No práve to je v tom, cituješ Hoessa a pritom jeho štatistiky sú minimálne podivné, kedže Slovensku pridal niekoľko desiatok tisíc židov a z maďarských 600 000 vyvezených židov urobil 400 000. Je to podľa mňa čudné. A ešte jedna výpoveď.
PLK. AMEN[1]: Ďalším svedkom, ktorý bol povolaný prokurátorom, je Dieter Wisliceny. Tento svedok bude vypočúvaný podplukovníkom Smithom W. Brookhartom, Jr.
[Svedok, Vysliceny, sa postavil]
PREDSEDA[2]: Ako sa voláte?
DIETER WISLICENY /Svedok/: Dieter Wisliceny.
PREDSEDA: Budete opakovať túto prísahu: “Prisahám pri Bohovi Všemohúcom a Vševedúcom, že budem rozprávať čistú pravdu a nič len pravdu a nič nepridám.”
[Svedok opakuje prísahu.]
PREDSEDA: Prosím hovorte pomaly a robte prestávku medzi otázkami a odpoveďami.
PPLK. SMITH W. BROOKHART, JR. /Zástupca procesného radcu za Spojené štáty/: Koľko máte rokov?
WISLICENY: Mám 34 rokov.
PPLK. BROOKHART: Kde ste sa narodili?
WISLICENY: Narodil som sa v Regulovkene vo Východnom Prusku[3].
PPLK. BROOKHART: Boli ste členom NSDAP[4]?
WISLICENY: Áno, bol som členom NSDAP.
PPLK. BROOKHART: Odkedy?
WISLICENY: Vstúpil som do NSDAP najskôr roku 1931, potom bola preregistrácia a definitívne som vstúpil roku 1933.
PPLK. BROOKHART: Boli ste členom SS[5]?
WISLICENY: Áno, vstúpil som do SS roku 1934.
PPLK. BROOKHART: Boli ste členom Gestapa[6]?
WISLICENY: Roku 1934 som vstúpil do SD[7].
PPLK. BROOKHART: Akú hodnosť ste dosiahli?
WISLICENY: Roku 1940 som bol povýšený na SS Hauptsturmführera[8].
PPLK. BROOKHART: Poznáte Adolfa Eichmanna[9]?
WISLICENY: Áno, poznám Eichmanna od roku 1934.
PPLK. BROOKHART: Za akých okolností (ste sa spoznali)?
WISLICENY: Vstúpili sme do SD približne v rovnakom čase, roku 1934. Do roku 1937 sme boli spolu v tej istej sekcii.
PPLK. BROOKHART: Ako dobre poznáte Eichmanna osobne?
WISLICENY: Poznáme sa vzájomne veľmi dobre. Dôverne sme si tykali a tak isto poznám jeho rodinu veľmi dobre.
PPLK. BROOKHART: Aká bola jeho pozícia?
WISLICENY: Eichmann bol v RSHA[10] šéfom oddelenia Amt IV, Gestapo.
PPLK. BROOKHART: Myslíte oddelenie IV alebo pododdelenie, a, ak áno, ktoré pododdelenie?
WISLICENY: Viedol oddelenie IVA4. Toto oddelenie zahrňovalo dve pododdelenia: jedno pre cirkvi a druhé pre židovské záležitosti.
PPLK. BROOKHART: Máte pred sebou diagram ukazujúci pozíciu pododdelenia IVA4b v RSHA.
WISLICENY: Áno.
PPLK. BROOKHART: Vyhotovili ste tento diagram?
WISLICENY: Áno, urobil som tento diagram osobne.
PPLK. BROOKHART: Zobrazuje správne organizačné zloženie ukazujúc oddelenie zaoberajúce sa židovskými problémami?
WISLICENY: Áno, toto bol približne personál oddelenia na začiatku roku 1944.
PPLK. BROOKHART: Hovoriac o tejto schéme a zozname vedúceho personálu, ako je uvedené v dolnej časti listiny, boli ste osobne oboznámený s každou osobou menovanou v nej?
