Nové tatranské apartmány sú dvakrát drahšie ako v Alpách
Stúpajú i ceny bytov, domov i pozemkov.

VÝCHODNÉ SLOVENSKO. Ceny nehnuteľností opäť vzrástli. A nevyzerá to zatiaľ na to, že by sa tento trend zastavil.

Kým v roku 2012, teda pred desiatimi rokmi, nedosahovala priemerná cena bytu v Košiciach ani 1 300 eur na meter štvorcový, v súčasnosti je to 2 228 eur.

V Prešove je situácia podobná.

Ešte pred šiestimi rokmi stál trojizbový byt na Sídlisku II v pôvodnom stave 50-tisíc. Dnes začínajú ceny takýchto bytov na sume 130-tisíc eur.

Jednoizbové byty s výmerou 40 metrov štvorcových sa predávajú nad 90-tisíc eur.

Lokalita už nerozhoduje
Voľných bytov v mestách na východe je málo, zásadnú úlohu už preto prestáva hrať aj lokalita.

„Určite, pretože bytov je nedostatok. Len čo sa na trhu objaví nejaký zaujímavý byt, je oň záujem,“ hovorí člen dozornej rady Národnej asociácie realitných kancelárií Slovenska Rastislav Štalmach.

V celom Prešove je aktuálne na predaj len asi 30 dvojizbových bytov.

„Preto už dnes ľudia až tak neprihliadajú na lokalitu. Ak niekto kupuje nehnuteľnosť investične, je mu to jedno,“ doplnil.

Aj v Košiciach sa rozdiel medzi lokalitami stiera. Medzi top lokality patrila Terasa, ale aj Staré Mesto či Sever.

„Síce patria dlhodobo k favoritom, ale pre rastúce ceny a obmedzenú ponuku nehnuteľností sú dnes atraktívne aj v minulosti menej obľúbené mestské časti,“ hovorí Lorant Szabo, majiteľ košickej realitnej kancelárie a portálu o nehnuteľnostiach.

V Poprade je takisto nedostatok bytov a ceny za apartmány vo Vysokých a Nízkych Tatrách tiež vystrelili. Napríklad v Jasnej sú na dvojnásobku cien dokonca oproti rakúskym Alpám.

Vysoký nárast cien
Ceny bytov v mestách kontinuálne rastú. V Prešove stúpli len medziročne v priemere o 28 percent.

V Košiciach je to podobné.

„Ceny košických nehnuteľností už druhý rok po sebe pokračujú v silnom raste. Byty v roku 2021 vzrástli o 15 percent a domy o 11 percent,“ konštatuje Szabo.

„Cena garsónky sa aktuálne pohybuje na úrovni 2 500 € za m2 bytu a typický 3-izbový byt dnes stojí 2 200 € na m2,“ spresňuje.

Ako hovorí, čoho je nedostatok, to je drahé. „Rast cien nehnuteľností je dôsledkom výrazne vyššieho dopytu v porovnaní s ponukou. Dopyt vyvolávajú rekordne lacné hypotéky, rozpúšťanie akumulovaných úspor domácností z pandemického obdobia a obavy investorov zo zvyšujúcej sa inflácie. Aktuálna miera inflácie je najvyššia od októbra 2008.“

Za pozitívnu správu považuje, že o osem percent vzrástol počet začatých bytov a vydaných stavebných povolení. Počet rozostavaných bytov v Košiciach je ale ešte stále o 17 percent nižší, ako bol pred pandémiou.

Aj byty, aj domy
V Poprade sa podľa člena dozornej rady asociácie realitiek Štalmacha stavajú nové byty, ale dopyt po nich je stále vysoký. Ľudia tiež vyhľadávajú domy so záhradami v okolí. Ich ceny stúpajú tiež. „Je to prirodzené, v meste nie je veľa pozemkov.“

Podľa jeho slov vo všeobecnosti platí, že mladí ľudia, ktorí prídu do mesta z okolia za prácou, preferujú malé byty a nájomné bývanie, rodiny s deťmi zas často vyhľadávajú väčšie byty i domy, a to aj mimo mesta.

Tento trend potvrdzuje aj majiteľ prešovskej realitnej kancelárie Jozef Košč: „Prešov je vyhľadávané miesto pre mladé rodiny. Ak sa niekto vracia zo zahraničia a pôvodom je niekde od Svidníka, Sniny či Bardejova, tak často si svoju nehnuteľnosť vyberá v krajskom meste.“

Ceny bytov v Prešove sú podľa jeho slov na svojich maximách.

Momentálne je cena bytu na jednom zo sídlisk v rozmedzí od 1 800 do 2 000 eur za meter štvorcový. Rekonštruované byty a byty v tichšej a zelenšej lokalite sú na tej vyššej hranici.

Hore išli aj ceny domov v okolí mesta a najvyšší nárast zaznamenali pozemky.

Realitná bublina tak skoro nepraskne
Dokedy budú stúpať ceny nehnuteľností? Nie je to len bublina?

„Osobne si myslím, že ceny bytov už nemajú kam rásť. Možno lukratívne byty v novších bytovkách pôjdu postupne mierne hore. Myslím si, že tie staré sídliska sú na strope. Ceny domov budú silno závisieť od ceny všetkých potrebných stavebných materiálov. Pokojne môžeme očakávať ďalšie zvyšovanie novostavieb,“ mieni Košč.

Štalmach pokles cien neočakáva. Situácia sa podľa neho výrazne nezmení.

„Neočakávam pokles, len že sa to zastaví. Bude to vtedy, keď ľudia prídu o zamestnanie, nezamestnanosť prudko stúpne. Zatiaľ majú peniaze, majú úspory a kto nepotrebuje, ten nehnuteľnosti nepredáva. Veď čo urobí s peniazmi? Dá ich do banky? Každý si ich drží, kým nemusí predávať,“ zdôrazňuje odborník.

Podľa jeho slov sú najviac v kurze v Prešove malé byty.

„Realitná bublina vzniká neprirodzeným dopytom po nehnuteľnostiach, vyplývajúcim z optimizmu spotrebiteľov o budúcnosti ekonomiky. Spravidla ju vyvoláva centrálna banka umelým znižovaním úrokových sadzieb. Spotrebitelia za tzv. lacné úvery kupujú nehnuteľnosti, ktoré by bez týchto stimulov nekupovali,“ vysvetľuje Szabo.

Vyšší dopyt znamená vyššie ceny a zároveň výstavbu nehnuteľností, ktoré by inak na trhu nemali opodstatnenie.

„Realitná bublina praskne, keď spotrebitelia nebudú schopní akceptovať nadhodnotené ceny nehnuteľností. Za súčasnej situácie to možno očakávať len v prípade, že dôjde k významnému rastu úrokových sadzieb, čo je však veľmi málo pravdepodobné,“ tvrdí Szabo.

Zároveň pripomína, že nežijeme v izolovanom prostredí a akékoľvek výrazné zníženie cien oproti zvyšku Európy by znamenalo okamžitý prílev zahraničného kapitálu a zvýšenie dopytu.

Szabo poukazuje na kompozitný index zostavovaný Národnou bankou Slovenska podľa pomeru ceny nehnuteľností, mzdy, nájomného, úrokov na hypotékach, novej výstavby, HDP a inflácie.

„Aktuálne má index rastúci trend, trh sa nachádza vo fáze rizika. Aj keď sú dnes ceny približne o 25 percent vyššie ako v roku 2008, neznamená to automaticky, že sa nachádzame v bubline. V roku 2008 sme totiž mali výrazne nižšie platy a vyššie úrokové sadzby hypoték,“ vysvetľuje.

Kde je ešte lacno
Výrazné zmeny v nasledujúcom období podľa odborníkov čakať nemožno.

„Ak sa dramaticky nezmení geopolitická situácia, nič sa neudeje. Ceny stavebných materiálov išli hore, to je ďalší faktor, prečo ceny nehnuteľností nepôjdu dole... Je obrovský dopyt a málo predávajúcich,“ hovorí Štalmach.

Deklarovaná snaha štátu a samospráv o výstavbu nových nájomných bytov podľa jeho slov tiež situáciu nezmení, lebo takýchto novopostavených bytov je len zlomok.

V súčasnosti je záujem o novostavby, ktoré sú najdrahšie, o byty, domy a pozemky v okolí miest.

Poukazuje na nedávnu situáciu, keď hľadal menší byt v Šarišských Michaľanoch a nielen v obci, ale aj v celom okresnom meste Sabinov nebol v tom čase na realitných portáloch na predaj ani jeden jedno či dvojizbový byt.

Jedinými lokalitami, kde situácia stagnuje a ceny nehnuteľností stúpajú len pomaly, sú obce, ktoré sa vyľudňujú, v okresoch ďalej od krajských sídel.

Hitom sú apartmány
Stále pretrváva dopyt po rekreačných chatách na lukratívnych miestach ako Domaša či Zemplínska šírava.

Na dračku idú aj apartmány. Oproti chatám majú tú výhodu, že ich pre majiteľov spravuje nejaká spoločnosť, z čoho potom majú príjem, plus možnosť ich súkromného využitia na dohodnutý počet týždňov.

„V Jasnej sa už apartmány, ktoré tam ešte len stavajú, predávajú za 7-tisíc eur za štvorák. To znamená, že trojizbový apartmán o výmere 73 m2 vyjde na 460-tisíc plus DPH. A je o ne obrovský záujem,“ konštatuje Štalmach.

Porovnáva, že v Rakúsku sa nové apartmány predávajú za polovičné ceny, ale je to podľa neho logické. Rozhoduje ponuka a dopyt a kým na Slovensku je len pár miest vo Vysokých Tatrách či v Jasnej v Nízkych Tatrách, v rakúskych Alpách je možností oveľa viac.

Oplatí sa dnes predať alebo kúpiť nehnuteľnosť?

Podľa Štalmacha to vždy závisí od konkrétnej potreby. „Ak človek nepotrebuje peniaze, nemá dôvod v dnešnej situácii predávať,“ dodáva.

„Z dlhodobého hľadiska je nehnuteľnosť spoľahlivou investíciou. Kupujúcim odporúčam využiť nízke úrokové sadzby hypoték, ktoré v pomere k očakávanej vyššej miere inflácie ponúkajú historicky najvýhodnejšie financovanie kúpy nehnuteľnosti,“ vraví Lorant Szabo.

Obavy z možného poklesu cien nehnuteľností alebo dokonca prasknutia realitnej bubliny by určite nemali byť dôvodom na predaj. Za dôležitejšie považuje efektívne využitie nehnuteľností.

„Myslím, že každý si musí sám zvážiť svoje možnosti. Kupovať a predávať sa proste ďalej bude,“ dodáva Jozef Košč.

Čítajte viac: https://korzar.sme.sk/c/22828439/apartm ... axima.html

Čo spája africkú púšť, ďalekú Indiu a stroskotaný koráb? Biznis s meďou zo Slovenska
Globalizácia nie je vynálezom modernej doby.


Peter Getting
Redaktor
ODOBERAŤ AUTORA

Animácia potopenej portugalskej lode Bom Jesus. (Zdroj: Archív S. M.)
Písmo:A-|A+ 
 DISKUSIA
 (52)
[ Nechajte si posielať Víkendový výber na e-mail. Aktivujte si odber jedným klikom. ]
Bagre v povrchovej diamantovej bani v Namíbii sa zarývajú do zeme a odhŕňajú nánosy piesku a štrku pri pobreží. Vtom nájdu niečo nečakané.

Pod povrchom ležia trosky vraku, ktorý tu stroskotal pred 500 rokmi. Portugalská loď mierila okolo juhoafrického pobrežia do ďalekej Indie, no do cieľa nikdy nedorazila.

Možno sa dostala do búrky a stroskotala na útesoch, možno sa jej nepodarilo oboplávať Mys Dobrej nádeje a vietor ju zahnal na plytčinu. Jej osud bol storočia neznámy.

Pod pieskom ležia pochované časti lode, astroláby a kotvy, osobné veci dávnych námorníkov z posádky, meče, muškety aj zlaté mince v hodnote miliónov dolárov.

Ešte zásadnejší je však objem nájdenej medi. Sú jej množstvá. Dovedna až 22 ton. Predtým, než ju nalodili v portugalskom Lisabone, precestovala celú Európu. Pochádzala totiž z bohatých nálezísk vo vtedajšom hornom Uhorsku, zo stredoslovenských baní.

Unikátny objav
„K objavu vraku lode prišlo v roku 2008 priamo počas ťažobných prác v namíbijskej lokalite Oranjemund. Toto banské mesto leží pri pobreží Atlantického oceána, blízko hraníc s Juhoafrickou republikou. Význam objavu bol rýchlo evidentný, bolo unikátne, že sa vôbec podarilo nájsť vrak lode s takým množstvom artefaktov. Udivovalo však najmä množstvo medi, ktoré loď viezla.“

Stanislav Manca opisuje úvod príbehu, ktorý sa začal rozplietať iba postupne. Stopy medi viedli totiž až do slovenských končín. Na meď nájdenú vo vraku vzdialenom tisíce kilometrov od Slovenska ho upozornil Andrej Sitár, znalec banskej histórie z Múzea medi v Španej Doline pri Banskej Bystrici.

Stratená loď s červeným zlatom
Hneď po objavení vraku sa rozbehlo bádanie, ktoré odhalilo meno dávnej lode. Volala sa Bom Jesus a z Lisabonu vyplávala v marci 1533. Podľa informácií z The Nautical Archaeology Digital Library išlo o flotilu siedmich lodí a dobová kresba v kronike portugalského kráľovského úradu zachytáva všetky plachetnice – až na poslednú, ktorá sa s dvoma stožiarmi potápa ku dnu. Pri lodi je meno kapitána lode Dom Francisco de Noronha a pri ňom poznámka: „Stratené.“


Cesty medi zo Slovenska do Indie (12 fotografií)
Mnohé časti lode do veľkej miery padli za obeť zubu času, presnejšie, morským živočíchom. Archeológ Dieter Noli, ktorý sa podieľal na výskume, to komentoval slovami, že kým drevo či koža sú na ich jedálnom lístku, meď, naopak, nie a práve vďaka nej prežilo veľa vecí pol tisícročia. Na výskume sa podieľali aj vedci z Juhoafrického inštitútu námornej archeológie a všetci označili nález vraku za jedinečný.

Geológ spoločnosti si vraj najprv myslel, že v piesku leží polovica kamennej gule. V skutočnosti šlo o ingot, hutnícky kus medi vytvarovaný do akéhosi bochníka, v ktorom kov distribuovali ďalej.

Podľa Miroslava Lacka, historika hospodárskych dejín z Univerzity Friedricha Schillera v nemeckej Jene, to bola v 16. storočí bežná forma, v akej sa meď transportovala.

„Ingoty boli z čistej odlievanej medi, obchodovalo sa aj s kovanými medenými plechmi, meď sa využívala ako strešná krytina aj riad, no bola nevyhnutne potrebná aj pri výrobe zbraní, odlievaní zvonov a pri výrobe mosadze.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Keď alchymisti v Kežmarku vyrábali zlato
Čítajte 
Išlo o cenný a strategický tovar, ktorý sa predával na mimoeurópskych trhoch, a veľký dopyt v Ázii a v Afrike zvyšoval jej cenu, napríklad v Afrike predstavovala ´červené zlato´. Podľa doterajších výskumov bol v čase stroskotania lode mimoriadny dopyt po banskobystrickej medi na indickom trhu.“

Vedecké analýzy preukázali, že meď z vraku pochádzala z banskobystrického banského revíru, konkrétne zo špaňodolinskej oblasti. Pri vtedajšom čistení medi používali olovo a ako preukázal takzvaný chemický odtlačok, pôvod medi bol s najväčšou pravdepodobnosťou práve v Španej Doline.

