúknutá.

Ponorka Kursk mala byť pýchou ruského vojenského námorníctva. Dlhá ako futbalový štadión a vysoká ako sedemposchodový dom budila rešpekt. Na palube mala rakety ničivejšie než atómová bomba zvrhnutá na Hirošimu. Vrak bol nakoniec vyzdvihnutý na hladinu. Celkovo bolo nájdených 115 tiel. Troch mŕtvych námorníkov sa nikdy nájsť nepodarilo.

Namiesto pýchy je Kursk najhoršou Putinovou nočnou morou. A to aj preto, že symbolizuje jeho nástup do najvyššej funkcie. Tragédia aj Putin na tróne oslavujú narodeniny v rovnakom roku.

Po havárii Kursku Nórsko, Veľká Británia a Francúzsko zlepšili systém záchrany posádky pri nehode. Dnes by ku Kursku mohli vyslať záchranné plavidlo, ktoré by dokázalo do začatia veľkej operácie na evakuáciu posádky zásobovať uväznených námorníkov kyslíkom, jedlom, liekmi i pitnou vodou.

„Najlepšie je, keď pri čakaní na záchranu námorníci spia. Hlavne sa nesmú hýbať. Aby spotrebovali čo najmenej kyslíka,“ hovorí Petr Freghaug, nórsky špecialista na záchranné operácie pri haváriách ponoriek.

Práve udusenie bolo príčinou smrti posledných námorníkov na Kursku. Nie zranenia spôsobené výbuchom alebo utopenie, ako tvrdili ruskí vyšetrovatelia. Nemohli si šetriť kyslík aj preto, že v priestore, kde sa nachádzali, museli udržiavať vyšší tlak, aby sa im tam nenahrnula voda.

Čoskoro im začala byť zima a museli sa nejako zahriať a obliecť. A nakoniec sa pokúšali otvoriť havarijný únikový poklop a vyplávať na hladinu samostatne. Z hĺbky 100 metrov je to síce veľmi riskantné, ale nič iné im nezostávalo. Žiaden z nich však poklop otvoriť nevedel. Nikto ich to totiž predtým nenaučil.

A tak čakali. Až zrejme pre neopatrnosť pri manipulácii so zásobníkmi kyslíka spôsobili menší výbuch. Ten zhltol posledné zásoby dýchateľného vzduchu. Boli to preteky s časom a tie prehrali.

Pokrytectvo v slovenskom parlamente: Veď my nikomu nič nezakazujeme
Jana ShemeshJANA SHEMESH

Aktivistky, ktoré protestovali proti Kotlebovmu návrhu zákona za sprísnenie interrupcií v predchádzajúcom volebnom období. Do parlamentu prišli v kostýmoch z filmu Príbeh služobníčky. Foto N – Tomáš Benedikovič
Aktivistky, ktoré protestovali proti Kotlebovmu návrhu zákona za sprísnenie interrupcií v predchádzajúcom volebnom období. Do parlamentu prišli v kostýmoch z filmu Príbeh služobníčky. Foto N – Tomáš Benedikovič
Obmedzovanie ľudských práv sa často začína obmedzovaním práv žien.

Moja priateľka má syna, ktorý nedávno dovŕšil 18 rokov. Keď si chce od nej požičať auto a vyraziť si večer s kamarátmi, dá mu kľúč. Lenže v garáži mladý muž zistí, že nádrž je skoro prázdna. A on má síce peniaze na útratu v reštaurácii, ale už nie na benzín a od mamy si už nemôže pýtať. Má síce auto, vodičský, kľúč, ale na stretnutie s kamarátmi pôjde aj tak električkou.

Pointa tohto príbehu spočíva v tom, že moja priateľka nechce, aby jej syn jazdil po nociach, lebo sa bojí, že si možno vypije alebo bude robiť frajera a prekročí povolenú rýchlosť, niečo si urobí alebo spôsobí ujmu niekomu nevinnému. Zároveň si uvedomuje, že je dospelý a nemôže sa s ním baviť ako s deckom, ale ešte mu celkom nedôveruje. Tak na neho našije búdu. Auto je k dispozícii, ale, joj, benzín chýba.

S týmto prístupom matky sa dá do istej miery empatizovať, aj keď, prísne vzaté, je jej konanie pokrytecké. Ak sa však takto správa 81 poslancov a poslankýň Národnej rady, a to vo veľmi vážnej veci, žiadne ospravedlnenie neexistuje.

[ TIP: Každé ráno zhrnutie dôležitých správ z Minúty po minúte na váš e-mail. Aktivujte si jedným kliknutím. ]
Ako inak, ak nie pokrytectvom, sa dá nazvať to, že ich zásluhou sa do druhého čítania dostali návrhy na sprísnenie interrupcií z dielne Anny Záborskej a spol. To spočíva v tom, že síce hovoria, že žiadnej žene predsa nikto interrupciu nebude zakazovať a napokon rozhodnutie zostane na nej, ale, na druhej strane, jej prístup k nej vedome sťažujú – predlžovaním lehoty na takzvané rozmyslenie (tu si opäť pripomeňme, že názor v „čakacej lehote“ zmení minimum žien), takým širokým výkladom zákazu reklamy na interrupcie, že bude môcť byť problémom čo i len dohľadať si názov zdravotníckeho pracoviska, alebo „naháňaním“ druhého posudku v prípade, že je dôvod interrupcie medicínskeho rázu.

Do kategórie pokryteckých sa dajú zaradiť aj takzvané sociálne opatrenia. Ktokoľvek, kto sa len trochu obtrel o túto tému, vie, že sú nedostatočné, zavádzajúce (opýtajte sa rodín s ťažko zdravotne postihnutými deťmi na ich mesačnú réžiu a koľko z nej vykryje pomoc štátu, opýtajte sa, aká je napríklad ich šanca na inklúziu do vzdelávacieho systému alebo šanca na dôstojné dožitie) a navyše, niektoré už aj tak prístupné, aj keď nie v dostatočnej kvalite ani kvantite.

Akú veľkú máte ošetrovňu?
Ženy o svoje reprodukčné práva nemusia prísť náhlym zákazom či výrazným obmedzením interrupcií. Na to si ani tých 81 poslancov a poslankýň netrúfa, a ako ukazujú výskumy, nežiadajú to ani ich voliči, ktorí celkom jasne signalizujú, že táto krajina má celkom iné (akútne) problémy.

To však neznamená, že to nebudú skúšať inak a nebudú pri tom úspešní. Americké médiá dávnejšie spočítali, že existuje 23 spôsobov, ako obmedziť reprodukčné práva žien bez toho, aby sa to priamo a na rovinu povedalo verejnosti.

Niekedy sú to absurdnosti, niekedy až odporné „rýpanie“ sa v osobných životoch žien, ale funguje to. Napríklad v niektorých štátoch USA museli zatvoriť interrupčné kliniky, lebo ich ošetrovne neboli dostatočne priestranné a chodby dosť široké alebo sa nachádzali v istej vzdialenosti od škôl. Čiže v praxi to potom vyzeralo tak, že žena síce mohla ísť na interrupciu, ale nemusela ju stihnúť, lebo prichádzala o čas hľadaním miesta, kde by ju prijali. V prípade chudobnej ženy všetko komplikovali aj náklady na cestovanie.

Niektoré sa objavujú v návrhu Záborskej a spol. Áno, je to napríklad predĺženie lehoty na rozmyslenie či poučenie pred zákrokom, ktorého presné znenie ešte nepoznáme, ale je veľmi pravdepodobné, že pôjde nad rámec informovania o priebehu a rizikách procedúry, a nedá sa vylúčiť, že bude obsahovať „pro-life“ agendu prehnane zvýrazňujúcu negatívne dôsledky interrupcií.

Ľudia z OĽaNO okrem toho v médiách opakovane vyslovili vetu, že tento návrh zákona je len začiatkom a pre „ochranu počatého nenarodeného dieťaťa“ urobia ešte viac. Ako sme napísali vyššie: reprodukčné práva sa dajú oslabovať postupne, aj cez zákony, ktoré s nimi zdanlivo nesúvisia. Alebo cez kombináciu rôznych faktorov, akými sú napríklad vágne napísané zákony, výhrada svedomia, nedostatočná sieť zdravotníckych zariadení a špecialistov, stigmatizácia žien, čo boli na potrate, a tých, čo im poskytujú zdravotnú starostlivosť alebo pomoc.

S kým ste sa to spolčili?
Na to sa prepožičali tí a tie, čo návrh zákona posunuli ďalej. Hlasovali za niečo, čo ak napokon prejde, ublíži mnohým ženám.

A sedemnásti koaliční poslanci a poslankyne dokonca hlasovali aj za návrh zákona z dielne ĽSNS, ktorý síce neprešiel, ale oni sa ním prihlásili k takzvanej poľskej ceste – čo znamená zákaz interrupcií bez udania dôvodu. Nehanbili sa hlasovať spolu s fašistami v otázke, ktorá sa netýka žiadnych hodnôt, ako sa nám snažia nahovoriť, ale obmedzovania práv, čo je presne to, čo sa takým, ako sú ĽSNS, páči.

Už je aj trápne sa stále opakovať, ale: obmedzovanie ľudských práv sa často začína obmedzovaním práv žien, nech ho aj nazveme „ochranou života“.

Jasné, nikto nemôže nikomu zakázať, aby hlasoval za ten či onen zákon. Otázkou je, či mal byť návrh Záborskej a spol. vôbec predložený. Ako ukázal prieskum Focusu, prakticky v žiadnej demografickej skupine neprevláda názor, že súčasná interrupčná legislatíva by sa mala zmeniť, umelé potraty sa ani neobjavili medzi problémami, ktoré ľudia považujú za dôležité.

To, že sa napriek tomu objavil, hladko prešiel do druhého čítania a stále sa nájde dosť veľa inak celkom zorientovaných ľudí, ktorí v tom nevidia problém, je alarmujúce.

Rovnako ako to, že sa chceme tváriť, že nikomu v ničom nebránime, nikto tu nič nezakazuje, len chce, aby si ženy ešte všetko poriadne premysleli. Je to ako s tou mojou kamarátkou a jej synom: môžeš mať auto, ale ak si nebudeš vedieť zabezpečiť benzín, povezieš sa napokon električkou.

15:54
Bývanie
Mám sa s kúpou bytu poponáhľať, lebo ceny neklesli, alebo je lepšie počkať?
Marianna Onuferová
Ilustračné foto – Fotolia
Ilustračné foto – Fotolia

Šiesti odborníci vysvetľujú, aký vývoj cien bytov očakávajú, či ich druhá vlna pandémie môže znížiť a aký to môže mať vplyv na hypotéky.

Oplatí sa teraz kúpiť byt a poponáhľať sa s hypotékou, lebo ceny bytov pre zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu aj v druhom štvrťroku rástli? Alebo je lepšie počkať, lebo pre možnú druhú vlnu pandémie a neistotu s tým spojenú sa môžu ceny bytov znížiť? Ako treba uvažovať?

Odpovedajú:

Martin Čapo, šéf realitnej kancelárie Riešime bývanie;
Vladimír Kubrický, hlavný analytik Realitnej únie SR;
Pavel Škriniar, ekonóm Fakulty podnikového manažmentu EU v Bratislave;
Maroš Ovčarik, šéf Partners Investments;
Katarína Kostková, projektová riaditeľka FinGO.sk;
Igor Gogoľ, produktový manažér Across.

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Prečítajte si
Kedy sa oplatí hypotéku predčasne splatiť a kedy je lepšie zväčšiť finančnú rezervu alebo peniaze investovať?

Tu sú odpovede šiestich odborníkov:

Martin Čapo,
šéf realitnej kancelárie Riešime bývanie

Určite by som sa neponáhľal. Cítime, že trh zaznamenáva isté vyvrcholenie. A hoci nepredpokladáme vážnejší pokles cien, aj v stagnácii je premyslený výber kľúčový.

Zásadný pokles cien naozaj nečakajme. Úvery sú stále dostupné a aj lacné. Ponuka bola – a zdá sa, že aj ostane – trošku vyčerpaná. Nezamestnanosť to však celé predsa len potiahne dole.

Okrajové lokality a segmenty sa už teraz musia dohodnúť. Kupujúci v strednom segmente budú mať pomaly takisto lepšiu zjednávaciu pozíciu. Developerským projektom sa spomalí predaj.

Vladimír Kubrický,
hlavný analytik Realitnej únie SR

Napriek tomu, že makroekonomická situácia sa v posledných mesiacoch vplyvom koronakrízy zhoršila, ceny bytov neklesli. Naopak, ďalej rastú. V druhom štvrťroku sa v krajských mestách na Slovensku v porovnaní s prvým kvartálom 2020 zvýšili o 1,6 %. Hoci predajné ceny nehnuteľností reagujú vo všeobecnosti na makroekonomické zmeny s niekoľkomesačným oneskorením, môže sa naplniť scenár, že k žiadnej cenovej korekcii do konca roka nedôjde.

Pokiaľ si človek nájde svoju vysnívanú nehnuteľnosť za trhovú cenu, nemal by pri jej kúpe váhať. Zvlášť vtedy, ak ho k nej vedie jeho životná situácia a ide o byt v tzv. rýchloobrátkovom segmente. V opačnom prípade sa môže stať, že svoju príležitosť premešká a podobnú nehnuteľnosť bude pri súčasnej nízkej ponuke hľadať aj niekoľko mesiacov. Pravdepodobnosť, že ju potom kúpi výrazne lacnejšie, je veľmi malá.

Silná druhá vlna pandémie koronavírusu sa nedá vylúčiť. Ani takýto vývoj však automaticky nemusí znamenať prudkú korekciu cien bytov. Hoci dostupnosť vlastného bývania by sa pre bežných ľudí prudko zhoršila, neistota spôsobená pandémiou by mohla k nehnuteľnostiam prilákať veľkú časť peňazí z finančného trhu. Dopyt po bytoch by sa vôbec nemusel znížiť.

Pavel Škriniar,
ekonóm Fakulty podnikového manažmentu EU v Bratislave

Otázka má dve zložky: nehnuteľnosť a hypotéka. Obe majú v kontexte druhej vlny koronavírusu protichodné odporúčania. Kto očakáva pokles cien nehnuteľností z dôvodu koronavírusu, z toho istého dôvodu potrebuje počítať aj s možným poklesom príjmu a s tým spojenými problémami pri splácaní. Pokles príjmu spolu s potrebou predať lacnejšiu nehnuteľnosť je horší scenár ako financovanie drahšej nehnuteľnosti.

Ak človek potrebuje riešiť otázku vlastného bývania kúpou nehnuteľnosti, nemal by špekulovať o vývoji cien či úrokových sadzieb. Argumentácia „ak by som počkal/poponáhľal sa“ je v rovine „po vojne je každý generál“.

Ak ide o kúpu nehnuteľnosti, hoc aj na hypotéku, s cieľom jej následného prenajímania, ide v podstate o podnikateľskú činnosť. A s podnikaním sú spojené riziká.

Maroš Ovčarik,
šéf Partners Investments

Realitný trh je veľmi regionálny, preto je kľúčová kvalita nehnuteľnosti, ktorú si človek vyhliadol. Pokiaľ je kúpa takejto nehnuteľnosti vnímaná ako dlhodobá investícia, investoval by som. Pokiaľ by investícia do nehnuteľnosti mala byť len krátkodobou špekuláciou, kúpu by som prehodnotil.

Je možné, že v prípade kvalitných nehnuteľností sa cena udrží, prípadne vzrastie. Jedným z dôvodov sú nulové úrokové sadzby na bankových vkladoch. To motivuje ľudí hľadať investíciu, ktorá ponúka vyšší výnos, a nehnuteľnosť je obľúbenou formou investovania.

Druhým dôvodom sú nízke úrokové sadzby na úveroch, čo motivuje ľudí čerpať hypotéky s úrokovou sadzbou nižšou ako jedno percento. Viem si však predstaviť, že ceny starších nehnuteľností v horších lokalitách pôjdu dole v dôsledku zhoršujúcich sa makroukazovateľov.

Katarína Kostková,
projektová riaditeľka FinGO.sk

Kúpu nehnuteľnosti je v súčasnosti potrebné naozaj dobre zvážiť. Ak bývanie máme vyriešené, len zvažujeme kúpu väčšieho bytu, prípadne si chceme dopriať luxus bývania v rodinnom dome, no naše súčasné bývanie nám stále postačuje, tak by som krok kúpy na nejaký čas vzhľadom na situáciu odložila. Ak je to však akútna potreba vysťahovať sa z nájmu, odísť od rodičov, prípadne sa nám rozrástla rodina a už nám je naozaj tesno, určite by som neprestávala hľadať.

Kúpu nehnuteľnosti by som neodkladala ani vtedy, ak patríte do skupiny obyvateľov, ktorým COVID-19 neznížil výšku príjmu, a pracujete v segmente, ktorý je pre banku akceptovaný a menej rizikový. Banky sa totiž najviac obávajú nesplácania úverov, a teda žiadateľov o úver si riadne overujú aj z pohľadu vplyvu COVID-19 na oblasť, z ktorej pochádza ich príjem. Zároveň zvažujú riziko postihnutia dozvukmi prvej vlny, resp. prípadný dosah hroziacej druhej vlny pandémie.

Čo sa týka vplyvu prípadnej druhej vlny COVID-19 na ceny nehnuteľností, špekulácie s odkladom kúpy v súvislosti s možným poklesom cien nehnuteľností sú za mňa veľmi na hrane. Ak totiž príde druhá vlna alebo ešte pocítime dozvuky negatívneho vplyvu prvej vlny, napríklad vo forme vysokej nezamestnanosti, tak to bude mať vplyv na kúpyschopnosť množstva klientov, a teda veľa z nás nebude mať možnosť vybaviť si hypotéku. Bude to mať určite vplyv aj na ceny nehnuteľností.

Zatiaľ však situácia, ktorú tu máme, spôsobila len to, že ponuka nehnuteľností je taká obmedzená, že sa ešte stále nájde viacero kupujúcich schopných ich kúpiť. Rast cien však pribrzdila opatrnosť bánk, ktoré pritvrdili nastavenie hypotekárnych úverov, čím mnohým skomplikovali dostupnosť financovania. Vývoj cien ovplyvnil aj triezvejší pohľad kupujúcich po udalostiach posledných mesiacov, keď už tí rozumnejší nie sú ochotní nehnuteľnosti enormne preplácať aj vzhľadom na obavu z poklesu ich cien v budúcnosti.

Igor Gogoľ,
produktový manažér Across

Je dôležité rozlišovať krátkodobý a dlhodobý pohľad na to, akým smerom sa vyberú ceny nehnuteľností. Dlhodobý rast hodnoty nehnuteľností v realitnom sektore je príznačný pre ekonomiky prechádzajúce transformáciou medzi rozvinuté trhy. Slovensko je v tomto období, a preto je rozumné očakávať, že dlhodobý rast cien kvalitných nehnuteľností tu bude stále pretrvávať.

Krátkodobý pokles spôsobený zmenou na strane dopytu či ponuky (napríklad koronakríza) tento trend nezastaví. To spolu s politikou lacných peňazí, ktorá tlačí banky (nielen) na Slovensku do úrokovej vojny, dlhodobo vytvára vhodné prostredie na kúpu nehnuteľnosti. Samozrejme, neplatí to pre všetky nehnuteľnosti. Dôležitá je perspektíva danej lokality, dispozícia či kvalita občianskej vybavenosti v okolí.

Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že ďalšiemu rastu hodnoty sa budú tešiť nehnuteľnosti, ktoré sa koncentrujú okolo oblastí s vysokou pridanou hodnotou práce a nízkou nezamestnanosťou. Medzi takéto centrá radíme už tradične Bratislavu či „IT hub“ Slovenska – Košice, ale aj krajské mestá v blízkosti automobiliek. Preto s kúpou týchto nehnuteľností určených na bývanie asi netreba váhať, a to ani z krátkodobého pohľadu.

V prípade investičných nehnuteľností vstupujú do rovnice aj iné parametre, najmä výška nájmov a dopyt po nich. Tie sa v dôsledku dosahu koronakrízy mierne prepadli, čo vo výsledku posunulo rentabilitu takýchto investícií až blízko k nule. Ak plánujete kúpu investičnej nehnuteľnosti, má preto význam počkať do obdobia stabilizácie nájmov či poklesu cien vo vybraných segmentoch realitného trhu.

Zoroslav Kollár: Sklenka si korupciu vymýšľa, naše stretnutie prebehlo inak

Spomína sa pri korupcii na súdoch.

14. aug 2020 o 20:06 Roman Cuprik

Právnik a podnikateľ Zoroslav Kollár sa podľa sudcu Vladimíra Sklenku snažil ovplyvňovať rozhodnutia v rôznych kauzách. (Zdroj: Profimedia)
Písmo:A-|A+133385

Zoroslav Kollár má povesť tvrdého právnika, ktorý v 90. rokoch podozrivo zbohatol na konkurzoch. Bývalý minister vnútra Daniel Lipšic ho označuje za konkurzného mafiána, ktorý sa pohyboval v blízkosti skupiny piťovcov.

O veľkosti Kollárovho vplyvu sa dlho len špekulovalo. Viac naznačili správy z Threemy Mariana Kočnera a výpovede sudcu Vladimíra Sklenku. Vyplýva z nich, že Kočner a Sklenka videli Kollára v pozadí viacerých káuz, kde sa točili veľké peniaze a kupovali sa súdne rozhodnutia.

V rozhovore pre SME Zoroslav Kollár vysvetľuje, do akej miery do týchto káuz zasiahol, ale aj aké má vzťahy s Kočnerom, Norbertom Bödörom či Robertom Ficom.

Posledné roky sa neobjavujete na verejnosti, nedávate rozhovory a je ťažké zohnať vašu aktuálnu fotografiu. Prečo ste teraz súhlasili s rozhovorom?

Mám rád svoje súkromie a zároveň nemám dobré skúsenosti s novinármi. Keď mi pošlú otázky, tak sa im snažím odpovedať, ale rozhovorom som sa vyhýbal. Som teraz ochotný urobiť jednu obrovskú výnimku, ale nie preto, aby som sa z niečoho vyviňoval. Niet z čoho. Vzhľadom na výpovede pána Sklenku dostávam množstvo žiadostí o rozhovor a chcel by som niektoré veci uviesť na pravú mieru.
Vypnúť reklamu

Sudca Vladimír Sklenka o vás na polícii vypovedá ako o človeku, ktorý sa snaží podplácať sudcov vo viacerých súdnych konaniach. Ako jeho tvrdenia vnímate?

