SkyEurope chceli rozlietať Európu. Bol z toho krach desaťročia
Nízkonákladovka by oslávila dvadsať rokov od prvého letu, nedožila sa ani desiateho výročia.


Tomáš Vašuta
reportér
ODOBERAŤ AUTORA

Topmodelka Adriana Sklenaříková-Karembeu (tretia zľava) krstí francúzskym šampanským nový Boening. SNímka je z roku 2006. (Zdroj: TASR)
Písmo:A-|A+ 
 DISKUSIA
 (23)
Estónsko dalo svetu Skype, Fínsko legendárne mobily Nokia, Švédsko zase nábytkársky gigant Ikea. A čo Slovensko? Na začiatku tohto tisícročia to vyzeralo tak, že s ním bude spájaná letecká spoločnosť SkyEurope Airlines.

Trinásteho februára 2002 uskutočnili aerolínie prvý let z Bratislavy a Košíc. To, čo nasledovalo, sa dá opísať ako veľký letecký boom Slovákov. Dvadsiate výročie tejto udalosti si však SkyEurope nepripomenie.

Veľké plány nevyšli. Naopak, pomerne rýchlo priniesli veľký krach. Príbeh aerolínií, ktoré rozlietali Slovensko, si INDEX pripomína v ďalšej časti seriálu Megalomanské projekty.


Pozrite si zábery dokumentujúce pôsobenie aeroliniek SkyEurope (12 fotografií)
Miliardová investícia
Značka nových aerolínií sa v médiách prvýkrát objavila koncom roka 2000 s tým, že spoločnosť SkyEurope v priebehu nasledujúcich troch rokov investuje na Slovensku jednu miliardu slovenských korún.

Akciovka SkyEurope vznikla v septembri 2000 a bola zakladajúcim akcionárom SkyEurope Airlines. Patril jej 50,25-percentný podiel. Jej partnerom, ktorý držal tesne menšinový podiel, bol španielsky letecký dopravca SwiftAir.

Vypnúť reklamu

Podľa prvých informácií mal SkyEurope začať lietať so štyrmi-piatimi lietadlami na linkách z Bratislavy do Londýna, Paríža, Frankfurtu a Milána, respektíve Ríma. S tým, že na týchto letiskách si rezervoval vhodné časové sloty, čo je parameter, ktorý rozhoduje o úspešnosti a vyťaženosti linky.

SkyEurope sa od začiatku profiloval ako low-costové, teda nízkonákladové aerolínie, čo bola na Slovensku novinka. Práve na nej stál biznisový model nového hráča, ktorý chcel obyvateľov krajiny rozlietať "za lacný peniaz".

Projekt SkyEurope podporoval aj slovenský štát. S tým, že keď vyjde, bude z toho ťažiť aj Letisko Milana Rastislava Štefánika v Bratislave. V tom čase bolo prakticky nevyužívané a aerolíniami zabudnuté.

"Letisko je na väčšiu premávku pripravené, treba len prelomiť bariéru a ukázať, že do Bratislavy sa lietať dá," povedal pre denník Pravda vtedajší riaditeľ sekcie civilného letectva ministerstva dopravy Branislav Kvasnica.

Treba povedať, že Slovensko nemalo ideálne podmienky na to, aby získalo nové letecké linky. Malo vyššie ceny paliva než okolité krajiny aj vyššie pristávacie poplatky. Navyše, za dovezené lietadlá museli letecké spoločnosti platiť clo a DPH.

Vypnúť reklamu

Aj keď Slovensko bolo z tohto pohľadu zabudnutým leteckým kútom, dopyt po lietaní bol pomerne silný. Na začiatku milénia sa odhadovalo sa, že služby "susedného" letiska vo Viedni využíva 300-tisíc Slovákov ročne.

Preto SkyEurope v slovenskom trhu videl potenciál. "Podľa štatistík letecká doprava tvorí iba jedno percento osobnej prepravy z krajiny. Na porovnanie, v Slovinsku je to 20,8 percenta, v Českej republike 15,4 percenta, v Maďarsku 13,5 percenta a Rumunsku 7,5 percenta," vysvetľoval začiatkom roka 2001 zakladateľ a predseda predstavenstva SkyEurope Christian Mandl.

SkyEurope počítal s tým, že do Bratislavy "odláka" časť pasažierov letiska vo viedenskom Schwechate. Podľa jeho prepočtov až 88 percent z nich letelo do iného európskeho mesta, väčšinou do Londýna, Paríža a Bruselu.


Spoluzakladateľ spoločnosti SkyEurope Christian Mandl. (zdroj: TASR)
Problémy už na začiatku
Priestor na expanziu na európskom nebi bol. Nízkonákladovky, ktoré neskôr zásadne zmenili tradičné pomery na trhu, sa ešte len rozbiehali. Napriek tomu pôvodný plán spustiť prvé linky už na jar 2001 SkyEurope nevyšiel.

Vypnúť reklamu

Dôvodom boli aj rozpory medzi vládnymi úradníkmi o tom, ako rozvíjať leteckú dopravu na Slovensku. Súčasťou tohto procesu malo byť memorandum so SkyEurope.

"Návrh, ktorý prišiel aj k nám, som prestal čítať asi v tretine a s agentúrou SARIO (Slovenská agentúra pre rozvoj investícií a obchodu, pozn. red.), ktorá so SkyEurope spolupracuje, sme sa dohodli, že pripravia niečo, čo sa bude dať dočítať do konca. Predložený materiál je absolútne neakceptovateľný," sťažoval sa pre Pravdu v auguste 2001 poradca podpredsedu vlády pre ekonomiku Vladimír Tvaroška.

Problém bol, že obsah memoranda bol jednostranný v prospech aerolínií. Štát sa mal podľa neho zaviazať, že im za symbolickú sumu prenajme alebo bezodplatne poskytne pozemky na vybudovanie infraštruktúry. Popri ďalších výhodách mal SkyEurope dostať aj desaťročné daňové prázdniny. Na druhej strane, aerolínie sa v memorande nezaväzovali prakticky k ničomu.

Zaujímavé bolo, že štátna agentúra SARIO podľa vyjadrenia jej manažérov nemala s návrhom dokumentu nič spoločné. "Medializované memorandum nevypracovala SARIO, ale priamo SkyEurope, a v žiadnom prípade nejde o verziu, ktorou by sa mala zaoberať vláda. Ide o návrh, o ktorom sa bude rokovať," tvrdil riaditeľ divízie priamych zahraničných investícií Jörgen Varkonda.

Štát sa s vedením SkyEurope nakoniec dohodol. Základom bolo zníženie leteckých poplatkov na letisku v Bratislave, ale súčasťou dohody bolo aj oslobodenie od daní a cla za dovezené lietadlá.

Vláda si od podpory SkyEurope sľubovala profit pre celú slovenskú ekonomiku. Aerolínie vytvorili tristo priamych a ďalších 1500 nepriamych pracovných miest, pričom ich majitelia argumentovali aj známym multiplikačným efektom ich biznisu. "Za jednu korunu investovanú do leteckej dopravy sa do ekonomiky vrátia štyri," tvrdil Mandl.


V roku 2006 prišiel vtedajší prezident Ivan Gašparovič (vpravo) na predvádzačku Boeingu 737-700 New Generation. Hostil ho šéf aerolínií Christian Mandl. (zdroj: TASR)
Prvá v regióne
Po niekoľkých odkladoch SkyEurope odštartoval 13. februára 2002 ako prvá nízkonákladová letecká spoločnosť v strednej Európe. Jeho linka Bratislava – Košice mohla konkurovať aj vlakom. Letenky sa predávali od 990 korún, s letiskovými poplatkami vyšli na 1200 korún. Na porovnanie, cesta prvou triedou IC vlakom stála 750 korún. Trvala však o štyri hodiny dlhšie.

SkyEurope ponúkal letenky v špeciálnych zľavách aj za výhodnejšie ceny, čo spôsobilo, že lietanie sa pre slovenských turistov stalo oveľa dostupnejším. A nielen na domácich linkách.

Portfólio slovenského lowcostu sa postupne rozširovalo, z Bratislavy začal lietať aj do Zürichu, Prahy či do Mníchova. A okrem Bratislavy "rozlietaval" aj Košice a Poprad.

Kým cestujúci sa tešili, ostatné letecké spoločnosti znervózneli. Už pár dní po tom, ako SkyEurope spojil Bratislavu s Košicami, znížili ceny na tejto trase aj Slovenské aerolínie, ktoré za vlády Vladimíra Mečiara získali status národného leteckého dopravcu (skrachovali zadlžené v roku 2007). Last minute letenky predávali dokonca o 90 korún lacnejšie než SkyEurope.

Cenníky upravovali aj ČSA a za problém označil novú slovenskú konkurenciu aj šéf Austrian Airlines. Nešlo len o cenu, na ktorú vo Viedni museli reagovať. Rakúšanom sa nepáčil ani marketing nováčika, ktorý v propagačných materiáloch označoval letisko vo Schwechate za "preplnené". Rakúšania dokonca Slovákom hrozili žalobou.

Rozlietali nielen Slovensko
Rok po spustení prvej linky zmenil SkyEurope akcionársku štruktúru. Do aerolínií vstúpili investičné fondy Slovak Post Privatisation Fund, Euroventures Danube a East Fund Management, za ktorými boli Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBOR), Európska únia a holandská banka ABN Amro.

Noví investori zvýšili objem investícií určených na nákup nových lietadiel a otváranie ďalších destinácií. SkyEurope z roka na rok rástol a expandoval, postupne otvoril základne aj v Budapešti, Krakove, Varšave, Prahe a v roku 2007 aj vo Viedni.