WISLICENY: Áno, poznal som všetkých osobne.
PPLK. BROOKHART: Čo bola hlavná misia (oddelenia) IVA4b RSHA?
WISLICENY: Toto oddelenie IVA4b sa zaoberalo židovskou otázkou pre (potreby) RSHA. Eichmann mal špeciálne moci od gruppenführera Müllera[11], šéfa Amt IV, a od šéfa Bezpečnostnej polície[12]. Bol zodpovedný za tak zvané riešenie židovskej otázky v Nemecku a vo všetkých krajinách okupovaných Nemeckom.
PPLK. BROOKHART: Boli odlišné obdobia aktivity dotýkajúce sa židov?
WISLICENY: Áno.
PPLK. BROOKHART: Opíšete tribunálu približné obdobia a rozličné typy aktivity?
WISLICENY: Áno. Do roku 1940 všeobecná politika v rámci sekcie bola riešiť židovskú otázku v Nemecku a v oblastiach okupovaných Nemeckom prostriedkami plánovanej emigrácie. Druhá fáza, po (uvedenom) dátume bolo sústredenie všetkých židov v Poľsku a na ostatných územiach okupovaných Nemeckom na východe do ghiett. Toto obdobie trvalo približne do začiatku roku 1942. Tretie obdobie bolo tak zvané “konečné riešenie” židovskej otázky, ktorým bola plánovaná exterminácia a deštrukcia židovskej rasy; toto obdobie trvalo do októbra 1944, keď Himmler vydal nariadenie zastaviť ich ničenie.
[Urobila sa prestávka.]
PPLK. BROOKHART: Kedy ste sa dostali prvýkrát do spojenia s oddelením IVA4 RSHA?
WISLICENY: Bolo to roku 1940. Náhodou som sa stretol s Eichmennom…
PPLK. BROOKHART: Aké bolo vaše postavenie?
WISLICENY: Eichmann navrhol, aby som išiel do Bratislavy ako poradca pre židovskú otázku[13] k slovenskej vláde.
PPLK. BROOKHART: Následne ako dlho ste boli v tomto postavení ?
WISLICENY: Bol som v Bratislave do jari 1943; potom skoro rok v Grécku a neskoršie od marca 1944 do decembra 1944 som bol s Eichmannom v Maďarsku. V januári 1945 som opustil Eichmannovu sekciu.
PPLK. BROOKHART: Vo vašom úradnom spojení s oddelením IVA4 stretli ste sa s akýmkoľvek nariadením, ktoré smerovalo k annihilácii všetkých židov?
WISLICENY: Áno, stretol som sa s takým nariadením poprvýkrát u Eichmanna v lete 1942.
PPLK. BROOKHART: Poviete tribunálu, za akých okolností a čo bolo podstatou nariadenia?
WISLICENY: Na jar 1942 okolo 17 000 židov bolo odvezených zo Slovenska do Poľska ako robotníci. Bola to otázka dohody so slovenskou vládou. Slovenská vláda ďalej požadovala, či by tiež rodiny týchto robotníkov nemohli byť odvezené do Poľska. Zo začiatku Eichmann odmietol túto požiadavku.
V apríli alebo na začiatku mája 1942 Eichmann mi povedal, že odteraz môžu byť takisto celé rodiny odvezené do Poľska. V máji 1942 bol Eichmann osobne v Bratislave a diskutoval záležitosť s kompetentnými členmi slovenskej vlády. Navštívil ministra Macha[14] a potom predsedu vlády profesora Tuku[15]. Vtedy uistil slovenskú vládu, že s týmito židmi sa bude ľudsky a slušne zaobchádzať v poľských ghettách. Toto bolo špeciálne želanie slovenskej vlády. Ako výsledok tohto uistenia bolo okolo 35 000 židov vyvezených zo Slovenska do Poľska. Slovenská vláda napriek tomu urobila pokusy pozrieť sa, či s týmito židmi bolo v skutočnosti zaobchádzané humánne[16]; najmä sa pokúšala pomôcť takým židom, ktorí prestúpili na kresťanstvo. Predseda vlády Tuka ma opakovane žiadal, aby som ho navštívil a vyjadroval želanie, aby bolo dovolené slovenskej delegácii navštíviť oblasti, do ktorých slovenskí židia – ako sa predpokladalo – mali byť poslaní. Odovzdal som toto želanie Eichmannovi a slovenská vláda mu tiež poslala nótu v tejto záležitosti. V tom čase dal Eichmann vyhýbavú odpoveď.
