A pre mňa súkromne aj tento?
https://dennikn.sk/2643109/vysoka-citli ... /?ref=list

Štyri ženy opisujú, ako sa báli očkovania proti covidu a vďaka čomu svoj strach nakoniec prekonali (+ rady odborníkov)
Vitalia BellaVITALIA BELLA

Ilustračné foto - TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP
Našich predplatiteľov a predplatiteliek sme sa na sociálnej sieti spýtali, či niektorí z nich museli dlho bojovať so strachom z očkovania proti covidu. Ozvali sa nám viacerí, ktorí mali veľké obavy – či už zo samotného „aktu“ očkovania, z vedľajších účinkov, alebo aj z toho, ako môže vakcína ovplyvniť ich aktuálne ochorenia. Štyri ženy, ktorých príbehy prinášame, nakoniec svoj strach zvládli. Opisujú, čo k tomu najviac prispelo a ako nakoniec prežívali samotné očkovanie.

Neuropsychológ Robert Krause vysvetľuje, prečo nás v niektorých situáciách prevalcujú emócie a čo vedie k tomu, že im pri rozhodovaní niekedy dávame prednosť pred rozumom. „Ľudia by v prvom rade mali pochopiť, čoho sa boja, inými slovami, či ich strach je opodstatnený alebo skôr iracionálny,“ hovorí.

Psychiatrička Barbora Vašečková radí, čo môže pomôcť zvládnuť obavy a kedy má zmysel vyhľadať aj odbornú pomoc. „Nemusíme to hneď prenášať do ambulancií, človeku vieme pomôcť tým, že budeme nablízku, ľudským prístupom,“ hovorí v rozhovore na konci článku.

[ Radi čítate o rodine, vzťahoch či zdraví? Kliknutím si aktivujte týždenný newsletter Jany Shemesh s výberom najlepších článkov. ]
Očkovanie so sklerózou multiplex
Keď koncom jari začali očkovať mladšie skupiny, Michaela s očkovaním dlhšie váhala, pretože má viacero vážnych diagnóz. „Vyše osem rokov mám sklerózu multiplex. K tomu sa pridala ešte aj astma. Navyše mám alergiu na niekoľko liekov,“ vysvetľuje, prečo mala z očkovania obavy. Zo začiatku jej ho neodporučila ani jej neurologička, no neskôr svoj názor zmenila. Ostatní lekári jej očkovanie odporúčali už od začiatku. Kolegovia ju, naopak, od vakcíny odrádzali. „Pri svojich diagnózach som si toho vypočula dosť, najčastejšie o nežiaducich účinkoch,“ opisuje, čo najviac prispievalo k jej obavám.

Nakoniec však strach prekonala. Priznáva, že najviac zavážilo to, keď videla, aké vážne následky môže mať človek po prekonaní covidu. Mohla ich sledovať naživo – aj u niektorých kolegov, ktorí ju zo začiatku odhovárali od očkovania.

Po očkovaní mala teplotu, žiadne iné nežiaduce účinky sa neobjavili. Hovorí, že chcela byť aj príkladom pre ostatných, aby sa očkovania nebáli. „Keď som ho zvládla ja so všetkými svojimi diagnózami a bez väčších problémov, tak sa niekoľko ľudí, ktorí ma poznajú, skutočne dalo zaočkovať,“ hovorí Michaela. „Na druhej strane mám aj skúsenosť, že človek napriek tomu, že bol hospitalizovaný s covidom a mal ťažší priebeh, poškodené pľúca, očkovanie naďalej odmieta.“


Účinnosť vakcíny otestovala aj na vlastnej koži, keď dostala záchvat sklerózy multiplex, pre ktorý strávila tri týždne v nemocnici. „Napriek zamorenému prostrediu som neochorela. Žiaľ, našli sa aj kolegovia, ktorí hovorili, že som v nemocnici skončila v dôsledku očkovania,“ hovorí. „Je mi úprimne ľúto, že niektorí ľudia uverili hoaxom. Ja verím lekárom, napokon, aj vďaka liečbe sklerózy multiplex som stále v práci a v pohode zvládam viac ako zdraví kolegovia.“


Ilustračné foto – TASR
Odpadávam už pri pohľade na ihlu
Silvia bola pevne rozhodnutá, že sa zaočkovať nedá. Prvým a hlavným dôvodom bol strach. „Každý rozprával, ako nás to zabije, že potom nebudem plodná a už mám vek na dieťa, veľmi ho chcem a s priateľom sa oň snažíme,“ vysvetľuje. A po druhé, ako mladá a zdravá si myslela, že očkovanie nepotrebuje. „Nemám žiadne problémy, chránim seba a okolie, tak načo?“ pýta sa.