Z úspechu SkyEurope sa však tešilo najmä bratislavské letisko, ktoré v rokoch 2004 až 2006 zaznamenávalo bezprecedentné nárasty cestujúcich. Kým pred príchodom lowcostu v roku 2001 vybavilo necelých 300-tisíc cestujúcich, v roku 2006 už atakovalo dvojmiliónovú hranicu. A v roku 2008 prešlo bránami letiska M. R. Štefánika rekordných 2,2 milióna cestujúcich.

Necestovali len Slováci. Dobré spojenie napríklad s Britskými ostrovmi začali využívať aj obyvatelia Spojeného kráľovstva. Niektorí uchopili Slovensko (najmä jeho hlavné mesto) ako destináciu s lacným pivom a rozmanitou ponukou ďalších radovánok.

V roku 2003 takúto cestu absolvoval aj reportér denníka Guardian. Vo svojom článku odporúčal čitateľom, aby zabudli na New York a na nákupy sa radšej vybrali do Bratislavy.

V roku 2004 získal SkyEurope ďalších investorov, ktorí do aerolínií naliali ďalších desať miliónov eur. Jeho šéf Christian Mandl sa tešil uznaniu na Slovensku i v zahraničí, časopis Austrian Business World Magazine mu udelil ocenenie Podnikateľ roka 2004.

V roku 2005 SkyEurope oznámil nákup 16 lietadiel Boeing 737-700, s opciou na ďalších 16 strojov do roku 2010. "Objednané lietadlá majú cenníkovú cenu 880 miliónov dolárov. Keď sa uskutoční aj druhá časť dodávky, majetok sa rozšíri o lietadlá, ktorých cena bude 1,76 miliardy dolárov," vyratúval Mandl. SkyEurope vtedy prevádzkoval 41 liniek do 22 európskych destinácií.


Topmodelka Adriana Sklenaříková v septembri 2006 v Bratislave francúzskym šampanským pokrstila Boeing 737-700 NG, ktorý mal na trupe jej veľký portrét a niesol jej meno. (zdroj: TASR)
A prišli problémy
V roku 2005 vstúpil SkyEurope na viedenskú a varšavskú burzu, čím chcel získať financie na ďalšiu expanziu. No hoci počty jeho cestujúcich, lietadiel aj liniek rástli, z hľadiska finančných ukazovateľov produkoval stratu za stratou.

V roku 2006 Mandl pre rakúsky denník Der Standard hovoril, že v nasledujúcom roku sa SkyEurope preklopí do zelených čísiel. Postarať sa o to malo zníženie nákladov. "Potrebujeme ešte trochu času, aby sme sa dopracovali k zisku," naznačoval šéf aerolínií.

Želaný obrat však neprichádzal a zrejme aj preto v júni 2007 došlo k personálnej zmene v manažmente. Generálnym riaditeľom sa stal Jason Bitter.

Pod jeho vedením prišiel náznak, že financie leteckej spoločnosti sa podarí otočiť. V poslednom kvartáli jej finančného roka 2007 (končil sa vždy v septembri) vykázala zisk 14,3 milióna eur. Stalo sa to aj vďaka okresaniu prevádzkovaných liniek, pracovných miest a ďalších nákladov.

Nestačilo to. Koncom leta 2008 finančný riaditeľ SkyEurope Nick Manoudakis priznal, že prepravca znova vygeneruje stratu. "Mohla by byť vyššia, ale nie je, lebo sme urobili veľký pokrok v znižovaní ďalších nákladov," uviedol s tým, že zlomovým bude rok 2009.

Ku kladným číslam nepomohol aerolíniám ani nový väčšinový akcionár. Investičná skupina York Capital do nich v septembri 2008 naliala preklenujúci úver desať miliónov eur.

V tom čase už na verejnosť presakovali informácie o existenčných problémoch SkyEurope. Napríklad rakúsky denník Kurier napísal, že pre neuhradené letiskové poplatky meškajú odlety SkyEurope zo Spojeného kráľovstva. Nedoplatky priznalo aj viedenské letisko. "Máme nejaké problémy, riešime ich," bránil sa Bitter.

V októbri 2008 sa SkyEurope dohodol na aliancii s talianskou nízkonákladovkou Myair. Úsmevné bolo, že sa takisto topila vo finančných problémoch a nakoniec skrachovala o pár týždňov skôr než SkyEurope (ale nepredbiehajme).

A prišiel pád
Len pár dní po oznámení aliancie s Myair zverejnil SkyEurope výsledky za finančný rok 2008. Vykázal rekordnú stratu 60 miliónov eur. Čerešničkou bolo, že vedenie firmy žiadalo zamestnancov, aby sa zriekli časti platov a diét.

V roku 2009 sa sen o veľkej európskej spoločnosti na Slovensku rozpadol ako domček z karát. Situáciu SkyEurope skomplikovala aj hospodárska kríza. Už začiatkom roka informovali médiá o tom, že lízingová spoločnosť zobrala aerolíniám desať lietadiel. Zostalo im len päť strojov a výpadky museli riešiť prenájmom lietadiel od iných spoločností.

Verejne sa hovorilo aj o platobnej neschopnosti. "SkyEurope Airlines je tu, lieta, plní si svoje záväzky voči svojim klientom bez zrušenia akéhokoľvek letu. Odpoveďou spoločnosti SkyEurope Airlines sú konkrétne činy," reagoval v januári 2009 pre Rádio Slovensko hovorca prepravcu Tomáš Kika.

Len o pár dní neskôr však SkyEurope prišiel o ďalšie lietadlo a v priebehu ďalších mesiacov pribudlo informácií o meškajúcich či dokonca zrušených letoch. Objem cestujúcich klesal, tržby sa zmenšovali, straty narastali.

Na jar 2009 už neplatilo, že SkyEurope sú najsilnejším prepravcom na bratislavskom letisku. Túto pozíciu prevzal írsky Ryanair.


Na snímke nespokojní cestujúci čakajú v odletovej hale na bratislavskom letisku M. R. Štefánika. Snímka vznikla 31. augusta 2009, teda v čase, keď spoločnosť SkyEurope vyhlásila krach. (zdroj: TASR)
Keď SkyEurope začali naháňať veritelia, pokúsil sa o reštrukturalizáciu. "Spoločnosť získa čas potrebný na plnú realizáciu potenciálu základní, liniek a siete, reštrukturalizáciu dlhu firmy a zatraktívni aerolínie pre prípadnú novú investíciu," vyhlásil.

Opäť len o niekoľko hodín neskôr lietadlo SkyEurope zadržali na letisku v Paríži. Dôvodom boli dlhy aerolínií.

Začiatkom júla 2009 rezignoval generálny riaditeľ SkyEurope Jason Bitter. Vo funkcii ho nahradil finančný riaditeľ Nick Manoudakis, no zázrak nespravil.

Konečná
Keď sa v polovici augusta prevalilo, že viedenské letisko vystavilo SkyEurope pre rastúce dlhy stopku, bolo jasné, že krach je neodvratný. Došlo k nemu v posledný augustový deň 2009. Reštrukturalizačný správca požiadal súd o vyhlásenie konkurzu.

Vypnúť reklamu

"SkyEurope Airlines s najväčšou ľútosťou oznamuje pasažierom, zamestnancom a obchodným partnerom, že zrušila všetky operácie z dôvodu vyhlásenia bankrotu reštrukturalizačným správcom (...) Správca skonštatoval, že spoločnosť nemá dosť prostriedkov pre udržanie prevádzky," informoval prepravca.

Po SkyEurope nezostali len dlhy. V problémoch sa ocitli aj tisícky cestujúcich v zahraničných destináciách, ktorí sa nevedeli dostať domov. Ukázalo sa, že aerolínie stihli predať 280-tisíc leteniek na lety, ktoré sa už neuskutočnili...


SÚVISIACI ČLÁNOK
Pilotoval Boeing 787, ale už pol roka je doma a chodí po brigádach
Čítajte 
Prvá láska je len jedna
SkyEurope počas svojej existencie prepravil 14 miliónov cestujúcich. Vo svojich najlepších časoch bol zrejme najznámejšou slovenskou značkou. Bohužiaľ, ukázalo sa, že spoločnosť nestála na pevných manažérskych a ekonomických fundamentoch.

"Aerolínie sa už horšie manažovať nedajú," zhodnotil situáciu v SkyEurope niekoľko mesiacov pred jeho krachom Niki Lauda, bývalý jazdec F1 a letecký biznismen (hoci ani nemu jeho projekty Lauda Air a flyNiki nevyšli).

Tak či onak, SkyEurope sa do histórie zapíše ako ten, komu sa podarilo rozlietať Slovensko. Hoci sa jeho príbeh skončil neslávne, pre mnohých slovenských cestovateľov ostane ich prvou skúsenosťou s lietaním.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22836309/skyeuro ... 1644787818

Mysleli si, že obleky bude treba šiť vždy. Za pár rokov zostali z textilky Merina len ruiny
Vypnutie strojov znelo ako zastavenie srdca.


Kristína Kúdelová
redaktorka kultúrneho oddelenia
ODOBERAŤ AUTORA

Textilný podnik Merina v Trenčíne. (Zdroj: SITA)
Písmo:A-|A+ 
 DISKUSIA
 (3)
[ Nechajte si posielať Správy z kultúry na e-mail. Aktivujte si odber jedným klikom. ]
BRATISLAVA. Podmienky vôbec nemali ľahké. Pracovali v neznesiteľnom teple a prachu, nemali okná, cez ktoré by mohli vyvetrať, priestor sa nedal vychladiť. Od začiatku do konca zmeny si nepočuli slova, stroje vydávali obrovský hluk.