Potom na konci júla alebo začiatkom augusta odišiel som ho navštíviť do Berlína a úpenlivo požiadať opätovne, aby zabezpečil požiadavku slovenskej vlády. Upozornil som ho, že v zahraničí kolujú chýry tvrdiace, že všetci židia v Poľsku sú vyvražďovaní. Upozornil som ho, že pápež intervenoval u slovenskej vlády v ich prospech. Radil som mu, že taký postup, ak je skutočne pravdivý, by seriózne poškodil našu prestíž, to je prestíž Nemecka v zahraničí. Pre všetky tieto príčiny som ho naliehavo žiadal, aby dovolil inšpekciu v (tejto) otázke. Po dlhej diskusii mi Eichmann povedal, že požiadavka navštíviť poľské ghettá nemôže byť absolútne splnená za žiadnych okolností. V odpovedí na moju otázku “prečo?” povedal, že väčšina z týchto židov už nie je dlhšie nažive. Pýtal som sa ho, kto vydal takú inštrukciu a on ma odkázal na nariadenie Himmlera. Úpenlivo som ho prosil, aby mi ukázal také nariadenie, pretože som nemohol veriť, že v skutočnosti existuje na písme. On…
PPLK. BROOKHART: Kde ste boli v tom čase? Kde ste boli v čase tohto stretnutia s Eichmannom?
WISLICENY: Toto stretnutie s Eichmannom sa konalo v Berlíne, Kurfürstenstrasse 116, v Eichmannovom úrade.
PPLK. BROOKHART: Pokračujte s odpoveďou na predchádzajúcu otázku. Pokračujte s diskusiou o okolnostiach a nariadení.
WISLICENY: Eichmann mi povedal, že mi môže ukázať toto nariadenie v písomnej podobe, aby upokojil moje svedomie. Vybral malý zväzok dokumentov zo svojho trezora, prevrátil (zopár) strán a ukázal mi list od Himmlera šéfovi Bezpečnostnej polície a SD[17]. Podstata listu bola zhruba nasledovná:
Führer nariadil konečné riešenie židovskej otázky; šéf Bezpečnostnej polície a SD a inšpektor koncentračných táborov[18] boli poverení vykonaním tohto tak zvaného konečného riešenia[19]. Všetci židovskí muži a ženy, ktorí boli schopní pracovať, mali byť dočasne vyňatí z tohto tak zvaného konečného riešenia a použití na práce v koncentračných táboroch. List bol podpísaný Himmlerom osobne. Nemohol som sa nijako pomýliť, pretože Himmlerov podpis mi bol dobre známy. Ja…
PPLK. BROOKHART: Komu bolo nariadenie adresované?
WISLICENY: Šéfovi Bezpečnostnej polície a SD, to je úradu šéfa Bezpečnostnej polície a SD.
PPLK. BROOKHART: Bola akákoľvek iná adresa na tomto nariadení?
WISLICENY: Áno, inšpektor koncentračných táborov. Nariadenie bolo adresované obom týmto úradom.
PPLK. BROOKHART: Nieslo nariadenie akúkoľvek klasifikáciu z bezpečnostných dôvodov?
WISLICENY: Bolo klasifikované ako “tajné.”
PPLK. BROOKHART: Aký bol približný dátum tohto nariadenia?
WISLICENY: Toto nariadenie bolo datované aprílom 1942[20].
