V zasadačke jedného zo žilinských hotelov sedí okolo stola sedem ľudí. Počas nasledujúcich 150 minút budú niektorí tichšie, niektorých bude počuť viac. Drobnú päťdesiatničku asi najviac.

„Počuli sme o nej, niekto pred voľbami, o takejto osôbke? Že existuje nejaká Čaputová? Veď to je zapredankyňa Sorosova,“ rozreční sa spontánne na adresu prezidentky, ktorú koncom marca tohto roka ľudia zvolili do čela štátu. „Ona je obyčajná bábka, tak ako bol Kiska. O ňom sme tiež nič nepočuli a bude nám tu rozprávať, posielať odkazy cez Facebook. Tam niekto iný kýve motúzikmi.“

„Kto?“ zaznie zvedavo v kruhu ostatných debatujúcich. „No Soros!“ povie päťdesiatnička nahlas a neomylne.

[ TIP: Odoberajte nové články v rubrike Marian Kotleba e-mailom. ]
Takto ste si to predstavovali, pomyslíte si možno: takto vyzerá volič ĽSNS. Na prvý pohľad zapadá do stereotypu človeka, ktorý verí na sprisahanie riadené 89-ročným finančníkom židovsko-maďarského pôvodu, nadáva na imigrantov či Rómov, možno dokonca oslavuje Jozefa Tisa.

Lenže drobná žena, povolaním výtvarníčka, s rovnakou vervou, ako odmieta prezidentku Zuzanu Čaputovú, odmieta aj akékoľvek pokusy o sprísnenie interrupcií a s pochopením rozpráva o svojom známom, staršom homosexuálovi, ktorý za socializmu svoju orientáciu skrýval a dnes žije spokojne s iným mužom.

A aj keď ona sama vidí za protestmi iniciatívy Za slušné Slovensko niečo podozrivé („mám zmiešané, skôr negatívne pocity“), jeden z ďalších diskutujúcich, tiež volič ĽSNS, pokojným hlasom hovorí, že vražda novinára by takéto protesty vyvolala v každej civilizovanej krajine a nemožno sa čudovať, že mladí ľudia vyšli do ulíc.

Paleta voličov Kotlebovej ĽSNS je oveľa pestrejšia, ako by sa to mohlo zdať z kotlebovských demonštrácií či skupín na Facebooku.

Ale čo ich spája?

Kauzy, kauzy, kauzy
Štyri mesiace pred parlamentnými voľbami sme sa pokúsili hlbšie preniknúť do rozmýšľania ľudí, ktorí volili Kotlebovu stranu už v roku 2016 a plánujú to aj dnes. Využili sme na to techniku moderovaného skupinového rozhovoru, takzvanej focus group, ktorú pre Denník N pripravila prieskumná agentúra 2muse.


Pri skupinovej diskusii kladie otázky moderátor. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Skupinový rozhovor je bežným nástrojom v oblasti kvalitatívneho prieskumu. Jeho výsledkom nie sú štatistické dáta z reprezentatívnej vzorky, umožňuje nahliadnuť do hlbín správania sa a do motivácií ľudí pri ich rozhodovaní.

Rozhovor viedol moderátor z prieskumnej agentúry, ktorý sa držal scenára; diskusia nezačala priamo politikou, účastníci prieskumu najprv rozoberali svoje životného hodnoty a pohľad na spoločnosť, až sa postupne prepracovali k vyslovene politickým otázkam.

V priebehu októbra sme zorganizovali hneď dve diskusie: v Žiline a Krupine, teda mestách, ktoré ležia v regiónoch, kde je ĽSNS už dnes pomerne silná a ďalej rastie. Diskusií sa dohromady zúčastnilo 11 ľudí – šesť v Žiline, päť v Krupine. Nasledujúci text nie je analýzou skupinových rozhovorov, akú prieskumná agentúra zvykne spracovať pre iných klientov, ale skôr reportáž z ich priebehu.

Volebná úspešnosť Mariana Kotlebu v prezidentských voľbách v porovnaní s parlamentnými


Volebná úspešnosť Mariana Kotlebu v roku 2019 v porovnaní s výsledkom ĽSNS v roku 2016. Autor – Daniel Kerekes
Debata sa v oboch mestách rozprúdila po otázke, čo hýbe Slovenskom. Väčšina hovorila jasne – škandály. „No kauzy. Mafia. Vláda,“ vymenúvajú diskutujúci v Žiline. „Však vláda je mafia,“ vypointuje tento tematický okruh niekto zo skupiny.

Väčšina z tých, čo sedia pri stole, vie, kto je Marian Kočner, počuli o jeho vplyve na sudkyňu Moniku Jankovskú, nepochybujú o tom, že je mafián. Ale šokuje ich to? Znepokojuje? Ani nie. Skôr to zapadá do obrazu, ktorý si o svete politiky spravili už dávno – je to pre nich obludný svet plný špinavostí, v ktorom nie je nik čistý . Ani z opozície, ani z koalície.

A posledný vývoj mnohých skôr unavuje.

„Slovenskom hýbu kauzy a občas záblesk športového úspechu,“ rozhovorí sa mladý dvadsiatnik zo skupiny v Žiline so slušným prehľadom o spoločenskom dianí. „Už asi rok a pol stále počúvame iba Kočner, Kočner. Od rána do večera, raz s tým, raz s tým. V každej kauze je Kočner. Neviem, či aj v chladničke nie je, keby som sa tam pozrel… Otvorím paštétu a tam Kočner.“

Ako vraví, teraz síce všetci politici kričia o spravodlivosti, ale v skutočnosti by mali mlčať. „Tí, čo to vykrikujú, by tiež nemali veľmi kričať. Pozrime sa na toho Kočnera – všetci sú s ním namočení. Všetci, komplet. Sulík, Matovič, z koalície všetci, to je jasné. Boris Kollár hovorí o mafii. A on? V 90. rokoch bol známy mafián bratislavský.“

V krupinskej skupine, z pohľadu znechutenia z politiky ešte trochu radikálnejšej, išli diskutéri ďalej. Aj oni spomínajú Kočnera či vraždu Jána Kuciaka ako udalosti, ktoré hýbu spoločenským dianím, no jasne pomenúvajú, že pre nich tieto témy nie sú rozhodujúce.

Dynamiku debaty v tejto skupine určovali dve silné osobnosti: mladší tridsiatnik a štyridsiatnička pracujúca v zdravotníctve, ktorí mali spoločenský prehľad a pôsobili aj dojmom, že vedia, ako to chodí v ich regióne. Dokazovali to napríklad tým, že Kotlebu poznali ako lokálnu postavu v stredoslovenskom regióne a spomínali ho familiárne ako „Maňa“.