Výlet do Namíbie
Cesty medi zaujali Stanislava Mancu natoľko, že sa o nej rozhodol nakrútiť film. Uviedol ho v roku 2019.


Vo vraku našli aj zlaté a strieborné mince. (zdroj: Archív S. M.)
„Cesty medi vznikali tri roky a bol to náročný aj skvelý projekt. Vyžadovalo to aj veľa trpezlivosti a diplomacie. Napríklad pol roka mi trvalo, len kým sa mi podarilo nakontaktovať Namíbiu,“ opisuje.

„Vypisoval som a žiadne odpovede som nedostával, potom sa mi to pošťastilo až cez slovenské veľvyslanectvo v Juhoafrickej republike.“

Vzal kameru a vycestoval do Afriky. Problém bol v tom, že lokalita s nájdeným vrakom sa nachádza v stále živej bani, kde sa ťažia diamanty za milióny dolárov.

Ťažbu prevádzkuje spoločnosť Namdeb, do ktorej je zapojená namíbijská vláda s medzinárodnou korporáciou De Beers. Slovensko v Namíbii nemá zastupiteľstvo, krajina získala nezávislosť až v roku 1990, keď sa osamostatnila od Juhoafrickej republiky a najväčšiu časť pokrýva púšť Namib.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Slovenské zlato. Je fenomén už stáročia a platí to aj dnes
Čítajte 
„Aj miesto nálezu leží prakticky uprostred ničoho, ide o uzavretú zónu a v oblasti vládnu prísne bezpečnostné pravidlá,“ opisuje Manca. „Vstup cudzím je nemožný. Nebolo teda ľahké získať povolenia, pred vstupom sme museli absolvovať bezpečnostné skúšky, do najprísnejšie stráženej zóny nesmiete mať so sebou žiadne veci, takže som sa cez turnikety pretláčal len s dvoma kamerami, statívom a kamerovým svetlom. Pomáhal nám sprievodca z namíbijského Národného múzea, ktorý nás sklamal jedine v tom, že keď ochutnal z našej bošáckej slivovice, zahlásil, že také niečo pália aj tu u nich v Namíbii,“ usmieva sa.

Vlastne aj depozit s nálezmi z vraku, ktorý v areáli zriadili, je pre ľudí zvonka neprístupný, podľa Mancu však plánujú v budúcnosti vybudovať múzeum pre verejnosť. Drevené časti sú naložené v kadiach s morskou vodou, lebo na vzduchu by sa rozpadli. A dlhé police sú plné medených ingotov s dlhým curriculum vitae.

Najbohatší muž všetkých čias
Na ingotoch z vraku našli výskumníci znak, ktorý meď bezpečne priradil k jednému mužovi.


Fugger pri svojich účtoch. (zdroj: Wikipedia)
Patril nemeckému obchodníkovi a bankárovi Jakobovi Fuggerovi, najbohatšiemu mužovi tých čias.

Ba podľa amerického ekonomického novinára Grega Steinmetza vôbec najbohatšiemu mužovi všetkých čias. Steinmetz takto nazval aj svoju knihu, ktorá vyšla minulý rok v slovenčine.

V portréte biznismena uvádza: „Jakoba Fuggera možno vnímať ako modernú postavu. Vo svojom jadre bol agresívnym obchodníkom, ktorého cieľom bolo nadobudnutie čo najväčšieho majetku a na splnenie cieľa bol ochotný použiť akékoľvek prostriedky. Peniaze používal na prepisovanie pravidiel vo svoj prospech. Ak chceme pochopiť súčasný finančný systém, stojí za to pochopiť Jakoba Fuggera.“

Fugger začal ako tkáč v Ausburgu a postupne sa vyšvihol na muža, ktorý mal majetok väčší ako králi, prirovnať by sa dnes dal len k najväčším nadnárodným koncernom. Ovplyvňoval dianie v celej Európe, voľby cisárov aj pápežov, na nohy postavil dynastiu Habsburgovcov, financoval vojny aj zámorské objavy.

Úspech v Uhorsku dosiahol, keď sa spojil s tunajším podnikateľom Jánom Thurzom, ktorý už v baníctve podnikal. V roku 1495 založili fuggerovsko-thurzovskú spoločnosť a ohromné investície umožnil ťažbu novými metódami - meď dokázali dostať z hlbín, kde bola dovtedy nedosiahnuteľná, a využívali aj viacstupňové metalurgické procesy.

“Fuggerovsko-thurzovská spoločnosť zohrala mimoriadnu úlohu vo vtedajšom diaľkovom obchode. Početné záprahy vozili meď do hút v Durínsku a Sasku a mimoriadne významnú úlohu mali severné trasy. Tie išli buď cez Oravu ďalej po Odre alebo cez Krakov po Visle a námornými cestami cez Antverpy a Lisabon.„
HISTORIK MIROSLAV LACKO Z UNIVERZITY FRIEDRICHA SCHILLERA V JENE

„Fuggerovsko-thurzovská spoločnosť zohrala mimoriadnu úlohu vo vtedajšom diaľkovom obchode,“ hovorí Lacko. „V stredoveku sa banskobystrická meď vyvážala do Benátok a odtiaľ ďalej, za čias fuggerovsko-thurzovskej spoločnosti ju početné záprahy vozili aj do hút v Durínsku a Sasku a mimoriadne významnú úlohu v jej exporte mali severné trasy. Tie išli buď cez Oravu a Sliezsko ďalej po Odre do prístavov v severozápadnej Európe, alebo cez Krakov po Visle do Gdanska a odtiaľ námornými cestami cez Antverpy a Lisabon.“

Meď zmenila Slovensko
Stredoslovenské bane boli na svojom vrchole jednými z najväčších svetových producentov medi, striebra, zlata. Konkrétne meď ovplyvnila krajinu natoľko, že dnešné Slovensko by neexistovalo v podobe, v akej ho poznáme.


V Španej doline s jej vysokými haldami hlušiny po ťažbe sa cesty medi kedysi začala. (zdroj: Ján Krošlák SME)
Bohatstvo dostalo Thurzovcov na vysoké pozície v krajine, zabezpečili si miesta biskupov aj palatína, rodina vlastnila mnohé panstvá a hrady v Uhorsku. Symbolom jej úspechu je Thurzov dom v historickom centre Banskej Bystrice. Práve v ňom bolo sídlo thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti v čase, keď pri africkom pobreží stroskotal portugalský koráb.

Úžasná stavba takmer za komunizmu zmizla, bolo už dokonca vydané aj povolenie na jej zbúranie, našťastie, podarilo sa ju zachrániť v hodine dvanástej a dnes v nej sídli Stredoslovenské múzeum.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Postavili nám najkrajšie mestá, ktoré dodnes obdivujeme. Kde sa stratili naši Nemci?
Čítajte 
Neďaleko Banskej Bystrice, v Španej Doline založenej nemeckými baníkmi, sú ďalšie dôkazy ohromného biznisu s meďou, ktorý tu kedysi fungoval. Okolo malebnej dediny s originálnou baníckou kultúrou a domčekmi, ktoré dnes tvoria pamiatkovú rezerváciu, ležia ohromné haldy hlušiny z ťažby. Tvoria dominantné prvky krajiny. Strmé vysoké kopce nevytvorila v dávnych geologických dobách príroda, ale činnosť človeka.

„Objem vyťaženej medi z ložiska na Španej Doline sa odhaduje na 300-tisíc ton,“ podotýka Andrej Sitár zo spomenutého tunajšieho múzea. „Počas existencie thurzovsko–fuggerovskej spoločnosti sa podľa dokladov vyviezlo do západnej Európy 60-tisíc ton medi. Poslednú významnú konjunktúru zažilo ložisko v tereziánskom období, potom sa ložisko vyčerpalo a ťažba medi definitívne skončila v roku 1888.“

“Objem vyťaženej medi z ložiska na Španej Doline sa odhaduje na 300-tisíc ton. Počas existencie thurzovsko–fuggerovskej spoločnosti sa podľa dokladov vyviezlo do západnej Európy 60-tisíc ton medi.„
ANDREJ SITÁR Z MÚZEA MEDI

Dva roky po tom, ako Bom Jesus stroskotal, v roku 1535, kúpili Fuggerovci od Thurzovcov hrad Červený Kameň v Malých Karpatoch. Z jediného dôvodu: aby mali prekladisko vyťaženej medi. Celý stredoveký hrad dali úplne rozobrať a na jeho mieste postaviť masívnu stavbu so štyrmi baštami a hrubými múrmi. Prakticky si dali postaviť obrovskú špajzu.

Dnes tu sídli pobočka Slovenského národného múzea a turisti obdivujú rozľahlé pivnice. „Fuggerovci sa rozhodli využiť strategickú polohu Červeného Kameňa neďaleko Viedne a Prešporka a premeniť starý gotický hrad na bezpečný sklad tovarov, s ktorými rodina obchodovala po celej Európe. Vznikla pevnosť, ktorej architektúra využívala najmodernejšie dobové poznatky a bola prispôsobená na účinnú obranu všetkého, čo pevnosť ukrývala,“ vysvetľuje Ľuboš Haršány z Múzea Červený Kameň. „V skladovacích priestoroch sa mali uschovávať zásoby medi pred konečným rozvozom. Meď sa tam nakoniec nikdy neocitla, čo spôsobilo turecké nebezpečenstvo, obchodné zámery Fuggerovcov v tejto časti Európy postupne slabli, až sa rodina rozhodla hrad predať.“

Globalizácia tu nie je pár desaťročí
Keď moreplavec Vasco da Gama oboplával Afriku a dostal sa do Indie, rozbehol sa biznis, ktorý položil základy kolonializmu aj globalizácie. Portugalci mali kontrakt s Fuggerom, ktorý im dodával kovy, a Bom Jesus bola jednou z mnohých lodí, ktoré podnikali dlhé a nebezpečné plavby cez pol zemegule.

Stredoslovenská meď vlastne dokazuje, že globalizácia nie je vynálezom dnešnej doby. Podľa historika Miroslava Lacka by sa však malo hovoriť skôr o protoglobalizácii. „Obchod s meďou a striebrom stál skutočne pri zrode globálneho kapitalizmu na prelome 15. a 16. storočia. Vtedajší obchodníci sa stali priekopníkmi protoglobalizácie vďaka neustálej mobilite, sieti kontaktov a intenzívnej komunikácii s jednotlivými finančnými a obchodnými centrami.“


SÚVISIACI ČLÁNOK
Kde zmizol tajomný ostrov? Na starých mapách sa dajú nájsť skutočné pikantérie
Čítajte 
Ako vôbec mohol fungovať taký biznis v čase bez áut, telefónov a počítačov?

„Jednoznačne si to vyžadovalo mnohé zručnosti, organizačné schopnosti a obchodné znalosti, v prípade banských podnikateľov aj množstvo technických poznatkov. Veľmi dôležitým elementom vtedajšieho podnikania sa stali aj rodinné prepojenia, tie sa vytvárali sobášmi naprieč obchodníckymi rodinami a Fuggerovci a Thurzovci sa sami navzájom sobášmi prepojili a takisto disponovali celým okruhom takto zaviazanými spolupracovníkmi.“

Podľa Sitára je obdivuhodné, že prekvapujúce súvislosti sa začali objavovať až s novými metódami, ktoré umožňujú vystopovať pôvod medi. „Určiť, z ktorého ložiska meď pochádza, dokážu nové metódy vďaka izotopom olova v kombinácii s historickými faktami, takže dnes už máme dôkaz o exporte medi zo Slovenska do Indie.“

“Stále ma fascinuje, aká bola vtedy Európa aj svet prepojené. V banskobystrickom regióne vytlačili vozík z rudou z bane, vytavili meď a na voze ju vypravili cez Krakov až do Indie.„
STANISLAV MANCA, AUTOR FILMU CESTY MEDI

Manca hovorí, že aj tieto fakty stáli za rozhodnutím natočiť film. „Stále ma fascinuje, aká bola vtedy Európa aj svet prepojené. V banskobystrickom regióne vytlačili vozík z rudou z bane, vytavili meď a na voze ju vypravili cez Krakov až do Indie. Filmom som chcel zviditeľniť, akú úlohu hralo vtedy Slovensko, bolo križovatkou Európy a vždy do nej patrilo. Nikdy nebolo homogénnou, ale naopak heterogénnou krajinou, na tom by sme mali stavať, a nie sa konfliktne vyhraňovať voči iným a uzatvárať pred svetom.“

Príbeh hovorí o súvislostiach
Mancov film sa skladá z dokumentárnych častí aj hraných scén, vystupujú v ňom početní slovenskí a zahraniční historici. Okrem Afriky natáčali na mnohých lokalitách, v bani v Hodruši-Hámroch, v banskom skanzene v Ľubietovej, v Medzeve aj v spišskom Smolníku s kopcom Rotenberg prešpikovanom štôlňami. Točili aj v niekdajšom fuggerovskom sídle v Augsburgu, takisto v prímorskom Kieli na kópii lode, na akej sa kedysi vozil cenný tovar cez Baltické more.

Projekcie filmu robili na Červenom Kameni, na Spiši aj v Banskej Bystrici, plánovali aj v Augsburgu, ale prekazila to pandémia.

Tvorca filmu nezaháľa a v súčasnosti pripravuje pokračovanie Cesty medi 2, kde sa chce venovať obdobiu po odchode Fuggerovcov a ťažbe za Habsburgovcov až do okamihu, keď sa stredoslovenské zásoby medi vyčerpali a bane sa zatvorili.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Mučili ich a pálili zaživa. Teraz pre ne žiadajú spravodlivosť
Čítajte 
„Film má potenciál zaujať aj školákov, história nemá byť len bifľovanie a film ju ponúka formou príbehu,“ hovorí Manca. „Nemalo by to však byť tak, že učiteľ ho skrátka iba pustí na hodine. Film má štyri diely a už po krátkej ukážke sa dá diskutovať. Či už o tom, čo spája portugalskú loď s baníkmi v našich baniach, o tom, že cenný náklad netvorila len truhlica s mincami, ale kov, ktorý cestoval tisíce kilometrov, prípadne o tom, či je pravda, že Európania objavili Indiu - či to nemohlo byť tak, že India objavila Európu. Práve Európa totiž potrebovala orientálne výrobky a korenie, pričom moreplavci veľmi rýchlo zistili, že v Indii nepochodia s čačkami, aké tam na začiatku priviezli na výmenný obchod. Domov sa vrátili s tým, že v Indii chcú farebné kovy a rozprúdil sa obchod.“

Historik Lacko si myslí, že otvoriť by sa mali aj témy, aké sa dnes prezentujú študentom. „Na Slovensku sa neustále recyklujú témy ako národné obrodenie a podobne, no aktéri hospodárskeho života v minulosti mali väčšinou multinacionálnu identitu a nie je ich možné škatuľkovať podľa súčasných nacionálnych kategórií ako Slovákov, Nemcov, Maďarov, Poliakov. Preto ako ´neslovenskí´ zostávajú dodnes na okraji záujmu,“ tvrdí.

