deja-voux sa mi stava dost casto, ale potom po dlhsom premyslani si uvedomim, ze to poznam zo sna.
tu je o tom jeden dost interesting clanok z .tyzdna 04/2006
’t Hooftova teória
Čo si myslí jeden z najväčších žijúcich fyzikov o paranormálnych javoch? Považuje ich za nezmysel nehodný seriózneho záujmu alebo za niečo, čo stojí za úvahu?
Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku Gerardus ’t Hoof ponúka na svojej webovej stránke (
www.phys.uu.nl/~thooft) veľa zaujímavých vecí. Človek tam nájde návod, ako sa stať dobrým teoretickým fyzikom, návod, ako sa stať zlým teoretickým fyzikom, univerzálny manuál ku všetkým výrobkom, objasnenie čudnej polohy apostrofu v mene ’t Hooft, vysvetlenie významu slov blablakracia a myprodizmus (pozri rámček) a mnoho ďalšieho. Medzi iným aj odpoveď na otázku, či teoretická fyzika dokáže vysvetliť paranormálne javy.
Začína to lakonickým oznamom, že ’t Hooft má svoju vlastnú teóriu niektorých paranormálnych javov, ale že návštevníka stránky to určite nebude zaujímať, takže nech nekliká na odkaz na ďalšiu stránku. Samozrejme, že na odkaz kliknete a dostanete sa na stránku, na ktorej vám ’t Hooft veľkými písmenami oznámi, že teoretická fyzika, konkrétne najmä teória relativity a kvantová mechanika, absolútne nijako neobjasňujú paranormálne javy. To znamená, že vysvetlenie teoretického fyzika bude vlastne psychologické. A keďže také niečo vás celkom určite nebude zaujímať, rozhodne nemáte klikať na ďalší odkaz. Kliknete a ste tam.
.štyri hypotézy
Ako sa dajú vysvetliť niektoré paranormálne javy? ’t Hooft postupne analyzuje päť hypotéz. Prvé štyri znejú takto:
1. V prírode sa vyskytuje dosiaľ neznámy fyzikálny jav, ktorý umožňuje prenos informácie celkom novým spôsobom.
2. Všetky zaznamenané paranormálne javy sú len náhodné zhody okolností.
3. Ľudia, od ktorých pochádzajú informácie o takýchto javoch, sú klamári a šarlatáni.
4. Ide o jemný psychologický jav, pri ktorom ľudia chcú veriť existencii paranormálnych javov natoľko intenzívne, že si začnú zamieňať túžbu s pravdou.
Prvú hypotézu považuje ’t Hooft za krajne nepravdepodobnú. Neznámy jav, ktorý doteraz úspešne unikal pozornosti meracích prístrojov, by musel byť veľmi slabý. Moderné prístroje sú pritom mnohonásobne citlivejšie ako tkanivo mozgu, a preto je podľa ’t Hoofta prakticky nemožné, že by práve mozog dokázal takýto jav registrovať. Navyše, mozog by musel mať schopnosť využívať tento jav na dekódovanie informácie (v prípade telepatie, jasnovidectva, prorockých snov, špiritistických seáns a podobne), aj na jej kódovanie (v prípade telepatie). Druhú hypotézu, teda náhodné zhody okolností, odbavuje ’t Hooft lakonickým tvrdením, že toto je, ako snáď každý uzná, príliš nepravdepodobné. Nezabudne však dodať, že je to podľa neho stále oveľa pravdepodobnejšie než vysvetlenia v duchu prvej hypotézy.
Tretiu hypotézu, tú o klamároch a šarlatánoch, berie ’t Hooft vážne, ale nepovažuje ju za uspokojivú. Lož ako pracovná metóda hrá v celom tomto biznise nepochybne dôležitú úlohu, avšak človek sa vraj nemôže ubrániť pocitu, že o zážitkoch podobného druhu mnohokrát hovoria aj čestní a pravdovravní ľudia.
Štvrtá hypotéza, tá psychologická, nemá problém s čestnými ľuďmi, ktorí hovoria o svojich paranormálnych zážitkoch. Napríklad signály od milovaných, ktorých náhle niet, si často želáme tak bolestne a intenzívne, že niekedy môžeme naozaj uveriť v ich existenciu. Mnohým ľuďom vraj bude pripadať aj toto vysvetlenie málo pravdepodobné, ale podľa ’t Hoofta je nekonečne pravdepodobnejšie, ako prvé vysvetlenie. A vedie pomerne prirodzene k ďalšej, skutočne originálnej ’t Hooftovej hypotéze.