Úprimne priznáva, že k očkovaniu ju nakoniec prinútili obmedzenia pre pendlerov, medzi ktorých s priateľom patria. „Viac-menej nás donútili,“ hovorí, prečo sa napokon prihlásila na očkovanie.

„Najprv sa, samozrejme, zaočkovali všetci ostatní, aby som zistila, aké majú vedľajšie účinky. Jediné mierne účinky mali chlapi, lebo trochu im bola zima a mali horúčku, veď vieme, aké to u nich je,“ vraví.

Na samotné očkovanie išla so strachom, lebo zvyčajne už pri pohľade na ihlu odpadáva. „Ale všetci boli úžasní. Dokonca ma pichali poležiačky. Hnevalo ma jedine to, že hoci som sa vyhýbala verejným zhromaždeniam, na štadióne, kde ma zaočkovali, bolo veľmi veľa ľudí.“ Uvedomuje si však, že si za to môže sama, keďže sa nedala zaočkovať skôr, keď ešte neboli také rady.

Aj domov prišla so strachom a čakala, kedy prídu nežiaduce účinky, o ktorých si čítala na internete. „Ležala som v posteli a čakala, kedy niečo príde. Nič neprišlo.“

Keď potom išla na druhú dávku, hovorila si, že keď zvládla prvú, určite zvládne aj druhú.

Dnes si myslí, že by sa zrejme dala zaočkovať, aj keby neprišli obmedzenia pre pendlerov, ale priznáva, že jej rozhodnutie urýchlili. „Som rada, že to mám za sebou a že sa už nemusím trápiť, či ísť alebo nejsť.“

Neuropsychológ: Strach je normálny, dnes je však dôležité zapnúť skôr racionálne časti mozgu
Prečo sú naše emócie niekedy silnejšie než rozum? Podľa neuropsychológa Roberta Krauseho je to aj tým, že emocionálne časti mozgu sú evolučne staršie a silnejšie než jeho logické časti. „Emócie slúžia najmä na mobilizáciu energie a ľudský mozog je primárne orientovaný na vyhodnocovanie, ale i prevenciu rizika. Často však vyhodnotíme riziko aj v témach či situáciách, ktoré sú jasné, faktické a objektívne overiteľné, no i napriek tomu cítime strach a neistotu,“ vysvetľuje. Ako dodáva, funkciou strachu je najmä ochrana, no miestami vnímame, že nás táto emócia paralyzuje aj v situácii, ktorá vykazuje známky istoty či bezpečia.

„V prípade neznámeho a nepoznaného je úplne legitímne mať obavu a strach,“ hovorí Krause, no zároveň dodáva, že aktuálne je dôležité zapnúť skôr racionálne časti mozgu než tie emocionálne, a to preto, lebo názory sú emocionálnejšie a fakty racionálnejšie.

V názoroch sa podľa neho môžeme líšiť, ale fakty by nás mali spájať. „Aktuálnou hrozbou je covid a nie očkovanie, a to nie je môj názor, ale objektívne overiteľný fakt opierajúci sa o celosvetové výskumy. Ľudia, ktorí veria faktom, si často informácie overujú a následne vedia upraviť svoje presvedčenia a oprieť ich o iný typ lešenia. V dnešnej dobe plnej množstva informácií človek potrebuje pevné, stabilné a najmä faktické lešenie,“ dodáva Krause.

Podľa neuropsychológa nás strach pozýva reflektovať vlastné myslenie, no aj sociálny dôkaz a davový vplyv hrá v procese rozhodovania významnú rolu. „Ľudia by v prvom rade mali pochopiť, čoho sa boja, inými slovami, či ich strach je opodstatnený alebo skôr iracionálny. Určite odporúčam, aby využili kritické myslenie, vedecké spochybňovanie, ktoré je nápomocné pri korekcii iracionálnych presvedčení, ktoré sa spolupodieľajú aj na tvorbe strachu. Pochopenie a informačné uchopenie tiež pomáha znížiť intenzitu strachu,“ dodáva psychológ.