„Banské a obchodné mestá na území Slovenska boli doménou meštianskej kultúry, no tú slovenskí nacionalisti už v 19. storočí programovo odsúvali na okraj, ideálom slovenských nacionalistov sa stal predsa prostoduchý Slovák z lazov a nie nejakí intelektuáli z radov meštianstva. Bizarným reliktom sú dnešné marketingové kampane o Slovensku so zábermi na drevenice, pastierov oviec a liptovské kroje, pričom na iné témy nezostáva priestor.“

Manca sa zamýšľa, že príbeh medi hovorí aj o súvislostiach. „Na tému sa dá pozerať z viacerých uhľov pohľadu: z historického, cestovateľského, ekonomického, vedeckého aj občianskeho. Tie možnosti navzájom spolu súvisia. Príbeh môže pomôcť diskutovať o súvislostiach. Práve tie totiž dnes tak často chýbajú.“

Tento text ste mohli čítať vďaka tomu, že platíte za obsah. Vážime si to.

Čítajte viac: https://plus.sme.sk/c/22827800/zo-slove ... egule.html

Pýtal som sa na pomoc Ukrajine, dozvedel som sa bludy o amerických tankoch na Zemplíne (reportáž)
Andrej BánAndrej Bán
Centrum obce Nižné Nemecké. Foto N – Andrej Bán
Centrum obce Nižné Nemecké. Foto N – Andrej Bán

Prešli sme mestečká a dedinky popri našej východnej hranici a zisťovali sme, či a ako sa pripravujú na utečencov z Ukrajiny v prípade ruskej agresie.

Je piatok poobede a chlap pred obecným úradom v Nižnom Nemeckom vykladá z dodávky chleby, zrejme ku guľášu. Vnútri je stretnutie starostov prihraničného mikroregiónu s prednostom okresného úradu Sobrance. Ten je zodpovedný za krízové riadenie popri celej 98 kilometrov dlhej hranici s Ukrajinou. Z obecného rozhlasu vyhráva muzika.

„Je tu, aj možno nie je tu. Dnu nemôžete, oni vas nechceju, taka je doba,“ vyjde neochotne na priedomie starosta Milan Husár (SNS). Vyzerá bojovo naladený. „Chlapi nemaju dzeku,“ dodá. V preklade: chlapi nemajú chuť hovoriť.

Nižné Nemecké leží doslova na hranici. Kúsok odtiaľ, smerom na Vyšné Nemecké, kde je veľký hraničný priechod, sa nachádza oplotený pozemok firmy na predaj štrku patriacej Ukrajincovi.

V roku 2012 tam náhodou objavili sofistikovaný tunel do Užhorodu na Ukrajinu, nazývaný aj Zemplínske metro. Dĺžka: 700 metrov, lokomotívka, vagóniky na kontraband…
Prečítajte si
Cez čiaru: pašerácke tunely, kamióny, drony, vrtuľníky a lietadlá na ukrajinskej hranici
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Pýtam sa starostu, či sa pripravujú na prípad hroziacej vojny. „Kto kazal, že bude vojna?“ odpovie otázkou. Hovorím mu o 145-tisíc ruských vojakoch na ukrajinských hraniciach.

„Dze? My Američanov kdekoho mame, co tam? Co tu my mame s vojnou? Vy tu žijete, či my tu žijeme? My tu žijeme dobre, kto by utekal?“ starosta je čoraz zádrapčivejší. „Ukrajinci,“ poviem. „A kotri? Keľo ich uteka po Slovensku? Idu po Čechoch, po Nemecku. Pätnasť milionov Ukrajincov su vo svete.“

Pýtam sa, či a kde by im poskytli ubytovanie, keby utekali pred vojnou. „Ake ubytovanie? Načo? Vy tu chcete papagajov, bobrov, bočkov a za našich ludzi se nestarate!“

Zaujíma ma, akých papagájov má na mysli. „No dobre dobre, idzte už het. Nemam dzeku,“ starosta Husár sa otočí chrbtom, vojde dnu a zabuchne za sebou dvere.

O nič lepšie nepochodím ani v neďalekých Pinkovciach. Starosta je na liečení. Do mobilu povie, že jeho kolega, starosta z Bežoviec (to je tam, kde brala „grófka“ Rošková dotácie na asfaltové parkovisko), dostal z Česka „dáku správu, dáky link“. Opýtam sa, aký link.

„Je tam video, ako s autom chodia, kamerujú a na kamiónoch sú americké tanky, vraj v Slovenskom Novom Meste, na juhu Zemplína pri hranici s Maďarskom,“ povie.

Chcem sa ho opýtať, či verí takýmto bludom, hoaxom. Neskoro. Už zložil.
Čo ak prídu desaťtisíce utečencov?

Hrozba ruskej invázie na Ukrajinu oprávnene vyvoláva obavy aj na Slovensku. Musíme sa pripraviť aj na najhoršie scenáre. Bez hystérie, ale zodpovedne.

Minister obrany Jaroslav Naď (OĽaNO) hovoril minulý utorok na zasadnutí bezpečnostnej rady otvorene o možnosti desaťtisícov ukrajinských utečencov na našom území. Minister zahraničia Ivan Korčok (SaS) priznal, že situácia je najvážnejšia za možno ostatných 30 rokov a hrozí reálny konflikt.
Prečítajte si
Aj limitovaný útok na Ukrajinu prinesie desaťtisíce utečencov, upozornil minister obrany Naď

Desaťtisíce utečencov sme tu nikdy nemali. Je dôvodný predpoklad, že v prípade ruskej agresie ostane väčšina utečencov z postihnutých oblastí v bezpečnejších častiach Ukrajiny. Alebo sa pokúsia dostať do Poľska.

Na Slovensku má trvalý alebo prechodný pobyt 45-tisíc Ukrajincov, ich blízki pôjdu zrejme k nám.

„Plány pre prípad vypuknutia vojny? Neprežívame to. Dozvieme sa ich zrejme až po jej vypuknutí,“ hovorí pre Denník N nemenovaný policajný zdroj zo zabezpečenia hranice.

Naša východná hranica už nie je tak ako za socializmu zabezpečená plotom. Je tam kamerový systém prepojený s otrasovým káblom v zemi. A hliadky.

Keď v roku 2014 po ruskej anexii Krymu a vypuknutí bojov na Donbase hrozil podobný exodus z Ukrajiny, ochranu našej hranice zásobovali vojenské tatrovky: doviezli stany, matrace, oblečenie.

Všetko vtedy bolo – až na vlnu utečencov.

Slovenské utečenecké tábory sú dnes prakticky prázdne, ich spoločná kapacita okolo tisíc miest by mohla pokryť prvú vlnu utečencov. Čo potom? Pracovníci ministerstva vnútra nedávno zisťovali disponibilné ubytovacie kapacity – školy, telocvične či kultúrne domy – v mestách a obciach na východe. Ak prídu desaťtisíce utečencov, stačiť určite nebudú. Pomôcť bude musieť armáda.

„V roku 2014 boli plány, kde sa budú stavať stanové tábory, zrejme by sme sa k nim teraz v prípade potreby vrátili,“ pokračuje zdroj z hranice.

V súčasnosti na našom úseku hranice registrujeme minimálny počet pokusov občanov tretích krajín o nelegálne prekročenie. Svoju prácu si robia aj ukrajinskí kolegovia: v snehu ľahko vystopujú migrantov.

Predseda parlamentu Boris Kollár (Sme rodina), ktorý ako jediný koaličný líder jasne víta možnosť príchodu vojakov NATO, si však pletie pojmy. Ak dúfa, že prípadná tisícka vojakov „ochráni Slovensko“ pred nelegálnou migráciou, treba mu pripomenúť, že v prípade vojny k nám prídu utečenci (resp. odídenci) s plným právom na ochranu. O tých sa postarať musíme.

„To nebudú nelegálni migranti. Nemyslím si, že by sa Slovensko k takým ľuďom postavilo chrbtom. Okrem toho, je tu návrh na zintenzívnenie spoločných slovensko-ukrajinských hliadok. Ak to bude potrebné, určite na našom úseku schengenskej hranice vypomôžu aj policajti z iných krajín EÚ. Na to slúži Frontex. Čo viem od kolegov zo Zakarpatska, skôr ako vojny na západe Ukrajiny sa boja toho, že budú musieť narukovať na ruské hranice,“ dodáva policajný zdroj z hranice.
Husák vypomôže
Starosta obce Husák Michal Copák. Foto N – Andrej Bán

Ochotnejší než jeho nevrlý kolega v šesť kilometrov vzdialenom Nižnom Nemeckom je starosta obce s pôvabným názvom Husák. Otázok, prečo sa nevolajú inak, trebárs Dubček alebo Brežnev, si už za desať rokov vo funkcii vypočul Michal Copák (nezávislý) neúrekom.

„Mám odloženú nahrávku, ako sa ma v roku 2012 pýtala redaktorka Slovenského rozhlasu, či tu bol niekedy Gustáv Husák. Neviem o tom, bol tu však predvlani starší pán z Česka, volal sa Václav Husák,“ smeje sa starosta Copák.

Husák preslávilo ovocinárstvo, popri ceste na oboch stranách rastú najmä čerešne. Dostali sa aj do erbu obce. Aj keď nie červené (čo bol znak postkomunistickej SDĽ), ale žlté. Za blahých čias (za Husáka) babičky sadli na vlak a poďho predávať ovocie až do Sniny.

Z dedinky je to na ukrajinskú hranicu asi dva a pol kilometra.

„Migranti? Čo si pamätám, naposledy sa tu jeden objavil pred dvomi mesiacmi. Hraničná a cudzinecká polícia si dobre robí svoju prácu,“ povie starosta. Keďže je prezieravý, inicioval na najbližšom stretnutí mikroregiónu Koromľa aj tému, čo robiť v prípade agresie Ruska voči Ukrajine.

Pred dvomi mesiacmi sa tu policajtka z Vyšného Nemeckého pýtala, či majú pre prípadných utečencov ubytovacie kapacity.

„Je tu temperovaná telocvičňa pre asi 25 ľudí. A na obecnom úrade sme vlani dokončili byt pre jednu rodinu. Je plne vybavený. Samostatný vchod, kuchynská linka, varná doska, elektrická rúra, sprchovací kút, všetky merače. Síce sme ho zamýšľali pre našich občanov, ak, nedajbože, vyhoria, ale poskytneme ho radi aj Ukrajincom,“ dodá starosta Husáka.
Na južnom krídle pokoj

Kráľovský Chlmec je metropola Bohom a štátom zabudnutých Maďarov v Medzibodroží. Že neviete, kde to je? Nie ste sami.

„Vnímame, že situácia na Ukrajine sa vyostruje. Na druhej strane – aj štát, aj VÚC, aj obce, všetci sa tvárime, akoby sa nás to netýkalo. Každý povie iba „sledujeme vývoj“. Pred asi tromi mesiacmi mapovali z ministerstva vnútra, či sú tu nejaké ubytovacie kapacity. Odvtedy nič. My tu máme iba telocvične. Župa dokáže poskytnúť internáty v Košiciach,“ opisuje situáciu primátor a zároveň podpredseda Košickej župy Karol Pataky (Most-Híd).
Primátor Kráľovského Chlmca Karol Pataky. Foto N – Andrej Bán
Kráľovský Chlmec. Foto N – Andrej Bán
Hraničný priechod pre peších vo Veľkých Slemencoch. Foto N – Andrej Bán

V miestnej nemocnici pracujú štyria lekári z Ukrajiny. Boja sa ísť domov, aby ich neodviedli na front. Primátor si ich pochvaľuje. Privítal by aj ďalších. Ukrajinci by mohli pomôcť aj školstvu na východe.

V neďalekej Čiernej nad Tisou je železničný priechod na Ukrajinu. Mesto tam nemá žiadny disponibilný priestor. A aj známa ubytovňa „štvorstovka“, ktorá patrí železnici, je v neobývateľnom stave.

Kúsok smerom na sever je „slávna“, za Stalina po 2. svetovej vojne rozdelená, prevažne Maďarmi obývaná dedina. Veľké Slemence ležia na Slovensku, Malé na Ukrajine. Je tam hraničný priechod iba pre peších.
Veľké Slemence. Foto N – Andrej Bán
Veľké Slemence. Foto N – Andrej Bán
Parkovisko s autami ukrajinských gastarbajtrov vo Veľkých Slemenciach. Foto N – Andrej Bán

„Vojna nebude,“ povie s istotou starosta Ľudovít Tóth a dodá: „Ukrajinci k nám chodia väčšinou za prácou. My k nim už nie. Čo tam? Iba ak navštíviť príbuzných, ktorých tam máme všetci. Naši ľudia tam ešte chodia k lacnému zubárovi. Minule prišla preto rodina až z Bratislavy.“

Na konci Veľkých Slemeniec, pred hranicou, je veľké obecné parkovisko. Dve eurá na deň. Je plné odstavených áut, ktoré používajú na našom území Ukrajinci. Prejdú peši cez hranicu za desať minút, vo Vyšnom Nemeckom by čakali aj dve, tri hodiny.

Niektoré autá sú tu odstavené už tri, štyri roky. Ukrajinci zrejme prišli u nás alebo ďalej v Európe o prácu a nechali ich tak.

„Ľudia tu zatiaľ nemajú strach z vojny,“ povie starosta.

V diaľke vidno svetlá Užhorodu. Krym či Donbas sa zdajú byť príliš ďaleko na to, aby tu niekoho mali zaujímať. Všetko sa však môže zvrtnúť.

Zákazníkov máme viac, ale nakupujú podstatne menej. Boja sa cien energií, hovorí finančný riaditeľ Billy
Daniela KrajanováDaniela Krajanová
Tomáš Staňo. Foto - Billa
Tomáš Staňo. Foto – Billa

Kto by čakal, že manažéri obchodných reťazcov riešia teraz hlavne dilemu, ako s blížiacim sa omikronom zachovať plnú ponuku na pultoch a s ňou aj obslužný personál, môže zostať prekvapený.

Finančný riaditeľ a konateľ siete Billa pre Slovensko Tomáš Staňo vysvetľuje, že vlny pandémie naučili obchodné reťazce vykrývať prípadné výpadky personálu, a tak zatiaľ žiadnu drámu s poloprázdnymi regálmi nevidia.

Miestami sa skôr môže meniť sortiment pre dramatické vyjednávania s dodávateľmi o nových cenách. Niektoré kontrakty sú už hotové, no niektoré ešte nie. Staňo vysvetľuje, že kým sa vysoké ceny palív, dopravy či baliacich materiálov a ďalšie dôsledky surovinovej krízy spôsobenej pandémiou objavia v cenovkách na pultoch, uplynie určitý čas. Nie je však podľa neho možné nechávať zdražovanie večne na pleciach dodávateľov či vstrebané v cenách.
[ Ako ovplyvní koronavírus vaše podnikanie? Objednajte si ranný Ekonomický newsfilter. Každé ráno o 7:00 sa za menej ako 5 minút dozviete všetko podstatné. Aktivujte jedným klikom sem. ]

Kto si myslel, že zdražovanie na pultoch v posledných mesiacoch je jeho koncom, tak sa veľmi pravdepodobne mýli.

Uprostred toho okolité krajiny na infláciu reagujú – Poliaci práve idú vynulovať DPH na potraviny a v Maďarsku je regulácia ceny múky či iných základných potravín účinná od februára. Spoločne s úľavami z daní z pohonných hmôt v iných krajinách to môže iba posilniť zahraničné nákupy.

Neobstojí ani kritika o bohatých reťazcoch, ktoré sa nabalili na pandémii, tvrdí Staňo. Aj v nákupných centrách či peších zónach sú obchody, ktoré zostali poloprázdne, a tak bežne ziskové prevádzky sanujú tie, ktoré sú na tom horšie, hovorí Staňo a v rozhovore takisto vysvetľuje:

prečo v prvej vlne covidu klesol predaj rožkov o tretinu,
ako sa zmenili nákupné zvyklosti ľudí na Slovensku počas jednotlivých vĺn pandémie,
ako sa obavy z inflácie prejavujú v nákupoch,
ako sa rozbehlo zálohovanie PET fliaš a plechoviek.