.piata hypotéza
Ako vie počítač, kedy vznikli jednotlivé súbory, ktoré má uložené v pamäti? To je jednoduché, ku každému súboru je v pamäti počítača priradená krátka informácia obsahujúca dátum jeho vzniku alebo poslednej úpravy. Ako sfalšovať tento dátum? Aj to je jednoduché, stačí prepísať príslušnú informáciu. Ak sa to stane, počítač považuje súbor za starší alebo mladší, než v skutočnosti je. A nech by robil čokoľvek, nikdy zmenu nezistí.
A ako je to s ľudským mozgom, ako ten vie, aké staré sú jednotlivé spomienky? To poriadne nevieme, ale podľa ’t Hoofta nie je vylúčené, že základný mechanizmus sa príliš nelíši od toho počítačového. Inými slovami, podľa ’t Hoofta majú v našom mozgu jednotlivé spomienky akúsi mentálnu „visačku“, na ktorej sa nachádza čas, ku ktorému sa táto spomienka vzťahuje.
Ak je to tak, potom asi existuje možnosť zmeny tejto visačky bezo zmeny obsahu samotnej spomienky. Nedá sa to robiť cieleným programátorským zásahom zvonku, ale nie je vylúčené, že mimoriadne emocionálne vypätie môže mať občas za následok takéto prepísanie niektorých visačiek. Práve toto tvorí obsah piatej hypotézy, ktorá je akýmsi konkretizovaním hypotézy štvrtej.
Ako to funguje? Napríklad takto: Je celkom prirodzené, keď sa nám prežitá tragická udalosť objavuje v neskorších snoch. A ak má ’t Hooft pravdu, potom v dôsledku duševného utrpenia a stresu môže mozog oklamať sám seba a „prepísať visačku“ patriacu k niektorému z týchto snov. Pritom sa môže stať, že nový dátum priradený k tomuto snu bude predchádzať dátum udalosti samotnej.
V tom prípade budeme mať pocit, že sa nám ešte pred tragédiou sníval sen, v ktorom sme tragédiu detailne predvídali. Podľa svojho najlepšieho vedomia budeme presvedčení, že sme mali prorocký sen. Podobne sa spomienka na nejakú udalosť s prepísaným dátumom môže javiť ako živá predtucha. Naopak, spomienka na rozhovor smilovanou osobou pred jej smrťou sa nám môže javiť (po prepísaní dátumu) ako rozhovor, ktorý prebehol až po smrti. Aj úplne nemysteriózny človek môže považovať takúto antidatovanú spomienku za posolstvo zo záhrobia. Nemusíme, samozrejme, s touto ’t Hooftovou teóriou niektorých paranormálnych javov súhlasiť. Koniec-koncov, sám nás varoval a neodporúčal nám jej čítanie. Niektoré veci jej však nemôžeme uprieť. V prvom rade prekvapujúcu jednoduchosť a univerzálnosť – na základe veľmi prostého mechanizmu vysvetľuje táto teória širokú triedu javov.
Druhá nesmierne dôležitá vlastnosť tejto teórie je, že umožňuje aspoň základné experimentálne testovanie. Stačí, aby ľudia s jasnými predtuchami alebo prorockými snami zverejnili tieto predtuchy alebo sny PREDTÝM, ako sa naplnia. Je pravdou, že mnohé veštby a predtuchy si vieme jasne vyložiť až po ich splnení. Avšak prinajmenšom pri tých najsilnejších z nich by malo byť dopredu jasné, že niečo predpovedajú. Vtedy by sa mali zverejniť a potom by sa čakalo. Ak má ’t Hooft pravdu, potom vo väčšine prípadov by sa čakalo márne a zvyšok by sa dal vysvetliť štatisticky.
Úplne najzaujímavejšie je však to, že sa mimoriadne šikovný a úspešný fyzik takýmito otázkami vôbec zaoberá, že ich neodbaví jednoduchým mávnutím ruky. ’tHooft sa pritom o paranormálne javy podľa všetkého vôbec nezaujíma, je to zrejme len reakcia na pokusy trkvasov pliesť hlavy iným trkvasom „vysvetľovaním“ takýchto javov pojmami zo súčasnej fyziky. Myslím, že primárna tu bola potreba jasne povedať, že takto to rozhodne nie je. Ale nebol by to ’t Hooft, aby sa nepokúsil prísť nielen na to, ako to nie je, ale aj na to, ako to je.
)
ale vazne 
