jackb : Aj mi to nejak dokážeš, alebo tu budeš len žvástať ?
Áno, "reálny pomer" aj na SK, ale ešte mi skús povedať, koľko z tých ľudí je naozaj veriacich. Či väčšina sa len hlási len tak, aby bolo ?
Viď :
Kód: Vybrať všetko
Na troskách komunistickej ideológie sa nám množia veriaci ako huby po daždi. Povedal by som, že mi bolo až podozrivé, keď sa po roku 1989 z prevažnej väčšiny komunistov, ktorých som poznal, vykľuli zo dňa na deň horliví veriaci. Som preto veľmi zvedavý, aký počet veriacich nám odhalí nastávajúce sčítanie ľudu. Vyhlásiť sa za veriaceho je predsa také jednoduché! Stačí urobiť krížik do správnej kolónky.
Šéf slovenských vyšetrovateľov Jaroslav Ivor oňahdy odpovedal na otázku Milana Markoviča, či je veriaci, sebavedome: „Samozrejme, že som!“ Najviac ma zarazilo slovo „samozrejme“. Ale myslím si, že už viem, prečo to akurát tak povedal.
Uvažujte chvíľu nahlas so mnou. Povedať „som veriaci“, je veľmi ľahké. Sú to len dve slová. Je to ešte ľahšie ako povedať „sú štyri hodiny“. Ale z tvrdenia „sú štyri hodiny“ nemáte nič, zatiaľčo z vyhlásenia „som veriaci“ vám plynie uznanie okolia, že ste počestný, pravdovravný, obetavý, ušľachtilý, žičlivý, mravný, atď. Povedať „som veriaci“, znamená dnes (na rozdiel od éry komunizmu) zaradiť sa na stranu tých „dobrých“. Kto by, preboha, o sebe chcel povedať, že je zvrhlý, arogantný, zlomyseľný, ziskuchtivý, zločinný, či chlípny? Nezdá sa vám, že len preto máme toľko veriacich, hlavne medzi bývalými komunistami?
Zapnite si však v ktorúkoľvek nedeľu o 9:30 vysielanie Slovenského rozhlasu a započúvajte sa do ľubovoľnej omše. Dozviete sa tam čosi celkom iné. Kňazi, svorne so svojimi ovečkami, nedeľu čo nedeľu udatne prehlasujú, že veľa zhrešili v myšlienkach i skutkoch a bijú sa v prsia, volajúc vo tri vrhy mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa (dnes to vyvolávajú vo všetkých národných jazykoch už po celom svete). A čo je typickým obsahom kázní? Zúfalá výzva k tomu, aby veriaci boli už konečne raz mravní, ľudskí, aby sa nehnali len za mamonom, ale všímali si aj iné hodnoty, aby boli príkladom ostatným. Tak akí vlastne sú, dočerta? Čo je toto za divadlo?
Odpoveď je až triviálne prostá. Veriaci sa v bežnom občianskom živote nijak nelíšia od neveriacich. Jedni i druhí môžu byť veľmi slušní, ale aj poriadne svine. Rozdiel je len v tom, že ak veriaci urobí čosi dobré, interpretujú to jeho spoluveriaci hneď ako blahodárny účinok viery, ale jeho zlým skutkom prisudzujú celkom iný (zväčša záludný) pôvod. Keď však neveriaci urobí niečo zlé, veriaci hneď neomylne vedia, že je to priamy dôsledok len toho, že je neznaboh – jeho dobré skutky však už nepovažujú za následok odmietnutia viery. Ak mi neveríte, prečítajte si Katechizmus pre dospelých z roku 1993 (teda nie z druhého storočia po Kristovi!), kde autor, „otec“ A. J. Záň, odpovedá na strane 11 na otázku „Ako robí nevera človeka nešťastného v pozemskom živote?“ týmito kategorickými slovami: „Človek, ktorý neverí, neplní Božie prikázania, čoho dôsledkom sú: nešťastné manželstvá, rozsobáše, zničený rodinný život, nemanželské dietky, vraždenie nenarodených, pohoršenie mládeže, zločiny neplnoletých, opilstvo, krádeže a zbojstvá, útočné vojny, teda hriechy, ktoré za sebou ťahajú mnohé iné nešťastia z pokolenia na pokolenie a zvolávajú tresty Boha na celý svet, je nešťastný a robí nešťastnými aj iných.“ (Za kostrbatosť tejto formulácie nesie zodpovednosť jej autor, nie ja.) „Otec“ Záň teda nehanebne tvrdí, že zločiny, ba aj vojny spôsobujú len neveriaci!