Pôsobíte na celom Slovensku. Cítite už v niektorých regiónoch omikron na chýbajúcom personále?

Aktuálne máme desať pozitívnych zamestnancov z celkového počtu 4 600, z toho siedmi pracujú v predajniach, zvyšok je z centrály. Predajní máme 158. Skúsenosť je, že vlny na Slovensko prichádzajú s určitým oneskorením a idú od severu a severovýchodu Slovenska zrejme preto, že ľudia v pohraničí viac pendlujú a je tam aj nižšia miera zaočkovanosti.
Foto – Billa

Prispôsobujete opatrenia tomu, že sa vlny obvykle šíria z týchto kútov krajiny?

Počas celej pandémie sme neboli nútení zavrieť ani jednu predajňu na Slovensku. Tým, že ich máme toľko po celej krajine, vieme výpadky flexibilne vykrývať z iných predajní. Keď boli v minulosti viacerí infikovaní v Čadci, tak sme to vedeli pokryť z Kysuckého Nového Mesta alebo zo Žiliny. Keď je to zložitejšie, stále máme možnosť využívať externých brigádnikov.

Zvonku to vyzerá, že pracovník v obchode je vystavený väčšiemu riziku nákazy, keďže je stále v kontakte s množstvom cudzích ľudí. Aké najväčšie výpadky v personále ste mali?

Naraz nám vypadli traja či štyria zamestnanci, ale aj tí sa zväčša nakazili od svojich príbuzných. V predajniach máme navyše opatrenia proti reťazovému šíreniu nákazy.

Aké?

Do všetkých predajní distribuujeme samotesty, mali sme ich nakúpené dávnejšie predtým, ako prišla vláda s rozhodnutím, že vo firmách sa musí raz týždenne testovať. Predzásobiť sa nás naučila prvá vlna covidu. Vtedy bol obrovský nedostatok všetkého, najprv boli témou rúška, potom dezinfekcia. Vždy preto máme zásoby. Len samotestov máme toľko, že by sme s nimi vedeli fungovať minimálne do leta.

Zamestnancom takisto neustále pripomíname, aby dodržiavali odstupy, používali respirátory, menili si ich, aby aj pri fajčení mali väčšie rozstupy, keďže vtedy nemajú respirátor. Rovnako im pripomíname, aby chodili na prestávky postupne a čo najmenej ľudí spolu, do predajní sme dali plexisklá k pokladniciam a dohľadávame kontakty pozitívnych.

Keď vykrývate výpadky v personále, už ste niekedy poslali napríklad ľudí z juhu vypomáhať na Oravu?

Nepotrebujeme niekoho posielať z juhu na sever. Napríklad na Kysuciach a v okolí máme predajne v Bytči, Čadci, Kysuckom Novom Meste, v Žiline máme šesť predajní. Máme odkiaľ suplovať celý región.

Nemajú s tým ľudia problém, ak idú do kolektívu, o ktorom vedia, že sa v ňom vyskytla nákaza?

Ak musí človek ďalej cestovať, riešia sa tam aj mimoriadne odmeny, kompenzácie za nekomfort, no hlavne je to o spolupatričnosti. Tá je čím ďalej od Bratislavy silnejšia, pretože v regiónoch sa ľudia navzájom viac poznajú a neberú to ako príťaž, ale ako výpomoc. V Bratislave je, naopak, vyššia fluktuácia, máme tam však 40 predajní a Bratislava je navyše zaočkovanejšia, takže s vykrývaním problém nie je.

Akú máte vo firme zaočkovanosť?

Predpokladáme, že je to viac než polovica, vyššiu mieru zaočkovanosti má centrála a sklady. Netlačíme však na ľudí, aby sa dali zaočkovať, je to ich rozhodnutie. Snažíme sa im očkovanie priblížiť tam, kde sa to dá, napríklad v oboch skladoch sme zabezpečili mobilné očkovacie miesto a ľudia sa mohli dať zaočkovať priamo tam.
O tom, ako to bolo s droždím v prvej vlne pandémie

Sú nejaké pozície v obchode kľúčovejšie než iné, a teda citlivejšie na výpadky?

Mozog firmy je centrála, srdce firmy je však logistika. Tá musí fungovať, aby sme vedeli zabezpečiť zásoby potravín v predajniach. V čase covidu je preto úplne kľúčová, covid nás naučil myslieť preventívne v otázkach predzásobenia. Ľudia zmenili zákaznícke správanie už v prvej vlne, a to dramaticky. V marci 2020, keď sa to všetko začalo, začali všetci nakupovať trvanlivé potraviny, ako je múka.

Na druhej strane my sme už vtedy mali informácie z našej siete z iných krajín, napríklad z Talianska, ktorá nás upozorňovala, aby sme sa začali pripravovať a zabezpečili zvýšené zásoby základných potravín. Už pred prvou vlnou covidu sme preto zvýšili zásobu základných trvanlivých potravín o 20 %, a to sa nám vyplatilo, pretože nám počas celej prvej vlny nevypadli zásoby.

Ak si dobre spomínam, niektoré siete mali vtedy viditeľné výpadky v regáloch. Vy nie?

Vedeli sme to ustáť bez toho, aby to zákazník pocítil. Aj teraz fungujeme tak, že máme nadštandardnú zásobu oproti predpandemickým časom. Najextrémnejšia však bola prvá vlna. Niektoré tovary chýbali výnimočne na celom trhu, absolútne nedostatkovým tovarom sa stalo droždie, pretože ľudia chceli viac piecť, ale soli, cukru či múky bol zabezpečený dostatok.

V ďalších vlnách covidu už ten nápor nebol taký veľký, ľudia zmenili svoje zákaznícke správanie, v gastrosektore sa rozbehol rozvoz. Videli sme, že kým v prvej vlne si ľudia viac varili doma, v druhej a tretej už to bolo viac aj o donáškových službách. Stále však platí, že trvanlivé potraviny sa týždeň pred nástupom novej vlny začínajú predávať viac, takže tam zásobu držíme nadštandardnú.

Keďže omikron sa vo veľkom rozbieha, rozumiem správne, že posledné dva týždne ste plnili sklady, zháňali možno droždie, a teraz prišiel moment vykupovania trvanlivých potravín?

Ani nie, to, že ľudia mali tendenciu piecť doma, bolo viditeľné hlavne v prvej vlne. Bolo to vidno aj na klasickom rožku – v prvej vlne klesol nákup rožkov asi o 30 %, lebo ľudia vedeli, že sa nimi nevedia dramaticky predzásobiť bez toho, aby podľahli skaze alebo stvrdli, takže to nahrádzali pečením vlastného pečiva alebo dopekaním mrazených tovarov. Dnes sú už rozbehnuté roznáškové služby a ľudia vedia, že si hotové jedlo budú môcť ísť aj vyzdvihnúť, takže nepociťujú riziko, že by nemali čo jesť. Na druhej strane však chcú mať doma aspoň určitú zásobu trvanlivých potravín, ako sú cestoviny, ale neočakávame, že by sa malo opakovať to, čo sme videli v prvej vlne.

Predaj rožkov je teda na bežných úrovniach, aj keď nastupuje omikron?

Už to nie je o takom veľkom predzásobovaní, ale ani vtedy to nebolo o tom, že by obchod zažíval „zlatú éru“, ako niektorí tvrdili. Približne polovica marca bola naozaj extrémna, ale potom naopak ľudia konzumovali to, čo mali doma nakúpené.

Časť dopytu, ktorý sa k vám preskupil z reštaurácií, už však zostane v obchodoch…

Toto je už dnes naozaj veľmi ťažko čitateľné. Štvrtinu predajní máme v nákupných centrách, biznis centrách alebo peších zónach miest. Tam je dnes často veľmi prázdno. V praxi je to tak, že zo zvyšku siete sme kompenzovali prepad tržieb v týchto prázdnejších predajniach. Je to veľmi individuálne, napríklad v takzvaných retail parkoch, kde sú tri-štyri prevádzky vedľa seba, a medzi nimi potraviny s vlastným vstupom, tam sa ľudia až tak neboja, zaparkujú vonku a vojdú do predajne… Čísla z posledných rokov sú však už také nečitateľné, že je ťažké čokoľvek porovnávať.

Vplýva to na dlhodobú stratégiu v tom, kde bude Billa zatvárať a otvárať prevádzky?

Neplánujeme prispôsobovať expanziu pandémii. Predpokladáme, že covid pominie alebo sa transformuje do niečoho ako silnejšia chrípka, na ktorú budú existovať lieky, prevencia a pravidelné očkovanie. Cieľom našej expanznej stratégie zostáva byť čo najbližšie k ľuďom, do 5 až 10 minút cesty. To však nebude možné, ak sa reči o redukcii expanzie medzinárodných sietí cez limitáciu predajných plôch stanú realitou.

Zástancovia tejto teórie argumentujú tým, že ak budú predajné plochy reťazcov menšie, bude priestor aj na realizáciu potravín v menších obciach, aby sa eliminovali takzvané potravinové púšte, ale veľa ľudí si neuvedomuje, že 70 % ľudí na Slovensku žije do 50 kilometrov od hraníc, takže akékoľvek limity, ktoré si budeme umelo vytvárať, neznamenajú, že ľudia budú nakupovať v malých predajniach v obciach. Týmto ich vytlačíme na nákupy do Maďarska alebo Poľska, kde budú mať potraviny často aj lacnejšie.
O tom, ako je to s cenami v obchodoch

Lacnejšie?

Nezabúdajme, že Slovensko má v najužšom mieste asi 250 kilometrov od hranice k hranici a veľa ľudí žije v pohraničí. Poľsko od februára ide predbežne na pol roka znížiť DPH na potraviny na nulu, Maďarsko chce od februára regulovať ceny niektorých komodít, ako je múka, olej, cukor, kuracie alebo bravčové mäso. My máme najvyššiu DPH na potraviny spomedzi okolitých krajín. Zbytočne bude v obci obchodík, ktorý bude drahý. Radšej poviete susedovi, aby nakúpil aj vám, keď už ide do Poľska.

Nižšiu (10 %) DPH máme na niektoré základné potraviny a ministerstvo pôdohospodárstva sa vraj chce zaoberať nápadom dočasne znížiť DPH na potraviny. Je to málo v reakcii na infláciu?

Aj teraz sa nás veľa novinárov pýta, či pôjdu ceny hore. No pôjdu. Prvovýroba nestíha, plyn a elektrina zdraželi štvornásobne, nie je šanca, aby prvovýrobcovia mohli vyrábať s takými nákladmi ako predtým. Do toho započítajte surovinovú krízu, nedostatok plastov, papiera, baliacich materiálov. To všetko sa podpisuje pod to, že už základná potravina z výroby je drahšia aj o pätinu, a potom vytvorte v rámci obchodu konkurenčné prostredie, aby ste to niekde držali a stlačili. V prvom momente to ide aj na úkor výrobcov, ale to sa dlho nedá, preto aj vlády v okolitých krajinách na to nejakým spôsobom reagujú. U nás sa to zatiaľ nerobí.
Archívne foto N – Tomáš Hrivňák. Ceny potravín začali stúpať najmä v druhej polovici minulého roka.

Čo presne sa stane napríklad s tržbami vášho reťazca v momente, keď začne platiť v Poľsku nulová DPH na potraviny?

Presný odhad nemáme, ale približne štvrtina našej siete je silno dotknutá tým, že je blízko v pohraničí. Celkový dosah budeme kalkulovať potom, ako bude jasné, aké všetky opatrenia zvolia okolité krajiny, opatrenia v Poľsku a v Maďarsku sú skôr také prvé lastovičky. Nie je to iba o cenách potravín, Poliaci znižujú dokonca aj DPH na pohonné hmoty, takže ak si človek zo Slovenska pôjde nakúpiť do Poľska, tak cestou aj natankuje a aj na tom bude mať úsporu. Len my sme tu málo aktívni. Inflácia bude za tento rok možno 5 a viac percent.

Za celý minulý rok zdraželi potraviny podľa štatistického úradu celkovo o necelé dve percentá, ale v závere roka to bolo medziročne okolo 6 %, pričom inflácia v potravinách sa v druhej časti roka zrýchľovala. Rozumiem správne, že očakávate ďalších 5 % za celý rok?

Celé roky bola v potravinách v podstate deflácia alebo len veľmi mierna inflácia, teraz ide hore všetko, energie, baliaci materiál, papier, skrátka všetko. Minulý rok situáciu skomplikoval aj zablokovaný Suezský prieplav, dodávky z Číny meškali. Teraz nám každý jeden dodávateľ, ktorý dodáva niečo z Číny, a tam sa vyrába veľa komodít, hlási, že len samotná kontajnerová doprava išla hore rádovo niekoľkonásobne.

Zhrňme si to: samotný výrobok zdražel, lebo je ho málo na trhu, ešte aj doprava zdražela, takže v konečnom dôsledku sme v poslednom polroku museli dvakrát zvyšovať ceny pre dodávateľov. Máme spotrebný materiál, pri ktorom išli ceny hore o 30 %, ešte stále to tlmíme, ale otázka je, dokedy. Už pol roka absorbujeme tieto náklady.

Už pred pár mesiacmi som si všimla, že aj na vašich pultoch výrazne zdraželi napríklad vrecia na odpad. Akú časť zdražovania ste vlastne už premietli na pulty, akú ste zatiaľ neuznali dodávateľom a akú ste im uznali, ale absorbujete v maržách?

Situácia je vyeskalovaná už trištvrte roka. Napríklad odpadové vrecia zdraželi od prvotného dodávateľa o 10 až 15 %, to sa už premieta v nejakej miere aj na pultovej cene, pretože marža v obchode nie je taká vysoká. Stačí sa pozrieť do Finstatu (súkromný portál, ktorý pracuje s dostupnými dátami od firiem, pozn. red).

Tam ma zaujalo, že v roku 2020 vám rástol zisk o 8 miliónov eur pri raste tržieb o 40 miliónov eur. Rok predtým rástli tržby asi o 50 miliónov eur, ale zisk klesol zo 6 na zhruba 2 milióny eur. Čím je to spôsobené?

To sú bilančné dosahy nového medzinárodného štandardu IFRS 16. V podstate ide o to, že musíte do vašej súvahy vložiť ako aktívum záväzok z toho, že máte s niekým dlhodobý nájomný vzťah. A potom sú to ešte rôzne operatívne rezervy, ktoré sa vytvárajú z titulu rôznych rizík, ktoré na trhu vznikajú. Jeden rok ju máte vytvorenú a druhý rok, keď riziko pominie, ju rozpúšťate. Aj takéto záležitosti na to vplývajú.
O tom, ako sa vyjednáva o cenách

Prebiehajú ešte teraz debaty s dodávateľmi a robia sa strategické rozhodnutia o tom, čo sa ako pretaví do cien na pultoch? Veľkú časť zdražovania na pultoch ešte len uvidíme?

S veľkou pravdepodobnosťou áno. Posledné dva-tri mesiace prebiehajú rokovania s dodávateľmi a sú veľmi ťažké. Všetci dodávatelia a výrobcovia prichádzajú s očakávaním na navýšenie ceny. My sa snažíme nájsť kompromis, ale aj zamedziť výpadkom sortimentu pre zákazníkov. Určite budeme musieť ísť nakoniec do nejakých kompromisných prístupov, pretože tie požiadavky nie sú neobjektívne. Zoberte si len pekárov, ktorí sa sťažujú, že pri tých predajných cenách a zdražených vstupoch nevedia vyrábať. Absolútne tomu verím.