V niektorých situáciách podľa neho potrebujeme aj vonkajšiu podporu, najmä vtedy, ak nám chýba dostatok sebapodpory. Príkladom je aj mladá žena, ktorá sa síce veľmi bála očkovania, ale po sprísnení podmienok pre pendlerov sa aj napriek strachu dala zaočkovať. Krause vysvetľuje podobnú nečakanú zmenu na jednoduchom príklade. „Sme na prednáške, lektor si vyberie jednu osobu a pozve ju na pódium. Ona však spočiatku pod vplyvom strachu a iných emócií ponuku odmietne, ale vtom začnú ľudia tlieskať a podporovať ju, aby na pódium išla. Tento typ vonkajšieho povzbudenia vzbudí tlak, ktorý je silnejší než samotná obava, a preto sa osoba často postaví a na pódium nakoniec aj príde. Ak je vonkajší faktor z hľadiska emócie silnejší než ten vnútorný, vyhrá vonkajší,“ približuje Krause. To isté však platí aj opačne: ak je vnútorný faktor silnejší než ten vonkajší, tak vyhrá vnútorný. „Ľudský mozog neustále vyhodnocuje riziko a podľa toho sa riadi.“

Ak si človek nevie rady s vlastným myslením, prežívaním, ale ani s konaním, vtedy je už podľa Krauseho namieste vyhľadať pomoc odborníka na duševné zdravie.

Bála som sa, že sa nedokážem postarať o deti
Bratislavčanka Lenka má tri deti, o ktoré sa po rozvode s bývalým manželom stará sama. Priznáva, že práve to ju dlho brzdilo pri rozhodnutí dať sa zaočkovať. „Veľmi som sa bála možných nežiaducich účinkov. Stále som si o tom hľadala veci na internete, čítala som napríklad o prípadoch, keď niekomu po očkovaní na niekoľko dní ochrnula polovica tela. Nevedela som si predstaviť, čo by som robila, keby sa to stalo mne. Kto by sa mi potom postaral o deti?“ hovorí Lenka.

Rozhodovanie o očkovaní stále odkladala na neskôr. Zlom prišiel začiatkom jesene. „Deti začali chodiť do školy a každý týždeň bol v škole niekto pozitívny. Začala som sa báť, že donesú covid domov. Došlo mi, že zostať nezaočkovaná a nakaziť sa je v tejto situácii ešte väčšie riziko ako možné nežiaduce účinky,“ vysvetľuje Lenka. „Najviac ma desila predstava, že by som mohla mať ťažký priebeh a skončiť na umelej pľúcnej ventilácii. Čo by potom bolo s deťmi? Povedala som si, že im to nemôžem urobiť.“

Keď sa nakoniec išla dať zaočkovať, nebolo to bez strachu. „Priznám sa, že strach som celkom neprekonala, len u mňa jeden strach vytlačil druhý, oveľa silnejší. Oveľa viac som sa bála covidu,“ vraví.

Aktuálne je už po druhej dávke a, ako hovorí, až na bolesť v mieste vpichu a slabosť ju nič iné netrápilo. Hoci stále má strach z nákazy, zaspáva sa jej trochu lepšie. „Viem, že som urobila, čo sa dalo. Aj napriek očkovaniu si stále dávam pozor, pracujem z domu, nákup si radšej objednávam cez internet, nechodíme ani na návštevy. Deti však stále chodia do školy, takže si uvedomujem, že sme ustavične vystavení riziku. No očkovanie mi dodalo aspoň trochu psychickej pohody.“


Ilustračné foto – TASR
Viac ako vakcína mi uškodil strach
Neverím hoaxom, ale mám veľký strach z vakcín a ich potenciálnych nežiaducich účinkov, priznáva dvadsiatnička Veronika.

Keď sa začalo očkovať, bála sa samotného „aktu“, ale vedela, že keď na ňu príde rad, na očkovanie pôjde. „Bolo mi to prirodzené, navyše moji kamoši mali síce slabý priebeh, ale dlhodobé následky (tzv. long covid), a to mali do 30 rokov. A toho sa napríklad ja pri covide obávam najviac – byť nefunkčná dlhý čas a vlastne nevedieť, čo všetko mi to spôsobí,“ opisuje.

Cestou na očkovanie sa vraj triasla ako osika a prežívala veľký stres. „No vedela som, že musím strach prekonať a racionálne bojovať s negatívnymi predikciami, ktoré mi mozog vytvára. Ako s každým strachom.“

Po zaočkovaní si šla sadnúť do čakárne, a keď jej po chvíli začala tŕpnuť ruka, všetka panika a strašiaky z internetu jej stúpli do hlavy. „Pozrela som sa na pána vedľa seba a povedala: ‚Prosím, zavolajte niekoho, je mi zle.’“ A odpadla.

S odstupom to už vníma ako pomerne vtipný príbeh, ale vtedy jej vraj nebolo všetko jedno. „Prišli za mnou zdravotníci, zobrali ma do kóje – štandardný postup,“ spomína.