Priam rachot.

No keď im v roku 2009 oznámili, že výroba sa končí, podnik sa zatvára a stroje vypínajú, to ticho ich nijako nepotešilo. Technický riaditeľ Juraj Grábl si na tú chvíľu spomína: "Znelo to tak, ako keby sa zastavilo srdce."

Textilná továreň Merina v Trenčíne patrí k tým industriálnym miestam, ktoré nás kedysi pozdvihli, prežili vďaka socializmu alebo napriek nemu, a dnes nevieme, ako sa k nim postaviť. Aj jej bude venovaný jeden diel z ďalšej série dokumentárneho cyklu Budujeme Slovensko, ktorú RTVS začne vysielať 21. februára až do 16. mája.

Pamiatka, ktorá je v troskách
V Merine sa vyrábalo viac ako storočie. V roku 1907 fabriku založila rodina francúzskych podnikateľov Tiberghienovcov. Ako to vo Francúzsku býva, mysleli esteticky, do industriálneho areálu sa vchádzalo zakvitnutou stromovou alejou.

K dobrému pocitu prispeli neskôr aj komunisti, na zamestnancov (bolo ich vyše 2500) mysleli s rôznymi bonusmi. K dispozícii mali športoviská, plaváreň, postavili sa pre nich slobodárne aj byty, voľný čas mohli tráviť v chate.

Že sa to raz všetko skončí, bolo nepredstaviteľné.

Budujeme Slovensko II a III
Cyklus nadväzuje na sériu Budujeme Slovensko I, ktorú RTVS vysielala na prelome rokov 2017 a 2018.
Mladí režiséri v ňom zaznamenali budovanie priemyslu a dejiny Slovenska v 20. storočí.
Dramaturgicky a producentsky ho zastrešuje Peter Kerekes.
Prvú čas odvysiela RTVS 21. februára, poslednú 16. mája.
Tri časti z cyklu sa 3. mája dostanú aj do kina. Budú to Michalovský Černobyľ o nedostavanom sídlisku v Michalovciach, Príbeh Meriny o významnom textilnom závode v Trenčíne a Projekt 566 sedadiel o populárnom kine Družba v Košiciach.
"Mysleli sme si, že látky bude treba vyrábať vždy, lebo vždy sa bude treba obliekať. Možno sme boli naivní, dnes sú už iné časy. Všetko je iné," hovorí v dokumente Jany Minárikovej a Dušana Bustina Karel Grábl z oddelenia dezinatúry.

No kríza postihla aj textilný priemysel a Merinu sa majitelia rozhodli zatvoriť. Postupne prepustili všetkých zamestnancov - okrem hŕstky tých, čo mali riadiť likvidáciu výroby a výpredaj majetku.

Odvtedy prešlo trinásť rokov a už sa zdá, že je to všetko ďaleká minulosť. Filmári prišli do Meriny v čase, keď celý pozemok odkúpil developer a začal plánovať výstavbu nákupného centra. Chcel by ju teda búrať.

Umelci, najmä hudobníci, výtvarníci, dizajnéri a architekti, ktorí sa tu medzičasom usadili, zatiaľ dúfajú, že aktivisti vyhrajú boj za to, aby bol areál Meriny - alebo aspoň jej niektoré objekty - vyhlásený za kultúrnu pamiatku.

Väčšina budov už prišla o to, čo tvorilo jej najväčšiu hodnotu, skaza zasiahla múry, strechy, okná, vybavenie. Keď sa sem počas nakrúcania bývalí pracovníci vracali, stúpali po črepinách a rozbitom stavebnom materiáli.

Zdalo by sa, že je nemožné, aby si v takých ruinách ešte dokázali vybaviť starý život Meriny. Ich spomienky však takú silu majú.


Z nakrúcania dokumentu Príbeh Meriny z cyklu Budujeme Slovensko. Pôvodné kulisy textilného podniku sa nezachovali. (zdroj: JANA GOMBÍKOVÁ)
Takto si to pamätáme, takto to bolo
Dokument o Merine nie je vystužený rozprávaním historikov alebo archívnymi zábermi, o to väčšie miesto v ňom má evokácia minulosti - aj keď nie celkom v tradičnom zmysle.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Areál bývalej textilky Merina si prišla pozrieť ministerka kultúry
Čítajte 
História, ktorá sa tu odkrýva, má podobu súkromných, osobných dejín človeka. Akú hodnotu v nej mali jednotlivé udalosti, o tom rozhoduje jeho pamäť, ktorá je studnicou nielen spomienok, ale aj životných pocitov.

Súčasťou konceptu je, že cyklus Budujeme Slovensko sa dostal do rúk mladých režisérov, ktorých dramaturgicky viedol Peter Kerekes. Väčšina z nich nezažila skúmané industriálne stavby v čase, keď ešte fungovali.

Nad niektorými sa podivujú, niektoré ich príjemne fascinujú alebo ich obdivujú.

Nostalgiou nezaťažení filmári sa s odstupom pozerajú na to, akými zmenami prešlo za posledné desaťročia Slovensko, a akými mentálnymi zmenami prešli Slováci. Nemali úmysel vyriešiť dilemy, ktoré okolo zanedbaných stavieb vznikli. Len reflektujú možnosti, ako by sme sa k nim dnes mohli postaviť a využiť ich aj v prípade, že už ich čas i zmysel vypršali.

Čítajte viac: https://kultura.sme.sk/c/22842348/merina-trencin.html

Hovorili sme s Rusmi na Slovensku: Mnoho Slovákov nám nechce veriť, keď opisujeme pomery doma
Vladimír ŠnídlVLADIMÍR ŠNÍDL

Moskva krátko po zavraždení opozičného politika Borisa Nemcova, Foto - TASR/AP
Moskva krátko po zavraždení opozičného politika Borisa Nemcova, Foto – TASR/AP
U vás aspoň existuje nejaká politika, zhodlo sa niekoľko našich ruských respondentov. V Rusku sa z ich pohľadu nič nemení ani voľbami, ani vraždami novinárov.

Julia, Žanna, Eugen, Timur a Boris sa rozhodli trvalo žiť na Slovensku. Sledujú aj slovenskú politiku, majú názory aj na vývoj v Rusku. V tomto článku sme zaznamenali ich príbehy.

Aj keď nemusia byť reprezentatívnou vzorkou ruskej komunity na Slovensku (hovorili s nami väčšinou kritici súčasných pomerov), ide o ľudí s rôznymi pohľadmi i skúsenosťami.

Päť našich respondentov
Julia z ruského Ďalekého východu hovorí, ako ju ohromili protesty po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Rodáčka z Minska Žanna Mihaliková viedla Zväz Rusov na Slovensku. Je fanúšičkou Ľuboša Blahu, nahnevala ju prezidentka Čaputová, keď označila Rusko za agresora.
Podnikateľ Eugen opisuje, aké je robiť biznis na Slovensku a v Rusku: od istej úrovne sa vraj firma v Rusku musí deliť o marže s ľuďmi zo štátnej správy.
Kuchár Timur z Petrohradu vidí Slovensko ako krajinu, ktorá si nemôže dovoliť kritizovať Západ ani Východ: z jednej strany tečú peniaze, z druhej plyn.
Podnikateľ Boris si už od Slovákov vypočul, že je zradca Ruska a americký špión, keď im opisoval inú krajinu, než poznajú zo sociálnych sietí.
1. Juliu ohromili protesty za Kuciaka
Julia Marčenko cestovala na Slovensko doslova cez pol planéty. Pochádza z Amurskej oblasti na ruskom Ďalekom východe. Vo svojom rodisku vyštudovala ekonomiku a niekoľko rokov pracovala vo firme, ktorá obchodovala s Čínou.

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
„V Amurskej oblasti sú o niečo vyššie platy, než je ruský priemer, ale vyššie sú aj ceny, pretože je to vzdialený región. Celý obchod je orientovaný na Čínu,“ hovorí Julia.

Táto naviazanosť na Čínu sa podľa Julie negatívne prejavila zvlášť po roku 2014, keď došlo k sankciám. Rubeľ vtedy skokovo devalvoval voči zahraničným menám vrátane čínskeho jüanu.

„Odrazu zdražela väčšina tovaru, najprv to bola elektronika, potom oblečenie a napokon aj viaceré potraviny,“ rozpráva.

Julia aj s manželom nadobudli pocit, že vývoj nejde dobrým smerom, a rozhodli sa odísť do zahraničia. K Slovensku predtým žiadnu väzbu nemali, priviedli ich sem relatívne mäkšie podmienky na pobyt.

„Slovensko sme si vygooglili. Zisťovali sme si, aká je v európskych krajinách procedúra pre cudzincov, a pri Slovensku nám vyšlo, že by to mohlo byť jednoduchšie,“ hovorí.

Od roku 2017 žijú v Bratislave, Julia pracuje v „korporáte“, manžel podniká. So záujmom sledujú aj dianie u nás. Na Juliu zapôsobili napríklad protesty, ktoré nasledovali po smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Prekvapilo ju, keď sa po vražde jedného novinára zaplnili námestia. Vysvetľuje, že v Rusku sú vraždy novinárov bežné a väčšina z nich nevzbudí viditeľnejšie ohlasy.

„Bola som ohromená, koľko ľudí protestovalo, pretože niekto umlčal novinára. V Rusku len v jednom denníku za posledné roky zabili sedem novinárov a nič podobné nenasledovalo,“ hovorí.

Sama bola na Slovensku protestovať len jedenkrát, a to vlani na jeseň proti návrhu poslankyne Anny Záborskej (OĽaNO-Kresťanská únia), ktorého cieľom bolo sprísnenie interrupcií.