Na druhej strane, keď si zoberiete, ako to vyzerá so štátnou podporou prvovýroby na Slovensku a v iných krajinách, tak sa nečudujem. Snažíme sa týmto slovenským firmám pomáhať. Len viete, keď sa slovenské výrobky stanú nekonkurencieschopné, pretože ich zahraničná alternatíva bude o 15 – 20 % lacnejšia, tak nakoniec zákazník je ten, kto o všetkom rozhodne. Či z presvedčenia kúpi slovenské produkty, alebo si povie, že kúpi to, čo mu dovoľuje peňaženka.

Vyzerá to skôr na národné cítenie alebo obmedzenia v príjmoch?

Už teraz v januári vidíme zmeny. Ľudia už mesiace dostávajú správy o tom, že sa bude zdražovať, a veľmi sa to premieta do zmeny zákazníckeho správania. Zákazníkov máme dosť, viac ako minulý rok, aj keď minulý rok bola pandemická vlna výrazne silná. Vidíme však, že zákazníci nakupujú podstatne menej. Je to o očakávaní: pôjdu hore ceny energií, teda základné náklady. To znamená, že každý človek si bude mesiac-dva hľadať svoj optimálny nákupný košík, ktorý si bude môcť po novom pravidelne dovoliť. A nespájal by som to s omikronom, ľudia hľadajú udržateľné hospodárenie, sú vystrašení hlavne situáciou na energetickom trhu.

Rozumiem tomu tak, že čo do výpadkov tovaru nevidíte žiadnu drámu pre omikron, skôr sa môžu vyskytnúť zmeny v sortimente vinou cien.

Drámu nie, ale nechcem predbiehať. Zatiaľ sme omikron nezažili a každá vlna bola niečím špecifická, tá posledná tiež prehrmela relatívne rýchlo bez výrazných výpadkov v personále či tovaroch. Mám nádej, že omikron v tomto smere nebude zásadne odlišný najmä preto, že podľa dostupných informácií to vyzerá tak, že aj priebeh je pri omikrone miernejší.

Do akej miery sa vám predsa len uľavilo, keď štát oznámil skrátenie karantény a izolácie?

Určite to vítame, vzhľadom na možné výpadky zamestnancov. Uľahčí nám to situáciu pri možnom hľadaní zastupujúcich zamestnancov a brigádnikov. Stále však platí, že veríme v naše preventívne opatrenia a vyzývame našich ľudí na opatrnosť a zodpovednosť aj v súkromí.

Rozumiem správne, že ak aj zákazník uvidí nejaké obmedzenia v sortimente, tak skôr než pre omikron to bude o tom, že teraz sa robia strategické rozhodnutia o cenách a sortimente?

Teraz sa uzatvárajú kontrakty, ktoré bežia spravidla jeden rok, a uvidíme, ako to dopadne. Samotný covid však na celú situáciu vplýva skôr sekundárne. Spôsobil, že kapacity rôznych komodít sú na trhu veľmi limitované, a to potom tlačí nahor infláciu a ceny potravín a ďalších tovarov.

Narážate na to, že covid najprv zastavil veľké ekonomiky, stlačil dopyt, výrobné kapacity sa zredukovali a nestíhajú sa obnoviť pri rastúcom dopyte. Do toho prišli logistické komplikácie pri tovaroch z Číny, lebo nie sú kontajnery a aj tamojšia výroba je obmedzená. Všetko to nakoniec tlačí na ceny…

Veľa skladov po celom svete prakticky popadalo. Väčšina krajín je závislá od dovozov z Číny. Dlhodobo udržať ceny, ak len energie idú hore o dve tretiny, to neudrží nikto. A áno, ak zákazník pocíti nejaký výpadok na pultoch, tak to môže byť aj z toho dôvodu, že u niektorého dodávateľa krátkodobo vypadnú zamestnanci a budú musieť prerušiť výrobu. To sa, samozrejme, budeme snažiť kompenzovať cez iných dodávateľov.

Ja si napríklad kupujem mlieko od konkrétnej mliekarne. Ak od nich vypadne produkt, tak je tu veľa ďalších mliekarov, ktorí to vedia vykryť. Ako supermarket máme výhodu v tom, že máme dostatočne široký sortiment na to, aby sa nestalo, že by si zákazník nemohol kúpiť nejaký výrobok. Môže byť limitovaný, ak napríklad nebude vedieť v nejakom momente kúpiť svoju obľúbenú značku. Prípadné výpadky vo výrobných kapacitách vinou omikronu skôr môžu mať za následok to, že niektoré produkty nebudú v danom týždni alebo dvoch v nejakej výraznejšej promo akcii, pretože by sme nevedeli dodávať ich navýšené objemy.

Už sa niečo podobné stalo? Prezident združenia nákladných dopravcov Česmad Pavol Piešťanský tvrdí, že napríklad v lete bol obmedzený sortiment minerálok. Bolo to preto, že na trhu chýbajú šoféri, a to sa prejavilo pri zvýšenom letnom dopyte tak, že niektoré produkty z ponuky vypadávali.

Vždy treba overovať reálne dôvody, prečo ktorý tovar niekde chýba. Napríklad: konkrétny výrobca nealko nápojov zlučoval výrobu pre český a slovenský trh, pretože sú to malé trhy, a tak pre ne začal vyrábať spoločne v jednom väčšom závode v Česku. Keď robíte takúto zmenu, môžete mať v nábehu nejaké organizačné komplikácie, a to potom môže mať aj vplyv na tovar alebo časť portfólia. Je tu však otázka, či to ten zákazník až tak dramaticky vníma, ak z ponuky vypadne na čas jedna minerálna voda, keď máme v ponuke ďalších šesť značiek.

Z času na čas sa takéto veci stanú a vôbec nemusia súvisieť len s covidom, skrátka niektorý dodávateľ v istom momente nevie dodávať také vysoké množstvá. Väčšinou to má len taký vplyv, že ich vtedy nenájdete v letáku v zníženej cene.
Prečítajte si
Keď boli v Anglicku poloprázdne regály, bolo to pre nedostatok vodičov, a my k tomu smerujeme, hovorí prezident združenia dopravcov

Prezident Česmadu však hovorí, že to nie je vplyv výpadkov ľudí v karanténach či chorých na covid, ale nedostatku šoférov, a ten je vraj taký vážny, že ak s tým nič neurobíme, smerujeme časom k britskému scenáru s poloprázdnymi regálmi.

To je trochu strašenie, bol by som veľmi nerád, keby sa v spoločnosti vytvorila panika, že niečoho bude nedostatok. Áno, môže nastať situácia, že aj v skupine šoférov viacerí budú pozitívni, bude treba optimalizovať nejaké zvozy tovaru, ale takýto prehnaný dosah by som neočakával. Ak sú v doprave komplikácie, tak ich vidím tiež v cenách. Je nedostatok adblue, zdražujú sa pohonné hmoty a covid tomu nepridá, ale nemali by sme vyvolávať v ľuďoch obavy, že nenakúpia základné potraviny.

Tak ako iné siete, aj vy máte veľa tovaru zo zahraničia. Už by ste pocítili, keby dodávatelia z krajín, v ktorých už naplno úraduje omikron, mali problém s dodávkami, lebo im vypadli ľudia?

Ak niečo nevie dodať firma A, tak to môže dodať firma B alebo firma C. Nemyslím si, že bude problém niečo k nám do centrálneho skladu dodať.

Čo teda čakáte vo februári?

V skladoch máme dostupnosť surovín na úrovni 97-98 %. Tých 100 % nikdy nebudete mať, to je len pekné fiktívne číslo, ktoré by chcel každý dosiahnuť. Takže sme na tých istých úrovniach ako inokedy, či je covid alebo nie je covid. Ako dopadne február, neviem s istotou predikovať. Ani dosahy omikronu nie sú v jednotlivých krajinách identické, ale zatiaľ si myslím, že zákazník nemá šancu to pocítiť.

Z hľadiska šírky sortimentu či dostupnosti tovaru môže byť skôr problém v tom, že niektoré siete už majú aj problém dohodnúť sa s niektorými dodávateľmi na nákupných cenách. To môže dočasne spôsobiť výpadok určitého typu produktu v nejakom sortimente, ale tieto rokovania bežia každý rok a nikdy nie sú ľahké.

Kedy je deadline?

Väčšinou sa tie debaty začínajú v septembri a finišujú v januári, ale niektoré firmy môžu mať odlišný kalendárny a obchodný rok. My máme obchodný rok taký istý ako kalendárny.

Takže už máte ceny dohodnuté a viete, kam sa posunú, alebo či niečo bude chýbať.

Zostáva niekoľko dodávateľov, s ktorými ešte nie sú hotové dohody.

Aj ste sa s niekým nedohodli a vylistovali, teda vyškrtli ste ho z ponuky?

Aktuálne nie. Vylistovanie je však veľmi extrémny nástroj, ktorý sa používa, až keď sa s niekým dlhodobejšie neviete dohodnúť na cene. My sme teraz v procese negociácií, a tie prebiehajú v niekoľkých kolách, počas ktorých sa postupne obrusujú hrany, a hľadá sa kompromis o cene. Počas týchto vyjednávaní môže dôjsť k zmenám sortimentu, keďže ešte nie je dohoda o cene, za ktorú by sa konkrétny tovar predával. K vylistovaniu niektorých produktov však dochádza skôr cez spotrebiteľské správanie zákazníka, niektoré novinky sa napríklad uchytia, niektoré nie, a samotní dodávatelia inovujú svoje portfólio.

Pokiaľ si produkt nenakúpi určitá kritická masa ľudí, jeho predaj nedáva ekonomický zmysel obchodníkovi ani dodávateľovi. Spomínate si, ako prišiel na trh Redbull a po ňom množstvo produktov ako energetická kola? Dnes to už nevidíte. Obmeny sú bežnou súčasťou obchodu, ale pri prípadných výpadkoch máme stále tú výhodu, že nemáme v ponuke jedno alebo dve maslá, ale päť až sedem druhov. Podobne je to s vajcami a s iným tovarom. Takže, ak sa aj stane, že sa s niekým neviete dohodnúť, zákazník to dramaticky nepocíti, pretože si nájde alternatívu.
O tom, ako je to s provokatérmi v obchodoch

Naspäť k personálu v obchodoch. Do akej miery je podľa vás problém to, že obchod môže dostať pokutu, ak v jeho prevádzke niekto porušuje pandemické opatrenia?

Toto je pre zamestnancov neriešiteľný problém. Často aj vidíte, že ich konfrontujú provokatéri, ktorí prídu, a keď vidia pred vstupom do predajne esbéeskára, tak si nasadia rúško alebo respirátor, ale keď vojdú do predajne, tak si ho demonštratívne dajú dole. S týmto zamestnanci ani nevedia nič urobiť, a ani nechceme, aby do toho zasahovali. Sedemdesiat percent našich zamestnancov sú ženy. Oni si prídu odpracovať svoju prácu a potrebujú sa sústrediť na ňu a nie na nejaké spory. Myslím si, že toto nie je úloha obchodníkov.

Často sme komunikovali cez Slovenskú alianciu moderného obchodu, že potrebujeme pomoc represívnych orgánov, aby konali, keď sa takýto prípad vyskytne. Dobre viete, čo sa stalo v konkurenčnom reťazci. To je priamy konflikt, tí ľudia nemali problém napadnúť policajta. Neviem si predstaviť, čo by si dovolili na zamestnanca predajne.

Aké sú teda pokyny pre vašich zamestnancov?

Aby upovedomili SBS službu a tá už potom ďalej komunikuje s dotyčným zákazníkom. Pokiaľ si ten aj naďalej napriek upozorneniu odmieta napríklad nasadiť respirátor, tak privolávame hliadky polície. My si nemôžeme dovoliť ohroziť ostatných zákazníkov a pracovníkov v predajni.

Dostali už niektoré vaše predajne pokutu od hygienikov napríklad za to, že tam boli napríklad ľudia bez rúšok?

Aj regionálne úrady chápu tú situáciu. Ako skontrolujete niekoho, kto vojde do predajne s respirátorom a medzi regálmi si ho dá dole?

Narážate zrejme na to, že podľa opatrení sú prevádzky zodpovedné za to, že do nich vstúpi človek tak, že napĺňa opatrenia…

Zamestnanci nemajú ako ovplyvniť to, že si zákazník medzi regálmi dá dole ochranu dýchacích ciest a začne sa tam fotiť. Regionálne úrady zdravotníctva to podľa našich pozorovaní zbytočne neeskalujú, nerozdávajú pokuty za to, čo tí zamestnanci aj tak nevedia ovplyvniť.

Hovoríte, že covid zvládate bez dosahov na sortiment. Ako je to s čakaním v rade pri pokladniciach?

To čakanie je neželané bez ohľadu na to, či je alebo nie je pandémia. U nás však covid zrýchlil dovybavovanie predajní samoobslužnými pokladňami. Ľudia to oceňujú aj preto, že v ére covidu sa chcú čo najskôr dostať von z predajne a chcú, aby bol nákup rýchly. Tento trend vidno aj na platbách kartami. Pred covidom sme mali 38 % platieb kartami, zvyšok bola hotovosť a stravné lístky. Na vrchole pandemických vĺn bolo 55 % platieb uskutočnených platbami. Očakávame, že sa to napokon ustáli niekde na úrovni okolo 48 – 50 %.
Foto – TASR

Keď sme pri automatoch, tie na zálohovanie PET fliaš a plechoviek nie všade fungovali od začiatku. Aspoň v niektorých vašich predajniach som videla začiatkom roka nápis, že zálohovanie zatiaľ nefunguje. Bol to rozsiahlejší problém?

Nebol tam väčší problém. Štandardne v ostatných krajinách, ktoré prešli transformáciou na zálohovanie plastov a plechoviek, takýto proces trvá minimálne dva roky. Na Slovensku sa rozhodlo, že sa to zvládne za rok. Čím je kratšie to obdobie, tým viac to môže spôsobiť také tie drobné problémy, aké vznikajú vždy, keď nabieha niečo nové. Aj s týmto systémom sa najprv musia zžiť zamestnanci, musia vedieť, ako to celé funguje, ako riešiť zákaznícke problémy, aby zákazník nečakal, že po prvom januári príde s hocijakou fľašou a dostane za to 15 centov.

Realita je taká, že podiel zálohovaných fliaš na pultoch je zatiaľ minimálny. Výrobcovia mohli nezálohované fľaše umiestňovať na trh do konca januára a obchodníci ich môžu dopredávať do konca júna. Plus si to vyžaduje implementáciu nového systému, chce to logistiku plastov a aj výrobcovia automatov boli v neľahkej situácii. Majú rovnaké problémy ako každý iný podnikateľ na trhu – so súčiastkami, s dopravou, a teraz si predstavte, že po celom Slovensku bolo treba počas roka nainštalovať tisíce automatov a zariadení na nový zálohovací systém. Bolo jasné, že to bude mať chybičky krásy, ale bude dobré, keď to začne plnohodnotne fungovať v priebehu najbližších týždňov.

Tomáš Staňo (45)

Do Billy nastupoval v roku 2001 ako cash manažér, krátko potom prešiel na oddelenie finančného kontrolingu. Postupne pôsobil na viacerých pozíciách a v roku 2006 prešiel do viedenskej centrály materskej spoločnosti REWE.

Vo Viedni pracoval na oddelení finančného kontrolingu pre strednú a východnú Európu, ktoré od roku 2009 aj viedol.