„Kauzy boli vždy,“ povie v krupinskej debate rozhodne tridsiatnik. „Toto sú vopred nachystané a podstrčené veci bežnému ľudu, aby sa neriešili veci, ktoré sú nepríjemné, ale podstatné. Netreba sa tomu venovať. Koľko ľudí zavraždili včera? Vyberie sa jedna vražda a podsúva sa ľuďom za nejakým účelom,“ vysvetľuje ostatným za stolom.

Zdravotníčka má podobný názor: vraví, že vražda Jána Kuciaka je nafúknutá, „aby ľudia odvrátili pozornosť od nekalých vecí v pozadí a bavili sa o tomto“. A tak isto nafúknuté boli aj protesty Za slušné Slovensko. „Tetky bez premýšľania išli zapáliť sviečku, ani nevedeli komu a prečo,“ ozrejmuje svoju osobnú skúsenosť zo Zvolena.

Dojem, že občan vidí len časť skutočných udalostí, a za oponou sa deje niečo skryté pred zrakom verejnosti, je v skupinách pomerne častý. Pri protestoch Za slušné Slovensko sa opakuje aj v Žiline: „Podľa niečích nôt asi išli tí, ktorí to tam zastrešovali,“ tvrdil tridsiatnik Tomáš. „Ako keby som ich podozrievala, že je to zásterka pre niečo. Vyvoláva sa davová psychóza, ako keď sa ide na koncert,“ vravela zase iná diskutérka.


Foto N – Tomáš Benedikovič
Všetko je o peniazoch
Aby sme lepšie pochopili rozmýšľanie voličov ĽSNS, ktorí sa zúčastnili skupinových rozhovorov, treba pochopiť ich životnú situáciu. Až na jednu výnimku – slobodnú mamičku zamestnanú v skrachovanej sietí predajní Kačka, ktorá zostala bez výplaty – medzi diskutujúcimi neboli ľudia, ktorí by mali akútne finančné problémy. Väčšinovo mali prácu, netrpeli núdzou, neboli sociálne odkázaní. No ani si nemohli dovoliť vyskakovať.

V skupinách sa vystriedala zdravotníčka, výtvarníčka, rezbár, robotníci, ľudia pracujúci v autodoprave či mamička na materskej dovolenke. Spájalo ich to, že aj keď mali pravidelnú výplatu a deklarovali, že k životu „nepotrebujú veľa“, ich životný štandard bol o niečo nižší, než by chceli. Veľkú časť toho, čo zarobia, zhltnú pravidelné výdavky na bývanie či stravu a veľa neušetria. Čo je však podstatnejšie, títo ľudia žijú s pocitom, že aj na takýto život sa musia veľa naháňať.

„Nepotrebujem mať neviem koľko peňazí,“ vysvetľovala svoj pohľad na život päťdesiatnička zo žilinskej skupiny. „Stále jem ten istý chleba, stále si ho chcem natrieť len maslom, to mi úplne stačí. Chcem ísť sem-tam do kina či do divadla, chcem si občas kúpiť kvety do vázy. Chcem žiť úplne jednoducho,“ opisovala ostatným.

O peniazoch sa hovorilo veľa v oboch skupinách, v oboch tiež ľudia uvádzali, že by o nich toľko hovoriť vlastne nechceli.

Ale musia – a za to vinia štát a vládu. „Peniaze, peňeži, peníze,“ odpovedá na otázku o životných hodnotách rezbár v stredných rokoch. „Potrebujeme ich, aby sme vyžili. Systém nás dotlačil k tomu, aby sme mali peniaze na prvom mieste. Stále myslím na to, že treba peniaze na lieky, na bývanie, potom na niečo iné.“

Skupinový rozhovor spoza jednosmerného zrkadla. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Prečítajte si tiež
Odomkli sme: Čo si myslia o Kotlebovi tí, ktorí ho pred rokom volili
V krupinskej skupine sa opakovalo, čo odznelo aj v Žiline, debata sa veľa točila okolo financií: ľudia boli presvedčení, že doba im nepraje; ak chcú, aby sa mali dobre ich deti, musia sa naháňať, a zároveň vraveli, že mať veľa detí je prepych. „Chcela by som, aby na Slovensku bol trocha pokoj,“ hovorí pri debate o životných cieľoch predavačka z Kačky.

„Aby sme sa nehnali za robotou, peniazmi, ale aby človek mohol aj normálne žiť. Bez stresu, bez nervov. Teraz žijú všetci ľudia v strese. Lietajú z jednej roboty do druhej, aby mohli zabezpečiť deti. Kedysi to bolo pre rodičov menej zaťažujúce, vedeli zabezpečiť rodinu a nemuseli byť stále v robote.“

Tu sa dostávame k tomu, čo ľuďom, ktorých sme si pozvali, najviac prekáža na súčasnosti. Spolu s nespravodlivosťou a dvojakým metrom je to najmä fakt, že doba je zložitá, rýchla a oni na to všetko zostali sami. Prekáža im, že sa o nich nikto nestará.

A tým, kto sa starať má, je v prvom rade štát.

ĽSNS je síce v politologickom svete označovaná za krajne pravicovú stranu, faktom však je, že ponuka klasickej pravice je to najvzdialenejšie, čo pre voličov ĽSNS môže v politike existovať.

Tézy ako nízke dane, štíhly štát a princíp zodpovednosti jednotlivca za úspech v živote sa úplne míňajú s ich videním sveta, v ktorom hrá štát rolu spravodlivého opatrovateľa, ktorý sa postará, aby mal každý tak akurát, a zabezpečí, aby ich život bol pokojnejší a predvídateľnejší.


Skupinová diskusia. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Papaláši nakradli, ale nechali aj ľuďom
S volaním po starostlivosti súvisí obrovská nostalgia za sociálnymi istotami, s ktorými si voliči ĽSNS spájajú režim pred rokom 1989. V oboch skupinách v Žiline a Krupine sa na socializmus začalo spomínať spontánne už v úvode, keď mali ľudia hovoriť o svojej životnej filozofii.

„Kedysi to bolo iné, rodičia vedeli zabezpečiť svoju rodinu,“ vysvetľovala slobodná mamička a predavačka z Kačky, ktorá žije v podnájme. „Dostali byty, ktoré už mohli byť ich, nemali problém, že by im ho niekto zobral. O to to mali ľahšie,“ sťažovala si na prítomnosť.

„A mali istú robotu, ak niečo nevyviedli. Od podniku dostali byt, vedeli, že budú mať robotu, mali istotu,“ doplnila ju zdravotníčka z krupinskej skupiny.

Predavačka z našej skupinovej debaty ešte nemala ani štyridsať rokov, socializmus teda prakticky nezažila. Ale počula o tom, doma jej hovorili, že vtedy bolo dobre. Minulý režim účastníci chválili naprieč generáciami: starší spomínali na prácu, byty a mladomanželské pôžičky, ktoré socialistický režim rozdával; dvadsiatnici v skupinách zase hovorili, ako im ich rodičia opisovali ľahší život v minulosti.