Keď šla na druhú dávku, zdravotníci ju už poznali a po očkovaní ju mali chvíľu pod dohľadom.

„Pointou je, že viac než vakcína sama mi ublížil strach z nej. Preto čiastočne rozumiem ľuďom, ktorí majú úprimný strach z očkovania, ľahko sa to nalepí.“

Sama sa zamýšľa nad tým, že keby vyrastala a denne sa pohybovala v prostredí, kde sú ľudia náchylní veriť konšpiráciám, určite by váhala viac, prípadne by sa zaočkovať vôbec nedala. „Ja však verím vede – už mi niekoľkokrát veľmi pomohla. Vlastne pri každej chorobe,“ dodáva Veronika.

Psychiatrička: Keď sa niekto bojí očkovania, pomôže, keď mu budeme nablízku
Psychiatrička Barbora Vašečková sa so strachom z očkovania stretáva denne. „V podstate u väčšiny nezaočkovaných je prítomný strach z očkovania a neistota, čo je prirodzené,“ hovorí.

Dnes sa stretávame nielen s antivaxermi, ktorí sa odmietajú očkovať z princípu, ale aj s ľuďmi, ktorí by sa aj chceli dať zaočkovať, ale prevalcuje ich strach. Prečo sú niekedy emócie silnejšie ako rozum? Prečo majú v niektorých situáciách pri našom rozhodovaní navrch?

Sme emocionálne bytosti. Emócie majú u nás vždy navrch. Pri väčšine rozhodnutí sa rozhodujeme práve emocionálne. A rozhodovanie o očkovaní nie je iné, odlišné od iných rozhodnutí. Skôr prekvapí, keď sa človek rozhodne racionálne. Očkovanie vyžaduje väčšiu mieru racionality ako pri iných rozhodnutiach. Preto je možno pri očkovaní také ťažké ľudí presvedčiť. Na druhej strane, aj rozhodnutie dať sa zaočkovať je do istej miery emocionálne, poháňané napríklad strachom zo samotnej choroby, že sa človek dostane do nemocnice. Môže tam byť empatia s inými ľuďmi, ktorých svojím rozhodnutím ochránim, alebo viera v spoločné úsilie, ktoré nám pomôže zvládnuť túto situáciu. Tieto rozhodnutia sú založené na emóciách na jednej aj na druhej strane. Málokto to vie posúdiť čisto racionálne a ovláda všetky vedecké argumenty, ktoré sú za očkovanie. Nemalo by nás to teda prekvapiť. A navyše sme ľudia a mnohé aktivity, ktoré súvisia so zdravím, máme tendenciu odkladať až do momentu, keď sa už nedá vyhnúť návšteve lekára.

Napísala nám aj žena, ktorá s očkovaním dlhšie váhala, lebo sa bála nežiaducich účinkov, nakoniec sa však dala zaočkovať, keď zaviedli obmedzenia pre pendlerov. Stačí niekedy aj takýto oficiálny impulz, aby sme strach dokázali prekonať?

Naozaj je to tak, niekedy stačí aj malý racionálny impulz a človek sa rozhodne.

Na našu výzvu sa ozvali len ženy, ktoré boli ochotné porozprávať o svojich obavách. Muži sa podľa vašich skúseností boja menej alebo sa k tomu len nechcú priznať?

Neberme to ako štatistiku. Toto nie sú žiadne relevantné dáta. Ani by som nepovedala, že sú genderovo rozdielne strachy z očkovania. Ale môžeme povedať, že ženy vo všeobecnosti viac trpia úzkostnými poruchami, ale aj dokážu viac zdieľať svoje úzkosti. Muži sú racionálnejší. Ale výnimky by sa našli. Čo sa týka obsahu tých strachov, nie je veľký rozdiel medzi mužmi a ženami.

Stretli ste sa so strachom z očkovania aj u svojich klientov?

Každý sa stretol so strachom z očkovania na dennej báze. V podstate u väčšiny nezaočkovaných je prítomný strach z očkovania a neistota, čo je prirodzené.

Ako môžeme v takej situácii pracovať s vlastným strachom?

To najlepšie, čo môžeme urobiť, je demaskovať vlastný strach. Čoho sa vlastne bojím? Pomenujem si, z čoho konkrétne mám strach. Keď sa strachy zhmotnia, ľahšie sa s nimi pracuje – či už v rámci terapie, alebo sebazdokonaľovania. Takže si môžeme klásť otázky: „Čoho sa bojím? Aké sú fakty? Aké sú za a proti?“ Pretože často pri analýze strachu zistíme, že je iracionálny, a tým aj ľahšie prekonateľný.