V roku 2013 sa stal finančným riaditeľom slovenskej firmy Billa s rozšírenou zodpovednosťou o financie, kontroling, IT, právne oddelenie, reality manažment, autopark a nákup spotrebného materiálu. Najnovšie je zodpovedný aj za oddelenie expanzie.

Pôsobí tiež v predstavenstve Slovenskej aliancie moderného obchodu a občianskom združení Billa ľuďom.

V kalendári svieti štvrtý február 2006 a zraky celého sveta sa upierajú na Slovensko. Vo Vysokých Tatrách sa začínajú jubilejné XX. zimné olympijské hry, Poprad zaplavujú tisícky návštevníkov.

Počas priameho prenosu sa v zábere kamier ocitne aj Vladimír Mečiar. V očiach má slzy. V častých vyhláseniach pred začatím športového sviatku prízvukuje, že olympiáda je jeho dielo.

„Otec národa“ chcel takto osláviť a spropagovať samostatný slovenský štát. Aj priklepnutie organizácie olympiády Slovensku mu pomohlo k tomu, že sa v roku 2002 vrátil na premiérsky post.

VYPNÚŤ REKLAMU


Pozrite sa, ako mali vyzerať športoviská ZOH Poprad – Tatry 2006 (12 fotografií)
Možno aj takto o budúcnosti sníval v roku 1997 vtedajší premiér Mečiar, keď definitívne potvrdzoval prihlášku Slovenska do boja o organizáciu zimných hier.

Realita (a aj tá politická) však bola podstatne iná. Kandidatúre Slovenska na organizovanie zimných olympijských hier 2006 sa venujeme v ďalšej časti seriálu Megalomanské projekty.


Článok nájdete vo februárovom vydaní mesačníka INDEX. Práve v predaji. (zdroj: INDEX)
Poďme do toho
Nápad zorganizovať na Slovensku zimné olympijské hry vznikol niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Vysoké Tatry mali za sebou úspešné majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní 1970 a dobré reakcie doma i v zahraničí otvárali diskusiu o tom, že Československo by dokázalo zabezpečiť aj najväčší zimný športový sviatok.

Tento nápad mal aj geopolitické zázemie – zimná olympiáda v roku 1984 mala pripadnúť štátu z východného bloku. Praha však napokon prihlášku za Tatry nepodala. Prečo, o tom sa doteraz vedú polemiky.

VYPNÚŤ REKLAMU

„Na organizáciu hier sme mali pripravený aj projekt a Vladimír Černušák (viceprezident národného olympijského výboru – pozn. red.) aj vypísanú prihlášku,“ spomína dlhoročný predseda Združenia cestovného ruchu Vysoké Tatry Peter Chudý.

SÚVISIACI ČLÁNOK

Peking 2008 nie je Peking 2022. Ako sa ekonomicky zmenila Čína
Čítajte 
Prihlášku však podľa neho nepodali, lebo ju neodobril ústredný výbor Komunistickej strany Československa: „Vtedajší prezident Gustáv Husák mal údajne povedať, že Česi by túto myšlienku ,neskousli‘.“

Olympiádu v roku 1984 nakoniec na základe rozhodnutia Medzinárodného olympijského výboru (MOV) hostilo Sarajevo, ktoré podalo prihlášku len dve hodiny pred uzávierkou.

Na Slovensku zostala akási pachuť. Možno aj to spôsobilo, že po Nežnej revolúcii úvahy o olympiáde ožili. Ich vyústením bola kandidatúra Popradu – Tatier na hry v roku 2002. Zastrešoval ju vtedajší premiér Jozef Moravčík, ktorý tento post zastával niekoľko mesiacov po Mečiarovom odvolaní v roku 1994.

VYPNÚŤ REKLAMU

SÚVISIACI ČLÁNOK

Privatizéri pochopili, že v Tatrách tak ľahko nezarobia (rozhovor)
Čítajte 
Ktovie, ako sa k slovenskej kandidatúre stavali zahraniční hodnotitelia, keď videli podklady, ktoré na prvý pohľad pôsobili dosť amatérsky. Navyše, aj z pohľadu deklarovanej finančnej podpory štátu patrila medzi outsiderov.

Nebolo prekvapením, že Poprad – Tatry sa nedostali medzi finálovú štvoricu kandidátov. Hry v roku 2002 zorganizovalo americké Salt Lake City.


Aj takýto obrázok ste mohli nájsť v podkladoch kandidatúry ZOH 2002 Poprad – Tatry. (zdroj: Kandidatúra Poprad – Tatry 2002)
Referendum o olympiáde
Popradčanov a Tatrancov však tento úspech nedemotivoval. Naopak, už v roku 1995 popradskí mestskí poslanci schválili návrh, aby sa mesto pokúšalo organizovať olympijské hry v roku 2006.

Návrh si neosvojili len v regióne, ale aj „hore“. Zvlášť keď v miestnom referende v roku 1997, ktorého sa zúčastnilo takmer 65 oprávnených voličov, získal 97-percentnú podporu.

Výsledky referenda oznamoval vtedajší staronový premiér Vladimír Mečiar. Na podujatí mu evidentne záležalo, veď bol čestným predsedom výboru kandidatúry.

VYPNÚŤ REKLAMU

„Výbor musí pripraviť projekty, ktoré predloží príslušným orgánom tak, aby sme v konečnom dôsledku získali dôveru väčšiny zo 111-členného výboru MOV, čo je najťažší úsek celej práce. Ak ZOH 2006 v Tatrách budú, budú krásne, ak nie, aj tak si ich postupne dobudujeme,“ povedal.


Podobu stredísk predstavili verejnosti v roku 1998. (zdroj: TASR)
Mimochodom, predsedom výboru kandidatúry bol vtedajší prezident a privatizér Východoslovenských železiarní (VSŽ) Ján Smerek, pričom na propagáciu kandidatúry malo ísť 150 miliónov korún.

Celý olympijský projekt rátal s investíciami na úrovni 17,9 miliardy slovenských korún (v prepočte konverzným kurzom 595 miliónov eur). Príjmy z olympiády mali dosiahnuť 18 miliárd slovenských korún.

Mečiarovo vládne Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) prevzalo politickú iniciatívu.

„Za kandidatúru boli najmä politici a funkcionári v Poprade a okolí. Vycítili šance, aby sa zviditeľnili a získali čo najviac peňazí zo štátnych zdrojov. Vtedy sa nepozeralo na nejaké tie milióniky, išlo predsa o olympiádu, o Slovensko,“ spomínal v roku 2015 pre My Liptov jeden z bývalých členov prípravného výboru.

VYPNÚŤ REKLAMU

V šestici kandidátov
Domáci sa do kandidatúry, ktorú nazvali Šťastné hry, púšťali s tým, že majú reálnu šancu uspieť.

„My sme mali predstavu, že usporiadame olympiádu po vzore nórskeho Lillehammeru (hry tam boli v roku 1994, pozn. red.). Nemala byť megalomanská a mala byť založená aj na dočasných stavbách, ktoré mali byť po olympiáde rozobraté,“ vysvetľuje pre INDEX Peter Chudý, ktorý bol generálnym manažérom Výboru kandidatúry ZOH 2006 Poprad – Tatry.

Až úsmevne vyznieva posudzovanie vplyvu na životné prostredie, ktorým organizácia zimnej olympiády (a neskôr aj univerziády) mala prejsť. Začiatkom roka 1998 posudzovanie spustilo ministerstvo životného prostredia, no keď jeho výsledky ukázali nezrovnalosti, ministerstvo svoje rozhodnutie zmenilo a projekt sa už posudzovať nemusel. Oficiálne pre nedostatok času.

VYPNÚŤ REKLAMU


Vizualizácia olympijskej dediny, ktorá mala vyrásť v Poprade. (zdroj: Kandidatúra Poprad-Tatry 2006 )
Organizátori vkladali nádeje aj do nálad Medzinárodného olympijského výboru. „Cítili sme šancu, že by mohli byť hry pridelené ,novej’ krajine, ktorá vstupuje do Európskej únie. Aj preto ich chceli aj Poliaci,“ opisuje Chudý.

Poprad – Tatry sa o hry uchádzali v konkurencii piatich ďalších kandidátov – poľského Zakopaného, rakúskeho Klagenfurtu, fínskych Helsínk, švajčiarskeho Sionu a talianskeho Turínu.

Profesionálnejšie
Oproti predchádzajúcej kandidatúre boli podklady lepšie prepracované a pôsobili profesionálnejšie. Olympiáda sa mala podľa začať 4. februára 2006 otváracím ceremoniálom v Poprade a na rovnakom mieste sa mala o 15 dní neskôr aj skončiť.

Hry sa mali uskutočniť v siedmich strediskách. V Poprade mal okrem ceremoniálov prebehnúť turnaj v ľadovom hokeji, rýchlokorčuľovanie a preteky v šortreku. Klasické lyžovanie malo byť na Štrbskom Plese, alpské v Jasnej, snoubording zase v Lopušnej doline.

V Tatranskej Štrbe mali súťažiť biatlonisti a vo Svite bobisti, Kežmarok mal hostiť ženský turnaj v ľadovom hokeji a Závažná Poruba zasa súťaže v akrobatickom lyžovaní.


Centrum klasického lyžovania malo byť sústredené na Štrbskom Plese. (zdroj: Kandidatúra Poprad – Tatry 2006 )
O kandidatúre bolo tentoraz viac počuť. Podľa Chudého snahám Tatrancov neublížilo ani to, že počas kandidatúry sa zmenila vláda. Záruky za organizovanie hier prevzala aj prvá Dzurindova vláda. „Pochopili, že tieto snahy sú vhodnou propagáciou krajiny a môžu pomôcť jej imidžu,“ hovorí Chudý.

Hlavným problémom bolo podľa neho finančné zabezpečenie. „Nároky jednotlivých športových zväzov sa postupne zvyšovali. Chceli zvýšiť kapacitu štadiónov, napríklad sánkarsky zväz požadoval inú technológiu chladenia,“ spomína Chudý s tým, že na takéto vylepšenia nemali rozpočet.

Celkové náklady na vypracovanie projektu a propagáciu dosiahli 120 až 140 miliónov slovenských korún.

Bez úspechu
Kým Slováci si robili nádeje, že v medzinárodnej konkurencii môžu uspieť, zahraničie vnímalo ich snahy triezvejšie. Veľa vypovedá aj skúsenosť reportérky americkej spravodajskej televízie CNN Audrey Sneeovej, ktorá zažila jednu z propagačných akcií podujatia.

„Dievčatá v kroji podávali slovenské jedlá, víno a pivo, o hudbu sa postarala ľudová kapela. Bola to skvelá zábava, ale skromná v porovnaní s bohatými recepciami bohatších krajín, ako sú Fínsko, Švajčiarsko a Taliansko,“ napísala Sneeová a pridala aj nezvyčajnú príhodu.

„Raz v noci nám povedali, aby sme sa nezúčastnili slovenskej párty. Bolo to preto, že mal na ňu prísť Samaranch (vtedajší prezident MOV, pozn. red.). Nikdy nezabudnem, ako vyzerali tváre delegátov v nasledujúce ráno. Prezident MOV ani žiadny z jeho delegátov na párty neprišli. Slováci očividne nemali čo ponúknuť,“ napísala reportérka.

SÚVISIACI ČLÁNOK

Ako chceli Rezešovci stavať na východe automobilku
Čítajte 
Že to takto nevideli len novinári, dokazovalo aj hlasovanie MOV. Slovenská kandidatúra sa nedostala ani do finálovej dvojice. Podľa informácií Hospodárskych novín získala štyri hlasy a skončila na treťom až štvrtom mieste. Avšak aj to, že predbehla Zakopané a Klagenfurt, hodnotili kompetentní ako úspech.

O zimnej olympiáde na Slovensku sa potom hovorilo ešte raz. V roku 2013 sa Jasná spomínala ako stredisko, ktoré by mohlo spolu s Krakovom hostiť hry v roku 2022. Kandidatúru však stoplo poľské referendum.

Posledné olympiády ukázali, že sa rozmery najväčšieho športového sviatku planéty sa bezprecedentne nafúkli. Stali sa megalomanskými projektmi, a preto sa do ich organizácie nehrnú ani najvyspelejšie a ekonomicky najsilnejšie krajiny sveta. Sen o slovenskej olympiáde tak zrejme navždy ostane len snom.

Ako prebieha infarkt, ako sa poškodzujú cievy, čo presne sa vtedy deje v tele a ako tomu predísť, vysvetľuje kardiológ
Karol SudorKAROL SUDOR

Kardiológ Martin Miko. Foto – Arpád Soltész
Kardiológ Martin Miko. Foto – Arpád Soltész
Čo sa deje v cievach, keď človek ignoruje zdravý životný štýl? Čo s nimi robí alkohol, fajčenie, obezita, vysoký tlak, cholesterol či tuky v krvi? Ako presne vzniká zrazenina? Pomáha na vysoký tlak nesolenie a magnézium? Dá sa zbaviť liekov na tlak? Môže kardiak piť kávu? Sú energetické nápoje rizikové? Koľko a akého pohybu potrebujeme, aby to malo zmysel? Vysvetľuje kardiológ Martin Miko.

Na prelome rokov ste všetci v rodine prekonali covid-19, variant omikron. Ako to prebehlo?

Vo Francúzsku platí pre zdravotníckych pracovníkov povinné očkovanie. Som teda trikrát očkovaný, čiže to prebehlo v pohode.

Bolo veľa zdravotníkov, ktorí vo Francúzsku očkovanie odmietli?

Spočiatku ich bolo dosť, v celej krajine ich však bolo v ambulantnej sfére z celkovo 300-tisíc v polovici novembra minulého roka už iba asi 1300. Z toho bolo len 160 lekárov, ktorým pozastavili licenciu. Myslím si, že stále majú možnosť to napraviť.

Máte zaočkované aj deti?

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Všetky tri dcéry majú za sebou dve dávky, uvidíme, či bude možné ísť aj na tretiu. U najmladšej, sedemročnej, a strednej dcéry, trinásťročnej, ochorenie prebehlo ako ľahká nádcha. Najstaršia dcéra, štrnásťročná, mala jeden deň hnačku a silnejšiu nádchu so zápalom dutín, celé to trvalo asi tri dni, nepotrebovala žiadne lieky.

Ja som mal tiež pokojný priebeh, prirovnal by som to k ľahkej chrípke – mal som bolesti chrbta, hlavy, svalov, raz sa mi trochu zvýšila teplota. Najhoršie obišla manželka – prešlo jej to na priedušky, takže dosť kašľala a mala zvýšenú teplotu.

Nebáli ste sa očkovania?

Nie. Som lekár a verím odborníkom, ktorí sa v tom vyznajú. Zároveň vidím, kto končí v nemocniciach – najmä neočkovaní. Tieto čísla sa nedajú oklamať. Plusy očkovania teda jasne výrazne prevažujú nad mínusmi. A to nehovorím ja, ale vedecké autority. Odborné organizácie USA, EÚ, Austrálie, Nového Zélandu a tak ďalej očkovanie jasne odporúčajú, tak kto som ja, aby som ho spochybňoval?

Samozrejme, plne chápem aj ľudí, ktorí sa očkovania boja, ktorí kladú otázky, ale nechápem tých, čo o vakcínach zámerne šíria bludy. Čo je to za diskusia? Mne by nikdy nenapadlo miešať sa do práce statika a architekta o tom, ako majú stavať most. A presne o tom to je – proti vakcínam často najhlasnejšie broja ľudia, ktorí téme vôbec nerozumejú.

Témou tohto rozhovoru je infarkt. Čo presne znamená, že ho človek dostal?

