a domnievam sa, že vlastne o niečom podobnom (ale nielen!) hovorila aj marxistka a feministka Silvia Federici počas besedy v BA týkajúcej sa hlavne hnutia "Wages for Housework," ktorého sa účastnila.. odporúčam celý prejav a aj ďalšie preložené texty od nej na konci článku -
Jedna z hlavných línií kritiky voči našej kampani v tom čase znela, „Čo si ten štát počne, veď to je nemožné, veď skrachuje!“. Tvrdili to dokonca aj ľudia v hnutí. Samozrejme, v nasledujúcich rokoch sme videli ako sa, najmä v USA, míňajú bilióny (trillions) dolárov na vojny. Obranný rozpočet USA je dnes nepredstaviteľný. Ďaleko presahuje to, čo sme si vtedy dokázali predstaviť. Tento argument je teda nepravdivý.
Chcem tiež pripomenúť, že sme žiadali mzdy za domácu prácu, nie mzdy pre ženy v domácnosti. Na mzdu, ktorú by sme žiadali, by mal nárok ktokoľvek, kto vykonáva túto prácu. V tom čase ešte neexistovala požiadavka „všeobecného základného príjmu“, ale to isté pod iným názvom žiadali skupiny v Británii, ktoré viedli kampaň za „sociálnu mzdu“. My sme si mysleli, že požiadavka miezd za domácu prácu je efektívnejšia, pretože má spomínanú „odhaľovaciu“ schopnosť a vytvára tlak na kapitál a štát. Hovorí: my vykonávame prácu, z ktorej vy profitujete. V tomto zmysle išlo o potenciálne mocnejšiu požiadavku. Požiadavky totiž nie sú len „požiadavky“; sú to nástroje na mobilizáciu. Sila požiadavky spočíva aj v tom, že dokáže zjednotiť ľudí, zmeniť mocenské vzťahy, demystifikovať existujúce pojmy. V tomto zmysle sme našu požiadavku považovali za efektívnejšiu.
... V tomto kontexte sme rozdiel medzi sociálnou podporou a našou požiadavkou videli v tom, že sociálna podpora predstavuje určitý druh charity.
Je však pravda, že v USA existoval program sociálnej podpory, ktorý podľa nás feministky mali brániť. Išlo o program pomoci matkám so závislými deťmi, pochádzajúci z tridsiatych, štyridsiatych rokov. Mal názov Aid to Families with Dependent Children. Hoci v názve má rodiny, v konečnom dôsledku bol jeho recipientkami vždy ženy. Považovali sme ho za prvú podobu mzdy za domácu prácu, pretože sa v ňom uznávalo, že výchova detí je prácou. Žiaľ, od konca sedemdesiatych rokov sa takéto programy stali terčom útokov. Na sociálnych úradoch mnohým ženám odopierali dávky – žiadali od nich, aby na úrad priviedli muža-otca dieťaťa, od ktorého teda boli závislé, hoci s ním napríklad nechceli žiť.
V deväťdesiatych rokoch Clintonova administratíva tento program úplne zdecimovala, čo sa interpretovalo ako veľký úspech. „Prešli sme od welfare [sociálna podpora] k workfare [podpora podmienená prácou]!“ Po Clintonovej reforme sú chudobné matky nútené nájsť si zamestnanie, a to i v prípade, že majú malé dieťa, o ktoré sa popri zamestnaní nemôžu adekvátne postarať. Ženské, feministické hnutie nezorganizovalo na obranu tohto programu nijakú veľkú kampaň. To je veľmi zlé a smutné, pretože príjemkyne sociálnych dávok boli zobrazované ako príživníčky, ako lenivé ženy, ktoré nechcú pracovať. My sme viedli kampaň na ich podporu, tvrdiac, že útok na ženy na podpore je útokom na nás všetky. Štát totiž vlastne tvrdil, že práca vykonávaná pri výchove detí nie je prácou, že sme všetky príživníčky a že máme pracovať zadarmo.