Môže v takom prípade pomôcť aj psychológ alebo psychiater?

V princípe s každým strachom môže pomôcť psychológ, a ak je strach patologický, tak aj psychiater. S väčšinou strachov sa však dá pracovať aj mimo ambulancií. Pomôže, keď budeme stáť pri človeku, ktorý sa bojí. Pri očkovaní môžeme človeku pomôcť s technickými problémami a zaregistrujeme ho, pôjdeme spolu s ním na miesto, prejdeme si spolu krok po kroku, ako to bude prebiehať. Môžeme si z toho spraviť príjemný čas, napríklad aj malú oslavu, že to zvládol. Nemusíme to hneď prenášať do ambulancií, človeku môžeme pomôcť tak, že budeme nablízku, ľudským prístupom. Lebo často je to len o nechuti realizovať to, nechce sa nám tam ísť, tak ako sa nám často nechce ísť k lekárovi. Koniec koncov, robíme to tak aj my, opýtame sa, či je pacient zaočkovaný, ak nie je, spýtame sa ho prečo, a keď potrebuje pomoc, zaregistrujeme ho, odvedieme ho tam. Je to o komunitnej spolupatričnosti, viac si všímať druhého a snažiť sa mu porozumieť.

Terapeut Vojtko radí, čo s tým, keď síce robíte všetko správne, ale stále sa cítite nanič
Honza VojtkoHONZA VOJTKO
Deník NDENÍK N

Ilustračné foto - Unsplash/Anthony Tran
Ilustračné foto – Unsplash/Anthony Tran
Padá vám domácnosť a práca na hlavu? Alebo možno celý svet? Český terapeut Honza Vojtko odporúča, čo pre seba uprostred pandémie môžete urobiť hneď teraz.

„Ja neviem, čo s tým…“ zverila sa mi jedna klientka na terapii. Skúste si pri tej vete predstaviť schúlenú ženu stredného veku, ktorá je zaočkovaná, robí všetko, ako má, nosí respirátor, dobrovoľne ukazuje certifikát pri vstupe do reštaurácie, neháda sa s ľuďmi na sociálnych sieťach, teší sa na Vianoce, stará sa o svojho syna, pracuje…

Len nie je možné, aby nesledovala dianie okolo seba. Už si ani nepúšťa televíziu. Len raz denne správy na ČT, ale ani tie jej nerobia dobre. Je to staronová klientka. Pred rokom ku mne začala chodiť s úzkosťami, ktoré sa dostavili po smrti jedného z rodičov. Na covid. To bola prvá vlna. Úzkosti a smútok po strate zvládla, ale teraz ku mne chodí znova.


Prečítajte si
Prečo je nám v prírode dobre a prečo na to tak vytrvalo hľadáme odpoveď
Nezvláda to, čo sa deje okolo. Aj keď sa snaží byť mimo diania, napriek tomu vie o tom, že sú zrušené vianočné trhy. Povedali jej to kolegovia v práci. Keď mali zase poradu cez zoom. Hneď si predstavila, ako majiteľom stánkov je. Zbytočne vyrábali vence, sviečky, zvončeky, podkovy, opasky, rukavice, šály…

Potom jej došlo, že tomu vlastne aj rozumie – veď sa tam ľudia naozaj zhromažďujú, popíjajú varené víno, jedia klobásy a trdelníky. A zdravotníci predsa už teraz na začiatku decembra, hoci to najhoršie ešte len príde, omdlievajú od vysilenia. Musíme im predsa uľahčiť situáciu.

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Potom jej napadne: prečo teda nie je tvrdý lockdown? Na trhy sa ísť nesmie, ale obchodné domy sú otvorené? Potom jej však dôjde, no áno, ale veď aj títo obchodníci mali niekoľko mesiacov zatvorené a budú predsa Vianoce. A potom jej hlavou prebehne myšlienka: No to zase teda budú Vianoce! Ľudia v nemocniciach, zdecimovaní po covide, alebo jednoducho len zo všetkého okolo. Ako si to majú užiť? Pretože jej dôjde, že ani jej nie je dobre. A ona to všetko vie. Má to všetko vo svojej hlave.

K tomu všetkému v správach videla, čo sa deje na bielorusko-poľských hraniciach. Uvedomuje si, že je to nejaká politická hra Putina s Lukašenkom. Dokonca jej kamarátka poslala odkaz na článok, v ktorom solídny novinár uvažuje o tom, že sa možno chystá vojna, že tí dvaja červení páni môžu napadnúť nielen Poľsko, ale znova aj Ukrajinu.