To, že došlo k významnému obmedzeniu až zastaveniu prívodu krvi v nejakej cieve, ktorá zásobuje srdcový sval kyslíkom a živinami. Tým sa začala rozvíjať nekróza, teda odumieranie srdcovej svaloviny. Potom je už len otázkou času, ako rýchlo sa lekári k tej cieve dostanú, aby zabezpečili nápravu. Ak neskoro, následky sú nezvratné.

Ak teda niekto dostane infarkt, prežije už len s natrvalo poškodeným srdcom?

Áno. Odumreté svalové tkanivo sa dokáže nahradiť iba jazvou. Preto je rozhodujúci čas, ktorý ubehne do opätovného spriechodnenia artérie. Od toho sa odvíja, ako bude pacient vyzerať po infarkte. V konečnom dôsledku môže ísť o mikroskopickú záležitosť, ale aj o veľký výpadok srdcovej svaloviny, ktorý často spôsobí ďalšie vážne problémy.

Ide tu teda o upchatie konkrétnej cievy, ktorá nepustí dostatok krvi do srdca.

Presne tak. S tým, že miest, kde môže dôjsť k upchatiu, je veľa. A o tom, či a ako sa upchajú, rozhoduje okrem genetiky najmä človek tým, ako žije a ako sa o seba stará.

Niekoho občas pichne alebo pobolieva pri srdci. Mal by už v tomto štádiu zájsť za lekárom, či nemá nábeh na infarkt?

Odporúčam to, hoci platí, že väčšina bolestí na hrudníku nie je srdcového pôvodu. Problém je, že kardiálne bolesti na hrudníku môžu byť veľmi závažné. Nepodceňoval by som to. Ak niekto má opakované bolesti na hrudníku, jeho lekár by o tom určite mal vedieť. O to viac to platí v prípade bolesti v pokoji, ktorá je pre pacienta nová a pretrváva. Najmä v prítomnosti rizikových faktorov. Ak sa aj neskôr testami zistí, že ide o niečo banálne, je to lepšie ako riskovať život.

Infarkt má veľké množstvo prejavov. Kedy má človek spozornieť a rovno si volať sanitku?

Urobil by som to pri bolestiach na hrudníku, charakterizovaných tlakom či pálením a spojených s búšením srdca, dýchavičnosťou, nevoľnosťou, závratmi a potením, ktoré trvajú viac ako 10 či 15 minút.

Bolesť je obvykle lokalizovaná za hrudnou kosťou, čiže približne v mieste, kde hrudník prekrýva kravata. Lokalizácia bolesti sama o sebe je však niekedy dosť nespoľahlivý príznak.

Prečo?

Bolesť môže ďalej vyžarovať do hornej končatiny, krku, sánky či medzi lopatky, alebo jej môže predchádzať aj takzvaná nestabilná angina pectoris. To znamená, že bolesť spočiatku prichádza výlučne po fyzickej námahe alebo po emocionálnom strese. Jej intenzita aj frekvencia postupne rastie, až ju človek cíti aj počas pokoja.

Bohužiaľ, asi pätina ľudí má atypické prejavy infarktu, čiže laik by ich na túto diagnózu vôbec netipoval. Dokonca existujú aj úplne tiché manifestácie. Pacientovi je napríklad len nevoľno a až následne zistíme, že prekonal infarkt.

U koho sú najbežnejšie atypické prejavy?

Napríklad u diabetikov, ktorí mávajú cukrovkou postihnuté vnímanie bolesti. Podobne je to aj u starých ľudí, často najmä u žien po menopauze. Vnímanie bolesti je aj individuálne dosť variabilné.

Laicky mi napadá, že ak sa mi niekde upchá cieva, malo by ma to bolieť priamo na tom mieste, nie?

Nie. Zjednodušene povedané, receptorovú bolesť máme somatickú, ktorá sa viaže na kožu a pohybový systém, teda svaly, kĺby, kosti. A potom máme bolesť vnútornú, teda orgánovú.

Somatická bolesť znamená, že ak sa pichnete špendlíkom do lakťa, reakcia je rýchla a mozog vie dané miesto presne lokalizovať vďaka špeciálnym dráham. Ak však ide o vnútorné orgány vrátane srdca, informácie o bolesti sú do mozgu vedené vegetatívnym nervovým systémom, ktorý je pomalší a ktorého spracovanie v mozgu je menej presné. Mozog si často vyhodnotí danú bolesť skreslene a projektuje ju do iného miesta, než je jej skutočný zdroj.

Konkrétne?

Ak vás bolí nejaký orgán v bruchu, vy viete len približne určiť, že ide napríklad o ten a ten kvadrant brucha, ale už neviete naisto povedať, či ide o žlčník, žalúdok, časť čreva, pečeň alebo slezinu.

Rovnako je to aj so srdcom. Občas pri ňom bolí napríklad malíček ľavej ruky alebo sánka. Bolesti vnútorných orgánov jednoducho vnímame inak ako bolesti na povrchu tela.

Prečo toľko ľudí zomiera v spánku, keď práve nevyvíjajú žiadnu námahu?

Nevyvíjajú? Každý z nás predsa zažil, že sa zrazu v noci zobudil na nejaký stres, nočnú moru, na zlý pocit, zo strachu, teda na vybudené emócie. Pravdou je, že ak sa infarkt skončí úmrtím, tak až skoro tretina prípadov sa udeje v spánku, často nad ránom.

Presnú príčinu nepoznáme, ale možno to súvisí s tým, že náš organizmus sa práve vtedy pripravuje na ďalší deň aktiváciou nervových a hormonálnych systémov. To znamená, že náš mozog prostredníctvom biorytmov už v spánku začína aktivovať náš organizmus tak, aby bol po prebudení v pohode pripravený na fungovanie, teda mal adekvátnu „prevádzkovú teplotu“, tlak a svaly pripravené na podanie nejakého výkonu.

Ako to súvisí s infarktom?

V tele všetko súvisí so všetkým. Hormóny bdenia alebo, ak chcete, stresu sú prepojené napríklad so vzostupom tlaku, srdcovej frekvencie, zvýšenou potrebou kyslíka, aktivitami krvného zrážania a ďalšími prejavmi, ktoré napokon v danom momente môžu spôsobiť nestabilitu sklerotického plátu v cieve.

Takýto plát v stene cievy sa pomaly, aj roky, vyvíja a človek o ňom obvykle vôbec netuší. Spočiatku ho ešte zvnútra pokrýva neporušená vrstvička výstelky cievy a krv cez zúženie stále prúdi normálnym spôsobom.

Za určitých podmienok, napríklad takých, ktoré som spomínal, však zrazu tá vrstvička, respektíve výstelka, náhle praskne. Na cieve sa vytvorí akási ranka a do kontaktu s krvným obehom sa spolu s obnaženým plátom dostane množstvo vecí, ktoré tam nemajú čo robiť – nekrotický tukový materiál, väzivo, zápalové bunky a podobne.

Aha, čiže v krvnom obehu zrazu máme všetko to svinstvo, ktorým sme si počas života upchávali cievy v dôsledku zlého životného štýlu?

Áno. A telo sa logicky začne brániť – v tomto prípade sa najskôr aktivujú krvné doštičky, ktoré ho pokryjú a zabraňujú riziku vykrvácania. V priebehu pár minút tam nabehnú a vytvoria nestabilnú zrazeninu, ktorá sa následne ďalšími faktormi zrážania stabilizuje. Táto môže úplne alebo čiastočne, ale už kriticky upchať danú cievu. Výsledkom je, že srdce, ktoré nedokáže dlho vzdorovať nedostatku kyslíka, začína odumierať a rozvíja sa infarkt.

Všetci poznáme základnú prevenciu pred infarktom – nefajčiť, nepiť alkohol, hýbať sa, respektíve cvičiť, nebyť obézny, zdravo sa stravovať, vyhýbať sa stresu. Vynechal som niečo?

Možno by som doplnil, aby diabetici mali dobre stabilizovanú cukrovku. A všetci bez rozdielu by si mali dávať pozor na cholesterol v krvi a krvný tlak.

Čo kyselina močová, respektíve dna?

Pri infarkte samotnom už nezohráva podstatnú úlohu, hoci ako rizikový faktor ju niektorí uvádzajú. Nám kardiológom sa dostáva do ambulancie často ako sprievodný jav v rámci takzvaného metabolického syndrómu, čo je hlbší problém metabolizmu, v ktorom centrálnu úlohu hrá brušná obezita.

Je spojená s cukrovkou 2. typu, vysokým tlakom a poruchou metabolizmu určitých krvných tukov. Vysoké hodnoty kyseliny močovej majú často aj ľudia, ktorí nadmerne konzumujú alkohol a nezdravo sa stravujú. Ide teda skôr o sprievodný jav iných problémov, na ktoré sa primárne sústreďujeme.

Dna je už prejavom zápalu kĺbov z kryštálikov kyseliny močovej. Je veľmi nepríjemná, prihliadame k nej pri našej liečbe, ale jej primárnu liečbu riešia reumatológovia či internisti.

Cievy v tele nám kôrnatejú prirodzene od narodenia až do smrti. Prečo?

Lebo je to súčasť starnutia. Starnutie postihuje všetky orgány vrátanie ciev. Je to normálny biologický proces, keď dochádza k zániku poškodených buniek a tkanív, ktoré sa však so stúpajúcim vekom čoraz horšie nahrádzajú novými. Čím sme starší, tým viac sa reparačné schopnosti organizmu znižujú.

Nezdravý životný štýl proces kôrnatenia ciev urýchľuje?

Samozrejme. Urýchľujú ho všetky nepriaznivé vplyvy, ktoré ovplyvňujú cievny systém. Spočiatku teda ide najmä o funkčné poškodenie vnútornej výstelky ciev, teda endotelu. Jeho funkciu vyčerpávajú práve tie faktory, ktoré nazývame rizikami – vysoký krvný tlak, fajčenie, vysoký cholesterol, vysoký cukor, zápaly v tele, vysoké hladiny tukov v krvi a podobne.

Čo presne sa tam deje?

Endotel funguje nielen ako mechanická, nezmáčavá bariéra krvného toku. Prostredníctvom nesmierne zložitej súhry malých molekulárnych poslov v cieve veľmi jemne reguluje krvný prietok, zápal a krvnú zrážanlivosť, je zdrojom reparačných a rastových faktorov a podobne.

Tieto procesy pomáha dávkovať v presných množstvách podľa potreby. Kapacita tejto regulácie je daná geneticky, ale nie je nekonečná. Ak sa bunky endotelu v priebehu života vystavujú častým a opakovaným vplyvom rizikových faktorov, ktoré sme zmienili, postupne sa zhoršuje ich funkčnosť, dokonca sa niekedy začnú správať nelogicky.

Napríklad pri podnete, pri ktorom by cievy mali rozšíriť, ich zúžia. Nakoniec sa pri riešení problémov, ktoré im človek vyrába svojím životným štýlom, bunky endotelu vyčerpajú a prípadne aj rýchlejšie odumierajú.

Čo nastane?

Vo väčšej miere nastúpi reparácia a zápal, ktorý ale ďalej poškodzuje funkciu endotelu ako bariéry. Zvyšuje sa tým aj jeho priepustnosť napríklad pre krvné tuky, ktoré sa takto ľahšie dostávajú popod ňu.

To začne ešte viac priťahovať rôzne bunky imunitného systému, biele krvinky. Tie síce niečo cudzorodé „zničia“, vyriešia naozaj veľa, ale nie všetko. Navyše priťahujú na dané miesto ďalší zápal.

Vo výsledku je teda nefunkčná nielen výstelka cievy, ale ešte pribudne aj zápal, ktorý celý problém výrazne urýchli. A aj v prípade, že sa proces dobre ohraničí, v stene cievy vzniká akási jazva, ktorá priťahuje vápnik. Vďaka nemu sa napokon cievy stávajú tvrdými, nepružnými.

Na konci procesu sa výstelka cievy rozpadne a všetok „bordel“ v nej prejde do krvi, kde môže vytvoriť zátku, ktorá cievu upchá?

Áno, v tom horšom prípade praskne stena takéhoto plátu v stene cievy, ktorý sa obnaží smerom do krvného toku. Predtým sa zápal snaží vyriešiť všetko problémové, ale nakoniec ho to presiahne. Potom už stačí malý podnet, napríklad zvýšenie krvného tlaku, tenká výstelka cievy praskne, a ako hovoríte, všetok „bordel“ z nej sa vyvrhne do krvi.

Tam však už číhajú akísi vojaci – krvné doštičky –, ktoré sa to snažia zlikvidovať tým, že sa na čiastočky toho „bordelu“ nalepia, až vznikne zátka, teda zrazenina, ktorá spôsobí infarkt.

Akú konzistenciu majú skôrnatené pláty, ktoré vytvárajú ten „bordel“ v cieve a neskôr sa vyvrhnú do krvi?

Konzistencia mäkkého zápalového plátu, ktorý tvorí zmes cholesterolu a nekrotických hmôt, sa prirovnáva k zubnej paste. Naopak, zjazvené tvrdé pláty, kde je už zápal málo aktívny, je tvrdý ako kalcifikovaná jazva, pripomína kosť. Z takéhoto plátu už obvykle infarkt nehrozí.

Mnohí ľudia majú v dôsledku zlého životného štýlu steatózu, čiže stukovatenie pečene. Má to nejaký vplyv na infarkt?

Priamy súvis tam najskôr nie je, ale aj stukovatenie pečene vlastne iba odráža poruchu na úrovni bunky – metabolické a vylučovacie procesy v pečeňovej bunke sa na nejakej úrovni zastavujú, prejavom čoho je fakt, že v bunke tak zostáva zbytočne nahromadený tuk.

Reparácia pečene potom prebieha nahrádzaním funkčných buniek väzivom a vzniká cirhóza. V širšom zmysle slova platí, že každý poškodený orgán v tele, ktorý sa reparuje, násobí okrem lokálneho účinku aj celkový zápal. To prispieva aj k zhoršeniu zdravotného stavu, teda aj stavu našich ciev.

Ako konkrétne škodí cievam alkohol?

Pri nadmernej konzumácii jednoznačne zvyšuje krvný tlak a zhoršuje aj tukový profil krvi. Zvyšujú sa najmä triglyceridy, čo vo výsledku prispieva k poškodeniu výstelky ciev. A alkohol má na ne pravdepodobne aj priamy toxický efekt.

Prečo sa potom hovorí, že alkohol rozširuje cievy?

To platí, ale len pre minimálne, občasné množstvo alkoholu. Ak ho niekto dlhodobo pije veľa, potom je to naopak. Často sa zabúda aj na denné množstvo kalórií spojených s alkoholom. V kultúrach, kde je bežné pitie piva, vídame pivné bruško.

Konzum sa zároveň spája s nižšou fyzickou aktivitou aj zníženým odbúravaním telesného tuku. A to sme ešte nespomenuli riziká úrazov, rakoviny či závislosti.

Celkové pôsobenie alkoholu na zdravie človeka je teda sumárne spojené s vyšším rizikom než benefitom. Ak si niekto chce občas dať deci vína či tri deci piva, prosím, ale dnes už alkohol zo zdravotného hľadiska neodporúčame piť vôbec.

Čo presne robia s cievami cigarety?

Nikotín aj produkty spaľovania tiež priamo poškodzujú vnútornú stenu ciev. Fajčenie sťahuje cievy, spôsobuje zmienenú poruchu endotelu, znižuje dobrý cholesterol, zvyšuje krvný tlak, zráža krvné doštičky.