PPLK. BROOKHART: Kým bolo podpísané?
WISLICENY: Himmlerom osobne.
PPLK. BROOKHART: A vy ste osobne skúmali toto nariadenie v Eichmannovom úrade?
WISLICENY: Áno, Eichmann mi dal tento dokument do rúk a videl som nariadenie osobne.
PPLK. BROOKHART: Položili ste akúkoľvek otázku ohľadom významu slov “konečné riešenie”, ktoré sa použilo v tomto nariadení?
WISLICENY: Eichmann pokračoval, aby mi vysvetlil, čo sa týmto myslelo. Povedal, že plánovaná biologická annihilácia židovskej rasy na východných územiach sa zakrývala touto koncepciou označením “konečné riešenie”. V ďalšej diskusii o tejto otázke tie isté slová “konečné riešenie” sa opäť a opäť objavovali znova.
PPLK. BROOKHART: Povedali ste niečo Eichmannovi v súvislosti s mocou, ktorá mu bola daná týmto nariadením?
WISLICENY: Eichmann mi povedal, že v rámci RSHA on osobne bol poverený vykonaním tohto nariadenia. Za týmto účelom dostal plnú moc od šéfa Bezpečnostnej polície; on sám bol osobne zodpovedný za vykonanie tohto nariadenia.
PPLK. BROOKHART: Urobili ste akýkoľvek komentár Eichmannovi o jeho plných mociach?
WISLICENY: Áno. Bolo mi úplne jasné, že toto nariadenie znamenalo smrť pre milióny ľudí. Povedal som Eichmannovi, “Boh uchovaj, aby naši nepriatelia nikdy nemali možnosť urobiť to isté nemeckému ľudu”, v odpovedi na čo mi Eichmann povedal, aby som nebol sentimentálny; je to führerovo nariadenie a musí byť vykonané.
PPLK. BROOKHART: Viete, či sa toto nariadenie uplatňovalo a vykonávalo v Eichmanovej sekcii?
WISLICENY: Áno.
LT. COL. BROOKHART: Ako dlho?
WISLICENY: Toto nariadenie platilo do októbra 1944. Vtedy vydal Himmler opačné nariadenie, ktoré zakazovalo annihiláciu židov.
PPLK. BROOKHART: Kto bol šéfom Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti v čase, keď bolo nariadenie poprvýkrát vydané?
WISLICENY: Bude to Heydrich.
PPLK. BROOKHART: Pokračoval program podľa tohto nariadenia rovnakou silou za Kaltenbrunnera[21]?
WISLICENY: Áno; nebola žiadna redukcia alebo zmena v žiadnej forme.
PPLK. BROOKHART: Odhadnite, ak viete, ako dlho Kaltenbrunner poznal Eichmanna.
WISLICENY: Z rôznych vyjadrení Eichmanna som sa dozvedel, že Kaltenbrunner a Eichmann sa vzájomne poznali veľmi dlhý čas. Obaja pochádzali z Linca a keď sa Kaltenbrunner stal šéfom Bezpečnostnej polície, Eichmann vyjadril svoje uspokojenie. Povedal mi vtedy, že pozná Kaltenbrunnera osobne veľmi dobre a že Kaltenbrunner bol veľmi dobre spriaznený s jeho rodinou v Linci.
PPLK. BROOKHART: Zmieňoval sa Eichmann niekedy o svojom priateľstve a vzťahu s Kaltenbrunnerom ako o takom, ktoré mu pomáhali?
WISLICENY: Áno, opakovane hovoril, že keby mal niekedy akékoľvek vážne problémy, mohol by ísť hocikedy osobne ku Kaltenbrunnerovi. Nemusel to robiť veľmi často, keďže jeho vzťahy s jeho bezprostredným nadriadeným, gruppenfuehrerom Müllerom[22], boli veľmi dobré.
PPLK. BROOKHART: Boli ste prítomný, keď sa Eichmann a Kaltenbrunner stretli?