„Keďže nemám slovenské občianstvo, tak sa necítim oprávnená chodiť u vás na politické protesty. Tento bol výnimkou, pretože sprísnenie interrupcií by mohlo mať dosah aj na mňa,“ hovorí.

K dianiu v Rusku je Julia pomerne kritická, podobne aj k ruskej politike voči Ukrajine. Nesúhlasí napríklad s anexiou Krymu.

O týchto témach s ňou pravidelne diskutujú aj Slováci. Podľa Julie viacerí z nich nemajú o Rusku dobré informácie.

„Keď im poviem, ako sa v Rusku správajú úrady k občanom, tak sú prekvapení. Nedokážu mi to vyvrátiť, tak radšej odbehnú od témy a začnú hovoriť, že aj na Západe je to rovnaký hnus,“ hovorí.

Julia niektorým Slovákom opisovala napríklad prípad novinára Ivana Golunova zo servera Meduza, ktorého zatkli pre údajné prechovávanie drog. Jeho kolegovia boli presvedčení, že mu polícia drogy podhodila pre jeho investigatívne články.

„Tým, ktorí si myslia, že sa v Rusku žije lepšie než na Slovensku, by som odporúčala ísť sa tam pozrieť,“ hovorí.

Ani život na Slovensku si však neidealizuje. Vidí množstvo nedostatkov – či už v tom, ako fungujú verejné služby, alebo aj celá politika. Na druhej strane hovorí, že na Slovensku „aspoň nejaká politika existuje“.

„U vás sa konajú voľby, po ktorých sa menia vlády. V Rusku vidíte dvadsať rokov v telke tie isté tváre,“ dodáva Julia.


Prečítajte si
Ukrajinci, ktorí tu žijú s nami: Nezabúdajte, že aj vy ste mohli byť na našom mieste
2. Žanna je sklamaná z prezidentky
Žanna Mihaliková je rodáčka z Minska. Na Slovensku žije už viac než 40 rokov, priviedol ju sem sobáš so Slovákom, s ktorým sa zoznámila počas jeho štúdií na tamojšej vojenskej škole. Jej rodný jazyk je ruština.

„Vyrastala som v Sovietskom zväze, v tom čase sme ešte nerozlišovali, či je niekto Rus alebo Bielorus, dnes sa už považujem za hrdú Bielorusku,“ hovorí pani Mihaliková.

Na Slovensku pracovala ako administratívna sila v bratislavskom Dopravnom podniku, zároveň pôsobila ako predsedníčka Zväzu Rusov na Slovensku. V súčasnosti je v penzii.

Keď otvoríme tému politiky, ako prvé sa dostaneme k prezidentke Zuzane Čaputovej. Pani Mihaliková žije v Pezinku a Čaputovú evidovala ešte ako právničku a aktivistku. Ako prezidentka ju sklamala. Má na ňu „ťažké srdce“ zvlášť pre jej postoje k Rusku.

„Kto jej tak strašne ublížil, že môže niečo také vysloviť? Ako môže povedať, že zlo vychádza z Ruska?“ rozpráva pani Mihaliková.

Naráža na nedávny prejav, v ktorom prezidentka kritizovala ultimátum Ruska voči krajinám NATO, ako aj vojenské manévre pri hraniciach s Ukrajinou.

„Javí sa, že pán prezident Putin je pripravený použiť silu, aby si vynútil aspoň časť svojich požiadaviek,“ povedala vtedy prezidentka.

Pani Mihalíkovú pohoršuje, keď niekto hovorí o Rusku ako o agresorovi.

„Rusko nikdy nezačalo žiadnu vojnu, v histórii sa vždy len bránilo – či už pred Švédmi, Francúzmi alebo Nemcami,“ rozpráva.

Rovnako nahliada aj na súčasné dianie pri hraniciach s Ukrajinou. Vyčíta aj slovenským médiám, že píšu o hroziacej vojne, hoci ruskí vojaci len cvičia na svojom území.

„Moji slovenskí známi sa ma pravidelne pýtajú, či bude vojna. Ja sa ich snažím upokojovať, že Rusko určite žiadnu vojnu nezačne. Ale ľudia sa boja, lebo u vás sa správy skoro každý deň začínajú tým, ako sa údajne zvyšuje napätie,“ dodáva.

Z pohľadu pani Mihalikovej je to, naopak, Západ, kto sa správa agresívne. „Veď celé Rusko je obkľúčené základňami NATO,“ hovorí.

Pýtame sa na zdroj tejto informácie, pani Mihaliková odkáže na mapku údajných základní NATO, ktorá sa už niekoľko rokov zdieľa na Facebooku.


Niekoľko rokov sa Facebookom úspešne šíri mapka, ako NATO údajne obkľúčilo Rusko. Viaceré údajné základne sú v skutočnosti vymyslené, napríklad v Kazachstane či Kirgizsku nemá základne NATO, ale Rusko (červené krížiky sme dodali ex post).
Na sociálnych sieťach je pani Mihaliková aktívna, sleduje napríklad poslanca Smeru Ľuboša Blahu. Jeho statusy sa jej páčia.

„Mne sa zdá, že je to vzdelaný človek, má zdravé názory a svojimi argumentmi o nich dokáže presvedčiť aj druhých,“ vysvetľuje.

Pozitívne vníma aj súčasného ruského prezidenta Vladimira Putina. Z pohľadu pani Mihalikovej Putin vrátil Rusku prestíž, o ktorú ho pripravili Putinovi predchodcovia.

„Gorbačov Rusko rozpredal a Jeľcin mal zas rád pohárik. Za Putina Rusko znovu získalo svoju hodnotu a ľuďom sa začalo dariť lepšie,“ vysvetľuje.

Rovnako vníma aj smerovanie Bieloruska pod prezidentom Alexandrom Lukašenkom a jeho garnitúrou. Pani Mihaliková každých päť rokov navštevuje rodný Minsk a vždy si všimne pokrok, ktorý mesto za ten čas urobilo.

„Vždy, keď tam prídem, tak je Bielorusko silnejšie, krajšie, pribúdajú nové budovy a sídliská. Zároveň je sebestačné, dokáže si pre seba dopestovať dostatok potravín,“ rozpráva.

So Slovákmi má prevažne pozitívne skúsenosti. Občas sa jej však stalo, že keď niekto započul ruský prízvuk, tak pred ňou utrúsil poznámku o roku 1968.

Aký má pani Mihaliková na túto okupáciu názor?

„Nebolo to správne, nikto nesmie len tak prísť na územie cudzieho štátu. Nikomu by sa nepáčilo sa jedného dňa zobudiť pod hlavňami tankov,“ hovorí.


Prečítajte si
Pod lesmi nad Mariankou zarábajú ako málokto. Bývalí sovietski vedci tam v tichosti produkujú špičkové kamery
Na druhej strane by však podľa nej bola chyba viniť z okupácie radových vojakov. Otec pani Mihalikovej slúžil v Sovietskej armáde a sám počúval príbehy od kolegov, ktorí pôsobili v Československu.

„Obyčajní vojaci netušili, prečo k vám prišli. Mysleli si, že v Československu prebieha kontrarevolúcia a treba mu ísť na pomoc. Im nemožno dávať za vinu to, o čom rozhodli iní,“ dodáva.

3. Eugen: Slobodne podnikať v Rusku nejde
Eugen si vyskúšal podnikanie v rôznych odvetviach – v stavebníctve, dodávateľských službách, v gastre. Podnikal v Rusku, dnes podniká na Slovensku, zamestnáva aj niekoľkých Slovákov. Prostredie u nás napriek rôznym obmedzeniam považuje za slobodnejšie.

„Moja skúsenosť s Ruskom je taká, že keď ste podnikateľ, tak vám umožnia vyrásť len do určitej výšky. Ak chcete rásť ďalej, musíte mať buď známych na dôležitých postoch, alebo sa deliť s ľuďmi zo štátneho aparátu,“ hovorí.

Eugen súhlasil s rozhovorom pod podmienkou, že neuvedieme jeho celé meno. Dohodli sme sa, že o ňom môžeme napísať, že je štyridsiatnik s vysokou školou a na Slovensko prišiel pred niekoľkými rokmi.

Eugen hovorí, že podnikanie v Rusku má nepísané zákonitosti. Ak je firma relatívne malá, tak jej „stačí“, že niečo občas odvedie hasičom, hygienikom a ďalším, a môže fungovať ďalej.

„Príde k vám kontrola, ktorá sa snaží niečo nájsť len preto, aby ste jej zaplatili. To je štandard, s ktorým všetci počítajú,“ rozpráva.

Iná situácia podľa Eugena nastáva, ak podnikateľ expanduje. Vtedy sa už musí deliť s „tými hore“.

Čo by sa stalo, ak by to neurobil?

Eugen hovorí, že by riskoval napríklad účelové policajné stíhanie. Aj keby sa napokon pred súdom obhájil, jeho biznis by to medzičasom položilo.

„Rozbehnú proti vám trestné konanie, napríklad pre údajný podvod. To stačí na to, aby vám mohli zabaviť počítače a zaplombovať sklad. Pár mesiacov sa možno skúsite brániť a potom skrachujete,“ rozpráva Eugen.

Po roku 2014 sa z pohľadu Eugena začali podmienky pre podnikateľov ešte viac zhoršovať, preto sa rozhodol odísť do zahraničia. Pôvodne chcel do Česka, ktoré je pre Rusov tradičnejšou destináciou, povolenie na pobyt však nezískal.