Proti tvrdeniu, že za socializmu bolo lepšie, nikto aktívne neprotestoval, tento názor bol v oboch diskusných skupinách úplne prevládajúci. Dôvody sa opakovali.

„Áno, jasné, bolo lepšie ako teraz. Ľudia mali kde pracovať, museli pracovať. Nikto nebol príživník. Bolo fabrík kopu… Naša vláda dnes vytvára hladové doliny. V ktorom meste si spomeniete, tam boli závody. Čo máme teraz? Nič,“ povedala to za všetkých výtvarníčka zo žilinskej skupiny. „Papaláši si nakradli, ale nechali aj ľuďom.“

Ľudia v princípe nechválili režim sám osebe, nebolo im ľúto za komunistickou stranou, opakovane argumentovali najmä sociálnymi výhodami pre jednotlivcov a rodiny, no hľadali aj spoločné hodnoty – napríklad hovorili o tom, ako v krajine fungovalo poľnohospodárstvo a ako bolo Československo potravinovo sebestačné.

Mimochodom, nostalgiu za socializmom, napríklad za podnikovými bytmi, ktorá v časti spoločnosti rezonuje, si už všimol aj Andrej Danko, ktorý chce najnovšie firmy motivovať k výstavbe podnikových nájomných bytov. A aj samotný Kotleba vie, že to na ľudí funguje.

„Čo bráni vláde, aby zajtra založila štátny podnik na výstavbu bytov pre mladé rodiny, kde ten nový byt už nebude stáť 90-tisíc eur, ale 15-tisíc eur… Prečo my, ako nejakí retardovaní keby sme boli, musíme dávať stavať byty a cesty zahraničným firmám… Ako sme mohli takto hlboko klesnúť?“ rečnil na zhromaždení ĽSNS v Považskej Bystrici, ktoré sa uskutočnilo 23. októbra tohto roka.

Miestami táto nostalgia za niečím spoločným prechádzala až do chvály akéhosi „kolektivistického“ ducha minulosti – niektorí ľudia oceňovali telovýchovné jednoty či dokonca to, že muži chodili na vojnu. Tieto kolektívne prvky mali pre nich miestami väčšiu hodnotu ako individuálna sloboda.

„Boli sme cepovaní, ale pozrite sa na dnešné deti. Nemajú hranice,“ hovorila účastníčka žilinskej skupiny. „Všetko je to o tých hraniciach. Tie sú potrebné. Alebo vojna. Chlapi prestali chodiť na vojnu. Možno je aj preto tých homosexuálov toľko, doprčíc, neprešli si tým, veď to bola trochu aj škola života,“ dodala s polovtipom.

Ďalší prikyvovali. „Ja sa len zamýšľam, keď niekto povie, že dnes je sloboda slova,“ povie jedna z menej výrazných členiek skupiny v Žiline. „Čo nám to také prinieslo? To by som sa aj rodičov spýtala, keby to mali porovnať.“ Odpovedá jej ďalšia z diskutujúcich: „Je to presne to isté ako za socíku. Teraz nie je sloboda slova, ešte menej si môžete dovoliť ako predtým.“

V Krupine sa ozývajú poznámky v podobnom duchu, ktoré celej diskusii dávajú pointu. „V niečom boli komunisti skvelí, každý vedel, kam patrí. Prílišnú slobodu tiež netreba dávať.“


Ilustračné foto – TASR
Hlavne nebyť chorý
Túžba po sociálnych životných istotách, pocit nespravodlivosti a dvojakého metra, potreba starostlivosti a obava, že aj napriek stresu „nezarábajú dosť“, sa pri účastníkoch prieskumu stretávajú v obavách o vlastné zdravie.

Všetko to, čo vnímajú v spoločnosti ako zlé, nachádzajú v destilovanej podobe v ordináciách a nemocniciach. Stav slovenského zdravotníctva je z pohľadu týchto ľudí jedným z najpálčivejších problémov krajiny.

Neberme to ako klišé, ktoré opakujú politici pred voľbami. Zdravotníctvo môže byť jednou z mála ciest, ako sa aspoň pokúsiť vymaniť voličov ĽSNS z totálnej rezignácie na politiku, voľby protestu a extrému.

Prečo je pre účastníkov skupinových rozhovorov práve zdravotníctvo taká akútna vec? Majú s ním osobnú skúsenosť. Zdravie a zdravie ich blízkych je pre nich – celkom logicky – kľúčová hodnota, a boja sa, že sa im nedostane náležitej starostlivosti.

Spomínajú dlhé čakanie v ordináciách a na urgentných príjmoch, pozerajú sa na zanedbané nemocnice a polikliniky, kupujú si drahé lieky a počúvajú príbehy o tom, ako ich známym verejné zdravotníctvo nepomohlo.

Mnoho z týchto ľudí má niekoho, kto im povedal, že im s ich problémom nepomohol bežný lekár, ale napríklad až súkromná klinika či nemocnica. Za peniaze na drevo. Lenže na to títo ľudia nemajú. Aj keď nie sú akútne ohrození chudobou, sumy v desiatkach či stovkách eur za starostlivosť u súkromníkov sú pre nich príliš vysoké. Jednoducho – boja sa, že si nebudú môcť dovoliť zabezpečiť liečbu pre seba a svojich blízkych.


Prečítajte si tiež
Typický Kotlebov volič je mladý robotník so stálym platom, nie chudobný týraný Rómami
Poďme si to ukázať na osobných príbehoch. Jedna pani zo žilinskej skupiny pri diskusii o stave spoločnosti ostatným spontánne rozrozprávala príbeh, ako bola na neurológii, lebo jej bolo zle z liekov, ktoré jej predpísali.

„Pýtala som sa pani doktorky, či mi môže dať menej invazívnu liečbu. Ponúkla mi infúzie, ktoré by som si musela platiť. Povedala mi – u nás sú za desať eur, inde sú aj drahšie,“ vysvetľovala ostatným členom skupiny.

„Keď vám je zle, poviete si dobre. No nakoniec zaplatíte stovku, ani neviete ako. Až sa mi oči pretočili. Ale keď je človek chorý, do seba investuje. Potom mi kamarátka povedala, že mám zo zákona nárok na desať infúzií zadarmo na stacionári. Prišla som za lekárkou, povedala som jej: Dobrý deň, pani doktorka, prečo ste mi nepovedali, že na stacionári môžem mať infúznu liečbu zadarmo? Lebo ste sa nepýtali, reagovala.“

Takýto zážitok je pre voličov, ktorí sa v žiadnom prípade necítia víťazmi transformácie, len potvrdením toho, že štát zlyháva.