Pán Sklenka je teraz v zložitej situácii. Je známe, že jeho manželke hrozí viac ako desať rokov za legalizáciu príjmov z trestnej činnosti. Keby som bol v podobnej situácii, tak by som štátu daroval aj obličku, len aby moji blízki nemali žiadny problém. Rozumiem teda jeho motivácii vypovedať a spolupracovať s políciou.

Podľa mňa existuje medzi vyšetrovateľmi a pánom Sklenkom nepísaná dohoda, aby im dal čo najviac informácií výmenou za priaznivejšiu pozíciu v trestnoprávnej rovine pre neho a jeho manželku. V tejto situácii pán Sklenka tvrdí vyšetrovateľom nezmysly, a preto som na neho aj dal trestné oznámenie.
Súvisiaci článok Zoroslav Kollár bol dlho v úzadí, teraz čaká na predvolanie na súd pre korupciu Čítajte

Boli ste ku korupcii na súdoch už vypovedať?

Ešte nie, ale predpokladám, že ma vypočujú. Mal som však už možnosť naštudovať si tvrdenia pána Sklenku, keďže pán vyšetrovateľ a dozorujúca prokurátorka zabezpečujú tak dokonale zásadu neverejnosti prípravného konania, že celé Slovensko si číta vyšetrovací spis, akoby bol zverejnený online.
Vypnúť reklamu

Všimnite si, že 90 percent vecí, ktoré tam o mne Sklenka rozpráva, sú chodbové klebety. Je tam len minimum faktov, ktoré hovoria o tom, že som sa pri nejakej kauze objavil, s niekým som sa stretol a podobne.

Konkrétne Sklenka spomínal jedno stretnutie s vami, na ktorom ste vraj riešili spor Slovakia Ringu, kde ste do roku 2017 boli v dozornej rade a písalo sa o vás, že ste tam boli majoritným akcionárom.

Len spresním, že ja sám som nebol nikdy akcionárom v Slovakia Ringu, bol som investorom, a mám voči nemu pohľadávku, ktorú do dnešného dňa nemám celú vyplatenú.

Čo sa týka pána Sklenku, začal by som tým, že žijem uzavretý život a nie je jednouché sa so mnou stretnúť. Keď už sa nejaké stretnutie uskutoční, tak na to musí byť vážny dôvod alebo ma o to musí požiadať niekto, kto mi je blízky.
Vypnúť reklamu

Raz ma takto môj kamarát, sudca Richard Molnár požiadal, či by som sa nemohol stretnúť s nejakým jeho známym, pretože chcel pre manželku nejaký priestor v obchodnom centre na Zlatých pieskoch. Bolo to niekedy v roku 2014 alebo 2015.

“

Vy síce hovoríte, že mám zlú povesť, ale v obchodnej rovine to mohla byť aj dobrá povesť. Niektorí ľudia si mysleli, že viem ovládať veci už len silou myšlienok.„

Dali sme si s pánom Molnárom obed v jednej reštaurácii a on tam priviedol pána, ktorý sa predstavil ako Vladimír Sklenka. Celá téma nášho rozhovoru bola o tom, že jeho manželka obchoduje s nejakým stavebnými materiálmi, obkladmi do kúpeľní a podobne a mala záujem o priestor v tomto nákupnom centre.

Ja som mu povedal, že takéto veci neriešim, a odporučil som im, aby sa spojili s manažérom, ktorý má prenájom týchto priestorov na starosti. Pani Sklenková sa s ním aj naozaj spojila, čo budem vedieť preukázať aj v rámci vyšetrovania, ale nakoniec sa nedohodli na cene nájmu.

Toto bol jediný dôvod stretnutia a obsah stretnutia. Odvtedy som sa s pánom Sklenkom nestretol.

Sklenka však naozaj má rozhodovať spor Slovakia Ringu s Doprastavom.

K tomuto pretekárskemu okruhu mal pán Sklenka len dve konania. Išlo o pohľadávky voči firme Doprastav a on ich mal pridelené ako zákonný sudca. Tieto konania sa začali v roku 2014 a ani v jednom z nich nebolo do dnešného dňa ani len vytýčené pojednávanie, za čo by mal byť pán Sklenka disciplinárne riešený.

Ak by v týchto dvoch veciach niekto niečo vybavoval u pána Sklenku, bola by to logicky druhá strana, a nie ja. Lebo sme predsa v situácii, že súdy meškajú v rozhodovaní o tom, že nám má niekto vyplatiť peniaze.
Zoroslav Kollár

právnik a podnikateľ sa objavuje v rebríčkoch najbohatších ľudí na Slovensku, hodnota jeho majetku podľa českého magazínu E15 Premium a týždenníka Trend bola vlani 143 mil. eur,
začínal ako konkurzný právnik, podľa bývalého ministra spravodlivosti a vnútra Daniela Lipšica bol súčasťou tzv. konkurznej mafie,
Kollár toto obvinenie odmieta a upozorňuje, že sa vo veci neviedlo trestné stíhanie a on nikdy nemusel ísť k tomu vypovedať,
Kollár sa objavil aj na tzv. mafiánskych zoznamoch polície, ktoré v roku 2011 unikli do médií,
najviac podľa Trendu zbohatol vďaka podielom v strojárskej skupine HTC Holding, ktorá vlastní aj českého výrobcu traktorov Zetor, majetkovo pôsobil v Kúpeľoch Trenčianske Teplice aj v pretekárskom okruhu Slovakia ring,
keď v rokoch 2008 až 2010 komunikoval s bulvárom, vznikli články o tom, že si kúpil vtedy najdrahšie auto sveta Bugatti Veyron za milión eur, že rekonštruuje kaštieľ v Tonkovciach a podobne,
správy z Kočnerovej Threemy naznačujú, že Kočner považoval Kollára za vplyvného človeka, ktorý si vedel kúpiť rozsudky vo veľkých kauzách,
Kollára viackrát vo výpovediach na polícii spomína sudca Vladimír Sklenka, ktorý priznal branie úplatkov a s políciou spolupracuje pri odhaľovaní korupcie na bratislavských súdoch,
Kollár Sklenkove tvrdenia odmieta a podal na Sklenku trestné oznámenie.

Sklenka polícii opisoval, že sudcov nepodplácate priamo, ale cez vášho kamaráta sudcu Richarda Molnára. V akom ste s ním vzťahu?

Je to môj spolužiak z vysokej školy, poznám ho viac ako tridsať rokov a bez problémov poviem, že je to jeden z mojich najlepších priateľov. Stretávame sa pravidelne a rozprávame sa o bežných ľudských témach. Pracovné veci veľmi neriešime, pretože on sa venuje trestnému právu a ja zasa iným odvetviam práva.

Boli ste niekedy u neho doma? Jeho syn a manželka vlastnia rodinný dom v centre Stupavy s desaťárovým pozemkom či novú luxusnú vilu v bratislavskej mestskej časti Záhorská Bystrica.

Raz ma Richard zavolal k sebe domov, bol to bežný rodinný dom pri Devínskej ceste. Ten nedávno predal a v Stupave zrekonštruoval starú budovu. Je síce oproti bežným rodinným domov väčšia, ale nepovedal by som, že išlo o kaštieľ, ako to opisovali niektoré médiá. Navyše tam jeho manželka má notársku kanceláriu, čiže je to aj pracovný priestor.

Neprekvapil vás rozsah ich majetku?

Keď si vezmete, že on je sudca a jeho manželka je notárka, tak obaja slušne zarábajú. Majú len jedno dieťa, ktoré je samostatné, takže ich majetok ma nejako zvlášť neprekvapil.

Prekvapilo vás, že bol zadržaný v rámci akcie Búrka a je medzi sudcami obvinenými z korupcie na bratislavských súdoch?

Veľmi ma to prekvapilo. Je to dobrý človek, ktorý sa vždy snažil každému pomôcť a vyhovieť. Obávam sa, či mu práve táto jeho vlastnosť nespôsobila tieto problémy. Možno len chcel nezištne niekomu pomôcť, a to ho spojilo s nejakou kauzou. Či však nosil Sklenkovi nejaké peniaze, alebo nie, to mi teraz neprislúcha hodnotiť.

Ako sa angažujete v spore medzi firmou H.K.T., ktorú zastupuje advokát Pavol Korytár, a Eco-Investment, ktorá patrí podnikateľovi Milanovi Fiľovi? Sklenka pred políciou aj Marian Kočner v správach z Threeme tvrdili, že sa takto cez Korytára snažíte z Fiľa vytiahnuť peniaze.

Slovensko má päť a pol milióna obyvateľov a je pravda, že o väčšine veľkých sporov sa dozviem. Niekedy ma tí ľudia aj poprosia o radu alebo mi ponúknu možnosť niekoho zastupovať. Podobné to bolo aj v tomto prípade.

Pána Korytára poznám, istý čas sme spolupracovali. Rozprávali sme sa aj o tejto veci okolo Eco-Investment. Na túto tému sme prehodili možno dvadsať viet, neangažoval som sa v nej, nikdy som nič nevybavoval alebo niečo podobné.

Predpokladám, že ľudia z prostredia justície sa dozvedeli, že som sa s pánom Korytárom o tomto spore rozprával, a začali si myslieť, že ja chcem pánovi Fiľovi zle. Bežne sa mi stávalo, že sa ma známi na stretnutiach pýtali, prečo chcem pánovi Fiľovi zobrať majetok a podobne. Nebolo mi to príjemné.

Sklenka viackrát spomínal vo výpovedi aj Roberta Fica. Napríklad v tomto prípade Eco-Investment podľa neho Fiľo chodil za Ficom, aby mu v spore s Korytárom pomohol. Aký máte s Ficom vzťah vy?

Stretol som ho asi dvakrát v živote na fakultnom výbore SZM, kde bol funkcionárom. Nikdy sme spolu osobne nekomunikovali.

Čím ste boli v SZM?

Bol som radovým členom, nikdy som nemal žiadnu funkciu. Nemal som o to záujem ani čas sa takýmto veciam venovať.

V ďalšom prípade, o ktorom vypovedal Sklenka, išlo o spor Prvej produkčnej, ktorá žaluje Slovenský vodohospodársky podnik o náhradu škody. Aj tam ste údajne ponúkali úplatok cez sudcu Molnára za rozhodnutie v prospech vodohospodárov. Prvej produkčnej zase pomáhala bývalá štátna tajomníčka na ministerstve spravodlivosti za Smer Monika Jankovská. Aj toto si pán Sklenka vymýšľa?

Toto je ďalšia ukážka toho, ako vznikajú takéto klebety. Niekedy na jar v roku 2017 ma zavolal podnikateľ Vladimír Melas do kaviarne hotela Kempinski. Kaviarne vo všeobecnosti nemám rád, lebo pri každom stole sedí niekto, kto vás pozná. Napriek tomu som súhlasil, pretože pán Melas tvrdil, že má dôležitú vec, ktorú musíme prebrať.

Prišiel tam aj pán Martin Paták, konateľ Prvej produkčnej. Chceli využiť, že poznám pána Tomáša Kuláka, ktorý vodohospodárov zastupuje. Pýtali sa ma, či by som sa u neho nevedel prihovoriť, aby spor uzavreli zmierom.

Ako ste reagovali?

Ja som im na to ako človek, ktorý sa venuje správnemu a obchodnému právu, povedal, že síce neviem, o čo ide, ale vo všeobecnosti je uzavrieť dohodu v takýchto prípadoch nemožné. Náhrada škody je zložitý proces a takéto spory trvajú roky.

V priebehu toho rozhovoru tam prišla Monika Jankovská. S ňou som sa predtým stretol len náhodne dvakrát pri pohári vína, pretože máme spoločných známych. Povedala, že rozumie tomu, že dohoda v tomto prípade nie je možná, ale že oni budú mať veľmi rýchlo prvostupňové rozhodnutie, pretože to rozhoduje Vlado Sklenka a on to rýchlo vyrieši.

Takže ste boli svedkom toho, ako Jankovská hovorí o ovplyvňovaní rozhodnutí na súdoch?

Ja som sa tam nechcel dlho zdržiavať. V tejto situácii som sa cítil veľmi nepríjemne, pretože v miestnosti bolo veľa ľudí, ktorí nás poznali. Krátko na to, ako prišla pani Jankovská, som vyhlásil, že toto nie je pre mňa téma na debatu a že nebudem nikoho oslovovať a nič riešiť. Odišiel som a vôbec som sa tomu nevenoval. Odvtedy som pani Jankovskú nevidel.

O tomto stretnutí som povedal aj pánovi Molnárovi, ale bol to len kamarátsky rozhovor. Nijako som ho neúkoloval, aby to ďalej riešil.

Keď to teda zhrniem, Vladimír Sklenka pred políciou o vás tvrdil, že ste cez svojho človeka Richarda Molnára ovplyvňovali súdne rozhodnutia. Ale podľa vás len preháňa a z nezáväzných rozhovorov s advokátmi či podnikateľmi robí korupčné kauzy.

Nemôžem poprieť, že v nejakom malom momente sa o mňa tieto súdne spory „obtreli“. Ale ako som povedal, dal som na pána Sklenku trestné oznámenie a môžem si dovoliť verejne vyhlásiť, že pán Sklenka klame a s každou výpoveďou svoje klamstvá zdokonaľuje na základe ďalších získaných informácií.

Nechcem pána Sklenku uraziť, ale môj dojem z neho je taký, že ho niekto teraz veľmi sofistikovaným spôsobom vedie k tomu, aby rozprával to, čo niekomu vyhovuje.

Chcete povedať, že ním vyšetrovatelia manipulujú?

Poviem len svoj názor. Vôbec by ma neprekvapilo, ak by mu tam niekto povedal: „Viete, pán Sklenka, je to slabé. Ak nám nedáte naozaj veľký úlovok alebo aspoň veľké množstvo prípadov korupcie, tak nebudete spokojný, ako to s vami dopadne.“

Sklenka je sudca a musí si uvedomovať hrozbu stíhania za krivé obvinenie a krivé svedectvo. Musí si uvedomovať, že máte možnosť všetky jeho tvrdenia komentovať. Veď si sám potom znižuje vierohodnosť ako svedok. Podľa vás vôbec nepočíta s následkami?

Práve naopak, ja si myslím, že on si to uvedomuje. Ale on nechráni seba. Keby išlo len o neho, išiel by si to podľa mňa rovno odsedieť. Ale on chráni svoju manželku, svoje deti a ešte aj svoj majetok.

Paradoxne on hrá aj o to, že všetkých komplicov udá, oni pôjdu do basy a pán Sklenka zostane na slobode užívať si peniaze. Takáto taktika nie je nejaký môj výmysel. Na toto si môžete na internete vyhľadať niekoľko právnych komentárov.

Zároveň aj z vášho rozprávania napríklad o Monike Jankovskej vyplýva, že na súdoch dochádzalo k podplácaniu sudcov a viacerí ľudia z vášho okolia sa vás minimálne pýtali na to, či nie ste súčasťou tohto systému. Keď ste sa dozvedeli o akcii Búrka a o tom množstve zatknutých sudcov, prekvapilo vás to?

V akcii Búrka boli zadržaní trinásti sudcovia a ďalších päť osôb. Ja som medzi nimi nebol. Moje meno sa tam spomínalo len v súvislosti s pánom Molnárom, o ktorom každý vie, že sa kamarátime. Vie to aj pán Sklenka.

Potom tu ešte máme Kočnerovu Threemu, kde o mne píše úplné nezmysly, prípadne prekrúca nejaké situácie, keď som sa znovu len „obtrel“ o nejaký súdny spor.

Či viem, ako to na súdoch chodí? Mňa osobne rozsah akcie Búrka prekvapil. Ale ja som nebol pracovne v Justičnom paláci od roku 2004. Nevenujem sa sporom, kde treba aktívne chodiť na pojednávania, a nezúčastňujem sa ani na spoločenských akciách v prostredí justície, ako sú zabíjačky a podobne.

Nikdy som osobne ani sprostredkovane nejaké dohody so sudcami neriešil. Nemal som na to ani príležitosť, pretože ja dnes len píšem žaloby, právne stanoviská a tak ďalej, nezastupujem firmy aktívne v súdnych sporoch.

Pomerne často sa spomínate nielen v súvislosti so sudcom Molnárom, ale aj v správach z aplikácie Threema Mariana Kočnera. Sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko už celú túto komunikáciu zverejnil. Čítali ste ju?

Je to dosť rozsiahla komunikácia, takže nie. Ale dostali sa ku mne, samozrejme, informácie o tom, kde všade sa tam spomínam.

Vo všeobecnosti chcem k tomu zopakovať, že väčšina z medializovaných káuz sa o mňa „obtrela“ tak, že buď odo mňa chcel niekto nejaké právne stanovisko, alebo mi ponúkli možnosť zastupovať jednu zo strán sporu. Vo väčšine prípadov som aj dostal ponuku, či nechcem nejakú pohľadávku kúpiť.

Aj keď takúto ponuku odmietnem, niekto si to môže interpretovať tak, že ja za kauzou stojím, hoci s tým v skutočnosti nič nemám. Tak to bolo napríklad aj s golfovým areálom v Báči.

Ako ste sa v tejto kauze objavili? Tento golfový areál Welten v hodnote asi desať miliónov eur ovládli firmy okolo Kočnera, keď im Tatra banka predala pohľadávku voči firme Welten len za asi 2,7 milión eur.

Opäť išlo len o radu. Poznám sa 25 rokov s pánom Jozefom Grmanom, ktorý bol spolumajiteľom firmy Welten vlastniacej golfový areál. Doktor Grman bol z pána Kočnera vystrašený a volal mi, že sa mu vyhrážajú a čo má robiť. Ja som si to preštudoval a povedal som mu, že nemá zmysel snažiť sa dostať späť k majetku firmy, ale mal by radšej priamo žalovať banku. To je všetko.

“

Daniel Lipšic sa ma dvadsať rokov snaží pošpiniť a aktívne trestnoprávne riešiť. Bol vedúcim služobného úradu na ministerstve spravodlivosti, bol ministrom spravodlivosti aj vnútra, a nepodarilo sa mu to.„

Prešlo pol roka a prišiel za mnou jeden známy, ktorý mi povedal, že sa stretol s Kočnerom a že sa ma pýta, prečo mu chcem zobrať jeho golfové ihrisko. Povedal som mu, že je to hlúposť a opísal som mu rozhovor s pánom Grmanom, ako som ho opísal teraz vám. Lenže Marian Kočner mal pocit, že keď som sa o tom raz rozprával, tak určite som ja tá sivá eminencia v pozadí, ktorá ho chce obrať o „poctivo“ získaný areál.

Prekáža vám, ak novinári podľa vás nasilu a skratkovito spájajú vaše meno s rôznymi kauzami, ale zároveň teraz tvrdíte, že úplne rovnako sa na vás pozerali aj viacerí ľudia z justičného a biznis prostredia ako napríklad Jankovská či Kočner.

Slovensko je niekde na úrovni stredne veľkého čínskeho mesta a Bratislava je taká väčšia dedina. Každý tu každého pozná a viacerí ľudia z prostredia biznisu si mysleli, že im pomôže už len to, keď sa pochvália, že ma poznajú. Takto potom vznikajú rôzne klebety.

Báč asi nebola vaša jediná konfliktná situácia s Marianom Kočnerom. On vás podľa správ z Threemy vnímal ako vplyvného človeka v pozadí viacerých káuz, pre ktorého ste boli súperom. V akom ste boli vzťahu?

Nerozumiem, prečo sa v Threeme o mne vyjadroval negatívne alebo ako o konkurentovi. Ja som sa s ním zoznámil v roku 1990 a tykáme si. Bol som čerstvým absolventom právnickej fakulty, on podnikal s počítačmi a robil som pre neho podnikateľské zmluvy. Pôsobil na mňa dojmom bystrého a schopného človeka. Po roku som odišiel na štátnu arbitráž a prestali sme sa stretávať.

Potom sme sa náhodou stretli niekedy okolo roku 2006 alebo 2007 v jednej reštaurácii a vymenili sme si telefónne čísla. Niekedy po začiatku krízy v roku 2008 mi chcel predať apartmán na Donovaloch, čo som odmietol. Tým sa naša komunikácia skončila.

Nedávno sme písali aj o tom, ako ste si v centre Bratislavy kúpili byt, ktorý sa Kočnerovej firme podarilo predať aj napriek tomu, že mu zablokovali majetok.

Nahnevalo ma, keď to médiá interpretovali tak, že som si byt kúpil priamo od Kočnera. Tento byt, v ktorom teraz sedíme, som kúpil cez realitnú kanceláriu od dvoch manželov na dôchodku, ktorých som nikdy nevidel. Až neskôr som sa od novinárov dozvedel, že celú budovu vlastnil Kočner. Vašej redakcii som aj ukázal kúpnu zmluvu.

Aký vzťah máte s Norbertom Bödörom?

Norberta Bödöra poznám možno dvadsať rokov. Už koncom 90. rokov to bol na slovenské pomery bohatý človek, hoci vtedy nemal také kontakty na politiku, ako sa to o ňom dnes píše. Odvtedy som mal možnosť vidieť, ako ekonomicky ešte viac vyrástol. Je veľmi pracovitý, dravý a vedel zarábať peniaze.

Keď sme sa spoznali, bol som finančným investorom v Slovakia Ringu, ktorý sme otvárali v roku 2009, a dávali sme dohromady kúpele Trenčianske Teplice, ktoré boli po privatizácii v dezolátnom stave. V tom čase bola kríza a mne chýbali na takéto veľké investície peniaze. Norbert Bödör vtedy úplne legitímne a legálne investoval do týchto projektov niekoľko miliónov eur, čím mi veľmi pomohol. Ja som ho potom vyplácal.

Stretávali sme sa len preto, aby sme vyhodnocovali situáciu v spoločných projektoch a nič iné sme neriešili.

Nezaujímali ste sa vzhľadom na kauzy okolo Bödörovcov o pôvod jeho peňazí?

Počúval som všelijaké klebety, ale nemal som informácie, že by robil niečo nelegálne. On mi svoje príjmy vysvetľoval tým, že sa mu darí v jeho hlavnom biznise, čo boli strážne služby, preprava hotovosti a podobne. Samozrejme platí, že ak niekto niečo vyviedol, nech si za to nesie zodpovednosť.

Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa veľa písalo o tom, že manželka vtedajšieho riaditeľa Národnej protikorupčnej jednotky NAKA Róberta Krajmera Mária podniká s vami a Norbertom Bödörom v kúpeľoch Trenčianske Teplice. Ako sa tam dostala?

Do firmy ju doviedol pán Bödör, pretože tam chcel mať človeka v predstavenstve. Povedal som mu, že to nie je štandardné, pretože mal len dvadsať percent akcií, ale nakoniec som s tým vzhľadom na naše dobré vzťahy súhlasil. On mi vravel, že je to sestra jeho kamaráta Norberta Tanoczkého, a chcel, aby mala nejaký príjem.