WISLICENY: Áno; raz som videl, ako srdečne Kaltenbrunner gratuloval Eichmannovi. Bolo to vo februári 1945 v Eichmannovom úrade v Berlíne. Kaltenbrunner prichádzal na obed každý deň na Kurfürstenstrasse 116; tam sa šéfovia stretávali pri svojom obedňajšom jedle s Kaltenbrunnerom; a to bolo pri jednej takej príležitosti, že som videl, ako srdečne Kaltenbrunner gratuloval Eichmannovi a ako sa vypytoval na zdravie Eichmannovej rodiny v Linci.
PPLK. BROOKHART: V spojení s administráciou svojho úradu viete, v akom rozsahu Eichmann predkladal záležitosti Heydrichovi a neskôr Kaltenbrunnerovi na schválenie?
WISLICENY: Rutinný postup od Eichmanna ku Kaltenbrunnerovi išiel cez gruppenführera Müllera. Podľa mojej vedomosti správy Kaltenbrunnerovi boli vyhotovované v pravidelných intervaloch Eichmannom a predkladali sa mu. Tiež viem, že v lete 1944 vyhotovil osobnú správu pre Kaltenbrunnera.
PPLK. BROOKHART: Mali ste príležitosť skúmať spisy v Eichmannovom úrade?
WISLICENY: Áno; Mal som pravidelne príležitosť skúmať spisy v Eichmannovom úrade. Viem, že zaobchádzal so špeciálnou starostlivosťou s akýmkoľvek spisom, ktorý sa dotýkal otázok jeho vlastnej špeciálnej úlohy. Bol v každom ohľade skutočný byrokrat; okamžite zaznamenával do spisov každú diskusiu, ktorú mal hocikedy s hociktorým zo svojich nadriadených. Vždy mi zdôrazňoval, že najdôležitejšou vecou bolo pre neho, aby bol krytý svojimi nadriadenými po každý raz. Vyhýbal sa všetkej osobnej zodpovednosti a dobre sa staral, aby bol krytý svojimi nadriadenými – v tejto veci Müllerom a Kaltenbrunnerom – keď to bola otázka zodpovednosti za jeho akcie.
PPLK. BROOKHART: V prípade typickej správy, ktorá išla z Eichmannovej sekcie cez Müllera, Kaltenbrunnera k Himmlerovi – videli ste kópie takýchto správ v Eichmannových spisoch?
WISLICENY: Áno, samozrejme, bolo veľa takých kópií v spisoch. Pravidelný postup bol nasledovný: Eichmann mal návrh spracovaný špecialistom alebo ho vyhotovil sám; tento návrh šiel ku gruppenführerovi Müllerovi, šéfovi jeho sekcie; Müller buď podpísal tento návrh sám alebo ponechal podpísanie Eichmannovi. Vo väčšine prípadoch, keď správy boli určené Kaltenbrunnerovi a Himmlerovi, Müller ich podpisoval sám. Akonáhle boli správy podpísané Müllerom bez akejkoľvek zmeny vrátili sa do Eichmannovho úradu, kde sa vyhotovil čistopis a kópia. Čistopis sa potom vrátil Müllerovi na podpis a potom bol postúpený buď Kaltenbrunnerovi alebo Himmlerovi. V jednotlivých prípadoch, keď správy boli určené Himmlerovi, Kaltenbrunner ich podpisoval sám. Osobne som videl kópie s Kaltenbrunnerovým podpisom.
PPLK. BROOKHART: Vráťme sa teraz do oblastí a krajín, v ktorých boli prijaté opatrenia zasahujúce židov. Vyjadrite, o ktorých krajinách máte osobnú znalosť o takýchto operáciách?
WISLICENY: Predovšetkým mám osobnú znalosť o všetkých opatreniach prijatých na Slovensku. Tiež poznám všetky podrobnosti o evakuácii židov z Grécka a špeciálne z Maďarska. Ďalej poznám určité opatrenia prijaté v Bulharsku a v Chorvátsku. Prirodzene, počul som o opatreniach prijatých v ostatných krajinách, ale nebol som schopný získať jasný obraz o situácii z osobného pozorovania alebo z podrobných správ.