Mimochodom tým tvrdí aj o mne, že mám nešťastné manželstvo, rozsobášil som sa, mám zničený rodinný život, nemanželské dietky, vraždil som nenarodených, dopúšťal sa opilstva, krádeží a zbojstiev, zločinov, pohoršoval mládež, dokonca som zosnoval aj útočné vojny! Zodpovedne prehlasujem, že nič z toho nie je pravda! Ostro protestujem proti takému nehanebnému ohováraniu! Vediem v každom ohľade príkladný život poctivo pracujúceho inteligentného človeka, vzorného manžela a otca, a neviem o najmenšom náznaku ani len jediného zo spomínaných nešťastí! Ako poznám veriacich v svojom okolí, mohol by som pre nich byť preveľmi jasne svietiacim vzorom skutočného kresťana. Jediné, čo mi ku kresťanskej dokonalosti chýba, je viera v boha. Ako si môže akýsi samozvaný „otec“ dovoliť tak sebaisto trúfalo a paušálne obviňovať významnú časť populácie len na základe svojich fikcií? Vie vôbec o tom, že sa tým dopúšťa trestného činu hanobenia presvedčenia?? Ak by som ho predsa len chcel ospravedlniť (neviem však prečo), musel by som pripustiť, že ide o človeka so značne chudobným duchom.
Ja mám však, na rozdiel od „otca“ Záňa, na posudzovanie pravdy trocha náročnejšie kritériá, než mocné, sebavedomé a ničím nepodložené prehlásenia. Všetky slabomyseľné reči o spásonosnom účinku viery by boli pravdivé len za jedného prísneho predpokladu: ak by zlo konali iba neveriaci a dobro iba veriaci. Položíte si ruku na srdce a bez začervenania poviete, že je to naozaj tak?! Viem, že nie. Tak načo a o čom potom toľko tárate??
Pokročme však ďalej v našich úvahách o sebadeklarácii veriacich. Ako sa možno presvedčiť, že ten, kto o sebe tvrdí, že je veriaci, je naskutku veriaci? Čo ak klame, alebo sa mýli? Je to nejak vylúčené? Veď ľudia sa vo svojich „vierach“ celkom bežne mýlia. Iste viete o nejednom mládencovi, ktorý si pred sobášom bol celkom istý, že svoju snúbenicu naozaj ľúbi, ale čoskoro po svadbe sa rozviedli. Cigánom sa zasa s obľubou raz zdá, že sú Slováci, inokedy Maďari, len to, že sú Cigáni sa im akosi nechce zdať. Alebo si zoberme moje osobné „svedectvo“ (všimol som si, že tento pojem je dnes v kresťanských kruhoch rovnakým „hitom“, ako „hľadanie boha“). Za komunizmu som sa vyhlasoval za veriaceho, pretože ma rozčuľovali veriaci, ktorí sa hlásili za ateistov a tak hnali vodu na mlyn komunistickej propagande. Ešte aj deti som si dal natruc verejne pokrstiť (ale mnohí dnešní horliví veriaci behali s chúďatkami nedochôdčatami po zapadlých vidieckych farách). Nikto si nemohol nijak overiť, či som veriaci, alebo nie. Samozrejme, že som nebol veriaci, a toto moje „svedectvo“ ukazuje, že sebadeklarácia „som veriaci“ o pravde vôbec nič nehovorí.
Ale nepomôže ani Kristova rada: „Po ovocí poznáte ich“ (Mt 7, 16), potvrdzovaná ešte aj na iných miestach: „Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutkov? Či ho takáto viera môže spasiť?“ (Jak 2, 14). Alebo: „… viera, ak nemá skutkov, je sama osebe mŕtva.“ (Jak 2, 17). Veru, veru, všetky kázne sa týkajú len toho jediného: nabádania ku skutkom dosvedčujúcim kresťanskú vieru. Lenže dvetisíc rokov nabádania svedčí rovnako aj o tom, že tých skutkov tu ani po takej dlhej dobe niet! Kresťanov skazilo preľahké odpúšťanie hriechov, lebo môžu stále páchať zlé skutky a tie sa im hneď odpustia. Môžu sa teda považovať za veriacich aj keď sa správajú oveľa horšie než pohani. Kto ich potom má poznať po ovocí, ako definovať kresťana, či bársakého veriaceho? Neviem, a nie je to môj problém. Isto však viem, že nie iba podľa toho, čo on sám o sebe tvrdí!