Takže ste na požiadanie Bödöra dali príjem manželke jedného z najvyšších policajných funkcionárov?

Ja som vtedy nevedel, kto je jej manžel. To som zistil, až keď dostala funkciu. Stretol som sa s ňou raz v živote.

Keď to celé prepuklo, tak som pánovi Bödörovi povedal, že to musíme vyriešiť, pretože ma zaťahujú do vzťahov, s ktorými ja nemám nič spoločné. Možno som urobil chybu, že som mu to vtedy dovolil. Dnes už tam pani Krajmerová nepracuje.

Angažovali ste sa nejako v spore o bratislavský hotel Carlton medzi Erikom Mikurčíkom a predstaviteľmi Esetu? Kočner v Threeme píše, že ste sa postavili za Eset. A o korupcii na súdoch pri tomto spore vypovedal aj Sklenka.

Pán Rudof Hrubý z Carltonu je dlhodobým reklamným partnerom Slovakia Ringu, pretože jeho syn je jazdec, takže sa poznáme. Marian Kočner to zrejme zase vyhodnotil tak, že s tou kauzou niečo mám.

Teraz sa vaše meno často objavuje v súvislosti s korupciou na súdoch a Threemou, ale zlú povesť ste získali už dávnejšie v súvislosti s konkurznou mafiou. V roku 2004 ministerstvá vnútra a spravodlivosti zverejnili schému, ako organizovaná skupina cez konkurzy a prevody pohľadávok oberala firmy o peniaze. Bývalý minister vnútra Daniel Lipšic vás s touto mafiou spája.

Vy síce hovoríte, že mám zlú povesť, ale v obchodnej rovine to mohla byť aj dobrá povesť. Niektorí ľudia si mysleli, že viem ovládať veci už len silou myšlienok.

Čo sa týka konkurzov, tí ľudia vtedy absolútne nechápali systém konkurzov ani ich zákulisie. Všetko tam prebehlo legálne a ani vyšetrovanie nič nepreukázalo. Je to komplikovaná téma, ktorú chcem v budúcnosti vysvetliť v samostatnom rozhovore.

Daniel Lipšic sa ma dvadsať rokov takto snaží pošpiniť a aktívne trestnoprávne riešiť. Bol vedúcim služobného úradu na ministerstve spravodlivosti, bol ministrom spravodlivosti aj vnútra, a nepodarilo sa mu to.

Boli ste aj na mafiánskych zoznamoch v skupine piťovci.

Ten zoznam vznikol počas pôsobenia pána Lipšica. Osobne som sa s Jurajom Piťom Ondrejčákom stretol štyrikrát, z toho dvakrát náhodou v Auparku.

Chcel by som k tomu dodať ešte jednu vec. Hoci som bol počas politickej kariéry pána Lipšica dvakrát zaradený do nejakých mafiánskych organizácií, konkrétne piťovci a konkurzná mafia, tak neevidujem voči sebe žiadne trestné oznámenie. Nikdy som nebol nikdy ani k žiadnemu skutku vypočúvaný. Je zvláštne, že taký veľký mafián, ako ma pán Lipšic vykresľuje, nebol k týmto veciam nikdy vypočutý.

Aj Daniel Lipšic si teda vymýšľa?

Trvám na tom, že konkurzy sú téma na samostatný rozhovor, ale okomentujem to aspoň v skratke. Dôvody, prečo ten vymyslený príbeh o mne vznikol, sú ľudská závisť a politický marketing.

Daniel Lipšic na začiatku svojej kariéry urobil to isté ako americký senátor Joseph McCarthy v 50. rokoch. Ten sa potreboval politicky presadiť, a preto začal označovať za komunistov známe osobnosti. Volá sa to mccarthizmus. Takto došlo aj k vyhosteniu Charlieho Chaplina z USA. Lipšic takisto potreboval mediálne atraktívneho nepriateľa.

O Lipšicovi sa hovorí ako o nádejnom generálnom alebo špeciálnom prokurátorovi.

Nech sa ním pokojne stane. Ja s tým nemám problém, ani sa odtiaľto nechystám odísť.

Prečo sa potom v posledných rokoch zbavujete svojich firiem?

Asi by sa mnohým novinárom páčila skratka, že Kollár všetko predáva a plánuje ujsť do zahraničia. V skutočnosti som s tým začal už pred piatimi rokmi a ide o osobné dôvody.

Rozdelil som si život na tri tretiny. Prvých dvadsaťpäť rokov som sa vzdelával, druhých dvadsaťpäť rokov som sa sústredil na prácu, a teraz už chcem len dožívať. Keď vidím, aké rôzne problémy, najmä zdravotné, musia riešiť moji rovesníci a ľudia starší o desať až pätnásť rokov, tak si uvedomujem, že starnutie nie je veľmi príjemný proces. Chcem preto žiť zvyšok svojho života inak.

Mojím cieľom je postarať sa o mojich blízkych a splniť si ešte niekoľko vecí, ktoré som doteraz nestihol. Preto sa od päťdesiatky postupne zbavujem aktív, ktoré odo mňa vyžadujú každodennú pozornosť. V obchodnom registri to potom vidíte ako sťahovanie sa z rôznych firiem.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22466446/zorosla ... ra-clankov

17. augusta 2020 14:55
Zomrelo päť ľudí a Pepsi pred 18 rokmi prišla o milióny. Príbeh veľkej marketingovej katastrofy
Tomáš ČorejTomáš Čorej

Počas demonštrácií sa podarilo niečo nevídané – bok po boku protestovali komunistickí rebeli a armádni generáli.

Ako napísali Los Angeles Times, filipínskym novinám, rádiám a televíziám v roku 1992 dominoval slogan Pepsi „Dnes sa z vás môže stať milionár“.
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]

Spoločnosť v čase vrcholiacej rivality s konkurenčnou Coca-Colou vyhlásila veľkú súťaž – pod viečkom každej plechovky sa nachádzali tri číslice. Každé trojčíslie mohlo byť výherné, pričom hlavnou cenou bolo milión pesos (asi 35-tisíc eur, po zohľadnení inflácie dnes zhruba 68-tisíc eur). Na túto sumu musel priemerný Filipínčan pracovať 611 mesiacov.

Kampaň bola úspešná – podiel Pepsi na filipínskom trhu stúpol zo štyroch na takmer 25 percent.

Filipínčanka Victoria Angelová, ktorá žila v skromnej chatrči v jednej z najchudobnejších filipínskych štvrtí, počas nej začala piť tento nápoj pri každom jedle. Matka piatich detí sa každé ráno modlila za správne trojčíslie, sledovala televíziu a dúfala, že jej modlitby budú vyslyšané. Až sa jedného dňa stal zázrak.

Moderátor oznámil, že „šťastné“ trojčíslie 349 vyhráva milión pesos bez zdanenia. Angelová sa pozrela na viečko, ktoré mala na stole, a vykríkla: „Sme milionári.“
Prečítajte si
Sú katolíci, no rešpektujú transsexuálov. Príbeh poslednej krajiny, kde sa nedá legálne rozviesť

V tom istom čase sedela pred televíziou aj iná rodina z Manily. Keď vyhlásili výherné číslo, Marily Soová s manželom preleteli očami po viečkach a takisto našli trojčíslie 349. Milión pesos.

Šofér z inej časti Filipín oslavoval tiež – nemal jedno, ale až tri viečka s číslom 349. Víťazov pribúdalo a začali sa zhromažďovať pred bránami továrne Pepsi v Quezon City blízko Manily.
Sen sa (ne)stal skutočnosťou

Príbehy Soovej a šoféra z mája 1992 detailne opisuje v nedávnej reportáži agentúra Bloomberg, ktorá píše „o jednej z najsmrteľnejších marketingových katastrof histórie“.

Číslo 349 sa celkovo objavilo až na 800-tisíc plechovkách. Pepsi ho pôvodne plánovala vytlačiť len dvakrát a portál Medium uvádza, že o tom priamo informovala továrne po celej krajine.

Podľa spomenutého portálu čiastočne pochybila mexická poradenská firma D. G. Consultores, ktorá mala za úlohu vybrať výherné plechovky. Hovorcovia Pepsi opakovane tvrdili, že išlo o počítačovú chybu.

Ako upozorňuje Medium, Filipíny mali v 90. rokoch značné ťažkosti a v krajine bola rozšírená chudoba. Na začiatku desaťročia v krajine zavládla kríza spôsobená politickou nestabilitou, globálnou recesiou a vojnou v Perzskom zálive.

Výhru v súťaži tak mnohí považovali za životnú šancu. „Povedala som deťom, že si môžu dokončiť školu a ísť na univerzitu. Manželovi som povedala, že si môže kúpiť auto. Hovorila som si, že si konečne kúpime skutočný dom. Viete si to predstaviť? Ako sen, ktorý sa stal skutočnosťou,“ citovali Los Angeles Times Victoriu Angelovú.

Vedenie spoločnosti jej a ďalším 600-tisíc výhercom ponúklo odškodnenie vo výške 500 pesos (asi 15 eur). Mnohí túto možnosť prijali; už za prvé dva dni Pepsi vyplatila vyše 12,5 milióna pesos.

Celkovo podľa Washington Post minula len na tieto odškodnenia zhruba desať miliónov dolárov (8,5 milióna eur).
Protesty spojili Filipíny

Lenže spomenuté odškodnenie neprijali všetci a na Filipínach sa začali organizovať protesty. Zväčša boli pokojné, no niektoré sa vyznačovali aj násilím. Demonštranti pred skladom v meste Davao granátom zabili troch zamestnancov a pri podobnom incidente v Manile 13. februára 1993 zomrela matka s dieťaťom.

Protestujúci zničili 37 kamiónov firmy. „Aj keby som mal zomrieť, môj duch bude bojovať proti Pepsi,“ povedal podľa agentúry Bloomberg 64-ročný Paciencia Salem počas nepokojov v Manile.

Na spoločnosť sa súdnou cestou sťažovalo vyše 5-tisíc ľudí, no v drvivej väčšine prípadov neuspeli. V roku 2006 filipínsky ústavný súd definitívne uzavrel nevyriešené spory konštatovaním, že Pepsi nie je povinná odškodniť výhercov.

Náklady firmy len na žaloby sa odhadujú na 20 miliónov dolárov (17 miliónov eur).

Los Angeles Times v roku 1993 napísali, že počas protestov proti Pepsi sa podarilo niečo nevídané. „Demonštrácie spojili aj komunistických rebelov a armádnych generálov,“ uviedli.
Prezident pobúril vyjadreniami

Filipíny sú bývalou španielskou kolóniou v juhovýchodnej Ázii. So zhruba 95 miliónmi obyvateľov sú dvanástou najľudnatejšou krajinou sveta.

Súčasťou Španielskeho kráľovstva boli vyše 300 rokov, čo má výrazný vplyv na to, že vyše tri štvrtiny obyvateľov sa hlásia k rímskokatolíckemu vierovyznaniu.

Na začiatku 20. storočia nad nimi prevzali nadvládu Spojené štáty americké. V roku 1946 získali nezávislosť, no v roku 1966 sa na dvadsať rokov dostal k moci autoritársky prezident Ferdinand Marcos podporovaný USA.

Pred štyrmi rokmi sa stal filipínskym prezidentom Rodrigo Duterte, ktorý v minulosti pobúril verejnosť vyjadreniami o Hitlerovi. „Nechal zabiť tri milióny Židov. No a teraz tu máme tri milióny drogovo závislých. Tiež by som ich najradšej vyvraždil,“ citovala ho BBC.

Podľa minuloročných prieskumov Dutertemu dôveruje 78 percent Filipínčanov.

Vladimir Putin20. augusta 2020 9:39
Líder ruskej opozície Navaľnyj je v bezvedomí v nemocnici. Otrávili ho čajom, tvrdia jeho kolegovia
Michael ŠvecMichael Švec
Alexej Navaľnyj. Foto - TASR/AP
Alexej Navaľnyj. Foto – TASR/AP

Najvýraznejšia postava ruskej opozície skolabovala pri lete zo sibírskeho Tomska do Moskvy. Lietadlo núdzovo pristálo v Omsku, kde Alexeja Navaľného v bezvedomí hospitalizovali.

Politikovi a protikorupčnému aktivistovi vraj prišlo zle hneď po štarte. „Povedal to, potom poprosil o obrúsok, aby si utrel čelo. Potom povedal, že musí odísť. Išiel do zadnej časti lietadla, kde stratil vedomie,“ opísala pre BBC Navaľného hovorkyňa Kira Jarmišová.

„Stevardi našli na palube záchranárku, ktorá sa mu pokúšala dať prvú pomoc. Rozhodli sa núdzovo pristáť v najbližšom meste, v Omsku. Sanitku zavolali z lietadla,“ doplnila.

Ďalší z pasažierov potom podľa ruských médií zverejnil video, na ktorom vidno, že politik na palube kričí od bolesti.
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]

Jarmišová si myslí, že Navaľnyj bol otrávený a že jed dostal v čaji, ktorý ráno vypil.

„Predpokladáme, že Alexeja otrávili niečím, čo mu dali do čaju. Nič iné od rána nepil. Lekári hovoria, že toxíny sa pomocou horúcej tekutiny rýchlo vstrebávajú,“ napísala na Twitteri.

Medzi okamihom, kedy Navaľnyj čaj vypil, a medzi pristátím podľa nej ubehla tak hodina a pol.
Vo vážnom stave

Navaľného hospitalizovali na toxikologickej jednotke intenzívnej starostlivosti omskej nemocnice, tamojší hlavný lekár jeho stav označil za vážny. Politik zostáva v bezvedomí a podľa Jarmišovej je pripojený na pľúcnu ventiláciu.

Jeho spolupracovníci zavolali do nemocnice políciu, lekári tiež vykonali toxikologické testy, na ktorých výsledky sa čaká.

„Lekár, ktorý o desiatej ráno sľúbil, že nám oznámi výsledky testov o dve hodiny, teraz hovorí, že budú o ďalšie dve hodiny. S Alexejovou ošetrujúcou lekárkou sa spojiť odmietol,“ dodala Jarmišová. Navaľného osobná lekárka Anastasija Vasiljevová už odletela do Omska.

„Jeho stav je vážny. (…) Špecialisti zo všetkých oddelení pracujú na tom, aby stanovili diagnózu a zistili, čo s ním je. Boli odobrané všetky vzorky, vykonané všetky vyšetrenia,“ citoval server RBK hovorkyňu regionálneho ministerstva zdravotníctva.

Polícia už podľa televízie Dožď preveruje informácie, že Navaľnyj otrávený čaj vypil priamo na tomskom letisku vo Viedenskej kaviarni.
Otrava už pred rokom

Navaľnyj v posledných rokoch zverejnil sériu investigatívnych zistení o vrcholových politikoch súčasného režimu. Poukazoval napríklad na majetkové pomery súčasného premiéra Michaila Mišustina aj jeho predchodcu Dmitrija Medvedeva.

Na Sibír podľa portálu Tajga.info cestoval okrem iného z dôvodu svojej ďalšej investigatívy, ktorá sa mala týkať poslancov vládnej strany Jednotné Rusko.

O možnej politikovej otrave informovali jeho spolupracovníci už pred rokom, keď bol 30 dní vo väzení za nabádanie k protestom. Vtedy ale mala údajná otrava oveľa ľahší priebeh, prejavovala sa ako prudšia alergická reakcia.

KoronavírusVladimir Putin11. augusta 2020 19:39
Nazvali ju Sputnik a otestovali zatiaľ na 76 ľuďoch. Rusi tvrdia, že už majú vakcínu na COVID-19
Tomáš VasilkoTomáš Vasilko
Na snímke ruská vakcína. Foto - TASR/AP
Na snímke ruská vakcína. Foto – TASR/AP

Vakcínu schválili aj napriek tomu, že neprešla fázou tri klinického testovania na tisíckach dobrovoľníkov. Ruských lekárov a učiteľov ňou môžu očkovať už tento mesiac.

Nazvali ju Sputnik V a hneď je jasné prečo. Podobne ako v roku 1957 Sovieti ako prví v dejinách vyslali do vesmíru umelý satelit, tak v auguste 2020 by Rusi radi prišli prví s vakcínou proti novému koronavírusu.

V utorok oznámili, že schválili vakcínu, ktorú vyrobilo Gamalejovo národné výskumné centrum mikrobiológie a epidemiológie.

„Dnes ráno sa tu, pokiaľ viem, prvýkrát na svete zaregistrovala vakcína proti koronavírusovej infekcii,“ povedal podľa agentúry TASS v utorok ruský prezident Vladimir Putin.
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]

Putin dodal, že vakcína je účinná a prešla všetkými potrebnými testami. Povedal, že sa ňou dala zaočkovať aj jedna z jeho dvoch dospelých dcér a jediný vedľajší účinok, ktorý zaznamenala, bola iba teplota okolo 38 stupňov Celzia v prvý deň po očkovaní.
Chýba fáza tri

Ruský regulačný úrad schválil registráciu vakcíny napriek tomu, že neprešla všetkými bežne uznávanými fázami klinickej štúdie. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) má vakcínu z tohto centra zaradenú v prvej fáze klinického testovania.

Šéf výskumu Denis Logunov pre portál Meduza koncom júla povedal, že zatiaľ ju otestovali na 76 zdravých dobrovoľníkoch (väčšina z nich bola z armády). Ľudia z ruského regulačného úradu však hovoria, že vakcínu pichli už stovkám ľudí.

Logunov tvrdí, že vedľajšie účinky očkovania boli ako pri iných vakcínach – zvýšená teplota či červený fľak okolo miesta vpichu. Štúdiu s výsledkami testovania však majú publikovať až koncom mesiaca. Pre porovnanie, o vakcíne z Oxfordu bola publikovaná štúdia z prvej fázy jej testovania v júli a momentálne prebieha testovanie v tretej fáze.
Prečítajte si
Sľubné výsledky skúšobnej vakcíny proti COVID-19. Vedci z Oxfordu idú do posledného kola testovania

Viacerí experti hovoria, že na to, aby bola vakcína považovaná za bezpečnú a účinnú, musí prejsť fázou tri, pri ktorej sa testuje na tisíckach dobrovoľníkov, ďalším sa dáva placebo.
Aká je ruská vakcína

V Rusku vyvíjajú vakcínu proti koronavírusu dve laboratóriá, ďalej sú odborníci z Gamalejovho ústavu. Ako povedal Meduze Logunov, na vakcíne začali pracovať vo februári. Dodal, že ju mali hotovú do dvoch týždňov.

Vychádzali z vakcíny proti ebole, na ktorej pracovali v predchádzajúcich rokoch. Funguje podobne ako vakcíny, ktoré produkujú britskí vedci z Oxfordu, americká spoločnosť Johnson & Johnson a jedna spoločnosť z Číny.

Základ je vytvorený z iného vírusu – adenovírusu, do ktorého pridali genetickú informáciu zo SARS-CoV-2. Imunita tela si tak má „zvyknúť“ na výbežky nového koronavírusu a vytvoriť si protilátky, prípadne aktivovať T bunky (biele krvinky).

V posledných týždňoch sa objavili obvinenia zo strany USA, Kanady a Británie, že sa ruskí hekeri pokúsili získať informácie o výskume vakcíny proti koronavírusu v ich krajinách. Rusi to rázne popreli.

Logunov v rozhovore z konca júla povedal, že potrebuje predbežnú registráciu vakcíny, aby mohli prejsť do fázy tri.

„Trvalý registračný certifikát dostaneme len vtedy, keď sa potvrdí účinnosť a bezpečnosť, ak úrady rozhodnú, že to stačí,“ povedal pre Meduzu.

Priznal sa, že na COVID-19 ochoreli viacerí jeho príbuzní a aj on sám si pichol očkovaciu látku, čo je v moderných výskumoch skôr výnimočné.

Logunov povedal, že v prípade jeho vakcíny ho znepokojuje už len otázka, ako dlho bude mať človek po očkovaní imunitu. „Či to bude trvať rok, dva alebo tri, nevieme,“ povedal.
Vladimir Putin oznámil registráciu vakcíny v utorok. Foto – TASR/AP
Chcú začať očkovať

Rusi teraz tvrdia, že už koncom augusta alebo v septembri by mali začať očkovať rizikové skupiny, najmä lekárov a učiteľov.

V septembri by už mali vakcínu vo veľkom vyrábať. Masové očkovanie má začať v októbri, podľa Putina na báze dobrovoľnosti.

„Desiatky tisíc ľudí budeme mať očkovaných už tento august,“ povedal podľa denníka Washington Post Kirill Dmitrijev, šéf vládneho fondu, ktorý financuje výskum.

S viacerými krajinami (India, Brazília, Saudská Arábia, Filipíny) sa už Rusi predbežne dohodli na predaji vakcín. Podľa Dmitrijeva dostali predbežné objednávky na miliardu vakcín (Rusi očkujú dvomi dávkami) z dvadsiatich krajín a polovicu chcú vyrobiť ešte tento rok.
Kritika zo zahraničia

Mnohí európski a americkí lekári, ale aj WHO varujú pred masovým očkovaním vakcínou, pokiaľ neprešla fázou tri. Prezident nemeckého Inštitútu Paula Ehrlicha Klaus Cichutek to pre nemecké médiá nazval riskantným.

„Tvrdiť pred testovaním, že máme vakcínu pripravenú na distribúciu, je prinajmenšom problematické,“ povedal ešte predtým aj hlavný americký epidemiológ Anthony Fauci.

Na vykonanie testov vo fáze tri, ktoré môže trvať niekoľko mesiacov, vyzýva aj Svetová zdravotnícka organizácia.

„Je veľký rozdiel medzi tým, mať vakcínu, ktorá zrejme funguje, a mať vakcínu, ktorá prešla všetkými štádiami,“ povedal hovorca WHO.

Obavy z toho, že Rusko, ale aj Čína, ktorá povolila očkovanie v armáde, postupujú pri výskume vakcíny príliš rýchlo, nedávno vyslovil aj Bill Gates, zakladateľ Microsoftu, ktorý podporuje výskum očkovacej látky a pred podobnou pandémiou varoval už pred rokmi.

„V Číne a Rusku idú dopredu plnou rýchlosťou. Stavím sa, že v rôznych častiach sveta budú vakcíny, ktoré sa k množstvu pacientov dostanú bez riadneho regulačného zhodnotenia,“ povedal v rozhovore pre Wired.

Rusi sa však bránia. „Je prijateľné registrovať liek počas skorých štádií klinických štúdií. Podobné schémy existujú v EÚ aj USA,“ povedal podľa Moscow Times šéf regulačného úradu Roszdravnadzor Sergej Glagolev.