V článku bol totiž odkaz na iný text, v ktorom sa hovorilo o tom, že sa na Ukrajine možno chystá prevrat, ktorý by demokraticky zvoleného prezidenta zbavil funkcie a dosadil by proruského. A keď už bola vo víre čítania, pozrela sa na titulok ďalšieho textu, v ktorom sa písalo, že Poľsko chystá registráciu tehotných žien, aby nemohli ísť na potrat do iného štátu EÚ.

A došlo jej, že si nečíta o dianí na juhu Afriky, kde sa len tak mimochodom objavila ďalšia, oveľa nákazlivejšia mutácia covidu, ktorá vraj snáď dokáže obísť aj imunitu posilnenú očkovaním. Je to situácia, ktorá sa deje v členskom štáte demokratickej Európskej únie.

A k tomu jej na myseľ prišla spomienka na jej bratranca v Poľsku, ktorý je gay a uvažuje o emigrácii, pretože žije v meste, ktoré má v reštauráciách vyvesené letáky, že tam gayovia a lesby a vôbec dúhoví ľudia nesmú.

A k tomu všetkému hneď dorazila spomienka, že ODS, ktorá teraz bude v Česku v rámci päťkoalície vládnuť, vrelo gratulovala k víťazstvu práve poľskému PiS, t.j. Právu a spravodlivosti, a že si vlastne sama priala také víťazstvo tiež, a hneď jej došlo, že Petr Fiala spoločne s Marianom Jurečkom úplne kategoricky vo svojich predvolebných vyjadreniach vyhlásili, že žiadne manželstvo pre všetkých rozhodne nepodporia. No áno, ale veď obaja a tí ďalší v päťkoalícii hovoria o tom, a ja im stále verím, že sa tu bude ľuďom žiť lepšie. A ona to všetko vie. Má to všetko vo svojej hlave.


Prečítajte si
Dobrý život možno nemusí byť šťastný a ani zmysluplný. Aj to nepríjemné má svoju hodnotu
No a na dnešnom sedení je zrútená z toho, že jej šestnásťročný syn tiež trpí depresiami, pretože sa bojí, čo s ním bude. Nielenže je od začiatku školského roka už po štvrtýkrát v karanténe, pretože jeho učiteľka, ktorá odmieta očkovanie, je pozitívna na covid-19 a on a celá jeho trieda musí byť pre to v izolácii. Po štvrtýkrát. Svojich spolužiakov vlastne po nástupe na strednú školu takmer nevidel.

A ona si uvedomuje, že jej syn je vo veku, keď sa jednoducho musí so svojimi rovesníkmi stretávať, pretože sa v jeho tele a mozgu niečo deje. Videla o tom celé video nejakého psychológa, keď jej syn vstupoval do puberty a začal trochu vzdorovať a hnevať. A ona to všetko vie. Je naňho sama.

Partnera nemá, ale rada by nejakého mala. To však tiež znamená, že nesmie prísť o prácu, čo jej v tej firme, v ktorej pracuje, tak nejako trochu naznačujú, pretože jednoducho sa viac ako rok pracovalo „tak nejako inak“ a tá firma na to „nejako“ musí zareagovať. Vraj musí šetriť.

Do toho počula v električke, že bude veľmi vysoká inflácia. Veľmi tomu nerozumie, vôbec peniazom nerozumie. Má niečo našetrené, ale nie je toho veľa. A ten pán hovoril tomu druhému pánovi, že by mal vziať, čo má, a kúpiť za to zlato. Alebo akcie. Alebo si zaobstarať byt na investíciu. A jej hlavou prejde myšlienka, že by tiež mala, ale nemá, čo by investovala.

Ako sa to vlastne robí? Kde tie peniaze má vziať? A kde tí ľudia k tým prachom vlastne prišli? Veď pracuje! Je poctivá! Áno, asi by nikdy nepodnikala, toho sa bojí. A zase sa bojí. „Keby si sa nebála, mohla by si podnikať, mala by si viac peňazí,“ hovorí si. No áno, ale teraz tí ľudia krachujú, čo keby o všetko prišla? A ona to všetko vie. Má to všetko vo svojej hlave.