„Je v ústave bezplatná zdravotná pomoc? Je. Ale na Slovensku spravodlivosť neexistuje. Súdnictvo a sudcovia sú skorumpovaní. Vláda je skorumpovaná. Nedá sa veriť nikomu. Nemôžete sa oprieť o nič. Prečo mi je odopierané to, čo je v ústave zakotvené?“ pýta sa účastníčka prieskumu.

Ostatní prikyvovali. V krupinskej skupine to bolo veľmi podobné, zúfalý stav zdravotníctva vnímali diskutujúci ako väčší problém, než sú kauzy, ktoré sledujú v médiách, o ktorých hovoria, že im neveria. „Zaoberáme sa niečím, čo je nepodstatné,“ povedala staršia sanitárka.

„Ale potom prídeme do nemocnice… To sa stalo osobne mne. Dcére prešlo auto po nohe. Prišla na pohotovosť, zazvonila na zvonček, išla dnu, ale sestrička ju nezobrala. Normálne ju na chirurgii na urgente nezobrali, sestrička jednoducho neotvorila dvere. Na druhý deň som tam nabehla a vravím sestričke – ako je toto možné, veď je tu urgent. Povedala mi, že mali veľa šitia, ale v skutočnosti tam nebol nikto.“


Marian Kotleba. Foto N – Tomáš Benedikovič
Kotleba, záchranár a vodca svorky
Súčasťou skupinových rozhovorov s voličmi ĽSNS bola aj malá hra. Moderátor im rozdal obálky s kolážami zostavenými z rôznych obrázkov. Išlo o kartičky, ktoré prezentujú rôzne svety, každý svet vyznáva iné hodnoty. Úlohou bolo vybrať koláž, ktorá najlepšie vystihuje osobnosť alebo hodnoty Mariana Kotlebu.

Túto hru s kolážou majú prieskumníci osvedčenú, bola súčasťou skupinovej debaty s voličmi ĽSNS, ktorú Denník N s agentúrou 2muse pripravil už pred dva a pol rokom. Vtedy najviac ľudí zo skupiny vyberalo kartičku s kolážou zloženú z obrázkov hasiča, záchranárskeho vrtuľníka, horského psa, rímskeho vojaka a lana.

Nebolo to inak ani tentoraz. Koláž s rímskym vojakom, hasičom a záchranárom vyťahovali voliči ĽSNS v Žiline aj Krupine. „Je taký sám vojak v poli, ktorý povie nahlas to, čo si ľudia hovoria po krčmách,“ vysvetľuje svoj výber dvadsiatnik zo Žiliny, podľa ktorého sedí aj obrázok hasiča. „Treba uhasiť požiar po tých, čo tu boli doteraz, treba zachrániť Slovensko.“ Jeho kolega, robotník z rovnakej skupiny, si na koláži všimol aj lano. „Ťahajú za jeden povraz,“ hovorí o kotlebovcoch.


Koláž, ktorá sa časti focus group spájala s Marianom Kotlebom. Zdroj – 2muse
Aj tí, čo vyberali iné koláže, premýšľali vlastne veľmi podobne. Kotleba sa im asocioval napríklad s obrázkom vlka („stráži svoju svorku“), labutieho krídla („chce sa o ľudí postarať, dostať ich pod svoje krídla“), či kolážou zloženou z obrázkov včiel, dreva a rúk, ktorá predstavovala svet spolupatričnosti. „Mám pocit, ako sa prezentuje on a jeho strana, že veľmi držia spolu a ide im o rovnakú vec, tak ako ide včelám – v súdržnosti je sila.“

Časť diskutujúcich zaznamenala Kotlebu až po jeho víťazstve v banskobystrických župných voľbách v roku 2013, ale boli aj výnimky.

Pre iných sa zviditeľnil svojimi aktivitami v rómskych osadách, napríklad snahou o búranie v Krásnej Hôrke, niektorí si ho pamätali aj ako vodcu Slovenskej pospolitosti, keď spolu s kumpánmi pochodovali v tmavomodrých uniformách alebo neskôr bez nich.

Čím zaujal? V princípe sa opakovalo to isté: nebojí sa otvorene povedať to, čo si ľudia myslia; je burič a rebel, ktorý nemení svoje názory; každý strieda kabáty, ale on si ide svoje.

Aj keď sa, najmä v krupinskej skupine, kde ľudia Kotlebu a jeho ľudí lepšie poznali, objavili aj výhrady voči tým, ktorými sa obklopuje, pre väčšinu jednoznačne predstavoval niekoho, kto je ich poslednou politickou voľbou.

Nejde len o to, že nahlas vraví to, čo si oni sami myslia o Rómoch či utečencoch. Ani o to, že Kotlebom opovrhuje politický systém, ktorým opovrhujú oni sami (a teda im logicky musí byť sympatický); Kotleba svojou rétorikou a ponukou predstavuje politika, ktorý im vraví, čo chcú naozaj počuť – že sa má štát o nich postarať.

Robert Fico a jeho Smer im síce dlho sľubovali niečo podobné, ale po štrnástich rokoch jeho vlád starostlivosť štátu necítia. Vidia len zlodejiny a marazmus, preto Smer z princípu nenávidia. No a opozícia? Opozičné pravicové strany im predsa dlhé roky hovorili opak: teda, že postarať sa majú sami o seba. Preto ich voliť nebudú.

Médiá môžu tisíckrát pripomínať Kotlebove oslavy slovenského štátu, porovnávať ho s Tisom a nazývať fašistom. Nezaberá to.

Po prvé, voliči ĽSNS pri skupinových rozhovoroch deklarujú, že médiám neveria. Po druhé, sloboda a demokracia pre nich nie sú kľúčové hodnoty – prednosť dávajú istotám, pokojnému životu, rodine a štátu, ktorý na nich dbá. A po tretie, v oboch diskusných skupinách viac-menej končila historická pamäť diskutérov pri roku 1989.

O vojnovom slovenskom štáte najčastejšie zaznelo: nežili sme vtedy, ťažko to hodnotiť. A veľa sa relativizovalo: Tiso sa možno nechal Hitlerom do všeličoho dotlačiť, ale to sa teraz necháva aj Čaputová od Sorosa.


Foto N – Tomáš Benedikovič
S kým a ako vládnuť
Keď Denník N usporiadal skupinovú diskusiu s voličmi ĽSNS na jar 2017, bola spoločnosť stále prekvapená, ako sa kotlebovcom rok predtým podarilo dostať do parlamentu. Odvtedy sa zmenilo veľa. Strana sa etablovala v politickom systéme a potvrdila svoju silu v ďalších voľbách: v európskych v máji tohto roku získala 12 percent, v prezidentských v marci Kotlebu volilo vyše 10 percent voličov.