„Kamarát mi poradil, nech teda skúsim Slovensko. Je to mentalitou podobná krajina a pobyt tu šlo získať jednoduchšie. Nakoniec som rád, že sa presťahoval práve sem,“ hovorí.


Foto N – Vladimír Šimíček
Eugen zo svojich skúseností potvrdzuje, že Slováci majú k Rusom pozitívny vzťah. A potvrdzuje aj to, že mnohí majú o Rusku skreslené predstavy.

„Veľakrát som počul od Slovákov: Ty si Rus, ty si náš brat. Za to som vďačný. Ak však príde reč na politiku, často odo mňa počujú iné veci, než na ktoré sú zvyknutí z internetu,“ rozpráva Eugen.

Príkladom je životná úroveň. Veľa Slovákov si z Eugenových skúseností myslí, že Rusko je bohatá krajina.

„Potom sú prekvapení, keď im poviem, že priemerná mzda je v porovnaní so Slovenskom niekoľkonásobne nižšia, ale ceny v obchodoch sú porovnateľné,“ hovorí.

Eugen pochádza z rodiny, ktorá za Sovietskeho zväzu bola úradmi prenasledovaná a musela sa nútene sťahovať. Hovorí, že v ruských dejinách mal život jednotlivca vždy menšiu cenu než na Západe.

„Neidealizujem si Západ, ale postavenie človeka je tam iné. Vidíte to aj počas pandémie. V Rusku zomrelo milión ľudí a berie sa to tak, že nič to, narodia sa ďalší,“ rozpráva.

Kritický je aj k zahraničnej politike Ruska. Putin má podľa neho „psychológiu mafiána“ – nezaútočí na niekoho, pri kom by si nebol istý, že ho porazí.

Uznáva však, že väčšina Rusov má iný názor. Všímal si, ako aj ľuďom v jeho okolí dokázali dostať pod kožu posolstvá, ktoré šírila štátna televízia.

„Raz spustia kampaň proti Estóncom, tak ľudia kričia „Estónci sú fašisti“. Inokedy je problém s Gruzíncami, tak zase kričia „Gruzínci sú fašisti“. No a teraz prišli na rad Ukrajinci,“ hovorí.

Eugen sa stretáva aj s Rusmi žijúcimi na Slovensku. Hovorí, že ich svetonázory sa odvíjajú podľa toho, kedy z Ruska odišli. Ak odišli v posledných rokoch, tak sú k dianiu doma skôr kritickejší.

„Naopak, ak niekto chváli prezidenta Putina, obvykle sú to hlavne Rusi, ktorí na Slovensko prišli ešte za komunizmu alebo v 90. rokoch,“ dodáva.

A všimol si aj rozdiel medzi Rusmi a Ukrajincami, ktorí žijú na Slovensku. Rusi majú z jeho pozorovaní väčšinou snahu získať čo najskôr slovenské občianstvo, aby sa vyviazali z moci ruského štátu.

„Ukrajinci z mojich skúseností sa usilujú len o trvalý pobyt, ale akoby mali stále cieľ, že raz sa na Ukrajinu vrátia,“ hovorí Eugen.


Prečítajte si
Bol som v miliónovom meste na Urale. Pýtal som sa Rusov na Putina
4. Timur: Neverili mi ruské platy
Timur Furaev je tridsiatnik z Petrohradu. V Bratislave pracuje ako kuchár. Z Ruska sa rozhodol odísť ešte pred Krymom a zhoršením vzťahov so Západom.

„Už pred týmito udalosťami som mal pocit, že sa krajina neuberá dobrým smerom,“ rozpráva.

Timur sa označuje za demokraticky zmýšľajúceho. Pozorne sledoval protesty, ktoré v Rusku vypukli v roku 2012 po opätovnom nástupe Putina do prezidentského úradu.

„Ľudia masovo protestovali aj v Petrohrade. Výsledok však bol nulový. Časť aktivistov zatkli, režim pritvrdil a nádeje na zmenu vyprchali,“ rozpráva.

Do toho spomína ešte ďalší problém, ktorý hral úlohu pri jeho rozhodnutí odísť: bezpečnosť.

Mnoho Slovákov vníma Petrohrad ako nádherné mesto, plné historických budov. Timur hovorí, že je to zároveň mesto zaťažené pouličným násilím.

„Do Petrohradu sa prisťahovalo množstvo ľudí zo Strednej Ázie, ktorí zvýšili kriminalitu. Prakticky denne ste si mohli v novinách čítať o prepadoch alebo znásilneniach,“ hovorí.

Bratislava, kam prišiel začiatkom roku 2014, mu pripadá bezpečnejšia a z pohľadu zárobkov aj perspektívnejšia. O výške ruských platov má podľa Timura mnoho Slovákov skreslené predstavy.

„Viacerí sú v šoku, keď im poviem, že kuchár v Petrohrade zarobí 600 eur a predavačka v obchode 350 eur,“ hovorí.


Krížnik Aurora prichádza do Petrohradu. Foto – TASR/AP
Kolegovi z práce musel nedávno ukázať platové ponuky v ruských inzerátoch, aby mu veril. Ceny v obchodoch sú pritom podľa Timura porovnateľné.

„Nedávno začali robiť fígle so znižovaním objemu. Miesto kila ryže za rovnakú cenu kúpite balenie len s 900 gramami. Už som videl aj plechovku so 0,43 litra piva miesto klasickej pollitrovej,“ rozpráva.

V rámci slovenskej politiky nemá názorovo blízko k žiadnemu táboru. Ak ho niekto vytáča, tak je to Igor Matovič (OĽaNO).

„On je minister financií, ale rozpráva do všetkého, ešte aj do covidu. Dobre, že ho dali dole aspoň z tej funkcie premiéra,“ myslí si Timur.

Hneď za tým však vyzdvihne fakt, že na Slovensku k nejakému politickému súpereniu vôbec dochádza.

„Chvalabohu, že aspoň u vás voľby dokážu veci meniť,“ poznamenáva.

Podobne ako Julia, aj Timur vnímal protesty po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Aj sa ich zúčastnil a bol prekvapený, že prispeli k odstúpeniu premiéra Roberta Fica.

„V Rusku zabili viac než 250 novinárov a nič. Rusi sú v tomto smere iní. Neveria, že ak by vyšli do ulíc, tak by sa niečo zmenilo,“ hovorí Timur.

V zahraničnej politike vníma Slovensko ako krajinu, ktorá si nemôže dovoliť mať spory ani s Ruskom, ani s Európskou úniou.

„Zo Západu vám idú peniažky, z východu plyn. Ani jednému tak nemôžete povedať nič zlé,“ dodáva.

5. Boris: Keď kritizujem, tak som americký špión
Mimoriadne kritický je súčasným pomerom v Rusku je ďalší štyridsiatnik, s ktorým sme sa dohodli, že bude v článku citovaný ako „Boris“.

Podobne ako Eugen, aj on podnikal v Rusku a dnes podniká na Slovensku. A podobne opisuje svoje skúsenosti z Ruska: ak firma vyrastie, tak sa zákonite musí sa deliť s „činovnikmi“ alebo so „silovnikmi“. Teda s ľuďmi z verejnej správy, prípadne bezpečnostných zložiek.

„Časť svojej marže jednoducho musíte odovzdávať. A čím sa hospodárska situácia zhoršuje, tým musíte odovzdávať viac,“ hovorí.

Aj Boris prišiel na Slovensko po roku 2014, podniká v oblasti služieb a hovorí, že hoci s problémami, tak svoj biznis dokázal udržať aj cez pandémiu.

„Na Slovensku je tiež korupcia, čo si budeme hovoriť. Na rozdiel od Ruska však dokážete podnikať aj bez nej,“ rozpráva.

Boris intenzívne sleduje slovenskú politiku. Názorovo má bližšie skôr k prezidentke či vládnej koalícii – aspoň čo sa týka zahraničnej politiky.

Opozícia podľa neho hovorí o Rusku len veci, ktoré „akoby boli prevzaté z ruskej telky“. Eviduje aj poslanca Blahu, pomenuje ho slovami „stratený týpek“.

„V Blahovej hlave existuje slovanské, pravoslávne Rusko. Skutočné Rusko je z veľkej časti moslimské. Obrovský vplyv má Ramzan Kadyrov, ktorý si v Čečensku s Putinovým súhlasom buduje vlastný moslimský emirát,“ rozpráva Boris.

Tieto svoje názory pravidelne hovorí aj Slovákom a je zvyknutý, že sa s nimi bežne dostáva do polemiky.

„Od pár Slovákov som si už vypočul, že som zradca Ruska a americký špión, keď som im vyvracal ich dojmy z Ruska,“ hovorí.

Neberie to však osobne. Boris aj v Rusku medzi svojimi kamarátmi videl, čo s nimi dokázala urobiť propaganda.

„Mal som kamaráta, celý život bol normálny. Stačilo však pár týždňov a začal si myslieť, že v Kyjeve sú fašisti, ktorí sa chystajú obsadiť Rusko,“ hovorí.

Mnoho jeho krajanov nemá prístup k pluralitným informáciám. Dominantným zdrojom je televízia a v nej hovoria spravidla to, čo vyhovuje vláde.

„Ktorýsi ruský politik povedal, že ak mu dajú do ruky televíziu, do polroka urobí prezidenta aj z obyčajnej stoličky. Toto, žiaľ, platí stále,“ dodáva Boris.

FOTOGALÉRIA: Púchovčan precestoval všetky krajiny sveta
ŠTEFAN POLAKOVIČ z Púchova cestoval odmalička. Najprv po Slovensku, potom po revolúcii aj za hranicami. Cestovanie ho chytilo do takej miery, že prešiel všetky krajiny sveta.