K tomu všetkému jej syn v zadržiavaných slzách ľútosti ukazuje referát na tému klimatickej krízy. Pretože mu dochádza, že s planétou sa niečo deje a že to, čo sa teraz nedávno na celosvetovom samite o klíme podpísalo a dohodlo, nestačí. A ona sa veľmi snaží nepripúšťať si myšlienku, že jeho svet bude horší. Naozaj veľmi chce byť pozitívna a optimistická. Veriť, že tí mladí skvelí ľudia už niečo vymyslia.

Veľmi sa snaží byť mindfulness, byť tu a teraz, lenže keď pri meditácii, ktorú si dovolí raz týždenne na joge, zavrie oči, nič upokojujúce sa nedeje. Naopak. Idú jej hlavou myšlienky v kovových topánkach, ako by spievala Yvonne Přenosilová. Čo je to za človeka, ktorý ani nevie meditovať, nie je mindfulness, nie je dostatočne pozitívny?

Ako to, že je vôbec úzkostná, keď má predsa všetko? Má prácu, má kde bývať, vymenil sa ten politický aparát (čo si sama priala!), má zdravého syna, jej mama je nažive (ale veľmi sa o ňu bojí)… A ona to všetko vie. Má to všetko vo svojej hlave.


Prečítajte si
Prečo je také ťažké prinútiť sa cvičiť? Odrádzajú nás evolučné inštinkty, vraví profesor z Harvardu
V práci organizujú webináre múdrych mužov a žien, lektorov a lektoriek, ktorí jej s úsmevom na perách rozprávajú, ako by mala pracovať z domova, urobiť si vlastný pracovný priestor, prezliecť sa z pyžama do pracovného, ​​mať pevný časový manažment a byť disciplinovaná (!). K tomu uvariť obed pre seba a pre syna – a rozhodne nebrať telefóny po piatej popoludní.

Lenže ona sa o prácu bojí, tak telefón šéfke o siedmej večer pri správach zdvihne – šéfka síce tiež všetko vie, ale práve si na niečo spomenula a vraj by to do rána zabudla, bude to len sekundička… A ona to všetko vie. Má to všetko vo svojej hlave.

Napadlo ju zájsť si do kostola, kde dlho nebola. Lenže spomenie si, že ten jej farár a ľudia okolo neho naposledy rozdávali letáky, ktoré vyzývali veriacich, aby podpísali petíciu proti manželstvu pre všetkých a proti potratom aj v Českej republike. V tejto chvíli, keď má cirkev ľuďom najviac pomáhať, robí pravý opak. Jej predstavitelia broja proti iným ľuďom a dokonca aj v 21. storočí tvrdia, že ich viera je jediná správna.

A potom jej tiež dôjde, že jedna pani v kostole jej naposledy, keď sa skončila omša, povedala na pol úst, aby to nebolo počuť, že s tým, čo hovoril pán farár v kázni, úplne nesúhlasí. A jej k tomu hlavou prebehla myšlienka: Tak prečo si to nepovedala nahlas pri tej kázni? Prečo sem vôbec chodíš? Prečo tam vôbec chodím ja? Hej, počkať, veď som tam vlastne už dlho nebola. Ale rada by som. Rada by som dostala nejakú útechu. A ona to všetko vie. Má to všetko vo svojej hlave.

„A teraz mi, Honzo, povedzte, ako s tým mám pracovať? Viem, že moje emócie spúšťajú moje myšlienky, to mi stále opakujete a ja sa naozaj snažím s nimi vedome pracovať… Všetko to viem. Mám to všetko vo svojej hlave… Ale už to prestáva fungovať.

Už dlho to nefunguje. Už ma nebaví sa stále snažiť. Keď vidím tých ľudí, ktorí majú vládnuť a nevládnu, konajú podľa svojich potrieb, nie pre ľudí. Prečo ja mám? Prečo mám byť disciplinovaná? Prečo si mám do života privádzať pozitívne myšlienky? Vidieť svet v celej jeho šírke, keď vy sami ste však hovorili, že náš mozog má kvôli potrebe prežitia tendenciu automaticky si všímať tie negatívne veci, pretože na ne sa musí adaptovať.