A stala sa ešte jedna vec. Kotlebova ĽSNS je dnes bežne súčasťou hlasovacej väčšiny v parlamente. Len vďaka jej hlasom presadil Smer na jar zákon o dôchodkovom strope – za čo sa Robert Fico poslancom ĽSNS aj výslovne poďakoval –, teraz sa zasa len vďaka spojeniu Smer, SNS a ĽSNS podarilo presadiť 50-dňové moratórium na volebné prieskumy.

Spolu s tým sa čoraz častejšie dostáva do verejnej debaty otázka, či by bolo akceptovateľné, ak by ĽSNS bola súčasťou vlády alebo by sa nejaký kabinet opieral o jej podporu. Spoluprácu s kotlebovcami zatiaľ odmieta väčšina strán, nielen opozičných, ale aj SNS a veľká časť politikov Smeru.

Podľa prieskumu Focusu z apríla tohto roku by vláda s podporou Kotlebu neprekážala 27 percentám Slovákov, 67 percent bolo proti.

Najzmierlivejšie sa na účasť či podporu kotlebovcov na vládnutí pozerali priaznivci hnutia Sme rodina, pre viac ako tretinu z nich ide o prijateľný scenár, no aj tu malo opačný názor vyše 60 percent voličov Borisa Kollára. Pri iných stranách bol už postoj k ĽSNS výrazne kritickejší, vládnutie s ňou by si vedela predstaviť zhruba pätina sympatizantov väčšiny veľkých strán.


Ako to vidia voliči ĽSNS, ktorých sme si pozvali na skupinové rozhovory?

Treba povedať, že často vnímajú politiku veľmi povrchne a útržkovito. V jednom prípade sa napríklad stalo, že účastníčka diskusie nerozlišovala medzi parlamentom a vládou („veď kotlebovci už sú vo vláde“), iní zase politické udalosti nepoznajú do detailov a neraz si aj protirečia.

Keď sa napríklad moderátor pýtal skupín na zákony, ktoré kotlebovci v tomto volebnom období predložili, väčšinou sa diskutéri len neurčito zhodli, že prichádzajú s dobrými návrhmi, ale neprechádzajú im. Na konkrétne zákony si prakticky nik nespomenul.

Tak to bolo aj so skladaním vlády, časť oboch skupín by síce intuitívne chcela vidieť ĽSNS vo vláde, no už sa nezaoberala parlamentnou matematikou. Vo všeobecnosti, koaliční partneri pre ĽSNS sa diskutujúcim nehľadali ľahko.

Drvivá väčšina jasne odmietala Smer, aj keď niektorí pripúšťali, že by Fico o Kotlebu mohol stáť. „Od Smeru by dostali ponuku, Smer by išiel s každým, aby sa tam udržal a mohol kradnúť,“ vyhlásil v žilinskej skupine rezbár po štyridsiatke.

Viac-menej jasné nie zaznievalo k Richardovi Sulíkovi, Andrejovi Kiskovi („je úlisný“, „ožobráčil iks ľudí“, „bývalý prezident nemá čo zakladať stranu, je to neprijateľné“) či Igorovi Matovičovi. Z Andreja Danka si skôr robili žarty.

„Pán kapitán, to je postavička,“ zhodnotila predsedu SNS jedna z účastníčok debaty v Žiline. „SNS síce bola historicky strana národovcov, teraz sú to kšeftári, túto rolu národnej strany prebrala ĽSNS, je to oveľa viac národná strana ako SNS,“ doplnil ju ďalší z diskutujúcich.

Je teda na politickej scéne aspoň niekto trochu prijateľný pre voličov ĽSNS?

Mnohí odmietali aj Štefana Harabina, ktorému Kotleba ponúkol miesto na kandidátke. „To by som sa odsťahoval, bol tu za Mečiara a mal pozície, je to stará garda, ktorá by mala ísť na dôchodok, a nie kradnúť preferencie,“ zaznelo v Žiline.

No v priebehu diskusie ho niektorí vnímali ako-tak prijateľne („je ‚vychcaný‘, ale mohli by sa dať dokopy, keby chýbali percentá na zostavenie vlády“), zaznieval aj tradičný mýtus o jeho právnych schopnostiach („nikdy mu nedokázali nič v rámci právneho pochybenia“), avšak aj tak boli debatujúci k Harabinovi skôr skeptickí („veľmi fundovaný človek ako právnik, sudca, ale už minister bol a čo urobil?“).

To len ukazuje, že voliči ĽSNS nemajú veľa alternatív a Kotleba je pre nich prakticky jedinou voľbou. „Nedôverujem žiadnej strane,“ zaznelo napríklad v Krupine. Ako hovorili, vybrali si Kotlebu, aj keď neveria nikomu, lebo on aspoň narúša systém, ktorý nemajú radi.

V Žiline aj v Krupine však pripúšťali, že ak by neexistovala ĽSNS, svoj hlas by dali hnutiu Sme rodina Borisa Kollára, lebo pôsobí podobne antisystémovo. „Ešte jedna strana tu je, lebo majú podobné názory na rodinu, a to je Boris Kollár,“ povedala predavačka z Kačky. „Lenže Kollár neznesie Maňa,“ oponovala zdravotníčka. „To je možné, ale vravím len, že niektoré názory majú podobné,“ vysvetlila svoj postoj predavačka a ostatní prikývli.

So smiechom však dodali, že by ich mohol spájať záujem o mladšie dievčatá – debata totiž prebehla pár dní po tom, čo polícia oznámila, že Kotlebu preverí pre podozrenia z možného sexuálneho zneužívania. Pre diskutérov bolo táto správa len dôkazom, že sa na Kotlebu snažia pred voľbami niečo silou-mocou vytiahnuť, aby mu poškodili.

„Sú pre vás interrupcie téma?“ spýta sa moderátor šestice diskutérov, ktorí sedia okolo stola. „Je to veľká téma,“ prisvedčí staršia žena.

„Myslím, že viac pre ženy ako pre mužov. Ja mám na to ten názor, že každá žena sa má – samozrejme po dohode s partnerom – rozhodnúť. Nemá čo kto do toho zasahovať. Môžem byť aj kresťan-katolík, ale tam sa nesmie upierať žene právo na slobodné rozhodnutie. Možno sa strašne bojí, možno žijú v strašnej chudobe. Veď to je o zodpovednosti, nebudem mať desať detí, ak im nebudem môcť poskytnúť ani vzdelanie.“

Moderátor sa rozhliadne okolo seba a vidí, ako ostatní účastníci prieskumu prikyvujú. „Ja súhlasím,“ povie asi o desať rokov mladšia pani. „Pozerám sa na to aj zo zdravotného pohľadu. Pokiaľ to dieťa má byť choré alebo postihnuté, má žena právo sa rozhodnúť.“

[ TIP: Odoberajte nové články v rubrike Marian Kotleba e-mailom. ]
Zdalo by sa, že sa pozeráme skôr na partiu presvedčených liberálov než na skupinu voličov ĽSNS, strany, ktorá v parlamente opakovane navrhla sprísniť interrupcie. V skutočnosti vlastne nejde o takú prekvapivú vec. Už výskum Focusu pre portál Postoj.sk z roku 2017 ukázal, že aj keď sa ĽSNS prezentuje ako kresťanská strana, v skutočnosti má takmer najväčší podiel ateistov a neveriacich medzi priaznivcami politických strán.

