Transformácia holokaustu na náboženstvo

Ortodoxné tvrdenie o holokauste nemôže byt obraňované racionálnymi argumentami, pretože jeho absurdnost je obrovská. Žiada sa od nás, aby sme verili vo fata morganu rozsiahleho zabíjania vo vražedných továrňach, ktoré nezanechalo žiadne stopy - žiadne dokumenty, žiadne kosti, zuby ci popol - nič! Ďalej sa od nás žiada veriť, že Spojenci, ktorí mali rozsiahlu sieť informátorov po celej Európe a špióna v nemeckom vedení (admirál Canaris, šéf nemeckej rozviedky), si až do konca vojny neboli vedomí tejto gigantickej genocídy, pretože ak by o masovom vraždení vedeli, potom by konali tak, aby to zastavili. Nakoniec sa od nás žiada viera v to, že Židia v Poľsku, epicentre holokaustu, až do augusta 1944 nevedeli nič o osvienčimských plynových komorách, inak by Židia z lodzského geta nešli dobrovoľne do Osvienčimu - čo je presne to, čo urobili, ako udáva Raul Hilberg vo svojej práci o holokauste (Die Vernichtung der europaeischen Juden, s. 543/544).

Kedže sionistami kontrolovaný systém "západných demokracií" je neschopný čelit revizionistom argumentami, uchyľuje sa k cenzúre a brutálnej sile, aby umlčal nebezpečných heretikov. A Židia postupne transformujú holokaust na náboženstvo. Ide o veľmi chytrú stratégiu, pretože - ako trefne poznamenáva Robert Faurisson - človek nemôže vyvrátiť náboženstvo vedeckými argumentami. Múzeá a pamätníky holokaustu, množiace sa ako huby po daždi po celej Európe a USA, sa takto skutocne stávajú chrámami nového náboženstva, zatiaľčo profesionálni "preživší holokaust", ako je Elie Wiesel, sú kňazmi tohto nového náboženstva. Aby sme dokázali toto tvrdenie, stací zacitovat samotného Elie Wiesela: "Holokaust je svätým tajomstvom, tajomstvom, ktoré je limitované na kruh kňazstva prežijúcich" (Peter Novick, The Holocaust in American Life, 1999, s. 211, 212). Další velknaz kultu holokaustu, Simon Wiesenthal, zachádza ešte ďalej: "Keď každý z nás predstúpi pred 6 miliónov, nebudú sa nás pýtať, co sme robili so svojimi životmi... Poviem: Nezabudol som na vás" (Simon Wiesenthal v Response, Vol. 20, Nr. 1).

Nie sú povolené žiadne kritické otázky o holokauste, keďže sú rúhaním: Spôsobujú nesmierny nepokoj vecným obetiam perzekúcie, Židom, a sú pokusom očistiť národný socializmus - najhoršiu ideológiu všetkých čias, ktorá umožnila holokaust! V dnešnom Nemecku je dokonca považované za nemysliteľné porovnávať holokaust s krutosťami komunistických tyranov ako Stalin alebo kambodžský diktátor Pol Pot, pretože sa to považuje za "relativizovanie" a "trivializovanie" najhoršieho zločinu v histórii.

Francúzsky sionistický propagandista Claude Lanzmann, tvorca dlhého a nevýslovne hlúpeho filmu o holokauste (názov tohoto filmu je Shoa, hebrejský výraz pre "katastrofu", ktorý je Židmi často používaný ako synonymum pre "holokaust") sa ani nesnaží skryt skutočnosť, že kult holokaustu má nahradiť kresťanstvo:

"Ak Osvienčim je niečo iné ako horor histórie, potom sa kresťanstvo trasie v základoch. Kristus je Syn Boží, ktorý šiel na koniec ľudsky znesiteľného, kde znášal najkrutejšie utrpenie. (...) Ak je Osvienčim pravdou, potom existuje ľudské utrpenie, s ktorým sa utrpenie Krista jednoducho nedá porovnať. (...) V tomto prípade je Kristus falošný a spása nepríde od neho. (...) Osvienčim je vyvrátením Krista." (Les temps modernes, Paris, December 1993, s. 132, 133.)

V dnešných dňoch veľká čast Židov viac v Boha neverí, ale prakticky každý z nich verí v 6 miliónov. Sionistické vedenie šikovne využíva holokaust na zjednotenie svetového Židovstva udržiavajúc ich v stálom stave hystérie a perzekučnej mánie, tvrdiac, že iba držaním sa pokope budú Židia schopný zakázať hrozbu nového holokaustu.

Je bez debaty, že len málo nežidov chce prijať pochmúrne náboženstvo holokaustu. Zatiaľčo prevažná väčšina ľudí na Západe stále verí, že oficiálne tvrdenie o holokauste je v základe pravdivé (aj keď majú dojem, že čísla sú nejako nadhodnotené), sú úplne znechutení vecným lamentovaním o židovských obetiach a židovskom utrpení. Jednoducho o tom nechcú viac počuť. Prieskumy verejnej mienky v Nemecku ukázali, že velká väcšina populácie bola proti plánovanému pamätníku holokaustu v Berlíne (čomu sa žiadna veľká strana, vedúci politik ci veľké noviny neodvážili oponovať). V súkromí sú politici možno rovnako tak znechutení nekonečnou litániou holokaustu ako zvyšok populácie, ale nemôžu si dovoliť nechať revizionistov vyhrať, pretože to by zatriaslo samotnými základmi "demokratického" systému, ktorému vďačia za svoje kariéry a bohatstvo.