Je však jasné, že celý systém sociálnej podpory je štruktúrou, ktorá vznikla podľa modelu charitatívnych organizácií s veľmi byrokratickými formami kontroly nad prijímateľmi podpory. My sme o nič také nestáli. Naša požiadavka mala iné zámery. Prvým cieľom bolo zmobilizovať ženy, spojiť ich a vytvoriť moc, akú ani ženské hnutie dovtedy nemalo. Presnejšie, išlo nám o to, vziať moc, ktorú získalo ženské hnutie vo svojom prvom období, a transformovať ju na niečo konkrétne, na čosi, čo by prospelo všetkým ženám. To nám stačilo – o tom, čo bude ďalej, sa malo rozhodnúť až potom.
Podľa môjho názoru dnes mzdy za domácu prácu nestačia. Mnohé z diskusií, ktoré v súčasnosti vediem so ženami i mužmi, sa týkajú vytvorenia nových, kooperatívnych štruktúr v komunitách. To neznamená, že na mzdy za domácu prácu, a vôbec na boje za peňažné požiadavky, treba zabudnúť. Naopak. Myslíme si však, že sa toho musí udiať oveľa viac. Musíme napríklad vytvárať – v rámci toho, čo nazývame komunitou, ale čo v skutočnosti ešte nie je skutočnou komunitou – nové typy solidarity a sociálneho vlákna, ktoré ekonomická reštrukturalizácia v posledných desaťročiach zničila. Hovoríme teda o commons, o reprodukčných commons, a to vo viacerých ohľadoch.
Základnou myšlienkou je vytvoriť štruktúry, na základe ktorých by sa dali začať budovať kooperatívne formy reprodukcie, či už ide o starostlivosť o deti, starších alebo zdravotnú starostlivosť. Na základe týchto štruktúr by sa tiež dalo znova začať uvažovať o reorganizácii bývania a domácej práce – a to spôsobom, ktorý je väčšmi spoločenský, menej izolujúci a prekonáva väzenskú formu, v ktorej sa práca žien tradične odohráva. Myslím si, že ide o veľmi dôležitú tému. V súčasnosti sa intenzívne zaujímam o spôsoby, ako zorganizovať kolektívnejšie podoby reprodukcie, ktoré by prelomili aj tradičnú separáciu medzi domovom a susedstvom, domácnosťou a štvrťou. To je čosi, na čom v súčasnosti pracujem.
Aby som uviedla konkrétny príklad, jednou z foriem krízy, s ktorou mnohí a mnohé máme skúsenosti, je situácia, v ktorej sa treba starať o starších alebo chorých príbuzných. Dodnes ide o prácu, ktorú zvyčajne robia ženy, ale robí ju aj veľa mužov. Často ide o ďalšiu prácu popri platenom zamestnaní a popri neplatenej starostlivosti o deti. Ide o veľmi náročnú prácu, ktorej človek často čelí úplne sám. A nezriedka sa stáva, že z tejto práce človek sám ochorie. Ide o prácu, ktorá si vyžaduje kolektív. V tomto smere sme však odkázané na inštitúcie: na nemocnice či hospice. Téma reprodukčných commons sa dotýka aj tohto problému: Ako iným spôsobom zorganizovať starostlivosť o starších alebo chorých? Ako som hovorila, táto práca je veľmi náročná na ľudskú činnosť. Nedá sa úplne industrializovať. Otázka teda znie: aké štruktúry chceme? Ako sa v komunitách začať organizovať?
Cieľom pritom nemá byť nahrádzať štát. My vieme, že štát vyvlastnil a vyvlastňuje časť nášho bohatstva. Toto bohatstvo si chceme opätovne prisvojiť. Potrebujeme však vytvoriť spôsoby, pomocou ktorých sa budeme rozhodovať o tom, čo je nevyhnutné; potrebujeme štruktúry, ktoré zabránia tomu, aby takáto práca padala na plecia jednotlivcov, dusila a ničila ich.
... Iste, existujú určité služby, občas s podporou miestnej samosprávy alebo štátu, ktoré majú zabezpečiť kooperáciu v oblasti reprodukcie v komunitách. Ukazuje sa však, že tieto služby sú vždy zorganizované s komerčnými cieľmi a v komerčnom rámci. To nestačí. My sami sa musíme rozhodnúť o tom, čo by najlepšie zodpovedalo našim potrebám, a potom za tieto potreby bojovať.