Podobné je to aj s interrupciami. Nejde len o pár jednotlivcov, ktorých prieskumná agentúra 2muse pozvala na skupinové rozhovory. Aj podľa reprezentatívneho prieskumu agentúry Focus zo septembra tohto roka väčšina voličov ĽSNS sprísnenie interrupcií odmieta.

Ako vysvetliť tento rozpor? A je ich v názoroch Kotlebových voličov viac?


Nechajte to na ženy
Focus sa v septembri na objednávku televízie Markíza pýtal ľudí na tri varianty možného sprísnenia interrupcií. Prvým bolo skrátenie času na umelé prerušenie tehotenstva, ktoré by bolo možné len do ôsmeho týždňa tehotenstva (dnes je do 12. týždňa), no stále aj bez udania dôvodu, ako je to možné aj dnes.

Druhým variantom sprísnenia interrupcií bolo ponechanie súčasnej 12-týždňovej lehoty, no s podmienkou, že ukončiť tehotenstvo by bolo možné len z veľmi vážnych dôvodov, ako je napríklad znásilnenie, ohrozenie života matky alebo vážne poškodenie plodu.

No a tretím a najprísnejším variantom, na ktorý sa anketári pýtali, bolo skrátenie času na umelé prerušenie tehotenstva na 8 týždňov, kombinované so zavedením podmienky, že by interrupcie boli možné len z veľmi vážnych dôvodov.

Skrátiť súčasnú lehotu na interrupcie na 8 týždňov tehotenstva v celej populácii odmietalo 55,5 percenta ľudí. Podobné percento ľudí odmietlo aj tretí variant, teda skrátenie lehoty na 8 týždňov a zároveň sprísnenie podmienok, za ktorých by interrupcia bola možná. Tesnú podporu medzi všetkými voličmi získal druhý variant, teda interrupcia do 12. týždňa tehotenstva, no len z veľmi vážnych dôvodov (47 percent ľudí bolo skôr či rozhodne „za“, 45,6 percenta „proti“).

Voliči ĽSNS boli väčšinovo proti každej z troch možností sprísnenia interrupcií, na ktoré sa Focus spýtal. Aj pri variante, ktorý by vo väčšine populácie tesne prešiel – 43 percent voličov ĽSNS skôr či rozhodne súhlasilo, ale vyše 47 percent to odmietlo.

Dáta z tohto prieskumu sa potvrdili aj počas dvoch skupinových rozhovorov v Krupine a Žiline, ktoré pre Denník N zorganizovala prieskumná agentúra 2muse počas októbra.

Moderovaný skupinový rozhovor (takzvaná focus group) je metódou kvalitatívneho prieskumu, ktorého závery síce nie je možné zovšeobecňovať (nejde o prieskum na reprezentatívnej vzorke), ale umožňuje nahliadnuť do motivácií ľudí pri ich rozhodovaní. Diskusií sa dohromady zúčastnilo 11 ľudí – šesť v Žiline, päť v Krupine – a Denník N pripravil dve reportáže z ich priebehu. Prvá vyšla nedávno.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Prečítajte si tiež
Kto sa o nás postará? Možno Maňo Kotleba. Počúvali sme bežných ľudí, prečo volia ĽSNS
Dve diskutérky z úvodu tohto textu sa zúčastnili prvej, žilinskej skupiny. Voči benevolentnému prístupu k interrupciám tam však zazneli aj námietky zo strany jedného z mužských účastníkov. Ten vravel, že by sa malo pozerať na dôvody umelého prerušenia tehotenstva.

„Zo zdravotných dôvodov, no dobre. Ale z ekonomických dôvodov… Zase keby sa všetci takto rozhodovali, o desiatky rokov by mal každý len jedno-dve deti a teraz čo? Budú nás zaľudňovať iní, ľudia z iných krajín?“ pýtal sa, no veľmi rýchlo prešiel k myšlienke, že by rodiny skôr zvažovali deti, ak by sa im darilo. „Je to v systéme,“ povedal.

Ani v krupinskej skupine nezaznela jednoznačná podpora pre sprísňovanie interrupcií. Slovo si opäť ako prvé vzali ženy. „Je sprostosť, aby za mňa niekto rozhodol, že ty budeš robiť toto,“ ozvala sa mladá mamička na materskej dovolenke. „A ešte je strašná vec, čo tam (na Pochode za život, pozn. redakcie) prezentovali, že prečo neporodí dieťa, keď ju niekto znásilní,“ pridala sa ďalšia diskutérka, povolaním zdravotníčka. „To už je zásah do práv človeka.“

Na prvý pohľad to nejde dohromady – prieskumy ukazujú, že Kotlebovi voliči nie sú veľmi nábožensky založení a odmietajú sprísňovanie interrupcií, aj keď ich strana to presadzuje. Teórií, ako to vysvetliť, môže byť asi viac. No stojí za zmienku, že voliči ĽSNS politiku strany nepoznajú až tak detailne, všímajú si len časť agendy, ktorú ĽSNS pretláča.

Keď sa moderátor skupinových rozhovorov v Žiline a Krupine pýtal, aké návrhy zákonov od ĽSNS ich voliči oceňujú, konkrétne odpovede veľmi nedostal. Diskutéri často len vo všeobecnosti zhrnuli, že strana má dobré nápady, ktoré jej však v parlamente neprechádzajú.


Záber z bratislavského Pridu v roku 2012. Foto – TASR/AP
Pride? Chodia tak aj do práce?
Menej jednoznačný pohľad mali účastníci prieskumu na otázky, ktoré súviseli s Dúhovým Pridom a právami párov rovnakého pohlavia. „Keď niekto chce byť homosexuál, tak nech je, ale nech s tým dá ostatným pokoj,“ povie dvadsiatnik zo žilinskej skupiny. „Nemusí to presadzovať takým štýlom, ako to presadzujú na tých Dúhových pochodoch.“

Staršia pani zo skupiny však tak úplne nesúhlasí. „Veď oni nič nerobia, nie? Prejdú sa tam v nejakých šatách a gaťkách…“ Mladší muž jej skočí do reči. „Ale prečo to robia, čo tým chcú ukázať? Veď po tých uliciach chodia malé deti. To už je úchylka. Chodia tak aj do práce oblečení?“

Pani sa však nedala zastaviť. „To neviem, je tam možno kúsok rebélie,“ skonštatovala. V skupine sa potom rozprúdila debata o tom, čo je vlastne cieľom týchto pochodov. Niektorí to pomenovali – že ide o partnerské práva, niektorí Dúhový pochod vnímali skôr ako happening. „Je to niečo ako Orange Fest na Ružinej,“ povedal robotník zo skupiny.