PPLK. BROOKHART: Dotýkajúc sa prípadu Slovenska už ste referovali o 17 000 špeciálne vybratých židov, ktorí boli odoslaní zo Slovenska. Poviete tribunálu o ostatných opatreniach, ktoré nasledovali ohľadom židov na Slovensku?
WISLICENY: Už predtým som sa zmienil, že týchto prvých 17 000 židovských robotníkov nasledovalo okolo 35 000 židov vrátane celých rodín[23]. V auguste alebo na začiatku septembra 1942 táto akcia na Slovensku skončila[24]. Príčinou toho bolo, že veľký počet židov bolo chránených – buď prezidentom alebo rôznymi ministerstvami (vydanými) – špeciálnymi povoleniami zostať v krajine. Ďalšou príčinou mohla byť neuspokojivá odpoveď, ktorú som dal slovenskej vláde v replike na jej požiadavku na inšpekciu židovských táborov v Poľsku. Tento stav trval do septembra 1944; od augusta 1942 do septembra 1944 neboli žiadni židia vysídlení zo Slovenska. Od 25 000 do 30 000 židov stále zostávalo v krajine.
PPLK. BROOKHART: Čo sa stalo s prvou skupinou 17 000 špeciálne vybratých robotníkov?
WISLICENY: Táto skupina nebola annihilovaná, ale všetci boli zamestnaní na nútených prácach v osvienčimskom a lublinskom koncentračnom tábore.
LT. COL. BROOKHART: Ako to viete?
WISLICENY: Poznám tento detail, pretože veliteľ Osvienčimu Höss[25] mi v tejto veci urobil narážku v Maďarsku roku 1944. Povedal mi toho času, že týchto 17 000 židov bolo jeho najlepšími robotníkmi v Osvienčime.
PPLK. BROOKHART: Aké bolo meno tohto veliteľa?
WISLICENY: Veliteľom Osvienčimu bol Höss.
PPLK. BROOKHART: Čo sa stalo s približne 35 000 členov rodín židovských robotníkov, ktorí boli tiež poslaní do Poľska?
WISLICENY: Bolo s nimi zaobchádzané podľa nariadenia, ktoré mi ukázal Eichmann v auguste 1944. Časť z nich bola ponechaná nažive, ak boli schopní pracovať; ostatní boli zavraždení.
PPLK. BROOKHART: Ako to viete?
WISLICENY: Viem to od Eichmanna a, samozrejme, tiež od Hössa počas rozhovorov v Maďarsku.
PPLK. BROOKHART: Aká časť z tejto skupiny zostala nažive?
WISLICENY: Höss toho času v rozhovore s Eichmannom, na ktorom som bol prítomný, uviedol číslo židov, ktorí prežili z vybratých na prácu, na okolo 25 až 30 percent.
PPLK. BROOKHART: Hovoriac teraz o 25 000 židoch, ktorí zostali na Slovensku do septembra 1944, viete čo sa stalo s týmito židmi?
WISLICENY: Po vypuknutí slovenského povstania na jeseň 1944 hauptsturmführer Brunner[26], jeden z Eichmannových asistentov bol vyslaný na Slovensko. Za pomoci nemeckých policajných síl a tiež pomocou slovenského žandárstva[27] Brunner zhromaždil týchto židov vo viacerých táboroch a transportoval ich do Osvienčima. Podľa Brunnerovho vyhlásenia dotýkalo sa to okolo 14 000 osôb. Mala skupina, ktorá zostala v tábore Sereď, bola – nakoľko viem – poslaná do Terezína na jar 1945.
PPLK. BROOKHART: Čo sa stalo tejto skupine židov potom, čo bola deportovaná zo Slovenska, táto skupina 25 000 (ľudí)[28]?