„Nie je to tak, že nejakí blázniví Rusi používajú bláznivé neodskúšané veci. Adenovírus existuje s ľuďmi tisícky rokov a stavili sme na túto preukázanú platformu, pretože chápeme, že výskum sa dá spraviť rýchlo,“ povedal podľa Washington Post Kirill Dmitrijev. Dodal, že sa sám nechal zaočkovať a dal zaočkovať i svoju manželku a rodičov.

Aj v Rusku sa však objavili hlasy, že by mali látku podávať až po ďalších testoch. Vyjadrila sa tak v pondelok Asociácia organizácií pre klinické štúdie, ktorá združuje farmaceutické firmy a výskumné organizácie. Gamalejovo centrum podľa nej neukončilo testy ani na stovkách ľudí.

V Rusku je potvrdených vyše 845-tisíc nakazených, z toho 14-tisíc chorobe oficiálne podľahlo.
Ilustračné foto – TASR/AP
Fáza tri

Prečo je testovanie vo fáze tri dôležité? Keď sa štúdie dostanú do tohto bodu, majú za sebou úspešné testy na zvieratách aj klinické testy na malej skupine väčšinou zdravých dobrovoľníkov. Sú však veci, ktoré v tomto poslednom štádiu môžu vakcínu zabrzdiť.

Môžu sa objaviť vzácne, ale vážne vedľajšie efekty očkovacej látky. Ak by očkovali milióny ľudí, počet osôb, u ktorých by sa mohli prejaviť, by mohol byť v absolútnych číslach veľký. Pri vakcínach je na rozdiel od liekov prísnejšia kontrola, pretože sa očkujú zdraví ľudia.

Takisto sa môže ukázať, že očkovacia látka nie je dostatočne účinná. Rusi ju v tretej fáze chcú testovať aj v krajinách ako Saudská Arábia či Brazília, kde je veľa nakazených a je teda veľká možnosť, že ľudia dostanú koronavírus.

Ak by očkovanie znížilo riziko prepuknutia choroby len mierne, môže to u ľudí vyvolať falošný pocit, že sú chránení. Môže to tiež znížiť dôveru v očkovanie.

„Slabá vakcína môže byť horšia ako žiadna vakcína,“ napísala minulý týždeň pre New York Times americká vedkyňa Natalie Deanová, ktorá pracuje v odbore.

„Dôkaz, ktorý by ma presvedčil, aby som si teraz dala pichnúť vakcínu na COVID-19, zatiaľ ešte neexistuje,“ napísala.

18. augusta 2020 16:32
Z výsluchu na polícii odišiel dobitý. Sudca: Skutok sa stal, páchateľ sa nenašiel
Veronika PrušováVeronika Prušová
Blažej Svoboda po bitke. Takto vyzeral postupne od 27. do 31. júla. Foto – archív B. S.
Blažej Svoboda po bitke. Takto vyzeral postupne od 27. do 31. júla. Foto – archív B. S.

Na policajnej stanici v Senci Blažeja Svobodu ako svedka v kauze únosu detí prefackali, kopali, poranili mu ušné bubienky. Hovoril o troch páchateľoch, obžalovali len jedného a toho súd pre pochybnosti oslobodil.

Na policajnej stanici dostal v roku 2017 surovú bitku, o jej intenzite najviac hovoria fotografie tváre obete policajného násilia. Súd v utorok skonštatoval, že sa to naozaj stalo. Vinníka sa však nájsť nepodarilo.

Prešli už tri roky odvtedy, čo Blažej Svoboda koncom júla 2017 prišiel ako svedok na policajnú stanicu v Senci. Predvolali ho, pretože pátrali po troch nezvestných deťoch, ktoré otcovi zobrala ich matka a skrývala sa s nimi.

Rodičia patrili do cirkevného spoločenstva a polícia sa domnievala, že je to sekta. Členom tohto spolku je aj Svoboda. Miesto pobytu matky s deťmi policajtom vtedy neprezradil. Nevedel, kde presne boli, poznal len okres, v ktorom sa nachádzali.

Svoboda policajtom opakoval, že deti sú v poriadku a sú so svojou matkou. Jeho výsluch sa skončil po niekoľkých hodinách a z policajnej stanice odišiel dobitý: vyfackaný, dokopaný a s poškodenými ušnými bubienkami. Tvrdil, že mu to spravili traja policajti, a podal trestné oznámenie. Obžalovaný bol však len jeden – Tomáš L. Ten si v utorok vypočul oslobodzujúci rozsudok.

Nie preto, že by sa skutok nestal. Sudca Juraj Kapinaj z Okresného súdu Bratislava III však mal po dokazovaní závažné pochybnosti a nebol presvedčený o tom, že sa skutok stal tak, ako je opísaný v obžalobe. Po vynesení rozsudku skonštatoval, že s toľkými rozpormi v dokazovaní sa ešte v súdnej sieni nestretol.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Rozsudok nie je právoplatný. Prokurátor sa voči nemu odvolal. Svoboda takéto rozhodnutie súdu neočakával. Nechcel reagovať, kým si neprečíta rozsudok.
Prišiel dobrovoľne, odišiel dobitý

Svoboda prišiel na policajnú stanicu 26. júla 2017 okolo pol ôsmej večer. Odchádzal po druhej nadránom. Od začiatku hovoril o troch podozrivých páchateľoch. Vypočúval ho policajt, ktorý aj vyšetroval zmiznutie troch detí. Svedok vedel, že matka, ktorá s deťmi bola, chce zostať skrytá, a nechcel povedať, kde sú.

Keď vytrvalo odmietal povedať okres, kde sa deti nachádzajú, začal sa výsluch pritvrdzovať. Po tom, ako odovzdal policajtom vreckový nožík, urobili mu osobnú prehliadku. Opreli ho o stenu, rozkopli nohy a prehľadali ho. Nič príjemné. Potom si sadol na stoličku a oproti nemu bol policajt, ktorý viedol výsluch – obvinený Tomáš L.

Svoboda stále opakoval len to, že deti sú s mamou. Policajt ho začal udierať. Dostával dlaňami do tváre zľava aj sprava. Takýchto faciek dostal asi dvadsať. Potom prišli ďalší dvaja policajti. Jeden ho udieral obuškom alebo niečím podobným do šije a chrbta. Druhý ho kopol do rozkroku.
Prečítajte si
S modrinami pod očami a zranenými bubienkami. Hovorí, že ho zbili policajti

Potom ho „hlavný“ policajt, ktorý viedol výsluch, vyzval, aby dal ruku na stôl. Medzi prsty mu dal ceruzky a perá a ruku mu stlačil. „Po celý čas ma ponižoval, zosmiešňoval,“ vypovedal Svoboda. Z policajnej stanice ho pustili po pol tretej ráno so zničeným mobilom. Nemal si ani ako zavolať taxík. Išiel po ceste a po asi dvoch kilometroch prišiel na čerpaciu stanicu, kde poprosil, aby mu zavolali odvoz.

Do Bratislavy prišiel nadránom. Keď sa vyspal, nešiel hneď na políciu ani na lekárske vyšetrenie. Vybral sa do Viedne, kde sa mal stretnúť so známym zo spoločenstva. Mal dovolenku a chcel ju využiť. Priateľovi povedal, čo sa mu v noci stalo, a ten ho presvedčil, aby to nenechal tak. Z Rakúska ho doviezol do nemocnice na Kramároch, kde ho vyšetrili. Na druhý deň išiel ešte na vyšetrenie k ušnému. Podal aj trestné oznámenie na neznámeho páchateľa.
Z troch podozrivých jeden obžalovaný

V prípade začala konať policajná inšpekcia. Tomáša L. postavili mimo služby a následne z polície odišiel. Do mesiaca ho aj obvinili. Proti nemu začal svedčiť nielen Svoboda, ale aj jeho dvaja dnes už bývalí kolegovia. Nahrali si aj stretnutie, na ktorom sa krátko po incidente stretli so svojím šéfom. Ten ich všetkých troch nahováral, aby si pre policajnú inšpekciu dohodli spoločnú verziu.

Nedohodli sa. Dvaja policajti aj s nahrávkou išli na inšpekciu a povedali svoju verziu toho, čo sa koncom júla stalo na ich stanici v Senci. Všetko násilie, o ktorom Svoboda vypovedal, pripísali len kolegovi. Výsledkom bolo, že obvinený a neskôr obžalovaný bol len Tomáš L.

Ten sa vlani na jeseň postavil aj pred súd a ani nie do roka padol rozsudok. Inšpekcia začala riešiť aj nahrávku a šéfa kriminálky v Senci Petra Horáka obvinila z nadržiavania. Prípad už aj ukončila podaním obžaloby. Na rozdiel od Tomáša L. jeho nadriadeného z policajného zboru neprepustili.
Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Senci. Foto N – Vladimír Šimíček
Zbitý: Nie všetko urobil obžalovaný

Už pred začiatkom hlavného pojednávania bolo jasné, že okrem svedectva dobitého Svobodu bude kľúčové, čo povedia policajti Ladislav V. a Tibor T., ktorí začali usvedčovať bývalého kolegu. Pre obhajobu policajta Tomáša L. sa tak stalo kľúčové, aby ich spochybnila. Napríklad už len otázkou, prečo nezasiahli, keď ako policajti videli vo vedľajšej kancelárii protiprávne konanie.

Bránili sa, že kolegovi slovne aj gestami naznačovali, aby prestal. A on vždy aj na chvíľku prestal. Detailne opísali, čo všetko na policajnej stanici videli. „Pamätám si na rozkopávanie nôh, držanie pod krkom, hodenie o zem, kop do oblasti brucha, respektíve rebier, ceruzky medi prstami, respektíve perá, a facky,“ vypovedal jeden z policajtov.

Lenže Svoboda, ktorý v konaní vypovedal ako poškodený, na súdnych pojednávaniach hovoril, že obžalovaný ho nekopal ani netlačil o skriňu, ani nezhodil na zem. Jeho právny zástupca aj v záverečnej reči poznamenal, že v obžalobe je nepresnosť. Nespochybnil však, že to bol Tomáš L., kto jeho klienta fackal a strčil mu ceruzky a perá medzi prsty.

„Svoboda sa dobrovoľne dostavil na policajnú stanicu. Namiesto slušného správania zažil hodiny strachu, ponižovania, fyzické útoky. Utrpel traumu,“ dodal právny zástupca Stanislav Jakubčík. Žiadal pre Tomáša L. odsudzujúci rozsudok. „Ako verejný činiteľ zneužil právomoc, ktorú mu zveril štát,“ skonštatoval s tým, že by malo ísť aj prevenciu, aby sa už na inej policajnej stanici nezopakovalo to čo v Senci.
Kľúčoví svedkovia boli nedôveryhodní

Prokurátor svoju záverečnú reč zhrnul do piatich minút. Oprel sa o výpoveď Svobodu, no za kľúčových svedkov označil aj dvoch exkolegov obžalovaného. Tých však sudca Kapinaj označil za „absolútne nedôveryhodných“. Skonštatoval, že toľko rozporov v dokazovaní ešte nezažil.

Zároveň skritizoval prácu vyšetrovateľa. Ten podľa neho porušil jednu zo zásad trestného procesu, a to s rovnakou starostlivosťou objasňovať skutočnosti proti obvinenému ako v jeho prospech.

Dôkazom v kauze sa mala stať aj zvuková nahrávka zo stretnutia Tomáša L., jeho dvoch kolegov a ich nadriadeného. Šéf kriminálky v Senci Peter Horák ich niekoľko dní po incidente nahováral, aby sa dohodli na stratégii a pred policajnou inšpekciou vypovedali rovnako. Svobodov právny zástupca chcel, aby sa nahrávka na súde prehrala. Sudca to nepovolil.
Ani malíčkom sa ho nedotkol

Tomáš L. vinu od začiatku popieral. „Poškodený vie, že som sa ho ani len malíčkom nedotkol. Nie je pravda, že som poškodeného inzultoval. Plnil som si len svoje povinnosti,“ vyhlásil pred sudcom.

Po rozsudku sa s Denníkom N odmietol rozprávať. Neodpovedal na otázku, či keď Svobodu nezbil on, tak to urobili jeho dvaja kolegovia, ktorí boli v tú noc v službe.

Vykresliť obžalovaného ako razantného policajta, ktorý sa len všemožne snažil vypátrať tri malé deti, sa počas celého procesu snažil jeho obhajca Jozef Holič. Vysvetľoval, že jeho klient deň pred incidentom riešil skutočné mučenie a týranie malých detí. Keď dostal oznámenie o únose troch detí, ktorých matka je členkou sekty, bál sa, že aj im sa niečo stane.
Blažej Svoboda týždeň po dobití. Foto N – Vladimír Šimíček

Obhajca uznal, že Svoboda prišiel dobrovoľne ako svedok, lenže meškal a polícii odovzdal zbraň – vreckový nožík. To bol podľa Holiča dôvod, prečo sa z neho stal predvedený a prečo musel prejsť osobnou prehliadkou. Pripúšťa, že to bol nepríjemný zážitok. Svobodovi však na súde vytkol, že sa sám dostal do takej situácie.

Ako predvedený mal vypovedať pravdu a nič nezamlčať. On podľa obhajcu konal úplne naopak a maril vyšetrovanie. „Sám neviem, ako by som sa zachoval, ale úplne sa mi žiadalo, že ten poškodený tú facku dostal,“ skonštatoval v záverečnej reči, ktorou žiadal obžalovaného oslobodiť.

V prospech klienta argumentoval aj tým, že je fyzicky omnoho silnejší ako Svoboda. Obžalobu spochybňoval aj tým, že ak by dostal dvadsať úderov, ostal by ležať a nič iné by nenasledovalo.
Zbili ho možno vlastní

Holič sa zamyslel aj nad tým, či by skúsení policajti dobitého svedka prepustili z policajnej stanice. „Ak by ho takto mučili a týrali, pustia ho na verejnosť? Pustili ho preto, že žiadne zranenie nemal,“ dodal advokát s tým, že ceruzky a perá a ten zvyšok boli len výmyslom.

Pýtal sa, prečo Svoboda išiel k lekárovi až po niekoľkých hodinách, a pustil sa aj do úvahy, že ho mohli zbiť aj členovia cirkevného spoločenstva po návrate domov z polície. „Je zvykom, že medzi bratmi a sestrami sa riešia niekedy takéto situácie nakladačkou,“ dodal.

Pochybnosti vyvolal Svoboda svojím odkladom návštevy nemocnice aj u sudcu. „Pokiaľ poškodený mal utrpieť zranenia na policajnej stanici, odišiel taxíkom domov a potom išiel do Rakúska a išiel sa nechať vyšetriť o dvanásť až trinásť hodín neskôr, vznikajú pochybnosti o tom, ako k tým zraneniam došlo,“ povedal Kapinaj.

Obžalovaného policajta oslobodil, pretože „nenadobudol vnútorné presvedčenie, že sa skutok stal tak, ako je opísaný v obžalobe“. Keďže prokurátor sa odvolal, to, či sudca rozhodol správne, posúdi krajský súd.

RozhovoryVzťahy18. augusta 2020 5:55
Párový terapeut Pavel Rataj: Väčšina párov sa dnes rozvádza úplne zbytočne
Vitalia BellaVitalia Bella
Pavel Rataj. Foto - archív P. R.
Pavel Rataj. Foto – archív P. R.

Viac ako polovica dnešných partnerstiev sa rozpadne len preto, že nevedia pracovať so záťažou vo vzťahu, hovorí v rozhovore český psychológ a párový terapeut Pavel Rataj.

Keď som si pred začiatkom rozhovoru zapínala diktafón, vy ste zapli automatické nahrávanie na Skype a s úsmevom ste povedali, že naše dve verzie rozhovoru zrejme budú dosť podobné, čo sa pri partnerských vzťahoch spravidla nedeje. Často sa vám stáva, že keď vám dvaja partneri rozprávajú o svojom spoločnom živote, je to celkom odlišný príbeh?

A vám sa to nestáva? Myslím si, že je to vždy náš subjektívny pohľad. Samozrejme, objektívna pravda, v ktorej sme vzdelávaní, je veľmi lákavá a často aj tú svoju pravdu zvykneme považovať za objektívnu, ale v partnerských vzťahoch je to naozaj dosť komplikované.

Keď sa páru darí, napríklad keď sú ľudia do seba zamilovaní, vtedy sa môžu vo svojom pohľade zhodovať, no ja sa s takými ľuďmi veľmi nestretávam.
[ Bavia vás články o ľudskej mysli, prírode, zdraví či vesmíre? Aktivujte si týždenný newsletter Otakara Horáka s výberom najlepších článkov. ]

Predpokladám, že zamilovaní ľudia by sa možno zhodli na tom pohľade, ale skôr si myslím, že sa o tom ani veľmi nerozprávajú, pretože to nepotrebujú. Keby sa o tom rozprávali, možno by zistili, že to nevidia úplne zhodne. (smiech)

Ja sa však špecializujem na partnerské krízy, kde je pravdepodobnosť, že tú istú situáciu, tú istú hádku a ten istý rozhovor zažívame, pamätáme si a interpretujeme rozdielne, celkom zákonite vyššia.

Spomenuli ste, že pri zamilovanosti to môžeme vidieť s partnerom podobne. A čo potom, keď sa zamilovanosť vytratí? Pretože celý život zrejme nevydrží.

Ani neviem, či by mala vydržať…

Prečo nie?

Zamilovanosť je zaujímavý produkt prírody a našej evolúcie, no podľa mňa zamilovanosť nie je dôležitá pre život. Zamilovanosť znamená, že žijem s niekým a som naňho až neuveriteľne napojený, no na druhej strane nemôžem byť ja. Zamilovanosť navyše neumožňuje poznať ani ja toho druhého. Môžem ho síce poznávať, môžem sa pýtať, ale vo výsledku aj tak to negatívne niekam odkloním a mám rád len to pekné.

V skutočnosti sme často zamilovaní do samých seba. Jedným z produktov zamilovanosti je, že svoje ja projektujem do niekoho, kto mi je niečím sympatický, niečím podobný, niečím odlišný, niečím príťažlivý. Naprojektujem doňho svoj ideálny obraz, ako by ten partner mal vyzerať, a hoci to voláme zamilovanosťou, v skutočnosti v ňom milujeme tú svoju predstavu.

Myslím si, že je fajn, keď si vo vzťahu prejdeme aj zamilovanosťou – ukázalo sa, že v 21. storočí to veľa ľudí potrebuje, pomáha to zvýšiť súdržnosť a prepojenosť. No okrem zamilovanosti sú ďalšie psychologické fenomény, ktoré sú pre vzťah oveľa dôležitejšie. Partnerský vzťah sa začína až vtedy, keď začneme žiť s človekom z mäsa a kostí. Vtedy sa začína omnoho dobrodružnejšia cesta než zamilovanosť, ktorá je skôr tá lenivá fáza pod slnečníkom.

Takže je dobré, že zamilovanosť netrvá večne a že potom môžeme vidieť človeka aj s jeho chybami, a pritom ho stále mať radi?

To by bol príliš veľký skok. V skutočnosti nám to trvá niekoľko rokov a niekomu sa to ani nepodarí, takže si nájde niekoho iného, pretože verí, že s ním mu to vyjde.

Prechod od konca zamilovanosti k tomu, že dokážeme svojho partnera prijímať v jeho jedinečnosti a ešte ho aj mať radi, závisí od mnohých ďalších faktorov a cesta k tomu je často oveľa dlhšia, než by sme si priali, chceli a potrebovali.

Čo je potom v rámci tohto procesu láska?

Myslím si, že neexistuje žiadna definícia lásky, skôr si ju každý z nás definuje sám. Veľmi často vôbec nevieme, čo je to láska. Veľa ľudí si to pletie práve so zamilovanosťou, aj veta „milujem ťa“ sa najčastejšie používa v zamilovanosti. A pritom zamilovanosť má veľmi málo spoločného s kvalitami, ktoré ponúka láska. Tá je oveľa hlbšia, oveľa jedinečnejšia, pulzujúca, je tam viac priblížení aj oddialení, viac zranení, viac samoty, viac blízkosti, viac kreativity, viac lenivosti – skrátka veľmi široká paleta. Kým zamilovanosť je skôr ako taká euforická jazda na amfetamíne. Prázdninový úlet, ktorý nás baví, a my si to potom preto pletieme.

Niektoré nové teórie hovoria, že zaľúbenosť sa podobá na prvotné zážitky symbiózy, preto sa prvá fáza vzťahu nazýva symbiotická – produkuje pocit bezpečia, splynutia, rozpustenia. No s tým sa jednoducho nedá žiť dlhodobo. Aj keď existujú výskumy dlhodobo zamilovaných ľudí, ktoré ukazujú, že keď sa stretnú dvaja ľudia so správnym príbehom a s nádychom psychotického bludu, potom môžu byť zamilovaní aj 20 rokov. Môžu si spoločne niečo také vysnívať, lenže nežijú skutočný život.

Nie je to dobré, keď ľudia dokážu spolu prežiť 20 rokov, aj keď vďaka bludu?

Pozrite sa, čo je dnes dobré? Myslím si, že dnes môžeme s určitosťou povedať, že nevieme, čo je dobré a čo zlé. A že to ani nie je dôležité.

Dôležité je, ako každý rozumieme svojmu vzťahu, ako s ním vieme pracovať, ako rozumieme sami sebe, pretože my sme tou základnou stavebnou jednotkou. Je dôležité, či rozumiem, čo sa mi deje, či viem, kto som a prečo cítim to, čo cítim. Je dôležité, či poznám svoje potreby, svoje prejavy nahnevanosti, či viem zaobchádzať so svojimi emóciami navonok, alebo ich len prehĺtam do svojho vnútra. Je tam také obrovské množstvo vecí, ktoré o sebe potrebujem vedieť, že uvažovať nad tým, čo je dobré a čo zlé mi pripadá úplne vzdialené. Ja to vlastne ani neviem. Stretávam sa s tisíckami párov, takže som už dávno opustil tieto slovné hračky o správnosti a nesprávnosti. Nefunguje to.

Prečo sa dnes pozeráme s obdivom na páry, ktoré spolu žijú 15-20 rokov? Keď niekomu poviem, že som vydatá 20 rokov, pýta sa, ako sa to vôbec dá. A pritom poznám viac párov, ktoré sú spolu desaťročia. Prečo ich potom dnes v spoločnosti prezentujeme ako vymierajúce dinosaury?