Na otázku moderátora, či homosexuálov vnímajú ako ohrozenie, odpovedala najprv staršia pani: „Ja to nevnímam ako ohrozenie, ja im doprajem. Keď oni nebudú obmedzovať mňa v mojom presvedčení, mojom živote, tak nech si žijú ten svoj milostný život,“ povedala. „Pokiaľ nebudú choroby rozširovať, je to ich vec,“ pridal sa aj mladší robotník.

Ďalšia pani, tichšia štyridsiatnička, bola tiež zmierlivá. „Beriem to tak, že za to nemôžu. My sme sa narodili tak, že sa nám páči opačné pohlavie, oni sa narodili inak. Ak sú dobrí ľudia, tak sa na to dívam zhovievavo. Jediné, s čím by som sa nestotožnila, je adopcia detí dvomi mužmi. Pozerám sa na nich ľudsky a zhovievavo, ale som skôr za klasickú rodinu.“

V krupinskej skupine zazneli aj tvrdšie názory. „Dúhové pochody? To je o čom?“ spýtal sa rétoricky jeden z výraznejších účastníkov prieskumu. „To nie je sloboda, to je zvrátenosť. Základný prvok spoločnosti je čo? Rodina. Toto nemá s rodinou nič. Ako si môžu dvaja chlapi či dve ženy osvojiť dieťa? Ako sa môže môj syn pozerať na tých magorov, čo tam chodia doobliekaní. Je to niečo choré, čo nepatrí do spoločnosti. Tých ľudí treba liečiť, nie im dať slobodu,“ hovoril.


Focus vlani meral postoje ľudí ku kultúrno-etickým témam aj na reprezentatívnej vzorke, k dispozícii teda máme aj čísla o postoji voličov ĽSNS k registrovaným partnerstvám. Veľká väčšina ich jasne odmietala, rozhodne proti bolo až 57 percent voličov ĽSNS, 20 percent skôr nesúhlasilo s ich uzákonením. Skôr alebo určite by tento inštitút podporila len asi pätina voličov Kotlebovej strany.

Zaujímavé je, že kým registrované partnerstvá voliči Kotlebu odmietajú vo väčšej miere ako zvyšok populácie, pri témach, ktoré sa týkajú spolužitia muža a ženy, sú oveľa menej konzervatívni. Napríklad s rozvodom manželstva, ak si manželia nerozumejú či nechcú spolu žiť, vlani podľa Focusu „rozhodne“ súhlasilo 50 percent voličov ĽSNS, ďalšia tretina „skôr“ súhlasila. V celej populácii bolo rozhodne za rozvod 40 percent ľudí (ďalších necelých 40 percent súhlasilo „skôr“).

Mierne liberálnejší postoj ako väčšina populácie mali voliči ĽSNS aj k užívaniu antikoncepcie, umelému oplodneniu či dokonca – prekvapivo – k eutanázii. So zámerným ukončením života na žiadosť chorého v prípade nevyliečiteľnej choroby rozhodne súhlasilo 31 percent voličov ĽSNS (v celej populácii to bola len pätina opýtaných), „skôr“ súhlasila ďalšia štvrtina Kotlebových priaznivcov (v celej populácii miernejšiu odpoveď zvolilo 32 percent respondentov).


Maďarský policajt a utečenci v Roszke v roku 2015. Foto N – Andrej Bán
Radšej desať Rómov ako migranta
Počas skupinových rozhovorov sa moderátor voličov ĽSNS pýtal aj na to, čo vnímajú ako ohrozenie pre Slovensko. Medzi odpoveďami padali aj všeobecné odpovede – krajinu podľa niektorých diskutérov ohrozuje korupcia, zlý stav poľnohospodárstva či nekorektní politici.

V krupinskej skupine však ako výraznú hrozbu aj štyri roky po utečeneckej kríze z roku 2015 vnímali migráciu. „Pre mňa sú hrozba napríklad títo utečenci,“ povedala zdravotníčka zo skupiny. „Pre mňa je to bohovská hrozba. Keď nám to sem naskočí, tak bude zle.“

Súhlasili aj ďalší – mamička na materskej či predavačka zo skrachovaných potravín Kačka. „Keď to bude v takej fáze ako v Taliansku, že prídu vo veľkých množstvách, tak to bude katastrofa,“ povedala predavačka. „To stačí aj kvapka,“ oponovala zdravotníčka a podporili ju aj ďalší.

„Ono sa o tom len nerozpráva, ale oni ich sem navážajú,“ povedal presvedčivo štyridsiatnik, ktorý predtým tak tvrdo kritizoval Dúhový Pride.

Krupinskí voliči ĽSNS mali väčšie obavy z migrantov a utečencov ako z Rómov, na ktorých politici Kotlebovej strany často útočia. „Tí sa dajú skôr usmerniť ako toto, čo prichádza. To sa usmerniť nedá. Rómovia patria do istej miery do našej spoločnosti. Nie sú všetci Cigáni zloby. Ale toto sa usmerniť nedá.“

Od moderátora prišla otázka, koho by účastníci nášho prieskumu chceli skôr za suseda: utečenca či Róma? „Keby to mali byť títo, čo sa tými loďami plavia, tak si radšej zoberiem desať Cigánov alebo pôjdem bývať do cigánskej bytovky, ako bývať s nimi,“ zaznelo v skupine a ďalší súhlasili. „My máme v bytovke Cigánov a to sú top Cigáni.“ Časť skupiny zdôrazňovala, že nie je Róm ako Róm.

Prečo krupinskí voliči ĽSNS odmietali migrantov, ktorých v živote nestretli, viac ako Rómov, keď pochádzajú práve z regiónu, kde je spolunažívanie majority s ľuďmi z osád zložitejšie? Odpoveď bola jednoduchá – migranti sú iný národ, majú iné vierovyznanie a snažili by sa Slovensko ovládnuť a pretvoriť na obraz ich náboženstva. „Na túto tému by sme ani nemali diskutovať, lebo ak pripustíte diskusiu, otvárate si dvere a to je zle,“ zaznelo v skupine rezolútne.

Účastníci žilinskej diskusie premýšľali inak. Pre nich migrácia až takou témou nebola. „Na Slovensku migranti nie sú, to nás nemusí trápiť,“ skonštatuje mladší diskutér vo chvíli, keď sa táto téma otvorí. „Oni tu nechcú byť, je to celé nafúknuté,“ pridá sa k nemu aj staršia pani.