Na čo všetko sa mám ešte adaptovať? Prečo ja musím a tí, čo ovplyvňujú kvalitu môjho života, nemusia? Alebo aspoň ja to tak nevidím… A tým ma tiež štvete, pretože ja už si uvedomujem, ako to s tými emóciami a myšlienkami je, takže mi dochádza, že aj oni majú nejaké myšlienky, niečo zažili, niečo sa im napríklad v detstve stalo, ale tým som si vzala možnosť sa správne naštvať! Byť na nich naštvaná a nahnevaná! A to ja som! Som strašne naštvaná! Ale moja jogínska učiteľka nám stále dookola tvrdí, že nemáme byť nahnevaní, báť sa, podliehať strachu, že tým ničíme svoje energie a následne aj svoju karmu. Už vlastne ani neviem, čo si mám alebo nemám myslieť… Čo mám podľa vás robiť?“

A moja odpoveď bola: „Presne toto. Teraz si, prosím, vylievajte toto úplne preplnené vedierko frustrácií, hnevov a všetkých strachov a obáv a hnusu z toho všetkého. Teraz nie je čas na terapiu. Na tú bude čas, až sa to zase aspoň trochu upokojí. Teraz budujte vzťahy. Rozprávajte sa s kamoškou, nadávajte spolu pokojne na celý svet. Uľavujte si. Poplačte si s mamou. Tresnite do stola pri večeri so synom. Dovoľte si zanadávať – obaja. Choďte do lesa a tam si zarevte.

Zlosť musí z tela von. Búchajte do vankúša. Vezmite palicu a trieskajte ňou do kameňa… Plačte. Pokojne aj v práci. Choďte von. Hlavne neseďte stále doma. Hýbte sa.


Prečítajte si
Hádok sa bojíme, vyhýbame sa im, a to je chyba. Britský spisovateľ vraví, ako spolu lepšie nesúhlasiť
Púšťajte si doma hudbu, ktorú máte rada. Nemusíte sa stále pozerať na seriály na Netflixe. Napustite si vaňu horúcou vodou a poležte si v nej chvíľku. Niečo trebárs vyrábajte. Aj keď nie ste zručná a nikdy ste nič také nerobili. Urobte si so synom, hoci je to preňho trápne, vianočnú reťaz sami. Alebo vianočnú hviezdu.

Ak máte pocit, že musíte piecť pečivo, pretože sa to má, vykašlite sa na to a dajte prácu iným, ktorí ho upečú za vás. Ak chcete piecť, pretože vás to baví, budete mať hrejivý pocit, že sa začínajú Vianoce, tak pečte.

Rovnako je to aj s upratovaním. Nie, na Vianoce nemusia byť umyté okná. Tie môžete umyť až v januári. Sú to už druhé (!) trochu iné Vianoce. Tak sa netvárme, že sú v poriadku. Nie sú. No aj tak si ich môžeme užiť a môžu nám byť prospešné.

Alebo si píšte. Vypíšte sa z toho! Papier znesie všetko. Pokojne namaľujte kosoštvorec aj s bleskami. Napíšte tam „VŠETKO MA SERIE!“, papier to znesie. Nikomu to predsa nebudete dávať čítať.

Buďte k sebe láskavá práve tým, že zo seba budete emócie dostávať von. Ak to aspoň trochu unesiete, buďte láskavá aj k ľuďom okolo. Usmejte sa na niekoho na ulici. Pokojne tomu bezdomovcovi hoďte päťku do téglika. Niekto vám hovorí, že to prepije, že je to zbytočné, možno má pravdu, ale rozhodne sa má horšie ako my, však? Tak mu kúpte rožok v supermarkete a ten mu dajte namiesto tej päťky.

Všimli ste si na webe Amnesty International, že je akcia písania listov práve tým režimom, ktorí sa nesprávajú demokraticky, tak si pokojne sadnite a tiež napíšte jeden list. Zbavíte sa aspoň trochu toho pocitu, že ste neurobili nič. Môžete kúpiť poukaz do nocľahárne pre charitu? Kúpte. Môžete nakúpiť nejaké jedlo do potravinovej banky? Kúpte.

Vidíte okolo seba kolegyne a kolegov, susedov, kamarátov, že na tom nie sú dobre? Ponúknite im, že môžu využiť aspoň online terapie… To je to posledné, čo môžete pre tých ľudí urobiť. Máte na facebooku v priateľoch niekoho, kto vám nadáva alebo nadáva na druhých ľudí? Nediskutuje, len uráža a posiela druhých ľudí do plynu? Stlačte to tlačidlo „odobrať z priateľov“. Nie, teraz nie je čas trénovať svoju komunikačnú zručnosť, ako vychádzať s niekým, kto s vami nesúhlasí. Teraz ide o vaše psychické zdravie. Argumentačné schopnosti môžete trénovať v momente, keď máte pevnú psychickú odolnosť a zdroje, ktoré vám ju dodávajú.

A až to akútne prejde, vrátime sa zase k tomu, čo si nesiete so sebou z detstva za vzorce a ako ich môžete vniesť a možno aj trochu upraviť v tom dospelom živote. Teraz k sebe buďte láskavá.