Dnes je ťažké nenechať sa strhnúť predstavou, že sme naozaj tie dinosaury. Krivka rozvodovosti za posledných 40 rokov výrazne stúpla, v Česku sa polovica manželstiev končí rozvodom, v podstate je to už stabilný trend. Samozrejme, veľa ľudí dnes žije aj v mimomanželskom zväzku, kde tiež hľadajú kvalitnú vzťahovosť, kvalitné partnerstvo.

Myslím si, že tých dinosaurov je tu stále dosť, no otázkou je, akú kvalitu má ich vzťah. Niektorí spolu zostávajú zo strachu, iní zo zvyku, ďalší zo zvláštnej nevedomej vzťahovo prepojene symetrie. To znamená, že mnohí síce žijú spolu, no nie sú vo vzťahu spokojní. Aj slovenské výskumy ukazujú, že ženy žijúce v manželstve majú o 20 percent vyšší výskyt klinických depresií. Uznajte, že keď dnes niekto hovorí, aby sme žili v manželstve, lebo to je záruka spokojnosti, každý z nás vie, že je to hlúposť.

Napriek tomu si myslím, že dlhodobosť vo vzťahu je stále atraktívna. Ten archetyp a tá túžba v nás zostáva. Mám kamaráta, ktorý oddáva páry a poznám aj kňaza, ktorý sobáši, a obaja mi hovoria, že tí, ktorí dnes vstupujú do manželstva, veria, že to zvládnu. Aj my ako psychológovia a pároví terapeuti vieme, že manželstvo má stále veľkú hodnotu pre mladých ľudí, ale zároveň si nesú v sebe úzkosť, že to nemusí dobre dopadnúť.

Pretože majú pred sebou príklad svojich rodičov, kamarátov a známych, ktorým to tiež nevyšlo?

Presne tak. Keď sa povie „manželstvo“, mladí ľudia za tým vidia svojich rodičov, ktorí sú buď rozvedení, alebo unavene žijú vedľa seba. Chýba im podpora a oceňovanie dlhodobosti vo vzťahu. Je tu tiež väčšia promiskuita, ľudia majú viac možností, nie sú normy, prípravy na manželstvo sa už dejú len v cirkevnej komunite. Veľa ľudí si potom myslí, že sú pripravení, pretože „vzťahy predsa ovládame všetci“, no zároveň niekde podvedome tušia, že to asi nebude také jednoduché. Tušíme totiž, že tie moderné vzťahy v 21. storočí nie sú také, aké boli pred sto rokmi, že je to dnes oveľa zložitejšie, oveľa náročnejšie a že nemáme na to potrebnú výbavu. Preto je dobré, ak nájdeme partnera, ktorý je pripravený učiť sa a rozvíjať sa.

Veľa mladých ľudí sa dnes venuje sebarozvoju, sebarealizácii, sebapoznávaniu. No ešte nie sme tak ďaleko, aby sme sa dostali do fázy sebarozvoja vo vzťahu. Zatiaľ spevňujeme len svoju individualitu, ale to je len fáza predchádzajúca tomu, aby sme dokázali pracovať na sebe aj vo vzťahu. Najprv musím spevniť sám seba, poznať sám seba, až potom sa môžem rozložiť a odovzdať, rozpustiť sa do intimity – bez strachu, že stratím sám seba. Do tejto fázy mnoho ľudí jednoducho nedospeje.

Ja som však optimista a myslím si, že nás to čaká v ďalších generáciách.

Znamená tá práca na sebe aj to, že keď nevieme byť šťastní sami so sebou, potom nedokážeme byť šťastní ani s niekým iným?

Áno, to je tá polovica cesty. Ja to však obrátim – byť šťastný, alebo skôr spokojný sám so sebou, mať radosť zo svojho života je síce fajn, ale to ešte neznamená, že viem byť s tebou. Ako párový terapeut cítim, že keď som spokojný sám so sebou, to je už síce dosť, ale je to stále príliš málo na to, aby to zaručovalo kvalitný celistvý vzťah. Čiže je to práca na sebe, ale je to iná práca než práca na partnerstve a vzťahovosti.

Prečo ste opravili „šťastný“ na „spokojný“?

S každým rokom som na to slovo čoraz alergickejší. Pre mňa osobne nie je šťastie v živote hodnotou, dokonca mám pocit, že ľudia, ktorí túžia po šťastnom partnerskom vzťahu, si už od začiatku nesú 10-kilové závažie navyše a ich vzťah sa tak skončí rýchlejšie. Túžba po šťastí eliminuje prácu na celistvosti.

Čo je tá celistvosť vo vzťahu?

Je to radosť, spokojnosť, ale zároveň bolesť, ťažoba, frustrácia, priblíženie a pohladenie a potom zase zranenie a oddialenie. To znamená, že fandím skôr kvalitnému celostnému partnerstvu, v ktorom viem, že svoju rolu hrá nielen rozum, ale aj emócie, že niečo bolí a niečo trvá, že sú isté limity, ktoré môžem prijať, ale môžem s tým všetkým aj ďalej pracovať. Lebo viem, že to nejde hneď. V skutočnosti mi to umožňuje byť väčším dobrodruhom, aj keď ku šťastiu to má naozaj ďaleko – na to sú tu rozprávky.
Ilustračné foto – JumpStory

Ktoré obdobia a udalosti sú pre vzťah najrizikovejšie?

Jednou z krízových situácií je už samotné zoznamovanie, potom „zvážnenie“ vzťahu, potom rozhodovanie, či sa zoberieme alebo nie, potom kríza krátko po tom, ako sme sa zobrali a prichádzajú zmeny a odlišné predstavy o rodinnom živote. Krízou môže byť aj rodičovstvo verzus partnerstvo. Alebo odchod detí. Vtedy sa jeden z partnerov začne viac rozvíjať, lebo zrazu precitne a zistí, čo všetko mu vo vzťahu chýba.

Takže jedna výzva za druhou?

Ja to vidím ako super hru, a keď ju pochopíme, môže nás baviť celý život.

Veľa otázok sa dnes točí hlavne okolo svadby – či sa zoberieme alebo nie, či budeme mať spolu deti. A keď sa nám tie deti narodia, tak to zaťažíme našou vnútornou rozmaznanosťou – musíme mať množstvo materiálneho blahobytu. Zoberieme si dve hypotéky a k tomu tri-štyri práce, stávame sa tak trochu supermanmi. A keď ešte k tomu pridáme cieľ byť šťastní, tak to celkom nesedí. A pretože chceme byť aj skvelými rodičmi, čo nám dnes „naozaj ide“, tak čo potom odstavíme ako prvé?

Vzťah?

Presne tak. Keď už je naozaj zle, ešte vždy si dokážeme nájsť nejaký čas pre seba, ale vzťah? Ten počká. Vzťah potom býva u nás niekde v skrini alebo v komore a čaká, kým si ho konečne všimneme. A my mu vždy, keď ideme okolo, hovoríme: „Vydrž ešte chvíľku, už to bude“.

Samozrejme, sú aj obdobia, keď je to ťažšie a keď sa partneri navzájom odcudzia, pretože sa skôr venujú niečomu inému – domu, deťom, záhrade. Vtedy môže prísť záchrana v podobe partnerskej krízy. Je to príležitosť, aby sme sa zastavili. Všetky naše ciele a istoty vtedy dostanú „na frak“. Je to veľká príležitosť, ak sa dobre spracuje.

Čo máme robiť, keď už tá kríza príde?

Na to je ťažké odpovedať. Práca na kríze spravidla trvá niekoľko mesiacov. Často je to tak, že kým jeden z partnerov hovorí, že je to kríza, druhý namieta: „Čo ti šibe? Veď my sa máme dobre!“ Môže sa ukázať, že jeden z nich je úplne odpojený, nie je vo vzťahu napojený na toho smutného, odcudzeného, bezmocného a frustrovaného partnera. Takže najprv ich treba dostať do fázy, keď si obaja priznajú, že je to kríza, a ďalšou úlohou je ich k sebe znovu pripojiť. Aby sa mohli otvoriť, prestať sa báť a uvideli tú spúšť, ktorá je za nimi.

Je to naozaj ťažká úloha. Ak majú deti, ťažko im môžete radiť, aby sa vrátili k tomu, čo spolu robili pred dvadsiatimi rokmi – to môže zafungovať u 10 percent párov. Jeden povie, že nemá čas, druhý nemá chuť, alebo sa k tomu prinútia, a hoci to robia, nemajú to naozaj prežité. V hre je množstvo vecí a my musíme tej kríze porozumieť. Kríza je vážne vzťahové symptomatické ochorenie a potrebujeme zistiť symptómy pri tom konkrétnom páre, zistiť, čo sa vlastne stalo, a brať pritom ohľad na jedinečnosť každého vzťahu.

Takže kríza vlastne môže vzťahu prospieť?

Prvým skrytým významom partnerskej krízy je túžba zastaviť šialený prúd, v ktorom ideme. Aby sa partneri zastavili, pokľakli a začali sa pozerať z istého nadhľadu na to, čo sa to s ich vzťahom stalo. Aby sa nikam neponáhľali. Paradoxne keď sa partneri takto zastavia a rozhliadnu sa, ďalším krokom nie je riešiť partnerský vzťah, ale premýšľať nad tým, čo sa to vlastne stalo mne. Práca na transformačnej fáze znamená, že sa najprv musím dostať do kontaktu sám so sebou. Pýtať sa, ako to, že som sa dostal až sem, ako to, že som prestal byť vnímavý, ako to, že som sa prestal pýtať, ako to, že som prestal mať chuť. Sú za tým nezahojené emócie, krivdy, sklamania? Sú to odmietnutia, ktoré som nespracoval a len som ich hodil za hlavu? Samozrejme, často to sprevádza veľký smútok, plač, bolesť aj veľký hnev. Ale potrebujeme to spolu prejsť, prežiť to. Až potom sa môžu rodiť nové veci.

Hovoríte o odpojenosti. Ako k nej vo vzťahu dochádza?

Ako som spomínal, keď sú ľudia zamilovaní, sú v symbiotickej fáze, po nej nastáva fáza diferencie, čiže znova sa akoby oddelíme a ďalšia fáza je, keď sa musíme naučiť vo vzťahu pulzovať – ísť do blízkosti a do oddialenia. Aj to oddialenie je úplne v poriadku, ale keďže v dlhodobom vzťahu riešime množstvo rôznych vecí, zrazu sa začneme odďaľovať viac a už sa nevraciame alebo sa nevraciame až tak blízko. Keď sa dlhší čas vyvíjame v odlišnosti, postupne prichádzajú konflikty, a pokiaľ ich nevieme spracovávať, tie emócie v nás zostávajú mesiace, roky a pridávajú sa k nim ďalšie a ďalšie. A keďže svojho partnera milujeme a máme radi pokoj, tú emóciu vždy radšej prehltneme a neriešime to. Jedno-dve také prehltnutia sú v pohode, ale keď sú ich stovky, postupne vytvárajú emocionálny hnis. Potom odcestujeme na peknú dovolenku, no vzájomná blízkosť v nás zrazu prebúdza ten emocionálny hnis – vyplavujú sa veci, o ktorých sa potrebujem rozprávať.

Práve tieto vnútorné veci majú ohromný vplyv na naše vzťahy. Nehovoríme o nich, často o nich ani nevieme a partner nerozumie, prečo mu zrazu niečo vyčítame. A postupne sa tak od seba odpojíme.

Odpojenie nám umožní, aby to tak nebolelo, aby sme sa tým toľko netrápili. „Už som mu to odpustila.“ „Fakt, a ako ste to urobili?“ „Tak, časom.“ To znamená, že to v skutočnosti len potláčame, vytesňujeme. Je to prirodzený obranný mechanizmus, no keď to urobíme veľakrát, vtedy sa objaví to oddialenie. Už sa o tom nedokážeme rozprávať. Pretože sme tak silno nabití emóciami a jedna z prvých vecí, ktorá odíde, je schopnosť počúvať.

Práca na vzťahu teda môže byť veľmi bolestivá. Aj preto sa tomu mnohí bránia? Lebo je to naozaj drina?

Myslím si, že to nie je drina. Len to zatiaľ nie je našou prirodzenou súčasťou. Keď už vieme pracovať na sebe vo vzťahu, potom to nie je drina a bolesť, je to intimita. Je to ako plakať so svojím partnerom, pretože to bolí a on mi to umožní. Keď môžeme byť spolu v tej bolesti, je to ohromne hrejivá a zbližujúca skúsenosť, vysoko intímna vec. Lenže my tú intimitu máme často zloženú niekde pod slnečníkom, kým my si zatiaľ niekde lietame.

Nie je to drina, no neviem to nazvať ani inak ako prácou, hoci aj to mi pripadá ako výkonové slovo, ktoré nepatrí do vzťahového sveta. Výsledkom tejto práce by malo byť to, že niečo viem. Podobá sa to teda na tréning. Keď ideme na tréning a dostanem nového trénera, ktorý nás učí nové veci, čo sme doteraz nerobili, môže nám to pripadať ako drina. Každé učenie je tak trochu drina. Lenže ľudia nechcú počuť, že vzťah je práca. Pretože prídu domov z práce a nechcú „pracovať“ ešte aj na vzťahu.

A keď sa ich vzťah potom skončí rozvodom či rozchodom, neberú to ako svoje zlyhanie?

To závisí od mnohých vecí. Niektorí chodia na párovú terapiu a snažia sa to spracovávať. No nie vždy sa vzťah podarí zachrániť. A hoci sú smutní z toho, že sa to nepodarilo, odplačú si to tam, odsmútia, odhnevajú sa – a vo výsledku prestanú viniť seba aj toho druhého. Hoci sa ten vzťah zachrániť nepodarí, môžu sa viac pustiť, môžu byť slobodnejšími rodičmi, pretože už nie sú zaťažení vzájomnými zraneniami.

Pokiaľ má však niekto celý život pocit, že zlyháva, pretože má povedzme komplex menejcennosti alebo emočnú traumu, taký človek môže aj po rozvode zo všetkého viniť seba. Veľa ľudí si zase v rámci vnútornej racionalizácie nahovára, že oni za to nemôžu a že vinníkom je ten druhý – a potom sa obviňujú navzájom. Najhoršie je, keď jeden z partnerov odíde zo vzťahu veľmi rýchlo a nedá priestor na to, aby sa ten rozchod odkomunikoval. Veľa ľudí má potom pocit zlyhania, hovoria si: „To som mu ani nestál/a za to, aby mi to vysvetlil?“

No pravdou je, že veľa ľudí sa dnes rozvádza úplne zbytočne.

Ako to myslíte?

Prvé mesiace partnerskej krízy im je naozaj zle, majú silný pocit zranenia. Kríza sa totiž odvíja ako po špirále, a keď sa tá špirála začne sťahovať a nám sa ju nedarí obrátiť, potom máme pocit, že sa dusíme. Jeden z obranných mechanizmov nám začne v určitom okamihu generovať únikové fantázie – že nám bude lepšie s niekým iným alebo že nám bude lepšie samým. Lenže to nie je naša slobodná voľba, je to ako pud sebazáchovy, ktorý generuje fantáziu, že kým tu som bezmocný, tam budem môcť aspoň slobodne dýchať. A tak po tom siahneme, a pritom ani nerozumieme tomu, prečo sme to spravili. Aj preto si myslím, že 50 až 70 percent partnerstiev sa rozpadne úplne zbytočne – pretože nevedia pracovať so záťažou vo vzťahu.

Stačilo by niekedy aj počkať a nerozhodovať sa hneď?

Nie, pretože čas nie je liek. Čas je priestor, ale ten priestor musíte niečím naplniť. Čas je miestnosť, ale keď dáte do miestnosti človeka, ktorý krváca, a nebudete nič robiť, tak vám tam vykrváca. Iste, prídu aj obranné mechanizmy: keď niečo bolí dlho, už sa z toho unavíme a tá únava vytvorí sedatívum, vďaka ktorému to už tak nebolí. No v skutočnosti to len poprieme.

To znamená, že čas nič nehojí a nerieši, je to len priestor, ktorý potrebujeme na to, aby sme my začali niečo robiť. Aby sme si uvedomili veci, zastavili sa a rozhliadli. Pripojili sa k sebe a mohli sa potom napojiť na toho druhého.

Z tohto pohľadu je dnes veľká časť rozvodov zbytočná. No z pohľadu ľudí, ktorí sa rozvádzajú, to tak nie je. Majú pocit, že už nemajú na výber, lebo nevedia, že existujú iné možnosti, a jedinú možnosť vidia v rozvode. A najhoršie je, že povedia deťom: „To sa niekedy stáva, že sa maminka s tatinkom už nemajú radi.“ A odovzdajú tak toto posolstvo ďalšej generácii.

Kedysi bolo bežné, že manželia zostávali spolu len kvôli deťom, čo zrejme tiež nebolo dobré riešenie.

Myslím si, že práve to je jedným zo zdrojov úzkostí u dnešných mladých ľudí. Mnohí to získali transgeneračným prenosom a dnes v sebe nesú tú nevyriešenú tému, ktorú im odovzdali ich rodičia. Oni o tom vlastne ani nevedia, ale navonok sa to prejavuje tak, že sa boja alebo devalvujú hodnotu manželstva – „veď je to len papier, to ani nemá význam“. Je tam úzkosť nielen na začiatku vzťahu, ale aj neskôr, keď sa objaví dlhodobejšia nespokojnosť. Vtedy si hovoria: „Ale ja v tomto nezostanem ako moja mama!“ Vzniká tam až akási vnútorná panika – keď si uvedomím, že je to podobné, ako to mali moji rodičia, a ja to nesmiem dopustiť. Namiesto toho, aby sa ľudia vtedy zastavili a začali na vzťahu pracovať, spanikária a nájdu si niekoho iného. Alebo sa radšej hneď rozvedú – hlavne aby nedopadli ako ich rodičia.

Mnohí naozaj odchádzajú až vtedy, keď už majú nového partnera. Nedovolia tak deťom, aby prežili a spracovali rozchod svojich rodičov – hneď si musia zvykať na to, že je tam už niekto iný. Deťom sa tak nasype ešte väčšia bolesť a ešte väčšie zneistenie.
Ilustračné foto – JumpStory

Niektorí vaši kolegovia, napríklad sexuológ Zlatko Pastor, nevidia budúcnosť vzťahov príliš ružovo. Vy uznávate, že existuje transgeneračný prenos a že do vzťahov vstupujeme s úzkosťou, no napriek tomu vidíte ich budúcnosť pozitívne. Máte teda predstavu o tom, ako to môžeme zlepšiť?

Myslím si, že to nemusíme zlepšovať, podľa mňa je to už tu. Pozrite sa, žijeme v čase, keď už vieme, že existuje transgeneračný prenos, prvýkrát za celé stáročia môže jednotlivec prerušiť prúd rodu. Posledných 30 rokov konečne máme aj nástroje na prácu s traumou, vieme pracovať s telom, s hlbokými nevedomými vecami. Nie je to super? Ja v tom vidím veľkú nádej. Teraz to už môžeme len viac šíriť, už nemusíme vymýšľať nič iné, stačí pracovať na nuansách. Máme ohromné know-how, len v tom treba pokračovať. Ja budem len rád, ak povedzme o také tri generácie už nebudú mať terapeuti toľko práce ako dnes. (smiech)

Viem, že súčasná fáza rozpadu vzťahov je pochopiteľná, ale viem aj to, aký má byť ďalší krok, ako s tým môžeme pracovať. Žijeme v spoločnosti, kde to môžeme ovplyvniť. Aj keď ľudia z našej generácie ešte možno raz, dva či aj trikrát spadnú, verím, že aspoň naše deti to už zvládnu. Čím skôr začneme v rodinách a v školách učiť deti, ako zaobchádzať s emočnou inteligenciou a so vzťahovosťou, tým skôr sa to môže našim potomkom podariť. No zatiaľ to nevyzerá tak, že by pre naše vlády bola napríklad aj rozvodovosť témou. Robia sa koncepcie rodinnej politiky, ktoré nemajú žiadne opatrenia zamerané na emočný sebarozvoj a rozvoj partnerstva. Hovorí sa o rodine, ale vôbec sa nehovorí o partnerstve.

Má podľa vás budúcnosť aj monogamia?

Určite. Poznáte knihu amerického novinára Neila Straussa, ktorý preskúmal všetky formy partnerských vzťahov? Nakoniec prišiel k záveru, že monogamné vzťahy majú predsa len najväčšiu stabilitu, najväčší prínos aj najväčšiu budúcnosť.

Vieme, že monogamia je sociálny konštrukt, ale stále je to najmenej problematické súžitie. Problémy môže spôsobovať len „utiahnutý“, príliš zväzujúci model monogamie. Keď dnes premýšľame o vzťahoch a o tom, čo vo vzťahu potrebujeme, zrazu nám monogamia môže pripadať viac ako väzenie než ako dobrodružstvo. A tak sa vrháme do rôznych iných podôb vzťahov – otvorených, tantrických, polyamorných. Samozrejme, je úplne v poriadku si to vyskúšať. Ale myslím si, že čím viac si toho vyskúšame, tým skôr sa presvedčíme o tom, že to nie je cesta. Monogamia má oproti nim obrovskú výhodu, ale musíme sa začať rozprávať o množstve vecí. Napríklad nielen o nevere, ale aj o vernosti. O vernosti dnes mnohí začnú hovoriť až vo chvíli, keď sú neverní. A pritom je podľa mňa dôležitou témou práve to, ako si zostať celý život verní. Nie preto, že sa to má alebo že to hovorí desatoro, ale preto, že to naozaj chceme žiť. To je podľa mňa veľká téma do budúcnosti.
Pavel Rataj (1977)

Partnerský psychológ, párový psychoterapeut, viceprezident Asociácie manželských a rodinných poradcov ČR. Vyštudoval psychológiu a sociálnu prácu. Učí manželské a rodinné poradenstvo na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Karlovej Univerzity. Je aj autorom neziskového projektu Cesty partnerstva na podporu dlhodobých partnerských vzťahov a robí webináre o partnerských vzťahoch.

Slovák, ktorý zomrel v belgickej cele, nemohol dýchať. Sedeli mu na hrudi

Video ukazuje aj hajlujúcu policajtku.

19. aug 2020 o 21:00 (aktualizované 20. aug 2020 o 8:28) TASR, Matúš Krčmárik

Písmo:A-|A+4629

Agentúrny text sme nahradili autorským článkom.

BRUSEL. Kým policajtka nad telom Slováka Jozefa Chovanca hajlovala, jej kolegovia sa na tom smiali. Zábery z letiska v belgickom Charleroi ukazujú aj to, že policajt na hrudný kôš zadržaného tlačil šestnásť minút.

Jozef Chovanec nakoniec po zásahu na letisku zomrel. "Blokovanie pľúc nášho klienta po dobu 16 minút, to nie je normálne," cituje belgická agentúra Belga právnika Lennerta Dierickxa, ktorý zastupuje rodinu zosnulého Slováka.