Žilinskí voliči ĽSNS spontánne prešli k Rómom, vyčítali im presne tie veci, ktoré zaznievali aj v skupinovom rozhovore s Kotlebovými voličmi, ktorý Denník N zorganizoval pred dva a pol rokom. To znamená, že je k nim štát údajne príliš zhovievavý a platí pre nich dvojaký meter; zaznievala klasická výhrada, že im vláda stavia byty, ale objavil sa aj roky starý hoax, že Rómovia nemusia platiť za lieky.

Podľa voličov ĽSNS zo severu Slovenska sa dokonca štátni úradníci boja, a tak im vychádzajú v ústrety, kým im s ničím nikdy nepomôžu. „Keď ja idem na úrad, nepovedia mi, na čo mám nárok. Im povedia. Boja sa ich,“ sťažovala sa štyridsiatnička v diskusii.

„A navyše to majú prešpekulované. V Trebišove bola teraz móda, že normálne tie malé Cigánky sa vydali za najstaršieho Cigána v osade, čo už bol jednou nohou v hrobe, aj si ho zapísali na rodný list, ak boli tehotné s niekým iným, a potom dostali všetky dávky – materské, vdovské, sirotské,“ vysvetľovala ostatným prítomným.


Foto N – Tomáš Benedikovič
EÚ či Rusko?
Skupinové rozhovory s Kotlebovými voličmi z Krupiny a Žiliny sa dotkli aj zahraničnej politiky Slovenska. Nedá sa však povedať, že by voliči ĽSNS na ňu mali jeden ucelený názor. Výhrady voči EÚ boli časté, ale zároveň s tým zaznievalo, že krajina nemá inú možnosť, ako v Únii zostať.

„Európska únia nás vo veľa veciach brzdí, zakazuje nám poľnohospodársku výrobu, inak by sme si sami vystačili,“ zaznel jeden názor v žilinskej skupine, no ihneď sa stretol aj s protiargumentom – jeden z ďalších diskutérov povedal, že Poľsko a Maďarsko sú potravinovo sebestačné krajiny, a pritom sú tiež v EÚ.

Názor, že nás Únia obmedzuje, sa objavil aj medzi krupinskými voličmi, no opäť s dôvetkom, že vystúpenie z EÚ by spôsobilo problémy, lebo krajiny sú príliš prepojené. „Už je pozdě, milý drozde,“ pomôže si známym obratom zdravotníčka a doplní ju kolega, ktorý sedel vedľa nej: „Najprv nás museli zbaviť fabrík a poľnohospodárstva, aby sme mohli vstúpiť do niečoho nefunkčného.“

Na otázku, čo pozitívne Slovensku Únia priniesla, niektorí z debatérov spomenú eurofondy, no radikálnejší voliči strany nesúhlasia ani s tým. „Eurofondy fungujú tak, že štáty prispejú do spoločného balíka a stadiaľ sa dáva naspäť. Kde je logika? Dávame sto percent, vyčerpáme sedemdesiat. Tridsať percent našich zdrojov tam zostáva. Tak v čom sú dobré? Keby sme nedávali a použijeme všetko, máme viac.“

Na to, že to v skutočnosti nie je pravda a Slovensko je z pohľadu eurofondov dlhé roky čistým prijímateľom, nepoukázal nik.

Na koho by sa teda Slovensko malo podľa voličov ĽSNS orientovať? V oboch skupinách zaznel názor, že by sme mali byť neutrálni – „mali sme sa stať Švajčiarskom“. Iní sa prikláňali k orientácii na Rusko. „S Rusmi nebolo zle, je to slovanský národ, sú relatívne blízko, silný štát. Môžete sa len k silnejšiemu pripojiť.“


Foto N – Tomáš Benedikovič
Fungujú pôžitky a strach
Psychologička Stanislava Pučková z agentúry 2muse na základe viacerých podobných skupinových rozhovorov s ľuďmi a voličmi rôznych strán identifikovala viacero trendov, ktoré sú v slovenskej spoločnosti badateľné. Skupinové rozhovory s voličmi ĽSNS mnohé potvrdzovali.

Jedným z najdôležitejších je pocit nespravodlivosti. Tento pocit je navyše silne naviazaný na peniaze. Ľudia majú pocit, že sa im nedostáva dobrých pracovných príležitostí, adekvátneho ohodnotenia práce, ale ani vyváženia práce a voľného času. Skrátka, na to, po čom túžia, musia vynakladať veľkú námahu alebo na to ani nezarobia, a nezdá sa im to fér.

„Prepojenie na korupciu a nevymožiteľnosť práva sa objavuje takisto, ale ide o témy, ktoré sú pre ľudí dôležité obvykle len v prípade, ak sa ich osobne nejakým spôsobom dotýkajú. V mysliach ľudí sú dominantné skôr pre ich medializáciu než preto, že by ľudia cítili skutočný tlak na možnosť riešenia,“ hovorí psychologička.

Pozrime sa bližšie na strach. Obavy z migrantov, ktoré formulovali aj voliči ĽSNS, súvisia s tým, že Slováci si vo všeobecnosti uvedomujú, že život v našej krajine je relatívne bezpečný. O to nechcú prísť. „Ľudia si neuvedomujú naplno ekonomické súvislosti vyplývajúce z nášho členstva v EÚ a NATO, zato veľmi intenzívne reagujú na výskyt atentátov vo vyspelých európskych veľkomestách,“ zhŕňa svoje zistenia Pučková.

Tak ako to ukázal aj prieskum medzi voličmi ĽSNS, pocit strachu sa na Slovensku veľmi viaže na oblasť zdravotníctva. Ľudia sa boja o svoje zdravie, ale aj zdravie svojich blízkych. Túžia po istote, komforte, kvalitnejšej starostlivosti bez nutnosti platiť a podplácať.

Pozitívny postoj ľudí voči nejakej politickej strane potom prinášali témy, ktoré buď reagovali na túžbu ľudí po pôžitkoch, alebo také, ktoré súviseli s túžbou vyhnúť sa veciam vyvolávajúcim strach. „Pozitívne ľudia reagujú na všetky také témy, ktoré pracujú s rozvojom a profitom z nášho vlastného národného bohatstva. Preto ich oslovujú témy súvisiace s prírodou, podporou turizmu či sebestačnosť regiónov a čiastočne aj nacionalizmus,“ vraví psychologička.

Strany si podľa prieskumov môžu získavať svojich voličov sľubovaním pôžitkov. Platí pri tom, že ľudia dokážu len veľmi povrchne vyhodnocovať prínos opatrení, ktoré im politici sľubujú. Preto zaberajú prísľuby čiastkových konkrétnych riešení (čiže vyššie dôchodky a platy, ale aj ľahko pochopiteľné benefity, ako sú vlaky zadarmo), ale aj všeobjímajúce pojmy, ktoré v sebe majú prísľub pokojného života bez tlaku na individuálnu zodpovednosť. To sú napríklad „istoty“, ktoré svojim voličom dlho sľuboval Smer.