Moje skúsenosti môžem rozdeliť do dvoch bodov:
1. Sám som momentálne asi agnostik. Aj napriek rovnakej výchove ako mal Andi sa ma nikto nepýtal, či nechcem chodiť na náboženstvo, ak, tak len zo srandy. Ja som ale pochopiteľne nechcel, veď celá moja rodina nechodila do kostola. Otázku viery som nikdy s rodinou nejak neriešil, bol som ateista z výchovy.
Až v puberte som sa začal nejak zamýšľať nad existenciou boha, stal sa zo mňa zarytý ateista. Neuznával som vieru, robil si posmešky z veriacich, provokoval o spolužiakov v škole príbehmi z Biblie a podobne. Ľudí, čo veria som považoval za sprostých.
Dôvod, prečo veria som pochopil až neskôr, musel som trochu dospieť. Spriatelil som sa s viacerými veriacimi ľuďmi, ktorí mali na život rovnaký pohľad ako ja, len s tým rozdielom, že verili, že svet nevznikol náhodne a že existuje nejaká posmrtná existencia. Sám som sa začal zamýšľať nad tým, ako tak zložité molekuly mohli vzniknúť náhodnými reakciami (ako chemika ma to neskutočne zaujíma doteraz), pravdepodobnosť mi prišla veľmi nízka. Odvtedy som začal uznávať, že niečo ako boh môže existovať, ale pokým nikto jeho existenciu nedokáže, tak nemám dôvod v neho veriť. Dokazovať jeho neexistenciu mi príde irelevantné, nakoľko ak naozaj neexistuje, tak ako by sa to malo dokázať?
2. V priebehu vzťahu s mojou bývalou som mal možnosť pozorovať zásadnú zmenu vo viere. Na začiatku vzťahu bola síce silno veriaca ale chodila asi len raz za mesiac do kostola, na spovede nechodila.
Mal som dokonca tú možnosť s ňou raz vstúpiť do kostola. Prekvapilo ma, že si ihneď ako prekročila prah kostola kľakla na zem a začala sa prežehnávať.
Nakoľko ja som bol neveriaci, tak sme diskutovali o otázkach viery. Ona mi opísala z akého dôvodu začala veriť ona.
Údajne ako bola "veriaca" z výchovy, v puberte ale prestala veriť a považovala boha za neexistujúceho. Potom vraj ale začala mávať strašné nočné mory, ktoré sa opakovali niekoľko mesiacov (mala problémy v rodine, ale asi nebola dosť vyspelá na to, aby pochopila že to bolo preto). Jej silno veriaci rodičia a fakt, že chodila na cirkevnú školu ju presvedčili, že by mala navštíviť exorcistu, aby z nej vyhnal diabla, ktorý jej spôsobuje nočné mory. Skutočne u exorcistu niekoľko krát bola a vraj nočné mory zmizli (aká náhoda, že sa aj jej rodinné problémy v tej dobe zmiernili
). Prostredníctvom takéhoto "božieho zázraku", ako ho ona nazvala, vraj uverila. Keď som ju spoznal, tak už mala dávno svoje nočné mory za sebou. Priebehom času ale mala opäť problémy v rodine a nočné mory sa jej vrátili. Začala chodiť do kostola každé ráno a presviedčala ma o tom že sa ju opäť snaží posadnúť diabol. Asi si viete predstaviť čo som si o tom myslel. Po pár týždňoch nočné mory zas zmizli.
V priebehu času som jej asi trochu otvoril oči (z môjho pohľadu), nakoľko uznala, že žiadnym diablom posadnutá nikdy nebola, a že tie nočné mory fakt len súviseli s jej rodinnou situáciou. Prestala chodiť do kostola úplne, prestala uznávať katolícku cirkev, aj viera v samotného boha nejak upadla. Stále však ale verí v existenciu niečoho vyššieho, ale rozhodne by som ju už teraz nenazval kresťankou.
Takže aby som to zhrnul, podľa mňa, keď už je niekto raz silno veriaci (že sám uveril, nie výchovou), nikdy sa z neho nestane zarytý ateista, ktorý popiera existenciu niečoho vyššieho a ktorý berie svet z čisto materialistického hľadiska. S opačným prípadom sa ale stretávam bežne.
Opäť sa to vracia len do tej roviny, že si sa rozhodol veriť v niečo, čo sa ti páči viac ako niečo iné, ale to s tým, či je to pravda alebo nie nemá nič spoločné. A práve tu s ateisti líšia v tom, že ich zaujíma to, čo je pravda a nie to, čo by ako pravdu radšej videli.