Peter Mičúch
športový redaktor
ODOBERAŤ AUTORA

(Zdroj: archív Štefana Polakoviča)
Písmo:A-|A+ 
 DISKUSIA
 (0)
[ Nechajte si posielať Výber článkov z MY Považská Bystrica na e-mail. Aktivujte si odber jedným klikom. ]
Púchovčan žije už štvrťstoročie v austrálskom Sydney.


Štefan Polakovič z Púchova precestoval všetky krajiny sveta. (31 fotografií)
Prečo ste zostali žiť u protinožcov?
Išiel som sa sem na pol roka učiť angličtinu. Zapáčilo sa mi tu, predĺžil som si pobyt o rok, až som tu nakoniec zostal.

Čím sa živíte?
Robil som účtovníctvo, teraz rozbieham projekt o cestovaní, píšem aj knihu.


POZRITE SI AJ
FOTOGALÉRIA: Chlap od Váhu lyžoval na všetkých kontinentoch. Liezol na sopku i žľabom
Čítajte 
Je život v Austrálii lepší ako na Slovensku?
Všetko je to o ľuďoch. Keď čakáte na autobus, tak sa vám prihovorí osemdesiatročná babička. Ľudia sú tu milší voči sebe. Nikto tu nerieši dilemy, život tu je taký jednoduchší. Samozrejme, ten dôvod je aj ekonomický. Myslím si, že životná úroveň vyplýva z medziľudských vzťahov.

V ROZHOVORE SA DOČÍTATE
Ako prišiel Polakovič na nápad prejsť všetky krajiny sveta

Či sú nejaké miesta, kde sa mu nepáčilo

Ako to naňho hrali v Severnej Kórei

Kde stretol najmilších ľudí

S čím cestuje po svete

Či je cestovanie finančne náročné

Čo mu v Austrálii chýba zo Slovenska

Celý rozhovor si môžete prečítať aj v týždenníku MY Považský Obzor
Vrátili by ste sa späť?
Nemám s tým problém. Som flexibilný, na pol roka mi stačí jeden batoh. Na Slovensku sa cítim veľmi dobre, navštevujem rodinu, priateľov, miesta, na ktoré som chodil zamlada. Ale keby som mal byť súčasťou systému, tak by to bolo ťažšie.

Ako ste prišli na nápad prejsť všetky krajiny na svete?
Cestoval som odmalička, chodil som do turistického krúžku v Púchove. Prišla revolúcia a zrazu som mohol cestovať aj za hranice. Prejsť všetky krajiny som ale nemal za cieľ. Až tri roky dozadu som išiel do západnej Afriky. Keďže je tam slabšia cestná infraštruktúra, tak som sa do nej vydal na motorke. Prešiel som asi 20 krajín. Vtedy mi došlo, že som už prešiel možno 130 krajín. Prečo by som nedal všetkých 197, keď už som bol tak blízko?

Sú miesta, kde sa vám nepáčilo?
Niekde sú ľudia tak chudobní, že urobia takmer všetko. Znova opakujem, všetko je to o ľuďoch. Tí sú okolnosťami niekedy prinútení kradnúť. Taká Papua – Nová Guinea je krásna, keď človek ide ďalej do malých dediniek. Ale keď som v hlavnom meste prešiel po autobusovej stanici, tak ma obstúpili akýsi výrastkovia a zrazu som mal niečiu ruku vo vrecku. Párkrát sa mi to stalo aj v Afrike. Človek sa na to musí pripraviť, peniaze som mal schované vo vnútorných vreckách.

Vypichol by som aj Severnú Kóreu. Nejde o to, že by sa mi nepáčila, ale všetko tam bolo na nás zahrané. Ukazovali nám iba peknú stranu mince, zo zadnej strany to bolo úplne zlé. My, Východoeurópania, to poznáme veľmi dobre, vedel som, čo sa nám tam deje, nikto ma nemohol opinkať. Ukazovali nám lunapark, plaváreň s krásnymi bazénmi. Keď som sa potom za tým obzrel z autobusu, tak som videl, že tam nemajú ani napustenú vodu.

Ako cestujete?
Vždy cestujem tak, ako je to najvýhodnejšie. V Číne sú lacné rýchlovlaky, tak ich použijem. V Afrike je pre cesty či komplikovaný prejazd hraníc najlepšia motorka. Tú používam dosť často, je ľahšia ako auto, lepšie sa parkuje, dá sa s ňou vyjsť z dopravnej zápchy. Niekedy to robím tak, že niekam priletím, precestujem ju na prenajatom aute a potom odletím.

Kde ste stretli najmilších ľudí?
Paradoxne sú to často ľudia, ktorí sú na tom ekonomicky horšie. Ústretoví voči turistom sú ľudia v krajinách, ktoré si už niečo vytrpeli. Typickým príkladom je Sýria. Bol som tam pred dvoma rokmi, keď skončil južný front. Ľudia tam boli radi, že vidia cudzinca, videli v tom zmenu k lepšiemu. To isté sa mi stalo pred desiatimi rokmi v Kolumbii. Tam si vytrpeli desaťročia občianskych vojen narkobarónov.

Ktorí ľudia sú mentalitou najbližší nám Slovákom?
Ťažká otázka, nerád hádžem ľudí do jedného vreca. Ani asi nie som ten správny na porovnávanie, celý svoj dospelý život žijem v zahraničí.

Sú ešte miesta, na ktoré by ste sa rád pozreli?
Tých miest je veľmi veľa. To, že som precestoval všetky krajiny, je len nejaké číslo, odfajknutie zoznamu. Ale to neznamená, že som precestoval všetko dôkladne.

Napríklad som s kamarátom prešiel celé Spojené štáty autom, od Floridy na Aljašku. Prešli sme asi 25 národných parkov a mali sme ísť do toho naj z naj, do Yellow-stone. Ale pokazilo sa nám auto a nedošli sme. Alebo v Egypte som ešte nevidel pyramídy. Dúfam, že niektoré z tých miest uvidím v druhom kole (úsmev).

S čím cestujete?
Razím takú teóriu, že najlepšie je cestovať iba s príručnou batožinou, žiadne kufre, ruksaky. Za normálnych okolností si môžete desať kíl zobrať aj do lietadla. Batožinu mám stále pri sebe, nemusím čakať na odbavenie batožiny. Je to niečo medzi malým kufrom a ruksakom. Keď idem do päťhviezdičkového hotela, tak nevyzerám ako vandrák, ale keď treba, tak si ho viem dať aj na chrbát.

Nosievam v ňom dvoje topánok, jedny šľapky, tri tričká, dlhý rukáv, dlhé, krátke nohavice. V drvivej väčšine cestujem v lete, tričko si večer operiem a ráno je suché. Nemá teda zmysel nosiť desať tričiek. Stačí mi jedna nabíjačka na mobil. Keď ju stratím, tak si kúpim novú. Takéto veci neriešim, zubnú pastu, kefku kúpite všade, šampón nepotrebujem (smiech).

Boli ste na takom mieste, kde by ste si vedeli predstaviť zostať žiť?
Takých miest je veľa. Niečo ma očarí, ale už rozmýšľam, čo je za rohom. A tam ma okúzli niečo iné. Krajiny majú svoje výhody aj nevýhody. V takej Ázii je napríklad nevýhodou zložitý jazyk, dobre je aj v Afrike, ale človeka odradí komplikované cestovanie.

Cestovanie je finančne náročné, potvrdíte to?
Nie, je to blbosť. Väčšina ľudí, ktorá necestuje, to porovnáva v hlave asi takto: Minule som bol na dovolenke na Kanárskych ostrovoch a stálo ma to dvetisíc eur, tento chalan teda musí minúť za mesiac šesťtisíc. Ale nie je to tak.

Drahou položkou je letenka, ktorú si ale viem nájsť v akcii. Potom na mieste sa snažím splynúť s domácimi, spoznať ich náturu. Domáci nechodia šesťkrát do týždňa na steak do reštaurácie, ale do lacnejších prevádzok na menu. Čiže nemíňam nejaké veľké sumy. Presúvam sa autobusom ako domáci, nevyvážam sa taxíkmi.

Čo vám v Austrálii chýba zo Slovenska?
Chýbajú mi tu hory. Najvyšší vrch Austrálie má niečo vyše 2200 metrov a lanovka naň ide až skoro na vrchol. Takisto aj dostupnosť je tu horšia. Na Slovensku je všetko, čo by kameňom dohodil. Tu mi aj dve hodiny trvá len vyjsť zo Sydney. Ináč som sa tu prispôsobil, nepotrebujem si dať horalku, tú si dám na Slovensku.

Čítajte viac: https://mypovazska.sme.sk/c/22537105/v- ... ery_173011

Psychiater Kalaš: Či táto spoločnosť zošalela? Čiastočne áno
Pandémia priniesla infodémiu.


Peter Getting
Redaktor
ODOBERAŤ AUTORA

Psychiater Martin Kalaš z Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku. (Zdroj: Jozef Jakubčo)
Písmo:A-|A+ 
 DISKUSIA
 (123)
[ Nechajte si posielať Výber rozhovorov na e-mail. Aktivujte si odber jedným klikom. ]
S príchodom pandémie koronavírusu zasiahla spoločnosť aj infodémia. Konšpiračným teóriám o svetovláde, ktoré boli dovtedy parketou dezinformačných portálov, teraz verí veľká časť spoločnosti.

Bludné predstavy obvykle možno pripísať pacientom s psychiatrickou diagnózou. Aký je však duševný stav spoločnosti, ktorá verí hoci aj čipovaniu prostredníctvom vakcíny? Je možné vzniesť nejakú diagnózu?