Miestne médiá to prirovnávajú k smrti Georgea Floyda, ktorému v máji 2020 policajt kolenom tlačil na hruď napriek výzvam, že nemôže dýchať. Jeho smrť vyvolala v Spojených štátoch aj inde vo svete veľké protesty za práva černochov.
Násilný voči iným aj sebe

Chovanca zatkli vo februári 2018 na letisku, ktoré leží asi 60 kilometrov od Bruselu. Vlastnil spoločnosť, ktorá najímala slovenských robotníkov na belgické stavby a medzi krajinami cestoval pravidelne.
Súvisiaci článok George Floyd pred smrťou viac ako 20-krát povedal, že nemôže dýchať Čítajte

Dovtedy problémy nemával, no vo februári 2018 sa na palube lietadla správal násilne, sotil do letušky, lebo si nemohol sadnúť na ním zvolené sedadlo. Kapitán lietadla odmietol vzlietnuť, kým nezasiahla privolaná letisková polícia.

Policajti ho odviedli do záchytnej cely na letisku, kde udieral hlavou do steny, až začal krvácať. Vtedy polícia zasahovala znovu.

Po tomto zásahu Slovák utrpel infarkt myokardu a bol prevezený do nemocnice. Tam upadol do kómy, z ktorej sa už neprebral.

Prípad však doteraz nie je súdne uzavretý a miestne denník Het Laatse Nieuws sa dostali k záberom, ktoré ukazujú nešetrné zaobchádzanie s Chovancom v letiskovej väzbe.
Prečo sa k nemu takto správali?

"Chceme vedieť, čo sa stalo a prečo sa k nemu takto správali," povedala pre Het Laatse Nieuw Chovancova manželka Henrieta. Spolu s rodinou trvá na obvinení, že sa 39-ročný Chovanec stal obeťou policajného násilia.

Nevie si vysvetliť, prečo sa Chovanec správal násilne, ani jeho správanie v cele. Pitva neukázala, že by bol pod vplyvom drog alebo iných návykových látok.

"S mojim manželom sa muselo niečo diať, necítil sa dobre a polícia ho celú noc ignorovala," povedala Chovancová miestnym novinám. "Keď videli krv, mali mu podať prvú pomoc, namiesto toho na ňom sedeli. Nemohol poriadne dýchať."

Prokurátora v Charleroi v stredu potvrdila, že tento prípad je stále predmetom vyšetrovania, ktoré by sa však malo blížiť ku koncu.

Vyšetrujúci prokurátor potvrdil, že vypočutí boli všetci policajti, ktorí sa zúčastnili na zásahu proti J. Chovancovi. Ženu, ktorá na záberoch hajluje, už z polície prepustili.
Pomalý postup polície

Podľa agentúry Belga sa príbuzní obete - viac ako dva roky po tomto incidente - sťažujú na pomalý postup belgickej justície. Belgické úrady upozornili, že viaceré úkony súvisiace s trestným stíhaním boli pribrzdené koronakrízou.

Hovorca letiska spresnil, že vedenie si je vedomé negatívnych reakcií, ktoré na verejnosti vyvolali videozábery s "neprijateľným" policajným zásahom, a preto vymenovalo svojho právnika, ktorý bude na súde zatupovať záujmy letiska.

Čítajte viac: https://svet.sme.sk/c/22471400/v-belgic ... ml?ref=trz

Jeden byt, dve ceny. Zmrazené nájomné spôsobilo v Berlíne chaos

V Berlíne riešia tieňové ceny nájmov.

20. aug 2020 o 17:11 Jozef Tvardzík Odoberať autora na email

Nájomné v Berlíne, ktoré v poslednom období výrazne rástlo, je zmrazené na päť rokov.
Nájomné v Berlíne, ktoré v poslednom období výrazne rástlo, je zmrazené na päť rokov. (Zdroj: TASR/AP)

Obyvatelia Berlína sa dlhodobo sťažovali na rastúce ceny bývania. Samospráva nemeckého hlavného mesta, v ktorom až 85 percent obyvateľov žije v podnájme (ide o viac ako 1,5 milióna bytov), to vyriešila svojsky.

Ľavicový magistrát zložený zo Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD), Zelených a ľavicovej strany Die Linke vlani zmrazil ceny prenájmov.

Pri bytoch postavených do roku 2014 ich zafixoval na nasledujúcich päť rokov. A od februára začali platiť presné obmedzenia týkajúce sa ceny nájmov v závislosti od veku bytoviek a vybavenia.
Súvisiaci článok Ceny starších bytov napriek kríze podľa analytikov mierne stúpli Čítajte

Byty tak možno prenajímať len za ceny v rozmedzí 3,92 až 9,80 eura za štvorcový meter, čo je hlboko pod trhovým priemerom. Vyššiu cenu (o infláciu) môžu prenajímatelia uplatniť až v januári 2022 – a aj tak môžu nájomné zdvihnúť najviac o 1,3 percenta.

Na ilustráciu, v druhom štvrťroku tohto roka bolo priemerné nájomné (vrátane energií) v Bratislave 11,50 eura za štvorcový meter, čo je mierny pokles oproti vlaňajšku (12,30 eura). Bývanie v prenájme je teda v Berlíne o 30 až 40 percent lacnejšie než v Bratislave.
Dvojité ceny

V praxi vyzerá nariadenie berlínskej radnice absurdne. V inzerátoch na prenájom sa uvádzajú dve ceny – regulovaná a trhová.

Napríklad regulovaná cena pri trojizbovom byte s rozlohou 72 štvorcových metrov je 528 eur mesačne. Prenajímateľ však preventívne informuje aj o trhovom nájomnom vo výške 1 149 eur mesačne, ktoré by požadoval, ak by cenová regulácia mesta neplatila. Takzvaná tieňová cena má psychologický efekt.

Má nájomcu varovať, že v budúcnosti bude musieť rozdiel spätne doplatiť. Zástupcovia vlastníkov bytov totiž nariadenie kritizujú a ich spor s mestom sa dostal na Spolkový ústavný súd v Karlsruhe.

Podnet podali kresťanskí demokrati (CDU) a slobodní demokrati (FDP), ktorí opatrenie považujú za protiústavné. Tvrdia, že v kompetencii mesta nie je zasahovať do trhových cien nehnuteľností. Kedy padne rozsudok, zatiaľ nie je jasné, ale môže to byť až o rok.
Regulované nájomné (817,22 €) je v inzeráte pomerne skryté, propaguje sa trhová cena (1 584 €)
Regulované nájomné (817,22 €) je v inzeráte pomerne skryté, propaguje sa trhová cena (1 584 €) (zdroj: INDEX)

Vlastníci bytov stavajú kritiku na tom, že regulovaná cena je v priemere o polovicu nižšia ako bežná trhová. „Rozdiely medzi nájomným a trhovým nájmom sú do očí bijúce,“ tvrdí aj štúdia realitnej kancelárie Hamburg F+B.

Realitka zanalyzovala tritisíc inzerátov na prenájom bytov. Zistila, že kým priemerná regulovaná cena predstavuje 7,05 eura za štvorcový meter, uvádzané trhové nájomné bolo v priemere 13,63 eura za štvorcový meter. Rozdiel len pri týchto troch tisíckach analyzovaných bytov je dohromady 1,2 milióna eur mesačne.

Túto sumu by teoreticky museli nájomcovia doplatiť spätne od 23. februára 2020 (odvtedy platí cenová regulácia), ak by súd rozhodol o protiústavnosti nariadenia berlínskej radnice aj s uplatnením retroaktivity.

„Čím dlhšie rozhodnutie potrvá, tým väčšie budú následné finančné požiadavky pre nájomníkov,“ upozornili analytici z kancelárie Hamburg F+B.
Právna neistota

S touto logikou nesúhlasí šéf berlínskeho združenia nájomcov Reiner Wild.
Súvisiaci článok Berlín zmrazil výšku nájomného na najbližších päť rokov Čítajte

Pre denník Süddeutsche Zeitung povedal, že nie je vôbec isté, či nájomníci budú musieť vrátiť rozdiely v sumách, ak by aj súd zrušil nariadenie mesta.

Dvojaké ceny prenájmu v nájomných zmluvách považuje za protiprávne a avizuje podanie na súd, aby túto praktiku zakázal.

Združenie vlastníkov bytov Zentralen Immobilienausschusses (ZIA) považuje súčasnú situáciu za právne neistú, ale majitelia podľa neho na taký postup majú právo.

Predseda združenia majiteľov domov Haus & Grund Kai Warnecke dodáva, že vlastníci nehnuteľností, ktorí sa dohodli s nájomcami na dvoch sumách, sa „správajú v súlade so zákonom a snažia sa vyhnúť škode iba v prípade neústavnosti“ nariadenia.

Ako môže dopadnúť nariadenie Berlína na ústavnom súde, naznačilo v júli rozhodnutie súdu v prípade Bavorska. V tejto spolkovej krajine sa malo konať referendum, ktorého cieľom bolo zmraziť ceny prenájmov na šesť rokov v 162 bavorských mestách vrátane Mníchova.

Proti referendu sa postavilo ministerstvo vnútra, ktorému ústavný súd vyhovel. Potvrdil, že referendum v tejto otázke je nezlučiteľné s kompetenciami spolkového štátu. To isté môže zrejme v rozsudku čakať aj Berlín.

Magistrát nemeckého hlavného mesta sa pred zmrazením nájomného snažil zastropovať ceny nájomného cez takzvanú nájomnú brzdu (Mietpreisbremse).

Nájomná brzda od roku 2015 zakazovala zvýšiť nájomné o viac než desať percent priemerného nájomného v danej oblasti. Lenže v praxi nefungovala. Majitelia bytov nachádzali spôsoby, ako ju obísť a nájomné zvyšovať. Napríklad rekonštrukciou bytov a spoločných priestorov.

Nemecký inštitút pre ekonomický výskum (DIW) vo svojej štúdii dokonca zistil, že Mietpreisbremse priniesla presný opak – nájomné v lokalitách s obmedzením nájomného vzrástlo rýchlejšie ako v mestách bez jeho obmedzenia. Brzda nakoniec vydržala do minulého roka, keď ju nahradila súčasná regulácia.
Znárodnenie bytov

Berlín by sa mal podľa združenia ZIA namiesto regulácie zamerať na budovanie cenovo dostupnejšieho bývania. Myslí si, že by to malo väčší efekt. Regulácia, naopak, prináša riziko zníženia výstavby nových bytov, lebo odrádza developerov od investícií.

Bytov je pritom v Berlíne nedostatok. Každý rok sa do mesta, ktoré je povestné umeleckou slobodou, nočnými klubmi a ľavicovým zmýšľaním, prisťahuje približne 40-tisíc ľudí.

Obrovský dopyt a nízka ponuka sa podpísali pod zvýšenie nájmov od roku 2009 na dvojnásobok. Mesto už vypracovalo plán na výstavbu niekoľko tisíc mestských bytov.

Spor medzi nájomcami a vlastníkmi bytov v Berlíne dospel až do štádia, keď sa otvorene hovorí o znárodnení bytov. Podľa občianskeho združenia Deutsche Wohnen & Co Enteignen by sa mali znárodniť bytové domy veľkých prenajímateľov, ktorí vlastnia a spravujú viac ako tritisíc bytov.

Na budúci rok v lete chcú aktivisti v tejto otázke uskutočniť referendum. Odvolávajú na článok 15 nemeckej ústavy, ktorá znárodnenie majetku umožňuje, ak je vo všeobecnom záujme.

Nebude to lacné – aktivisti vyrátali, že náklady mesta na odkúpenie súkromných bytov by sa vyšplhali na sedem až štrnásť miliárd eur. Reálnejšia je suma 26 až 34 miliárd eur, čo priznáva aj magistrát. Predkupné právo si mesto uplatňovalo aj v minulosti. Vlani prevzalo byty súkromných spoločností na známej Karl-Marx-Allee v centre mesta.
Životná potreba, nie investícia

Podľa aktivistov by sa bývanie malo vnímať ako životná potreba, nie ako investícia, pričom mesto by ich pred pred vplyvmi toho diskurzu malo chrániť. Do kampane, pomenovanej podľa najväčšiej bytovej firmy Deutsche Wohnen (vlastní 120-tisíc bytov), sa zapojili ľudia z rozličných sociálnych, vekových i kultúrnych skupín pochádzajúce z rôznych štvrtí.

Deutsche Wohnen podľa aktivistov a ich podporovateľov nerobí v prenajímaných bytových domoch dostatočnú údržbu, poukazuje na výpadky kúrenia v zime či na vysoký vek výťahov. Naopak, firma následne domy nárazovo modernizuje a potom prudko zvyšuje ceny nájmov.

Chudobnejší Nemci si ho nemôžu dovoliť a sú tak nepriamo z niektorých štvrtí vytláčaní. Ide o fenomén takzvanej gentrifikácie, ktorá sa čoraz častejšie okrem Berlína spomína aj v iných veľkých mestách.

Gentrifikácia sa netýka len života obyčajných ľudí, ale vplýva aj na umenie, ktorým sa Berlín preslávil. Umelecké štúdiá, kluby a malé divadlá musia umelci zatvárať alebo ich presťahovať na periférie mesta, pretože v centre si nemôžu dovoliť prenájom.

Bankový úradník stvoril najdokonalejší tím na svete

Preview
Kde sledovať
Online prenos
FOTO
Príbeh Comana
Analýza Bayernu
Ohlasy médií
Výtržnosti fanúšikov

Prečo je Bayern najlepší na svete?

24. aug 2020 o 6:08 (aktualizované 24. aug 2020 o 7:04) Pavol Spál

Písmo:A-|A+228

BRATISLAVA. Ktorý futbalový tím sa najviac približuje k dokonalosti? Ktorý je najlepší na svete a určuje trendy?

Nedá sa to jednoznačne zmerať, pre mnohých je to aj otázka vkusu. Najviac kritérií však momentálne spĺňa Bayern Mníchov.

Aj preto, že v nedeľu vo finále Ligy majstrov zdolal Paríž Saint Germain 1:0.

Aj preto, že Bayern vyhral v tomto ročníku Ligy majstrov všetky zápasy.

Dal najviac gólov, mal najviac streleckých pokusov. Vyhral všetko, čo sa dá. Triumfoval v Bundeslige, ovládol aj národný pohár.
Liga majstrov: TOP momentky z finále PSG - Bayern Mníchov (34 fotografií)

Vo štvrťfinále Ligy majstrov totálne zničil slávnu Barcelonu (8:2). V kádri má najlepšieho strelca súťaže Roberta Lewandowského.

Bavori na tróne najprestížnejšej klubovej súťaže sveta vymenili Liverpool.

Bayern triumfoval v Lige majstrov už šiestykrát. Vybrali sme päť dôvodov, prečo je najlepší.
1. Bankový úradník a večný asistent
Súvisiaci článok Už ľutujú, že ho ako mladíka nezaplatili. Paríž zničil Parížan Čítajte

„Svojím príbehom chcem ľudí inšpirovať. Ukazuje to, že môžeš urobiť čokoľvek, na čo myslíš,“ vyhlásil tréner Bayernu Hans-Dieter Flick.

Mal iba osemnásť a začínal v tretej lige v drese Sandhausenu, keď dostal šancu prestúpiť do bundesligového Stuttgartu. Reakcia Flicka? "Prepáčte. Chcem byť bankovým úradníkom a potrebujem dokončiť prax," odkázal.

Nízkou postavou pripomínal Napoleona. Prezývajú ho Hansi.

Dlho platil za bezchybného pomocníka, ktorý poradí, naučí, nenásilne oponuje a nikam sa príliš netlačí.

Pred šiestimi rokmi bol Flick pri tom, keď nemecká reprezentácia vyhrala titul majstra sveta. Ako asistent hlavného trénera plánoval taktiku.

Kľúčové rozhodnutie sezóny urobil Bayern na začiatku novembra po ligovom debakli 1:5 na pôde Eintrachtu Frankfurt.

Vedenie odvolalo trénera Nika Kovača a vymenovalo Flicka. Večný asistent sa pôvodne stal iba dočasným koučom. Kým nepríde niekto s väčším menom.

Gigant z Mníchova pod vedením muža, ktorý bol dlhé roky asistentom Joachima Löwa pri nemeckej reprezentácii, načerpal sebavedomie. A opäť z neho vyžarovala víťazná mentalita.

„Hlavný tréner je jediný, kto robí rozhodnutia, takže je zodpovedný za všetko. Keď robí správne rozhodnutia, je najlepší. Ak ich neurobí, je to najslabší článok,“ tvrdil ofenzívny stredopoliar Bayernu Thomas Müller.

Bayern vyhral už 21 súťažných zápasov za sebou. „Keď niečo vyhráte, je správne oslavovať. Neviem, kedy s tým skončíme,“ vravel Flick po triumfe vo finále Ligy majstrov.

Bolo dojemné, ako po zápase utešoval plačúcu hviezdu Parížanov Neymara.

„V novembri som si prečítal titulky, že Bayern už nemá žiadnu úctu. Že už z neho nejde strach. Všetko sme využili najlepšie, vrátane Covid–19 prestávky,“ poznamenal Flick.
2. Róbert Lewandowski
Súvisiaci článok Diváci na parížskom štadióne či skvelý Neuer. Aké bolo finále Ligy majstrov Čítajte

Na svete momentálne niet hráča s lepšou streleckou fazónou. S pätnástimi gólmi sa stal najlepším strelcom Ligy majstrov.

Vo finále síce mieril iba do žrde, ale predtým skóroval v každom zápase. S 34 gólmi sa stal aj najlepším strelcom Bundesligy.

A kanonierom vládol aj v Nemeckom pohári. Poľský útočník bol tento rok najvážnejším kandidátom na zisk Zlatej lopty pre najlepšieho futbalistu planéty.

Organizátor ankety magazín France Football sa však rozhodol tento rok cenu pre pandémiu koronavírusu neudeliť.
3. Nevídaná ofenzíva

Lewandowski a Serge Gnabry strelili spolu 24 gólov a pridali sedem asistencií, čo je rekord Ligy majstrov v rámci jednej dvojice.

V prestížnej súťaži dali Bavori v tomto ročníku spolu 43 gólov, čo je tiež suverénne najviac. Druhý Paríž ich strelil "len" 25.

Bayern vyslal aj najviac streleckých pokusov (242). Druhé Lipsko výrazne zaostalo (155 striel).

Nemecký gigant mal v uplynulom ročníku fantastickú ofenzívu, najproduktívnejšiu v Európe.

V Bundeslige dal sto gólov, čo je rekord v rámci elitných líg sveta.

Pritom odohral o štyri zápasy menej ako anglické, talianske či španielske tímy.
4. Brankár Manuel Neuer

O inteligencii futbalistov často kolujú vtipy, ale to neplatí pre Manuela Neuera.

Brankár Bayernu Mníchov pred niekoľkými rokmi vyhral pol milióna eur, keď triumfoval v celebritnej verzii hry Chcete byť milionárom. Odmenu daroval charite.

"Rád sa vŕtam vo svetových dejinách a rád študujem. Relaxujem pri tom a prichádzam na iné myšlienky. Nechcem celý život venovať iba futbalu, preto veľa čítam a zaujímam sa o politiku,“ vravel pre nemecké médiá Neuer.

Neplní iba rolu brankára, ale tiež predvídavého obrancu. Odvážne vybieha ako falošný stopér pred šestnástku, kde včas ničí zárodky šancí súpera.

„Svojou hrou a výbehmi spôsobil revolúciu na brankárskom poste a naše remeslo pozdvihol na novú úroveň,“ hovoril pre bild.de bývalý vynikajúci nemecký brankár Oliver Kahn.

Neuer patril k najväčším oporám nemeckého tímu. Aj vo finále Bayern niekoľkokrát podržal.

„Je ťažké vyrovnať sa s týmto pocitom radosti na plný úväzok. Je to splnený sen pre nás všetkých. Bol to tímový výkon,“ vravel po finále Neuer pre uefa.com.

Kapitán Bavorov ako prvý zdvihol víťazný pohár. „Je to najlepší brankár na svete,“ pochválil ho Flick.
5. Ideálny mix

Bayern nie je postavený iba na Lewandowskom. Trebárs vo štvrťfinále proti Barcelone žiaril Thomas Müller, najlepší asistent v Bundeslige.

Hrdinom semifinále bol zase ofenzívny stredopoliar Serge Gnabry. A finále rozhodol Kingsley Coman.

Joshua Kimmich nabehal v zápasoch najviac z celej Bundesligy - 398 kilometrov.

Bayern vie šikovne poskladať silný tím. Najväčšie hviezdy získal buď zadarmo po skončení zmluvy (Lewandowski, Goretzka), alebo ich kúpil za bagateľ, lebo ich inde nechceli (Gnabry).

Ďalšie opory si sám vychoval (Müller, Alaba). Perfektný mix potom vie rozumne dotvoriť. Na hosťovanie získal skúsených hráčov ako Coutinha či Perišiča.

A tiež dal šancu mladým. Trebárs z kanadského tínedžera Daviesa rastie obranca svetovej extratriedy.

Čítajte viac: https://sport.sme.sk/c/22473595/preco-b ... alyza.html

Československo chcelo more. Tak plánovalo tunel k Jadranu

Kde sa dovolenkuje
Ako do Chorvátska
Turizmus na Slovensku
Turistické kampane
Tunel na Jadran
Cesta hrdinov SNP
Komentár

Ambiciózny projekt bol utópiou.

7. aug 2020 o 12:27 Tomáš Vašuta Odoberať autora na email

Razenie tunela pod Braniskom v roku 1996. V rovnakom čase mala prebiehať aj výstavba tunela z Československa na Jadran (Zdroj: TASR)
Písmo:A-|A+831179

„Historická udalosť. Československo získalo priame spojenie s morom. Prví turisti využili tunel na Jadran. Už aj Československo má more.“ Aj takto by mohli znieť titulky novín počas tohtoročného leta, ak by sme žili vo svete, v ktorom sa realizujú všetky veľké a odvážne plány.
Súvisiaci článok Ako bratia dobehli súdruhov a vytvorili československú legendu Čítajte

Práve na prebiehajúci rok bol totiž naplánovaný jeden z termínov otvárania tunela, ktorý by aj dnes pútal svetovú pozornosť.

Pred 45 rokmi sa totiž vážne začalo diskutovať o tom, že by Československo spájal s Jadranským morom tunel, ktorý by výrazne skrátil cestu dopravným spoločnostiam, ale aj dovolenkárom.