Je to v niečom podobné, ale snáď ešte horšie ako s alkoholom. Navyše fajčenie spôsobuje chronické zápaly priedušiek a pľúc, čím sa môže výrazne urýchliť aj proces zápalového poškodenia ciev, o ktorom sme hovorili vyššie.

Nie je to však len o cigaretách. Za významný kardiovaskulárny rizikový faktor sa dnes považuje aj nekvalitný vzduch či smog.

Inak, práve na fajčení a pití alkoholu sa dá krásne ukázať, prečo sa na samotné rizikové faktory nemožno pozerať jednotlivo, ale komplexne – ak je ich viac, ich negatívny efekt sa skôr násobí, ako sčíta.

Predstavme si štyridsiatnika, ktorý fajčí, popíja, je obézny, rád konzumuje vyprážané jedlá, má vysoký tlak, príliš sa nehýbe. Povie si, že to chce zmeniť. Má urobiť zmenu vo všetkom naraz, alebo rizikové faktory riešiť postupne? Lebo ak to urobí naraz, čoskoro príde prvé zlyhanie, demotivácia a je tam, kde bol.

V každom prípade by taký človek mal najskôr navštíviť svojho lekára, aby zistil, ako na tom je. V prípade, že je ešte úplne zdravý, pre telo je rozhodne dobré, ak prestane fajčiť aj piť, ak sa začne zdravo stravovať a ak sa rovno začne aj hýbať. Jeho telu to teoreticky prospeje viac než pomalé odstraňovanie každého rizika.

V praxi je to však presne tak, ako ste povedali – náhla a totálna zmena vo všetkom naraz obvykle nie je možná. Preto v ambulancii volím individuálny prístup a plán. Keby som každému rizikovému človeku všetko zakázal, demotivujem ho, prestane mi dôverovať a možno úplne prestane chodiť k lekárom. Príprava na odstránenie zlých návykov je zložitý a pre pacienta náročný proces.

Dôležité je, aby pacient pochopil aj koncept celkového rizika. Dnes neliečime iba jednotlivý konkrétny rizikový faktor, ale pacienta ako celok. Začíname tým, že mu vypočítame mieru teoretického rizika. Z neho potom vyjdú konkrétne kritériá, ako postupovať. Rozlišujeme tri základné skupiny ľudí.

Konkrétne?

Najrizikovejší sú, samozrejme, pacienti, ktorí už majú po infarkte, mozgovej príhode a podobne. Tam už ateroskleróza prešla do štádia, že sa manifestovala ako vážne ochorenie na celý život. Tu sme v prístupoch najprísnejší.

V druhej skupine, predstavujúcej stredné riziko, sú diabetici a ľudia s chronickým ochorením obličiek. A potom nasledujú inak zdraví ľudia, ktorí však môžu mať viaceré rizikové faktory. Rozhoduje teda celkové kardiovaskulárne riziko, ktoré sa odhaduje pre každú skupinu zvlášť. A, samozrejme, sme rozdielne prísni aj v závislosti od veku človeka.

V poriadku, pacientovi vysvetlíte, v akom je riziku. Čo nasleduje?

Vysvetlíme mu, čo je zdravý životný štýl, a dohodneme si reálne a konkrétne ciele, ktoré by sme mali dosiahnuť v prípade jeho rizikových faktorov. Iné budú u štyridsiatnika, iné u sedemdesiatnika. Navyše, nerobím si ilúzie, že niekomu poviem, v akom riziku ohrozenia je, a on okamžite prestane fajčiť. Plán musí byť pre pacienta uskutočniteľný.

Napríklad v prípade fajčenia či obezity, ktoré vyžadujú komplexný prístup a sú náročné na čas, dám pacientovi zväčša radu, akého odborníka ešte vyhľadať, aby mu s tým pomohol. Prístup musí byť individuálny, ale čo najkomplexnejší.

Výhodou je, že vo Francúzsku pomerne dobre funguje sieť zdravotníckych špecialistov, ktorí sú profilovaní konkrétne na tieto problémy. V prípade fajčenia si teda s pacientom odborník prejde, či sú preňho lepšie náplasti, spreje, nikotínové žuvačky, farmakologická liečba, psychoterapia alebo niečo iné. Jednotlivé kroky tak manažuje s pacientom on.

Čo ak na pacientovi vidíte, že s tým nemieni robiť nič?

Sú aj takí. Vtedy je asi zbytočne tlačiť na pílu. Vysvetlím mu, čo treba, čo ho asi čaká, ak nič nezmení, ponúknem mu aj pomoc odborníkov, v niektorých prípadoch aj klinického psychológa, ale ak to odmietne, netlačím naňho, lebo by sa mohlo stať, že úplne prestane chodiť k lekárom.

Kľúčom vzťahu lekár – pacient je dôvera a správny psychologický prístup. Niekto lepšie zareaguje na ofenzívny, niekto na opatrnejší a pomalší prístup.

Mnohí prestali fajčiť, ale výrazne pribrali. Inými slovami, jedného rizikového faktora sa zbavili a druhý si zhoršili.

Je to tak, aj nové kardiologické medicínske odporúčania z roku 2021 jasne hovoria, že pacient, ktorý prestane fajčiť, môže očakávať, že v priemere priberie päť kilogramov. Aj v takom prípade je však celkový prínos pre zdravie oveľa vyšší, ako keby fajčil ďalej.

Niekto má 110 alebo 120 kilogramov a roky berie lieky na tlak. Keď schudne, povedzme, na 80 kilogramov, môže sa ich zbaviť, alebo ich musí brať doživotne?

Je to individuálne, skôr zriedkavé, ale v praxi vídam aj to, že pacient sa po schudnutí liekov na tlak zbaví. Ide najmä o prípady, keď človek prejde z ťažkej obezity do nadváhy, prípadne až na normálnu hmotnosť.

Obvykle sa to týka mladších pacientov, ktorí majú za sebou bariatrickú operáciu, teda chirurgické zmenšenie žalúdka. Mal som pacientov, ktorí vďaka tomu schudli desiatky kilogramov. V niektorých prípadoch prestali potrebovať nielen lieky na vysoký krvný tlak, ale ustúpila či úplne zmizla aj cukrovka.

Takže starší a bez podviazania žalúdka nemajú šancu zbaviť sa liekov na tlak?

Dá sa to aj poctivou zmenou životného štýlu v kombinácii s fyzickým tréningom, ale úplné odbúranie liekov sa podarí možno jednému pacientovi z tisícky. Čím je človek starší, tým viac sa problém vysokého krvného tlaku obvykle prehlbuje.

A potom sú aj ľudia, ktorí majú vysoký tlak daný silnou genetickou záťažou, prípadne u nich ide o takzvanú sekundárnu hypertenziu. Tí sa liekov, bohužiaľ, obvykle nezbavia, pretože obezita hrá pri ich zvýšenom tlaku len druhotnú úlohu.

Čím okrem liekov možno znížiť krvný tlak?

Je toho dosť veľa, napríklad znížením príjmu soli. Ľudia zo západného civilizačného priestoru tradične prijímajú od päť do deväť gramov soli denne, pričom optimálna hodnota je hlboko pod päť gramov. Američania sú ešte prísnejší, optimum vidia niekde pod 2,5 gramu.

To v praxi znamená, že jedlá doma by sme vlastne nemali soliť vôbec, pretože isté množstvo soli je obsiahnuté už v potravinách, ktoré nakupujeme, vrátane pečiva.

Najviac soli, samozrejme, obsahujú údeniny, polotovary, instantné polievky, konzervy, kečup, syry, ale aj niektoré minerálky s veľkým obsahom sodíka. Kto má vysoký tlak, mal by sa týmto potravinám vyhýbať.

Mnohí si pri vyššom tlaku dávajú magnézium.

To je len podporná vec, pri vnútrožilovom podaní akútne rozšíri cievy. Je to aj ľahké sedatívum, uvoľňuje svaly, ale dlhodobé užívanie samotný vysoký tlak nerieši. Jasné, že v prípade vzácnejšej a dlhodobo nízkej hladiny magnézia, povedzme, pri užívaní vysokých dávok liekov na močenie môže jeho podávanie pomôcť normalizovať tlak, ale inak platí, že v strave, ktorá je bežne odporúčaná ako zdravá, je ho dostatok.


Kardiológ Martin Miko. Foto – Arpád Soltész
Mnohí radi pijú energetické nápoje. Sám bývam na ulici, kde je základná aj stredná škola. Podľa toho, koľko plechoviek z nich je pohádzaných v okolí, je jasné, že niektorí ich pijú vo veľkých množstvách. Majú negatívny vplyv na srdce?

Záleží asi na konkrétnom nápoji. Tu ich asi najviac konzumujú mladiství, ktorí majú najmenej srdcových problémov, takže to nevnímam ako akútny problém.

Mnoho efektov pitia energetických nápojov z dlhodobého hľadiska však ešte nepoznáme. Z niektorých malých štúdií vieme, že dokážu akútne zvýšiť krvný tlak a pulz či vzácne vyvolávať závažnejšie arytmie najmä u predisponovaných jedincov a v kombinácii s alkoholom.

Preto ich neodporúčam piť a už vôbec nie denne alebo vo veľkých množstvách. Ak sú sladené, prispievajú aj k obezite, a teda výrazne aj k potenciálnemu ohrozeniu srdca. Kto ich pije každý deň, zarába si na problém. Tam je však jedno, či ide o energetický nápoj, colu, džúsy alebo iné sladené nápoje.

Ostaňme pri tom, že všetko je o zdravej miere. Ak si energetický nápoj dá niekto raz za čas pred dlhou cestou autom a pomôže mu prežiť ju komfortnejšie, nevidím v tom zásadný problém.

Škodí káva cievnemu obehu?

Nie, v zásade ju nikomu nezakazujeme. Pri pití troch, maximálne štyroch šálok kávy denne neviem o žiadnom dlhodobo negatívnom vplyve na kardiovaskulárny systém. Skôr naopak.

Ani u kardiakov?

Piť kávu môžu aj oni. Ľudia sa neraz boja, že káva zvyšuje tlak, spôsobuje arytmie, pôsobí močopudne. To všetko je pravda, ale najmä v prípade ľudí, ktorí buď kávu nekonzumujú bežne, alebo potom až v hladine intoxikácie.

Celkovo platí, že ak to ľudia s jej pitím nepreháňajú a dobre ju znášajú, naozaj sa nemusia báť. Napokon, jedna nedávna veľká štúdia z Maďarska ukázala, že pitie kávy dva- až trikrát denne je pre kardiovaskulárny systém a dokonca aj celkové prežívanie pozitívne.

Štúdia sa však venovala najmä ľuďom bez ochorenia srdca. Pozor však na takzvaného „turka“, teda zalievanú kávu. Ak sa príliš často pije nefiltrovaná káva, dokáže vraj o niečo zvýšiť zlý a znížiť dobrý cholesterol. Nevieme však, či aj v miere, ktorá má praktický význam.

Ľudia si dnes v snahe merať svoj pohyb kupujú smart hodinky a nastavujú si ich tak, aby denne prešli, povedzme, viac ako 10-tisíc krokov. Stačí to na to, aby sme znížili rizikové faktory pre srdce?

Pri fyzickej námahe existujú nasledovné odporúčania – 150 až 300 minút stredne ťažkej, respektíve 75 až 150 minút ťažšej fyzickej námahy týždenne. Samozrejme, to neznamená, že človek všetko spraví v jeden deň a zvyšok týždňa sa váľa. Treba si to rovnomerne rozdeliť.

Čo je stredne ťažká námaha?

Je na to viac kritérií, ale na rýchlu orientáciu je to asi do 75 percent maximálnej pulzovej frekvencie odhadnutej pre daný vek. Na jednoduchšie pochopenie ide o takú námahu, že pri jej vykonávaní síce dýchate rýchlejšie, ale ešte stále ste schopný aj súvisle vyslovovať vety. Ak by ste sa výrazne zadýchali a nedokázali povedať vetu, prípadne dokončiť slovo, je to už pre vás ťažká fyzická námaha.

Aha, čiže čo môže byť pre mňa stredne ťažká námaha, pre vás už môže byť vysoká a naopak?

Objektívne kritériá sú presnejšie, tie vám nekompromisne určí tabuľka alebo záťažový test. Na dávkovanie a predpis fyzickej aktivity v bežnom živote u konkrétneho pacienta sú však vhodné aj tieto relatívne kritériá.

Niekoho zničí krátka prechádza, iný potrebuje rúbať drevo. Všetko závisí od kondície konkrétnej osoby. A je to odstupňované aj od veku a od toho, či je niekto aktívny športovec alebo celé dni posedávajúci jedinec.

Ak hovoríte o 150 až 300 minútach týždenne, aj pri hornej hranici ide o menej ako 50 minút denne.

Áno, ide o necelú hodinu, ktorú si dokáže nájsť každý. Tým padajú všetky výhovorky, že niekto si na to nevie nájsť čas. Veď naše telo je doslova stvorené na dennú fyzickú záťaž. Ak sa teda niekto vôbec nehýbe, len sedí za počítačom, volantom či pri televízore, z pohľadu nášho druhu ide o patologické správanie.

Jasné, môže sa stať, že jeden deň bude taký, že si čas nenájdete. Môžete to však dobehnúť v ďalšie dni. Nik relatívne zdravý nie je vyťažený tak veľmi, aby si nenašiel aspoň 150 až 300 minút za týždeň. Už malá fyzická záťaž, povedzme 10 minút denne, teda minimálna prechádzka, je pritom z hľadiska prevencie kardiovaskulárnej mortality lepšia, ako nepohnúť sa vôbec.

Výnimkou sú naozaj len ľudia, ktorí sa pre svoj vážny zdravotný stav nedokážu hýbať. Aj tam sa však dá pravidelne realizovať nejaký pohyb. Niekto hovorí – pár minút pohybu aj tak nemá význam, to by chcelo aspoň hodinu v posilňovni. Je to nezmysel, každý pohyb je lepší ako nič.

Ja som si domov zaobstaral aj bežecký pás, takže sa nemôžem vyhovárať ani na počasie. Behám, či skôr rýchlo chodím, keď prší, keď zaspia deti, hocikedy. Týždeň je dlhý, nik nie je vyťažený celý rok 24 hodín denne.

Aký pohyb či cvičenie odporúčate pre obéznych v zlej kondícii a pre tých, čo sa nikdy poriadne nehýbali?

Chôdzu, jogging, bicyklovanie alebo plávanie. Chôdza je výborná, tú ozaj môže praktizovať každý, komu ešte slúžia nohy a kĺby. Odstupňovať si ju treba podľa toho, ako sa zadýchava, netreba to preháňať až na hranicu možného. Ak to bude robiť pravidelne, hranica sa dá čoraz viac posúvať k optimu.

Čiže u niekoho môže prospieť už 2000 krokov denne, kým iný ich potrebuje, povedzme, 15-tisíc?

Áno. Ak sa niekto nikdy poriadne nehýbal, 2000 krokov je oveľa viac ako nula. Pointa pomoci svojmu srdcu je však jednoduchá – každý jeden urobený krok navyše, čo i len z kuchyne do kúpeľne a naspäť, je prospešnejší ako sedenie či ležanie na gauči. A platí to bez ohľadu na vek.

MARTIN MIKO (1973)

Narodil sa v Košiciach, vyštudoval Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach. Ako kardiológ pôsobil v nemocniciach v Košiciach-Šaci, Prešove a v Prahe, v roku 2010 odišiel pracovať do Francúzska, kde vo Vesoule prevádzkuje súkromnú kardiologickú ambulanciu. Je ženatý, má tri deti.