Psychiater MARTIN KALAŠ z Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku tvrdí, že aj duševne zdraví ľudia ľahšie prejdú do stavu, keď vyzerajú ako šialení, než by si mali pripustiť, že sa mýlili.

Diagnostikovať možno duševný stav pacienta. Dá sa však diagnostikovať duševný stav spoločnosti?

V istom zmysle môžeme nazerať na duševný stav spoločnosti. Chorobám duše spoločnosti však nemožno stanoviť diagnózu v takom zmysle ako jedincovi.

Nemáme na to klasifikáciu ako pri iných chorobách, preto termíny môžeme len prenášať, pokúšať sa o ich prenos na spoločnosť, ako vyjadrenie niečoho narušeného v živote spoločenstva.

Nezošalela teda podľa vás spoločnosť, ak väčšina z nej verí nejakým konšpiráciám, aktuálne napríklad o pandémii?

Na otázku, či spoločnosť môže zošalieť, odpovedám, že áno, môže. A či táto spoločnosť zošalela? Čiastočne áno.

Čím si to vysvetľujete?

Každá vec, ktorá pôsobí tak ohrozujúco ako súčasná pandémia, vyvoláva strach. V realite sme to videli na jar 2020. Spoločnosť reagovala vtedy primerane, ľudia sa stmelili, v podstate nefungovali hoaxy a konšpirácie, dodržiavali sa opatrenia, nikto netušil, ako sa choroba šíri a čo nás čaká. Pri fotografiách z Talianska bola spoločnosť v šoku a strnulá strachom, jednotne sa snažila minimalizovať riziko. Podobne fungovala aj vláda a štátne orgány. Ibaže potom sa nič nestalo.

Ľudia nevideli mŕtvoly kopiace sa v uliciach, v lete sa rozbehli po dovolenkách do sveta, hoci epidemiológovia upozorňovali, že jeseň bude horšia. Nastúpila diskrepancia, jednak medzi vládou a odborníkmi, ale aj vo verejnosti, ktorá to začala brať ako planý poplach. Pritom to bolo strašné, lekári a nemocnice nestíhali, boli tisíce mŕtvych. Ale ľudia to nevideli. Namiesto toho videli prísne opatrenia, lockdowny, zatvorené reštaurácie.

Teda v ľuďoch, ktorí konšpirujú aj v tých, ktorí im veria, sa vlastne skrýva strach, aj keď nepriznaný?

Ale isteže. Čím je človek neistejší vo svete, tým je náchylnejší veriť rôznym konšpiračným teóriám. Jedným z mechanizmov zoči-voči krízovej situácii či hrozbe je to, že ju myseľ odmietne. Skrátka nie je. Človek sám seba utvrdí v tom, že to nie je problém.

Podľa výskumu Sociologického ústavu a Ústavu výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied verí:

vyše 60 percent slovenskej populácie niektorej z konšpiračných teórií o koronavíruse,
vyše 40 percent verí, že koronavírus je rozšírený medzi ľuďmi zámerne,
39 percent verí, že pandémiu niekto vyvolal, aby mohol ľahšie ovládať ľudí.
"Nie sú žiadne dôkazy, že koronavírus skutočne existuje." Toto si myslí pätina slovenskej spoločnosti. Ide teda o popieranie reality?

Áno, a preto to môže tvrdiť dokonca aj ten, komu na koronavírus zomreli príbuzní.

Človek chce prirodzene znížiť množstvo úzkosti, ktorú cíti. A keď sa o niečom presvedčím a vyhovuje mi to, je veľmi ťažké pripustiť, že som sa mýlil.

Všeobecne je veľmi ťažké pre ľudí pripustiť svoj omyl. Ľudia oveľa ľahšie a rýchlejšie prejdú do stavu, keď vyzerajú ako kompletne šialení, lebo trvajú na niečom, čo je evidentne mimo reality, ako keby mali pripustiť, že sa mýlili.

Prečo je to také ťažké, priznať si omyl?

Vyžaduje to sebavedomého človeka, ktorý má pomerne pevné základy svojho ja. Chyba, ktorú si človek pripustí, najmä ak je neistý, mu môže doslova rozvrátiť sebaobraz, istotu, s akou vníma seba a aj svoje postavenie vo vzťahoch, v spoločnosti.

Preto sa priznaniu svojho omylu prirodzene bráni. Tým sa dostáva často do priamej konfrontácie s realitou a úzkosť sa zvyšuje, takže sa niekedy ešte viac chytá slamky pomyselnej 'istoty' neomylnosti svojho ja. Pretože všetci robíme chyby. Neexistuje človek, čo chyby nerobí.

Na sociálnych sieťach, ale aj na demonštráciách vidíme celé masy, ktoré sa mýlia. Prečo sa nedokážu pozrieť pravde do očí?

To sa týka aj šírenia konšpirácií. Človek je evolučne nastavený tak, aby nebol sám, identifikoval sa s nejakou skupinou. Kedysi prežil iba v skupine. Preto je Robinson Crusoe zrozumiteľný príbeh pre celý svet, pretože je odkázaný iba na seba, opustený na ostrove a je prekvapujúce, že prežije. Hlboko v nás sa skrýva potreba byť obklopení ľuďmi a hľadáme skupinu, ktorá nás prijme.


Výsledky prieskumu z konca roku 2021. (zdroj: akosamateslovensko.sk)
Preto sú ľudia takí súdržní aj vo vzájomnom zdieľaní bludov o pandémii?

A preto ideológovia nemusia mať žiadne iné prospešné vlastnosti pre kolektív, len svoje presvedčenie.

Ľudia, ktorí by za iných okolností boli ako nepotrební na najspodnejších priečkach spoločnosti, stúpajú, ťahajú ostatných k sebe.

Ten skupinový tlak k tomu prispieva, pretože je dôležité nielen byť v skupine, ale identifikovať sa s ňou, s jej ideami, lebo hrozí riziko vypudenia mimo ňu.

Čo sa potom môže s človekom stať?

Mal som pacientku, ktorá nemala nikoho a identifikovala sa so skupinou konšpiračného či sektárskeho charakteru.

Bola pritom mladá, ale začala zdieľať ich názory, pretože pre ňu to vlastne bola rodina. Skupina, s ktorou sa identifikujeme, je totiž pre nás vždy tá správnejšia, morálnejšia, oprávnenejšia než tá druhá.

Príslušnosť ku skupine prináša benefity. Ľudia neukotvení v živote veľmi ľahko podľahnú lákaniu doslova akéhokoľvek spoločenstva. A postupne bez ohľadu, ako nazerali na svet, pod tlakom potreby zotrvania, a niekedy aj rizík spojených s opustením, preberú aj tézy, ktoré predtým nemali.

Ľudia veria bludom, ale bludy aj niekto šíri. Čo ich k tomu vedie?

Viete, kedysi bol jeden čudák v dedine. Sedel v krčme a vykladal svoje teórie, ale zvyšok osadenstva riešil susedovu teľnú kravu.

Takže zostal so svojimi čudáckymi teóriami sám a väčšina sa zaoberala každodennými problémami. Dnes sa čudáci môžu cez internet zhromažďovať a spájať, pretože človek je tvor sociálny. A čím väčšia skupina, tým lákavejšie pôsobí a tak nastáva efekt snehovej gule.

Navyše sa toho chytili profesionálni dezinformátori, ktorí profitujú na konšpiráciách, a niektorí politici opozície, aj tí, ktorým sa nechce ísť do Leopoldova. Aj pár kolegov lekárov si na tom založilo dobrý biznis a ako celebrity konšpiračnej scény dodávali zdanlivý punc týmto teóriám.

Samozrejme, nemožno neuvažovať, že v niektorých prípadoch ide aj o príznaky duševnej poruchy v užšom zmysle. Problém nie je mať iný názor, problém je trvať na ňom aj napriek jeho zjavnej nepravdivosti pri reálnych dostupných dátach.

Bludy o pandémii šíria rôzni samozvaní mesiáši, ale aj politici, a to každodenne, človek sa tomu prakticky nemôže vyhnúť. Ako s tým možno nakladať so zdravým rozumom?

Ide o slobodu prejavu a tam by som bol veľmi opatrný, čo sa týka reštrikcií. V takom prípade by konšpirátori prešli do ilegality, čo by im len potvrdilo koncept moci, ktorá chce umlčať názor a výsledok by bol, že by ich teórie boli ešte lákavejšie.

Treba si uvedomiť, že tento stav nie je taký výnimočný. Nastať by mohol za každého ohrozenia. Podobne ako dnes sa ľudia správali aj pri predchádzajúcich pandémiách. Je to dané v ľudskej psychike a keď prídu takéto život ohrozujúce situácie, reaguje týmto spôsobom.

Prečo?

Ľudská psychika si totiž často pomáha hľadaním nepriateľa. Je veľmi lákavé, ak sa úvahou dostaneme k stavu, že keď sa nepriateľa zbavíme, tak zavládne mier, radosť a blahobyt. To vedie, samozrejme, k pohrome.

Keď poviem, že sa rozprávam s obyvateľmi Marsu a budem tomu vážne veriť, pravdepodobne mi môžete určiť diagnózu. Ibaže tomu, že "vakcinácia je súčasťou globálneho plánu začipovať obyvateľstvo" verí podľa výskumov napríklad 30 percent slovenských učiteľov. Ako si to možno vysvetliť? Nie je to tiež na diagnózu?

Nie je. Svet je príliš komplikovaný a náš mozog si musí realitu zjednodušovať, inak by sme skrátka boli zavalení množstvom dát, údajov, informácií, ktoré nevieme spracovať. Táto tendencia je úplne prirodzený a legálny spôsob, akým narábame s realitou.