V tejto súvislosti mi nedá, aby som sa s čitateľom už tu nepodelil o jedno svoje tajné podozrenie, o ktorom chcem hovoriť podrobnejšie na inom mieste. Čo keď sú mnohí farári, biskupi, kardináli, v skutočnosti neveriaci? Čo ak vieru iba predstierajú? Skutky mnohých z nich ani v najmenšom nepotvrdzujú hlbokú vieru. Z dejín cirkvi vieme, že pápež Ján XII bol „hrubý, nemorálny muž, ktorého život bol taký, že o [pápežskom paláci] Lateráne sa hovorilo ako o bordeli“ (citát z Katolíckej encyklopédie). Keď mohol byť pápežom smilník (a takých bolo viac), je hádam už možné všetko, aj neveriaci arcibiskup. Všimnite si u dnešného kléru láskyplný vzťah k mamonu, drahým autám, odevom, vyberaným jedlám a spupnosť voči drobným ovečkám – všetko vlastnosti na hony vzdialené apoštolskej prostote. Myslíte si, že nie je pre neveriaceho silným pokušením ambícia stať sa biskupom a pohodlne a bezstarostne si pritom užívať? Videl som ani nie 40-ročného vypaseného farárika, ako mu na jeho súkromnej roli robotovali zhrbené prababky – ako za čias nevoľníctva – a on si pekne hovel v chládku s pivečkom a dozeral na ne. Čo si myslíte, „mal skutkov“? Uvažujte, kedy študovali teológiu dnešní (arci)biskupi1. Mne to vychádza na roky 1950-1965, na dobu hlbokej náboženskej neslobody, kedy sa na štúdia dostávali len tí, čo boli „oddaní veci socializmu“. Veru, veru, poznám osobne pár biskupov, o ktorých viem, že boli agentmi ŠtB2. Čo poviete, aj oni „majú skutkov“, ktoré dosvedčujú ich hlbokú vieru?
komplet :
http://adam.humanisti.sk/?p=61
starosta nesmie mat v kancelarii kriz?
Zas to nezavádzaj do krajností, ak je starosta veriaci tak nech to v kancelárii kľudne má, tu ide hlavne o tie školy a nejaké veľké štátne orgáne zastupiteľstvá.
Stoporko : Podľa mňa sa tú vôbec nerozprávame o štátnej vlajke, tú nikto meniť určite nebude a je to úplne iná vec ako napríklad kríž na škole.
Samozrejme, že tieto veci sú pretlačené aj do takýchto oficialít, keď tu celý stredovek vládla cirkev a na SK má stále silné postavenie.
tehla :
Á, to sme tu už dlho nemali
Ty si o toto označenie vždycky sám požiadaš, to musí každý súdny človek uznať, že tvoja viera sa vymyká z normálu.
Nebezpečny nezmysel je učiť, že predstavuje.
Zdôvodni prečo.
Nebezpečny nezmysel je učiť, že predstavuje.
Zato RKC má.
Typické, platí hore uvedený citát : Vieme všetko z ničoho.
ty si nejaky upir? Bojiš sa križa? Veď je to naša tradicia, prečo proti tomu tak bojuješ?
Pre mňa je to symbol dogmatického náboženstva.
Spýtam sa ťa ja : Tebe by nevadilo, keby boli po školách umiestnené preškrtnuté kríže ? Alebo nejaké moslimské znaky ?
Prečo nechcete uznať, že najlepšia cesta je neutrálna cesta a obmedziť tieto veci na súkromie.
Len taka menšia ukažka.
Zjavne si nepochopil, načo som vtedy narážal.
A inak, tieto antisemitistické hovadiny ma naozaj nezaujímajú.
Tvoji morálni kresťania majú na svedomí počas ich krutovlády v stredoveku mnoho židovských obetí.