WISLICENY: Domnievam sa, že ich tiež postihlo tak zvané konečné riešenie, pretože Himmlerovo nariadenie, ktoré zrušilo túto akciu, bolo vydané až niekoľko týždňov neskôr[29] ….
PPLK. BROOKHART: Zhrňujúc za krajiny Grécko, Maďarsko a Slovensko – približne koľko židov bolo zasiahnutých opatreniami Bezpečnostnej polície a SD v týchto krajinách, o ktorých máte osobnú vedomosť?
WISLICENY: Na Slovensku to bolo okolo 66 000, v Grécku okolo 64 000 a v Maďarsku viac ako pol milióna.
PPLK. BROOKHART: V krajinách Chorvátsko a Bulharsko, o ktorých máte určité znalosti, koľko židov bolo teda postihnutých?
WISLICENY: V Bulharsku podľa mojich znalosti okolo 8 000; v Chorvátsku viem len o 3 000 židoch, ktorí boli privezení do Osvienčimu zo Záhrebu v lete 1942. …
LT. COL. BROOKHART: Vo vzťahu k židom, o ktorých máte osobnú vedomosť, koľko bolo vystavených konečnému riešeniu, to je, bolo zavraždených?
WISLICENY: Presné číslo je pre mňa veľmi ťažko určiť. Mám len jednu bázu pre možný odhad, ktorou je konverzácia medzi Eichmannom a Hössom vo Viedni, v ktorej povedal, že len veľmi málo z tých poslaných z Grécka do Osvienčimu bolo schopných na prácu. Zo slovenských a maďarských židov bolo (?) schopných na prácu. Je preto pre mňa veľmi ťažko dať zodpovedajúci sumár. ….
[1] Jeden z asistentov hlavného žalobcu Spojených štátov amerických Roberta H. Jacksona.
[2] Lord Geofrey Lawrence
[3] Obec v súčasnom Poľsku.
[4] Nazionalsozialistische deutsche Arbeiterpartei (Národnosocialistická nemecká robotnícka strana) – nacionalistická strana v Nemecku. Od začiatku 20. rokov dvadsiateho storočia sa pod vedením A. Hitlera profilovala ako totalitná vodcovská strana. Roku 1933 prevzala moc v Nemecku a zaviedla v ňom totalitný režim, ktorý dostal podľa nej meno – nacizmus.
[5] Schutzstaffel (Obranné oddiely) – pôvodne elitné jednotky v rámci SA (Sturmabteilung – Útočný oddiel) ako paramilitaristickej organizácie nacistickej strany. Po Noci dlhých nožov (1934) sa profilovali ako elita strany a boli hlavným nástrojom politickej represie nacistického režimu. Neskôr sa z nich vyčlenili tzv. Waffen SS (Zbrane SS), ktoré vytvárali riadne vojenské jednotky nacistickej strany.
[6] Gestapo (Geheime Staatspolizei – Tajná štátna polícia) – politická polícia nacistického štátu, ktorá bola hlavným nástrojom nacistickej persekúcie v Nemecku i na okupovaných územiach. Vznikla roku 1936 z Politickej polície.
[7] Sicherheitsdienst der Reichsführer SS (Bezpečnostná služba ríšskeho vodcu SS) – bezpečnostná služba v rámci nacistickej strany.
[8] Ekvivalent k vojenskej hodnosti kapitán.
[9] Adolf Eichmann vedúci oddelenia v Gestape, hlavný organizátor “konečného riešenia” židovskej otázky. Po vojne sa skrýval v Latinskej Amerike, kde bol vypátraný Mosadom, deportovaný do Izraela, roku 1961 odsúdený na trest smrti a popravený.
[10] Reichssicherheitshauptamt (Hlavný úrad ríšskej bezprečnosti) – vznikol v októbri 1939 ako úrad združujúci všetky štátne a stranícke bezpečnostné a policajné služby (s výnimkou vojenského spravodajstva) pod vedením Heinricha Himmlera ako reichsführera SS a generála polície.