Ľudia ovládajú to, čomu sa venujú, na zvyšok si vytvárajú názor podľa toho, čo počujú, čo im kto povie, čo sa dozvedia od osôb, ktorým dôverujú. Nemáme kapacitu urobiť si názor na všetko. Nie je to však blud z psychiatrického hľadiska.

Prečo nie?

Rozhodujeme sa na základe svojho presvedčenia a to aj môže byť pochopiteľne nesprávne. Isteže, aj psychiatrickí pacienti konajú na základe svojich presvedčení, ktoré môžu byť nesprávne a mimo reality.

Rozdiel je napríklad však v tom, že zatiaľ čo konšpirátori hovoria my verzus oni, čiže to funguje na kmeňovej úrovni, čo je praveké dedičstvo tribalistickej mysle, tak u ľudí, u ktorých ich presvedčenie vychádza z ochorenia, je to veľmi intímna vec a identifikujú sa v rámci ja verzus oni. Čiže ľudia so schizofréniou či inou duševnou poruchou sa nevedia identifikovať so skupinou. Sú to skrátka iné mechanizmy.

Prečo potom môže aj zdravá myseľ dospieť k bludným presvedčeniam?

Hovorme radšej o mylných presvedčeniach. A tie môžu byť pre daného človeka nevyvrátiteľné a do istej miery by spĺňali medicínsku charakteristiku bludu. Ale také pevné presvedčenie nemusí byť vždy negatívne.


Výsledky prieskumu z konca roku 2021. (zdroj: akosamateslovensko.sk)
Môžete teda uviesť pozitívny príklad?

Predstavte si človeka, ktorému všetci hovoria: nerob to, lebo neuspeješ. On však na tom trvá a uspeje.

Bol to blud alebo to nebol blud? Hlboké presvedčenie môže dať aj veľké motivačné dopady, vďaka ktorým človek dokáže dosahovať ciele.

Napríklad moreplavci, ktorí sa pred stáročiami plavili do neznámych vôd, hoci spoločnosť verila, že zem je doska a na konci je priepasť?

Taký moreplavec bol nielen presvedčený, že objaví nový kontinent, ale dokázal o tom aj presvedčiť ľudí, získať financie na plavbu, motivovať námorníkov, hoci ich vystaví strastiplnej a úmornej ceste.

Nie všetky neotrasiteľné presvedčenia musia mať negatívny dopad, aj keď sú v rozpore s realitou, ako ju vníma naše okolie. Či je teda presvedčenie, bárs mylné, chorobný prejav? Nie, sú to zdraví ľudia.

Ale ľudia na základe toho, že hoc uveria aj hlúposti, môžu i zomrieť.

My môžeme vedieť, že je to hlúposť, ale oni si nájdu tých, ktorým im potvrdia, že je to pravda. A radšej zomrú s tým, že majú pravdu, ako by si pripustili, že sa mýlili. Sú aj príklady, že mal človek saturáciu krvi kyslíkom 65 percent, pričom už pod 90 percent treba pacientovi podávať kyslík, i tak sa najviac obáva zaočkovania. Jeho najväčšia obava nie je zo smrti, ale z toho, že ho zaočkujú.

Nie je toto z psychiatrického hľadiska chorobný stav?

Takto funguje ľudská psychika. Ak by sme v psychopatológii takto široko koncipovali hranice psychiatrickej choroby, tak by sme príliš roztvorili tie kritériá psychických porúch a napokon by sme dospeli do stavu, že by každý z nás mohol byť považovaný za psychicky chorého. Čo iste nie je pravda.

Človek má svoj život a je strojcom svojho šťastia. Slobodný výber je slobodný práve preto, že môžeme robiť aj hlúpe a niekedy veľmi hlúpe rozhodnutia. To je bazálna sloboda našich životov. Zakazovať ľuďom robiť zlé rozhodnutia sa nedá, skôr ich treba viesť k tomu, že rozhodnutia majú svoje následky.

Teda ani to, že niekto verí, že pandémia je tu pre ľahšie ovládanie ľudstva, nie je paranoidná predstava?

To určite je. Ale byť strojcom svojho šťastia, byť zodpovedný za svoje konanie, je mimoriadne ťažká, náročná úloha. Presunúť zodpovednosť na niekoho iného uľaví ľudskej duši. Preto majú autoritatívne osobnosti úspech u časti populácie, pretože im sľúbia, že oni ich zabezpečia. To prirodzene nikdy nie je pravda, ale je veľmi oslobodzujúce myslieť si, že keď sa mi niečo nedarí, nie je to moja chyba, ale niekoho iného.

Takto sa človek zbavuje vlastnej zodpovednosti?

Keď mne je zle, nemôžem za to ja, ale ktosi neznámy, kto si naplánoval, že ma ovládne. Je to oslobodzujúce v individuálnom prežívaní a zároveň strašne ubíjajúce z hľadiska prežívania ľudského spoločenstva. Preto sa ľudia zgrupujú pod silnými osobnosťami, ktoré im sľúbia istoty. Ale to je omyl. Žiadne istoty nedostanú. Žiadne istoty totiž nemáme.

Podľa prieskumu konšpiráciám o pandémii viac veria respondenti, ktorí majú problém vyjsť v domácnosti s financiami a sú menej spokojní so svojím životom.

To úplne sedí.

Prečo to tak je?

Keď ste spokojný so svojim životom a máte pocit, že máte veci vo svojich rukách, máte oveľa menšiu tendenciu uveriť iracionálnym teóriám.

Keď ste unášaný vetrom osudu, snažíte sa nájsť pevný bod a to môže byť aj konšpirácia: možno môj život nestojí za veľa, ale rozumiem, prečo to tak je.

Preto malý človiečik na slovenskej dedinke dokáže odhaliť svetové sprisahanie, ten Jozef Mak z Hornej Dolnej je lepší ako CIA a prekukne zámery mocností a svetových kapacít. Realita sa pritom odohráva na covid oddeleniach s pacientmi v kritickom stave na pľúcnej ventilácii.


Výsledky prieskumu z konca roka 2021. (zdroj: akosamateslovensko.sk)
Čím to je, že ľudia nechcú vidieť realitu?

Nebyť konfrontovaný s realitou, keď je bolestná, môže prinášať zisky.

Je to obranný mechanizmus: covid skrátka neexistuje.

Podobne to funguje pri zlomových udalostiach, napríklad pri páde komunizmu alebo teraz pri kríze na Ukrajine, tam všade je ten nástup temných síl, ktoré to ovládajú.

Nepodieľa sa na tom aj nevyspelosť či nevzdelanosť našej spoločnosti?

Nazdávam sa, že áno. Spoločnosti, ktoré sú kohéznejšie, sú na tom ďalej, vidíme to pri porovnaní západu so strednou a východnou Európou. Vyspelejšie spoločnosti sú viac zamerané na individuálnu zodpovednosť.

Istú úlohu tu hrá aj izolacionizmus Slovákov, ktorý mal v minulosti opodstatnenie, bolo nás málo a obkolesovali nás veľké národy, formou prežitia bolo uzavrieť sa, zoceliť, no to, čo bolo kedysi evolučnou výhodou, sa dnes ukazuje ako príťaž.

Dá sa povedať, že kým psychiatrický pacient zotrváva vo svojich predstavách bez ohľadu na vonkajšie okolnosti, tak zdravý človek by ich mal opustiť? Odznejú bludy o víruse s odznením pandémie? Alebo tu zostanú ako nejaká mentálna infekcia?

Čiastočne istotne odznejú. Drvivá väčšina konšpirátorov sa po odznení pandémie vráti do bežných životov, zostanú tí, ktorí budú na tom ďalej profitovať a tiež tí, ktorým by táto vytvorená skupina chýbala.

Nebude to však už téma dňa. To je rozdiel medzi pacientom a konšpirátormi: pacient si bez liečby bude aj o päť rokov myslieť to isté a bude to bez liečby preňho predstavovať centrum jeho existencie.

Aj keď sa chorobné bludy niekedy časom obmieňajú, presvedčenie o ich pravdivosti nekolíše. Keď to však nie je chorobný mechanizmus, ale prejav ľudskej duše v komplikovaných podmienkach, bude zdravý človek neskôr už niekde úplne inde, hoci aj v nových konšpiráciách.

Nezostanú žiadne následky?

Na slovenskú spoločnosť, ktorá nikdy nebola veľmi súdržná a prajná, to bude mať vplyv. Vidíme, nakoľko je rozdelená a to nielen vinou antivaxerov, ale aj vaxerov, ktorí sú často podobne ortodoxní a deložovali zo svojho okolia tých s iným názorom. Takisto politici prilievajú olej do ohňa a výsledkom je riziko, že ľudia si budú navzájom ešte menej dôverovať.

Ak by spoločnosť bola pacient, čo by ste jej odporučili pre obnovenie rovnováhy a duševného zdravia?

Náš problém je, že ako spoločnosť si nevieme zadefinovať spoločné ciele. Vieme, čo nechceme, ale nemáme ciele, netušíme, čo chceme. Problémy vrátane svetových nás pritom čakajú.

Spoločnosť nie je pacient, ale aj ona sa skladá z ľudí. Snažme sa byť na seba milší. Znižovať hladinu svojho hnevu a neodsudzovať iného, aj keď sa povedzme mýli, snažiť sa odpúšťať. Pripomenúť si nedokonalosť každej ľudskej mysle a hľadať to, čo nás spája a nie rozdeľuje, pretože to nikdy nerozriešime.

Čítajte viac: https://plus.sme.sk/c/22843812/psychiat ... ml?ref=tit