Nebol to pritom veľkolepý plán len pre náš región. V tom čase by bol megalomanský aj z celosvetového pohľadu. Napriek tomu sa niektoré myšlienky pretavili aj do reality. Aj keď nie v našom regióne.
Štát bez mora
Článok vyšiel v augustovom čísle mesačníka INDEX.
Článok vyšiel v augustovom čísle mesačníka INDEX. (zdroj: INDEX, Hej TY!)

Ale vráťme sa o niekoľko desaťročí dozadu. Konkrétne do obdobia prebiehajúcej prvej svetovej vojny, keď sa začalo diskutovať o novom usporiadaní európskeho kontinentu.

Medzi štátmi, ktoré v tomto čase vznikajú je aj Československo. Jeho budúci prezident Tomáš Garrigue Masaryk prichádza s myšlienkou vytvorenia koridoru, ktorý by spojil Bratislavu so Záhrebom.

Návrh mal niekoľko rozmerov. Medzi inými aj ten, že chcel spojiť slovanské štáty. Koridor mal byť 200 kilometrov dlhý a 80 kilometrov široký a mal prechádzať medzi dnešnou maďarskou a rakúskou hranicou. Okrem iného mal Československu uľahčiť prístup k moru.

Napriek objavujúcim sa špekuláciám, že Československo je podobný koridor ochotné vytvoriť aj vojenskou silou, nakoniec tento plán zostal len na papieri. Podobne dopadli aj úvahy o tom, že by nám pridelili ostrov v Jadranskom mori. Československo sa tak muselo uspokojiť s tým, že je kontinentálnym štátom bez prístupu k moru.
Československý Musk

Nie všetci sa však s touto myšlienkou zmierili. Medzi nimi bol aj profesor na Vysokej škole obchodnej Karel Žlábek. Z dnešného pohľadu by sme ho mohli nazvať vizionárom či československým Elonom Muskom.

Už od obdobia druhej svetovej vojny totiž uvažoval nad tým, akú nevýhodu majú vnútrozemské štáty bez prístupu k moru. Túto myšlienku môžeme objaviť napríklad v dokumentoch z roku 1947, ktoré Žlábek vypracoval pre ministerstvo zahraničných vecí.
Vypnúť reklamu

Na problém sa pozeral najmä z ekonomického hľadiska a hnevalo ho, že krajina nemá priame spojenie s morom. V časoch Rakúsko–Uhorska plnil dôležitú úlohu prístav Terst na brehu Jadranského mora, ktorý bol obchodným spojením medzi juhom a severom kontinentu. A práve s týmto regiónom chcel Československo spojiť.
Zástupná téma

Svoju víziu, ktorá počítala s vytvorením tunela k Jadranskému moru, predstavil odbornej verejnosti ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. V roku 1967 svoj projekt predniesol na Floridskej štátnej univerzite v USA.

Jeho príspevok s názvom Tunel Československo Jadran – Československo prímorským štátom hovoril o výhodách prepojenia vnútrozemskej krajiny s morom. A možno by si na jeho úvahu nikto nespomenul, keby neprišiel rok 1975.

Práve vtedy sa začalo diskutovať o jeho projekte opäť. Kým v šesťdesiatych rokoch sa jeho myšlienky rozoberali skôr medzi odborníkmi, o pláne vybudovať tunel na Jadran sa počas normalizácie začalo hovoriť aj medzi laickou verejnosťou.
Projekt tunela z dielne Pragorpojekt.
Projekt tunela z dielne Pragorpojekt. (zdroj: Regionální muzeum v Českém Krumlově)

Historik Ivan Slavík z Regionálneho múzea v Českom Krumlove poukazuje na to, že otvorenie diskusie nebolo náhodné. Československo v tom čase riešilo problémy s výstavbou metra v Prahe a podľa jeho slov súdruhovia len vytiahli tému, ktorá by prekryla reálne problémy.
Vypnúť reklamu

„Tým pravým ,nositeľom ideologickej vlajky úspechov neohraničených možností socialistickej techniky a ekonomiky‘ boli súdruhovia inžinieri z podniku Pragoprojekt (Borovička, Krejcar). Pán profesor Žlábek, ktorý sa myšlienkou tunela zaoberal už od roku 1944, v tom bol celkom nevinne,“ vysvetľuje pre INDEX Slavík a dodáva, že Žlábek mal v čase zverejnenia návrhu takmer 80 rokov.

Slavík upozorňuje na to, že svet vtedy rozoberal výstavbu Eurotunela pod Lamanšským prielivom a východný blok nechcel zostať bokom. Tak predstavil svoj projekt, ktorý bol približne osemkrát dlhší ako spomínaný tunel medzi Francúzskom a Spojeným kráľovstvom.
Svetový rekordér

Jeho slová potvrdzuje aj fakt, že patronát nad myšlienkou si v tom čase zobralo ministerstvo vnútra. Projektom sa začali zaoberať inžinieri podniku Pragoprojekt, ktorý štúdiu zrealizovateľnosti dokončili v roku 1979. Základom bolo vytvorenie podzemného železničného spojenia medzi Československom a Juhosláviou. Spojenie malo merať 410 kilometrov a až 350 kilometrov malo prebiehať podzemnými tunelmi.
Vypnúť reklamu

Podľa publikácie Výstava o nerealizovaných projektoch „Co by, kdyby“, ktoré vydalo v roku 2013 Regionálne múzeum v Českom Krumlove boli naplánované až tri tunely – prvý mal merať 72 kilometrov a mal končiť pri rakúskom meste Linz. Ďalšie dva tunely mali merať viac ako 100 kilometrov a boli situované na území dnešného Rakúska, resp. Slovinska.

Trať mala začínať na juhovýchode Českých Budějovíc, kde mali byť situované aj nakladacie rampy, ktoré slúžili na naloženie osobných automobilov. Plán počítal s dvoma zastávkami v Rakúsku. Koniec spojenia bol naplánovaný na umelo vytvorenom ostrove Adriaport.
Štítok zo štúdie, ktorú pripravil Pragoprojekt.
Štítok zo štúdie, ktorú pripravil Pragoprojekt. (zdroj: Regionální muzeum v Českém Krumlově)

Na úseku medzi Československom a Rakúskom malo byť denne odbavených 52 vlakov v oboch smeroch, z toho osem malo byť osobných. Po dokončení malo celý tunel obsluhovať 2 823 pracovníkov.

Tunel mal mať tri tubusy, keď prostredný mal slúžiť ako údržbový a tiež záložný pre potreby úniku v prípade nehôd či porúch. V mnohých parametroch by tento model obstál aj v súčasnosti, keď sú projekty tunelov dodnes realizované v takomto variante.

Základnou výhodou spojenia bola časová úspora. Kým cesta k moru trvala bežne najmenej dvanásť hodín, rýchlovlakom sa mali turisti či tovar dostať z jedného konca na druhý za zhruba dve hodiny. V dnešných časoch by sa určite zdôrazňoval aj ekologické rozmer celého projektu. Už vtedy štúdia poukázala na to, že preprava tovaru vlakmi bude približne šesťkrát ekologickejšia ako v prípade automobilovej dopravy.
Druhá strana mince

Predstava, že sa dovolenkár z Československa môže za dve hodiny ocitnúť pri mori, bola jedna stránka mince, tou druhou boli otázky realizovateľnosti celého projektu. Asi najdiskutovanejšou bolo vytvorenie samotného umelého ostrova Adriaport.
Súvisiaci článok Architekt metra v Bratislave: Ak by revolúcia prišla o rok neskôr, už ho máme Čítajte

Projektanti naplánovali, že ho postavia z horniny, ktorá vznikne pri kopaní tunela. Na tomto umelom ostrove mal vzniknúť aj nákladný prístav.

Kritici projektu poukazovali na to, že dovážať horninu by nemohli z celej trate, ale len z určitej časti a sutiny by tak bolo nedostatok. Aj keď príkladov vytvorenia umelých ostrovov je vo svete viac, tento nebol založený na reálnych základoch.

Megalomansky vyzeral aj rozpočet a trvanie realizácie celého projektu. Projektanti predpokladali, že so stavebnými prácami by sa malo začať v roku 1991 a dokončenie bolo naplánované na rok 2020. Rozpočet stanovili na 258,4 miliardy československých korún. Keď sa Lidové noviny v roku 2009 venovali projektu, vypočítali, že tunel by zhltol pri cenách spred desiatich rokov tri bilióny českých korún. V prepočte na eurá by to vychádzalo na niečo vyše 112 miliárd eur.

Isté je, že Československo by takúto sumu nevedelo pokryť. Už v sedemdesiatych rokoch však projektanti uvažovali nad tým, že do projektu sa zapojí aj Rakúsko a Juhoslávia. Predstava, že Česloslovensko podkope Rakúsko bez toho, aby na projekte participovali aj Rakúšania, bola úsmevná.

Projekt však zostal len pri štúdii zrealizovateľnosti. Špekulovalo sa o tom, že na jeho realizáciu neexistovalo politické krytie a s jeho výstavbou by nesúhlasila Moskva.
Niečo reálne, niečo nie

Projektanti nedostali oficiálne odôvodnenie, prečo projekt vláda stopla. Isté je, že by bol unikátom aj v dnešnom svete. Každá z troch častí tunela by pritom bola aj dnes najdlhším železničným tunelom na svete. Prvenstvo totiž od roku 2016 drží Gotthardský tunel s dĺžkou 57 kilometrov. Len na porovnanie, Švajčiari ho stavali 17 rokov a jeho rozpočet dosiahol 11 miliárd eur.

O projekte sa naposledy viac hovorilo pred šiestimi rokmi. V roku 2014 totiž výtvarníčka Adéla Babanová uviedla krátky fiktívny dokument s názvom Návrat do Adriaportu. Ten pracoval s fikciou, že Československo tunel skutočne dokončilo a navštívila ho delegácia na čele s Gustávom Husákom. Turisti z Československa sa v ňom ľahko dostali k moru, okrem iného sa však mohli kúpať len 200 metrov od brehu, aby náhodou neutiekli.
Súvisiaci článok Americké "mesto duchov" na juhu Slovenska chcú predať Čítajte

„Osemdesiatročný Žlábek veril, že sa im ich plán podarí uskutočniť. Mal síce podporu rakúskeho veľvyslanca, pravdepodobne sa rokovalo aj so zástupcami Juhoslávie, ale bol to taký megalomanský projekt, že jednoducho nemal šancu. Na stavbe by museli pracovať státisíce ľudí niekoľko rokov. Adriaport bol zamietnutý, nikde som síce nenašla oficiálne vyjadrenie niekoho z vlády, ale jednoducho sa upratal do zásuvky,“ uviedla pred šiestimi rokmi pre Lidové noviny Babanová.

Historik Slavík poukazuje na to, že z pohľadu socialistickej vlády bol projekt len akési „plesknutie po vode“. Krajina na jeho realizáciu nemala ekonomické predpoklady a nikdy nešlo o reálne úvahy. Koniec koncov, podobných príkladov ambicióznych plánov v autoritárskych režimoch je veľa.

V roku 2008 prezident Bolívie Ivo Morales predstavil veľkolepý plán, ktorý by krajine zabezpečil prístup k moru. Chcel podkopať Čile 150-kilometrovým tunelom, ktorý by končil v Tichom oceáne. Podobne ako Československo, aj on plánoval vybudovať umelý ostrov.
Tunel pod Tatrami

Aj v slovenskej histórii nájdete príklady, ktoré môžeme označiť nálepkou „odvážne“ či „megalomanské“. Do tejto kategórie patrí nápad prepojiť poľskú a slovenskú stranu Tatier tunelom. Tento nápad sa objavoval už v minulosti, napríklad v deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa uvažovalo o tuneli z poľského Zakopaného, ktorý by ústil do Tichej a Kôprovej doliny.

V roku 2012 nápad oživil väčšinový akcionár Tatry mountain resorts Igor Rattaj. V súvislosti s možnou kandidatúrou Krakova na organizovanie olympijských hier sa mala časť športov uskutočniť aj na Slovensku. V tejto súvislosti navrhol vybudovanie tunela, ktorý spojí Zakopané so Štrbským Plesom.

Náklady vtedy odhadol na 1,15 miliardy eur. Výstavba sedemkilometrového tunela by mala podľa odhadov stáť 100 až 150 miliónov eur. Nápad však zostal iba nápadom. Opäť sa o ňom začalo hovoriť v roku 2018.

Nápad oprášili na slovensko-poľskom stretnutí. Opäť sa hovorilo o prepojení Zakopaného a Štrbského Plesa. „V prvom rade ide o rozvoj turizmu, spájanie regiónov na základe európskej výzvy. To znamená, že podľa zámeru tunela by sme prispôsobili ostatné formy dopravy na oboch stranách Tatier ako jedného celku,“ povedal prednosta mestského úradu Vysoké Tatry Eugen Knotek. O financie sa pritom Tatranci chceli uchádzať aj z Bruselu.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22450358/ako-chc ... ml?ref=tit

Ako napredujú vakcíny a lieky proti Covid-19? Prehľad látok, ktoré sa približujú schváleniu

Sľubné vakcíny a lieky na COVID-19.

24. jún 2020 o 17:48 (aktualizované 21. aug 2020 o 13:35) Zuzana Matkovská

Ilustračné foto.
Ilustračné foto. (Zdroj: SITA/ AP)
Písmo:A-|A+2989

BRATISLAVA. Prešli mesiace od chvíle, keď nový koronavírus oficiálne prerástol z regionálnej krízy na celosvetovú hrozbu. Medzičasom sa naplno rozbehli farmaceutické preteky.
Súvisiaci článok Ako by storočie stará vakcína mohla pomôcť proti novému koronavírusu Čítajte

Do pátrania po účinnej vakcíne či efektívnej liečbe sa zapojili okrem súkromného sektoru aj viaceré univerzity a výskumné inštitúcie.

Vo vývoji je podľa Svetovej zdravotníckej organizácie viac než 140 vakcín a desiatky liekov. Niektorí výskumníci sa odrážajú od starších očkovacích látok a antivirotík, iní zamenili osvedčené technológie za nové futuristickejšie prístupy.

Nie je jednoduché zorientovať sa v ohromnom počte nových perspektívnejších látok, ktoré by mohli liečiť alebo predchádzať ochoreniu Covid-19. Sú zoradené podľa toho, nakoľko sa približujú k možnému schváleniu.

Na to, aby sa dali označiť za účinné, musia svoju bezpečnosť a efektivitu preukázať v troch fázach klinického skúšania.
V akom štádiu sú liečby Covidu-19
Spoločnosť Fáza skúšania Opis lieku Dianie okolo lieku
Gilead Sciences 3. fáza

Remdesivir vytvorila spoločnosť Gilead Sciences pôvodne na liečbu eboly a jej podobných vírusov. Úlohou lieku, ktorý sa podáva vnútrožilovo, je zabrániť množeniu patogénu v tele.


1.mája USA povolili používať liek v naliehavých prípadoch, 7. mája schválilo použitie liečby Japonsko, vo vybraných prípadoch je povolenou liečbou aj v Británii. Európska lieková agentúra liečbu podmienečne schválila 25. júna.

Výsledky z 1. fázy testovania uverejnil časopis NEJM 22. mája.
Roivant Sciences 3. fáza

Vnútrožilová protilátka gimsilumab cieli na bielkoviny, ktoré v tele vyvolávajú zápal.

Spoločnosť Roivant testuje, či liek dokáže potlačiť syndróm akútnej respiračnej tiesne (ARDS), čo je potenciálne smrteľný dôsledok nového koronavírusu.
Použitie lieku proti Covid-19 sa začalo skúmať 18. marca, v apríli zahájili testovanie na prvých pacientoch s Covid-19, ktorí mali ARDS, a účinky lieku porovnávali s placebom. Cieľom je znížiť úmrtnosť pacientov v horizonte 43 dní.
Regeneron Pharmaceuticals 3. fáza

Spoločnosť sa venuje výrobe ľudských protilátok za pomoci geneticky upravených myší. Špecializované zvieratá infikujú neškodnou verziou vírusu a látky, ktoré produkujú využívajú pri liečbe pacientov.

Naposledy sa touto technikou podarilo v roku 2015 zdvojnásobiť šancu na prežitie ľuďom infikovaných ebolou.


Keď firma určila dve najnádejnejšie protilátky, 11. júna zahájila 1. fázu testovania.

Do 3. fázy vstúpili 6. júla, preventívne účinky protilátok testujú na zdravých ľuďoch. Dve stredne veľké štúdie na hospitalizovaných pacientoch a chorých v domácej liečbe zas majú preukázať liečivé účinky.

Athersys 2. fáza Aj spoločnosť Athersys sa zameriava na liečbu pacientov so syndrómom akútnej respiračnej tiesne (ARDS). Vsádzajú na liečbu MultiStem, ktorej základom sú kmeňové bunky pochádzajúce z kostnej drene dospelých darcov. Bezpečnosť liečby už bola overená v minulosti, no účinnosť zatiaľ ostáva otázna. Spoločnosť plánovala zahájiť spojenú druhú a tretiu fázu na pacientoch s ARDS v priebehu júla.

Menované lieky sa nachádzajú v najpokročilejšej fáze testovania, no neznamená to, že sa napokon preukáže, že skutočne pomáhajú pri zotavení z Covid-19, alebo že budú spomedzi konkurencie najefektívnejšie.

Najmenej päť ďalších liekov sa nachádza v 1. fáze klinického testovania a prinajmenšom desiatku rozličných liekov vedci skúšajú v predklinickej fáze.

Prvé úspechy už vidieť aj v prípade dobre známych terapií, ktoré sa začali používať aj pri liečbe pacientov s Covidom. Dosiaľ najúčinnejší bol v prípade vážne chorých pacientov bežný steroid dexametazón.
V akom štádiu sú vakcíny proti Covid-19
Spoločnosť Fáza skúšania Opis vakcíny Dianie okolo vakcíny
Oxfordská univerzita a AstraZeneca* 2. a 3. spojená fáza Vakcína využíva neškodný vírus na to, aby do tela dopravil bielkoviny z povrchu SARS-CoV-2 a tým vytrénoval imunitnú reakciu organizmu. Ak sa neskôr človek dostane do kontaktu s novým koronavírusom, imunitné bunky a protilátky v tele patogén rýchlo zneškodnia.

Nábor dobrovoľníkov do 1. fázy začal už 27. marca, vakcína vtedy ešte nebola pripravená.

Partnerstvo Oxfordu a britskej farmafirmy AstraZeneca ohlásili 30. apríla.

20. júla publikovali sľubné výsledky zo spojenej 1. a 2. fázy testovania.

Spojená 2. a 3. fáza testovania prebieha v Anglicku a 3. fáza v Brazílii a v Južnej Afrike.
Moderna Therapeutics* a americký Národný inštitút zdravia (NIH) 3. fáza Vakcína využíva poslíčkovú ribonukleovú kyselinu (mRNA), ktorá obsahuje informáciu na tvorbu proteínu v ihliciach na povrchu vírusu, ktorými sa prichytáva na bunku. Organizmus predpokladá, že je napadnutý vírusom a spustí imunitnú reakciu spojenú s tvorbou ochranných protilátok.

18. mája sa potvrdila prítomnosť protilátok u malej skupiny dobrovoľníkov, Druhá fáza sa začala 29. mája na 600 ľuďoch.

Tretia fáza začala 27. júla a prebehne na 30-tisíc zdravých ľuďoch.
Sinovac 3. fáza Spoločnosť z Pekingu vo svojej vakcíne využíva neaktívnu formu nového koronavírusu. Ide o overený postup, na princípe ktorého vznikli v minulosti aj vakcíny proti hepatitíde A a B, prasacej a vtáčej chrípke.

14. júna spoločnosť zverejnila predbežné výsledky z 2. fázy. Protilátky si malo vytvoriť viac než 90 percent očkovaných dobrovoľníkov.

V 3. fáze firma zaočkuje takmer 9-tisíc zdravotníkov v Brazílii.
Sinopharm, Wuhan Institute of Biological Products a Spojené Arabské Emiráty 3. fáza Čínska štátna firma Sinopharm preverila, že neaktívny vírus SARS-CoV-2 je bezpečný a dokáže vyvolať imunitnú reakciu.

Začiatok 3. fázy testovania oznámili v júli, prebehne v Spojených arabských emirátoch.

Ako prvý sa dal vakcínou zaočkovať minister zdravotníctva Emirátov.
Murdoch Children’s Research Institute 3. fáza Austrálsky výskumný inštitút testuje účinnosť sto rokov starej vakcíny proti tuberkulóze poroti Covid-19. Keďže ide o schválenú a dlhodobo používanú vakcínu, jej bezpečnosť je dobre známa a bolo možné zahájiť hneď 3. fázu testovania, ktorá sa zaoberá účinnosťou.
BioNTech, Pfitzer a Fosun Pharma* 2. a 3. spojená fáza Nemecká firma BioNTech sa spojila s newyorským Pfitzerom a čínskou Fosun Pharma vytvárajú vlastnú mRNA vakcínu.

V júli uverejnili predbežné výsledky spojenej 1. a 2. fázy, testy v USA a Nemecku potvrdili tvorbu protilátok a imunitných T-buniek.

27. júla oznámili spustenie spojenej 2. a 3. fázy skúšania na 30-tisíc dobrovoľníkoch zo Spojených štátov, Argentíny, Brazílie aj Nemecka.
CanSino Biologics 3. fáza

Vakcína telo trénuje tým, že mu predstaví časť genetického kódu SARS-CoV-2 , ktorý vedci vložili do iného, neškodného vírusu a vpravili do tela.

Technológia sa uplatnila už pri očkovaní proti ebole, ktoré bolo schválené v Číne.


1. fáza skúšania začala už 17. marca, do druhej fázy mali vedci postúpiť v apríli.

29. júna čínske orgány povolili výnimku na využitie vakcíny v armáde.

20. júla boli uverejnené výsledky z 2. fázy testovania. Očkovaným sa tvorili protilátky, no u starších mali tendenciu sa vytrácať.

9. augusta oznámili, že v Saudskej Arábii prebehne tretia fáza.

Anhui Zhifei Longcom a Inštitút medicínskej biológie Čínskej akadémie vied
2. fáza Vakcína, ktorá vzniká v spolupráci čínskeho súkromného a štátneho vedeckého sektoru, kombinuje vírusové bielkoviny SARS-CoV-2 a adjuvant, ktorý prehlbuje imunitnú reakciu tela. 10. júla oznámili začiatok 2. fázy, priebežné výsledky 1. fázy však zatiaľ nezverejnili.