[11] SS gruppenführer Heinrich Müller – šéf Gestapa. Gruppenführer je hodnosť ekvivalentná vojenskému stupňu generálmajor.
[12] SiPo (Sicherheitspolizei) – v tom čase SS Obergruppenführer (generálplukovník) Reinhard Heydrich.
[13] Masové nasadenie poradcov do rôznych inštitúcií slovenského štátu, hoci niektorí poradcovia fungovali na Slovensku už od jari 1939, výsledkom salzburských rokovaní z leta roku 1940 medzi predstaviteľmi SR a nemeckej ríšena čele s Tisom a Hitlerom. Bližšie pozri: Suško, L., Systém poradcov v nacistickom ovládaní Slovenska v rokoch 1939-1941, in Historické štúdie 23/1979, ss. 5 – 25.
[14] Alexander Mach, minister vnútra Slovenskej republiky a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy.
[15] Vojtech Tuka, predseda vlády a minister zahraničných vecí Slovenskej republiky.
[16] Táto požiadavka slovenskej vlády nebola nikdy splnená a ako vyplýva z ďalšej výpovede D. Wisliczenyho, jej nesplnenie bolo jednou z hlavných príčin uviaznutia deportácií.
[17] SS obergruppenführer R. Heydrichovi
[18] SS gruppenführer Theodor Eicke
[19] V nemeckom originále Endlösung. O tomto tzv. riešení židovskej otázky sa dohodlo na porade u R. Heydricha, ktorá sa konala 20. januára 1942 pri jazere Wannsee neďaleko Berlína.
[20] Uvedený dátum by mohol vysvetľovať zmenu postoja Eichmanna k tak zvaným rodinným transportom, ako to Wisliczeny uvádza vyššie.
[21] Ernest Kaltenbrunner, rakúsky nacista, po atentáte na R. Heydricha roku 1942 jeho nástupca v Hlavnom úrade ríšskej bezpečnosti. Odsúdený Norimberským tribunálom na trest smrti a popravený roku 1946.
[22] Viď poznámka 8.
[23] Podľa I. Kamenca (Deportácie židovských občanov zo Slovenska roku 1942, in Tragédia slovenských Židov, Banská Bystrica 1992, s. 93) bolo roku 1942 deportovaných zo Slovenska 57 628 židovských osôb, z ktorých prežilo približne 300 – 800. Niektorí autori uvádzajú počet preživších číslom okolo 2000.
[24] Posledný transport zo Slovenska bol vypravený 20. októbra 1942, hoci už od polovice leta 1942 transporty viazli aj vzhľadom na rastúci odpor domácich i zahraničných oponentov deportácií.
[25] Rudolf Höss, v rokoch 1936 – 1940 dôstojník SS v koncentračných táboroch Dachau a Sachsenhausen, v rokoch 1940 – 1944 veliteľ koncentračného tábora Osvienčim. Po vojne odsúdený na trest smrti v Poľsku a popravený.
[26] Alois Brunner, pracovník Gestapa v Eichmannovom oddelení zodpovedný za deportácie židov vo Francúzsku. V septembri 1944 poslaný na Slovensko s cieľom obnoviť deportácie židov. Napriek odporu slovenských úradov a po priamom zásahu Himmlera v Bratislave sa transporty v októbri 1944 obnovili.
[27] V tomto prípade ide asi o príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.
[28] Tu treba poznamenať, že údaj uvedený vyššie Wislicenym je bližšie k počtu deportovaných zo Slovenska počas SNP, pretože asi polovici na Slovensku prítomným židom sa podarilo za pomoci domáceho obyvateľstva ukryť a vyhnúť sa tragickému osudu. Rovnako z deportovaných sa podarilo prežiť približne polovici, čo bolo nepomerne viac ako v prípade deportovaných roku 1942.
[29] V ďalšej výpovedi opisuje Wisliczeny svoju poslanie v Grécku a Madarsku.
Čudné je tiež ako WISLICENY menil výpovede.