Novavax*

Johnson & Johnson a Beth Israel Deaconess Medical Center

Imperial College London a Morningside Ventures

Zydus Cadila

AnGes, Univerzita v Osake a Takara Bio

Indická rada medicínskeho výskumu, indický Národný virologický inštitút, Bharat Biotech
spojená 1. a 2. fáza Technológie spoločností, ktorých vakcíny dospeli do spojenej 1. a 2. fázy klinického skúšania, sa líšia. Niektoré využívajú gény nového koronavírusu. Ďalšie využívajú iné vírusy na to, aby dopravili genetickú informáciu SARS-CoV-2 do bunky a vyprovokovali v tele imunitnú reakciu. Jednou z možností je tiež stimulácia imunity pomocou úlomkov alebo bielkovín koronavírusu. Vakcíny spoločností, či výskumných inštitúcií, ktoré ste nenašli v tabuľke, sa zatiaľ nachádzajú v predklinickom štádiu, 1. fáze testovania na ľuďoch, prípadne nie sú známe bližšie informácie o priebehu úvodných etáp testovania.
Ústav epidemiologického a mikrobiologického výskumu Nikolaja Gamaleja ? Detaily o vakcíne nie sú známe.

Rusko oznámilo schválenie vakcíny s označením Sputnik V na použitie 11. augusta. Prezident Putin ubezpečuje, že je bezpečná a účinná. Krajina látku schválila po necelých dvoch mesiacoch testovania, pričom tretiu fázu testovania vtedy ešte nezačala, čo vyvoláva obavy.

Testy na 40-tisíc ľuďoch chce začať v posledný augustový týždeň.

* Spoločnosti si rozdelia niekoľkomiliardový finančný stimul od vlády Spojených štátov, ktorý by mal urýchliť vývoj ich vakcín. Projekt z federálnych peňazí sa volá Operation Warp Speed.
Ako prebiehajú fázy klinického skúšania

Predklinické skúšky

Ešte pred samotným klinickým skúšaním na ľuďoch sa látky musia vždy otestovať v predklinických skúškach. Ide o experimenty, ktoré zahŕňajú testovanie látky v skúmavke (in vitro) a na zvieratách (in vivo).
Súvisiaci článok Mikrobiológ: Dúfame, že vznikne viac vakcín, nielen tá naša Čítajte

Umožňujú vedcom získať všetky potrebné predbežné informácie o tom, čo sa deje pri rozlične veľkých dávkach experimentálneho lieku či vakcíny. Ponúkajú predstavu o účinnosti lieku, jeho toxicite či spôsobe, akým sa šíri v živom organizme.

V prípade vakcín výskumníci zisťujú aj to, či očkovacia látka dokáže vyvolať požadovanú imunologickú reakciu v tele zvieraťa, ktorého imunitný systém je blízky ľudskému.
Prvá (bezpečnostná) fáza klinického skúšania

V prípade liekov obnáša testy na malej skupine zdravých dobrovoľníkov. Potenciálny liek po prvýkrát dostávajú ľudia. Do tejto fázy sa zvyčajne zapojí dvadsať až sto dobrovoľníkov.

Za bežných okolností trvá prvá fáza približne 1,5 roka, no v dôsledku pandémie sa celý proces mimoriadne zrýchlil.

V 1. fáze sa zisťuje predovšetkým to, či je liek bezpečný pre ľudí, ako sa vstrebáva, metabolizuje a následne vylučuje z tela. Sledujú sa aj nebezpečné nežiaduce účinky a zisťuje sa aj to, aká vysoká dávka je pre ľudí bezpečná.

Aj v prípade vakcín dostane očkovaciu látku malá skupina zdravých dobrovoľníkov. Cieľom je otestovať bezpečnosť a dávkovanie látky v ľudskom tele a tiež overiť, že vakcína stimuluje imunitný systém účinne a želaným štýlom.
Druhá (rozšírená) fáza klinického skúšania

V prípade liekov prebieha na malej skupine pacientov (100 až 500 ľudí), ktorí majú presne stanovenú diagnózu. Hodnotí sa, aké má liek pozitívne účinky na zlepšenie stavu pacientov a tiež možné krátkodobé nežiaduce účinky

Analyzuje sa aj optimálne dávkovanie a forma, v akej forme by bol liek najvhodnejší - napríklad ako sirup, tableta, alebo kvapky. Aj 2. fáza zvyčajne trvá okolo 1,5 roka.

Pri vakcínach výskumníci podajú očkovaciu látku niekoľkým stovkám dobrovoľníkov a rozdelia ich do skupín (napríklad na mladých ľudí a seniorov), aby sledovali, či sa vakcína správa v niektorej z nich odlišne.

Druhá fáza hlbšie testuje bezpečnosť látky a jej schopnosť pôsobiť na imunitný systém.
Tretia fáza klinického skúšania (zameraná na účinnosť)

V 3. fáze sa lieky testujú a skúšajú už na pomerne veľkej skupine pacientov s danou diagnózou. Máva od 5-tisíc do 10-tisíc účastníkov, no počet môže byť ešte vyšší, pričom pacienti môžu pochádzať z rôznych častí sveta.

Fáza obvykle trvá 2,5 roka a jej úlohou je potvrdiť alebo vyvrátiť to, či je liek skutočne účinný a pre pacientov užitočný. Liek sa porovnáva s existujúcou liečbou a niekedy aj s placebom.

Vakcínu v tejto fáze dostávajú tisícky ľudí a sleduje sa, aká časť z nich sa infikuje ochorením, proti ktorému je očkovanie cielené.

Účinnosť látky výskumníci porovnávajú s placebom, ktoré dostane časť účastníkov namiesto očkovania. Po analýze výsledkov je možné zhodnotiť, či dané očkovanie skutočne dokáže ľudí chrániť pred nákazou.
Štvrtá fáza (po registrácii)

Cieľom je overiť účinok lieku a jeho nežiaduce účinky v reálnom živote na širokom spektre pacientov. V tejto fáze sa môžu odhaliť nové kontraindikácie, ktoré neboli zistené počas predošlého klinického skúšania.
Aké sú šance na úspech?

Mnohé experimentálne lieky v niektorej fáze procesu zlyhajú.

Biotechnology Innovation Organization (najväčšia svetová obchodná organizácia, ktorá reprezentuje biotechnologický priemysel) v súhrnnej správe za obdobie 2006 až 2015 píše, že na poli infekčných chorôb uspeje na začiatku klinického testovania iba 1 z 5 nových liekov.
Súvisiaci článok Ako funguje kolektívna imunita? Čítajte

Znamená to, že spomedzi desiatok sľubných látok sa iba zlomok dostane čo i len k malej skupine pacientov, ktorí trpia ochorením Covid-19.

Aj v prípade úspešných liekov sa môže dodatočne objaviť nepredvídateľná komplikácia, problém so zásobovaním alebo výrobou veľkých množstiev liekov.

Podobne komplikovaná je aj situácia s vakcínami. Výroba novej vakcíny trvá zvyčajne v priemere 8 až 18,5 roka.

Vzhľadom na koronarízu, ktorá drvivo zasiahla zdravotníctvo aj ekonomiku krajín, sa však vedci pokúšajú celý výskum scvrknúť na horizont jedného roka, respektíve roka a pol.

Umožniť to má spájanie 1. a 2. fázy v skúšaní niektorých vakcín, ako aj ochota regulačných orgánov umožniť podmienečné pohotovostné nasadenie experimentálnej vakcíny aj pred riadnym schválením.

Podobnú výnimku dostala aj vakcína, ktorá mala zastaviť šírenie smrtiacej eboly na území Afriky.

Čítajte viac: https://primar.sme.sk/c/22432756/najslu ... ml?ref=tit

Urológ: Zväčšená prostata môže spôsobiť vážnejšie problémy

Príznaky, ktoré neradno podceňovať.

30. jan 2020 o 10:43 Zuzana Matkovská

Boris Kollárik je primárom urologického oddelenia Nemocnice sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. Vo výbore Slovenskej urologickej spoločnosti pôsobí ako vedecký sekretár.
Boris Kollárik je primárom urologického oddelenia Nemocnice sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. Vo výbore Slovenskej urologickej spoločnosti pôsobí ako vedecký sekretár. (Zdroj: SME - Marko Erd)
Písmo:A-|A+2670

Signály ako nočné močenie alebo slabý prúd moču u mužov netreba brať na ľahkú váhu. V porovnaní s okolitými krajinami má Slovensko vyšší počet pacientov, u ktorých lekári diagnostikujú rakovinu prostaty, až keď sa im ochorenie rozšíri do iných častí tela, najmä do kostí, upozorňuje Boris Kollárik, vedecký sekretár Slovenskej urologickej spoločnosti.

Na čo slúži prostata?

Prostata je mužský reprodukčný orgán, ktorý sa nachádza medzi močovým mechúrom a močovou trubicou.
V rozhovore sa dočítate:

Má životospráva či masturbácia vplyv na riziko rakoviny prostaty?
Kto by mal absolvovať prehliadku?
Ktoré príznaky značia problémy s prostatou?
Ako funguje vyšetrenie a odhadnutie rizika rakoviny?
Ako prebieha liečba karcinómu?
Prečo sa prostata zväčšuje?
Zmenšia prostatu potravinové doplnky?
Ako sa lieči zväčšená prostata?

Úlohou tejto žľazy je vytvárať tekutinu, ktorá pomáha spermiám v pohybe. Zároveň je obalená vo zväzku jemnulinkých ciev a nervov, v štruktúre zvanej Afroditin závoj, ktorá sprostredkúva erekciu.

Prostata je teda pre mužov veľmi dôležitá z hľadiska plodnosti a rozmnožovania. Bez nej by bol muž neplodným.

Existuje niečo ako starostlivosť o prostatu?

Neexistujú nijaké všeobecné odporúčania, ktoré by sa dali nasledovať.

Karcinóm prostaty je však jedným z najčastejších nádorov v európskej populácii a u nás je hneď tretím najčastejším nádorom u mužov.

Vzhľadom na vysokú frekvenciu výskytu sa preto snažíme vyhľadávať tých pacientov, ktorí sú vo vyššom riziku karcinómu.

Práve pravidelné lekárske prehliadky sú jedinou formou starostlivosti o prostatu, ktorú si muži môžu dopriať.
Súvisiaci článok Žiť, na to treba gule. Aj keď ich nemáte Čítajte

Dá sa riziko rakoviny prostaty aspoň čiastočne ovplyvniť životosprávou?

Rizikovým faktorom je obezita. Existuje tiež určitá súvislosť medzi karcinómom a vysokým príjmom živočíšnych bielkovín.

Nemyslím si ale, že by išlo o takú silnú väzbu, aby som mužom vyslovene neodporúčal jesť mäso, vajcia alebo iné živočíšne bielkoviny.

Neexistuje kauzálna súvislosť, na základe ktorej by sa dalo tvrdiť, že vegetariáni karcinóm nedostanú.

Môže prostate ublížiť častá masturbácia?

Nemyslím si. K tejto téme je však ťažké sa vyjadriť, pretože nie je podrobne študovaná a je otázne, aké kvalitné sú výskumy.

Podľa mojich informácií ale počet ejakulácií nebol jednoznačne viazaný k riziku vzniku karcinómu prostaty. Dokonca muži s vyšším počtom ejakulácií mali nižšie riziko ochorenia.

Kto by mal absolvovať vyšetrenie prostaty?

Každý muž, ktorý prejde pubertou, čelí istému riziku vzniku karcinómu prostaty.

Vo väčšom riziku rakoviny sú muži vo veku od päťdesiat rokov. Riziko sa zvyšuje aj v prípade, že sa nádor prostaty už objavil v rodine. V tom prípade by mal muž začať s prehliadkami začať skôr, vo veku štyridsať až štyridsaťpäť rokov.

Bez rodinnej anamnézy by ste si mali dať urobiť základné dôsledné vyšetrenie vo veku 50 rokov a frekvencia ďalších prehliadok sa určí na základe výsledkov a odhadnutého rizika rakoviny prostaty.

Na Slovensku je množstvo ľudí, ktorí chodia na preventívne prehliadky alarmujúco nízke, pohybuje sa okolo 11 percent. Aktívne vyhľadávanie a vyhodnocovanie rizika vzniku rakoviny prostaty v populácii však má zmysel. Znižuje sa vďaka tomu úmrtnosť na toto ochorenie.

Prečo majú muži problém s prevenciou? Je to tým, že na rozdiel od žien nie sú zvyknutí už od puberty podstupovať podobný typ preventívnej prehliadky?

“

Každý muž, ktorý prejde pubertou, čelí istému riziku vzniku karcinómu prostaty.„

Karcinóm prostaty je v mladom veku extrémne zriedkavý a karcinóm semenníkov, ktorý častejšie postihuje práve mladých mužov, zas tvorí z celkového počtu nádorov iba jedno percento.

Robiť celoplošnú prevenciu u mužov preto nemá veľký efekt. Je teda pravda, že mnohí muži bez zdravotných komplikácií absolvujú svoju prvú urologickú prehliadku až v relatívne zrelom veku.

Ktoré príznaky signalizujú problém s prostatou a neradno ich ignorovať?

Väčšina mužov si môže všimnúť príznaky ako časté močenie, v noci sa kvôli nemu budia. Objaví sa slabší prúd moču a niekedy aj pocit nutkavého dráždivého močenia.

Nie vždy ide o prejavy ochorenia prostaty, môže ísť aj o poruchu močového mechúra, prípadne ide o príznaky iného ochorenia. Napríklad slabší prúd moču nemusí spôsobovať prítomný nádor prostaty, častejšie ide o príznak nezhubného zväčšenia prostaty.

Keď sa objavia problémy, muž by mal podstúpiť vyšetrenie odborníkom, ktorý vie príznaky správne priradiť a následne liečiť.

Karcinóm prostaty totiž v raných štádiách nemá jednoznačné príznaky. Často sa zisťuje na základe biochémie krvi v rámci preventívneho vyšetrenia alebo počas urologického vyšetrenia, ktoré absolvovali z iného dôvodu. Väčšinu pacientov sa však darí zachytiť skôr, než sa objavia výrazné problémy.

Nakoľko spoľahlivé sú PSA bielkoviny, ktoré sa využívajú pri diagnostike rakoviny prostaty?

To je dosť diskutovaná téma, no dnes nemáme lepší marker, ktorý by nám vedel o rakovine prostaty napovedať viac.

Na základe hladín PSA bielkoviny v krvi v kombinácii s urologickým vyšetrením a veľkosťou prostaty však vieme odhadnúť, aké vysoké je riziko výskytu karcinómu prostaty v priebehu života.

Čo sa stane, ak sú hladiny PSA markerov vyššie,alebo je na prostate podozrivý uzlík?
Súvisiaci článok Šéf laboratória o budúcnosti medicíny: V krvi nájdeme rakovinu a odskúšame liečbu Čítajte

Pokračujeme ďalšími vyšetreniami, odporúča sa magnetická rezonancia.

Tou možno zachytiť nádory, ktoré sú klinicky viac agresívne. Keď nájdeme ložisko, ktoré sa javí ako nádorové, tak z neho odoberieme vzorku.

Je biopsia bolestivá? Spomínali ste, že táto oblasť je bohatá na nervové zakončenia.

Biopsia prostaty síce nie je nič príjemné, no nie je ani strašiak. Samozrejme, že sa dá dať lokálna anestéza, no väčšina ľudí ju zvládne iba s liekmi na bolesť. Ranky sa hoja pomerne rýchlo.

Treba liečiť každého pacienta s karcinómom prostaty?

Mnoho mužov zomrie v pokročilom veku v dôsledku inej príčiny a karcinóm prostaty sa u nich zistí až náhodne, počas pitvy.

Čiže nie každý pacient s karcinómom prostaty naň aj musí zomrieť. Nádor môže byť slabo agresívny a nemusí predstavovať vážne riziko.

Aké sú prvé kroky, ktoré nasledujú po odhalení nádoru?

Je dôležité určiť, aký je nádor agresívny. Určuje sa to na základe histologického vyšetrenia vzoriek, ktoré sme odobrali biopsiou.

Na základe magnetickej rezonancie a ďalších vyšetrení musíme určiť štádium ochorenia. Konkrétne, či je lokalizované, lokálne pokročilé alebo či je metastatické a teda postihuje aj iné orgány.

Na základe kombinácie viacerých parametrov určujeme, v akej rizikovej skupine je pacient a od toho sa odvíjajú ďalšie odporúčania na liečbu.

Ak je riziko skutočne nízke, pacient nemusí podstupovať liečbu a podstupuje iba takzvané aktívne sledovanie. Čo to znamená v praxi?

Prichádza to do úvahy v prípadoch, ak je pacient dobre informovaný, nádor nie je klinicky hmatný a zistili sme ho čisto na základe biopsie, nádor zároveň nie je agresívny a bola ním postihnutá iba percentuálne malá časť vzoriek.

Desaťročné prežitie takýchto pacientov je naozaj vynikajúce a iba malá časť z nich čelí riziku, že ochorenie postúpi do iného štádia.

Nízkorizikoví pacienti teda nepotrebujú liečbu a pravidelnými kontrolami dokážeme priebežne sledovať, či sa ochorenie nezhoršuje. Muži vo vyššom veku, povedzme sedemdesiatnici tak nemusia zbytočne znášať nežiaduce účinky liečby. Vzhľadom na priemerný vek dožitia na Slovensku sa totiž u nich nádor nemusí stihnúť rozvinúť.

Chcem však zdôrazniť, že to, či je pacient vhodný na aktívne pozorovanie, je veľmi individuálne. Nie je nádor ako nádor a treba povedať, že aj medzi nízkorizikovými pacientmi je 15 až 20 percent takých, ktorých stav sa zhorší napriek sledovaniu alebo nedodržiavali nastavenie sledovania a ich stav sa zhorší.

Čím to je?

Úlohu môže zohrávať aj stres, ktorý vzniká v dôsledku aktívneho pozorovania. Je ťažké žiť s tým, že máte nádor a musíte pravidelne chodiť na kontroly a absolvovať opakované vyšetrenia.

Prečo sa prostata vo vyššom veku nevyhnutne zväčšuje?

Dochádza k tomu vplyvom hormónov, konkrétne testosterónu. Testosterón, ktorý je produkovaný v semenníkoch a nadobličkách vstupuje do prostaty a tam sa mení na aktívnu formu hormónu. Z toho rastú bunky prostaty.

Je zväčšenie prostaty iba nepríjemnosť spojená so starnutím alebo zdravotný problém, ktorý treba riešiť?
Súvisiaci článok Sexuológ: Nie je v záujme evolúcie, aby mali štyridsaťroční starci a stareny deti Čítajte

Prostata vytvára akýsi prstenec okolo močovej trubice a ako rastie, začne znižovať priemer trubice a tým zhoršuje močenie. K tomu si predstavte močový mechúr, ktorý je v princípe svalový balón.

Keď dostáva impulz, že treba čúrať, dochádza k svalovému uvoľneniu zvierača a zovretiu svaloviny mechúra. Tým že mechúr musí na vyprázdnenie vynakladať stále väčšiu a väčšiu námahu, dochádza k poškodeniu týchto svalov, na mechúri sa objavujú výdutiny a postupne prestáva fungovať.

Napokon sa môže stať, že pacient prestane močiť a skončí s bolesťami podbruška v nemocnici a bude mu nutné zaviesť katéter. Preto treba ochorenia prostaty sledovať a liečiť.

Nakoľko účinné sú voľnopredajné prostriedky na zmenšenie prostaty?

Existujú prírodné látky, ktoré napomáhajú brániť príznakom dolných močových ciest. Spomenúť môžem Serenoa repens alebo Pygeum africanum, prospešnú účinnú látku obsahujú napríklad aj tekvicové semiačka.

Nedá sa však povedať, či konkrétny preparát alebo konkrétna šarža obsahuje dostatočné množstvo takýchto látok. Podmienky, ktoré musia spĺňať výživové doplnky sú oveľa miernejšie, než v prípade liekov. Liečivá musia prechádzať klinickým skúšaním, musí ich schváliť Štátny ústav pre kontrolu liečiv. V prípade výživových doplnkov je preto ťažké povedať, čo z toho je iba marketing.

Ako prebieha liečba zväčšenej prostaty?

Môžeme nasadiť lieky, ktoré napomáhajú vymočeniu, alebo také, ktoré blokujú premenu testosterónu na spomínanú aktívnu formu a vďaka tomu dochádza ku kontrolovanému zmenšeniu prostaty.

Ďalšími možnosťami sú operačné riešenia. Možno využiť endoskopický zákrok, pri ktorom sa zväčšené tkanivo zreže pomocou slučiek, prípadne možno využiť laser. Výber vhodnej metódy závisí od veľkosti prostaty a problémov pacienta.

Dnes máme aj nové miniinvazívne liečby, spomeniem liečbu pomocou vodnej pary REZUM.

Ide o jednodňový zákrok, pri ktorom sa pod optickou kontrolou do prostaty vtlačí vodná para, ktorá spôsobí cielené poškodenie buniek a po ich odlúčení, zmenší prostatu. Vo svete sa realizovalo už viac ako 30-tisíc zákrokov a aj na Slovensku sa od tohto roku dá táto liečba absolvovať, aj keď nie je hradená z verejného zdravotného poistenia.

Každá oblasť medicíny má svoje mýty či dezinformácie. Je niečo, čo vás hnevá v oblasti liečby rakoviny prostaty a radi by ste to uviedli na pravú mieru?

Hnevá ma, že sa na protónové centrum robí kampaň, ktorá je marketingovo formulovaná tak, že ide o najlepšiu možnú liečbu nádoru bez nežiadúcich účinkov. Nie je to pravda.

Dáta sú také, že nie je lepšia než konvenčná rádioterapia, ktorá sa dnes používa. Aj doporučenia európskej urologickej spoločnosti a vyjadrenia slovenskej aj českej urologickej spoločnosti sú jednoznačné - protónová liečba nie je lepšia ako iné ponúkané liečby. Je to iba marketing, proti ktorému sa vo všetkých oblastiach bojuje ťažko.

Pacienti sa však tejto liečby dožadujú práve na základe týchto nadnesených tvrdení. Bohužiaľ, onkologickí pacienti bojujú o život a preto sa neraz obracajú aj na alternatívne postupy bez ohľadu na preukázanú efektivitu.
MUDr. Boris Kollárik, PhD., FEBU

Boris Kollárik je primárom urologického oddelenia Nemocnice sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. Vo výbore Slovenskej urologickej spoločnosti pôsobí ako vedecký sekretár. Absolvoval odborné stáže v Spojených štátoch, Rakúsku, Španielsku, vo Švajčiarsku či Francúzsku. V zahraničí okrem iného nadobúdal znalosti v oblasti robotickej chirurgie.

Čítajte viac: https://primar.sme.sk/c/22265224/urolog ... blemy.html